Rozsudok – Pracovné právo ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, June 26, 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2CdoPr/11/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5920202169
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 06. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Adamcová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:5920202169.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Adamcovej

a členiek senátu JUDr. Márie Trubanovej, PhD. a JUDr. Viery Nevedelovej, v spore žalobcu: K. F.,
nar. D., bytom E., právne zastúpený advokátom JUDr. Andrejom Garom, so sídlom Štefánikova 14,
Bratislava, proti žalovanému: Prima banka Slovensko, a. s., so sídlom Hodžova 11, Žilina, IČO: 31 575
951, zastúpenému SEDLAČKO & PARTNERS, s. r. o., so sídlom Štefánikova 8, Bratislava, IČO: 36 853
186, o zaplatenie sumy 7.234 eur s príslušenstvom, pôvodne vedenom na Okresnom súde Ružomberok
pod sp. zn. 9Cpr/32/2020, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 20. marca
2024 sp. zn. 10CoPr/2/2024, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie z a m i e t a .

Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Pôvodne kauzálne príslušný Okresný súd Ružomberok (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „okresný
súd“) rozsudkom z 11. augusta 2021 č. k. 9Cpr/32/2020-250 rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť
žalobcovi sumu 7.234 eur spolu s 5 % úrokom z omeškania ročne od 01. 01. 2020 až do zaplatenia, a
to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku (výrok I.) Žalobcovi priznal právo na náhradu trov
konania v rozsahu 100 %, ktoré mu je žalovaný povinný zaplatiť vo výške stanovenej samostatným

uznesením Okresného súdu Ružomberok (výrok II.) a zároveň návrh žalovaného na prerušenie konania
zamietol (výrok III.).

1.1. Vzhľadom na zistené skutočnosti dospel k záveru, že žalobou uplatnená zložka mzdy je
variabilnou a nenárokovou zložkou mzdy, to znamená, že zamestnancovi vzniká na ňu nárok až
na základe osobitného rozhodnutia zamestnávateľa o jej priznaní. Pre nenárokovú zložku mzdy je
charakteristická jej fakultatívna povaha, ktorú táto zložka stráca až rozhodnutím zamestnávateľa o jej

priznaní zamestnancovi - takéto rozhodnutie zamestnávateľa má konštitutívny účinok. Či zamestnávateľ
takéto rozhodnutie prijme, a aký bude mať obsah, záleží výlučne na úvahe zamestnávateľa.

1.2. Okresný súd mal preukázané, že zo strany zamestnávateľa došlo k rozhodnutiu o priznaní a
vyplatení mimoriadneho výkonnostného bonusu (ďalej aj „MVB“) vo výške 18.084 eur, ktorý bude
vo výške 60 % - 10.850 eur vyplatený po zavŕšení predajnej transakcie a bonus vo výške 40 % -
7.234 eur s termínom výplaty o 3 roky s termínom výplaty 2019, ako vyplýva z listiny z 28. júla 2016

vydanej štatutárnym orgánom žalovaného - predstavenstvom. Medzi stranami nebolo sporné, že toto
rozhodnutie bolo vydané štatutárnym orgánom. Súd konštatoval, že momentom vydania rozhodnutia
vznikol žalobcovi nárok na vyplatenie bonusu vo výške a v lehotách uvedených v tomto rozhodnutí.1.3. Súd konštatoval splnenie formálnych podmienok platnosti rozhodnutia o MVB, naopak nezistil
rozpor tohto rozhodnutia s pracovnou zmluvou, ani interným predpisom zamestnávateľa, pričom
uviedol, že účelom vytvorenia konceptu MVB je zabránenie fluktuácie a demotivácie zamestnancov.

Nebol daný ani rozpor rozhodnutia o MVB s § 23b zák. č. 183/200 o bankách a o zmene a
doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „zákon o bankách“ alebo „ZoB“). Súd nepovažoval za dôvodnú
námietku žalovaného, že rozhodnutie predstavenstva č. 110/2016 z 28. júla 2016 o MVB bolo prijaté v
krátkej dobe pred predajom banky a malo povahu tzv. zlatých padákov s cieľom zabezpečiť vybraným
členom manažmentu banky pomerne vysoký extraordinárny príjem. Podľa súdu program Mimoriadneho

výkonnostného bonusu bol riadne pripravený a následne realizovaný transparentnou formou, sledoval
jasný a konkrétny cieľ, a to zastabilizovanie vedúcich zamestnancov, ich udržanie v procese predaja
banky. Okresný súd sa nestotožnil ani s námietkou nedostatku dobromyseľnosti žalobcu, ktorý mal
mať podľa tvrdenia žalovaného vedomosť o vadnosti rozhodnutia predstavenstva o priznaní bonusu
a o rozpore schvaľovacieho procesu bonusu s internými riadiacimi predpismi spoločnosti. Žalovaný
v spore tvrdil, že absentuje schválenie rozhodnutia predstavenstva o priznaní bonusu žalobcovi zo

strany Dozornej rady, a že žalobca o tom mal, resp. musel mať vedomosť. Uvedená skutočnosť
však v konaní nebola preukázaná, keď dôkazné bremeno ohľadne preukázania tejto skutočnosti
zaťažovalo žalovaného. Vyvodil i záver, že pokiaľ by si aj obchodná spoločnosť (v prejednávanej veci
právny predchodca žalovaného) interne upravila požiadavku schválenia rozhodnutia predstavenstva
o priznaní mimoriadneho výkonnostného bonusu Dozornou radou, uvedené nie je účinné vo vzťahu

k zamestnancom, t. j. žalobcovi a zamestnávateľa žalobcu by takéto konanie štatutárneho orgánu
nezaväzovalo iba v prípade splnenia podmienky § 10 ods. 2 Zákonníka práce (ďalej aj „ZP“).

2. Krajský súd v Žiline (ďalej aj ako „odvolací súd“ alebo „krajský súd“) na odvolanie žalovaného
rozsudkom (prvým v poradí) z 31. januára 2022 č. k. 10CoPr/11/2021-286 v napadnutej časti

potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1, 2 CSP a žalobcovi
priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) na dovolanie
žalovaného uznesením z 30. januára 2024 sp. zn. 5Cdo/117/2022 rozsudok krajského súdu z 31.

januára 2022 sp. zn. 10CoPr/11/2021 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pretože odvolací
súd v prejednávanej veci nezaujal k odvolacím námietkam žalovaného dostatočné stanovisko, jeho
rozhodnutie bolo nepreskúmateľné, v danom prípade došlo k zaťaženiu konania pred odvolacím súdom
tvrdenou zmätočnostnou vadou podľa § 420 písm. f) CSP.

4. Krajský súd v Žiline na odvolanie žalovaného rozsudkom (druhým v poradí) z 20. marca 2024
sp. zn. 10CoPr/2/2024 ponechal ako nedotknutý výrok o zamietnutí návrhu žalovaného na prerušenie
konania, potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1, 2 CSP a
žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

4.1. Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poznamenal, že nezistil žiadny dôvod pre korekciu/
zmenu už skôr vyslovených právnych záverov, t. j. tých, ktoré označeným uznesením dovolacieho
súdu spochybnené neboli. Uviedol, že v súdenej veci je zásadné vnímať „vnútornú podstatu“, ktorou
je odmietanie plnenia nároku tým, kto nárok - po (vlastnom) konštatovaní splnenia ním určených
kritérií - už priznal. Zamestnávateľ požadoval od zamestnanca vykonanie činností, ktoré boli nad rámec

pracovných povinností daných existujúcou pracovnou zmluvou, po ich vykonaní priznal zamestnancovi
finančný nárok, ale následne, keď mal tento nárok vyplatiť, odmietal ho plniť. Krajský súd vychádzal
z premisy, že zamestnávateľom - od požadovania výkonu prác od zamestnanca až po priznanie
nároku - bol právny predchodca žalovaného, a tak aplikoval inštitút právneho nástupníctva garantujúci
istotu v pracovnoprávnych vzťahoch. Nie je prijateľné, aby na zbavenie sa povinností zamestnávateľa

plniť pracovnoprávne nároky postačovalo, aby došlo k prevodu (prechodu) práv a povinností z
pracovnoprávnych vzťahov na iný (zamestnávateľský) subjekt. Z pohľadu žalobcu je dostatočným
preukázaním splnenia určujúcich ukazovateľov rozhodnutie štatutárneho orgánu zamestnávateľa o
priznaní/vyplatení mimoriadneho výkonnostného bonusu. Žalovaný ako zamestnávateľ od žalobcu
požadoval, aby preukázal splnenie predpokladov na vyplatenie bonusu, ktorý mu už on sám

(prostredníctvom vlastného právneho predchodcu) priznal. Účelovosť prístupu je jasná o to viac,
ak by excesívnym dôkazným bremenom mala byť zaťažená slabšia strana sporu - zamestnanec.
Odvolací súd tiež uviedol, že uzavretie pracovnej zmluvy v otázke variabilnej zložky mzdy medzi
zamestnancom a zamestnávateľom je akceptovateľné i v konkludentnej forme, toto neodporovalorozhodnutiu predstavenstva o priznaní/vyplatení mimoriadneho výkonnostného bonusu ani pracovnej
zmluve, ani ZoB.

4.2. Pokiaľ ide o okruh argumentov žalovaného, podľa názoru dovolacieho súdu nenáležite
odôvodnených - námietka o rozpore priznanej odmeny s kogentnou právnou úpravou podľa ZoB,
krajský súd doplnil svoje predchádzajúce závery a poukázal na závery rozsudku Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 1Cdo/103/2021 z 24. októbra 2023, ktorého úvahy zodpovedajú aj okolnostiam súdenej
veci s osobitným dôrazom na určujúci postulát dovolacieho súdu, v zmysle ktorého: „právny úkon

vykonaný štatutárnym orgánom banky ako zamestnávateľa v pracovnoprávnych vzťahoch vo forme
priznania mimoriadnej odmeny zamestnancovi, aj keby bol v rozpore s niektorými povinnosťami banky
ustanoveným zákonom o bankách, zaväzuje banku ako zamestnávateľa vo vzťahu k príslušnému
zamestnancovi. Aj keby bol takýto právny úkon pre rozpor s právnymi predpismi neplatný (pričom v
tomto spore nešlo o taký prípad), zamestnancovi nemôže byť na ujmu neplatnosť, ktorú sám nespôsobil
(§ 17 ods. 3 Zákonníka práce).“ Pokiaľ ide o ne/dobromyseľnosť žalobcu, odvolací súd zdôraznil, že

žalovaný okrem všeobecných formulácií nepreukázal žiadne konkrétne skutkové okolnosti, ktoré by
boli spôsobilé potvrdiť akúkoľvek osobnú zainteresovanosť žalobcu na žalovaným spochybňovanom
procese rozhodovania o mimoriadnom výkonnostnom bonuse. Je nesporné, že žalobca nebol členom
predstavenstvaaniejetvrdené,aanipreukázané,žebysavakejkoľvekinejpozíciizúčastňovalrokovaní
predstavenstva v otázkach spojených s mimoriadnym výkonnostným bonusom. Žalobca nerozhodoval

sám o vlastnej odmene, je vylúčené, aby z pozície zamestnanca mohol kontrolovať, či preverovať
legitímnosť a zákonnosť činnosti štatutárneho orgánu svojho zamestnávateľa. Banka je svojou povahou
subjekt s množstvom špecifických a vysoko profesionalizovaných činností a nezodpovedá ani obvyklej
miere starostlivosti, aby pracovník finančnej oblasti dokázal posúdiť súladnosť úkonov predstavenstva
so všeobecne záväznými, či internými predpismi. Odvolací súd konštatoval aj s poukazom na uvedený

rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, že v konaní nebolo vôbec preukázané prekročenie
oprávnení štatutárneho orgánu. Posudzované rozhodovanie o odmeňovaní spadalo do právomoci
predstavenstva - bez ďalšieho zbavuje právneho významu odvolaciu námietku o potrebe ďalšieho
skúmania dobromyseľnosti na strane žalobcu. Keďže k žiadnemu excesu v rozhodovacej činnosti
nedošlo, nie je možné zisťovať, či o ňom žalobca mal/mohol vedieť. Možno preto uzavrieť, že

rozhodnutím predstavenstva právneho predchodcu žalovaného vznikol žalobcovi nárok na vyplatenie
mimoriadneho výkonnostného bonusu, pričom Zákonník práce neobsahuje zákonné ustanovenie, ktoré
by bolo základom pre (spätné) zrušenie rozhodnutia predstavenstva; v konkrétnostiach rozoberanej
problematiky pre odňatie už konaním štatutárneho orgánu zodpovedajúcim normám ZP priznaného
pracovnoprávneho nároku. Nadväzne určujúcim z pohľadu zamestnanca je viazanosť zamestnávateľa

(čo v plnej miere platí aj pre jeho právneho nástupcu) právnymi úkonmi štatutárnych orgánov (§ 10 ods.
1, 2 ZP), ktorý záver je relevantným i v súvislostiach právnej úpravy ZoB. Akceptovanie mimoriadneho
výkonnostného bonusu žalobcom je potrebné považovať za konanie v dobrej viere, o to viac, že
priznanie takéhoto bonusu očakával, keďže išlo o súčasť niekoľko mesiacov trvajúcej prípravy jeho
zamestnávateľa na zlúčenie s inou bankou.

5. Proti rozsudku krajského súdu podal žalovaný (ďalej len „dovolateľ“) dovolanie podľa § 420 písm.
f), § 421 ods. 1 písm. b) CSP.

5.1. K dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP dovolateľ uviedol, že v konaní opakovane

argumentovalpredovšetkýmtým,že:-priznanýmimoriadnyvýkonnostnýbonusjevrozporeskogentnou
právnou úpravou odmeňovania bankových zamestnancov podľa zákona o bankách - žalobca (vedúci
zamestnanec banky) musel vedieť, že priznanie mimoriadneho výkonnostného bonusu je v rozpore
s internými predpismi banky a existovali prekážky pre jeho výplatu (ekonomická strata banky a
pod.). Odvolací súd (rovnako aj súd prvej inštancie) sa uvedenými právnymi a skutkovými tvrdeniami

žalovaného zaoberal iba formálne. V poradí prvé rozhodnutie krajského súdu v tejto veci pritom zrušil
najvyšší súd práve pre nedostatočnú reakciu na odvolaciu argumentáciu žalovaného. V napadnutom
rozsudku odvolací súd napriek tomu svoje závery opäť bližšie nezdôvodnil a nevykonal úplný odvolací
prieskum.

5.2. V napadnutom rozsudku chýba odpoveď na otázku „prečo?“, ktorá tvorí esenciálnu podstatu
odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Žalovanému teda nie je zrejmé, ako odvolací súd dospel k tak
jednoznačnému záveru. Inými slovami, žalovaný nevie ani z odôvodnenia v poradí druhého rozsudku
abstrahovať, prečo bola jeho odvolacia argumentácia nedôvodná.5.3. K dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP dovolateľ uviedol, že krajský súd
nesprávne vyhodnotil právne otázky, ktoré ešte neboli vyriešené v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu,

a od ktorých záviselo jeho rozhodnutie, a to: 1. „Vzťahujú sa ustanovenia § 23a a nasl. ZoB v znení
účinnom do 29. 12. 2020 na pracovnoprávny vzťah medzi bankou a jej zamestnancami?“ 2. „Možno
zamestnancovi banky podľa § 23a ods. 1 ZoB v znení účinnom do 29. 12. 2020 priznať nárok na
pohyblivú zložku odmeny, ktorú kogentná právna úprava v § 23b ods. 1 ZoB v znení účinnom do 29. 12.
2020 nepripúšťa?“ 3. „Zaväzujú zamestnávateľa voči zamestnancovi úkony jeho štatutárneho orgánu,

ktorými prekročil svoje oprávnenie, ak zamestnávateľ preukáže, že zamestnanec mal poznať interné
predpisy zamestnávateľa, ktoré upravovali konkrétne kompetencie štatutárneho orgánu, a teda musel
vedieť o prekročení oprávnení štatutárneho orgánu zamestnávateľa?“

5.4. K prvej a druhej právnej otázke dovolateľ poukazujúc na § 23a ods. 1 písm. c), ods. 2, § 23b
ods. 1, 3, 4, 6 ZoB v znení účinnom do 29. decembra 2020 uviedol, že sa nemožno stotožniť s

názorom súdu, že ZoB sa neaplikuje na pracovnoprávny vzťah medzi bankou a jej zamestnancom.
Údajne by tento záver mal vyplývať z návetia § 23a ods. 1 ZoB: „Banka je povinná uplatňovať zásady
odmeňovania podľa tohto zákona (...).“, ktoré stanovuje povinnosť iba banke. Prezentovaný argument
dovolateľ odmietol. Obdobná formulácia právnych noriem je pomerne bežná. Napríklad § 118 ods. 1 ZP
stanovuje zamestnávateľovi povinnosť platiť zamestnancovi za vykonanú prácu mzdu: „Zamestnávateľ

je povinný poskytovať zamestnancovi za vykonanú prácu mzdu.“ Napriek tomu, že ide o povinnosť
vzťahujúcu sa výlučne na zamestnávateľa, nemožno pochybovať o tom, že sa dotknuté ustanovenie
ZP aplikuje na pracovnoprávny vzťah. Neobstojí ani ďalší argument na vylúčenie aplikovateľnosti
ZoB a to, že pravidlami odmeňovania v § 23b ods. 1 ZoB nie je dotknuté ustanovenie § 118 ZP (§
23c ZoB). Uvedené vyplýva zo vzájomného vzťahu medzi lex specialis (ZoB) a lex generalis (ZP).

Pravidlá odmeňovania upravené v ZoB obmedzujú pohyblivé zložky mzdy, ktoré môže inkasovať
vybraná kategória zamestnancov banky. Aby nevznikali pochybnosti o tom, aké plnenie možno na účely
aplikácie tohto osobitného pravidla v pracovnoprávnych vzťahoch považovať za mzdu, zákon dodáva,
že ustanovenie § 118 ZP, ktoré upravuje túto otázku, ostáva nedotknuté.

5.4.1. Vzhľadom na právny názor o vylúčení aplikácie ZoB, vyznieva paradoxne záver súdu, že
uplatňovaný nárok na výplatu mimoriadneho výkonnostného bonusu vyplýva žalobcovi z § 23b ods.
1 písm. a) ZoB, t. j. ako motivačná zložka odmeny, ktorej výška závisí od hodnotenia výkonnosti
zamestnanca, banky alebo od kombinácie týchto hodnotení. Uvedená konklúzia opomína skutkové
okolnosti veci, ktoré sú pre korektnú aplikáciu zákona kľúčové. V prvom rade bol program mimoriadny

výkonnostný bonus vypracovaný ako satisfakcia za zotrvanie v zamestnaní. Takýto bonus nie je ani
jednou z prípustných foriem pohyblivej zložky mzdy podľa ZoB. V liste predstavenstva Sberbank
Slovensko, a. s. zo 14. decembra 2015 (v ktorom predstavenstvo banky informovalo zamestnancov o
možnosti získania bonusu) sa uvádza, že bonus bude závisieť tiež od „úspešného zavŕšenia obchodu“.
Takto prezentoval uplatnený nárok aj žalobca v súdnom spore. Úspešné zavŕšenie obchodu (predaj

akcií) pritom ako zamestnanec Sberbank Slovensko, a. s., ktorej akcie boli predávané, nemohol nijak
ovplyvniť. Nejde ani o výsledok, z ktorého by mala banka akýkoľvek prospech.

5.4.2. Navyše, hodnotenie výkonnosti konkrétneho zamestnanca v tomto procese mal podľa následného
listu predstavenstva Sberbank Slovensko, a. s. z 28. júla 2016 (od ktorého súdy odvodzujú nárok

žalobcu) vykonať „Management Board Skupiny Sberbank“. Nešlo teda o orgán Sberbank Slovensko,
a. s. (zamestnávateľa žalobcu), ale o orgán jedného z akcionárov, ktorý predával svoje akcie. Tým
je zdôraznená skutočnosť, že práca bola vykonávaná práve v prospech tohto akcionára, a nie
v prospech zamestnávateľa žalobcu (právneho predchodcu žalovaného). Bilancovanie výkonnosti
žalobcu, vykonané treťou stranou, nemôže zakladať nárok na motivačnú zložku odmeny podľa § 23b

ods. 1 písm. a) ZoB, ktorá sa odvíja od hodnotenia samotnej banky.

5.4.3. Je rovnako vylúčené, aby mimoriadny výkonnostný bonus predstavoval motivačnú zložku odmeny
za plnenie dosahovaných výsledkov dlhodobej obchodnej stratégie a záujmov banky (§ 23b ods. 1
písm. c) ZoB). Údajný prínos žalobcu k úspešnej realizácii transakcie mal byť totiž vykonaný v prospech

Sberbank Europe (akcionára), a nie v prospech Sberbank Slovensko, a. s., v ktorej žalobca pôsobil.
Predaj samotnej banky prima facie ani nemôže byť jej dlhodobou obchodnou stratégiou (!). V tejto
súvislosti dovolateľ zdôraznil, že povinnosťou zamestnávateľa je platiť zamestnancovi mzdu za prácu,
ktorú vykonal preňho (§ 118 ods. 1 ZP). Sberbank Slovensko, a. s. (zamestnávateľ žalobcu) nemalažiadny prínos z činnosti žalobcu. MVB tak ani nemôže predstavovať pohyblivú zložku mzdy. Tento fakt
je osobitne významný aj vzhľadom na skutočnosť, že povinnosť uhradiť MVB (ako časť mzdy) prešla na
žalovaného v dôsledku prechodu práv a povinností zamestnávateľa (§ 27 ZP).

5.4.4. Napokon, v zmysle § 23b ods. 7 ZoB je banka povinná pri určení pohyblivej zložky mzdy
zohľadniť hodnotu svojich vlastných zdrojov. Tomu zodpovedá aj čl. 10 ods. 5.1. písm. a) a b) Politiky
odmeňovania Sberbank Slovensko, a. s., ktorý pri určovaní pohyblivej zložky mzdy prikazuje zohľadniť
finančné potreby banky a zachovanie jej finančnej výkonnosti. Sberbank Slovensko, a. s. vykazovala

pred predajom majoritného podielu akcií dlhodobú stratu. V roku 2015 išlo o stratu vo výške takmer 19,4
milióna eur a za prvých 9 mesiacov roku 2016 dosiahla stratu 12,6 mil. eur. Výplata pohyblivej zložky
mzdy by preto nekorešpondovala s princípom zodpovedného hospodárenia banky, ako to vyžaduje
legislatíva EÚ, zákon a interné predpisy banky.

5.5. K tretej právnej otázke dovolateľ poukazujúc na § 10 ods. 2 ZP uviedol, že v pracovnoprávnych

vzťahoch platí, že zamestnávateľa zaväzujú aj tie právne úkony, pri ktorých štatutárny orgán prekročí
svoje oprávnenie. Výnimkou je situácia, ak zamestnanec vedel alebo musel vedieť, že k takémuto
prekročeniu došlo. Vzhľadom na postavenie žalobcu (vedúci zamestnanec) žalovaný apeloval na súdy,
aby pri rozhodovaní o nároku na mimoriadny výkonnostný bonus zohľadnili aj § 10 ods. 2 ZP.

5.5.1. Odvolací súd (rovnako aj súd prvej inštancie) sa k síce namietanému excesu pri výkone práv
štatutárneho orgánu Sberbank Slovensko, a. s. postavil skôr vyhýbavo a priamo sa ním nezaoberal,
avšak dodal, že by bol voči žalobcovi (zamestnancovi) bez právneho významu. Vychádzal z mylnej
domnienky, že zamestnanec môže vedieť o nesprávnom postupe týchto orgánov, iba ak je ich členom.

5.5.2. Podmieňovanie aplikácie § 10 ods. 2 ZP reálnou možnosťou zamestnanca ovplyvniť postup
štatutárneho orgánu ide nad rámec právnej úpravy. V zmysle zákona postačuje, že zamestnanec
musel vedieť o prekročení oprávnenia štatutárneho orgánu. Žalovaný v tejto súvislosti opakovane
zdôrazňoval, že žalobca bol v zmysle pracovnej zmluvy povinný vykonávať svoje práva a povinnosti v
súlade s právnym poriadkom SR [časť „práva a povinnosti zmluvných strán“ písm. c)] a zodpovedal za

vypracovanie a schválenie organizácie a systému riadenia banky podľa stanov zamestnávateľa [časť
„práva a povinnosti zmluvných strán“ písm. d)].

5.5.3. Poskytovanie mimoriadnych odmien vybraným zamestnancom Sberbank Slovensko, a. s. (medzi
ktorých patrí aj žalobca) bolo upravené v interných predpisoch, ktoré žalobca mal poznať. Iba ak by bol

radovým zamestnancom, mohol by byť dobromyseľný vo vzťahu k neznalosti interných procesov na
úrovni vedenia banky. Navyše, pri ustanoveniach kogentnej právnej úpravy v ZoB platí bezvýnimočne
princíp ignoratia iuris non excusat. Priznanie nároku na výplatu MVB listom predstavenstva z 28. júla
2016 jednoznačne odporuje stanoveným interným postupom. Navyše, priznaný bonus nezodpovedal ani
schválenej schéme programu mimoriadneho výkonnostného bonusu, ktorá bola prezentovaná žalobcovi

v decembri 2015 (ako zamestnancovi, ktorého sa program týkal). Za týchto okolností sa možno legitímne
domnievať, že o prekročení oprávnenia predstavenstvom banky žalobca prinajmenšom musel vedieť.
Preto bolo namieste uplatniť výnimku v zmysle § 10 ods. 2 ZP a nepriznať protiprávnym úkonom
predstavenstva banky relevantné právne účinky.

5.6. Právne otázky, od vyriešenia ktorých záviselo napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, a ktoré
v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte neboli vyriešené (§ 432 ods. 1 písm. b) CSP), mali byť
zodpovedané takto: 1. „Ustanovenia § 23a a nasl. zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 29. 12. 2020 sa vzťahujú na pracovnoprávny vzťah
medzi bankou a jej zamestnancami.“. 2. „Zamestnancovi banky podľa § 23a ods. 1 ZoB v znení účinnom

do 29. 12. 2020 nemožno priznať nárok na pohyblivú zložku odmeny, ktorú kogentná právna úprava v
§ 23b ods. 1 ZoB v znení účinnom do 29. 12. 2020 nepripúšťa.“. 3. „Zamestnávateľa nezaväzujú voči
zamestnancovi úkony jeho štatutárneho orgánu, ktorými prekročil svoje oprávnenie, ak zamestnávateľ
preukáže, že zamestnanec mal poznať interné predpisy zamestnávateľa, ktoré upravovali konkrétne
kompetencie štatutárneho orgánu, a teda musel vedieť o prekročení oprávnenia štatutárneho orgánu

zamestnávateľa.“

5.7. Žalovaný sa domáhal, aby najvyšší súd dovolaniu v celom rozsahu vyhovel a rozsudok krajského
súdu zmenil tak, že odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu zmení, žalobu zamietne a priznážalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie, trov odvolacieho
konania a trov dovolacieho konania.

6. K dovolaniu žalovaného žalobca v písomnom vyjadrení uviedol, že dovolanie v časti namietajúcej
vadyzmätočnostipodľa§420písm.f)CSPjenedôvodnéavčasti§421ods.1písm.b)CSPjedovolanie
neprípustné, preto navrhol, aby dovolací súd dovolanie ako celok zamietol a zároveň žalobcovi priznal
nárok na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100 %.

7. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podal
v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) účastník konania, v ktorého neprospech bolo napadnuté
rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpený advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), bez nariadenia
pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie treba zamietnuť.

8. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa.

Rozhodnutiaodvolaciehosúdu,protiktorýmjedovolanieprípustné,súvymenovanév§420a§421CSP.

9. Vdanomprípadedovolateľvyvodzovalprípustnosťdovolaniazustanovenia§420písm.f)CSP,podľa
ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým
sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej

patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

9.1. Hlavnýmiznakmicharakterizujúcimiprocesnúvaduvzmysle§420písm.f)CSP jea)zásahsúdudo
práva na spravodlivý proces a b) nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby
svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej miere (intenzite),

v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

10. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

11. V danom prípade dovolateľ k zmätočnostnej vade v zmysle § 420 písm. f) CSP namietal
nedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu, keď odvolací súd sa opakovane dostatočným
spôsobom nevysporiadal s jeho podstatnou odvolacou námietkou, že žalobcovi priznaný mimoriadny
výkonnostný bonus je v rozpore s kogentnou právnou úpravou odmeňovania bankových zamestnancov

podľa zákona o bankách.

12. Pokiaľ dovolateľ v dovolaní ďalej vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP opieral
o námietku nedostatočného odôvodnenia (nepreskúmateľnosť) rozhodnutia odvolacieho súdu, k
uvedenému dovolací súd uvádza, že aj keď nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok jeho

riadneho odôvodnenia je takým nesprávnym procesným postupom, ktorý je spôsobilý znemožniť
sporovej strane, aby uplatňovala svoje procesné práva v takej miere, že to má za následok porušenie
práva na spravodlivý proces, v prejednávanej veci o taký prípad nešlo.

13. K tomuto dôvodu prípustnosti dovolania treba uviesť, že ustálená judikatúra Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) uvádza, že súdy musia v rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť
dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, že súdy sa musia zaoberať najdôležitejšími argumentami
vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov, a že
nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý proces (pozri napr. Garcia
Ruiz v. Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko).

14. Rovnako podľa stabilizovanej judikatúry Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“)
riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl.
46 ods. 1 ústavy vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal
so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a

právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a
relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov
sa musí týkať skutkovej i právnej stránky rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne
závery súdu z vykonaných skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii z odôvodnenia súdnehorozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl.
6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (I. ÚS 243/07). Súd by mal byť preto vo
svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení koherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a

jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať na jeho celkovú presvedčivosť, teda
inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto
premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom
rade aj spravodlivé a presvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08).

15. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry
ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie
spravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý
proces, a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je totiž odrazom
práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa

zaoberá všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj špecifickými námietkami
strany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane
druhej, odníma sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve
zvoleným spôsobom) možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci
využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak je nedostatok riadneho

odôvodnenia súdneho rozhodnutia porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá
i prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP.

16. Aj v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti a
presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa teda

odvolací súd musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup
musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené
vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Právne závery odvolacieho
súdu môžu byť dostatočne preskúmateľné len vtedy, ak odvolací súd po skutkovom vymedzení
predmetu konania podá zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých ustanovení zákona alebo iného

právneho predpisu vychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod tieto ustanovenia podriadil, prípadne
nepodriadil zistený skutkový stav. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu navyše musí byť aj
dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. Ak rozhodnutie odvolacieho
súdu neobsahuje náležitosti uvedené v § 393 CSP, je nepreskúmateľné.

17. K dovolacej námietke týkajúcej sa nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, dovolací súd
vo väzbe na body 10. až 14. tohto rozhodnutia uvádza, že v posudzovanom spore obsah spisu nedáva
podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú
vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP.

17.1. Z obsahu odôvodnenia preskúmavaného rozsudku odvolacieho súdu vyplýva, že odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny v zmysle § 387 ods. l CSP stotožniac sa s
dôvodmi rozsudku súdu prvej inštancie vrátane správnych skutkových a právnych záverov, na ktoré aj
odkázal v zmysle § 387 ods. 2 CSP (pozri odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu). Odvolací súd svoje
rozhodnutie nezaložil v porovnaní so súdom prvej inštancie na žiadnych iných, či nových skutkových

a právnych záveroch. V dôvodoch rozsudku sa vyjadril k nosnej argumentácii odvolateľa (žalovaného)
uplatnenej v odvolaní (rovnako aj v dovolaní) ohľadom ním spochybňovaného priznania nároku na
mimoriadny výkonnostný bonus v rozpore s kogentnou právnou úpravou odmeňovania bankových
zamestnancov podľa zákona o bankách. V rozpore s uvedeným potom vyznieva tvrdenie dovolateľa
o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu.

17.2. Keďže odvolací súd sa s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie stotožnil, treba jeho dôvody
posudzovať v kontexte s dôvodmi uvedenými v rozsudku okresného súdu, s ktorým vytvára organickú
(kompletizujúcu) jednotu, keďže prvoinštančné a odvolacie konanie tvoria z hľadiska jeho predmetu
jeden celok (m. m. IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09). Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody

rozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové
zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po
obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie.17.3. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu v spojení s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej
inštancie, má podľa názoru dovolacieho súdu všetky zákonom vyžadované náležitosti v zmysle
ustanovenia § 393 CSP a § 220 ods. 2 CSP z hľadiska formálnej štruktúry a obsahuje aj zdôvodnenie

všetkých pre vec podstatných skutkových a právnych otázok, vykazuje logickú, funkčnú a teleologickú
zhodu s priebehom konania a nemožno ho považovať za neodôvodnené. Dovolací súd nezistil, že by
v danej veci išlo o taký prípad vybočenia z medzí ustanovenia § 393 ods. 2 CSP, ktorým by došlo k
porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces. Odvolací súd odôvodnil potvrdzujúci výrok svojho
rozhodnutia spôsobom zodpovedajúcim zákonu.

17.3.1. V odôvodnení rozhodnutia odvolací súd podrobne zdôvodnil, prečo potvrdil rozhodnutie súdu
prvej inštancie, ktorým súd žalobe o zaplatenie sumy 7.234 eur s prísl. titulom nárokovateľného
mimoriadneho výkonnostného bonusu vyhovel, keď zhodne so súdom prvej inštancie uzavrel, že ide
o variabilnú a nenárokovateľnú zložku mzdy, na ktorú žalobcovi ako zamestnancovi vznikol nárok na
základe osobitného rozhodnutia zamestnávateľa o jeho priznaní za prácu, ktorú vykonal podľa pokynov

a na žiadosť zamestnávateľa. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, ako vo veci rozhodol súd prvej
inštancie,skutkovýstav,ktorýpovažovalodvolacísúdzarozhodujúci,obsahodvolaniaiprávnepredpisy,
z ktorých vyvodil svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení, a prečo rozhodnutie okresného súdu
považuje za vecne správne, k čomu na zdôraznenie jeho správnosti doplnil aj ďalšie dôvody, najmä v
reakcii a za účelom vysporiadania sa s podstatnými odvolacími námietkami žalovaného.

17.3.2. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobou uplatnená zložka mzdy je variabilnou
a nenárokovou zložkou mzdy, tzn. zamestnancovi vzniká na ňu nárok až na základe osobitného
rozhodnutia zamestnávateľa o jej priznaní. Pevnú zložku mzdy predstavuje základná mesačná mzda,
ktorej výška bola dojednaná v pracovnej zmluve. Pre nenárokovú zložku mzdy je charakteristická

jej fakultatívna povaha, ktorú táto zložka stráca až rozhodnutím zamestnávateľa o jej priznaní
zamestnancovi - takéto rozhodnutie zamestnávateľa má konštitutívny účinok. Či zamestnávateľ takéto
rozhodnutie prijme a aký bude mať obsah, záleží výlučne na úvahe zamestnávateľa (rozhodnutie
najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/31/2009). V tomto prípade súd mal preukázané, že zo strany
zamestnávateľa došlo k rozhodnutiu o priznaní a vyplatení mimoriadneho výkonnostného bonusu ako

vyplýva z listiny z 28. júla 2016 vydanej štatutárnym orgánom žalobcu - predstavenstvom, čo je v súlade
s § 9 ods. 1 veta prvá ZP. Pokiaľ žalovaný namietal, že rozhodnutie predstavenstva o MVB
bolo prijaté v krátkej dobe pred predajom banky za prácu pre iného, malo nedostatky formálneho
spôsobu prijatia a povahu tzv. zlatých padákov, súd uviedol, že program MVB bol riadne pripravený
a následne realizovaný transparentnou formou. Štatutárnym orgánom, ktorý koná v mene banky je

predstavenstvo banky, ktoré rozhoduje o všetkých záležitostiach spoločnosti, pokiaľ nie sú zákonom
alebo stanovami vyhradené do pôsobnosti valného zhromaždenia alebo dozornej rady. Predstavenstvo
nesie plnú zodpovednosť za to, aby jeho konanie bolo v súlade s príslušnými zákonmi (napr. zákon
o bankách) a internými predpismi (napr. Politika odmeňovania), v opačnom prípade je
zodpovedné za ich porušenie. Ak aj dôjde k obmedzeniu práva predstavenstva konať v mene

spoločnosti,tietoobmedzenianiesúúčinnévočitretímosobám,tzn.žeobmedzenieplatílendovnútravo
vzťahu medzi akciovou spoločnosťou a predstavenstvom, resp. členmi predstavenstva. Ak si obchodná
spoločnosťinterneupravilapožiadavkuschváleniarozhodnutiapredstavenstvaopriznanímimoriadneho
výkonnostného bonusu dozornou radou, uvedené nie je účinné vo vzťahu k zamestnancom. Žalovaný
nepreukázal, že žalobca mal akýkoľvek vplyv na rozhodnutia predstavenstva banky, a že pri priznanom

výkonnostnom bonuse nemohol byť dobromyseľný. Tvrdenie, že žalobca mal, resp. musel vedieť o
tom, že predstavenstvo v rozpore s internými pravidlami odmeňuje kľúčových zamestnancov nebolo zo
strany žalovaného dokázané (pozri bod 16. a 17. rozhodnutia súdu prvej inštancie).

17.3.2.1.Súdprvejinštancieknamietanémurozporumimoriadnehovýkonnostnéhobonusu s§23bods.

2 zákona o bankách uviedol, že je vylúčený prieskum rozhodnutia predstavenstva akciovej spoločnosti
súdom, pretože súd môže v zásade zasahovať do vnútorných pomerov akciovej spoločnosti len v
zákonom stanovených prípadoch a za splnenia zákonom stanovených podmienok, konkrétne sa
možno domáhať na súde určenia neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia akciovej spoločnosti v
zmysle § 131 Obchodného zákonníka, ktoré určuje okruh oprávnených osôb a lehotu, v ktorej možno

takýto návrh podať. Napokon pokiaľ tvrdil žalovaný, že išlo o výkon práce žalobcu pre iný subjekt
odlišný od Sberbank Slovensko, a. s. v rámci programu mimoriadneho výkonnostného bonusu, súd
dospel k záveru, že táto námietka je nedôvodná. Žalobcovi bola daná ponuka v tomto smere zo strany
predstavenstva Sberbank Slovensko, a. s., t. j. od štatutárneho orgánu spoločnosti - zamestnávateľa,ktorý koná v mene tejto spoločnosti v pracovnoprávnych vzťahoch, a nie od žiadnych akcionárov,
napokon samotné rozhodnutie o priznaní bonusu vydal ten istý orgán, teda žalobca nevykonával tieto
práce pre iný subjekt ako pre svojho zamestnávateľa. Nie je predmetom sporu skúmať dôvody, ktoré

viedli zamestnávateľa žalobcu k vykonaniu ponuky takejto práce pre žalobcu, nepochybne je však daný
súvis tejto práce s pracovným zaradením žalobcu. Nie je namieste spochybňovať, že žalobca bol jedným
z vedúcich zamestnancov, ktorých význam bol podstatný v procese obchodnej transakcie; kto iný by
mal vypracovať a predložiť podklady k hospodáreniu spoločnosti, ak nie žalobca z titulu svojej pracovnej
pozície.

17.3.3. Odvolací súd potvrdzujúc rozhodnutie súdu prvej inštancie doplnil, že mimoriadny výkonnostný
bonus v plnej miere korešponduje s povahou pohyblivej zložky odmeny viažucej sa na motivačnú
pohyblivú zložku odmeny, ktorej výška nebola garantovaná a bola závislá na rozhodnutí štatutárneho
orgánu. Až rozhodnutím predstavenstva ako štatutárneho orgánu zamestnávateľa sa tento nárok
žalobcu stal právne nárokovateľný. Zákon o bankách v tom čase priznanie pohyblivej zložky odmeny

závislej od hodnotenia výkonnosti zamestnanca umožňoval, nešlo teda o plnenie, ktoré by bolo v
rozpore s § 23b ods. 1 písm. a) vtedy účinného zákona o bankách. MVB priznaný žalobcovi závisel
od ohodnotenia výkonnosti dotknutého vedúceho zamestnanca (§ 23b ods. 1 písm. a) zákona o
bankách v rozhodnom znení). V súvislosti s konštatovaním, že zákon o bankách je verejnoprávnym
predpisom,poukázalnarozsudoknajvyššiehosúdusp.zn.1Cdo/103/2021z25.októbra2023,zktorého

citoval aj s poukazom na § 23a ods. 1, § 23c a § 23b ods. 1 zákona o bankách (pozri body 34.
až 35. rozhodnutia odvolacieho súdu). K tvrdeniu žalovaného, že priznaním MVB v jeho konkrétnej
výške došlo k porušeniu zákona o bankách, ešte odvolací súd uviedol, že žalovaný argumentuje len
jednotlivými zákonnými ustanoveniami a všeobecnými tvrdeniami, pričom z obsahu odvolania nemožno
dospieť k záveru o konkrétnom porušení pravidla odmeňovania. Aby mohol odvolací súd túto odvolaciu

námietku preskúmať, bolo povinnosťou odvolateľa presne špecifikovať, ktoré ustanovenie a akým
spôsobom bolo porušené. V tejto súvislosti uviedol, že právny úkon vykonaný štatutárnym orgánom
banky ako zamestnávateľom v pracovnoprávnych vzťahoch vo forme priznania mimoriadnej odmeny
zamestnancovi, aj keby bol v rozpore s niektorou povinnosťou banky ustanovenou zákonom o bankách,
zaväzuje banku ako zamestnávateľa vo vzťahu k príslušnému zamestnancovi. Aj keby bol takýto

právny úkon pre rozpor s právnymi predpismi neplatný (pričom v súdenej veci o takýto prípad nejde),
zamestnancovi nemôže byť na ujmu neplatnosť, ktorú sám nespôsobil (§ 17 ods. 3 ZP). Obdobne je
to aj s internými predpismi banky o odmeňovaní zamestnancov. Hoci tieto formálne zaväzujú všetkých
zamestnancov, ktorí sú s nimi oboznámení, ukladajú povinnosti osobám, ktoré v mene banky rozhodujú
o odmeňovaní zamestnancov a nie zamestnancom, ktorí sú prijímateľmi predmetného odmeňovania.

18. Na základe uvedeného dovolací súd môže len konštatovať, že z odôvodnenia rozhodnutia
odvolacieho súdu (body 24. až 45.), ako aj odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie (body 8. až
22.), nevyplýva nedostatočnosť, či nezrozumiteľnosť alebo nepresvedčivosť, ani absencia o skutkových
a právnych záveroch, ktoré majú pre vec podstatný význam, či taká aplikácia príslušných ustanovení

všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Obsah
spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie dostatočne a náležite neodôvodnil,
a že pri rozhodovaní nezohľadnil odvolaciu argumentáciu dovolateľa.

19. Skutočnosť, že dovolateľ sa nestotožňuje s názorom odvolacieho súdu (aj súdu prvej inštancie),

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o neodôvodnenosti napadnutého rozhodnutia odvolacieho
súdu. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP tak nemožno považovať to, že súd
neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne
uspokojivým spôsobom, čo nie je daný prípad. Skutočnosť, že sa dovolateľ nestotožňuje s odôvodnením
rozhodnutia odvolacieho súdu a výsledkom vykonaného dokazovania, nezakladá dôvodnosť podaného

dovolania. Aj stabilná rozhodovacia prax ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, IV. ÚS 324/2011)
rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,
z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom
účastníkov konania (strán sporu) vrátane ich dôvodov a námietok. Podľa názoru dovolacieho súdu
námietka dovolateľa predstavuje prostý nesúhlas dovolateľa s rozhodnutím odvolacieho súdu a jeho

odôvodnením, keď dovolateľ sa bez ďalšej bližšej konkretizácie nestotožňuje s rozhodnutím odvolacieho
súdu.20. Pre úplnosť dovolací súd tiež poznamenáva, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne
odôvodnenie rozhodnutia z hľadiska namietanej zmätočnostnej vady v zmysle § 420 písm. f) CSP
správnosť právnych záverov, ku ktorým odvolací súd dospel, nie je relevantná, lebo prípadné nesprávne

právne posúdenie veci túto vadu zmätočnosti nezakladá (porovnaj judikáty R 54/2012 a R 24/2017),
tento právny záver považuje i ústavný súd za akceptovateľný (I. ÚS 61/2019).

21. Zhrnúc vyššie uvedené dovolací súd uzatvára, že dovolateľ neopodstatnene namieta zmätočnosť
rozhodnutia odvolacieho súdu v takej miere, že by došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces

(§ 420 písm. f) CSP).

22. Žalovaný prípustnosť svojho dovolania vyvodzoval aj z § 421 ods. 1 písm. b) CSP, podľa ktorého je
dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie
súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v
rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.

23. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

24. Pre všetky tri procesné situácie, v ktorých § 421 ods. 1 CSP pripúšťa dovolanie, má mimoriadny
význam obsah pojmu „právna otázka“ a to, ako dovolateľ túto otázku zadefinuje a špecifikuje v dovolaní.
Otázkou relevantnou z hľadiska § 421 ods. 1 CSP môže byť len otázka právna (nie skutková), ktorá
musí mať zreteľné charakteristické znaky. Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia

vyplýva, že otázkou riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna (ktorá sa odvíja
od interpretácie napr. Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona
o rodine), ako aj procesnoprávna (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných
ustanovení). Musí ísť o právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie
napadnuté dovolaním. Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu

(vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne
v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto
ustanovenia. V prípade dovolania podaného v zmysle tohto ustanovenia je (procesnou) povinnosťou
dovolateľa vysvetliť v dovolaní, o ktorú z možností uvedených v § 421 ods. 1 písm. a) až c) CSP ide,
teda z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania (porovnaj napr. sp. zn. 1Cdo/126/2017, 2Cdo/225/2016,

3Cdo/235/2016, 4Cdo/89/2017, 5Cdo/12/2017, 7Cdo/20/2017, 8Cdo/73/2017).

25. Dovolateľ namietal, že rozhodnutie odvolacieho súdu v spore záviselo od vyriešenia troch právnych
otázok, ktoré v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte neboli vyriešené (bod 5.3. až 5.7. tohto
rozsudku). Dovolací súd pri posudzovaní prípustnosti dovolania z hľadiska § 421 ods. 1 písm. b)

CSP považoval za podstatné to, či nastolené právne otázky ne/boli v rozhodovacej praxi dovolacieho
súdu riešené. Dospel k záveru, že tak v čase rozhodovania odvolacieho súdu (20. marca 2024), aj v
čase podania dovolania (5. júna 2024) už existovali rozhodnutia dovolacieho súdu v druhovo totožných
veciach, v ktorých sa dovolací súd položenými právnymi otázkami zaoberal [napr. rozsudok z 25. októbra
2023 sp. zn. 1Cdo/103/2021, rozsudok z 29. novembra 2023 sp. zn. 6Cdo/34/2021 (prešiel testom

ústavnosti III. ÚS 246/2024 zo 6. mája 2024), rozsudok z 29. novembra 2023 sp. zn. 6Cdo/139/2022].
Na uvedené rozhodnutia nadviazali aj ďalšie rozhodnutia dovolacieho súdu (rozsudok z 27. marca 2024
sp. zn. 5CdoPr/5/2023, rozsudok z 30. septembra 2024 sp. zn. 7CdoPr/7/2024, rozsudok z 29. októbra
2024 sp. zn. 2CdoPr/10/2024). Prípustnosť dovolania preto dovolací súd posúdil podľa § 421 ods. 1
písm. a) CSP a skúmal, či sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.

26. Vo vzťahu k položeným otázkam žalovaným: (i) „Vzťahujú sa ustanovenia § 23a a nasl. ZoB v znení
účinnom do 29. 12. 2020 na pracovnoprávny vzťah medzi bankou a jej zamestnancami?“, (ii)
„Možno zamestnancovi banky podľa § 23a ods. 1 ZoB v znení účinnom do 29. 12. 2020 priznať nárok na
pohyblivú zložku odmeny ?“, (iii) „Zaväzujú zamestnávateľa voči zamestnancovi úkony jeho štatutárneho

orgánu, ktorými prekročil svoje oprávnenie, ak zamestnávateľ preukáže, že zamestnanec mal poznať
interné predpisy zamestnávateľa, ktoré upravovali konkrétne kompetencie štatutárneho orgánu, a teda
musel vedieť o prekročení oprávnení štatutárneho orgánu zamestnávateľa?“ najvyšší súd zotrváva na
argumentácii vyslovenej vo vyššie označených rozhodnutiach (bod 25. tohto rozhodnutia), od ktorej sadovolací súd posudzujúc predmetný spor nepovažuje za potrebné odkloniť, a na ktorú v celom rozsahu
odkazuje.

26.1. Vo vzťahu k vyššie uvádzaným otázkam (i), (ii) a (iii) z vyššie označených rozhodnutí najvyššieho
súdu (bod 24. tohto rozhodnutia) zhodne vyplýva, že aj keď zákon o bankách obsahuje ustanovenia
o zásadách odmeňovania niektorých osôb, vrátane niektorých vedúcich zamestnancov, ide o pravidlá
určené bankám v rámci regulácie fungovania bánk, nie o pravidlá priamo sa vzťahujúce na
pracovnoprávny vzťah medzi bankou a jej zamestnancami. Súd prvej inštancie vyjadril názor (s

ktorým sa odvolací súd stotožnil), že banka v rámci zásad odmeňovania osôb stanovených podľa §
23a ods. 1 zákona o bankách môže okrem zaručenej pevnej zložky celkovej odmeny poskytovať aj
pohyblivú zložku celkovej odmeny podľa § 23a ods. 2 zákona o bankách, ktorá nemusí byť priamo
dohodnutá v pracovnej zmluve. Zákon o bankách v tom čase priznanie pohyblivej zložky odmeny,
závislej od hodnotenia výkonnosti zamestnanca, umožňoval. Nešlo teda o plnenie, ktoré by bolo (čo do
podstaty nároku) v rozpore s týmto ustanovením. Právny úkon vykonaný štatutárnym orgánom banky

ako zamestnávateľa v pracovnoprávnych vzťahoch vo forme priznania mimoriadnej odmeny
zamestnancovi, aj keby bol v rozpore s niektorými povinnosťami banky ustanovenými zákonom o
bankách, banku ako zamestnávateľa vo vzťahu k príslušnému zamestnancovi zaväzuje. Aj keby bol
takýto právny úkon pre rozpor s právnymi predpismi neplatný (pričom v tomto spore nešlo o taký prípad),
zamestnancovi nemôže byť na ujmu neplatnosť, ktorú sám nespôsobil.

27. Dovolací súd zastáva rovnaký názor, že interné predpisy banky o odmeňovaní zamestnancov,
hoci formálne zaväzujú všetkých zamestnancov, ktorí s nimi boli oboznámení, ukladajú povinnosti
osobám, ktoré v mene banky rozhodujú o odmeňovaní zamestnancov, a nie zamestnancom, ktorí sú
prijímateľmi takéhoto odmeňovania. Svedčí o tom aj bod 6.1. internej smernice Sberbank pod názvom

„Politika odmeňovania“, podľa ktorého celkové pohyblivé odmeňovanie hodnotí osoba zodpovedná za
odmeňovací systém a táto osoba aj zodpovedá za prípravu rozhodnutí ohľadom pohyblivej zložky
odmeny, prijímaných predstavenstvom. Aj keby bol žalobca ako zamestnanec oboznámený s Politikou
odmeňovania Sberbank, v pozícii zamestnanca - prijímateľa odmeny nebol povinný skúmať, či mu táto
odmena bola priznaná v správnej výške a správnym interným procesným postupom.

28. Podľa § 9 ods. 1 ZP v pracovnoprávnych vzťahoch robí právne úkony za zamestnávateľa,
ktorý je právnická osoba, štatutárny orgán alebo člen štatutárneho orgánu (okrem toho aj vedúci
zamestnanci alebo poverení zamestnanci). I v preskúmavanej veci bolo rozhodnutie (oznámenie) o
priznaní mimoriadneho výkonnostného bonusu podpísané predsedom predstavenstva a jednou členkou

predstavenstva zamestnávateľa, čo bolo nielen v súlade s ustanovením § 9 ods. 1 ZP (a analogicky aj s
právnym názorom o právnych úkonoch konateľov, ak ich je viac, ako ho vyslovil dovolací súd v rozsudku
z 25. novembra 1998 sp. zn. 4Cdo/118/98, publikovanom ako judikát R 85/2001), ale aj v súlade s
vtedy v obchodnom registri zapísaným spôsobom konania v mene spoločnosti Sberbank Slovensko, a.
s. (vyžadovali sa podpisy dvoch členov predstavenstva, pričom predseda predstavenstva nesporne je

jedným z členov predstavenstva).

29. Právne úkony štatutárnych orgánov alebo členov štatutárnych orgánov podľa § 10 ods. 1 ZP
zamestnávateľa zaväzujú v zásade bez ohľadu na to, či pri nich bol alebo nebol dodržaný postup
stanovený internými predpismi. Takéto úkony by zamestnávateľa nezaväzovali jedine v prípade, ak

by zamestnanec vedel alebo musel vedieť, že štatutárny orgán alebo člen štatutárneho orgánu
prekročil svoje oprávnenie (§ 10 ods. 2 ZP). V tomto konaní nebolo preukázané prekročenie oprávnení
štatutárneho orgánu (pozri odôvodnenie prvoinštančného, aj odvolacieho rozsudku), teda logicky
nemohla byť preukázaná ani skutočnosť, že by žalobca o prekročení oprávnení vedel alebo musel
vedieť. Argumentácia žalovaného, že odmenu mala schváliť dozorná rada, nebola akceptovateľná

jednak vzhľadom na jednoznačné znenie § 9 ods. 1 ZP (právne úkony v pracovnoprávnych vzťahoch
robí štatutárny orgán, čo bolo naplnené) a jednak vzhľadom na to, že odmeňovaný zamestnanec
nebol členom predstavenstva. Podľa už vyššie citovaného článku 6.1. internej smernice „Politika
odmeňovania“ malo rozhodnutia ohľadom pohyblivej zložky mzdy prijímať predstavenstvo a podľa
článku 6.3. mala dozorná rada kontrolovať len sumárny rozpočet pohyblivého odmeňovania, nie

individuálne priznaný bonus každého zamestnanca. Treba poznamenať, že preukazovanie vedomosti
zamestnancaonejakejskutočnosti,resp.preukazovanieokolnostínasvedčujúcich,žeotejtoskutočnosti
musel vedieť, je pritom otázkou dokazovania a zisťovania skutkového stavu, do ktorého nie je možnézasahovať v dovolacom konaní, pretože dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil
odvolací súd (§ 442 CSP).

30. Zhrnúc vyššie uvedené dovolací súd môže len konštatovať, že právne posúdenie sporu
odvolacím súdom je v súlade s vyššie prezentovaným ustáleným právnym názorom
dovolacieho súdu a nepredstavuje tak nesprávne právne posúdenie veci, či odklon od vyššie uvádzanej
ustálenej praxe dovolacieho súdu (bod 24. tohto rozhodnutia). Odvolacím súdom zvolenú interpretáciu
na vec sa vzťahujúcich právnych predpisov, na základe ktorej dospel k záveru o dôvodnosti

žalobcom uplatňovaného nároku voči žalovanému na zaplatenie sumy 7.234 eur s prísl. ako
mimoriadneho výkonnostného bonusu priznaného rozhodnutím predstavenstva ako štatutárneho
orgánu zamestnávateľa, považuje najvyšší súd za správnu a zodpovedajúcu zistenému skutkovému
stavu. Odvolací (i prvoinštančný) súd jasne a dostatočne vysvetlil právne dôvody, pre ktoré žalobe
vyhovel a závery, ktoré prijal, logicky, primerane a zrozumiteľne vysvetlil, uviedol teda dostatočné a
relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil ako po stránke skutkovej, tak aj po stránke

právnej.

31. Z dôvodov vyššie uvedených dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie žalovaného v časti
namietajúcej vadu podľa § 420 písm. f) CSP je prípustné, ale nie je dôvodné a v časti namietajúcej
nesprávne právne posúdenie sporu neopodstatnene smeruje proti takému rozsudku odvolacieho súdu,

ktorý nespočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Najvyšší súd preto nedôvodné dovolanie
žalovaného ako celok zamietol podľa § 448 CSP.

32. O trovách dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 453
ods. 1 CSP. Žalobca mal v dovolacom konaní plný úspech, preto mu proti neúspešnému žalovanému

vznikol nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.

33. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.