Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, April 30, 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Cdo/57/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6124241570
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivan Rumana
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:6124241570.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu: Náhradné vozidlo, s. r. o., IČO: 50 496 166, so sídlom
Tolstého 1201/20, Žilina, právne zast. ADVOKÁTI Müller § Dikoš, s.r.o., IČO: 36 864 455, so sídlom
Tolstého 1201/20, Žilina, proti žalovanej: KOOPERATIVA poisťovňa, a. s. Vienna Insurance Group, IČO:
00 585 441, so sídlom Štefanovičova 4, Bratislava, o zaplatenie 270 eur s príslušenstvom, vedenom na
Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 81 C 38/2024, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu

v Trenčíne z 27. novembra 2024 sp. zn. 5 Co 79/2024, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov dovolacieho konania voči žalovanej v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Krajský súd v Trenčíne (ďalej len ,,odvolací súd“) napadnutým rozsudkom sp. zn. 5Co/79/2024 z

27. novembra 2024 potvrdil rozsudok Okresného súdu Trenčín (ďalej len ,,súd prvej inštancie“) č. k.
81C/38/2024-89 z 27. júna 2024, ktorým uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 270 eur
spolu s úrokom z omeškania 9,5 % ročne zo sumy 270 eur od 10.11.2023 do zaplatenia. Žalobcovi
priznal proti žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

2. Súd prvej inštancie vec právne odôvodnil ustanoveniami § 4 ods. 1 až 4, § 11 ods. 6 až 8, § 15

ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla /ďalej už len „zákon o PZP“/, § 427 ods. 1 a 2, § 442 ods. 1, § 524
ods. 1 a 2, § 525 ods. 1 a 2, § 526 ods. 1, § 797 ods. 3 Občianskeho zákonníka. a vecne tým, že
žalobca sa podanou žalobou domáhal nároku na zaplatenie žalovanej sumy titulom náhrady škody,
ktorá mu vznikla vo forme účelne vynaložených nákladov na prenájom náhradného motorového vozidla
podľa Zmluvy o nájme dopravného prostriedku č. 450/2023 zo dňa 24.04.2023 (ďalej len „Zmluva o

nájme vozidla“), na základe ktorej prenajal žalobca poškodenej A. X. (ďalej len „poškodená“) motorové
vozidlo zn. Škoda Fabia Combi (ďalej len „náhradné motorové vozidlo“) po dobu opravy motorového
vozidla poškodenej (ďalej len „poškodené motorové vozidlo“) v dôsledku škodovej udalosti/dopravnej
nehody dňa 30.03.2023 v Považskej Bystrici, pri ktorej bola spôsobená škoda na motorovom vozidle
poškodenej, zapríčinenej klientom žalovanej (ďalej aj len „poistná udalosť“) a ktorú škodu si žalobca
uplatnil u žalovanej listom zo dňa 04.05.2023.

2.1. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že dňa 30.03.2023 došlo v Považskej Bystrici
k dopravnej nehode, pri ktorej bola spôsobená škoda na motorovom vozidle, ktorého držiteľkou v čase
dopravnej nehody bola A. X. (poškodená), pričom k vzniku škody došlo prevádzkou motorového vozidla
povinne zmluvne poisteného u žalovanej. Poškodená nechala svoje poškodené vozidlo, za účelom
vykonania jeho opravy, odviezť do autoservisu a zároveň uzatvorila so žalobcom Zmluvu o nájme

dopravného prostriedku č. 450/2023 zo dňa 24.04.2023, na základe ktorej jej žalobca prenajal náhradné
motorové vozidlo Škoda Fabia Combi, MT, EČ: D., ktorý prenájom trval od 24.04.2023 do 04.05.2023,t. j. po dobu zotrvania poškodeného vozidla v autoservise. Potvrdením zo dňa 4.5.2023 autoservis
AUTOMAX PLUS, s. r. o. prehlásil, že vozidlo poškodenej bolo dňa 24.4.2023 prevzaté do opravy a ku
dňu 04.05.2023 bolo naďalej opravované v autoservise. Po skončení nájmu náhradného vozidla dňa

04.05.2023 žalobca vystavil poškodenej faktúru č. 5112023 splatnú dňa 19.05.2023 na sumu 525,- eur,
ktorá suma predstavovala náklady na prenájom náhradného vozidla po dobu 11 dní v sume 495,- eur a
poplatok za pristavenie a prevzatie vozidla v sume 30,- eur. Poškodená dňa 04.05.2023 písomne čestne
prehlásila, že od spoločnosti Náhradné vozidlo, s. r. o. mala zapožičané náhradné vozidlo z dôvodu, že
jej vozidlo bolo po poistnej udalosti servisované v autoservise a po dobu opravy nemala k dispozícii

žiadne iné vozidlo a prenájom náhradného vozidla bol nevyhnutný. Na základe zmluvy o postúpení
pohľadávky z 04.05.2023 poškodená ako postupca postúpila svoju budúcu pohľadávku voči žalovanej z
titulu jej nároku na náhradu účelne vynaložených nákladov na prenájom náhradného vozidla na žalobcu,
a to za odplatu vo výške totožnej s výškou tejto pohľadávky, t. j. 525,- eur. Následne došlo k započítaniu
pohľadávky poškodenej na zaplatenie odplaty za postúpenie pohľadávky voči žalobcovi z tejto zmluvy
s pohľadávkou žalobcu voči poškodenej vyplývajúcej z faktúry. Poškodená ako postupca oznámila

postúpenie pohľadávky žalovanej listom zo dňa 04.05.2023. Žalobca vyzval žalovanú na úhradu škody
z postúpenej pohľadávky vo výške 525,- eur listom zo dňa 04.05.2023. Spoločnosť AUTOSERVIS PLUS
s. r. o. vystavila poškodenej faktúru č. 2310801 dňa 10.05.2023, splatnú dňa 24.05.2023 na sumu
938,58 eur, ktorou bola vyúčtovaná oprava motorového vozidla Škoda Fabia EČ: W.. Z oznámenia o
poistnom plnení zo dňa 25.10.2023 súd prvej inštancie zistil, že žalovaná dňa 25.10.2023 ukončila

šetrenie poistnej udalosti s tým, že primeraná doba zapožičania náhradného vozidla predstavuje 5 dní.
Žalovaná dňa 25.10.2023 uhradila žalobcovi poistné plnenie vo výške 255,- eur, čo vyplývalo z výpisu z
bankovéhoúčtu.ZpotvrdeniaspoločnostiAUTOMAXPLUSs.r.o.vyplynulo,žeopravavozidlaprebehla
v štandardnom režime s ohľadom na kapacitu servisu prijímacích technikov rovnako aj lakýrnickej práce,
oprava vozidla nebola zo strany servisu nijako umelo predlžovaná. Vozidlo bolo prijaté do autoservisu za

účelom opravy dňa 24.04.2023 a oprava na vozidle bola ukončená dňom vystavenia faktúry za opravu
dňa 10.05.2023. Dobu opravy táto spoločnosť považovala za štandardnú vzhľadom na rôzne okolnosti
ako aj na to, že lak, ktorý sa nanášal na vozidlo sa dlho sušil a odvetrával, počas trvania tejto doby
nebolo možné nijako s vozidlom manipulovať. Dĺžku opravy teda považovala za klasickú a štandardnú
s ohľadom na poškodenia na vozidle.

2.2. Súd prvej inštancie považoval za nespornú skutočnosť, že dňa 30.03.2023 došlo v Považskej
Bystrici k dopravnej nehode, pri ktorej bola spôsobená škoda na motorovom vozidle poškodenej, ktorá
bola aj jeho držiteľom v čase dopravnej nehody a k vzniku škody došlo prevádzkou motorového vozidla
povinne zmluvne poisteného u žalovanej. Za nespornú, považoval i skutočnosť, že poškodená na

základe zmluvy o nájme uzavretej so žalobcom užívala náhradné vozidlo v období od 24.04.2023 do
04.05.2023, kedy sa jej poškodené motorové vozidlo nachádzalo v oprave.

2.3. Súd prvej inštancie sa v prvom rade zaoberal otázkou vecnej legitimácie strán sporu a uviedol,
že pokiaľ išlo o aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu, túto mal za preukázanú tým, že žalobca nadobudol

žalovanú pohľadávku na základe zmluvy o postúpení pohľadávok, ktorú uzavrel s poškodenou. Uviedol,
že zmluva o nájme náhradného vozidla uzatvorená medzi poškodenou a žalobcom obsahovala všetky
zákonomstanovenénáležitostipodľa§663Občianskehozákonníka, pričompohľadávka,ktorávzniklaz
tohto zmluvného vzťahu, bola platne postúpená na žalobcu písomnou zmluvou o postúpení pohľadávky
zo dňa 04.05.2023. Poukázal na to, že poškodená za účelom opravy poškodeného vozidla, toto

odovzdala do autoservisu AUTOMAX PLUS s. r. o., s tým, že počas trvania tejto opravy, si prenajala
motorové vozidlo Škoda Fabia Combi, MT, EČ: D., na základe zmluvy o nájme dopravného prostriedku,
ktorú uzatvorila so žalobcom ako prenajímateľom. Po skončení nájmu jej žalobca vystavil faktúru č.
5112023 na sumu 525,- eur za obdobie užívania vozidla od 24.04.2023 do 04.05.2023. Zmluvou o
postúpení pohľadávky zo dňa 04.05.2023 uzatvorenou medzi žalobcom ako postupníkom a poškodenou

akopostupcomdošlokpostúpeniupohľadávkyvovýške525,-eur,predstavujúcejnárokpoškodenejvoči
poisťovni (žalovanej), podľa § 4 zákona č. 381/2001 Z. z.. Tento nárok predstavoval účelne vynaložené
náklady na nutné užívanie náhradného motorového vozidla v príčinnej súvislosti so škodou zo dňa
30.03.2023 na vozidle Škoda Fabia EČ: PB329CY. Zmluvné strany sa v nej dohodli, že postúpenie
pohľadávky je odplatné, pričom odplata za postúpenie pohľadávky bola dohodnutá vo výške 525,-

eur, ktorá zodpovedala faktúre č. 5112023 vystavenej žalobcom ako prenajímateľom postupcovi ako
nájomcovi náhradného motorového vozidla. Zároveň sa zmluvné strany dohodli, že ich vzájomné nároky
naúhraduodplatyzapostúpeniepohľadávkyananáhradunájomnéhozanáhradnévozidlosapodpisom
tejto zmluvy započítajú, pričom žalobca si bude uvedenú pohľadávku vymáhať od žalovanej vo vlastnommene a na vlastný účet. Listom zo dňa 04.05.2023 poškodená podľa § 526 Občianskeho zákonníka
oznámila žalovanej postúpenie pohľadávky. Poškodená, úhradu nájomného považovala za škodu, na
zaplatenie ktorej jej vznikol nárok z povinného zmluvného poistenia voči žalovanej v zmysle § 4 ods. 2

písm. c) zákona č. 381/2001 Z. z. a ktorý si mohla voči žalovanej ako poisťovateľovi uplatniť priamo. Na
základe tohto zákona tak podľa súdu prvej inštancie vznikol záväzkovo právny vzťah medzi poškodenou
a poisťovateľom (žalovanou), kde na jednej strane vystupuje poisťovateľ ako subjekt povinný poskytnúť
plnenie a poškodená ako subjekt oprávnený na prijatie takéhoto plnenia. Tento nárok (pohľadávka) bola
podľa súdu spôsobilá byť predmetom postúpenia v zmysle § 524 Občianskeho zákonníka.

2.4. Súd prvej inštancie neuznal argumentáciu žalovanej o nepreukázaní /neuplatnení pohľadávky voči
žalovanej, ani o absencii reálneho vynaloženia nákladov a rovnako tak neuznal ani jej argumentáciu
ohľadom postúpenia neexistujúcej pohľadávky. V tomto smere súd prvej inštancie uviedol, že žalovaná
pri takto prezentovaných tvrdeniach nevenovala dostatočnú pozornosť samostatnosti právnych vzťahov,
ktoré vznikli poškodenej na jednej strane vo vzťahu k žalovanej a ktoré vznikli poškodenej vo vzťahu k

žalobcovi na strane druhej. Poukázal na to, že zo vzťahu medzi poškodenou (veriteľom) a žalovanou
(dlžníkom) vznikla pohľadávka na náhradu škody zo zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
poisteného motorového vozidla a zo vzťahu medzi poškodenou (dlžníkom) a žalobcom (veriteľom)
vznikla pohľadávka na nájomnom. Skutočnosť, že poškodená mala vo vzťahu k žalobcovi postavenie
dlžníkanebránilatomu,abypoškodenánazmluvnomzákladepreviedlasvojupohľadávkuvočižalovanej

na žalobcu postupom súladným s § 524 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie mal
potom za to, že v dôsledku uvedenej zmluvy o postúpení pohľadávky bola daná aktívna legitimácia
žalobcu, nakoľko predmetnou zmluvou došlo jednak k postúpeniu pohľadávky a zároveň k vysporiadaniu
záväzkov medzi poškodenou ako nájomcom a žalobcom ako prenajímateľom.

2.5. Súd prvej inštancie mal za to, že predmetná pohľadávka mohla byť predmetom postúpenia,
pretože išlo o nárok na náhradu škody, ktorý vznikol poškodenej ako následok dopravnej nehody, pričom
postúpená pohľadávka mala charakter budúcej pohľadávky, ktorej vznik bol viazaný na ďalšie právne
úkony,ktoréboliobsahomdanejzmluvy,atoodplatnosťpostúpeniaavzájomnézapočítaniepohľadávok.
Podľa súdu postúpená môže byť iba existujúca pohľadávka, (aj premlčaná), a tiež budúca pohľadávka,

pokiaľ je určitá a identifikovateľná. V danom prípade bolo nepochybné, že majetok poškodenej sa
zmenšil, pričom za majetok nemožno považovať len peniaze vo forme hotovosti, či pohľadávky voči
banke, ale za majetok možno považovať aj iné pohľadávky - v danom prípade pohľadávku na náhradu
škody voči škodcovi. Žalobca bol v tomto prípade ochotný akceptovať, aby mu poškodená za prenájom
vozidla zaplatila touto pohľadávkou. U poškodenej teda došlo k zníženiu jej aktív, keď najskôr mala vo

svojom majetku pohľadávku voči škodcovi a po uzatvorení zmluvy o postúpení o túto prišla. Na základe
uvedeného súd prvej inštancie vyslovil záver, že postúpenie pohľadávky medzi žalobcom a poškodenou
bolo platné a vyplývala z neho aktívna legitimácia žalobcu v spore. Poukázal na to, že ani samotná
žalovaná nemala pochybnosť o platnosti postúpenia pohľadávky, čo vyplývalo z jej správania, keď
časť poistného plnenia z tejto poistnej udalosti žalobcovi zaplatila po ukončení poistného šetrenia dňa

25.10.2023. Z týchto dôvodov mal súd prvej inštancie aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu za preukázanú.

2.6. Ohľadne tvrdenia žalovanej o neprimeranosti dĺžky trvania nájmu náhradného motorového vozidla,
kedy si podľa nej rozsah poškodení na motorovom vozidle poškodenej, nevyžadoval trvanie opravy v
dĺžke až 11 dní, ale len v dĺžke 5 dní, súd prvej inštancie poukázal na faktúru č. 2310801, ktorou bola

vyúčtovaná oprava motorového vozidla Škoda Fabia EČ: W. a vyjadrenie autoservisu AUTOMAX PLUS
s. r. o., z ktorého bolo podľa súdu zrejmé, že oprava prebehla v štandardnom režime s ohľadom na
kapacitu servisu a lakýrnickej práce. Súd v tomto smere poukázal aj na bežnú prax, kedy je pri oprave
motorového vozidla nevyhnutné vykonať najskôr demontáž niektorých častí, aby bolo možné presne
zistiť celkový rozsah poškodenia a následne objednať náhradné diely. Až po doručení náhradných dielov

je možné pristúpiť k vykonaniu samotnej opravy poškodených častí, resp. k ich výmene. Rovnako aj
lakovanie motorového vozidla si vyžaduje presné technologické postupy, ktoré sú časovo náročnejšie.
Z listinných dôkazov mal potom súd za preukázané, že v danej veci si oprava vyžadovala aj lakovanie
motorového vozidla, čo malo vplyv na celkové trvanie opravy.

2.7. S ohľadom na uvedené, súd prvej inštancie vyhodnotil námietku žalovanej o neprimeranej dĺžke
trvania doby prenájmu za nedôvodnú, kedy podľa súdu púhe konštatovanie o tom, že celková doba,
počas ktorej sa poškodené vozidlo nachádzalo v autoservise bola v zjavnom nepomere k samotnémurozsahuprác,neobstáloabezďalšiehonemohlobyťdôvodomnasvojvoľnéskrátenieúhradynájomného
z 11 dní na 5 dní.

2.8. Podľa súdu prvej inštancie v danej veci neboli sporné predpoklady vzniku nároku zo zodpovednosti
za škodu, t. j. vznik škody, protiprávnosť konania, zavinenie škodcu, žalovaná rozporovala len
absenciu príčinnej súvislosti medzi škodou a škodovou udalosťou. V tomto smere potom súd uviedol,
že poskytnuté poistné plnenie musí byť v takom rozsahu, aby poškodenému bola nahradená škoda
v rozsahu, ktorý je preukázaný. Rozsah škody určuje § 442 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého

sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk. Pod skutočnou škodou sa rozumie ujma, ktorá predstavuje
zmenšenie majetku poškodeného a je objektívne vyjadriteľná peniazmi. Ide o určenie rozdielu v
hodnote poškodeného majetku pred spôsobením škody a po spôsobení škody (R 55/1971); inak sa
škoda definuje aj ako ujma (vyjadriteľná v peniazoch) spočívajúca v zničení, strate, zmenšení alebo
znehodnotení veci a predstavujúca majetkové hodnoty potrebné na uvedenie do predchádzajúceho
stavu. Za skutočnú škodu sa považuje škoda, ktorá sa prejaví v majetkovej sfére poškodeného tým, že

došlo k zmenšeniu jeho majetku. Predstavuje tak náklady vyjadrené v peňažnej forme, ktoré sú potrebné
na uvedenie do pôvodného stavu alebo aj náklady, ktoré boli navyše vynaložené v porovnaní so stavom,
ktorý tu bol bez škodnej udalosti.

2.9. Vykonaným dokazovaním mal súd potom za preukázanú príčinnú súvislosť medzi škodou a

protiprávnym konaním, nakoľko pokiaľ by nedošlo k dopravnej nehode, pri ktorej bolo poškodené
motorové vozidlo právnej predchodkyne žalobcu, táto by nemala dôvod uzavrieť zmluvu o nájme
náhradného vozidla a tieto náklady by neboli vznikli. Z prílohy k zmluve o nájme motorového vozidla,
protokolu o prenájme náhradného vozidla bolo jednoznačne preukázané, že k odovzdaniu náhradného
motorového vozidla dňa 04.05.2023 došlo po dopravnej nehode dňa 30.03.2023, ktorú zavinil vodič,

ktorý mal uzatvorené povinné zmluvné poistenie u žalovanej. Z ustálenej judikatúry vyplýva, že
poškodenýmánároknanáhradnévozidlolenzapodmienky,akjejehozapožičanienevyhnutnepotrebné
a zároveň, že náklady na takéto zapožičanie sú vynaložené nutne a účelne. V danom prípade bolo
preukázané, že na strane poškodenej sa jednalo o účelne a nutne vynaložené náklady na prenájom
náhradného motorového vozidla v trvaní 11 dní, pričom k zapožičaniu náhradného vozidla došlo v

príčinnej súvislosti so škodovou udalosťou. Súd zdôraznil, že poškodená si náhradné vozidlo požičala
iba na obdobie, kedy sa jej poškodené vozidlo nachádzalo v servise a poškodená dĺžku opravy ovplyvniť
nemohla. Náhrada nákladov za používanie náhradného motorového vozidla len reparovala poškodenej
stav, kedy nemohla z dôvodu poistnej udalosti používať svoje vlastné motorové vozidlo.

2.10. Z týchto dôvodov súd prvej inštancie žalobe vyhovel. O príslušenstve pohľadávky rozhodol podľa
§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995
Z. z., pričom za prvý deň omeškania žalovanej s úhradou poistného plnenia označil 10.11.2023, t. j.
deň po uplynutí 15 dní od skončenia prešetrovania poistnej udalosti žalovanou (§ 11 ods. 7 zák. č.
381/2001 Z. z.).

2.11. Za nadbytočné súd považoval vykonanie dokazovania navrhnutého žalobkyňou - písomným
dopytom na autoservis AUTOMAX PLUS, s. r. o. za účelom poskytnutia vysvetlení o priebehu opravy,
nakoľko mal za dostatočné na preukázanie primeranosti dĺžky opravy, už samotné oboznámenie sa s
vyjadrením tohto servisu k dĺžke opravy a s poukazom aj na obdobné prípady, dobu opravy v danom

prípade považoval za primeranú. Súd taktiež nevykonal dôkaz vyžiadaním si zmluvy o obchodnej
spolupráci medzi AUTOMAX PLUS, s. r. o. a žalovanou k právam a povinnostiam tohto autoservisu pri
vykonávaní opráv motorových vozidiel, keďže tieto skutočnosti neboliv konaní sporné a ako také boli v
tomto konaní bez právnej relevancie. Zároveň ako nadbytočný a nehospodárny súd nevykonal ani dôkaz
oboznámením sa s originálom zmluvy o nájme náhradného vozidla, keďže vykonal dôkaz oboznámením

sa s jej fotokópiou, ktorá sa nachádzala v spise, pričom táto nebola žiadnym spôsobom spochybnená.

2.12. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP.

3. Krajský súd v Trenčíne na odvolanie žalovanej rozsudkom z 27. novembra 2024 sp. zn. 5 Co 79/2024

rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v rozsahu 100 %. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia
(§ 387 ods. 2 CSP) s tým, že súd prvej inštancie podľa názoru odvolacieho súdu zohľadnil pri
svojom rozhodovaní všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán vyplynuli,neopomenul zohľadniť rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli
počas konania najavo, výsledok hodnotenia dôkazov súdom prvej inštancie zodpovedal tomu, čo malo
byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 CSP, a pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil aj správny

právny predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval.

3.1. K spochybňovaniu aktívnej vecnej legitimácie žalobcu žalovanú uviedol, že súd prvej inštancie
správne posúdil, že v dôsledku zmluvy o postúpení pohľadávky táto bola na strane žalobcu daná,
nakoľko predmetnou zmluvou došlo jednak k postúpeniu pohľadávky a zároveň k vysporiadaniu

záväzkov medzi poškodenou ako nájomcom a žalobcom ako prenajímateľom náhradného vozidla, ktoré
bola poškodená nútená si prenajať v dôsledku nemožnosti užívať svoje poškodené vozidlo pristavené
na opravu. Bolo nesporné, že predmetná pohľadávka mohla byť predmetom postúpenia, pretože
predmetom postúpenia bol nárok na náhradu škody, ktorý vznikol poškodenej ako následok dopravnej
nehody, pričom postúpená pohľadávka mala charakter budúcej pohľadávky, ktorej vznik bol viazaný
na ďalšie právne úkony, ktoré boli obsahom danej zmluvy, a to odplatnosť postúpenia a vzájomné

započítanie pohľadávok. Zo zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 04.05.2023 potom nepochybne
vyplýval predmet - pohľadávka poškodenej vo výške 525,- eur voči žalovanej, pričom postúpenie
pohľadávky bolo aj odplatné (odplata vo výške 525,- eur), ktorá suma zároveň zodpovedala nájomnému
za prenájom náhradného vozidla poškodenou, ktoré nájomné bolo poškodenej vyfakturované faktúrou
č.5112023vystavenoužalobcomakoprenajímateľom.Vbodeč.5.zmluvysazmluvnéstranydohodli,že

si vzájomné nároky - na úhradu odplaty za postúpenie pohľadávky a na úhradu nájomného za náhradné
vozidlo, započítavajú.

3.2. Odvolacísúdpoukázalnato,ževzmysle§524anasl.Občianskehozákonníkamôžebyťpostúpená
iba existujúca pohľadávka, aj premlčaná, a tiež budúca pohľadávka, pokiaľ je určitá, identifikovateľná.

Z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II ÚS 165/2017 tiež vyplýva, že „podmienkou
platnosti zmluvy je, aby išlo o existujúcu, určitú a identifikovanú pohľadávku". S poukazom na uvedené
bol odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie názoru, že postúpenie pohľadávky medzi žalobcom
a poškodenou bolo platné a vyplývala z neho aktívna vecná legitimácia žalobcu v spore.

3.3. Odvolací súd v ďalšom uviedol, že nebolo sporné, že dňa 30.03.2023 došlo k škodovej udalosti, pri
ktorej bola spôsobená škoda na motorovom vozidle poškodenej A. X.. Škodová udalosť bola spôsobená
prevádzkou motorového vozidla, ktoré bolo v čase dopravnej nehody povinne zmluvne poistené pre
prípadzodpovednostizaškoduspôsobenúpriprevádzkemotorovéhovozidlaužalovanejakopoisťovne.
V dôsledku škodovej udalosti bola poškodená nútená dať svoje motorové vozidlo opraviť, pričom oprava

poškodeného vozidla bola vykonaná v období od 24.04.2023 do 04.05.2023. Poškodená za účelom
zabezpečenia svojich potrieb dňa 24.04.2023 uzatvorila so žalobcom zmluvu o nájme č. 450/2023, ktorej
predmetom bol nájom náhradného motorového vozidla a to v období od 24.04.2023 do 04.05. 2023.
Po ukončení doby trvania nájmu náhradného vozidla vystavil žalobca poškodenej faktúru č. 5112023 za
prenájommotorovéhovozidlapočas11dnínasumu525,-eur(sDPH).Zmluvouopostúpenípohľadávky

zo dňa 04.05.2023 následne poškodená previedla svoju pohľadávku vo výške 525,- eur voči žalovanej
za odplatu 525,- eur žalobcovi a zmluvné strany si zároveň dohodli, že si vzájomné nároky - na úhradu
odplaty za postúpenie pohľadávky a na úhradu nájomného za náhradné vozidlo, započítavajú. Listom zo
dňa 04.05.2023 potom poškodená postúpenie svojej pohľadávky oznámila aj žalovanej. V následnom
oznámení o poistnom plnení zo dňa 25.10.2023 žalovaná žalobcovi oznámila, že ukončila šetrenie

poistnej udalosti a na fakturovanú sumu za prenájom náhradného motorového vozidla priznal poistné
plnenie za 5 dní prenájmu v sume 255,- eur.

3.4. Pokiaľ išlo o poskytnuté poistné plnenie, odvolací súd mal rovnako (zhodne so súdom prvej
inštancie) za to, že toto má byť v takom rozsahu, aby poškodenému bola nahradená škoda v rozsahu,

ktorý je preukázaný. S odkazom na ustálenú judikatúru, odvolací súd uviedol, že pod skutočnou škodou
sa rozumie ujma, ktorá predstavuje zmenšenie majetku poškodeného a je objektívne vyjadriteľná
peniazmi. Ide o určenie rozdielu v hodnote poškodeného majetku pred spôsobením škody a po
spôsobení škody (R 55/1971); inak sa škoda definuje aj ako ujma (vyjadriteľná v peniazoch), spočívajúca
v zničení, strate, zmenšení alebo znehodnotení veci a predstavujúca majetkové hodnoty, potrebné

na uvedenie do predchádzajúceho stavu. Za skutočnú škodu sa považuje škoda, ktorá sa prejaví
v majetkovej sfére poškodeného tým, že došlo k zmenšeniu jeho majetku. Predstavuje tak náklady
vyjadrené v peňažnej forme, ktoré sú potrebné na uvedenie do pôvodného stavu alebo aj náklady, ktoré
boli navyše vynaložené v porovnaní so stavom, ktorý tu bol bez škodnej udalosti.3.5. V ďalšom odvolací súd uviedol, že poškodený má nárok na náhradné vozidlo len za podmienky, ak
je jeho zapožičanie nevyhnutne potrebné a zároveň, že náklady na takéto zapožičanie sú vynaložené

nutne a účelne. Riešenie otázky, či náklady za nájom náhradného vozidla boli nutné a účelné, závisí
na posúdení konkrétnych okolností prípadu. Vzhľadom ku konkrétnym skutkovým okolnostiam sa
posudzuje, po akú dlhú dobu bolo obstaranie náhradného vozidla nutné a účelné. Vychádza sa totiž z
toho, že zmyslom a účelom poskytnutia náhradného vozidla je zachovanie určitého životného štandardu
poškodeného v situácii, keď dôjde k čiastočnému, resp. totálnemu poškodeniu (zničeniu) vozidla.

Poskytnutím náhradného vozidla nie je poškodený ponechaný v tiesni a umožní sa mu viesť čo do
kvality obdobný život ako pred škodovou udalosťou, resp. dopravnou nehodou. Využívanie náhradného
vozidla nemôže byť celkom bezbrehé a vždy musí byť splnená podmienka účelnosti jeho využitia.
V danom prípade bolo potom preukázané, že na strane poškodenej sa jednalo o účelne a nutne
vynaložené náklady na prenájom náhradného motorového vozidla v trvaní 11 dní, po ktorú dobu trvala
oprava poškodeného motorového vozidla, pričom k zapožičaniu náhradného motorového vozidla došlo

v príčinnej súvislosti so škodovou udalosťou zo dňa 30.03.2023. Odvolací súd zdôraznil, že poškodená
si náhradné vozidlo prenajala iba na obdobie, kedy sa jej poškodené vozidlo nachádzalo v servise a
dĺžku opravy ovplyvniť nemohla. Podstatnou bola v tomto prípade aj okolnosť, že oprava poškodeného
motorového vozidla poškodenej prebiehala v autorizovanou servise, ktorý je zároveň v zmluvnou vzťahu
so žalovanou a tento potvrdil, že oprava vozidla poškodenej prebehla v štandardnom režime s ohľadom

na kapacitu servisu prijímacích technikov rovnako aj lakýrnickej práce, oprava vozidla nebola zo
strany servisu nijako umelo predlžovaná. Účelnosť prenájmu náhradného vozidla zo strany poškodenej,
vrátane doby nájmu, bola podľa odvolacieho súdu teda jednoznačná. Objektívnosť potreby náhradného
motorového vozidla vyjadrila žalovaná aj tým, že časť týchto nákladov poškodenému preplatila.

3.6. Taktiež bolo preukázané, že žalovaná priznala žalobcovi poistné plnenie 255,- eur, teda len za
5 dní prenájmu náhradného motorového vozidla. Odvolací súd považoval dobu 11 dní, po ktorú mala
poškodená prenajaté náhradné motorové vozidlo z dôvodu opravy svojho poškodeného motorového
vozidla za primeranú, odôvodnenú a náklady na prenájom náhradného motorového vozidla za celé
toto obdobie za náklady účelne vynaložené, ktoré bolo možné z hľadiska náhrady škody považovať za

skutočnú škodu, ktorá poškodenej vznikla v priamej príčinnej súvislosti so škodovou udalosťou, za ktorú
zodpovedal poistenec žalovanej.

3.7. Odvolací súd nepovažoval rozsudok súdu prvej inštancie za nepreskúmateľný. Poukázal na to,
že súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia dal odpoveď na všetky zásadné právne a

skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany a obrany proti nej. Odôvodnenie
rozhodnutia súdu prvej inštancie obsahovalo dostatok skutkových a právnych záverov, spĺňalo všetky
požiadavky kladené na odôvodnenie rozhodnutia (§220 ods. 2 CSP) a tvorilo dostatočný podklad
pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní. Odvolací súd nezistil, že by boli závery súdu prvej
inštancie neodôvodnené. Skutočnosť, že sa žalovaná s názorom súdu prvej inštancie nestotožnila,

nemohla sama o sebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti, či arbitrárnosti rozhodnutia súdu prvej
inštancie.

3.8. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a o trovách
odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP.

4. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná dovolanie. Namietala, že nesprávnym
procesným postupom odvolacieho súdu došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý súdny proces (§ 420
písm. f/ CSP) tým, že sa odvolací súd podľa § 387 ods. 2 CSP bez všetkého stotožnil s odôvodnením
aktívnej vecnej legitimácie žalobcu zo strany súdu prvej inštancie bez toho, že by odvolací súd toto

odôvodnenie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu zo strany súdu prvej inštancie podrobil riadnemu
odvolaciemu prieskumu. Žalovaná má za to, že v danom prípade neboli naplnené zákonné podmienky
na postup odvolacieho súdu podľa § 387 ods. 2 CSP. Odvolací súd si tak riadne nesplnil svoju
povinnosť vysporiadať sa so zásadnou argumentáciou žalovanej, týkajúcou sa nedostatku aktívnej
vecnej legitimácie žalobcu v súdnom konaní. Odvolací súd porušil práva žalovanej na spravodlivé súdne

konanie aj tým, že v bode 21. odôvodnenia svojho rozsudku v podstate uviedol, že na zachovanie
práva na spravodlivé súdne konanie stačí, keď súd len určitým spôsobom zareaguje na ten argument,
ktorý považuje z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia za podstatný. Žalovaná má však zato, že z
hľadiska zachovania práva sporovej strany na spravodlivé súdne konanie nepostačuje zo strany súdulen uvedenie „nejakých dôvodov“ k rozhodujúcim argumentom sporových strán, ale zo strany súdu sa
vyžaduje uvedenie dostatočných dôvodov, ktoré zrozumiteľným a presvedčivým spôsobom reagujú na
relevantné námietky sporových strán.

4.1. Podľa žalovanej umožnenie sporovej strane uskutočniť jej patriace procesné práva bez toho,
aby mu korešpondovalo riadne odôvodnené vysporiadanie sa súdu s uplatnenými prostriedkami
procesného útoku alebo procesnej obrany, je postupom súdu, pri ktorom je realizácia práva na
spravodlivý proces len iluzórna. Jednou z garancií obsiahnutých v pojme práva na spravodlivý proces

je aj celkom nepochybné právo účastníka na riadne odôvodnenie rozhodnutia, nielen na uvedenie
„aspoň nejakých“ dôvodov, ale dostatočných argumentov reagujúcich na relevantné námietky odvolateľa
zrozumiteľným a presvedčivým spôsobom. K naplneniu dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f)
CSP preto nedochádza len úplnou absenciou odôvodnenia, ale aj jeho nedostatočnosťou alebo
nezrozumiteľnosťou či svojvoľnosťou. V tomto smere poukázala na viaceré rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky (sp. zn. II. ÚS 120/2020, II. ÚS 419/2021, III. ÚS 307/2012), ako aj rozhodnutia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 6Cdo 98/2017, 7Cdo 154/2023, 9 Cdo 46/2023). Uviedla,
že svojvôľa (arbitrárnosť) sa môže potom prejavovať ako procesná svojvôľa spočívajúca v opakovanom
porušení zásadných ustanovení právnych predpisov upravujúcich postup orgánov verejnej moci, alebo
ako hmotnoprávna (meritórna) svojvôľa, spočívajúca v extrémnom nesúlade medzi právnym základom
pre rozhodovanie vecí a závermi orgánu verejnej moci, ktoré sú vo vzťahu k tomuto právnemu základu

neobhájiteľné všeobecne akceptovateľnými výkladovými postupmi (II. ÚS 576/2012, III. ÚS 500/2021).

4.2. Odvolací súd potom porušil právo žalovanej na spravodlivé súdne konanie v týchto troch rovinách:

- v danom prípade podľa názoru žalovanej neboli v žiadnom prípade splnené zákonné podmienky podľa

§ 387 ods. 2 CSP na to, aby sa odvolací súd v jeho rozsudku stotožnil s posúdením aktívnej vecnej
legitimácie žalobcu zo strany súdu prvej inštancie bez toho, že by sa odvolací súd aj riadne vysporiadal
s odvolacími námietkami žalovanej týkajúcimi sa nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu,

- tým, že si odvolací súd podľa § 387 ods. 2 CSP osvojil odôvodnenie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu

zo strany súdu prvej inštancie a časť tejto argumentácie súdu prvej inštancie v napadnutom rozsudku
odvolací súd aj zopakoval, možno podľa názoru žalovanej považovať odôvodnenie aktívnej vecnej
legitimácie žalobcu zo strany odvolacieho súdu za nezrozumiteľné, nepreskúmateľné, nepresvedčivé,
neúplné, vnútorne rozporné, vykazujúce znaky závažnej meritórnej svojvôle a nespĺňajúce požiadavky
na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplývajúce z judikatúry najvyšších súdnych autorít

Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva,

- odvolací súd sa prakticky vôbec nevysporiadal s odvolacími námietkami žalovanej týkajúcimi sa
nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, pričom táto vada rozhodnutia odvolacieho súdu je podľa
všetkého teda dôsledkom toho, že odvolací súd si podľa § 387 ods. 2 CSP osvojil odôvodnenie aktívnej

vecnej legitimácie žalobcu zo strany súdu prvej inštancie, hoci na takýto postup odvolacieho súdu neboli
v danom prípade splnené zákonné podmienky.

4.3. Žalovaná poukázala na to, že posúdenie existencie vecnej legitimácie v súdnom konaní zo strany

všeobecnýchsúdovjekardinálnouotázkou,kzodpovedaniuktorejsúvšeobecnésúdyzaviazanéexoffo,
aj v prípade, pokiaľ žiadna zo strán vecnú legitimáciu nenamieta. Žalovaná v odvolaní proti rozsudku
súdu prvej inštancie podrobne popísala jednotlivé vady odôvodnenia aktívnej vecnej legitimácie žalobcu
zo strany súdu prvej inštancie. Z celého odôvodnenia aktívnej vecnej legitimácie žalobcu zo strany súdu
prvej inštancie nebolo zrejmé, na základe akého myšlienkového postupu vlastne súd prvej inštancie

dospel k záveru, že žalobca má byť aktívne vecne legitimovaný na uplatnenie daného nároku. Žalovaná
argumentáciu, podľa ktorej by postúpenie pohľadávky malo suplovať úhradu nájomného považuje za
absolútne nesprávnu už len z toho hľadiska, že postúpenie pohľadávky podľa § 524 Občianskeho
zákonníka je právny inštitút, na základe, ktorého dochádza k zmene v osobe veriteľa (v rámci už
existujúceho záväzkového právneho vzťahu) a žalovaná preto považuje za absolútne vylúčené, aby

právny inštitút na základe, ktorého dochádza k zmene v osobe veriteľa mal akýmkoľvek spôsobom
suplovať zánik záväzku splnením podľa § 559 Občianskeho zákonníka. Takýto výklad príslušných
noriem Občianskeho zákonníka, podľa ktorého by postúpenie pohľadávky malo suplovať úhradu
nájomného, považuje žalovaná za výklad hrubým spôsobom nerešpektujúci systematiku právnychnoriem Občianskeho zákonníka upravujúcich jednotlivé právne inštitúty a odchyľujúci sa od významu a
účelu týchto právnych noriem Občianskeho zákonníka takým spôsobom, že takýto právny výklad možno
považovaťzaextrémnerozpornýsozásadouspravodlivosti.Takýtoprávnyvýkladnavyšemožnooznačiť

za prejav maximálnej možnej svojvôle zo strany súdnej moci. Vzhľadom na skutočnosť, že odôvodnenie
aktívnej vecnej legitimácie žalobcu zo strany súdu prvej inštancie bolo podľa názoru žalovanej na
prvý pohľad zmätočné a nepreskúmateľné, ako aj vzhľadom na celkovú závažnosť vytýkaných vád
odôvodnenia aktívnej vecnej legitimácie žalobcu zo strany súdu prvej inštancie (napríklad podľa súdu
prvej inštancie úhradu nájomného malo suplovať samotné postúpenie) má žalovaná za to, že v danom

prípade neboli v žiadnom prípade splnené zákonné podmienky na to, aby si odvolací súd postupom
podľa § 387 ods. 2 CSP mohol osvojiť odôvodnenie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu zo strany súdu
prvej inštancie. Odvolací súd nesprávnym postupom, keď si podľa § 387 ods. 2 CSP bez všetkého
osvojil odôvodnenie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu zo strany súdu prvej inštancie, zásade poprel
právo žalovanej na uskutočnenie riadneho odvolacieho prieskumu vo vzťahu k odôvodneniu aktívnej
vecnej legitimácie žalobcu zo strany súdu prvej inštancie. Takýmto postupom odvolací súd poprel právo

žalovanejnadvojinštančnésúdnekonanie.Odvolacísúdtedahrubýmspôsobomporušilprávožalovanej
na spravodlivé súdne konanie, keď si postupom podľa § 387 ods. 2 CSP osvojil odôvodnenie aktívnej
vecnej legitimácie žalobcu zo strany súdu prvej inštancie bez toho, že by sa odvolací súd bol býval
riadnym spôsobom vysporiadal s odvolacími námietkami žalovanej týkajúcimi sa nedostatku aktívnej
vecnej legitimácie žalobcu.

4.4. Vzhľadom na vyššie uvedené, aj odôvodnenie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu zo strany
odvolacieho súdu je zaťažené rovnakými vadami, ako odôvodnenie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu
zo strany súdu prvej inštancie. Žalovaná má za to, že taký výklad ustanovenia § 442 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, podľa ktorého by predmetom postúpenia mohla byť akási budúca pohľadávka na náhradu

škody, je v absolútnom rozpore so zásadou náhrady skutočnej škody vyjadrenej v § 442 ods. 1
Občianskeho zákonníka ako ujmy, ktorá sa v rozhodnom čase už aj reálne prejavila v majetkovej sfére
daného subjektu. Žalovaná v tomto smere poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 4M Cdo 23/2008, ktorý výslovne uviedol, že „ z charakteristík pojmu skutočná škoda
je zrejmé, že ide o ujmu nastalú (vzniklú) a nie o ujmu, ktorá by hypoteticky mohla vzniknúť v

budúcnosti. Z tohto dôvodu mal preto dovolací súd za to, že skutočnú škodu preto nemožno priznať
do budúcnosti ako ujmu, ktorá ešte len prípadne vznikne“. Aj podľa rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 446/2015 vznik škody musí preukazovať poškodený a právo na jej
náhradu vznikne až vtedy, ak škoda skutočne vznikla. Z argumentácie odvolacieho súdu tiež vyplýva,
že odvolací súd uznal, že pohľadávka poškodeného voči žalovanej na výplatu poistného plnenia z

titulu účelne a nevyhnutne vynaložených nákladov za prenájom motorového vozidla pred uzatvorením
zmluvy o postúpení pohľadávky zo 04.05.2023 neexistovala (respektíve odvolací súd týmto uznal, že
pred uzatvorením zmluvy o postúpení pohľadávky zo 04.05.2023 neexistovala na strane poškodeného
ani len samotná škoda v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla), pričom podľa odvolacieho súdu
mala byť právnym dôvodom vzniku tejto pohľadávky poškodeného voči žalovanej až samotná zmluva

o postúpení pohľadávky zo 04.05.2023. Žalovaná má za to že takýto právny konštrukt, akým je zmluva
o postúpení pohľadávky zo 04.05.2023, predmetom, ktorej by mal byť budúci nárok na náhradu škody,
je v absolútnom rozpore so zásadou náhrady skutočnej škody vyjadrenej v ustanovení § 442 ods. 1
Občianskeho zákonníka. Pri postúpení pohľadávky dochádza k prevodu subjektívneho práva veriteľa
na plnenie, ktoré vyplýva z už existujúceho záväzkového vzťahu a má relatívne charakter. Preto za

neprípustné, žalovaná považuje to, aby akákoľvek zmluva o postúpení pohľadávky bola originálnym
právnym dôvodom vzniku pohľadávky, ktorá ňom má byť postupovaná. Žalovaná má za to, že nakoľko v
čase uzatvorenia zmluvy o postúpení pohľadávky zo 04.05.2023 na strane poškodenej neexistovala ani
len samotná škoda v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla vo výške 525 eur, tak v rámci bodu 4
tejto zmluvy nebolo možné medzi poškodenou a žalobcom ani platne dojednať odplatu za postúpenie vo

výške 525 eur s DPH. Škoda v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla teda bola v čase uzatvorenia
zmluvy o postúpení pohľadávky len hypotetická, s možnosťou jej vzniku niekedy v budúcnosti, a preto
poškodenávčaseuzatvoreniazmluvynemalaanilennároknanáhraduškodyvočipoistenémuškodcovi.
Pohľadávka poškodenej voči žalobcovi na odplatu za postúpenie vo výške 525 eur podľa bodu 4. zmluvy
tak nebola ani započítateľná. Vyššie popísaným výkladom, ktorý uviedol v odôvodnení jeho rozsudku

súd prvej inštancie a ktorý si následne podľa § 387 ods. 2 CSP osvojil aj odvolací súd, a v zmysle ktorého
teda nárok na náhradu škody v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla mohol byť postupovaný
ako akási budúca pohľadávka, sa podľa názoru žalovanej súd prvej inštancie ako aj odvolací súd
natoľko odchýlili od zásady náhrady skutočnej škody vyjadrenej v ustanovení § 442 ods. 1 Občianskehozákonníka, že tým popreli význam a účel tohto hmotnoprávneho ustanovenia. Takýto výklad § 442 ods.
1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého (akýkoľvek) nárok na náhradu škody môže mať charakter
budúce pohľadávky, preto podľa názoru žalovanej predstavuje závažnú meritórnu svojvôľu, majúcu tiež

za následok porušenie práva žalovanej na spravodlivé súdne konanie zo strany súdu prvej inštancie,
ako aj zo strany odvolacieho súdu.

4.5. Nakoľko si odvolací súd podľa § 387 ods. 2 CSP osvojil odôvodnenie aktívnej vecnej legitimácie
žalobcu zo strany súdu prvej inštancie (hoci na to neboli splnené zákonné podmienky), táto skutočnosť

mala za následok to, že odvolací súd sa prakticky vôbec nevysporiadal so zásadnou argumentáciou
žalovanej, uvedenou v jej odvolaní týkajúcou sa nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu.
Konkrétne sa odvolací súd fakticky vôbec nevysporiadal najmä s argumentáciou žalovanej, týkajúcou
sa potreby rozlišovania medzi spôsobom zániku záväzku splnením a započítaním, týkajúcou sa toho,
že v dôsledku právneho úkonu započítania nemôže dôjsť nikdy k vzniku skutočnej škody, týkajúcou
sa toho, že dohoda o započítaní nemôže byť nikdy chápaná ako podstatná obsahová súčasť iného

právneho úkonu, respektíve, že dohoda o započítaní nemôže byť nikdy posudzovaná s iným právnym
úkonom ako jeden právny úkon a napokon týkajúcou sa toho, že podľa § 4 ods. 2 písm. b/ zákona
č. 381/2001 Z. z. sa na vznik práva poškodeného voči poisťovateľovi na výplatu poistného plnenia za
poisteného škodcu okrem vzniku škody vyžaduje aj to, aby si poškodený svoj nárok na náhradu škody
u poisťovateľa aj uplatnil a preukázal. Žalovaná má za to, že odvolací súd poprel jej právo na riadne

odôvodnenie súdneho rozhodnutia aj tým, že v podstate uviedol, že z pohľadu zachovania práva na
spravodlivé súdne konanie v zásade stačí, pokiaľ súd prvej inštancie (či odvolací súd) len reagoval na
podstatné argumenty, ktoré sú z hľadiska súdneho rozhodnutia považované za rozhodujúce. Odvolací
súd porušil právo žalovanej na spravodlivé súdne konanie tým, že sa riadne a presvedčivo nevysporiadal
s podstatnou argumentáciou žalovanej počas odvolacieho a prvoinštančného konania, týkajúcou sa

nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu.

5. Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu, navrhol dovolanie odmietnuť. Poukázal na to, že už súd
prvej inštancie sa komplexne vysporiadal s námietkou žalovanej ohľadne nedostatku aktívnej vecnej
legitimácie žalobcu v konaní, a to v bode 30 rozsudku, z ktorého vyplývajú i odpovede na žalovanou

vymedzené okruhy argumentácie ohľadom nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. Z hľadiska
odôvodnenia aktívnej vecnej legitimácie zo strany súdu prvej inštancie a následne stotožnenia sa
odvolacieho súdu s týmto odôvodnením, nemožno identifikovať žiadne pochybenie súdov majúce za
následok porušenie práva žalovanej na spravodlivý proces. Žalovaná sa potom len snaží vymedziť
dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP, avšak skutočnou príčinou prečo žalovaná rozsudok

odvolacieho súdu napáda, je však jej nespokojnosť s právnym posúdením aktívnej vecnej legitimácie
žalobcu, o čom svedčí i jej argumentácia v časti IV písm. b/ dovolania, v ktorej vyslovila názor, že
sa súdy mali odchýliť od zásady náhrady skutočnej škody vyjadrenej v ustanovení § 442 ods. 1
Občianskeho zákonníka tým, že mali mať za to, že nárok na náhradu škody v súvislosti s prenájmom
náhradného vozidla mohol byť postupovaný ako „akási budúca pohľadávka“. Správnosťou týchto

záverovsavšakdovolacísúdpridovolacomdôvodepodľa§420písm.f)CSPnemôžezaoberať.Žalobca
má za to, že z celkového kontextu žalovanou podaného dovolania plynie spochybňovanie náležitosti
riadneho odôvodnenia rozsudku argumentáciou žalovanej o nesprávnosti právneho posúdenia aktívnej
vecnej legitimácie žalobcu. Nesprávnym právnym posúdením však možno odôvodňovať len dovolanie
prípustné podľa § 421 CSP.

5.1. Žalobca poukázal na to, že predmetom sporu bolo peňažné plnenie vo výške 270 eur, ktoré
neprevyšuje 10 násobok minimálnej mzdy. Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP tak v predmetnom spore
nie je prípustné. Uvedené však žalovaná nemôže zhojiť tým, že svoju argumentáciu, zjavne založenú
na nespokojnosti s právnym posúdením veci, podradí pod § 420 písm. f/ CSP prezentujúc rozsudok

ako nedostatočne odôvodnený pre stotožnenie sa odvolacieho súdu s odôvodnením rozhodnutia súdu
prvej inštancie. Práve takto vyjadrený nesúhlas žalovanej so závermi odvolacieho súdu len potvrdzuje,
že skutočným dôvodom, pre ktorý žalovaná dovolanie podáva, je nesprávne právne posúdenie aktívnej
vecnej legitimácie. Žalobca má za to, že nie sú splnené procesné podmienky dovolacieho konania a
predpoklady prípustnosti dovolania, preto nemožno dovolaním napadnutý rozsudok podrobiť vecnému

prieskumu v dovolacom konaní.
5.2. I napriek uvedenému, žalobca poukázal na to, že aktívna a pasívna legitimácia strán sporu bola už
v minulosti ustálená v totožných sporoch, ktoré strany sporu medzi sebou vedú po tom, čo poškodený
postúpi na žalobcu svoju pohľadávku, ktorá mu vznikla v dôsledku dopravnej nehode zapríčinenejpoistencom žalovanej, respektíve inej poisťovne. Preto je dôvodné rešpektovať aj zásadu právnej istoty
ako integrálnej súčasti práva na spravodlivý proces a nespochybňovať jednoznačne ustálenú aktívnu
legitimáciu žalobcu v tomto type sporov. Súdy Slovenskej republiky sa v stovkách sporov s aktívnou

legitimáciou žalobcu vysporiadali, pričom ich názory nekorešpondujú s argumentáciou žalovanej v jej
dovolaní. Viaceré súdy pritom konštatovali, že aktívna legitimácia žalobcu vyplýva nielen zo zmluvy
o postúpení pohľadávky, ale aj zo samotného správania sa žalovanej, ktorá časť poistného plnenia
zaplatila žalobcovi. V zmluve o postúpení pohľadávky sa zmluvné strany dohodli, že ich vzájomné
nároky, a to nárok poškodeného na odplatu za postúpenie pohľadávky a nárok žalobcu na úhradu

nájomného za náhradné vozidlo sa navzájom započítajú. Skutočnosť, že došlo k prevodu práva medzi
žalobcom a poškodeným a súčasne k úhrade predmetnej faktúry započítaním, nespôsobuje rozpor
s ustanovením § 524 Občianskeho zákonníka, či neexistenciu nároku na náhradu škody spôsobenej
prevádzkou motorového vozidla. Zmluva o postúpení pohľadávky predstavuje to, že došlo k úhrade
faktúry a zároveň k postúpeniu pohľadávky. Zákonný nárok na náhradu nákladov účelne vynaložených
naprenájomnáhradnéhovozidlavočižalovanejtakzostávazachovaný,zmenilasalenosobaoprávnená

domáhaťsauspokojeniapredmetnejpohľadávky.Takétopostúpeniepohľadávkyanipodľarozhodovacej
praxe všeobecných súdov neodporuje zákonu. Išlo o odplatné postúpenie pohľadávky, v dôsledku
čoho došlo k vzájomnému zápočtu práve nároku na úhradu fakturovaného nájomného s nárokom na
zaplatenie odplaty za postúpenie a nie samotného nároku na náhradu škody, ktorý bol postúpený.

5.3. Uzavretím zmluvy o postúpení pohľadávky, ktorou súčasne došlo k započítaniu vzájomných
pohľadávok, došlo k vzniku škody vo výške nákladov na nájomné za užívanie náhradného vozidla
(rozsudok Krajského súdu v Žiline z 26.11.2024 sp. zn. 9Co/147/2024). V danej veci sa odvolací súd
nestotožnil s názorom žalovanej, že v danom prípade malo dôjsť najskôr ku úhrade a až potom k
prípadnému postúpeniu a teda, že žalobca nemá aktívnu legitimáciu na podanie žaloby. Odvolací súd

v súlade s už v iných rozhodnutiach prezentovanými právnymi názormi mal za to, že tento výklad
žalovanej nemá oporu v zákone a je len jej prianím s cieľom nemusieť plniť svoje záväzky. V inom
konaní Krajský súd v Žiline (sp. zn. 9Co/5/2021) konštatoval, že zo zmluvy o postúpení pohľadávky
vyplýva, že došlo k započítaniu vzájomných pohľadávok jej strán (žalobcu a poškodeného), a to nároku
na náhradu odplaty za postúpenie pohľadávky poškodeného a nároku žalobcu na úhradu nájomného

za náhradné vozidlo, v dôsledku čoho sa poškodený dostal do rovnakej situácie, ako keby svoj dlh
zaplatil, keďže účinky započítania sú rovnaké ako v prípade plnenia; inými slovami neexistuje predsa
rozdiel v tom, či poškodený uhradí žalobcovi v hotovosti nájomné a následne žalobca zaplatiť tú istú
sumu ako odplatu za postúpenie pohľadávky späť poškodenému, alebo sa toto realizuje vzájomným
zápočtom. Z ďalšieho rozhodnutia Krajského súdu v Žiline (sp. zn. 10Co/7/2021) zase vyplýva, že len

pri striktnom (až puristickom) prístupe k uplatňovaniu práva by bolo možné trvať na tom, aby poškodený
uhradilžalobcovisumuzanájomnáhradnéhovozidlaatenmuihneďvrámcipostúpeniapohľadávkyvoči
žalovanejtieistépeniaze(doslovatieistébankovkyamince)vrátil.Takýtopostupvrámcikontraktačných
procesov by odporoval bežnej realite každodenného života, pri ktorej tak fyzické, ako aj právnické osoby
takmer permanentne vstupujú do desiatok rôznych právnych vzťahov. Rovnaké závery vyplývajú aj z

rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave (sp. zn. 3Cob/220/2017), ktorý vyslovil pochybenie súdu prvej
inštancie, pokiaľ tento vyslovil záver, že poškodený neuhradil žalobcovi faktúru za nájom vozidla, čím
na strane poškodeného nedošlo k zmenšeniu majetku o žalovanú sumu, t. j. k vzniku skutočnej škody a
závislosti od toho nedošlo ani k platnému postúpeniu práva poškodeného na náhradu škody. Odvolací
súd uviedol, že bolo potrebné vychádzať zo zmluvy o postúpení pohľadávky, nakoľko predmetnou

zmluvou došlo jednak k postúpeniu pohľadávky a zároveň k vysporiadaniu záväzkov medzi poškodeným
ako nájomcom a žalobcom ako prenajímateľom. Úhradu nájomného tak suplovalo v tomto prípade
samotné postúpenie.

5.4. V danej veci bolo teda relevantným, že poškodená bola nútená v súvislosti so škodovou udalosťou

zabezpečiť si náhradné vozidlo, čím jej vznikol záväzok voči prenajímateľovi preukazovaný vystavenou
faktúrou, ktorý záväzok vysporiadala spôsobom nahrádzajúcim platenie - započítaním vzájomných
pohľadávok s prenajímateľom, so súčasným postúpením práva poškodenej nájomkyne uplatňovať
si nárok z titulu nákladov na prenájom vozidla priamo prenajímateľom voči poisťovni. To znamená,
že účastníci zmluvy o prenájme vozidla sa dohodli, že nájomkyňa svoj záväzok zaplatiť nájomné a

prenajímateľ svoj záväzok zaplatiť cenu za postúpenú budúcu pohľadávku vysporiadajú započítaním,
abysatakpredišlodvojitémuplneniusnegatívnymdopadomnapostaveniepoškodenej,ktorábymusela
najskôr zaplatiť nájomné a následne po zinkasovaní ceny za postúpenie pohľadávky túto postúpiť
prenajímateľovi ako postupníkovi. Uvedený postup pri vzájomnom vysporiadaní nárokov súvisiacichs prenájmom vozidla negatívne zasahuje do majetkových práv poškodenej a je popretím inštitútu a
funkcie náhrady škody, ktorou je minimalizovať a reparovať vplyv škodovej udalosti v majetkovej sfére
poškodenej. V posudzovanej veci boli bez akýchkoľvek pochybností naplnené základné predpoklady

vzniku zodpovednosti za škodu s poukazom na ustanovenie § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka
pri zohľadnení povahy postúpenej pohľadávky, ktorá sa postúpením nemení v spojení s úpravou
vyplývajúcou z ustanovení § 4 ods. 1, 2 a § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z.. Takýto výklad je
materiálnym výkladom zákona, ktorý ma v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe prednosť pred striktne
formálnym výkladom práva. Pri postupovaní pohľadávky a jej vymáhaní od žalovanej žalobcom ide o

právom a súdmi aprobovanú situáciu, pri ktorej sa žalovanej nedeje žiadna neprávosť, tá nahrádza
škodu, ktorá vznikla konaním jej poistenca v dôsledku škodovej udalosti na vozidle poškodenej, ktoré
poškodená nemohla počas jeho opravy užívať a bola nútená prenajať si vozidlo náhradné.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP)
bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť. Stručné

odôvodnenie (§ 451 ods. 3 veta prvá CSP) rozhodnutia dovolacieho súdu je uvedené v nasledovných
bodoch.

7. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa.
Rozhodnutiaodvolaciehosúdu,protiktorýmjedovolanieprípustné,súvymenovanév§420a§421CSP.

8. V zmysle § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť
samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný

opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.

9. V zmysle § 421 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.

10. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že
rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa

vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom
spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

11. V danom prípade dovolací súd prioritne posudzoval prípustnosť dovolania, t. j. či boli splnené
podmienky stanovené zákonom pre vecné prejednanie dovolania.

12. Dovolací súd zistil, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) oprávnená osoba,
zastúpená zamestnancom, ktorý má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2
písm. b/ CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolaním, ktoré
spĺňa náležitosti stanovené zákonom (§ 428 CSP) žalovaná napáda rozsudok odvolacieho súdu, ktorým

potvrdil ako vecne správny rozsudok súdu prvej inštancie.

13. Dovolanie žalovanej posúdil dovolací súd podľa jeho obsahu (§ 124 ods. 1 CSP) a dospel k záveru,
že žalovaná uplatnila dovolací dôvod, ktorým namietala vady konania podľa § 420 písm. f/ CSP. Tieto
mali spočívať v tom, že v danej veci neboli splnené zákonné podmienky na postup odvolacieho súdu

podľa § 387 ods. 2 CSP (t. j. stotožnenie sa s posúdením aktívnej vecnej legitimácie žalobcu zo strany
súdu prvej inštancie), nepreskúmateľnosť odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu v otázke aktívnej
vecnej legitimácie žalobcu a nevysporiadanie sa s odvolacími námietkami žalovanej týkajúcimi sa
nedostatku tejto legitimácie na strane žalobcu.14. Podľa § 420 písm. f/ CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

15. Právo na spravodlivý súdny proces je jedným zo základných ľudských práv a do obsahu tohto práva
patrí viacero samostatných subjektívnych práv a princípov. Podstatou tohto práva je možnosť fyzických

a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde a v konaní pred ním
využívaťvšetkyprávneinštitútyazárukyposkytovanéprávnymporiadkom.Zprávanaspravodlivýsúdny
proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi
názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predpokladaným výkladom všeobecne záväzných
predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu
hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia

vykonaných dôkazov (pozri napríklad rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS
252/04, I. ÚS 50/04, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

16. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu vydaných
do 30. júna 2016 tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca

činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor)
znemožňujúcastranesporurealizáciujejprocesnýchoprávneníamariacamožnostijejaktívnejúčastina
konaní (porovnaj judikát R 129/1999 a rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo
6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012). Tento pojem nemožno vykladať extenzívne
jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda

rozumieťibasamotnýpriebehkonania,nievšakkonečnérozhodnutiesúduposudzujúceopodstatnenosť
žalobou uplatneného nároku.

17. Pokiaľ „postupom súdu“ nie je rozhodnutie súdu - finálny (meritórny) produkt prejednania veci v
civilnom sporovom konaní, potom už „postupom súdu“ vôbec nemôže byť ani časť rozhodnutia - jeho

odôvodnenie (obsah, spôsob, kvalita, výstižnosť, presvedčivosť a úplnosť odôvodnenia), úlohou ktorej je
vysvetliť dôvody, so zreteľom na ktoré súd rozhodol (porovnaj rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1 ECdo 10/2014, 3 Cdo 146/2013).
18. Pojem „procesný postup“ súdu je potrebné vykladať takto aj za právnej úpravy účinnej od 1. júla
2016.

19. Žalovaná v prvom rade namietala nepreskúmateľnosť rozsudku odvolacieho súdu, v ktorom sa
podľa nej odvolací súd (rovnako ako súd prvej inštancie) riadne nevysporiadal s aktívnou vecnou
legitimáciou žalobcu v spore. Podľa názoru vec prejednávajúceho senátu konanie pred odvolacím
súdom takouto vadou postihnuté nebolo. I keď nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok jeho

riadneho odôvodnenia je takým nesprávnym procesným postupom, ktorý je spôsobilý znemožniť
sporovej strane, aby uplatňovala svoje procesné práva v takej miere, že to má za následok porušenie
práva na spravodlivý proces, v prejednávanej veci o taký prípad nešlo. Dovolaním napádaný rozsudok
totiž uvádza skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská strán sporu k
prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania i právne predpisy, z ktorých

vyvodil svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení. Treba mať na pamäti, že konanie pred súdom
prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho
súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Ak odvolací súd v
plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí, ak v odôvodnení rozsudku
iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie

odvolaciehosúduvsebetakzahŕňapoobsahovejstránkeajodôvodnenierozsudkusúduprvejinštancie.
Žalovaná preto nedôvodne argumentovala, že rozsudok odvolacieho súdu je nepreskúmateľný; pričom
za vadu konania v zmysle § 420 písm. f/ CSP v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd
neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv sporovej strany, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne
uspokojivým spôsobom.

19.1. Z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu potom jasne vyplýva, že tento, zhodne so súdom
prvej inštancie, považoval žalobcu za aktívne vecne legitimovaného v konaní „z titulu uzavretej zmluvy
o postúpení pohľadávky s poškodenou, ktorou táto na neho postúpila svoju pohľadávku na náhraduškody, ktorú mala voči žalovanej a ktorou zároveň došlo k vysporiadaniu záväzkov medzi poškodenou
ako nájomcom a žalobcom ako prenajímateľom náhradného vozidla, ktoré bola poškodená nútená
si prenajať v dôsledku nemožnosti užívať svoje poškodené vozidlo pristavené na opravu. Predmetná

pohľadávka sa mohla podľa odvolacieho súdu stať predmetom postúpenia, nakoľko išlo o nárok na
náhraduškody,ktorývznikolpoškodenejakonásledokdopravnejnehody,pričompostúpenápohľadávka
mala charakter budúcej pohľadávky, ktorej vznik bol viazaný na ďalšie právne úkony, ktoré boli
obsahom danej zmluvy, a to odplatnosť postúpenia a vzájomné započítanie pohľadávok. Zo zmluvy
o postúpení pohľadávky zo dňa 04.05.2023 nepochybne vyplýval predmet postúpenia - pohľadávka

poškodenej vo výške 525,- eur voči žalovanej, pričom postúpenie pohľadávky bolo aj odplatné (odplata
vo výške 525,- eur), ktorá suma zároveň zodpovedala nájomnému za prenájom náhradného vozidla
poškodenou, ktoré nájomné bolo poškodenej vyfakturované faktúrou č. 5112023 vystavenou žalobcom
ako prenajímateľom. V bode č. 5. zmluvy sa zmluvné strany dohodli, že si vzájomné nároky - na úhradu
odplaty za postúpenie pohľadávky a na úhradu nájomného za náhradné vozidlo, započítavajú. Odvolací
súd pritom vychádzal zo záveru, že postúpiť možno aj budúcu pohľadávku, pokiaľ je táto určitá a

identifikovateľná. Poškodená teda zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 04.05.2023 previedla svoju
pohľadávkuvovýške525,-eur,ktorúmalavočižalovanejzaodplatu525,-euržalobcovi,pričomzmluvné
strany si zároveň dohodli, že si vzájomné nároky - na úhradu odplaty za postúpenie pohľadávky a
na úhradu nájomného za náhradné vozidlo, započítavajú. Pokiaľ išlo o samotnú škodu, odvolací súd
vychádzal z ustálenej judikatúry, podľa ktorej sa pod skutočnou škodou rozumie ujma, ktorá predstavuje

zmenšenie majetku poškodeného a je objektívne vyjadriteľná peniazmi. Ide o určenie rozdielu v
hodnote poškodeného majetku pred spôsobením škody a po spôsobení škody (R 55/1971); inak sa
škoda definuje aj ako ujma (vyjadriteľná v peniazoch), spočívajúca v zničení, strate, zmenšení alebo
znehodnotení veci a predstavujúca majetkové hodnoty, potrebné na uvedenie do predchádzajúceho
stavu. Za skutočnú škodu sa považuje škoda, ktorá sa prejaví v majetkovej sfére poškodeného tým,

že došlo k zmenšeniu jeho majetku. Predstavuje tak náklady vyjadrené v peňažnej forme, ktoré sú
potrebné na uvedenie do pôvodného stavu alebo aj náklady, ktoré boli navyše vynaložené v porovnaní
so stavom, ktorý tu bol bez škodnej udalosti. V ďalšom odvolací súd poukázal na to, že poškodený má
nárok na náhradné vozidlo len za podmienky, ak je jeho zapožičanie nevyhnutne potrebné a zároveň,
že náklady na takéto zapožičanie sú vynaložené nutne a účelne. V danom prípade bolo preukázané,

že na strane poškodenej sa jednalo o účelne a nutne vynaložené náklady na prenájom náhradného
motorového vozidla v trvaní 11 dní, po ktorú dobu trvala oprava poškodeného motorového vozidla,
pričomkzapožičaniunáhradnéhomotorovéhovozidladošlovpríčinnejsúvislostisoškodovouudalosťou
zo dňa 30.03.2023. Odvolací súd zdôraznil, že poškodená si náhradné vozidlo prenajala iba na obdobie,
kedy sa jej poškodené vozidlo nachádzalo v servise a dĺžku opravy ovplyvniť nemohla. Účelnosť

prenájmu náhradného vozidla zo strany poškodenej, vrátane doby nájmu, bola podľa odvolacieho súdu
jednoznačná. Odvolací súd považoval dobu 11 dní, po ktorú mala poškodená prenajaté náhradné
motorové vozidlo z dôvodu opravy svojho poškodeného motorového vozidla za primeranú, odôvodnenú
a náklady na prenájom náhradného motorového vozidla za celé toto obdobie za náklady účelne
vynaložené“.

19.2. Aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutéhorozhodnutia,môžesa
v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 387 ods. 2 CSP); odvolací
súd sa však v odôvodnení musí zaoberať podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na

súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie a rovnako
sa odvolací súd musí vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní (§ 387 ods. 3 CSP).

19.3. Odvolací súd je teda povinný vysporiadať sa v odôvodnení svojho rozhodnutia s podstatnými
tvrdeniami uvedenými v odvolaní aj v prípade tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia podľa § 387 ods.

2 Civilného sporového poriadku. (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 314/2018
z 13. novembra 2018).
19.4. Možnosť praktického prevzatia argumentácie súdu prvej inštancie odvolacím súdom nezbavuje
odvolací súd povinnosti hoc aj len veľmi stručne a úmerne okolnostiam konkrétneho prípadu reagovať
na argumentáciu z odvolania - prinajmenšom tak, že sa poukáže na tie odvolacie námietky, ktoré sú iba

opakovaním už súdom prvej inštancie neprijatej argumentácie (ku ktorej však takýto súd zaujal adresné
stanovisko, alebo aspoň zrozumiteľne vysvetlil, prečo táto bola bez právneho významu) a v prípade
iných námietok odvolací súd ozrejmí, prečo spôsob nazerania na problém neboli spôsobilé ovplyvniť
(v tejto súv. por. i uznesenie Najvyššieho súdu SR z 13. februára 2019 sp.zn. 7 Cdo 226/2017). Týmsamozrejme nie je myslené, že odvolateľovi musí byť dané za pravdu, ale že musí dostať objektívne
zrozumiteľnú odpoveď na svoj špecifický argument (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 20. júna 2019,
sp. zn. 3 Cdo 111/2018).

19.5. Je potrebné zdôrazniť, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne
a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Súd v opravnom konaní
nemusí dať odpoveď na všetky námietky uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
(podľa názoru súdu) podstatný význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné
na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré je predmetom preskúmania v odvolacom
konaní (II. ÚS 78/05).

19.6. V súdenej veci odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa §
387 ods. 1 CSP, keď mal za to, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné
pre posúdenie danej veci, vec správne právne posúdil a svoje rozhodnutie náležite odôvodnil v súlade s
§ 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd konštatoval správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods.
2 CSP). Dovolací súd je toho názoru, že odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, ktoré

ho viedli k prijatému rozhodnutiu; jeho postup, vo vzájomnej súvislosti s konaním a rozhodnutím súdu
prvej inštancie nemožno považovať za zjavne neodôvodnený. Odôvodnenie dovolaním napadnutého
rozhodnutia má náležitosti v zmysle § 393 CSP. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f/ CSP
nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa
(žalovanej). Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie stačí,

ak v odôvodnení rozhodnutia iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne
posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie
rozhodnutia súdu prvej inštancie. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS
3/97, IV. ÚS 324/2011) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s
procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a

právnym názorom účastníkov konania (strán sporu) vrátane ich dôvodov a námietok. V súdenej veci sú
z rozhodnutia odvolacieho súdu zrejmé úvahy, ktoré ho viedli k potvrdeniu záveru súdu prvej inštancie
o dôvodnosti uplatneného návrhu. Odvolací súd sa dostatočne vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi
skutočnosťami a s odvolacími námietkami žalovanej.

19.7. V tomto smere dovolací súd poukazuje na to, že rozhodnou odvolacou argumentáciou žalovanej
bolo, že „ žalobcovi nemohol vzniknúť voči žalovanej nárok na náhradu nákladov za prenájom
náhradného vozidla (resp. takýto nárok nemohol byť na neho postúpený), nakoľko zo strany samotnej
poškodenej nedošlo ku skutočnému (reálnemu) vynaloženiu týchto nákladov, t. j. žalovaná bola názoru,
že na to, aby poškodenej voči žalovanej vôbec vznikol zákonný nárok na náhradu nákladov za prenájom

náhradného vozidla bolo nevyhnutné, aby ich úhradu žalobcovi poškodená najskôr realizovala zo svojho
a teda, aby na jej strane (v jej majetkovej sfére) došlo ku skutočnej (reálnej) ujme v súvislosti s
prenájmom náhradného vozidla. Poukazovala pritom na to, že poškodený je povinný si u poisťovateľa
nielen tento nárok uplatniť, ale ho musí aj preukázať. Žalobca potom nedoložil žiadne listinné dôkazy
ktoré by preukazovali, že zo strany poškodenej došlo k úhrade faktúry za prenájom náhradného

vozidla č. 5112023 zo dňa 04.05.2023 (napr. v podobe bankového prevodu či pokladničného dokladu
z elektronickej registračnej pokladnice). Pod škodou bolo podľa žalovanej potrebné rozumieť stav,
kedy dôjde k zmenšeniu majetkového stavu poškodeného (R 55/1971), či k inému znehodnoteniu
existujúcehomajetkovéhostavupoškodeného(R28/2007).Nepostačujetuibazvýšeniepasív.Žalovaná
preto mala za to, že ak dlžník nezaplatil dlžnú čiastku svojmu veriteľovi, nemôže úspešne uplatniť nárok

na ich náhradu z titulu zodpovednej tretej osoby za škodu, pretože mu škoda zatiaľ nevznikla, samotná
existencia pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi, ani súdne rozhodnutie o povinnosti dlžníka zaplatiť dlh,
nie je totiž skutočnou škodou ani ušlým ziskom. Poškodenej (tým, že reálne neuhradila náklady za
prenájom náhradného motorového vozidla) žiaden nárok na náhradu škody v tomto smere nevznikol.
Poškodená totiž nepreukázala, že by žalobcovi uhradila faktúru za prenájom náhradného vozidla a

teda, že by v jej majetkovej sfére vznikla skutočná (reálna) škoda. Ak potom táto poškodenej nevznikla,
nemohla sa stať ani predmetom postúpenia, resp. nemohol ani voči samotnému škodcovi vzniknúť
nárok na náhradu škody v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla. Žalovaná (s odkazom na závery
rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 4Obdo/30/2022 zo dňa 23.08.2023) mala tiež za to, že súdprvej inštancie nemohol posudzovať dohodu o započítaní vzájomných pohľadávok spolu so zmluvou
o postúpení pohľadávky ako jeden právny úkon, resp. dohodu o započítaní vzájomných pohľadávok
chápať ako podstatnú súčasť zmluvy o postúpení pohľadávky, pretože predmetom postúpenia mal

byt' nárok na náhradu škody, ktorý mal podľa súdu vzniknúť poškodenej ako následok dopravnej
nehody, pričom postúpená pohľadávka mala mať charakter budúcej pohľadávky, pretože jej vznik mal
byť viazaný na ďalšie právne úkony, ktoré boli obsahom danej zmluvy, a to odplatnosť postúpenia
a vzájomné započítanie pohľadávok. Podľa žalovanej dohodu o vzájomnom započítaní pohľadávok
nemožno nikdy chápať ako podstatnú súčasť iného právneho úkonu, predstavujúcu akýsi iný spôsob

splnenia (akéhokoľvek) peňažného dlhu, resp. predstavujúcu nejaký iný spôsob úhrady peňažného
dlhu. Žalovaná uzavrela, že nakoľko zákonný nárok poškodenej voči žalovanej na náhradu nákladov
za prenájom náhradného vozidla pred uzatvorením zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 04.05.2023
neexistoval, a záväzok poškodenej vyplývajúci z faktúry za prenájom náhradného vozidla č. 5112023 zo
dňa 04.05.2023 zanikol na základy dohody o započítaní vzájomných pohľadávok podľa bodu 5. zmluvy o
postúpení pohľadávky zo dňa 04.05.2023, t. j. iným spôsobom ako riadnym splnením dlhu (solúciou) zo

strany poškodenej, tak predmetom zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 04.05.2023 bola neexistujúca
pohľadávky poškodenej. Súd prvej inštancie preto vec jednoznačne nesprávne právne posúdil, pokiaľ
dospel k záveru, že v dôsledku započítania vzájomných pohľadávok podľa bodu 5. zmluvy o postúpení
pohľadávky zo dňa 04.05.2023 malo dôjsť k akémukoľvek skutočnému (reálnemu) zmenšeniu majetku
poškodenej. Poškodená totiž v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla nevynaložila žiadne finančné

prostriedky, t. j. neutrpela žiadnu ujmu v majetkovej sfére“. Možno potom zhrnúť, že žalovaná za
svoju nosnú, odvolaciu argumentáciu v konaní označila skutočnosť, že „poškodená nemohla platne
na žalobcu postúpiť pohľadávku (z titulu náhrady škodu) v podobe nákladov za prenájom náhradného
motorového vozidla, nakoľko v súvislosti s jeho užívaním žiadne nájomné nezaplatila (neuhradila
žalobcom vystavenú faktúru) a teda u nej nedošlo k reálnemu zmenšeniu jej majetku (a teda tu nedošlo

k vzniku skutočnej škody), ako aj to, že dohodu o započítaní vzájomných pohľadávok nemožno chápať
(považovať) za podstatnú súčasť zmluvy o postúpení pohľadávky, pretože predmetom postúpenia mal
byt'nárokpoškodenejnanáhraduškodyvpodobepohľadávky,ktorámalacharakterpohľadávkybudúcej
(naviac dohoda o vzájomnom započítaní pohľadávok nemôže podľa žalovanej predstavovať iný spôsob
úhrady peňažného dlhu - t. j. vzájomným započítaním pohľadávok nemožno splatiť dlh).

19.8. Odvolací súd sa s vyššie uvedeným právnym posúdením veci žalovanou nestotožnil, keď naopak
vyslovil záver (zhodný sú súdom prvej inštancie), že „žalobca sa stal nositeľom žalovanej pohľadávky
(v podobe nákladov za prenájom náhradného motorového vozidla), na základe platne uzavretej Zmluvy
o postúpení pohľadávky zo 04.05.2023. Odvolací súd mal za to, že predmetom postúpenia mohla

byť aj budúca pohľadávka, pokiaľ bola v zmluve vymedzená dostatočne určito (čo v danom prípade
splnené bolo). Mal za to, že k vzniku nákladov za prenájom náhradného vozidla skutočne (hoci neskôr)
došlo (vozidlo poškodená po dobu 11 dní skutočne užívala a teda jej vznikla povinnosť za toto obdobie
uhradiť žalobcovi nájomné - vyúčtované faktúrou), ibaže s tým, že poškodená tieto náklady nemusela
reálne žalobcovi uhradiť (zo svojho zaplatiť), a ich úhradu mohla realizovať aj formou ich zápočtu s

odplatou, ktorú jej mal žalobca uhradiť za postúpenie pohľadávky na náhradu škody, ktorú mala voči
žalovanej. Odvolací súd teda v podstate uzavrel, že zákonu neodporuje taký spôsob úhrady nákladov
za prenájom náhradného motorového vozidla poškodenou (ku ktorému bola táto nútená pristúpiť práve
v súvislosti s dopravnou nehodou, za ktorú niesol zodpovednosť poistenec žalovanej), ktorým tento
dlh (poškodenej voči žalobcovi) zanikne jeho započítaním s pohľadávkou poškodenej na zaplatenie

odplaty za postúpenie samotného nároku na náhradu škody. Odvolací súd pritom vychádzal z toho,
že takémuto postupu nebránila ani skutočnosť, že postupovaná pohľadávka v čase postúpenia ešte
neexistovala a mala vzniknúť až v budúcnosti (keďže jej budúcemu vzniku nasvedčovali reálne nastalé
skutočnosti - v podobe nájmu vozidla a povinnosti zaplatiť nájomné). Za príliš formalistický výklad
odvolací súd označil postup, podľa ktorého by poškodená mala najskôr zo svojho uhradiť náklady za

prenájom vozidla žalobcovi a až následne na neho túto pohľadávku (ako pohľadávku z titulu náhrady
škody) zmluvne postúpiť a na jej základe reálne obdržať odplatu za jej postúpenie. Podľa názoru
odvolacieho súdu postup, ktorý poškodená so žalobcom zvolili, vyvolal rovnaké účinky, s tým rozdielom,
že tu nedošlo medzi poškodenou a žalobcom k reálnej výmene peňažných plnení (ale k ich zápočtu).
Podľa odvolacieho súdu tento postup neznamenal, že by poškodenej žiadna škoda v tomto smere

nevznikla (len preto, že tieto náklady reálne žalobcovi neuhradila, a že ich úhrada bola vykonaná
zápočtom s odplatou za postúpenie jej pohľadávky na náhradu škody, ktorú mala voči žalovanej), ale
týmto postupom bol upravený len spôsob jej náhrady (t. j. v podstate túto škodu v podobe nákladov
za prenájom náhradného vozidla (ktoré by poškodená musela žalobcovi zaplatiť) poškodenej namiestožalovanej uhradil žalobca (zaplatením odplaty za postúpenie pohľadávky), ktorý si ju potom titulom jej
postúpenia nárokoval od žalovanej). Inak povedané, poškodená tým, že odplatne postúpila na žalobcu
svoju pohľadávku na náhradu škody, ktorú mala voči žalovanej z titulu dopravnej nehody, stratila aktívnu

vecnú legitimáciu na jej vymáhanie a legitimáciu na jej vymáhanie získal žalobca. Skutočnosť, že išlo
o pohľadávku, ktorá v čase postúpenia ešte reálne neexistovala, avšak bolo nesporné, že v budúcnosti
vznikne (teda, že išlo o budúcu pohľadávku) nespôsobovalo neplatnosť jej postúpenia. Neplatnosť jej
postúpenia nespôsobovalo ani to, že odplata za jej postúpenie sa realizovala v podobe jej zápočtu s
pohľadávkou na úhradu nájomného za používanie náhradného vozidla“.

19.9. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí teda dal žalovanej odpoveď na všetky jej (nosné) odvolacie
námietky, a preto odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia spĺňa náležitosti v zmysle § 393
CSP. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f/ CSP nemožno považovať to, že odvolací
súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalovanej, resp. že sa nestotožnil s jej odvolacou
argumentáciou. Ak riešenie týchto právnych otázok odvolacím súdom považuje žalovaná za nesprávne

(t. j. že sa pri ich riešení odvolací súd odklonil od ustálenej súdnej praxe dovolacieho súdu, príp. by išlo
o právne otázky doposiaľ dovolacím súdom neriešené), v danom prípade by to zakladalo prípustnosť
dovolania len podľa § 421 CSP.

19.10. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že odvolací súd sa dôsledne zaoberal otázkou aktívnej

vecnej legitimácie žalobcu, pričom jasne uviedol, z akých dôvodov mal túto u žalobcu danú. Ak potom
odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie s tým, že sa v celom rozsahu stotožnil
s jeho odôvodnením (§ 387 ods. 2 CSP) a súčasne sa pritom vysporiadal aj s rozhodujúcou odvolacou
argumentáciou žalovanej (§393 CSP), nedopustil sa nesprávneho procesného postupu, ktorým by
porušil právo žalovanej na spravodlivý proces (navyše ustanovenie § 387 ods. 2 CSP upravuje samotný

postup odvolacieho súdu (jeho právo takto postupovať), a nie procesné právo strany sporu na takýto
postup). Porušenia tohto práva by sa odvolací súd dopustil, ak by žalovanej nedal odpoveď na jej nosnú
odvolaciu argumentáciu. Odvolací súd sa však vo svojom rozhodnutí vysporiadal so všetkou odvolacou
argumentáciu žalovanej, ktorou táto spochybňovala danosť aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, a ak by
aj právne posúdenie tejto skutočnosti odvolacím súdom nebolo správne, nezakladalo by to arbitrárnosť

a nepreskúmateľnosť jeho rozhodnutia, ale odvolací súd by sa dopustil len nesprávneho právneho
posúdenia veci (čo však nie je dôvodom prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP, ale je
prípustným dovolacím dôvodom podľa § 421 CSP). Naviac to, že sama žalovaná vo svojom dovolaní
namieta konkrétne právne závery odvolacieho súdu v otázke aktívnej vecnej legitimácie žalobcu (ich
nesprávnosť), svedčí o tom, že dovolaním napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľným nie je, a teda,

že aj žalovanej bolo z neho dostatočne zrejmé, prečo aj odvolací súd považoval žalobcu v spore za
aktívne vecne legitimovaného. Právne závery odvolacieho súdu v otázke aktívnej vecnej legitimácie
žalobcu potom nemožno označiť za svojvoľné, arbitrárne, ale nanajvýš za nesprávne, čo však nezakladá
prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP, ale iba jeho prípustnosť podľa § 421 CSP (t. j. žalovaná
mohla v tomto smere namietať len odklon odvolacieho súdu pri riešení týchto otázok od ustálenej

súdnej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a/), príp. ich doposiaľ neriešenie dovolacím súdom
(§ 421 ods. 1 písm. b/ CSP). Takýmto otázkami potom mohli byť napr., či „možno platne postúpiť
aj budúcu pohľadávku (t. j. pohľadávku v čase postúpenia ešte neexistujúcu), či možno úhradu za
postúpenie pohľadávky vykonať aj zápočtom s inou peňažnou pohľadávkou, resp. či poškodenému v
súvislosti s dopravnou nehodou vznikne skutočná škoda na jeho majetku aj vtedy, ak nemusí reálne

vynaložiť (zo svojho zaplatiť) finančné prostriedky (nájomné) za prenájom náhradného vozidla jeho
prenajímateľovi, ale tento svoj dlh na nájomnom (ktorý by takúto škodu, ak by takéto prostriedky reálne
vynaložil, predstavoval) mu zanikne zápočtom s odplatou za postúpenie svojej pohľadávky na náhradu
škody (reprezentujúcej nárok na úhradu tohto nájomného voči žalovanej), ktorá mu vznikla v súvislosti
s touto dopravnou nehodou, a ktorú mu mal uhradiť prenajímateľ ako nadobúdateľ tejto pohľadávky

(t. j. či aj za takejto situácie tu možno hovoriť o škode), príp. či možno za majetkovú ujmu považovať
aj to, kedy náklady za prenájom vozidla (predstavujúce škodu, ktorú si poškodený môže uplatniť voči
poisťovni) poškodený prenajímateľovi reálne neuhradí, hoci by mu takáto povinnosť v budúcnosti vznikla
a namiesto toho (ich reálnej úhrady prenajímateľovi) na tohto prenajímateľa postúpi túto svoju „budúcu“
pohľadávku na ich úhradu, ktorú by mal voči žalovanej poisťovni, za ktorú mu prenajímateľ uhradí

odplatu (za jej postúpenie), spôsobom, že po vzájomnej dohode vykonajú vzájomný zápočet svojich
pohľadávok (t. j. pohľadávky poškodeného na odplatu za postúpenie s pohľadávkou prenajímateľa na
zaplatenie nájomného, keďže obe sú v rovnakej výške)“. Ide potom o otázky, ktoré riešil aj odvolací
súd (na riešení ktorých založil svoje rozhodnutie), a ak sa tento podľa názoru žalovanej pri ich riešeníodklonil od ustálenej súdnej praxe dovolacieho súdu (príp. by išlo o otázky doposiaľ dovolacím súdom
neriešené), išlo by o dôvod prípustnosti dovolania podľa § 421 CSP. Žalovaná sa potom z dôvodu
nesplnenia podmienok na podanie dovolania podľa § 421 CSP (tzv. bagateľný spor - § 422 CSP) snažila

túto skutočnosť „obísť“ podaním dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP. Ako už bolo uvedené vyššie,
žalovaná polemizuje s konkrétnymi právnymi závermi odvolacieho súdu (s ktorými nesúhlasí a považuje
ich za nesprávne), čo vylučuje arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia (bez ich
konkretizácie odvolacím súdom by žalovaná takúto polemiku ani viesť nemohla) a takáto polemika (aj
keby boli právne závery žalovanej správne), prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP nezakladá.

Samotné nesprávne právne závery odvolacieho súdu prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP
totiž nezakladajú. V danej veci tak odvolací súd procesne nepochybil iba tým, že vec podľa názoru
žalovanej nesprávne právne posúdil (a to ani za situácie, že sa v tomto smere plne stotožnil s právnymi
závermi súdu prvej inštancie - teda postupoval podľa § 387 ods. 2 CSP). Žalovaná sa s právnym
posúdením legitimácie žalobcu v konaní, tak ako ho vykonal odvolací súd len nestotožňuje, a uvádza
ako ich mal odvolací súd správne riešiť (naviac i s odkazom na viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu),

čo síce pojmovo zodpovedá vymedzeniu dovolacieho dôvodu, avšak podľa § 432 ods. 2 CSP, čo však
zakladá prípustnosť dovolania len podľa § 421 CSP (nie podľa § 420 písm. f/ CSP).

20. Podľa názoru dovolacieho súdu žalovaná nevytýka žiadne nedostatky v procesnom postupe súdov
nižších inštancií, jej nesúhlas s právnym posúdením odvolacieho súdu v otázke existencie aktívnej

vecnej legitimácie žalobcu v spore, ktoré považuje za nesprávne, nepredstavuje vadu zmätočnosti
v zmysle § 420 písm. f/ CSP (R 54/2012, sp. zn. 1Cdo/62/2010, 2Cdo/97/2010, 3Cdo/53/2011,
4Cdo/68/2011, 5Cdo/44/2011, 6Cdo/41/2011, 7Cdo/26/2010 a 8ECdo/170/2014). Skutočnosť, že
žalovaná má odlišný právny názor než odvolací súd, bez ďalšieho nezakladá a nedokazuje ňou tvrdenú
vadu v zmysle § 420 písm. f/ CSP. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS
383/06), čo sa netýka preskúmavanej veci.

21. Z ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu vyplýva, že prípadný nedostatok riadneho

odôvodneniadovolanímnapadnutéhorozhodnutia,nedostatočnezistenýskutkovýstavalebonesprávne
právne posúdenie veci v zásade nezakladá vadu konania podľa § 420 písm. f/ CSP (R 24/2017).
Do úvahy preto neprichádza ani relevantnosť námietky, že odvolací súd nedostatočným odôvodnením
rozhodnutia žalovanej znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. V tejto súvislosti považuje dovolací súd za potrebné

poznamenať,žeodvolacísúdvodôvodnenísvojhorozhodnutianemusídaťodpoveďnavšetkyodvolacie
námietky uvedené v odvolaní, ale len na tie, ktoré majú pre rozhodnutie o odvolaní podstatný význam,
ktoré zostali sporné, alebo na ktoré považuje odvolací súd za nevyhnutné dať odpoveď z hľadiska
doplnenia dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie (II. ÚS 78/05), čo bolo v danom prípade splnené.
Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom

odvolacieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
jeho rozhodnutia (napr. I. ÚS 188/06). Odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní
skutkovýaprávnyzákladrozhodnutia,postačujenazáverotom,žeztohtoaspektujeplnerealizovateľné
základné právo strany sporu na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III.
ÚS 209/04).

22. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil s jeho
právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Neznamená ani právo na to, aby bol účastník
konania úspešný, teda, aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Nie
je porušením práva na spravodlivý proces iné hodnotenie vykonaných dôkazov, skutkových tvrdení
účastníkov, ako aj iný právny názor súdu na dôvodnosť podaného nároku, resp. uplatnených námietok.

Právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s procesným úspechom účastníka, z čoho vyplýva, že
všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania,
vrátane ich dôvodov a námietok (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010). Je však povinný na
zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne
akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (II. ÚS 675/2014, IV. ÚS

252/04, IV. ÚS 329/04, III. ÚS 32/07). Vecná spojitosť odôvodnenia rozhodnutia s princípom práva
na spravodlivý proces garantuje každému účastníkovi konania, že vydaný rozsudok musí spĺňať limity
zrozumiteľného, určitého a logicky odôvodneného rozsudku.23. RovnakoEurópskysúdpreľudsképrávastabilnejudikuje,žesúdnerozhodnutiamusiavdostatočnej
miere uvádzať dôvody, zároveň však nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď
v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa

špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A,
č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis
proti Grécku z 29. mája 1997, Higgins proti Francúzsku z 19. februára 1998). Z práva na spravodlivú
súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na
vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska proti Španielsku z 29.

apríla 1993; m. m. II. ÚS 410/06, I. ÚS 736/2016).
24. Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd dospel teda k záveru, že z procesného postupu súdov
nižších inštancií nevyplýva, že by konanie bolo zaťažené vadou zmätočnosti, ktorá by mala mať za
následokporušenieprocesnýchprávžalovanejvtakejintenzite,žebybolomožnékonštatovaťporušenie
jej práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f/ CSP, preto prípustnosť a ani dôvodnosť
dovolania z tohto dôvodu nie je daná.

25. Vzhľadom na to, že dovolanie žalovanej nie je podľa § 420 písm. f/ CSP prípustné, najvyššiemu
súdu neostávalo iné ako ho podľa § 447 písm. c/ CSP odmietnuť.

26. Ako už bolo uvedené vyššie, žalovaná podaním dovolania, ktorého prípustnosť vyvodzovala z ust. §
420 písm. f/ CSP sa snažila iba „obísť“ skutočnosť, že jej dovolanie (vzhľadom na hodnotu sporu - § 422

CSP) nebolo prípustné podľa § 421 CSP. Uvedenému nasvedčuje aj skutočnosť, že ňou vymedzený
dovolací dôvod (nesprávne právne posúdenie veci v otázke aktívnej vecnej legitimácie žalobcu) spĺňal
ktitériá riadneho vymedzenia dovolacieho dôvodu podľa § 432 ods. 2 CSP, čo by však zakladalo
prípustnosťdovolanialenpodľa§421CSP(samotnáskutočnosť,žežalovanáriadnevymedziladovolací
dôvod podľa § 432 ods. 2 CSP, t. j. uviedla právne posúdenie veci, ktoré pokladala za nesprávne, a

uviedla, aj v čom spočívala táto nesprávnosť právneho posúdenia, však automaticky nezakladala aj
prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP).

27. Úspešnému žalobcovi súd priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania voči žalovanej.
Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3

veta druhá CSP). O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP).

28. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.