Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, June 25, 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5CdoR/14/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3121206185
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Kolcun

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:3121206185.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Kolcuna, PhD. a

členiek senátu JUDr. Jany Bajánkovej a JUDr. Eriky Zajacovej vo veci starostlivosti súdu o maloletého
L. C., narodeného XX. Y. XXXX, zastúpeného kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a
rodiny Trenčín, dieťa matky Q. W. T.C., nar. XX. U. XXXX, O. U., P. U. XXX, zastúpenej advokátom JUDr.
Martinom Bartkom a advokátkou JUDr. Silviou Bartkovou, obaja konajúci prostredníctvom združenia
ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA JUDr. Martin BARTKO - JUDr. Silvia BARTKOVÁ, Trenčín, Piaristická
6667 a otca L. C., narodeného XX. B. XXXX, P., B.X. XXXX/XX, zastúpeného advokátom Mgr. Petrom
Hargašom, Bratislava, Košická 56 o návrhu matky na zvýšenie vyživovacej povinnosti k maloletému

dieťaťu a o návrhu otca na zníženie vyživovacej povinnosti k maloletému dieťaťu, vedenej na Okresnom
súde Trenčín pod sp. zn. 31P/92/2021, o dovolaní otca proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 28.
marca 2024 sp. zn. 14CoP/45/2024, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie z a m i e t a.

Žiaden z účastníkov n e m á n á r o k na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Trenčín (ďalej v texte „okresný súd“ alebo „prvoinštančný súd“) rozsudkom z 24. októbra
2023 č. k. 31P/92/2021-497 rozhodol tak, že:

„I. Otcovi dieťaťa sa zvyšuje vyživovacia povinnosť k maloletému L. C. za obdobie od 01. 09. 2021 do
31. 10. 2022 z doterajších 120 eur mesačne na 250 eur mesačne, a za obdobie od 01. 08. 2023 naďalej
z doterajších 120 eur mesačne na 250 eur mesačne, ktoré je otec prispievať k rukám matky vždy do
15. dňa v mesiaci vopred.
II. Vyživovacia povinnosť otca k maloletému L. C. za obdobie od 01. 11. 2022 do 31. 07. 2023 zostáva
nezmenená vo výške 120 eur mesačne.
III. Dlh na výživnom za obdobie od 01. 09. 2021 do 31. 10. 2023 vo výške 2.210 eur súd povoľuje otcovi

splácať k rukám matky popri bežnom výživnom v mesačných splátkach po 62 eur, s účinnosťou od
nasledujúceho mesiaca po právoplatnosti tohto rozsudku až do úplného vyrovnania tak, že omeškanie
s plnením jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia.
IV. Návrh otca na zníženie vyživovacej povinnosti k maloletému L. sa zamieta.
V. Týmto sa v časti výživného na maloletého L. C.H. zmeňuje rozsudok Okresného súdu Trenčín č.
k. 34P/227/2016-420 zo dňa 05. 04. 2017 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k.
6CoP/52/2017-444 zo dňa 26. 09. 2017.

VI. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.“
1.1. Matka maloletého dieťaťa svojím návrhom žiadala, aby okresný súd rozhodol o zvýšení vyživovacej
povinnosti otca k maloletému zo sumy 120 eur na sumu 300 eur mesačne s účinnosťou od 01. 09.
2021. Svoj návrh odôvodnila tým, že vyživovacia povinnosť otca od roku 2017 nebola menená. Maloletýnastúpil dňa 01. 09. 2021 na povinnú školskú dochádzku, stravuje sa v školskej jedálni a navštevuje
školský klub detí. Matka mala zvýšené náklady so zakúpením nevyhnutných potrieb do školy. Došlo tak
k zmene pomerov, ktorá plne odôvodňuje zvýšenie výživného.

1.2. Otec dieťaťa na pojednávaní dňa 07. 06. 2022 predniesol návrh na zníženie jeho vyživovacej
povinnosti zo sumy 120 eur na sumu 70 eur mesačne s účinnosťou od 07. 06. 2022. Návrh odôvodňoval
tým, že má vysoké výdavky na cestovanie za synom. Neskôr v písomnom podaní žiadal, aby okresný
súd rozhodol o znížení jeho vyživovacej povinnosti na sumu 60 eur s účinnosťou od 01. 11. 2022, odkedy
bol otec evidovaný ako uchádzač o zamestnanie.

1.3. Okresný súd vykonal dokazovanie, ktorým mal za preukázané, že vyživovacia povinnosť k
maloletému nebola upravovaná viac než 6 rokov. Tiež mal súd za preukázané, že zmena pomerov, akú
má na mysli § 78 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj ako
„Zákon o rodine“) nastala na strane všetkých účastníkov konania a predovšetkým na strane maloletého,
ktorý mal v čase poslednej úpravy výživného 22 mesiacov. Odvtedy maloletý začal navštevovať školu,
pričom v súčasnosti je už žiakom 3. ročníka. Maloletému pribudli aj zdravotné problémy, navštevuje dve

ambulancie. V tejto súvislosti sa súd stotožnil s matkou, ako aj s názorom kolízneho opatrovníka, že k
veľmi výraznej zmene pomerov z hľadiska justičnej praxe u maloletého došlo, nakoľko všetky výdavky
na pokrytie odôvodnených potrieb sú nepomerne vyššie ako na batoľa vo veku 22 mesiacov. K zmene
pomerov došlo aj na strane rodičov. Matka bola v čase poslednej úpravy vyživovacej povinnosti na
rodičovskej dovolenke, odvtedy za rozhodné obdobie pracovala. Pri rozhodovaní boli zohľadnené jej

príjmy, ako aj celkové majetkové pomery, ako aj tá skutočnosť, že kúpila pozemok so svojím manželom
a predala auto. Čiže zmenu pomerov možno skonštatovať aj na jej strane. Je potrebné poukázať na
to, že vyživovaciu povinnosť majú obidvaja rodičia, čo vyplýva z ustanovení Zákona o rodine. Avšak
matka, nakoľko má dieťa zverené do osobnej starostlivosti, kompenzuje prevažnú časť tejto vyživovacej
povinnosti z hľadiska justičnej praxe svojou osobnou starostlivosťou. Matka tiež poberá aj daňový bonus

aj rodinný prídavok, ktorý má slúžiť na doplnenie príjmu pre dieťa. Súd v rámci dokazovania skúmal aj
výdavky matky na maloletého, ktoré na výzvu súdu preukázala predložením výpisov z bankového účtu,
ktorý je vedený na meno manžela matky. Tento so zverejnením úplných výpisov z účtu nesúhlasil, a z
tohto dôvodu súd akceptoval, že matka na základe žiadosti svojho manžela v predložených výpisoch z
účtov zanonymizovala údaje týkajúce sa jeho osoby, pretože manžel matky dieťaťa nie je účastníkom

tohto konania. Preto súd v celom rozsahu nevyhovel návrhu matky na zvýšenie vyživovacej povinnosti,
nakoľko treba hľadieť aj do budúcna, kedy bude potrebné opätovne zvyšovať vyživovaciu povinnosť k
maloletému v súvislosti s jeho vekom a odôvodnenými potrebami. Pokiaľ ide o otca, aj na jeho strane
došlo k zmene pomerov. V čase poslednej úpravy výživného bol jeho príjem cca 702 eur, vlastnil dva
byty. Na strane otca došlo k zmene pomerov tak, že súd zmenil výšku jeho vyživovacej povinnosti k

maloletému počas troch rôznych období, kedy v dvoch obdobiach toto výživné zvýšil a v jednom období
mal súd na základe vykonaného dokazovania za to, že táto vyživovacia povinnosť by mala zostať v
nezmenenej výške. Prvé obdobie je od 01. 09. 2021 do 31. 10. 2022, kedy otec vykonával podnikateľskú
činnosť, v tomto období odpredal aj byt, z ktorého mal finančné prostriedky, ktoré deklaroval, že za 12
mesiacov minul na svoje koníčky, bez ohľadu na to, že dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni

svojich rodičov. Pri určení výšky vyživovacej povinnosti za toto obdobie, súd prihliadal aj na to, že otec
musí za synom cestovať, pričom musí vynakladať financie na pohonné hmoty na to, aby si uplatnil
svoje rodičovské práva a videl maloletého. Druhé obdobie, kedy súd zvýšil vyživovaciu povinnosť, bolo
obdobie od 01. 08. 2023 naďalej, kedy otec znova svoju podnikateľskú činnosť obnovil. Otec ako rodič
musí vynakladať všetky sily na to, aby si dokázal riadne plniť vyživovaciu povinnosť k maloletému synovi

a je pravdou, že otec síce deklaroval zdravotné problémy, ale de facto ich riadnymi lekárskymi správami,
z ktorých by vyplývali jeho zdravotné problémy a finančné problémy s tým súvisiace, súdu nepreukázal.
Opätovneajpritomtoobdobísúdzohľadniltúskutočnosť,žeoteccestujezasynom.Zatietodveobdobia
teda súd zvýšil vyživovaciu povinnosť otca tak ako bolo odôvodnené. Od 01. 11. 2022 do 31. 07. 2023
zostáva výživné nezmenené, lebo v tomto období otec bol aj práceneschopný a bol aj nezamestnaný.

Vyčíslený dlh za obdobie od 01. 09. 2021 do 31. 10. 2023 (14 mesiacov x 130 plus 3 mesiace x 130)
súd otcovi povolil splácať popri bežnom výživnom v mesačných splátkach po 62 eur tak, aby celý dlh
bol splatený v období do 36 mesiacov v zmysle konštantnej judikatúry.
1.4. Prvostupňový súd návrh otca na zníženie výživného zamietol, nakoľko súd nevzhliadol dôvody na
jeho zníženie. Súd vykonaným dokazovaním zistil, že otec v konaní deklaroval oveľa vyššie príjmy ako

boli jeho výdavky. Navyše otec predal byt, pričom takto získané financie minul na svoje koníčky a na
šport. Pokiaľ otec má zvýšené výdavky v súvislosti so svojím aktuálnym stavom, na to aby ich súd zobral
pri dokazovaní do úvahy, bol otec povinný tieto výdavky riadne preukázať, čo však neurobil. Otec taktiež
počas konania menil svoje vyjadrenia týkajúce sa výšky jeho vyživovacej povinnosti, keď túto najskôržiadal znížiť, potom nezmeniť jej výšku, a preto aj z uvedeného dôvodu má súd za to, že otec dieťaťa je
schopnýplniťsivyživovaciupovinnosťvpôvodnestanovenejvýškezaobdobieod01.11.2022do31.07.
2023, v ktorom období bol otec práceneschopný, ako aj vedený v evidencii uchádzačov o zamestnanie.

1.5. Prvostupňový súd vec právne posúdil podľa ustanovenia § 62 ods. 1, 2, 3, 4, 5; § 75 ods. 1; § 78
ods. 1 - 3 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine (ďalej ako „Zákon o rodine“). O trovách rozhodol v zmysle §
52 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilného mimosporového poriadku (ďalej „CMP“), podľa ktorého žiaden z
účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ak tento zákon neustanovuje inak.

2. Proti vyššie uvedenému rozsudku prvostupňového súdu podal odvolanie otec. O odvolaní bolo
rozhodnuté rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej v texte „odvolací súd“) z 28. marca 2024 sp.
zn. 14CoP/45/2024 tak, že odvolací súd výrokom I. potvrdil rozsudok Okresného súdu Trenčín č. k.
31P/92/2021-497 zo dňa 24. októbra 2023 a výrokom II. rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok
na náhradu trov odvolacieho konania.
2.1. Odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie otca maloletého nebolo dôvodné, preto rozsudok

okresného súdu potvrdil cez úpravu v § 387 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
(ďalej len „CSP“) ako vecne správne rozhodnutie. Odvolací súd tiež konštatoval, že odôvodnenie
rozhodnutia súdu prvej inštancie je vecne správne a v jednotlivostiach naň poukázal. Z uvedených
dôvodov sa v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP v spojení s § 2 ods. 1 CMP).

2.2. Odvolací súd za aplikácie § 380 ods. 2 CSP v spojitosti s § 67 CMP z úradnej povinnosti
predovšetkým posudzoval, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/
ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v
konaní, ktoré prechádzalo rozhodnutiu vo veci a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého
súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre

zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a) CSP.
2.3. V posudzovanom prípade súd prvej inštancie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie dokazovaním
riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj podrobne a
presvedčivo odôvodnil. Okolnosti namietané otcom v odvolaní nemajú za následok úvahu odvolacieho
súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou súdu prvej inštancie.

2.4. Odvolacie námietky otca vo svetle skutočností plynúcich z obsahu spisového materiálu odvolací
súd nevyhodnotil ako opodstatnené. Čo sa týka zmeny pomerov uviedol, že medzi najčastejšie dôvody
zmeny pomerov možno zaradiť uplynutie dlhšieho obdobia od poslednej úpravy vyživovacej povinnosti,
ďalejpodstatnázmenazárobkovýchmožnostíaschopnostípovinnéhorodiča,prípadneirodiča,ktorému
jedieťazverenédovýchovy,pribudnutie,čiukončenievyživovacejpovinnosti,ktorábolazohľadňovanáv

čase posledného rozhodnutia, u detí nastúpenie ďalšej, vyššej formy štúdia, zabezpečujúcej prípravu na
budúce povolanie, zmena zdravotného stavu a iné. V zmysle ustálenej súdnej praxe sa za opodstatnenú
zmenu pomerov považuje aj zmena v dôsledku plynutia času (v zásade nastáva uplynutím troch rokov
od poslednej úpravy, ak súčasne nenastali iné relevantné skutočnosti), pretože maloleté dieťa rastie
a vyvíja sa, s čím sú spojené zvýšené výdavky. Poukázal na to, že pri určení vyživovacej povinnosti

sa prihliada na všeobecné hľadiská, ktorými sú predovšetkým odôvodnené potreby dieťaťa, ktoré
môžu byť rôzne a sú závislé predovšetkým od veku, zdravotného stavu dieťaťa, od jeho fyzickej a
duševnej vyspelosti, spôsobu obsahu jeho prípravy na jeho budúce povolanie a pod. Rozhodujúce
sú aj reálne zárobkové možnosti, schopnosti a majetkové pomery každého z rodičov, ktoré sú dané
nielen subjektívnymi vlastnosťami, ale aj okolnosťami objektívneho charakteru a osobitne poukázal na

ustanovenie § 75 ods. 1 veta druhá Zákona o rodine, ktorý zakotvuje, že na schopnosti, možnosti
a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu
výhodnejšieho zamestnania, zárobku alebo majetkového prospechu. Súd tiež prihliadne aj na to, ktorý
z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará.
2.5. Odvolací súd skonštatoval, že okresný súd vo svojom rozhodnutí správne vychádzal z toho, že

vyčíslenie výdavkov dieťaťa má predstavovať vyčíslenie všetkých pravidelných a nepravidelných potrieb
na dieťa tak, aby bola jednoznačne určiteľná. Medzi tieto náklady patria bývanie, stravovanie, ošatenie,
hygienické potreby a drogéria, zdravotná starostlivosť, školské potreby a náklady súvisiace s plnením
školskej dochádzky, preprava dieťaťa, poplatky za záujmovú činnosť, prípadne primerané náklady na
mobilný telefón. Pri určovaní konkrétneho rozsahu výživného preto správne okresný súd vychádzal

predovšetkým z toho, aká peňažná suma mesačne je potrebná na úhradu odôvodnených potrieb detí.
Odôvodnené potreby detí v rovnakom veku a na rovnakom stupni školskej dochádzky sú spravidla
rovnaké,pokiaľniesúvurčitomkonkrétnomprípadezvýšenévdôsledkuzhoršenéhozdravotnéhostavu,
finančnej náročnosti, záujmovej alebo športovej činnosti, prípadne ak rozumové schopnosti dieťaťaodôvodňujú nadštandardné vzdelávanie dieťaťa, pričom ide o všeobecne známu skutočnosť, ktorú nie
je potrebné osobitne dokazovať. Dokazovať treba len nadštandardné výdavky, resp. potreby dieťaťa,
ktoré vybočujú z rámca potrieb iných detí v rovnakom veku. Otec vyčítal okresnému súdu, že nevysvetlil,

k akým zásadným zmenám pomerov prišlo, aby muselo byť zvýšené výživné zo sumy 120 eur mesačne
na sumu 250 eur, a podľa otca mesačný príjem matky činí spolu aj prídavkami na jedno dieťa spolu
s výživným od otca na dieťa celkom cca 970 eur, a tiež uviedol, že nie je v jeho možnostiach a
schopnostiach v súčasnosti platiť výživné v sume 250 eur mesačne plus 62 eur v spätných splátkach. V
súvislosti s touto argumentáciou otca odvolací súd uviedol, že na základe výsledkov z dokazovania pred

okresným súdom, bol vytvorený priestor pre odvolací súd, aby sa stotožnil so závermi okresného súdu,
v zmysle ktorých otec v čase svojej evidencie na úrade práce, zakupoval spotrebiče do domácnosti,
ani s tvrdením, že predaj bytu bol motivovaný zdravotným stavom otca a financovaním alternatívnej
liečby, pretože najskôr tvrdil, že tieto financie minul na šport a osobné koníčky s tým, že toto tvrdil
preto, lebo nechcel súd informovať o svojom zdravotnom stave, ale bol v tomto smere zahnaný do
kúta. Pokiaľ otec mal zvýšené výdavky v súvislosti so svojím aktuálnym stavom, na to, aby ich okresný

súd zobral pri dokazovaní do úvahy, bol otec povinný tieto výdavky riadne preukázať, čo však neurobil.
Otec taktiež počas konania menil svoje vyjadrenia týkajúce sa výšky jeho vyživovacej povinnosti, keď
túto najskôr žiadal znížiť, potom nezmeniť jej výšku, a preto aj z uvedeného dôvodu mal súd za to,
že otec dieťaťa je schopný plniť si vyživovaciu povinnosť v pôvodne stanovenej výške za obdobie od
01. 11. 2022 do 31. 07. 2023, v ktorom období bol otec práceneschopný, ako aj vedený v evidencii

uchádzačov o zamestnanie. K námietke otca, že aj u neho došlo k zmene pomerov, a preto jeho
vyživovacia povinnosť by mala zostať v nezmenenej výške, okresný súd správne skonštatoval že: „Prvé
obdobie je od 01. 09. 2021 do 31. 10. 2022, kedy otec vykonával podnikateľskú činnosť, v tomto období
odpredal aj byt, z ktorého mal finančné prostriedky, ktoré deklaroval, že za 12 mesiacov minul na svoje
koníčky, bez ohľadu na to, že dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov. Pri určení

výšky vyživovacej povinnosti za toto obdobie, súd prihliadal aj na to, že otec musí za synom cestovať,
pričom musí vynakladať financie na pohonné hmoty na to, aby si uplatnil svoje rodičovské práva a
videl maloletého.“ Je teda zrejmé podľa odvolacieho súdu, že okresný súd prihliadol na to, že musí
cestovať za synom, vynakladať finančné prostriedky. Okresný súd v odôvodnení uviedol, že „ Druhé
obdobie, kedy súd zvýšil vyživovaciu povinnosť, bolo obdobie od 01. 08. 2023 naďalej, kedy otec znova

svoju podnikateľskú činnosť obnovil. Otec ako rodič musí vynakladať všetky sily na to, aby si dokázal
riadne plniť vyživovaciu povinnosť k maloletému synovi a je pravdou, že otec síce deklaroval zdravotné
problémy, ale de facto ich riadnymi lekárskymi správami, z ktorých by vyplývali jeho zdravotné problémy
a finančné problémy s tým súvisiace, súdu nepreukázal. Opätovne aj pri tomto období súd zohľadnil tú
skutočnosť, že otec cestuje za synom. Za tieto dve obdobia teda súd zvýšil vyživovaciu povinnosť otca

tak ako bolo odôvodnené.“ Z odôvodnenia rozsudku je zrejmé, okresný súd od 01. 11. 2022 do 31. 07.
2023 nezvýšil výživné otcovi, lebo v tomto období otec bol aj práceneschopný a bol aj nezamestnaný.“,
a teda pri rozhodovaní bral do úvahy skutočnosti vyplývajúce z otcom tvrdeného zdravotného stavu.
Správne okresný súd na strane povinných rodičov dieťaťa zistil ich reálne príjmy, celkové majetkové
pomery, nevyhnutné životné náklady.

Podľa odvolacieho súdu nemohlo zostať v rovine posúdenia nepovšimnutým, že bol to odvolateľ,
ktorý pracovný pomer skončil z dôvodu, že sa na smerovaní firmy nedohodol so svojimi rodičmi,
dňa 09. 03. 2022 založil novú spoločnosť L. U..G..C.. a 07/2021 otec predal 1-izbový byt za kúpnu
cenu 120.000 eur, podľa jeho vyjadrenia túto sumu minul za obdobie jedného roka na aktivity typu
šport a osobné koníčky. Uvedené závery okresného súdu zostali nevyvrátené. Vo vzťahu k námietke

otca ohľadom príjmu matky odvolací súd uviedol, že v konaní nebolo predsa rozhodným a nosným
posúdenie príjmu konateľa v predmetnej spoločnosti a tiež nebolo zrejmé a odvolateľom dopovedané,
ako by skutočnosť výšky odmeny konateľa v konečnom dôsledku ovplyvnila výšku príjmu matky, a
to ani v porovnaní s otcom získanou kúpnou cenou za 1-izbový byt 120.000 eur. Okrem toho z
obsahu spisového materiálu nevyplývajú výplatné pásky matky na sumu 600 eur. Aj táto odvolacia

námietka otca bola podľa odvolacieho súdu nedôvodná. K námietke otca, že náklady na bývanie zo
strany matky vôbec nemali byť zohľadnené pri rozhodovaní o výživnom, odvolací súd mal za to, že
postup okresného súdu, ktorý pri rozhodovaní o výške výživného zobral do úvahy náklady na bývanie
postupoval vecne správne, v podrobnostiach sa odkazuje na dostatočné odôvodnenie napadnutého
rozsudku okresného súdu. V tomto smere odvolací súd len primerane a podporne poukazuje i na

závery vyplývajúce z rozhodnutí Mestského súdu Bratislava II sp. zn. B3-38P/206/2022, Krajského
súdu Trnava sp. zn. 12CoP/41/2023, Krajského súdu Prešov sp. zn. 23CoP/36/2023, Krajského súdu
Trnava sp. zn. 12CoP/41/2023, Krajského súdu Žilina sp. zn. 11CoP/34/2018. Pokiaľ otec v odvolaní
namietal prekvapivosť rozhodnutia a odňatie možnosti konať pred súdom, tak odvolací súd nemoholkonštatovať dôvodnosť ani týchto námietok, pretože len skutočnosť, že odôvodnenie rozhodnutia súdu
nie je podľa predstáv strán sporu, sama o sebe nezakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b)
CSP a rozsudok okresného súdu má zákonom vyžadované náležitosti riadneho odôvodnenia v zmysle

§ 220 ods. 2 CSP. S námietkou nesprávnych skutkových zistení súvisí tiež otázka právneho posúdenia
veci okresným súdom. K námietke odvolateľa o nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd
uvádza, že právnym posudzovaním veci súd neporušuje žiadnu procesnú povinnosť vyplývajúcu mu
zo zákona, ani procesné práva účastníka. Otec v odvolaní na č. l. 8 až 13 označoval rozhodnutia
„sudcu pani JUDr. Topoľčanskej“. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že takýto poukaz otca na ďalšie

konania vedené tým istým sudcom a rozhodnutia v nich, nemožno považovať bez ďalšieho za relevantný
pre vyhodnotenie okolností vyplývajúcich z týchto konaní, ktoré v skutkových okolnostiach sú predsa
rozdielne od prejednávanej veci a bez ďalšieho nepredstavujú tieto rozhodnutia také skutočnosti, pre
ktoré by napadnuté rozhodnutie okresného súdu bolo nesprávne. Nemožno súhlasiť ani s odvolacím
dôvodom otca, že nevykonaním ďalších dôkazov došlo k zásahu do práva otca na spravodlivý
súdny proces. Pokiaľ otec namietal závery okresného súdu, ktorých správnosť bola okresným súdom

dotvrdzovaná s odkazom na justičnú prax, čo okresný súd uviedol najmä v ods. 17. napadnutého
rozsudku, tak odvolací súd konštatuje, že tento odkaz z pohľadu odvolacieho súdu nemá za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci a ani nespôsobuje nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku a ani
odňatiemožnostikonaťpredsúdom,pretožeokresnýsúdprimárneposkytolkusvojimzáveromskutkové
tvrdenia a následne právne hodnotenie veci, ktoré vytvárajú dostatočný základ pre preskúmanie týchto

záverov v odvolacom konaní, a to aj bez explicitného uvedenia podľa „justičnej praxe“.
2.6. Záverom odvolací súd v zhode s okresným súdom poznamenal, že otcom navrhované zníženie
výživného nie je v záujme maloletého dieťaťa, keďže na strane navrhovateľa nedošlo k takej zmene
pomerov, ktorá by odôvodňovala zníženie výživného, pretože podľa záverov okresného súdu a zistení
v odvolacom konaní došlo k preukázateľne podstatnej zmene pomerov na strane maloletého dieťaťa,

keďže maloletý v čase rozhodovania okresného súdu mal 22 mesiacov, a niet sporu podľa odvolacieho
súdu, že jeho náklady postupne rastú, keďže dospieva, zvyšujú sa výdavky na stravovanie, ošatenie,
hygienu, pričom otec sa v zásade na osobnej starostlivosti nepodieľa, takže výživné je jediná povinnosť,
ktorú si vo vzťahu k maloletému plní, preto nevidel, ani odvolací súd v zhode s okresným súdom, dôvod
na iné rozhodnutie ako okresný súd, na ktoré i v tejto časti sa cez úpravu v § 387 ods. 1, 2 CSP v

podrobnostiach odkázal.
2.7. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 52 CMP v spojení s § 396 ods. 1
CSP a žiadnemu z účastníkov nárok na náhradu trov konania nepriznal.

3. Proti vyššie uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie otec maloletého. Prípustnosť

dovolania vyvodil z ust. § 420 písm. f) CSP.
3.1. Dovolanie je podľa právneho názoru dovolateľa prípustné podľa § 420 písm. f) CSP z dôvodu,
že odvolací súd nesprávnym procesným postupom znemožnil otcovi ako účastníkovi konania, aby
uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces a to tým, že napadnuté rozhodnutie neobsahuje preskúmateľné, respektíve žiadne dôvody na

určenie výšky výživného a v rámci celého konania nie je možné zistiť, ako súd dospel práve k výške
výživného 250 eur.
Otec uviedol, že v odvolaní poskytol súdu prehľad rozhodovacej praxe v otázke výživného v obdobných
prípadoch a minimálne v 40 prípadoch súd bežne rozhoduje o výživnom v najvyššej sume 180 eur
mesačne, v mnohých prípadoch aj v sume 100 eur a iba výnimočne dosahuje výživné 250 eur, čo je

v zásade horná hranica pre výživne na tomto súde. Je toho názoru, že v tomto prípade ide o určenie
výživného bez adekvátneho, dokonca žiadneho zrozumiteľného odôvodnenia a v hrubom rozpore s
bežnou rozhodovacou praxou. Pokiaľ súd má záujem rozhodnúť mimo bežnej rozhodovacej praxe, tak
je povinný takéto rozhodnutie s plnou vážnosťou a zrozumiteľnosťou odôvodniť, najmä uviesť okolnosti,
ktoré ho vedú k rozhodnutiu o výživnom mimo bežného rámca a navyše v hornej hranici výživného,

ktoré sa stanovuje výlučne na základe vzájomnej dohody rodičov. Ak odvolací súd uviedol, že „ani jedno
rozhodnutie ... nemá rovnaký skutkový a právny základ“, tak vôbec neuviedol v čom sa tieto prípady
líšia a ako boli tieto rozhodnutia zo strany odvolacieho súdu preskúmané (podotýka, že ide o viac ako
40 súdnych rozhodnutí, ktoré odvolací súd zrejme nepreštudoval).
Dovolateľ vytýka súdom nižších stupňov, že sa odmietli zaoberať skúmaním aktuálneho zdravotného

stavu otca, ktorý má priamy dopad na určenie výšky výživného. Odvolací súd schválil konanie súdu
prvej inštancie v otázke posudzovania zdravotného stavu otca, keď odmietol skúmať aký je aktuálny
zdravotnýstavotcaavecvybavilitým,žekonštatovali,žeotecsvojzdravotnýstavvôbecnepreukázal.Zosúdneho konania však ani len náznakom nevyplývalo, že by súd nemal akceptovať predložené dôkazy
o zdravotnom stave a že by ich nemal pri rozhodnutí vôbec zohľadniť.
Ohľadomnámietkynesprávnehoposúdeniavecipoukázalnabod44rozsudkukrajskéhosúdu,zktorého

vyplýva, že odvolací súd sa vôbec nezaoberal odvolaním otca, pretože namiesto toho, aby posúdil
namietaný skutkový stav v odvolaní (body 13 až 34, osobitne body 30 až 32), tak uvádza iba všeobecné
definície toho čo je alebo nie je právnym posúdením veci.
Ako neudržateľné je podľa otca aj zdôvodnenie uvedené v bode 49 a 50 rozsudku krajského súdu,
pretože odvolací súd zmenu pomerov evidentne skúmal iba na strane dieťaťa, keďže v konaní vôbec

nehodnotil aktuálnu zdravotnú a finančnú situáciu otca, jeho individuálnu nutnosť vynakladať prostriedky
na cestovanie za synom (s tým, že matka mu pravidelne syna neodovzdá) a životnú úroveň matky, ktorá
si zaobstarala nové motorové vozidlo, viackrát do roka chodí na dovolenky v zahraničí, kúpila pozemok
a začína stavať rodinný dom.
Otec ďalej namieta, že pokiaľ súd určí určitú výšku výživného, tak musí zrozumiteľne vysvetliť z akých
mesačných nákladov na dieťa vychádzal, pretože v určitom rozsahu sa na finančných výdavkoch musí

podieľať aj matka. Následne, keď má súd ustálené základné výdavky na dieťa, tak môže uviesť v akom
rozsahu sa mení pomer finančných výdavkov rodičov na dieťa s ohľadom na osobnú starostlivosť,
životnú úroveň, zdravotný stav a cestovné náklady rodičov. Podotýka, že matka poberala daňový bonus
ako aj prídavky na dieťa, čo nie je zanedbateľná výška, pričom tieto skutočnosti neboli zobraté do úvahy.
A v neposlednom rade, odvolací súd a ani súd prvej inštancie vôbec nezohľadnili obdobie, kedy bol

otec evidovaný na úrade práce ako osoba evidovaná v evidencii uchádzačov o zamestnanie. Otec bol
podľa rozhodnutí súdov v tomto čase povinný platiť vyššie výživné v celom rozsahu, pričom jeho príjmy
v danom čase boli znížené.
3.2. Otec maloletého žiada, aby dovolací súd zrušil rozsudok krajského súdu a rozhodnutie súdu prvej
inštancie a vec vrátil na ďalšie konanie, pričom vyslovil záväzný právny názor, že súd je povinný skúmať

skutočné príjmy matky a ustáliť sa na celkových výdavkoch na dieťa, ktoré budú východzím bodom
pre určenie výšky výživného s ohľadom na zdravotný stav otca a jeho nutnosť pravidelne cestovať za
dieťaťom bez kompenzácie zo strany matky.

4. Matka maloletého vo vyjadrení zo dňa 29. júla 2024 navrhla dovolanie otca podľa § 447 písm. f) CSP

odmietnuť. Kolízny opatrovník maloletého sa k dovolaniu otca nevyjadril.

5. Konanie vo veciach výživného maloletých osôb sa od 01. júla 2016 riadi ustanoveniami CMP.
Vzájomný vzťah medzi CMP a CSP je vymedzený v § 2 ods. 1 CMP, podľa ktorého sa na konania
podľa tohto zákona použijú ustanovenia CSP, ak tento zákon neustanovuje inak. CMP v § 76 a § 77a

obsahujúcich niektoré ustanovenia o dovolaní „neustanovuje inak“, ak ide o prípustnosť dovolania v
posudzovanej veci; prípustnosť podaného dovolania bolo preto potrebné posudzovať podľa ustanovení
CSP.

6. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§

427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo
napadnutérozhodnutievydané(§424CSP),beznariadeniapojednávania(§443CSP),dospelkzáveru,
že dovolanie otca je potrebné zamietnuť.
7. Podľa § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa.
Rozhodnutiaodvolaciehosúdu,protiktorýmjedovolanieprípustné,súvymenovanév§420a§421CSP.

8. Posudzujúc dovolanie podľa jeho obsahu (§ 124 ods. 1 CSP) má dovolací súd za to, že dovolateľ
namieta existenciu vady zmätočnosti konania podľa § 420 písm. f) CSP, v zmysle ktorého je dovolanie
prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí,
ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

9. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

10. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú a) zásah
súdu do práva na spravodlivý proces a b) nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej
strane,abysvojouprocesnouaktivitouuskutočňovalajejpatriaceprocesnéoprávnenia.Podstatouprávana spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na
nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym
poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne

konanie. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným
výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov a rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami.
Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia
vykonaných dôkazov [porovnaj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný

súd“) sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03]. Pod porušením práva
na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu
spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká
nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie
ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné
prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo

na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť
rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom
svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).

11. Podstatou dovolania otca cez § 420 písm. f) CSP je namietané nedostatočné odôvodnenie

napadnutého rozhodnutia v otázke určenia výživného pre maloletého. Najvyšší súd tak skúmal, či
dovolacie námietky otca sú spôsobilé založiť dôvodnosť dovolania.

12. Podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky riadne odôvodnenie súdneho
rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným
spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo
vecipodstatnéaprávnevýznamné(IV.ÚS14/07).Povinnosťouvšeobecnéhosúdujeuviesťvrozhodnutí
dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť
týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07).

V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii
odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46
ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (I. ÚS 243/07).
Súd by mal byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení koherentný, t. j. jeho rozhodnutie
musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na

jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako
závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť
prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07,
I. ÚS 402/08).
12.1. Je potrebné zdôrazniť, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne
a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Ani v opravnom konaní
súd nemusí dať odpoveď na všetky námietky uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú

(podľa názoru súdu) podstatný význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné
na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré je predmetom preskúmania v odvolacom
konaní (II. ÚS 78/05).

13. Na margo námietky o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia dovolací súd dospel k

záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu spĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 393
ods. 2 a § 220 ods. 2 CSP z hľadiska formálnej štruktúry a obsahuje aj zdôvodnenie všetkých pre vec
podstatných skutkových a právnych otázok. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP je vo
všeobecnosti možné považovať to, že odvolací súd rozhodnutie neodôvodnil objektívne uspokojivým
spôsobom, avšak v tomto prípade tomu tak nie je.

13.1. V danej veci odvolací súd potvrdil rozsudok okresného súdu podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako
vecne správny. Stotožnil sa s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a v jednotlivostiach naň poukázal.
Ako prvé v tomto návrhovom konaní bolo potrebné skúmať, či došlo k zmene pomerov na strane
účastníkov konania, odôvodňujúcu zmenu súdneho rozhodnutia o výživnom. Odvolací súd totožne sosúdom prvej inštancie vyhodnotili, že došlo k zmene pomerov u všetkých účastníkov konania. V prípade
maloletého to bolo najmä v dôsledku plynutia času. V zmysle ustálenej súdnej praxe táto zmena nastáva
v zásade uplynutím troch rokov a v danom prípade nebola výška výživného zmenená šesť rokov (bod 34

napadnutého rozhodnutia). Čo sa týka samotnej výšky výživného, prvostupňovým súdom určená výška
výživného bola tiež podstatnou otázkou, ktorú preskúmaval odvolací súd v napadnutom rozhodnutí z
pohľadu kritérií stanovených v § 62 a nasl. Zákona o rodine. Súhlasil s výpočtom konkrétnej výšky
výživného, ktorý stanovil prvostupňový súd, pričom sa veľmi podrobne venoval faktorom, ktoré ovplyvnili
určenú výšku výživného na strane maloletého, ako aj jeho rodičov, a to odôvodnené potreby dieťaťa,

možnosti, schopnosti a majetkové pomery rodičov. U matky zobral do úvahy skutočnosť, že sa o dieťa
osobne stará, u otca sa v konaní preukázali oveľa vyššie príjmy ako výdavky.
13.2. Z okolností preskúmavanej veci vyplýva, že súdy nižších inštancií v rámci zisťovania skutočného
stavu veci (§ 35 CMP) postupovali v súlade so základnými princípmi civilného mimosporového konania.
Súd prvej inštancie vykonal rozsiahle dokazovanie, ktoré odvolací súd potvrdil. Hodnotiac výsledky
tohto dokazovania správne súdy dospeli k záveru, že došlo k zmene pomerov na strane maloletého

z dôvodu plynutia času, a teda je potrebné zmeniť rozsudok o výživnom tak, ako je uvedené vo
výrokovej časti rozsudku okresného súdu. Z pohľadu výšky výživného dovolací súd uvádza, že súdy
pri určovaní konkrétnej výšky výživného dôsledne postupovali podľa kritérií stanovených v § 62 a nasl.
Zákona o rodine a v konaní zohľadnili odôvodnené potreby maloletého, ktorý je žiakom základnej
školy, ako aj schopnosti, možnosti a majetkové pomery matky a otca. Z vykonaných dôkazov je zrejmá

výška odôvodnených potrieb maloletého, ako aj výška a druh príjmu rodičov, z ktorých premenných
prvostupňový súd následne stanovil výživné na maloletého (bod 5 - 9 rozsudku prvostupňového súdu a
bod 37 napadnutého rozsudku). Na tomto mieste dovolací súd súhlasí s názorom odvolacieho súdu, že
odôvodnené potreby maloletých detí v rovnakom veku a na rovnakom stupni vzdelávania sa nemusia
dokazovať, pretože sú spravidla totožné, ide o všeobecne známu skutočnosť. Odvolací súd sa tiež

zaoberalzmenoupomerovnastraneotca,ktorúotecodôvodňovalzdravotnýmiafinančnýmiťažkosťami,
pre ktoré by mala byť jeho vyživovacia povinnosť k maloletému znížená, resp. nezmenená (otec počas
konania menil názor a najprv žiadal výživné znížiť a potom nezmeniť). Prvostupňový súd zohľadnil aj
tieto okolnosti na strane otca, t. j. jeho práceneschopnosť, nezamestnanosť, ako aj skutočnosť, že má
zvýšené výdavky na styk s maloletým (cestovanie), keďže výsledkom zohľadnenia týchto skutočností je

nezmenená výška jeho vyživovacej povinnosti k maloletému v období od 01. 11. 2022 do 31. 07. 2023
(výrok II. rozsudku okresného súdu, bod 38, 39 odvolacieho rozsudku). To znamená, že aj táto námietka
otca je nedôvodná.
13.3. Vo vzťahu k námietke otca, že súdy rozhodli o výške výživného v hrubom rozpore s bežnou
rozhodovacou praxou, dovolací súd uvádza, že odvolací súd otcovi v bode 48 napadnutého rozhodnutia

vysvetlil, že poukázanie na iné konania o výživnom, aj keď vedené na tom istom súde, nie je možné brať
ako ustálenú judikatúru. Dovolací súd dopĺňa, že pri určovaní výšky výživného sa striktne prihliada na
konkrétne kritériá, ktoré vychádzajú zo skutkových okolností každého prípadu a tieto sú preto v každom
prípade rozdielne.
13.4. K otcom namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci súdmi nižšieho stupňa tiež nie je

po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, súdom nič vyčítať. Dovolací súd v tejto otázke nevzhliadol
žiadne pochybenie. Súdy správne aplikovali ustanovenia § 62 ods. 1, 2, 3, 4, 5; § 75 ods. 1; § 78 ods.
1 - 3 Zákona o rodine.
13.5. Dovolací súd osobitne k námietke otca o nevykonaní dôkazov ohľadom jeho zdravotného
stavu súdmi nižšieho stupňa, uvádza, že aj v konaní o určení výživného, ktoré konanie je ovládané

vyšetrovacím princípom, platí povinnosť tvrdenia a povinnosť dôkazná. Pokiaľ otec namietal svoj
zdravotný stav, bolo jeho povinnosťou potvrdiť svoje tvrdenia napr. lekárskymi správami, ako uvádza v
odôvodnení súd prvej inštancie. Nie je možné súhlasiť s názorom otca, že súd mal sám vyvíjať aktivitu k
zisťovaniu týchto skutočností, ktoré boli v plnej dispozícii otca. Dovolací súd sa s týmto postupom súdu
prvého stupňa stotožňuje.

14. Z vyššie uvedeného sumáru vyplýva, že zo strany súdov nižšieho stupňa nedošlo k nesprávnemu
procesnému postupu, ktorý by znemožnil dovolateľovi, aby uskutočňoval mu patriace procesné práva v
takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a preto dovolací súd konštatuje, že
dovolanie otca podľa § 420 písm. f) CSP je prípustné, ale nie je dôvodné. Z uvedeného dôvodu preto

dovolanie dovolateľa podľa ustanovenia § 448 zamietol.

15. Dovolací súd žiadnemu z účastníkov nepriznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania (§ 52
CMP).16. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.