Rozsudok – Ostatné ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Monday, October 28, 2024

Súd: Okresný súd Zvolen
Spisová značka: 13C/26/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6724201696
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Lehotský

ECLI: ECLI:SK:OSZV:2024:6724201696.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Zvolen v konaní pred sudcom JUDr. Jurajom Lehotským, v spore žalobcu A. B., nar.

XX.XX.XXXX,trvalebytomC.D.XXXX/XX,XXXXXE.,právnezastúpenýAdvokátskakanceláriaBUGRI
s.r.o., Námestie SNP 14/23, 960 01 Zvolen, IČO: 56 434 995, proti žalovanému Slovenská republika,
v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, IČO: 00 151 866, so sídlom Pribinova 2,
812 71 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, o zaplatenie 4.402,55 Eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 4.402,55 Eur v lehote
do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100% do 15 dní od
právoplatnosti uznesenia súdu I. inštancie o výške náhrady trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca podal na tunajšom súde dňa 10.4.2024 žalobu, ktorou sa domáhal voči žalovanému náhrady
škody spôsobenej porušením práva Európskej únie z dôvodu nesprávnej, resp. neúplnej transpozície
Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ES zo dňa 4.11.2003 o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času, konkrétne do zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore,
za ktorú zodpovedá žalovaný na princípe absolútnej objektívnej zodpovednosti. Žalobca uviedol, že je
príslušníkom Hasičského a Záchranného zboru, pričom vykonáva štátnu službu v služobnej hodnosti

nadrotmajster vo funkcii hasič – záchranár v družstve A na hasičskej stanici v meste E..
„Služobný (pracovný) čas príslušníka HaZZ1 je rozvrhnutý nerovnomerne (§ 86 ZoHaZZ) a to tým
spôsobom, že pracovná zmena sa skladá z výkonu služby, po ktorom nasleduje služobná pohotovosť
na pracovisku (§ 92 ods. 1 ZoHaZZ – ďalej aj „určená služobná pohotovosť“).
Jedna pracovná (služobná) zmena hasiča sa teda skladá z:
1.) výkonu služby, a
2.) určenej služobnej pohotovosti.

Do konca roku 2021 boli pracovné zmeny rozvrhnuté na 17 hodín výkonu služby a 7 hodín určenej
služobnej pohotovosti (t. j. v pomere 17/7), s účinnosťou od 01.01.2022 sú pracovné zmeny rozvrhnuté
na 16 hodín výkonu služby a 8 hodín služobnej pohotovosti (t. j. v pomere 16/8). Celkovo v rámci jednej
pracovnej zmeny strávim ako hasič na pracovisku sústavne minimálne 24 hodín.
Okrem určenej pohotovosti, ktorú odpracujem počas každej pracovnej zmeny, mi ako hasičovi môže byť
nariadená aj služobná pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času v zmysle § 92 ods. 2 ZoHaZZ
(ďalej aj „nariadená služobná pohotovosť“) a to napr. v prípade, ak je nevyhnutné zabezpečiť personálnu

obsadenosťvmiestevýkonuslužbyvdôsledkuabsencieniektoréhozkolegov,prirozsiahlychpožiaroch,
živelných pohromách resp. iných udalostiach vyžadujúcich zvýšený počet hasičov, na zastupovanie
kolegov, ktorí nemôžu nastúpiť do služby z dôvodu náhlych nepredvídateľných okolností a pod.Obe služobné pohotovosti, teda tak určená služobná pohotovosť podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ, rovnako
aj nariadená služobná pohotovosť podľa § 92 ods. 2 ZoHaZZ, sa nezapočítavajú do pracovného času
a výkon týchto služobných pohotovostí nie je rozlíšený ani na výplatnej páske za príslušný kalendárny

mesiac, kde je uvedený len súhrnný počet odpracovaných hodín služobnej pohotovosti.
Za vykonávanie určenej služobnej pohotovosti (§ 92 ods. 1 ZoHaZZ) je hasič odmeňovaný za každú
hodinu pohotovosti peňažnou náhradou vo výške 15% zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného
platu (ak je služobná pohotovosť vykonávaná v bežný služobný deň), resp. peňažnou náhradou vo výške
30% zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak je služobná pohotovosť vykonávaná

v deň služobného pokoja (v deň štátneho sviatku) – viď § 122 ods. 1 ZoHaZZ. Podľa výšky náhrady
poskytovanej za výkon pohotovosti, ktorá závisí od toho, či je pohotovosť vykonávaná v bežný služobný
deň alebo v deň služobného pokoja, je určená služobná pohotovosť rozlišovaná resp. označovaná aj
ako tzv. „15%-ná pohotovosť“ a „30%-ná pohotovosť“.
Samotný výkon služobnej pohotovosti je rozdelený na:
a) aktívnu časť služobnej pohotovosti – v prípade, ak je nahlásený výjazd (pri požiari, živelnej udalosti,

havárii a pod.) sa služobná pohotovosť mení na prácu nadčas, a
b) neaktívnu časť služobnej pohotovosti.
Určené služobné pohotovosti sú vykonávané počas nočných hodín. Do konca roka 2021 (v čase rozvrhu
pracovných zmien 17/7) boli služobné pohotovosti vykonávané v čase 22:30 – 05:30 hod., od začiatku
roka 2022 (pri rozvrhu pracovných zmien 16/8) sú služobné pohotovosti vykonávané v čase 22:00 –

06:00 hod.
V prípade, ak je počas služobnej pohotovosti vyhlásený poplach a ako hasiči sme vyslaní na zásah,
mení sa táto služobná pohotovosť na prácu nadčas. Keďže v mieste môjho výkonu služby na hasičskej
stanici vo E. sa (tak, ako na každej hasičskej stanici) striedajú 3 hasičské zmeny – družstvá (resp. na
väčších staniciach čaty) „A“, „B“ a „C“, pracovný čas hasiča je rozvrhnutý tak, že každý tretí deň odslúži

každá hasičská zmena minimálne 24 hodín a následne majú mať príslušníci v tejto zmene dva dni voľna.
Ide teda o nerovnomerné rozvrhnutie služobného času, ktorého časť pripadá na tzv. určenú služobnú
pohotovosť (§ 86 ods. 2 ZoHaZZ v spojení s § 92 ods. 1 ZoHaZZ).
Nakoľko sa striedajú tri hasičské zmeny – prvé družstvo „A“, druhé družstvo „B“ a tretie družstvo „C“, sú
služobné zmeny hasičov (t. j. pracovný čas) rozvrhnuté v zásade tak, že každý tretí deň hasič odslúži

minimálne 24 hodín v rámci zmeny a následne má mať dva dni voľna na odpočinok. Vzhľadom na
takéto rozvrhnutie služobného času každá hasičská zmena mesačne odslúži aspoň 10 pracovných
zmien, pričom v niektorých mesiacoch je to až 11 zmien. V niektorých týždňoch hasiči odslúžia 2 zmeny
týždenne (48 hodín) a v niektorých týždňoch na hasiča vyjdú 3 zmeny týždenne (72 hodín) a to v
závislosti od toho, na ktoré dni im pripadnú dni služobných zmien v týždni (v prípade, ak hasič má zmenu

v pondelok, ďalšie zmeny mu pripadnú na štvrtok a nedeľu, čo sú 3 zmeny v týždni).
Pri takto stanovenom rozvrhnutí služobného času má teda hasič stráviť v službe minimálne 240 hodín
(pri 10 zmenách za mesiac) až 264 hodín mesačne (pri 11 zmenách za mesiac). Do tohto rozsahu pritom
nie sú zahrnuté hodiny nadčasov, keďže častokrát sa stane, že pred koncom služby (napr. o 05:00 hod.
ráno) je vyhlásený poplach a je potrebné ísť vykonať výjazd k požiaru, ktorého hasenie trvá napr. 5 hodín

– v takomto prípade teda hasič strávi v práci v rámci jednej zmeny 27 hodín nepretržite).
Vzhľadom na uvedené, služobný čas hasiča je rozdelený tak, že každý hasič v zmenovej službe má za
rok (365 dní), pri naplánovanej 24 hodinovej službe na každý tretí deň, odpracovať 121,67 zmenových
služieb (365 dní / 3 zmeny). Ročne je to teda priemerne 2920 odpracovaných hodín (121,67 zmenových
služieb x 24 hodinová služba).

S poukazom na vyššie opísané rozvrhnutie služobného času, ktorého súčasťou je aj určená služobná
pohotovosť vykonávaná v mieste výkonu služby (t. j. na hasičskej stanici), som v žalovanom období máj
2021 – február 2024 vrátane, len v rámci samotnej určenej služobnej pohotovosti (§ 92 ods. 1 ZoHaZZ)
priamo nadväzujúcej na výkon zmenovej služby (teda v tzv. 15%-nej a 30%-nej pohotovosti) odpracoval:
- v období od mája 2021 do decembra 2021 vrátane: 364,00 hodín,

- v období od januára 2022 do decembra 2022 vrátane: 656,95 hodín,
- v období od januára 2023 do decembra 2023 vrátane: 647,72 hodín,
- v období od januára 2024 do februára 2024 vrátane: 130,70 hodín.
Za žalované obdobie od mája 2021 do februára 2024 vrátane (t. j. od 01.05.2021 do 29.02.2024 - ďalej
aj „žalované obdobie“), som odpracoval spolu 1799,37 hodín určenej služobnej pohotovosti.

Za žalované obdobie som pritom celkovo odpracoval spolu 1864,81 hodín služobnej pohotovosti (z toho
1799,37hodínurčenej+65,44hodínnariadenej),pričomžiadnaztýchtoodpracovanýchhodínslužobnej
pohotovosti mi nebola započítaná do pracovného času. Môj priemerný týždenný pracovný čas počascelého žalovaného obdobia od mája 2021 do februára 2024 vrátane, dosiahol najmenej 51,71 hodín
týždenne.
Dôkaz 2: Prehľadná tabuľka za žalované obdobie 05/2021 – 02/2024, z ktorej je zrejmý fond pracovného

času ako aj celkový počet hodín odslúženej služobnej pohotovosti
Dôkaz 3: Výplatné pásky za žalované obdobie 05/2021 – 02/2024, pričom v každej páske je uvedený aj
počet hodín služobnej pohotovosti na pracovisku a nadčasov za daný mesiac
Dôkaz 4: Mesačné výpisy Plánu služieb z dochádzkového systému SAP za žalované obdobie 05/2021
– 02/2024

Zdôrazňujem, že počas celého trvania služobnej pohotovosti, t. j. počas všetkých hodín, ktoré odslúžim
v rámci služobnej pohotovosti, sa ako hasič musím zdržiavať na pracovisku, t. j. na hasičskej stanici, z
tohto miesta sa nesmiem vzdialiť a musím byť vždy počas celej doby služobnej pohotovosti pripravený
na vykonanie zásahu. Ak je vyhlásený výjazd, vykonáva sa do 1 minúty od nahlásenia, pričom v tomto
čase (1 minúty) musí hasičské vozidlo vyraziť z hasičskej stanice na výjazd. Preto musím byť počas
celej služobnej pohotovosti oblečený v služobnej rovnošate a musím byť fyzicky aj psychicky pripravený

okamžite vykonať výjazd na miesto určenia. Teda aj napriek tomu, že časť služobnej pohotovosti tvorí
aj tzv. „neaktívna časť“, počas ktorej hasiči čakajú na vyhlásenie výjazdu, tak aj tento časový úsek som
povinný tráviť na pracovisku, z ktorého sa nesmiem vzdialiť a po celý čas trvania služobnej pohotovosti
musím byť okamžite pripravený poskytnúť zamestnávateľovi svoje služby – vykonať služobný zákrok.
Napriek uvedeným skutočnostiam sa však služobná pohotovosť (t. j. všetky hodiny „neaktívnej časti“

služobnej pohotovosti) nezapočítava do pracovného času a teda tieto odpracované hodiny nie sú
považované za pracovný (odpracovaný) čas! Zjednodušene povedané, napriek tomu, že v práci strávim
v rámci každej jednej zmeny minimálne 24 hodín, tak v súčasnosti 8 hodín z tohto času (do konca roku
2021 to bolo 7 hodín), ktoré strávim na pracovisku vždy pripravený na výkon práce, nie je považovaných
za pracovný čas!

Táto skutočnosť sa v praxi prejavuje tak, že napr. v mesiaci máj 2021 sa v mojom fonde pracovného
času uvádza počet hodín 178, avšak tento údaj nezohľadňuje ďalších 35 hodín odpracovanej služobnej
pohotovosti. Z takto nereálne vykazovaného fondu pracovného času, ktorý reálne nezohľadňuje
odslúženú služobnú pohotovosť sa potom javí, že môj priemerný týždenný pracovný čas neprekračuje
48 hodín, čo je však pravidelne v absolútnom rozpore so skutočnosťou. Keďže sa vo fonde pracovného

času pracovná pohotovosť nezohľadňuje, tak ak vychádzame z deklarovaného počtu hodín vo fonde
pracovného času, potom sa javí, že za mesiac máj 2021 bol môj priemerný týždenný pracovný čas
40,18 hodín (178 hodín za mesiac : 4,43 týždňa = priemer 40,18 hodín za týždeň), avšak v skutočnosti
bol môj priemerný týždenný pracovný čas 48,08 hodín (celkovo spolu so započítaním odpracovaných
pohotovostí spolu 213 hodín za mesiac : 4,43 týždňa = 48,08 hodín za týždeň), nie teda 40,18 hodín

za týždeň, ako je to formálne vykazované vo fonde pracovného času a ako je to deklarované aj mojim
služobným úradom - Hasičským a záchranným zborom.
Vzhľadom na údaje vyplývajúce z priložených listinných dôkazov (viď Dôkaz 2 a Dôkaz 3) a prepočty
podrobne uvedené v odsekoch 37 – 40 tejto žaloby je zrejmé, že môj priemerný týždenný pracovný čas
počas žalovaného obdobia pravidelne značne presahoval nielen 40 hodinový týždenný služobný čas

príslušníka HaZZ tak, ako to ustanovuje § 85 ods. 2 ZoHaZZ (teda vnútroštátna právna úprava), ale aj
maximálne prípustný priemerný týždenný pracovný čas v dĺžke 48 hodín tak, ako to ustanovuje článok
6 písm. b) Smernice (teda právo Európskej únie).
K tejto skutočnosti pritom dochádza v priamom dôsledku skutočnosti, že žiadna z hodín odpracovanej
služobnej pohotovosti mi nie je započítavaná do fondu pracovného času, keďže vnútroštátna právna

úprava v ZoHaZZ služobnú pohotovosť hasičov nepovažuje za služobný (pracovný) čas, čo je v rozpore
s článkom 2 ods. 1 Smernice a konštantnou judikatúrou Súdneho dvora. Priemerná dĺžka týždenného
pracovného času, ktorú hasiči pri uvedenom rozvrhovaní ich pracovného času odpracujú, tak pravidelne
zásadne prekračuje nielen dĺžku týždenného pracovného času stanovenú ZoHaZZ a kolektívnymi
zmluvami, ale aj Smernicou stanovenú maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného času.“

1.1. Smernica predstavuje normu komunitárneho práva, ktorú je Slovenská republika ako členský štát
Európskej únie povinná dodržiavať. Vychádza sa zo zásady prednosti komunitárneho práva, t. j. že
právne predpisy Európskej únie majú prednosť pred vnútroštátnymi predpismi členských štátov. Na
základe princípu prednosti komunitárneho práva a jeho priameho účinku je založená zodpovednosť
členského štátu v prípade jeho chybnej aplikácie, alebo opomenutia aplikácie, pričom osoby, ktoré sú

takýmto konaním poškodené, sa môžu voči štátu domáhať náhrady spôsobenej škody. Zodpovednosť
štátu je absolútna a objektívna, členský štát sa nemôže za žiadnych okolností zbaviť zodpovednosti,
ani sa z nej exkulpovať. Povinnosť súdov Slovenskej republiky dodržiavať komunitárne právo je
explicitne zakotvená v Ústave Slovenskej republiky článok 144 ods. 1 a článok 7 ods. 2, ods.5.Takéto posudzovanie vyplýva aj z konštantnej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (rozsudok
C-106/77 zo dňa 9. 3. 1978, rozsudok C-429/09 zo dňa 25. 11. 2010). Žalobca tvrdil, že ním spomínaná
smernica nebola správne (resp. vôbec v časti) transponovaná do právneho poriadku SR, konkrétne do

ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z., čím sú ustanovenia tohto zákona v rozpore s článkom 6 písm.
b Smernice. Aktuálne znenie zákona o HaZZ umožňuje služobnému úradu rozvrhnúť služobný čas
príslušníka HaZZ tak, že tento pravidelne de facto sústavne prekračuje smernicou stanovený maximálny
48 hodinový týždenný pracovný čas. Základný problém je v obsahu pojmu pracovný čas tak, ako ho
stanovuje smernica a judikatúra súdneho dvora, oproti úprave v zákone o HaZZ. V článku 2 Smernice

je vymedzený pojem pracovného času ako akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa
pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi
predpismi a / alebo praxou. Čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom. Súdny
dvor vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že čas pracovnej (služobnej) pohotovosti treba v celom
rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času. Rozhodujúcim
faktorom pre záver naplnenia pojmu „pracovný čas“ je skutočnosť, že pracovník je povinný byť prítomný

na mieste určenom zamestnávateľom a musí mu byť k dispozícii v prípade potreby (rozsudok súdneho
dvora C-397/1, C-14/04). Rovnaké závery boli prijaté v rozhodnutiach súdneho dvora týkajúce sa priamo
práce hasičov (C-518/15). V ustanoveniach § 85 ods. l, 2 zákona o HaZZ je vymedzený služobný čas ako
časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu. Služobný
čas príslušníka je 40 hod týždenne. V ďalších ustanoveniach § 86 až § 94 zákona o HaZZ vymedzuje

pojmy nerovnomerné rozvrhnutie služobného času, prestávky v štátnej službe, nepretržitý odpočinok
medzi služobnými dňami, dĺžka nepretržitého odpočinku v týždni, dni služobného pokoja, štátna služba
nadčas, služobná pohotovosť a dovolenka. Zo žiadneho ustanovenia zákona však nevyplýva, že by
služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného
času a v skutočnosti sa tak čas služobnej pohotovosti nezapočítava do pracovného času príslušníka

HaZZ. Tu je zjavný rozdiel medzi zákonom o HaZZ a všeobecným pracovnoprávnym predpisom, a to
Zákonníkom práce, ktorý v § 96 ods. 2 výslovne ustanovuje, že čas, počas ktorého sa zamestnanec
zdržiava na pracovisku a je pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť
pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas. Táto právna úprava Zákonníka práce však
nie je aplikovateľná na služobný pomer príslušníka HaZZ. Keďže zákon o HaZZ nepovažuje služobnú

pohotovosť hasičov za súčasť ich služobného času, v tejto skutočnosti spočíva rozpor zákona o HaZZ
s komunitárnym právom ust. čl.2 ods. 1 Smernice, ako aj judikatúrou súdneho dvora. Smernica pritom
neumožňuje, aby členské štáty prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“, než ako je definícia tohto pojmu
obsiahnutá v Smernici. Článok 6 písm. b) Smernice predstavuje pravidlo sociálneho práva Európskej
únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou

požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom
povinnosť stanoviť 48-hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou
je výslovne stanovené, že zahŕňa tak nadčasy ako aj pracovnú (služobnú) pohotovosť a od ktorej sa
nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, hoci by k tomu
došlo so súhlasom dotknutého pracovníka. Súdny dvor pritom už opakovane rozhodol, že členské štáty

nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) Smernice tak, že uplatnenie tohto
nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto maximálnu hranicu,
budú viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzia. Vzhľadom však na účelové
oddelenie služobnej pohotovosti od služobného (pracovného) času, kedy služobná pohotovosť nie je
započítavaná do fondu pracovného času, sa potom formálne z hľadiska vykazovania fondu pracovného

času javí, že služobný čas neprekračuje 48 hodín týždenne. Služobná pohotovosť, ktorá je žalobcovi
nariaďovaná a ktorú odpracuje v zmysle vnútroštátnej právnej úpravy, nie je považovaná za súčasť
jeho služobného času. Inak povedané, ak by zákon o HaZZ pojem služobný čas v súlade s judikatúrou
súdneho dvora zahŕňal aj služobnú pohotovosť, bez akýchkoľvek pochybností z formálneho hľadiska by
služobný čas hasičov prekračoval 48 hodín týždenne. Je teda možné jednoznačne a bez pochybností

uzavrieť, že vnútroštátna právna úprava v zákone č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore je
v rozpore s článkom 2 ods. 1 a článkom 6 písm. b) Smernice. Zo skutkového stavu opísaného v žalobe
a z priložených listinných dôkazov je zároveň preukázané, že žalobcov priemerný týždenný pracovný
čas za žalované obdobie apríl 2021 – február 2024 vrátane, predstavuje 51,60 hodín týždenne, čo
je nepochybne viac, než ktorý čas ako maximálny týždenný pracovný čas povoľuje článok 6 písm. b)

Smernice. Je teda zjavné, že žalobcove právo vyplývajúce z ustanovenia článku 6 písm. b) Smernice
bolo a naďalej je pravidelne porušované.
1.2. Pokiaľ ide o aktívnu vecnú legitimáciu v tomto spore, z rozsudku Súdneho dvora C-429/09 zo
dňa 25.11.2010 vo veci Günter Fuß jednoznačne vyplýva, že článok 6 písm. b) Smernice má priamyúčinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi
súdmi. Je nepochybné, že ako jednotlivec sa touto žalobou môže voči žalovanému štátu domáhať
náhrady škody vzniknutej mu porušením úniového práva, a teda jeho aktívna vecná legitimácia v tomto

konaní je jednoznačne daná. Pokiaľ ide o pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného, tu je potrebné vziať na
zreteľ ustálenú judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené
jednotlivcom porušením práva Únie, ktoré sú mu pripísateľné, je súčasťou systému zmlúv, na ktorých
je Únia založená. Táto povinnosť platí v prípade každého porušenia práva Únie členským štátom, a to
bez ohľadu na verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil, a bez ohľadu na to, aký verejný orgán

má podľa práva dotknutého členského štátu v zásade povinnosť túto škodu nahradiť. Podľa judikatúry
Súdneho dvora môže náhradu takejto škody spôsobenej jednotlivcovi zabezpečiť nielen verejnoprávny
subjekt, ale aj samotný štát, pričom právo Únie nijako nebráni tomu, aby mohla zodpovednosť
verejnoprávneho subjektu za škodu spôsobenú jednotlivcovi vzniknúť popri zodpovednosti, ktorú má
samotný členský štát. Pasívne vecne legitimovaným subjektom v takomto konaní je teda štát –
Slovenská republika. V mene žalovaného Slovenskej republiky koná Ministerstvo vnútra SR ako orgán,

do pôsobnosti ktorého spadá Hasičský a záchranný zbor, ministerstvo bolo tiež garantom právnej
úpravy, zákon č. 315/2001 Z. z.
1.3. Súdny dvor vo svojej judikatúre konštantne uvádza, že poškodený jednotlivec má právo na náhradu
škody porušením úniového práva zo strany štátu v prípade, ak sú splnené 3 podmienky: a/ cieľom
porušenej právnej normy únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné, b/

existencia škody, c/ priama príčinná súvislosť medzi týmto porušením a škodou. Ak sú splnené všetky
3 uvedené podmienky, je štát povinný napraviť následky spôsobenej škody podľa vnútroštátneho práva
upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú škodu. K splneniu prvej podmienky žalobca uviedol, že
článok 6 písm. b Smernice stanovuje minimálnu požiadavku na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia
pri práci tým, že stanovuje povinnosť členským štátom ustanoviť maximálnu 48-hodinovú hranicu pre

priemerný týždenný pracovný čas, ktorá zahŕňa aj nadčasy. S poukazom na § 2 ods. 1 Smernice sa
od tejto povinnosti nemožno odchýliť, ak ide o také činnosti, akou je činnosť hasičov, a to ani vtedy,
ak by k prekročeniu 48 hodinovej hranice došlo so súhlasom dotknutého pracovníka. Je tak zjavné
a nepochybné, že cieľom smernice je priznať právo jednotlivcovi – pracovníkovi. Z judikatúry súdneho
dvora vyplýva, že vždy a v každom jednotlivom prípade sa porušenie práva únie považuje za dostatočne

závažné, ak je v zjavnom rozpore s judikatúrou súdneho dvora v danej oblasti. Žalobca poukázal na ním
citované rozhodnutia súdneho dvora, s ktorými je aktuálna právna úprava zákona o HaZZ v zjavnom
rozpore. Dospel jednoznačne k záveru, že je splnená aj podmienka dostatočnej závažnosti porušovania
právnej normy únie. K existencii škody žalobca uviedol, že Smernica samotná neobsahuje ustanovenia
týkajúce sa procesu náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení, rovnako neobsahuje ani kritériá

zakotvujúce spôsob určenia výšky nároku na náhradu škody. Podmienky náhrady škody stanovené
vo vnútroštátnej právnej úprave nesmú byť menej výhodné ako podmienky týkajúce sa obdobných
vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada ekvivalencie) a nemôžu byť upravené tak, aby viedli
k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady (zásada efektivity). Náhrada
škody musí spĺňať aj požiadavku primeranosti (rozsudok súdneho dvora vo veci Brasserie du pecheur a

Factortame). Náš právny poriadok neobsahuje žiadne konkrétne ustanovenia pre posúdenie a určenie
výšky náhrady škody, ktorá vznikla porušením práva únie. Subsidiárne sa tak má použiť vnútroštátne
právo pri zachovaní princípu ekvivalencie a efektivity. Žalobca tak pri posudzovaní nároku na náhradu
škody poukazuje na analogické použitie ustanovení slovenského právneho poriadku obsahom a účelom
najbližšie, t. j. § 11 až 13 Občianskeho zákonníka. Žalobca uviedol, že vzhľadom na skutkový stav

opísanývžalobyjezrejmé,žedlhoročneafaktickysústavnedochádzakporušovaniuosobnostnýchpráv
žalobcu na ochranu zdravia, telesnej a psychickej integrity spočívajúce v porušení práva na primeranú
dobu odpočinku, ako aj k porušeniu práva na súkromie a rodinný život a to všetko v príčinnej súvislosti
s tým, že v dôsledku nezapočítania odpracovaných hodín služobnej pohotovosti do pracovného času
pravidelne odpracoval viac, než pripúšťa článok 6 písm. b) Smernice. Jeho osobnostné práva sú pritom

v dôsledku uvedeného porušované sústavne a dlhoročne, nielen teda počas žalovaného obdobia. Práca
hasiča je pritom veľmi zodpovednou prácou, ktorú vníma ako poslanie. Pri svojej práci neraz nasadzuje
svoj vlastný život, preto o to viac nevyhnutne a dôvodne potrebuje dostatočný odpočinok po práci na
regeneráciu fyzických a psychických síl, čoho sa mu však v dôsledku sústavného porušovania práva na
primeranú dobu odpočinku nedostáva. Prichádza o čas, ktorý by inak chcel venovať najmä svojej rodine

či iným aktivitám nesúvisiacim s pracovným zaradením. Poukázal na to, že bežne odpracuje približne 5
až 8 hodín nad rámec maximálneho 48-hodinového týždenného pracovného času, mnohokrát však aj
oveľa dlhšie. Nie sú žiadnou výnimkou ani týždne, kedy plnením pracovných povinností strávi 80 – 100
hodín za týždeň, kde takáto situácia nastáva vtedy, ak na daný týždeň mu vyjdú 3 zmeny a k tomu naviacešte nejaké pravidelné školenie resp. opakované preškoľovanie, kurz čí výcvik. Niektoré výcviky pritom
trvajú aj týždeň a to mimo domova (napr. vo výcvikovom centre HaZZ na Lešti), a v takéto obdobia je
so svojou rodinou absolútne minimálne. Povinné výcviky, kurzy a školenia (ktoré sa cyklicky opakujú)

sú pritom spravidla vykonávané mimo služobného času, teda práve v čase 2 dní medzi zmenami, ktoré
by mali predstavovať voľno po práci. Ako hasič slúžiaci v minimálne 24 hodinovej zmene pracuje v
režime „od rána do rána“ a má teda v porovnaní s bežnými ľuďmi úplne prevrátený spánkový režim a
narušený nočný spánok. Deň, kedy sa ráno vracia zo služby a ktorý má byť jedným z 2 voľných dní medzi
služobnými zmenami, častokrát venuje len nevyhnutnej regenerácii značného vyčerpania a nevyspatosti

tak, aby nasledujúci deň bol schopný znova plnohodnotne fungovať v bežnom živote. A práve medzi
zmenami musí častokrát absolvovať aj rôzne povinné školenia, prípadne je povolaný do tzv. nariadenej
služobnej pohotovosti a teda častokrát ani tie 2 dni voľna medzi pracovnými zmenami reálne nemá. Tým,
žeslužobnýčaszásahovýchhasičovjenastavenýaporovnávanýstzv.dennýmipríslušníkmiHaZZ(ktorí
nevykonávajú zásahovú činnosť), ktorých pracovný čas je rovnomerne rozvrhnutý na 40 hodín týždenne
a 5 pracovných dní. Napriek tomu, že je hasič v práci reálne podstatne dlhšie, ak napr. hasič odpracuje

v mesiaci „len“ 9 zmien (a na pracovisku tak strávi minimálne 9 x 24, teda 216 hodín), vykázaných
mu je len 9 x 16 = 144, čo znamená chýbajúcich 16 hodín do 160 hodinového fondu pracovného
času, takže mu formálne chýbajú „neodpracované“ hodiny na splnenie fondu pracovného času. Tieto
„chýbajúce“ hodiny následne musí hasič buď prísť dopracovať, alebo sa tieto „neodpracované“ hodiny
vykompenzujú náhradným voľnom, ktoré hasič dostane za tie hodiny, ktoré strávi na kurzoch, výcvikoch

čiškoleniach,naktorýchsazúčastňujespravidlavčasejehomedzizmenovéhovoľna.Vtakomtoprípade
teda v skutočnosti žiadne reálne „náhradné voľno“ nečerpá. Okrem toho, aj vo všeobecnosti môže
len zriedkavo čerpať náhradné voľno vtedy, kedy sám chce, keďže sa musí prispôsobovať fungovaniu
hasičských zmien, ktoré fungujú na tzv. minimálnych stavoch (7 príslušníkov je plný stav zmeny, avšak
podľa pokynov sa slúži na minimálnom stave zmeny v počet 5 príslušníkov, teda 2-ja príslušníci musia

čerpať buď náhradné voľno alebo dovolenku). To potom znamená, že náhradné voľno čerpá nie vtedy,
kedy sám chce, ale spravidla podľa toho, aby na zmene v daný deň pracovali len 5 príslušníci a zvyšní
členovia zmeny musia zostať doma. Takéto fungovanie a prioritné čerpanie „náhradného voľna“ má
potom zároveň vplyv aj na možnosť čerpania dovoleniek, ktoré reálne nestíha vyčerpať a pravidelne
ich prenáša do ďalších rokov, ev. je nútený ich častokrát čerpať vtedy, kedy ich reálne nepotrebuje.

Skutočnosť,ževprácidlhoročnetrávineprimeranedlhýčas,máznačnenepriaznivývplyvnakvalitujeho
súkromného života a nevyhnutne sa dotýka nielen jeho samotného, ale aj jeho najbližších. Prichádzam
totiž o ten čas, ktorý by inak (pri dodržiavaní rozsahu pracovného času či už podľa ZoHaZZ, alebo
„aspoň“ podľa Smernice) bol jeho voľným časom a ktorý by tak mohol venovať svojej rodine a najbližším,
priateľom, voľnočasovým aktivitám či akokoľvek inak podľa vlastného rozhodnutia, je tak porušované

jeho základné právo na ochranu súkromia a rodinného života. Tento čas mu už nikto nevráti a žalovaná
náhrada škody v podobe nemajetkovej ujmy v peniazoch predstavuje len čiastočnú náhradu utrpenej
ujmy. Nie je možné odo neho (ale ani od jeho kolegov) spravodlivo požadovať, aby tento stav ďalej
znášali bez akéhokoľvek odškodnenia o to viac, že žalovaný o tomto protiprávnom stave už aspoň 10
rokov objektívne vie, a to z niekoľkých stoviek súdnych rozhodnutí v takýchto sporoch. Napriek tomu

žalovaný doposiaľ nič nespravil pre to, aby tento protiprávny stav odstránil, práve naopak, zjavne ho
naďalej vedome udržiava. Žalobca poukázal aj na právny názor Najvyššieho súdu ČR, ktorý v rozsudku
sp. zn. 30Cdo/2865/2015 zo dňa 20.01.2016, že v prípade dokazovania nemajetkovej ujmy v obdobných
prípadoch je na priznanie nároku podstatné posúdenie, či by takú ujmu, o ktorú v tomto prípade ide, ako
zásadnú ujmu pociťovala aj iná osoba v obdobnom postavení. Ujmu, ktorú prekračovaním maximálnej

hranice pracovného času trpí žalobca, by ako zásadne negatívnu ujmu na svojich osobnostných právach
pociťoval absolútne každý, kto by sa nachádzal v takejto pozícii. Dostatok voľného času nielen na
fyzický odpočinok, ale aj na možnosť trávenia času so svojimi najbližšími, či iné aktivity má totiž
nepochybne zásadný vplyv na to, ako kvalitne jednotlivec prežíva svoj každodenný život, špecificky,
ak vykonáva tak náročnú prácu, akou práca zásahového hasiča nepochybne je. V danom prípade

porušovaním článku 6 písm. b) Smernice je porušované aj základné právo na ochranu zdravia, ktoré
je ako jedno z najvýznamnejších osobnostných práv zakotvených v Ústave (čl.40 ÚSR). Zároveň však
porušovaním Smernice dochádza aj k porušovania základného práva na spravodlivé a uspokojujúce
pracovné podmienky, ktoré rovnako zakotvuje Ústava (čl. 36 ÚSR). Vzhľadom na uvedené skutočnosti,
vychádzajúc z povahy škody, ktorá má v tomto prípade nemajetkovú povahu (strata času odpočinku a

s tým súvisiace porušenia práva na ochranu zdravia, súkromia a rodinného života), je v slovenskom
právnom poriadku nutné analogicky použiť pravidlá týkajúce sa náhrady nemajetkovej ujmy fyzickej
osoby podľa ustanovení § 11 – 13 Občianskeho zákonníka, keďže tieto ustanovenia upravujú vzťahy
obsahom aj účelom najbližšie k náhrade škody porušením úniového práva ako je to v tomto prípade.S poukazom na uvedené skutočnosti je splnená aj druhá podmienka nároku na náhradu škody, ktorou
je vznik škody resp. ujmy, pričom táto má v podmienkach slovenského právneho poriadku pri použití
analógie povahu nemajetkovej ujmy, k náhrade ktorej dochádza v peniazoch. Napokon pokiaľ ide o

tretiu podmienku, ktorou je existencia príčinnej súvislosti medzi porušením článku 6 písm. b) Smernice
a škodou vo forme nemajetkovej ujmy, aj túto považuje za naplnenú. Ak by totiž žalovaný správne
prebral ustanovenia článku 2 ods. 1 a článku 6 písm. b) Smernice do zákona č. 315/2001 Z. z.
o Hasičskom a záchrannom zbore, resp. ak by boli tieto ustanovenia z materiálnej stránky v praxi
dodržiavané, nedochádzalo by k porušovaniu práva na maximálny 48 - hodinový týždenný pracovný čas

a teda nedošlo by ani k strate času odpočinku, na ktorý by žalobca mal nárok, ak by bol maximálny
týždenný pracovný čas upravený týmto ustanovením Smernice dodržaný. Nemožno pritom opomenúť
ani nedodržiavanie a ešte zásadnejšie je prekračovanie vnútroštátnej právnej úpravy pracovného času
hasičov, kedy § 85 ods. 2 ZoHaZZ stanovuje 40 – hodinový pracovný čas hasičov a podľa Kolektívnych
zmlúv vyššieho stupňa pre príslušníkov HaZZ na rok 2021 mal byť služobný čas príslušníka 38 hodín
týždenne a následne v rokoch 2022, 2023 a 2024 služobný čas 37,5 hodín týždenne.

1.4. Pri vyčíslení výšky škody žalobca vychádzal z ustanovení peňažných náhrad za služobnú
pohotovosť § 122 ods. 1, 2 zákona o HaZZ. Za odpracované hodiny tzv. určenej služobnej pohotovosti je
mu uhrádzaná peňažná náhrada (nie teda „mzda“ resp. „služobný plat“, čo taktiež nepriamo potvrdzuje,
že služobná pohotovosť nie je považovaná za pracovný čas) vo výške 15% zo sumy, ktorou je
príslušná časť služobného platu (t. j. 15% z hodinovej mzdy). Práve hodiny tzv. určenej služobnej

pohotovosti sú tým časom, ktorý odpracuje v rámci každej 24 hodinovej služby v súčasnosti v čase
od 22:00 do 06:00 hod. (resp. do konca roka 2021 to bolo v čase od 22:30 do 05:30 hod.) a tieto
hodiny mu nie sú započítavané do služobného času. Od určenej služobnej pohotovosti sa nariadená
služobná pohotovosť odlišuje tým, že príslušník HaZZ je na výkon služby privolaný mimo rozpisu
svojich pravidelných služobných zmien a to spravidla z domu. Základný rozdiel je v tom, že zatiaľ

čo určenú služobnú pohotovosť hasič vykonáva v rámci každej jednej pracovnej zmeny a nachádza
sa v práci na hasičskej stanici, na výkon nariadenej pohotovosti je privolaný do služby mimo svojho
bežného služobného času a to spravidla v čase, keď sa nachádza v domácom prostredí príp. inde
(avšak mimo miesta výkonu služby). Za výkon takejto nariadenej pohotovosti sa poskytuje vyššia
peňažná náhrada, než za výkon určenej služobnej pohotovosti. Tento postup vyčíslenia z hľadiska

analógie iuris žalobca považoval za najbližšie prejednávanej veci, výšku nemajetkovej ujmy je potrebné
určiť spôsobom, ktorý najviac a najlepšie zohľadňuje okolnosti, za ktorých táto ujma vznikla. Hodiny
služobnej pohotovosti, ktoré mu neboli započítané do služobného času, je možné analogicky posúdiť
ako odpracované mimo rozvrhnutia služobného času (čo je práve rozdiel medzi určenou služobnou
pohotovosťou podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ a nariadenou služobnou pohotovosťou podľa § 92 ods. 2

ZoHaZZ), keďže služobný čas by mal byť rozvrhnutý tak, aby k porušovaniu jeho práv nedochádzalo.
Primeranú náhradu škody v tomto prípade predstavuje rozdiel medzi peňažnou náhradou uvedenou
v § 122 ods. 1 ZoHaZZ a peňažnou náhradou uvedenou v § 122 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ, a to za
každújednuodpracovanúhodinuslužobnejpohotovostipočasžalovanéhoobdobia.Výškunemajetkovej
ujmy tak žalobca určil ako súčin počtu odpracovaných hodín služobnej pohotovosti za príslušný

kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku a sumy zodpovedajúcej 35 % peňažnej náhrady
z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roka (50
% - 15 %) a v prípade odpracovania služobnej pohotovosti v čase pracovného pokoja, ako súčin
odpracovaných hodín v čase pracovného pokoja a sumy zodpovedajúcej 20 % peňažnej náhrady
z prináležiacej hodinovej sadzby za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku (50

% - 30 %). Primeraná náhrada škody tak predstavuje rozdiel medzi výškou náhrady pri nariadenej
služobnej pohotovosti a výškou náhrady za určenú služobnú pohotovosť. Takýto spôsob výpočtu škody
spĺňa odškodňovaciu úlohu, je v súlade s judikatúrou súdneho dvora a zároveň spĺňa aj požiadavku
primeranosti, pričom nie je sumou neprimerane vysokou. V súvislosti s posudzovaním primeranosti tohto
nároku poukázal na už v súčasnosti ustálenú rozhodovaciu prax súdov o takej žalobe, akou je aj táto

žaloba. Tu žalovaný nárok je stanovený identickým spôsobom výpočtu, aký uplatnil za predchádzajúce
žalované obdobie a s ktorého legitímnosťou a primeranosťou sa stotožnil tak prvoinštančný, ako aj
následne odvolací súd. Poznajúc argumentáciu žalovaného z predchádzajúceho sporu aj tu žalobca
zdôraznil, že žalobou si neuplatňuje mzdový nárok, ale domáha sa náhrady škody porušením úniového
práva a spôsob výpočtu výšky škody použil výlučne z dôvodu neexistencie právnej úpravy, ktorá by

presne stanovovala spôsob výpočtu náhrady škody v takýchto prípadoch. Žalobca ďalej poukázal na
to, že jednotlivé dielčie nároky vznikali postupne, osobitne za každý mesiac, v ktorom boli jeho práva
porušované, ku dňu splatnosti každej mesačnej mzdy. Rozhodujúcim momentom vzniku jeho ujmy je tak
výplatný termín. U príslušníkov HaZZ je mzda splatná vždy k 10-dňu nasledujúceho mesiaca. Splatnosťmzdy za mesiac apríl 2021 nastala dňa 10.05.2021, splatnosť mzdy za mesiac máj 2021 nastala dňa
10.06.2021 atď. Vzhľadom k všeobecnej 3-ročnej premlčacej dobe vyplývajúcej z ustanovenia § 101
Občianskeho zákonníka si preto touto žalobou uplatňuje nárok spätne za obdobie 3 rokov pred podaním

tejto žaloby, a to počínajúc splatnosťou mzdy za mesiac apríl 2021 (ktorá nastala 10.05.2021) až po
február 2024 vrátane. Týmto postupom žalobca následne matematicky vyčíslil celkovú náhradu škody
vo forme nemajetkovej ujmy za žalované obdobie mesiac máj 2021 až február 2024 vrátane (t. j. od
01.05.2021 do 29.02.2024), teda pri odpracovaných hodinách určenej služobnej pohotovosti podľa §
92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 1799,37 hodín predstavuje súhrnne sumu vo výške 4.402,55 Eur, ktorej

zaplatenia sa voči žalovanému domáha.

2. Žalovaný sa písomne vyjadril k predmetnej žalobe a vo svojom písomnom vyjadrení okrem iného
uviedol, že nesúhlasí s podanou žalobou a žiadal ju v celom rozsahu zamietnuť.
Smernica 2003/88/ES upravujúca minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre
organizáciu pracovného času bola transponovaná do slovenského právneho poriadku okrem iného

zákonom č. 315/2001 Z. z., čo je uvedené aj v transpozičnej prílohe č. 4 zákona pod bodom 5.
Žalobca konštatuje, že malo dôjsť k nesprávnej transpozícii Smernice 2003/88/ES do zákona č.
315/2001Z.z.,podľaktoréhosapodľažalobcudobaslužobnejpohotovostinezapočítavadotýždenného
pracovného času hasičov. Podľa žalovaného však takéto tvrdenia žalobcu nie sú opodstatnené. V
zmysle článku 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES je pracovným (služobným) časom akýkoľvek čas, počas

ktoréhozamestnanecpracujepodľapokynovzamestnávateľaavykonávasvojučinnosťalebopovinnosti
v súlade so vnútroštátnymi právnymi predpismi. Zmysel článku 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES je
transponovaný v štvrtej hlave zákona č. 315/2001 Z. z. v ustanoveniach § 85 a nasl. upravujúcich
služobný čas hasičov, služobnú pohotovosť, štátnu službu nadčas a dovolenku. Predmetné ustanovenia
definujúslužobnýčaspríslušníkaHasičskéhoazáchrannéhozboruakočasovýúsek,vktorompríslušník

vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu, pričom umožňujú rozvrhnúť služobný čas
aj nerovnomerne a súčasne jasne definujú pojem služobný deň, za ktorý sa považuje vykonávanie
štátnej služby podľa rozvrhu služobného času. Z uvedených ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z.
jasne vyplýva, že okrem štátnej služby vykonávanej v riadnom služobnom čase sa za výkon štátnej
služby považuje aj služobná pohotovosť v štátnej službe vykonávaná v mieste výkonu štátnej služby,

ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v rámci riadneho rozvrhnutia služobného
času podľa § 91 zákona č. 315/2001 Z. z. a štátna služba nadčas podľa § 92 zákona č. 315/2001
Z. z. Je tak nesporné, že ide o výkon štátnej služby v rámci služobného času. Tvrdenie žalovaného
o služobnom čase podporujú aj Kolektívne zmluva vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského a
záchranného zboru 2021, 2022, 2023, 2024 ( spolu len ako „Kolektívne zmluvy“), ktoré vo väzbe

na citované ustanovenia zákona rozvrhujú služobný čas na vykonávanie štátnej služby a služobnú
pohotovosť. Žalovaný má za to, že vyššie uvedené ustanovenia § 85, § 91, § 92 zákona č. 315/2001
Z. z., ako aj ustanovenia Kolektívnych zmlúv plne transponujú článok 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES.
Kritériá pre limity pracovného času ustanovuje článok 6 Smernice 2003/88/ES s názvom „Maximálny
týždenný pracovný čas.“ Podľa Smernice 2003/88/ES priemerný pracovný čas pre každé obdobie 7 dní

nesmie prekročiť 48 hodín vrátane nadčasov, pričom týždenný pracovný čas pre každého zamestnanca
musí byť ustanovený zákonom, správnym opatrením alebo kolektívnou zmluvou. Smernica 2003/88/
ES tiež umožňuje ustanoviť odlišne referenčné obdobie iné ako 7 dní, čo prichádza do úvahy najmä
pri nerovnomerne rozvrhnutom pracovnom čase. Článok 16 Smernice 2003/88/ES stanovuje na účely
uplatnenia maximálneho týždenného pracovného času referenčné obdobie na 4 mesiace. Článok 17

ods. 3 Smernice 2003/88/ES poskytuje protipožiarnym službám možnosť uplatnenia výnimky a určiť
dlhšie referenčné obdobie prípadne na 6 mesiacov, alebo ak je to uvedené v Kolektívnych zmluvách,
tak na celých 12 mesiacov. Podmienkou uplatnenia takéhoto iného referenčného obdobia navyše je,
že príslušným pracovníkom sa poskytne rovnocenný náhradný čas odpočinku alebo (vo výnimočných
prípadoch), kde z objektívnych dôvodov nie je možné poskytnúť taký čas odpočinku, sa príslušným

pracovníkom poskytne primeraná ochrana. Žalovaný dal do pozornosti súdu rozsudky Súdneho dvora
vo veciach C-107/19 (bod 42), C-344/19 (bod 58) a C-437/05 (bod 35), v zmysle ktorých sa na
spôsob odmeňovania pracovníkov za čas pracovnej pohotovosti nevzťahuje Smernica 2003/88/ES, ale
relevantné ustanovenia vnútroštátneho práva. Čo sa týka referenčného obdobia, tak nerovnomerne
rozvrhnutý služobný čas je rozvrhnutý na obdobie 6 mesiacov podľa § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.

V zmysle Kolektívnej zmluvy 2021, 2022 hasiči vykonávajúci štátnu službu s nerovnomerne rozvrhnutým
služobným časom majú výkon štátnej služby v rámci 12 hodinového riadneho služobného času alebo
služobný čas rozvrhnutý na 17 hodín / 16 hodín vykonávania štátnej služby a časť služobnej pohotovosti,
ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v mieste vykonávania štátnej služby vtrvaní 7 / 8 hodín v jednej 24 hodinovej zmene ( v zmysle čl. 3 ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2021, čl.
3 ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2022, čl. 3 ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2023 a Kolektívnej zmluvy 2024 ).
Napriek tomu, že vnútroštátne právo neupravuje explicitne maximálny priemerný týždenný služobný čas

uvedený konkrétnym počtom hodín, tak ako je tomu v Smernici 2003/88/ES, zákon č. 315/2001 Z. z. a
Kolektívne zmluvy dostatočne ustanovujú počty hodín služobného času hasičov, počas ktorého hasiči
vykonávajú štátnu službu, ako aj rozsah hodín služby nadčas za príslušný rok. Z uvedeného vyplýva,
že dotknuté právne predpisy sú transponované v článku 6 Smernice 2003/88/ES správne. Žalobcovi sa
tak nepodarilo preukázať, že by štát neprebral smernicu do zákona správne.

2.1. Žalobca si uplatnil náhradu škody, resp. náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 11 – 13 Občianskeho
zákonníka, avšak s poukazom na § 124 ods. 1 CSP z obsahu žaloby vyplýva vôľa žalobcu uplatniť
si mzdové nároky. Žalobca sa v článku II. žaloby zameral na opis služobnej pohotovosti, kedy ju
jasne rozdelil na určenú služobnú pohotovosť a nariadenú služobnú pohotovosť a zvýrazneným
písomnom poukázal na rozdielnu odmenu medzi nimi. Následne sa zameral na spočítanie svojej
služobnej pohotovosti v rámci žalovaného obdobia, pričom absolútne ignoruje fakt, či teda došlo k

porušeniu smernice alebo nie. Z uvedeného možno odvodiť záver, že práve výkon služobnej pohotovosti
a skutočnosť, že je označovaná ako tzv. „15%-ná pohotovosť“ a „30%-ná pohotovosť“, sú dôvody
jeho vzniku škody a nie skutočnosť, že by pracoval nad smernicou stanovený maximálny týždenný
pracovný čas. V časti „E. Spôsob výpočtu výšky náhrady škody“ žaloby žalobca vypočítal svoju údajnú
nemajetkovú ujmu ako výpočet rozdielu medzi odmenou za určenú služobnú pohotovosť (15 %, resp.

30 %) a odmenou za nariadenú služobnú pohotovosť vo výške 50 % zo sumy, ktorou je príslušná
časť jeho služobného platu. Žalobca vôbec nerozlišuje, či ide o služobnú pohotovosť odpracovanú nad
rámec smernice 2003/88/ES alebo nie. Z uvedeného postupu je celkom zjavne zrejmé, že žalobcovi
pri výpočte údajnej škody nezáleží na tom, či výkon služobnej pohotovosti zasiahol do jeho práva
podľa čl. 6 smernice 2003/88/ES alebo nie a žiada doplatenie rozdielu za všetku určenú služobnú

pohotovosť. Zatiaľ čo počas určenej služobnej pohotovosti mu škoda vznikla, tak počas nariadenej
služobnej pohotovosti mu škoda už nevznikla. To znamená, že ak by všetka jeho odslúžená služobná
pohotovosť bola nariadená, tak by žiadnu škodu nepociťoval. Žalobca si žiada náhradu len za určenú
služobnú pohotovosť, pri nariadenej služobnej pohotovosti už žiadnu škodu nepociťuje. Ak by aj
došlo k porušeniu smernice 2003/88/ES vo vzťahu k žalobcovi a týmto porušením by boli hodiny

nariadenej služobnej pohotovosti, tak by žalobca nepociťoval žiadnu ujmu vo vzťahu k týmto hodinám.
Predmetnými výpočtami žalobca simuluje svoje mzdové nároky s tým, že nesúhlasí s výškou odmeny
za služobnú pohotovosť. Žalovaný zároveň dodáva, že z rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie
vo veci C-742/19 (bod 98) vyplýva, že článok 2 Smernice sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni
tomu, aby sa doba, ktorú príslušník strávi zdržiavaním sa na svojom útvare počas služobnej pohotovosti

bezprostredne nadväzujúcej na vykonávanie štátnej služby v rámci rozvrhnutia služobného času, pričom
nevykonáva skutočnú prácu, odmeňovala iným spôsobom ako doba štátnej služby, počas ktorej tento
príslušník plní služobné úlohy. Žalobca pri svojom výpočte vychádza z fondu pracovného času, ktorý sa
využíva pre naplnenie plánovaných hodín tak, aby z neho bolo možné vypočítať mzdu. Nejde o správny
ukazovateľ skutočne odpracovaných hodín, nakoľko v zmysle zákona č. 315/2001 Z. z. sa ako služobný

čas posudzuje aj čerpanie všetkej dovolenky, čas plateného 9 služobného voľna, či čas náhradného
voľna za službu nadčas a službu vo sviatok ( § 97 ods. 1 Zákona č. 315/2001 Z. z.). Z uvedeného
dôvodu nemožno zamieňať pojmy „pracovný čas“ v zmysle čl. 2 ods. 1 smernice 2003/88/ES s fondom
pracovného času. Žalobca v žalobe začiatok premlčacej doby svojho nároku viaže na splatnosť mzdy
za predchádzajúci mesiac a teda aj plynutie premlčacej doby viaže na mzdové nároky a nie na vznik

nemajetkovej ujmy. Zatiaľ čo žiada nemajetkovú ujmu, tak plynutie premlčacej doby viaže na mzdový
nárok. Ak teda jeho škoda mu vznikla až momentom vyplatenia mzdy z dôvodu, že mu nebola vyplatená
suma, ktorú sám očakával, to jednoznačne značí, že nežaluje nemajetkovú ujmu, ale mzdové nároky.
Žalovaný vzniesol námietku pasívnej vecnej legitimácie a to vzhľadom na simulovaný úkon žaloby o
náhradu mzdových nárokov, ktorý sa žalobca snaží zastrieť žalobou o náhradu nemajetkovej ujmy.

2.2. Ak sa aj súd prvej inštancie stotožní s argumentom žalobcu, že nedošlo k správnej transpozícií
smernice 2003/88/ES, tak predmetné konštatovanie súdu prvej inštancie nezakladá žiaden nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy, resp. náhradu mzdových nárokov žalobcu. Prípadné konštatovanie
súdu prvej inštancie, že došlo k nesprávnej transpozícií smernice 2003/88/ES do právneho poriadku
Slovenskej republiky nezakladá žalobcovi právo na náhradu nemajetkovej ujmy, pretože táto skutočnosť

sama o sebe nie je spôsobilá privodiť žalobcovi akúkoľvek ujmu. Opačný názor by vytvoril absurdný
prípad, že by štát mohla žalovať aj osoba, ktorej sa predmetná smernica vôbec netýka. Je nevyhnutné
rozlišovať medzi transpozíciou smernice a jej samotnou aplikáciou. Súd je povinný skúmať, či vôbec
došlo pri aplikácií rozvrhovania služobného času žalobcu k porušeniu článku 6 písm. b) smernice2003/88/ES alebo nie vo vzťahu ku každému príslušníkovi HaZZ osobitne. Žalovaný podporne odkazuje
na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/29/2021 zo dňa 31.01.2023, z
ktorého vyplýva, že na účely stanovenia výšky sumy nemajetkovej ujmy je zásada individuálneho

prístupu ku každej žalobe o náhradu nemajetkovej ujmy nevyhnutná. Najvyšší súd Slovenskej republiky
jasne a explicitne vyjadril názor, že pri určení výšky nemajetkovej ujmy sa nemôže vytvoriť ani
ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu a teda argumentum a fortiori sa nemôže vytvoriť ani
ustálená rozhodovacia prax súdov nižšieho stupňa. Zároveň Najvyšší súd Slovenskej republiky dal
explicitne najavo, že nemajetková ujma nemôže byť vyčíslená a exaktne kvalifikovaná spôsobom, ako

to urobil žalobca ( podporne aj rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 9Co/332/2012 z 02.10.2013 ). Z
ustanovenia smernice 2003/88/ES jasne vyplýva rozdiel medzi pracovným časom a časom odpočinku.
Zákon č. 315/2001 Z. z. síce v § 97 ods. 1 posudzuje určitý čas odpočinku ako služobný čas, avšak
takýto čas nie je služobným časom. Časy odpočinku ako dovolenka, voľná či iné dni, počas ktorých
žalobca nepracuje, sa posudzujú ako služobný čas z dôvodu, že ide o platené dni voľna a teda je
nevyhnutné, aby boli zapísané v systéme SAP, teda v evidencií dochádzky, z ktorej sa tvoria výplatné

pásky. Žalovaný poukázal na článok 16 písm. b) smernice 2003/88/ES, ktorý rozširuje právnu ochranu
pracovníkov o tzv. „neutrálne dni“, na ktoré nemožno v rámci referenčného obdobia prihliadať, teda
sa na ne prihliada, ako keby neexistovali. Takýto deň sa v rámci výpočtu referenčného obdobia
preskočí a teda sa zníži počet dní, resp. týždňov, v tom-ktorom referenčnom období a to bez ohľadu
na skutočnosť, či sa predmetný čas v rámci vnútroštátneho práva posudzuje ako služobný čas alebo

nie. V rámci právneho poriadku Slovenskej republiky sa na účely výpočtu fondu pracovného času
posudzuje čas riadnej ročnej dovolenky ako 16 hodín. Avšak, na účely výpočtu priemerného pracovného
času podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES sa na takýto deň prihliada ako 0 odpracovaných
hodín (delenec) a 0 dní (deliteľ). Článok 6 smernice 2003/88/ES zároveň pojednáva o „priemernom“
čase, teda nemožno hovoriť o doslovnom výklade, že každých 7 po sebe nasledujúcich dní musí byť

striktne dodržaná horná hranica 48 hodín. Smernica pojednáva o priemere za určité obdobie a v čl. 16
písm. b) pojednáva o referenčnom období nepresahujúcom štyri mesiace. Smernica zároveň v ods. 15
preambuly prezumuje potrebu zabezpečiť pružnosť pri uplatňovaní určitých ustanovení tejto smernice a
súčasne zabezpečiť dodržiavanie zásad ochrany zdravia a bezpečnosti pracovníkov. Zároveň aj v ods.
16 preambuly smernica ustanovuje potrebu odchýlok a to tak, že je treba ustanoviť, že členské štáty

alebo sociálni partneri môžu uplatniť odchýlky z určitých ustanovení. Ako všeobecné pravidlo v prípade
odchýlky musia príslušní pracovníci dostať rovnocennú náhradnú dobu odpočinku. Požiarna ochrana
musí byť v pohotovosti 24/7, nakoľko nie je možné predpokladať kedy a kde vypukne požiar alebo
nastane iná situácia vyžadujúca si zásah príslušníkov Hasičského a záchranného zboru. Príslušníci
Hasičského a záchranného zboru vykonávajú nesmierne dôležitú úlohu pri ochrane života a zdravia

osôb a ochrane majetku. Je preto nevyhnutné, aby boli prijaté určité odchýlky od ustanovení smernice
2003/88/ES. Smernica 2003/88/ES v čl. 17 ods. 3 písm. b) bodu iii) povoľuje, aby sa členské štáty
odchýlili od ustanovenia čl. 16 smernice 2003/88/ES a upravili si referenčné obdobie v zmysle čl. 19.
S poukazom na § 86 ods. 1 Z. č. 315/2001 Z. z má žalovaný za to, že pojem „priemerný“ je nutné
vykladať ako priemerný maximálny týždenný čas v referenčnom období šiestich mesiacov a teda v

priemere nemôže tento čas prekročiť 48 hodín každých 7 po sebe nasledujúcich dní. Žalovaný má za
to, že žalobca neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody žiadnym spôsobom. Žalovaný
zdôraznil, že počas služobnej pohotovosti je pracovník povinný byť v zariadení zamestnávateľa, pokiaľ
nie je zásah, žalobca môže odpočívať alebo sa venovať inej činnosti (v tom čase, keď sa od neho
nežiada výkon práce). V zmysle platnej legislatívy pri služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania

štátnej služby určený resp. vymedzený priestor na odpočinok, napriek tomu zamestnávateľ žalobcovi
vypláca dohodnutú odmenu za takto strávený čas, t.j. za takúto neaktívnu časť práce. Žalobca mal
možnosť sa pred nástupom na vykonávanie štátnej služby v Hasičskom a záchrannom zbore oboznámiť
so všetkými podmienkami výkonu služby a to jednak z voľne prístupných zdrojov na internete (stránky
MV SR, príslušného krajského riaditeľstva HaZZ, zbierka právnych predpisov), ako aj na informatívnom

pohovore v rámci prijímacieho konania. Dovolávanie sa neskoršieho porušenia osobnostných práv
príslušníka spočívajúcich v ochrane zdravia, psychickej a telesnej integrity, nedostatku primeranej doby
na odpočinok, ako aj k porušeniu práva na súkromie a rodinný život vyznieva ako účelové. Žalobca
vedel o všetkých podmienkach výkonu služby a nikdy nedošlo k tomu, že by tieto podmienky namietal,
a ani nikdy nepožiadal o ich vysvetlenie a ani iným spôsobom sa nedomáhal svojich práv, a rovnako

nikdy neprišlo zo strany žalobcu k námietkam, ako sú jeho služby plánované. Žalobca ani netvrdí v
žalobe, že by sa tento zásah negatívne odrazil napr. v medziľudských vzťahoch, na jeho zdravotnom
stave. Nemajetková ujma môže vzniknúť až konkrétnym porušením ustanovení predmetnej Smernice
a len v rozsahu tohto porušenia. Pri posúdení, či v prípade žalobcu došlo k porušeniu práva nadmaximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas, je potrebné zo strany žalobcu preukázať, či tento
skutočne pracoval nad takýto limit za rozhodné obdobie. Nie všetky hodiny odpracovanej pohotovosti
sú totiž hodinami nad maximálny limit pracovného času. Výšku nemajetkovej ujmy 4.402,55 EUR, ktorú

žalobca požaduje, žalovaný považuje za premrštenú a absolútne neprimeranú, a to aj s porovnaním
výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s údajnou
ujmou žalobcu neporovnateľne vyššia. Európsky súd pre ľudské práva zdôrazňuje, že pri určovaní výšky
náhrady za porušenie osobnostných práv musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za
telesné zranenia alebo ktorá je priznávaná obetiam násilných činov, pričom náhrada za porušenie iných

osobnostnýchprávbynemalabezexistenciezávažnýchadostatočnýchdôvodovprevyšovaťmaximálnu
výšku náhrady priznávanú za telesné zranenia alebo násilné činy (napr. Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko).
Žalobcom požadovaná suma je nezdôvodnená a premrštená, čím sa výrazne bagatelizuje priznávanie
náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá je poškodeným priznávaná za smrť blízkej osoby. Príkladom žalovaný
uvádza nasledovné rozhodnutia: 1. rozsudok Okresného súdu Nitra sp. zn. 10C/142/2002 zo dňa
15.05.2006 (matke priznaná nemajetková ujma vo výške 6.638,78 EUR za smrť dcéry pri dopravnej

nehode, pričom súd konštatoval, cit.: „ ... vzhľadom na veľmi intenzívny zásah do súkromia a spôsobenú
citovú ujmu je považovaný nárok žalobkyne za primeraný.“), 2. rozsudok Okresného súdu Žiar nad
Hronom sp. zn. 7C/818/1996 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (matke priznaná
náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 9.958,18 EUR za smrť jej syna v dôsledku rasovo motivovaného
trestného činu spáchaného obzvlášť brutálnym spôsobom). V obdobnej veci rozsudok Okresného súdu

Žiar nad Hronom sp. zn. 19C/23/2022-86 zo dňa 10.11.2022: : „Pri stanovení výšky nemajetkovej
ujmy súd vychádzal zo svojej rozhodovacej činnosti v obdobných prípadoch, keď postupom podľa
§ 13 a nasl. Občianskeho zákonníka určoval na základe svojej úvahy nemajetkovú ujmu, napríklad
v konaniach týkajúcich sa nesprávneho úradného postupu, či nesprávneho úradného rozhodnutia
orgánov verejnej moci, či v konaniach o náhradu nemajetkovej ujmy pri zásahu do práva žalobcu

na rodinný život dopravnou nehodou - teda napr. v konaní 19C/14/2020 týkajúcom sa nemajetkovej
ujmy pri dopravnej nehode žalobcu (pri zohľadnení priznaných nárokov SSU a bolestného), ktoré
rozhodnutie bolo potvrdené Krajským súdom v Banskej Bystrici sp. zn. 11Co/26/2022-211 priznaná
nemajetková ujma vo výške 1.000,- €; v konaní o nemajetkovú ujmu spôsobenú nesprávnym úradným
rozhodnutím, a to vedením nezákonného trestného stíhania voči žalobcovi vo výške 8.000,- € v konaní

10C/27/2012-269 potvrdeným Krajským súdom v Banskej Bystrici sp. zn. 12Co/391/2018-364; či v
konaní o náhradu nemajetkovej ujmy z titulu úmrtia syna a brata žalobcov priznaná vo výške 8.000,- €
každému z nich právoplatným rozhodnutím tunajšieho súdu sp. zn. 22C/15/2016 zo dňa 26.11.2020).“
Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Cdo 19/2020,“... určenie výšky nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy pritom nie je záležitosťou voľnej úvahy, ktorá nepodlieha žiadnemu

hodnoteniu, naopak jej základom je zistenie skutkových okolností, ktoré súdu umožnia úvahu na určitom
kvalitatívnom posúdení základných súvislostí aj v kontexte s ďalšími právnymi predpismi upravujúcimi
obdobnú problematiku. Nestačí totiž, aby zásah mohol vyvolať určitú reakciu, ale musí aj konkrétnu
reakciu v živote fyzickej osoby, čo v prípade žalobcu nie je žiadnym spôsobom preukázané.“
Je potrebné podotknúť, že dôkazné bremeno v sporovom konaní zaťažuje žalobcu a s ohľadom na

zásadu kontradiktórnosti je úlohou žalobcu označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie v súlade s
princípomhospodárnostihneďnazačiatkukonania.Žalovanýmázato,žežalobcadoposiaľnepreukázal
a ani riadne neodôvodnil výšku ujmy, ktorá mu mala byť spôsobená.
2.3. Žalovaný napokon vzniesol aj námietku miestnej nepríslušnosti, keďže skutočnosťou, ktorá
zakladá uplatnené právo, je podľa žalobcu nesprávna transpozícia smernice spadajúca do pôsobnosti

Ministerstva vnútra SR, je miestne príslušným súdom okresný súd, v obvode ktorého má ústredný
orgán štátnej správy svoje sídlo, ktorým je Mestský súd Bratislava IV., žalovaný navrhol vec postúpiť
príslušnému súdu. Ak súd posúdi, že sa žalobca domáha náhrady rozdielu odmeny za určenú a
nariadenú služobnú pohotovosť a teda ide o pracovnoprávny spor, je povinný z úradnej povinnosti
preskúmať predmetnú podmienku konania kauzálnej príslušnosti súdu a teda na účely prejednania

predmetnéhokonaniajekauzálnepríslušnýOkresnýsúdBanskáBystrica,žalovanýnavrholvecpostúpiť
príslušnému súdu.

3. Žalobca sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu písomne vyjadril k vyjadreniu žalovaného
a zotrval na podanej žalobe.

4. Žalovaný v písomnom stanovisku zotrval na svojej doterajšej argumentácii a vo svojom vyjadrení
okrem iného uviedol:„Žalovaný poukazuje napríklad na uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/82/2023 zo
dňa 03.04.2024, ktorým vec vrátil súdu prvej inštancie na nové konanie, cit.: „52. Aj keď na strane
jednej sa na prvý pohľad javí, že súd pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy vychádzal z povahy

nemajetkovej ujmy, v skutočnosti tomu tak nie je, pretože súd pri ustálení výšky tohto nároku vychádzal
z matematických prepočtov peňažnej náhrady podľa § 122 ods. 1 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z.
a peňažnej náhrady podľa § 122 ods. 1 tohto zákona, čo je 50 % mínus 15 %, čo sa rovná 35 %,
na základe čoho s prihliadnutím na to, v akej konkrétnej výške bola žalobcovi v rozhodnom období
vyplatená peňažná náhrada za každú hodinu služobnej pohotovosti, vypočítal žalobcovi nevyplatený

peňažný rozdiel, čím fakticky stotožnil nemajetkovú ujmu so mzdovým nárokom, resp. s vecnou škodou,
ktoré ale neboli predmetom tohto konania.“
Žalovaný v tomto zmysle znovu poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
7Cdo/29/2021 zo dňa 31.01.2023, cit.: „(...) V takto individualizovanom rámci určovania konkrétnej výšky
náhrady nemajetkovej ujmy zovšeobecnenie ani
neprichádza do úvahy, keďže rozsah vzniknutej nemajetkovej ujmy nemožno exaktne kvalifikovať a

vyčísliť.“
Súdy nižšieho stupňa sú povinné vysporiadať sa s prejednávanými vecami v zmysle rozhodnutí vyššieho
stupňa a teda prípadný odklon od v zásade nového rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 31. 01. 2023 predstavuje zásah do práva na spravodlivý proces, čím sa narušuje princíp právneho
štátu ustanovený v článku 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Žalovaný rovnako poukazuje aj na radu ďalších rozhodnutí súdov Slovenskej republiky v obdobných
veciach, kedy sa právni zástupcovia žalobcov pokúšali o uplatnenie rovnakého spôsobu, aký uplatnil aj
právny zástupca žalobcu v tomto konaní, avšak bezúspešne.
Žalovaný poukazuje na rozsudok Okresného súdu Prievidza sp. zn. 8C/12/2024 zo dňa 30. mája
2024, ktorým žalobca žiadal rovnakým spôsobom náhradu „mzdový nárokov“ a námietka žalovaného

bola akceptovaná, cit.: „43. Potom čo sa týka samotnej nemajetkovej ujmy a jej výšky má súd za
to, že účelom a zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je zmierniť nepriaznivý následok
neoprávnenéhozásahu.Peňažnásatisfakciazaneoprávnenýzásahdoosobnostisaurčujeodhadom,je
závislá od úvahy súdu, nemožno ju vyjadriť presným matematickým výpočtom vzhľadom na špecifickosť
neoprávneného zásahu do nemajetkovej sféry – osobnosti jednotlivca. Výška náhrady nemajetkovej

ujmy vyjadrená v peniazoch nie je svojvoľná, ale je určovaná základnými kritériami, a to predovšetkým
závažnosťou vzniku nemajetkovej ujmy, ako i okolnosťami, za ktorých k porušeniu práva došlo. Za
závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu
práva došlo, intenzitu zásahu, trvanie takéhoto zásahu alebo dopady a dôsledky považuje za ujmu
značnú.“

Žalovaný poukazuje na totožný rozsudok Okresného súdu Prievidza sp. zn. 8C/2/2024 zo dňa 04. 04.
2024, ako aj na totožný rozsudok Okresného súdu Prievidza 8C/73/2023 zo dňa 04. 04. 2024.
Žalovaný ďalej poukazuje aj na rozsudok Okresného súdu Pezinok sp. zn. 8C/51/2023 zo dňa 19.
06. 2024, kedy si žalobca rovnako vypočítal náhradu nemajetkovej ujmy prostredníctvom ustanovení o
mzdovýchnárokochvovýške6.760,38Eur,kedysúdtaktiežakceptovalnámietkužalovaného,cit.:„Určiť

konkrétne pravidlá hodnotenia je takmer nemožné vzhľadom na rozdielnosť toho – ktorého konkrétneho
prípadu a vzhľadom na povahu osobnostného práva, ochrany ktorého sa fyzická osoba domáha.“
Žalovaný ďalej poukazuje na rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 3C/18/2023 zo dňa 02.
02. 2024, cit.: „ (...) výška relutárnej (peňažnej) náhrady má byť primeraná s prihliadnutím na jedinečné
okolnosti prípadu, preto jedinečnosť každého jednotlivého prípadu vylučuje presnú zákonom stanovenú

metodiku výpočtu výšky peňažnej náhrady, prípadne existenciu nejakého bodového hodnotenia, resp.
doplňovania dopredu danej veličiny do stanovených šablón. Z uvedeného dôvodu sa súd nestotožnil s
výpočtom nemajetkovej ujmy, ktorý predložil žalobca, (...)“
Žalovaný poukazuje aj na obdobný prípad vyriešený rozsudkom Okresného súdu Rimavská Sobota, sp.
zn. 17C/16/2023 zo dňa 05. 01. 2024, ktorý konštatoval, cit.: „Výšku náhrady nemajetkovej ujmy určil

súd voľnou úvahou s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu
práva došlo.“ Súd sa ani v tomto prípade nestotožnil so spôsobom výpočtu nemajetkovej ujmy formou
matematických rovníc a výšku nemajetkovej ujmy určil sám.
V tejto súvislosti poukazujeme aj na ďalšie rozhodnutie tentokrát Krajského súdu v Nitre sp. zn.
9Co/332/2012 z 02. 10. 2013, cit.: „V tejto súvislosti je potrebné zohľadniť i otázku samotného

účelu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá v rámci primeraného zadosťučinenia konania o
ochranu osobnosti sleduje predovšetkým funkciu satisfakčnú, pretože rozsah vzniknutej nemajetkovej
ujmy nie je možné exaktne kvantifikovať a vyčísliť, nemajetková ujma, ktorá vznikla porušenímosobnostných práv sa vo všeobecnom slova zmysle ani odškodniť nedá. Je možné za ňu „len poskytnúť
zadosťučinenie“ (satisfakciu).“
Žalovaný ďalej poukazuje aj na rozsudok Okresného súdu Michalovce sp. zn. 27C/87/2021 zo dňa

06. 06. 2023, cit.: „Pokiaľ sa týka existencie škody je potrebné uviesť, že ujma vznikla žalobcovi
v nemajetkovej sfére – nie tým, že pracovná pohotovosť je ohodnotená nižšie ako výkon v rámci
pracovného času (Smernica uvedené nerieši), (...)“
Zároveň žalovaný poukazuje aj na najnovšie uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici vo veciach
právneho zástupcu A. F. G., ktorými Krajský súd v Banskej Bystrici veci vrátil súdom prvej inštancie na

nové konanie. Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 11Co/26/2024 zo dňa 30.05.2024
Krajský súd v Banskej Bystrici vec vrátil Okresnému súdu v Lučenci na nové konanie a to z dôvodu,
že Okresný súd Lučenec porušil zásadu „ne ultra petitum“, keď rozhodol vo veci priznaním plnej výšky
žiadanej žalobcom, ktorú si vypočítal totožným spôsobom ako v tomto prípade. Obdobne sa tak stalo
aj uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 11Co/27/2024 zo dňa 30. 05. 2024, ktorým
obsahuje totožnú situáciu. Na podporu rozhodnutí Krajského súdu v Banskej Bystrici žalovaný znovu

poukazuje na odôvodnenie uznesenia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/82/2023 zo dňa 03. 04.
2024 (viď strana 2 tohto vyjadrenia).
Z vyššie uvedených rozhodnutí je zrejmé, že tvrdenia žalobcu v bode 4. repliky nie sú pravdivé. Súdy
Slovenskej republiky sa odkláňajú od predmetného spôsobu výpočtu nemajetkovej ujmy z dôvodu, že
tento celkom zrejme odporuje podstate a účelu náhrady nemajetkovej ujmy a fakticky „zlieva“ pojem

nemajetková ujma s pojmom vecná škoda.
Takýmto spôsobom rozhodovania súdov predstavuje konanie v excese, kedy prípadné takéto
rozhodnutie predstavuje porušenie zásady ne ultra petitum, teda rozhodovanie v rozpore s § 216
Civilného sporového konania (ďalej len ako „CSP“).
Je zrejmé, že žalobca si vypočítal svoju nemajetkovú ujmu spôsobom výpočtu finančnej škody, teda

medzi týmito pojmami vôbec nerozlišuje. Z uvedeného dôvodu žalovaný znovu poukazuje na § 124
ods. 1 CSP a teda na skutočnosť, že súd je povinný posudzovať každé podanie podľa jeho obsahu.
Je zrejmé, že obsahom žaloby, ako aj repliky, je náhrada nemajetkovej ujmy, čo žalobca niekoľkokrát
deklaroval (viď napr. bod 4. a 6. repliky).
Z vyššie uvedeného dôvodu možno bezpochyby konštatovať, že predmetom žaloby je náhrada

nemajetkovej ujmy a nie náhrada skutočnej škody spočívajúcej v rozdielnom finančnom ohodnotení
žalobcu za služobnú pohotovosť, ktorá skutočnosť ani nie je porušením žiadneho práva žalobcu, čo
deklaroval samotný Súdny dvor EÚ v rozhodnutí vo veci C-742/19 (bod 98), z ktorého vyplýva, že
článok 2 Smernice sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby sa doba, ktorú príslušník
strávi zdržiavaním sa na svojom útvare počas služobnej pohotovosti bezprostredne nadväzujúcej na

vykonávanie štátnej služby v rámci rozvrhnutia služobného času, pričom nevykonáva skutočnú prácu,
odmeňovala iným spôsobom ako doba štátnej služby, počas ktorej tento príslušník plní služobné úlohy.
Žalovaný s poukazom na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-742/19 má za to, že keď nemožno
hovoriť o skutočnej škode spočívajúcej v rozdielnom ohodnotení výkonu služby a služobnej pohotovosti,
teda na skutočnosť, že ich rozdielne ohodnotenie neznamená zásah do mzdových práv pracovníkov, tak

žalovanémuniejejasné,prečožalobcapočítasvojunemajetkovúujmuprávetýmtospôsobom.Žalovaný
má teda za to, že keď rozdielne ohodnotenie určenej a nariadenej služobnej pohotovosti nepredstavuje
skutočnú škodu, tak nemožno toto rozdielne ohodnotenie určenej a nariadenej služobnej pohotovosti
považovať za spôsobilé na vypočítanie nemajetkovej ujmy.
Zuvedenéhodôvodužalovanýpovažujezanesprávne,abyžalobcavôbectvrdil,ženeexistujerozsudok,

ktorým by akýkoľvek súd vyhovel námietke žalovaného, že žalobca kamufluje mzdové nároky za
nemajetkovú ujmu.
Je zrejmé, že viaceré súdy Slovenskej republiky odmietajú predmetný spôsob výpočtu a chránia
podstatu rozdielnosti inštitútov nemajetkovej ujmy a skutočnej škody. Ide o 2 nezávislé inštitúty, ktoré sa
prejavujú v absolútne rozdielnych sférach. Zatiaľ čo skutočná škoda sa prejavuje skutočným znížením

majetku tej-ktorej osoby, tak nemajetková ujma sa prejavuje vo vnútornej sfére tej-ktorej osoby. Z
uvedenéhodôvodunemožnotieto2inštitútyzlievaťdojednéhoaignorovaťichrozdielnosťajedinečnosť.
Žalovaný v tomto smere poukazuje aj na článok 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý obsahuje
generálnu interpretačnú klauzulu, cit.: „Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.“
Žalovaný má za to, že predmetné ustanovenia obsahuje hodnotovo nabité pojmy, ktorých účelom je

udržiavať a chrániť koherentnosť právneho poriadku Slovenskej republiky. Pod predmetné pojmy možno
subsumovať radu princípov a zásad, podľa ktorých sa majú určité situácie vykladať. Z uvedeného
dôvodu žalovaný má za to, že prípadný výklad pojmov „nemajetková ujma“ a „skutočná škoda“ ako
totožný pojem predstavuje ich faktické zjednotenie, ktorý výklad je absolútne neudržateľný a v rozpore sprincípom právneho štátu, nakoľko právny poriadok Slovenskej republiky spolu s rozhodnutiami súdov
Slovenskej republiky, predovšetkým Najvyššieho súdu Slovenskej republiky jasne deklarujú rozdielnosť
týchto dvoch pojmov a potrebu ich odlišovania.

Zároveň žalovaný poukazuje aj na systematický výklad predmetných pojmov. Zatiaľ čo nemajetková
ujma je upravená v § 11 až § 16 Občianskeho zákonníka, tak skutočná ujma je upravená v § 415 a nasl.
Občianskeho zákonníka. Teda aj zo systematického výkladu predmetných pojmov je zrejmé, že nejde o
totožné pojmy a nemožno ich chápať ako jeden totožný pojem len preto, že žalobca svoj nárok označí
ako „Náhrada škody z porušenia práva Európskej únie, ktorá má podobu nemajetkovej ujmy...“

Predmetné konanie nie je výnimkou a preto žalovaný považuje za nanajvýš nesprávne, aby či už
žalobca alebo prípadne aj samotný súd vypočítal nemajetkovú ujmu matematickým vzorcom a tým
absolútne ignoroval rozhodnutia súdov Slovenskej republiky, ktoré predmetný spôsob výpočtu celkom
jasne odmietajú.
Uvedené tvrdenie podporuje aj uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6Co/66/2023 zo dňa 19.
07. 2023, cit.: „46. V súvislosti s určením výšky náhrady nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch

iných žalobcov voči tej istej žalovanej prax okresných súdov v obvode Krajského súdu v Košiciach
aj tohto krajského súdu je dlhodobo jednotná ohľadne záveru, že náhrada nemajetkovej ujmy nie je
ekvivalentom straty na zárobku, ktorú žalobcovia utrpeli v dôsledku nesprávneho prebratia Smernice.
Súdy preto aj keď spočiatku priznávali nemajetkovú ujmu vo výške 35 % zo sumy, ktorou je príslušná
časť služobného platu toho ktorého žalobcu, keď vychádzali z argumentácie, že nemajetková ujma má

najbližšie k náhrade škody vzniknutej v dôsledku konštatovaného porušenia práva a jej výpočet ako
rozdiel náhrady uvedenej v § 122 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. a peňažnej náhrady uvedenej v §
122 ods. 2 písm. a/ cit. zákona je možné považovať za sumu, ktorá je primeranou výškou nemajetkovej
ujmy, postupne od tejto súdnej praxe bolo upustené a výška náhrad nemajetkovej ujmy v obdobných
prípadoch iných žalobcov sa pohybuje v rozpätí od 1.500 € do 2.500 € (viď rozhodnutia Krajského

súdu v Košiciach sp. zn. 6Co/35/2022, 6Co/60/2022, 6Co/193/2022, 6Co/102/2022, 11Co/222/2020,
11CoPr/1/2020, 11CoPr/4/2020 – vo všetkých priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 2.000 €,
sp. zn. 2CoPr/3/2019 – priznaná náhrada 1.500 € a sp. zn. 6Co/129/2022 – priznaná náhrada 2.500 €).
(...) Z hľadiska určenia tejto výšky nie je rozhodujúce, v akej výške došlo k strate na zárobku žalobcu,
keď za pracovnú pohotovosť mu bola vyplácaná iba odmena vo výške 15 % platového stupňa, hoci za

naridenú služobnú pohotovosť by mu patrila za každú hodinu peňažná náhrada vo výške 50 % zo sumy,
ktorou je príslušná časť jeho služobného platu (pozn. bod 49. uznesenia).“
Rovnaký názor možno nájsť aj v bode 26 uznesenia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/85/2023
zo dňa 06. 03. 2024, cit.: „26. V súvislosti s určením výšky náhrady nemajetkovej ujmy v obdobných
prípadoch iných žalobcov voči tej istej žalovanej prax okresných súdov v obvode Krajského súdu v

Košiciach aj tohto krajského súdu je dlhodobo jednotná ohľadne záveru, že náhrada nemajetkovej
ujmy nie je ekvivalentom straty na zárobku, ktorú žalobcovia utrpeli v dôsledku nesprávnej transpozície
Smernice. Súdy preto aj keď spočiatku priznávali nemajetkovú ujmu vo výške 35 % zo sumy, ktorou je
príslušná časť služobného platu toho ktorého žalobcu, keď vychádzali z argumentácie, že nemajetková
ujma má najbližšie k náhrade škody vzniknutej v dôsledku konštatovaného porušenia práva a jej výpočet

ako rozdiel náhrady uvedenej v § 122 ods. 1 Zákona č. 315/2001 Z. z. a peňažnej náhrady uvedenej v §
122 ods. 2 písm. a/ cit. zákona je možné považovať za sumu, ktorá je primeranou výškou nemajetkovej
ujmy, postupne od tejto súdnej praxe bolo upustené a výška náhrad nemajetkovej ujmy v obdobných
prípadoch iných žalobcov sa pohybuje v rozpätí od 1 500 € do 2.500 €.“
Krajský súd v Košiciach priznal, že z počiatku súdy prihliadali na predmetný spôsob výpočtu, ako na

výpočet,ktorýbolprípustnýnavýpočetnemajetkovejujmy,avšaksohľadomnarozhodnutiaNajvyššieho
súdu Slovenskej republiky ohľadom podstaty nemajetkovej ujmy, ako aj na zásadnú rozdielnosť pojmov
„nemajetková ujma“ a „skutočná škoda“ od takéhoto spôsobu výpočtu nemajetkovej ujmy upustili.
Skutočnosť, že je možné sa odkloniť od predošlého rozhodovania súdov v rovnakej, resp. obdobnej
veci ustanovil aj Krajský súd v Trenčíne č. k. 6Co/318/2017-513 zo dňa 24. 09. 2018, cit.: „Pokiaľ ide

o námietku žalobcu, že pri rešpektovaní princípu právnej istoty nemôže odvolací súd v rovnakej veci
zaujať právny názor na pasívnu vecnú legitimáciu žalovaných a pri nezmenenom skutkovom a právnom
stave neskôr začať uvažovať o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaných, pretože by mal byť
viazaný vlastným právnym názorom o to viac, že nedošlo k žiadnym zmenám, odvolací súd podotýka, že
vo všeobecnosti možno konštatovať, že pre odvolací súd nevyplýva zo žiadneho ustanovenia Civilného

sporového poriadku (rovnako ako predtým z Občianskeho súdneho poriadku) viazanosť jeho vlastným
právnym názorom. Odvolací súd teda svoj skorší záväzný právny názor môže aj zmeniť. Potvrdzuje
to aj súdna judikatúra, podľa ktorej odvolací súd nepostupuje v rozpore s procesnými predpismi, ak
svoj predchádzajúci vo veci vyslovený právny názor zmení. Odvolací súd by ale mal v takomto prípadezmenu svojho právneho názoru vo svojom novom rozhodnutí riadne odôvodniť (viď napr. uznesenie
NS SR sp.zn. 6Cdo/172/2016 zo dňa 31.10.2017). V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na
judikatúru Najvyššieho súdu SR publikovanú v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 68/1971, v

zmysle ktorej Občiansky súdny poriadok (rovnako ako aktuálne účinný Civilný procesný poriadok)
nemá ustanovenie, ktoré by vyslovovalo viazanosť súdu, ktorý pôvodný právny názor vyslovil, ak sa
vec v dôsledku opravného prostriedku podaného proti ďalšiemu rozhodnutiu znova stane predmetom
opravného konania. Podporne, s poukazom na blízkosť právnej úpravy odvolacieho konania v Českej
republike (Občanský soudní řád), Najvyšší súd Českej republiky v rozsudku sp. zn. 22Cdo/1349/2006

zo dňa 03.05.2007 uviedol, že aj keď zmena skoršieho, pre súd prvého stupňa záväzného právneho
názoru odvolacieho súdu, je v zásade nežiaduca, nemožno ju považovať za nepatričnú, predovšetkým
s ohľadom na ústavnoprávny princíp nezávislosti sudcu, ktorý je vo všeobecnosti viazaný len zákonom.
Bolo by potom v rozpore s účelom civilného sporového konania, ak by odvolací súd v dôsledku svojho
vlastného skôr vysloveného právneho názoru musel rozhodnúť rovnako, hoci by bol presvedčený o
nezlúčiteľnosti takého rozhodnutia so zákonom (podporne viď napr. uznesenie Najvyššieho súdu ČR,

publikované pod č. Rc/80/2008).“
Krajský súd v Košiciach jasne ustanovil, že predmetný spôsob výpočtu nie je správny a síce dodatočne,
ale predsa sa od neho odklonil. Nakoľko žiadne iné súdy v Slovenskej republike, okrem niektorých
súdov Banskobystrického kraja, nepovažujú predmetný výpočet za správny, tak má žalovaný za to, aby
aj Okresný súd Zvolen prihliadol na predmetné rozsudky a uznesenia okresných a krajských súdov v

Slovenskej republike a upustil od rozhodovania predmetným spôsobom.
Žalovaný ďalej poukazuje na podstatu nemajetkovej ujmy a spôsob zisťovania jej výšky:
Podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ide o ujmu postihujúcu inú ako majetkovú sféru osobnosti,
sféru osobnostnú (rozsudok NS SR sp. zn. 5 Cdo/265/2009).
Žalovaný odkazuje aj na znesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/82/2023 zo dňa 03. 04. 2024,

cit.: „51. Odvolací súd poukazuje na to, že nemajetková ujma je ujma, ktorá sa premieta do psychickej
sféry fyzickej osoby, a do jej postavenia v spoločnosti. Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
je zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu. Výška náhrady nemajetkovej ujmy je určovaná
základnými zákonnými kritériami, a to predovšetkým závažnosťou vzniknutej ujmy a okolnosťami za
ktorých k porušeniu práva došlo. Za závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom

na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky
považuje za ujmu značnú, pritom nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda
to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase vnímala aj každá iná fyzická osoba. Samotná
závažnosť ujmy v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti nie je jediným a
výlučným kritériom pre určenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch, súd musí prihliadať aj na okolnosti

za ktorých k porušeniu práva došlo.“
Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4 Cdo 139/2011: „Okolnosti, za ktorých k neoprávnenému
zásahu došlo (§ 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka) sú veľmi široko chápanými okolnosťami. Vždy
musia byť zisťované okolnosti nielen na strane pôvodcu zásahu, ale aj na strane postihnutej osoby,
konkrétne, napríklad, aký je podiel samotnej postihnutej osoby na priebehu činnosti pôvodcu vyúsťujúcej

do neoprávneného zásahu.“
UznesenieNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikysp.zn.5Cdo/126/2007zodňa30.04.2008stanovuje,
žesúdpriúvaháchotom,čijenamiestepriznanienáhradynemajetkovejujmyvpeniazochprihliadaajna
iné kritéria, ako sú kritéria uvedené v § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Priznanie nemajetkovej ujmy
v peniazoch zákon ponecháva na voľnej úvahe súdu – ten však musí hodnotiť tak jednotlivé okolnosti,

ako aj celkovú povahu konkrétneho prípadu.
Žalovaný ďalej poukazuje na rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 3C/18/2023 zo dňa
02. 02. 2024, cit.: „(...) Základom pre priznanie a určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
sú zákonom stanovené dve kritéria, z ktorých súdy musia vychádzať, a to závažnosť vzniknutej ujmy
a okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby došlo.

(...) Výška peňažnej náhrady je predmetom voľnej úvahy súdu, ktorá musí byť odôvodnená a musí mať
základ v čo najúplnejšom zistenom skutkovom stave.“
Žalovaný ďalej poukazuje aj na uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3Co/139/2021 zo dňa 10.
03. 2022, ktorým súd taktiež odmietol matematický výpočet nemajetkovej ujmy žalobcom a konštatoval,
cit.: „Ustanovenia § 11 Občianskeho zákonníka upravuje ochranu rýdzo osobnostných práv občana,

ktoré ovplyvňujú osobnosti a sú s ním úzko späté. Jedná sa o nehmotné hodnoty ľudskej osobnosti, jej
fyzickej (telesnej) ako aj psychicko-morálno-sociálnej integrite. Funkciou práva na ochranu osobnosti je
zabezpečenie dôstojnej existencie a slobodného rozvoja v osobnosti fyzickej osoby.“Žalovaný rovnako poukazuje aj na rozsudok Okresného súdu Košice II. sp. zn. 18Cpr/7/2021 zo dňa 21.
04. 2023, cit.: „Nemajetková ujma je taká ujma, ktorá sa premieta do psychickej sféry fyzickej osoby, a
do jej postavenia v spoločnosti. Takáto ujma sa bezprostredne nepremieta do fyzickej integrity ani do

majetkovej sféry fyzickej osoby. Treba ju dôsledne odlišovať od majetkovej ujmy vzniknutej ako priamy
dôsledok zásahu do telesnej integrity fyzickej osoby. Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
je zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu. (...)“
Predmetný spôsob výpočtu nemajetkovej ujmy v obdobných veciach (teda, že výšku nemajetkovej
ujmy stanovuje súd a nemožno ju akokoľvek vypočítať prostredníctvom matematického vzorca) bol

prijatý množstvom súdov Slovenskej republiky vrátane okresných súdov v Banskobystrickom kraji, ktoré
boli potvrdené aj Krajským súdom v Banskej Bystrici. Z uvedeného dôvodu žalovaný považuje za
správne, aby sa aj v tomto prípade prihliadalo na všetky okolnosti prípadu a bol to súd, ktorý určí
výšku nemajetkovej ujmy v prípade, ak bude konštatovať existenciu nároku a teda na výpočty žalobcu
neprihliadne.
IV. K priemernému pracovnému času žalobcu

Žalovaný poukazuje na body IV. až VI. vyjadrenia k žalobe, kde rozsiahle rozobral pojmy zo smernice
2003/88/ES. Argumentácia v predmetných bodoch vyjadrenia k žalobe vyplýva priamo z ustanovení
smernice 2003/88/ES a to z dôvodu, ako ustanovil aj sám žalobca, súdnej praxe v obdobných prípadoch,
kedy súdy konštatujú neúplnú transpozíciu smernice 2003/88/ES.
Žalovaný k predmetnému uvádza, že prípadné konštatovanie nesprávnej, resp. neúplnej transpozície

smernice 2003/88/ES nie je spôsobilou skutočnosťou pre zásah do článku 6 písm. b) smernice 2003/88/
ES. Skutočnosť, že by žalovaný nesprávne transponoval smernicu 2003/88/ES do právneho poriadku
nezakladá automaticky porušenie článku 6 písm. b) smernice.
Ak by aj súd prvej inštancie konštatoval, že došlo k nesprávnej, resp. neúplnej transpozícií smernice
2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky a teda je jeho povinnosťou aplikovať smernicu

2003/88/ES priamo, tak musí skúmať samotné porušenie článku 6 písm. b), od ktorého si žalobca
odvodzuje svoj nárok na náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy.
Žalovaný nemôže súhlasiť s argumentáciou, že by bol článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES vo vzťahu
k žalobcovi porušený z dôvodu nesprávnej transpozície smernice 2003/88/ES, nakoľko predmetná
argumentácia je v absolútnom rozpore s logikou právnych noriem.

Článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES znie: Členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na
zabezpečenie toho, že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov: priemerný
pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.
Z uvedené jasne vyplýva, že bez bližšieho zaoberania sa počtom odpracovaných hodín v zmysle článku
2 smernice 2003/88/ES s prihliadnutím na dni neutrálne podľa článku 16 písm. b) smernice 2003/88/

ES a na referenčné obdobie podľa článku 19 nemožno konštatovať, že by skutočnosť, že žalovaný
nesprávne, resp. neúplne prebral smernicu 2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky
zakladala porušenie predmetného článku. Inými slovami skutočnosť, že by smernica 2003/88/ES nebola
správne transponovaná nemôže automaticky zakladať domnienku, že žalobca pracoval počas výkonu
svojej služby pravidelne viac ako 48 hodín. Je preto povinnosťou žalobcu preukázať samotné porušenie

článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES vo vzťahu k jeho plánu služieb, aby mohol byť v predmetnom
konaní úspešný.
Z uvedeného dôvodu nemožno súhlasiť s názorom žalobcu, že by nesprávnosť, resp. neúplnosť
transpozície smernice 2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky zakladala odôvodnenosť
uplatneného nároku a protiprávne konanie žalovaného. Uvedené by dokonca neodôvodňovalo ani len

existenciu prvej podmienky nároku na náhradu škody, keďže tou je až samotné porušenie smernice
2003/88/ES vo vzťahu k žalobcovi, išlo by len o ustanovenie priameho účinku smernice 2003/88/ES v
tomto konaní.
Žalovaný zároveň poukazuje aj na rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 16C/11/2023 zo
dňa 30. 01. 2024, ktorý žalobu zamietol v celom rozsahu z dôvodu jej nedôvodnosti. Žalovaný poukazuje

na body. 14 až 16 predmetného rozsudku, cit.:
„14. Len samotná prípadná nesprávna transpozícia smernice ešte žiadny nárok na náhradu škody
nezakladá,kuvznikuškodysúpotrebnéajnegatívnedôsledkyvpríčinnejsúvislostisporušenímpravidiel
obsiahnutých v Smernici. Vychádzajúc na tomto mieste z predpokladu, že Smernica by nebola do
vnútroštátneho poriadku transponovaná správne, a nijako nespochybňujúc dôvody uvedené vyššie,

potom pre prípadný vznik nároku na náhradu škody by bolo rozhodujúce porušenie dotknutých pravidiel
Smernice.Rozsahbremenažalobcutvrdiťrozhodujúceskutkovéokolnostiakoajrozsahjehodôkazného
bremena a vice versa aj miera zistenia skutkového stavu potrebného pre rozhodnutie vo veci sú určené
tzv. teóriou noriem, t. j. právna norma, ktorej aplikácia pripadá do úvahy, svojou hypotézou a dispozíciouurčujezameraniedokazovaniaamieruapotrebuzisťovaniarozhodujúcichskutkovýchokolností.Vtomto
prípade aplikovanou normou je pravidlo o maximálnom priemernom pracovnom čase pre každé obdobie
siedmich dní vrátane nadčasov neprekračujúcom 48 hodín. Prípadný nárok žalobcu je preto potrebné

založiť na skutkovom základe, ktorý bude vychádzať z pravidelne striedajúcich sa sedemdňových
období. ... ani Smernica ani Zákonník práce ani zákon č. 315/2001 Z. z. nestanovuje, že aj služobná
pohotovosť na pracovisku musí byť zaplatená rovnakou sadzbou ako tzv. odpracované hodiny. Zákonom
stanovená výška náhrady za služobnú pohotovosť je pre súd záväzná a jej neuspokojivú hodnotu
nemožno obchádzať žalobou o náhradu nemajetkovej ujmy.

15. Aj keby ako porušenie pravidla obsiahnutého v článku 6 písm. b) Smernice postačilo už len samotné
prekročenie 48-hodinového času v niektorých týždňoch, bez ohľadu na celkový priemerný pracovný
čas žalobcu, pre vznik nároku na náhradu žalobou uplatnenej nemajetkovej ujmy okrem porušenia
uvedeného pravidla je rozhodujúca existencia peňažnou formou odčiniteľných negatívnych následkov v
priamej príčinnej súvislosti s porušením uvedeného pravidla t. j. v súvislosti so samotným prekročením
48-hodinového pracovného času v týždni.

16. Nárok žalobcu nemožno založiť na skutkovom základe vychádzajúcom z rozsahu jeho pracovného
času v priebehu jednotlivých mesiacov preto, že z pohľadu aplikovanej právnej normy nie je rozsah
pracovného času žalobcu v každom mesiaci rozhodujúci. ... Údaj o výške FPČ vo výplatných páskach je
iba teoretické číslo vyjadrujúce koľko pracovných hodín základného pracovného času má zamestnanec
k dispozícii v mesiaci pri jeho spôsobe rozvrhnutia pracovného času, nehovorí však nič o tom, koľko

z toho zamestnanec v mesiaci aj reálne odpracoval. Ako pracovný čas možno posudzovať len hodiny
strávené v práci ako odpracované hodiny alebo pohotovosťou v mieste výkonu štátnej služby, iba tieto
hodiny spolu tvoria celkový pracovný čas, a ich celkový počet je možné zistiť len po skončení mesiaca
v závislosti o reálneho výkonu práce zamestnancom. Čas dovolenky (D) ani čas voľna za sviatok (VS)
nie sú pracovným časom, ale sú práve dobou určenou na regeneráciu a oddych (zhodne článok 2 bod

1 a bod 2 Smernice, aj § 85 ods. 1 Zákonníka práce aj § 85 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.). Ako výkon
práce nemožno posudzovať ani dni, v ktorých zamestnanec nepracoval z dôvodu práceneschopnosti
(PN), alebo z dôvodu návštevy lekára (LEK) či sprevádzania rodinného príslušníka (SRP) alebo z iných
dôvodov (SVP). Pracovné hodiny pripadajúce na deň, ktorý žalobca z rôznych dôvodov neodpracoval
(D, VS, PN, LEK, SRP, SVP) však stále zostávajú súčasťou hodnoty FPČ v danom mesiaci. Celkový

počet hodín FPČ v každom mesiaci je určený iba tým, koľko pracovných dní v mesiaci prichádza do
úvahy podľa spôsobu rozvrhnutia pracovného času zamestnanca a koľko pracovných hodín v týchto
dňoch zamestnanec môže teoreticky odpracovať, ak by odpracoval všetky dni v mesiaci. Celkový počet
hodín FPČ je pritom určený vopred na začiatku mesiaca bez ohľadu na to, že neskôr v priebehu mesiaca
zamestnanec jeden alebo viac pracovných dní reálne neodpracuje – takéto skutočnosti sa potom na

výplatnej páske zaznamenajú v iných položkách, ale nie v úprave hodnoty FPČ.“
Podľa názoru žalovaného je povinnosťou súdu skúmať v prvom rade, či vôbec došlo k porušeniu
smernice 2003/88/ES, nakoľko prípadné konštatovanie jej nesprávnej transpozície nie je spôsobilé byť
v priamej príčinnej súvislosti s akoukoľvek žalobcom tvrdenou nemajetkovou ujmou.
Žalovaný má za to, že obsahom žaloby je náhrada nemajetkovej ujmy spôsobenej porušovaním

smernice 2003/88/ES z dôvodu jej nesprávnej, resp. neúplnej transpozície do právneho poriadku
Slovenskej republiky. Z uvedeného dôvodu je nevyhnutné, ako už bolo vyššie spomenuté, aby súd
skúmal, či pri priamej aplikácií smernice 2003/88/ES aj skutočne došlo k jej porušeniu a ak áno, tak v
akom rozsahu, resp. v akom rozsahu došlo k ujme na nemajetkovej, teda vnútornej sfére toho-ktorého
žalobcu.

Neexistuje spôsob, ktorým by bolo možné všeobecne určiť, že všetci príslušníci Hasičského a
záchranného zboru disponujú rovnakou nemajetkovou ujmou, keďže každého život je rozdielny a
rovnako aj rozvrh služieb, branie si dovoleniek, výber voľných dní či nástup na PN-ku sú rozdielne.
Z praxe súdov po celej Slovenskej republike je zrejmé, že aj spôsob výpočtu nemajetkovej ujmy nemôže
byť vo forme matematickej rovnice vyplývajúcej z ustanovení o mzdových nárokov (§ 122 zákona č.

315/2001 Z. z.) a teda ani tento spôsob nemôže predstavovať určitú „alfu-omegu“ tak, ako to prezentuje
právny zástupca žalobcu.
Z uvedeného dôvodu si žalovaný dovolí znovu, tentokrát v krátkosti, vysvetliť predmetný prepočet
priemerného služobného času žalobcu, ktorý predkladá ako prílohu tohto vyjadrenia.
Žalovaný súdu prvej inštancie predložil prepočet skutočne odpracovaných hodín, do ktorých zavrhoval

všetky hodiny v zmysle článku 2 ods. 1 smernice 2003/88/ES. V tomto smere poukazujeme napríklad
na rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 3C/18/2023 zo dňa 02. 02. 2024, cit.: „Fond
pracovného času v každom mesiaci nie je veličina, z ktorej by sa malo vychádzať, pretože ide len ovyjadrenie počtu pracovných hodín, ktoré má zamestnanec pri jeho spôsobe rozvrhnutia pracovného
času k dispozícií, nevyjadruje reálne číslo, koľko zamestnanec v práci za mesiac skutočne odpracoval.“
Žalovaný teda poukazuje na článok 2 ods. 2 smernice 2003/88/ES, cit.: „čas odpočinku je akýkoľvek čas,

ktorý nie je pracovným časom.“ Zároveň žalovaný poukazuje na § 97 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.,
ktorý posudzuje určité časy odpočinku ako služobný čas, avšak tieto časy odpočinku nie sú služobným
časom. § 97 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. predmetné časy odpočinku len posudzuje ako služobný
čas z dôvodu, aby sa aj tento čas odpočinku, za ktorý žalobcovi patrí náhrada mzda, odzrkadlil vo fonde
pracovného času a teda aj na výplatných páskach.

Žalovaný má za to, že ide o nesmierne dôležitú skutočnosť v predmetnom konaní a súd je povinný na
ňu prihliadnuť.
Avšak, je zrejmé, že aj prípadná priama aplikácia smernice 2003/88/ES by nebola spôsobilou
skutočnosťou na preukázanie porušenia smernice 2003/88/ES teda zásahu do práv žalobcu podľa jej
článku 6 písm. b). Z uvedeného dôvodu neexistuje žiaden dôvod na to, aby súd vyhovel predmetnej
žalobe v akomkoľvek rozsahu.

V. K výške nemajetkovej ujmy
Z opatrnosti žalovaný však poukazuje aj na výšku nemajetkovej ujmy, ktorú žiada žalobca. Predmetná
žalovaná suma predstavuje marginálny rozdiel oproti najnovším rozsudkom okresných súdov, resp.
krajských súdov, v predmetných veciach. Súdna prax v prípadoch, kedy došlo k porušeniam smernice
2003/88/ES sa ustálila v rozsahu 1.500 EUR až 2 500 EUR.

Žalovaný preto poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/85/2023 zo dňa 06.
03. 2024, cit: „Napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný z dôvodu neodôvodnenia priznanej výšky
nemajetkovej ujmy 6 996,04 EUR. Zároveň súd v svojom rozhodnutí neprihliadal na bežnú rozhodovaciu
prax súdov v obdobných prípadoch, v ktorých súdy priznávajú priemernú náhradu približne 2 500
EUR, (...)“ a ďalej v bode 26., cit.: „ (...) výška náhrad nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch

iných žalobcov sa pohybuje v rozpätí od 1 500 EUR do 2 500 EUR (viď rozhodnutia Krajského
súdu v Košiciach sp.zn. 6Co/35/2022, 6Co/60/2022, 6Co/193/2022, 6Co/102/2022, 11Co/222/2020,
11Copr/1/2020, 11CoPr/4/2020 – vo všetkých priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 2 000 EUR,
sp. zn. 2CoPr/3/2019 – priznaná náhrada 1 500 EUR a sp.zn. 6Co/129/2022 – priznaná náhrada 2 500
EUR).“

ZrovnakéhodôvodužalovanýpoukazujeajnauznesenieKrajskéhosúduvKošiciachsp.zn.5Co/7/2023
zo dňa 09. 01. 2024, ktorým odvolací súd rovnako zrušil rozhodnutia súdu prvej inštancie a vec vrátil
na nové konanie taktiež poukazujúc na rôzne rozhodnutia krajských súdov, v ktorých je za „bežnú prax
súdov“ označovaná čiastka od 1 500 EUR do 2 500 EUR.
ŽalovanýzrovnakédôvodupoukazujeďalejajnanedávneuznesenieKrajskéhosúduvKošiciachsp.zn.

5Co/82/2023 zo dňa 03. 04. 2024, ktorým rovnako zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie konštatujúc,
že priznaná suma 4 445,48 EUR je nedôvodne vysoká.
Žalovaný ďalej poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6Co/66/2023 zo dňa 19. 06.
2023 bod 46., ktorý sa priklonil k rovnakému záveru a zrušil rozsudok Okresného súdu Michalovce č. k.
5C/22/2022-150 zo dňa 05. 12. 2022, ktorým súd priznal žalobcovi nárok na náhradu nemajetkovej ujmy

vo výške 5 640,93 EUR a vec vrátil na nové konanie. Žalovaný poukazuje aj na uznesenie Krajského
súdu v Košiciach 11CoPr/1/2023 zo dňa 17.04.2024, ktorý rovnako v bode 12. a 13. stanovil spôsob
stanovenia výšky náhrady nemajetkovej ujmy, ako aj bežnú prax súdov v rozsahu 1 500 EUR až 2 500
EUR.
Žalovaný si dovolí poukázať aj na niekoľko ďalších rozhodnutí a výšku súm, ktorá bola priznaná v

obdobných prípadoch, napríklad:
- Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 9CoSp/4/2020 z 05. 05. 2021 – 2 089 EUR,
- Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Co/1/2020 z 19. 11. 2020 – 2 000 EUR,
- Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Co/54/2020 z 03. 12. 2020 – 2 452,92 EUR,
- Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Co/60/2019 z 05. 03. 2020 – 1 500 EUR,

- Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11CoPr/4/2019 z 06. 05. 2020 – 1 500 EUR,
- Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 15Co/6/2020 z 24. 11. 2020 – 243,98 EUR,
- Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6Co/193/2023 z 19. 04. 2024 – 1 500 EUR,
- Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 2C/17/2021 z 20. 05. 2022 – 2 100 EUR,
- Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 2C/15/2021 z 27. 05. 2022 – 2 100 EUR,

- Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 5C/16/2021 z 19. 04. 2022 – 2 100 EUR,
- Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 3C/15/2021 z 11. 05. 2022 – 2 400 EUR,
- Rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 21C/60/2022 z 02. 02. 2023 – 0,00 EUR,
- Rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 16C/11/2023 z 30. 01. 2024 – 0,00 EUR,- Rozsudok Okresného súdu Humenné sp. zn. 21C/45/2023 z 10. 04. 2024 – 1 200 EUR,
- Rozsudok Okresného súdu Humenné sp. zn. 5C/76/2023 z 11.01.2024 – 1 500 EUR.
Respektíveajinérozhodnutia,akonapríkladrozhodnutieOkresnéhosúduKošiceIIsp.zn.37Cpr/6/2016

zo dňa 29. 11. 2021 (priznaná suma vo výške 1 500,- EUR), rozhodnutie Okresného súdu Stará Ľubovňa
sp. zn. 25C/29/2019 zo dňa 24. 11. 2020 (priznaná suma vo výške 1 200,- EUR), rozhodnutie Okresného
súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 19C/23/2022 zo dňa 10. 11. 2022 (priznaná suma vo výške 1 000,- EUR).
V skratke žalovaný poukazuje aj na rozhodnutia Okresného súdu Pezinok sp. zn. 47C/3/2022,
9C/43/2022, 4C/60/2022, 47C/2/2022, 45C/63/2022, 8C/64/2022 alebo 8C/51/2023, ktorými súd priznal

po 2 500 EUR; rozhodnutia Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 12C/24/2023, 6C/29/2023,
17C/12/2023, 17C/13/2023, 17C/16/2023, 17C/17/2023 alebo 10C/6/2023, ktorými súd priznal 2 000
EUR; rozhodnutia Okresného súdu Rožňava sp. zn. 6C/35/2023, 6C/36/2023, 6C/37/2023, 6C/38/2023,
6C/88/2023, 11C/56/2023, 11C/89/2023 alebo 1C/38/2023, ktorými súd priznal 2 000 EUR; rozhodnutia
Okresného súdu Prievidza sp. zn. 8C/23/2023, 8C/24/2023 alebo 8C/34/2023, ktorými súd priznal 2 000
EUR; rozhodnutie Okresného súdu Trebišov sp. zn. 13C/7/2023, ktorým súd priznal 2 000 EUR.

Jezrejmé,žesúdypocelejSlovenskejrepublikesaneprikláňajúkmatematickémuvýpočtunemajetkovej
ujmy.
Zároveň je zrejmé, že súdy mimo Banskobystrického kraja, resp. aj niektoré súdy v rámci
Banskobystrického kraja, priznávajú výšku náhrady nemajetkovej ujmy v rozsahu 1 000 EUR až 2 500
EUR, resp. viac iba v odôvodnených prípadoch a aj to len do výšky približne 3 500 EUR.

Žalovaný zároveň dodáva, že súdy Slovenskej republiky skúmajú aj samotné porušenie smernice
2003/88/ES a jeho rozsah, nakoľko nemožno generalizovane ustanoviť, že by nesprávna, resp. neúplná
transpozícia smernice 2003/88/ES zakladala akýkoľvek nárok tomu-ktorému žalobcovi bez bližšieho
zisťovania špecifických osobitostí toho-ktorého prípadu.
Žalovaný preto považuje za dôvodné, aby aj v tomto prípade sa súd zaoberal predloženými výpočtami

priemerného týždenného služobného času žalobcu a na tieto prihliadol pri určovaní príp. výšky náhrady
nemajetkovej ujmy.
VI. K niektorým tvrdeniam žalobcu
K bodu 11 repliky žalovaný uvádza, že prepočet predostretý žalovaným vychádza priamo zo smernice
2003/88/ES, keďže práve žalobca považuje zákon č. 315/2001 Z. z. za neaplikovateľný z dôvodu, že v

ňom nie je transponovaná smernica 2003/88/ES úplne. Z uvedeného dôvodu žalobca predostrel súdu
prvého stupňa výpočet priemerného týždenného pracovného času, ktorý vyplýva, ako už bolo vyššie
uvedené, priamo zo smernice 2003/88/ES tak, ako to tvrdí žalobca.
Nakoľko žalobca tvrdí, že nedošlo k úplnej transpozícií smernice 2003/88/ES a teda je nevyhnutné
aplikovať smernicu 2003/88/ES priamo, tak žalovaný pristúpil k prepočtu priemerného týždenného

služobného času podľa tejto smernice a odklonil sa od dikcie zákona č. 315/2001 Z. z. Zároveň žalovaný
dodáva, že ak by sme šli podľa zákona č. 315/2001 Z. z., tak tento bol rovnako dodržaný.
Žalovaný k bodu 18. repliky uvádza, že § 97 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. nepovažuje, ale len
posudzuje tieto časy odpočinku ako výkon štátnej služby. Žalobca veľmi nesprávne používa slovo
„považovať“ a nezmyselne ho zamieňa s pojmom „posudzovať“. Z gramatického výkladu predmetného

ustanovenia je zrejmé, že pojem „posudzuje“ neznamená, že predmetné časy odpočinku sú výkonom
štátnej služby. Predmetné časy odpočinku sa len posudzujú ako výkon štátnej služby, čo predstavuje
diametrálny rozdiel v tvrdeniach žalobcu a skutočnosťou podľa § 97 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.
Predmetný rozdiel sa vzťahuje teda aj vyjadrenie žalobcu, že je jedno či sa na účely mzdy evidujú
odpracované hodiny alebo nie, keďže údajne jeho plat vychádza z tarifného platu v závislosti od

konkrétnej platovej triedy. Je zrejmé, že tvrdenie žalobcu je nepravdivé a to z dôvodu, že v prípade, ak by
sa predmetné časy odpočinku neposudzovali ako výkon štátnej služby, tak by žalobca v žiadnom mesiaci
nenaplnil fond pracovného času a teda by mu nemohla byť vyplatená ani odmena podľa platových
tabuliek. Preto je nanajvýš podstatné, či sa teda tieto časy posudzujú ako výkon štátnej služby alebo
nie, a teda tieto tvrdenia žalobcu sú zavádzajúce a nepravdivé.

K bodu VI repliky K pojmu „priemerný čas“ žalovaný uvádza, že nie je podstatné, či ustálime referenčné
obdobie podľa smernice 2003/88/ES alebo podľa zákona č. 315/2001 Z. z. Zo smernice celkom zrejme
vyplýva, že pri protipožiarnych službách je referenčné obdobie na výpočet priemerného týždenného
pracovného času 6 mesiacov. Vyplýva to z účelu predmetných ustanovení, keďže v prípadoch podľa
článku 17 je nevyhnutné na účely zabezpečenia chodu predmetných odvetví, ktoré vyžadujú neustálu

činnosť, aby bolo možné sa odchýliť od 4-mesačných referenčných období a toto obdobie rozšíriť až do
rozsahu 12 mesiacov v určitých špecifických prípadoch za podmienok stanovených smernicou 2003/88/
ES. Z uvedeného dôvodu žalovaný poukazuje na článku 19, ktorý stanovuje, že referenčné obdobie v
tomto prípade je 6 mesiacov.Zároveň, nakoľko žalobca veľmi zmätočne preskakuje zo smernice 2003/88/ES na zákon č. 315/2001 Z.
z. a späť podľa toho, ktoré ustanovenie mu vyhovuje viac, žalovaný uvádza, že predmetná časť smernice
a teda referenčné obdobie dlhé 6 mesiacov bola s určitosťou transponovaná aj do vnútroštátneho

právneho poriadku Slovenskej republiky. Účel § 86 zákona č. 315/2001 Z. z. je totožný s účelom
článkov 16 a 19, teda rozvrhnutie služobného času do určitých referenčných období. Tieto ustanovenia
vytvárajú priestor na rozvrhovanie služieb do určitého časového rozmedzia, v rámci ktorého sa počíta
priemerný pracovný čas. V podmienkach Slovenskej republiky sa toto časové rozmedzie chápe ako 6
kalendárnych mesiacov v rade, konkrétne v čase od januára do júna a od júla do decembra. Zároveň zo

smernice 2003/88/ES vyplýva len, že referenčné obdobie predstavuje 6 kalendárnych mesiacov po sebe
a vôbec ho „neukotvuje“ do konkrétnych kalendárnych mesiacov. Z uvedeného dôvodu, ak prijmeme
argumentáciu žalobcu, že smernica 2003/88/ES bola nesprávne transponovaná a je nevyhnutné ju
aplikovať priamo, tak na účely predmetného súdneho konania, ako aj ďalších obdobných, možno prijať
záver, že podľa smernice 2003/88/ES vychádzame zo šiestich po sebe nasledujúcich mesiacov na účely
výpočtupriemernéhopracovnéhočasužalobcuatedaobdobieposledných3rokovrozdelímedošiestich

6-mesačných referenčných období, v rámci ktorých vypočítame priemerný pracovný čas žalobcu.
K bodu VII. repliky žalovaný uvádza, že predmetom žaloby nie je otázka, či sa má služobná
pohotovosť započítavať do fondu pracovného času na účely výplaty plnej zložky mzdy, ale otázka,
že ak započítame služobnú pohotovosť do pracovného času, či dôjde k prekročeniu 48-hodinového
maximálneho týždenného pracovného času.“

5. Súd vykonal dokazovanie na pojednávaní konanom dňa 28.10.2024 výsluchom strany a to žalobcu,
oboznámením sa s prednesom právneho zástupcu žalobcu, oboznámením sa s prednesom zástupkyne
žalovaného, ako aj oboznámením sa s listinnými dôkazmi a to dokladmi žalobcu k vymenovaniu za
príslušníka HaZZ, rozpisom pracovnej pohotovosti, vyčíslením nároku žalobcu, výplatnými páskami

žalobcu, plánom služieb, dokladmi žalovaného, prehľadom plánu služieb, výpočtom priemerného
služobného času žalobcu a zistil tento skutkový stav.

6. Súd z výsluchu strany a to žalobcu na pojednávaní konanom dňa 28.10.2024 zistil, že tento v celom
rozsahu sa pripája k písomne podanej žalobe, k ich písomným vyjadreniam, ako aj k vyjadreniu svojho

právneho zástupcu a na základe vyššie uvedeného žiada žalobe v celom rozsahu vyhovieť. K veci
uviedol, že pracuje v hasičskom zbore ako hasič od roku 2021 v hasičskej stanici E., pričom má
nerovnomerne rozvrhnutý pracovný čas, to znamená, že má 24-hodinové zmeny. Táto skutočnosť sa
prejavuje v jeho osobnom živote tak, že čo sa týka jeho vzťahu s C., tak sa ho často pýta prečo je to
takto, prečo takto pracuje a on jej nevie na to odpovedať. Ďalej sa to prejavuje napr. tým spôsobom, že

sa snaží pomáhať svojim rodičom a po 24 hodinovej zmene by mal mať nárok na 48 hodinový odpočinok,
pričom sa často stáva, že aj po odpracovaní 24 hodinovej zmeny musí ostať v práci a prejavuje sa to
tým spôsobom, že bol dohodnutý niečo s otcom alebo s C. a nemôže to z týchto dôvodov splniť. K veci
uviedol, že čo sa týka jeho voľného času, tak sa snaží venovať turistike, ako aj bicyklovaniu a napr. keď
sa dohodne s kamarátmi, že urobia nejakú túru a kvôli tomu, že musí ostať v práci, to nevie zrealizovať.

Čo sa týka čerpania náhradného voľna, resp. čerpania dovoleniek, tak stáva sa napr. že si naplánuje
buď dovolenku alebo náhradné voľno, avšak musí ostať v práci napr. z toho dôvodu, že je naplánované
nejaké školenie, vtedy sa mu napr. dovolenka vymaže a takto to pokračuje ďalej. Čo sa týka pomoci
rodičom, tak rodičia majú rodinný dom a okolo rodinného domu chovajú sliepky, ošípané a podobne,
pričom mama pracuje ako opatrovateľka v H. a chodí na 2-týždňové zmeny a teda stáva sa, že iba otec

je doma a keďže otec má zdravotné problémy, snaží sa rodičom, keďže tak bol vychovaný čo najviac
pomáhať pokiaľ mu to voľný čas umožní. Dôvod prečo sa rozhodol pre prácu hasiča bol ten, že jeho I.
bol J. a fakticky aj od neho inklinoval k tomu a vždy chcel robiť túto prácu a preto sa pre ňu rozhodol.
K veci uviedol, že v súčasnosti zdravotné problémy nemá.

8. Súd v prvom rade sa zaoberal námietkou žalovaného miestnej a kauzálnej nepríslušnosti tunajšieho
súdu a námietku svojej pasívnej vecnej legitimácie.

9. Podľa § 19 písm. b) CSP, popri všeobecnom súde žalovaného je na konanie miestne príslušný aj súd,
v ktorého obvode nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu škody.

10. Podľa § 40 CSP, súd aj bez námietky skúma vecnú príslušnosť, kauzálnu príslušnosť a funkčnú
príslušnosť počas celého konania; kauzálnu príslušnosť v obchodnoprávnych sporoch súd skúma iba
do otvorenia pojednávania alebo predbežného prejednania sporu.11. Podľa § 42 CSP, ak je námietka miestnej nepríslušnosti nedôvodná alebo ak nie je uplatnená
včas, súd na ňu neprihliadne a spor prejedná a rozhodne. Neprihliadnutie na námietku súd odôvodní v

rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

12. Podľa § 43 ods. 1 CSP, ak súd postupom podľa § 40 a 41 zistí, že nie je príslušný, bezodkladne
postúpi spor príslušnému súdu bez rozhodnutia a upovedomí o tom žalobcu. Žalovaného upovedomí
len vtedy, ak mu už bola žaloba doručená.

13. Pokiaľ žalovaný namietal miestnu nepríslušnosť tunajšieho súdu, túto námietku súd vyhodnotil ako
nedôvodnú a v zmysle § 42 CSP na ňu neprihliadol. Predmetom konania je nárok žalobcu na náhradu
škody. Zo skutočností uvádzaných v žalobe je zjavné, že za skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu
škody, žalobca označil zásah do jeho práv postupom žalovaného, v dôsledku čoho mu vznikla škoda a
to v súvislosti v výkonom povolania žalobcu. Miesto výkonu jeho stálej služobnej činnosti je hasičská

stanica v E., ktoré je v územnom obvode Okresného súdu Zvolen, kde vznikli a prejavili sa následky
škody vo forme nemajetkovej ujmy. S poukazom na ust. 19 písm. b) CSP je tak miestna príslušnosť
tunajšieho súdu daná. Kauzálnu príslušnosť súd skúma ex offo aj v prípade, ak žiadna zo strán takúto
námietku nevznesie. Súd pri začatí konania nezistil, že by sa jednalo o pracovnoprávny spor, kde od
platnosti a účinnosti novely CSP súvisiacej so zmenou súdnej mapy sa kauzálne príslušným súdom

od 01. 06. 2023 v individuálnych pracovnoprávnych sporoch stal Okresný súd Banská Bystrica pre
obvod Krajského súdu v Banskej Bystrici. Doposiaľ vo všetkých právoplatných rozhodnutiach súdov SR
boli opakovane vyvrátené námietky žalovaného, že v obdobných sporoch sa jedná o pracovnoprávny
spor, s čím súvisela aj námietka pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, bolo jednoznačne ustálené,
že žalobca podáva žalobu o náhradu škody, ktorá mu vznikla porušením práva Európskej únie. Súd

pri úvahe o jeho právomoci vo veci konať a rozhodnúť dospel k záveru, že jeho právomoc je daná,
keďženeexistuježiadnyinýorgándisponujúcikompetenciounarozhodnutieoprávežalobcunanáhradu
nemajetkovej ujmy voči štátu za porušenie práva EÚ. Súd preto konštatuje, že je vecne a miestne
príslušným na rozhodovanie a prejednanie žaloby žalobcu.
Pokiaľ súd zotrval na posúdení nároku žalobcu ako nároku o náhradu škody, ktorá mu vznikla porušením

práva Európskej únie, nebola dôvodná ani námietka pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, keďže
predmetomžalobyniejepracovnoprávnyspor,niejedôvod,abyžalobcažalovalsvojhozamestnávateľa.
Naopak bolo doposiaľ vždy právoplatne judikované, že žalovaný je v spore pasívne vecne legitimovaný
- pasívne vecne legitimovaným subjektom v danom spore je Slovenská republika, v mene ktorej koná
Ministerstvo vnútra SR ako orgán, do pôsobnosti ktorého spadá aj Hasičský a záchranný zbor. V

tejto súvislosti treba poukázať na princíp právnej istoty vyjadrený v článku 2 C. s. p., ktorý znamená
okrem iného aj legitímne očakávania sporových strán, že ich spor bude rozhodnutý spravodlivo. Hoci
o otázkach, ktoré súdu v tomto konaní rieši ako otázky predbežné, neexistuje „ ustálená rozhodovacia
prax najvyšších súdnych autorít“, existuje stabilná rozhodovacia prax súdov prvoinštatnčných, ako aj
súdov druhoinštančných, a žalovaný neuviedol žiadne také skutočnosti a dôkazy, z ktorých by súd mohol

vyvodiť iné právne závery.
Žalovaný v konaní namietal tvrdenie žalobcu, že dotknutá Smernica nebola do právneho poriadku SR
transformovaná správne, tvrdil, že úprava v ZoHaZZ neodporuje dotknutej Smernici, a že nie je daný
základ nároku žalobcu na náhradu škody v dôsledku porušenia jeho práv plynúcich z čl. 2 a 6 písm.
b) Smernice 2003/88/ES.

14. Podľa Čl.2 ods. 1 CSP, ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov
musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Podľa ods. 2, právna istota
je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou
rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v

ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Podľa ods. 3, ak sa
spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti prípadu rozhodne inak, každý
má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu.
Súd poukazuje na princíp právnej istoty vyjadrený v článku 2 C. s. p., ktorý znamená okrem
iného aj legitímne očakávania sporových strán, že ich spor bude rozhodnutý spravodlivo. Zásada

právnej istoty je integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces. Ochrane právnej istoty ako
základnému aspektu právneho štátu venuje náležitú pozornosť aj Európsky súd pre ľudské práva
vo svojej judikatúre (rozsudok vo veci Brumărescu proti Rumunsku z 28. októbra 1999 a vo veci
Ryabykh proti Rusku z 24. júla 2003). Žalovanému, ktorý je stranou sporu na strane žalovanéhovo všetkých takýchto obdobných sporoch sú isto známe závery stoviek právoplatných rozhodnutí
súdov SR (provinštančných a druhoinštančných), že dotknutá Smernica nebola do ZoHaZZ prevzatá
správne, pretože vnútroštátna právna úprava (ZoHaZZ) umožňuje zamestnávateľovi nezapočítať

neaktívnu časť služobnej pohotovosti do služobného času v rozpore s čl. 2 Smernice a rozvrhnúť
žalobcovi - príslušníkovi HaZZ služobný (pracovný) čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu
stanovenú v čl. 6 písm. b/ predmetnej smernice, a zároveň že základ nároku žalobcu je tak daný,
keďže sú splnené 3 podmienky: 1. cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom
práva a porušenie je dostatočne závažné; 2. existencia škody a 3. priama príčinná súvislosť medzi

porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom. Bolo by nadbytočné opakovane v tomto
rozhodnutí uvádzať totožné obsiahle odôvodnenie, preto súd poukazuje príkladom na závery rozsudku
prejednávajúceho senátu sp.zn. 13C/15/2023 zo dňa 24.07.2023 v spojení s rozsudkom Krajského
súdu Banská Bystrica sp.zn. 13Co/73/2023 z 31.07.2024 ako aj na ine rozhodnutia KS BB ako napr.
(11Co/85/2023,17Co/141/2023,15Co/25/2024,13Co/62/2023).Natýchtozáverochsúdvplnomrozsahu
zotrváva a odkazuje na ne.

15. Žalovaný namietal, že žalobca v konaní nepreukázal skutočnosť, že v tomto konkrétnom prípade
došlo k prekračovaniu maximálneho týždenného pracovného času 48 hod./ týždenne, keď namietol
správnosť výpočtu žalobcu uvedený v žalobe a zároveň predložil súdu vlastný výpočet priemerného
týždenného pracovného času.Kontrolný výpočet vykonal žalovaný len pre účely tohto súdneho konania,

neexistuje žiadna úprava na nerovnomerné rozvrhovanie služobného času pri plánovaní služieb v rámci
vopred určených „referenčných období“ tak, aby aj pri zohľadnení času neaktívnej časti služobnej
pohotovosti nedochádzalo k prekračovaniu maximálneho týždenného pracovného času tak, ako to
uviedol žalobca v žalobe. Nie je zrejmé, na základe čoho potom žalovaný v tomto konaní vychádzal
z ním určených referenčných období stanovených výlučne na obdobie, za ktoré si žalobca uplatňuje

svoj nárok. Podmienky pre neprekračovanie maximálneho týždenného pracovného času musia byť
pre všetkých zamestnancov rovnaké, nemôžu byť pre každého jednotlivého hasiča odlišne stanovené.
Podľa všeobecnej zásady čl.6 Smernice členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie
toho, že nebude prekračovaný maximálny týždenný pracovný čas nad 48 hod./týždenne pre každé
obdobie siedmich dní. Žalovaný neuviedol žiadne také všeobecne záväzné opatrenie, ktoré by uvedené

zabezpečovalo pri rozvrhovaní služobného času hasičov slúžiacich v zmenách v určenom referenčnom
období 6 mesiacov. Pri tom nie je sporné, že aktuálne je určovaný plán služieb na mesačnej báze,
žalovaný neuviedol, akým spôsobom pri takomto rozvrhovaní služieb sa zabezpečí neprekračovanie
maximálneho týždenného pracovného času 48 hod./ týždenne. Podľa rozsudku Súdneho dvora
C-254/18: „Článok 6 písm. b), článok 16 písm. b) a článok 19 prvý odsek smernice Európskeho

parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného
času sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá na účely výpočtu
priemerného týždenného pracovného času stanovuje referenčné obdobia, ktoré sa začínajú a končia
v určitých kalendárnych dátumoch, pokiaľ táto právna úprava obsahuje mechanizmy, ktoré umožňujú
zabezpečiť, že priemerný maximálny týždenný pracovný čas v rozsahu 48 hodín bude rešpektovaný

počas každého obdobia šiestich mesiacov zapadajúceho do rámca dvoch po sebe nasledujúcich
pevných referenčných období.“ Naša vnútroštátna právna úprava v prípade hasičov neobsahuje žiadne
mechanizmy, ktoré by zabezpečili, že nebude prekračovaný 48 hodinový týždenný pracovný čas v
každom období dvoch po sebe nasledujúcich pevných referenčných období. Žalobca uviedol výpočet
priemerného týždenného pracovného času za jednotlivé roky pri zohľadnení skutočného počtu hodín

služobnej pohotovosti, ktorých výkon preukázal z dokladov získaných od žalovaného ( ktoré slúžia
na výpočet mzdy), kedy evidentne opakovane dochádza k prekročeniu maximálneho priemerného
týždenného pracovného času. Preto súd tvrdenie žalobcu považoval za preukázané. Potom sa súd
plne stotožňuje s výpočtom žalobcu v žalobe, ktorý preukázal, že za celé žalované obdobie dochádza
k prekračovaniu maximálneho týždenného pracovného času (súd v tomto smere poukazuje aj na

zdôvodnenie námietok žalobcu proti výpočtom žalovaného viď bod 5. tohto odôvodnenia).

16. Súd sa vzhľadom na vyššie uvedené podrobnejšie zaoberá v dôvodoch rozhodnutia uplatnenou
výškou odškodnenia.

17. Podľa čl. 36 ods.1 písm. c), d) a e) zákona č. 460/1992 Zb. Ústavy SR (ďalej len ako „Ústava SR“),
zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje
najmä
ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci (písm. c),najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času (písm. d),
primeraný odpočinok po práci (písm. e).

18. Podľa § 11 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len ako
„Obč. Z.), fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a
ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

19. Podľa § 13 ods. 1 Obč. Z., fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od

neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov
a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Podľa ods. 2, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce
zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej
osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch. Podľa ods. 3, výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej
ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

20. Podľa § 853 ods. 1 Obč. Z., občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne upravené ani týmto
ani iným zákonom, sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom
im najbližšie.

21. Súdny dvor ustálil, že náhrada škody spôsobenej jednotlivcom porušením komunitárneho práva
zo strany členského štátu musí byť adekvátna spôsobenej škode. Keďže v tejto oblasti neexistuje
komunitárna právna úprava, kritériá na určenie rozsahu odškodnenia vyplývajú z vnútroštátneho
právneho poriadku, pričom však tieto kritériá nemôžu byť menej priaznivé ako tie, ktoré sa uplatňujú v
prípade porušenia vnútroštátneho práva, a rovnako tieto kritériá nesmú mať taký charakter, že spôsobia

praktickú nemožnosť dosiahnutia odškodnenia, prípadne ho neprimerane sťažia. V neposlednom rade
náhrada škody spôsobenej jednotlivcom porušením práva Únie musí byť primeraná vzniknutej škode,
aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu jeho práv. Je potom na vnútroštátnom práve členských štátov,
aby pri dodržaní zásady rovnocennosti a efektivity určili, či sa náhrada škody musí poskytnúť vo forme
udelenia dodatočného náhradného voľna, alebo vo forme finančného odškodnenia a aby definovali

pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady. Slovenská právna úprava neobsahuje pravidlá
na odškodňovanie jednotlivcov pri porušovaní komunitárneho práva. V posudzovanej veci dospel súd
k záveru, že je potrebné stotožniť sa s argumentáciou žalobcu, že nerešpektovaním Smernice mu
vznikla nemajetková ujma, ktorú je možné analogicky (pozn. súdu - § 853 Obč. Z.) posudzovať podľa
zásad upravených v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, vzťahujúcich sa na právo na ochranu

osobnosti. Podľa Článku 36 ods. 1 písm. c), d) a e) Ústavy SR majú mať zamestnanci (teda aj žalobca)
právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky a zákon (v danom prípade ZoHaZZ) im
má zabezpečiť o.i. ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci, najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného
času a primeraný odpočinok po práci (obdobne v zmysle čl. 40 Ústavy SR má každý právo na
ochranu zdravia). V oblasti pracovnoprávnej je právo na ochranu zdravia zabezpečované predovšetkým

zavádzaním takých opatrení, ako je organizácia pracovného času a odpočinku. Každý má pritom právo
na odpočinok a zotavenie vrátane rozumného vymedzenia pracovného času a pravidelne platenej
dovolenky tak, ako to je zakotvené aj v článku 24 Všeobecnej deklarácie ľudských práv. Samotná
Smernica 2003/88/ES, ako aj Smernica 89/391/EHS vychádzali z faktu, že ešte je stále príliš vysoký
výskyt pracovných úrazov a chorôb z povolania a preto sa musia bezodkladne zaviesť, resp. zlepšiť

preventívne opatrenia na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a tento cieľ sa nemá
podriaďovať ekonomickým úvahám. Všetci pracovníci majú mať primeranú dobu odpočinku a všetkým
pracovníkom spoločenstva sa musí poskytnúť minimálny denný, týždenný a ročný čas odpočinku
a primerané prestávky v práci. Na základe uvedeného je potom potrebné zaviesť maximálnu hranicu
týždenného času. Na základe dokladov predložených žalobcom vyplynulo, že pri určovaní ev. nariadení

pracovnej pohotovosti spolu s určeným služobným časom došlo k prekračovaniu maximálneho limitu
48-hodín priemerného pracovného týždňa u žalobcu v rozhodnom období (máj 2021 - február 2024) a
to najmä v súvislosti s nezapočítavaním neaktívnej časti služobnej pohotovosti do odpracovaného času
pre účely rozvrhovania služieb. Súd vzhľadom na uvedené potom konštatuje, že žalobcovi v príčinnej
súvislosti nerešpektovania čl. 2 a čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES vznikla nemajetková ujma, nakoľko

došlo (dlhodobo) k porušovaniu jeho základných osobnostných práv - práva na ochranu zdravia, práva
na ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci, práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, práva
na primeraný odpočinok po práci, ako aj práva na vedenie súkromného rodinného života. V zmysle §
13 Občianskeho zákonníka môže poškodená osoba požadovať popri morálnej satisfakcii aj peňažnúsatisfakciu a to tam, kde by sa satisfakcia morálna nejavila ako postačujúca. V prejednávanej veci, ktorá
vychádza z tej skutočnosti, že SR neprijala takú vnútroštátnu úpravu pri služobnom pomere hasičov,
aby boli transformované dotknuté ustanovenia smernice do vnútroštátneho poriadku, je potrebné

dospieť k záveru, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu, ako aj žaloba na odstránenie
trvajúcich následkov nie je na mieste, vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát)
a vzhľadom na dĺžku trvania neoprávnených zásahov zo strany žalovaného do práv žalobcu. Rovnako
tak neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým
ospravedlnenie. Tieto prostriedky nápravy za uvedených okolností strácajú svoju účinnosť a funkčnosť

a v takom prípade súdna prax nevylučuje možnosť bez ďalšieho uplatniť finančné zadosťučinenie.
Samotné ustanovenie § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka uvádza pritom možnosti domáhať sa
peňažného zadosťučinenia len príkladmo a podmienky pre vznik tohto práva sú splnené vo všetkých
prípadoch neoprávnených zásahov obdobnej závažnosti, kedy bude len morálne zadosťučinenie
nepostačujúce. Pokiaľ sú splnené všetky 3 podmienky, štát musí s výhradou nároku náhrady škody,
ktorá má základ priamo v práve Únie, napraviť následky spôsobenej škody podľa vnútroštátneho práva,

upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú škodu, pričom podmienky náhrady škody stanovené vo
vnútroštátnych právnych úpravách nemôžu byť menej výhodné ako podmienky týkajúce sa obdobných
vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada ekvivalencie) a nemôžu byť upravené tak, aby viedli
k praktickej nemožnosti, alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady (zásada efektivity). V danej
veci je podstatnou tá skutočnosť, že právo žalobcu na primeraný odpočinok po vykonanej práci je

permanentne - niekoľko rokov porušované, pričom povaha výkonu práce žalobcu je veľmi psychicky
ako aj fyzicky náročná, neraz si vyžaduje aj nasadenie vlastného života a preto je nesmierne dôležité,
aby žalobca mal možnosť si po vykonanej práci si aj primerane odpočinúť, venovať sa svojim záľubám,
rodine a iným aktivitám. V dôsledku aktuálnej právnej úpravy, pokiaľ čas služobnej pohotovosti nie
súčasťou služobného času, sa na strane žalobcu počas celého trvania služobného pomeru skracuje čas

odpočinku. Tým mal súd preukázanú existenciu škody na strane žalobcu, ktorá je nepochybne v priamej
príčinnej súvislosti s porušením komunitárneho práva. V dôsledku nerešpektovania čl. 2 ods. 1 a 2
a čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES pri rozvrhovaní pracovného času prišiel žalobca o veľký počet
hodín voľného času, ktoré by inak venoval rozvíjaniu osobných, rodinných a priateľských vzťahov, ako aj
fyzickej a psychickej relaxácii, čím došlo k zásahu do jeho osobnostných práv (práva na ochranu zdravia,

práva na ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci, práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času,
práva na primeraný odpočinok po práci a práva na vedenie súkromného rodinného života), za čo mu
nepochybne patrí nárok na primerané odškodnenie. Samotné konštatovanie porušenia práva nie je
dostatočným zadosťučinením a práve peňažná náhrada sa javí ako spôsobilá forma odškodnenia takejto
vzniknutej ujmy.

22. Pri posudzovaní nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy je súd viazaný len v tom smere, že
má posúdiť primeranosť uplatňovanej výšky náhrady ujmy, ktorú v dôsledku nesprávnej implementácii
normy Európskej únie žalobca utrpel. Spôsob určenia resp. posudzovania výšky je na úvahe súdu.
Slovenská právna úprava odlišuje medzi právom na ochranu osobnosti (§ 11 a nasl. Obč. z.) a právom

na náhradu škody (§ 415 a nasl. Obč. z.), nakoľko je medzi nimi pojmová i obsahová odlišnosť.
Právo na ochranu osobnosti predstavuje nemajetkové právo, rýdzo osobnej povahy a je úzko späté
s osobnosťou človeka a jej prejavmi. Právo na náhradu škody patrí tak fyzickej, ako aj právnickej
osobe a nemá povahu absolútnu, ale len povahu relatívnu a majetkovú. Zásadný rozdiel je aj medzi
odškodnenímnemajetkovejujmyvpeniazochanáhradyškodyakomajetkovejujmy,ktorýspočívavtom,

že pri určení nemajetkovej ujmy v peniazoch sa vychádza iba z predpokladu, akú ujmu mohol zásah
vyvolať a nemožno zistiť presne skutočnú ujmu, ktorú však v prípade náhrady škody treba presne uviesť
a preukázať (Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 20. apríla 2011, sp. zn. 4Cdo 168/2009). V zmysle
nálezu Ústavného súdu III. Ús 288/2017 z 05.12.2017, „...pri určovaní sumy nemajetkovej ujmy musia
všeobecné súdy zároveň zohľadňovať svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť a teda v súlade s princípom

rovnosti rozhodovať v porovnateľných veciach rovnako, a v ich judikatúre by tak mal existovať vzťah
priamej úmernosti medzi závažnosťou ujmy a výškou priznanej náhrady.“. Ústavný súd skonštatoval,
že priznanie náhrady nemajetkovej ujmy závisí vo veľkej miere na úvahe rozhodujúceho súdu, na druhej
strane však táto úvaha neznamená priestor na svojvôľu, či arbitrárnosť. Príslušný súd musí uskutočniť
dokazovanie a následne na základe z neho vyplývajúcich skutkových zistení posúdiť, či táto ujma vznikla

a ako bola závažná. Jej vznik pritom musí tvrdiť a doložiť navrhovateľ, ktorý nesie dôkazné bremeno.
Príslušné závery súdu musia byť riadne odôvodnené a musia spočívať na logických a legitímnych
faktoch. Podľa Uznesenia Najvyššieho súdu SR z 30. apríla 2008, sp.zn. 5 Cdo 126/2007, súd pri
úvahách o tom, či je namieste priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch prihliada aj na inékritéria, ako sú kritéria uvedené v § 13 ods. 2 Obč. Z. Priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch zákon
ponecháva na voľnej úvahe súdu – ten však musí hodnotiť tak jednotlivé okolnosti, ako aj celkovú
povahu konkrétneho prípadu. Určiť konkrétne pravidlá hodnotenia je takmer nemožné vzhľadom na

rozdielnosť toho - ktorého konkrétneho prípadu a vzhľadom na povahu osobnostného práva, ochrany
ktorého sa fyzická osoba domáha. Cieľom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je určitá satisfakcia
za spôsobený zásah do súkromného a rodinného života fyzickej osoby a nemôže na strane žiadateľa
slúžiť na neprípustné obohacovanie a na druhej strane nemôže mať likvidačný charakter voči tomu,
kto je na zaplatenie nemajetkovej ujmy zaviazaný (Rozsudok Krajského súdu v Nitre z 25. septembra

2013, sp. zn. 25 Co 18/2013). Určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy je zo zákona na voľnej úvahe
súdu, ktorá však musí byť odôvodnená a musí mať základ v zistenom skutkovom stave. Nevyhnutné
je zohľadniť aj samotný účel náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorý v rámci primeraného
zadosťučinenia konania o ochrane osobnosti sleduje predovšetkým funkciu satisfakčnú, pretože rozsah
vzniknutej nemajetkovej ujmy nie je možné exaktne kvantifikovať a vyčísliť. Nemajetková ujma, ktorá
vzniklaporušenímosobnostnýchprávsavovšeobecnomslovazmysleaniodškodniťnedáajemožnéza

ňu poskytnúť len satisfakciu (Rozsudok Krajského súdu v Nitre z 2. októbra 2013, sp. zn. 9 Co 330/2012).

23. Vznik zodpovednosti členského štátu za porušenie komunitárneho práva sa teda posudzuje podľa
pravidiel, ktoré ustanovil Súdny dvor. Spôsob a rozsah odškodnenia však už závisia od vnútroštátnej
právnej úpravy členského štátu. Vnútroštátna úprava však musí rešpektovať požiadavku, že kritériá na

určenierozsahuodškodnenianesmúmaťtakýcharakter,žespôsobiapraktickúnemožnosťodškodnenia
alebo dosiahnutie odškodnenia neprimerane sťažia. Rovnako poskytnutá náhrada škody musí byť
adekvátna spôsobenej škode. V slovenskom právnom poriadku je právnym základom zodpovednosti
štátuzaškodučl.46ods.3ÚstavySlovenskejrepubliky,ktorýustanovuje,žekaždýmáprávonanáhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy

alebo nesprávnym úradným postupom, pričom podmienky a podrobnosti majú byť upravené v zákone.
Slovenská republika prijala zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci účinný od 1. júla 2004. Posudzovanie zodpovednosti štátu za porušenie komunitárneho
práva v zmysle tejto úpravy je však vylúčené vzhľadom na úpravu rozsahu použiteľnosti zákona (§
3), explicitne zákon uvádza (§ 9 ods. 1), že sa z právnej úpravy vylučuje postup alebo výsledok

postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy
Slovenskej republiky ( „do pôsobnosti Národnej rady Slovenskej republiky patrí najmä: a) uznášať sa
na ústave, ústavných a ostatných zákonoch a kontrolovať, ako sa dodržiavajú“). Pokiaľ si teda žalobca
uplatňuje svoj nárok za použitia analógie § 13 v spojení s § 11 OZ, súd aplikáciu ustanovení o nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy priznávanej fyzickým osobám v prípade zásahu do ich osobnostných práv

považoval za správny, zohľadniac pri určení výšky náhrady kritériá stanovené zákonom a vyplývajúce
z judikatúry. Žalobca svojou výpoveďou v spojení s listinnými dokladmi preukázal, že pri takomto
rozvrhnutí pracovného času, ktorý je v rozpore s právom EÚ, prichádza o voľný čas, ktorý by inak mohol
venovať rozvoju osobných, rodinných, priateľských vzťahov, fyzickej a psychickej relaxácií. Naopak,
o to viac času trávi v práci, pričom sa jedná o fyzicky aj psychicky náročné zamestnanie, čo má dopad

na jeho zdravotný aj psychický stav. Žalobca výpoveďou preukázal, že daný stav mal vplyv na jeho
súkromný život, kedy vzhľadom na pracovnú zaťaženosť má obmedzený kontakt s rodinou, sťažený
časový priestor na budovanie spoločného domova, má obmedzené možnosti pri pomoci svojim rodičom
( matke v čase jej choroby). Nemá čas a možnosť venovať sa aktívne športu – futbal, rozvíjať priateľské
vzťahy a väzby. Na svojom zdravotnom stave pociťuje nedostatok voľného času na regeneráciu, ako

následok pracovného nasadenia zvýšenie krvného tlaku, cholesterolu. Uvedené nemožno zľahčovať,
najmä ak takýto stav pretrváva dlhodobo a žalovaný nevyvíja žiadne kroky k zmene tohto stavu napriek
množstvu právoplatných súdnych rozhodnutí. Je zjavné, že doposiaľ určené sumy odškodnenia nemali
dostatočne účinný vplyv na kroky žalovaného, ktorými by daný protiprávny stav odstránil. Žalobca
zdôraznil, že podanou žalobou sa domáha náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy vyčíslenej

podľa počtu hodín určenej služobnej pohotovosti, ktoré reálne odslúžil a ktoré mu neboli započítané
do služobného času. Nežaluje teda nemajetkovú ujmu vyčíslenú za presný počet odpracovaných
hodín nad 48 hod týždenne tak, ako sa to snažil prezentovať žalovaný ( zjavne nesprávne ). Žalobca
sám poukázal na to, že počas žalovaného obdobia odpracoval 1799,37 hodín určenej služobnej
pohotovosti, ktorá mu nebola započítaná do pracovného času, po prepočte predstavuje nemajetkovú

ujmu v peniazoch vo výške 2,45 EUR(4.402,55 EUR : 1.799,37) za každú hodinu porušovania jeho
práv. Táto suma je približne rovnaká, než je priemer minimálnych hodinových miezd v Slovenskej
republike pre prvý, t. j. najľahší stupeň náročnosti práce, ktorá za žalované obdobie predstavovala
priemerne sumu vo výške 3,91 EUR ( 2021 – 2024 ). Žalobca za primeranú náhradu považujefinančné odškodnenie rovnajúce sa odmene, ktorú mu priznáva zákon o HaZZ ako pri nariadenej
služobnej pohotovosti (t.j. mimo určenej služobnej pohotovosti). Súd stanovený postup žalobcu pri
výpočte náhrady škody považoval za primeraný charakteru a spôsobu, akým k zásahu došlo, ako aj

k následkom na jeho živote a to vo väzbe na porovnateľné kritérium ceny práce, z ktorého vychádzal
žalobca. Preukázaná ujma na strane žalobcu súvisí s výkonom jeho práce, preto postup pri hodnotení
primeranosti uplatneného nároku v porovnaní s ocenením takejto práce podľa zákonných pravidiel
súd považuje za prípustný. Súd uvedené porovnanie nepovažuje za vyčíslenie mzdových nárokov ale
len za porovnanie vyčísleného a uplatneného nároku žalobcu s obdobnými mzdovými nárokmi. Súd

tiež v záujme právnej istoty poukazuje na to, že z vlastnej činnosti je mu známy obdobný postup
výpočtu náhrady škody v porovnateľných prípadoch, ktorý bol preskúmaný na odvolanie žalovaného
aj druhoinštančným súdom (Krajský súd v Banskej Bystrici – viď aj bod 23 odôvodnenia rozsudku
Krajského súdu Banská Bystrica sp.zn. 17Co/100/2023 z 20. 03. 2024). Žalovaný v rámci svojej obrany
poukázal na množstvo rozhodnutí v obdobných sporoch najmä Okresného súdu Košice II, kde bola
priznaná náhrada vo výške 1.000 Eur až 2.500 Eur. Z činnosti súdu sú známe rozhodnutia iných

súdov, ktorými boli priznané aj vyššie náhrady cca od 2.500 Eur do 6.100 Eur (napr. KS KE sp. zn.
3Co/229/2019, KS KE, sp. Zn. 6CoPr/2/2019, Krajský súd Banská Bystrica, sp. zn. 14Co/36/2022).
Žalobcom uplatnený nárok za rovnaké porušovanie jeho práv, za porovnateľné obdobie, vo výške
6.516,35 Eur tak zjavne neprekračuje náhrady priznávané v obdobných veciach. Okrem toho súd vzal
do úvahy aj plynutie času, keďže nárok žalobcu je porovnávaný s minimálnymi mzdovými nárokmi v SR,

je zrejmé, že plynutím času od doby predchádzajúcich rozhodnutí (spory sa vedú od roku 2015) došlo
k zvyšovaniu minimálnej mzdy, ktorá sa odvíja od priemernej nominálnej mzdy zamestnanca za určený
kalendárny rok, kedy napr. roku 2018 bola minimálna hodinová mzda v najnižšej triede 2,759 EUR,
v roku 2024 je to 4,31 EUR. Z uvedeného je zrejmé, že aj odmena za prácu žalobcu plynutím času
sa zvyšuje. Pokiaľ súd hodnotí individuálny nárok žalobcu, prihliada aj na okolnosť miesta a času jeho

uplatnenia, je tak na mieste priznať vyšší nárok oproti predchádzajúcemu obdobiu. Zvlášť významné
v danom prípade je aj to, že napriek stovkám právoplatných rozhodnutí súdov SR žalovaný doposiaľ
neprijal žiadne opatrenie na nápravu daného dlhodobého protiprávneho stavu, z čoho možno vyvodiť
tiež záver, že doposiaľ miernejšie náhrady nemali žiaden ev. len zanedbateľný vplyv na žalovaného
z hľadiska toho, aby primerané odškodnenie zabezpečilo skutočnú ochranu žalobcu. Pokiaľ žalovaný

poukázal na rozhodovanie v iných prípadoch nemajetkovej ujmy pri dopravných nehodách, keď bola
spôsobená smrť (rozhodnutie z roku 2002) pri trestnom čine, keď bola spôsobená smrť (rozhodnutie
z roku 1996), súd uvádza, že tieto prípady vzhľadom na odstup času a odlišné skutkové okolnosti nie
je možné porovnať. Výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za smrť blízkej osoby neznamená
ocenenie hodnoty ľudského života, pretože tento má nevyčísliteľnú hodnotu, ale jej cieľom je určitá

satisfakcia za spôsobený zásah do súkromného a rodinného života poškodeného, v čom sa prejavuje
individuálnosť každého prípadu, ktorý súd hodnotí na základe individuálnych okolností každej veci
a každej osoby zvlášť. V tu prejednávanej veci nie je dobre možné porovnanie zásahu do práv žalobcu
oproti odškodneniu poškodených stratou blízkej osoby, hoci aj v danom prípade z hľadiska zásady
rovnocennosti nemožno priznávať nepomerne vyššie náhrady ujmy. Súdu je známa rozhodovacia

činnosť ostatných súdov v tejto oblasti, či už z vlastnej činnosti tunajšieho súdu alebo rozhodnutia
iných súdov. Súd poukazuje napr. na rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 5Co/182/2013 z 24. 09.
2013 – priznané manžel + dve deti: 3 x 10.000,-- Eur (úmrtie pri dopravnej nehode nárazom do auta
stojaceho v kolóne na diaľnici), rozhodnutie Krajského súdu Žilina sp. zn. 8Co/264/2013 z 28. 10. 2013
– priznané manželke 20.000,-- Eur, dieťaťu 23.000,-- Eur, rodičom 2x 10.000,-- Eur (smrť chodca na

prechode), rozsudok Krajský súd Banská Bystrica sp. zn. 12Co/465/2014 z 30. 07. 2015: priznané
manželke a deťom 3x 33.500,-- Eur, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/18/2016: priznané
manželoviadeťom3x23.000,--Eur.Súduvádza,žežalobcomuplatnenánáhradazjavnenevybočujeani
z rozsahu priznávaných náhrad za smrť spôsobenú pri dopravných nehodách, či náhrad priznávaných
obetiam trestných činov. Rovnako žalovaný nepreukázal tvrdenie o posune v právnom posúdení súdov

SR obdobných nárokov ako je tu uplatnený nárok, či o zmene posúdenia takto uplatneného postupu
vyčíslenia náhrady škody Krajským súdom Banská Bystrica, keď dôvodom žalovaným uvádzaných
rozhodnutíboliinéprocesnépochybeniaprvoinštančnéhosúdu(OkresnýsúdLučenec).Nárokvyčíslený
žalobcom tak súd považuje za primeraný a korektný. Napokon súd uvádza, že žalovaný sa vo všetkých
doposiaľ právoplatne priznaných nárokoch, a to aj spôsobom posúdeným ako v tomto prípade, ani

raz nedomáhal preskúmania najvyššími súdnymi autoritami – NS SR, či ÚS SR. Uvedené skôr svedčí
o akceptovaní právnych záverov nižších súdov SR, preto súd v tomto konaní nevzhliadol žiaden dôvod
na odklon od doposiaľ uplatňovanej súdnej praxe.24. Žalobca vykonal prepočet hodín určenej služobnej pohotovosti, ktoré mu neboli zarátané do fondu
pracovného času v žalovanom období, pričom vychádzal z informácií a podkladov získaných od svojho
zamestnávateľa (dochádzkový systém), konkrétne v rozsahu 1.799,37 hodín, pričom súd vychádzal

z takto predložených listinných dôkazov. Takto stanovené hodiny žalobca navrhol odškodniť odmenou,
ktorá sa inak priznáva za výkon nariadenej pohotovosti podľa § 122 ods. 2 ZoHaZZ, pričom za stanovené
obdobie od 1.5.2021 do 29.2.2024 si uplatnil nemajetkovú ujmu v celkovej výške 4.402,55 Eur za
odpracovanéhodinyurčenejslužobnejpohotovostivrozsahu1.799,37hodín,čoza1hodinupredstavuje
sumu 2,45 Eur. Vychádzajúc tak z určenia výšky nemajetkovej ujmy ako rozdielu náhrady uvedenej v §

122 ods.1 ZoHaZZ (15% alebo 30% peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný
kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku) a peňažnej náhrady uvedenej v § 122 ods. 2
ZoHaZZ (vo výške 50% z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného
kalendárneho roku) je v prípade odpracovanej služobnej pohotovosti počas pracovných dní možné
určiť výšku nemajetkovej ujmy ako súčin počtu odpracovaných hodín služobnej pohotovosti podľa § 92
ods. 1 ZoHaZZ za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku a sumy zodpovedajúcej

35% peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného
kalendárneho roku (50% - 15%) a v prípade odpracovanej služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1
ZoHaZZ za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku v čase pracovného pokoja ako
súčin odpracovaných hodín v čase pracovného pokoja a sumy zodpovedajúcej 20% peňažnej náhrady
z prináležiacej hodinovej sadzby za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku (50%

- 30%).

25. Obdobie máj 2021 – december 2021:
(i) fond pracovného času 1354 hodín;
(ii) určená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 364 hodín;

(iii) nariadená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 2 ZoHaZZ v rozsahu 0 hodín;
(iv) nadčasy 1,50 hodiny;
V období máj 2021 až december 2021 podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ odpracoval 343 hodín 15%-nej určenej
služobnej pohotovosti, za ktorú prináležala odmena v rozsahu 15% z príslušnej časti služobného platu
za každú hodinu a 21 hodín 30%-nej určenej služobnej pohotovosti v čase pracovného pokoja, za ktorú

prináležala odmena v rozsahu 30% z príslušnej časti služobného platu za každú hodinu.

Počet hodín odpracovanej určenej služobnej pohotovosti za mesiac

(§ 92 ods. 1 ZoHaZZ)
Určená pohotovosť spolu (15% a 30%)
Hodinová sadzba
Rozdiel 35%
(medzi odmenou za nariadenú a určenú pohotovosť)

Rozdiel 20% (medzi odmenou za nariadenú a určenú pohotovosť)
Nemajetková ujma za mesiac za 15%-nú určenú pohotovosť
Nemajetková ujma za mesiac za 30%-nú určenú pohotovosť
Nemajetková ujma za mesiac spolu (15%-ná a 30%-ná pohotovosť)

15%
30%
(hodín)
(€)
(€)

(€)
(€)
(€)
(€)
2021

5/2021
35,00

35,005,2000
1,8200
1,0400

63,7000
0,0000
63,7000
6/2021
63,00

63,00
5,2000
1,8200
1,0400
114,6600

0,0000
114,6600
7/2021
49,00

49,00
5,2000
1,8200
1,0400
89,1800

0,0000
89,1800
8/2021
56,00
7,00

63,00
5,2000
1,8200
1,0400
101,9200

7,2800
109,2000
9/2021
35,00
7,00

42,00
5,2000
1,8200
1,0400
63,7000

7,2800
70,9800
10/2021
7,00

7,00
5,2000
1,8200
1,0400
12,7400

0,0000
12,7400
11/2021
49,0049,00
6,7152

2,3503
1,3430
115,1657
0,0000
115,1657

12/2021
49,00
7,00
56,00
6,7152
2,3503

1,3430
115,1657
9,4013
124,5670
Spolu

343,00
21,00
364,00
Náhrada za ujmu
676,23 €

23,96 €
700,19 €
Nemajetková ujma za služobnú pohotovosť v kalendárnom roku 2021 (máj 2021 – december 2021)
predstavovala spolu sumu 700,19 Eur.

26. Obdobie január 2022 – december 2022:
(i) fond pracovného času 1965 hodín;
(ii) určená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 656,95 hodín;
(iii) nariadená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ v rozsahu 33,97 hodín;
(iv) nadčasy 12,73 hodín.

V období január 2022 až december 2022 podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ odpracoval 632,95 hodín 15%-
nej určenej služobnej pohotovosti, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 15% z príslušnej časti
služobného platu za každú hodinu a 24 hodín 30%-nej určenej služobnej pohotovosti v čase pracovného
pokoja, za ktorú prináležala odmena v rozsahu 30% z príslušnej časti služobného platu za každú hodinu.

Počet hodín odpracovanej určenej služobnej pohotovosti za mesiac
(§ 92 ods. 1 ZoHaZZ)
Určená pohotovosť spolu
(15% a 30%)

Hodinová sadzba
Rozdiel 35%
(medzi odmenou za nariadenú a určenú pohotovosť)
Rozdiel 20%
(medzi odmenou za nariadenú a určenú pohotovosť)

Nemajetková ujma za mesiac za 15%-nú určenú pohotovosť
Nemajetková ujma za mesiac za 30%-nú určenú pohotovosť
Nemajetková ujma za mesiac spolu (15%-ná a 30%-ná pohotovosť)

15%

30%
(hodín)
(€)
(€)(€)
(€)
(€)

(€)
2022
1/2022
80,00

80,00
6,7152
2,3503
1,3430
188,0256
0,0000

188,0256
2/2022
63,58

63,58

6,7152
2,3503
1,3430
149,4333
0,0000

149,4333
3/2022
56,00

56,00

6,7152
2,3503
1,3430
131,6179
0,0000

131,6179
4/2022
62,03

62,03

6,7152
2,3503
1,3430
145,7903
0,0000

145,7903
5/2022
22,71
8,00
30,71

6,7152
2,3503
1,3430
53,3758
10,7443

64,1201
6/20220,00
6,7152
2,3503

1,3430
0,0000
0,0000
0,0000
7/2022

78,58

78,58
6,8727
2,4054
1,3745

189,0199
0,0000
189,0199
8/2022
54,05

54,05
6,8727
2,4054
1,3745

130,0143
0,0000
130,0143
9/2022
48,00

48,00
6,8727
2,4054
1,3745

115,4614
0,0000
115,4614
10/2022
64,00

64,00
6,8727
2,4054
1,3745

153,9485
0,0000
153,9485
11/2022
64,00

8,00
72,00
6,8727
2,4054
1,3745

153,9485
10,9963
164,9448
12/202240,00
8,00
48,00

6,8727
2,4054
1,3745
96,2178
10,9963

107,2141
Spolu
632,95
24,00
656,95
Náhrada za ujmu

1 506,85 €
32,74 €
1 539,59 €
Nemajetková ujma za služobnú pohotovosť v kalendárnom roku 2022 (január 2022 - december 2022)
predstavovala spolu sumu 1.539,59 Eur.

27. Obdobie január 2023 – december 2023:
(i) fond pracovného času predstavuje 1931 hodín;
(ii) určená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 647,72 hodín;
(iii) nariadená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ v rozsahu 31,47 hodín;

(iv) nadčasy 7,82 hodín.

V období január 2023 až december 2023 vrátane podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ odpracoval 624,22 hodín
15%-nej určenej služobnej pohotovosti, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 15% z príslušnej
časti služobného platu za každú hodinu a 23,50 hodín 30%-nej určenej služobnej pohotovosti v čase

služobného pokoja, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 30% z príslušnej časti služobného platu
za každú hodinu.

Počet hodín odpracovanej určenej služobnej pohotovosti za mesiac

(§ 92 ods. 1 ZoHaZZ)
Určená pohotovosť spolu
(15% a 30%)
Hodinová sadzba
Rozdiel 35%

(medzi odmenou za nariadenú a určenú pohotovosť)
Rozdiel 20%
(medzi odmenou za nariadenú a určenú pohotovosť)
Nemajetková ujma za mesiac za 15%-nú určenú pohotovosť
Nemajetková ujma za mesiac za 30%-nú určenú pohotovosť

Nemajetková ujma za mesiac spolu (15%-ná a 30%-ná pohotovosť)

15%
30%
(hodín)

(€)
(€)
(€)
(€)
(€)

(€)
2023
1/2023
16,0016,00
7,2939

2,5529
1,4588
40,8458
0,0000
40,8458

2/2023
23,83

23,83
7,2939
2,5529

1,4588
60,8348
0,0000
60,8348
3/2023

64,00

64,00
7,2939
2,5529

1,4588
163,3834
0,0000
163,3834
4/2023

64,00

64,00
7,5152
2,6303

1,5030
168,3405
0,0000
168,3405
5/2023

69,83

69,83
7,8394
2,7438

1,5679
191,5989
0,0000
191,5989
6/2023

47,52

47,52
7,8394
2,7438

1,5679
130,3849
0,0000
130,38497/2023
40,00
7,50

47,50
7,8394
2,7438
1,5679
109,7516

11,7591
121,5107
8/2023
77,67

77,67

7,8394
2,7438
1,5679
213,1102
0,0000

213,1102
9/2023
40,00
8,00
48,00

8,4667
2,9633
1,6933
118,5338
13,5467

132,0805
10/2023
64,00

64,00

8,4667
2,9633
1,6933
189,6541
0,0000

189,6541
11/2023
71,84

71,84

8,4667
2,9633
1,6933
212,8867
0,0000

212,8867
12/2023
45,53
8,00
53,53

8,4667
2,9633
1,6933
134,921113,5467
148,4678
Spolu

624,22
23,50
647,72
Náhrada za ujmu
1 734,25 €

38,85 €
1 773,10 €

Nemajetková ujma za služobnú pohotovosť v kalendárnom roku 2023 (január 2023 – december 2023)
predstavovala spolu sumu 1.773,10 Eur.

28. Obdobie január 2024 – február 2024:
(i) fond pracovného času predstavuje 339,25 hodín;
(ii) určená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 130,70 hodín;
(iii) nariadená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ v rozsahu 0 hodín;
(iv) nadčasy 12,98 hodín.

V období január 2024 až február 2024 vrátane podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ odpracoval 130,70 hodín 15%-
nej určenej služobnej pohotovosti, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 15% z príslušnej časti
služobného platu za každú hodinu a 0 hodín 30%-nej určenej služobnej pohotovosti v čase služobného
pokoja, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 30% z príslušnej časti služobného platu za každú

hodinu.

Počet hodín odpracovanej určenej služobnej pohotovosti za mesiac
(§ 92 ods. 1 ZoHaZZ)

Určená pohotovosť spolu
(15% a 30%)
Hodinová sadzba
Rozdiel 35%
(medzi odmenou za nariadenú a určenú pohotovosť)

Rozdiel 20%
(medzi odmenou za nariadenú a určenú pohotovosť)
Nemajetková ujma za mesiac za 15%-nú určenú pohotovosť
Nemajetková ujma za mesiac za 30%-nú určenú pohotovosť
Nemajetková ujma za mesiac spolu (15%-ná a 30%-ná pohotovosť)

15%
30%
(hodín)
(€)

(€)
(€)
(€)
(€)
(€)

2024
1/2024
70,62

176,00

8,5182
2,9814
1,7036
210,54430,0000
210,5443
2/2024

60,08

163,25
8,5182
2,9814

1,7036
179,1207
0,0000
179,1207
Spolu
130,70

0,00
339,25
Náhrada za ujmu
389,67 €
0,00 €

389,67 €

Nemajetková ujma za služobnú pohotovosť za január až február 2024 predstavuje spolu sumu 389,67
EUR.

29. Na základe vykonaného dokazovania a po zhodnotení skutkového a právneho stavu súd dospel
k jednoznačnému záveru, že nárok žalobcu na náhradu škody titulom porušenia komunitárneho práva
neprevzatím resp. nesprávnym prevzatím Smernice do vnútroštátneho práva v oblasti právnej úpravy
služobného pomeru príslušníkov HaZZ, konkrétne do zákona o HaZZ, je v celom rozsahu daný čo do
dôvodu a výšky. Súd ho považuje za riadne preukázaný a preto žalobe žalobcu v celom rozsahu vyhovel

a rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

30. Podľa § 255 ods.1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

31. O trovách konania rozhodoval súd podľa § 255 ods.1 CSP a žalovanému uložil povinnosť nahradiť

žalobcovi,ktorýbolvkonaníplneúspešný,trovykonaniavrozsahu100%.Ovýškenáhradytrovkonania
bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník
(§ 262 ods.2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom

tunajšieho súdu na Krajský súd v Banskej Bystrici, a to písomne v potrebnom počte vyhotovení (§ 355
ods. 1,§ 362 ods. 1 CSP).

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 127 CSP) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie

dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže
odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 363, § 364 CSP).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa

dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie
podania nevyzýva. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov
s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší
subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd
vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil (§ 125 CSP).Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP).
Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné (§ 358 CSP).

Pokiaľ zákon pre podanie určitého druhu nevyžaduje ďalšie náležitosti, musí byť z podania zjavné,
ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť vyhotovené v písomnej
forme, podpísané a v prípade doručenia podania do prebiehajúceho konania s uvedením spisovej
značky (§ 127 CSP).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1

CSP).
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 CSP).
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na

podanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP).

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a/ sa týkajú procesných podmienok,

b/ sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c/ má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d/ ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366 CSP).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (Zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti – Exekučný poriadok a o zmene a doplnení ďalších zákonov, v znení neskorších
predpisov).