Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 29, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2CoCsp/26/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120323800
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Nadežda Wallnerová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:6120323800.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Nadeždy Wallnerovej a

členiek senátu JUDr. Michaely Královej a JUDr. Ivany Jahnovej v sporovej veci žalobkyne: M. W., nar.
XX.X.XXXX, trvale bytom: H. F. W. XXX/X, Ž. I. K., zast. Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s.r.o.,
so sídlom: Kuzmányho 29, Košice, IČO: 47 234 466, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o.,
sosídlom:Pribinova25,Bratislava,IČO:35792752,zast.AdvokátskakanceláriaJUDr.AndreaCviková,
s. r. o., IČO: 47 233 516, so sídlom: Kubániho 16, Bratislava, o zaplatenie 450,- eur s príslušenstvom,
na odvolanie žalovaného voči rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 20. júna 2024, č.k.
B1-18Csp/101/2020-178, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 20. júna 2024, č.k.
B1-18Csp/101/2020-178, p o t v r d z u j e.

II. Žalobkyni sa voči žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Bratislava IV rozsudkom zo dňa 20. júna 2024, č.k. B1-18Csp/101/2020-178 rozhodol
tak, že vo výroku I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 450,- eur do 3 dní od právoplatnosti

tohto rozsudku. Vo výroku II. vo zvyšnej časti žalobu zamietol (išlo o nárok na úroky z omeškania). Vo
výroku III. žalobkyni priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa sa žalobou domáhala zaplatenia 450,- eur s príslušenstvom
a náhrady trov konania. Žalobou odôvodnila nasledovne. Dňa 05.08.2011 uzatvorila so žalovaným
zmluvu o revolvingovom úvere. Následne sa žalovaný domáhal návrhom na Stálom rozhodcovskom
súde Victoria Arbiter, so sídlom Framborská 3605, Žilina, aby ju súd zaviazal na zaplatenie sumy

rovnajúcej sa údajnému dlhu zo zmluvy o úvere. Právomoc rozhodcovského súdu mala byť založená
rozhodcovskou zmluvou uzatvorenou popri zmluve o úvere. Na podklade tohto návrhu rozhodcovský
súd dňa 18.04.2016 vydal rozhodcovský rozsudok sp.zn. PK-PC-2143/15-MK, ktorým ju zaviazal
na úhradu dlžnej sumy. Dňa 03.08.2016 podala proti rozhodcovskému rozsudku žalobu o jeho
zrušenie na Okresnom súde Žiar nad Hronom, pričom konanie sa viedlo pod sp.zn. 23Csr/2/2016.
Následne Okresný súd Žiar nad Hronom rozsudkom zo dňa 05.05.2017, č.k. 23Csr/20/2016-98, ktorý
nadobudol právoplatnosť dňa 29.06.2017, zrušil rozhodcovský rozsudok. V tomto rozhodnutí súd

konštatoval porušenie práv spotrebiteľa. Preto podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane
spotrebiteľa („zákon o ochrane spotrebiteľa“) jej vznikol ako spotrebiteľovi nárok na primerané finančné
zadosťučinenie. Tento nárok žiada vo výške 450,- eur. Zdôraznila, že jediným kritériom posúdenia výšky
primeraného zadosťučinenia je jeho primeranosť. Vzhľadom na to, že žalovaným došlo k neprijateľnémukonaniu už na počiatku ich zmluvného vzťahu a to vyústilo do ďalších zbytočných časovo i psychických
konaní pred rozhodcovským súdom a potom pred všeobecným súdom, na ktorom bola úspešná, je
suma 450,- eur vo vzťahu k uvedeným okolnostiam nanajvýš primeraná. Žalovaný do dnešného dňa ani

napriek jej výzve dlžnú sumu nevrátil, preto si uplatňuje okrem zaplatenie dlžnej sumy aj zákony úrok
z omeškania vo výške 5 % ročne od 23.06.2020 (odo dňa nasledujúceho po márnom uplynutí lehoty
poskytnutej v predžalobnej výzve) do zaplatenia.

3. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že žalovaný v odpore na svoju obranu uviedol nasledovné. Namietal

premlčanie nároku, keďže premlčacia doba uplynula pred podaním žaloby na súd, a to dňa 05.05.2020.
Ďalej namietal, že zo žaloby nie je možné zistiť jedinú skutočnosť, ktorou by žalobkyňa žalovanú
sumu odôvodnila. Zo žaloby nevyplýva ani preukázanie podmienok podľa § 3 ods. 5 zákona ochrane
spotrebiteľa. Žalobkyňa ani neoznačila, ani nekonkretizovala porušenie ktorého práva alebo povinnosti
jej zakladá nárok, ktorý si uplatňuje. Žalovaný napokon namietal aj úrok z omeškania. Omeškanie by
mohlo vzniknúť až okamihom nesplnenia rozsudkom uloženej povinnosti. Preto žalovaný žiadal, aby

súd žalobu zamietol a priznal mu nárok na náhradu trov konania.

4. Súd prvej inštancie vykonal na pojednávaní dokazovanie listinnými dôkazmi, konkrétne: predžalobnou
výzvou zo dňa 17.6.2020; rozsudkom Okresného súdu Žiar nad Hronom zo dňa 05.05.2017,
č.k. 23Csr/2/2016-98; rozhodcovskou zmluvou zo dňa 05.08.2011; zmluvou o revolvingovom úvere

zo dňa 05.08.2011; rozhodcovským rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu Victoria Arbiter so
sídlom Framborská 3605, Žilina, zo dňa 18.04.2016, sp.zn. RK-PC-2134/15-MK. Z vykonaného
dokazovania súd prvej inštancie ustálil, že žalobkyňa uzatvorila dňa 05.08.2011 so žalovaným zmluvu
o revolvingovom úvere a rozhodcovskú zmluvu. Na podklade rozhodcovskej zmluvy si žalovaný
uplatnil voči žalobkyni úhradu dlžnej sumy na rozhodcovskom súde - Stálom rozhodcovskom súde

Victoria Arbiter. Následne vydal tento rozhodcovský súd rozsudok sp.zn. RK-PC-2134/15-MK, ktorou
zaviazal žalobkyňu na úhradu dlžnej sumy žalobcovi. Tento rozhodcovský rozsudok bol zrušený
rozsudkomOkresnéhosúduŽiarnadHronomzodňa05.05.2017,č.k.23Csr/2/2016-98,ktorýnadobudol
právoplatnosť dňa 29.06.2017, na základe žaloby žalobkyne. V uvedenom rozsudku súd skonštatoval
neplatnosť zmluvy o revolvigovom úvere z dôvodu absencie písomnej formy zmluvy, pričom dodal,

že ak by aj bola písomná forma zmluva dodržaná, tak by bol úver bezúročný a bez poplatkov pre
nedodržanie obligatórnych náležitostí podľa zákona o spotrebiteľských úveroch. Súd v tomto rozsudku
súčasne skonštatoval aj neplatnosť rozhodcovskej zmluvy z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná.
Žalobkyňa po tomto rozsudku vyzvala žalovaného na úhradu sumy 450,- eur titulom primeraného
finančného zadosťučinenia podľa § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa v lehote do 22.06.2020, na

čo žalovaný nereagoval.

5. Na zistený skutkový stav veci súd prvej inštancie aplikoval ust. § 3 ods. 5 zákona o ochrane
spotrebiteľaapodľa§100ods.1a2a§101Občianskehozákonníka. Súdprvejinštancienajskôrposúdil
otázku, či je nárok žalobkyne premlčaný, vzhľadom na vznesenú námietku premlčania žalovaným

a dospel k záveru, že nárok žalobkyne premlčaný nie je. Uviedol, že žalobkyňa odvodzuje nárok
na primerané finančné zadosťučinenie od rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom, ktorý mal
skonštatovať porušenie jej práv. Nárok na primerané finančné zadosťučinenie je majetkovým právom,
ktoré sa premlčuje vo všeobecnej 3-ročnej premlčacej lehote podľa § 101 Občianskeho zákonníka.
Počiatok tejto premlčacej lehoty je stanovený na deň, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz podľa §

101 Občianskeho zákonníka. Žalobkyňa mohla podľa súdu prvej inštancie vykonať právo na zaplatenie
primeraného finančného zadosťučinenia až odo dňa právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Žiar nad
Hronom, nie odo dňa jeho vydania, ako sa mylne domnieva žalovaný. Do právoplatnosti rozsudku totiž
žalobkyňa nemohla s istotou vedieť, že môže uplatniť voči žalovanému právo na zaplatenie primeraného
finančného zadosťučinenia, keďže podľa § 226 CSP právoplatnosť je vlastnosť súdneho rozhodnutia,

ktoré spôsobuje záväznosť a zásadnú nezmeniteľnosť rozhodnutia. Do právoplatnosti rozhodnutia preto
súdne rozhodnutie nepožíva vlastnosť záväznosti a zásadnej nezmeniteľnosti. Právoplatnosť rozsudku
Okresného súdu Žiar nad Hronom nastala dňa 29.06.2017 a odo dňa nasledujúceho tak mohla
žalobkyňa uplatniť nárok na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia u žalovaného. Počiatok
premlčacej lehoty tak nastal dňa 30.06.2017, a keďže premlčacia lehota je 3-ročná, nárok by sa premlčal

až dňa 30.06.2020. Žalobkyňa podala žalobu na súde dňa 27.06.2020, teda v rámci plynutia premlčacej
lehoty.6. Súd prvej inštancie potom ďalej posúdil, či žalobkyni vzniklo právo na primerané finančné
zadosťučinenie od žalovaného. Žalovaný namietal, že žalobkyňa nepreukázala základ nároku,
neozrejmila a ani nekonkretizovala, k porušeniu akých jej práv malo dôjsť. Súd prvej inštancie zdôraznil,

že pre vznik práva spotrebiteľa na primerané finančné zadosťučinenie je podľa § 3 ods. 5 zákona
o ochrane spotrebiteľa potrebné, aby spotrebiteľ na súde úspešne uplatnil porušenie práva alebo
povinnosti ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa a (alebo) osobitnými predpismi. Poukázal na
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, ktorý judikuje, že: „jedinou podmienkou práva na primerané finančné
zadosťučinenie je úspech spotrebiteľa v súdnom konaní, bez ohľadu na to, aké právo spotrebiteľa

bolo porušené. Z tohto pohľadu možno nazvať súdne konanie, v ktorom bol spotrebiteľ úspešný v
ochrane alebo obrane svojho porušeného práva, ako základné konanie. Základným konaním, na ktoré
nadväzuje potom žaloba o primerané finančné zadosťučinenie, môže byť napríklad konanie o vydanie
bezdôvodného obohatenia, určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky atď. Nevylučuje sa ani možnosť,
že by sa spotrebiteľ domáhal jednou žalobou súčasne ochrany svojho práva a priznania finančného
zadosťučinenia. V prípade, ak je spotrebiteľ v základnom konaní úspešný, či už ako žalobca pri

domáhaní sa svojho práva alebo ako žalovaný pri bránení svojho práva, naplnia sa tak podmienky
na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v zmysle ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č.
250/2007 Z.z. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva
spotrebiteľa spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Práve inštitút relutárnej
náhrady nemajetkovej ujmy môže byť prostriedkom ochrany na doplnenie o preventívne účinky pred

diskrimináciou“ (uznesenie zo dňa 28.02.2023, sp.zn. 1 Cdo 107/2021). V danom prípade súd prvej
inštancie považoval za preukázané, že v súdnom konaní - konkrétne v konaní, ktorého vyústením bol
rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom - bolo konštatované porušenie práv spotrebiteľa. Okresný
súd Žiar nad Hronom totiž dospel k záveru o neplatnosti zmluvy o revolvingovom úvere pre absenciu
písomnej formy zmluvy (čo predstavuje porušenie práva spotrebiteľa na písomne uzatvorenú zmluvu

podľa zákonných požiadaviek), pričom ak by aj bola daná, tak skonštatoval, že úver by bol bezúročný
a bez poplatkov pre absenciu obligatórnych náležitostí zákona o spotrebiteľských úveroch (čo by
predstavovalo porušenie práv spotrebiteľa na zmluvu súladnú s obligatórnymi požiadavkami zákona
o spotrebiteľských úveroch). Dospel tiež k záveru o neplatnosti rozhodcovskej zmluvy z dôvodu, že
nebola individuálne dojednaná, čo napokon viedlo k zrušeniu rozhodcovského rozsudku (čo predstavuje

porušenie práva spotrebiteľa na riadne individuálne dojednanú rozhodcovskú zmluvu, ktorá by bola
výrazom spotrebiteľovej zmluvnej slobody). Súd prvej inštancie teda konštatoval, že boli porušené
konkrétne práva spotrebiteľa, v dôsledku čoho vzniklo podľa § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa
právo žalobkyne na primerané finančné zadosťučinenie od žalovaného (teda od toho, kto za porušenie
práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá).

7.Súdprvejinštanciesaďalejzaoberalprimeranosťouvýškypožadovanéhofinančnéhozadosťučinenia.
Zdôraznil, že pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia, zákonodarca neustanovuje žiadne kritériá,
ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť. Jediným kritériom je primeranosť
finančného zadosťučinenia. Je preto vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na všetky okolnosti každého

jednotlivého prípadu, stanovil rozsah finančného zadosťučinenia (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo
dňa 27.10.2021, sp.zn. 1 Cdo 61/2019). Ďalej súd prvej inštancie vyslovil, že v žalobe žalobkyňa
zdôvodnila žiadanú výšku finančného zadosťučinenia tým, že žalovaným došlo už od počiatku ich
zmluvného vzťahu k neprijateľnému konaniu, čo vyústilo do ďalších časovo aj psychicky náročných
sporov. V priebehu konania žalobkyňa ďalej uvedené skutkové tvrdenie bližšie rozviedla, opisujúc, že

neprimeraná záťaž rozhodcovského a súdneho konania, spoločne s hrozbou exekúcie, jej prinieslo
neprimeranú psychickú ujmu. Súd prvej inštancie konštatoval, že je vecou úvahy súdu, aby stanovil
rozsah primeraného finančného zadosťučinenia s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu. Pre súd
prvej inštancie v danom prípade bolo podstatné, že rozhodcovská zmluva a zmluva o revolvingovom
úvere, ktoré v konečnom dôsledku boli súdom posúdené ako neplatné, boli uzatvorené dňa 05.08.2011.

Nasledovali právne kroky žalobkyne, ktorá sa právoplatne domohla zrušenia rozhodcovského rozsudku
až dňa 29.06.2017. Od uzatvorenia zmluvy až po skonštatovanie porušenia práv ubehlo cca 6 rokov.
Preto súd prvej inštancie považoval za opodstatnenú argumentáciu žalobkyne, že časovo náročné
spory mohli viesť i k značnému psychickému diskomfortu žalobkyne. Z tohto hľadiska je tak uplatnená
suma 450,- eur primeraná. Súčasne súd prvej inštancie vzal na zreteľ i to, že pôvodnou zmluvou

o revolvingovom úvere bol žalobkyni poskytnutý úver 1.478 eur, z čoho žiadané primerané finančné
zadosťučinenie predstavuje cca 30 %. I z tohto hľadiska ide o primerané finančné zadosťučinenie.
Napokon súd prvej inštancie neopomenul ani to, aby primerané finančné zadosťučinenie nebolo príliš
mierne k povahe porušenia práv žalovaným. Primerané finančné zadosťučinenie nemôže byť predodávateľa príliš mierne (slovami zákona musí byť „primerané“), keďže to by mohlo dodávateľa zvádzať
k záveru, že napokon porušovanie práv spotrebiteľa sa mu beztak oplatí. I z tohto uhla pohľadu je
uplatnené finančné zadosťučinenie podľa súdu prvej inštancie primerané.

8. Súd prvej inštancie ďalej posudzoval nárok na úrok z omeškania, ktorý žalobkyňa uplatnila vo výške
5 % ročne zo sumy 450,- eur odo dňa 22.06.2020 (ide o deň nasledujúci po márnom uplynutí lehoty na
dobrovoľné splnenie od žalobkyne) do zaplatenia. Súd prvej inštancie zdôraznil s odkazom na judikatúru
Najvyššieho súdu SR, že platí, že výšku primeraného finančného zadosťučinenia určuje súd, a to

podľazváženiaokolnostíkaždéhojednotlivéhoprípadu.Rozhodnutieopriznaníprimeranéhofinančného
zadosťučinenia tak má konštitutívnu povahu. Preto úroky z omeškania môžu vznikať až uplynutím
lehoty plnenia určenej v súdnom rozhodnutí, pretože až týmto dňom sa dlžník dostáva do omeškania.
Obdobne je rozhodované v prípade náhrady nemajetkovej ujmy, k čomu sa právo na primerané finančné
zadosťučinenie nepochybne podobá v otázke nutnosti zisťovania všetkých relevantných okolností.
Najvyšší súd SR zastáva názor, že „povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká

až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia, až uplynutím takto určenej lehoty
splnenia sa dlžník dostáva do omeškania“ (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.03.2012, sp.zn. 6
Cdo 185/2011, R 45/2000). Z týchto dôvodov súd prvej inštancie uplatnené úroky z omeškania žalobkyni
nepriznal a v tejto časti žalobu zamietol ako nedôvodnú.

9. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP. Uviedol,
že je potrebné rozlíšiť základ nároku a jeho výšku. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že v základe
nároku bola žalobkyňa úspešná, pretože žalobkyni vzniklo právo na primerané finančné zadosťučinenie
podľa § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa. Výška tohto nároku však závisela od úvahy súdu. Pritom
platí, že ak bol žalobca v konaní úspešný čo do základu nároku a výška závisela od úvahy súdu, tak je

potrebné pri rozhodovaní o náhrade trov konania nazerať na žalobcu ako plne procesne úspešného (viď
nález Ústavného súdu SR zo dňa 4.8.2021, sp.zn. I. ÚS 24/2021-44, prípadne uznesenie Najvyššieho
súdu SR zo dňa 31.5.2012, sp.zn. 1 MCdo 13/2010). Žalobkyňa sa v zmysle uvedeného považuje za
plne procesne úspešnú v konaní, pretože bola úspešná čo do základu žalobou uplatneného nároku.
Preto žalobkyni vznikol nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100 %.

10. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie v časti výroku I.
a výroku III. z dôvodu nesprávnych skutkových záverov a nesprávneho právneho posúdenia súdom
prvej inštancie. Namieta, že v konaní neboli ani preukázané a z odôvodnenia rozsudku ani nevyplývajú
žiadne vecné a konkrétne skutočnosti, ktoré by odôvodnili sumu 450,- eur. Podľa žalovaného priznanie

sumy 450,- eur a jej odôvodnenie v napádanom rozsudku nemá oporu vo vykonanom dokazovaní,
o čom svedčí aj fakt, že odôvodnenie rozsudku je všeobecné, bez konkrétnej väzby na nejaké
preukázané skutočnosti. Súd uvedenú sumu označil za primeranú preto, lebo predstavuje „cca 30
%“ zo sumy poskytnutého úveru. V napádanom rozsudku chýba akýkoľvek argument súdu, ktorý
zohľadnil pri svojej úvahe, že výška primeraného finančného zadosťučinenia sa má pomerovať vo

vzťahu k sume úveru. Žalovaný tvrdí, že rozsudok súdu je v tomto smere absolútne nepreskúmateľným.
Súčasne žalovaný napáda aj závery súdu, podľa ktorých žalobkyňa v konaní mala zdôvodniť, že
„časovo a psychicky náročné“ spory mali spočívať neprimeranú záťaž rozhodcovského a súdneho
konania. Žalobkyňa v konaní ani netvrdila, a ani nepreukázala, že by v rozhodcovskom konaní
bola vôbec činná a aktívna. K žalobe v rozhodcovskom konaní sa nevyjadrila, nepredložila žiadne

dôkazy. Tvrdenie o psychicky náročnom spore, ktorého sa strana nezúčastňuje a je pasívny, je
nielen vecne zavádzajúce, ale nevierohodné. To isté platí aj pre konanie o zrušenie rozhodcovského
rozsudku; žalobkyňa sa konania nezúčastňovala, a preto jej tvrdenia o časovo a psychicky náročných
sporoch aj v tomto ohľade sú zavádzajúce, nepodložené a nekonkretizované. Žalobkyňa svoje tvrdenia
nijakým konkrétnym spôsobom neoznačila a neindividualizovala do takej miery, aby mohli byť vecným

podkladom pre toto konanie a posudzovanie primeranosti sumy 450,- eur. Súd nekriticky preberal
všeobecné tvrdenia žalobkyne, hoci jeho povinnosťou v zmysle súdnej praxe je vychádzať z konkrétnych
a individualizovaných skutočností a okolností. Žalovaný poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
sp.zn. 7Cdo/91/2020, v ktorom uviedol, že: „preto (aj) odpoveď na otázku žalobcu aká má byť správna
výška primeraného finančného zadosťučinenia v danom spore bude vždy závislá od výsledku posúdenia

individuálnych, jedinečných skutkových okolností každej prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné s
okolnosťami relevantnými v iných veciach. Pri posúdení a hodnotení východísk pre určenie primeraného
finančného zadosťučinenia podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. (ktorých výpočet nie je právnou
normou určený, pozn.) musia súdy postupovať vždy diferencovane v každom konkrétnom prípade apreto nemôžu vychádzať z nejakého univerzálneho zovšeobecnenia, či v určitých striktných hraniciach.“
Uplatnenie voľnej úvahy sa podľa Najvyššieho súdu SR (napr. rozhodnutie sp.zn. 3Cdo/25/2019)
nesmie stať nepreskúmateľnou ľubovôľou súdu, vymykajúcou sa akejkoľvek kontrole. V rozhodnutí

sp.zn. 4Cdo/171/2005 Najvyšší súd SR konštatoval, že i keď je výška zadosťučinenia v peniazoch
predmetom úvahy súdu, jeho úvaha sa musí opierať o celkom konkrétne a preskúmateľné hľadiská.
Žalovaný tvrdí, že postup určenia sumy 450,- eur je svojvoľný, nepreskúmateľný a nezodpovedá v
žiadnej časti povahe prejednávanej veci (nároku). Žalovaný má za to, že súd prvej inštancie nesprávne
ustálil aj splnenie základných podmienok pre vznik nároku na finančné zadosťučinenie. Okresný súd

Žiar nad Hronom v rozsudku sp.zn. 23Csr/2/2016 rozhodol o neplatnosti úverovej zmluvy na základe
všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka. Žalovaný má za to, že Občiansky zákonník nie je
osobitným predpisom v zmysle § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z., ale len ustanovenia § 52 - 54 a
citoval z rozhodnutia Krajského súdu v Prešove: „Správny nebol názor súdu prvej inštancie ani pokiaľ,
zdôvodňujúc relevantnosť základu nároku, poukazoval na to, že v poznámke k ust. § 3 ods. 3 Zákona
č. 250/2007 Z.z. je daný odkaz na ust. § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka, čím má byť aj Občiansky

zákonník osobitným právnym predpisom. Je totiž potrebné uviesť, že osobitnými, špeciálnymi normami
upravujúcimi spotrebiteľské vzťahy všeobecného právneho predpisu, ktorým Občiansky zákonník je, sú
ustanovenia Občianskeho zákonníka obsiahnuté v jeho piatej hlave s nadpisom Spotrebiteľské zmluvy /
t.j. aktuálne §§ 52-54a/. Ustanovenia upravujúce konštrukciu vzniku zmluvného záväzkového vzťahu
sú obsahom inej hlavy v systematike Občianskeho zákonníka, konkrétne štvrtej hlavy v jeho prvej

časti.“ (rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 11.06. 2020, sp.zn. 9Co/93/2019). Závery súdu prvej
inštancie o existencii skutočností, ktoré by odôvodnili nárok podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z.,
sú preto podľa žalovaného nesprávne.

11. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu uviedla, že žalovaný v ňom účelovo dezinterpretuje závery súdu

prvej inštancie, pričom tvrdenia v ňom obsiahnuté sú tendenčné, ničím nepodložené a nedôvodné.
Žalobkyňa so závermi súdu prvej inštancie súhlasí, považuje ich za vecne správne a z odôvodnenia
rozhodnutia je zrejmý logický myšlienkový postup súdu pri posudzovaní jednak nároku na primerané
finančné zadosťučinenie ako i o jeho výške. Žalovaný vo svojom odvolaní spochybňuje tvrdenia
žalobkyne o psychickej náročnosti konaní pred rozhodcovským súdom ako i všeobecným súdom.

Je nutné uviesť, že súdne konanie je pre akúkoľvek osobu veľmi náročným obdobím, pričom ide o
obdobie neistoty a obáv z toho ako konanie dopadne. Žalobkyňa upozorňuje, že to bol práve žalovaný,
kto na podklade neplatnej rozhodcovskej zmluvy inicioval rozhodcovské konanie, v rámci ktorého bol
vydaný rozhodcovský rozsudok, ktorým bola žalobkyňa zaviazaná k zaplateniu sumy minimálne vo
výške 2.328,88 eur. Takýmto spôsobom žalovaný takmer zasiahol do majetkovej a ekonomickej stability

žalobkyne, ktorá sa musela brániť vhodným spôsobom - a to konaním o zrušenie rozhodcovského
rozsudku. Samotná skutočnosť, že bol vydaný rozhodcovský rozsudok, na podklade ktorého môže byť
začaté aj exekučné konanie, je pre spotrebiteľa veľmi stresujúca. Samotné súdne konanie, v ktorom
žalobkyňa žiadala zrušenie rozhodcovského rozsudku je taktiež nesporne stresujúce, pretože strana
sporu nikdy nemá istotu z toho, ako konanie dopadne. To, že sa žalovaný teraz snaží navodiť dojem,

že žalobkyni nezáležalo na konaniach nemôže obstáť, pretože to bol práve žalovaný, kto ho vystavil
tlaku rozhodcovského konania, v dôsledku čoho bola žalobkyňa nútená sa obrátiť na všeobecný súd
za účelom ochrany svojich práv. Žalovaný sa snaží navodiť dojem potreby preukazovania ujmy v rámci
konania o primerané finančné zadosťučinenie. Žalobkyňa pri tom poukazuje na to, že v súčasnosti
právna úprava týkajúca sa primeraného finančného zadosťučinenia v ustanovení § 3 ods. 5 zákona

o ochrane spotrebiteľa nevyžaduje pre vznik nároku na primerané finančné zadosťučinenie vznik
ujmy. Uvedené vo vzťahu k tomuto nároku potvrdzuje aj nová právna úprava vyjadrená v zákone
č. 108/2024 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, ktorá taktiež vznik ujmy nevyžaduje. V súvislosti s ujmou
poukazuje žalobkyňa na judikát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky publikovaný pod R 48/2022
vydanýpodsp.zn.7Cdo/92/2021zodňa30.06.2022,vktoromNajvyššísúdkonštatuje:„Zákonodarcapri

uplatňovaní tohto nároku uľahčil spotrebiteľom dôkaznú situáciu, keď na rozdiel od nároku na náhradu
škody (bezdôvodného obohatenia), je dôkazné bremeno na strane spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo
odpadá problematické preukazovanie či už výšky škody, ujmy, príčinnej súvislosti alebo majetkového
prospechu druhej strany. Preukazovanie skutočnej výšky utrpenej ujmy by bolo spravidla nereálne.
Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia, neustanovuje žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri

určení výšky zadosťučinenia zohľadniť. Jediným kritériom je primeranosť finančného zadosťučinenia.“
Žalobkyňa trvá na tom, že aj napriek tomu, že ujma nie je definičným znakom, resp. podmienkou pre
priznanie primeraného finančného zadosťučinenie, túto v dôsledku neprijateľného konania zo strany
žalovaného utrpela. A to najmä počas konaní, či už rozhodcovského alebo súdneho, ktoré boli preňu psychicky aj časovo náročné, bola vystavená obavám z toho ako konania dopadnú, pričom zásah
do jej majetkových práv mohol byť výrazný nebyť poskytnutej súdnej ochrany rozhodnutím vydaným v
pôvodnom konaní. Žalobkyňa ďalej uvádza, že tvrdenie žalovaného, že rozhodnutie vydané v pôvodnom

konaní konštatovalo neplatnosť zmluvy o úvere na základe všeobecných ustanovení zákona č. 40/1964
Zb. je vzhľadom na závery vyplývajúce z tohto rozhodnutia celkom nesprávne a vytrhnuté z kontextu.
Pre platnosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere sa podľa § 9 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. vyžaduje
písomný návrh a písomné prijatie. Z citovaného rozhodnutia vyplýva, že neplatnosť zmluvy o úvere bola
konštatovaná súdom v dôsledku nedostatku písomnej formy, čo je porušením zákona č. 129/2010 Z.z.

o spotrebiteľských úveroch, ktorý vyžaduje písomnú formu. Je preto účelové tvrdiť, že súd rozhodol
len na základe všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka. Uvedené je tiež v rozpore s ďalšou
časťou citovaného rozhodnutia, keď súd v bode 12 konštatoval, že: „Len pre úplnosť súd dodáva, že v
prípade, že by súd dospel k záveru, že by bola dodržaná písomná forma, zmluva neobsahuje obligatórne
náležitosti minimálne podľa § 9 ods. 2 písm. a), f), i), k), y) zákona o spotrebiteľských úveroch, preto
by bol úver bez úrokov a bez poplatkov.“ Pričom uvedené porušenia súd ďalej rozvádza v bode 13.

Nad rámec uvedeného súd konštatoval tiež neprijateľnosť rozhodcovskej zmluvy, pri ktorej konštatoval,
že nebola individuálne dojednaná, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou a v bode 20 rozhodnutia
konštatoval, že: „Predloženú rozhodcovskú zmluvu súd preto považuje za absolútne neplatnú, od ktorej
nie je možné odstúpiť z dôvodu, že je neplatná od samého počiatku. Súd preto zrušil rozsudok aj z
dôvodu uvedeného v § 45 ods. 1 písm. e) zákona č. 355/2014 Z.z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom

konaní.“ Žalobkyňa trvá na tom, že priznaná suma vo výške 450,- eur je primeraná vo vzťahu k postupu
žalovaného, ktorého sa vo vzťahu k žalobkyni dopustil. Súd prvej inštancie v bodoch 18-21 rozsudku
celkom jasne zdôvodnil výšku priznanej sumy, pričom do úvahy vzal časové obdobie, počas ktorého
boli porušované práva žalobkyne ako spotrebiteľa, taktiež zohľadnil aj aspekt psychického diskomfortu
žalobkyne počas rozhodcovského i súdneho konania. Žalobkyňa v tejto súvislosti uvádza, že žalovaný

sa snažil prostredníctvom nulitného rozhodcovského rozsudku získať od spotrebiteľa plnenie vo výške
minimálne 2.328,88 eur, pričom žalobca si žalobou uplatnil nárok vo výške 450,- eur, čo predstavuje
necelých 19,5 % z tejto sumy. Táto suma je podľa žalobcu v celom rozsahu primeraná. Jediným
kritériom pre priznanie finančného zadosťučinenia je primeranosť, ktorá je subjektívnou kategóriou,
ku ktorej dospeje súd na základe jedinej objektívnej skutočnosti, ktorou je porušenie práva alebo

povinnosti, ktorú však nie je možné osobitne vypočítať. Uvedené vyplýva z povahy pojmu primeranosť.
Rovnako neexistujú iné dôkazy (než tie na ktoré žalobca odkázal) ktoré by "primeranosť" preukazovali,
a preto o jej výške rozhoduje na základe voľnej úvahy súd s prihliadnutím na návrh žalobcu. Žalobkyňa
poukazuje na to, že z rozhodovacej praxe súdov, možno ustáliť, že pri posúdení primeranosti náhrady sa
zohľadní napríklad rozsah v akom dodávateľ porušil svoje povinnosti, použitie neprijateľných podmienok

a nekalých obchodných praktík, doba trvania protiprávneho stavu (od samotného uzatvorenia zmluvy
až doposiaľ, kedy uplatnením nároku na primerané finančné zadosťučinenie dochádza k dovŕšeniu
ochrany práv spotrebiteľa), nevyhnutná obrana a hájenie práv v súdnych konaniach a tým spôsobený
zásah do súkromného života spotrebiteľa, miera úspešnosti v súdnom konaní, atď. V tejto súvislosti
uvádza žalobkyňa, že aj nová právna úprava nároku na primerané finančné zadosťučinenie podľa

zákona č. 108/2024 Z.z. o ochrane spotrebiteľa reflektuje kritéria na posúdenie primeranosti finančného
zadosťučinenia. Podľa zákona č. 108/2024 Z.z. o ochrane spotrebiteľa § 3 ods. 1 písm. e) Každý
spotrebiteľ má právo na primerané finančné zadosťučinenie od osoby, ktorá porušila práva spotrebiteľa
alebo povinnosti v oblasti ochrany spotrebiteľa, ak spotrebiteľ na súde úspešne uplatní porušenie
práva alebo povinnosti v oblasti ochrany spotrebiteľa; pri určovaní výšky primeraného finančného

zadosťučinenia súd prihliada najmä na povahu, závažnosť, spôsob, rozsah, následky, trvanie a
okolnosti porušenia práva spotrebiteľa alebo povinnosti v oblasti ochrany spotrebiteľa. Táto nová
právna úprava, aj keď sa nevzťahuje na prejednávané konanie, vychádza z konštantnej judikatúry, z
ktorej sa vyabstrahovali niektoré konkrétne kritéria pre určenie primeranosti finančného zadosťučinenia.
Žalovaný sa vo vzťahu k žalobkyni dopustil porušenia viacerých ustanovení zákona o spotrebiteľských

úveroch, ako aj Občianskeho zákonníka, spočívajúcich v nedodržaní písomnej formy, absentujúcich
obligatórnych náležitostiach, ako aj inkorporovania neprijateľnej zmluvnej podmienky do zmluvy o úvere.
Pričom na podklade tejto neprijateľnej zmluvnej podmienky v podobe rozhodcovskej zmluvy žalobca
inicioval rozhodcovské konanie, v rámci ktorého bol vydaný nulitný rozhodcovský rozsudok, ktorým
mala byť žalobkyňa zaviazaná k úhrade sumy vo výške minimálne 2.328,88 eur, pričom táto suma

by s plynutím času konštantne narastala a zvyšovala sa, nebyť aktívneho hájenia svojich práv na
súde žalobkyňou. V otázke primeranosti výšky poukazuje žalobkyňa na rozsudok Krajského súdu v
Bratislave vydaný pod sp.zn. 4CoCsp/5/2021-151 zo dňa 25.08.2021, z ktorého cituje nasledovné:
„Na základe odvolacích námietok žalovaného odvolací súd ďalej preskúmal aj primeranosť výškyžalobkyňou uplatneného nároku na finančné zadosťučinenie a dospel k rovnakému záveru ako súd
prvej inštancie, a to že finančné zadosťučinenie vo výške 500,- eur je vzhľadom na konkrétne okolností
posudzovanej veci, a charakter a rozsah žalovaným porušených práv žalobkyne ako spotrebiteľky,

resp. povinností samotného žalovaného, primerané. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie
vzal pri posúdení primeranosti výšky žalobkyňou uplatneného finančného zadosťučinenia do úvahy
všetky relevantné okolností. Stotožňujúc sa s argumentáciou žalobkyne správne prihliadol na fakt, že
žalovaný už na začiatku zmluvného vzťahu porušil svoje, právnymi predpismi na ochranu spotrebiteľa
ustanovené (vyššie špecifikované), povinností a im zodpovedajúce spotrebiteľské práva žalobkyne, keď

so žalobkyňou ako spotrebiteľkou majúcou postavenie slabšej strany záväzkovo právneho (zmluvného)
vzťahu uzavrel zmluvu o spotrebiteľskom úvere, v ktorej absentovali základné zákonné náležitosti
požadované ust. § 9 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z.z., a tiež pre neprijateľnosť neplatnú rozhodcovskú
zmluvu. Správne prihliadol tiež na skutočnosť, že žalovaný sa následne na základe tejto neplatnej
rozhodcovskej zmluvy domáhal v rozhodcovskom konaní od žalobkyne ako dlžníka a spotrebiteľa
zaplateniazostatkuistinyúverusúrokmi,poplatkamiazmluvnoupokutouvsumepodstatneprevyšujúcej

sumu, na ktorú by mal reálne nárok, pričom odvolací súd zdôrazňuje, že to aj napriek tomu, že z iných
obdobných súdnych konaní musel mať dávno vedomosť o tom, že predmetná rozhodcovská zmluva
je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, a že úverová zmluva uzavretá so žalobkyňou neobsahuje
všetky zákonné náležitosti. Takýmto konaním žalobkyňu ako spotrebiteľku a slabšiu stranu zmluvného
vzťahu nepochybne ukrátil o právo domáhať sa ochrany spotrebiteľa na súde. Na základe nulitného

rozhodcovského rozsudku jej navyše reálne hrozilo exekučné konanie, čo muselo mať pre žalobkyňu
nepochybne z objektívneho hľadiska nepriaznivý dopad na jej psychické zdravie, a tiež jej to muselo
spôsobiť neprimeranú psychickú záťaž. Navyše žalobkyňa bola nútená v dôsledku vydania nulitného
rozhodcovského rozsudku domáhať sa ochrany na všeobecnom súde, a to v konaní o žalobe o zrušenie
takéhoto rozsudku, v ktorom bola napokon úspešná. Vzhľadom na všetky tieto okolností prípadu a

s prihliadnutím aj na účel finančného zadosťučinenia - odradiť dodávateľa od protiprávneho konania
voči spotrebiteľovi, a tiež na jeho satisfakčnú, sankčnú a preventívnu funkciu považoval odvolací súd
žalobkyňou podľa ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa uplatnenú výšku
finančného zadosťučinenia za primeranú a právny záver súdu prvej inštancie o jej primeranosti za
správny.“ Žalobkyňa má za to, že suma primeraného finančného zadosťučinenia, ktorú priznal žalobkyni

súd, je v celom rozsahu primeraná vzhľadom na neprijateľný postup žalovaného. Žalovaný porušil práva
spotrebiteľa už v počiatku kontraktácie, keď žalobkyňa vyplnila žiadosť o poskytnutie úveru, ktorý
žalovaný následne sám, bez súhlasu žalobkyne doplnil, ktorá tieto nové a podstatné náležitosti zmluvy
nepodpísala, nebola o nich vopred informovaná a do jej dispozície sa dostali až doručením zmluvy o
úvere, ktorá už bola doplnená žalovaným. Toto konanie má za následok nedodržanie písomnej formy,

čo predstavuje porušenie § 9 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, a to právo
spotrebiteľa na písomne uzatvorenú zmluvu podľa zákonných požiadaviek. V ďalšej súvislosti poukazuje
žalobkyňa aj na to, že ak by aj nedošlo k porušeniu písomnej formy, tak zmluva neobsahovala množstvo
obligatórnych náležitostí, ktoré sú vyžadované zákonom, v dôsledku čoho tak došlo k porušeniu § 9 ods.
2 zákona o spotrebiteľských úveroch, čo predstavuje porušenie práva spotrebiteľa na zmluvu v súlade

s obligatórnymi náležitosťami podľa zákona o spotrebiteľských úveroch. Ďalším porušením zo strany
žalovaného bolo inkorporovanie rozhodcovskej zmluvy do zmluvy o úvere, ktorá bola neprijateľnou
zmluvnou podmienkou, a to vzhľadom na to, že žalobca nemal možnosť ovplyvniť jej obsah a spôsobila
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech žalobcu ako spotrebiteľa. Týmto došlo k
porušeniu ustanovení § 53 Občianskeho zákonníka, a to porušeniu práva spotrebiteľa na ochranu pred

neprijateľnými zmluvnými podmienkami. K uvedeným porušeniam došlo už v čase kontraktácie, tzn. v
roku 2011, čo predstavuje dlhých 6 rokov, počas ktorých boli porušované práva spotrebiteľa, pričom
napriek tomu, že rozhodcovská zmluva bola neprijateľnou zmluvnou podmienkou žalovaný inicioval
rozhodcovské konanie voči spotrebiteľovi, v rámci ktorého bol vydaný nulitný rozhodcovský rozsudok,
ktorý mal spotrebiteľa zaviazal k úhrade sumy vo výške minimálne 2.328,88 eur. Takéto rozhodnutie

predstavovalo reálnu hrozbu exekučného konania, nebyť aktivity žalobkyne, ktorá sa prostredníctvom
konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku (pôvodné konanie) bránila a súd jej žalobe v celom
rozsahu vyhovel, čím sa domohla ochrany svojich porušených práv. Žalovaný aj napriek tomu, že celkom
evidentne porušil práva spotrebiteľa ho vystavil hrozbe exekučného konania na podklade nulitného
rozhodcovského rozsudku.

12. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach uplatnených
odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (ust. § 379 a ust. § 380 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (ust. § 385 odsek 1 CSP a contrario v spojení s ust. § 219 CSP) a viazaný skutkovýmstavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie
je dôvodné.

13. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie
z vykonaného dokazovania riadne a správne ustálil skutkový stav veci, vec správne právne posúdil a
dospel ku správnemu záveru o dôvodnosti návrhu. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia a v reakcii na
argumenty uvedené v odvolaní odvolací súd uvádza, že žalobkyňa si uplatňuje nárok v zmysle ust. § 3
ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z., podľa ktorého proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom

s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho
práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho
konania, a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie porušiteľa poškodzuje záujmy
spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým súhrnom záujmov jednotlivých spotrebiteľov poškodených
porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované voči všetkým spotrebiteľom
(ďalej len „kolektívne záujmy spotrebiteľov“). Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie

práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané
finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a
osobitnými predpismi zodpovedá. Podľa poslednej vety daného ustanovenia podmienkou na uplatnenie
práva na primerané finančné zadosťučinenie je, že spotrebiteľ úspešne na súde uplatnil porušenie práva
alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi. V danom prípade nastala táto

skutočnosť, keď ako uviedol aj súd prvej inštancie, žalobkyňa úspešne na súde bránila porušenie
práva v konaní pred Okresným súdom Žiar nad Hronom, ktorý rozhodnutím zo dňa 05.05.2017, sp.zn.
23Csr/2/2016 zrušil rozhodcovský rozsudok stáleho rozhodcovského súdu Victoria arbiter sp.zn. RK-
PC-2134/15-MK zo dňa 18.04.2016, a to z dôvodov jednak nedodržania písomnej formy uzatvorenej
zmluvy, ktoré posúdenie právne nespadalo len pod ust. § 40 až 44 OZ, ale znamená aj porušenie ust. §

9 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch. Ďalej je jasne v odôvodnení daného rozhodnutia uvedené
aj, že aj keby bola dodržaná písomná forma zmluvy o úvere, zmluva neobsahuje obligatórne náležitosti
minimálne podľa § 9 ods. 2 písm. a), f), i), k), y) zákona o spotrebiteľských úveroch, preto by bol úver
bez úrokov a bez poplatkov. Ďalej súd konštatoval v danom rozhodnutí aj neplatnosť rozhodcovskej
zmluvy, z dôvodu, že nebola individuálne dohodnutá. Odvolací súd teda odvolaciu námietku, že neboli

splnené podmienky na uplatnenie práva podľa § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľov, nakoľko
bolo konštatované len porušenie všeobecných ust. Občianskeho zákonníka, vyhodnotil ako nedôvodnú.
Je zrejmé, že žalobkyňa sa domohla zrušenia rozhodcovského rozsudku a to aj z dôvodov porušenia
ustanovenízákonaospotrebiteľskýchúveroch,absenciepovinnýchúdajovvzmluve,akoajneprijateľnej
podmienky v podobe neplatne uzatvorenej rozhodcovskej doložky. Teda právo na primerané finančné

zadosťučinenie žalobkyni v zmysle § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľov vzniklo. Odvolací súd má
za to, že súd prvej inštancie riadne odôvodnil prečo v danej veci došlo k naplneniu týchto podmienok a
odvolací súd sa stotožnil s jeho odôvodnením v celom rozsahu.

14. Žalovaný namietal aj, že suma ktorú si žalobkyňa uplatňuje je neprimeraná. Tu odvolací súd opäť

konštatuje, že sa v celom rozsahu stotožnil s posúdením a odôvodnením priznanej výšky zadosťučinenia
súdom prvej inštancie. Odvolací súd dopĺňa, že závažnosť ujmy nie je podľa § 3 ods. 5 zákona o ochrane
spotrebiteľov, ktorého aplikácia ako lex specialis sa uplatňuje na daný prípad, podmienkou k úspešnému
uplatneniu primeraného zadosťučinenia. Najvyšší súdu SR v rozhodnutí sp.zn. 7Cdo/92/2021, ustálil,
že pre priznanie práva na zadosťučinenie spotrebiteľa, ktorý úspešne uplatnil na súde porušenie práva

alebo povinnosti v zmysle § 3 ods. 5 tretia veta zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o
zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov,
je rozhodujúcim kritériom primeranosť požadovaného zadosťučinenia; jeho konkrétnu výšku určuje súd
úvahou so zreteľom na okolnosti každého jednotlivého prípadu. V odôvodnení daného rozhodnutia sa
uvádza: "Najvyšší súd v uznesení z 30. januára 2019, sp.zn. 6Cdo/127/2017 (napadnuté odvolacie

rozhodnutie je z 15. júla 2020, pozn.) sa v rámci podaného dovolania zaoberal (aj) právnou otázkou, či
možno priznať primerané finančné zadosťučinenie spotrebiteľovi podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007
Z.z. bez toho, aby bola v konaní preukázaná existencia a výška vzniknutej ujmy a bez toho, aby
bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy. Vo svojich nosných záveroch v tejto súvislosti
uviedol: „Aplikujúc režim zákona č. 250/2007 Z.z. je potom nutné použiť jeho § 3 ods. 5, podľa ktorého

spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom
aosobitnýmipredpismi,máprávonaprimeranéfinančnézadosťučinenieodtoho,ktozaporušeniepráva
alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá. Citované ustanovenie
má plniť jednak funkciu satisfakčnú a jednak funkciu sankčnú. Jeho cieľom je predovšetkým odradiťdodávateľov od protiprávneho konania voči spotrebiteľom. Možno ho však chápať aj ako prostriedok
na vyvolanie aktivity spotrebiteľov domáhať sa ochrany svojich práv proti dodávateľom v prípadoch,
kedy dodávatelia ich práva hrubým spôsobom porušujú. Účelom finančného zadosťučinenia je dovŕšiť

ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako slabšej strany v spotrebiteľských zmluvách spôsobom,
ktorý práve z tohto dôvodu vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Jediným predpokladom,
ktorý citované ustanovenie zákona vyžaduje je, že spotrebiteľ, na súde úspešne uplatní porušenie
práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi. Pod úspešným uplatnením
porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť, že súd judikuje v prospech

spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva alebo povinnosti, napr. nárok zo zodpovednosti za
škodu,zbezdôvodnéhoobohatenia,alebovovýrokurozsudkuurčíneprijateľnosťkonkrétnevymedzenej
zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR,
sp.zn. 6Cdo/389/2015). Žiadnu inú podmienku, t.j. ani podmienku, aby bol medzi stranami spor zo
spotrebiteľskej zmluvy a aby spotrebiteľovi bola privodená konkrétna ujma, nevyžaduje. Zákonodarca pri
uplatňovaní tohto nároku uľahčil spotrebiteľom dôkaznú situáciu, keď na rozdiel od nároku na náhradu

škody (bezdôvodného obohatenia), je dôkazné bremeno na strane spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo
odpadá problematické preukazovanie či už výšky škody, ujmy, príčinnej súvislosti alebo majetkového
prospechu druhej strany. Preukazovanie skutočnej výšky utrpenej ujmy by bolo spravidla nereálne.
Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia, neustanovuje žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri
určení výšky zadosťučinenia zohľadniť. Jediným kritériom je primeranosť finančného zadosťučinenia.

Bude preto vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu,
stanovil rozsah finančného zadosťučinenia... Pre úspešné uplatnenie tohto nároku zákon nevyžaduje,
aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a ani to, aby žalobcovia preukazovali existenciu
a výšku vzniknutej ujmy. Odvolací súd v tejto časti žaloby správne vec po právnej stránke posúdil, keď
vychádzal zo záveru, že zákon pre priznanie finančného zadosťučinenia žiadne osobitné podmienky

nestanovuje ... Vo vzťahu k tejto otázke možno uzavrieť, že v prípade žaloby spotrebiteľa o primerané
finančné zadosťučinenie podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z., zákon nevyžaduje, aby bol medzi
stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a aby spotrebiteľ v tomto konaní preukazoval existenciu a výšku
vzniknutej ujmy.“

15. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené rozhodnutie NS SR potom musí konštatovať, že súd
prvej inštancie správne postupoval, keď ustálil, že predpokladom vzniku nároku na primerané finančné
zadosťučinenie v zmysle § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. je iba úspešné uplatnenie porušenia
práva alebo povinnosti ustanovenej uvedeným zákonom alebo osobitnými predpismi a nevyžaduje sa
aj preukázanie ujmy. Či uplatnená suma zadosťučinenia je primeraná, je na úvahe súdu. Konkrétnu

výšku určuje súd úvahou so zreteľom na okolnosti každého jednotlivého prípadu. Súd prvej inštancie
odôvodnilajprečopovažovalvýšku450,-eurzaprimeranúaodôvodniljuokolnosťamiprípadu.Poukázal
na dlhšie časové obdobie niekoľkých rokov, počas ktorého dochádzalo k porušovaniu práv spotrebiteľa,
poukázal na psychickú záťaž, ktorá bola vyvolaná tým, že sa musela žalobkyňa brániť na súde a bola
vo finančnej neistote. Poukázal aj na výšku sumy, ktorú neoprávnene žalovaný požadoval uhradiť od

žalobkyne. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie zohľadnil všetky možné hľadiská pre posúdenie
primeranosti finančného zadosťučinenia a priznal sumu zodpovedajúcu týmto hľadiskám. Odvolací súd
taktiež pri posúdení primeranosti výšky finančného zadosťučinenia poukazuje na to, že zmluva o úvere
bola od jej počiatku neplatnou pre nedodržanie písomnej formy, ale aj bezúročnou a bez poplatkov, pre
nedodržanie potrebných náležitostí zmluvy a rovnako rozhodcovská dohoda bola neplatnou, znamenala

neprijateľnú podmienku v zmluve. Vzhľadom na postavenie žalovaného v zmluvnom úverovom vzťahu,
používanie jeho formulárových zmlúv, je na jeho zodpovednosti, že uzavrel zmluvu o úvere, ktorá
porušovala práva spotrebiteľa od počiatku. Žalovaný na základe neplatnej úverovej zmluvy, úverovej
zmluvy, ktorá bola od počiatku bez úročná a bez poplatkov a na základe neplatnej rozhodcovskej
doložky, inicioval konanie pred rozhodcovským súdom, ktorý súd zaviazal žalobkyňu na úhradu sumy

1.478,67 eur, ďalej zmluvnej pokuty vo výške 0,065 % denne a úroku z omeškania až do dosiahnutia
sumy 1.200 eur a po tomto dni úrok z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 1.478,67 eur. Z
odôvodnenia rozsudku vieme aj, že žalobkyňa sa dostala do omeškania s 30. tou splátkou, teda v
čase konania pred rozhodcovským súdom žalovaný mal od žalobkyne uhradenú sumu pôžičky, keďže
zmluva bola od počiatku bez úrokov a poplatkov. Od žalobkyne požadoval neprimeranú sumu úrokov a

zmluvnýchpokút.Žalobkyňarozhodcovskýmkonanímajehorozhodnutímbolafinančneohrozená atoto
konanie spôsobilo, že musela hájiť svoje práva na súde žalobou o zrušenie rozhodcovského rozsudku.
Žalobkyňa bola po celé uvedené časové obdobie v právnej neistote a boli ohrozené jej majetkové
pomery. Žalobkyňa žiadala primerané finančné zadosťučinenie vo výške 450,- eur, čo predstavovalocca. 20 % zo sumy, ktorú požadoval od nej uhradiť žalovaný v rámci rozhodcovského konania (istina,
úroky, zmluvná pokuta, trovy konania). Odvolací súd nevzhliadol žiaden dôvod, žiadnu takú okolnosť,
ktorá by mohla znamenať priznanie nižšieho finančného zadosťučinenia oproti priznanému súdom prvej

inštancie. Úvaha súdu prvej inštancie o primeranosti finančného zadosťučinenia v danom prípade je
odôvodnená jasne, zrozumiteľne a nie je dôvod zo strany odvolacieho súdu do danej úvahy zasahovať.

16. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že
žaloba je dôvodná, a preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil (ust. § 387 ods. 1 CSP).

17. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 , v spojení s §
255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Nakoľko odvolací súd odvolaniu žalovaného nevyhovel a napadnuté
rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil, má žalobkyňa v odvolacom konaní plný úspech a vznikol jej
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2
CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným

uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

18. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,
§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).

(1) Dovolanie podľa § 421 Ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podia písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§
435 CSP).