Uznesenie Judgement was issued on Wednesday, July 17, 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Cdo/99/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6121561385
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 07. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Svetlovská
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:6121561385.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu S. B., narodeného X. I. XXXX, F., Š. Q. XX/XX,
zastúpeného advokátom JUDr. Pavlom Gráčikom, Nitra, Farská 1337/40 a advokátom JUDr. Viktorom
Mlynekom, Nitra, Štúrova 43, proti žalovanému Banskobystrický samosprávny kraj, Banská Bystrica,
Námestie SNP 23, IČO: 37 828 100, o zaplatenie 38 854,09 eura s príslušenstvom, vedenom na
Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 7C/6/2022, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského

súdu v Banskej Bystrici z 24. januára 2024 sp. zn. 17Co/23/2023, takto

r o z h o d o l :

Návrh na prerušenie konania z a m i e t a.

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovanému nárok na náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Banská Bystrica (ďalej ako „súd prvej inštancie“ alebo ,,prvoinštančný súd“) rozsudkom
z 5. mája 2022 č. k. 7C/6/2022 - 381 zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia náhrady
za vecné bremeno vzniknuté k pozemkom vo výlučnom vlastníctve žalobcu evidovaným na LV č. XXXX
v katastrálnom území T. Š. ako parcely registra „C“ parcelného čísla XXXX/X zastavané plochy a
nádvoria o výmere 7857 m2, parcelného čísla XXXX/X zastavané plochy a nádvoria o výmere 1895 m2,

parcelného čísla XXXX/XX zastavané plochy a nádvoria o výmere 810 m2, parcelného čísla XXXX/X
zastavané plochy a nádvoria o výmere 5436 m2 a parcelného čísla XXXX/X zastavané plochy a nádvoria
o výmere 1546 m2 za obdobie od 1. januára 2021 do 30. novembra 2021 v celkovej sume 38 854,09
eur spolu s úrokom z omeškania. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že dôvodom nevyhovenia
žalobe bolo zistenie, že vecné bremeno, obsahom ktorého je užívanie pozemkov žalobcu vzniklo podľa
zákona č. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod

stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obec a vyššie územné celky a o zmene niektorých zákonov
(ďalej len „zákon č. 66/2009 Z. z.“) dňom účinnosti zákona 1. júla 2009 a náhrada za obmedzenie
vlastníckeho práva zákonným vecným bremenom podľa zákona č. 66/2009 Z. z. je jednorázová, ktorá
patrí vlastníkovi zaťaženého pozemku, ktorý nehnuteľnosť vlastnil v čase vzniku vecného bremena, teda
ku dňu účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z., keď tento záver vyplýva z judikatúry najvyšších súdnych autorít
uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/17/2019, sp. zn. 2Cdo/194/2018, ktorý prešiel testom

ústavnosti. Uviedol, že Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením z 28. októbra 2020 sp. zn. IV. ÚS
539/2020 odmietol ústavnú sťažnosť proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 21Co/36/2017 -
286 z 20. februára 2018 a uzneseniu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/194/2018 z 26. augusta 2019
považujúc za ústavne udržateľný názor, že rovnako ako náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva
podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov je aj náhrada
za zriadenie vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. jednorázová, ktorá vznikla

tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona z dôvodu, že tieto legálne
(zákonné) vecné bremená majú všetky jednotiace znaky, t. j. ide o obmedzenia vlastníckeho právazaložené verejnoprávnymi normami kogentného charakteru s významným prvkom súkromnoprávnym,
okruh oprávnených subjektov je vymedzený druhovo a nezapisujú sa do katastra nehnuteľností, toto
vecné bremeno vzniká „in rem“ a vzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na

spôsobzmenyvlastníctva,pretojehovzniknemožnoposudzovaťsamostatnevprípadekaždéhonového
vlastníka zaťaženého pozemku. Finančná náhrada za vznik vecného bremena je jednorázová a nemá
charakter opakovaného plnenia a toto majetkové právo povinnej osoby z vecného bremena podlieha
premlčaniu podľa § 101 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej aj „Občiansky zákonník“
alebo „OZ“). Námietku nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu vznesenú žalovaným považoval

súd prvej inštancie za nedôvodnú, nakoľko existencia zákonného vecného bremena v konaní sporná
nebola, pričom žalobca je povinným subjektom z vecného bremena a žalovaný subjektom oprávneným
z vecného bremena.

1.1. Žalovaný vzniesol v konaní námietku premlčania, ktorú uznal súd prvej inštancie za dôvodnú
vychádzajúc z názoru, že premlčacia doba pre uplatnenie nároku na zaplatenie náhrady za zákonné

vecné bremeno začala plynúť dňom účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z. od 1. júla 2009 a uplynula 1. júla
2012, keď žalobca doručil žalobu Okresnému súdu Banská Bystrica 2. decembra 2021, teda po uplynutí
premlčacej doby.

1.2. Argumentáciu žalobcu s poukazom na nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 42/2015 z 12.

októbra 2016 vo vzťahu k pojmu „primeraná náhrada“ nepovažoval súd prvej inštancie za priliehavú,
aj keď ústavný súd v rozhodnutí sp. zn. PL. ÚS 42/2015 nevylúčil opakovanú náhradu za zriadenie
vecného bremena. Konštatoval, že ak by sa v zmysle názoru žalobcu v prejednávanej veci mala vyplácať
náhrada za zákonné vecné bremeno zriadené vo verejnom záujme za opakované časové obdobie, resp.
každému ďalšiemu vlastníkovi pozemku vo výške zodpovedajúcej obvyklému nájomnému, táto náhrada

by prevýšila aj trhovú kúpnu cenu zaťaženého pozemku, preto ju nemožno považovať za primeranú
náhradu.Akneboldôvodnýprávnyzákladuplatnenéhonároku,nebolopodľanázorusúduprvejinštancie
potrebné sa zaoberať výškou uplatneného nároku. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 a §
262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“).

2. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej aj „odvolací súd“) na odvolanie žalobcu rozsudkom z 24.
januára 2024 sp. zn. 17Co/23/2023 I. návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol, II. rozsudok súdu
prvej inštancie potvrdil a III. žalovanému náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi nepriznal.
Odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne a právne správne a preto
ho potvrdil (§ 387 ods. 1, 2 a 3 CSP) a uviedol, že v žalobe a ani pri prejednaní veci na pojednávaní

pred súdom prvej inštancie nepožadoval žalobca vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 451 OZ,
neuviedol skutkové tvrdenia, ktoré by odôvodňovali posúdenie uplatneného peňažného nároku podľa
iných zákonných ustanovení než zákona č. 66/2009 Z. z. a súd prvej inštancie preto nemal dôvod
rozhodovať o inom nároku než bol uplatnený žalobou. Žalobný nárok sa podľa § 132 ods. 1 CSP
vymedzuje opisom rozhodujúcich skutočností a opis rozhodujúcich skutočností žalobcom jednoznačne

odôvodňoval posúdenie uplatneného nároku podľa zákona č. 66/2009 Z. z. a žalobca preto bezdôvodne
vytýkal súdu prvej inštancie, že sa mal vysporiadať aj s tým, či v tomto prípade nejde o bezdôvodné
obohatenie na strane žalovaného. Konštatoval, že žalobca si odporuje, keď žalobou uplatňuje nárok
na náhradu za zákonné vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z. z. a na druhej strane tvrdí, že „k
zriadeniu vecného bremena nemohlo dôjsť zákonom“. Na základe predchádzajúcich súdnych konaní

medzistranamisporupovažovalodvolacísúdzapreukázané,ževecnébremenovprospechžalovaného
podľazákonač.66/2009Z.z.vznikloajehoexistenciajevyznačenáajnaLVč.XXXXkatastrálneúzemie
T. Š.. Zdôraznil, že súd prvej inštancie vysvetlil žalobcovi, že si žalovaný nezriadil vecné bremeno na
jeho pozemkoch svojvoľne bez vedomia žalobcu, ale vecné bremeno vzniklo zo zákona podľa § 4 ods.
1 zákona č. 66/2009 Z. z. a že v tomto prípade ide o vecné bremeno „in rem“, ktoré sa vzťahuje na

každého vlastníka zaťaženého pozemku, preto pri zmene vlastníckeho práva nevzniká nový ďalší nárok
na náhradu za vecné bremeno. V súlade s ustálenou judikatúrou najvyšších súdnych autorít konštatoval
súd prvej inštancie, že vecné bremeno vzniklo dňom účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z. ku dňu 1. júla
2009 a po jeho vzniku si mohol vtedajší vlastník pozemku uplatniť nárok na náhradu za vzniknuté vecné
bremeno.

2.1. Konštatoval, že právny názor na charakter náhrady za zákonné vecné bremeno podľa zákona
č. 66/2009 Z. z. bol vyjadrený opakovane vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu totožne, že
ide o jednorázovú náhradu, ktorá vznikla dňom účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z. 1. júla 2009 a ideo majetkové právo premlčujúce sa v trojročnej premlčacej dobe podľa § 101 OZ. Dospel k záveru,
že ústavná akceptovateľnosť názoru najvyššieho súdu o jednorázovej náhrade za zákonné vecné
bremeno vzniknuté podľa zákona č. 66/2009 Z. z. vyplýva z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej

republiky z 23. novembra 2023 sp. zn. III. ÚS 621/2023, v ktorom odpovedal ústavný súd na všetky
relevantné otázky pre prejednávanú vec položené žalobcom v odvolaní. Uzavrel, že prejednávaná vec
savskutkovýchaprávnychotázkachnelíšiodinýchvecí,predmetomktorýchbolozaplatenienáhradyza
vecné bremeno zriadené zákonom č. 66/2009 Z. z., v ktorých už najvyšší súd a Ústavný súd SR vyslovil
právny názor k charakteru náhrady a jej premlčateľnosti a nebol preto dôvod odkloniť sa od ustálenej

judikatúry najvyšších súdnych autorít. Uviedol, že na zmenu charakteru náhrady nemôže mať vplyv,
že iniciatíva žalovaného vyporiadať vzťahy so žalobcom v konaní o začatí jednoduchých pozemkových
úprav neskončila úspechom, keď žalobcovi zostáva naďalej zachované právo na vyporiadanie sa so
žalovaným v konaní o pozemkových úpravách podľa zákona č. 330/1991 Zb.

2.2. Ďalej uviedol, že námietku premlčania vznesenú žalovaným nie je možné považovať za

„nemorálnu“, vznesenú v rozpore s dobrými mravmi, keď žalovaný žiadnym spôsobom nezavinil, že
žalobca si nárok uplatnil po uplynutí premlčacej doby.

2.3. Návrhu žalobcu na prerušenie odvolacieho konania z dôvodu prebiehajúceho dovolacieho konania
vo veci vedenej na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 17Co/12/2021 odvolací súd nevyhovel

s tým, že dôvodom prerušenia konania podľa § 164 CSP má byť iné prebiehajúce konanie, v ktorom sa
rieši rovnaká právna otázka, než bola rozhodujúca pre posúdenie nároku žalobcu uplatneného v tomto
konaní (charakter náhrady za zákonné vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z. z.). Z dôvodov tohto
rozhodnutia vyplýva, že k tejto otázke existuje ustálená rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít,
preto rozhodnutie o dovolaní proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/12/2021 bez

zmeny právnej úpravy podstatný význam nemá a zákonný dôvod na prerušenie tohto konania splnený
nebol.

3. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj ako „dovolateľ“) dovolanie, ktorého
prípustnosť odôvodnil s poukazom na § 420 písm. f/ CSP a § 421 ods. 1 písm. a), b) a c) CSP.

Vada zmätočnosti (§ 420 písm. f) CSP) podľa dovolateľa spočíva v tom, že odvolací súd odôvodnil
svoj potvrdzujúci rozsudok zmätočne a nekonzistentne, nakoľko jeho právne závery v odôvodnení sú
v rozpore s doslovným znením zákona, odbornej literatúry, ako aj právnymi závermi v rozhodnutiach
najvyšších súdnych autorít a iných krajských súdov, čo žiadnym spôsobom neprispieva k princípu
právnejistoty.Dovolateľvdovolaníďalejnamietal,žejednorázovánáhradazavecnébremenoexistujúce

podľa zákona č. 66/2009 Z. z. nemá ústavnú oporu a v tejto súvislosti poukázal na nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 42/2015. Podrobne rozoberal otázku či poskytnutá náhrada
za zásah do právneho postavenia vlastníka podľa ústavy môže byť jednorázová alebo opakovaná s
tým, že poskytnutá náhrada za zásah do právneho postavenia vlastníka musí byť primeraná. Vyslovil,
že poskytnutie náhrady, ktorá nie je primeraná povahe a rozsahu zásahov do vlastníckeho práva,

je v rozpore s princípmi materiálneho právneho štátu s tým, že pri obmedzení práv vlastníka nie je
možné robiť rozdiely podľa povahy verejného záujmu, kvôli ktorému sa právne postavenie vlastníka
obmedzuje. Ďalej citoval zákon č. 66/2009 Z. z. a jeho prijatie v súvislosti s historickým vývojom
pozemkového vlastníctva na Slovensku a nadradenosti užívacích a im podobných právnych vzťahov
nad vlastníckymi. Namietal, že pokiaľ súdy nižších inštancií citovali vo svojich rozhodnutiach rôzne

rozhodnutia najvyššieho súdu, ani jedno z týchto rozhodnutí nebolo prijaté vo forme judikátu. Za otázky,
ktoré v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu neboli riešené považoval otázku a/ či dočasnosť trvania
vecného bremena podľa § 4 zákona č. 66/2009 Z. z. pri neurčitom konci trvania tohto vecného bremena,
závisiacom výlučne od oprávneného z vecného bremena (vlastníka dotknutej stavby) spôsobuje
jednorazovosť alebo opakovanosť náhrady za trvanie takéhoto obmedzenia vlastníckeho práva takýmto

vecným bremenom, b/ či iba paralela úpravy vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z. z. a vecného
bremena podľa zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov je postačujúcim faktorom pre určenie
náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva podľa zákona č. 66/2009 Z. z. ako jednorazovej pri aplikácii
princípov čl. 20 ods. 4 Ústavy SR. Navrhol, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zmenil a žalobe
vyhovel, resp. rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

4. Žalovaný v písomnom vyjadrení k dovolaniu žalobcu uviedol, že rozhodnutia súdov nižších inštancií
sú vecne správne, zákonné a spravodlivé rozhodnutia, ktoré vychádzajú zo spoľahlivo zistenéhoskutkového stavu a správneho právneho posúdenia sporu. Navrhol, aby dovolací súd dovolanie žalobcu
zamietol.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§
35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v
súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424
CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie je potrebné odmietnuť.

6. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon
pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu
odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421
CSP.

7. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

8. Podľa§421ods.1CSPjedovolanieprípustnéprotirozhodnutiuodvolaciehosúdu,ktorýmsapotvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.

9. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

10. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v
konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou
dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť

dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s §
431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva
dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

11. Žalobca vyvodzujúc z ustanovenia § 420 písm. f) CSP namietal nedostatočné odôvodnenie

rozhodnutia odvolacieho súdu a nesprávne právne posúdenie sporu.

12. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu

zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia
všetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod
porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa
účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za
účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov.

13. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa
účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre
rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý
proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého

rozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018,
bod 26, 5Cdo/57/2019, bod 9, 10) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá
rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola
účastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom naprávnynázorodvolaciehosúdujavilaakovýznamnáprejehorozhodnutie,čirôznymizávažnýmideficitmi
v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia
dôkazov a pod.).

14. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 420 CSP nie je významný subjektívny
názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil chyby vymenovanej v tomto ustanovení, ale
rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

15. Dovolací súd zdôrazňuje, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, správnosť právnych záverov, ku ktorým súdy dospeli, nie je právne relevantná, lebo
prípadne nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá. Ako vyplýva aj z judikatúry
ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje,
nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu
(napr. I. ÚS 188/06).

16. V posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie
odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP. V
odôvodnení svojich rozhodnutí súdy oboch nižších inštancií popísali obsah podstatných skutkových
tvrdení strán a dôkazov vykonaných v konaní, uviedli, z ktorých dôkazov vychádzali a ako ich

vyhodnotili, zároveň citovali ustanovenia, ktoré aplikovali a z ktorých vyvodili svoje právne závery.
Odôvodnenie odvolacieho súdu sa vysporadúva so všetkými podstatnými rozhodujúcimi skutočnosťami.
Jeho myšlienkový postup je v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky
rozhodujúce skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré
prijal. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, že žalovaný si nezriadil vecné bremeno

na jeho pozemkoch svojvoľne bez vedomia žalobcu, ale vecné bremeno vzniklo zo zákona podľa § 4
ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. a že v tomto prípade ide o vecné bremeno „in rem“, ktoré sa vzťahuje na
každého vlastníka zaťaženého pozemku, preto pri zmene vlastníckeho práva nevzniká nový ďalší nárok
na náhradu za vecné bremeno. V súlade s ustálenou judikatúrou najvyšších súdnych autorít konštatoval
odvolací súd, že vecné bremeno vzniklo dňom účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z. ku dňu 1. júla 2009 a po

jehovznikusimoholvtedajšívlastníkpozemkuuplatniťnároknanáhraduzavzniknutévecnébremeno.Z
odôvodnenia rozhodnutí súdov nižších inštancií tiež jednoznačne vyplýva, na základe akých skutočností
a právnych predpisov rozhodli, keď žalobu zamietli s konštatovaním, že v súlade s princípom právnej
istoty nasledovali judikatúru najvyššieho súdu o jednorázovej povahe náhrady za zákonom zriadené
vecné bremeno. Na základe uvedeného možno konštatovať, že súdy nižších inštancií pri hodnotení

skutkových zistení a skutkových záverov neopomenuli vziať do úvahy žiadnu z namietaných skutočností,
či skutočností, ktoré v konaní vyšli najavo, z uvedeného je zrejmé, ako a z akých dôvodov odvolací súd
rozhodol a podľa názoru dovolacieho súdu má odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu (ktoré treba
v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie chápať ako jeden vecný celok) všetky náležitosti v zmysle
§ 393 CSP. Za procesnú vadu konania podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP nemožno považovať

to, že žalobca sa s rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožňuje a že odvolací súd neodôvodnil svoje
rozhodnutie podľa jeho predstáv. Samotná skutočnosť, že dovolateľ so skutkovými a právnymi závermi
vyjadrenými v odôvodnení rozhodnutí súdov oboch nižších inštancií nesúhlasí a nestotožňuje sa s nimi,
nemôže sama osebe viesť k založeniu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, pretože do
práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom

úspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil
sa ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a
požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,
prípadne dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I.
ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

17. Dovolací súd zdôrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne
a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Súd v opravnom konaní
nemusí dať odpoveď na všetky námietky uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
(podľa názoru súdu) podstatný význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutnéna doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré je predmetom preskúmania v odvolacom
konaní (II. ÚS 78/05).

18. Z obsahu dovolania je celkom zrejmé, že žalobca sa svojou argumentáciou existencie vady
zmätočnosti snaží spochybniť aj právne posúdenie sporu odvolacím súdom (rovnaké námietky uvádza
aj pri nesprávnom právnom posúdení veci odvolacím súdom podľa § 421 ods. 1 CSP), ktorá však aj v
prípade jej opodstatnenosti by mala za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku,
nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP (k tomu pozri aj R

24/2017, 9Cdo/248/2021, 9Cdo/265/2021).

19. Vzhľadom na uvedené dovolací súd dospel k záveru, že žalobca neopodstatnene namieta, že
odvolací súd mu nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovať jemu patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f) CSP). Prípustnosť
jeho dovolania z tohto ustanovenia preto nevyplýva.

20. Žalobca prípustnosť podaného dovolania vyvodzoval aj z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) CSP,
t. j. že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky pri ktorej sa odvolací súd
odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b) CSP,
t. j. že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo o vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi

dovolacieho súdu nebola vyriešená a zároveň z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. c) CSP, t. j. že právna
otázka je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

21. Žalobca prípustnosť podaného dovolania vyvodzuje z ustanovení § 421 ods. 1 písm. a), b) a c) CSP.
Uplatnenie dovolacieho dôvodu spočívajúceho v nesprávnom právnom posúdení veci podľa § 421 ods.

1 písm. a) CSP a súčasne podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP sa však vzájomne vylučuje; ich súbeh, resp.
vzájomná kumulácia je vylúčená (viď napr. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6Cdo/27/2017). Preto
dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzil na skúmanie prípustnosti dovolania len z
hľadiska dovolacieho dôvodu, ktorý je v ustanovení § 421 ods. 1 CSP uvedený na prednejšom mieste, t.
j. na dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP (v tomto smere porovnaj aj rozhodnutie veľkého

senátu občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 1VCdo 2/2017).

22. Z obsahu podaného dovolania vyplýva, že žalobca namieta nesprávne právne posúdenie veci
odvolacím súdom, ktorý zastával názor, že finančná náhrada za vecné bremeno, ktoré vzniklo ex lege
podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. je jednorazová a nemá charakter opakovaného plnenia.

V tejto súvislosti tiež uviedol, že rozhodnutie pod sp. zn. 8Cdo/17/2019 nepredstavuje ustálenú prax
dovolacieho súdu a poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 42/2015.

23. Podľa názoru najvyššieho súdu bola nosná právna otázka (o jednorazovosti náhrady za vznik
vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z. z.) rozhodovacou praxou súdnych autorít už ustálene

vyriešená. Za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu (R 71/2018) treba totiž považovať nielen
rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierke, ale aj rozhodnutia najvyššieho súdu, v ktorých bol
opakovane potvrdený určitý právny názor.

24. V uznesení z 26. augusta 2019, sp. zn. 2Cdo/194/2018 najvyšší súd riešil otázku, či existuje

ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré by bránilo považovať náhradu za
obmedzenie vlastníckych práv zákonným vecným bremenom podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. za
náhradu poskytovanú vo forme opakovaného plnenia. Najvyšší súd pritom uviedol, že podobnú právnu
otázku už dovolací súd riešil vo veciach vedených pod sp. zn. 7Cdo/26/2014 a sp. zn. 3Cdo/49/2014, i
keď v súvislosti s interpretáciu ustanovení zákona č. 182/1993 Z. z.. V týchto rozhodnutiach vyslovený

názor považoval najvyšší súd za plne prijateľný a použiteľný aj na priznávanie primeranej náhrady za
vecné bremeno zriadené podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. Aj obmedzenie vlastníckeho práva
podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. patrí totiž k tzv. zákonným (legálnym) vecným bremenám, čiže
k verejnoprávnym obmedzeniam vlastníckeho práva. Verejnoprávny charakter tohto obmedzenia a jeho
povaha nasvedčujú tomu, že sa významne približuje k obmedzeniu vlastníckeho práva zakotveného

v zákone č. 182/1993 Z. z. Potvrdzuje to nakoniec aj ich zhodná zákonná konštrukcia. Ak judikatúra
najvyššieho súdu akceptovaná Ústavným súdom SR (ďalej aj „ústavný súd“) dospela k záveru, že právo
na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. vzniklo ex
lege jednorazovo iba tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona,nemôže to byť inak ani v prípade vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z.. Pre opačný
právny názor nie sú žiadne presvedčivé argumenty. Uznesenie najvyššieho súdu z 26. augusta 2019,
sp. zn. 2Cdo/194/2018, prešlo testom ústavnosti - ústavný súd uznesením z 28. októbra 2020, sp. zn.

IV. ÚS 539/2020, odmietol sťažnosť smerujúcu proti nemu s tým, že najvyšší súd sa v napadnutom
rozhodnutí ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal s dovolacou argumentáciou sťažovateľa,
s ktorou sa nestotožnil.

25. Najvyšší súd v uznesení z 26. januára 2022, sp. zn. 1Cdo/99/2019, v podobných súvislostiach pri

interpretácii § 4 zákona č. 66/2009 Z. z. uviedol, že najvyšší súd v uznesení sp. zn. 2Cdo/194/2018 z
26. augusta 2019 rovnako ako v uznesení sp. zn. 8Cdo/17/2019 z 30. novembra 2020 riešil otázku, či
vlastník pozemku, na ktorom viazne zákonné vecné bremeno v zmysle zákona č. 66/2019 Z. z., má
nárok na primeranú náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva vo forme pravidelných platieb
primeranej náhrady počas trvania núteného obmedzenia vo výške ročného úžitku, ktorý sa viaže k tej
časti nehnuteľnosti, v ktorej sa vlastníctvo obmedzuje a č i existuje ustanovenie všeobecne záväzného

právneho predpisu, ktoré by bránilo považovať náhradu za obmedzenie vlastníckych práv zákonným
vecným bremenom podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. vo forme opakujúceho sa plnenia. Z
uznesenia dovolacieho súdu sp. zn. 2Cdo/194/2018 z 26. augusta 2019 vyplýva: „Obdobnú „dovolaciu
otázku“ už najvyšší súd riešil v rozsudku z 24. marca 2015 sp. zn. 7Cdo/26/2014 ako aj v rozsudku
zo 14. apríla 2016 sp. zn. 3Cdo/49/2014, ktoré sa týkali priznávania primeranej náhrady za zriadenie

vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o
vlastníctve bytov a nebytových priestorov (ďalej len „zákon č. 182/1993 Z. z.“). Vyslovený právny názor
je plne prijateľný a použiteľný aj na priznávanie primeranej náhrady za zriadenie vecného bremena
podľa zákona č. 66/2009 Z. z. Aj obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009
Z. z. patrí totiž k tzv. legálnym (zákonným) vecným bremenám, čiže k verejnoprávnym obmedzeniam

vlastníckeho práva. Jeho verejnoprávny charakter a jeho povaha nasvedčujú tomu, že sa významne
približuje k obmedzeniu vlastníckeho práva zakotveného v zákone č. 182/1993 Z. z. Svedčí o tom
nakoniec aj ich zhodná zákonná konštrukcia. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. ak nemá vlastník
stavby ku dňu účinnosti tohto zákona k pozemku pod stavbou zmluvne dohodnuté iné právo, vzniká vo
verejnom záujme k pozemku pod stavbou užívanému vlastníkovi stavby dňom účinnosti tohto zákona

v prospech vlastníka stavby právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktorého obsahom je držba a
užívanie pozemku pod stavbou, vrátane práva uskutočniť stavbu alebo zmenu stavby, ak ide o stavbu
povolenú podľa platných právnych predpisov, ktorá prešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší
územný celok. Podkladom na vykonanie záznamu o vzniku vecného bremena v katastri nehnuteľností,
ku ktorým vzniklo v prospech vlastníka stavby právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Podľa § 4 ods. 2

zákona č. 66/2009 Z. z. vlastník pozemku pod stavbou je povinný strpieť výkon práva zodpovedajúceho
vecnému bremenu do vykonania úprav v príslušnom katastrálnom území. Uvedené ustanovenia označili
oprávnenie obcí a vyšších územných celkov držať a užívať pozemky pod stavbami, ktoré sú v ich
vlastníctve, ako vecné bremeno a v poznámkach pod čiarou odkazuje na § 151n až § 151p Občianskeho
zákonníka. Ide však o verejnoprávne obmedzenie vlastníckeho práva, pretože oprávnenie držať a užívať

pozemok neprislúcha konkrétnej osobe, ale druhovo vymedzenému subjektu - obci alebo vyššiemu
územnému celku a obmedzenie vlastníckeho práva je odôvodnené verejným záujmom. Stavbami sú
predovšetkým cestné komunikácie, materské školy, cintoríny, parky a ďalšie všeobecne prospešné
zariadenia, ktoré boli vybudované pred rokom 1989. Zriadenie vecného bremena predstavuje spôsob,
ako vyriešiť dlhodobo neusporiadané vzťahy k pozemkom vo vlastníctve iných osôb, na ktorých sa

nachádzajú povolené stavby, ktoré boli pôvodne vo vlastníctve štátu a podľa osobitných predpisov prešli
na obce a vyššie územné celky. Ide o nedoriešené právne vzťahy z predchádzajúceho spoločenského
režimu a zákonodarca prijatím zákona č. 66/2009 Z. z. ustanovil mechanizmy, akými možno usporiadať
medzery vo vlastníckych vzťahoch. Tak ako zákon č. 182/1993 Z. z., ani zákon č. 66/2009 Z. z. expressis
verbis neuvádza, že vecné bremeno vzniká za náhradu. Ústavný súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. I. ÚS

474/2013 konštatoval, že aj keď zákon č. 182/1993 Z. z. neuvádza, že vecné bremeno vzniknuté podľa
§ 23 ods. 5 vzniká len za náhradu, je potrebné, aby vychádzal z čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv
a slobôd a v kontexte s tým aj s právnou úpravou obsiahnutou v pôvodnom ustanovení § 135c ods. 3
Občianskeho zákonníka. Najvyšší súd už skôr uzavrel, že pri nedostatku právnej úpravy možno náhradu
za vzniknuté bremeno odvodiť zo všeobecne uznávaných princípov, príkazom na ochranu základných

práv a slobôd, teda aj zo základného práva vlastniť a užívať majetok (rozhodnutie najvyššieho súdu
sp. zn. 4Cdo/89/2008). I v prípade zriadenia vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009
Z. z. je primeraná náhrada namieste. Všeobecné súdy vo svojej doterajšej rozhodovacej činnosti
plne rešpektujú, že vlastníkom pod stavbami patriacimi obci alebo vyššiemu územnému celku patríprimeraná náhrada podľa všeobecných zásad upravujúcich inštitút vecného bremena determinovaná
proporcionalitou a vyvažovaním hodnoty vlastníckeho práva a hodnoty verejného záujmu (uznesenie
najvyššieho súdu sp. zn. 4MCdo/2/2014). Ak judikatúra najvyššieho súdu akceptovaná ústavným súdom

dospela k záveru, že právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zákona
č. 182/1993 Z. z. vzniklo ex lege jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu
účinnosti tohto zákona, nemôže byť tomu inak ani pri zriadení vecného bremena podľa § 4 ods. 1
zákona č. 66/2009 Z. z. Ak tieto legálne (zákonné) vecné bremená majú všetky jednotiace znaky, t.
j. ide o obmedzenia vlastníckeho práva založené verejnoprávnymi normami kogentného charakteru

s významným prvkom súkromnoprávnym, okruh oprávnených subjektov je vymedzený druhovo a
nezapisujú sa do katastra nehnuteľností, vyjadrené v zhodnej právnej úprave, nemôže byť tomu inak
ani v súvislosti s finančnou náhradou za obmedzenie vlastníckeho práva. Pre opačný právny názor
niet žiadnych presvedčivých argumentov. Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/49/2014
konštatoval, že finančná náhrada za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993
Z. z. je nepochybne majetkovým právom osoby, ktorá je povinným subjektom z vecného bremena.

Predmetnébremenovzniká„inrem“,vzťahujesanakaždéhovlastníkazaťaženéhopozemkubezohľadu
na spôsob zmeny vlastníctva. Nemožno teda jeho vznik posudzovať samostatne v prípade každého
nového vlastníka zaťaženého pozemku. Finančná náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne
jednorazová; nemá teda charakter opakovaného plnenia. Je nelogické, aby pri každej zmene vlastníka
mal nový majiteľ zaťaženého pozemku nový nárok na finančnú náhradu za už vzniknuté vecné bremeno.

Podstatu predmetného názoru považoval za „ústavne udržateľný“ aj ústavný súd v rozhodnutí sp.
zn. IV. ÚS 227/2012. Ani ďalšie rozhodnutia ústavného súdu týkajúce sa posudzovania opakovanosti
finančnej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z., v ktorých
posudzoval ústavnosť rozhodnutí založených na obdobných záveroch (sp. zn. I. ÚS 474/2013, IV. ÚS
227/2012, I. ÚS 1/2012, II. ÚS 506/2011), na tom nič nezmenili. Ani nález ústavného súdu sp. zn.

PL. ÚS 42/2015 neovplyvnil vyššie ustálený právny názor. Ako vyplýva z uznesenia ústavného súdu
sp. zn. II. ÚS 323/2017 „nemožno stotožňovať právnu úpravu zákona č. 657/2004 Z. z. o tepelnej
energetike v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o tepelnej energetike“), ktorý upravoval
primeranú jednorazovú náhradu za zriadenie vecného bremena a náhradu za vecné bremeno upravené
v § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, keďže upravujú rozličné situácie,

ktoré vyjadrujú rôznu formu obmedzenia v užívaní nehnuteľností. Kým pri obmedzení vlastníckeho práva
podľa zákona o tepelnej energetike sa poskytuje náhrada za výmeru, v ktorej je vlastník obmedzený pri
užívaní nehnuteľnosti v dôsledku uplatnenia zákonného vecného bremena držiteľom povolenia, a to pri
výkone práv a povinností podľa § 10 ods. 1 zákona o tepelnej energetike, ktorých rozsah a frekvenciu
nemožno vopred určiť, pri právnej úprave zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov vzniká k

pozemku právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ak vlastník domu nie je vlastníkom pozemku, teda
rozsah vecného bremena je určiteľný už pri jeho vzniku, t. j. od účinnosti zákona 1. septembra 1993“.
Je tomu tak aj pri zriadení vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z., ktorého rozsah je
určiteľný už pri jeho vzniku.“ Aj toto rozhodnutie prešlo testom ústavnosti, keď ústavný súd uznesením
z 12. mája 2022, sp. zn. III. ÚS 272/2022, odmietol proti nemu smerujúcu sťažnosť, poukazujúc pritom

na svoje predchádzajúce rozhodnutia pod sp. zn. III. ÚS 68/2019 a sp. zn. III. ÚS 340/2021.

26. K podobným záverom ako v uznesení z 26. januára 2022, sp. zn. 1Cdo/99/2019 dospel najvyšší
súd aj v uznesení zo 14. decembra 2022, sp. zn. 1Cdo/255/2021.

27. Rovnaký právny názor vyslovil najvyšší súd aj v rozhodnutí sp. zn. 7Cdo/49/2023, ktorého právna
veta znie: Peňažná náhrada za vecné bremeno zriadené vo verejnom záujme ex lege podľa § 4 ods.
1 zákona č. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod
stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky, je jednorazová a patrí iba
tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona. Právo na túto náhradu

sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa § 101 Občianskeho zákonníka.

28. Dovolací súd poukazuje i na uznesenie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 623/2023, v ktorom ústavný
súd vyslovil, že „čo sa týka námietky porušenia základného práva vlastniť majetok, treba uviesť, že
obmedzenie vlastníckeho práva k pozemku má osobitný charakter, ktorý vyplýva z toho, že k jeho

faktickému obmedzeniu nedošlo na základe zákona č. 66/2009 Z. z., ale v súvislosti s výstavbou pred
rokom 1989. Zákon č. 66/2009 Z. z. je len ďalší spôsob, ktorým zákonodarca zmierňuje následky
osobitnej majetkovej krivdy, ktorá nespočívala v účinnom právnom odňatí vlastníckeho práva, ale v
jeho faktickom obmedzení stavbou verejnoprospešného zariadenia bez toho, aby došlo k vyvlastneniuprávnych predchodcov vlastníkov. Následok tohto legislatívneho riešenia nemožno obmedziť len na
konštatovanie toho, že sťažovateľom súdnym výkladom zákona č. 66/2009 Z. z. nebol priznaný nárok
na opakovanú náhradu za zriadenie vecného bremena. Tento zásah treba vnímať s ohľadom na to,

že vlastník pozemku sa svojich vlastníckych práv v súvislosti s neoprávnenou stavbou mohol domáhať
už pred prijatím zákona č. 66/2009 Z. z. a rovnako sa mohol v premlčacej dobe domáhať priznania
jednorazovej náhrady za dodatočné zriadenie vecného bremena zákonom. Okrem toho sťažovateľom v
súvislosti s ich vlastníckym právom zostáva zachovaný nárok na to, že definitívnym riešením historicky
podmieneného, pôvodne faktického a po prijatí zákona č. 66/2009 Z. z. aj právneho obmedzenia

vlastníckeho práva bude poskytnutie náhradného pozemku v procese pozemkových úprav tak, ako
to predpokladá zákon č. 66/2009 Z. z. Vzhľadom na to, že právni predchodcovia sťažovateľov v
rámci vývoja právnej úpravy mali viaceré efektívne možnosti dosiahnutia náhrady za obmedzenie ich
vlastníckeho práva, ku ktorému fakticky došlo ešte v období pred rokom 1989, a na strane druhej
vzhľadom na to, že stále má dôjsť k poskytnutiu náhrady, nemožno dospieť k záveru, že by právny
názor krajského súdu vyvolal stav, ktorý by predstavoval zásah do základného práva sťažovateľov

vlastniťmajetok.Zriadenievecnéhobremenazákonomč.66/2009Z.z.nemožnosamoosebepovažovať
za vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva bez primeranej náhrady, ak všeobecné
súdy dospeli k záveru, že právni predchodcovia sťažovateľov sa mohli úspešne domôcť primeranej,
jednorazovej, no premlčaniu podliehajúcej náhrady za zriadenie vecného bremena“.

29. Pokiaľ hlavnú argumentáciu dovolateľ opieral o nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 42/2015,
možno konštatovať, že k predmetnej otázke sa vyslovil ústavný súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. II. ÚS
323/2017 so záverom „Nemožno totiž stotožňovať právnu úpravu zákona č. 657/2004 Z. z. o tepelnej
energetike v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o tepelnej energetike“), ktorý upravoval
primeranú jednorazovú náhradu za zriadenie vecného bremena a náhradu za vecné bremeno upravené

v § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, keďže upravuje rozličné situácie,
ktoré vyjadrujú rôznu formu obmedzenia v užívaní nehnuteľností. Kým pri obmedzení vlastníckeho práva
podľa zákona o tepelnej energetike sa poskytuje náhrada za výmeru, v ktorej je vlastník obmedzený pri
užívaní nehnuteľnosti v dôsledku uplatnenia zákonného vecného bremena držiteľom povolenia, a to pri
výkone práv a povinností podľa § 10 ods. 1 zákona o tepelnej energetike, ktorých rozsah a frekvenciu

nemožno vopred určiť, pri právnej úprave zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov vzniká k
pozemku právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ak vlastník domu nie je vlastníkom pozemku, teda
rozsah vecného bremena je určiteľný už pri jeho vzniku, t. j. od účinnosti zákona 1. septembra 1993“.

30. So zreteľom na uvedené dospel dovolací súd k záveru, že žalobca v dovolaní nenastolil otázky,

ktoré by boli relevantné v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP, nakoľko odvolací súd rozhodol v súlade
s rozhodovacou praxou dovolacieho súdu, keď uzavrel, že z charakteru uplatneného práva žalobcu na
zaplatenie náhrady za zriadenie vecného bremena je ustálené, že išlo o jednorazovú odplatu.

31. Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd konštatuje, že odvolací súd sa pri riešení predmetnej

otázky neodklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu vyjadrenej vo vyššie uvedených
rozhodnutiach, preto vyhodnotil dovolanie žalobcu aj v tejto časti za nedôvodné.

32. S poukazom na uvedené dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie žalobcu nie je podľa § 421
ods. 1 písm. a) CSP prípustné, preto ho podľa ustanovenia § 447 písm. c) CSP odmietol.

33. Dovolateľ žiadal tunajší súd o prerušenie konania, ktorý návrh odôvodnil tým, že na Ústavnom
súde Slovenskej republiky prebieha konanie o súlade právnych predpisov, ktoré má zásadný význam
pre rozhodnutie dovolacieho súdu v predmetnej veci (o súlade zákona č. 66/2009 Z. z. začaté na návrh
Mestského súdu Bratislava IV). Dovolateľ navrhol konanie prerušiť do právoplatného skončenia konania

o súlade právnych predpisov. Dovolací súd návrh na prerušenie konania zamietol, nakoľko návrh
Mestského súdu Bratislava IV doposiaľ nebol Ústavným súdom Slovenskej republiky ani predbežne
prerokovaný. Vzhľadom na vyššie uvedené neboli splnené zákonom stanovené podmienky, za ktorých
súd konanie preruší, preto dovolací súd vo výroku I. tohto uznesenia rozhodol tak, že návrh žalobcu na
prerušenie konania ako nedôvodný zamietol.

34. O náhrade trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s
§ 453 ods. 1 CSP a vyslovil, že žalovanému nepriznáva nárok na náhradu trov dovolacieho konania.
Rozhodnutie o trovách dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP).35. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.