Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 20, 2024

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10CoPr/2/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5920202169
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 03. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erik Varga
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2024:5920202169.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Erika Vargu a členov
senátu – sudcov JUDr. Martiny Mochnáčovej a JUDr. Róberta Urbana, v spore žalobcu: A. B. C., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom D. E. XXX, E. F., právne zastúpený JUDr. Andrejom Garom, advokátom
so sídlom B. XX, C., proti žalovanému: Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom Hodžova 11, Žilina,
IČO: 31 575 951, právne zastúpenému spoločnosťou Sedlačko & Partners, s.r.o., so sídlom Štefánikova

8, Bratislava, o zaplatenie sumy 7.234 eur s príslušenstvom, na základe odvolania žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Ružomberok č.k. 9Cpr/32/2020-250 zo dňa 11. augusta 2021 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o n e c h á v a n e d o t k n u t ý m vo výroku III. o zamietnutí
návrhu žalovaného na prerušenie konania.

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j vo zvyšnej časti.

Žalobca m á voči žalovanému n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd (ďalej v texte ako „súd prvej inštancie“) uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 7.234 eur spolu s 5 % úrokom z omeškania ročne od 01.01.2020 do
zaplatenia, všetko v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.).
2. Východiskovo konštatoval, že predmetnom pracovnoprávneho sporu bol uplatňovaný nárok žalobcu
na zaplatenie odloženej časti bonusu s termínom výplaty v roku 2019 vo rozsahu 40 % celkovej

schválenej výšky, t.j. 7.234,-eur, pričom v spore nebola zistená úhrada dlžnej žalovanej sumy zo strany
žalovaného doposiaľ ani len čiastočne. Uplatnený mimoriadny výkonnostný bonus posúdil ako variabilnú
a nenárokovú zložku mzdy, na ktorú vzniká zamestnancovi nárok až na základe osobitného rozhodnutia
zamestnávateľa o jeho priznaní. Zamestnávateľ nemá obligatórnu povinnosť takéto rozhodnutie vydať,
avšak v prípade, ak rozhodnutie o priznaní fakultatívnej zložky mzdy prijme, je ním viazaný. Mimoriadny
výkonnostný bonus sa odlišuje od pevnej zložky mzdy, t.j. základnej mesačnej mzdy, ktorej výška bola
dojednaná v pracovnej zmluve. Pod nárokovými obligatórnymi plneniami zamestnávateľa sa rozumie

mzda, pri ktorej zamestnancovi vzniká právny nárok na plnenie podľa § 118 ods. 1 ZP. Pojem odmena
za vykonanú prácu sa v právnej teórii aj praxi používa ako súhrnný pojem pre všetky formy odmeny za
vykonanú prácu, ktorá zahŕňa akékoľvek plnenia, ktoré dostala fyzická osoba. Odmena za vykonanú
prácu je širším pojmom, ktorý zahŕňa napríklad odstupné, odchodné, podiely na zisku. Prémia a
výkonnostné odmeny sa poskytujú za výsledky práce vyjadrené vopred stanovenými merateľnými alebo
hodnotiteľnými ukazovateľmi. Poskytovanie prémií, výkonnostných odmien, ako aj ďalších motivačných

a osobnostných foriem mzdy má fakultatívny charakter. Ak sú splnené podmienky pre vznik nároku na
príslušnú zložku mzdy, zamestnanec má nárok na ich vyplatenie až vtedy, keď zamestnávateľ rozhodne,
že zamestnancovi vyplatí odmenu a zamestnávateľ je povinný nárok zamestnanca uspokojiť.3.Nadväzne je mimoriadny výkonnostný bonus svojím charakterom motivačnou mzdovou formou
poskytovanou na základe rozhodnutia zamestnávateľa nad rámec dohodnutej základnej mzdy. Zo
súdu predložených listinných dôkazov vyplýva, že v prípade mimoriadneho výkonnostného bonusu

pre kľúčových zamestnancov SBSK sa jedná o jednorazový program pre vybraných zamestnancov
SBSK spojený s kľúčovými indikátormi výkonnosti, vzťahujúcimi sa na v rozhodnom čase prebiehajúcu
transakciu predaja, pričom nebolo vopred zrejmé, či budú splnené požadované kľúčové indikátory
výkonnosti a aké práce, a v akom rozsahu mali byť zo strany žalobcu v tejto súvislosti vykonané.
V prejednávanom spore mal súde preukázané, že zo strany zamestnávateľa, a to konkrétne zo

strany Predstavenstva právneho predchodcu žalovaného, došlo k rozhodnutiu o priznaní a vyplatení
mimoriadneho výkonnostného bonusu žalobcovi v celkovej výške 18.084, ktorý mal byť žalobcovi
vyplatený v rozsahu 60 %, t.j. v sume 10.850 eur, po zavŕšení predajnej transakcie a v rozsahu 40 %, t.j.
vovýške7.234eur,zarok2015otrirokystermínomvýplatyvroku2019(viďrozhodnutiePredstavenstva
č. 110/2016 v spojení s listom zo dňa 28.07.2016 na čl. 75 spisu). Uvedený postup je súladný s § 9 ods.
1 veta prvá ZP, v zmysle ktorého v pracovnoprávnych vzťahoch robí právne úkony za zamestnávateľa,

ktorý je právnická osoba, štatutárny orgán alebo člen štatutárneho orgánu, v prejednávanom spore
Predstavenstvo spoločnosti G. G., D.. V danej veci nebolo medzi stranami sporné, že toto rozhodnutie
bolo vydané štatutárnym orgánom zamestnávateľa.
4.V intenciách uvedených záverov potom podľa názoru súdu prvej inštancie momentom vydania
rozhodnutia o priznaní výkonnostného bonusu vznikol žalobcovi nárok na vyplatenie bonusu vo výške a

v lehotách uvedených v tomto rozhodnutí. Pokiaľ sa žalobca súčasne domáhal úrokov z omeškania od
01.01.2020,súdsastotožnilsjehoargumentáciou,žežalovanýbolpovinnývyplatiťžalobcovipredmetnú
druhú časť mimoriadneho výkonnostného bonusu vo výške žalovanej istiny najneskôr do 31.12.2019, a
teda od 01.01.2020 sa dostal s úhradou uvedenej sumy do omeškania.

5. Pokiaľ ide o splnenie formálnych podmienok rozhodnutia o priznaní mimoriadneho výkonnostného
bonusu, okresný súd poukázal na to, že oznámenie o priznaní mimoriadneho výkonnostného bonusu
žalobcovi zo dňa 28.07.2016 bolo podpísané predsedom predstavenstva D. H. a I. J., členkou
predstavenstva, t.j. osobami oprávnenými konať v mene zamestnávateľa, keď z výpisu z Obchodného
registra Bratislava I mal súd preukázané, že v období od 29.11.2005 do 16.02.2017 sa podpisovanie za

spoločnosť vykonávalo tak, že k vytlačenému alebo napísanému menu spoločnosti sa pripoja podpisy
dvoch členov predstavenstva, alebo jedného člena predstavenstva a jedného prokuristu, alebo dvoch
prokuristov spoločne, pričom prokurista pripojí k svojmu podpisu dodatok označujúci prokúru. Uvedený
právny úkon bol vážny, určitý a zrozumiteľný, a preto ho súd považoval za platný právny úkon podľa §
37 ods. 1 OZ, keď z tohto úkonu jednoznačne vyplývalo, že zamestnávateľ priznal žalobcovi mimoriadny

výkonnostný bonus za individuálne úsilie v procese predaja za uvedených podmienok.

6.Ak žalovaný namietal, že rozhodnutie Predstavenstva o priznaní mimoriadneho výkonnostného
bonusu je v rozpore s pracovnou zmluvou, keď v pracovnej zmluve bola dojednaná mzda vedúceho
zamestnanca, v ktorej bola zohľadnená aj prípadná práca nadčas v súlade s § 121 ods. 2 ZP (viď

bod „Mzdové podmienky“ písm. a) pracovnej zmluvy vedúceho zamestnanca zo dňa 08.09.2008),
pričom variabilná zložka mzdy nebola v pracovnej zmluve dojednaná, podľa okresného súdu uzavretie
pracovnej zmluvy v otázke pohyblivej/variabilnej zložky mzdy medzi zamestnancom a zamestnávateľom
je akceptovateľné (podobne ako uzavretie pracovnej zmluvy ako celku) i v konkludentnej forme (napr.
rozsudok KS v Žiline č.k. 10CoPr/7/2020 zo dňa 26.02.2021, bod 34), keď ZP nespája s nedostatkom

formy pracovnej zmluvy (resp. jej časti) jej neplatnosť (porovnaj § 42 ods. 1 v spojení s § 17
ods. 2 ZP). Ak teda bola dohodnutá v pracovnej zmluve iba základná zložka mzdy (spolu s fixným
funkčným a výkonnostným príplatkom), nezakladá to rozpor s tým, aby zamestnávateľ na základe svojho
individuálneho rozhodnutia priznal zamestnancovi aj pohyblivú zložku mzdy. V prejednávanom spore
došlo k vydaniu rozhodnutia zamestnávateľa o priznaní variabilnej zložky mzdy, ktorú žalobca tak, ako to

vyplývaajzjehonáslednéhosprávania(podaniažalobyvoveciprvejčastimimoriadnehovýkonnostného
bonusu a druhej časti mimoriadneho výkonnostného bonusu) akceptoval za podmienok vyplývajúcich z
programu mimoriadneho výkonnostného bonusu.
7. Súd prvej inštancie nezistil ani rozpor rozhodnutia o priznaní mimoriadneho výkonnostného bonusu
s interným predpisom zamestnávateľa označeným ako Politika odmeňovania, keď interná smernica

obsahuje úpravu pohyblivej zložky mzdy. V zmysle internej smernice pohyblivá zložka celkovej odmeny
môže zahŕňať aj motivačnú zložku mzdy, ktorej suma je podmienená hodnotením výkonnosti osoby
definovanej ako identifikovaný personál, Banky, Skupina G., alebo ich kombinácie, najviac počas
obdobia jedného roka. Navyše, povaha prác žalobcu súvisela s predajom majoritného podielu akciíprávneho predchodcu žalovaného, čo z dlhodobého hľadiska zakladá možnosť vzniku nároku na
pohyblivú zložku odmeny podľa 3.4 písm. c) čl. X tejto Politiky. Postup právneho predchodcu žalovaného
pri prijatí programu mimoriadneho výkonnostného bonusu pre jeho kľúčových zamestnancov potom

nachádza oporu v internom predpise právneho predchodcu žalovaného Politika odmeňovania zo dňa
20.07.2015, keď aj napriek tomu, že bezprostredným impulzom vytvorenia konceptu mimoriadneho
výkonnostného bonusu bolo zabránenie fluktuácie a demotivácie (vedúcich) zamestnancov v súvislosti s
predpokladaným predajom akcií, už z východiskového pomenovania „odmena za mimoriadne výkony...“
je súčasne zrejmé, že išlo jednak o výrazne motivačnú zložku odmeny a jednak o odmenu reagujúcu

na mimoriadnu (nadštandardnú) pracovnú výkonnosť.
8. Súčasne podľa okresného súdu nie je daný rozpor rozhodnutia o priznaní mimoriadneho
výkonnostného bonusu so zákonom č. 483/2001 Z.z. o bankách, a to konkrétne s ustanovením § 23b.
Mimoriadny výkonnostný bonus totiž nemožno považovať za súčasť základnej zložky mzdy, ktorá je
zaručená, má však povahu pohyblivej zložky mzdy vzťahujúcej sa na motivačnú zložku odmeny, ktorá
závisí od hodnotenia výkonnosti dotknutého zamestnanca. Aj samotný názov odmeny „mimoriadny

výkonnostný bonus“ nasvedčuje, že predstavuje motiváciu zamestnanca k zvýšeným, mimoriadnym
pracovným výkonom, ktoré sú nad rámec bežného chodu veci a nejde o garantovanú zložku odmeny
a jej priznanie je teda závislé od vyhodnotenia výkonnosti zamestnanca zamestnávateľom. Žalobca bol
zahrnutý do predmetného programu mimoriadneho výkonnostného bonusu z titulu svojej funkcie, keď
táto bola posúdená právnym predchodcom žalovaného ako „kľúčová“ v procese predajnej transakcie.

Zamestnávateľ v liste zo dňa 28.07.2016, ktorým žalobcovi oznámil priznanie bonusu výslovne uviedol,
že vplyv žalobcu na úspech predajnej transakcie bol podstatný, pričom bol zohľadnený kľúčový indikátor
- individuálne úsilie žalobcu v procese predaja na základe kvalitatívneho hodnotenia. Z uvedeného
možno jednoznačne vyvodiť, že právny predchodca žalovaného pracovné výkony žalobcu pri splnení
podmienok na priznanie mimoriadneho výkonnostného bonusu vyhodnotil, a teda došlo k splneniu

požadovanej podmienky zákona. Išlo o mimoriadne náročné činnosti jednak z hľadiska odbornosti,
ale aj vynaloženého času na predmetné pracovné výkony nad rámec bežnej pracovnej činnosti.
Výkon tejto špeciálnej pracovnej činnosti bol logicky určený vybraným tzv. kľúčovým zamestnancom.
Možno sa stotožniť, že účelom § 23b Zákona o bankách je dosiahnutie zabezpečenia ochrany
klientov a ich investícií, avšak na druhej strane nemožno opomenúť povinnosť zamestnávateľa

poskytovať zamestnancovi za vykonanú prácu mzdu (§ 43 ods. 1 písm. a) ZP a § 118 ods. 1 ZP).
Program mimoriadneho výkonnostného bonusu vychádzal z rozhodnutia zamestnávateľa, na ktoré
nemal žalobca titulom svojej funkcie žiadny vplyv. Program bol vopred prijatý a jasne definovaný a
vychádzal z predpokladu aktívnej motivácie žalobcu zo strany zamestnávateľa, smerujúcej k dosiahnutiu
požadovaných cieľov v procese predajnej transakcie. Na základe takejto motivácie a s tým súvisiaceho

pracovného úsilia žalobcu (po splnení vytýčeného cieľa) zamestnávateľ rozhodol o priznaní nároku na
mimoriadny bonus.
9.Čo sa týka námietky, že rozhodnutie predstavenstva č. 110/2016 bolo prijaté v krátkej dobe pred
predajom spoločnosti G. G., D. a malo povahu tzv. zlatých padákov s cieľom zabezpečiť vybraným
členom manažmentu banky pomerne vysoký mimoriadny príjem, súd prvej inštancie konštatoval, že

táto obrana je účelová. Rozhodnutie predstavenstva č. 110/2016 predstavuje iba zavŕšenie procesu
smerujúceho k udržaniu kľúčových zamestnancov spoločnosti G. G., D. po dobu procesu predaja akcií
predmetnej spoločnosti a motivovanie zamestnancov k dosiahnutiu cieľa, a to zavŕšenie predaja akcií
právneho predchodcu žalovaného. Je pravdou, že rozhodnutie o priznaní bonusu bolo vydané až dňa
28.07.2016, avšak celý proces týkajúci sa programu začal minimálne rok predtým, keď prezentácia

ohľadne vytvorenia programu mimoriadneho výkonnostného bonusu pre kľúčových zamestnancov G.
G., D. je datovaná dňom 20.07.2015, pričom náklady predpokladané s týmito odmenami boli vyčíslené
už v predmetnej prezentácii. V kontexte uvedeného procesu potom vyznieva námietka žalovaného,
ktorá prirovnala program mimoriadneho výkonnostného bonusu k tzv. „zlatým padákom“ pre vybraných
vedúcich zamestnancov spoločnosti G. G., D. nepresvedčivo.

10. Okresný súd sa nestotožnil ani s námietkou nedostatku dobromyseľnosti žalobcu, ktorý mal
mať podľa tvrdenia žalovaného vedomosť o vadnosti rozhodnutia predstavenstva o priznaní bonusu
a o rozpore schvaľovacieho procesu bonusu s internými riadiacimi predpismi spoločnosti. Podľa §
10 ods. 2 ZP, ak štatutárny orgán prekročil právnym úkonom v pracovnoprávnych vzťahoch svojej

oprávnenie, v takom prípade tieto úkony zamestnávateľa nezaväzujú za podmienky, že zamestnanec
vedel alebo musel vedieť, že štatutárny orgán svoje oprávnenie prekročil. Žalovaný v spore tvrdil,
že absentuje schválenie rozhodnutia predstavenstva o priznaní bonusu žalobcovi zo strany Dozornej
rady, a že žalobca o tom mal, resp. musel mať vedomosť. Uvedená skutočnosť však v konaní nebolapreukázaná, keď dôkazné bremeno ohľadne preukázania tejto skutočnosti zaťažovalo žalovaného.
Žalovaný nedobromyseľnosť žalobcu odvodzoval od povinnosti žalobcu uvedenej v pracovnej zmluve
žalobcu spočívajúcej v dôkladnom poznaní a dodržiavaní právnych predpisov a interných predpisov

zamestnávateľa. Žalobca však nemal z titulu svojej náplne práce na pracovnej pozícii vedúci oddelenia
riadenieaktívapasívžiadnekompetencievrámciriadeniaspoločnosti,nebolčlenompredstavenstvaani
Dozornej rady právneho predchodcu žalovaného. Z uvedeného možno potom vyvodiť, že povinnosťou
žalobcu nebolo poznať predpisy upravujúce riadenie spoločnosti, vzťahy medzi orgánmi spoločnosti a
stanovené obmedzenia. Posúdenie dodržiavania týchto povinnosti je vo vzťahu k žalobcovi irelevantné,

nakoľko sa ho táto úprava nedotýkala (jednalo sa o povinnosti členov orgánov spoločnosti, resp.
vzťahy medzi orgánmi) a z titulu jeho funkcie nebol oprávnený zasahovať do rozhodovacích procesov
zamestnávateľa. Žalobca bol zamestnancom žalovaného na základe uzavretej pracovnej zmluvy, a
teda jeho povinnosťou bolo vykonávať práce podľa pokynov zamestnávateľa osobne podľa pracovnej
zmluvy v určenom pracovnom čase a dodržiavať pracovnú disciplínu. Pokiaľ z motivačného listu
týkajúceho sa predmetného bonusu zo dňa 14.12.2015 doručeného žalobcovi vyplynulo, že bonus bude

vyplatený po zavŕšení predajnej transakcie a po schválení vyplatenia Dozornou radou, okresný súd
zdôraznil, že v konaní neboli ani len tvrdené žiadne skutočnosti, ktoré by mohli zakladať predpoklad
o tom, že žalobca mohol mať vedomosť o tom, že predstavenstvo pristúpilo k rozhodnutiu o priznaní
a vyplatení bonusu bez splnenia podmienky schválenia vyplatenia Dozornou radou. Navyše žalobca
nebol povinný skúmať perfektnosť procesu schvaľovania mimoriadneho výkonnostného bonusu v

neposlednom rade z dôvodu jeho postavenia v predmetnej spoločnosti ako zamestnanca a nemal ani
možnosť perfektnosť tohto procesu preskúmať. Pokiaľ žalovaný poukazoval na bod s názvom „Práva
a povinnosti zmluvných strán“ písm. d) pracovnej zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom a právnym
predchodcom žalovaného, podľa ktorého vedúci zamestnanec, t.j. žalobca berie na vedomie, že v
súvislosti s výkonom funkcie zodpovedá za vypracovanie a schválenie organizácie a systému riadenia

banky v súlade so stanovami zamestnávateľa, súd má za to, že uvedené ustanovenie obsahuje
iba všeobecnú úpravu zodpovednosti žalobcu ako vedúceho zamestnanca právneho predchodcu
žalovaného a nemožno z neho v žiadnom prípade odvodiť vedomosť žalobcu o pravidlách rozhodovania
predstavenstva či dozornej rady spoločnosti ohľadom priznania mimoriadneho výkonnostného bonusu
resp. mzdy vo všeobecnosti. Je nepochybné, že mzdová problematika - priznávanie mimoriadnych

odmien vedúcim zamestnancom banky, ktorá bola predmetom rozhodovania predstavenstva alebo
Dozornej rady, nesúvisela s výkonom pracovnej činnosti žalobcu v oblasti riadenia aktív a pasív banky.
Navyšežalovanýžiadnymspôsobomnevysvetlil,akosúvisíuvedenápovinnosťžalobcusrozhodovaním
predstavenstva o priznaní bonusu, resp. z čoho možno odvodiť zodpovednosť žalobcu za vypracovanie
a schválenie organizácie a systému riadenia banky v oblasti odmeňovania vedúcich zamestnancov. V

tejto súvislosti poukázal na § 4 Stanov spoločnosti G. G., D. s názvom „Právomoc a zodpovednosť
zamestnancov spoločnosti“, kde v bode 2. sú uvedení vedúci jednotlivých organizačných zložiek ako
vedúci zamestnanci, pričom sú menovaní predstavenstvom spoločnosti a sú povinní zabezpečiť plnenie
úloh, ktorými boli poverené nimi riadené organizačné jednotky a sú v zásade zodpovední za personálne
obsadenie a vecné vybavenie svojej organizačnej jednotky, ako aj za koordináciu s inými organizačnými

jednotkami. V § 5 Stanov spoločnosti bod 6. sú stanovené povinnosti osoby zodpovednej za systém
odmeňovania spoločnosti, kde v písm. b) je stanovená zodpovednosť za prípravu rozhodnutí týkajúcich
sa odmeňovania vrátane tých, ktoré majú byť prijímané predstavenstvom a podľa bodu 7. táto osoba je
určená Dozornou radou, v ktorej nebolo ani len tvrdené, že by žalobca bol touto osobou.
11. Vo vzťahu k tvrdeniu o excese ohľadne priznanej výšky bonusu pre žalobcu v oznámení o priznaní

a vyplatení bonusu listom zo dňa 28.07.2016, t.j. 27 % ročnej základnej odmeny k januáru 2015,
čomu v zmysle predmetného listu mala zodpovedať suma 18.084 eur a výšky uvedenej v liste o
prisľúbení mimoriadneho výkonnostného bonusu zo dňa 14.12.2015, ktorá mala predstavovať 25 %
ročnej základnej mzdy k januáru 2015, čomu zodpovedala suma 16.500 eur, okresný súd dospel
k záveru, že uvedený rozdiel nie je dôvod aplikácie § 10 ods. 2 ZP, t.j. dôvod nedobromyseľnosti žalobcu

ohľadne vzniku nároku na výkonnostný bonus vo výške ktorej sa domáha v prejednávanom spore. Nie
je rozhodné, v akej výške bol prisľúbený mimoriadny výkonnostný bonus žalobcovi ako zamestnancovi,
ale je rozhodné, v akej výške bol konkrétny mimoriadny výkonnostný bonus žalobcovi priznaný.
Samotný zamestnávateľ, t.j. právny predchodca žalovaného nijakým spôsobom až do súdnych konaní
týkajúcich sa uplatnenia nároku na vyplatenie predmetného mimoriadneho bonusu nespochybňoval

výšku priznaného výkonnostného bonusu. Aj z toho potom možno vyvodiť, že nepovažoval údaj o
výške mimoriadneho výkonnostného bonusu v liste predstavenstva zo dňa 28.07.2016 za nesprávny.
V intenciách uvedeného rozhodne nemôže byť na ťarchu žalobcu ako zamestnanca rozdiel medzi
prisľúbeným a priznaným výkonnostným bonusom, keď výška priznaného výkonnostného bonusunebola ani zo strany zamestnávateľa nijakým spôsobom spochybňovaná. V konaní neboli ani len
tvrdené skutočnosti, že by došlo v rozhodnutí predstavenstva k nejakej zrejmej nesprávnosti, ktorá by si
vyžadovala následnú korekciu tohto rozhodnutia. Podľa názoru súdu k nedobromyseľnému správaniu

žalobcu by došlo napríklad v prípade, ak by jej bola vyplatená titulom mimoriadneho výkonnostného
bonusu iná suma, ako suma priznaná.
12. Nedôvodným je podľa súdu prvej inštancie tiež argument žalovaného o neschválení vyplatenia
bonusu Dozornou radou spoločnosti G. G., D.. Opätovne upriamil pozornosť na § 10 ods. 1 ZP, podľa
ktorého právne úkony štatutárnych orgánov zaväzujú zamestnávateľa, ktorý na základe týchto úkonov

nadobúda práva a povinnosti podľa § 191 ods. 1 veta prvá, veta druhá Obchodného zákonníka, je
predstavenstvo štatutárnym orgánom spoločnosti, ktorý riadi činnosť spoločnosti a koná v jej mene,
keď konanie predstavenstva je konaním akciovej spoločnosti. Predstavenstvo rozhoduje o všetkých
záležitostiach v spoločnosti, pokiaľ nie sú zákonom, alebo Stanovami vyhradené do pôsobnosti valného
zhromaždenia, alebo Dozornej rady. Súd upriamuje pozornosť aj na § 191 ods. 2 Obchodného
zákonníka, podľa ktorého stanovy, rozhodnutia valného zhromaždenia alebo dozornej rady môžu

obmedziť právo predstavenstva konať v mene spoločnosti, ale tieto obmedzenia nie sú účinné
voči tretím osobám, tzn. že obmedzenie platí len do vnútra vo vzťahu medzi akciovou spoločnosť
a predstavenstvom, resp. členmi predstavenstva. Z uvedeného možno vyvodiť, že pokiaľ by si aj
obchodnáspoločnosť(vprejednávanejveciprávnypredchodcažalovaného)interneupravilapožiadavku
schválenia rozhodnutia predstavenstva o priznaní mimoriadneho výkonnostného bonusu Dozornou

radou, uvedené nie je účinné vo vzťahu k zamestnancom, t.j. žalobcovi a zamestnávateľa žalobcu by
takéto konanie štatutárneho orgánu nezaväzovalo iba v prípade splnenia podmienky § 10 ods. 2 ZP.
13. K tvrdenému nedostatku rozhodnutia predstavenstva spočívajúcom v tom, že predstavenstvo
rozhodovalo o priznaní bonusu aj vo vzťahu k členom predstavenstva, ktorí mali byť z rozhodovania
vylúčení na základe vnútorných predpisov spoločnosti a napriek tomu hlasovali, súd prvej inštancie

uviedol, že toto tvrdenie je bez právneho významu z hľadiska posudzovania tohto rozhodnutia
predstavenstva vo vzťahu k žalobcovi, ktorý členom predstavenstva právneho predchodcu žalovaného
a ani členom Dozornej rady tejto spoločnosti nebol, a teda rozhodnutiu o kolízii záujmov týchto
členov predstavenstva vo vzťahu k žalobcovi nemožno dospieť. Samotná skutočnosť, že iný člen
predstavenstva, či Dozornej rady sa zúčastnil hlasovania vo veci vlastnej odmeny je v danom spore

irelevantná, nakoľko táto vada sa žalobcu nedotýka, a aj prípadný uvedený nedostatok nemôže mať
vplyv na vadnosť hlasovania predstavenstva o priznaní bonusu žalobcovi. Uvedená argumentácia
platí rovnako aj pre rozhodnutie Dozornej rady G. G., D., ktorým došlo k schváleniu programu
mimoriadneho výkonnostného bonusu v decembri 2015. Navyše, o prijatí rozhodnutia Dozornej rady
bol žalobcovi zaslaný informatívny list obsahujúci predovšetkým motiváciu žalobcu k mimoriadnym

pracovným výkonom v procese predajnej akcie, t.j. bonusu, ktorý nebol garantovanou zložkou odmeny.
Uvedený list, resp. rozhodnutie Dozornej rady, na ktoré sa uvedený list odvoláva, nezakladá právny
nárok na výplatu tohto bonusu, keď uvedený nárok založilo až rozhodnutie predstavenstva zo dňa
28.07.2016.

14. Nad bezprostredne nevyhnutný rámec okresný súd upriamil pozornosť na elementárny princíp
ochrany zamestnanca pred následkami možnej neplatnosti právnych úkonov v pracovnoprávnych
vzťahoch, vyplývajúci z § 17 ods. 3 ZP, podľa ktorého neplatnosť právneho úkonu nemôže byť
zamestnancovinaujmu,aksineplatnosťnespôsobilsám,keďanijednuzvádvytýkanúvprejednávanom
spore žalovaným nemal spôsobiť žalobca a argumentácia žalovaného je založená na spochybňovaní

vlastných rozhodovacích procesov, za ktoré je ako právny nástupca spoločnosti G. G., D. zodpovedný.
V nadväznosti na uvedené vyhodnotil aj námietku žalovaného, že rozhodnutie právneho predchodcu
žalobcu zo dňa 28.07.2016 bolo zrušené následným rozhodnutím predstavenstva zo dňa 19.12.2016,
ako právne nedôvodnú. Tým, že zamestnávateľ, t.j. právny predchodca žalovaného, svojím rozhodnutím
zo dňa 28.07.2016 priznal žalobcovi nárok na bonus, nemôže (po splnení požadovaných úloh zo strany

zamestnanca a následnom priznaní nároku na bonus) tento prejav vôle vo vzťahu k žalobcovi vziať
jednostranne späť, resp. ho jednostranne meniť. Ako relevantnú otázku pre posúdenie uplatneného
nároku na doplatok mimoriadneho výkonnostného bonusu vyhodnotil napokon tú skutočnosť, že pre
prípad odloženia časti bonusu v rozsahu 40 % sa na odloženú časť vzťahuje uplatňovanie ustanovení o
maluse & odňatí bonusu v súlade s Politikou odmeňovania, ako je uvedené v liste adresovanom právnym

predchodcom žalovaného žalobcovi zo dňa 28.07.2016. Žalovaný však súdu v spore ani len netvrdil,
že rozhodol o uplatnení ustanovení o maluse & odňatí bonusu v súlade s Politikou odmeňovania, t.j.
že postupoval v súlade s ustanoveniami III. Časti Pohyblivá zložka mzdy, čl. X Zásady odmeňovania
podľa Smernice CRD III bod 12.3 Politiky odmeňovania, a to konkrétne, že predstavenstvo rozhodloo úprave, resp. znížení, či nevyplatení bonusu vzhľadom na existenciu kritérií obsiahnutých v čl. X,
bode 10 s názvom „Ustanovenia o znížení alebo nevyplatení pohyblivej zložky celkovej odmeny (malus)“
tohto interného predpisu. Rozhodnutie o zrušení bonusu ako celku rozhodnutím predstavenstva zo dňa

19.12.2016 nebolo rozhodnutím predstavenstva, ktorým by boli aplikované ustanovenia o maluse &
znížení bonusu pre odloženú časť mimoriadneho výkonnostného bonusu aj z toho dôvodu, že žalovaný
rozhodnutím predstavenstva zo dňa 19.12.2016 rozhodol o zrušení rozhodnutia o priznaní nároku na
bonus ako právneho titulu pre vyplatenie tohto nároku žalobcovi, keď podkladom pre toto rozhodnutie
nebolo skúmanie kritérií prezumovaných čl. X, bode 10 Politiky odmeňovania.

15. Pokiaľ žalovaný podal návrh na prerušenie konania do skončenia dovolacieho konania vedeného
proti rozsudku KS v Bratislave č.k. 8CoPr/6/2019-482 zo dňa 22.12.2020 podľa § 164 CSP, súd
prvej inštancie poukázal na to, že súdom prvej inštancie (OS Bratislava III) v konaní vedenom pod
sp.zn. 24Cpr/22/2016 bol vydaný rozsudok č.k. 24Cpr/22/2016-361 zo dňa 22.02.2019, ktorým priznal
žalobcovi nárok na vyplatenie prvej časti mimoriadneho výkonnostného bonusu vo výške 10.850 eur,

pričom toto rozhodnutie bolo potvrdené rozsudkom KS v Bratislave č.k. 8CoPr/6/2019-482 zo dňa
22.12.2020. Predmetom konania v prejednávanom spore je samostatný nárok na zaplatenie odloženej
časti bonusu splatnej v roku 2019 vo výške 7.234 eur, kde sa súd zaoberá nielen výškou uplatneného
nároku,aleajzákladomtohtonároku,keďjetudanásícesúvislosťmedzitýmitodvomakonaniami,avšak
súd posudzuje nároky na vyplatenie druhej časti výkonnostného bonusu individuálne (aj s poukazom na

čiastočne odlišné podmienky, ktoré musia byť splnené na jeho výplatu).

16. Okresný súd priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %,
keď žalobca bol v spore v celom rozsahu úspešný.

17.Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný, ktorý sa domáhal jeho zmeny tak, že žaloba
bude zamietnutá. Namietal nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku, ktoré sa nezaoberalo
jeho argumentáciou ohľadne mimoriadneho výkonnostného bonusu. Zdôrazňoval neschválenie
mimoriadneho výkonnostného bonusu, resp. jeho vyplatenia dozornou radou, neskoršie zrušenie
rozhodnutia predstavenstva a poukazoval na jednotlivé nedostatky v postupe predstavenstva svojho

právneho predchodcu. Poukázal tiež na diskriminačný výber skupiny zamestnancov, ktorí boli zahrnutí
do daného procesu, keď riadiaci zamestnanci sami sebe vytvoril systém mimoriadnych benefitov, preto
aj žalobca mohol byť takto motivovaný. Celkovo mal žalovaný za to, že svojim charakterom (i s ohľadom
na ich expresné priznanie) ide o tzv. zlaté padáky.
18.Žalovaný zotrval na stanovisku, že žalobca musel poznať interné predpisy, preto nemohol byť

dobromyseľný. Naďalej tiež tvrdil, že ak odmeňovanie zamestnancov nie je v súlade so zákonom
o bankách, resp. štatutárny orgán poruší jeho ustanovenia, zamestnanec nemôže byť v zmysle §
10 ods. 2 Zákonníka práce (ďalej len ZP) dobromyseľný. Súdu vytýkal, že neuviedol, o aký druh
pohyblivej zložky odmeny podľa § 23b ods. 1 zákona o bankách ide. Priznaný nárok je v rozpore so
zákonomobankách,pričomideokogentnúverejnoprávnuúpravu,ktoránepripúšťaodklonnazmluvnom

základe. Mimoriadny výkonnostný bonus nemožno považovať za súčasť základnej zložky mzdy (nebol
tak definovaný v pracovnej zmluve), súčasne však nemal ani atribúty negarantovanej pohyblivej zložky
odmeny v zmysle § 23b ods. 1 zákona o bankách. Žalovaný mal za to, že mzda žalobcu podľa dotknutej
zákonnej úpravy mohla byť dohodnutá iba dvojzložkovou formou, a to formou pevnej zložky odmeny
a negarantovanej pohyblivej zložky odmeny, ktorá ale v pracovnej zmluve žalobcu nebola výslovne

upravená.
19.Odvolateľ poukazoval na to, že okresný súd nedostatočne odôvodnil exces predstavenstva, keď iba
konštatoval, že nemôže skúmať platnosť jeho rozhodnutí. Spochybnil správnosť jednotlivých skutkových
zistení. Zdôraznil, že zamestnanci zaradení do skupiny riadiacich zamestnancov (vrátane žalobcu) si
pritom museli byť plne vedomí toho, že práve ich pozície budú po predaji akcií novému akcionárovi

obsadené novými osobami. Je preto významným fakt, že riadiaci zamestnanci rozhodovali v otázkach
mimoriadneho výkonnostného bonusu sami o sebe. Banka pritom vykazovala stratu v miliónoch eur.

20.Žalobca sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

21.Krajský súd rozsudkom č. k. 10CoPr/11/2021-286 zo dňa 31.1.2022 rozsudok v napadnutej časti
potvrdil.22.Následne, na základe dovolania žalovaného Najvyšší súd SR uznesením vydaným pod sp. zn.
5Cdo/117/2022 dňa 30. januára 2024 zrušil predmetný rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na
ďalšie konanie.

23.Dovolací súd v dôvodoch svojho rozhodnutia (bod 9 odôvodnenia rozhodnutia dovolacieho súdu)
vytkol krajskému súdu, že sa nevysporiadal s tvrdeniami odvolateľa, ktorý namietal „správnosť záveru
súdu prvej inštancie o tom, že mimoriadny výkonnostný bonus nie je v rozpore so zákonom o bankách,
že žalovaný nárok nepredstavuje základnú zložku mzdy a nemá ani atribúty negarantovanej pohyblivej
zložky mzdy“.

24.V nadväznosti na opísané krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie podala
subjektívne legitimovaná strana sporu (§ 359 CSP), v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP),
preskúmal vec v rozsahu danom v ustanovení § 379 – 380 CSP (z titulu čoho nedotknutým zostal
rozsudok okresného súdu v odvolaním nenapadnutom výroku III. o zamietnutí návrhu na prerušenie
konania) a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario za použitia § 219

ods. 3 v spojení s 378 ods. 1 CSP) rozsudok okresného súdu v napadnutej časti potvrdil podľa § 387
ods. 1 CSP ako vecne správny.

25.Úvodom odvolací súd poznamenáva, že s ohľadom na štádium konania, do ktorého sa vec po
kasačnom rozhodnutí NS SR vrátila, je nevyhnutné uskutočniť komplexný odvolací prieskum (i keď výtky

dovolacieho súdu in concreto smerujú „len“ k vyššie vymedzeným okruhom otázok).
26.V danej spojitosti krajský súd poznamenáva, že nezistil žiadny dôvod pre korekciu/zmenu už
skôr vyslovených právnych záverov, t. j. tých, ktoré označeným uznesením NS SR spochybnené
neboli. Tvrdenie o deficitoch odôvodenia napadnutého rozsudku je výsostne subjektívnym dojmom
žalovaného prameniacim v neúspechu v spore a príkro kontrastuje s podrobnou argumentáciou

predlženou okresným súdom (s ktorou sa odvolací súd v konkrétnostiach stotožnil). Odvolateľovi
evidentne prekážajú skôr jednotlivé dielčie rezultáty konajúceho súdu, než ich absencia.

27.V súdenej veci je primárne zásadné/nevyhnutné vnímať jej „vnútornú podstatu“, ktorou je odmietanie
plnenia nároku tým, kto nárok – po (vlastnom) konštatovaní splnenia ním určených kritérií – už

priznal. Inými slovami, zamestnávateľ požaduje od zamestnanca vykonanie činností, ktoré sú nad
rámec pracovných povinností daných existujúcou pracovnou zmluvou (a z nej vyplývajúcou pracovnou
náplňou), po ich vykonaní aj prizná zamestnancovi finančný nárok, ale následne, keď má tento nárok
vyplatiť, odmieta plniť. Z principiálneho hľadiska v prejednávanej veci ide o presne takýto prípad, čo je
nutné východiskovo vnímať pri posudzovaní argumentácie sporových strán.

28.Krajský súd si je plne vedomý, že zamestnávateľom činným v prvej fáze daného procesu (od
požadovania výkonu prác od zamestnanca až po priznanie nároku) bol právny predchodca žalovaného.
Na druhej strane práve inštitút právneho nástupníctva (ako absolútne štandardná reflexia potrieb
a dôsledkov činnosti a fungovania subjektov práva v praktickom živote) garantuje istotu v právnych
vzťahoch. Osobitne v pracovnoprávnych vzťahoch, ktorým je i základný vzťah strán v súdenej veci,

je takáto garancia nevyhnutná. Nie je preto prijateľné, aby na zbavenie sa povinností zamestnávateľa
plniť pracovnoprávne nároky postačovalo, aby došlo k prevodu (prípadne prechodu) práv a povinností
z pracovnoprávnych vzťahov na iný (zamestnávateľský) subjekt.
29.Konštatované v sebe tiež implikuje (minimálne) možnosť žalovaného v procese „prevzatia“ SBSK,
náležite sa oboznámiť (aj) s komplexnou pracovnoprávnou agendou, vrátane napr. skutočností

spojených i s posudzovaným mimoriadnym výkonnostným bonusom. Prípadnú nedôslednosť
žalovaného (eventuálne ním zaangažovaných externých subjektov) v danom procese nie je
akceptovateľné prenášať na žalobcu/zamestnanca. Napokon, sám žalovaný prioritne spochybňuje
činnosť svojho právneho predchodcu, t.j. činnosť zamestnávateľa.
30.Inak povedané, aj prípadné nedostatky v činnosti príslušných orgánov právneho predchodcu

žalovaného (predovšetkým predstavenstva, ktoré koná/konalo v pracovnoprávnych vzťahoch - § 9
ods. 1 ZP) nemôžu byť na ťarchu zamestnanca. Okrem iného v takom zmysle, že zamestnanec ako
druhá strana pracovnoprávneho vzťahu bude povinný preukazovať oprávnenosť a legitímnosť konania
zamestnávateľa. Argumentačný prístup žalovaného však v nemalej miere smeruje práve k uvedenému.
V danom ohľade sa tak rozhodne nejedná o tendenčné preferovanie zamestnanca, ako sa snaží tvrdiť

odvolateľ.
31.V konkrétnostiach posudzovanej veci to znamená, že hoci žalovaný je „iba“ právnym nástupcom
zamestnávateľa žalobcu (a nie bezprostredne zamestnávateľom v rozhodnom období), je v rámci
pracovnoprávneho vzťahu jednoznačne tým subjektom, ktorý disponuje všetkými relevantnýmipodkladmi. Preto tvrdenie o prípadnom nesplnení požadovaných ukazovateľov na priznanie bonusu
musí byť spôsobilý preukázať. Aj v tomto ohľade platí vyššie opísaný záver, a to že ak pri preberaní
pracovnoprávnej agendy žalovaným od jeho právneho predchodcu došlo k nejakým nezrovnalostiam (či

až pochybeniam), uvedené nemôže ísť na úkor zamestnanca; a to ani v procesnej rovine nedôvodným
prenášaním dôkazného bremena.

32.Nadväzne je z pohľadu žalobcu dostatočným preukázaním splnenia určujúcich ukazovateľov
práve rozhodnutie zamestnávateľa (jeho štatutárneho orgánu) o priznaní/vyplatení mimoriadneho

výkonnostného bonusu. Rozvinúc vyššie spomínané určujúce východisko krajský súd konštatuje, že
žalovaný ako zamestnávateľ v podstate od žalobcu požaduje, aby preukázal splnenie predpokladov
na vyplatenie bonusu, ktorý mu už on sám (prostredníctvom vlastného právneho predchodcu) priznal.
Účelovosť, do určitej miery až absurdnosť dotknutého prístupu je pomerne jasná. O to viac, že takýmto
ažexcesívnymdôkaznýmbremenombymalabyťzaťažená(priamozákonomdefinovaná)slabšiastrana
sporu – zamestnanec. Zároveň žalovaný ani len netvrdil (tobôž kvalifikovane nepreukázal), aké iné

činnosti – než činnosti vykonávané pre vtedajšieho zamestnávateľa – mal žalobca vykonávať.

33.Následne, pokiaľ ide o tie okruhy otázok, s ktorými sa krajský súd podľa záväzného názoru
dovolacieho súdu nezaoberal (bod 23 tohto odôvodenia), primárne je to námietka rozporu priznanej
odmeny s kogentnou právnou úpravou podľa zákona o bankách.

34.Odhliadnuc od skutočnosti, že súd prvej inštancie sa vyhodnotením tvrdeného rozporu priznanej
odmeny so zákonom (ako i interným predpisom zamestnávateľa – bod 13 a pracovnou zmluvou
– bod 12), rozsiahlo zaoberal v bode 14 svojho odôvodnenia (keď ustálená aplikačná prax vníma
rozhodnutie súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu ako celok, pričom odvolací súd vecne správnu
argumentáciuokresnéhosúdulendopĺňal,neopakoval),krajskýsúdpoukazujenaaktuálne(rozhodnutie

z 24.10.2023) závery rozhodovacej činnosti dovolacieho súdu - rozsudok Najvyššieho súdu SR vydaný
pod sp. zn. 1Cdo/103/2021 vo veci identického/zhodného predmetu konania (t.j. výkonnostný bonus
pre zamestnanca žalovaného). V rámci neho Najvyšší súd konštatoval, že „už v rozsudku z 27.
mája 2010 sp. zn. 3Cdo/31/2009 sa (najvyšší súd) vyjadril, že rozhodnutie zamestnávateľa o priznaní
nenárokovej zložky mzdy má konštitutívny účinok. Či zamestnávateľ uvedené rozhodnutie prijme alebo

neprijme a aký bude mať prípadné rozhodnutie obsah, záleží výlučne na úvahe zamestnávateľa.
Avšak rozhodnutím zamestnávateľa o jej priznaní zamestnancovi nenároková zložka mzdy stráca
fakultatívnu povahu a stáva sa (vymáhateľným) nárokom. Na tomto právnom názore dovolací súd
zotrváva aj v tejto veci. Ak rozhodnutím zamestnávateľa vznikol zamestnancovi nárok na určitú
(do tohto rozhodnutia nenárokovateľnú) odmenu v konkrétne určenej výške, nemôže tento nárok

zaniknúť dodatočným späťvzatím, resp. zrušením predmetného rozhodnutia zamestnávateľa. Samotné
späťvzatie, resp. zrušenie predmetného rozhodnutia zamestnávateľa nepredstavuje relevantné popretie
dôvodnosti priznania nároku zamestnanca na takúto odmenu
Pokiaľ dovolateľ v danej otázke odkazuje na zákon o bankách, je možné súhlasiť s tým, že tento
zákon je verejnoprávnym predpisom, avšak nemožno súhlasiť s tým, že ide o predpis, ktorý sa vzťahuje

na výkon práce zamestnanca. Aj keď zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách obsahuje ustanovenia o
zásadách odmeňovania niektorých osôb, vrátane niektorých vedúcich zamestnancov, ide o pravidlá
určenébankám(§23aods.1:„Bankajepovinnáuplatňovaťzásadyodmeňovaniapodľatohtozákona...“)
v rámci regulácie fungovania bánk a nie o pravidlá priamo sa vzťahujúce na pracovnoprávny vzťah
medzi bankou a jej zamestnancami. Tomu zodpovedá aj znenie § 23c zákona o bankách, účinné

v čase priznania predmetného mimoriadneho výkonnostného bonusu (28. júla 2016), podľa ktorého
ustanoveniami § 23b ods. 1 (t. j. pravidlami pre pohyblivú zložku celkovej odmeny) nie sú dotknuté
ustanovenia § 118 Zákonníka práce (ustanovenia o mzde).
Z odôvodnenia dovolania vyplýva, že žalovaný má za to, že zákon o bankách nepripúšťa priznanie takej
zložky odmeny, akou je predmetný mimoriadny výkonnostný bonus. Odvolací súd však jednoznačne

konštatoval, že mimoriadny výkonnostný bonus v plnej miere korešponduje s povahou pohyblivej zložky
odmeny, ktorá závisí od hodnotenia výkonnosti dotknutého vedúceho zamestnanca podľa § 23b ods. 1
písm. a) zákona o bankách v rozhodnom znení (k 28. júlu 2016).
Podľa odvolacieho súdu teda nebol mimoriadny výkonnostný bonus priznaný ako taká zložka odmeny
zamestnanca, ktorú zákon priznať zakazuje, práve naopak, bol priznaný v súlade s § 23b ods. 1

písm. a) vtedy účinného zákona o bankách. S týmto právnym posúdením sa dovolací súd stotožňuje.
Zákon o bankách v tom čase priznanie pohyblivej zložky odmeny, závislej od hodnotenia výkonnosti
zamestnanca, umožňoval, nešlo teda o plnenie, ktoré by bolo (čo do podstaty nároku) v rozpore s
citovaným ustanovením.“35.Opísané/citované úvahy v plnom rozsahu zodpovedajú aj podmienkam/okolnostiam súdenej veci
s osobitným dôrazom na určujúci záver/postulát dovolacieho súdu, v zmysle ktorého: „právny úkon
vykonaný štatutárnym orgánom banky ako zamestnávateľa v pracovnoprávnych vzťahoch vo forme

priznania mimoriadnej odmeny zamestnancovi, aj keby bol v rozpore s niektorými povinnosťami banky
ustanoveným zákonom o bankách, zaväzuje banku ako zamestnávateľa vo vzťahu k príslušnému
zamestnancovi. Aj keby bol takýto právny úkon pre rozpor s právnymi predpismi neplatný (pričom v
tomto spore nešlo o taký prípad), zamestnancovi nemôže byť na ujmu neplatnosť, ktorú sám nespôsobil
(§ 17 ods. 3 Zákonníka práce)“.

36.Uvedené bezo zvyšku vylučuje právnu relevanciu tvrdenia/námietky žalovaného o rozpore priznanej
odmeny so zákonom.

37.Súčasne krajský súd poukazuje aj na ďalšie závery vyslovené Najvyšším súdom v označenej veci,
a to, že: „Právne úkony Štatutárnych orgánov alebo členov štatutárnych orgánov pritom podľa § 10 ods.
1 Zákonníka práce zamestnávateľa zaväzujú v zásade bez ohľadu na to, či pri nich bol alebo nebol

dodržaný postup stanovený internými predpismi. Takéto úkony by zamestnávateľa nezaväzovali jedine
v prípade, ak by zamestnanec vedel alebo musel vedieť, že štatutárny orgán alebo člen štatutárneho
orgánu prekročil svoje oprávnenie (§ 10 ods. 2 Zákonníka práce).
V konaní nebolo vôbec preukázané prekročenie oprávnení štatutárneho orgánu, teda logicky nemohla
byť preukázaná ani skutočnosť, že by žalobca o prekročení oprávnení vedel alebo musel vedieť.“

38.Konštatované - t. j., že posudzované rozhodovanie o odmeňovaní spadalo do právomoci
predstavenstva – aj v osobitostiach posudzovanej veci bez ďalšieho (samo osebe) zbavuje právneho
významu odvolaciu námietku o potrebe/nutnosti (ďalšieho) skúmania dobromyseľnosti na strane
žalobcu.Keďžetotižkžiadnemuexcesuvrozhodovacejčinnostinedošlo,niejemožné(logicky)zisťovať,
či o ňom žalobca mal/mohol vedieť.

39.Navyše, aj v hypotetickej rovine absentuje akékoľvek konkrétne skutkové vymedzenie/tvrdenie (napr.
neoznačuje písomnosť, či iný dôkaz, ktoré by osvedčovali angažovanosť žalobcu v danom procese)
umožňujúce vysloviť záver, že žalobca nepochybne musel získať vedomosť o (neexistujúcom !!!)
prekročení právomoci predstavenstva (resp. porušení interných predpisov). Je pritom nesporné, že
žalobca nebol členom predstavenstva a ani v žiadnej inej pozícii sa nezúčastňoval jeho rokovaní

v otázkach spojených s mimoriadnym výkonnostným bonusom. Žalovaný okrem všeobecných formulácií
neoznačil (nie to ešte preukázal) žiadne konkrétne skutkové okolnosti, ktoré by boli spôsobilé
potvrdiť akúkoľvek osobnú zainteresovanosť (či aspoň zaangažovanosť, čo by snáď mohlo byť
relevantné v súvislosti s imperatívom dobrých mravov) žalobcu na žalovaným spochybňovanom
procese rozhodovania o mimoriadnom výkonnostnom bonuse. Žalobca teda jednoznačne nerozhodoval

sám o vlastnej odmene. Je totiž reálne vylúčené, aby z pozície zamestnanca mohol kontrolovať, či
preverovať legitímnosť a zákonnosť činnosť štatutárneho orgánu svojho zamestnávateľa. S určitým
zjednodušením, ale presne vystihujúcim podstatu súvisiacej námietky žalovaného, táto by vo svojich
dôsledkoch znamenala, že každý zamestnanec ako zmluvná strana pracovnoprávneho vzťahu bude
sám hodnotiť, ktoré úkony (vrátane pracovných pokynov) zamestnávateľa mieni rešpektovať a ktoré

nie. Neudržateľnosť takéhoto prístupu je viac ako zrejmá. Navyše, banka je svojou povahou subjekt
s množstvom špecifických a vysoko profesionalizovaných činností a nezodpovedá ani obvyklej miere
starostlivosti/bdelosti, aby pracovník finančnej oblasti (ktorým bol i žalobca) dokázal posúdiť súladnosť
úkonov predstavenstva so všeobecne záväznými, či internými predpismi.

40.Zásadnou z posudzovaných hľadísk (a vznesených odvolacích námietok) je potom aj zvyšná časť
dotknutého výkladu dovolacieho súdu, v zmysle ktorého „Argumentácia žalovaného, že odmenu žalobcu
mala schváliť dozorná rada nebola akceptovateľná jednak vzhľadom na jednoznačné ustanovenie
§ 9 ods. 1 Zákonníka práce (právne úkony v pracovnoprávnych vzťahoch robí štatutárny orgán,
čo bolo naplnené) a jednak vzhľadom na to, že žalobca ako odmeňovaný zamestnanec nebol

členom predstavenstva. Podľa citovaného článku 6.1. internej smernice „Politika odmeňovania“ malo
rozhodnutia ohľadom pohyblivej zložky prijímať predstavenstvo a podľa článku 6.3. mala dozorná rada
kontrolovať len sumárny rozpočet pohyblivého odmeňovania, nie individuálne priznaný bonus každého
zamestnanca.
Nebola teda preukázaná vedomosť žalobcu o údajnej nesprávnosti postupu priznania odmeny, resp.

o prípadnom prekročení oprávnení štatutárneho orgánu, ani to, že o ňom žalobca musel vedieť, resp.
musel ho z okolností predpokladať (pórov. § 222 ods. 6 Zákonníka práce). Žalobca nebol členom
predstavenstva ani členom dozornej rady, teda ani nemožno predpokladať, že by mal (alebo mal mať)
vedomosť o tom, čo dozorná rada schválila alebo neschválila.“.41.Obdobne, odpoveď na vytýkané (bod 23 tohto odôvodnenia) ne/posúdenie žalovaného nároku
z pohľadu, či ide o pohyblivú zložku mzdy, sa nachádza jednak v napadnutom rozsudku okresného súdu

(viď bod 10 veta tretia a nasledujúce jeho odôvodnenia) obsahujúcom právne posúdenie (s ktorým
sa opäť odvolací súd pri aplikácii § 387 ods. 2 CSP stotožňuje) dotknutého nároku ako „variabilnej
a nenárokovej zložky mzdy“ a zároveň (odpoveď) vyplýva z označeného rozhodnutia Najvyššieho
súdu SR, v rámci ktorého si dovolací súd explicitne osvojil názor odvolacieho súdu, že: „mimoriadny
výkonnostný bonus v plnej miere korešponduje s povahou pohyblivej zložky odmeny, ktorá závisí od

hodnotenia výkonnosti dotknutého vedúceho zamestnanca podľa § 23b ods. 1 písm. a) zákona o
bankách v rozhodnom znení (k 28. júlu 2016). Mimoriadny výkonnostný bonus teda nebol priznaný ako
taká zložka odmeny zamestnanca, ktorú zákon priznať zakazuje, práve naopak, bol priznaný v súlade
s § 23b ods. 1 písm. a) vtedy účinného zákona o bankách.“.
42.Opísané závery sa v plnom rozsahu vzťahujú aj na v posudzovanej/tejto veci uplatnený žalobný nárok
na zaplatenie zložky mzdy, ktorá je variabilnou a nenárokovateľnou a zamestnancovi vzniká momentom

osobitného rozhodnutia zamestnávateľa o priznaní, k čomu došlo rozhodnutím predstavenstva G. G.,
D.. Rozhodnutie o priznaní bonusu má konštitutívny účinok a záleží výlučne na vôli zamestnávateľa,
či takéto rozhodnutie príjme alebo nie, samotný zamestnávateľ si vyhodnocuje splnenie kritérií
výkonnosti, ktoré boli vopred dané. Nakoľko právny predchodca žalovaného nárok na bonus žalobcovi
priznal, súd dôvodne predpokladá, že výkonnosť žalobcu bola vyhodnotená s výsledkom splnenia

požadovaných kritérií výkonnosti. Došlo teda k priznaniu mimoriadneho výkonnostného bonusu a to na
základe rozhodnutia predstavenstva - štatutárneho orgánu právneho predchodcu žalovaného, ktorý
bol oprávnený v pracovnoprávnych vzťahoch robiť právne úkony za zamestnávateľa. Inými slovami,
zákonné požiadavky na konanie zamestnávateľa pri rozhodovaní o priznaní bonusu žalobcovi boli
dodržané. Nadväzne určujúcim z pohľadu zamestnanca je viazanosť zamestnávateľa (čo v plnej

miere platí aj pre jeho právneho nástupcu) právnymi úkonmi štatutárnych orgánov (§ 10 ods. 1,
2 ZP), ktorý záver je relevantným i v súvislostiach právnej úpravy zákona o bankách. Zákonník
práce neobsahuje zákonné ustanovenie, ktoré by bolo základom pre (spätné) zrušenie rozhodnutia
predstavenstva; v konkrétnostiach rozoberanej problematiky pre odňatie už konaním štatutárneho
orgánu zodpovedajúcim normám Zákonníka práce priznaného pracovnoprávneho nároku. Správne

okresný súd posúdil aj námietku aplikácie tzv. malusu (viď bod 14 tohto odôvodnenia).
43.Krajský súd dodáva, že uzavretie pracovnej zmluvy v otázke pohyblivej/variabilnej zložky mzdy
medzi zamestnancom a zamestnávateľom je akceptovateľné i v konkludentnej forme, (taktiež)
z ktorého titulu by rovnako neodporovalo rozhodnutie predstavenstva o priznaní/vyplatení mimoriadneho
výkonnostného bonusu ani pracovnej zmluve, ani zákonu o bankách. Nie je pritom úlohou zamestnanca

právne kvalifikovať nárok, ktorý mu zamestnávateľ prostredníctvom (svojho vlastného) štatutárneho
orgánu prizná. Pokiaľ aj bezprostredným impulzom vytvorenia konceptu mimoriadneho výkonnostného
bonusu bolo zabránenie fluktuácii a demotivácii (vedúcich) zamestnancov v súvislosti s predpokladaným
predajom akcií, už z východiskového pomenovania „Odmena za mimoriadne výkony...“, je súčasne
zrejmé, že išlo jednak o výrazne motivačnú zložku odmeny a jednak o odmenu reagujúcu na mimoriadnu

(nadštandardnú) pracovnú výkonnosť
44.Napokon, súd prvej inštancie jednoznačne (a náležite) konštatoval (predovšetkým bod 11 jeho
odôvodnenia), že k priznaniu mimoriadneho výkonnostného bonusu došlo platným právnym úkonom
(vrátane podpisov dvoch členov predstavenstva) a to rozhodnutím Predstavenstva spoločnosti G. G.,
D. č. 110/2016 zo dňa 28.7.2016 a prípadná interná úprava v podobe požiadavky schválenia (bod 18

odôvodnenia napadnutého rozsudku) rozhodnutia predstavenstva Dozornou radou nie je (§ 191 ods. 2
Obchodného zákonníka) účinné vo vzťahu k zamestnancom Nemôže preto obstáť obrana žalovaného
o absencii rozhodnutia o výplate odloženej časti bonusu.

45.Nakoľko odvolacie námietky vymedzené žalovaným, ktorými je odvolací súd viazaný, neboli dôvodné

a odvolací súd nezistil ani nedostatky v postupe okresného súdu, na ktoré prihliada z úradnej povinnosti
(§ 380 ods. 2 CSP), v meritórnej časti napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny.

46.Žalovaný síce odvolaním napadol rozsudok okresného súdu aj vo výroku o trovách prvoinštančného
konania, ale učinil tak výlučne v spojitosti s namietanou ne/správnosťou rozhodnutia vo veci samej.

Bezprostredne vo vzťahu k výroku o trovách nevymedzil žiadnu konkrétnu odvolaciu námietku.
Nadväzne, potvrdenie posudzovaného rozhodnutia vo veci samej, od ktorého je výrok o trovách konania
závislý, zakladá vecnú správnosť aj dotknutého priamo podmieneného výroku o nároku na náhradu trov.
Len na okraj krajský súd dopĺňa, že okresný súd náležite aplikoval zásadu (plného) úspechu v spore.47.O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s 396 ods. 1 CSP.
Žalovaný nebol so svojím odvolaním úspešný ani v časti, preto úspešnej protistrane – žalobkyni patrí

voči nemu nárok na plnú náhradu trov konania. O konečnej/konkrétnej výške týchto trov rozhodne v
zmysle § 262 ods. 2 CSP okresný súd.

48.Toto rozhodnutie krajského súdu bolo prijaté hlasovaním senátu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie z dôvodov vymedzených v § 420 a § 421 CSP.

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, v lehote dvoch mesiacov
od doručenia tohto rozhodnutia na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom a dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch vymedzených v § 429 ods. 2 CSP.