Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, April 17, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 1Co/6/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8823201994
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Angelovič

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8823201994.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Angeloviča a sudcov JUDr.

Mareka Kohúta a JUDr. Mareka Košča, v sporovej veci žalobcu: A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C. XXX/
XX, XXX XX D., zastúpeného: JUDr. Martin Kirňak, advokát, so sídlom Vajanského 43, 080 01 Prešov,
IČO:42078474,protižalovanému:Slovenskárepublika,GenerálnaprokuratúraSR,sosídlomŠtúrova2,
811 02 Bratislava – mestská časť Staré Mesto, IČO: 00166481, o náhradu škody spôsobnej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad
Topľou, č. k. 4C/61/2023-90 z 27.9.2024, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok okrem výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti.

Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 2.782,04 eur
s prísl. titulom náhrady škody, a to do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Zaviazal žalovaného zaplatiť
žalobcovi 1.500,- eur s prísl. titulom náhrady nemajetkovej ujmy, a to do 30 dní od právoplatnosti
rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100 % z prisúdenej sumy.

2. Vychádzal zo zistenia, že proti žalobcovi bolo uznesením vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva
Policajného zboru, Odbor kriminálnej polície, I. oddelenie vyšetrovania Vranov nad Topľou, ČVS: E./
X-XXX-XX-XXXX zo dňa 29.3.2017, začaté trestné stíhanie za zločin vydierania podľa § 189 ods. 1
Trestného zákona. Proti tomuto uzneseniu vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva PZ Vranov nad Topľou,
ČVS: E./X-XXX-XX-XXXX zo dňa 29.3.2017, podal žalobca, v tom čase obvinený A. B., dňa 10.4.2017
v zákonnej lehote sťažnosť, ktorá bola uznesením prokurátora Okresnej prokuratúry Vranov nad Topľou
sp. zn. F. XXX/XX/XXXX-X zo dňa 10.5.2017 zamietnutá, pretože nebola dôvodná. Dňa 23.11.2017 bola

prokurátorom Okresnej prokuratúry Vranov nad Topľou sp. zn. F. XXX/XX/XXXX-XX zo dňa 21.11.2017
podaná na žalobcu A. B. obžaloba pre zločin vydieranie podľa § 189 ods. 1 Trestného zákona. Trestným
rozkazom Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn. 13T/150/2017 zo dňa 19.2.2018 bol žalobca A.
B. uznaný vinným zo spáchania zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1 Trestného zákona a bol mu
uložený trest odňatia slobody vo výmere 2 roky, ktorého výkon bol podmienečne odložený a bola určená
skúšobná doba podmienečného odsúdenia 2 roky a zároveň mu bola uložená povinnosť spočívajúca
v príkaze nepriblížiť sa úmyselne k poškodenému G. H. na vzdialenosť menšiu ako päť metrov. Proti

Trestnému rozkazu Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn. 13T/150/2017 zo dňa 19.2.2018 podal
žalobca Odpor zo dňa 2.3.2018. Následne Rozsudkom Okresného súdu Vranov nad Topľou, sp. zn.
13T/150/2017-160zodňa29.10.2019bolžalobcaA.B.oslobodenýspodobžalobyprokurátoraOkresnej
prokuratúry Vranov nad Topľou pre skutok kvalifikovaný ako zločin vydieranie podľa § 189 ods. 1Trestného zákona, pretože skutok nie je trestným činom. Proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad
Topľou, sp. zn. 13T/150/2017-160 zo dňa 29.10.2019 podal odvolanie okresný prokurátor. Následne
Krajský súd v Prešove uznesením sp. zn. 9To/15/2020-183 zo dňa 10.6.2020 o odvolaní okresného

prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn. 13T/150/2017-160 zo dňa
29.10.2019 rozhodol: „Podľa § 319 Trestného poriadku zamieta odvolanie prokurátora.“ Žalobca zaslal
žalovanému žiadosť o predbežné prejednanie nároku na náhradu škody zo dňa 21.7.2023, ktorú
požadoval vo výške 5.782,04 eur. Na žiadosť odpovedal žalovaný výzvou zo dňa 25.7.2023, na základe
ktorej žiadal o doplnenie o doklad preukazujúci reálne zaplatenie trov konania žalobcom (žiadate trovy

vo výške 2.782,04 eur a doklad ste predložili len na 1.500,- eur). Na výzvu odpovedal žalobca dňa
25.7.2023 a zaslal žalovanému vyčíslenie a uplatnenie trov obhajoby zo dňa 20.11.2020, faktúru č.
XXXXXXXX s dokladom o úhrade zo dňa 20.7.2023 a príjmový pokladničný doklad zo dňa 31.3.2017.
Následne žalovaný zaslal žalobcovi oznámenie zo dňa 9.10.2023, v ktorom uviedol, že nárok uplatnený
z uznesenia o vznesení obvinenia považuje za premlčaný z dôvodu uplynutia subjektívnej premlčacej
lehoty.

3. Medzi stranami sporu bolo sporné, či rozhodnutie: Uznesenie vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva
Policajného zboru, Odbor kriminálnej polície, I. oddelenie vyšetrovania Vranov nad Topľou, ČVS: E./X-
XXX-XX-XXXX zo dňa 29.3.2017, ktorým bolo začaté trestné stíhanie za zločin vydierania podľa § 189
ods. 1 Trestného zákona, je nezákonné rozhodnutie a taktiež žalovaný namietal premlčanie uplatneného

nároku.

4. Súd prvej inštancie sa v prvom rade zaoberal tým, či nárok žalobcu je alebo nie je premlčaný, keďže
premlčanie namietal žalovaný. Dospel k záveru, že nárok premlčaný nie je z dôvodu, že podľa § 19
zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci právo na náhradu škody sa

premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Lehota neplynie počas predbežného
prerokovania nároku podľa § 15 zákona odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie
však počas šiestich mesiacov. Súd je toho názoru, že žalovaný nijak nepreukázal, že žalobca sa o
škode dozvedel skôr ako doručením rozhodnutia, tak ako to tvrdil, t. j. 31.8.2020, keďže žalovaný na
pojednávaní dňa 10.6.2020 prítomný nebol. Prítomný bol len právny zástupca žalovaného, avšak zákon

vyžaduje, aby sa o škode dozvedel poškodený. To, že advokát je povinný oznámiť skutočnosti svojmu
klientovi môže mať význam iba pri zodpovednostnom vzťahu medzi advokátom a klientom, avšak nie je
možné automaticky predpokladať, že právny zástupca poškodenému oznámil nejakú skutočnosť, ak to
žalovaný nevie preukázať. Preukázateľne sa žalobca dozvedel o tom, že mu vznikla škoda doručením
uznesenia Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 9To/15/2020-183 zo dňa 10.6.2020, ktorým Krajský súd

v Prešove zamietol odvolanie prokurátora, a to dňa 31.8.2020 ako vyplýva z doručenky. Tri roky teda
uplynuli 31.8.2023. Keďže žiadosť o predbežné prerokovanie nároku bola podaná žalovanému dňa
21.7.2023 (jeden mesiac a 10 dní pred uplynutím lehoty), bola podaná pred uplynutím lehoty 3 rokov.
Doba prerokovania sa následne nezapočítava do lehoty troch rokov, t. j. od doručenia odpovede dňa
11.10.2023 mal žalobca ešte mesiac a 10 dní (toľko chýbalo do uplynutia 3 rokov v deň, keď bola

podaná žiadosť o predbežné prerokovanie nároku) na podanie žaloby. Žalobu podal 19.10.2023 - 8 dní
po doručení odpovede, a teda ju podal v lehote.

5. V súlade s ustálenou súdnou praxou oslobodenie žalobcu spod obžaloby má tie isté dôsledky
ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Ten proti komu bolo trestné stíhanie

zastavené alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov
podľa zákona č. 514/2003 Z. z. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení
obvinenia, začatí trestného stíhania. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného
stíhania, ktoré neskončili právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti podľa
zákona č. 514/2003 Z. z. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia trestného

stíhania je neskorší výsledok trestného konania (rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/183/2009 zo dňa
30.11.2009). Súdna judikatúra dôvodí, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu
zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym alebo nezákonným rozhodnutím štátu
proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená. Systematickým a logickým extenzívnym výkladom
dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo došlo k oslobodeniu spod obžaloby,

treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal, a že
trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného
stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím (porovnaj
rozsudok NS SR z 28.6.1993 sp. zn. 1Cdo/53/93, publikovaný pod číslom 70 v zbierke rozhodnutía stanovísk súdov SR ročník 1994). Tieto závery prijaté v čase platnosti zákona č. 58/1969 Zb. sú
napriek zmene právnej úpravy stále použiteľné (porovnaj rozsudok NS SR sp. zn. 1Cdo/64/2008, sp.
zn. 4Cdo/183/2009, sp. zn. 4MCdo/15/2009).

6. Uvedené vyplýva aj z rozhodnutia Ústavného súdu III. ÚS 754/2016, podľa ktorého priznanie náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch za vedenie trestného stíhania, ktoré sa právoplatne skončilo inak než
odsúdením (a to aj v prípade, ak nebolo realizované väzobne), je ústavne akceptovateľným a ústavou
predpokladaným spôsobom poskytnutia satisfakcie takto stíhanej osobe, a to aj v prípade, ak bolo

trestné stíhanie začaté už za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb. (t. j. pred 1. júlom 2004). Ústavný súd
najprv považuje za potrebné konštatovať, že samotná právna úprava zákona č. 58/1969 Zb. výslovne
nestanovuje kritériá na určenie výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. V súčasnosti
tieto kritériá napríklad (nie taxatívne) určuje § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. (ktorý sa stal
súčasťou právneho poriadku 1. januára 2009). Podľa dnes účinného znenia tohto ustanovenia sa výška
nemajetkovej ujmy v peniazoch určuje s prihliadnutím na osobu poškodeného, jeho doterajší život a

prostredie, v ktorom žije a pracuje; závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo;
závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a závažnosť následkov, ktoré
vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. S účinnosťou od 1. januára 2013 bolo zákonom č.
412/2012 Z. z., ktorým sa mení zákon č. 513/2003 Z. z., doplnené ustanovenie § 17 ods. 4 limitujúce
hornú hranicu výšky náhrady nemajetkovej ujmy, podľa ktorého výška náhrady nemajetkovej ujmy

nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi
podľa osobitného predpisu, ktorým je zákon č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených
násilnými trestnými činmi v znení neskorších predpisov. Vzhľadom na to, že kritériá ustanovené v § 17
ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. a limitáciu výšky náhrady nemajetkovej ujmy nemožno aplikovať na
prípady, keď (nezákonné) uznesenie o začatí trestného stíhania bolo vydané predo dňom nadobudnutia

ich účinnosti (t. j. vo vzťahu k § 17 ods. 3 pred 1. januárom 2009 a vo vzťahu k § 17 ods. 4
pred 1. januárom 2013), všeobecné súdy vo veci sťažovateľky týmito viazané neboli, a preto bolo
vecou všeobecných súdov, aby z právneho poriadku kritériá, podľa ktorých posúdia výšku náhrady
nemajetkovej ujmy, vyvodili. Všeobecné súdy takto postupovali a vymedzili kritériá, ktorých naplnenie
skúmalinazákladevýsledkovvykonanéhodokazovania.Akovyplývazužuvedeného,priznanánáhrada

nemajetkovej ujmy vo veci sťažovateľky sa vzťahuje nielen na väzbu, ale aj na samotné trestné
stíhanie. To znamená, že primeranosť jej výšky je potrebné posudzovať nielen s ohľadom na to, že
ňou bola odškodnená väzba, ale aj vedenie trestného stíhania žalobcu. Zatiaľ čo vo vzťahu k náhrade
nemajetkovej ujmy za väzbu súdna prax vytvorila postupne stabilizujúce sa kritériá určenia jej výšky
(povaha trestnej veci, dĺžka a časové okolnosti väzby, preukázaný dopad väzby do osobnostnej sféry

poškodeného a širšie okolnosti, za ktorých k vzniku nemajetkovej ujmy došlo, korigované všeobecnými
princípmi spravodlivosti), vo vzťahu k rozhodovaniu o výške náhrady nemajetkovej ujmy za trestné
stíhanie (pokiaľ bolo začaté za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb.) takéto kritériá stabilizované súdnou
praxou neboli. Podľa názoru ústavného súdu v týchto prípadoch je potrebné zohľadniť medzi takýmito
kritériami jednak povahu trestnej veci, dĺžku trestného stíhania a predovšetkým dopady trestného

stíhania do osobnostnej sféry poškodenej osoby (následky v osobnostnej sfére poškodeného), ako
aj okolnosti, za ktorých k nemajetkovej ujme došlo. Za pomoci týchto kritérií ustálená výška náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch musí však súčasne najmä zodpovedať všeobecne zdieľanej predstave
spravodlivosti a slušnosti (obdobne rozsudok veľkého senátu Najvyššieho súdu Českej republiky sp.
zn. 30Cdo 2813/2011 z 27. júna 2012). Inak povedané, určenie výšky nemajetkovej ujmy má byť

vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu v súlade s požiadavkou spravodlivosti (najvyšší súd
rozsudok sp. zn. 7Cdo 145/2011 z 12. decembra 2012). Všeobecné súdy disponujú pri rozhodovaní o
výške náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za vedenie trestného stíhania (obzvlášť v prípadoch,
ak nezákonné rozhodnutie bolo vydané ešte za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb.) širokou mierou
uváženia a ich úvahy nemožno limitovať mechanickým porovnávaním odškodňovania iných prípadov

upravených v iných právnych normách. Je to tak jednak preto, že vždy v týchto prípadoch je nevyhnutné
vychádzať z osobitných okolností vecí, a jednak preto, že v prípade mechanického prenášania limitov
právnej úpravy iných prípadov odškodnenia by to muselo znamenať predchádzajúce posúdenie tam
stanovenejvýškyodškodneniazhľadiskaspoločenskejspravodlivosti(nemožnolimitovaťvýškunáhrady
nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie porovnávaním odškodňovania bolesti či obetí trestných činov,

pokiaľ všeobecnému súdu nepatrí právomoc posúdiť takúto zákonnú úpravu z hľadiska spoločenskej
spravodlivosti). Významným je však i to, že z hľadiska ústavnoprávneho je zodpovednosť štátu v týchto
prípadoch konštruovaná ako objektívna absolútna zodpovednosť absolútna (štát sa jej nemôže zbaviť).7. V spore bolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že rozsudkom Okresného súdu Vranov nad
Topľou sp. zn. 13T/150/2017-160 zo dňa 29.10.2019 v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 9To/15/2020-183 zo dňa 10.6.2020 bol žalobca spod obžaloby oslobodený, pretože žalovaný

skutok nie je trestným činom. Z uvedeného dôvodu, aj keď orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili
pôvodné podozrenie tak, že jeho výsledkom bolo uznesenie o začatí trestného stíhania žalobcu, ich
podozrenie sa v trestnom konaní nepotvrdilo, čoho dôsledkom je existencia nezákonného rozhodnutia.
Súd pri posúdení uznesenia o začatí trestného stíhania voči žalobcovi ako nezákonného rozhodnutia,
nepovažoval uznesenie o začatí trestného stíhania za nezákonné automaticky v dôsledku oslobodenia

spod obžaloby, ale prihliadol aj na dôvod oslobodenia žalobcu spod obžaloby, ktorým bola skutočnosť,
že žalovaný skutok nie je trestným činom.

8. Predpokladom vzniku objektívnej zodpovednosti štátu je súčasné splnenie troch podmienok: 1)
existencia nezákonného rozhodnutia, 2) vznik škody a 3) príčinná súvislosť medzi nezákonným
rozhodnutím a vznikom škody. Dôkazné bremeno o kumulatívnom splnení všetkých týchto podmienok

leží na žalobcovi (poškodenom). Žalobcovi vzniklo právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím. Žalobca žiadal priznať (okrem iného) náhradu škody, a to vo výške trov právneho
zastúpenia, v trestnom konaní zahŕňajúce účelne vynaložené náklady a odmenu za zastupovanie podľa
tarifnej odmeny advokáta vo výške 2.782,04 eur s úrokom z omeškania. Výšku trov žalobca preukázal
faktúrou a následnú výplatu právnemu zástupcovi príjmovým pokladničným dokladom a potvrdením o

úhrade faktúry. Žalovaný skutkové tvrdenia žalobcu ohľadom výšky trov výslovne nepoprel s výnimkou
cestovných náhrad, preto ich súd považoval za nesporné. Čo sa týka uplatnených cestovných náhrad,
žalobca následne preukázal, že cestovné náhrady boli uplatnené za použitie súkromného motorového
vozidla právneho zástupcu žalobcu. Na základe vyššie uvedeného priznal súd žalobcovi náhradu trov
právneho zastúpenia vo výške 2.782,04 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,5 % ročne počnúc

od 12.10.2023 do zaplatenia, keďže žalovaný sa dostal do omeškania odo dňa nasledujúceho po dni
kedy bolo žalobcovi doručené oznámenie, že žalovaný nárok žalobcu neuspokojí.

9. Žalobca sa v spore domáhal taktiež uloženia povinnosti žalovaného zaplatiť mu nemajetkovú ujmu vo
výške 3.000,- eur, nakoľko podľa žalobcu iba samotné konštatovanie porušenia práva a ospravedlnenie

nie je dostačujúce. Žaloba žalobcu je dôvodná v časti uplatneného nároku. Treba poukázať na
rozhodnutie Ústavného súdu SR III. ÚS 754/2016, podľa ktorého priznanie náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch za vedenie trestného stíhania, ktoré sa právoplatne skončilo inak než odsúdením (a to aj
v prípade, ak nebolo realizované väzobne), je ústavne akceptovateľným a ústavou predpokladaným
spôsobom poskytnutia satisfakcie takto stíhanej osobe.

10. Každé trestné konanie negatívne ovplyvňuje osobný život trestne stíhaného, na ktorého sa síce
do okamihu právoplatnosti meritórneho rozhodnutia prihliada ako na nevinného, ale už samotný fakt
trestného stíhania je záťažou pre každého obvineného. Už samotné trestné stíhanie výrazne zasahuje
do súkromného a osobného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti, a to tým skôr, ak ide o

obvinenie nepravdivé, ktoré je potvrdené právoplatným oslobodzujúcim rozsudkom súdu (Ústavný súd
Českej republiky nález sp. zn. I. ÚS 554/04 z 31. marca 2005). Ústavný súd už v minulosti opakovane
zdôraznil, že v prípade aplikácie právnej normy treba totiž síce prvotne vychádzať z jej doslovného
znenia, avšak v prípade rozporu doslovného znenia daného ustanovenia s jeho zmyslom a účelom, o
ktorého jednoznačnosti a výlučnosti niet žiadnej pochybnosti, možno uprednostniť výklad a ratio legis

pred výkladom jazykovým (napr. I. ÚS 583/2015 z 9. marca 2016). (Taktiež III. ÚS 765/2016)

11. Trestné stíhanie žalobcu za zločin vydierania podľa § 189 ods. 1 Tr. zák. bolo začaté uznesením
ČVS:E./X-XXX-XX-XXXXzodňa29.3.2017.Trestnéstíhanieboloskončenéoslobodzujúcimrozsudkom
Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn. č. 13T/150/2017-160 zo dňa 29.10.2019, ktorý nadobudol

právoplatnosť10.6.2020,pretožeskutok,prektorýbolapodanáobžaloba,niejetrestnýmčinom.Žalobca
vo väzbe nebol. Trestné stíhanie žalobcu trvalo 3 roky.

12. Stanoviť presnou sumou výšku náhrady nemajetkovej ujmy za deň či mesiac trvania väzby alebo
vedenia trestného stíhania vopred pre všetky prípady nie je možné, pretože primeranosť výšky náhrady

nemajetkovej ujmy musí zohľadňovať vždy osobitné okolnosti prípadu, ktorých rozmanitosť nemožno
vopred postihnúť. Rovnako tak nie je možné ani mechanicky prevziať závery rozhodovacej praxe
súdov iných štátov či Európskeho súdu pre ľudské práva, a to najmä s ohľadom na odlišnosť životnej
úrovne v jednotlivých štátoch, ktorá rovnako tak musí byť zohľadnená, pokiaľ priznaná výška náhradynemajetkovej ujmy má zodpovedať predstavám spravodlivosti a slušnosti v danom čase a na danom
mieste.

13. Z výsluchu žalobcu vyplynulo, že žalobca sa uzavrel do seba, nechodil s kamarátmi do spoločnosti
a mal obavy z budúcnosti. Keďže pracoval v zahraničí, tam o jeho trestnom stíhaní nevedeli.

14. Žalobca bol spod obžaloby oslobodený z dôvodu, že žalovaný skutok nie je trestným činom. Je
nepochybné, že sa vnútorne ťažko vyrovnával nielen so začatím trestného stíhania, ale aj s možnou

hrozboutrestu,akoajsvykonávanímúkonovvtrestnomkonaní,ktorýchsazúčastňoval.Jenepochybné,
že už len samotné trestné stíhanie zasahuje vo veľkej miere do súkromného osobného života, a to tým
skôr, ak ide o obvinenie nepravdivé, ktoré je vyvrátené oslobodzujúcim rozsudkom. Vzhľadom na to,
je v danom konkrétnom prípade daný dôvod aj na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Súd sa však nestotožňuje s požadovanou výškou náhrady. Súd nepopiera, že začatie trestného stíhania
spôsobilo žalobcovi stresovú situáciu, ktorá mohla viesť k určitej nervozite. Hodné odškodnenia je aj

utrpenie, ktoré nevinný obvinený prežil v priebehu trestného stíhania. Žalobca na preukázanie svojich
tvrdení využil iba dôkazný prostriedok výsluch žalobcu, z ktorého vyplynulo, že žalobca sa uzavrel do
seba a nechodil s kamarátmi do spoločnosti ako predtým, avšak z výsluchu taktiež vyplynulo, že žalobca
v tom čase pracoval v zahraničí, kde o jeho trestnom stíhaní nevedeli, a teda tam sa postoj k nemu
nezmenil. Podľa názoru súdu trestné stíhanie nebolo ani neprimeranej dĺžky, ani nedošlo k žiadnym

takým následkom, ktoré by odôvodňovali priznanie sumy 3.000,- eur. Na základe zistených skutočností
tedasúdrozhodol,žeprimeranoubudesuma1.500,-eur,ato500,-eurzakaždýroktrestnéhostíhania.V
prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol. Žalobca v konaní preukázal zrejmý stres, ktorý prežil v dôsledku
trestného stíhania, preto súd konštatuje, že suma 1.500,- eur je primeraná danému skutkovému zisteniu
a v danom prípade je aj spravodlivá.

15.Zpriznanejsumysúdpriznalžalobcoviajpožadovanéúrokyzomeškaniapočnúcod 12.10.2023do
zaplatenia, keďže žalovaný sa dostal do omeškania odo dňa nasledujúceho po dni kedy bolo žalobcovi
doručené oznámenie, že žalovaný nárok žalobcu neuspokojí. Súd poukazuje na citované rozhodnutie
NajvyššiehosúduSRsp.zn.7Cdo/339/2021,ktoréjeodklonomoddoterajšejpraxeapredstavujeodklon

od rozhodnutia R 45/2000 (1Co/15/1997), v zmysle ktorého povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej
ujmy vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia, nakoľko rozhodnutie
sp. zn. 7Cdo/339/2021 odkazuje na rozhodnutia sp. zn. 4Cdo/48/2017 a 4Cdo/257/2019 v znení:
„Štát je povinný nahradiť škodu najneskôr do 6 mesiacov odo dňa, kedy poškodený nárok riadne
uplatnil podľa § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. a márnym uplynutím tejto lehoty sa štát ako

dlžník dostáva do omeškania, a tak najskôr odo dňa nasledujúceho po uplynutí 6-mesačnej lehoty
ho postihuje povinnosť zaplatiť veriteľovi tiež úroky z omeškania.“ K vzniku omeškania s plnením
nemajetkovej ujmy tak nedochádza márnym uplynutím lehoty ustanovenej v rozhodnutí súdu, ale už
márnymuplynutím6-mesačnejlehotynaplneniepodľa§16ods.1zákonač.514/2003Z.z.Dovolacísúd
tak považuje rozhodnutia dovolacieho súdu pod sp. zn. 4Cdo/48/2017, 4Cdo/257/2019 za rozhodnutia,

ktoré predstavujú ustálenú prax v riešení otázky úrokov z omeškania z priznanej náhrady nemajetkovej
ujmyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutím.Toutoustálenoupraxoubolprekonanýodlišnýprávnynázor
uvedený v rozhodnutí dovolacieho súdu pod sp. zn. 1Co/15/1997. K žiadanému úroku z omeškania
žalobca ďalej uvádza, že v rozhodnutí z 30. júla 2019 sp. zn. 4Cdo/48/2017 Najvyšší súd SR ustálil, že
právnu otázku vo vzťahu k nároku na úroky z omeškania z náhrady nemajetkovej ujmy možno považovať

za vyriešenú uzneseniami najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/48/2010, 2Cdo/155/2011, 7Cdo/253/2013, so
závermi, že štát je povinný nahradiť škodu najneskôr do šiestich mesiacov odo dňa, kedy poškodený
nárok riadne uplatnil podľa § 16 zákona č. 514/2003 Z. z. a márnym uplynutím tejto lehoty sa štát
ako dlžník zo zodpovednostného právneho vzťahu dostáva do omeškania, a tak najskôr odo dňa
nasledujúceho po uplynutí 6-mesačnej lehoty ho postihuje povinnosť zaplatiť poškodenému veriteľovi

tiež úroky z omeškania. Uvedený záver potvrdil aj Ústavný súd SR (nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. III. ÚS 443/2022 zo dňa 11.5.2023). V danom prípade má žalobca v súlade s ust. §
16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. nárok na úrok z omeškania odo dňa nasledujúceho po tom, čo
mu žalovaný oznámil, že žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy
považuje za nedôvodnú. Žalovaný listom zo dňa 9.10.2023 oznámil žalobcovi (doručený 11.10.2023), že

neuspokojí jeho nárok na náhradu požadovanej nemajetkovej ujmy, a preto žalobca si dôvodne uplatnil
nárok na úrok z omeškania od 12.10.2023, t. j. odo dňa nasledujúceho po dni doručenia oznámenia.
Preto súd v zmysle citovaných ustanovení § 517 OZ a § 3 nariadenia vlády priznal žalobcovi nárok nanáhradu nemajetkovej ujmy spolu s úrokom z omeškania tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto
rozsudku.

16. Výrok o trovách konania odôvodnil ust. § 255 ods. 1 CSP s tým, že žalobca mal plný úspech čo
do základu uplatneného nároku a jeho výška závisela výlučne od úvahy súdu, a preto mu patrí plná
náhrada trov konania z takto prisúdenej sumy.

17. Proti rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalovaný, a to len proti výrokom, ktorými bolo

žalobe čiastočne vyhovené, ako aj proti súvisiacemu výroku o trovách konania a navrhol, aby odvolací
súd rozsudok zmenil a žalobu zamietol.

18. Odvolanie odôvodnil ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP, t. j., že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP, t. j., že
rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

19. Poukázal na to, že podľa § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. je subjektívna premlčacia lehota 3
roky. Žalobcovi bolo uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 9To/15/2020 z 10.6.2020 oznámené
prostredníctvom jeho obhajcu 10.6.2020, keďže uvedeného dňa sa tento obhajca (resp. jeho substitučný
zástupca) zúčastnil na verejnom zasadnutí, na ktorom bolo predmetné uznesenie vyhlásené, čo vyplýva

zo zápisnice nachádzajúcej sa v súdnom spise.

20. V danom prípade nemožno vychádzať až z dátumu doručenia písomného vyhotovenia uznesenia
obžalovanému – žalobcovi, ako to uvádza súd, keďže podľa § 19 ods. 1 zákona č. 514/2023 Z. z. sa za
takýto deň nepovažuje len doručenie rozhodnutia, ale aj jeho oznámenie.

21. V zmysle § 179 ods. 1 Trestného poriadku vetá druhá, oznámenie sa robí buď vyhlásením uznesenia
v prítomnosti toho, komu treba uznesenie oznámiť, alebo doručením rovnopisu uznesenia. Vo vzťahu
k ust. § 179 ods. 5 Trestného poriadku treba poukázať na to, že dané ustanovenie zakotvuje povinnosť
doručovať písomné vyhotovenie rozhodnutia o opravnom prostriedku aj napriek tomu, že rozhodnutie

už bolo oznámené v zmysle ods. 2, a teda hovorí len o dodatočnej povinnosti doručovania písomného
vyhotovenia rozhodnutia a nie o samotnom oznamovaní rozhodnutia. Toto doručenie písomného
vyhotoveniarozhodnutianemávplyvaninasamotnúprávoplatnosťpredmetnéhouzneseniaodvolacieho
súdu, ktoré sa stáva právoplatným v momente jeho vyhlásenia, pričom toto uznesenie odvolacieho súdu
bolo vyhlásené v prítomnosti obhajcu žalobcu a týmto spôsobom mu bolo aj riadne oznámené, a to nie

len na účely trestného konania, ale aj na účely uplatnenia nároku na náhradu škody v zmysle zákona
č. 514/2003 Z. z. Momentom riadneho oznámenia rozhodnutia odvolacieho súdu žalobca nadobudol
vedomosť o tom, že bol spod obžaloby oslobodený a že mu vznikol nárok požadovať náhradu škodu
od štátu.

22. Nemožno sa stotožniť s argumentáciou súdu s poukazom na ust. § 44 ods. 1 Trestného poriadku a
§ 18 zákona č. 586/2003 Z. z., ktorá je uvedená v bode 25. odôvodnenia napadnutého rozsudku.

23. Žalobca v priebehu celého konania nepoprel, že by skutočnosť o tom, že od obhajcu, ktorému
bolo uznesenie odvolacieho súdu oznámené pri jeho vyhlásení, nadobudol vedomosť o zamietnutí

dovolania odvolacím súdom, a teda o právoplatnom oslobodení spod obžaloby sa dozvedel, a preto
nebolo potrebné zo strany žalovaného preukázať to, čo v zmysle odôvodnenia súdu žalovaný nevedel
preukázať. Táto okolnosť je totiž nesporná.

24. Nemožno sa stotožniť ani s priznaním úroku z omeškania, keďže tento nárok za predpokladu, že

by uplatnený nárok na náhradu škodu nebol premlčaný, vznikol až právoplatným rozhodnutím súdu
o určení jeho priznania a o určení jeho výšky. Úrok z omeškania predstavuje následok pri omeškaní
dlžníka so zaplatením svojho záväzku, teda ak dlžník neplatí svoj záväzok riadne a včas, čím sa dostáva
do omeškania. Je nesporné, že dlžník sa nemôže dostať do omeškania v prípade, ak nemá vedomosť
o existencii dlhu alebo peňažného záväzku alebo jeho výšky, čo je aj tento prípad, a to najmä s ohľadom

na skutočnosť, že na výpočet nemajetkovej ujmy neexistujú pevné kritériá, ako je tomu napríklad pri
záväzkoch z kúpnej zmluvy, pôžičky a pod.

25. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť.26. So zreteľom na obsah odvolania žalovaného boli v odvolacom konaní preskúmavané výroky
napadnutého rozsudku, ktorými bolo žalobe čiastočne vyhovené ako aj súvisiaci výrok o trovách

konania, a preto výrok o čiastočnom zamietnutí návrhu, ktorý odvolaním žalovaného napadnutý nebol,
v odvolacom konaní preskúmavaný nebol a ako taký nadobudol právoplatnosť (§ 267 ods. 2 CSP).

27. Odvolací súd prejednal vec podľa § 378 ods. 1 CSP a nasl., a to bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a zistil, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

28. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého správne
zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie zodpovedajú
vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozhodnutia má podklad v zistení skutkového stavu. Na týchto
správnych skutkových zisteniach súdu prvej inštancie nič sa nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania
a nemožno mať pochybnosti ani o správnosti právneho posúdenia prejednávanej veci súdom prvej

inštancie.

29. Podľa § 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a
o zmene niektorých zákonov, tento zákon upravuje a) zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi
verejnej moci pri výkone verejnej moci, c) predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a právo

na regresnú náhradu.

30.Podľa§3ods.1,písm.a)cit.zákona,štátzodpovedázapodmienokustanovenýchtýmtozákonomza
škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej
moci nezákonným rozhodnutím.

31. Podľa § 4 ods. 1 cit. zákona, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej
moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu e) Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu
spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo
správnom konaní.

32. Podľa § 6 cit. zákona, ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda
spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje
o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. 2) Právo podľa odseku 1 možno priznať iba

vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných
predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa. 3) Ak
bola škoda spôsobená nezákonným rozhodnutím, ktoré je vykonateľné bez ohľadu na právoplatnosť,
možnonároknanáhraduškodyuplatniťajvtedy,aknezákonnérozhodnutiebolozrušenéalebozmenené
na základe riadneho opravného prostriedku. Ak bolo vykonateľné rozhodnutie vydané v konaní, na

ktoré sa nevzťahujú predpisy o správnom konaní, možno nárok uplatniť aj vtedy, ak bolo zrušené pre
nezákonnosť príslušným orgánom. 4) Ak bola škoda spôsobená rozhodnutím orgánu verejnej moci,
ktorým orgán verejnej moci prekročil svoju právomoc, nie je zrušenie alebo zmena rozhodnutia pre
nezákonnosť podmienkou uplatnenia nároku na náhradu škody.

33. Podľa § 15 ods. 1 cit. zákona, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4

a 11.

34. Podľa § 16 ods. 1 cit. zákona, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho
časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku
alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

35. Podľa § 19 ods. 1 až 3 cit. zákona, právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa,
keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie
alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie. Najneskôr sa právo na
náhradu škody premlčí za desať rokov odo dňa, keď bolo poškodenému doručené (oznámené)
rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví alebo škodu

spôsobenú rozhodnutím podľa § 7 a 8. Lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa
§ 15 odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov.

36. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä
života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej

povahy.

37. Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa
upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky
týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.

38. Podľa § 17 ods.1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci v znení účinnom v čase vydania uznesenia o začatí trestného stíhania uhrádza sa
skutočnáškodaaušlýzisk.Vprípade,akibasamotnékonštatovanieporušeniaprávaniejedostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

39. Podľa § 17, ods. 3 cit. zákona výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s
prihliadnutím najmä na
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,

c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

40. Podľa § 18 ods.1, 3 cit. zákona, náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré poškodenému
vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom

opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody alebo vykonané
zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené, alebo
v ktorom bola vec postúpená inému orgánu. Súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia
vo výške ustanovenej osobitným predpisom. Súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom.

41. V prejednávanej veci bolo nepochybne preukázané, že uznesením vyšetrovateľa Okresného
riaditeľstva Policajného zboru, Odbor kriminálnej polície, I. oddelenie vyšetrovania Vranov nad Topľou,
ČVS: E./X-XXX-XX-XXXX z 29.3.2017, bolo začaté trestné stíhanie žalobcu za trestný čin vydierania,
pričomvkonečnomdôsledkubolotototrestnéstíhanieuzavretérozsudkomOkresnéhosúduVranovnad

Topľou, č. k. 13T/150/2017-160 z 29.10.2019, ktorým bol žalobca spod obžaloby oslobodený z dôvodu,
že skutok, pre ktorý bol trestne stíhaní, nie je trestným činom, pričom tento rozsudok súdu prvého stupňa
nadobudol právoplatnosť 10.6.2020. Vecou sa zaoberal aj Krajský súd v Prešove, ktorý uznesením č.
k. 9To/15/2020-183 z 10.6.2020 zamietol odvolanie okresného prokurátora proti uvedenému rozsudku
súdu prvého stupňa – Okresného súdu Vranov nad Topľou.

42. Za týchto okolností súd prvej inštancie správne zistil, že žalobcovi vzniká nárok v zmysle zákona
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov v nadväznosti na ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka na náhradu škody ako aj nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy za ťažkosti, ktoré boli žalobcovi spôsobené predmetným trestným stíhaním.

43. V tomto zmysle súd prvej inštancie správne zistil, že škoda žalobcu pozostáva zo sumy 2.782,04 eur
a predstavuje trovy obhajoby, ktoré boli dokladované faktúrou pod č. XXXXXXXX, ktorá bola uhradená
20.7.2023.

44. Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu aj s touto sa súd prvej inštancie riadne vyporiadal v bode
II. napadnutého rozsudku, pokiaľ priznal žalobcovi sumu 1.500,- eur titulom náhrady nemajetkovej
ujmy z dôvodu, že samotné konštatovanie porušenia práva, prípadne ospravedlnenie žalobcovi,
nie je dostačujúce. V zhode so súdom prvej inštancie aj odvolací súd konštatuje, že trestnéstíhanie nepochybne negatívne ovplyvnilo osobný život žalobcu, bolo veľkou záťažou v jeho psychike
a spôsobovalo mu problémy v súkromnom živote, nakoľko hrozba trestného stíhania a možného trestu
je nepochybne veľkou záťažou pre každú dotknutú osobu a spôsobuje značné psychické i iné problémy,

ktoré možno nepochybne nazvať utrpením a zásahom do osobného života a do súkromia. Pokiaľ súd
prvej inštancie považoval za primeranú sumu 1.500,- eur, je táto suma adekvátna charakteru trestného
stíhania a problémov, ktoré boli žalobcovi v tomto kontexte privodené.

45. Pokiaľ ide o otázku premlčania nárokov uplatňovaných žalobcom v tomto konaní, odvolací súd

konštatuje, že súd prvej inštancie správne uzavrel, že v konaní neboli preukázané také okolnosti, ktoré
by vyvracali pôvodné tvrdenie žalobcu uvedené v žalobe a v priebehu prvoinštančného konania, že
o definitívnom skončení trestného stíhania sa dozvedel až na základe doručenia uznesenia Krajského
súdu v Prešove č. k. 9To/15/2020-183 z 10.6.2020, ktorým bolo zamietnuté odvolanie okresného
prokurátora proti pôvodnému rozsudku súdu prvého stupňa predmetnej trestnej veci a ktoré bolo
žalobcoviakoobžalovanémudoručené31.8.2020.Správnekonštatujesúdprvejinštancie,žežalobcana

verejnom zasadnutí odvolacieho súdu – Krajského súdu v Prešove vo veci 9To/15/2020 nebol prítomný
a napriek tomu, že na tomto verejnom zasadnutí bol prítomní jeho obhajca, nemožno automaticky
vyvodiť, že toto uznesenie odvolacieho súdu bolo účinne oznámené aj samotnému žalobcovi.

46.Vpriebehuprvoinštančnéhokonanianebolinavrhnutéavykonanétakédôkazy,ktorébyjednoznačne

preukázali,žeobhajcažalobcu(vdanomštádiukonaniaobžalovaného)skutočneoznámilvýsledoktohto
trestného konania žalobcovi a v tomto smere nemožno vychádzať len z tvrdenia, že údajne žalobca toto
oznámenie nepoprel.

47. Žalobca sa totiž k tejto okolnosti nevyjadril a na pojednávaní na súde prvej inštancie 27.9.2024

(č.l. 88 a nasl. spisu) žiadne dôkazy na preukázanie tejto okolnosti navrhnuté neboli. Možno preto
v zhode so súdom prvej inštancie vychádzať z toho, že žalobcovi osobne bol výsledok jeho
trestného konania komunikovaný a riadne oznámený až doručením uznesenia odvolacieho súdu
– Krajského súdu v Prešove č. k. 9To/15/2020-183 z 10.6.2020. V tomto kontexte teda nemožno
súhlasiť s odvolacou argumentáciou žalovaného spočívajúcou v tom, že postačuje oznámenie vo forme

vyhlásenia predmetného uznesenia odvolacieho súdu obhajcovi žalobcu, pretože ide o oznámenie
rozhodnutia v zmysle § 179 ods. 1 Trestného poriadku, ktoré však nemožno považovať za skutočnú
vedomosť žalobcu o výsledku trestného stíhania v občianskoprávnom zmysle tak, ako to napokon
správne konštatuje aj súd prvej inštancie.

48. Za týchto okolností právne uzavrel súd prvej inštancie, že nároky uplatňované žalobcom v tomto
konaní nie sú premlčané, nakoľko premlčaciu lehotu treba počítať od 31.8.2020, teda odo dňa, kedy
bolo reálne preukázané, že sa žalobca dozvedel o výsledku svojho trestného stíhania. Na základe toho
uplynula premlčacia lehota 31.8.2023, avšak v rámci jej plynutia podal žalobca návrh na prerokovanie
jeho nároku u žalovaného, a to 21.7.2023, pričom sa doba prerokovania do tejto premlčacej lehoty troch

rokoch nezapočítava. Pokiaľ odpoveď žalovaného vo vzťahu k predbežnému prerokovaniu nárokov bola
doučená 11.10.2023, bola žaloba podaná v premlčacej lehote, a to 19.10.2023.

49. Pokiaľ ide o úroky z omeškania, ani v tomto smere súd prvej inštancie nepochybil, nakoľko
problematika úrokov z omeškania vo vzťahu k nárokom uplatňovaným v konaní o náhradu škody

a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. bola vyriešená rozhodnutím Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky 7Cdo/339/2021, ktoré umožňuje uplatnenie úrokov z omeškania aj vo vzťahu
ktýmtonárokom,nakoľkototorozhodnutiekonštatuje,žeštátjepovinnýnahradiťškoduvzmyslezákona
č. 514/2003 Z. z. do 6-tich mesiacov odo dňa, kedy poškodený nárok riadne uplatní v zmysle § 16
ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., pričom márnym uplynutím tejto lehoty sa aj štát ako dlžník dostáva do

omeškania, a to najskôr odo dňa nasledujúceho po uplynutí 6 mesačnej lehoty.

50. Za týchto okolnosti správne uzavrel súd prvej inštancie, že pokiaľ odpoveď žalovaného žalobcovi
otom,ženemieniuspokojiťjehonárokyuplatňovanévrámcitzv.predbežnéhoprejednanianárokov,bola
doručená 11.10.2023 (v zmysle vyššie uvedeného), dňom 12.10.2023 sa žalovaný dostal do omeškania

s plnením tohto peňažného dlhu, teda nárokov, ktoré sú uplatňované v tomto konaní, a to bez ohľadu
na to, že nebola ustálená ich konkrétna výška, nakoľko toto ustálenie je potom vecou súdu v konaní
o náhradu škody a nemajetkovej ujmy.51. Správne preto postupoval súd prvej inštancie pokiaľ okrem samotnej istiny titulom náhrady škody
(vo výške 2.782,04 eur) a nemajetkovej ujmy (vo výške 1.500,- eur) priznal žalobcovi aj nárok na
úroky z omeškania vo výške 9,5 % od 12.10.2023, kedy sa žalovaný s plnením týchto nárokov dostal

do omeškania. Preto nemožno akceptovať odvolaciu argumentáciu žalovaného spočívajúcu v tom, že
žalovaný ako dlžník nemal vedomosť o existencii tohto dlhu alebo peňažného záväzku a predovšetkým
jeho výšky ktorá sa musí ustáliť až v následnom konaní. Táto argumentácia nie je v kontexte rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/339/2021 právne významná.

52. Súd prvej inštancie správne ustálil výšku týchto úrokov z omeškania na základe § 517 ods. 2
Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., pričom v nadväznosti na základnú
úrokovú sadzbu Európskej centrálnej banky, platnú k prvému dňu omeškania s plnením tohto peňažného
dlhu, je výška úrokov z omeškania 9,5 %.

53. Správne teda postupoval súd prvej inštancie pokiaľ žalobe v prejednávanej veci vyhovel v rozsahu

ako je to uvedené vo výrokoch I. a II. napadnutého rozsudku, teda tak pokiaľ ide o náhradu škody ako
aj náhradu nemajetkovej ujmy vrátene úrokov z omeškania a so zreteľom na to, že správny je výrok
napadnutého rozsudku aj o trovách konania, odvolací súd postupom podľa § 387 ods. 1 CSP rozsudok
ako vecne správny potvrdil, pričom v podrobnostiach poukazuje na správne a výstižné dôvody uvedené
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).

54. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP, podľa
ktorého žalobca ako sporová strana, ktorá mala v odvolacom konaní plný úspech, má nárok na náhradu
trov tohto štádia konania proti žalovanému, ktorý v odvolacom konaní úspech nemal. Výšku týchto
trov ustáli postupom podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia

odvolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

55. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3:0.
56.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné

doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).