Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, June 27, 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14CoP/103/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6624204016
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 06. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:6624204016.2

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny
Nemravovej, členov senátu JUDr. Róberta Bebčáka a JUDr. Miroslavy Korbašovej, vo veci starostlivosti
súdu o maloleté deti: A. B., nar. XX.XX.XXXX a B. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom ako matka, zastúpené
kolíznym opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Lučenec, deti rodičov: matka C. D.
B. E., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom F. G. A. H. XXXX/XX, XXX XX I., štátna občianka SR,

zastúpená: Advocatur Gémeš, Filipová & Partner AG, so sídlom Städtle 17, 9490 Vaduz, Lichtenštajnské
kniežatstvo, právna forma: akciová spoločnosť, číslo zápisu: FL-0002.539-075-9, zahraničná osoba
konajúca na území SR organizačnou zložkou BOOM & SMART Slovakia, so sídlom Mostová 185/2,
811 02 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 53 096 428, a otec G. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom J. XX, XXX XX K., L. M., adresy na doručovanie: D. B., B., H. XXXX, XXX XX M. N. I., Česká
republika, O. XXX/X, XXX XX M. X – P. H., Česká republika, štátny občan ČR, v konaní o návrhu matky

o vydanie neodkladného opatrenia, o odvolaní matky proti uzneseniu Okresného súdu Lučenec č. k.
5P/159/2024-545 zo dňa 14. apríla 2025, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie Okresného súdu Lučenec č. k. 5P/159/2024-545 zo dňa 14. apríla 2025 p o t
v r d z u j e .

Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (ďalej aj len „okresný súd“) napadnutým uznesením rozhodol tak, že „I. Vyhlasuje,
že vo veci starostlivosti o maloleté deti: A. B., nar. XX.XX.XXXX a B. B., nar. XX.XX.XXXX, nemá
právovomoc. II. Konanie vo veci starostlivosti o maloleté deti: A. B., nar. XX.XX.XXXX a B. B., nar.
XX.XX.XXXX, zastavuje“.

2. Dňa 19.08.2024 navrhovateľka - matka maloletých detí doručila Okresnému súdu Lučenec návrh
na nariadenie neodkladného opatrenia, ktorým sa domáhala zverenia maloletých detí A. B., nar.
XX.XX.XXXX a B. B., nar. XX.XX.XXXX do jej osobnej starostlivosti a určenia výživného na maloletého
A. B., nar. XX.XX.XXXX vo výške 250 Eur mesačne a na maloletú B. B., nar. XX.XX.XXXX vo výške 350
Eur mesačne vždy do 20. dňa, toho-ktorého mesiaca vopred k jej rukám.

3. V odôvodnení napadnutého uznesenia okresný súd vo veci rozhodol uznesením č.k. 5P/159/2024-27
zo dňa 23.08.2024 tak, že neodkladným opatrením dočasne zveril maloleté deti A. B., nar. XX.XX.XXXX
a B. B., nar. XX.XX.XXXX do osobnej starostlivosti matky, a to do právoplatného skončenia konania vo
veci úpravy rodičovských práv a povinností k maloletým deťom (výrok I.) a otca zaviazal povinnosťou
prispievať na výživu maloletých detí A. B., nar. XX.XX.XXXX a B. B., nar. XX.XX.XXXX výživným vo
výške 30 % zo sumy životného minima na neplnoleté nezaopatrené dieťa podľa osobitného predpisu

mesačne vopred do 20. dňa, toho-ktorého mesiaca na každé dieťa zvlášť, počnúc dňom právoplatnosti
uznesenia. Proti tomuto uzneseniu bolo dňa 18.09.2024 doručené odvolanie otca. Krajský súd v Žilineuznesením č.k. 14CoP/16/2025 zo dňa 24.02.2025 uznesenie okresného súdu č.k. 5P/159/2024-27
zo dňa 23.08.2024 v spojení s opravným uznesením okresného súdu č.k. 5P/159/2024-37 zo dňa
26.08.2024 zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd konštatoval, že došlo k

naplneniu odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) zákona č. 160/2015 Z. z Civilného sporového
poriadku (ďalej len „CSP“) v spojení s § 2 ods. 1 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilného mimosporového
poriadku (ďalej len „CMP“) a v zmysle § 391 ods. 2 CSP vec zrušil a vrátil na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu a konanie zastavil.

4. Okresný súd s poukazom na § 161 ods. 1 a 2 CSP, § 9 CSP, Článok 2, bod 2 ods. 9 a 10 Nariadenia
Rady (EÚ) 2019/1111, Článok 7 bod 1 Nariadenia Rady (EÚ) 2019/1111, Článok 10, bod 1, 2, 3, 4
Nariadenia Rady (EÚ) 2019/1111, Článok 12, bod 1 Nariadenia Rady (EÚ) 2019/1111, článok 15, bod
1, 2, 3 Nariadenia Rady (EÚ) 2019/1111, Článok 18 Nariadenia Rady (EÚ) 2019/1111 rozhodl, že nemá
právomoc. Rozhodujúcim kritériom pre určenie právomoci súdu je však na základe Nariadenia (Čl.
7) obvyklý pobyt dieťaťa. Nariadenie neobsahuje legálnu definíciu obvyklého pobytu. Vychádzajúc z

judikatúry medzinárodných inštitúcií, najmä Európskeho súdneho dvora, sa obvyklý pobyt chápe ako
miesto, ktoré odzrkadľuje istú mieru začlenenia dieťaťa do sociálneho a rodinného prostredia. Na tento
účel treba vziať do úvahy najmä trvanie, pravidelnosť, podmienky a dôvody pobytu na území členského
štátu a presťahovanie rodiny do tohto štátu, štátnu príslušnosť dieťaťa, miesto a podmienky školskej
dochádzky, jazykové znalosti, ako aj rodinné a sociálne väzby, ktoré dieťa udržiava v danom štáte. Je na

vnútroštátnom súde, aby určil, kde má dieťa obvyklý pobyt, majúc na pamäti všetky osobitné skutkové
okolnosti každého jednotlivého prípadu (rozhodnutie vo veci C-523/07 ESD). Obvyklý pobyt dieťaťa
musí byť určený na základe súhrnu osobitných skutkových okolností každého jednotlivého prípadu.
Okrem fyzickej prítomnosti dieťaťa musia byť zohľadnené ďalšie faktory, z ktorých možno vyvodiť, že
táto prítomnosť nemá dočasný alebo príležitostný charakter a že pobyt dieťaťa odzrkadľuje istú mieru

začlenenia do sociálneho a rodinného prostredia. Do úvahy treba vziať najmä trvanie, pravidelnosť,
podmienky a dôvody pobytu na území štátu a presťahovanie rodiny do tohto štátu, štátnu príslušnosť
dieťaťa, miesto a podmienky školskej dochádzky, jazykové znalosti, rodinné, sociálne väzby dieťaťa,
úmysel rodičov usadiť sa s dieťaťom v inom štáte prejavený určitými hmatateľnými krokmi (akým je napr.
kúpa, nájom nehnuteľnosti). Pokiaľ ide o dieťa v nízkom veku, treba zohľadniť rodinné prostredie určené

„referenčnou osobou alebo osobami, s ktorými dieťa žije, ktoré ho skutočne opatrujú a starajú sa oň.“

5. Obvodní soud Praha 3 oznámil na dožiadanie okresného súdu dňa 04.04.2025, že v konaní vo
veci maloletých detí B. uzavrel, že je príslušný na rozhodovanie, a preto naďalej koná o návrhu
otca na úpravu rodičovských práv a povinnosti k maloletým deťom po dobu pred a po rozvode

manželstva rodičov, ktorý bol na ich súde doručený otcom dňa 27.08.2024. Obvodní soud Praha 3
teda naposledy rozhodol o úprave maloletých detí formou neodkladného opatrenia uznesením zo dňa
27.11.2024 č.j. 60P/103/2024-257 v spojení s uznesením Městského soudu v Prahe zo dňa 20.01.2025
č.j. 39Co/7/2025-325, z ktorého odôvodnenia vyplýva, že z obsahu spisovej dokumentácie (k dátumu
a rozhodnutiu o nariadení predbežného opatrenia) „dovolil“ svoju príslušnosť pre rozhodovanie v

opatrovníckych veciach maloletých detí. Zároveň ako prílohu pripojil citované uznesenia a uviedol, že
ďalšie pojednávania majú nariadené na deň 09.04.2025 a 15.04.2025.

6. Jednou z procesných podmienok konania je právomoc súdov Slovenskej republiky vec prejednať
a rozhodnúť. Splnenie procesnej podmienky právomoci skúma súd z úradnej moci v každom štádiu

konania a na každom stupni, pričom jej nedostatok predstavuje neodstrániteľnú vadu konania, ktorá
zásadne vedie k zastaveniu konania. V prípade výskytu cudzieho prvku v konaní sa právomoc súdov SR
ako členského štátu EÚ spravuje predovšetkým úniovým právom. V prejednávanej veci ide o konanie o
návrhu o rozvod a o úpravu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom. S ohľadom na predmet
konania okresný súd postupoval podľa Nariadenia Rady (EÚ) 2019/1111.

7. Vzhľadom na fakt, že v danej veci ide o konanie s cudzím prvkom, okresný súd pri svojom rozhodovaní
vychádzal z ním citovaných právnych noriem, pričom v prvom rade sa musel zaoberať otázkou, či je v
jeho právomoci konať a rozhodnúť. Určujúcim kritériom pre určenie právomoci, t. j. súdy ktorého štátu
majú v danej veci konať a rozhodnúť, je hľadisko obvyklého pobytu dieťaťa v čase začatia konania,

v zmysle Článku 7 ods. 1 Nariadenia Rady (EÚ) 2019/1111. Konanie, predmetom ktorého je úprava
rodičovských práv a povinností účastníkov k maloletým deťom pred a po rozvode, sa začalo podaním
návrhu otca na Obvodní soud Praha 3 dňa 27.08.2024 a navrhovateľka podala návrh vo veci samej
na okresný súd až dňa 05.09.2024, preto je potrebné posúdiť návrh manžela o úpravu rodičovskýchpráv k maloletým deťom pred a po rozvode považovať za skôr podaný ako návrh navrhovateľky v tomto
konaní. Následne dňa 23.09.2024 podal otec na český súd návrh o nariadenie neodkladného opatrenia,
o ktorom bolo rozhodnuté uznesením Obvodního soudu Praha 3 č.j. 60/P/103/2024-257 dňa 27.11.2024

spolu s uznesením Městského soudu v Prahe č.j. 39Co/7/2025-325 zo dňa 20.01.2025, v ktorom sa
český súd vysporiadal s otázkou obvyklého pobytu maloletých detí, ako aj s právomocou konať vo veci
úpravy rodičovských práv a povinností k maloletým deťom.

8. V odôvodnení napadnutého uznesenia okresný súd poukázal na ods. 19. odôvodnenia uznesenia

Obvodního soudu Praha 3 zo dňa 27.11.2024 č.j. 60P/103/2024-257, z ktorého nevyplýva, že by došlo k
dohode rodičov o zmene bydliska maloletých detí na Slovensko, matka nepredložila dôkaz, ktorý by toto
tvrdenie preukazoval a ani ostatné dôkazy v celku nevedú k záveru, že by sa rodičia dohodli na zmene
bydliska maloletých, resp. že by otec s presťahovaním maloletých súhlasil. Takisto sa okresný súd
stotožnilsprávnymnázoromvyslovenýmvrozhodnutíObvodníhosouduPraha3,vktoromskonštatoval,
že samotné nariadenie neodkladného opatrenia okresným súdom navyše nevytvorilo prekážku pre

nariadenie predbežného nariadenia českým súdom v zmysle Čl. 15 Nariadenia Rady (EÚ) 2019/1111.

9. Za danej situácie bolo možné podľa okresného súdu skutkovo a právne uzavrieť, že obvyklý pobyt
maloletých detí bol v čase začatia konania v Českej republike a k dohode rodičov o prijatí právomoci
slovenských súdov nedošlo. Okresný súd preto v zmysle Článku 18 Nariadenia vyhlásil, že nemá

právomoc konať o úprave rodičovských práv a povinností účastníkov k maloletým deťom a vzhľadom
na to, že nedostatok právomoci je neodstrániteľným nedostatkom podmienok konania, konanie vo veci
starostlivosti o maloleté deti: A. B., nar. XX.XX.XXXX a B. B., nar. XX.XX.XXXX v zmysle § 9 CSP
zastavil. Okresný súd však pripustil, že do budúcna môže dôjsť k zmene obvyklého pobytu u maloletých
detí, a to napríklad v prípade, ak by maloleté deti boli zverené do výlučnej osobnej starostlivosti matky,

a začali by spolu s matkou trvalo žiť na území Slovenskej republiky.

10. Okresný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že v rámci konania o nariadenie
neodkladného opatrenia zjavne nie je možné vykonať dokazovanie v naznačenom smere vzhľadom
na zákonné lehoty určené procesným predpisom pre rozhodnutie o nariadení neodkladného opatrenia,

preto okresný súd „...vychádzal len z tvrdení a dôkazov predložených navrhovateľkou a nariadil
neodkladné opatrenie vzhľadom na obavu navrhovateľky o maloleté deti v tom smere, že by mohlo
dôjsť k únosu zo strany otca maloletých detí. Rovnako vzhľadom na krátky časový úsek a vysoký
nápad vecí v rodinnoprávnej agende v čase vydania rozhodnutia, malo za následok nedostatočné
odôvodnenie uloženia vyživovacej povinnosti otca voči maloletým deťom, ako aj pisársku chybu v bode

9. odôvodnenia uznesenia, ktorá naviac bola aj opravená opravným uznesením tunajšieho súdu č.k.
5P/159/2024-37 zo dňa 26.08.2024.“

11. Pre úplnosť okresný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že na okresnom súde
prebieha konanie o rozvod manželstva a o úpravu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom

pod sp. zn. 5P/168/2024, ktoré okresný súd uznesením č.k. 5P/168/2024-170 zo dňa 02.12.2024
zastavil práve pre nedostatok právomoci vo veci konať a rozhodnúť a ktoré obsahuje aj jeho podrobné
odôvodnenie. Konanie nie je právoplatne skončené, nakoľko bolo podané odvolanie matkou dňa
12.12.2024 a dňa 27.12.2025 otcom maloletých detí, ktoré bolo následne predložené na rozhodnutie
Krajskému súdu v Žiline.

12. Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podala rozsiahle odvolanie matka s tým, že žiadala, aby
v spojení s § 388 CSP odvolací súd sám vo veci rozhodol a zmenil napadnuté uznesenie tak, že:
„Maloletá B. B., nar. XX.XX.XXXX, sa ponecháva v starostlivosti matky do právoplatného skončenia
konania vo veci úpravy rodičovských práv a povinností k maloletej B. B., nar. XX.XX.XXXX. Maloletý

A. B., nar. XX.XX.XXXX, sa ponecháva v starostlivosti matky do právoplatného skončenia konania vo
veci úpravy rodičovských práv a povinností k maloletému A. B., nar. XX.XX.XXXX. Otec je povinný
platiť výživné na mal. B. B., nar. XX.XX.XXXX vo výške 100,- Eur, vždy do 20. dňa v mesiaci vopred
k rukám matky do právoplatného skončenia konania vo veci úpravy rodičovských práv a povinností k
maloletej B. B., nar. XX.XX.XXXX. Otec je povinný platiť výživné na mal. A. B., nar. XX.XX.XXXX vo

výške 130,- Eur, vždy do 20. dňa v mesiaci vopred k rukám matky do právoplatného skončenia konania
vo veci úpravy rodičovských práv a povinností k maloletému A. B., nar. XX.XX.XXXX.“ Dôvodila tým,
že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom jej znemožnil ako strane, aby uskutočňovala
jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365ods. 1 písm. b) CSP), súd prvej inštancie nesprávne alebo neúplne zistil skutočný stav veci (§ 62 ods.
1 CMP), rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365
ods. 1 písm. h) CSP). Návrhom doručeným okresnému súdu dňa 19.08.2024 sa domáhala nariadenia

neodkladného opatrenia, ktorým by súd rozhodol o dočasnom zverení maloletých detí do jej osobnej
starostlivosti a určení výživného na maloleté deti. Poukázala na to, že odvolací súd tak presne vymedzil
súdu prvej inštancie relevantnú právnu úpravu vstupujúcu do posudzovania vecí s medzinárodným
prvkom. Zároveň bol súd prvej inštancie zo strany odvolacieho súdu náležite inštruovaný, ako má po
vrátení veci v ďalšom konaní postupovať. Odvolací súd tiež explicitne uviedol, že aj pre prípad, ak by

okresný súd dospel k záveru, že nemá právomoc vo veci konať a rozhodovať, uvedené automaticky
neznamená, že súd prvej inštancie nemá právomoc ani pre prijatie neodkladného opatrenia. Po
vrátení veci na ďalšie konanie a rozhodnutie súdu prvej inštancie za účelom posilnenia právneho
postavenia do prebiehajúceho konania predložila Podanie s vyjadrením zo dňa 26.03.2025 (ďalej ako
„Vyjadrenie“), ktorým okresnému súdu predostrela argumentáciu reflektujúc závery odvolacieho súdu
vrátane Odborného posudku č. 1/2025 zo dňa 24.02.2025, vypracovaného znaleckou organizáciou

Ústavom znaleckej činnosti, zapísanou v zozname znaleckých organizácií vedených Ministerstvom
spravodlivosti SR, pod evidenčným číslom: 900290, zastúpenej K. G. K. Q. B., K. (ďalej ako „Odborný
posudok“). S poukazom na konkrétne a logické argumenty majúce oporu v právnom poriadku Európskej
únie, obsiahnuté v predloženom Odbornom posudku a vo Vyjadrení (viď ods. 9 až 11 Vyjadrenia), bolo
zrejmé, že maloleté deti mali v čase podania návrhu na okresný súd obvyklý pobyt na Slovensku.

Zároveň vo Vyjadrení konštatovala, že pre prípad, že by okresný súd predsa len posúdil otázku
obvyklého pobytu maloletých detí odlišne, neznamená to, že „...by nemal právomoc konať a rozhodovať
o neodkladnom opatrení, o ktorom sa v tomto konaní rozhoduje, nakoľko samotné Nariadenie Rady (ES)
č. 4/2009 a Nariadenie Rady (EÚ) 2019/1111 umožňujú aj v situáciách, keď by mal právomoc vo veci
samejsúdinéhočlenskéhoštátuprijaťsúdomčlenskéhoštátupredbežnéopatrenia,vrátaneochranných

opatrení,ktorésúdostupnépodľaprávnehoporiadkudanéhoštátu.Inconcreto(i)voveciachvyživovacej
povinnosti sa jedná o čl. 14 Nariadenie Rady (ES) č. 4/2009 a (ii) vo veciach rodičovských práv a
povinností sa jedná o čl. 15 Nariadenie Rady (EÚ) 2019/1111 a ktorých splnenie som vo Vyjadrení (viď
ods. 14 až 32) náležite zdôvodnila a preukázala.“

13. Matka v odvolaní uviedla, že súd prvej inštancie sa po vrátení veci na ďalšie konanie a rozhodnutie
zo strany odvolacieho súdu obmedzil výlučne na Žiadosť o súčinnosť zo dňa 03.04.2025 a zo dňa
04.04.2025, ktorú adresoval Obvodnému súdu pre Prahu 3. Predmetnou žiadosťou sa súd prvej
inštancie českého súdu dopytoval, v akom štádiu je konanie vedené na Obvodnom súde pre Prahu 3
sp. zn. 60P/103/2024, na základe návrhu otca na úpravu rodičovských práv a povinností k maloletým

deťom na čas pred a po rozvode manželstva rodičov; prípadne ak bolo rozhodnuté, požiadal o zaslanie
právoplatného rozhodnutia. Obvodný súd pre Prahu 3 odpovedal súdu prvej inštancie listom zo dňa
04.04.2025 a zo dňa 07.04.2025, Následne súd prvej inštancie vydal dňa 14.04.2025 uznesenie,
ktorým vyhlásil, že nemá právomoc rozhodovať vo veci maloletých detí a konanie vo veci starostlivosti
maloletých detí zastavil. Podľa odvolateľky súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom

znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b) CSP). Po zrušení rozhodnutia a vrátení veci na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie bol súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu a mal
sa riadiť jeho pokynmi o ďalšom postupe v konaní. Bolo teda zákonnou povinnosťou súdu prvej inštancie
rešpektovať inštruktívne odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu. Bezdôvodné nerešpektovanie

záväzného právneho názoru vysloveného odvolacím súdom môže byť posudzované ako svojvôľa so
všetkými právnymi následkami. Súd prvej inštancie však pri rozhodovaní postuloval podľa odvolateľky
nanajvýš ľahostajne. V rámci svojho odôvodnenia, ktoré mal v zmysle zreteľného pokynu odvolacieho
súdu, sa totižto obmedzil na konštatovania v ods. 14., 17., 18. napadnutého uznesenia. Na vyvodenie
jeho záveru ohľadne údajnej absencie právomoci vo veci konať a rozhodovať vychádzal výlučne z

Listu Obvodného súdu pre Prahu 3 zo dňa 04.04.2025 a záverov prijatých českými súdmi v uznesení
Obvodního soudu Praha 3, č.j. 60P/103/2024-257 dňa 27.11.2024 spolu s uznesením Městského soudu
v Prahe č.j. 39Co/7/2025-325 zo dňa 20.01.2025.

14. V odvolaní matka vyčítala okresnému súdu, že sa obmedzil iba na stotožnenie sa s názorom

prijatým českými súdmi ohľadne údajného obvyklého pobytu maloletých detí v Českej republike v čase
začatia konania. Účelovo súd prvej inštancie opomenul, že v uznesení Obvodního soudu Praha 3 č.j.
60P/103/2024- 257 dňa 27.11.2024 v ods. 24 sa uvádza: „(...) soud bere v potaz i termín jednání, kde k
jeho nařízení lze však přistoupit až poté, co bude postavena najisto otázka příslušnosti zdejšího soudujednat ve věci.“ Z uvedeného teda jasne vyplýva, že v čase vydania predmetného uznesenia Obvodný
súd Praha 3 nemal s určitosťou vysporiadanú otázku jeho právomoci. Naviac, v ods. 22. uznesenia
Městského soudu v Prahe č.j. 39Co/7/2025-325 zo dňa 20.01.2025 sa uvádza: „Podle § 75c ods. 4

o.s.ř. je pro předběžné opatření rozhodujíci stav v době vyhlášení (vydaní) usnesení soudu prvního
stupně. Odvolací soud v dusledku uvedené zákonné blokaci uvádí, že při svém rozhodovaní nemohl
vycházet z matkou nově předložených dokladu, ať již datovaných přede dnem vydání předběžného
opatření nebo poté, protože je ke svému rozhodovaní neměl k dispozici soud prvního stupně, konkrétne
jde o komunikaci13 přes WhatsApp mimo matkou předložené komunikace ze dne 10.06., dále od 09.10

do 14.10. 2024 a otcem za dobu od 30.07. do 11.09.2024 a dále z 01.10.2024, popis událostí ze dne
17.11.2024, dále dohodu rodiču ze dne 18.12.2024 a doklady, připojené k vyjádření ze dne 15.01.2025.“
Z uvedeného je tak zrejmé, že Městský súd v Prahe v rámci svojho rozhodnutia podľa odvolateľky
neposudzoval predložené dôkazy. Napadnuté uznesenie žiadny spôsobom nereflektuje na predložené
Vyjadrenie a Odborný posudok. Ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) uvádza,
že súdy musia v rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia,

že súdy sa musia zaoberať najdôležitejšími argumentami vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody
pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov, a že nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné
s ideou práva na spravodlivý proces.

15. Odvolateľka vyčítala okresnému súdu, že nesprávne a neúplne postupoval pri zisťovaní obvyklého

pobytu maloletých detí v čase začatia konania. Súd prvej inštancie si totižto ustálil, že v čase začatia
konania sa miesto obvyklého pobytu maloletých detí nachádzalo v Českej republike, pričom toto
ustálenie sa zakladá výlučne na „stotožnení sa s názorom prijatým českými súdmi“. To, či dieťa v
konkrétnom prípade má alebo nemá obvyklý pobyt v niektorom členskom štáte, musí určiť súd v
každom prípade na základe všetkých okolností týkajúcich sa situácie konkrétneho dieťaťa a usmernenia,

týkajúceho sa zásad vypracovaných SDEÚ v jeho rozsiahlej jurisprudencii. Súd prvej inštancie v rámci
náležitého zisťovania obvyklého pobytu maloletých detí v čase začatia konania nezohľadnil nasledovné
relevantné skutočnosti, ktoré vstupujú do náležitého posúdenia obvyklého pobytu maloletých detí:
„- striedavo som žila na území SR a ČR, z dôvodu manželskej krízy som sa rozhodla definitívne opustiť
ČR, aby som sa usadila výlučne v SR (som štátnou príslušníčkou SR, mám tu rodinu, prácu na plný

úväzok19 a pod.), pričom som si mohla zachovať určitý počet sociálnych a rodinných väzieb na území
ČR;
- dôvodom pobytu detí v Prahe bolo sprevádzanie mojej osoby a to z dôvodu vybavovania záležitostí,
ktoré boli nevyhnutné a súviseli s bytom v ČR, sťahovaním sa a rovnako dôvodom boli aj návštevy otca,
t.j. aby deti mali kontakt s otcom, nakoľko si uvedomujem rolu otca v živote detí;

- pokiaľ ide o prítomnosť mal. B. v materskej škole R. v K., súd si mal zistiť prepojenie tejto prítomnosti
so sociálnym a najmä rodinným prostredím rodičov dieťaťa (t.j. zistiť, či sa otec v danom čase stýkal
s deťmi);
- zámer mojej osoby usadiť sa s deťmi v SR bol prejavený hmatateľnými krokmi a to opustením bytu v
ČR, sťahovaním sa na SR a prenájmom bytu v ČR tretej osobe;

-počasmanželskejkrízysatrvanie,pravidelnosť,podmienkyadôvodypobytuvSRposilňovali-narastali
v prospech SR a moje konanie tak bolo racionálne, v snahe zabezpečiť riadnu starostlivosť a výchovu
o maloleté deti, teda bol zrejmý úmysel mojej osoby zdržiavať sa na území SR; otec maloletých opustil
spoločnú domácnosť v ČR (mňa a deti), rodinné prostredie maloletých detí bolo tak určované najmä
mnou ako matkou (obzvlášť v prípade mal. A., ktorý je dojčaťom), od ktorej maloleté deti existenčne

závisia;
- sociálne a rodinné prostredie mojej osoby je nutné považovať za základné kritérium určenia miesta
obvyklého pobytu maloletých detí (tzn. nie počet dní v mesiaci, v ktorom dieťa navštevovalo predškolské
zariadenie na území členského štátu, kde má „registrovaného“ lekára, resp. aké zariadenie v akom štáte
by malo podľa „predĺženej“ zmluvy navštevovať);

- prítomnosť maloletých detí na Slovensku musí mať v zásade určité trvanie, aby odzrkadľovalo
dostatočnú stabilitu, Nariadenie Rady (EÚ) 2019/1111 však neupravuje minimálnu dĺžku takéhoto
trvania.“ Súd prvej inštancie podľa odvolateľky vôbec pri rozhodovaní nebral do úvahy relevantné
skutočnosti,vstupujúcedonáležitéhoposúdeniaobvykléhopobytumaloletýchdetí,atonapriektomu,že
na ne v rámci prebiehajúceho konania opakovane apelovala, či už Podaním s predložením Odborného

posudku zo dňa 26.02.2025 alebo Vyjadrením.

16. V odvolaní matka namietala závery ohľadne nesprávneho/neúplného zisťovania obvyklého pobytu
maloletých detí v čase začatia konania, na podklade ktorého súd prvej inštancie podľa nej nesprávne/neúplne ustálil/zistil, že obvyklý pobyt maloletých detí bol v čase podania návrhu v Českej republike.
Uvedené následne vyústilo do nesprávneho právneho posúdenia veci, a teda k vyhláseniu, že súd
nemá v danej veci právomoc konať a rozhodovať. Odvolací súd explicitne v inštrukciách adresovaných

súdu prvej inštancie uviedol, že aj pre prípad, ak by okresný súd dospel k záveru, že by nemal
právomoc vo veci konať a rozhodovať, uvedené automaticky neznamená, že súd prvej inštancie nemá
právomoc ani pre prijatie neodkladného opatrenia (viď bližšie ods. 7. odvolania). Súd prvej inštancie aj
v tomto smere odignoroval záväzný právny názor odvolacieho súdu, pričom takéto konanie má o.i. za
následok, že súd prvej inštancie tak opomenul aplikovať príslušnú právnu normu in concreto: vo veciach

vyživovacej povinnosti sa jedná o Čl. 14 Nariadenia Rady (ES) č. 4/2009 a vo veciach rodičovských
práv a povinností sa jedná o Čl. 15 Nariadenia Rady (EÚ) 2019/1111. Náležitým spôsobom apelovala na
súd prvej inštancie, najmä na nutnosť dočasne upraviť výživné neodkladným opatrením v nevyhnutnej
miere tak, aby výživa maloletých detí nebola ohrozená. Túto nutnosť aj náležite podľa nej súdu prvej
inštancieosvedčila.Vnadväznostinatútoskutočnosťvyvstalaajnutnosťpotrebyrozhodnúťodočasnom
ponechaní maloletých detí (mal. B. a mal. A.) v jej osobnej starostlivosti, keďže takéto rozhodnutie

je v zmysle právneho poriadku Slovenskej republiky podkladom pre rozhodnutie vo veci výživného.
Pre úplnosť uviedla, že v prípade aplikácie Čl. 15 Nariadenia Rady (EÚ) 2019/1111 je naliehavosť
potreby rozhodnúť ochranným opatrením (t.j. neodkladným opatrením) práve vo väzbe na rozhodnutie
o výživnom, pre vydanie ktorého je potrebné rozhodnúť o dočasnom ponechaní maloletých detí (mal.
B. a mal. A.) v jej osobnej starostlivosti.

17. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 2 ods. 1 CMP v spojení s § 34 CSP,) po zistení, že odvolanie
podala oprávnená účastníčka konania (§ 2 ods. 1 a § 7 CMP v spojení s § 359 CSP) v zákonom
stanovenej lehote (§ 2 ods. 1 CMP v spojení s § 362 ods. 1 CSP), preskúmal vec v rozsahu danom v §
65 CMP až § 67 CMP a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 2 ods. 1 CMP v spojení s § 385

ods. 1 CSP a contrario), uznesenie okresného súdu potvrdil ako vo výroku vecne správne rozhodnutie
podľa § 387 ods. 1 CSP v spojení s § 2 ods. 1 CMP.

18. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie je návrh navrhovateľky na nariadenie
neodkladného opatrenia. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na obsah

preskúmavaného uznesenia a argumenty navrhovateľky vyjadrené v odvolaní, bolo posúdiť, či sú
splnené zákonné podmienky a dané skutkové okolnosti na vyhlásenie súdu prvej inštancie o nedostatku
právomoci vo veci konať a na zastavenie konania pre neodstrániteľnú prekážku konania.

19. Podľa § 2 ods. 1 CMP na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového

poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.

20. Podľa § 161 ods. 1 a 2 CSP, ak tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek počas konania
prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť (ďalej len ,,procesné
podmienky“). Ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

21. Civilný sporový poriadok dbá o to, aby súdne konanie prebiehalo podľa presne ustanovených
pravidiel, ktorých dodržiavanie je predpokladom, aby súd mohol konať a vydať rozhodnutie. Tieto
predpoklady sa nazývajú procesné podmienky konania. Ak v konkrétnej veci nie sú splnené procesné
podmienky, takéto konanie vykazuje nedostatky, a tie môžu byť odstrániteľné a neodstrániteľné. Za

neodstrániteľné nedostatky – prekážky konania sa považujú nedostatok právomoci súdu, litispendencia,
res iudicata, ako aj nedostatok spôsobilosti byť účastníkom konania. Neodstrániteľné nedostatky
(podmienky) konania majú za následok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí
konanie zastaviť, prípadne vec postúpiť inému orgánu.

22. Podľa § 9 CSP ak spor alebo vec nepatrí do právomoci súdu Slovenskej republiky, súd konanie
bezodkladne zastaví.

23. Existencia právomoci súdu je conditio sine qua non, teda nutná podmienka, nevyhnutný predpoklad,
ktorej existenciu súd skúma z úradnej povinnosti kedykoľvek počas konania. Nedostatok právomoci

súdu prejednať a rozhodnúť konkrétnu vec je neodstrániteľným nedostatkom podmienky konania, ktorý
kedykoľvek počas konania vedie k zastaveniu konania (§ 9 a § 10 CSP) a k súčasnému vyhláseniu
o nedostatku právomoci. Ak súd zistí, že nie je daná jeho právomoc na prejednanie a rozhodnutie o veci
s medzinárodným prvkom, konanie zastaví podľa § 161 ods. 2 CSP, nemôže však vec postúpiť súduiného štátu; iba v odôvodnení svojho uznesenia poučí účastníkov o tom, že sa s návrhom môžu obrátiť
na príslušný úrad v cudzine (R 26/1987).

24. V preskúmavanej veci ide o konanie o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, pričom súd
prvej inštancie z údajov uvedených navrhovateľkou v návrhu a vyplývajúcich z obsahu spisu zistil, že
navrhovateľka je občiankou Slovenskej republiky, s prihláseným trvalým pobytom na území Slovenskej
republiky. Podľa údajov poskytnutých navrhovateľkou v návrhu sa v dobe podania návrhu na nariadenie
neodkladného opatrenia spolu s maloletými deťmi zdržiavala na území SR, otec maloletých detí je bytom

v Českej republike a je štátny občan ČR, a preto okresný súd správne skúmal, či má vo veci právomoc
konať.

25. Podľa Čl. 1 ods. 2 Ústavy SR Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá
medzinárodnéhopráva,medzinárodnézmluvy,ktorýmijeviazaná,asvojeďalšiemedzinárodnézáväzky.

26.PodľaČl.7ods.2druhejvetyÚstavySRprávnezáväznéaktyEurópskychspoločenstievaEurópskej
únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.

27.TýmtoprávnezáväznýmaktomjeNariadenieRady(ES)č.4/2009z18.decembra2008oprávomoci,
rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a o spolupráci vo veciach vyživovacej povinnosti (ďalej

len ,,Nariadenie“).

28. Podľa preambuly (11) Nariadenia rozsah pôsobnosti tohto nariadenia by mal pokrývať každú
vyživovaciu povinnosť vyplývajúcu z rodinných vzťahov, príbuzenstva, manželstva alebo švagrovstva,
a to s cieľom zaručiť rovnosť zaobchádzania so všetkými oprávnenými na výživné. Na účely tohto

nariadenia by sa mal pojem ,,vyživovacia povinnosť“ vykladať autonómnym spôsobom.

29. Podľa Článku 1 body 1. a 2. Nariadenia toto nariadenie sa vzťahuje na vyživovaciu povinnosť
vyplývajúcu z rodinných vzťahov, príbuzenstva, manželstva alebo švagrovstva. V tomto nariadení
pojem ,,členský štát znamená každý členský štát, na ktorý sa toto nariadenie uplatňuje.

30. Podľa Článku 3 Nariadenia v členských štátoch je právomoc vo veciach vyživovacej povinnosti daná:
a) súdu podľa miesta obvyklého pobytu odporcu, alebo
b) súdu podľa miesta obvyklého pobytu oprávneného, alebo
c) súdu, ktorý má podľa svojho právneho poriadku právomoc konať o osobnom stave, ak vec týkajúca

sa vyživovacej povinnosti je spojená s týmto konaním, pokiaľ sa táto právomoc nezakladá výlučne na
štátnej príslušnosti niektorého z účastníkov, alebo
d) súdu, ktorý má podľa svojho právneho poriadku právomoc konať o rodičovských právach a
povinnostiach, ak vec týkajúca sa vyživovacej povinnosti je spojená s týmto konaním, pokiaľ sa táto
právomoc nezakladá výlučne na štátnej príslušnosti niektorého z účastníkov.

31. Podľa Článku 10 Nariadenia ak sa začalo konanie na súde členského štátu vo veci, v ktorej nemá
podľa tohto nariadenia právomoc konať, súd aj bez návrhu vyhlási, že nemá právomoc.

32. Podľa Článku 14 Nariadenia súdom členského štátu možno podať návrh na vydanie predbežných

opatrení vrátane ochranných opatrení, ktoré sú dostupné podľa právneho poriadku tohto štátu, aj keby
podľa tohto nariadenia mali právomoc rozhodovať vo veci samej súdy iného členského štátu.

33. Krajský súd vo vzťahu k posudzovanej veci tiež konštatuje, že v prípade konania s medzinárodným
prvkom je potrebné pre posúdenie právomocí na konanie súdu o úprave rodičovských práv a povinností

aplikovať platné právne akty Európskej únie, konkrétne Nariadenie Rady (EÚ) 2019/1111 z 25. júna 2019
o právomoci a uznávaní a výkone rozhodnutí v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv
a povinností a o medzinárodných únosoch detí (ďalej len ako „Nariadenie Rady (EÚ) 2019/1111“), ktorým
nariadením sa stanovujú jednotné pravidlá právomoci pri rozvode, rozluke a anulovaní manželstva,
ako aj pri sporoch o rodičovských právach a povinnostiach s medzinárodným prvkom, a vo vzťahu

k úprave vyživovacej povinnosti tak, ako uviedol už vyššie, aplikovať ustanovenia Nariadenie ( vyššie
špecifikované Nariadenie Rady (ES) č. 4/2009 z 18. decembra 2008 o právomoci, rozhodnom práve,
uznávaní a výkone rozhodnutí a o spolupráci vo veciach vyživovacej povinnosti.34. Podľa Oddielu 2, Čl. 7 Nariadenia Rady (EÚ) 2019/1111 súdy členského štátu majú právomoc vo
veciach rodičovských práv a povinností k dieťaťu, ktoré má obvyklý pobyt v tomto členskom štáte v čase
začatia konania.

35. Podľa Čl. 1 ods. 4 písm. e) Nariadenia Rady (EÚ) 2019/1111 sa toto nariadenie nevzťahuje na
vyživovaciu povinnosť.

36. Vychádzajúc z vyššie citovaných článkov Nariadenia aj odvolací súd dospel k záveru, že pre účely

určenia právomoci súdu treba vychádzať z Článku 3 Nariadenia, ktorý stanovuje pravidlá právomoci,
ktoré sa musia vykladať autonómne, najmä s ohľadom na ciele a systém Nariadenia. Článok 3
Nariadenia obsahuje viaceré kritériá rovnakej úrovne, ktoré sú alternatívne. Predmetný Článok 3
Nariadenia poskytuje oprávnenému z výživného, v prípade, že koná ako navrhovateľ, možnosť podať
svoj návrh týkajúci sa vyživovacej povinnosti na základe kritérií na určenie právomoci, a to najmä buď
na súde podľa miesta obvyklého pobytu odporcu ( písm. a)), alebo na súde podľa miesta obvyklého

pobytu oprávneného (písm. b)), a to za stavu nepreukázania uzavretej dohody o voľbe súdu (Článok
4 Nariadenia). Z uvedeného potom pri určovaní miesta obvyklého pobytu maloletých detí vychádzal
okresný súd, tak ako vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu, zo správnych východísk.
Odvolací súd mal za to, že maloleté deti v čase podania návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia
nemali obvyklý pobyt na území Slovenskej republiky, a to pre účely určenia právomoci o návrhu matky na

nariadenie neodkladného opatrenia. Odvolací súd v rovine týchto záverov len dopĺňa, že pojem obvyklý
pobyt je pojmom faktickým a nie právnym, teda nezávislým na splnení akýchkoľvek legálnych kritérií,
na rozdiel od trvalého pobytu, ktorý má charakter evidenčný a jeho vznik je viazaný na určité členským
štátom stanovené právne podmienky. Judikatúra Súdneho dvora EÚ a ani Nariadenie sa neopiera o
koncept obvyklého pobytu, ako ho spravidla chápe vnútroštátne právo členského štátu, ale používa

ho ako autonómny prvok európskeho práva. Z hľadiska určenia bydliska preto nie je rozhodujúce, kde
je účastník podľa predpisov o evidencii obyvateľstva toho-ktorého štátu prihlásený na trvalý pobyt,
ale rozhodujúci je vždy reálny pobyt a kritérium trvalejšieho zdržiavania sa v určitom mieste. Súdny
dvor Európskej únie vyložil pojem obvyklý pobyt tak, že mu zodpovedá miesto, ktoré odzrkadľuje istú
mieru začlenenia oprávneného alebo odporcu do sociálneho a rodinného prostredia. Na tento účel treba

vziať do úvahy najmä trvanie, pravidelnosť, podmienky a dôvody pobytu na území členského štátu,
ako aj rodinné a sociálne väzby, ktoré sú v danom štáte udržiavané. Za určujúci faktor Súdny dvor
EÚ nepovažuje kritérium štátneho občianstva, ale rozhodujúci je reálny pobyt a kritérium trvalejšieho
zdržiavania sa v určitom mieste. Inak povedané, pojem ,,obvyklý pobyt“ sa v kontexte európskeho práva
vyznačuje dvomi prvkami, a to jednak vôľou dotknutej osoby zriadiť zvyčajné centrum svojich záujmov

na určenom mieste, a jednak prítomnosťou, ktorá predstavuje dostatočný stupeň stability na území
dotknutého členského štátu.

37. Vzhľadom na vyššie uvedené konštatovania odvolací súd s poukazom na Čl. 15 ods. 1 a 3
Nariadenia Rady (EÚ) 2019/1111, považoval za podstatné vo vyvolanom odvolacom konaní posudzovať

splnenie naliehavosti na nariadenie neodkladného opatrenia navrhovaného matkou.

38. Podľa § 324 ods. 1 a 2 CSP pred začatím konania, počas konania a po jeho skončení súd môže
na návrh nariadiť neodkladné opatrenie. Na konanie o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia
je príslušný okresný súd.

39. Podľa § 325 ods. 1 CSP neodkladné opatrenie môže súd nariadiť, ak je potrebné bezodkladne
upraviť pomery alebo ak je obava, že exekúcia bude ohrozená.

40. V zmysle Čl. 24 Charty základných práv Európskej únie, pri všetkých opatreniach prijatých orgánmi

verejnej moci alebo súkromnými inštitúciami, ktoré sa týkajú detí, sa musia v prvom rade brať do úvahy
najlepšie záujmy dieťaťa (ods. 2).

41. Podľa § 329 ods. 1 CSP súd môže rozhodnúť o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia aj bez
výsluchu a vyjadrenia strán a bez nariadenia pojednávania. Ak rozhoduje odvolací súd o odvolaní proti

uzneseniu o zamietnutí neodkladného opatrenia, umožní sa protistrane vyjadriť k odvolaniu a k návrhu
na nariadenie neodkladného opatrenia.42. V Čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa je zakotvená zásada, že obaja rodičia majú spoločnú
zodpovednosť za výchovu a rozvoj dieťaťa.

43. Podľa § 366 CMP neodkladným opatrením môže súd nariadiť platiť výživné v nevyhnutnej miere.

44. Podľa § 35 Zákona o rodine ak sa rodičia nedohodnú o podstatných veciach súvisiacich s výkonom
rodičovských práv a povinností, najmä o vysťahovaní maloletého dieťaťa do cudziny, o správe majetku
maloletého dieťaťa, o štátnom občianstve maloletého dieťaťa, o udelení súhlasu na poskytovanie

zdravotnej starostlivosti a o príprave na budúce povolanie, rozhodne na návrh niektorého z rodičov súd.

45. Podľa § 28 ods. 2 Zákona o rodine rodičovské práva a povinnosti majú obaja rodičia. Pri ich výkone
sú povinní chrániť záujmy maloletého dieťaťa.

46. V zmysle Čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri

akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami
sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi.

47. Podľa § 388 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky
na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

48. V zmysle § 361 CSP súd nariadi neodkladné opatrenie aj vtedy, ak to vyžaduje verejný záujem.

49. V prípade konaní s cudzím prvkom, tak ako odvolací súd uviedol vyššie, súd musí skúmať
svoju právomoc v zmysle príslušných právnych predpisov medzinárodného a európskeho práva.

Všeobecné pravidlo na určenie právomoci súdu členského štátu na konanie vo veciach rodičovských
práv a povinností je upravené v Článku 7 Nariadenia Rady (EÚ) 2019/1111, ktorý článok určuje ako
rozhodujúce kritérium obvyklý pobyt maloletého dieťaťa v čase začatia konania. V Článkoch 8, 9, 10 a
11 sa stanovujú výnimky zo všeobecného pravidla, z ktorých vyplýva, kedy môžu mať právomoc súdy
iného členského štátu, ako je štát obvyklého pobytu dieťaťa, alebo v prípade, ak obvyklý pobyt dieťaťa

nemožno určiť. Nariadenie Rady (EÚ) 2019/1111 však priznáva súdom členského štátu v naliehavých
prípadoch právomoc prijať predbežné opatrenia vrátane ochranných opatrení, ktoré sú dostupné podľa
práva daného členského štátu, s ohľadom na dieťa, ktoré sa nachádza na jeho území, alebo na
majetok dieťaťa, ktorý sa nachádza na jeho území, a to aj vtedy, ak má podľa nariadenia súd iného
členského štátu právomoc vo veci rodičovských práv a povinností. V tejto súvislosti dáva odvolací súd

do pozornosti: „V článku 15 súčasného nariadenia sa stanovuje jednotný dôvod právomoci na prijímanie
predbežných opatrení vrátane ochranných opatrení. Ako výnimka zo systému právomoci stanoveného
v nariadení sa musí tento článok vykladať reštriktívne (prísne). Konkrétne druhy opatrení, ktoré sa môžu
prijímať podľa článku 15, sa však ponechávajú na vnútroštátne právo. V každom prípade podlieha
prijímanie opatrení podmienkam vyplývajúcim z nariadenia a judikatúry SDEÚ.“ (Praktická príručka

k uplatňovaniu nariadenia Brusel IIb, Luxemburg: Úrad pre vydávanie publikácií Európskej únie, 2023).

50. Preskúmaním Článkov 3 až 7 v spojení s Článkom 14 Nariadenia, Oddielu 2 , Čl. 7 Nariadenia Rady
(EÚ) 2019/1111, aplikujúc rozhodné skutočnosti, a to, že maloleté deti v čase začatia konania nemali
obvyklý pobyt na území Slovenskej republiky, považoval aj odvolací súd za preukázané, preto sa zhodol

s okresným súdom, že na prejednanie veci nie je daná právomoc slovenských súdov. Tiež niet žiadneho
dôvodu pre prijatie záveru, že navrhovateľka – matka maloletých by osvedčila skutočnosti, pre ktoré by
mal slovenský súd oprávnenie konať a rozhodovať o návrhu navrhovateľky na nariadenie neodkladného
opatrenia podľa Článku 14 Nariadenia, Čl. 15 ods. 1 a 3 Nariadenia Rady (EÚ) 2019/111, ktoré
predstavuje výnimku z upravených právomocí. Podľa odvolacieho súdu, nebola naplnená podmienka

naliehavosti na to, aby navrhovateľkou požadované neodkladné opatrenie bolo vydané súdom, ktorý
nemá právomoc rozhodnúť vo veci samej, pretože zo samotného návrhu na nariadenie neodkladného
opatrenia, a ani z obsahu spisu, z odvolania navrhovateľky nebolo osvedčené tvrdenie o naliehavosti,
ktorá by spĺňala kritériá Čl. 15 ods. 1 a 3 Nariadenia Rady (EÚ) 2019/1111 a z obsahu spisu, bez
ďalšieho, nevyplýva ohrozenie záujmov a zdravia maloletých v prípade nenariadenia neodkladného

opatrenia. V tejto súvislosti zdôrazňuje odvolací súd, že pojem ,,naliehavosť“ sa týka aj situácie
nemožnosti podať návrh na zverenie maloletých detí do starostlivosti na príslušný súd na rozhodnutie
vo veci samej (má právomoc) a ak posúdenie rozhodujúcich skutočností na určenie dôvodnosti rozsahu
vyživovacej povinnosti, a tiež odôvodnené potreby maloletých detí budú predmetom konania vo vecisamej. Navrhovateľka neosvedčila skutočnosti, ktoré by jej bránili domáhať sa nariadenia neodkladného
opatrenia na súde, ktorý má právomoc rozhodnúť aj vo veci samej, že aktuálne sú záujmy, starostlivosť,
výchova, výživa, či dokonca zdravie alebo život maloletých detí vážne ohrozené a vyžadujú si okamžitý

zásah súdu do pomerov rodičov a maloletých detí rozhodnutím o tom, komu z rodičov budú maloleté deti
dočasne zverené do osobnej starostlivosti a uložením vyživovacej povinnosti otcovi v sumách matkou
určenýchaževprípadenerozhodnutiavzmyslejejnávrhumaloletýmhrozíohrozeniezáujmovazdravia.

51. K námietke odvolateľky o absencií osobitného posúdenia Odborného posudku č. 1/2025 zo dňa

24.02.2025, ktorý bol vypracovaný znaleckou organizáciou Ústavom znaleckej činnosti, zapísanou v
zozname znaleckých organizácií vedených Ministerstvom spravodlivosti SR, pod evidenčným číslom:
900290, zastúpenej K. G. K. Q. B., K., okresným súdom v napadnutom uznesení, odvolací súd
uvádza, že aj keď okresný súd osobitne nevyhodnocoval tento dôkaz predložený matkou v písomnom
vyhotovení svojho rozhodnutia, tak takýto postup, v konečnom dôsledku, sa nepremietol do nesprávnosti
rozhodnutia okresného súdu. Ak okresný súd pre prijatie svojich záverov tento dôkaz nepovažoval

za rozhodujúci a svoje závery dostatočne odôvodnil inými skutočnosťami vyplývajúci z obsahu
spisového materiálu, pričom takéto odôvodnenie spĺňalo kritériá v zmysle úpravy § 220 CSP a bolo
možné tieto závery okresného súdu podrobiť odvolaciemu prieskumu, tak potom nemožno takýto
postup okresného súdu spájať s porušením práv navrhovateľky a už vôbec nie v intenzite, ktorá
charakterizuje odňatie možnosti konať pred súdom. V danom prípade nejde ani o nepreskúmateľné

súdne rozhodnutie, ale o rozhodnutie, s ktorého závermi, a to tak skutkovými, ako aj právnymi,
sa odvolateľka nestotožňuje. Polemizovanie – nespokojnosť odvolateľky s hodnotením vykonaného
dokazovania, osvedčovania a právnym posúdením súdom prvej inštancie, pokiaľ sú dostatočne
dodržané zákonné limity preskúmateľnosti a zrozumiteľnosti dôvodov rozhodnutia (§ 220 ods. 2 CSP),
nezakladá dôvodnosť odvolania podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP. V rovine svojich záverov odvolací

súd pripomína, že súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí účastníkom navrhnutý
spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jeho výkladom všeobecne záväzných právnych
predpisov. Len pre úplnosť odvolací súd uvádza, že čo do rozsahu dokazovania vo forme osvedčovania,
nie je viazaný návrhmi účastníkov ani ich názormi. Je výlučne na jeho zvážení, ktoré dôkazy vykoná
a ktoré nie.

52. Odvolací súd záverom poukazuje na to, že právo na súdnu ochranu nie je právom na úspech
v súdnom konaní a toto právo, preto nezahŕňa nárok na nariadenie neodkladného opatrenia na základe
návrhu navrhovateľky, bez toho, aby boli skúmané procesné podmienky. Toto základné právo nezahŕňa
ani právo na to, aby všeobecné súdy v civilných konaniach v celom rozsahu rešpektovali a uznávali

procesné úkony každého z účastníkov bez zreteľa na ich povahu, dôsledky a vzťah k predmetu konania
(primerane rozhodnutie sp.zn. II. ÚS 37/2001).

53. Z uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že procesným postupom okresného súdu
nedošlo k odňatiu možnosti navrhovateľky konať pred súdom.

54. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu odvolacieho súdu odvolacie dôvody navrhovateľky
neboli zhodnotené ako dôvodné, a preto odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako
vo výroku vecne správne potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.

55. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania krajský súd rozhodol za aplikácie § 396 ods. 1 CSP, §
262 ods. 1 CSP a § 52 CMP tak, že žiadnemu z účastníkov konania nárok na náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal.

56. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011, § 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Podľa § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné
podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.

Podľa § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty
na podanie dovolania.

Podľa § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej

alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade
uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto
vada.

Podľa § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia.

Podľa § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred
súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa§434CSPdovolaciedôvodymožnomeniťadopĺňaťlendouplynutialehotynapodaniedovolania.

Podľa § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného
dovolania.