Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, July 30, 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/64/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2321201943
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 07. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2321201943.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a sudkýň: JUDr.
Eva Behranová a JUDr. Dominika Horváthová v spore žalobcu: A. B. C., nar. X.X.XXXX, adresa D., E.
F. XX, proti žalovanému: Slovenská republika, konajúca prostredníctvom Generálnej prokuratúry SR,
Bratislava, Štúrova 2, o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci a o náhradu nemajetkovej
ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Galanta č.k. 35C/24/2021-173 zo dňa

22.6.2022, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcom výroku II. vo vzťahu k náhrade
nemajetkovej ujmy 19.000,- eur s úrokom z omeškania 5% ročne od 14.5.2021 do zaplatenia, včítane
závislého výroku III. o náhrade trov konania z r u š u j ea v zrušenom rozsahu vec v r a c i a
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

II. V časti výroku II., v rozsahu zamietnutia žaloby o zaplatenie 876,96 eur s úrokom z omeškania 5%

ročne od 1.5.2021 do zaplatenia, rozsudok p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie žalovanému uložil zaplatiť žalobcovi náhradu
škody vo výške 3.664,54 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 3.664,54 eur
od 1.5.2021 do zaplatenia a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 1.000 eur, všetko do 30 dní od
právoplatnosti rozhodnutia (výrok I.) a vo zvyšnej časti súd žalobu zamietol (výrok II.). O nároku na
náhradu trov konania súd rozhodol tak, že žalovanému voči žalobcovi náhradu trov konania nepriznal

(výrok III.).

2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ust. § 3 ods. 1 a 2, § 4 ods. 1 písm. f) a m),
§ 5 ods. 1, § 6 ods. 1, § 9 ods. 2 a 3, § 15 ods. 1, § 16 ods. 4, § 17 ods. 1 až 4, § 18 ods.
1, 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a
o zmene niektorých zákonov, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1 nariadenia vlády
č. 87/1995 Z.z., keď na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobca sa podanou

žalobou domáha náhrady škody a nemajetkovej ujmy, ktoré mu vznikli v súvislosti s trestným konaním,
v rámci ktorého bol uznesením povereného príslušníka Krajského dopravného inšpektorátu Trnava
z 27.12.2016, ČVS: KRP-21/DI-TT-2015 obvinený zo spáchania trestného činu ublíženia na zdraví
podľa § 158 TZ, pričom prokurátor okresnej prokuratúry dňa 25.9.2017 pod sp. zn. 1Pv/142/2017-574
podal na žalobcu obžalobu, pričom rozsudkom Okresného súdu Galanta zo dňa 14.6.2016, č.k.
9T/142/2017-574 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave zo dňa 3.11.2020, sp. zn. 6To/8/2020

bol žalobca spod obžaloby oslobodený. Pri kvalifikácii uplatneného nároku súd vychádzal z ustálenej
súdnej praxe, podľa ktorej štát zodpovedá aj za škodu spôsobenú začatím trestného stíhania, ktoré
neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozhodnutím trestného súdu. I keď je jedným zo základnýchpredpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím v zmysle § 6 ods.
1 veta prvá zákona č. 514/2003 Z.z. zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, ktorým bola
škoda spôsobená, treba mať na zreteli, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu

zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym, či nezákonným zásahom štátu, bola
odčinená (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 M Cdo 15/2009). Zákon č. 514/2003 Z.z. výslovne
neupravuje nárok na náhradu škody v prípade oslobodenia obžalovaného spod obžaloby, no judikatúra
dospela k záveru, že ide o špecifický prípad zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú začatím a
vedením trestného stíhania, pri ktorom treba vychádzať z analogického výkladu úpravy najbližšej, a

to z úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Zodpovednosť za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím podľa citovaného zákona
je osobitnou zodpovednosťou, pričom ide o zodpovednosť objektívnu. Základnými predpokladmi vzniku
zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím
sú: 1. nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, 2. vznik a existencia škody a 3.
príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom a škodou.

Všetky zákonné podmienky vzniku tejto zodpovednosti musia byť splnené kumulatívne. Oslobodenie
spod obžaloby má rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia
pre nezákonnosť. Štát zodpovedá za škodu spôsobenú začatím trestného stíhania, ktoré neskončilo
právoplatným odsudzujúcim rozhodnutím trestného súdu. Zákon zakladá objektívnu zodpovednosť
štátu bez ohľadu na zavinenie, ktorý sa jej nemôže zbaviť. Neposudzuje sa správnosť rozhodnutia

jeho orgánu z hľadiska, či pri rozhodovaní porušil právnu povinnosť a škodu zavinil, rozhodujúcim
kritériom zákonnosti konania vedeného orgánom verejnej moci je výsledok tohto konania (rozsudok
Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 194/2010). Práve z dôvodu fikcie nezákonnosti je potom zo strany
súdu nadbytočné zaoberať sa a hodnotiť jednotlivé úkony orgánov činných v trestnom konaní, keďže
rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší

výsledok trestného konania. Súd sa preto v konaní jednotlivo nezaoberal úkonmi konajúcich policajtov,
či prokuratúry, ktoré žalobca označoval za nezákonné a zmätočné, keďže pri posudzovaní náhrady ujmy
jej výšky vzniknutej v súvislosti s trestným konaním, nejde zo strany súdu v občiansko-právnom konaní o
prieskum trestného konania, dôvodnosti procesných úkonov realizovaných orgánmi činnými v trestnom
konaní, ani o prieskum konečných záverov prijatých voči žalobcovi. Splnenie prvého predpokladu pre

vznikzodpovednostizaškodusavdanomprípadeodvíjaodvšeobecnéhozáveruonezákonnosticelého
trestného stíhania v dôsledku oslobodzujúceho rozsudku. Ďalšími predpokladmi sú vznik a existencia
škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a škodou. Podľa § 17 ods. 1 zákona sa
uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk. Žalobca si žalobou uplatnil nárok na náhradu majetkovej škody vo
výške 4.541,50 eur titulom nákladov na obhajobu, ako aj nárok na úroky z omeškania. Žalovaný v konaní

nerozporoval, že žalobca v súvislosti s trestným konaním účelne vynaložil náklady na odmenu znalcovi
prof. MUDr. Labašovi, CSc. vo výške 358,56 eur, náklady na odmenu znalcovi Ing. Vojtechovi Hóborovi
vovýške950,23euracestovnénákladyžalobcunacestuvlastnýmvozidlomnaúkonytrestnéhokonania
vo výške 40,88 eur a nerozporoval ani oprávnenosť a účelnosť trov právneho zastúpenia v rozsahu
2.195,54 eur na základe vyčíslenia právneho zástupcu žalobcu, okrem trov právneho zastúpenia v

súhrnnej výšky 199,41 eur za tri sporné úkony. Nakoľko výška majetkovej škody v sume 3.545,21 eur
(358,56 + 950,23 + 40,88 + 2.195,54) vynaložená v príčinnej súvislosti s trestným konaním nebola medzi
stranami sporná, pričom vznik a reálne vynaloženie týchto nákladov bolo zo strany žalobcu doložené,
súd v tejto časti nároku vychádzal z nesporných vyjadrení strán sporu (§ 186 ods. 2 CSP). Pokiaľ ide o
sporný nárok na náhradu trov právneho zastúpenia za úkon z 3.12.2016 - sťažnosť proti obvineniu vo

výške 71,50 eur a paušál 8,58 eur, súd totožne s námietkou žalovaného dospel k záveru, že žalobca
nepreukázal, že predmetný úkon realizoval právny zástupca žalobcu. Sťažnosť proti obvineniu podával
sám žalobca s tým, že v nej uviedol, že sťažnosť prostredníctvom obhajcu odôvodní do 15 dní, k čomu
však nedošlo. Samotná skutočnosť, že žalobca bol v trestnom konaní v čase podania sťažnosti právne
zastúpený nepreukazuje, že spísanie sťažnosti realizoval obhajca, resp. že jej podaniu predchádzala

analýza uznesenia, dôkazov a zváženie taktiky obhajoby, na ktorom sa mal obhajca zúčastňovať, ako to
žalobca tvrdil. Žalobca na preukázanie tohto tvrdenia žiadne dokazovanie nenavrhol. Nakoľko žalobca
neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie, že jeho právnemu zástupcovi vznikol nárok na odmenu a
paušálnu náhradu za tento úkon, nárok nemohol byť priznaný. Pokiaľ ide o námietku vo vzťahu k úkonu
z 12.4.2017 - návrh na výsluch svedka G., túto súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Hoci sa predmetná listina

nenachádzala vo vyšetrovacom spise, dožiadaním Diaľničného oddelenia PZ v Trnave bolo preukázané,
že podanie obhajcu žalobcu obsahujúce návrh na výsluch svedka bolo doručené dňa 26.4.2017, pričom
v ten istý deň bolo dožiadané Diaľničné oddelenie PZ v Bratislave o výsluch svedka G., ktorý bol
realizovaný 4.5.2017 za prítomnosti obhajcu žalobcu. Účelnosť úkonov právneho zastúpenia je nutnéposudzovať z hľadiska, či slúžia riadnemu uplatňovaniu práv obvineného v trestnom konaní, pričom
navrhovanie dôkazov takýmto nástrojom rozhodne je. Z tohto pohľadu je bez významu, či by výsluch bol
realizovanýorgánomčinnýmvtrestnomkonaníajzúradnejpovinnostivzmyslezásadykontradiktórnosti

ako to uvádza žalovaný. Nakoľko žalovaný namietal len účelnosť vynaložených nákladov, nie ich výšku,
súd nárok na náhradu trov právneho zastúpenia za tento úkon v rozsahu 36,83 eur + paušál 8,84 eur
žalobcovi priznal. Z obdobných dôvodov ako sú uvedené v predchádzajúcom odseku súd akceptoval aj
nárok na náhradu za trovy právneho zastúpenia za úkon - dôkazný návrh z 30.8.2017, ktorým právny
zástupca žalobcu navrhol pripustenie dôkazu znaleckým posudkom znalca z odboru cestnej dopravy,

ktorý sa zaviazal predložiť po jeho zabezpečení. Zo strany právneho zástupcu žalobcu šlo opätovne
o napĺňanie účelu obhajoby, realizáciou úkonov smerujúcich k obrane práv obvineného doplnením
vyšetrovania. Skutočnosť, že vyšetrovanie bolo dňa 28.8.2017 ukončené je pre posúdenie účelnosti
tohto úkonu bez významu, keďže žalobca ani jeho právny zástupca v čase podávania dôkazného návrhu
o ukončení vyšetrovania nemali vedomosť. Nakoľko žalovaný namietal len účelnosť vynaložených
nákladov, nie ich výšku, súd nárok na náhradu trov právneho zastúpenia za tento úkon v rozsahu 73,66

eur + paušál 8,84 eur žalobcovi priznal. Ako dôvodné súd vyhodnotil námietky žalovaného voči náhrade
škody pozostávajúcej z odmeny znalcovi Ing. Vojtechovi Hóborovi vo výške 496,88 eur a znaleckému
ústavu Inštitút forenzných medicínskych expertíz, s.r.o. vo výške 300 eur, nakoľko žalobca v konaní
nepreukázal, že by šlo o účelne vynaložené náklady v súvislosti s trestným stíhaním. Žalobca tvrdil, že
znaleckým úkonom znalca Ing. Vojtecha Hobóra, je analýza nehodového deja, ktorá mala charakter

predbežného posúdenia dôkaznej situácie na účely stanovenia taktiky obhajoby a súčasne určenia
otázok, ktoré je potrebné položiť svedkom, aby ich výpovede boli relevantným pokladom pre následný
znalecký posudok. Na pojednávaní 23.5.2022 doplnil, že prvotné zistenia znalca sa nestratili, ale
tvorili časť podkladov pripravených pre vypracovanie znaleckého posudku. Tieto tvrdenia však žalobca
žiadnym spôsobom nepreukázal. Z obsahu následne vyhotoveného znaleckého posudku č. 2017068

totiž vyplýva, že znalec v rámci znaleckého dokazovania spracoval analýzu nehodového deja na základe
zadania žalobcu (1. úloha znalca), avšak z ničoho nevyplýva, že by vychádzal z čiastkových záverov
predchádzajúceho znaleckého úkonu, keďže takáto listina v podkladoch pre vypracovanie znaleckého
posudku uvedená nie je. Analýza nehodového deja vypracovaná 24.1.2017 pritom žalobcom ako listinný
dôkaz do trestného konania navrhnutá ani predložená nebola. Konzultačné služby Inštitútu forenzných

medicínskych expertíz, s.r.o. mali podľa tvrdenia žalobcu predstavovať prípravu na plánovaný výsluch
medicínskych znalcov na hlavnom pojednávaní 24.9.2018. Z predloženej faktúry však nevyplýva obsah
predmetnej konzultácie a či jej výsledky mohli byť a aj skutočne boli účelne použité žalobcom v trestnom
konaní. Nakoľko súd ani žalovaný nepoznajú obsah konzultácie, nemôžu vyhodnotiť, či takto získané
poznatky žalobca alebo jeho právny zástupca použili pri výsluchu znalcov. Žalobca na preukázanie

účelnosti vynaloženia týchto nákladov nenavrhol žiadne dokazovanie. Nakoľko žalobca nepreukázal,
že by k vzniku majetkovej škody v podobe odmeny znalcovi Ing. Hóborovi a znaleckému ústavu prišlo
v príčinnej súvislosti s trestným konaním, súd mu tieto nároky nepriznal. Z titulu nároku na náhradu
majetkovejškodytaksúdžalobcovizpôvodneuplatnenejsumy4.541,50eurpriznalsumu3.664,54eura
vo zvyšnej časti nárok ako nedôvodný zamietol. Okrem náhrady majetkovej škody súd priznal žalobcovi

aj nárok úroky z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 3.664,54 eur od 1.5.2021 do zaplatenia, nakoľko
žalobca požiadal žalovaného o predbežné prerokovanie návrhu listom z 15.1.2021, na ktorý žalovaný
odpovedal zamietavo listom z 29.4.2021, doručeným žalobcovi 30.4.2021. V zmysle § 16 ods. 4 zák. č.
514/2003 Z.z. žalobcovi vznikol nasledujúcim dňom, t. j. od 1.5.2021 nárok na úroky z omeškania, ktoré
si uplatnil v zákonnej sadzbe. Žalobca si v konaní ďalej uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo

výške 20.000 eur spolu s úrokmi z omeškania. Niet pochýb, že trestné stíhanie predstavuje vážny zásah
do osobnostných práv jednotlivca a je preto možné súhlasiť s vyjadrením žalobcu, že ujma žalobcovi
vznikla porušením jeho práv nezákonným trestným stíhaním. Každé trestné stíhanie a v ňom vykonané
zásahy do uvedených chránených statkov, je spôsobilé bez ďalšieho vyvolať vznik nemajetkovej ujmy,
a to najmä v takom prípade, ak sa vo výsledku preukáže, že bolo od začiatku nezákonné; ide o

zodpovednosť absolútne objektívnu a za výsledok trestného konania vo veci samej, čím je založená
zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú fyzickej alebo právnickej osobe, ktoré sa museli podrobiť
excesívnym úkonom OČTK (viď uznesenie NS SR zo dňa 21.10.2020, sp. zn. 4Cdo/130/2020). Vyššie
uvedené závery však nezbavujú žalobcu dôkazného bremena vo vzťahu k preukázaniu rozsahu a
vážnosti negatívnych dopadov trestného stíhania na jeho osobný, rodinný, profesijný život, na jeho

dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti tak, aby získané závery odôvodňovali náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch. Základnou premisou vyslovenou judikatúrou najvyššieho súdu pri určovaní výšky primeranej
náhrady nemajetkovej ujmy je teda požiadavka na súd, aby pri uplatňovaní voľnej úvahy vychádzali zo
zistenia skutkových okolností, ktoré súdu umožnia úvahu na určitom kvalitatívnom posúdení základnýchsúvislostí, aby sa uplatnenie voľnej úvahy nestalo nepreskúmateľnou ľubovôľou súdu, vymykajúcou sa
akejkoľvek kontrole, pričom nemožno priznávať neprimerané či dokonca premrštené sumy, ktoré by vo
svojich dôsledkoch viedli k bezdôvodnému obohacovaniu sa, a ktoré by pri porovnaní odškodňovaní

zásahu so práva na ochranu osobnosti s odškodňovaním zásahov do iných základných práv zaručených
ÚstavouSlovenskejrepublikymohliniektoréujmynainýchzákladnýchprávach(napríkladujmynazdraví
i dokonca na živote) bagatelizovať. Trestné stíhanie žalobcu trvalo takmer päť rokov od 23.11.2015 do
3.11.2020, kedy nadobudol právoplatnosť oslobodzujúci rozsudok. Súd považoval za preukázané, že
vedenie trestného stíhania bolo spôsobilé vyvolať u žalobcu pocit životnej neistoty predstavujúci stav

vnútornýchútraptrvajúcidlhšíčas,pričomužalobcuakoadvokátatentopriamosúviselsuvedomovaním
si závažnosti hroziaceho trestu, keď prípadný zákaz činnosti vedenia motorového vozidla by žalobcovi
mimoriadne skomplikoval výkon jeho povolania advokáta, hrozba pozastavenia výkonu advokácie a
teda ohrozenie profesného uplatnenia a živobytia žalobcu. Zároveň bolo v konaní preukázané, že vo
vzťahu k profesnému životu malo trestné stíhanie žalobcu negatívny dopad aj navonok, keď jednak
žalobcovi nebolo doručené uznesenie o vznesení obvinenia, v dôsledku čoho sa javilo, že žalobca

porušil svoju povinnosť informovať Slovenskú advokátsku komoru o vznesení obvinenia (ktoré tvrdenie
žalovaný nerozporoval) a zároveň v priebehu trestného konania bol žalobca opakovane vyzývaný
Slovenskou advokátskou komorou na oznámenie stavu trestného konania s odkazom na ust. § 28
ods. 3 zák. č. 586/2003 Z.z. (výzvy zo 7.4.2016, 9.1.2017, 13.8.2019). Okrem vnútorného pocitu
neistoty tak bol žalobca v dôsledku trestného stíhania opakovane konfrontovaný s hrozbou pozastavenia

výkonu advokácie alebo vyčiarknutia zo zoznamu advokátov aj zo strany spoločnosti, čo podľa názoru
predstavuje vznik závažnejšej ujmy a odôvodňuje priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Pri stanovovaní jej výšky súd vychádzal z toho, že zásah pretrvával po dobu päť rokov, počas ktorej
žalobca žil v vedomím ohrozenia výkonu jeho povolania, avšak k naplneniu uvedenej hrozby nikdy
nedošlo. Žalobca v konaní nepreukázal, že by vedenie trestného konania aj reálne zasiahlo do jeho

schopnosti vykonávať činnosť advokáta, resp. že by negatívne následky trestného stíhania pretrvávali
dodnes a neboli odstránené oslobodzujúcim rozsudkom. Vzhľadom k tomu súd žalobcovi priznal nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy v rozsahu 200 eur za každý rok trestného konania, t.j. v celkovej
výške 1.000 eur, ktorú považuje za primerané zadosťučinenie za preukázaný zásah do osobnostných
práv žalobcu, za prežitý stres a pocity frustrácie. Vo zvyšnej časti súd považoval nárok na náhradu

nemajetkovej ujmy za nedôvodný. Žalobca v konaní netvrdil a ani nepreukazoval, že by v dôsledku
trestného konania došlo k narušeniu jeho osobnej slobody, jeho súkromia, že by nemohol udržiavať
štandardné vzťahy so svojou rodinou, priateľmi, kolegami či klientmi. V konaní nepreukázal, že by
jeho trestné stíhanie bol predmetom skúmania verejnosťou (nad rámec žiadostí SAK), že by v jeho
dôsledku bola vážnejším spôsobom ohrozená jeho vážnosť a dôstojnosť v spoločnosti. V konaní nebolo

preukázané, že by príslušnými orgánmi v zmysle § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. boli konštatované
prieťahy v konaní, v dôsledku čoho súd konanie orgánov činných v trestnom konaní z tohto pohľadu
nebol oprávnený posudzovať. Pokiaľ žalobca poukazoval na postup nezákonný postup povereného
príslušníkaPolicajnéhozboru,postupprokuratúrysprvkamizlomyseľnosti,šikanyazneužívaniaúradnej
moci, všetky tieto okolnosti v konečnom dôsledku viedli k oslobodzujúcemu rozsudku a následne, pre

účelyuplatneniazodpovednostnéhonároku,kzáveruonezákonnostizačatiaavedeniaceléhotrestného
stíhania. Oslobodzujúci rozsudok v danom prípade predstavuje dostatočnú satisfakciu za nezákonný a
zmätočný postup orgánov činných v trestnom konaní. Tento záver zdôrazňuje aj skutočnosť, že samotný
žalobca v priebehu konania opakovane citoval odôvodnenie odvolacieho Krajského súdu v Trnave
v uznesení z 3.11.2020, č.k. 6To/48/2020-615: „Treba poukázať na dôležitú skutočnosť, že v tomto

konaní to nebol prokurátor, ktorý preukazoval vinu obžalovaného, ale naopak obžalovaný, ktorý musel
súdu preukázať svoju nevinu. Odvolaciemu súdu nie je jasné, ako mohol prokurátor podať obžalobu
bez vypracovania znaleckého posudku, z ktorého by bolo zrejmé, kto zavinil v predmetnom trestnom
konaní dopravnú nehodu a je trestnoprávne zodpovedný za spôsobený následok. Od začiatku totižto
existovali pochybnosti o priebehu nehodového deja vzhľadom na rozporné výpovede obžalovaného a

poškodených. Prokurátor však bez zabezpečenia najdôležitejšieho dôkazu podal obžalobu s opisom
skutkového deja, ktorý nekriticky prevzal zo záznamu dopravnej nehody zo dňa 23.11.2015. Navyše
obžalovaný pri preštudovaní vyšetrovacieho spisu dokonca podal aj návrh na doplnenie dokazovania
v tom smere, aby bol zabezpečený znalecký posudok znalca z odboru dopravy k analýze nehodového
deja, avšak poverený príslušník PZ návrhu nevyhovel s odôvodnením, že neboli predložené relevantné

podklady vedúce k zmene posúdenia zavinenia skutku (prokurátor na uvedené reagoval podaním
obžaloby).“. Podľa názoru súdu je zjavné, že žalobca sa s týmto záverom stotožňuje a zároveň ho
vníma ako satisfakciu a potvrdenie ním vznášaných námietok o nesprávnosti postupu OČTK. Súd
nepriznal žalobcovi nárok na úroky z omeškania z uplatnenej nemajetkovej ujmy v celom rozsahu zdôvodu, že povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho
rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia. Až uplynutím takto určenej doby plnenia sa dlžník dostáva
do omeškania (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14. marca 2012, sp. zn. 6 Cdo

185/2011). V súvislosti s nevykonaním dokazovania oboznámením dozorového spisu prokurátora súd
uvádza, že v zmysle § 185 ods. 1 CSP súd rozhoduje o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Súd
toto rozhodnutie prijme až potom, ako sa oboznámi s odôvodnením strany, ktorá návrh na vykonanie
dokazovanianavrhla,sprípadnýmnámietkamisubjektov,ktorýmbolauloženápovinnosťdôkazpredložiť
a dospeje k záveru, že ide o dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. V danom prípade

skutočnosť, že súd na pojednávaní 30.3.2022 na základe žiadosti žalobcu požiadal Okresnú prokuratúru
Galanta o predloženie dozorového spisu, nemožno považovať za rozhodnutie súdu o pripustení tohto
dôkazu, ktorého obsah a relevancia súdu nebola známa. Až po tomto pojednávaní súd získal odmietavé
stanovisko Okresnej prokuratúry Galanta č.l. 119 z odkazom na § 55 ods. 1 zák. č. 153/2001 Z.z. a
až po tomto pojednávaní žalobca na pojednávaní 23.5.2022 návrh na vykonanie dôkazu zdôvodnil s
tým, že predmetný dôkaz má preukazovať, že postup štátnych orgánov bol nesprávny a nezákonný.

Po oboznámení sa s týmito skutočnosťami súd dospel k záveru, že vykonanie tohto dôkazu by bolo
nadbytočné a nehospodárne, a to vzhľadom na už vyššie uvedenú argumentáciu, podľa ktorej pri
posudzovaní náhrady ujmy i jej výšky vzniknutej v súvislosti s trestným konaním nejde zo strany súdu v
občianskoprávnom konaní o prieskum trestného konania, dôvodnosti procesných úkonov realizovaných
orgánmi činnými v trestnom konaní, ani o prieskum konečných záverov prijatých voči žalobcovi. Záver

o nezákonnosti trestného konania mohol byť ustálený už na základe dovtedy zabezpečených dôkazov,
a to trestného spisu OS Galanta sp. zn. 9T/142/2017. V danom prípade súd podľa § 232 ods. 3 CSP
vzhľadom na postavenie žalovaného akceptoval návrh na predĺženie lehoty na plnenie z dôvodu potreby
zabezpečenia schvaľovacieho procesu finančnej úhrady a administratívno-pracovnej náročnosti tohto
procesu, a paričnú lehotu určil v dĺžke 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia. O nároku na náhradu trov

konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a § 257 CSP, keď celková výška nároku uplatneného
žalobcom v tomto konaní bolo 24.541,50 eur. Žalobca mal v konaní úspech v časti sumy 4.664,54 eur
(19%), žalovaný v zamietnutej časti žaloby (81%). Žalovanému by tak vznikol nárok na náhradu trov
konania v pomernej časti ako strane, ktorá mala v konaní väčší úspech. Nakoľko si však žalobca v
konaní čiastočne úspešne uplatňoval nároky zo zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci a

jeho neúspech spočíval v prevažnej miere v rozsahu priznanej nemajetkovej ujmy, ktorej výška závisí
od voľnej úvahy súdu, súd tieto okolnosti vyhodnotil ako dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré
žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti zamietnutia žaloby vo zvyšku podal v zákonnej lehote

odvolanie žalobca, ktorý navrhol rozsudok v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie, alternatívne rozsudok v napadnutej časti zmeniť a priznať mu nárok v celej uplatňovanej
výške. Namietol, že postupom a rozhodnutím súdu prvej inštancie bola porušená rovnosť zbraní, keď
súd najskôr uložil prokuratúre, aby predložila dozorový spis, teda dôkazný návrh žalobcu považoval
za dostatočne odôvodnený a až vzhľadom na negatívne stanovisko prokuratúry dospel k záveru, že

dôkazný návrh žalobcu nie je úplne dokonalý a ako taký nemôže byť akceptovaný. Vyšetrovací a
dozorový spis sú základné spisy, v ktorých je zachytené protiprávne konanie štátnych orgánov voči
žalobcovi. Súd namiesto toho, aby mu umožnil riadne viesť dokazovanie, hľadal doslova výhovorky, len
aby dokazovaniu za každú cenu zabránil. Žalovaný namietal, že úkon dôkazného návrhu svedka G.
žalobca nevykonal, pretože sa v žiadnej z mnohých verzií vyšetrovacieho spisu nenachádza, pričom

žalobca správne tušil, že táto listina bude nezákonne zašantročená v tzv. pomocnou materiáli, spolu
s ďalšími listinami, ktoré sa však súd rovnako bál objaviť. Skutočnosť, že súd a prokuratúra bránili
žalobcovi v dokazovaní, zakladá porušenie rovnosti zbraní, ktorá je pritom sama o sebe iluzórna, keď
sa žalobca musí súdiť so štátom pred zamestnancom štátu, ktorému vydáva negatívne pokyny na
dokazovanie ten istý úradník štátu, ktorý nesie priamu osobnú zodpovednosť za nezákonný postup štátu

voči žalobcovi. Súd žalobcovi priznal náhradu nemajetkovej ujmy za päťročné úmyselné nezákonné
stíhanie iba vo výške 1.000 eur, čo sa snažil odôvodniť rôznymi nelogickými sofizmami. Oslobodenie
spod obžaloby nie je žiadna satisfakcia za nezákonné stíhanie, to je iba nevyhnutný a v jeho prípade
veľmi neskorý dôsledok absolútnej absencii dôkazov proti nemu. Súd poukázal na to, že žalobca nemá
ťažkosti v rodine, čím zrejme podvedome odkázal na obyčaj z konaní o žalobách sudcov proti štátu.

Ustanovenie § 17 ods. 3 písm. b) zákona č. 514/2003 Z.z. však ako jedna z kritérií, ktoré je v skutočnosti
absolútne prioritné, uvádza závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo. On v konaní
preukazoval práve závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k nim došlo, na čo súd v rozsudku
reaguje názorom, že okolnosti nie sú podstatné, podstatné je iba to, že bol oslobodený a vzápätí na tov logickej slučke vyhlási, že neutrpel ujmu v rodinnom, priateľskom, spoločenskom živote, a teda sa mu
vlastne nič nestalo. Uvedené považoval za zaujímavé ohodnotenie päťročného zlomyseľného, právne
diletantského obťažovania žalobcu odborne nespôsobilými prokurátormi. Určitou satisfakciou by možno

mohlo byť ospravedlnenie zo strany orgánov, ale k tomu nedošlo, naopak, orgány naďalej trvajú na tom,
že konali správne a na vine je on, že stále niečo vymýšľa a pokorne sa nepodrobí orgánom, ale dokonca
drzo požaduje ešte aj nejaké odškodné. Poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 21.10.2020
sp. zn. 4 Cdo 130/2020, podľa ktorého každé trestné stíhanie a v ňom vykonané zásahy do uvedených
chránených statkov, je spôsobilé bez ďalšieho vyvolať vznik nemajetkovej ujmy. Žalobca za rozhodujúce

pre určenie výšky nemajetkovej ujmy, ktorú utrpel, považoval dĺžku trvania trestného stíhania päť rokov,
pričom z hľadiska právnej a skutkovej zložitosti nešlo o vec náročnú, závažnosť hroziaceho trestu -
peňažný trest, trest odňatia slobody do jedného roka a zákaz činnosti viesť motorové vozidlo, čo by
mu mimoriadne skomplikovalo výkon jeho povolania advokáta, postup povereného príslušníka PZ -
vykonávanie dokazovania bez procesnej účasti žalobcu, nedoručenie prvého uznesenia o obvinení,
ale iba Slovenskej advokátskej komore, vyhotovovanie nezákonných uznesení o vznesení obvinenia,

neplneniepokynovprokuratúry,nezabezpečenievyhotoveniakontrolnéhoznaleckéhoposudkuzodboru
zdravotníctva znaleckou organizáciou, nezabezpečenie riadneho zamerania a náčrtu miesta nehody,
nezabezpečenie znaleckého posudku z odboru cestnej dopravy. Ďalej poukázal na postup prokuratúry
s prvkami zlomyseľnosti, šikany a zneužívania úradnej moci, ako aj postavenie žalobcu ako advokáta, s
čím bola spojená hrozba pozastavenia výkonu advokácie, a teda ohrozenie jeho profesného uplatnenia

a živobytia. Poukázal tiež na reakciu prokuratúry na jeho žiadosť o prerokovanie jeho nároku na náhradu
škody titulom nákladov obhajoby, keď namiesto ospravedlnenia a potrestaním neodborne a zlomyseľne
konajúcich prokurátorov, táto reagovala lživým tvrdením, že trestné stíhanie bolo v súlade so zákonom.
Uviedol, že on ako advokát si z dôvodu znalostí zákonných postupov plne uvedomoval každú konkrétnu
aj celkovú nezákonnosť v postupe povereného príslušníka PZ aj prokuratúry a pociťoval frustráciu

z nemožnosti dosiahnuť zákonnosť. Zlomyseľný postup prokuratúry pokračoval aj po uplatnení jeho
nároku na náhradu škody, keď žalovaný na žiadosť o prerokovanie nároku na náhradu škody reagoval
úplným odmietnutím, pričom následne po prvom pojednávaní vo veci, t. j. až po replikách a duplikách,
úplne bez hanby požiadal o odročenie pojednávania, aby sa mohol oboznámiť s vyšetrovacím spisom.
Akniečomohlopredstavovaťurčitúsatisfakciu,taknieoslobodenie,aleprávevčasnáaochotnánáhrada

škody. Pokiaľ išlo o jednotlivé nároky na náhradu majetkovej škody, súd postupoval formalisticky,
opomínajúc základné pravidlá dokazovania. Súd mu nepriznal náhradu za úkon sťažnosti proti obvineniu
zo dňa 3.12.2016 s odôvodnením, že sťažnosť proti obvineniu podával sám žalobca s tým, že v
nej uviedol, že sťažnosť prostredníctvom obhajcu odôvodní do pätnástich dní, k čomu však nedošlo.
Nakoľko žalobca neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie, že jeho právnemu zástupcovi vznikol

nárok na odmenu a paušálnu náhradu za tento úkon, nárok mu nemohol byť priznaný. Podľa žalobcu si
súd zjavne pletie dôkazné bremeno s právnym posúdením a neunesenie dôkazného bremena používa
ako pohodlnú frázu. Dôkazné bremeno sa unáša o skutkových okolnostiach, pričom nárok je otázka
právna. On dôkazné bremeno uniesol, preukázal, že úkon bol vykonaný, a že zaň svojmu obhajcovi
zaplatil. Súd sa však domnieval, len to nevedel formulovať, že obhajca nárok na odmenu nemal, čo je

otázka právna. Žalobca poukázal na to, že súčasťou obhajoby nie je iba samotné vykonanie úkonu, ale
súčasťou daného úkonu je aj vykonanie právneho a taktického posúdenia, či úkon vykonať a presne
ako. Ďalej uviedol, že preukázateľne znalcovi Ing. Vojtechovi Hóborovi zaplatil a predložil súdu analýzu
nehodového deja vypracovanú znalcom, z ktorej bolo jasné, že znalec jej musel venovať hodiny úsilia,
keďže musel vytvoriť simuláciu nehodového deja v dvoch variantoch. Napriek tomu súd tento úkon

spochybňuje, ale bez toho, aby sa vôbec zamyslel, čo má byť myšlienkovým východiskom takéhoto
spochybnenia. Žalobca preukázal, že znalcovi zaplatil a preukázal, že sa tak stalo v súvislosti s nehodou.
Pokiaľ ide o námietku súdu, že znalec neuvádza svoju vlastnú analýzu medzi podkladmi súdu, tak ide o
neuveriteľne povrchnú úvahu, pretože súd nemá ani len tušenie, ako sa vyhotovuje posudok z odboru
cestnej dopravy, tak si zjavne nevie predstaviť, že predbežná analýza nehodového deja je iba súčasťou

procesu posúdenia dopravnej nehody, ktorý bol zavŕšený vytvorením konkrétneho posudku. Žalobca
tiež predložil faktúru, že zaplatil znaleckému ústavu Inštitútu forenzných medicínskych expertíz, s.r.o. za
konzultáciu v súvislosti s konkrétnym trestným konaním, no súd aplikoval zásadu v pochybnostiach na
prospech (štátu), keď poukázal na to, že žalobca na preukázanie účelnosti vynaloženia týchto nákladov
nenavrhol žiadne dokazovanie. Žalobca nad akúkoľvek pochybnosť preukázal, že v súvislosti so svojou

obhajobou zaplatil znaleckému ústavu za konzultáciu, teda uniesol dôkazné bremeno a má nárok na
náhradu týchto nákladov obhajoby. Ohľadne úrokov z omeškania z náhrady nemajetkovej ujmy dal do
pozornosti Nález Ústavného súdu SR z 14.10.2021 sp. zn. III.ÚS 214/2020. Záver súdu, že ide o nárok,
ktorý vzniká až jeho priznaním zo strany súdu, je v príkrom rozpore s právnou úpravou, ktorá ukladátento nárok pred podaním žaloby predbežne prerokovať. Nad rámec odvolania žalobca poukázal na to,
že namiesto zákonných troch dní na splnenie nárokov súd poskytol žalovanému neobvyklých tridsať dní,
pričom z pohľadu štátu ide o banálnu sumu a je iba prejavom typickej organizačnej neschopnosti štátu,

že nedokáže dlh včas zaplatiť, ale dožaduje sa desaťnásobnej lehoty, ktorú aj tak nedodrží.

4. K odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutej časti z dôvodu vecnej správnosti potvrdiť. Žalovaný považoval odvolaním napadnutý výrok
za zákonný, keďže súd na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a

vec následne správne právne posúdil, pričom svoje rozhodnutie náležite a vyčerpávajúcim spôsobom
odôvodnil.Čosatýkalehotynaplnenie,súdnazákladeodôvodnenejžiadostižalovanéhovyužilzákonnú
možnosť vyplývajúcu z § 232 ods. 3 veta druhá CSP.

5. Na základe odvolania žalobcu proti zamietajúcej časti predmetného prvoinštančného rozsudku
rozhodol Krajský súd v Trnave rozsudkom č.k. 11Co/74/2022-222 zo dňa 23.5.2023 vo výroku

nasledovne:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku II. mení tak, že žalovaný je povinný
zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 1.000 eur od 14.5.2021 do zaplatenia,
do 30 dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku zamietnutia žaloby rozsudok potvrdzuje.
II. Rozsudok vo výroku III. mení tak, že žalobca má voči žalovanému v konaní o náhradu škody nárok

na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 61,40%. Žalobca má voči žalovanému v konaní o
náhradu nemajetkovej ujmy nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100%.
III. Žalovaný má proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

6. Podľa odvolacieho súdu v predmetnom rozsudku súd prvej inštancie sa zaoberal všetkou podstatnou

a relevantnou argumentáciou strán a to tak skutkovou a právnou a pokiaľ na ňu neprihliadol, vysvetlil
prečo. Nebolo zistené, že by postupom súdu prvej inštancie došlo k porušeniu práv odvolateľa na
spravodlivý proces. Prvoinštančný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, prečo nepovažoval
za potrebné (a ani možné) vykonať navrhnutý dôkaz, pričom odvolací súd sa s týmto postupom a jeho
odôvodnením stotožnil a v podrobnostiach odkázal na body 33, 34 a 48 odôvodnenia.

7. Pokiaľ odvolateľ namietal, že mu súd prvej inštancie nepriznal náhradu škody v celej ním uplatňovanej
výške, z dôvodu jej nepreukázania, odvolací súd poukázal na uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo 402/2015,
podľa ktorého niet dôvodu, aby štát uhrádzal poškodenému všetky náklady, ktoré vynaložil v trestnom
konaní na svoju obhajobu, bolo by popretím základných predpokladov pre náhradu škody, aby štát hradil

aj náklady spojené so zastúpením, ktoré boli poškodeným vynaložené bezúčelne. Z uvedeného teda
vyplýva, že poškodený musí preukázať nielen vynaloženie trov konania, ktoré poškodenému vznikli
v konaní, ale musí tiež preukázať, že uvedené náklady boli vynaložené účelne, pričom dôkazné bremeno
zaťažuje žalobcu. Podľa odvolacieho súdu v danom rozhodnutí, súd prvej inštancie sa správne zaoberal
nielen preukázaním vynaloženia nákladov, ale aj preukázaním, či tieto náklady boli vynaložené účelne,

pričom svoj postup primeraným spôsobom odôvodnil a jeho záverom nemožno nič vytknúť.

8. Pokiaľ odvolateľ namietal, že súd prvej inštancie mu nepriznal nemajetkovú ujmu v celom
uplatnenomrozsahu,sodôvodnenímneuneseniadôkaznéhobremenavovzťahukpreukázaniurozsahu
a závažnosti negatívnych dopadov trestného stíhania na jeho osobný, rodinný, profesijný život, na jeho

dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti, odvolací súd v danej veci poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn.
4Cdo 130/2020 a Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 285/2018 ako i NS SR sp. zn. 3Cdo 7/2017.

9.Odvolacísúdvuvedenomrozsudkualepovažovalrozhodnutiesúduprvejinštancievčastinepriznania
úrokov z omeškania s priznanej sumy nemajetkovej ujmy za nesprávne, s poukazom na rozhodnutie NS

SR sp. zn. 4Cdo/257/2019, 7Cdo/333/2021. Keďže z obsahu spisu vyplynulo, že žalovaný žalobcovi dňa
13.5.2021 oznámil, že neuspokojí jeho nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, uvedeným dňom začala
plynúť žalovanému lehota omeškania a bolo dôvodným priznať žalobcovi v zmysle súdom citovaných
ustanovení, úrok z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 1.000,- eur od 14.5.2021 do zaplatenia.

10. Odvolací súd v danej veci pokračoval, že pokiaľ súd prvej inštancie odôvodnil predĺženie
lehoty na plnenie z dôvodu potreby zabezpečenia schvaľovacieho procesu finančnej úhrady
a administratívnopracovnej náročnosti tohto procesu, ktoré dôvody možno považovať za odôvodnenév zmysle § 232 ods. 3 CSP; preto aj odvolací súd žalovanému uložil zaplatiť žalobcovi priznané úroky
z omeškania v rovnakej lehote.

11. Ďalšie argumenty strán odvolací súd považoval pre rozhodnutie už za nerozhodné a preto
nepovažoval za potrebné reagovať na ne špecifickou odpoveďou.

12. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd prvým rozsudkom podľa § 388 CSP rozsudok súdu prvej
inštancie v napadnutom výroku II. zmenil tak, že žalovanému uložil zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania

vo výške 5% ročne zo sumy 1.000 eur od 14.5.2021 do zaplatenia do 30 dní od právoplatnosti rozsudku
a vo zvyšku zamietnutia žaloby, podľa § 387 ods. 1 CSP, rozsudok potvrdil.

13.Odvolacísúdnepovažovalrozsudoksúduprvejinštancievovýrokuonárokunanáhradutrovkonania
za správny, keď predmetom konania boli dva samostatné nároky, pričom s touto samostatnosťou je
potrebné počítať aj pri rozhodovaní o náhrade trov konania, a teda je potrebné o nároku na náhradu

trov konania vo vzťahu ku každému nároku rozhodnúť samostatne. Vo vzťahu k uplatnenému nároku
na náhradu škody bolo dôvodným o nároku na náhradu trov konania rozhodnúť podľa § 255 ods. 2 CSP
a v prvoinštančnom konaní pomerne úspešnejšiemu žalobcovi, ktorý bol úspešný v rozsahu 80,70% a
neúspešný v rozsahu 19,30% (z uplatneného nároku na náhradu škody 4.541,50 eur mu bol priznaný
nárok 3.664,54 eur) priznať nárok na náhradu trov konania v rozsahu 61,40%. V otázke rozhodnutia o

nároku na náhradu trov konania o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy odvolací súd poukazuje na
nález Ústavného súdu SR z 4. februára 2021 sp. zn. III.ÚS/475/2018, z ktorého vyplýva, že zmyslom
novej právnej úpravy Civilného sporového poriadku nebola snaha zákonodarcu sa pri rozhodovaní o
náhrade trov konania koncepčne celkom odchýliť od pravidla pôvodne vyjadreného v § 142 ods. 3
Občianskeho súdneho poriadku. Záver súdu absolútne vylučujúci osobitný režim posudzovania úspechu

v konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela od znaleckého posudku
alebo úvahy súdu, nemožno akceptovať a takáto interpretácia § 255 Civilného sporového poriadku
súdom nie je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky. Keďže v danom prípade výška priznanej náhrady
nemajetkovej ujmy závisela od úvahy súdu, bolo dôvodným vzhľadom na čiastočný úspech žalobcu
priznať mu plnú náhradu trov konania. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku III.

(nárok na náhradu trov prvoinštančného konania) podľa § 388 CSP zmenil tak, ako uviedol vo výrokovej
časti daného rozsudku.

14. O nároku na náhradu trov prvého odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1
a 2 CSP a § 255 ods. 2 CSP a v odvolacom konaní len v nepatrnej časti príslušenstva neúspešnému

žalovanému priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

15. Proti uvedenému rozhodnutiu odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie, na základe ktorého
dovolací súd NS SR uznesením č.k. 8Cdo/56/2023-282 zo dňa 19.3.2025 rozsudok Krajského súdu
v Trnave z 23.5.2023 sp. zn. 11Co/74/2022 v potvrdzujúcom zamietavom výroku a v súvisiacom výroku

otrováchkonaniazrušilavecmuvrozsahuzrušeniavrátilnaďalšiekonanie.Zároveňzrušilaj uznesenie
Okresného súdu Galanta č.k. 35C/24/2021-249 z 11.7.2023 o náhrade trov konania.

16. V uvedenom uznesení najvyšší súd okrem iného uviedol, že pokiaľ dovolateľ v konaní v súvislosti
s uplatneným nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy opakovane navrhoval vyžiadať dozorový spis

prokurátora za účelom preukázania okolností, za ktorých k trestnému stíhaniu došlo, nemožno sa
stotožniť s názorom súdu nižšej inštancie, že rozhodujúcim pre posúdenie predpokladu zodpovednosti
štátuzaškoduspôsobenútrestnýmstíhaním,ktoréskončilioslobodenímzpodobžalobyoslobodzujúcim
rozsudkom je neskorší výsledok. Uvedený právny záver zodpovedá súdnou praxou ustálenému záveru
o splnení jedného z predpokladov zodpovednosti štátu za škodu, ktorý dovolací súd nespochybňuje.

Dovolateľ však v rámci splnenia dôkaznej povinnosti a preukázania okolností, za ktorých trestnému
stíhaniu došlo v priebehu konania na súde prvej inštancie, ako aj v rámci uplatnených odvolacích
námietok poukazoval na spôsob vedenia trestného stíhania, postup pri vznesení obvinenia, doručenie
uznesenia o vznesení obvinenia žalobcovi iba Slovenskej advokátskej komore, ako aj vykonávanie
dokazovania bez procesnej účasti žalobcu, nezabezpečenie riadneho zamerania a náčrtu miesta

nehody, ako aj nezabezpečenie znaleckého posudku z odboru cestnej premávky. V kontexte uvedeného
zdôrazňoval, že z hľadiska právnej a skutkovej zložitosti nešlo o vec náročnú, závažnosť hroziaceho
peňažného trestu, trestu odňatia slobody do jedného roka a zákaz viesť motorové vozidlo, čo by
mu skomplikovalo výkon jeho povolania advokáta, s čím bola spojená hrozba pozastavenia výkonuadvokácie a teda ohrozenie jeho profesijného uplatnenia a živobytia, preto za neprimeranú považoval
dĺžku samotného trestného stíhania v trvaní 5 rokov. Uvedené skutkové okolnosti možno subsumovať
medzi zákonné kritéria v zmysle ustanovenia § 17 ods. 3 písm. b) zákona č. 514/2003 Z. z., preto

vykonanie navrhovaného dôkazu, by bolo spôsobilé privodiť pre žalobcu priaznivejšie rozhodnutie
týkajúce sa určenia primeranej výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Tento všeobecný princíp rovnosti
strán bolo preto nutné aplikovať aj pri posudzovaní danosti uplatneného nároku na náhradu škody z
titulu majetkovej škody a nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, jej výšky a príčinnej súvislosti medzi
nezákonným trestným stíhaním, ktoré skončilo oslobodením spod obžaloby a vznikom škody.

17. Dovolací súd poukázal na to, že najvyšší súd v uznesení zo 16. mája 2019 sp. zn. 4Cdo/100/2018
uviedol, že ,,procesnému právu účastníka navrhovať dôkazy zodpovedá povinnosť súdu nielen o
vznesených návrhoch a dôkazoch rozhodnúť, ale tiež, pokiaľ im nevyhovie, vo svojom rozhodnutí
odôvodniť, prečo, z akých dôvodov tak neurobil. Nevyhovenie dôkaznému návrhu strany sporu možno
založiť len tromi dôvodmi. Prvým je argument, podľa ktorého tvrdená skutočnosť, ku ktorej overeniu

alebo vyvráteniu je navrhnutý dôkaz je bez relevantnej súvislosti s predmetom konania; ďalším je
argument, podľa ktorého dôkaz neoverí/nevyvráti tvrdenú skutočnosť, čiže vo väzbe na toto tvrdenie
nedisponuje vypovedacou potenciou. Nakoniec tretím je nadbytočnosť dôkazu, t. j. argument, podľa
ktorého určité tvrdenie, ku ktorému overeniu alebo vyvráteniu je dôkaz navrhovaný, bolo už doterajším
konaním bez dôvodných pochybností overené alebo vyvrátené. Ak tieto dôvody zistené neboli, súd

postupuje v rozpore s čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ktoré garantujú pre stranu sporu ústavné
právo na spravodlivý proces, čiže táto dôkazná vada tzv. opomenuté dôkazy takmer vždy založí
nielen nepreskúmateľnosť vydaného rozhodnutia pre nedostatok dôvodov, ale súčasne tiež jeho
protiústavnosť“. Totožný názor vyplýva aj z uznesenia najvyššieho súdu z 29. októbra 2019 sp. zn.
5Cdo/202/2018.

18. Z obsahu uplatnených odvolacích námietok, dovolací súd zistil uplatnenie totožnej argumentácie
dovolateľom v podanom dovolaní. Odvolací súd k namietanému porušeniu princípu rovnosti zbraní po
uvedení len právnych záverov vyplývajúcich z rozhodnutí ústavného súdu, sa stotožnil so záverom súdu
prvej inštancie a s jeho odôvodnením len s odkazom na body 33., 34. a 48 odôvodnenia, bez uvedenia

konkrétnych záverov a vysporiadania sa s uplatnenou námietkou (bod 15. odôvodnenia). Rovnako
odvolací súd postupoval aj vo vzťahu k námietkam týkajúcim nepriznania náhrady škody z titulu trov
obhajoby a náhrady nemajetkovej ujmy, vo vzťahu ku ktorým len odkázal na dostatočné odôvodnenie
uvedené súdom prvej inštancie, ktorému nemal čo vytknúť (bod. 17., 19. ,24. a 25. odôvodnenia).

19. Nadväzujúc na uvedené dovolací súd konštatoval, že odôvodnenie napadnutého rozsudku nedáva
dostatočné odpovede na uplatnenú podstatnú argumentáciu dovolateľa v zmysle § 387 ods. 3 v
spojení s § 393 ods. 2 CSP, lebo z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi
skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane
druhej. Len samotné stotožnenie sa so závermi uvedenými súdom prvej inštancie, bez vysporiadania

sa s podstatnými námietkami uplatnenými v odvolaní, nemožno preto považovať za dostatočné a
preskúmateľné (I. ÚS 116/2020). Aj v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke
úplnosti, výstižnosti a presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. V odôvodnení
svojho rozhodnutia sa odvolací súd musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a
jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky

skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Právne
závery odvolacieho súdu môžu byť dostatočne preskúmateľné len vtedy, ak odvolací súd po skutkovom
vymedzení predmetu konania podá zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých ustanovení zákona alebo
iného právneho predpisu vychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod tieto ustanovenia podriadil,
prípadne nepodriadil zistený skutkový stav. V zmysle judikatúry ústavného súdu riadne odôvodnenie

súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými
skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne
významné (IV. ÚS 14/07).

20. Nedostatok vysporiadania sa s podstatnými tvrdeniami žalobcu uplatnenými v odvolaní v
napadnutom rozsudku odvolacieho súdu, je tak závažným nedostatkom tohto rozhodnutia, ktorého
intenzita sama osebe zakladá porušenie jeho procesných práv v takej miere, že možno konštatovať
porušenie práva na spravodlivý proces. Odvolací súd je povinný vysporiadať sa v odôvodnení svojhorozhodnutia s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní aj v prípade tzv. skráteného odôvodnenia
rozhodnutia podľa § 387 ods. 2 CSP (III. ÚS 314/2018, IV. ÚS 372/2020).

21. Nadväzujúc na uvedené dôvody dovolací súd konštatoval, že konanie je zaťažené existenciou vady
zmätočnosti, preto uplatnený dovolací dôvod v zmysle § 420 písm. f) CSP je dôvodný.

22. Dovolací súd poukázal na ust. § 455 CSP s tým, že v danom prípade súd prvej inštancie a odvolací
súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu. V ďalšom konaní bude úlohou odvolacieho súdu

opätovne prejednať a rozhodnúť o podanom odvolaní žalobcu.

23. Dovolací súd pokračoval, že uznesením č.k. 35C/24/2021 - 249 z 11. júla 2023 súd prvej inštancie
rozhodol o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie v
konaní o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 42,70 eura a náhradu trov konania pred súdom
prvej inštancie o nároku na náhradu škody vo výške 26,21 eura; určil výšku náhrady trov odvolacieho

konania 0 eur. Z dôvodu zrušenia napadnutého rozhodnutia vo veci samej, dovolací súd zrušil aj aj
uznesenie o výške náhrady trov konania v súlade s § 449 ods. 1 CSP.

24. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku
– ďalej CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom –

stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie v napadnutej časti vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu
súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že
podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ podľa obsahu odvolania
(§ 124 ods. 1 CSP) použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. e), f), h) CSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§

380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré
ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie
bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario po preskúmaní napadnutého rozhodnutia v intenciách
podaného odvolania dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je sčasti dôvodné a sčasti nedôvodné,

v dôsledku čoho bolo nevyhnutné rozsudok v napadnutom rozsahu v časti zrušiť a vec vrátiť súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 389 ods. 1 písm. b), c) CSP) a v časti potvrdiť (§
387 CSP).

25. Predmetom konania je žalobcom žalobou uplatňovaná náhrada škody voči žalovanému vo výške

4.541,50 eur s úrokom z omeškania 5% ročne od 1.5.2021 do zaplatenia a náhrada nemajetkovej ujmy
vo výške 20.000,- eur s úrokom z omeškania 5% ročne od 14.5.2021 do zaplatenia, v zmysle zák,
č. 513/2003 Z.z., v súvislosti s trestným stíhaním, keď rozsudkom Okresného súdu Galanta zo dňa
14.6.2016 č.k. 9T/142/2017-574 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave zo dňa 3.11.2020
č.k. 6To/48/2020-615 bol žalobca spod obžaloby napokon oslobodený, pričom žalobcovi v súvislosti

s predmetným trestným stíhaním mala vzniknúť škoda titulom nákladov na obhajobu vo výške 4.541,50
eur podľa špecifikácie v žalobe, a zároveň si uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v rozsahu 20.000,- eur.

26. Predmetom odvolacieho konania, v rámci ktorého bol odvolací súd viazaný ako rozsahom tak
i uplatnenými odvolacími dôvodmi, bolo posúdiť správnosť postupu a úsudkov súdu prvej inštancie

vedúcich k záveru o potrebe zamietnutia zvyšnej časti žaloby, ktorej nebolo predmetnými rozsudkami
vyhovené, v intenciách podaného odvolania. Konanie v časti o zaplatenie 3.664,54 eur spolu s
úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 3.664,54 eur od 1.5.2021 do zaplatenia a náhradu
nemajetkovej ujmy vo výške 1.000 eur s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 1.000 eur od
14.5.2021 do zaplatenia, bolo už predchádzajúcimi rozsudkami právoplatne skončené a nepodliehalo

tomuto odvolaciemu konaniu. Predmetom konania zostalo zaplatenie majetkovej škody 876,96 eur
a nemajetkovej ujmy 19.000,- eur, aj s príslušným úrokom z omeškania.

27. Ako prvé odvolateľ namietal, že postupom a rozhodnutím prvoinštančného súdu bola porušená
rovnosť zbraní, keď súd nevykonal žalobcom navrhnutý dôkaz zabezpečením a oboznámením

dotknutého dozorového spisu prokuratúry. Prvoinštančný súd sa s nevykonaním tohto dôkazu
vysporiadal v ods. 48 odôvodnenia preskúmavaného rozsudku tak, že dospel k záveru, že vykonanie
tohto dôkazu by bolo nadbytočné, nehospodárne a to vzhľadom na argumentáciu, podľa ktorej pri
posudzovaní náhrady ujmy a jej výšky vzniknutej v súvislosti s trestným konaním nejde o prieskumtrestného konania, dôvodnosti procesných úkonov realizovaných orgánmi činným v trestom konaní, ani
o prieskum konečných záverov prijatých voči žalobcovi. Záver o nezákonnosti trestného konania mohol
byť ustálený už na základe dovtedy zabezpečených dôkazov a to príslušného trestného spisu. Odvolací

súd sa v predchádzajúcom rozsudku s týmto názorom prvoinštančného stotožnil.

28. NS SR v predmetnom zrušujúcom uznesení sa ale nestotožnil s názorom súdu nižšej inštancie,
že rozhodujúcim pre posúdenie predpokladu zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú trestným
stíhaním, ktoré skončili oslobodením spod obžaloby oslobodzujúcim rozsudkom je neskorší výsledok.

Skutkové okolnosti uvádzané žalobcom, keď poukazoval na spôsobe vedenia trestného stíhania,
postup pri vznesení obvinenia, doručenie o vznesení obvinenia žalobcovi iba SAK, vykonávanie
dokazovania bez procesnej účasti žalobcu, nezabezpečenie riadneho zamerania náčrtu miesta nehody,
ako i nezabezpečenie posudku z odboru cestnej premávky, možno podľa najvyššieho súdu subsumovať
medzizákonnékritériávzmysle§17ods.3písm.b)zák.č.514/2003Z.z.Pretovykonanienavrhovaného
dôkazu by bolo spôsobilé vyvodiť pre žalobcu priaznivejšie rozhodnutie týkajúce sa určenia primeranej

výšky náhrady nemajetkovej ujmy. V zmysle § 455 CSP po zrušení a vrátení veci na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie sú súd prvej inštancie aj odvolací súd viazaní právnym názorom dovolacieho súdu.

29. Dovolací súd pritom, s poukazom na § 55 ods. 1 zák. 153/2001 Z.z. o prokuratúre zakotvujúci
možnosť nazerania do spisu iba nadriadeným prokurátorom príp. s jeho súhlasom iným prokurátorom,

neriešil otázku možnosti zabezpečenia dozorového spisu prokuratúry ako dôkazu v konaní. Odvolací
súd poukazuje na to, že napriek odpovedi Okresnej prokuratúry Galanta (č.l. 119) na žiadosť súdu prvej
inštancie o predloženie predmetného dozorového spisu (č.l. 116), na pojednávaní prvoinštančného súdu
dňa 23.5.2022 zástupca žalovaného uviedol, že v podstate nemajú problémy s tým, aby dozorový spis
bol pripojený... (č.l. 154 rub).

30. V zmysle právneho názoru dovolacieho súdu bude povinnosťou prvoinštančného súdu zabezpečiť
ako dôkaz predmetný dozorový spis prokurátora. V prípade, že by takto nebolo možné zabezpečiť ako
dôkaz celý dozorový spis, sám žalobca má zákonnú možnosť obstarať si dotknuté a súvisiace časti
dozorového spisu postupom podľa zák. č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám (v súlade

s už ustálenou judikatúrou NS SR napr. rozhodnutie sp. zn. 4Sži 1/2010, 4Sžik/3/2020), pričom povinná
osoba zároveň vyhodnotí, či v danom prípade nie je potrebné pristúpiť k čiastočnému alebo úplnému
obmedzeniu sprístupňovanej informácie v zmysle cit. zák.

31. Predchádzajúceho sa priamo dotýka aj ďalšia časť odvolania žalobcu, v ktorej namieta neprimerane

nízku výšku priznanej nemajetkovej ujmy za 5-ročné nezákonné stíhanie iba vo výške 1.000,- eur,
poukazujúc pritom na jedno z kritérií podľa § 17 ods. 3 písm. b) zák. č. 514/2003 Z.z. a to okolnosti, za
ktorých k ujme došlo, ktoré žalobca hodlal preukazovať predmetným dozorovým spisom prokurátora.

32. S poukazom na predtým uvedené, vychádzajúc z vysloveného názoru NS SR, bez zabezpečenia

predmetného dozorového spisu prokurátora, resp. rozhodných častí z neho, nie je možné komplexne
vyhodnotiť okolnosti za ktorých ujme došlo a najmä ustáliť výšku nemajetkovej ujmy v peniazoch
v zmysle cit. § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z. Uvedené zakladá odvolací dôvod podľa § 363 ods. 1
písm. e) CSP.

33. V ďalšej časti odvolania žalobca namietal nepriznanie náhrady majetkovej škody v celom ním
uplatnenom rozsahu a teda zamietnutie žaloby vo zvyšku náhrady majetkovej škody.

34. Ako správne uviedol odvolací súd vo svojom predchádzajúcom rozsudku, niet dôvodu, aby štát
uhrádzal poškodenému v tomto špecifickom prípade náhrady škody všetky náklady, ktoré vynaložil v

trestnom konaní na svoju obhajobu. Obsah základného práva obvineného/obžalovaného na právnu
pomoc pri obhajobe v trestnom konaní spočívajúci v možnosti zvoliť si obhajcu, nemôže byť z hľadiska
rozsahu nároku na náhradu škody proti štátu neobmedzený. Bolo by popretím základných predpokladov
pre náhradu škody, aby štát hradil aj náklady spojené so zastúpením, ktoré boli poškodeným vynaložené
bezúčelne. Treba preto uplatniť obmedzenie v tom zmysle, že pre účely náhrady škody sa musí jednať

o náklady na obhajobu vynaložené účelne (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 402/2015).
Z vyššie uvedeného vyplýva, že poškodený musí preukázať nielen vynaloženie trov konania, ktoré
poškodenému vznikli v konaní, ale musí tiež preukázať, že uvedené náklady boli vynaložené účelne.
Dôkazné bremeno v tomto smere zaťažuje žalobcu.35. Vo vzťahu k úkonu – sťažnosť proti obvineniu zo dňa 3.12.2016 ( 71,50 + 8,58 eur), odvolateľ
namietal, že svoje dôkazné bremeno uniesol, keď preukázal, že úkon bol vykonaný a že zaň svojmu

obhajcovi zaplatil, pričom súčasťou podania sťažnosti je aj analýza, či ju ne/podávať, či podávať
blanketovú sťažnosť s následným doplnením alebo rovno ju podať odôvodnenú atď.

36. Vo vzťahu k tejto časti náhrady majetkovej škody sa odvolací súd plne stotožnil so závermi súdu
prvej inštancie (bod 36 odôvodnenia napadnutého rozsudku). Prvoinštančný súd správne uzavrel,

že žalobca nepreukázal, že predmetný úkon realizoval jeho právny zástupca, keďže sťažnosť proti
obvineniu preukázateľne podával sám žalobca a uviedol v nej, že sťažnosť prostredníctvom obhajcu
odôvodnído15dní,kčomualenedošlo.Samotnáskutočnosť,žežalobcabolvtrestnomkonanívdanom
období právne zastúpený pritom nepreukazuje, že sťažnosť spísal jeho obhajca, ani to, že jej podaniu
predchádzala analýza uznesenia, dôkazov a zváženie taktiky obhajoby, na ktorom sa mal zúčastňovať
obhajca, ako to žalobca tvrdil, avšak ničím nepreukázal. Žalobca vo vzťahu k tejto uplatňovanej náhrade

škody síce preukázal, že túto odmenu za úkon advokátovi v súvislosti v s jeho trestným stíhaním zaplatil,
avšak vzhľadom na poukázané, nepreukázal, že advokát tento úkon vykonal, absentuje teda účelnosť
tohto výdavku. Z uvedeného dôvodu prvoinštančný súd správne túto časť majetkovej ujmy žalobcovi
nepriznal a žalobu v tomto rozsahu zamietol.

37. Ako ďalšie odvolateľ namietal, že prvoinštančný súd mu nepriznal náhradu majetkovej škody za
úkon znalca Ing. Vojtecha Hobóra - analýzu nehodového deja zo dňa 24.1.2017 (496,88 eur), v podstate
s argumentáciou, že žalobca preukázateľne znalcovi zaplatil prevodom na účet a predložil súdu analýzu
nehodového deja znalcom vypracovanú, takže uniesol svoje dôkazné bremeno.

38. Prvoinštančný súd k tejto čiastke v ods. 39 odôvodnenia preskúmavaného rozsudku uviedol, že
žalobca v konaní nepreukázal, že by šlo o účelne vynaložené trovy.. Z obsahu následne vyhotoveného
znaleckého posudku č. 2017068 totiž vyplýva, že znalec v rámci znaleckého dokazovania spracoval
analýzu nehodového deja na základe zadania žalobcu (1. úloha znalca), avšak z ničoho nevyplýva,
že by vychádzal z čiastkových záverov predchádzajúceho znaleckého úkonu, keďže takáto listina

v podkladoch pre vypracovanie znaleckého posudku uvedená nie je. Analýza nehodového deja
vypracovaná 24.1.2017 pritom žalobcom ako listinný dôkaz do trestného konania navrhnutá ani
predložená nebola.

39. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom prvoinštančného, že žalobca nepreukázal, že by v tomto

smere išlo o účelne vynaložené náklady v súvislosti s daným trestným stíhaním. Tým, že žalobca
preukázal existenciu tejto analýzy (č.l. 143 a nasl. spisu) ako i skutočnosť, že znalcovi za ňu
zaplatil, sama osebe nepreukazuje účelnosť tohto výdavku. Ako na to správne poukázal prvoinštančný
súd, z obsahu následne po analýze vyhotoveného znaleckého posudku tohto znalca č. 2017068
vyplýva, že znalec v rámci znaleckého dokazovania spracoval analýzu nehodového deja na základe

zadania žalobcu, avšak z ničoho nevyplýva, že by vychádzal z čiastkových záverov predchádzajúceho
znaleckého úkonu, keďže takáto listina v podkladoch pre vypracovanie znaleckého posudku uvedená
nie je. Naviac predmetná analýza nehodového deja žalobcom ako listinný dôkaz nebola navrhnutá ani
predložená do predmetného trestného konania. Odvolací súd zhodne s prvoinštančným je tak toho
názoru, že žalobca v tomto smere nepreukázal účelnosť daného vynaloženého nákladu.

40. Pokiaľ ide o náhradu za konzultačné služby Inštitútu forenzných medicínskych expertíz s.r.o (300,-
eur), prvoinštančný súd k tomu v ods. 40 odôvodnenia daného rozsudku uviedol, že konzultačné služby
Inštitútu forenzných medicínskych expertíz s.r.o. mali podľa tvrdenia žalobcu predstavovať prípravu na
plánovaný výsluch medicínskych znalcov na hlavnom pojednávaní 24.9.2018. Z predloženej faktúry

však nevyplýva obsah predmetnej konzultácie a či jej výsledky mohli byť a aj skutočne boli účelne
použité žalobcom v trestnom konaní. Nakoľko súd ani žalovaný nepoznajú obsah konzultácie, nemôžu
vyhodnotiť, či takto získané poznatky žalobca alebo jeho právny zástupca použili pri výsluchu znalcov.
Žalobca na preukázanie účelnosti vynaloženia týchto nákladov nenavrhol žiadne dokazovanie.

41. Odvolateľ namietal, že predložil faktúru, že tomuto znaleckému ústavu zaplatil za konzultáciu
v súvislosti s konkrétnym trestným konaním, čím preukázal, že v súvislosti so svojou obhajobou zaplatil
znaleckému ústavu za konzultáciu, uniesol teda dôkazné bremeno a má nárok na náhradu týchto
nákladov obhajoby. V tejto súvislosti žalobca opätovne opomína, že nestačí preukázanie, že bolauhradená nejaká suma v súvislosti s dotknutým trestným stíhaním, ale zároveň musí byť preukázaná
účelnosť jej vynaloženia. V tomto smere prvoinštančný súd správne poukázal na to, že z faktúry
predloženej žalobcom nevyplýva obsah tejto konzultácie, pričom súd, ani žalovaný jej obsah nepoznajú,

ani či výsledky konzultácie mohli byť a skutočne boli účelne použité žalobcom v trestnom konaní.
Zároveň žalobca v tomto smere nenavrhol žiadne dokazovanie. Prvoinštančný súd preto správne
žalobcovi túto časť náhrady majetkovej škody nepriznal.

42. Pokiaľ ide o odvolateľom namietané nepriznanie úrokov z omeškania z náhrady nemajetkovej ujmy,

ktoré prvoinštančný súd nepriznal s odôvodnením, že povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia, odvolací
súd sa s touto odvolacou námietkou vyporiadal v predchádzajúcom rozsudku v bodoch 31 a 32, takže
v tejto časti odvolaniu žalobcu vyhovel a rozsudok v napadnutej časti zmenil tak, že žalovanému uložil
povinnosť zaplatiť žalobcovi aj úrok z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 1.000,- eur od 14.5.2021
(keď dňa 13.5.2021 žalovaný žalobcovi oznámil, že neuspokojí jeho nárok na náhradu nemajetkovej

ujmy) až do zaplatenia. V tejto časti rozsudok odvolacieho súdu nebol dotknutý dovolaním a preto
nadobudol právoplatnosť.

43. Ďalšie odvolacie argumenty odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už za
nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí

dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi/stranami konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak
nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka/strany konania, ktorú nastolil.
Jevšaknevyhnutné,abyboloreagovanénapodstatnéarelevantnéargumentyúčastníkov/stránkonania

(porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a
podobne). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí dať odpoveď na každú otázku
alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava (II. ÚS 78/05).
Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu odvolateľa zaoberajúcu sa ďalšími okolnosťami prejednávanej

veci, vzhľadom na uvedené závery už irelevantnú a nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie, i s poukazom na
princíp hospodárnosti konania (čl. 17 OSP), odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou
odpoveďou.

44. S poukazom na uvedené odvolacím súdom vyššie v ods. 33 – 41, v spojení s odôvodnením dotknutej

časti prvoinštančného rozsudku, bolo potom dôvodným rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu, ktorou
bola zamietnutá žaloba v časti o zaplatenie majetkovej škody v sume 876,96 eur v prísl. úrokom
zomeškania,vzmysle§387CSPpotvrdiť.Vozvyšnejčastitvoriacejpredmettohtoodvolaciehokonania,
o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy 19.000,- eur s prísl. úrokom z omeškania, včítane závislého
výroku o náhrade trov, s poukazom na odôvodnenie v bodoch 27-32, bolo potrebné rozsudok súdu prvej

inštancievzmysle§389ods.1písm.b/CSP,zrušiťavecmuvrátiťnaďalšiekonanieanovérozhodnutie.

45. Povinnosťou súdu prvej inštancie, súc pritom viazaný vyslovenými právnymi názormi odvolacieho
a dovolacieho súdu, bude vo vzťahu k nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v súlade s CSP vykonať
všetky navrhnuté a pre vec relevantné dôkazy (najmä daným dozorovým spisom prokurátora), dôkazy

následne opätovne komplexne vyhodnotiť, v ich jednotlivosti, ale aj vo vzájomnej súvislosti (§ 191 CSP),
a v spojení s nespornými skutkovými tvrdeniami strán (§ 151 ods. 1 CSP), a zhodnými tvrdeniami
o ktorých pravdivosti nemá dôvodné pochybnosti (§ 186 ods. 2 CSP), ustáliť rozhodný skutkový stav.
Na takto zistený skutkový stav je potom potrebné aplikovať všetky príslušné hmotnoprávne ustanovenia
a ustáliť právne posúdenie veci. Následne súd vo veci v dosiaľ právoplatne neskončenom rozsahu

opätovne rozhodne, pričom rozhodnutie náležite, v súlade s ust. § 220 ods. 2, 3, 4 CSP odôvodní.
V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie opätovne o náhrade trov včítane náhrady trov
dovolacieho i odvolacích konaní (§ 453 ods. 3, § 396 ods. 3 CSP).

46. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v
ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu
so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor
môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V
dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem

skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).