Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, June 19, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3Co/62/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8223210064
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 06. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Krochtová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8223210064.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Krochtovej a členov

senátu JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Martina Barana, v spore žalobcov: 1/ S. K., nar. XX.XX.XXXX,
bytom N. XXXX/XX, XXX XX D., 2/ S. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX J. XX, 3/ T. J., nar.
XX.XX.XXXX, bytom XXX XX J. XX, 4/ K. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. Q. XXX/XX, XXX XX D., 5/ Q.
D., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX I. XX, všetci žalobcovia právne zastúpení: Advokátska kancelária
Sobek s.r.o., so sídlom Přerovská 938/3, 085 01 Bardejov, IČO: 53 519 299, proti žalovaným: 1/ S.. K. H.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX J. 125, právne zastúpený: JUDr. Lucia Hribová, advokátka, Tehelná
46, 085 01 Bardejov, IČO: 52 461 157, 2/ S.. Q. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX J. XXX, 3/ S.

J., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX J. XX, 4/ Obec Komárov, Komárov 55, 086 11 Komárov, IČO: 00
322 156, žalovaní v 2., 3. a 4. rade právne zastúpení: JUDr. Matúš Hrib, advokát, Tehelná 46, 085 01
Bardejov, IČO: 42 246 237, o určenie, že vec patrí do dedičstva, o odvolaní žalobcov proti rozsudku
Okresného súdu Bardejov č. k. 6C/52/2023 - 226 zo dňa 17.06.2024, takto jednomyseľne

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok.

II. Žalovaným v 1. až 4. rade p r i z n á v a voči žalobcom v 1. až 5. rade náhradu trov odvolacieho

konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bardejov (ďalej len „súd prvej inštancie“ a „súd“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak,
že vo výroku I. žalobu zamietol, vo výroku II. uložil žalobcom v 1. až 5. rade spoločne a nerozdielne
nahradiť žalovaným v 1. až 4. rade trovy konania v rozsahu 100 %.

2. Rozhodnutie právne zdôvodnil § 126 ods. 1 a 2, § 132 ods. 1 a 2, § 134 ods. 1 až 4 Občianskeho
zákonníka, § 137, § 194 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), § 1 ods. 1 a 2,
§ 23 ods. 1 a 2 nariadenia Slovenskej národnej rady č. 104 zo dňa 23. augusta 1945 o konfiškovaní

a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov
slovenského národa (ďalej len „nariadenie“).

3. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobcovia žiadali, aby súd určil, že do
dedičstva po poručiteľovi S. K., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom J. XX, zomrelom XX.XX.XXXX,
patria v podiele 1/1 novovytvorené parcely CKN XXX/XX o výmere 1539 m2, druh: orná pôda, CKN
XXX/XX o výmere 1474 m2, druh: orná pôda, CKN XXX/XX o výmere 255 m2, druh: zastavaná plocha

a nádvorie, CKN XXX/XX o výmere 28 m2, druh: zastavaná plocha a nádvorie, CKN XXX/XX o výmere
119 m2, druh: orná pôda a CKN XXXX/X o výmere 42 m2, druh: ostatná plocha, vytvorené geometrickým
plánom č. XXXXXXXX-XXX/XXXX S. T. - Z. T&T, N. XX, XXX XX D. dňa 08.08.2023, úradne overeným
dňa 16.08.2023 pod číslom Z a pôvodná parcela CKN XXX/X o výmere 140 m2, druh: zastavanáplocha a nádvorie, k.ú. J., okres D., eventuálne, aby určil, že do dedičstva po poručiteľovi S. K., nar.
XX.XX.XXXX, zomrelom XX.X.XXXX, v podiele 1 a po poručiteľovi K. K., rod. C., nar. XX.XX.XXXX,
zomrelej XX.XX.XXXX, v podiele 1 patria vyššie označené parcely.

4. Žalobu odôvodnili tým, že dňa XX.XX.XXXX zomrel S. K., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom J. XX,
otec žalobcu v 1. rade a žalobcu v 2. rade a starý otec žalobcov v 3. až 5. rade, ako detí po jeho nebohej
dcéreK.J.,rod.K.,nar.XX.XX.XXXX,zomrelejXX.XX.XXXX.Majetokpoporučiteľoviprejednávalsúdny
komisár JUDr. K. C. v konaní vedenom pod č. k. Dnot 192/2021, kde vymedzil okruh dedičov. Keďže

poručiteľ/otec/starý otec žalobcov zomrel bez zanechania závetu a listiny o vydedení, dedičstvo bolo
dedené v prvej dedičskej skupine. Ostatní dedičia neboli v dedičskom konaní identifikovaní. S. K., ktorý
zomrel XX.XX.XXXX, bol jediným synom S. K.a, nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.X.XXXX a K. K., rod. C.,
nar. XX.XX.XXXX, zomrelej XX.XX.XXXX. Dedičstvo po S. K., nar. XX.XX.XXXX, zomrelom XX.X.XXXX
vcelomrozsahunadobudolnebohýS.K.,nar.XX.XX.XXXX,zomr.XX.XX.XXXXnazákladerozhodnutia
Štátneho notárstva v D.e sp. zn.: D 273/74 zo dňa 16.09.1974. Aj dedičstvo po K. K., rod. C., nar.

XX.XX.XXXX, zomrelej XX.XX.XXXX, v celom rozsahu nadobudol nebohý S. K., nar. XX.XX.XXXX,
zomr. XX.XX.M na základe Uznesenia sp. zn. 6D/39/2018, Dnot 82/2018 zo dňa 12.09.2018. Jediným
potomkom a dedičom po S. K. a K. K., rod. C., bol S. K., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, t. j.
otec a starý otec žalobcov.

5. S. K. a K. K. ako pôvodným vlastníkom bola na základe prídelovej listiny Výmerom o vlastníctve
pôdy zo dňa 28.04.1948 vydanom Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy podľa vtedy
platnej právnej úpravy § 1 ods. 1 nariadenia č. 104/1946 Sb. n. SNR pod číslom XXXX/XX pridelená
poľnohospodárska pôda/nehnuteľnosť. Na základe tohto Výmeru bola pôvodným vlastníkom pridelená
poľnohospodárska pôda/nehnuteľnosť v katastrálnom území J., obec J., okres D. o celkovej výmere

1,6544 ha, ktoré v prídelovom pláne sú označené ako: - číslo zápisu: XXX mpč. XXX/X graf. označ.
XXX roľa o výmere 0,4315 ha - číslo zápisu: XXX mpč. XXX/XX graf. označ. XX roľa o výmere 0,5755
ha - číslo zápisu: XXX mpč. X graf. označ. XX roľa o výmere 0,3597 ha a - číslo zápisu: XXX mpč.
XXX/X graf. označ. XX roľa o výmere 0,2877 ha, a to v ideálnej časti po X (ďalej len „Prídel“) v
častiach vymedzených na pôvodných a nových katastrálnych mapách. Prídelová listina nebola zrušená,

pozemky neboli právnym predchodcom žalobcov nikdy platne skonfiškované, odobraté, či znárodnené
alebo odňaté žiadnym ďalším autoritatívnym rozhodnutím. Pôvodní vlastníci Prídel užívali a neskôr
bol rovnako ako prídel ostatných vlastníkov v k. ú. J. združený do JRD J.. Svedčí o tom vyúčtovanie
s pridelencami zo dňa 25.04.1964, či zoznam osôb vedený Národným výborom, fin. odborom v D.e,
pre obec J. pod č. XXXX/XX, ktoré sa stali členmi JRD od 11.11.1959, či Zoznam o zamestnaní

samotného prídelcu majiteľa alebo členov jeho rodiny č. XX/XXXX zo dňa 29.mája 1963. Skutočnosť,
že predmetné nehnuteľnosti, najmä XXX/XX, boli predmetom prídelu, potvrdil aj Okresný úrad D., odbor
pozemkový, poľnohospodárstva a lesného hospodárstva dňa 02.06.1998, kde v liste č. X/XX/XXXXX
adresovanom Slovenskému pozemkovému fondu uviedol, že na parcelách mpč. XXX/X, XXX/X a XXX/
XX v katastrálnom území J. bolo prevedené rozdelenie tohto majetku medzi pridelencov prídelovými

listinami, resp. výmermi, čo zároveň potvrdzuje aj relevantnosť Výmeru. Pôvodní vlastníci, ako aj otec/
starý otec žalobcov boli v tom, že dané pozemky sú ich vlastníctvom. Pôvodní vlastníci platili v splátkach
prídelovú cenu, nakoľko bol Prídel po jeho združení do JRD navyše predmetom nájmu (ako majetková
podstata je uvedené číslo Výmeru). Posledná nájomná zmluva je z roku 2005 s dobou nájmu 15 rokov.
Pôvodní vlastníci a otec/starý otec žalobcov nemali pochybnosti o ich vlastníctve k Prídelu.

6. Právni predchodcovia žalobcov mali pozemky z výmerov vo vlastníctve/držbe od roku 1948.
Vyúčtovanie s prídelencami z roku 1963 je tak už po 10 ročnej vydržacej dobe, a to aj s ohľadom na
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 117/1994 z 28. februára 1995,v ktorom
bolo konštatované aj to, že odovzdanie poľnohospodárskych pozemkov do užívania JRD, neprerušuje

plynutie vydržacej lehoty. Dokonca ešte v roku 2007 bol poručiteľ S. K. vyzvaný Obvodným pozemkovým
úradom D. na zaplatenie príspevku z ROEP v rokoch 1999 - 2001 v sume 900 SK. V zmysle poznámky
pod čiarou suma 900 SK zodpovedá výmere 40 001 m2 - 45 000 m2, čomu zase zodpovedá výmera z
nájomných zmlúv vrátane zahrnutia pozemkov z výmeru. Z neznámych dôvodov väčšina nehnuteľností,
ktoré tvorili prídely pridelencov, prešla do vlastníctva Slovenskej republiky, v správe Slovenského

pozemkového fondu a do rúk tretích osôb, vrátane Obce J.. Obvodný pozemkový úrad mal vedomosť o
krivde, ktorá v katastrálnom území J. nastala (neoprávnený prevod pozemkov na štát/SPF a prevod na
tretie osoby), resp. o reálnom skutkovom stave. Svedčí o tom zápisnica zo dňa 09.02.2006 k č. XXXX/
XXXXX-XXX, predmetom ktorej bolo prejednanie umiestnenia pozemkov pridelených S. F. a manž. H.,rod. D.. Správny orgán vo veci rozhodol dňa 22.05.2006 vydaním rozhodnutia XXXX/XXXXX-XXX-HB,
ktorým navrátil vlastníctvom k pozemkom v k. ú. J. potomkom pôvodných pridelencov S. F. a manž. H.,
rod.D.nazákladepredloženéhovýmeruovlastníctvepôdyč.XXXX/XXzodňa28.04.1948.Rozhodnutie

zároveň uvádza, že výmer o vlastníctve pôdy je verejnou listinou dokazujúcou vlastnícke právo pridelcu
k pridelenej nehnuteľnosti, výmer nebol zapísaný do pozemkovej knihy, avšak aj tak pridelca vlastnícke
právo nadobudol, pretože zápis do pozemkovej knihy má v tomto prípade len deklaratórny význam,
odňatie pridelenej pôdy, rozhodnutie ONV v D.e z roku 1952 nemohlo vyvolať právne účinky odňatia
prideleného majetku. Obvodný pozemkový úrad D. tak potvrdil, že pôvodní pridelenci sú stále vlastníkmi

daných nehnuteľností. Žalobcovia, resp. ich právni predchodcovia sa o konaní v rozpore s existujúcimi
výmermi dozvedeli až v roku 2007, po prevodoch pozemkov z SPF na tretie osoby, či žalovaného v 4.
rade. Vrátiť Prídel Obvodným pozemkovým úradom D. vzhľadom na vykonané prevody nebolo možné.

7. Z listinného dôkazu v spise Okresného súdu D. sp. zn. 6C/75/2014 (žalobca S. K. žaloval
Slovenskú republiku zastúpenú Slovenským pozemkovým fondom a aj žalovaného Excite s.r.o.,

pôvodne ProfiLyonReal, s.r.o., Pragmastav s.r.o., po rozšírení žaloby aj Bc. K. W., o určenie vlastníckeho
práva k totožným nehnuteľnostiam ako v tomto konaní, nachádzajúceho sa na č.l. XXX, plynie, že
rozhodnutím ONV v D.e, pôdohospodársky referát č. IX/X-XXX-XXXX/X -X zo dňa 31.7.1952 bol podľa
§ 23 ods. 2 nariadenia č. XXX/XXXX Sb. n. SNR v spojení s vyhláškou č. 507/1950 Úr. V. prídelcom
S. K. a manž. K., rod. C., odňatý prídel pôdy v k.ú. J. vyznačenej v grafickom pláne pod č. XXX,

XX, XX, XX o celkovej výmere 1,6544 ha a zároveň zrušený v celom rozsahu Výmer o vlastníctve
pôdy zo dňa 28.4.1948. Na základe toho bolo vykonané aj vyúčtovanie s odchádzajúcimi prídelcami,
o čom svedčí listina - Hromadný zápis zo dňa 28.5.1953 (čl. 145 a nasl. spisu sp. zn. 6C/75/2014).
Odňatím prídelu bolo obnovené vlastníctvo štátu k pôvodne prideleným parcelám, čo bolo vyznačené v
pozemkovej knihe v PK zápisniciach č. XXX, k. ú. J. pod B XX (č.d. XX/XXXX) a č. XXX, k. ú. J. pod

B XX (č.d. XX/XXXX). Štát nadobudol pridelené parcely mpč. XXX/X, mpč. XXX/XX a mpč. X, k. ú.
J. na základe konfiškácie podľa nariadenia SNR č. 104/1945 Sb. n. SNR o konfiškovaní a urýchlenom
rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského
národa. Z uvedeného je zrejmé, že vlastníctvo k pôvodne prideleným parcelám mpč. XXX/X, mpč. XXX/
XX, mpč. X, k. ú J. vyznačené v grafickom pláne pod č. XXX, XX, XX,XX svedčilo v prospech štátu, a

nie prídelcov, ktorým bolo vlastnícke právo k týmto parcelám riadnym rozhodnutím správneho orgánu
ONV v D.e odňaté.

8. Medzi stranami sporu nebolo sporným, že vlastnícke právo právneho predchodcu žalobcov nebolo
vyznačené v pozemno - knižných vložkách a ani si ho právny predchodca žalobcu nikdy nedal zapísať

do katastra nehnuteľností.

9. Vydané správne rozhodnutie z 31.7.1952 je potrebné rešpektovať, keďže bolo vydané v súlade s vtedy
platnými právnymi predpismi, príslušným orgánom a zákon v tom čase platný umožňoval zrušiť prídel.
Prídel bol zrušený v celom rozsahu. V dôvodoch rozhodnutia bolo uvedené, že prídelcovia nespĺňajú

podmienky podľa § 23 nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR. O rozhodnutí bol upovedomený S. K. a
manželka K. K.ová, rodená F.. Proti tomuto rozhodnutiu bolo možné podať odvolanie v lehote 15 dní na
Krajský národný výbor, pôdohospodársky referát v Prešove, cestou Okresného národného výboru v D.e.
Právni predchodcovia žalobcov neboli vylúčení z akéhokoľvek procesu, nakoľko mali možnosť podať
proti rozhodnutiu odvolanie. Zároveň z tohto rozhodnutia plynie, že si museli byť vedomí skutočnosti,

že im bol prídel odňatý.

10. Pokiaľ by nedošlo vyššie uvedeným spôsobom k platnému nadobudnutiu vlastníctva k spornej
nehnuteľnosti štátom, v tejto súvislosti súd poukázal na to, že dňa 21.05.1991 bol prijatý z. č. XXX/XXXX
Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskeho majetku, podľa ktorého bolo

možné podľa § 6 ods. 1 písm. p) domáhať sa vydania nehnuteľností, ktoré prešli na štát v
dôsledku prevzatia nehnuteľností bez právneho dôvodu, pričom žalujúca strana v zmysle tohto zákona
nepostupovala a neuplatnila si ani predmetné reštitučné nároky. Ak teda sporná nehnuteľnosť bola
vedená vo vlastníctve štátu minimálne od roku 1953 (v správe Slovenského pozemkového fondu) ,
následne prešla na obec a touto bola prevedená na žalovaných, žalobcovia mali dostatok času na to,

aby konali a pokiaľ nemienili uplatniť svoje nároky podľa z. č. 229/1991 Zb. o vydaní predmetných
nehnuteľností do ich vlastníctva, mohli uplatniť iné nároky z toho zákona vyplývajúce. Ak tak
neučinili a predmetné nehnuteľnosti boli v roku 2010 prevedené z obce do vlastníctva žalovaných,žalovaní sú bez pochýb dobromyseľnými v tom, že predmetné nehnuteľnosti nadobúdajú do svojho
vlastníctva platne a zákonne.

11. Súd prvej inštancie mal za to, že žalobcovia si mohli svoje práva uplatniť zákonným spôsobom
v roku 1991 v zmysle podmienok stanovených zákonom č. 229/1991 Zb. a následne v roku 2003
podľa podmienok určených zákonom č. 503/2003 Z. z., kde bola možnosť riešenia zápisu vydaných
prídelových listín v rámci ROEP v rámci katastrálneho územia J..

12. Domáhanie sa týchto nárokov po 75 rokoch považuje súd pri nepravdivých skutkových tvrdeniach
žalobcu (ktorý tvrdil, že vedel, o ktoré nehnuteľnosti sa jedná a na strane druhej žaloval iných vlastníkov
nehnuteľností v konaní vedenom Okresným súdom D. pod sp. zn. 6C/75/2014) o tom, že vedeli
s právnym predchodcom, kde presne sa nehnuteľnosti nachádzajú, pričom ani raz neupovedomil
žalovaných v 1. a 2. rade, ktorí nadobudli nehnuteľnosť kúpou o tom, že majú stavať na jeho pozemku,
zveľaďovať ho, rovnako tak žalovaných v 3. a 4. rade. Toto v žiadnom prípade nesvedčí bdelému

vlastníkovi a už vôbec nie vlastníkovi.

13. Významným predpokladom úspešnosti určovacej žaloby je aj preukázanie, že žalobca
nadobudol vlastníctvo v súlade s platným právom. Jedným zo základných predpokladov nadobudnutia
vlastníckeho práva vydržaním je oprávnená držba, pričom oprávneným je držiteľ, ktorý je vzhľadom

na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu vec patrí (§ 145 ods. 1 zákona č. 141/1950 Sb.).
Z uvedeného vyplýva, že rozhodujúcim znakom, ktorý odlišuje držbu oprávnenú od neoprávnenej, je
dobromyseľnosť držiteľa. Posúdenie dobromyseľnosti nemôže vychádzať z posúdenia subjektívnych
predstáv držiteľa, ale je potrebné tento stav objektivizovať s prihliadnutím na všetky okolnosti.
Okolnosťami,ktorémôžusvedčiťzáveruoexistenciidobromyseľnosti,súokolnostitýkajúcesaprávneho

dôvodu nadobudnutia práva, teda uchopenia držby. Subjektívny pocit držiteľa nemôže sám o sebe
byť podkladom pre vydržanie, ak nie je vyvolaný okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti
držby. V danej veci žalobcovia tvrdili, že ich právni predchodcovia dňom prevzatia výmeru o
vlastníctve pôdy č. XXXX/XX zo dňa 28.4.1948, tieto mali riadne užívať. Ich tvrdenia a dobromyseľnosť
spochybňuje jednak skutočnosť, že ich výmer bol riadne v správnom konaní vydaným správnym aktom

rozhodnutím ONV v D.e, pôdohospodársky referát č. IX/X-XXX-XXXX/X -7 zo dňa 31.7.1952 zrušený,
ako aj to, že žalobcovia nemali vedomosť, kde sa uvedené nehnuteľnosti nachádzajú (viď konanie
vedené Okresným súdom D. pod sp. zn. 6C/75/2014, kde žalovali iné osoby ako žalovaných v tomto
konaní) a tiež žiadnym spôsobom sa svojho vlastníctva nedomáhali počas 74 rokov. Uzavreté nájomné
zmluvy nepreukazujú dobromyseľnosť žalobcov (ich právnych predchodcov), pokiaľ títo mali vedomosť

o zrušení výmeru. Keďže túto vedomosť mali, nemohli skutočnosti týkajúce sa uzatvárania nájomných
zmlúvvnichvyvolaťpresvedčenie,žeimvlastníckeprávopatrí.Takýmtotitulommoholbyťvýmer,aleten
bol zrušený. Iné skutočnosti týkajúce sa obnovenia výmeru, podaného odvolania proti zrušeniu výmeru
žalobcovia neprodukovali.

14. Súd ďalej konštatoval, že pokiaľ žalobcovia poukazovali na rozhodnutie Obvodného pozemkového
úradu D. vo veci č. XXXX/XXXXX-XXX zo dňa 22.5.2006 vo veci F., treba uviesť, že nárok v uvedenej
veci bol riadne uplatnený podľa zákona č. 503/2003 Z. z. v prekluzívnej lehote uvedenej v § 5 ods. 1
zákona (viď tiež dôvodová správa k zákonu č. 503/2003 Z.z.). Je nepochybné, že právnym predchodcom
žalobcov bol výmer zrušený, a preto v zmysle ust. § 460 Občianskeho zákonníka nemohol byť poručiteľ

v čase smrti vlastníkom nehnuteľností. Zákonodarca právnym predchodcom žalobcov a žalobcom
umožnil od roku 1991 viacerými normami navrátenie vlastníckeho práva, pokiaľ spĺňajú podmienky
reštitučných predpisov, preto ak by boli bdelými vlastníkmi, tak by si nepochybne za desiatky rokov tento
nárok uplatnili a domáhali sa ho.

15. Keďže v konaní žalobcovia nepreukázali platný právny dôvod nadobudnutia vlastníckeho práva
k spornej nehnuteľnosti, neuniesli tak bremeno tvrdenia, ani dôkazné bremeno, ktorá skutočnosť
spôsobila zamietnutie žaloby. Štát po zrušení výmeru bol riadne evidovaným vlastníkom a právny
predchodca žalobcov uvedené nespochybňoval. Uvedeného sa nástupcovia po zomrelom S. K.
domáhajú až v roku 2023, keď už sú na predmetných pozemkoch vybudované stavby žalovaných, ktorí

už minimálne od roku 2010 tieto nehnuteľnosti užívajú bez spochybnení zo strany právneho predchodcu
žalobcov.16. Súd prvej inštancie poukázal aj na to, že žalobcovia ani sami nevedeli, o ktoré nehnuteľnosti sa
jedná, dokonca žalovali iné osoby v konaní vedenom Okresným súdom D. pod sp. zn. 6C/75/2014.
Je nelogické v takom prípade vôbec uvažovať o dobromyseľnosti žalobcov, pokiaľ ani nevedia po 75

rokoch od vydania výmeru, kde svoj pozemok majú mať, nie to ešte o starostlivosti oň. V tomto smere je
dôvodným aj argument žalovaných, že žalobcovia a ich právni predchodcovia (S. K., nar. XXXX, zomr.
XXXX) prežijúc celý život v obci J., poznajúc pomery v tak malej obci s počtom obyvateľov do 500, ktorí
boli účastní aj realizácií pozemkových projektov, sa svojich práv nedomáhali a sledovali bez námietok
výstavbu na týchto pozemkoch, ich oplotenie a užívanie.

17. K otázke právnej možnosti domáhať sa určenia vlastníckeho práva po uplynutí prekluzívnych
lehôt na uplatnenie reštitučných nárokov súd poukázal na nejednotnosť súdnej praxe - podľa prvého
názoru je možné domáhať sa ochrany vlastníckeho práva aj po uplynutí reštitučných lehôt (okrem
žalobcami uvádzaných rozhodnutí napr. rozhodnutia NS SR sp. zn. 5Cdo/36/1999, 3Cdo/205/2009,
nález ÚS SR sp. zn. II. ÚS 249/2011), podľa druhého právneho názoru je však uplatnenie

ochrany prostredníctvom vlastníckej žaloby po uplynutí prekluzívnych lehôt vylúčené (napr. rozhodnutia
NS SR sp. zn. 4Cdo/130/2007, sp. zn. 5Cdo/4/2009, sp. zn. 4Cdo/300/2008, rozhodnutia ÚS SR sp. zn.
III. ÚS177/2013 a ÚS ČR sp. zn. Pl. ÚS-st 21/05 a iné); rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít
sa prikláňa viac k druhému formulovanému názoru.

18. Súd tiež zdôraznil, že v danej veci ide už o takú dlhú dobu odňatia majetku (75 rokov, resp. 71 rokov
od odňatia prídelu rozhodnutím ONV v D.e, pôdohospodársky referát č. IX/X-XXX-XXXX/X -X zo dňa
31.7.1952), že nároky týchto osôb by mali byť odmietnuté pre nedostatok tzv. legitímneho očakávania
jeho navrátenia a naopak by mala byť posilnená ochrana tých, ktorí tento majetok medzitým v dobrej
viere nadobudli. (viď názor odbornej spisby k otázke dĺžky doby od odňatia majetku, In.: Spáčil, J.

Ochrana vlastnictví a držby v občanském zákoníku. 2. doplnené vydanie. Praha : C. H. Beck, 2005, s.
112).

19. V závere súd konštatoval, že mal preukázané, že došlo k zrušeniu titulu, od ktorého žalobcovia
odvodzujú svoj nárok (prídelu), preto niet dôvodu na určenie vlastníckeho práva; došlo k uplynutiu

prekluzívnej lehoty, keďže nebola podaná žaloba na vrátenie nehnuteľnosti; existencia princípu
proporcionality medzi tzv. legitímnym očakávaním navrátenia vlastníctva po uplynutí dlhej doby a dobrou
vierou nadobúdateľov (vydržanie), ktorý pri pomerovaní princípu právnej istoty a princípu dobrej viery
favorizuje dobrú vieru nadobúdateľov (žalovaných). Od vydania výmeru v roku 1948 do doby podania
žalobyprešlo75rokov,pričomprávnypredchodcažalobcovakonieckoncovanisamižalobcoviadoroku

2020 (t.j. znaleckého posudku znalca Z.) nemali presnú vedomosť, o ktoré pozemky sa má jednať. Podľa
názoru súdu priznaním vlastníckeho práva žalobcom, ktorí ani nevedeli, kde sa ich nehnuteľnosti (v obci
s tak malým počtom obyvateľov, kde prežili celý svoj život) majú nachádzať, domáhajúc sa nárokov
až po smrti svojho právneho predchodcu, bez využitia viacerých zákonodarcom poskytnutých riešení,
by bolo zjavne nespravodlivé a významným spôsobom by boli narušené a porušené práva ďalších

nadobúdateľov. Z uvedených dôvodov súd žalobu zamietol.

20. Pokiaľ ide o navrhovaný dôkaz výsluchom svedka S., tento súd z dôvodu hospodárnosti a účelnosti
konania nerealizoval, keďže bolo riadne predložené jeho čestné prehlásenie, ktoré pre účely tohto
konania postačovalo. Rovnako tak výsluch žalovaného v 1. rade ním navrhnutou právnou zástupkyňou

súd zamietol z dôvodu hospodárnosti, keďže žalovaný v 1. rade mal len zodpovedať skutočnosti
prednesené vo vyjadreniach, čo by len predlžovalo súdne konanie.

21. O trovách konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 a 2 v spojení s § 255 ods. 1 CSP a v celom
rozsahu úspešným žalovaným priznal voči žalobcom nárok na 100 %-nú náhradu trov konania. Súd

zároveň konštatoval, že v okolnostiach danej veci nevzhliadol dôvody hodné osobitného zreteľa pre
aplikáciu § 257 CSP.

22. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali odvolanie žalobcovia v 1. až 5. rade z dôvodov, že
neboli splnené procesné podmienky, súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby

uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd
prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvejinštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

23. Žalobcovia namietali vykonanie dôkazu zo spisu Okresného súdu D. sp. zn. 6C/75/2014, nakoľko
nenavrhli, aby bol predmetný súdny spis pripojený k spisu v prejednávanej veci a nenavrhli to ani
žalovaní. Súd bez toho, aby mal na to podnet/návrh, z neznámych dôvodov svojvoľne prelustroval spis
Okresného súdu D. sp. zn. 6C/75/2014 a do konania v danej právnej veci uviedol dôkaz, ktorý žiadna zo
strán nenavrhla. Daný dôkaz nevplýva z verejného registra, či záznamu a nejde o posúdenie splnenia

procesných podmienok, či zistenia vykonateľnosti rozhodnutia. Nie je možné prijať záver, aby dôkaz
v inom súdnom spise toho istého súdu znamenal skutočnosť všeobecné známu alebo známu tomuto
súdu z jeho činnosti, keďže daný dôkaz nesúvisí s úradným postupom súdu. Žalobcovia poukázali na
Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.: 1Obdo/91/2019 zo dňa 10. decembra 2020, z ktorého tiež
vyplýva: „Dovolací súd sa nestotožňuje s názorom dovolateľa, že v predmetnom spore mal súd prvej
inštancie ako aj odvolací súd „ sám od seba“ prihliadať na skutočnosti zistené súdom v inom konaní sp.

zn. 31Cbi/1/2017, nakoľko ide o skutočnosti známe súdu z jeho činnosti v zmysle § 186 ods. 1 CSP.
Za skutočnosti, o ktorých sa súd dozvedel v rámci svojej činnosti treba považovať také skutočnosti,
ktoré sú zachytené v súdnych spisoch, pričom majú opodstatnenie pre procesné rozhodnutia súdu
(ustanovenie opatrovníka strane sporu, ktorá ho mala ustanoveného v iných konaniach, nepripustenie
určitej osoby ako občianskeho zástupcu strany sporu a podobne). Každý spor je iný, osobitý (aj keď

vo viacerých sporoch môžu vystupovať tí istí účastníci), pričom súd v každom konkrétnom spore
rozhoduje na základe ním zisteného skutkového stavu. Skutkovým základom súdneho rozhodnutia je
súhrnskutkovýchzistení,kuktorýmsúddospelvpriebehukonania.Kskutkovýmzisteniamsúddospieva
posúdením (vyhodnotením) skutkových poznatkov, ktoré získava najmä dokazovaním. Dôkaz slúži na
preukázanie skutočností, ohľadom ktorých nesie účastník dôkazné bremeno. Dôkazným prostriedkom

je najmä výsluch strany, výsluch svedka, listina, odborné vyjadrenie, znalecké dokazovanie a obhliadka.
Je povinnosťou tej-ktorej strany sporu na preukázanie svojho tvrdenia označiť alebo predložiť konkrétny
dôkaz, ktorým je možné a efektívne jeho tvrdenie preukázať. Za takýto dôkaz dovolací súd nepovažuje
pripojenie spisu z iného konania, pretože v súdnom spore súd namiesto strany nemôže určovať, ktorý
dôkazný prostriedok, vykonaný v inom súdnom konaní, ktorého obsah je zachytený v súdnom spise,

preukazuje tvrdenie strany sporu v tom-ktorom prejednávanom spore, nakoľko by tým v spore zvýhodnil
jednu stranu sporu oproti inej strane sporu, čo je neprípustné, keďže strany sporu majú v konaní
rovné postavenie (uplatňuje sa princíp rovnosti sporových strán).“ Podľa názoru žalobcov arbitrárnym
postupom prvoinštančného súdu v rozpore s CSP došlo k narušeniu rovnosti strán sporu.

24. Žalobcovia sa k danému „dôkazu predloženému súdom“ vyjadrili na pojednávaní dňa 16.07.2024,
keď poukázali na k žalobe predložený dôkaz, a to je rozhodnutie Obvodného pozemkového úradu D.
č. XXXX/XXXXX zo dňa 22.5.2006, vo veci F., kde obvodný pozemkový úrad konštatuje na strane
4, že nakoľko bývalé ONV pôdny referát v D.e rozhodnutím zo dňa 28.7.1952 podľa ustanovenia §
23 ods. 2 nariadenia č. 104/1945 o odňatí prídelu S. F., jeho manželke H., rod. D., J., ktorý im bol

pridelený výmerom o vlastníctve pôdy zo dňa 28.4.1948, prekročil rozsah svojej právomoci, delegovanej
vyhláškou č. XXX/XXXX a vládnym nariadením č.122/1951 Zb., došlo k prevzatiu nehnuteľnosti štátom
bez právneho dôvodu. Citované rozhodnutie ONV v D.e nemohlo vyvolať právne účinky odňatia
prideleného majetku, čím bola naplnená skutková podstata reštitučného titulu podľa § 3 ods. 1 písm.
o) reštitučného zákona. Nariadenie SNR č. 104/1945 Zb. <. Odnímanie prídelov Okresnými národnými výbormi bolo z uvedených

dôvodov nad rámec ich pôsobnosti. Na základe uvedeného právneho posúdenia veci pozemkový úrad
postupoval v zmysle reštitučného zákona a rodine F. boli prinavrátené pozemky na základe výmeru.
Prvoinštančnýsúdsakdanejargumentáciížalobcovvôbecnevyjadril.Rozhodnutiejetakneodôvodnené
a nepreskúmateľné.

25. Ak by právoplatne boli odňaté pridelené pozemky, resp. Výmer bol zrušený v r. 1952, neboli by to
Pôvodní vlastníci, ktorí pozemky dávali do JRD, ale štát. Rovnako by pri danom úkone neboli vedení
ako pridelenci. Už v daných rokoch rozhodnutie ONV nevyvolávalo žiadne právne účinky a neprihliadalo
sa na dané rozhodnutie. Žalobcovia, resp. Pôvodní vlastníci tak boli a sú stále vlastníkmi nehnuteľnostíz Výmerov. Ak mal štát nadobudnúť pozemky na základe zrušenia Výmeru, resp. odňatia nehnuteľností
Pôvodným vlastníkom pridelených na základe Výmeru, bol štátu známy predchádzajúci vlastník ako
aj skutočnosť, že ide o nároky, ktoré môžu podliehať reštitúcií. Poukázaním na dané ustanovenie

z. č. 229/1991 Zb. štát nemal s danými nehnuteľnosťami nakladať, previesť ich na žalovaného v 4.
rade. Obdobne upravuje aj § 4 ods. 2 z. č. 503/2003 Z.z.. Nekonaním vtedajšieho starostu p. S.,
ktorý mal k dispozícií všetky výmery a nepredložil ich v konaní ROEP, nakoľko ich vtedy neuznával,
prišlo k poškodeniu obyvateľov obce J., vrátane žalobcov. Uvedené bolo bližšie rozoberané v konaní
3C/207/2011 vedenom na Okresnom súde D., ktoré viedol sudca JUDr. Majerník.

26. Reštitučne nároky v zmysle špeciálnych právnych predpisov bolo možné uplatniť najneskôr do
31.12.1992 (§ 8 ods. 1 z. č. 229/1991 zb.) a neskôr do 31.12.2004 (§ 5 ods. 1 z. č. 503/2003 Z.z.).
Žalobcovia predložili súdu nájomné zmluvy na prenájom nehnuteľností z Výmeru. Podpisovaná bola
nájomná zmluva ich právnym predchodcom ešte aj v roku 2005 na obdobie 15 rokov. Teda ešte aj v roku
2005 (aj začiatkom roka 2010) bez akýchkoľvek pochybnosti boli žalobcovia, resp. Pôvodní vlastníci

v tom, že im sporné pozemky patria. Nemali žiadnu pochybnosť o údajnej nehodnovernosti Výkazu a
spochybnení ich vlastníckeho práva, preto ani dôvod ich uplatnenia v reštitučnom konaní. Navyše obe
dané lehoty boli doplnené dodatkom „inak právo zaniká“. Už len skutočnosť, že právo malo zaniknúť k
31.12.1992 a bolo ho možné uplatniť aj do 31.12.2004 naštrbuje teóriu nemožnosti dovolania sa svojich
práv civilnou žalobou, resp. zániku vlastníckeho práva.

27. Žalobcovia argumentovali aj tým, že žalovaní na svoju dobromyseľnosť vo svojich vyjadreniach
nikdy nepoukázali. Boli to práve žalobcovia, ktorí z dôvodu právnej istoty vopred spochybnili dobrú vieru
žalovaných pri nadobudnutí nehnuteľnosti kúpou od obce. V tejto súvislosti poukázali na uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VObdo/2/2020, v zmysle ktorého ustanoveniu § 70 ods. 1 zákona č.

162/1995 Z. z. katastrálny zákon, ktoré upravuje hodnovernosť údajov katastra, nezodpovedá výklad,
podľa ktorého už len sama evidencia vlastníctva nehnuteľností v katastri nehnuteľností zakladá dobrú
vieru evidovaného vlastníka v to, že je vlastník. Dobrá viera nadobúdateľa má vplyv na nadobudnutie
vlastníckeho práva, len pokiaľ zákon v taxatívne vymedzených prípadoch nadobudnutie vlastníckeho
práva s poukazom na dobrú vieru ich nadobúdateľa výslovne upravuje. Medzi tieto výnimky patrí

podľa Najvyššieho súdu SR nasledovné: 1) neoprávnený dedič (§ 486 občianskeho zákonníka); 2)
obchodnoprávne vzťahy (§ 446 obchodného zákonníka); 3) konkurzné konanie (§ 93 ods. 3 zákona o
konkurze a reštrukturalizácii); 4) prevod cenných papierov (§ 19 ods. 3 zákona o cenných papieroch);
5) exekúcia (upravené nepriamo v § 140 ods. 2 písm. l) v spojení s § 150 ods. 2 exekučného poriadku).
Prípad žalovaných medzi výnimkami žalobcovia nenachádzajú.

28. Žalobcovia ďalej namietali, že súd žiadnym spôsobom neskúmal a neodôvodnil ako dospel k názoru,
že právni predchodcovia žalobcov sa o nadobudnutie majetku nezaslúžili. Reštitučné nároky bolo možné
uplatniť do 31.12.2004, t. j. do 56 rokov od vydania výmerov, pričom svoj nárok si prvý krát uplatnili v
roku 2014. Akoby chcel súd povedať, že 56 rokov je v poriadku, ale 66 rokov je už veľa.

29. Žalobcovia tiež namietali závery súdu o tom, že ani nemali vedomosť, o ktoré pozemky sa jedná, a to
s poukazom na obsah spisu 6C/75/2014. Ide o nepreukázanú domnienku súdu. Žalobcovia opakovane
upozorňovali žalovaného v 4. rade, aby pozemky obec nepredávala, nakoľko sú ich vlastníctvom. K
tomu žalobcovia, ako aj žalovaní navrhovali vypočutie bývalého starostu obce J.. Súd dôkaz nevykonal.

30. Odvolatelia ďalej namietali, že vlastnícke právo neodvodzovali len z výmeru, ale poukazovali aj na
vydržanie sporných nehnuteľností. Nie je zrejmé, ako súd zistil a posúdil dobromyseľnosť žalovaných.
Súd odmietol vykonať výsluch žalovaného v 1. rade, ktorý navrhovala jeho právna zástupkyňa. O
dobromyseľnosti žalobcov svedčí zoznam osôb vedený Národným výborom, fin. odborom v D.e, pre

obec J. pod č. XXXX/XX., ktoré sa stali členmi JRD od 11.11.1959, či Zoznam o zamestnaní samotného
prídelcu majiteľa alebo členov jeho rodiny č. XX/XXXX zo dňa 29.mája 1963. Aj na základe uvedeného
žalobcovia a ich právni predchodcovia boli dobromyseľní v tom, že im pozemky patria, že Výmer je
platný a odňatie vykonané ONV neplatné. Ak by súd mal za jednoznačne preukázané, že odňatie
výmeru bolo platné, nepoukazoval by na možnosť uplatňovania si reštitučného nároku žalobcami. Na

základe neplatného úkonu, a to odňatia výmeru, nemohol štát - Slovenská republika platne nadobudnúť
vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam. Žalobcovia od roku 1948 minimálne do roku 2010 boli v
tom, že im sporné nehnuteľností patria.31. V súvislosti s argumentáciou súdu o potrebe uplatnenia reštitučných nárokov, žalobcovia poukázali
na nález Ústavného súdu SR zo dňa 14. februára 2013, č. k. II. ÚS 468/2012-22: „Reštitučné predpisy
neboli vydané pre ten účel, aby spôsobili zánik vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale aby im

uľahčili obnovenie tohto vlastníckeho práva. Preto, ak došlo k zabratiu majetku štátom bez právneho
dôvodu, osoba nestratila svoj vlastnícky vzťah k tomuto majetku a nič nebráni tomu, aby sa svojho
nároku, resp. finančnej náhrady domáhala žalobou opierajúcou sa o všeobecné predpisy občianskeho
práva [podľa nástrojov ochrany vlastníckeho práva - žalôb určovacích, vindikačných (na vydanie veci),
negatórnych a pod. (III. ÚS 178/06)]. Zmyslom a účelom reštitučného zákonodarstva nebolo spôsobenie

zániku vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale naopak, uľahčenie obnovenia ich vlastníckeho práva.
A v žiadnom prípade ním nemohlo byť a nebolo vytváranie dodatočných nadobúdacích titulov pre
nadobudnutie vlastníckeho práva (štátom) s odstupom mnohých rokov, a tým aj legalizácia takých
postupovštátuvdobeneslobody,ktorébolinezlučiteľnénielensústavnýmiprincípmiochranyvlastníctva
v ich dnešnom chápaní, ale boli v rozpore s právom platným v rozhodnom období. “ Žalobcovia tiež
poukázali na uznesenie sp. zn. 3 Cdo 205/2009 zo 17. februára 2011, v ktorom Najvyšší súd SR dospel

k záveru, že reštitučné zákony, aj keď majú vo vzťahu k Občianskemu zákonníku povahu lex specialis,
nevylučujú možnosť v prípade, ak sa zistí, že ustanovenia lex specialis nemožno na daný prípad uplatniť,
domáhať sa po uplynutí reštitučných lehôt ochrany vlastníckeho práva podľa ustanovení Občianskeho
zákonníka žalobou o určenie vlastníctva, prípadne žalobou o vydanie veci.

32. Žalobcovia nesúhlasili ani so závermi súdu prvej inštancie o tom, že skutočnosť, že nevykonávali
starostlivosť o pozemok, vylučuje ich vydržanie. Žalobcom nie je známe, aby taxatívnou podmienkou
vydržania bolo užívanie nehnuteľností. Zároveň už v žalobe a vo svojich vyjadreniach poukazovali
na relevantné rozhodnutia Ústavného súdu SR, resp. Najvyššieho súdu SR, ktoré potvrdzovali, že
odovzdaním pozemkov do JRD, či nájmu, nedochádzalo k pretrhnutiu držby, či užívania pozemkov ich

vlastníkmi.

33. Žalobcovia ďalej namietali konštatovanie súdu prvej inštancie o tom, že žalovaní mali dlhodobo
dobromyseľne užívať nehnuteľností viac ako 10 rokov, pričom nikto ich nemal riadne spochybniť pri
výkone ich práva. Poukázali na to, že sám žalovaný v 1. rade ako advokát na jednom navrátení

pozemkov pracoval (pozn.: o dva pozemky doprava od pozemku, ku ktorému sa hlási žalovaný v 1.
rade). Tým musela byť spochybnená dobromyseľnosť žalovaných. Súd nepripustil výsluch žalovaného
v 1. rade, a preto ho nebolo možné pod prísahou konfrontovať s danými skutočnosťami. Žalobcovia
upozorňovali opakovane žalovaného v 4. rade, že pozemky, ktoré sa chystá predať, sú ich vlastníctvom.

34. Podľa žalobcov princíp proporcionality súvisiaci s nedostatkom tzv. legitímneho očakávania
navrátenia majetku po tak dlhej dobe a priorizácie dobrej viery nadobúdateľov (vydržanie), nebol
zo strany súdu riadne odôvodnený a v súdnom konaní zisťovaný. Na strane žalovaných absentuje
dobromyseľnosť.

35. Žalobcovia tiež namietali nevykonanie navrhovaného výsluchu svedka S., čo súd zdôvodnil
hospodárnosťou a účelnosťou konania a uspokojil sa len s jeho čestným prehlásením, ktorého obsah
spochybnili.Navyšepodpisnačestnomvyhlásenínebolúradneosvedčený.Niejezrejmé,akosúdoveril,
že dané čestné vyhlásenie uskutočnil p. S.. Súd nemôže na rovnakú úroveň brať písomné vyhlásenie,
ktoré k ničomu nezaväzuje v porovnaní s výsluchom svedka pod prísahou a jeho konfrontáciu so

žalobcami aj s poukazom na článok „Pozemky v J.e vyvolali svár“. Nebohý S. K., nar.XXXX osobne
upozornil p. S.a, starostu obce J., že v časti „stará kerta“ parcela EKN X má pozemok. Pán S. mal
od väčšiny dotknutých obyvateľov obce J. k dispozícií výmery, ktoré ale vyhlásil za neplatné, preto na
výzvy, upozornenia Pôvodných vlastníkov neprihliadal. Žalobcovia namietali okolnosti (titul), za ktorých
žalovaný v 4. rade nadobudol nehnuteľností od štátu do vlastníctva. Súd dané neskúmal a nevyžiadal

si podklady z katastra nehnuteľností, či od žalovaného v 4. rade.

36. Na základe uvedeného žalobcovia žiadali, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil v celom
rozsahu a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie prejednanie. Zároveň žiadali odvolací súd o zmenu
senátu na súde prvej inštancie v prípade, že odvolaniu bude vyhovené.

37. Vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov žalovaný v 1. rade uviedol, že majetok nadobudol od legálneho
vlastníka, zaplatil za neho kúpnu cenu, dlhé roky sa o neho staral, postavil na ňom dom, žije tam so
svojou rodinou, zatiaľ čo žalobcovia si zrazu zmysleli, že pozemky im patria.38. Ak žalobcovia v odvolaní tvrdili, že súd založil svoje rozhodnutie na odňatí prídelu, je potrebné uviesť,
že rozhodnutie založil na komplexnom posúdení všetkých skutkových a právnych aspektov.

39. V súvislosti s námietkou žalobcov o pripojení spisu súdu prvej inštancie sp.zn. 6C/75/2014, žalovaný
v 1. rade uviedol, že to spomínal vo svojom osobnom vyjadrení, preto bolo relevantné tento spis pripojiť.
Rovnako tak žalobca v 1. rade sa na tento spor odvolával vo svojej výpovedi. Okrem toho súd je povinný
skúmať, či sú splnené podmienky konania a jednou z takýchto podmienok je aj eliminácia litispendencie

a res iudicata. Tiež právna zástupkyňa žalovaného v 1. rade uviedla, že je predpoklad, že S. K. bol prídel
odňatý, nakoľko to v obci bolo bežné, keďže ľudia za prídely neplatili alebo sa o nich nestarali, či neplnili
podmienky pre ich udržanie. Dôkaz tohto tvrdenia vyplýval práve zo zmieneného spisu 6C/75/2014,
preto bol súd oprávnený ho zabezpečiť. Samotní žalobcovia zamlčali skutočnosť odňatia prídelu, pričom
uvedené vyplynulo zo spisu zmieneného oboma stranami konania.

40. Pokiaľ ide o situáciu s F., bola to vec nesúvisiaca s touto vecou. Išlo o iný prípad. Skúmať, aký
proces zvolili oni, nie je relevantné v tomto prípade, keďže ako prvoinštančný súd uviedol, žalobcovia ani
žiadny z ich právnych predchodcov v minulosti nevyužili ani jeden relevantný prostriedok spochybnenia
nejakej verejnej listiny.

41. Žalovaný v 1. rade ďalej tvrdil, že stranu žalovaných nebolo treba vypočuť, žalobcovia to nežiadali a
žalovaní všetky svoje tvrdenia a vyjadrenia uviedli do písomných podaní. Kúpa od vlastníka zapísaného
v evidencii katastra, ktorým je ešte aj obec, zaplatenie kúpnej ceny, zveľaďovanie pozemku atď. je
jednoznačným dôkazom dobromyseľnosti. Zo zarastenej debry, ktorá bola smetiskom, žalovaný v 1.
rade vytvoril veľkými finančnými investíciami a tvrdou prácou pekný pozemok, na ktorom má dom viac

ako 10 rokov a žalobcovia po smrti svojich právnych predchodcov si zrazu vymysleli, že je ich, pritom
nikto z nich ani nikto z ich právnych predchodcov predtým o tento pozemok ani „nezavadil“.

42.Žalovanýv1.radeargumentovalajtým,žejehoprávnazástupkyňavkaždompísomnomvyjadrenína
niekoľkých miestach, ako aj na pojednávaní poukazovala na dobromyseľnosť, preto argumenty žalobcov

sú obštrukciou a klamstvom.

43. Žalovaný v 1. rade tiež poukázal na to, že hlavným dôvodom neoprávnenosti nároku žalobcov nie je
jeho vydržanie (tento argument bol len podporný), ale skutočnosť, že žalobcovia nikdy vlastníctvo svojho
právneho predchodcu nepreukázali. Vlastníctvo stratil už právny predchodca právneho predchodcu

žalobcov a nikdy ho neobnovil, preto ho ich právny predchodca nemohol ani zdediť, ani prenajať a
nájomná zmluva bez identifikácie parciel nie je dôkazom vlastníctva.

44. Žalobcovia spochybňovali vlastníctvo obce a upozorňovali, že pozemky sú ich, ale sami starostovia
to popreli. Žalobcovia nikdy nepreukazovali svoje vydržanie, čo ani nemohli, keďže im chýbal základný

atribút, t. j. držba. Totiž žalobcovia nikdy na pozemky nechodili, ani sa o nich nestarali, ani nijako voči nim
nepostupovali, aby sa ich vlastníctvo prejavilo v ktorejkoľvek evidencii za desiatky rokov. Už začiatkom
50-tych rokov sa prídel vrátil do družstva a odvtedy žiadny úkon ani reálne správanie voči pozemkom
zo strany žalobcov a ich právnych predchodcov nebolo.

45. Žalobcovia nikdy vypočutie žalovaného v 1. rade nenavrhli, preto to nemôže byť ani „ich“ odvolacím
dôvodom. A keďže návrh na jeho vypočutie zo strany jeho právnej zástupkyne na pojednávaní mal skôr
emočnú povahu, aby ho žalobca v 1. rade nehanil, nijako jeho nevypočutie nemalo vplyv na riadne
zistenie skutkového stavu ani výsledok sporu.

46. Žalovaný v 1. rade namietal aj spochybňovanie čestného prehlásenia pána S.a žalobcami. Dovtedy
ho vypočuť nenavrhli a dôkaz nijako nespochybnili, ani v konaní ani v záverečnej reči, preto je takéto
ich spochybňovanie a navrhovanie v odvolacom konaní už irelevantné, nakoľko sa nejedná o novotu,
ktorá pripúšťa doplňovanie dokazovania v odvolacom konaní.

47.Nazákladetohožalovanýv1.radenavrhol,abyodvolacísúdnapadnutýrozsudokakovecnesprávny
potvrdil a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.48. K vyjadreniu žalovaného v 1. rade podali vyjadrenie žalobcovia. Vo vyjadrení okrem iného poukázali
na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/157/2007, z ktorého vyplýva, že okresné národné
výbory nemali právomoc odnímať prídely, a z toho dôvodu treba považovať takéto rozhodnutia vydané

nad rozsah právomoci správneho orgánu za nulitný správny akt, ktorý nemohol založiť právne účinky
zániku vlastníctva.

49. Pripojenie iného spisu (sp. zn.: 6C/75/2014) bez návrhu na pripojenie zo strany sporovej strany a
bez uvedenia konkrétneho dokumentu, nie je postupom v súlade s CSP. Žalobcovia nevylučujú možnosť

zabezpečeniadôkazusúdom,avšakmusíísťopodnet/návrhjednejzostránsporu,ktorýmusíobsahovať
konkretizáciu daného dôkazu. Aj keby konajúci súd mal vedomosť o iných skutočnostiach týkajúcich
sa prejednávanej veci z iných pojednávaní, nemôže tieto poznatky, pokiaľ nejde o verejné známe
skutočnosti, použiť v prejednávanej veci.

50. Žalobcovia v žiadnom ohľade nezamlčali skutočnosť odňatia prídelu. V konaní predložili zápisnicu

Obvodného pozemkového úradu vo veci F. (H.) z roku 2006, kde sa spomína odňatie prídelu, avšak
už vtedy obvodný pozemkový úrad konštatoval, že dané odňatie je neplatné z dôvodu nedostatku
právomoci ONV.

51. Nakoľko štát a ani žalovaný v 4. rade neboli nikdy vlastníkmi sporných nehnuteľností, nemohli ich

nikdy previesť platne na žalovaných. Z absolútne neplatného právneho úkonu nemôže vzniknúť právo.

52. Žalobcovia sa nestotožnili ani s argumentáciou žalovaného v 1. rade ohľadom jeho nevypočutia.
Žalobcovia poukázali na to, že právna zástupkyňa žalovaného v 1. rade neuviedla, z akého dôvodu
chcela vypočuť svojho klienta, a tak nevedia, ako súd prvej inštancie mal pochopiť, k čomu má výpoveď

smerovať. Žalobcovia nerozumejú, ako súd prvej inštancie mohol bez vypočutia žalovaného v 1. rade,
resp. ďalších žalovaných, dospieť k ním tvrdeným skutočnostiam.

53. Pokiaľ žalovaný v 1. rade namietal, že žalobcovia dosiaľ nenavrhli výsluch pána S.a, žalobcovia
poukázali na svoje vyjadrenie zo dňa 02.01.2024, v ktorom spochybňovali čestné prehlásenie a

navrhovali jeho výsluch.

54. K odvolaniu žalobcov sa vyjadrili aj žalovaní v 2. až 4. rade. Uviedli, že súd neporušil procesné
predpisy vykonania dôkazu pripojením spisu sp. zn. 6C/75/2014. Súd je povinný skúmať procesné
podmienky z úradnej moci a pripojenie spisu vo veci skoršej žaloby žalobcov zodpovedá obsahu podaní.

55. Ďalej uviedli, že pokiaľ by sa aj zistila nezákonnosť postupu v tom, že nebola daná právomoc
ONV, tak bol ale daný hmotnoprávny dôvod na odňatie prídelu. Odňatie prídelu ako také žalobcovia
nespochybňujú, len spochybňujú jeho správnosť, a to na základe rozhodnutia v inej veci F., ku ktorému
došlo s ohľadom na dátum rozhodnutia po desiatkach rokoch od odňatia. Zároveň žalovaní dodali, že

poukaz na zoznamy vo vzťahu k JRD nepreukazuje to, že v čase združovania pôdy do JRD už právni
zástupcovia žalobcov vedeli o údajnom nedostatku kompetencie ONV k vydaniu takéhoto rozhodnutia.
Tak ako pri zakladaní JRD, či následnom prenájme, právny predchodca nebol evidovaným vlastníkom
a uvedené nemôže preukazovať jeho vedomosť o vlastníctve.

56. Právny zástupca žalovaných v 2. až 4. rade poprel, aby pracoval na navrátení akéhosi pozemku
susedy. Pokiaľ sa ho suseda p. I. pýtala, že jej muž zamieňal časť ich záhrady/poľa s iným J.čanom a
neostalomuanijedno,spomenultoakokrivduniekdemedzirečouaporokochsaztohostalaskutočnosť
o strate dobromyseľnosti. Dodal, že pred kúpou nemal k obci žiadny vzťah, nakoľko pochádza z J.. Bol
presvedčený, že pokiaľ pozemky predáva obec so schválením obecného zastupiteľstva, ide o riadny a

bezproblémový predaj.

57. Podľa názoru žalovaných v 2. až 4. rade je argumentácia žalobcov špekulatívna, nakoľko aj poručiteľ
žalobcov mal záujem o kúpu pozemku, ktorý obec získala rovnako ako v tomto prípade. Pre jeho úmrtie
sa kúpa nezavŕšila, pričom pozemok - parcelu CKN č. XXX/X kúpila dcéra žalobcu v 1. rade E. Z.. V

danej lokalite kúpil parcelu CKN č. XXX/X aj A. K., syn žalobcu v 2. rade.

58. Žalovaní v 2. až 4. rade poukázali aj na rozsudok Krajského súdu v Prešove vo veci sp. zn.
7Co/41/2022, v ktorej tiež išlo o prevod nehnuteľného majetku obce - Mesta D. získaného vyvlastnenímna subjekt súkromného práva, pričom vlastníctvo obce bolo spochybňované na základe tvrdenej
nezákonnosti, pričom táto mala spočívať v nedoručení rozhodnutia o vyvlastnení a nevyplatení ceny
za pozemky.

59. Žalovaní v 2. až 4. rade vyslovili, že rozhodnutie je v súlade s princípom spravodlivosti, nakoľko
s ohľadom na všetko uvedené je zjavné, že žalobcovia sa po úmrtí právneho predchodcu pokúšajú
získať pozemky, ktoré riadne a v dobrej viere nadobudli tretie subjekty, ktoré (s výnimkou žalovaného
v 4. rade, ktorý nadobudol vlastníctvo zo zákona) za pozemky zaplatili a roky ich užívajú bez toho,

aby sa žalobcovia svojho domnelého práva domáhali. Priznanie práv k nehnuteľnostiam žalobcom je v
príkrom rozpore s akoukoľvek elementárnou spravodlivosťou. Prídel bol starému otcovi žalobcov v 1. a
2. rade odňatý a od odňatia sa o pozemky nezaujímali, nečinne sa prizerali nadobudnutiu i zveľadeniu
pozemkov a až potom, čo im bola zakreslená poloha prídelových parciel, začali tvrdiť, že pozemky im
patria. Na základe uvedeného žalovaní v 2. až 4. rade žiadali, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
ako vecne správny potvrdil.

60. Vo vzťahu k vyjadreniu žalovaných v 2. až 4. rade žalobcovia zopakovali predchádzajúcu
argumentáciu o tom, že ONV nemali právomoc na odňatie prídelov, tiež poukázali na zásadu, podľa
ktorej nikto nemôže na iného previesť viac práv, ako má on sám a opätovne popreli, aby sa o predmetné
nehnuteľnosti doposiaľ nezaujímali. O opaku svedčí to, že pozemky riadne užívali ako vlastníci od

r. 1948, pričom v nájme ich mali už od roku 1946, potvrdzuje to ďalej vnesenie do JRD, potvrdenie
prídelencov 1963-1964, prenájom v čase od roku 1992 až do roku 2005, kedy bola podpísaná zmluva
na 15 rokov, t. j. do r. 2020. V rozhodnom čase sa intabulačný princíp neuplatňoval a Výmer priamo
zakladal vlastnícke právo bez potreby zápisu. Držaním listiny Výmeru mali pôvodní vlastníci potvrdené
ich vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam.

61. Právny predchodca žalobcov, S. K., nar. r. 1932, v roku 2011 upozorňoval starostu p. S.a, žiadosťou
zo dňa 25.03.2011 podanou na Obecnom úrade v J.e, na skutočnosť, že sa jedná o jeho pozemky.
Poukazoval na Výmer č. XXXX/XX a konkrétne aj na spornú parcelu EKN X. Potvrdenú listinu nevedel
žalobca v 1. rade dohľadať v dokumentácii. Podarilo sa mu to až po odvolaní v predmetnej právnej

veci. Danú žiadosť/listinu predložil v obdobnej právnej veci v konaní sp. zn. 2C/50/2023 vedenom na
Okresnom súde D.. Aj keď bolo dokazovanie v tejto veci skončené, pre úplnosť žalobcovia túto žiadosť
predložili do odvolacieho konania.

62. Žalobcovia poukázali aj na to, že v priebehu konania spochybnili hodnovernosť čestného vyhlásenia

a súhlasili s návrhom žalovaného v 4. rade, aby bol p. K. S. vo veci vypočutý. Keďže bol vznesený
daný návrh na dokazovanie zo strany žalovaných, rovnaký návrh už žalobcovia nepredkladali. Čestné
vyhlásenie mohlo byť vypracované treťou osobu na rýchlo a podpísané za neznámych okolností.

63. Žalobcovia v ďalšom považovali napadnutý rozsudok za arbitrárny, neodôvodnený a trvali na jeho

zrušení a vrátení veci súdu prvej inštancie.

64. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému
jeodvolanieprípustné(355CSP),preskúmalnapadnutérozhodnutie,akoajkonaniemupredchádzajúce

v zmysle zásad vyplývajúcich z § 379 a násl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario)
s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli a webovej stránke odvolacieho
súdu.

65. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť odvolacích dôvodov žalobcov a dospel k

záveru, že rozsudok je vecne správny. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav,
zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver a svoje rozhodnutie zdôvodnil v rozsahu, ktorý
obstojí v konfrontácii s požiadavkami kladenými na kvalitu súdnych rozhodnutí. Keďže ani v priebehu
odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si
osvojil náležité odôvodnenie súdu prvej inštancie. Vzhľadom na to, že odôvodnenia rozhodnutí súdu

prvej inštancie a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV.
ÚS 372/08), pretože prvoinštančné konanie a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria
jeden celok, odvolací súd v plnom rozsahu odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku a len na
zdôraznenie dodáva:66. Predmetom odvolacieho konania je prieskum rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý zamietol žalobu
žalobcov, ktorou sa domáhali určenia, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po nebohom poručiteľovi,

ktorý bol jediným dedičom pôvodných pridelencov, ktorým boli pridelené poľnohospodárske pozemky
o výmere 1.6544 ha v katastrálnom území J., okres D., a to na základe Výmeru o vlastníctve pôdy zo
dňa 28.04.1948, číslo XXXX/XX, vydaného Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy v
Bratislave. Rozhodnutím Okresného národného výboru v D.e, pôdohospodársky referát č. IX/X-XXX-
XXXX/X-X zo dňa 31.07.1952 bol pôvodným pridelencom odňatý skonfiškovaný majetok o výmere

1.6544 ha, zároveň došlo k zrušeniu Výmeru a pridelencom bola daná výpoveď z hospodárenia na týchto
pozemkoch.

67. Žalobcovia namietali, že súd prvej inštancie procesne pochybil, ak bez toho, aby to navrhla niektorá
zo strán, pripojil k veci iný súdny spis, ktorým vykonal dokazovanie v danej veci niektorými listinami,
a to pokiaľ ide o rozhodnutie o odňatí prídelu. V tejto súvislosti žalobcovia argumentovali uznesením

Najvyššieho súdu SR sp. zn.: 1Obdo/91/2019 zo dňa 10. decembra 2020.

68. Podľa § 185 ods. 1 až 3 CSP, Súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Súd môže aj bez
návrhu vykonať dôkaz, ktorý vyplýva z verejných registrov a zoznamov, ak tieto registre alebo zoznamy
nasvedčujú, že skutkové tvrdenia strán sú v rozpore so skutočnosťou; iné dôkazy bez návrhu nevykoná,

ak tento zákon neustanovuje inak. Súd aj bez návrhu môže vykonať dôkazy na zistenie, či sú splnené
procesné podmienky, či navrhované rozhodnutie bude vykonateľné, a na zistenie cudzieho práva.

69. Zo zápisnice o pojednávaní zo dňa 17.06.2024 realizovanej súdom prvej inštancie vyplýva, že v
rámci svojho výsluchu žalobca v 1. rade uviedol, že v roku 2014 podali žalobu na súd a že v tomto

prípade nebol výmer spochybnený. Na výslovnú otázku konajúceho sudcu o tom, či ide o konanie sp.
zn. 6C/75/2014, uviedol, že áno (č.l. 218 spisu). Zároveň na tomto pojednávaní súd oboznámil spis
Okresného súdu D. sp. zn. 6C/75/2014, a to najmä rozhodnutie Okresného národného výboru zo dňa
31.07.1952 a hromadný zápis.

70. Vyššie citované ustanovenie § 185 je vo svojej podstate prelomením zásady formálnej pravdy, ktorou
je ovládaný civilný sporový proces a slúži súdu na zistenie správneho skutkového stavu veci. Súdy
vykonávajú dôkazy, ktoré, ak nejde o spor s ochranou slabšej strany, navrhnú strany sporu. Súd však
rozhodne, ktorý z navrhnutých dôkazov vykoná. Iné, než stranami navrhnuté dôkazy, súd vykonaná len
v zmysle intencií § 185 CSP.

71. Pokiaľ žalobcovia v tejto súvislosti poukázali na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
1Obdo/91/2019, žiada sa uviesť, že v danom prípade sa dovolací súd zaoberal námietkou strany, ktorá
tvrdila, že súd mal „sám od seba“ pripojiť k prejednávanej veci iný súdny spis v zmysle toho, že súdu sú
známe skutočnosti z jeho rozhodovacej činnosti. V tu prejednávanej veci nejde o situáciu, kedy by súd

„sám od seba“ pripojil k veci súdny spis sp. zn. 6C/75/2014, lebo ako vyplýva zo zápisnice o pojednávaní,
žalobca v 1. rade sa o danej skutočnosti zmienil.

72. Z obsahu zápisnice o pojednávaní zo dňa 17.06.2024 vyplýva, že k uvedenému postupu nedošlo
len tak - na základe svojvoľného rozhodnutia súdu, pretože daný postup vyplynul z výpovede žalobcu

v 1. rade. Ten na otázku položenú jeho právnym zástupcom uviedol, že žalobu podali už v roku 2014
a na dotaz súdu potvrdil, že išlo o konanie sp. zn. 6C/75/2014. Za danej situácie mal súd oprávnenie
do daného spisu nahliadnuť za účelom zistenia, či sú splnené procesné podmienky. Zároveň zo spisu
oboznámil dôkaz svedčiaci o tom, že žalobcovia nepostupovali v zmysle § 132 ods. 1 CSP, podľa ktorého
sa v žalobe okrem iného uvedú úplne a pravdivo rozhodujúce skutočnosti. Túto povinnosť žalobcovia

nesplnili, keďže v žalobe neuviedli, že prídel bol ich právnym predchodcom odňatý. Nič na tom, že
neskôr tvrdili, že k odňatiu prídelu došlo rozhodnutím orgánu, ktorý nebol oprávnený o tom rozhodnúť,
v dôsledku čoho išlo o nulitný akt. Podľa názoru odvolacieho súdu sa naznačený postup súdu prvej
inštancie nejaví ako taký, ktorý by znamenal také porušenie procesných pravidiel, ktoré by znamenalo
kvalifikované porušenie práva na spravodlivý proces. V tejto súvislosti žalobcovia namietali, že súd prvej

inštancie porušil ich právo na rovnosť v konaní, keďže tým zvýhodnil žalovaných. Procesný postup
súdu je však potrebné vnímať v kontexte nesplnenia povinnosti žalobcov v zmysle § 132 ods. 1 CSP.
Žalobcovia neodkryli rozhodujúce skutočnosti, žalovaní ich nemohli poznať, nakoľko v konaní sp. zn.
6C/75/2014 neboli stranou sporu. Správne zistenie skutkového stavu súdom prvej inštancie bolo možnédocieliť oboznámením rozhodnutia o odňatí prídelu, čo však súd neučinil bez akéhokoľvek podnetu, ale
na základe vyjadrenia žalobcu v 1. rade na otázku jeho právneho zástupcu o tom, či v danom prípade
si už uplatnili svoje nároky. Keďže žalobca v 1. rade potvrdil, že nároky boli uplatnené v konaní sp.

zn. 6C/75/2014, správne súd v zmysle § 185 ods. 3 CSP nahliadol do predmetného súdneho spisu, v
ktorom sa napokon nachádzal dôkaz, ktorý súd vykonal a ktorý prispel k správnemu zisteniu skutkového
stavu. Nie každé pochybenie súdu v rámci procesných pravidiel vedie k záveru o porušení práva na
spravodlivý proces, zvlášť v prípadoch, keď jeho účelom je dosiahnutie férovosti v zmysle zásady dať
každému to, čo mu patrí.

73. Žalobcovia sa svojho nároku domáhali na základe Výmeru o vlastníctve pôdy zo dňa 28.04.1948,
číslo XXXX/XX.

74. Súdna prax už dávnejšie dospela k záveru, že správnosť výmeru a jeho súlad s vtedy platnými
predpismi nie je možné v súčasnej dobe preskúmavať, a takýto právny akt je potrebné považovať za

právny a bezchybný, z ktorého súd musí vychádzať v zmysle § 186 ods. 1 CSP. Pokiaľ bolo rozhodnutie
vydané v rámci právomoci príslušného orgánu, jeho zákonnosť je možné preskúmavať len procesným
postupom v rámci správneho súdnictva; nepodlieha však preskúmaniu všeobecným súdom.

75. Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 4Cdo 123/2003, zverejnenom v časopise Zo súdnej praxe č.

4/2005, vyslovil, že výmery a prídelové listiny ako verejné listiny boli aj sú v súčasnosti dokladmi o
vlastníctve prídelcov k prideleným nehnuteľnostiam a sú vkladuschopnými listinami a že mimo rámec
správneho súdnictva všeobecný súd nie je oprávnený skúmať vecnú správnosť správneho aktu, že ho
môže preskúmavať len so zreteľom na to, či ide o akt nulitný (ničotný), ako i, že nulitným aktom je
správny akt vydaný tzv. absolútne veci nepríslušným správnym orgánom. Rovnaký záver zaujal aj NS

SR v rozsudku 5Cdo 110/2000, ktorý bol uverejnený aj v časopise Zo súdnej praxe pod č. 40/2001, ako
aj rozsudok 2Cdo 337/2006, ako aj uznesenie sp. zn. 4Sž 88/1995, ktoré bolo uverejnené v Zbierke
rozhodnutí a stanovísk súdov SR pod č. 65/95. Keďže nadobudnutiu vlastníctva výmerom nebolo treba
intabulácie, nedostatok zápisu nemá vplyv na vlastníctvo prídelu.

76. Žalobcovia namietali, že rozhodnutie Okresného národného výboru v D.e, pôdohospodársky referát
č. IX/X-XXX-XXXX/X-X zo dňa 31.07.1952 o odňatí prídelu bolo vydané nepríslušným orgánom, a preto
je potrebné považovať ho za nulitný akt, s ktorým nemožno spájať účinky zániku vlastníckeho práva
právnych predchodcov žalobcov k prideleným poľnohospodárskym nehnuteľnostiam. V tejto súvislosti
žalobcovia poukázali na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo 157/2007, v ktorom dovolací

súd uzavrel, že bývalý ONV nemal oprávnenie vydať rozhodnutie o odňatí/zrušení prídelu.

77. Najvyšší súd SR vo svojom uznesení sp. zn. 3 Cdo 158/2017 z 11.10.2017 uviedol, že
ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu vyjadrujú predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia
najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí

súdov Slovenskej republiky. Do tohto pojmu však možno zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo
viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ
nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho
súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a z
hľadiska vecného na ne nadviazali (3 Cdo 6/2017, 6 Cdo 21/2017).

78. V súvislosti s námietkou žalobcov o tom, že ONV nemali právomoc vydávať rozhodnutia o
odňatí prídelu argumentujúc rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo 157/2007, odvolací
súd poukazuje na aktuálnejšie rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/188/2020 zo dňa
07.03.2023, v ktorom dovolací súd konštatoval: „32. Zo znenia § 23 ods. 2 Nariadenia č. 104/1945

Sb. n. SNR vyplývalo, že rozhodovanie o odňatí prideleného majetku patrilo k Povereníctvu pre
pôdohospodárstvo a pozemkovú reformu. Zákonom č. 98/1950 Sb. bol zrušený Národný pozemkový
fond pri Ministerstve pôdohospodárstva a fondov pozemkových reforiem, a to zlúčením ich imania.
Tento zákon v ust. § 1 ods. 4 splnomocnil Ministerstvo pôdohospodárstva po dohode s Ministerstvom
vnútra vyhláškou vydať v príslušnom úradnom liste bližšie predpisy v súvislosti so zrušením Národného

pozemkového fondu pri Ministerstve pôdohospodárstva a v súvislosti s prechodom jeho pôsobnosti na
Ministerstvo pôdohospodárstva a na Národné výbory. Na základe tohto splnomocnenia Ministerstvo
pôdohospodárstva a výživy vydalo Vyhlášku č. 507/1950 Ú. v., ktorá nadobudla účinnosť 7. septembra
1950, ktorou vydalo bližšie predpisy o prechode pôsobnosti Národného pozemkového fondu naMinisterstvo pôdohospodárstva a národné výbory a o prechode obdobnej pôsobnosti Povereníctva
pôdohospodárstva na národné výbory. 33. Z § 2 ods. 3 citovanej Vyhlášky č. 507/1950 U. v (okrem
iného) vyplýva, že na krajské národné výbory prešlo vybavovanie opatrení, k dohode s príslušnými

národnými výbormi a Jednotným zväzom roľníkov, potrebnými na riadne hospodárenie, kontrolu tohto
hospodárenia, vyúčtovanie, dispozíciu a evidenciu, ako aj presun inventára, atď. 34. V zmysle § 3
ods. 3 Vyhlášky č. 507/1950 U. v. na okresné národné výbory prešla právomoc vykonávať vyúčtovanie
s odchádzajúcimi prídelcami a dozor nad hospodárením prídelcov a to aj podľa § 23 Nariadenia č.
104/1945 Sb. Toto ustanovenie je potrebné vykladať podľa dovolacieho súdu inak než ako uzavrel

odvolací súd. Na okresné národné výbory (ONV) prešla nielen právomoc vyúčtovania s odchádzajúcimi
prídelcami, ale aj dozor nad hospodárením prídelcov v zmysle § 23 ods. 1 a 2 Nariadenia č. 104/1945
Sb. (čo mylne neaplikoval odvolací súd). 35. Podľa citovaného § 23 ods. 1 Nariadenia č. 104/1945 Sb.
je prídelca povinný na pridelenom majetku hospodáriť so starostlivosťou riadneho hospodára. Podľa
odseku 2 §23, ak prídelca nehospodári so starostlivosťou riadneho hospodára, môže mu Povereníctvo
Slovenskejnárodnejradyprepôdohospodárstvoapozemkovúreformu(poprechodeprávomociokresný

národný výbor) do 10 rokov odo dňa ujatia sa držby po vypočutí miestnej organizácie Jednotného zväzu
slovenských roľníkov a okresného národného výboru pridelený majetok odňať a prideliť ho inej podľa
tohto nariadenia kvalifikovanej osobe, o ktorej možno odôvodnene predpokladať, že bude na ňom riadne
hospodáriť. 36. Z § 23 Nariadenia č. 104/1945 Sb. v spojení s vyhláškou č. 507/1950 U. v. je preto možné
gramatickým výkladom ustáliť, že právomoc národného výboru bola nielen vyjadriť sa, ale aj rozhodovať

o odňatí prideleného majetku, (...).“

79. Je potrebné tiež zdôrazniť, že ONV celoplošne používali formulárovú úpravu rozhodnutí o zrušení
a vyúčtovaní prídelov, keď sa do predtlačeného textu vpisovali údaje o konkrétnej rozhodovanej veci.
Je celkom logické, že ak bývalým ONV bola zverená právomoc vykonávať dozor nad hospodárením

prídelcov a vykonávať i vyúčtovanie s odchádzajúcimi prídelcami, tak tieto disponovali i právomocou
tieto prídely odnímať pre neplnenie prídelových podmienok. Nedávalo by zmysel, aby bývalé ONV len
kontrolovali plnenie prídelových podmienok, bez možnosti i ďalšieho dosahu v tomto smere, t. j. prídely
aj odnímať. Rozhodnutia bývalých ONV neboli definitívne, keď proti nim bolo prípustné odvolanie, o
ktorom rozhodovali funkčne príslušné krajské národné výbory.

80. Žalobcovia súčasne namietali, že súd prvej inštancie sa nevyjadril k rozhodnutiu F. a k tomu, že
bývalýONVnemalprávomocrozhodnúťoodňatíprídelu.Ztohtodôvodupovažovalinapadnutýrozsudok
za nepreskúmateľný. K uvedenému odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie v bode 42. odôvodnenia
rozsudku konštatoval, že pokiaľ ide o rozhodnutie Obvodného pozemkového úradu D. vo veci č. XXXX/

XXXXX-XXX zo dňa 22.5.2006 vo veci F., treba uviesť, že nárok v uvedenej veci bol riadne uplatnený
podľazákonač.503/2003Z.z.vprekluzívnejlehoteuvedenejv§5ods.1zákona.Tieždodal,žeprávnym
predchodcom žalobcov bol výmer zrušený, a preto v zmysle ust. § 460 Občianskeho zákonníka v čase
smrti poručiteľa tento nebol vlastníkom spornej nehnuteľnosti, a preto ani jeho právni nástupcovia
nemohli platne nadobudnúť vlastnícke právo. Z uvedeného vyplýva, že súd prvej inštancie sa k dôkazu

predloženému žalobcami vyjadril, je zjavné, že nie v súlade s predstavami žalobcov. Odvolací súd
je toho názoru, čo už uviedol vyššie, že bývalý ONV bol právomocný rozhodnúť o odňatí prídelu. S
tou istou premisou pracoval aj súd prvej inštancie, ktorý vyslovil názor, že výmer bol zrušený, t. j.
prídel bol právnym predchodcom žalobcov odňatý. Je potrebné dodať, že ak nebol preukázaný titul
nadobudnutia pozemku právnymi predchodcami žalobcov, nemohol ani ich syn S. K., nar. XXXX, zomr.

XXXX, nadobudnúť platne vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam.

81. Pokiaľ ide o námietky žalobcov, ktorí argumentovali vydržaním predmetných nehnuteľností, k tomu
odvolací súd uvádza, že naposledy sa k otázke vydržania nehnuteľnosti vyjadril Veľký senát Najvyššieho
súdu v rozsudku z 13. mája 2024 sp. zn. 1 VCdo 1/2024, ktoré bolo publikované v Zbierke Stanovísk

Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 2/2024 pod č. 15 s právnou vetou „právny
titul je len jedným z dôkazov preukazujúcich dobromyseľnosť držiteľa a oprávnenosť držby, preto jeho
nedostatok pre účely vydržania sám o sebe nemôže zapríčiniť neoprávnenosť držby. Rozhodujúcim
vždy bude, či držiteľ konal poctivo, teda napr. či za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne
poskytol iné dohodnuté plnenie alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie“. V dôvodoch

rozhodnutiaveľkýsenátodmietoljudikatórnulíniureprezentovanúrozhodnutiamiR73/2015aR74/2015
spočívajúcu na záveroch, že „neznalosť jasného, zrozumiteľného a nesporného ustanovenia zákona
neospravedlňuje - pri zachovaní obvyklej opatrnosti sa totiž predpokladá, že každý sa oboznámi so
zákonnou úpravou právneho úkonu, ktorý má v úmysle urobiť“ a naopak sa priklonil k tým rozhodnutiamnajvyššieho súdu (bližšie citovanými), ktoré fundamentálne reflektujú staršiu judikatúru, vychádzajúc
pritom z interpretácie ustanovenia § 134 ods. 1 v spojení s § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka, z
ktorých ustanovení platný právny titul ako predpoklad pre dobromyseľnosť držiteľa, resp. oprávnenosť

držby nevyplýva.

82. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na dôvody napadnutého rozsudku obsiahnuté v bode 40.,
v ktorom súd konštatoval, že žalobcovia sa svojich nárokov začali domáhať po 75 rokoch, pričom s
poukazom na konanie vedené na tamojšom súde pod sp. zn. 6C/75/2014, v ktorom právny predchodca

žalobcov žaloval iné subjekty, nesvedčí o tom, aby vedel, kde sa presne nehnuteľnosti nachádzajú
a navyše neupozornil žalovaných v 1. a 2. rade na to, že stavajú na jeho pozemkoch a rovnako tak
neupovedomil žalovaných v 3. a 4. rade.

83. Žalobcovia tvrdili, že ich právny predchodca upozorňoval žalovaného v 4. rade (obec), aby
pozemky nepredával. Do konania o tom nepredložili žiaden dôkaz. V rámci odvolacieho konania

žalobcovia predložili Žiadosť poručiteľa zo dňa 25.03.2011 adresovanú žalovanému v 4. rade (obci), aby
zdokladoval predaj pozemku na parcele č. X a zároveň ho požiadal, aby z dôvodu, že sa vyskytli chyby
pri pozemkových úpravách, nevydával žiadne stavebné povolenia týkajúce sa parciel XXX/XX, XXX/X,
XXX/X a X (stará mapa), kým sa to celé neprešetrí. V zmysle § 366 CSP nemožno na tento dôkaz
predložený až v odvolacom konaní prihliadať, keďže ako samotní žalobcovia uviedli, nepredložili ho v

rámci konania na súde prvej inštancie z dôvodu, že žalobca v 1. rade ho nevedel skôr dohľadať.

84. Žalobcovia argumentovali aj tým, že ich právni predchodcovia boli v dobrej viere, že im sporné
nehnuteľnosti patria, a to poukazujúc na nájomné zmluvy, vyúčtovanie s prídelcami, či zoznam
zamestnaní samotného prídelcu majiteľa. K uvedenému sa vyjadril súd prvej inštancie v bode 42.

odôvodnenia rozsudku, s čím sa stotožňuje aj odvolací súd, že nájomné zmluvy nemôžu znamenať
dobromyseľnosťprávnychpredchodcovžalobcov,keďžetítomalivedomosťotom,ževýmerbolzrušený.
Navyše nebolo preukázané, aby právni predchodcovia žalobcu podali voči odňatiu prídelu opravný
prostriedok.

85. Tvrdenie držiteľa o tom, že mu vec patrí, musí byť podložené konkrétnymi okolnosťami, z ktorých sa
dá usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa bolo, a to nielen pri jeho vstupe do držby, ale po celú vydržaciu
dobu, dôvodné. Vo všeobecnosti platí, že strata dobrej viery držiteľa veci nastane okamihom, keď sa mu
stali známe skutočnosti, ktoré z hľadiska objektívneho posudzovania museli u neho dôvodne vyvolať
pochybnosti o tom, že mu vec (právo) patrí. Týmto okamihom bezpochyby muselo byť rozhodnutie ONV

o odňatí prídelu a zrušení výmeru z roku 1952.

86. Za držiteľa sa považuje (fyzická alebo právnická) osoba, ktorá fakticky ovláda vec (corpus
possessionis). Pri oprávnenej držbe musí ísť o také faktické ovládanie veci, pri ktorom je daná vôľa
nakladať s vecou ako so svojou (animus possidendi). Dobrá viera, ktorá je podkladom tejto vôle,

vyjadruje vnútorný (psychický) stav držiteľa, ktorý sám o sebe nemôže byť predmetom dokazovania.
Toto vnútorné presvedčenie nadobúdateľa, pozitívne presvedčenie, že mu vec patrí, sa však navonok
prejavuje jeho konkrétnym správaním, a to nemôže byť predmetom dokazovania a posudzovania.
Posúdenie, či je držiteľ v dobrej viere alebo nie je, treba však vždy hodnotiť objektívne a nie iba zo
subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samého účastníka, a vtedy treba brať do úvahy, či

držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno s vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu
od každého požadovať, nemal alebo nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom,
že mu vec (právo) patrí. Dobrá viera zaniká v okamžiku, kedy sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré
objektívne museli vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec právom patrí. Na tom nič nemení skutočnosť,
ak držiteľ bol (zostal) aj naďalej (subjektívne) v presvedčení, že mu vec patrí. Dobrá viera držiteľa sa

musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo vlastnícke právo vzniknúť, teda aj k právnemu
dôvodu (titulu) vzniku vlastníctva; obdobne to platí pri strate tejto dobrej viery (jej zániku) (uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 6Cdo/86/2022 zo dňa 31.05.2023).

87. Vychádzajúc z uvedeného je potrebné v zhode s názorom súdu prvej inštancie konštatovať, že

dobromyseľnosť právnych predchodcov žalobcov bola vyvrátená jednak ich znalosťou o odňatí prídelu,
voči čomu sa neohradili a tiež neznalosťou právneho predchodcu žalobcov o tom, kde sa pozemky
nachádzajú, k čomu sa vyjadril súd prvej inštancie v bode 47. odôvodnenia napadnutého rozsudku. Vtejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie
v bode 36., v ktorom konštatoval, že odňatím prídelu bolo obnovené vlastníctvo štátu.

88. Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí z 30. októbra 2019 sp. zn. 1Cdo/68/2019 konštatoval, že
ak došlo k zobratiu majetku štátom bez právneho dôvodu, osoba nestratila svoj vlastnícky vzťah k
tomuto majetku a nič nebráni tomu, aby sa svojho nároku, resp. finančnej náhrady domáhala žalobou
opierajúcou sa o všeobecné predpisy občianskeho práva. Ak povinnej osobe nesvedčí žiadny právny
titul nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ostalo naďalej zachované vlastnícke právo k

nehnuteľnosti toho subjektu, ktorý bol jej posledným vlastníkom pred zápisom vlastníckeho práva štátu.

89. Vykonaným dokazovaním pred súdom prvej inštancie bolo preukázané, že rozhodnutím ONV v
D.e, pôdohospodársky referát č. X. -X zo dňa 31.07.1952, ktoré je potrebné považovať za právny akt,
došlo k odňatiu prídelu právnym predchodcom žalobcov a zároveň k obnoveniu vlastníctva štátu, z
ktorého majetok, ktorý je predmetom tohto konania, prešiel do vlastníctva žalovaného v 4. rade priamo

zo zákona. Pôvodní pridelenci sa voči rozhodnutiu o odňatí prídelu neodvolali, hoci o danej skutočnosti
mali vedomosť. Svoje nároky si ich právny nástupca neuplatnil v rámci reštitučných predpisov, ktoré
boli prijaté na to, aby pomohli ľuďom k navráteniu ich majetku. Ďalej bolo preukázané, že právny
predchodca žalobcov podal v roku 2014 vlastnícku žalobu proti subjektom, ktoré nie sú totožné so
stranou žalovaných v prejednávanej veci. Z tohto poznatku potom súd prvej inštancie správne vyvodil,

že žalobcovia, resp. ich právni predchodcovia ani nemali vedomosť, o aké pozemky vlastne ide. Pritom
jedným z predpokladov vydržania vlastníckeho práva je nakladanie s vecou ako s vlastnou. Ide o
východiskové oprávnenie vlastníka, ktoré je nevyhnutným predpokladom pre výkon jeho ostatných
vlastníckych oprávnení. V dobrej viere je držiteľ, ktorý sa domnieva, že mu držaná vec patrí, aj keď v
skutočnosti tomu tak nie je. Je nepochybné, že ani v roku 2014 právny predchodca žalobcov nemal

stotožnené pozemky, o ktorých sa domnieval, že by mu mali patriť. Tým je zásadne a objektívne
spochybnená dobromyseľnosť o tom, že mu sporné nehnuteľnosti patria. Z tohto pohľadu je potom
bez významu aj argument žalobcov o tom, že hoci nevykonávali starostlivosť o pozemok, nevylučuje to
vydržanievlastníckehopráva.Totižprevydržaniejepodstatnýnielenspôsobilýpredmet,aleajvedomosť
oprávneného držiteľa a jeho vzťah ku konkrétnej veci.

90. Odvolatelia tiež namietali, že súd nezdôvodnil priorizáciu dobrej viery žalovaných pred ich
legitímnymi očakávaniami na navrátenie majetku. V súvislosti s uvedeným odvolací súd poukazuje na
odôvodnenie rozsudku v jeho bode 59. Významnou skutočnosťou, ktorú súd uviedol je, že až do roku
2020 žalobcovia nemali presnú vedomosť, o ktoré pozemky ide, hoci tieto sa nachádzajú v katastrálnom

území obce s malým počtom obyvateľov. Za skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie ani nie
je potrebné priorizovať dobrú vieru žalovaných. Je bez významu uvažovať o prelomení zásady, že nikto
nemôže na iného previesť viac práv, než má on sám, keďže prídel bol právnym predchodcom žalobcov
odňatý, vlastníctvo sporných pozemkov prešlo na štát, následne na žalovaného v 4. rade a potom na
ostatných žalovaných.

91. Žalobcovia súčasne namietali, že súd nevykonal výsluch svedka S.a, ale uspokojil sa len s jeho
čestným prehlásením a rovnako nevykonal výsluch žalovaného v 1. rade dôvodiac hospodárnosťou
konania. Okrem toho namietali, že súd sa nezaoberal nadobudnutím vlastníctva obce k predmetným
nehnuteľnostiam.

92. Cieľom ust. § 181 ods. 2 CSP je tiež zrýchliť a zjednodušiť konanie tak, aby sa nevykonávali
zbytočnédôkazy,ktorésúdnepovažujezadôležitéanevenovalasapozornosťbezdôvodnýmskutkovým
tvrdeniam, ktoré sú podľa názoru súdu buď nesporné alebo právne bezvýznamné.

93. Z rozhodovacej činnosti Najvyššieho súd SR vyplýva, že nevyhovenie dôkaznému návrhu strany
sporu možno založiť len tromi dôvodmi. Prvým je argument, podľa ktorého tvrdená skutočnosť, ku ktorej
overeniu alebo vyvráteniu je navrhnutý dôkaz bez relevantnej súvislosti s predmetom konania; ďalším
je argument, podľa ktorého dôkaz neoverí/nevyvráti tvrdenú skutočnosť, čiže vo väzbe na toto tvrdenie
nedisponuje vypovedacou potenciou. Nakoniec tretím je nadbytočnosť dôkazu, t. j. argument, podľa

ktorého určité tvrdenie, ku ktorému overeniu alebo vyvráteniu je dôkaz navrhovaný, bolo už doterajším
konaním bez dôvodných pochybností overené alebo vyvrátené. Ak tieto dôvody zistené neboli, súd
postupuje v rozpore s čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ktoré garantujú pre stranu
sporu ústavné právo na spravodlivý proces, čiže táto dôkazná vada (tzv. opomenuté dôkazy) takmervždy založí nielen nepreskúmateľnosť vydaného rozhodnutia pre nedostatok dôvodov, ale súčasne tiež
jeho protiústavnosť (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR z 31. marca 2021, sp. zn. 5 Cdo 107/2019).

94. V zmysle ust. § 187 ods. 1 a 2 CSP, za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému
objasneniuveciačosazískalozákonnýmspôsobomzdôkaznýchprostriedkov.Dôkaznýmprostriedkom
je najmä výsluch strany, výsluch svedka, listina, odborné vyjadrenie, znalecké dokazovanie a obhliadka.
Ak nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd.

95. Vyššie označené zákonné ustanovenie nevylučuje, aby súd prihliadol na čestné prehlásenie, ktoré v
danej veci poskytol pán S.. Žalobcovia namietali pravosť tohto čestného prehlásenia, spochybňovali, či
ho vôbec učinil pán S.. Ide o tvrdenia v rovine dohadov. Samozrejme, súdu prvej inštancie nič nebránilo
vypočuť tohto svedka. Na druhej strane však konštatoval, že čestné prehlásenie pre náležité zistenie
skutkového stavu postačovalo. Z tohto čestného prehlásenia vyplynulo, že pán S. ako starosta obce
J. v mene obce previedol pozemky vo vlastníctve obce, okrem iného, aj na žalovaných v 1., 2. a 3.

rade a voči týmto prevodom neboli vznesené námietky. Nie je zrejmé, čo by sa malo touto svedeckou
výpoveďou objasniť, ak bolo preukázané, že skonfiškovaný majetok pridelený právnym predchodcom
žalobcov im bol v roku 1952 odňatý a zároveň nebola preukázaná dobrá viera právnych predchodcov
žalobcovakovýznamnýpredpokladvydržaniavlastníckehopráva.Pôvodníprídelcivzhľadomnaodňatie
prídelu nemohli byť dobromyseľní v tom, že im sporné nehnuteľnosti patria.

96. Pokiaľ ide o výsluch žalovaného v 1. rade, ten navrhla jeho právna zástupkyňa. Napriek tomu
žalobcovia namietali jeho nevykonanie súdom prvej inštancie. V tejto súvislosti súd konštatoval, že jeho
výsluch by nebol hospodárny z dôvodu, že žalovaný v 1. rade by už len popísal okolností zachytené
v jeho vyjadreniach. Žalobcovia s daným záverom súdu nesúhlasili, nakoľko sa domnievali, že pod

prísahou by bolo možné žalovaného v 1. rade konfrontovať s tvrdeniami žalobcov o tom, že žalovaný
v 1. rade ako advokát poskytoval právnu pomoc tretej osobe z J.a, ktorá sa domáhala navrátenia
svojich pozemkov. Žalobcovia však o danom tvrdení nepredložili žiadne dôkazy (napr. plnomocenstvo
pre advokáta alebo nenavrhli výsluch konkrétnej osoby, ktorej mal žalovaný v 1. rade poskytnúť právnu
pomoc a podobne). Navyše odvolací súd sa vzhľadom na už vyslovené závery nedomnieva, aby výsluch

žalovaného v 1. rade mal v sebe potenciál rozhodujúco zmeniť skutkový stav veci.

97. Žalobcovia súčasne žiadali o zmenu senátu súdu prvej inštancie pre prípad, ak odvolací súd
rozsudok zruší a vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Daná námietka nie
je namieste, keďže uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 13NcC/1/2024-173 zo dňa 09.01.2024

bolo rozhodnuté, že sudca JUDr. Milan Majerník, PhD., nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania
danej veci.

98. Na základe toho odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny postupom
podľa § 387 CSP.

99. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255
ods. 1 CSP. V celom rozsahu úspešným žalovaným priznal voči neúspešným žalobcom náhradu trov
odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V okolnostiach danej veci súd nezistil dôvody pre odklon od
zásady zodpovednosti za výsledok v spore v zmysle aplikácie § 257 CSP.

100. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2
CSP). Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného

predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).