Uznesenie – Ostatné ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, February 27, 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/10/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5318202176
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erik Varga
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:5318202176.2

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Erika Vargu a členov
senátu-sudcovJUDr.MartinyMochnáčovej(sudkyňa–spravodajkyňa)aJUDr.RóbertaUrbana,vspore
žalobcov: 1/ A. B. C., nar. XX. XX. XXXX, bytom D. XXXX/XX, E., 2/ D. F. C., nar. X. X. XXXX, bytom D.
XXXX/XX, E., 3/ G. H., nar. X. X. XXXX, bytom B. XXX/XX, I. F. J., 4/ A. B. H., nar. XX. X. XXXX, bytom
C. XXXXX/XX, C., žalobcovia 1/ až 4/ právne zastúpení spoločnosťou Ž&Ž LEGAL, s. r. o., Okružná

65, Poprad, proti žalovaným: 1/ C. K. H., nar. XX. X. XXXX, D. XX.X, XX-XXX L. M., Poľská republika,
2/ PAKU TRANS PIOTR ZERZOŃ, IČO: 240400386, Osiedle 1. Maja 32/7, 44-304 Wodzislaw Slaski,
Poľská republika, zastúpený usadeným euroadvokátom JUDr. Wieslawom Firlom, Májová 1319, Čadca,
3/ UNIQA TU S.A., na Zycie S.A., Ul. Gdańska 132, 90-520 Lódź, Poľská republika, právne zastúpený
spoločnosťou PRK Partners s. r. o., Hurbanovo námestie 3, Bratislava, 4/ Generali T.U.S.A, Ul. Postepu
15B, 02-676 Warszawa, Poľská republika, zastúpený JUDr. Gabrielou Reichovou, advokátkou so sídlom

Pavla Mudroňa 26, Martin, o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, na základe odvolania žalovaného
2/, odvolania žalovaného 3/ a odvolania žalovaného 4/ proti rozsudku Okresného súdu Čadca č. k.
4C/59/2018-536 zo dňa 17. 9. 2020, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu vo výrokoch III., V., VI. a VII. zrušuje a vec mu
v rozsahu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

V nenapadnutých výrokoch I., II. a IV. ostáva rozsudok okresného súdu nedotknutý.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd (ďalej v texte aj ako súd prvej inštancie) napadnutým rozsudkom zamietol žalobu
proti žalovanému 1/ (výrok I.), ktorému zároveň priznal proti žalobcom nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100 % (výrok II.). Výrokom III. okresný súd uložil žalovaným 2/, 3/ a 4/ povinnosť spoločne
a nerozdielne nahradiť žalobcom 1/, 2/ a 3/ morálnu ujmu, každému z nich po 30.000 eur v lehote do 3

dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že zaplatením jedného z nich v rozsahu plnenia zaniká povinnosť
druhého. Vo zvyšku žalobu žalobcov 1/, 2/ a 3/ proti žalovaným 2/, 3/ a 4/ zamietol (výrok IV.).
2. Žalovaným 2/, 3/ a 4/ bola uložená povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť žalobcom 1/, 2/
a 3/ trovy konania v rozsahu 100 % (výrok V.). Výrokmi VI. a VII. rozhodol okresný súd o povinnosti
žalovaných 2/, 3/ a 4/ spoločne a nerozdielne nahradiť žalobcovi v rade 4/ morálnu ujmu vo výške 10.000
eur v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že zaplatením jedného zaniká v rozsahu platby

povinnosť druhého, pričom zároveň obdobným spôsobom priznal žalobcovi 4/ nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100 %.

3. V dôvodoch svojho rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobcovia si uplatnili v spore nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka s tým, že žalobkyne 1/ a 2/
ako dcéry zomrelej žiadali náhradu vo výške 50.000 eur, žalobkyňa 3/ ako matka zomrelej rovnakú

sumu a žalobca 4/ žiadal ako brat zomrelej sumu 10.000 eur. Poukázali na to, že ich príbuzná C. A. C.
zomrela pri dopravnej nehode, v súvislosti s ktorou bol trestným rozkazom Okresného súdu Čadca sp.zn. 1T/27/2016 zo dňa 24. 4. 2016 uznaný vodič (žalovaný 1/) za vinného z prečinu usmrtenia podľa §
149 ods. 1, 2 písm. a) Trestného zákona.

4. Okresný súd vyhodnotil žalobu podanú proti žalovanému 1/ ako nedôvodnú, pretože tento bol v čase
dopravnej nehody v pracovnom pomere u žalovaného 2/. Poukázal na znenie § 420 ods. 2 Občianskeho
zákonníka a konštatoval, že za škodu spôsobenú dopravnou nehodou zodpovedá zamestnávateľ
žalovaného 1/, teda žalovaný 2/.

5. Pokiaľ ide o nárok uplatnený voči ostatným žalovaným, tento súd prvej inštancie vyhodnotil ako
opodstatnený s tým, že priznal každému zo žalobcov 1/, 2/ a 3/ náhradu nemajetkovej ujmy v sume
30.000 eur a žalobcovi 4/ v sume 10.000 eur. Mal za to, že vznesená námietka premlčania bola
nedôvodná. Nárok žalobcov je totiž kvalifikovaný ako nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Tento sa
premlčuje podľa § 101 Občianskeho zákonníka vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe (R 58/2014,
uznesenie Ústavného súdu SR IV. ÚS 542/2013-18).

6. Pokiaľ ide o pasívnu vecnú legitimáciu žalovaných 3/ a 4/, okresný súd odkázal na ustálenú súdnu
prax (nález Ústavného súdu SR III. ÚS 666/2016 zo dňa 11. 10. 2016, rozhodnutia Najvyššieho súdu
R 61/2018 a 6MCdo 1/2016 zo dňa 31. 7. 2017). Nepovažoval za relevantné, že ťahač bol poistený
u žalovaného 3/ a náves u žalovaného 4/. Dopravná nehoda bola totiž spôsobená vodičom s vozidlom,
ktoré ako celok pozostávalo z ťahača a návesu.

7. Čo sa týka výšky uplatnených náhrad nemajetkovej ujmy, súd prvej inštancie odkázal na niektoré
rozhodnutia krajských súdov Slovenskej republiky. Zdôraznil, že v danom prípade ide o tak závažnú
ujmu, že nestačí morálne zadosťučinenie v podobe odsúdenia páchateľa, ktorý ani neprejavil ľútosť,
či sústrasť voči pozostalým, ale je nevyhnutné zmierniť aspoň čiastočne vzniknutú ujmu finančným

zadosťučinením. Medzi žalobcami a zosnulou totiž existovali také intenzívne sociálne, morálne, citové
akultúrnevzťahyvrámciichsúkromnéhoarodinnéhoživota,žeporušenímprávanaživotjednejztýchto
osôb došlo k nedovolenému zásahu do práva na súkromie žalobcov.

8. Priznanú sumu v celkovej výške 100.000 eur nepovažoval okresný súd za likvidačnú pre žalovaného

2/, ktorý dopravnú nehodu a smrť spôsobil prostredníctvom svojho zamestnanca – žalovaného 1/.
Celkovú majetkovú situáciu žalovaného 2/ totiž netvorí len daňové priznanie, ale hodnota jeho celého
hnuteľného, nehnuteľného majetku evidovaného na firmu, vrátane hodnoty nákladných vozidiel, ktoré
používanapodnikanieaktorýchhodnotazodpovedánáhrade.Žalovaný2/maldokoncapretietoprípady
uzavreté poistné zmluvy, teda náhrada ujmy nemôže byť už z tohto dôvodu pre neho likvidačná, ako

tvrdí. Zodpovednosť žalovaného 2/ má svoj základ aj v znení § 427 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

9. Prirozhodovaníotrováchkonaniapostupovalokresnýsúdvprípadežalobypodanejprotižalovanému
v rade 1/ v zmysle princípu úspechu a priznal mu nárok na náhradu trov konania voči neúspešným
žalobcom. Pokiaľ ide o ostatnú časť nároku voči žalovaným 2/, 3/ a 4/, okresný súd vychádzal zo záveru,

že výška plnenia závisela od úvahy súdu a priznal žalobcom nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100 % voči žalovaným 2/, 3/ a 4/.

10. Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie žalovaný 2/, ktorý poukázal na to, že súdna prax
v prípade priznávania nemajetkovej ujmy blízkym osobám nie je jednotná. V podrobnostiach odkázal

na konkrétne rozhodnutia krajských súdov i Najvyššieho súdu SR, z ktorých vyplývajú podstatne nižšie
sumy náhrad, ako to ustálil okresný súd v posudzovanej veci. Mal za to, že jediným kritériom, podľa
ktorého má súd posúdiť a priznať náhradu nemajetkovej umy, je závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti,
za ktorých došlo k zásahu do práva na ochranu osobnosti. Takýto zásah je u každej fyzickej osoby
individuálny a je preto potrebné citlivo a individuálne posudzovať výšku náhrady nemajetkovej ujmy.

Nemožno ju v žiadnom prípade znevažovať tým spôsobom, aby bola vnímaná ako „cena ľudského
života“. Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy nie je kompenzovať fyzickú absenciu zomrelého, ale
pokúsiť sa nahradiť pozostalým nemateriálnu ujmu prejavujúcu sa v ich konkrétnych subjektívnych
pocitoch.Odvolateľzdôraznil,žežalobcovianeboliekonomickyzávislíodpoškodenej.Dcérymalivlastný
život, ako aj matka a brat zosnulej.

11. Žalovaný 2/ zopakoval svoju argumentáciu prezentovanú pred okresným súdom, že priznaná
náhrada môže byť pre neho likvidačná. Mal za to, že daňové priznanie je ukazovateľom jeho finančnej
kondície. Pokiaľ okresný súd poukazoval na hodnotu majetku žalovaného 2/, tieto závery sú svojvoľnéa nepresvedčivé, pretože z jeho svedeckej výpovede vyplynulo, že má úvery a lízing, na základe čoho
možno predpokladať existenciu zabezpečovacieho prostriedku.
12. Ak súd argumentoval, že žalovaný 2/ mal uzavretú zmluvu o povinnom zmluvnom poistení

u žalovaných 3/ a 4/, s týmto odvolateľ súhlasil, avšak nerozumel, prečo bol tiež zaviazaný na
náhradu škody. Legitímne totiž očakával, že v prípade poistnej udalosti bude za neho hradiť škodu
poisťovňa. Zdôraznil, že poisťovne poistnú udalosť uznali. Odkázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 3Obo 63/2009 z 20. 7. 2010 a tvrdil, že je v rozpore s princípom právnej istoty viesť konanie voči
žalovanému 2/, keď platne uzatvoril povinné zmluvné poistenie. Tiež dal do pozornosti nález Ústavného

súduSRIII.ÚS288/2017,ktorýodkazujenanázorEurópskehosúdupreľudsképráva,ževýškanáhrady
zaporušenieosobnostnýchprávbynemalaprevyšovaťmaximálnuvýškunáhradypriznávanúzatelesné
zranenia alebo násilné činy.

13. Proti rozsudku okresného súdu bolo podané odvolanie aj zo strany žalovaného 3/, ktorý sa domáhal
zamietnutia žaloby voči jeho osobe, alternatívne zrušenia rozsudku okresného súdu vo výrokoch III., V.,

VI. a VII. a vrátenia veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

14. Argumentoval, že pojem „škoda“ nie je možné vykladať extenzívne tým spôsobom, že v sebe zahŕňa
tiež nemajetkovú ujmu, a preto trval na tom, že v tomto konaní nie je pasívne vecne legitimovaný.
Poukázal na to, že senát Najvyššieho súdu SR, ktorý vydal rozhodnutie sp. zn. 6MCdo/1/2016,

mal postúpiť vec veľkému senátu. Nepostúpenie veci veľkému senátu nemožno ospravedlniť ani
skutočnosťou, že v zmienenom rozhodnutí vyslovený právny názor (na ktorom založil svoje rozhodnutie
aj okresný súd v posudzovanej veci) odobril Ústavný súd SR. Z uvedeného dôvodu rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR nemohlo znamenať prekonanie predchádzajúcej ustálenej rozhodovacej praxe
Najvyššieho súdu SR. Pokiaľ okresný súd odkazoval na judikát zverejnený v Zbierke stanovísk č.

3/2017 pod č. 1720, takéto rozhodnutie neexistuje. Ani odkaz na uznesenie Ústavného súdu SR
sp. zn. III. ÚS 666/2016 nie je relevantný, keďže ústavný súd tu odmietol ústavnú sťažnosť, nešlo teda
o meritórne rozhodnutie a navyše ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva.
15. Ďalej žalovaný 3/ namietal, že záver okresného súdu o existencii pasívnej vecnej legitimácie
žalovaného 3/ je v rozpore s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR publikovaným pod č. 1/2015.

Z uvedeného rozhodnutia totiž vyplýva, že Občiansky zákonník dôsledne rozlišuje medzi pojmom škoda
a nemajetková ujma. Kým jedno je považované za ujmu materiálnu (vrátane škody na zdraví, ktorá
je poisťovňou v režime povinného zmluvného poistenia za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla nahrádzaná), druhé predstavuje ujmu výlučne v osobnostnej sfére poškodeného. Okresný
súd vo svojom rozsudku vyslovil právny názor, ktorý sa odchyľuje od uvedenej rozhodovacej činnosti

najvyššieho súdu.
16. Z odvolania tiež vyplýva, že žalovaný 3/ nesúhlasí s tým, aby pojem škoda použitý v smerniciach EÚ
týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly povinnosti
poistenia tejto zodpovednosti sa vykladalo spôsobom, že automaticky bez ďalšieho zahŕňa tiež náhradu
nemajetkovej ujmy. Odpoveď na otázku, či náhrada nemajetkovej ujmy spadá pod povinné poistenie

zodpovednosti za škodu, dal Súdny dvor EÚ v rozsudku vo veci Haasová zo dňa 24. 10. 2013 sp. zn.
C-22/12. Súdny dvor v uvedenom rozhodnutí sa zaoberal len výkladom poistného krytia, nie však
otázkou rozsahu náhrady škody, ktorá je naďalej doménou vnútroštátneho práva. Žalovaný 3/ mal za
to, že podľa slovenského práva je nutné rozlišovať medzi škodou na zdraví a nemajetkovou ujmou
a nie je možné ich stotožňovať, ako to učinil okresný súd. Súdny dvor EÚ v odôvodnení zmieneného

rozhodnutia v podstate povedal, že kým členské štáty majú záväzok zachovať pojem „rozsah povinnosti
kryť poistením spôsobenú škodu“ jednotne v súlade s príslušnými smernicami, to, akým spôsobom
členské štáty svoj záväzok splnia a akým spôsobom pojem transponujú do vnútroštátneho práva, je už
vecou členského štátu. Okresný súd v napadnutom rozsudku vyložil pojem „škoda na zdraví“ tak, že doň
jednoducho zahrnul aj nemajetkovú ujmu. V podstate tak nahradil pojem vnútroštátneho predpisu „škoda

na zdraví“ pojmom európskeho práva. Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva, že vnútroštátne
súdy, ktoré uplatňujú vnútroštátne právo, sú síce povinné vykladať toto právo čo najväčšmi s ohľadom
na znenie a účel predmetnej smernice, avšak aj táto povinnosť (a možnosť) eurokonformného výkladu
vnútroštátneho práva má obmedzenia. Povinnosť vnútroštátneho súdu odvolávať sa na obsah smernice
pri výklade a uplatňovaní relevantných ustanovení vnútroštátneho práva nemôže slúžiť ako základ pre

výklad vnútroštátneho práva contra legem a ani byť v rozpore so všeobecnými zásadami práva.
17. V ďalšej časti odvolania žalovaný 3/ v podrobnostiach poukázal na podstatné rozdiely medzi
inštitútom náhrady škody a náhrady nemajetkovej ujmy, pričom zvýraznil jednotlivé ustanovenia
relevantných právnych predpisov (Občiansky zákonník a zákon č. 381/2001 Z. z.). Argumentoval, ženárok je premlčaný. Ak okresný súd odkázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo 66/2019
zo dňa 27. 2. 2020, toto rozhodnutie nebolo publikované. Žalovaný 3/ nie je sporovou stranou v danej
veci a nemá o obsahu rozhodnutia žiadnu vedomosť. Uvedeným spôsobom došlo k porušeniu práva

žalovaného 3/ na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu a tiež mu bola odňatá
možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať voči prijatým záverom vysloveným v rozhodnutí. Ak
okresný súd odkázal na rozhodnutie R 58/2014 a uznesenie Ústavného súdu SR IV.ÚS 542/2013-18,
tieto rozhodnutia sa nezaoberali otázkami, ktoré boli relevantné v aktuálnej veci. Zdôraznil, že Občiansky
zákonník v § 106 ods. 1 ustanovuje osobitnú premlčaciu dobu, ak ide o právo na náhradu škody. V tomto

prípade sa právo na náhradu škody premlčalo v subjektívnej dvojročnej premlčacej dobe. Považoval za
absurdné, aby sa nárok na náhradu škody na zdraví podľa § 4 ods. 2 písm. a) zákona o PZP premlčiaval
v rozdielnych dobách (napr. nárok na náhradu za bolesť v subjektívnej dvojročnej dobe a náhrada
nemajetkovej ujmy v trojročnej dobe). Žalobcovia sa o škodovej udalosti dozvedeli bezprostredne po
dopravnej nehode. Rovnako sa dozvedeli aj o tom, kto za škodu zodpovedá. Najneskôr sa tak mohlo
stať podaním obžaloby zo dňa 15. 4. 2016. Keďže nárok na náhradu škody si žalobcovia uplatnili na

okresnom súde až 6. 8. 2018, t. j. po viac ako dvoch rokoch, ich práva sú premlčané.
18. Pokiaľ ide o výšku nemajetkovej ujmy, odvolateľ zvýraznil skutočnosť, že vo svojich vyjadreniach
poukazoval na súdnu prax, ktorá vychádza aj z nižších náhrad nemajetkovej ujmy. Uvedené vyjadrenia
však okresný súd ignoroval. Tiež považoval za nespravodlivé pričítať mu konanie žalovaného 1/, ktoré
nemoholobjektívneovplyvniť.Naopak,žalovaný3/vyjadrilúprimnúsústrasťpozostalým,akoiľútosťnad

tragickou udalosťou. Uvedené malo byť zohľadnené pri rozhodovaní. Tým, že okresný súd zaviazal na
náhradu nemajetkovej ujmy žalovaného 3/, t. j. poisťovňu, fakticky znemožnil preventívno-sankčný účel
náhrady nemajetkovej ujmy, pretože v konečnom dôsledku to bude poisťovňa, ktorá náhradu zaplatí.
19. Podľa odvolateľ sú v záveroch okresného súdu aj ďalšie rozpory. Okresný súd totiž najprv tvrdí, že
náhrada nemajetkovej ujmy má plniť len satisfakčnú úlohu, preto žalovanému 3/ nie je zrejmé, prečo sa

v rozhodnutí uvádza, že plní aj preventívno-sankčnú funkciu.
20. Okrem toho, súd prvej inštancie nešpecifikoval, na základe akých konkrétnych skutočností dospel
k záveru o intenzívnych väzbách medzi žalobcami a ich zosnulou príbuznou. Žalovaný 3/ tiež odkázal
na ustanovenia zákona č. 274/2017 Z. z. a uviedol, že niet dôvodu určiť nemajetkovú ujmu vo vyššej
sume, ako to vyplýva z uvedeného predpisu. Obdobne upozornil na znenie § 444 českého Občianskeho

zákonníka (zákon č. 40/1964 Sb.), ktoré stanovovalo fixnú výšku náhradu nemajetkovej ujmy pre deti
a rodičov zosnulého vo výške v prepočte 8.800 eur a pre súrodencov zosnulého v prepočte 6.400 eur.
21. Žalovaný 3/ tiež namietal, že okresný súd nevypočul C. A. G., psychiatričku žalobkyne 1/ a žalobkyne
3/, čo odôvodnil tým, že nešlo o riadny procesný návrh. S tým sa odvolateľ nestotožnil. Pokiaľ totiž
okresný súd považoval návrh za nezrozumiteľný, mohol žalovaného 3/ vyzvať na opravu. Žalovaný 3/

však navrhol výsluch svedka totožným spôsobom, ako zástupca žalobcov navrhol výsluch žalobcov.
Návrh zástupcu žalobcov na takýto výsluch pritom neobsahoval odôvodnenie, prečo skutočnosti, ktoré
sa majú preukázať týmto výsluchom, nie je možné preukázať inak. Okresný súd výsluch strán vykonal
a naopak výsluch svedkyne navrhnutej žalovaným 3/ nevykonal, čo treba považovať za porušenie
zásady rovnosti zbraní.

22. Napokon odvolateľ vytkol okresnému súdu, že vo výroku boli jednotliví žalovaní zaviazaní na plnenie
spoločne a nerozdielne. Základ ich povinností je však rozdielny z hľadiska hmotného práva, ide totiž
o tzv. nepravú solidaritu. V súvislosti s uvedeným odkazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp.
zn. 25Cdo/895/2008 zo dňa 17. 12. 2009.

23. Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie aj žalovaný 4/, ktorý sa domáhal jeho zrušenia vo
výrokoch III., V., VI. a VII. a vrátenia veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

24. Odkázal na obsah trestného rozkazu sp. zn. 1T/27/2016 zo dňa 24. 4. 2016, ktorým bol odsúdený
žalovaný 1/ ako vodič žalovaného 2/. Okresný súd vychádzal z toho, že žalovaný 4/ bol poisťovateľom

návesu a žalovaný 3/ bol poisťovateľom ťahača. Na tomto skutkovom základe okresný súd vo vzťahu
k určeniu zodpovednosti jednotlivých žalovaných uzavrel, že pasívna vecná legitimácia žalovaných 2/,
3/ a 4/ je daná bez ohľadu na to, že žalovaný 3/ poistil ťahač a žalovaný 4/ náves. Súd prvej inštancie
nepovažoval za relevantné, že vozidlo bolo poistené u dvoch poisťovní, s čím sa však žalovaný 4/
nestotožnil. V konaní totiž nebolo sporné, že ku škode došlo dôsledkom konania vodiča vedúceho

ťahač, keď tento nevenoval dostatočnú pozornosť riadeniu oboch vozidiel, počas jazdy používal mobilný
telefónny prístroj, ktorý mu spadol na podlahu. Pri snahe zdvihnúť ho prešiel s vozidlom do protismeru,
narazil do viacerých za sebou idúcich vozidiel (vrátane zosnulej príbuznej žalobcov, ktorá na miestne
zomrela). Ak žalobcovia vyvodzovali svoj nárok v konaní zo zodpovednosti, ktorá má pôvod v prevádzkekonkrétneho motorového vozidla (v danom prípade návesu), je potrebné, aby predpoklady existencie
tejtozodpovednostiboliriadnepreukázané.Konkrétnetakmusíbyťpreukázanénajmäto,ževznikškody
mal pôvod práve v osobitnej prevádzke návesu, t. j., že škoda je v priamej príčinnej súvislosti s osobitnou

prevádzkou konkrétneho vozidla (návesu), prípadne udalosťou vyvolanou touto osobitnou prevádzkou.
Táto skutočnosť však z trestného rozkazu ani z pripojeného trestného spisu nijako nevyplýva. Bolo preto
dôkaznou povinnosťou žalobcov tieto skutočnosti preukázať. Ani konštatovanie súdu, že z trestného
rozkazu nevyplýva, že by k dopravnej nehode došlo len v príčinnej súvislosti s ťahačom, neobstojí.
Rozsah dôkazného bremena zásadne určuje hmotnoprávna norma, z ktorej vyplýva, kto je nositeľom

dôkazného bremena, teda kto z účastníkov je povinný stanovený okruh skutočností preukázať. Podľa
názoru odvolateľa škoda je spôsobená prevádzkou návesu vtedy, ak je zapríčinená takými okolnosťami,
ktorémajúpôvodprávevosobitnejprevádzketohtonávesu(napríkladzlyhaniebŕzdpripojenéhovozidla,
prasknutie pneumatiky návesu, uvoľnenie nákladu pripojeného vozidla a pod.). Žiadne takéto okolnosti
vo veci preukázané a tvrdené neboli. Naopak platí, že škoda spôsobená prevádzkou jazdnej súpravy
má pôvod v prevádzke ťahacieho vozidla vtedy, ak je zapríčinená okolnosťami, ktoré majú pôvod

v prevádzke tohto ťahacieho vozidla, a to aj vtedy, ak je zavinená jeho vodičom nesprávnou jazdou,
čo bol práve prejednávaný prípad. V danom prípade jazdná súprava, ktorú tvoril ťahač a náves, bola
vodičom vedená nesprávnou technikou jeho jazdy.
25. Ďalej žalovaný 4/ odkázal na odbornú literatúru, z ktorej vyplýva, že vozidlo vlečené iným
motorovým vozidlom je z hľadiska prevádzky súčasťou vozidla ťahacieho, to znamená nie je samostatne

v prevádzke. Podľa komentára k § 427 Občianskeho zákonníka BECK, 6. vydanie z roku 2001 je
nerozhodné, či škoda bola spôsobená motorovým dopravným prostriedkom alebo jeho závesným
zariadením. Tam, kde je motorové vozidlo ťahané iným vozidlom, ide o prevádzku ťahacieho vozidla.
Rovnako nie je rozhodné, k akému účelu sa motorové vozidlo používa. Na podporu svojho názoru
odvolateľ tiež odkázal na rozsudok Okresného súdu v Novom Jíčine sp. zn. 14C/204/2018. V kontexte

uvedeného je preto zásadné posúdenie, či škoda je priamym následkom osobitnej prevádzky návesu
ako ťahaného vozidla, pričom odlišne od okresného súdu žalovaný 4/ zastaval názor, že tomu tak v danej
konkrétnej veci nie je. Vozidlo sa presunulo do miesta stretu pri dopravnej nehode v dôsledku samotnej
prevádzky ťahača, nie návesu, pričom jazda samotného vodiča bola vyhodnotená ako nesprávna a bola
zásadnou príčinou vzniku následných nepriaznivých následkov. Žalovaný 4/ v spore predložil ako listinný

dôkaz aj Metodické usmernenie členov SKP č. 1/2005 zo dňa 28. 11. 2005 vydané na účely likvidácie
poistných udalostí, pri ktorých bola škoda spôsobená jazdnou súpravou. Okresný súd sa s týmto
dôkazom nijako nevysporiadal, bližšiu argumentáciu k uvedenému neuviedol v rozsudku, čo spôsobuje
nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia.
26. Žalovaný 4/ tiež namietal formuláciu výroku rozhodnutia, na základe ktorého došlo k uloženiu

solidárnejpovinnostizaplatiťžalovanésumy.Poukázalnato,žeprávnyzákladpoistenéhoapoisťovateľa
je odlišný, ide o prípad tzv. nepravej solidarity. Tiež považoval za nesprávnu solidárnu zodpovednosť
oboch poisťovateľov (žalovaných 3/ a 4/), keď by v prípade existencie nároku voči obom týmto
poisťovniam prichádzala do úvahy ich delená zodpovednosť podľa miery účasti jednotlivých prevádzok
na spôsobenej škode.

27. Odvolateľ považoval výšku priznanej nemajetkovej ujmy za neprimeranú zisteným okolnostiam.
Psychická ujma spôsobená v dôsledku ťažkého ublíženia či smrti blízkej osoby sa posudzuje z pohľadu
obvyklého (priemerného) človeka a prípadne zvýšenie alebo naopak zníženie poskytovanej náhrady
závisia od preukázaných osobitných a pre daný prípad špecifických okolností (či už na strane
dotknutých osôb alebo osoby, ktorá do ich práv neoprávnene zasiahla). Odôvodnenie rozsudku osobitne

neakcentuje žiadne špecifické pre tento prípad výnimočné okolnosti prejednávanej veci. Poukázal na
jednotlivé kritériá, ktoré je potrebné zohľadňovať pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy. Zdôraznil, že
v prípade žalobkyne 1/ a 2/ ide o už dospelé dcéry zomrelej, ktoré pochopiteľne bolestne prežívali
nečakané úmrtie svojej matky. Obe však boli v danom čase relatívne hospodársky samostatné
s ukončeným vzdelávaním bez preukázanej finančnej závislosti vo vzťahu k nebohej. Rovnako tak

žalobca 4/ ako brat zomrelej nežil s ňou v jednej domácnosti, nezdieľali teda spolu dennodenný kontakt,
nebol na ňu ani materiálne odkázaný, ale žil dlhodobo vo vlastnej domácnosti so svojou rodinou. V tejto
súvislosti odvolateľ odkázal na obdobné rozhodnutia, v ktorých však súdy priznali neporovnateľne nižšie
náhrady nemajetkovej ujmy.
28. Žalovaný 4/ nesúhlasil ani so záverom okresného súdu, ktorý poukázal na to, že suma 100.000

eur nie je likvidačná pre žalovaného 2/. Práve naopak, priznanie sumy v takejto výške mnohonásobne
prevyšuje priemerné mesačné zárobky v Slovenskej republike, a preto je v príkrom rozpore so zásadou
proporcionality. Namietal preto nedostatočné zohľadnenie primeranosti náhrady nemajetkovej ujmy voči
žalovanému 2/. V tejto časti považoval rozsudok za nepreskúmateľný. Rovnako zdôraznil, že nemožnoargumentovať tým, že žalovaný 2/ mal pre účely poistných udalostí uzavreté poistné zmluvy. Hodnotenie
majetkových pomerov osoby zodpovednej za zásah do osobnostných práv môže totiž podľa názoru
odvolateľa ovplyvňovať výšku nemajetkovej ujmy len nadol, teda ako určitá poistka, aby náhrada pre

škodcu nebola likvidačná. Vyššiu náhradu nemožno priznať s poukazom na to, že škodca (poskytovateľ
náhrady) sa javí byť solventným. V tejto spojitosti odkázal na obsah rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp.
zn. 4Tdo/1402/2015.
29. Napokon považoval za procesne nesprávny postup okresného súdu, ktorý žalovanému 4/ nedoručil
žiadne z vyjadrení žalovaných 1/, 2/ a 3/ predkladané v priebehu konania. Doručenie takýchto vyjadrení

bolo dôvodné s ohľadom na zachovanie práva žalovaných na spravodlivý proces, najmä ak uplatňovaný
nárok má byť solidárnym záväzkom žalovaných.

30.Žalovaný3/vovyjadreníkodvolaniamžalovaných2/a4/uviedol,žežalovaný2/správnenamietal,že
okresný súd nemal rozhodnúť o povinnosti žalovaných 2/, 3/ a 4/ zaplatiť požadované náhrady spoločne
a nerozdielne. Pokiaľ žalovaný 2/ namietal, že mal uzavreté povinné zmluvné poistenie, z ktorého

dôvodu nemal niesť zodpovednosť za uplatnený nárok, k tomu žalovaný 3/ uviedol, že poistný vzťah
ho zodpovednosti nezbavuje.
31. Pokiaľ žalovaný 4/ poukazoval v odvolaní v súvislosti so zodpovednosťou za prevádzku návesu na
rozsudok Okresného súdu Nový Jičín, tento vychádzal z iného skutkového a právneho stavu a mal svoj
základ najmä v novom českom Občianskom zákonníku. Žalovaný 3/ mal za to, že ťahač a náves treba na

účely hodnotenia zodpovednosti za škodu považovať za jedno vozidlo. Nesúhlasil s tým, že by dopravná
nehoda vznikla v dôsledku samotnej prevádzky ťahača, nie návesu. Brzdná dráha, ako aj ovládateľnosť
ťahača a jazdnej súpravy je zásadne rozdielna. Žalovaný 3/ preto nespochybnil, že škodová udalosť
vznikla v dôsledku nepozornosti vodiča, tento však riadil jazdnú súpravu ako celok, t. j. vrátane návesu,
pričom škodová udalosť vznikla v dôsledku pôsobenia tak ťahača, ako aj návesu ako celku. V konaní

nebolo preukázané, že by škodová udalosť bola výlučne spôsobená ako priamy následok prevádzky
ťahača. Miera zavinenia ťahača a návesu na škodovej udalosti však nie je otázkou, ktorú je potrebné
riešiť v tomto konaní. Ak by súd akceptoval argumentáciu prezentovanú žalovaným 4/, povinnosť
mať uzavreté povinné zmluvné poistenie vo vzťahu k ťahaným vozidlám, by stratila svoj účel, keďže
vždy by sa zodpovednosť za škodu pričítala výlučne ťahaču. Keďže zákonodarca upravuje povinnosť

uzatvoriť povinné zmluvné poistenie aj vo vzťahu k návesom, je zrejmé, že za škodu spôsobenú jazdnou
súpravou zodpovedá spoločne a nerozdielne tak poistiteľ ťahača, ako aj návesu. Žalovanému 3/ nebolo
doručené žiadne vyjadrenie žalovaných 1/, 2/ a 4/, čo žalovaný 3/ považoval za nesprávny a nezákonný
postup súdu. Ak sa žalovaný 4/ bránil v spore, že za škodu zodpovedá výlučne žalovaný 3/, ktorý sa
nemohol s touto argumentáciou oboznámiť, ide o porušenie jeho ústavných práv na spravodlivé súdne

konanie. Keďže žalovanému 3/ nebolo doručené usmernenie SKP (spolu s príslušným vyjadrením),
nemá o obsahu danej listiny vedomosť a nemohol sa k nemu ani vyjadriť. Navyše usmernenie SKP
predstavuje interný dokument Slovenskej kancelárie poisťovateľov, a teda ide o jej súkromný názor na
uvedenú problematiku.

32. Žalovaný 4/ vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného 3/ uviedol, že pre ustálenie jeho zodpovednosti za
škodujepotrebnépreukázaťexistenciuvšetkýchpredpokladovzodpovednosti,ktorápovinnosťzaťažuje
primárne žalobcov. Nebolo sporné, že žalovaný 4/ bol poisťovateľom návesu, ktorý nebol poháňaný
vlastnou motorovou silou, ani nedošlo k jeho samovoľnému uvoľneniu a následnému pohybu, ale tento
bol po celý čas pripojený k ťahaču, ktorý sa pohyboval v dôsledku vlastnej motorovej sily, čím výlučne

touto hnacou silou motora ťahača bol uvedený do pohybu aj samotný náves vozidla. Použitie motorovej
sily iného vozidla, za ktoré bol náves pripojený, nie je jeho vlastnou prevádzkou a už vôbec nie jeho
prevádzkou ako motorového vozidla. Škodová udalosť bola v danom prípade spôsobená prevádzkou
ťahača a konkrétne tej jeho osobitnej vlastnosti, ktorou je hnacia činnosť jeho motora ovládaná výlučne
vodičom tohto vozidla, keď pri jazde vodič ťahača nevenoval pozornosť vedeniu vozidla, v dôsledku

čoho vybočil do protismeru, kde došlo k zrážke s vozidlom príbuznej žalobcov. Jedinou rozhodujúcou
príčinou vzniku škody bola nesprávna technika jazdy (hrubá nepozornosť) vodiča, ktorá je okolnosťou
spojenou s prevádzkou ťahača. Na takomto nehodovom deji a následnom škodlivom následku nemala
prevádzka návesu ani žiadna okolnosť spočívajúca v tejto prevádzke žiaden podiel.
33. Žalovaný 4/ nesúhlasil s tvrdením žalovaného 3/, že povinnosť poistenia vo vzťahu k návesu by

stratila svoj účel. Žalovaný 4/ totiž v odvolaní poukazoval na konkrétne okolnosti, ktoré môžu nastať
v prípade návesu a ktoré môžu založiť zodpovednosť za škodu (uvoľnenie nákladu z návesu, prasknutie
pneumatiky návesu a pod.). Pokiaľ žalovaný 3/ uvádzal ďalšie argumenty ako napr. dĺžka brzdnej dráhy
a ovládateľnosť ťahača samotného, tieto argumenty boli postavené na všeobecnej a hypotetickej rovine.34. Napokon, žalovaný 3/ v stanovisku k vyjadreniu žalovaného 4/ zopakoval svoju argumentáciu
z predchádzajúcich podaní. Zdôraznil, že škodová udalosť mohla vzniknúť iba v dôsledku prevádzky

jazdnej súpravy ako celku. Bol to náves, ktorý vplyvom zotrvačnej energie hnal jazdnú súpravu v čase
dopravnej nehody dopredu. Nie je pritom vylúčené, že nebyť návesu, ťahač by dokázal ubrzdiť skôr
a k škodovej udalosti by vôbec nedošlo.

35. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 ods. 1 CSP), po zistení, že odvolanie podali subjektívne

legitimované strany sporu (§ 359 CSP), v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), preskúmal
rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 379 CSP a bez nariadenia
pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 CSP a contrario toto rozhodnutie vo výrokoch III., V., VI.
a VII. v zmysle § 389 ods. 1 písm. b) a c) CSP zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP vec v rozsahu vrátil
okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V nenapadnutých výrokoch I., II. a IV. ostal
rozsudok okresného súdu nedotknutý.

36. Právo strany sporu, aby vec bola prejednaná verejne a v jej prítomnosti, zaručené článkom 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky, znamená, že súd je povinný strane poskytnúť priestor na uplatnenie tohto
práva. Reálne naplnenie tohto práva sa prejavuje v tom, že jednotlivé písomné podania sú v zásade
zasielané nielen protistrane, ale aj subjektu figurujúcemu na rovnakej strane sporového konania.

Uvedené platí najmä v prípadoch, kedy procesná stratégia subjektu sporu môže ovplyvniť procesné
i hmotnoprávne postavenie iného subjektu stojaceho na tej istej strane, a to aj v situácii, kedy ide
o samostatné procesné spoločenstvo. Typickým príkladom je práve posudzovaná vec, keďže jednotliví
žalovaní majú byť na základe žaloby subjektami tvrdeného solidárneho záväzku. Ak by bolo voči nim
žalobe vyhovené, takéto rozhodnutie potom ovplyvní prípadné regresné nároky medzi jednotlivými

dlžníkmi. Uvedené platí osobitne vo vzťahu medzi žalovanými 3/ a 4/, keďže títo sa sporia v otázke, či
bola škoda spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod výlučne v prevádzke ťahača alebo v prevádzke
celej súpravy. Vyslovenie zodpovednosti oboch poisťovní alebo len jednej z nich má zásadný finančný
dopad, ktorý mal byť z hľadiska procesného práva zohľadnený v podobe doručenia podaní žalovaných aj
ostatným žalovaným, nie iba žalobcom. Následne treba rovnakú požiadavku vysloviť aj ohľadom vzťahu

medzi žalovaným 2/ (ako poisteným) a žalovanými 3/ a 4/ (ako poisťovňami), keďže aj ich vzájomný
vzťah je previazaný na základe hmotnoprávneho vzťahu vyplývajúceho z poistných zmlúv.
37. Okresný súd uvedené súvislosti nevnímal, čím založil dôvod zrušenia rozsudku okresného súdu
v napadnutých výrokoch pre porušenie práva na spravodlivý proces. Žalovaní totiž neboli oboznámení
s podaniami ostatných žalovaných, čím stratili možnosť na úrovni súdu prvej inštancie produkovať

príslušné tvrdenia a dôkazy.

38. Spôsob, akým treba navrhnúť výsluch svedka, vyplýva zo znenia § 197 ods. 1 a 2 CSP. Platí teda, že
strana sporu je povinná požiadať súd o jeho predvolanie, pokiaľ nie je možné tohto zabezpečiť. Možno
preto konštatovať, že žalovaný 3/ vo svetle opísaného zlyhal, ak konkrétne nevyslovil požiadavku na

predvolanie svedkyne C. G., ak/keďže ju nedokázal zabezpečiť sám. Pravdou ale zároveň je, že súd
prvej inštancie neprimerane formalisticky vyžadoval od strany formuláciu, že „vznáša procesný návrh na
výsluch svedkyne“. Z podania zo dňa 16. 10. 2019 je pritom zrejmé, čo konkrétne žalovaný 3/ namietal
a že k tejto námietke potrebuje vypočuť označenú svedkyňu.

39. Tvrdenia žalovaného 2/ o tom, že všetky žalované ujmy by mali byť uhradené z poistenia popierajú
podstatu znenia § 427 Občianskeho zákonníka. Zodpovednosť žalovaného 2/ za vzniknuté následky má
objektívny charakter a pre jej existenciu sa preto nevyžaduje zavinenie. Skutočnosť uzavretia poistenia
ešte neznamená, že vzťah medzi škodcom a poškodeným zanikol. Žalovaný 2/ nesie zodpovednosť za
vzniknutý následok už len z titulu jeho postavenia prevádzkovateľa motorového vozidla.

40. Dôvodné sú ale námietky o svojvoľnosti záveru okresného súdu o rozsahu majetku žalovaného 2/,
ktorý v odôvodnení rozsudku uviedol, že „celkovú majetkovú situáciu žalovaného 2/ netvorí len daňové
priznanie,alehodnotaceléhohnuteľného,nehnuteľnéhomajetkuevidovanéhonafirmu,vrátanehodnoty
nákladných vozidiel, ktoré používa k podnikaniu a ktorých hodnota zodpovedá náhrade“. Ide o skutkový
záver, ktorý nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. K potrebe skúmania, či výška uplatneného nároku

nebude mať za následok likvidáciu povinnej osoby treba uviesť, že uvedený postulát vychádzajúci
z požiadaviek súdnej praxe nemožno vysvetľovať bez kontextu. Treba totiž akcentovať skutočnosť, že
práve kvôli ochrane poškodených vznikol systém povinného zmluvného poistenia, ktoré má v prípade
vzniku škodovej udalosti odbremeniť škodcu od povinnosti zaplatiť (častokrát vysokú) sumu náhradyškody. Potom potrebu skúmať, či výška náhrady nemajetkovej ujmy nebude mať v danej veci likvidačný
charakter, treba skôr vztiahnuť na poisťovne (žalovaných 3/ a 4/), ktoré na základe poistného vzťahu
v konečnom dôsledku znášajú najväčšiu finančnú záťaž škodovej udalosti. Iný prístup k riešenej otázke

by podľa názoru odvolacieho súdu zmaril zmysel povinného zmluvného poistenia.

41. K argumentácii žalovaného 3/, že voči nemu nemožno uplatniť nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy podľa § 11 Občianskeho zákonníka, pretože uvedené odporuje úprave poistenia zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla treba zdôrazniť, že daná otázka bola vyriešená

v rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR. Ten konštatoval, že „pre posúdenie otázky pasívnej
legitimácie poisťovne je rozhodujúce riešenie otázky, čo treba rozumieť pod pojmom škoda (použitým
v ZoPZP). Pre účely tohto zákona treba pojem škoda vykladať extenzívne v tom zmysle, že tento pojem
zahŕňa aj nemajetkovú ujmu, ktorej náhrada patrí pozostalým (po blízkej osobe, usmrtenej pri dopravnej
nehode v súvislosti s prevádzkou motorového vozidla) z titulu občianskoprávnej zodpovednosti za zásah
do osobnostných práv, spočívajúci v zásahu do ich práva na súkromný a rodinný život. Účelom poistenia

za škody spôsobené prevádzkou motorových vozidiel je zmierniť dôsledky škôd, ku ktorým došlo v
súvislosti s touto prevádzkou. Aj podľa dôvodovej správy k zodpovednostnému zákonu je usmrtenie pri
dopravnej nehode najzávažnejším dôsledkom tejto udalosti. Pokiaľ podľa súdnej praxe usmrtenie pri
dopravnej nehode vyvoláva nielen občianskoprávnu zodpovednosť za škodu, ale aj občianskoprávnu
zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných práv, musí byť aj táto zodpovednosť predmetom

poistného krytia“ (R 61/2018).
42. Aktuálne ide o stabilne judikovaný záver, ktorý nebol v justičnej praxi prekonaný. Námietky
žalovaného 3/ odôvodnené nesprávnosťou postupu najvyššieho súdu či výkladu judikatúry Súdneho
dvora EÚ spadajú mimo rámec toho, čo môže odvolací súd v danom prípade skúmať. Judikatúra
NajvyššiehosúduSRpredstavujetotižzákladprenaplnenieprincípuprávnejistoty.Akékoľvekvybočenie

z rámca ustálenej judikatúry musí byť riadne odôvodnené (tzv. odklon definovaný v článku 2 ods.
3 Základných princípov CSP). Tento odklon ale nemožno odôvodniť deficitmi v postupe najvyššieho
súdu, o ktorých argumentuje žalovaný 3/. Krajský súd totiž nedisponuje kompetenciou skúmať (a
to ani ako predbežnú otázku), či najvyšším súdom vydané rozhodnutie zodpovedá hmotnoprávnym
a procesnoprávnym požiadavkám príslušnej úpravy.

43. Pokiaľ ide o odvolacie námietky žalovaného 4/ týkajúce sa absencie podmienok jeho zodpovednosti
plniť žalobcom, tieto nepovažoval krajský súd za daného skutkového stavu za opodstatnené. Žalovaný
4/ argumentoval, že vznik škody bol spôsobený nesprávnou technikou jazdy, z čoho vyvodil, že škoda
mala pôvod v prevádzke ťahača, nie aj návesu. K uvedenému môže odvolací súd v tomto štádiu konania

len stručne uviesť, že žalobcovia uplatnili svoj nárok voči obom poisťovniam žalovaného 2/ (teda proti
žalovanému 3/ i žalovanému 4/). Tento postup zjavne pramenil v skutkovej vete trestného rozkazu
vydaného proti žalovanému 2/, ktorý zmieňuje v rámci skutku ťahač i náves. Či škoda mala pôvod
v prevádzke ťahača alebo návesu, je otázkou skutkovou, ktorej zodpovedanie je viazané na tvrdenia
adôkazyprodukovanéstranami.Zaaktuálnejdôkaznejsituácie,najmäakžalobcoviapostavilisvojnárok

na výroku trestného rozkazu, že škodu spôsobila celá súprava, nemožno považovať závery okresného
súdu za nedostatočné. Ak žalovaný 4/ tvrdí absenciu svojej zodpovednosti, je na ňom, aby v tomto
smere vyvinul procesnú aktivitu.
44. Metodické usmernenie Slovenskej kancelárie poisťovateľov, na ktoré odkázal žalovaný 4/, podľa
názoru odvolacieho súdu toto nepredstavuje zdroj zisťovania súdnej praxe v relevantnej právnej otázke.

Z uvedeného dôvodu absencia reakcie súdu na listinu nevykazuje takú intenzitu, že by založila záver
o porušení práva na spravodlivý proces.

45. K námietke premlčania treba uviesť, že právny základ uplatneného nároku tkvie v ustanoveniach
§ 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Otázkou, či sa premlčuje právo na náhradu nemajetkovej ujmy

uplatnené v zmysle ustanovení zákona č. 381/2001 Z. z. voči poisťovateľovi vo všeobecnej trojročnej
lehote napriek zákonnému ustanoveniu § 15 ods. 2 zákona o povinnom zmluvnom poistení sa zaoberal
Najvyšší súd SR v rozhodnutiach sp. zn. 5Cdo/102/2017 a sp. zn. 7Cdo/252/2021 publikovaných v
Zbierke rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod č. R 35/2020 a R 3/2022,
v dôsledku čoho možno v nich uvedené právne závery o predmetnej právnej otázke považovať za

ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu. V tomto smere treba považovať záver okresného súdu,
že nárok sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe, za správny.46. Vo vzťahu k namietanej výške priznanej ujmy odvolací súd poznamenáva, že v právnom poriadku
Slovenskej republiky neexistuje norma upravujúca výšku nemajetkovej ujmy priznávanej podľa § 11
a nasl. Občianskeho zákonníka. Uvedené ale neznamená, že je ponechané na ľubovôli súdov, na akej

sume ustália opodstatnenú výšku nároku. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti už viackrát
vyslovil, že k imanentným znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty (napr. PL.
ÚS 36/95), ktorého súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní
v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99).
Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej

alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne
neudržateľná (m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05).
47. Obsahovým komponentom princípu právnej istoty je veľmi zjednodušene povedané rovnaká
odpoveď na právnu otázku za rovnakého alebo analogického skutkového stavu. Z uvedeného zároveň
vyplýva,žepokiaľniejesplnenápodmienkaexistencierovnakéhoaleboanalogickéhoskutkovéhostavu,
nie je splnený základný predpoklad na to, aby všeobecný súd na účel dodržania princípu právnej istoty

a predvídateľnosti súdneho rozhodnutia musel dať na určitú právnu otázku rovnakú odpoveď.
48. Pri stanovení výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy musí súd prihliadnuť na: a) závažnosť
vzniknutej ujmy a okolností, za ktorých k porušenia práva došlo, a to k naplneniu požiadavky účinného
primeraného zadosťučinenia za vzniknutú nemajetkovú ujmu, b) na požiadavku nezneužívania tohto
právneho prostriedku na neprípustné obohacovanie. Preto určujúcimi parametrami proporcionálne

spravodlivého zadosťučinenia je: 1/ atribút primeranosti (tento atribút je rozhodujúce kritérium
priznávania odškodnenia, aby bol dosiahnutý účel kompenzácie) a 2/ proporcionalita, výška peňažnej
satisfakcie nesmie byť prostriedkom bezdôvodného obohatenia a pôsobiť na škodcu likvidačne. Pre
rozhodovanie je však vždy dôležité zváženie individuálnych okolností prípadu. Judikatúra súdov v tejto
oblasti ochrany osobnosti sa zhoduje na primárnom význame vyrovnávacieho charakteru náhrady

nemajetkovej ujmy, resp. zmiernení nepriaznivého následku neoprávneného zásahu. Pri rozhodovaní
o výške náhrady nemajetkovej ujmy musia preto súdy starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo
počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí
potom vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej
strane a právnymi závermi na strane druhej (rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

14Co/6/2018).
49. Pokiaľ má súd naplniť kritériá odôvodnenia výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, nemôže
svoje rozhodnutie odôvodniť odkazom na „zopár“ rozhodnutí krajských súdov, navyše nie aktuálnych.
Pre postup súdu v akejkoľvek otázke platí primárne rozhodovacia činnosť Najvyššieho súdu SR,
prípadne aj Ústavného súdu SR. Z hľadiska zistenia, aká výška náhrady nemajetkovej ujmy je náležitá

a zodpovedajúca princípu právnej istoty, je nevyhnutné zamerať pozornosť na čo najaktuálnejšie
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, a to samozrejme so zameraním pozornosti na podobnosť prípadov.
Okresný súd odkázal na rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici, Krajského súdu v Trenčíne a
Krajského súdu v Trnave, ktoré nepredstavujú prax najvyšších súdnych autorít, ide o staršie rozhodnutia
a navyše vôbec nie je zrejmé, či vykazujú analógiu s aktuálne riešenou vecou.

50. Treba tiež dať za pravdu zásadnej odvolacej námietke, že okresný súd sa dôsledkami
škodovej udalosti vo vzťahu k žalobcom zaoberal pomerne všeobecne – univerzálnymi formuláciami/
konštrukciami aplikovateľnými na akýkoľvek prípad nemajetkovej ujmy. Ak totiž ustálil výšku
nemajetkovej ujmy relatívne vysoko (túto úvahu prezentuje krajský súd na základe poznatkov z vlastnej
praxe), bolo nevyhnutné rozhodnutie odôvodniť nielen odkazom na súdnu prax, ale nevyhnutne aj na

individuálnosť (jedinečnosť) prípadu žalobcov.

51. K otázke porovnania postupu podľa § 11 Občianskeho zákonníka a úpravy odškodnenia obetí
trestných činov krajský súd odkazuje na závery vyslovené Najvyšším súdom SR v rozhodnutí sp. zn.
2Cdo/188/2021 zo dňa 26. 10. 2023 (najmä odseky 15.2 a 15.3), kde sa okrem iného uvádza, že nie je

možné „odvíjať výšku nemajetkovej ujmy pozostalých obete dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou
motorového vozidla od výšky sumy odškodnenia obetí trestných činov určenej zákonom o obetiach
TČ.“ Najvyšší súd SR tiež argumentoval, že „odvíjať rýdzo súkromnoprávne nároky od verejnoprávnych
predpisov, ktorými na seba štát dobrovoľne preberá záväzok odškodnenia pri najzávažnejších zásahoch
do osobnej a telesnej integrity (a ktorého výška závisí výlučne od "nastavených parametrov sociálneho

štátu"), nie je presvedčivé, ani spravodlivé. Vzhľadom k verejnoprávnemu charakteru osobitnej regulácie
sa nejaví ako vhodné preberať verejnoprávnu konštrukciu odškodňovania do rýdzo súkromnoprávnych
vzťahov.“52. Ohľadne námietok žalovaných 3/ a 4/ týkajúcich sa formulácie záväzku jednotlivých žalovaných
zaplatiť dlh spoločne a nerozdielne sa žiada uviesť, že v právnej praxi sa často vyskytujú také spoločné
záväzky, ktoré majú veľmi podobné znaky ako pasívna solidarita, avšak predmetom právnej úpravy

nie sú. Typickým prípadom náhrady škody na základe rôznych právnych titulov je spôsobenie škody
škodcom, ktorý je zároveň poistený pre prípad svojej zodpovednosti za škodu, a ak má poškodený
súčasne priamy nárok na náhradu škody voči poisťovateľovi škodcu (porovnaj § 823 Občianskeho
zákonníka). D., to je možné iba za podmienky, že priamy nárok poškodeného voči poisťovateľovi je
výslovne daný na základe osobitného právneho predpisu (§ 15 Zákona o povinnom zmluvnom poistení).

53. Podľa názoru súdnej praxe, v prípade kolízie práva poškodeného na náhradu škody proti škodcovi
a práva na plnenie od poisťovateľa nie je solidarita možná, pretože ide o dva rozdielne nároky. „Zatiaľ
čo nárok žalobcu voči škodcovi je nárokom na náhradu škody, nárok žalobcu na výplatu poistného
plnenia uplatnený voči žalovanej ako poisťovateľovi je originárnym nárokom na plnenie založeným
osobitným predpisom. Predpoklady dlžníckej solidarity v zmysle ustanovenia § 511 OZ nie sú teda
splnené, pretože ustanovenie § 438 ods. 1 OZ určuje solidaritu ako zásadu iba pre nároky na náhradu

škody a nevzťahuje sa na nároky na poistné plnenie, pre ktoré solidarita nie je stanovená ani iným
právnym predpisom.“ (rozsudok NS ČR zo 17. 12. 2009, sp. zn. 25 Cdo 895/2008).
54. V inom rozhodnutí Najvyšší súd ČR v rozoberaných súvislostiach dodal/argumentoval, že „v prípade,
keď má poškodený právo na plnenie ako proti škodcovi tak i proti jeho poisťovateľovi, avšak môže ich
dostať len raz, ide o situáciu nie ojedinelú v občianskoprávnych vzťahoch, keď jeden subjekt má nárok

na to isté plnenie proti dvom subjektom, pričom proti každému z nich z iného právneho dôvodu; proti
škodcovi ide o nárok z titulu náhrady škody, proti jeho poisťovateľovi ide o osobitné právo na plnenie,
za splnenie stanovených podmienok založené osobitným predpisom. Ich vzájomný vzťah je taký, že
v tom rozsahu, v akom splnil veriteľovi jeden z nich, zaniká dlh a tým aj povinnosť druhého. Ak sú obaja
žalovaní v jednom konaní, majú postavenie samostatných spoločníkov, nevzniká medzi nimi pasívna

solidarita a jedným súdnym rozhodnutím môže byť každý z nich zaviazaný na plnenie celého dlhu
veriteľovi, avšak vo výroku rozhodnutia musí byť vymedzený ich vzájomný vzťah (t. j. že plnením jedného
z nich zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého), lebo bez toho by sa u záväzku s deliteľným
plnením uplatnila pri súdnom výkone rozhodnutia zásada rovných podielov dlžníkov na celkovom dlhu
voči veriteľovi“ (rozsudok NS ČR z 24. 7. 2002, sp. zn. 25 Cdo 499/2002). Pre úplnosť treba na tomto

mieste uviesť, že slovenská súdna prax akceptuje rovnaké teoretické východiská ako zmieňuje staršia
prax Najvyššieho súdu ČR.
55. Naznačené právne vzťahy (rovnaký dlh existujúci na základe rôznych právnych titulov) označuje
teória pojmom „nepravá solidarita“, ako správne podotkli odvolatelia. Spoločným znakom pravej a
nepravej solidarity je predovšetkým to, že čiastkové (jednotlivé) záväzkové vzťahy majú relatívne

samostatnýcharakter(vovzťahuksolidariteplatíprincípplurality).Vprípadenepravejsolidarityvykazujú
tieto záväzky vyššiu mieru samostatnosti než
v prípade pravej solidarity. Ich spoločným znakom ale je, že veriteľ sa môže domáhať celého plnenia od
ktoréhokoľvek z dlžníkov, a ak dlh splní jeden z nich, povinnosť ostatných tým zanikne.
56. V zmysle týchto úvah nepovažoval krajský súd za nesprávnu formuláciu „spoločne a nerozdielne“

vo výroku rozsudku, aj keď v danom prípade tvrdený dlh žalovaných 2/, 3/ a 4/ vykazuje znaky nepravej
solidarity. Pokiaľ by súd použil výlučne formuláciu, že „plnením jedného z dlžníkov zaniká v rozsahu
plnenia dlh ostatných“, išlo by o vyjadrenie úplne rovnakého právneho dôsledku ako vykazuje formulácia
„spoločne a nerozdielne“.

57. Ani námietky týkajúce sa preferovania deleného záväzku pred solidárnym neobstoja, pretože aj
právna úprava priorizuje formu solidárneho záväzku (analogicky § 438 Občianskeho zákonníka).

58. Po vrátení veci na ďalšie konanie okresný súd primárne odstráni procesné nedostatky, na ktoré
poukázal odvolací súd (doručenie jednotlivých podaní žalovaným), pri rozhodovaní vo veci samej

bude v jednotlivostiach vychádzať z právneho názoru formulovaného/vysloveného krajským súdom
a dôsledne a zodpovedajúco osobitostiam súdenej veci (t. j. nie len všeobecne platnými úvahami/
postulátmi) odôvodnení jednotlivé sporné otázky.

59. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním senátu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:Proti tomuto uzneseniu dovolanie nie je prípustné.