Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, May 27, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 5Cob/167/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4416209858
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Malichová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:4416209858.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Malichovej a členiek

senátu JUDr. Evy Fulcovej a Mgr. Mgr. Miriam Plavčákovej, v právnej veci žalobcu: ORCOM s.r.o., Biela
9, Nitra, IČO: 44 370 474, zastúpený: BURDA LEGAL s.r.o., Rudnícka 8, Bratislava - mestská časť
Rača, IČO: 46 530 894, proti žalovanému: L.K.P., s.r.o., Komárňanská cesta 3, Nové Zámky, IČO: 44
118 490, o zaplatenie 22.815,60 eur a ďalších súm s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu aj žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky, č. k. 14Cb/69/2016-603 zo dňa 29. júna 2023 takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Nové Zámky, č. k. 14Cb/69/2016-603 zo dňa 29.
júna 2023 v časti výroku III. p o t v r d z u j e.

II. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Nové Zámky, č. k. 14Cb/69/2016-603 zo dňa 29.
júna 2023 v časti výroku II. a V. z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

III. Žalobcovi súd p r i z n á v a proti žalovanému nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Prvým výrokom napadnutého rozsudku súd prvej inštancie zastavil konanie v časti o zaplatenie istiny
14.080,30 eur, tretím výrokom zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 19.706,60 eur s úrokom z

omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 6.451,14 eur od 01.07.2016 do zaplatenia, do troch dní od
právoplatnosti rozsudku a štvrtým výrokom žalobu vo zvyšku zamietol. O náhrade trov konania rozhodol
tak, že v súvislosti s čiastočným zastavením konania priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100% (druhý výrok) a v súvislosti s konaním o tej časti žaloby, v ktorej
konanie zastavené nebolo, priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu
34 % (piaty výrok). Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 1, § 2, § 3 ods. 4, 5, § 4 ods. 4, § 5 ods. 1,
3, § 23 ods. 2, § 25 ods. 4 a § 29 ods. 9 Zákona č. 442/2002 Z.z. o verejných vodovodoch a verejných

kanalizáciách a o zmene a doplnení zákona č. 276/2001 Z.z. o regulácii v sieťových odvetviach (ďalej
aj „zákon č. 442/2002 Z.z. ”), Vyhláškou Ministerstva životného prostredia SR č. 397/2003 Z.z. (ďalej
aj „vyhláška č. 397/2003 Z.z.”), ust. § 489, § 420 ods. 1, § 442 ods. 1, § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho
zákonníka (ďalej aj „OZ”).
2. Pri odôvodnení rozsudku vychádzal zo žaloby, ktorou sa žalobca domáhal priznania nároku na
zaplatenie náhrady škody v sume 22.815,60 eur s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od
07.06.2016 do zaplatenia, a mesačne sumy vo výške 433,44 eur od 01.06.2016 do 31.12.2016, sumy

486,82 eur od 01.01.2017 do 30.06.2017, sumy 210,06 eur od 01.07.2017 do 31.12.2017 a sumy 220,10
eur od 01.01.2018 do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, bez DPH. Poukázal na pripustenú
zmenu a čiastočné späťvzatie žaloby, o ktorých procesných návrhoch žalobcu rozhodol uznesením zo
dňa 16.10.2018, a na obsah žaloby, v ktorej žalobca z pozície prevádzkovateľa čističky odpadových vôd(ďalej aj „ČOV“) tvrdil, že žalovaný ako výlučný vlastník nehnuteľností v katastrálnom území (ďalej aj
„kat. úz.“) Z. R., obec Y., zapísaných na LV č. XXXX, nadobudnutých kúpou v rokoch 2010, 2011, 2012,
napojenýchnaverejnúkanalizáciuvovlastníctvežalobcu, ústiacudojehoČOV, snímodmietoluzatvoriť

zmluvu o pripojení tvrdiac, že žalobca nepreukázal, že a odkedy je vlastníkom, resp. prevádzkovateľom
verejnej kanalizácie a popierajúc produkciu odpadových vôd s tým, že zrážková voda vsakuje do
priepustných plôch, alebo odteká do betónových nádrží, ktoré mal vybudované predchádzajúci vlastník
na odpad, ktorý nesmel byť odvádzaný do verejnej kanalizácie, teda neprodukuje ani zrážkovú, ani
splaškovú a ani priemyselnú odpadovú vodu.

3. Súd prvej inštancie poukázal na zamietnutie žaloby v poradí prvým rozsudkom sp. zn.
14Cb/69/2016-228 zo dňa 15.11.2018 z dôvodu, že kanalizácia, do ktorej má byť odvádzaná
zrážková voda z nehnuteľností žalovaného nie je verejná v zmysle ust. § 2 zák. č. 442/2002 Z.z. ale
vnútropodniková, resp. vnútro-areálová, slúžiaca na odvádzanie vôd z jednotlivých objektov a zariadení,
a za verejnú kanalizáciu, resp. za jej súčasť, ju podľa cit. zákona (§ 3 ods. 4) nemožno považovať. V
odôvodnení konštatoval, že žalobca je právnická osoba, ktorá má od 19.02.2013 v predmete činnosti

okrem iných v obchodnom registri zapísané aj prevádzkovanie verejnej kanalizácie pre kategóriu K-
II. Osvedčenie o živnostenskom oprávnení k prevádzkovaniu tejto činnosti vydal Obvodný úrad Nitra
dňa 30.01.2013.
4. Žalobca ako kupujúci uzavrel dňa 04.12.2012 so spoločnosťou VESTAM COMPANY s.r.o. kúpnu
zmluvu, predmetom ktorej boli nehnuteľnosti zapísané v katastri nehnuteľností pod súp. č. XXX, prípojka

vody, prípojka elektriny, vonkajšie schody, lapač piesku, biologický filter, vodomerná šachta, oplotenia
areálu ČOV, kanalizácia, stoková sieť potrubí a pridružených objektov na neškodné odvádzanie
odpadových alebo osobitných vôd do čistiarne odpadových vôd, ktorej výstavba bola povolená
rozhodnutím ONV OPLVH zo dňa 13.08.1975. Uvedené predmety nadobudla VESTAM COMPANY s.r.o.
ako kupujúci od správcu konkurznej podstaty úpadcu VTS s.r.o. v konkurze, na základe kúpnej zmluvy č.

177/2010 zo dňa 01.02.2010. Žalovaný bol od 17.04.2013 do júla 2017 vlastníkom nehnuteľností v k. ú.
Z. R., zapísaných na LV č. XXXX, ako parc.č. XXXX/X, XX, XX, XX, XX, XX, XX, XX, č. XXXX, č. XXXX,
č. XXXX, č. XXXX, č. XXXX, č. XXXX/X, č. XXXX/X, č. XXXX/XX spolu o výmere 14.598 m2 a stavieb
so súp.č.: XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, nadobudnutých na základe kúpnych zmlúv a zapísaných
v katastri nehnuteľností pod V6130/10-312/10, V1478/11-134/11, V6820/11-337/11, V4361/12-301/12.

Od júla 2017 bol vlastníkom len parc. č. XXXX/X, XXXX/X, XX, XX, XX o výmere 7 351 m2. Listom zo
dňa 01.10.2015 žalobca adresoval žalovanému výzvu na okamžité uzatvorenie zmluvy o odvádzaní a
čistení splaškových a odpadových vôd, s poukazom na ust. § 23 ods. 2, § 25 ods. 4 zák. č. 442/2002
Z.z. a súčasne ho vyzval na zaplatenie odplaty za poskytnuté služby za roky 2013, 2014 a január
až september 2015 celkom v sume 17.844,65 eur. V reakcii na túto výzvu žalovaný v liste zo dňa

15.10.2015 poukázal na list zo dňa 07.03.2012, v ktorom oznámil v tom čase spoločnosti VESTAM
COMPANY s.r.o., že nie je producentom splaškovej ani priemyselnej odpadovej vody a zrážková voda z
budovy vsakuje do priepustných plôch, alebo steká do betónových nádrží a súčasne požiadal o zaslanie
výkresovej dokumentácie s vyznačením smeru a výšky podzemného potrubia kanalizácie, vedeného
cez jeho nehnuteľnosti, s vyznačením miest pripojenia kanalizačných prípojok, za účelom stavebných

úprav. Keďže žiadnu odpoveď nedostal a je presvedčený, že cez jeho nehnuteľnosť nevedie žiadna
funkčná kanalizácia, trval na tom, že služby žalobcu nevyužíva, a žalobcom žiadanú odplatu považoval
za bezpredmetnú.
5. V tomto rozsudku súd prvej inštancie poukázal aj na podnet žalobcu zo dňa 21.02.2017, adresovaný
Okresnému úradu Nitra, rozhodujúcemu v pochybnostiach, či sa kanalizácia považuje za verejnú alebo

nie, a ktorý v liste zo dňa 13.10.2017, adresovanom súdu, kanalizáciu žalobcu označil za vnútro-
areálovú, ktorú ak nebola prehlásená za verejnú kanalizáciu, zákon č. 442/2002 Z.z. nerieši. Súd potom
dospel k záveru, že v prípade, ak žalobca aj je vlastníkom a prevádzkovateľom tejto kanalizácie,
nie je prevádzkovateľom verejnej kanalizácie a preto sa na neho práva a povinnosti podľa zák. č.
442/2002 Z.z. a vyhlášky č. 397/2003 Z.z. nevzťahujú. Ak teda aj je voda z nehnuteľností vo vlastníctve

žalovaného odvádzaná do kanalizácie žalobcu, nie je odvádzaná do verejnej kanalizácie, a preto sa
na neho povinnosti podľa zák.č. 442/2002 Z.z. nevzťahujú a nemôže byť ani subjektom neoprávnene
vypúšťajúcim odpadové vody do verejnej kanalizácie (§ 25 ods. 3 cit. zákona). Žalovaný preto zmluvu so
žalobcom nebol povinný uzavrieť (§ 23 ods. 2 cit. zákona) a nevznikla mu ani povinnosť nahradiť škodu
podľaust.§25ods.4cit.zákona,ktorépreprípadškodyodkazujenaust. §420Občianskehozákonníka.

Teda aj v prípade, ak by žalovaný neoprávnene, v zmysle zák. č. 442/2002 Z.z. odpadové vody do
verejnej kanalizácie vo vlastníctve žalobcu vypúšťal, mal by povinnosť nahradiť škodu podľa ust. § 420
Občianskeho zákonníka, t.j. skutočnú škodu a ušlý zisk. Súd však nezistil, že by žalovaný porušil právnu
povinnosť ako predpoklad zodpovednosti za škodu a ani to, že by žalobcovi nejaká skutočná škodavznikla, resp. túto skutočnosť nepreukázal. Škodu nebolo možné vyčísliť podľa vyhl. č. 397/2003 Z.z.
ani analogicky, vo výške stočného a ani ako prípadné bezdôvodné obohatenie. Dostatočne preukázaný
nebol podľa súdu ani rozsah v akom sa žalovaný na úkor žalobcu mal obohatiť a aké obohatenie, resp.

jeho peňažný ekvivalent by mu mal žalovaný vydať. Keďže žalobca vznik nároku na náhradu škody
alebo bezdôvodného obohatenia v uplatnenej výške nepreukázal, žalobcu zamietol.
6. Žalobca v odvolaní navrhol napadnutý rozsudok zmeniť a žalobe vyhovieť, alebo ho zrušiť a vec
vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uviedol, že sa domáhal odplaty
za odvádzanie a čistenie zrážkových vôd z nehnuteľností vo vlastníctve žalovaného, odvádzaných

prostredníctvom kanalizácie a čističky odpadových vôd v jeho vlastníctve, a pre výpočet výšky odplaty
za obdobie od roku 2013 použil metodiku podľa prílohy č. 2 vyhlášky č. 397/2003 Z.z.. Súčasne
poukázal na to, že autorizovaný stavebný technik Q.. N., na základe tváromiestnej obhliadky a
overenia odtoku dažďovej kanalizácie zakreslil skutkový stav kanalizácie a pričlenených záujmových
plôch, ktoré sú, resp. v tom čase boli systémom dažďovej kanalizácie a uličných vpustí odvádzané
do vnútropodnikovej kanalizácie a súčasne konštatoval, že uvedené pozemky v areáli a mimo areálu

sú odvodnené odvedením vody z povrchového odtoku do jestvujúcej vnútropodnikovej kanalizácie
bývalého areálu VTS, teraz vo vlastníctve žalobcu a následne kanalizačným zberačom DN 1000 do
ČOV tiež v jeho vlastníctve. Poukázal tiež na to, že toto konštatovanie je zhodné s jeho argumentáciou
počas konania, že celý areál je odkanalizovaný vnútropodnikovou kanalizáciou ústiacou do ČOV v jeho
vlastníctve a tým je vyvrátené tvrdenie žalovaného, že neprodukuje odpadové vody a že dažďová voda

vsakuje do priepustných plôch, alebo vteká do betónových nádrží. Je tak preukázané, že žalovaný
je producentom odpadových a zrážkových vôd, ktoré do vnútropodnikovej kanalizácie z nehnuteľností
odtekajú, následne sú čistené v ČOV a žalovaný mu za túto službu žiadne protiplnenie neposkytuje.
Súd prvej inštancie sa však s týmito zisteniami nevysporiadal vôbec, naopak, bez vecnej argumentácii
a opory vo vykonanom dokazovaní ich spochybnil, čím rozhodol nesprávne, a to aj o nemožnosti

analogicky v tejto veci vyčíslovať bezdôvodné obohatenie, či skutočnú škodu.
7. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť.
Poznamenal, že dohoda na odplate a postupe podľa vyhlášky č. 397/2003 Z.z. závisí od strán, ktoré k
takejto dohode nedospeli aj preto, lebo žalobca a ani jeho právny predchodca svoj postup nesmerovali k
uskutočneniurokovaníoobjektivizáciiskutočnéhostavuauzavretiudohody.Súdprvejinštanciesapodľa

neho vysporiadal so všetkými žalobcom tvrdenými eventualitami a nárokmi na zaplatenie žalovanej
sumy.
8. V ďalších vyjadreniach zotrvali obe strany na svojich predchádzajúcich stanoviskách.
9. Krajský súd v Nitre uznesením sp.zn. 15Cob/117/2019-309 zo dňa 25.08.2020 napadnutý rozsudok
zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Konštatoval nepochybné

preukázanie v konaní, že žalobca je právnickou osobou s predmetom činnosti do 19.02.2013 -
prevádzkovanie verejnej kanalizácie pre kategóriu K-2, ktorý na základe kúpnej zmluvy so spoločnosťou
VESTAM COMPANY s.r.o. v znení Dodatku č. 1 zo dňa 29.03.2010, realizuje od 14.12.2012 činnosť
súvisiacu s čistením odpadových vôd a je tiež vlastníkom kanalizácie, ktorá sa nachádza na priľahlých
pozemkoch, ale nemožno ju v zmysle ust. § 3 ods. 4 zák. č. 442/2002 Z.z. považovať za verejnú. Takáto

neverejná sieť kanalizácie sa nachádza aj na pozemku žalovaného, pričom predmetom sporu malo byť
preukázanie jej užívania žalovaným, resp. preukázanie odvádzania dažďovej vody existujúcimi odtokmi
na pozemku žalovaného do kanalizácie žalobcu. Odvolací súd poukázal na žalobcom predložený
listinný dôkaz - technickú správu Q.. E. N., autorizovaného stavebného inžiniera, z ktorej vyplýva,
že na základe tváromiestnej ohliadky a overenia odtoku dažďovej vody bol zakreslený skutkový stav

kanalizácie, pričom pričlenené plochy sú systémom dažďovej kanalizácie a uličných vpustí odvodnené
do kanalizácie bývalého areálu Elitex a následne kanalizačným zberačom do ČOV žalobcu. S poukazom
na tieto zistenia skonštatoval, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku s týmto
listinným dôkazom nevysporiadal v tom smere, či preukazuje alebo nepreukazuje poskytnutie plnenia
žalovanému vo forme odvádzania dažďovej vody vnútropodnikovou kanalizáciou žalobcu. Poukázal aj

na to, že v prípade preukázania poskytnutia takéhoto plnenia je zrejmé, že existenciu zmluvného vzťahu
medzi stranami sporu zákon č. 442/2002 Z.z. vylučuje, pretože nejde o verejnú kanalizáciu. Krajský
súd v Nitre súčasne poznamenal, že užívanie vnútropodnikovej kanalizácie žalovaným bez zmluvného
vzťahu, by bez poskytnutia primeraného plnenia nepochybne zakladalo bezdôvodné obohatenie na
strane žalovaného a preto súdu prvej inštancie uložil vysporiadať sa s dotknutým listinným dôkazom a

ustáliť skutkový stav v tom, či žalovaný užíva vnútropodnikovú kanalizáciu vo vlastníctve žalobcu a ak
áno, zaoberať sa otázkou bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného a jeho rozsahom.
10. Po vrátení veci bolo povinnosťou prvoinštančného súdu vysporiadať sa s technickou správou Q..
E. N. a prípadným bezdôvodným obohatením na strane žalovaného. Súd prvej inštancie v napadnutomrozsudku konštatoval, že uzatvorenie akejkoľvek zmluvy medzi stranami v konaní preukázané nebolo,
a v prípade zistenia, že žalovaný kanalizáciu a ČOV žalobcu užíva bezzmluvne, by prichádzalo do
úvahy bezdôvodné obohatenie. Ako svedka súd vypočul Q.. E. N., ktorý vypracoval dve technické správy

(č.l. 165 a č.l. 173 spisu), z ktorých vyplýva, že na základe tváromiestnej ohliadky a overenia odtoku
dažďovej kanalizácie bol zakreslený skutkový stav kanalizácie a pričlenené záujmové plochy, ktoré sú
systémom dažďovej kanalizácie a uličných vpustí odvedené do jestvujúcej kanalizácie bývalého areálu
Elitex a následne kanalizačným zberačom do ČOV vo vlastníctve ORCOM, s.r.o.. Odtokové koeficienty
vo výpočtoch sú stanovené v zmysle STN 75 6101 Stokové siete a kanalizačné prípojky. Z týchto

technických správ vyplýva výpočet množstva odvedenej vody do kanalizácie žalobcu pri zohľadnení, že
časť vody je odvádzaná do dažďovej kanalizácie mesta Nitra. Z výsluchu svedka vyplynulo, že tieto
dve technické správy si objednal žalobca, a jeho úlohou bolo zakresliť odvodňovacie plochy v areáli
Elitex. Umiestnenie kanalizácie patriacej žalobcovi zisťoval podľa povrchových znakov, t.j. najmä podľa
uličných vpustí a kanalizačnej šachty, pričom podrobne popísal akým spôsobom tieto zistenia prebiehali.
Následne urobil podľa príslušných koeficientov prepočty toho, koľko vody vteká do mestskej kanalizácie

a koľko do kanalizácie žalobcu, do ktorej odteká veľká časť tejto vody. Tiež uviedol, že pri vypracovaní
technickej správy zohľadnil aj to, že určitá časť vody zostáva na povrchu, určitá vsakuje do zeme, do
trávnika, atď., k čomu slúžia práve koeficienty, ktoré pri výpočtoch používal. Pri zisťovaní bol prítomný
aj geodet Q.. E., ktorý zameriaval jednotlivé uličné vpuste. Výsledkom jeho výpočtu bolo množstvo vody
ktorá odteká do kanalizácie a že z týchto jeho technických správ je možné použiť plochu a odtokový

koeficient k fakturácii. Z uvedeného listinného dôkazu mal súd prvej inštancie zistené množstvo vody
odvedenej do ČOV žalobcu, t.j. mal preukázané poskytnutie služby žalovanému, avšak bez zmluvného
vzťahu.
11. Na určenie obvyklej ceny poskytovanej služby, resp. výšky bezdôvodného obohatenia, žalobca
predložil znalecký posudok č. 85/2022 spolu s doplnkom č. 1, v ktorom znalec vyčíslil výšku

bezdôvodného obohatenia žalovaného na úkor žalobcu za obdobie rokov 2013-2022 v celkovej sume
19.706,60 eur. Na ozrejmenie spôsobu určenia výšky bezdôvodného obohatenia znalec Ing. Martin
Hanzlík na pojednávaní súdu uviedol, že ho vyrátal s použitím veľkosti plochy, z ktorej voda odtekala,
kde vychádzal z listov vlastníctva a z charakteru nehnuteľností. Ďalším ukazovateľom bol koeficient
odtoku v danom čase a na danom mieste, ktorý určuje SHMÚ a ďalšou veličinou boli poplatky za

odvedenie a čistenie vody, ktoré sú zverejnené vo vestníku Úradu pre reguláciu sieťových odvetví.
Uviedol, že pri vypracovaní znaleckého posudku vychádzal z technických správ Q.. E. N., trasu si opäť
prešiel, prešiel si každý poklop a skontroloval, či tam potrubia skutočne ústia. Keďže však nezohľadnil
časť množstva vody odtekajúcej aj do mestskej kanalizácie (zistenie Q.. N.), k znaleckému posudku
vypracoval doplnok č. 1, v ktorom už túto skutočnosť zohľadnil. Súd prvej inštancie konštatoval, že

znalecký posudokvrátanejehodoplnkuč.1bolpredloženýakosúkromnýznaleckýposudok,obsahujúci
zákonom predpísané náležitosti a znalec v znaleckej doložke uviedol, že si je vedomý následkov
vedome nepravdivého znaleckého posudku. Na základe toho súd tento dôkaz akceptoval tak, ako by
išlo o znalecký posudok súdom ustanoveného znalca (§ 209 ods. 2 CSP). Z vykonaného znaleckého
dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázanú výšku bezdôvodného obohatenia žalovaného, ktoré

získal tým, že zrážková voda z jeho nehnuteľností odtekala vnútropodnikovou kanalizáciou žalobcu do
ČOV v jeho vlastníctve, a to bez existencie zmluvného vzťahu. Celková výška tohto bezdôvodného
obohatenia v zmysle znaleckého posudku a jeho doplnku č. 1, predstavuje obvyklú cenu uvedenej
služby za obdobia rokov 2013-2022, spolu v sume 19.706,60 eur. K tomuto znaleckému dokazovaniu a
k vyčísleniu výšky bezdôvodného obohatenia mal výhrady žalovaný, k čomu sa podaním z 02.05.2023

vyjadril znalec, a vysvetlil, akým spôsobom vypracoval doplnok č. 1 k znaleckému posudku a čo všetko
zohľadňoval. Znalec sa teda s námietkami žalovaného vysporiadal dostatočne.
12. Súd prvej inštancie poukázal aj na žalovaným v konaní opakovane spochybňované dôkazy
zabezpečené žalobcom, či už technické správy Q.. E. N. č. 1 a 2 alebo znalecký posudok Ing. Martina
Hanzlíka, o ktorých však súd pochybnosť nemal a žalovaný zistenia, ktoré vyplynuli z týchto dôkazov

nijakým relevantným spôsobom nerozporoval, nespochybnil a svojimi vlastnými dôkazmi opak týchto
zistení nepreukázal.
13. Ako prevádzkovateľ ČOV a vlastník stavieb slúžiacich na prevádzkovanie čistiarne sa žalobca v
súvislosti s prvým čiastočným späťvzatím žaloby domáhal voči žalovanému pôvodne náhrady škody
vo výške 22.815,60 eur s úrokom z omeškania 9 % ročne od 07.06.2016 do zaplatenia a nároku na

zaplatenie súm bez DPH mesačne vo výške 433,44 eur od 01.06.2016 do 31.12.2016, sumy 486,82
eur od 01.01.2017 do 30.06.2017, sumy 210,06 eur od 01.07.2017 do 31.12.2017 a sumy 220,10 eur od
01.01.2018 do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Po vrátení veci z odvolacieho súdu, k dátumu
19.01.2023 žalobca časť žalovanej, v žalobe pevne nevyčíslenej sumy, uplatnenej ako opakujúce saplnenie vyčíslil, žalobu v časti istiny vzal späť, a domáhal sa zaplatenia sumy 29.284,46 eur s úrokom z
omeškania 9% ročne. Do dátumu tohto čiastočného späťvzatia požadoval sumu 22.815,60 eur s prísl.,
ako nárok za obdobie od 01.01.2013 do 30.05.2016, plus mesačne sumu 433,44 eur od 01.06.2016

do 31.12.2016, sumu 486,82 eur od 01.01.2017 do 30.06.2017, sumu 210,06 eur od 01.07.2017 do
31.12.2017 a sumu 220,10 eur od 01.01.2018 do právoplatnosti rozsudku. Ku dňu tohto čiastočného
späťvzatiažaloby,t.j.kudňu19.01.2023predstavovala žalobcomuplatnenápohľadávkasumuvo výške
43.364,76 eur. Žalobca totiž za roky 2013 až 2016 žiadal spolu sumu 22.815,60 eur + sumu 3.034,08 eur
(7x 433,44 eur) za obdobie od 01.06.2016 až 31.12.2016 a za celé roky 2013 až 2016 vrátane, sumu

25.849,68 eur (22.815,60+3.034,08). Podľa znaleckého posudku bezdôvodné obohatenie za tieto štyri
roky predstavuje sumu 8.547,54 eur.
14. Žalobca ? za rok 2017 žiadal naviac sumu 4.181,28 eur, pozostávajúcu z čiastky 2.920,92 eur (6
x 486,82 eur) a 1.260,36 eur (6x 210,06 eur), avšak podľa znaleckého posudku má nárok len na sumu
2.080,96 eur,
? za rok 2018 žiadal sumu 2.641,20 eur (12 x 220,10 eur), ale podľa znaleckého posudku má nárok

len na sumu 1.707,94 eur,
? za rok 2019 žiadal sumu 2.641,20 eur (12 x 220,10 eur), ale podľa znaleckého posudku má nárok
len na sumu 1.660,27 eur,
? za rok 2020 žiadal sumu 2.641,20 eur (12 x 220,10 eur), ale podľa znaleckého posudku má nárok
len na sumu 1.641,14 eur,

? za rok 2021 žiadal sumu 2.641,20 eur (12 x 220,10 eur), ale podľa znaleckého posudku má nárok
len na sumu 2.091,91 eur,
? za rok 2022 žiadal sumu 2.641,20 eur (12 x 220,10 eur), ale podľa znaleckého posudku má nárok
len na sumu 1.976,84 eur.
?zajanuár2023pomernúčasť do19.01.2023, ktorá predstavuječiastku127,8eur(220,10:31=7,1x18),

výšku však nepreukázal a znalec výšku bezdôvodného obohatenia vyčíslil len do roku 2022.
Vychádzajúc z uvedeného výpočtu, bola žalovaná istina ku dňu 19.01.2023 vyrátaná na sumu 43.364,76
eur.

15. Na pojednávaní dňa 19.01.2023 žalobca uviedol, že trvá len na úhrade sumy 29.284,46 eur a vo

zvyšku istiny o zaplatenie 14.080,30 eur zobral žalobu späť. S čiastočným späťvzatím žalovaný súhlasil,
preto súd v tejto časti konanie podľa ust. § 145 ods. 2 CSP zastavil. V súvislosti s čiastočným späťvzatím
priznal súd nárok na náhradu trov konania podľa ust. § 256 ods. 1 CSP žalovanému voči žalobcovi.
16. Ku dňu čiastočného späťvzatia žaloby bolo možné už pevnou sumou vyčísliť aj v žalobe nevyčíslený
nárok, žalobcom uplatnený ako opakujúce sa plnenie. Zostatok žalovanej sumy, t.j. istinu 29.284,46 eur

a v žalobe uplatnený úrok z omeškania, vyhodnotil súd prvej inštancie ako nárok žalobcu na vydanie
bezdôvodného obohatenia, ktorý však priznal len vo výške 19.706,60 eur, t.j. vo výške bezdôvodného
obohatenia vyčísleného znalcom, nakoľko len v tejto výške ho považoval za dôvodný a preukázaný.
Keďže žalovaný takto bez uzavretia zmluvného vzťahu a bez poskytnutého protiplnenia využíval služby
žalobcu a preto súd dospel k záveru, že žalobcovi vznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia

a priznal ho v rozsahu určenom znalcom Ing. Martinom Hanzlíkom, v znaleckom posudku č. 85/2022
v znení jeho doplnku č. 1.
17. Uplatnený úrok z omeškania súd prvej inštancie žalobcovi priznal z bezdôvodného obohatenia za
obdobie rokov 2013-2015, nakoľko len z pohľadávky za toto obdobie, v žalobe vyčíslenej na sumu
22.076,31 eur bol uplatnený. Vychádzajúc zo znaleckého posudku, z výpočtu za roky 2013-2015 priznal

žalobcovi úrok z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 6.451,14 eur (1.720,72 eur+2.342,66 eur
+2.387,76 eur) a to až od doručenia žaloby žalovanému, t.j. od 01.07.2016, keďže nemal preukázanú
výzvu žalobcu adresovanú žalovanému, na vydanie bezdôvodného obohatenia, t.j. že sa do omeškania
dostal už skôr. Žalobcovi tak titulom bezdôvodného obohatenia priznal sumu 19.706,60 eur s úrokom z
omeškania 9 % ročne zo sumy 6.451,14 eur od 01.07.2016 do zaplatenia a vo zvyšku žalobu zamietol.

18. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 CSP a
s ohľadom na pomer úspechu a neúspechu strán, priznal žalobcovi nárok na náhradu 34 % z trov
súvisiacich s konaním o tej časti žaloby, v ktorej nebolo konanie zastavené. Po späťvzatí žaloby zostala
predmetom konania suma 29.284,46 eur, priznaná bola suma 19.706,60 eur, t.j. úspech žalobcu je 67 %
a úspech žalovaného 33 %. Úspešnejší v konaní bol žalobca a preto mu súd priznal nárok na náhradu

trov konania vo výške 34 % (67 % úspech žalobcu - 33 % úspech žalovaného).
19. Keďže súd prvej inštancie uzavretie zmluvného vzťahu medzi stranami sporu a ani že by bol žalobca
prevádzkovateľomverejnejkanalizáciepreukázanénemal,neaplikovalnatentovzťahzákonč.442/2002
Z.z., ale ust. § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka o bezdôvodnom obohatení (§ 1 ods. 2 OBZ), ato aj napriek tomu, že ide o vzťah medzi dvoma podnikateľskými subjektami, upravený Obchodným
zákonníkom, ktorý však bezdôvodné obohatenie neupravuje. Titulom mimozmluvného vzťahu medzi
dvoma podnikateľskými subjektmi, úroky z omeškania priznal podľa ust. § 369 ods. 2 Obchodného

zákonníka.
20. Žalovaný sa bránil najmä poukazom na inštitút dobrých mravov, upravený zákonom č. 250/2007
Z.z. a teda tým, že ide o spotrebiteľský vzťah. Súd sa s týmto názorom nestotožnil, nakoľko ide o
vzťah medzi dvoma podnikateľskými subjektmi, producentom odpadovej vody nebol spotrebiteľ, ale
podnikateľský subjekt a vlastníkom ČOV a kanalizácie je tiež podnikateľský subjekt. Žalovaný nijakým

spôsobomnepreukázal,ženehnuteľnosti,zktorýchodtekalavodadokanalizácieaČOVžalobcu,nemali
charakter nehnuteľností slúžiacich na podnikanie, keďže išlo o priemyselný areál a neozrejmil ani
nepreukázal, prečo by sa na neho malo hľadieť ako na spotrebiteľa.
21. K námietke žalovaného, že žalobca mal v zmysle zák. č. 442/2002 Z.z. prerušiť alebo obmedziť
odvádzanie odpadových vôd, súd prvej inštancie konštatoval, že ust. § 32 cit. zákona upravuje uvedený
postup len ako možnosť, nie ako povinnosť a súčasne, že tento zákon na právne vzťahy strán sporu

nemožno aplikovať. Žalovaný nepreukázal, že by sám reálne opatrenia na zamedzenie odtekania vody
z jeho nehnuteľností do kanalizácie a ČOV žalobcu uskutočňoval. Síce tvrdil, že sa zaujímal o to, kadiaľ
kanalizáciavedieakdesavpustenachádzajú,žiadendôkazotomvšaknepredložil,aninepreukázalžek
zabezpečeniu odtoku zrážkovej vody iným spôsobom, nejaké kroky podnikol. Súd preto jeho tvrdenie, že
ide o výkon práva a konanie žalobcu v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, ktorý nepožíva

právnuochranu(§265Obchodnéhozákonníka),prípadnežeideokonaniepriečiacesa dobrýmmravom
(§ 3 ods. 1 Obchodného zákonníka) vyhodnotil ako ničím nepreukázanú obranu. Bolo však preukázané,
že napriek výzvam žalobcu na uzatvorenie zmluvného vzťahu, žalovaný bez zmluvného vzťahu využíval
kanalizáciu a ČOV žalobcu, čím sa bezdôvodne obohacoval. Z dokazovania vyplynulo, že minimálne od
roku 2012 vedel, resp. mohol vedieť, že voda z jeho pozemkov môže odtekať do ČOV žalobcu, napriek

tomu tvrdil, že žalobca koná v rozpore s dobrými mravmi, pričom sám dostatočne nepreukázal, že urobil
všetko pre to, aby k bezdôvodnému obohateniu nedochádzalo, aby si zabezpečil odvod dažďovej vody
iným spôsobom, a nie kanalizáciou žalobcu do jeho ČOV. Vzniklo mu tak bezdôvodné obohatenie, t.j.
stačí, že žalovaný bez primeraného protiplnenia využíval služby žalobcu. Preto aj túto námietku súd
vyhodnotil ako nedôvodnú.

22. V časti výroku II. a V., ktorými súd prvej inštancie rozhodol o nároku na náhradu trov konania, podal
odvolanie žalobca, z dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, teda že rozhodnutie v tejto otázke
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolaciemu súdu navrhol výrok v napadnutej časti
zmeniť a priznať mu náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania v rozsahu 100%. Súdu prvej
inštancie vytkol nesprávne použitie ust. § 256 ods. 1 CSP a nesprávnu aplikáciu zásady úspechu vo

veci, keďže výška priznaného plnenia v plnej miere závisela od znaleckého posudku. Uplatňovaný nárok
mu bol priznaný za celé požadované obdobie, i keď v nižšej ako uplatnenej sume, riadiac sa závermi
znaleckého dokazovania a teda nárok na náhradu trov konania mu mal byť priznaný v rozsahu 100 %,
jedným výrokom, bez rozdeľovania a zastavenú a nezastavenú časť.
23. S odkazom na nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ÚS SR“) sp. zn. I. ÚS

56/2017-12 zo dňa 08.02.2017 (bod 21), sp. zn. II. ÚS 475/2018-31 zo dňa 04.02.2021, sp. zn. II.
ÚS 399/2019 zo dňa 15.04.2020, rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10Co 191/2017 zo dňa
13.12.2017 (bod 10), a komentár k CSP (strana 926 - 927, cit. Filová a., Sedlačko F., Kotrecová, A.:
Rekodifikácia civilného procesného práva: Trovy konania a ich náhrada. In.: Bulletin SAK - 3/2016)
konštatoval, že prístup súdu prvej inštancie k interpretácii ust. § 255 CSP a posudzovaniu zásady

úspechu v spore nemá oporu v už ustálenej rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky
(ďalej aj „ÚS SR“), v zmysle ktorej (nová) právna úprava CSP nevylučuje osobitný režim posudzovania
úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela od znaleckého
posudku alebo úvahy súdu, a to z hľadiska výsledku v zásade zhodne ako podľa doterajšej úpravy. Súdu
prvej inštancie vyčítal, že pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania nevzal do úvahy fakt, že

výška priznaného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia závisela od znaleckého posúdenia, čo
vyplýva aj z bodu 12 rozsudku. Súd mal ustáliť, že žalobca bol v spore (čo do právneho základu, t.j.
primárne) úspešný v celom rozsahu, a mal mu priznať nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
Poukázal aj na uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 13.03.2018, sp. zn.: 4Co 53/2017- 280, v
ktorom uviedol: „Zásada úspechu vo veci v prípade, ak výška plnenia závisela od úvahy súdu alebo od

znaleckého posudku, sa posudzuje vzhľadom na právny základ a nie výšku priznaného nároku.
24. Žalobca bol v spore úspešný v celom rozsahu aj napriek tomu, že mu bezdôvodné obohatenie
nebolo priznané vo výške podľa Znaleckého posudku (29.284,46 eur) ale vo výške podľa Doplnku č. 1
k Znaleckému posudku (19.706,60 eur). O rozdelení procesného úspechu podľa ust. § 255 ods. 2 CSPby bolo možné uvažovať v prípade, ak by žalobcovi nebol priznaný nárok na vydanie bezdôvodného
obohateniavočižalovanémuzaceléžalovanéobdobie,napríklad,akbysihypotetickyuplatnilpremlčaný
nárok a žalovaný by sa na podklade vznesenej námietky premlčania v časti úspešne ubránil. V uvedenej

súvislosti poukázal na nález ÚS SR sp.zn. II. ÚS 399/2019 zo dňa 15.04.2020.
25. Proti výrokom III. a V. podal odvolanie žalovaný z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP). V napadnutých výrokoch žiadal rozsudok
súdu prvej inštancie zmeniť tak, že v časti výroku III. odvolací súd žalobu zamietne a v časti výroku V.

mu prizná nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
26. Akcentoval, že žalobca sa pôvodne úhrady žalovanej sumy domáhal z titulu „náhrady škody“ a po
rozhodnutí Krajského súdu v Nitre sp.zn. 15Cob/117/2019-309 z 25.08.2020 má byť právnym titulom
bezdôvodné obohatenie. Žalovaný poukázal na opakované tvrdenie svojej nevedomosti o odvádzaní
zrážkovej vody z jeho nehnuteľností do kanalizácie a do ČOV žalobcu a poukázal na ich vzájomnú
korešpondenciu, resp. korešpondenciu medzi ním a právnym predchodcom žalobcu. Listom zo dňa

07.03.2012 žiadal od spoločnosti VESTAM COMPANY s.r.o. vyznačenie potrubia verejnej kanalizácie
do kópie katastrálnej mapy a súčasne oznámil, že neprodukuje zrážkovú, splaškovú a ani priemyselnú
odpadovú vodu. Keďže na tento list žiadnu odpoveď nedostal, bol presvedčený, že nehnuteľnosti
v jeho vlastníctve nie sú napojené na kanalizáciu žalobcu, resp. že kanalizácia cez jeho pozemky
nevedie. Predmetné nehnuteľnosti nadobudol bez tiarch a dodnes žiadna ťarcha na jemu patriacich

nehnuteľnostiach vyznačená nie je.
27. Tiež upozornil na námietky najmä v jeho podaniach zo dňa 28.01.2019 a 17.08.2022 proti správnosti
záverov obsiahnutých v technických správach Q.. N. a v znaleckom posudku Ing. Hanzlíka. Q..
N. v oboch technických správach uviedol, že pre ich spracovanie bola vykonaná tváro-miestna
obhliadka záujmového územia, bez uvedenia termínu a osôb prítomných pri jej realizácii. S jej konaním

nebol oboznámený, nebol pozvaný ani prítomný a zistenia v týchto technických správach neuznáva.
Rovnakú námietku vzniesol aj voči znaleckému posudku Ing. Hanzlíka, ktorý vychádzal z podkladov
Q.. N.. Opätovne poukázal na to, že na LV č. XXXX bolo v čase podania žaloby zapísaných 15
pozemkov a päť stavieb vo vlastníctve žalovaného (na parc.č. XXXX,XXXX,XXXX,XXXX a XXXX). Voda
bola odvádzaná na vlastné priepustné plochy, ktorými boli trávnaté plochy (parc.č. XXXX/XX, XXXX/

XX, XXXX/XX, XXXX/XX a XXXX/XX) a kameňom vysypaná plocha (parc.č. XXXX/XX) a uviedol,
že teoreticky by mohol byť producentom vody z povrchového odtoku, tzv. zrážkovej vody, za ktorú
by vlastník nehnuteľnosti mohol platiť, ak nevsiakne do zeme. Pokiaľ sa dažďové vody neodvádzajú
do verejnej kanalizácie, ale do vybudovaného funkčného a kapacitne vyhovujúceho vsakovacieho
zariadenia alebo sa odvádzajú na vlastné priepustné plochy, kde voda vsiakne v celom rozsahu,

k spoplatneniu nedochádza. Predošlý vlastník, ktorý produkoval aj nebezpečné odpady, vybudoval
betónové nádrže, z ktorých odpad ani nesmel byť do verejnej kanalizácie odvádzaný. Napríklad parc.
č. XXXX - nádrže na mazut, kde bola zrážková voda zadržiavaná, postupne sa vyparovala ani nemala
ako odtekať do kanalizácie. Žalovaný dôvodne predpokladal, že cez jeho pozemky kanalizácia nevedie,
z jeho nehnuteľností dažďová voda odvádzaná nie je, nakoľko budovy boli zdevastované, opustené

a schátrané a žiadne potrubia na odvod zrážkovej vody do kanalizácie tam neboli. Nový vlastník
nehnuteľnosti zbúral a stavia tam budovy nové, čo potvrdzuje list vlastníctva č. XXXX v kat. úz. Z. R.,
obec Y..
XX. Q.. N.R. aj znalec Ing. Hanzlík na výpočet aplikovali zák. č. 442/2002 Z.z., ktorý sa týka verejných
vodovodov a verejných kanalizácií, a vyhlášku SR č. 397/2003 Z.z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti

o meraní množstva vody dodanej verejným vodovodom a množstva vypúšťaných vôd, o spôsobe
výpočtu množstva vypúšťaných odpadových vôd a vôd z povrchového odtoku a o smerných číslach
spotreby vody. Žalobca je vlastníkom vnútropodnikovej a nie verejnej kanalizácie, pričom obidva
predpisy, upravujú len vzťahy týkajúce sa verejných vodovodov a verejných kanalizácií a neupravujú
pomery týkajúce sa vnútropodnikových kanalizácií. Krajský súd v Nitre v zrušujúcom uznesení

sp.zn. 15Cob/117/2019-309 z 25.08.2020, konštatoval: „dokazovaním bolo preukázané, že žalobca
prevádzkoval neverejnú kanalizáciu, ktorá sa nachádza aj na pozemkoch žalovaného a predmetom
sporu malo byť preukázanie užívania tejto kanalizácie žalovaným“(16. ).... „pokiaľ súd dostatočne
neustálil skutkový stav v tom, či žalovaný užíva vnútropodnikovú kanalizáciu vo vlastníctve žalobcu
„bezzmluvne,“niejemožnéustáliťzáveroexistenciibezdôvodnéhoobohatenia.“(19.)Prvostupňovýsúd

k tejto spornej otázke po vrátení veci nevykonal žiadne nové dôkazy, zameral sa výlučne na vyčíslenie
bezdôvodného obohatenia.
29. Žalovaný zdôraznil svoju požiadavku na aplikáciu ust. § 265 Obchodného zákonníka a zamietnutie
žalobyvplnomrozsahu, a nadväznepoukázalna spotrebiteľskévzťahyupravenévust.§4ods.1písm.a/ a v § 8 zák.č. 250/2007 Z.z.. Podľa nich predávajúci nesmie spotrebiteľovi ukladať povinnosti bez
právneho dôvodu a nesmie konať v rozpore s dobrými mravmi. Za spotrebiteľa označuje zákon primárne
fyzickú osobu, a to iba v prípadoch, keď nakupuje výrobky alebo používa služby pre priamu osobnú

spotrebu fyzických osôb, najmä pre samotnú fyzickú osobu alebo pre príslušníkov svojej domácnosti.
Zákonodarca nad rámec článku 2 písm. b/ Smernice rady 93/13 - EHS zo dňa 05.04.1993 definuje za
spotrebiteľa aj právnickú osobu a to len takú, ktorá nakupuje výrobky alebo využíva služby, ktoré nie
sú určené pre jej ďalšiu podnikateľskú činnosť, ako je to aj v prípade žalovaného. Bez ohľadu na to,
či v danom prípade má alebo nemá byť aplikovaný zák.č. 250/2007 Z.z., analogicky treba aplikovať

ustanovenie popisujúce čo treba kvalifikovať ako porušenie dobrých mravov.
30. Žalovaný poukázal na ust. § 32 ods. 1 písm. l zák.č. 442/2002 Z.z., podľa ktorého prevádzkovateľ
môže prerušiť alebo obmedziť odvádzanie odpadových vôd do verejnej kanalizácie ak je preukázané
neoprávnené vypúšťanie odpadových vôd. Za neoprávnené vypúšťanie odpadových vôd sa podľa ust.
§ 25 ods. 3 písm. a/ zák.č. 442/2002 Z.z. považuje vypúšťanie bez uzatvorenej zmluvy o odvádzaní
odpadových vôd (prípad žalovaného). V prípade, že bolo prerušené odvádzanie odpadových vôd z

dôvodov uvedených v ods. 1 písm. g/ až n/ ust. § 32 ods. 1 písm. l zák.č. 442/2002 Z.z., hradí s tým
spojené náklady odberateľ alebo producent.
31. Na vzťahy medzi účastníkmi tohto konania sa zák. č. 442/2002 Z.z. nevzťahuje ale pre neexistenciu
zvláštnej úpravy vzťahov pri prevádzkovaní vnútropodnikovej kanalizácie je možné na ne per analogiam
prihliadnuť, a vyplýva z nich, že žalobca mal možnosť prerušiť odvádzanie odpadových vôd, pričom

tak mohol a stále môže urobiť. Žalovaný tak urobiť nemohol, aj keď by o kanalizácii a napojení na ňu
vedel (čo nevedel), pretože by tak zasiahol do predmetu vlastníctva žalobcu. Žalobca ani jeho právny
predchodca žalovanému neoznámil, kadiaľ kanalizácia vedie a kde sa nachádzajú vpusty, hoci žalovaný
o to listom zo dňa 07.03.2012 a 15.10.2015 žiadal. Žalobca bezdôvodne neprerušil odvádzanie
odpadových, v tomto prípade výlučne dažďovej vody, hoci tak mohol a mal urobiť. Tým by zabránil, aby

jemu vznikala škoda (náhradu ktorej pôvodne v žalobe uplatnil) resp. aby mohlo žalovanému vzniknúť
bezdôvodné obohatenie. Takéto konanie žalobcu patrí medzi nekalé obchodné praktiky, pretože ním
nútil žalovaného odoberať službu, ktorú využívať nechcel, pričom len žalobca bol oprávnený odoberanie
tejto služby prerušiť. Keďže tak neurobil, nútil žalovaného odoberať službu proti jeho vôli, čím konal v
rozpore s dobrými mravmi, proti zásadám poctivého obchodného styku a takto porušil zmluvnú slobodu

žalovaného.
32. K odvolaniu žalovaného podal vyjadrenie žalobca, v plnej miere sa stotožnil s odôvodnením
napadnutéhorozsudku,obsiahnutýmvbode16odôvodneniaa odvolacieargumentyžalovanéhooznačil
za nedôvodné v celom rozsahu. Odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok vo výroku III. ako vecne
správny potvrdiť a vo výroku V. rozhodnúť v zmysle odvolania žalobcu zo dňa 27.07.2023.

33. Tvrdenie žalovaného, že si nebol vedomý odvádzania zrážkovej vody z jeho nehnuteľností do
kanalizácie vedúcej do čističky odpadových vôd je nepravdivé, pretože ho žalobca na túto skutočnosť
opakovane upozornil. Argumentácia listom zo dňa 07.03.2012, adresovaným spoločnosti VESTÁM
COMPANY s.r.o., tzn. subjektu odlišnému od žalobcu a v období, ktorého sa uplatnený nárok netýka,
je pre toto konanie a rozhodnutie vo veci bez právneho významu. Minimálne od roku 2012 žalovaný

vedel, resp. mohol vedieť, že zrážková voda z jeho nehnuteľností je odvádzaná kanalizáciou do ČOV
a napriek tomu nepreukázal, že by urobil všetko pre zabránenie vzniku bezdôvodného obohatenia
a pre zabezpečenie si odvodu zrážkovej vody iným spôsobom, tzn. nie do ČOV a prostredníctvom
kanalizácie žalobcu. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že súd prvej inštancie návrh žalobcu na pribratie
znalca z príslušného odboru, za účelom vykonania znaleckého dokazovania v rozsahu nevyhnutnom

pre spravodlivé rozhodnutie vo veci výslovne odmietol a odkázal ho na zabezpečenie dôkazu vo vlastnej
réžii. Výška bezdôvodného obohatenia bola v konaní preukázaná Znaleckým posudkom č. 85/2022 v
znení Dodatku č. 1, vyhotoveným Ing. Martinom Hanzlíkom, znalcom z odboru stavebníctvo, odvetvie
odhad hodnoty nehnuteľností, vodohospodárske stavby, líniové stavby a rozvody (ďalej aj „znalecký
posudok").

34. Skutočnosť, že žalovaný sa nezúčastnil „tváro-miestnej ohliadky záujmového územia" vykonanej
Q.. E. N. za účelom vyhotovenia technických správ, nepovažuje žalobca za relevantný argument pre
ich spochybnenie a bez akýchkoľvek pochybností preukázaného skutkového tvrdenia, že nehnuteľnosti
žalovaného sú odvodnené napojením na vnútropodnikovú kanalizáciu žalobcu a neobstojí ani vo vzťahu
k spochybneniu znaleckého posudku. Tento argument, žalovaný v konaní opakovane prezentoval a

súd prvej inštancie sa s ním náležitým spôsobom vysporiadal. Znalecký posudok na určenie výšky
bezdôvodného obohatenia pre potreby súdneho konania je vypracovaný kvalifikovaným znalcom a
opatrený doložkou o tom, že znalec si je vedomý následkov vedome nepravdivého znaleckého posudku
v súlade s ust. § 209 ods. 2 CSP a ako taký je spôsobilým podkladom pre posúdenie výškybezdôvodného obohatenia a rozhodnutie vo veci. Žalovaný sám neprodukoval žiaden dôkaz, spôsobilý
závery znaleckého posudku vyvrátiť (napr. vlastným znaleckým posudkom, ktorý by spĺňal parametre
ekvivalentné k znaleckému posudku žalobcu).

35. Žalovaný na jednej strane spochybnil existenciu vnútropodnikovej kanalizácie, či svoju vedomosť
o nej, na druhej strane však zároveň citoval z uznesenia Krajského súdu v Nitre, sp. zn.
15Cob/117/2019-309 zo dňa 25.08.2020, ktorý zrušil predchádzajúci rozsudok Okresného súdu Nové
Zámky v tejto veci s konštatovaním: „dokazovaním bolo preukázané, že žalobca prevádzkoval neverejnú
kanalizáciu,ktorásanachádzalaajnapozemkochžalovanéhoapredmetomsporumalobyťpreukázanie

užívania tejto kanalizácie žalovaným" a „pokiaľ súd dostatočne neustálil skutkový stav, v tom, či žalovaný
užíva vnútropodnikovú kanalizáciu vo vlastníctve žalobcu „bezzmluvne," nie je možné ustáliť záver o
existencii bezdôvodného obohatenia." Krajský súd tiež uviedol: „samotné užívanie vnútropodnikovej
kanalizácie žalovaným bez zmluvného vzťahu by nepochybne zakladalo bez poskytnutia primeraného
plnenia žalobcovi bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného. Žalobca s odkazom na ust. §
209 ods. 2 CSP: „Ak je spolu so žalobou predložený súkromný znalecký posudok, ktorý má všetky

zákonom predpísané náležitosti a obsahuje doložku o tom, že znalec si je vedomý následkov vedome
nepravdivého znaleckého posudku, postupuje sa pri vykonávaní tohto dôkazu akoby išlo o znalecký
posudok súdom ustanoveného znalca " konštatoval, že súdu prvej inštancie preto Krajský súd uložil
ustáliť skutkový stav v tom, či žalovaný užíva vnútropodnikovú kanalizáciu vo vlastníctve žalobcu a ak
áno, zaoberať sa otázkou bezdôvodného obohatenia a jeho rozsahu na strane žalovaného.

36. Skutočnosť, že žalovaný užíval a užíva vnútropodnikovú kanalizáciu žalobcu bola v konaní jasne
preukázaná (technickými správami, súkromným znaleckým posudkom, fotodokumentáciu, či výsluchmi
svedkov, znalca, resp. strán sporu), pričom skutočnosť, že toto užívanie bolo „bezzmluvné" medzi
stranami ani nebolo sporné. Žalovaný návrh Zmluvy o odvádzaní a čistení vôd predložený žalobcom
odmietol a neuzatvorenie zmluvy v konaní nepopieral a jej existenciu ani netvrdil. Žalobca zotrval na

konštatovaní, že poskytovanú službu vzhľadom na jej charakter a technické podmienky, žalovanému
nevie a nemôže prestať poskytovať bez vytvorenia bezprostredného nebezpečenstva vzniku škody
(mechanické uzatvorenie uličných vpustov do vnútropodnikovej kanalizácie z nehnuteľností žalovaného
by mohlo spôsobiť zaplavenie priemyselného areálu zrážkovými vodami) a s poukazom na všeobecnú
prevenčnú povinnosť v zmysle ust. § 415 OZ je doslova nútený poskytovať túto službu, za ktorú žalovaný

odmieta platiť primeranú odplatu, čo žalovaný žiadnym vecným spôsobom nevyvrátil. V tejto súvislosti
sa žalobca stotožnil so závermi súdu prvej inštancie, že žalovaný nepreukázal, že by robil nejaké kroky k
zabezpečeniu odtoku vody iným spôsobom, tzn. nie do ČOV žalobcu prostredníctvom jeho kanalizácie.
Ako nedôvodné a nepreukázané žalobca tiež odmietol tvrdenia žalovaného, že koná „v rozpore so
zásadami poctivého obchodného styku" či v „rozpore s dobrými mravmi" a že vzťah medzi nimi je

spotrebiteľský. S touto argumentáciou a súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku náležitým spôsobom
vysporiadal.
37. V odvolacej replike žalovaný poukázal na to, že Q.. I. W. je spoločníkom a konateľom spoločnosti
VESTAM COMPANY s.r.o. a v tom čase bol aj spoločnosti ORCOM s.r.o. (od 22.01.2015 je
len Q.. P. W.). List zo dňa 07.03.2012 bol adresovaný inej spoločnosti preto, lebo Q.. P. W. tak

žalovanéhoupovedomilaalistboldoručenýkonateľovižalobcu,pretoževtomčasebolkonateľomoboch
spoločností. Žalobca o zmene vlastníka ČOV z VESTAM COMPANY s.r.o. na ORCOM s.r.o., žalovaného
neinformoval. Pravdivým nie je ani tvrdenie, že od roku 2012 mohol žalovaný vedieť, že zrážková
voda z jeho nehnuteľností je odvádzaná do ČOV, pretože na list zo dňa 07.03.2012 žiadnu odpoveď
nedostal, a teda nemal vedomosť, že nehnuteľnosti v jeho vlastníctve sú napojené na kanalizáciu

patriacu spoločnosti VESTAM COMPANY s.r.o., zo situácie na mieste samom usúdil, že vlastník či
prevádzkovateľ kanalizácie uznáva, že žalovaný nie je producentom odpadových vôd. Po troch rokoch
mu žalobca doručil výzvu z 01.10.2015 „na okamžité uzavretie zmluvy o odvádzaní a čistení splaškových
a odpadových vôd a úhradu za poskytnuté služby“ spolu s návrhom „zmluvy o odvádzaní a čistení
odpadových vôd“ a s vyčíslením náhrady za roky 2013, 2014 a 2015, spolu vo výške 17.844,65 eur.

Tvrdeniežalobcu,žebyhobolvroku2013vyzvalnauzavretieZmluvyoodvádzaníačistenísplaškových
a odpadových vôd, označil za nepravdivé a nepreukázané. Na výzvu žalobcu reagoval listom zo
dňa 15.10.2015, v ktorom v prvom rade poukázal na list zo dňa 07.03.2012 a žalobcovi opakovane
oznámil, že producentom odpadových vôd nie je, znova žiadal o zaslanie dokumentácie so zakreslením
kanalizácie na jeho pozemkoch, na čo žalobca odpovedal listom zo dňa 27.10.2015, ktorým jeho žiadosti

o vydokladovanie skutočného stavu veci nevyhovel.
38. Vo vzťahu k bodom 7. až 11. vyjadrenia žalobcu zotrval žalovaný na námietkach vznesených
k jeho neúčasti na tváro-miestnej ohliadke záujmového územia a na dôvodoch uvedených v odvolaní.
K bodom 13 a 14 poprel tvrdenie žalobcu, že nemohol prestať poskytovať žalovanému službu bezzabránenia vzniku škody (mechanické uzatvorenie uličných vpustov by podľa neho mohlo spôsobiť
zaplaveniepriemyselnéhoareálu).Opätovnepoukázal naust.§32ods.1písm.l/,§25ods.3písm.a/a§
32 ods. 8 zák.č. 442/2002 Z.z., prostredníctvom ktorých zákon ráta s možnosťou prerušenia odvádzania

odpadových vôd prevádzkovateľom kanalizácie. Žalobca odvádzanie vôd prerušiť mohol a analogicky
použijúc zák.č. 442/2002 Z.z. mohol potom od žalovaného žiadať náhradu nákladov vynaložených na
toto prerušenie. Niet právneho predpisu, ktorý by vyžadoval, aby zrážková voda bola odvádzaná do
kanalizácie, naopak všetky snahy vedú k tomu, aby čo najviac vody bolo v mieste jej spádu zadržanej.
Za rozporné so zásadami dobrého obchodného styku je nútiť žalovaného „odoberať službu,“ ktorú nie

je na základe žiadnej právnej úpravy ani dohody povinný odberať.
39. V odvolacej duplike sa žalobca v plnom rozsahu pridržiaval svojich doterajších ústnych a písomných
prednesov, podaní a vyjadrenia k odvolaniu žalovaného zo dňa 01.08.2023, skonštatoval, že žalovaný
v replike len opakuje svoje doterajšiu skutkovú a právnu argumentáciu s ktorou sa vo svojich podaniach
vysporiadal žalobca a súd v odôvodnení napadnutého rozsudku.
40. Dňa 23.10.2024 doručil žalovaný súdu vyjadrenie v ktorom uviedol, že žalobca si ako titul pre

zaplatenie jeho pohľadávky uplatnil nárok na náhradu škody, nie bezdôvodné obohatenie a súd jeho
nárokposúdilinak, akosihouplatnil,vznášavočivšetkýmnárokomžalobcuuplatnenýmvtomtosúdnom
konaní námietku premlčania. Žalobu navrhol ako nedôvodnú zamietnuť. Nakoľko námietku nemohol v
konaní pred súdom prvej inštancie z dôvodu inej právnej kvalifikácie uplatniť, uplatnil si ju podľa ust.
§ 366 CSP v odvolacom konaní.

41. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas
(§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu proti ktorému je prípustné (§
357 písm. d/ CSP), po skonštatovaní, že obsahuje zákonom stanovené náležitosti (§ 363 CSP), po
oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie, preskúmal napadnutý rozsudok v medziach
rozsahu a dôvodov odvolania (§ 379 a § 380 CSP) a postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385

ods. 1 CSP a contrario) dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je vecne správny a v súlade s ust.
§ 387 ods. 1, 2 CSP ho potvrdil.

42. Podľa § 149 CSP, prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä
skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k

návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.

43. Podľa § 150 ods. 1 CSP (Skutkové tvrdenia), strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať
podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.

44. Podľa § 151 ods. 1, 2 CSP, skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa
považujú za nesporné. Ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania,
uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.

45. Podľa § 152 CSP, hmotnoprávna námietka je právny úkon strany spôsobujúci zmenu, zánik alebo

oslabenie práva protistrany.

46. Podľa § 153 ods. 1, 2, 3 CSP, strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené
včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a

hospodárnosť konania. Na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana
nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania
alebo vykonanie ďalších úkonov súdu. Ak súd na prostriedky procesného útoku alebo prostriedky
procesnej obrany neprihliadne, uvedie to v odôvodnení rozhodnutia vo veci samej.

47. Podľa § 154 CSP (Zákonná koncentrácia konania), prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí.
48. Podľa § 191 ods. 1 CSP, dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.

49. Podľa § 215 ods. 1, 2 CSP, súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu. Skutkový stav
sa zisťuje procesným postupom podľa tohto zákona.50. Podľa § 132 ods. 2 CSP, opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na
označené dôkazy.

51. Podľa § 363 CSP, v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

52. Podľa § 387 ods. 1, 2 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo

výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

53. Okrem uvedených procesných ustanovení odvolací súd rozhodoval podľa ustanovení § 489, § 420
ods. 1, § 442 ods. 1, § 451 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej aj „OZ“) a

podľa § 1, § 2, § 3 ods. 4, 5, § 4 ods. 4, § 5 ods. 1, 3, § 29 ods. 9 zákona č. 442/2002 Z.z. o verejných
vodovodoch a verejných kanalizáciách, vyhlášky Ministerstva životného prostredia SR č. 397/2003 Z.z..

54. Podstatou preskúmavanej veci pred súdom prvej inštancie bolo posúdenie dôvodnosti žaloby,
z hľadiska všetkých relevantných prostriedkov procesného útoku, ktorými žalobca preukazoval

opodstatnenosť svojej žaloby a prostriedkov procesnej obrany, ktorými sa žalovaný proti uplatňovanému
nároku bránil. Dôkazy potrebné na jeho posúdenie súd prvej inštancie vykonal zákonom predpísaným
spôsobom a správne ich aj vyhodnotil. Jeho skutkové závery sú dostatočne podložené výsledkami
vykonanéhodokazovania, správneposúdenéajpoajpoprávnejstránke,jehoprávnezáveryvychádzajú
zo správnej aplikácie a výkladu právnych predpisov, nie sú v rozpore ani so závermi vyplývajúcimi z

doterajšej súdno-aplikačnej praxe a v napadnutom rozsudku aj dostatočne odôvodnené. Odvolací súd
preto odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorým sa stotožňuje v plnom rozsahu
a s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP nepovažuje za potrebné závery v ňom riadne rozanalyzované,
opakovať. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia dopĺňa.
55. Predmetom sporu v rozsahu predloženom na odvolací prieskum je vydanie bezdôvodného

obohatenia v sume 19.706,60 eur s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 6.451,14 eur od
01.07.2016 do zaplatenia, titulom neplatenia úhrady za odvádzanie odpadových vôd z nehnuteľností
žalovaného kanalizačným zberačom žalobcu do čističky odpadových vôd, tiež v jeho vlastníctve.
Nehnuteľnosti zapísané na liste vlastníctva č. XXXX v kat. úz. Z. R. v okrese Y., žalovaný nadobudol
kúpnymi zmluvami uzavretými v rokoch 2010 až 2013, sú na túto vnútro-areálovú kanalizáciu žalobcu

napojené a bez ohľadu na neuzatvorenie zmluvy so žalobcom ju využíva, avšak úhradu jej využívanie
odmieta poskytovať dôvodiac, že žiadnu formu odpadových vôd neprodukuje. Toto žalobcovi oznámil a
žiadal od neho zaslanie výkresovej dokumentácie s vyznačením smeru a výšky podzemného potrubia
kanalizácie, vedeného cez jeho nehnuteľnosti, s vyznačením miest pripojenia kanalizačných prípojok,
čo mu právny predchodca žalobcu neposkytol. Nehnuteľnosti v jeho vlastníctve nie sú podľa jeho

tvrdení napojené na vlastný vodovod, nemá vlastné zdroje vody a neprodukuje splaškovú, zrážkovú a
ani priemyselnú odpadovú vodu.
56. Žalobca si v konaní pôvodne uplatňoval nárok na náhradu škody, ktorej výšku odvodzoval z
vyhlášky Ministerstva životného prostredia SR č. 397/2003 Z.z., vychádzajúc z ktorej ako vlastník
celej vnútropodnikovej kanalizácie v bývalom výrobnom areáli Výroba textilných strojov spoločnosť

s.r.o., určuje ceny aj ostatným vlastníkom nehnuteľností, nachádzajúcich sa v tomto areáli, zastavanom
väčším počtom nehnuteľností, z ktorých odvádzaná odpadová voda.
57. Okresný súd v poradí prvým rozsudkom sp. zn. 14Cb/69/2016-228 zo dňa 15.11.2018 žalobu
zamietol z dôvodu, že kanalizácia, do ktorej má byť odvádzaná zrážková voda z nehnuteľností
žalovaného nie je verejná v zmysle ust. § 2 zák. č. 442/2002 Z.z. ale vnútropodniková, resp. vnútro-

areálová, slúžiaca na odvádzanie vôd z jednotlivých objektov a zariadení, a za verejnú kanalizáciu, resp.
za jej súčasť, ju podľa cit. zákona (§ 3 ods. 4) nemožno považovať. Ak teda aj je voda z nehnuteľností
vo vlastníctve žalovaného odvádzaná do kanalizácie žalobcu, nie je odvádzaná do verejnej kanalizácie,
a preto sa na neho povinnosti podľa zák.č. 442/2002 Z.z. nevzťahujú a nemôže byť ani subjektom
neoprávnene vypúšťajúcim odpadové vody do verejnej kanalizácie (§ 25 ods. 3 cit. zákona). Žalovaný

preto zmluvu so žalobcom nebol povinný uzavrieť (§ 23 ods. 2 cit. zákona) a nevznikla mu ani povinnosť
nahradiť škodu podľa ust. § 25 ods. 4 cit. zákona, ktoré pre prípad škody odkazuje na ust. § 420
Občianskeho zákonníka.58. Zrušovacím uznesením sp. zn. 15Cob/117/2019-309 zo dňa 25.08.2020 Krajský súd v Nitre vec vrátil
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, konštatujúc nevysporiadanie sa súdu so žalobcom predloženým
listinným dôkazom - technickou správou Q.. E. N., autorizovaného stavebného inžiniera, podľa ktorej

na základe ohliadky na pozemku žalovaného a overenia odtoku dažďovej vody bol zakreslený skutkový
stav kanalizácie, podľa ktorého pričlenené plochy sú systémom dažďovej kanalizácie a uličných vpustí
odvodnené do kanalizácie bývalého areálu Elitex a následne kanalizačným zberačom do ČOV žalobcu
a táto neverejná sieť kanalizácie sa nachádza aj na pozemku žalovaného. Súdu prvej inštancie uložil
vysporiadaťsastýmto listinnýmdôkazomaustáliťskutkovýstavvtom,čižalovanýtútovnútropodnikovú

kanalizáciu využíva a ak áno, zaoberať sa otázkou prípadného bezdôvodného obohatenia a aj jeho
rozsahom,nakoľkouzatvorenieakejkoľvekzmluvymedzistranamivkonanípreukázané nebolo.Dôkazy
savcivilnomsporovomkonanívzásadevykonávajúnapreukázaniespornýchskutočností,t.j.vykonaniu
dôkazupredchádzapovinnosťprocesnejstranytvrdiťurčitúskutočnosťatomukorešpondujeoprávnenie
druhej procesnej strany tvrdenú skutočnosť poprieť. A až v prípade popretia určitej skutočnosti je
namieste vykonanie dokazovania na preukázanie spornej skutočnosti.

59. Dôkazy sa v civilnom sporovom konaní v zásade vykonávajú na preukázanie sporných skutočností,
t.j. vykonaniu dôkazu predchádza povinnosť procesnej strany tvrdiť určitú skutočnosť a tomu
korešponduje oprávnenie druhej procesnej strany, tvrdenú skutočnosť poprieť. A až v prípade popretia
určitej skutočnosti je namieste vykonanie dokazovania na preukázanie spornej skutočnosti.
60. Na základe trvalého popierania povinnosti žalovaného platiť úhrady za využívanie vnútro-areálovej

kanalizácie a aj ČOV vo vlastníctve žalobcu a za absencie zmluvného vzťahu, žalobca svoje tvrdenia
o dôvodnosti základu žalovaného nároku dôkazne podporil dvoma technickými správami, ktorých
vyhotovenie si objednal u Q.. E. N. (č.l. 165 a 173 spisu), ktorý na základe tváro-miestnej ohliadky
zakreslil odvodňovacie plochy v areáli Elitex, v ktorom sa vnútro-areálová kanalizácia a aj nehnuteľnosti
žalovaného nachádzajú. Umiestnenie kanalizácie vo vlastníctve žalobcu zisťoval podľa povrchových

znakov, t.j. najmä podľa uličných vpustí a kanalizačnej šachty, podrobne popísal akým spôsobom tieto
zisťovania vykonal a následne podľa príslušných koeficientov, vyplývajúcich z STN 75 6101 - Stokové
siete a kanalizačné prípojky, urobil prepočty množstva vody vtekajúceho do kanalizácie mesta Nitra a
do kanalizácie žalobcu a zistil, že do kanalizácie žalobcu odteká veľká časť tejto vody. Pri výpočtoch
s použitím spomínaných koeficientov zohľadnil aj to, že určitá časť vody zostáva na povrchu, určitá

vsakuje do zeme, do trávnika, atď., čo neustále počas konania namietal žalobca, teda že všetka voda z
jeho nehnuteľností vsakuje do nespevnených plôch zeme, trávnika a pod. Tohto zisťovania sa zúčastnil
aj geodet Q.. E., ktorý jednotlivé uličné vpuste zameriaval.
61. Dôvodnosť svojho nároku žalobca následne podložil aj znaleckým posudkom znalca Ing.
Martina Hanzlíka č. 85/2022 (č.l. 469 až 501spisu) spolu s doplnkom č. 1, vypracovaným za účelom

určenia obvyklej ceny za využívanie kanalizačného zariadenia, resp. výšky bezdôvodného obohatenia
vzniknutého na strane žalovaného, ktoré za obdobie rokov 2013-2022 vyčíslil na celkovú sumu
19.706,60 eur. Výšku bezdôvodného obohatenia vyrátal vychádzajúc z listov vlastníctva, charakteru
nehnuteľností, veľkosti plochy z ktorej voda odtekala, koeficientu odtoku v danom čase a na danom
mieste určovaného SHMÚ a ďalších veličín, ktorými boli poplatky za odvedenie a čistenie vody,

zverejnené vo vestníku Úradu pre reguláciu sieťových odvetví, a aj z technických správ Q.. E. N.,
opätovne si prejdúc trasu, každý poklop a skontrolujúc, či tam potrubia skutočne ústia. Keďže však
nezohľadnil časť množstva vody odtekajúcej aj do mestskej kanalizácie (zistenie Q.. N.), k znaleckému
posudku vypracoval doplnok č. 1, v ktorom túto skutočnosť zohľadnil.
62. Znalecký posudok súd hodnotí ako každý iný dôkaz podľa ust. § 191 CSP, odborné závery v

ňom obsiahnuté však hodnoteniu súdom nepodliehajú. Hodnotenie dôkazu v znaleckom posudku teda
spočíva v posúdení, či jeho závery sú náležite odôvodnené, či je podložený obsahom nálezu, či sa v ňom
prihliadlo na všetky skutočnosti, s ktorými sa bolo potrebné vysporiadať, či odôvodnenie znaleckého
posudku zodpovedá pravidlám logického myslenia. Závery znaleckého posudku súd nemôže preberať
bez ďalšieho, ale v prípade potreby ich musí overiť aj inými dôkazmi, predovšetkým vtedy, ak môžu byť

pochybnosti o správnosti záverov znaleckého posudku, a teda musí posúdiť, či jeho závery nie sú v
rozpore s výsledkami ostatných dôkazov. Podstata hodnotenia znaleckého posudku teda spočíva v tom,
že súd vezme do úvahy jeho komplexnosť, úplnosť odpovedí, vzťah posudku k iným vo veci vykonaným
dôkazom a napokon vychádza aj zo zásad správneho formálno - logického uvažovania. Súd však nie je
spôsobilý hodnotiť odborné závery znalca z hľadiska ich vecnej správnosti. Ak má teda pochybnosti o

vecnej správnosti znaleckého posudku, nemôže ho nahradiť vlastným názorom, ale musí znalcovi uložiť,
aby podal vysvetlenie, posudok doplnil, alebo odstránil nedostatky, alebo je potrebné aby nový znalec
vec znovu posúdil a vyjadril sa i k správnosti už podaného znaleckého posudku.63. Na ozrejmenie nezrovnalostí a doplnenie, resp. vysvetlenie odborných postupov ale aj niektorých
veličín dôležitých pri meraniach a následných záveroch z nich ústiacich, súd znalca Ing. Martina
Hanzlíka ako aj technika Q.. E. N. v konaní vypočul. Z ich výpovedí nevyplynulo nič, čo by nárok žalobcu

na spoplatnené užívanie vnútro-areálovej kanalizácie v jeho vlastníctve spochybňovalo.
64. Samotná skutočnosť, či strana sporu vystupuje na strane žalobcu alebo žalovaného, nemá priamy
vplyv na jej povinnosť tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a predložiť alebo označiť dôkazy na svoje tvrdenia.
Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi stranami sporu závisí od toho, ako právna
norma vymedzuje práva a povinnosti strán sporu. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované

právomusítvrdiťžalobca,zatiaľčookolnostitotoprávovylučujúcesúzáležitosťoužalovaného.Bremeno
tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu
sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní dôkazného bremena
tej - ktorej strany sporu treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t.j. pravidlo, že neexistencia
(niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo
žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti.

65. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že za konania
neboli preukázané jeho tvrdenia, že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho
neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých
prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola

alebo nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať
záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá.
Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorí z existencie
týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu
týchto skutočností tiež tvrdí (uznesenie NS SR sp. zn. 5Obo/52/2010 z 24. júna 2010).

66. Teda nie žalobca, ale žalovaný bol povinný preukázať svoje tvrdenia o tom, že žalobca uplatneným
nárokom nedisponuje, že žalovaný jeho kanalizačné zariadenia nevyužíva a z toho dôvodu nemá ani
povinnosť za užívanie jeho kanalizácie platiť. Žalovaný v priebehu celého konania ale aj v podanom
odvolaní namietal nárok žalobcu ako taký, teda jeho základ, avšak jeho neexistenciu, resp. to, že

žalobou uplatnený nárok je voči nemu nedôvodný, naopak nepreukázal nijako. Poukazoval len na
výzvy predchádzajúcemu vlastníkovi kanalizačnej siete o jej zakreslenie do katastrálnej mapy, na to,
že produkuje len zrážkovú vodu, ktorá cez priepustné plochy a trávnaté porasty vsakuje do zeme
a tiež, že žalobca bol povinný urobiť opatrenia na odpojenie sa žalovaného do tejto kanalizácie, na
to že sa nezúčastnil tváro-miestnej ohliadky pri zisťovaní terénu pre účely vyhotovenia technických

správ Q.. N. a znaleckého posudku Ing. Hanzlíka, na aplíkáciu zák.č. 442/2002 Z.z., ktorý sa týka
verejných vodovodov a verejných kanalizácií, a vyhlášku SR č. 397/2003 Z.z., ktorou sa stanovujú
podrobnosti o meraní množstva vody dodanej verejným vodovodom a množstva vypúšťaných vôd, o
spôsobe výpočtu množstva vypúšťaných odpadových vôd a vôd z povrchového odtoku a o smerných
číslach spotreby vody, pričom žalobca je vlastníkom vnútropodnikovej a nie verejnej kanalizácie, a oba

tietopredpisy,upravujúlenvzťahytýkajúcesaverejnýchvodovodovaverejnýchkanalizáciíaneupravujú
pomery týkajúce sa vnútropodnikových kanalizácií, čo ale Q.. N. a Ing. Hanzlík vo svojich výpovediach
objasnili, a na ďalšie okolnosti, ktoré však skutkovú situáciu nemôžu zmeniť nijako a nemajú na ňu vôbec
žiaden dopad (napr. betónové nádrže vybudované predošlým vlastníkom nehnuteľností, produkujúcim
nebezpečný odpad a pod.). Túto svoju argumentáciu doplnil v odvolacích námietkach o tvrdenia, že

medzi ním a žalobcom existuje spotrebiteľský vzťah a žalobca konal v rozpore s dobrými mravmi a
jeho konanie nesie znaky nekalej obchodnej praktiky. Spôsobilým predmetom prieskumu odvolacieho
súdu môžu byť vzhľadom na viazanosť odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP) len
riadne uplatnené odvolacie dôvody, t.j. aby išlo o niektorý z dôvodov zakotvených v ust. v § 365 CSP,
aby odvolanie zároveň obsahovalo zdôvodnenie, prečo je v dôsledku označeného odvolacieho dôvodu

napadnuté rozhodnutie nesprávne (§ 363 CSP) a nesprávnosť rozhodnutia v dôsledku príslušného
odvolacieho dôvodu musí byť v neprospech odvolateľa.

67. Spôsobilým predmetom prieskumu odvolacieho súdu môžu byť vzhľadom na viazanosť odvolacieho
súdu odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP) len riadne uplatnené odvolacie dôvody, t.j. aby išlo o

niektorý z dôvodov zakotvených v ust. v § 365 CSP, aby odvolanie zároveň obsahovalo zdôvodnenie,
prečo je v dôsledku označeného odvolacieho dôvodu napadnuté rozhodnutie nesprávne (§ 363 CSP) a
nesprávnosťrozhodnutiavdôsledkupríslušnéhoodvolaciehodôvodumusíbyťvneprospechodvolateľa.68. Odvolacie námietky založil žalovaný na dôvodoch zakotvených v písm. f/ a h/ ods. 1 ust. § 365
CSP, teda že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho

rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

69. Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery
a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci
je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov

ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, ale
nesprávne ho interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery
(viď uznesenie NS SR sp. zn. 1Cdo 222/2009 z 26. februára 2010).

70. Z obsahu spisu v preskúmavanej veci ale ani z odvolacích námietok žalovaného odvolací súd ani
jeden zo žalovaným uvedených dôvodov nenašiel. Ak mal žalovaný na mysli, aplíkáciu zák.č. 442/2002

Z.z., ktorý sa týka verejných vodovodov a verejných kanalizácií, a vyhlášku SR č. 397/2003 Z.z., nie
je námietka nesprávneho právneho posúdenia na mieste, čo je zrejmé zo znaleckého posudku Ing.
Hanzlíka, ktorého postup pri vypočítaní výšky bezdôvodného obohatenia bol správne založený práve na
týchto právnych predpisoch, ktoré jediné môžu odzrkadliť výšku bezdôvodného obohatenia žalovaného
práve preto, že obsahujú koeficienty pre výpočet množstva vôd z povrchového odtoku z nehnuteľností,

odvádzaných do kanalizácie. Práve akýkoľvek iný postup pri výpočte by zakladal vadu nesprávneho
právneho posúdenia veci.

71. Bez akejkoľvek relevancie je aj tvrdenie žalovaného s odkazom na ust. § 32 a § 25 zák.č. 442/2002
Z.z., že žalobca bezdôvodne neprerušil voči nemu odvádzanie odpadových vôd, čím mohol zabrániť

vzniku bezdôvodného obohatenia. Odvolací súd poukazuje na to, že pre bezdôvodné obohatenie sa
nevyžadujeexistenciaprotiprávnehokonaniaaanizavinenienaniektorejstrane.Jeobjektívnouprávnou
skutočnosťou, ktorá nastáva bez akéhokoľvek psychického stavu konajúceho subjektu a táto nie je
viazaná na porušenie akejkoľvek právnej povinnosti. Podstatné je, že došlo k úbytku majetku na jednej
strane a majetkovému prospechu či k nezmenšeniu majetku ku ktorému by obvykle muselo dôjsť,

medzi ktorými je príčinná súvislosť. Zákon v prípade bezdôvodného obohatenia neukladá povinnosť
stranám uskutočniť také kroky, aby k tomuto ďalej nedochádzalo v zmysle napr. prevenčnej povinnosti
ako v prípade náhrady škody. V tomto zmysle skutočnosť, kto mal povinnosť uskutočniť zásah na
nehnuteľnostiachžalovanéhozaúčelomodpojiťichodkanalizačnýchzariadenínaodvodzrážkovejvody
pre posúdenie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia je bez právneho významu.

72. Žalovaný tiež tvrdil spotrebiteľský vzťah medzi ním a žalobcom, na ktorý je potrebné aplikovať aj
ustanovenia na ochranu spotrebiteľa, konkrétne § 4 ods. 1 písm a/ a § 8 zákona č. 250/2007 Z. z.. Medzi
žalobcom a žalovaným nebola žiadna spotrebiteľská a ani iná zmluva uzatvorená, predmetom konania
(po čiastočnom späťvzatí žaloby) je nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu

užívania veci v jeho vlastníctve žalovaným, konkrétne za používanie kanalizačných zariadení žalobcu
bez právneho dôvodu, čomu zodpovedá aj uplatnený nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia
(pôvodne o náhradu škody). Užívanie kanalizačných zariadení v tomto prípade nemožno posudzovať
ako službu, ktorú by žalobca dodával žalovanému v areáli, ale len ako užívanie cudzej veci bez právneho
dôvodu.Natakýtonároktedaniejemožnéaplikovaťustanoveniazákonanaochranuspotrebiteľa,keďže

vo vzťahu k žalovanému žalobca z titulu svojej podnikateľskej činnosti nedodáva tovary, ani služby (o
ktoré žalovaný ani nemá záujem). Ide o vzťahy vyplývajúce z vlastníctva nehnuteľností žalovaným a
vlastníctva kanalizácie a čističky odpadových vôd žalobcom, ktoré žalovaný užíva bez nájomnej zmluvy.
Takýto vzťah preto mená povahu spotrebiteľského vzťahu.

73. Vadu rozhodnutia súdu spočívajúcu v písm. f/ ods. 1 ust. § 365 CSP, teda že súd prvej
inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na základe
vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, žalovaný nerozvinul vôbec. Neuviedol
aké navrhnuté dôkazy súd prvej inštancie nevykonal, a následne k akým nesprávnym skutkovým
zisteniam dospel.

74. Vyjadrením žalovaného doručeným odvolaciemu súdu dňa 23.10.2024, sa odvolací súd vzhľadom
k jeho oneskorenému podaniu (viac ako rok po vyhlásení rozsudku) a bez náležitého odôvodnenia
vznesenej námietky premlčania, nezaoberal.75. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a
jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizovanézákladnéprávoúčastníkanaspravodlivýproces(pozrinapr.III.ÚS209/04).AjEurópskysúd
pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP") vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 Dohovoru zaväzuje
súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument
strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia.
Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 Dohovoru, možno

posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý
argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická
odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A s.
12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29.
mája 1997; Higins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Uvedené kritéria pre dostatočné odôvodnenie

napadnutý rozsudok splnil.

76. Preskúmaním veci dospel odvolací súd k záveru, že skutočnosti, ktoré žalovaný uviedol v podanom
odvolaní, bez ich podloženia akýmikoľvek listinnými či inými dôkazmi, nemajú vplyv na vecnú
správnosť napadnutého rozsudku a ani nespochybňujú správnosť skutkových záverov súdu prvej

inštancie, ním vykonaného dokazovania, ani právneho názoru, ku ktorému súd prvej inštancie vo svojich
záveroch dospel. Odvolacia argumentácia žalovaného neumožňuje prijať záver o naplnení ani jedného
z odvolacích dôvodov, ktorými spochybňoval správnosť napadnutého rozsudku, súd prvej inštancie
procesnú obranu žalovaného správne vyhodnotil ako nedôvodnú, k čomu sa priklonil aj odvolací súd,
keďže žalovaný ani v odvolacom konaní žiadnym relevantným dôkazom tvrdenia žalobcu nevyvrátil. Na

základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v súlade s ust. § 387 ods. 1, 2 CSP
vo výroku III. ako vecne správne potvrdil.

77. Odvolací súd sa však nestotožnil so správnosťou výrokov súdu prvej inštancie o náhrade trov
konania.

78. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.

79. Podľa § 255 ods. 1, 2 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo

veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne
vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

80. Podľa § 262 ods. 1, 2 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie

po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

81. Podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v

takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom.

82. Podľa § 391 ods. 1, 2, 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť
vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť

konanie alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak
bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom
odvolacieho súdu. Ak odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a vráti mu vec na ďalšie
konanieanovérozhodnutie,jepovinnývodôvodnenírozhodnutiauviesťajto,akomásúdprvejinštancie
vo veci ďalej postupovať.

83. Súd prvej inštancie žalobu v časti o zaplatenie istiny vo výške 14.080,30 eur na základe späťvzatia
žaloby zastavil, žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 19.706,60 eur s úrokom z omeškania vo
výške 9 % ročne zo sumy 6.451,14 eur od 01.07.2016 do zaplatenia a vo zvyšku žalobu zamietol. Onároku na náhradu trov konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 CSP s odôvodnením: “berúc do úvahy
pomerúspechuaneúspechustrán,priznalžalobcovinároknanáhradu34%ztrovsúvisiacichskonaním
o tej časti žaloby, v ktorej nebolo konanie zastavené. Po späťvzatí žaloby teda zostala predmetom

konania suma 29.284,46 eur. Priznaná bola suma 19.706,60 eur, t.j. úspech žalobcu je 67 % a úspech
žalovaného 33 %. Berúc do úvahy pomer úspechu a neúspechu, úspešnejší v konaní bol žalobca a
preto mu súd priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 34 % (67 % úspech žalobcu - 33 % úspech
žalovaného).“

84. Toto právne posúdenie v časti trov konania navrhol žalobca v odvolaní zmeniť a priznať mu náhradu
trov prvoinštančného i odvolacieho konania v rozsahu 100%. Súdu prvej inštancie vytkol nesprávne
použitie ust. § 256 ods. 1 CSP a nesprávnu aplikáciu zásady úspechu vo veci, keďže výška priznaného
plnenia v plnej miere závisela od znaleckého posudku. Uplatňovaný nárok mu bol priznaný za celé
požadované obdobie, i keď v nižšej ako uplatnenej sume, riadiac sa závermi znaleckého dokazovania
a teda nárok na náhradu trov konania mu mal byť priznaný v rozsahu 100 %, jedným výrokom, bez

rozdeľovania a zastavenú a nezastavenú časť.

85. Odvolací súd sa s názorom žalobcu stotožnil v tom, že nárok na náhradu trov konania mu mal byť
priznaný jedným výrokom, bez rozdeľovania a zastavenú a nezastavenú časť.

86. Hodnotenie úspechu v spore je individuálne s prihliadnutím na konkrétnu právnu úpravu vzťahujúcu
sa k samotnému uplatnenému nároku ako aj na všetky relevantné okolnosti prípadu. Úspech spore
nemožno hodnotiť mechanicky, len porovnaním toho, akú sumu si žalobca podanou žalobou uplatnil a
aká suma mu bola v konečnom rozhodnutí priznaná, ale je potrebné prihliadať aj na ďalšie skutočnosti,
ako je druh uplatneného nároku, predmet a priebeh konania, ako aj ďalšie okolnosti prípadu, t.j.

či rozhodnutie nezáviselo od úvahy súdu, alebo či výšku plnenia mohol žalobca pri podaní presne
určiť, alebo či nezávisela od odborných znalostí a bola určená na základe znaleckého posudku alebo
na základe úvahy súdu.

87. Právna úprava zakotvená v ust. § 142 ods. 3 zák.č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku,

podľa ktorej súd mohol sporovej strane priznať plnú náhradu trov konania aj v prípade, keď mal účastník
v spore úspech iba čiastočný, ak rozhodnutie súdu záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy
súdu, v Civilnom sporovom poriadku absentuje. Uvedené ustanovenie je premietnuté do ust. § 255
ods. 1, 2 a kritérium priznania náhrady trov konania je určené len zásadou plného alebo čiastočného
úspechu v spore.

88. Súd prvej inštanciu priznanie náhrady trov konania rozdelil na dve časti. Prvou priznal za zastavením
zavinené konanie náhradu trov konania v rozsahu 100 % žalovanému, a to len vo výroku rozsudku,
bez akéhokoľvek odôvodnenia tohto postupu a v časti týkajúcej sa povinnosti žalovaného zaplatiť
žalobcovi istinu s príslušenstvom, priznal žalobcovi náhradu trov kanania v rozsahu 34 %. Opäť bez

bližšieho odôvodnenia.

89. Odvolací súd preto v časti trov konania rozsudok súdu prvej inštancie zrušil, keďže takýmto
procesným postupom súdu prvej inštancie došlo v časti trov konania k porušeniu práva na spravodlivý
proces a tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, ktorý ak by v tejto

časti rozhodol sám, pripravil by tým v odvolacom konaní neúspešnú sporovú stranu o právo podať v
tejto časti opravný prostriedok, teda o právo na riadny dvojinštančný proces. Vec vrátil súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, v ktorom sa okrem riadneho odôvodnenia vysporiada aj
s odvolacou námietkou žalobcu vo vzťahu k možnej aplikácii obsahu ust. § 142 ods. 3 OSP, o priznaní
náhrady trov konania v závislosti od znaleckého posudku, resp. úvahy súdu, ktoré sa síce do CSP

neprenieslo, ale prípustnosť takéhoto postupu judikuje najmä ÚS SR. Súd prvej inštancie sa však bude
najprv musieť vysporiadať s tým, či postup žalobcu v tejto veci zodpovedá možnej aplikácii obsahu
tohto ustanovenia, musí vziať do úvahy, že výška bezdôvodného obohatenia žalovaného bola určená
znaleckým posudkom, ale aj to, či došlo k jeho včasnému predloženiu do konania a tiež, že žalobca
má ako jeden z predmetov činnosti zapísané aj prevádzkovanie verejnej kanalizácie pre kategóriu K-II

a je v tejto oblasti podnikateľom, a teda či táto skutočnosť bola bez úplného vplyvu na možnosť určenia
výšky žalovaného nároku.90. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods.
1 a § 396 ods. 1 CSP a úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
celom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie podľa

§ 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník.

91. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3: 0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu nadriadeného súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).