Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, August 12, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/3/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8121205345
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 08. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8121205345.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov

senátu JUDr. Andreja Radomského a JUDr. Romana Lajoša v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX,
bytom C. XX, XXX XX C., právne zastúpený: JUDr. Zdeňkou Vokálovou, advokátkou so sídlom Hlavná
61, 080 01 Prešov, proti žalovanému: D. E., zastúpená F. D. D., D. D. E. XX, XXX XX C., G.: XX XXX
XXX, o náhradu nemajetkovej ujmy a náhradu škody, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Prešov č.k. 24C/56/2021-177 zo dňa 13.11.2024 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok v napadnutej časti t.j. okrem výroku o zastavení konania o zaplatenie 74,65 eur
(I.).

II. Stranám náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

III. Zamieta návrh žalobcu na podanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania pred Súdny dvor
Európskej únie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tak, že:

„I. Konanie o zaplatenie 74,65 eur z a s t a v u j e .

II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .

III. Žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a .“
2. Právne odôvodnil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie podľa ust. § 144, § 145 ods. 1, § 146 ods. 1
a výrok o trovách konania podľa ust. § 255 ods. 1, 2, § 257 a § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku
(ďalej CSP), podľa ust. § 11, § 13 ods. 1, 2, § 417 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa § 3 ods. 1,

§ 4 ods. 1 písm. a) bod 3, § 9 ods. 1 a 4 § 17 ods. 1, 2 a 3 Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov.

3. Súd prvej inštancie konštatoval, že predmetom sporu je nárok žalobcu na náhradu majetkovej
škody vo výške 686,45 eur (po čiastočnom späťvzatí žaloby v časti o zaplatenie 74,65 eur) ako aj
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10 000 eur titulom tvrdenej zodpovednosti štátu za
údajný nesprávny úradný postup, resp. nečinnosť súdneho exekútora. Žalobca tvrdil, že súdny exekútor

najneskôr počnúc 01.06.2010 bol povinný postupovať v zmysle § 57 ods. 4 Exekučného poriadku
a predložiť exekučný spis žalobcu exekučnému súdu za účelom rozhodnutia o zastavení exekúcie,
čím svojim nesprávnym úradným postupom mu mal spôsobiť ujmu a zasiahnuť do osobnostných práv
žalobcu ako povinného. Pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu takto spôsobenej škody sa vzmysle Zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (zákon č. 514/2003 Z.z.)
vyžaduje kumulatívne splnenie nasledujúcich predpokladov: 1. existencia nezákonného rozhodnutia,
resp. nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci (v danom prípade súdneho exekútora) 2.

vznik škody; 3. existencia príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho
nesprávnym úradným postupom a škodou. Pre vznik zodpovednosti štátu musia byť splnené všetky
pripomienkysúčasne,inakzodpovednosťštátunevznikne.Všetkytietopredpokladymusiabyťvsúdnom
konaní žalobcom náležite tvrdené a aj riadne preukázané, keďže žalobca zodpovedá za obsah žaloby,
akoajvýberaformuláciuprostriedkovprocesnéhoútokuajetakpovinnýriadnetvrdiťajpreukázaťvšetky

skutočnosti odôvodňujúce priznanie uplatneného nároku. Dôkazné bremeno na preukázanie splnenia
týchto podmienok vždy znáša žalobca a ak preukáže ich splnenie, štát sa svojej zodpovednosti nemôže
zbaviť (objektívna zodpovednosť). Zákon č. 514/2003 Z.z. nedefinuje “nesprávny úradný postup“, a z
obsahutohtopojmuvyplýva,žepodľakonkrétnychokolnostítoho-ktoréhoprípadumôžeísťoakúkoľvek
činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti
s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k

porušeniuporiadku,ktorývyplývazpovahy,funkciealebocieľovtejtočinnosti.Pretožeúradnýpostupnie
je spravidla možné v právnom predpise upraviť do najmenších podrobností, treba správnosť úradného
postupu posudzovať i z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje. K
nesprávnemu úradnému postupu môže dôjsť nielen pri úkonoch v rámci činnosti, pri ktorej štátny orgán
nerozhoduje, ale tiež v rámci jeho rozhodovacej činnosti. Zákon o zodpovednosti za škodu je vo vzťahu

k Občianskemu zákonníku predpisom špeciálnym a ustanovenia Občianskeho zákonníka sa uplatnia
vtedy, ak zákon nemá vlastnú úpravu. Keďže pojem škody zákon č. 514/2003 Z.z. bližšie nedefinuje
a ani neupravuje rozsah jej náhrady, treba v tomto smere aplikovať príslušné ustanovenia všeobecnej
úpravy (§ 442 Občianskeho zákonníka) a škodu vo všeobecnosti chápať ako ujmu, ktorá nastala v
majetkovej sfére poškodeného, je objektívne vyjadriteľná v peniazoch a je napraviteľná poskytnutím

majetkovéhoplnenia,predovšetkýmpeňažného.Podľa§442ods.1Občianskehozákonníkasauhrádza
skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk). Škodu je pri splnení zákonných predpokladov
uvedených v § 17 ods. 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z.z. možné chápať i ako nemajetkovú ujmu. Ani
vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným postupom a škodou zákon
č. 514/2003 Z.z. nevysvetľuje. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov, teda

objektívnych súvislostí, v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah
príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku
(rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 11Co/2/2013 z 25.09.2013). Z ustanovenia § 9 ods. 4
zákona č. 514 /2003 Z.z. (do 30.06.2023 išlo o ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.) nesporne
vyplýva, pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti

urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej
moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na
prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného
vdisciplinárnomkonaní,ktorýmsarozhodlootom,žesudcasadopustildisciplinárnehoprevinenia,ktoré
má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské

práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
alebozprávoplatnéhorozhodnutiaÚstavnéhosúduoústavnejsťažnosti,ktorýmÚstavnýsúdSlovenskej
republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. V danom
prípade žalobca nepreukázal splnenie zákonných podmienok v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., ktorým
by bolo možné konštatovať, že došlo k prieťahom v predmetnom exekučnom konaní v súvislosti s

nečinnosťou súdneho exekútora vedením nezákonnej exekúcie vrátane prieťahov pri rozhodnutí o
podnete žalobcu na zastavenie exekúcie. Žalobca počas trvania exekučného konania nepodal žiadnu
sťažnosť na prieťahy v konaní a rovnako ani nijakým iným spôsobom nebol aktívny vo veci (okrem
údajného telefonátu na exekútorský úrad v roku 2017). Štát teda za takto uplatnený nárok nezodpovedá,
keďže nebolo príslušným orgánom konštatované porušenie práva, resp. nesprávny úradný postup zo

stranysúdnehoexekútoraaneexistujeinýprávnypredpiszakladajúcizodpovednosťštátuzaskutočnosti
tvrdené žalobcom. Súčasne súd prvej inštancie poukázal na to, že žalobca dobrovoľne úhradami od
októbra 2010 do júla 2015 uhradil na účet oprávneného sumu 1934,98 eur a následne po tom ako
prijal návrh oprávneného na vysporiadanie dlhu, uhradil sumu 98,22 eur na účet súdneho exekútora,
pričom z tejto sumy bola na účet oprávneného zaslaná čiastka 74,65 eur. Z uvedeného vyplýva, že

žalobca sám dobrovoľne uhrádzal dlžnú sumu oprávnenému, pričom súdny exekútor nevykonával
žiadne úkony exekučnej činnosti. Žalobca predmetom sporu učinil, t.j. definoval predmet sporu ako
polovicu istiny - sumu 662,88 eur (druhú polovicu si mal uplatňovať za prieťahy spôsobené súdom) ako
aj sumu 98,22 eur, ktorú uhradil na účet súdneho exekútora v rámci dohody s oprávneným, t.j. 761,10eur (pred čiastočným späťvzatím žaloby), ktorá mala predstavovať priamu škodu. V danom prípade
sa nejedná o škodu spôsobenú súdnym exekútorom, keďže žalobca uhrádzal dlžnú sumu na účet
oprávneného.Zostranysúdnehoexekútoračiužkonanímalebonekonanímnemohlodôjsťkspôsobeniu

škody, keďže majetok žalobcu sa na úkor súdneho exekútora nezmenšil. Z uvedeného dôvodu nebolo
možné vyhovieť žalobe o zaplatenie náhrady škody. Zákon č. 514/2003 Z.z. zavádza aj právo na
náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom pri výkone verejnej moci, za
podmienok stanovených zákonom, teda vtedy, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je
dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, či nesprávnym

úradným postupom. Nemajetková ujma sa uhrádza v peniazoch, ak ju nie je možné uspokojiť inak.
Podobne aj pre vznik práva na náhradu nemajetkovej ujmy je nevyhnutné, aby boli súčasne naplnené
tri základné predpoklady, ktorými sú nezákonné rozhodnutie orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávny
úradný postup, existencia nemajetkovej ujmy a kvalifikovaná príčinná súvislosť medzi namietaným
nesprávnym úradným postupom a vznikom nemajetkovej ujmy. V prípade nemajetkovej ujmy musí byť
navyše zrejmé, že samotné konštatovanie porušenia práva je nedostačujúce. V súvislosti s uplatneným

nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10 000 eur spôsobenej údajným nesprávnym
úradným postupom súdneho exekútora súd prvej inštancie poukázal na to, že žalobca v konaní
nepreukázal ani vznik tejto nemajetkovej ujmy, resp. žalobca vôbec nijako nepreukázal, že by mu nejaká
nemajetková ujma v ním tvrdených okolnostiach tohto prípadu vôbec vznikla. Žalobca v písomnom
vyjadrení sám poukázal na to, že odišiel pracovať do zahraničia v roku 2006, pričom predmetné

exekučné konanie začalo v roku 2009. Z uvedeného je teda zrejmé, že začatie exekučného konania
nebolo dôvodom odchodu žalobcu do zahraničia. Žalobca rovnako nepreukázal, že v dôsledku postupu
súdneho exekútora si nemohol založiť rodinu, alebo akým konkrétnym spôsobom bolo zasiahnuté do
jeho osobnostných práv v rámci rodinného života. Súd prvej inštancie zdôraznil, že voči žalobcovi
bolo v danom období vedených viacero ďalších exekučných konaní (tak ako to vyplýva z tlačiva

vyplneného žalobcom pre dokladovanie majetkových pomerov osoby žiadajúcej o oslobodenie od
súdnych poplatkov), pričom nebolo nepochybne preukázané, aby vedenie konkrétne danej exekúcie
znamenalo zásah do osobnostných práv žalobcu takým spôsobom, ktorý by odôvodňoval priznanie
nemajetkovej ujmy postupom podľa § 17 zákona č. 514/2003 Z.z. Rovnako žalobca nepreukázal
ani to, že počas vedenia exekučného konania by bol vôbec niekedy žiadal o poskytnutie úveru a

tento by mu nebol poskytnutý z dôvodu, že je vedený v rámci registra exekúcií. S prihliadnutím na
výšku pohľadávky, ktorá bola predmetom exekúcie (istina 1325,76 eur s príslušenstvom) sa javí byť
nepravdepodobné, že by práve žalobcom tvrdený nesprávny úradný postup súdneho exekútora v tejto
veci bol dôvodom žalobcových zdravotných problémov. Žalobca tak nepreukázal splnenie zákonom
požadovaných podmienok pre vznik zodpovednosti štátu a že by v priamej príčinnej súvislosti s

akýmkoľvek konaním alebo nekonaním v uvedenej exekučnej veci orgánu verejnej moci vznikol nárok
na požadovanú nemajetkovú ujmu. K tvrdeniam žalobcu o potrebe aplikácie ustanovení na ochranu
spotrebiteľa a Smernice Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a
k potrebe aplikácie princípu zvýšenej ochrany spotrebiteľa súd prvej inštancie uviedol, nepochybne
princíp ochrany spotrebiteľa má svoje miesto v právnom poriadku Slovenskej republiky. Na strane

druhej je potrebné zdôrazniť, že aplikácia tohto princípu neznamená automatické preukázanie vzniku
a výšky majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v režime zákona č. 514/2003 Z.z. Žalobcom uvádzaná
smernica neupravuje spôsob posudzovania vzniku nemajetkovej ujmy, ale upravuje vzťahy spotrebiteľa
a dodávateľa pri uzatváraní spotrebiteľských zmlúv. Takýto vzťah však nebol predmetom posudzovanej
veci. Žalobca nepreukázal splnenie podmienok pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody a to

nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a
vznikom škody. Žalobca nepreukázal, že by v priamej príčinnej súvislosti s akýmkoľvek konaním alebo
nekonaním v uvedenej exekučnej veci orgánom verejnej moci vznikol nárok na požadovanú náhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy. Z dôvodu neunesenia dôkazného bremena súd prvej inštancie
žalobu v prevyšujúcej časti zamietol.

4. Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie tak, že z obsahu spisu vyplýva, že žalobca je od
01.05.2020 vedený v evidencii uchádzačov o zamestnanie. Nevlastní žiadne nehnuteľnosti ani motorové
vozidlo. Je oprávnený užívať motorové vozidlo H. XXX, E. I. XXXX. Býva v rodinnom dome, ktorého
vlastníkom je J. B.. Má minimálne zostatky na účte v banke. V danom prípade existujú dôvody hodné

osobitného zreteľa, ktoré odôvodňujú nepriznanie trov konania úspešnému žalovanému spočívajúce v
sociálnych a majetkových pomeroch žalobcu v súvislosti s jeho reálnymi možnosťami a schopnosťami.
Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalovanému náhradu trov konania nepriznal.5. Proti tomuto rozsudku včas podal odvolanie žalobca, a to vo výroku II. čo do zastavenia konania
o zaplatenie 74,65 eur (výrok I.) odvolanie nepodal.

6. Poukázal na to, že v podaní zo dňa 08.01.2024, ktoré označil ako doplnenie dokazovania a späťvzatie
žaloby v časti okrem iného uviedol, že svoju žalobu odôvodnil tým, že nesprávnym úradným postupom
súdnehoexekútoradošloužalobcukinémunezákonnémuzásahudopráv,právomchránenýchzáujmov
fyzických osôb a síce porušenia jeho práv vysokej ochrany spotrebiteľa. Podľa Smernice Rady 93/13/
EHS, článok 288 Zmluvy o fungovaní EÚ článok 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní EÚ, článok 38 Charty

základných práv EÚ a porušenia jeho práv vlastniť a pokojne užívať majetok podľa článku 20 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a článku 1 Dodatkového protokolu č. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd. Žalobca doručil súdu aj vyjadrenie zo dňa 29.04.2024 označené ako vyjadrenie
žalobcu k preukázaniu nemajetkovej ujmy, kde citoval článok 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní EÚ,
rozsudok Súdneho dvora EÚ z 25. októbra 2006 vo veci C -168/05 Elisa Mostaza Claro proti Centro
Móvil SL, bod. XX, článok 8 ods. 1 Dohovoru, článok 17 Medzinárodného paktu o občianskych

a politických právach, rozsudok ESĽP zo dňa 16. decembra 1992 vo veci Niemetz proti Nemecku,
článok 16 ods. 1 a 2 Ústavy SR, článok 19 ods. 1, 2 a 3 Ústavy SR, článok 22 ods. Ústavy SR
spolu so zdôvodnením Ústavného súdu SR, že ustanovenia ústavy sa vysvetľujú a uplatňujú vo
vzájomnej súvislosti všetkých relevantných noriem. S poukazom, že od podania žaloby až doteraz
s ohľadom na vyššie uvedené má žalobca za preukázaný zásah do osobnostných práv vo všetkých

citovaných ustanoveniach Ústavy SR a medzinárodne ratifikovaných zmlúv a aktov EÚ pri protizákonne
vedenej exekúcii po dobu viac ako 11 rokov v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným
postupom súdneho exekútora - orgánu štátnej moci, ktorý je zodpovedný za vedenie tejto protizákonne
vedenej exekúcie, ale prvoinštančný súd to ani nespomenul v rozsudku ani sa tým vôbec nezaoberal,
čím došlo k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie. Žalobca navrhol prvoinštančnému súd,

aby vykonal dokazovanie, aby predložil návrh na začatie prejudiciálneho konania Súdnemu dvoru
EÚ o otázke týkajúcej sa výkladu Smernice Rady 93/13/EHS článok 38 Charty základných práv EÚ
a článok 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní EÚ v súvislosti s orgánom štátnej moci -súdnym exekútorom
uvedené v podaní z 08.01.2024. Prvoinštančný súd sa v rozsudku nezmienil o tom ani sa tým
vôbec nezaoberal, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie. Ak súd nevykonal

dôkaz navrhovaný stranou sporu, hoci tento má preukazovať medzi stranami konania spornú okolnosť,
ktorá je pre meritórne posúdenie žalovaného nároku významná či dokonca rozhodujúca, znemožnil
tým strane konania uskutočniť jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces. V tejto súvislosti poukázal žalobca na rozhodnutia a nálezy Ústavného súdu
Slovenskej republiky. Žalobca mal za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov

knesprávnymskutkovýmzisteniam,keďvrozhodnutíuviedol,žežalobcanepreukázalžiadnynesprávny
úradný postup súdneho exekútora v kontexte, že nebolo príslušným orgánom konštatované porušenie
práva, respektíve nesprávny úradný postup zo strany súdneho exekútora a že za takto uplatnený nárok
štát nezodpovedá, pričom sa vôbec nezaoberal už vyššie uvedeným žalobcom tvrdeným nesprávnym
postupom súdneho exekútora, a to iným nezákonným zásahom do práv právom chránených záujmov

fyzickej osoby a síce porušenia jeho základných práv vysokej ochrany spotrebiteľa a porušenia jeho
práv vlastniť a pokojne si užívať majetok. Prvoinštančný súd dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď v rozhodnutí uviedol, že žalobca dobrovoľne úhradami
od októbra 2010 do júla 2015 uhradil na účet oprávneného sumu 1.934,98 eur a následne po tom
ako prijal návrh oprávneného na vysporiadanie dlhu uhradil sumu 98,22 eur na účet súdneho exekútora,

pričom z tejto sumy bola na účet oprávneného zaslaná čiastka 74,65 eur a z uvedeného vyplýva,
že žalobca dobrovoľne uhrádzal dlžnú sumu oprávnenému. Žalobca v konaní viackrát zdôrazňoval, že o
exekúcii vedel od oprávneného a iba pod tlakom exekúcie vedenej súdnym exekútorom Ministerstva
spravodlivosti SR uhrádzal oprávnenému čiastočne platby, ktoré sa ukázali ako platby protizákonnej
exekúcie vedenej v rozpore s medzinárodnými zmluvami a aktami EÚ o ochrane spotrebiteľov a práv

vlastniť a pokojne si užívať majetok.

7. Následne namietal žalobca, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci, keď uviedol, že v danom prípade sa nejedná o škodu spôsobenú súdnym exekútorom,
keďže žalobca uhrádzal dlžnú sumu na účet oprávneného a zo strany súdneho exekútora či už

konaním alebo nekonaním mohlo dôjsť k spôsobeniu škody, keďže majetok žalobcu sa na úkor
súdneho exekútora nezmenšil, keďže škoda bola spôsobená exekúciou vedenou v rozpore s dobrými
mravmi. V tejto súvislosti poukázal žalobca na úžernícky úrok z omeškania a na rozsudok Krajského
súdu v Prešove sp.zn. 3Co/3/2011 z 28.09.2011, Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. 17Co/313/2010z 09.10.2011 a Krajského súdu v Prešove sp.zn. 18Co/109/2011 z 21.11.2011. Žalobca konštatoval,
že v rozpore s medzinárodnými zmluvami a aktami EÚ o vysokej ochrane spotrebiteľa na základe
nulitného aktu - rozhodcovského rozsudku, v rozpore s právom žalobcu vlastniť a pokojne si užívať

majetok, za vedenie, ktorej je zodpovedný súdny exekútor Ministerstva spravodlivosti SR s tým,
že oprávnený bol v zmysle exekučného poriadku povinný oznamovať platby súdnemu exekútorovi
a ten ich evidovať v exekučnom spise a že oprávnený nekonal svoju zákonnú povinnosť nemôže byť
na ťarchu žalobcovi -spotrebiteľovi, čo ale nijako neruší neodškriepiteľný fakt, že žalobca vykonával
platby oprávnenému pod vplyvom a tlakom exekúcie. Následne žalobca poukázal na to, že Ústavný

súd Slovenskej republiky zdôrazňuje povinnosť dodržiavať pravidlá logiky aj pri hodnotení dôkazov.
Prvoinštančný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
keď v rozhodnutí uviedol, že žalobca v konaní nepreukázal ani vznik nemajetkovej ujmy, respektíve
žalobca vôbec nijako nepreukázal, že by mu nijaká ujma v ním tvrdených okolnostiach tohto prípadu
vôbec vznikla, keďže ako bolo vyššie uvedené sa vôbec nezaoberal podaním žalobcu zo dňa
29.04.2024, ktoré je označené ako vyjadrenie k žalobe k preukázaniu nemajetkovej ujmy kde citoval

článok 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní EÚ, rozsudok Súdneho dvora EÚ z 25. októbra 2006 a ďalšie
tak ako ich už uviedol odvolací súd vyššie. Následne žalobca konštatoval, že Ústavný súd Slovenskej
republiky v rámci svojej štandardnej judikatúry považuje za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia,
ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo je extrémne nelogické so zreteľom
na preukázané skutkové a právne skutočnosti. V tejto súvislosti poukázal na IV.ÚS 150/03, I.ÚS 301/06.

8. Následne namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia, keď uviedol, že žalobca v písomnom vyjadrení sám poukázal na to, že odišiel pracovať
do zahraničia v roku 2006, pričom predmetné exekučné konanie začalo v roku 2009 a z uvedeného je
teda zrejmé, že začatie exekučného konania nebolo dôvodom odchodu do zahraničia, keďže priama

príčinná súvislosť s pobytom a prácou v zahraničí od roku 2009 boli práve protizákonne vedené
exekúcie, ktoré znemožňovali žalobcovi ostať žiť doma na Slovensku, lebo jeho príjem bol blokovaný
protizákonnými exekúciami a neumožňovali by mu ani žiť normálnym životom na Slovensku. Taktiež
súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď uviedol, že nebolo
nepochybne preukázané, aby vedenie konkrétnej danej exekúcie znamenalo zásah do osobnostných

práv žalobcu takým spôsobom, ktorý by odôvodňoval priznanie nemajetkovej ujmy postupom podľa
§ 17 Zákona č. 514/2003 Z.z.. Súd prvej inštancie sa absolútne nezaoberal podaním žalobcu zo dňa
29.04.2004 označeným ako vyjadrenie k žalobe k preukázaniu nemajetkovej ujmy a bagatelizuje
dôsledkynezákonnevedenejexekúcieaporušovaniepovinnostívexekučnomkonanízostranysúdneho
exekútora na bežný život, mať voči sebe nezákonné exekúcie pracovať neustále len na to, aby sa

splatili exekúcie a dostať sa zo zoznamu neplatičov, aby som mohol požiadať o úver najviac, ak ide
o exekúcie nezákonné má nepochybne vplyv na osobný život a psychickú pohodu a zdravie nielen
duševné. Tieto skutočnosti sú pripomínané v rozhodnutiach súdov, ktoré nezákonné exekúcie zastavujú.
V tejto súvislosti poukázal žalobca na uznesenie Krajského súdu v Prešove sp.zn. 6CoE/81/2015.
Taktiež mal súd prvej inštancie vychádzať z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď uviedol,

že rovnako žalobca nepreukázal ani to, že počas vedenia exekučného konania by bol vôbec niekedy
žiadal o poskytnutie úveru a tento by mu nebol poskytnutý z dôvodu, že je vedený v rámci registra
exekúcii. Keďže je potrebné uviesť, že tieto inštitúcie takéto potvrdenia ani nevydávali, buď je žiadateľovi
poskytnutý úver a je spísaná zmluva o úvere, respektíve poskytnutie tovaru na splátky alebo to bolo
oznámené ústne alebo telefonicky, že žiadosť bola zamietnutá. Podľa názoru žalobcu je logické,

že bez akýchkoľvek pochybností by mu nebol poskytnutý hocijaký úver či už na zabezpečenie bývania,
kúpu auta alebo tovaru na splátky, nakoľko žalobca bol aj vďaka 11 ročnému nesprávnemu úradnému
postupu súdneho exekútora pri danej protizákonne vedenej exekúcii vedený v centrálnom registri
exekúcii a dlžníkov. Súd prvej inštancie podľa žalobcu vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia
veci, keď v rozsudku uviedol, že s prihliadnutím na výšku pohľadávky, ktorá bola predmetom exekúcie

istina 1.325,76 eur s príslušenstvom sa javí nepravdepodobné, že by práve žalobcom tvrdený nesprávny
úradný postup súdneho exekútora v tejto veci bol dôvodom žalobcových zdravotných problémov,
keď vďaka úžerníckym úrokom ako súd prvej inštancie sám konštatoval bola vymáhaným nárokom
pohľadávka 7.107,77 eur a vymáhaným nárokom odmena exekútora 1.422,- eur a iné a spolu vymáhaný
nárok bol 8.814,47 eur. Následkom uvedeného tlaku, ktorý žalobca nezvládol sa pokúsil o samovraždu

čo plynie z vykonaného dokazovania. Žalobca nikdy netvrdil, že iba táto protizákonná exekúcia bola
dôvodom pokusov o samovraždu, avšak aj ona a nesprávny úradný postup súdneho exekútora mali
na uvedenom podiel. Extrémne nelogické je aj zvaľovanie viny na žalobcu, že sa nijako nebránil
proti exekúcii aj keď z priebehu konania je jasné, že sa o tom, že exekúcia bola vedená na základenulitného aktu - rozhodcovského rozsudku dozvedel až nahliadnutím do súdneho spisu v roku 2020.
Žiadny zákon neprikazuje žalobcovi sa brániť proti protizákonnej exekúcii a podľa bohatej judikatúry
Súdneho dvora EÚ s výkladom Smernice Rady 93/13/EHS je irelevantné či sa spotrebiteľ bránil alebo nie

s poukazom, že o svojich právach nevie alebo má ťažkosti s ich uplatnením. Súdnemu exekútorovi
vyplýva priamo ústavná povinnosť a povinnosť vyplývajúca z medzinárodne ratifikovaných zmlúv
a aktov EÚ o ochrane spotrebiteľa zabrániť vykonaniu takejto protizákonnej exekúcie podaním návrhu
na zastavenie exekúcie. Žalobca má za to, že takéto konštatovanie súdu prvej inštancie je dôkazom
neexistencie právneho materiálneho štátu v Slovenskej republike. Následne citoval žalobca z judikatúry

Ústavného súdu Slovenskej republiky, konkrétne z nálezu Ústavného súdu SR č.k. III.ÚS 391/09 - 27
zo dňa 17.01.2012, IV.ÚS 110/2009 publikovaného v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu SR
pod č. 93/2009, ale aj z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 7Cdo/91/2022 zo dňa 31. októbra 2023
i z dôvodovej správy k Zákonu č. 514/2003 Z.z., z ktorej vyplýva, že nutnosť zaviesť právo aj na náhradu
nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym
úradným postupom pri výkone verejnej moci bolo zavedené z dôvodu potreby rozšíriť súčasne chápané

náhrady škody ako „spravodlivého zadosťučinenia“. Žalobca v konaní poukázal aj na rozhodnutie ESĽP
vo veci APICELLA proti Taliansku, sťažnosť č. 64890/01 z 10.11.2024, kde uviedol, že adekvátnou
náhradou pre tento typ konania je 1.000,- až 1.500,- eur za rok konania. Žalobca poznamenal, že nie
prieťahov, ale celkovej neprimeranej dĺžky. Žalobca tiež uviedol, že toto rozhodnutie je z roku 2004
a do roku 2024 je potrebné zohľadniť aj infláciu. Preto si uplatnil len minimum z adekvátnej náhrady

podľa rozhodnutia ESĽP vo výške 10.000,- eur za 11 rokov nesprávneho úradného postupu súdneho
exekútora Ministerstva spravodlivosti SR pri vedení protizákonnej exekúcie proti žalobcovi a na jeho
majetok. Sťažovateľ má právo na vyčerpanie všetkých prostriedkov, ktoré právny poriadok na ochranu
jeho práva predkladá, medzi ktoré patrí aj návrh na predloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru
EÚ. Pokiaľ súd opomenul, hoci bol na to upozornený účastníkmi konania vyložiť kogentnú normu

obsiahnutú v článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ odopiera im právo na zákonného sudcu, garantované
v článku 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd. Za výkon svojvôle sa považuje aj také konanie
súdu aplikujúceho normy komunitárneho práva t.j. nespráva EÚ, pri ktorom si súd plne zabudne položiť
otázku či nemal vzniesť predbežnú otázku na ESD, pričom jej opomenutie riadne neodôvodní vrátane
posúdenia výnimiek, ktoré vypracoval vo svojej judikatúre ESD. Súdy musia odôvodniť prečo odmietli

položiť prejudiciálnu otázku a svoje rozhodnutie založiť na výnimkách uvedených v judikatúre ESD.
To vyplýva zo samotného účelu konania o predbežnej otázke, ktorým je predovšetkým zabezpečiť
jednotnú aplikáciu noriem Únie vnútroštátnymi súdmi členských štátov a účelom tretieho odseku článku
267 Zmluvy o fungovaní EÚ. K predbežnej otázke sa vyslovil aj vo svojom rozsudku Európsky súd
pre ľudské práva vo veci Ullens de Schooten a Rezabek proti Belgicku, sťažnosť č. 3839/07 a 38353/07,

ktorý uviedol, že článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uložil záväzok
národným súdom odôvodniť akékoľvek rozhodnutie odmietajúce položiť predbežnú otázku ESĽP tak
musí byť vždy uistený, že akékoľvek odmietnutie, ktoré preskúmava, bolo sprevádzané takýmto
zdôvodnením. Žalobca navrhol odvolaciemu súdu, aby predložil návrh na začatie prejudiciálneho
konania Súdnemu dvoru EÚ o otázke: „či sa má zásada efektívnosti v súvislosti so Smernicou Rady

93/13/EHS z 05. apríla 1993, s č.l. 38 Charty základných práv EÚ, s článkom 169 ods. 1 Zmluvy
o fungovaní EÚ vykladať tak, že súdny exekútor ako orgán štátnej moci v SR je povinný od obdržania
návrhu na vykonanie exekúcie od oprávneného skúmať exekučný titul a pri zistení porušenia vyššie
uvedených medzinárodných zmlúv je povinný predložiť súdu návrh na zastavenie exekúcie pre rozpor
s medzinárodnými zmluvami o ochrane spotrebiteľa, ak súdny exekútor je orgánom štátnej moci

a podľa § 3 Exekučného poriadku je viazaný len Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi,
Medzinárodnými zmluvami podľa článku 7 ods. 2 a 5 Ústavy SR, ktoré majú prednosť pred zákonmi SR
s povinnosťou aktívne a pozitívne sa podieľať na týchto záväzkoch. Preto žalobca navrhol, aby odvolací
súd zrušil napadnutý rozsudok vo výroku II. a po postupe podľa § 384 ods. 1 CSP, nakoľko konanie
nasúdeprvejinštanciedosahujeviacako2rokyvyhovelžalobevcelomrozsahuapriznalžalobcovitrovy

konania vo výške 100 %. Zároveň žalobca poukázal na to, že ako spotrebiteľ je oslobodený od platenia
súdnych poplatkov.

9. Odvolanie žalobcu bolo doručené žalovanému na vyjadrenie. Tento však vyjadrenie do spisu nepodal.

10. Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie spolu
s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ustanovení § 379 a nasledujúcich
CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 385 CSP a contrario s tým,
že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súduv Prešove dňa 05.08.2025 a zistil, že odvolanie žalobcu v napadnutej časti nie je dôvodné a jeho návrhu,
aby odvolací súd predložil návrh na začatie prejudiciálneho konania Súdnemu dvoru EÚ tak ako ho
formuloval nemožno vyhovieť

11. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a

povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.
12. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietanou nepreskúmateľnosťou napadnutého rozsudku, porušením práva žalobcu na spravodlivý
súdny proces, nesprávnymi skutkovými zisteniami a nesprávnym právnym posúdením, teda to, či súd
prvejinštancienazistenýskutkovýstavsprávne,vúplnosti,aplikovalpríslušnéprávnepredpisy,čiriadne
svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť

daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. II. ÚS 78/05).

13. K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 CSP písm. f) CSP. t.j. že súd prvej inštancie dospel na

základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam odvolací súd uvádza, že dokazovanie
je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a
ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na
základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na
ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie

skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci
sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený
skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia
dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane
rozsudok NŠ SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne
nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony
a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené
procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade
s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu

uplatňuje svoje nárok alebo sa bráni proti ich uplatnenie, prípadne štádia civilného procesu. K námietke
nesprávneho skutkového zistenia z vykonaných dôkazov odvolací súd taktiež, uvádza, že vykonané
dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz, jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti. Vyhodnotenie vykonaných dôkazov súd uvedie v odôvodnení rozsudku podľa § 220 ods.
2 CSP. Voľné hodnotenie dôkazov súdom prirodzene neznamená ľubovôľu hodnotenia. Súd hodnotí

jednotlivý dôkaz z hľadiska jeho dôležitosti, zákonnosti a pravdivosti. Po individuálnej selekcii následne
súd hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. K nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných
dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov, alebo porušením
pravidiel formálnej logiky. Odvolací súd konštatuje, že táto odvolacia námietka nebola naplnená.

14. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP (t. j. nesprávnemu právnemu posúdeniu
veci súdom prvej inštancie) odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej
zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav. Je to činnosť súdu spočívajúca v podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme,
ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Riešenie právnej

otázky (quaestio iuris) prebieha v procese právneho posudzovania veci. pri ktorom súd uvažuje o určitej
právnej norme, zamýšľa sa nad možnosťou (potrebou) jej aplikácie, skúma jej obsah, zmysel a účel,
normu interpretuje a na podklade svojich skutkových zistení prijíma právne závery o existencii alebo
neexistencii dôvodu pre aplikovanie predmetnej právnej normy na posudzovaný prípad (pozri napr.
uznesenieNajvyššiehosúduSR,sp.zn.9Cdo/23/2021z29.09.2021).Nesprávnymprávnymposúdením

veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR. sp.
zn. 7Cdo/7/2010). Ani táto odvolacia námietka naplnená nebola.15. K námietke inej vady, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa ust.
§ 365 ods. 1 písm. d) CSP teda, že žalobca navrhol prvoinštančnému súdu podaním zo dňa 08.01.2024,

aby predložil návrh na začatie prejudiciálneho konania Súdnemu dvoru EÚ o otázke: „či sa má zásada
efektívnosti v súvislosti so Smernicou Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993, s č.l. 38 Charty základných
práv EÚ s článkom 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní EÚ vykladať tak, že súdny exekútor ako orgán
štátnej moci v SR, je povinný od obdržania návrhu na vykonanie exekúcie od oprávneného skúmať
exekučný titul a pri zistení porušenia vyššie uvedených medzinárodných zmlúv je povinný predložiť

súdu návrh na zastavenie exekúcie pre rozpor s medzinárodnými zmluvami o ochrane spotrebiteľa,
ak súdny exekútor je orgánom štátnej moci a podľa § 3 Exekučného poriadku je viazaný len Ústavou
Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi, medzinárodnými zmluvami podľa článku 7 ods. 2 a 5 Ústavy
SR (ktoré majú prednosť pred zákonmi SR) s povinnosťou aktívne a pozitívne sa podieľať na týchto
záväzkoch“ odvolací súd uvádza, že sa javí, že sa jedná o pochybenie v procesnom postupe súdu
prvej ich inštancie ktoré nie je subsumovateľné pod zostávajúce odvolacie dôvody. Takéto pochybenie

sa môže stať relevantným až za predpokladu, že mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci. V danom prípade odvolací súd má za to, že aj keď súd prvej inštancie vo výroku nerozhodol
o tomto návrhu, toto jeho pochybenie sa nestalo relevantným, pretože nemalo za následok nesprávne
rozhodnutiesúduprvejinštancievoveci.Vtejtosúvislostiodvolacísúdpoukazujenato,žerovnakýnávrh
predložil žalobca i v odvolacom konaní, pričom odvolací súd o jeho návrhu rozhodol tak ako odôvodnil

nižšie.

16. Súd prvej inštancie v danej veci zistil skutkový stav v postačujúcom rozsahu pre rozhodnutie
o veci. Skutkový stav ustálený súdom prvej inštancie v napadnutom rozsudku zodpovedá dôkazom
predloženým sporovými stranami do spisu. Z toho dôvodu odvolací súd preberá v celom rozsahu

skutkový stav ustálený súdom prvej inštancie a stotožňuje sa s ním. V tomto smere poukazuje odvolací
súd na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie v bodoch 52 a nasledujúcich.

17. Odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že žalobca nepreukázal splnenie zákonných
podmienok v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., ktorým by bolo možné konštatovať, že došlo k prieťahom

v predmetnom exekučnom konaní v súvislosti s nečinnosťou súdneho exekútora vedením nezákonnej
exekúcie vrátane prieťahov pri rozhodnutí o podnete žalobcu na zastavenie exekúcie. Žalobca počas
trvania exekučného konania nepodal žiadnu sťažnosť na prieťahy v konaní a rovnako ani nijakým iným
spôsobom nebol aktívny vo veci (okrem údajného telefonátu na exekútorský úrad v roku 2017). Štát
teda za takto uplatnený nárok nezodpovedá, keďže nebolo príslušným orgánom konštatované porušenie

práva, resp. nesprávny úradný postup zo strany súdneho exekútora a neexistuje iný právny predpis
zakladajúci zodpovednosť štátu za skutočnosti tvrdené žalobcom.

18. Zároveň napriek námietkam žalobcu z výsledkov vykonaného dokazovania skutočne vyplýva tak
ako to konštatoval súd prvej inštancie v bode 57 odôvodnenia, že žalobca dobrovoľne úhradami od

októbra 2010 do júla 2015 uhradil na účet oprávneného sumu 1.934,98 eur, následne po tom ako prijal
návrh oprávneného na vyporiadanie dlhu uhradil sumu 98,22 eur na účet súdneho exekútora, pričom
z tejto sumy bola na účet oprávneného zaslaná čiastka 74,65 eur. Žalobca definoval predmet sporu
ako polovicu istiny - sumy 662,88 eur, druhú polovicu si mal uplatňovať za prieťahy spôsobené súdom
ako aj sumu 98,22 eur, ktorú uhradil na účet súdneho exekútora v rámci dohody s oprávneným

t.j. 761,10 eur pred čiastočným späťvzatím žaloby, ktorá mala predstavovať priamu škodu. Odvolací súd
súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že v danom prípade sa nejedná o škodu spôsobenú súdnym
exekútorom, keďže žalobca uhrádzal dlžnú sumu na účet oprávneného, skutočne zo strany súdneho
exekútora či konaním alebo nekonaním nemohlo dôjsť k spôsobeniu škody, keďže majetok žalobcu sa
na úkor súdneho exekútora nezmenšil. Preto tak ako správne ustálil súd prvej inštancie nebolo možné

vyhovieť žalobe o zaplatenie náhrady škody.

19. Odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvej inštancie tak ako ho vyjadril v bode 58 svojho
odôvodnenia, že v zmysle Zákona č. 514/2003 Z.z. bolo zavedené aj právo na náhradu nemajetkovej
ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom pri výkone verejnej moci, za podmienok stanovených

zákonom,tedavtedy,akibasamotnékonštatovanieporušeniaprávaniejedostatočnýmzadosťučinením
vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, či nesprávnym úradným postupom.
Nemajetková ujma sa uhrádza v peniazoch, ak ju nie je možné uspokojiť inak. Podobne aj pre
vznik práva na náhradu nemajetkovej ujmy je nevyhnutné, aby boli súčasne naplnené tri základnépredpoklady, ktorými sú nezákonné rozhodnutie orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávny úradný
postup, existencia nemajetkovej ujmy a kvalifikovaná príčinná súvislosť medzi namietaným nesprávnym
úradnýmpostupomavznikomnemajetkovejujmy.Vprípadenemajetkovejujmymusíbyťnavyšezrejmé,

že samotné konštatovanie porušenia práva je nedostačujúce.

20. Odvolací súd konštatuje, že v súvislosti s uplatneným nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy
vo výške 10.000,- eur spôsobenej údajným nesprávnym úradným postupom súdneho exekútora súd
prvej inštancie správne ustálil, že žalobca v konaní nepreukázal ani vznik tejto nemajetkovej ujmy,

respektíve žalobca vôbec nijako nepreukázal, že by mu nejaká nemajetková ujma v ním tvrdených
okolnostiach tohto prípadu vznikla. Čo sa týka sledu udalostí tak ako ich popísal súd prvej inštancie
vbode60odôvodneniazpísomnéhovyjadreniažalobcuvyplýva,žeodišielpracovaťdozahraničiavroku
XXXX, pričom exekučné konanie sa začalo v roku 2009. Teda skutočne exekučné konanie nemohlo
byť dôvodom odchodu žalobcu do zahraničia. Zároveň sa skutočne žalobcovi nepodarilo preukázať,
že v dôsledku postupu súdneho exekútora si nemohol založiť rodinu alebo že konkrétnym spôsobom

bolo zasiahnuté do jeho osobnostných práv v rámci rodinného života. Z obsahu spisu i výsledkov
vykonaného dokazovania skutočne vyplýva, že voči žalobcovi bolo v danom období vedených viac
ďalších exekučných konaní. Teda nebolo nepochybne preukázané, aby vedenie konkrétne danej
exekúcie znamenalo zásah do osobnostných práv žalobcu takým spôsobom, ktorý by odôvodňoval
priznanienemajetkovejujmypostupompodľaust.§17Zákonač.514/2003Z.z.vovzťahukžalovanému.

Správna je i úvaha súdu prvej inštancie čo sa týka nemožnosti dostať úver z dôvodu, že bol vedený
v rámci registra exekúcii. Skutočne žalobca nepreukázal, že by sa počas vedenia exekučného konania
bol pokúšal o poskytnutie úveru. Argumentácia žalobcu tak ako to uviedol v odvolaní, že sa takéto
potvrdenia nevydávali neobstojí. Žalobca mohol akýmkoľvek spôsobom a akýmkoľvek dôkazným
prostriedkom, ktorý umožňuje Civilný sporový poriadok preukázať, že skutočne o úver žiadal a ten

nedostal z dôvodu, že je proti nemu vedená táto konkrétna exekúcia.

21. K odvolacej námietke žalobcu, že sa v danom prípade jedná o spotrebiteľský spor a že sa
jednalo o nezákonne vedenú exekúciu odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie správne v bode
61 svojho odôvodnenia vysvetlil, že žalobcom uvádzaná Smernica Rady č. 93/13/EHS o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách neupravuje spôsob posudzovania vzniku nemajetkovej ujmy,
ale upravuje vzťahy spotrebiteľa a dodávateľa pri uzatváraní spotrebiteľských zmlúv. Takýto vzťah však
nebol skutočne predmetom posudzovanej veci.

22. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na to, že v danom prípade Okresný súd Bratislava IV.,

a to uznesením č.k. 15Er/2656/2009-37 zo dňa 02.12.2020 exekúciu zastavil, súdnemu exekútorovi
trovy exekúcie nepriznal, povinnému priznal nárok na náhradu trov konania voči oprávnenému v plnom
rozsahu s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Exekúcia
bola zastavená vzhľadom na návrh oprávneného na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm.

c) Exekučného poriadku, pričom súd citoval zároveň ustanovenie § 57 ods. 4 Exekučného poriadku.
Opravným uznesením č. k. 15Er/2656/2009-54 zo dňa 26.10.2021 Okresný súd Bratislava IV opravil v
záhlaví uznesenia Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 02.12.2020 správne označenie oprávneného
tak, že toto správne znie: B. K. C., A., G.: XX XXX XXX, F. XX, XXX XX C. s tým, že vo zvyšku sa
predmetné uznesenie nemení.

23. Teda aj keď žalobca namietal, že sa jednalo o nezákonné rozhodnutie, pretože nedošlo k uzavretiu
riadnej rozhodcovskej zmluvy a nemohol ho prejednať rozhodcovský súd ani vydať rozhodcovský
rozsudok, v danom prípade exekúcia bola zastavená z dôvodu, že o to požiadal oprávnený. Z výsledkov
vykonaného dokazovania nevyplýva, že by povinný proti tomuto uzneseniu bol podal odvolanie

a namietal, že v danom prípade bolo potrebné exekúciu zastaviť z iných dôvodov. Teda skutočne nebolo
preukázané, že by toto rozhodnutie bolo nezákonné a postup, ktorý zvolil exekučný súd bol orgánom
na to oprávneným vyslovený ako nezákonný.

24. K návrhu žalobcu na podanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom

Európskej únie o otázke: „či sa má zásada efektívnosti v súvislosti so Smernicou Rady 93/13/
EHS z 05. apríla 1993, s článkom 38 Charty základných práv EÚ, s článkom 169 ods. 1 Zmluvy
o fungovaní EÚ vykladať tak, že súdny exekútor ako orgán štátnej moci v SR, je povinný od obdržania
návrhu na vykonanie exekúcie od oprávneného skúmať exekučný titul a pri zistení porušenia vyššieuvedených medzinárodných zmlúv je povinný predložiť súdu návrh na zastavenie exekúcie pre rozpor
s medzinárodnými zmluvami o ochrane spotrebiteľa, ak súdny exekútor je orgánom štátnej moci
a podľa § 3 Exekučného poriadku je viazaný len Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi,

medzinárodnými zmluvami podľa článku 7 ods. 2 a 5 Ústavy SR (ktoré majú prednosť pred zákonmi SR)
s povinnosťou aktívne a pozitívne sa podieľať na týchto záväzkoch?“ odvolací súd uvádza, že poukazuje
na cieľ prejudiciálneho konania, ktorým je najmä „pomoc“ vnútroštátnemu súdu pri rozhodovaní veci,
na ktoré sa vzťahuje právo EÚ, a to všeobecným výkladom ustanovení práva EÚ, resp. posúdením
platnosti relevantného právneho aktu EÚ. Súdny dvor EÚ tak môže poskytnúť vnútroštátnemu súdu

odpoveď na ním položené otázky, ktoré sa však musia týkať práva EÚ, a nie vnútroštátneho práva.
Prejudiciálne konanie je teda konanie, v rámci ktorého Súdny dvor EÚ predovšetkým zjednocuje
rozhodovaciu činnosť vnútroštátnych súdov členských štátov pri aplikácií a výklade práva Európskej
únie. Žalobcov návrh na predloženie návrhu na začatie prejudicionálneho konania, preto odvolací súd
považuje za nedôvodný a bezpredmetný. Odvolací súd s poukazom na cieľ a podstatu prejudiciálneho
konania uvádza, že návrh žalobcu nemá oporu jednak v Civilnom sporovom poriadku, ani v zmluve

fungovaní EÚ. Vychádzajúc z čl. 267 ZFEÚ Súdnemu dvoru EÚ neprináleží v prejudiciálnom konaní,
aby posudzoval súlad vnútroštátnej právnej úpravy s právom EÚ, ani aby vykladal zákonné alebo iné
právne predpisy vnútroštátneho práva, alebo aplikoval právo EÚ na konkrétne situácie v prípadoch
prejednávaných vnútroštátnymi súdmi. Z uvedeného dôvodu žalobcov návrh na predloženie návrhu na
začatie prejudiciálneho konania považuje odvolací súd za nedôvodný a bezpredmetný.

25. Súd prvej inštancie správne rozhodol vo veci i o trovách konania. Preto poukazujúc na rozsudok
súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby i vo výroku o trovách konania odvolací súd potvrdil
rozsudok v napadnutej časti t.j. okrem výroku o zastavení konania o zaplatenie 74,65 eur (I.) podľa ust.
§ 387 ods. 1 a ods. 2 CSP ako vecne správny. Zároveň z dôvodov uvedených vyššie zamietol návrh

žalobcu na podanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania pred Súdny dvor Európskej únie.

26.Otrováchodvolaciehokonaniarozhodolodvolacísúdpodľaustanovenia§396ods.1CSPspoužitím
ustanovenia § 257 CSP. Odvolací súd zdieľa názor súdu prvej inštancie, že na strane žalovaného sú
dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré ani odvolací súd stranám náhradu trov odvolacieho konania

nepriznal. V tejto súvislosti odkazuje odvolací súd na bod 69 odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie.

27. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.

2 C.s.p.).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné

doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).