Rozsudok – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, June 24, 2025

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 4Stk/6/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5022200594
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 06. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Valašiková

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2025:5022200594.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky

Valašikovej, PhD., LL.M. a členov senátu prof. JUDr. PhDr. Petra Potáscha, PhD. a JUDr. Vlastimila
Pavlikovského, v právnej veci žalobcu: HOLZWOOD s. r. o., so sídlom Veselá ulica 1856/10, 034
84 Liptovské Sliače, IČO: 46 270 426, právne zastúpený: A | K | J | K s. r. o., so sídlom Športová
2071/39, 915 01 Nové Mesto nad Váhom, IČO: 50 112 252, s adresou pracoviska na doručovanie: K
dolnej stanici 7282/20A, 911 01 Trenčín, proti žalovanému: (sťažovateľ): Slovenská inšpekcia životného
prostredia - ústredie, so sídlom Grösslingová 5, 811 09 Bratislava, IČO: 00 156 906, o preskúmanie
zákonitosti rozhodnutia žalovaného č. 3397002422/8883-32764/2022/Ant zo dňa 30.09.2022, v konaní

o kasačnej sťažnosti žalovaného proti právoplatnému rozsudku Správneho súdu v Banskej Bystrici č. k.
ZA-30S/246/2022-155 zo dňa 14. novembra 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta.

II. Žalobcovi sa priznáva voči žalovanému právo na náhradu trov kasačného konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Správny súd v Banskej Bystrici (ďalej aj „správny súd“) podľa § 191 ods.
1 písm. c) SSP v spojení s § 191 ods. 3, 4 zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku
(ďalej aj „SSP“) zrušil rozhodnutie žalovaného Slovenskej inšpekcie životného prostredia - ústredie

č. 3397002422/8883-32764/2022/Ant zo dňa 30.09.2022 ako aj rozhodnutie orgánu verejnej správy
prvého stupňa Slovenskej inšpekcie životného prostredia - Inšpektorát životného prostredia Žilina č.
3397404822/6561/75/2022-19363/2022 zo dňa 01.06.2022 a vec vrátil orgánu verejnej správy prvého
stupňa na ďalšie konanie (výrok I.). Žalovanému správny súd uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu
dôvodne vynaložených trov konania v rozsahu 100%, v lehote 20 dní od nadobudnutia právoplatnosti
uznesenia o výške trov konania, ktoré bude vydané po právoplatnosti tohto rozsudku (výrok II.).

2. V odôvodnení rozsudku správny súd poukázal na ustanovenie § 91 ods. 8 zákona č. 543/2002 Z.
z. o ochrane prírody a krajiny (ďalej len ako „zákon o ochrane prírody a krajiny“ alebo ako „zákon č.
543/2002 Z. z.“), z ktorého vyplýva, že sankciu možno uložiť do dvoch rokov odo dňa, keď sa o porušení
povinnosti dozvedel príslušný orgán ochrany prírody, najneskôr do piatich rokov odo dňa, keď došlo k
porušeniu povinnosti. Zákonodarca ustanovuje v uvedenej právnej norme lehotu, v ktorej môže správny
orgán uložiť sankciu ako zákonnú podmienku. Subjektívna lehota pre uloženie sankcie je do dvoch
rokov, keď sa dozvedel o porušení povinnosti a objektívna lehota do piatich rokov odo dňa, keď došlo k

porušeniu povinnosti ako zákonný predpoklad pre uloženie pokuty v súlade so zákonom. Rozhodujúcou
skutočnosťouprezačatieplynutialehotyjeskutočnosť,žesprávnyorgánsadozvedeloporušenízákona,
pričom zákonodarca bližšie neustanovuje, ktorú skutočnosť treba považovať za nositeľa vedomosti o
porušení zákona. Lehoty predstavujú v právnom štáte jeden z mechanizmov výrazne obmedzujúcichtendencie nekontrolovateľnosti správnych orgánov. Zákonom určená lehota je tiež prostriedkom ochrany
účastníka správneho konania proti postupu orgánu verejnej moci.

3. Podľa názoru správneho súdu moment, kedy sa v danom prípade správny orgán dozvedel o porušení
povinnosti žalobcu, za ktoré mu následne bola uložená sankcia bolo miestne šetrenie zo dňa 14.02.2020
a nie z protokolu ako výsledku štátneho dozoru podľa § 71 ods. 1 písm. b) zákona o ochrane prírody
zo dňa 26.10.2021, resp. dňom doručenia písomného oznámenia o ukončení kontroly, tak ako to tvrdil
žalovaný. Zo zápisu z miestneho šetrenia zo dňa 14.02.2020 vyplýva, že: „Na čistenie pozemkov sme

si objednali dodávateľskú firmu, ktorá zabezpečovala štiepkovanie a výrub krovia. Pred čistením sme
si požiadali o vydanie súhlasu na výrub drevín a v žiadosti sme napísali parcely, na ktorých sa mali
dreviny rúbať. Po vydaní súhlasu na výrub drevín sme zadali firme, ktorá pre urbár dodáva služby
celoročne, požiadavku na čistenie pozemkov. Z firmy bol pán N., ktorému sme ukázali pozemky, ktoré
sa mali čistiť. Prešli sme celú oblasť a omylom sme ukázali aj parcely, ktoré sme nemali zahrnuté
v rozhodnutí. Firma vyrúbala to, čo sme firme kázali. Dôvod výrubu bolo zamedzovanie prejazdu na

lesné a poľnohospodárske pozemky, zlý zdravotný stav drevín, polámané a vyvrátené dreviny“. Súčasne
zástupca kontrolovanej osoby predložil dokumenty dôležité pre výkon štátneho dozoru, okrem iného i
Zmluvuodieloč.1/2019zodňa20.05.2019uzatvorenúmedziobjednávateľomUrbárskympozemkovým
spoločenstvom Liptovský Hrádok a zhotoviteľom, spoločnosťou HOLZWOOD s. r. o. (žalobcom).

4. Vzhľadom na uvedené subjektívna dvojročná lehota na uloženie sankcie žalobcovi uplynula
správnemu orgánu dňa 14.02.2022, preto správny súd dospel k záveru, že pokiaľ správny orgán pristúpil
k vydaniu prvostupňového rozhodnutia, ktorým uložil žalobcovi sankciu až dňa 01.06.2022, uložil ju po
uplynutí dvojročnej subjektívnej lehoty, a teda v rozpore s § 91 ods. 8 zákona o ochrane prírody.
5. Správny súd nepovažoval za správny právny názor žalovaného, že skutočnosťou určujúcou začiatok

plynutia subjektívnej dvojročnej lehoty bol dátum ukončenia kontroly, t. j. v zmysle § 71 ods. 16 zákona o
ochrane prírode deň doručenia písomného oznámenia o ukončení štátneho dozoru, ktoré bolo žalobcovi
doručené dňa 10.12.2021. Nestotožnil sa s argumentáciou žalovaného, že zákonodarca postupne
stanovuje v jednotlivých hmotnoprávnych predpisoch v oblasti ochrany životného prostredia moment,
ktorý má byť považovaný za „moment dozvedenia sa o porušení povinnosti“. V tejto súvislosti žalovaný

príkladom uviedol, kedy zákonodarca presne stanovuje tento moment, ponúka ustanovenie § 112 ods.
9 zákona č. 79/2015 Z. z. o odpadoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon
č. 79/2015 Z. z.“), účinné už 7 rokov, t. j. od 01.01.2016. Ustanovenie § 112 zákona č. 79/2015 Z. z.
pojednáva o štátnom dozore v odpadovom hospodárstve, pričom konkrétne jeho ods. 9 za deň, keď sa
orgán štátneho dozoru dozvedel o porušení povinnosti podľa tohto zákona, považuje deň prerokovania

protokolu z kontroly s odkazom na exaktný moment „ukončenia kontroly“ podľa § 13 ods. 8 zákona
č. 10/1996 Z. z. o kontrole v štátnej správe. Zákonodarca obdobne postupoval aj pri ďalšom právnom
predpise na úseku odpadového hospodárstva, napr. v ustanovení § 9 ods. 10 zákona č. 329/2018 Z. z.
o poplatkoch za uloženie odpadov v znení neskorších predpisov, účinným od 01.01.2019. Tiež poukázal
na ustanovenie § 20 ods. 15 zákona č. 15/2005 Z. z. o ochrane druhov voľne žijúcich živočíchov a

voľne rastúcich rastlín reguláciou obchodu s nimi a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len
„zákon č. 15/2005 Z. z.“). Predmetné ustanovenie bolo v zákone č. 15/2005 Z. z. novelizované zákonom
č. 7/2022 z 9. decembra 2021 a je účinné od 1.2.2022. Ustanovenie § 20 ods. 15 zákona č. 15/2005
Z. z. explicitne stanovuje, že „za deň, keď sa orgán štátneho dozoru vo veciach ochrany exemplárov
dozvedel o porušení povinnosti vyplývajúcej z tohto zákona, všeobecne záväzných právnych predpisov

vydaných na jeho vykonanie, osobitných predpisov a povinnosti vyplývajúcej z povolenia, potvrdenia
alebo z iného rozhodnutia vydaného na základe tohto zákona alebo osobitných predpisov sa považuje
deňukončeniaštátnehodozoru“.Žalovanýmalzato,žezuvedenéhovyplýva,žezákonodarcapostupne
v roku 2016, 2019 a 2021 spresňuje a novelizuje ustanovenia právnych predpisov najmä v oblasti
ochrany životného prostredia s úmyslom jasne a exaktne stanoviť moment, ktorý má byť považovaný

za „moment dozvedenia sa o porušení povinnosti“ a za relevantný berie dátum ukončenia kontroly.
Nedôslednosť právnej úpravy však nemožno pričítať na ťarchu žalobcu.

II. Kasačná sťažnosť, vyjadrenie

6. Proti právoplatnému rozsudku správneho súdu podal žalovaný v procesnom postavení sťažovateľa
(ďalej len „sťažovateľ“) kasačnú sťažnosť z dôvodov podľa ust. § 440 ods. 1 písm. f), g) SSP a navrhoval,
aby kasačný súd napadnutý rozsudok správneho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.7. Sťažovateľ uviedol, že zákonodarca stanovil prekluzívnu lehotu pre uloženie sankcie, pričom začiatok
jej plynutia nebol legislatívne vymedzený. Z uvedeného dôvodu je potrebné stanovenie dňa, ktorý možno
považovať za deň, kedy sa správny orgán o porušení povinnosti dozvedel. Až potom, čo bude ustálený

uvedený deň, možno hodnotiť, či bola lehota pre uloženie sankcie dodržaná. Správny súd v Banskej
Bystrici vyslovil v napádanom rozsudku právny názor, podľa ktorého momentom, kedy sa správny orgán
o porušení povinnosti dozvedel je deň miestneho zisťovania, pričom s uvedeným názorom sa žalovaný
nemôže stotožniť.

8. Na to, aby mohol správny orgán jednoznačne uviesť, že bol spáchaný správny delikt je potrebné
zapojenie správneho orgánu, aby mohli jeho zamestnanci overiť dodržiavanie právneho predpisu
alebo naopak jeho nedodržiavanie. Následne, keď zamestnanci správneho orgánu zistia rozhodné
skutočnosti, dôležité pre riadne zistenie skutkového stavu veci, možno s určitosťou uviesť, že sa správny
orgán dozvedel, že bol spáchaný správny delikt. Žalovaný zastáva názor, že termín zistenia porušenia
povinnosti nemožno vykladať ako jednoduchú vedomosť administratívneho orgánu o skutočnostiach

nasvedčujúcich tomu, že došlo k porušeniu zákona. Samotné zistenia výlučne z miestneho šetrenia
nemôžu dosahovať intenzitu jednoznačného zistenia porušenia povinnosti. Navyše z miestneho šetrenia
sa vypracováva záznam, ktorý v súlade s ustanovením § 71 ods. 11 zákona o ochrane prírody a
krajiny obsahuje označenie orgánu štátneho dozoru a osoby vykonávajúcej štátny dozor, miesto a čas
zistenia skutočnosti alebo vykonania úkonu a ich stručný opis. Z uvedeného je zrejmé, že záznam z

miestneho šetrenia neobsahuje vyčerpávajúce množstvo informácií potrebných na to, aby bolo možné
s jednoznačnosťou tvrdiť porušenie právnej povinnosti.

9. Miestnym šetrením sa zistil výrub 50 drevín a zároveň orez 50 ďalších drevín. Z miestneho šetrenia
však nebolo možné ustáliť záver o poškodení drevín, nakoľko si predmetná skutočnosť vyžadovala

odborné posúdenie a taktiež nebolo možné zhodnotiť, či bol výrub drevín uskutočnený v súlade so
zákonom. Záznam z miestneho zisťovania tak obsahoval označenie orgánu štátneho dozoru a osoby
vykonávajúcej štátny dozor, miesto a čas zistenia skutočnosti alebo vykonania úkonu a ich stručný opis.
Z uvedeného je zrejmé, že samotný záznam z miestneho zisťovania obsahoval iba skutočnosť, že došlo
kvýrubuaorezudrevínvurčitompočte,pričomnepreukazujeporušeniepovinnosti.Zamestnanciorgánu

štátneho dozoru nemali v čase miestneho zisťovania vedomosť, či činnosťou kontrolovanej osoby došlo
k porušeniu povinnosti, pričom mali výlučne vedomosť o uskutočnení výrubu drevín a orezu drevín.

10. Až po tom, čo správny orgán disponuje všetkými relevantnými informáciami, možno s určitosťou
uviesť, že má vedomosť o porušení právnej povinnosti. Z uvedeného má žalovaný za to, že až

ukončenímštátnehodozorumožnosurčitosťoutvrdiť,žesasprávnyorgánoporušeníprávnejpovinnosti
dozvedel, a teda rozhodujúcou skutočnosťou pre začiatok plynutia zákonnej subjektívnej lehoty na
rozhodnutie o uložení sankcie je ukončenie štátneho dozoru/kontroly.

11. Sťažovateľ nesúhlasil s názorom správneho súdu uvedeným v bode 54. napádaného rozsudku, že:

„Vzhľadom na uvedené zákonodarca v právnej norme ustanovenej v § 91 ods. 8 zákona o ochrane
prírody a krajiny prejavil svoju vôľu tak, že zmyslom dvojročnej subjektívnej lehoty je prinútiť správny
orgán k aktívnej činnosti - vrátane zisťovania, preukazovania zodpovednosti za porušenie zákona
bezprostredne od okamžiku keď sa dozvie o skutkových okolnostiach v takom rozsahu, ktorý umožní
predbežné právne zhodnotenie, že došlo k porušeniu zákona, to platí s ohľadom na ústavný princíp

právnej istoty a na povinnosť správneho orgánu rozhodnúť bez zbytočných prieťahov.“. Takýto názor
podľa žalovaného nemá oporu v právnom poriadku, nakoľko zákon o ochrane prírody a krajiny, ako ani
zákon o kontrole nepoznajú pojem „predbežné právne zhodnotenie“. Zákon o ochrane prírody a krajiny
v ustanovení § 91 ods. 8 upravuje, že sankciu možno uložiť do dvoch rokov odo dňa, keď sa o porušení
povinnosti dozvedel príslušný orgán ochrany prírody. Zákon o ochrane prírody a krajiny upravil moment

začatia plynutia subjektívnej lehoty pre uloženie sankcie na deň, kedy sa správny orgán dozvedel o
porušení právnej povinnosti a nie na deň kedy určitú skutočnosť „predbežne právne zhodnotil“

12. Právny názor správneho súdu, podľa ktorého na určenie okamihu „dozvedenia sa zistenia porušenia
povinností“ postačuje len „predbežné“ zhodnotenie skutkového stavu, nemá oporu v zákone. Ide o

zužujúci výklad súdu, nakoľko právna úprava nestanovuje, že miera intenzity (rozsahu) poznania o
zistenom porušení má byť menšia ako pri objektívnom preukázanom zistení porušenia povinnosti. V
interpretačnej praxi sa používa najčastejšie doslovný výklad, ktorý zabezpečuje najvyššiu mieru právnej
istoty. Doslovný výklad znamená, že rozsah právnej normy vyjadrený v jej texte a jej rozsah, ktorý jevýsledkom procesu výkladu, sú totožné. Podľa názoru sťažovateľa v predmetnej veci aplikoval Správny
súd v Banskej Bystrici zužujúci výklad právnej normy.

13. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v
konaní vedenom pod sp. zn. 2Sžp/19/2012: „Jednoročná subjektívna prekluzívna lehota teda v zmysle
§ 38 ods. 13 zákona č. 478/2002 Z. z. plynie od dozvedenia sa žalovaného, resp. správneho orgánu
prvého stupňa o porušení povinnosti zo strany konkrétneho subjektu. Podľa názoru Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky okamih dozvedenia sa o porušení povinnosti, na rozdiel od krajského súdu, sa

odvíja od ukončenia kontroly v zmysle § 35 zákona č. 478/2002 Z. z. Až na základe výsledkov vykonanej
a ukončenej kontroly môže správny orgán ustáliť stav porušenia alebo neporušenia povinnosti zo strany
konkrétneho subjektu a prijať primerané opatrenia alebo uložiť pokutu. Kontrola vykonávaná podľa
zákona č. 478/2002 Z. z. sa v zmysle ustanovení § 37 ods. 4 citovaného zákona v spojení s § 13 ods.
8 zákona č. 10/1996 Z. z. považuje za ukončenú prerokovaním protokolu. Zákon č. 10/1996 Z. z. v
ustanovení § 13 ods. 8 v druhej a tretej vete upravuje spôsoby prerokovania protokolu a teda skončenia

kontroly - prerokovanie protokolu, absencia zástupcu subjektu na prerokovaní protokolu, hoci naň bol
riadne a včas predvolaný, odmietnutie podpísania zápisnice o prerokovaní protokolu.“.

14. Sťažovateľ zhrnul, že
a) na deň, ktorý možno považovať za deň dozvedenia sa porušenia povinnosti je potrebné nazerať vo

všeobecnej rovine, a teda nemôže sa stanoviť pre ten - ktorý štátny dozor odlišne. Takýto prístup je
dôležitý z hľadiska právnej istoty;
b) objektívne nemožno pri každom miestnom zisťovaní zistiť všetky rozhodné skutočnosti, ktoré by
umožňovali zhodnotiť, či bol konaním kontrolovanej osoby porušený zákon;
c) aj samotný zákon o ochrane prírody a krajiny pripúšťa neúplnosť zistení z miestneho zisťovania,

nakoľko umožňuje ďalšie získavanie potrebných dokumentov počas priebehu celého štátneho dozoru
ako aj možnosť podať námietky proti protokolu;
d) až vyhodnotením všetkých skutočností z výkonu štátneho dozoru možno jednoznačne určiť, že sa
správny orgán dozvedel o porušení právnej povinnosti, a teda až dňom ukončenia štátneho dozoru
možno jednoznačne uviesť, že sa správny orgán dozvedel o porušení povinnosti.

15. Sťažovateľ ďalej namietal, že správny súd nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi
konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces.

16. Správny súd sa, podľa názoru sťažovateľa, v prejednávanej veci zameral výlučne na otázku vo
vzťahu k dodržaniu subjektívnej lehoty pre uloženie sankcie v súlade s ustanovením § 91 ods. 8 zákona
o ochrane prírody a krajiny. V tejto súvislosti rozhodol, že žalovaný, resp. prvostupňový správny orgán
nedodržal dvojročnú subjektívnu lehotu pre uloženie sankcie, nakoľko určil, že za moment „kedy sa
správny orgán o porušení povinnosti dozvedel“ je potrebné považovať deň miestneho šetrenia.

17. Pokiaľ v bode 55. napádaného rozhodnutia správny súd uviedol, že: „Podľa názoru správneho súdu
prvá objektívna možnosť, kedy sa v danom prípade správny orgán dozvedel o porušení povinnosti
žalobcu, za ktoré mu následne bola uložená sankcia bolo miestne šetrenie zo dňa 14.02.2020 a nie
z protokolu ako výsledku štátneho dozoru podľa § 71 ods. 1 písm. b) zákona o ochrane prírody zo

dňa 26.10.2021, resp. dňom doručenia písomného oznámenia o ukončení kontroly, tak ako to tvrdil
žalovaný a aj prvostupňový správny orgán.“, podľa sťažovateľa to bolo jediným zdôvodnením vo vzťahu
k najdôležitejšej otázke prejednávaného prípadu. Hoci správny súd uviedol, ktorý deň považuje za
smerodajný vo vzťahu k počítaniu subjektívnej lehoty pre uloženie sankcie, neuviedol prečo práve tento
deň považuje za „deň kedy sa správny orgán dozvedel o porušení povinnosti“, pričom len odcitoval

časť zo záznamu z miestneho šetrenia zo dňa 14.02.2020. Sťažovateľ zastáva názor, že citácia zo
záznamu z miestneho šetrenia nemôže nahradiť právny názor správneho súdu, a z tohto dôvodu
považuje odôvodnenie napádaného rozsudku za nedostatočné.

18. Sťažovateľ ďalej tvrdil, že správny súd v bode 54. napádaného rozsudku uviedol, že okamih začatia

plynutia subjektívnej lehoty je deň, keď sa dozvie o skutkových okolnostiach v takom rozsahu, ktorý
umožní predbežné právne zhodnotenie, že došlo k porušeniu zákona a zároveň v bode 55. napádaného
rozsudku uviedol, že v prejednávanom prípade sa správny orgán dozvedel o porušení povinnosti
žalobcu, za ktoré mu následne bola uložená sankcia bolo miestne šetrenie. Podľa sťažovateľa správnysúd neprepojil bod 54. napádaného rozsudku s bodom 55. napádaného rozsudku. Kým v bode 54.
napádaného rozsudku postačuje predbežné právne zhodnotenie, v bode 55. napádaného rozsudku
sa vyžaduje „dozvedenie sa“ o porušení povinnosti. Správny súd nestotožnil pojem predbežné právne

zhodnotenie s pojmom dozvedieť sa, a preto ich nemožno považovať za zhodné. Pojem „predbežné
právne zhodnotenie“, ktorý v podmienkach výkonu štátneho dozoru nie je legálne definovaný, pričom
správny súd neuviedol, čo konkrétne mal pri použití uvedeného pojmu na mysli. Na základe uvedeného
považoval žalovaný rozsudok za nedostatočne odôvodnený.

19. Žalobca vo svojom vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že sa stotožňuje s právnym názorom a
posúdenímvecisprávnymsúdom.Napadnutýrozsudokpovažujezazákonný,správneprávneposúdený
a dostatočne odôvodnený. Kasačnú sťažnosť považuje za nedôvodnú.

20. Pokiaľ ide o dôvod kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP, žalobca nesúhlasil
s argumentáciu sťažovateľa. Z okolností prípadu vyplýva, že orgán ochrany prírody sa dozvedel o

porušenízákonauždňa14.02.2020,kedydisponovalvšetkýmiinformáciamiodôvodňujúcimipredpoklad
porušenia zákona a teda vedel o porušení povinnosti žalobcu, na základe ktorej možno uložiť sankciu, a
to v nevyhnutnej miere určitosti a vierohodnosti. Správny orgán mal dňa 14.02.2020 k dispozícii všetky
dokumenty, informácie a poznatky potrebné na výkon štátneho dozoru. Žiadne ďalšie listiny, z ktorých
by vyplývali iné dôležité skutočnosti alebo zistenia neboli v danom prípade v priebehu ďalšieho konania

zabezpečené.

21. Žalobca nesúhlasil s tvrdeniami, že na určenie okamihu dozvedenia sa o porušení povinností je
potrebné považovať moment, kedy správny orgán môže predbežne zhodnotiť skutkový stav. Takýto
výklad považoval za zužujúci a pripustenie tohto výkladu žalovaného by znamenalo, že následné

administratívne konanie (ktorého výsledkom môže byť uloženie sankcie) je výlučne „formalitou“ bez
možnosti rozhodnutia o tom, že k porušeniu povinnosti nedošlo, čo je v zrejmom rozpore s účelom
takéhoto administratívneho konania.

22. V tejto súvislosti žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 24.10.2019, sp.

zn. 2Asan/1/2016, ktorý pri stanovení lehoty na uloženie sankcie ustálil nasledovné: „Lehoty (či doby)
uvedené v citovanom ustanovení na uloženie sankcie za správny delikt sú prekluzívnymi (prepadnými)
lehotami, na uplynutie ktorých je povinný prihliadnuť správny orgán z úradnej povinnosti (ex offo),
aj keď ich uplynutie nie je účastníkom konania namietané. Prakticky všetky právne predpisy, ktoré
zakotvujú postih za iný správny delikt stanovujú prekluzívne lehoty na uloženie sankcie. Časové

limitovanie právneho postihu za správny delikt má dôvody materiálne (účel sankcie je možné dosiahnuť
len jej včasným uložením, sankcia uložená po uplynutí dlhej doby od protiprávneho konania stráca
funkciu individuálnej i generálnej prevencie) a dôvody procesné (uplynutím dlhšej doby od spáchania
protiprávneho konania sa oslabuje sila dôkazných prostriedkov). Obdobne pozri rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžo/58/2016 zo dňa 31. mája 2017.

Zákonodarca v právnej norme § 33 ods. 4 zákona č. 297/2008 Z. z. ustanovuje lehotu, v ktorej možno
uložiť pokutu za správny delikt, a to do jedného roka odo dňa, keď porušenie povinnosti finančná
spravodajská jednotka zistila, najneskôr do piatich rokov odo dňa, keď k porušeniu povinnosti došlo. Z
uvedenej právnej normy teda vyplýva, že zákonodarca ustanovil subjektívnu lehotu pre uloženie pokuty
do jedného roka, keď sa finančná spravodajská jednotka dozvedela o porušení zákona a objektívnu

lehotu do piatich rokov, keď toto porušenie nastalo, ako predpoklad pre uloženie pokuty v súlade so
zákonom. Rozhodujúcou okolnosťou pre začatie plynutia subjektívnej lehoty je skutočnosť, že finančná
spravodajskájednotkasadozvedelaoporušenízákona,pričomzákonodarcabližšieneustanovuje,ktorú
skutočnosť treba považovať za nositeľa vedomosti o porušení zákona.
Z uvedených dôvodov pri aplikácii citovanej právnej normy je treba vychádzať z účelu inštitútu lehôt.

Zmyslom právneho inštitútu lehôt je zníženie neurčitosti pri uplatňovaní práv, resp. právomocí, časového
obmedzenia stavu neistoty v právnych vzťahoch, urýchlenie procesu rozhodovania s cieľom reálneho
dosiahnutia zamýšľaných cieľov. Lehoty k rozhodnutiu totiž predstavujú v právnom štáte jeden z
mechanizmov výrazne obmedzujúcich tendencie k nekontrolovateľnosti správnych orgánov a prieťahov
v konaní pred nimi. Zákonom určená lehota je tiež prostriedkom ochrany účastníka správneho konania

proti postupu orgánu verejnej moci. Ide o ustanovenie slúžiace predovšetkým k ochrane záujmov
účastníkov, ktorým sa im dáva právna istota ohľadom lehoty, v ktorej musí byť vec vybavená. Vzhľadom
na uvedené zákonodarca v právnej norme ustanovenej v § 33 ods. 4 zákona č. 297/2008 Z. z. prejavil
svoju vôľu tak, že zmyslom jednoročnej prekluzívnej subjektívnej lehoty je prinútiť správny orgán kaktívnej činnosti - vrátane zisťovania preukazovania zodpovednosti za porušenie zákona bezprostredne
odokamžiku,keďsadozvieoskutkovýchokolnostiachvtakomrozsahu,ktorýumožnípredbežnéprávne
zhodnotenie, že došlo k porušeniu zákona ako takého. To platí s ohľadom na ústavný princíp právnej

istoty a na povinnosť správneho orgánu rozhodnúť bez zbytočných prieťahov. Podobný právny názor
najvyšší súd už vyslovil v skôr vydanom rozhodnutí pod sp. zn. 6Sžf/51/2010 zo dňa 22. júna 2011.“
(...)
„Pri rozhodovaní o uložení sankcie za správny delikt je v prvom rade potrebné každý jeden skutok
podriadiť pod konkrétnu skutkovú podstatu správneho deliktu. Po tejto kvalifikácii je potrebné pri každom

jednom skutku (správnom delikte) posúdiť plynutie prekluzívnych lehôt, s ktorými zákon spája zánik
práva správneho orgánu uložiť sankciu za správny delikt. Až následne sa potom rozhoduje o uložení
sankcie, pri ktorom sa predpokladá primerané aplikovanie základných zásad ukladanie trestov v zmysle
trestného práva.“
(...)
„...správny orgán sa objektívne dozvedel o porušení povinnosti žalobcu, za ktoré mu následne bola

uložená sankcia, už pri poskytnutí dokumentov zo strany žalobcu (Úradný záznam zo dňa 11. marca
2011) z ktorého vyplýva, že žalobca prvostupňovému orgánu okrem iného poskytol kópiu mailovej
komunikácie ohľadom posudzovania hotovostného vkladu a výberu vo výške 100.000 Eur, Pohoda
seniorov n. o. Z tejto komunikácie vyplýva posúdenie uvedenej obchodnej transakcie zo strany
žalobcu a jej archivácia ako obvyklej, pričom toto posúdenie s totožným obsahom prevzal a oboznámil

prvostupňový orgán v dokumente Oboznámenia s kontrolnými zisteniami zo dňa 11. júla 2011. V zmysle
vyššie uvedenej judikatúry najvyššieho súdu prvostupňový orgán už dňa 11. marca 2011 mohol preveriť
dôvodnosť sporného posúdenia predmetnej obchodnej transakcie žalobcom a bolo už záležitosťou
organizácie činnosti prvostupňového orgánu, kedy si uvedené zistenia a akým spôsobom ďalej preverí.
Okrem toho z Oboznámenia s kontrolnými zisteniami zo dňa 11. júla 2011 vo vzťahu k porušeniu

povinnosti podľa § 17 ods. 1 zákona č. 297/2008 Z. z. nevyplývajú žiadne iné skutkové zistenia
správneho orgánu ako tie, ktoré mal správny orgán k dispozícii už dňa 11. marca 2011 na základe vyššie
uvedenej mailovej komunikácie.“
Z vyššie citovaných záverov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky možno analogicky odvodiť, že v
administratívnom konaní, v ktorom bola žalobcovi uložená sankcia prvostupňovým rozhodnutím (ktoré

bolo potvrdené), nebola dodržaná dvojročná subjektívna prekluzívna lehota podľa ustanovenia § 91 ods.
8 Zákona o ochrane prírody a krajiny.

23. Žalobca dodal, že začiatok plynutia prekluzívnej lehoty má základ vo vedomosti správneho orgánu
o porušení právnej povinnosti, a žalovaný mal túto vedomosť už dňa 14.02.2020. Názor žalovaného,

že dátum ukončenia kontroly, ktorej úlohou je špecifikovať rozsah porušenia právnej povinnosti, o ktorej
tento správny orgán má vedomosť, je potrebné považovať za začiatok plynutia subjektívnej lehoty, je v
rozpore s významom takejto lehoty.

24. Žalobca ďalej poukázal na rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR zo dňa 21.04.2022 sp.

zn. 4Stk/9/2021, ktorý pri možnosti použitia analógie v správnom trestaní konštatoval nasledovné:
„Administratívne trestanie má trestno-právny charakter i podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva, ako aj v zmysle judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, podľa ktorého trestanie za
správne delikty podlieha rovnakému právnemu režimu ako trestný postih za trestné činy. V rámci
správneho trestania je tak aplikovateľný čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, ako aj čl. 49 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Analógia v správnom trestaní v neprospech
páchateľa správneho deliktu je vylúčená. Tak článok 7 ods. 1 dohovoru, ako aj čl. 49 ústavy teda
zakotvujú jeden z ťažiskových princípov trestania, a to nullum crimen, nulla poena sine lege (zásada
zákonnosti).Tátozásadazahŕňaokremzákazuretroaktivityprávnychpredpisovvneprospechpáchateľa
(nullum crimen, nulla poena sine lege praevia) aj princíp, že len zákon (v písanej forme - nullum crimen,

nulla poena sine lege scripta) môže určiť, čo je trestným činom a stanoviť zaň trest, ale aj princíp,
podľa ktorého trestné právo nesmie byť aplikované extenzívnym spôsobom v neprospech obvineného,
najmä prostredníctvom analógie (nullum crimen, nulla poena sine lege stricta). Z toho vyplýva, že
trestný čin musí byť jasne definovaný zákonom (nullum crimen, nulla poena sine lege certa). Táto
podmienka je splnená, ak ten, komu je právna norma určená, môže z jej znenia zistiť, aké konanie alebo

opomenutie spôsobuje jeho trestnú zodpovednosť (viď Kokkinakis v. Grécko, č. 14307/88, rozsudok
ESĽP z 25.05.1993, ako aj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 476/2016 zo 17.
januára 2018, zverejnený v Zbierke nálezov a rozhodnutí Ústavného súdu pod č. 9/2018).“25. Žalobca nesúhlasil ani s dôvodom kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. f) SSP. Zdôraznil,
že pri posudzovaní nesprávneho procesného postupu, ktorý spočíva v tom, že účastníkovi konania bolo
znemožnené uskutočňovať jemu patriace procesné práva, je v zmysle zákona nevyhnutné posudzovať

intenzitu zásahu do práva na spravodlivý proces a jednotlivé konkrétne porušenie procesných práv je
potrebné hodnotiť v kontexte celého správneho súdneho konania, v kontexte dopadu na ďalšie procesné
postupy súdu a možnosti účastníka konania namietať alebo zvrátiť jeho nesprávny postup. Do práva na
spravodlivý súdny proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil s jeho právnymi
názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo

na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade
s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Podľa názoru žalobcu nemožno hovoriť o nedostatočnom
odôvodnení napadnutého rozsudku správneho súdu, a teda o porušení procesných práv žalovaného v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

III. Konanie na kasačnom súde

26. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (ďalej aj „kasačný súd“) preskúmal
rozsudok správneho súdu v medziach sťažnostných bodov (§ 438 ods. 2, § 445 ods. 1 písm. c), ods.
2 SSP), pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§
442 ods.1, § 443 ods. 1 SSP) a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§

439 ods. 1 SSP) vo veci v zmysle § 445 SSP nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu
dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.

27. Z obsahu administratívneho spisu mal kasačný súd za preukázané, že prvostupňovým rozhodnutím
Slovenskej inšpekcie životného prostredia, Inšpektorátu životného prostredia Žilina, odboru inšpekcie

ochrany prírody a krajiny č. 3397404822/6561/75/2022-19363/2022 zo dňa 01.06.2022 (ďalej aj
„prvostupňové rozhodnutie“) bola uložená žalobcovi pokuta 7.000,- eur (slovom sedemtisíc eur) za to, že
v dňoch od 18. do 22. novembra 2019 vyrúbal 3 stromy druhu Picea abies s obvodmi kmeňov v mernej
výške 130 cm nad zemou (ďalej len „obvod kmeňa“) 16, 49, 51 cm; 1 strom druhu Betula pendula s
obvodom kmeňa 74 cm; 24 stromov rodu Salix sp. s obvodmi kmeňov v rozsahu 42 - 189 cm; 57 stromov

druhu Pinus sylvestris s obvodmi kmeňov v rozsahu 31 - 139 cm; 23 stromov rodu Padus sp. s obvodmi
kmeňov v rozsahu 27 - 104 cm; 40 stromov rodu Populus sp. s obvodmi kmeňov v rozsahu 11 - 161 cm a
1.150 m2 krovín rodu Salix sp., rastúcich v Žilinskom kraji, v okrese Liptovský Mikuláš, v k. ú. J., v lokalite
Belianske, na pozemkoch parc. KN-C č. XXXX/X, XXXX/X, XXXX/XX, XXXX/X, KN-C č. XXXX/X, XXXX/
X, KN-C č. XXXX/X, situovaných v ochrannom pásme Tatranského národného parku, na území ktorého

v zmysle zákona č. 543/2002 Z. z. platí 2. stupeň ochrany prírody, bez vyznačenia výrubu drevín a bez
právoplatného súhlasu orgánu ochrany prírody podľa ustanovenia § 47 ods. 3 zákona č. 543/2002 Z. z.,
teda za protiprávne konanie, ktorého sa účastník konania dopustil tým, že vyrúbal dreviny bez splnenia
podmienok podľa ustanovenia § 47 ods. 8 zákona č. 543/2002 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2019,
čím naplnil skutkovú podstatu iného správneho deliktu podľa ustanovenia § 90 ods. 3 písm. l) zákona o

ochrane prírody a krajiny v znení účinnom do 31.12.2019.

28. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie zo dňa 28.06.2022. Žalovaný
rozhodnutím č. 3397002422/8883-32764/2022/Ant zo dňa 30.9.2022 odvolanie podané žalobcom
zamietol a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu č. 3397404822/6561/75/2022-19363/2022

zo dňa 01.06.2022 potvrdil.

29. Proti druhostupňovému rozhodnutiu podal žalobca žalobu o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného. Správny súd v Banskej Bystrici o žalobe rozhodol rozsudkom č.
k. ZA- 30S/246/2022-155 zo dňa 14. novembra 2024, ktorým rozhodnutie žalovaného č.

3397002422/8883-32764/2022/Ant zo dňa 30.9.2022 ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho
orgánu č. 3397404822/6561/75/2022-19363/2022 zo dňa 01.06.2022 zrušil a vec mu vrátil na nové
konanie. Správny súd posudzoval otázku začiatku plynutia subjektívnej lehoty pre uloženie sankcie,
teda stanovenie momentu, kedy možno tvrdiť, že správny orgán sa o porušení povinnosti dozvedel v
rámci výkonu štátneho dozoru podľa zákona ochrane prírody a krajiny. V tejto súvislosti konštatoval,

že žalovaný, resp. prvostupňový správny orgán nedodržal dvojročnú subjektívnu lehotu pre uloženie
sankcie. Správny súd vyslovil právny názor, podľa ktorého sa prvostupňový správny orgán o porušení
právnej povinnosti dozvedel dňom výkonu miestneho šetrenia a nie z protokolu ako výsledku štátneho
dozoru podľa § 71 ods. 1 písm. b) zákona o ochrane prírody a krajiny.IV. Právne predpisy, právne názory kasačného súdu

30. Podľa § 2 ods. 2 písm. m) zákona č. 543/2002 Z. z. účinného do 31.12.2019, t. j. v čase spáchania

skutku, sa za drevinu rastúcu mimo lesa považuje strom alebo ker vrátane jeho koreňovej sústavy
rastúce jednotlivo alebo v skupinách mimo lesného pôdneho fondu.

31. Podľa § 47 ods. 3 zákona č. 543/2002 Z. z. na výrub dreviny sa vyžaduje súhlas orgánu ochrany
prírody, ak tento zákon neustanovuje inak. Súhlas na výrub dreviny sa môže v odôvodnených prípadoch

vydať len po posúdení ekologických a estetických funkcií dreviny a vplyvov na zdravie človeka a so
súhlasom vlastníka alebo správcu, prípadne nájomcu, ak mu takéto oprávnenie vyplýva z nájomnej
zmluvy, pozemku, na ktorom drevina rastie, ak žiadateľom nie je jeho vlastník, správca alebo nájomca
a po vyznačení výrubu dreviny.

32. Podľa § 47 ods. 4 písm. a) zákona č. 543/2002 Z. z. súhlas na výrub dreviny sa nevyžaduje na

stromy s obvodom kmeňa do 40 cm, meraným vo výške 130 cm nad zemou a súvislé krovité porasty
v zastavanom území obce s výmerou do 10 m2 a za hranicami zastavaného územia obce s výmerou
do 20 m2.
33. Podľa § 47 ods. 5 zákona č. 543/2002 Z. z. účinného do 31.12.2019, t. j. v čase spáchania skutku sa
ustanovenie odseku 4 písm. a) nepoužije v prípade, ak drevina rastie na území s druhým alebo tretím

stupňom ochrany, na cintorínoch alebo ako súčasť verejnej zelene.
34. Podľa § 47 ods. 8 zákona č. 543/2002 Z. z. účinného do 31.12.2019, t. j. v čase spáchania skutku
výrub dreviny podľa odseku 3 možno vykonať len po vyznačení výrubu dreviny a po právoplatnosti
súhlasu orgánu ochrany prírody, ktorým je vykonávateľ výrubu povinný sa na požiadanie preukázať.
35. Podľa § 47 ods. 11 zákona č. 543/2002 Z. z. účinného od 01.01.2020 výrub dreviny podľa odseku

3 možno vykonať len po vyznačení výrubu dreviny a po právoplatnosti súhlasu orgánu ochrany prírody,
ktorým je vykonávateľ výrubu povinný sa na požiadanie preukázať.
36. Podľa § 71 ods. 12 zákona č. 543/2002 Z. z. ak je na podklade zistených skutočností dostatočne
odôvodnený záver, že protiprávneho konania sa dopustila určitá fyzická osoba alebo právnická osoba
(ďalej len „kontrolovaná osoba“), vypracuje orgán ochrany prírody protokol, ktorý obsahuje najmä

označenie orgánu ochrany prírody a osoby vykonávajúcej štátny dozor, označenie kontrolovanej osoby,
miesto a dátum vykonania kontroly, predmet kontroly a kontrolné zistenia s uvedením ustanovenia
zákona, ktoré bolo porušené. Orgán ochrany prírody je povinný s protokolom oboznámiť kontrolovanú
osobu, ktorá má právo sa vyjadriť ku kontrolným zisteniam v lehote určenej orgánom ochrany prírody.
Ak sa kontrolovaná osoba nevyjadrí v stanovenej lehote, má sa za to, že nemá ku kontrolným zisteniam

námietky. Lehotu na vyjadrenie môže orgán ochrany prírody z dôležitých dôvodov na základe žiadosti
kontrolovanej osoby predĺžiť. Ak boli ku kontrolným zisteniam uvedeným v protokole podané námietky
preukazujúce nesprávnosť kontrolných zistení, orgán ochrany prírody vypracuje dodatok k protokolu.
37. Podľa § 71 ods. 16 zákona č. 543/2002 Z. z. štátny dozor je ukončený dňom doručenia písomného
oznámeniaoukončeníštátnehodozorukontrolovanejosobealebovypracovanímzápisuzobjasňovania.

38. Podľa § 90 ods. 3 písm. l) zákona č. 543/2002 Z. z. pokutu do 33 193,91 eura a prepadnutie veci
môže orgán ochrany prírody uložiť podnikateľovi alebo právnickej osobe, ktorá sa dopustí protiprávneho
konania tým, že vyrúbe, objedná výrub alebo dá pokyn na výrub dreviny alebo chráneného stromu (§
49 ods. 3) bez splnenia podmienok podľa 47 ods. 11, alebo ošetrí chránený strom (§ 49 ods. 3) bez

súhlasu orgánu ochrany prírody, alebo sa na požiadanie nepreukáže právoplatným súhlasom na výrub
(§ 47 ods. 11) alebo nepreukáže pôvod prepravovaného dreva (§ 47 ods. 12).

39. Podľa § 91 ods. 1 zákona č. 543/2002 Z. z. pri určení výšky pokuty za iný správny delikt podľa
tohto zákona sa prihliadne najmä na závažnosť a rozsah protiprávneho konania, okolnosti, ktoré viedli

k protiprávnemu konaniu a opakovanie protiprávneho konania.
40. Podľa § 91 ods. 8 zákona č. 543/2002 Z. z. sankciu možno uložiť do dvoch rokov odo dňa, keď sa o
porušení povinnosti dozvedel príslušný orgán ochrany prírody, najneskôr do piatich rokov odo dňa, keď
došlo k porušeniu povinnosti. Ďalšiu pokutu podľa odseku 7 možno uložiť do jedného roka odo dňa, keď
sa mala povinnosť uložená v rozhodnutí podľa odseku 7 splniť.

41. Kasačný súd preskúmal rozsudok správneho súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, skúmal
aj napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu ako aj konanie mu predchádzajúce a to najmä
z toho pohľadu, či sa správny súd vysporiadal so všetkými zásadnými námietkami uvedenými v žalobe.
Najvyšší správny súd po oboznámení sa s rozsahom a dôvodmi kasačnej sťažnosti proti napadnutémurozsudku správneho súdu konštatoval, že nezistil žiaden dôvod na to, aby sa odchýlil od logických
argumentov a relevantných právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku. Tieto
závery spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem vytvárajú dostatočné právne východiská

prevyslovenievýrokunapadnutéhorozsudku,pretosasnimisenátnajvyššiehosprávnehosúduvcelom
rozsahu stotožnil považujúc právne posúdenie veci správnym súdom za vecne správne.

42. Námietky sťažovateľa uvedené v kasačnej sťažnosti vyhodnotil najvyšší správny súd ako
neopodstatnené, ktoré neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia, pretože správny súd

nenechal otvorenú žiadnu otázku, riešenie ktorej by zostalo na kasačnom súde.

43. Predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie žalovaného, ktorým zamietol odvolanie žalobcu a
potvrdil prvostupňové rozhodnutie, ktorým bola žalobcovi uložená pokuta za správny delikt podľa §
90 ods. 3 písm. l) zákona č. 543/2002 Z. z. vo výške 7.000,- eur, a to na skutkovom základe, že v
dňoch od 18. do 22. novembra 2019 vyrúbal 3 stromy druhu Picea abies s obvodmi kmeňov v mernej

výške 130 cm nad zemou (ďalej len „obvod kmeňa”) 16, 49, 51 cm; strom druhu Betula pendula s
obvodom kmeňa 74 cm; 24 stromov rodu Salix SP, s obvodmi kmeňov v rozsahu 42 ? 189 cm; 57
stromov druhu Pinus sylvestris s obvodmi kmeňov v rozsahu 31 ? 139 cm; 23 stromov rodu Padus
SP, s obvodmi kmeňov v rozsahu 27 ? 104 cm; 40 stromov rodu Populus SP, s obvodmi kmeňov v
rozsahu 11 ? 161 cm a 1.150 m2 krovín rodu Salix sp., rastúcich v Žilinskom kraji, v okrese Liptovský

Mikuláš, v k. ú. J., v lokalite Belianske, na pozemkoch parc. KN-C č. XXXX/X, XXXX/X, XXXX/XX,
XXXX/X, vedených podľa katastra nehnuteľností ako trvalo trávny porast so spôsobom využívania ako
pozemky lúk a pasienkov trvalo porastených trávami alebo pozemky dočasne nevyužívané pre trvalý
trávny porast; pozemkoch parc. KN-C č. XXXX/X, XXXX/X, . vedené podľa katastra nehnuteľností
ako orná pôda, so spôsobom využívania ako pozemky využívané pre rastlinnú výrobu, na ktorých sa

pestujú obilniny, okopaniny, krmoviny, technické plodiny, zelenina a iné poľnohospodárske plodiny alebo
pozemky dočasne nevyužívané pre rastlinnú výrobu a pozemku parc. KN-C č. XXXX/X,. vedenom
podľa katastra nehnuteľností ako ostatná plocha, so spôsobom využívania ako pozemok, na ktorom sú
skaly, svahy, rokliny, výmole, vysoké medze s krovím alebo kamením a iné plochy, ktoré neposkytujú
trvalý úžitok; situovaných v ochrannom pásme Tatranského národného parku, na území ktorého v

zmysle zákona č. 543/2002 Z. z. platí 2. stupeň ochrany prírody, bez vyznačenia výrubu drevín a bez
právoplatného súhlasu orgánu ochrany prírody podľa § 47 ods. 3 zákona č. 543/2002 Z. z., teda za
protiprávne konanie, ktorého sa účastník konania dopustil tým, že vyrúbal dreviny bez spílenia podľa
§ 47 ods. 8 zákona č. 543/2002 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2019, čím naplnil skutkovú podstatu
správneho deliktu podľa § 90 ods. 3 písm. l) zákona č. 543/2002 Z. z.

44. Spornou a v kasačnej sťažnosti namietanou bola otázka posúdenia zániku zodpovednosti žalobcu
za spáchanie správneho deliktu uplynutím subjektívnej lehoty na uloženie sankcie v zmysle § 91 ods.
8 zákona č. 543/2002 Z. z., pričom spornosť spočívala v určení momentu, kedy sa príslušný orgán
ochrany prírody dozvedel o porušení povinnosti, teda momentu podstatného pre začatie plynutia tejto

prekluzívnej lehoty.

45. Preklúzia je právnym inštitútom majúcim za následok zánik práva jeho neuplatnením v zákonom
stanovenom čase, ktorý nastáva len v zákonom stanovených prípadoch. Po uplynutí prekluzívnej
lehoty zaniká subjektívne (zročné) právo, právny nárok a z toho vyplývajúca povinnosť. Zaniká teda i

oprávnenie správneho orgánu ukladať povinnosť, pričom na preklúziu správny orgán musí prihliadať
z úradnej povinnosti (ex offo). V konaní o žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu
správneho orgánu je aj povinnosťou súdu prihliadať z úradnej povinnosti k takej skutočnosti, významnej
z hľadiska hmotného práva, akou je preklúzia, a to aj v prípade, ak žalobca v podanej žalobe
túto skutočnosť nenamietal (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sž/19/2011 zo dňa 08.12.2011

publikovaný v časopise Zo súdnej praxe pod č. ZSP 10/2014).

46. Účelom prekluzívnych lehôt v správnom trestaní je jednak zabezpečenie ochrany subjektívnych práv
páchateľa správneho deliktu a tiež zakotvenie mechanizmu obmedzujúceho prieťahy v administratívnom
konaní (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6Sžf/51/2010 z 22. júna 2011, publikovaný Zbierke

stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR 2/2013 pod č. R/19). Absencia prieťahov uľahčuje
správnemu orgánu zistiť úplný a skutočný stav veci a včas uložená sankcia plní vo zvýšenej miere svoju
spoločenskú funkciu.47. V tejto súvislosti je potrebné definovať, kedy možno hovoriť o tom, že správny orgán zistil porušenie
povinnosti ako právnu skutočnosť právne významnú pre začiatok plynutia lehoty na rozhodnutie o
delikte. Aby správny orgán mohol konštatovať porušenie povinnosti, musí posúdiť relevantné podklady,

ktoré porušenie preukazujú. Hoci v určitých prípadoch tomu tak môže byť, napríklad pri deliktoch
s jednoduchým priebehom alebo jednoduchým zadokumentovaním, deň, kedy správnemu orgánu
bol doručený podnet na konanie opisujúci porušenie právnych predpisov, nebude v drvivej väčšine
prípadov možné stotožniť s dňom, kedy správny orgán zistil porušenie zákonnosti. Jedinou zistenou
skutočnosťou bude len to, že bol podaný podnet a tým pre správny orgán založená povinnosť sa

podnetom zaoberať. Nevyhnutnou (minimálnou) podmienkou na konštatovanie porušenia povinnosti je
preskúmanie pravdivosti tvrdení uvedených v podnete.

48. Je pravdou, že správny orgán môže konštatovať porušenie povinností vyplývajúcich zo zákona
až po dôkladnom posúdení všetkých relevantných podkladov, čo zväčša trvá dlhšie a bude závisieť
od obsahu zadovážených podkladov a odstránení pochybností o skutkových okolnostiach, ktoré sú

predmetom deliktuálneho posúdenia. Až po preštudovaní všetkých potrebných podkladov a potrebnej
úvahe dochádza k momentu, že správny orgán zistil porušenie povinností, čo sa zväčša uskutoční v
časovom odstupe od podania podnetu. Na druhej strane sa však od správneho orgánu vyžaduje, aby
šetrenia (zisťovanie porušenia povinností) vykonal v čo najkratšom čase, teda bez zbytočných prieťahov.
Zákonodarca ustanovil na zánik zodpovednosti za spáchanie správneho deliktu subjektívnu a objektívnu

prekluzívnu lehotu aj z dôvodu, aby správny orgán nemohol trestať za správny delikt v neobmedzenej
dobe poukazujúc na možnosť akejkoľvek dĺžky zisťovania porušenia povinností účastníka konania.

49. V prejednávanej veci je z administratívneho spisu dostatočne preukázané, že dňa 29.04.2019 bol
prvostupňovému správnemu orgánu doručený podnet Štátnej ochrany prírody Slovenskej republiky

- Správy Tatranského národného parku (ďalej ako „ŠOP SR Správa TANAP“) s požiadavkou na
prešetrenie legálnosti výrubov drevín rastúcich v okrese Liptovský Mikuláš, v extraviláne mesta
Liptovský Hrádok, v k. ú. J., v ochrannom pásme Tatranského národného parku. ŠOP SR Správa
TANAP v podnete informovala, že mesto Liptovský Hrádok rozhodnutím č. R2019/008070 VM zo dňa
18.11.2019, vydalo súhlas na výrub drevín rastúcich na iných parcelách, ako na ktorých bol výrub drevín

realizovaný. Prílohami podnetu bola fotodokumentácia, ortofotomapa so zakreslením miest výrubov a
kópia rozhodnutia mesta Liptovský Hrádok zo dňa 18.11.2019.

50. Prvostupňový správny orgán listom č. 374/75/2020-658/2020 zo dňa 13.01.2020 požiadal ŠOP SR
Správa TANAP o doplnenie údajov k podnetu (počet a druhy drevín, ktoré boli vyrúbané a vyčíslenie

spoločenskej hodnoty vyrúbaných drevín). Dňa 04.02.2020 bolo prvostupňovému správnemu orgánu
doručené doplnenie podnetu, v ktorom ŠOP SR Správa TANAP identifikovala územie, zhodnotila územie
z hľadiska ochrany prírody a krajiny, označila druhy drevín, zmerala parametre a vypočítala spoločenskú
hodnotu vyrúbaných drevín na pozemkoch, parc. KN-C č. XXXX/X, . XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/
XX a XXXX/X v k. ú. J., t. j. na pozemkoch, ktoré neboli zahrnuté vo výrokovej časti rozhodnutia mesta

Liptovský Hrádok č. R2019/008070 VM zo dňa 18.11.2019. Spoločenskú hodnotu vyrúbaných drevín
ŠOP SR Správa TANAP určila na sumu 163.559,- eur.

51. Dňa 14.02.2020 sa na Mestskom úrade v Liptovskom Hrádku za účasti inšpektorov prvostupňového
správneho orgánu, zástupcu Urbárskeho pozemkového spoločenstva Dovalovo (ďalej ako „UPS

Dovalovo“),zástupcumestaLiptovskýHrádokazástupcuŠOPSRSprávyTANAPuskutočnilorokovanie
za účelom podania vysvetlenia o skutočnostiach dôležitých na výkon štátneho dozoru. V ten istý
deň sa uskutočnila miestna obhliadka, na ktorej inšpektori v sprievode pracovníka ŠOP SR Správy
TANAP v teréne prešli miesta výrubov drevín, lokality zamerali pomocou GPS prístroja a zhotovili
fotodokumentáciu. Z predmetného rokovania a z miestneho šetrenia bol vyhotovený zápis, ktorý

obsahuje vyjadrenia zúčastnených zástupcov, ako aj zoznam predložených listín (okrem iného i zmluvu
o dielo č. 1/2019 zo dňa 20.05.2019 uzatvorenú medzi Urbárskym pozemkovým spoločenstvom
Liptovský Hrádok ako objednávateľom a HOLZWOOD s. r. o. (žalobcom), ako zhotoviteľom, z ktorých
si prvostupňový správny orgán vyhotovil kópie.

52. V zápise z miestneho šetrenia zo dňa 14.02.2020 je uvedené, že: „Na čistenie pozemkov sme
si objednali dodávateľskú firmu, ktorá zabezpečovala štiepkovanie a výrub krovia. Pred čistením sme
si požiadali o vydanie súhlasu na výrub drevín a v žiadosti sme napísali parcely, na ktorých sa mali
dreviny rúbať. Po vydaní súhlasu na výrub drevín sme zadali firme, ktorá pre urbár dodáva službyceloročne, požiadavku na čistenie pozemkov. Z firmy bol pán N., ktorému sme ukázali pozemky, ktoré
sa mali čistiť. Prešli sme celú oblasť a omylom sme ukázali aj parcely, ktoré sme nemali zahrnuté v
rozhodnutí. Firma vyrúbala to, čo sme firme kázali. Dôvod výrubu bolo zamedzovanie prejazdu na lesné

a poľnohospodárske pozemky, zlý zdravotný stav drevín, polámané a vyvrátené dreviny“.

53. Vychádzajúc z vyššie opísaného priebehu konania, prvostupňový správny orgán mal ku dňu
14.02.2020 zabezpečené nasledovné zistenia: Výrub drevín bol realizovaný mimo zastavaného územia
obce, v katastrálnom území J., na pozemkoch parc. KN-C č. XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X,

XXXX/XX, XXXX/X, XXXX/X, využívané prevažne na rastlinnú výrobu. Drevná hmota bola z pozemkov
odstránená a miesta výrubov boli ľahko identifikovateľné podľa zanechaných pňov. Na niektorých
úsekoch boli dreviny odstránené úplne, na iných boli ponechané a odstránené len vybrané stromy.
Dreviny boli rezané v rôznych výškach a na miestach, kde bol pravdepodobne lepší prístup k stromom
boli vyrezané celé skupiny stromov, kde bol prístup horší, tak len jednotlivé stromy. Výrub drevín bol
realizovaný bez rozhodnutia o súhlase. Mesto Liptovský Hrádok rozhodnutím č. R2019/008070 VM zo

dňa 18.11.2019, vydalo súhlas na iných parcelách. Pre UPS Dovalovo označilo žalobcu ako osobu,
ktorá zabezpečovala výrub drevín, a to na základe zmluvy o dielo č. 1/2019 zo dňa 20.05.2019 a na
pokyn UPS Dovalovo, pričom objednávateľ priznal, že omylom ukázal žalobcovi aj dotknuté parcely,
ktoré neboli zahrnuté v rozhodnutí. Na základe zistení zo dňa 14.02.2020 správny orgán vyzval žalobcu
na podanie vysvetlenia a dňa 06.05.2020 správny orgán spísal protokol vo vzťahu k UPS Dovalovo.

54. Nie je možné sa stotožniť s tvrdením sťažovateľa, že subjektívna lehota na uloženie sankcie v
zmysle § 91 ods. 8 zákona č. 543/2002 Z. z. začína plynúť až od ukončenia štátneho dozoru podľa
§ 71 ods. 16 zákona č. 543/2002 Z. z., teda odo dňa doručenia písomného oznámenia o ukončení
štátneho dozoru kontrolovanej osobe alebo vypracovaním zápisu z objasňovania. Ustanovenie § 91 ods.

8 zákona č. 543/2002 Z. z. neodkazuje na § 71 ods. 16 zákona č. 543/2002 Z. z. a ani jeho dikcia sa
obsahovoneviaženaukončenieštátnehodozorupreurčeniemomentu,kedysapríslušnýorgánochrany
prírody dozvedel. Oznámenie o ukončení štátneho dozoru kontrolovanej osobe je formálnym procesným
inštitútom predchádzajúcim vydaniu rozhodnutia. Nie je úkonom podmieňujúcim začatie plynutia lehoty
v zmysle § 91 ods. 8 zákona č. 543/2002 Z. z..

55. Za hodné zreteľa pri posudzovaní otázky „momentu, kedy sa žalovaný dozvedel o porušení
povinnosti“ považoval kasačný súd o. i. aj skutočnosť, že od rokovania a miestneho zisťovania dňa
14.02.2020 prvostupňový správny orgán nezabezpečil v konaní už žiaden právne významný podklad,
ktorý by mohol doterajšie zistenia známe ku dňu 14.02.2020 zásadnejším spôsobom ovplyvniť.

56. Dňa 27. mája 2020 Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Žiline požiadalo prvostupňový správny
orgán o zaslanie výsledkov šetrenia, keďže vyšetrovateľ začal trestné stíhanie v súvislosti s výrubom
drevín v k. ú. J. prešetrovaným prvostupňovým správnym orgánom. Prvostupňový správny orgán
listom zo dňa 04. júna 2020 informoval, že vykonáva štátny dozor a zistil, že výrub bol objednaný

Urbárskym pozemkovým spoločenstvom Dovalovo a realizovaný žalobcom. Správny orgán ďalej tvrdil,
že prešetrovanie výrubu ešte nebolo ukončené, pretože žalobca sťažoval výkon štátneho dozoru. Aj z
opísanej komunikácie s OČTK mal kasačný súd za preukázané, že prvostupňový správny orgán poznal
podstatné okolnosti ním šetrenej veci do takej miery, že nemožno uveriť jeho tvrdeniu, že o porušení
povinnosti nemal vedomosť predpokladanú § 91 ods. 8 zákona č. 543/2002 Z. z.

57. Pokiaľ sťažovateľ tvrdil, že od miestneho zisťovania zo dňa 14.02.2020 nemohol ukončiť
objasňovanie správneho deliktu z dôvodu pasivity žalobcu, je kasačný súd toho názoru, že v
demokratickej spoločnosti a právnom štáte, ktorého imanentnou súčasťou je včasnosť rozhodovania
(zásady kvalitného spravovania veci´ verejných), postup spôsobujúci 2 roky prieťahov bez efektívneho

úkonu smerujúceho k ukončeniu administratívneho konania nemožno akceptovať a vo vzťahu k
posudzovanej spornej otázke vykladať v neprospech účastníka, ktorý na rozdiel od správneho orgánu
disponujúcemu oprávnením a donucovacími nástrojmi koná predovšetkým vo vlastnom záujme a podľa
toho volí aj procesnú stratégiu vrátane obštrukcií.

58. Prvostupňový správny orgán listom zo dňa 22. marca 2022 požiadal Okresnú prokuratúru Liptovský
Mikuláš o informácie o stave konania a informáciu, či bola podaná obžaloba voči žalobcovi. Prokuratúra
listom zo dňa 24. marca 2022 oznámila, že v trestnej veci bol dňa 08. septembra 2021 podaný návrh
na schválenie dohody o vine a treste s obvineným predsedom Urbárskeho pozemkového spoločenstvaDovalovo a Urbárskym pozemkovým spoločenstvom Dovalovo, ktorú Okresný súd Liptovský Mikuláš
schválil rozsudkom 13. decembra 2021. Obaja boli uznaní vinnými zo spáchania zločinu porušovania
ochrany stromov a krov, avšak voči žalobcovi nebolo vedené trestné konanie. O nedostatočnej efektivite

postupu správneho orgánu svedčí aj skutočnosť, že žiadna informácia o možnom trestnom stíhaní
žalobcu v konaní nebola produkovaná a zároveň je nutné podotknúť, že ani prípadné prebiehajúce
trestné konanie voči žalobcovi nebolo prekážkou objasňovania predmetného podnetu. Zároveň kasačný
súd poznamenáva, že tvrdenie žalovaného, že „prvostupňový správny orgán musel získať definitívny
úsudok tom, či bude žalobca postihovaný v trestnom konaní za realizáciu výrubu drevín v k. ú. J.“

potvrdzuje záver o tom, že prvostupňový správny orgán mal potrebné informácie, vrátane osoby
zodpovednej za porušenie zákona, potrebné pre začatie plynutia subjektívnej prekluzívnej lehoty v
zmysle § 91 ods. 8 zákona č. 543/2002 Z. z.

59. Kasačný súd v zhode s názorom vyjadreným v rozsudku správneho súdu nemal pochybnosti o tom,
že prvostupňový správny orgán ku dňu 14.02.2020 vymedzil miesto a čas porušenia zákona dostatočne

jasne.Poznalskutkovéokolnostikonania,malvyčíslenýrozsahškodyspôsobenejkonaním,malzoznam
vyrúbaných drevín aj ich spoločenskú hodnotu a mal identifikovanú i osobu, ktorá nepovolenú činnosť
vykonala v rozpore s povinnosťami podľa zákona č. 543/2002 Z. z.

60. Pokiaľ sťažovateľ namietal nedostatočné odôvodnenie kasačnou sťažnosťou napadnutého

rozsudku, bolo nevyhnutné konštatovať, že napadnutý rozsudok správneho súdu ako celok nie je
nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov. Jeho odôvodnenie obsahuje dostatočné odborné argumenty
vysvetľujúce právny názor správneho súdu na relevantné žalobné námietky a zároveň poskytuje
dostatočný základ na jeho vecné preskúmanie v kasačnom konaní. Je zrejmé, že sa správny súd
relevantnou právnou otázkou zaoberal a zrozumiteľne sa s ňou vysporiadal.

61. Aj z úvodnej argumentácie sťažovateľa v jeho kasačnej sťažnosti týkajúcej sa porušenia zákona
správnym súdom v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia nad všetky pochybnosti vyplýva, že
vedel abstrahovať z odôvodnenia napadnutého rozsudku, prečo bol konštatovaný zánik zodpovednosti
žalobcu za správny delikt a prečo správny súd považoval rozhodnutia žalovaného resp. orgánu verejnej

moci prvého stupňa za vydané až po uplynutí subjektívnej lehoty podľa § 91 ods. 8 zákona č. 543/2002
Z. z. S argumentami správneho súdu v kasačnej sťažnosti rozsiahlo polemizoval.

62. Najvyšší správny súd hodnotí dostatočné odôvodnenie rozhodnutia správneho súdu (rovnako aj
správneho orgánu) len v miere jeho minimálnej argumentačnej kvality a interpretačnej schopnosti, na

základe akých logických úsudkov a zvážení všetkých dôkazov správny súd vydal meritórne rozhodnutie.
I keď z pohľadu účastníka konania by mohlo každé rozhodnutie vykazovať vyššie kvalitatívne i
kvantitatívne parametre, z aspektu minimálnych nárokov na preskúmateľnosť kasačný súd napadnutý
rozsudok nepovažuje za odôvodnený spôsobom, ktorým by bol porušený § 139 ods. 2 SSP. Kasačný
súd sa nestotožnil so sťažovateľom, že z dôvodu nedostatkov odôvodnenia napadnutého rozsudku

správny súd porušil zákon tým, že nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania,
aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (dôvod kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. f) SSP).

63. Kasačný súd záverom konštatuje, že podľa jeho názoru sa správny súd posudzovanou vecou

zaoberal dôsledne. Vysporiadal sa s podstatnými námietkami sťažovateľa a vyvodil správne skutkové
aj právne závery, ktoré náležite aj odôvodnil. Na základe uvedených zistení kasačný súd nepovažoval
sťažnostné body kasačnej sťažnosti za opodstatnené, a preto podľa § 461 SSP kasačnú sťažnosť ako
nedôvodnú zamietol.

64. O náhrade trov kasačného konania rozhodol Najvyšší správny súd tak, že sťažovateľovi, ktorý v
tomto konaní mal úspech, priznal voči žalovanému právo na náhradu trov kasačného konania podľa §
167 v spojení s § 467 ods. 1 SSP.

65. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0

(§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.