Rozsudok – Bezdôvodné obohatenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, June 26, 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 4Cob/103/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6123362292
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 06. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Július Tóth

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:6123362292.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Július Tóth a sudcov JUDr. Mareka

Kotoru a JUDr. Moniky Šabľovej, v spore žalobcu: A. B., s miestom podnikania Bukovecká 106, 739 91
Jablunkov, Česká republika, IČO: 17 844 835, právne zastúpený JUDr. Antonom Kupšom, advokátom so
sídlom Moyzesova 34, 022 01 Čadca, IČO: 35 675 071, proti žalovanému: Bartfeld Elektrotechnik s.r.o.,
so sídlom Mikulovská 1536/17, 085 01 Bardejov, IČO: 50 155 342, zastúpený JUDr. Martinom Bašistom,
advokátom so sídlom Štefánikova 8, 058 01 Poprad, IČO: 37 880 381, o zaplatenie 4.822,50 eura s
príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č.k. 40Cb/52/2023-113
zo dňa 13.marca 2024 v spojení s dopĺňacím rozsudkom č.k. 40Cb/52/2023-118 zo dňa 25. marca 2024,

takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok Okresného súdu Prešov, č.k. 40Cb/52/2023-113 zo dňa 13.marca 2024 v spojení
s dopĺňacím rozsudkom č.k. 40Cb/52/2023-118 zo dňa 25. marca 2024 v napadnutom I. a II. výroku.

II. Žalobcovi priznáva voči žalovanému právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej aj súd prvej inštancie) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že: I.
Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 4.378,50 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške
8 % ročne zo sumy 4.378,50 eura od 27.05.2023 do zaplatenia v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto

rozsudku. II. Žalovaný je p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 82 %, o výške ktorých
bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku. Dopĺňacím rozsudkom
rozhodol o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti (výrok III.- poznámka odvolacieho súdu).

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou žalobca žiadal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy
4.822,50 eura s príslušenstvom a na náhradu trov konania.

3. Žalobca v žalobe uviedol, že na základe Zmluvy o dielo zo dňa 19.12.2022, pre žalovaného vykonával
dielo vo forme výroby a montáže kovových komponentov. Za vykonané práce vystavil žalovanému
faktúru číslo 04/2023 so splatnosťou dňa 26.5.2023 vo výške 4 822,50 eura, ktorá napriek dodatočnej
výzve nebola zaplatená.

4. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe uviedol, že dňa 19.5.2023 vyzval žalobcu na výkon
prác na projekte pre nemeckého zmluvného partnera, spoločnosť FMT Flexible Montagetechnik GmbH,

pričomžalobcaodmietolnastúpiťnavykonávaniepredmetnýchprácapretosivočinemuvzmyslečlánku
VIII. bod 5 uzatvorenej zmluvy uplatnil zmluvnú pokutu vo výške 6 000,- eur a svojim písomným podaním
zo dňa 15.6.2023 si jednostranne započítal vzájomné pohľadávky v rozsahu, v akom sa vzájomne kryli.
Zároveň namietal, že žalobca nikdy nemal nárok na úhradu sumy vo výške 444,- eur, pretože v zmyslečlánku VI. bod 6 zmluvy ide o nenárokovateľnú položku. Poukázal na skutočnosť, že mu zo strany
žalobcu bolo doručené podanie zo dňa 25.4.2023 označené ako „Výpoveď“ z pracovného pomeru, v
zmysle ktorého mal žalobca podľa § 67 Zákonníka práce dať výpoveď z pracovného pomeru, avšak toto

podanie považuje žalovaný za zmätočné a nejasné, nakoľko medzi sporovými stranami nikdy nedošlo
k uzatvoreniu pracovnoprávneho vzťahu. Žalobu považuje za nedôvodnú a navrhol ju zamietnuť.

5. Žalobca vo svojej replike argumentoval, že výzvu na nástup do práce zo strany žalovaného považuje
za účelovú a to vzhľadom ku skutočnosti, že žalovaný mal vopred nahlásenú naplánovanú dovolenku, o

ktorejmalvedomosťtakžalovanýakoajpriamonemeckýobjednávateľ.Žalovanýmaldostatočnýčasový
priestor, aby na výkon potrebných prác zabezpečil niekoho iného a má za to, že z jeho strany nedošlo k
žiadnemu porušeniu zmluvy. Argumentoval, že až do nahlásenia predmetnej dovolenky žalovaný vždy
prostredníctvom svojich zamestnancov z firemného mailu zasielal jednotlivým pracovníkom, a teda aj
žalobcovi, informácie ohľadne nástupu do práce a výkonu práce, čo sa v tomto prípade nestalo. K
svojmu podaniu zo dňa 25.4.2023 označeného ako výpoveď z pracovného pomeru uviedol, že napriek

nesprávnemu označeniu je zrejmé, čo tým žalobca myslel, aj keď to nesprávne označil. Poukázal
tiež na skutočnosť, že dňa 6.6.2023 odstúpil od zmluvy so žalovaným. Žalobca nesúhlasil s udelenou
zmluvnou pokutou, keď neporušil počas trvania zmluvy ani jedno ustanovenie a preto žalovanému nárok
na zmluvnú pokutu nevznikol.

6. Žalovaný v duplike označil argumentáciu žalobcu za účelovú, v rozpore so zákonom a
samotnou zmluvou. Bagatelizovaním alebo nedôvodným zľahčovaním nenastúpenia žalobcu na výkon
dohodnutých pracovných činností došlo podľa žalovaného k jednoznačnému porušeniu dojednaných
zmluvných povinností žalobcu. V reakcii na výpoveď žalobcu zo dňa 25.4.2023 mu zaslal oznámenie,
v zmysle ktorého je pre žalovaného výpoveď z pracovného pomeru zmätočná a nejasná a žalobcovi

oznámil, že v prípade, ak má záujem o ukončenie platnosti uzatvorenej zmluvy, môže postupovať
podľa článku IX. uzatvorenej zmluvy, čím by sa platnosť zmluvy skončila uplynutím trojmesačnej
výpovednej lehoty. Zároveň žalobcovi oznámil, že v zmysle uvedeného platnosť zmluvy o dielo naďalej
trvala a nenastúpením na výkon práce napriek predchádzajúcej výzve zo strany žalovaného došlo k
jednoznačnému porušeniu zmluvných povinností žalobcu, v dôsledku čoho vznikol žalovanému nárok

na zmluvnú pokutu, ktorú si relevantným a dovoleným spôsobom započítal.

7. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil skutkový stav, keď žalobca ako zhotoviteľ a
žalovaný ako objednávateľ uzatvorili dňa 19.12.2022 Zmluvu o dielo v zmysle dodatku číslo 1 a
číslo 2, na základe ktorej sa v priebehu platnosti uzatvorenej zmluvy zhotoviteľ zaviazal vykonávať

pre objednávateľa dielo vo forme výroby a montáže kovových komponentov. Žalobca listom zo
dňa 25.4.2023 označeným ako „Výpoveď“ z pracovného pomeru oznámil žalovanému, že podľa §
67 Zákonníka práce mu dáva výpoveď z pracovného pomeru. Žalobca čerpal dovolenku v období
15.5.2023 - 2.6.2023. Čerpanie dovolenky oznámil nemeckému partnerovi, pre ktorého vykonával
práce, spoločnosti FMT Flexible Montagetechnik GmbH a táto bola následne odsúhlasená žalovaným

prostredníctvom jeho zamestnankyne, pani C.. Dňa 12.5.2023 vystavil žalobca žalovanému faktúru
číslo 04/2023 za ním vykonané práce v období od 11.4.2023 do 12.5.2023 v celkovej výške 4.822,50
eura, ktorá zahŕňala montážne práce za sumu 4.378,50 eura a bonus vo výške 444,- eur. Žalovaný
predmetnú faktúru neuhradil. Dňa 19. 5.2023 zaslal žalovaný žalobcovi výzvu na vykonávanie prác
na projekte pre zmluvného partnera žalovaného, spoločnosť FMT Flexible Montagetechnik GmbH.

Žalovaný na predmetnú výzvu nereagoval a nenastúpil na výkon práce pre zahraničného partnera.
Písomným podaním zo dňa 6.6.2023 zaslal žalobca žalovanému odstúpenie od zmluvy o dielo z dôvodu,
že žalovaný v rozpore s článkom VI. bod 3 nezaplatil žalobcovi faktúry za vykonané práce v lehote
štrnástich dní od ich doručenia. Žalovaný oznámil žalobcovi, že v prípade, ak má záujem o ukončenie
platnosti zmluvy o dielo, túto je možné ukončiť spôsobom dojednaným v samotnej zmluve a má za to,

že platnosť zmluvy o dielo naďalej trvá. Vzhľadom ku skutočnosti, že žalobca porušil zmluvu o dielo a
napriek výzve nenastúpil na výkon práce pre zahraničného partnera uplatnil si voči žalobcovi zmluvnú
pokutu vo výške 6.000,- eur, ktorú si uvedeným písomným podaním jednostranne započítal.

8. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení § 1 ods. 1, 2 § 261 ods. 1, § 536 ods. 1,

2, 3, § 546 ods. 1, § 548 ods. 1, § 302, § 344, § 351 ods. 1, § 265, § 369 ods. 1, 2 ObZ a § 1 ods.1
Nariadenia vlády č.21/2013 Z.z.. Žalobe v časti o zaplatenie sumy 4.378,50 eura s 8 % p.a. úrokom
z omeškania od 27.5.2023 do zaplatenia vyhovel a dopĺňacím rozsudkom v prevyšujúcej časti žalobuzamietol a v rozsudku rozhodol o trovách konania tak, že priznal žalobcovi trovy proti žalovanému v
rozsahu 82 %.

9. Súd prvej inštancie považoval za nesporné, že žalobca so žalovaným uzatvorili dňa 19.12.2022
Zmluvu o dielo spolu s Dodatkami č. 1 a č. 2 ako podnikateľské subjekty pri výkone svojej podnikateľskej
činnosti. Rovnako nesporným bolo, že žalobca vykonal montážne práce v rozsahu uplatnenom touto
žalobou a nebola sporná ani cena za tieto práce vo výške 4.378,50 eura. Sporným bol nárok vo výške
444 eur ako tzv. bonus a žalovaným uplatnená zmluvná pokuta vo výške 6.000 eur, ktorú si započítal na

žalobcom uplatnený nárok. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že predmetnú zmluvu uzatvoril žalobca
a žalovaný ako podnikateľské subjekty pri výkone svojej podnikateľskej činnosti, preto tento vzťah
posudzoval ako obchodnoprávny a aplikoval na neho ustanovenia Obchodného zákonníka. Uzatvorenú
zmluvu právne posúdil ako zmluvu o dielo podľa § 536 a nasledujúce Obchodného zákonníka a to s
poukazomnaskutočnosť,ženazákladetejtozmluvyžalobcaakozhotoviteľvykonalmontážneprácepre
žalovaného ako objednávateľa na stavbe zahraničného partnera FMT Flexible Montagetechnik GmbH.

10. Súd prvej inštancie pre posúdenie nároku žalobcu považoval za prvoradé ustáliť, či žalobca svojím
úkonom – „výpoveď“ z pracovného pomeru zo dňa 25.4.2023 ukončil právny vzťah medzi sporovými
stranami. Poukázal na skutočnosť, že predmetná listina nie je súčasťou súdneho spisu a žiadna zo
sporových strán ju ako dôkaz v konaní nepredložila. Vzhľadom na zhodné tvrdenia sporových strán,

nemal pochybnosti o tom, že žalobca zaslal žalovanému takúto listinu a táto skutočnosť tak v konaní
sporná nebola. Súd prvej inštancie nemohol posúdiť obsah tejto listiny, z jej samotného označenia ako
výpovede z pracovného pomeru podľa § 67 Zákonníka práce nemohol dospieť k záveru, že išlo o platné
skončenie zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným. Medzi sporovými stranami neexistoval
pracovnoprávnyvzťah,alezmluvnývzťahuzatvorenýpodľaObchodnéhozákonníkaapretotentoprávny

vzťah nebolo možné ukončiť výpoveďou podľa § 67 Zákonníka práce. Uvedenému záveru podľa súdu
nasvedčuje aj ďalšie správanie žalobcu, ktorý po takejto „výpovedi“ nahlásil žalovanému dovolenku,
teda postupoval tak, akoby k ukončeniu zmluvného vzťahu medzi sporovými stranami nedošlo. Žalobca
následne dňa 6.6.2023 zaslal žalovanému odstúpenie od zmluvy. Ak by právny úkon zo dňa 25.4.2023
považoval za platný a účinný, nepristúpil by k opätovnému ukončeniu zmluvného vzťahu, ktorý už

žalovaný raz ukončil. Napriek skutočnosti, že sa javí vôľa žalobcu ukončiť zmluvný vzťah so žalovaným
predmetnou listinou, táto bola po formálnej stránke nesprávne označená. Súd prvej inštancie sa preto
nestotožnilsargumentácioužalobcuotom,žeposudzovanoulistinoubolukončenýzmluvnývzťahmedzi
ním a žalovaným, keď súd prvej inštancie nemal možnosť oboznámiť sa s obsahom tejto listiny, posúdiť
obsah, prípadne jej obsah vykladať v prospech žalobcu. Podanie žalobcu zo dňa 25.4.2023 posúdil

ako absolútne neplatný právny úkon, v dôsledku ktorého nedošlo k ukončeniu zmluvného vzťahu medzi
žalobcom a žalovaným.

11. Súd prvej inštancie sa vysporiadal s argumentáciou sporových strán ohľadne výzvy žalovaného
voči žalobcovi zo dňa 19.5.2023, na základe ktorej mal podľa žalovaného žalobca nastúpiť do práce

poukazujúc na skutočnosť, že predmetná výzva nie je súčasťou spisu, avšak sporové strany zhodne
v spore uviedli, že k takejto výzve došlo a preto považoval túto skutočnosť za nespornú. Žalobca
však v spore argumentoval, že žalovanému oznámil čerpanie dovolenky v rozhodnom čase, kedy ho
žalovaný vyzval na nástup do práce a preto táto výzva nezakladala jeho povinnosť vykonávať dojednané
práce. Súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že zmluva o dielo neupravuje spôsob, akým

by mal žalobca ako zhotoviteľ oznamovať žalovanému, že nemôže nastúpiť na výkon dojednaných
prác, prípadne čerpanie dovolenky a preto bolo potrebné vychádzať zo zaužívaného postupu a
obchodnej praxe, ktorú medzi sebou objednávateľ a zhotoviteľ mali. Po vykonanom dokazovaní
jednoznačne vyplynulo, že ak jednotliví zhotovitelia vrátane žalobcu potrebovali čerpať dovolenku,
zhotovitelia prostredníctvom D. B. dovolenku nahlásili kontaktnej osobe u žalovaného, pani C.. Takto

zaužívaný postup nahlasovania dovoleniek medzi sporovými stranami vyplynul z výpovede svedka
D. B., pričom žalovaný túto skutočnosť nepoprel a v zmysle § 151 CSP neuviedol svoje vlastné
skutkové tvrdenia o týchto okolnostiach a v tejto súvislosti ani nenavrhol žiadne dokazovanie, ktoré
by poprelo, že by sporové strany takýmto spôsobom pri nahlasovaní dovoleniek postupovali, preto
považoval tieto skutočnosti za nesporné. Žalovaný navrhoval v spore vykonať dokazovanie výsluchom

pani C., avšak následne na výsluchu netrval a v spore predložil len jej čestné prehlásenie zo dňa
15.2.2024, v ktorom však absentovalo akékoľvek popretie či vyvrátenie týchto skutočností, žalovaný
vo vzťahu k zaužívanej praxi sporových strán ohľadne dovoleniek neuviedol vlastné tvrdenia. Pani C.
vo svojom čestnom prehlásení uviedla, že čo sa týka nemeckého zmluvného partnera FMT FlexibleMontagetechnik GmbH, tento nemá právomoc vstupovať do vzťahov medzi sporovými stranami a nemá
sa vyjadrovať k udeľovaniu dovolenky alebo iného typu činnosti. Súd prvej inštancie poukázal na
skutočnosť, že zmluvný vzťah, ktorý je základom prejednávaného právneho sporu, je vzťahom medzi

žalobcom a žalovaným a preto žalobca prostredníctvom D. B. dovolenku nahlásil priamo žalovanému,
respektíve jeho zamestnankyni, E. C.. Žalovaný túto skutočnosť právne relevantným spôsobom v
zmysle ustanovení CSP nevyvrátil a opak nepreukázal a preto mal súd prvej inštancie za preukázané,
že žalobca spôsobom, ktorý mali medzi sebou strany zaužívaný (v dôsledku absencie zmluvných
dojednaní ohľadom dovolenky) nahlásil žalovanému čerpanie dovolenky zo strany žalobcu. Samotná

skutočnosť, že čerpanie dovolenky žalobca oznámil aj nemeckému partnerovi (pre ktorého konkrétne
zhotovoval dielo a s ktorým ohľadom vykonávaných prác výlučne komunikoval) a že tento mal vedomosť
o čerpaní dovolenky zo strany žalobcu nič nemení na skutočnosti, že čerpanie dovolenky žalobca
riadnym spôsobom nahlásil žalovanému ako svojmu zmluvnému partnerovi a tento mu ju odsúhlasil. V
tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že aj keby nemecký partner nemal vedomosť
o zamýšľanej dovolenke žalobcu a neudelil by na ňu „súhlas“, v prípade, ak by bola riadne nahlásená

žalovanému, tak ako to bolo v prejednávanej právnej veci, išlo by o právne účinný spôsob nahlásenia
dovolenky. Samotná skutočnosť, že v prejednávanej právnej veci bolo v konaní predložené vyjadrenie
nemeckého partnera o tom, že mal vedomosť o čerpaní dovolenky zo strany žalobcu, len podporuje
dôveryhodnosť argumentácie žalobcu, avšak je právne irelevantná, pretože v konečnom dôsledku je
dôležité to, že žalobca oznámil čerpanie dovolenky svojmu zmluvnému partnerovi, spoločnosti Bartfeld

Elektrotechnik s.r.o. a táto ju odsúhlasila. Navyše, z vykonaného dokazovania vyplynulo, že práce
na predmetnej stavbe boli ukončené. V súvislosti s nahlasovaním dovolenky zo strany žalobcu aj
následným odsúhlasením zo strany žalovaného pre súd prvej inštancie vyvstala otázka, prečo by mal
v obchodnoprávnom vzťahu medzi dvoma podnikateľmi žalobcovi akýmkoľvek spôsobom žalovaný
odsúhlasovať dovolenku. Súd prvej inštancie vyhodnotil už samotný pojem dovolenky a jej čerpanie

ako klasické pracovnoprávne pojmy a inštitúty vymedzené v Zákonníku práce. Súd prvej inštancie
sa stotožnil s argumentáciou žalobcu, podľa ktorej žalovaný pri zasielaní výzvy zo dňa 19.5.2023
nepostupoval spôsobom, ktorý mali medzi sebou strany sporu zaužívaný a nezaslal žalobcovi spolu s
výzvou aj konkrétne údaje potrebné na nástup na výkon práce. Súd prvej inštancie opätovne poukázal
na skutočnosť, že spôsob, akým mal žalovaný vyzývať žalobcu k tomu, aby nastúpil na výkon prác, nie

je medzi stranami zmluvne vymedzený a zmluva o dielo neobsahuje ustanovenia, ktoré by jasným a
jednoznačným spôsobom ustanovili postup pri nástupe na výkon prác zo strany žalobcu ako ani postup
žalovaného pri vyzývaní na takýto nástup na výkon prác. Žalobca v spore tvrdil, že bolo bežnou praxou
medzi zmluvnými stranami, že žalovaný zaslal žalobcovi výzvu na nástup na vykonávanie prác a spolu
s ňou zaslal aj mail, ktorým špecifikoval podmienky výkonu práce a teda kde bude žalobca ubytovaný,

kto je kontaktná osoba v zahraničí a pod.. Žalobca uvedené preukázal mailovou komunikáciou, ktorá
potvrdila zasielanie takéhoto informačného mailu zo strany žalovaného pre žalobcu. Žalovaný tieto
skutkové tvrdenia žalobcu nepoprel ani neuviedol svoje vlastné tvrdenia o predmetných skutkových
okolnostiach - o spôsobe, ktorým vyzýval žalobcu na výkon prác a preto súd prvej inštancie považoval
žalobcom tvrdený a preukázaný postup za nesporný. Výzva žalovaného zo dňa 19.5.2023 nekopírovala

obchodnúpraxmedzisporovýmistranamiapretojuaniztohtodôvodunemožnopovažovaťzaspôsobilú
vyvolať zamýšľané účinky a nezakladala povinnosť žalobcu nastúpiť na výkon prác. Nemohlo preto
dôjsť k porušeniu zmluvných povinností zo strany žalobcu. Žalovanému tak nevznikol v tejto súvislosti
nárok na zmluvnú pokutu vo výške 6.000 eur a nemohlo dôjsť k započítaniu pohľadávok, pretože na
strane žalovaného žiadna pohľadávka na zmluvnú pokutu nevznikla.

12. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaný mal vedomosť o tom, že žalobca prejavil vôľu
ukončiť vzájomný zmluvný vzťah (napriek tomu, že súd vyhodnotil „výpoveď“ ako neplatnú) a teda
žalovaný si bol plne vedomý, že vzájomný zmluvný vzťah vykazoval problémy v spolupráci, rovnako za
situácie, že mal vedomosť o dovolenke žalobcu a túto mu sám odsúhlasil a napriek tomu zaslal žalobcovi

výzvu na nástup do práce a to v podobe, ktorá nezodpovedala obchodnej praxi medzi sporovými
stranami, keďže neobsahovala potrebné údaje k nástupu do práce javilo sa súdu prvej inštancie konanie
žalovaného ako konanie v rozpore s obchodným stykom. Súd prvej inštancie považoval nárok žalobcu
vo výške 4.378,50 eura, ktorý v konaní nebol ani sporný, za dôvodný a preto žalovaného zaviazal na
jeho úhradu.

13. K nároku vo výške 444 eur (tzv. bonus) uplatneného podľa článku VI. ods. 8 zmluvy o dielo sa
súd prvej inštancie stotožnil s argumentáciou žalovaného, v zmysle ktorej ide o nenárokovateľnú
položku, ktorú žalovaný môže, ale nemusí žalobcovi uhradiť a žalobcovi tak na takýto bonus nevznikáautomaticky nárok. Zmluvné strany sa v citovanom ustanovení jednoznačne dohodli, že objednávateľ
môže priznať zhotoviteľovi odplatu naviac vo forme bonusu k cene za vykonanie práce (náklady na
ubytovanie). Zmluvné strany si tak explicitne dojednali možnosť takejto úhrady, predmetné ustanovenie

nezakotvuje povinnosť žalovaného bonus v prospech žalobcu zaplatiť. Rešpektujúc zmluvnú autonómiu
a jasnú vôľu zmluvných strán vyjadrenú v predmetnom ustanovení súd prvej inštancie ustálil, že ide o
nenárokovateľnúzložkuapretojužalobcovinepriznalažalobuvtejtočastizamietol(dopĺňacírozsudok).

14. Žalovaný sa nezaplatením pohľadávky dostal do omeškania, súd prvej inštancie priznal žalobcovi

aj nárok na zaplatenie zákonných úrokov z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 4.378,50 eura odo
dňa nasledujúceho po splatnosti faktúry od 27.5.2023 až do zaplatenia.

15. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 CSP.

16. Proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výrokoch I. a II. podal žalovaný včas odvolanie z odvolacích

dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. e), f) a h) CSP. Žalovaný navrhol rozsudok zmeniť a žalobu
zamietnuť, alebo rozsudok zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

17. Žalovaný v odvolaní uviedol, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia považuje v dôvodoch
týkajúcich sa nepriznania uplatneného nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty v dôsledku súdom

prvej inštancie posúdenej neplatnosti týchto zmluvných dojednaní ako aj v dôsledku toho, že výzva
žalovaného nezakladala povinnosť žalobcu nastúpiť na výkon prác a preto nevznikol nárok na zmluvnú
pokutu za nesprávne právne posúdenie tejto skutočnosti súdom. Dôvodil, že v zmysle dlhodobo
ustálenej rozhodovacej praxe súdov a v zmysle judikatúry najvyšších súdnych autorít je zmluvná pokuta
jedným zo zabezpečovacích prostriedkov záväzkov, pričom ide o písomne dohodnutú peňažnú čiastku,

ktorú je dlžník povinný zaplatiť veriteľovi v prípade, že nesplní svoju zmluvnú povinnosť, ku ktorej sa
zaviazal a to bez ohľadu na to, či porušením povinnosti vznikla veriteľovi škoda. Zmluvnou pokutou
možno vylúčiť spory o náhradu škody, ktoré by inak mohli vzniknúť. Pokutu možno dohodnúť tak pre
prípad nesplnenia zmluvnej povinnosti vôbec, ako aj pre prípad porušenia akejkoľvek inej zmluvnej
povinnosti. Nie je rozhodujúce, ako zmluvné strany označia svoju dohodu, prípadne, či použijú priamo

termín zmluvná pokuta, ale rozhodujúci je obsah ich dohody. Dohodou o zmluvnej pokute možno
zaistiť splnenie určitej zmluvnej povinnosti, vyplývajúcej z akejkoľvek zmluvy, dokonca aj zo zmluvy
inominátnej. Podanie žalobcu z 25.4.2023 považuje žalovaný za absolútne neplatný právny úkon
a nedošlo týmto úkonom k ukončeniu zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným. Žalovaný si
jednostranne započítal vzájomné pohľadávky, v rozsahu akom sa vzájomne kryli.

18. Žalovaný v odvolaní poukázal na ustálenú prax súdov, v ktorej je bežne konštatované, že
súd jednoznačne pochybí, ak zamietne návrh na vykonanie dôkazu, ktorý je spôsobilý priniesť
ďalšie relevantné skutkové zistenia a ktorého vykonanie je prípustné, pretože takýmto postupom
sťažuje dôkaznú pozíciu strany sporu, čo môže nespravodlivo rezultovať v neunesení jej dôkazného

bremena a neodôvodnene sa vzďaľuje od možnej miery zistenia skutkového stavu. Námietka týkajúca
sa nevykonania navrhnutého dôkazu - v podobe priameho oslovenia spoločnosti FMT Flexible
Montagetechnik GmbHz súdom, podľa žalovaného, značným spôsobom sťažilo dôkaznú pozíciu strany
v rámci relevantného skutkového zistenia. S ohľadom na skutočnosť, že nemecký partner nemá
právomoc vstupovať do zmluvných vzťahov, kde spoločnosť Bartfeld Elektrotechnik s.r.o. je jediná firma,

ktorá mohla zadávať v akom rozsahu a v akom čase môžu zamestnanci čerpať dovolenku. Podľa
žalovaného dôležitým aspektom je skutočnosť, že navrhnutý dôkaz má za cieľ zabezpečiť objektívne
vyjadrenie, či žalobca vykonával činnosť pre FMT Flexible Montagetechnik GmbH, kde takéto tvrdenie
potvrdil aj svedok D. B. na pojednávaní, kde uviedol, že nemecky zadávateľ prác ich kontaktoval za
účelom lepšej ponuky. V tomto konkrétnom prípade bolo vykonanie dôkazu dôvodné, pretože práve

takéto konanie podľa názoru žalovaného sa môže javiť ako konanie v rozpore s poctivým obchodným
stykom.

19. Žalovaný tiež konštatoval, že rozhodnutie, ku ktorému súd prvej inštancie dospel nie je dostatočne
odôvodnené nielen po skutkovej stránke, ale ani po právnej stránke a následne v odvolaní uviedol svoj

všeobecný výklad k náležitostiam odôvodnenia rozhodnutia.

20. Nakoniec žalovaný opätovne zdôraznil, že žalobca nerešpektoval ustanovenia Zmluvy o dielo, kde
sa platnosť zmluvy končí uplynutím výpovednej lehoty, ktorá je tri mesiace a začína plynúť od prvého dňamesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom bola výpoveďˇ doručená, kde podľa názoru žalovaného
nebolo sporné, že preukázal pokyn, resp. výzvu na nastúpenie na výkon dohodnutých prác, ktorý
žalobca odmietol akceptovať, teda v rozhodnom čase platnosť Zmluvy o dielo /o výkone prác/ naďalej

plynula, kedy žalobca odmietol nastúpiť na vykonávanie prác pre nemeckého zadávateľa a v zmysle
článku VIII. bod. 5 Zmluvy sa žalobca zaviazal zaplatiť zmluvnú pokutu v prípade porušenia povinnosti
uvedenej v čl. III. vykonávať práce v dohodnutom termíne. Podľa názoru žalovaného, práve toto
konanie bolo porušením dobrých mravov, v zmysle zásad poctivého obchodného styku, nakoľko podľa
názoru žalovaného žalobca nenastúpil na predmetný výkon z dôvodu, že už vykonával práce priamo

pre nemeckého zadávateľa - spol. FMT Flexible Montagetechnik GmbH, čo sa mu však nepodarilo
objektívne potvrdiť nakoľko súd prvej inštancie zamietol vykonanie takého dôkazu.

21. K doručenému odvolaniu žalobca uviedol, že sa v celom rozsahu stotožňuje s napadnutým
rozsudkom, ktorý na základe vykonaného dokazovania považuje za správny. Akcentoval na nespornú
skutočnosť, že žalobca čerpal dovolenku v období od 15.5.2023 – 2.6.2023, pričom čerpanie dovolenky

oznámil zamestnankyni žalovaného a rovnako tak aj nemeckému partnerovi, pre ktorého vykonával
práce. Žalovaný v celom konaní ani raz nespochybnil, že by žalobca túto dovolenku nenahlásil, prípadne
že by o nej nemal vedomosť. Rovnako poukázal i na zistenie súdom prvej inštancie, že aj keď žalovaný
vyzval žalobcu, aby nastúpil do práce, tak mu nezaslal všetky informácie potrebné k nástupu na výkon
práce, tak ako to mali zaužívané a teda žalobca aj keby chcel nastúpiť tak nevedel kam.

21.1. Nakoniec žalobca k odvolaniu uviedol, že žalovaný síce uviedol dôvody odvolania, ale má za to,
že celé podané odvolanie je len pokusom, ako predĺžiť čas do zaplatenia žalobcovi. Odvolanie podané
žalovaným neobsahuje žiadne skutočnosti, ktoré by spôsobili zmenu rozhodnutia, nakoľko neobsahuje
žiadne relevantné dôvody odvolania. Samotné odôvodnenie odvolania je len v podstate uvedenie

skutočnosti, ktoré sú konajúcemu súdu zrejmé nakoľko súd pozná právo a pozná aj rozhodnutia
najvyšších súdnych autorít a preto ich nebolo potrebné do podaného odvolania uvádzať.

22. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací prejednal odvolanie žalovaného, ktoré bolo podané
v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez

nariadenia pojednávania, pretože nejde o také odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je
potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 CSP. Odvolanie prejednal podľa § 379 až
§ 385 CSP, z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. e), f) a h) CSP a dospel
k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

23. V prvom rade sa odvolací súd zaoberal otázkou, či dôvody uvádzané odvolateľom sú prípustnými
dôvodmi pre podanie odvolania v zmysle § 365 ods. 1 CSP. Odvolateľ ako odvolacie dôvody uvádza
dôvod uvedený v § 365 ods. 1 písm. e), t.j. že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností písm. f), t.j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazovknesprávnymskutkovýmzisteniamapísm.h),t.j.žerozhodnutiesúduprvejinštancievychádza

znesprávnehoprávnehoposúdeniaveci.Ideoprípustnéodvolaciedôvody,pretoodvolacísúdodvolanie
meritórne prejednal.

24. Neúplnosť zistenia skutkového stavu podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP, je v sporovom konaní
odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že

súd prvej inštancie nevykonal stranou sporu navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú
skutočnosť (napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že
nevykonal navrhnuté dôkazy nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy
veci vyplýva, že strana, ktorá v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý
- hoci bol navrhovaný - nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré, hoci boli tvrdené,

súd prvej inštancie nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že vždy
musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom.

25. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť
o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke, a

ktoré nemali v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP, a to vzhľadom
na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov
nevyplynuli ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré bolivykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové
zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde
logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré

vyšli inak najavo z hľadiska závažnosti (dôležitosti) zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti
alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim
z CSP o vykonávaní dokazovania.

26.Odvolacídôvodpodľa§365ods.1písm.h)CSP,jedanývtedy,aksúdvecnesprávneprávneposúdil.

Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na
zistený skutkový stav, teda vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany sporu
podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil
iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne
ho vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podriadenia skutkového stavu

pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu). Použitie
správneho ustanovenia ale neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale jeho správne priradenie k zistenému
skutkovému stavu alebo - povedané inak - posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o
tom, z ktorých ustanovení zákona súd vychádzal.

27. Rozsudok odvolacieho súdu bol v zmysle § 378 ods. 1 CSP a § 219 ods. 1 CSP odvolacím súdom
verejne vyhlásený, čo bolo podľa § 219 ods. 3 CSP oznámené na úradnej tabuli a webovej stránke
krajského súdu.

28. V odvolacom konaní, odvolací súd posúdil relevantnosť žalovaným tvrdených odvolacích dôvodov v

kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, preskúmal, či súd prvej inštancie na zistený
skutkový stav správne aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil,
vychádzajúc z ustáleného právneho názoru, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na
každú námietku alebo argument uvedený v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci
význam pre rozhodnutie o odvolaní.

29. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu pre rozhodnutie zistil
skutkový stav a rozhodnutie súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správne. Odvolací súd si osvojil
výstižné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré v podstatnom odkazuje
( § 387 ods. 2 CSP ), pričom odvolacie dôvody tvrdené žalovaným v odvolaní, z hľadiska rozhodnutia

odvolacieho súdu, nie sú naplnené.

30. Na doplnenie a zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, k odvolaniu žalovaného, odvolací
súd uvádza:

31. K námietke žalovaného, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nie je dostatočne odôvodnené ani po
skutkovej,anipoprávnejstránke odvolacísúdudáva,žepodľa§220ods.2CSP,vodôvodnenírozsudku
súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky
procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil.
Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré

skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a
ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže
na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

32. Rozhodnutie súdu musí obsahovať odôvodnenie v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami,

pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany sporu na dostatočné a
presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa vysporiada i so špecifickými námietkami
strany sporu. V odôvodnení sa súd rozhodujúci o uplatnenom nároku musí vysporiadať so všetkými
rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený
nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na

právne závery, ktoré prijal; niet v ňom miesta pre dohady a domnienky. Súdne rozhodnutie musí preto
obsahovať stručný a jasný výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku. Súd
by mal vo svojej argumentácii, obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať na to, aby závery,
ku ktorým na základe predložených dôkazov dospel, boli racionálne a presvedčivé. Odôvodnenie mábyť prostriedkom kontroly správnosti rozhodnutia nielen pre súd, ktorý ho vydal, ale aj pre súd, ktorý ho
bude preskúmavať v dôsledku opravného prostriedku, t. j. musí byť preskúmateľné.

33. Odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie je tou časťou rozsudku, v ktorej súd vysvetľuje, akým
spôsobom a z akých dôvodov dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu. Povinnosťou súdu je v odôvodnení
sa vysporiadať tiež s rozhodujúcimi argumentmi strán. V danom prípade súd prvej inštancie uviedol,
čoho sa žalobca domáhal a na základe akých skutkových tvrdení. Uviedol aj postoj protistrany,
vymenoval všetky predložené listiny a označil, aké prostriedky procesného útoku použili sporové strany.

Uviedol skutkové a právne posúdenie, pričom kvalifikoval vzťah sporových strán ako obchodnoprávny
a konanie ako uplatnenie si pohľadávky titulom zmluvy o dielo a vysporiadal sa aj so započítacou
námietkou žalovaného na zaplatenie zmluvnej pokuty, ktorú posúdil ako nepreukázanú a nedôvodnú.
Vysvetlil, aké právne normy na vec aplikoval a konštatoval, ktoré predpoklady pre úspech v spore
bolo nevyhnutné preukázať. Následne sa týmito kritériami súd prvej inštancie zaoberal a dospel k
záveru, že žalobca preukázal uplatnený nárok. Súd prvej inštancie uviedol, z ktorých dôkazov vychádzal

a ako ich vyhodnotil. Odvolací súd teda uzatvára, že rozsudok súdu prvej inštancie je odôvodnený
v súlade s § 220 ods. 2 CSP, pričom nejaví prvky arbitrárnosti či nepreskúmateľnosti. Nemožno
preto konštatovať, že by rozsudok súdu prvej inštancie neobsahoval zásadné vysvetlenie podstatných
dôvodov pre jeho rozhodnutie, a že by tak bol naplnený predpoklad pre prípustnosť odvolania z dôvodu
nepreskúmateľnosti rozhodnutia v zmysle ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR.

34. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne
námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre
rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý
proces môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS

330/2013, či 4 Cdo 3/2019, 8 Cdo 152/2018, bod 26, 5 Cdo 57/2019, bod 9, 10) alebo prekvapivosťou
rozhodnutia vtedy, keď všeobecný súd vydá rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného
skutkovéhostavuvecipredvídať,čímbolaúčastníkoviodňatámožnosťprávneaskutkovoargumentovať
vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na právny názor odvolacieho súdu javila ako významná pre jeho
rozhodnutie, či rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz,

porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.). Odvolací súd k tomuto udáva, že do práva na
spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi,
navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať
neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02, III.
ÚS 284/08). Len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná.

35. Z obsahu odvolania v zásade vyplýva, že žalovaný vlastne nesúhlasí s právnymi závermi súdu
prvej inštancie. Skutočnosť, že žalovaný mal na vec odlišný názor a že rozhodnutie súdu prvej inštancie
nebolo odôvodnené podľa jeho predstáv, nie je dostatočnou pre tvrdenia o nedostatočnom odôvodnení
napádaného rozhodnutia.

36. Nemožno preto konštatovať, že by rozsudok súdu prvej inštancie neobsahoval zásadné vysvetlenie
podstatných dôvodov pre jeho rozhodnutie, a že by tak bol naplnený predpoklad pre prípustnosť
odvolania z dôvodu nepreskúmateľnosti rozhodnutia v zmysle ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR.

37. Odvolací súd pritom udáva, že právo na súdnu ochranu nie je právom na úspech v súdnom konaní
(obchodnoprávnom spore).
38. Súd prvej inštancie nevykonal žalovaným navrhované dokazovanie a to požiadať o vyjadrenie
spoločnosť FMT Flexibile Montage Technik GmbH. Ak sa rozhodol navrhnutý dôkaz nevykonať, súd
prvej inštancie uvedené zdôvodnil v odôvodnení svojho rozhodnutia (§ 220 ods. 2). Spravidla však ide

o dôkazy, ktoré nemôžu smerovať k preukázaniu spornej skutočnosti preto, lebo tú skutočnosť možno
preukázať iným dôkazom (sudca vyberá, ktorý z viacerých možných je vhodný, pričom vždy prihliada
na hospodárnosť) alebo sa týkajú skutočností nerozhodných a právne bezvýznamných a tiež také,
ktoré účastníci navrhli s úmyslom predĺžiť súdne konanie (skutočnosť, ktorú majú preukázať, už bola
preukázaná, resp. je vôbec otázne, ktorú skutočnosť má dôkaz preukazovať).

39. Odvolací súd konštatuje, že súd nemusí vykonať všetky stranami sporu navrhnuté dôkazy. Výber
dôkazov, ktoré sa budú v rámci dokazovania vykonávať, je výlučne na súde (§ 185 ods. 1). Súd musí
dbať na to, aby nevylúčil taký dôkaz, ktorý má potenciál preukázať rozhodný skutkový poznatok tvrdený
sporovou stranou, ak tento skutkový poznatok nebude preukazovať iným dôkazom. Iba ak by súd vylúčilz dokazovania dôkaz, ktorým bolo možné preukázať rozhodujúcu skutočnosť, zakladalo by to odvolací
dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že súd musí mať vždy
vyriešenú otázku, na preukázanie ktorej skutočnosti vykonáva ten-ktorý dôkaz.

39.1 K namietanému nevykonaniu dôkazu oslovením spoločnosti FMT Flexibile Montagetechnik GmbH
za účelom uvedenia, či žalobca nevykonával priamo alebo prostredníctvom iného subjektu činnosť pre
FMT Flexibile Montagetechnik GmbH a to po ukončení alebo v čase, ktorý nasledoval po pracovnej
činnosti pre žalovaného tak, ako bol žalovaným navrhovaný v jeho písomnom podaní z 20.2.2024,
odvolací súd opakovane uvádza, že CSP vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, pričom súd

je viazaný ústavnými princípmi predvídateľnosti a zákonnosti rozhodnutia. Platí preto najmä, že súd je
povinný v odôvodnení rozhodnutia (§ 220 ods. 2 CSP) uviesť aj to, z ktorých dôkazov vychádzal, ako ich
vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého
rozsudku v tomto smere uviedol, že navrhovaný dôkaz zamietol a to z dôvodu, že samotná skutočnosť,
či žalobca po ukončení spolupráce so žalovaným vykonával činnosť pre nemeckého partnera nemá
žiaden súvis s prejednávanou právnou vecou s tým, že v predmetnom konaní si žalobca uplatnil nárok na

zaplatenie za ním vykonané práce vyplývajúce mu zo zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným.
Žalovaným navrhované dokazovanie nesúvisí ani so zmluvnou pokutou, ktorú si žalovaný nárokoval od
žalobcu za porušenie povinnosti nástupu do práce. Odvolací súd dodáva, že s predmetným návrhom
sa súd prvej inštancie riadne a procesne správne vysporiadal na pojednávaní konanom dňa 13.3.2024,
keď tento návrh zamietol.

40. Odvolací súd zároveň zdôrazňuje, že fundamentálnymi povinnosťami sporových strán v spore
sú povinnosť tvrdiť skutočnosti relevantné pre posúdenie prípadu a svedčiace v prospech tejto
strany, a súčasne povinnosť strany pravdivosť týchto svojich tvrdení pred súdom dokázať zákonnými
prostriedkami. Dôležitá je ich relevantnosť pre prejednávanú vec, ako aj včasnosť ich uplatnenia.
Nie je želateľné, aby strana sporu predkladala skutkové tvrdenia alebo dôkazné návrhy až na

pojednávaní, čo by mohlo znamenať zmarenie účelu už nariadeného pojednávnia a požiadavku vytýčiť
ďalšie pojednávanie. Ak neexistujú osobitné dôvody (napr. ak oneskorenie je dané reakciou na nové
skutočnosti, ktoré vyšli v spore najavo), v zásade platí, že predloženie skutkových tvrdení alebo
dôkazných návrhov až na pojednávaní nie je včasné.
41. Odvolací súd udáva, že nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv žalovaného nie je

postupom,ktorýmbymusúdprvejinštancieodňalmožnosťkonaťpredsúdom,leborozhodovanieotom,
ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu a nie stranám sporu. Z uvedeného potom vyplýva, že
pokiaľsúdprvejinštancienevykonaldôkaz,ktorýbolnavrhnutýstranousporu,pričomsúdprvejinštancie
riadne odôvodnil nevykonanie navrhovaného dôkazu a nešlo o dôkaz, ktorým bolo možné preukázať
rozhodujúcu skutočnosť, odvolací súd konštatuje, že nedošlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý

proces a ani k inej vade konania, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie v spore.

42. Podstata odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP spočíva predovšetkým v nesprávnom
postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom je to, že súd berie
do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne

neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, či vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne
skutkovézisteniamôžubyťajvýsledkomlogickýchrozporovprihodnotenídôkazovsosobitnýmzreteľom
na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.

43. K namietanému nesprávnemu hodnoteniu vykonaných dôkazov, v dôsledku čoho malo dôjsť

k nesprávnym skutkovým zisteniam, odvolací súd uvádza, že CSP vychádza zo zásady voľného
hodnotenia dôkazov (§ 191 ods. 1 CSP), ktorá vyplýva z ústavného princípu nezávislosti súdov. Súd
prvejinštancievodôvodnenínapadnutéhorozsudkudostatočnepresvedčivoavýstižneuviedolskutkové
i právne dôvody, ktoré ho viedli k rozhodnutiu. Uvedené odôvodnenie podľa názoru odvolacieho súdu
možno jednoznačne považovať za dostatočné a to najmä v situácii, keď súd prvej inštancie mal podľa

svojho názoru z vykonaného dokazovania za ustálené rozhodné skutočnosti. Takýto myšlienkový proces
sudcuvdanejvecizodpovedáustanoveniu§191ods.1CSP,vzmyslektoréhodôkazysúdhodnotípodľa
svojej úvahy. Samotná skutočnosť, že strana sporu nesúhlasí s takýmto postupom súdu spočívajúcom
v hodnotení dôkazu, nie je dostatočným dôvodom pre naplnenie odvolacieho dôvodu podľa § 365
ods. 1 písm. f) CSP. V uvedenom kontexte je potrebné zdôrazniť, že súd prvej inštancie nevyhodnotil

dojednanie o zmluvnej pokute ako neplatné, ako tvrdil v odvolaní žalovaný, ale dospel k záveru, že
nedošlo k porušeniu zmluvných dojednaní žalobcom s následkom, kedy by bolo možné konštatovať, že
žalovanému vznikol nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty.44. Odvolací súd nezistil ani naplnenie odvolacích dôvodov spočívajúcich v nesprávne zistenom
skutkovom stave a nesprávnom právnom posúdení. Súd prvej inštancie sa s tvrdeniami žalovaného
v odvolaní riadne vysporiadal a dospel k správnym skutkovým zisteniam. Ak žalovaný poukazoval na

to, že rozpor s dobrými mravmi mal spočívať v konaní žalobcu, ktorý po neurčitej výzve na nástup do
práce tento nerealizoval, odvolací súd uvádza, že táto skutočnosť z ničoho nevyplýva, nebola žalovaným
žiadnym spôsobom preukázaná, pričom naopak z vykonaného dokazovania vyplynulo, že výzva bola
žalovaným urobená v čase, kedy mal žalobca práve od žalovaného riadne schválenú „dovolenku“.
S pojmom „dovolenka“ sa súd prvej inštancie s ohľadom na charakter záväzkového vzťahu správne

a dostatočne vysporiadal. Nakoniec ani prípadné žalovaným tvrdené konanie žalobcu, by samo o sebe
nebolo spôsobilé naplniť definíciu konania žalobcu v rozpore s dobrými mravmi, resp. konaním v rozpore
so zásadami poctivého obchodného styku.
45. Odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie je nedôvodné, nakoľko procesný postup súdu
prvej inštancie bol správny a jeho rozhodnutie vychádza zo správneho právneho posúdenia veci. Z
odôvodnenia rozhodnutia sú zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový

a právny základ rozhodnutia s tým, že odvolací súd má súčasne za to, že súd prvej inštancie formuloval
svoje skutkové a právne závery, ktoré sú zrozumiteľné a pre rozhodnutie dostatočné. Napadnuté
rozhodnutie nemožno považovať ani za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné,
pretože súd prvej inštancie sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia
príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí

poukazoval práve na tie zákonné a zmluvné ustanovenia, ktoré boli v prejednávanom prípade relevantné
pre rozhodnutie, pričom naplnenie odvolacích dôvodov žalovaný nepreukázal, preto podľa § 387 ods. 1
CSPodvolacísúdpotvrdilrozsudoksúduprvejinštancieakovecnesprávny.Taktiežpotvrdilzávislývýrok
rozsudku súdu prvej inštancie o trovách konania, ktorým súd žalobcovi priznal náhradu trov konania v
celom rozsahu proti žalovanému.

46. O trovách tohto odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s
ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi, ktorý bol v tomto odvolacom konaní
úspešný v celom rozsahu, priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania, ktoré je povinný nahradiť
neúspešný žalovaný. O výške trov tohto odvolacieho konania podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd
prvej inštancie samostatným uznesením.

47. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v ustanovení
§ 419 CSP.

Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na

súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii.

Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo toto rozhodnutie vydané, dovolanie môže
podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa
§ 77 (§ 425 CSP). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného

uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1 CSP.

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom,dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom, okrem prípadov uvedených v § 429 ods. 2 CSP, ak má dovolateľ sám, alebo
jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Inak dovolací súd

dovolanie odmietne podľa § 447 písm. c) CSP.

V dovolaní podľa § 428 CSP sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).