Rozsudok ,
Zrušené Judgement was issued on Tuesday, November 19, 2024

Súd: Okresný súd Liptovský Mikuláš
Spisová značka: 21C/13/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5624200730
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniel Marcián

ECLI: ECLI:SK:OSLM:2024:5624200730.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Liptovský Mikuláš sudcom JUDr. Danielom Marciánom v spore žalobkyne A. B., nar. X.

XX. XXXX, s trvalým pobytom C. A. D. E. XXXX/X, D., zastúpenej spoločnosťou JANČI & Partners,
s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Belopotockého 720/2, Liptovský Mikuláš, IČO : 47258748 proti
žalovanému F. B., nar. X. X. XXXX, s trvalým pobytom obec D., zastúpenému Mgr. Monikou Dubskou,
advokátkou, so sídlom Šoltésovej 13, Ružomberok, o zrušenie vecného bremena, takto

r o z h o d o l :

I. Vecné bremeno spočívajúce v práve doživotného užívania bytu č. 1, nachádzajúceho sa vo vchode
G. X, na prízemí v obytnom dome súp. č. XXXX, postavenom na pozemku registra „C“ parc. č.
868, zastavaná plocha a nádvorie, o výmere 438 m2, ktorý byt je zapísaný na čiastočnom výpise

z listu vlastníctva č. XXXX, okres Ružomberok, obec D., k. ú. D., ktoré právo je zriadené v prospech
žalovaného, z r u š u j e .

II. Žalovaný n e m á n á r o k na náhradu za zrušenie vecného bremena.

III. Žalobkyňa m á voči žalovanému n á r o k na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, pričom o výške
tejto náhrady rozhodne súd po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou z 15. 2. 2024, doručenou na tunajší súd 16. 2. 2024 sa žalobkyňa domáhala

rozhodnutia, ktorým by súd zrušil vecné bremeno spočívajúce v práve doživotného užívania bytu č. 1,
nachádzajúceho sa vo vchode G. X, C. H. obytného domu súp. č. XXXX, postaveného na pozemku
registra„C“parc.č.868,zastavanáplochaanádvorie,ovýmere438m2,ktorýjezapísanýnačiastočnom
LV č. XXXX, okres D., obec D., k. ú. D., ktoré bolo zriadené v prospech žalovaného, pričom tiež navrhla,
aby žalovanému nebol priznaný nárok na primeranú náhradu za zrušenie vecného bremena. Tento
žalobný návrh odôvodnila žalobkyňa tým, žežalobkyňa je výlučným vlastníkom bytu nachádzajúceho
sa v obytnom dome so súp. č. XXXX, postavenom na pozemku registra „C“ parc. č. 868, zastavaná

plocha a nádvorie, o výmere 438 m2, zapísaný, na LV č. XXXXX, vobec Ružomberok, k.ú. D.. Byt
sa nachádza na vo vchode č. X, H., G. I. X, pričom je zapísaný na LV č. XXXX, obec Ružomberok,
k. ú. D.. Žalobkyňa a žalovaný spolu uzavreli manželstvo 16.12.1995. Manželstvo bolo spočiatku
harmonické, bez akýchkoľvek problémov. Po narodení druhého syna v roku 1999 začalo manželstvo
upadať a manželia sa začali navzájom odcudzovať, na základe čoho došlo k rozdeleniu domácnosti
a každý z manželov hospodáril so svojimi prostriedkami sám. Žalovaný podal na príslušný súd 24.
8.2001 návrh na rozvod manželstva z dôvodu citového ochladenia vzťahov medzi manželmi, pričom

dôvodom rozvratu vzťahu medzi manželmi bola predovšetkým mimomanželská známosť žalovaného,
čo deklaroval aj na pojednávaní týkajúcom sa rozvodu manželstva. Aj napriek rozvodu manželstva,
žalobkyňa so žalovaným naďalej zotrvávali v jednej domácnosti, čo malo za následok, že si žalobkyňa
a žalovaný našli k sebe opäť cestu a opäť začali spoločne fungovať ako rodina. V roku 2010 sažalobkyňa a žalovaný presťahovali do mesta Ružomberok, čoho dôvodom boli finančné problémy
žalovaného, pričom presťahovanie sa do iného mesta považovali za začiatok spoločného, lepšieho
a kvalitnejšieho života. Žalobkyňa a žalovaný sa presťahovali do bytu, ktorý nadobudla do svojho

výlučného vlastníctva žalobkyňa, a to na základe kúpnej zmluvy o prevode vlastníctva bytu z 25. 6. 2010.
Z dôvodu, že žalobkyňa verila v nápravu a stabilitu vzťahu medzi ňou a žalovaným, zriadila na základe
zmluvy o zriadení vecného bremena z 9. 2. 2011 vecné bremeno v prospech žalovaného, v postavení
oprávnenej osoby z vecného bremena, a to v podobe práva doživotného užívania predmetného bytu.
Vecné bremeno vzniklo vykonaním vkladu do katastra nehnuteľností, pod č. V 207/11. Vzťah medzi

žalobkyňou a žalovaným pretrvával do roku 2013, kedy sa žalobkyňa dozvedela o známosti žalovaného,
ktorý toto poprel a žalobkyňa z dôvodu záujmu na zotrvaní vzťahu žalovanému dôverovala. Dňa 5.
1.2023 došlo medzi žalobkyňou a žalovaným k verbálnemu konfliktu. Od uvedeného momentu nezhody
medzi stranami pretrvávali. Žalobkyňa považuje za jeden z dôvodov pretrvávajúcich konfliktov medzi
ňou a žalovaným aj skutočnosť, že žalovaný začal častejšie požívať alkoholické nápoje vo väčšom
množstve, žalobkyňu opakovane urážal a difamoval. Dňa 5. 4. 2023 žalovaný opustil byt, v ktorom

žili spolu so žalobkyňou. Žalobkyňa bola v domnienke, že odišiel do zamestnania. Žalovaný sa do
bytu už nevrátil, opustil spoločnú domácnosť, keď predmetný stav pretrváva do dnešného dňa. Po
odchode zo spoločnej domácnosti žalobkyňa žalovaného nekontaktovala, a to z dôvodu psychického
vyčerpania spôsobeného opakujúcimi sa konfliktami medzi ňou a žalovaným. V máji roku 2023 sa
žalobkyňa rozhodla, že sa pokúsi konvalidovať vzťah medzi ňou a žalovaným; keď ho pravidelne, a

to minimálne v dvojdňových intervaloch, navštevovala v jeho zamestnaní a žiadala ho, aby sa vrátil
do spoločnej domácnosti, pričom s rovnakým zámerom ho v zamestnaní navštevovali aj jeho synovia,
ktorí pochádzajú z manželstva medzi ním a žalobkyňou. V tom čase žalobkyňa ani jej synovia nemali
vedomosť o ďalšej známosti žalovaného. V priebehu mesiaca jún 2023 sa žalovaný dostavil do bytu,
pričom medzi ním a žalobkyňou došlo k verbálnemu konfliktu, ktorý vyústil k fyzickému útoku, keď dal

žalovaný žalobkyni facku. Žalobkyňa neodkladne kontaktovala synov, ktorým oznámila, že medzi ňou
a žalovaným došlo k verbálnemu konfliktu, ktorý vyústil do fyzického napadnutia. Synovia sa snažili
so žalovaným telefonicky skontaktovať, ten však nijakým spôsobom nereagoval. Žalovaný kontaktoval
v júni roku 2023 syna J. s odkazom, aby si žalobkyňa vymenila zámky na byte. Po výmene zámky
na byte, žalobkyňa odviezla žalovanému jeho osobné veci do jeho zamestnania. Kľúče od bytu jej

žalovaný vrátil, no kľúče od spoločných častí a zariadení (vchod do bytového domu, kočikáreň, poštová
schránka) nevydal. Dňa 18. 7. 2023 zaslala žalobkyňa žalovanému listinu označenú ako „Žiadosť o
podpis zmluvy o zrušení vecného bremena“, spolu s prílohami, k čomu však žalovaný nezaujal nijaké
stanovisko. Na margo uvedeného zaslala žalobkyňa žalovanému, prostredníctvom svojho právneho
zástupcu výzvu z 2. 10. 2023, ktorou bol žalovaný vyzvaný na podpísanie zmluvy o zrušení vecného

bremena, ktorá mu bola zaslaná zo strany žalobkyne. K predmetnej výzve žalovaný zaujal stanovisko,
a to vo forme listiny označenej ako „Odpoveď na Vašu výzvu prevzatú dňa 30. 10. 2023“, pričom výzvu
nerešpektoval a zmluvu o zrušení vecného bremena nepodpísal, na základe čoho predmetné vecné
bremenospočívajúcevprávedoživotnéhoužívaniatrvádodnešnéhodňa.Nazákladevyššieuvedených
skutočností a z dôvodu, že sa žalovaný svojim konaním voči žalobkyni správal v rozpore s dobrými

mravmi a súčasne dlhodobo nevyužíva právo zodpovedajúce vecnému bremenu, žalobkyňa nepovažuje
ďalšiu existenciu vecného bremena k bytu, zriadeného v prospech žalovaného, za účelné, a to z dôvodu,
že došlo k podstatnej zmene pomerov, keď žalovaný nebýva v spoločnej domácnosti so žalobkyňou
a nijakým spôsobom nepretrváva ani vzťah medzi nimi. V súvislosti s vyššie uvedeným je preto
ďalšia existencia vecného bremena zriadeného v prospech žalovaného neopodstatnená. S následným

poukazom na ust. § 151 p ods. 2 a ods. 3 OZ žalobkyňa uviedla, že nemá záujem o ďalšiu existenciu
vecného bremena zriadeného v prospech žalovaného, a to na základe podstatnej zmeny pomerov v
podobe opustenia spoločnej domácnosti, a teda neopodstatnenosti ďalšej existencie vecného bremena
doživotného užívania, keď žalovaný dlhodobo nevykonáva právo zodpovedajúce vecnému bremenu a
svojim konaním sa voči žalobkyni dopustil správania sa v rozpore s dobrými mravmi.

2. Dňa 15. 5. 2024 bolo na tunajší súd doručené vyjadrenie k žalobe, v ktorom žalovaný navrhol
žalobu zamietnuť v celom rozsahu, čo odôvodnil tým, že žalobkyňou uplatnený nárok v plnom rozsahu
neuznáva, považuje tento nárok za nezákonný a tvrdenia žalobkyne za účelové a klamlivé. K samotnej
nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v obytnom dome so súp. č. XXXX, postavenom na pozemku registra

C' parc. č. 868, zastavaná plocha a nádvorie, o výmere 438 m2, zapísanom na LV č. XXXXX, obec D.,
k. ú. D., teda k bytu, ktorý sa nachádza na vo vchode č. X, C. H., G. I. X, pričom je zapísaný na LV č.
XXXX, okres Ružomberok, obec D., k. ú. D. uviedol, že 9. 7. 2010 došlo zmluvou o zriadení vecného
bremena k bytu k zriadeniu vecného bremena - práva doživotného užívania celého trojizbového bytu č.1, ako aj práva doživotného užívania spoločných častí a spoločných zariadení bytového domu súp. č.
XXXX, v prospech žalovaného. Žalobkyňa žalovaného dlhodobo, najmenej počas obdobia roka a pol
sústavne urážala, ponižovala a slovne napádala vulgarizmami, vyhadzovala ho z bytu a to nielen za

triezva, ale aj potom, čo požila alkohol. Týmto chovaním sa snažila o znepríjemnenie podmienok bývania
žalovaného, pričom ho doslovne posmeľovala, aby si našiel novú známosť, resp. že obaja si môžu žiť v
partnerských veciach slobodne a nebudú si nosiť partnerov do bytu, a to aj vzhľadom na to, že deti sú už
odrastené, dospelé. Na takomto spolužití sa ústne dohodli 15. 1. 2023. Časom bolo správanie žalobkyne
čoraz agresívnejšie a pre žalobcu neúnosnejšie, a aj z tohto dôvodu sa rozhodol z bytu dočasne odísť.

Žalovaný však nikdy neprejavil svoju vôľu sa do bytu nevrátiť. Následne, po upokojení situácie v sa
žalovaný chcel vrátiť, ale v tom čase boli jeho osobné veci vyhodené do odpadového kontajnera v
blízkosti bytového domu. Dňa 18. 6. 2023 žalobkyňa vyhádzala osobné veci žalovaného z okna bytu
na verejné priestranstvo, a v tomto konaní pokračovala 24. 6. 2023 za pomoci synov J. a K., kedy mu
zvyšné veci vyhádzali pred vchod bytového domu. Práve vtedy oznámila žalobkyňa žalovanému, že sa
nemá do bytu vrátiť, inak žalovaného vyhodia, zavolajú príslušníkov PZ, aj keby si mali vymyslieť dôvod

ako krádež a donútili ho odovzdať kľúče od bytu. Žalovaný z dôvodu obavy o svoju vlastnú bezpečnosť a
zdraviedobytunevrátil.Kmorálnostiazákonnostikonaniavočižalovanémuuviedol,žepojehonásilnom
vysťahovaní, začali voči žalovanému a jeho priateľke a matke násilné správanie a obťažovanie zo strany
žalobkyne, synov K. a J. B., o čom existujú aj záznamy z polície, resp. rozhodnutia z priestupkových
konaní vedených na Okresnom úrade Ružomberok, naposledy z dátumu 30. 7. 2023. V súvislosti s

incidentom z júna roku 2023 žalovaný uviedol, že žalobkyňa udrela žalovaného do oblasti tváre rukou
a jej správanie sa žiadnym spôsobom nezmenilo. Dňa 30. 8. 2023 žalobkyňa prišla do Obchodného
domu Verex, na Mostovej ulici v Ružomberku, kedy na verejnosti vykrikovala na žalovaného vulgarizmy
a slovne ho ponižovala. Toto správanie žalobkyne pokračovalo aj potom, čo žalovaný vyšiel z budovy,
kde pracoval. Od 24. 6. 2023 nebolo žalovanému umožnené využívať vecné bremeno v byte, ktoré mu

na základe vyššie uvedenej zmluvy prináleží. Od uvedeného dátumu žalovaný žiadal niekoľkokrát ústne
pri osobnom stretnutí so žalobkyňou, aby si mi umožnila do bytu vstúpiť a právo užívania aj skutočne
využívať. Na základe vyššie uvedeného žalovaný uviedol, že je to práve žalobkyňa, ktorá sa správa v
rozpore s dobrými mravmi voči žalovanému, kedy ho proti jeho vôli a vedomia vysťahovala v júni 2023 z
bytu za pomoci synov J. a K.. Týmto konaním vznikla žalovanému škoda minimálne vo výške 10.000 eur

na veciach, ktoré týmto konaním nenašiel alebo mu odcudzené ako napr. zberateľské mince. Zároveň
bol žalovaný nútený hľadať a zabezpečiť si nové bývanie s neporovnateľne vyššími nákladmi. Žalobkyňa
tiež pod psychickým nátlakom donútila žalovaného odovzdať kľúče k bytu, a preto nemohol žalovaný
proti svojej vôli byt užívať tak, ako mu to z práva vecného bremena, resp. zmluvy o zriadení vecného
bremena z 9. 7. 2010 prináležalo. Do dnešného dňa nebol žalovaný žalobkyňou kompenzovaný za to, že

svoje právo využívať nemohol. Uvedená podstatná zmena pomerov bola dosiahnutá vyššie uvedeným
nezákonným a neformálnym spôsobom zo strany žalobkyne. Zo správania žalovaného voči žalovanej
alebo ich dospelým deťom v celom žalobnom návrhu a jeho prílohách nevyplynula jediná skutočnosť o
agresívnom chovaní žalovaného ,morálnych alebo iných dôvodov na zrušenie vecného bremena k bytu,
ale naopak poukazuje na to účelovosť a nemorálnosť nárokov zo strany žalobkyne. Dňa 15. 4. 2023 bola

žalobkyni doručená písomná výzva od žalovaného, aby mu umožnila využívať svoje právo k bytu, ako aj
návrh dohody o urovnaní záväzkov v súvislosti s druhým bytom, ktorý žalobkyňa spomínala vo svojich
vyjadreniach, nachádzajúcim sa na ulici E. C. XXXX/X, L. D. evidovanom na LV č. XXXX, okres D., obec
D., k. ú. D.. Prevodom vlastníckych práv k bytu č. X na žalovaného alebo matku žalovaného, by žalovaný
súhlasil so zrušením vecného bremena k bytu, ktorého sa týka samotná žaloba a to vzhľadom na

spôsob a podmienky nadobudnutia vlastníckych práv k žalobkyňou k bytu č. X. Z kontextu nadobudnutia
vlastníckych práv žalobkyňou k obom nehnuteľnostiam a následne aj jej správania k žalovanému a jeho
matkeazosnulémuotcovijeviacnežzrejmé,žetietovlastníckepráva,osobyktorédisponujúsprávamik
týmto bytom a sporných nárokov, žalovaný stále zastáva názor na mimosúdnom vysporiadaní záväzkov.
Ak žalobkyňa zotrváva na svojej žalobe a svojich účelových tvrdeniach, trvá na súdnom riešení sporných

otázok. Aj v súvislosti s vyššie uvedenými skutočnosťami súhlasí, aby sa zrušenie vecného bremena
posudzovalo len v súvislosti s tvrdeniami žalobkyne, ktoré bolo účelové, s cieľom odchodu žalovaného
z bytu a čo viac, je možné aj jej pôsobenie na synov s cieľom narušiť ich väzby s otcom, o čom by
mohli svedčiť skutočnosti vedené v priestupkových spisoch na OÚ Ružomberok. Nepovažoval žalovaný
za právne správne uplatňovať skutočnosti uvádzané žalobkyňou § 151p ods. 2 alebo § 151p ods. 3

Občianskeho zákonníka, vzhľadom na to, že sporné nároky týkajúce sa k vlastníctvu by tu a zároveň
s právami viažucimi k nemu súvisia aj s bytom č. X. Súd v súlade s Občianskym zákonníkom môže
rozhodnúť o obmedzení alebo zrušení vecného bremena, len ak sú splnené podmienky, ktorými sú
zmena pomerov alebo vznik hrubého nepomeru medzi vecným bremenom a výhodou oprávneného.Žalobca žiadnym spôsobom neosvedčil zmenu pomerov ani vznik hrubého nepomeru medzi vecným
bremenom a výhodou oprávneného. Povinnosťou súdu je podľa žalovaného zisťovať zmenu pomerov a
z nej vyplývajúci hrubý nepomer vecného bremena a výhody oprávneného z vecného bremena. Iba po

tomto zistení môže rozhodnúť, či sa vecné bremeno obmedzí alebo zruší za primeranú náhradu. Zmena
pomerov nie je však viazaná na predpoklad zmeny vzniknutej zavinením. Mal za to, že stav popísaný
žalobkyňou v návrhu bol zavinený práve jej konaním. Vzhľadom na uvedené navrhol žalobu zamietnuť
v celom rozsahu.

3. Dňa 8. 7. 2024 bola na tunajší súd doručená replika zo 4. 7. 2024, v ktorej žalobkyňa uviedla, že
žalovanýprostredníctvomsvojhoprávnehozástupcupodalnaOkresnýsúdLiptovskýMikulášvyjadrenie
k žalobe o zrušenie vecného bremena z 13. 5. 2024. Žalovaný v rámci obsahu svojho vyjadrenia
uviedol, že v plnom rozsahu neuznáva nárok uplatnený žalobkyňou v podanej žalobe, pričom ho
považuje za nezákonný a tvrdenia žalobkyne za účelové a klamlivé. K uvedenému tvrdeniu žalobkyňa
zastáva záporný postoj, keď nesúhlasí s tvrdeniami žalovaného uvedenými vo vyjadrení, ako ani s

tvrdením, že sa z jej strany jedná o nezákonné, účelové a klamlivé tvrdenia. Žalovaný vo vyjadrení, a to
konkrétne v článku II. vyjadrenia uvádza, že bol zo strany žalobkyne sústavne urážaný, ponižovaný a
slovne napádaný vulgarizmami, pričom ho žalobkyňa mala z predmetného bytu vyhadzovať. Žalobkyňa
popiera uvedený spôsob jej konania voči žalovanému a súčasne poukazuje na skutočnosť definovanú
aj v rámci obsahu podanej žaloby, keď žalovaného nikdy nevyhodila z bytu, v ktorom je v prospech

žalovaného zriadené vecné bremeno spočívajúce v práve doživotného užívania nehnuteľnosti, keď
opätovne poukazuje na skutočnosť, že sa jednalo o slobodné rozhodnutie žalovaného spočívajúce v
opustení spoločnej domácnosti zdieľanej so žalobkyňou. žalobkyňa zistila, že žalovaný opustil spoločnú
domácnosť po tom, ako sa do nej už nevrátil. Tvrdenie žalovaného založené na skutočnosti, že ho
žalobkyňa mala údajne vyhodiť z bytu nie je pravdivé (keď žalobkyňa mala za to, že Žalovaný išiel

do práce a po jej skončení sa vráti.) Žalovaný v článku II. vyjadrenia ďalej uvádza, že so žalobkyňou
uzavreli ústnu dohodu, ktorá spočívala v tom, že obaja môžu žiť v partnerských veciach slobodne a
nebudú si nosiť partnerov do bytu, a to vzhľadom aj na to, že deti sú už odrastené. K tejto dohode malo
podľa tvrdenia žalovaného dôjsť dňa 15. 1. 2023. Na margo uvedeného žalobkyňa uvádza, že k ústnej
dohode nikdy nedošlo. So žalovaným žila v spoločnej domácnosti z dôvodu, že mala záujem fungovať

so žalovaným v partnerskom zväzku, keď by v žiadnom prípade nesúhlasila s inými partnermi, resp. s
neverou ktoréhokoľvek z nich. Súčasné tvrdenie, že mala žalovaného posmeľovať v nájdení si novej
známosti je vyfabulované a žalobkyňa ho považuje za žalovaným vyvíjanú snahu o vyvinenie. Zároveň
žalobkyňa uvádza, že počas spoločného bývania so žalovaným, ten neprispieval na chod spoločnej
domácnosti nijakým spôsobom, a teda všetky výdavky týkajúce sa domácnosti hradila Žalobkyňa

výlučne zo svojich finančných prostriedkov. V článku II. vyjadrenia žalovaný ďalej opisuje skutočnosť, že
z bytu sa rozhodol odísť len dočasne, pričom nikdy neprejavil vôľu sa do bytu nevrátiť. V tejto súvislosti
žalobkyňa uvádza, že nemala a ani nemohla mať akúkoľvek vedomosť o tom, že žalovaný mal v pláne
opustiť byt len dočasne, nakoľko mal v tom čase už novú známosť a do bytu sa nevrátil. Na margo tvrdení
zakomponovaných v článku II. vyjadrenia, týkajúcich sa vyhodených osobných vecí Žalovaného pred

bytový dom žalobkyňa uvádza, že tvrdenia žalovaného nie sú založené na pravde, keď mu žalobkyňa
zbalila osobné veci do kufra a do kartónov mu zbalila hrnce, kuchynské riady a pod., pričom mu tieto veci
následne odniesla na dvakrát do antikvariátu, v ktorom sa žalovaný v tom čase zdržiaval. Osobné veci,
ktoré mu neodniesla do antikvariátu, mu žalobkyňa zbalila do vriec a pripravila mu ich na odovzdanie
v byte, pričom syn K. sa po príchode žalovaného ponúkol, že mu veci vynesie von on. Žalobkyňa

súčasne rozporovala ďalšie tvrdenie žalovaného vo vyjadrení, týkajúce sa situácie, kedy ho mala spolu
so spoločnými synmi, podľa jeho tvrdenia, donútiť odovzdať kľúče od bytu, keď to bol práve žalovaný,
ktorý napísal SMS správu spoločnému synovi J. približne v júni 2023 so znením „mama si už môže
vymeniť kľúče od bytu“. Žalovaný súčasne vo vyjadrení tvrdil, že ho žalobkyňa udrela do oblasti tváre.
Na margo tohto tvrdenia uviedla žalobkyňa, tak ako je zakotvené aj v podanej žalobe, že to bol práve

žalovaný, ktorý sa snažil udrieť žalobkyňu do oblasti tváre, ale vzhľadom na vyššie množstvo požitého
alkoholu sa mu to nepodarilo a netrafil sa. Súčasne žalobkyňa poukázala na nevhodné a agresívne
správanie sa žalovaného voči jej osobe, keď k fyzickým útokom na jej osobu zo strany žalovaného
došlo viackrát aj v minulosti. V článku III. vyjadrenia žalovaný tvrdil, že konaním žalobkyne a ich dvoch
spoločných synov mu mala byť spôsobená škoda vo výške 10.000 eur, na veciach ktoré nenašiel alebo

mu mali byť odcudzené, pričom ako príklad uviedol zberateľské mince. Toto tvrdenie je podľa žalobkyne
spôsobilé difamovať jej osobu, ako aj osoby ich spoločných synov, keď o nijakých zberateľských
minciach nemali vedomosť a v byte, ako ani pri balení osobných vecí žalovaného, nijaké zberateľské
mince neboli. Žalobkyňa bola tohto názoru, že to bol práve žalovaný, ktorý si údajné mince vzal včase, kedy opustil spoločnú domácnosť. V rámci obsahu článku III. žalovaný ďalej uviedol, že v celom
žalobnom návrhu a jeho prílohách nevyplynula jediná skutočnosť o agresívnom správaní sa žalovaného,
morálnych alebo iných dôvodoch zrušenia vecného bremena. Žalobkyňa s uvedeným nesúhlasila, keď

reflektuje na znenie podanej žaloby, kde je explicitne zakotvené, že žalovaný na ňu fyzicky zaútočil,
našiel si novú známosť a dobrovoľne opustil spoločnú domácnosť, do ktorej sa nevrátil. Žalobkyňa
súčasne poukázala na situáciu, kedy žalovaný rozniesol listinnú komunikáciu medzi ním a žalobkyňou,
týkajúcu sa predmetnej veci, v bytovom dome, v ktorom sa nachádza byt. Žalovaný listinnú komunikáciu
poukladal do poštových priečinkov ostatných vlastníkov bytov v bytovom dome, ako aj v spoločných

priestoroch, keď dokumenty uložil na viditeľné miesta. Žalobkyňa má za to, že žalovaný mal takýmto
konaním záujem poškodiť osobu žalobkyne a spoločných synov, pričom je pre ňu neprijateľné, aby mali
tretie osoby vedomosť o skutočnostiach riešených medzi sporovými stranami a konanie žalovaného
považovala za neakceptovateľné. Ako ďalšiu neakceptovateľnú skutočnosť žalobkyňa uvádzala, že jej
bola zo strany žalovaného doručená listina označená ako „Darovacia zmluva“, predmetom ktorej je
nehnuteľnosť zapísaná na LV č. XXXX, okres D., obec D., k. ú. D., a to byt č. XX nachádzajúci sa na

prízemí, vo vchode č. X stavby - obytný dom so súp. č. XXXX, postavenej na pozemku registra „C“ parc.
č. 928, zastavaná plocha a nádvorie, o výmere 209 m2, a parc. č. 929, zastavaná plocha a nádvorie, o
výmere 133 m2. Žalobkyňa uviedla, že nikdy neprejavila záujem na darovaní špecifikovaného bytu tretej
osobe, nemá vedomosť, a teda nepozná osobu označenú v listine ako „obdarovaná“, ako ani osobu
splnomocnenú na zastupovanie v konaní pred príslušným Okresným úradom, katastrálnym odborom,

uvedenú v článku IV. bod 4.8. listiny. Žalobkyňa považuje uvedenú listinu za prejav nátlaku na jej osobu
spočívajúci v donútení žalobkyne darovať vyššie uvedený byt tretej osobe. Žalobkyňa súčasne uviedla,
že súhlasí s darovaním bytu, avšak na jedného alebo obidvoch spoločných synov alebo spoločného
vnuka, o čom žalovaného informovala podaním zo 17. 5. 2024 označeným ako : „Výzva na dodržiavanie
povinností z vecného bremena - odpoveď k bodu 2.“, ktoré bolo žalovanému doručené 3. 6.2024.

ŽalovanývčlánkuV.vyjadreniauviedol,žepodľajehonázoružalobkyňaneosvedčilažiadnymspôsobom
zmenu pomerov ako ani vznik hrubého nepomeru medzi vecným bremenom a výhodou oprávneného.
S uvedeným tvrdením žalobkyňa nesúhlasila, keď má za to, že v rámci obsahu podanej žaloby, ako aj
vyjadrenia žalobkyne k vyjadreniu žalovaného boli dostatočne uvedené dôvody na zrušenie vecného
bremena spočívajúceho v práve doživotného užívania nehnuteľnosti zo strany žalovaného. Súčasne

žalobkyňa poukázala na protichodnosť vyjadrení žalovaného zakotvených vo vyjadrení, keď žalovaný na
jednej strane v článku V. vyjadrenia tvrdil, že nie je daná zmena pomerov ani hrubý nepomer a na strane
druhej, v rámci článku III. vyjadrenia poukázal na prítomnosť podstatnej zmeny pomerov. Na základe
skutočností uvedených v tomto podaní žalobkyňa konštatovala, že uniesla dôkazné bremeno, pričom
považuje za preukázané, že došlo k podstatnej zmene pomerov a vzniku hrubého nepomeru medzi

vecným bremenom a výhodou oprávneného, čo zapríčiňuje oprávnenosť podanej žaloby. Žalovaný si
našiel novú známosť, dobrovoľne opustil spoločnú domácnosť a jeho správanie voči osobe žalobkyne je
a bolo neprimerané, a preto akákoľvek forma spolužitia sporových strán je nereálna a ďalšia existencia
vecného bremena neodôvodnená. Na základe uvedeného žalobkyňa reflektuje na stav, kedy vyššie
uvedený hrubý nepomer medzi vecným bremenom a výhodou oprávneného z vecného bremena a

podstatná zmena pomerov vznikli z dôvodov na strane žalovaného. Žalobkyňa naďalej preto zotrvala
na svojom žalobnom návrhu.

4. Dňa 22. 8. 2024 bola na tunajší súd doručená duplika, v ktorej žalovaný uviedol, že zotrváva na
stanovisku, že nárok žalobcu v plnom rozsahu neuznáva, považujeme tento nárok za nezákonný a

tvrdenia žalobkyne za účelové a klamlivé. Správanie žalobkyne voči nemu, ako aj jej návrh na zrušenie
vecného bremena považuje vzhľadom na spôsob a podmienky nadobudnutia majetkových práv k
nehnuteľnostiam, ku ktorým sa viaže vecné bremeno v prospech žalovaného k bytu nachádzajúcom sa
vo vchode č. X, C. H., G. I. X, v stavbe obytný dom súp. č. XXXX, postavený na pozemku registra „C“
parc. č. 868, zastavaná plocha a nádvorie, o výmere 438 m2, zapísaný na LV č. XXXX, pre k. ú. D., a bytu

č. XX, nachádzajúceho sa v bytovom dome na M. E. C. XXXX/X, L. D., evidovanom na LV č. XXXX, pre k.
ú. D. za nemorálny a nezákonný. Žalobkyňa pomerne obšírne opísala slobodné rozhodnutie žalovaného
opustiť spoločnú domácnosť. Akékoľvek vulgarizmy, urážania a ponižovanie, voči žalovanému pritom
žalobkyňa popierala. Zároveň popierala aj to, že by žalovaného z bytu vyhodila alebo že by došlo k
ústnej dohode z 15. 1. 2023 o fungovaní spolužitia so žalobcom. Vyjadrenie žalovanej, že žalovaný

opustil spoločnú domácnosť potom, ako sa do nej už nevrátil, treba doplniť aj o časť, kedy žalovaný sa do
tejto domácnosti vrátiť nemohol, pretože si svoje veci našiel v odpadkových vreciach porozhadzovaných
okolo bytového domu, kde je byt situovaný a kľúče od bytu musel odovzdať proti svojej vôli žalobkyni.
Fotografie zo dňa, kedy došlo k násilnému vysťahovaniu žalovaného priložil v prvotnom vyjadrení.Od tohto momentu, žalovaný nemohol využívať jeho právo z vecného bremena. Žalobkyňa popiera
akúkoľvek dohodu so žalovaným ohľadne fungovania ich vzťahu a fungovaniu aj s inými partnermi.
Celé vyjadrenie žalobkyne spočíva na vykreslení dokonalej domácnosti a spolužití už spred uzavretia

zmluvy o zriadení vecného bremena a následnému priateľskému zbaleniu vecí žalobcu v priebehu
jedného dňa a jeho vysťahovaniu. Opustenie spoločnej domácnosti žalovaným nikdy nebolo slobodné,
vzhľadom na to, že žalovaný chodil do práce, kde sa snažil zarobiť na potreby domácnosti, pričom
po príchode domov bol dennodenne vystavovaný slovným útokom zo strany jeho bývalej manželky a
časom aj synov. Čo sa týka popierania prispievania žalobcu na výdavky domácnosti uviedol, že tieto

tvrdenia sú ničím nepodložené, pričom žalobkyňa nemala v skutočnosti príjem v takej výške, kedy
by si mohla dovoliť komfort a životnú úroveň, ktorú má. Žalovaný aktívne prispieval na domácnosť.
Žalobkyňa vo svojom vyjadrení uvádzala lekársku správu z roku 2002, odkedy prešlo 22 rokov, a napriek
tejto udalosti tvorila so žalovaným spoločnú domácnosť. Listinná komunikácia v spoločných priestoroch
bytového domu, ani veľmi staré lekárskej správy (objektívnosť vzniku zranení, nevedel posúdiť) nie
sú dôvodmi vzniku hrubých nepomerov medzi vznikom vecného bremena a výhodou oprávneného.

K uvedenému žalovaný podotkol, že 9. 7. 2010 došlo zmluvou o zriadení vecného bremena k bytu
k zriadeniu vecného bremena - práva doživotného užívania celého trojizbového bytu č. 1, ako aj
práva doživotného užívania spoločných častí a spoločných zariadení bytového domu súp. číslo XXXX,
v prospech žalovaného, resp. 8 rokov potom, čo boli lekárske správy vyhotovené. Podľa rozsudku
Krajského súdu Nitra pod sp. zn. : 9Co/29/2013, aj keby došlo k hrubému nepomeru medzi vznikom

vecného bremena a výhodou oprávneného, keď k zmene pomerov došlo, a je daný i hrubý nepomer
medzi vecným bremenom a výhodou oprávneného, nie sú dané podmienky pre zrušenie vecného
bremena, pokiaľ tento hrubý nepomer existoval už pred zmenou pomerov, podľa vyjadrenia žalobkyne
už pred rokom 2002. Napriek tomu, že si žalovaný a žalobkyňa nie vždy spolu rozumeli, žalovaný
svoje právo vyplývajúce z vecného bremena využíval a využívať aj naďalej chce, pričom mu v tom

žalobkyňa zabraňuje. Slobodné rozhodnutie, ktoré by spočívalo v prijatí rozhodnutia sa odsťahovať,
na základe toho si zbaliť v pokoji veci a presťahovať sa do novej nehnuteľnosti, sa nikdy zo strany
žalovaného neudiali. Sama žalobkyňa vo svojom poslednom písomnom vyjadrení priznala, že 27. 6.
2023 žalovanému zbalili veci z bytu do vriec, a tie mu následne aj povynášali pred bytovku. Nebolo to
však s vedomím a za prítomnosti žalovaného tak, ako uvádza v poslednom vyjadrení. Keď sa žalovaný

vrátil z práce, našiel svoje veci porozhadzované pred bytovým domom, pod oknami na chodníku, pričom
množstvo veci mu chýbalo. Nikto mu nepomohol jeho osobné veci preniesť (v domácnosti sa nachádzali
jeho mladí synovia K. a J., žalobkyňa) alebo zabezpečiť proti krádeží. K morálnosti celého konania
uviedol, že žalovaný prišiel o množstvo osobných vecí, ako aj zberateľské mince a knihy, ktoré boli jeho
koníčkom a zároveň aj obživou s nemalou zberateľskou hodnotou. Za amorálne považoval, že žalovaná

v spolupráci so synmi dokázali naplánovať jeho vysťahovanie, počas toho ako bol žalovaný v práci, bez
toho aby ho o tom upovedomili alebo mu veci zaniesli. Práve z dôvodu, že sa žalovaný chcel vyhnúť
akýmkoľvek ďalším ústnym alebo fyzickým útokom zo strany žalovanej alebo ich synov kľúče od bytu
odovzdal. V uvedenej časti vyjadrenie žalobkyne opätovne zavádza, v prvotnom a opätovnom popretí
vedomosti o zberateľských minciach žalobcu. Následne, však mala vedomosť práve o tom, že tieto

mince si mal žalovaný vziať so sebou v čase, keď opustil spoločnú domácnosť. Tým sa malo zrejme
na mysli, práve zbalenie jeho osobných vecí a vysťahovanie pred bytový dom, bez toho aby mal o
tom vedomosť. Čo sa týka samotného sporu medzi žalobkyňou a žalobcom, žalovaný vyjadril súhlas
so zrušením vecného bremena k bytu, ktorého sa týka samotná žaloba a to vzhľadom na spôsob a
podmienky nadobudnutia vlastníckych práv žalobkyňou k bytu č. 2. K tomuto bodu priložil žalovaný

aj vyjadrenie matky žalovaného, ktorá sama uviedla, že nehnuteľnosti, v ktorých je žalobkyňa vedená
ako vlastník bytu a bytu č. 2, ktoré boli na ňu prevedené v dobrej viere za finančnej pomoci od rodiny
žalobcu. Žalovaný nepovažoval za právne správne, uplatňovať skutočnosti uvádzané žalobkyňou v §
151p ods. 2 alebo § 151p ods. 3 Občianskeho zákonníka, vzhľadom na to, že sporné nároky týkajúce
sa k vlastníctvu bytu a zároveň s právami viažucimi k nemu súvisia aj s bytom č. 2. Do dnešného

dňa nebol žalovaný žalobkyňou kompenzovaný za to, že svoje právo využívať nemohol. Žalovaný
opakovane ústne aj písomne vyzval žalobkyňu, aby mu umožnila využívať v jeho prospech zriadené
vecné bremeno. Žalovaný sa stále pokúšal o pokojné a spravodlivé riešenie veci mimosúdne, a to aj
napriek tomu, že vyššie opísaným protiprávnym konaním žalobkyne mohlo dôjsť k naplneniu skutkovej
podstaty trestného činu podľa § 218 ods.1, ods.3 písm. a), písm. b) v spojení s § 138 písm. b), a §

139 ods. 1, písm. c) Trestného zákona, ktorý znie : “Kto protiprávne obsadí alebo užíva dom alebo byt
iného alebo kto oprávnenej osobe v užívaní domu alebo bytu neoprávnené bráni, pričom uvedený čin
spáchal po dlhší čas a na blízkej osobe, potrestá sa…” Žalovaný opakovane tvrdil, že nemá záujem
o konflikty so žalobkyňou. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR pod sp. zn. : 4Tdo609/2021, ktorýhovorí že : „pre posúdenie viny a naplnene skutkovej podstaty prečinu neoprávneného zásahu do práva
k domu, bytu alebo nebytovému priestoru nie je rozhodné, či existuje iný, aj obmedzený prístup na
pozemky poškodených oprávnených z vecného bremena, ale stav zapísaný v katastri nehnuteľností v

čase spáchania trestného činu. Ak vecné bremeno v čase spáchania trestného činu bolo zapísané v
katastri nehnuteľností, každý, vrátane dovolateľky musel tento zápis rešpektovať.” Inými slovami vlastník
nehnuteľnosti nesmie narušovať výkon vlastníckeho práva oprávnených z vecného bremena, ktorým
svojím konaním obmedzovala výkon vlastníckych práv a ochrana zásady materiálnej publicity. „Hrubý
nepomer medzi zriadeným vecným bremenom a výhodou oprávneného” ktorý napádala žalobkyňa,

existoval aj v čase vzniku vecného bremena a nedošlo k zmene pomerov medzi žalobcom a žalobkyňou
ani po spísaní samotnej zmluvy o zriadení vecného bremena a táto zmenia nie je v príčinnej súvislosti.
Judikatúra Najvyššieho súdu ČR pod sp. zn. : 22Cdo 1665/99 uvádza : „ I keď k zmene pomerov došlo
a je daný i hrubý nepomer medzi vecným bremenom a výhodou oprávneného, nie sú dané podmienky
pre zrušenie vecného bremena, pokiaľ tento hrubý nepomer existoval už pred zmenou pomerov.” V
samotnom žalobnom návrhu sa neuvádzala ani výška kompenzácie za zrušenie vecného bremena,

pričom súd nemá povinnosť skúmať výšku náhrady za zrušenie vecného bremena, preto aj v tejto časti je
samotný žalobný návrh neúplný a nezrozumiteľný. Žalovaný sa chce do uvedeného bytu vrátiť, na čo má
zákonné právo a toto právo chce naďalej využívať. Zároveň poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu
ČR sp. zn.: 22 Cdo 555/2004, kedy aj v prípade, že právo využívať vecné bremeno by mala aj manželka
alebo priateľka žalovaného. „Právo zodpovedajúce vecnému bremenu je spojené s vlastníctvom určitej

nehnuteľnosti alebo patrí určitej osobe. V prípade, ak patrí určitej osobe, vecné bremeno sleduje osobu,
ktorej patrí právo zodpovedajúce vecnému bremenu, a preto oprávnenie neprechádza na jej právneho
nástupcu a nemožno ho ani vykonávať ani za pomoci inej osoby. Oprávnený z vecného bremena
môže užívať zaťaženú vec len pre seba a nesmie k užívaniu pribrať iného. Súdna prax nevylučuje
v niektorých prípadoch odvodený právny dôvod užívania zaťaženej veci aj ďalším osobám ako napr.

manžel oprávneného” po prípade analogicky súčasný partner. Vzhľadom na vyššie uvedené, navrhol
žalovaný, aby súd žalobu zamietol v celom rozsahu.

5. Na pojednávaní 19. 11. 2024 žalobkyňa uviedla, že trvá na podanom návrhu v celom rozsahu
a súčasne sa pridržiava všetkých doterajších písomných vyjadrení, keď poukazovala na skutočnosť, že

žalobkyňa zriadila vecné bremeno spočívajúce v práve doživotného užívania nehnuteľnosti v prospech
žalovaného, práve z dôvodu vďačnosti za nový život, ktorý započali v Ružomberku, aj napriek rozvodu
manželstva, a to teda za obnovenie partnerského spolužitia. Postupom času medzi stranami však
začalo dochádzať k rôznym konfliktom, ktoré vyústili až do situácie, kedy si žalovaný našiel novú
známosť a opustil spoločnú domácnosť. Tiež svojim konaním zmaril účel, pre ktorý bolo vecné bremeno

spočívajúce v práve jeho doživotného užívania nehnuteľnosti zriadené, a to z vďačnosti za nový
život. Súčasne poukázala na to, že vecné bremeno bolo zriadené bezodplatne, kedy náklady na
spoločnú domácnosť znášala výlučne žalobkyňa z vlastných finančných prostriedkov. Na základe týchto
skutočností mala za to, že v danom prípade je daná podstatná zmena pomerov, keď zanikol účel, pre
ktorý bolo vecné bremeno spočívajúce v práve doživotného užívania zriadené. Súčasne poukázala

na stav, kedy nie je v záujme žalobkyne akýmkoľvek spôsobom sťažovať bytovú otázku žalovaného,
nakoľko žalovaný má zriadené vecné bremeno spočívajúce v jeho práve doživotného užívania aj v inej
nehnuteľnosti, pričom žalobkyňa má záujem, samozrejme toto právo doživotného užívania žalovanému
v druhej nehnuteľnosti ponechať, a zároveň predložila súdu na preukázanie skutočností, že hradila
náklady na spoločnú domácnosť z vlastných finančných prostriedkov, výpisy z bankového účtu za

obdobie rokov, kedy spolu so žalovaným žili v jednej domácnosti, ktoré preukazujú, že hradila náklady
na spoločnosť z vlastných prostriedkov. Skutočnosť, kedy žiadala nepriznať žalovanému nárok na
primeranú náhradu odôvodnila skutočnosťami hodnými osobitného zreteľa, keď v prípade, ak bolo
vecné bremeno spočívajúce v práve doživotného užívania zriadené pre ochotu alebo z dobrej vôle,
čo je v tomto prípade naplnené, vzhľadom na dôvod vďačnosti za nový život, je možné nepriznať túto

náhradu, nakoľko jej poskytnutie v takomto prípade nie je namieste. A to aj vzhľadom na skutočnosť,
že žalovaný má zriadené právo doživotného užívania v ďalšom byte, keď toto právo môže slobodne
využívať. Žalobkyňa sa stotožnila s právnym názorom súdu, že medzi stranami došlo k vzniku hrubého
nepomeru z dôvodu mimoriadne konfliktných vzťahov, pričom prihliada na objektívne okolnosti, kedy
sa neskúma zavinenie ani jednej zo sporových strán, a súčasne súhlasila so súdom, v časti týkajúcej

nesporných nárokov, a teda, že predmetný byt je vo vlastníctve žalobkyne na základe kúpnej zmluvy
a žalobkyňa zriadila zmluvou o zriadenie vecného bremena právo doživotného užívania hnuteľnosti
v prospech žalovaného. Rovnako ako súd mala za nesporné, že zhoršením vzťahov došlo aj k zmene
pomerov medzi stranami, a teda k hrubému nepomeru medzi výhodou oprávneného a nevýhodoupovinného z vecného bremena. Je evidentná podstatná zmena pomerov majúca za následok dôvodnosť
podanej žaloby, pričom samotná žalobkyňa zriadila toto vecné bremeno bezodplatne, a vecné bremeno
spočívajúce v práve doživotného užívania manželov je zriadené aj v inej nehnuteľnosti žalovanej, ktoré

právo doživotného užívania chce žalobkyňa žalovanému ponechať, a to z dôvodu, že mu nechce
nejakým spôsobom sťažovať bytovú otázku, ale považuje za potrebné poukázať na stav, kedy zanikol
účel, pre ktorý bolo vecné bremeno zriadené, a to práve z dôvodu rozvratu vzťahov medzi stranami
sporu. Žalobkyňa tak trvala na podanej žalobe a navrhla súdu žalobe v plnom rozsahu vyhovieť,
a teda zrušiť vecné bremeno spočívajúce v práve doživotného užívania žalovaného v predmetnom byte,

a súčasne nepriznať žalovanému nárok na primeranú náhradu z dôvodov hodných osobitného zreteľa,
keď žalovaný má možnosť doživotne užívať, vykonávať svoje právo v inej nehnuteľnosti vo vlastníctve
žalobkyne, a súčasne aj z dôvodu, že vecné bremeno bolo zriadené práve z dobrej vôle a ochoty
žalobkyne.

6. Na pojednávaní 19. 11. 2024 žalovaný (prostredníctvom svojej zástupkyne) uviedol, že zotrváva na

svojich doterajších písomných podaniach. Mal za to, že tento návrh je absolútne nedôvodný, žiadal
žalobu v plnom rozsahu zamietnuť. Z doterajších vyjadrení žalobcu nevyplýva dôvod, prečo by vecné
bremeno zriadené v prospech žalovaného malo byť zrušené. Čo sa týka primeranej výšky primeranej
náhrady za zrušenie vecného bremena v tomto viac menej by sme navrhoval vykonať dôkaz zistením
v rámci realitných kancelárií, že koľko by bola výška nájomného v obdobne veľkom byte, v obdobnej

lokalitevmesteRužomberok.Čosatýkapredbežnéhoprávnehoposúdenia,súdmalzato,žejetudôvod
na zrušenie toho vecného bremena, ale zákon v tomto prípade predpokladá zrušenie vecného bremena
za primeranú náhradu, nakoľko nie je možné preukázať, aká by mala byť výška takejto náhrady, ale viac
menej toto by ponechal na voľnú úvahu súdu s tým, že obdobné byty sa v Ružomberku prenajímajú za
500 až 600 eur za mesiac podľa jeho vedomostí. Čo sa týka predbežného posúdenia, súd považoval za

nesporné nadobudnutie bytu podľa kúpnej zmluvy z 25. 6. 2010, a že tento byt nadobudla žalobkyňa,
pričom9.2.2011malobyťzriadenéprávozodpovedajúcemuvecnémubremenuvprospechžalovaného,
z nejakej vďačnosti, v tomto poukázal, že toto nesporné nie je, je to sporné nakoľko, on poukazuje
na vyjadreniesvojej matky K. B., nar. XX. X. XXXX, ktoré priložil k svojmu vyjadreniu z 12. 8. 2024,
kde vo svojom vyjadrení uviedla, že B. svokrovci zaplatili dva byty, čiže ono to vlastne poukazuje na tú

skutočnosť, že byty hoci boli písané na žalobkyňu, v skutočnosti boli financované z peňazí B.. Tieto byty
boli písané na žalobkyňu z toho dôvodu, že v tom čase boli vedené exekučné konania voči žalovanému,
čiže viac menej z dôvodu ochrany rodiny boli tie byty písané na pani žalobkyňu. V skutočnosti boli
vyplácané z prostriedkov rodiny B., a teda z prostriedkov rodiny žalovaného. O tom svedčí aj vecné
bremeno, ktoré je zriadené na byte, ktoré uvádzal žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení, kde vecné

bremeno, právo bezodplatného doživotného bývania, má nielen žalovaný, ale aj A. K. B., na M. E. C.
XXXX/X, čiže mal za to, že pokiaľ by súd mal pristúpil k zrušeniu vecného bremena, tak len za náhradu,
v opačnom prípade navrhol, aby súd návrh v plnom rozsahu zamietol.

7. Súd mal za nesporné (pre účinné nepopretie protistranou podľa § 151 CSP, resp. pre výslovnú

zhodnosť skutkových tvrdení strán sporu podľa § 186 ods. 2 CSP) nasledovné (relevantné) skutkové
tvrdenia strán sporu.

8. Na základe kúpnej zmluvy z 25. 6. 2010 nadobudla žalobkyňa byt uvedený vo výrokovej časti
tohto rozsudku. Zmluvou o zriadení vecného bremena z 9. 2. 2011 uzatvorenou medzi žalobkyňou

a žalovaným došlo k zriadeniu práva zodpovedajúceho vecnému bremenu spočívajúceho v práve
doživotného bývania v tomto byte v prospech žalovaného, a to bezodplatne, nakoľko žalobkyňa v tom
čase (po zlepšení predchádzajúcich zlých vzťahov medzi stranami) začala veriť v stabilitu ich budúceho
vzťahu. Neskôr však došlo k výraznému zhoršeniu vzájomných vzťahov medzi žalobkyňou a žalovaným,
čo viedlo k tomu, že žalovaný prestal vykonávať toto právo zodpovedajúce vecnému bremenu, teda že

prestal užívať predmetný byt.

9. Uvedené skutkové tvrdenia sa ako nesporné v súlade so zásadou hospodárnosti konania (v zmysle
čl. 17 základných princípov CSP) nedokazovali a súd si ich osvojil ako zistený skutkový stav.

10. Za jedinú spornú (relevantnú) skutkovú okolnosť považoval súd len otázku výšky primeranej náhrady
za zrušenie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu (v zmysle § 151p ods. 3 OZ.) Spornosť tejto
okolnosti spočívala v tom, že kým žalobkyňa tvrdila, že výška peňažnej náhrady má predstavovať 0
eur, pretože podľa nej nemala byť žalovanému za zrušenie práva zodpovedajúceho vecnému bremenuvyplatená žiadna náhrada, tak žalovaný tvrdil, že má nárok na primeranú náhradu za zrušenie práva
zodpovedajúceho vecnému bremenu, ktorú nedokázal vyčísliť a (na pojednávaní) navrhol v tomto smere
vykonať dôkaz dopytom na realitné kancelárie.

11. Súd vo vzťahu k tomuto dôkaznému návrhu uplatnenému prvýkrát až na pojednávaní uplatnil
sudcovskú koncentráciu, pretože v tomto návrhu išlo o prostriedok procesnej obrany, ktorý nebol
uplatnený včas (v lehotách vyplývajúcich z ustanovení § 167 CSP), a súčasne by prihliadnutie na takýto
oneskorenýdôkaznýnávrhbyvyžadovaloodročeniepojednávania,akoajvykonanienáslednýchúkonov

súdu, čo by bolo v rozpore s § 153 ods. 2 CSP. Súd navyše (v zásade) nemôže v civilnom procese
obstarávať dôkazy ex offo (§ 185 CSP.) Súd už v civilnom procese nezisťuje objektívnu (materiálnu)
pravdu, ale skutkový stav vyplývajúci z včas a riadne uplatnených prostriedkov procesného útoku
a obrany.

12. Pri právnom posúdení zisteného skutkového stavu súd aplikoval najmä nasledovné hmotnoprávne

ustanovenia.

13. Podľa § 151p ods. 2 Občianskeho zákonníka - zákona č. 40/1964 Zb v znení neskorších
predpisov (ďalej len „OZ“) vecné bremeno zanikne, ak nastanú také trvalé zmeny, že vec už nemôže
slúžiť potrebám oprávnenej osoby alebo prospešnejšiemu užívaniu jej nehnuteľnosti; prechodnou

nemožnosťou výkonu práva vecné bremeno nezaniká.

14. Podľa § 151p ods. 3 OZ ak zmenou pomerov vznikne hrubý nepomer medzi vecným bremenom a
výhodou oprávneného, môže súd rozhodnúť, že sa vecné bremeno za primeranú náhradu obmedzuje
alebo zrušuje. Ak pre zmenu pomerov nemožno spravodlivo trvať na vecnom plnení, môže súd

rozhodnúť, aby sa namiesto vecného plnenia poskytovalo peňažné plnenie.

15. Pri právnom posúdení zisteného skutkového stavu sa súd spravoval nasledovnými úvahami.

16. Žalobkyňa sa domáhala uplatneného nároku s poukazom na § 151p ods. 2 OZ, ako aj § 151p ods.

3 OZ.

17. Vo všeobecnosti platí, že zmena pomerov na strane oprávneného alebo povinného z vecného
bremena, ktorá má za následok, že právo z vecného bremena nie je vykonávané len zo subjektívnych
dôvodov, ale objektívne jeho výkonu nič nebráni, nespôsobuje zánik vecného bremena podľa § 151p

ods. 2 OZ. (viď aj rozsudok Krajského súdu v Českých Budejoviciach sp. zn. : 25Co 733/2007, na ktoré
výslovne poukazuje aj komentár k slovenskému OZ I. diel, 2. vydanie, § 1 - 450, str. 1410, C.H.BECK,
2019, autori : Baricová a kolektív.)

18. Súd mal z uvedených nesporných skutkových tvrdení za zistené, že v tejto veci došlo

k nevykonávaniu práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, spočívajúceho v užívaní predmetného
bytu žalovaným, výlučne zo subjektívnych dôvodov (pre objektívne zhoršené osobné vzťahy medzi
účastníkmi právneho vzťahu z vecného bremena, a v tejto súvislosti nebolo podstatné, kto z nich
a v akom rozsahu sa na vzniku týchto zhoršených vzťahoch podieľal), teda že k nevykonávaniu práva
zodpovedajúceho vecnému bremenu nedošlo preto, že by to z objektívnych dôvodov nebolo možné

(objektívne žalovaný mohol užívať byt, tento bol spôsobilý na užívanie), a preto nebolo možné uvažovať
o zániku práva zodpovedajúceho vecnému bremenu podľa § 151p ods. 2 OZ (ako sa nesprávne
domnievala žalobkyňa.)

19. Na túto vec však bolo možné aplikovať § 151p ods. 3 OZ (ako na to aj alternatívne poukazovala

žalobkyňa), pretože tu došlo k takej zmene pomerov (keď vzťahy medzi účastníkmi právneho vzťahu
z vecného bremena sa stali v porovnaní s časom jeho zriadenia mimoriadne konfliktnými), ktorá
spôsobila (príčinná súvislosť) hrubý nepomer medzi vecným bremenom (povinnosťou) povinného
a výhodou (právom) oprávneného, pretože práve pre toto závažné zhoršenie vzťahov medzi žalobkyňou
a žalovaným, ktoré tu nebolo v čase zriadenia vecného bremena, došlo (objektívne) k tomu, že

oprávnený z vecného bremena prestal realizovať svoje právo zodpovedajúce vecnému bremenu, prestal
užívať byt (viď v tomto smere obdobne aj rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. : 22 Cdo 82/2008, resp.
tiež rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22Co 2284/98.)20. V tejto súvislosti súd poznamenáva, že pri aplikácii § 151p ods. 3 OZ je povinný zisťovať len zmenu
pomerov,aznejvzniknutýhrubýnepomermedzivecnýmbremenompovinnéhoavýhodouoprávneného
z vecného bremena. Zavinenie tejto zmeny pomerov pritom nie je vôbec relevantné (viď aj R 27/1978),

a pre rozhodnutie súdu o zrušení vecného bremena nie je tiež relevantné, či taký hrubý nepomer vznikol
zavinením niektorého z účastníkov právneho vzťahu (viď aj komentár k OZ, I. diel, 2. vydanie, § 1 - 450,
str. 1412, C.H.BECK, 2019, autori : Baricová a kolektív.)

21. Súd preto považoval za irelevantné pre toto konanie vyjadrenia oboch strán, ktoré súviseli s tým, kto

mal zaviniť zhoršenie vzťahov medzi stranami, vrátane súvisiacej argumentácie o porušovaní dobrých
mravov.

22. Majúc tak preukázané všetky predpoklady pre zrušenie vecného bremena podľa § 151p ods. 3 OZ
(zmenu pomerov, hrubý nepomer medzi výhodou oprávneného a vecným bremenom povinného, ako
aj príčinnú súvislosť medzi nimi) sa súd stotožnil s argumentáciou žalobkyne v tej časti, kde dospela k

záveru o potrebe zrušenia vecného bremena podľa § 151p ods. 3 OZ.

23. Z ustanovenia § 151p ods. 3 OZ však vyplýva, že v prípade zrušenia vecného bremena má byť (v
zásade) poskytnutá primeraná náhrada (a to, či už v peňažnej alebo naturálnej forme) v prospech osoby,
ktorej právo zodpovedajúce vecnému bremenu sa zrušuje.

24. Pri určovaní výšky tejto primeranej náhrady za zrušenie vecného bremena, ktorému zodpovedá
právo bezplatného doživotného bývania k nehnuteľnosti je (vo všeobecnosti) významné zistenie, aký je
majetkový prospech vlastníka zaťaženej nehnuteľnosti (napr. aké nájomné by mohol získať pri prenájme
tohto bytu inej osobe), a tiež aký je majetkový dôsledok na strane oprávneného, vychádzajúc z toho, že

právo zodpovedajúce vecnému bremenu spočíva v bezplatnom doživotnom bývaní nehnuteľnosti (napr.
koľko by musel zaplatiť na nájomnom za užívanie podobnej nehnuteľnosti), a v tejto súvislosti je jedno,
či oprávnený má inak, kde bývať alebo nie, pretože v tomto ide len o kritéria pre určenie výšky náhrady
(k tomu viď aj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. : 1 Cdo 192/2006.)

25. (Ako už bolo uvedené) zo zákona (z § 151p ods. 3 OZ) vyplýva, že pravidlom je, že za zrušenie
práva zodpovedajúceho vecnému bremenu treba oprávnenému poskytnúť primeranú náhradu, a iba
výnimočne, v odôvodnených prípadoch je možné rozhodnúť aj tak, že súd primeranú náhradu takejto
osobe vôbec neprizná. Za také výnimky možno považovať prípad, keď poskytnutie primeranej náhrady
nie je namieste pre rozpor s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 OZ (napr. ak by povinný zriadil vecné

bremeno len z púhej ochoty, bez toho, aby tým kompenzoval výhodu, ktorú mu oprávnený poskytol
v inom právnom vzťahu), resp. prípad premlčania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu (viď aj
rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. : 22 Cdo 1330/2011, na ktoré odkazuje v rámci aplikovateľnej
judikatúry aj slovenský komentár k OZ I. diel, 2. vydanie, § 1 - 450, str. 1413, C.H.BECK, 2019, autori :
Baricová a kolektív.)

26. Žalobkyňa svoj návrh na nepriznanie náhrady za zrušenie vecného bremena žalovanému (teda
inými slovami tvrdenie, že výška náhrady má predstavovať 0 eur) odôvodnila aj tvrdením, že k zriadeniu
vecného bremena v prospech žalovaného k predmetnému bytu došlo výlučne z ochoty žalobkyne,
z dôvodu vďačnosti za pozitívne sa vyvíjajúci partnerský vzťah s tým, že išlo o bezodplatné zriadenie

práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, čím tak zjavne smerovala k vyššie uvedenej výnimočnej
okolnosti, pre ktoré by nebolo možné nepriznať oprávnenému žiadnu náhradu. A v tejto súvislosti
žalovaný (s poukazom na čestné prehlásenie svojej matky z č.l. 88 a nasl. spisu) zase tvrdil skutkové
okolnosti, ktoré mali tieto výnimočné okolnosti tvrdené žalobkyňou spochybniť.

27. Súd však (z dôvodu hospodárnosti konania - čl. 17 CSP) už nezisťoval to, či tu sú dané
žalobkyňou popisované výnimočné okolnosti odôvodňujúce nepriznanie peňažnej náhrady, pretože ak
by aj vykonaným dokazovaním bolo zistené, že tu takéto okolnosti nie sú, teda ak by aj boli preukázané
skutkové tvrdenia žalovaného vylučujúce jej nepriznanie, nebolo by aj tak možné priznať žalovanému
náhradu za zrušenie vecného bremena, pretože (pri uplatnení sudcovskej koncentrácie podľa § 153

ods. 2 CSP k dôkaznému návrhu žalovaného na dopyt na realitné kancelárie za účelom zistenia výšky
peňažnej náhrady - je tiež otázne, či by toto bol spôsobilý dôkaz) by ešte nebolo možné dospieť ku
skutkovému zisteniu ohľadne výšky tejto peňažnej náhrady (alebo rozsahu iného vecného plnenia, ktoréby malo predstavovať túto náhradu), keďže súd by nemal k dispozícii žiaden dôkaz, o ktorý by sa mohol
pri určení výšky, resp. rozsahu tejto náhrady oprieť (bol by preukázaný len základ nároku na náhradu.)

28. A pokiaľ v tejto súvislosti žalovaný argumentoval, že súd by mal sám, na základe vlastnej úvahy
určiť za takejto situácie výšku peňažnej náhrady, tak k tomu súd uvádza, že v súčasnosti účinný civilný
procesný kódex (Civilný sporový poriadok) na rozdiel od predchodcu (Občianskeho súdneho poriadku),
ktorý vo svojom ustanovení § 136 určoval, že ak možno výšku nárokov zistiť len s nepomernými
ťažkosťami alebo ak ju nemožno zistiť vôbec, určí ju súd podľa svojej úvahy, už neobsahuje takéto

pravidlo, v časti týkajúce sa dokazovania, ale len v časti týkajúcej sa trov konania (§ 264 CSP.) Teda
CSP už neobsahuje priamu úpravu možnosti súdu určiť pri rozhodovaní vo veci samej výšku žalovaného
nároku úvahou, odhadom súdu, pričom úprava v § 264 ods. 1 a ods. 2 CSP sa týka výlučne výpočtu
výšky súdneho poplatku, teda trov konania (viď aj uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. : 5 Obdo
14/2020 z 23. 6. 2020, R 52/2020.) Z uvedeného teda vyplýva, že § 264 CSP sa na rozhodovanie
(vo veci samej) nedá použiť, a že iná úprava, ktorá by sa na rozhodovanie vo veci samej dala priamo

použiť v CSP tiež absentuje. Najvyšší súd v tomto rozhodnutí však nielenže nepripustil priamu aplikáciu
ustanovenia § 264 CSP, ale dokonca ani jeho nepriamu aplikáciu (per analogiam), keďže argumentoval,
že v civilnom sporovom procese, vychádzajúcom z princípu kontradiktórnosti (č.l. 9 CSP) a koncentrácie
konania (č.l. 8 CSP), má v konaní vo veci samej v zásade a bezvýnimočne prioritu preukázanie tvrdení
o výške nároku stranou, ktorá ho uplatňuje, v na to určenom štádiu konania.

29. Tunajší súd sa stotožnil s týmto názorom najvyššieho súdu, a navyše dodáva, že (ani v zmysle už
zrušeného ustanovenia § 136 OSP) by v tomto prípade nešlo o situáciu, kedy by výšku nároku vo veci
samej nebolo možno zistiť vôbec alebo len s nepomernými ťažkosťami, keďže dokazovanie za účelom
zistenia výšky primeranej náhrady pri zrušení vecného bremena býva bežne predmetom dokazovania

(spravidla formou znaleckého posudku), ale v tejto veci dôkaz o výške peňažnej náhrady absentoval
výlučne z dôvodu, že príslušný prostriedok procesnej obrany (dôkazný návrh na dopyt na realitné
kancelárie) nebol uplatnený včas a súčasne jeho akceptácia by viedla k nutnosti odročiť pojednávanie,
a ďalších úkonov súdu, z ktorého dôvodu bola voči nemu uplatnená sudcovská koncentrácia podľa §
153 ods. 2 CSP, teda tu nebola naplnená hypotéza ani tejto (už) zrušenej normy (§ 136 OSP.) Výšku

nároku na peňažnú náhradu je možné dokázať, a takisto nejde o prípad neprimeraných ťažkostí (ak by
náklady spojené s dokazovaním boli neúmerné výške uplatneného nároku.)

30.Inštitútpredbežnéhoprávnehoposúdeniarealizovanýsúdomnahlavnompojednávanínemôžeslúžiť
k tomu, aby poskytol strane postupujúcej v právnom omyle príležitosť na nápravu svojej chyby, a to na

úkor druhej strany sporu, pretože by tak súd porušil zásadu rovnosti strán. Súd v tejto súvislosti tiež
upozorňuje na ust. § 179 ods. 1 CSP, že pojednávanie je povinný viesť tak, aby mohol rozhodnúť vec,
spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania a účel tohto zákona.

31. Súd tu upozorňuje aj na to, že žalovaný v podstate ani len nepredniesol skutkové tvrdenie

o výške peňažnej náhrady, ktoré by malo byť následne predmetom navrhnutého dokazovania, a teda
neuniesol ani len bremeno tvrdenia o výške peňažnej náhrady, resp. o rozsahu a povahe naturálnej
náhrady (podľa § 150 ods. 1 CSP), a to dokonca, napriek predchádzajúcej výzve súdu podľa § 150
ods. 2 CSP (výnimočného materiálneho korektívu) realizovanej na pojednávaní na doplnenie tohto
chýbajúceho skutkové tvrdenia (žalovaný odkázal na výsledky navrhnutého dokazovania dopytom na

realitné kancelárie.)

32. Vzhľadom na uvedené súd musel žalobu zamietnuť.

33. Porovnajúc žalobou uplatnený nárok s výrokom tohto rozsudku, súd dospel k záveru o plnej

úspešnosti žalobkyne, a preto jej podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 priznal nárok na
náhradutrovkonaniavočižalovanéhovrozsahu100%,pričomsúčasnepodľa§262ods.2CSPvyslovil,
že o výške tejto náhrady rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.

Poučenie:Proti tomuto rozsudku je prípustné podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia na Okresnom
súde Liptovský Mikuláš písomne v dvoch vyhotoveniach, o ktorom odvolaní bude rozhodovať Krajský
súd v Žiline.

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)

a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že :

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v predchádzajúcom odseku,
ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred

súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b)
sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní
došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez
svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučného poriadku) v znení neskorších predpisov.