Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, June 24, 2025

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 4Svk/10/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8022200242
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 06. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Prof. JUDr. Peter Potásch

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2025:8022200242.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu prof. JUDr.

PhDr. Petra Potáscha, PhD. a členov senátu JUDr. Moniky Valašikovej, PhD., LL.M. a JUDr.
Vlastimila Pavlikovského, v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): Združenie domových samospráv,
o. z., Rovniankova 1667/14, Bratislava, IČO: 31 820 174, právne zastúpený: Tkáč & Partners,
s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Hrnčiarska 29, 040 01 Košice, IČO: 53 929 691, proti
žalovanému: Okresný úrad Prešov, odbor opravných prostriedkov, Námestie mieru č. 3, Prešov, v
konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OU-PO-OOP3-2022/007886-05/HAM zo
dňa 08.03.2022, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti právoplatnému rozsudku Správneho súdu

v Košiciach č. k. PO-1S/27/2022-76 zo dňa 29. októbra 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Návrh na prerušenie kasačného konania sa zamieta.
II. Kasačná sťažnosť sa zamieta.
III. Účastníkom konania sa právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I. Priebeh administratívneho konania

1. Okresný úrad Levoča, odbor starostlivosti o životné prostredie rozhodnutím č. OU-LE-
OSZP-2021/001203-020/HE zo dňa 29.10.2019 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) podľa § 5 ods.

1 zákona č.525/2003 Z. z. o štátnej správe starostlivosti o životné prostredie a o zmene a doplnení
niektorých zákonov, v spojení s § 56 písm. b) zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na
životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj
„zákon EIA“), rozhodol podľa § 29 ods. 2, ods. 11 zákona EIA, že zmena navrhovanej činnosti „hnedá
Priemyselná zóna Levoča - Juh, rozšírenie funkčného využitia,“ navrhovateľa Mesto Levoča, sa nebude
posudzovať podľa zákona EIA a pre uvedenú činnosť je preto možné požiadať o povolenie podľa
osobitných predpisov. V súlade s § 29 ods. 13 zákona EIA určil podmienky pre eliminovanie a zmiernenie

vplyvovzmenynavrhovanejčinnostinaživotnéprostrediešpecifikovanévbodoch1.-7.prvostupňového
rozhodnutia.
2. Žalovaný rozhodnutím č. OU-PO-OOP3-2022/007886-05/HAM zo dňa 08.03.2022 (ďalej len
„napadnuté rozhodnutie“) tak, že odvolanie žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil.

II. Rozsudok správneho súdu

3. Správny súd v Košiciach (ďalej aj ako „správny súd“) rozsudkom PO-1S/27/2022-76 zo dňa 29.
októbra 2024 (ďalej aj ako „napadnutý rozsudok“) podľa ustanovenia § 190 zákona č. 162/2015 Z.
z. Správneho súdneho poriadku (ďalej aj ako „SSP“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal
preskúmania napadnutého rozhodnutia.4. Správny súd uviedol, že niet pochýb o tom, že zainteresovaná verejnosť v oblasti ochrany životného
prostredia má významné procesné práva v administratívnych konaniach v oblasti životného prostredia.
Ako akýkoľvek iný žalobca, aj zainteresovaná verejnosť je povinná uviesť v správnej žalobe všetky

náležitosti podľa § 182 SSP, vrátane dôvodov žaloby, z ktorých musí byť zrejmé, z akých konkrétnych
skutkových a právnych dôvodov považuje žalobca rozhodnutie za nezákonné. Nestačí iba všeobecné
tvrdenie o tom, že zákon bol porušený, resp. že sa žalobca s rozhodnutím orgánu verejnej správy sa
nestotožňuje. Za žalobné body nemožno podľa správneho súdu považovať prostý výpočet ustanovení
zákona, ktoré mal orgán verejnej správy porušiť (bez poukazu na konkrétne skutočnosti) ani všeobecné

tvrdenie o práve verejnosti na priaznivé životné prostredie.
5. Správny súd skonštatoval, že napadnuté rozhodnutie a prvostupňové rozhodnutie spĺňajú náležitosti
rozhodnutí v zmysle zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v platnom znení
(ďalej aj len „správny poriadok“), ako aj zákona o EIA a poskytujú dostatočný záver o tom, že v
rámci zisťovacieho konania bola oznámená zmena navrhovanej činnosti z hľadiska povahy a rozsahu
navrhovanej činnosti, miesta jej vykonávania a očakávaných vplyvov na životné prostredie a zdravie

obyvateľov, možnosti realizácie opatrení navrhnutých na odstránenie a zmiernenie nepriaznivých
dopadov navrhovanej činnosti na životné prostredie a zdravie obyvateľov, dostatočne vyhodnotená
orgánom verejnej správy a že táto zmena navrhovanej činnosti nemá negatívny vplyv na životné
prostredie a zdravie obyvateľov v danej lokalite. Správny súd ďalej uviedol, že žalobcova všeobecná
námietka nezákonnosti rozhodnutia, obsahujúca len tvrdenie žalobcu, podľa ktorého rozhodnutie je v

rozpore so zákonom, neobsahuje správnu úvahu, nemá správnu formu a obsah, avšak bez konkrétnej
skutkovej a právnej argumentácie vzťahujúcej sa k preskúmavanému konkrétnemu prípadu, žiadny
priestor takémuto prieskumu nedáva, a preto musí byť aj z tohto dôvodu vyhodnotená ako nedôvodná.
6. Správny súd uviedol, že z výrokovej časti prvostupňového rozhodnutia možno jasne, určitým a
zrozumiteľným spôsobom zistiť, že zmena navrhovanej činnosti sa nebude posudzovať podľa zákona

EIA a je možné preto požiadať o povolenie podľa osobitných predpisov a taktiež sú jasné, zrozumiteľné
a dostatočne určitým spôsobom uvedené podľa § 29 ods.13 zákona EIA podmienky na eliminovanie
alebo zmiernenie vplyvov zmeny navrhovanej činnosti na životné prostredie.
7. Pokiaľ žalobca v správnej žalobe namietal, že podmienky rozhodnutia podľa § 29 ods. 13 zákona EIA
vyplývajúce zo stanovísk verejnosti neboli zapracované medzi záväzné environmentálne opatrenia buď

vôbec alebo len nedostatočne, správny súd skonštatoval, že táto námietka bola všeobecne formulovaná.
8. Správny súd tiež poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR - sp. zn. 8Sžo/89/2014 z
23.02.2017, podľa ktorého občianske združenia a zainteresovaná verejnosť nemá právny nárok, aby ich
pripomienkam, ktoré podávajú v procese posudzovania vplyvov na životné prostredie, bolo vyhovené.
Podľa správneho súdu, neprijatie žalobcom navrhnutých zmierňovacích a eliminačných opatrení vo

výroku prvostupňového rozhodnutia by žalobca konkrétne namietal vtedy, ak by odôvodnene tvrdil a
preukázal, že práve a len tieto opatrenia sú spôsobilé účinným spôsobom zmierniť dopady zmeny
navrhovanej činnosti na životné prostredie, resp. ich eliminovať, a preto bolo nevyhnutné ich prijať.
Nestačilo len nesúhlasiť s ich neprijatím.
9. Správny súd uviedol, že k dôvodnosti žalobných námietok nepostačuje, ak žalobca s hodnotením

veci žalovaným nesúhlasil bez toho, aby uviedol konkrétne nedostatky majúce za následok rozpor
napadnutéhorozhodnutiasozákonom,resp.slogickouúvahou.Samotnýfakt,žezávery,naktorýchbolo
napadnuté rozhodnutie založené, nie sú v súlade s názormi žalobcu, nepreukazuje ich nezákonnosť.
10. K námietke žalobcu o porušení ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy spočívajúca v
nevykonaní konzultácií podľa § 63 zákona EIA - správny súd argumentoval tým, že žalobca v správnom

konaní netvrdil a nepreukázal konkrétne špecifické dôvody týkajúce sa povahy veci odôvodňujúce, že
vykonanie konzultácie by prispelo k objasneniu veci. Tiež poukázal na závery „rozhodnutia Najvyššieho
správneho súdu SR sp. zn. zo dňa 29.06.2023“ (pozn. kasačného súdu: zrejme sa jednalo o sp. zn.
6Svk/42/2022), kde najvyšší správny súd uviedol, že z obsahu § 63 zákona EIA nevyplýva, že by sa
konzultácie museli realizovať výslovne ústnou formou, ako aj na rozsudok Najvyššieho správneho súdu

SR sp. zn. 1Svk/5/2023, podľa ktorého nárok na ústne konzultácie žalobcovi neprináleží ani z čl. 6
ods. 5 smernice o EIA (Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/92/EÚ z 13. decembra 2011
o posudzovaní vplyvov určitých verejných a súkromných projektov na životné prostredie - ďalej aj ako
„smernica o EIA“). Správny súd tiež uviedol, že v čase, keď prebiehalo zisťovacie konanie, bolo účinné
ustanovenie § 65g zákona EIA, ktoré upravovalo postup správnych orgánov počas šírenia nákazlivej

choroby COVID-19, ktoré uprednostňovalo písomnú formu konania, na čo poukázal aj sám žalovaný v
odôvodnení svojho rozhodnutia.

III. Kasačná sťažnosť, vyjadrenie11. Proti rozsudku správneho súdu (bod 3. vyššie) podal žalobca (ďalej ako „sťažovateľ“) v zákonnej
lehote kasačnú sťažnosť podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP, v ktorej navrhol, aby kasačný súd napadnutý

rozsudok zrušil a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie.
12. Sťažovateľ namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia a tvrdil, že jeho pripomienky a
odvolacie námietky boli relevantné a konkrétne. V časti A. kasačnej sťažnosti namietal, že správny
súd kategorizoval jeho žalobnú legitimáciu podľa § 178 ods. 1 SSP, a nie podľa § 178 ods. 3 SSP,
čo spôsobilo, že správny súd nesprávne posúdil, aké záujmy sú chránené využitím správnej žaloby.

Sťažovateľ sa domnieva, že správny súd ho neuznal ako reprezentanta zainteresovanej verejnosti
ako ekologickú organizáciu a neaplikoval § 42 SSP. Tiež namietal, že správny súd nerešpektoval jeho
„samodefiníciu“ ako ekologickej organizácie.
13. V časti B. kasačnej sťažnosti sťažovateľ zaujal stanovisko, že ak sa správny súd domnieval, že
jeho námietky nie sú dostatočne konkrétne, mal využiť prostriedky podľa SSP, ktorými by vady podania
- spočívajúce v jeho nekonkrétnosti - odstránil. Nakoľko nedošlo k postupu podľa § 59 SSP, je podľa

sťažovateľa potrebné prezumovať, že správna žaloba bola zrozumiteľná. Sťažovateľ považoval za
nezákonný taký postup správneho súdu, ak meritórne rozhodol o žalobe tak, že túto zamietol pre
nezrozumiteľnosť.
14. Sťažovateľ v časti C. kasačnej sťažnosti napádal právne posúdenie námietky nepreskúmateľnosti
prvostupňového rozhodnutia a rozhodnutia žalovaného. Správny súd podľa neho nesprávne právne

posúdil dostatočnosť odôvodnenia, a to najmä z dôvodu absencie aplikácie § 11 a § 12 zákona č.
17/1992 Zb. o životnom prostredí (ďalej len „zákon o životnom prostredí“) vo vzťahu k zaťaženiu
územia a jeho možného ďalšieho zaťaženia. Podľa sťažovateľa prvostupňový orgán síce skonštatoval,
že výsledky zisťovacieho konania nepoukázali na predpokladané prekročenie medzných hodnôt, ale v
odôvodnení absentovala východzia hodnota jednotlivých medzných hodnôt a kvantifikované vyjadrenie,

či navrhovaná činnosť bude vplývať na jednotlivé časti životného prostredia (napr. na znečistenie
ovzdušia).
15. Sťažovateľ sa ohradil aj voči interpretácii správneho súdu k nekonkrétnosti jeho pripomienok v
administratívnom konaní tvrdiac, že ekologické organizácie nemajú hľadať chyby zámeru navrhovateľa,
či identifikovať negatíva zámeru, ale len uviesť stanovisko, ktoré sa má pri vyhodnocovaní zvážiť. Ďalej

tvrdil,ževpredmetnejvecisanevychádzalozjazykového,systematickéhoalogickéhovýkladuprávnych
noriem (§ 66 zákona EIA).
16. Sťažovateľ následne v kasačnej sťažnosti namietal závery správneho súdu o tom, že ním stanovené
podmienky, ktoré by mal prvostupňový orgán podľa § 29 ods. 13 zákona EIA v rozhodnutí uviesť, neboli
posudzované v kontexte § 17 zákona o životnom prostredí. Tieto požiadavky správny súd podľa žalobcu

zľahčoval rovnako ako zľahčoval obsah žaloby a dôslednosť pri postupe správnych orgánov. Tvrdil,
že ak by správne orgány uviedli v preskúmavaných rozhodnutiach úvahy takým spôsobom, ako ich
predpokladajú právne predpisy, bola by možná aj vecná a konkrétnejšia argumentácia.
17. V ďalšej časti argumentácie sa sťažovateľ ohradil voči záveru napadnutého rozsudku
odôvodňujúcemu nevykonanie konzultácií podľa § 63 zákona o EIA. Tvrdil, že konzultácie sú samostatný

inštitút, ktorý predstavuje dialóg medzi účastníkmi konania, preto nepostačuje, ak bol zachovaný postup
vyjadrenia sa k podkladom rozhodnutia podľa § 33 ods. 2 správneho poriadku. Poukazoval na čl. 6
- 8 smernice EIA, ktorá bola v plnom rozsahu prevzatá do § 66 zákona o EIA. Tvrdil, že formalistické
vysporiadanie sa s pripomienkami nespĺňa účel Smernice EIA.
18. Sťažovateľ zároveň navrhol, aby sa kasačný súd obrátil na Súdny dvor Európskej únie s

nasledujúcimi prejudiciálnymi otázkami:
„a. Či použitie § 42, § 177 ods. 2 a § 178 ods.3 SSP je obligatórne na žalobcu, ktorý je
zainteresovaniu verejnosťou ako naplnenie povinnosti súdneho orgánu členského štátu Aarhuského
dohovoru vyplývajúci z ustanovení čl. 3 ods. 4 v spojení s čl. 9 ods. 2 a ods. 3 Aarhuského dohovoru.
Žalobca žiada, aby spolu so prejudiciálnou otázkou boli Súdnemu dvoru EÚ zaslané stanovy ZDS

pre úplné posúdenie tejto otázky vo vzťahu konkrétne k žalobcovi v tejto konkrétnej žalobnej veci ako
dôkaz preukazujúci, že žalobca sám svojimi stanovami výslovne založil zmysel svojej existencie práve
vykonávanie práce ekologického spolku podľa Aarhuského dohovoru.
b. Či judikát NSS SR Č. 6Svk/14/2021 nie je faktickým obchádzaním pôsobenia rozsudku Súdneho
dvora EÚ Č.C-416/10 tým, že sa neúspechom sankcionuje ekologický spolok, ktorý len pôsobí podľa

Aarhuského dohovoru a spolieha sa na právo Európskej únie a vykonateľnosť rozsudkov Súdneho
dvora EÚ lebo práve už takúto snahu považuje za neprípustnú činnosť zainteresovanej verejnosti,
ktorú treba prostredníctvom neúspechu v žalobnej iniciatíve sankcionovať a teda efektívne nastaviť takú
rozhodovaciu prax, ktorá nehľadí na pôsobenie rozsudku SDEÚ C-416/ 10 či už ako názor najvyššejsúdnej autority EÚ ale ani nehľadí na jeho pôsobenie ako faktického výkladu práva EÚ. Iným slovom
žalobca tvrdí, že spôsob akým správne súdy s ním zaobchádzajú je systémovým riešením správnych
súdov, ako nerešpektovať názor Súdneho dvora EÚ - tým, že znefunkční zainteresovanú verejnosť,

ktorá sa na neho ako právny prameň systematicky odvoláva. Alebo inak - či nejde o interpretáciu
vnútroštátneho práva spôsobom neuznávania ekologických spolkov v priamom rozpore s Čl.3 ods.4
Aarhuského dohovoru v spojení s Čl.9 ods.2 Aarhuského dohovoru aj so špecifickým úmyslom a
následkom systematického nerešpektovania rozhodnutia Súdneho dvora EÚ Č. C-416/ 10. Právnou
vetou rozsudku SDEÚ C-416/ I O je totiž „záujmy a práva verejnosti na ochrane životného prostredia

majú (v prípade kolízie) prednosť pred vlastníckym právom a od neho odvodeným právom stavby" ale
aj právna veta „že prvoinštančný súd sa môže ale druhoinštančný súd sa musí obrátiť s prejudiciálnou
otázkou na Súdny dvor ohľadne výkladu práva EÚ" ; jeho neutralizácia teda spočíva v tom, že štát
neuznáva priamo spolky, ktoré sú nositeľom práv zainteresovanej verejnosti resp. neúspechom žaloby
štátsankcionujetakétospolkykeďzjavnouštátnoupolitikoumábyťpreferenciastavebníkovapotlačenie
činnosti ekologických spolkov; alternatívne spolky, ktoré sa snažia o vykonateľnosť uvedeného rozsudku

SDEÚ sú považované za zneužívačov práva, lebo sa snažia spôsobiť „škodu stavebníkom" - a to tým,
Že od súdov žiadajú vykonateľnosť a zohľadnenie uvedeného rozsudku Súdneho dvora EÚ; či procesne
že opakované žaloby smerujúce k tej istej prejudiciálnej otázke súd len z tohto dôvodu považuje za
„bezobsažné" a „bezúčelné".
c. Či procesný postup podľa správneho poriadku vo vzťahu ku konzultáciám zabezpečuje podrobné

dopredu známe pravidlá vyjadrovania k veci tak ako predpokladá čl. 6 ods. 5 Smernice o EIA.“
19. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zaujal stanovisko, že sťažovateľ v kasačnej sťažnosti
nekonkretizoval, s akými predpismi neboli preskúmavané rozhodnutia zosúladené. Ďalej odcitoval bod
50. napadnutého rozsudku, z ktorého podľa neho vyplýva, že správny súd považoval sťažovateľa za
zainteresovanú verejnosť. Sťažovateľ podľa žalovaného nešpecifikoval, ako napadnuté rozhodnutie

ohrozuje verejný záujem v oblasti životného prostredia, ale len všeobecne zdôrazňoval práva dotknutej
verejnosti v oblasti EIA.
20. K námietke týkajúcej sa konzultácii, žalovaný poukázal na § 65g ods. 1 zákona EIA upravujúci
postupu počas mimoriadnej situácie, núdzového stavu alebo výnimočného stavu vyhláseného
v súvislosti s ochorením COVID-19, ktorý výslovne predpokladá vykonanie úkonov písomne v

elektronickej alebo listinnej podobe. Poukázal na to, že mimoriadna situácia trvala počas celého
zisťovacieho konania.
21. Vzhľadom na uvedené žiadal žalovaný kasačnú sťažnosť zamietnuť.

IV. Konanie pred kasačným súdom

22. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v postavení kasačného súdu (ďalej len „kasačný
súd“ alebo „najvyšší správny súd“) preskúmal rozsudok správneho súdu v rozsahu podanej kasačnej
sťažnosti. Jeho právomoc a príslušnosť pre toto konanie a rozhodnutie je daná v § 101e ods. 2 zákona

č. 757/2004 Z. z. o súdoch a zmene a doplnení niektorých zákonov v účinnom znení a § 11 písm. h) SSP.
23. Kasačný súd s ohľadom na § 455 SSP nepovažoval za potrebné nariadiť vo veci pojednávanie a
rozhodol o kasačnej sťažnosti bez jeho nariadenia. Rozsudok bol vyhlásený verejne po oznámení dňa
vyhlásenia v súlade s § 137 ods. 4 SSP.
24. So zreteľom na § 439 ods. 1, § 442 ods. 1, § 443 SSP kasačný súd skonštatoval, že podaná kasačná

sťažnosť smeruje proti rozsudku, voči ktorému je prípustná, bola podaná oprávnenou osobou a včas.
25. Po preskúmaní napadnutého rozsudku správneho súdu a kasačnej sťažnosti, ako aj podkladového
materiálu, kasačný súd dospel k záverom, ktoré odôvodňuje v nasledovnom texte.

V. Právne predpisy a právne názory kasačného súdu

26. Podľa § 178 ods. 1 SSP, žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako
účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu
verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch.
27. Podľa § 29 ods. 2 zákona EIA, príslušný orgán na základe zámeru alebo oznámenia o zmene

navrhovanej činnosti vykoná zisťovacie konanie o posudzovaní navrhovanej činnosti k zámeru alebo
k oznámeniu o zmene navrhovanej činnosti a rozhodne, či sa predmet zisťovacieho konania bude
posudzovať podľa tohto zákona.28. Podľa § 63 ods. 1 zákona EIA, príslušný orgán pri posudzovaní vplyvov strategických dokumentov
alebo navrhovaných činností alebo ich zmien zabezpečí vykonanie konzultácií s povoľujúcim orgánom
alebo schvaľujúcim orgánom, rezortným orgánom, dotknutým orgánom, dotknutou obcou a dotknutou

verejnosťou, ktorá má možnosť zúčastniť sa konzultácií počas celého procesu posudzovania vplyvov.
29. Podľa § 64 zákona EIA, na konania podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom
konaní okrem:
a) konania podľa druhej a štvrtej časti zákona,
b) osobitosti konania podľa § 20 ods. 1 a 3,

c) upustenia od variantného riešenia podľa § 22 ods. 6,
d) určenia obcí, v ktorých bude zámer k nahliadnutiu podľa § 23 ods. 2,
e) určenia rozsahu hodnotenia a harmonogramu podľa § 30,
f) konfliktu záujmov podľa § 63a.
30. Podľa § 23 ods. 4 zákona EIA, rezortný orgán, povoľujúci orgán, dotknutý orgán a dotknutá obec
doručia písomné stanoviská k zámeru príslušnému orgánu do 21 dní od jeho doručenia; ak sa nedoručí

písomné stanovisko v uvedenej lehote, stanovisko sa považuje za súhlasné. Verejnosť môže doručiť
svoje písomné stanovisko k zámeru príslušnému orgánu do 21 dní od zverejnenia zámeru na webovom
sídle ministerstva alebo od zverejnenia oznámenia podľa odseku 3; písomné stanovisko sa považuje za
doručené, aj keď je doručené v stanovenej lehote prostredníctvom dotknutej obce.
31. Kasačný súd v súvislosti s kasačnou sťažnosťou v prvom rade poukazuje na to, že kvalita kasačnej

sťažnosti do značnej miery predurčuje obsah rozhodnutia kasačného súdu. Na jednej strane strohá
a všeobecná kasačná (žalobná) argumentácia vedie k vybaveniu kasačnej sťažnosti (žaloby) iba v
zodpovedajúcej - nízkej - miere detailov. Na strane druhej, rozsahovo hoci aj excesívna kasačná
sťažnosť, ktorá je však obsahovo nesúrodá, nedostatočne argumentačne konkrétna, príp. naopak,
vykazujúca vysokú mieru všeobecnosti a argumentačnej abstraktnosti, má za následok, že sa súd pri

„vysporiadaní“ takejto kasačnej sťažnosti obmedzí na podstatu veci a s jednotlivými námietkami sa
prípadnevysporiadaprostýmodkázanímnapríslušnúpasážodôvodneniapreskúmavanéhorozhodnutia
(k tomu pozri analogicky Rozsudky Najvyššieho správneho súdu českej republiky č. k. 1AS/132/2021-30
zo 15.07.2021, č. k. 1Afs/163/2021-52 z 12.10.2021 a č. k. 3Afs/284/2022-99 zo 14.04.2023). Bolo
by v rozpore so zásadou procesnej ekonómie, ak by mal súd reagovať na každé jednotlivé tvrdenie

sťažovateľa, obzvlášť pokiaľ už podstatu sťažovateľových námietok vysporiadala predchádzajúca
súdna,príp.správnaprieskumnáinštanciaapokiaľsťažovateľnepredkladáargumentáciutomutonázoru
konkurujúcu.
32. Súčasne najvyšší správny súd pripomína, že v konaní o kasačnej sťažnosti vystupuje ako inštancia
kasačná. Jeho úlohou teda nie je primárne preskúmať skutkové zistenia správnych orgánov a správnych

súdov, ale podrobiť hodnoteniu ich právne posúdenie veci, a to v spojení s právnymi názormi správneho
súdu.
33. Kasačná sťažnosť sťažovateľa je do podstatnej miery formulovaná vo všeobecnej rovine,
pričom značná časť kasačnej sťažnosti nesmerovala adresne voči napadnutému rozsudku alebo
preskúmavaným rozhodnutiam orgánov verejnej správy, ale venovala sa všeobecne vzneseným

námietkam voči činnosti konkrétnych orgánov a ich vrcholných predstaviteľov (nie však správnych
orgánov konajúcich v predmetnej veci), pričom súvis týchto námietok s predmetnou vecou nebol
sťažovateľom kvalifikovane špecifikovaný.
34. Podstatné námietky sťažovateľa sa týkali toho, že: (a) správna žaloba nebola vyhodnotená ako
žaloba zainteresovanej verejnosti a správny súd zamietol žalobu odkazujúc všeobecnú formuláciu

námietok bez toho, aby sťažovateľa vyzval na odstránenie vád žaloby, (b) správny súd nesprávne
posúdil arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia, neurčenie východiskových hodnôt v preskúmavaných
rozhodnutiach, (c) prvostupňový orgán nevykonal konzultácie.

Vyhodnotenie žalobnej legitimácie zo strany správneho súdu, nekonkrétnosť žalobných námietok

35. Sťažovateľ namietal, že jeho správna žaloba nebola vyhodnotená ako žaloba zainteresovanej
verejnosti. Tvrdil, že správny súd posúdil jeho žalobu podľa § 178 ods. 1 SSP. Kasačný súd sa s
uvedeným nestotožnil.
36. Z obsahu napadnutého rozsudku je zrejmé, že správny súd opakovane uvádzal, že sťažovateľ je
zainteresovanou verejnosťou (k tomu pozri napr. bod 50. napadnutého rozsudku). Sťažovateľ navyše

svoje tvrdenia o nesprávnom vyhodnotení jeho žalobnej legitimácie nepodoprel žiadnymi relevantnými
skutočnosťami. Zo skutočnosti, že jeho námietkam nebolo vyhovené, nie je totiž možné vyvodiť, že by
si správny súd nebol vedomý toho, že sa sťažovateľ identifikuje ako ekologická organizácia.37. Pokiaľ sťažovateľ tvrdil, že ekologické organizácie nemajú hľadať chyby zámeru navrhovateľa,
či identifikovať negatíva zámeru, ale len uviesť stanovisko, ktoré sa má pri vyhodnocovaní zvážiť, v
správnom súdnom konaní je potrebné zohľadniť aj § 178 ods. 3 SSP. V zmysle uvedeného ustanovenia,

je zainteresovaná verejnosť oprávnená podať správnu žalobu proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy
alebo opatreniu orgánu verejnej správy, ak tvrdí, že tým bol porušený verejný záujem v oblasti životného
prostredia. Inak povedané, ekologické organizácie síce v administratívnom konaní nepochybne môžu
predkladať svoje návrhy podnety, ktoré by mal podľa nich administratívny orgán zvážiť, ale na
zrušenieprávoplatnéhorozhodnutiavydanomvsprávnomkonaníjepotrebnéužkvalifikovanepreukázať

konkrétne porušenie zákona, resp. verejného záujmu. Nemôže sa jednať o hypotetickú, príp. ničím
nepodloženú všeobecnú úvahu, ktorá sa ani nevzťahuje na konkrétne skutkové a právne okolnosti tej-
ktorej veci.
38. Správny súd je viazaný včas uplatnenými žalobnými námietkami a je úlohou žalobcu tieto v
správnej žalobe dostatočným spôsobom vymedziť. Kasačný súd konštatuje, že uvedené východiská sú
aplikovateľné tak pri žalobcovi so žalobnou legitimáciou podľa § 178 ods. 1 SSP, ako aj podľa § 178

ods. 3 SSP. Aj v prípade namietaného porušenia verejného záujmu v oblasti životného prostredia musí
byť žaloba dostatočne konkrétna po skutkovej aj právnej stránke, nestačí len všeobecný nesúhlas s
postupom správnych orgánov.
39. Správny súd tiež nebol v kontexte predmetnej veci povinný sťažovateľa vyzývať na formulovanie
účinnej žalobnej argumentácie. Jeho správna žaloba totiž nepochybne žalobné dôvody obsahovala,

preto táto nemala vady, ktoré by predpokladali aplikáciu postupu na odstránenie vád žaloby. Zo správnej
žaloby bolo zrejmé, čoho sa sťažovateľ domáha, keď tento žiadal zrušenie napadnutého rozhodnutia,
ako aj vymedzenie dôvodov, od ktorých túto svoju požiadavku sťažovateľ (ako žalobca v konaní pred
správnym súdom) odvodzoval. Nie je však úlohou správneho súdu poskytovať jednému z účastníkov
konania „právnu inštruktáž“ k tomu, akým spôsobom má upraviť alebo (pre)formulovať žalobné body

(ak správna žaloba žalobné body obsahuje) tak, aby bolo jeho námietkam vyhovené. Takýto postup
by bol v rozpore s viacerými ústavnoprávnymi aj procesnými zásadami, osobitne s princípom rovnosti
účastníkov konania.
40. Nad rámec uvedeného kasačný súd dodáva, že garanciou kvalifikovanej argumentácie v správnom
súdnictve by malo byť už aj pravidlo obligatórneho právneho zastúpenia, ktoré sa uplatňuje aj v prípade

žaloby podanej zainteresovanou verejnosťou.
41. Z vyššie uvedených dôvodov je predmetný okruh kasačných námietok nedôvodný.

Odôvodnenie preskúmavaných rozhodnutí
42. Čo sa týka námietky sťažovateľa o nedostatočnom odôvodnení preskúmavaných rozhodnutí,

kasačný súd sa oboznámil s administratívnym spisom, prvostupňovým rozhodnutím a napadnutým
rozhodnutím, pričom musí konštatovať, že neidentifikoval nepreskúmateľnosť založenú nedostatočným
odôvodnením týchto rozhodnutí. V súvislosti s touto námietkou je potrebné dať do pozornosti, že do
práva na spravodlivý proces zároveň nepatrí právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil s jeho
právnymi názormi a ani právo na to, aby bol účastník konania pred súdom úspešný, teda aby bolo

rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi.

43.Kasačnýsúdsastotožnilskonštatovanímsprávnehosúduotom,žesťažovateľjednaksvoježalobné
námietky o nepreskúmateľnosti týchto rozhodnutí vzniesol vo všeobecnej rovine, keď neuvádzal,
s ktorými konkrétnymi námietkami sa správne orgány mali vysporiadať inak, resp. nešpecifikoval

nezákonnosť ich správnej úvahy v tomto kontexte. Napriek tomu správny súd, ako aj kasačný súd
preskúmavané rozhodnutia podrobili kontrole ich preskúmateľnosti. Kasačný súd konštatuje, že v
preskúmavaných rozhodnutiach boli pripomienky sťažovateľa v odôvodnení uvedené a zároveň aj to,
ako sa v podstatnom s nimi správne orgány vysporiadali (osobitne na str. 17 - 19 prvostupňového
rozhodnutia, str. 6 - 10 napadnutého rozhodnutia).

44. Vzhľadom na to, že sťažovateľ v kasačnej sťažnosti tiež naznačoval, že správny súd sa náležite
a v súlade so zákonom nevysporiadal so všetkými podstatnými a pre vec relevantnými námietkami,
túto námietku tiež kasačný súd preskúmal. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku podľa kasačného
súdu dostatočne vyplývajú skutočnosti a právne dôvody, ktoré viedli správny súd k právnemu záveru
o nedôvodnosti podanej žaloby, čo je v súlade s procesnými požiadavkami vyjadrenými v § 139 SSP.

Správny súd sa riadne vysporiadal s tými kľúčovými námietkami sťažovateľa, ktoré v správnej žalobe
dostatočne odôvodnil.
45. K parciálnej námietke sťažovateľa týkajúcej sa toho, že v kontexte vád odôvodnenia nebolo
prihliadané na ustanovenia § 11 a § 12 zákona o životnom prostredí (k tomu pozri aj bod 14 tohtorozsudku),poukazujekasačnýsúdnasprávnysúdnarozsudokNajvyššiehosprávnehosúduSR-sp.zn.
6Svk/10/2024, z ktorého vyplýva: „K odkazu žalobcu na § 12 zákona č. 17/1992 Zb. najvyšší správny súd
uvádza, že podobne ako pri § 11 zákona č. 17/1992 Zb., ide o všeobecné východiská..., ktoré rovnako

ako aj § 17 a § 18 zákona č. 17/1992 Zb. vo svojej samotnej podstate v sebe zahŕňajú princíp únosnej
záťaže, princíp uvážlivého hospodárenia s prírodnými zdrojmi, princíp prevencie, princíp obozretnosti,
princíp minimalizácie zásahov do životného prostredia, princíp priamej zodpovednosti, princíp sanácie a
obnovy. Tieto východiská je však nevyhnutné chápať v kontexte na konkrétnu realizovanú činnosť a jej
možné dopady na stav životného prostredia. V tomto smere zásadnú úlohu plnia dotknuté orgány, ktoré

sa v rámci svojej pôsobnosti vyjadrujú ku konkrétnemu zámeru a jeho možným dopadom na jednotlivé
zložky životného prostredia, ktoré tieto orgány štátnej správy zastupujú a chránia.“.
46. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti exemplifikatívne poukázal na absenciu medzného kritéria vo
vzťahu k znečisteniu ovzdušia. Kasačný súd uvedené verifikoval a konštatuje, že jednak prvostupňové
rozhodnutie na str. 23 konštatuje, že predpokladaná zmena navrhovanej činnosti identifikované vplyvy
na ovzdušie nemení, tiež zo stanoviska príslušného orgánu na úseku štátnej správny ochrany ovzdušia

uvedeného na str. 4 prvostupňového rozhodnutia vyplýva, že hala M4 je evidovaná ako stredný zdroj
znečisťovania a že každú zmenu zdroja znečisťovania ovzdušia je potrebné hlásiť.
47. Kasačnému súdu je tiež známe, že iný senát tunajšieho súdu pri obdobnej námietke dospel k
záveru, že „Vzhľadom na skutočnosť, že medzné hodnoty vyplývajú priamo z osobitných predpisov a
nie sú výsledkom výpočtu, správnej úvahy, dokazovania či iného postupu správneho orgánu v konaní,

absencia uvedenia týchto medzných hodnôt v odôvodnení rozhodnutia nespôsobuje nezákonnosť
rozhodnutia.“ (rozsudok Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 2Svk/14/2023 zo dňa 21.02.2025). V
tu posudzovanej veci je podstatné to, že sa preskúmavané rozhodnutia týkajú zmeny navrhovanej
činnosti spočívajúcej v rozšírení funkčného využitia „Hnedej priemyselnej zóny Levoča - Juh“,
pričom predmetom zmeny navrhovanej činnosti nebolo vykonanie stavebnej činnosti, ale rozšírenie

určenia hnedej priemyselnej zóny a prevádzky na tavenie - vrátane zlievania zliatin (legovania)
neželezných kovov - okrem kovov vzácnych, resp. spresnenie plošného rozsahu vymedzenia hnedej
priemyselnejzóny.Pretovkontextepredmetnejveci,absenciamedznýchhodnôtvžalobounapadnutých
rozhodnutiach orgánov verejnej správy nespôsobuje ich nepreskúmateľnosť, resp. nezákonnosť, ktorá
by mala viesť k vyhoveniu žalobe (k tomu pozri napr. aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky - sp. zn. 10Sžo/81/2016 zo dňa 23. augusta 2017: „V danej súvislosti odvolací súd dáva
do pozornosti rozhodnutie najvyššieho súdu publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a
rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 103/2011, v zmysle ktorého je neúčelné a nehospodárne
formálne zopakovanie administratívneho konania, ak pre účastníka vo vzťahu k skutkovej stránke
veci nepredstavuje reálnu možnosť dosiahnuť rozhodnutie v jeho prospech ...“, príp. „Je neúčelné

a nehospodárne formálne zopakovanie administratívneho konania, ak pre účastníka vo vzťahu k
skutkovej stránke veci nepredstavuje reálnu možnosť dosiahnuť rozhodnutie v jeho prospech a za
takýchto okolností platí, že nie každé porušenie procesného predpisu má za následok porušenie práv
účastníka konania.“ (R 103/2011 - judikát odkazovaný vo vyššie citovanom rozhodnutí Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky) alebo napr. uznesenie Ústavného súdu SR z 19. apríla 2016, sp. zn. III.

ÚS 245/2016 - Správne súdnictvo v systéme právneho štátu nemá slúžiť naprávaniu nezákonnosti vo
verejnej správe bez akéhokoľvek zreteľa na dopad eventuálne zistenej nezákonnosti na subjektívno-
právnu pozíciu dotknutého, ale účinnej ochrane subjektívnych práv fyzickej osoby alebo právnickej
osoby, voči ktorej je verejná správa v jednotlivom prípade vykonávaná. Uvedené platí analogicky/
primerane aj vo vzťahu k zainteresovanej verejnosti a verejnému záujmu, ktorý táto chráni na úseku

životného prostredia.
48. Pokiaľ sťažovateľ uvádzal, že rozhodnutia správnych orgánov v predmetnej veci nevymedzili
konkrétne podmienky, ktoré eliminujú alebo zmierňujú vplyv na životné prostredie vo výrokovej časti
prvostupňového správneho rozhodnutia i napriek tomu, že to zákon o EIA výslovne ukladá, vyhodnotil
najvyšší správny súd ako nedôvodnú, keď z obsahu prvostupňového správneho rozhodnutia je zrejmé,

že takéto podmienky/pripomienky predmetné rozhodnutie obsahuje, tieto súd dostatočne určité. V tejto
otázke sa kasačný súd stotožňuje s posúdením veci zo strany správneho súdu.

K dodržaniu práv v súvislosti s konzultáciami
49. Čo sa týka nevykonania konzultácií podľa § 63 zákona EIA, s touto námietkou sa správny

súd dostatočne vysporiadal v bodoch 64. - 66. napadnutého rozsudku, pričom svoju argumentáciu
podporil aj ustálenou rozhodovacou činnosťou kasačného súdu (pokiaľ správny súd poukázal na závery
„rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. zo dňa 29.06.2023“, zrejme sa jednalo o sp. zn.
6Svk/42/2022 - pozn. kasačný súd). Na toto posúdenie kasačný súd odkazuje a stotožňuje sa s ním.Osobitne zdôrazňuje odkaz na právne závery v rozsudku Najvyššieho správneho súdu SR - sp. zn.
1Svk/5/2023,ktorýpoukázalnato,žeprávnyzáverotom,ženiejedanápovinnosťrealizovaťkonzultácie
výlučne prezenčne, vyplýva aj z čl. 6 ods. 5 smernice EIA, prípadne z čl. 6 ods. 7 Aarhuského dohovoru

(uvedené závery z ústavnoprávneho hľadiska preskúmal aj ústavný súd - pozri uznesenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky - sp. zn. I. ÚS 621/2024 zo dňa 21. novembra 2024). V tomto kontexte bola
relevantná aj argumentácia správneho súdu, ktorý poukázal na to, že sťažovateľ nijak nepreukázal, aké
konkrétne argumenty chcel predložiť na ústnej konzultácii, ktoré argumenty nemohol predložiť tým, že
nebol prizvaný na ústne konzultácie.

50. Kasačný súd tiež poukazuje na východiská uvedené v rozsudku tunajšieho súdu - sp. zn.
3Svk/4/2023 zo dňa 28. marca 2024, v ktorom sa uvádza, že úvodné ustanovenia novely č. 2014/52/
EÚ smernice EIA konzultácie v zisťovacom konaní len odporúčajú ako „dobrý správny postup“ (bod
29). Vzhľadom na to, že zákon EIA a ani smernica EIA v zisťovacom konaní výslovne nepredpokladajú
vykonanie konzultácií, ktoré sú až inštitútom posudzovania vplyvov na životné prostredie v prípade,
že príslušný orgán tieto v zisťovacom konaní nevykonal, nemožno uvedené považovať za nezákonný

postup. Konzultácie v zmysle § 63 zákona EIA sú v dispozícii konajúceho správneho orgánu, ktorý v
konkrétnom prípade na základe správneho uváženia zváži vhodnosť ich vykonania. Uvedené závery
z ústavnoprávneho hľadiska preskúmal aj ústavný súd (k tomu pozri aj uznesenie Ústavného súdu
Slovenskej republiky - sp. zn. II. ÚS 472/2024 zo dňa 3. októbra 2024).
51. S poukazom na vyššie uvedené, námietka sťažovateľa týkajúca sa nevykonania konzultácií, bola

kasačným súdom vyhodnotená tiež ako nedôvodná.

V. Záverečné zhodnotenie a odôvodnenie rozsudku v časti trov a návrhu na predloženie prejudiciálnych
otázok

52.Popreskúmanípodanejkasačnejsťažnostikasačnýsúdkonštatuje,ženámietkyuvedenévkasačnej
sťažnosti neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Z uvedeného dôvodu
kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol
53. K návrhu na predloženie prejudiciálnych otázok, ktorý návrh kasačný súd v súlade s § 100 ods. 1
písm. c) SSP posúdil aj ako návrh na prerušenie kasačného konania, najvyšší správny súd konštatuje,

že sám nevzhliadol potrebu predloženia žiadnej z troch sťažovateľom formulovaných prejudiciálnych
otázok. Zo strany sťažovateľa navrhované prejudiciálne otázky neboli dostatočne konkrétne, keď sa
týkali jeho tvrdení, že aplikačná prax v Slovenskej republike nevychádza z eurokonformného výkladu.
54. Prvá sťažovateľom formulovaná otázka nekorešponduje s tu prejednávanou vecou, nakoľko
predmetné ustanovenia SSP boli správnym súdom aplikované. Druhá sťažovateľom formulovaná otázka

je skôr vyjadrením názoru sťažovateľa, ale kasačný súd v nej neidentifikoval konkrétny presah k aplikácii
práva Európskej únie. Poukaz na uznesenie Najvyššieho správneho súdu SR - sp. zn. 6Svk/14/2021,
ktorý v predmetnej veci správny súd ani neaplikoval (a vec meritórne prejednal), je tiež irelevantný. Vo
vzťahu k ústnym konzultáciám sťažovateľ namietal „procesný postup podľa správneho poriadku“, čo
nemožno považovať za dostatočne vymedzenú otázku na iniciovanie konania pred Súdnym dvorom

Európskej únie. V otázke konzultácii kasačný súd poukazuje aj na právne závery a judikatórne
východiská uvedené v predchádzajúcej časti tohto rozsudku.
55. Za týchto okolností kasačný súd dospel k záveru, že nie je daný dôvod na iniciovanie konania pred
Súdnym dvorom Európskej únie v režime článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie.
56. O trovách kasačného konania rozhodol najvyšší správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení

s § 467 ods. 1 SSP. Sťažovateľ v kasačnom konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov
kasačného konania prislúcha len v prípadoch, ak to možno spravodlivo požadovať a po splnení zákonom
stanovených podmienok len výnimočne (§ 168 SSP), ktoré okolnosti podľa obsahu súdneho spisu
nenastali. S ohľadom na uvedené kasačný súd účastníkom konania právo na náhradu trov kasačného
konania nepriznal.

57. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom kasačného súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 463 SSP a § 139
ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.