Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, June 30, 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 21Co/77/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2315206854
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2315206854.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členiek senátu

JUDr. Bibiány Ťažiarovej a JUDr. Moniky Vozárovej v spore žalobcu: A. B., nar. XX. XXXX XXXX,
trvalo bytom C. D. XXX/X, E., zastúpeného splnomocnenkyňou: ADVOKA, s.r.o., Komárnická 36, 821
02 Bratislava, IČO: 44 449 615, proti žalovanému: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, Račianska ul. 71, 813 11 Bratislava, IČO: 00166073, za účasti
intervenientanastranežalobcu:F.F.,nar.X.XXXXXXXXX,trvalobytomC.G.G.H.XXXX,zastúpeného
splnomocnenkyňou: ADVOKA, s.r.o., Komárnická 36, 821 02 Bratislava, IČO: 44 449 615, o náhradu
škodyanemajetkovejujmy,oodvolanížalovanéhoprotirozsudkuOkresnéhosúduGalantaz26.októbra

2020 č. k. 10C/318/2015-525, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti veci samej (I. výrok)
a v časti náhrady trov konania (III. výrok) p o t v r d z u j e.

II. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania v plnom rozsahu.

III. Intervenientovi náhradu trov tohto odvolacieho konania nepriznáva.

IV. Žalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

V. Intervenientovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalovanému uložil povinnosť žalobcovi zaplatiť 6.400
eur do 30 dní od právoplatnosti rozsudku; II. v ostatnej časti žalobu zamietol; III. žalovanému priznal
náhradu trov konania v rozsahu 78%.
Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 3 ods. 1, § 17 ods. 2 a 3, § 18 ods. 3 druhá veta zákona č.

514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov(ďalejaj„ZoZŠ“);čl.46ods.1,ods.2vetyprvejaods.3ÚstavySlovenskejrepubliky(ústavného
zákona č. 460/1992 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej aj „Ústava SR“), čl. 6 ods. 1 prvá
veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (Oznámenie Federálneho ministerstva
zahraničných vecí č. 209/1992 Zb.), § 442 O.z. (zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení
neskorších predpisov), a poukazom na zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom.

Vecnedôvodil,žežalobcasižaloboupodanounasúdprvejinštancie30.3.2015uplatnilprotižalovanému
zaplatenie ušlého zisku vo výške 42.360,96 eur, zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 16.000 eur a
náhradu nákladov spojených s predbežným prerokovaním nároku žalobcu na náhradu škody vo výške
656,94 eur. Žalobu skutkovo vymedzil tak, že na súde prvej inštancie sa proti nemu viedlo exekučnékonanie od roku 1997 do roku 2014 na základe platobného rozkazu Okresného súdu Galanta sp. zn. 1
Rob 778/1996 z 20.9.1996, počas ktorej doby žalobca nemohol disponovať svojim majetkom, vo svojom
okolí pôsobil ako neplatič, neseriózna osoba. V čase začatia exekúcie žalobca bol vo veku 25 rokov, žil u

svojej mamy v malom trojizbovom byte. Nachádzal sa v trvalom strese v dôsledku čoho sa mu poškodil
trojklanný nerv, takmer tri mesiace mal zdeformovanú tvár, musel byť hospitalizovaný v nemocnici. Pri
výpočte ušlého zisku žalobca vychádzal z inkasa minimálnej mzdy od januára 1998 do januára 2014,
čo predstavuje 16 rokov, t. j. 220,63 x 12 mesiacov x 16 rokov = 42.360,96 eur. Nemajetkovú ujmu
vypočítal ako 16 rokov neefektívnej činnosti Okresného súdu Galanta á 1.000 eur = 16.000 eur. Žalobca

dal do pozornosti výrazný a ťažko reparovateľný moment masívneho poškodenia jeho dobrého mena,
povesti, osobnej integrity, moment dlhoročného stresu, pocity frustrácie, ako aj stratu dôvery, teda jedná
sa o morálnu ujmu. Vzhľadom na túto skutočnosť žalobca podal sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej
republiky, ktorý jeho sťažnosti vyhovel a na Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky podal návrh
na predbežné prerokovanie podľa § 15 ZoZŠ, avšak bezvýsledne. Právne žalobu odôvodnil ZoZŠ a
§ 420 O.z.

Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť, nárok žalobcu neuznal. Nárok na náhradu ušlého zisku preto, že
žalobca pri podaní návrhu na predbežné prejednanie si uplatnil inú výšku ušlého zisku ako pri podaní
žaloby, čo nie je možné, pretože podmienka predbežného prerokovania je splnená len ak v oboch
konaniach si poškodený uplatňuje rovnaký nárok, a to v rovnakom rozsahu a z rovnakého titulu. V návrhu
napredbežnéprerokovaniesižalobcauplatnilztohtotitulu3.530,12euravsúdnomkonanížiadapriznať

42.360,96 eur. Čo sa týka nároku na náhradu nemajetkovej ujmy poukázal na nemožnosť priznania tejto
náhrady automaticky a na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, na základe ktorého ústavným
súdom bola žalobcovi v roku 2014 priznaná suma 2.500 eur. Okrem toho žalovaný namietal neexistenciu
príčinnej súvislosti medzi úradným postupom a vznikom škody na strane žalobcu. Nárok na náhradu
trov súvisiacich s predbežným prerokovaním nároku na náhradu škody žiadal zamietnuť z dôvodu, že

tento nárok ZoZŠ vylučuje.
Súd prvej inštancie vo veci rozhodol rozsudkom zo 16.4.2018 č. k. 10C/318/2015-300 tak, že I. žalobu
zamietol, II. návrh na prerušenie konania zamietol, III. žalovanému priznal náhradu trov konania v
rozsahu 100 % trov konania.
Krajský súd v Trnave rozsudkom z 30.10.2019 č. k. 10Co/219/2018-472 rozsudok súdu prvej inštancie

v napadnutej časti zamietajúcej žalobu o zaplatenie ušlého zisku v sume 38.830,84 eur a o zaplatenie
náhrady nákladov v sume 656,94 eur spojených s predbežným prerokovaním nároku žalobcu na
náhradu škody potvrdil s tým, že nariadil súdu prvej inštancie opravu úvodnej časti napadnutého
rozsudku správnym označením žalovaného a splnomocnenkyne žalobcu i intervenienta a v napadnutej
časti zamietajúcej žalobu o zaplatenie ušlého zisku v sume 3.530,12 eur a o zaplatenie nemajetkovej

ujmy v sume 16.000 eur a v napadnutej časti náhrady trov konania rozsudok súdu prvej inštancie zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí o.i. uviedol, že pre posúdenie
zodpovednosti má zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva nemajetková ujma, za ktorú
je požadovaná náhrada, pričom tejto otázke nevenoval súd prvej inštancie dostatočnú pozornosť.
Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (ak vznikla) a konkrétnym konaním škodcu

(ak je protiprávne), prípadne inou skutočnosťou (ak bola tvrdená a preukázaná), sa zisťuje príčinná
súvislosť. Protiprávny úkon nemusí byť jedinou príčinou vzniku ujmy, stačí, že je jednou z príčin, a to
príčinou dôležitou, podstatnou a značnou. V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná
(sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu.
Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti

je totiž „priamosť" pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza
následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený;
nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Objasneniu tejto otázky nevenoval súd prvej inštancie takmer žiadnu
pozornosť, neuviedol medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy
má byť príčinná súvislosť zisťovaná, napriek tomu zdôvodnil zamietnutie nároku žalobcu na náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch aj tým, že žalobca nepreukázal príčinnú súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom súdu a vznikom ujmy.
V ďalšom konaní žalobca akceptoval, že v otázke ušlého zisku bola predrokovaná iba suma 3 530,12 eur
anakoľkoišloochybupriformulovanídokumentusmerujúcehožalovanémuvsúvislostispredrokovaním
a táto suma predstavuje približne 10 % žalovanej sumy za celé 16 ročné obdobie, žiadal súd, aby v

tejto časti žalobe vyhovel. Ohľadom nemajetkovej ujmy sa stotožnil s názorom odvolacieho súdu, že
existuje silná ale vyvrátiteľná domnienka, že nemajetková ujma v sfére žalobcu nastala. Argumentačne
si pomohol vybranými myšlienkami z analogického rozhodnutia Krajského súdu v Trnave sp. zn.
25Co/45/2017, poukázal na bod 19, kde súd v rozsudku uviedol, že ústavný súd konštatoval, že saporušilo základné právo žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a existencia tohto
nesprávneho úradného postupu sama osebe stačí ako jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci; tiež na body 22, 23, 31, kde súd konštatoval, že nie

je vylúčené ani ospravedlnenie orgánu štátu za ujmu vyvolanú výkonom verejnej moci, v danom prípade
išlo iba o 6 ročné prieťahy (v predmetnej veci ide o 17-ročné prieťahy), napriek tomu súd konštatoval,
že vzhľadom na ostatné uvádzané skutočnosti toto nebol daný prípad. O to viac nemôže postačovať
iba ospravedlnenie v prejednávanej veci; ďalej na bod 32, kde udáva vysvetlením následku javových
súvislostí, že žalobca naplňuje svoju povinnosť tvrdiť príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným

postupom a vznikom nemajetkovej ujmy, a v bode 33 konštatuje, že nemajetková ujma spočíva i v stave
neistoty ohľadne výsledku konania, ide o psychologickú kategóriu, a preto sa v základnom rozsahu
predpokladá škoda, žalobca nemusí preukazovať psychologickými alebo inými posudkami, že na jeho
strane vznikla škoda; v bode 34 je vysvetľovaná silná alebo vyvrátiteľná domnienka, v bode 40 hovorí
o ZoZŠ v logickej súvislosti s dôvodovou správou k tomuto zákonu, v bode 51 a 52 rozoberá vec Apicella
& Taliansko, kde myšlienkovo rozvádza, že za jeden rok prieťahov v konaní patrí podľa Európskeho

súdu pre ľudské práva suma 1.000 eur až 1.500 eur za rok prieťahov; ďalej poukazuje na okolnosti,
ktoré môžu za istých prípadov zvýšiť alebo znížiť sumu. V prejednávanej veci považuje za primerané,
aby bolo priznané asi 45 % sumy, ktorú by Európsky súd pre ľudské práva priznal sám. Celkovo priznal
za rok prieťahov 400 eur. Z tohto dôvodu žiadal, aby súd žalobcovi nepriznal za jeden rok prieťahov
sumu nižšiu ako 400 eur. Poukázal na to, že Európsky súd pre ľudské práva konštatoval, že ak sa

žalobcovi z formálnych alebo iných dôvodov nepodarí presadiť ním požadovanú náhradu škody, ako
je v tomto prípade formálne neprerokovaný ušlý zisk, náhrada trov konania v exekučnom konaní sp.
zn. 8Er/1188/1997 vo výške 5.515,56 eur, tak súd môže tieto okolnosti zohľadniť pri určovaní konečnej
výšky nemajetkovej ujmy.
Žalovaný poukázal na to, že voči žalobcovi bolo vedených viac ako 20 exekučných konaní a za

tohto skutkového a právneho stavu považoval za nepreukázanú a ani nesplnenú podmienku príčinnej
súvislosti medzi žalobcom tvrdenými následkami a ním požadovanú náhradu nemajetkovej ujmy,
spočívajúcu v jednoznačnom rozhodnutí týchto negatívnych následkov, ktoré mali nastať v živote
žalobcu a týmito exekučnými konaniami, žiadal žalobu zamietnuť.
Súd prvej inštancie vychádzal zo zisteného skutkového stavu vo veci, podľa ktorého žalobca a v tomto

konaní intervenient podali ústavnú sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej republiky proti porušovaniu
základných práv a slobôd podľa § 46 a nasl. v spojení s čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky. Nálezom
Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ÚS SR“) z 19.3.2014 č. k. I. ÚS 749/2013-32 ústavný súd
rozhodol, že 1. základné právo A. B. a F. F. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Galanta v konaní vedenom pod sp. zn.

8Er/1188/1997porušenébolo,2.OkresnémusúduGalantavkonanívedenompodsp.zn.8Er/1188/1997
prikazuje konať bez zbytočných prieťahov, 3. A. B. a F. F. priznáva primerané zadosťučinenie každému
po2500eur,ktoréjeOkresnýsúdGalantapovinnývyplatiťimdodvochmesiacovodprávoplatnostitohto
nálezu, 4. A. B. a F. F. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 529,64 eur, ktorú je Okresný
súd Galanta povinný vyplatiť na účet ich právnej zástupkyni B. B. I., J. K., B. L. X, M., do jedného mesiaca

od právoplatnosti tohto nálezu. Vo zvyšnej časti sťažnosti nevyhovuje. ÚS SR rozhodol na základe
sťažnosti po tom, ako zistil, že okresný súd porušil zákonné povinnosti dané mu právnymi predpismi a
konanie bolo poznačené ako celok neprimeranou dĺžkou konania, neefektívnosťou a nesústredenosťou.
Okresný súd vykonával mechanicky jednotlivé administratívne úkony, ale vec meritórne neposudzoval.
Postupom okresného súdu už len z dôvodu celkového trvania konania /viac ako 16 rokov/ došlo u

sťažovateľov k porušeniu ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.
48 ods. 2 ústavy. Sťažovatelia v sťažnosti žiadali priznať primerané finančné zadosťučinenie každému
po 16.000 eur. ÚS SR pri prerokovaní tejto výšky vychádzal zo zásady spravodlivosti aplikovanej
Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so
zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. V danom prípade ÚS SR považoval priznanie sumy vo výške

2.500 eur každému za primerané.
Žalobca dňa 27.8.2014 predložil Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej aj „MS SR“)
žiadosť na predbežné prerokovanie podľa § 15 ZoZŠ na náhradu škody, MS SR oznámilo žalobcovi
listom z 21.1.2015, že žiadosti nebolo vyhovené, lebo nebolo preukázané splnenie zákonných
predpokladov vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným

postupom podľa predmetného zákona.
Žalobca do spisu založil prepúšťaciu správu Infekčnej kliniky Fakultnej nemocnice Trnava zo 7.9.2005,
z ktorej vyplýva, že žalobca bol chorý s ušným nálezom, ktorý bol hodnotený ako herpes auriculae. Súdna návrh žalovaného lustráciou zistil, že na tunajšom súde sa proti žalovanému viedlo 20 exekučných
konaní v rozpätí rokov 2003 až 2015.
Na základe zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie uzatvoril, že v danom prípade predmetom

konania je nárok žalobcu na priznanie nemajetkovej ujmy a ušlého zisku, ktorá mu vznikla následkom
nesprávneho úradného postupu a prieťahov v konaní súdu prvej inštancie sp. zn. 8Er/1188/1997, ktorú
skutočnosť konštatoval aj ÚS SR Nálezom č. k. I. ÚS 749/2013-32 z 19.3.2014, podľa ktorého prieťahy v
konaní trvali od roku 1997 do 14.1.2014, kedy bolo exekučné konanie zastavené. K prieťahom v konaní
došlo za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb. účinného do 30.6.2004 a v ďalšom období za účinnosti zákona

č. 514/2003 Z. z. účinného od 1.7.2004, ak prieťahy v konaní vznikli za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb.
a trvali do doby po nadobudnutí účinnosti zákona č. 514/2003 Z. z. je potrebné rozhodnúť podľa tohto
zákona. Vzhľadom na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10Co/219/2018 predmetom tohto
konaniajekonanieozaplatenieušléhoziskuvovýške3.530,12euranemajetkovejujmyvovýške16.000
eur. Mal za preukázanú existenciu nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci, spočívajúcu v
prieťahoch v súdnom konaní súdu prvej inštancie sp. zn. 8Er/1188/1997, ktoré konanie bolo prejednané

ÚS SR, ktorý konštatoval porušenie základného práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov.
Pokiaľ sa jedná o nárok žalobcu na zaplatenie ušlého zisku súd uviedol, že pri škode sa uhrádza
skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo /ušlý zisk, § 442 ods. 1 O.z./. Podstatou ušlého zisku je ujma
vyjadriteľná v peniazoch, spočívajúca v tom, že poškodený v dôsledku škodnej udalosti nedosiahne

rozmnoženie majetkových hodnôt, ktoré sa dalo očakávať pri pravidelnom chode vecí. Pri vzniku
nároku na náhradu škody je potrebné tvrdiť, ale aj preukázať existenciu základných predpokladov
vzniku zodpovednosti za škodu, pričom musia byť tieto predpoklady kumulatívne splnené, a to: a/
nesprávny úradný postup súdu, b/ vznik škody a c/ príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným
postupom súdu a vznikom škody. Zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom

je zodpovednosť objektívna /bez ohľadu na zavinenie/. Pojem škody ZoZŠ nedefinuje a ani neupravuje
rozsah jej náhrady, v tomto smere je potrebné aplikovať príslušné ustanovenia všeobecnej úpravy /§
442 O.z./ a škodu treba chápať ako ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného, je objektívne
vyjadriteľná v peniazoch a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peňažného.
Žalovaný namietal neexistenciu príčinnej súvislosti ako základného predpokladu pre úspech žalobcu

v konaní. Žalobca príčinnú súvislosť preukazoval dlhotrvajúcim exekučným konaním a dôsledkami
pre žalobcu. Príčinná súvislosť javí sa vzťahom príčiny a výsledku, ktorý je daný vtedy, ak je daná
skutočnosť v takom vzťahu k inej skutočnosti, že podľa všeobecnej skúsenosti, resp. odborných znalostí
je treba ju pokladať za príčinu druhej, a túto za jej výsledok. Otázku danosti príčinnej súvislosti medzi
nesprávnym úradným postupom a určitou ujmou treba riešiť na základe skúmania konkrétnych zistení,

tento vzťah musí byť bezprostredný, nie sprostredkovaný. Žalobca poukazoval na svoj vek v čase
začatia predmetnej exekúcie, na okolnosti nemožnosti podnikania, ktoré skutočnosti vyvolávali pre
žalobcu stres, z ktorého dôvodu ochorel. Je nesporné, že akékoľvek súdne konanie je pre stranu
stresujúce. Exekučné konanie sa viedlo neprimerane dlhú dobu v zmysle konštatovania ÚS SR, za
ktorú skutočnosť bolo žalobcovi priznané primerané zadosťučinenie. Skutočnosť, že žalobca v dôsledku

exekúcie nemohol podnikať alebo sa zamestnať žiadnym dôkazom nepreukázal. Súd pri nároku náhrady
ušlého zisku zisťoval predpoklady zodpovednosti za náhradu škody. Súd mal za preukázanú existenciu
nesprávneho úradného postupu v konaní súdu prvej inštancie sp. zn. 8Er/1188/1997, ktoré konanie bolo
prejednané ÚS SR, ktorý konštatoval porušenie základného práva žalobcu na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov. Pokiaľ žalobca v tomto konaní mal byť úspešný musel by preukázať škodu a

príčinnú súvislosť medzi škodou a protiprávnym konaním. Žalobca pri výpočte ušlého zisku vychádzal
z inkasa minimálnej mzdy od januára 1998 do januára 2014, teda 220,63 eur x 12 mesiacov x 16
rokov = 42.360,96 eur. Podľa názoru súdu sa jedná o výpočet ušlého zisku v hypotetickej rovine.
Žalobca neuviedol a ani nepreukázal v konaní akým spôsobom mu táto škoda vznikla. Žalobca v konaní
neuviedol, kde za týchto 16 rokov pracoval alebo podnikal, aký mal zárobok za predmetné obdobie.

Predmetné konanie je sporovým konaním a teda žalobcu zaťažovalo dôkazné bremeno preukázania
dôvodnosti svojho nároku. Pokiaľ žalobca neuniesol dôkazné bremeno, nemôže byť v konaní úspešný.
Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ale skutkovou, ktorú treba riešiť len v konkrétnych
súvislostiach. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti je treba skúmať, ktorá príčina ju vyvolala a rozhodujúca
je iba vecná súvislosť príčiny a následku. Premietnuc uvedené do predmetu konania súd uvádza, že na

strane žalobcu neexistuje príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.
Súd na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že voči žalobcovi sa viedlo množstvo
exekučných konaní od roku 1997 a žalobcovi sa nepodarilo preukázať, že práve exekučné konanie
sp. zn 8Er/1188/1997 malo negatívny dopad na jeho život, zdravie, postavenie v spoločnosti, aj keďsa jednalo o prvé exekučné konanie vedené voči jeho osobe. Žalobca nepreukázal, že práve toto
konanie mu neumožnilo pracovať, podnikať, že práve týmto konaním sa mu zhoršil zdravotný stav a
bol hospitalizovaný v nemocnici. Práve naopak súd poukazuje na správanie žalobcu, proti ktorému sa

viedli exekučné konania, ale aj na skutočnosť, že žalobca v základnom konaní proti odporu nepodal
odpor, proti upovedomeniu o začatí exekučného konania nepodal námietky, ktoré skutočnosti žalobca
nerozporoval. To znamená, že medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody neexistuje
priama, bezprostredná a neprerušená príčinná súvislosť.
Žalobca si uplatnil v konaní aj náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 16.000 eur ako ekvivalent 16

rokov neefektívnej činnosti tunajšieho súdu, a to 1.000 eur za každý rok, ako nemajetkovej ujmy
spočívajúcej v stave neistoty ohľadne výsledku exekučného konania. Súd je toho názoru, že prieťahy v
konaní pre poškodeného môžu znamenať i materiálnu ujmu. Dôsledkom každého porušenia základného
práva garantovaného Ústavou Slovenskej republiky je určitá ujma. V prípade nemajetkovej ujmy súd v
súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva predpokladá, že existuje silná, hoci vyvrátiteľná
domnienka, že roky trvajúce konania na súde môžu mať za následok priznanie nemajetkovej ujmy

v peniazoch. Táto ujma sa predpokladá a nie je ju preto potrebné dokazovať. Ide o psychologickú
kategóriu, ktorej hĺbka a rozsah sa ťažko preukazuje a preto sa v základnom rozsahu predpokladá.
To znamená, že žalobca nemusí preukazovať psychologickými alebo psychiatrickými posudkami, že
u neho došlo k psychickej ujme. Takéto dôkazné prostriedky by mal navrhnúť v prípade, že tvrdí
ujmu závažnejšieho rozsahu, teda, že by tvrdil niečo, čo nebýva obvyklým následkom, a je treba, aby

existenciu tvrdeného následku, ako i príčinnú súvislosť medzi týmto následkom a porušením práva
boli nesporne preukázané /rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 25Co/45/2017 z 9.5.2018/.
Takýto záver vychádza aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá vychádza zo „silnej,
ale vyvrátiteľnej domnienky“, že neprimeraná dĺžka konania znamená pre sťažovateľa morálnu ujmu
a žiadne dôkazy v tomto ohľade v zásade nevyžaduje /rozhodnutie Apicella proti Taliansku/. V tomto

smere súd poukazuje na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 25Co/45/2017, ktorý uvádza:
„Nesprávnym už bol ale ten postup prvoinštančného súdu, v rámci ktorého súd nechal bez povšimnutia
tvrdenia žalobcu, že nemajetková ujma mu vznikla i za stav neistoty ohľadne výsledku konania
prebiehajúceho na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 37C/247/2009 (s poukazom na dĺžku trvania
tohto súdneho konania), ktorá ujma sa predpokladá, dokazovať ju nie je potrebné, vychádzajúc pritom

z eurokonformného výkladu príslušných, na vec sa vzťahujúcich ustanovení ZoZŠ, ktorý je v danom
prípade nielen možný, ale aj potrebný.“ Pokiaľ ide o odškodňovanie tejto nemajetkovej ujmy, ako už bolo
konštatovanévyššie,podľaEurópskehosúdupreľudsképrávajezákladnýmvýchodiskomcelkovádĺžka
neprimerane dlhého konania, nie len obdobie jednotlivých prieťahov, či časový rozdiel medzi dĺžkou
neprimeranou a riadnou. Počet rokov konania sa násobí ročnou čiastkou, ktorú je možné modifikovať

smerom hore alebo dole podľa intenzity naplnenia i prípadných ďalších kritérií, ktoré ale už treba
dokazovať, k čomu zo strany žalobcu už nedošlo.
Z rozsudku ESĽP vo veci Apicella proti Taliansku z 10.11.2004 ods. 26 je zrejmé, že ESĽP pri určení
výšky odškodnenia za porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote (teda bez zbytočných
prieťahov) vychádza zo sumy 1.000 až 1.500 eur za jeden rok trvania konania ako základu na určenie

celkového zadosťučinenia. Túto sumu však znižuje o 30% v prípade, keď už bolo národnými orgánmi
zistené porušenie práva sťažovateľa a ďalej ju upravuje predovšetkým v závislosti na význame predmetu
konania pre sťažovateľa, zložitosti veci prejavujúcej sa najmä v počte inštancií súdnej sústavy, v
ktorých bola vec prejednávaná a správania sa sťažovateľa, ktorým prispel k celkovej dĺžke konania. S
takým spôsobom výpočtu výšky primeraného zadosťučinenia, hoci vo všeobecnej rovine, sa stotožnil

aj veľký senát ESĽP v rozsudku v tej istej veci z 29.3.2006 ods. 66. Z rozsudku veľkého senátu ESĽP
v danej veci možno ďalej vyčítať, že ESĽP považuje za primerané, ak je vnútroštátnym orgánom
priznané poškodenému asi 45% sumy, ktorú by priznal sám /rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn.
25Co/45/2017 z 9.5.2018/.
Súdu prvej inštancie sa javilo ako primerané odškodnenie právnej neistoty žalobcu v rámci hladiny

životnej úrovne Slovenskej republiky 400 eur za každý žalobcom žiadaný rok neefektívnej činnosti v
právnej veci súdu prvej inštancie sp. zn. 8Er/1188/1997. Súd pri určovaní tejto sumy vychádzal z toho, že
žalobca bol za prieťahy v konaní odškodnený vo výške 2.500 eur nálezom ÚS SR a zo skutočnosti, že v
tomto konaní žalobca nepreukázal príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou,
ktorá skutočnosť spôsobila zamietnutie žaloby v časti náhrady ušlého zisku. Táto suma mohla byť

modifikovaná v prospech žalobcu, pokiaľ by žalobca v konaní preukázal negatívny dopad nesprávneho
úradného postupu na jeho život, zdravie, prácu a na závažnosť následkov, ktoré mu vznikli v jeho
súkromnom živote, v spoločenskom uplatnení. Vzhľadom na uvedené súd žalobu v časti ušlého ziskuzamietol a v časti uplatnenia nemajetkovej ujmy žalobe čiastočne vyhovel a žalobcovi priznal 6.400
eur /400 eur x 16 rokov = 6 400/.
V časti o trovách konania svoje rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 255 a § 262 ods. 2 CSP (zákona č.

160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov), vecne dôvodil, že žalobca
si v konaní uplatnil 16.000 eur z titulu nemajetkovej ujmy, 42 360,96 eur z titulu ušlého zisku, 656,94
eur z titulu nákladov v predbežnom prerokovaní nároku, t. j. spolu 59.017,9 eur, žalobcovi bola priznaná
suma 6.400 eur, tzv. hrubý úspech žalobcu predstavuje 11% a žalovaného 89%, rozdiel v úspechu
oboch procesných strán potom predstavuje prevažný čistý úspech žalovaného v rozsahu rozdielu oboch

percentuálnych vyjadrení hrubého úspechu strán, teda 78% (89% - 11%), potom žalovanému prináleží
voči žalobcovi podľa § 255 ods. 2 CSP nárok na náhradu trov konania v rozsahu 78%.

2. Proti tomuto rozsudku v jeho vyhovujúcej časti veci samej (I. výrok) a v časti náhrady trov konania
(III. výrok) podal včas odvolanie žalovaný, s návrhom na jeho zmenu v napadnutej časti zamietnutím
žaloby a priznaním mu plnej náhrady trov konania. Uviedol odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm.

b/ a h/ CSP. Vytkol odôvodneniu rozsudku v napadnutej časti jeho nedostatočnosť a nepresvedčivosť.
Iba ak je rozhodnutie súdu dostatočne, racionálne a presvedčivo odôvodnené, má verejná moc morálne
právo vynucovať jeho rešpektovanie a adresáti rozhodnutia majú morálnu povinnosť ho rešpektovať.
Ak súd takto nedokáže odôvodniť svoje rozhodnutie, jeho rozhodnutie sa javí ako svojvoľné – teda
neobhájiteľné, prijaté bez opory v práve a nelegitímne. Povinnosť všeobecných súdov dostatočne a

riadne odôvodniť nimi vydané rozhodnutia pramení jednak z Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), ako aj z Ústavy SR a Listiny základných práv a slobôd. Citoval
čl. 6 ods. 1 Dohovoru. V zmysle ustálenej rozhodovacej praxe Európskeho súdu pre ľudské práva
(napr. rozhodnutie ESĽP vo veci Garcia Ruiz v. Španielsko z 21.1.1999, § 26), ako i Ústavného súdu
SR(napr. Nález z 2.8.2007 sp. zn. II. ÚS 410/06), povinnosť súdov dostatočne a presvedčivo odôvodniť

súdne rozhodnutie a tejto povinnosti zodpovedajúce právo strán oboznámiť sa s takýmto odôvodnením
každého súdneho rozhodnutia, sú imanentnou súčasťou práva na spravodlivý proces. A contrario v
prípade, ak súd nedostatočne a nepresvedčivo odôvodní svoje rozhodnutie, dochádza tým k naplneniu
hypotézy v zmysle § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, t. j. k porušeniu práva strany na spravodlivý proces
v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu. Z hľadiska právnej úpravy civilného sporového

konania obsiahnutej v CSP, je odrazom vyššie uvedených skutočností § 220 ods. 1 CSP. Podľa
názoru žalovaného je teda v civilnom sporovom konaní povinnosťou súdu sa nielen relevantným
spôsobom, dostatočne vysporiadať s vyhodnotením skutkového stavu nastoleného v tom ktorom konaní
a jeho následným právnym posúdením, ale taktiež svoje rozhodnutie riadne a presvedčivo odôvodniť.
Odôvodnenie napadnutého rozsudku v časti priznania náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 6.400

eur je nedostatočné a zmätočné. Žalovaný v priebehu celého súdneho konania namietal nemožnosť
priznania náhrady nemajetkovej ujmy ZoZŠ za situácie, keď ÚS SR už v tejto veci priznal žalobcovi
primerané finančné zadosťučinenie. Rovnako argumentovala aj nutnosťou splnenia podmienok podľa
ZoZŠ pre prípadné priznanie náhrady nemajetkovej ujmy, pričom obe tieto tvrdenia podporila ustálenou
rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít. Súd prvej inštancie sa v písomnom odôvodnení

napadnutého rozsudku vyššie uvedenej procesnej obrane venoval iba veľmi stručne a okrajovo v
bode 4., kde uvádza: „Čo sa týka nároku na náhradu nemajetkovej ujmy žalovaný sa vyjadril tak,
že túto náhradu nie je možné priznať automaticky.“ Žalovaný zároveň po podaní odvolania zo strany
žalobcu zhrnul svoju už prezentovanú argumentáciu a reagoval na všetky tvrdenia žalobcu vo svojom
vyjadrení k podaniam žalobcu v odvolacom konaní zo dňa 5.9.2019, pričom súd prvej inštancie túto

argumentáciu žalovaného žiadnym spôsobom nezohľadnil, t. z. že ani ju neuviedol medzi tvrdeniami
žalovaného v zhrnutí priebehu konania ani sa s ňou nevysporiadal v odôvodnení napadnutého rozsudku.
Žalovaný má za to, že akceptovať judikatúru pritom znamená akceptovať ju ako celok, teda aj s názormi,
ktoré nemusia pre rozhodnutie v danej veci vyhovovať, ale súd sa musí s nimi logicky a presvedčivo
vysporiadať podľa § 220 ods. 3 CSP, pretože skutočnosť, že súd opomenul pre stranu sporu priaznivú

judikatúru, predloženú žalovaným v konaní, sama o sebe významne oslabuje presvedčivosť písomného
vyhotovenia jeho rozsudku, taktiež ide o jav, ktorý oslabuje predvídateľnosť súdneho rozhodovania, a
preto ju v rozhodovacej praxi súdu nemožno tolerovať.
Žalobca poukazoval na potrebu eurokonformného výkladu právnych predpisov, aj poukazom na
rozhodnutia ÚS SR, pri posudzovaní negatívnych následkov konštatovaných prieťahov spočívajúcich

v tom, že tieto netreba v konaní preukazovať. V tomto prípade žalovaný argumentoval sporovou
povahou civilného konania a ustanoveniami ZoZŠ o potrebe unesenia bremena tvrdenia a dôkazného
bremena pri posudzovaní negatívnych následkov, pričom rovnako odkazovala na početnú judikatúru,
ktorá podporovala jeho právny názor.Druhou spornou otázkou v konaní bol vzťah primeraného zadosťučinenia priznávaného ÚS SR a
náhradou nemajetkovej ujmy podľa ZoZŠ. Žalobcov argument spočíval v tom, že ide o dva samostatné
inštitúty, ktoré umožňujú žalobcovi domáhať sa odškodnenia za prieťahy v konaní, a preto je nález ÚS

SR zo dňa 19.3.2014, č. k. ÚS 749/2013-32, relevantný iba v časti konštatovaných prieťahov, tak ako to
požaduje § 9 ods. 2 ZoZŠ, pričom podľa názoru žalobcu samotné priznanie finančného zadosťučinenia,
resp. jeho výška, je už v tomto konaní bezpredmetná. Žalovaný k tomuto prezentoval právny názor, že
poskytnutie primeraného finančného zadosťučinenia ÚS SR predstavuje dovŕšenie ochrany porušeného
práva,apretoniejemožnévprípadenespokojnostispriznanýmprimeranýmfinančnýmzadosťučinením

domáhať sa úpravy jeho výšky v civilnom konaní podľa ZoZŠ.
Súd sa s vyššie uvedenými otázkami v rámci písomného odôvodnenia nezaoberal a nepodal k nim
žiadne stanovisko, iba odkázal na rozsudok Krajského súdu v Trnave z 9.5.2018 sp. zn. 25Co/45/2017 a
rozsudok ESĽP vo veci Apicella proti Taliansku z 10.11.2004, pričom otázky takého právneho významu,
aké boli predmetom tohto konania, ostali zo strany súdu prvej inštancie nezodpovedané. Uvedené
súd prvej inštancie zhrnul v odôvodnení napadnutého rozsudku, „Ďalšie argumenty strán súd považuje

pre rozhodnutie vo veci za nerozhodné, bez potreby sa s nimi osobitne vysporiadavať.“ Krajský súd
v Trnave pritom už vo svojom prvom rozsudku z 30.10.2019 č. k. 10Co/219/2018-472 v bode 7.
odôvodnenia uviedol, že „súd prvej inštancie síce citoval ust. § 17 ods. 2 a 3 ZoZŠ, ale ho nevyložil,
nevysporiadal sa s hypotézou tejto právnej normy, neuviedol, či výsledky vykonaného dokazovania
umožňujú a prečo podriadiť uplatnený nárok pod toto hmotnoprávne ustanovenie, neuviedol či a aké

dôkazy v tomto smere a za týmto účelom vykonal, čo na ich základe zistil a aké právne závery
prijal, chýbal argumentačný základ, ktorý by mohol odvolací súd preskúmať.“ Žalovaný je toho názoru,
že rozsudok súdu prvej inštancie nielen nereflektuje a opomína právnu argumentáciu žalovaného,
ale opäť neposkytuje dostatočný argumentačný základ (skutkový ani právny), ktorý by umožňoval
jeho preskúmanie v otázke dôvodnosti uplatňovaného nároku. Dokonca s ohľadom na neunesenie

dôkazného bremena žalobcom neposkytuje žiaden základ pre prijatie/akceptovanie záveru o vzniku
nemajetkovej ujmy v príčinnej súvislosti s tu prejednávanými prieťahmi v súdnom konaní, ktorú by bolo
potrebné saturovať vyplatením sumy 6.400 eur.
Poukázal na zmätočnosť a vnútornú rozporuplnosť odôvodnenia napadnutého rozsudku. Súd prvej
inštancie priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (v nezanedbateľnej výške), pričom

zároveň vo svojom rozsudku uviedol aj nasledovné: „Súd na základe vykonaného dokazovania mal za
preukázané, že voči žalobcovi sa viedlo množstvo exekučných konaní od roku 1997 a žalobcovi sa
nepodarilo preukázať, že práve exekučné konanie sp. zn. 8Er/1188/1997 malo negatívny dopad na jeho
život, zdravie, postavenie v spoločnosti, aj keď sa jednalo o prvé exekučné konanie vedené voči jeho
osobe. Žalobca nepreukázal, že práve toto konanie mu neumožnilo pracovať, podnikať, že práve týmto

konaním sa mu zhoršil zdravotný stav a bol hospitalizovaný v nemocnici. Práve naopak súd poukazuje
na správanie žalobcu, proti ktorému sa viedli exekučné konania, ale aj na skutočnosť, že žalobca
v základnom konaní nepodal odpor, proti upovedomeniu o začatí exekúcie nepodal námietky, ktoré
skutočnosti nerozporoval.“ Zmätočnosť a vnútorná rozporuplnosť napadnutého rozsudku teda spočíva
v tom, že súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania správne konštatoval nepreukázanie

žiadneho z dopadov vymedzených v § 17 ods. 3 ZoZŠ, z nepochopiteľných dôvodov mu však náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch (v nezanedbateľnej výške) priznal.
Žalovaný je názoru, že súd prvej inštancie nerešpektoval právny názor odvolacieho súdu, uvedený
v 7. a 8. bode odôvodnenia rozsudku z 30.10.2019 č. k. 10Co/219/2018-472. Súd prvej inštancie
nepostupoval v súlade s prejednacou zásadou civilného sporového konania, v ktorom je súd limitovaný

skutkovými tvrdeniami strán sporu, nakoľko nepovažoval za potrebné, aby žalobca ani len tvrdil, nieto
ešte preukázal vznik nemajetkovej ujmy v príčinnej súvislosti s prieťahmi v konaní. zároveň nedal
jasne a zreteľne odpoveď na žiadnu z otázok, ktoré žalovaný uviedol v konaní a zhrnul vyššie v
texte odvolania, a preto sa ani nevysporiadal so špecifickými námietkami strán konania. „Viazanosť
súdu prvého stupňa právnym názorom odvolacieho súdu vyplýva aj z judikatúry odvolacieho súdu, v

zmysle ktorej nerešpektovanie právneho názoru vysloveného v rozhodnutí odvolacieho súdu súdom
prvého stupňa, je obmedzením účastníka v jeho práve na súdnu ochranu ako aj práva na spravodlivý
proces.“ (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Obo/2/2014).
Rozhodnutie súdu je nedostatočne odôvodnené, ani len čiastočne nereflektuje procesnú obranu
žalovaného, resp. neposkytuje odpovede na otázky, ktoré boli predmetom súdneho konania, a je aj v

rozpore s právnym názorom odvolacieho súdu.
Žalovaný poukázal na skutočnosť, že medzi citovanými/aplikovanými ustanoveniami súdom prvej
inštancie nie je žiadne, ktoré by sa dotýkalo prvého predpokladu zodpovednosti štátu za škodu - titulu
nároku (zásahy vymedzené v § 5 až 9 zákona). Ak súd prvej inštancie existenciu škodovej udalostiposudzoval cez ustanovenia Ústavy SR prípadne Dohovoru, ktoré v napadnutom rozsudku cituje,
žalovaný toto považuje za nesprávne právne posúdenie veci, keď nárok prejednávaný v tejto veci bolo
potrebné v plnom rozsahu posúdiť podľa príslušných ust. ZoZŠ.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie vychádzal z rozsudku Krajského
súdu v Trnave z 9.5.2018 sp. zn. 25Co/45/2017 a rozsudku ESĽP vo veci Apicella proti Taliansku z
10.11.2004, podľa ktorých nemajetková ujma vzniká i za stav neistoty ohľadom výsledku konania a že
neprimeraná dĺžka konania znamená pre sťažovateľa morálnu ujmu a žiadne dôkazy sa v tomto ohľade
nevyžadujú. Žalovaný má za to, že popri nedostatočnom odôvodnení takéhoto rozhodnutia je toto

právne posúdenie zo strany súdu prvej inštancie aj nesprávne, pretože predstavuje revíziu rozhodnutia
ÚS SR, odporuje kontradiktórnosti civilného sporového konania, nemá oporu v ZoZŠ a je v rozpore s
ustálenou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR.
Súd prvej inštancie neaplikoval na vec ustanovenia ZoZŠ čo do ustálenia titulu pre uplatnenie nároku
na náhradu škody. Namiesto toho sa rozhodol pre priamu aplikáciu ust. čl. 46 Ústavy SR a čl. 6
Dohovoru. Pre takýto postup však žalovaný s ohľadom na existenciu relevantných ustanovení ZoZŠ

nevidí priestor a túto samotnú skutočnosť považuje za naplnenie odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods.
1 písm. h/ CSP, keď súd prvej inštancie v tejto časti neaplikoval na vec správny právny predpis. Tento
nesprávny postup súdu sa ďalej premietol aj v samotnom posudzovaní dôvodnosti nároku, kedy sa súd
prvej inštancie postavil do pozície ÚS SR (resp. ESĽP) a prieťahy v konaní a s tým spojený nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy posudzoval tak, akoby rozhodoval o sťažnosti. Uvedené vyplýva napríklad

aj z nasledujúceho: „Pokiaľ ide o odškodňovanie tejto nemajetkovej ujmy, ako už bolo konštatované
vyššie, podľa Európskeho súdu pre ľudské práva je základným východiskom celková dĺžka konania
neprimerane dlhého konania, nie len obdobie prieťahov, či časový rozdiel medzi dĺžkou neprimeranou
a riadnou. Počet rokov konania sa násobí ročnou čiastkou...“. Žalovaný považuje takýto postup za
neprípustný a neprijateľný. Prvá chyba vo vyššie citovanej argumentácii je v prijatí záveru, že náhradu

nemajetkovej ujmy je možné priznať za celkovú dĺžku konania, t. z. aj za obdobie, ktoré nie je poznačené
prieťahmi. Toto posúdenie je v priamom rozpore s § 9 ods. 2 ZoZŠ, ktoré umožňuje priznať náhradu
škody/nemajetkovej ujmy výlučne za zbytočné prieťahy v konaní. Druhá argumentačná chyba súdu
prvej inštancie vyplýva z uzurpovania si ZoZŠ nepodloženej a ani nepredpokladanej možnosti akéhosi
násobenia počtu rokov ročnou čiastkou, ktorý postup preberá od ESĽP, pričom súdom priznaná náhrada

nemajetkovej ujmy nemá žiaden podklad v § 17 ods. 2 a 3 ZoZŠ a nekorešponduje ani s vykonaným
dokazovaním (k tomu viac v ďalšom texte). K takémuto postupu súdu sa dá uviesť iba jedno. Ak by sa
aj súd prvej inštancie mohol stavať do pozície ESĽP a posudzovať nárok žalobcu podľa jeho judikatúry,
potom by musel dospieť iba k jedinému záveru, že nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 749/2013
z 19.3.2014 bola žalobcovi v plnom rozsahu saturovaná jeho právna neistota ohľadom výsledku konania

a nie je žiaden priestor pre ďalšie poskytovanie náhrady nemajetkovej ujmy podľa ZoZŠ.
ÚS SR Nálezom z 19.3.2014 sp. zn. I. ÚS 749/2013 vo veci sťažnosti žalobcu pre namietané porušenie
jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Galanta v konaní vedenom pod sp. zn. 8Er 1188/1997
rozhodol, že základné právo žalobcu (a intervenientky) v uvedenom konaní porušené bolo, prikázal

Okresnému súdu Galanta, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a žalobcovi priznal finančné
zadosťučinenie v sume 2.500 eur. ÚS SR na základe svojho zistenia, že postupom Okresného súdu
Galanta došlo k porušeniu základného práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľačl.48ods.2ÚstavySRaprávanaprejednaniejehozáležitostivprimeranejlehotepodľačl.6ods.1
Dohovoru, vychádzajúc zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý

spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti
prípadu, považoval za primerané poskytnutie finančného zadosťučinenia žalobcovi vo výške 2.500 eur.
ÚS SR v odôvodnení svojho nálezu uvádza: „Vzhľadom na doterajšiu celkovú dĺžku konania vedeného
okresným súdom pod sp. zn. 8Er/1188/1997, ako aj naplnenie princípu spravodlivosti, zohľadniac tiež
výšku požadovanej istiny (čo je v hre) ústavný súd považoval priznanie sumy 2.500 EUR každému zo

sťažovateľovzaprimeranéfinančnézadosťučineniepodľa§56ods.4zákonaoústavnomsúde.Ústavný
súd v tejto súvislosti poznamenáva, že priznanie primeraného finančného zadosťučinenia nepredstavuje
realizáciu práva priznaného čl. 46 ods. 3 ústavy, t. j. primerané finančné zadosťučinenie nemožno
stotožňovať s odškodným, s náhradou či už za skutočnú škodu alebo za ušlý zisk.“ Z citovaného je
zrejmé, že ÚS SR svojim rozhodnutím mienil konečným spôsobom reparovať stav neistoty žalobcu

poskytnutím mu finančného zadosťučinenia predstavujúceho dovŕšenie ochrany porušeného práva.
Zároveň však konštatoval, že pokiaľ ide o skutočnú škodu či ušlý zisk, o takomto nároku nemohlo
byť rozhodované. Žalobca si uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy v rozsahu a z dôvodov, ktoré
posudzoval Ústavný súd SR a javí sa, že žalobca podaním žaloby vyjadruje nespokojnosť s rozhodnutímÚS SR, ktorý mu namiesto požadovaných 16.000 eur priznal „len“ 2.500 eur. Žalovaný však takýto
postup zásadne odmieta, nakoľko ak ÚS SR za primerané považoval odškodniť žalobcu konštatovaním
porušenia práva a priznaním sumy 2.500 eur, neexistuje žiadny rozumný dôvod domnievať sa, že

žalobcovi patrí za namietané porušenie (totožné ako v ním podanej ústavnej sťažnosti) ďalšia finančná
čiastka. Žalobcovi bola dokonca poskytnutá až trojnásobná forma satisfakcie, keď Ústavný súd SR
okrem konštatovania porušenia práva a priznania finančného zadosťučinenia prikázal Okresnému
súdu Galanta vo veci konať bez zbytočných prieťahov. Takéto odškodnenie žalobcu možno bezpečne
považovať za spravodlivé a konečné. Je potrebné opakovane zdôrazniť, že žalobca sa ako sťažovateľ

už priznania 16.000 eur raz domáhal a ak bol v tejto časti v konaní o ústavnej sťažnosti len čiastočne
úspešný, nemôže táto skutočnosť sama o sebe založiť dôvodnosť nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch v sume 16.000 eur v inom konaní (podľa ZoZŠ). Priznaním akejkoľvek sumy
odškodnenia nemajetkovej ujmy v tomto konaní by došlo k neprípustnej revízii nálezu ÚS SR ako
najvyššieho orgánu ochrany ústavnosti v podmienkach Slovenskej republiky. Takýto postup by de facto
znamenal nespravodlivosť, neústavnosť a neprípustnú svojvôľu, nech by aj bol motivovaný snahou o

dosiahnutie spravodlivosti. Nemožnosť takéhoto postupu konštatoval napr. Krajský súd v Bratislave
vo svojich rozhodnutiach sp. zn. 14Co 53/2015 z 30.1.2018 a sp. zn. 14Co 64/2017 z 21.11.2017.
Žalovaný má za to, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď žalobcovi priznal
náhradu nemajetkovej ujmy za prieťahy v konaní, za ktoré už bolo žalobcovi poskytnuté primerané
finančné zadosťučinenie zo strany ÚS SR. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že ÚS SR v konaní

o sťažnosti žalobcu na prieťahy v konaní upustil od ústneho pojednávania, oboznámil sa s obsahom
sťažnosti, k nej pripojeným písomnostiam a aj s príslušným súdnym spisom, na základe čoho následne
konštatoval existenciu prieťahov v konaní a žalobcovi priznal primerané finančné zadosťučinenie vo
výške2.500eur.Zuvedenéhojezrejmé,žeÚSSRpriznalžalobcoviprimeranéfinančnézadosťučinenie,
nakoľkozobjektívnychskutočnostíprípadutopovažovalzapotrebnéna„dovŕšenieochranyporušeného

základného práva“. Žalobca sa v súdnom konaní obmedzil iba na argumentáciu, že stav neistoty
ohľadom výsledku konania a neprimeraná dĺžka konania znamená pre žalobcu morálnu ujmu, ktorú
nie je potrebné dokazovať, čo skutkovo zodpovedá vykonaniu totožného dokazovania alebo zisteniu
rovnakého stavu, aký bol ustálený Ústavným súdom SR. Za takejto situácie rozhodnutie súdu prvej
inštancie o priznaní „dodatočnej“ náhrady nemajetkovej ujmy možno chápať dvomi spôsobmi. Za prvé,

že ÚS SR v časti výšky primeraného zadosťučinenia postupoval v rozpore s rozsudkom ESĽP vo
veci Apicella proti Taliansku z 10.11.2004, čím podľa názoru súdu prvej inštancie prijal nesprávne
rozhodnutie. Druhá možnosť ako vnímať rozhodnutie súdu prvej inštancie, spočíva v tom, že ÚS SR
síce zohľadnil vyššie uvedený rozsudok ESĽP, ale podľa názoru súdu prvej inštancie ÚS SR nesprávne
určil primeranosť výšky finančného zadosťučinenia, ktorú následne musel korigovať, resp. uviesť na

správnu mieru, tým že žalobcovi priznal ešte 6.400 eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy. V prvom
rade všeobecné súdy nemajú právomoc posudzovať rozhodnutia prijaté ÚS SR a tobôž nie prijímať také
rozhodnutia, ktoré naznačujú odklon Ústavného súdu SR od rozhodnutí ESĽP, prípadne revidovať výšku
primeraného finančného zadosťučinenia priznanú ÚS SR práve za stav právnej neistoty.
Žalovaný citoval čl. 8 a 9 CSP s tým, že ak by aj bola daná možnosť všeobecného súdu rozhodnúť

o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom spočívajúcim
v zbytočných prieťahoch v konaní podľa ZoZŠ po tom, čo už bolo priznané zadosťučinenie nálezom
Ústavného súdu SR, takýto postup je možný len pri zohľadnení špecifík a podmienok stanovených
samotným ZoZŠ, ktorý ustanovuje základné všeobecné podmienky, pri splnení ktorých štát zodpovedá
za nemajetkovú ujmu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci: 1/ existencia

nezákonného rozhodnutia, resp. nesprávneho úradného postupu, 2/vznik nemajetkovej ujmy, 3/
príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou
nemajetkovou ujmou. Pre vznik zodpovednosti štátu musia byť splnené všetky tri podmienky súčasne,
inak zodpovednosť štátu nevzniká. Okrem uvedeného tieto podmienky musia byť v súdnom konaní
náležite preukázané, nakoľko len pravdepodobný záver o ich splnení, príp. splnení len niektorej z nich

je nepostačujúci. Požiadavka na kumulatívne splnenie podmienok vzniku zodpovednosti štátu vedie k
tomu, že ak nie je splnená čo i len jedna z nich, nároku na náhradu škody nemožno vyhovieť bez ohľadu
na to, že sú splnené podmienky ostatné. Žalobca v konaní o nároku na náhradu škody podľa ZoZŠ nesie
dôkazné bremeno, keďže je povinný preukázať všetky skutočnosti odôvodňujúce priznanie nároku na
náhradu škody, t. j. preukázať splnenie zákonných podmienok vzniku nároku na náhradu škody.

Z § 17 ods. 2 a 3 ZoZŠ možno jednoznačne, že priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
predpokladá splnenie zákonom kvalifikovaných podmienok, pričom prípustnosť peňažnej satisfakcie
je opodstatnená tam, kde 1/ konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením a
2/ kde zmenšenie a vyváženie spôsobenej nemajetkovej ujmy nemožno napraviť inak, ako cestouzadosťučinenia vo forme peňažného plnenia. V civilnom sporovom konaní je práve žalobca povinný
preukázať vznik ujmy, ktorá je v zmysle konštantnej judikatúry považovaná za ujmu vzniknutú v inej,
ako majetkovej sfére poškodeného, pričom cieľom poskytnutia finančnej satisfakcie nie je navrátenie

do pôvodného stavu alebo poskytnutie peňažného zadosťučinenia, ale predstavuje určité spravodlivé
zmiernenie následkov protiprávneho stavu. Žalovaný poukázal na rozsudok Krajského súdu v Bratislave
č. k. 4Co 129/2014-116 z 21.5.2014, v ktorom súd uviedol, že „zákonodarca pri existujúcej právnej
úprave všeobecnému súdu neposkytol oprávnenie na poskytnutie primeranej nemajetkovej ujmy len pri
konštatovaní porušenia práva navrhovateľa bez negatívneho prejavu v jeho sfére, a to na rozdiel od

čl. 127 Ústavy SR relevantného pre Ústavný súd SR.“ Označeným záverom Krajský súd v Bratislave
deklaroval, že podmienky pre poskytnutie odškodnenia v konaní o nároku podľa ZoZŠ a v konaní pred
ÚS SR, resp. ESĽP sú odlišné, keď v konaní o nároku podľa ZoZŠ je žalobca zaťažený dôkazným
bremenom ohľadom vzniku a rozsahu nemajetkovej ujmy, pričom musí preukázať konkrétny negatívny
prejav nemajetkovej ujmy vo svojej osobnostnej sfére. Rovnako, v skutkovo obdobnom prípade, Krajský
súd v Bratislave vo svojom rozhodnutí č. k. 2Co 240/2016-256 z 30.5.2018, konštatoval, že: „je

správny aj záver súdu prvej inštancie, že žalobcu v spore zaťažovalo dôkazné bremeno spočívajúce
v povinnosti preukázať (aspoň v základnom rozsahu) skutočnosti, z ktorých by vyplývalo, že mu v
dôsledku nesprávneho úradného postupu okresného súdu (zbytočné prieťahy pozn. žalovanej) vznikla
nemajetková ujma, na ktorej reparáciu je potrebné priznať aj náhradu v peniazoch. Odvolací súd,
vychádzajúc z ustálenej rozhodovacej praxe všeobecných súdov, a rovnako Ústavného súdu Slovenskej

republiky (napr. uznesenie sp. zn. IV. ÚS 1/2012) poukazuje na to, že dôkazná povinnosť na preukázanie
splnenia kvalifikovaných podmienok pre priznanie nemajetkovej ujmy, ako i kritérií pre ich určenie jej
výšky, stíha výlučne poškodeného.“ V tejto súvislosti sa žiada upriamiť pozornosť odvolacieho súdu na
skutočnosť, že v danej veci sa uskutočnili celkom 4 pojednávania, na ktorých mal žalobca priestor tvrdiť
a preukázať vznik nemajetkovej ujmy, ktorej náhradu by bolo potrebné saturovať v peňažnej podobe, a

to nad rámec „odškodnenia“, ktoré bolo žalobcovi vyplatené už v nadväznosti na nález Ústavného súdu
SR, pričom táto možnosť ostala zo strany žalobcu nevyužitá.
V predmetnom konaní, ktoré nepochybne je konaním sporovým, nedošlo v žiadnom smere k
preukazovaniu vzniku nemajetkovej ujmy na strane žalobcu, keď žalobca nepovažoval za potrebné vo
veci ani len vypovedať, tobôž navrhovať dôkazy, ktoré by sa preukazovania vzniku nemajetkovej ujmy

dotýkali. Za daného stavu nemožno podľa názoru žalovaného v žiadnom prípade uvažovať o poskytnutí
ďalšej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, keď žalobca nevyvinul žiadnu procesnú aktivitu na
preukázanie jej vzniku, čím neposkytol súdu prvej inštancie žiadnu možnosť na úvahy korelujúce so
znením § 17 ods. 2 a 3 ZoZŠ. V tomto smere žalovaná opätovne poukazuje na už vyššie citované
odôvodnenie napadnutého rozsudku.

Súd prvej inštancie pri svojom rozhodnutí inšpirovať sa rozsudkom Krajského súdu v Trnave zo dňa
9.5.2018, sp. zn. 25Co/45/2017 a rozsudkom ESĽP vo veci Apicella proti Taliansku z 10.11.2004
a priznať náhradu nemajetkovej ujmy v civilnom sporovom konaní podľa ZoZŠ iba na základe
prezumovaných následkov bez potreby ich dokázania (v tomto prípade absentuje aj ich samotné
tvrdenie), opomenul rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít. Potreba preukázania vzniku

nemajetkovej ujmy v žalobcom tvrdenom rozsahu, v konaniach v zmysle ZoZŠ, vychádzajúca prvotne
z kontradiktórnej povahy civilného sporového konania a zo zákonom stanovených podmienok pre
jej priznanie, bola deklarovaná napríklad uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 273/2013
z 29.5.2014, v ktorom Najvyšší súd SR považoval za správny záver súdov nižšieho stupňa, keď
na margo ich rozhodnutí uviedol: „Zhodli sa na tom, že žalobkyňa v konaní dostatočne spoľahlivo

nepreukázala dôvodnosť uplatnenej peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy, keď náležite nepreukázala
rozsahnepriaznivýchnásledkov,ktoréjejmalivsúvislostisnesprávnymúradnýmpostupomMinisterstva
spravodlivosti Slovenskej republiky pri vybavovaní sťažnosti vzniknúť, a jej všeobecné tvrdenia v tomto
smere zostali v konaní dôkazne nepodložené. Pokiaľ žalobkyňa v odvolacom konaní zotrvala na svojej
argumentácii, aj odvolací súd sa stotožnil s právnym záverom súdu prvého stupňa o neopodstatnenosti

časti žaloby z uvádzaných dôvodov, ponúkol dostatočné vysvetlenie toho, prečo z právneho hľadiska
nebolo možné akceptovať argumentáciu odvolateľky (žalobkyne).“ Potrebu preukázania existencie
nemajetkovej ujmy v konaní o náhradu škody podľa ZoZŠ konštatoval aj ÚS SR vo svojom uznesení sp.
zn. IV. ÚS 1/2012 z 12.1.2012 kde uvádza: „Rovnako je podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach
posudzovanej veci z ústavného hľadiska akceptovateľný a udržateľný právny názor krajského súdu, v

zmysle ktorého „Dôkazná povinnosť na preukázanie splnenia kvalifikovaných podmienok pre priznanie
nemajetkovej ujmy, ako i kritérií pre určenie jej výšky stíha výlučne poškodeného“...“ Žalovaný už vyššie
poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave z 30.5.2018 č. k. 2Co/240/2016-256, o potrebe
preukázania splnenia zákonných podmienok na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy, pričom na tomtomieste poukazuje na skutočnosť, že toto rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave bolo posudzované
ÚS SR v konaní vedenom pod sp. zn. I. ÚS 285/2018, kde bola vyslovená ústavná udržateľnosť
predmetného rozhodnutia, nakoľko ústavnú sťažnosť proti predmetnému rozsudku ÚS SR odmietol z

dôvodov zjavnej neopodstatnenosti.
Z uznesenia ÚS SR z 15.8.2018 č. k. I. ÚS 285/2018-18 vyplýva, že toto uznesenie bolo vydané po
rozsudku Krajského súdu v Trnave z 9.5.2018 sp. zn. 25Co/45/2017, z ktorého čerpal súd prvej inštancie
v napadnutom rozsudku, a teda je vydané nie len Ústavným súdom SR, ale je aj z časového hľadiska
relevantnejšie.

Vo vzťahu k nemožnosti aplikácie rozsudku ESĽP vo veci Apicella vs. Taliansko na vec žalobcu,
žalovaný poukázal na už citovaný rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2Co 240/2016 z
30.5.2018, ktorý obstál aj v ústavnom prieskume. V obdobnom prípade k aplikácii záverov Veľkého
senátu Európskeho súdu pre ľudské práva v prípade Apicella vs. Taliansko tento súd uvádza: „V
tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že morálna ujma, ktorá bola priznaná v citovanom rozsudku
ESĽP za prieťahy v konaní, je morálnou ujmou, ktorú môže bez realizácie dokazovania priznať buď

vnútroštátny ústavný súd alebo Európsky súd pre ľudské práva, ktoré súdy sa vôbec nemusia zaoberať
predpokladmi pre vznik nesprávneho úradného postupu...Iná situácia nastáva pri aplikácii zákona č.
514/2003 Z. z., čiže pri preukazovaní nároku na nemajetkovú ujmu, nakoľko priznanie nemajetkovej
ujmy nastupuje až v prípade, ak konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením.
Následne sa nemajetková ujma určuje s prihliadnutím na osobu poškodeného...“. Nakoľko závery

prezentované v rozhodnutí Krajského súdu v Bratislave z 30.5.2018 č. k. 2Co 240/2016-256, boli
správne a natoľko precízne formulované, ÚS SR v bode 18. odôvodnenia uznesenia zo dňa 15.8.2018,
č. k. I. ÚS 285/2018-18 uviedol, že „v celom rozsahu odkazuje na veľmi podrobne a vyčerpávajúce
odôvodnenienapadnutéhorozsudkukrajskéhosúdu“.Zuvedenéhovyplýva,žeštátnesiezodpovednosť
za vzniknutú nemajetkovú ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom v prípade, ak žalobca v

civilnom sporovom konaní v intenciách ZoZŠ unesie dôkazné bremeno a teda preukáže kumulatívne
naplnenie všetkých vyššie uvedených zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu,
medzi ktoré patrí aj existencia samotnej ujmy, náhrady ktorej sa žalobca domáha. V konečnom dôsledku
rovnako musí žalobca preukazovať aj vznik majetkovej škody a niet žiadneho zákonného podkladu pre
záver, že v prípade nemajetkovej ujmy by mali byť podmienky pre priznanie jej náhrady odlišné.

Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia podľa čl. 127 ods. 3 Ústavy SR a inštitút náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ZoZŠ nie sú voľne zameniteľnými inštitútmi, a to predovšetkým z
pohľadu podmienok ustanovených pre ich priznanie, ako aj z dôvodu vylúčenia kolízie právomoci medzi
ústavným a všeobecným súdom. Kým podmienky pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
sú určené voľne, resp. určené nie sú vôbec (viď formuláciu „ústavný súd môže priznať“), v prípade

nároku podľa ust. § 17 ods. 2 ZoZŠ musí byť preukázaná ujma, skutočnosť, že samotné konštatovanie
porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, a skutočnosť, že ujmu nie je možné uspokojiť
(odstrániť) inak. Okrem uvedeného v prípade nároku na náhradu nemajetkovej ujmy podľa ZoZŠ, je súd
pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy, ak je samozrejme preukázaný jej vznik, povinný prihliadať
na určité kritéria (§ 17 ods. 3 a 4 ZoZŠ), ktoré majú predstavovať konkrétne a preskúmateľné hľadiská

vychádzajúce z objektívne zisteného skutočného stavu veci. Ako žalovaný podrobne uviedol vyššie,
preukázanie vzniku nemajetkovej ujmy v konaniach v intenciách ZoZŠ je imanentným predpokladom
úspechu žalobcu v takomto kompenzačnom konaní. ZoZŠ nerozlišuje nemajetkovú ujmu podľa povahy.
Uvedené teda platí aj pri nemajetkovej ujme spočívajúcej v „stave právnej neistoty“ spôsobenom dĺžkou
konania, ktorej náhrady sa okrem iného domáha žalobca. Konštantná súdna prax, vrátane citovaného

uznesenia Najvyššieho súdu SR a uznesenia ÚS SR názor žalovaného potvrdzuje.
Zhrnúc doposiaľ uvedené je podľa názoru žalovaného nepochybné, že súd prvej inštancie napadnutý
rozsudok nedostatočne odôvodnil, čím porušil právo žalovaného na spravodlivý proces a rovnako vec
nesprávne právne posúdil, nakoľko priznal náhradu nemajetkovej ujmy i keď ju žalobca netvrdil ani
nepreukázal, čím nielenže zrevidoval rozhodnutie ÚS SR, poprel zásadu kontradiktórnosti civilného

sporového konania, rozhodol v rozpore so ZoZŠ, ale rozhodol aj v rozpore s konštantou súdnou praxou,
čo predstavuje naplnenie odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b/ a h/ CSP.

3. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného vyjadril tak, že navrhol napadnutý rozsudok v celom rozsahu
potvrdiť ako vecne i právne správny, spravodlivý a argumentačne odôvodnený. Pokiaľ žalovaný

argumentuje, že žalobca nepodal voči platobnému rozkazu odpor a voči iniciovanej exekúcii nebrojil
abruptne, ide z právneho hľadiska o informačný šum. Kritérium udržateľnosti exekučného titulu skúmal
príslušný súd a dospel k jasnému a jednoznačnému záveru. Voči žalobcovi bola od r. 1997 do januára
2014 vedená súdna exekúcia na báze platobného rozkazu. Hrubo nezákonná, ba priamo protiústavnáčinnosť Okresného súdu v Galante (OS v Galante bol pri vyhodnotení podmienok exekúcie, pri jej vedení
a celkovo pri organizovaní svojej práce nekoncepčný, procesne neefektívny a pracoval so značnými
„hluchými“ dobami, čo viedlo k celkovo ústavne neakceptovateľnej dĺžke procesu) dokumentuje Nález

Ústavného súdu SR č. k. I. ÚS 749/2013 z 19.3.2014. Je nespochybniteľným faktom, že od r. 1997
prakticky do septembra 2014 (dňa zrušenia inkriminovanej exekúcie) nemohol žalobca slobodne
disponovať svojím majetkom, bol sedemnásť rokov (!) úplne zablokovaný v prípadnej zamestnaneckej,
no najmä možnej podnikateľskej aktivite, reálne sa ocitol na pokraji bankrotu, nemohol nakupovať čo
by potreboval k výkonu samostatnej zárobkovej činnosti, nemohol nič produkovať a v očiach svojich

dovtedajších obchodných partnerov sa stal nedôveryhodným, insolventným subjektom. V čase začatia
exekúcie (v r. 1997) išlo o mladého 25-ročného muža, ktorý len vstupoval do života, žil u svojej
mamy v malom trojizbovom byte v E., jeho situácia „dlžníka“ sa stala takpovediac všeobecne známou,
nemal žiadnu reálnu možnosť tomu čeliť a v porovnaní so štátom zaštíteným exekútorom všetky jeho
vysvetľovania samozrejme vyznievali ako výhovorky. V trvalom strese /v r. 2005/ ochorel – prejavilo sa
poškodením tzv. trojklanného nervu. Približne tri mesiace mal až výrazne zdeformovanú tvár, musel byť

hopitalizovaný, čo samozrejme ešte viac sťažilo jeho život, návrat chorobných prejavov pritom nemožno
z medicínskeho hľadiska vylúčiť. Argumentáciu žalovaného, že žalobca ničím nebol poškodený a nijako
neutrpel, preto treba odmietnuť.
Neslobodno tolerovať insinuáciu žalovaného, resp. si ju osvojiť, že nárok poškodeného subjektu
uplatnený voči štátu/justícii vylučuje už z pozície ÚS SR poškodenej osobe vyplatené finančné

zadosťučinenie (priznané podľa § 56 ods. 4 zák. č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov, aktuálne podľa § 135 zák. č.
314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky). Výplatu primeraného finančného zadosťučinenia
podľa čl. 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky nemožno stotožňovať s nárokom na náhradu škody
vyplývajúcu zo ZoZŠ. K tomu existuje jasné a nespochybnené Uznesenie ÚS SR sp. zn. IV. ÚS

117/2013 z 28.2.2013. ÚS SR pritom už konštatoval, že za porušenie základného práva prerokovať
vec bez zbytočných prieťahov zodpovedá konkrétny všeobecný súd, ktorého pasivita sa namieta,
a nie Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti. Ide teda o úplne iné konanie a
medzi úplne inými účastníkmi. ÚS SR nerozhoduje o nárokoch na náhradu škody (vrátane ušlého
zisku a nemajetkovej ujmy) spôsobenej nezákonnými rozhodnutiami štátnych orgánov - I. ÚS 6/1994,

obdobne II. ÚS 30/2000, III. ÚS 67/2000, resp. I. ÚS 319/2011. Žalovaný rozsudku OS v Galante sp.
zn. 10 C 318/2015 z 26.10.2020 oponuje, že tému odškodňovania nezákonností v činnosti verejnej
moci/justície upravuje výlučne ZoZŠ a odkaz na normy Ústavy SR údajne nie je možný. Ide o ďalší
právne neudržateľný argument žalovanej procesnej strany: odškodnenie osoby, trpiacej prieťahmi v
činnosti všeobecného súdnictva (až extrémneho rozsahu), priamo vyplýva z čl. 36 ods. 3 Listiny,

čo našlo svoje vyjadrenie v čl. 46 ods. 3 Ústavy SR a v ZoZŠ. Tento nástroj práva má ísť cestou
restoratívnej intervencie (pod krédom une réparation prompte et éclatante). Úspech pokusu žalovaného
„osekať“ toto právo by znefunkčnil v podmienkach Slovenska prijatý odškodňovací mechanizmus. V
rezultáte by išlo o priame denegatio iustitiae. Znakom právneho štátu je pritom princíp výslovného
a jednoznačného zákazu denegatio iustitiae, ktorý vyplýva aj z princípu práva na súdnu ochranu

a spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd).
Vychádzajúc z tohto základného princípu výkonu spravodlivosti treba konštatovať, že v rozpore s
ním by bol taký výklad zákona, ktorý by znemožňoval nárok garantovaný hmotným právom presadiť
prostredníctvom oprávnených orgánov - uznesenie ÚS SR sp. zn. II. ÚS 464/2011 z 20.10.2011. Žiadny
súdny enunciát nesmie vyvolať taký právny následok, ktorý by v podobe zákonodarcom vydanej právnej

normy bol per se ústavnoprávne nonkoformný. Tento princíp je v ústavno-právnej teórii pomenovaný
ako „Schumannova veta“. Inými slovami: spôsob výkladu právnej normy bude v každom konkrétnom
prípade ústavne konformný len vtedy, ak a/ ani jeho zovšeobecnenie do podoby normatívneho pravidla
(ktoré by bolo súčasťou tak formulovanej všeobecne záväznej právnej normy), ad b/ ani následné
uplatňovanie nevyvolá v obdobných situáciách porušenie základných práv. Uplatňovanie tohto princípu

pri posudzovaní ústavnosti výkladu právnej normy teda zabezpečuje, aby sa „neschvaľoval“ ako
ústavne súladný taký spôsob výkladu právnej normy, použitie ktorého by viedlo k porušeniu ústavou
garantovaných základných práv. Konzistentnosť a právnu istotu pri uplatňovaní základných ústavných
práv zo strany orgánov verejnej moci zabezpečuje používanie čl. 152 ods. 4 Ústavy SR (každú
právnu normu je nevyhnutné interpretovať a aplikovať konformne s ústavou). Nikto nesmie ignorovať

skutočnosť, že podľa čl. 36 odst. 3 cit. Listiny a čl. 46 ods. 3 Ústavy SR má každý právo na náhradu
škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom. Rovnakú kvalitu majú pravidlá obsiahnuté v Charte
základných práv Európskej únie. Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
(vrátane práva na vyplatenie nemajetkovej ujmy) je ústavne zaručeným základným právom. Dôraz, akýÚstava SR kladie na požiadavku prerokovania veci bez zbytočných prieťahov, možno vyzdvihnúť aj
pokiaľ ide o tú skutočnosť, že v čl. 46 ods. 3, teda v rámci úpravy práva na súdnu a inú právnu ochranu v
siedmom oddiele druhej hlavy, do ktorej patrí aj čl. 48 ods. 2, bolo na ústavné právo povýšené právo "na

náhradu škody spôsobenej (...) nesprávnym úradným postupom“ - nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 39/2000 z
24.10.2000, tiež Nález ÚS ČR sp. zn. I. ÚS 4227/2012 z 12.5.2014.
K otázke vzniku nemajetkovej ujmy a dôkazného bremena na strane žalobcu /postihnutého
nezákonnosťou v činnosti justície/ uviedol, že nie je dosť dobre zrejmé, čo MS SR (zastupujúce
Slovenskú republiku) skutočne nechápe a čo mieni bojkotovať. MS SR mieni vedome a cielene ignorovať

eurokonformnú požiadavku, že v sporoch daného druhu sa vznik nemajetkovej ujmy na strane subjektu
postihnutého prieťahmi v súdnom procese prezumuje, čiže fakt, že pri súdnom rozhodovaní treba
vychádzať zo silnej, hoci vyvrátiteľnej domnienky (strong but rebuttable presumption), že neprimeraná
dĺžka súdneho procesu znamená pre účastníka morálnu ujmu a v tomto ohľade sa nevyžadujú žiadne
dôkazy zo strany žalobcu? Jurisdikčnú bázu v otázke domnienky že neprimeraná dĺžka súdneho
procesu uštedrila účastníkovi morálnu/nemajetkovú ujmu tvorí mimoriadne inštruktážny rozsudok v

kauze p. Angeliny Apicella proti Taliansku (Application no. 64890/01), v ktorom ESĽP jasne formuloval:
východiskom môže byť pevná, hoci vyvrátiteľná domnienka, že neprimeraná dĺžka konania spôsobuje
morálnu ujmu. ESĽP pripúšťa že v určitých prípadoch dĺžka konania spôsobuje len nepatrnú ujmu, alebo
ujma vôbec nemusí vzniknúť. ESĽP teda necháva na štáte (zodpovednom za prieťahy v práci svojho
všeobecného súdnictva), aby domnienku vyvrátil. Vnútroštátny súd samozrejme musí svoje rozhodnutie

o satisfakcii podložiť dostatočným odôvodnením. ESĽP je pripravený aj akceptovať aby štát/škodca
priznával ako zadosťučinenie čiastky síce nižšie ako stanovené ESĽP, no nie neprimerane nízke [k
tomu rozsudok ESĽP v kauze C. F. proti Slovensku (Application no. 67299/01)]. Slovenská republika
už v r. 2003-2004 iniciatívne vstúpila do spomenutého procesu v kauze p. Angeliny Apicella proti
Taliansku ako vedľajší účastník. Je v tomto kontexte potom pozoruhodné vnímať slová slovenskej Vlády

(prednesené v marci 2006): slovenská vláda oceňuje snahu ESĽP o upresnenie kritérií na určovanie
čiastok náhrady za morálnu ujmu. Dodáva, že úvahy, z ktorých ESĽP vychádza, mali by byť súčasťou
ním vydávaných rozhodnutí. Len tak sa stanú jasným návodom pre vnútroštátne súdy, ktoré rozhodujú o
čiastkach vyplácaných z titulu morálnej ujmy spôsobenej prieťahmi v konaní. Slovenská vláda považuje
za nemožné previesť všetky tieto aspekty do čísiel alebo obsiahnuť všetky situácie, ktoré môžu nastať.

Slovenská vláda neočakáva od ESĽP, že vypracuje presný vzorec pre výpočet čiastky, ktorá bude
priznaná za morálnu ujmu v dôsledku pomalosti konania, ani že stanoví presné čiastky. Slovenská vláda
považuje za dôležitejšie, aby ESĽP vo svojich rozhodnutiach dostatočne odôvodnil spôsob, ako budú
kritériá používané pri posudzování primeranosti dĺžky konania a následne zohľadnené pri stanovení
čiastky poskytnutej za morálnu ujmu v dôsledku prieťahov v konaní. Sťažovateľom by mala byť v

porovnateľných prípadoch priznaná rovnaká čiastka.
Integrálnou súčasťou zisťovania skutkového stavu a hodnotenia dôkazov je aj otázka posudzovania
dôkazného bremena. Nejde však o právne posudzovanie veci, ktorým treba rozumieť hmotnoprávne
posúdenie kauzy (subsumpciu) - nález ÚS SR sp. zn. II. ÚS 400/09 zo 6.5.2010. Takto ÚS SR vidí právnu
úpravu dokazovania aj v uznesení I. ÚS 52/2003 z 12.3.2003. Patrí chvála slovenskému zákonodarcovi,

že implementoval do nového CSP (in concreto čl. 3 a čl. 4) to, čo bráni dezinterpretácii práva. Treba
vnímať, že riešenie situácie žalobcu má svoje jadro v rovine interpretácie toho, čo je procesne ťažiskové.
Hmotnoprávna situácia je jasná. Diskusia o tom, že aký negatívny dopad mohlo alebo malo mať na pôde
OSGAodr.1997doseptembra2014podč.k.8Er1188/1997,šestnásťročnéexekučnékonanie-pritom
skutkovo i právne relatívne jednoduché - súdne konanie, je kontraproduktívna. Dôkazné bremeno - vo

vzťahu k utrpenej nemajetkovej ujme – ležiace na pleciach žalobcu (postihnutého extrémnymi súdnymi
prieťahmi) by dokonale „vyhlodalo“ tú myšlienku, ktorú sleduje ESĽP pri svojich rozhodnutiach o práve
podľa čl. 36 ods. 3 cit. Listiny. Otázka koho, v akom smere a akou „váhou“ zaťažuje dôkazné bremeno,
je predsa rýdzou otázkou civilistickej procesualistiky.
MS SR nemá možnosť neuznať (z pozície ESĽP zavedenú) silnú, hoci vyvrátiteľnú domnienku (strong

but rebuttable presumption) o tom, že neprimeraná dĺžka súdneho procesu znamená pre účastníka
morálnuujmuaževtomtoohľadesanevyžadujúžiadnedôkazy.SRnedosiahlažiadnyiný,aleboopačný
výklad komunitárneho práva z pozície súdneho dvora EU a kým sa tak nestane, je ním viazaná. Žalobca
poukázal na závery nálezu ÚS ČR sp. zn. II.ÚS 19/2016 z 1.8.2016. Pripustiac i to, že do účinnosti CSP
mohla byť (hypoteticky) vedená „debata“ o relevancii a konzekvenciách spomenutej (z pozície ESĽP

zavedenej) silnej, hoci vyvrátiteľnej domnienke (strong but rebuttable presumption), že neprimeraná
dĺžka súdneho procesu znamená pre účastníka morálnu ujmu a že v tomto ohľade sa nevyžadujú žiadne
dôkazy. Článok 3 CSP definitívne odstránil akékoľvek pochybnosti: každé ustanovenie CSP je potrebné
vykladať v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva! K otázke aplikovania procesno-právne silnej domnienky v súdnom konaní (v spore voči štátu podľa noriem slovenského ZoZŠ), že
prieťahy (až extrémneho charakteru) - neprimeraná dĺžka súdneho procesu - majú per se za následok
morálnu ujmu účastníka dnes je a ostáva pravdou, že pri právne korektnom, správnom uplatnení

komunitárneho práva niet priestoru pre rozumné pochybnosti. Na tomto mieste treba ale upozorniť,
že celkový postoj štátu/MS SR nesie badateľný znak: ide o snahu unaviť žalobcov, ba až odradiť.
ČinnosťESĽP,ktorýdlhérokyaopakovaneodsudzujeSlovenskúrepublikukvýplatesatisfakciízasúdne
prieťahy, je z pozície Slovenskej republiky zjavne chápaná ako „prijateľné zlo“. Treba poznať ako sa k
účinnosti českého kompenzačného prostriedku už dávnejšie vyjadril ESĽP napr. v kauze C. proti Českej

republike (Application no. 53341/99). Českej republike vytýkal ESĽP, že prieťahmi v súdnych konaniach
postihnuté osoby nemajú reálnu možnosť dosiahnuť kompenzáciu utrpenej nemajetkovej ujmy. Vláda
ČR sa snažila ESĽP presvedčiť, že náhrada imateriálnej ujmy je možná aj prostredníctvom zákona č.
82/1998Sb.(vovtedajšomznení).Napodporusvojhotvrdeniaalenemohlapredložiťčoilenjedenjediný
prípad kedy sa tak stalo. K podobnému záveru dospel ESĽP aj vo veci C. proti Slovensku (Application
no. 47804/99), keď posudzoval možnosť žiadať kompenzáciu nemateriálnej ujmy v peniazoch pri použití

noriem vtedajšieho zákona č. 58/1969 Zb., o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu
štátualebojehonesprávnymúradnýmpostupom.Bolobyvšestrannepoučné,abySR/MSSRpredviedlo
ako má vyzerať „priechodná“ žaloba o satisfakciu v prípade súdnych prieťahov. Všetci by sme sa radi
začítali do uznanlivého dobrovoľného prejavu zo strany SR/MS SR. Istotne by ale už dnes bolo vhodné
aby MS SR (činné v mene SR) postavilo do popredia sentenciu „... pretože aj pre oblasť procesného

práva platí všeobecná právna zásada „male enim iure nostro uti non debemus“ („nemáme zneužívať
svoje právo“ – Gai. Institutiones 1, 53), javí sa postup žalovanej SR ako odporujúci tejto zásade ... cit.
z uznesenia NS SR č. 6 Cdo 193/2011 z 25.4.2012 (ktoré potvrdilo korektnosť a slušnosť priznávať
nemajetkovú ujmu pri nesprávnom úradnom postupe verejnej moci).
Odvolanie žalovaného je argumentačne inkonzistentné, vnútorne protirečivé, a badať, že za tým stojí

nekorektná snaha žalovaného dostať sa do pozície subjektu, nezodpovedajúceho za nezákonnosti
justície bez ohľadu na konkrétnu kauzu jednotlivca. Náhrada škody z titulu nesprávneho úradného
postupu sa uplatňuje samostatne v občianskoprávnej rovine. Občiansky zákonník je prezentný len
subsidiárne. Ak by však jeho normy mali/mohli “sprísňovať” či vylučovať priechodnosť zásadného
odškodňovania osôb postihnutých nesprávnym úradným postupom: teda napr. prieťahmi v súdnom

konaní, tak čl. 154c Ústavy SR takej aplikácii O.z. priamo zabraňuje. Existuje právna istota: ňou
je nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodovaním justície ako aj … nárok na
kompenzáciu majetkovej i nemajetkovej ujmy. Vychádzajúc zo zásady prednosti práva Európskej únie
nielen všeobecné súdy, ale všetky orgány verejnej moci, sú povinné z úradnej moci dokonca nepoužiť
vnútroštátne právo, ktoré by prípadne odporovalo právu Európskej únie, pričom všeobecné súdy

majú navyše možnosť overiť si takýto právny názor predložením prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru
Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. (Nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. PL. ÚS 3/09 z 26.1.2011) Áno: všeobecný slovenský súd, ktorý má právomoc vo veci
(na báze ZoZŠ konať, má právomoc posúdiť aj to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú
potrebné a akým spôsobom sa dôkaz zabezpečí; jeho postup pri vykonávaní dokazovania nemôže

však byť svojvoľný a neodôvodnený - Nález ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 100/2014 z 23.5.2014. Nezávislosť
sudcovprivýkonesúdnictvanemôžebyťvšakponímanáabsolútne,alemábyť„vslužbách“nestranného
a spravodlivého rozhodovania. Viazanosť sudcu zákonom podľa čl. 144 ods. 1 Ústavy SR odkazuje
nielen na právny poriadok ako ohraničenú množinu právnych noriem, ale aj na ich poňatie ako súčasti
ústavného poriadku, čo znamená, že sudca pri výkone svojej rozhodovacej právomoci musí dbať na

materiálne i formálne normy plynúce z Ústavy Slovenskej republiky - uznesenie ÚS SR sp. zn. III. ÚS
386/2012 z 23.8.2012. S tým skvele harmonizujú čl. 3 a čl. 4 CSP: Mantinely dnes teda predstavujú
znenia čl. 3 a čl. 4 CSP o nutnosti nájsť čo najspravodlivejší modus pre usporiadanie záležitosti, dokonca
až podľa vrcholných pravidiel medzinárodných konvencií, ktorými je Slovenská republika viazaná.
Pritominterpretáciaprávnejnormy,ktoránezodpovedávšeobecneakceptovanýmštandardomprávneho

výkladu, je ústavne neakceptovateľná (nález ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 403/2010 z 3.3.2011).
Neslobodno ignorovať záväzný právny názor NS SR, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu
za ním spôsobenú škodu odpovedá, aby každá ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom
štátu bola odčinená (k tomu rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 M Cdo
15/2009 z 18.8.2010). Ignorantstvo by dokonca prelamovalo kategorický imperatív čl. 2 CSP: každý

môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou
najvyšších súdnych autorít. Sentencia z rozsudku Nejvyššího soudu ČR sp. zn. 30 Cdo 4739/2009 z 15.
12. 2010: „případná úvaha soudu o možnosti přiznat nižší (nepřiznat žádné) odškodnění za porušení
práva zaručeného čl. 6 odst. 1 cit. Úmluvy o ochraně lidských práv a základních svobod, než jaké bypřiznal Evropský soud pro lidská práva by byla chybná“, je neotrasiteľná. Táto zásadná myšlienka je
súčasne esenciou žaloby podanej žalobcom, ako aj tohto podania: každá ujma spôsobená nesprávnym
či nezákonným zásahom štátu musí byť odčinená.

4. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového
poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený
zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej len „O.s.p.“),
keďže podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo

dňom nadobudnutia jeho účinnosti a podľa ods. 2 vety prvej rovnakého ustanovenia právne účinky
úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 ods. 1 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP), stranou, v ktorej neprospech bol rozsudok vydaný (§ 359 CSP), proti rozsudku súdu
prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané
odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie

dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/ a h/ CSP), preskúmal rozhodnutie v napadnutej časti (jeho I. a III. výrok)
v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím
ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP), ktoré ale nezistil, súc
pritomviazanýskutkovýmstavomakohozistilsúdprvejinštancie(§383CSP),postupombeznariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia

rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli odvolacieho súdu a na webovej stránke odvolacieho súdu
minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej
inštancie je v napadnutej časti (v I. a III. výroku) vo výroku vecne správny a je dôvodné ho potvrdiť.

5. V poradí prvým rozsudkom súdu prvej inštancie – rozsudkom Okresného súdu Galanta zo

16. apríla 2018 č. k. 10C/318/2015-300 súd prvej inštancie: I. žalobu zamietol; II. návrh na prerušenie
konaniazamietol;III.žalovanémupriznalnáhradutrovkonaniavrozsahu100%trovkonania,ktorúsumu
určenú samostatným uznesením je povinný zaplatiť žalobca žalovanému do troch dní od právoplatnosti
uznesenia o výške náhrady trov konania.
Na základe odvolania žalobcu proti prvému rozsudku súdu prvej inštancie, (v poradí prvým) rozsudkom

KrajskéhosúduvTrnavez30.októbra2019č.k.10Co/219/2018-472,odvolacísúdrozhodol:I.rozsudok
súdu prvej inštancie v napadnutej časti zamietajúcej žalobu o zaplatenie ušlého zisku v sume 38.830,84
eur a o zaplatenie náhrady nákladov v sume 656,94 eur spojených s predbežným prerokovaním nároku
žalobcu na náhradu škody potvrdil s tým, že nariaďuje súdu prvej inštancie opravu úvodnej časti
napadnutého rozsudku správnym označením žalovaného a splnomocnenkyne žalobcu i intervenientky.

II. v napadnutej časti zamietajúcej žalobu o zaplatenie ušlého zisku v sume 3.530,12 eur a o zaplatenie
nemajetkovej ujmy 16.000 eur a v napadnutej časti náhrady trov konania rozsudok súdu prvej inštancie
zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Predmetom konania tak zostalo zaplatenie ušlého zisku v sume 3.530,12 eur a zaplatenie nemajetkovej
ujmy 16.000 eur.

V poradí druhým, tentoraz napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie – rozsudkom Okresného súdu
Galanta z 26. októbra 2020 č. k. 10C/318/2015-525 súd prvej inštancie: I. žalovanému uložil povinnosť
žalobcovi zaplatiť 6 400 eur do 30 dní od právoplatnosti rozsudku; II. v ostatnej časti žalobu zamietol;
III. žalovanému priznal náhradu trov konania v rozsahu 78%.
Žalovaný včasným riadne odôvodneným odvolaním napadol v poradí druhý rozsudok súdu prvej

inštancie iba v jeho I. a III. výroku.
Odvolací súd (v poradí druhým) rozsudkom Krajského súdu v Trnave z 25.2.2022 pod č. k.
10Co/11/2021-591 rozhodol tak, že I. rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti veci
samej (I. výrok) a v časti náhrady trov konania (III. výrok) potvrdil; II. žalobcovi priznal voči žalovanému
nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania v plnom rozsahu. III. intervenientovi náhradu trov tohto

odvolacieho konania nepriznal.
Proti uvedenému (v poradí druhému) rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný (ďalej len „dovolateľ“)
dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodzoval z ust. § 420 písm. f/ a § 421 ods. 1 písm. a/ a písm. b/ CSP.
Namietal porušenie zásady kontradiktórnosti a rovnosti strán, ako aj porušenie zákazu prekvapivého
rozhodnutia. Argumentoval tým, že odvolací súd (a pred ním aj súd prvej inštancie) svojím procesným

postupom porušil zásadu rovnosti strán sporu, keď jednostranne akceptoval všetky tvrdenia žalobcu,
ktoré následne vyhodnotil ako dôkazy v rozpore s príslušnými ustanoveniami CSP, pričom argumentáciu
žalovaného odignoroval. Tým, že odvolací súd bezo zvyšku akceptoval skutkové tvrdenia žalobcu o
vzniku nemajetkovej ujmy, vyhodnotil ich ako preukázané, bez unesenia dôkazného bremena a za tohtoskutkového stavu priznal žalobcovi nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 6 400 eur, porušil
zásadu kontradiktórnosti civilného konania a poprel rovnosť strán sporu v jeho neprospech. Žalobca v
konaní predložil listiny, ktoré preukazovali existenciu prieťahov v exekučnom konaní vedenom pod sp.

zn. 8Er/1188/1997, avšak na podporu svojich tvrdení o vzniku nemajetkovej ujmy priložil iba prepúšťaciu
správu zo 7.9.2005, z ktorej žiadnym spôsobom nevyplynula príčina zdravotných komplikácií žalobcu a
teda ani súvis s exekučným konaním. Podľa názoru dovolateľa, odvolací súd zmätočne a nedostatočne
odôvodnil napadnutý rozsudok, nevysporiadal sa s rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít
a so zásadnými námietkami žalovaného prezentovanými v jeho odvolaní. V odvolaní výslovne uviedol

ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,NS SR“) a to uznesenie z
29.5.2014 sp. zn. 2Cdo/273/2013, ako aj uznesenia ústavného súdu z 12.1.2012 sp. zn. IV. ÚS 1/2012,
z 15.8.2018 sp. zn. I. ÚS 285/2018, ktorými preukazoval nedôvodnosť žalobcovho nároku a nesplnenie
podmienok pre vznik zodpovednosti za škodu žalovaného. K uplatnenej procesnej obrane odvolací súd
nezaujal žiadne stanovisko. Nedôvodnosť mala ďalej spočívať aj v odôvodnení výšky priznanej náhrady
nemajetkovej ujmy, pričom dovolateľ nesúhlasil s tvrdením odvolacieho súdu, že namietaná zmätočnosť

a vnútorná rozporuplnosť odôvodnenia sa mala týkať odôvodnenia ušlého zisku. Uvedené tvrdenie
považoval za fabuláciu s odkazom na uplatnenú argumentáciu v odvolaní, preto považoval dovolací
dôvod v zmysle § 420 písm. f/ CSP za dôvodný. V súvislosti s uplatneným dovolacím dôvodom v zmysle
§ 421 ods. 1 písm. a/ CSP dovolateľ dôvodil, že rozhodnutie odvolacieho súdu v časti nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy záviselo od vyriešenia právnych otázok, s ktorými sa odvolací súd v rozhodnutí

síce zaoberal, avšak s nesprávnym záverom, ktorým sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu. Podľa názoru dovolateľa, odvolací súd v napadnutom rozsudku vyriešil nesprávne
právnu otázku vzniku nemajetkovej ujmy, výšku jej náhrady, ako aj otázku existencie príčinnej súvislosti
medzi skutočnosťou, ktorej následkom mala byť utrpená nemajetková ujma a vznikom nemajetkovej
ujmy, pretože priznanie náhrady nemajetkovej ujmy žalobcovi nie je v súlade so ZoZŠ a súdnou praxou.

Potreba preukázania vzniku nemajetkovej ujmy v žalobcom tvrdenom rozsahu, v konaniach v zmysle
ZoZŠ, vychádzajúca prvotne z kontradiktórnej povahy civilného sporového konania a zo zákonom
stanovených podmienok pre jej priznanie, bola deklarovaná napr. v uznesení NS SR z 29.5.2014 sp. zn.
2Cdo/273/2013 alebo v uznesení ústavného súdu z 12.1.2012 sp. zn. IV. ÚS 1/2012, resp. sp. zn. I. ÚS
285/2018. Dovolateľ zopakoval uplatnenú argumentáciu aj vo vzťahu k nemožnosti aplikácie rozsudku

ESĽP vo veci Apicella proti Taliansku, s poukazom aj na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
2Co/240/2016 z 30.5.2018, ktorý obstál aj v ústavnom prieskume. Podľa názoru dovolateľa, štát nesie
zodpovednosťzavzniknutúnemajetkovúujmuspôsobenúnesprávnymúradnýmpostupomvprípade,ak
žalobca v civilnom sporovom konaní v intenciách ZoZŠ, nie v intenciách rozhodovania ústavného súdu
o finančnom zadosťučinení, unesie dôkazné bremeno a teda preukáže kumulatívne naplnenie všetkých

vyššie uvedených zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu, medzi ktoré patrí
aj existencia samotnej nemajetkovej ujmy, náhrady ktorej sa žalobca domáhal. V konečnom dôsledku
rovnako musí žalobca preukazovať aj vznik majetkovej škody a niet žiadneho zákonného podkladu
pre záver, že v prípade nemajetkovej ujmy by mali byť podmienky pre priznanie jej náhrady odlišné.
Preukázanie vzniku nemajetkovej ujmy v konaniach podľa ZoZŠ je imanentným predpokladom úspechu

žalobcu v kompenzačnom konaní (rozsudok NS SR z 30.6.2010 sp. zn. 5Cdo/126/2009, uznesenie
z 27.1.2022 sp. zn. 6Cdo/49/2019). Napokon dovolateľ namietal nesprávne právne posúdenie otázky
existencie príčinnej súvislosti už z dôvodu, že kde niet škody (nemajetkovej ujmy), nemožno hľadať
ani príčinu jej vzniku. Samotná existencia príčinnej súvislosti v tomto konaní je nielen nepreukázaná,
ale aj vylúčená. V rámci uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b/ CSP, dovolateľ

vymedzil otázku, či žalobcovi vzniká právo na náhradu nemajetkovej ujmy podľa ZoZŠ za situácie, keď
ústavný súd už v danej veci, pri posudzovaní totožných skutkových okolností/tvrdení, dotýkajúcich sa tak
zásahu orgánu verejnej moci (prieťahov), ako aj následkov ním vyvolaných, priznal žalobcovi primerané
finančné zadosťučinenie a výslovne uznal, že toto finančné zadosťučinenie sa nevzťahuje na náhradu
skutočnej škody alebo ušlého zisku. Podľa názoru dovolateľa, ústavný súd svojim rozhodnutím mienil

konečným spôsobom reparovať stav neistoty žalobcu poskytnutím mu finančného zadosťučinenia,
predstavujúceho dovŕšenie ochrany porušeného práva. Zároveň však konštatoval, že pokiaľ ide o
skutočnú škodu či ušlý zisk, o takomto nároku nemohlo byť rozhodované. Dovolateľ zdôraznil, že v
konaní poukazoval na skutočnosť, že žalobca si uplatňoval náhradu nemajetkovej ujmy v rozsahu a z
dôvodov, ktoré už posudzoval ústavný súd. Inak povedané, žalobca sa ako sťažovateľ už priznania sumy

16 000 eur raz domáhal a bol v tejto časti, v konaní o ústavnej sťažnosti čiastočne úspešný, keď mu
bola priznaná suma 2 500 eur. Ústavný súd pritom sám konštatoval, že nerozhodoval výhradne o nároku
žalobcu/sťažovateľa o odškodnom, resp. o náhrade skutočnej škody alebo ušlého zisku. Dovolateľ
nesúhlasil s právnym názorom odvolacieho súdu, podľa ktorého priznanie primeraného finančnéhozadosťučinenia nevylučuje vznik právne významného dôvodu na náhradu škodu a inej ujmy za to isté
správanie. Je potrebné preto odlíšiť uvedené dva nároky, ako aj s tým spojenú rozdielnosť jednotlivých
kritérií posudzovania ich výšky. Právny názor dovolateľa spočívajúci v tom, že priznanie primeraného

finančného zadosťučinenia ústavným súdom vylučuje vznik práva na náhradu nemajetkovej ujmy
podľa ZoZŠ, vyplýva z argumentácie samotného ústavného súdu, o povahe primeraného finančného
zadosťučinenia. Ústavný súd v náleze sp. zn. IV. ÚS 523/2021 zo 7.12.2021 (obdobne IV. ÚS
84/02, IV. ÚS 523/2021, II. ÚS 834/2014, II. ÚS 67/03) uviedol, že „ ...cieľom primeraného finančného
zadosťučinenia je reparácia nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody, ktorá by sa po splnení

zákonných podmienok mohla uplatňovať v konaní pred všeobecnými súdmi.“ Podľa názoru dovolateľa,
z uvedenej argumentácie ústavného súdu vyplýva, že účelom primeraného finančného zadosťučinenia
je úplne a definitívne reparovať nemajetkovú ujmu sťažovateľa vzniknutú prieťahmi v konaní, pričom
iba nárok na náhradu majetkovej škody môže byť následne uplatnený v konaní pred všeobecnými
súdmi. Odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku odkazom na rozhodnutia ústavného súdu
sp. zn. IV. ÚS 471/2012, II. ÚS 182/06 a IV. ÚS 311/08, tak znehodnotil a znegoval svoju vlastnú

argumentáciu o možnosti priznania náhrady nemajetkovej ujmy po priznaní primeraného finančného
zadosťučinenia ústavným súdom, nakoľko v častiach rozhodnutí ústavného súdu, na ktoré odvolací
súd odkázal, sa jednalo o uplatnené nároky sťažovateľov na náhradu majetkovej škody (znehodnotenie
pohľadávky, nepriznanie náhrady trov exekúcie), pri ktorej boli odkázaní na príslušné všeobecné súdy,
čím de facto podporil právny názor žalovaného o tom, že ústavný súd odkázal na právomoc a príslušnosť

všeobecných súdov rozhodovať o nárokoch na náhradu majetkovej škody, v prípade predchádzajúceho
konštatovania o porušení ústavných práv sťažovateľov, nie však o nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy. Na základe uvedených dôvodov navrhol zrušiť napadnutý rozsudok a vec vrátiť odvolaciemu
súdu na ďalšie konanie. Zároveň predložil návrh na odklad vykonateľnosti napádaného rozhodnutia
z dôvodu existencie začatia exekučného konania a obmedzených možnostiach spätného vymoženia

prípadného nároku zo strany žalovaného. V tejto súvislosti poukázal na to, že žalobca je povinným v 16-
tich exekúciách, ktoré špecifikoval. Predpoklad dôvodnosti dovolania a závažnosť nedostatkov v konaní
pred odvolacím súdom, ale predovšetkým pomery strán sporu považoval za dôvody hodné osobitného
zreteľa pre vyhovenie návrhu na odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku.
Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu považoval odôvodnenie napadnutého rozsudku za náležite

odôvodnené, právne korektné. Zotrval na predloženej právnej argumentácii v spore.
NS SR uznesením z 31.1.2023 č. k. 6Cdo/148/2022-698 povolil odklad vykonateľnosti rozsudku
Krajského súdu v Trnave z 25.2.2022 sp. zn. 10Co/11/2021 do rozhodnutia o dovolaní žalovaného.
NS SR uznesením zo 16.4.2024 č. k. 6Cdo/148/2022-725 (právoplatným dňa 3.6.2024) rozhodol tak,
že I. rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10Co/11/2021 z 25. februára 2022 a vec mu vrátil

na ďalšie konanie; II. zrušil uznesenia Okresného súdu Galanta č. k. 10C/318/2015-627 z 3. mája
2022 a č. k. 10C/318/2015-629 z 3. mája 2022. NS SR dôvodil, že z obsahu vyjadrení žalovaného
v konaní pred súdom prvej inštancie (v spise na č. l. 415), ako aj z uplatnených námietok v odvolaní
proti rozsudku súdu prvej inštancie č.k. 10C/318/2015-525 z 26.10.2020 je nepochybné, že žalovaný
považoval za prvoradé a relevantné vysporiadanie sa s námietkou, týkajúcou sa posúdenia existencie

nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za stavu, keď ústavný súd pri posudzovaní totožných skutkových
okolností týkajúcich sa zásahu orgánu verejnej moci za prieťahy, ako aj následkov ním vyvolaných,
priznal primerané zadosťučinenie, ktorým reparoval stav neistoty žalobcu, čo predstavuje dovŕšenie
ochrany porušeného práva. Na podporu uvedeného poukázal na právny názor vyplývajúci z uznesení
ústavného súdu z 12.1.2012 sp. zn. IV. ÚS 1/2012 a z 15.8.2018 sp. zn. I. ÚS 285/2018. Zároveň

za podstatné považoval nesplnenie podmienok pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom orgánom verejnej moci, ako aj neunesenie dôkazného bremena
o preukázaní vzniku nemajetkovej ujmy pre možnosť priznania jej náhrady podľa ZoZŠ v civilnom
sporovom konaní s poukazom na právny názor vyplývajúci z uznesenia NS SR sp. zn. 2Cdo/273/2013
z 29.5.2014. Vychádzajúc z uvedeného teda vyplýva, že dovolateľ v súvislosti s uplatnenou vadou

zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/ CSP dôvodne namietal náležité nevysporiadanie sa s podstatnou
argumentáciou uplatnenou v odvolaní, s ktorou sa navyše nevysporiadal ani súd prvej inštancie. I
napriek rozsiahlemu doplneniu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vo vzťahu k výške a zohľadnenia
ďalších kritérií (okrem stavu právnej neistoty) priznanej náhrady nemajetkovej ujmy (§ 17 ods. 3
ZoZŠ) odvolacím súdom, nebolo možné opomenúť namietanú (ne)dôvodnosť uplatneného nároku,

ako aj kumulatívne splnenie zákonných predpokladov zodpovednosti za škodu spôsobenej orgánom
verejnej moci nesprávnym úradným postupom, ktorými sú nezákonné rozhodnutie orgánu verejnej moci
alebo jeho nesprávny úradný postup, existencia nemajetkovej ujmy a kvalifikovaná príčinná súvislosť
medzi nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupoma vznikom nemajetkovej ujmy; v prípade nemajetkovej ujmy musí byť navyše zrejmé, že samotné
konštatovanie porušenia práva je nepostačujúce. V kontexte uvedeného dovolací súd považoval
namietané nevysporiadanie sa s podstatnou argumentáciou dovolateľa súdmi nižších inštancií za

dôvodné, lebo odôvodnenie napadnutého rozsudku nedáva dostatočnú odpoveď v zmysle § 387 ods.
3 v spojení s § 393 ods. 2 CSP na podstatné vyjadrenia žalovaného v konaní. Z odôvodnenia súdneho
rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na
jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii
obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby

premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na ich základe dospel, boli pre širšiu
právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a
presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola
zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov konania (IV. ÚS 1/2002,
II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11). Dodržiavanie povinnosti rozhodnutie
náležite odôvodniť má zaručiť transparentnosť rozhodovania súdov, lebo každý má právo na rozhodnutie

podľa relevantnej právnej normy (čl. 2 ods. 2 Základných princípov CSP). Súd je preto povinný na
zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony strany sporu primeraným, zrozumiteľným a
ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať (II. ÚS 675/2014). Dostatočnosť a relevantnosť týchto
dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (III. ÚS 107/07). V prípade,
keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia

súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy
resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru, I. ÚS 243/07). Vecná spojitosť odôvodnenia rozhodnutia s princípom práva
na spravodlivý proces garantuje každému účastníkovi konania, že vydaný rozsudok musí spĺňať limity
zrozumiteľného, určitého a logicky odôvodneného rozsudku. Nedostatok vysporiadania sa odvolacím
súdom s podstatnými námietkami žalovaným uvedenými v odvolaní, ako aj s uplatnenými vyjadreniami

žalovaným v konaní, je tak závažným nedostatkom tohto rozhodnutia, ktorého intenzita sama osebe
zakladá porušenie jeho procesných práv v takej miere, že možno konštatovať porušenie práva na
spravodlivý proces. Odvolací súd je povinný vysporiadať sa v odôvodnení svojho rozhodnutia s
podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní aj v prípade tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia
podľa § 387 ods. 2 CSP (III. ÚS 314/2018, IV. ÚS 372/2020). Rovnako ESĽP stabilne judikuje, že

súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, zároveň však nevyžaduje, aby na každý
argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý je
pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija
proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A, s. 12, § 29, Hiro Balani proti Španielsku
z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, Higgins proti

Francúzsku z 19. februára 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu
zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou,
že majú význam pre rozhodnutie (Kraska proti Španielsku z 29. apríla 1993, II. ÚS 410/06, I. ÚS
736/2016). Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd konštatuje, že odvolací súd nesprávnym procesným
postupom zaťažil konanie vadou zmätočnosti, v dôsledku ktorej došlo k porušeniu procesných práv

žalovaného (čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 Základných princípov CSP), v takej intenzite, že došlo
k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru a tým aj k naplneniu
dovolacieho dôvodu v zmysle § 420 písm. f/ CSP. S poukazom na § 439 CSP NS SR uviedol, že
uznesením č. k. 10C/318/2015-627 z 3.5.2022 súd prvej inštancie rozhodol o výške priznanej náhrady
trov prvoinštančného konania žalovanému v sume 36,80 eur; uznesením č. k. 10C/318/2015-629

z 3.5.2022 bolo rozhodnuté o priznanej výške náhrady trov odvolacieho konania žalobcovi v sume
555,33 eur. Vydanie uznesenia o náhrade trov konania v konkrétnej výške je jednostranne závislé od
existencie právoplatného rozhodnutia vo veci. Zrušením rozsudku odvolacieho súdu uznesenie o výške
náhrady trov konania ako závislé rozhodnutie stratilo svoj podklad. Bez nadväznosti na predchádzajúce
(zrušené) rozhodnutie by zostalo uznesenie o výške náhrady trov konania osamotené, strácalo by

rozumný zmysel, čo by zároveň odporovalo princípu právnej istoty (sp. zn. 4Obdo7/2018, 3Obo/9/2017).
Závislým výrokom môže byť nielen dovolaním dotknutý výrok, tvoriaci súčasť napadnutého rozhodnutia,
ale aj výrok, ktorý je obsahom iného, samostatného rozhodnutia v danej veci (R 73/2004). Na základe
uvedených dôvodov dovolací súd napadnutý rozsudok zrušil v súlade s § 449 ods. 1 CSP a vec vrátil
odvolaciemu súdu na ďalšie konanie v súlade s § 450 CSP v spojení s § 390 CSP. Zároveň zrušil aj

uznesenia o trovách konania ako závislých výrokov od rozhodnutia vo veci samej (§ 439 písm. a/ CSP).
Z dôvodu dôvodne uplatnenej vady zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/ CSP sa dovolací súd následne
ďalšími uplatnenými dovolacími dôvodmi v zmysle § 421 ods. 1 CSP vecne nezaoberal. Uviedol, že v
ďalšom konaní bude úlohou odvolacieho súdu opätovne prejednať a rozhodnúť o odvolaní žalovaného.Vysloveným právnym názorom vyplývajúcim z tohto uznesenia je odvolací súd viazaný (§ 455 CSP). O
trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania rozhodne odvolací súd v súlade s § 453
ods. 3 CSP.

6. Odvolací súd preto preskúmal vec znovu. Predmetom tohto odvolacieho konania bolo teda v danom
prípade posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol (v poradí druhým rozsudkom z 26.10.2020 č. k.
10C/318/2015-525) správne, keď napadnutým I. výrokom rozsudku vyhovel žalobe v časti o zaplatenie
(nemajetkovej ujmy) 6 400 eur a III. výrokom priznal žalovanému náhradu trov konania v rozsahu
78%. Druhý výrok rozsudku (o zamietnutí žaloby v ostatnej časti – v časti o zaplatenie ušlého zisku

3.530,12 eur a v časti o zaplatenie nemajetkovej ujmy 9.600 eur) nebol napadnutý odvolaním a teda ani
predmetom prieskumu odvolacím súdom.

7. Žalobca sa teda žalobou o.i. domáhal náhrady nemajetkovej ujmy 16.000 eur za 16 rokov neefektívnej
činnosti Okresného súdu Galanta v exekučnom konaní sp. zn. 8Er/1188/1997 vedenom proti žalobcovi
ako povinnému.

Ako už bolo uvedené súd prvej inštancie mu v poradí druhým, tentoraz napadnutým, rozsudkom vyhovel
len čiastočne - priznal mu nemajetkovú ujmu len vo výške 6.400 eur (vo zvyšku /9.600 eur/ žalobu
zamietol) t. j. 400 eur za každý rok neefektívnej činnosti exekučného súdu (400 eur x 16 rokov = 6.400
eur), čo považoval za primerané odškodnenie právnej neistoty žalobcu v rámci hladiny životnej úrovne
Slovenskej republiky, pričom pri určovaní tejto sumy zohľadnil, že žalobca bol za prieťahy v exekučnom

konaní odškodnený sumou 2.500 eur nálezom ÚS SR.
Žalovaný/odvolateľ namietal najmä to, že súd prvej inštancie napadnutý rozsudok nedostatočne
odôvodnil, čím porušil právo žalovaného na spravodlivý proces a rovnako vec nesprávne právne posúdil,
nakoľko priznal náhradu nemajetkovej ujmy i keď ju žalobca netvrdil ani nepreukázal, čím nielenže
zrevidoval rozhodnutie Ústavného súdu SR, poprel zásadu kontradiktórnosti civilného sporového

konania, rozhodol v rozpore so ZoZŠ, ale rozhodol aj v rozpore s konštantou súdnou praxou, čo
predstavuje naplnenie odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b/ a h/ CSP.

8. Odvolateľ/žalovaný v odvolaní namietal, že ak súd prvej inštancie existenciu škodovej udalosti
posudzoval cez ustanovenia Ústavy SR prípadne Dohovoru, ktoré v napadnutom rozsudku cituje,

žalovaný toto považuje za nesprávne právne posúdenie veci, keď nárok prejednávaný v tejto veci bolo
potrebné v plnom rozsahu posúdiť podľa príslušných ust. ZoZŠ. Žalovaný v priebehu celého súdneho
konania namietal nemožnosť priznania náhrady nemajetkovej ujmy ZoZŠ za situácie, keď ÚS SR už v
tejto veci priznal žalobcovi primerané finančné zadosťučinenie. Žalovaný zároveň po podaní odvolania
zo strany žalobcu zhrnul svoju už prezentovanú argumentáciu a reagoval na všetky tvrdenia žalobcu vo

svojom vyjadrení k podaniam žalobcu v odvolacom konaní zo dňa 5.9.2019, pričom súd prvej inštancie
túto argumentáciu žalovaného žiadnym spôsobom nezohľadnil, t. z. že ani ju neuviedol medzi tvrdeniami
žalovaného v zhrnutí priebehu konania ani sa s ňou nevysporiadal v odôvodnení napadnutého rozsudku.
Žalovaný má za to, že akceptovať judikatúru pritom znamená akceptovať ju ako celok, teda aj s názormi,
ktoré nemusia pre rozhodnutie v danej veci vyhovovať, ale súd sa musí s nimi logicky a presvedčivo

vysporiadať podľa § 220 ods. 3 CSP, pretože skutočnosť, že súd opomenul pre stranu sporu priaznivú
judikatúru, predloženú žalovaným v konaní, sama o sebe významne oslabuje presvedčivosť písomného
vyhotovenia jeho rozsudku, taktiež ide o jav, ktorý oslabuje predvídateľnosť súdneho rozhodovania, a
preto ju v rozhodovacej praxi súdu nemožno tolerovať. Spornou otázkou v konaní bol vzťah primeraného
zadosťučinenia priznávaného ÚS SR a náhradou nemajetkovej ujmy podľa ZoZŠ. Žalobcov argument

spočíval v tom, že ide o dva samostatné inštitúty, ktoré umožňujú žalobcovi domáhať sa odškodnenia
za prieťahy v konaní, a preto je nález ÚS SR zo dňa 19.3.2014, č. k. ÚS 749/2013-32, relevantný iba
v časti konštatovaných prieťahov, tak ako to požaduje § 9 ods. 2 ZoZŠ, pričom podľa názoru žalobcu
samotné priznanie finančného zadosťučinenia, resp. jeho výška, je už v tomto konaní bezpredmetná.
Žalovaný k tomuto prezentoval právny názor, že poskytnutie primeraného finančného zadosťučinenia

ÚS SR predstavuje dovŕšenie ochrany porušeného práva, a preto nie je možné v prípade nespokojnosti
s priznaným primeraným finančným zadosťučinením domáhať sa úpravy jeho výšky v civilnom konaní
podľa ZoZŠ. Súd sa s vyššie uvedenými otázkami v rámci písomného odôvodnenia nezaoberal a
nepodal k nim žiadne stanovisko. Žalovaný má za to, že popri nedostatočnom odôvodnení takéhoto
rozhodnutia je toto právne posúdenie zo strany súdu prvej inštancie aj nesprávne, pretože predstavuje

revíziu rozhodnutia ÚS SR, odporuje kontradiktórnosti civilného sporového konania, nemá oporu v ZoZŠ
a je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR. Súd prvej
inštancie neaplikoval na vec ustanovenia ZoZŠ čo do ustálenia titulu pre uplatnenie nároku na náhradu
škody. Namiesto toho sa rozhodol pre priamu aplikáciu ust. čl. 46 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru. Pretakýto postup však žalovaný s ohľadom na existenciu relevantných ustanovení ZoZŠ nevidí priestor
a túto samotnú skutočnosť považuje za naplnenie odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/
CSP, keď súd prvej inštancie v tejto časti neaplikoval na vec správny právny predpis. Tento nesprávny

postup súdu sa ďalej premietol aj v samotnom posudzovaní dôvodnosti nároku, kedy sa súd prvej
inštancie postavil do pozície ÚS SR (resp. ESĽP) a prieťahy v konaní a s tým spojený nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy posudzoval tak, akoby rozhodoval o sťažnosti. Ak by sa aj súd prvej inštancie mohol
stavať do pozície ESĽP a posudzovať nárok žalobcu podľa jeho judikatúry, potom by musel dospieť
iba k jedinému záveru, že nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 749/2013 z 19.3.2014 bola

žalobcovi v plnom rozsahu saturovaná jeho právna neistota ohľadom výsledku konania a nie je žiaden
priestor pre ďalšie poskytovanie náhrady nemajetkovej ujmy podľa ZoZŠ. Žalobca si uplatňuje náhradu
nemajetkovej ujmy v rozsahu a z dôvodov, ktoré posudzoval Ústavný súd SR a javí sa, že žalobca
podanímžalobyvyjadrujenespokojnosťsrozhodnutímÚSSR,ktorýmunamiestopožadovaných16.000
eur priznal „len“ 2.500 eur. Žalovaný však takýto postup zásadne odmieta, nakoľko ak ÚS SR za
primerané považoval odškodniť žalobcu konštatovaním porušenia práva a priznaním sumy 2.500 eur,

neexistuje žiadny rozumný dôvod domnievať sa, že žalobcovi patrí za namietané porušenie (totožné
ako v ním podanej ústavnej sťažnosti) ďalšia finančná čiastka. Žalobcovi bola dokonca poskytnutá až
trojnásobná forma satisfakcie, keď Ústavný súd SR okrem konštatovania porušenia práva a priznania
finančného zadosťučinenia prikázal Okresnému súdu Galanta vo veci konať bez zbytočných prieťahov.
Takéto odškodnenie žalobcu možno bezpečne považovať za spravodlivé a konečné. Žalobca sa ako

sťažovateľ už priznania 16.000 eur raz domáhal a ak bol v tejto časti v konaní o ústavnej sťažnosti
len čiastočne úspešný, nemôže táto skutočnosť sama o sebe založiť dôvodnosť nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 16.000 eur v inom konaní (podľa ZoZŠ). Priznaním akejkoľvek
sumy odškodnenia nemajetkovej ujmy v tomto konaní by došlo k neprípustnej revízii nálezu ÚS SR
ako najvyššieho orgánu ochrany ústavnosti v podmienkach Slovenskej republiky. Takýto postup by de

facto znamenal nespravodlivosť, neústavnosť a neprípustnú svojvôľu, nech by aj bol motivovaný snahou
o dosiahnutie spravodlivosti. Nemožnosť takéhoto postupu konštatoval napr. Krajský súd v Bratislave
vo svojich rozhodnutiach sp. zn. 14Co 53/2015 z 30.1.2018 a sp. zn. 14Co 64/2017 z 21.11.2017.
Žalovaný má za to, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď žalobcovi priznal náhradu
nemajetkovej ujmy za prieťahy v konaní, za ktoré už bolo žalobcovi poskytnuté primerané finančné

zadosťučinenie zo strany ÚS SR.
Žalobca oponoval, že odškodnenie osoby, trpiacej prieťahmi v činnosti všeobecného súdnictva (až
extrémneho rozsahu), priamo vyplýva z čl. 36 ods. 3 Listiny, čo našlo svoje vyjadrenie v čl. 46 ods. 3
Ústavy SR a v ZoZŠ, a právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom (vrátane
práva na vyplatenie nemajetkovej ujmy) je ústavne zaručeným základným právom, dôraz, aký Ústava

SR kladie na požiadavku prerokovania veci bez zbytočných prieťahov, možno vyzdvihnúť aj pokiaľ ide o
tú skutočnosť, že v čl. 46 ods. 3, teda v rámci úpravy práva na súdnu a inú právnu ochranu v siedmom
oddiele druhej hlavy, do ktorej patrí aj čl. 48 ods. 2, bolo na ústavné právo povýšené právo "na náhradu
škody spôsobenej (...) nesprávnym úradným postupom“.
NS SR v uznesení zrušujúcom v poradí druhý rozsudok odvolacieho súdu v predmetnej veci uviedol,

že z obsahu vyjadrení žalovaného v konaní pred súdom prvej inštancie (v spise na č. l. 415), ako
aj z uplatnených námietok v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie č.k. 10C/318/2015-525
z 26.10.2020 je nepochybné, že žalovaný považoval za prvoradé a relevantné vysporiadanie sa s
námietkou, týkajúcou sa posúdenia existencie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za stavu, keď
ústavný súd pri posudzovaní totožných skutkových okolností týkajúcich sa zásahu orgánu verejnej moci

za prieťahy, ako aj následkov ním vyvolaných, priznal primerané zadosťučinenie, ktorým reparoval
stav neistoty žalobcu, čo predstavuje dovŕšenie ochrany porušeného práva. Na podporu uvedeného
poukázal na právny názor vyplývajúci z uznesení ústavného súdu z 12.1.2012 sp. zn. IV. ÚS 1/2012 a
z 15.8.2018 sp. zn. I. ÚS 285/2018. Vytkol odvolaciemu súdu nedostatok vysporiadania sa odvolacím
súdom s podstatnými námietkami žalovaným uvedenými v odvolaní, ako aj s uplatnenými vyjadreniami

žalovaným v konaní.
Odvolací súd k týmto námietkam odvolateľa uvádza nasledovné: Je pravdou, že súd prvej inštancie
neuviedol v odôvodnení napadnutého rozsudku vyjadrenie žalovaného z 5.9.2019 (č. l. 415) uplatnené
v predchádzajúcom odvolacom konaní v predmetnej veci, preto sa ním musí zaoberať odvolací súd
(§ 387 ods. 3 CSP). V uvedenom podaní žalovaný uviedol, že z Nálezu ÚS SR sp. zn. I. ÚS

749/2013 z 19.3.2014 je zrejmé, že ÚS SR svojim rozhodnutím mienil konečným spôsobom reparovať
stav právnej neistoty žalobcu poskytnutím mu finančného zadosťučinenia predstavujúceho dovŕšenie
ochrany porušeného práva, zároveň však konštatoval, že pokiaľ ide o skutočnú škodu či ušlý zisk,
o takomto nároku nemohlo byť rozhodované. Ďalej v podaní uviedol už vyššie v tomto bode z odvolaniacitovanú argumentáciu, vrátane poukazu na 2 rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave (14Co/53/2015
a 14Co/64/2017).
Podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy SR má každý právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím

súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom. Aj podľa
článku 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb.) má každý právo
na náhradu škody, ktorú mu spôsobilo nezákonné rozhodnutie súdu, iného štátneho orgánu či orgán
verejnejsprávyalebonesprávnyúradnýpostup.Úpravazodpovednostištátuzaškodubolapodrobnejšie
upravená v zákone č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu

alebo jeho nesprávnym úradným postupom, ktorý bol neskôr nahradený ZoZŠ.
ÚSSRvosvojomrozhodnutísp.zn.IV.ÚS471/2012zo7.5.2013vsúladesjehodovtedajšoujudikatúrou
(napr.II.ÚS182/06aIV.ÚS311/08)vychádzalznázoru,žeprávevnadväznostinavyslovenieporušenia
základnýchprávsťažovateľapodľačlánku48ods.2ÚstavySR,akoajprávapodľačl.6ods.1Dohovoru,
sa otvára priestor na to, aby sťažovatelia podali v súlade s ustanoveniami ZoZŠ žalobu o náhradu škody
spôsobenej pri výkone verejnej moci, o ktorej sú oprávnené a aj povinné rozhodnúť vecne a miestne

príslušné všeobecné súdy.
Uvedený záver obsahuje aj dôvodová správa k novele ZoZŠ, podľa ktorej by opačný výklad znamenal
existenciu niekoľkých orgánov oprávnených v tom istom čase preskúmavať postup toho istého súdu
z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov. Novelizované znenie ZoZŠ už aj výslovne upravilo, že
všeobecný súd môže pristúpiť k priznávaniu náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom

až v prípade, ak o existencii prieťahov bolo rozhodnuté oprávneným orgánom. Jedná sa o taxatívne
vymedzený okruh subjektov, ktorými sú okrem Ústavného súdu Slovenskej republiky aj predseda súdu
na podklade vybavovania sťažností na prieťahy (príp. žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažností na
prieťahy), Európsky súd pre ľudské práva (ktorý by rozhodol, že bolo porušené právo na prerokovanie
vecibezzbytočnýchprieťahov)alebodisciplinárnysúd(nazákladeprávoplatnéhorozhodnutiavydaného

v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má
za následok prieťahy v súdnom konaní).
Niektoré uvedené orgány (napr. ÚS SR) súčasne môžu priznať tomu, koho základné právo alebo
sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej
v peniazoch, ktoré však nemožno stotožniť s odškodnením, teda s náhradou skutočnej škody, ušlého

zisku alebo náhradou nemajetkovej ujmy v peniazoch, podľa § 17 ZoZŠ. Hoci možno odvodiť, že
hodnota, na ktorej vznikla ujma v obidvoch prípadoch, je základné právo na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru), primerané finančné
zadosťučinenie nie je samostatným nárokom sťažovateľa na akési odškodnenie za prípadné prieťahy
v konaní príslušného štátneho orgánu, ale má akcesorickú povahu a spočíva v nastolení spravodlivej

rovnováhymedzipoškodenýmzáujmomaprotiprávnymsprávaním,scieľomchrániťkonkrétnezákladné
právo sťažovateľa a prostredníctvom tohto práva aj princíp právnej istoty (porov. rozhodnutie ÚS SR
sp. zn. I. ÚS 235/03). Predstavuje sankciu, ktorú orgán na ochranu ústavnosti na základe vlastnej
úvahy ukladá orgánu verejnej moci, ktorý vo svojej činnosti nedbá na dodržiavanie ústavného práva.
Neprislúcha mu však priznávať odškodné z dôvodu zodpovednosti za porušenie článku 46 ods. 3 Ústavy

SR, podľa ktorého má každý právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného
štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom.
Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia potom nevylučuje vznik právne významného dôvodu
na náhradu škodu a inej ujmy za to isté správanie (a súčasne ak právo na odškodné nevznikne,
nie je tým vylúčená možnosť poskytnutia primeraného finančného zadosťučinenia). Je potrebné preto

odlíšiť uvedené dva nároky, ako aj s tým spojenú rozdielnosť jednotlivých kritérií posudzovania ich
výšky (Ústavný súd prihliada predovšetkým na zložitosť veci, správanie účastníka, postup súdu ako
i význam konania pre sťažovateľa a všeobecný súd primárne prihliada na demonštratívnym spôsobom
vymedzené kritériá v ustanovení § 17 ods. 3 ZoZMV, napr. osoba poškodeného, závažnosť vzniknutej
ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov).

Pokiaľ ide o 2 rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave (14Co/53/2015 a 14Co/64/2017), na ktoré
odvolateľ poukazoval v odvolaní, tieto z pohľadu odvolacieho súdu nie sú stanoviskami vyšších súdnych
autorít, ktorými by bol odvolací súd viazaný, súd právne názory v nich uvedené s poukazom na vyššie
uvedenú argumentáciu nezdieľa. Pokiaľ odvolateľ poukazoval na právny názor vyplývajúci z uznesení
ÚS SR z 12.1.2012 sp. zn. IV. ÚS 1/2012 a z 15.8.2018 sp. zn. I. ÚS 285/2018, odvolací súd uvádza,

že v uznesení ÚS SR z 12.1.2012 sp. zn. IV. ÚS 1/2012 sa ÚS SR zaoberal ne/splnením všetkých
podmienok na vznik zodpovednosti žalovaného podľa ZoZŠ v danej veci, keď aj v predmetnej veci sa
nimi súd prvej inštancie i odvolací súd rovnako zaoberali (viď ďalej) a v uznesení ÚS SR z 15.8.2018
sp. zn. I. ÚS 285/2018 ÚS SR v celom rozsahu iba odkázal na veľmi podrobné a vyčerpávajúceodôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorý okrem iného uviedol: „Konanie v zmysle
zákona č. 514/2003 Z. z., pokiaľ ide o priznanie náhrady nemajetkovej ujmy, nemožno stotožňovať čo do
jeho účelu a cieľa s konaním pred Ústavným súdom Slovenskej republiky a priznávaním odškodnenia

v tomto konaní. 22. Zákon č. 514/2003 Z. z. ohľadom predpokladov pre priznanie nemajetkovej ujmy
je postavený na inom princípe, z akého vychádza rozsudok Veľkého senátu ESĽP Case of Apicella v.
Taliansko zo dňa 29. marca 2006 pod st.č. 64890/01, na ktorý sa žalobca odvoláva.... V tejto súvislosti
odvolací súd uvádza, že morálna ujma. ktorá bola priznaná v citovanom rozsudku ESĽP za prieťahy v
konaní, je morálnou ujmou, ktorú môže bez realizácie dokazovania priznať buď vnútroštátny ústavný

sud alebo Európsky súd pre ľudské práva, ktoré súdy sa vôbec nemusia zaoberať predpokladmi pre
vznik nesprávneho úradného postupu (t. j. nesprávny úradný postup, škoda. resp. nemajetková ujma
a kauzálny nexus). Na požadovanie a priznanie morálnej ujmy v konaniach pred týmito súdmi stačí vo
všeobecnosti konštatovanie prieťahov v súdnom konaní, pričom výšku morálnej ujmy nie je potrebné
preukazovať. V takýchto prípadoch sa ohľadom výšky morálnej ujmy dokazovanie nevykonáva, nakoľko
táto sa priznáva automaticky v závislosti od prieťahov v konaní, a takúto kompetenciu má u nás

Ústavný súd SR a v rámci Európskej únie iba Európsky súd pre ľudské práva, ktorí pri rozhodovaní
postupujú podľa noriem verejného práva. Iná situácia nastáva pri aplikácii zákona č. 514/2003 Z. z.,
čiže pri preukazovaní nároku na nemajetkovú ujmu, nakoľko priznanie nemajetkovej ujmy nastupuje
až v prípade, ak konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. Následne sa
nemajetková ujma určuje s prihliadnutím na osobu poškodeného a jeho doterajší život, prostredie, v

ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy sa posudzuje vzhľadom na okolnosti, za ktorých k
nej došlo, ako aj vzhľadom na závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v jeho súkromnom
živote,pripadnevspoločenskomuplatneníatopodľanoriemsúkromnéhopráva.23.Zvyššieuvedených
dôvodov nepovažoval odvolací súd za potrebné pre rozhodnutie v danej veci zodpovedanie otázky
nastolenej žalobcom, či je v justičnej praxi Slovenskej republiky prípustné, aby všeobecné súdy v

podmienkach platného znenia zákona o zodpovednosti za škody pri výkone verejnej moci a Civilného
sporového poriadku eliminovali judikatúru ESĽP, konkrétne Judikát ESĽP Angelina Apicella proti
Taliansku /Aplikation no. 64890/01 o silnej, hoci vyvrátiteľnej domnienke, že neprimeraná dĺžka súdneho
procesu znamená pre účastníka morálnu ujmu a že v tomto ohľade sa nevyžadujú žiadne dôkazy a preto
návrhu žalobcu na predloženie prejudiciálnej otázky nevyhovel. … Obsah otázky nastolenej žalobcom

podľa názoru odvolacieho sudu nespĺňa podmienku predloženia otázky Súdnemu dvoru Európskej únie,
vyjadrenú v článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. ktorou je potreba výkladu komunitárneho
práva a aktov inštitúcii, orgánov alebo agentúr Únie. Právny základ danej veci spočíva v aplikácii
vnútroštátneho práva.“ Z uvedeného je zrejmé, že závery uvedené v ostatne citovanom uznesení ÚS
SR nie sú v rozpore s vyššie uvedenými závermi odvolacieho súdu v predmetnej veci a poukazujú

na rozdielnosť právnych úprav v konaní o sťažnosti na porušenia základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov pred Ústavným súdom Slovenskej republiky a v konaní o náhradu
nemajetkovej ujmy podľa ZOZŠ.
Vzhľadom na vyššie uvedené sa tak odvolací súd (po náprave nedostatkov v odôvodnení rozhodnutia
súdu prvej inštancie doplnením právnej argumentácie odvolacím súdom) nemohol stotožniť s námietkou

odvolateľa o nemožnosti priznania náhrady nemajetkovej ujmy podľa ZoZŠ za situácie, keď ÚS SR
už v tejto veci priznal žalobcovi primerané finančné zadosťučinenie, rovnako sa nemohol stotožniť ani
s názorom o nesprávnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie z dôvodu, že predstavuje
revíziu rozhodnutia ÚS SR (a z dôvodu takéhoto postupu ide o nespravodlivosť, neústavnosť a
neprípustnú svojvôľu), odporuje kontradiktórnosti civilného sporového konania, nemá oporu v ZoZŠ a je

v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR. Oba nároky
sú hodnotené na základe sčasti totožných resp. príbuzných skutkových okolností, čo môže zvádzať k ich
stotožňovaniu, ide však o odlišné nároky, pri ktorých sa nevylučuje situácia, že s určitým javom bude
spojený vznik oboch takýchto nárokov, preto ich treba dôsledne rozlišovať a pri ich posudzovaní mať na
zreteli nielen odlišnosť vzťahov, z ktorých sú vyvodzované, ale tiež právnej úpravy, ktorá sa ne vzťahuje.

9. Súd prvej inštancie správne uzavrel, že k prieťahom v exekučnom konaní došlo za účinnosti zákona
č. 58/1969 Zb., účinného do 30.6.2004 a v ďalšom období za účinnosti zákona č. 514/2003 Z. z.,
účinného od 1.7.2004, a že ak prieťahy v konaní vznikli za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb. a trvali do
doby po nadobudnutí účinnosti zákona č. 514/2003 Z. z., je potrebné rozhodnúť podľa tohto zákona

(ZoZŠ). Správne individuálne posúdil (aplikujúc § 27 ZoZŠ), že z hľadiska vzniku škody bolo relevantné
pretrvávanie nesprávneho úradného postupu aj v čase po nadobudnutí účinnosti zákona č. 514/2003
Z.z. , v dôsledku čoho sa zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom spravuje
zákonom č. 514/2003 Z.z. Takýto záver je súladný aj so závermi uvedeným v Uznesení Najvyššiehosúdu Slovenskej republiky z 28. júla 2010, sp. zn. 1 Cdo 107/2009: Pokiaľ teda žalobcovi bola spôsobená
škodavdôsledkuprieťahovvsúdnomkonaní,kuktorýmzačalodochádzaťužpredúčinnosťouzákonač.
514/2003 Z.z., ktoré ale pretrvávali aj za účinnosti tohto zákona, bolo potrebné o žalobcom uplatnenom

nároku na náhradu škody rozhodnúť podľa zákona č. 514/2003 Z.z.

10. Ako už bolo vyššie uvedené, súd prvej inštancie neuviedol v odôvodnení napadnutého rozsudku
vyjadrenie žalovaného z 5.9.2019 (č.l. 415) uplatnené v predchádzajúcom odvolacom konaní
v predmetnej veci, preto sa ním musí zaoberať odvolací súd (§ 387 ods. 3 CSP). V uvedenom podaní

vo vzťahu k rozhodnutiu o náhrade nemajetkovej ujmy v intenciách ZoZŠ žalovaný uviedol, že ak by aj
bola daná možnosť všeobecného súdu rozhodnúť o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej
nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v zbytočných prieťahoch v konaní v režime ZoZŠ po
tom, čo už bolo priznané zadosťučinenie nálezom Ústavného súdu SR, takýto postup je možný len pri
zohľadnení špecifík a podmienok stanovených samotným ZoZŠ, ktorý ustanovuje nasledujúce základné
všeobecné podmienky, pri splnení ktorých štát zodpovedá za nemajetkovú ujmu spôsobenú orgánom

verejnej moci pri výkone verejnej moci: 1/ existencia nezákonného rozhodnutia, resp. nesprávneho
úradného postupu, 2/ vznik nemajetkovej ujmy 3/ príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím,
resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou nemajetkovou ujmou. Pre vznik zodpovednosti štátu
musia byť splnené všetky tri podmienky súčasne, inak zodpovednosť štátu nevzniká. Okrem uvedeného
tieto podmienky musia byť v súdnom konaní náležite preukázané, nakoľko len pravdepodobný záver

o ich splnení, príp. splnení len niektorej z nich je nepostačujúci. Požiadavka na kumulatívne splnenie
podmienok vzniku zodpovednosti štátu vedie k tomu, že ak nie je splnená čo i len jedna z nich,
nároku na náhradu škody nemožno vyhovieť bez ohľadu na to, že sú splnené podmienky ostatné.
Práve žalobca v konaní o nároku na náhradu škody podľa ZoZŠ nesie dôkazné bremeno, keďže je
povinný preukázať všetky skutočnosti odôvodňujúce priznanie nároku na náhradu škody, t. j. preukázať

splnenie zákonných podmienok vzniku nároku na náhradu škody. Ako teda jednoznačne možno vyvodiť
z § 17 ods. 2 a 3 ZoZŠ, priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch predpokladá splnenie
zákonom kvalifikovaných podmienok, pričom prípustnosť peňažnej satisfakcie je opodstatnená tam,
kde 1/ konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením a 2/ kde zmenšenie a
vyváženie spôsobenej nemajetkovej ujmy nemožno napraviť inak, ako cestou zadosťučinenia vo forme

peňažného plnenia. V civilnom sporovom konaní je práve žalobca povinný preukázať vznik ujmy,
ktorá je v zmysle konštantnej judikatúry považovaná za ujmu vzniknutú v inej, ako majetkovej sfére
poškodeného, pričom cieľom poskytnutia finančnej satisfakcie nie je navrátenie do pôvodného stavu
alebo poskytnutie peňažného zadosťučinenia, ale predstavuje určité spravodlivé zmiernenie následkov
protiprávneho stavu.

Potreba preukázania vzniku nemajetkovej ujmy v žalobcom tvrdenom rozsahu, v konaniach v zmysle
ZoZŠ, vychádzajúca prvotne z kontradiktórnej povahy civilného sporového konania a zo zákonom
stanovených podmienok pre jej priznanie, bola deklarovaná napríklad uznesením Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 2Cdo 273/2013, z 29.5.2014, v ktorom Najvyšší súd SR považoval za správny záver
súdov nižšieho stupňa, keď na margo ich rozhodnutí uviedol: „Zhodli sa na tom, že žalobkyňa v

konanídostatočnespoľahlivonepreukázaladôvodnosťuplatnenejpeňažnejnáhradynemajetkovejujmy,
keď náležite nepreukázala rozsah nepriaznivých následkov, ktoré jej mali v súvislosti s nesprávnym
úradným postupom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky pri vybavovaní sťažnosti vzniknúť,
a jej všeobecné tvrdenia v tomto smere zostali v konaní dôkazne nepodložené. Pokiaľ žalobkyňa v
odvolacom konaní zotrvala na svojej argumentácii, aj odvolací súd sa stotožnil s právnym záverom

súdu prvého stupňa o neopodstatnenosti časti žaloby z uvádzaných dôvodov, ponúkol dostatočné
vysvetlenie toho, prečo z právneho hľadiska nebolo možné akceptovať argumentáciu odvolateľky
(žalobkyne).“ Ďalej poukázal na rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 4Co/129/2014-116 z
21.5.2014, v ktorom súd uviedol, že „zákonodarca pri existujúcej právnej úprave všeobecnému súdu
neposkytol oprávnenie na poskytnutie primeranej nemajetkovej ujmy len pri konštatovaní porušenia

práva navrhovateľa bez negatívneho prejavu v jeho sfére, a to na rozdiel od čl. 127 Ústavy SR
relevantného pre Ústavný súd SR.“ Označeným záverom Krajský súd v Bratislave deklaroval, že
podmienky pre poskytnutie odškodnenia v konaní o nároku podľa ZoZŠ a v konaní pred Ústavným
súdom SR, resp. Európskym súdom pre ľudské práva sú odlišné, keď v konaní o nároku podľa ZoZŠ
je žalobca zaťažený dôkazným bremenom ohľadom vzniku a rozsahu nemajetkovej ujmy, pričom musí

preukázať konkrétny negatívny prejav nemajetkovej ujmy vo svojej osobnostnej sfére. Rovnako, v
skutkovo obdobnom prípade, Krajský súd v Bratislave vo svojom rozhodnutí č. k. 2Co/240/2016-256 z
30.5.2018, konštatoval, že: „je správny aj záver súdu prvej inštancie, že žalobcu v spore zaťažovalo
dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať (aspoň v základnom rozsahu) skutočnosti, zktorých by vyplývalo, že mu v dôsledku nesprávneho úradného postupu okresného súdu (zbytočné
prieťahy pozn. žalovanej) vznikla nemajetková ujma, na ktorej reparáciu je potrebné priznať aj náhradu
v peniazoch. Odvolací súd, vychádzajúc z ustálenej rozhodovacej praxe všeobecných súdov, a rovnako

Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. uznesenie sp. zn. IV. ÚS 1/2012) poukazuje na to, že
dôkazná povinnosť na preukázanie splnenia kvalifikovaných podmienok pre priznanie nemajetkovej
ujmy, ako i kritérií pre ich určenie jej výšky, stíha výlučne poškodeného.“ Vo vzťahu k tomuto rozsudku
je potrebné poukázať aj na skutočnosť, že žalobca bol zastúpený rovnakým právnym zástupcom a
jeho prípad sa skutkovo a právne podstatne neodlišoval od prípadu prejednávaného v tomto konaní.

Ústavnú udržateľnosť predmetného rozhodnutia posudzoval Ústavný súd SR v konaní vedenom pod
sp. zn. I. ÚS 285/2018, v ktorom ústavnú sťažnosť proti predmetnému rozsudku odmietol z dôvodov
zjavnej neopodstatnenosti. Z uvedeného vyplýva, že štát nesie zodpovednosť za vzniknutú nemajetkovú
ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom v prípade, ak žalobca v civilnom sporovom konaní
v intenciách ZoZŠ unesie dôkazné bremeno a teda preukáže kumulatívne naplnenie všetkých vyššie
uvedených zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu, medzi ktoré patrí aj

existencia samotnej ujmy, náhrady ktorej sa žalobca domáha. V konečnom dôsledku rovnako musí
žalobca preukazovať aj vznik majetkovej škody a niet žiadneho zákonného podkladu pre záver, že
v prípade nemajetkovej ujmy by mali byť podmienky pre priznanie jej náhrady odlišné. Okresný súd
Galanta v rozsudku č. k. 10C 318/2015-300 zo dňa 16.04.2018 konštatoval, že „Pokiaľ žalobca chcel
byť úspešný v konaní musel jednoznačne preukázať, že spôsobenú ujmu nie je možné odstrániť inak

ako priznaním náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. V tomto smere žalobca neuniesol dôkazné
bremeno spočívajúce na jeho strane. ... Súd zistil, že proti žalobcovi sa okrem predmetnej exekúcie
viedlo ďalších 20 exekučných konaní v rokoch 2003 až 2015. Žalobca poukazoval na svoj vek v
čase začatia predmetnej exekúcie, okolnosti nemožnosti podnikania, ktoré skutočnosti vyvolávali pre
žalobcu stres, z ktorého dôvodu ochorel. ... Skutočnosť, že žalobca v dôsledku exekúcie nemohol

podnikať alebo sa zamestnať žiadnym dôkazom nepreukázal. Tiež nepreukázal, že v dôsledku práve
tohto exekučného konania bol hospitalizovaný v nemocnici v roku 2005, keď súd zistil, že od roku
2003 sa proti žalobcovi viedli ďalšie exekučné konania. Žalobca nepreukázal príčinnú súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom súdu a vznikom škody, čo bol dôvod pre zamietnutie nároku žalobcu
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.“ Z uvedeného vyplýva celkom jednoznačný záver, že

pre možnosť priznania náhrady nemajetkovej ujmy žalobcovi absentovali predpoklady zodpovednosti
žalovanej za škodu, konkrétne žalobca nepreukázal tvrdené následky nesprávneho úradného postupu a
ich vzťah príčinnej súvislosti. V konaní teda neuniesol bremeno dôkazu. Žalovanému sa na tomto mieste
javí ako významné zdôrazniť, že inštitút primeraného finančného zadosťučinenia podľa čl. 127 ods. 3
Ústavy SR a inštitút náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ZoZŠ nie sú voľne zameniteľnými

inštitútmi, a to predovšetkým z pohľadu podmienok ustanovených pre ich priznanie, ako aj z dôvodu
vylúčenia kolízie právomoci medzi ústavným a všeobecným súdom. Kým podmienky pre priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia sú určené voľne, resp. určené nie sú vôbec (viď formuláciu
„ústavný súd môže priznať“), v prípade nároku podľa ustanovenia § 17 ods. 2 ZoZŠ musí byť preukázaná
ujma, skutočnosť, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, a

skutočnosť, že ujmu nie je možné uspokojiť (odstrániť) inak. Okrem uvedeného v prípade nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy podľa ZoZŠ, je súd pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy, ak je
samozrejme preukázaný jej vznik, povinný prihliadať na určité kritéria (§ 17 ods. 3 a 4 ZoZŠ), ktoré majú
predstavovať konkrétne a preskúmateľné hľadiská vychádzajúce z objektívne zisteného skutočného
stavu veci. Potrebu preukázania existencie nemajetkovej ujmy v konaní o náhradu škody podľa ZoZŠ

konštatoval aj Ústavný súd SR vo svojom uznesení sp. zn. IV. ÚS 1/2012 zo dňa 12.01.2012 kde uvádza:
„Rovnako je podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach posudzovanej veci z ústavného hľadiska
akceptovateľný a udržateľný právny názor krajského súdu, v zmysle ktorého „Dôkazná povinnosť na
preukázanie splnenia kvalifikovaných podmienok pre priznanie nemajetkovej ujmy, ako i kritérií pre
určenie jej výšky stíha výlučne poškodeného“...“ Preukázanie vzniku nemajetkovej ujmy v konaniach

v intenciách ZoZŠ je imanentným predpokladom úspechu žalobcu v takomto kompenzačnom konaní.
ZoZŠ nerozlišuje nemajetkovú ujmu podľa povahy. Uvedené teda platí aj pri nemajetkovej ujme
spočívajúcej v „stave právnej neistoty“ spôsobenom dĺžkou konania, ktorej náhrady sa okrem iného
domáha žalobca. Konštantná súdna prax, vrátane citovaného uznesenia Ústavného súdu SR názor
žalovaného potvrdzuje. V tejto súvislosti sa žiada upriamiť pozornosť odvolacieho súdu na skutočnosť,

že v danej veci sa uskutočnili celkom 4 pojednávania, na ktorých mal žalobca priestor tvrdiť a preukázať
vznik nemajetkovej ujmy, ktorej náhradu by bolo potrebné saturovať v peňažnej podobe a to nad
rámec „odškodnenia“, ktoré bolo žalobcovi vyplatené už v nadväznosti na nález Ústavného súdu
SR. Pojednávania dňa 24.3.2016 sa žalobca nezúčastnil a jeho právny zástupca nepredložil žiadendôkaz preukazujúci vznik nemajetkovej ujmy žalobcu; navrhol vypočutie žalobcu. Pojednávania dňa
5.10.2016 sa nezúčastnil tak žalobca ako ani jeho právny zástupca (zúčastnil sa ho výlučne zástupca
žalovanej). Ďalšieho pojednávania dňa 22.5.2017 sa žalobca opäť nezúčastnil, pričom jeho právny

zástupca dokonca upustil od ním navrhovaného výsluchu žalobcu. Ani na posledné pojednávanie dňa
19.3.2018 sa žalobca nedostavil, dostavil sa len jeho právny zástupca, ktorý zároveň výslovne uviedol,
že nemajetkovú ujmu preukazovať netreba, ergo opäť nemal žiadne návrhy na doplnenie dokazovania.
Sumarizujúc uvedené, v predmetnom konaní, ktoré nepochybne je konaním sporovým, nedošlo v
žiadnom smere k preukazovaniu vzniku nemajetkovej ujmy na strane žalobcu, keď žalobca nepovažoval

za potrebné vo veci ani len vypovedať, tobôž navrhovať dôkazy, ktoré by sa preukazovania vzniku
nemajetkovej ujmy dotýkali. Za daného stavu nemožno podľa názoru žalovaného v žiadnom prípade
uvažovať o poskytnutí ďalšej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, keď žalobca nevyvinul žiadnu
procesnú aktivitu na preukázanie jej vzniku, čím neposkytol súdu prvej inštancie žiadnu možnosť na
úvahy korelujúce so znením § 17 ods. 2 a 3 ZoZŠ. Žalovaný z opatrnosti argumentoval aj vo vzťahu
k nemožnosti aplikácie rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Apicella vs. Taliansko na

vec žalobcu a to poukazom na už citovaný rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2Co 240/2016
zo dňa 30.5.2018, ktorý obstál aj v ústavnom prieskume. V obdobnom prípade k aplikácii záverov
Veľkého senátu Európskeho súdu pre ľudské práva v prípade Apicella vs. Taliansko tento súd uvádza:
„V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že morálna ujma, ktorá bola priznaná v citovanom rozsudku
ESĽP za prieťahy v konaní, je morálnou ujmou, ktorú môže bez realizácie dokazovania priznať buď

vnútroštátny ústavný súd alebo Európsky súd pre ľudské práva, ktoré súdy sa vôbec nemusia zaoberať
predpokladmi pre vznik nesprávneho úradného postupu...Iná situácia nastáva pri aplikácii ZoZŠ, čiže
pri nároku na nemajetkovú ujmu, nakoľko priznanie nemajetkovej ujmy nastupuje až v prípade, ak
konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. Následne sa nemajetková ujma
určuje s prihliadnutím na osobu poškodeného...“.

Odvolateľ v odvolaní namietal, že súd na vec neaplikoval ust. ZoZŠ, ktoré by sa dotýkali prvého
predpokladu zodpovednosti štátu za škodu - titulu nároku (zásahy vymedzené v § 5 až § 9), odvolací
súd túto námietku nepovažuje za dôvodnú nakoľko ust. § 5 až § 8 ZoZŠ neboli pre vec relevantné, súd
prvej inštancie v predmetnom spore aplikoval ust. § 3 aj § 9 ZoZŠ, ust. § 3 ods. 1 ZoZŠ aj výslovne
citoval, keď prvá veta § 9 ods. 1 ZoZŠ duplikuje právnu úpravu obsiahnutú v § 3 ods. 1 ZoZŠ, k titulu

nároku sa žalobca vyjadroval a § 9 ZoZŠ citoval už v žalobe, rovnako žalovaný sa k nemu vyjadroval
už v jeho prvom vyjadrení k žalobe.
Súd prvej inštancie v predmetnej veci správne aplikoval príslušné ustanovenia ZoZŠ -ust. § 17 ods. 2 a
3 ZoZŠ, ktoré citoval, a pod ktoré subsumoval zistený skutkový stav.
Podľa § 3 ods. 1 a 2 ZoZŠ: (1) Štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za

škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej
moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením
osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d)
nesprávnym úradným postupom. (2) Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.
Podľa§9ods.1,a2a4ZoZŠ:(1)Štátzodpovedázaškoduspôsobenúnesprávnymúradnýmpostupom.

Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon
alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo
výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a

d) Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone
jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky. (2) Pri posudzovaní nesprávneho
úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v
zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch
v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie

vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým
sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v
súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že
bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky

konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. (4) Právo na náhradu
škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená
škoda.Podľa § 17 ods. 1 až 4 ZoZŠ (1) Uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak. (2) V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným

postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. (3)
Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu
poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a
na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom
živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. (4) Výška

náhradynemajetkovejujmypriznanápodľaodseku2nemôžebyťvyššiaakovýškanáhradyposkytovaná
osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu (podľa poznámky 8a - zákon
č.215/2006Z.z.oodškodňovaníosôbpoškodenýchnásilnýmitrestnýmičinmivznenízákonač.79/2008
Z.z.)
Otázka predbežného prerokovania nároku žalobcu (§ 15 a § 16 ZoZŠ) nebola medzi stranami sporná,
žalobca preukázal, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vopred predbežne prerokoval s príslušným

orgánom – žalovaným, a to žiadosťou žalobcu z 27.8.2014 a listom žalovaného z 24.2.2015 zn.
Oznámenie o výsledku predbežného prerokovania nároku na náhradu škody, v ktorom žalovaný
vyrozumel žalobcu, že jeho žiadosť bola predbežne prerokovaná, pričom jej nebolo vyhovené,
predbežné prerokovanie je tým ukončené a žiadosť žalobcu považuje za vybavenú.
Odvolací súd vo vzťahu k vyššie uvedeným námietkam žalovaného v jeho vyjadrení z 5.9.2019 (č. l.

415), ktoré žalovaný zopakoval aj v odvolaní, uvádza nasledovné:
Pre vznik práva na náhradu nemajetkovej ujmy, obdobne ako pre vznik práva na náhradu škody
spôsobenejnezákonnýmrozhodnutímorgánuverejnejmocialebojehonesprávnymúradnýmpostupom,
je nevyhnutné, aby boli súčasne naplnené tri základné predpoklady, ktorými sú nezákonné rozhodnutie
orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávny úradný postup, existencia nemajetkovej ujmy a kvalifikovaná

príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym
úradným postupom a vznikom nemajetkovej ujmy; v prípade nemajetkovej ujmy musí byť, navyše,
zrejmé, že samotné konštatovanie porušenia práva je nedostačujúce. Nemajetková ujma sa uhrádza v
peniazoch, ak ju nie je možné uspokojiť inak. Zákonodarca zároveň stanovil niektoré kritériá na určenie
výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch, ako aj hornú hranicu výšky náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú

možno priznať.
Účelom náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej neprimerane dlhým konaním je kompenzácia stavu
neistoty, do ktorej bol poškodený v dôsledku neprimerane dlho vedeného konania uvedený a v ktorej
bol tak udržovaný (porov. rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30Cdo 4336/2010).
Súdna prax považuje za nesprávny úradný postup porušenie pravidiel predpísaných štátnemu orgánu

pri jeho činnosti, t. j. najrôznejšie vady v spôsobe vedenia konania, za predpokladu, že poškodenému
vznikla škoda (majetková ujma vyjadriteľná v peniazoch), či nemateriálna ujma, ktorá je v príčinnej
súvislosti s uvedeným postupom, teda keď je nesprávny úradný postup orgánu štátu so vznikom škody
alebo nemajetkovej ujmy vo vzťahu príčiny a následku (porov. rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej
republiky sp. zn. 28Cdo 52/2012). Primeranosť nemajetkovej ujmy je treba posudzovať aj v kontexte

s rozhodnutiami Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu SR.
Nárok na odškodnenie nemajetkovej ujmy spočíva v tom, že konanie bolo neprimerane dlhé, pričom
túto neprimeranú dĺžku konania možno pričítať na ťarchu štátneho orgánu. Súdne konanie však nie je
kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhrade škody/nemajetkovej ujmy, keďže by to znamenalo
absurdný záver, že všeobecné súdy by preskúmavali postup iných všeobecných súdov, pričom uvedené

by mohlo smerovať aj k porušeniu inštančného postupu v súdnictve. Vecne príslušné pre rozhodovanie
sporov o náhradu škody/nemajetkovej ujmy sú v prvej inštancii zásadne okresné súdy, avšak súdmi,
ktoré môžu porušiť právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho
stupňa, krajské súdy, Najvyšší súd Slovenskej republiky, príp. aj Ústavný súd Slovenskej republiky
a v takom prípade, ak by sa zbytočných prieťahov dopustil napr. Najvyšší súd SR, okresný súd by

mal konštatovať, že jeho nadriadený orgán sa dopustil zbytočných prieťahov. Rozhodovanie o náhrade
škody/nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom pritom nepredstavuje konanie,
v ktorom súd zisťuje alebo vyslovuje právo relevantné na posúdenie kmeňového konania (v takomto
prípade by šlo o neprípustné preskúmavanie formou ďalšieho procesného prostriedku na ochranu
práva). Preto žalobcu v takomto konaní zaťažuje povinnosť predložiť titul, ktorý je výsledkom zákonom

upravenej procedúry a obsahuje zistenie nesprávneho úradného postupu. Prístup vybočujúci z tohto
rámca by vo svojich dôsledkoch smeroval k tomu, že súdy prvej inštancie by podrobovali preskúmavaniu
postup najvyšších súdnych inštancií.Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie správne mal za preukázané, že bol daný prvý
atribút zodpovednostného vzťahu za škodu/nemajetkovú ujmu zo strany štátu, keď mal za preukázaný
nesprávny úradný postup, spočívajúci v prieťahoch v súdnom konaní (exekučnom konaní vedenom

na OS Galanta pod sp. zn. 8Er/1188/1997), ktoré boli kvalifikované rozhodnutím Ústavného súdu
Slovenskej republiky. Danosť tohto atribútu nespochybňoval ani odvolateľ.
ÚS SR Nálezom z 19.3.2014 č.k. I. ÚS 749/2013-32 vo veci sťažovateľmi (žalobca a intervenient)
namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Galanta v konaní vedenom pod sp. zn. 8

Er/1188/1997, rozhodol: 1. Základné právo A. B. a F. F. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Galanta v konaní vedenom
pod sp. zn. 8 Er/1188/1997 porušené bolo; 2. Okresnému súdu Galanta v konaní vedenom pod sp. zn.
8 Er/1188/1997 prikázal konať bez zbytočných prieťahov; 3. A. B. a F. F. priznal primerané finančné
zadosťučinenie každému v sume po 2 500 eur (slovom dvetisícpäťsto eur), ktoré je Okresný súd Galanta
povinný vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu; 4. A. B. a F. F. priznal náhradu

trov právneho zastúpenia v sume 529,64 eur (slovom päťstodvadsaťdeväť eur a šesťdesiatštyri centov),
ktorú je Okresný súd Galanta povinný vyplatiť na účet ich právnej zástupkyne B. B. I., J. K., B. L. X, M.,
do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu; 5. Vo zvyšnej časti sťažnosti nevyhovel.
Ústavný súd vychádzal zo zistení, že (aj) proti sťažovateľom (ako povinným) je vedené exekučné
konanie oprávneného Credit Clearing Center, a. s., o uspokojenie pohľadávky 23.235,74 eur s

príslušenstvom (700.000 Sk s príslušenstvom), dňa 13.11.1997 podal súdny exekútor na okresnom
súde žiadosť sp. zn. Ex 375/97/T o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie oprávneného proti 4
povinným o uspokojenie pohľadávky 23.235,74 eur s prísl. (700.000 Sk s prísl.) z titulu právoplatného
a vykonateľného platobného rozkazu okresného súdu sp. zn. 1 Rob 778/96 z 28.9.1996, ktorý okresný
súd zaevidoval pod sp. zn. 8 Er/1188/97. Okresný súd následne vykonal vo veci tieto procesné úkony:

- 18. novembra 1997 udelil poverenie č. 5202 súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie,
- 4. decembra 1997 súdny exekútor vydal upovedomenie o začatí exekúcie,
- 16. decembra 1997 podala povinná vo 4. rade námietky proti upovedomeniu o začatí exekúcie,
- 29. decembra 1997 podal povinný v 2. rade námietky proti upovedomeniu o začatí exekúcie,
- 20.1.1998 súdny exekútor odstúpil na rozhodnutie okresnému súdu námietky povinných,

- 21. apríla 1998 okresný súd uznesením č. k. 8 Er/1188/97-13 zamietol námietky proti exekúcii,
- 13. júla 1999 sťažovateľ v 1. rade podal návrh na zastavenie exekúcie,
- 3. februára 2000 súdny exekútor predložil návrh na zastavenie exekúcie okresnému súdu,
- 7.3.2001 súdny exekútor predložil okresnému súdu návrh na schválenie nižšej ceny draženej
nehnuteľnosti,

- 15. augusta 2002 okresný súd uznesením č. k. 8 Er/1188/97-75 udelil súhlas so znížením najnižšieho
podania pri dražbe nehnuteľnosti v kat. území... o 30 %,
- 23. apríla 2009 sťažovateľ v 1. rade podal návrh na zastavenie exekúcie a súčasne aj na odklad
exekúcie,
- 24. apríla 2009 okresný súd požiadal U., a. s., aby sa vyjadrila k návrhu sťažovateľa na zastavenie

exekúcie.
- 2. júna 2009 okresný súd požiadal súdneho exekútora, aby v lehote 10 dní oznámil, kto je vo veci
oprávnenou osobou.
- 8. júla 2009 okresný súd dostal vyjadrenie k návrhu sťažovateľa od Credit Clearing Center, a. s.,
Bratislava,

- 10. júla 2009 okresný súd požiadal právneho zástupcu spoločnosti Credit Clearing Center, a. s.,
Bratislava, aby predložil zmluvu o postúpení pohľadávky oprávneného,
- 20. júla 2009 sťažovatelia predložili okresnému súdu návrh na zastavenie exekúcie a aj na odklad
exekúcie.
- 14. augusta 2009 súdny exekútor oznámil okresnému súdu, že oprávneným v predmetnej exekučnej

veci je spoločnosť Credit Clearing Center, a. s., Bratislava,
- 27. augusta 2009 okresný súd dostal žiadosť, aby z konania na strane oprávneného vystúpila
spoločnosť U., a. s., B., a aby do konania bola pripustená spoločnosť Credit Clearing Center, a. s.,
Bratislava,
- 26. novembra 2009 okresný súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľov, aby v lehote 20 dní doručila

doklad o započítaní pohľadávok,
- 4. decembra 2009 sa právna zástupkyňa sťažovateľov vyjadrila k výzve okresného súdu z 26.
novembra 2006,- 12. februára 2010 okresný súd vyzval spoločnosť U., a. s., B., aby v lehote 20 dní doručila doklad o
započítaní pohľadávok,
- 25. februára 2010 sťažovateľ v 2. rade predložil okresnému súdu návrh na zastavenie exekúcie,

- 31. marca 2010 okresný súd dostal vyjadrenie spoločnosti Credit Clearing Center, a. s., Bratislava,
- 23. apríla 2010 okresný súd vydal uznesenie, ktorým pripustil, aby do exekučného konania vstúpil
namiesto oprávneného U., a. s., B., nový oprávnený Credit Clearing Center, a. s., Bratislava, a návrh
na zastavenie konania zamietol,
- 21. mája 2010 sťažovatelia podali odvolanie proti uzneseniu okresného súdu č. k. zn. 8

Er/1188/1997-182,
- 30. júna 2010 okresný súd zaslal odvolanie oprávnenej,
- 11. októbra 2011 okresný súd predložil spis Krajskému súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“), aby
rozhodol o podanom odvolaní sťažovateľov. Krajský súd prevzal spis 18. apríla 2011 a zaevidoval ho
pod sp. zn. 24 CoE/139/2011.
- 16. januára 2012 krajský súd vyzval účastníkov exekučného konania, aby sa v lehote 7 dní vyjadrili

k veci,
- 6. februára 2012 sťažovatelia sa vyjadrili k veci na základe výzvy krajského súdu,
- 20. februára 2012 povinný v 2. rade podal návrh na odklad exekúcie,
- 23. februára 2012 okresný súd odstúpil návrh povinného v 2. rade na odklad exekúcie krajskému súdu,
- 18. apríla 2012 okresnému súdu bol vrátený spis sp. zn. 8 Er/1188/97 bez rozhodnutia o odvolaní z

dôvodu predčasného predloženia,
- 22. mája 2012 okresný súd uznesením č. k. 8 Er/1188/97-236 pripustil, aby do exekučného konania
namiesto pôvodného povinného N. O. vstúpil nový povinný B. O.,
- 26. júla 2012 okresný súd predložil spis krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní sťažovateľov z 21.
mája 2010. Krajský súd prevzal spis 2. augusta 2012 a zaevidoval ho pod sp. zn. 24 CoE/201/2012.

- 11. decembra 2012 súdny exekútor predložil okresnému súdu návrh povinného v 2. rade na zastavenie
exekúcie,
- 14. mája 2013 krajský súd uznesením sp. zn. 24 CoE/201/2012 odmietol odvolanie sťažovateľov a
ďalej rozhodol tak, že napadnuté uznesenie okresného súdu, ktorým bol návrh na zastavenie exekúcie
zamietnutý, zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie,

- 31. októbra 2013 právna zástupkyňa sťažovateľov predložila okresnému súdu vyúčtovanie trov
exekučného konania,
- 14. januára 2014 okresný súd vydal uznesenie č. k. 8 Er/1188/97-273, ktorým exekúciu vedenú pred
súdnym exekútorom JUDr. Petrom Juhásom, Exekútorsky úrad, Matuškova 1, Trnava, vedenú pod sp.
zn. EX 375/97 vyhlásil za neprípustnú a na základe toho exekúciu zastavil.

Ústavný súd konštatoval, že predmetom konania je exekučné konanie vedené inter alia proti
sťažovateľom, ktorého súčasťou bolo aj rozhodovanie o námietkach povinných v exekučnom konaní,
teda po právnej stránke ide o štandardnú občianskoprávnu vec patriacu do rozhodovacej agendy
všeobecného súdnictva. Pri preskúmaní spisu nezistil okolnosti, na základe ktorých by sťažovatelia
prispeli k celkovej dĺžke prebiehajúceho exekučného konania. Práve naopak, sťažovateľ 1/ 13. júla 1999

predložil návrh na zastavenie konania, a potom opakovane 23. apríla 2009, a tiež sťažovatelia 20. júla
2009 a sťažovateľ 2/ 25. februára 2010 predložili návrh na zastavenie exekučného konania. Sťažovatelia
v sťažnosti nekonkretizovali obdobia, počas ktorých malo dôjsť k zbytočným prieťahom v napadnutom
konaní,alepoukázalinacelkovúdĺžkukonaniavtrvanítakmer17rokov.Úkonyokresnéhosúduvobdobí
od 3. februára 2000, keď mu súdny exekútor predložil návrh sťažovateľa 1/ na zastavenie exekučného

konania, aby rozhodol o ňom, sú poznačené nečinnosťou, neefektívnosťou a nekoncentrovanosťou.
Okresný súd od 15. augusta 2002 do 24. apríla 2009 v dĺžke takmer 7 rokov bol absolútne nečinný
a nevykonal žiaden procesný úkon vo veci. Okresný súd v tejto súvislosti nepochybne porušil svoje
zákonné povinnosti dané mu právnymi predpismi (predovšetkým v súčasnosti aktuálnym § 50 ods. 2
Exekučného poriadku, ktorý mu ukladá rozhodnúť o námietkach proti exekúcii najneskôr do 60 dní

od ich doručenia). Konanie na okresnom súde je poznačené ako celok neprimeranou dĺžkou konania,
neefektívnosťou a nesústredenosťou, súd síce mechanicky vykonával jednotlivé administratívne úkony,
ale vec meritórne neposudzoval. Ústavný súd preto dospel k záveru, že doterajším postupom okresného
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Er/1188/1997 už len z dôvodu celkového trvania tohto konania
(viac ako 16 rokov) došlo u sťažovateľov k porušeniu ich základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Uvedenú dĺžku konania nemožno v rozumnej miere
ospravedlniť žiadnymi relevantnými okolnosťami tohto prípadu.
Aj keď ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v konaní sp. zn. 8 Er/1188/1997 konal bez
zbytočných prieťahov, nepovažoval ale vzhľadom na okolnosti prípadu uplatnenie tejto svojej právomociza dostatočné na to, aby sa dosiahla vo veci účinná náprava, a preto dospel k záveru, že treba rozhodnúť
aj o žiadosti sťažovateľov priznať im primerané finančné zadosťučinenie. Sťažovatelia v sťažnosti
žiadali priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume každému po 16 000 eur z dôvodov

pretrvávajúcej dlhodobej právnej neistoty, ktorá pretrváva naďalej. Cieľom primeraného finančného
zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo,
že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu
porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Pri
určení jeho výšky ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre

ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na
konkrétne okolnosti prípadu. Vzhľadom na doterajšiu celkovú dĺžku konania vedeného okresným súdom
pod sp. zn. 8 Er/1188/1997, ako aj naplnenie princípu spravodlivosti, zohľadniac tiež výšku požadovanej
istiny (čo je v hre) ústavný súd považoval priznanie sumy 2 500 eur každému zo sťažovateľov za
primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd v tejto
súvislosti poznamenal, že priznanie primeraného finančného zadosťučinenia nepredstavuje realizáciu

práva priznaného čl. 46 ods. 3 ústavy, t. j. primerané finančné zadosťučinenie nemožno stotožňovať s
odškodným, s náhradou či už za skutočnú škodu alebo za ušlý zisk.
Žalobca teda v predmetnom konaní predložil rozhodnutie, ktoré je výsledkom zákonom upravenej
procedúry a obsahuje zistenie nesprávneho úradného postupu v exekučnom konaní 8Er/1188/1997
(Nález ÚS SR z 19.3.2014 č. k. I. ÚS 749/2013-32). Bolo preto povinnosťou súdu prvej inštancie

zodpovedne prihliadnuť k všetkým nepriaznivým následkom vyvolaným súdnym konaním sp. zn.
8Er/1188/1997 a zvážiť všetky jeho negatívne dopady, týkajúce sa konkrétne poškodeného (porov.
rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 2551/13). Konanie svojou dĺžkou konania
vnáša do života poškodeného značnú neistotu, čo znamená pre neho významnú psychickú záťaž.
Ak dochádza v takom konaní k prieťahom, pocity frustrácie môžu viesť k psychickému a fyzickému

poškodeniu takéhoto jednotlivca. Posúdenie primeranosti výšky zadosťučinenia je otázkou posúdenia
okolností konkrétneho prípadu. Odškodnenie za neprimeranú dĺžku konania sa poskytuje za neistotu
spojenú s právnym postavením poškodeného, ktorá je tým väčšia, čím je väčší význam predmetu
konania pre poškodeného (porov. rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30Cdo
741/2013).

Súd prvej inštancie správne mal za preukázaný aj druhý atribút zodpovednostného vzťahu vznik/
existenciu nemajetkovej ujmy.
I keď zbytočné prieťahy v neprimerane dlho trvajúcom exekučnom konaní spôsobujú spravidla jeho
účastníkovi nemajetkovú ujmu, je na poškodenom, ktorý sa v civilnom sporovom konaní domáha
zaplatenia peňažnej náhrady za túto ujmu (§ 9 ods. 2 ZoZŠ), aby preukázal vznik svojej ujmy v

jednotlivých oblastiach života, intenzitu zásahu do chránených práv a tiež to, že samo konštatovanie
porušeniaprávniejevkonkrétnomprípadedostatočneúčinnýmaefektívnymprostriedkomnavyváženie
alebo zmiernenie jeho nemajetkovej ujmy. (rozsudok NS SR sp. zn. 7Cdo/222/2021)
Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom žalovaného, že žalobca ani len netvrdil (nie to ešte preukázal)
existenciu/vznik nemajetkovej ujmy, nenavrhol v tomto smere dokazovanie, nevyvinul žiadnu procesnú

aktivitu na preukázanie jej vzniku. Žalobca totiž už v žalobe uviedol o.i. tvrdenia, že od roku 1997
do začiatku roku 2014 nemohol slobodne disponovať so svojím majetkom, figuroval v jeho okolí ako
neplatič-dlžník, neseriózna osoba, skoro dve desaťročia musel venovať problému nemalú energiu
(keď v čase podania žaloby ešte nebolo rozhodnuté o trovách exekúcie), sedemnásť rokov žil v
právnej neistote, čo ho neprimerane zaťažovalo a stresovalo; žalobca pri jeho (v čase podania

žaloby) aktuálnom fyzickom veku 42 rokov bol úplne zablokovaný v prípadnej zamestnaneckej, no
najmä možnej podnikateľskej aktivite, reálne sa ocitol na pokraji bankrotu, nemohol nakupovať čo
by potreboval k výkonu samostatnej zárobkovej činnosti, nemohol nič produkovať a v očiach svojich
dovtedajších obchodných partnerov sa stal nedôveryhodným insolventným subjektom; v čase začatia
exekúcie v roku 1997 išlo o mladého 25-ročného muža, ktorý len vstupoval do života, žil u svojej

mamy v malom trojizbovom byte v E.; nemal a nemá možnosť podnikať mimo rámec relatívne
blízkeho a kontrolovateľného okruhu partnerov, jeho situácia dlžníka sa stala takpovediac všeobecne
známou, nemal reálnu možnosť tomuto čeliť a v porovnaní so štátom zaštíteným exekútorom všetky
jeho vysvetľovania samozrejme vyznievali ako výhovorky; v trvalom strese ochorel /v roku 2005/,
čo sa prejavilo poškodením tzv. trojklanného nervu, približne tri mesiace mal výrazne zdeformovanú

tvár, musel byť hospitalizovaný /lekársku správu predložil/, čo ešte viac sťažilo jeho život, pričom
návrat chorobných prejavov nemožno z medicínskeho hľadiska vylúčiť. Poukázal na výrazný a ťažko
reparovateľný moment masívneho poškodenia jeho dobrého mena, povesti a osobnej integrity, moment
dlhoročného stresu, pocity frustrácie ako aj stratu dôvery, že jeho vec bude pred súdom dovedená kspravodlivému koncu, uviedol, že ide o morálnu škodu. Dôvodil, že ÚS SR k takým situáciám hovorí,
že všeobecný súd má právo vyžadovať predloženie dôkazov o existencii morálnej škody a i., uznáva
sa však, a to je procesnoprávne smerodajné, že pre človeka môže byť obtiažne predložiť špecifické

dôkazy, preto sa pri rozhodovaní akceptuje, že pocity obavy, frustrácie atď., ergo psychické stavy v
širšomzmysleslovanemožnovždypreukázaťkonkrétnymspôsobom,čojedôvodomprijaťdoistejmiery
paušalizované konštatovania, že morálna škoda vznikla vzhľadom k okolnostiam konkrétneho prípadu
(rozsudok ESĽP Wilson National Union of Journalists et al. v. Spojené kráľovstvo z 9.4.2002, § 60).
Žalobca taktiež v žalobe označil dôkazy na preukázanie svojich tvrdení a zároveň ich na CD predložil

ako prílohy žaloby (exekučný titul – platobný rozkaz OS Galanta z 28.9.1996 č.k. 1Rob/778/96-4,
s vyznačenou doložkou právoplatnosti a vykonateľnosti 26.10.1996; uznesenie OS Galanta z 9.1.2014
č. k. 8Er/1188/1997-273, uznesenie KS v Trnave z 2.9.2014 č. k. 25CoE/69/2014-354, ktoré uznesenia
v spojení nadobudli právoplatnosť 6.10.2014, Nález ÚS SR z 19.3.2014 č. k. I. ÚS 749/2013-32,
Prepúšťacia /lekárska/ správa zo 7.9.2005, atď.), ktoré dôkazy boli súdom prvej inštancie vykonané.
Odvolací súd mal za preukázané, že žalobca bol v čase začatia exekučného konania sp. zn.

8Er/1188/1997 mladým 25-ročným mužom na začiatku jeho osobného i pracovného života, proti ktorému
ako jednému zo 4 povinných bolo vedené exekučné konanie, v ktorom sa oprávnená proti 4 povinným
domáhala vymoženia 23.235,74 eur s príslušenstvom (700.000 Sk s príslušenstvom), teda sumy nielen
v danej dobe nemalej (preukázané súčasťami exekučného spisu OS Galanta sp. zn. 8Er/1188/1997,
ktorými bolo vykonané dokazovanie). Takmer sedemnásťročné exekučné konanie bolo už len samotnou

dĺžkou konania spôsobilé mať negatívny dopad na osobu žalobcu, bez nevyhnutnej potreby špecificky
dokazovať uvedenú skutočnosť, vychádzajúc z elementárnych poznatkov o dopade exekučného
konania na osobný život účastníka exekučného konania. Vzhľadom k okolnostiam konkrétneho prípadu
bolo potrebné považovať za preukázanú existenciu nemajetkovej ujmy, spočívajúcej v tom, že žalobca
nemohol slobodne disponovať so svojím majetkom (na rozdiel od iných typov konaní), figuroval v

jeho okolí i u dovtedajších obchodných partnerov ako neplatič-dlžník, neseriózna osoba, skoro dve
desaťročia musel venovať problému nemalú energiu, sedemnásť rokov žil v právnej neistote (ešte
ani v čase podania žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté o trovách exekúcie), čo ho neprimerane
zaťažovalo a stresovalo, žalobca pri jeho (v čase podania žaloby) aktuálnom fyzickom veku 42 rokov
bol zablokovaný v možnej podnikateľskej aktivite, jeho situácia dlžníka sa stala takpovediac všeobecne

známou, nemal reálnu možnosť tomuto čeliť. Prepúšťacou /lekárskou/ správou zo 7.9.2005, vystavenou
FN, bolo preukázané, že žalobca bol chorý od 20.8.2005, v nemocnici bol hospitalizovaný od 25.8.2005
do 7.9.2005 s diagnózou herpes zoster oticus (pásový opar) 1 sin. s periférnou parézou n. VII 1
sin a sekundárnou seróznou meningitídou. Žalobca tvrdil, že ochorel z dlhoročného stresu, pocitov
frustrácie ako aj straty dôvery, že jeho vec bude pred súdom dovedená k spravodlivému koncu,

predmetná exekúcia bola prvou v poradí, ktorá spustila ďalšie (na vymoženie /oproti predmetnej
exekúcii/ zanedbateľných súm). Žalovaný oponoval, že voči žalovanému bolo vedených 20 exekučných
konaní. Odvolací súd k tomu uvádza, že nesprávny úradný postup/prieťahy v predmetnom exekučnom
konaní nemuseli byť jedinou príčinou vzniku nemajetkovej ujmy, stačí že boli jednou z príčin vzniku
nemajetkovej ujmy, a to príčinou dôležitou, podstatnou a značnou. Žalobcom tvrdená psychická trauma

bola preto následkom zbytočných prieťahov v exekučnom konaní, konštatovaných kompetentným
orgánom. Bol tak naplnený aj druhý atribút zodpovednostného vzťahu štátu za škodu spôsobenú
orgánom pri výkone verejnej moci, a to existencia nemajetkovej ujmy, spôsobenej nesprávnym úradným
postupom exekučného súdu, ako i tretí atribút, a to príčinná súvislosť medzi vzniknutou nemajetkovou
ujmou a nesprávnym úradným postupom. Nemajetková ujma ako škodlivý následok by nenastal bez

nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, ktorý postup bol poznačený zbytočnými prieťahmi
v exekučnom konaní, k vzniku vyššie špecifikovanej nemajetkovej ujmy by neprišlo ak by exekučný
súd konal v primeranej lehote. Súhrnne boli naplnené všetky tri atribúty zodpovednostného vzťahu
štátu, rozhodujúce pre vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Vzhľadom na
preukázaný rozsah nepriaznivého následku samotné konštatovanie porušenia práva bolo v predmetnej

veci nedostačujúce a nemajetkovú ujmu nebolo možné uspokojiť inak, preto bolo súdom prvej inštancie
správne rozhodnuté o jej úhrade v peniazoch.
Pre posúdenie primeranosti náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch sú rozhodujúce okolnosti
konkrétneho prípadu, výška nemajetkovej ujmy v peniazoch sa určuje s prihliadnutím najmä na osobu
poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a na

okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote
a závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení (§ 17 ods. 3 ZoZŠ).
Prihliadajúc na prvé zákonné kritérium – osobu poškodeného a jeho doterajší život a prostredie, v ktorom
žije a pracuje, exekučné konanie pre žalobcu svojou dĺžkou konania (takmer 17 rokov) znamenaloznačnú neistotu a teda významnú psychickú záťaž, už vzhľadom na jeho vek, keď v čase začatia
exekúcie to bol mladý muž, krátko za prahom dospelosti, bez potrebných životných skúseností, ktorý
ešte stále žil u svojej matky, od roku 1997 do roku 2014 nemohol žalobca slobodne disponovať so

svojím majetkom, bol takmer sedemnásť rokov úplne zablokovaný najmä v možnej podnikateľskej
aktivite (nemohol nakupovať čo by potreboval k výkonu samostatnej zárobkovej činnosti) a v očiach
svojich dovtedajších obchodných partnerov sa stal nedôveryhodným, insolventným subjektom, keďže
jeho situácia „dlžníka“ bola nevyhnutne v malom meste (E.) všeobecne známou, nemal žiadnu
reálnu možnosť tomu čeliť, keď všetky jeho vysvetľovania logicky vyznievali ako výhovorky. Právna

neistota žalobcu bola o to väčšia, že sa jednalo o exekučné konanie na vymoženie nemalej sumy
(700.000 Sk resp. 23.325,74 eur). Pri posudzovaní ďalších zákonných kritérií - okolností, za ktorých
k ujme došlo, vrátane jej závažnosti, závažnosti následkov, ktoré vznikli žalobcovi/poškodenému v
súkromnom živote a v spoločenskom uplatnení bolo potrebné vychádzať z oprávnenej neistoty žalobcu
v súvislosti s včasným a spravodlivým vedením exekučného konania súdom ako orgánom na to
určeným, a zohľadniť jeho dlhoročný stres, obavy a frustráciu, a ťažko reparovateľné poškodenie

dobrého mena, povesti i osobnej integrity. Približne v polovici exekučného konania žalobca ochorel
a bol hospitalizovaný v nemocnici s pásovým oparom s periférnou parézou a i keď nesprávny úradný
postup/prieťahy v predmetnom exekučnom konaní nemuseli byť jedinou príčinou vzniku nemajetkovej
ujmy, stačí že boli jednou z príčin, a to príčinou dôležitou, podstatnou a značnou, žalobca preukázal
svoje tvrdenie o zhoršení zdravotného stavu v dôsledku nesprávneho úradného postupu, spočívajúceho

v zbytočných prieťahoch v exekučnom konaní 8Er/1188/1997, ktoré síce bolo prvým z rady viacerých
exekučných konaní, avšak nebola vyvrátená obrana žalobcu, že predmetné prvé exekučné konanie
bolo spúšťačom následných exekučných konaní. V exekučnom konaní 8Er/1188/1997 súd vykonal
síce množstvo procesných úkonov, avšak vcelku pôsobia neefektívne a nehospodárne a sú v rozpore
so všeobecnými princípmi procesného postupu sudcu a súdu konať bez prieťahov. Zo samotnej

dĺžky predmetného exekučného konania (takmer 17 rokov) možno vyvodiť, že vo veci konajúci súd
nerešpektoval zásadu rýchlosti a efektívnosti súdneho konania a spôsobil tak extrémne prieťahy, čo
je neakceptovateľné. Podiel žalobcu na zavinenom predĺžení exekučného konania podľa názoru
odvolacieho súdu preukázaný nebol, nakoľko daný exekučný titul (platobný rozkaz OS Galanta
z 28.9.1996 č. k. 1Rob/778/1996-4) nemal základnú náležitosť materiálnej vykonateľnosti, a to presnú

individualizáciu povinného resp. povinných k plneniu a jasné a presné vymedzenie jeho – ich povinnosti
k plneniu, nebol vykonateľným a nemohol byť ani podkladom pre nariadenie exekúcie, touto vadou
trpel od začiatku a ak aj napriek tomu bola exekúcia nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu
exekučného konania a to i bez návrhu zastavená, čo konštatoval Krajský súd v Trnave v jeho uznesení
z 2.9.2014 č. k. 25CoE/69/2014-354, ktorým potvrdil uznesenie Okresného súdu Galanta z 9.1.2014

č.k. 8Er/1188/1997-273 o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení, ktoré uznesenia nadobudli
právoplatnosť 6.10.2014). Keďže exekučný titul trpel uvedenou vadou od začiatku, a exekúcia bola
napriek tomu nesprávne nariadená a vedená do jej zastavenia takmer 17 rokov, úvahy žalovaného
o obdobiach jednotlivých zbytočných prieťahov a celkovej dĺžke konania a prípadnom zavinení prieťahov
žalobcom boli tak bezpredmetnými. Aj Ústavný súd SR rozhodujúc o sťažnosti žalobcu konštatoval, že

pri preskúmaní spisu nezistil okolnosti, na základe ktorých by sťažovateľ/žalobca prispel k celkovej dĺžke
prebiehajúceho exekučného konania a uvedenú dĺžku konania nemožno v rozumnej miere ospravedlniť
žiadnymi relevantnými okolnosťami daného prípadu.
Z rozhodovacej praxe Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že v prípade porušenia práva na
prejednanie veci v primeranej lehote bolo priznané primerané zadosťučinenie vo výške 17.500 eur za

35-ročné konanie (sp. zn. II. ÚS 834/2014), 8.000 eur za 20 a 23-ročné konanie (IV. ÚS 592/2012 a III.
ÚS 132/2016), 5.500 eur za 16-ročné konanie (sp. zn. II. ÚS 214/2013), 3.500 eur za 14 a 12-ročné
konanie (sp. zn. I. ÚS 203/2013 a I. ÚS 481/2014), 2.500 eur za 7-ročné konanie (sp. zn. II. ÚS 177/2013,
III. ÚS 411/2015), 2.000 eur za 7 – 8-ročné konanie (sp. zn. II. ÚS 832/2014, III. ÚS 401/2016) a 20.000
eur za 21 ročné konanie (sp. zn. I. ÚS 253/2021).

Z rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že za neprimeranú dĺžku konania
v trvaní 14 rokov a 4 mesiace bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 10.500 eur (I. proti SR
z 8. októbra 2013), suma 5.200 eur za konanie trvajúce 8 rokov právoplatne neskončené (C. proti SR
z 5. februára 2013), suma 4.500 eur za konanie v dĺžke 9 rokov (P. proti SR z 25. júna 2013), suma 5.500
eur za konanie trvajúce 8,5 roka (M. proti SR z 8. októbra 2013), suma 6.000 eur za konanie trvajúce 10

rokov a 8 mesiacov (K. proti SR z 26. novembra 2013), spoločná suma 5.200 eur za konanie trvajúce
viac ako 7 rokov bez vydania rozhodnutia (B. a B. proti SR z 15. septembra 2015), 3.500 eur za konanie
v trvaní viac ako 7 rokov a 3 mesiace (K. proti SR zo 14. októbra 2014), 2.400 eur za konanie o výživné,
ktoré trvalo viac ako 5 rokov a 4 mesiace (J. C. proti SR z 19. februára 2013), 7.800 eur za konanietrvajúce 11 rokov a 9 mesiacov (Q. proti SR z 5. marca 2013), 3.100 eur za exekučné konanie v trvaní
5 rokov a 8 mesiacov a občianskoprávne v trvaní 14 rokov (D. proti SR z 9. júla 2013), 5.500 eur za
konanie v dĺžke 8 rokov a 7 mesiacov (K. proti SR z 8. októbra 2013), 3.000 eur za konanie trvajúce 5

rokov a 8 mesiacov (R. G. proti SR z 31. mája 2012), 3.250 eur za konanie v trvaní 6 rokov a 5 mesiacov
(S. a S. proti SR z 12. júna 2012), 3.000 eur za konanie po dobu 11 rokov a 3 mesiace (K. proti SR z 12.
júna 2012), 8.300 eur za konanie v trvaní 17 rokov a 11 mesiacov (R. proti SR z 2. októbra 2012), 11.800
eur za reštitučné konanie v trvaní 24 rokov (A. proti SR z 18. novembra 2021), 2.800 eur za konanie
trvajúce 4,5 roka (O. T. E. G. proti SR z 22. júla 2021), 1.600 eur za konanie v trvaní 4 rokov (G. proti SR

z 30.9.2021), 3.300 eur za konanie v trvaní 5 rokov (U. proti SR z 3.12.2021), 5.200 eur za exekučné
konanie v trvaní 11 rokov (N. proti SR z 11. júna 2021).
Súd prvej inštancie dôvodil, že z rozsudku ESĽP vo veci Apicella proti Taliansku z 10.11.2004 ods. 26
je zrejmé, že ESĽP pri určení výšky odškodnenia za porušenie práva na prejednanie veci v primeranej
lehote (teda bez zbytočných prieťahov) vychádza zo sumy 1.000 až 1.500 eur za jeden rok trvania
konania ako základu na určenie celkového zadosťučinenia. Túto sumu však znižuje o 30% v prípade,

keď už bolo národnými orgánmi zistené porušenie práva sťažovateľa a ďalej ju upravuje predovšetkým
v závislosti na význame predmetu konania pre sťažovateľa, zložitosti veci prejavujúcej sa najmä v
počte inštancií súdnej sústavy, v ktorých bola vec prejednávaná a správania sa sťažovateľa, ktorým
prispel k celkovej dĺžke konania. S takým spôsobom výpočtu výšky primeraného zadosťučinenia, hoci
vo všeobecnej rovine, sa stotožnil aj veľký senát ESĽP v rozsudku v tej istej veci z 29.3.2006 ods.

66. Z rozsudku veľkého senátu ESĽP v danej veci ďalej vyplýva, že ESĽP považuje za primerané,
ak je vnútroštátnym orgánom priznané poškodenému asi 45% sumy, ktorú by priznal sám /rozsudok
Krajského súdu v Trnave sp. zn. 25Co/45/2017 z 9.5.2018/. Súdu prvej inštancie sa preto javilo ako
primerané odškodnenie právnej neistoty žalobcu v rámci hladiny životnej úrovne Slovenskej republiky
400 eur za každý žalobcom žiadaný rok neefektívnej činnosti v právnej veci súdu prvej inštancie sp.

zn. 8Er/1188/1997. Súd pri určovaní tejto sumy vychádzal z toho, že žalobca bol za prieťahy v konaní
odškodnený vo výške 2.500 eur nálezom ÚS SR.
Odvolateľ vytkol súdu prvej inštancie, že sa nechal inšpirovať rozsudkom ESĽP Apicella vs. Taliansko
a rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 25Co/45/2017, ktoré nemožno aplikovať vzhľadom
na závery rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2Co 240/2016 z 30.5.2018, ktorý obstál

v ústavnom prieskume ÚS SR (I. ÚS 285/2018-18 z 15.8.2018), o potrebe preukázania splnenia
zákonných podmienok na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy.
Odvolací súd k tejto námietke uvádza, že už vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí v predmetnej
veci odvolací súd uviedol, že žalobcu v spore zaťažovalo dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti
preukázať (aspoň v základnom rozsahu) skutočnosti, z ktorých by vyplývalo, že mu v dôsledku

nesprávneho úradného postupu exekučného súdu vznikla nemajetková ujma, na ktorej reparáciu
je potrebné priznať aj náhradu v peniazoch, ak samotné konštatovanie porušenia práva (morálne
zadosťučinenie) nepostačuje. Žalobca (ako už bolo vyššie uvedené) preukázal splnenie zákonných
podmienok na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy. Vo vzťahu k rozsudku ESĽP Apicella vs. Taliansko
odvolací súd poukazuje na Nálezy ÚS SR sp. zn. III. ÚS 146/2021-35 z 22.6.2021, sp. zn I. ÚS

306/2020-74 zo 4.8.2021 a II.ÚS 218/2021-43 zo 16.6.2021, v ktorých bol Ústavným súdom SR
aplikovaný a tiež na znenie čl. 3 ods. 1 CSP (Každé ustanovenie tohto zákona je potrebné vykladať
v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, verejným poriadkom, princípmi, na ktorých spočíva tento
zákon, s medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred zákonom,
judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie, a to s trvalým zreteľom

na hodnoty, ktoré sú nimi chránené.). Odvolací súd má za to, že jeho vyššie uvedené závery nie
sú v rozpore so závermi vyšších súdnych autorít uvedenými v žalovaným označených rozhodnutiach
(uznesenie NS SR sp. zn. 2Cdo 273/2013 z 29.5.2014, I. ÚS 285/2018, IV. ÚS 1/2012 z 12.1.2012) ani
s jeho právnym názorom vysloveným v jeho predchádzajúcom (nezrušenom) rozhodnutí v predmetnej
veci.

Z dôvodu, že výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch má byť adekvátna ujme poškodeného (inak
by sa poškodený stal opäť obeťou, neprimeraného nízkeho odškodnenia), s prihliadnutím na osobu
žalobcu ako poškodeného, jeho vek, zdravotný stav, charakter konania, okolnosti, za ktorých došlo
k vzniku prieťahov v konaní, avšak bez preukázania zhoršovania zdravotného stavu v priamej príčinnej
súvislosti s nesprávnym úradným postupom súdu, bola súdom prvej inštancie správne ustálená ako

primeraná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch suma 6.400 eur (teda nie požadovaná suma 16.000
eur), i s prihliadnutím na rozhodovaciu prax Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva.
Vzhľadom na rovnakú povahu hodnoty, na ktorej vznikla ujma posudzovaná v rozhodnutí Ústavného
súduSR,akoivdanomsúdnomkonaní,tedavsúvislostisporušenímzákladnéhoprávanaprerokovanieveci bez zbytočných prieťahov, bolo tiež súdom prvej inštancie správne prihliadnuté na už žalobcovi
priznané primerané finančné zadosťučinenie rozhodnutím Ústavného súdu SR vo výške 2.500 eur.
S účinnosťou od 1. januára 2013 bolo zákonom č. 412/2012 Z.z., ktorým sa mení zákon č. 514/2003 Z.z.,

zmenené ustanovenie § 17 ods. 4 tak, že limituje hornú hranicu výšky náhrady nemajetkovej ujmy, podľa
ktorého výška náhrady nemajetkovej ujmy nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám
poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu (ktorým je podľa poznámky 8a zákon
č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi v znení neskorších
predpisov, zrušený od 1.1.2018 zákonom č. 274/2017 Z.z. o obetiach trestných činov, § 13). Súd

prvej inštancie správne určil náhradu nemajetkovej ujmy vo výške nepresahujúcej päťdesiatnásobok
minimálnej mzdy.
Odvolateľ tiež namietal, že rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutej časti nedostatočne,
nepresvedčivo, zmätočne a vnútorne rozporuplne odôvodnený, že súd sa nedostatočne venoval
procesnej obrane žalovaného (nemožnosť priznania náhrady nemajetkovej ujmy za situácie keď ÚS
SR už v tejto veci priznal žalobcovi primerané finančné zadosťučinenie, nutnosť splnenia podmienok

podľa ZoZŠ pre prípadné priznanie náhrady nemajetkovej ujmy), jeho argumentáciu v podaní z 5.9.2019
nezohľadnil vôbec a opomenul pre žalovaného priaznivú judikatúru ním predloženú, čím oslabil
predvídateľnosť rozhodnutia.
Odvolací súd je názoru, že táto námietka bola dôvodná iba čiastočne, a to vo vzťahu k nevysporiadaniu
sa súdom prvej inštancie s obranou žalovaného o nemožnosti priznania náhrady nemajetkovej ujmy

za situácie keď ÚS SR už v tejto veci priznal žalobcovi primerané finančné zadosťučinenie (ktorú
argumentáciu žalovaný uviedol v podaní z 5.9.2019), s touto argumentáciou žalovaného sa však
vysporiadal ako vyplýva z vyššie uvedeného odvolací súd (§ 387 ods. 3 CSP). Otázkou splnenia
podmienok podľa ZoZŠ pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy sa súd prvej inštancie zaoberal
v bodoch 7 a 27, v bodoch 31-35, čiastočne v bodoch 29 (prvá veta) a 30 (začiatok) odôvodnenia

napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, jeho argumentáciu doplnil odvolací súd (viď vyššie).
Na zmätočnosť a vnútornú rozporuplnosť odôvodnenia odvolateľ poukazoval v častiach odôvodnenia
týkajúcich ušlého zisku (v závere 30. bodu), teda netýkajúcich sa napadnutej časti rozhodnutia
(nemajetkovej ujmy).
Súdnemusídaťodpoveďnavšetkyotázkynastolenéstranou,alelennatie,ktorémajúprevecpodstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzal
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto
aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súd neodôvodnil

svoje rozhodnutie podľa predstáv, či požiadaviek strany, ktorá je nespokojná s právnymi závermi, tým
nemohlo dôjsť k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý súdny proces. Do práva na spravodlivý
proces totiž nepatrí právo účastníka konania (strany), aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi,
navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania (strana)
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04).

Skutočnosti uvedené v odvolaní žalovaného neboli spôsobilé spochybniť správnosť skutkových a
právnych záverov, ku ktorým dospel súd prvej inštancie a vecnú správnosť rozsudku v napadnutej časti.
Preto pokiaľ súd prvej inštancie, s poukazom na všetko vyššie uvedené, rozsudkom žalobe v časti
o zaplatenie nemajetkovej ujmy 6.400 eur vyhovel, je rozsudok v napadnutej vyhovujúcej časti veci
samej (I. výrok) vecne správny. V časti o trovách (prvostupňového a prvého odvolacieho /10Co/110/2018

a 10Co/219/2018/) konania žalovaný konkrétne odvolacie dôvody neuviedol, preto ani v časti o trovách
konania nemožno jeho odvolanie považovať za dôvodné, pomer úspechu a neúspechu strán v konaní
ako celku vyhodnotený súdom prvej inštancie nebol žalovaným namietaný.
Odvolací súd riadiaci sa vyššie uvedenými úvahami preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej
vyhovujúcej časti veci samej (I. výrok) a v časti náhrady trov konania (III. výrok) podľa § 387 ods. 1 CSP

z dôvodu jeho vecnej správnosti potvrdil.

11. Podľa § 453 ods. 1 a 3 CSP: (1) Ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa
primeranepoužijúnadovolaciekonanie.(3)Akdovolacísúdzrušírozhodnutieaakvrátivecodvolaciemu
súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania

a o trovách dovolacieho konania.
Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na
odvolacie konanie.Podľa § 251 CSP trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré
vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.
Podľa § 255 ods. 1 a 2 CSP: (1) Súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu

vo veci. (2) Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí,
prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného
zreteľa.
Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,

ktorým sa konanie končí.
Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60
dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.
O nároku na náhradu trov tohto odvolacieho konania (21Co/77/2024) odvolací súd rozhodol podľa § 255
ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP tak, že procesne plne úspešnému žalobcovi

priznal právo na náhradu trov tohto odvolacieho konania v plnom rozsahu, a to z dôvodu, že strana,
ktorá mala plný úspech vo veci (žalobca), má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov proti
strane, ktorá vo veci úspech nemala (žalovaný), keď odvolací súd nevidel v predmetnom spore žiadne
dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočné nepriznanie náhrady trov konania
(§ 257 CSP).

Z obsahu spisu vyplýva, že intervenient na strane žalobcu bol v tomto odvolacom konaní pasívny,
nevykonal žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnil a podľa obsahu spisu mu v
odvolacom konaní ani žiadne trovy nevznikli. Civilný sporový poriadok výslovne nerieši situáciu ak
strana, ktorá na základe procesných ustanovení má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov
zjavne neprejavila záujem, naviac podľa obsahu spisu jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli. Na

daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia Civilného sporového poriadku
alebo iného zákona (analogia legis alebo iuris). Odvolací súd preto s použitím základných princípov čl. 4
ods.2CSPaplikovalnarozhodnutieonárokunanáhradutrovkonaniaprincípracionálnehozákonodarcu
a o náhrade trov konania intervenienta rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám
zákonodarcom. Vychádzal pritom z pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní,

ani jej podľa obsahu spisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP
zakotvujúcim procesnú ekonómiu rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho
konania nepriznáva. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP
o priznaní nároku intervenientovi na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške
náhrady trov konania za situácie, keď intervenientovi žiadne trovy v konaní nevznikli by bolo zjavne

v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu. Odvolací súd preto intervenientovi na
strane žalobcu náhradu trov tohto odvolacieho konania nepriznal (R 72/2018).
Rovnako z obsahu spisu vyplýva, že intervenient na strane žalobcu bol aj v dovolacom konaní
pasívny, nevykonal žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnil, podľa obsahu spisu mu
v dovolacom konaní ani žiadne trovy nevznikli, preto mu nebola priznaná ani náhrada trov dovolacieho

konania (porovnaj R 72/2018).
O nároku na náhradu trov dovolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262
ods. 1 CSP v spojení s § 453 ods. 1 a 3 CSP tak, že v dovolacom konaní procesne plne úspešnému
žalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, nakoľko si ich náhradu neuplatnil (na rozdiel
od trov základného konania kde si náhradu trov konania uplatnil aj vyčíslil /č.l. 519rub a 622/) a podľa

obsahu spisu mu v dovolacom konaní ani žiadne trovy nevznikli.

12. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP)

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP)
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP)
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§
426 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1
CSP)
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods.2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Súd vždy poučí strany o ich práve zvoliť si advokáta a o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej pomoci.
(§ 160 ods. 2 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods.1 CSP)
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 ods.2 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.(§ 430 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP)

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci. (§ 432 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 2 CSP)Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP)

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)