Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, June 19, 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9Co/157/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5623214990
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 06. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vargová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:5623214990.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte v zložení z predsedu senátu JUDr. Jany Vargovej
(sudkyňa spravodajkyňa) a členov senátu JUDr. Jany Kotrčovej a JUDr. Jozefa Šuleka, v spore
žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. D. XX, proti žalovaným: 1/ E. F., nar. XX.XX.XXXX,
2/ G. H. F., nar. XX.XX.XXXX, obidvaja trvale bytom C. D. XX, žalovaní zastúpení JUDr. Dušanom
Jančim, advokátom, so sídlom Garbiarska 695, Liptovský Mikuláš, o odstránenie neoprávnenej stavby,

o odvolaní žalovaných 1/, 2/ proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 11C/59/2023-87 zo
dňa 01.08.2024, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie zrušuje a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovaným 1/, 2/ povinnosť na vlastné náklady

odstrániť pôvodnú stavbu rodinného domu so súpisným číslom XX, ktorá je postavená na pozemku
žalobkyne zapísanom Okresným úradom Liptovský Mikuláš, katastrálnym odborom na liste vlastníctva
č. XXX, pre katastrálne územie C. D., obec C. D., I. J. A. ako zastavaná plocha a nádvorie o výmere
78 m2, parcela registra KN-C č. 84/3, a to v lehote do troch mesiacov od právoplatnosti rozsudku.
Žalobkyni priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o ich výške rozhodne vyšší
súdny úradník samostatným uznesením vydaným po právoplatnosti tohto rozsudku. Vec právne posúdil

s poukazom na ust. § 155 stredného Občianskeho zákonníka a ust. § 135c ods. 1 až 3 Občianskeho
zákonníka.

2.Súdprvejinštanciekonštatoval,žepodoplnenížalobybolpredmetsporuustálenýtak,žežalobkyňasa
domáha odstránenia neoprávnenej stavby rodinného domu zo súpisným číslom XX zo svojho pozemku
na parcele registra KN-C č. 84/3. Medzi stranami nebolo sporné to, že predmetný pôvodný rodičovský

dom po právnych predchodcoch žalovanej v 1. rade, postavený v roku 1953, sa nachádza na pozemku
vo výlučnom vlastníctve žalobkyne, ktorá tento pozemok nadobudla kúpnou zmluvou v roku 2005 od
tretích osôb. Žalovaní navrhli žalobu zamietnuť z dôvodu, že ide o legálnu skolaudovanú stavbu, čo má
preukazovať aj Rozhodnutie obce C. D. zo dňa 10. 12. 1997 o určení súpisného čísla budovy (č. l. 10)
a naviac, k legalizácii stavby by došlo aj na základe ustanovenia § 142l ods. 3 stavebného zákona.
3. Súd prvej inštancie konštatoval, že pre rozhodnutie vo veci bolo potrebné v prvom rade ustáliť,

či rodinný dom súpisné číslo XX, postavený na pozemku žalobkyne je alebo nie je neoprávnenou
stavbou, nakoľko § 135c OZ upravuje problematiku len neoprávnenej stavby na cudzom pozemku, ktorá
je stavbou postavenou bez toho, aby mal stavebník k takému pozemku vlastnícke alebo iné právo,
ktoré by ho oprávňovalo na pozemku postaviť stavbu. Pri posudzovaní otázky, či ide o neoprávnenú
stavbu je potrebné vychádzať z právnej úpravy platnej v čase vzniku stavby (rozhodnutie Najvyššieho
súdu Českej republiky zo dňa 16. 02. 2005, sp. zn. 31Cdo 606/2004). Predmetný rodinný dom bol

postavený v roku 1953, teda za účinnosti tzv. stredného Občianskeho zákonníka, zákona č. 141/1950
Zb., ktorým neboli vzťahy vyplývajúce z neoprávnenej stavby osobitne upravené. Ustanovením § 155stredného Občianskeho zákonníka bola z právneho poriadku vypustená dovtedy všeobecne platná
rímska zásada „superficies solo cedit“, podľa ktorej všetky stavby nachádzajúce sa na pozemku,
ktoré sú pevne spojené so zemou, patria neoddeliteľne k tomuto pozemku. Zriadiť stavbu na cudzom

pozemku bolo možné len na základe tzv. práva stavby. Žalovaní v konaní netvrdili, nepreukázali a ani
nenavrhli dokazovanie na preukázanie tej skutočnosti, že stavebník predmetnej stavby mal na zriadenie
stavby na cudzom pozemku požadované oprávnenie. To, že podľa rozhodnutia o určení súpisného
čísla malo byť kolaudačné rozhodnutie Okresného národného výboru, odborom výstavby v Liptovskom
Mikuláši vydané v roku 1953, nie je právne významné, nakoľko od neoprávnenej stavby, pri ktorej

chýba občianskoprávny titul na jej zriadenie, treba odlišovať stavbu nepovolenú podľa príslušných
administratívnych predpisov, tzv. čiernu stavbu, ktorá je stavbou bez stavebného povolenia alebo
stavbou postavenou v rozpore s týmto povolením. Postavením stavby rodinného domu bez práva stavby
tak vzniklo oddelené vlastníctvo tak ku samotnej stavbe ako aj pozemku, ktorý stav trvá od roku 1953
doposiaľ a na tejto skutočnosti sa nič nezmenilo ani účinnosťou zákona č. 46/2024 Z. z. ktorým bol od
01. 04. 2024 novelizovaný stavebný zákon aj v tom smere, že zákonodarca upravil možnosť legalizácie

stavieb a zápisu týchto stavieb do katastra nehnuteľností tak, že stavby postavené pred 1. októbrom
1976 sa dňom 1. apríla 2024 považujú za stavby postavené v súlade s platnými predpismi. Táto právna
úprava sa týka tzv. čiernych stavieb a nie neoprávnených stavieb, ktoré je od seba potrebné odlišovať.
4. Žalovaní ani len netvrdili, že ich právni predchodcovia mali akýkoľvek titul, ktorý by ich oprávňoval na
stavbu rodinného domu na cudzom pozemku a nakoľko súd nemôže v sporovom konaní sám navrhovať

a vykonávať dôkazy, ktoré strana sporu nenavrhla, konštatuje, že pôvodná stavba rodinného domu
súpisné číslo XX je stavbou neoprávnenou a žalobkyni tak nič nebránilo, aby sa v záujme ochrany svojho
vlastníckeho práva mohla domáhať aj odstránenia tejto neoprávnenej stavby.
5. Odstránenie stavby je vždy značným zásahom do vlastníckeho práva stavebníka, resp. jeho právnych
nástupcov, preto súd prvej inštancie posudzoval charakter stavby, súčasný stav stavby, možnosť

jej aktuálneho a budúceho využitia, hospodársku, prípadne inú stratu, ktorá by odstránením stavby
vznikla a potrebu a záujem žalovaných na využití stavby. Na druhej strane je nutné zvážiť, aká
ujma objektívne žalobkyni v dôsledku neoprávnenej stavby vznikla a ako je obmedzená v užívaní
zostávajúcej časti pozemku a či jej požiadavka na odstránenie stavby nie je v rozpore s dobrými
mravmi. V neposlednom rade súd prvej inštancie zohľadnil aj dlhotrvajúce susedské spory vyvolané

práve touto stavbou rodinného domu a postojom žalovaných, ktorí nemali snahu vysporiadať si
vlastníctvo jednak k predmetnému rodinnému domu na cudzom pozemku ako ani k nelegálnej stavbe
na pozemku parcely registra KN-C č. 80/2 a KN-C č. 80/3, ktorá má byť prístavbou k rodinnému
domu a ktorú časť reálne využívajú na zabezpečenie svojho bývania. Pôvodný rodinný dom žalovaných
je dlhodobo neužívaný, v pôvodnom stave, bez akejkoľvek podstatnej rekonštrukcie a absolútne

nespôsobilý na bývanie, nakoľko nie je pripojený na žiadne siete. Aj keď tvrdenie žalobkyne a úplne
schátranej nehnuteľnosti neboli pri obhliadke preukázané, podľa názoru súdu prvej inštancie je pre
žalovanýchtátostavbanepotrebná,nevyužiteľnáanavyšesivyžadujevynaloženieznačnýchfinančných
prostriedkov na rekonštrukciu a aj následnú údržbu, ktoré prostriedky by žalovaní skôr mohli použiť
na rekonštrukciu reálne užívanej prístavby rodinného domu, samozrejme až potom, ako si túto stavbu

zlegalizujú. Žalovaní tvrdili, že stavbu v rámci predsúdnych rokovaní neodstránili z dôvodu, že k nej
majú emocionálny vzťah. Súd prvej inštancie aj po obhliadke tejto stavby nemal dôvod tomuto tvrdeniu
neveriť, avšak zároveň je dôvodné predpokladať, že pokiaľ má vlastník skutočný emocionálny vzťah
k stavbe, tak sa o ňu stará a nenecháva ju napospas svojmu osudu. Žalovaní zároveň preferujú
emocionalitu pred možnosťou vyriešenia desaťročí trvajúcich susedských sporov a zároveň možnosťou

zlegalizovania si čiernej stavby, v ktorej bývajú, čo súd prvej inštancie len utvrdzuje v presvedčení,
že predmetný rodinný dom prakticky slúži len ako nástroj sváru, ktorý medzi stranami sporu existuje.
Vzhľadom na veľkosť prístavby, v ktorej žalovaní žijú sami dvaja, má súd prvej inštancie za to, že
pôvodný rodinný dom je pre nich absolútne nepotrebný, nemajú preň žiadne aktuálne ani budúce
využitieajehoodstránenímneutrpiažiadnuhospodárskuškodu,naopakzbaviasajedinéhopodstatného

predmetu susedských sporov a svoju energiu budú môcť venovať podstatnejším a zmysluplnejším
veciam. Tento spôsob vyriešenia sporu ohľadom stavby na cudzom pozemku je aj v zhode s dohodou
strán sporu o odstránení stavby pred začatím tohto konania. Žalovaní toto tvrdenie žalobkyne síce
popreli, avšak je naozaj nelogické predpokladať, že by žalobkyňa ako vlastníčka pozemku uzatvorila
s nimi nájomnú zmluvu, vrátane dodatku, s tým, že po skončení nájmu stavba zostane na jej pozemku,

resp. že následne prevedie pozemok pod stavbou na nájomcov. Presvedčivejšie práve vyznieva to
tvrdenie, že do dohodnutej doby nájmu žalovaní pristúpia k odstráneniu stavby, čím by boli zároveň
motivovaní k čo najskoršiemu splneniu svojej povinnosti z takejto dohody. Súd prvej inštancie sa zároveň
stotožnil s názorom žalobkyne, že prípadné zriadenie vecného bremena by nič nevyriešilo, súčasnemá za to, že takéto vyriešenie sporu by bolo v neprospech žalovaných, nielen čo do výšky náhrady za
zriadenie vecného bremena, ale aj čo do potreby nevyhnutnej rekonštrukcie pôvodnej stavby z roku
1953, ktorá naviac pre nich nemá žiadny význam a využitie, okrem emocionálnej stránky. Naviac,

zriadenie vecného bremena by celkom určite vyvolalo ďalšie spory, pričom v záujme súdu je takýmto
predchádzať. Pokiaľ ide o žalobkyňu, táto nadobudla pozemok pod stavbou od tretích osôb nevedomky,
čo však samo o sebe nemôže byť v jej neprospech v tom smere, že musí trpieť neoprávnenú cudziu
stavbu na svojom pozemku. Zo zisteného skutkového stavu bolo zistené, že žalobkyňa po zistení tejto
skutočnosti mala záujem stav riešiť, pričom na akýkoľvek jej racionálny návrh žalovaní nereagovali. Mali

by to byť práve oni, kto vyvíja iniciatívu za účelom vyporiadania si vlastníckeho práva a predovšetkým,
aj keď to nie je predmetom tohto sporu, za účelom legalizácie čiernej stavby. K takémuto konaniu
preukázateľne pristúpili až po tom, ako situáciu mienila vyriešiť žalobkyňa. Jej konanie v podobe žaloby
o odstránenie stavby súd prvej inštancie nevyhodnotil ako konanie v rozpore s dobrými mravmi, ktoré by
napĺňalo tieto atribúty iba v prípade, ak by najprv mienila predať žalovaným pozemok pod ich stavbou
za neprijateľnú sumu, ak by išlo o stavbu, ktorú reálne žalovaní užívajú a má pre nich akýkoľvek význam

a ak by sa o túto stavbu žalovaní reálne starali. Žiadne z týchto kritérií preukázané neboli. Naopak,
žalobkyňa tvrdila, že žalovaným ponúkla pozemok za rovnakú cenu, za aký ho nadobudla, s čím nemali
súhlasiť a toto jej tvrdenie ani v konaní nerozporovali. Nakoľko pôvodný rodinný dom je pre nikoho
nepotrebnou, neudržiavanou a neoprávnenou stavbou, súd prvej inštancie v súlade s § 135c ods. 1
Občianskeho zákonníka rozhodol o jej odstránení. Vzhľadom na charakter uloženej povinnosti súd prvej

inštancie uložil dlhšiu lehotu na jej splnenie. Odstránením tejto pôvodnej stavby sa zároveň odstráni aj
rozpor v katastri nehnuteľností, nakoľko rodinný dom so súpisným číslom XX postavený na pozemku
parcely KN-C č. 80/2 je zapísaný v prospech žalovaných na liste vlastníctva č. XXX, napriek tomu, že
z katastrálnej mapy je zrejmé, že súpisné číslo XX má pridelené len stavba na pozemku parcely registra
KN-C č. 84/3 a na parcele KN-C č. 80/2 je postavená druhá samostatná stavba. Naviac, list vlastníctva

č. XXX vôbec nezohľadňuje tú medzi stranami nespornú skutočnosť, že prístavba rodinného domu je v
časti postavená aj na pozemku žalobkyne, na parcele registra KN-C č. 80/3. Uvedený nesúlad zrejme
vznikol potom, ako obec C. D. pridelila na dve rozdielne stavby rovnaké súpisné čísla.
6. Záverom súd prvej inštancie uviedol, že v priebehu konania bol zo strany žalobkyne jednoznačne
ustálený predmet sporu, preto požadovanú povinnosť „zdržať sa ničenia majetku na pozemku žalobkyne

a aby nijakým spôsobom nehanobili jej meno, neohovárali ju a prestali urážať“ súd považuje len za
akýsi „dovetok“ vyplývajúci z dlhotrvajúcich susedských sporov a nie za prípadnú žalobu o ochranu
osobnosti. Žalobkyňa v priebehu konania vo vzťahu k tomuto vyjadreniu neuviedla žiadne skutkové
tvrdenia, nenavrhla žiadne dôkazy a strany sporu sa ohľadom tohto ani nevyjadrovali.
7. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie tak, že ich náhradu priznal úspešnej strane

sporu – žalobkyni v plnom rozsahu, nakoľko nevzhliadol dôvody hodné osobitného zreteľa pre to, aby
žalobkyňa nemala právo na náhradu trov konania.

8. Včas podaným odvolaním domáhajú sa žalovaní 1/, 2/ zmeny rozsudku súdu prvej inštancie tak, že
odvolací súd žalobu zamietne, resp. rozsudok súdu prvej inštancie zruší a vec vráti tomuto súdu na

ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

9. Žalovaní 1/, 2/ prioritne namietajú záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého stavba s pôvodným
súpisným číslom XX na pozemku parc. č. 84/3 nemala v čase výstavby oprávnenie na výstavbu na
cudzom pozemku. Žalovaní 1/, 2/ zastávajú názor, že išlo o riadnu a legálnu stavbu v čase výstavby.

Súd prvej inštancie neoprávnene prenáša dôkazné bremeno na žalovaných, ktorí majú dokazovať
oprávnenosť a legálnosť stavby, ktorá však nebola žalobkyňou spochybnená.

10. Pôvodná stavba rodinného domu so súpisným číslom XX má aj kolaudačné rozhodnutie, ktoré
bolo vydané ešte v roku 1953. V čase výstavby platil tzv. stredný Občiansky zákonník. Žalovaní 1/,

2/ s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22Cdo 1999/2021 zo dňa 26.10.2021
uvádzajú,žepokiaľnacudzompozemkubolazaúčinnostistrednéhoObčianskehozákonníkapostavená
trvalá (nehnuteľná) stavba bez toho, aby pre stavebníka bolo zriadené právo stavby, posudzuje sa vzťah
medzi stavebníkom a vlastníkom pozemku vzniknutý stavbou na cudzom pozemku pred 1. aprílom
1964 podľa stredného Občianskeho zákonníka. Právne vzťahy z neoprávnenej stavby vzniknuté za

účinnosti Občianskeho zákonníka z roku 1950 sa primerane posúdia podľa ust. § 125 a nasl. tohto
zákona a o spracovaní cudzej veci, pričom je ponechané v zásade na úvahe súdu, aby v odôvodnených
prípadochsprihliadnutímkuvšetkýmokolnostiamveciurčil,ktobudevlastníkomspracovanejveci;môže
však rozhodnúť aj inak (§ 127 stredného Občianskeho zákonníka).11. Žalovaní 1/, 2/ uvádzajú, že podľa v čase zriadenia stavby platnej právnej úpravy trvalé stavby mohol
na cudzom pozemku stavať mimo socialistickej organizácie len stavebník, ktorý preukázal existenciu
tzv. práva stavby. Preto podľa mienky žalovaných 1/, 2/ platí vyvrátiteľná domnienka, že pokiaľ bola

stavba postavená na základe stavebného povolenia a následne skolaudovaná, tak tu muselo existovať
právo stavby, a teda oprávnenie stavebníka umiestniť na cudzom pozemku stavbu. Ani jedna zo strán
nenamietala a nerozporovala tú skutočnosť, že by išlo o legálnu stavbu. Navyše, kolaudácia stavby bola
potvrdená aj v rozhodnutí Obce C. D. č. 39/97 zo dňa 10.12.1997. Z uvedeného vyplýva, že táto stavba,
ak bola povolená, musela mať pri zriaďovaní aj právo stavby. Žalobkyňa navyše ani len netvrdila, že táto

stavba je neoprávnená, a ani nepreukázala, že takéto právo tu nie je. Dôkazné bremeno je pritom na
strane žalobkyne, ktorá tvrdí, že stavba je neoprávnená, resp., že má dôvod na odstránenie stavby.
12. Žalovaní 1/, 2/ namietajú záver súdu prvej inštancie o účelnosti odstránenia stavby. Sú toho názoru,
že sa súd prvej inštancie nedostatočne vysporiadal s posúdením, či je naozaj účelné, hospodárne
a žiaduce odstrániť tak významnú stavbu, akou je rodinný dom, navyše dom, ktorý stál pokojne
minimálne 50 rokov a aj následne bol žalobkyňou minimálne tolerovaný, keď táto so žalovaným

uzatvárala nájomné zmluvy. Hoci súd uvádza, že uveril žalobkyni jej tvrdenie o dôvode uzatvorenia
nájomnej zmluvy, konkrétne existenciu údajnej dohody o odstránení stavby po skončení nájmu,
žalobkyňanepredložilajedinýdôkazoexistenciitakejtodohody.Žalovaní1/,2/akcentujú,žeodstránenie
stavby je výnimočné a len krajné opatrenie a sankcionuje tie najzávažnejšie zásahy. Súd si musí
vyžiadať aj stanovisko príslušného stavebného úradu, či je vôbec možné odstrániť takúto stavbu,

a to vzhľadom na technické usporiadanie, jej dôležitosť a ďalšie podmienky vyplývajúce z právnych
predpisov. Odvolatelia v danej súvislosti rovnako akcentujú, že súd prvej inštancie mal skúmať, či
žalovaní, resp. ich právni predchodcovia boli dobromyseľní, teda či od počiatku stavby vedeli, že stavajú
na cudzom pozemku, resp. či v stavbe pokračovali aj s takouto vedomosťou. Súd prvej inštancie sa
nijak nezaoberal s podstatnou otázkou, či odstránenie stavby nie je v rozpore s dobrými mravmi najmä

v kontexte, že stavba stojí od roku 1953 a žalobkyňa pozemok nadobudla v roku 2005. Nezaoberal
sa rozsahom a povahou hospodárskej, ale aj emocionálnej straty, ktorú pocítia a utŕžia žalovaní pri
odstránení stavby vzhľadom na skutočnosť, že ide o rodinný dom a nie drobnú stavbu. Žalobkyňa
o stavbe vedela dlhodobo. Nejde pritom o nepotrebnú a neudržiavanú stavbu. Táto môže byť využívaná
na prechodné bývanie, aj ako sklad alebo letná kuchyňa. Žalobkyňa mala a mohla vedieť, čo kupuje

a aký je stav nehnuteľnosti a aj na túto skutočnosť mal súd prvej inštancie pri vyporiadaní vzťahu strán
sporu prihliadať.
13. Napokon žalovaní 1/, 2/ namietajú, že sa súd prvej inštancie nevysporiadal so všetkými nárokmi,
ktoré si žalobkyňa žalobou uplatňovala. Súd prvej inštancie úplne ignoroval časť vyjadrenia žalovaných,
ako aj účelovo a arbitrárne časť petitu žalobkyne znejúci: „Zdržať sa ničenia majetku na pozemku

žalobkyne a aby nijakým spôsobom nehanobili jej meno, neohovárali ju a prestali urážať“. Podľa mienky
žalovaných 1/, 2/ ide o jednoznačnú formuláciu petitu, a teda aj časti žalobného nároku, s ktorým
sa mal súd vysporiadať a žalobu v tejto časti zamietnuť pre neunesenie dôkazného bremena. Je
rozhodnutím o celom predmete konania, bolo porušené právo žalovaných na spravodlivý proces. Okrem
toho, že súd žalobu v tejto časti nezamietol, nerozhodol teda primerane ani o pomere úspechu strán

sporu a prípadných trovách. Na dôvažok žalovaní 1/, 2/ dodávajú, že nemajú vedomosť o tom, že
by akýmkoľvek spôsobom zasahovali do práva žalobkyne na ochranu jej osobnosti, pretože žalovaní
ju žiadnym spôsobom neurážajú, neohovárajú a nehanobia jej meno, ani neničia jej majetok, čo,
samozrejme, žalobkyňa ani nepreukázala.
14. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu navrhla rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny

potvrdiť, stotožňujúc sa s jeho skutkovými a právnymi závermi.
15. Úvodom uvádza, že Okresný úrad Liptovský Mikuláš, ako aj Obec C. D. (stavebný úrad) svojím
nesprávnym úradným postupom pridelili dvom stavbám vybudovaným v rôznom období jedno súpisné
číslo XX. Následne bolo zistené, že tieto stavby postavili na parcele registra KN-C č. 84/3, ako aj na
par. registra KN-C č. 80/3 a 80/2 (vlastníkom parcely 80/2 sú osoby neúčastné v tomto konaní) sú

samostatnými stavbami. Ak je potrebné vychádzať z logického usporiadania veci rešpektujúc pritom,
že dve samostatné stavby nemôžu mať jedno súpisné číslo, muselo byť súpisné číslo odstránené z
jednej stavby, konkrétne zo stavby postavenej na par. registra KN-C č. 84/3, kde nebolo doložené žiadne
právoplatné kolaudačné rozhodnutie. Samostatná stavba postavená na par. registra KN-C č. 80/3 a
80/2 nemala vydané právoplatné stavebné povolenie a kolaudačné rozhodnutie, nakoľko pri žiadosti

o povolenie nevedeli preukázať vlastnícke práva k pozemkom. Skutočnosť, že v danom prípade ide
o dve samostatné stavby, preukazuje aj vykonaná miestna obhliadka v tomto súdnom konaní. Právny
zástupca žalovaných, by tak namiesto nezmyselných tvrdení o tom, že na popud žalobkyne právnym
či protiprávnym konaním, bolo súpisne číslo odstránené, mal elementárnou logickou postupnosťouchronologicky pochopiť zmysel toho čo sa stalo a rešpektovať, že bola odstránená chyba, chyba
spočívajúca v tom, že dve samostatné stavby mali jedno súpisné číslo. V uvedenom prípade nejde o
žiadnu prístavbu samostatnej bytovej jednotky.

16. Žalobkyňa popiera tvrdenia žalovaných 1/, 2/, že nenamietala neoprávnenosť a nelegálnosť stavby
na parcele registra KN-C č. 84/3. Podstata celého súdneho konania spočívala v tom, že žalobkyňa
žiadala stavbu odstrániť práve z uvedeného dôvodu. Údajné kolaudačné rozhodnutie z roku 1953
(potvrdené len rozhodnutím o určení súpisného čísla, teda pôvodnú listinu nepoznáme) inými slovami
potvrdzuje len to, že stavbu nemožno kvalifikovať ako nepovolenú. Kolaudačné rozhodnutie ako

také potvrdilo, že stavba bola postavená s potrebným povolením a v súlade s administratívnym
predpisom. Neobstoja tvrdenia žalovaných, že legálna stavba mohla byť v roku 1953 postavená len
za súčasného zriadenia tzv. práva stavby v intenciách § 159 stredného Občianskeho zákonníka a už
vôbec nemôže platiť vyvrátiteľná domnienka, že pokiaľ bola stavba postavená na základe stavebného
povolenia a kolaudačného rozhodnutia, musela mať aj právo stavby. Okresný národný výbor, odbor
výstavby v Liptovskom Mikuláši skúmal len administratívne predpisy týkajúce sa výstavby. Neskúmal

existenciu práva stavby. Existenciu práva stavby nemožno preukázať údajným stavebným povolením,
ani kolaudačným rozhodnutím z roku 1953, ktoré bolo len potvrdené rozhodnutím Obce C. D. zo dňa
10.12.1997 o určenie súpisného čísla, čiže úplne iným rozhodnutím a ešte k tomu, ak obsah týchto
úradných listín skutočne nepoznáme.
17. Žalobkyňa poukazuje na ust. § 165 stredného Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého právo

stavby sa zapíše v pozemkovej alebo železničnej knihe, a to aj vtedy, ak je právo stavby zriadené priamo
zákonom alebo úradným výrokom. Žalobkyňa udáva, že žalovaní nepreukázali obligatórnu povinnosť
zapísať uvedené právo stavby a nepreukázali tak jeho existenciu (absencia deklaratórneho účinku
zápisu). Ak v tom čase účinný zákon predpokladá zápis práva stavby do určitého registra (pozemková
kniha) a tento zápis vykonaný nebol, nemožno ho určiť na základe domnienky, na ktorú sa žalovaní

odvolávajú. Zriadenie práva stavby je tak dôležitý právny dokument, že je až nepredstaviteľné, aby
žalovaní, resp. ich právni predchodcovia uvedeným dokumentom nedisponovali.
18. Žalobkyňa považuje odstránenie stavby ako jediný právny inštitút, ktorým zabezpečí, aby svoj
pozemok mohla nerušene užívať. Vo vzťahu k dobromyseľnosti žalovaných, resp. ich právnych
predchodcov nemôže byť ani reč, nakoľko je jasne preukázané, že stavba je z občianskoprávnej roviny

považovaná za neoprávnenú. Žalovaní, ako aj ich právni predchodcovia museli vedieť, že na nej práve
nemožno vytvoriť základ dobromyseľnosti. Nič na tom nemení ani skutočnosť, koľko rokov stavba
pokojne a nerušene existovala. Žalobkyňa pozemok nadobudla riadne, o existencii vlastníckeho práva
tak nemôže existovať pochybnosť. Ako úplne nepodstatný sa v tomto prípade javí aj charakter stavby
rodinný dom. Charakter, ako aj spôsob, akým sa určitá nehnuteľnosť využíva, nemôže predsa v právne

fungujúcom štáte prevážiť to, že ide o neoprávnenú stavbu a dochádza k neoprávnenému zásahu do
vlastníctva pozemku inej osoby. Žalobkyňa nesúhlasí ani so zriadením vecného bremena. Vzťahy medzi
ňou a žalovanými sú trvalo rozvrátené, uvedené preukazuje aj ich argumentácia a správanie sa v danom
konaní.
19. Žalovaní po podanej žalobe žiadnym spôsobom ani v odvolaní nepreukázali existenciu práva

stavby, teda stavbu možno považovať za neoprávnenú. Žalobkyňa má tiež za to, že udržiavaním tejto
spoločensky bezvýznamnej stavby dochádza k neprimeranému zásahu to jej práva pozemok nerušene
užívať a ich údajná emočná naviazanosť na túto stavbu nebola tiež ničím relevantným preukázaná.
Žalobkyňa pozemok nekúpila účelovo a zištne, kúpila ho bez vedomosti, že sa na ňom nachádza stavba.
Roky sa snažila problém so žalovanými vyriešiť a to, že medzi nimi vznikla ústna dohoda o odstránení

stavby, ktorú teraz žalovaní popierajú, síce nebola podložená písomnou formou, ale to iba vo viere, že
žalovaní si budú za slovom stáť a nie, že ho poprú a vzniknú z toho súdne prieťahy.

20. Žalovaní 1/, 2/ v odvolacej replike opakujú podstatu skutkovej a právnej argumentácie, ktorú obsiahli
v podanom odvolaní. S vyjadrením žalobkyne k podanému odvolaniu v celom rozsahu nesúhlasia.

21. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení uviedla, že pôvodná stavba so súp. č. XX postavená na pozemku
parc. č. 84/3, nemá žiadne kolaudačné rozhodnutie, toto je nesprávne. V následnom texte už prístavbe
postavenej na pozemkoch parc. č. 80/3 a 80/2, ako o stavbe bez kolaudačného rozhodnutia, čo je
zmätočné. Obe stavby sú plne legálne a to jednak s poukazom na predložené listinné dôkazy, najmä

Rozhodnutie Obce C. D. č. 39/97 z 10.12.1997, pokiaľ ide o pôvodnú stavbu rodinného domu so súp. č.
XX. V zmysle uvedeného rozhodnutia bolo kolaudačné rozhodnutie na danú stavbu vydané v roku 1953.
Okrem toho sa aj pôvodná stavba z roku 1953 a prístavba z roku 1974, považujú v zmysle aktuálne
platného stavebného zákona č. 50/1976 Zb., konkrétne v zmysle § 142l ods. 3 „Stavby postavené pred1. októbrom 1976 sa dňom 1. apríla 2024 považujú za stavby postavené v súlade s platnými predpismi.
Stavby postavené od 1. októbra 1976 do 31. decembra 1989 sa dňom 1. apríla 2024 považujú za stavby
postavené v súlade s týmto zákonom, ak sa nepretržite využívajú na svoj účel a vlastník stavby je k

tomuto dňu vlastníkom pozemku alebo má iné právo k pozemku, na ktorom je takáto stavba postavená.“
Uvedený dom je navyše v katastri nehnuteľností evidovaný od jeho vybudovania, t. j. od roku 1953,
od tohto momentu je aj užívaný a jeho existencia a užívanie neboli namietané až do nadobudnutia
pozemku žalobkyňou v roku 2005. Ani vtedy žalobkyňa neuvádzala, že ide o nelegálnu stavbu. Vlastne
takéto tvrdenia neuvádzala ani v prvostupňovom konaní, kedy za nelegálnu považovala len prístavbu

postavenú na pozemkoch parc. č. 80/2 a 80/3. Vyššie uvedené nové tvrdenie o nelegálnosti pôvodnej
stavby so súp. č. XX z roku 1953 ničím ani len nepreukázala.
22. Jediný dôvod, pre ktorý bolo odobraté súpisné číslo pôvodnej stavbe, je účelové konanie žalobkyne.
Žalobkyňu vedie jedine zištný úmysel v snahe napraviť svoju nedbalosť pri nadobúdaní nehnuteľností
v roku 2005. Odstránenie stavby predstavuje hlboký a disproporčný zásah do práv žalovaných. Ak
bola žalobkyňa nedbalá pri nadobúdaní pozemkov, má iné riešenia v podobe náhrady za bezdôvodné

obohatenie alebo rozhodnutie o zriadení vecného bremena.
23. Žalobkyňa žiadnym relevantným spôsobom nepreukázala, že chybné súpisné číslo mala práve
stavba postavená na pozemku parc. č. 84/3. Je to aj, ako uvádza žalobkyňa, „elementárnou logickou
postupnosťou chronologicky“ nesprávne, keď stavba, ktorá stojí od roku 1953 a má od toho roku súpisné
číslo XX, o toto príde v prospech údajnej samostatnej stavby postavenej v roku 1974. Už len toto tvrdenie

je rovnako absurdné, ako celá žaloba podaná žalobkyňou.

24. Ani sama žalobkyňa nikdy nepopierala nelegálnosť pôvodnej stavby so súpisným číslom XX,
postavenej na parcele č. 84/3. Chcela ju síce odstrániť, ako aj stavbu na parcelách č. 80/2 a 80/3,
ale nenamietala jej nelegálnosť. Nesprávne je aj tvrdenie o tom, že podaná žaloba mala jednoznačný

petit. V tomto petite bolo neúmerné množstvo nevykonateľných nárokov. To svedčí o účelnosti konania
žalobkyne, ktorá má zjavne v záujme len škodiť žalovaným.

25. K právu stavby pre stavbu z roku 1953 žalovaní 1/, 2/ uvádzajú, že takéto právo stavby
muselo existovať, ak bola stavba riadne skolaudovaná a vôbec povolená, pretože to vyplýva z dikcie

vtedajšieho stredného Občianskeho zákonníka. Ustanovenie § 55 stredného Občianskeho zákonníka
sícestanovuje,ževlastníkomstavbymôžebyťosobarozdielnaodvlastníkapozemku,avšakpodmienky,
na ktorých sa tak môže stať, sú obsiahnuté v ust. § 158 a § 159 daného zákona. Okresný národný
výbor pri povoľovaní stavby, ako aj pri povolení jej užívania skúmal všetky právne predpisy, nielen tie
administratívnoprávne. O rozhodnutiach štátnych orgánov platí vyvrátiteľná domnienka ich správnosti,

ktorá nebola žalobkyňou vyvrátená. Pritom právo stavby nik následne nezrušil, keďže žalobkyňa taký
dôkaz ani nepredložila, a teda trvá naďalej. Okrem toho, nebolo napadnuté a zrušené ani rozhodnutie
Obce C. D. č. 39/97 z 10.12.1997, ktoré žalobkyňa opakovane napáda a označuje ho za nesprávne,
nezákonné a namieta ho. Nič jej však nebránilo ho napadnúť, čo účelovo neurobila.
26. Pokiaľ ide o zápis práva stavby do pozemkovej knihy, poukazujú žalovaní 1/, 2/ na dve chyby

argumentácie žalobkyne. V prvom rade, ako sama uviedla, zápis má deklaratórne, nie konštitutívne
účinky, a teda aj keby nebolo právo stavby zapísané, nemení to nič na jeho existencii. V druhom rade,
vlastníčkou pozemku je žalobkyňa, a teda ona má možnosť nahliadnuť do podkladov týkajúcich sa
pozemku v jej vlastníctve. Mala teda výpis z pozemkovej knihy predložiť aj sama.

27. V ďalšom bode žalovaní 1/, 2/ opakujú, že stavba nie je v žiadnom prípade nepoužiteľná. Emočný
stavžalovanýchkstavbejezjavný,ideorodičovskýdomžalovanej1/.Stavbajevtechnickydostatočnom
stave, ktorá si nevyžaduje rozsiahle udržiavacie práce a je možné ju užívať na deklarovaný účel
a jednoducho pripojiť na elektrinu a vodu opätovne.

28. Pokiaľ žalobkyňa argumentuje, že zriadenie vecného bremena nevyrieši susedské spory, iba ich
zintenzívni, žalovaní 1/, 2/ udávajú, že rovnako sa dá tiež argumentovať, že k takémuto stavu dôjde pri
odstránení stavby a následnom vybudovaní stavby žalobkyne, resp. jej dcéry. Žalovaní 1/, 2/ opakujú,
že stavba je dlhodobo využívaná, ide o rodinný dom v technickom stave primeranom jeho veku viac ako
70 rokov. Nehrozí jeho zrútenie, je možné ho užívať.

29. Žalobkyňa v odvolacej duplike opakuje podstatu skutkovej a právnej argumentácie, ktorú obsiahla
k podanému odvolaniu. Zdôrazňuje, že Okresný národný výbor, odbor výstavby v Liptovskom Mikuláši
vo svojom konaní neskúmal existenciu práva stavby, teda aj neexistencia práva stavby nespôsobila to,
že by uvedený orgán nevydal stavebné povolenie a následne kolaudačné rozhodnutie.30. Žalobkyňa zdôrazňuje, že je potrebné odlíšiť právo stavby ako občianskoprávny inštitút od toho, že
stavba bola skolaudovaná a vôbec povolená. Zákon v ust. § 165 stredného Občianskeho zákonníka

jasne hovorí o obligatórnosti zápisu práva stavby a nepripúšťa žiadnu výnimku. Pre objasnenie uvedené
možno chápať tak, že prvotne bolo potrebné dohodnúť právo stavby a následne vznikla povinnosť
uvedené zapísať do pozemkovej knihy, teda uvedené potvrdiť – deklarovať týmto zápisom. Ak uvedená
povinnosť jasne vyplýva zo zákona, nie sú namieste dohady o tom, či toto právo stavby zriadené bolo
alebo nie. Právo stavby zapísané nebolo, a teda ani neexistovalo.

31. Žalobkyňa považuje za potrebné reagovať aj na vyjadrenia žalovaných, ktoré môžu mylne vyvolať
predstavu o tom, že žalobkyňa dala odstrániť súpisné číslo. V uvedenom je potrebné si jasne uvedomiť,
že ak by aj niekto dal k uvedenému podnet, orgán štátu týmto podnetom viazaný nie je, teda sám
rozhodne, aký zvolí procesný postup. Ak súpisné číslo odstránené bolo, príslušný orgán snáď sám
vyhodnotil skutkový a právny stav a rozhodol. Tvrdenia žalovaných o účelovom konaní žalobkyne sú

absolútne bezpredmetné, nemajúce miesto v právne fungujúcom štáte.

32. Duplika žalobkyne bola poslaná na vedomie žalovaným 1/, 2/.
33. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 ods. 1 CSP), po zistení, že odvolanie podal subjektívne
legitimovaný účastník konania (§ 359 CSP) v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), preskúmal

rozhodnutie v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania
(§ 385 ods. 1 CSP a contrario) rozsudok súdu prvej inštancie pri aplikácii § 389 ods. 1 písm. a), c) CSP
zrušil a vec s poukazom na ust. § 391 ods. 1 CSP vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.
34. Prioritne prináležalo odvolaciemu súdu posúdiť dôvodnosť odvolacej námietky, v zmysle ktorej súd

prvej inštancie opomenul vysporiadať sa so všetkými nárokmi, ktoré si žalobkyňa v žalobe uplatňovala.
Súd prvej inštancie „ignoroval“ časť petitu žalobkyne znejúci: „zdržať sa ničenia majetku na pozemku
žalobkyne a aby nijakým spôsobom nehanobili jej meno, neohovárali ju a prestali urážať“. Ide
o jednoznačne formulovaný petit a súd sa má s ním vysporiadať a v tejto časti žalobu zamietnuť pre
neunesenie dôkazného bremena. Má primerane rozhodnúť o nároku na náhradu trov konania. Uvedenú

námietku vyhodnotil odvolací súd ako dôvodnú, vychádzajúc z nasledovných úvah.

35. Odvolací súd v intenciách ust. § 389 ods. 1 písm. a) CSP rozhodnutie zruší, ak neboli splnené
procesné podmienky. Nedostatok niektorej z procesných podmienok môže namietať priamo odvolateľ,
pretože ide o samostatný odvolací dôvod. Z ust. § 161 ods. 1 CSP však vyplýva pre súd povinnosť

prihliadať kedykoľvek počas konania na to, či sú procesné podmienky splnené. Rovnaká povinnosť je
uložená aj odvolaciemu súdu, a to aj vtedy, ak by nedostatok procesných podmienok nebol výslovne ako
odvolací dôvod uplatnený. Ide zároveň aj o jediný prípad, kedy nie je odvolací súd viazaný odvolacími
dôvodmi (§ 380 ods. 2 CSP).
36. Procesné podmienky definuje samotný Civilný sporový poriadok (§ 161 ods. 1 CSP) ako podmienky,

za ktorých môže súd konať a rozhodnúť.

37. Teória civilného práva procesného rozoznáva vecné procesné podmienky (kvalifikovaný spôsob
začatia konania – t. j. v sporovom konaní žaloba/vzájomný návrh, splnenie poplatkovej povinnosti),
podmienky na strane súdu (právomoc, príslušnosť, zákonné obsadenie súdu), procesné podmienky

na strane účastníkov (procesná subjektivita, procesná spôsobilosť, povinné zastúpenie advokátom,
spôsobilosť byť zástupcom a riadne plnomocenstvo zástupcu) a tzv. negatívne procesné podmienky
(prekážka začatého konania, prekážka rozsúdenej veci). Skúmanie splnenia procesných podmienok je
úradnoupovinnosťousúdupočasceléhopriebehukonania(svýnimkouvšeobecnejmiestnejpríslušnosti
a osobitnej miestnej príslušnosti danej na výber, ktoré súd skúma len na námietku žalovaného pri prvom

procesnom úkone, ktorý mu patrí).
38. Zistenie nedostatku procesnej podmienky (ktorý je prítomný už v momente začatia konania alebo, ak
k nemu dôjde neskôr v priebehu konania) je procesnou úlohou súdu. Nedostatky niektorých procesných
podmienok sú neodstrániteľné, čo znamená, že prítomnosť takého nedostatku absolútne bráni súdu
v konaní a rozhodnutí vo veci a jedine správne rezultuje do zastavenia konania. Nedostatky iných

procesných podmienok sú však odstrániteľné, a teda súd po zistení nedostatku procesnej podmienky
sa pokúsi tento nedostatok odstrániť (vlastným postupom alebo výzvou strany sporu na odstránenie
nedostatku).39. V prejednávanej veci zistil odvolací súd nedostatok v tzv. vecných procesných podmienkach konania
– imperfektný návrh žalobkyne, ktorého nedostatok mal byť súdom prvej inštancie zákonným postupom
odstraňovaný.

40. Prioritne považuje odvolací súd za potrebné ozrejmiť, že žalobkyňa sa návrhom zo dňa 12.10.2023
domáhala (popri odstránenia stavby rodinného domu na parcele registra C č. 84/3) proti žalovaným
aj: „... zdržať sa ničenia majetku na pozemku žalobkyne, a nijakým spôsobom nehanobili jej meno,
neohovárali ju a prestali urážať“ (ďalej len „návrh v označenej časti“). Žalovaní označili vo vyjadrení
k žalobe tvrdenia žalobkyne za nepravdivé a nepreukázané. V replike žalobkyňa uvádza, že svedkami

účastnými pri urážaní a nadávaní a vyhrážkach boli jej bývalý manžel, jej dcéra K., brat H., L. M., susedia
a ďalší. V duplike žalovaní na dôvažok poukazujú na nevykonateľnosť petitu, namietajú, že žalobkyňa
neuviedla konkrétne porušenia, ktoré majú byť žalovanými odstránené. Žalovaným teda nie je možné
sa k návrhu kvalifikovane vyjadriť.
41. Súd prvej inštancie v bode 17. napadnutého rozsudku vo vzťahu k označenej časti návrhu žalobkyne
uviedol, že v priebehu konania bol zo strany žalobkyne jednoznačne ustálený predmet sporu, preto

požadovanú povinnosť „zdržať sa ničenia majetku na pozemku žalobkyne a aby nijakým spôsobom
nehanobili jej meno, neohovárali ju a prestali urážať“ súd prvej inštancie považoval len za akýsi „dovetok“
vyplývajúci z dlhotrvajúcich susedských sporov a nie za prípadnú žalobu o ochranu osobnosti. Súd
prvej inštancie ďalej uviedol, že žalobkyňa v priebehu konania vo vzťahu k tomuto vyjadreniu neuviedla
žiadne konkrétne skutkové tvrdenia, nenavrhla žiadne dôkazy a strany sporu sa ohľadom tohto ani

nevyjadrovali.
42. Uvedený záver súdu prvej inštancie nemožno považovať za správny. Pokiaľ súd prvej inštancie
sohľadomnavyjadreniažalobkyneučinenévpriebehukonaniadospelkzáveru,žežalobkyňanasvojom
návrhu v označenej časti už netrvá, mal žalobkyňu vyzvať na späťvzatie návrhu/žaloby v označenej časti
a o prípadnom čiastočnom späťvzatí žaloby rozhodnúť v rozhodnutí vo veci samej (§ 145 ods. 2 CSP).

43. Pre prípad, ak by žalobkyňa so späťvzatím žaloby v označenej časti nesúhlasila po zvážení
v intenciách § 166 CSP, či je vôbec vhodné o uplatnených nárokoch žalobkyne rozhodnúť v spoločnom
konaní (podľa mienky odvolacieho súdu takýto nárok nie je vhodné prejednať v spoločnom konaní),
bolo ďalej nevyhnutné postupovať v intenciách ust. § 129 CSP a vyzvať žalobkyňu na odstránenie
nedostatkov označenej časti žaloby.

44. Podľa § 132 CSP v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie strán,
pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a žalobný
návrh. Opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy. Žalobca
k žalobe pripojí dôkazy, ktorých povaha to pripúšťa, okrem tých, ktoré nemôže bez svojej viny pripojiť.
45. Prioritne možno označenej časti návrhu žalobkyne vytknúť jej neurčitosť – žaloba neobsahuje

dostatok substancovaných tvrdení (rozhodujúcich skutočností), ktorými by bol vymedzený predmet
konania po skutkovej stránke tak, aby nebol zameniteľný s iným skutkom (nie je napríklad zrejmé,
kedy, akým spôsobom žalovaní hanobili meno žalobkyne, ohovárali žalobkyňu, resp. ničili majetok
na pozemku žalobkyne a o aký majetok konkrétne išlo atď.). Naviac je formulácia žalobného petitu
v označenej časti neurčitá, a preto je petit nevykonateľný. Presný a určitý petit je nevyhnutným

predpokladom toho, aby bolo súdne rozhodnutie z materiálneho hľadiska vykonateľné a aby nastali
právne účinky, ktoré žalobkyňa sledovala podaním žaloby. K takto neurčito vymedzenému predmetu
konania – uplatnenému nároku v označenej časti sa nemôžu ani žalovaní kvalifikovane vyjadriť. Pokiaľ
žalobkyňa v replike uvádza, že svedkami urážok/nadávok/vyhrážok boli jej bývalý manžel, dcéra, brat,
susedia, resp. iní, odvolací súd dodáva, že splnenie povinnosti pravdivo a úplne opísať rozhodujúce

skutočnosti a identifikovať tak nezameniteľným spôsobom uplatnený nárok, nemožno nahradiť odkazom
na označené dôkazy.
46. Uvedené pochybenie súdu prvej inštancie bolo dôvodom zrušenia napadnutého rozsudku súdu prvej
inštancie podľa ust. § 389 ods. 1 písm. a) CSP – pre nedostatok vecnej procesnej podmienky konania
– čiastočne imperfektný návrh, ktorého nedostatky neboli súdom prvej inštancie v intenciách ust. § 129

CSP odstránené a súd prvej inštancie rozhodnutím vo veci nevyčerpal celý predmet konania.
47. V ďalšom konaní bude preto úlohou súdu prvej inštancie uvedený nedostatok odstrániť. Prioritne sa
odvolaciemu súdu javí vhodným vyzvať žalobkyňu, či trvá v označenej časti na podanej žalobe, alebo
tútoberiespäťažiadavoznačenejčastikonaniezastaviť.Preprípad,žebyžalobkyňatrvalavoznačenej
časti na podanej žalobe, javí sa odvolaciemu súdu rovnako vhodným v danom štádiu konania vylúčiť

vec na samostatné konanie a v novom konaní ďalej odstraňovať nedostatky žaloby v intenciách ust.
§ 129 CSP.48. Vzhľadom na uvedený procesný nedostatok považuje odvolací súd za predčasné vyjadrovať sa
k ďalším meritórnym odvolacím námietkam žalovaných. V tomto štádiu konania, majúc na zreteli zásadu
hospodárnosti konania, však odvolací súd považuje za potrebné upozorniť, že súd prvej inštancie (hoci

rozsudok precízne zdôvodnil) vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, pokiaľ ide o aplikáciu
ust. § 135c Občianskeho zákonníka (zákona č. 46/1964 Zb. v platnom znení) na prejednávanú vec
vo vzťahu k samotnému vysporiadaniu nárokov z neoprávnenej stavby medzi stranami konania, čo
podporne naplnilo i zrušovací dôvod v intenciách ust. § 389 ods. 1 písm. c) CSP.
49. V prejednávanej veci mali byť aplikované ustanovenia zákona č. 141/1950 Zb. (tzv. stredný

Občiansky zákonník), a to nielen vo vzťahu k otázke, či sporná stavba rodinného domu má/nemá
charakter stavby neoprávnenej (ako to správne učinil súd prvej inštancie), ale aj vo vzťahu k samotnému
vzájomnému vyporiadaniu nároku z neoprávnenej stavby.

50. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkového zistenia, že sporný rodinný dom bol postavený v roku
1953, bez práva stavby na cudzom pozemku. Odvolací súd akcentuje, že ak si právni predchodcovia

žalovaných postavili rodinný dom na predmetnom pozemku do 31.03.1964, je potrebné nielen vznik
právnych vzťahov, ale i nároky vzniknuté pred 01.04.1964 (t. j. pred nadobudnutím účinnosti zákona
č. 46/1964 Zb. Občiansky zákonník) posúdiť podľa predchádzajúcich predpisov – zákona č. 141/1950
Zb. tzv. stredného Občianskeho zákonníka).

51. Za účinnosti stredného Občianskeho zákonníka sa neuplatnila zásada superficies solo cedit, podľa
ktorej stavby sú súčasťou pozemku a stavba teda bola v uvedenej dobe samostatnou vecou; súčasne
platilo, že vlastníkom stavby môže byť osoba rozdielna od vlastníka pozemku (§ 155 stredného
Občianskeho zákonníka). Stavebník – fyzická osoba – však mohol zriadiť trvalú stavbu na cudzom
pozemku len na základe tzv. práva stavby (§ 158 a § 159 stredného Občianskeho zákonníka); v prípade,

že zriadil na cudzom pozemku trvalú stavbu, hoc mu nesvedčilo právo stavby, teda nemal potrebné
občianskoprávne oprávnenie na cudzom pozemku stavať, jednalo sa o stavbu neoprávnenú, hoci by aj
stavebník mal stavebné povolenie, či spĺňal ďalšie náležitosti podľa predpisov správneho práva.

52. Pretože z doposiaľ vykonaného dokazovania súdu prvej inštancie vyplynulo, že na cudzom

pozemku bola zriadená trvalá stavba bez zákonom vyžadovaného oprávnenia (t. j. bez práva stavby
v intenciách ust. § 159 a nasl. t.j. bez uzatvorenia zmluvy s vlastníkom pozemku v písomnej forme
s privolením okresného národného výboru, bez práva stavby plynúceho zo zákona alebo úradného
výroku - § 114 stredného Občianskeho zákonníka), právne pomery stavebníka a vlastníka pozemku je
potrebné usporiadať podľa § 125 a nasl. stredného Občianskeho zákonníka, ktorý rieši nadobudnutie

vlastníctva spracovaním cudzej veci (obdobne R 155/1953, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
2Cdo/295/2006 zo dňa 26.02.2008, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/310/2020 zo dňa
29.09.2022 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 172/2023 zo dňa 21.03.2023,
resp. rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22Cdo/1999/2021 zo dňa 26.10.2021, sp. zn.
3Cdon 398/96, sp. zn. 22Cdo 475/2015, 22Cdo 1398/2000 zo dňa 27.02.2002 atď.), nakoľko stredný

Občiansky zákonník neobsahoval úpravu vzťahov vyplývajúcich z neoprávnenej stavby. Je potrebné
preto postupovať analogicky podľa ust. § 125 a nasledujúcich ustanovení stredného Občianskeho
zákonníka.

53. Odvolací súd na margo potreby aplikácie ust. § 125 a nasl. stredného Občianskeho zákonníka

považuje za potrebné dodať, že ust. § 125 stredného Občianskeho zákonníka hovorí len o dobrej viere
spracovateľa. Dôvodová správa uvádza, že dobrou vierou spracovateľa sa rozumie so zreteľom ku
všetkým okolnostiam existujúce dôvodné presvedčenie, že mu spracovaná hmota prináleží; pritom ďalej
odkazuje na § 145, podľa ktorého, ak je držiteľ so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere,
že mu vec alebo právo patria, je držiteľom oprávneným. Z uvedeného možno dôvodiť, že v prípade

spracovateľa cudzej veci šlo o dobrú vieru, že mu prináleží právo vec spracovať. V prípade, že sa má
analogicky použiť právna úprava spracovania cudzej veci na riešenie právnych vzťahov z neoprávnenej
stavby, potom dobrou vierou je potrebné obdobne rozumieť so zreteľom ku všetkým okolnostiam
existujúce dôvodné presvedčenie stavebníka, že má právo postaviť na cudzom pozemku stavbu. Dobrá
viera stavebníka je potom daná „so zreteľom ku všetkým okolnostiam“, teda ak je tu relevantný dôvod,

ktorý vedie stavebníka k presvedčeniu, že mu právo prináleží; stavebník musí byť presvedčený, že je
tu právny titul. To ale neznamená, že takýto titul musí byť daný, postačí, že stavebník je v dobrej viere,
že tu takýto titul je a ide o titul objektívne spôsobilý právo založiť (obdobne napr. rozsudok Najvyššieho
súdu ČR sp. zn. 22Cdo 1398/2000 zo dňa 27.02.2002). Otázka existencie dobrej viery stavebníka sapotom posudzuje z hľadiska objektívneho, t. j. podľa toho, či držiteľ pri normálnej opatrnosti, ktorú možno
na ňom požadovať, nemal a nemohol mať pochybnosť o tom, že mu právo stavať na cudzom pozemku
vzniklo a že mu prináleží (obdobne napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22Cdo/1999/2021 zo

dňa 26.10.2021).
54. Dobrá viera v zmysle § 125 Občianskeho zákonníka z roku 1950 musí pre účely vyporiadania
vzťahu z neoprávnenej stavby teda zahŕňať existenciu práva stavby. Ak má byť prikázaný zastavaný
pozemok stavebníkovi neoprávnenej stavby, odpoveď musí byť nevyhnutne kladná, nakoľko zmysel
judikatúry, ktorá pripúšťa prikázanie zastavaného pozemku stavebníkovi neoprávnenej stavby na

základe analogickej aplikácie pravidiel o spracovaní cudzej veci, spočíva v ochrane stavebníka
jednajúceho v dobrej viere, že môže mať stavbu na pozemku trvale, pritom to mohol byť len vlastník
pozemku a ten, komu prináležalo právo stavby (§ 159 Občianskeho zákonníka z roku 1950). Ak však
staval niekto s vedomím, že mu svedčí len časovo obmedzené právo, musel byť tiež od počiatku
uzrozumený s tým, že má povinnosť stavbu po uplynutí dojednanej doby odstrániť a nemohol byť
v dobrej viere, že môže na pozemku postaviť trvalú stavbu, nakoľko vedomie užívania veci z titulu

práva nájmu (či iného časovo obmedzeného práva) vylučuje dobrú vieru užívateľa (nájomcu), že mu vec
patrí ako vlastníkovi alebo, že má k veci právo trvalé (obdobne napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR
sp. zn. 22Cdo 174/2002 zo dňa 28.02.2002). Takému stavebníkovi, ktorý staval na cudzom pozemku
bez právneho dôvodu, avšak v dobrej viere, že mu prináleží časovo obmedzené právo, spravidla
nemožno zastavaný pozemok prikázať, nakoľko tým by bol bezdôvodne zvýhodnený oproti stavebníkovi

oprávnenému, ktorého naďalej stíha povinnosť stavbu po čase odstrániť. To však nevylučuje, aby súd
poskytol ochranu i tomu, kto postavil na cudzom pozemku neoprávnenú stavbu v dobrej viere, že má
právo nájmu, či iné časovo obmedzené právo; len spravidla nebude namieste prikázanie pozemku, ale
bude potrebné hľadať iné riešenie zodpovedajúce dobrej viere neoprávneného stavebníka (obdobne
rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22Cdo/1999/2021 zo dňa 26.10.2021).

55. Možno preto uzatvoriť, že pre účely rozhodovania o neoprávnenej stavbe postavenej za účinnosti
stredného Občianskeho zákonníka je potrebné rozumieť dobrou vierou v zmysle § 125 daného zákona
dôvodné presvedčenie stavebníka, že má právo postaviť na cudzom pozemku stavbu. K tomu, aby
mohol súd prikázať zastavaný pozemok vlastníkovi stavby, však musí byť stavebník v objektívnej dobrej
viere, že mu zastavaný pozemok prináleží alebo, že mu k takémuto pozemku prináleží právo stavby.

56. Pre úplnosť je potrebné poznamenať, že z hľadiska úpravy právneho vzťahu vzniknutého
z neoprávnenej stavby súdom nie je samé o sebe rozhodujúce, či stavebník mal či nemal stavebné
povolenie, alebo ho porušil. Prípadná absencia stavebného povolenia nie je na prekážku dobrej viere
stavebníkov, že majú právny titul v zmysle občianskoprávneho titulu k postaveniu stavby na cudzom
pozemku.

57. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil s poukazom na ust. § 389
ods.1písm.a),c)CSPavecvrátilsúduprvejinštancienaďalšiekonanieanovérozhodnutievintenciách
ust. § 391 ods. 1 CSP, v ktorom bude viazaný vysloveným záväzným právnym názorom odvolacieho
súdu (§ 391 ods. 2 CSP).

58. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

(§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za nej koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania. (§ 430 CSP)