Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 24, 2024

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/23/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6121561385
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 01. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zita Nagypálová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2024:6121561385.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.

Zity Nagypálovej a sudcov JUDr. Dušana Ďuriana a JUDr. Ľubomíra Šablu ako členov senátu, v spore
žalobcu A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. XX/XX, XXX XX E., zastúpený advokátom JUDr. Pavlom
Gráčikom, so sídlom Farská 1337/40, 949 01 Nitra a advokátom JUDr. Viktorom Mlynekom, so sídlom
Štúrova 43, 949 01 Nitra, proti žalovanému Banskobystrický samosprávny kraj, so sídlom Námestie SNP
23, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 37 828 100, o zaplatenie 38 854,09 € s príslušenstvom o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 7C/6/2022-381 z 5. mája 2022, takto

r o z h o d o l :

I. Návrh žalobcu na prerušenie konania zamieta.

II. Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

III. Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobu o zaplatenie náhrady za vecné bremeno vzniknuté k pozemkom vo výlučnom vlastníctve
žalobcu evidovaným na LV č. XXXX v katastrálnom území F. C. ako parcely registra „C“ parcelného
čísla XXXX/X zastavané plochy a nádvoria o výmere 7857 m2, parcelného čísla XXXX/X zastavané
plochy a nádvoria o výmere 1895 m2, parcelného čísla XXXX/XX zastavané plochy a nádvoria o výmere

810 m2, parcelného čísla XXXX/X zastavané plochy a nádvoria o výmere 5436 m2 a parcelného čísla
XXXX/X zastavané plochy a nádvoria o výmere 1546 m2 za obdobie od 01.01.2021 do 30.11.2021
v celkovej sume 38 854,09 € spolu s úrokom z omeškania, zamietol. Dôvodom nevyhovenia žalobe
bolo zistenie, že vecné bremeno, obsahom ktorého je užívanie pozemkov žalobcu vzniklo podľa zákona
č. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami,
ktoré prešli z vlastníctva štátu na obec a vyššie územné celky a o zmene niektorých zákonov (ďalej len
„zákon č. 66/2009 Z. z.“) dňom účinnosti zákona 01.07.2009 a náhrada za obmedzenie vlastníckeho

práva zákonným vecným bremenom podľa zákona č. 66/2009 Z. z. je len jednorázová, ktorá patrí
vlastníkovi zaťaženého pozemku, ktorý nehnuteľnosť vlastnil v čase vzniku vecného bremena, teda
ku dňu účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z. Tento záver vyplýva z judikatúry najvyšších súdnych autorít
uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/17/2019 z 30.11.2020 a uznesenia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/194/2018 z 26.08.2019, ktorý prešiel testom ústavnosti. Ústavný
súd Slovenskej republiky uznesením z 28.10.2020 sp. zn. IV. ÚS 539/2020 odmietol ústavnú sťažnosť
proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 21Co/36/2017-286 z 20. februára 2018 a uzneseniu

NajvyššiehosúduSRsp.zn.2Cdo/194/2018z26.augusta2019považujúczaústavneudržateľnýnázor,
že rovnako ako náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993
Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov je aj náhrada za zriadenie vecného bremena podľa
§ 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. jednorázová, ktorá vznikla tomu, kto bol vlastníkom zaťaženéhopozemku ku dňu účinnosti tohto zákona z dôvodu, že tieto legálne (zákonné) vecné bremená majú
všetky jednotiace znaky, t. j. ide o obmedzenia vlastníckeho práva založené verejnoprávnymi normami
kogentného charakteru s významným prvkom súkromnoprávnym, okruh oprávnených subjektov je

vymedzený druhovo a nezapisujú sa do katastra nehnuteľností, toto vecné bremeno vzniká „in rem“
a vzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na spôsob zmeny vlastníctva,
preto jeho vznik nemožno posudzovať samostatne v prípade každého nového vlastníka zaťaženého
pozemku. Finančná náhrada za vznik vecného bremena je jednorázová a nemá charakter opakovaného
plnenia a toto majetkové právo povinnej osoby z vecného bremena podlieha premlčaniu podľa § 101

zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej aj „Občiansky zákonník“ alebo „OZ“). Námietku
nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu vznesenú žalovaným považoval súd prvej inštancie za
nedôvodnú. Existencia zákonného vecného bremena v konaní sporná nebola. Žalobca je povinným
subjektom z vecného bremena a žalovaný subjektom oprávneným z vecného bremena. Aktívna vecná
legitimácia žalobcu vyplýva z tohto právneho vzťahu.
1.1 Žalovaný vzniesol v konaní námietku premlčania, ktorú uznal súd prvej inštancie za dôvodnú

vychádzajúc z názoru, že premlčacia doba pre uplatnenie nároku na zaplatenie náhrady za zákonné
vecné bremeno začala plynúť dňom účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z. od 01.07.2009 a uplynula
01.07.2012. Žalobca doručil žalobu Okresnému súdu Banská Bystrica až 02.12.2021 po uplynutí
premlčacej doby. Ustanovenie § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka bránilo priznaniu nároku žalobcu,
preto súd žalobu zamietol.

1.2 Svoj záver o nedôvodnosti žaloby oprel súd prvej inštancie o skutkový stav zistený dokazovaním
vykonaným v konaní a právne posúdenie veci podľa článku 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a
ustanovení zákona č. 66/2009 Z. z., § 100, § 101, § 151o Občianskeho zákonníka.
1.3 Argumentáciu žalobcu s poukazom na nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 42/2015 z 12.
októbra 2016 vo vzťahu k pojmu „primeraná náhrada“ nepovažoval súd prvej inštancie za priliehavú, aj

keďústavnýsúdvrozhodnutísp.zn.PL.ÚS42/2015nevylúčilopakovanúnáhraduzazriadenievecného
bremena. Ak by sa v zmysle názoru žalobcu v prejednávanej veci mala vyplácať náhrada za zákonné
vecné bremeno zriadené vo verejnom záujme za opakované časové obdobie, resp. každému ďalšiemu
vlastníkovi pozemku vo výške zodpovedajúcej obvyklému nájomnému, táto náhrada by prevýšila aj
trhovú kúpnu cenu zaťaženého pozemku, preto ju nemožno považovať za primeranú náhradu. Ústavný

súd SR podľa bodu 51 odôvodnenia napadnutého rozsudku v uznesení z 28.10.2020 sp. zn. IV. ÚS
539/2020 sa vyjadril k otázke jednorázovej či opakovanej náhrady za zákonné vecné bremeno tak, že
„tentoprávnynázor(ojednorázovejnáhradezazriadenévecnébremeno–poznámkaodvolaciehosúdu)
neovplyvnil ani nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 42/2015 z 12. októbra 2016, ktorý bol premietnutý
do uznesenia ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 323/2017 z 18. mája 2017“. Ak nebol dôvodný právny

základ uplatneného nároku, nebolo podľa názoru súdu prvej inštancie potrebné sa zaoberať výškou
uplatneného nároku.
1.4 Podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „C.
s. p.“) uložil súd prvej inštancie neúspešnému žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov
konania v rozsahu 100 %.

2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadol odvolaním žalobca v celom rozsahu označujúc ho za vecne
nesprávny, nepreskúmateľný a preto nezákonný. Z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 C. s. p.
uplatnil dôvody podľa písm. b), d), e), f), h) (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi,
aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd
nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd dospel na základe
vykonanýchdôkazovknesprávnymskutkovýmzisteniam,napadnutýrozsudokvychádzaznesprávneho
právneho posúdenia veci). Žalobca nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že pri dlhotrvajúcom
vecnom bremene, i keď zriadeným zákonom, by mala byť náhrada jednorázová za skutkového stavu,

že vlastník sám nemôže svoje pozemky užívať. Konanie žalovaného, ktorý okupuje pozemky žalobcu
označil za nemorálne. Žalobca zopakoval, že v minulosti uspel v súdnych konaniach o vyplatenie
náhrady za zriadenie vecného bremena a s poukazom na nález pléna Ústavného súdu SR sp. zn. PL.
ÚS 42/2015 si nechal vypracovať znalecký posudok č. 37/2019 o výške obvyklého nájmu pozemkov
v meste Banská Štiavnica, ktoré je zapísané v Zozname svetového dedičstva UNESCO, čo ovplyvňuje

výšku cien pozemkov a nájomného. Neskorším znaleckým posudkom znalca G. H. I. č. 340/2020 bola
určená všeobecná hodnota obvyklého nájmu pri všetkých pozemkoch, ktorých vlastníkom je žalobca
v F. C. a na ktorých má žalovaný zriadené zákonné vecné bremeno na 42 386,30 € ročne. Po viacerých
úspešných súdnych konaniach žalovaný uzavrel so žalobcom dohodu o mimosúdnom urovnaní, aledohodnutú náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa tejto dohody žalobcovi nevyplatil. Žalobca
opätovne poukázal na nález pléna Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 42/2015 z 12.10.2016, v ktorom
ústavný súd konštatoval, že náhrada za zásah do právneho postavenia vlastníka nehnuteľností podľa

Ústavy SR môže byť jednorázová aj opakovaná a poskytnutá náhrada za zásah do právneho postavenia
vlastníka musí byť primeraná. Či je náhrada primeraná závisí od okolností prípadu. V prípade núteného
obmedzenia vlastníckych práv táto slúži vlastníkovi ako príspevok na náhradu ekonomických strát na
výnose z majetku, ktorý v dôsledku núteného obmedzenia vlastníckych práv bude vôbec nemôže užívať
alebo môže užívať iba v obmedzenej miere. Ústavná ochrana sa preto vo výkone vlastníckych práv

obmedzenému vlastníkovi podľa Ústavného súdu SR zaručuje po celý čas trvania obmedzení vlastníka.
Pohľadávku, ktorú si žalobca uplatňoval voči žalovanému v tomto konaní zodpovedá obvyklému nájmu
za užívanie nehnuteľností vo vlastníctve žalobcu. Náhradu žiadanú v tomto konaní považuje žalobca
za primeranú obmedzeniu svojho vlastníckeho práva. Za podstatnú skutočnosť žalobca považuje, že
žalovaný nevyužil zákonnú možnosť usporiadať vlastnícke vzťahy k zaťaženým pozemkom zámenou,
čo zákon č. 66/2009 Z. z. pripúšťa a súdu prvej inštancie vytkol, že sa s touto podstatnou skutočnosťou

nijako nevysporiadal. Žalovaný mal možnosť podať návrh na vyvlastnenie pozemkov žalobcu podľa
zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách a tak nadobudnúť tieto pozemky do svojho
vlastníctva, ale nevyužil ani túto možnosť. Zriadenie vecného bremena zo zákona považuje žalobca za
„otázne“, keďže vecné bremeno musí byť definované, čo sa stalo prvýkrát až v roku 2010 a to na základe
ním zabezpečeného geometrického plánu, ktorý si dal žalovaný do katastra nehnuteľností zapísať až

v roku 2013.
2.1 Keďže zákon č. 66/2009 Z. z. neupravuje premlčanie práva na náhradu za vecné bremeno neobstojí
záver súdu prvej inštancie o premlčaní práva na náhradu za zriadené vecné bremeno. Námietku
premlčania vznesenú žalovaným nemal súd akceptovať ako nemorálnu. O svoje právo sa žalobca hlási
už od roku 2010 a preto tento nárok nemôže byť premlčaný.

2.2 Súdu prvej inštancie vytýka žalobca, že nedal žiadnu odpoveď na argument žalobcu, že od
01.01.2021 nemá žalovaný žiadne právo k pozemkom žalobcu, „za týchto okolností už nemôže mať
legálne zriadené vecné bremeno“, preto sa mal súd prvej inštancie vyporiadať aj s tým, či v tomto prípade
nejde o bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného. Žalobca sa v tomto konaní domáha len svojho
ústavou zaručeného práva na primeranú náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva z dôvodu jeho

užívania iným subjektom. V konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia si súd otázku existencie či
neexistencie právneho dôvodu plnenia posudzuje sám.
2.3 Žalobca tvrdí, že zákonné vecné bremeno v prospech žalovaného nevzniklo 01.07.2009, ale až
v roku 2013 zapísaním geometrického plánu vyhotoveného na žiadosť žalobcu. Ani sám žalovaný
nevie, dokedy plánuje obmedzovať vlastnícke právo žalobcu. Žalobcovi nie je zrejmé, z akého dôvodu

si žalovaný nepodal návrh na „riadne pozemkové úpravy“, ale na jednoduché pozemkové úpravy
a to až v roku 2012. Súd prvej inštancie svojím rozhodnutím odobril stav, ktorý je dôsledkom
zásahu nedemokratickej verejnej moci do práva jednotlivca na ochranu vlastníckeho práva a práva
na pokojné užívanie majetku. Príčinou terajšieho stavu medzi stranami sporu je opustenie ťažiskovej
zásady súkromného práva „superficies solo cedit“ zo strany československého zákonodarcu pri prijatí

Občianskeho zákonníka č. 140/1950 Zb. Stavbu na vlastnícky nevysporiadaných pozemkoch zriadil
štát. Žalobca ako povinný z vecného bremena nebráni oprávnenému z vecného bremena vo výkone
jeho oprávnení. V tomto kontexte sa javia úvahy súdu obsiahnuté v bodoch 47 a 49 rozsudku ako
bezprecedentné, keď sa akoby podsúva pohnútka žalobcu získavať opakovane prospech z pozemkov,
ktoré sú zastavané cestou vo vlastníctve žalovaného. Žalobca nadobudol pozemky pod cestou v užívaní

žalovaného do svojho vlastníctva spolu s ďalšími pozemkami v omnoho väčšej výmere a až následne
sa z nich geometrickým plánom odčlenili parcely, na ktoré sa vzťahuje zákonné vecné bremeno.
Žalovaný geometrický plán žalobcu len využil a použil ho na zriadenie vecného bremena, ktoré bolo
na liste vlastníctva žalobcu zapísané bez jeho vedomia a súhlasu. Zásah žalovaného do vlastníckeho
práva žalobcu trvá 13 rokov. Pre určenie výšky primeranej náhrady je východisková otázka, či má

vecné bremeno zriadené ustanovením § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. prechodný alebo trvalý
charakter. Žalobca tvrdí, že vecné bremeno je iba opatrením nevyhnutnej dočasnej povahy a cieľom
zákona č. 66/2009 Z. z. bolo usporiadať vlastnícke a nie užívacie vzťahy. Zákonodarca si však „dal
pozor“ na to, aby vlastníkovi pozemku neposkytol priamu možnosť uplatniť si usporiadanie vlastníckych
vzťahov zámenou za náhradný pozemok, keď iba oprávnenému z vecného bremena poskytuje zákon

č. 66/2009 Z. z. možnosť zámennou zmluvou poskytnúť náhradný pozemok a vlastníkovi stavby
neukladá zákonnú povinnosť podať návrh na pozemkové úpravy. Ak by sa malo vychádzať z premisy
jednorázovej náhrady a súčasne predpokladu, že vecné bremeno je opatrením dočasnej povahy,
tak vzniká otázka, aký dlhý čas má byť v rámci tejto jednorázovej náhrady predplatený. Vlastníkovipozemku pri poskytnutí jednorázovej náhrady vzniká pri neúmernom predlžovaní existujúceho stavu
a nepristúpení ku konečnému riešeniu vlastníckych vzťahov právo na náhradu škody. Jednorázová
náhrada za vecné bremeno zvýhodňuje vlastníkov stavby voči vlastníkom pozemkov a stavia v skutkovo

a právne obdobných veciach do nerovného postavenia aj jednotlivých vlastníkov pozemkov, ktorých
vlastníctvo je stavbami vo vlastníctve žalovaného dotknuté. Podústavnú normu zákon č. 66/2009 Z. z.
mal súd prvej inštancie vykladať v súlade s článkom 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a medzi
dvomi výkladovými alternatívami o jednorázovej alebo opakovanej náhrade prijať práve ten výklad, ktorý
je ústavne konformný. Vzhľadom na dočasnosť vecného bremena a nemožnosť stanovenia času jeho

konečného trvania bolo potrebné dať prednosť výkladu o opakovanom charaktere tejto náhrady, resp.
uvažovať o tom, či je v Ústave SR obsiahnutý pojem „primeraná náhrada“ pojmom širším, ktorý okrem
náhrady za zriadenie vecného bremena zahŕňa súčasne aj právne nároky z iných právnych titulov, napr.
nároknanáhraduškody,akžalovanýcielene,resp.nedbalopredlžujedanýstav,čímsadôsledkyzásahu
do vlastníckeho práva vlastníka pozemku zväčšujú.
2.4 Rozsudok prvoinštančného súdu sa odvoláva aj na tzv. verejnoprávnosť zákonných vecných

bremien. Samotný právny dôvod vzniku vecného bremena však neznamená, že na oprávneného
z vecného bremena zriadeného zákonom by sa malo nazerať odlišne než na oprávneného z vecného
bremena, ktoré vzniklo na základe iného právneho dôvodu. Naopak, zásah verejnej moci do práv
jednotlivca by sa mal posudzovať prísnejšie. Neobstojí názor súdu prvej inštancie, že hodnota vecným
bremenom zaťaženého pozemku je nižšia a pri prevode vlastníckeho práva k takémuto pozemku by

sa mala ťarcha viaznuca na pozemku prejaviť v cene, keď súčasne s prevodom zaťaženého pozemku
sa prevádza aj budúca (podmienená) pohľadávka na náhradný pozemok. Ústavnoprávna ochrana
vlastníctva pozemku a pokojného užívania majetku vyplýva aj z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. PL.
ÚS 19/09 z 26.01.2011.
2.5 Súd prvej inštancie pochybil, keď s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.

8Cdo/17/2019 žalobcovi uplatnený nárok nepriznal. Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp.
zn. IV. ÚS 430/2021 k tomuto uzneseniu najvyššieho súdu uviedol, že „pokiaľ sťažovatelia argumentujú
neprípustnosťou dovolania, poukazujúc na uznesenie najvyššieho súdu č. k. 8Cdo/17/2019 z 30.
novembra 2020, ústavný súd podotýka, že vydanie tohto rozhodnutia ešte neznamená, že ide o ustálenú
rozhodovaciu prax dovolacieho súdu“. Rozsudok súdu prvej inštancie nenapĺňa právo žalobcu na

spravodlivý proces, pretože nie je dostatočne presvedčivý a riadne zdôvodnený a nekorešponduje
ani s potrebou transparentnosti vysluhovania spravodlivosti, ktorá je nevyhnutnou súčasťou každého
justičného právneho aktu. Súd prvej inštancie nepostupoval tak, aby zistil skutočný stav veci, vec
nesprávne právne posúdil, žalobca sa preto domáha, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej
inštancie a žalobe vyhovel, alternatívne aby zrušil rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie

konanie a nové rozhodnutie.

3. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu poukazuje na to, že žalobca iba opakuje svoju
predchádzajúcu argumentáciu a žiadnym spôsobom odvolacie dôvody nekonkretizuje. V odvolaní
žalobcu absentuje, v čom konkrétnom vidí žalobca nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie,

aké konkrétne vady konania mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie súdu prvej inštancie, ani
ktoré dôkazy bolo potrebné ešte vykonať pre zistenie rozhodujúcich skutočností a ktoré súd nevykonal,
v čom spočívajú nesprávne skutkové zistenia súdu prvej inštancie z vykonaných dôkazov. Žalobca
bližšie nepopisuje, v čom konkrétnom vidí nesprávne právne posúdenie veci. Žalovaný naopak má za
to, že súd prvej inštancie postupoval vo veci procesne správne, v predmetnej veci nedošlo k žiadnym

vadám konania, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie súdu, súd prvej inštancie
vykonal všetky dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, dospel k správnym skutkovým
zisteniam a vec správne právne posúdil. Žalovaný popiera relevantnosť argumentácie žalobcu, že
prejednávaný spor mal byť rozhodnutý hmotnoprávne rovnako ako predošlé súdne spory vedené medzi
žalobcom a žalovaným. Prvoinštančný súd bol pri rozhodovaní v predmetnej veci viazaný aktuálnym

skutkovým aj právnym stavom, ktorého súčasťou sú aj najaktuálnejšie súdne rozhodnutia najvyšších
súdnych inštancií. Význam súdom prvej inštancie premietnutých rozhodnutí najvyšších súdnych
autorít do rozhodnutia (8Cdo/17/2019, IV. ÚS 539/2020) majú nepopierateľný význam pre posúdenie
charakteru vzťahu medzi žalobcom a žalovaným. Uvedené prelomové rozhodnutia Najvyššieho súdu
SR a Ústavného súdu SR odôvodnením aj časovo prekonali všetky ostatné predchádzajúce súdne

rozhodnutia a na ich základe nemožno žalobu žalobcu posúdiť inak ako nedôvodnú. Žalovaný navrhuje
potvrdiť rozsudok súdu prvej inštancie.4. V reakcii na vyjadrenie žalovaného žalobca uviedol, že rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.
8Cdo/17/2019 nedáva dostatočné odpovede na právne závery odvolacieho súdu v Banskej Bystrici,
len odkazuje na skoršie rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/194/2018. Dovolací súd obišiel

význam nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 42/2015 strohým vyjadrením, že neovplyvnil ním
vyslovený názor, hoci nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 42/2015 bol uverejnený v Zbierke
nálezovauzneseníÚstavnéhosúduSRpodč.3/2016správnymivetami:„Ústavaanidodatkovýprotokol
výslovne neustanovujú, že primeraná náhrada za nútené obmedzenie vlastníctva sa nesmie poskytnúť
opakovane, ani neurčujú príkaz, aby sa poskytla jednorázovo. Jednorázovú náhradu za vecné bremeno

Ústavný súd SR v náleze PL. ÚS 42/2015 označil za neprijateľnú, pochádzajúcu z čias socializmu
a osobitne zdôraznil, že ústavná ochrana vlastníckych práv sa zaručuje po celý čas trvania obmedzení
vlastníka. V uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 8Cdo/17/2019 úplne absentujú odpovede na zásadné
právne otázky nastolené v sporovom konaní a to, prečo dovolací súd vyslovil právny záver, že zákonné
vecné bremeno podľa § 4 ods. 1, ods. 2 zákona č. 66/2009 Z. z. je trvalej povahy a patrí zaň jednorázová
náhrada, ak dôvodová správa k tomuto zákonu výslovne uvádza, že vecné bremeno nie je definitívnym

riešením, ale aj z ustanovenia § 4 ods. 2 jednoznačne vyplýva, že obmedzenia vecným bremenom
sú dočasné a vlastník pozemku je povinný ich strpieť do vykonania pozemkových úprav v príslušnom
katastrálnom území. Zmyslom a účelom zákona č. 66/2009 Z. z. nebolo zriadiť na pozemkoch trvalé
vecné bremeno, ale usporiadať vlastnícke vzťahy k pozemku pod stavbami. Za významné žalobca
považuje, že iný právny predpis zákon č. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike v spojení s nálezom

ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 42/2015 pripúšťa za trvalé obmedzenia vlastníckeho práva opakovanú
náhradu aj v prípade, ak je v zákone explicitne upravená len jednorázová. Zjednodušené stotožňovanie
náhrady za vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z. z. s jednorázovou náhradou podľa zákona č.
182/1993 Z. z., či v zákone č. 657/2004 Z. z. a popieranie významu nálezu ústavného súdu sp. zn. PL.
ÚS 42/2015 je neprijateľné. Ak právna úprava nadobúdania pozemku pod stavbou zákonom č. 66/2009

Z. z. vylučuje vlastníka pozemku zo začatia procesu pozemkových úprav a stavba na jeho pozemku ho
faktickyobmedzujevužívaníveci,vlastníkovipozemkubymalapatriťodvlastníkastavbynáhradaztitulu
bezdôvodného obohatenia podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka rovnajúca sa výške všeobecnej
ceny nájomného za obdobný (nezastavaný) pozemok v danom mieste a čase. Nútené obmedzenie
vlastníckeho práva podľa zákona č. 66/2009 Z. z. je podľa názoru žalobcu v rozpore s Ústavou SR.

Zákonodarca pri prijatí zákona č. 66/2009 Z. z. neodôvodnil, v čom vidí verejný záujem pri obmedzení
vlastníckeho práva podľa § 4 ods. 1 tohto zákona. Judikatúra súdov je jednotná v tom, že vecné bremeno
zriadené zákonom č. 66/2009 Z. z. je odplatné. Problém nastal po vydaní uznesenia najvyššieho
súdu sp. zn. 8Cdo/17/2019, v ktorom vyslovil senát právny názor, že odplata za vecné bremeno je
jednorázová. Do účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z. pritom súdy priznávali vlastníkom pozemkov pod

stavbami obcí bezdôvodné obohatenie vo výške nájomného. Názor o jednorázovej náhrade za vecné
bremeno zvýhodňuje obce a samosprávne kraje, pretože nie sú nútené, aby pristúpili k zámenným
zmluvám alebo pozemkovým úpravám. Pozemky iných vlastníkov môžu držať, užívať, budovať na nich
stavby, opravovať stavby a nič ich to nestojí.“
4.1 Pokiaľ žalovaný poukazuje na to, že súd prvej inštancie bol pri rozhodovaní v predmetnej veci

viazaný aktuálnym skutkovým aj právnym stavom, ktorého súčasťou sú aj najaktuálnejšie rozhodnutia
najvyšších súdnych inštancií poukazuje žalobca na to, že uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.
8Cdo/17/2019 nie je vo vzťahu k tomuto konaniu prameňom práva vo formálnom slova zmysle a nemá
v danej veci inštančnú záväznosť. Podľa článku 2 ods. 2 a 3 Civilného sporového poriadku sa môže
konajúci súd od uvedeného názoru najvyššieho súdu odchýliť za predpokladu, že tento odklon bude

dôkladne a presvedčivo odôvodnený. Racionálne odôvodnenie výrokovej časti absentuje aj v uznesení
Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 539/2020. K zriadeniu zákonného vecného bremena nemohlo dôjsť
priamo zákonom, len na základe zákona v administratívnom konaní preskúmateľným súdnou mocou.
Vyplýva to z článku 20 ods. 4 Ústavy SR, podľa ktorého k obmedzeniu vlastníckeho práva môže dôjsť
na základe zákona a z rozhodnutí Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 38/1995, PL. ÚS 4/2000, PL.

ÚS 19/2009. Keďže neboli splnené všetky kumulatívne podmienky obmedzenia vlastníckeho práva za
primeranú náhradu, nemohlo dôjsť ani k premlčaniu nároku žalobcu, keď podľa článku 12 ods. 1 Ústavy
SR základné práva a slobody sú neodňateľné a nepremlčateľné. Právo vlastniť majetok podľa článku 20
ods.1ÚstavySRpatrímedzizákladnéľudsképráva.Zuvedenéhovyplýva,žezáversúduprvejinštancie
o jednorázovej peňažnej náhrade za pozemok zastavaný pozemnými komunikáciami je nesprávny.

5. Žalovaný v písomnom podaní z 25.01.2023 zotrval na dovtedy prednesených právnych názoroch
a tvrdenia žalobcu vo vyjadrení z 18.11.2022 označil za účelové a špekulatívne. Žalovaný zastáva názor,
že súdy nižších inštancií musia rešpektovať rozhodnutia najvyššieho súdu, úlohou ktorého je zabezpečiťjednotný výklad a jednotné používanie zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov
vlastnou rozhodovacou činnosťou. Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom č. k. 11Co/50/2021-189
z 28.07.2022 upozornil, že súdna prax dospela k záveru o jednorázovej náhrade za vecné bremeno

zriadené zákonom č. 66/2009 Z. z., ktoré podlieha premlčaniu vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe
podľa § 101 Občianskeho zákonníka.

6. V podaní z 08.12.2013 na podporu svojej argumentácie cituje žalobca z rozsudku Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/117/2017 z 25.04.2018 vydaného senátom v rovnakom zložení než

rozhoduje v prejednávanej veci a žiada rozhodnúť v zmysle odvolacieho návrhu.

7. Žalovaný upozorňuje v podaní z 11.12.2023, že rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.
zn. 17Co/117/2017 bol zrušený práve uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 8Cdo/17/2019 a žalobcovia
vo veci sp. zn. 17Co/117/2017 neuspeli so svojou sťažnosťou ani pred Ústavným súdom Slovenskej
republiky, ich ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako neprípustná v celej jej časti.

8. Krajský súd v Banskej Bystrici príslušný na rozhodnutie o odvolaní žalobcu podľa § 34 ods. 1 C. s. p.
prejednal vec v celom rozsahu v súlade s rozsahom odvolania žalobcu (§ 379 C. s. p.) bez nariadenia
odvolacieho pojednávania z dôvodu nenaplnenia zákonných podmienok pre jeho nariadenie podľa §
385 ods. 1 C. s. p. a po preskúmaní správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie z hľadiska žalobcom

namietaných odvolacích dôvodov dospel k záveru o vecnej správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie,
čo viedlo k potvrdeniu rozsudku okresného súdu podľa § 387 ods. 1, 2 C. s. p. v celom jeho rozsahu.

9. Odvolací súd podľa § 387 ods. 2 C. s. p. konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia,
sktorýmisastotožňujeanazdôrazneniesprávnostinapadnutéhorozhodnutiadopĺňaďalšiedôvody,aby

sa v súlade s § 387 ods. 3 C. s. p. vyporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia s podstatnými tvrdeniami
uvedenými v odvolaní žalobcu.

10. V žalobe vymedzil uplatnený nárok žalobca tak, že sa domáha zaplatenia peňažnej pohľadávky
rovnajúcej sa náhrade za zákonom č. 66/2009 Z. z. zriadené vecné bremeno na jeho pozemkoch

evidovaných v katastrálnom území F. C. na LV č. XXXX parcely registra „C“ parcelných čísel XXXX/
X, XXXX/X, XXXX/XX, XXXX/X a XXXX/X za obdobie od 01.01.2021 do 30.11.2021 s poukazom na
skoršie rozhodnutia Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 20C/63/2013, 20C/96/2015, 12C/61/2016,
ktorými mu bola priznaná opakovaná náhrada za vecné bremeno za určitý časový úsek a dohodu
o urovnaní uzavretú so žalovaným, z ktorej ale k plneniu zo strany žalovaného nedošlo. Okresný súd

Banská Bystrica pôvodne žalobe vyhovel a platobným rozkazom vydaným podľa zákona č. 307/2016 Z.
z.oupomínacomkonaníaodoplneníniektorýchzákonovuložilžalovanémupovinnosťzaplatiťžalobcovi
38 854,09 € aj s úrokom z omeškania z konkrétnych súm za určité časové obdobia. Proti platobnému
rozkazu podal žalovaný včas odôvodnený odpor, v dôsledku čoho Okresný súd Banská Bystrica
pokračoval v konaní. Vec bola prejednaná na pojednávaní dňa 05.05.2022 za prítomnosti žalobcu,

jeho právneho zástupcu a žalovaného, kedy súd prvej inštancie vyslovil predbežné právne posúdenie
veci a oznámil stranám sporu, že vec bude posudzovať podľa zákona č. 66/2009 Z. z. a príslušných
ustanovení Občianskeho zákonníka, na čo právny zástupca žalobcu vyjadril súhlas s posúdením
uplatneného nároku podľa zákona č. 66/2009 Z. z. V žalobe ani pri prejednaní veci na pojednávaní
pred súdom prvej inštancie nepožadoval žalobca vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 451

Občianskeho zákonníka. Neuviedol skutkové tvrdenia, ktoré by odôvodňovali posúdenie uplatneného
peňažného nároku podľa iných zákonných ustanovení než zákona č. 66/2009 Z. z. Súd prvej inštancie
preto nemal dôvod rozhodovať o inom nároku než bol uplatnený žalobou. Žalobný nárok sa podľa
§ 132 ods. 1 C. s. p. vymedzuje opisom rozhodujúcich skutočností a opis rozhodujúcich skutočností
žalobcom jednoznačne odôvodňoval posúdenie uplatneného nároku podľa zákona č. 66/2009 Z. z.

Bezdôvodne preto žalobca vytýka súdu prvej inštancie v odvolaní, že sa súd mal vysporiadať aj
s tým, či v tomto prípade nejde o bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného. Nezrozumiteľná je
argumentácia žalobcu na 13. strane odvolania, že „od 01.01.2021 žalovaný už nemá na predmetné
pozemky žiadne právo, pretože za takýchto okolností už nemôže mať legálne zriadené vecné bremeno“,
keď zákon č. 66/2009 Z. z. trvanie vecného bremena k pozemkom, na ktorých stojí stavba vo vlastníctve

obce neohraničuje na určitý čas. Nie je namieste tvrdenie žalobcu, že sa súd prvej inštancie žiadnym
spôsobom nedotkol otázky prípadného iného právneho posúdenia veci podľa ustanovení Občianskeho
zákonníka o bezdôvodnom obohatení, keď v bode 49 odôvodnenia súd prvej inštancie uviedol, že
„tvrdenie žalobcu, že si voči žalovanému uplatňuje z opatrnosti vydanie bezdôvodného obohatenia, súdpovažoval za argumentáciu podporujúcu tieto tvrdenia žalobcu a nie procesný návrh na rozšírenie či
zmenu žaloby, keďže tieto jeho tvrdenia nemali ani náležitosti žaloby.“.
10.1 Žalobca si vo vyjadrení v odvolacom konaní odporuje, keď žalobou uplatňuje nárok na náhradu za

zákonné vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z. z. a na druhej strane tvrdí, že „k zriadeniu vecného
bremena nemohlo dôjsť zákonom“. Na základe predchádzajúcich súdnych konaní medzi stranami sporu
považuje odvolací súd za preukázané, že vecné bremeno v prospech žalovaného podľa zákona č.
66/2009 Z. z. vzniklo a jeho existencia je vyznačená aj na LV č. XXXX katastrálne územie F. C..

11. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie vychádzajú z dôkazov tvoriacich súčasť spisu. Žalobca
pripojil k žalobe výpis z LV č. XXXX pre katastrálne územie F. C. z 30.10.2020, na ktorom sú
evidované CKN parcely č. XXXX/X, XXXX/X, XXXX/XX, XXXX/X, XXXX/X vo výlučnom vlastníctve
žalobcu, na ktorom je v časti „C“: Ťarchy zapísané vecné bremeno vzniknuté podľa § 4 ods. 1 zákona
č. 66/2009 Z. z. k CKN parcelám č. XXXX/X, XXXX/X, XXXX/XX, XXXX/X, XXXX/X v prospech
oprávneného Banskobystrický samosprávny kraj, IČO: 37 828 100. Súd prvej inštancie mal k dispozícii

aj znalecký posudok č. 340/2020 G. H. I. vyhotoveného za účelom stanovenia všeobecnej hodnoty
nájmu pozemkov zastavených stavbami, ku ktorým vzniklo zo zákona vecné bremeno v prospech
žalovaného. Okresný súd bol oboznámený s postupom žalovaného, ktorý mienil podľa zákona č.
66/2009Z.z.azákonač.330/1991Zb.opozemkovýchúpravách,usporiadanípozemkovéhovlastníctva,
pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a pozemkových spoločenstvách usporiadať vlastnícke

vzťahy k pozemkom zastavaným cestami II. triedy a to z oznámenia Okresného úradu Žiar nad Hronom,
pozemkový a lesný odbor, pracovisko Žarnovica zo 17. marca 2014 o výsledku prípravného konania
o začatí jednoduchých pozemkových úprav v katastrálnom území F. C. v zmysle zákona č. 66/2009 Z.
z. Žalovaný správne poukazuje vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu na to, že v odvolaní nekonkretizoval
žalobca nesprávne skutkové zistenia súdu prvej inštancie a ktoré dôkazy navrhované žalobcom súd

prvej inštancie nevykonal, hoci pre správne zistenie skutkového stavu boli potrebné. Zhodne so
žalovaným odvolací súd uvádza, že ani odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) Civilného sporového
poriadku nebol uplatnený dôvodne, keď z odvolania nevyplýva, akú vadu má na mysli žalobca, ktorá by
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Podľa uznesenia Ústavného súdu Slovenskej
republiky z 05.11.2019 sp. zn. IV. ÚS 90/2019 iba citácia zákona pre uplatnenie odvolacích dôvodov

nie je postačujúca.

12. Odvolací súd preskúmaním procesného postupu súdu prvej inštancie pre overenie naplnenia
odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku nezistil postup súdu
prvej inštancie porušujúci procesné práva žalobcu. Pokiaľ za porušenie svojich procesných práv žalobca

považujenímtvrdenénedostatočnéanepresvedčivéodôvodnenierozhodnutia,taktentoodvolacídôvod
naplnený nie je, pretože rozhodnutie súdu prvej inštancie je odôvodnené v súlade s § 220 ods. 1, 2 C. s.
p. V rozhodnutí uviedol okresný súd, čoho sa žalobca domáhal, na základe akých skutkových tvrdení,
akédôkazynapreukázaniesvojhonárokuponúkol,akosavovecivyjadrilžalovaný,čímsabránil,kakým
skutkovým záverom dospel, na základe akých dôkazov, ako vec právne posúdil a akými úvahami sa pri

rozhodnutí spravoval. Prvoinštančný súd poukázal na ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych
autorít zaoberajúcich sa výkladom zákona č. 66/2009 Z. z.

13. Súd prvej inštancie vysvetlil žalobcovi, že si žalovaný nezriadil vecné bremeno na jeho pozemkoch
svojvoľne bez vedomia žalobcu, ale vecné bremeno vzniklo zo zákona podľa § 4 ods. 1 zákona č.

66/2009 Z. z. a že v tomto prípade ide o vecné bremeno „in rem“, ktoré sa vzťahuje na každého vlastníka
zaťaženého pozemku, preto pri zmene vlastníckeho práva nevzniká nový ďalší nárok na náhradu za
vecné bremeno. V súlade s ustálenou judikatúrou najvyšších súdnych autorít konštatoval súd prvej
inštancie, že vecné bremeno vzniklo dňom účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z. ku dňu 01.07.2009 a po
jeho vzniku si mohol vtedajší vlastník pozemku uplatniť nárok na náhradu za vzniknuté vecné bremeno.

Námietku premlčania vznesenú žalovaným posúdil súd prvej inštancie podľa § 100 a § 101 Občianskeho
zákonníka a správne ju uznal za dôvodne vznesenú. Žalobca nerozlišuje medzi základnými právami,
ktoré sú podľa článku 12 ods. 1 Ústavy SR č. 460/1992 Zb. nepremlčateľné a peňažnou pohľadávkou,
ktorá ako majetkové právo sa premlčuje podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka v trojročnej
premlčacej dobe určenej v § 101 OZ. Právo na zaplatenie náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva

je majetkovým právom premlčujúcim sa v trojročnej premlčacej dobe, ako uzavrel súd prvej inštancie.

14. V podaní z 08.12.2023 upozornil žalobca senát odvolacieho súdu, že vo veci sp. zn. 17Co/117/2017
rozhodoloopakovanejnáhradezazriadenievecnéhobremenapodľazákonač.66/2009Z.z.adožadujesa rovnakého rozhodnutia v prejednávanej veci. Senát prejednávajúci vec sp. zn. 17Co/23/2023 je
totožný so senátom, ktorý rozhodol vo veci 17Co/117/2017 a dôvody svojho rozhodnutia z 25. apríla
2018 si pamätá a argumentáciu odvolacieho súdu vo veci sp. zn. 17Co/117/2017 možno stotožniť

s argumentáciou žalobcu v tomto konaní, z akého dôvodu by mal byť vlastníkovi zaťaženého pozemku
priznaná opakovaná náhrada. Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/117/2017 bol
zrušený uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Cdo/17/2019 z 30.11.2020, teda už
neexistuje a odkaz na toto rozhodnutie odvolacieho súdu nie je priliehavý ani prípustný. Odvolací Krajský
súd v Banskej Bystrici v rozsudku sp. zn. 17Co/117/2017 konštatoval, že mu nie je známe rozhodnutie

najvyššieho súdu, ktoré by meritórne riešilo náhradu za vecné bremeno vzniknuté podľa zákona č.
66/2009 Z. z., preto sám uskutočnil výklad ustanovení zákona č. 66/2009 Z. z. o náhrade za vecné
bremeno a prijal záver o prípustnosti opakovanej náhrady. Najvyšší súd SR v bode 17 odôvodnenia
uznesenia sp. zn. 8Cdo/17/2019 poukázal na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/194/2019
(správne 2Cdo/194/2018 – poznámka odvolacieho súdu), ktoré však bolo vydané až 26. augusta
2019, teda viac ako rok po rozhodnutí Krajského súdu v Banskej Bystrici. Žalobcovia vo veci sp. zn.

17Co/117/2017 podali proti rozhodnutiu najvyššieho súdu sp. zn. 8Cdo/17/2019 ústavnú sťažnosť,
ktorá bola Ústavným súdom SR odmietnutá uznesením z 30. septembra 2021 sp. zn. III. ÚS 537/2021
bez meritórneho posúdenia ústavnej sťažnosti ústavným súdom z dôvodu, že po zrušení rozhodnutia
Krajského súdu v Banskej Bystrici bude vec znovu posudzovaná všeobecnými súdmi a žalobcovia budú
disponovať účinnými právnymi prostriedkami na ochranu svojich práv.

15. Rozhodnutia najvyšších súdnych autorít riešiacich otázku náhrady za vecné bremeno vzniknuté
podľa zákona č. 66/2009 Z. z. boli prijaté po rozhodnutí Krajského súdu v Banskej Bystrici vo veci sp.
zn. 17Co/117/2017 a nejde len o rozhodnutia sp. zn. 2Cdo/194/2018 z 26.08.2019 a 8Cdo/17/2019
z 30.11.2020, ale k záverom o jednorázovej náhrade za zriadené vecné bremeno sa priklonili aj iné

senáty Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napríklad pod. sp. zn. 7Cdo/363/2021, v uznesení sp. zn.
5Cdo/175/2019 z 27.04.2022, ktorým bol zrušený rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 5. júna
2019 sp. zn. 17Co/157/2018 o uznaní opakovanej náhrady za zriadené vecné bremeno podľa zákona
č. 66/2009 Z. z., pod sp. zn. 9Cdo/360/2021 z 30.10.2023, sp. zn. 2Obdo/51/2022 z 28.02.2023, aj sp.
zn. 1Cdo/255/2021 zo 14.12.2022.

16. V článku 2 Civilného sporového poriadku je vyjadrený princíp právnej istoty a požiadavka
predvídateľnostisúdnychrozhodnutí.Ochranaohrozenýchaleboporušenýchprávaprávomchránených
záujmov musí byť podľa článku 2 ods. 1 Základných princípov Civilného sporového poriadku spravodlivá
aúčinnátak,abybolnaplnenýprincípprávnejistoty.Právnaistotajestav,vktoromkaždýmôželegitímne

očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych
autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať,
že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo (článok 2 ods. 2 Základných princípov C. s. p.). Zároveň
sa pripúšťa odklon od ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít v prípade, ak sa spor
na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti prípadu rozhodne inak. Odklon od

ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít musí byť dôsledne a presvedčivo odôvodnený.

17. Žalobca nesúhlasil s názorom žalovaného, že súd prvej inštancie (aj odvolací súd) musí rešpektovať
názor najvyššieho súdu vyslovený v rozhodnutí sp. zn. 8Cdo/17/2019, či sp. zn. 2Cdo/194/2018
a osobitne upozorňoval na názor vyslovený senátom 17Co Krajského súdu v Banskej Bystrici vo veci

sp. zn. 17Co/117/2017 a žiadal, aby sa od tohto názoru totožný senát prejednávajúci aktuálny spor
neodklonil.
17.1 Akoužbolouvedenévbode14včaserozhodnutiaodvolaciehosúduvovecisp.zn.17Co/117/2017
neexistovala ustálená súdna prax k výkladu charakteru náhrady za vecné bremeno vzniknuté podľa
zákona č. 66/2009 Z. z. Ku dňu rozhodnutia odvolacieho súdu v aktuálne prejednávanej veci už možno

konštatovať ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít k tejto otázke zásadného právneho
významu, ktorú v zmysle článku 2 ods. 2 Základných princípov Civilného sporového poriadku súdy
rešpektovať musia, i keď nejde o kasačno-záväzné rozhodnutia pre túto vec. Kasačná (inštančná)
záväznosť predstavuje požiadavku na reflektovanie právneho názoru kasačného súdu zaujatého
v konkrétnej právnej veci vyjadreného v zrušujúcom rozhodnutí. Právna teória i súdna prax rozoznáva

dva typy záväznosti rozhodnutí najvyššieho súdu - kasačnú (inštančnú, t. j. v tej istej veci) a precedenčnú
(judikatórnu). V prípade precedenčnej záväznosti rozhodnutia najvyššieho súdu sa môže súd nižšieho
stupňa odkloniť od rozhodnutia riešiaceho obdobnú skutkovú a právnu otázku, ak spoľahlivo odôvodní,
prečo sa v obdobnej skutkovej a právnej veci nestotožnil s rozhodnutím súdu vyššej inštancie. Tentoprístup sa nepovažuje za porušenie princípu právnej istoty (porovnaj napr. nález Ústavného súdu
SR sp. zn. I. ÚS 564/2012 z 29.05.2013). Predpokladom precedenčnej záväznosti je podobnosť
relevantných skutkových a právnych okolností prejednávanej veci. Precedenčnú záväznosť ustálenej

rozhodovacej praxe dovolacieho súdu dotvára judikatúra ústavného súdu v tom zmysle, že potvrdzuje
ústavnú súladnosť dotknutej interpretácie a aplikácie právnej úpravy realizovanej najvyšším súdom
(porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR z 28.02.2023 sp. zn. 4Cdo/244/2020). Nerešpektovanie
precedenčnej záväznosti niektorého rozhodnutia najvyššieho súdu je zásahom do princípu právnej
istoty (napr. podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR z 28.05.2020 sp. zn. 6Cdo/184/2018, uznesenia

Najvyššieho súdu SR z 30.06.2022 sp. zn. 7Cdo/92/2021 uverejnené v Zbierke stanovísk NS SR
a rozhodnutí súdov SR pod publikačným číslom 48/2022).

18. Čo patrí do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu vysvetlil Najvyšší súd Slovenskej
republiky v uznesení z 24. januára 2018 sp. zn. 6Cdo/29/2017 uverejnené v Zbierke stanovísk NS
SR a rozhodnutí súdov SR pod publikačným číslom 71/2018 tak, že okrem rozhodnutí publikovaných

v Zbierke stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov SR patria i rozhodnutia najvyššieho súdu, v ktorých bol
opakovane potvrdený určitý právny názor.
18.1 Právny názor na charakter náhrady za zákonné vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z. z.
bol vyjadrený opakovane vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu totožne, že ide o jednorázovú
náhradu, ktorá vznikla dňom účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z. dňa 01.07.2009 a ide o majetkové právo

premlčujúce sa v trojročnej premlčacej dobe podľa § 101 OZ. Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn.
IV. ÚS 430/2021, z ktorého žalobca cituje vetu „pokiaľ žalobcovia poukazujú na uznesenie najvyššieho
súdu č. k. 8Cdo/17/2019 z 30. novembra 2020, tak ústavný súd podotýka, že vydanie tohto rozhodnutia
ešte neznamená, že ide o ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu“ bolo vydané 7. septembra
2021. Neskoršie rozhodnutia najvyššieho súdu a samotného ústavného súdu ukázali, že podľa ustálenej

rozhodovacej praxe sa náhrada za zákonné vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z. z. vypláca iba
jednorázovo a nárok vzniká iba tomu, kto bol vlastníkom pozemku ku dňu účinnosti zákona.

19. Ústavná akceptovateľnosť názoru najvyššieho súdu o jednorázovej náhrade za zákonné vecné
bremeno vzniknuté podľa zákona č. 66/2009 Z. z. vyplýva z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej

republiky z 23. novembra 2023 sp. zn. III. ÚS 621/2023, v ktorom odpovedal ústavný súd na všetky
relevantné otázky pre prejednávanú vec položené žalobcom v odvolaní. Jeho odpovede možno zhrnúť
takto: Prijatie zákona č. 66/2009 Z. z. bolo ďalším krokom vysporiadania sa s tým, že pozemky vo
vlastníctvesúkromnýchosôbbolipredrokom1989zastavanébezichriadnehovyvlastnenia.Užpredtým
novelou stavebného zákona č. 199/1995 Z. z. bolo § 141 ods. 4 a 5 umožnené vyvlastnenie tých

pozemkov, ktoré boli zastavané stavbami obcí a štátu a ktoré boli povolené podľa platných právnych
predpisov. Možnosť tohto vyvlastnenia bola ohraničená koncom roka 2000. Obce vzhľadom na zdĺhavý
proces vyvlastnenia nevyužívali. Zákon č. 66/2009 Z. z. vychádza z uvedomenia si nevyhnutnosti
definitívneho vyriešenia vzniknutých právnych vzťahov, no na čas ustanovuje, že ak vlastník stavby
nemá pod stavbou zmluvne dohodnuté iné právo, vzniká vo verejnom záujme k pozemku pod stavbou

dňom účinnosti zákona v prospech vlastníka stavby právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Zákon č.
66/2009 Z. z. mlčí o tom, že by vlastníci pozemkov mali mať či už jednorázovú alebo opakovanú náhradu
za zriadenie vecného bremena. K faktickému obmedzeniu vlastníckeho práva k pozemku nedošlo na
základe zákona č. 66/2009 Z. z., ale v súvislosti s výstavbou stavieb pred účinnosťou tohto zákona.
Zákon č. 66/2009 Z. z. je len ďalší spôsob, ktorým zákonodarca zmierňuje následky osobitnej majetkovej

krivdy, ktorá nespočívala v účinnom právnom odňatí vlastníckeho práva, ale v jeho faktickom obmedzení
stavbouverejnoprospešnéhozariadeniabeztoho,abydošlokvyvlastneniu.Vlastníkpozemkusasvojich
vlastníckych práv v súvislosti s obmedzením vlastníckeho práva mohol domáhať už pred prijatím zákona
č. 66/2009 Z. z. a mohol sa v premlčacej dobe domáhať priznania jednorázovej náhrady za dodatočné
zriadenie vecného bremena zákonom. Okrem toho vlastníkom pozemkov zostáva zachovaný nárok na

to, že definitívnym riešením historicky podmieneného, pôvodne faktického a po prijatí zákona č. 66/2009
Z. z. aj právneho obmedzenia vlastníckeho práva bude poskytnutie náhradného pozemku v procese
pozemkových úprav. V minulosti niektoré rozhodnutia súdov nižšej inštancie priznávali vlastníkom
pozemkov opakované plnenie z vecného bremena. V súlade s princípom právnej istoty súd rozhodujúci
vo veci posudzovanej ústavným súdom nasledoval judikatúru najvyššieho súdu o jednorázovej povahe

náhrady za zákonom zriadené vecné bremeno. Obdobne to platí aj o premlčaní a začiatku plynutia
premlčacej doby, ktorá je trojročná a začala plynúť 1. júla 2009 a skončila 1. júla 2012. Zásah do
právneho postavenia vlastníkov zákonom č. 66/2009 Z. z. je odlišný než nútené obmedzenie vlastníkov
podľa zákona č. 657/2004 Z. z., čo posudzoval Ústavný súd SR v náleze sp. zn. PL. ÚS 42/2015.Zákonom č. 66/2009 Z. z. nedošlo k ďalšiemu obmedzeniu vlastníckeho práva a zhoršeniu situácie,
akú mali vlastníci pred jeho účinnosťou. Zriadenie vecného bremena spolu s jednorázovou náhradou
priznanou v judikatúre nie je konečným cieľom. Tým je vysporiadanie v podobe poskytnutia náhradných

pozemkov. Závery nálezu sp. zn. PL. ÚS 42/2015 nemožno použiť na akúkoľvek situáciu, v ktorej došlo
k zriadeniu zákonného vecného bremena a automaticky predpokladať nutnosť priznania opakovanej
náhrady, čo vysvetľuje ústavný súd už v uznesení sp. zn. II. ÚS 323/2017. Argumentáciu žalobcu
o možnosti priznať mu opakovanú náhradu za zákonné vecné bremeno v zmysle nálezu Ústavného
súdu SR sp. zn. PL. ÚS 42/2015 vyvracia aj uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 514/2023

z 28.09.2023.

20. Odvolacím súdom prejednávaná vec vedená na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn.
7C/6/2022 sa v skutkových a právnych otázkach nelíši od iných vecí, predmetom ktorých bolo zaplatenie
náhrady za vecné bremeno zriadené zákonom č. 66/2009 Z. z., v ktorých už najvyšší súd a Ústavný
súd SR vyslovil právny názor k charakteru náhrady a jej premlčateľnosti. Nebol preto dôvod odkloniť

sa od ustálenej judikatúry najvyšších súdnych autorít. Odvolací súd rešpektujúc princíp právnej istoty
v zmysle článku 2 základných princípov C. s. p. rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa
§ 387 ods. 1, 2 C. s. p. potvrdil.
20.1 Na zmenu charakteru náhrady nemôže mať vplyv, že iniciatíva žalovaného vyporiadať vzťahy so
žalobcom v konaní o začatí jednoduchých pozemkových úprav neskončila úspechom. Žalobcovi zostáva

naďalej zachované právo na vyporiadanie sa so žalovaným v konaní o pozemkových úpravách podľa
zákona č. 330/1991 Zb.
20.2 Námietku premlčania vznesenú žalovaným nie je možné považovať za „nemorálnu“, vznesenú
v rozpore s dobrými mravmi, keď žalovaný žiadnym spôsobom nezavinil, že žalobca si nárok uplatnil
po uplynutí premlčacej doby. Jeho obrana bola založená na judikatúre najvyššieho súdu, ktorá sa k

zákonu č. 66/2009 Z. z. jednoznačne sformovala až po roku 2018, skoro desaťročie po účinnosti zákona
č. 66/2009 Z. z.
20.3 Návrhu žalobcu na prerušenie tohto odvolacieho konania z dôvodu prebiehajúceho dovolacieho
konania vo veci vedenej na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 17Co/12/2021 odvolací súd
nevyhovel. Dôvodom prerušenia konania podľa § 164 C. s. p. má byť iné prebiehajúce konanie, v ktorom

sarieširovnakáprávnaotázka,nežbolarozhodujúcapreposúdenienárokužalobcuuplatnenéhovtomto
konaní (charakter náhrady za zákonné vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z. z.). Z dôvodov tohto
rozhodnutia vyplýva, že k tejto otázke existuje ustálená rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít,
preto rozhodnutie o dovolaní proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/12/2021 bez
zmeny právnej úpravy podstatný význam nemá a zákonný dôvod na prerušenie tohto konania splnený

nebol.

21. V odvolacom konaní sa za úspešnú stranu sporu považuje žalovaný, ktorý vo vyjadreniach
predkladaných v odvolacom konaní si náhradu trov odvolacieho konania neuplatňoval. Trovy
odvolacieho konania podľa obsahu spisu žalovanému nevznikli. I keď žalovaný uspel v odvolacom

konaní a podľa § 255 ods. 1 C. s. p. by mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi
vznikol, odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania žalovaného nepriznal. Podľa uznesenia NS SR
z 28. februára 2018 sp. zn. 7Cdo/14/2018 (R 72/2018) je v súlade s článkom 17 základných princípov
Civilného sporového poriadku zakotvujúcim procesnú ekonómiu rozhodnúť, ak podľa obsahu spisu
strane v konaní žiadne trovy nevznikli priamo tak, že sa jej náhrada trov konania nepriznáva.

22. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C. s. p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v § 421 odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C. s. p. (§ 421 ods. 2 C. s. p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C. s. p. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C. s. p.); na určenie výšky
minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej
inštancie (§ 422 ods. 2 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C. s. p.).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 C. s. p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C. s. p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo

dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)

a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,

c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a
e) podpis
(§ 127 ods. 1 C. s. p.).

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 C. s. p.).Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C .s p.)

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.)

Strany sporu majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so žiadosťou
o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 C. s. p.). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo
zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej

pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z.).

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 C. s. p.).

Ak neboli splnené podmienky podľa § 429 C. s. p., resp. dovolanie má vady podľa § 429 C. s. p. napriek
riadnemu poučeniu dovolateľa o povinnosti podľa § 429 C. s. p. v odvolacom konaní, resp. napriek
výzve súdu prvej inštancie adresovanej dovolateľovi na odstránenie vád a jeho poučení o následkoch

neodstránenia vád dovolania, dovolací súd dovolanie odmietne (§ 447 písm. e) C. s. p. v spojení s §
436 ods. 1 C. s. p.).