Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 30, 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/43/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3117218854
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Škultétyová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:3117218854.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Škultétyovej a sudkýň
JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Zuzany Slušnej, v spore žalobcov
1/ A. B. C., narodenej dňa XX.XX.XXXX, bytom B. XX, D.,
2/ E. F., narodeného dňa XX.XX.XXXX, bytom G. E. XXX/XX, D., 3/ H. F., narodeného dňa XX.XX.XXXX,
bytom B. XX, D., 4/ A. C., narodeného dňa XX.XX.XXXX, bytom I. XXXX/XX, J., 5/ K. C., narodenej

dňa XX.XX.XXXX, bytom I. XXXX/XX, J., 6/ F. F., narodeného dňa XX.XX.XXXX, bytom J. XX, D. a 7/
L. F., narodenej dňa XX.XX.XXXX, bytom J. XX, D., všetci zastúpení Nechala and partners s. r. o., so
sídlom Einsteinova 21, Bratislava – mestská časť Petržalka, IČO: 54 749 565, proti žalovaným 1/ SAD
Trenčín, a.s., so sídlom Zlatovská cesta 29, Trenčín, IČO: 36 323 977, právne zastúpenému Advokátska
kancelária JUDr. Michal Krnáč, s. r. o., so sídlom Vojtecha Tvrdého 793/21, Žilina, IČO: 52 791 777,
2/ Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., so sídlom Pribinova 19, Bratislava – mestská časť Staré Mesto,
IČO: 00 151 700, o ochranu osobnosti, na odvolanie žalobcov 1/ až 7/ a žalovaného 2/ proti rozsudku

Okresného súdu Trenčín zo dňa 4. januára 2024, č. k. 18C/50/2017-422, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch IV., V., VI., VII., VIII., IX., X., XI, XII., XIIIp o t v r d
z u j e , vo výroku II mení tak, že žalovanému 1/ vo vzťahu k žalobcom 1/ až 7/ nárok na náhradu trov
prvoinštančného konania n e p r i z n á v aa vo výroku XIV. mení tak, že žalovanému 2/ vo vzťahu
k žalobcom 3/ až 6/ nárok na náhradu trov prvoinštančného konania n e p r i z n á v a .

Žiadna zo strán n e m á na náhradu trov odvolacieho konania právo.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie svojím, v poradí druhým rozsudkom žalobu žalobcov 1/ - 7/ voči žalovanému
1/ zamietol (výrok I., žalovanému 1/ priznal voči žalobcom 1/ - 7/ nárok a náhradu trov konania v
rozsahu 100 %, o ktorých výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku
s tým, že žalobcovia 1/ - 7/ sú povinní trovy konania žalovanému 1/ nahradiť tak, že plnením jedného
zo žalobcov zaniká povinnosť plnenia ostatných žalobcov (výrok II.), žalovanému 2/ uložil povinnosť
zaplatiť žalobkyni 1/ sumu 5.000,- eur do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku a vo zvyšnej časti

žalobu žalobkyne 1/ voči žalovanému 2/ zamietol (výrok III., IV.), žalovanému 2/ uložil povinnosť zaplatiť
žalobcovi 2/ sumu 4.000,- eur do 15 dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšnej časti žalobu žalobcu
2/ voči
žalovanému 2/ zamietol (výrok V., VI.), žalobu žalobcu 3/, žalobcu 4/, žalobkyne 5/, žalobcu 6/ voči
žalovanému 2/ zamietol (výrok VII., VIII., IX., X.), žalovanému 2/ uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 7/
sumu 3.000,- eur do 15 dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšnej časti žalobu žalobkyne 7/ voči

žalovanému 2/ zamietol (výrok XI., XII.), žalobkyni 1/, žalobcovi 2/
a žalobkyni 7/ voči žalovanému 2/ priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %,o ktorých výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku (výrok XIII.),
žalovanému 2/ voči žalobcom 3/ - 6/ priznal nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100 %, o ktorých výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto

rozsudku s tým, že žalobcovia 3/ - 6/ sú povinní trovy konania žalovanému 2/ nahradiť tak, že plnením
jedného zo žalobcov zaniká povinnosť plnenia ostatných žalobcov (výrok XIV.), žalobcom 1/ - 7/ voči
žalovaným 1/, 2/ priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100 %, o ktorých výške
bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku s tým, že žalovaní 1/, 2/ sú
povinní trovy konania žalobcom 1/ - 7/ nahradiť tak, že plnením jedného zo žalovaných zaniká povinnosť

plnenia druhého žalovaného (výrok XV.).

2. Súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania zistil, že uznesením ORPZ Bratislava III ČVS:
ORP-633/1-VYS-B3-2014 zo dňa 27.01.2016 bolo trestné stíhanie pre trestný čin všeobecného
ohrozenia preto, že vodič autobusu patriaceho SAD Trenčín, a. s., E. M., sa plne nevenoval vedeniu
vozidla a plne nesledoval situáciu v cestnej premávke, v dôsledku čoho narazil do traktora, pričom

následne sa autobus odrazil do stredových zvodidiel vozovky, kde sa prevrátil na ľavý bok, pričom
následkom dopravnej nehody vodič M. utrpel na mieste nehody smrteľné zranenie a cestujúci utrpeli
rôzne zranenia, zastavené, lebo trestné stíhanie je neprípustné proti tomu, kto zomrel. Uznesenie
nadobudlo právoplatnosť dňa 25.08.2016. Z lekárskych správ žalobkyne 1/ vyplýva, že žalobkyňa pri
tejto dopravnej nehode utrpela mnohopočetné zranenia a podstúpila viaceré operácie. Z odborného

vyjadrenia, lekárskeho potvrdenia zo dňa 21.10.2014 pre účely trestného konania vyplýva, že úraz
žalobkyne 1/ zanechá trvalé následky, a to poškodenie tváre, devastácia ľavej hornej končatiny,
amputácia 5. prsta, jazva v oblasti pravého kolena. U žalobkyne 1/ je možné z toho dôvodu predpokladať
sťaženie spoločenského uplatnenia. Dňa 21.01.2016 navštívila žalobkyňa 1/ psychiatrickú ambulanciu
v súvislosti s prekonanou dopravnou nehodou. Diagnostikovaná jej bola úzkostne depresívna porucha.

Oznámením zo dňa 14.09.2017 oznámil žalovaný 2/ žalobkyni 1/, že prehodnotil nárok na náhradu
škody za sťaženie spoločenského uplatnenia a poukáže jej náhradu škody vo výške 8.208,- eur titulom
sťaženia spoločenského uplatnenia a sumu 36,32 eur titulom náhrady nákladov spojených s liečením.
Oznámením zo dňa 14.09.2016 oznámil žalovaný 2/ žalovanému 1/, že poukazuje náhradu škody
za náklady poskytnutej zdravotnej starostlivosti žalobkyne 1/ vo výške 14.289,43 eur a za vyplatené

nemocenské dávky žalobkyne 1/ a p. N. v celkovej sume 6.012,90 eur. Oznámením zo dňa 18.11.2016
oznámil žalovaný 2/ žalovanému 1/, že uhradili žalobkyni 1/ sumu vo výške 38,85 eur titulom náhrady
škody za náklady spojené s liečením. Oznámením zo dňa 13.07.2016 oznámil žalovaný 2/ žalovanému
1/, že uhradili žalobkyni 1/ sumu vo výške 117,41 eur titulom náhrady škody za náklady spojené s
liečením.

3. Žalovaní 1/, 2/ v konaní vzniesli námietku premlčania žalobcami uplatneného nároku. Na základe
vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba žalobcov 1/ - 7/ vo vzťahu k
žalovanému 1/ nie je dôvodná, nakoľko žalobcovia svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy odvodzujú
od dopravnej nehody, ktorej priamou účastníčkou bola žalobkyňa 1/ a ku ktorej došlo dňa 05.09.2014,

premlčacia doba začala plynúť dňa 06.09.2014 a uplynula dňa 06.09.2017, žaloba však bola súdu
doručená až dňa 09.10.2017, t. j. po uplynutí zákonom stanovenej 3-ročnej premlčacej doby. Pokiaľ
žalobcovia tvrdili, že začiatok plynutia premlčacej doby je viazaný na skutočnosť, kedy sa dozvedeli,
kto je za dopravnú nehodu zodpovedný a takto stanovili začiatok plynutia premlčacej doby na deň
30.11.2016, t. j. deň, kedy žalobkyni 1/ bolo doručené uznesenie OR PZ Bratislava III o zastavení

trestného stíhania, súd prvej inštancie sa s ich názorom nestotožnil z dôvodu, že uvedený názor
je v rozpore s rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít. Zdôraznil, že v prípade nárokov na
náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej zásahom do osobnostných práv plynie premlčacia doba odo
dňa nasledujúceho po dni, v ktorom došlo k zásahu do týchto zákonom chránených práv. Nie je pritom
dôležité, či a kedy bol porušovateľ osobnostných práv uznaný za zodpovedného z protiprávneho zásahu

do osobnostných práv poškodeného v inom, napr. trestnom konaní.
Žalobou uplatnený nárok je vo vzťahu k žalovanému 1/ premlčaný, pričom súd prvej inštancie nezistil
žiadne dôvody, pre ktoré by bolo možné vznesenú námietku premlčania vyhodnotiť ako takú, ktorá
by bola v rozpore s dobrými mravmi, preto žalobu vo vzťahu k žalovanému 1/ ako nedôvodnú v
celom rozsahu zamietol. Žalovaný 2/ vzniesol námietku premlčania a hoci sa k nej po vrátení veci

súdu prvej inštancie na ďalšie konanie nevyjadril a výslovne neuviedol, že na nej netrvá, súd prvej
inštancie považoval za potrebné preskúmať aj túto námietku. Vo vzťahu k žalovanému 2/ rovnako
aplikoval premlčaciu dobu v dĺžke 3 roky, avšak jej začiatok plynutia, byť viazaný právnym názorom
vysloveným v rozhodnutí Krajského súdu v Trenčín č. k. 19Co/43/2023-393 zo dňa 31.05.2023, stanovilv zmysle § 104 Občianskeho zákonníka až jeden rok po poistnej udalosti. Znamená to, že ak k dopravnej
nehode, a teda k zásahu do osobnostných práv žalobcov došlo dňa 05.09.2014, premlčacia doba vo
vzťahu k žalovanému 2/ začala plynúť až dňom 06.09.2015 a uplynula dňom 06.09.2018. Žaloba bola

súdu doručená dňa 09.10.2017, t. j. v rámci plynutia premlčacej doby. Pri vyslovení tohto záveru sa
súd prvej inštancie riadil právnym názorom vyjadreným v rozhodnutiach vyšších súdov v predmetnej
veci (rozhodnutie Krajského súdu v Trenčín č. k. 19Co/43/2023-393 zo dňa 31.05.2023, rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/227/2021 zo dňa 30.03.2023) a konštatoval, že žalobcami uplatnený
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo vzťahu k žalovanému 2/ premlčaný nie je.

4. K žalobou uplatnenému nároku žalobkyne 1/ na náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle § 11
Občianskeho zákonníka súd prvej inštancie uviedol, že videl existenciu zásahu do jej osobnostných
práv, a to konkrétne do práva na súkromie a rodinný život, v tom, že ako matka sa svojmu prvorodenému
dieťaťu nemohla plnohodnotne venovať (chodiť s ním na prechádzky, učiť ho chodiť a pod.), starať sa
o neho (kúpať ho, obliekať ho) a rozvíjať si s ním citový vzťah (pritúliť si ho, pohladiť), následkom čoho

bolo, že dieťa malo vytvorený bližší vzťah k otcovi a starej mame, čo bolo žalobkyni 1/ ľúto. Zásah do
jej osobnostných práv vidí aj v stále pretrvávajúcich pocitoch menejcennosti, keď, ako sama uviedla, cíti
sa neschopná, pretože bežné domáce práce jej trvajú oveľa dlhšie ako inej žene, ako aj v nepríjemných
pocitoch zo stále pretrvávajúcich pohľadov cudzích ľudí. Netreba opomenúť ani tú skutočnosť, že
dopravná nehoda zasiahla aj do plánov žalobkyne 1/ na budovanie vlastnej rodiny, keď bola nútená

odložiť uzavretie manželstva ako i tehotenstvo a narodenie druhého dieťaťa. Z tohto pohľadu bolo jej
právo na súkromie a rodinný život značne narušené. Pokiaľ žalobkyňa 1/ zásah do jej osobnostných práv
odôvodňovala svojim zlým zdravotným stavom (pretrvávajúce bolesti, trauma z cestovania autobusom
ústiaca do úzkostno - depresívnej poruchy, nemožnosť do istej miery samostatne vykonávať domáce
práce a pod.), na tieto okolnosti súd prvej inštancie neprihliadol a v tomto smere prisvedčuje obrane

žalovaného 2/, že nároky plynúce z bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia nie je možné
odškodňovať na tom istom skutkovom základe titulom zásahu do osobnostných práv. Žalobkyňou 1/
uvádzané okolnosti sa totiž priamo týkajú poškodenia zdravia, ktoré je predmetom nárokov vyplývajúcich
z náhrady škody na zdraví titulom bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia. Je potrebné si
uvedomiť,žeprávonaochranuosobnostiaprávonanáhraduškodypredstavujúdvecelkomsamostatné

práva, ktoré sú podmienené rôznou sférou ochrany zabezpečovanej Občianskym zákonníkom. Právo
na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka a nárok na náhradu škody
na zdraví za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia v zmysle § 444 Občianskeho zákonníka sú
tak samostatné právne prostriedky ochrany fyzickej osoby, a preto ich nie je možné uplatniť na základe
totožných skutkových tvrdení. Súd prvej inštancie sa však nestotožnil s tvrdením žalovaného 2/, že nárok

na sťaženie spoločenského uplatnenia zahŕňa aj ochranu dôstojnosti osoby dotknutej neoprávneným
zásahom i práva na súkromný a rodinný život. Právo na ochranu ľudskej dôstojnosti, súkromia a
rodinného života je právo rýdzo osobnej povahy, úzko späté s osobnosťou človeka a jeho prejavmi.
Naproti tomu sťaženie spoločenského uplatnenia je stav v súvislosti s poškodením zdravia, ktoré má
preukázateľne nepriaznivé následky pre životné úkony poškodeného, na uspokojovanie jeho životných

a spoločenských potrieb alebo pre plnenie jeho spoločenských úloh. Je teda evidentné, že nárok na
sťaženie spoločenského uplatnenia nezahŕňa v sebe i práva osobnej povahy. Nie je vylúčené, aby sa
na základe jednej škodovej udalosti poškodený domáhal ako náhrady škody na zdraví (bolestného a
sťaženia spoločenského uplatnenia), tak i nároku na náhradu nemajetkovej ujmy titulom zásahu do
osobnostných práv, avšak na základe iných skutkových okolností.

5. K žalobou uplatnenému nároku žalobcu 2/ o náhradu nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie vzhliadol
zásah do jeho práva na súkromie a rodinný život v tom, že bezprostredne po dopravnej nehode prežíval
pocity nevysloviteľného strachu o život a zdravie svojej partnerky, žalobkyne 1/, ako aj o život a zdravie
svojho ešte nenarodeného dieťaťa, žalobcu 3/). V dôsledku tohto strachu ošedivel a trpel nespavosťou,

keď po dobu 3 dní vôbec nespal a následne od vyčerpania zaspal v práci, čo znamenalo, že na príkaz
nadriadených bol pod stálym dozorom kolegov. Žalobca 2/ každodenne navštevoval žalobkyňu 1/ v
nemocnici, bol jej oporou a veľmi citlivo prežíval jej bolesť. Po narodení dieťaťa prevzal oň starostlivosť,
pričom ho neustále zaplavovala ľútosť nad tým, že túto starostlivosť nemôže vykonávať spolu so
žalobkyňou 1/, keď táto sa o dieťa nemohla plnohodnotne postarať, nemohla s nimi zdieľať spoločné

prechádzky a spoločne s nimi tráviť čas. Tiež veľmi zle znášal otázky okolia z výzoru žalobkyne 1/. Aj s
odstupom času má strach o budúcnosť žalobkyne 1/, ktorý pramení z neistých lekárskych prognóz k jej
zdravotnému stavu. Rovnako ako v prípade žalobkyne 1/, aj u žalobcu 2/ zasiahla dopravná nehoda dojeho plánov na budovanie vlastnej rodiny, keď bol nútený odložiť uzavretie manželstva so žalobkyňou
1/, ako aj plánovanie druhého dieťaťa.

6. Pokiaľ ide o žalobou uplatnený nárok žalobcu 3/ o náhradu nemajetkovej ujmy, súd prvej inštancie
zásah do jeho osobnostných práv, a to do práva na rodinný život videl v tom, že nemohol plnohodnotne
rozvíjať svoj citový vzťah k žalobkyni 1/, keďže táto sa mu v rozhodnom čase nemohla dostatočne
venovať. Vo vzťahu k žalobcom 4/, 5/ súd prvej inštancie vzhliadol zásah do ich práva na súkromie v tom,
že bezprostredne po nehode prežívali veľký strach o život a zdravie ich dcéry, žalobkyne 1/, a o život a

zdravie ich vtedy ešte nenarodeného vnuka, žalobcu 3/. Rovnako súd prvej inštancie vzhliadol zásah do
ichprávanasúkromievprežívanínepríjemnýchpocitovzpoznámokokolianavýzorichdcéry,žalobkyne
1/. Vo vzťahu k žalobcovi 6/ súd prvej inštancie vzhliadol zásah do jeho práva na súkromie rovnako v
prežívaní veľkého strachu o život a zdravie žalobkyne 1/ a žalobcu 3/. Aj vo vzťahu k žalobkyni 7/ súd
vzhliadol zásah do jej práva na súkromie a rodinný život v strachu o žalobkyňu 1/ a žalobcu 3/, ako aj v
nutnosti prispôsobiť svoj život po stránke súkromnej i pracovnej nevyhnutnej pomoci žalobcom 1/ - 3/, čo

bolo pre ňu vzhľadom i na jej vyšší vek veľmi vyčerpávajúce, keď svoje pracovné povinnosti, povinnosti
v domácnosti a svoj súkromný život odložila bokom, aby mohla byť k dispozícii žalobcom 1/ - 3/ a týmto
prednostne poskytnúť pomoc. Žalobkyňa 7/ prežívala pocity ľútosti, že žalobkyňa 1/ nemohla vykonávať
prípravné činnosti pre príchod dieťaťa, nakoľko zranená ležala v nemocnici, a tiež, že sa plnohodnotne
nemohla zhostiť úlohy matky. Bola žalobkyni 1/ oporou aj v opätovnom získavaní sebadôvery, čo ju tiež

psychicky vyčerpávalo.

7. Súd prvej inštancie uzavrel, že prvý predpoklad vzniku občianskoprávnej sankcie – nemajetkovej
ujmy, spôsobenej neoprávneným zásahom do osobnosti fyzickej osoby, a to existencia zásahu, ktorý je
objektívne spôsobilý vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúcu v porušení alebo ohrození osobnosti v jej

fyzickej a morálnej integrite, bol v danej veci vo vzťahu k žalobcom 1/ až 7/ naplnený. Neoprávneným
zásahom do práva na ochranu osobnosti je také konanie, či už aktívne alebo pasívne, ktoré zasahuje
do práv chránených § 11 Občianskeho zákonníka a je v rozpore s právami a povinnosťami pôvodcu
zásahu ustanovenými právnym poriadkom. Vyššie uvedený zásah do práva na súkromie a rodinný
život žalobcov 1/ - 7/ možno hodnotiť ako neoprávnený, nakoľko v zmysle uznesenia vyšetrovateľa PZ

ČVS: ORP-633/1--VYS-B3-2014 k nemu došlo tak, že vodič autobusu patriaci žalovanému 1/ sa plne
nevenoval vedeniu vozidla a plne nesledoval situáciu v cestnej premávke, v dôsledku čoho došlo k
nárazu do traktora, do stredových vozidiel a následne k prevráteniu autobusu. Vodič tak porušil svoju
povinnosť vyplývajúcu mu z ustanovenia § 4 ods. 1 písm. c) zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke.
Poslednou podmienkou stanovenou zákonom je príčinná súvislosť medzi neoprávneným zásahom a

vznikom ujmy. Uvedeným protiprávnym konaním došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcov 1/ - 7/
a k vzniku ujmy v ich osobnostnej sfére. Možno tak konštatovať príčinnú súvislosť medzi neoprávneným
zásahomavznikomujmy.Pokiaľsažalovaný2/brániltým,ževovzťahukžalobcom2/-7/chýbapríčinná
súvislosť medzi neoprávneným zásahom a vznikom ujmy, s týmto názorom sa súd prvej inštancie
nestotožnil. Tým, že v dôsledku dopravnej nehody, ktorej priamou účastníčkou bola žalobkyňa 1/, došlo

k zásahu i do ich osobnostných práv tak, ako uviedol v predchádzajúcich bodoch odôvodnenia svojho
rozhodnutia, došlo u nich aj k vzniku ujmy na týchto ich osobnostných právach, a to v priamej príčinnej
súvislosti s neoprávneným zásahom. Keby totiž nebolo došlo k dopravnej nehode, ich osobnostné práva
by neboli zasiahnuté a nedošlo by tak k vzniku ujmy. Podľa názoru súdu prvej inštancie, a nasvedčuje
tomu aj ustálená súdna prax, nie je vylúčené, aby v režime ochrany osobnosti boli odškodnené aj

druhotné obete. V danom prípade boli splnené všetky zákonom predpokladané podmienky vzniku
občianskoprávnych sankcií za nemajetkovú ujmu spôsobenú neoprávneným zásahom do osobnosti
žalobcov.

8. Pokiaľ ide o nárok žalobkyne 1/, súd prvej inštancie dospel k záveru, že ujmu, ktorá jej vznikla

zásahom do jej osobnostných práv vzhľadom na jej intenzitu a trvanie, možno objektívne považovať za
natoľko závažnú, že morálna satisfakcia je nedostačujúca a je namieste náhrada nemajetkovej ujmy v
peniazoch. V dôsledku neoprávneného zásahu žalobkyňa 1/ prišla o možnosť plnohodnotne si užívať
narodenie prvého dieťaťa a materstvo v období po jeho narodení, pričom dieťa v tomto období viditeľne
inklinovalo viac k iným osobám ako k žalobkyni 1/ (túto skutočnosť mal súd preukázanú z výpovede

samotnej žalobkyne 1/, ako i z výpovede žalobcu 2/, čo je nepochybne závažný zásah do osobnostných
práv každej matky, obzvlášť v období, keď je dieťa ešte bábätko. Okrem toho u žalobkyne 1/ pretrvávajú
dlhodobo pocity menejcennosti a v podstate trvalo musí čeliť zvedavým pohľadom ľudí na jej tvár, ako
aj pohľadom ľudí pri praktizovaní činností, ktoré rukami nezvláda (napr. pri rozväzovaní šnúrok, keď simusí pomáhať zubami). Rovnako aj u žalobcu 2/ súd zastáva názor, že morálna satisfakcia za zásah do
jeho osobnostných práv by bola nedostačujúca. Žalobca 2/ bezprostredne po dopravnej nehode prežil
obrovský strach o život a zdravie svojich najbližších, životnej partnerky a nenarodeného dieťaťa, čo

sa prejavilo nespavosťou, zníženým pracovným výkonom, ošedivením. Okrem toho si nemohol naplniť
svoj sen o spoločnej starostlivosti o dieťa, o spoločne strávenom čase s partnerkou a dieťaťom. Bol
oporou žalobkyni 1/, čo sa tiež výrazne podpísalo na jeho vyčerpaní. V neposlednom rade trvalo žije
v neistote o budúcnosť svojej partnerky z dôvodu neistých lekárskych prognóz jej zdravotného stavu.
Za takéhoto stavu je možné ujmu vzniknutú mu na jeho osobnostných právach považovať za závažnú.

Čo sa týka žalobcu 3/, v jeho prípade ujmu na jeho osobnostnom práve nemožno objektívne považovať
za závažnú, odôvodňujúcu priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to vzhľadom na rozsah
a trvanie zásahu. Je pravdou, že bezprostredne po jeho narodení, ako aj v následnom období mu bolo
zasiahnuté do práva plnohodnotne rozvíjať citový vzťah s matkou, ktorá sa z objektívnych príčin nemohla
o neho náležite starať, avšak toto právo mu nebolo upreté v celom rozsahu, nakoľko žalobkyňa 1/ v
rámci svojich obmedzených možností sa aspoň čiastočne o svoje dieťa starala. Súd prvej inštancie mal

za to, že vzhľadom na útly vek žalobcu 3/ si tento ani len neuvedomoval, prípadnú absenciu starostlivosti
a citových prejavov zo strany práve jeho matky a v konaní toto ani nebolo preukázané. Navyše išlo
len o prechodný stav, nakoľko po úprave zdravotného stavu žalobkyne 1/ sa táto riadne zhostila úlohy
matky. Za takéhoto stavu tak možno konštatovať, že v prípade žalobcu 3/ by bola dostatočná morálna
satisfakcia.

9. Náhrady nemajetkovej ujmy sa domáhali aj žalobcovia 4/, 5/ ako rodičia žalobkyne 1/. Ani v ich prípade
súd prvej inštancie nevzhliadol zásah do ich osobnostných práv za natoľko závažný, aby objektívne
bol daný dôvod pre priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Súd nespochybňuje
a nezľahčuje najmä psychickú náročnosť obdobia bezprostredne nadväzujúceho na dopravnú nehodu

a stres, ktorý ako rodičia v obave o život a zdravie svojho dieťaťa i vnuka museli prežiť. Z hľadiska
trvania však nešlo o trvalý stav. Aj keď si v danom čase nemohli užívať pohodu rodinného prostredia,
táto situácia pominula. Žalobkyňa 1/ sa v rámci možností zotavila a v ďalšom období žalobcom
4/, 5/ nič nebránilo v budovaní zdravého rodinného prostredia. Pokiaľ žalobcovia 4/, 5/ poukazovali
na poskytovanie pomoci žalobkyni a jej rodine, ako aj na ich zlý psychický a fyzický zdravotný stav

zapríčinený prežitým stresom, čo má bezpochyby podstatný vplyv na rozsah neoprávneného zásahu,
uvedené okolnosti bližšie nešpecifikovali, a to ani v rámci svojho čestného vyhlásenia, a tieto zostali
len v rovine všeobecného tvrdenia. S poukazom na uvedené, vzhľadom na intenzitu, rozsah a trvanie
neoprávneného zásahu do osobnostných práv žalobcov 4/, 5/ možno konštatovať, že postačujúcou je
morálna satisfakcia. Rovnako morálnu satisfakciu možno považovať za dostatočnú aj v prípade žalobcu

6/, do ktorého osobnostných práv bolo zasiahnuté prežívaním strachu o život a zdravie žalobkyne 1/ a
žalobcu 3/. Ani v tomto prípade, podobne ako u žalobcov 4/, 5/, súd prvej inštancie nezľahčoval ťaživé
pocity strachu o najbližších, avšak z hľadiska intenzity, rozsahu a trvania nepredstavuje sám o sebe
natoľko závažnú ujmu, ktorú by bolo spravodlivé zmierniť peňažnou satisfakciou. Sám žalobca 6/ ani
v rámci svojej výpovede neuviedol žiadne ďalšie okolnosti, ktoré by mali vplyv na intenzitu, rozsah a

trvanie neoprávneného zásahu a odôvodňovali by priznanie peňažnej satisfakcie.

10. Iná situácia je v prípade žalobkyne 7/, ktorá okrem prežitého strachu od počiatku pomáhala žalobkyni
1/ v starostlivosti o dieťa a to vo všetkých oblastiach. Následkom tejto bezprostrednej pomoci si o to
intenzívnejšie uvedomovala utrpenie žalobkyne 1/, čo ju frustrovalo a psychicky vyčerpávalo. Okrem

toho musela prispôsobiť celý svoj život, či už osobný, pracovný, rodinný, vzniknutej situácii, keď
akékoľvek svoje povinnosti v práci, či v domácnosti, ale i osobný život podriadila pomoci žalobkyni 1/
a jej rodine, čo vzhľadom na jej vek si vyžadovalo vynaloženie oveľa väčšej námahy. Žalobkyňa 7/ tiež
bola psychickou podporou žalobkyne 1/, aby táto nadobudla sebadôveru a začlenila sa do spoločnosti,
čo bolo pre ňu rovnako veľmi vyčerpávajúce. Vzhľadom na intenzitu a najmä rozsah, v akom boli jej

osobnostné práva zasiahnuté, mal súd prvej inštancie za to, že objektívne je možné vzniknutú ujmu
považovať za závažnú, kde by morálna satisfakcia nebola dostačujúca, a preto tu vzniká priestor pre
priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

11. Keďže súd prvej inštancie v prípade žalobcov 1/, 2/ a 7/ vzhliadol dôvody pre priznanie nároku na

náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, zaoberal sa výškou tejto náhrady. Žalobkyňa 1/ (ako už súd
prvej inštancie uviedol v bode 36 odôvodnenia svojho rozsudku) v dôsledku neoprávneného zásahu
prišla o možnosť plnohodnotne si užívať narodenie dieťaťa a materstvo, pričom dieťa v určitom období
viditeľne inklinovalo viac k iným osobám ako k žalobkyni 1/ ako jeho matke, čo ťažko znášala. Na druhejstrane žalobkyňa 1/ nebola celkom vylúčená zo starostlivosti o svoje dieťa a z rozvíjania citového vzťahu
s ním a postupom času prevzala starostlivosť oň v prevažnej miere. Rovnako aj citový vzťah medzi
ňou a dieťaťom sa postupom času vybudoval, čo vyplynulo z výpovede jej samej, ale aj z výpovede

žalobcu 2/, keď zhodne uviedli, že maloletý má k žalobkyni 1/ vybudovaný veľmi pekný vzťah, je k nej
veľmi pozorný, spolu trávia voľný čas rôznymi aktivitami a aktuálne nie je badať, že by inklinoval viac
k otcovi alebo starej mame. Okrem toho u žalobkyne 1/ pretrvávajú dlhodobo pocity menejcennosti a
v podstate trvalo musí čeliť zvedavým pohľadom ľudí na jej tvár, ako aj pohľadom ľudí pri praktizovaní
činností, ktoré rukami nezvláda (napr. pri rozväzovaní šnúrok, keď si musí pomáhať zubami). Dopravná

nehoda zasiahla aj do jej plánov na budúcnosť (uzavretie manželstva, plánovanie druhého dieťaťa),
avšak tieto nijak neznemožnila. Žalobkyňa 1/ naďalej žije v partnerskom vzťahu so žalobcom 2/, otcom
jej dieťaťa, a podľa ich vlastných vyjadrení, ako i vyjadrenia žalobkyne 7/ ich vzťah je veľmi pevný.
Dopravná nehoda dokonca ich vzťah ešte viac posilnila a upevnila a aktuálne sa už tešia aj z druhého
dieťaťa. Za takéhoto stavu, keď okrem dlhodobo pretrvávajúcich pocitov menejcennosti a trvalého
odolávaniu zvedavých pohľadov iných ľudí, mal zásah do osobnostných práv žalobkyne 1/ len dočasný

charakter, sa súdu javí byť primeraná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 5.000,- eur. Žalobkyňou
1/ požadovanú suma 250.000,- eur súd považuje za neprimerane vysokú, nemajúcu oporu v zistenom
skutkovomstaveanezodpovedajúcuzávažnostizásahudojejosobnostnýchpráv.Taktovysokúnáhradu
nemajetkovej ujmy súdy nepriznávajú ani v prípade najzávažnejšieho zásahu do osobnostných práv,
akým je smrť. Navyše žalobkyňa 1/ výšku požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy odvíja od svojho

zdravotného stavu, keď sama uviedla, že vzhľadom k poškodeniu ruky, ktoré má celoživotné, vynásobila
výšku vtedajšieho príjmu počtom rokov, ktoré bude ešte pracovať. Náhrada nemajetkovej ujmy sa však
nemôže odvíjať od jej fyzického stavu, ktorý je predmetom odškodnenia titulom bolestného a sťaženia
spoločenského uplatnenia, ako súd prvej inštancie vysvetlil v bode 35 rozsudku. Súd prvej inštancie
pripomenul, že účelom náhrady nemajetkovej ujmy je zmierniť následky neoprávneného zásahu do

osobnostných práv.
12. Čo sa týka žalobcu 2/, ten bezprostredne po dopravnej nehode prežil obrovský strach o život a
zdravie svojich najbližších, životnej partnerky a nenarodeného dieťaťa, čo sa prejavilo nespavosťou,
zníženým pracovným výkonom, ošedivením. Tento stav však nebol trvalý a trval do času, kým sa
nenarodilo dieťa a kým sa žalobkyňa 1/ nezotavila. Ďalej si nemohol naplniť svoj sen o spoločnej

starostlivosti o dieťa, o spoločne strávenom čase s partnerkou a dieťaťom, keď táto bola hospitalizovaná.
Na druhej strane tento stav rovnako nebol trvalý a rekonvalescenciou žalobkyne 1/ postupne pominul.
Aktuálne všetci spoločne trávia voľný čas tak, ako si to predstavovali. Tiež sa mu naskytla príležitosť
budovať si vzťah s dieťaťom vo väčšej miere, nakoľko zabezpečoval jeho starostlivosť. Bol oporou
žalobkyni 1/, čo sa tiež výrazne podpísalo na jeho vyčerpaní. Dopravná nehoda zasiahla aj do jeho

plánov na budúcnosť (uzavretie manželstva, plánovanie druhého dieťaťa), avšak tak ako aj v prípade
žalobkyne 1/, tieto nijak neznemožnila. Žalobca 2/ naďalej žije v partnerskom vzťahu so žalobkyňou
1/ a podľa ich vlastných vyjadrení, ako i vyjadrenia žalobkyne 7/ ich vzťah je veľmi pevný. Dopravná
nehoda dokonca ich vzťah ešte viac posilnila a upevnila a aktuálne sa už tešia aj z druhého dieťaťa.
V neposlednom rade žalobca 2/ trvalo žije v neistote o budúcnosť svojej partnerky z dôvodu neistých

lekárskych prognóz jej zdravotného stavu. S poukazom na uvedené, za zistenia, že okrem následkov,
ktoré boli len dočasné (strach, vyčerpanosť, smútok z nenaplneného sna), pretrvávajú u žalobcu 2/
i následky trvalého charakteru (ošedivenie, neistota z budúcnosti partnerky) dospel súd k záveru, že
primeranú náhradu nemajetkovej ujmy predstavuje suma 4.000,- eur. Pokiaľ žalobca 2/ požadoval sumu
100.000,- eur, túto súd považuje za neprimerane vysokú, nemajúcu opodstatnenie v závažnosti zásahu

do jeho osobnostných práv.

13. Žalobkyni 7/ dopravná nehoda, ktorej účastníčkou bola žalobkyňa 1/, zasiahla do všetkých sfér jej
života. Okrem prvotného pocitu strachu o život a zdravie žalobkyne 1/ a jej nenarodeného dieťaťa,
bola donútená si usporiadať svoj osobný, pracovný i rodinný život tak, aby bola výraznou mierou

nápomocná pri starostlivosti o novonarodené dieťa. Ako uviedla sama žalobkyňa 7/, na prvom mieste
bola táto starostlivosť a pomoc žalobkyni 1/, až následne sa venovala svojim pracovným povinnostiam,
povinnostiam v domácnosti a svojmu osobnému životu, čo ju aj s ohľadom na jej vyšší vek veľmi
vyčerpávalo. V dôsledku tejto bezprostrednej pomoci si oveľa viac uvedomovala utrpenie žalobkyne 1/,
keď ako žena a matka presne chápala pocity žalobkyne 1/, čo ju ešte viac frustrovalo a vyčerpávalo.

Vyčerpávajúce bolo pre ňu aj poskytovanie psychickej podpory žalobkyni 1/, aby nadobudla sebadôveru
a začlenila sa do spoločnosti. Naproti tomu mala možnosť vybudovať si nadštandardný vzťah so svojim
vnukom, a to práve vďaka starostlivosti o neho, ktorú síce nie v celom rozsahu vykonávala po dobu troch
rokov. Na základe uvedeného, za zistenia, že zásah do jej osobnostných práv bol výlučne dočasnéhocharakteru, keď žalobkyňa 7/ neuviedla žiadne následky, ktoré by mali trvalý charakter, dospel súd prvej
inštancie k záveru, že primeranou je náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 3.000,- eur. Zvyšok žalobou
uplatneného nároku prevyšujúci túto sumu súd prvej inštancie považoval za nedôvodný a neprimeraný

závažnosti zásahu do osobnostných práv žalobkyne 7/.

14. Z týchto dôvodov súd prvej inštancie žalobcom 1/, 2/ a 7/ čiastočne priznal žalobou uplatnený nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy vo vzťahu k žalovanému 2/, tak ako je uvedené vo výrokovej časti
rozsudku a vo zvyšku žalobu voči žalovanému 2/ ako nedôvodnú zamietol. Vo vzťahu k žalobcom 3/ - 6/

vzhliadol žalobu voči žalovanému 2/ ako nedôvodnú, a preto ju v celom rozsahu zamietol. Právne svoje
rozhodnutie odôvodnil čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných práv a slobôd, čl.
17 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, čl. 12 ods. 1 , čl. 19 ods. 2 Ústavy SR ,
ust. § 11, § 13, § 3 ods. 1, § 100 ods. 1, § 101, § 104 Občianskeho zákonníka, § 4 ods. 1, ods. 2, §
15 ods. 1 zák. č. 381/2001 Z.z.

15. Žalovaný 2/ počas konania navrhol vykonať dôkaz pripojením vyšetrovacieho (trestného) spisu za
účelomobjasneniaokolností,zaktorýchdošlokdopravnejnehode.Súdprvejinštancietentonavrhovaný
dôkaz nevykonal, nakoľko z hľadiska predmetu konania nepovažoval za potrebné objasňovať okolnosti
dopravnej nehody, keď tieto navyše ani
neboli sporné a vyplývali z predloženého uznesenia vyšetrovateľa PZ ČVS: ORP-633/1-VYS--B3-2014

zo dňa 27.04.2016.

16. V predmetnej veci mal plný úspech žalovaný 1/, preto mu súd prvej inštancie s poukazom na
ust. § 255 ods. 1 CSP priznal voči žalobcom 1/ - 7/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100
%, o ktorých výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku (§

262 ods. 2 CSP), pričom žalobcovia 1/ - 7/ sú povinní trovy konania žalovanému 1/ nahradiť tak,
že plnením jedného zo žalobcov zaniká povinnosť plnenia ostatných žalobcov. Pre úplnosť súd prvej
inštancie uviedol, že pokiaľ vo svojom pôvodnom rozhodnutí žalovanému 1/ voči žalobkyni 1/ náhradu
trov konania v zmysle § 257 CSP nepriznal, aktuálne zastáva názor, že v predmetnom konaní nezistil
žiadne také výnimočné okolnosti hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by bolo možné toto ustanovenie

aplikovať. Len samotný predmet konania nie je tým výnimočným dôvodom, pre ktorý by bol uvedený
postup spravodlivý. Vo vzťahu k žalovanému 2/ mali žalobcovia 1/, 2/ a 7/ plný úspech čo do základu,
nakoľko výška nemajetkovej ujmy závisela od úvahy súdu, preto im súd prvej inštancie priznal nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o ktorých výške bude rozhodnuté samostatným uznesením
po právoplatnosti tohto rozsudku. Žalobcovia 3/ - 6/ boli v celom rozsahu voči žalovanému 2/ v konaní

neúspešní, preto súd prvej inštancie žalovanému 2/ ako úspešnej strane sporu vo vzťahu k žalobe
žalobcov3/-6/priznalnároknanáhradutrovkonaniavrozsahu100%,oktorýchvýškebuderozhodnuté
samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku (§ 262 ods. 2 CSP), pričom žalobcovia 3/ - 6/
sú povinní trovy konania žalovanému 2/ nahradiť tak, že plnením jedného zo žalobcov zaniká povinnosť
plnenia ostatných žalobcov. Vzhľadom ku skutočnosti, že v konaní vznikli aj trovy súvisiace s dovolacím

konaním, súd prvej inštancie rozhodol i o trovách dovolacieho konania. V rámci dovolacieho konania
boli v celom rozsahu úspešní žalobcovia 1/ - 7/, preto im súd prvej inštancie priznal voči žalovaným
1/, 2/ nárok na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100 %, o ktorých výške bude rozhodnuté
samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku (§ 262 ods. 2 CSP), pričom žalovaní 1/, 2/ sú
povinní trovy konania žalobcom 1/ - 7/ nahradiť tak, že plnením jedného zo žalovaných zaniká povinnosť

plnenia druhého žalovaného.

17. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podali odvolanie žalobcovia 1/ - 7/ proti výrokom
II., IV., VI., VII., VIII., IX., X., XII., XIV a žalovaný 2/ proti výrokom V., XI., XIII.

18. Žalobcovia 1/ - 7/ sa podaným odvolaním domáhali, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
zmenilvovýrokuII. tak,žežalovanému1/savočižalobcomnároknanáhradutrovkonanianasúdeprvej
inštancie nepriznáva, vo výroku IV. tak, že žalovaný 2/ je povinný žalobkyni 1/ zaplatiť sumu 245.000,-
eur do 15 dní od právoplatnosti rozsudku, vo výroku VI. tak, že žalovaný 2/ je povinný zaplatiť žalobcovi
2/ sumu 96.000,- eur do 15 dní od právoplatnosti rozsudku, vo výroku VII. tak, že žalovaný 2/ je povinný

žalobcovi 3/ zaplatiť sumu 50.000,- eur, a to do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku, vo výroku
VIII. tak, že žalovaný 2/ je povinný žalobcovi 4/ zaplatiť sumu 15.000,- eur do 15 dní od právoplatnosti
rozsudku, vo výroku IX tak, že žalovaný 2/ je povinný žalobkyni 5/ zaplatiť sumu 15.000,- eur do 15
dní od právoplatnosti rozsudku, vo výroku X. tak, že žalovaný 2/ je povinný žalobcovi 6/ zaplatiť sumu35.000,- eur do 15 dní od právoplatnosti rozsudku, vo výroku XII. tak, že žalovaný 2/ je povinný žalobkyni
7/ zaplatiť sumu 32.000,- eur do 15 dní od právoplatnosti rozsudku, vo výroku XIV. tak, že žalobcom
3/ - 6/ sa voči žalovanému 2/ priznáva nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie v

rozsahu 100 %, o ktorých výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku
a žalobcom voči žalovanému 1/, 2/ prizná nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %,
o ktorých výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku, pričom žalovaní
budú povinní trovy odvolacieho konania nahradiť spoločne a nerozdielne. Uplatnili odvolací dôvod
podľa § 365 ods. 1 písm. h/, písm. f/ CSP. Vytýkali súdu prvej inštancie najmä nesprávne posúdenie

závažnosti ujmy, nesprávne posúdenie primeranosti výšky nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, ako
i rozhodnutie o trovách konania. Dôvodili, že súd prvej inštancie neoprávnene znížil požadovanú výšku
náhrady nemajetkovej ujmy priznanej žalobkyni 1/ (výrok IV. rozsudku), ktorá žiadala priznanie nároku
vo výške 250.000,- eur a súd prvej inštancie jej priznal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5.000,-
eur, keď nezohľadnil podstatné skutkové okolnosti a záver o primeranosti výšky náhrady založil na
porovnaní s inými prípadmi, ktoré sú však z hľadiska skutkového deja neporovnateľné s prípadom

žalobkyne 1/. Za nesprávnu považoval úvahu súdu, že tak vysokú náhradu nemajetkovej ujmy ako žiada
žalobkyňa 1/ súdy nepriznávajú ani v prípade najzávažnejšieho zásahu do osobnostných práv akým je
smrť, nakoľko vychádza z porovnania skutkovo neporovnateľných nárokov. Ujma spôsobená žalobkyni
1/ je rozsiahla a spočíva najmä v nemožnosti plnohodnotnej starostlivosti o prvorodené dieťa v čase po
pôrode ako aj dodnes, narušenie vytvorenia citovej väzby medzi matkou a dieťaťom a s tým spojené

intenzívne pocity ľútosti, pocity menejcennosti a neschopnosti, konštantné znášanie pohľadov okolia,
narušenie plánovaného budovania rodiny (svadba, ďalšie dieťa), trauma spojená s cestou autobusom,
intenzívne spomienky na priebeh nehody, intenzívne obavy z možného budúceho zhoršenia vlastnou
zdravotného stavu a podstupovanie opakovaných invazívnych lekárskych zákrokov. Poukazovali na
život žalobkyne 1/ pred nehodou a jej vtedajšie očakávania, keď pred nehodou žalobkyňa 1/ zažívala

najradostnejšie obdobie svojho života v očakávaní narodenia prvorodeného dieťaťa, budovania rodiny
a prežívania radosti z materstva, ktoré očakávania boli v dôsledku zásahu fundamentálne narušené,
pričom narušenie nemalo dočasnú povahu. Za nesprávnu považoval úvahu súdu, že výška primeranej
nemajetkovej ujmy vo výške 5.000,- eur je s poukazom na vývoj vzťahu medzi žalobkyňou 1/ a žalobcom
2/, ktorý pretrval a utužil sa, primeraná. To, že vzťah žalobkyne 1/ a žalobcu 2/ prežil, neodôvodňuje

záver, že by spôsobená ujma mala byť menšia alebo menej závažná, naopak svedčí o vynaložení
enormného úsilia smerovaného práve k udržaniu a posilneniu vzájomného vzťahu, ktoré bolo nutne
zvýšené ako dôsledok dopravnej nehody, čo samo osebe možno považovať za zásah do súkromného a
rodinného života. Argumentácia súdu vedie k absurdnému dôsledku, že v zásade by došlo k penalizácii
žalobkyne 1/ a žalobcu 2/ za to, že dokázali udržať svoj vzťah a naopak osoby, ktoré by rovnaké úsilie

nevynaložili by v zásade z takéhoto zlyhania benefitovali, ktorý záver by bol v rozpore s dobrými mravmi
aj ústavnými záväzkami k podpore a ochrane rodiny a rodinného života. Výška nemajetkovej ujmy
priznaná žalobkyni 1/ vo výške 5.000,- eur je zjavne neprimeraná. Mali za to, že súd prvej inštancie
nárok žalobkyne 1/ nesprávne kvalifikoval, keď na prežívanie dôsledkov autonehody, ktoré nie je
pokryté náhradou škody titulom bolestného alebo sťaženia spoločenského uplatnenia, je žalobkyňou 1/

uplatňovanývtomtokonaní.Poukázalinamimoriadnevysokúmieruinflácie,ktorúbysúdymalizohľadniť
pri výške priznávaných náhrad, ktorá do vynesenia rozsudku dosiahla až 34,9 %, ktorú skutočnosť súd
nezohľadnil. Poukázali na dĺžku konania, ktorá má dopady aj v podobe jej sekundárnej viktimizácie
žalobkyne 1/, ktoré musí opätovne prežívať traumu súvisiacu s ujmou. Ďalej uviedli, že súd prvej
inštancie neoprávnene znížil požadovanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy žalobcovi 2/ a žalobkyni 7/

a nepriznal náhradu nemajetkovej ujmy žalobcom 3/ - 6/ (výrok VI., VII., VIII., IX., X., XII. rozsudku súdu
prvej inštancie). Žalobca 2/ sa domáhal priznania náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 100.000,- eur,
súd mu priznal 4.000,- eur, nárok žalobcu na zaplatenie 50.000,- eur súd zamietol, nárok žalobcu na
zaplatenie 15.000,- eur súd zamietol, nárok žalobkyne 5/ na zaplatenie 15.000,- eur súd zamietol, nárok
žalobcu na zaplatenie 35.000,- eur súd zamietol, nárok žalobkyne 7/ na priznanie 15.000,- eur (správne

35.000,- Sk poznámka odvolacieho súdu) a priznal nárok 3.000,- eur. Vyjadrili presvedčenie, že súd
prvej inštancie nesprávne posúdil intenzitu spôsobeného zásahu, v dôsledku čoho požadovanú náhradu
nemajetkovej ujmy znížil, respektíve nepriznal vôbec. V prípade žalobcu 2/ poukázali na to, že zásah bol
rozsiahly a zjavný, čo podčiarkuje skutočnosť, že v nízkom veku ošedivel, mal problémy so spánkom, až
po dvoch mesiacoch konečne zaspal na viac ako 4 hodiny, prežíval obrovský strach o život žalobkyne 1/

a žalobcu 3/, ktorý sa môže kedykoľvek zhoršiť a má dodnes intenzívny strach. Nehoda pritom zasiahla
v momente, ktorý mal patriť medzi najkrajšie chvíle jeho života spojené s tehotenstvom jeho partnerky
a narodením prvého dieťaťa, budovania rodinného prostredia s tým, že pravdepodobne by došlo k
uzavretiu manželstva. Žalobca 2/ bol vystavený dlhým týždňom stresových situácií, zvýšenej náročnostiv snahe postarať sa o rodinu. Za nesprávnu úvahu súdu považoval skutočnosť, že zníženie priznanej
náhradysúdprvejinštancieodôvodnilpokračovanímautuženímpartnerskéhovzťahumedzižalobkyňou
1/ žalobcom 2/. V prípade žalobcu 3/ uviedli, že v čase dopravnej nehody bol nenarodeným dieťaťom,

ktorá mala dopad na jeho život, keď bezprostredne po narodení bol ukrátený o kontakt s matkou, čo malo
vplyv na budovanie citového puta medzi ním a matkou v období, v ktorom je kontakt s matkou obzvlášť
významný pre rozvoj dieťaťa, pričom nejde o ujmu dočasnú, ale pretrvávajúcu. Dôsledky zásahu sa do
jeho práv prejavujú aj s odstupom takmer 10 rokov od jeho narodenia, keď vedome obmedzuje svoje
správanie prítomnosti matky, je opatrné, obmedzuje fyzický kontakt s matkou v snahe nespôsobiť jej

bolesť a dochádza k zjavnému ovplyvneniu jeho prežívania vzťahu s matkou, ktorý nemôže byť v takej
miere spontánny a bezprostredný ako sa u dieťaťa v jeho veku očakáva. Zásah do jeho súkromného
a rodinného života je rozsiahly, v dôsledku čoho je nepriznanie náhrady ujmy vzhľadom na jej rozsah
okolnosti neprimerané. Pokiaľ ide o žalobcov 4/, 5/ - rodičov žalobkyne 1/, bezprostredné okamihy po
obdržaní informácie o nehode znášali veľmi ťažko, zrútil sa im svet, plakali, mali strach o dcéru a vnúčika,
snažili sa byť dcére oporou v ťažkej situácii a mali strach sami o seba ako to zvládnu. Matka žalobkyne 1/

sa nevládala držať na nohách, aby neskolabovala, navštevovali dcéru tak často ako sa dalo v nemocnici.
Jejstavvyvolávalvnichobavyastrachasnásledkaminehodysadodnesnezmierili.Naďalejmajústrach
o budúcnosť dcéry a pokiaľ súd priznal nemajetkovú ujmu v prípade žalobkyne 7/ (svokry žalobkyne
1/), mal tak urobiť aj v prípade žalobcov 4/, 5/. Žalobca 6/ obdobne ako žalobkyňa 7/ sa vo veľkej
miere podieľali na opatere žalobkyne 1/, poskytovali starostlivosť o žalobcu 3/, po nehode bol vystavený

stresovým situáciám zvýšenej náročnosti snaha postarať sa o priateľku syna a jeho rodinu, prežíval
intenzívny strach o život a zdravie žalobkyne 1/ a žalobcu 3/, čo pretrváva dodnes a jeho ujma má
obdobnýcharakterarozsahaintenzituakovprípadežalobkyne7/aniejezrejméprečomusúdrelutárnu
náhraduujmynepriznal.Žalobkyňa7/,svokražalobkyne1/,utrpelarozsiahlyzásahdosvojichpráv,ktoré
nie sú len dočasného charakteru, ale charakteru dlhodobého a okrem bezprostredných zásahov do jej

súkromnéhoarodinnéhoživotaponehodekedysastaralaovnuka-novorodenca(žalobca3/)pomáhala
žalobkyni 1/ aj v jej prípade pretrvávajú tie isté následky, pri spomienke na nehodu má ťaživé pocity a
naďalej žalobkyni 1/ pomáha pokiaľ to potrebuje, pričom tieto následky sú trvalé a náhrada sa javí ako
neprimeraná. Vytýkali súdu prvej inštancie, že nezohľadnil preventívno - sankčnú funkciu náhrady, ako
aj dopady rastúcej inflácie. Vytýkali súdu prvej inštancie, že nesprávne rozhodol o náhrade trov konania

žalovaného 2/, nakoľko žalobcovia 3/ až 6/ boli čo do základu nároku úspešní (výrok XIV.), čo súd prvej
inštancie nezohľadnil a žalovanému 2/ voči žalobcom 3/ až 6/ priznal nárok na náhradu trov konania v
rozsahu 100 %, pričom ich neúspech sa týka len sekundárneho nároku na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch, a preto súd prvej inštancie túto otázku nesprávne právne posúdil a nesprávne aplikoval
ustanovenie § 255 ods. 1 CSP. Rozhodujúcim kritériom pre posúdenie nároku na náhradu trov konania je

výlučne to, či súd konštatoval vznik ujmy, a nie to, či bola priznaná výška sekundárneho nároku (náhrada
nemajetkovej ujmy v peniazoch). Súd prvej inštancie pokiaľ konštatoval vznik ujmy na strane žalobcov 3/
až 6/ pre účely nároku na náhradu trov konania, by mal považovať za procesne úspešných účastníkom
konania a v zmysle § 255 ods. 1 CSP o náhrade trov konania rozhodnúť tak, že im mal priznať voči
žalovanému 2/ nárok na náhradu trov konania a nie naopak, resp. mal rozhodnúť o nepriznaní náhrady

trov konania žalovanému 2/ vzhľadom na existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa. Súd prvej
inštancie nesprávne rozhodol i o náhrade trov konania žalovaného 1/, nakoľko na strane žalobcu existujú
dôvody hodné osobitného zreteľa odôvodňujúce nepriznanie náhrady (výrok II. rozsudku). Vytýkal súdu
prvej inštancie, že nesprávne právne posúdil, či na strane žalobcu existujú dôvody hodné osobitného
zreteľa, pre ktoré je možné žalovanému 1/ nepriznať náhradu trov konania a neodôvodnil odklon od

predošlého rozhodnutia, kedy vo vzťahu k žalobkyni 1/ mal existenciu dôvodov hodných osobitného
zreteľa za preukázanú, pričom nedošlo k zmene okolností, ktorá by odôvodňovala odlišné rozhodnutie
o tejto a súd ani neuviedol žiadne dôvody, ktoré by odôvodňovali zmenu jeho právneho názoru a
vynesenie iného rozhodnutia. Za dôvody hodné osobitného zreteľa považovali okolnosti v danej veci vo
vzťahu k žalobkyni 1/ ako primárnej obete nehody a vo vzťahu k ostatným žalobcom, ako sekundárne

obete nehody, nakoľko v konaní bolo nesporne preukázané, že k nehode došlo a zodpovedá právne
za ňu žalovaný 1/ a zároveň súd dospel k záveru, že všetkým žalobcom vznikla ujma. Za týchto
okolností by bolo zjavne nespravodlivé, pokiaľ by mali poškodené obete znášať náhradu trov konania
voči žalovanému, ktorý je celkom zjavne zodpovedný za ujmu, pričom jeho úspech vo veci je odôvodený
len premlčaním nároku a nie z nenaplnených predpokladov pre vznik jeho zodpovednosti za ujmu. Ide o

dôvody, ktoré sa týkajú nielen druhu konania, ale aj o dôvody, ktoré sa týkajú postavenia strán a okolnosti
prípadu (nespornosti ujmy).19. Žalovaný 2/ sa podaným odvolaním domáhal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutých výrokoch (výrok V., výrok XI.) zmenil tak, že žalobu žalobcov 2/ a 7/ zamietne a prizná
mu nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %, čím zmení výrok o trovách konania XIII. Uplatnil

odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ písm. h/ CSP. Uviedol, že jeho odvolanie výslovne smeruje
proti výroku V. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým ho zaviazal zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch k žalobcovi 2/, voči výroku XI., ktorým ho zaviazal zaplatiť žalobkyni 7/ náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch a voči súvisiacemu výroku XIII. o trovách konania, ktorým mu uložil povinnosť zaplatiť
žalobkyni 1/ žalobcovi 2/ a žalobkyni 7/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. S názorom súdu

prvej inštancie o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy žalobcovi 2/ sa nestotožnil nakoľko z vykonaného
dokazovania nevyplynuli skutočnosti, ktoré by boli tak závažného charakteru, aby zakladali v jeho
prípadenároknanemajetkovúujmuvpeniazoch.Zdokazovaniasícevyplynulo,žežalobca2/poskytoval
pomoc žalobkyni 1/, či už nemocnici a následne doma, pomáhal so starostlivosťou o novonarodené
dieťa, čo však nie je dôvodom na priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch, nakoľko uvedené správanie
žalobcu 2/ považuje za bežnú štandardnú pomoc, ktorú poskytujú najbližší členovia rodiny svojim

rodinným príslušníkom. Z dokazovania tiež vyplynulo, že žalobca 2/ spolu so žalobkyňou 1/ majú
krásny fungujúci vzťah, v ktorom vychovávajú 2 zdravé deti a plánujú uzatvoriť manželstvo, spoločne
trávia voľný čas, chodia na výlety, na dlhšie dovolenky nechodia z dôvodu pracovnej vyťaženosti
žalobcu 2/ a nedostatku dovolenky žalobkyne 1/. Žalobcovi 2/ sa po dopravnej nehode navyše naskytla
možnosť budovať vzťah s dieťaťom vo väčšej miere, nakoľko zabezpečoval jeho starostlivosť. Za ničím

nepodložené tvrdenie považoval tvrdenie súdu, že žalobca bol oporou žalobkyni 1/, čo sa výrazne
podpísalo na jeho vyčerpaní, a že v dôsledku dopravnej nehody žalobkyni 1/ ošedivel, čo preukázané
nebolo a nie je tiež známe, či by žalobca 2/ ošedivel nebyť dopravnej nehody alebo nie. Skutočnosť, že
žalobca2/trvaložijevneistoteobudúcnosťsvojejpartnerkyzdôvodujejzdravotnéhostavu,považujúza
normálne správanie partnera, ktorý sa o svojho partnera bojí, ktorá skutočnosť však nie je tak závažného

charakteru, aby zakladala nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Žalobca 2/ neprišiel
o zamestnanie, bol po určitej dobe povýšený, má pevnejší vzťah so svojou partnerkou a normálna
bežná pomoc partnerovi v ťažkých časoch, však nezakladá nárok na priznanie nemajetkovej ujmy
v peniazoch, navyše vo výške, ktorá nemá oporu v súdnej praxi. V prípade žalobcu 2/ postráda príčinnú
súvislosť s dopravnou nehodou, dôkazné bremeno žalobca 2/ v konaní neuniesol. K nemajetkovej

ujme a priznanej výške vo vzťahu k žalobkyni 7/ uviedol, že z vykonaného dokazovania nevyplynuli
také skutočnosti, ktoré by boli tak závažného charakteru, aby v jej prípade zakladali nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch. Žalobkyňa 7/ poskytovala žalobkyni 1/ pomoc a starostlivosť o ňu
a novonarodené dieťa po dopravnej nehode, ktoré správanie žalobkyne 7/ však nie je dôvodom na
priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch, nakoľko išlo o pomoc synovi a jeho partnerke, čo považuje

za bežnú štandardnú pomoc, ktorú poskytujú najbližší členovia rodiny svojim rodinným príslušníkom,
resp. starí rodičia svojim deťom. Nespochybnil, že žalobkyňa 1/ nebola schopná sa o novonarodené
dieťa starať v plnom rozsahu a v tomto prípade ju musel zastúpiť žalobca 2/ alebo žalobkyňa 7/, čo
však neodôvodňuje vznik nemajetkovej ujmy na ich strane. Žalobkyňa 7/ si mala možnosť vybudovať
nadštandardný vzťah so svojím vnukom vďaka starostlivosti o neho, a tiež si vybudovalo blízky vzťah so

žalobkyňou 1/. Žalobkyňa 7/ uviedla, že ju starostlivosť o vnuka vyčerpávalo, ide však o nepodložené
tvrdenie, nakoľko z dokazovania vyplynulo, že žalobkyňa 7/ netrpí žiadnymi zdravotnými problémami,
po dopravnej nehode musela nemusela vyhľadať odbornú psychologickú pomoc, nebrala žiadne lieky,
neprišla o zamestnanie a príjem, má výborný vzťah so svojimi vnúčatami a tiež nevestou, a preto jej
pomoc je potrebné považovať za bežnú pomoc najbližším rodinným príslušníkom

v ťažkých časoch, čo nezakladá nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Žalobkyňa 7/
neuniesla dôkazné bremeno. Ďalej uviedol, že odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie považuje za
nedostatočné, nakoľko z neho nevyplýva, či a akým spôsobom vzal do úvahy
i rozhodnutia súdov v obdobných právnych veciach alebo inou súdnou praxou uznávaný interpretačné
hľadiská pre úvahy o výške náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch titulom ochrany osobnosti pred

neoprávneným zásahom. Priznaná výška náhrady vo výške 4.000,- eur žalobcovi 2/ a 3.000,- eur
žalobkyni 7/ sa javí ako neprimeraná v kontexte súdnych rozhodnutí, ktoré súdy priznávajú preživšími
z dopravných nehôd - rozsudok Krajského súdu v Trnave,
sp. zn. 25Co/103/2018, kde preživšiemu dopravnej nehody súd priznal nemajetkovú ujmu vo výške
2.500,- eur, rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 4CoCsp 10/2020, kde súd priznal žalobcovi,

ako preživšiemu z dopravnej nehody sumu 1.500,- eur, rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.
6Co 70/2023, ktorým bola žalobcovi ako preživšiemu z dopravnej nehody priznaná nemajetková ujma
vo výške 2.500,- eur. Vytýkal súdu prvej inštancie, že nemôže priznanie nemajetkovej ujmy žalobcovi 2/,
žalobkyni 7/ odôvodniť skutočnosťami, ktoré neboli v konaní jednoznačne preukázané, ako ošediveniežalobcu 2/, vyčerpanie žalobkyne 7/ a tiež skutočnosťami, ktoré možno považovať za štandardné bežné
správanie a fungovanie partnerov a najbližších rodinných príslušníkov, ktorými sú starí rodičia. Nemôže
svoje rozhodnutie o priznaní nemajetkovej ujmy odôvodniť len skutočnosťami, ktoré žalobcovia tvrdili,

ale relevantne nepreukázali a neuniesli tak dôkazné bremeno. Vytýkal súdu prvej inštancie i rozhodnutie
vo výroku XIII., ktorým priznal žalobcom 1/, 2/, 7/ voči žalovanému 2/ nárok na náhradu trov konania
vo výške 100 %, keď nesprávne aplikoval ustanovenie § 255 ods. 1 CSP. Nesúhlasil s názorom súdu
prvej inštancie prezentovaným v bode 43 rozsudku súdu prvej inštancie, že vo vzťahu k žalovanému
2/ mali žalobcovia 1/, 2/, 7/ plný úspech čo do základu, nakoľko výška nemajetkovej ujmy závisela

od úvahy súdu, preto im priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %. V danom prípade mal súd
prvej inštancie vychádzať z pomeru úspechu vo veci, pričom žalobcovia boli vo väčšej miere v konaní
neúspešní, vzhľadom na žiadanú výšku nemajetkovej ujmy, na ktorej trvali v priebehu celého konania,
pričom vzhľadom na aktuálnu rozhodovaciu prax v tomto smere im muselo byť jasné, že ide o sumu,
ktorá sa v prípadoch preživších dopravných nehôd nepriznáva.
20. Žalovaný 2/ vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcov 1/ až 7/ navrhol, aby odvolací súd

rozhodol v súlade s jeho návrhom uvedenom v podanom odvolaní. Pokiaľ ide
o odvolanie žalobkyne 1/ mal za to, že súd prvej inštancie náležite a vyčerpávajúco odôvodnil svoje
rozhodnutie o priznanej výške náhrady nemajetkovej ujmy žalobkyne 1/ a dospel
k správnemu záveru, že je na mieste priznať jej náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške
5.000,- eur, ktorá jej vznikla zásahom do jej osobnostných práv, vzhľadom na jej intenzitu a trvanie

možno objektívne považovať natoľko závažnú, že morálna satisfakcia je nedostačujúca. Z odôvodnenia
rozhodnutia súdu prvej inštancie sú zrejme všetky kritériá, ktoré súd vzal pri svojej rozhodovacej činnosti
do úvahy a všetky skutočnosti, ktoré vyplynuli
z vykonaného dokazovania, a to predovšetkým z výsluchu jednotlivých svedkov a žalobcov. Všetky
skutočnosti, na ktoré žalobkyňa 1/ poukazuje v podanom odvolaní, boli pri určovaní výšky nemajetkovej

ujmy zo strany súdu riadne zohľadnené a v rozsudku riadne odôvodnené. Nemožno nezobrať do úvahy,
že žalobkyňa jednak v súčasnosti žije bežný rodinný život so svojím partnerom a dvomi deťmi, je
zamestnaná a v konečnom dôsledku žije bežný život
v porovnaní s preživšími z dopravných nehôd, ktorých ich zdravotný stav neumožňuje sa napríklad
zamestnať, mať deti, spoločenský život, založiť si rodinu, pričom v týchto oveľa závažnejších prípadoch

súdy nepriznávajú oveľa vyššie sumy nemajetkovej ujmy ako súd priznal žalobkyni 1/. Stotožnil sa
s názorom súdu prvej inštancie, že suma požadovaná žalobkyňou 1/ vo výške 250.000,- eur je
neprimerane vysoká, nemajúca oporu v zistenom skutkovom stave a nezodpovedajúca závažnosti
zásahu do jej osobnostných práv, pričom tak vysokú náhradu nemajetkovej ujmy súdy nepriznávajú ani v
prípade najzávažnejšieho zásahu do osobnostných práv, akým je smrť, s čím sa stotožnil. Stotožnil sa aj

s názorom súdu prvej inštancie, že žalobkyňa 1/ výšku požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy odvíja
predovšetkým od svojho zdravotného stavu na základe, ktoré zakladajú nárok na náhradu škody z titulu
bolestného a SSÚ, keď uvedenú sumu vypočítala vynásobením výšky vtedajšieho príjmu počtom rokov,
ktoré bude ešte pracovať. Súd prvej inštancie preto správne poznamenal, že náhrada nemajetkovej
ujmy sa nemôže odvíjať od fyzického stavu, ktorý je predmetom odškodnenia titulom bolestného a

sťaženia spoločenského uplatnenia. Pokiaľ ide o odvolanie zo strany žalobcu 2/, poukázali na svoje
odvolanie v danej veci a uviedli, že žalobca 2/ svoje tvrdenie nepreukázal relevantnými dôkazmi,
neuniesol preto dôkazné bremeno s tým, že jeho správanie považujú za bežné správanie najbližšieho
rodinného príslušníka, ktorý samozrejme pociťujú strach o svojich najbližších. Žalobca 2/ spolu so
žalobkyňou 1/ majú krásny fungujúci vzťah, v ktorom vychovávajú 2 zdravé deti a v budúcnosti plánujú

uzavrieťmanželstvo,žalobca2/netrpížiadnymizdravotnýmiproblémami,podopravnejnehodenemusel
vyhľadať žiadnu odbornú, či už psychologickú alebo psychiatrickú pomoc, je naďalej zamestnaný,
dokonca bol povýšený, pričom dopravná nehoda dokonca ich vzťah posilnila, upevnila a aktuálne sa
tešia
z druhého dieťaťa. V prípade žalobcu 2/ postráda príčinnú súvislosť s dopravnou nehodou, pričom

jeho nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nie je tak závažného charakteru, aby zakladal nárok na
priznanie nemajetkovej ujmy. V prípade žalobcov 3/ až 6/ uviedol, že súd prvej inštancie správne
rozhodol o tom, že nevzhliadol dôvody pre priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, nakoľko
z vykonaného dokazovania nevyplynuli skutočnosti tak závažného charakteru, ktoré by odôvodňovali
priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pokiaľ ide o žalobcu 3/, jeho ujmu na osobnostnom práve

nemožno objektívne považovať za závažnú, odôvodňujúcu priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch vzhľadom na rozsah a trvanie zásahu a taktiež aj vzhľadom na jeho vek, kedy si dianie okolo
seba ani neuvedomoval, nakoľko išlo o novorodenca. Opak nebol v konaní preukázaný. V súčasnosti má
žalobca 3/ so žalobkyňou 1/ vybudované silné citové puto, majú výborný vzťah, nie je nijakým spôsobomobmedzovaný, takže skutočnosť, že sa mu žalobkyňa 1/ po dopravnej nehode nemohla plnohodnotne
venovať, nezanechalo na ich vzájomnom vzťahu žiadne negatívne stopy
a v súčasnom živote ho nijako neobmedzuje. Pokiaľ ide o rodičov žalobkyne 1/ teda žalobcov 4/ a 5/

a žalobcu 6/, stotožnil sa s rozhodnutím súdu prvej inštancie a s odôvodnením jeho rozhodnutia, keď
v ich prípade nebol zistený a ani tvrdený ich zlý psychický, fyzický stav nebol preukázaný. Pokiaľ ide o
odvolanie žalobkyne 7/, z vykonaného dokazovania nevyplynuli skutočnosti tak závažného charakteru,
aby zakladali v jej prípade nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, poukázal na svoje podané
odvolanie, na ktorom zotrval. Zo strany žalobkyne 7/ neboli preukázané skutočnosti, ktoré by zakladali

jej nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, netrpí žiadnymi zdravotnými problémami, nemusela vyhľadať
odbornú psychologickú pomoc po dopravnej nehode, nebrala žiadne lieky, neprišla o zamestnanie, ani
príjem, má výborný vzťah so svojimi vnúčatami i nevestou, často sa navštevujú. Aj jej pomoc žalobkyni
1/ so starostlivosťou o žalobcu 3/ po dopravnej nehode považovala za bežnú starostlivosť najbližších
príbuzných. Mal za to, že v prípade žalobcov 2/ až 7/ neboli preukázané, dokonca ani tvrdené tak
závažné okolnosti, aby zakladali nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, naviac priznávanie

nemajetkovej ujmy tretím osobám, ktoré neboli účastníkmi dopravnej nehody a nie sú ani pozostalými
obetí dopravnej nehody v súdnej praxi absentuje, o čom svedčí aj fakt, že žalobcovia nepoukázali
na podporu svojich tvrdení na žiadne súdne rozhodnutie, o ktoré by opierali svoj nárok v žiadanej
výške. Dôvodili, že výška peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy je síce na voľnej úvahe súdu, avšak pri
rozhodovaní o jej výške súd musí prihliadnuť na závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k

porušeniu práva došlo, teda k naplneniu požiadavky účinného primeraného zadosťučinenia za vzniknutú
nemajetkovú ujmu a tiež na požiadavku nezneužívania tohto právneho prostriedku na neprípustné
obohacovanie, preto určujúcimi parametrami spravodlivého zadosťučinenia je atribút primeranosti a
proporcionalita. Tvrdeniu žalobcu o tom, že od podania žaloby do vynesenia rozsudku miera inflácie
dosiahla 34,9 %, uviedol, že v prípade nárokov na náhradu škody vrátane nárokov poškodených na

náhradu nemajetkovej ujmy nie je namieste uvažovať s infláciou, nakoľko výška nemajetkovej ujmy v
peniazoch nezávisíod miery inflácie, ale od voľnejúvahy súdu s prihliadnutím na všetky zákonné kritéria.
K odvolaniu v súvislosti s trovami konania zotrvali na svojom odvolacom návrhu.

21. Žalobcovia 1/, 7/ vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného 2/ uviedli, že jeho

odvolanie je nedôvodné. Žalobcovia uniesli dôkazné bremeno k všetkým relevantným skutočnostiam,
preto považujú za nesprávnu argumentáciu žalovaného 2/, že dôkazné bremeno neuniesli. Poskytli
výklad ustanovenia § 11 Občianskeho zákonníka a dôvodili, že na úspešné uplatnenie práva na ochranu
osobnosti sa nevyžaduje vyvolanie následkov, ale stačí, že zásah bol objektívne spôsobilý narušiť, alebo
ohroziť práva a práva chránené týmto zákonným ustanovením. V konaní bolo jednoznačne preukázané,

že došlo k autonehode (nesporná skutočnosť), že za ňu zodpovedá žalovaný 1/, pričom žalovaný
2/ je poisťovňou žalovaného 1/ (nesporná skutočnosť), z výpovedí žalobcovi je zrejmé, že dopady
autonehody dodnes intenzívne prežívajú a majú vplyv na ich každodenný život a prežívanie, čím došlo
k preukázaniu všetkých zložiek nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá bola tak závažná, že
ju je možné napraviť jedine priznaním náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pokiaľ žalovaný 2/

namieta, že ujma spôsobená žalobcovi 2/, žalobkyni 7/ nie je dostatočne závažná a neodôvodňuje
priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch s jeho argumentáciou sa nestotožňujú, nakoľko nemá
základ vo vykonanom dokazovaní. V tomto poukázali na odvolanie vo veci samej, ktoré v danej veci
žalobcovia 2/ a 7/ podali. Zopakovali dôvody pre priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch pre žalobcu 2/ a 7/, ktoré uvádzali v pôvodnom odvolaní. Údajnú vadu nedostatočného

odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie nepovažovali za dôvodnú a ani za potrebné sa ňou
zaoberať, nakoľko nedostatočné odôvodnenie rozsudku predstavuje osobitne odvolací dôvod, ktorý
žalovaný 2/ v podanom odvolaní nevymedzil. Ďalej uviedli, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vo
výroku XIII. je správne, nakoľko žalobcovia 1/, 2/ a 7/ boli úspešní čo do základu uplatneného nároku.
Argumentácia žalovaného 2/ vychádza z nesprávnej interpretácie zásady pomerného úspechu vo veci a

opomína relevantnú judikatúru ohľadom posudzovania pomeru úspechu vo veci pri nárokoch na ochranu
osobnosti. Poukázali na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5 MCdo 7/2010,
ktorý je aplikovateľný i v danej veci. Navrhli, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku
V., XI, XIII. potvrdil a priznal im proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %.

22. Žalovaný 2/ vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalobcov uviedol, že s ich tvrdeniami nesúhlasí a ním
podané odvolanie považuje za dôvodné, nakoľko rozsudok súdu prvej inštancie je nesprávny v nímnapadnutej časti, ktorý jasne vymedzil. Trval na tom, že žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno ohľadne
svojich tvrdení, ktoré musia pre úspech
v konaní aj relevantne preukázať. K tvrdeniu žalobcov, že im bola spôsobená závažná ujma, ktorú je

možné napraviť iba priznaním náhrady nemajetkovej ujmy, uviedol, že zadosťučinenie podľa § 13 ods.
2 Občianskeho zákonníka plní až druhoradú tzv. subsidiárnu alebo podpornú funkciu, takže nastupuje
až potom, keď morálne zadosťučinenie sa ukáže ako nedostatočné. Relutárnu satisfakciu je potrebné
považovať za občianskoprávny prostriedok v zásade naozaj výnimočného charakteru, ktorý musí byť
preukázaný tak závažnými skutočnosťami, pri ktorých nepostačuje morálne zadosťučinenie. Mal za

to, že v prípade žalobcov 2/ až 7/ neboli preukázané a dokonca ani tvrdené tak závažné okolnosti,
aby zakladali nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Priznávanie nemajetkovej ujmy tretím
osobám, ktoré neboli účastníkmi dopravnej nehody, nie sú ani pozostalými obeťami dopravnej nehody,
v súdnej praxi absentuje, o čom svedčí aj fakt, že žalobcovia nepoukázali na podporu svojich tvrdení
na žiadne súdne rozhodnutia. Nestotožnil sa s tvrdením žalobcov, že nie je potrebné sa vyjadrovať k
jeho námietke o nedostatočnom odôvodnení rozsudku, keď z jeho odvolania jednoznačne tento odvolací

dôvod vyplýva. Mal za to, že odvolanie nie je potrebné subsumovať odvolací dôvod pod konkrétne
písmeno zákonného ustanovenia, je len podstatné, aby tento odvolací dôvod jednoznačne vyplýval z
podaného odvolania. Nedostatky odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie videl v tej skutočnosti, že
z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie nevyplýva, či a akým spôsobom vzhľadom na povinnosť
rešpektovania princípu právnej istoty vzal do úvahy i rozhodnutia súdov v obdobných právnych veciach,

alebo iné súdnou praxou uznávané interpretačné hľadiská pre úvahu o výške náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch titulom ochrany osobnosti pred neoprávneným zásahom. Čo sa týka rozhodnutia o
trovách konania, zotrval na svojich dôvodoch a návrhoch na rozhodnutie uvedených v jeho odvolaní.

23. Žalobcovia vo svojom písomnom vyjadrení k vyjadreniam žalovaného 2/ uviedli, že žalovaný 2/

neuvádza žiadne nové podstatné argumenty, ktorými by vyvracal ich argumentáciu v podanom odvolaní,
uvádza len, že sa stotožňuje s rozsudkom súdu prvej inštancie v rozsahu výrokov napadnutých ich
odvolaním. Uviedli, že sa ku všetkým bodom, ktoré žalovaný 2/ vo svojom vyjadrení uviedol, už vyjadrili
a zotrvali na svojej argumentácii.

24. Žalovaný 2/ vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalobcov uviedol, že sa pridržiava svojich vyjadrení v
danej veci, kde reagoval už na všetky skutočnosti, ktoré žalobcovia uvádzajú
a navrhuje, aby odvolací súd rozhodol v súlade s jeho podaným návrhom, odvolacím návrhom.

25. Žalovaný 1/ sa k odvolaniu žalobcov, ktoré mu bolo riadne doručené, písomne nevyjadril.

26.KrajskýsúdvTrenčíneakosúdodvolacípreskúmalrozsudoksúduprvejinštancievrozsahudôvodov
podaných odvolaní podľa § 379 a § 380 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru , že rozsudok súdu prvej inštancie
je potrebné v odvolaniami napadnutých výrokoch IV., V., VI., VII., VIII., IX., X., XI, XII., XIII. potvrdiť

ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP a vo výrokoch II., XIV. (o trovách konania) zmeniť podľa
§ 388 CSP.

27. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I., ktorým bola žaloba žalobcov 1/ až 7/ voči žalovanému
1/ zamietnutá, vo výroku III., ktorým bola žalovanému 2/ uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni 1/ sumu

5.000,- eur do 15 dní od právoplatnosti rozsudku a vo výroku XV., ktorým bolo rozhodnuté o trovách
dovolacieho konania, nebol stranami sporu odvolaním spochybnený, v tomto rozsahu nadobudol
právoplatnosť a odvolací súd sa v tomto rozsahu rozsudku súdu prvej inštancie nedotýkal.

28. Obe strany sporu v podaných odvolaniach namietali odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f/,

h/ CSP, teda, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam a vec nesprávne právne posúdil.

29. Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP (súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) spočíva v nesprávnom

postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania, dôsledkom čoho je, že súd berie do
úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, príp. neprihliada na
skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyplynuli z prednesov účastníkov, nesprávne skutkové zisteniamôžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť,
zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.

30. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu
právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

31. Predmetom konania v preskúmavanej veci boli nároky žalobcov 1/ až 7/ na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch uplatnené v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Zmyslom náhrady
nemajetkovej ujmy je dosiahnuť vyváženosť miery ujmy na hodnotách ľudskej dôstojnosti s konkrétnym
finančným vyjadrením náhrady takej nemajetkovej ujmy dosiahnuť účinne vyváženie a zmiernenie
nepriaznivého následku neoprávneného zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby. Ide o samostatný

nárok, ktorého právna úprava vyplýva z § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka, z čl. 8 ods. 1 Dohovoru
a z čl. 19 ods. 2 Ústavy SR. Náhrada nemajetkovej ujmy plní satisfakčnú funkciu, zmyslom ktorej je
zaistenie zmiernenia nemajetkovej ujmy vzniknutej na osobnosti postihnutej osoby.

32. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä

života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej
povahy.

33. Podľa § 13 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať,
aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili

následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo
postačujúce zadosťučinenie podľa ods. 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť
fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch. Výšku nemajetkovej ujmy podľa ods. 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť
vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

34. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že Občiansky zákonník v § 13 ods. 2 za určitých podmienok
poskytuje možnosť priznať fyzickej osobe zadosťučinenie v peniazoch, ktorého hranicu nevymedzuje.
Určenie výšky zadosťučinenia v peniazoch je predmetom voľnej úvahy súdu. Súd je povinný vychádzať
z okolností, za ktorých k ujme došlo, ako aj zo závažnosti vzniknutej ujmy, s prihliadnutím k sledovanému

cieľu, t. j. primerane, s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu, zmierniť nepriaznivý následok
neoprávneného zásahu do osobnosti fyzickej osoby. Z uvedeného vyplýva, že aj pri určení výšky
relutárnej satisfakcie musí byť zohľadnená predovšetkým satisfakčná funkcia priznávanej peňažnej
sumy, ktorá má zaistiť zmiernenie nemajetkovej ujmy vzniknutej na osobnosti postihnutej fyzickej osoby.
Pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je rozhodujúca úvaha súdu, ktorá samotná

podlieha hodnoteniu. Zákonom stanovenými kritériami sú závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za
ktorých k porušeniu osobnostných práv fyzickej osoby došlo (rozhodnutie NS SR sp. zn. 8Cdo/32/2023).

35. V danej veci žalobcovia 1/ až 7/ svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy odvodzovali od
dopravnej nehody zo dňa 05.09.2014, ktorej účastníčkou bola žalobkyňa 1/, ktorá pri dopravnej nehode

utrpela zranenia, a to tržné rany tváre, devastačné poranenia ruky s amputáciou prsta, zranenia
ľavého lakťa a tržnú ranu na pravom kolene, pričom v čase dopravnej nehody bola v siedmom
mesiaci tehotenstva a v dôsledku dopravnej nehody absolvovala viaceré operácie. Do 08.10.2014 bola
žalobkyňa 1/ na oddelení intenzívnej medicíny, potom bola preložená na pôrodnícke oddelenie pre
rizikové prípady a od 16.10.2014 do 30.10.2014 bola na rehabilitačnom oddelení, 31.10.2014 sa narodil

maloletý žalobca 3/. Z nemocnice bola prepustená dňa 04.11.2014. Po pôrode sa nemohla riadne
starať o novonarodené dieťa (nemohla ho kúpať, prebaľovať, privinúť si ho, pomoc potrebovala i pri
kojení a pod.), musela rehabilitovať, prežívala psychický tlak spôsobený jej devastačnými zraneniami
a spoznávaním novonarodeného dieťaťa, podstatnú každodennú starostlivosť o dieťa prevzal jeho
otec (žalobca 2/) a matka žalobcu 2/ (žalobkyňa 7/). Následky dopravnej nehody sa prejavujú

doposiaľ. Žalobkyňa 1/ pred dopravnou nehodou prežívala najkrajšie obdobie vo svojom živote spojené
s tehotenstvom a očakávaním narodenia prvého dieťaťa, ako i plánovania svadby. Po dopravnej nehode
bola vystavená dlhým týždňom v nemocnici, viacerým operáciám (7 operácií v anestéze, 1 operácia
v lokálnej anestéze), neschopnosti postarať sa o rodinu, čo sa prejavilo i na jej psychickom zdraví,bola jej diagnostikovaná úzkostne depresívna porucha. Žalobcovia 2/ až 7/ odvodzovali svoj nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy od zásahu do osobnostných práv žalobkyne 1/ ako druhotné obete,
keď situácia žalobkyne 1/ ich veľmi osobne zasiahla. Bezprostredne po dopravnej nehode prežívali

nevýslovný strach o život a zdravie žalobkyne 1/ a nenarodeného dieťaťa . Žalobca 2/ ošedivel, trpel
nespavosťou, prežíval so žalobkyňou 1/ jej bolesť. Po narodení maloletého 3/ prevzal spolu so
žalobkyňou 7/ prevažnú časť každodennej starostlivosti o maloletého, nakoľko žalobkyňa 1/ sa o dieťa
nemohla plnohodnotne starať, nemohla s nimi chodiť na prechádzky a tráviť s nimi čas, z ktorého dôvodu
ho zaplavovala ľútosť i strach o budúcnosť žalobkyne 1/, ktorý pramenil z neistých lekárskych prognóz.

Žalobkyňa 7/musela prispôsobiť svoje pracovné povinnosti i súkromný život vzniknutej situácii, aby
mohla pomáhať žalobkyni 1/ a žalobcovi 3/, prežívala pocity ľútosti, bola žalobkyni 1/ oporou, pomáhala
v starostlivosti o maloletého 3/, psychicky ju to vyčerpávalo. Nesporne došlo i k zásahu k zásahu do práv
mal. žalobcu 3/, ktorému sa matka (žalobkyňa1/) nemohla po jeho narodení plnohodnotne venovať.
Žalobcovia 4/ ,5/ (rodičia žalobkyne 1/) a žalobca 6/ (svokor žalobkyne 1/) nesporne po dopravnej
nehode prežívali nevýslovný strach o život a zdravie žalobkyne 1/ a nenarodeného dieťaťa.

36. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že došlo v dôsledku dopravnej
nehody k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcov 1/ až 7/ spočívajúcich v zásahu do
súkromia a rodinného života žalobkyne 1/ ako primárnej obete a žalobcov 2/ až 7/ ako sekundárnych
obetí (viď bod 35 odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie), ktorý záver nebol stranami sporu

spochybnený. Spornou otázkou nebol ani záver súdu prvej inštancie, že ujmu, ktorá vznikla žalobkyni
1/ zásahom do jej osobnostných práv, vzhľadom na jej intenzitu a trvanie, možno objektívne považovať
za natoľko závažnú, že morálna satisfakcia nie je dostačujúca a je na mieste náhrada nemajetkovej
ujmy v peniazoch.

37. Spornou skutočnosťou medzi stranami sporu zostala otázka, či nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
vzhľadom na zásah do osobnostných práv žalobcov 2/ až 7/ ako druhotných (sekundárnych) obetí je
tak závažný resp. takej intenzity, že nepostačuje morálne zadosťučinenie, ale majú právo na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch.

38. Súd prvej inštancie vyhodnotil, že v prípade žalobcu 2/ a žalobkyne 7/ je morálna satisfakcia
nedostatočná a je potrebné priznať ako satisfakciu i náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle ust. § 13 ods. 2
Občianskeho zákonníka a v prípade žalobcov 3/, 4/, 5/, 6/ takýto nárok nie je daný a morálna satisfakcia
je dostatočná (viď bod 36 odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie).

39. Žalobcovia v podanom odvolaní dôvodili, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy prináleží
i žalobcovi 3/ (synovi žalobkyne 1/), ktorý bol po narodení ukrátený o kontakt s matkou, čo malo vplyv na
budovanie citového puta medzi nimi, doposiaľ pretrváva ovplyvňovanie jeho vzťahu s ňou – obmedzuje
fyzický kontakt, je opatrný a pod., žalobcom 4/, 5/ ( rodičom žalobkyne 1/), ktorí informácie o nehode
žalobkyne 1/ znášali veľmi ťažko, zrútil sa im svet, plakali, mali o ňu strach, snažili sa byť oporou,

s následkami jej nehody sa doposiaľ nezmierili a žalobcovi 6/ (svokrovi žalobkyne 1/), ktorý sa podieľal
nastarostlivostiožalobkyňu1/ažalobcu3/,boldlhodobovstresovejsituácii,prežívalstrachožalobkyňu
1/, čo pretrváva dodnes. Žalovaný 2/ dôvodil, že žalobcovi 2/ a žalobkyni 7/ náhrada nemajetkovej
ujmy vôbec neprináleží, nakoľko ich starostlivosť o žalobkyňu 1/ a žalobcu 3/ považuje za štandardnú
pomoc, ktorú poskytujú členovia rodiny svojim rodinným príslušníkom, rozhodnutie súdu prvej inštancie

vo vzťahu k žalobcom 3/ až 6/ považoval za správne, podľa jeho názoru žalobcovia 2/ až 7/ dôkazné
bremeno ohľadne žalobou uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy neuniesli.

40. Odvolací súd zdôrazňuje, že z ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch (tzv. materiálnu satisfakciu) môže súd priznať vtedy, ak morálna

satisfakcia na vyváženie a zmiernenie nepriaznivých následkov protiprávneho zásahu do osobnostných
práv nepostačuje, najmä ak bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej
vážnosť v spoločnosti. Dôvody priznania materiálnej satisfakcie sú v tomto ustanovení uvedené
len demonštratívne. Ako morálne zadosťučinenie (ospravedlnenie), tak aj peňažné zadosťučinenie
(náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch) sledujú cieľ primárne, t. j. s ohľadom na okolnosti konkrétneho

prípadu zodpovedajúcim, postačujúcim a zároveň účinným spôsobom zmierniť nepriaznivé následky
neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch je vždy závislosť od individuálnych okolností daného prípadu – existencia závažnej
ujmy. Pritom za závažnú treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba objektívne, vzhľadom k povahe,intenzite, trvaniu a rozsahu pôsobenia nepriaznivého následku môže pociťovať a prežívať ako ujmu
značnú (v značnej miere), čo predpokladá zhodnotenie, ako podľa celkovej povahy prípadu, tak podľa
jeho jednotlivých okolností. Zákon pre určenie výšky primeraného zadosťučinenia v peniazoch stanovuje

ako kritéria posudzovanie miery závažnosti vzniknutej nemajetkovej ujmy (čím závažnejšia je čo do
svojej intenzity a trvania, tým vyššia by mala byť aj suma peňažného zadosťučinenia) a okolnosti,
za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo (§ 13 ods. 3 Občianskeho
zákonníka). Platná právna úprava však neurčuje medze zadosťučinenia za neoprávnený zásah do
práva na ochranu osobnosti formou náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, preto súd musí v každom

jednotlivom prípade vychádzať z dostatočne zisteného skutkového stavu a v tomto rámci (pri svojej
úvahe) sa opierať o konkrétne a preskúmateľné hľadiská. Vlastný zásah do osobnostných práv je
potrebné hodnotiť vždy objektívne, s prihliadnutím na konkrétnu situáciu, za ktorej k neoprávnenému
zásahu došlo (tzv. konkrétne uplatnenie objektívneho kritéria), ako i na osobu postihnutej fyzickej
osoby (tzv. diferencovane uplatnenie objektívneho kritéria). Uplatnenie konkrétneho a diferencovaného
objektívneho hodnotenia znamená, že o zásah do osobnosti fyzickej osoby v značnej miere pôjde len

tam, kde za konkrétnej situácie, za ktorej k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo,
ako i s prihliadnutím na dotknutú osobu, je možné spoľahlivo vyvodiť, že by vzniknutú nemajetkovú
ujmu vzhľadom na intenzitu a trvanie nepriaznivého následku pociťovala ako závažnú spravidla každá
fyzická osoba, nachádzajúca sa na mieste a v postavení postihnutej osoby (rozhodnutie NS ČR, sp.
zn. 30Cdo/83/2011), s prihliadnutím aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 30Cdo/947/2011,

podľa ktorého, pri ťažkom, trvalom poškodení zdravia blízkej osoby môže za istých okolností dôjsť ešte
k závažnejšiemu zásahu do práva na ochranu osobnosti, ako je to v prípade smrti blízkej osoby, keďže
smútok zo smrti blízkej osoby môže postupom času odznieť, avšak pri ťažkom zdravotnom postihnutí
blízkej osoby je dotknutá osoba konfrontovaná každodenne s týmto nezvratným stavom a negatívne,
frustrujúce, či depresívne pocity si takto opätovne obnovujú a opakujú.

41. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie konštatuje, že vážne a nezvratné poškodenie zdravia
žalobkyne 1/ je závažným zásahom do práva na ochranu jej osobnosti, pričom ide o zásah neoprávnený,
spôsobený konaním vodiča motorového vozidla a je zrejmé, že neboli v konaní žiadne pochybnosti
o príčinnej súvislosti medzi konaním vodiča motorového vozidla a následkom v osobnostnej sfére

žalobkyne 1/, ktorá v čase dopravnej nehody bola v siedmom mesiaci tehotenstva, došlo k závažnej
ujme do jej súkromia a rodinného života, nakoľko sa pred narodením dieťaťa nachádzala vo vážnom
zdravotnom stave, bola hospitalizovaná, podrobila sa viacerým operáciám a po narodení dieťaťa nebola
schopná sa o dieťa sama plnohodnotne postarať, ktorú ujmu by za závažnú považoval i každý iný človek.
Taktiež v prípade žalobcu 2/ týmto konaním došlo k závažnému zásahu do jeho súkromia a rodinného

života, a to rovnako nezvratným a výrazným spôsobom, keďže musel nahradiť starostlivosť žalobkyne
1/ ako matky o novonarodené dieťa, jeho strach o život a zdravie žalobkyne 1/ a nenarodeného
dieťaťa, nespavosť ľútosť, strach o budúcnosť sú nespochybniteľné. Rovnako u žalobkyne 7/ došlo
k závažnému zásahu do jej súkromia a rodinného života, keď vo vyššom veku, kedy si mala užívať len
radosť zo syna, jeho priateľky a prvého vnúčaťa musela prispôsobiť svoje rodinné, súkromné i pracovné

záležitosti tak, aby mohla nahradiť vo významnej miere starostlivosť žalobkyne 1/ o novonarodené dieťa,
ktorémuposkytovalasústavnú,pravidelnúadlhodobústarostlivosť(kúpaniedieťaťa,kŕmenie,obliekanie
a pod.). Dlhodobé nahradenie starostlivosti žalobkyne 1/ ako matky o novonarodené dieťa žalobcom 2/
a žalobkyňou 7/, ako i pomoc a starostlivosť o samotnú žalobkyňu 1/ v žiadnom prípade nie je možné
považovať za štandardnú, bežnú pomoc medzi rodinnými príslušníkmi, ako dôvodil žalovaný 2/.

42. Z týchto dôvodov odvolací súd považoval za správny záver súdu prvej inštancie, že na strane
žalobkyne 1/, žalobcu 2/ a žalobkyne 7/ došlo k tak závažnému zásahu do ich súkromia a rodinného
života, pre ktoré nie je postačujúca morálna satisfakcia a je potrebné aplikovať ust. § 13 ods. 2
Občianskeho zákonníka a priznať im náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

43. K námietkam žalobcov 3/ až 6/, ktorým náhrada nemajetkovej ujmy priznaná nebola z dôvodu, že
súd prvej inštancie považoval za postačujúcu morálnu satisfakciu (viď bod 36 odôvodnenia rozhodnutia
súdu prvej inštancie), odvolací súd udáva, že sa v celom rozsahu stotožňuje so záverom súdu prvej
i jeho odôvodnením a dodáva nasledovné:

44. Odvolací súd zdôrazňuje, že v civilnom sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Strana
sporu má jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením
v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie strana sporu, ktorá tieto povinnosti nesplnila. Medzipovinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ
strana sporu nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže ani splniť povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy.
Dôkazné bremeno ako procesný inštitút v civilnom sporovom konaní spočíva v zodpovednosti strany

sporu za to, že v konaní budú preukázané rozhodné skutočnosti, ku ktorým sa dôkazné bremeno
viaže. Ak neboli preukázané tvrdenia strany sporu, táto dôkazné bremeno neuniesla, čoho následkom
je rozhodnutie súdu vo veci samej v jej neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu
rozhodnúť vo veci samej aj v takých prípadoch, keď neboli preukázané určité skutočnosti významné
podľa hmotného práva pre rozhodnutie vo veci, či už z dôvodu nečinnosti strany sporu, ktorá nesplnila

povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, alebo preto, že táto skutočnosť nemohla byť
preukázaná vôbec.

45. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktoré sa týkajú povinnosti tvrdenia a povinnosti označenia dôkazov
na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou právnej normy, ktorá upravuje sporný právny vzťah strán
sporu. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť

preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena.

46. V danej veci žalobcovia 3/ až 6/ svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy odvodzovali od ust. § 13
ods. 2 Občianskeho zákonníka, bolo preto ich povinnosťou tvrdiť a predložiť alebo označiť dôkazy na
preukázanie ich tvrdenia, že ujma, ktorú ako druhotné obete dopravnej nehody žalobkyne 1/ (primárna

obeť) utrpeli, je tak závažná a takej intenzity, že morálna satisfakcia je v ich prípade nedostatočná a preto
im prináleží satisfakcia peňažná. Žalobcovia síce svoje tvrdenie súdu poskytli, žiadne relevantné dôkazy
na preukázanie svojho tvrdenia o závažnosti vzniknutej ujmy v dôsledku zásahu do ich osobnostných
práv súdu nepredložili ani neoznačili, dôkazné bremeno preto neuniesli.

47. Odvolací súd dodáva, že v sporovom konaní je súd limitovaný skutkovými tvrdeniami strán sporu a
riadi sa zásadou formálnej pravdy. Súd má možnosť strany vyzvať na doplnenie skutkových tvrdení (§
150 ods. 2 CSP), avšak činnosť súdu nemôže nahrádzať procesnú aktivitu strán a ich povinnosť tvrdiť
a hodnoverne tvrdenie preukázať. Je prvoradým záujmom strany predkladať a navrhovať súdu také
dôkazy a takým spôsobom, aby z nich bolo možné bez akýchkoľvek pochybností zistiť skutkový stav. Nie

je úlohou súdu vyzývať strany sporu na predloženie alebo označenie takých dôkazov, aby jej zabezpečil
úspech v spore. Ak neboli preukázané tvrdenia strany sporu, táto dôkazné bremeno neuniesla, čoho
logickýmnásledkomjerozhodnutiesúduvneprospechtakejtostrany,vdanomprípadežalobcov3/až6/.

48. Spornou otázkou medzi stranami sporu zostala i výška náhrady nemajetkovej ujmy v zmysle ust. §

13 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Je potrebné zdôrazniť, že citované zákonné ustanovenie zakotvuje
taxatívne dve kritériá: závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy, čím závažnejšia je čo do svojej intenzity
svojho trvania, tým vyššia by mala byť aj čiastka peňažného zadosťučinenia a ďalej veľmi široko
chápané okolnosti, za ktorých neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo. Pričom vždy
musia byť zisťované okolnosti nielen na strane pôvodcu zásahu, ale aj na strane postihnutej osoby,

konkrétne, napr. ak je podiel samotnej postihnutej osoby na priebehu činnosti pôvodcu vyúsťujúcej
do neoprávneného zásahu. Druhé kritérium, a to okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, je
stanovené zámerne veľmi všeobecne tým, že by malo byť uplatnené vo vzťahu ako k postihnutej
fyzickej osobe, tak osobe, ktorá neoprávnený zásah spôsobila, napr. či došlo na strane pôvodcu
k neoprávnenému zásahu len o určitú ľahkú nedbanlivosť alebo naopak o úmysel. Tým je sledovaný

cieľ, aby pri určení konkrétnej výšky peňažného zadosťučinenia bolo možné v rámci voľnej úvahy
súdu, ktorá práve na tomto mieste dostáva veľký priestor a v súlade s princípom spravodlivosti pružne
prihliadnuť na najrôznejšie momenty, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby
došlo. Maximálna čiastka peňažného zadosťučinenia, ktorú môže súd priznať, je ohraničená výškou
požadovaného peňažného zadosťučinenia, ktorá musí byť zrejmá zo žalobného návrhu. Pre určenie

výšky náhrady nemajetkovej ujmy nemôže byť z týchto dôvodov vytvorená ustálená rozhodovacia
prax, nakoľko každý konkrétny prípad je diferencovaný a zovšeobecnenie neprichádza do úvahy,
keďže rozsah vzniknutej nemajetkovej ujmy nemožno exaktne kvantifikovať a vyčísliť (rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 7Cdo/73/2021). Žiaduce tiež je zohľadnenie vlastnej rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov v sporoch o náhrade nemajetkovej ujmy v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho

zákonníka v súlade s čl. 2 ods. 1 a 2 Základných princípov CSP v porovnateľných prípadoch.

49. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku správne konštatoval, že v danom prípade jednoznačne
došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcov 1/, 2/, 7/, a to do práva na súkromie a rodinný životv dôsledku dopravnej nehody spôsobenej zamestnancom žalovaného 1/, o čom svedčí uznesenie
ORPZ Bratislava III, ČVS:ORP-633/1-VYS-B3-2014 zo dňa 27.01.2016, ktorým bolo vedené trestné
stíhanie pre trestný čin všeobecného ohrozenia, pretože vodič autobusu patriaceho SAD Trenčín, a. s.

(žalovaný 1/), E. M., sa plne nevenoval vedeniu vozidla a plne nesledoval situáciu v cestnej premávke,
v dôsledku čoho narazil do traktora, pričom následne sa autobus odrazil do stredových zvodidiel
vozovky, kde sa prevrátil na ľavý bok, pričom následkom dopravnej nehody vodič M. utrpel na mieste
nehody smrteľné zranenie a cestujúci utrpeli rôzne zranenia (vrátane žalobkyne 1/). Trestné stíhanie
vodiča bolo zastavené z dôvodu, že tento pri dopravnej nehode utrpel smrteľné zranenia a trestné

stíhanie je neprípustné proti tomu, kto zomrel. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 25.08.2016.
Žalobkyňa 1/ utrpela mnohopočetné zranenia a podstúpila viaceré operácie, jej úraz zanechal trvalé
následky, a to poškodenie tváre, devastácia ľavej hornej končatiny, amputácia 5. prsta, jazva v oblasti
pravého kolena, v súvislosti s dopravnou nehodou navštevovala psychiatrickú ambulanciu, kde jej bola
diagnostikovaná úzkostne depresívna porucha.

50. V danom prípade neoprávneným zásahom bolo zasiahnuté do práva žalobkyne 1/ na zdravie takým
spôsobom, že v dôsledku zranení, ktoré utrpela, má doživotné následky, ide objektívne o zásah, ktorý
je nezvratný a nenapraviteľný. Významným v danej veci je i to, že žalobkyňa 1/ bola v čase dopravnej
nehody v siedmom mesiaci tehotenstva a až do pôrodu maloletého žalobcu 3/ bola hospitalizovaná,
podrobila sa viacerým operáciám a po prepustení z nemocničného ošetrenia sa nemohla plnohodnotne

o novonarodené dieťa starať. V čase pred dopravnou nehodou prežívala najkrajšie obdobie v živote,
tešila sa na narodenie dieťaťa, na spoločný život so žalovaným 2/ a nesporne bolo do jej osobnostných
práv, do jej súkromia a rodinného života závažným spôsobom zasiahnuté. Z dokazovania vykonaného
súdom prvej inštancie je zrejmé, že samotná dopravná nehoda, ktorá viedla k vážnym fyzickým
zraneniam, mala na psychiku žalobkyne 1/ negatívny vplyv. Hoci od dopravnej nehody uplynul už dlhý

čas, u žalobkyne 1/ pretrvávajú problémy, nepríjemné pocity, smútok, úzkosti, hanba, čo je nesporne
preukázané z výpovede žalobkyne 1/. Na druhej strane vzťah žalobkyne 1/ a žalovaného 2/ pretrval,
narodilo sa im ďalšie dieťa, žalobkyňa 1/ je zamestnaná. Jej vzťah s maloletým žalobcom 3/ je dobrý.

51. V prípade žalobcu 2/ a žalobkyne 7/ ide o sekundárne (druhotné) obete uvedenej dopravnej nehody,

ktorí prežívali po dopravnej nehode, pri ktorej došlo k zraneniu žalobkyne 1/, nevýslovný strach o život
a zdravie žalobkyne 1/ a nenarodeného dieťaťa, zdieľali so žalobkyňou 1/ jej bolesť, poskytovali jej
podporu a pomoc a následne po narodení dieťaťa (žalobcu 3/) prevzali prevažnú časť starostlivosti
o maloletého ale i samotnú žalobkyňu 1/ , čo sa nesporne prejavilo v ich vyčerpanosti. Žalobca 2/ pred
dopravnou nehodou žil so žalobkyňou 1/ v očakávaní narodenia ich prvého dieťaťa, plánovali uzavretie

manželstva, tešili sa na svoju budúcnosť a spoločnú starostlivosť o dieťa, ktoré plány nemohli v plnom
rozsahu realizovať. Žalobkyňa 7/ musela z dôvodu starostlivosti o maloletého žalobcu 3/ a pomoci
žalobkyni 1/ zmeniť svoj osobný, rodinný a pracovný život, bolo zasiahnuté do všetkých sfér jej života,
ktorý žila pred uvedenou dopravnou nehodou, keď musela uprednostniť potreby žalobkyne 1/ a žalobcu
3/, až následne sa mohla venovať povinnostiam vo svojej domácnosti a svojmu osobnému pracovnému

a rodinnému životu. Na druhej strane vzťah žalobkyne 1/ a žalobcu 2/ sa upevnil, narodilo sa im druhé
dieťa, obaja sú zamestnaní, trávia spolu s deťmi voľný čas na rôznych výletoch a pod.

52. Odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie pri určení výšky peňažnej náhrady v prípade žalobcov
1/, 2/ a 7/ prihliadol nielen na následky vzniknuté v dôsledku dopravnej nehody súvisiace najmä

s nemožnosťou žalobkyne 1/ postarať sa o novonarodené dieťa v spojitosti s následkami dopravnej
nehody, ale aj na okolnosti tejto dopravnej nehody, teda na skutočnosť, že išlo o nedbanlivostný trestný
čin, kde nebolo v úmysle zamestnanca žalovaného 1/ konať takýmto spôsobom, prihliadol i na rozsah
a závažnosť zásahu do ich osobnostných práv (viď bod 36 a bod 38 odôvodnenia rozsudku súdu
prvej inštancie). Pokiaľ ide o výšku náhrady nemajetkovej ujmy, je potrebné doplniť, že rozsah peňažnej

náhrady je limitované základnými právnymi princípmi, medzi ktoré možno zaradiť napríklad i princíp
právnej istoty. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude
rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít a ak takejto ustálenej
rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý
spravodlivo, i keď je potrebné zdôrazniť, že rozhodnutia iných súdov v obdobných veciach nemožno

chápať ako presné matematické vyjadrenie určujúce presnú sumu, aká má byť priznaná v tom-ktorom
prípade, ale len ako základný rámec pre úvahy súdu o primeranosti výšky finančnej náhrady, v ktorom
treba zohľadniť všetky špecifiká v prejednávanej veci.53. K námietke žalovaného 2/, že súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí opomenul vyhodnotiť
akékoľvek rozhodnutia súdov SR v obdobných veciach, ktoré by dávali podklad pre jeho úvahy
o primeranosti finančnej náhrady, odvolací súd konštatuje, že žalobkyňa 1/ uplatnila náhradu

nemajetkovej ujmy vo výške 250.000,- eur, žalobca 2/ vo výške 100.000,- eur, žalobca 3/
vo výške 50.000,- eur, žalobcovia 4/, 5/ vo výške po 15.000,- eur, žalobcovia 6/, 7/ každý vo výške
35.000,- eur, ktorú náhradu odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie považuje za absolútne
neprimeranú, ktorá nezodpovedá rozhodovacej praxi súdov v obdobných sporoch. V tejto súvislosti
poukazuje na vlastnú rozhodovaciu činnosť v konaní tunajšieho súdu sp. zn. 6Co/70/2023, kde

účastníkovi dopravnej nehody (preživšiemu), ktorý utrpel zlomeniny strednej časti vretennej kosti oboch
hornýchkončatínsposunomúlomkov,ramennejkosti,nervovéhozväzuhornejkončatiny,ruptúrusleziny
a otras mozgu s trvalými následkami, bola priznaná nemajetková ujma vo výške 2.500,- eur, sp. zn.
8Co/103/2024, kde účastníkovi dopravnej nehody (preživšiemu) s mimoriadne závažnými následkami
(polytrauma, pomliaždenie mäkkých tkanív hlavy s krvácaním po tvrdú mozgovú blanu, atď.), ktorý je
odkázaný na pomoc tretích osôb, bola priznaná nemajetková ujma vo výške 8.000,- eur, v konaní

vedenom na Krajskom súde v Trnave sp.zn. 25Co/103/2018 bola priznaná účastníkovi dopravnej
nehody(preživšiemu)sneúplnouamputáciouľavejhornejkončatinyaďalšíchvážnychzranenístrvalými
následkami nemajetková ujma vo výške 2.500,- eur, na Krajskom súde v Banskej Bystrici v konaní sp.
zn. 14C/31/2023 bola účastníčke dopravnej nehody (preživšej), ktorá utrpela ťažké zranenie tváre, tela
aruky,priznanánemajetkováujma5.000,-eur,na Krajskom súduvŽilinevkonanísp.zn.7Cdo/18/2021

bola účastníkovi dopravnej nehody (preživšiemu), ktorý utrpel ťažké zranenie s trvalými následkami
– poškodenie mozgu, porušenie pohybovo-výkonných funkcií, myslenia, tvorby reči, imobilitu, atď.,
priznaná nemajetková ujma 3.000,- eur, sekundárnym obetiam po 2.000,- eur, resp. 1.000,- eur.

54. Odvolací súd zdôrazňuje, že vo všeobecnosti platí, že pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy

je potrebné prihliadať na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli
poškodenému v súkromnom a rodinnom živote, či ďalšom spoločenskom uplatnení. Pokiaľ súd prvej
inštancie, zohľadňujúc všetky relevantné kritéria pri určení výšky nemajetkovej ujmy v zmysle § 13
ods. 3 Občianskeho zákonníka uvedené v predchádzajúcich bodoch odôvodnenia tohto rozhodnutia,

priznal žalobkyni 1/ nemajetkovú ujmu vo výške 5.000,- eur, žalobcovi 2/ vo výške 4.000,- eur a
žalobkyni 7/ vo výške 3.000,- eur a vo zvyšnej časti žalobu zamietol, odvolací súd sa s jeho rozhodnutím
stotožňuje, považuje ho za správne, spravodlivé, súladné s Čl. 2 základných princípov CSP. Nie je
úmyslom odvolacieho súdu bagatelizovať dôsledky zásahu do osobnostných práv žalobcov 1/, 2/,
7/ v dôsledku trvalého zdravotného postihnutia žalobkyne 1/. Je potrebné však zdôrazniť, že náhrada

nemajetkovej ujmy v peniazoch nie je náhradou za plnohodnotný život a zdravie, keďže ťažko možno
konštatovať, že by akákoľvek finančná suma bola dostatočná vzhľadom na spôsobenú ujmu a aby
nahradila pôvodné, dopravnou nehodou nedotknuté súkromie a rodinný život žalobcov. Jej účelom
má byť zmiernenie následkov vzniknutej ujmy a rozhodne v tejto súvislosti musí ísť o ujmu priznanú
v primeranom finančnom rozsahu (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/57/2022).

55. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch IV., V., VI., VII., VIII., IX.,
X., XI., XII. potvrdil ako vecne správny.

56.Ďalejsaodvolacísúdzaoberalnámietkamistránsporuprotivýrokom II., XIII.,XIV.otrováchkonania.

57. Podľa § 251 CSP trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,
ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním, alebo bránením práva.

58. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

59. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

60. Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že v sporových konaniach sa ohľadom náhrady trov

konania uplatňuje tzv. zásada úspechu, t.j. strane, ktorá mala vo veci plný úspech, súd prizná náhradu
trov proti neúspešnej strane. Úspech vo veci sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku
rozhodnutia, ktorým sa vo veci rozhodlo. U žalobcu ide o plný úspech vo veci vtedy, ak sa výrok
meritórneho rozhodnutia zhoduje so žalobným petitom, t.j. ak sa jeho žalobe vyhovelo v plnom rozsahu.Akstrananemáplnýúspechvoveci,vždymáčiastočnýúspechvoveci.Vovšeobecnostiplatí,žeakmala
strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí (uznesenie Najvyššieho
súdu SR z 22. júna 2011, sp. zn. 8 Sžo 215/2010). Iba v prípade, ak je pomer úspechu obidvoch strán

zhruba rovnaký, súd rozhodne, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.

61. Civilný sporový poriadok nemá ustanovenie obdobné k § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku,
účinného do 30.06.2016, a teda zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška
plnenia závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne

neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku a nemožno ho
pretozaťažiťprocesnouzodpovednosťouzapredvídanievýsledkukonanianazákladeúvahysúdualebo
znaleckej činnosti. Žalobca má v takom prípade právo na plnú náhradu trov konania, avšak výlučne iba
z prisúdenej sumy, nie zo sumy žalovanej. Priznanie plnej náhrady trov konania z prisúdenej sumy je
odôvodnené interpretáciou pojmu úspech vo veci, keďže ten sa musí skúmať čo do právneho základu
a nie čo do výšky priznaného nároku.

62. V prejednávanej veci uplatnila žalobkyňa 1/ nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 11 a nasl.
Občianskeho zákonníka vo výške 250.000,- eur, žalobca 2/ vo výške 100.000,- eur, žalobca 3/ vo výške
50.000,- eur, žalobcovia 4/, 5/ vo výške po 15.000,- eur, žalobcovia 6/, 7/ každý vo výške 35.000,- eur,
súd prvej inštancie žalobkyni 1/ priznal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5.000,- eur, žalobcovi 2/

vo výške 4.000,- eur a žalobkyni 7/ vo výške 3.000,- eur, vo zvyšku žalobu zamietol . Ako je uvedené
vyššie, Občiansky zákonník nevymedzuje hranicu pre určenie výšky relutárnej náhrady za nemajetkovú
ujmu a výšku náhrady určí súd podľa svojej úvahy.

63. Na základe uvedených skutočností, s poukazom na vyššie popísaný právny názor, možno

konštatovať, že žalobcovia 1/, 2/, 7/ mali v prejednávanej veci - nároku na ochranu osobnosti vo forme
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorého výška závisela od úvahy súdu, čo do právneho základu
plný úspech a v zmysle zásady úspechu im vo vzťahu k žalovanému 2/ patrí plná náhrada trov konania,
počítaných z výšky im prisúdenej sumy.

64. Pokiaľ žalovaný 2/ namietal, že žalobcovia 1/, 2/, 7/ boli v prevažnej miere neúspešní vzhľadom
na žiadanú výšku nemajetkovej ujmy a súd mal preto vychádzať z pomeru úspechu vo veci , odvolací
súd uvádza, že vyššie popísané právne závery plne korešpondujú i s názormi právnej teórie, podľa
ktorej zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy
súdu (sudcovské právo) alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne

neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho
totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu
alebo znaleckej činnosti. Napríklad pri sporoch o ochranu osobnosti býva pravidlom, že si žalobca svoju
nemajetkovú ujmu ocení spravidla vyššie, ako na koľko mu ju odhadne súd podľa výsledkov vykonaného
dokazovania. Nebolo by však celkom spravodlivé a v súlade so satisfakčnou funkciou nemajetkovej

ujmy požadovať od žalobcu, aby svoju ujmu podceňoval iba preto, aby potom nemusel hradiť trovy
konania. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania v tomto prípade treba rozlíšiť, čo je základné a čo
sprevádzajúce (pozri k tomu napr. nález Ústavného súdu ČR, III. ÚS 170/99). Za základné sa považuje
rozhodnutie, že do práva žalobcov bolo zasiahnuté. Výška nemajetkovej ujmy je potom druhotná a
nadväzujúca (BARICOVÁ, Jana. § 255 [Náhrada trov podľa úspechu]. In: ŠTEVČEK, Marek, FICOVÁ,

Svetlana, BARICOVÁ, Jana, MESIARKINOVÁ, Soňa, BAJÁNKOVÁ, Jana, TOMAŠOVIČ, Marek a kol.
Civilný sporový poriadok. 2. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2022, s. 1027). Záver odvolacieho súdu o
potrebe priznať žalobcovi voči žalovaným plnú náhradu trov konania, počítaných z výšky prisúdenej
sumy, je v súlade i s aktuálnou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR - napr. uznesenie sp. zn.
7Cdo/168/2022 zo dňa 28.06.2023.

65. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku XIII. ako vecne správny
potvrdil.

66.Knámietkamžalobcov1/-7/kvýrokomII.,XIV.otrováchkonaniaodvolacísúdudáva,že výnimočne

súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa (§ 257 CSP).

67. Ust. § 257 CSP predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok a od zásady
zodpovednosti za zavinenie. Dôvody hodné osobitného zreteľa ani výnimočné okolnosti zákon bližšienešpecifikuje. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnej praxi. To však neznamená, že tým
vytvára priestor na celkom voľnú úvahu súdu. V zmysle dnes už ustálenej judikatúry (napr. uznesenia
Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2Mcdo/17/2009, sp. zn. 5Cdo/67/2010, či sp. zn. 3Mcdo/46/2012), ust.

§ 257 CSP nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v
zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci
neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti
nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ust. § 257 CSP preto nie je možné vykladať tak, že je
naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania.

Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania, ale ide o prvok
individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu. Právna úprava nepriznanie náhrady trov pripúšťa len ako
výnimku zo všeobecného procesného princípu zodpovednosti za výsledok sporového konania, resp.
zodpovednosti za zavinenie.

68. Ustanovenie § 257 CSP teda nezakladá možnosť úplne voľnej úvahy súdu (v zmysle svojvôle),

ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú
okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania
výnimočne prihliadnuť. Pri skúmaní existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa je významným
nielen charakter konania alebo charakter procesnej situácie, ale i okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu
nároku na súde, postoj strán v konaní a je potrebné prihliadať k majetkovým, sociálnym, osobným

a ďalším pomerom všetkých strán. Vždy treba zvažovať okolnosti konkrétneho prípadu, a to nielen
okolnosti spočívajúce vo veci, ale i okolnosti na strane strán (nielen toho, v koho prospech má byť toto
ustanovenie použité, ale aj na strane toho, komu inak patriaci nárok na náhradu trov nemá byť priznaný,
či totiž možno od neho spravodlivo požadovať, aby trovy konania znášal sám bez nároku na ich náhradu,
keď mal v konaní úspech).

69. V posudzovanej veci odvolací súd považoval za dôvodnú aplikáciu ust. § 257 CSP, nakoľko ide o
výnimočný prípad a okolnosti predmetného súdneho konania umožňujú aplikovať výnimku zo zásady
zodpovednosti za zavinenie.

70. Je nesporné, že v danej veci žalobkyňa 1/ ako primárna obeť dopravnej nehody spôsobenej
zamestnancom žalovaného 1/ a žalobcovia 2/ až 7/ ako sekundárne obete tejto dopravnej nehody
preukázali, že jej dôsledkom bol nesporne zásah do ich osobnostných práv (§ 11 Občianskeho
zákonníka), konkrétne do práva na súkromie a rodinný život, pričom v prípade žalobcov 1/, 2/, 7/ bola
súdom priznaná i peňažná satisfakcia v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka a v prípade žalobcov

3/ - 6/ súd rozhodol, že postačujúca morálna satisfakcia v zmysle § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
a preto vo zvyšku žalobu zamietol.

71. Za týchto okolností danej veci odvolací súd dospel k záveru zhodne s odvolateľmi, že by bolo zjavne
nespravodlivé, pokiaľ by mali žalobcovia ako poškodené obete (primárna i sekundárne) znášať náhradu

trov konania voči žalovanému 1/, proti ktorému žaloba bola zamietnutá z dôvodu premlčania nároku
žalobcov, i proti žalovanému 2/ ako poisťovateľovi žalovaného 1/. Vychádzajúc z charakteru tohto
súdneho konania, procesnej situácie, ako aj okolností, ktoré viedli ku uplatneniu nároku na súde, ale aj
okolností konkrétneho prípadu, dospel odvolací súd k záveru, že aplikácia ust. § 257 CSP je v danej
veci dôvodná.

72.Ztýchtodôvodov odvolacísúdrozsudoksúduprvejinštancievovýrokuII. zmeniltak,žežalovanému
1/ vo vzťahu k žalobcom 1/ až 7/ nárok na náhradu trov prvoinštančného konania nepriznal a vo výroku
XIV. zmenil tak, že žalovanému 2/ vo vzťahu k žalobcom 3/ až 6/ nárok na náhradu trov prvoinštančného
konania nepriznal.

73. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 255 ods. 2 CSP tak,
že pri čiastočnom úspechu každej zo sporových strán v odvolacom konaní vyslovil, že žiadna zo strán
nemá na náhradu trov odvolacieho konania právo.

74. Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh; § 428 CSP).