Uznesenie – Pracovné právo ,
Zrušujúce Judgement was issued on Friday, June 30, 2023

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 15CoPr/9/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1319203740
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Walterová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2023:1319203740.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Walterovej a členov
senátu JUDr. Márie Hajdínovej a JUDr. Evy Mészárosovej v právnej veci žalobkyne: A. B. B. C. D.
E. F. E. G. H. , narodená dňa XX.XX.XXXX, trvale bytom G. I. XXX, zastúpená JUDr. Vladimírom
Baťalíkom, advokátom, Michalovce, Štefana Kukuru č. 14, proti žalovanému: Záchranná zdravotná
služba Bratislava, IČO: 17 336 210, Bratislava, Antolská č. 11, zastúpený spoločnosťou Malata,

Pružinský, Hegedüš & Partners s. r. o., IČO: 47 239 921, Bratislava - mestská časť Staré Mesto, Mlynské
nivy č. 10, Twin City Tower, za účasti intervenienta na strane žalovaného: Sociálna poisťovňa, IČO: 30
807 484, Bratislava, 29. augusta č. 10, zastúpený JUDr. Dagmar Kubovičovou, advokátkou, Bratislava,
Nám. Biely kríž č. 3, o určenie zodpovednosti žalovaného za škodu na zdraví, ktorú utrpela žalobkyňa
pri pracovnom úraze, na odvolania žalovaného a intervenienta na strane žalovaného proti rozsudku
Mestského súdu Bratislava IV. (vo veci Okresného súdu Bratislava III.) zo dňa 17. februára 2022, č.k.

62 Cpr 7/2019-145, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV. (vo veci Okresného súdu Bratislava III.) zo dňa 17. februára
2022, č.k. 62 Cpr 7/2019-145, z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava III. rozsudkom zo dňa 17.2.2022, č.k. 62 Cpr 7/2019-145, I.
určil, že žalovaný je zodpovedný za škodu na zdraví žalobkyne A. B. B., ktorú žalobkyňa utrpela

pri pracovnom úraze dňa 11.1.2019; II. žalobkyni priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov
konania v plnom rozsahu. Vychádzal zo žaloby doručenej súdu dňa 2.7.2019, ktorou sa žalobkyňa
domáhala voči žalovanému určenia, že žalovaný je zodpovedný za škodu na jej zdraví, ktorú utrpela pri
pracovnom úraze dňa 11.1.2019 v rozsahu 100 %. Žalobu žalobkyňa odôvodnila tým, že
počas trvania pracovného pomeru so žalovaným ako zamestnávateľom, došlo u nej ako zamestnanca
(zdravotníckej záchranárky) k vzniku pracovného úrazu dňa 11.1.2019 na tom skutkovom základe, že

po zahájení služobného výjazdu došlo k dopravnej nehode - stretu ambulancie ZZS a osobného auta, pri
náraze sa aktivovali airbagy a ona ako spolujazdec utrpela poranenie pravej hornej končatiny a oboch
kolien. Žalovaný spísal záznam o registrovanom pracovnom úraze (záznam), ktorý predložil príslušnej
pobočkeSociálnejpoisťovneavočipredmetnémuzáznamudňa15.2.2019podalapísomnépripomienky,
nesúhlasiac s obsahom záznamu, nakoľko s ním nebola dňa 15.1.2019 oboznámená, tento si vyzdvihla
až osobne u zamestnávateľa dňa 15.2.2019, po e-mailovej výzve zo dňa 12.2.2019, v dôsledku

čoho žalovaný porušil pre neho vyplývajúcu doručovaciu povinnosť podľa § 17 ods. 7 písm. a/ bod 2
zákona č. 124/2016 Z.z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci. Ďalej poukazujúc na
ustanovenie § 8 ods. 1 písm. a/ zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke nesúhlasila s tvrdením bodu
14 záznamu, že porušila právne predpisy či pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci,
keď nebola pripútaná bezpečnostným pásom, čo malo vyplynúť aj zo skutočnosti, že nebola uznaná za
vinnú zo spáchania priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky a nebola uznaná

za vinnú zo spáchania priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky, ani jej nebola uložená
bloková pokuta. Ak by však aj pripustila iný výklad ustanovenia § 8 ods. 1 písm. a/ zákona o cestnejpremávke, zastáva názor, že aj prípadné porušenie uvedeného ustanovenia nie je možné subsumovať
ako porušenie zákona o BOZP a z neho vyplývajúcich predpisov, nariadení či pokynov
na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, pretože v zákone o BOZP sa nachádza jediný

odkaz na zákon č. 8/2009 Z.z., konkrétne v § 16 ods. 7. Nesúhlasila s tvrdením v bode 19 záznamu,
podľa ktorého miera zavinenia poškodeného bola vo výške 100 %, hoci tam mala byť „0“, nakoľko
žalovaný ako zamestnávateľ neuviedol dôvod zbavenia sa zodpovednosti v zmysle ustanovenia § 196
Zákonníka práce, poukazujúc pritom na skutočnosť, že v zázname o registrovanom pracovnom úraze
sa konštatuje, že „nie nebol“ porušený predpis na zaistenie BOZP. Napriek vecným výhradám žalovaný

v odpovedi zo dňa 27.3.2019 zotrval na svojom postoji, hoci nepreukázal, že porušila právne a ostatné
predpisy na zaistenie BOZP a že uvedená skutočnosť porušenia bola podľa § 196 ods. 1 Zákonníka
práce jedinou príčinou škody. Vzhľadom na skutočnosť, že k vzniku pracovného úrazu došlo pri výjazde
rýchlej zdravotnej služby k 80-ročnej pacientke, u ktorej bolo hlásené zhoršené dýchanie, domnievala
sa, že na daný prípad je možné aplikovať aj ustanovenie § 197 Zákonníka práce a s prihliadnutím na
utrpenie jej pracovného úrazu pri odvracaní nebezpečenstva priamo ohrozujúceho život alebo zdravie,

sa nemôže žalovaný ako zamestnávateľ zbaviť svojej zodpovednosti. Naliehavosť právneho záujmu na
svojom určovacom žalobnom návrhu videla v tom, že Sociálna poisťovňa - pobočka Bratislava jej listom
zo dňa 5.6.2019 oznámila, že ak v lehote 15 dní nepodá určovaciu žalobu a túto skutočnosť poisťovni
nepreukáže, odbor úrazového poistenia rozhodne o nároku na úrazové dávky na základe existujúceho
stavu vo veci.

2. Vo veci nariadil prvoinštančný súd pojednávanie, vykonal dokazovanie výsluchom žalobkyne,
svedka, vyjadrením právnych zástupcov sporových strán a intervenienta na strane žalovaného,
oboznámením sa s listinnými dôkazmi a zistil nasledovný skutkový stav. Nemal za sporné, že žalobkyňa
ako zamestnankyňa u žalovaného na pozícii zdravotnej záchranárky dňa 11.1.2019 počas výjazdu

ambulancie záchrannej zdravotnej služby utrpela pracovný úraz - poranenie hornej končatiny pri
dopravnej nehode, ktorú zavinil J. A. (zamestnanec žalovaného) ako vodič ambulancie záchrannej
zdravotnej služby, ako aj že žalobkyňa v čase dopravnej nehody a vzniku pracovného úrazu nebola
pripútaná bezpečnostným pásom, hoci dodatočne v písomnom vyjadrení zo dňa 14.1.2020 sa snažila
túto skutočnosť spochybniť tým, že policajné vyšetrovanie nepoužitie bezpečnostného pásu vo vozidle

záchrannej zdravotnej služby nepreukázalo, avšak v tejto súvislosti vzhľadom na to, že žalobkyňa už
pri svojom prvotnom prostriedku procesného útoku nezaložila svoj nárok na skutkovom základe, že
v čase dopravnej nehody pripútaná bezpečnostným pásom bola, preto ako spolujazdec sa nemohla
dopustiťprotiprávnehokonania,nevyhodnotiljejnámietkutýkajúcusapolicajnéhovyšetrovaniazavecne
relevantnú, navyše keď policajná hliadka bola privolaná na inkriminované miesto z dôvodu vzniknutej

dopravnej nehody, teda posádku ambulancie záchrannej zdravotnej služby príslušníci dopravnej polície
nezastavili priamo pri výkone služby, kedy by spozorovali porušenie predpisov na úseku cestnej
premávky tým, že žalobkyňa nebola pripútaná bezpečnostným pásom. Medzi procesnými stranami
zostali sporné tvrdenia o porušení právnych predpisov, ostatných predpisov a pokynov na zaistenie
bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci žalobkyňou, nakoľko táto na rozdiel od presvedčenia žalovaného

zastávalanázor,žeanieventuálneporušenieustanovenia§8ods.1písm.a/zákonaocestnejpremávke
nie je porušením zákona o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a z neho vyplývajúcich predpisov,
nariadení či pokynov a súčasne mala za to, že bezpečnostným pásom pripútaná byť nemusela, keďže
si to vyžadovalo plnenie jej služobných úloh spojených s ochranou zdravia pacienta v podobe prípravy
- vypisovania dokumentácie a preberania informácií od zamestnancov operačného strediska. Rovnako

spornou zostala medzi stranami skutočnosť, či žalobkyňa počas výjazdu vozidla záchrannej zdravotnej
služby v čase vzniku jej pracovného úrazu odvracala nebezpečenstvo priamo ohrozujúce život alebo
zdravie. Vzhľadom na žalobkyňou a intervenientom na strane žalovaného deklarované protichodné
vyjadrenia o použití bezpečnostného pásu vodičom záchrannej zdravotnej služby, sporným v priebehu
konania vzišiel i fakt, či vinník dopravnej nehody - J. A., ktorý neutrpel pri dopravnej nehode žiadne

zranenie,bol/nebolpripútanýbezpečnostnýmpásom.Nepovažovalzaprávnerelevantnúvkonanímedzi
stranami spornú skutočnosť, či žalovaný si riadne a včas (v zákonnej osemdňovej lehote) splnil svoju
povinnosť doručiť záznam o registrovanom pracovnom úraze žalobkyni, nakoľko splnenie/nesplnenie
si doručovacej povinnosti zamestnávateľa podľa ustanovenia § 17 ods. 7 písm. a/ bod 2 zákona č.
124/2006 (pravdepodobne Z.z., poznámka odvolacieho súdu) o bezpečnosti

a ochrane zdravia pri práci a o zmene a doplnení niektorých zákonov, nemá vplyv na založenie/
zbavenie sa objektívnej zodpovednosti žalovaného (zamestnávateľa) podľa ustanovení § 195 až § 197
Zákonníka práce. Zo záznamu o registrovanom pracovnom úraze, spísaného štatutárnymi zástupcami
žalovaného dňa 15.1.2019 vyplýva, že v čase dopravnej nehody žalobkyňa ako poškodená nebolapripútaná bezpečnostným pásom, bol porušený zákon č. 8/2009 Z.z. v znení neskorších predpisov,
žalobkyňautrpelapoškodeniezdravia-poraneniehornejkončatiny,ktorébolouznanéakopracovnýúraz
s tým, že miera zavinenia poškodeného na škode predstavuje 100 % s tým, že právny predpis, predpis

alebo pokyn na zaistenie BOZP porušený nebol, pričom žalobkyňa bola oboznámená s predpismi na
zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci naposledy dňa 1.6.2017 a po vykonanom oboznámení
boli jej znalosti ako zamestnankyne overené. Podľa záznamovej knihy v spojení s prezenčnou listinou
sa dňa 1.6.2017 uskutočnilo v organizácii žalovaného školenie – výchovno-vzdelávacia aktivita jeho
zamestnancov (vrátane prítomnej žalobkyne) pod názvom „Vstupná inštruktáž o BOZP“, ktorej témou

okrem iných bol aj zákon č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke a oboznámenie sa s internými predpismi
BOZP organizácie Podľa nariadenia žalovaného č. 03/2010 - Transport ambulanciou ZZS, účinného od
26.4.2010, počas transportu ambulanciou ZZS musia všetci členovia posádky dodržiavať ustanovenia
zákona č. 8/2009 Z.z. i pravidlá bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci a počas transportu byť riadne
pripútaní bezpečnostnými pásmi. Žalobkyňa vo výpovedi tvrdila, že ako náhle vyrazili k pacientovi,
odpísala výjazdový lístok na mieste spolujazdca ambulancie a už o pár desiatok metrov od stanice

(od miesta výjazdu) došlo k stretu ambulancie RZP s osobným automobilom na vozovke. Snažiac sa
reflexne zabrániť úrazu, sa dotkla rukami prístrojovej dosky, následne vystrelil airbag a ten jej odhodil
ruku do skla. Na otázku súdu uviedla, že vodič ambulancie neutrpel žiadne zranenia napriek tomu,
že ani on nebol pripútaný bezpečnostným pásom. Zhodné tvrdenie žalobkyne, že pravú ruku si udrela
o sklo, keď nárazom sanitky sa aktivovali airbagy, vyplýva aj zo záznamu o podaní vysvetlenia pred

príslušným dopravným inšpektorátom, z ktorého policajného spisu je tiež zrejmé, že po ošetrení v
nemocnici Ružinov, bola žalobkyňa prepustená do domácej liečby v trvaní do siedmich dní. Právna
zástupkyňa intervenienta na strane žalovaného uviedla, že poranenie ruky žalobkyňa utrpela z dôvodu,
že sa bránila posunutím svojho tela smerom vpred, v prípade použitia bezpečnostného pásu
by svojmu zraneniu zabránila, preto jedinú príčinu vzniku jej škody na zdraví predstavovalo nepripútanie

sa bezpečnostným pásom, pričom aj podľa viacerých judikátov bezpečnostný pás účinne a efektívne
znižuje možnosť vzniku úrazu. Svedok J. A. vo výpovedi potvrdil, že ako vodič ambulancie záchrannej
zdravotnej služby nebol pripútaný bezpečnostným pásom, neutrpel žiadne zranenia. Opísal priebeh
vzniku dopravnej nehody tak, že dňa 11.1.2019 mali výjazd z Hraničnej ulice smerom po Mierovej ulici
so zapnutými svetelnými a zvukovými signálmi sanitky s tým, že všetky pred ním idúce vozidlá dali

sanitke prednosť, avšak pred nimi sa nachádzajúci vodič taxíka náhle zabrzdil, keď chcel odbočovať
vľavo a vtedy sanitka narazila do zadnej časti taxíka. Skutočnosť, že počas jazdy nebol pripútaný a pri
dopravnej nehode k jeho zraneniu nedošlo, vyplýva aj zo záznamu o podaní vysvetlenia pred príslušným
dopravným inšpektorátom.

3.1. Súd prvej inštancie právne rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 322 veta prvá C.s.p., § 39 ods. 1,
ods. 2, § 195 ods. 1, § 196 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. a/, § 197 Zákonníka práce účinného od 1.1.2019
do 18.11.2019, § 8 ods. 1 písm. a/ zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke a o zmene
a doplnení niektorých zákonov účinného od 20.5.2018 do 30.11.2019, dôvodiac dôvodnosťou žaloby.
Konštatoval, že z citovaných ustanovení Zákonníka práce upravujúcich zodpovednosť za pracovný

úraz zamestnanca je zrejmé, že za poškodenie zdravia zamestnanca, ku ktorému došlo pri plnení
pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním, nesie objektívnu zodpovednosť zamestnávateľ, u
ktorého bol poškodený zamestnanec v čase pracovného úrazu v pracovnom pomere. Zákonník práce
však pripúšťa určité liberačné dôvody, za ktorých splnenia a preukázania sa zamestnávateľ úplne alebo
sčasti zbaví svojej zodpovednosti za pracovný úraz zamestnanca. V posudzovanom spore prichádzala

do úvahy aplikácia ustanovenia § 196 ods. 1, ods. 2 písm. a/, ktorých dikcia kladie dôkazné bremeno
na zamestnávateľa (žalovaného) v súvislosti s dvomi kumulatívne vyžadovanými podmienkami pre
zbavenie sa jeho zodpovednosti za vzniknutý pracovný úraz, a to povinnosť preukázať jednak zavinené
porušenie právnych a ostatných predpisov alebo pokynov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia
pri práci zo strany zamestnanca (žalobkyne), s ktorými bol zamestnanec riadne a preukázateľne

oboznámený a ich znalosť aj dodržiavanie sa zamestnávateľom sústavne vyžadovali a kontrolovali a
súčasne žalovaný bol povinný v konaní preukázať, že uvedené porušenie predpisov predstavovalo
jedinú príčinu (prípadne aspoň jednu z príčin) vzniku škody (pracovného úrazu) na zdraví žalobkyne.
Nestotožnil sa s námietkou žalobkyne, že aj prípadné porušenie ustanovenia § 8 ods. 1 písm.
a/ zákona o cestnej premávke nemožno kvalifikovať ako porušenie predpisov, nariadení či pokynov

na úseku bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, nakoľko z ustanovenia § 39 Zákonníka práce
jednoznačne vyplýva, že medzi právne predpisy a ostatné predpisy na zaistenie bezpečnosti a ochrany
zdravia pri práci patria okrem iných aj dopravné predpisy a nemožno mať žiadnu
pochybnosť o tom, že zákon o cestnej premávke dopravným predpisom je, preto porušenie akéhokoľvekustanovenia zákona o cestnej premávke je nutné kvalifikovať ako porušenie právneho predpisu na
zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. Navyše zákon o cestnej premávke bol predmetom
školenia z bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci zamestnancov žalovaného dňa 1.6.2017, ktorého sa

preukázateľne zúčastnila aj žalobkyňa. Rovnako nesúhlasil s argumentáciou žalobkyne, že sa na ňu
v čase vzniku pracovného úrazu vzťahovala zákonná výnimka podľa ustanovenia § 8 ods. 1 písm. a/
zákona o cestnej premávke, nakoľko ako spolujazdkyňa vodiča vozidla záchrannej zdravotnej služby,
t.j. prepravovaná osoba neplnila úlohy, ktoré by si výslovne vyžadovali nepoužitie bezpečnostného
pásu. Zákonná výnimka z povinnosti osoby použiť bezpečnostný pás na sedadle ním vybavenom,

vzhľadomnadruhvozidiel,kuktorýmsavýnimkavzťahuje(vozidlozáchrannejzdravotnejslužby),mána
mysli vykonávanie úloh spojených s priamym poskytovaním zdravotnej starostlivosti prepravovanému
pacientovi, ktorého život alebo zdravie sú priamo ohrozené, preto je žiaduce uprednostniť ľudský život
a zdravie pred dopravným priestupkom, avšak v danom prípade takáto situácia nenastala, keďže vo
vozidle sa nenachádzal žiadny pacient a činnosť žalobkyne spočívajúcu vo vypisovaní výjazdového
lístka nemožno považovať za plnenie úlohy, pri ktorej by žalobkyňa nemohla a nemala byť pripútaná

bezpečnostným pásom. Mal potom za preukázané splnenie jednej z kumulatívnych podmienok pre
zbavenie sa zodpovednosti žalovaného za pracovný úraz a síce, že žalobkyňa svojím zavinením
(nedbanlivosťou) porušila právny predpis (ustanovenie § 8 ods. 1 písm. a/ zákona o cestnej premávke) i
interný predpis (Nariadenie č. 03/2010) na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, keď nebola
pripútaná bezpečnostným pásom, hoci uvedenú povinnosť ukladal vnútroorganizačný akt žalovaného

všetkým členom posádky počas transportu ambulanciou záchrannej zdravotnej služby. Žalovaný
zároveň riadne (záznamovou knihou zo školenia a prezenčnou listinou) preukázal, že s predpismi
na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia žalobkyňu oboznámil naposledy pred posudzovanou
dopravnou nehodou dňa 1.6.2017 a znalosť i dodržiavanie týchto predpisov žalovaný sústavne
vyžadoval a kontroloval, čo verifikuje i údaj v zázname o registrovanom pracovnom úraze

zo dňa 15.1.2019. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že v nadväznosti na argumentáciu žalobkyne, že
predpokladnazbaveniesazodpovednostižalovanéhovyžadovanýustanovením§196ods.1Zákonníka
práce, nemôže byť logicky naplnený z dôvodu, že dopravnú nehodu nezavinila, upriamil pozornosť na
skutočnosť, že žalovaný nikdy pred a ani počas súdneho konania nespochybňoval fakt, že dopravnú
nehodu zavinil vodič vozidla záchrannej zdravotnej služby (J. A.), ale založil svoju procesnú obranu na

úplne inom skutkovom tvrdení, a to že jedinou príčinou vzniku škody na zdraví žalobkyne bolo omisívne
konanie - nesplnenie právnej povinnosti žalobkyne ako spolujazdca pripútať sa bezpečnostným
pásom, preto zastáva názor, že je právne irelevantným dopravným inšpektorátom zistený a medzi
stranami nesporný poznatok, že žalobkyňa dopravnú nehodu nezavinila. Nepovažoval za použiteľnú
právnu úpravu ustanovenia § 197 Zákonníka práce, ktorej alternatívna hypotéza zakladá obligátnu

zodpovednosťzamestnávateľazapracovnýúrazbezakejkoľvekmožnostitejtozodpovednostisazbaviť,
nakoľko v momente vzniku dopravnej nehody a pracovného úrazu žalobkyňa neposkytovala zdravotnú
pomoc a nevykonávala žiadny konkrétny zdravotnícky výkon vo vzťahu k osobe 80-ročnej pacientky, za
ktorou výjazd sanitky smeroval a tak nie je správna domnienka žalobkyne, že pracovný úraz utrpela pri
odvracaní nebezpečenstva priamo ohrozujúceho život alebo zdravie a teda zodpovednosť žalovaného

za pracovný úraz nemožno bezvýnimočne vyvodiť len na základe premisy existencie príčinnej súvislosti
medzi pracovným úrazom žalobkyne a odvracaním nebezpečenstva priamo ohrozujúceho život alebo
zdravie pacienta, keďže daná situácia v predmetnom spore nenastala. Pokiaľ ide o povinnosť tvrdenia
a s ňou simultánne spojenú dôkaznú povinnosť žalovaného v súvislosti so zákonnou podmienkou
spočívajúcou v nutnosti preukázania, že zavinené porušenie predpisov na zaistenie bezpečnosti a

ochrany zdravia pri práci postihnutým zamestnancom predstavovalo jedinú príčinu (alebo aspoň jednu
z príčin) škody - pracovného úrazu dôvodil, že žalovaný si v tomto smere nesplnil ani len povinnosť
tvrdenia, nehovoriac o unesení dôkazného bremena, pretože svoju procesnú obranu založil iba na
argumentácii, ktorou hoci úspešne vyvrátil nesprávny názor žalobkyne, že nemusela byť pripútaná
bezpečnostným pásom a neporušila tým žiadny predpis na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia

pri práci, avšak žiadnou úvahou nevysvetlil svoje stanovisko, že zavinené porušenie právnej povinnosti
žalobkyne bolo jedinou príčinou jej zranenia. Vzhľadom však na pojednávaní vyjadrený výslovný súhlas
žalovaného s intervenientom uplatnenými prostriedkami procesnej obrany prihliadol a
zaoberal sa tvrdeniami intervenienta týkajúcimi sa jeho presvedčenia, že nepripútanie sa žalobkyne
bezpečnostným pásom malo priamo za následok poškodenie jej zdravia z dôvodu všeobecne platnej

dogmy (aj podľa judikatúry), že bezpečnostný pás účinne a efektívne pomáha pri dopravných nehodách
znižovať vznik úrazu a tiež z dôvodu, že na rozdiel od žalobkyne vodič ambulancie bezpečnostný pás
použil, preto neutrpel žiadne zranenie. Žalovaný i intervenient na strane žalovaného opomenuli, alebo
zámerne prehliadali žalobkyňou namietanú skutočnosť, že hlavnou príčinou zranenia - pracovnéhoúrazu žalobkyne bola dňa 11.1.2019 vzniknutá dopravná nehoda, nakoľko práve v dôsledku zrážky
ambulancie záchrannej zdravotnej služby s taxíkom sa aktivoval airbag spolujazdca (žalobkyne), ktorý
odhodil pravú hornú končatinu žalobkyne a túto si udrela o bočné sklo dverí ambulancie. Je nutné

si uvedomiť, že použitie bezpečnostného pásu žalobkyňou by nezabránilo aktivácii airbagu, keďže
tento vystrelil v bezprostrednej reakcii na zrážku vozidiel a tak by bezpečnostný pás nezamedzil úrazu
žalobkyne, ktorý utrpela v dôsledku airbagom spôsobeného vymrštenia pravej hornej končatiny a
jej nárazu do skla ambulancie. Žalovaný, ani intervenient na strane žalovaného nijako nepreukázali
skutočnosť, že za použitia bezpečnostného pásu v danom konkrétnom prípade a v danom okamihu

dopravnej nehody, by sa nebola žalobkyňa vôbec posunula svojím telom vpred a reflexne by sa
nebola bránila položením rúk na prístrojovú dosku. Je možné súhlasiť s názorom intervenienta, že
použitie bezpečnostného pásu vo všeobecnosti značne eliminuje riziko úrazu pri dopravných nehodách,
avšak v posudzovanom spore vzhľadom na priebeh skutkového deja, keď si žalobkyňa zranila ruku
priamym vplyvom aktivovaného airbagu a tento sa inicioval v priamej príčinnej súvislosti s dopravnou
nehodou, nijakým spôsobom nepreukázal, že použitím bezpečnostného pásu by k úrazu žalobkyne

nedošlo. Nemohol prisvedčiť ani vysokej miere pravdepodobnosti, ktorú si intervenient dokonca osvojil
za fakt v súvislosti s jeho tvrdením, že vodič ambulancie záchrannej zdravotnej služby J. A., ktorý
nesporne neutrpel žiadne zranenie, bol pripútaný bezpečnostným pásom a preto ak by bola pripútaná
aj žalobkyňa, taktiež by zranenie neutrpela, nakoľko priamo z výsluchu J. A. ako svedka a súčasne
zo spisu Okresného dopravného inšpektorátu v Malackách č. ORP-

P-74/MA-ODI2-2019 mal za preukázané, že vodič ambulancie J. A. nebol pripútaný bezpečnostným
pásom, takže argumentácia intervenienta založená na porovnávacom aspekte z hľadiska rozdielneho
správania žalobkyne a vodiča s tým, že tento mal svojím zodpovedným počínaním zamedziť poškodeniu
svojho zdravia, sa nezakladá na pravde, z dôvodu ktorého ani teoreticky nemožno dospieť k záveru,
že ak by žalobkyňa konala uvedomelo a bezpečnostný pás by v rozhodnom čase použila, zabránila

by tým vzniku akejkoľvek škody na svojom zdraví. Vzhľadom k tomu, že žalovaný absolútne nijakým
spôsobom nepreukázal, že nepoužitie bezpečnostného pásu žalobkyňou predstavovalo jedinú príčinu,
ba dokonca aspoň jednu z príčin poškodenia zdravia (pracovného úrazu) žalobkyne, dospel k záveru,
že sa žalovaný ako zamestnávateľ vôbec (ani len sčasti) nezbavil svojej objektívnej zodpovednosti
za pracovný úraz žalobkyne ako zamestnankyne a tak za vzniknutú škodu na zdraví žalobkyne plne

zodpovedá. Na základe záverov vyvodených zo zisteného skutkového a právneho stavu sporu žalobe,
konštatujúc existenciu naliehavého právneho záujmu žalobkyne na požadovanom určení, keďže bez
podania určovacej žaloby by bolo jej právo ohrozené a právne postavenie neisté v tom, či jej právom
patria dávky úrazového poistenia, ako vecne dôvodnej vyhovel.
3.2.Výrok o náhrade trov konania odôvodnil právne ustanoveniami § 256 ods. 1, § 262 ods. 1, ods. 2

C.s.p. a plne procesne úspešnej žalobkyni priznal voči neúspešnému žalovanému nárok na náhradu
trov konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

4. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný, dôvodiac tým, že súd prvej inštancie dospel na

základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. f/, h/ C.s.p.). Namietal,
že súdom prvej inštancie prezentovaný skutkový stav považuje za objektívne nemožný z viacerých
dôvodov. Počas výsluchu svedka A., šoféra sanitky, bola zo strany jeho právneho zástupcu položená
otázka „Ako rýchlo asi išla sanitka v čase nehody?“, na ktorú uvedený svedok odpovedal, že približne 50

- 60 kilometrov za hodinu. Takáto rýchlosť sa s ohľadom na charakter a povahu jazdy zasahujúcej sanitky
rýchlej zdravotne pomoci môže považovať za minimálne nie úplne rýchlu, priam by sa dalo povedať,
že sanitka v čase nehody išla relatívne pomaly. V tejto súvislosti poukázal na mechanizmus fungovania
airbagu. V prípadoch, kedy dôjde k rapídnemu zníženiu rýchlosti vozidla, nafukovací mechanizmus
- airbag - sa mimoriadne vysokou rýchlosťou nafúkne, aby zabránil nárazu tela pasažiera vozidla o

konštrukciu vozidla. Čas, za ktorý sa airbag „nafúkne“ do maximálneho rozmeru, je spravidla približne
10 až 40 milisekúnd - teda 0,01 až 0,04 sekundy. Takéto expanzívne nafúknutie airbagu predstavuje
rýchlosťnafukovaniapribližne300kilometrovzahodinu,čojerýchlosť,akousaairbagnafúkneavznikne
prekážka medzi napríklad prístrojovou doskou vozidla a pasažierom. Airbagy fungujú stopercentne
iba v súčinnosti s bezpečnostnými pásmi a dôležité je zachovávať zásady správneho posedu vodiča

za volantom. Zásada správneho sedenia platí rovnako aj pre spolujazdca. Berúc do úvahy všetky
vyššie popísané skutočnosti je nereálne, aby priebeh nehodového deja prebehol tak, ako ho popísala
žalobkyňa. Je objektívne nemožné, aby sa počas nehody mohla žalobkyňa najprv dotknúť prístrojovej
dosky a až potom bola airbagom odrazená do okna, čím si mala spôsobiť zranenie. S ohľadom nauvedené hodnoty, v kombinácií s faktom, že žalobkyňa nebola pripútaná
bezpečnostným pásom sa skôr dá predpokladať, že v momente nehody došlo vymršteniu žalobkyne
zo sedadla a k následnému kontaktu s už nafúknutým airbagom, ktorý jej spôsobil zranenie. Samotná

žalobkyňa uviedla, že došlo k poraneniu pravej hornej končatiny a oboch kolien, takže pri nehode muselo
dôjsť ku kontaktu dolných končatín s či už s airbagom, alebo prístrojovou doskou po „vyfúknutí“ airbagu.
Poranenie dolných končatín jednoznačne bez akýchkoľvek pochybností preukazuje, že telo žalobkyne
bolo skutočne uvedené do pohybu smerom dopredu a došlo k nárazu jej tela o konštrukciu vozidla. S
ohľadom na charakter a funkciu bezpečnostného pásu je podľa jeho názoru nepochybné, že v prípade

použitia bezpečnostného pásu by nedošlo k nárazu žalobkyne s vonkajším prostredím v takej miere,
aby utrpela zranenie. Jeho názor, že v prípade, že by bola žalobkyňa pripútaná
bezpečnostným pásom, tak by jej škoda na zdraví bola žiadna alebo len zanedbateľná, resp. inými
slovami, neutrpela by pracovný úraz, možno podporiť aj skutkovým stavom, ktorý je medzi stranami
nesporný. Šofér sanitky, ktorý rovnako nebol pripútaný, ktorý v čase nehody rovnako sedel v sanitke a
airbag, ktorým bol opatrený priestor šoféra sa rovnako nafúkol, neutrpel žiadnu škodu na zdraví. Táto

situácia je možná na základe toho, že v čase nehody bola rýchlosť sanitky natoľko nízka, že šofér sanitky
napriek kontaktu s airbagom, neutrpel žiadnu škodu na zdraví. Dá sa predpokladať, že v
prípade, kedy by bola žalobkyňa pripútaná bezpečnostným pásom, k poškodeniu jej zdravia by nedošlo.
Inými slovami, intenzita nárazu bola relatívne nízka a ak použitie bezpečnostného pásu by jednoznačne
zabránilo vzniku úrazu, keďže šofér, ktorý rovnako nebol pripútaný, neutrpel žiadne zranenie. Dodal,

že používanie airbagov je v kombinácii s pasažierom, ktorý nie je pripútaný bezpečnostným pásom,
mimoriadne nebezpečné najmä z dôvodu, že v prípade expanzie airbagu dochádza k ničím
nekontrolovanému kontaktu ľudského tela s vzduchovým vankúšom, čo sa vzhľadom na vyššie
popísané rýchlosti zákonite deje v extrémne vysokých rýchlostiach a krátkom čase bez ohľadu
na rýchlosť akou sa vozidlo pohybuje. Je to práve bezpečnostný pás, ktorý zabraňuje deštrukčnému

charakterukontaktuposádkyvozidlasochrannýmizariadeniamivaute,akoajsosamotnoukonštrukciou
vozidla. Rovnako je všeobecne akceptované a známe, že v prípade nepripútaného pasažiera, tento sedí
viac vpredu ako pripútaný, čo tiež má vplyv na to, aké dopady bude mať nafúknutie airbagu. S ohľadom
na vyššie uvedené sa nestotožnil so závermi prvoinštančného súdu uvedenými v bodoch 28. až
30. odôvodnenia napadnutého rozsudku, pretože použitie bezpečnostného pásu je natoľko relevantný

ochranný prostriedok ochrany pred zranením (čo je vo všeobecnosti bez ďalšieho akceptované súdmi,
ako aj je to v súlade s elementárnymi zákonmi fyziky), že jeho použitie automaticky zakladá násobne
vyššie šance predídeniu zranenia. Podľa jeho názoru by preukazovanie skutočnosti, že bezpečnostný
pás skutočne pomôže pasažierom vozidla pri dopravnej nehode predísť zraneniu, prípadne smrti,
bolo v príkrom rozpore so zásadou hospodárnosti konania, čo napokon nepriamo potvrdil i súd prvej

inštancie, keď konštatoval že „možno súhlasiť s názorom intervenienta, že použitie bezpečnostného
pásu vo všeobecnosti značne eliminuje riziko úrazu pri dopravných nehodách.“ Ďalej prvoinštančný
súd tvrdil, že on nespochybňoval fakt, že dopravnú nehodu zavinil vodič vozidla záchrannej zdravotnej
služby, čo je v celom rozsahu správne, pretože je nesporné, že dopravnú nehodu ako takú spôsobil
práve vodič sanitky, avšak toto tvrdenie interpretoval nesprávne. Má za to, že je potrebné na dopravnú

nehodu nahliadnuť ako na okolnosť, ktorá samozrejme bezprostredne súvisí s poškodením zdravia
žalobkyne, ale v kontexte jej nepripútania bezpečnostným pásom je zrejmé, že
keby žalobkyňa splnila svoju zákonnú povinnosť, nedošlo by k poškodeniu jej zdravia, prípadne by
možno došlo k poškodeniu zdravia, ale v podstatne menšom rozsahu. Taktiež
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky uvádza, že „Tí, ktorí sa spoliehajú na airbag v aute, by mali

vedieť, že je skonštruovaný tak, aby chránil pripútaného človeka. Jeho aktivácia bez bezpečnostného
pásu zvyšuje riziko usmrtenia.“ Nesúhlasil ani s argumentáciou prvoinštančného súdu prezentovanou v
bode 29. odôvodnenia napadnutého rozsudku, ktoré je možné považovať za jeho ťažiskovú úvahu, na
základe ktorej rozhodol tak ako rozhodol. Jediné s čím súhlasí je to, že použitie bezpečnostného pásu
by nezabránilo aktivácii airbagu. Je potrebné zdôrazniť, že presne toto je princíp fungovania airbagu

v spojení s bezpečnostným pásom. Súd prvej inštancie úplne nesprávne vyhodnotil danú situáciu,
pretože jeho tvrdenie o tom, že bezpečnostný pás by nezamedzil úrazu žalobkyne, ktorý utrpela v
dôsledku airbagom spôsobeného vymrštenia pravej hornej končatiny a jej nárazu do skla ambulancie
je neudržateľný a v podstate v rozpore so základnými fyzikálnymi princípmi. Zveličene povedané, ak
by mala v praxi platiť argumentácia a odôvodnenie prvoinštančného súdu, znamenalo by to, že vlastne

akákoľveknehodaaúraz,ktorúbyutrpelanepripútanáosoba vcestnejpremávke,bysahodnotila
tak, že vlastne daná osoba nie je nijako zodpovedná za svoj úraz, nakoľko by aj tak došlo k vystreleniu
airbagu a s tým spojenému zraneniu. Namietal, že napadnuté rozhodnutie nerešpektuje ani základné
ustanovenia Zákonníka práce s poukazom na jeho ustanovenie § 81. Žalobkyňa bez akýchkoľvekpochybností musela byť zapnutá bezpečnostným pásom, čo nebola, keď aj on trval na používaní
bezpečnostných pásov z dôvodu, že zásadne eliminujú riziko vzniku úrazu, alebo ho aspoň značne
znižujú. Žalobkyňa svoju prácu pravidelne vykonávala vo vozidle rýchlej zdravotnej pomoci, pravidelne

absolvovala rôzne zásahy a jazdy v sanitke a tak presuny na jednotlivé zásahy rýchlej zdravotnej
pomocisanitkoubolijejkaždodennoupracovnounáplňou.Jeprimeranéočakávať,žepribežnomvýkone
práce sa zamestnanec bude spravovať základnými právnymi predpismi a pokynmi zamestnávateľa. Je
právne neudržateľná argumentácia, že on ako zamestnávateľ má niesť zodpovednosť za úmyselné
protiprávne konanie zamestnanca, ktorý vedome opomenul povinnosť použiť bezpečnostný pás, v

dôsledku čoho utrpel zranenie pri výkone práce. Nestotožnil sa ani s ďalším tvrdením súdu prvej
inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, že vodič ambulancie nebol pripútaný
bezpečnostným pásom, preto nemožno použiť porovnávanie so situáciou žalobkyne, z čoho následne
arbitrárne usúdil, že ani teoreticky nemožno dospieť k záveru, že ak by žalobkyňa konala uvedomelo a
bezpečnostný pás by v rozhodnom čase použila, zabránila by tým vzniku akejkoľvek škody na svojom
zdraví. Správanie vodiča vo vzťahu k bezpečnostnému pásu nemá absolútne žiadny vplyv na konanie a

dôsledky nehody žalobkyne, pričom takéto konštatovanie postráda akúkoľvek vnútornú logiku, pretože
používanie bezpečnostných pásov je úplne prirodzené, dôvodné a jednoznačne a nespochybniteľne
znižujúce riziko poškodenia zdravia. Má tak za to, že prvoinštančný súd úplne nesprávne zhodnotil
posudzovanú vec, pretože de facto konštatoval, že síce žalobkyňa porušila právne predpisy, interné
predpisyzamestnávateľa,ktorýichpravidelnekontrolovalaichdodržiavanievyžadoval,alenapriektomu

zamestnanec nenesie žiadnu časť zodpovednosti. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Krajského
súdu v Bratislave sp.zn. 4 Co 167/2015, ktoré sa zaoberá najmä spoluzodpovednosťou za poškodenie
zdravia. Ďalej odkázal k použitiu bezpečnostných pásov na rozhodnutie Krajského súdu v Nitre sp.zn.
25 Co 92/2018 a dodal, že samotná situácia, kedy súd prvej inštancie konštatoval nepreukázanie
skutočnosti, že v prípade použitia bezpečnostného pásu by nedošlo k úrazu, je nesprávna. V prípade,

že by prebiehalo dokazovanie tejto skutočnosti, takmer s určitosťou by sa muselo jednať o znalecké
dokazovanie skutočnosti, že bezpečnostný pás zabraňuje posunu tela smerom dopredu, resp. že
bezpečnostný pás spôsobí, že by pasažier neutrpel zranenie, alebo by hol utrpel v značne nižšom
rozsahu. Dokazovanie takéhoto charakteru by bolo v príkrom rozpore so zásadou hospodárnosti
konania, pretože by sa dokazovalo niečo, čo je odbornou verejnosťou a napokon aj súdmi vo

všeobecnosti uznávané a zjavné. Záverom uviedol, že zastáva názor, že boli naplnené liberačné dôvody
potrebné na zbavenie sa jeho zodpovednosti podľa príslušných ustanovení Zákonníka práce. V prípade
pripustenia argumentácie žalobkyne o tom, že príčinou úrazu bola výlučne nehoda, teda by bola
vylúčená aplikácia § 196 ods. 1 Zákonníka práce, boli by naplnené podmienky predpokladané § 196
ods. 2 Zákonníka práce. V prípade ak by neboli naplnené predpoklady úplnej liberácie zamestnávateľa,

muselabynastúpiťliberáciaaspoňčiastočnázdôvodu,žebynastalstav,žezamestnanec,ktorývedome
porušil právne predpisy a pokyny zamestnávateľa, by požíval súdnu ochranu a zamestnávateľ by musel
niesť zodpovednosť za takéto konanie zamestnanca. Odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie zmeniť a žalobu žalobkyne zamietnuť, alebo napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť
prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie.

5. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie intervenient na strane žalovaného, dôvodiac tým, že súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. b/, f/, h/ C.s.p.). Uviedol, že žalobkyňa
opísala v žalobe i na pojednávaní priebeh úrazového deja s tým, že v rámci dokazovania bolo nesporne
preukázané, že žalobkyňa v čase dopravnej nehody nebola pripútaná bezpečnostnými pásmi, ktorými
bolo motorové vozidlo - ambulancia záchrannej zdravotnej služby riadne vybavené, ako aj že v čase
dopravnej nehody bolo vozidlo záchrannej zdravotnej služby na ceste za pacientom, v samotnom

vozidle sa nenachádzal žiadny pacient a tak zdravotný záchranár, t.j. žalobkyňa neposkytovala žiadnu
zdravotnú starostlivosť pacientovi. Z dokazovania navyše vyplynulo, že žalovaný ako zamestnávateľ
sa zameral na riešenie používania bezpečnostných pásov, keď vo svojej internej smernici - nariadenie
č. 3/2010 Transport ambulancie ZZS, bod 3., výslovne nariadil svojim zamestnancom, že počas
transportu ambulancie záchrannej zdravotnej služby musia všetci členovia posádky dodržiavať zákon o

cestnej premávke, zákon BOZP a počas transportu musia byť riadne pripútaní bezpečnostnými pásmi.
Žalobkyňa utrpela pracovný úraz pri výjazde zdravotnej služby k pacientovi, teda pri plnení bežných
pracovných povinností zdravotníckeho záchranára a v čase dopravnej nehody neodvracala škodu
hroziacu zamestnávateľovi, ani nebezpečenstvo priamo ohrozujúce život alebo zdravie, ako to má namysli § 197 Zákonníka práce. Z dokazovania tak nepochybne vyplynulo, že žalovaná nemala žiadny
legálny dôvod pre nepoužitie bezpečnostného pásu a že nesporne porušila predpisy o BOZP, medzi
ktoré nepochybne patria i dopravné predpisy, zákon č. 8/2009 Z.z, keď počas jazdy

motorového vozidla nebola ako spolujazdec pripútaná bezpečnostnými pásmi, hoci jej takáto povinnosť
vyplýva z predpisov o BOZP. Súd prvej inštancie sa s vyššie uvedenou obranou žalobkyne nestotožnil,
ako to vyplýva najmä z bodov 24. a 25. odôvodnenia napadnutého rozsudku, pričom mal za
preukázané, že nepoužitie bezpečnostných pásov žalobkyňou je porušením predpisov o BOZP. Napriek
tomu prvoinštančný súd učinil záver, že v konaní nebolo preukázané, že by nepoužitie bezpečnostných

pásov bolo jedinou alebo aspoň jednou z príčin poškodenia zdravia žalobkyne pri dopravnej nehode.
Nestotožnil sa so skutkovými závermi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozsudku,
najmä bodu 29., nakoľko celkom nelogicky, účelovo a v rozpore s ustálenou súdnou
praxou bagatelizuje použitie, resp. nepoužitie bezpečnostných pásov a vyslovuje ničím nepodloženú
vlastnú domnienku, že aj keby došlo k použitiu bezpečnostných pásov žalobkyňou, tak by airbag vystrelil
a aj tak by došlo k poraneniu jej ruky, avšak vôbec nereflektuje na všeobecne známu skutočnosť,

že pri použití bezpečnostných pásov je okrem iného vynútená správna a bezpečná poloha osoby na
sedle vozidla, práve a výlučne v kombinácii obidvoch bezpečnostných prvkov - bezpečnostných pásov
a airbagov, je zabezpečené zvýšenie bezpečnosti pasažiera. Je tiež všeobecne známou skutočnosťou,
že aktivovanie airbagov je pre pasažiera, ktorý nepoužil bezpečnostné pásy vysoko nebezpečné,
nakoľko práve airbagy, keď nie je zabezpečený pohyb a stabilita pasažiera bezpečnostnými pásmi, sa

stávajú v prípade ich aktivácie nebezpečnými prvkami. Rovnako nelogicky vyznieva odôvodnenie súdu
prvej inštancie v bode 30. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, keď na podporu svojho záveru o
bezvýznamnosti použitia bezpečnostných pásov pre poškodenie zdravia žalobkyne poukázal na vodiča
motorového vozidla J. A., ktorý takisto nebol pripútaný bezpečnostnými pásmi a ktorý neutrpel žiadne
zranenie, keďže pri vyslovení názoru v bodoch 29. a 30. odôvodnenia napadnutého rozsudku poprel

všeobecne akceptovanú a vyžadovanú potrebu používania bezpečnostných pásov a tiež nereflektoval
na preukázaný skutkový stav - vodič motorového vozidla v čase dopravnej nehody viedol motorové
vozidlo, kedy sledoval premávku a okolie vozidla, teda mal aj možnosť podvedome reagovať na zrážku
s druhým vozidlom. Žalobkyňa po výjazde sanitky vypisovala výjazdový lístok a už po pár desiatkach
metrov od výjazdu došlo k dopravnej nehode. Žalobkyňa nesporne nevenovala pozornosť

okoliu a reagovala až po zrážke dvoch vozidiel. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že
k poraneniu pravej ruky žalobkyne došlo priamym vplyvom aktivovaného airbagu, avšak z dokazovania
však vyplynulo, že u žalobkyni došlo aj k poraneniu obidvoch končatín – kolien, ale s týmto skutkovým
zistením sa vôbec nevysporiadal, pričom on má za to, že k takémuto poškodeniu zdravia muselo
dôjsť v dôsledku takého pohybu žalobkyne v čase nárazu, ktorému malo použitie bezpečnostných

pásov zabrániť. Rovnako sa domnieva, že súd prvej inštancie v danej veci porušil zásadu stanovenú
§ 191 ods. 1 C.s.p., nakoľko neprihliadal na všetko, čo vyšlo najavo počas konania a so zásadnou
otázkouzávažnéhoporušeniapredpisovBOZPzostranyžalobkyneajehovplyvunapoškodeniezdravia
žalobkyne pri pracovnom úraze sa v odôvodnení napadnutého rozsudku
riadne nevysporiadal a tak uvedeným postupom súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom

znemožnil žalovanému a jemu, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces, keďže súčasťou práva na spravodlivý proces je aj právo na
presvedčivé a riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia tak, aby toto rozhodnutie bolo
preskúmateľné. Poukázal na skutočnosť, že žalovaný v konaní riadne preukázal, že žalobkyňa bola zo
strany žalovaného ako zamestnávateľa riadne oboznámená s predpismi BOZP a že žalovaný vyžadoval

ich dodržiavanie a v konaní bolo bez pochýb preukázané, že žalovaná (správne žalobkyňa, poznámka
odvolacieho súdu) vedome porušila predpisy BOZP, čo bolo príčinou škody na jej zdraví. Skutočnosť
dopravnejnehody,tedadôvodvznikupracovnéhoúrazunemožnoabsolutizovaťastotožňovaťspríčinou
vzniku ako škody spôsobom ako to urobil súd prvej inštancie v bode 29. odôvodnenia napadnutého
rozsudku. Zotrval na tom, že ak by žalobkyňa neporušila predpisy BOZP a použila bezpečnostné

pásy, v prípade dopravnej nehody by nedošlo k škode na jej zdraví. Žalovaný sa v danej veci zbavil
zodpovednosti v súlade s § 196 ods. 1 písm.a/ Zákonníka práce, alternatívne
aspoň čiastočne v zmysle § 196 ods. 2 písm. a/ Zákonníka práce. Odvolaciemu súdu navrhol napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobu zamietnuť, alternatívne napadnutý rozsudok zrušiť a vec
vrátiť prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie; žiadal náhradu trov konania v plnom rozsahu.

6. Žalobkyňa sa k odvolaniam žalovaného a intervenienta na strane žalovaného nevyjadrila.

7. Intervenient na strane žalovaného sa k odvolaniu žalovaného nevyjadril.8. Žalovaný sa k odvolaniu intervenienta na strane žalovaného nevyjadril.

9. Odvolací súd preskúmal vec bez nariadenia pojednávania, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania [§ 379, § 380 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z.), ďalej len
C.s.p.] a dospel k záveru, že odvolania žalovaného i intervenienta na strane žalovaného sú dôvodné.

10. Žalovaný aj intervenient na strane žalovaného svoje odvolania odôvodňovali ustanovením § 365

ods. 1 písm. f/ C.s.p., t.j., že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovýmzisteniam.Uvedenýdôvodsatýkachyby vzisťovanískutkovéhostavuvecisúdom
prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je
nesprávne, tzn. musí ísť o skutkové zistenie na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je
nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového
zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou

nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny
názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, prípadne zisteným skutočnostiam prisudzoval iný
právny význam. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide
o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov
sporových strán alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,

eventuálne vierohodnosti.

11. Odvolací súd poukazuje na to, že aby súd mohol rozhodnúť o veci samej, musí najskôr zistiť
skutkový stav, tento zistí predovšetkým prostredníctvom vykonávaných dôkazov (§ 215 ods. 1 C.s.p.)
a následne cez ich hodnotenie podľa svojej úvahy, a to jednotlivo a aj v ich vzájomnej súvislosti (§

191 ods. 1 C.s.p.). Hodnotením dôkazov sa rozumie myšlienková činnosť súdu, ktorou je vykonaným
dôkazom prisudzovaná hodnota vážnosti (dôležitosti) a súd určuje, aký význam majú jednotlivé dôkazy
pre jeho rozhodnutie a či o ne môže oprieť svoje skutkové zistenia v konaní. V ústavnoprávnej
rovine platí, že právo na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd)
obsahuje zásadu „rovností zbraní“ v civilnom procese, ktorá zahŕňa aj povinnosť znášať dôkazné

bremeno, ktorá ťaží stranu sporu. Neprimeraná povinnosť znášať dôkazné bremeno môže zapríčiniť,
že konanie ako celok nie je možné považovať za spravodlivé. Zákonná úprava dokazovania v civilnom
procese spadá pod všeobecný princíp rovnosti sporových strán. Zásada rovnosti strán v procese sa
prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok a rovnakého procesného postavenia subjektov,
o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd. Požiadavka spravodlivého procesu

v sebe obsahuje zásadu zaručujúcu pre každú stranu v procese mať rovnakú možnosť obhajovať svoje
záujmy a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody voči protistrane. Rovnosť strán
sporu v občianskom súdnom konaní bližšie charakterizuje čl. 6 ods. 1 C.s.p., v zmysle ktorého strany
sporu majú v konaní rovné postavenie spočívajúce v rovnakej miere možnosti uplatňovať prostriedky
procesného útoku a procesnej obrany okrem prípadu, ak povaha prejednávanej veci vyžaduje zvýšenú

ochranustranysporuscieľomvyvažovaťprirodzenenerovnovážnepostaveniestránsporu.Tentoprincíp
sa premieta aj v ďalších ustanoveniach Civilného sporového poriadku, predovšetkým v ustanoveniach
upravujúcich vedenie konania a priebeh dokazovania. V procese dokazovania (§ 185 C.s.p.) vo
všeobecnosti platí, že strana má povinnosť tvrdenia (bremeno tvrdenia) a dôkaznú povinnosť (dôkazné
bremeno). Dôkazné bremeno je inštitútom procesného práva, ktoré dopadá na tú stranu, v záujme

ktorej je, aby určitá skutočnosť, rozhodná podľa hmotného práva a stranou tvrdená, bola v konaní
preukázaná, teda aby ju súd uznal za pravdivú. Významnú úlohu v procese hodnotenia dôkazov
(§ 191 ods. 1 C.s.p.) zohráva vnútorné presvedčenie súdu. Toto presvedčenie nemá predstavovať
svojvôľu a nezodpovednosť súdu, ale naopak, malo by sa vytvárať na základe starostlivého uváženia
a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel

formálnej logiky. Zásada voľného hodnotenia dôkazov však má svoje limity. Jej kontrola sa uskutočňuje
najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v § 220 ods. 2 C.s.p.

12. Z formulácie § 191 ods. 1 C.s.p. možno vyvodiť, že súd je povinný navzájom si odporujúce
dôkazy hodnotiť a zdôvodniť, napr. prečo niektoré z nich pokladá za nevierohodné, prečo niektoré

odmietol vziať pri formulovaní rozhodnutia do úvahy, prípadne aj prečo sa niektorými dôkaznými
návrhmi odmietol vôbec zaoberať. Tieto nedostatky odôvodnenia spolu s tzv. opomenutými dôkazmi (o
ktorých súd v konaní nerozhodol vôbec) zakladajú vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia. Všeobecný
súd je pri hodnotení dôkazov viazaný tiež skutkovým stavom veci, a teda nie je prípustný eklektickýa neopodstatnený výber dôkazov smerujúci k jednostranným záverom. Zásada voľného hodnotenia
dôkazov je totiž limitovaná aj požiadavkou nadväznosti medzi skutkovými zisteniami súdu získanými
v procese dokazovania, úvahami súdu v procese hodnotenia dôkazov a jeho právnymi závermi. V

občianskom súdnom konaní súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných
dôkazov. Rozhodnutiu súdu vo veci samej musí predchádzať činnosť súdu zameraná na spoľahlivé
zistenie skutkového stavu - dokazovanie zodpovedajúce garanciám spravodlivého súdneho konania v
zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru, najmä garanciám obsiahnutým v princípe rovnosti zbraní a práve na
kontradiktórne konanie.

13. Zákonnými ustanoveniami čl. 6, § 185, § 191 ods. 1 C.s.p. sa prvoinštančný súd dôsledne neriadil,
keď vo veci rozhodol bez riadneho zistenia skutkového stavu a na základe nedostatočne vykonaného
dokazovania, resp. na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam, pretože v odôvodnení napadnutého rozhodnutia len konštatoval, že mal za
preukázané splnenie jednej z kumulatívnych podmienok pre zbavenie sa zodpovednosti žalovaného

za pracovný úraz a síce, že žalobkyňa svojím zavinením (nedbanlivosťou) porušila právny predpis
(ustanovenie § 8 ods. 1 písm. a/ zákona o cestnej premávke) i interný predpis (Nariadenie č. 03/2010)
na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, keď nebola pripútaná bezpečnostným pásom,
hoci uvedenú povinnosť ukladal vnútroorganizačný akt žalovaného všetkým členom posádky počas
transportu ambulanciou záchrannej zdravotnej služby, keď žalovaný zároveň riadne (záznamovou

knihou zo školenia a prezenčnou listinou) preukázal, že s predpismi na zaistenie bezpečnosti a
ochrany zdravia žalobkyňu oboznámil naposledy pred posudzovanou dopravnou nehodou dňa 1.6.2017
a znalosť i dodržiavanie týchto predpisov žalovaný sústavne vyžadoval a kontroloval,
čo verifikuje i údaj v zázname o registrovanom pracovnom úraze zo dňa 15.1.2019. Následne však
dôvodil, že pokiaľ ide o povinnosť tvrdenia a s ňou simultánne spojenú dôkaznú povinnosť žalovaného

v súvislosti so zákonnou podmienkou spočívajúcou v nutnosti preukázania, že zavinené
porušenie predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci postihnutým zamestnancom
predstavovalo jedinú príčinu (alebo aspoň jednu z príčin) škody - pracovného úrazu, si žalovaný v tomto
smere nesplnil ani len povinnosť tvrdenia, nehovoriac o unesení dôkazného bremena, pretože svoju
procesnú obranu založil iba na argumentácii, ktorou hoci úspešne vyvrátil nesprávny názor žalobkyne,

že nemusela byť pripútaná bezpečnostným pásom a neporušila tým žiadny predpis na zaistenie
bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, avšak žiadnou úvahou nevysvetlil svoje stanovisko,
že zavinené porušenie právnej povinnosti žalobkyne bolo jedinou príčinou jej zranenia. V danej veci ale
žalovaný preukázal svoje tvrdenie o tom, že žalobkyňa sa dňa 1.6.2017 zúčastnila školenia týkajúce
sa vstupnej inštruktáži o BOZP (č.l. 50 a 51 spisu), pričom témou bol okrem iného zákon č. 8/2009

Z.z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov bezpečnosti a ochrany zdravia
pri stavebných prácach a prácach s nimi súvisiacich a podrobnosti o odbornej spôsobilosti na výkon
niektorých pracovných činností s ohľadom na výkon profesie ZZS, ako aj oboznámenie sa s internými
predpismi BOZP organizácie. Ďalej žalovaný preukázal, že dňa 26.4.2010 bolo vydané Nariadenie č.
03/2010 – Transport ambulanciou ZZS určené všetkým pracovníkom na úseku zdravotnej starostlivosti

- ZSS, v ktorom je v bode 3. uvedené, že počas transportu ambulanciou ZZS musia všetci členovia
posádky dodržiavať ustanovenia zákona č. 8/2009 Z.z. a aj pravidlá bezpečnosti a ochrany zdravia pri
práci a počas transportu byť riadne pripútaní bezpečnostnými pásmi; nariadenie nadobudlo účinnosť
dňa 26.4.2010 (č.l. 53 spisu). Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vôbec ale nie je zrejmé, ako tieto
uvedené dôkazy prvoinštančný súd vyhodnotil a tak odvolací súd jeho záver o tom, že nárok žalobkyne

je vecne a právne správny považuje za predčasný, keď svoju argumentáciu pre vyhovenie žaloby založil
na (ne)použití bezpečnostného pásu žalobkyňou, ktorá v čase vzniku škody, t.j. pracovného úrazu dňa
11.1.2019, nebola v motorovom vozidle žalovaného (sanitke, ambulancii) pripútaná bezpečnostným
pásom, pričom sa vôbec nezaoberal liberačnými dôvodmi, na ktoré žalovaný v konaní poukazoval
a ktorých preukázaním by sa mohol úplne alebo čiastočne zbaviť svojej zodpovednosti za škodu na

zdraví žalobkyne.

14. Odvolací súd prisvedčil taktiež argumentácii intervenienta na strane žalovaného uvedenej v odvolaní
o tom, že súd prvej inštancie odôvodnil napadnuté rozhodnutie tým, že došlo k poraneniu pravej
ruky žalobkyne priamym vplyvom aktivovaného airbagu, ale z dokazovania vyplynulo, že žalobkyňa si

poranila aj obe končatiny – kolená, s čím sa prvoinštančný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku
žiadnym spôsobom nezaoberal a nevysporiadal.15. Taktiež sa odvolací súd stotožnil aj s odvolacou námietkou žalovaného a intervenienta na strane
žalovaného o nesprávnom právnom posúdení veci § 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.), ktorým sa rozumie
subsumovanie skutkového stavu pod normu hmotného práva alebo procesného práva, ktorá v hypotéze

nemá také predpoklady, aké vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie
vecikonkrétnespočívavtom,žesúdprvejinštanciepoužilnesprávnuprávnunormu,alebosíceaplikoval
správnu právnu normu, ale ju nesprávne interpretoval a napokon právnu normu síce správne vyložil,
ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia síce citoval ustanovenia Zákonníka práce týkajúce sa zodpovednosti zamestnávateľa

za škodu pri pracovnom úraze a chorobe z povolania (§ 195 a § 197 Zákonníka práce), ale tieto
vôbec neaplikoval, najmä ustanovenie § 196 Zákonníka práce, čo viedlo k jeho predčasnému záveru
o vyhovení žaloby, keďže nedostatočne právne posúdil otázku zbavenia sa zodpovednosti žalovaného
akozamestnávateľa(úplnealebočiastočne)naškodenazdraví,ktorúutrpelažalobkyňapripredmetnom
pracovnom úraze.

16. Odvolací súd poukazuje na to, že ustanovenie § 196 Zákonníka práce taxatívne vymenúva
liberačné dôvody, preukázaním ktorých sa môže zamestnávateľ úplne alebo čiastočne zbaviť svojej
zodpovednosti za škodu na zdraví zamestnanca založenej na objektívnom princípe. Taxatívne dané
liberačné dôvody nemožno rozširovať. Zákonník práce pozná ako dôvod pre liberáciu zamestnávateľa
výlučne len dva prípady preukázaného a zavineného protiprávneho konania

zamestnanca, pričom toto konanie zamestnanca je potom v závislosti od rozsahu liberácie jedinou
príčinou (úplná liberácia) alebo jednou z viacerých príčin (čiastočná liberácia) vzniku škody na strane
zamestnanca. Ustanovenie odseku 1 definuje liberačné dôvody pre úplné zbavenie sa zodpovednosti
a odsek 2 vyjadruje predpoklady na čiastočné zbavenie sa zodpovednosti zamestnávateľa. V oboch
prípadoch sa zamestnávateľ zbaví zodpovednosti, ak preukáže, že škodu si zavinil úplne alebo

čiastočne zamestnanec sám. Dôvody pre úplnú liberáciu sú dva a rozlišujú sa v predpokladoch, ktorých
preukázanie je obsahom dôkazného bremena zamestnávateľa. Pri prvom liberačnom dôvode musí
zamestnávateľ preukázať, že: a/ postihnutý zamestnanec svojím konaním porušil právne predpisy alebo
ostatné predpisy na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, alebo pokyny na zaistenie
bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, pričom v prípade porušenia pokynov na zaistenie bezpečnosti

a ochrany zdravia pri práci musí zamestnávateľ preukázať, že také pokyny boli zamestnancovi riadne
uložené; b/ postihnutý zamestnanec zavinil porušenie uvedených povinností, a to minimálne svojou
nedbanlivosťou spočívajúcou vo vedomosti zamestnanca alebo objektívne očakávaného predpokladu
vedomosti vzhľadom na osobné pomery zamestnanca, že svojím konaním porušuje určitý právny alebo
iný predpis, alebo pokyn, s tým, že zamestnanec sa bez primeraných dôvodov spoliehal na to, že jeho

konanie zostane bez následkov; c/ zamestnávateľ sústavne vyžadoval a kontroloval znalosť a
dodržiavanie povinností, ktoré zamestnanec porušil; d/ existuje priama a výlučná príčinná súvislosť
medzi porušením povinností podľa písmena a/ a vznikom ujmy na zdraví zamestnanca. Pojem
bezpečnostné predpisy treba vykladať širšie a považovať za ne nielen všeobecne záväzné predpisy na
zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, ale aj všetky predpisy, ktoré upravujú otázky ochrany

života a zdravia. Ide najmä o technické normy, predpisy na zaobchádzanie so zbraňami, rádioaktívnymi
látkami, horľavinami, jedmi atď. Pokynom na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci je
konkrétny adresný pokyn nadriadeného zamestnanca (jednému alebo viacerým zamestnancom), ktorý
sa týka ochrany života a zdravia. Na dosiahnutie úplnej liberácie je zamestnávateľ povinný preukázať,
že konanie zamestnanca bolo jedinou a priamou príčinou ujmy na zdraví, t.j. pracovného úrazu, alebo

podmienok, za ktorých vzniká choroba z povolenia. To znamená, že v prvom prípade liberácie nebola
ujma na zdraví ovplyvnená žiadnou inou okolnosťou, ako porušením povinností na zaistenie bezpečnosti
a ochrany zdravia zo strany zamestnanca. V druhom prípade liberácie musí byť požitie alkoholu,
omamných látok alebo psychotropných látok a konanie pod ich vplyvom jedinou príčinou
ujmy na zdraví, a to bez ohľadu na to, ako sa zamestnanec dostal do stavu ovplyvneného alkoholom,

omamnými alebo psychotropnými látkami a bez ohľadu na množstvo požitých látok. Liberačné dôvody
a preukazovanie predpokladov na ich uplatnenie si vyžaduje rozsiahle dokazovanie, keďže zisťovanie
priamosti a výlučnosti príčinnej súvislosti si vyžaduje podrobné zistenie skutkového stavu (napr. či stav
opitosti bol jedinou príčinou pracovného úrazu, alebo na zamestnanca pôsobili iné okolnosti). Aj napriek
tomu, že zamestnávateľ si zabezpečí dôkazy v podobe dychových skúšok, nie je vylúčené, že samotné

posúdenie existencie, resp. neexistencie stavu opitosti u konkrétneho jednotlivca bude
predmetom znaleckého dokazovania. K odseku 2 odvolací súd dôvodí, že prvé dva liberačné dôvody
sú skutkovo veľmi podobné liberačným dôvodom pre úplné zbavenie sa zodpovednosti zamestnávateľa
podľa odseku 1, no ich predpoklady, ktoré je zamestnávateľ povinný preukázať, sa od tých podľaodseku 1 odlišujú. Pre čiastočnú liberáciu z dôvodu, že zamestnanec svojím zavinením porušil právne
predpisy alebo ostatné predpisy, alebo pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci,
sa nevyžaduje, aby zamestnávateľ preukázal, že znalosť a dodržiavanie týchto predpisov a povinností

z nich vyplývajúcich neustále vyžadoval a kontroloval, ale postačí, ak zamestnávateľ preukáže, že
postihnutého zamestnanca s predpismi a povinnosťami z nich vyplývajúcimi riadne a
preukázateľne oboznámil. Pre čiastočnú liberáciu z dôvodu, že zamestnanec si ujmu na zdraví privodil
konaním ovplyvneným požitím alkoholu, omamných alebo psychotropných látok, zamestnávateľ nemusí
preukázať, že nebolo v jeho možnostiach zabrániť tomu, aby si zamestnanec pod vplyvom opitosti

privodilujmunasvojomzdraví.Priobochdôvodochčiastočnejliberáciebudezamestnávateľúspešný,ak
preukáže, že porušenie právnych povinností zamestnancom, resp. konanie v opitosti, príp. pod vplyvom
omamných alebo psychotropných látok bolo aspoň jednou príčinou vzniku ujmy na zdraví zamestnanca.
Tretí dôvod pre čiastočnú liberáciu zamestnávateľa spočíva v povinnosti zamestnávateľa preukázať,
že: a/ zamestnanec si počínal v rozpore s obvyklým spôsobom správania sa; b/ zamestnanec
konal ľahkomyseľne; c/ existuje príčinná súvislosť medzi konaním zamestnanca a vznikom ujmy na

zdraví; d/ existuje zavinenie zamestnanca. Zákonník práce nedefinuje, aké konanie sa považuje za
ľahkomyseľné, možno však povedať, že ide o také konanie, ktoré nevyžaduje, aby zamestnanec porušil
právne predpisy alebo ostatné predpisy, alebo pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri
práci, alebo osobitné predpisy, ale vymyká sa obvyklému spôsobu správania sa v danej situácii a je
zapríčinené tým, že zamestnanec pri svojom konaní neprihliada na svoju kvalifikáciu a skúsenosti, z

ktorej je možné objektívne očakávať, že zamestnanec vie, kedy si môže spôsobiť ujmu na zdraví, a že
sa takému konaniu vyhne. Inými slovami, zamestnanec koná ľahkomyseľne, keď s ohľadom
na jeho vedomosti a skúsenosti neodôvodnene riskuje, že si svojím konaním zapríčiní ujmu na zdraví,
pričom konanie zamestnanca samo osebe nemusí byť porušením predpisov a pokynov o bezpečnosti
a ochrane zdravia pri práci. V súvislosti s posúdením, či ide o ľahkomyseľné konanie zamestnanca, je

potrebné zobrať do úvahy aj ustanovenie odseku 5, v zmysle ktorého ľahkomyseľnosťou nie je bežná
neopatrnosť a konanie vyplývajúce z rizika, ktoré prináša konkrétna práca. Pri posudzovaní
ľahkomyseľnosti konkrétneho konania sa berie ohľad na konkrétnu časovú a miestnu situáciu, pri
ktorej zamestnanec vedome podstupuje riziko ohrozujúce jeho zdravie. Vzhľadom na tieto objektívne
okolnosti sa potom určí, či konkrétne konanie zamestnanca bolo neobvyklé. V ľahkomyseľnom konaní

zamestnanca je viditeľná aj subjektívna stránka, t.j. zavinenie, ktoré musí dosahovať minimálne stupeň
nedbanlivostného zavinenia, keď z odborných vedomostí a skúseností zamestnanec vie, alebo musí
vedieť, že svojím konaním si môže privodiť ujmu na zdraví a bez primeraných dôvodov
sa spolieha na to, že jeho konanie zostane bez následkov. Ľahkomyseľné konanie sa považuje za
druh kvalifikovanej nedbanlivosti bez ohľadu na to, či je vedomou, alebo nevedomou nedbanlivosťou.

Zamestnávateľ je zaťažený dôkazným bremenom preukázať, že u postihnutého zamestnanca išlo o
ľahkomyseľné počínanie si, a teda že u neho bolo možné objektívne očakávať určité vedomosti
a zručnosti s ohľadom na dosiahnutú kvalifikáciu a skúsenosti.

17. Súd prvej inštancie, tak ako už bolo uvedené, v danej veci neskúmal či sú dané liberačné dôvody,

na ktoré žalovaný i intervenient na strane žalovaného poukazovali, preto odvolací súd záver súdu prvej
inštancie o tom, že žalovaný je zodpovedný za škodu na zdraví žalobkyne, považuje za predčasný.

18. Odvolací súd súhlasí aj s odvolacou námietkou intervenienta na strane žalovaného, že neprihliadal
na všetko, čo vyšlo najavo počas konania a so zásadnou otázkou závažného porušenia predpisov BOZP

zo strany žalobkyne a jeho vplyvu na poškodenie jej zdravia pri pracovnom úraze sa v odôvodnení
napadnutého rozsudku riadne nevysporiadal a tak mu (i žalovanému) súd prvej inštancie
nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval im patriace procesné práva v takej
miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, keďže súčasťou práva na spravodlivý proces
je aj právo na presvedčivé a riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia tak, aby toto rozhodnutie

bolo preskúmateľné. Odvolací súd poukazuje na to, že medzi porušenie práva na spravodlivý proces
patrí aj odňatie možnosti konať pred súdom, ktorým sa rozumie nielen procesný postup súdu, ale
aj rozhodnutie, v dôsledku ktorého strana sporu nemôže uplatniť svoje práva. Podľa § 220 ods. 2
C.s.p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy
označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky

procesnej obrany použil, jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne
argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých
dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne
posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudkubolo presvedčivé. Z citovaného ustanovenia vyplýva predovšetkým požiadavka, aby odôvodnenie
rozhodnutia obsahovalo okrem iného jasné a výstižné vysvetlenie toho, ktoré skutkové tvrdenia a právne
argumenty strán, ktoré skutočnosti mal súd za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých

dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne
posúdil, tzn. že je povinnosťou súdu do záveru rozsudku o zistenom skutkovom stave veci (skutkovej
vety) premietnuť, ktorý záver stručne vyjadruje zistený skutkový stav veci a ktorý je rozhodujúci
pre právne posúdenie veci. Odvolací súd uvádza, že zákonom požadované riadne a presvedčivé
odôvodnenie písomnej formy rozhodnutí je nielen formálnou požiadavkou, ktorou sa má zamedziť

vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých alebo neurčitých a nezrozumiteľných rozhodnutí,
ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah súdu, tak v otázke zisťovania skutkového stavu
veci, ako aj v právnom posúdení veci. Inak povedané, účelom odôvodnenia rozhodnutia predovšetkým
je preukázať správnosť rozhodnutia a odôvodnenie súčasne musí byť i prostriedkom
kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí súdu, t. j. musí byť preskúmateľné, čo v danej
veci splnené nebolo.

19. Odvolací súd dáva do pozornosti súdu prvej inštancie, že v bode I. petitu napadnutého rozhodnutia
vôbec neuviedol v akom rozsahu je žalovaný zodpovedný za škodu na zdraví žalobkyne, z dôvodu
ktorého je takýto petit nevykonateľný, pričom tento rozsah uviedol iba v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia (bod 31.).

20. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil podľa §
389 ods. 1 písm. b/, c/ C.s.p. a podľa § 391 ods. 1 C.s.p. mu vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie,
v ktorom bude jeho povinnosťou rozhodnúť opätovne o predmetnej žalobe, doplniť
dokazovanie so zameraním na zisťovanie liberačných dôvodov na strane žalovaného, ktoré v konaní

uplatnil, v prípade potreby vykonať ďalšie dokazovanie, ak táto potreba vyvstane s prihliadnutím na to,
že v danej veci ide o individuálny pracovný spor (§ 316 a nasl. C.s.p.), t.j. riadne zistiť skutkový stav veci,
dôkazy vyhodnotiť v súlade s ustanovením § 191 ods. 1 C.s.p., rozhodnúť v súlade s ustanovením § 215
ods. 1, ods. 2 C.s.p. a zo zisteného skutkového stavu vyvodiť záver, ktorý je nutné správne a dostatočne
odôvodniťpodľavyššieuvedenýchpožiadaviekvyplývajúcichzustanovenia§220ods.2C.s.p.Vzmysle

§ 391 ods. 2 C.s.p. je súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

21. Súd prvej inštancie v novom rozhodnutí rozhodne aj o náhrade trov konania pred prvoinštančným
súdom, vrátane trov konania vzniknutých stranám v konaní pred odvolacím súdom (§ 396 ods. 1, ods.
3, § 255 a nasl. C.s.p.).

22. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon

pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní

proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za

nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C.s.p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za

nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§
435 C.s.p.).