Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, July 16, 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/22/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6123219652
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 07. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboslava Vanková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:6123219652.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľuboslava Vanková a sudcov:

Mgr. Jozef Mačej a Mgr. Matúš Staríček v právnej veci žalobcu: A. A., narodený XX.XX.XXXX, trvale
bytom B. C. XXXX/XX, D., zastúpený: kaduc & partneri s.r.o., IČO 50 290 762, so sídlom Trojičné
námestie 4, Trnava, proti žalovanej: E. E., narodená XX.XX.XXXX, trvale bytom F. XXX/X, G. H.,
zastúpená: Advokátska kancelária SPÁL & Partners s.r.o., IČO 54 252 601, so sídlom Kapitulská 454/12,
Trnava, o zaplatenie 120.500 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Trnava č. k. 37C/5/2023-168 zo dňa 29. mája 2024 vo výrokoch II., III., takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku II. vo veci samej a v napadnutom

výroku III. o náhrade trov konania p o t v r d z u j e.

II. Žalovaná má n á r o k voči žalobcovi na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom označeným v záhlaví súd prvej inštancie výrokom I. návrh žalobcu na prerušenie konania
do skončenia trestného konania vedeného voči I. J., v súvislosti so žalobcom a vo vzťahu k žalobcovi
zamietol, výrokom II. žalobu zamietol a výrokom III. žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100%.

2. Rozsudok označený v záhlaví súd prvej inštancie právne odôvodnil aplikáciou ustanovení § 162 ods.
1, ods. 3, § 164, § 132, § 182, § 187, § 191 ods. 1, § 215, § 217 ods. 1, § 262, § 251, § 255 ods. 1
Civilného sporového poriadku, § 488, § 489, § 491 ods. 1, § 657, § 451, § 454, § 456 veta prvá, § 458
ods. 1 veta prvá, § 34, § 35, § 37, § 39, § 494 Občianskeho zákonníka.

3.Súdprvejinštancievychádzalzoskutkovýchzistení,žemedzistranamisporunikdynebolauzatvorená
žiadna dohoda, ani zmluva o pôžičke a žalovaná neposkytla žalobcovi žiadnu finančnú hotovosť. Na

účet vedený na meno žalovanej boli pripísané nasledovné platby z účtu žalobcu: zo dňa 14.1.2021,
bez označenia, v sume 4.000,00 €, zo dňa 14.1.2021, bez označenia, v sume 10.000,00 €, zo dňa
14.1.2021, bez označenia, v sume 20.000,00 €, zo dňa 14.1.2021, bez označenia, v sume 10.000,00
€, zo dňa 14.1.2021, bez označenia, v sume 20.000,00 €, zo dňa 8.4.2021, označená ako „vrátenie
pôžičky", v sume 4.000,00 €, zo dňa 8.4.2021, označená ako „vrátenie pôžičky", v sume 500,00 €, zo
dňa 19.8.2021, bez označenia, v sume 1.000,00 €, zo dňa 19.8.2021, bez označenia, v sume 1.000,00
€, zo dňa 19.8.2021, bez označenia, v sume 1.000,00 €, zo dňa 19.8.2021, bez označenia, v sume

2.000,00 €, zo dňa 31.8.2021, bez označenia, v sume 2.500,00 €, zo dňa 31.8.2021, bez označenia,
v sume 2.500,00 €, platba zo dňa 31.8.2021, bez označenia, v sume 12.000,00 €, zo dňa 31.8.2021,
bez označenia, v sume 12.000,00 €, zo dňa 31.8.2021, bez označenia, v sume 12.000,00 €, zo dňa
31.8.2021, bez označenia, v sume 6.000,00 € - spolu platby vo výške 120.500,00 € (žalovaná suma).Spolu disponentom uvedeného účtu bol v tom čase I. J. (partner žalovanej). Medzi žalobcom a I. J.
bolo v období od 14.1.2021 do 31.8.2021 uzavreté množstvo ústnych zmlúv o pôžičkách, na základe
ktorých I. J. na žiadosť žalobcu tomuto poskytoval hotovostné pôžičky tak, že žalobca oslovil I. J., tento

požičal v hotovosti žalobcovi rôzne sumy peňazí, následne žalobca previedol na účet označený I. J.
požičanú sumu peňazí; jednalo sa o účet vedený na meno žalovanej, ktorým bol I. J. spolu disponentom.
Uvedený „systém“ požičiavania a vracania peňazí potvrdili aj vypočutí svedkovia I. J., K. L., C. M. a I.
N., ktorí tvrdili, že medzi žalobcom a I. J. neboli napäté vzťahy. Žalobca nikdy svedkyňu O. B. (sestru
žalobcu) neinformoval, že by jeho prístupové heslá alebo kódy k akémukoľvek účtu boli zneužité, ani

sa jej nepýtal, čo je v prípade zneužitia potrebné robiť. Svedkovia potvrdili že pri „uzatváraní“ dohôd o
pôžičkách žalobca nejavil známky žiadnej indispozície v dôsledku opitosti alebo požitia drog, častokrát
sa na miesto odovzdania finančnej hotovosti dostavil na vlastnom motorovom vozidle.

4. Vecne argumentoval súd prvej inštancie tým, že ohľadom na jednotlivé dôkazy a ich vzájomné
súvislosti nebolo preukázané, že v danom prípade by išlo o prípad bezdôvodného obohatenia na strane

žalovanej na úkor žalobcu. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca ani presne nešpecifikoval, o ktorú
konkrétnu skutkovú podstatu vzniku bezdôvodného obohatenia by malo ísť. Súd prvej inštancie mal
za to, že žalobcom tvrdený skutkový stav nebol potvrdený, nakoľko výsluchom samotného žalobcu,
žalovanej a svedkov bolo preukázané, že prišlo k vzniku zmlúv o pôžičkách medzi I. J. a žalobcom (ako
reálnych kontraktov, pri ktorých I. J. odovzdával žalobcovi finančnú hotovosť, následne mu ju žalobca

vracal - toto postačuje na konštatovanie o uzavretí zmluvy o pôžičke). Súd prvej inštancie ďalej uviedol,
že žalobca neprodukoval a ani nenavrhoval iné relevantné dôkazy, ktoré by vyvrátili skutkový stav
tvrdený žalovanou. Súd prvej inštancie vznik bezdôvodného obohatenia na strane žalovanej na úkor
žalobcu neidentifikoval, a preto žalobu zamietol.

5. Súd prvej inštancie priznal žalovanej nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v celom rozsahu,
keďže žalovaná bola v konaní plne úspešná.

6. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca z dôvodov podľa ustanovenia § 365
ods. 1 písm. b), d), f) a h) Civilného sporového poriadku. Žalobca v odvolaní uviedol, že platby z účtu

žalobcu na účet žalovanej neboli realizované žalobcom, teda išlo o platby bez právneho titulu, respektíve
z neplatného právneho titulu. Taktiež medzi žalobcom a žalovanou nebola uzatvorená žiadna zmluva o
pôžičke a žalovaná ani žalobcovi neposkytla žiadnu finančnú hotovosť. Uzatvorenie zmluvy o pôžičke,
či odovzdanie peňazí medzi žalobcom a žalovanou, či medzi žalobcom a I. J. nebolo preukázané ani
vykonanými dôkazy – nahrávkami a fotosnímkami na priloženom USB nosiči a rovnako ani výsluchom

svedkov K. L., C. M. a I. N. navrhnutých žalovanou. Výpovede svedkov K. L., C. M. a I. N. boli v celom
rozsahu nepravdivé, nejasné a nebolo nimi dôveryhodne preukázané, že by malo dôjsť k akémukoľvek
odovzdaniu finančných prostriedkov, nemožno ich považovať za také, ktoré by jasne a nespochybniteľne
preukazovali akúkoľvek existenciu zmlúv o pôžičkách, či odovzdávanie peňazí žalobcovi, a to z dôvodu,
že z účtu žalobcu (bez jeho vedomia) boli realizované platby v inom počte a sumách, ako uviedli

svedkovia. Vykonané platby z účtu žalobcu na účet žalovanej neboli realizované žalobcom, teda išlo o
platby bez právneho titulu, respektíve z neplatného právneho titulu. Žalobca poukázal na rozhodovaciu
činnosť súdov Slovenskej republiky o tom, že zmluva o pôžičke je tzv. reálnym kontraktom, v zmysle
ktorého je platnosť zmluvy o pôžičke podmienená reálnym odovzdaním sumy peňazí veriteľom dlžníkovi.
Súd prvej inštancie sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal so skutočnosťou, že sumy,

ktoré podľa výpovedí svedkov mal I. J. odovzdávať žalobcovi, sa nezhodujú so sumami, ktoré boli bez
právneho titulu prevedené na účet žalovanej. Výpovede svedkov K. L., C. M. a I. N. boli súdom prvej
inštancie vyhodnotené jednostranne a v neprospech žalobcu, pričom súd prvej inštancie prihliadal aj na
nezákonné získané nahrávky, vyhotovené bez súhlasu žalobcu. Porušenie práva na spravodlivý proces
podľa žalobcu spočívalo aj v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia. Žalobca navrhol, aby odvolací

súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe v plnom rozsahu vyhovie, alternatívne zrušil
a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodovanie vo veci.

7. K odvolaniu žalobcu sa vyjadrila žalovaná. Žalovaná vo vyjadrení uviedla, že žalobca v dostatočnej
miere neuniesol dôkazné bremeno a žiaden z označených odvolacích dôvodov žalobcu nie je objektívne

daný. Postup súdu prvej inštancie bol vecne správny, pretože ak sa žalobca domáhal nároku z titulu
bezdôvodného obohatenia, mal predložiť dôkazy, ktoré by niektorú z hypotéz osvedčovali. Žalovaná
preukázala existenciu zmluvného vzťahu, z ktorého titulu mal žalobca možnosť uplatniť si voči tretej
osobe (I. J.) svoj žalobný nárok. Existencia tohto vzťahu je prekážkou v uplatnení nároku voči žalovanejz titulu bezdôvodného obohatenia, na čo poukazovala od začiatku sporu. Žalovaná poukázala na to,
že v bode 7. odvolania žalobca prináša nové skutočnosti, na ktoré by odvolací súd nemal prihliadať
(bod 7. odvolania - spochybnenie dôveryhodnosti svedkov). Z pohľadu žalobného nároku z titulu

bezdôvodnéhoobohateniabolopresúdprvejinštanciepodstatné,žežalovanápreukázalasvojetvrdenie
o existencii iného zmluvného / mimozmluvného vzťahu iného pasívne vecne legitimovaného subjektu (I.
J.). Žalovaná navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.

8. K vyjadreniu žalovanej k odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalobca. Žalobca vo vyjadrení uviedol, že

zotrváva na skutočnostiach uvedených odvolaní a tiež na odvolacích dôvodoch, ktoré v odvolaní uviedol.
Tvrdenie žalovanej, že v bode 7. odvolania uviedol nové skutočnosti, ktoré v konaní pred súdom prvej
inštancie neboli namietané, je nepravdivé. Výpovede svedkov nemožno považovať za také, ktoré by
jasne a nespochybniteľne preukazovali akúkoľvek existenciu zmlúv o pôžičkách, či odovzdávanie peňazí
žalobcovi, a to z dôvodu, že z účtu žalobcu boli realizované platby v inom počte a iných sumách, ako
uviedli svedkovia. Žalobca zotrval na svojom odvolacom návrhu.

9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie
bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávneným subjektom – stranou, v
ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu,
proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní,

že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 365 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ použil
zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), d), f), h) Civilného sporového poriadku),
preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch v medziach daných rozsahom (§ 379
Civilného sporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), s
prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods.

2 Civilného sporového poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie
bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario), keď
miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke
odvolacieho súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 Civilného sporového poriadku)

a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže rozsudok súdu prvej inštancie je
v napadnutých výrokoch vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie
(§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku).

10. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti

právne rozhodné pre posúdenie žalobcom tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu
vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo
i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel
k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci,
keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na ustanovenie 387 ods. 2 Civilného sporového

poriadku odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia
preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov
súdu prvej inštancie odchýliť, a preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti
záverov súdu prvej inštancie sa potom žiada dodať už len nasledovné:

11. Predmetom konania je požiadavka žalobcu na zaplatenie sumy 120.500 eur s príslušenstvom
dôvodiac, že išlo platby na účet žalovanej bez právneho titulu, respektíve z neplatného právneho titulu,
nakoľko platby na účet žalovanej neboli realizované žalobcom.

12. Podstatou odvolacej argumentácie žalobcu bolo namietanie nepreskúmateľnosti rozsudku súdu

prvej inštancie pre nedostatok dôvodov a pre nezodpovedanie argumentov žalobcu a nesúhlas so
skutkovými závermi súdu prvej inštancie a s právnym posúdením veci súdom prvej inštancie.

13. Odvolací súd pri rozhodovaní o odvolaní žalobcu voči rozsudku v napadnutých výrokoch vychádzal
zo skutkového stavu zisteného v dostatočnom rozsahu súdom prvej inštancie, a preto nepovažoval za

potrebné vykonané dokazovanie doplniť alebo ho zopakovať. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu
prvej inštancie v napadnutých výrokoch z dôvodov uvedených v odvolaní, ktorými je viazaný.
14. V zmysle ustanovenia § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku rozsudok musí obsahovať
odôvodnenie, pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany nadostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada i so špecifickými
námietkami strán. Odôvodnenie písomného vyhotovenia rozhodnutia súdu musí obsahovať výklad
opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozhodnutia. Súd sa v odôvodnení

svojho rozhodnutia musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový
postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené
vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal; niet v ňom miesto pre
dohady a domnienky. V odôvodnení rozhodnutia súd teda uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril

žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil, ktoré dôkazy v konaní vykonal a ako ich vyhodnotil,
zistený skutkový stav a právne posúdenie veci, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax.
Zákonom požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozhodnutia súdu je nielen
formálnou požiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých
alebo neurčitých a nezrozumiteľných rozhodnutí, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah
súdu, tak v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci. Inak povedané,

účelom odôvodnenia rozhodnutia je predovšetkým preukázať jeho správnosť a odôvodnenie súčasne
musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí, t. j. musí byť
preskúmateľné.

15. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je vyčerpávajúco,

správne skutkovo a právne zdôvodnený a zodpovedá všetkým požiadavkám kladeným na odôvodnenie
rozhodnutia. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový
stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská strán k prejednávanej veci, výsledky
vykonaného dokazovania a právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil
svoje právne závery. Prijaté právne závery náležite vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva

jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,
ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Samotný fakt, že sa žalobca s dôvodmi uvedenými
v rozhodnutí súdu prvej inštancie nestotožňuje, ešte neznamená, že závery v ňom obsiahnuté nie sú
správne. Súd prvej inštancie totiž zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobu zamietol.
Rozsudok súdu prvej inštancie nie je postihnutý vadou nepreskúmateľnosti z dôvodu nedostatočného

odôvodnenia a nezodpovedania argumentov žalobcu.

16. Podstatou sporu v prejednávanom prípade bolo, či došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia
žalovanej na úkor žalobcu spočívajúceho v prevode peňažných prostriedkov žalobcu na bankový účet
žalovanej. Skutkové tvrdenia žalobcu spočívali v tom, že malo dôjsť k zneužitiu jeho bankového účtu

a platby z bankového účtu žalobcu na bankový účet žalovanej nerealizoval on. Žalovaná sa bránila
skutkovým tvrdením, že jej bankový účet bol platobným miestom I. J., ktorý bol oprávnený disponovať
s týmto bankovým účtom, a to pre účely zmluvných vzťahov so žalobcom, konkrétne zmlúv o pôžičke.

17. Bezdôvodné obohatenie je v ustanovení § 451 Občianskeho zákonníka aplikovanom súdom prvej

inštancie konštruované ako predmet plnenia, ktorý sa má vydať. V odseku 1 je pritom vyjadrená
všeobecná zásada, že ten, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí toto obohatenie vydať.
V odseku 2 tohto ustanovenia je vymedzený pojem bezdôvodného obohatenia. Zákon v tomto
ustanovení uvádza štyri formy bezdôvodného obohatenia (piata je obsiahnutá v § 454). Teda podstatou
bezdôvodného obohatenia je zákonom stanovená povinnosť toho, kto sa na úkor iného bezdôvodne

obohatí, toto obohatenie vydať tomu, na koho úkor bol predmet bezdôvodného obohatenia získaný.
Účelom uvedenej právnej úpravy je predovšetkým zabrániť vzniku bezdôvodného obohatenia na úkor
iného. Ak však už bezdôvodné obohatenie vzniklo, právna úprava zabezpečuje povinnosť jeho vydania.
Povinným (zodpovedným subjektom) na vydanie bezdôvodného obohatenia je ten, kto sa bezdôvodne
obohatil.Oprávnenýmsubjektom,t.j.vprospechktoréhosavydanietakéhotoobohateniamáuskutočniť,

je ten, na úkor koho bezdôvodné obohatenie vzniklo. Vzhľadom na substancované tvrdenia žalobcu
ohľadom skutkových okolností sa v preskúmavanom prípade jednalo o skutkovú podstatu vzniku
bezdôvodného obohatenia plnením bez právneho dôvodu.

18. „Právny vzťah bezdôvodného obohatenia je samostatným vzťahom, ktorý vznikne v dôsledku

porušenia iného právneho vzťahu alebo na základe určitej právnej skutočnosti (podľa zákonom
definovaného pojmu bezdôvodného obohatenia). Záväzkový právny vzťah z bezdôvodného obohatenia
vznikne však len za splnenia určitých (zákonných) predpokladov, ktorými sú získanie bezdôvodného
obohatenia na strane určitej osoby (obohateného), protiprávnosť získania bezdôvodného obohatenia,majetková ujma, ktorá postihuje inú určitú osobu (postihnutého) a príčinná súvislosť medzi protiprávnym
získaním bezdôvodného obohatenia určitou osobou a majetkovou ujmou inej určitej osoby. Napokon,
že nejde o prípad, kedy Občiansky zákonník napriek majetkovému prospechu bezdôvodné obohatenie

výslovne vylučuje. Splnenie týchto predpokladov musí preukázať ten, kto tvrdí, že na jeho úkor bolo
bezdôvodné obohatenie získané (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 92/2010 z 19.1.2012).“

19. „V nadväznosti na vyššie uvedené východiská k inštitútu bezdôvodného obohatenia a osobitne
k skutkovej podstate bezdôvodného obohatenia ako majetkového prospechu získaného plnením bez

právneho dôvodu platí, že o bezdôvodné obohatenie sa jedná výlučne vtedy, ak dôjde k majetkovej
ujme na strane osoby oprávnenej z bezdôvodného obohatenia a tomu zodpovedajúcemu majetkovému
prospechu na strane obohateného a zároveň na tento majetkový prospech neexistoval na strane
obohateného právny dôvod. Pokiaľ ide o skutkovú podstatu bezdôvodného obohatenia ako majetkového
prospechu získaného plnením bez právneho dôvodu, je zrejmé, že k jej naplneniu okrem už uvedených
podmienok dochádza vtedy, ak oprávnený z bezdôvodného obohatenia poskytoval obohatenému

plnenie, na ktoré od počiatku (t. j. od okamihu, kedy ho oprávnený začal obohatenému poskytovať)
nebol žiadny právny dôvod pre takéto plnenie za predpokladu, že o tom nemal subjektívnu vedomosť
(rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Obdo/57/2019 z 27.1.2019).“

20. Žalobca svoj nárok na vrátenie bezdôvodného obohatenia od žalovanej založil na tvrdení, že

platby peňažných prostriedkov na bankový účet žalovanej nerealizoval, pričom žalovaná a ani I. J. mu
nikdy neposkytli žiadnu finančnú hotovosť. Žalobca tak žiadal vrátiť plnenie od žalovanej dôvodiac,
že plnil bez toho, aby tu existoval právny dôvod. Žalobca v odvolaní zopakoval skutkové tvrdenia
uskutočnené už v konaní pred súdom prvej inštancie, pričom opakovane v odvolaní vyjadril nesúhlas
s obsahom svedeckých výpovedí K. L., C. M. a I. N., ktoré svedecké výpovede nepovažoval za pravdivé

a dôveryhodné.

21. V prvom rade odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že žalobca v odvolacom konaní neuviedol
žiadne nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré objektívne nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej
inštancie a ktoré by spĺňali procesné podmienky uvedené v ustanovení § 366 Civilného sporového

poriadku. Ak aj žalobca v odvolaní poukazuje na nesprávne skutkové zistenia, je potrebné uviesť, že
odvolací súd je podľa ustanovenia § 383 Civilného sporového poriadku viazaný skutkovým stavom
zisteným súdom prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní. V tomto
prípade odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal všetky relevantné dôkazy navrhnuté
stranami, tieto dôkazy vyhodnotil a z hodnotenia dôkazov ustálil skutkový stav, z ktorého pri rozhodovaní

vychádzal.

22. Podľa § 191 ods. 1 Civilného sporového poriadku dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo
vyšlo počas konania najavo.

23. Hodnotenie dôkazov v zmysle ustanovenia § 191 ods. 1 Civilného sporového poriadku je činnosť
súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre
rozhodnutie.Prihodnotenídôkazovsúdvzásadeniejeprávnymipredpismiobmedzovanývtom,akomá
z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov.

Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní
najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie
je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.

24. Súd prvej inštancie si túto svoju povinnosť splnil, výsledky vykonaného dokazovania riadne

vyhodnotil a na ich základe odôvodnil rozhodnutie o zamietnutí žaloby o vrátenie bezdôvodného
obohatenia, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje tak, ako už bolo uvedené vyššie. Odvolací súd ďalej
uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov) by sa totiž malo vytvárať
na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia dôkazov jednotlivo, aj v ich komplexnosti tak, aby
vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd,

sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ustanovení § 220
ods. 2 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa žalobca domáhal a z
akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti
považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotenídôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd má povinnosť
dbať na tom, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke
preskúmateľnosti. V posudzovanom prípade súd prvej inštancie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie

dokazovaním riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj
náležite odôvodnil. Okolnosti namietané žalobcom v odvolaní nemajú za následok úvahu odvolacieho
súdu, ktorá by nebola zhodná s v preskúmavanom rozhodnutí prezentovanou úvahou súdu prvej
inštancie. Všeobecným predpokladom vzniku záväzku z bezdôvodného obohatenia je skutočnosť, že sa
niekto obohatil na úkor iného a že toto obohatenie je bezdôvodné. Povinným (zodpovedným subjektom)

na vydanie bezdôvodného obohatenia je ten, kto sa bezdôvodne obohatil. Oprávneným subjektom, t. j.
v prospech ktorého sa vydanie takéhoto obohatenia má uskutočniť, je ten, na úkor koho bezdôvodné
obohatenie vzniklo. Odvolací súd má za to, že v predmetnej veci sa súd prvej inštancie dostatočne
venoval zodpovedaniu otázky, či je to práve žalovaná, ktorá získala bezdôvodné obohatenie na úkor
žalobcu, keď uzavrel, že žalovaná sa na úkor žalobcu bezdôvodne neobohatila (ods. 22. rozsudku súdu
prvej inštancie).

25. Odvolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že základom pre sporového konanie je formulácia petitu
žaloby, ktorým žalobca požaduje ochranu jeho práv. Je výlučne na ňom, aby na účely úspešného
uplatnenia žalovaného nároku prezentoval konzistentné skutkové tvrdenia, ktoré zároveň podporí
sumárom príslušných dôkazov. Navrhovanie dôkazov v civilnom sporovom konaní má priamu spojitosť

s povinnosťou tvrdenia (§ 132 ods. 1, § 150 ods. 1 Civilného sporového poriadku). Povinnosť tvrdenia
a dôkaznú povinnosť môže strana plniť od začiatku sporu, v žalobe, vo vyjadrení k nej, mimo týchto
procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania, pri odročovaní pojednávaní. Povinnosť označiť
dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli v žalobe a vo vyjadrení žalovaného. Poslednou
procesnou možnosťou splnenia dôkaznej povinnosti je okamih vyhlásenia uznesenia o skončení

dokazovania (§ 154 Civilného sporového poriadku). Cieľom povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti
je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na strane sporu, bez
ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie
súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých stranou, v opačnom
procesnom postavení než je ten, kto nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť.

26. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi strany v spore závisí na tom, ako
vymedzuje právna norma ich práva a povinnosti. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované
právo, musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného.
Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania, je

medzi nimi úzka vzájomná väzba. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho
prerozdeľovaniu. Otázku splnenia povinnosti tvrdenia a povinnosti označiť na preukázanie tvrdení
dôkazy musí súd vždy riešiť so zreteľom na individuálne okolnosti prejednávanej veci. V prejednávanej
veci žalobca tvrdil, že jeho účet bol zneužitý, resp. že platby z jeho účtu na účet žalovanej boli
realizované bez jeho vôle a vedomosti, z ktorého tvrdenia mal potom dôkaznú povinnosť preukázať

vznik bezdôvodného obohatenia na strane žalovanej. Žalovaná naopak tvrdila, že peňažné prostriedky
prevedené z účtu žalobcu patrili I. J., z ktorého tvrdenia mala potom dôkaznú povinnosť preukázať, že
jej bankový účet bol určený ako platobné miesto za účelom plnenia vyplývajúceho zo vzťahu medzi
žalobcom a I. J..

27. Odvolací súd sa stotožnil so závermi súdu prvej inštancie o nepreukázaní získania bezdôvodného
obohatenia žalovanej na úkor žalobcu. Odvolací súd je zhodne so súdom prvej inštancie názoru, že
v danej veci pre rozhodnutie bolo podstatnou spornou (znova aj odvolaním nastolenou) otázkou, či
bankovýúčetžalovanejbolurčenýakoplatobnémiestopreplatbyodžalobcupreI.J..Odvolaciemusúdu
nezostáva nič iné len konštatovať, že žalobca napriek márnemu poučeniu o jeho dôkaznej povinnosti

nepredložil v tomto konaní žiadne relevantné dôkazy na preukázanie svojho tvrdenia o tom, že jeho
účet bol zneužitý. Naopak žalovaná v konaní preukázala, že I. J. bol oprávnený nakladať s jej bankovým
účtom, sám svedok I. J. vo svojej výpovedi potvrdil, že peňažné prostriedky prevedené z bankového účtu
žalobcu na bankový účet žalovanej patrili jemu, tiež svedkovia K. L., C. M. a I. N. vo svojich výpovediach
potvrdili, že boli opakovane prítomní pri odovzdaní peňažných prostriedkov v hotovosti od I. J. žalobcovi,

pričom následne žalobca preposlal peniaze prostredníctvom aplikácie v telefóne I. J. späť. Žalovaná tak
preukázala, že jej bankový účet bol určený ako platobné miesto za účelom plnenia vyplývajúceho zo
vzťahu medzi žalobcom a I. J..28. Ďalej žalobca namietal, že výpovede svedkov K. L., C. M. a I. N. vzbudzujú dôvodnú pochybnosť
o dôveryhodnosti a pravdivosti ich výpovedí vzhľadom na blízky kamarátsky vzťah s ďalším svedkom I.
J.. Predovšetkým odvolací súd poukazuje, že dôkazy súžia na preukázanie rozhodujúcich skutočností

podstatných pre rozhodnutie vo veci samej a právo predkladať dôkazy majú strany. Svedecké výpovede
svedkov K. L., C. M. a I. N. neslúžili na preukázanie tvrdení ďalšieho svedka I. J., ktorý nie je stranou
sporu a nemá tak záujem na výsledku sporu. Z porovnania skutkových tvrdení žalovanej, obsahu
svedeckých výpovedí K. L., C. M., I. N., I. J. nevyplývajú žiadne zjavné rozpory, ich svedectvá potvrdzujú
skutočnosť, že žalobcovi poskytoval svedok I. J. opakovane peňažné prostriedky v hotovosti a žalobca

mu poskytnuté peňažné prostriedky v hotovosti obratom vrátil prevodom prostredníctvom mobilného
telefónu na bankový účet, čo v sumáre potvrdzuje tvrdenia žalovanej, že peňažné prostriedky posielané
z bankového účtu žalobcu na bankový účet žalovanej patrili svedkovi I. J.. V súvislosti s hodnotením
svedeckých výpovedí K. L., C. M. a I. N., ktoré považuje žalobca za nedôveryhodné, odvolací súd
poukazuje na to, že svedok vypovedá v civilnom sporovom konaní o tom, čo svojimi zmyslami vnímal,
o skutočnostiach tvoriacich predmet výsluchu, teda čo bezprostredne vnímal. Pri dôkaze výpovede

svedka súd hodnotí vierohodnosť výpovede s prihliadnutím k tomu, aký má svedok vzťah k stranám
sporu a k prejednávanej veci, aká je jeho rozumová a duševná úroveň k okolnostiam, ktoré sprevádzali
jeho vnímanie skutočností, o ktorých vypovedá, vzhľadom k spôsobu reprodukcie týchto skutočností
a k chovaniu pri výsluchu (presvedčivosť, istota, plynulosť výpovede, ochota odpovedať na otázky a
podobne) a k poznatkom získaným na základe hodnotenia iných dôkazov, do akej miery je dôkaz

výpoveďou svedka súladný s inými dôkazmi, či im odporuje, poprípade, či sa vzájomne doplňujú.
Odvolací súd v zmysle odvolacích dôvodov žalobcu nevidel postup pre záver o nevierohodnosti
výpovede svedkov K. L., C. M. a I. N., keď sama okolnosť, že títo svedkovia majú kamarátsky vzťah
k svedkovi I. J., a priori nevylučuje vierohodnosť ich výpovede, keďže tieto boli súladné s ďalšími
prostriedkami, a to najmä s výpoveďou samotnej žalovanej, s výpoveďou svedka I. J. i s výpismi z účtu

žalobcu. Odvolací súd konštatuje, že hodnotenie týchto svedeckých výpovedí vykonané súdom prvej
inštancie bolo primerané a samotná skutočnosť, že ide o osoby, ktorá sú v kamarátskom vzťahu s ďalším
svedkom, nemôže mať za následok hodnotenie ich výpovedí ako nevierohodných, resp. účelových. Je
potrebné odvolacím súdom konštatovať, že súd prvej inštancie pri hodnotení týchto výpovedí kládol
dôraz na okolnosť, ako boli svedkovia zúčastnení skutočností, o ktorých vypovedali, vo väzbe na

vzájomnú súvislosť udalostí, na poznatky získané na základe hodnotenia iných dôkazov, teda do akej
miery sú výpovede týchto svedkov súladné s inými dôkazmi, či im odporujú, prípadne či sa vzájomne
dopĺňajú a až po celkovom posúdení vyslovil záver o jej pravdivosti vo vzťahu k preukazovaným
skutočnostiam, pričom súd prvej inštancie tieto svedecké výpovede nevyhodnocoval izolovane, ale vo
vzájomnej súvislosti s ostatnými dôkazmi vykonanými v prejednávanej sporovej veci. Z uvedených

dôvodov odvolací súd neprihliadol k námietke žalobcu o nevierohodnosti svedeckých výpovedí K. L., C.
M. a I. N., ktorá potvrdzovala skutkové tvrdenia žalovanej.

29. Napokon nie je opodstatnená ani odvolacia námietka žalobcu, že súd prvej inštancie prihliadol na
nezákonné získané nahrávky bez súhlasu žalobcu, keďže z obsahu preskúmavaného rozsudku vyplýva,

že súd prvej inštancie pri hodnotení dôkazov neprihliadol na nahrávky na USB kľúči a zistenia z USB
kľúču nezobral do úvah, resp. nezaložil na nich svoje zamietajúce rozhodnutie.

30. Vo vzťahu k vykonanému vyhodnoteniu dôkazov súdom prvej inštancie odvolací súd poukazuje i
na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 218/2010 z 23. novembra 2010, v

zmysle ktorého: „Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné
konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí
právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a
hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na

to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s
jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním
navrhnutýchdôkazovsúdom,prípadnesadožadovaťnímnavrhnutéhospôsobuhodnoteniavykonaných

dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných
predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03)“.31. Pokiaľ súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaná nie je v tomto spore pasívne legitimovaným
subjektom, keď nebolo preukázané, že táto by sa na úkor žalobcu bezdôvodne obohatila, s takýmto
záverom súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej

inštancie správne konštatoval, že v prípade peňažných prostriedkov zaslaných na bankový účet
žalovanej zo strany žalobcu išlo o plnenie určené pre I. J., pričom bankový účet žalovanej bol určený
ako platobné miesto pre platby od žalobcu pre I. J., ktorý mal k bankovému účtu žalovanej dispozičné
právo a reálne s týmito peňažnými prostriedkami aj nakladal.

32. Výsledky dôkaznej verifikácie všetkých právne relevantných dôkazných prostriedkov, ktoré boli
potrebné k zisteniu skutkového stavu a vyplývajú z obsahu spisu, tak jednoznačne svedčia o tom,
že neboli dané žalobcami uvádzané dôvody na uloženie povinnosti žalovanej vydať žalobcovi
bezdôvodné obohatenie. Polemika o nesprávnosti súdom prvej inštancie vyslovených právnych záverov
pre nezohľadnenie právnej argumentácie strany sporu, sama o sebe nie je presvedčivou bázou pre
konštatovanie vecnej nesprávnosti rozsudku súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie vec správne

právne posúdil. Preto opodstatnene súd prvej inštancie žalobu preskúmavaným rozsudkom zamietol.

33. V súvislosti s prejavom nespokojnosti žalobcu s preskúmavaným rozsudkom odvolací súd poukazuje
na stabilnú rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR, podľa ktorej nemožno právo na súdnu ochranu
stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so

skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok (napr. II. ÚS 4/97,
II. ÚS 3/97). Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka,
že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup
súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné
kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti (napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05, I.

ÚS 140/2017). Žalobca v odvolaní vychádza z odlišných skutkových záverov než súd prvej inštancie a
robí z vykonaných dôkazov vlastné právne závery týkajúce sa jeho nároku na zaplatenie sumy 120.500
eur s príslušenstvom. Odvolacie námietky žalobcu vyhodnotil odvolací súd za nenáležité.

34. Ďalšie odvolacie argumenty žalobcu odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej

za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry tak
národných,akoajnadnárodnýchsúdov,súdnemusídaťodpoveďnavšetkyotázkynastolenéúčastníkmi
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a
právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku

účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné
argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04,
II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu irelevantnú odvolaciu argumentáciu zachádzajúcu podrobne do
nadbytočných detailov, nespôsobilú privodiť úspech odvolaniu, preto odvolací súd nepovažoval za
potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

35. Vo vzťahu k rozsudku vo výroku o náhrade trov konania žalobca v odvolaní neuviedol
žiadne zdôvodnenie. Nakoľko odvolací súd považuje preskúmavaný rozsudok súdu prvej inštancie
v zamietajúcom výroku vo veci samej za vecne správny, keď žalobca žiadnym relevantným spôsobom
správnosť rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku o náhrade trov konania vychádzajúceho z tzv.

zásady úspechu nespochybnil (v prípade ktorého ani odvolací súd nezistil žiadne zjavné dôvody jeho
nesprávnosti), nie je jeho odvolanie opodstatnené.

36. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie
v napadnutom zamietajúcom výroku vo veci samej a v napadnutom výroku o náhrade trov konania podľa

ustanovenia § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku z dôvodu vecnej správnosti potvrdil.

37. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods. 1 v spojení
s ustanovením § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku, pričom v odvolacom konaní úspešnej
žalovanej priznal voči žalobcovi v zmysle ustanovenia § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku nárok

na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov odvolacieho konania
rozhodne súd prvej inštancie osobitným uznesením po právoplatnom skončení veci.

38. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).