Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdené Judgement was issued on Monday, September 9, 2024

Súd: Okresný súd Lučenec
Spisová značka: 11C/14/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6624201389
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 09. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Červenková
ECLI: ECLI:SK:OSLC:2024:6624201389.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Lučenec, sudkyňou JUDr. Katarínou Červenkovou, v spore žalobcu: A. B. C., nar.
XX.X.XXXX,bytomD.B.XX,XXXXXE.,zast.:JUDr.OndrejSzilágyi,advokát,sosídlomDr.Vodu2,984
01 Lučenec proti žalovanému: Slovenská republika, za ktorého pred súdom koná Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky, IČO: 00 151 866, so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 2, o zaplatenie 7.515,41 €
s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 7.515,41 €, do 3 dní od
právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Žalovaný je p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 %, do 3 dní od
právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.Žaloboudoručenoutunajšiemusúdudňa14.03.2024sažalobcadomáhalprotižalovanémuzaplatenia
sumy 7.515,41 € a náhrady trov konania z titulu nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť v

dôsledku výkonu služby hasiča v rozsahu priemerného týždenného služobného času presahujúceho
limit stanovený v článku 6 písm. b) smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ES zo
dňa 04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len „smernica 2003/88/
ES“) v spornom období od 01. marca 2021 do 29. februára 2024, a to z dôvodu nesprávnej
transpozície smernice 2003/88/ES do vnútroštátneho poriadku Slovenskej republiky. Ide teda o o prípad
uplatnenianárokunanáhraduškody,ktorávzniklažalobcoviakojednotlivcoviporušenímúniovéhopráva

žalovaným – Slovenskou republikou, ako členským štátom Európskej únie.
1.1. Žalobu žalobca skutkovo odôvodnil tým, že od 01.02.2010 je príslušníkom Hasičského
a záchranného zboru, pričom štátnu službu vykonáva v služobnom pomere podľa zákona č. 315/2001
Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 315/2001 Z.
z.“) aktuálne v hodnosti nadrotmajster, vo funkcii hasič záchranár, na hasičskej stanici vo Fiľakove, kde
na hasičskej stanici pracuje 18 osôb, ktoré sú rozdelené do troch zmien po šesť osôb, t.j. každý tretí
deň odslúži jedna zmena 24 hodín po ktorej nasledujú dva dni voľna. Mesačne každá zmena odslúži

minimálne 10 zmien a v niektorých mesiacoch aj 11zmien, čo predstavuje 240 hodín, resp. 264 hodín.
1.2. V žalovanom období od marca 2021 do februára 2024 odpracoval spolu 2.080,21 hodín služobnej
pohotovosti určenej a 41,00 hodín nariadenej služobnej pohotovosti, ktoré neboli započítané do fondu
pracovného (služobného) času a jeho priemerný týždenný pracovný čas v tomto období predstavoval
51,54 hodín týždenne. V období od marca 2021 do februára 2024 pracoval na zmeny rozvrhnuté na 17
hodín výkonu služby a 7 hodín určenej služobnej pohotovosti (od 01.01.2022 na zmeny rozvrhnuté na

16 hodín výkonu služby a 8 hodín určenej služobnej pohotovosti), počas ktorej bol stále fyzicky prítomný
na hasičskej stanici a pripravený na prípadný výjazd.1.3. Žalobca podrobne argumentoval, že smernica 2003/88/ES bola nesprávne prebratá do zákona
č. 315/2001 Z. z., v dôsledku čoho sa služobná pohotovosť hasičov nezapočítava do ich služobného
času. Za nesprávne prebratie smernice podľa neho zodpovedá žalovaný, v dôsledku čoho mu vznikla

škoda v podobe nemajetkovej ujmy, pretože boli splnené predpoklady zodpovednosti žalovaného za
škodustanovenéjudikatúrouSúdnehodvoraEurópskejúnie.Zdôvoduabsencieprávnejúpravyohľadne
nároku na náhradu škody za porušenie práva únie je podľa žalobcu potrebné analogicky aplikovať
ustanovenia § 11 až § 13 Občianskeho zákonníka, ktoré umožňujú náhradu ujmy v peniazoch za
porušenie práva na ochranu zdravia, ako aj za zásah do súkromia a rodinného života.

1.4. Výšku nemajetkovej ujmy žalobca vyčíslil analogicky podľa § 122 ods. 1 a 2 písm. a) zákona č.
315/2001 Z. z. ako rozdiel medzi peňažnou náhradou uvedenou v § 122 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.
(15 % alebo 30 % peňažnej náhrady z hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného
kalendárneho roku) a peňažnou náhradou podľa § 122 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z. (50 %
hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku) v súčine s počtom
odpracovaných hodín určenej služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. za

príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roka a sumy zodpovedajúcej 35 % peňažnej
náhrady z hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roka (50 %
mínus 15 %) a v prípade určenej služobnej pohotovosti odpracovanej v čase pracovného pokoja ako
súčin odpracovaných hodín v čase pracovného pokoja a sumy zodpovedajúcej 20 % peňažnej náhrady
z hodinovej sadzby za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roka (50 % mínus 30 %).

1.5. Vyššie uvedený spôsob výpočtu nemajetkovej ujmy vychádzajúci z ustanovenia § 122 ods. 2 písm.
a) zákona č. 351/2001 Z. z., ktorý upravuje odmenu za nariadenú služobnú pohotovosť vykonávanú
v mieste štátnej služby považoval žalobca z hľadiska analógie za najbližšie k uplatnenému nároku,
pretože hodiny služobnej pohotovosti nezapočítané do služobného času možno analogicky posúdiť ako
odpracované mimo rozvrhnutia služobného času. Nemajetkovú ujmu za príslušný kalendárny mesiac

tak žalobca určil ako súčin odpracovaných hodín určenej služobnej pohotovosti v daný kalendárny
mesiac a 35 % alebo 20 % z príslušnej časti služobného platu za každú odpracovanú hodinu služobnej
pohotovosti v závislosti od toho, či hodiny služobnej pohotovosti boli odpracované počas bežného
služobného dňa (50 % mínus 15 %, čo predstavuje 35 %) alebo v deň služobného pokoja (50
% mínus 30 % , čo predstavuje 20 %).

1.6. Žalobca si nemajetkovú ujmu konkrétne vyčíslil za obdobie od marca 2021 do februára 2024 v sume
7.515,41 Eur.

2. Žalovaný sa k podanej žalobe vyjadril písomným podaním zo dňa 21.05.2024, v ktorom vyjadril svoj

nesúhlas s podanou žalobou žalobcu a mal za to, že ustanovenie § 124 ods. 1 CSP stanovuje objektívne
hľadisko posudzovania každého procesného podania a v tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že
žalobca síce tvrdí, že jeho vôľa bola uplatniť si náhradu škody, resp. náhradu nemajetkovej ujmy podľa
§ 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, avšak s poukazom na § 124 ods. 1 CSP si uplatnil mzdové nároky.
Uvedené podľa názoru žalovaného vyplýva z posúdenia viacerých častí žaloby jednotlivo, ako aj z

posúdenia žaloby ako celku.
2.1. Žalobca v žalobe ustanovil spôsob výpočtu údajnej škody prostredníctvom ustanovení o mzdových
nárokoch príslušníkov HaZZ, pričom vôbec nerozlišuje, či ide o služobnú pohotovosť odpracovanú nad
rámec smernice 2003/88/ES alebo nie a v zásade žiada doplatok za určenú služobnú pohotovosť do
výšky odmeny za nariadenú služobnú pohotovosť. Podľa názoru žalovaného je z uvedeného postupu

celkom zrejmé, že žalobcovi pri výpočte údajnej škody nezáleží na tom, či výkon služobnej pohotovosti
zasiahol do jeho práva podľa článku 6 smernice 2003/88/ES alebo nie a žiada doplatenie rozdielu
za všetku určenú služobnú pohotovosť. Žalobcovi záleží na tom, že určená služobná pohotovosť a
nariadená služobná pohotovosť sú odmeňované rozdielne a rozlišuje vo výške škody, ktorú údajne
pociťuje za odpracované hodiny. Zatiaľ čo počas určenej služobnej pohotovosti mu škoda vznikla, tak

počas nariadenej služobnej pohotovosti mu žiadna škoda už nevznikla. To znamená, že ak by všetka
jeho odslúžená služobná pohotovosť bola nariadená, teda nie určená, tak by žiadnu škodu nepociťoval.
Uvedené teda možno podľa žalovaného posúdiť ako mzdový nárok, keď žalobca vidí svoju ujmu v
tom, že podľa jeho názoru má byť všetka služobná pohotovosť odmeňovaná ako nariadená služobná
pohotovosť, teda 50 % zo sumy, ktorou je príslušná časť služobného platu podľa § 122 ods. 2 písm.

a) zákona o HaZZ, čo vyplýva z tabuľky priloženej k žalobe. Žalobca si žiada náhradu len za určenú
služobnú pohotovosť, za ktorú bol odmenený vo výške 15 %, resp. 30 % zo sumy, ktorou je príslušná
časť jeho služobného platu a škodu dopočítava do výšky 50 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho
služobného platu. Pri nariadenej služobnej pohotovosti už žiadnu škodu nepociťuje. To znamená, že akby aj došlo k porušeniu smernice 2003/88/ES vo vzťahu k žalobcovi a týmto porušením by neboli hodiny
určenej služobnej pohotovosti, ale išlo by o hodiny nariadenej služobnej pohotovosti, tak by žalobca
naďalej nepociťoval žiadnu ujmu vo vzťahu k týmto hodinám aj napriek tomu, že by išlo o zásah do

jeho práv podľa článku 6 smernice 2003/88/ES, ale stále by pociťoval škodu len vo vzťahu k určenej
služobnej pohotovosti a stále len do výšky rozdielu medzi poskytnutou odmenou a 50 % zo sumy, ktorou
je príslušná časť jeho služobného platu.
2.2. Žalovaný ďalej uviedol, že pokiaľ žalobca pri výpočte porušenia smernice 2003/88/ES vychádza
z fondu pracovného času využívaného pre naplnenie plánovaných hodín tak, aby z neho bolo možné

vypočítať mzdu, tento nie je správny ukazovateľ odpracovaných hodín. V zmysle zákona č. 315/2001
Z. z. sa do služobného času započítava aj čerpanie všetkej dovolenky, čas plateného služobného
voľna, či čas náhradného voľna za službu nadčas a službu vo sviatok. Z uvedeného dôvodu nemožno
zamieňať pojmy „pracovný čas“ v zmysle článku 2 ods. 1 smernice 2003/88/ES a pojem „služobný čas“
v zmysle § 85 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., z ktorých každý má inú funkciu. Zatiaľ čo pracovný čas
podľa smernice započítava iba čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a

vykonáva svoju činnosť alebo povinnosť v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou,
tak služobný čas započítava výkon štátnej služby, do ktorého sa v zmysle § 97 ods. 1 zákona č. 315/2001
Z. z. započítava aj čas dovolenky a rôznych druhov voľna, ktoré v zmysle smernice 2003/88/ES spadajú
pod čas odpočinku podľa článku 2 ods. 2. Ide o dva rozdielne pojmy, ktoré žalobca mylne a účelne
zamieňa, aby sa mohol bezdôvodne obohatiť na úkor príslušníkov HaZZ, u ktorých bol článok 6 smernice

2003/88/ES skutočne porušený, čo sa u žalobcu nestalo.
2.3. K premlčacej dobe žalovaný uviedol, že jej začiatok žalobca viaže na splatnosť mzdy za
predchádzajúci mesiac, a teda aj plynutie premlčacej doby viaže na mzdové nároky a nie na vznik
nemajetkovej ujmy, nakoľko s poukazom na rozsudok Okresného súdu Zvolen č. k. 16C/42/2023-202 zo
dňa 22.09.2023, plynutie premlčacej doby pri nemajetkovej ujmy začína dňom nasledujúcim po dni, kedy

k takémuto zásahu došlo. Vychádzajúc z tabuľky priloženej k žalobe žalobca cíti svoju škodu v nízkej
odmene za určenú služobnú pohotovosť a jeho škodu tvorí nedoplatok do výšky nariadenej služobnej
pohotovosti v zmysle § 122 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. Z uvedeného je zrejmé, že začiatok plynutia
premlčacej doby vo vzťahu k údajnej ujme, ktorú pociťuje, by mal byť viazaný na existenciu predmetnej
údajnej ujmy a teda by mala začať plynúť deň po dni, kedy k nej došlo. Vzhľadom na podanú žalobu

doručenú súdu 14.03.2024 nepremlčané obdobie plynie od 15.03.2021, kedy mal žalobca svoju prvú
služobnú pohotovosť, za ktorú mu patrila odmena vo výške 30 % zo sumy, ktorou je príslušná časť
jeho služobného platu, tak až od tohto momentu plynie nepremlčaná časť žalovaného nároku. Avšak
žalobca premlčaciu dobu viaže na splatnosť mzdy vyplývajúcu zo mzdových nárokov a teda jeho škoda
mu vznikla až momentom, že mu nebola vyplatená suma, ktorú sám očakával a až po vyplatení jeho

mzdy sa cítil poškodený, čo jednoznačne značí, že nežaluje nemajetkovú ujmu, ale mzdové nároky.
2.4. Žalovaný ďalej namietal svoju pasívnu vecnú legitimáciu v spore, pričom uviedol, že správne mal
žalobca žalovať svojho zamestnávateľa a nie štát, a to vzhľadom na skutočnosť, že si žalobca uplatnil
mzdové nároky a zároveň poukázal aj na ustanovenie § 24 CSP, podľa ktorého Okresný súd Lučenec
nie je kauzálne príslušným na prejednanie tohto sporu, keďže predmetné konanie je pracovnoprávnym

sporom. Ak mal žalobca za to, že mu zamestnávateľ určuje pohotovosť nad smernicou povolený limit,
mal na túto skutočnosť upozorniť svojho nadriadeného a žiadať, aby mu táto nebola určovaná z dôvodov,
ktoré uvádza v žalobe. Žalovaný navyše podotkol, že žalobca mal za každú hodinu určenej služobnej
pohotovosti, vrátane tých hodín, o ktorých tvrdí, že mali byť vykonané nad limit určený smernicou, riadne
vyplatené príslušné zložky služobného príjmu, resp. poskytnuté náhradné voľno. Žalovaný má za to, že

Slovenská republika a Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky sú dva samostatné a nezávislé subjekty
právnych vzťahov, preto posúdenie ich zodpovednosti za prípadný vznik škody ako dôsledok výkonu
určitých práv nie je možné zamieňať.
2.5. Žalovaný poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/29/2021 zo
dňa 31.01.2023, z ktorého podľa názoru žalovaného jednoznačne vyplýva, že na účely stanovenia výšky

sumy nemajetkovej ujmy je nevyhnutná zásada individuálneho prístupu ku každej žalobe o náhradu
nemajetkovej ujmy, preto nemôže byť nemajetková ujma vyčíslená a exaktne kvalifikovaná spôsobom,
ako to urobil žalobca.
2.6. Žalovaný tiež poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-6/90 a C-9/90,
Francovich a Bonifaci v. Talianska republika, v zmysle ktorého: „Prvou podmienkou je, že výsledok

stanovený smernicou obsahuje priznanie práv jednotlivcom. Druhou podmienkou je, že obsah týchto
práv je možné identifikovať na základe ustanovení smernice. Treťou podmienkou je existencia príčinnej
súvislosti medzi porušením povinnosti štátu a škodou, ktorú utrpeli poškodené osoby.“, pričom má za to,
že žalobca nepreukázal podmienku existencie porušenia povinnosti štátu, škody a príčinnej súvislostimedzi nimi. Uviedol, že žalobca tvrdí splnenie prvej podmienky všeobecným odkazom na judikatúru
Súdneho dvora, pričom nepriložil žiadny rozsudok, ktorý by predmetné porušenie vo vzťahu k nemu
konštatoval, a zároveň len poukázal na prepočet odpracovaných hodín, vychádzajúc pritom účelne z

fondu pracovného času, ktorý na účely článku 2 a článku 6 smernice 2003/88/ES nemožno použiť,
nakoľko cieľom fondu pracovného času je tvorba výplatných pások a nie počítanie pracovného času v
zmysle článku 2 smernice 2003/88/ES, ktorý jasne oddeľuje pracovný čas od času odpočinku, čo fond
pracovného času z dôvodu podľa § 97 zákona č. 315/2001 Z. z. nerobí a započítava do seba aj dni času
odpočinku, za ktoré patrí žalobcovi finančná náhrada.

2.7. Pri svojich výpočtoch žalobca poukázal na výplatné pásky, ktoré podľa názoru žalovaného taktiež
nie sú spôsobilé byť dôkazom preukazujúcim zásah do práv žalobcu podľa článku 6 písm. b) smernice,
nakoľko tieto musia reflektovať všetky hodiny, za ktoré patrí žalobcovi mzda, a teda aj dni plateného
voľna, ktoré sa do systému SAP, z ktorého sú tvorené výplatné pásky, započítavajú ako 16, resp. 17
hodín. Z uvedeného dôvodu považuje žalovaný tieto prepočty žalobcu za účelné a nesprávne. Žalobca

zároveň k žalobe priložil aj tabuľku všetkej služobnej pohotovosti, ktorú odpracoval a v ktorej nerozlišuje,
či ide o hodiny služobnej pohotovosti odpracované nad rámec článku 6 smernice 2003/88/ES alebo nie.
2.8. Žalovaný poznamenal, že judikatúra Súdneho dvora jasne a explicitne uvádza, že porušenie práva
Európskej únie musí byť dostatočne závažné, z čoho podľa názoru žalovaného vyplýva, že okrem
samotnej existencie porušenia toto porušenie musí byť aj dostatočne závažné. Žalovaný má za to, že

žalobcovi sa nepodarilo preukázať ani len existenciu porušenia práva Európskej únie, nakoľko svoje
tvrdenia žiadnym spôsobom nepreukázal.
2.9. Žalovaný sa tiež vyjadril k prepočtom priemerného týždenného pracovného času žalobcu a k
pojmu „maximálny týždenný priemerný pracovný čas“. Vo vzťahu k pojmu „maximálny týždenný čas“
uviedol, že „maximálny“ definuje hornú hranicu počtu hodín, ktorú nemožno prekročiť, a to 48 hodín

„týždenne“, t.j. 7 dní, pričom nejde o striktne 7 dní kalendárneho týždňa, ale o určité obdobie siedmich
po sebe nasledujúcich dní, ktoré nemusia začínať pondelkom kalendárneho týždňa, čo vyplýva z článku
6 písm. b) smernice. Článok 6 smernice 2003/88/ES zároveň pojednáva o „priemernom čase“, teda
nemožno tvrdiť, že každých 7 po sebe nasledujúcich dní musí byť striktne dodržaná horná hranica 48
hodín. Článok 16 písm. b) smernice pojednáva o referenčnom období nepresahujúcom štyri mesiace.

Smernica zároveň v ods. 15 preambuly prezumuje potrebu zabezpečiť pružnosť pri uplatňovaní určitých
ustanovení tejto smernice a súčasne zabezpečiť dodržiavanie zásad ochrany zdravia a bezpečnosti
pracovníkov a v ods. 16 preambuly ustanovuje potrebu odchýlok. V prípade požiarnej ochrany je pritom
nevyhnutné, aby boli prijaté určité odchýlky od ustanovení smernice 2003/88/ES, nakoľko táto musí
byť v pohotovosti 24/7 a nie je možné predpokladať, kedy a kde nastane situácia vyžadujúca si zásah

príslušníkov Hasičského a záchranného zboru. Ustanovenie článku 17 ods. 3 písm. b) bodu iii) povoľuje,
aby sa členské štáty odchýlili od ustanovenia článku 16 smernice 2003/88/ES a upravili si referenčné
obdobie v zmysle článku 19: „Možnosť odchýlky od článku 16 písm. b) uvedenej v článku 18 ods.
3 a v článku 18 nemôže viesť k ustanoveniu referenčného obdobia dlhšieho ako šesť mesiacov.“ V
tejto súvislosti žalovaný následne poukázal na ustanovenie § 86 ods. 1 z. č. 315/2001 Z. z., podľa

ktorého: „Služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý
služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov.“ Žalovaný má za to, že predmetná
časť smernice bola do právneho poriadku Slovenskej republiky transponovaná správne, neodporuje
žiadnej časti smernice 2003/88/ES, a preto je nevyhnutné na ňu pri výpočtoch prihliadať. Vzhľadom na
uvedené je podľa žalovaného pojem „priemerný“ nutné vykladať ako priemerný maximálny týždenný

čas v referenčnom období šiestich mesiacov, a teda v priemere nemôže tento čas prekročiť 48 hodín
každých 7 po sebe nasledujúcich dní.
2.10. Žalovaný ďalej uviedol, že článok 6 smernice 2003/88/ES pojednáva o „pracovnom“ čase, pričom
má za to, že pri posudzovaní, či bola smernica 2003/88/ES porušená vo vzťahu k žalobcovi, je v
zmysle článku 2 ods. 1 a 2 smernice do výpočtu nutné započítavať len odpracované hodiny, počas

ktorých žalobca buď pracoval na mieste výkonu práce alebo pracoval podľa pokynov zamestnávateľa
a nie všetky hodiny fondu pracovného času tak, ako to urobil žalobca. Žalobca mylne vykladá pojem
„odpracované hodiny“ extenzívnym spôsobom, keď v tabuľke priloženej k žalobe v časti „FPČ +
Pohotovosť“ započítava aj čas odpočinku v zmysle článku 2 ods. 2 smernice 2003/88/ES aj dni neutrálne
(riadna ročná dovolenka a dni práceneschopnosti) v zmysle článku 16 písm. b) smernice 2003/88/ES. V

zmysle definície pracovného času v článku 2 ods. 1 smernice 2003/88/ES a s poukazom na judikatúru
Súdneho dvora, ktorú predostrel žalobca, je pritom podľa názoru žalovaného nevyhnutné, aby sa do
pracovného času započítavali v zmysle plachiet služieb žalobcu len skutočne odpracované hodiny, ato teda riadna časť služby, služobná pohotovosť, školenia, rekondičné pobyty a zvyšovanie kvalifikácie
žalobcu.

2.11. Žalovaný ďalej poukázal na dni voľna v plachtách služieb žalobcu, ktoré podľa názoru žalovaného
nemožnozapočítavaťdopracovnéhočasu,atoDOV-riadnadovolenka,SVP-osobnéprekážkyplatené
ostatné, VS - voľno za výkon služby vo sviatok, DOS - riadna dovolenka bez odpočtu, DOD - dodatková
dovolenka, DNO - deň nepretržitého odpočinku, PN - deň práceneschopnosti. Uvedené druhy voľna
jednoznačne spadajú pod definíciu času odpočinku v zmysle článku 2 ods. 2 smernice 2003/88/ES,

a preto použitie fondu pracovného času na účely výpočtu pracovného času neprichádza do úvahy.
Žalovaný má za to, že takýto prepočet údajných odpracovaných hodín je celkom zjavne nedôvodný a
rozporný so smernicou 2003/88/ES. Dni voľna sa žalobcovi započítavajú do fondu pracovného času
ako 16, resp. 17 hodín, nakoľko ide o platené dni voľna. Preto je použitie fondu pracovného času ako
ukazovateľa odpracovaných hodín veľmi nepresný a skresľujúci spôsob výpočtu jeho odpracovaných
hodín.

2.12.Žalovanýďalejuviedol,žeakžalobcatvrdí,žedošlokzásahudoprávanaochranuzdravia,telesnej
a psychickej integrity, práva na súkromie a rodinný život, pritom ale pri výpočte náhrady nemajetkovej
ujmy vychádza iba zo škody v rozsahu rozdielu medzi mzdovou odmenou za určenú a nariadenú
služobnú pohotovosť, táto tvrdená „škoda“ na právach žalobcu na ochranu zdravia, telesnej a psychickej
integrity či práva na súkromie a rodinný život nie je spôsobilá byť vo vzájomnej príčinnej súvislosti k

nedostatočnému finančnému ohodnoteniu, ktoré žalobca pociťuje. Žalobca nesie v konaní bremeno
tvrdenia, že žalovaný spôsobil žalobcovi škodu, resp. zasiahol do jeho osobnosti a že tento zásah bol
objektívnespôsobilýprivodiťujmunajehoprávach,pričomztohtoprežalobcuvyplývadôkaznébremeno
preukázať skutočnosti svedčiace o existencii škody a zásahu. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na
rozhodnutia Krajského súdu v Trnave sp. zn. 26Co/94/2020-515 zo dňa 30.06.2021, Krajského súdu v

Žiline sp. zn 6Co/159/2019 zo dňa 27.05.2020 a Krajského súdu v Bratislave č.k. 5Co/192/2019-310
zo dňa 29.10.2019, ako aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 21/02 zo dňa
11.09.2002.
2.13.Kreferenčnémuobdobiužalovanýuviedol,ženerovnomernerozvrhnutýslužobnýčasjerozvrhnutý
na obdobie 6 mesiacov podľa § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. Na základe vyššie uvedeného

je podľa názoru žalovaného zrejmé, že napriek tomu, že vnútroštátne právo neupravuje explicitne
maximálny priemerný týždenný služobný čas uvedený konkrétnym počtom hodín, tak ako je tomu v
smernici 2003/88/ES, zákon č. 315/2001 Z. z. a kolektívne zmluvy dostatočne ustanovujú počty hodín
služobného času hasičov, počas ktorého hasiči vykonávajú štátnu službu, ako aj rozsah hodín služby
nadčas za príslušný rok. Z uvedeného vyplýva, že dotknuté právne predpisy sú transponované v

článku 6 smernice 2003/88/ES správne. Podľa žalovaného sa žalobcovi nepodarilo preukázať, že by
štát neprebral smernicu 2003/88/ES do zákona správne, preto sa mu nepodarilo ani preukázať, že by
existovala údajná škoda, ktorá by bola v priamej príčinnej súvislosti s článkom 6 písm. b) smernice
2003/88/ES.
2.14. Žalovaný napokon namietol miestnu nepríslušnosť súdu, pričom navrhol, aby bola vec postúpená

na Mestský súd Bratislava IV, keďže skutočnosťou, ktorá zakladá uplatnené právo, je podľa žalobcu
nesprávna transpozícia smernice, ktorá patrí do pôsobnosti Ministerstva vnútra Slovenskej republiky.
Miestne príslušným súdom je tak okresný súd, v ktorého obvode má ústredný orgán štátnej správy
zodpovedný za transpozíciu namietanej smernice svoje sídlo.
2.15. Na základe uvedeného žalovaný navrhol, aby súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol.

3. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného nevyjadril.

4. Súd prejednal spor na pojednávaní dňa 09.09.2024 v prítomnosti žalobcu, jeho právneho zástupcu
a povereného zástupcu žalovaného, ktorí boli na pojednávanie riadne a včas predvolaní. Žalobca

prostredníctvom svojho právneho zástupcu zotrval na podanej žalobe v celom jej rozsahu a odkázal
na svoju rozsiahlu právnu argumentáciu uvedenú v žalobe , ktoré boli doručené súdu. Žalovaný žiadal
z dôvodov, ktoré podrobne uviedol vo svojom vyjadrení sa k žalobe zamietnuť.

5. Žalobca, ktorého súd vypočul na pojednávaní ako stranu sporu, vo svojej výpovedi v podstate potvrdil

skutkové dôvody žaloby. Uviedol, že do hasičského a záchranného zboru nastúpil vo februári 2010,
odvtedy pracuje na hasičskej stanici vo Fiľakove, bol zaradený ako hasič – záchranár, potom ako
technik – strojník a momentálne teraz pracuje ako hasič - záchranár. Čo sa týka služieb sú nepravidelne
zaradení, za 1 mesiac odrobí 10 až 11 pracovných zmien. Jedna pracovná zmena trvá 24 hodín, potommá 2 dni voľno, z tých 24 hodín je 16 hodín vo výkone služby a zvyšok 8 hodín je v pohotovosti
prítomní na pracovisku. Tento čas sa však nezapočítava do fondu pracovného času. V priebehu jedného
týždňa je 24 hodín v práci 2krát a ďalší týždeň až 3krát, takto sa mu to stále strieda. Takmer celý život

pracuje v hasičskom záchrannom zbore, predtým, než tam nastúpil, tiež pracoval ako záchranár, avšak
v zdravotnej službe. Okrem toho sa zúčastňuje aj rôznych školení, ktoré sú povinné. Dodal, že minulý
týždeň bol na takomto školení v Žiline , aj s cestou v podstate tam strávil viac ako 1/2dňa. Toto školenie
absolvoval počas dvojdňového voľna, nie počas 24hod.služby. Takmer všetky školenia sa uskutočňujú
v čase jeho voľna, len výnimočne sa nejaká bezpečnosť práce urobí aj počas 24hodinovej služby.

Zamestnávateľ kompenzuje tieto školenia, ktoré musí absolvovať v čase voľna tým, že si za to môže
vybrať voľno, avšak cesta do toho nie je zarátavaná, len čistý čas školenia. Vo Fiľakove na hasičskej
stanici pracujú na jednej zmene šiesti, minimálny stav sú 4 príslušníci. Až 99% z týchto služobných časov
pracujú v minimálnom stave, t.j. 4 hasiči. V prípade, že sú len 4, nemôže si zobrať voľno, nemôže nastať
podstav, nesmú pracovať len traja príslušníci. Vždy musia byť minimálne štyria, čo sa zvykne riešiť aj
tak, že ďalší niekto z inej zmeny zaskočí a vtedy sa mu to ráta ako pohotovostná služba na pracovisku.

Takmer celý svoj život pracuje v hasičskom a záchrannom zbore. Má už aj zdravotné problémy,
má vysoký krvný tlak, vysoký cholesterol. Práca hasiča je často nárazovou prácou, veľmi psychicky
náročnou. Aj napriek tomu, že v službe nie je zásah alebo nič sa nedeje, stále v podvedomí čaká, že
budete povolaný, že sa niečo udeje. Nevýhodou pri tejto práci je to, že hoci si naplánuje dovolenku, nie
vždy to vzhľadom k tomuto rozvrhnutiu pracovného času vyjde. Mal naplánovanú dovolenku a musel ju

o 3 dni posunúť. Prevádzka vtedy nedovoľovala, aby opustil pracovisko skôr.
5.1. Žalobca ďalej uviedol, že pri práci je jeho rodinný život odsunutý na druhú koľaj, pretože zosúladiť
prácu s rodinnými príslušníkmi je náročné. Dcéra, ktorá je teraz na materskej dovolenke, predtým
pracovala v policajnom zbore, tiež pracovala na zmeny, preto kvôli jej a aj svojej práci si nedokázali
zosúladiť spoločný čas, aby ho mohli tráviť spoločne. Hoci má už vnúčatá a chcel by s nimi tráviť čas, nie

je to tak možné, ako by chcel a prial si. Je ženatý, manželka tiež pracovala na zmeny ako záchranárka,
preto aj s ňou zosúladiť spoločný čas bolo problematické. Mnohé veci museli riešiť inak ako keby mal
voľno. V súčasnosti si už aj jeho matka vyžaduje celodennú starostlivosť, čo rieši opatrovaním a keď
je v práci, musí dohliadať niekto iný.
5.2. Žalobca uviedol, že jediným jeho príjmom je mzda od žalovaného, nemá žiaden iný príjem,

nepodniká, ale pracuje na dohodu pre jednu firmu, keďže je aj zdravotnícky záchranár, jedná sa o
zabezpečovanie akcií po zdravotnej stránke. Ide len o občasnú výpomoc, naposledy bol vypomôcť pred
3 mesiacmi. U hasičov je organizovaná každá minúta rozvrhom pracovnej činnosti. V prípade nahlásenia
výjazdu, musia byť pripravení do jednej minúty, takže nedá sa hovoriť o spaní v oddychovej miestnosti.

6. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom žaloby, vyjadreniami sporových strán,
listinnými dôkazmi predloženými sporovými stranami a výsluchom žalobcu, na základe čoho zisti
nasledovný skutkový a právny stav:

7. Žalobca je od 01.02.2010 príslušníkom Hasičského a záchranného zboru, pričom štátnu službu

vykonáva v služobnom pomere podľa zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore v
znení neskorších predpisov, aktuálne v hodnosti nadrotmajster, vo funkcii hasič záchranár, na hasičskej
stanici vo Fiľakove.
7.1. V žalovanom období od marca 2021 do februára 2024 odpracoval spolu 2.121,21 hodín služobnej
pohotovosti (určenej a nariadenej služobnej pohotovosti), ktoré neboli započítané do fondu pracovného

(služobného) času a jeho priemerný týždenný pracovný čas v tomto období predstavoval 51,54 hodín
týždenne. V období od marca 2021 do februára 2024 pracoval na zmeny rozvrhnuté na 17 hodín výkonu
služby a 7 hodín určenej služobnej pohotovosti (od 01.01.2022 na zmeny rozvrhnuté na 16 hodín výkonu
služby a 8 hodín určenej služobnej pohotovosti), počas ktorej bol stále fyzicky prítomný na hasičskej
stanici a pripravený na prípadný výjazd. Na pracovnú zmenu nadväzuje určená služobná pohotovosť,

tedavrámcijednejzmenyjenapracoviskusústavne24hodín.Služobnépohotovostisúurčovanénačas
nočných hodín. V mieste výkonu služobnej činnosti pracujú 3 zmeny, každá nastupuje do služby každý
tretí deň, čo znamená že behom týždňa má žalobca 2 služby, niekedy až 3, čo predstavuje 48 až 72
hodín.Po24hodinovejzmenemážalobcadvadnivoľna.Ajpočasneaktívnejčastipracovnejpohotovosti
sa musí zdržiavať na pracovisku, byť ustrojený na vykonanie zásahu a pripravený opustiť pracovisku

do jednej minúty od vyhlásenia pohotovosti. Ak je počas pohotovosti nariadený výkon služby, mení sa
čas strávený v pohotovostnej službe na prácu nadčas, ale neaktívna časť pracovnej pohotovosti sa
žalobcovi, ani iným príslušníkom Hasičského a záchranného zboru nezapočítava do fondu pracovného
času.7.2. Žalobca vykonal prepočet hodín služobnej pohotovosti, ktoré mu neboli zarátané do fondu
pracovného času v žalobnom období (od 01.03.2021 do 29.02.2024), pričom vychádzal z informácií
a podkladov získaných od svojho zamestnávateľa (výplatné pásky, dochádzkový systém) konkrétne

v rozsahu 2121,21 hodín.
7.3.. Za obdobie od marca 2021 do decembra 2021 odpracoval 493,34 hodín určenej služobnej
pohotovosti , za obdobie od januára 2022 do decembra 2022 odpracoval 796,34 hodín určenej služobnej
pohotovosti, za obdobie od januára 2023 do decembra 2023 odpracoval 679,90 hodín určenej služobnej
pohotovosti, za obdobie od januára 2024 do februára 2024 odpracoval 110,63 hodín určenej služobnej

pohotovosti.

8. Podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou,
ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy
preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty
EurópskychspoločenstievaEurópskejúniemajúprednosťpredzákonmiSlovenskejrepubliky.Prevzatie

právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády
podľa čl. 120 ods. 2.

9. Podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, medzinárodné zmluvy o ľudských právach
a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a

medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických
osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred
zákonmi.

10. Podľa čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na ochranu zdravia. Na základe

zdravotného poistenia majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke
pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon.

11. Podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES (maximálny týždenný pracovný čas), členské štáty
prijmúopatrenianevyhnutnénazabezpečenietoho,ževsúladespotrebouchrániťbezpečnosťazdravie

pracovníkov priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48
hodín.

12. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä
života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej

povahy.

13. Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa
upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto
zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.

14. Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa
odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v
spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

15. Podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím
na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

16. Podľa § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka, občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne
upravené ani týmto ani iným zákonom, sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy

obsahom aj účelom im najbližšie.

17. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto
zákone ustanovenej ( § 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

18. Podľa § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka, premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou
vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie § 105. Záložné práva sa nepremlčujú skôr, než
zabezpečená pohľadávka.19.Podľa§101Občianskehozákonníka,pokiaľniejevďalšíchustanoveniachuvedenéinak,premlčacia
doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

20. Na základe vykonaného dokazovania dospel súd k záveru, že žaloba žalobcu je v plnom rozsahu
dôvodná.

21. V prejednávanom spore bol predmetom konania nárok žalobcu ako hasiča na náhradu nemajetkovej

ujmy, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku výkonu služby v rozsahu priemerného týždenného služobného
času presahujúceho limit stanovený v článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES v spornom období od
marca 2021 do februára 2024 v dôsledku jej nesprávnej transpozície do zákona č. 315//2001 Z.z..

22. V prvom rade je potrebné konštatovať, že podľa čl.288 ods.3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie je
smernica záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má

dosiahnuť, pričom voľbu foriem a spôsobov transpozície ponecháva vnútroštátnym orgánom.
22.1. Smernica 2003/88/ES je uvedená v Zozname preberaných právne záväzných aktov Európskej
únie, ktorý je prílohou č.4 zák.č.315/2001Z.z. o Hasičskom záchrannom zbore od 01.01.2006.
22.2. Podľa čl.29 smernice 2003/88/ES, táto smernica je adresovaná členským štátom, pričom žalovaný
ako členský štát Európskej únie a adresát smernice 2003/88/ES po vstupe Slovenskej republiky do

Európskej únie je zodpovedný za prijatie všetkých opatrení s cieľom dosiahnutia účelu smernice.
V prípade, že si štát, ktorý je členom EU túto povinnosť nesplní, je právne zodpovedný za nesprávnu
aplikáciu smernice, pokiaľ k nesprávnej aplikácii smernice došlo v dôsledku jej nesprávneho prebratia
do právneho poriadku.
22.3. Pre prípad, že zákonodarca túto povinnosť nesplní, vyvinula rozhodovacia prax Súdneho dvora

teóriu priameho účinku smerníc. Zásada priameho účinku smernice umožňuje žalobcovi, aby sa dovolal
aplikácie nerešpektovanej smernice a následkov s tým spojených priamo pred orgánom verejnej moci,
ktorým je súd, lebo v našom právnom poriadku nie je pri uplatňovaní náhrady škody a nemajetkovej ujmy
iný orgán verejnej moci, ktorý by mal právomoc konať. Z uvedeného vyplýva, že súd má právomoc vo
veci konať a rozhodnúť, aj s poukazom na čl.1 Základných zásad Civilného sporového poriadku ( ďalej

len „CSP“), podľa ktorého spory vyplývajúce z ohrozenia alebo porušenia subjektívnych práv prejednáva
a rozhoduje nezávislý a nestranný súd, ak taká právomoc nie je zákonom zverená inému orgánu a tiež
spoukazomna§3ods.1CSP,podľaktoréhosúdyprejednávajúarozhodujúsúkromnoprávnesporyainé
veci súkromnoprávnej povahy, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány, nakoľko
spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva EÚ v dôsledku nesprávneho prebratia

( transpozície) smernice do vnútroštátneho právneho poriadku možno zaradiť medzi súkromnoprávne
spory.
22.4.Keďžesmernica2003/88/ESjeurčenáčlenskémuštátu–žalovanému,ktorýzároveňajzodpovedá
za jej správne prebratie, v konaní o náhradu škody spôsobenej nesprávnym prebratím smernice
2003/88/ES do právneho poriadku je pasívne legitimovaný práve štát - žalovaný a z týchto dôvodov

považoval súd aj námietku žalovaného o nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie za nedôvodnú.

23. Na námietku miestnej nepríslušnosti vznesenú žalovaným súd neprihliadol, pretože dospel k záveru,
že nie je dôvodná (§ 42 CSP). Na určenie miestnej príslušnosti súdu je rozhodujúce tvrdenie žalobcu
ohľadne miesta, kde nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu škody (nemajetkovej ujmy).

V prejednávanom spore je to miesto výkonu služobnej pohotovosti žalobcu ako hasiča, na ktorom sa
prejavilo porušenie článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES.
23.1. Žalobca vykonáva služobnú činnosť na Hasičskej stanici vo Fiľakove. Zvolil si v súlade s
ustanovením § 19 písm. b) CSP na podanie tejto žaloby ako miestne príslušný Okresný súd Lučenec,
čím je založená miestna príslušnosť tunajšieho súdu,. Zároveň aj v prípade, ak by sa miestna príslušnosť

súdu v tomto prípade spravovala všeobecným súdom žalovaného, týmto súdom je v zmysle § 17 CSP
súd, v obvode ktorého nastala skutočnosť zakladajúca uplatnené právo, nakoľko podľa § 17 CSP platí,
že: „Všeobecným súdom štátu je súd, v ktorého obvode nastala skutočnosť, ktorá zakladá uplatnené
právo.“ Miestna príslušnosť Okresného súdu Lučenec na prejednanie a rozhodnutie tohto sporu je tak
nepochybne daná.

24. Súd dospel k záveru, že cieľ článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES (t.j. neprekročenie priemerného
týždenného pracovného času pracovníka v rozsahu 48 hodín vrátane nadčasov) nebol v prípade zákona
č. 315/2001 Z. z. dosiahnutý (naplnený).Z hľadiska prejednávaného sporu článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES jednoznačne stanovuje,
že priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.
Žalovaný prebral smernicu 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z. z.

24.1. Podľa § 85 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom
príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu.
24.2. Podľa § 85 ods. 2 prvá veta zákona č. 315/2001 Z. z., služobný čas príslušníka je 40 hodín
týždenne.
24.3. Podľa § 86 ods. 1 a 2 zákona č. 315/2001 Z. z., služobný čas príslušníkov môže byť

rozvrhnutýnerovnomerne;nerovnomernerozvrhnutýslužobnýčaspríslušníkovjerozvrhnutýnaobdobie
šiestich mesiacov; pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých
služobných dňoch vyššia ako 18 hodín; celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne
nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v
služobnom dni.
24.4.Podľa§92ods.1zákonač.315/2001Z.z.,služobnýúradurčujepríslušníkovislužobnúpohotovosť

v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie
štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.
24.5. Z vyššie uvedených ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z. vyplýva, že zákon oddeľuje vykonávanie
štátnej služby hasiča v rámci služobného času a vykonávanie štátnej služby hasiča v rámci určenej
služobnej pohotovosti, pretože služobná pohotovosť hasiča bezprostredne nadväzuje na služobný čas

hasiča. Výsledkom uvedenej úpravy je záver, že hoci v obidvoch prípadoch ide o výkon štátnej služby
hasiča, služobná pohotovosť hasiča sa nezapočítava do služobného času hasiča.
24.6. Podľa článku 2 body 1 a 2 smernice 2003/88/ES však pracovný čas predstavuje akýkoľvek
čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo
povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a (alebo) praxou a naproti tomu čas odpočinku

je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom, z čoho možno vyvodiť, že čas určenej služobnej
pohotovosti hasiča má byť súčasťou služobného času, pretože nejde o čas odpočinku.
24.7. Zákon č. 315/2001 Z. z. tak jednoznačne v rozpore so smernicou 2003/88/ES zo služobného
(pracovného) času hasiča vyčleňuje čas určenej služobnej pohotovosti. Uvedený záver vyplynul aj z
vykonaného dokazovania, podľa ktorého žalobca po zohľadnení času určenej služobnej pohotovosti

odpracoval v spornom období priemerne viac ako 48 hodín týždenne. Smernica 2003/88/ES pritom
neumožňuje, aby členské štáty ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“, ako
je definícia uvedená v smernici.

25. Záver, že čas služobnej pohotovosti žalobcu je potrebné započítať do jeho pracovného času

vyplýva aj z aktuálnej judikatúry súdneho dvora, podľa ktorej ak povaha a rozsah povinností a režim
zodpovednosti, ktorý sa vzťahuje na pracovníka vyžadujú jeho fyzickú prítomnosť na mieste výkonu
práce, resp. povinnosť byť pre svojho zamestnávateľa k dispozícii a obmedzenia uložené tomuto
pracovníkovi počas doby pohotovosti sú takej povahy, že objektívne a veľmi významne ovplyvňujú
možnosť tohto pracovníka slobodne nakladať v tejto dobe s časom, v rámci ktorého sa od neho výkon

práce nepožaduje, a venovať tento čas svojim vlastným záujmom, predstavuje táto doba služobnej
pohotovosti pracovný čas pracovníka (pozri rozsudky C-214/20 zo dňa 11.11.2021, C-580/19 zo dňa
09.03.2021, C-107/19 zo dňa 09.09.2021 a C-344/19 zo dňa 09.03.2021). Tento záver sa vzhľadom na
skutkové okolnosti prejednávaného sporu plne vzťahuje aj na žalobcu.

26. Pokiaľ ide o polemiku ohľadne referenčného obdobia použitého na výpočet priemerného týždenného
pracovného času, v článku 16 smernice sa stanovuje, že „doby platenej ročnej dovolenky priznané
v súlade s článkom 7 a doby pracovnej neschopnosti sa nezahŕňajú alebo sú pri výpočte priemeru
neutrálne“. Ako vyplýva z Výkladového oznámenia Komisie o smernici Európskeho parlamentu a Rady
2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (Korigendum k oznámeniu Komisie),

„to znamená, že neexistenciu práce počas tohto obdobia nemožno použiť na kompenzáciu iných období,
počas ktorých sa presiahol maximálny týždenný pracovný čas“. Z toho možno dovodiť, že nie je správny
názor, ktorý odpočítava od služobného času nároky na zákonom priznanú riadnu dovolenku alebo
dobu pracovnej neschopnosti. Súd len na okraj poznamenáva, že to by nevyhnutne znamenalo, že
žiadny z príslušníkov HaZZ by nečerpal tieto zákonné nároky, pretože tieto nároky na dovolenku a

práceneschopnosť by boli automaticky odpočítavané od služobného času, čo je v rozpore nielen s
účelom a cieľom smernice, ale aj v rozpore s § 97 ods. 1 zákona o HaZZ, ktorý za čas vykonávania
štátnej služby považuje aj čerpanie dovolenky, plateného služobného voľna, náhradného voľna za
štátnu službu nadčas a vo sviatok, ale aj neprítomnosť príslušníka v štátnej službe z dôvodu dočasnejpráceneschopnosti z dôvodu choroby alebo úrazu. Súd pritom zdôrazňuje, že záväzok garantovať
priemerný 48 hodinový týždenný pracovný čas podľa článku 6 písm. b) smernice (bez ohľadu na jeho
dĺžku)platívplnomrozsahuajvovzťahukreferenčnémuobdobiu,nakoľkožiadneustanoveniesmernice

nespája so zavedením referenčných období pre štáty možnosť nerešpektovať ich záväzok podľa článku
6 písm. b) smernice.
26.1. Ak by aj súd pristupoval k uvedenej problematike optikou žalovaného, ktorý zdôrazňuje potrebu
neutralizácie, to znamená preskočenia určitých dní v referenčnom období, ako keby neexistovali, pričom
z referenčných období sa vymazávajú dni času odpočinku (v pláne služieb označené ako „DOV“ - riadna

dovolenka, a práceneschopnosť označená ako „PN“, „PNK“, „OČR“), čím sa počet odpracovaných dní
nezmení, ale zníži sa počet dní v referenčnom období a teda sa zvyšuje priemerný týždenný pracovný
čas žalobcu, námatkovou kontrolou súd zistil, že napríklad:
- v referenčnom období 09/2021 - 02/2022 žalobca čerpal dovolenku 1x v mesiaci september 2021,
1 x v mesiaci október 2021, t.j. spolu 2 dni. Referenčné obdobie sa teda skracuje zo 181 dní na 179
dní, „preskočených“ bolo 2 dni dovolenky (1 deň dovolenky v roku 2021 sa započítava 17 hodín).

Počet odpracovaných hodín služobnej činnosti teda predstavuje 940,17 [974,17 - (2 x 17)], služobná
pohotovosť spolu (určená + nariadená) činí 355,78 hodín. Na uvedené časové obdobie 6 mesiacov
pripadá v priemere 25,57 pracovných týždňov (179 dní : 7 dní), čo v prípade žalobcu znamená, že za
uvedený časový úsek dosiahol jeho priemerný týždenný pracovný čas 50,65 hodín (1295,95 hodín :
25,57 týždňov),

- v referenčnom období 03/2022 - 08/2022 žalobca čerpal dovolenku 1x v mesiaci marec, 1x v mesiaci
apríl, 9x v mesiaci august, t.j. spolu 11 dní. Referenčné obdobie sa teda skracuje zo 184 dní na 173
dní, „preskočených“ bolo 11 dní dovolenky (každý po 16 hodín). Počet odpracovaných hodín služobnej
činnosti teda predstavuje 815,50 [991,50 - (11x 16)], služobná pohotovosť spolu (určená + nariadená)
činí 381,74 hodín. Na uvedené časové obdobie 6 mesiacov pripadá v priemere 24,71 pracovných

týždňov (173 dní : 7 dní), čo v prípade žalobcu znamená, že za uvedený časový úsek dosiahol jeho
priemerný týždenný pracovný čas 48,45 hodín (1197,24 hodín : 24,71 týždňov),
- v referenčnom období 03/2023 - 08/2023 žalobca čerpal dovolenku 2x v mesiaci júl, 4x v mesiaci
august, t.j. spolu 6 dní. Referenčné obdobie sa teda skracuje zo 184 dní na 178 dní, „preskočených“ bolo
6 dní dovolenky (každý po 16 hodín). Počet odpracovaných hodín služobnej činnosti teda predstavuje

922,50 [1018,50 - (6 x 16)], služobná pohotovosť spolu (určená + nariadená) činí 344,00 hodín. Na
uvedené časové obdobie 6 mesiacov pripadá v priemere 26 pracovných týždňov (178 dní : 7 dní), čo v
prípade žalobcu znamená, že za uvedený časový úsek dosiahol jeho priemerný týždenný pracovný čas
49,80 hodín (1266,50 hodín : 25,43 týždňov),
- v referenčnom období 09/2023 - 02/2024 žalobca čerpal dovolenku 1x v mesiaci september, 7x

v mesiaci február, t.j. spolu 8 dní. Referenčné obdobie sa teda skracuje zo 182 dní na 174 dní,
„preskočené“ boli 8 dní dovolenky (každý po 17 hodín). Počet odpracovaných hodín služobnej činnosti
teda predstavuje 827,50 [963,50 - (8 x 17)], služobná pohotovosť spolu (určená + nariadená) činí 386,63
hodín. Na uvedené časové obdobie 6 mesiacov pripadá v priemere 24,86 pracovných týždňov (174 dní :
7 dní), čo v prípade žalobcu znamená, že za uvedený časový úsek dosiahol jeho priemerný týždenný

pracovný čas 48,84 hodín (1214,13 hodín : 24,86 týždňov).
26.2. Aj takouto náhodnou kontrolou bolo preukázané, že týždenný pracovný čas žalobcu v rozsahu
48 hodín bol zo strany žalovaného opakovane počas uplatneného obdobia 03/2021 až 02/2024
prekračovaný.

27. Žalovaný podľa názoru súdu nesprávne argumentuje, že pokiaľ nie je nariadený služobný zásah,
môže žalobca počas služobnej pohotovosti odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, má vymedzený
priestor na odpočinok (spánok) a nevyžaduje sa jeho aktívna činnosť, nemusí byť bdelý a aktívny počas
celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti neobstojí, pretože žalobca vykonáva službu na mieste určenom

zamestnávateľom (služobný úrad), musí tam byť fyzicky prítomný a bez ohľadu na to, že nemusí byť
„aktívny“ počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti a že má vytvorené podmienky na oddych,
resp. spánok, musí byť plne k dispozícii a pripravený okamžite plniť svoje povinnosti. Žalobca je teda
oddelený od svojho vlastného sociálneho súkromného prostredia a rodinných a spoločenských väzieb
a jeho možnosť organizovať si svoj súkromný čas a program, venovať sa svojim vlastným potrebám, je

prakticky vylúčená a právo na odpočinok žalobcu je permanentne niekoľko rokov porušované.

28. Žalobca plní v spoločnosti veľmi zodpovedné úlohy, ktoré neraz vyžadujú aj nasadenie vlastného
života, preto je dôležité, aby mal možnosť si po práci odpočinúť, venovať sa svojím záľubám, rodine,resp. aj vykonávaniu aktivít, ktoré priamo, či nepriamo súvisia s výkonom jeho povolania. Práca žalobcu
je vysoko zodpovedná, riziková, náročná a nenahraditeľná. Práca žalobcu ako hasiča je náročná,
riziková, nezameniteľná a veľmi dôležitá, nakoľko v súčasnosti okrem požiarov zasahujú hasiči aj

pri dopravných nehodách, hromadných haváriách, živelných pohromách, úniku nebezpečných látok a
množstve rôznych technických zásahov a rôznych záchranných prácach. Preto je nevyhnutná potreba
odpočinku žalobcu ako hasiča, regenerácia, súkromie a rodinný život, do ktorej bolo porušením práva
únie v prípade žalobcu zasiahnuté.

29. Súdny dvor judikoval vo viacerých prípadoch, že poškodení jednotlivci majú právo na náhradu škody,
keď sú splnené tri podmienky: 1./ cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva a
porušenie je dostatočne závažné; 2./ existencia škody a 3./ priama príčinná súvislosť medzi porušením
a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom. Posúdenie, či tieto podmienky boli naplnené je na
rozhodnutí toho ktorého vnútroštátneho súdu.

30. Súd konštatuje, že v prejednávanej veci čl. 2 a čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES predstavuje
pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník,
keďžejeminimálnoupožiadavkouurčenounazaisteniebezpečnostiaochranyjehozdravia,ktoréukladá
členským štátom stanoviť 48-hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, táto hranica
zahŕňa aj nadčasy, ako aj pracovnú pohotovosť a od ktorej sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť,

pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, o ktorú ide vo veci samej, pričom je zrejmé, že cieľ
článku 2 a 6 písm. b) smernice 2003/88/ES (t.j. neprekročenie priemerného týždenného pracovného
času pracovníka v rozsahu 48 hodín vrátane nadčasov) nebol v prípade zákona č. 315/2001 Z. z.
dosiahnutý (naplnený). Súčasne podľa judikatúry Súdneho dvora ide o dostatočne závažné porušenie
práva únie - v každom prípade je porušenie práva Únie dostatočne závažné, pokiaľ je

v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora v danej oblasti.

31. Na základe skutočností vyššie uvedených dospel súd k záveru, že základ nároku žalobcu je tak
daný. V dôsledku nerešpektovania čl. 2 ods. 1 a 2 a čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES pri rozvrhovaní
pracovného času prišiel žalobca o veľký počet hodín voľného času, ktoré by inak venoval rozvíjaniu

osobných, rodinných a priateľských vzťahov, ako aj fyzickej a psychickej relaxácii, čím došlo k zásahu
do jeho osobnostných práv (práva na ochranu zdravia, práva na ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci,
práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, práva na primeraný odpočinok po práci a práva na
vedenie súkromného rodinného života), za čo mu nepochybne patrí nárok na primerané odškodnenie.
Samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením a práve peňažná náhrada

sa javí ako spôsobilá forma odškodnenia takejto vzniknutej ujmy.

32. V príčinnej súvislosti s porušením práva únie zo strany žalovaného došlo u žalobcu k vzniku
škody (nemajetkovej ujmy) v dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu zdravia (článok 40 Ústavy
Slovenskej republiky), pretože účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného času bolo

podľa odôvodnenia smernice 2003/88/ES zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník (žalobca)
v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe ani
spolupracovníkomaleboinýmosobámaabysikrátkodoboalebodlhodobonepoškodilzdravieasúčasne
zásahu do práva žalobcu na súkromie a rodinný život (článok 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky),
pretože musel reálne odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle smernice 2003/88/ES, na úkor svojich

blízkych musel tráviť čas v práci a prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať svojim najbližším,
rodine, priateľom, záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením. Navyše
je potrebné zdôrazniť, že tento stav porušujúci právo Európskej únie je dlhodobý a žalovaný ani len
nevyvíja snahu k riešeniu daného problému.

33. Súd vzhľadom na uvedené dospel k záveru, že žalobca preukázal spôsobenú ujmu, pretože z
vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca v rozpore s článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/ES
v žalovanom období od marca 2021 do februára 2024 odpracoval 2121,21 hodín služobnej pohotovosti
(určenejanariadenejslužobnejpohotovosti),ktorénebolizapočítanédofondupracovného(služobného)
času, keď priemerný týždenný pracovný čas žalobcu v tomto období predstavoval 51,54 hodín týždenne.

Žalobca na preukázanie svojho tvrdenia o počte odpracovaných hodín predložil doklady od svojho
zamestnávateľa.
33.1. Zásah do osobnosti žalobcu bol tak spôsobený jednak skutočnosťou, že u žalobcu v rozhodnom
období opakovane dochádzalo k prekročeniu limitu 48-hodinového služobného času a jednakskutočnosťou, že žiadna z odpracovaných 2121,21 hodín v žalovanom období marca 2021 do februára
2024 nebola v rozpore s článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/ES v spojení s článkom 2 bod 1 smernice
2003/88/ES započítaná do pracovného času žalobcu.

33.2. Nie je dôvodný argument žalovaného, že vznik nemajetkovej ujmy prichádza do úvahy
len v prípade hodín služobnej pohotovosti, ktoré presiahnu hranicu 48 hodín týždenne. Základom
sporu totiž nie je vzťah žalobcu a žalovaného zamestnávateľa, ale vzťah zodpovednosti žalovaného
za nemajetkovú ujmu, ktorá vznikla v dôsledku nesprávnej transpozície smernice o 48-hodinovom
pracovnom čase. Práve táto skutočnosť je príčinou, pre ktorú zamestnávateľ žalobcu, vykladá zákon

č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore v neprospech žalobcu tak, že odslúžená služobná
pohotovosť nie je vykazovaná ako odpracovaný čas. Preto z hľadiska formálne vykazovaného
počtu odpracovaných hodín nedochádza k prekročeniu 48-hodinového týždenného pracovného času
a služobná pohotovosť sa síce započítava do štátnej služby, ale nie je započítaná do služobného
pracovného času.

34. Podľa názoru súdu boli splnené podmienky na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy žalobcovi v
konkrétnej sume. Smernica 2003/88/ES neobsahuje žiadne ustanovenia o práve na náhradu škody v
prípadejejporušenia.Náhradaškodyspôsobenájednotlivcoviporušenímprávaúniemusíbyťprimeraná
vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu jeho práv. Je na vnútroštátnom práve
členských štátov, aby pri dodržaní zásad rovnocennosti a efektivity určili, či sa náhrada škody musí

poskytnúť vo forme udelenia dodatočného náhradného voľna, alebo vo forme finančného odškodnenia
a jednak definovali pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady.
34.1. Náš právny poriadok nemá výslovnú úpravu ohľadne práva jednotlivca na náhradu škody proti
štátu spôsobenej porušením práva únie. Takúto právnu úpravu neobsahuje ani zákon č. 514/2003 Z.
z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v

znení neskorších predpisov, pretože podľa tejto úpravy štát v zásade zodpovedá za škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, pričom podľa § 9 ods. 1 zákona č.
514/2003 Z. z. za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej
radySlovenskejrepublikyprivýkonejejpôsobnostipodľačl.86písm.a)ad)ÚstavySlovenskejrepubliky
a postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119

písm. b) Ústavy Slovenskej republiky . Vzhľadom na zistený skutkový stav má ujma žalobcu najbližšie
k zásahu do osobnosti žalobcu (analógia podľa § 11 až § 13 Občianskeho zákonníka).

35. Vychádzajúc z povahy porušeného práva a okolností, za ktorých k porušeniu došlo (t.j. žalovaný ako
členský štát únie neprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená

maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času podľa článku 6 písm. b/ smernice
2003/88/ES) je dôvodný záver, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu, ani žaloba na
odstránenie trvajúcich následkov nie je na mieste vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený
zásah (štát). Rovnako neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe
rozumie predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie výrokov a podobne. Uvedené prostriedky nápravy

podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka za takýchto okolností strácajú svoju účinnosť a funkčnosť a v
takomto nemožno vylúčiť možnosť bez ďalšieho uplatniť finančné zadosťučinenie. Aj z formulácie § 13
ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že zníženie dôstojnosti a vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti
nie je jediným príkladom, kedy fyzickej osobe môže vzniknúť právo na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch.

36. Pokiaľ si žalobca uplatňuje svoj nárok za použitia analógie § 11 a 13 Občianskeho zákonníka, súd
aplikáciu ustanovení o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy priznanej fyzickým osobám v prípade
zásahu do ich osobnostných práv považoval za správny, nakoľko žalobca aj svojou výpoveďou v spojení
s listinnými dôkazmi preukázal, že pri takomto rozvrhnutí pracovného času, ktorý je v rozpore s právom

EÚ prichádza o voľný čas, ktorý by inak mohol venovať svojej rodine, rozvoju priateľských vzťahov,
psychickej a fyzickej relaxácii. Súd zdôrazňuje, že žalobca sa podanou žalobou domáha náhrady
škody vo forme nemajetkovej ujmy vyčíslenej podľa počtu hodín služobnej pohotovosti, ktoré reálne
odslúžil a ktoré mu neboli započítané do služobného času. Nežaluje teda nemajetkovú ujmu vyčíslenú
za presný počet odpracovaných hodín nad 48 hodín týždenne. Za primeranú náhradu považuje finančné

odškodnenie rovnajúce sa odmene, ktorú mu priznáva Zákon o hasičskom a záchrannom zbore ako
pri nariadenej služobnej pohotovosti. Takto stanovený postup žalobcu pri výpočte náhrady škody súd
považoval za primeraný charakteru a spôsobu akým k zásahu došlo ako aj k následnom na jeho živote
a to vo väzbe na porovnateľné kritérium ceny práce, z ktorého vychádzal žalobca.37. Súd uvádza, že má vedomosť o rozhodovacej činnosti, či už súdov prvej inštancie ako aj odvolacích
súdov, ktorá je v jednotlivých prípadoch vyčíslenia nemajetkovej ujmy rozličná, keď niektoré rozhodnutia

sa stotožňujú s výškou nemajetkovej ujmy odvodenej od počtu hodín pracovnej pohotovosti, ktorá
nie je započítaná do pracovného času a niektoré vychádzajú zo skutočnosti, koľko hodín pracovnej
pohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzovala na pracovný čas hasiča, bola v rozhodnom období nad
rozsah 48 hodín. A niektoré súdy výšku nemajetkovej ujmy priznávajú len na základe voľnej úvahy,
neberúc do úvahy ani počet opracovaných hodín pracovnej pohotovosti, ktorý sa nezapočítava do

pracovného času hasiča, resp. ktorý presahuje hranicu 48 hodín pracovného času v týždni. Súd si však
osvojil pri rozhodnutí vo veci spôsob výpočtu náhrady škody ako nemajetkovej ujmy uvedenej v žalobe,
považoval ho za primeraný aj s poukazom na zásah do jeho rodinného života, jeho súkromia a mal
za to, že vypočítaná suma zodpovedá odmene, ktorú by žalobca dosiahol, pokiaľ by sa pohotovosť
započítavala do fondu pracovného času. Súd je toho názoru, že žalobca si výšku nemajetkovej ujmy určil
spôsobom najbližšie vypočítateľným v zmysle ustanovení Zákona o hasičskom a záchrannom zbore.

Reálne teda vyčíslil sadzbu za služobnú pohotovosť, ktorú v žalovanom období vykonával a ktorá mu
nebola vyplatená. Súd sa s takýmto vyčíslením stotožnil, nakoľko mal za to, že uplatnená nemajetková
ujma má najbližšie k náhrade škody v dôsledku konštatovaného porušenia práva. Jej výpočet je možné
považovať za sumu, ktorá je primeranou výškou nemajetkovej ujmy, ktorá žalobcovi vznikla, pretože
spĺňa odškodňovaciu funkciu a súčasne nie je sumou neprimerane vysokou za obdobie, po ktoré trvalo

porušovanie práva žalobcu. Vzniknutú ujmu by vzhľadom k jej intenzite, rozsahu a trvaniu podľa názoru
súdu za závažnú pociťoval každý, kto by sa nachádzal na mieste žalobcu v jeho postavení.
37.1. Súd je toho názoru, že uvedená výška priznanej nemajetkovej ujmy je právne udržateľná aj
vzhľadom na komparáciu v obdobných prípadoch, a teda výška nemajetkovej ujmy je porovnateľná
aj s rozhodnutiami iných súdov v obdobných veciach. V tejto súvislosti súd poukazuje na nasledovné

rozhodnutia:
17Co/16/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 13C/17/2021, priznaná suma 5160,35 EUR
14Co/36/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 12C/15/2021, priznaná suma 6167,21 EUR
16Co/46/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 19C/14/2021, priznaná suma 5520,77 EUR
11Co/48/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 10C/15/2021, priznaná suma 5642,41 EUR

11Co/53/2022 v spojení s rozsudkom OS BB sp. zn. 18C/38/2022, priznaná suma 6404,56 EUR
11Co/66/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 16C/3/2023, priznaná suma 5279,95 EUR
11Co/67/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 7C/4/2023, priznaná suma 5334,42 EUR
11Co/78/2023 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 16C/7/2023, priznaná suma 6435,23 EUR
14Co/88/2023 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 16C/6/2023, priznaná suma 6265,33 EUR

14Co/65/2023 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 17C/16/2021, priznaná suma 6506,40 EUR
37.2. Vzhľadom na špecifickosť zásahu do osobnosti žalobcu v dôsledku porušenia práva únie a trvanie
zásahu nie je dobre možné porovnanie s inými obdobnými prípadmi zásahov (v prípade zásahov do
osobnosti neoprávnenou kritikou, resp. usmrtením člena rodiny ide o rozdielne skutkové okolnosti).
V každom prípade však prisúdená náhrada nemajetkovej ujmy neprevyšuje ani náhrady priznávané

v týchto prípadoch, resp. v prípadoch obetí trestných činov. Ustanovenia o ochrane osobnosti boli
aplikované len na základe analógie ako podklad pre určenie výšky nemajetkovej ujmy žalobcu, kým
predpoklady zodpovednosti žalovaného za spôsobenú škodu (nemajetkovú ujmu) boli aplikované na
základe judikatúry súdneho dvora.

38. V závere k námietke premlčania vznesenej žalovaným súd uvádza, že ju vyhodnotil ako nedôvodnú,
nakoľkonerešpektovanímsmernicevzniklažalobcoviujma,ktorújepotrebnéanalogickyposúdiťpodľa§
11 a nasl. Občianskeho zákonníka vzťahujúcich sa na ochranu osobnosti. Keďže ide o právo na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktoré je právom majetkovej povahy, premlčuje sa vo všeobecnej
trojročnej premlčacej dobe podľa § 101 Občianskeho zákonníka.

38.1. Počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby v prípade náhrady nemajetkovej ujmy
je v tomto prípade viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do práva žalobcu na
zachovanie priemerného pracovného (služobného) času podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ ES.
Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy k takémuto zásahu došlo. Či došlo k
prekročeniu priemerného pracovného (služobného) času podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES

možno spravidla zistiť v priebehu, resp. najneskôr po dovŕšení príslušného mesiaca. Právo na náhradu
nemajetkovej ujmy tak možno uplatniť v prvý deň nasledujúceho mesiaca, t.j. z hľadiska posudzovaného
prípadu za mesiac marec 2021 najskôr dňa 01.04.2021. Trojročná premlčacia doba na uplatnenie
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za mesiac marec 2021 plynula žalobcovi do 02.04.2024 (pretožedeň 01.04.2024 pripadol na sviatok - Veľkonočný pondelok, a v zmysle § 122 ods. 3 OZ sa posledný
deň premlčacej doby presunul na najbližší pracovný deň). Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za
mesiac marec 2021 uplatnil žalobca podaním žaloby na súde dňa 14.03.2024 (§ 156 CSP) a teda je

zrejmé, že námietka premlčania uplatneného nároku vznesená žalovaným bola nedôvodná. Na podporu
záverov o dĺžke a plynutí premlčacej doby ohľadne peňažného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy
súd poukazuje napríklad na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 265/2009
zo dňa 17.02.2011, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 194/2011 zo dňa
27.11.2012 uverejnený v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky

č. 4/2014 pod č. R 58/2017. Na podporu názoru o začiatku plynutia premlčacej doby v danom prípade
súd poukazuje napríklad na rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/94/2023 zo dňa
13.12.2023, sp. zn. 17Co/122/2023 zo dňa 13.12.2023, sp. zn. 17Co/123/2023 zo dňa 13.12.2023, sp.
zn. 17Co/139/2023 zo dňa 26.03.2024, sp. zn. 11Co/31/2024 zo dňa 30.05.2024, sp. zn. 14Co/22/2024
zo dňa 28.05.2024.***

39. Pre úplnosť súd záverom dodáva, že sa nestotožnil ani s námietkou žalovaného o uplatnení
mzdového nároku zo strany žalobcu namiesto nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. V prejednávanom
spore nejde o mzdový nárok a žalobca ani len netvrdil, že mu nebola vyplatená mzda (plat). Len zo
spôsobu výpočtu nemajetkovej ujmy zo strany žalobcu nemožno automaticky vyvodiť, že predmetom
sporu je v podstate mzdový nárok žalobcu. Žalobca naopak niekoľko krát v priebehu konania zdôraznil,

že predmetom jeho nároku je práve nemajetková ujma, ktorá mu vznikla v dôsledku porušenia unijného
práva žalovaným – Slovenskou republikou ako členským štátom EÚ, a to nesprávnou transpozíciou
smernice ohľadne 48-hodinového pracovného času a neuplatňuje si mzdový nárok.

40. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná

strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci a v spojení s § 262 ods. 1 CSP, podľa
ktorého o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie
končí. Nakoľko žalobca bol v konaní v plnom rozsahu úspešný, priznal mu súd proti žalovanému nárok
na náhradu trov konania v plnom rozsahu (100 %). O samotnej výške náhrady trov konania rozhodne
súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny

úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
tunajšieho súdu na Krajský súd v Banskej Bystrici, písomne v 4 vyhotoveniach (§ 362 CSP).

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 127 CSP) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie
dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

odvolania (§ 363, § 364 CSP). Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo
v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie
podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe
autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie
sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden
rovnopis s prílohami.

Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto
podanie urobil (§ 125 CSP). Pokiaľ zákon pre podanie určitého druhu nevyžaduje ďalšie náležitosti, musí
byť z podania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť
vyhotovené v písomnej forme, podpísané a v prípade doručenia podania do prebiehajúceho konania s
uvedením spisovej značky (§ 127 CSP)Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne

obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo
ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 CSP).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (Zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti - Exekučný poriadok a o zmene a doplnení ďalších zákonov, v zmení neskorších
predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia (§ 370

ods. 1, § 376 CMP).