Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, June 17, 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 28Co/130/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2221202623
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 06. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Tischlerová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2221202623.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Tischlerovej a členov
senátu Mgr. Lucie Mizerovej a JUDr. Petra Dumana, v spore žalobcu: A. B., nar. X.X.XXXX, bytom C.
D. D. XXX/XX, E. F. G., zastúpenému splnomocnencom: HAÁR & Partners, s. r. o., so sídlom Hlavná
5931/80, Dunajská Streda, IČO: 50 950 690, proti žalovanej: A. H., nar. X.X.XXXX, bytom I. J. K. XX, L.,
zastúpenej advokátom: Mgr. Peter Voloch, so sídlom Hollého 745/34, Senica, o zrušenie a vyporiadanie

podielového spoluvlastníctva, o odvolaní žalovanej proti uzneseniu Okresného súdu Dunajská Streda
zo dňa 5. septembra 2024 č. k. 7C/33/2021-269 – proti výroku II. o trovách konania, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutom výroku II. o trovách konania p o t v r d
z u j e .

II. Žalobcovi priznáva proti žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie výrokom I. konanie zastavil, výrokom II. stranám sporu
nárok na náhradu trov konania nepriznal a výrokom III. rozhodol o vrátení sumy vo výške 6.167,70 eura
zo súdneho poplatku zaplateného za žalobu žalobcovi prostredníctvom prevádzkovateľa elektronického
systému centrálnej evidencie súdnych poplatkov - Slovenskej pošty a.s..

2. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 144, § 145 ods. 1 až 3, § 146 ods. 1, § 256 ods. 1
zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej „CSP“), § 2 ods.
1 písm. a), § 11 ods. 3, 4, 6 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra
trestov v znení neskorších predpisov.

3. Vecne dôvodil, že žalobou doručenou súdu dňa 15.7.2021 sa žalobca domáhal zrušenia a

vyporiadania podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam špecifikovaným v žalobe. Dňa 5.6.2024
(t.j. pred otvorením prvého pojednávania vo veci samej) žalobca doručil súdu späťvzatie žaloby, ktoré
odôvodnil tým, že medzi stranami došlo k uzavretiu mimosúdnej dohody o zrušení a vyporiadaní
podielového spoluvlastníctva k sporným nehnuteľnostiam. Súčasťou dohody bol o.i. záväzok žalobcu
vykonať všetky úkony smerujúce k ukončeniu súdneho konania, a to späťvzatím žaloby, s ktorým
procesným postupom vyjadrila žalovaná svoj písomný súhlas (bod 5.2 a bod 5.3 dohody). Vo vzťahu

k rozhodnutiu o nároku na náhradu trov konania sa domnieval, že v danom prípade je splnená
ustanovením § 257 CSP vymienená existencia dôvodu hodného zreteľa, ktorý vzhliadal v skutočnosti,
že vzájomný spor bol urovnaný mimosúdnou dohodou, a to vzájomnou súčinnosťou tak žalobcu ako aj
žalovanej, ktorá skutočnosť vylučuje existenciu úspechu ktorejkoľvek zo strán sporu v prebiehajúcom
sporovom konaní. Zdôraznil, že strany sporu ako účastníci dohody o zrušení a vyporiadaní podielového
spoluvlastníctva vyjadrili súhlasnú vôľu nepokračovať v prebiehajúcom súdnom konaní, keďže odpadol

predmet sporu s tým, že k uskutočneniu dispozičného procesného prejavu vôle žalobu spočívajúceho
v späťvzatí žaloby došlo na základe vzájomnej dohody strán sporu zhmotnenej v bode 5.3 dohody.Žalobca tak navrhol, aby s poukazom na § 257 CSP súd žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu
trov konania.

4. Žalovaná vyjadrila súhlas so späťvzatím žaloby, avšak nesúhlasila s návrhom žalobcu, aby súd
žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania, keďže mala za to, že v tomto konaní
nie sú prítomné dôvody hodné osobitného zreteľa a ani výnimočné okolnosti. Žalobca sa žalobou zo
dňa 15.7.2021 domáhal zrušenia podielového spoluvlastníctva sporových strán k rodinnému domu s
pozemkami a jeho vyporiadania tak, že sa výlučným vlastníkom týchto nehnuteľností stane žalobca,

pričom žalobca bude povinný vyplatiť žalovanej vyrovnací podiel iba v sume 105.000 eur. Žalovaná
žalobcovi písomným návrhom zo dňa 1.2.2023 navrhla vyporiadanie podielového spoluvlastníctva za
vyrovnací podiel 185.000 eur, ale žalobca odmietol uzavrieť mimosúdnu dohodu v podobe ako to
navrhovala žalovaná. Žalovanej tak nezostávalo nič iné ako si zabezpečiť služby advokáta. Z dôvodu
zotrvávania žalobcu na výške vyrovnacieho podielu v sume 105.000 eur žalovaná navrhla súdu,
aby ustanovil znalca na ocenenie vyporiadavaných nehnuteľností. K zmene postoja žalobcu k cene

vyrovnacieho podielu tak došlo až po vypracovaní znaleckého posudku č. 125/2023 zo dňa 14.12.2023,
ktorým bola určená cena nehnuteľnosti na sumu 319.000 eur, teda signifikantne vyššia ako tvrdil žalobca
v žalobe, podľa ktorej má byť 210.000 eur. Predmetná dohoda o zrušení a vyporiadaní podielového
spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam z 3.6.2024 bola uzatvorená v súlade s cenou určenou znaleckým
posudkom. Nebolo tak možné spravodlivo od žalovanej očakávať, že bude akceptovať neadekvátnu

sumu vyrovnacieho podielu 105.000 eur. Nebola to žalovaná, ktorá zavinila, že súdne konanie trvalo až
do vypracovania znaleckého posudku, pričom toto zavinenie možno pripísať výlučne žalobcovi, rovnako
tak výlučne žalobcovi možno pripísať zavinenie za trovy konania, ktoré žalovanej vznikli. Nebolo by
tak ani v súlade s dobrými mravmi, pokiaľ by súd v súlade s návrhom žalobcu nepriznal žalovanej
náhradu trov konania, pretože to bolo výlučne zavinením žalobcu, že žalovanej tieto trovy konania

vznikali a navyšovali sa. Žalobca nepreukázal kumulatívne splnenie oboch podmienok na nepriznanie
náhrady trov konania žalovanej z dôvodov hodných osobitného zreteľa. K uzavretiu dohody došlo
až pod tlakom znaleckého posudku vypracovaného súdom ustanovenou znalkyňou, pričom v dohode
dohodnutá suma vyrovnacieho podielu pre žalovanú 159.500 eur predstavuje výrazný úspech žalovanej
vo veci samej. Ak by žalobca takúto dohodu neuzatvoril, tak by s najväčšou pravdepodobnosťou súd

rozhodol o výške vyrovnacieho podielu pre žalovanú v takej istej výške, ktorá vyplýva zo znaleckého
posudku, uzavretím dohody tak žalobca iba predišiel očakávanému rozhodnutiu súdu vo veci samej.
Dohoda o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam z 3.6.2024 neobsahuje
žiadne ustanovenie, ktorým by sa žalovaná vzdala svojho nároku na náhradu trov konania. Naopak,
v ustanovení bodu 6.2. predmetnej dohody je výslovne uvedené, že vyporiadanie práv a povinností z

podielového spoluvlastníctva sa nevzťahuje na prípadné nároky vyplývajúce zo súdneho konania, teda
ani na nárok na náhradu trov konania.

5. Žalobca v nadväznosti na vyjadrenie žalovanej mal naďalej za to, že v prebiehajúcom konaní sú
dané zákonné predpoklady vymienené v ustanovení § 257 CSP. Ustanovenie § 256 ods. 1 CSP pri

rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania nie je možné aplikovať, a to aj napriek tej skutočnosti,
že zastavenie sporového konania „zavinil“ žalobca svojim dispozičným procesným prejavom vôle
spočívajúcom v späťvzatí žaloby. V tejto súvislosti žalobca opätovne poukázal na 5.2 dohody o
zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva. K aplikácii ustanovenia § 255 CSP uviedol, že
aplikácia predmetného ustanovenia neprichádza do úvahy, keďže v prípade zastavenia konania z

dôvodu späťvzatia žaloby pomer úspechu nie je možné vyjadriť. Vo vzťahu k okolnostiam vedúcim k
uzavretiu mimosúdnej dohody poukázal na skutočnosť, že žalobca od počiatku nemal v úmysle zahájiť
predmetné sporové konanie, o čom svedčí aj skutočnosť, že žalobca ešte v čase pred podaním žaloby
žiadosťouozahájeniemimosúdnychrokovanízodňa14.6.2021požiadalžalovanúozahájenierokovaní.
Žalovaná na žiadosť žalobcu napriek jej preukázateľnému doručeniu žiadnym spôsobom nereagovala,

ktorá skutočnosť mala za následok, že žalobca nemal inú legitímnu možnosť ako sa domáhať ochrany
svojich oprávnených záujmov, len ako podaním žaloby. Čo sa týka pôvodne žalobcom uvedenej výšky
vyrovnacieho podielu, tu sa žalobca pri jej určení spoliehal na stanovisko odborne spôsobilej osoby.
Neobstojí argumentácia žalovanej, že žalobca ponúkol vyplatenie vyrovnacieho podielu v značne
nižšej výške, a to prioritne s poukazom na skutočnosť, že odborné stanovisko bolo zo strany žalobcu

zaobstarané dňa 8.6.2021, t.j. v čase pred podaním žaloby, pričom prvotný návrh zo strany žalovanej,
v ktorom bola po uplynutí značného času ochotná zaujať stanovisko k žalobe, bol realizovaný až dňa
1.2.2023. Z uvedeného je zrejmé, že od podania žaloby (15.7.2021) do poskytnutia prvého návrhu
zo strany žalovanej (1.2.2023) uplynula značná doba, takmer 20 mesiacov, počas ktorej došlo kdynamickému vývinu na trhu s nehnuteľnosťami, ktorý v značnej miere ovplyvnil aj hodnotu dotknutých
nehnuteľností. Vykonanie znaleckého dokazovania navrhli strany sporu zhodne, pričom žalobca sa
určeniu hodnoty dotknutých nehnuteľností cestou odborne spôsobilej osoby nevyhýbal, nakoľko nemal

úmysel žalovanú ukrátiť. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti žalobca mal za to, že zahájenie
samotného sporového konania zapríčinila žalovaná, ktorá tým aj zapríčinila nie len na svojej strane, ale
aj na strane žalobcu nutnosť vynaloženia značných finančných prostriedkov na trovy advokáta, ktoré
by boli podstatne nižšie, ak by žalovaná pristúpila na žalobcom požadované mimosúdne rokovania.
Žalobca naďalej trval na tom, aby súd o náhradu trov konania rozhodol pri zastavení konania tak, že

žiadnej zo strán sporu nárok na náhradu trov konania neprizná.

6. Súd prvej inštancie uviedol, že § 256 ods. 1 CSP platí pre každé konanie bez ohľadu na to, z akého
dôvodu bolo zastavené, ak už vznikol procesnoprávny vzťah medzi súdom a oboma stranami sporu a
medzi stranami sporu navzájom. Zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie znamená, že trovy je
povinná nahradiť tá zo strán, ktorá zavinila, že vznikli. Pojem procesné zavinenie sa posudzuje výlučne

z procesného hľadiska. Zásada zodpovednosti za zavinenie je inštitútom procesného práva, a preto
rozhodujúcimi skutočnosťami na posúdenie tejto zodpovednosti sú tie, ktoré vznikli po začatí konania.
K zastaveniu môže dôjsť napr. z dôvodu späťvzatia žaloby, z dôvodu neodstrániteľného nedostatku
podmienky konania, z dôvodu odstrániteľného nedostatku podmienky konania, ktorý sa nepodarilo
odstrániť. Zavinenie môže existovať tak na strane žalobcu, ako aj na strane žalovaného. Pokiaľ ide o

správanie žalovaného, potom musí ísť výlučne o správanie samotného žalovaného, nie o správanie
niekoho iného alebo o správanie oboch strán. O dôvodnosti podania žaloby je treba uvažovať z hľadiska
vzťahu výsledku správania žalovaného k požiadavkám žalobcu, čo znamená, že žaloba bola podaná
dôvodne najmä v prípade, kedy žalovaný po začatí konania žalobcu uspokojil, a to aj vtedy, ak by
k tomu nemal právnu povinnosť. Ak má ísť o také správanie, ktoré spôsobilo zastavenie konania na

ťarchu žalovaného, musí ísť o procesnú situáciu, kedy sa žalovaný zachoval v intenciách žalobného
návrhu (petitu). Ide o situáciu, kedy bola požiadavka žalobcu splnená neskorším správaním (konaním)
žalovaného bez toho, aby o veci (meritórne) rozhodol súd. Pritom medzi správaním žalovaného a
žalobným návrhom musí byť vecná spojitosť. V tomto prípade má žalobca právo, aby mu žalovaný
nahradil trovy, ktoré účelne vynaložil na uplatňovanie svojho práva. Pokiaľ bola dôvodná žaloba vzatá

späť pre správanie druhej strany sporu, nesmú ísť trovy konania na ťarchu žalobcu, aj keď ten svojim
prejavom vôle zastavenie konania vyvolal. Z uvedeného potom vyplýva, že pri zodpovedaní otázky,
ktorá zo strán z procesného hľadiska zavinila zastavenie konania, je potrebné vychádzať z porovnania
toho, čoho sa žalobca podanou žalobou (podľa petitu) domáhal a dôvodom späťvzatia žaloby. Ak bolo
dôvodom späťvzatia žaloby podanej dôvodne správanie žalovaného v súlade so žalobnou požiadavkou

žalobcu, je nevyhnutným dospieť k záveru, že žalovaný zastavenie konania zavinil. Pri riešení otázky,
či strana zavinila, že konanie sa muselo zastaviť, sa vychádza výlučne z procesného hľadiska, keďže
nárok na náhradu trov konania je nárokom vyplývajúcim nie z hmotného ale procesného práva a
zo zreteľom na procesný výsledok. Ide teda o to, či sa žalobca domohol uplatneného nároku alebo
nie, pričom súd neskúma, či by bol žalobca v meritórnom konaní úspešný alebo nie (uznesenie

Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24Co/147/2022 zo dňa 29.3.2022). V prípade návrhu na vyporiadanie
podielového spoluvlastníctva ide o tzv. iudicium duplex, teda konanie, v ktorom majú strany súčasne
postavenie žalobcu i žalovaného. V prípade návrhu na vyporiadanie podielového spoluvlastníctva je
treba navrhovateľom rozumieť tak žalobcu, ako aj žalovanú, v dôsledku čoho k účinnosti späťvzatia
žaloby je potrebný súhlas protistrany. Spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami sporu vyplýval z

hmotného práva (§ 142 Občianskeho zákonníka), mohol sa preto z povahy veci ktorýkoľvek z účastníkov
právneho vzťahu žalobou domáhať tohto usporiadania prostredníctvom súdneho rozhodnutia (§ 146
ods. 2 CSP).

7. V prejednávanej veci strany vyriešili ich spor mimosúdne. K zastaveniu konania došlo na základe

zhodného prejavu vôle strán sporu, vychádzajúceho z ich mimosúdnej dohody uzavretej podľa
relevantných ustanovení hmotného práva. V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva,
ÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikyajNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikyrozhodovanieonáhrade
trov konania tvorí integrálnu súčasť súdneho konania (napr. nález Ústavného súdu SR sp. zn. II.
ÚS 735/2014, III. ÚS 207/2016). Možnosť nepriznať náhradu trov konania je možné tak vo vzťahu k

rozhodovaniuonáhradetrovkonanianazákladezásadyúspechu(§255CSP),akoajnazákladezásady
zavinenia (§ 256 CSP). Pri posudzovaní nároku na náhradu trov konania podľa ustanovenia § 256 ods.
1 CSP je súd povinný skúmať, či niektorá zo strán sporu zavinila, že konanie sa muselo zastaviť, pričom
v danom prípade dospel k záveru, že na zastavení konania sa podieľali obidve strany sporu (obidve vpostavení žalobcu a žalovanej), keďže ide o konanie s obligatórnym súhlasom žalovanej so späťvzatím
žaloby, v ktorom konaní nie je súd viazaný navrhovaným spôsobom usporiadania vzťahu medzi stranami
(spôsob vyporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z hmotného práva).

8.Podľanázorusúdunebolodôvodnézostranyžalovanej,vprípademimosúdnejdohody,argumentovať
tým, že žalobca v žalobe výšku vyrovnacieho podielu určil sumou 105.000 eur, ktorá suma je podstatne
nižšia ako tá, na ktorej sa strany následne po vypracovaní znaleckého posudku dohodli. Súd sa stotožnil
s argumentáciou žalobcu, že v prípade späťvzatia žaloby pomer úspechu nie je možné vyjadriť, pričom

aplikáciaustanovenia§255CSPneprichádzadoúvahy.Zuvedenéhodôvodupotomboloirelevantné,že
žalobcom vyplatený vyrovnací podiel bol vyšší ako pôvodne uvedený v žalobe. V tejto súvislosti však súd
prvej inštancie poznamenal, že vyrovnací podiel nebol dohodnutý ani vo výške navrhnutej žalovanou,
t.j. v sume 185.000 eur, ktorá naopak bola podstatne vyššia ako dohodnutá výška vyrovnacieho podielu.
Rovnako súd považoval za správnu argumentáciu žalobcu vo vzťahu k okolnostiam vedúcim k uzavretiu
samotnej dohody o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva, keď žalobca bol nútený podať

žalobu na súd vzhľadom na nečinnosť žalovanej, ktorá žiadnym spôsobom nereagovala na výzvu
žalobcu o začatie mimosúdnych rokovaní ešte pred podaním žaloby. Navyše žalobca v samotnej žalobe
pri stanovení výšky vyrovnacieho podielu vychádzal z odborného vyjadrenia, pričom na skutočnosti, že
hodnota vyporiadať sa majúcej nehnuteľnosti bola znaleckým posudkom určená v inej výške zohráva
dôležitú úlohu časový faktor ako aj turbulentný vývin na trhu s nehnuteľnosťami v rozhodnom období

(kým k vypracovaniu odborného vyjadrenia došlo dňa 8.6.2021, k vypracovaniu znaleckého posudku č.
125/2023 znalkyňou Ing. Angelikou Molnárovou podstatne neskôr, až 14.12.2023). Vzhľadom na vyššie
uvedené skutočnosti súd teda ustálil, že na zastavení konania sa podieľali obidve strany sporu, a preto
o trovách konania rozhodol tak, že stranám sporu nárok na náhradu trov konania nepriznal.

9. Keďže žalobca uhradil súdny poplatok za podanú žalobu v plnej výške, to je vo výške 6.230 eur, súd
prvej inštancie s poukazom na zastavenie konania ešte pred prvým pojednávaním vo veci samej, súd
prvej inštancie vo výroku III. žalobcovi vrátil uhradený súdny poplatok, krátený o 1%, t.j. o 62,30 eura,
vo výške 6.167,70 eura, a to prostredníctvom Slovenskej pošty a.s..

10. Proti tomuto rozhodnutiu výlučne v časti trov konania (výrok II.) podala včas odvolanie žalovaná
s návrhom na jeho zrušenie v napadnutej časti a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie; alternatívne navrhla jeho zmenu tak, že odvolací súd prizná žalovanej voči nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Odvolanie odôvodnila ust. § 365 ods. 1 písm. b/, e/, f/, h/
CSP. Za nesprávne považovala konštatovanie súdu prvej inštancie, že v prípade späťvzatia žaloby

pomer úspechu nie je možné vyjadriť, pričom aplikácia ustanovenia § 255 CSP neprichádza do
úvahy. Uviedla, že v tomto prípade došlo k späťvzatiu žaloby z dôvodu, že medzi stranami došlo
k uzatvoreniu dohody o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam zo dňa
3.6.2024, ktorou sa žalobca zaviazal zaplatiť žalovanej za jej spoluvlastnícky podiel sumu 159.500
eur, ktorá zodpovedá polovici hodnoty nehnuteľnosti určenej v znaleckom posudku č. 125/2023 zo

dňa 14.12.2023, ktorý vypracovala súdom ustanovená znalkyňa. Žalobca pritom počas celého konania
ponúkal žalovanej ako odplatu za jej polovičný podiel na nehnuteľnosti sumu 105.000 eur, teda
podľa žalobcu bola až do vypracovania znaleckého posudku cena nehnuteľnosti 210.000 eur. Súd
prvej inštancie tu bez vysvetlenia odignoroval ustálenú judikatúru vo veciach zrušenia a vyporiadania
podielového spoluvlastníctva, napr. podľa R 31/1972, podľa ktorého v konaní o zrušenie a vyporiadanie

podielového spoluvlastníctva má pre použitie ustanovenia § 150 OSP (teraz § 257 CSP – pozn.)
význam zistenie o tom, či navrhovateľ pred podaním návrhu na súde navrhol ostatným spoluvlastníkom
zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva dohodou, a to spôsobom, ktorý uplatnil v návrhu
na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva a dosiahol plný úspech vo veci. Žalobca
nedosiahol plný úspech vo veci, teda určenie ceny vyrovnacieho podielu v sume 105.000 eur, naopak,

prakticky plný úspech vo veci dosiahla žalovaná, ktorá písomným návrhom zo dňa 1.2.2023 navrhla
vyporiadanie podielového spoluvlastníctva za vyrovnací podiel 185.000 eur, pričom žalovaná už na
druhom pojednávaní dňa 2.2.2023 pripustila, že by sa vedela uspokojiť so sumou 160.000 eur, čo je
prakticky rovnaká suma, akú si strany nakoniec po vypracovaní znaleckého posudku dohodli. Tento
návrh žalovanej na pojednávaní dňa 2.2.2023 by mal byť zachytený na zvukovom zázname, ak bol

vyhotovený, poprípade si ho môže pamätať pôvodná pani sudkyňa súdu prvej inštancie Mgr. Erika
Szalaiová, ktorá vec v tom čase pojednávala. Žalovanej tu tak ublížila zmena sudkyne, keď sudkyňa,
ktorá vydala napadnuté uznesenie nemá v tejto veci historickú pamäť vo vzťahu k tomu, ako sa vyvíjali
jednotlivé návrhy sporových strán.11. Rozhodnutie súdu prvej inštancie, že „v prípade späťvzatia žaloby pomer úspechu nie je možné
vyjadriť“, ktoré je zásadným odklonom od ustálenej judikatúry, vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci, takisto tu súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam. Súd prvej inštancie tu vlastne prisvedčil právnemu názoru žalobcu, že v
prebiehajúcom konaní sú dané zákonné predpoklady vymienené v ustanovení § 257 CSP, teda pre
výnimočné nepriznanie náhrady trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Sám súd
prvého stupňa však na toto ustanovenie zákona vôbec nepoukazuje a ani ho necituje, v dôsledku

čoho sa tým aj vyhol odôvodňovaniu toho, aké dôvody osobitného zreteľa tu prichádzajú do úvahy a
aké výnimočné okolnosti ich použitie môžu ospravedlňovať. S prihliadnutím na zásady použitia § 257
CSP o výnimočnom nepriznaní náhrady trov konania z dôvodov hodných osobitného zreteľa, možno
konštatovaťžeobligatórnekumulatívnepodmienkynapoužitietohtoustanovenianiesúsplnené,pretože
v tomto konaní nie sú prítomné ani dôvody hodné osobitného zreteľa a ani výnimočné okolnosti. Bol to
žalobca, ktorý odmietol uzavrieť mimosúdnu dohodu v podobe, ako to navrhovala žalovaná a naďalej

trval na tom, aby súd rozhodol tak, že je povinný vyplatiť žalovanej iba vyrovnací podiel v sume 105.000
eur, ktorá očividne od začiatku nezodpovedala spravodlivej trhovej cene spoluvlastníckeho podielu
žalovanej, o čom sa žalobca mohol kedykoľvek v priebehu konania presvedčiť z inzercie na realitných
portáloch, tak si mohol kedykoľvek vyžiadať aj ocenenie predmetných nehnuteľností od realitných
kancelárií. Nebolo tak možné spravodlivo od žalovanej očakávať, že bude akceptovať neadekvátnu

sumu vyrovnacieho podielu 105.000 eur, ktorú počas celého konania presadzoval žalobca a zotrvával
na nej až do vypracovania znaleckého posudku, keď bolo počas celého konania zrejmé, že skutočná
hodnota nehnuteľností je podstatne vyššia. Nebolo tak zavinením žalobkyne, že súdne konanie trvalo
až do vypracovania znaleckého posudku, toto zavinenie možno pripísať výlučne žalobcovi, rovnako tak
výlučne žalobcovi možno pripísať zavinenie za trovy konania, ktoré žalovanej vznikli.

12. Ak by sa presadil právny názor súdu prvej inštancie, že „v prípade späťvzatia žaloby pomer
úspechu nie je možné vyjadriť“, takáto prax by nútila sporové strany akceptovať neprimerane nízke sumy
vyrovnacieho podielu, len aby sa vyhla vysokým trovám konania a súčasne na druhej strane dávala
druhej sporovej strane do ruky efektívnu zbraň na vydieranie protistrany, aby akceptovala neadekvátne

sumy vyrovnania a v dôsledku toho prichádzala o svoj majetok bez adekvátnej náhrady. K takémuto
konaniu žalobcu pritom dochádzalo aj v tomto konaní, keď sa uskutočnilo viacero pojednávaní v
termínoch 2.2.2023, 13.4.2023, 13.3.2024, 27.3.2024, na ktorých všetkých sa zúčastnil právny zástupca
žalovanej, pričom žalobca pod rôznymi zámienkami dosahoval odročovanie týchto pojednávaní a
predlžovaniesporuatýmajnavyšovanietrovkonaniažalovanej,keďnapríkladnajprvsúhlasilsdohodou

so žalovanou na ustanovení oboma stranami schváleného znalca, čo však následne odsabotoval a
žiadneho znalca neodsúhlasil a ani to žalovanej žiadnym spôsobom neodôvodnil, iba pri následnom
pojednávaní uviedol, že žiadna zo strán neverí znalcovi navrhovaného protistranou. Rovnako by bol
takýto postup v rozpore s dobrými mravmi a súčasne predstavujú zjavné zneužitie práva, pričom takéto
zjavné zneužitie práva nemá v súlade s čl. 5 CSP požívať právnu ochranu. Súd prvej inštancie poskytol

právnu ochranu zjavnému zneužitiu práva, čo je skutočnosť, ktorá by mala byť napravená v rámci
odvolacieho konania.

13. K argumentácii súdu prvej inštancie, že na skutočnosti, že hodnota vyporiadať sa majúcej
nehnuteľnosti bola znaleckým posudkom určená v inej výške zohráva dôležitú úlohu časový faktor ako

aj turbulentný vývin na trhu s nehnuteľnosťami v rozhodnom období (kým k vypracovaniu odborného
vyjadrenia došlo dňa 8.6.2021, k vypracovaniu znaleckého posudku č. 125/2023 znalkyňou Ing.
Angelikou Molnárovou podstatne neskôr, až 14.12.2023), žalovaná uviedla, že nie je zrejmé, na základe
akých dôkazov súd prvej inštancie dospel k svojmu skutkovému zisteniu o turbulentnom vývoji na
trhu nehnuteľností v rozhodnom období. Bola to pritom žalovaná, ktorá priamo žalobcovi návrhom

z 1.2.2023 navrhla vyporiadanie podielového spoluvlastníctva za vyrovnací podiel 185.000 eur. Pri
určení tejto sumy vyrovnacieho podielu pritom žalovaná vychádzala z inzercie v realitných portáloch
na obdobné nehnuteľnosti v tej istej lokalite – E. F. G., podľa ktorej bola aktuálna cena obdobných
domov v tejto obci v sume 370.000 eur, z čoho by na každého zo spoluvlastníkov pripadala suma
185.000 eur. Tieto doklady mal súd doložené v spise. Žalovaný pritom žiadnym spôsobom nepreukázal,

že v predmetnom období malo dochádzať k tak turbulentnému vývoju cien nehnuteľností, že cena celej
nehnuteľnosti vzrástla zo sumy 210.000 eur na sumu 319.000 eur podľa znaleckého posudku, teda o
viac ako polovicu žalobcom tvrdenej pôvodnej hodnoty nehnuteľnosti o sumu 119.000 eur. Žalobcom
navrhovaná cena vyrovnacieho podielu 105.000 eur, resp. hodnota celej nehnuteľnosti 210.000 eur,pritom nevychádza z odborného vyjadrenia nezávislého znalca určeného súdom, ale ide o hodnotu
určenú znalcom, ktorého si vybral žalobca, pričom možno mať pochybnosti o jej správnosti a korektnosti.
Súd nevykonal žiadne dokazovanie, ktoré by potvrdzovalo, že v čase podania žaloby bola hodnota

nehnuteľnosti takto absurdne nízka a ani to, že v priebehu konania skutočne nastal taký obrovský
nárast hodnoty nehnuteľností o viac ako 50 %. V tejto časti tak súd rozhodol úplne bez akýchkoľvek
relevantných dôkazov, úplne arbitrárne a svojvoľne.

14. Žalovaná tiež namietala, že uznesenie súdu prvej inštancie neobsahuje dostatočné odôvodnenie

svojich záverov, je tak vydané aj v rozpore s ustanovením § 220 ods. 2 CSP. V odôvodnení uznesenia
súdu prvej inštancie absentuje dostatočná a presvedčivá argumentácia, na základe akých dôkazov
a na základe akých myšlienkových úvah pri aplikácii ktorých konkrétnych ustanovení akého zákona
dospel súd prvej inštancie k záveru, že „v prípade späťvzatia žaloby pomer úspechu nie je možné
vyjadriť“, ktorý predstavuje zásadný odklon od ustálenej judikatúry. Rovnako sa súd prvej inštancie
žiadnym uspokojivým spôsobom nevysporiadal s tým, na základe akých skutočností prišiel k záveru o

turbulentnomvývinenatrhusnehnuteľnosťamivrozhodnomobdobí,ktorýmalzvýšiťcenunehnuteľností
o viac ako 50%. Takýmto postupom súd prvej inštancie (t.j. nedostatočným odôvodnením svojho
rozhodnutia) znemožnil žalovanej, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces.

15. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej navrhol uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutom
výroku II. ako vecne správne potvrdiť. Žalobca sa v celom rozsahu stotožnil s argumentáciou súdu
prvej inštancie a mal za to, že boli splnené zákonné predpoklady v § 257 CSP, ktoré pripúšťajú prijatie
rozhodnutia súdu o nepriznaní nároku na náhradu trov konania žiadnej zo strán sporu. Vo vzťahu k ust. §
256 ods. 1 CSP mal žalobca za to, že toto ustanovenie pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania

nie je možné aplikovať, a to aj napriek tej skutočnosti, že zastavenie sporového konania „zavinil“ žalobca
svojim dispozičným procesným prejavom vôle spočívajúcim v späťvzatí žaloby. Žalobca poukázal na
obsah mimosúdnej dohody o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva strán sporu, kde
strany sporu ako účastníci predmetnej dohody vyjadrili súhlasnú vôľu nepokračovať v prebiehajúcom
súdnom konaní, keďže odpadol predmet sporu (bod 5.2 dohody) s tým, že uskutočneniu dispozičného

procesného prejavu vôle žalobcu spočívajúceho v späťvzatí žaloby došlo za základe vzájomnej dohody
strán sporu zhmotnenej v bode 5.3 dohody. Vychádzajúc z uvedenej skutočnosti žalobca uskutočnil
dispozičný prejav vôle spočívajúci v späťvzatí žaloby po vzájomnej dohode so žalovanou, a to aj z
toho dôvodu, že len on ako „pán sporu“ vystupujúci v procesnom postavení žalobcu, má CSP priznané
procesné oprávnenie svojim dispozičným prejavom vôle sporové konanie jednostranne ukončiť.

16. Vo vzťahu k § 255 CSP sa žalobca domnieval, že aplikácia predmetného ustanovenia taktiež
neprichádza do úvahy, pretože v prípade zastavenia konania z dôvodu späťvzatia žaloby (po vzájomnej
dohode strán sporu) pomer úspechu nie je možné vyjadriť. V danej veci neobstojí ani argumentácia
žalovanej, ktorá v podanom odvolaní vykonala snahu o nastolenie dojmu, že ona ako strana sporu

bola v konaní úspešná, pretože žalobcom vyplatený vyrovnací podiel bol vyšší ako pôvodne uvedený
v žalobe. Žalobca od počiatku nemal v úmysle začať predmetné sporové konanie, o čom svedčí
aj skutočnosť, že žalobca ešte v čase pred podaním žaloby žiadosťou zo dňa 14.6.2021, ktorá
bola žalovanej doručená dňa 18.6.2021, požiadal žalovanú o zahájenie rokovaní, ktorých cieľom
by bolo ustálenie spôsobu vyporiadania podielového spoluvlastníctva k dotknutým nehnuteľnostiam

s tým, že už v zaslanej žiadosti žalobca vyjadril úmysel dotknuté nehnuteľnosti nadobudnúť do
svojho výlučného vlastníctva. Podstatou mimosúdnych rokovaní malo byť prioritne ustálenie výšky
vyrovnacieho podielu. Žalovaná však na žiadosť žalobcu napriek jej preukázateľnému doručeniu
žiadnym spôsobom nereagovala, ktorá skutočnosť mala za následok, že žalobca nemal inú zákonnú
možnosť ako sa domáhať ochrany svojich oprávnených záujmov, len ako podaním žaloby. Z uvedeného

je zrejmé, že zahájenie samotného sporového konania zapríčinila žalovaná, ktorá k rokovaniam o
možnom urovnaní veci bez nutnosti intervencie súdu pristúpila až v štádiu sporového konania.

17. K argumentácii žalovanej, že žalobcom pôvodne ponúknutá výška vyrovnacieho podielu
nezodpovedá výške vyrovnacieho podielu v konečnom dôsledku vyplateného žalovanej, žalobca

poukázal na skutočnosť, že pri určení pôvodnej výšky ponúknutého vyrovnacieho podielu (v čase
podania žaloby) sa spoliehal na stanovenie trhovej ceny dotknutých nehnuteľností, ktoré stanovisko
zaobstaral cestou odborne spôsobilej osoby. V danej veci neobstojí argumentácia žalovanej, že žalobca
ponúkol vyplatenie vyrovnacieho podielu v značne nižšej výške ako bola trhová cena dotknutýchnehnuteľností, a to prioritne s poukazom na skutočnosť, že odborné stanovisko bolo zo strany žalobcu
zaobstarané dňa 8.6.2021, t.j. v čase pred podaním žaloby, pričom prvotný návrh zo strany žalovanej,
v ktorom bola po uplynutí značného času konečne ochotná zaujať stanovisko k návrhu žalobcu, bol

realizovaný až dňa 1.2.2023. Od podania žaloby (15.7.2021) do poskytnutia prvého návrhu zo strany
žalovanej (1.2.2023) uplynula značná doba (takmer 20 mesiacov), počas ktorej došlo bez akéhokoľvek
pričinenia žalobcu k dynamickému vývinu na trhu s nehnuteľnosťami, ktorý vývin v značnej miere
ovplyvnil aj hodnotu dotknutých nehnuteľností.

18. Vo vzťahu k znaleckému dokazovaniu, ktoré bolo vykonané počas zmierovacieho konania vedeného
zo strany súdu, žalobca poukázal na skutočnosť, že vykonanie znaleckého dokazovania navrhli zhodne
strany sporu, pričom žalobca sa určeniu hodnoty dotknutých nehnuteľností cestou odborne spôsobilej
osoby nevyhýbal, pretože nemal v úmysle žalovanú ukrátiť, keďže tejto bol od počiatku pripravený
vyplatiť vyrovnací podiel zodpovedajúci reálnej hodnote dotknutých nehnuteľností. Zdôraznil ale, že
nutnosť zahájenia sporového konania jednoznačne zavinila žalovaná, ktorá nepristúpila pred podaním

žaloby k mimosúdnym rokovaniam. Od podania žaloby do uzavretia mimosúdnej dohody uplynul značný
čas, a to bez zavinenia žalobcu, ktorého uplynutie malo podstatný vplyv na zmenu hodnoty dotknutých
nehnuteľností. Zahájenie samotného sporového konania zapríčinila žalovaná, ktorá tým aj zapríčinila
nie len na svojej strane, ale aj na strane žalobcu nutnosť vynaloženia značných finančných prostriedkov
na trovy advokáta, ktoré by boli podstatne nižšie, ak by žalovaná pristúpila na žalobcom požadované

mimosúdne rokovania. Vo vzťahu k aplikácii ustanovenia § 257 CSP súdom prvej inštancie mal žalobca
za to, že v danom prípade je prítomná existencia dôvodu hodného osobitného zreteľa, ktorá dala súdu
možnosť prijať rozhodnutie, že žiadnej zo strán sporu nárok na náhradu trov konania nepriznal. Žalobca
sa v stotožnil so súdom prvej inštancie ustálenou existenciou dôvodu hodného zreteľa, ktorú vzhliadol
prioritne v skutočnosti, že vzájomný spor, ktorý v čase podania žaloby medzi stranami sporu existoval,

bol urovnaný mimosúdnou dohodou, a to vzájomnou súčinnosť tak žalobcu ako aj žalovanej, ktorá
skutočnosť vylučuje existenciu úspechu ktorejkoľvek zo strán sporu v prebiehajúcom sporovom konaní,
keďže k jeho ukončeniu došlo dosiahnutím vzájomného konsenzu bez nutnosti intervencie súdu prijatím
autoritatívneho rozhodnutia.

19. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362
ods. 1 CSP), oprávneným subjektom – stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie v napadnutej časti
vydané (§ 360 ods. 1 v spojení s § 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon
odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 2 CSP v spojení s § 357 písm. m/ CSP), po skonštatovaní, že podané
odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľka použila zákonom prípustné

odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/, e/, f/, h/ CSP), preskúmal rozhodnutie v napadnutej časti v
medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex
offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc
pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) bez potreby zopakovať
alebo dokazovanie, postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario)

a dospel k záveru, že odvolaniu žalovanej nie je možné priznať úspech, keď rozhodnutie súdu prvej
inštancie je v napadnutej časti trov konania vecne správne, v dôsledku čoho boli splnené podmienky
pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 CSP.

20. Vzhľadom na to, že výroky I. a III. uznesenia súdu prvej inštancie neboli napadnuté odvolaním,

je v týchto častiach uznesenie súdu prvej inštancie právoplatné a nebolo predmetom prieskumu
odvolacieho súdu.

21. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnenú odvolaciu argumentáciu
žalovanej bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vecne správne, pokiaľ žiadnej zo strán sporu

nárok na náhradu trov nepriznal z dôvodu, že na zastavení konania sa podieľali obidve strany sporu,
pričom v prípade späťvzatia žaloby pomer úspechu nie je možné vyjadriť (a teda bolo irelevantné,
že žalobcom vyplatený vyrovnací podiel bol vyšší ako pôvodne uvedený v žalobe), keďže aplikácia
ustanovenia § 255 CSP v danom prípade neprichádzala do úvahy.

22. Žalovaná v podanom odvolaní so závermi súdu prvej inštancie nesúhlasila a namietala nesprávne
zistenie skutkového stavu súdom prvej inštancie, nevykonanie navrhnutých dôkazov, nesprávne právne
posúdenie veci súdom prvej inštancie, ako aj jeho nesprávny procesný postup, ktorým odňal žalovanej
možnosť konať pred súdom, a to nedostatočným neodôvodnením rozhodnutia. Žalovaná teda podalaodvolaniezdôvodovpodľaust.§365ods.1písm.b/,e/,f/,h/CSP.Tietoodvolaciedôvodyvšakvsúdenej
veci neboli naplnené.

23. Odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku je naplnený
vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci strane realizáciu jej práv, dosiahne určitú
intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé, pričom konkrétne
pochybenie súdu musí byť hodnotené v kontexte celého konania.

24. Odvolacím dôvodom podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. e) Civilného sporového poriadku je
pochybenie súdu, ak zamietne návrh na vykonanie dôkazu, ktorý je spôsobilý priniesť ďalšie relevantné
skutkové zistenia a ktorého vykonanie je prípustné.

25. Odvolacím dôvodom podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) Civilného sporového poriadku možno
napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, na ktorého nesprávnosť je možné usudzovať

len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu prvej inštancie v tomto smere vytknúť
žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.

26. K odvolaciemu dôvodu podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku
odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym
posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva
ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny
predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.

27. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa žalobou podanou na súd prvej inštancie dňa 15.7.2021
domáhal zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva strán sporu k tam špecifikovaným
nehnuteľnostiam s návrhom, aby tieto nehnuteľnosti boli prikázané do výlučného vlastníctva žalobcu
s tým, že bude zaviazaný na zaplatenie sumy 105.000 eur žalovanej titulom vyrovnacieho podielu.
K žalobe priložil o.i. žiadosť o zahájenie rokovaní vo veci zrušenia a vyporiadania podielového

spoluvlastníctva adresovanú a doručenú žalovanej dňa 18.6.2021 podľa pripojenej doručenky, ako
aj stanovenie trhovej hodnoty sporných nehnuteľností spoločnosťou IN PERSONAM, s.r.o. zo dňa
8.6.2021. Žalovaná na žiadosť o zahájenie rokovaní vo veci zrušenia a vyporiadania podielového
spoluvlastníctva nereagovala (čo v konaní sporné nebolo), dňa 5.10.2021 sa dostavila do informačného
centra súdu prvej inštancie a požiadala o vyhotovenie ftk. zo súdneho spisu (č.l. 1 - 56), ktoré aj

prevzala. Súd prvej inštancie následne zaslal žalovanej žalobu s prílohami, poučením a výzvou na
vyjadrenie sa k žalobe, ktorú zásielku žalovaná prevzala dňa 20.12.2021. K veci sa žalovaná vyjadrila
až dňa 2.2.2023, keď jej právny zástupca predložil na pojednávaní návrh na vyporiadanie podielového
spoluvlastníctva a návrh na mimosúdne urovnanie vzájomných sporov z 1.2.2023, v ktorom žiadala, aby
jejžalobcavyplatilvyrovnacípodielvsume185.000eur(č.l.75).Pojednávanievytýčenénadeň2.2.2023

nebolo otvorené a na základe zhodného návrhu strán bolo odročené na deň 13.4.2023 za účelom
mimosúdnej dohody o osobe znalca, ktorý by ocenil sporné nehnuteľnosti. Dňa 12.4.2023 (č.l.83)
oznámil právny zástupca žalovanej, že dohodu o osobe znalca nedosiahli, keď žalobca nereagoval na
osobu nimi navrhnutého znalca, a preto požiadal súd o ustanovenie znalca na ocenenie nehnuteľností.
Na pojednávanie dňa 13.4.2013 sa dostavili strany sporu aj ich právni zástupcovia, súd prvej inštancie

pojednávanie odročil na neurčito s tým, že do konania priberá znalca (č.l. 91). Následne súd prvej
inštancie uznesením zo dňa 14.7.2023 (č.l. 100) ustanovil znalca na ocenenie sporných nehnuteľností
a stranám sporu uložil povinnosť uhradiť preddavok na trovy dôkazu, každému po 300 eur. Ustanovený
znalec doručil súdu dňa 15.12.2023 znalecký posudok (č.l. 114 a nasl.), podľa ktorého všeobecná
cena sporných nehnuteľností predstavuje 319.000 eur. V nadväznosti na znalecký posudok žalovaná

podaním doručeným súdu dňa 8.1.2024 (č.l. 198) navrhla, aby súd prikázal vyporiadavané nehnuteľnosti
do výlučného vlastníctva žalobcu a zaviazal ho zaplatiť žalovanej vyrovnací podiel v sume 159.500
eur a zároveň navrhla, aby súd zriadil záložné právo na vyporiadavaných nehnuteľnostiach v prospech
žalovanej; alternatívne navrhla predaj predmetných nehnuteľností, pričom v oboch alternatívach žiadala,
aby jej súd priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Pojednávanie vytýčené na deň

14.2.2024 bolo odročené na žiadosť právneho zástupcu žalovanej (č.l. 210) na nový termín 13.3.2024.
Pojednávanie vytýčené na deň 13.3.2024 bolo odročené na žiadosť právneho zástupcu žalobcu (č.l.
218) na termín 27.3.2024. Pojednávanie dňa 27.3.2024, na ktorom boli prítomné strany sporu aj ich
právni zástupcovia, bolo na žiadosť žalobcu v súvislosti s vybavovaním úveru v banke, so súhlasomžalovanej,odročenénadeň29.5.2024(č.l.224).Pojednávaniedňa29.5.2024bolonazákladezhodného
návrhu strán sporu z dôvodu prebiehajúcich mimosúdnych rokovaní odročené na termín 1.7.2024
(č.l. 228). Dňa 5.6.2024 doručil žalobca späťvzatie žaloby z dôvodu uzatvorenia mimosúdnej dohody

ozrušeníavyporiadaníspornýchnehnuteľnostíasúčasnepožiadalozrušenietermínupojednávaniapre
odpadnutie predmetu konania (č.l. 230). Na pojednávaní dňa 1.7.2024 (č.l. 249), na ktoré sa nedostavil
žalobca ani jeho právny zástupca, predložil právny zástupca žalovanej vyjadrenie k späťvzatiu žaloby,
ktoré elektronicky doručil súdu toho istého dňa, pričom súd prvej inštancie následne pojednávanie
odročil na neurčito s tým, že doručí podanie žalovanej na vyjadrenie žalobcovi. Dňa 26.7.2024 doručil

žalobca vyjadrenie k vyjadreniu žalovanej (č.l. 262). Následne dňa 5.9.2024 súd prvej inštancie rozhodol
napadnutým uznesením (č.l. 269).

28. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutí o nepriznaní nároku na náhradu trov konania žiadnej zo strán
odôvodniltým,žekonaniebolonazákladespäťvzatiažalobcomzastavené,pričomnazastaveníkonania
sa podieľali obidve strany sporu (keďže uzavreli mimosúdnu dohodu), pričom v prípade späťvzatia

žaloby pomer úspechu nie je možné vyjadriť (preto bolo irelevantné, že žalobcom vyplatený vyrovnací
podiel bol vyšší ako pôvodne uvedený v žalobe), a teda aplikácia ustanovenia § 255 CSP v danom
prípade neprichádzala do úvahy.

29. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

30. Podľa § 256 ods. 1 CSP ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane.

31. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné

osobitného zreteľa.

32. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

33. Náhrada trov konania je vo všeobecnosti ovládaná zásadou úspechu vo veci, ktorá je však doplnená
zásadou procesnej zodpovednosti za zavinenie. Zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie je
upravená v § 256 CSP a znamená, že trovy je povinná nahradiť tá zo strán, ktorá zavinila, že vznikli.
Zmyslom využitia zásady zavinenia je sankčná náhrada trov konania, ktoré by pri jeho riadnom priebehu
nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik zavinil. Náhrada týchto trov sa prisudzuje

bez ohľadu na meritórny výsledok sporu. Pri posudzovaní nároku na náhradu trov konania v spojení
s ustanovením § 256 ods. 1 CSP je súd povinný skúmať, či niektorá zo strán sporu zavinila, že sa
konanie muselo zastaviť. Záver súdu o tom, že je splnený predpoklad na náhradu trov, nevylučuje, aby
súčasnedospelkzáveru,žesúsplnenépredpokladynaaplikáciuustanovenia§257CSP(dôvodyhodné
osobitného zreteľa). Súd za daných okolností napriek procesnému zavineniu vysloví, že žiadna zo strán

nemá nárok na náhradu trov konania, pretože sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 257 CSP.

34. V prejednávanej veci súd prvej inštancie s poukazom okolnosti prípadu (konanie zastavilo z
dôvodu, že strany sporu uzavreli mimosúdnu dohodu, teda obe strany zavinili zastavenie konanie
konania) nepriznal stranám sporu nárok na náhradu trov konania. Pokiaľ žalovaná v odvolaní namietala,

že súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí bez vysvetlenia odignoroval ustálenú judikatúru
vo veciach zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva, napr. R 31/1972, keďže žalobca
nedosiahol plný úspech vo veci, teda určenie ceny vyrovnacieho podielu v sume 105.000 eur, naopak,
prakticky plný úspech vo veci dosiahla žalovaná, ktorá písomným návrhom zo dňa 1.2.2023 navrhla
vyporiadanie podielového spoluvlastníctva za vyrovnací podiel 185.000 eur, táto odvolacia námietka

nebola dôvodná. Poukaz žalovanej na rozhodnutie Najvyššieho súdu SSR sp.zn. 2Cz 4/1971 z
24.2.1971 (publikované pod R 31/1972), ktorého právna veta znie: „V konaní o zrušenie a vyporiadanie
podielového spoluvlastníctva má pre použitie ustanovenia § 150 O.s.p. význam zistenie o tom, či
navrhovateľ pred podaním návrhu na súde navrhol ostatným spoluvlastníkom zrušenie a vyporiadanie
podielového spoluvlastníctva dohodou, a to spôsobom, ktorý uplatnil v návrhu na začatie konania na

súde a dosiahol plný úspech vo veci.“ je v súdenej veci nenáležitý, pretože vec nebola meritórne súdom
prvej inštancie rozhodnutá, ale konanie bolo ako celok zastavené v dôsledku späťvzatia žaloby. V takom
prípade potom neprichádza do úvahy pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov zastaveného konania
aplikovať zásadu úspechu vo veci (§ 255 CSP) ako správne uviedol i súd prvej inštancie. Výnimka je lenv prípade, ak súd rozhodol meritórne vo veci samej, pričom konanie bolo aj sčasti zastavené; v takom
prípade pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania najskôr súd posúdi v režime § 256 ods. 1
CSP otázku, čo bolo dôvodom, že konanie bolo sčasti zastavené a s prihliadnutím na tento záver potom

hodnotí podľa § 255 ods. 2 CSP celkovú otázku, z akej časti bola tá ktorá strana úspešná, pričom platí,
že ten kto zavinil čiastočné zastavenie konania, mal ohľadom tejto časti žaloby neúspech a úspech sa
z hľadiska posudzovania nároku na náhradu trov konania pričíta opačnej strane sporu (por. rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo 19/2010).

35. V prípade zastavenia konania v dôsledku späťvzatia žaloby v celom rozsahu sa pri rozhodovaní
o nároku na náhradu trov konania dôvodnosť žaloby posudzuje procesne a bez ohľadu na to, aký
bol výsledok konania, keby k späťvzatiu nedošlo. Kritérium procesného zavinenia treba posudzovať z
objektívneho hľadiska, a to vo vzťahu medzi tým, čo žalujúca strana konaní požadovala, resp. akého
výsledku sa domáhala a skutočnosťou, pre ktorú žalujúca strana neskôr vzala žalobu späť s tým, aby
konaniebolozastavené.Keďženároknanáhradutrovkonaniajenárokomvyplývajúciminiezhmotného,

aleprocesnéhopráva,otázku,čiišloodôvodnepodanúžalobu,jenevyhnutnéposudzovaťzprocesného
hľadiska, a teda z hľadiska vzťahu výsledku správania žalovaného k požiadavkám žalobcu. Ide teda o to,
či sa navrhovateľ domohol uplatneného nároku alebo nie, pričom súd neskúma, či by bol navrhovateľ v
meritórnom konaní úspešný alebo nie. Použitý termín zavinenie nemožno interpretovať - čo zodpovedá
ustálenejjudikatúre-vdoslovnomjazykovomzmysle,alevovzťahupríčinnejsúvislosti,vktorompríčinou

je správanie strany sporu, a teda aj jej prejav vôle spočívajúci v späťvzatí návrhu (por. nález Ústavného
súdu SR I.ÚS 196/09, rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7MCdo 4/2010, 7MCdo 1/2014).

36. Nedôvodne následne žalovaná argumentovala i tým, že súd prvej inštancie prisvedčil právnemu
názoru žalobcu, že v prebiehajúcom konaní sú dané zákonné predpoklady v zmysle § 257 CSP pre

výnimočné nepriznanie náhrady trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, pričom súd
prvej inštancie na toto ustanovenie zákona vôbec nepoukázal a ani ho necitoval, v dôsledku čoho sa tým
aj vyhol odôvodňovaniu toho, aké dôvody osobitného zreteľa tu prichádzajú do úvahy a aké výnimočné
okolnosti ich použitie môžu ospravedlňovať.

37. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia je zrejmé, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o nároku
na náhradu trov konania neaplikoval ust. § 257 CSP. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že podľa
ustanovenia § 257 CSP, súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa. Znamená to, že súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu na náhradu trov
konania, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením, aby tieto trovy

nahradila protistrane. Použitie tohto ustanovenia negatívne dopadá na stranu sporu, ktorá by inak
mala právo na náhradu trov konania. Z tohto dôvodu musí aplikácia daného ustanovenia zodpovedať
osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter (napr. R 34/1982).
Na účely moderácie nie je rozhodujúce, na základe akej zásady boli trovy uložené a ktorá strana ich má
nahradiť; moderovať možno trovy aj zastaveného konania. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže

dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo k určitej procesnej situácii, kde sa tieto často vyskytujú
a tento dôvod je daný charakterom tohto konania alebo charakterom procesnej situácie. Ustanovenie §
257 CSP nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle
svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú
zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť

trovy konania výnimočne prihliadnuť (porov. napr. uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 2MCdo 17/2009, 5Cdo 67/2010, 3MCdo 46/2012).

38. V danej veci ani podľa názoru odvolacieho súdu nebol dôvod na aplikáciu ust. § 257 CSP, pretože
predpokladom jej použitia je v prípade zastavenia konania v dôsledku späťvzatia žaloby to, že niektorá

zo strán spôsobila vznik trov svojím zavinením. Ako však správne uviedol i súd prvej inštancie, v danej
veci obe strany zavinili zastavenia konania tým, že uzavreli mimosúdnu dohodu. Ani s prihliadnutím na
predmet konania, okolnosti prejednávanej veci a správanie strán pred začatím a v priebehu konania
nemožno konštatovať výlučné zavinenie niektorej strany na zastavení konania.

39.Akovyplývazobsahuspisu(akoužodvolacísúduviedolvyššie),žalobcasažaloboupodanounasúd
dňa 15.7.2021 domáhal zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva strán sporu k sporným
nehnuteľnostiam z dôvodu, že žalovaná na jeho výzvu na zahájenie mimosúdnych rokovaní, ktorú
prevzala dňa 18.6.2021, nereagovala. Žalovaná sa vo veci vyjadrila až dňa 2.2.2023, hoci o súdomkonaní mala vedomosť už dňa 5.10.2021, keď sa dostavila do infocentra súdu a vyhotovila si ftk. celého
spisu, pričom zároveň jej aj súd doručil žalobu s prílohami a výzvou na vyjadrenie sa k žalobe dňa
20.12.2021. Súčasne nemožno súhlasiť s argumentáciou žalovanej, že ak by sa presadil právny názor

súdu prvej inštancie, že „v prípade späťvzatia žaloby pomer úspechu nie je možné vyjadriť“, takáto
prax by nútila sporové strany akceptovať neprimerane nízke sumy vyrovnacieho podielu, len aby sa
vyhla vysokým trovám konania a súčasne na druhej strane dávala druhej sporovej strane do ruky
efektívnu zbraň na vydieranie protistrany, aby akceptovala neadekvátne sumy vyrovnania a v dôsledku
toho prichádzala o svoj majetok bez adekvátnej náhrady, pričom k takémuto konaniu žalobcu pritom

dochádzalo aj v tomto konaní, keď sa uskutočnilo viacero pojednávaní v termínoch 2.2.2023, 13.4.2023,
13.3.2024, 27.3.2024, na ktorých všetkých sa zúčastnil právny zástupca žalovanej, pričom žalobca
pod rôznymi zámienkami dosahoval odročovanie týchto pojednávaní a predlžovanie sporu a tým aj
navyšovanie trov konania žalovanej. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že pojednávanie
v predmetnej veci ani nebolo otvorené, dňa 2.2.2023 prítomné strany sporu (aj ich právni zástupcovia)
zhodne navrhli odročenie pojednávania, dňa 13.4.2023 prítomné strany sporu (aj ich právni zástupcovia)

zhodne navrhli súdu, aby ustanovil znalca za účelom znaleckého dokazovania a pojednávanie bolo
z tohto dôvodu odročené na neurčito, dňa 14.2.2024 bolo pojednávanie odročené na žiadosť žalovanej,
dňa 13.3.2024 bolo pojednávanie odročené na žiadosť žalovaného, dňa 27.3.2024 bolo pojednávanie
odročené so súhlasom žalovanej za účelom preukázania bonity žalobcu, pojednávanie dňa 29.5.2024
bolo odročené na žiadosť žalovanej so súhlasom žalobcu za účelom dosiahnutia mimosúdnej dohody.

Na základe uvedeného tvrdenie žalovanej o tom, že žalobca pod rôznymi zámienkami dosahoval
odročovanie pojednávaní a predlžovanie sporu, a tým aj navyšovanie trov konania žalovanej, je
nenáležité.

40. Pokiaľ žalovaná namietala, že súd nevykonal žiadne dokazovanie, ktoré by potvrdzovalo, že v čase

podania žaloby bola hodnota nehnuteľnosti tak absurdne nízka ako tvrdil žalobca v žalobe a ani to,
že v priebehu konania skutočne nastal taký obrovský nárast hodnoty nehnuteľností o viac ako 50%,
a preto v tejto časti rozhodol úplne bez akýchkoľvek relevantných dôkazov, arbitrárne a svojvoľne, ani
táto námietka nebola dôvodná. Súd prvej inštancie totiž nezaložil svoje rozhodnutie o nároku na náhradu
trov konania na tejto skutočnosti, naopak výslovne uviedol, že v prípade späťvzatia žaloby pomer

úspechu nie je možné vyjadriť a z uvedeného dôvodu potom bolo irelevantné, že žalobcom vyplatený
vyrovnací podiel bol vyšší ako pôvodne uvedený v žalobe, s ktorým záverom odvolací súd nemá dôvod
nesúhlasiť. Súd prvej inštancie len pre úplnosť vo vzťahu k námietkam žalovanej poznamenal, že
vyrovnací podiel nebol dohodnutý ani vo výške navrhnutej žalovanou, t.j. v sume 185.000 eur, ktorá
naopak bola podstatne vyššia ako dohodnutá výška vyrovnacieho podielu, pričom žalobca v žalobe pri

stanovení výšky vyrovnacieho podielu vychádzal z odborného vyjadrenia, pričom na skutočnosti, že
hodnota vyporiadať sa majúcej nehnuteľnosti bola znaleckým posudkom určená v inej výške zohráva
dôležitú úlohu časový faktor ako aj turbulentný vývin na trhu s nehnuteľnosťami v rozhodnom období
(kým k vypracovaniu odborného vyjadrenia došlo dňa 8.6.2021, k vypracovaniu znaleckého posudku č.
125/2023 znalkyňou Ing. Angelikou Molnárovou podstatne neskôr, až 14.12.2023). K uvedenému tiež

odvolací súd len pre úplnosť dodáva, že zo znaleckého posudku č. 125/2023 (č.l. 116 a nasl.), ktorý bol
obomstranámdoručený,vyplýva,žeznalkyňavypočítalavýchodiskovúhodnotunehnuteľnostípomocou
rozpočtových ukazovateľov publikovaných v Metodike výpočtu všeobecnej hodnoty nehnuteľností
a stavieb (ISBN 80-7100-827-3), pričom koeficient cenovej úrovne bol podľa posledných známych
štatistických údajov vydaných ŠU SR platných pre 3. štvrťrok 2023 - 3,613 (str. 6 znaleckého posudku,

č.l. 121), pričom v 2. štvrťroku 2021 bol 2,707 (prílohy znaleckého posudku, č.l. 176).

41. Odvolací súd nesúhlasí ani s námietkou žalovanej, že napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie
neobsahujedostatočnéodôvodneniesvojichzáverov,jearbitrárneazasahujedojejprávanaspravodlivý
súdny proces. Podľa odvolacieho súdu, súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí uviedol, aký skutkový

stav zistil a prečo považoval za dôvodné žiadnej zo strán nárok na náhradu trov konania nepriznať.
Súd prvej inštancie tiež odkázal na relevantné zákonné ustanovenie § 256 ods. 1 OZ, v rozsudku
ho primerane vyložil a aplikoval na konkrétnu vec. Súdne rozhodnutie, ktoré stručne a jasne objasní
podstatu sporu a závery súdu (v rozsahu vyžadovanom § 220 ods. 2 CSP), nemožno považovať za
arbitrárne. Odôvodnenie napadnutého uznesenia v časti trov konania potom vyhovuje náležitostiam §

220 ods. 2 CSP, keďže z neho možno zistiť tak skutkové, ako aj právne závery súdu prvej inštancie, ktoré
ho viedli k rozhodnutiu o tom, že žiadnej zo strán nárok na náhradu trov konania nepriznal. Okolnosť, že
jednotlivé právne závery súdu prvej inštancie nepovažuje žalovaná za správne, neznamená ešte jeho
nepreskúmateľnosť.42. Z vyššie uvedených dôvodov námietky žalovanej voči rozhodnutiu súdu prvej inštancie o nároku na
náhradu trov konania neboli dôvodné, keďže súd prvej inštancie rozhodol vecne správne. V danej veci

pri rozhodovaní o náhrade trov konania nebol daný dôvod na aplikáciu ust. § 255 CSP (zásada úspechu
vo veci), pretože konanie bolo zastavené na základe späťvzatia žaloby v celom rozsahu (ešte pred
otvorením pojednávania) z dôvodu uzavretia mimosúdnej dohody. Civilný sporový poriadok výslovne
nerieši situáciu, ak obe strany sporu (s prihliadnutím na špecifiká prejednávanej veci) procesne zavinili
zastavenie konania. Na daný prípad je však analogicky (čl. 4 ods. 1 CSP) použiteľné ustanovenie §

256 ods. 1 CSP, a teda ak nemožno konštatovať procesné zavinenie výlučne jednej strany sporu na
zastavení konania, potom nemôže mať žiadna zo strán nárok na náhradu konania. Odvolací súd preto
uznesenie súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom výroku II. o trovách konania s použitím § 387
ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil.

43. V odvolacom konaní plne úspešnému žalobcovi vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania

(v zmysle § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP), o ktorom nároku v zmysle § 262 ods. 1
CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací súd, keďže týmto rozhodnutím
sa predmetné konanie končí. Odvolací súd preto plne úspešnému žalobcovi v odvolacom konaní priznal
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu proti neúspešnej žalovanej.

44. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).