Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, June 24, 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11CoPr/2/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5123235766
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 06. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Tichý

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:5123235766.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Tichého

a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Vladimíra Topoľančíka, v právnej veci žalobcu: DATYS
INVEST s.r.o., so sídlom Rudinská cesta 629, Kysucké Nové Mesto 024 01, IČO: 50 704 451, právne
zastúpený: Advokátska kancelária KONCOVÁ & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Kpt. Jaroša 1312/29,
Trenčín 911 01, IČO: 47 256 907, proti žalovanej: A. B., C. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. XXX/X, F. E.
G., zastúpená: Splnomocneným zástupcom NEXT LEVEL, so sídlom Českomoravská 2345/17, Libeň,
Praha 9, Česká republika, IČO: 087 57 119, o zaplatenie 1.927,72 Eur a o vzájomnej žalobe, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 51Cpr/3/2023 – 135 zo dňa 27.01.2025, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.
Žalovaná m á voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Žilina (ďalej aj „súd prvej inštancie“, prípadne „okresný súd“) napadnutým rozsudkom
prvým výrokom žalobu žalobcu zamietol, druhým výrokom žalovanej priznal voči žalobcovi nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100 %, tretím výrokom žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanej
náhradu mzdy vo výške 1.927,72 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,5 % ročne zo sumy
1.927,72 Eur od 28.9.2023 do zaplatenia, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku, štvrtým
výrokom žalovanej priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania o vzájomnej žalobe v rozsahu

100 %.
1.1. Súd prvej inštancie v prvom rade uviedol, že predmetom sporu je nárok žalobcu na zaplatenie
sumy 1.927,72 Eur, ktorá predstavuje jeho nárok v zmysle § 62 ods. 8 Zákonníka práce za nezotrvanie
žalovanej u zamestnávateľa počas plynutia výpovednej doby dva mesiace. Žalovaná sa vzájomnou
žalobou domáhala uloženia povinnosti žalobcovi zaplatiť jej sumu 1.927,72 Eur spolu s úrokom
z omeškania v zmysle § 69 ods. 4 Zákonníka práce, nakoľko mala za to, že jej pracovný pomer
skončil platne doručením Okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnanca dňa

23.08.2023 a keďže nebola podaná žaloba o jeho neplatnosť, má nárok na náhradu mzdy v sume
svojho priemerného mesačného zárobku za výpovednú dobu dvoch mesiacov. Okresný súd protinávrh
žalovanej posúdil ako vzájomnú žalobu, nakoľko sa domáhala, aby jej súd prisúdil viac, ako požadoval
žalobca, preto nepovažoval tento úkon za kompenzačnú námietku.
1.2. Okresný súd konštatoval, že medzi stranami nebolo sporné, že žalobca bol zamestnávateľom
žalovanej na základe Pracovnej zmluvy zo dňa 28.02.2023, ktorý bol dohodnutý ako pracovný pomer na
dobu určitú do 29.02.2024. Uviedol, že nesporné je, že dňa 23.08.2023 žalobca prevzal od žalovanej

listinu datovanú 21.08.2023 označenú ako „Okamžité skončenie pracovného pomeru“. Okresný súd
sa prioritne v konaní zaoberal otázkou, akým spôsobom došlo k skončeniu pracovného pomeru medzi
stranami. Žalovaná tvrdila, že dňa 23.08.2023 doručila žalobcovi Okamžité skončenie pracovného
pomeru podľa § 69 ods. 1 písm. a/ Zákonníka práce, pričom uviedla, že jej jednoznačnou a jasnouvôľou bolo skončiť pracovný pomer okamžite zo zdravotných dôvodov s poukazom na potvrdenie
od lekára. Žalobca uviedol, že tento právny úkon žalovanej neakceptoval a mal za to, že neboli splnené
podmienky pre okamžité skončenie pracovného pomeru a Okamžité skončenie pracovného pomeru

zo strany žalovanej považoval za výpoveď. Súd prvej inštancie podotkol, že jedným zo spôsobov
skončenia pracovného pomeru je aj skončenie pracovného pomeru jeho okamžitým skončením v zmysle
§ 59 ods. 1 písm. c/ Zákonníka práce. Okamžite skončiť pracovný pomer môže tak zamestnanec,
ako i zamestnávateľ. Pri posudzovaní platnosti skončenia pracovného pomeru ako právneho úkonu
sa vychádza z relatívnej neplatnosti, teda právny úkon skončenia pracovného pomeru sa považuje za

platný dovtedy kým sa neplatnosti nedovolá ten, kto je na to oprávnený, v tomto prípade zamestnávateľ.
Skončenie pracovného pomeru je platné, ak súd nerozhodne inak.
1.3. Z listinných dôkazov predložených stranami sporu okresný súd mal preukázané, že žalovaná
jednoznačne vymedzila v právnom úkone doručenom žalobcovi dňa 23.8.2023, že „.....okamžite končím
pracovný pomer“, teda v tomto právnom úkone nie je uvedené iba nejednoznačné konštatovanie, napr.
„končím pracovný pomer“, čo by si zamestnávateľ mohol posúdiť aj ako výpoveď aj ako okamžité

skončenie pracovného pomeru. Okresný súd preto považoval tento právny úkon žalovanej za okamžité
skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnanca a zamestnávateľ nebol oprávnený si sám
posúdiť, že ide o výpoveď. Pokiaľ mal za to, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany
zamestnankyne je neplatné, mal postupovať v zmysle § 77 Zákonníka práce.

1.4. Okresný súd ďalej konštatoval, že otázku neplatnosti skončenia pracovného pomeru nie je možné
riešiť ako prejudiciálnu - predbežnú otázku v inom konaní. Bez právoplatného rozhodnutia súdu, ktoré
by určovalo, že výpoveď, okamžité skončenie pracovného pomeru, a i. sú neplatnými právnymi úkonmi,
sa nedá vôbec hovoriť o tom, že by došlo k neplatnému skončeniu pracovného pomeru a že by
medzi stranami mohli vzniknúť práva a povinnosti z neplatného skončenia pracovného pomeru. Určenie

neplatnosti skončenia pracovného pomeru súdom je základným predpokladom priznania náhrady
mzdy resp. iných nárokov v zmysle ustanovení Zákonníka práce. Akékoľvek dodatočné posudzovanie
pracovnoprávneho úkonu smerujúceho k skončeniu pracovného pomeru nesmie byť posudzované ako
predbežná otázka ani v inom konaní pred súdom, napr. v konaní o náhrade mzdy. V tzv. inom konaní
súd vychádza z toho, že skončenie pracovného pomeru, ktoré nebolo súdom právoplatne určené ako

neplatné, je platným právnym úkonom.
1.5. V podmienkach prejednávanej veci sa žalobca podanou žalobou nedomáhal určenia neplatnosti
okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnankyne - žalovanej, pričom to nevyplýva
ani zo žalobného petitu a ani z jeho skutkových tvrdení, ktoré sú obsahom žaloby a vyjadrení. Žalobca
vyslovene tvrdil, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany žalovanej neakceptoval pre

nesplnenie formálnych ani obsahových náležitostí a sám si posúdil okamžité skončenie pracovného
pomeru zo strany zamestnankyne ako výpoveď a z toho dôvodu sa domáha, aby mu žalovaná
nahradila peňažnú náhradu za nezotrvanie u zamestnávateľa počas plynutia výpovednej doby. Okresný
súd však nepovažoval uvedenú argumentáciu žalobcu za správnu, nakoľko subjektívna predstava
zamestnávateľa o neplatnosti právneho úkonu zamestnanca o okamžitom skončení pracovného

pomeru nenahrádza rozhodnutie súdu. Pokiaľ si zamestnávateľ sám vyhodnotil, že ide o výpoveď
hoci z formulácie Okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnankyne - žalovanej
jednoznačne vyplýva, že ide o okamžité skončenie pracovného pomeru a nenamietal neplatnosť
okamžitého skončenia pracovného pomeru a v prekluzívnej lehote nepodal žalobu o neplatnosť
okamžitého skončenia pracovného pomeru, tak tento právny úkon zamestnankyne je platný bez

ohľadu na to, či by inak boli dôvody na konštatovanie jeho neplatnosti, a teda akékoľvek subjektívne
vyhodnotenie si platnosti tohto právneho úkonu zo strany zamestnávateľa, nie je relevantné. Súd
prvej inštancie preto dospel k záveru, že vzhľadom k tomu, že súdom nebola určená neplatnosť
okamžitého skončenia pracovného pomeru (a ani sa takéhoto určenia žalobca nedomáhal v tomto ani
v inom konaní), došlo k skončeniu pracovného pomeru okamžitým skončením zo strany zamestnanca.

Pracovný pomer na základe okamžitého skončenia sa skončí dňom, v ktorom je druhému účastníkovi
zrušovací prejav doručený, bez ohľadu na to, či je v zrušovacom prejave uvedený iný konkrétny deň.
Pri okamžitom skončení pracovného pomeru neplatia výpovedné doby, teda ku skončeniu pracovného
pomeru dochádza dňom doručenia zrušovacieho prejavu druhému účastníkovi pracovného pomeru.
Pracovný pomer skončil dňa 23.08.2023 vychádzajúc zo zhodných skutkových tvrdení strán sporu o dni

doručenia Okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany žalovanej žalobcovi.
1.6. Okresný súd uzavrel, že vzhľadom na jeho záver, že pracovný pomer sa skončil dňa 23.08.2023
na základe doručenia Okamžitého skončenia pracovného pomeru, nie je správne tvrdenie žalobcu, že
došlo k výpovedi zo strany zamestnanca. Ak nedošlo k výpovedi, nemohla plynúť ani výpovedná dobaa nie je daný dôvod, pre ktorý by žalovaná bola povinná u žalobcu zotrvať v rámci jej plynutia a pre
porušenie povinnosti zotrvať u žalobcu by bola povinná mu zaplatiť peňažnú náhradu za nezotrvanie
počas výpovednej doby u zamestnávateľa. Okresný súd preto žalobu žalobcu výrokom I. tohto rozsudku

zamietol.
1.7. Následne sa okresný súd zaoberal nárokom, ktorý bol predmetom vzájomnej žaloby žalovanej,
ktorou sa žalovaná domáhala voči žalobcovi zaplatenia nevyplatených mzdových nárokov, celkom v
sume 1.927,72 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,5 % ročne od 28.09.2023. Uplatnená
suma pozostávala zo sumy 1.927,72 Eur predstavujúcej náhradu mzdy v sume priemerného mesačného

zárobku za výpovednú dobu dva mesiace, a to titulom okamžitého skončenia pracovného pomeru,
podľa § 69 ods. 4 Zákonníka práce. Túto sumu vypočítal a určil samotný žalobca ako zamestnávateľ
v žalobe na sumu 963,86 Eur mesačne a teda za dva mesiace predstavuje 1.927,72 Eur, pričom suma
priemerného zárobku nebola medzi stranami sporná. Z § 69 ods. 4 Zákonníka práce vyplýva povinnosť
zamestnávateľa poskytnúť náhradu mzdy pri okamžitom skončení pracovného pomeru. Keďže okresný
súd uzavrel, že je potrebné považovať okamžité skončenie pracovného pomeru žalovanej za platné,

vznikol žalovanej nárok v zmysle § 69 ods. 4 Zákonníka práce. Okresný súd z uvedeného dôvodu
vzájomnej žalobe žalovanej vyhovel tak, ako je uvedené vo výroku III. rozsudku.
1.8. Okresný súd na záver uviedol, že pokiaľ ide o splatnosť tohto nároku, tá nevzniká až súdnym
rozhodnutím, ale vyplýva zo Zákonníka práce. K omeškaniu na strane zamestnávateľa s platením mzdy/
náhrady mzdy dochádza uplynutím splatnosti mzdy určenej v zmysle § 129 ods. 3 Zákonníka práce,

nakoľko pri skončení pracovného pomeru dochádza u jednotlivých náhrad miezd k omeškaniu za ten
ktorý mesiac podľa toho, kedy u nich nastala splatnosť. Náhradu mzdy v sume priemerného mesačného
zárobku za výpovednú dobu dvoch mesiacov podľa § 69 ods. 4 Zákonníka práce bol žalobca povinný s
prihliadnutím na ustanovenie § 129 ods. 3 Zákonníka práce uhradiť žalovanej v najbližšom výplatnom
termíne t. j. do 27.09.2023, a teda do omeškania sa dostal dňom 28.09.2023. Z uvedeného dôvodu

súd žalovanej priznal aj nárok na úroky z omeškania zo sumy 1.927,72 Eur od 28.09.2023 vo výške 9,5
% ročne. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, výška úroku z omeškania je určená v zmysle §
3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. vo výške o 5 percentuálnych bodov vyššej, ako základná úroková
sadzba Európskej centrálnej banky platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu, ktorá
bola k 28.09.2023 vo výške 4,50 % ročne, t. j. úrok z omeškania bol v čase od 28.09.2023 vo výške 9,5

%. Žalovaná si uplatnila nárok na úroky z omeškania v správnej výške a preto jej súd tento nárok priznal
vo výške 9,5 % ročne zo sumy 1.927,72 Eur od 28.09.2023 až do zaplatenia.
1.9. O nároku na náhradu trov konania okresný súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015
Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len ,,CSP“) v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP dvoma
samostatnými výrokmi. Uviedol, že v konaní začatom na základe žaloby žalobcu bola úspešná žalovaná,

nakoľko okresný súd žalobu zamietol a preto priznal žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100 % voči žalobcovi (výrok II.). V konaní o vzájomnej žalobe žalovanej okresný súd vyhovel vzájomnej
žalobevcelomrozsahuapretovznikolžalovanejnároknanáhradutrovkonaniavočižalobcovivrozsahu
100 %, o čom okresný súd rozhodol vo výroku IV. tohto rozsudku.
2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca odvolanie z dôvodov prezumovaných § 365 ods. 1

písm. f) CSP, t. j. z dôvodu, že na základe vykonaných dôkazov dospel súd prvej inštancie k nesprávnym
skutkovým zisteniam, z dôvodu prezumovaného § 365 ods. 1 písm. h) CSP, t. j. z dôvodu, že súd prvej
inštancie vec nesprávne právne posúdil, ako aj z dôvodu prezumovaného § 365 ods. 1 písm. d) CSP, t.
j. že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. V nadväznosti
na uvedené skutočnosti žalobca navrhol odvolaciemu súdu, aby rozsudok Okresného súdu Žilina zmenil

tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie, vzájomnú žalobu žalovanej zamietne a žalovanú zaviaže na
náhradu trov konania v rozsahu 100 %, alternatívne, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
2.1. Žalobca sa so závermi súdu prvej inštancie nestotožnil. V prvom rade vo vzťahu k nároku žalovanej
uplatneného vzájomnou žalobou bol názoru, že je potrebné skúmať platnosť/neplatnosť okamžitého

skončenia pracovného pomeru zo strany žalovanej ako zamestnankyne, bez ohľadu na to, či sa žalobca
domáhal alebo nedomáhal vyslovenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, a to
aj s poukazom na § 78 ods. 3 písm. b) Zákonníka práce. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca v
návrhu súdneho rozhodnutia (petite) neuviedol, že žiada aby konajúci súd určil okamžité skončenie
pracovného pomeru za neplatné, a to aj napriek tomu, že v samotnej žalobe poukazoval na neplatnosť

okamžitého skončenia pracovného pomeru ako aj dôvody neplatnosti, možno z takéhoto konania
usudzovať, že žalobca nemal záujem na ďalšom zotrvaní v pracovnoprávnom pomere so žalovanou,
a pracovnoprávny pomer sa mal skočiť dohodou v zmysle vyššie citovaného ustanovenia Zákonníka
práce. Žalobca ďalej uviedol, že v prípade, ak sa pripustili správnosť výkladu konajúceho súdu, existovalby právny stav, v ktorom by každý zamestnávateľ bol nútený podávať žalobu o neplatné skončenie
pracovného pomeru (keď by usúdil, že okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné), a to
aj v prípade, ak na ďalšom pokračovaní pracovnoprávneho vzťahu netrvá, a to len preto, aby nebol

povinný hradiť zamestnancovi náhradu mzdy v zmysle § 69 ods. 4 Zákonníka práce, čo podľa názoru
žalobcu celkom jednoznačne nebolo cieľom zákonodarcu. Z uvedeného dôvodu podľa názoru žalobcu
bolo povinnosťou súdu aby skúmal platnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru, minimálne vo
vzťahu k nárokom uplatneným žalovanou vzájomnou žalobou. Žalobca mal zato, že vyššie uvedený
výklad posúdenia skončenia pracovného pomeru, resp. potreby posúdenia jeho platnosti/neplatnosti

v prípade súdneho konania, bez ohľadu na to či sa jeho neplatnosti niekto dovoláva je odôvodnená
aj základnou zásadou vyjadrenou v článku 2 Zákonníka práce. Podľa názoru žalobcu v prípade, ak
žalovanáokamžiteskončilapracovnýpomer,pričomtentojejprejavvôlecelkomzjavnenespĺňazákonné
náležitosti (keďže okamžité skončenie pracovného pomeru odôvodnila zdravotnými dôvodmi, kde však
nepredložila lekársky posudok v zmysle ustanovenia § 69 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce, o čom mala/
musela mať vedomosť a spôsobila svojim konaním žalobcovi ako zamestnávateľovi škodu z dôvodu

výpadku pracovnej sily, ktoré musel riešiť okrem iného aj stiahnutím iného zamestnanca z dovolenky
(s čím sú spojené finančné nároky takto stiahnutého zamestnanca), výpadkami v prevádzke a ďalšími
komplikáciami nemôže byť takéto konanie „odmenené“ v podobe ďalšej finančnej výhody, ktorú žalobca
pociťuje vzhľadom na okolnosti ako vyslovene nemorálnu, resp. v rozpore s dobrými mravmi.
2.2. Žalobca v odvolaní ďalej poukázal na pojem dobré mravy. Uviedol, že pojem dobré mravy Zákonník

práce ani iný pracovnoprávny predpis nevymedzuje. Pojem dobré mravy úzko súvisí s pojmami morálka
a mravnosť. Vzájomný vzťah medzi týmito pojmami je podľa literatúry jedným z najobťažnejších
problémov právnej teórie. V teórii aj v judikatúre existuje viac vymedzení pojmu dobré mravy. Podľa
Knappa dobré mravy možno charakterizovať ako meradlo etického hodnotenia konkrétnych situácii
zodpovedajúce všeobecne uznávaným pravidlám slušnosti. Podľa Lazara k pojmu dobré mravy patria

len tie všeobecné uznávané normy morálky, ktoré predstavujú fundamentálny hodnotový poriadok
spoločnosti vytvárajúci tiež základ pre právny poriadok. Aktuálna súdna judikatúra vymedzuje pojem
dobré mravy ako súhrn etických pravidiel, všeobecne zachovávaných a uznávaných zásad, ktorých
dodržiavanie je zabezpečené i právnymi normami tak, aby každé konanie bolo v súlade so všeobecnými
morálnymi zásadami demokratickej spoločnosti. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky

dobré mravy sú súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji
osvedčujú svoju nemennosť, vystihujú podstatné historické tendencie, prijíma ich rozhodujúca časť
spoločnosti a majú povahu základných noriem. Dobré mravy predstavujú súbor pravidiel správania sa,
vyjadrujú určitý štandard slušnosti v medziľudských vzťahoch a súčasne vymedzujú ako podmienku
mravné princípy spoločenského poriadku. Predmet pracovnoprávneho úkonu sa prieči dobrým mravom,

keď jeho obsah a účel je v danom mieste a v danom čase, prípadne s prihliadnutím na osoby účastníkov
alebo iných subjektov pracovnoprávnych vzťahov v rozpore so všeobecne uznávanými názormi na
vzťahy medzi zamestnávateľom a zamestnancom, alebo medzi inými subjektmi pracovnoprávnych
vzťahov, ktoré určujú, aký má byť obsah právneho úkonu, a to tak, aby zodpovedal základným zásadám
mravnosti a aby týmto spôsobom vyjadroval princíp súladnosti pracovnoprávnych predpisov so širším

celospoločenským poriadkom. Podľa názoru žalobcu je teda priznanie nároku žalovanej na peňažné
plnenie v zmysle § 69 ods. 4 Zákonníka práce v rozpore s dobrými mravmi, pričom len samotná
skutočnosť, že zákon jej umožňuje domáhanie sa takéhoto nároku nezakladá súlad s dobrými mravmi.
3. K odvolaniu žalobcu sa vyjadrila žalovaná. Úvodom vyjadrenia požiadala odvolací súd o dôkladné
preskúmanie podozrivého postupu zástupcov žalobcu, ktorí pravdepodobne bezdôvodne a špekulatívne

vedomenepreberalinapadnutýrozsudokadržalihosvojvoľnevodbernejlehotevrozporesozákonom,v
rozpore so záujmami klienta, v rozpore s dobrými mravmi i v rozpore s povinnosťami advokáta vo vzťahu
k súdu, klientovi i protistrane. Nielen aktívne protiprávne konanie ako faktický právny úkon nepožíva
právnu ochranu, ale rovnako aj protiprávne nekonanie ako faktický právny úkon nemôže požívať právnu
ochranu v neprospech dotknutých strán sporu. S poukazom na uvedené žalovaná navrhla odvolaciemu

súdu pred meritórnym odvolacím rozhodnutím zabezpečiť ako dôkaz výpis tzv. logov od svedka Národná
agentúra pre sieťové a elektronické služby, IČO: 42 156 424. Rovnako navrhla ako dôkaz predložiť súdu
od advokáta žalobcu výpis prihlasovania sa do svojej el. schránky advokáta za obdobie od 20.02.2025
do 07.03.2025 a porovnať ho s údajmi od NASES.
3.1. Žalovaná ďalej uviedla, že tvrdenie žalobcu, že bolo povinnosťou súdu, aby súd skúmal platnosť

okamžitého skončenia pracovného pomeru v inom konaní po prekluzívnej lehote, minimálne vo vzťahu
k nárokom uplatneným žalovanou vzájomnou žalobou, je iracionálne, pretože platnosť existujúceho
pracovnoprávneho ukončovacieho úkonu sa prezumuje a rešpektuje, ak nie je včas určovacou žalobou
napadnutý taký potencionálne vadný a neplatný úkon. Opäť zlyhanie aktívnej právnej pomoci na stranežalobcu nemožno zlomyseľne preklápať na súd a klásť to ako zavinenie a chybu prvostupňového
súdu premietnutú v údajnej vecnej vade rozsudku; bol to žalobca, ktorý sa za asistencie erudovaných
advokátov rozhodol OSPP nežalovať ako neplatné, teda vytvoril podmienky na platnosť alebo

prezumpciu platnosti, zmeškanie lehoty na žalovanie a nepôvodnosť svojej šikanóznej žaloby, a teda
konkludentne a fakticky objektívne nezažalovaním vedome rešpektoval OSPP zo strany žalovanej so
všetkými následkami i vznikom práva na náhradu podľa § 69 ods. 4 Zákonníka práce, alebo inak, že ho
rešpektoval dočasu neskoršej zmeny názoru a podania tejto nezmyslenej žaloby a nasl. odvolania.
3.2. Žalovaná ďalej popierala tvrdenie žalobcu, že „Podľa názoru žalobcu je teda priznanie nároku

žalovanej na peňažné plnenie v zmysle § 69 ods. 4 Zákonníka práce v rozpore s dobrými mravmi,“
pretože práve toto nekalé tvrdenie žalobcu je v rozpore s dobrými mravmi, pretože naplnenie litery
zákona,právnejistotylegitímnehoočakávaniaazákonnéhonárokuužalovanejnemožnorozbiťanarušiť
svojvoľným výkladom dobrých mravov subjektívnou dezinterpretáciou ako robí žalobca.
3.3. K odvolacej námietke žalobcu, týkajúcej sa údajného porušenia dobrých mravov rozsudkom súdu
a priznaným nárokom, žalovaná namietala jej nedôvodnosť, procesnú neprípustnosť a oneskorené

uplatnenie. Mala zato, že žalobca túto námietku riadne a včas neuplatnil v konaní pred súdom prvej
inštancie pred rozhodnutím vo veci samej ani pred alebo po predbežnom právnom posúdení veci. Tým
prvostupňovému súdu žalobca vedome odňal možnosť posúdiť potencionálnu obranu žalobcu a vec aj
z tohto pohľadu v rámci jeho pasívnej procesnej obrany. Za tejto situácie zásada subsidiarity právomoci
odvolacieho súdu neumožňuje, aby tento odvolací súd suploval oneskorenú a nedôvodnú procesnú

obranu žalobcu alebo nahrádzal jeho pasivitu v konaní pred prvostupňovým súdom. Žalovaná poukázala
nato, že podľa ustanovenia § 366 CSP je uvedená odvolacia námietka procesne neprípustná, keďže
nezapadá do žiadneho z dôvodov uvedených pod písmenami a) až d) tohto ustanovenia. Žalobca mal
možnosť túto námietku uplatniť už v konaní pred súdom prvej inštancie, pričom v priebehu konania
nedošlo k žiadnym vadám, ktoré by mohli viesť k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci.

3.4. Žalovaná mala ďalej zato, že námietky žalobcu v odvolaní sú v celom rozsahu zjavne nedôvodné,
a ide de facto o preventívne odvolanie, priznanie zákonného nároku žalovanej nie je ani nemorálne ani
nedôvodné, ako správne judikoval okresný súd a ako podporne právne posúdil aj inšpektorát práce
k meritu. Vnucovanie subjektívneho právneho názoru generovaného svojvoľne žalobcom voči súdom,
subjektívne nesprávne hodnotenie skutkového a právneho stavu v prospech žalobcu je neprípustné,

žalobe okresný súd vyhovel celkom objektívne v súlade s právom, zákonom a skutkovým stavom, nie
svojvoľne, preto napadnutý rozsudok považuje za zjavne vecne správny a to v celom rozsahu. … v
rozpore s dobrými mravmi je v prvom rade tak akurát konanie žalobcu, ktorý špekulatívne bezdôvodne
zastrašuje zamestnancov a žalovanú aj formou nedôvodnej žaloby aj ohováraním žalovanej na
pracovisku, objektívnym a preukázaným porušovaním Zákonníka práce, odmietaním dohodou ukončiť

pracovný pomer, nevyplatením právnych nárokov žalovanej, fiktívnym započítavaním si fiktívnych škôd
na úkor práv a majetku žalovanej ako rozvedenej poctivo pracujúcej matky 4 detí, ktorej prípadné
prisúdenie žalobcovho pseudo/nároku by malo nemorálny rozmer a podklad, viedlo by k vážnym
finančným a negatívnym následkom reálne len u žalovanej v nepriaznivej finančnej situácii, preto pre
tento prípad žalovaná, ak by súd vec inak, žiada súd o priznanie a povolenie splátkového kalendára na

24 mesiacov pri zmene meritórneho rozhodnutia v neprospech žalovanej prospech žalobcu; žalovaná
ani týmto nároky žalobcu v žiadnom prípade neuznáva, práve naopak účinne popiera. Žalovaná mala
ďalej zato, že podľa objektívnej ekonomickej verejne dostupnej situácie žalobcu priznanie nároku
žalovanej nie je ani likvidačné ani nemorálne, skôr zanedbateľné k správaniu, obratom a ziskom žalobcu
podnikateľa, preto ani z tohto pohľadu nejde o reálnu ujmu na strane žalobcu, ale skôr pseudo tvrdenie

žalobcu,žehonárokžalovanejnejakpoškodzuje.Neschopnosťžalobcuriadne,odborneapredvídateľne
manažovaťpersonálalebonaborovaťľudínauprázdnenémiestožalovanej,aniinterpersonálnekonflikty
nie sú dôvodom na nepriznanie jej zákonných nárokov. Žalobca má mať pripravené personálne zálohy
alebo náhrady a preventívne opatrenia operačnej povahy aj na mimoriadné udalosti ako OSPP, úmrtie,
závažné zdravotné ťažkosti a pod. pre prípad výpadkov zamestnanca, zamestnanec nie je vo výkone

trestu povinnej práce u žalobcu a zamestnanec má právo rozviazať pracovný pomer.
4. Žalobca sa k vyjadreniu žalovanej nevyjadril. Strany sporu ďalšie podania v odvolacom konaní
neprodukovali.
5. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo podané
oprávneným subjektom (§ 359 CSP), t.j žalobcom, v neprospech ktorého bolo rozhodnuté, keďže súd

prvej inštancie jeho žalobu zamietol (výrok I.) a o vzájomnej žalobe žalovanej rozhodol tak, že mu uložil
povinnosť zaplatiť žalovanú sumu (výrok III.), včas (§ 362 ods. 1 CSP) a proti rozhodnutiu, proti ktorému
je tento opravný prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 a 2 v spojení s § 357 písm. m) CSP), preskúmal
rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 379 CSP, viazaný odvolacímidôvodmi podľa ustanovenia § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania postupom podľa § 385 ods. 1
CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 387
ods. 1 CSP vo výroku I., II., III. a IV. ako vecne správny potvrdil.

6. Odvolací súd podrobne preskúmal rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v zásade
sa stotožnil s podstatnými skutkovými a právnymi závermi, na ktorých svoje rozhodnutie súd prvej
inštancie založil. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre rozhodnutie
o žalobe žalobcu ako aj o vzájomnej žalobe žalovanej, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie
odôvodnil v súlade s § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie je vecne správne.

Z uvedených dôvodov sa odvolací súd v odvolacom konaní obmedzil na konštatovanie správnosti
dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).
7. Vo všeobecnosti odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že v zmysle ustanovenia § 380 CSP je
viazaný odvolacími dôvodmi (odsek 1) s výnimkou vád týkajúcich sa podmienok konania, na ktoré je
povinný prihliadať, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (odsek 2). Z toho vyplýva, že na iné
pochybenia súdu prvej inštancie mimo tých, ktoré namietol odvolateľ v odvolacej lehote, ktoré by inak

mohli byť odvolacím dôvodom v zmysle ustanovenia § 365 CSP, prihliadať nemôže, aj keď by takéto
pochybenia zistil. Odvolací súd konštatuje, že nevzhliadol žiaden nedostatok naplnenia podmienok
konania.
8. Odvolací súd v prvom rade uvádza, že medzi žalobcom ako zamestnávateľom a žalovanou ako
zamestnankyňou bol založený pracovný vzťah pracovnou zmluvou zo dňa 28.02.2023 na dobu určitú

do 29.02.2024 s pracovnou pozíciou – obsluha servisnej (čerpacej) stanice a autoumyvárne a predavač
na SES a ďalších budovách zamestnávateľa v areáli DATYS. Žalovaná zaslala žalobcovi listinou zo dňa
21.08.2023, ktorá bola doručená žalobcovi dňa 23.08.2023 okamžité skončenie pracovného pomeru,
ktoré odôvodnila zdravotnými dôvodmi, k čomu priložila potvrdenie lekára, že sa lieči na chronické
ochorenie chrbtice. Ako vyplynulo z konania, tak ako správne uviedol okresný súd, žalobca nepodal na

súd žalobu v zmysle § 77 Zákonníka práce, ktorou by sa v dvojmesačnej prekluzívnej lehote domáhal
určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru žalovanou. Je teda nepochybné, že
neexistuje súdne rozhodnutie, ktoré by deklarovalo neplatnosť okamžitého skončenia pracovného
pomeru žalovanou zo dňa 21.08.2023.
9. Odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 77 Zákonníka práce, z ktorého vyplýva, že ak zamestnanec

alebozamestnávateľchcedosiahnuť,abynenastaliprávneúčinkyvyplývajúcezoskončeniapracovného
pomeru niektorým z vypočítaných spôsobov (t. j. okrem iného aj okamžitým skončením), musí v
lehote dvoch mesiacov podať na súde žalobu o určenie, že právny úkon smerujúci ku skončeniu
pracovného pomeru je neplatný. Ak taká žaloba nebola podaná, skončil pracovný pomer podľa tohto
právneho úkonu, aj keď by išlo o neplatné skončenie pracovného pomeru. Vo väzbe na už vyššie

uvedené závery potom platí, že ak neplatnosť skončenia pracovného pomeru nebola vyslovená
súdnym rozhodnutím, treba vychádzať z toho, že ide o platné skončenie pracovného pomeru a preto
v prípade absencie relevantného súdneho rozhodnutia o neplatnosti skončenia pracovného pomeru
zamestnancom neprichádza do úvahy použitie zákonnej fikcie podľa § 78 ods. 3 Zákonníka práce o
skončení pracovného pomeru dohodou k stanovenému dňu.

10. Nad rámec právne relevantných okolností pre rozhodnutie v prejednávanej veci považuje odvolací
súd za potrebné k tvrdeniu žalobcu, že žalovaná nepredložila lekársky posudok, že § 69 ods. 1
písm. a) Zákonníka práce je ustanovením zameraným na ochranu zamestnanca, ktorý už nemôže
ďalej vykonávať dohodnutý druh práce vzhľadom na svoj nepriaznivý zdravotný stav. K platnosti
okamžitého skončenia pracovného pomeru podľa § 69 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce je potrebné,

aby v čase, keď zamestnanec okamžite skončí pracovný pomer, bolo už lekárskym posudkom
zistené, že doterajšiu prácu nemôže vykonávať. Podľa odvolacieho súdu preto nie nepredloženie
lekárskeho posudku zamestnávateľovi, ale iba jeho neexistencia v relevantnom čase môže vyvolať
neplatnosť zamestnancom daného okamžitého skončenia pracovného pomeru. Totiž hmotnoprávny
dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru sa tu primárne viaže na lekárske zistenie, podľa

ktorého nemôže zamestnanec doterajšiu prácu vykonávať a nie na formálne oznámenie tejto skutočnosti
zamestnávateľovi. Vedomosť zamestnávateľa o závažnosti zdravotného stavu zamestnanca je dôležitá
len z toho hľadiska, aby ho mohol prípadne preradiť na inú (vhodnú) prácu, ak ale žiadnu pre
zamestnanca nemá, tak doloženie lekárskeho posudku zamestnávateľovi prakticky nemá žiaden
význam.

11. Odvolací súd nepovažuje za dôvodnú námietku žalobcu, že súd sa mal zaoberať platnosťou/
neplatnosťou okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany žalovaného, bez ohľadu nato,
či sa žalobca domáhal alebo nedomáhal vyslovenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného
pomeru. Odvolací súd s touto námietkou nesúhlasí, nakoľko žalobca neplatnosť okamžitého skončeniapracovného pomeru zo strany žalovaného nenapadol v prekluzívnej lehote na súde, preto márnym
uplynutím tejto prekluzívnej lehoty nárok zanikol a rozviazanie pracovného pomeru zo strany žalovaného
je účinné. Žalobca mal a mohol voči žalovanej podať v zákonom určenej dvojmesačnej prekluzívnej

lehote žalobu o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru (majúcu povahu
určovacej žaloby podľa § 137 písm. d) CSP v nadväznosti na § 77 Zákonníka práce). Pokiaľ v tejto
lehote nie je podaná žaloba na určenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru, nemožno sa jeho
neplatnosťou ďalej zaoberať, rozviazanie pracovného pomeru je účinné. Pre úplnosť odvolací súd
uvádza, že žalobca sa v predmetnom konaní domáhal zaplatenia sumy 1.927,72 eur titulom peňažnej

náhrady v zmysle § 62 ods. 8 Zákonníka práce.
12. K odvolacej námietke žalobcu, že priznanie nároku žalovanej na peňažné plnenie v zmysle § 69
ods. 4 ZP je v rozpore s dobrými mravmi, odvolací súd konštatuje, že dobré mravy sú nepísané pravidlá
slušnosti, ľudskosti a tolerancie, poctivosti a dôvery. Zákon presne nešpecifikuje, kedy ide o rozpor
s dobrými mravmi a kedy nie. Vyžaduje sa také správanie, ktoré svojou intenzitou a závažnými
dôsledkami je možné objektívne posúdiť ako porušovanie dobrých mravov. Posúdenie toho, či ide

o porušenie dobrých mravov alebo nie, je v konečnom dôsledku na rozhodnutí súdu. Súd musí
vec z hľadiska dobrých mravov posudzovať konkrétne v každom individuálnom prípade v kontexte
konania účastníkov a súslednosti ich úkonov v čase a na mieste. Obsah pojmu dobrých mravov je
dopĺňaný teóriou a súdnou praxou. Z ustálenej judikatúry možno vyvodiť, že sú vykladané ako súhrn
spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť,

vystihujú podstatné historické tendencie, sú zdieľané rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu
noriem základných. Napriek absencii legálnej definície na ne Občiansky zákonník odkazuje na viacerých
miestach (napr. § 3, § 39, § 148 ods. 2, § 424, § 469a, § 482 a pod.). Podľa § 3 Občianskeho zákonníka
výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu
zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

13. So zreteľom na uvedené odvolací súd konštatuje, že nárok žalovanej na peňažné plnenie podľa
§ 69 ods. 4 Zákonníka práce je všeobecne akceptovateľný z hľadiska v spoločnosti prevládajúcich
mravných zásad a princípov vo vzájomných vzťahov medzi zamestnancom a zamestnávateľom.
Nemožno prijať záver o tom, že žalovanou uplatnený peňažný nárok vo vzťahu k žalobcovi je v
rozpore s dobrými mravmi. Úmyslom žalovanej nebolo podanou žalobou poškodiť žalobcu. Vzhľadom

na skutkové okolnosti konkrétneho prípadu v danej veci odvolací súd nedospel k záveru, že by celkový
postoj žalovanej a jej správanie voči žalobcovi predstavovalo zneužitie práva na súdnu ochranu, teda
že by podanou žalobou primárne nesledovala ochranu svojho porušeného práva. Uplatňovanie práv
žalovanou v tomto spore nemožno považovať za šikanózny výkon práv, ktorý by odôvodňoval stratu
jej nároku na zaplatenie peňažného plnenia podľa § 69 ods. 4 Zákonníka práce od žalobcu pre

rozpor so všeobecne akceptovateľnými v spoločnosti prevládajúcimi mravnými zásadami a princípmi vo
vzájomných vzťahov, na ktorých bol pracovnoprávny vzťah založený. Nemožno prijať záver o tom, že
žalovanou uplatnený peňažný nárok vo vzťahu k žalobcovi je v rozpore s dobrými mravmi. Úmyslom
žalovanej nebolo podanou žalobou poškodiť žalobcu.
14. Pokiaľ ide o rozhodnutie súdu prvej inštancie v závislom výroku o práve na náhradu trov konania

(výrokoch II., IV.), žalobca v tejto časti zjavne založil svoje odvolanie len na tom, že považoval napadnutý
rozsudok v merite veci (výrokoch I., III.) za vecne nesprávny, a preto napadol odvolaním aj v ňom závislé
výroky o práve na náhradu trov konania. Inak žalobca neprodukoval žiadne odvolacie námietky, ktoré
by mohli byť predmetom prieskumu v odvolacom konaní.
15. Vzhľadom na vyššie uvedené, konštatujúc nedôvodnosť odvolania žalobcu, odvolací súd rozsudok

súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP tak vo výroku I., ako aj vo výroku II, III. a IV.
ako vecne správny potvrdil.
16. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 396 ods.
1 CSP pri aplikácii ustanovenia § 262 ods. 1 a ustanovenia § 255 ods. 1 CSP. Žalovaná bola v celom
rozsahu úspešná a vznikol jej tak nárok na náhradu trov konania (vo vzťahu k náhradu trov o žalobe

žalobcu ako aj vo vzťahu k náhrade trov o vzájomnej žalobe žalovanej), ktoré jej v súvislosti s konaním
vznikli (§ 255 ods. 1 CSP), a to v rozsahu 100 %. Odvolací súd tak žalovanej priznal náhradu trov
odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %.
17. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov
3 : 0.

Poučenie:Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sarozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
(§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)

V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba
oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na vykonanie exekúcie podľa

osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti /Exekučný
poriadok/ a o zmene a doplnení ďalších zákonov).
V Žiline, dňa 24. júna 2025
JUDr. Roman Tichý

predseda senátu

JUDr. Vladimír Topoľančík

člen senátu

Rozhodnutie nemohol podpísať pre neprítomnosť, z dôvodu čerpania dovolenky (§ 394 ods. 2 CSP)

JUDr. Eva Malíková

člen senátu
Rozhodnutie nemohla podpísať pre neprítomnosť, z dôvodu čerpania dovolenky (§ 394 ods. 2 CSP)

Za správnosť vyhotovenia:Ing. Spišiaková Lucia