Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, February 5, 2025

Súd: Okresný súd Nitra
Spisová značka: 8Cpr/3/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4124208247
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dana Bartová

ECLI: ECLI:SK:OSNR:2025:4124208247.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

8Cpr/3/2024

Okresný súd Nitra sudkyňou JUDr. Danou Bartovou v spore žalobcu: A. B., narodený XX.XX.XXXX,
bytom C. A. XXX/XX, XXX XX C. A., zastúpený JUDr. Ing. Peter Lyžičiar, advokát, so sídlom
Svätoplukovo nám. 1/B, 949 01 Nitra, proti žalovanej: Slovenská republika – Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava, IČO: 00 151 866, o zaplatenie
nemajetkovej ujmy 6.946,44 eura, takto

r o z h o d o l :

8Cpr/3/2024

I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 2.200 eur do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Vo zvyšku súd žalobu zamieta.

III. Žalobcovi súd priznáva voči žalovanej náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

8Cpr/3/2024

1. Žalobou doručenou tunajšiemu súdu sa žalobca domáhal voči žalovanej zaplatenia sumy 6.946,44
eura titulom nemajetkovej ujmy. Žalobu odôvodnil tým, že pracuje v hasičskom a záchrannom zbore
(ďalej aj „HaZZ“) od roku 2004. Služobný čas príslušníka HaZZ je rozvrhnutý nerovnomerne tak, že
týždenný pracovný čas sa skladá z výkonu služby a určenej služobnej pohotovosti. Do konca roku

2021 boli pracovné zmeny rozvrhnuté na 17- hodinový výkon služby, po ktorom nasledovala určená
7 - hodinová služobná pohotovosť na pracovisku, od 01.01.2022 na 16 - hodinový výkon služby
a nadväzujúcu určenú 8-hodinovú služobnú pohotovosť na pracovisku. Žalobcovi môže byť nariadená
aj služobná pohotovosť mimo rozvrhnutia pracovného času. Určená ani nariadená pohotovosť sa
nezapočítavajú do pracovného času. Na hasičskej stanici D. sa striedajú 3 hasičské zmeny, t. j. každý
tretí deň každá pracovná zmena odslúži 24 hodín a následne má 2 dni voľna. Za obdobie júl 2021
- jún 2024 vrátane žalobca odpracoval spolu 1.970,4 hodín určenej služobnej pohotovosti, pričom

žiadna z týchto odpracovaných hodín služobnej pohotovosti mu nebola započítaná do pracovného
času, čo v rozpore s právnou reguláciou – smernicou č. 2003/88/ES. Za obdobie júl 2021 - jún 2024
vrátanetakodpracovalspolu5.884,2hodínzmenovejslužby(odpracovanýchhodínzarátanýchvofonde
pracovného času). Počas uvedeného obdobia dosiahol priemerný pracovný čas žalobcu 50,16 hodíntýždenne. Pracovná pohotovosť sa delí na aktívnu a neaktívnu časť. Pri neaktívnej časti sa žalobca
musí zdržiavať na pracovisku, napriek tomu sa neaktívna časť pracovnej pohotovosti nezapočítava
do fondu pracovného času. Pracovný čas žalobcu presahuje nielen 40 hodinový týždenný služobný

čas príslušníka HaZZ, ale aj maximálne prípustný 48 hodinový týždenný pracovný čas podľa článku
6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES. K uvedenému dochádza v dôsledku toho, že žiadna z hodín
odpracovanej služobnej pohotovosti nie je započítavaná do fondu pracovného času, pretože zákona
o HaZZ služobnú pohotovosť hasičov nepovažuje za služobný (pracovný) čas, čo je podľa žalobcu v
rozpore s čl. 2 ods. 1 smernice a konštantnou judikatúrou Súdneho dvora. Žalobca tvrdí, že smernica

nebola správne, resp. vôbec v časti transponovaná do právneho poriadku SR, konkrétne do ustanovení
zákona o HaZZ, pretože aktuálne znenie tohto zákona umožňuje služobnému úradu rozvrhnúť služobný
čas príslušníka HaZZ tak, že tento pravidelne de facto sústavne prekračuje stanovený maximálny
48 hodinový týždenný pracovný čas. Žalobca zdôraznil, že podľa judikatúry súdneho dvora čas
pracovnej (služobnej) pohotovosti treba v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného
alebo týždenného pracovného času (rozsudky súdneho dvora C-397/1, C-14/04, C-518/15 – týkajúci sa

priamo hasičov). Jeho priemerný týždenný pracovný čas za žalované obdobie júl 2021 - jún 2024 vrátane
predstavuje50,16hodíntýždenne,jetedazjavné,žejehoprávovyplývajúcezčlánku6písm.b)smernice
bolo a je pravidelne porušované, porušovanie sa pritom vzťahuje na celé žalované obdobie, ako aj na
všetky referenčné obdobia, t.j. na 4, 6 a aj 12 mesačné referenčné obdobia. Aktívnu vecnú legitimáciu
žalobca vyvodzuje z priameho účinku článku 6 písm. b) smernice (v zmysle rozsudku C-429/09), pasívnu

vecnú legitimáciu žalovanej z judikatúry Súdneho dvora, t.j. zo zásady zodpovednosti štátu za škody
spôsobené jednotlivcom porušením práva Únie. Z judikatúry súdneho dvora vyplývajú 3 podmienky
práva na náhradu škody porušením úniového práva, a to a) cieľom porušenej právnej normy únie je
priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné, b) existencia škody, c) priama príčinná
súvislosť medzi týmto porušením a škodou. Uviedol, že ide o porušenie jasnej a konkrétnej normy

Únie, ktorá predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom. K príčinnej súvislosti
uviedol, že u žalobcu došlo k vzniku nemajetkovej ujmy v dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu
zdravia (čl. 40 Ústavy SR), pretože účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného času bolo
zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného
rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám a aby si krátkodobo

alebo dlhodobo nepoškodil zdravie a súčasne zásahu do práva žalobcu na súkromie a rodinný život
(článok 19 ods. 2 Ústavy SR) pretože musel reálne odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle Smernice,
na úkor svojich blízkych musel tráviť čas v práci a prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať
svojim najbližším, rodine, priateľom, záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným
zaradením. Keďže smernica neobsahuje ustanovenia týkajúce sa procesu náhrady škody, poukazuje

na analogické použitie ustanovení § 11 a 13 Občianskeho zákonníka. Podľa žalobcu bol zásah do
jeho práv spôsobený tým, že priemerne každý týždeň odpracoval viac ako 48 hodín v rozpore s čl. 6
písm. b) smernice a žiadna z odpracovaných hodín určenej služobnej pohotovosti v žalovanom období
nebola v rozpore s čl. 6 písm. b) v spojení s čl. 2 bod 1 smernice započítavaná do pracovného času
žalobcu. Žalobca si primeranú náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy vyčíslil ako rozdiel medzi

peňažnou náhradou uvedenou v ust. § 122 ods. 1 ZoHZZ a peňažnou náhradou uvedenou v ust. § 122
ods. 2 písm. a) ZoHaZZ (súčin počtu odpracovaných hodín služobnej pohotovosti za kalendárny mesiac
kalendárneho roku a sumy zodpovedajúcej 35 % peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny
za kalendárny mesiac kalendárneho roka, t.j. 50 % mínus 15 % a v prípade odpracovania služobnej
pohotovosti v čase pracovného pokoja ako súčin odpracovaných hodín služobnej pohotovosti v čase

pracovného pokoja a sumy zodpovedajúcej 20 % peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej sadzby za
kalendárny mesiac kalendárneho roku t.j. 50 % mínus 30 %), čo predstavuje 6.946,44 eura.

2. Žalovaná vo vyjadrení k žalobe nesúhlasila s uplatneným nárokom čo do základu aj výšky.
K transpozícii článku 2 ods. 1 smernice uviedla, že jeho zmysel je transponovaný v štvrtej hlave zákona

o HaZZ, v ust. § 85 a nasl. upravujúcich služobný čas. Ustanovenia § 86 ods. 2 a § 92 ods. 1 zákona
o HaZZ rozhodne nepopierajú, že služobná pohotovosť v štátnej službe je výkonom štátnej služby.
S poukazom na článok 15 smernice tvrdenie žalovaného o služobnom čase podporujú aj Kolektívna
zmluva vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru na rok 2021, 2022, 2023
a 2024, ktoré vo väzbe na citované ustanovenia zákona rozvrhuje služobný čas na vykonávanie štátnej

služby a služobnú pohotovosť. Žalovaná má za to, že ust. § 85, § 91 a § 92 zákona o HaZZ, ako
aj kolektívne zmluvy plne transponujú článok 2 ods. 1 smernice. K transpozícii článku 6 písm. b)
smernice žalovaná namietala, že sa žalobcovi nepodarilo preukázať, že by štát neprebral Smernicu
2003/88/ES do zákona správne. Dôvodila, že kolektívne zmluvy dostatočne ustanovujú počty hodínslužobného času hasičov, počas ktorého hasiči vykonávajú štátnu službu, ako aj rozsah hodín služby
nadčas za príslušný rok. V zmysle kolektívnych zmlúv hasiči vykonávajúci štátnu službu s nerovnomerne
rozvrhnutým služobným časom majú výkon štátnej služby v rámci 12 hodinového riadneho služobného

času alebo služobný čas rozvrhnutý na 17 hodín / 16 hodín vykonávania štátnej služby a časť služobnej
pohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v mieste vykonávania štátnej
služby v trvaní 7 / 8 hodín v jednej 24 hodinovej zmene. Smernica tiež umožňuje stanoviť referenčné
obdobie iné ako 7 dní. Čo sa týka referenčného obdobia, tak nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas je
rozvrhnutý na obdobie 6 mesiacov podľa § 86 ods. 1 zákona o HaZZ. Pokiaľ súd dospeje k záveru, že

smernica nebola transponovaná správne, je povinný skúmať, či vôbec došlo pri aplikácií rozvrhovania
služobného času žalobcu k porušeniu článku 6 písm. b) smernice. Z uvedeného ustanovenia však
nemožno bližšie definovať spôsob predmetného výpočtu. Spočítavanie fondu pracovného času so
služobnou pohotovosťou je v zrejmom rozpore s článkom 2 smernice, teda s pojmom „pracovný čas“
v zmysle článku 2 ods. 1 a s pojmom „čas odpočinku“ v zmysle článku 2 ods. 2 smernice. Podľa
žalovanej nie je možné definovať článok 6 písm. b) smernice v zmysle § 97 ods. 1 zákona o HaZZ, ak

sa k tomu však súd prikloní, poukazuje na gramatický výklad ustanovenia, ktoré nezahŕňa predmetné
časy odpočinku do služobného času ale ich iba posudzuje ako služobný čas. Časy odpočinku sa
posudzujú ako služobný čas z dôvodu, že ide o platené dni voľna, je nevyhnutné, aby boli zapísané
v systéme SAP, t.j. v evidencii dochádzky, z ktorej sa tvoria výplatné pásky a ktoré musia reflektovať
všetky dni, za ktoré patrí mzda. Okrem toho žalovaná poukázala na článok 16 písm. b) smernice týkajúci

sa „neutrálnych dní“, na ktoré nemožno v rámci referenčného obdobia prihliadať. Pri posudzovaní
porušenia smernice nie je možné vychádzať z fondu pracovného času, ktorý sa využíva pre naplnenie
plánovaných hodín, aby bolo z neho možné vypočítať mzdu. Nejde o správny ukazovateľ, nakoľko v
zmysle § 97 ods. 1 zákona o HaZZ sa ako služobný čas posudzuje aj čerpanie všetkej dovolenky,
čas plateného služobného voľna, či čas náhradného voľna za službu nadčas a službu vo sviatok,

pričom pracovný čas podľa smernice započítava iba čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa
pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosť v súlade s vnútroštátnymi právnymi
predpismi a/alebo praxou. K pojmu priemerný čas podľa článku 6 písm. b) smernice žalovaná uviedla,
že smernica pojednáva o priemere za určité obdobie a v článku 16 pojednáva o referenčnom období
nepresahujúcom štyri mesiace. Jednu z odchýlok stanovuje smernica v čl. 17 ods. 3 písm. b) bodu iii),

pričom možnosť odchýlky nemôže viesť k ustanoveniu referenčného obdobia dlhšieho ako 6 mesiacov
a v súvislosti s uvedeným žalovaná poukázala na § 86 ods. 1 zákona o HaZZ. Žalovaná má za to,
že predmetná časť smernice bola do právneho poriadku Slovenskej republiky transponovaná správne,
zároveňneodporuježiadnejčastismernice,apretojenevyhnutné,abysanaňuprivýpočtochprihliadalo.
Žalovaná v zmysle ods. 15 preambuly smernica poukazuje na potrebu, nie možnosť odchýlky, túto

potrebu jasne definuje v čl. 7 ods. 3 v prípade protipožiarnych služieb, čím v čl. 19 rozširuje referenčné
obdobie až na šesť mesiacov. Podľa žalovanej pojem „priemerný“ je nutné vykladať ako priemerný
maximálny týždenný čas v referenčnom období šiestich mesiacov a teda v priemere nemôže tento čas
prekročiť 48 hodín každých 7 po sebe nasledujúcich dní. K výpočtu nemajetkovej ujmy žalovaná uviedla,
že sa žalobca domáha náhrady mzdových nárokov vo forme doplatku za rozdiel medzi odmenou za

určenú služobnú pohotovosť a nariadenú služobnú pohotovosť. Žalobca žiada náhradu len za určenú
služobnú pohotovosť, za ktorú bol odmenený vo výške 15 %, resp. 30 % zo sumy služobného platu.
V zásade celá žaloba sa týka rozdielu medzi odmenou za určenú a nariadenú služobnú pohotovosť.
Žalovaná poukázala na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie C-742/19, v zmysle ktorého
smernica nebráni tomu, aby sa neaktívna pohotovosť na pracovisku odmeňovala iným spôsobom ako

doba štátnej služby, počas ktorej tento príslušník plní služobné úlohy. Žalovaná upozornila, že pri
vzniku služobného pomeru žalobca akceptoval všetky podmienky, vedel o platových podmienkach,
o služobnej pohotovosti a pracovnom čase. Namieta nedostatok tvrdení žalobcu o zásahu do osobnosti
žalobcu. V súvislosti s výpočtom náhrady nemajetkovej ujmy žalovaná považuje za nesprávne, aby
nemajetkovú ujmu žalobca vypočítaval matematickým vzorcom, pričom poukázala na uznesenie NS

SR sp. zn. 7Cdo/29/2021 zo dňa 31.01.2023 ako aj na iné rozhodnutia všeobecných súdov. Podľa
žalovanej je žalovaná suma absolútne neprimeraná, a to aj s porovnaním výšky náhrad priznávaných
obetiam trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu neporovnateľne vyššia.
Podľa žalovanej je obdobie mesiaca 7/2021 premlčané s poukazom na § 101 Občianskeho zákonníka.
Žalovaná namieta svoju pasívu vecnú legitimáciu s odôvodnením vzhľadom na simulovaný úkon žaloby

o náhradu mzdových nárokov, pre ktoré je v pracovnoprávnom spore pasívne vecne legitimovaný
zamestnávateľ. Napokon žalovaná namietla miestnu príslušnosť tunajšieho súdu a navrhla postúpenie
veci na Mestský súd Bratislava IV, keď mala za to, že namietanú nesprávnu transpozíciu smernice malovykonať Ministerstvo vnútra SR, a preto je miestne príslušným súdom okresný súd, v obvode ktorého
orgán zodpovedný za transpozíciu sídlo.

3. Žalobca v replike k tvrdeniam žalovanej o správnej transpozícii smernice poukázal na početné
rozhodnutia vydané v konaniach založených na rovnakom skutkovom základe. Žalobca poprel
tvrdenia žalovanej o tom, že si v konaní uplatňuje mzdové nároky. Zdôraznil, že sa domáha náhrady
škody porušením úniového práva a spôsob výpočtu podľa § 122 zákona o HaZZ použil výlučne
z dôvodu neexistencie právnej úpravy predstavujúcej spôsob výpočtu náhrady škody v obdobných

prípadoch. Uviedol, že podstatou žaloby je porušenie smernice pri prekročení maximálneho rozsahu
odpracovaných hodín a nezapočítanie pohotovosti do pracovného času. Vyčíslil len určenú služobnú
pohotovosť, pričom ak by vyčíslil aj nariadenú služobnú pohotovosť, protiprávnosť konania žalovanej v
nezapočítaní tejto pohotovosti do pracovného času by bola ešte vypuklejšia a viac by navýšila priemerný
počet odpracovaných hodín nad maximálny povolený týždenný limit určený smernicou. Uviedol, že
porušovanie smernice sa vzťahuje na celé obdobie ako aj na všetky referenčné obdobia. V súvislosti

s uvedeným poukázal na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-254/18 vo veci Syndicat des
cadres de la sécurité intéreuere, v zmysle ktorého sú členské štáty povinné garantovať dodržiavanie
maximálne 48 hodinového týždenného pracovného času aj vo vzťahu k referenčným obdobiam, keďže
žiadne ustanovenie Smernice nespája so zavedením referenčných období možnosť štátu nerešpektovať
záväzok podľa ust. čl.6 písm. b) smernice. K tvrdeniu žalovanej o nemožnosti použitia a reflektovania

fondu pracovného času žalobca uviedol, že táto námietka bola opätovne predmetom preskúmavania
rôznych odvolacích súdov v totožných konaniach, pričom všetky súdy zhodne uviedli, že z fondu
pracovného času možno vychádzať. K namietanému premlčaniu žalobca argumentoval tým, že zistiť,
či došlo prekročeniu priemerného služobného času, možno najneskôr dovŕšením príslušného mesiaca,
preto nárok možno uplatniť v prvý deň nasledujúceho mesiaca, teda za mesiac júl 2021 najskôr dňa

01.08.2021. Žalobca sa nestotožnil s výpočtom priemerného pracovného času žalovanej, považujúc
názor žalovanej za nesprávny už len pre to, že ak by sa malo vychádzať zo žalovaným deklarovaného
výpočtu, v ktorom bez ďalšieho odpočítava od služobného času napr. nároky na zákonom priznané
dovolenky, dodatkové dovolenky a voľno za štátnu službu, potom by to nevyhnutne znamenalo len
to, že žiaden z príslušníkov HaZZ by nikdy nečerpal tieto zákonné nároky, pretože tieto nároky na

dovolenku a pod. by boli automaticky odpočítavané od služobného času, čo je v zjavnom rozpore nielen
s účelom a cieľom Smernice, ale aj v rozpore s ust. § 97 ods. 1 zákona o HaZZ. K argumentácii
žalovanej, že žalobca akceptoval pracovné podmienky, žalobca poukázal na jeho slabšie postavenie
v rámci pracovnoprávneho vzťahu (rozsudok Súdneho dvora vo veci G. Fuß v spojení s rozsudkom
C445/06 vo veci Danske Slagterier).

4. Žalovaná v duplike nad rámec svojej predchádzajúcej argumentácie mala za to, že na služobný vzťah
príslušníka HaZZ sa nevzťahuje smernica 2003/88/ES (odkazujúc na závery Mestského súdu Bratislava
IV) a tým žalobca nie je aktívne vecne legitimovaným subjektom na podanie žaloby, dôvodiac, že platná
právna úprava v Slovenskej republiky jednoznačne stavia príslušníka HaZZ na rovnakú právnu úroveň

ako policajta (pri porovnaní § 12 zákona o HaZZ a § 2 zákona č. 73/1998 Z.z.), pokiaľ ide o obsah
služobného pomeru zamestnanca a štátu. Možno teda konštatovať, že pokiaľ smernica Rady 89/391/
EHS v článku 2 ods. 2 hovorí, že sa neuplatňuje na osobitné činnosti verejných služieb, ako sú napríklad
ozbrojené sily a polícia, možno tieto charakteristiky osobitných činností v celom rozsahu vztiahnuť
aj na činnosť príslušníka HaZZ a z uvedeného vyvodiť záver, že rovnako na HaZZ sa predmetný

článok smernice neuplatňuje. Dodala, že otázka správnej transpozície smerníc do vnútroštátnych
poriadkov členských štátov patrí do pôsobnosti Európskej komisie ako jediného orgánu, pričom voči
žalovanej neexistuje žiadne konanie Európskej komisie vo veci smernice 2003/88/ES. K spôsobu
výpočtu nemajetkovej ujmy predloženej žalobcom poukázala žalovaná na rozhodovaciu prax Krajského
súdu v Košiciach, ktorý s ohľadom podstaty nemajetkovej ujmy od takého spôsobu upustil. Vyjadrila

presvedčenie, že nakoľko si žalobca nemôže uplatniť potenciálny nárok skutočnej škody spočívajúci
v rozdielnom finančnom ohodnotení služobnej pohotovosti, tak sa túto skutočnosť snaží obchádzať
prostredníctvom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Poukázala na rozdielnosť práva na ochranu
osobnosti a právna na náhradu škody (NS SR sp. zn. 3Cdo/176/2012), na podstatu nemajetkovej ujmy
a spôsob zisťovania jej výšky (NS SR sp. zn. 4 Cdo 139/2011, sp. zn. 5Cdo/126/2007) a aby v prípade,

ak súd bude konštatovať existenciu nároku, výšku nemajetkovej ujmy určil súd. Žalovaná predložila
vlastný prepočet priemerného služobného času žalobcu, podľa ktorého k porušeniu článku 6 písm. b)
smernice 2003/88/ES nedošlo:V prvom referenčnom období (august 2021 - január 2022) odpracoval spolu 1.187,350 hodín v 25,715
týždňoch, čo predstavuje 180 dní a jeho priemerný týždenný služobný čas v tomto období je 46,173
hodín týždenne.

V druhom referenčnom období (február 2022 - júl 2022) odpracoval spolu 1.159,000 hodín v 24,429
týždňoch, čo predstavuje 171 dní a jeho priemerný týždenný služobný čas v tomto období je 47,443
hodín týždenne.
V treťom referenčnom období (august 2022 - január 2023) odpracoval spolu 1.150,600 hodín v 24,572
týždňoch, čo predstavuje 172 dní a jeho priemerný týždenný služobný čas v tomto období je 46,825

hodín týždenne.
V štvrtom referenčnom období (február 2023 - júl 2023) odpracoval spolu 1.029,600 hodín v 24,429
týždňoch, čo predstavuje 171 dní a jeho priemerný týždenný služobný čas v tomto období je 42,146
hodín týždenne.
V priatom referenčnom období (august 2023 - január 2024) odpracoval spolu 963,600 hodín v 23,715
týždňoch, čo predstavuje 166 dní a jeho priemerný týždenný služobný čas v tomto období je 40,632

hodín týždenne.
V šiestom referenčnom období (február 2024 - júl 2024) žalobca odpracoval spolu 1.042,300 hodín v
24,572 týždňoch, čo predstavuje 172 dní a jeho priemerný týždenný služobný čas v tomto období je
42,418 hodín týždenne.

Žalovaná pri výpočte vychádzala z počtu odslúžených 24 hodinových celých zmien, z počtu odslúžených
hodín mimo zmien (keď žalobca neopracoval celých 24 hodín) a z času zásahu po ukončení služobného
dňa (ak z dôvodu výjazdu zostal žalobca v práci po ukončení služobného dňa), tieto tri údaje predstavujú
počet skutočne odslúžených hodín v mesiaci, ktorý vydelila priemerným počtom týždňov v sledovanom
období. Dni dovolenky, OČR, PN, PNK, VSZ ako neutrálne dni neboli zahrnuté do „započínaných dní“

a nevyužívali sa na výpočet priemerného služobného času. Žalovaná ďalej uviedla, že súdna prax sa v
prípadoch porušenia smernice ustálila pri určovaní nemajetkovej ujmy v rozsahu 1.500 eur až 2.500 eur
(rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 5Co/85/2023 a ďalšie rozhodnutia označené vo vyjadrení),
z čoho je zrejmé, že sa súdy neprikláňajú k matematickému výpočtu nemajetkovej ujmy.

5. K duplike predložil žalobca písomné vyjadrenie, v ktorom tvrdil, že smernica sa vzťahuje na
služobný pomer HaZZ. Nesúhlasil s prezentáciou počtu hodín predloženou žalovanou. Z podkladov
dochádzkového systému SAP vyplýva, že aj samotná žalovaná považuje všetky odrobené hodiny v
rámci výkonu štátnej služby (ust. § 97 ods. 1 ZoHaZZ) za hodiny, z ktorých je potrebné vychádzať pri
určení hodín pracovného času. V tomto podklade totiž žalovaná sama uznáva, koľko hodín Žalobca

odrobil v rámci svojho mesačného pracovného času (kolónka „OH“) a koľko hodín nad rámec tohto
času odrobil pohotovosti, ktorú mu do pracovného času nerátal (kolónka „P“). V týchto podkladoch
dochádzkového systému SAP žalovaná neodpočítava žiadne hodiny, tak ako sa to snaží prezentovať
v jej predložených výpočtoch. Potreba vychádzania pri výpočtoch pracovného času Žalobcu nakoniec
vychádza aj zo samotného znenia ust. § 97 ods. 1 Zákona o HaZZ. Žalobca odmietol šesťmesačné

referenčné obdobie, nakoľko keď nebolo prevzaté do právneho poriadku Slovenskej republiky (napr.
Krajský súd Prešov zo dňa 24.9.2024, sp. zn. 1Co/14/2024). Analogicky ako referenčné obdobie je
možné vykladať aj aplikáciu neutrálnych dní, keďže majú právny základ v rovnakom článku smernice.

6. Súd prejednal vec na pojednávaní za účasti strán sporu a právneho zástupcu žalobcu. Právny

zástupca žalobcu na pojednávaní zotrval na svojich predchádzajúcich vyjadreniach. Žalovaná nad
rámec predchádzajúcej procesnej obrany uviedla, že žalobca pre účely svojho času výpočtu využíva
nesprávny ukazovateľ odpracovaných hodín, a to fond pracovného času, do ktorého sa započíta aj
dovolenka a rôzne voľná, ktoré sú časom odpočinku v zmysle smernice, avšak tieto hodiny služobného
času sa zarátavajú z dôvodu, že ich má žalobca riadne zaplatené. Ako príklad uviedla február 2022, v

ktorom žalobca odpracoval 7x24 hod. zmien čo je dokopy 168 hodín, napriek tomu vo svojej tabuľke
uvádza, že v tomto mesiaci odpracoval 216 hod. Tento rozdiel vznikol preto, lebo žalobca zarátal aj 2 dni
dodatkovej dovolenky a 1 deň riadenej dovolenky. Smernica však vychádza z duality pojmov pracovný
čas a čas odpočinku, pričom akékoľvek dovolenka jednoznačne spadá pod čas odpočinku.

7. Žalobca na pojednávaní vypovedal, že 20 rokov pracuje v hasičskom zbore vo D.. Pracuje 24
hodín a následne má 48 hodín voľno. Medzitým však má rôzne školenia, neplánované služby, keď
niekto vypadne. V noci mávajú výjazdy, pracuje víkendy, sviatky, sú 360 dní v roku k dispozícii. Mal
šesťročný vzťah s priateľkou, postupne jej však začalo vyššie uvedené prekážať, nemohli naplánovaťdovolenku. S priateľko sa rozišli, majú 5 ročného syna. V rámci konania o zverenie syna do starostlivosti
na súde navrhoval striedavú starostlivosť, čomu však nebolo vyhovené z dôvodu jeho 24 hodinových
služieb.Uzatvorilirodičovskúdohoduohľadomstarostlivostiomaloletého,ktorúvšaknemôžedodržiavať

vzhľadom na výkon služby. Pomaly cíti, že sa mu syn vzďaľuje, lebo niekoľko krát odriekol stretnutie s
ním z dôvodu výkonu práce. Stalo sa, že keď u mňa spal, zobudil sa v noci, rozsvietil svetlo a ja som sa
strhol s tým, že majú zásah, na čo sa zľakol a dlhšiu dobu bolo problematické jeho spanie u neho. Ujmu
začal pociťovať, keď sa mu začal rozpadať vzťah s partnerkou a následne keď pociťoval narušenie
vzťahu so synom, časovo asi 4 roky dozadu. Ďalej uviedol, že túto prácu si vybral a má ju rád, ale

chce poukázať na to, čo sa deje v zbore. Situácia je neúnosná, narúša mu vzťah so synom. Vždy cez
víkend mu padá služba, ktorú si môže vymeniť, avšak je ťažké meniť služby, kolegovia mu to už veľmi
netolerujú. Majú rôzne školenia, výcviky. Nevie povedať presne obdobie, kedy bol povolaný na výcvik,
ale raz ročne je výcvik v Lešti, raz ročne cyklický výcvik, pilčícky výcvik, výcvik na vode, je toho dosť.
Čo sa týka frekvencie, nie je to rovnomerné, napr. od augusta do októbra je to aj dva-trikrát za mesiac,
potom mesiac nič, potom výcvik dvakrát za mesiac. Okrem výcvikov majú rôzne cvičenia na prehĺbenie

kvalifikácie, kde chodia do Žiliny. Keď je v službe, ráta sa mu iba 18 hodín do fondu pracovného času.
Pred nástupom do práce vedel, že sa budú robiť 24 hodinovky, ale nevedel, že pohotovosť sa nebude
zarátavať do služobného času. Ak fond pracovného času nedodrží napr. z dôvodu PN-ky alebo školenia,
jevmínuseatietohodinysimusíodpracovať.Vrámcipohotovostijenapracovisku,akmajúvýjazd,mení
sa pohotovosť na aktívnu. Po zásahu vykonávajú údržbu techniky, očistenie odevu a prípravu techniky

na ďalší zásah. Toto sa deje v noci. Uvedené narúša aj spánok resp. zaspávanie, každé šuchnutie ho
zobudí. Počas pohotovosti môžu spať, avšak hovoria nejaké vysielačky, ten spánok nie je komfortný. Na
zdravotnom stave ujmu nepociťuje. Na otázku, či inicioval riešenie problému s rozvrhnutím pracovného
času pred podaním žaloby, žalobca uviedol, že sa rozprával s bývalým vedením, vždy to bolo zahrané
do autu, čakalo sa nejaké riešenie odborov, ktoré však neprišlo. Počas žalovaného obdobia vykonával

nejaké fušky, vždy to bolo cez nejakého známeho, bolo to raz alebo dvakrát za mesiac, vždy keď nemal
chlapca. Presný rozsah týchto prác nevie uviesť. Išlo o nárazové roboty, napr. keď známemu vypadol
pracovník. Nikdy nešlo o dlhodobú prácu. Žalobu by podal aj v prípade, že by bola rovnako zaplatená
určená a nariadená pohotovosť, nejde mu o peniaze alebo nejakú náhradu, ide o ten čas, ktorý stráca
a na základe čoho sa mu naštrbuje vzťah s chlapcom.

8. V záverečnej reči právny zástupca žalobcu uviedol, že žalobca preukázal, že odrobil konkrétny
počet hodí, aj nad rámec referenčných období, pričom negovali ich použiteľnosť rozhodnutiami súdnych
autorít. Žalobca preukázal, že v obdobiach 6 mesiacov, ale aj 12, ako aj za celé obdobie došlo
k prekročeniu maximálneho povoleného fondu pracovného času 48 hodín. Na základe toho vznikla

žalobcovi ujma, ktorá predstavovala satisfakciu za stratu času, ku fakticky ktorej došlo tým, že žalobca
musel slúžiť hodiny pohotovosti, ktoré mu neboli započítavané do fondu pracovného času. Nemajetková
ujmy spočívala najmä v tom, že žalobca prišiel o možnosť tráviť voľný čas so svojou rodinou, svojimi
koníčkami. Spôsobilo to zásah osobnostného alebo rodinného života tým spôsobom, že prichádzal o
čas, ktorý následne spôsobil rozvrat partnerského vzťahu, odlúčenie od syna, nemožnosť dosiahnutia

jeho starostlivosti vzhľadom na 24hod. služby. Spôsobilo to rozvrat vo vzťahu so synom samotným, ktorý
vzhľadom na rôzne negatívne skúsenosti ohľadom spánku, jeho prerušenia, mal negatívne skúsenosti
s otcom. K správnosť transpozície najlepšie odzrkadľuje tá skutočnosť, že smernica bola správne
transponovaná do hasičského a záchranárskeho zboru až 01.11.2024 novelou, ktorá zohľadnila všetky
námietky, ktoré doteraz prezentovali. Spomenul poslednú rozhodovaciu prax tunajšieho súdu, ktorý v

obdobnom prípade rozhodol o vzniku nemajetkovej ujmy a priznal náhradu 2000,- eur, pričom jednalo
sa o mladšieho príslušníka, kde v tomto prípade je žalobca starší príslušník, zásah vážne ovplyvnil jeho
život.

9.Žalovanávzáverečnejrečiuviedla,žeaksúdprvejinštanciebudekonštatovaťnesprávnutranspozíciu

smernice a skonštatuje, že je priamo aplikovateľná, tak je na ňu potrebné prihliadať komplexne, aj na
ustanovenia týkajúce sa to referenčných hodnôt a neutralizácie. Podľa ich výpočtov nedošlo k porušeniu
smernice ani v jednom referenčnom období. Výpočty žalobcu boli skreslené a zavádzajúce, nakoľko
do odpracovaných hodín zarátal aj hodiny, ktoré strávil odpočinkom v zmysle smernice. Zotrvala na
názore, že si žalobou v skutočnosti uplatňuje svoje mzdové nároky. Žalobca však nepreukazoval také

negatívne zásahy do svojho osobného života, ktoré by mali byť vyvážené náhradou nemajetkovej ujmy
v peniazoch. A už vôbec nie v žalobcom uplatňovanej výške, ktorá je vzhľadom ku všetkým okolnostiam
neprimerane vysoká a ani výsluchom žalobcu nebolo preukázané, že k takejto ujme na žalobcových
právach došlo práve v príčinnej súvislosti s prácou nad 48 hodinový limit. Tak ako aj rozvrat vzťahovrodinných, čo sa týka s bývalou partnerkou alebo so synom. Žalobca nepreukázal, že práve prácou nad
limit bol zapríčinený. Negatívna reakcia jeho syna je skôr niečo, čo súvisí skôr s charakterom práce
hasiča ako takým a nie s tým, že by boli určité presahy žalobcu v pracovnom čase nad ten 48 hodinový

pracovný čas. Žalobca netvrdil ani nepreukázal, že by sa nemohol venovať nejakým svojim koníčkom,
rodinným vzťahom a ani nepreukázal a netvrdil žiadne negatívne dopady na jeho zdravotný stav.

10. Súd vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu, listinnými dôkazmi, a to najmä výplatnými páskami
žalobcu, plánmi služieb – ID plachty, prehľadom plánu, lustráciou žalobcu v Sociálnej poisťovni a zistil

tento skutkový stav:

11. Žalobca pracuje v hasičskom a záchrannom zbore od roku 2004, pričom v súčasnosti vykonáva
funkciu hasič – technik strojník inšpektor na hasičskej stanici D.. Nebolo sporné, že služobný čas
žalobcu je rozvrhnutý nerovnomerne tak, že týždenný pracovný čas sa skladá z výkonu služby a
určenej služobnej pohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzuje na výkon služby. Do konca roku 2021

boli pracovné zmeny rozvrhnuté na 17 hodinový výkon služby a nadväzujúcu určenú 7 hodinovú
služobnú pohotovosť na pracovisku, od 01.01.2022 sú pracovné zmeny rozvrhnuté na 16 hodinový
výkon služby a nadväzujúcu 8 hodinovú služobnú pohotovosť na pracovisku. Jedna pracovná zmena
pozostávajúca z výkonu služby a určenej služobnej pohotovosti trvá 24 hodín. Okrem určenej služobnej
pohotovosti môže byť žalobcovi nariadená aj služobná pohotovosť mimo rozvrhnutia pracovného času.

Obe služobné pohotovosti sa nezapočítavajú do pracovného času. Služobná pohotovosť je rozdelená
na aktívnu časť (práca nadčas) a neaktívnu časť a určovaná na čas nočných hodín (do konca roka 2021
v čase 22:30 - 05:30 hod., od roku 2022 v čase 22:00 - 06:00 hod.). Rovnako nebolo sporné, že na
hasičskej stanici D. E. striedajú tri hasičské zmeny, t. j. (spravidla) každá pracovná zmena odslúži 24
hodín a následne má dva dni voľna.

12. Z výplatných pások vyplýva za jednotlivé mesiace v období júl 2021 až jún 2024 fond pracovného
času (FPČ), odpracované hodiny a pohotovosť na pracovisku v hodinách nasledovne:
7/2021 – FPČ : 170, odpracované hodiny : 119,50, pohotovosť na pracovisku : 42
8/2021 – FPČ : 174,50, odpracované hodiny: 176,25, pohotovosť na pracovisku : 68,25

9/2021 – FPČ : 178, odpracované hodiny : 102, pohotovosť na pracovisku : 35
10/2021 – FPČ : 187,08, odpracované hodiny : 187,08, pohotovosť na pracovisku : 63
11/2021 – FPČ : 136, odpracované hodiny : 136, pohotovosť na pracovisku : 49
12/2021 – FPČ : 155,62, odpracované hodiny : 121,62, pohotovosť na pracovisku : 49
1/2022 – FPČ : 160, odpracované hodiny : 112,78, pohotovosť na pracovisku : 55,21

2/2022 – FPČ : 160, odpracované hodiny : 112, pohotovosť na pracovisku : 56
3/2022 – FPČ : 162,50, odpracované hodiny : 146,50, pohotovosť na pracovisku : 72
4/2022 – FPČ : 152, odpracované hodiny : 130,77, pohotovosť na pracovisku : 61,24
5/2022 – FPČ : 177,17, odpracované hodiny : 161,17, pohotovosť na pracovisku : 64
6/2022 – FPČ : 163,83, odpracované hodiny : 131,83, pohotovosť na pracovisku : 64

7/2022 – FPČ : 176, odpracované hodiny : 112, pohotovosť na pracovisku : 56
8/2022 – FPČ : 160, odpracované hodiny : 160, pohotovosť na pracovisku : 80
9/2022 – FPČ : 169,03, odpracované hodiny : 121,03, pohotovosť na pracovisku : 56
10/2022 – FPČ : 150,50, odpracované hodiny : 96, pohotovosť na pracovisku : 40
11/2022 – FPČ : 164,50, odpracované hodiny : 96, pohotovosť na pracovisku : 48

12/2022 – FPČ : 162,47, odpracované hodiny : 146,47, pohotovosť na pracovisku : 64
1/2023 – FPČ : 160, odpracované hodiny : 128, pohotovosť na pracovisku : 64
2/2023 – FPČ : 163,50, odpracované hodiny : 147,50, pohotovosť na pracovisku : 56
3/2023 – FPČ : 185, odpracované hodiny : 121,72, pohotovosť na pracovisku : 55,28
4/2023 – FPČ : 144, odpracované hodiny : 112, pohotovosť na pracovisku : 48

5/2023 – FPČ : 164, odpracované hodiny : 116, pohotovosť na pracovisku : 48
6/2023 – FPČ : 158,50, odpracované hodiny : 118,50, pohotovosť na pracovisku : 56
7/2023 – FPČ : 160, odpracované hodiny : 116,48, pohotovosť na pracovisku : 51,52
8/2023 – FPČ : 176, odpracované hodiny : 116,13, pohotovosť na pracovisku : 51,88
9/2023 – FPČ : 165,50, odpracované hodiny : 119,68, pohotovosť na pracovisku : 32

10/2023 – FPČ : 152, odpracované hodiny : 152, pohotovosť na pracovisku : 72
11/2023 – FPČ : 171, odpracované hodiny : 48, pohotovosť na pracovisku : 24
12/2023 – FPČ : 150,50, odpracované hodiny : 118,50, pohotovosť na pracovisku : 55,02
1/2024 – FPČ : 176, odpracované hodiny : 80, pohotovosť na pracovisku : 402/2024 – FPČ : 144, odpracované hodiny : 114, pohotovosť na pracovisku : 54
3/2024 – FPČ : 192,50, odpracované hodiny : 144,50, pohotovosť na pracovisku : 48
4/2024 – FPČ : 151, odpracované hodiny : 135, pohotovosť na pracovisku : 64

5/2024 – FPČ : 151,5, odpracované hodiny : 111,50, pohotovosť na pracovisku : 48
6/2024 – FPČ : 160, odpracované hodiny : 160, pohotovosť na pracovisku : 80
Žalobca odpracoval celkovo 1.970,4 hodín určenej služobnej pohotovosti:
a) v období od júl 2021 do decembra 2021 vrátane: 306,25 hodín služobnej pohotovosti,
b) v období od január 2022 do decembra 2022 vrátane: 716,45 hodín služobnej pohotovosti,

c) v období od január 2023 do decembra 2023 vrátane: 613,7 hodín služobnej pohotovosti,
d) období od január 2024 do jún 2024 vrátane: 334 hodín služobnej pohotovosti.
Žalobca v rámci výkonu zmenovej služby zahrnutých vo fonde pracovného času spolu 5.884,2 hodín
zmenovej služby:
a) v období od júl 2021 do decembra 2021 vrátane: 1001,2 hodín,
b) v období od január 2022 do decembra 2022 vrátane: 1.958 hodín,

c) v období od január 2023 do decembra 2023 vrátane: 1.950 hodín,
d) období od január 2024 do jún 2024 vrátane: 975 hodín.

13. Z plánov služieb (ID plachty) vyplývajú plánované hodiny (PH), odpracované hodiny (OH)
a pohotovosť (P) v hodinách nasledovne (pozn – výpočet priemerného týždenného času v danom

mesiaci je prepočtom súdu – súčet odpracovaných hodín a pohotovosti / počet dní mesiaca x 7):
8/2021 – PH : 167:12, OH: 174:30, P: 68,15, priemer OH+P na týždeň 54,75 hod.
9/2021 – PH : 187:12, OH: 180:00, P: 35:00, priemer OH+P na týždeň 50,17 hod.
10/2021 – PH : 159:36, OH: 187:05, P: 63:00, priemer OH+P na týždeň 56,45 hod.
11/2021 – PH : 167:12, OH: 136:00, P: 49:00, priemer OH+P na týždeň 43,17 hod.

12/2021 – PH : 174:48, OH: 155:37, P: 49:00, priemer OH+P na týždeň 46,06 hod.
1/2022 – PH : 157:30, OH: 160:00, P: 55:13, priemer OH+P na týždeň 48,54 hod.
2/2022 – PH : 150:00, OH: 160:00, P: 56:00, priemer OH+P na týždeň 54,00 hod.
3/2022 – PH : 172:30, OH: 162:30, P: 72:00, priemer OH+P na týždeň 52,83 hod.
4/2022 – PH : 157:30, OH: 152:00, P: 61:14, priemer OH+P na týždeň 49,7 hod.

5/2022 – PH : 165:00, OH: 177:10, P: 64:00, priemer OH+P na týždeň 54,41 hod.
6/2022 – PH : 165:00, OH: 155:50, P: 64:00, priemer OH+P na týždeň 51,1 hod.
7/2022 – PH : 157:30, OH: 176:00, P: 56:00, priemer OH+P na týždeň 52,38 hod.
8/2022 – PH : 172:30, OH: 160:00, P: 80:00, priemer OH+P na týždeň 54,19 hod.
9/2022 – PH : 165:00, OH: 169:02, P: 56:00, priemer OH+P na týždeň 52,50 hod.

10/2022 – PH : 157:30, OH: 150:30, P: 40:00, priemer OH+P na týždeň 42,97 hod.
11/2022 – PH : 165:00, OH: 164:30, P: 48:00, priemer OH+P na týždeň 49,44 hod.
12/2022 – PH : 165:00, OH: 162:28, P: 64:00, priemer OH+P na týždeň 51,03 hod.
1/2023 – PH : 165:00, OH: 160:00, P: 64:00, priemer OH+P na týždeň 50,58 hod.
2/2023 – PH : 150:00, OH: 163:30, P: 56:00, priemer OH+P na týždeň 54,74 hod.

3/2023 – PH : 172:30, OH: 185:00, P: 55:17, priemer OH+P na týždeň 54,19 hod.
4/2023 – PH : 150:00, OH: 144:00, P: 48:00, priemer OH+P na týždeň 44,80 hod.
5/2023 – PH : 172:30, OH: 164:00, P: 48:00, priemer OH+P na týždeň 47,87 hod.
6/2023 – PH : 165:00, OH: 158:30, P: 56:00, priemer OH+P na týždeň 49,93 hod.
7/2023 – PH : 157:30, OH: 160:00, P: 51:31, priemer OH+P na týždeň 47,64 hod.

8/2023 – PH : 172:30, OH: 176:00, P: 51:52, priemer OH+P na týždeň 51,25 hod.
9/2023 – PH : 157:30, OH: 165:30, P: 32:00, priemer OH+P na týždeň 46,03 hod.
10/2023 – PH : 165:00, OH: 152:00, P: 72:00, priemer OH+P na týždeň 50,58 hod.
11/2023 – PH : 165:00, OH: 171, P: 24:00, priemer OH+P na týždeň 45,50 hod.
12/2023 – PH : 157:30, OH: 150:30, P: 55:01, priemer OH+P na týždeň 46,29 hod.

1/2024 – PH : 172:30, OH: 176:00, P: 40:00, priemer OH+P na týždeň 48,77 hod.
2/2024 – PH : 157:30, OH: 144:00, P: 54:00 priemer OH+P na týždeň 47,79 hod.
3/2024 – PH : 157:30, OH: 192:30, P: 48:00, priemer OH+P na týždeň 54,19 hod.
4/2024 – PH : 165:00, OH: 151:00, P: 64:00, priemer OH+P na týždeň 50,16 hod.
5/2024 – PH : 172:30 OH: 151:30, P: 48:00, priemer OH+P na týždeň 44,93 hod.

6/2024 – PH : 150:00, OH: 160:00, P: 80:00, priemer OH+P na týždeň 56 hod.14. Čo sa týka osobných pomerov žalobcu, je slobodný, má jedno maloleté dieťa (syna) vo veku 5
rokov, ktoré je zverené do osobnej starostlivosti matky a styk žalobcu ako otca s maloletým je upravený
rodičovskou dohodou.

15. Podľa lustrácie v Sociálnej poisťovni žalobca bol vedený ako zamestnanec na dohodu o práci mimo
pracovného pomeru, v období 1/2021-9/2021 bez dosiahnutého vymeriavacieho základu u jedného
zamestnávateľa, v období 02/2021 – 11/2021 u druhého zamestnávateľa s vymeriavacím základom od
57,28 eura po 71,60 eura mesačne, v období od 11/2021 – 09/2022 s vymeriavacím základom spravidla

rádovo v eurách, od 3,58 eura po 20,20 eura mesačne.

16. Podľa § 85 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore (v texte aj ako zákon
o HaZZ) služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k
dispozícii služobnému úradu. Podľa ods. 2 služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne. Skrátenie
týždenného služobného času príslušníka možno dohodnúť v kolektívnej zmluve vyššieho stupňa.

17. Podľa § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z. služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý
nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich
mesiacov. Podľa ods. 2 pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých
služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne

nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v
služobnom dni.

18. Podľa § 91 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z. štátnou službou nadčas je štátna služba vykonávaná nad
rámec určeného služobného času.

19. Podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z. služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť
v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie
štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.

20. Podľa § 92 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z.z. na zabezpečenie nevyhnutných úloh môže služobný úrad
v odôvodnených prípadoch nariadiť príslušníkovi služobnú pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného
času
a) v mieste vykonávania štátnej služby,
b) v mieste pobytu alebo na inom dohodnutom mieste,

c) s možnosťou použitia mobilných prostriedkov spojenia.

21. Podľa § 97 ods. 1 po písm. i) zákona č. 315/2001 Z.z. ako vykonávanie štátnej služby sa posudzuje
čas a) čerpania dovolenky, b) plateného služobného voľna, c) zdokonaľovacej služby podľa osobitného
predpisu, d) účasti na rekondičnom pobyte, e) prehlbovania kvalifikácie, f) zvyšovania kvalifikácie, g)

prestávok na dojčenie, h) náhradného voľna za štátnu službu nadčas a náhradného voľna za štátnu
službu vo sviatok, i) keď príslušník nevykonáva štátnu službu, pretože je sviatok pripadajúci na jeho inak
obvyklý služobný deň.

22. Podľa § 103 ods. 5 zákona č. 315/2001 Z.z. príslušníkovi v rozsahu a za podmienok ustanovených

týmto zákonom okrem služobného príjmu patrí peňažná náhrada za služobnú pohotovosť v štátnej
službe a za pohotovosť pri zabezpečovaní opatrení pre obdobie brannej pohotovosti štátu.

23. Podľa § 122 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z. ak je príslušníkovi podľa § 92 ods. 1 určená služobná
pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada 15 % zo sumy, ktorou je

príslušná časť jeho služobného platu, a 30 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja.

24. Podľa § 122 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z.z. ak je príslušníkovi podľa § 92 ods. 2 nariadená
služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada 50 % zo sumy, ktorou
je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o pohotovosť vykonávanú v mieste vykonávania jeho

štátnej služby, a 100 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja.25. Podľa § 122 ods. 3 zákona č. 315/2001 Z.z. náhrada za služobnú pohotovosť podľa odsekov 1 a 2
nepatrí za čas, v ktorom došlo počas jej trvania k vykonaniu štátnej služby; takéto vykonávanie štátnej
služby je štátnou službou nadčas.

26. Podľa článku 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o
niektorých aspektoch organizácie pracovného času (v texte aj ako „smernica“ alebo „smernica 2003/88/
ES“) táto smernica ustanovuje minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu
pracovného času (ods. 1). Táto smernica sa vzťahuje na: a) minimálne doby denného odpočinku,

týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v práci a na maximálny týždenný pracovný čas a
b) určité aspekty nočnej práce, práce na zmeny a rozvrhnutie práce (ods. 2). Táto smernica sa vzťahuje
na všetky odvetvia činností, verejné a súkromné, v zmysle článku 2 smernice 89/391/EHS bez toho, aby
boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19 tejto smernice (ods. 3).

27. Podľa článku 2 smernice 2003/88/ES na účely tejto smernice platia tieto definície:

"pracovný čas" je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a
vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou
(ods. 1);
"čas odpočinku" je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom (ods. 2);

28. Podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na
zabezpečenie toho, že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov : priemerný
pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.

29. Podľa článku 16 písm. b) smernice 2003/88/ES členské štáty môžu ustanoviť: b) pre uplatňovanie

článku 6 (maximálny týždenný pracovný čas) referenčné obdobie nepresahujúce štyri mesiace. Doby
platenej ročnej dovolenky priznané v súlade s článkom 7 a doby pracovnej neschopnosti sa nezahŕňajú
alebo sú pri výpočte priemeru neutrálne.

30. Podľa článku 17 ods. 3 iii) smernice 2003/88/ES v súlade s odsekom 2 tohto článku sa môžu vykonať

odchýlky článkov 3, 4, 5, 8 a 16 služby tlače, rádia, televízie, filmovej tvorby, pôšt a telekomunikácií,
sanitky, protipožiarne služby a služby civilnej ochrany.

31. Podľa článku 19 smernice 2003/88/ES možnosť odchýlky z od článku 16 písm. b) uvedenej v článku
17 ods. 3 a v článku 18 nemôže viesť k ustanoveniu referenčného obdobia dlhšieho ako šesť mesiacov.

32. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä
života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej
povahy.

33. Podľa § 13 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby
sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky
týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie (1). Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce
zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby
alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch

(2). Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti,
za ktorých k porušeniu práva došlo (3).

34. Podľa § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne
upravené ani týmto ani iným zákonom, sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy

obsahom aj účelom im najbližšie.

35. Súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žaloba je v jej základe dôvodná. Žalobca si
v konaní uplatňuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobnej štátom porušením úniového práva
pri rozvrhovaní jeho služobnej činnosti ako príslušníka Hasičského a záchranného zboru za obdobie júl

2021 až jún 2024 (v texte aj ako rozhodné obdobie).

36. V prvom rade bolo potrebné sa vysporiadať s tým, či sú splnené procesné podmienky (podmienky
konania). Súd je toho názoru, že prejednanie danej žaloby patrí do právomoci súdov, poukazujúc napravidlo o obsiahnuté v § 3 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (CSP), podľa
ktorého súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa
zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány. Aj zo samotnej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že

spory o náhradu škody spôsobenej porušením práva Únie medzi jednotlivcom a štátom majú rozhodovať
príslušné vnútroštátne súdy. Súdny dvor vo veci C-429/09 (Günter Fuß proti Stadt Halle) rozhodol, že
predmetná smernica má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu uplatniť priamo
v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Keďže neexistuje žiadny iný orgán disponujúci kompetenciou
zverenou ústavnými, resp. zákonnými normami na rozhodnutie o práve žalobcu na náhradu škody voči

štátu z titulu porušenia práva EÚ, právomoc súdu na konanie je daná.

37. Súd je rovnako názoru, že je daná aj miestna príslušnosť tunajšieho súdu, nestotožniac sa
s námietkou žalovanej. V zmysle konštrukcie miestnej príslušnosti danej na výber je popri všeobecnom
súde žalovaného na konanie miestne príslušný aj súd, v ktorého obvode nastala skutočnosť, ktorá
zakladá právo na náhradu škody (§ 19 ods. 1 písm. b) CSP). Žalobca si teda popri všeobecnom súde

môže zvoliť na podanie žaloby aj takýto súd. Keďže miestom, kde nastala skutočnosť zakladajúca právo
na náhradu škody v konkrétnych skutkových okolnostiach, je pracovisko žalobcu (D.), príslušným je aj
súd, v obvode ktorého hasič vykonáva služobnú činnosť.

38. Súd sa nestotožnil ani s námietkou nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovanej, podľa ktorej

má byť vzhľadom na simulovaný úkon žaloby o náhradu mzdových nárokov pasívne vecne legitimovaný
zamestnávateľ. Súd nesúhlasí s tvrdením žalovanej o (skrytom / simulovanom) uplatňovaní mzdových
nárokov žalobcom v konaní. Premet konania vymedzuje žalobca predkladaním skutkových tvrdení
v žalobe a v ďalších procesných úkonoch. Pokiaľ žalovaná skryté mzdové nároky, resp. „pracovno-
právny charakter“ sporu odvádza od žalobcom predloženého spôsobu výpočtu nemajetkovej ujmy,

súd uvádza, že len samotný spôsobov výpočtu náhrady ujmy v žalobe nemôže vymedziť podstatu
a charakter uplatňovaného nároku. Žalobca žalobu založil na zásahu do jeho nemajetkovej sféry
v dôsledku nesprávnej transpozície smernice a porušenia práva priznaného jednotlivcovi smernicou
v článku 6 písm. b). Podľa čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie smernica je záväzná pre každý
členský štát, ktorému je určená, avšak voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Podľa

čl. 29 smernice 2003/88/ES táto smernica je adresovaná členským štátom a žalovaná ako členský
štát a adresát smernice je zodpovedná za prijatie všetkých opatrení legislatívnej aj faktickej povahy
s cieľom dosiahnutia účelu smernice (zabezpečiť jednotlivcovi smernicou priznané právo na bezpečnosť
a ochranu zdravia pri organizácií pracovného času), pričom v prípade nesplnenia tejto povinnosti je štát
zodpovedný aj za nesprávnu aplikáciu smernice 2003/88/ES, pokiaľ k nesprávnej aplikácii smernice

došlo v dôsledku jej nesprávneho prebratia do právneho poriadku. Zodpovednosť za nesprávnu
transpozíciu smernice do vnútroštátneho právneho poriadku znáša členský štát. V mene Slovenskej
republiky nepochybne koná orgán štátu, do ktorého pôsobnosti patrí Hasičský a záchranný zbor SR
(§ 11 písm. c) zákona č. 575/2001 Z. z.), teda Ministerstvo vnútra SR. Zároveň súd dodáva, že článok
6 písm. b) Smernice 2003/88 má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo

uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Ani skutočnosť, že sa žalovaná na aplikácií smernice,
resp. zákona č. 315/2001 Z.z. voči žalobcovi priamo nepodieľa, nie je právne významná, predpoklady
zodpovednosti za škodu vychádzajú z objektívnej zodpovednosti členského štátu za takto vzniknutú
škodu. V konaní o náhradu škody spôsobenej nesprávnym prebratím smernice 2003/88/ES do právneho
poriadku je preto pasívne vecne legitimovaná sama žalovaná.

39. Ďalšou námietkou žalovanej bola pôsobnosť smernice, resp. nemožnosť jej použitia na žalobcu ako
príslušníka hasičského a záchranného zboru a s tým súvisiaci nedostatok aktívnej vecnej legitimácie
žalobcu. Argumentovala, že platná vnútroštátna úprava stavia príslušníka HaZZ na rovnakú úroveň ako
policajta, pokiaľ ide o obsah služobného pomeru a teda pokiaľ sa smernica 89/391/EHS neuplatňuje

na osobitné činnosti ako ozbrojené sily polícia, možno tieto charakteristiky vtiahnuť aj na činnosť
príslušníka HaZZ. Ani túto námietku súd nevyhodnotil ako dôvodnú. Článok 1 ods. 3 Smernice 2003/88/
EHS definuje rozsah pôsobnosti smernice na všetky odvetvia činností, verejné i súkromné, pričom
výslovne odkazuje na článok 2 Smernice 89/391/EHS. Smernica 89/391 sa v zmysle čl. 2 ods.
1 uplatňuje „na všetky odvetvia činnosti a to verejné aj súkromné“, ku ktorým okrem iného patria

všeobecne uvedené činnosti služieb (priemysel, poľnohospodárstvo, obchod, administratíva, služby,
vzdelávanie, kultúra, voľný čas, atď.) V zmysle odseku 2 sa neuplatňuje uvedená smernica tam, kde
sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb,
napríklad v oblasti služieb civilnej ochrany. Po vyhodnotení dotknutých ustanovení smerníc má súdza to, že výnimka podľa článku 2 ods. 2 smernice 89/391/EHS sa na služobnú činnosť žalobcu
nevzťahuje. Cieľom smernice je podpora zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri
práci, čomu korešponduje široké vymedzenie pôsobnosti podľa článku 2 ods. 1 uvedenej smernice.

Výnimky z jej pôsobnosti je potrebné vykladať nie extenzívne, ale naopak, sledujúc účel smernice,
zužujúco. Akákoľvek podobnosť medzi služobným pomerom (jeho obsahom) policajta a hasiča voči
štátu, upravená vnútroštátnou normou, nemôže byť použiteľná pre výklad úniovej normy, tak ako to
naznačuje žalovaná. Súd poukazuje na výklad práva EÚ, ktorý podal Súdny dvor, kedy z jeho judikatúry
vyplýva,žečl.2ods.2smernice89/391/EHSnevylučujezjejpôsobnostislužbycivilnejochranyakotaké,

ale len „určité osobitné činnosti“ týchto služieb, ak charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti
odporujú použitiu ustanovení tejto smernice. Uvedená výnimka bola prijatá len na účel zabezpečiť riadne
fungovanie služieb nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane
osobitne vážna situácia alebo situácia osobitného rozsahu - napríklad katastrofa - pre ktorú je typické,
že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové a záchranné tímy (rozsudok v spojených veciach
C-397/01 až C-403/01 Pfeiffer). Vo veci C-52/04 Súdny dvor uviedol, že smernica 89/391/EHS sa musí

uplatňovať na činnosti hasičskej služby, aj keď tieto činnosti zásahové sily v teréne vykonávajú bez
ohľadu na to, či sú zamerané na boj proti požiarom alebo poskytnutie pomoci iným spôsobom, ak
sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním, ktoré bolo zverené príslušnej službe,
a to aj vtedy, keď zásahy, ktoré môžu byť spojené s týmito činnosťami, sú vzhľadom na svoju povahu
nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov, ktorí ich vykonávajú, určitému riziku, pokiaľ ide o ich

bezpečnosť a/alebo zdravie. Podľa rozsudku SDEÚ vo veci C-518/15 Súdny dvor dospel k záveru, že na
uvedené činnosti hasičského zboru, pokiaľ sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním
zverenýmpríslušnejslužbe,samáuplatniťajsmernica2003/88/ES.Vkonanínebolotvrdené,žežalobca
vykonával služobné činnosti v iných ako obvyklých podmienkach, ktoré by bolo možné považovať za
osobitne vážnu situáciu alebo situáciu osobitného rozsahu (dosahujúcu intenzitu katastrofy), kedy by

nebolo možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové a záchranné tímy. Zhrnúc uvedené súd dospel
k záveru, že služobná činnosť žalobcu ak príslušníka HaZZ patrí do pôsobnosti Smernice 2003/88/ES
a je daná aktívna vecná legitimácia žalobcu.

40. Súd sa následne zaoberal tvrdeniami o správnom, resp. úplnom transponovaní smernice 2003/88/

ES. Zákon o HaZZ upravuje podmienky výkonu štátnej služby, definuje týždenný služobný čas,
nerovnomerné rozvrhnutie služobného času, štátnu službu nadčas, služobnú pohotovosť a iné. Podľa
prílohy č. 4 bod 6 zákona do jeho znenia bola prebratá smernica 2003/88/ES. Z ustanovení zákona
ale nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za
súčasť ich služobného času a práve v tejto skutočnosti spočíva rozpor slovenskej právnej úpravy

s právom Európskej únie. Súdny dvor konštatoval, že pojem „pracovný čas“ uvedený v smernici
2003/88 je autonómnym pojmom práva EÚ a je vymedzený ako „akýkoľvek čas, počas ktorého
pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti…“ a „čas
odpočinku“ ako „akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom“. Rovnako z ustanovení zákona
nevyplýva,resp.do31.10.2024nevyplývalamaximálnadĺžkapriemernéhoslužobnéhotýždennéhočasu

48 hodín zakotveného v článku 6 písm. b) smernice (tento bol do znenia zákona doplnený novelou
– zákonom č. 258/2024 Z.z. účinnou od 01.11.2024). Tento článok predstavuje v rozsahu, v akom
ukladá členským štátom maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí
byť ako minimálna požiadavka priznaná každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho práva
Únie, ktoré nemôže byť podmienené alebo obmedzené. Zároveň priznáva práva, ktorých sa môžu

dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi. Súdny dvor vo viacerých svojich rozhodnutiach, napr.
C-397/01 Pfeiffer a C-437/05 Vorel opakovane zdôrazňoval, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku
je potrebné v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného
času a pracovná pohotovosť vykonávaná pracovníkom v režime fyzickej prítomnosti v zariadení
zamestnávateľa sa považuje ako celok za pracovný čas nezávisle od toho, akú prácu skutočne

pracovník vykonáva. Osobitne v prípade hasičov Súdny dvor potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci
pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný
na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas
ustanovený smernicou 2003/88/ES (C-429/09, C-52/04). Cieľ čl. 6 písm. b) smernice nebol v prípade
zákona č. 315/2001 Z. z. naplnený. Nič nemení na tomto závere ani skutočnosť, že za pracovnú

pohotovosť je žalobcovi vyplácaná náhrada. Zákon o HaZZ umožňuje rozvrhnúť príslušníkovi HaZZ
nerovnomerný pracovný čas. Neaktívnu časť služobnej pohotovosti zákon výslovne nezaraďuje do
výkonu štátnej služby, práve naopak, z § 86 zákona pri nerovnomernom rozvrhnutí služobného času
vyplýva, že zákon rozlišuje medzi dĺžkou vykonávania štátnej služby a na ňu nadväzujúcou služobnoupohotovosťou v mieste vykonávania štátnej služby. Rozdiel je viditeľný aj pri odmeňovaní podľa § 103
ods. 5 zákona (rozlišuje služobný príjem a peňažnú náhradu za služobnú pohotovosť). Možno
konštatovať, že zákon o HaZZ nebol v rozhodnom období v súlade so smernicou 2003/88/ES, nakoľko

zo služobného/pracovného času hasiča vyčleňuje neaktívnu časť určenej služobnej pohotovosti, ktorú
je však príslušník povinný tráviť na pracovisku, resp. že Slovenská republika neprijala opatrenia
nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného
týždenného pracovného času, stanovenej v čl. 6 písm. b) cit. smernice. Uvedené potvrdzuje vyššie
uvádzaná novela zákona o HaZZ účinná od 01.11.2024 (zákon č. 258/2024 Z..z.), ktorá zaviedla do

zákona ust. § 97 ods. 5, podľa ktorého na účely výpočtu priemerného týždenného služobného času,
ktorý vrátane služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1 a ods. 2 písm. a) a štátnej služby nadčas v období
šiestichmesiacovnesmieprekročiť48hodín,saakovykonávanieštátnejslužbyneposudzujúčasypodľa
odseku 1 písm. a) až d), okrem rekondičného pobytu podľa § 161 ods. 4 písm. a), a odseku 1 písm. h)
až l); čerpanie dovolenky podľa § 93 ods. 1 prvej a druhej vety a čas podľa odseku 1 písm. j) prvého
bodu sa na účely výpočtu priemerného týždenného služobného času do obdobia šiestich mesiacov

nezapočítavajú.

41. Pokiaľ žalovaná odkazuje na referenčné obdobia, za ktoré sa má zohľadňovať priemerný týždenný
pracovný čas v rozsahu 48 hodín, súd má za to, že právna úprava platná v rozhodnom období
netransponovala do vnútroštátneho predpisu normy týkajúce sa referenčných období v zmysle článku

16 písm. b) smernice, prípadne výnimky umožňujúce určenie dlhšieho referenčného obdobia podľa
článku 17 ods. 3 smernice. K námietke žalovanej, že ak súd posudzuje porušenie článku 6 písm. b)
smernice, tak by mal toto porušenie posudzovať v rámci inštitútov uvedených v smernici (referenčné
obdobie, prípadne neutrálne dni), súd zdôrazňuje rozdiel v účinkoch jednotlivých ustanovení smernice.
Pokiaľ sa žalobca dovoláva priamej aplikácie článku 6 písm. b) smernice, tento má priamy účinok, keďže

priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi (rozsudky
Pfeiffer a i., už citovaný, body 103 až 106, ako aj Fuß, body 56 až 59). Na druhej strane smernica
v článku 16 písm. b) „iba“ umožňuje členským štátom ustanoviť pre uplatňovanie článku 6 referenčné
obdobienepresahujúceštyrimesiace.Nato,abysatakétoustanoveniemohlouplatňovať,jehopotrebné
prevziať do právneho poriadku, čo však do 01.11.2024 realizované nebolo. Súd sa nestotožňuje ani

s tvrdením, že v čl. 19 smernice rozširuje referenčné obdobie až na šesť mesiacov, keď toto zo znenia
smernice ako záväzné pravidlo nevyplýva (ide len o možnosť výnimky). Ustanovenia § 86 zákona o
HaZZ sa týkajú nerovnomerného rozvrhnutia služobného času (na obdobie šiestich mesiacov), avšak
uvedené nesúvisí s maximálnym obmedzením týždenného pracovného času podľa smernice, teda nejde
o určenie referenčného obdobia v súvislosti s priemernou maximálnou dĺžkou týždenného pracovného

času, a to aj s prihliadnutím na to, že do zákona nebolo transponované ani ustanovenie o stanovení
maximálneho týždenného pracovného času. Napokon referenčné obdobie 6 mesiacov bolo do právneho
poriadku zavedené novelou k 01.11.2024, čo podporuje závery o jeho absencii v právnej úprave platnej
do 31.10.2024.

42. V konaní bolo medzi stranami sporné, či došlo v súvislosti s rozvrhom pracovného času žalobcu
k porušeniu článku 6 písm. b) smernice, teda či priemerný týždenný služobný čas presahoval hranicu 48
hodín (žalovaná takéto prekročenie 48 hranice popierala). Obe strany sporu predložili vlastné prepočty,
ktoré potvrdzovali ich verzie. Žalobca pri výpočte vychádzal z údajov uvedených vo výplatných páskach
žalobcu, konkrétne z hodín vo fonde pracovného času a odslúžených hodín pohotovosti na pracovisku.

Tieto hodnoty sčítal a za konkrétne obdobie určil priemerný počet odpracovaných hodín na týždeň, a to
v roku 2021 od júla 2021 vrátane 49,74 hodín, v roku 2022 51,29 hodín, v roku 2023 49,17 hodín, v roku
2024 do mesiaca jún vrátane 50,35 hodín. (júl 2021 až december 2021: fond pracovného času 1001,2
hod. + pohotovosť 306,25 hod, spolu 1307,45 / 26,29 týždňa, t.j. 184 dní/7; rok 2022 : fond pracovného
času1958hod.+pohotovosť716,45hod.,spolu2674,45hod./52,14týždňa;rok2023:fondpracovného

času 1950 hod. + pohotovosť 613,70 hod., spolu 2563,7 hod. / 52,14 týždňa; januára 2024 až jún 2024:
fond pracovného času 975 hod. + pohotovosť 334 hod, spolu 1309 / 26 týždňov, t.j. 182 dní/7). Uvedené
priemery prekračujú stanovenú maximálnu hranicu 48 hodín.

43.Žalovanávovzťahukuvedenémuvýpočtunamietala,ženiejemožnévychádzaťzfondupracovného

času, ktorý predstavuje veličinu pre naplnenie plánovaných hodín, aby bolo z neho možné vypočítať
mzdu. Tvrdila, že nejde o správny ukazovateľ, nakoľko v zmysle § 97 ods. 1 zákona o HaZZ sa
ako služobný čas posudzuje aj čerpanie všetkej dovolenky, čas plateného služobného voľna, či čas
náhradného voľna za službu nadčas a službu vo sviatok. Fond pracovného (služobného času) vovšeobecnosti pojem označuje súhrn pracovného času, ktorý má zamestnanec odpracovať za určitý
časový úsek, spravidla za týždeň, mesiac alebo rok. Z takto definovaného pojmu fondu pracovného
času potom nie je dôvod nevychádzať pri zohľadnení odpracovaných hodín príslušníka. Pokiaľ žalovaná

namieta zahrnutie aj iných údajov (dovolenka, PN), tak tieto veličiny zohľadňuje aj zamestnávateľ pri
určení počtu odpracovaných hodín (napr. ID plachty za mesiac 10/2022, kde sa do pracovného času
zohľadnila aj pracovná neschopnosť žalobcu – č.l. 170 rub, alebo ID plachty za 05/2023, kde sa do
pracovného času zohľadnila aj dovolenka žalobcu – č.l. 174 rub).

44.Naotázkudodržaniamaximálnehotýždennéhočasujepotrebnésapozrieťajzpohľaduplánovaných
služieb žalobcu. Nebolo sporné, že služobný čas žalobcu je rozvrhnutý nerovnomerne tak, že jedna
zmena 24 hodinová zmena sa skladá zo 16 hodinovej služby a na to nadväzujúcej určenej 8 hodinovej
služobnej pohotovosti na pracovisku (do konca roka 17 hodín služby a 7 hodín pohotovosti). Na
pracovisku žalobcu sa striedajú tri zmeny tak, že jedna zmena odslúži 24 hodín a následne má dva
dni voľno. Je teda nevyhnutné, že jedna zmena v danom týždni (7 po sebe nasledujúcich dní) odslúži

24 hodinovú zmenu trikrát, čo predstavuje 72 hodín (čo potvrdzujú aj predložené ID plachty – napr.
za 8/2021), teda vysoko prevyšuje maximálny týždenný počet hodín (súd sa už vyjadril k nemožnosti
aplikovať referenčné obdobia). V prípade, ak zmenu odslúži príslušník len dvakrát do týždňa, je na
hranici 48 hodín. Ak by súd prepočítal výkon 24 hodinovej zmeny každý tretí deň na rok, tak príslušník
odpracuje 121 dní (365/3), čo predstavuje 2.904 hodín (121x24 dní ), v priemere 55,70 hodín týždenne

(2904/52,14 týždňov), teda prevyšuje maximálny priemerný týždenný pracovný čas 48 hodín. Pri
dodržaní normy maximálneho týždenného času by mal príslušník ročne odpracovať najviac 2.502,72
hodín (48 x 52,14 týždňa), pričom však pri rozvrhu troch zmien na pracovisku žalobcu jedna by mala
jedna zmena odpracovať 2.904 hodín, čo o 401,28 hodín ročne prevyšuje maximálny prípustný čas
48 hodín prepočítaný na rok. Je nutné podotknúť, že do služobného času (odpracovaných hodín,

resp. fondu pracovného času) sa zaráta len výkon služby 18 hodín/17 hodín do roka konca 2021,
služobná pohotovosť 8 hodín / 7 hodín do konca roka 2021 sa nezarátava. Z uvedeného je zrejmé,
že slovenská právna úprava v zákone o HaZZ umožňovala zamestnávateľovi (služobnému úradu)
rozvrhnúť príslušníkovi zboru služobný čas tak, že presiahne najvyššiu prípustnú hranicu podľa článku
6 písm. b) smernice, k čomu aj prichádzalo. Uvedený záver je platný tak v prípade, ak súd vychádzal

z počtu hodín fondu pracovného času podľa výplatných pások, ako aj z plánovaných odpracovaných
hodín podľa ID plachty; uvedené veličiny neboli úplne totožné, v oboch prípadoch však išlo o hodiny
výkonu služby bez hodín pracovnej pohotovosti. Napríklad v auguste 2021 mal podľa FPČ na výplatnej
páske pracovať 174,50 hodín, čo predstavuje cca 10 služieb po 17 hodín, na ktorí by mal nadväzovať
pohotovosť 10 x 7 hodín, čo spolu predstavuje 240 hodín – v priemere 54,19 hodiny na mesiac. V ten istý

mesiac podľa ID plachty mal žalobca plánovaných 167:12 hodín, čo predstavuje takmer 10 služieb po
17 hodín, na čo by mala nadväzovať pohotovosť 10x7 hodín. Obdobné situácie, kedy plánované hodiny,
ktoré sa zarátavali do služobného času, spolu s hodinami učenej služobnej pohotovosti, prekračovali
v rámci plánovaného mesiaca prípustných 48 hodín týždenne, je možné demonštrovať na viacerých
plánovaných mesačných obdobiach, resp. takmer vo väčšine (napr. ID plachty za obdobie 9/2021,

10/2021, 11/2021, 2/2021, 1/2022, 5/2022, 3/2022 ...).

45. Ak by súd vychádzal mesačných prehľadov predložených žalovanou (ID plachty), v ktorých je
zaznamenaný počet plánovaných hodín, odpracovaných hodín, hodín pohotovosti (a iné údaje), tak
pri výpočte súdu dochádzalo k prekročeniu maximálneho týždenného pracovného času vo väčšine

mesiacov (25 z 36 mesiacov). Z jednotlivých prehľadov je zrejmé, že zamestnávateľ do odpracovaných
hodín započítaval aj dovolenky, PN-ky, rehabilitácie a podobne. Súd však nevidel dôvod na odpočítanie
takýchto dní, tak ako naznačovala žalovaná. Právny poriadok takýto postup neupravoval a ustanovenia
o neutrálnych dňoch neboli do vnútroštátneho právneho poriadku transponované. Žalovanou predložený
prepočet je stanovený na referenčné obdobie 6 mesiacov, ktoré nie je možné aplikovať, nakoľko nebolo

zavedené do vnútroštátneho právneho poriadku (viď odôvodnenie vyššie). Z jednotlivých mesiacov
vyplýva, že k prekračovaniu 48 hodinového týždenného pracovného času v rámci mesiaca dochádzalo
aj pri spôsobe výpočtu žalovanou (napr. tam, kde nebola dovolenka, alebo iná prekážka v práci -
8/2021, 10/2021, 10/2023, 6/2024). V mesiacoch, kde bolo čerpané viac dovolenky, PN-ky, rehabilitácii,
prirodzene žalobca odpracoval menej. Aj v takých prípadoch pri zohľadnení postupu podľa žalovanej

dochádzalo by k prekročeniu maximálneho prípustného času (napr. v 3/2022 má žalobca vyznačený deň
dovolenky, okrem toho odslúžil 9 zmien *16 hodín + 2,5 hodiny mimo zmeny + 72 hodín pohotovosti,
čo je spolu 218,5 hodiny spriemerovaných na 30 dní – po odpočítaní dňa dovolenky – predstavuje
priemerný týždenný čas 50,98 hodiny). Napriek uvedenému príkladnému výpočtu je potrebné vychádzaťz počtu odpracovaných hodín stanovených časovým fondom, prípadne mesačnými súhrnmi (ID plachty),
ktoré vypracoval zamestnávateľ žalobcu, zohľadniac situáciu, že neexistovala žiadna právna úprava na
určenie počtu odpracovaných hodí výpočtom, ktorý prezentovala žalovaná.

46. Vo vzťahu k podmienkam nároku na náhradu škody vzniknutú jednotlivcom porušením práva Únie
súd uvádza, že podľa judikatúry súdneho dvora zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené
jednotlivcom porušením práva Únie, ktoré sú mu pripínateľné, je súčasťou systému zmlúv, na ktorých
je Únia založená. Z uvedenej judikatúry vyplýva, že táto povinnosť platí v prípade každého porušenia

práva Únie členským štátom, a to bez ohľadu na verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil, a bez
ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa práva dotknutého členského štátu v zásade povinnosť túto
škodu nahradiť. Náhradu takejto škody spôsobenej jednotlivcovi môže zabezpečiť nielen verejnoprávny
subjekt, ale aj štát a že právo Únie nebráni ani tomu, aby mohla zodpovednosť verejnoprávneho subjektu
za škodu spôsobenú jednotlivcovi vzniknúť popri zodpovednosti, ktorú má samotný členský štát. Podľa
judikatúry Súdneho dvora štát zodpovedá jednotlivcovi za škodu spôsobenú porušením práva Únie, ak

porušená norma práva Únie priznáva právo fyzickým osobám alebo právnickým osobám, alebo zakladá
povinnosti pre členský štát, porušenie práva Únie je dostatočne závažné a medzi porušením práva Únie
členskýmštátomavznikomškodyjednotlivcaexistujepríčinnásúvislosťstým,žeovýškenáhradyškody
vždy rozhoduje vnútroštátny súd.

47. Vo vzťahu k prvej podmienke súd uvádza, že táto podmienka je v danom prípade splnená,
pretože článok 6 písm. b) Smernice 2003/88 predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným
významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou
na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48
hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené,

že zahŕňa nadčasy, a od ktorej sa v prípade neprebratia čl. 22 ods. 1 tejto smernice do vnútroštátneho
práva nemožno v žiadnom prípade odchýliť. Súd konštatoval porušenie článku v bodov odôvodnenia
uvedených vyššie.

48. Podľa judikatúry Súdneho dvora dostatočne závažné porušenie práva Únie zahŕňa zjavné a závažné

prekročenie hraníc voľnej úvahy členským štátom, pričom zložky, ktoré majú byť v tejto súvislosti
zohľadnené, sú predovšetkým stupeň jasnosti a presnosti porušenej právnej normy, ako aj rozsah miery
voľnej úvahy, ktorý porušená norma ponecháva vnútroštátnym orgánom. Zároveň je teda splnená aj
podmienka porušenia práva Únie dostatočne závažným spôsobom, keďže porušenie článku 6 písm.
b/ smernice vo vzťahu k žalobcovi je dostatočne závažné, pretože ide o porušenie jasnej a konkrétnej

normy Únie, ktorá pokiaľ ide o hornú hranicu priemerného týždenného pracovného času neponecháva
členským štátom priestor na voľnú úvahu a súčasne ide o porušenie práva Únie, ktoré je v zjavnom
rozpore s judikatúrou Súdneho dvora (rozsudok C-429/09). Závažnosť porušenia právnej normy je
potrebné vnímať aj s ohľadom na ciele smernice, ktoré mali byť dosiahnuté stanovením maximálneho
týždenného pracovného času – právo pracovníkov ba primeranú dobu odpočinku a tým ochranu zdravia

a bezpečnosť pracovníkov.

49. Súd má rovnako preukázanú existenciu ujmy vzniknutej žalobcovi. Je potrebné zdôrazniť, že nárok
poškodeného jednotlivca na náhradu škodu je nárokom sui generis, ktorý má svoj základ v záväzkoch
žalovanej voči Európskej únii a nie vo vnútroštátnom práve. Súd v zmysle zásad ekvivalencie a efektivity

analogicky aplikoval ustanovenia § 11 a 13 Občianskeho zákonníka. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka
má fyzická osoba právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej
dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Predmetom ochrany podľa tohto
ustanovenia sú také rýdzo osobnostné práva človeka, ktoré ovplyvňujú rozvoj jeho osobnosti a sú s ním
úzko späté. Jedná sa o nehmotné hodnoty ľudskej osobnosti v jej fyzickej (telesnej), ako aj psychicko -

morálno - sociálnej integrite. Jedným z najvýznamnejších osobnostných práv je aj právo na súkromný
a rodinný život, ako aj právo na ochranu zdravia. Práve tieto práva žalobcu boli porušené.

50. Súd mal preukázané i splnenie podmienky priamej príčinnej súvislosti medzi porušením práva
Európskej únie a škodou spôsobenou žalobcovi. Vykonaným dokazovaním súd zistil zásah do práva

žalobcu na súkromie a rodinný život (čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky), pretože musel reálne
odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle smernice a tým na úkor svojich blízkych musel tráviť
čas v práci a prichádzal o čas, ktorý by mohol venovať rodine, deťom, priateľom, záľubám. Námietka
žalovanej, že rozvrat rodinných vzťahov, resp. negatívne reakcie syna súvisia skôr s charakterom prácehasiča, nie je úplne bez relevancie, nakoľko samotné 24 hodinové zmeny, prípadne permanentná
vnútorná pripravenosť byť k dispozícii v prípade potreby, určite sami o sebe majú vplyv na osobný,
rodinný a spoločenský život žalobcu. Avšak práve z tohto dôvodu by malo byť dôsledne rešpektované

právo žalobcu na služobné voľno, počas ktorého by mal možnosť venovať sa rodine a spoločenským
aktivitám. Tu súd vidí zásah do súkromného a rodinného života žalobcu, resp. ujmu priamo vyvolanú
porušením úniového práva (článku 6 písm. b) smernice), keď vnútroštátna právna úprava, resp.
túto úpravu aplikujúci zamestnávateľ pri rozvrhovaní pracovného času žalobcu neposkytne toľko
pracovného voľna, na ktoré má žalobca nárok, resp. mu určí prácu nad povolený rozsah, čím mu

priamo obmedzuje realizáciu jeho potrieb v rodinných a sociálnych vzťahoch. Sám žalobca potvrdil,
že zásahy do jeho osobnostných prác začal vnímať približne štyri roky dozadu, keď sa mu začal
rozpadať vzťah s partnerkou, ktorá bola nespokojná s nedostatkom voľného času žalobcu (samozrejme
to nemusel byť jediný dôvod rozvratu vzťahu), resp. keď sa mu začal narúšať vzťah so synom. Súd
nechce tvrdiť, že nebyť porušenia smernice, k uvedeným následkom by nedošlo, avšak pri rešpektovaní
práv žalobcu priznaných smernicou by mal vytvorený väčší časový priestor na usporiadanie vzťahov,

alebo aspoň na pokus o ich zlepšenie alebo udržanie. V príčinnej súvislosti s porušením práva EÚ zo
strany žalovanej došlo u žalobcu k vzniku nemajetkovej ujmy aj v dôsledku zásahu do jeho práva na
ochranu zdravia a práva na odpočinok (aj keď dôsledky na draví žalobca netvrdil), nakoľko účelom
stanoveniamaximálnehotýždennéhopracovnéhočasubolopodľaodôvodneniasmernicezabezpečenie
potreby odpočinku, aby žalobca v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce

nespôsobil úraz sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám, a aby si krátkodobo alebo dlhodobo
nepoškodil zdravie, teda preventívne pôsobenie vo vzťahu k ochrane zdravia.

51. Napokon je potrebné vziať do úvahy, že právo žalobcu je porušované niekoľko rokov. Jeho pracovná
náplň je značne riziková a náročná, žalobca plní v spoločnosti zodpovedné úlohy, ktoré vyžadujú fyzickú

a psychickú pripravenosť a odolnosť, čo znásobuje potrebu riadnej odpočinku po prácu, čas venovaný
záľubám, rodine, alebo akejkoľvek inej činnosti, ktorá nemá súvis s jeho pracovnou pozíciou.

52. Pokiaľ v konaní bolo zistené, že žalobca vykonával aj inú pracovnú činnosť (krátkodobé práce na
základe dohody), nemožno to vnímať v jeho neprospech a negovať preukázané zásahy (v tom zmysle,

že tak nevyužíva voľný čas na odpočinok, záľuby, na trávenie času s rodinou), keď z lustrácie na č.l.276
a nasl. v spise vyplýva, že išlo o dočasné práce, na malý úväzok, resp. s malým počtom odpracovaných
hodín (v niektorých obdobiach je vymeriavací základ uvedený nula, inde zasa v niekoľkých eurách,
maximálne v desiatkach eur, od 14.09..2022 do 14.10.2024 nevykonával žalobca žiadnu inú prácu).
Sám žalobca uviedol, že išlo o práce raz – dvakrát do mesiaca, keď nemal syna.

53. Čo sa týka peňažnej satisfakcie za porušenie práva žalobcu, zo Smernice potom nemožno vyvodiť,
že by právo EÚ uprednostňovalo niektorú z foriem náhrady škody, keďže neobsahuje nijaké ustanovenie
týkajúce sa náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení. Z európskej judikatúry však vyplýva, že
náhrada škôd spôsobených jednotlivcom porušením práva Únie musí byť primeraná vzniknutej škode,

aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu ich práv. Je pritom na vnútroštátnom práve členských štátov,
aby pri dodržaní zásad rovnocennosti a efektivity určili, či sa náhrada škody musí poskytnúť vo forme
udelenia dodatočného náhradného voľna alebo vo forme finančného odškodnenia a jednak definovali
pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady. Vzhľadom na tvrdený a preukázaný charakter ujmy
je analogické použitie § 13 Občianskeho zákonníka týkajúce sa odstraňovania následkov zásahu do

osobnostných práv na daný prípad adekvátne. Vzhľadom na charakter zásahu a okolností zásadu do
práv žalobcu neprichádza do úvahy žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu, ani žaloba na
odstránenie následkov, ako ani morálna satisfakcia (napr. ospravedlnenie a podobne), ktorá vzhľadom
na nezvratnú stratu voľného času nie je dostatočným zadosťučinením. Preto práve peňažná náhrada
predstavuje spôsobilé odškodnenie ujmy. Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je zmierniť

nepriaznivý následok neoprávneného zásahu. Posúdenie výšky nemateriálnej ujmy je závislé od
úvahy súdu, preto sa súd nestotožnil so žalobcom stanoveným výpočtom nemajetkovej ujmy odvíjajúcej
sa od hodín určenej služobnej pohotovosti a jej doplatku do výšky nariadenej služobnej pohotovosti.
Výška náhrady nemajetkovej ujmy je určovaná základnými zákonnými kritériami, a to predovšetkým
závažnosťou vzniknutej ujmy (čím závažnejšia je čo do svojej intenzity i svojho trvania, tým vyššia

by mala byť aj čiastka peňažného zadosťučinenia) a okolnosťami za ktorých k porušeniu práva došlo
(pričomvždymusiabyťzisťovanéokolnostinielennastranepôvodcuzásahu,aleajnastranepostihnutej
osoby, konkrétne, napríklad, aký je podiel samotnej postihnutej osoby na priebehu činnosti pôvodcuvyúsťujúcej do neoprávneného zásahu, alebo napr. či išlo na strane pôvodcu neoprávneného zásahu
len o určitú ľahkú nedbanlivosť alebo naopak o úmysel).

54. Súd má preukázaný zásah do práva žalobcu nad maximálny 48 hodinový pracovný čas, a to či
už pri zohľadnení fondu pracovného času podľa ktoré, plánovaných hodín podľa mesačných rozpisov,
reálne odpracovaných hodín podľa mesačných rozpisov (vychádzajúc z týchto údajov išlo o pravidelné
prekračovanie maximálneho prípustného času). Z výsluchu žalobcu vyplýva, že vníma zásahy najmä
v rodinnom živote, vo vzájomnom vzťahu s maloletým synom (ktorý je zverený v osobnej starostlivosti

matky), kde nemá časový priestor sa mu dostatočne venovať, pričom žalobca pociťuje prehlbujúce sa
odcudzenie. Je daný zrejmý zásah do rodinného, osobného a spoločenského života. Tento zásah je
kontinuálny, pretrváva počas celého žalovaného obdobia a trval zrejme dlhodobo aj pred ním. Žalobca
vykonáva povolanie hasiča 20 rokov. Je nutné prihliadnuť aj k okolnostiam a príčinám zásahu do
osobnostných práv žalobcu, a to, že Slovenská republika ako členský štát EÚ neurobila potrebné
opatrenia na zavedenie maximálneho týždenného pracovného času do svojho právneho poriadku, hoci

takýto záväzok mala. Zároveň k okolnostiam vzniku ujmy je potrebné zdôrazniť, že takto navodený stav
v rozpore s normou Únie štát toleroval, resp. z neho vychádzal. Vzhľadom k tomu, že sa v rozpore so
smernicou nezapočítava služobná pohotovosť do služobného času, príslušník prekračuje 40 hodinový
týždenný pracovný čas určený zákonom o HaZZ, ako aj maximálny prípustný týždenný pracovný čas
podľa smernice. Už pri plánovaní služieb pri 3 zmenách je zrejmé, že uvedené časy budú prekračované

a s týmto uzrozumením sú aj plánované služby príslušníkov. Sumarizujúc uvedené súd ako primeranú
náhradu priznal žalobcovi sumu 2.200 eur a vo zvyšku súd žalobu zamietol. Súd považuje uvedenú
sumu za primeranú zohľadniac dĺžku, intenzitu zásahu, spôsob zásahu a okolnosti, ako k nemu došlo
(resp. dochádzalo). Za rozhodnú okolnosť súd považuje to, že štát neposkytol riadnu právnu ochranu
žalobcovi, resp. porušoval jeho práva priznané normami Únie, pričom štát si musel byť vedomý záväzkov

zo smernice, ktoré navyše neúplne / nesprávne transponoval. Ak žalovaná namietala, že žalobca
pri vzniku služobného pomeru žalobca akceptoval všetky podmienky, vedel o platových podmienkach,
o služobnej pohotovosti a pracovnom čase, toto mu nemôže byť na ťarchu, žalobca je v postavení
slabšej strany (na jeho slabšie postavenie v rámci pracovnoprávneho vzťahu (rozsudok Súdneho dvora
vo veci G. Fuß v spojení s rozsudkom C445/06 vo veci Danske Slagterier). Navyše sám žalobca uviedol,

že o nezarátavaní pohotovosti do fondu pracovného času vopred nevedel a zároveň, že sa snažil
podmienky výkonu služby riešiť s nadriadenými.

55. Súd zohľadnil aj rozhodovaciu prax iných súdov v skutkovo obdobných veciach, kde súdy na
základe vlastnej úvahy priznávali náhrady v rozsahu 1.500 až 2.500 eur (rozhodnutia, ktoré označila

žalovaná na strane 13 až 14 dupliky- č.l. 127 -128 spisu), rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.
zn. 13Co/43/2024, ktorý potvrdil priznanie náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 2.600 eur (príslušník
pracoval v zbore 33 rokov), rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5Co/62/2024, potvrdil priznanie
náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 2.000 eur, rozsudok Okresného súdu Nitra sp. zn. 12Cpr/2/2024,
kde bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy 2.000 eur (išlo o slobodného a bezdetného príslušníka

pracujúceho v zbore od roku 2020).

56. Pokiaľ žalovaná žiada o porovnanie výšky priznanej nemajetkovej ujmy s prípadmi odškodňovania
obetí trestných činov (kde ide o zásah oveľa výraznejší), súd uvádza, že v porovnaní s maximom
odškodného priznávaného obetiam trestných činov podľa zákona č. 274/2017 Z.z., t.j. 50 násobkom

minimálnej mzdy (pre rok 2024 suma 37.500 eur), rovnako aj v porovnaní s jednotlivými kritériami
rozsahu náhrady (obeť násilného trestného činu má nárok na vyplatenie odškodnenia za spôsobenú
nemajetkovú ujmu vo výške dvadsaťpäťnásobku sumy mesačnej minimálnej mzdy) je priznaná výška
náhrady nemajetkovej ujmy primeraná, nie je premrštená a zohľadňuje pomer zásahu zisteného
vpredmetnomkonanísozásahomdoprávobetetrestnéhočinu.Súdpreúplnosťdodáva,ževprípadoch

zásahov do života, zdravia, práva na rodinný život usmrtením blízkej osoby sa priznávajú rádovo
vyššie sumy náhrady nemajetkovej ujmy, v porovnaní s náhradou priznanou v tomto konaní, čo
preukazuje proporcionalitu k závažnosti ujmy zistenej v predmetnom konaní, ktorá je určite nižšia, ako
v prípade poškodenia zdravia alebo usmrtenia osoby (rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici
sp. zn. 13Co/348/2015 zo dňa 15.11.2016, ktorý potvrdil nemajetkovú ujmu 10.000 eur v súvislosti so

spáchaním prečinu usmrtenia v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva, rozhodnutie Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 12Co/67/2019 zo dňa 27.08.2019, ktorým potvrdil nemajetkovú ujmu 6.480
eur za neúmyselné zabitie manžela, rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/125/2016 zo dňa
31.03.2016, ktorým potvrdil v prípade vraždy nemajetkovú ujmu po 10.000 eur pozostalému manželovia dieťaťu, rozhodnutie Krajského súdu v Nitre sp. zn. 6Co/51/2020 zo dňa 28.07.2020, ktorým potvrdil
náhradunemajetkovejujmymanželkena20.000eura deťompo8.500eurvprípadedopravnejnehody).

57. Čo sa týka námietky premlčania vznesenej žalovanou za mesiac júl 2021, súd ju nepovažuje za
dôvodnú. Všeobecná premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po
prvý raz (§ 101 Občianskeho zákonníka). V prípade nemajetkovej ujmy je začiatok plynutia premlčacej
doby viazaný na okamih, kedy k takému zásahu došlo. Či došlo k zásahu, t.j. k porušeniu článku 6 písm.
b) smernice v mesiacu júl 2021, bolo možné zistiť najneskôr po dovŕšení mesiaca a právo na náhradu

nemajetkovej ujmy bolo možné uplatniť prvý deň nasledujúceho mesiaca, dňa 01.08.2021. Žaloba bola
podaná dňa 01.08.2024, teda v rámci trojročnej premlčacej doby.

58. Súd určil lehotu na plnenie v rozsahu 15 dní od právoplatnosti rozsudku v zmysle § 232 ods.
3 Civilného sporového poriadku tak, ako požadovala žalovaná z dôvodu, že ako štátny orgán nevie
zabezpečiť plnenie z dôvodu schvaľovacieho procesu úhrady a z dôvodu administratívno – časovej

náročnosti vo všeobecnej trojdňovej lehote od právoplatnosti rozsudku.

59. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku, v zmysle
ktorého súd prizná strane náhradu trov podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalobca bol v konaní úspešný
v základe nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, preto mu súd priznal voči žalovanému náhradu trov

konania v rozsahu 100 %. Zásadu úspechu vo veci treba uplatniť však aj na konania, v ktorých výška
plnenia závisí od úvahy súdu (sudcovské právo) alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch
nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku.
Priznanie plnej náhrady trov konania je v tomto prípade zdôvodniteľné cez interpretáciu pojmu „úspech
vo veci“ (§ 255 CSP), keďže ten sa skúma čo do právneho základu a nie čo do výšky priznaného nároku.

Žalobcu je nevyhnutné považovať za plne procesne úspešného, ak mal plný úspech čo do základu
uplatneného nároku a súčasne výška plnenia vyplývajúca z tohto jeho procesného úspechu závisela
od úvahy súdu. Pokiaľ teda žalobca bol v predmetnej veci v časti týkajúcej sa náhrady nemajetkovej
ujmy v základe úspešný, je treba priznať v tejto časti úspech žalobcovi v plnom rozsahu. Takýto záver
posúdil Ústavný súd SR ako ústavne konformný a udržateľný (uznesenie IV. ÚS 71/2019-12 zo dňa

07.02.2019). Obdobne nárok na náhradu trov konania posudzoval aj Krajský súd v Nitre (uznesenie č.k.
25Co/148/2018-1266 zo dňa 30.01.2019, č.k. 9Co/267/2018-307 zo dňa 29.11.2018).

60. V zmysle § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny

úradník.

Poučenie:

8Cpr/3/2024

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Nitra.

O odvolaní rozhodne Krajský súd v Nitre.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je podanie určené, kto ho robí,
ktorejvecisatýka,čosanímsleduje,podpis)uvedie,protiktorémurozhodnutiusmeruje,vakomrozsahu
sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa

odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne

obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo
ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 CSP).Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada

mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 CSP).

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP).

Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom, môže žalobca podať návrh na vykonanie
exekúcie podľa Exekučného poriadku.