Uznesenie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Monday, August 11, 2025

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 22Ek/1807/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6125336747
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 08. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Šablová
ECLI: ECLI:SK:OSBB:2025:6125336747.2

Uznesenie

Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o. so sídlom Pribinova
25, 811 09 Bratislava-Staré Mesto, IČO: 35 807 598 právne zast.: JUDr. Katarína Hegedüšová, advokát
so sídlom Majerníkova 3/A, 841 05 Bratislava-Karlova Ves, IČO: 42 185 190, proti povinnému: A. A., nar.
X.X.XXXX, občan B. C. D. E., posledné trvalé bydlisko v SR F. X, XXX XX B. B., o vymoženie pohľadávky
vo výške 331,42 EUR s príslušenstvom, o sťažnosti oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu

Banská Bystrica sp. zn. 22Ek/1807/2025 zo dňa 11.07.2025, takto

r o z h o d o l :

I. Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 22Ek/1807/2025 zo dňa 11.07.2025 vydané
vyšším súdnym úradníkom v celom rozsahu z r u š u j e.

II. Oprávnený n e m á nárok na náhradu trov sťažnostného konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie, ktorý bol doručený súdu dňa 18.6.2025, domáhal od
povinného vymoženia 331,42 EUR s príslušenstvom na základe exekučného titulu - platobného rozkazu
Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 1Rob/533/02 zo dňa 12.8.2002, ktorý nadobudol právoplatnosť
a vykonateľnosť dňa 27.12.2002 (ďalej ako „exekučný titul“).

2. Uznesením sp. zn. 22Ek/1807/2025 zo dňa 11.07.2025 súd návrh oprávneného na vykonanie
exekúciezamietolaoprávnenémunároknanáhradutrovexekučnéhokonanianepriznal. Vpredmetnom
uznesení vyšší súdny úradník poukázal na zjednocujúce stanovisko Ústavného súdu Slovenskej
republiky prijaté v uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PLz. ÚS 1/2022 zo dňa
15.06.2022, podľa ktorého je s poukazom na § 53 ods. 3 písm. e) Exekučného poriadku exekučný
súd oprávnený a povinný vykonávať hmotnoprávny prieskum vymáhaného nároku v prípade, ak sa

tento vymáha na podklade platobného rozkazu vydaného vyšším súdnym úradníkom, resp. súdnym
tajomníkom, priznaného titulom spotrebiteľskej zmluvy, možnosť podania odporu bola limitovaná
lehotou 15 dní a od doručenia platobného rozkazu a právna úprava vyžadovala, aby spotrebiteľ
odpor vecne odôvodnil, pretože by inak rezignoval na princíp efektívnej ochrany spotrebiteľa, ktorý je
súčasťou základného práva na súdnu ochranu. Ústavný súd predmetné stanovisko prijal vychádzajúc
predovšetkým z rozsudku Súdneho dvora C-448/17 a majúc na zreteli záväzky Slovenskej republiky

vyplývajúce jej z postavenia členského štátu Európskej únie, v záujme dosiahnutia cieľov smernice
93/13/EHS a v záujme reálnej garancie práva na súdnu ochranu. Ústavný súd akcentuje, že je
nevyhnutné interpretovať predmetné ustanovenie eurokonformne, a to tak, že za situáciu predpokladanú
§ 53 ods. 3 písm. e) Exekučného poriadku („... v konaní, v ktorom nebolo možné namietať alebo
preskúmavať neprijateľné zmluvné podmienky“) je nutné považovať aj stav, keď v konaní o vydanie
platobného rozkazu síce bolo možné namietať alebo preskúmavať neprijateľné zmluvné podmienky,

avšak právomoc na vydanie platobného rozkazu bola zverená vyššiemu súdnemu úradníkovi a vyššísúdny úradník platobný rozkaz vydal, možnosť podania odporu bola limitovaná lehotou 15 dní od
doručenia platobného rozkazu a právna úprava vyžadovala, aby spotrebiteľ odpor vecne odôvodnil.
Súd v danej veci zistil, že exekučný titul v tomto konaní - platobný rozkaz Okresného súdu Banská

Bystrica. sp. zn. 1Rob 533/02 zo dňa 12.8.2002 bol vydaný súdnym tajomníkom, z tohto dôvodu v
danej veci ex offo preskúmaval existenciu neprijateľných súdnych podmienok v zmysle vyššie uvedenej
judikatúry. Súd v prvom rade prihliadol na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže súd konať (ďalej
len „procesné podmienky“) v zmysle § 161 CSP. Následne skúmal, či návrh na vykonanie exekúcie a
jeho prílohy netrpia niektorou z procesných vád podľa § 48 Exekučného poriadku. Návrh na vykonanie

exekúcie podľa dikcie § 48 ods. 3 písm. k) Exekučného poriadku obligatórne obsahuje okrem náležitostí
návrhu na vykonanie exekúcie v časti „H“ Vyhlásenia a návrh aj vyhlásenie, či na podklade exekučného
titulu ohľadom toho istého nároku je vedené iné exekučné konanie alebo obdobné vykonávacie konanie,
taktiež vyhlásenie, či oprávnený môže vyžadovať splnenie vymáhaného nároku zároveň od iných osôb,
či nárok priznaný exekučným titulom vyplýva zo zmenky, resp. či sa návrhom uplatňuje nárok zo
spotrebiteľskej zmluvy.

Preskúmaním návrhu súd zistil, že oprávnený v časti H) návrhu označil, že návrhom na vykonanie
exekúcie sa neuplatňuje nárok zo spotrebiteľskej zmluvy. Povinný bol v návrhu označený len rodným
číslom, na základe uvedeného súd dňa 27.6.2025 vyzval oprávneného, aby predložil na posúdenie
zmluvu, na základe ktorej vznikol nárok vymáhaný v tomto konaní. Oprávnený bol v predmetnej výzve
poučený o následkoch neodstránenia vád.

Oprávnený dňa 4.7.2025 predložil súdu Opravu návrhu spolu so Zmluvou č. 6010626 zo dňa 24.4.2002
ako aj vyjadrenie, že táto zmluva ktorú uzatvoril s povinným, nebola zmluvou spotrebiteľskou. Zmluva
bola uzatvorená podľa ust. § 497 a nasl. zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších
predpisov. V zmysle Všeobecných podmienok poskytnutia úveru sa zmluvné strany dohodli na tom, že
ich vzťahy sa budú spravovať ustanoveniami Obchodného zákonníka. Zmluva sa uzatvorila v zmysle §

497 a nasl. Obchodného zákonníka, z čoho podľa názoru oprávneného jasne vyplýva, že iný zákon ani
na daný zmluvný vzťah nie je možné aplikovať.
Exekučný súd nemôže odmietnuť preskúmanie exekučného titulu - platobného rozkazu, ktorý bol
vydaný vyšším súdnym úradníkom, resp. súdnym tajomníkom, na podklade spotrebiteľskej zmluvy,
možnosť podania odporu bola limitovaná na lehotu 15 dní od doručenia platobného rozkazu a právna

úprava vyžadovala, aby spotrebiteľ takýto odpor vecne odôvodnil. Súd sa oboznámil so predloženou
Zmluvou č. 6010626 zo dňa 24.4.2002 a zistil, že zmluva o úvere, z ktorej vyvodzuje oprávnený svoj
nárok vymáhaný v exekučnom konaní, bola podpísaná oprávneným a povinným, pričom povinný je
spotrebiteľom, nakoľko je fyzickou osobou, ktorá pri uzatvorení zmluvy o úvere nekoná v rámci predmetu
svojho podnikania alebo povolania, keďže povinný bol v zmluve označený menom, priezviskom, rodným

číslom, číslom občianskeho preukazu a trvalým pobytom. Oprávnený je veriteľom, nakoľko je právnickou
osobou, ktorá ponúka alebo poskytuje úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti.
Posúdením danej zmluvy má súd za preukázané, že sa jedná o spotrebiteľskú zmluvu. Súd považuje
za nesporné, že vymáhaný nárok vznikol v súvislosti so Zmluvou o úvere č. 6010626 zo dňa
24.4.2002, pričom uvedená zmluva bola vyhodnotená ako zmluva spotrebiteľská. Súd nepopiera

charakter zmluvy o úvere ako absolútneho obchodu, ktorý sa spravuje ustanoveniami Obchodného
zákonníka. Aplikácia Obchodného zákonníka by však znamenala spochybnenie režimu ochrany práv
spotrebiteľa obsiahnutého v právnych predpisoch upravujúcich spotrebiteľské vzťahy. Aj keď v čase
uzavretia zmluvy o úvere ešte Občiansky zákonník neobsahoval úpravu spotrebiteľských zmlúv, na
zmluvný vzťah oprávneného a povinného je potrebné aplikovať právnu úpravu zákona č. 634/1992 Zb.

o ochrane spotrebiteľa.
Ustanovením § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. (účinným od 1. januára 2000 do 24. novembra 2004)
bol do práva Slovenskej republiky vnesený pojem tzv. „typovej“ zmluvy, ktorou sa rozumela zmluva,
ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch, ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným
spôsobom neovplyvňuje. Podľa § 23a ods. 2 tohto zákona typová zmluva nesmela obsahovať: a)

neprimerané podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a
povinnosťami zmluvných strán, najmä 1. podmienky, ktoré viažu predaj výrobku na poskytnutie služby
na odobratie iného výrobku alebo na prevzatie inej služby a 2. podmienky, ktorými sa podmieňuje predaj
výrobku alebo poskytnutie služby s požiadavkou, aby spotrebiteľ zabezpečil pre predávajúceho ďalšieho
spotrebiteľa, ktorý s ním uzavrie rovnakú alebo podobnú zmluvu; resp. b) podmienky, ktoré sú v rozpore

s dobrými mravmi. V období od 25. novembra 2004 do 30. júna 2007 potom zmenené znenie § 23a
zákona č. 634/1992 Zb. už definovalo „typové“ zmluvy ako zmluvy „spotrebiteľské,“ ktorými boli zmluvy
uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých
charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsahzmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Občiansky zákonník následne definoval spotrebiteľské
zmluvy v „obnovenom“ ustanovení § 52, a to od 1. apríla 2004. Hoci zmluva o úvere uzatvorená medzi
oprávneným a povinným dňa 24.4.2002 nemohla spadať do definície spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52

Občianskeho zákonníka účinného od 01. 04. 2004, nemôže byť sporu o tom, že táto zmluva bola a je
typovou (spotrebiteľskou) zmluvou v zmysle § 23a zákona č. 634/1992 Zb. v znení účinnom do 31. 12.
2002, keďže tu išlo o zmluvu uzavretú (formálne) podľa Obchodného zákonníka, a jej charakteristickým
znakom je, že sa uzatvárala vo viacerých prípadoch a je z nej zrejmé, že spotrebiteľ obsah zmluvy
podstatným spôsobom neovplyvnil ani nemal možnosť ovplyvniť.

Súd dospel k záveru, že oprávnený síce doplnil zmluvu, na podklade ktorej vznikol vymáhaný nárok
podľa výzvy súdu, ale súčasne oprávnený trvá na svojom názore o nespotrebiteľskom charaktere tejto
zmluvy. Z uvedeného je zrejmý rozpor návrhu na vykonanie exekúcie s § 48 ods. 4 písm. k) Exekučného
poriadku, a preto súd dospel k záveru, že v tomto exekučnom konaní neboli zo strany oprávneného
splnené procesné podmienky na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.

3. Oprávnený podal v zákonnom stanovenej lehote sťažnosť, ktorú odôvodnil tým, že oprávnený
rozumie a nerozporuje, že exekučné konanie sa po zastavení tzv. starej exekúcie riadi účinnou úpravou
exekučnéhokonaniavzmysleExekučnéhoporiadku.Nooprávnenýtvrdí,žeanivzmysleúčinnejprávnej
úpravy Exekučného poriadku neexistuje žiaden dôvod pre zamietnutie návrhu na vykonanie exekúcie,
ako aj žiaden dôvod pre zastavenie exekúcie.

Hmotnoprávnym základom právneho vzťahu medzi oprávneným a povinným je zmluva o úvere z
roku 2002. Zmluva je uzavretá v režime Obchodného zákonníka (§ 497 a nasl.) Exekučným titulom
je platobný rozkaz, ktorý nadobudol právoplatnosť v roku 2002. V tom čase Občiansky zákonník
nedefinoval pojem „spotrebiteľ“ a ani „spotrebiteľská zmluva“ a ani právny poriadok neobsahoval právny
inštitút „neprijateľných podmienok“. V čase vydania exekučného titulu dokonca Slovenská republika ani

nebola členom Európskej únie, a preto súd vydávajúci platobný rozkaz nebol povinný a ani oprávnený
aplikovať komunitárne právo vrátane eurokonformného výkladu. Exekučný titul bol vydaný za účinnosti
Občianskeho súdneho poriadku (zákon č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov), ktorého znenie
účinné v čase vydania exekučného titulu rovnako nepoznalo žiadne spotrebiteľské právo, spotrebiteľské
zmluvy a ani neprijateľné zmluvné podmienky. To isté platí v prípade pôvodného Zákona o ochrane

spotrebiteľa (zákon č. 634/1992 Zb. v znení neskorších predpisov), do ktorého znenia boli zakotvené
spotrebiteľské zmluvy rovnako v roku 2004 (v dôsledku nadobudnutia účinnosti zákona č. 616/2004
Z.z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 25.11.2004). Právnu úpravu neprijateľných podmienok obsahoval
následneažsúčasnýZákonoochranespotrebiteľa(zákonč.250/2007Z.z.vzneníneskoršíchpredpisov
– viď. ustanovenie § 3 ods. 3). V žiadnom prípade nemožno vztiahnuť na exekučný titul hmotnoprávnu

úpravu, ktorá v čase vydania exekučného titulu neexistovala (!!!) a z dôvodu tejto neexistentnej právnej
úpravy odmietnuť právnu ochranu časti nárokov podľa exekučného titulu. Takýto postup exekučného
súdu by bol jednoznačne arbitrárny a predstavoval by odmietnutie spravodlivosti (denegatio iustitiae).
Právna úprava tzv. typových zmlúv v § 23a zákona č. 634/1992 Zb. v znení neskorších predpisov
bola verejnoprávna úprava, nie súkromnoprávna úprava. Pozostávala len z jedného ustanovenia a

jednej legálnej definície. Neobsahovala žiadnu sankciu (napr. v podobe neplatnosti – ako v prípade
neprijateľných podmienok). Išlo teda zjavne o obsolétnu právnu úpravu bez akéhokoľvek vzťahu k
Občianskemu zákonníku.
Čo sa týka úroku vo výške 0,25% denne z dlžnej sumy, exekučný súd v uznesení uviedol, že je
neprípustná taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru obvyklú v čase ich dojednania

stanovenú najmä s prihliadnutím na najvyššie úrokové sadzby uplatňované bankami pri poskytovaní
úverov alebo pôžičiek. V danom prípade mal súd za to, že z priloženej spotrebiteľskej zmluvy a návrhu
na vykonanie exekúcie vyplýva, že spotrebiteľská zmluva bola uzavretá v rozpore s dobrými mravmi
v zmysle ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a ust. § 39 Občianskeho zákonníka. Ročná úroková
sadzba úveru (v

zmysle zmluvy o úvere). Exekučný súd tu však opomína, že zmluva o úvere bola uzavretá v roku 2002,
kedy bola úplne zvyčajná úplne iná výška úrokov, ako je tomu v súčasnosti. Exekučný súd naviac (s
ohľadom na ustanovenie § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, ktoré
však bolo účinné až od 01.01.2008) referuje na úrokové sadzby uplatňované bankami pri poskytovaní
úverov alebo pôžičiek, no neuvádza, aké existovali úrokové sadzby bánk v roku 2002. Exekučný súd

naviac v súvislosti s výškou úroku 0,25% denne z dlžnej čiastky cituje súdnu judikatúru, no ide o súdnu
judikatúru vychádzajúcu zo skutkového stavu dávno po čase uzavretia zmluvy o úvere (rok 2002). V
čase uzavretia zmluvy o úvere bola sadzba 0,25% denne z dlžnej čiastky všeobecne akceptovaná.
Hodnotenie úroku z omeškania vo výške 0.25% za každý deň omeškania bolo predmetom viacerýchkonaní pred Najvyšším súdom SR, pričom v každom z týchto konaní Najvyšší súd SR posúdil takéto
zmluvné dojednanie ako platné (Rozsudok NS SR sp. zn. 1 Obdo 34/2004 zo dňa 21. decembra 2004;
Rozsudok NS SR sp. zn. 2Obdo 26/2004 zo dňa 22. septembra 2005; Rozsudok NS SR sp. zn. 2 Obdo

28/2004 zo dňa 22. septembra 2005). V konaní pred Vrchným súdom v Prahe bolo dokonca judikované:
„dohodnutý úrok z omeškania vo výške 1% denne z dlžnej čiastky nie je v rozpore so zásadami poctivého
obchodného styku a jeho výška nie je dôvodom pre odoprenie právnej ochrany“ (Rozhodnutie Vrchného
súdu v Prahe sp. zn. 7 Cmdo 13/94). Zmluvná pokuta vo výške 0,25% z dlžnej čiastky za každý deň
omeškania je primeraná a dojednanie o zmluvnej pokute nie je preto neplatné pre rozpor s dobrými

mravmi (Rozsudok zo dňa 23. júna 2004, sp. zn. 33 Odo 588/2003 publikovaný pod číslom C 2801).
Napokon, zmluvná pokuta vo výške 0,25% z istiny za každý deň omeškania nie je neprimeraná účelu,
ktorý bol dohodou o zmluvnej pokute sledovaný, a to včasným plnením povinnosti (napr. Rozsudok
Krajského súdu v Nitre zo dňa 3. februára 2010, č.k. 5Co/16/2010 publikovaný na G.).
Oprávnený zdôrazňuje, že ide o rozhodnutie o občianskoprávnom spore so zohľadnením argumentácie
spotrebiteľským právom. Argumentácia exekučného súdu vedie k záveru, že v podstate akékoľvek

súdne rozhodnutie (zjavne nespadajúce pod spotrebiteľské právo), ktoré priznáva právo na plnenie v
rozpore s dobrými mravmi, je dôvodom na zamietnutie návrhu na
vykonanie exekúcie a neskôr na zastavenie exekúcie súdom. Dosadené do pomerov predmetnej
exekučnej veci, exekučný súd tvrdí, že právoplatný a vykonateľný platobný rozkaz, ktorý bol vydaný
v čase, keď žiadne spotrebiteľské právo (vrátane neprijateľných podmienok) neexistovalo, nie je

spôsobilý exekúcie, pretože je rozporný s dobrými mravmi. Takýto právny záver je neprijateľný. Rozpor
s dobrými mravmi v žiadnom prípade nemôže byť ani dôvodom na zastavenie exekúcie ani dôvodom
na zamietnutie návrhu na vykonanie exekúcie v zmysle § 53 ods. 3 písm. a) Exekučného poriadku.
Či už dôvody na zamietnutie návrhu na vykonanie exekúcie, ako aj dôvody na zastavenie exekúcie
súdom sú vymedzené taxatívne a predstavujú výnimku z pravidla v podobe výnimiek, kedy exekučné

konanie prebehnúť nemôže. V prípade výnimky z pravidla dovodila súdna prax použitie reštriktívneho
výkladu (napr. ÚS ČR III.ÚS 3593/14). Exekučný súd naproti tomu použil výklad extenzívny, keď dôvod
na zastavenie exekúcie súdom neprípustne vztiahol aj na prípad rozporu s dobrými mravmi.

4. Podľa § 202 ods. 1 druhá veta Exekučného poriadku sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje,

ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho
súdneho úradníka.

5. Podľa § 200 Exekučného poriadku na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného
sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku,

prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.

6. Podľa § 239 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len „CSP“) proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť,
je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.

7. Podľa § 248 CSP o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.

8. Podľa § 249 CSP súd prvej inštancie rozhodne o sťažnosti uznesením spravidla bez nariadenia
pojednávania.

9. Podľa § 250 ods. 2 CSP ak je sťažnosť dôvodná, súd napadnuté uznesenie zruší alebo zmení; v
prípade zrušenia uznesenia je súdny úradník viazaný právnym názorom súdu.

10. Sudca po zistení, že sťažnosť bola podaná včas, oprávnenou osobou - účastníkom konania, v

ktorého neprospech bolo uznesenie vydané, proti rozhodnutiu, proti ktorému je sťažnosť prípustná, po
skonštatovaní, že sťažnosť má zákonom predpísané náležitosti, preskúmal napadnuté uznesenie, ako
aj konanie, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 249
CSP a dospel k záveru, že sťažnosť oprávneného je dôvodná. Vyšší súdny úradník v napadnutom
uznesení vec nesprávne právne posúdil, keď dospel k záveru, že samotná skutočnosť a to zotrvanie

oprávneného na názore o nespotrebiteľskom charaktere zmluvy o úvere je dôvodom pre zamietnutie
návrhu oprávneného v celom rozsahu.
11. V prípade návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie sa jednalo o opätovný návrh na vykonanie
exekúcie podľa § 9 ods. 1 zákona č. 233/2019 Z. z. o ukončení niektorých exekučných konaní a o zmenea doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoUNEK“), kde dal zákonodarca možnosť oprávnenému aj
v prípade, že dôjde k zastaveniu starej exekúcie, domáhať sa od povinného vymoženia pohľadávky,
a to prostredníctvom opätovného návrhu. Preto oprávnený mohol podať opätovný návrh na vykonanie

exekúcie, pokiaľ bolo predchádzajúce exekučné konanie ukončené jedným zo spôsobov stanovených
v ZoUNEK-u a nebola vymožená pohľadávka oprávneného. Je potrebné ale zdôrazniť, že hoci sa jedná
o opätovný návrh na vykonanie exekúcie, exekučný súd v tomto „novom“ exekučnom konaní začatom
na základe opätovného návrhu oprávneného musí skúmať formálnu a materiálnu vykonateľnosť
exekučného titulu zo svojej úradnej povinnosti, a to ešte pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie

konkrétnemu súdnemu exekútorovi, t.j. pred začatím exekúcie, pričom ak pri jeho posudzovaní vyjde
najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný,
je povinný návrh na vykonanie exekúcie zamietnuť (v celom rozsahu alebo v časti).

12. V prejednávanej veci oprávnený uplatňuje nárok na základe platobného rozkazu vydaného
Okresným súdom Banská Bystrica sp. zn. 1Rob/533/02 zo dňa 12.8.2002, ktorý nadobudol

právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 27.12.2002, vydaný súdnou tajomníčkou.

13. Je pravdou, že čase vydania exekučného titulu Občiansky zákonník neobsahoval ustanovenia
o ochrane práv spotrebiteľa, uvedené ustanovenia boli do Občianskeho zákonníka inkorporované až
zákonom č. 150/2004 Z.z. účinným od 01.04.2004. Z predloženého exekučného titulu je teda zrejmé,

že oprávneným uplatnený nárok v základnom konaní nebol zo strany súdu predmetom prieskumu
z hľadiska neprijateľnosti zmluvných podmienok v spotrebiteľskej zmluve. V prejednávanom prípade išlo
však nesporne o spotrebiteľský spor, nakoľko povinný (žalovaný) je fyzická osoba, ktorá pri uzatvorení
zmluvy o úvere nekonala v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania, keďže povinný bol
v zmluve označený menom, priezviskom, rodným číslom, číslom občianskeho preukazu a trvalým

pobytom. V tejto súvislosti vyšší súdny úradník správne poukázal na ustanovenia § 2 ods. 1 písm. a )
a b) a § 23a zákona č. 634/1992 Zb. účinného v čase uzatvorenia zmluvy o úvere, z ktorej si oprávnený
ako žalobca uplatnil nároky judikované exekučným titulom. Aj keď sa ustanovenie § 23a nachádza
v tretej časti zákona upravujúcej úlohy verejnej správy na úseku ochrany spotrebiteľa, má podľa názoru
sťažnostnéhosúdupovahunormysúkromnéhopráva,nakoľkodefinujetypovézmluvyuzatváranémedzi

súkromnoprávnymi subjektami – veriteľom, predávajúcim a spotrebiteľom, a aké ustanovenia nesmú
tieto typové zmluvy obsahovať, pričom dodržiavanie tohto ustanovenia podliehalo dohľadu orgánov
verejnej správy vo veciach ochrany spotrebiteľa.

14. K argumentácii oprávneného, že v čase vydania exekučného titulu Slovenská republika nebola

členom Európskej únie a preto súd vydávajúci platobný rozkaz nebol povinný a ani oprávnený aplikovať
komunitárne právo vrátane eurokonformného výkladu súd poukazuje na ust. § 879e ods. 3 a 4 veta
prvá zákona č. 150/2004 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v
znení neskorších predpisov (v súčasnosti ust. § 879f Občianskeho zákonníka), ktoré nadobudli účinnosť
01.04.2004 a podľa ktorých spotrebiteľské zmluvy podľa § 52 uzavreté predo dňom nadobudnutia

účinnosti tohto zákona sa musia dať do súladu s ustanoveniami § 53 a 54 tohto zákona a spotrebiteľské
zmluvy o práve užívať budovu alebo jej časť v časových úsekoch aj s ustanovením § 55 ods. 1, ak ide o
náležitostizmluvy,asustanovením§57tohtozákonadotrochmesiacovododňanadobudnutiaúčinnosti
tohto zákona. Ustanovenia spotrebiteľských zmlúv, ktoré nie sú dané do súladu s ustanoveniami § 53,
54 a 57 tohto zákona podľa odseku 3, sú neplatné po uplynutí troch mesiacov odo dňa nadobudnutia

účinnosti tohto zákona. Ak teda bolo povinnosťou veriteľov dať ustanovenia spotrebiteľských zmlúv do
súladu s ust. § 53 a 54 OZ do troch mesiacov od nadobudnutia účinnosti novely – zákona č. 150/2004
Z.z. a ak tak neurobili, stali sa tieto ustanovenia zmlúv po uplynutí tejto lehoty (absolútne) neplatnými, je
len logické, že nároky vyplývajúce z už judikovaných nárokov možno exekučne vymáhať len v rozsahu
a v medziach ust. § 53 a 54 OZ.

15. Súd sa však v konečnom dôsledku nestotožňuje so stanoviskom vyššieho súdneho úradníka
v napadnutom uznesení, že samotná skutočnosť, že oprávnený zotrval na názore o nespotrebiteľskom
charaktere zmluvy, je dôvodom pre zamietnutie návrhu oprávneného v celom rozsahu. Oprávnený,
ktorý síce zotrval na svojom stanovisku, že ním uplatnený nárok nie je nárokom spotrebiteľským,

na výzvu súdu v súlade s ust. § 48 ods. 4 písm. d) Exekučného poriadku predložil spotrebiteľskú
zmluvu. Ak vyšší súdny úradník dospel k záveru, že si v danom prípade oprávnený uplatňuje nárok
zo spotrebiteľskej zmluvy, bolo povinnosťou vyššieho súdneho úradníka takto uplatnený nárok podrobiťprieskumu v súlade s ust. § 53 ods. 3 písm. e) Exekučného poriadku a nie návrh oprávneného bez
náležitého odôvodnenia zamietnuť.

16. So zreteľom na vyššie uvedené skutočnosti súd postupom podľa § 250 ods. 2 CSP zrušil napadnuté
uznesenie vyššieho súdneho úradníka sp. zn. 22Ek/1807/2025 zo dňa 11.07.2025 s tým, že úlohou
vyššieho súdneho úradníka bude podrobiť uplatnený nárok oprávneného prieskumu v súlade s ust. § 53
ods. 3 písm. e) Exekučného poriadku a to v kontexte ustálenej judikatúry Ústavného súdu a Súdneho
dvora EÚ.

17. V tejto súvislosti sťažnostný poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k.
PLz. ÚS 1/2022 z 15. júna 2022, podľa ktorého: „Iba taká interpretácia § 53 ods. 3 písm. e) Exekučného
poriadku, podľa ktorej všeobecnému súdu v exekučnom konaní prináleží skúmať exekučný titul –
platobný rozkaz vydaný vyšším súdnym úradníkom z hľadiska posúdenia dôvodnosti vymáhania nároku,
ktorý má pôvod v spotrebiteľskej zmluve, teda skúmať, či spotrebiteľská zmluva neobsahuje neprijateľné

zmluvné podmienky a či netrpí vadami, ktoré majú vplyv na nárok vymáhaný v exekučnom konaní,
zodpovedá naplneniu cieľov sledovaných smernicou 93/13/EHS.“

18. Podľa ust. § 35 ods. 1 Exekučného poriadku, do vydania poverenia na vykonanie exekúcie je
účastníkom konania oprávnený.

19. O trovách konania v časti rozhodovania o podanej sťažnosti oprávneného súd rozhodoval v kontexte
ust. § 35 Exekučného poriadku s tým, že oprávnený nemá nárok na náhradu trov sťažnostného konania.
V čase do vydania poverenia na vykonanie exekúcie je účastníkom konania výlučne oprávnený, pričom
tento si nárok na náhradu trov v konaní o podanej sťažnosti ani neuplatnil. V tomto štádiu konania

je účastníkom exekučného konania výlučne oprávnený a teda niet subjektu, ktorého by bolo možné
k náhrade prípadných trov konania zaviazať, povinný sa stáva účastníkom exekučného konania až po
vydaní poverenia na vykonanie exekúcie.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 2 CSP).

Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné (§
202 ods. 4 Exekučného poriadku).