Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, May 22, 2024

Súd: Okresný súd Humenné
Spisová značka: 12C/89/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8323203653
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 05. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Engel

ECLI: ECLI:SK:OSHE:2024:8323203653.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Humenné sudcom JUDr. Jozefom Engelom v spore žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX,

bytom D. E. F. XX, XXX XX D. E. F., zastúpený : Advokátska kancelária prof. JUDr. Ján Klučka, CSc,
s.r.o., IČO: 54 725 542, so sídlom Ku Potoku 4, 040 16 Košice proti žalovanému: Slovenská republika, v
mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, Bratislava, v konaní zaplatenie
nemajetkovej ujmy vo výške 5.000,-eur takto

r o z h o d o l :

I.Žalovanýjepovinnýzaplatiťžalobcovisumu2.300eurvlehote30dníodprávoplatnostitohtorozsudku.

II. V prevyšujúcej časti súd žalobu zamieta.

III. Súd priznáva žalobcovi náhradu trov konania vo vzťahu k žalovanému z prisúdenej sumy v rozsahu
100% s tým, že o výške trov konania súd rozhodne samostatným uznesením po nadobudnutí
právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

SpisovaZnacka

1. Žalobca žalobou doručenou súdu dňa 05.12.2023 sa domáhal na žalovanom zaplatenia nemajetkovej
ujmy vo výške 5.000,-eur .

Žalobu odôvodnil tým, že si uplatňuje nárok na náhradu škody spôsobenej žalovaným v dôsledku
porušenia práva Európskej únie k jeho ujme. Žalobca v žalobe poukazoval na to, že týždenný
pracovný čas žalobcu ako príslušníka hasičského zboru Slovenskej republiky sa skladá zo 16,5
hodinových pracovných zmien, po ktorých nasleduje 7,5 hodinová pohotovosť (t.j. 24 hodinové zmeny)

v takom rozsahu, že súhrn takto „naskladaného“ týždenného pracovného času pravidelne prekračuje
48 hodín. Úprava dovoleného rozsahu týždenného pracovného času zamestnancov (vrátane hasičov)
tvorí predmet úpravy práva Európskej únie (ďalej len „ EÚ“), ktoré záväzne určuje dĺžku týždenného
pracovného času na 48 hodín. Jedná sa o Smernicu 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie
pracovného času (ktorá zjednocuje ustanovenia smernice 93/104/ ES) pričom jej porušenie členským
štátom EÚ vyvoláva jeho zodpovednosť podľa práva EÚ a pre osoby postihnuté takýmto porušením
zakladá právo na náhradu spôsobenej ujmy pred vnútroštátnymi súdmi členského štátu.

Podľa žalobcu o takýto prípad sa jedná aj u žalobcu, pričom v prípade žalobcu sa jedná o
Smernicu 93/104/ES a Smernicu 2003/88/ES Európskeho parlamentu a Rady zo 4. novembra 2002
o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ktorá zjednocuje ustanovenia smernice 93/104/ES). Ich základným cieľom je zaručiť lepšiu ochranu bezpečnosti a zdravia pracovníkov garantovaním
minimálneho denného a týždenného času odpočinku, ďalej primeraných prestávok v práci ako
aj stanovením maximálneho týždenného pracovného času. Účinná ochrana bezpečnosti a zdravia

pracovníkov sa zabezpečuje tým, že členské štáty EÚ sú povinné zabezpečiť pracovníkom právo na
stanovený týždenný pracovný čas ako aj minimálny čas odpočinku. Čl.6 písmeno b) Smernice 2003/88/
ES (Maximálny týždenný pracovný čas) stanovuje, že :„Priemerný pracovný čas pre každé obdobie
siedmychdnívrátanenadčasovneprekročí48hodín“.Tentočlánokukladáčlenskýmštátomopatreniana
zabezpečenie toho, aby priemerný pracovný čas na každé obdobie 7 dní vrátane nadčasov neprekročil

48 hodín a pracovníkom garantuje právo na 48 hodinový týždenný pracovný čas, ktoré im vyplýva priamo
zprávaEÚ.SúdnydvorEÚ(ďalejlenESD)súčasnespresnil,žeajvprípadehasičovnariadenápracovná
pohotovosť na pracovisku tvorí súčasť ich týždenného pracovného času ktorá v spojení s ich „riadnym“
pracovným časom nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas. Poukázal na rozhodnutia ESD:
vo veci C-429/09 G. FuG tykajúcej sa pracovnej doby a právneho režimu pohotovosti u nemeckých
hasičov, vo veci C-437/05 J. Vorel tykajúcej sa pracovnej pohotovosti lekárov na pracovisku.

Žalobca v žalobe ďalej uviedol, že je zrejmé, že podľa ESD je rozhodujúcim faktorom pre posúdenie či sú
naplnené charakteristické znaky pojmu pracovný čas v pohotovostnej službe, ktorú pracovník skutočne
vykonáva na svojom pracovisku skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný na mieste určenom
zamestnávateľom a byť mu k dispozícii, aby v prípade potreby mohol okamžite poskytnúť primerané

služby. Preto je tieto povinnosti potrebné považovať za výkon pracovnej činnosti pracovníka. V dôsledku
toho kvalifikácia pracovného času ako doby prítomnosti zamestnanca na pracovisku nemôže závisieť od
intenzity činnosti pracovníka, ale vyplýva výhradne z jeho povinnosti byť k dispozícii zamestnávateľovi.
(Rozsudok ESD C-14/04,Dellas,bod.48,58.).

Žalobca poukazoval na uvedené rozsudky ESD, ktoré potvrdzujú, že členské štáty EÚ nemôžu
jednostranne určovať rozsah pôsobnosti Čl.6 písmena b) Smernice 2003/88/ES tak, žeby 48 hodinový
pracovný čas viazali na nejakú podmienku, prípadne by ho určitým spôsobom svojvoľne porušovali.
Akákoľvek vnútroštátna právna úprava členského štátu, ktorá umožňuje aby bol týždenný pracovný
čas dlhší ako 48 hodín vrátane pracovnej pohotovosti na pracovisku je v rozpore s požiadavkami Čl. 6

písmeno b) Smernice 2003/88/ES (bod 100 rozsudku ESD C-397/01, Pfeiffer). Napriek tomu, že príloha
č.4 k Zákonu o hasičskom a záchrannom zbore (ďalej len „Zákon o hasičskom zbore“ alebo „Zákon“)
uvádza, že do jeho znenia bola prebratá Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4.
novembra 2002 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (bod 6. Prílohy č.4), znenie jeho
príslušnýchustanovenítútoskutočnosťnepotvrdzuje.Vokolnostiachprípadužalobcujepotrebnéuviesť,

že žiadne ustanovenie Zákona o hasičskom zbore nepotvrdzuje, že služobná pohotovosť hasičov v
mieste výkonu služby je považovaná za súčasť ich týždenného pracovného času v zmysle úniového
práva.

V tomto smere sa Zákon o hasičskom zbore ako právna úprava lex specialis odlišuje od § 96 Zákonníka

práce, ktorý zohľadňuje uvedenú Smernicu ES a na ňu nadväzujúcu judikatúru ESD (a túto skutočnosť
výslovne potvrdzuje vo svojom odseku 2). Zákonník práce sa však na právnu kvalifikáciu pohotovosti
na príslušníkov hasičského zboru nevzťahuje. Ďalším nedostatkom zákona o Hasičskom a záchrannom
zbore je, že zo Smernice 2003/88/ES nepreberal ustanovenia jej Čl. 6 písmeno b) stanovujúce dĺžku
týždenného pracovného času na 48 hodín napriek tomu, že podrobne definuje termíny služobná doba,

služobná pohotovosť spôsoby ich finančného ohodnotenia a pod.

Podľa žalobcu uvedené pochybenia v Zákone o hasičskom zbore nemajú len abstraktný význam,
keďže podľa práva EÚ takáto úprava je na ujmu jeho príslušníkom, pretože im spôsobuje škodu,
náhrady ktorej sa môžu domáhať pred vnútroštátnymi súdmi. Ako už bolo spomenuté jej podstata

spočíva v tom, že služobnú pohotovosť hasičov Zákon o hasičskom zbore nepovažuje za súčasť ich
týždenného pracovného času v zmysle úniového práva v dôsledku čoho dochádza k jeho pravidelnému
prekračovaniu. Takáto právna úprava nie je v súlade s Čl. 2 (definícia pracovného času) ako aj Čl. 6 ods.
2 písmeno b) Smernice 2003/88/ ES (48 hodinový týždenný pracovný čas) Slovenskou republikou ako
členským štátom EU a zakladá jej povinnosť na náhradu škody takto postihnutým jednotlivcom v rámci

a prostredníctvom súdnych konaní pred vnútroštátnymi súdmi.

Skutočnosť, že týždenný pracovný čas hasičov prekračuje 48 hodín žalobca preukazoval týždennou
dochádzkou. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že transpozícia smerníc nie je samoúčelná, nakoľkojej prostredníctvom sa do vnútroštátnych právnych poriadkov členských štátov EÚ vnášajú požiadavky
úniového práva a dosahuje výsledok požadovaný úniovým zákonodarcom. Správnosť prebratia smerníc
v súlade s požiadavkami úniového zákonodarcu na prvom mieste potvrdzuje samotná prax uplatňovania

jej pravidiel ustanovení prostredníctvom vnútroštátnych preberacích zákonov t.j. v danom prípade
zákona č.315/2001 Z.z. o hasičskom a záchrannom zbore. Je zrejmé, že vo veci žalobcu výsledok
jeho uplatňovania nie je v súlade s úniovou požiadavkou 48 hodinového týždenného pracovného
času pre členov hasičského a záchranného zboru SR a jeho prostredníctvom sa nezaručuje plná
účinnosť úniového práva na území Slovenskej republiky čo je v rozpore s Čl. 4 Konsolidovaného znenia

Zmluvy o európskej únii z r.1992. Nie je preto možné v žiadnom prípade tvrdiť, že prebratie smernice
2003/88/ES do zákona č.315/2001 Z.z. v znení neskorších predpisov, je v súlade s úniovým právom,
pokiaľ sa jeho uplatňovaním jej nedosahuje stav požadovaný Smernicou. Čl.6 písmeno b) Smernice
2003/88/ES ukladá členským štátom povinnosť dosiahnuť určený výsledok, ktorý nie je obmedzený
žiadnou podmienkou a fixuje stanovenie hranice týždenného pracovného času na 48 hodín vrátane
nadčasov. Vzhľadom na túto formuláciu ESD vo veci C-429/09, G.FuG uviedol, že Čl. 6 písmeno

b) Smernice 2003/88/ES má priamy účinok (bod 35), keďže priznáva priamo jednotlivcom právo,
ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Ide o právo na to, aby v členskom
štáte EÚ priemerný týždenný čas pracovníka neprekračoval týždennú hranicu 48 hodín. V zmysle
uvedeného rozhodnutia ESD má preto aj žalobca pracujúci v Hasičskom a záchrannom zbore SR
právo dovolávať sa porušenia Čl. 6 písmeno b) Smernice 2003/88 voči žalovanému v dôsledku toho,

že jeho pracovná (služobná) pohotovosť sa nezapočítava do týždenného pracovného času pričom jej
nezapočítanie (zakázané právom EÚ) má za následok, že žalobca pracuje týždenne dlhšie ako 48 hodín
čím dochádza k porušeniu jeho práva podľa Čl. 6 písmeno b) Smernice 2003/88/ES. ESD v prípade
C-429/09 G. FuG vyslovne potvrdil, že : „...Pracovník ktorý ako hasič zamestnaný v rámci zásahovej
služby spadajúcej do verejného sektora odpracoval týždenný pracovný čas presahujúci priemerný

týždenný pracovný čas stanovený v článku 6 písmeno b) Smernice 2003/88 o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času sa môže dovolávať práva Únie na vyvodenie zodpovednosti orgánov
dotknutého členského štátu s cieľom získania náhrady škody vzniknutej v dôsledku porušenia tohto
ustanovenia...“ (ods.1 Výrokovej časti rozsudku ESD). neobsahuje ustanovenia tykajúce sa samotného
procesu náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení. V prípade neexistencie ustanovení práva

EÚ v tejto oblasti, je na vnútroštátnom práve každého členského štátu, aby pri rešpektovaní zásad
rovnocennosti a efektivity určilo či škoda vzniknutá pracovníkovi v dôsledku porušenia právnej normy
EÚ má byť nahradená udelením dodatočného náhradného voľna alebo finančným odškodnením a tiež
aby definovalo pravidlá tykajúce sa spôsobu a výpočtu tejto náhrady. Rozsudky ESD sa v tejto súvislosti
obmedzujú na formulovanie zásad, ktoré je potrebné rešpektovať pred súdnymi orgánmi členských

štátov v konaniach o náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia práva EÚ. Pokiaľ sa jedná o
rozsahnáhradyškodyspôsobenejporušenímprávaEÚjednotlivcovitátomusíbyťprimeraná,abymohla
zabezpečiť skutočnú ochranu jeho úniových práv. Vo svojom rozsudku vo veci C-46/93 (Brasserie du
Pécheur, bod 82) ESD zdôraznil, že vnútroštátny súd sa v konaní o náhradu škody musí osobitne
zabezpečiť,žezvolenýspôsobnáhradyškodyjevsúladesozásadourovnocennosti(ekvivalencie),ktorú

treba posúdiť s prihliadnutím na náhrady škody poskytované vnútroštátnymi súdmi v rámci sťažností
alebo podobných žalôb vychádzajúcich z vnútroštátneho práva (bod 95 citovaného rozsudku ESD).

V dôsledku toho musí každý člensky štát vo vzťahu k nárokom na náhradu škody, ktoré majú základ
v práve EÚ napraviť následky spôsobenej škody podľa svojho vnútroštátneho práva upravujúceho

zodpovednosť za spôsobenú škodu, pričom podmienky náhrady škody stanovené vo vnútroštátnych
právnych úpravách nesmú byť menej výhodné ako podmienky tykajúce sa obdobných vnútroštátnych
prostriedkov nápravy (zásada rovnocennosti) a nemôžu byť upravené tak aby viedli k praktickej
nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady pred vnútroštátnymi súdmi (zásada
efektivity). (k tomu pozri Rozsudok ESD C-524/04,Test Claimant, bod 123). Je rovnako úlohou

vnútroštátneho súdu, aby posúdil, či boli naplnené úniové podmienky vzniku zodpovednosti členského
štátu. V zmysle stabilizovanej judikatúry ide konkrétne o to, či cieľom porušenej právnej normy
EÚ bolo priznať jednotlivcom práva, či porušenie takejto normy bolo dostatočne závažné a či
medzi týmto porušením a škodou spôsobenou jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť.
(C- 429/09,FuG,bod.47,C-118/08,Trasportes Urbanos y Servicious Generales,bod.30). ESD v tejto

súvislosti tiež uviedol, že tieto tri podmienky musia byť splnené ak sa jedná o stratu alebo škodu pričom
náhrada za ne je podmienená výsledkom v rozpore s úniovým právom alebo nekonaním zo strany
členského štátu napríklad v prípade netranspozície smernice alebo v prípade že bol legislatívny aleboadministratívny akt prijatý v rozpore s komunitárnym právom bez ohľadu na to či ho prijal samotný
člensky štát alebo verejnoprávna inštitúcia právne nezávislá od štátu (C-424/97, Haim, bod 37.)

Žalobca v žalobe uviedol, že v jeho prípade boli splnené úniové podmienky založenia zodpovednosti
Slovenskej republiky zastúpenej Ministerstvom vnútra SR, za porušenie jeho práva garantovaného
Čl.6 písmeno b) Smernice 2003/88/ES, z ktorých vyplýva jeho nárok na náhradu takto spôsobenej
škody. Svoje tvrdenie opiera o judikatúru ESD a to predovšetkým o judikát vo veci G.FuG (C-429/09).
Pokiaľ sa jedná o praktické uplatnenie práva na náhradu škody spôsobenej porušením úniového práva

fyzickej osoby ako aj spôsob jej výpočtu samotná Smernica 2003/88/ES neobsahuje ustanovenia
upravujúce proces náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení a ani stanovenia jej výšky. Aj
rozsudky ESD sa obmedzujú len na formulovanie zásad, ktoré treba rešpektovať pred súdnymi orgánmi
členských štátov v konaniach o náhradu škody vzniknutej jednotlivcom v dôsledku porušenia ich práv
garantovaných právnym poriadkom EÚ.

Pokiaľ ide rozsah náhrady škody spôsobenej porušením práva EÚ, jednotlivcovi táto má byť primeraná,
aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu úniových práv. Podľa judikatúry ESD tykajúcej sa priamo
škôd vznikajúcim hasičom pre nerešpektovanie 48 hodinovej pracovnej doby podľa Smernice 2003/88/
ES treba pod škodou rozumieť: „škodu ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku straty času odpočinku na
ktorý by mal nárok ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený Čl.6 písmeno b) Smernice

2003/88/ES rešpektovaný“ (bod 59 rozsudku ESD vo veci C 429/09 G.FuG). V tejto súvislosti uvádza
čl.2 bod 5 Preambule Smernice Č.2003/88/ES, že pojem „odpočinok" znamená, že pracovníci by
mali mať primeraný čas odpočinku, trvanie ktorého sa musí vyjadriť v jednotkách času. Pracovníkom
spoločenstva sa musí poskytnúť minimálny denný, týždenný a ročný čas odpočinku a primerané
prestávky v práci. V tejto súvislosti je tiež potrebné zaviesť „maximálnu hranicu týždenného pracovného

času“.VokolnostiachprípadužalobcupretotrebazaprimeranýodpočinokvzmysleSmernicepovažovať
taký, ktorý by mal nasledovať po 48 hodinovej týždennej pracovnej dobe zahrňujúcej jeho služobnú
pohotovosťnapracovisku.Dlhodobénerešpektovanietaktourčenéhoúniovéhotýždennéhopracovného
času podľa Smernice 2003/88/ES sa tiež môže prejaviť v rámci osobnostnej sféry fyzických osôb
predovšetkým vo vzťahu k ochrane ich práva na zdravie (na jeho úroveň a kvalitu) a tiež na ich celkovú

fyzickú a/alebo morálnu integritu. Preambula prvej smernice Rady 93/104/ES z 23.11.1993, ktorá sa týka
niektorých aspektov organizácie pracovnej doby v tejto súvislosti zdôrazňuje, že : „v záujme zaistenia
bezpečnosti a zdravia pracovníkov spoločenstva im musí byť poskytnutá minimálna denná, týždenná
ročnádobaodpočinkuaprimeranéprestávkyvpráci.Vtejtosúvislostijetiežpotrebnézaviesťmaximálnu
hranicu týždenného pracovného času“. Preambula platnej Smernice 2003/88/ES o niektorých aspektoch

organizácie pracovného času okrem potvrdenia uvedeného záväzku členských štátov uvádza tiež
špecifikuje že : „...dlhé doby nočnej práce môžu poškodiť zdravie pracovníkov a ohroziť bezpečnosť
na pracovisku ...“ a tiež, že : „...treba obmedziť trvanie nočnej práce vrátane nadčasov...“ (body 7 a
8 Preambule). Odpočinok pracovníka by mal byť dostatočne dlhý a nepretržitý, aby sa zabezpečilo,
že v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobia úraz ani sebe

ani spolupracovníkom alebo iným osobám a že si ani krátkodobo ani dlhodobo nepoškodia zdravie...“
Analýza slovenského právneho poriadku potvrdzuje neexistenciu osobitnej právnej úpravy obsahujúcej
náležitosti konania o náhradu škody spôsobenej porušením úniových práv jednotlivcov a ani pravidlá
použitím ktorých by sa dalo dospieť k stanoveniu výšky náhrady.

V dôsledku toho a vychádzajúc z povahy škody ktorá má nemajetkovú povahu (škoda vzniknutá v
dôsledku straty času odpočinku, na ktorý by mal žalobca nárok v prípade rešpektovania jeho 48
hodinovej týždennej pracovnej doby), ako aj z podmienok jej uplatnenia je v slovenskom právnom
poriadku možno použiť pravidlá tykajúce sa náhrady nemajetkovej ujmy fyzickej osobe ktorá podľa §§
11- 13 Občianskeho zákonníka ( ďalej len „OZ“), nakoľko tieto ustanovenia upravujú vzťahy obsahom aj

účelom najbližšie k náhrade škody žalobcu v dôsledku porušenia jeho úniového práva. V tejto súvislosti
je potrebné uviesť, že aj úniové právo uznáva, že v dôsledku jeho porušenia môže dôjsť u poškodenej
osoby k náhrade nemateriálnej ujmy.(Čl.82 Nariadenia EU č.2016/679 o o ochrane fyzických osôb pri
spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe takýchto údajov).

V dôsledku toho (a berúc do úvahy citovanú judikatúru ESD) možno nárok na náhradu takto vzniknutej
škody podľa úniového práva posúdiť ako nemajetkovú ujmu v zmysle slovenského práva, k náhrade
ktorejdochádzavpeniazoch.Zákonnúmožnosťjejúhradyvpeniazochumožňuje§13ods.2OZ,pretožejunepodmieňujevýlučnesituáciamizníženiadôstojnostifyzickejosobyvznačnejmierealebojejvážnosti
v spoločnosti. (formulácia „najmä“).

Ustanovenia § 13 ods.2 OZ totiž uvádza prípady, kedy je možné s ohľadom na intenzitu zásahu priznať
náhradu nemajetkovú ujmy v peniazoch len demonštratívne. Nemožno preto túto možnosť spájať iba
so zásahmi proti dôstojnosti fyzickej osoby a jej vážnosti v spoločnosti.( k tomu pozri rozsudok NS ČR
30Cdo 2304/99).

Podmienky uplatnenia vnútroštátnej zodpovednosti spôsobenej zásahom do osobnosti fyzickej osoby
podľa OZ sú v zásade identické s tými, ktoré sú obsiahnuté v režime úniovej zodpovednosti, nakoľko
sa rovnako predpokladá existencia zásahu spôsobilého objektívne vyvolať nemajetkovú ujmu, ďalej že
musí ísť o zásah neoprávnený (t.j. zásah ktorý je v rozpore s objektívnym právom) a napokon že musí
existovať príčinná súvislosť medzi uvedenými podmienkami.

Povaha konania o náhradu nemajetkovej ujmy súčasne spĺňa požiadavky zásad úniového práva na
rovnocennosť (ekvivalenciu) s prihliadnutím na náhrady poskytované vnútroštátnymi súdmi v rámci
sťažností alebo podobných žalôb opierajúcich sa o vnútroštátne právo, ako aj efektivity nakoľko nejde
o konanie ktoré by prakticky znemožňovalo alebo nadmerne sťažovalo získanie náhrady nemajetkovej
ujmy za porušenie úniového práva jednotlivca pred vnútroštátnym súdom.

Vzhľadom na procesnú absenciu ako úniovej tak aj špeciálnej vnútroštátnej právnej úpravy by sa mal
postup súdu v konaní o náhradu škody spôsobenej žalobcovi porušením úniového práva spravovať
existujúcimi vnútroštátnymi pravidlami, t.j. že súd priznáva peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch (vrátane jej konkrétnej výšky), na základe vlastnej úvahy a pri zohľadnení všetkých okolností

prípadu. Do úvahy je potrebné brať primeranosť takto poskytovanej náhrady ktorou sa má zabezpečiť
účinné zmiernenie vzniknutej nemajetkovej ujmy.

2. Ministerstvo vnútra ako žalovaný sa k žalobe vyjadrilo podaním zo dňa 09.02.2024. Vo svojom
vyjadrení uviedlo, že rozsah pôsobnosti Smernice 2003/88/ES je pozitívne vymedzený v čl. 2 ods.

1 Smernice 89/391/EHS ako aj negatívne vymedzený v čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Inak
povedané, Smernica 2003/88/ES sa neuplatňuje na odvetvia činností, ktoré zahŕňajú určité osobitné
činnosti služieb civilnej ochrany. Vzhľadom na charakter vykonávaných činností a s tým spojený
rozvrh služobného času sa Smernica 2003/88/ES na služobný pomer príslušníkov Hasičského a
záchranného zboru nevzťahuje v plnom rozsahu, preto jej ustanovenia nemohli byť porušené tak ako

to tvrdí žalobca. Podľa názoru žalovaného preto štátnu službu príslušníkov Hasičského a záchranného
zboru, vykonávajúcich zásahovú činnosť (ktorá je špecifická nerovnomerným rozvrhnutím služobného
času, na ktorý priamo nadväzuje určená služobná pohotovosť) možno jednoznačne subsumovať pod
negatívne vymedzenie pôsobnosti Smernice 89/391/EHS v čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Oproti
štandardným pracovnoprávnym vzťahom štátna služba príslušníkov Hasičského a záchranného zboru

vykazuje aj špecifiká štátnej služby príslušníkov Policajného zboru ako aj profesionálnych vojakov
(napr. v osobitnom systéme sociálneho zabezpečenia, prísnej subordinácii a pod.). Rovnako úlohy,
ktoré príslušníci Hasičského a záchranného zboru plnia, možno podľa súvisiacich právnych predpisov
týkajúcich sa civilnej ochrany, integrovaného záchranného systému ako aj právnej úpravy samotného
Hasičského a záchranného zboru, bez akýchkoľvek pochybností subsumovať pod pojem „osobitné

činnosti služieb civilnej ochrany“ v zmysle čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Hasičský a záchranný
zbor, resp. jeho príslušníci vykonávajúci zásahovú činnosť, plnia okrem úloh na úseku ochrany pred
požiarmi, aj úlohy na úseku civilnej ochrany obyvateľstva, predovšetkým v oblasti priameho výkonu
záchranárskych činností.

Z tohto dôvodu sú činnosti vykonávané príslušníkmi Hasičského a záchranného zboru pri zásahovej
činnosti práve tými osobitnými činnosťami služieb civilnej ochrany, na ktoré sa Smernice 89/391/EHS
nevzťahuje. Inak povedané, v súčasnosti iné zložky (okrem Hasičského a záchranného zboru), ktorým
by boli zverené činnosti služieb civilnej ochrany neexistujú. Nakoľko Smernica 2003/88/ES sa na
príslušníkov Hasičského a záchranného zboru v prípade služobného času ako aj ich odmeňovania

nevzťahuje, je táto oblasť v plnej miere v pôsobnosti vnútroštátnej právnej úpravy. Vzhľadom na
uvedené sa príslušné ustanovenia Smernice 2003/88/ES na prípad žalobcu nemôžu aplikovať, preto
žalobcovi v zmysle žaloby nemohla vzniknúť žiadna škoda. Žalobu pre nestransponovanie smernice,
resp.prenesprávnutranspozíciusmernicemôžepodať:1.EurópskaKomisia,priamonaESD,2.fyzická/právnická osoba, ktorá bola týmto priamo dotknutá, t.j. došlo k porušeniu/poškodeniu jej práv a to na
vnútroštátny súd členského štátu EU. Žalobca však nezažaloval svojho zamestnávateľa ale štát, v mene
ktorého koná ten ústredný orgán verejnej správy, do ktorého pôsobnosti patrí oblasť štátnej správy pre

Hasičský a záchranný zbor, čo je zásadný rozdiel v označení žalovaného, teda v jeho pasívnej vecnej
legitimácii. Navyše, ak mal žalobca za to, že mu zamestnávateľ určoval pohotovosť nad smernicou
povolený limit, mal na túto skutočnosť upozorniť svojho nadriadeného v súlade s § 69 ods. 4 zákona
č. 315/2001 Z. z. a žiadať, aby mu táto nebola určovaná z dôvodov, ktoré v žalobe uvádza. Žalobca
tak nielenže neurobil, ale navyše za každú hodinu určenej služobnej pohotovosti, vrátane tých hodín,

o ktorých tvrdí, že mali byť vykonané nad limit určený smernicou, mu boli riadne vyplatené príslušné
zložky služobného príjmu, resp. poskytnuté náhradné voľno.

V ďalšej časti vyjadrenia žalovaný namietal nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie z dôvodu, že
táto mu nie je daná. Smernica 2003/88/ES v zásade ustanovuje minimálne požiadavky na bezpečnosť
a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času, pokiaľ ide o doby denného odpočinku, prestávok v

práci, týždenného odpočinku, maximálneho týždenného pracovného času, ročnej dovolenky a aspekty
nočnej práce, práce na zmeny a rozvrhnutie práce. Smernica upravujúca minimálne požiadavky na
bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času bola transponovaná do slovenského
právneho poriadku okrem iného zákonom č. 315/2001 Z. z., čo je uvedené aj v transpozičnej prílohe
č. 4 zákona pod bodom 6.

Podľa žalovaného žalobca konštatuje, že malo dôjsť k nesprávnej transpozícii Smernice 2003/88/ES do
zákona č. 315/2001 Z. z. podľa ktorého sa podľa žalobcu doba služobnej pohotovosti nezapočítava do
týždenného pracovného času hasičov. Takéto tvrdenia žalobcu nie sú podľa žalovaného opodstatnené.
V zmysle čl. 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES je teda pracovným (služobným) časom akýkoľvek čas,

počas ktorého zamestnanec pracuje podľa pokynov zamestnávateľa1 a vykonáva svoju činnosť alebo
povinnosti v súlade so vnútroštátnymi právnymi predpismi. Do služobného času teda spadá samotný
výkon pracovných úloh na pracovisku na základe pokynov zamestnávateľa ako aj zdržiavanie sa
na pracovisku k dispozícii zamestnávateľa na základe jeho nariadenia, napr. vo forme pracovnej
pohotovosti.PodľaustálenejjudikatúrySúdnehodvoraEurópskejúniejetotižrozhodujúcimfaktorompre

posúdenie, či sú naplnené charakteristické znaky pojmu „pracovný čas“ aj v pohotovostnej službe, ktorú
pracovník vykonáva na svojom pracovisku, skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný na mieste
určenom zamestnávateľom a byť mu k dispozícii, aby v prípade potreby mohol okamžite poskytnúť
primerané služby. Tieto povinnosti je preto potrebné považovať za výkon činnosti tohto pracovníka.
Pracovný čas teda v sebe zahŕňa riadny pracovný čas, prácu nadčas a pracovnú pohotovosť na

pracovisku. V prípade domácej pohotovosti Súdny dvor rozhodol, že do maximálneho týždenného
pracovného času sa zarátava iba čas skutočného výkonu práce pre zamestnávateľa. Zmysel článku 2
ods. 1 Smernice 2003/88/ES je transponovaný v štvrtej hlave zákona č. 315/2001 Z. z. v ustanoveniach
§ 85 a nasl. upravujúcich služobný čas hasičov, služobnú pohotovosť, štátnu službu nadčas a dovolenku
Predmetné ustanovenia teda definujú služobný čas príslušníka hasičského a záchranného zboru ako

časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu, pričom
umožňuje rozvrhnúť služobný čas aj nerovnomerne a súčasne jasne definuje pojem služobný deň, za
ktorý sa považuje vykonávanie štátnej služby podľa rozvrhu služobného času.

Z uvedených ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z. ďalej jasne vyplýva, že okrem štátnej služby

vykonávanej v riadnom služobnom čase sa za výkon štátnej služby považuje aj služobná pohotovosť
v štátnej službe vykonávaná v mieste výkonu štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na
vykonávanieštátnejslužbyvrámciriadnehorozvrhnutiaslužobnéhočasupodľa§91zákonač.315/2001
Z. z. a štátna služba nadčas podľa § 92 zákona č. 315/2001 Z. z. Ustanovenia § 86 ods. 2 a § 92 ods.
1 zákona č. 315/2001 Z. z. rozhodne nepopierajú, že služobná pohotovosť v štátnej službe je výkonom

štátnej služby, ale ako už bolo uvedené vyššie, svojou formuláciou účelovo vystihujú rozdiel medzi
určenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.) a nariadenou
služobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z.). Pri nariadenej
služobnej pohotovosti v štátnej službe podľa § 92 ods. 1 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z. ide o služobnú
pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ale mimo rozvrhnutia služobného

času, čo je vyjadrené napríklad aj vo výške peňažnej náhrady za čas tejto služobnej pohotovosti v
štátnej službe. Žalobca zrejme v tejto súvislosti opomenul, že ním citované ustanovenia zákona, najmä
§ 86 ods. 2 a § 92 ods. 1, rozhodne nepopierajú, že služobná pohotovosť v štátnej službe je výkonom
štátnej služby, ale svojou formuláciou účelovo vystihujú rozdiel medzi určenou služobnou pohotovosťouv štátnej službe (§ 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.) a nariadenou služobnou pohotovosťou v štátnej
službe (§ 92 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z.) a slová v § 92 ods. 1 zákona len vystihujú
časovú kontinuitu medzi výkonom štátnej služby a služobnou pohotovosťou. V oboch prípadoch je však

nesporné, že ide o výkon štátnej služby v rámci služobného času. Žalovaný súčasne poukazuje aj na
čl. 15 Smernice 2003/88/ES, ktorý umožňuje dohodnúť aj priaznivejšie podmienky, napr. v kolektívnych
zmluvách. Tvrdenie žalovaného o služobnom čase podporuje aj Kolektívna zmluva vyššieho stupňa pre
príslušníkov Hasičského a záchranného zboru na rok 2016, ktorá vo väzbe na citované ustanovenia
zákona v článku 8 s nápisom „Služobný čas“ rozvrhuje služobný čas na vykonávanie štátnej služby a

služobnú pohotovosť. V tejto súvislosti neobstojí ani tvrdenie žalobcu opierajúce sa o znenie § 97 ods.
1 zákona č. 315/2001 Z. z. ktorý vymedzuje, čo sa posudzuje ako vykonávanie štátnej služby.

Podľa žalobcu služobná pohotovosť nie je výkonom štátnej služby, čo odvodzuje od skutočnosti, že
sa v tomto ustanovení neuvádza služobná pohotovosť v štátnej. Žalovaný poznamenáva, že v cit.
ustanovení sa neuvádza ani služobná pohotovosť v štátnej službe, ale ani samotný výkon štátnej

služby, pretože v tomto ustanovení ide o výpočet časov, súvisiacich s činnosťami (napr. zvyšovania
kvalifikácie, účasť na rekondičnom pobyte, ale napr. aj dovolenka, materská dovolenka, rodičovská
dovolenka), ktorým zákon priznáva na vymedzené účely (napr. sociálne zabezpečenie) rovnaké
účinky, ako keby v tom čase príslušník alebo príslušníčka Hasičského a záchranného zboru skutočne
vykonávali štátnu službu. Explicitnejšie rozlíšenie jednotlivých častí služobného času je teda upravené

v Kolektívnej zmluve pre príslušníkov HaZZ pre rok 2016, kde v čl. 8 ods. 1 sa taktiež uvádza, cit.: „Pre
príslušníkov vykonávajúcich štátnu službu s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom je služobný
čas rozvrhnutý spravidla na 16,5 hodín vykonávania štátnej služby a časť služobnej pohotovosti, ktorá
bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v mieste vykonávania štátnej služby, v trvaní
7,5 hodín v jednej 24 - hodinovej zmene.“ Podľa ods. 3 čl. 8 kolektívnej zmluvy sa za štátnu službu

považuje tiež práca nadčas, t.j. štátna služba vykonávaná nad rámec určeného služobného času, resp.
nad určený týždenný služobný čas, na príkaz nadriadeného alebo s jeho súhlasom.

Vzhľadom na uvedené žalovaný mal za to, že vyššie uvedené ustanovenia § 85, § 91, § 92 zákona
č. 315/2001 Z. z., ako aj ustanovenia platnej kolektívnej zmluvy (čl. 8) plne transponujú čl. 2 ods. 1

Smernice 2003/88/ES. Kritériá pre limity pracovného času ustanovuje čl. 6 Smernice 2003/88/ES s
názvom „Maximálny týždenný pracovný čas.“ Smernica 2003/88/ES pripúšťa výnimku zo stanoveného
limitu za dodržania nasledujúcich kumulatívnych podmienok: písomný súhlas zamestnanca s výkonom
práce nad zákonom a smernicou povolený maximálny limit počtu hodín, zamestnávateľ vedie aktuálne
záznamyovšetkýchzamestnancoch,ktorívykonávajútakútoprácuaposkytnenapožiadanieinformáciu

o prípadoch , kedy zamestnanci dali súhlas k práci presahujúcej 48 hodín v dobe siedmich dní,
čo sa vypočíta ako priemer za referenčné obdobie, zamestnávateľ dodržiava všetky všeobecné
zásady ochrany bezpečnosti a zdravia zamestnancov pri práci, žiadnemu zamestnancovi nevznikne
zo strany zamestnávateľa ujma za to, že nie je ochotný súhlasiť s vykonávaním takejto práce. Podľa
Smernice 2003/88/ES teda priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní nesmie prekročiť

48 hodín vrátane nadčasov, pričom týždenný pracovný čas pre každého zamestnanca musí byť
ustanovený zákonom, správnym opatrením alebo kolektívnou zmluvou. Smernica 2003/88/ES tiež
umožňuje ustanoviť odlišne referenčné obdobie iné ako 7 dní, čo prichádza do úvahy najmä pri
nerovnomerne rozvrhnutom pracovnom čase. Článok 16 Smernice 2003/88/ES stanovuje na účely
uplatnenia maximálneho týždenného pracovného času referenčné obdobie na 4 mesiace. Čl. 17 ods.

3 Smernice 2003/88/ES poskytuje protipožiarnym službám možnosť uplatnenia výnimky a určiť dlhšie
referenčné obdobie prípadne na 6 mesiacov, alebo ak je to uvedené v kolektívnej zmluve, tak na celých
12 mesiacov.

Podmienkou uplatnenia takéhoto iného referenčného obdobia navyše je, že príslušným pracovníkom sa

poskytne rovnocenný náhradný čas odpočinku alebo (vo výnimočných prípadoch) kde z objektívnych
dôvodov nie je možné poskytnúť taký čas odpočinku, sa príslušným pracovníkom poskytne primeraná
ochrana. Zákon č. 315/2001 Z. z. upravuje limity dĺžky služobného času tak, že pri rovnomernom
služobnom čase je služobný čas príslušníka 40 hodín týždenne v zmysle § 85 zákona č. 315/2001
Z. z.. Podľa § 91 ods. 3 zákona č. 315/2001 Z. z. možno hasičovi prikázať v kalendárnom roku

službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín, čo je v priemere 5,7 hodín týždenne. Ako vyplýva z
ustanovenia § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. môže byť služobný čas hasičov rozvrhnutý aj
nerovnomerne. Pri nerovnomernom rozvrhnutí však nesmie byť dĺžka riadneho služobného času v
jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a naňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je
najviac 24 hodín v služobnom dni podľa § 86 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z..

V zmysle platnej kolektívnej zmluvy hasiči vykonávajúci štátnu službu s nerovnomerne rozvrhnutým
služobným časom majú výkon štátnej služby v rámci 12 hodinového riadneho služobného času alebo
služobný čas rozvrhnutý na 16,5 hodín vykonávania štátnej služby a časť služobnej pohotovosti, ktorá
bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v mieste vykonávania štátnej služby, v trvaní
7,5 hodín v jednej 24 hodinovej zmene v zmysle vyššie citovaného čl. 8 ods. 1 Kolektívnej zmluvy

pre príslušníkov HaZZ pre rok XXXX. Čo sa týka referenčného obdobia, tak nerovnomerne rozvrhnutý
služobný čas je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov podľa § 86 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z.,
Podľa platnej kolektívnej zmluvy sa vykonávanie štátnej služby hasičov s nerovnomerne rozvrhnutým
služobným časom rozvrhuje spravidla na obdobie jedného mesiaca. Uvedené referenčné obdobie
však neodporuje tomu, aby bolo dodržané zákonné ustanovenie 40 hodín priemerného týždenného
služobného času v súlade s rozvrhnutými službami. Na základe vyššie uvedeného je zrejmé, že napriek

tomu,ževnútroštátneprávoneupravujeexplicitnemaximálnypriemernýtýždennýslužobnýčasuvedený
konkrétnym počtom hodín, tak ako je tomu v Smernici 2003/88/ES, zákon č. 315/2001 Z. z. a kolektívna
zmluva dostatočne ustanovujú počty hodín služobného času hasičov, počas ktorého hasiči vykonávajú
štátnu službu, ako aj rozsah hodín služby nadčas za príslušný rok.

Z uvedeného vyplýva, že dotknuté právne predpisy transponovali čl. 6 Smernice 2003/88/ES správne.
Záverom žalovaný opätovne pripomína, že predpisy EÚ neprikazujú, aby konkrétny odsek, resp. článok
smernice musel byť transponovaný iba do jedného článku, resp. odseku vnútroštátneho právneho aktu
členského štátu EÚ. Zároveň nie je nutné, aby bol článok smernice transponovaný explicitne priamo do
vnútroštátneho predpisu.

Podľa žalovaného sa žalobcovi nepodarilo preukázať, že by štát neprebral Smernicu 2003/88/ES do
zákona správne, preto sa mu nepodarilo ani preukázať, že by existovala údajná škoda, ktorá by bola
v priamej príčinnej súvislosti s článkom 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES. Článok 6 Smernice 2003/88/
ES je spomenutý v článku 17 ods. 1 Smernice, ktorý umožňuje členským štátom aby sa odchýlili

od uplatňovania tohto článku, za predpokladu, že dodržujú všeobecnú zásadu ochrany bezpečnosti
a zdravia pracovníkov, pričom jedným z dôvodov na neuplatňovanie je situácia (ako to je v tomto
prípade) keď sa jedná o protipožiarne služby a služby civilnej ochrany. Pokiaľ by napriek vyššie uvedenej
argumentácií súd dospel k názoru, že odchylná úprava nie je možná, tak žalovaný poukazuje na
všeobecné podmienky vyplývajúce z judikatúry Súdneho dvora, ktoré musia byť kumulatívne splnené na

úspešné upletenie si nároku na náhradu škody za porušenie práva Únie. Tieto podmienky sú definované
nasledovne: 1) cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva, 2) porušenie je
dostatočne závažné a 3) medzi týmto porušením a škodou spôsobenou jednotlivcom existuje príčinná
súvislosť Žalovaný má za to, že žalobca neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody žiadnym
spôsobom. V prvom rade žalovanému nie je zrejmé ako žalobcovi mohla vzniknúť ním uplatnená škoda.

Sám žalobca veľmi nejasným spôsobom stanovil „škodu“, ktorá mu mala vzniknúť tým, že vykonával
nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú mimochodom, bol žalobca v zmysle platnej vnútroštátnej
legislatívy odmeňovaný. Žalovaný zdôrazňoval, že počas tejto služobnej pohotovosti je pracovník
povinný byť v zariadení zamestnávateľa alebo mimo neho, pričom má byť pripravený na výkon práce na
požiadanie svojho zamestnávateľa. Pokiaľ nie je zásah, v takom prípade žalobca môže odpočívať alebo

savenovaťinejčinnosti(tedavčase,keďsaodnehonežiadavýkonpráce).Rovnakotakvzmysleplatnej
legislatívy pri takto nariadenej služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej služby určený resp.
vymedzený priestor na odpočinok, čo znamená, že zamestnávateľ si je vedomý a dokonca vytvára
podmienky na oddych (spánok) zamestnanca, t.j. žalobcu. To znamená, že v čase služobnej pohotovosti
sa od žalobcu nevyžaduje „aktívna činnosť“ a teda mimo času skutočného výkonu práce môže žalobca

odpočívať alebo sa venovať inej činnosti. Počas služobnej pohotovosti žalobca nemusí uskutočňovať
žiaden výkon práce z vlastnej iniciatívy, ale iba na základe pokynu svojho zamestnávateľa. V zhrnutí
to znamená, že žalobca nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti.
Napriek tomu zamestnávateľ žalobcovi vypláca dohodnutú odmenu za takto strávený čas, t.j. nie len
za vykonanú prácu, ale aj za takúto neaktívnu časť práce. Žalobca dostáva za takto stanovený čas

pracovnú odmenu, ktorou mu zamestnávateľ kompenzuje to, že v prípade potreby (zásahu) bude k
dispozícií.Pokiaľsúd,napriekvšetkýmdoterazuvedenýmskutočnostiam,dospejekzáveru,žeslužobná
pohotovosť, ktorú vykonáva žalobca a za ktorú je riadne odmeňovaný, je pracovným časom, a teda
má sa zarátavať do pracovného fondu, samo o sebe to ešte nie je dôvodom na priznanie nároku nanáhradu škody. V zmysle rozhodnutia Súdneho dvora C- 46/93 Brasserie du Pécheur (bod 84) by mal
vnútroštátny súd preveriť, či poškodená osoba prejavila primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu alebo
obmedziť jej rozsah a či včas využila všetky dostupné prostriedky na právnu ochranu. Žalovaný by

chcel zdôrazniť, že žalobca do dnešného dňa nevyvinul žiadnu snahu na to, aby vzniku škody (ujmy)
predišiel. To znamená, že žalobca žiadnym spôsobom neoznámil svojmu zamestnávateľovi, že odmieta
vykonávať služobnú pohotovosť, resp. do dňa podania žaloby zamestnávateľ žalobcu nemal vedomosť
o tom, že výkon služobnej pohotovosti (za ktorú každý mesiac žalobca dostáva odmenu), považuje
resp. pociťuje ako výraznú ujmu. Z vyššie uvedeného dôvodu, nebolo možné, aby zamestnávateľ včas

zamedzil prípadný vznik takejto ujmy alebo aspoň obmedzil jej rozsah. Podľa zásady, ktorá je spoločná
právnym systémom členských štátov, musí totiž poškodená osoba pod hrozbou toho, že sama bude
musia znášať škodu, vyvinúť primerané úsilie, aby obmedzila rozsah škody (rozsudky Mulder a i / Rada
a komisia, C-104/89 a C- 37/90). Žalobca však žiadnym spôsobom neprejavil svoju nevôľu so súčasným
stavom, čím by mohol obmedziť rozsah škody, ktorú mu mal žalovaný spôsobiť. Ohľadom formy a
spôsobu výpočtu náhrady škody, Súdny dvor v rozhodnutí C- 429/09 G. Fuss uviedol veľmi jasne, cit.:

„ smernica 2003/88 neobsahuje nijaké ustanovenie týkajúce sa náhrady škody vzniknutej porušením jej
ustanovení. V prípade neexistencie ustanovení práva Únie v danej oblasti je na vnútroštátnom práve
dotknutého členského štátu, aby pri rešpektovaní zásad rovnocennosti a efektivity jednak určilo, či
škoda vzniknutá pracovníkovi, ako je G. Fuss vo veci samej, v dôsledku porušenia právnej normy
Únie, musí byť nahradená udelením dodatočného náhradného voľna alebo finančným odškodnením

a jednak definovalo pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady.“ Žalovaný si v tejto súvislosti
dovoľuje poukázať na rozhodnutie Okresného súdu Stará Ľubovňa, č. k. 8C/25/2017 zo dňa 23.12.2019
v rovnakej právnej veci.

Žalovaný mal za to, že čo sa týka posúdenia, či v prípade žalobcu došlo k porušeniu práva na maximálny

48 hodinový týždenný pracovný čas, je potrebné zo strany žalobcu preukázať, či žalobca skutočne
pracoval nad takýto limit za rozhodné obdobie. Žalobca totiž v žalobe nezohľadnil reálne odpracované
hodinyvzhľadomnapohotovosťanadčasyalebodovolenkuapráceneschopnosť,počasktorýchžalobca
reálne nebol k dispozícii zamestnávateľovi, teda v týchto prípadoch nemožno hovoriť o vzniku škody, aj
keď sa žalobcovi tento čas započítaval do odpracovaného času, ktorý mal zaplatený. Nie všetky hodiny

odpracovanej pohotovosti sú totiž hodinami nad maximálny limit pracovného času. Takisto je potrebné
zohľadniť nerovnomerné rozvrhnutie služobného času u hasičov v referenčnom období 6 mesiacov.
Žalobca v žalobe vychádzal len z priemerných hodnôt odpracovaného týždenného pracovného času
ako aj času odpracovanej pohotovosti, avšak z uvedeného vôbec nevyplýva, či za konkrétne obdobie
skutočne dochádzalo k prekročeniu maximálneho limitu pracovného času pri referenčnom období 6

mesiacov. Pripomíname, že dôkazné bremeno je aj v tomto prípade na strane žalobcu. Vzhľadom
na námietku pôsobnosti Smernice 2003/88/ ES, námietku nedostatku splnenia procesných podmienok
konania, námietku nedôvodnosti žaloby, žalovaný v súlade so zásadou hospodárnosti konania v zmysle
čl. 8 CSP a čl. 17 CSP navrhoval, aby sa súd pred ďalším postupom v konaní vysporiadal s vyššie
uvedenými námietkami žalovaného. Žalovaný poukazuje na skutočnosť, že je nutné, aby súd v prípade

pojednávania o náhrade škody, rozlišoval medzi škodou a medzi nemajetkovou ujmou.

Žalovaný vo vyjadrení vzniesol aj námietku miestnej nepríslušnosti Okresného súd Humenné na konanie
v tejto veci s odôvodnením, že skutočnosťou, ktorá zakladá uplatnené právo je podľa žalobcu nesprávna
transpozícia smernice, ktorá patrí do pôsobnosti Ministerstva vnútra Slovenskej republiky a preto je na

konanie mieste príslušný okresný súd, v obvode ktorého má ústredný orgán štátnej správy zodpovedný
za transpozíciu svoje sídlo t. j. v danej veci Mestský súd Bratislava IV.

3. Žalobca v reakcii na vyjadrenie žalovaného zo dňa 16.03.2024 uviedol, že žalovaný vo svojom
vyjadrení okrem iného argumentoval tým, že pôsobnosť uplatňovania Smernice 2003/88/ES je upravená

nielen v jej Čl. 2 ods. 1 a 2 ale na základe odkazu ods. 3 Článku 2 aj príslušnými ustanoveniami Smernice
89/391/EHS keďže : „Táto smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činnosti verejné a súkromné v
zmysle článku 2. Smernice 89/391/EHS bez toho by boli dotknuté články 14,17,18,19 tejto smernice“.
Na základe takéhoto prístupu žalovaný poukázal na Čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS podľa ktorého
sa : „Táto smernica sa neuplatňuje... pre určité osobitné činnosti verejných služieb ako sú napríklad

ozbrojené sily, polícia alebo na určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany„ v dôsledku čoho
dochádza k záveru, že štátnu službu príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vykonávajúcich
zásahovú činnosť možno : „jednoznačne subsumovať pod negatívne vymedzenie Smernice 89/391/
EHS o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri prácu vzmysle jej článku 2 ods. 2 . Oproti štandardným pracovnoprávnym vzťahom štátna služba príslušníkov
Hasičského a záchranného zboru vykazuje aj špecifiká štátnej služby príslušníkov Policajného zboru
ako aj profesionálnych vojakov. Nakoľko Smernica 2003/88/ES sa na príslušníkov hasičského a

záchranného zboru v prípade služobného času ako aj ich odmeňovania nevzťahuje je táto oblasť v
plnej miere v pôsobnosti vnútroštátnej právnej úpravy. Vzhľadom na uvedené sa príslušné ustanovenia
Smernice 2003/88/ES na prípad žalobcu nemôžu aplikovať preto žalobcovi v zmysle žaloby nemohla
vzniknúť žiadna škoda.“ Opierajúc sa o túto argumentáciu (a prostredníctvom zjednodušeného výkladu)
žalovanýdochádzakzáveru,ženakoľkohasičisapodieľajúajnacivilnejochraneobyvateľstvaSmernica

2003/88/ES sa na nich nemôže vzťahovať a preto žalobcovi v zmysle žaloby nemohla vzniknúť žiadna
škoda. Významom a výkladom Čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/ES sa zaoberali viaceré rozsudky ESD
výklad ktorých je všeobecne záväzný s ktorými je tvrdenie žalovaného v nesúlade. V prípade Pfeiffer súd
konštatoval, že : „Čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391 nevylučuje z jej pôsobnosti služby civilnej ochrany ako
také ale len „určité osobitné činnosti“ týchto služieb ak charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti
odporujú použitiu ustanovení tejto smernice“ (C-397/01, bod. 53).V dôsledku toho „výnimka uvedená v

Čl.2 ods.2 smernice 89/391/EHS bola prijatá len za účelom zabezpečenia riadneho fungovania služieb
nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku ak nastane osobitne vážna situácia
lebo situácia osobitného rozsahu -napríklad katastrofa pre ktoré je typické, že nie je možné rozvrhnúť
pracovný čas pre zásahové záchranné tímy (bod. 55 rozsudku).Rovnako aj Uznesenie ESD prijaté
vo veci C-52/04 potvrdzuje, že na „ činnosti zásahových síl verejnej hasičskej služby sa nevzťahuje

výnimka uvedená v Čl. 2 ods. 2 smernice č.89/131/EHS ale tieto činnosti naopak patria do pôsobnosti
tejto smernice pokiaľ sú vykonávané za obvyklých podmienok“ (bod.57). Pokiaľ ide o novšiu judikatúru
ESD možno spomenúť vec R.Matzaka. Tieto závery sú potvrdené aj samotnou Smernicou 2003/88/
ES, ktorá v Článku 17 ods. 3 bode iii) výslovne uvádza aj protipožiarne služby a služby civilnej
ochrany. V tejto súvislosti možno uviesť, že slovensky zákonodarca rozhodol, že smernica 2003/88/

ES bude transponovaná do zákona č.315/2001 Z.z. o hasičskom a záchrannom zbore čo výslovne
potvrdzuje jeho príloha č. 4 v bode 6. Žalobca tvrdí, že niektoré ustanovenia zákona č.315/2001 Z.z.
sú rozpore so smernicou pretože ich uplatnením sa negarantuje 48 hodinová pracovná doba pre
hasičov. Na podporu svojho tvrdenia, že smernica bola riadne transponovaná do zákona č.315/2001
Z.z. žalovaný popisuje (cituje) akým spôsobom sa viaceré jej ustanovenia (vrátane Čl.2 ods.1) premietli

do Zákona o hasičskom a záchrannom zbore a keďže sa tak po legislatívnej stránke stalo má za to,
že transponovanie smernice bolo správne. Takýto výklad však nespĺňa požiadavky úniového práva
nakoľko je len formálny a nedosahuje sa ním Smernicou požadovaný výsledok t.j. zabezpečenie 48
hodinového priemerného služobného času pre príslušníkov hasičského zboru Slovenskej republiky.
Žiadne ustanovenie Zákona o hasičskom zbore nestanovuje, že služobná pohotovosť hasičov v mieste

výkonu služby je považovaná za súčasť ich týždenného služobného času. V tomto smere sa Zákon o
hasičskom zbore ako právna úprava lex specialis odlišuje od § 96 Zákonníka práce, ktorý zohľadňuje
uvedenú Smernicu ES a na ňu nadväzujúcu judikatúru ESD (a túto skutočnosť výslovne potvrdzuje (vo
svojom odseku 2). Zákonník práce sa však v otázke právnej kvalifikácie pohotovosti na príslušníkov
hasičského zboru nevzťahuje. Skutočnosť, že podľa Zákona o hasičskom zbore pracovnú pohotovosť

hasičov zákonodarca nekvalifikuje ako súčasť ich služobného času tiež výslovne potvrdzujú jeho viaceré
ustanovenia: § 85 Zákona,§ 92, 86 ods.2 Zákona, z citovaných ustanovení vyplýva, že služobná
pohotovosť podľa Zákona o hasičskom zbore sa nepovažuje za súčasť týždenného služobného času
jeho príslušníkov, keďže „bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby“ a začína až po
skončení výkonu štátnej služby v služobnom čase.“ Ustanovenie § 92 Zákona o hasičskom zbore

(Služobná pohotovosť v štátnej službe príslušníkov) výslovne potvrdzuje že služobný úrad môže nariadiť
alebo s dohodnúť s pracovníkom aby sa mimo rámca rozvrhu služobného času a po vopred určený
rozvrhnutia služobného času : „zdržiaval po určený čas na určitom mieste a bol pripravený na to, že
bude povolaný na vykonávanie štátnej služby, ide o služobnú pohotovosť v štátnej službe“ (§ 92 ods.1
Zákona). Takto nariadená služobná pohotovosť preto nie je výkonom štátnej služby nakoľko odráža

len stav pripravenosti pracovníka na eventuálne vykonanie štátnej služby v prípade, že k nej bude
povolaný. § 122 Zákona potom spresňuje, že ak počas doby trvania služobnej pohotovosti došlo k
vykonaniu štátnej služby „takéto vykonanie štátnej služby je štátnou službou nadčas“ (ods. 2) a § 91
ods. 1 Zákona tiež uvádza, že : „Štátnou službou nadčas je aj služba ktorú príslušník vykonáva počas
určenej služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 2“. V tejto súvislosti treba upozorniť na to, že Smernica

2003/88/ES neupravuje žiadnu „prechodnú“ kategóriu medzi pracovným časom a časom odpočinku
(C- 437/05,Vorel, bod 25,C-258/10, bod.43) ako zákon č.315/2001 Z.z. vo forme služobnej pohotovosti
hasiča na pracovisku. V dôsledku toho by bolo požiadavke Smernice možné vyhovieť len vtedy ak by
sa pracovná pohotovosť hasiča na pracovisku považovala za súčasť jeho pracovného času čo všakzákon č.315/2001 nestanovuje. Po takto definovanom pracovnom čase má hasič právo na odpočinok
(Čl. 2 ods. 1 a 2 Smernice) To, že pracovnú pohotovosť hasiča na pracovisku je potrebné považovať
za súčasť jeho pracovnej doby potvrdzuje aj judikatúra ESD (pozri nižšie). Rovnako ako v prípade

Čl. 2 ods. 1 Smernice aj v prípade jej Čl. 6 žalovaný iba popisuje (cituje) akým spôsobom sa viaceré
ustanovenia Smernice 2003/88/ES (Čl. 6,16,17) premietli do Zákona o hasičskom a záchrannom zbore
a keďže sa tak po legislatívnej stránke stalo má za to, že „dotknuté právne predpisy transponovali Čl.
6 Smernice správne“. Žalovaný sa konkrétne zaoberá jednak tzv. referenčným obdobím, ktoré v súlade
s Čl. 16 písmeno b) Smernice môže štát pre uplatňovanie článku 6 Smernice (maximálny týždenný

pracovný čas) stanoviť na dobu presahujúcu štyri mesiace pričom podľa Čl. 17 ods. 3 písmeno iii) a
pre protipožiarne služby môže toto referenčné obdobie dokonca predĺžiť. Podľa § 86 ods. 2 zákona
č.315/2001 Z.z. je nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas hasičov aplikovaný v rámci šesť mesačného
referenčného obdobia. Hoci žalovaný sa pomerne podrobne zaoberá zákonnou úpravou služobnej doby
v rámci referenčného obdobia nereaguje na kľúčový problém t.j. či aj počas referenčného obdobia
sú štáty povinné garantovať priemerný 48 hodinový týždenný pracovný čas podľa Čl. 6 písmeno b)

Smernice. Žalobca tvrdí, že tento záväzok platí v plnom rozsahu aj vo vzťahu k referenčnému obdobiu
nakoľko žiadne ustanovenie Smernice nespája so zavedením referenčných období pre štáty možnosť
nerešpektovať ich záväzok podľa Čl. 6 písmeno b) Smernice. V dôsledku toho ak štát nie je schopný
zabezpečiť 48 hodinový priemerný týždenný pracovný čas v rámci stanoveného preferenčného obdobia
dostáva sa do rozporu s požiadavkou Čl. 6 písmeno b) Smernice. Na základe argumentácie žalobcu

ako aj z vybranej judikatúry ESD vyplýva, že zákon o Hasičskom a záchrannom zbore nesprávne
transponoval Smernicu 2003/88/ES. Je tomu tak z toho dôvodu, že za súčasť pracovnej (služobnej) doby
hasičov nepovažuje ich pracovnú pohotovosť na pracovisku čo je v rozpore s Čl. 2 ods. 1 a 2 Smernice.

4. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 08.04.2024 zotrval na svojom predchádzajúcom vyjadrení v

časti výkladu predmetnej smernice vo vzťahu k nároku na náhradu škody. Žalovaný ďalej poukázal na
skutočnosť,ževzmysleSmernice2003/88/ESmôžebyťprípadnávzniknutáškodavdôsledkuporušenia
právnej normy EÚ nahradená okrem finančného odškodnenia aj udelením dodatočného náhradného
voľna, pričom je úlohou vnútroštátneho súdu, aby zabezpečil spôsob náhrady škody, ktorý je zvolený
v súlade so zásadou ekvivalencie Žalovaný sa prikláňa k udeleniu dodatočného náhradného voľna

najmä s ohľadom na skutočnosť, že žalobca vo svojej žalobe tvrdí, že škoda vznikla v dôsledku straty
času odpočinku, pričom žalovaný má za to, že táto strata by mohla byť nahradená práve stanovením
dodatočného náhradného voľna. Žalovaný preto opätovne poukazuje na formu a spôsob výpočtu
náhrady škody. Žalovaný ďalej pripomína, že samotný rozsudok v prípade G. Fuss, na ktorý sa žalobca
odvoláva a ktorým dôvodí svoj nárok, konštatuje, že zo znenia Smernice 2003/88 ES nemožno vyvodiť,

že právo Únie uprednostňuje niektorú z foriem náhrady škody, nakoľko táto smernica neobsahuje nijaké
ustanovenia týkajúce sa náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení. Ak by súd dospel k záveru,
že žalobcovi bola spôsobená škoda (čo však žalovaný kategoricky popiera), v takom prípade by mala
byť náhrada škody, ktorá bola spôsobná jednotlivcovi primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť
skutočnú ochranu ich práv (rozsudok Brasserie du Pécheur a Factortame). Vyššie uvedený rozsudok

súčasnekonštatuje,žejenavnútroštátnomprávečlenskýchštátov,abypridodržanízásadyekvivalencie
a efektivity stanovili kritériá umožňujúce určiť rozsah škody a súčasne aby stanovili, či sa musí poskytnúť
náhrada takejto škody vo forme finančného odškodnenia alebo udelenia dodatočného náhradného
voľna a súčasne aby boli zadefinované pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady. V bode 95
rozsudku G. Fuss sa uvádza, že : „ pokiaľ ide o formu, ktorú musí mať náhrada škody, treba zdôrazniť,

že keďže ani udelenie dodatočného náhradného voľna, ani poskytnutie finančného odškodnenia zjavne
nerobí poskytnutie takejto náhrady prakticky nemožným alebo mimoriadne zložitým, vnútroštátny súd sa
musí osobitne ubezpečiť, že zvolený spôsob náhrady škody je v súlade so zásadou ekvivalencie, ktorú
treba posúdiť s prihliadnutím na náhrady škody poskytované vnútroštátnymi súdmi v rámci sťažností
alebo podobných žalôb vychádzajúc z vnútroštátneho práva.“

5. Vykonaným dokazovaním a to oboznámením sa s obsahom žaloby, vyjadrením zástupcu žalobcu,
výsluchom žalobcu, vyjadrením žalovaného, prednesom zástupcu žalovaného, oboznámením sa
dochádzkou žalobcu za obdobie r. XX/XXXX – XX/XXXX, súd zistil tento skutkový stav:

6. Zástupca žalobcu počas konania zotrval na podanej žalobe , pričom poukazoval na obsah žaloby
a písomných vyjadrení žalobcu v tejto veci. V súvislosti s vyjadrením zástupkyne žalovaného o výške
priznaných nemajetkových újm, zástupca žalobcu poukazoval na rozhodnutia Mestského súdu Košice,Okresného súdu Zvolen, ktorými bola žalobcom v obdobnej veci priznaná nemajetková vo výške 2.700-
6.770,-eur, pričom tieto rozhodnutia boli potvrdené KS v Košiciach a KS v Banskej Bystrici.

7.Zvýsluchužalobcuvyplýva,žežalobcapracujevHasičskomzáchrannomzboreodrokuXXXX,pričom
je zaradený na funkciu G. – H.. Žalobca uviedol, že sa musia špecializovať, ovládajú rôzne špeciálne
stroje ako nakladače, rýpadlá a žeriav. Z výsluchu žalobcu ďalej vyplýva, že absolvuje rôzne kurzy E.
a rôzne školenia. Niekedy sa stáva, že keď má 2 dni voľna, tak v deň pre zmenou má školenie, a preto
mu neostáva dostatok voľného času.

Žalobca ďalej uviedol, že je služba trvá 24 hodín, s tým, že 16 hodín je výkon služby a 8 hodín je nočná
pohotovosť na pracovisku. Nočná pracovná pohotovosť sa mu nezarátava do fondu pracovného času.
Z výsluchu žalobcu vyplýva, že medzi dvoma zmenami má 2 dni voľna, avšak väčšinou počas toho voľna
má rôzne školenia, výcvik, služobnú cestu. Po skončení zmeny má žalobca pohotovosť 24 hodín, musí
byť na telefóne, pretože v prípade, že m u zavolajú sa musí dostaviť na pracovisko.

Žalobca ďalej uviedol, že na pracovisku majú vyčlenenú oddychovú miestnosť, s tým, že na tejto
miestnosti sa zdržujú až v nočných hodinách, pričom na tejto miestnosti je nemôže spať z dôvodu, že
musí byť stále pripravený na výjazd.

Z výsluchu žalobcu vyplýva, že takto rozvrhnutý pracovný čas mu nepostačuje Na dostatočný oddych
a regeneráciu, pričom sa nemôže dostatočne venovať Ani svojej rodine.

8. Zástupca žalovaného počas konania zotrval na písomných vyjadreniach. Podľa zástupcu žalovaného
sa žalobcovi nepodarilo preukázať vznik nemajetkovej ujmy a taktiež ani príčinnú súvislosť medzi

ujmou a stavom na ktorý žalobca poukazuje. Podľa zástupcu žalovaného žalobca nepreukázal také
negatívne zásahy do svojho osobného života, ktoré by mali byť vyvážené náhradou nemajetkovej
ujmy v peniazoch. Zástupca žalovaného poukazoval na to, že z tabuliek, ktoré predložil súdu žalobca
vyplýva, že v žalovanom období došlo u žalobcu k prekročeniu priemerného týždenného pracovného
času v 17 mesiacoch. Zástupca žalovaného zároveň považoval požadovanú výšku nemajetkovej ujmy

za neprimeranú.

9. Z tabuľkového prehľadu dochádzky žalobcu, ktorú súdu predložil žalobca vyplýva, že priemerný
týždenný pracovný čas u žalobcu v žalovanom období prekročil 48 hodín v 16 – tich mesiacoch.

10. Vychádzajúc z vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že žalobe bolo potrebné vyhovieť iba
čiastočne.

11. Podľa článku 7, druhá, tretia veta Ústavy SR právne záväzné akty európskych spoločenstiev a
európskej únie majú prednosť pred zákonmi SR. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú

implementáciu sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa článku 120 ods. 5.

12. Podľa § 3 Civilného sporového poriadku (ďalej aj C.s.p.), súdy prejednávajú a rozhodujú
súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú
iné orgány.

13. Minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času
ustanovuje smernica európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4.11.2003 o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času.

V článku 1 bod 2 smernice, táto rieši a.) minimálne doby denného odpočinku, týždenného odpočinku a
ročnej dovolenky, prestávky v práci a na maximálny týždenný pracovný čas, b.) určité aspekty nočnej
práce, práce na zmeny a rozvrhnutie práce.

Článok 1 bod 3 smernice, táto sa vzťahuje na všetky odvetvia činnosti verejné a súkromné v zmysle

článku 2 smernice 89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14,17,18 a 19 tejto smernice.Podľa článku 2 ods. 1 smernice pracovný čas je akýkoľvek čas počas ktorého pracovník pracuje podľa
pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť, alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi
predpismi alebo praxou.

Podľa článku 6 písm. b.) Smernice členské štáty prijmú opatrenia na zabezpečenie toho, že v súlade s
potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov priemerný pracovný čas pre každé obdobie 7 dní
vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.

Podľačlánku16,písm.b.)smernice,členskéštátymôžuustanoviťpreuplatňovaniečlánku6(maximálny
týždenný pracovný čas) referenčné obdobie nepresahujúce 4 mesiace.

14. Podľa § 85 ods.1zákona č. 315/2001 Z:z. o hasičskom a záchrannom zbore v platnom znení, ( ďalej
len Zákon ) služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je
k dispozícii služobnému úradu.

Podľa 85ods.2Zákonaslužobnýčaspríslušníkje40hodíntýždenne.Skrátenietýždennéhoslužobného
času príslušníka možno dohodnúť v kolektívnej zmluve vyššieho stupňa.

Podľa § 86 ods. 1 a 2 Zákona služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne.

Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov. Pri
nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia
ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby aj na ňu bezprostredne nadväzujúcej služobnej
pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni.

Podľa § 91 ods. 1 Zákona, štátnou službou nadčas je štátna služba vykonávaná nad rámec určeného
služobného času.

Podľa 91 ods. 3 Zákona, v kalendárnom roku možno príslušníkovi prikázať štátnu službu nadčas v
rozsahu najviac 300 hodín.

Podľa 92 ods. 1 Zákona, služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe v
mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa
§ 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.

Podľa § 97 ods. l písm. h) Zákona, ako vykonávanie štátnej služby sa posudzuje čas náhradného voľna
za štátnu službu nadčas a náhradného voľna za štátnu službu vo sviatok.

15. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä
života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej

povahy.

Podľa § 13 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať , aby
sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti, aby sa odstránili následky
týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce

zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby
alebo je vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Výšku náhrady podľa ods. 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za
ktorých k porušeniu práva došlo.

16. Podľa § 41 CSP, súd skúma miestnu príslušnosť iba na námietku žalovaného uplatnenú najneskôr
pri prvom procesnom úkone, ktorý mu patrí, výlučnú miestnu príslušnosť skúma ja bez námietky na
začiatku konania.

Podľa § 42 CSP, ak je námietka miestnej nepríslušnosti nedôvodná alebo ak nie je uplatnená včas, súd

na ňu neprihliadne a spor prejedná a rozhodne. Neprihliadnutie na námietku súd odôvodní v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.17. Pretože v danej veci žalovaný vzniesol námietku miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Humenné
na konanie v tejto veci ako aj námietku nedostatku vecnej pasívnej legitimácie žalovaného, súd
sa v prvom rade zaoberal námietkou miestnej nepríslušnosti, ktorú v konaní vzniesol žalovaný. K

predmetnému súd uvádza, že už súdmi SR bola niekoľkokrát riešená otázka miestnej príslušnosti
v sporoch týkajúcich sa nárokov jednotlivca na náhradu škody v súvislosti s porušením úniou
garantovaného práva, pričom bolo ustálené, že v týchto konaniach nebude miestne príslušným súdom
všeobecný súd žalovaného, ale súd, v obvode ktorého nastala skutočnosť zakladajúca nárok žalobcu.
Obdobie koľko žalobca ako príslušník Hasičského a záchranného zboru vykonáva služobnú činnosť v F.,

teda v obvode Okresného súdu Humenné, na konanie je miestne príslušný Okresný súd Humenné.
18. V súvislosti s námietkou nedostatku vecnej pasívnej legitimácie žalovaného, súd poukazuje na
skutočnosť, že je nesporné, že Slovenská republika neprevzala (nesprávne prevzala) do vnútroštátnej
úpravy Článok 6 písm. b/ Smernice vo vzťahu k úprave pracovného času hasičov, ktorý predmet sporu
sa nepochybne dotýka práva Únie. Vzťah úniového a vnútroštátne práva sa riadi zásadou prednosti
a priameho účinku, ktoré zásady sú povinné rešpektovať aj vnútroštátne súdy v zhode s Článkom

7 ods. 2, 5, Článkom 144 Ústavy SR, ako aj Článkom 3 Civilného sporového poriadku. V zmysle
uvedeného je súd viazaný medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť
pred zákonom, judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie. Právo
na náhradu škody spôsobenej porušením práva Únie patrí medzi všeobecné zásady komunitárneho
práva vyplývajúce priamo z judikatúry SDEÚ bez ohľadu na vnútroštátnu právnu úpravu, a odráža

základné vlastnosti komunitárneho práva - zásadu prednosti a priameho účinku, ako aj povinnosť
vnútroštátnych orgánov aplikovať normy komunitárneho práva ex officio. Judikatúra SDEÚ vo veci
zodpovednosti členských štátov za porušenie práva Únie je založená na zásade pacta sunt servanda
vyjadrenej v Článku 10 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, podľa ktorého sú členské štáty
povinné prijať všetky opatrenia potrebné na zabezpečenie plnenia záväzkov vyplývajúcich im zo Zmluvy

alebo z činnosti Spoločenstva a zdržať sa akýchkoľvek opatrení, ktoré by mohli ohroziť dosiahnutie
cieľov Zmluvy, alebo ohroziť reálny účinok komunitárneho práva.

19. Podľa názoru súdu je žalovaný v tomto konaní vecne pasívne legitimovaný z dôvodu, že žalobca
svoj nárok na náhradu škody odvodzuje z porušenia úniového práva (nedodržanie 48 hodinového

týždenného pracovného času, ktorý mu úniové právo garantuje) a nie z dôvodu, že Smernica č.
2003/88/ES nebola v jeho prípade správne použitá. Porušenia úniového práva sa môže dopustiť každý
orgán, ktorý koná v mene členského štátu. Predpoklady zodpovednosti za vzniknutú škodu v zmysle
judikatúry SDEÚ vychádzajú z absolútnej objektívnej zodpovednosti členského štátu za takto vzniknutú
škodu, ktorá sa vzťahuje na prípady ad 1/ porušenia práva únie členským štátom pre absentujúcu

alebo nesprávnu transpozíciu smerníc (prípad C 6/90 a 9/90 Francovich, C- 178,179 a 188 až 190/94
Dillenkofer), ad 2/ aplikáciu ustanovení vnútroštátneho právneho poriadku odporujúcu úniovému právu
(ČEZ C-115/08, Simmenthal II C 106/77), ad 3./ vydanie súdneho alebo správneho rozhodnutia, ktoré
je v rozpore s právom Únie ( C 2/06 Kempter, vec C 453/00 Kuhnnea Heitz), ad 4/ neprijatie alebo
ponechanie v platnosti legislatívy, ktorá je v rozpore s právom Únie (C 46 a 48/93 Brasserie du Pécheur a

Factortame). Zodpovednosť členského štátu za vzniknutú škodu podľa judikatúry SDEÚ nastáva, ak sú
splnené tri predpoklady (bod 20 rozhodnutia C 445/06 Danske Slagterier, bod 51 rozhodnutia C 224/01
Kobler, bod 51 rozhodnutia C 46 a 48/93 Brasserie du Pécheur a Factortame, bod 40 rozhodnutia C 6/90
a 9/90 Francovich, ) : 1/ porušená úniová norma priznáva právo fyzickým alebo právnickým osobám
alebo zakladá povinnosti pre členský štát ( napr. C 524/04 Test Claimants Thin Cap), 2/ porušenie

úniového práva je dostatočné závažné a 3/ medzi porušením úniového práva členským štátom a škodou
spôsobenou fyzickým a právnickým osobám existuje príčinná súvislosť. O výške náhrady škody vždy
rozhoduje vnútroštátny súd.

20. V otázkach neupravených normami komunitárneho práva, resp. judikatúrou SDEÚ v sporoch o

nárokoch na náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva Únie členským štátom, sa
subsidiárne použije vnútroštátne právo pri zachovaní princípu rovnocennosti (ekvivalencie) a účinnosti
(efektivity). Zásada rovnocennosti znamená, že vnútroštátny súd nemôže v prípade konania s úniovým
prvkom aplikovať prísnejšie procesnoprávne alebo hmotnoprávne pravidlá ako tie, ktoré by aplikoval
v konaniach bez úniového prvku s podobným predmetom, čo znamená, že dotknutý subjekt musí

mať možnosť uplatniť si nárok, ktorý mu vyplýva z úniovej právnej normy za takých podmienok, za
akých by si mohol nárok uplatniť založený na podobnej vnútroštátnej právnej norme bez úniového
prvku. Zásada účinnosti - efektivity znamená, že procesné predpisy, ktoré platia vo vnútroštátnych
konaniach určených na zabezpečenie ochrany práv, ktoré zakladá úniové právo v prospech právnychsubjektov, nemôže byť upravené takým spôsobom, ktorý by výkon práv priznávaných úniovým právnym
poriadkom prakticky znemožňoval alebo nadmerne sťažoval. Z vyššie uvedeného plynie, že pokiaľ pre
takto vymedzenú oblasť zodpovednosti štátu neexistuje špecializovaná vnútroštátna právna úprava,

je namieste využitie právnej úpravy obsahom a účelom najbližšej v zmysle zásad analógie iuris a
analogie legis rešpektujúc princípy úniového práva. Vo všeobecnosti otázku zodpovednosti štátu za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci upravuje zákon č. 514/03 Z.z., ktorý v § 4 písm. e/ vymedzuje
ako za škodu zodpovedný orgán konajúci v mene štátu ministerstvo, či iný ústredný orgán štátnej správy,
ak v dôsledku nesprávneho prebratia smernice EÚ alebo v dôsledku nedodržania lehoty určenej na

prebratie, vznikla škoda pri výkone verejnej moci v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti
tohto ministerstva alebo tohto ústredného orgánu štátnej správy. Zodpovednosť štátu, za ktorý koná
zákonom označený orgán je však daná len v prípade, ak existuje nezákonné rozhodnutie, či nesprávny
úradný postup, v príčinnej súvislosti s ktorými vznikla škoda. Sporová vec sa týka porušenia práva
Únie pre absentujúcu, resp. nesprávnu transpozíciu Smernice do zákona č. 315/01 Z.z., pretože do
pracovného času hasiča sa nezarátava aj jeho pracovná pohotovosť na pracovisku počas jej neaktívnej

časti (§ 12 ods. 6 v spojení s § 193 zákona č. 315/01 Z.z vylúčil aplikáciu § 96 ods. 2 Zákonníka
práce na služobné pomery hasičov). Absentujúca alebo nesprávna transpozícia Smernice EÚ do noriem
vnútroštátneho práva je výsledkom zákonodarného a legislatívneho procesu, ktorý je v zmysle § 9
vylúčený z pôsobnosti zákona č. 514/03 Z.z., keďže za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup
alebo výsledok postupu Národnej rady SR pri výkone jej pôsobnosti podľa Článku 86 písm. a/, d/ Ústavy

SR a postup alebo výsledok postupu vlády SR pri výkone jej pôsobnosti podľa Článku 119 písm. b/
Ústavy SR. Zohľadňujúc existujúcu vnútroštátnu právnu úpravu pri rešpektovaní princípov ekvivalencie
a efektivity niet však prekážok, aby pasívne vecne legitimovaným subjektom v konaní o nároku na
náhradu škody voči štátu bola Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR ako
orgán do pôsobnosti ktorého spadá aj Hasičský a záchranný zbor SR, ktorý orgán bol tiež garantom

právnej úpravy vykonanej zákonom č. 315/01 Z.z.. Na takomto závere o pasívnej vecnej legitimácie
žalovaného v konaní nič nemení ani to, ak by základ zodpovednosti štátu spočíval v nesprávnej aplikácii
ustanovení vnútroštátneho právneho poriadku, ktorý prípad porušenia práva Únie rovnako zakladá
priamu zodpovednosť členského štátu. Táto objektívna zodpovednosť štátu tu existuje bez ohľadu na
to, ktorý verejný orgán sa porušenia práva únie dopustil, resp. ktorý z orgánov by mal povinnosť škodu

podľa vnútroštátnych noriem nahradiť (napr, C 429/09 G. FuG bod 46).( rozsudok KS Košice sp.zn.
2Co/1/2020 zo dňa 19. 11.2020)

21. Námietka žalovaného, aby sa na daný prípad neaplikovala Smernica taktiež nebola súdom
zohľadnená, pretože ESD v Rozsudku Fus uviedol, že z rozsahu úpravy tejto smernice nie sú vyňatí ani

hasiči. V bode 33 konštatuje, že článok 6 písm. b) Smernice 2003/88 predstavuje pravidlo sociálneho
práva Únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou
požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom
povinnosť stanoviť 48 hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je
výslovne stanovené, že zahŕňa nadčasy, a od ktorej sa v prípade neprebratia článku 22 ods. 1 tejto

smernice do vnútroštátneho práva nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti,
ako je činnosť hasičov, o ktorú ide vo veci samej, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu
dotknutého pracovníka (rozsudky z 5. októbra 2004, Pfeifferai. C-397/01 až 103/01, s. I-8835, body 98
a100, ako aj FuG, už citovaný, body 33 až 35 a 38). Otázku, či do rozsahu pracovného času možno
zaradiť aj stav pracovnej pohotovosti pracovníkov (lekárov, hasičov) riešil Súdny dvor EU (ďalej len

ESD) vo svojom rozsudku ESD C-429/09 z 25.11.2010 G. Fus tým, že potvrdil, že pracovná pohotovosť
tvoriaca súčasť ich týždenného pracovného času v spojení s ďalším "riadnym" pracovným časom
nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas. Vo veci C-429/09 G.Fus týkajúcej sa pracovnej
doby a právneho režimu pohotovosti u nemeckých hasičov ESD ďalej uviedol , že : "pracovný čas
zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník

fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu "pracovný čas" v zmysle Smernice 2003/88/ES".
V dôsledku toho právo Únie bráni vnútroštátnej právnej úprave stanovujúcej priemerný pracovný čas,
ktorý vzhľadom na to, že zahŕňa obdobia pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby prekračuje
týždennú hranicu upravenú v čl. 6 písm. b) uvedenej smernice (bod 25 Rozsudku ESD C-429/09 z
25.11.2010). Vo veci C-437/05 J.Vorel týkajúcej sa pracovnej pohotovosti lekárov na pracovisku Súdny

dvor rovnako uviedol, že pracovná pohotovosť, ktorú pracovník vykonáva v režime fyzickej prítomnosti v
zariadení zamestnávateľa sa musí považovať ako celok za "pracovný čas" v zmysle smernice 93/104/ES
nezávisleodtohoakúprácudotknutáosobaskutočnevykonávalavpriebehupracovnejpohotovosti"(bod
27 Rozsudku ESD vo veci 437/05 z 11.1.2007). Vo veci týkajúcej sa právneho posúdenia režimupohotovosti lekárskych záchranárov (C-397/01, Pfeiffer) ESD uviedol, že " ...časy pracovnej pohotovosti
na pracovisku treba v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného
pracovného času" (bod 95 Rozsudku ESD C-397/02 z 5.10.2004). V dôsledku takého prístupu je

zrejmé, že podľa ESD je rozhodujúcim faktorom pre posúdenie či sú naplnené charakteristické znaky
pojmu pracovný čas v pohotovostnej službe, ktorú pracovník skutočne vykonáva na svojom pracovisku,
skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a byť mu k
dispozícii, aby v prípade potreby mohol okamžite poskytnúť primerané služby. Bez vplyvu na porušenie
Článku 6 písm. b/ Smernice je preto aj skutočnosť, že za pracovnú pohotovosť je vyplácaná odmena.

Preto je tieto povinnosti potrebné považovať za výkon pracovnej činnosti pracovníka (Rozsudok ESD
C-14/04, Dellas. bod 48, 58). Ďalej v bode 35 Rozsudku ESD C-429/09 konštatuje, že Súdny dvor už
rozhodol, že členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) smernice
2003/88 tak, že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný čas
nepresahoval túto maximálnu hranicu, budú viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom
obmedzia (pozri rozsudky Pfeiffer a i., už citovaný bod 99, ako aj Fus už citovaný bod 52). Okrem toho

Súdny dvor tiež rozhodol, že článok 6 písm. b) smernice 2003/88 má priamy účinok, keďže priznáva
jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi (rozsudky Pfeiffera
a i., už citovaný, body 103 až 106, ako aj FuG, body 56 až 59). V bode 38 Rozsudku ESD C-429/09
Súdny dvor konštatuje, že za týchto podmienok má pracovník, ako je G. Fus, ktorého v zásahovej službe
zamestnáva Stadt Halle, právo sa priamo dovolávať ustanovení článku 6 písm. b) smernice 2003/88

voči takému verejnoprávnemu zamestnávateľovi na účely dodržania práva na priemerný pracovný
čas neprekračujúci 48 hodín, ktoré vyplýva z tohto ustanovenia (rozsudok Fus, bod 60). ( rozsudok
Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 5C/49/2018 zo dňa 15.10.2019)

22. V zmysle vyššie citovaných súdnych rozhodnutí Súdny dvor rozhodol, že Smernica sa má uplatniť

na činnosti hasičského zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne a nezáleží na tom, či
sú zamerané na boj proti požiarom alebo na poskytnutie pomoci iným osobám, ak sú vykonávané za
obvyklých podmienok v súlade s poslaním im zvereným a to aj vtedy, keď zásahy, ku ktorým môžu tieto
činnosti viesť, sú svojím charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov určitým rizikám.
Na účely Smernice nemôže byť pojem pracovníka vykladaný rôzne podľa vnútroštátnych právnych

predpisov, ale má autonómny význam vlastný právu Únie, keď za pracovníka sa považuje každý, kto
vykonávaskutočnéakonkrétnečinnostiprezamestnávateľaaprávnapovahapracovnoprávnehovzťahu
z hľadiska vnútroštátneho práva nemôže mať nijaký dosah na postavenie pracovníka v zmysle práva
Únie. Vzhľadom na uvedené sú irelevantné námietky žalovaného o tom, že Smernica sa nevzťahuje
na postavenie žalobcu ako príslušníka hasičského zboru, a bez právneho významu je aj fakt, či

hasič plní svoje úlohy v pracovnom (služobnom) pomere ako hasič dobrovoľný, mestský alebo štátny.
Článok 6 písm. b/ Smernice predstavuje v rozsahu, v akom ukladá členským štátom maximálnu
hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna požiadavka priznaná
každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho práva Únie, ktoré nemožno podrobiť akejkoľvek
podmienke, alebo akémukoľvek obmedzeniu, a ktoré jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu

dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi (bod 33 až 35 vo veci C 429/09 FuG)

23. Súd po vykonanom dokazovaní dospel k názoru, že služobná pohotovosť, ktorú žalobca vykonáva
niejevýkonomštátnejslužby,nakoľkoodrážalenstavpripravenostipracovníkanaeventuálnevykonanie
štátnej služby v prípade, že k nej bude povolaný. Ustanovenie § 122 zákona č. 315/2001 Z. z. potom

upresňuje, že ak počas doby trvania služobnej pohotovosti došlo k vykonaniu štátnej služby, "takéto
vykonávanie štátnej služby je štátnou službou nadčas" (ods. 2) a § 91 ods. 1 zákona tiež uvádza, že
"štátnou službou nadčas je aj služba, ktorú príslušník vykonáva počas určenej služobnej pohotovosti
podľa § 92 ods. 2".

24. Existujúca právna kvalifikácia služobnej pohotovosti sa premieta aj do spôsobu jej finančného
odmeňovania, ktorý nemá povahu služobného platu. Ustanovenie § 103 zákona o hasičskom zbore
výslovne uvádza, že zatiaľ čo služobný plat tvoria zložky služobného príjmu uvedené v jeho odseku
1 (vrátane tarifného platu a jeho príplatkov), za výkon služobnej pohotovosti patrí hasičovi peňažná
náhrada v štátnej službe (ods. 5 ustanovenia § 103 v spojení s ustanovením § 122 ods. 1 zákona č.

315/2001 Z. z.).

25. V konaní pritom nebolo sporné, že žalobca v posudzovanom období t.j. za obdobie XX/XXXX – XX/
XXXX po zohľadnení služobného pracovného času a nariadenej služobnej pohotovosti pracoval nadrámec 48 hodinového pracovného týždňa určeného Čl. 6 písm. b/ Smernice, čím dochádza k porušeniu
práva Únie a toto porušenie je dostatočne závažné, pokiaľ je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho
dvora v danej oblasti. Z judikatúry Súdneho dvora totiž jasne vyplýva, že pracovný čas zodpovedajúci

pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na
pracovisku,jesúčasťoupojmu"pracovnýčas"vzmysleSmernice.Otázkasúvisiacaspojmom"pracovný
čas" v zmysle Smernice neponecháva priestor na akékoľvek pochybnosti o tom, že žalobca pracoval
nad stanovený limit v zmysle čl. 6 písm. b) Smernice a že medzi porušením článku 6 písm. b) Smernice
a ujmou, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku straty času, na ktorý by mal žalobca nárok (ak by bol

maximálnytýždennýpracovnýčasupravenýtýmtoustanovenímdodržaný)aktorýbymoholvyužiťpodľa
vlastnej vôle, existuje príčinná súvislosť.

26. Ak žalovaný tvrdil, že žalobca nevyvinul žiadnu snahu, aby vzniku ujmy predišiel, pretože
neoznámil zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť, a že to považuje za ujmu
na svojich právach, je opätovne nutné poukázať na ustálenú judikatúru SDEÚ, ktorá takúto požiadavku

nepredpokladá, a ani z predpisov komunitárneho práva nevyvodzuje. Aj keď Súdny dvor rešpektuje
zásadu spoločnú právnym systémom členských štátov, že poškodená osoba pod hrozbou toho, že sama
bude musieť znášať škodu, musí tiež vyvinúť primerané úsilie, aby obmedzila výšku škody (rozsudky
C-104/89 a C-37/90 Mulder, C-46/93 a 48/93 Brasserie duPécheur Factortame), súčasne berie na zreteľ,
že výkon práv na náhradu škody priznaných jednotlivcom ustanoveniami práva Únie by bol znemožnený

alebo sťažený, ak by ich návrhy na náhradu škody museli byť čo i len čiastočne zamietnuté z dôvodu,
že nevyužili všetky právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, aj keby to spôsobilo nadmerné ťažkosti,
alebo by to nebolo od nich možné rozumne vyžadovať (rozsudok C-445/06 Danske Slagterier). SDEÚ
vo veci C-429/09 FuG prihliadajúc na to, že Čl. 6 písm. b/ Smernice je pravidlom sociálneho práva s
osobitným významom, od ktorého sa nemôže odchýliť žiadny zamestnávateľ vo vzťahu k pracovníkovi

ako je FuG (hasič), zohľadňujúc tiež, že pracovník je slabšou stranou v rámci pracovnoprávneho vzťahu,
preto je nutné zabrániť tomu, aby mal zamestnávateľ možnosť ho v jeho právach obmedzovať, dospel
k záveru, že nemožno považovať za primerané žiadať od takého pracovníka, aby na účely uplatnenia
nároku na získanie náhrady škody, najprv podával žiadosť zamestnávateľovi, ktorá požiadavka by
bola v rozpore so zásadou efektivity (bod 76 až 87 C-429/09 FuG). Z uvedených dôvodov nemožno

preto v (ne)konaní žalobcu nachádzať žiadny podiel zodpovednosti na vzniku ujmy spôsobenej mu
žalovaným pri implementácii noriem práva Únie. Nachádzanie akejkoľvek možnosti zavinenia na strane
zamestnanca,ktorýpreduplatnenímnárokunasúdenepožiadalzamestnávateľao„dodržiavanienoriem
komunitárneho práva“, by bolo len prenášaním zodpovednosti členských štátov za dodržiavanie práva
Únie na jednotlivcov, a umožňovalo by v prípade nesplnenia tejto podmienky vyňať ich nároky z

uplatňovania v konaní pred súdom, čo odporuje zásadám úniového práva (bod 83 C-429/09 FuG).
( rozsudok KS Košice sp.zn. 2Co/1/2020 zo dňa 19. 11.2020)

27. Žalobca bol ukrátený v nemajetkovej sfére o čas odpočinku, ktorý mohol stráviť s blízkymi, fyzicky i
psychicky regenerovať. V súlade s princípom rovnocennosti komunitárneho a vnútroštátneho práva, súd

aplikoval ustanovenia o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy priznávanej fyzickým osobám v prípade
zásahu do ich osobnostných práv v zmysle § 13 v spojení s § 11 Občianskeho zákonníka zohľadniac pri
určení výšky náhrady kritéria stanovené zákonom a vyplývajúce z judikatúrnej praxe.

28. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nie je zákonnou úpravou vymedzený reštriktívne, teda tak,

aby ho bolo možné priznať len za vopred definované následky.

29. Aj v zmysle § 13 ods. 2 OZ náhradu nemajetkovej ujmy možno priznať z dôvodov demonštratívne
uvedených, ktoré však nepredstavujú ohraničený výpočet prípadov, u ktorých nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy vzniká. Teda nevyžaduje sa iba splnenie podmienky zníženia dôstojnosti fyzickej

osoby, či jej vážnosti v spoločnosti, ako to tvrdí žalovaný, ale môže ísť aj o iné vážne následky na
osobnostných právach dotknutého jedinca. Žalobca svoj nárok spájal s porušením nároku na odpočinok,
a preto súd posudzoval tento nárok ako nemajetkovú ujmu, čo zohľadňuje aj zámery normotvorcu
Smernice rady 89/391/EHS a tiež Smernice rady 2003/88/ES. Uvedené smernice boli prijaté v záujme
zamedzenia výskytu pracovných úrazov a chorôb z povolania, ich cieľom bolo zaviesť alebo zlepšiť

preventívne opatrenia na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a zaistiť vyšší stupeň
ich ochrany, ktorý cieľ sa nemal podriaďovať ekonomickým úvahám. Všetci pracovníci by mali mať
primeranú dobu odpočinku, pričom pojem odpočinok sa musí vyjadriť v jednotkách času, t. j. dňoch,
hodinách, resp. ich častiach, aby sa zabezpečilo, že v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelnéhorozvrhnutia práce nespôsobia úraz ani sebe, ani spolupracovníkom alebo iným osobám, a že si ani
krátkodobo ani dlhodobo nepoškodia zdravie. Žalobca v dôsledku takého rozvrhu pracovného času,
ktorý bol v rozpore s právom Únie, prišiel o voľný čas, ktorý by inak venoval rozvíjaniu osobných,

rodinných, priateľských vzťahov i fyzickej a psychickej relaxácii. Nerešpektovaním čl. 6 písm. b)
Smernice 2003/88/ES pri rozvrhovaní pracovného času žalobcu, došlo k zásahu do práv žalobcu na
vedenie súkromného, rodinného života i do práva na ochranu jeho zdravia, za ktorý zásah mu patrí
nárok na primerané odškodnenie. Vzhľadom na formu zásahu, ktorá sa považuje v zmysle judikatúry
Súdneho dvora za závažný zásah do práv, keď ide o nevratný stav straty niekoľkých stoviek hodín

voľného času a času potrebného na regeneráciu pracovných síl, len samotné konštatovanie porušenia
právaniejedostatočnýmzadosťučinením,aprávepeňažnánáhradapredstavujespôsobiléodškodnenie
takto vzniknutej ujmy. ( rozsudok KS Košice sp.zn. 2Co/1/2020 zo dňa 19. 11. 2020) Bolo na rozhodnutí
žalobcu, aké právne prostriedky ochrany osobnosti použije, či mu postačí konštatovanie porušenia
jeho práv, alebo sa bude domáhať stanovenia dodatočného náhradného voľna, prípadne náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch. Z podanej žaloby mal súd za jednoznačne preukázané, že žalobca sa

domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 5.000,00 Eur. Súd sa na základe uvedeného
nestotožnil s tvrdením žalovaného, že žalobca sa priklonil k udeleniu dodatočného náhradného voľna,
nakoľko uvedená skutočnosť nevyplynula ani z jedného vyjadrenia žalobcu, ani zo samotnej žaloby.

30. Nemajetková ujma je taká ujma, ktorá sa premieta do psychickej sféry fyzickej osoby, a do

jej postavenia v spoločnosti. Takáto ujma sa bezprostredne nepremieta do fyzickej integrity ani do
majetkovej sféry fyzickej osoby. Treba ju dôsledne odlišovať od majetkovej ujmy vzniknutej ako
priamy dôsledok zásahu do telesnej integrity fyzickej osoby. Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch je zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu. Náhrada nemajetkovej ujmy
poskytuje najúčinnejšiu občianskoprávnu ochranu osobnosti fyzickej osoby. Súčasťou práva na ochranu

osobnosti je právo na súkromie a rodinný život. Posúdenie výšky nemateriálnej ujmy je závislé od úvahy
súdu. Súd vo svojom rozhodnutí musí uviesť dôvody, pre ktoré bola priznaná náhrada nemajetkovej
ujmy v konkrétnej výške. I keď výška nemateriálnej ujmy je predmetom voľnej úvahy súdu, táto úvaha
sa musí opierať o preskúmateľné hľadiská. Výška náhrady nemajetkovej ujmy je určovaná základnými
zákonnými kritériami, a to predovšetkým závažnosťou vzniknutej ujmy a okolnosťami za ktorých k

porušeniu práva došlo. Za závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na
okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky
považuje za ujmu značnú, pritom nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda
to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase vnímala aj každá iná fyzická osoba. Samotná
závažnosť ujmy v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti nie je jediným

a výlučným kritériom pre určenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch, súd musí prihliadnuť aj na
okolnosti za ktorých k porušeniu práva došlo.
31. Žalobca skutočne do súčasnej doby vykonáva náročnú prácu nad čas povolený právom únie, ktorá
vyžaduje aby bol nepretržite dostupný a plne k dispozícii svojmu zamestnávateľovi. Tým dochádza k
zásahu do jeho práva na súkromie, ktorého súčasťou je aj právo na rodinný život, teda právo utvárať,

udržiavať a rozvíjať vzťahy medzi členmi rodiny založené na silných citových väzbách. Žalobca sa
objektívne nemôže venovať rodine v rozsahu v akom by chcel, ale najmä nemôže zo svojim časom voľne
nakladať, nemôže sa venovať svojim záľubám. Pre nedostatok času nemôže ani oddychovať, hoci relax
jevzhľadomnarizikovosťjehoprácenesmiernepotrebný.Právonaodpočinokjeužalobcupermanentne
niekoľko rokov porušované, napriek tomu, že plní v spoločnosti veľmi zodpovedné úlohy, ktoré neraz

vyžadujú aj nasadenie vlastného života. Súd považuje pracovnú pozíciu žalobcu za vysoko zodpovednú,
rizikovú a fyzicky aj psychicky náročnú. Pri stanovení náhrady za zásahy žalovaného do nemajetkovej
sféry žalobcu - práva na odpočinok, súkromie a rodinný život, súd prihliadal na kritéria uvedené v bode
95 Rozsudku Fus, a na závažnosť ujmy, ktorá mu takým (dostatočne závažným) zásahom vznikla, na
následky takým zásahom vyvolané, okolnosti zásahu a v neposlednom rade aj na náhradu nemajetkovej

ujmy, ktorá je priznávaná všeobecnými súdmi v iných prípadoch, keď súdy aplikujú ustanovenie § 13
Občianskeho zákonníka.

32. Z uvedených dôvodov súd dospel k záveru, že žalobca má na primeranú finančnú náhradu, pričom
pri stanovení výšky primeranej finančnej náhrady súd vychádzal z dochádzky žalobcu za uplatňované

obdobiezktorejvyplýva,žeužalobcuvrozhodnomobdobídošlokprekročeniupriemernéhotýždenného
pracovného času t. j. 48 hodín v 16 - tich mesiacoch. Preto súd vzhľadom na požadovanú náhradu za
žalované obdobie ustálil, že žalobcovi patrí náhrada vo výške 2.300,-eur.33. V prevyšujúcej časti súd žalobu žalobcu zamietol, pretože žalobca nepreukázal že by sa tento zásah
negatívne odrazil napr. v jeho medziľudských vzťahoch alebo že by mal dopad na jeho zdravotný stav.
Vzhľadom na absenciu takýchto následkov súd považoval sumu 2.300,- eur, za primeranú.

34. Podľa § 255 ods.1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

35. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods.1 CSP a priznal žalobcovi vo vzťahu k žalovanému
náhradu trov v rozsahu 100% z prisúdenej sumy z dôvodu, že rozhodnutie v danej veci záviselo od

úvahy súdu.

36. O výške trov konania súd rozhodne samostatným uznesením po nadobudnutí právoplatnosti tohto
rozsudku, tak ako to vyplýva z ust. § 262 ods. 2 CSP.

Poučenie:

SpisovaZnacka

Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia
prostredníctvom tunajšieho súdu na Krajský súd v Prešove.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na

podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,

b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.Ak nebude povinnosť uložená týmto rozhodnutím splnená v stanovenej lehote, možno sa jej splnenia
domáhať návrhom na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu.