Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, July 17, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5CoCsp/5/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8122206469
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 07. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8122206469.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov

senátu JUDr. Andreja Radomského a JUDr. Romana Lajoša v právnej veci žalobcu: A. B. C., C., C. C.
D. X, XXX XX E. – F. G. H., I.: XX XXX XXX, právne zastúpeného Remedium Legal, s.r.o., so sídlom
Prievozská 2, 821 09 Bratislava – mestská časť Ružinov, IČO: 53 255 739, proti žalovanému: D. F., nar.
XX.XX.XXXX, bytom C. XXXX/XX, XXX XX D., o zaplatenie 11.200,- eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 16Csp/106/2022-145 zo dňa 06.06.2024 v spojení
s opravným uznesením Okresného súdu Prešov č. k. 16Csp/106/2022-180 zo dňa 30.01.2025, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok v spojení s opravným uznesením.

II. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa podanou žalobou domáhal voči žalovanej zaplatenia sumy 11.200,- eura s príslušenstvom.

2. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom v spojení s opravným uznesením rozhodol tak, že cit.:

„I. Súd žalobu zamieta.

II. Žalobca nemá právo na náhradu trov konania a žalovanému sa náhrada trov konania nepriznáva.“

3. Rozhodnutie právne odôvodnil podľa ust. § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1 a 5, § 54 ods. 1 a 2 zákona
č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“), § 7 ods. 1 a 2,
§ 9 ods. 1 a 2, § 11 ods. 1 a 2, § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, §
92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len
„Zákon o bankách“), § 39 Občianskeho zákonníka, § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový

poriadok (ďalej len „CSP“).

4. V odôvodnení konštatoval, že žalobca si uplatňuje právo na plnenie zo zmluvy o spotrebiteľskom
úvere, a preto považoval za nutné vyhodnotiť, či pri uzatvorení zmluvy boli splnené všetky povinnosti
a podmienky, ktoré na tieto zmluvné vzťahy kladie právna úprava zameraná na ochranu spotrebiteľa.
Bolo na žalobcovi, aby preukázal, že jeho právny predchodca bonitu žalovanej náležite skúmal, že
si splnil povinnosť vyplývajúcu mu z ust. § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z.. Podľa predloženého

vyjadrenia mala žalovaná deklarovať príjem vo výške 867,- eur, ktorý mal byť overený dopytom do
úverového registra. Pokiaľ ide o výdavky tak žalobca uviedol, že náklady na domácnosť predstavovali
sumu 199,48 eura, čo predstavuje sumu životného minima, tak súd prvej inštancie zastával názor, že
nepostačuje ak žalobca (právny predchodca) pri výdavkoch vychádzal iba zo sumy životného minima.Rovnako neboli zohľadnené náklady na bývanie, dopravu, domácnosť, len zobral do úvahy sumu splátky
406,33 eur. Takýto prístup zo strany dodávateľa považoval súd prvej inštancie za ľahkovážny, pričom
splátka vo výške 406,33 eur predstavuje splátku na úrovni hypotekárneho nie spotrebiteľského úveru.

Rovnako nevyplýva zo spisu, že by žalobca zisťoval výdavky či iné záväzky žalovanej pri komplexnom
posúdení schopnosti splácať predmetný úver, teda konal v rozpore s prístupom starostlivého hospodára.
Na základe vyššie uvedeného dospel k záveru, že žalobca súdu nepreukázal, aby právny predchodca
dôsledne skúmal finančnú situáciu a hlavne výdavky žalovanej. Za týchto okolnosti právny predchodca
žalobcu zjavne nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z .z., ale

naopak, tieto svoje povinnosti porušil, čím sú naplnené predpoklady hmotnoprávnej fikcie podľa § 11
ods. 2 zákona prvá veta, t. j., že nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie
spotrebiteľského úveru. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie uzavrel, že neboli splnené zákonné
predpoklady pre platné postúpenie pohľadávky. Podľa zmluvy bola konečná splatnosť úveru dňa
20.10.2022. K vyhláseniu predčasnej splatnosti nedošlo a teda G., J. nemohla postúpiť žalobcovi dňa
10.08.2021 tzv. „živý úver“. Pokiaľ teda spoločnosť G., J. postúpila svoju pohľadávku na žalobcu konala

v rozpore s ustanovením § 92 ods. 8 zákona o bankách, ale aj s § 17 ods. 1 ZoSÚ, a preto je zmluva
o postúpení pohľadávky neplatný právny úkon v zmysle § 39 OZ (pre rozpor tohto právneho úkonu so
zákonom - ustanovením § 92 ods. 8 zákona o bankách a § 17 ods. 1 ZoSÚ). Vzhľadom na nedostatok
aktívnej vecnej legitimácie žalobcu súd prvej inštancie žalobu zamietol.

5. Výrok o trovách konania odôvodnil podľa pomeru úspechu strán sporu v konaní s tým, že žalobca
nebol v konaní úspešný, a preto nemá právo na náhradu trov konania a žalovanej žiadne trovy konania
nevznikli, preto jej ich súd prvej inštancie ani nepriznal.

6. Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa. Namietala, že súd

prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ďalej nesprávne
skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci. Trvala na tom, že odborná starostlivosť pri
posudzovaní schopnosti žalovanej splácať úver bola zachovaná. Pri posúdení bonity žalovanej boli
do úvahy vzaté všetky dostupné informácie, informácie poskytnuté žalovanou, vrátane údajov zo

spoločného bankového ú úverového registra a Sociálnej poisťovne. Výsledkom daného posúdenia bol
jednoznačný záver o schopnosti žalovanej splácať daný úver. Právny predchodca žalobkyne nahliadol
do databázy, z ktorej vyplývalo, že žalovaná nemala v tej dobe nemala žiaden existujúci záväzok
(mala len podané žiadosti o úver v iných bankách, ktoré sa zaviazala nečerpať). Poukázal na závery
vyplývajúce z informácií od Sociálnej poisťovne. V rámci nákladov na zabezpečenie základných

životných potrieb bral veriteľ do úvahy životné minimum spotrebiteľa (t. j. 200,- eur), keďže žalovaná
deklarovala, že je slobodná. Výpočet limitu realizoval tak, že sčítal výšku existujúcich splátok úveru
(0,- eur) s výškou splátky poskytnutého úveru (t. j. 406,33 eur) a s výškou nákladov na zabezpečenie
základných životných potrieb spotrebiteľa a osôb, voči ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť (t. j.
199,48,- eur), pričom výsledná suma (t. j. 605,81 eur) musí byť nižšia ako výška príjmu (v tomto prípade

867,- eur), čo bolo splnené. Poukázala na vyjadrenie žalovanej, že do omeškania so splácaním splátok
úveru sa dostala z dôvodu omeškania vyplácania mzdy jej zamestnávateľom, za čo žalobca nemôže
zodpovedať. Postupca mohol pri poskytovaní úveru vychádzať iba z aktuálnej situácie žalovanej, ktorá
v čase poskytnutia úveru bola priaznivá s jednoznačným záverom o platobnej schopnosti žalovanej.
Žalobkyňa trvá na tom, že postupoval s odbornou starostlivosťou v zmysle ust. § 7 ZoSÚ a zobral do

úvahy všetky informácie, ktoré mu toto ustanovenie ukladá vziať do úvahy. Mala za to, že veritelia nie
sú povinní žiadať preukázanie konkrétnych mesačných výdavkov. Navrhla napadnutý rozsudok zmeniť
v súlade s jeho odvolacím návrhom a priznať jej trovy odvolacieho konania.

7. Žalovaná sa k podanému odvolaniu nevyjadrila. Iné prostriedky procesného útoku a procesnej obrany

neboli v odvolacom konaní sporovými stranami uplatnené.

8. Žalobkyňa na výzvu odvolacieho súdu v zmysle ust. § 382 CSP z 30. 05. 2025 k možnému
použitiu ust. § 37 OZ v súvislosti s právnymi úkonmi veriteľa realizovanými vo veci v intenciách ust.
§ 53 ods. 9 a § 565 OZ v podaní z 13. 06. 2025 poukázala na článok VIII. ods. 2 písm. b) VOP,

v ktorom si postupca so žalovanou dohodol možnosť vyhlásiť mimoriadnu splatnosť, ďalej na výzvu
na úhradu z 04. 10. 2019, ktorou žalovanú vyzval na úhradu omeškaných splátok vo výške 1.169,20
EUR a upozornil ju na možnosť vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru. K predmetnej listine žalobca
predložil vrátenú zásielku, ktorá preukazuje doručenie zásielky. Rovnako poukázal na oznámeniepostupcu z 22.12.2019, ktorým postupca vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru. K otázke obsahových
náležitostí úkonov realizovaných v zmysle ust. § 53 ods. 9 OZ, v spojení s ust. § 565 OZ mala za
to, že výzva pred so splatením úveru a ani vyhlásenie mimoriadnej splatnosti nemusia obligatórne

obsahovať údaj o splátke, pre neuhradenie, ktorej došlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti. Účelom
označených zákonných ustanovení je snaha zákonodarcu poskytnúť spotrebiteľovi v zmluvnom vzťahu
dodatočnú ochranu a možnosť vyhnúť sa vyhláseniu mimoriadnej splatnosti uhradením omeškaných
splátok. V tejto súvislosti citoval z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/123/2022 z 30. 01.
2024 a sp. zn. 5Cdo/197/2022 z 26.06.2024. Poukázal na zásadný rozpor ohľadom náležitostí / obsahu

zosplatňujúcej výzvy, kedy dochádza z dôvodu (diametrálne) odlišného posudzovania predmetnej
právnej otázky dovolacím súdom k právnej neistote na strane subjektov sukromnoprávnych vzťahov
vširšomrozsahu.Malazato,žeakbyzákonodarcamalambíciuuvedenúpožiadavkunaveriteľapretaviť
do znenia posudzovaného zákonného ustanovenia, nič mu nebránilo tak urobiť v čase prijatia znenia
§ 53 ods. 8, resp. ods. 9 OZ alebo kedykoľvek následne, k ničomu takému však nedošlo – predmetné
ustanovenie zákona sa novelizovalo iným spôsobom. Trvala na tom, že zákon takéto označenie

splátky v zosplatňujúcom úkone, resp. výzve podľa § 53 ods. 9 OZ veriteľovi neukladá. Zdôraznila, že
v predmetnej veci posudzované výzvy pred vyhlásením splatnosti, či zosplatňujúca, z hľadiska obsahu
uvádzajú celkovú dlžnú sumu, s ktorou bola dlžníčka toho času v omeškaní. Špecifikácia splátky nemá
v konečnom dôsledku žiaden pozitívny dopad na zvýšenie platobnej disciplíny dlžníka – spotrebiteľa,
absencia špecifikácie splátky nestavia spotrebiteľa do nevýhodnejšieho postavenia. Pripomenula, že

predmetnú otázku posudzovali približne od roku 2008 do roku 2024, pričom z rozhodovacej praxe
súdov pre banky požiadavka na špecifikáciu splátky vo výzve zosplatňujúcej, resp. pred zosplatnením
nevyplynula, pričom až v roku 2024 došlo k zásadnej zmene pri posudzovaní obsahu predmetného
ustanovenia. Predmetnú problematiku posudzoval aj dovolací súd pri riešení právnej otázky premlčania,
výsledkom čoho bol aj judikát publikovaný pod č. R 29/2023, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.

zn. 7Cdo 268/2020 z 29.11.2022, kedy nevyhnutne musel dovolací súd posudzovať aj náležitosti
jednotlivých výziev, pričom nedospel k záveru o tom, že by zákon veriteľovi ukladal povinnosť uviesť
rozhodnú splátku v tej – ktorej výzve. Pre názornosť uviedol aj modelový príklad v právnom vzťahu
veriteľ – dlžník (spotrebiteľ). Mala za to, že výklad dotknutých zákonných ustanovení v tom zmysle,
že veriteľ je povinný uviesť rozhodnú splátku v upozornení pred zosplatnením podľa § 53 ods. 9 OZ

a rovnako aj v samotnom zosplatnení nemôže v žiadnom ohľade obstáť, keďže v praktickej realite
by veriteľ uvádzal v týchto právnych úkonoch rôzne splátky, pričom spotrebiteľovi by táto informácia
nepriniesla vôbec žiadnu informačnú hodnotu. Poukázal na skutočnosť, že predmetné znenie OZ
bolo s účinnosťou od 01.11.2024 novelizované, čím zákonodarca s konečnou platnosťou vyriešil
predmetnú problematiku. V zmysle vyššie citovaných novelizovaných ustanovení § 53 ods. 9 a 10

OZ je podľa žalobkyne zrejmé, že ani po ich novelizácii nebude „obligatórnou“ náležitosťou výzvy
uvedenie konkrétnej splátky, resp. jej špecifikácia, ale postačujúcim údajom na platné zosplatnenie
bude uvedenie sumy, s ktorou je dlžník v omeškaní (obdobne ako je splnené v danom prípade a
napokon ako činili veritelia, resp. banky vždy). Veriteľ je podľa žalobkyne aj podľa úpravy účinnej od
01.11.2024 (podľa názoru žalobcu obdobne ako aj pri úprave účinnej pred 01.11.2024) povinný vo

výzve upozorniť spotrebiteľa na následok zosplatnenia a uviesť sumu splátok, s ktorými je spotrebiteľ
v omeškaní - obligatórnou náležitosťou takejto výzvy, dokonca pod sankciou neurčitosti teda ani po
účinnosti novelizácie nebude špecifikácia konkrétnej splátky, pre ktorú sa veriteľ chystá úver zosplatniť,
resp. pre ktorú úver zosplatňuje. Jedná sa pritom o reakciu zákonodarcu na rozhodovaciu prax Súdneho
dvora EÚ, ktorá taktiež uvedenú povinnosť konkretizovať splátku, pre ktorú k zosplatneniu došlo,

nevyžaduje. Poukázala na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 640/2014 z 01.04.2015 a sp. zn.
II. ÚS 796/2016-65 z 22.06.2017. Vychádzajúc aj z vyššie citovaných rozhodnutí Ústavného súdu
Slovenskej republiky, t. j. ústavnoprávnych východísk priority platnosti právneho úkonu a právomoci
súdu zákonné predpisy aplikovať, nie však novelizovať, žalobkyňa trvala na tom, že riešenie uvedenej
právnej otázky zo strany senátu 5Cdo v predmetnej problematike právne neudržateľné, pričom naopak

senát 1Cdo predmetnú právnu otázku vyriešil zákonne a správne. Záverom žalobkyňa poukázala aj na
skutočnosť, že aplikáciou a akceptáciou záverov senátu 5Cdo fakticky dôjde k zneplatneniu tisícov (až
desaťtisícov) právnych úkonov (zosplatnení), keďže aj z rozhodovacej praxe všeobecných súdov na
všetkých úrovniach je zrejmé, že veritelia týmto spôsobom neboli povinní postupovať (keďže im to zákon
a ani súdna prax neukladala).

9. Žalovaná sa k výzve odvolacieho súdu v zmysle postupu podľa ust. § 382 CSP vyjadrila podaním zo
dňa 27.06.2025. Uviedla, že podaná žaloba bola právoplatne odmietnutá Okresným súdom Prešov, čo
svedčí o tom, že v danom prípade neboli splnené zákonné podmienky na jej prijatie na ďalšie konania.Je presvedčená, že právne úkony vykonané žalobkyňou, resp. jej právnym predchodcom, môžu byť
v rozpore s dobrými mravmi alebo sú neprijateľné pre spotrebiteľa, a teda neplatné podľa § 37 OZ
v spojení s § 53 ods. 9 OZ. Uviedla, že zmluvné podmienky neboli pre ňu zrozumiteľné, nebola jej

poskytnutá dostatočná informácia o jej právach a povinnostiach a má dôvodné podozrenie, že niektoré
podmienky boli neprimerane výhodné pre veriteľa na úkor spotrebiteľa. Záverom uviedla, že si nebola
vedomá žiadneho splátkového kalendára alebo dohôd, ktorých súčasťou by bolo uznanie dlhu, a ktoré
by mohli byť hodnotené v zmysle § 565 OZ. Navrhla, aby súd neprihliadal na ďalšie procesné návrhy
žalobkyne a považoval predmetnú vec za ukončenú. Vyhradila si právo predložiť ďalšie vyjadrenia

a dôkazy, ak by sa vec otvorila alebo pokračovala.

10. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, v rámci kompetencií vyplývajúcich z ust. § 34 CSP,
po zistení, že odvolanie žalobkyne bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP)
a oprávnenou osobou (§ 359 CSP), preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie v spojení s opravným
uznesením, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z § 378 a nasl. CSP bez

toho, aby nariadil odvolacie pojednávanie podľa ust. § 385 CSP (a contrario) a na tomto pojednávaní
zopakoval, či doplnil dokazovanie vykonané prvoinštančným súdom. Právnym dôsledkom takéhoto
postupu odvolacieho súdu je jeho viazanosť skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 382, §
385 CSP). Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného
odvolania do tej miery, že napadnutý rozsudok nebol oprávnený preskúmavať z iných dôvodov, než

tých, ktoré boli výslovne uvedené. Výnimkou by mohli byť len vady konania týkajúce sa procesných
podmienok, aj keď v odvolacích dôvodoch neboli uplatnené (§ 380 ods. 1, 2 CSP). Pretože rozsudok vo
veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd v zákonom stanovenej lehote uverejnil miesto a
čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Prešove
(§ 378 ods. 2, § 219 ods. 1, 3 CSP) dňa 01.07.2025 a zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

11. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a

povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

12. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným porušením práva na spravodlivý proces, nesprávnym skutkovým zistením a nesprávnym
právnymposúdením,tedato,čisúdprvejinštancienazistenýskutkovýstavsprávne,vúplnosti,aplikoval

príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v
odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 78/05).

13. K námietke nesprávneho procesného postupu súdu prvej inštancie podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/
CSP odvolací súd poznamenáva, že medzi zložky práva na spravodlivý proces (right to fair trial) možno
zaradiť predovšetkým právo na prístup k súdu, právo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý
a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na
riadne poučenie o procesných právach a povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy

a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz
ľubovôle, právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu,
právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia. Porušenie ktoréhokoľvek
čiastkového práva strany sporu postupom súdu síce predstavuje pochybenie súdu. Avšak o naplnenie
odvolacieho dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) pôjde iba vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu,

znemožňujúci realizáciu práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé
konanie sa nejaví ako spravodlivé. Konkrétne pochybenie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte
celého konania.

14. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb

domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty
azárukyposkytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné,
zákonu zodpovedajúce súdne konanie. Podľa ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva
(ESĽP), súdy musia v rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založili svojerozhodnutia, musia sa zaoberať najdôležitejšími argumentami vznesenými stranami sporu a uviesť
dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov; nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné
s ideou práva na spravodlivý proces. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach,

právepodvplyvomjudikatúryESĽPaústavnéhosúdu,zaujalstanovisko,žemedziprávastranycivilného
procesu na zabezpečenie spravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne
aj právo na spravodlivý proces a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a
vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je
odrazom práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý

sa zaoberá všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj špecifickými námietkami
strany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane
druhej, sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným
spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo, aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci
využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak nedostatok riadneho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivý proces, táto vada

zakladá prípustnosť odvolania podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Ak je rozhodnutie súdu prvej inštancie
nepreskúmateľné, lebo neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov, na základe ktorých súd rozhodol,
prichádza do úvahy iba zrušenie rozhodnutia a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
(rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 226/03). Právo na spravodlivý proces
je porušené aj v takom prípade ak rozhodnutie súdu nie je riadne odôvodnené (viď rozhodnutia NSSR

5Cdo/57/2019,2Cdo/100/2018,4Cdo/3/2019,4Cdo/125/2019,4Cdo/120/2019,1Obdo/7/2018aÚSSR
III ÚS 559/2018, II ÚS 120/2020, I ÚS 235/2020). Táto odvolacia námietka naplnená nebola, keďže
po preskúmaní celého konania pred súdom prvej inštancie nebolo odvolacím súdom zistené porušenie
žiadnehočiastkovéhoprocesnéhoprávaodvolateľa,ktorébyodôvodňovalozáverotom,žecelékonanie
sa javí ako nespravodlivé.

15. K námietke nesprávnych skutkových zistení z vykonaných dôkazov podľa ust. § 365 ods. 1
CSP písm. f) odvolací súd poznamenáva, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený
na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Význam
dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na základe ktorých súd stanoví skutkový

stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu
právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne
zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je
základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný
však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré

je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR
sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať v súlade
so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne nemôže
bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a obsah
opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné

úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným
procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu
uplatňuje svoje nárok alebo sa bráni proti ich uplatnenie, prípadne štádia civilného procesu. K námietke
nesprávneho skutkového zistenia z vykonaných dôkazov odvolací súd taktiež uvádza, že vykonané
dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej

súvislosti. Vyhodnotenie vykonaných dôkazov súd uvedie v odôvodnení rozsudku podľa § 220 ods.
2 CSP. Voľné hodnotenie dôkazov súdom prirodzene neznamená ľubovôľu hodnotenia. Súd hodnotí
jednotlivý dôkaz z hľadiska jeho dôležitosti, zákonnosti a pravdivosti. Po individuálnej selekcii následne
súd hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. K nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných
dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotení dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov, alebo porušením

pravidiel formálnej logiky. Ani táto odvolacia námietka však celkom naplnená nebola. V tejto súvislosti
vo vzťahu k námietke (žalovanej) preskúmania bonity spotrebiteľky právnym predchodcom žalobkyne
odkazuje odvolací súd na bod 22 svojho odôvodnenia.

16. K námietke nesprávneho právneho posúdenia podľa ust. § 365 ods. 1 CSP písm. h) odvolací súd

uvádza,žeprávnymposúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezávery
a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci
je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo akzo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp.
zn. 7 Cdo 7/2010).

17. Vo vzťahu k aplikácii práva všeobecnými súdmi má odvolací súd za to, že výklad a aplikácia
zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov (v danom prípade súd prvej inštancie) musí byť
preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany
zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov strán sporu.
Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení právnych noriem, tak ako ich v odôvodnení svojho rozhodnutia

uviedol súd prvej inštancie, neobmedzil toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom (IV.
ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).

18. Žalobkyňa poukazovala na nesprávne skutkové závery a nesprávne právne posúdenie súdu prvej
inštancie, ktoré vzhliadla v tom, že sa súd prvej inštancie dospel k nesprávnym záverom ohľadom
skúmania bonity žalovanej zo strany právneho predchodu žalobkyne. Žalobkyňa tiež namietala postup

súduprvejinštancie,nakoľkomázato,ženemožnoautomaticky„odstola“hodnotiťporušeniepovinnosti
konaťsodbornoustarostlivosťouadefactoprávnezastupovaťspotrebiteľa(napojednávanínezávislého
a nestranného súdu). Súd prvej inštancie ani žiadne rozhodujúce otázky spotrebiteľovi o skutkovom
stave a/alebo životnej situácii (ekonomické zázemie) ani len nekládol.

19. V ustanovení § 7 ods. 1 ZoSÚ bola upravená povinnosť veriteľa pred uzavretím alebo zmenou
spotrebiteľskej zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru s odbornou starostlivosťou
posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. V prípade, ak veriteľ túto svoju zákonnú
povinnosť zanedbá, zákon sankcionuje takéto konanie v zmysle § 11 ods. 2 nemožnosťou vyžadovať
od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. Zákon v tejto súvislosti ustanovuje tiež, že

v prípade ak dôjde k hrubému porušeniu § 7 ods. 1, v takom prípade zákon sankcionuje takéto konanie
veriteľa bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou poskytnutého úveru. Za hrubé porušenie povinnosti
sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch,
výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo
registra na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver.

20. Zákon o spotrebiteľských úveroch ukladá veriteľovi pri skúmaní bonity klienta postupovať s odbornou
starostlivosťou, pričom zákon neuviedol zákonnú definíciu tohto pojmu. Aj napriek absencii takejto
zákonnej definície možno vychádzať z toho, že odborná starostlivosť predpokladá overenie údajov,
ktoré dlžník veriteľovi uviedol, resp. objektívne podložil minimálne potvrdením zamestnávateľa dlžníka a

nepochybne kľúčovou je aj pri skúmaní bonity klienta využívať aj verejne dostupné informácie, ako napr.
štátom zverejňované údaje o životnom minime, existenčnom minime a tieto porovnávať so známymi
alebo od spotrebiteľa zistenými (nie iba tvrdenými) informáciami o jeho príjmoch a výdavkoch (do
pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33Cdo/2178/2018).

21. Vzhľadom na uvedené ustanovenie možno od právneho predchodcu žalobkyne ako veriteľa
požadovať preukázanie skúmania bonity klienta, teda v uvedenom prípade bolo na žalobkyni ako
postupníkovi, aby preukázala, že si jej právny predchodca svoje povinnosti vyplývajúce z právnych
predpisov splnil, teda, že v uvedenom prípade bola splnená povinnosť vyplývajúca z § 7 ods. 1 ZoSÚ.

22. Žalobkyňa poukazovala na to, že jeho právny predchodca pri overovaní bonity žalovanej vychádzal
z údajov z úverového registra, ktoré obsahujú komplexné údaje o úverovej histórií žalovanej, spolu
s údajmi o aktívnych záväzkoch (0), aj informáciami zo Sociálnej poisťovne týkajúce sa príjmu žalovanej.
Z vyjadrenia žalobkyne vyplýva, že veriteľ vychádzal z príjmu žalovanej vo výške 867,- eur, ktorý
bol verifikovaný lustráciou zo Sociálnej poisťovne. Zo žiadosti o poskytnutie spotrebiteľského úveru

síce vyplýva, že v kolónke doloženie príjmu je uvedené „bez potvrdenia o príjme“, ale na č. l. 77
preskúmavaného spisu sa nachádza výpis z lustrácie so Sociálnej poisťovne vo vzťahu k žalovanej.
Poukazujúc na vyššie uvedené tak odvolací súd uzatvára, že pokiaľ žalobca namietal nesprávne
právne posúdenie veci zo strany súdu prvej inštancie, pokiaľ ide o povinnosť právneho predchodcu
žalobkyne konať s odbornou starostlivosťou a dostatočne overiť bonitu žalovanej pred tým ako jej bol

poskytnutý úver, tieto námietky žalobkyne ako odvolateľky sú dôvodné. Z vykonaného dokazovania
vyplýva, že právny predchodca žalobkyne dostatočne skúmal bonitu žalovanej. Zo Žiadosti o poskytnutie
spotrebiteľského úveru (č. l. 15) vyplýva, že žalovaná v rozhodnom čase bola slobodná, bývala u rodičov,
nemala žiadne nezaopatrené deti ani osoby bez príjmu, ktoré by na ňu boli odkázané, výška jejpríjmu bola preukázaná lustráciou zo Sociálnej poisťovne a jej úverové zaťaženie bolo preverované
prostredníctvom úverového registra. Vo svetle uvedených skutočností sa odvolací súd nestotožnil so
závermi súdu prvej inštancie, ktorý uzavrel, že právny predchodca žalobkyne nekonal s odbornou

starostlivosť z dôvodu, že neskúmal dostatočne bonitu žalovanej.

23. V danom prípade je nepochybné, že právny predchodca žalobkyne so žalovanou uzavrel dňa
XX.XX.XXXX Zmluvu o G. spotrebiteľskom úvere reg. č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej jej bol
poskytnutý úver vo výške 20 000,- EUR, ktorý sa žalovaná zaviazala zaplatiť v mesačných splátkach

po 406,33 EUR splatných vždy k 20. dňu v kalendárnom mesiaci, s konečnou splatnosťou úveru
dňa 20.10.2022 a celkovou čiastkou spojenou s úverom 25 862,68 EUR. Z obsahu spisu vyplýva,
že právny predchodca žalobkyne výzvou z 04.10.2019 vyzvala žalovanú na úhradu omeškanej sumy
1 169,20 EUR, a to bezodkladne na účet v nej uvedený; s poučením, že v opačnom prípade, (teda,
ak dlžnú sumu bezodkladne neuhradí) bude úver vyhlásený za splatný s tým, že po vyhlásení úveru za
splatný už nebude možné splácať úver v splátkach dohodnutých v Zmluve a bude povinná uhradiť celý

poskytnutý úver s príslušenstvom vo výške 14 438,97 EUR, t. j. istinu, úrok z úveru, úrok z omeškania
a poplatky. Doručovanie uvedenej výzvy žalobkyňa preukazovala kópiou obálky vrátenej banke 30. 10.
2019 z dôvodu neprevzatia v odbernej lehote. Oznámením o vyhlásení mimoriadnej splatnosti z 22.
12. 2019 právny predchodca žalobkyňa oznámil žalovanej vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru dňom
20.12.2019 žalovanú vyzval na zaplatenie sumy 13 785,02 EUR vrátane príslušenstva a prípadných

poplatkov podľa Sadzobníka G. na číslo účtu uvedené v oznámení, a to bezodkladne. Doručovanie tohto
oznámenia žalovanej žalobkyňa preukazovala kópiou obálky o doručovaní tejto zásielky na adresu
žalovanej, ktorá sa však právnej predchodkyni žalobkyne vrátila dňa 03.01.2020 s vyznačenou doložkou
pošty ako „adresát neznámy“. Na podklade Zmluvy o postúpení pohľadávok č. XXXXXXXXXXX K. XX.
XX. XXXX a Doplňujúcej zmluvy k postúpeniu pohľadávky č. XXXXXXXXXXX K. XX. XX. XXXX a k nej

pripojených príloh možno konštatovať, že žalovaná pohľadávka bola predmetom postúpenia z G. L. E.,
J. na žalobkyňu.

24. Odvolací súd vyzval dňa 16.04.2025 žalobkyňu na preukázanie z akého dôvodu bolo žalovanej
zasielané Oznámenie o vyhlásení predčasnej splatnosti úveru na adresu F. XXXX/XX, XXX XX E. –

C. F., odkiaľ sa spomínaná zásielka vrátila s označením „adresát neznámy“, keď v Žiadosti o úver aj
v Zmluve o G. spotrebiteľskom úvere mala žalovaná uvedenú adresu G. XXXX/XX, XXX XX D., kde
mala evidovaný aj trvalý pobyt v Registri obyvateľov.

25. Podaním doručeným odvolaciemu súdu dňa 27.05.2025 žalobkyňa uviedla, že Oznámenie

o vyhlásení predčasnej splatnosti úveru bolo zasielané žalovanej na adresu F. XXXX/XX, XXX XX E.
– C. mesto z dôvodu, že žalovaná požiadala o zmenu korešpondenčnej adresy, o čom zaslala doklad
od jej právneho predchodcu (č. l. 191).

26. Nadväzujúc na vyššie zhrnutý skutkový stav odvolací súd konštatuje, že konaním na súde prvej

inštancie ani napadnutým rozsudkom nedošlo k naplneniu odvolacieho dôvodu v zmysle ust. § 365
ods. 1 CSP písm. f/ CSP, t. j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam. Súčasne však konštatuje, že zistený skutkový stav, bol súdom prvej
inštancie, sčasti nesprávne právne posúdený, resp. toto právne posúdenie nebolo dôsledne vykonané,
a preto inak správny právny záver o neplatnosti predčasného zosplatnenia úveru poskytnutého právnym

predchodcom žalobkyne nebol primerane a dostatočne odôvodnený.

27. V zhode so súdom prvej inštancie, ani odvolací súd v predmetnej veci nemal pochybnosti o tom,
že predmetný vzťah medzi právnym predchodcom žalobkyne a žalovanou je vzťahom spotrebiteľským,
pretože uzatvorená Zmluva o G. spotrebiteľskom úvere je štandardnou formulárovou spotrebiteľskou

zmluvou, kde právny predchodca žalobkyne vystupoval v postavení dodávateľa, pretože pri uzatváraní
spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti
a žalovaná je spotrebiteľom, keďže pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonala v rámci
predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Odvolací súd na tomto mieste ešte
zdôrazňuje, že základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že tieto sú pre spotrebiteľa vopred

pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny, pričom aj
predmetná zmluva túto charakteristiku spĺňa. Súd prvej inštancie preto na posúdenie daného právneho
vzťahu správne aplikoval ustanovenia zamerané na ochranu spotrebiteľa, predovšetkým ust. §39, § 52ods. 1 až 4, § 53 ods. 1 a 5, § 54 ods. 1 a 2 OZ, § 7 ods. 1 a 2, § 9 ods. 1 a 2, § 11 ods. 1 a 2, § 17 ods.
1 zákona o spotrebiteľských úveroch, § 92 ods. 8 Zákona o bankách.

28. Žalobkyňou predložený dôkaz o odoslaní výzvy na zaplatenie pohľadávky vo výške 1 169,20 EUR
z 04. 10. 2019 obsahujúcej súčasne upozornenie o oprávnení veriteľa vyhlásiť mimoriadnu splatnosť
pohľadávky, s prihliadnutím na skutočnosť, že žalovaná nenamietala tvrdenie žalobkyne o svojom
omeškaní so splácaním úveru po dobu dlhšiu ako 3 mesiace a o upozornení na možnosť uplatnenia
práva na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru, pričom žalovaná ani netvrdila, že by sa v čase

doručovania relevantných právnych listín nezdržiavala na adrese, ktorú uviedla v Žiadosti o zmenu
korešpondenčnej adresy z 14.11.2017 (č. l. 191), resp. že by sa nemala možnosť s týmito listinami
oboznámiť, odvolací súd ustálil, že predmetné listiny sa dostali do dispozičnej sféry žalovanej, resp. sa
mohli dostať, keby si Výzvu z 04.10.2019 žalovaná prevzala v odbernej lehote, a pokiaľ ide o Oznámenie
z 22. 12. 2019, toto bolo zasielané na adresu, ktorú samotná žalovaná právnemu predchodcovi
žalobkyne uviedla ako korešpondenčnú adresu.

29. Aj napriek vyššie uvedenému hodnoteniu odvolacieho súdu, pokiaľ ide o otázku doručovania
výziev právneho predchodcu žalobkyne v súvislosti s omeškaním žalovanej so splácaním úveru a tiež
skutkovému stavu vyplývajúcemu z doručenia Oznámenia o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru
z 22.12.2019, ktorým bola žalovaná požiadaná o zaplatenie sumy 13 785,02 EUR vrátane príslušenstva

a prípadných poplatkov podľa Sadzobníka G., ktorému mala predchádzať Výzva z 04.10.2019 na úhradu
pohľadávky vo výške 1 169,20 EUR ohľadne, ktorej žalobkyňa preukázala jej odoslanie žalovanej na
korešpondenčnú adresu žalovanej, odvolací súd zastáva názor, že samotné vyhlásenie mimoriadnej
splatnosti úveru nie je možné považovať za platné.

30. Podľa ust. § 53 ods. 9 OZ v znení účinnom do 31. októbra 2024, ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej
zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí
troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie
kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva.

31. Podľa ust. § 565 OZ, ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky
pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však
môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky.

32. Z vyššie citovaných ustanovení OZ možno dovodiť, že pre platné zosplatnenie úveru musia byť

kumulatívne splnené tieto podmienky: (i) ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať
v splátkach, (ii) medzi zmluvnými stranami existuje dohoda medzi veriteľom a dlžníkom o tom, že ak sa
nesplní niektorá splátka, stane sa zročným celý dlh (ide o tzv. stratu výhody splátok), prípadne celý dlh
sa stane zročným aj vtedy, ak to bolo určené v rozhodnutí súdu, (iii) uplatnenie práva najskôr po uplynutí
troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky, (iv) upozornenie spotrebiteľa na uplatnenie tohto

práva v lehote nie kratšej ako 15 dní a (v) identifikácia splátky pre nesplnenie, ktorej sa má celý dlh
stať splatným.

33. Podľa ust. § 37 ods. 1 OZ, právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne;
inak je neplatný.

34. Právny úkon je nezrozumiteľný a tým aj neplatný v prípade, ak ani na základe jeho výkladu
v súlade s ust. § 35 ods. 2 a 3 OZ nie je možné objektívne zistiť, čo ním malo byť zo slovnej alebo
inej stránky vyjadrené, takže druhej strane nie je umožnené sa s týmto prejavom vyjadrujúcim vôľu
konajúceho riadne oboznámiť a pochopiť ho. Vyjadrenie právneho úkonu je nezrozumiteľné, ak ani

zjazykovejstránkyniejemožnézistiťjehoobsah,atoanijehovýkladom.Právnurelevanciupritomnemá
neschopnosťoboznámiťsasprejavomvôlekonkrétnymadresátom(tzv.relatívnanezrozumiteľnosť),ale
výlučne len ak prejav vôle nie je vo všeobecnosti zrozumiteľný (podľa Števček, M., Dulak, A., Bajánková,
J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník I. § 1-450. Komentár. Praha : C.
H. Beck, 2015, 257-270 s.).

35. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn.
7CoCsp/14/2021, podľa ktorého „neuvedenie konkrétnej splátky, pre ktorú žalobca jednorazovo
predčasne zosplatnil celý dlh, vyplývajúci z úveru, spôsobuje absolútnu neplatnosť tohto jednostrannéhoprávnehoúkonužalobcuprejehoneurčitosť(§37ods.1Občianskehozákonníka).“Platnosťouprávneho
úkonu mimoriadneho zosplatnenia spotrebiteľského úveru sa vo vyššie uvedených intenciách zaoberal
aj Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý v podstate opakovane uzavrel, že v prípade, ak zo strany

veriteľa dôjde v zmysle ust. § 565 OZ a § 53 ods. 9 OZ k vyhláseniu úveru za predčasne splatný, pre
platný úkon zosplatnenia je zo strany veriteľa nevyhnutné, aby v tomto zosplatnení presne špecifikoval
konkrétnu splátku, pre ktorú jednorazovo a predčasne môže zosplatniť celý dlh (porovnaj uznesenia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/2/2023 z 25. 01. 2024 - bod 13. a 14.2 in fine
odôvodnenia, tiež sp. zn. 5Cdo/197/2022 z 26. 06. 2024 – body 12.2 a 12.3. odôvodnenia, sp. zn.

5Cdo/188/2023 z 31. 07. 2024 – body 21. až 23. odôvodnenia). Identifikácia tejto splátky je potrebná
nielen z dôvodu identifikácie prvého dňa plynutia premlčacej doby, ale i pre potrebu vedomosti dlžníka o
tom, zaplatením akej sumy zabráni zosplatneniu úveru (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 2Cdo/149/2021). Je to podstatná informácia najmä v situáciách, pokiaľ predtým došlo k čiastočnému
plneniu a dlžná suma sa mohla kumulatívne tvoriť aj dlhšie, pričom ale neboli naplnené podmienky,
kedy by mohol byť úver zosplatnený celý. Ak veriteľ oznámi iba dlžnú sumu s upozornením na možnosť

zosplatnenia celého úveru, môže byť spotrebiteľ pomýlený a v dôsledku informačnej asymetrie môže byť
poškodený. Absencia špecifikácie konkrétnej splátky, pre ktorú bola vyhlásená mimoriadna splatnosť
úveru spôsobuje neurčitosť takéhoto úkonu, nakoľko bez tejto špecifikácie nemožno posúdiť, či došlo
k splneniu podmienky stanovenej v § 53 ods. 9 OZ, ktorá umožňuje využitie práva podľa ust. § 565
OZ. Pre posúdenie určitosti a následnej možnosti, či k zosplatneniu dlhu došlo v súlade so zákonom je

nutné, aby bolo zrejmé, s ktorou splátkou je dlžník v omeškaní (k tomu porovnaj rozsudok Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 2CoCsp/31/2023 z 30. 01. 2024, rovnako rozsudok Krajského súdu Prešov
17Co/171/2018 zo dňa 04. 04. 2019). K tejto výkladovej tendencii sa napokon relevantne prihlásil aj
Najvyšší súd SR, a to v uznesení sp. zn. 6Cdo/152/2022 z 13. 02. 2025, zaradenom 04. 06. 2025 do
Zbierky stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky, ktorého právna veta

znie: „Bez konkretizácie splátky, pre ktorú prichádza zosplatnenie, nie je možné spoľahlivo určiť, či k
uplatneniu práva došlo za splnenia preň zákonom určených podmienok (uplynutia oboch lehôt podľa §
53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31. októbra 2024). Právny úkon nekonkretizujúci
splátku je preto nedostatočne určitý, sankcionovaný neplatnosťou (podľa § 37 ods. 1 OZ).“

36. Argumentáciu žalobkyne opierajúcu sa o uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/123/2022,
uvedenúvpodaníz13.06.2025hodnotíodvolacísúdakonedostatočnúprezvrátenievyššieuvedeného
právneho posúdenia, ktoré na túto jeho argumentáciu odpovedá v dostatočnom rozsahu. Spotrebiteľ
musí mať možnosť identifikácie omeškanej splátky, pre ktorú veriteľ mieni právo na zosplatnenie
využiť preto, aby mal reálnu možnosť odvrátiť prípadné zosplatnenie úveru jej zaplatením a tiež preto,

aby nemal sťaženú možnosť preverenia skutočnej výšky svojho dlhu. Dovolací súd sa v súvislosti
sriešenímprávnejotázkypremlčaniaspotrebiteľskýchvzťahoch(uzneseniesp.zn.7Cdo/268/2020z29.
11. 2022 - R 29/2023) dotkol tejto problematiky len okrajovo, preto na označené rozhodnutie, aj keď niet
pochýb o tom, že predstavuje ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, nemožno odkazovať.

37. V okolnostiach súdeného prípadu možno konštatovať, že žalobkyňou predložená výzva z 04.10.
2019 síce obsahuje konštatovanie o omeškaní so splácaním pohľadávky banky vo výške 1 169,20 EUR,
výzvu na jej bezodkladnú úhradu na v nej uvedený účet, ako aj upozornenie na oprávnenie banky
vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru v prípade, ak bezodkladne nebude dlžná suma uhradená, (právny
predchodca žalobkyne v spomínanej výzve uvádzal, že je dlžnú sumu potrebné uhradiť bezodkladne,

a nie lehotu 15 dní), avšak z jej obsahu nie je jednoznačne zistiteľné, pre ktorú splátku v prípade jej
nezaplatenia zamýšľala právny predchodca žalobkyne postupovať podľa ust. § 565 OZ, t. j. vyhlásiť
úver za predčasne splatný. Túto skutočnosť nemožno zistiť ani z obsahu Oznámenia o vyhlásení
mimoriadnej splatnosti z 22. 12. 2019, ktoré obsahuje oznámenie, že žalovaná bola už niekoľkokrát
vyzvaná, aby bez meškania zaplatila splatný záväzok vyplývajúci zo Zmluvy č. XXXXXXXXXX K. M.

XX.XX.XXXX a vzhľadom na skutočnosť, že žalovaná je aj naďalej v omeškaní s plnením jej záväzkov
zo Zmluvy, oznámil jej právny predchodca žalobkyne, že dňom 20.12.2019 vyhlásil celý úver za splatný
a súčasne žalovanú vyzval na bezodkladné zaplatenie celého dlhu z uvedeného úveru, ktorý ku dňu
20.12.2019 predstavoval sumu 13 785,02 EUR vrátane príslušenstva a prípadných poplatkov podľa
Sadzobníka G. na číslo účtu špecifikované v oznámení. Predčasné zosplatnenie pohľadávky právnym

predchodcom žalobkyne ako dodávateľom úveru, ktoré je potrebné kvalifikovať ako jednostranný
adresný hmotnoprávny úkon, v danom prípade neobsahuje špecifikáciu splátky/splátok, pre ktorých
nezaplatenie v lehote splatnosti bol úver poskytnutý žalovanej zosplatnený. Inými slovami povedané,
uvedený právny úkon neobsahuje jednoznačné, jasné, určité a nezameniteľné skutkové a právneodôvodnenie vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru tak, aby žalovaná ako spotrebiteľ tomuto úkonu
porozumela. Uvedený hmotnoprávny úkon právnej predchodkyne žalobkyne tak svojim obsahom
odporuje zákonu, a to ust. § 53 ods. 9 v znení účinnom do 31. 10. 2024 v spojení s ust. § 565 OZ

pre absenciu nezameniteľného uvedenia splátky, pre ktorú bolo pristúpené k mimoriadnej splatnosti
úveru a okolností za akých k tomu došlo. Takýto nejednoznačný právny úkon nemôže mať žiadne
právne následky a možno ho kvalifikovať ako neplatný pre jeho neurčitosť v zmysle ust. § 37 ods. 1 OZ.
Na absolútnu neplatnosť právneho úkonu je pritom súd povinný prihliadať ex offo (porovnaj tiež rozsudok
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 17CoCsp/38/2021 z 24. 02. 2022).

38. Odvolací súd však rovnako ako súd prvej inštancie považuje pre právne posúdenie daného prípadu
za aplikovateľné ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z., ktoré upravuje podmienky postupiteľnosti
bankovej pohľadávky na iného veriteľa, a rovnako tak aj ust. § 17 ZoSÚ, podľa ktorých môže byť
premetom postúpenia len pohľadávka po konečnom termíne splatnosti alebo pohľadávka, ktorá sa stala
celkom splatnou pred konečným termínom splatnosti. Uvedené znamená, že ak nedošlo k platnému

zosplatneniu celej pohľadávky, táto nemohla byť ako celok na žalobkyňu postúpená. Zo Zmluvy o G.
spotrebiteľskom úvere reg. č. XXXXXXXXXX vyplýva, že konečná splatnosť spotrebiteľského úveru
mala nastať dňa 20. 10. 2022, preto až po dátume konečnej splatnosti úveru mohlo dôjsť k platnému
postúpeniu pohľadávky na žalobkyňu. Z obsahu napadnutého rozsudku a súdom prvej inštancie
vykonaného dokazovania je zrejmé, že k postúpeniu pohľadávky z postupcu na žalobkyňu malo dôjsť

na základe zmluvy uzatvorenej dňa XX.XX. XXXX, t. j. pred tým, ako nastala splatnosť celého úveru.
Vzhľadom na to v predmetnom prípade neboli splnené podmienky vyplývajúce z ust. § 17 ods. 1 ZoSÚ,
konkrétne podmienka upravená pod jeho písm. b/ a z tohto dôvodu tak na žalobkyňu nemohli byť platne
postúpené práva vyplývajúce z uzatvorenej Zmluvy o G. spotrebiteľskom úvere reg. č. XXXXXXXXXX
K. XX.XX.XXXX medzi právnym predchodcom žalobkyne (G., J.) a žalovanou, v dôsledku čoho je

správny záver súdu prvej inštancie o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne v predmetnom
konaní. Vecnú správnosť tohto záveru potvrdzuje aj aktuálna súdna prax, v rámci ktorej odvolací súd
poukazuje napríklad na rozsudok Krajského súdu Trnava, sp. zn. 32CoCsp/6/2023 z 28. 05. 2024,
rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica, sp. zn. 13CoCsp/4/2024 z 27. 03. 2024, rozsudok Krajského
súduvTrenčíne,sp.zn.16CoCsp/10/2023z12.03.2024,akoajnarozsudokKrajskéhosúduvPrešove,

sp. zn. 6CoCsp/5/2023 z 15. 06. 2023.

39. Pokiaľ súd prvej inštancie dospel k záveru o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne pre
neplatné postúpenie pohľadávky z dôvodu, že k vyhláseniu predčasnej splatnosti v danej veci nedošlo,
nakoľko právny predchodca žalobkyne konal v rozpore so zákonnými podmienkami, a tento záver

si z vyššie uvedených dôvodov osvojil aj odvolací súd z dôvodov rozvedených v predchádzajúcich
odsekoch odôvodnenia tohto rozsudku, nebolo už pre rozhodnutie vo veci relevantné ďalej sa zaoberať
ostatnými námietkami odvolateľky.

40. Z už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov totiž vyplýva, že súd nemusí

dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď
na každú jednu poznámku, či pripomienku strany sporu, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby
bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (viď napr. aj rozhodnutia ÚS SR sp.zn. II.

ÚS 251/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu irelevantnú argumentáciu žalobkyne v tomto smere,
zachádzajúcu do nadbytočných podrobností, nespôsobilú už privodiť úspech odvolaniu, preto odvolací
súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

41. Vecne správnemu výroku súdu prvej inštancie ohľadne merita veci zodpovedá aj vecne správny

výrok II. napadnutého rozsudku o náhrade trov konania, keď vychádzajúc z § 255 ods. 1 CSP a aplikujúc
zásadu hospodárnosti konania žalovanej nebola voči žalobkyni priznaná náhrada trov konania, pretože
jej v konaní žiadne trovy konania nevznikli (a zo spisu jej ani nevyplývajú) a žalobkyňa ako neúspešná
strana nemala právo na náhradu trov konania.

42. Z uvedených dôvodov odvolací súd postupom podľa ust. § 387 ods. 1 CSP napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil (výrok I. tohto rozsudku).43. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods.1 CSP, v spojení s ust.
§ 255 ods. 1 CSP, vychádzajúc zo záveru, že v odvolacom konaní bola plne úspešná žalovaná. Z obsahu
spisu však súčasne nevyplýva, že by žalovanej v odvolacom konaní vznikli trovy odvolacieho konania a

náhradu trov odvolacieho konania si v podaní zo dňa 27.06.2025 neuplatnila. Odvolací súd tak obdobne
ako súd prvej inštancie zastáva názor, že rozhodovanie postupom najskôr podľa ust. § 262 CSP v
spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom
prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní
nevznikli, by bolo nielen zjavne nelogické, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho

sporu (čl. 17 Základných princípov CSP). Preto odvolací súd rozhodol tak, že stranám sporu náhradu
trov odvolacieho konania nepriznal (výrok II. tohto rozsudku).

44. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.

2 C.s.p.).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné

doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).