Rozsudok – Neplatnosť skončenia pracovného… ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, May 28, 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11CoPr/1/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7220200805
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Adriana Murínová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7220200805.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Murínovej a členiek

senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a Mgr. Angeliky Sopoligovej v spore žalobkyne: A. B., narodená
XX.X.XXXX, bytom C. D. E., F. G. XXX/XX, zastúpená: JUDr. Lukáš Kovanič, advokát so sídlom v
Košiciach, Hviezdoslavova 7, proti žalovanému: H. I. F. J. I., so sídlom C. D. E., I. XXX/XX, IČO: 50
005 723, zastúpený doc. JUDr. Jozef Sotolář, PhD., advokát so sídlom v Košiciach, Južná trieda 1, o
určenie neplatnosti výpovede, o určenie, že pracovný pomer naďalej trvá a o náhradu mzdy, o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Košice zo dňa 3. júna 2024 č.k. K2-11Cpr/3/2020-337

r o z h o d o l :

P o t v r d z u jerozsudok vo výroku I.

P r i z n á v a žalobkyni voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Košice (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) napadnutým rozsudkom určil,
že výpoveď daná žalobkyni listom zo dňa 28.8.2019, ktorou žalovaný skončil pracovný pomer so
žalobkyňou je neplatná (výrok I.), v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (výrok II.) a nárok žalobkyne na
náhradu mzdy vylúčil na samostatné konanie v ktorom súd rozhodne v zmysle § 262 ods. 3 CSP aj
o trovách celého konania (výrok III.).

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou žalobkyňa žiadala určiť, že výpoveď žalovaného daná žalobkyni listom
zo dňa 28.8.2019 je neplatná a pracovný pomer medzi žalobkyňou žalovaným založený pracovnou
zmluvou zo dňa 6.8.2012 naďalej trvá, a tiež žiadala, aby žalovanému súd uložil povinnosť zaplatiť
žalobkyni náhradu mzdy vo výške 633 eur mesačne brutto za obdobie od 1.10.2019 až do 30.9.2022
a náhradu trov konania v plnom rozsahu.

3. V odôvodnení súd poukázal:

3.1. na tvrdenie žalobkyne v žalobe, že (a) na základe pracovnej zmluvy zo dňa 6.8.2012 bola
u žalovaného zamestnávateľa zamestnaná na pracovnej pozícii: upratovačka a I. J. I., (b) žalovaný dňa
23.8.2019 (piatok) prostredníctvom riaditeľky materskej školy žalobkyni predložil návrh Dodatku č. 1
k pracovnej zmluve, ktorý spočíval v znížení pracovného úväzku žalobkyne na 1, a to bez uvedenia
dôvodu, či upozornenia na výpoveď z pracovného pomeru, (c) následne žalovaný dal žalobkyni listom zo
dňa 28.8.2019 (streda) výpoveď z pracovného pomeru z dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka

práceprezníženieúväzkuupratovačkyaškolníčkymaterskejškolyna1nazákladeúdajnejorganizačnej
zmeny účinnej k 1.9.2019 a pre nepodpísanie Dodatku č. 1 k pracovnej zmluve s uvedením, že výpoveď
bola prerokovaná so zástupcami zamestnancov dňa 26.8.2019, (d) žalobkyňa listom zo dňa 26.9.2019
doručeným žalovanému dňa 30.9.2019 oznámila zamestnávateľovi, že považuje skončenie pracovnéhopomeru výpoveďou za neplatné a trvá na ďalšom zamestnávaní, (e) dôvody neplatnosti výpovede vidí
žalobkyňa v tom, že výpovedný dôvod je vo výpovedi vymedzený len strohým odkazom a čiastočnou
citáciou § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, poukazom na údajnú organizačnú zmenu spočívajúcu

v znížení úväzku na 1 od 1.9.2019 a tým, že žalobkyňa nepodpísala Dodatok č. 1 k Pracovnej zmluve
zo dňa 23.8.2019 a súčasne z výpovede nie je možné zistiť na základe čoho a v akom rozsahu došlo k
zníženiu úväzku na 1, na základe čoho žalovaný považoval žalobkyňu za nadbytočnú, prečo si žalovaný
voči žalobkyni nesplnil ponukovú povinnosť v zmysle § 63 ods. 1 Zákonníka práce, z akej skutočnosti
odvodzuje žalovaný, že žalobkyňa odmietla podpísať Dodatok č. 1 k pracovnej zmluve, a to s ohľadom

na časový rámec kedy jej bol predložený a kedy bola podaná výpoveď, prečo pri predložení Dodatku č.
1 k pracovnej zmluve nebola žalobkyňa poučená o možnosti podania výpovede zo strany žalovaného v
prípade odmietnutia uzavretia Dodatku č. 1, ako je možné, že žalovaný prvý pracovný deň, t.j. pondelok,
26.8.2019, údajne prejednal so zástupcami zamestnancov výpoveď, keď nemohol mať ani tušenie, či
žalobkyňa po návrate z čerpanej dovolenky návrh Dodatku č. 1 podpíše alebo nie a najmä žalovaný
si nesplnil ani zv. ponukovú povinnosť a žalobkyňa ani nebola žiadnym spôsobom vyrozumená o

rozhodnutížalovanéhoozníženípracovnéhoúväzku,(f)výpoveďneobsahujeelementárnenáležitosti,je
zmätočná, pričom za splnenie si ponukovej povinnosti v žiadnom prípade nemožno považovať formálne
vyhlásenie zamestnávateľa uvedené vo výpovedi, že žalobkyňa odmietla podpísať Dodatok č. 1., ako i

3.2. na obranu žalovaného v spore, založenú na tvrdení, že žalobkyni dal výpoveď z dôvodu

nadbytočnosti, lebo ako zamestnávateľ nemá možnosť žalobkyňu ďalej zamestnávať prácami
dohodnutými v pracovnej zmluve, resp. nemá takú možnosť na 100 % úväzok, ale už len na 50 %
úväzok, a ktorý odkazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo/14/2010 a 4MCdo/5/2010
tvrdil, že si splnil ponukovú povinnosť a ponúkol žalobkyni možnosť kratšieho pracovného času, čo
žalobkyňa odmietla, lebo nepodpísala Dodatok č. 1 k pracovnej zmluve.

4. Pri rozhodovaní súd vychádzal z výpovede žalobkyne, z výsluchu svedkov (pani K., starostu Obce
Turňa nad Bodvou p. J. A. K.), ako aj:

4.1. z obsahu pracovnej zmluvy zo dňa 6.8.2012, na základe ktorej žalobkyňa vykonávala pre

žalovaného druh práce: L. A. I. J. I., dohodnutý pracovný úväzok je 1/1,

4.2. zo zistenia z návrhu Dodatku č.1 k pracovnej zmluve, podľa ktorého sa mal zmeniť článok I. bod 3
pracovnej zmluvy nasledovne: „Pracovný úväzok je: 0,5 úväzok. Ostatné ustanovenia pracovnej zmluvy,
ktoré nie sú týmto dodatkom upravené, zostávajú v platnosti bez zmeny. Tento dodatok je neoddeliteľnou

súčasťou pôvodnej pracovnej zmluvy zo dňa 6.8.2012 a zmluvy zo dňa 28.6.2013 a nadobúda účinnosť
od 1.9.2019.“, z ktorého súd vyvodil, že v uvedenom Dodatku nie je zmienka o akomkoľvek rozhodnutí
zamestnávateľa o organizačnej zmene,

4.3. z medzi stranami nespornej skutočnosti, že: (a) žalobkyňa pracovala u žalovaného na základe

pracovnej zmluvy zo dňa 6.8.2012 ako upratovačka a školníčka materskej školy, (b) dňa 23.9.2019
(piatok) žalovaný predložil žalobkyni návrh Dodatku č. 1 k pracovnej zmluve spočívajúci v znížení
pracovného úväzku na 1, (c) žalobkyňa od 26.8.2019 (pondelok) čerpala dovolenku, (d) žalovaný listom
zo dňa 28.8.2019 (streda) dal žalobkyni výpoveď z pracovného pomeru s uvedením dôvodu označeného
citáciou § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce.

5. Z výpovede z pracovnej zmluvy zo dňa 28.8.2019 súd zistil, že na základe rozhodnutia štatutárneho
zástupcu K. C. D. E. o organizačnej zmene bola s účinnosťou od 1.9.2019 zmenená organizačná
štruktúra Obce Turňa nad Bodvou. V dôsledku uvedenej organizačnej zmeny bol žalobkyni doručený
Dodatok č. 1 k pracovnej zmluve zo dňa 23.8.2019 (piatok), ktorý žalobkyňa nepodpísala. Vzhľadom na

uvedené zamestnávateľ dáva žalobkyni výpoveď z pracovného pomeru v zmysle § 63 ods. 1 písm. b)
Zákonníka práce, výpoveď zo strany zamestnávateľa bola prerokovaná so zástupcami zamestnancov
dňa 26.8.2019 (pondelok). Pracovný pomer končí uplynutím výpovednej doby, ktorá je štvormesačná,
výpovedná doba začína plynúť od prvého dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po doručení
výpovede žalobkyni a končí uplynutím štvrtého kalendárneho mesiaca, t.j. 31.12.2019. Ďalej súd zistil,

že žalobkyňa listom zo dňa 26.9.2019 oznámila žalovanému zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom
zamestnávaní a výpoveď z pracovného pomeru považuje za nedôvodnú, účelovú a z viacerých dôvodov
za neplatnú, pričom vyzvala žalovaného na prideľovanie práce v zmysle pracovnej zmluvy. Uvedené
oznámenie bolo žalovanému doručené dňa 30.9.2019.6. Súd taktiež vychádzal zo zistenia, že dňa 27.3.2000 bol vydaný metodický pokyn Ministerstva školstva
Slovenskej republiky - stanovenie individuálnej výmery upratovanej plochy, ako orientačný normatív

s cieľom zabezpečiť jednotný postup odborov školstva, mládeže a telesnej kultúry krajských úradov a
okresných úradov v Slovenskej republike pri určovaní počtu upratovačiek škôl a školských zariadení s
ohľadom na množstvo, rozsah a náročnosť vykonávanej práce. Z odpovede Úradu práce, sociálnych
vecí a rodiny Košice zo dňa 19.9.2023 súd zistil, že v rozhodnom období zamestnávateľovi K. C. D. E. sa
poskytli finančné príspevky na vytvorenie pracovných miest: 1. Dohoda č.19/41/054/188 - Cesta na trh

práce 2: vytvorené 5 pracovné miesta v období od 1.6.2019 do 31.8.2020, 2. Dohoda č. 19/41/50J/59 - D.
M. N. - 4: vytvorené 4 pracovné miesta v období od 1.7.2019 do 31.3.2020, 3. Dohoda č.19/41/054/292
- Cesta na trh práce 2 : vytvorené 2 pracovné miesta v období od 1.11.2019 do 31.10.2020, 4. Dohoda
č. 20/41/054/39 - Pracuj v školskej kuchyni: vytvorené 1 pracovné miesto v období od 1.12.2020 do
31.10.2020, 5. Dohoda č. 19/41/52A/209 - D. M. N. - 4: dohody pri poskytovaní príspevku na aktivačnú
činnosť formou dobrovoľníckej služby : vytvorené 2 miesta v období 4.11.2019 do 30.4.2020, 6. Dohoda

č. 19/41/012/40 - dohody pri zabezpečení a výkone menších obecných služieb pre obec alebo pre
rozpočtovú organizáciu: 150 miest v období od 1.1.2020 do 31.12.2020 (odpracovanie dávky v hmotnej
núdzi). Vzniknuté miesta v rámci bodu 5 a 6 sú na základe dohody medzi uchádzačom o zamestnanie
a úradom (nie je to pracovný pomer). Dožiadaním Sociálnej poisťovne, pobočka Košice súd zistil aj
zoznam zamestnancov žalovaného v období od 1.6.2019 do 31.1.2020. Súd takisto zistil, že na základe

pracovnej zmluvy zo dňa 6.11.2020 uzatvorenej na dobu určitú do 31.8.2021 pani E. nastúpila do práce
od 9.11.2020 na výkon dohodnutého druhu práce: upratovacie práce, dohodnutý pracovný týždenný
čas v rozsahu 30 hod., Dodatkom č. 1/1089/2021 k pracovnej zmluve zo dňa 6.11.2020 bola pracovná
zmluva predĺžená a rozsah týždenného pracovného času ako druh práce zostal zachovaný.

7. Vec súd právne posúdil podľa čl. 2, § 1 ods. 1, § 13 ods. 3, § 18, § 61 ods. 2, § 61 ods. 3, §
63 ods. 1 písm. b), § 74, § 77, § 79 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce v platnom znení
(ďalej aj „ZP“) § 149, § 150 ods. 1, 2, § 151 ods. 1, 2, § 152, § 319 CSP. Poukázal na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25.4.2019 sp. zn. 3Cdo/234/2018 podľa ktorého, „ ...
hoci pre posúdenie splnenia ponukovej povinnosti zamestnávateľa podľa ustanovenia § 63 ods. 2

Zákonníka práce je určujúci stav v čase doručenia výpovede zamestnancovi, okolnosti predchádzajúce
doručeniu výpovede zamestnancovi nie sú celkom bez právneho významu. Aj v čase pred doručením
výpovede zamestnancovi je zamestnávateľ povinný dodržiavať zásadu rovnakého zaobchádzania a
v súvislosti s ponukovou povinnosťou nesmie žiadneho zamestnanca diskriminovať v porovnaní s
ostatnými zamestnancami. Tým nie je dotknuté právo zamestnávateľa slobodne rozhodnúť o výbere

nadbytočného zamestnanca.“, ako i uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13.10.2011 sp.
zn. 4MCdo/5/2010, podľa ktorého „splnenie podmienok pre existenciu ponukovej povinnosti zo strany
zamestnávateľa, t.j. či zamestnávateľ má, resp. nemá inú možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať,
treba posudzovať podľa stavu, ktorý tu je v čase dania výpovede.“

8. Súd prvej inštancie osobitne skúmal žalobkyňou namietané dôvody neplatnosti danej výpovede:
a) neurčitosť výpovedného dôvodu, b) neprerokovanie výpovede so zástupcami zamestnancov,
c) nesplnenie ponukovej povinnosti a d) diskriminácia žalobkyne v procese výberu nadbytočného
zamestnanca. Dospel k záveru, že žalovaný zamestnávateľ si nesplnil povinnosť mu uloženú v
ustanovení § 61 ods. 2 ZP, a to dôvod výpovede vo výpovedi skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo

možné zameniť s iným dôvodom. Dôvodil, že ak z obsahu výpovede vyplýva, že zamestnávateľ sa v
nej odvoláva na „zmenenú organizačnú štruktúru od 1.9.2019“, pričom bližšie nešpecifikuje, na základe
čoho došlo k tomuto rozhodnutiu tak, aby žalobkyňa vedela posúdiť prípadnú príčinnú súvislosť medzi
rozhodnutím o zmene organizačnej štruktúry a výpoveďou. Súd skúmal aj otázku, či ide o rozhodnutie
zamestnávateľa o nadbytočnosti spočívajúcej v zmene úloh, organizácie, technického vybavenia alebo

iných organizačných zmien a či sa stala žalobkyňa v ich dôsledku nadbytočnou, t.j. či je daná príčinná
súvislosť medzi nadbytočnosťou žalobkyne ako zamestnanca a organizačnými zmenami a zo zistenia,
že ani v predloženom Dodatku č. 1 k pracovnej zmluve nie je zmienka o akomkoľvek rozhodnutí o
organizačnej zmene, v dôsledku ktorého by malo dôjsť u žalobkyne k zníženiu pôvodného úväzku na
1, a s ohľadom na to, že žalovaný nepredložil súdu rozhodnutie o „zmene organizačnej štruktúry“, a

že zo svedeckej výpovede starostu Obce Turňa nad Bodvou vyplynulo, že neexistuje ani uznesenie
obecného zastupiteľstva, ktoré by zaväzovalo starostu obce prijať takéto opatrenia, súd prvej inštancie
uzavrel, že žalovaný nepreukázal existenciu takéhoto rozhodnutia, dôvod uvedený vo výpovedi nespĺňa
náležitosti v zmysle § 61 ods. 2 ZP v spojení s § 63 ods. 1 písm. b) ZP, a preto výpoveď daná žalobkynije neplatná pre absenciu náležitostí v zmysle § 61 ods. 2 druhá veta ZP. Dodal, že ak žalovaný súdu
predložil metodický pokyn Ministerstva školstva SR z roku 2000, účinný a platný už v čase uzatvorenia
pracovnej zmluvy so žalobkyňou, teda nielen pri zmene rozsahu pracovného úväzku, upravujúci

jednotlivénormatívy,tentolistinnýdôkaznemoholbyťdostatočnýmpodkladomprepreukázaniepríčinnej
súvislosti medzi „nepreukázanou“ organizačnou zmenou a nadbytočnosťou žalobkyne. Uzavrel, že
žalovaný nepreukázal ani svoje tvrdenie, že žalobkyňa odmietla podpísať Dodatok č. 1 k pracovnej
zmluve, respektíve, že žalobkyňa nesúhlasila s týmto dodatkom, nakoľko žalobkyňa tvrdila, že si návrh
Dodatku č. 1 vzala na preštudovanie a následne čerpala dovolenku a žalovaný nepreukázal, že by

žalobkyňu poučil, že ak Dodatok č. 1 k pracovnej zmluve žalobkyňa odmietne podpísať, skončí so
žalobkyňou pracovný pomer.

9. Súd dospel k záveru, že výpoveď je neplatná aj z dôvodu, že žalovaný nepreukázal ani to, že došlo
k prerokovaniu výpovede so zástupcami zamestnancov tak, ako to predpokladá § 74 ZP, lebo žalovaný
nepredložil v spore ani žiadosť o prerokovanie výpovede, ani zápisnicu o prerokovaní výpovede so

žalobkyňou. Uzavrel, že žalovaný si nesplnil ani ponukovú povinnosť, a to napriek pôvodnému zámeru
žalovaného vykompenzovať stratu úväzku u žalobkyne ponukou upratovania iného objektu – telocvične.
Z vykonaného dokazovania vyvodil, že žalobkyni sa nepodarilo preukázať tvrdené diskriminačné
konanie žalovaného, pokiaľ ide o výber zamestnankyne. Na základe uvedených skutočností súd v časti
týkajúcej sa určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru predmetnou výpoveďou vyhovel žalobe

žalobkyne (I. výrok) a nárok žalobkyne na náhradu mzdy z neplatného skočenia pracovného pomeru
súd prvej inštancie vylúčil na samostatné konanie, v ktorom rozhodne aj o trovách celého konania.

10. Proti vyhovujúcemu výroku rozsudku (výrok I.) podal včas odvolanie žalovaný. Vytýkal súdu
nesprávne právne posúdenie a nesprávne právne závery pri posudzovaní platnosti spornej výpovede

z pracovného pomeru a absenciu logického a argumentačne podloženého vysvetlenia jeho čiastkových
úsudkov vedúcich k vyhoveniu žalobe. Navrhol zrušiť rozsudok a vec vrátiť súdu na nové konanie a
rozhodnutie, resp. žalobu zamietnuť a priznať žalovanému nárok na náhradu trov konania.

10.1. Žalovaný tvrdil, že všetky hmotnoprávne podmienky vyžadované v ustanoveniach Zákonníka

práce pre spôsob rozviazania pracovného pomeru výpoveďou boli v danom prípade splnené, keď bola
dodržanápísomnáformavýpovede,kvalifikovanýspôsobjejdoručenia,výpoveďobsahovaladostatočne
konkretizovaný a skutkovo vymedzený výpovedný dôvod, ktorým bola nadbytočnosť žalobcu vzniknutá
v dôsledku organizačnej zmeny s použitím výpovedného dôvodu podľa § 63 ods.1 písm. b) Zákonníka
práce. Opätovne tvrdil, že ako zamestnávateľ si splnil aj ponukovú povinnosť a ponúkol žalobkyni

možnosť kratšieho pracovného času, čo žalobkyňa odmietla výslovne a zreteľne s tým, že na takýto
postup zamestnávateľa nepristúpi, čo nepoprela ani žalobkyňa, lebo iba argumentovala, že boli prijaté
iné osoby.

10.2. Súdu vytkol, že sa neriadil judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky, podľa ktorej

všeobecné súdy musia nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musí smerovať k
spravodlivému riešeniu sporu. Poukazom na metodický pokyn Ministerstva školstva SR, ktorý určuje
normatívy spotreby upratovacích prác v školách a školských zariadeniach vrátane materských škôl,
tvrdil,ževnadväznostinatietonormatívypolovičnýúväzokžalobkynebyužajtakpresahovalskutočnosť
vyžadovanú v danej J. I., a nakoľko žalobkyňa uvedený regulatív a ani jeho obsah (vrátane rozsahov

úväzkov)nespochybnila,trebaaplikovať§151ods.1CSP.Zopakoval,žeodmietnutiežalobkynevyplýva
nepochybne z toho, že žalobkyňa nepodpísala Dodatok č. 1 k pracovnej zmluve a ani sama nijako
nekomunikovala s obcou.

10.3. Namietol, že ak súd v odôvodnení na viacerých miestach uvádza, že starosta obce „nepreukázal

rozhodnutie (uznesenie) obecného zastupiteľstva“ resp. „nebolo predložené rozhodnutie obecného
zastupiteľstva, ktoré by zaväzovalo starostu obce prijať takéto opatrenie“, resp. „uznesenie obecného
zastupiteľstva o šetrení financií neexistuje“, v tomto kontexte je podľa názoru žalovaného zrejmé, že
súd sa vo svojej argumentácii opiera o fakt, že na organizačnú zmenu v rámci obce je potrebné
rozhodnutie obecného zastupiteľstva, tento záver ale právne neobstojí a je v rozpore s platnou právnou

úpravou zák. č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov, podľa § 13 ods.
4 písm. d) ktorého starostovi obce je vyhradené vydávať pracovný poriadok, organizačný poriadok
obecnéhoúraduaporiadokodmeňovaniazamestnancovobce;informujeobecnézastupiteľstvoovydaní
a zmenách organizačného poriadku obecného úradu. To znamená, že starosta obce má vyhradenúkompetenciu na vydávanie organizačného poriadku a aj na jeho zmeny a obecné zastupiteľstvo len
následne formálne informuje obecné zastupiteľstvo, ktoré nemá v tejto oblasti žiadnu rozhodovaciu
právomoc, nie je oprávnené zasahovať do tejto vyhradenej kompetencie starostu obce. Závery súdu

v tejto časti sú preto nepochopením fungovania samosprávy obce. Súdu žalovaný vytkol, že faktický
úkon, ktorým rozhodnutie zamestnávateľa je, nevykladal nielen podľa jeho jazykového vyjadrenia, ale aj
podľa vôle toho, kto právny úkon uskutočnil, a v tejto časti označil rozhodnutie za nepreskúmateľné. V
tejto súvislosti podčiarkol, že o nadbytočnosť zamestnanca ide vtedy, ak zamestnávateľ nemá možnosť
zamestnanca ďalej zamestnávať prácami dohodnutými v pracovnej zmluve. Dôvody tejto nemožnosti

musia spočívať v tom, že zamestnávateľ ďalej nepotrebuje práce vykonávané zamestnancom, a to buď
vôbec, alebo v pôvodnom rozsahu. Uvedený stav môže byť daný vnútornými organizačnými zmenami
alebo znížením celkového počtu zamestnancov. V podmienkach verejnej správy k tomu ešte pristupujú
zákonné regulatívy a rozdelenie kompetencií a tiež regulatívy stanovené a určené ústredným orgánom
pre danú oblasť – ide o prenesený výkon štátnej správy na obec (v tomto prípade ministerstvo školstva),
ktoré vymedzujú rozsah potrebnosti výkonu určitých činností.

11. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu označila odvolanie žalovaného za nedôvodné. Podčiarkla, že
napadnutý rozsudok v žiadnom prípade nenapĺňa znaky formalistického prístupu či nedostatočného
odôvodnenia, ako sa to v odvolaní snaží účelovo prezentovať žalovaný. Odôvodnenie rozsudku označila
za mimoriadne dôkladné, presvedčivé a jasné a navrhla, aby rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku

I. a III. odvolací súd potvrdil ako vecne správny a priznal žalobkyni voči žalovanému nárok na náhradu
trov konania pred odvolacím súdom v plnom rozsahu.

11.1. Podľa názoru žalobkyne pravdou a jediným logickým záverom potvrdeným vykonaným
dokazovaním je to, že žalovaný nečakal na stanovisko žalobkyne k Dodatku č. 1. a okamžite pristúpil

k výpovedi. Názor žalovaného v odvolaní v duchu „ak nedošlo k podpísaniu, treba mať za to, že
žalobkyňa nesúhlasila a odmietla podpísať tento dodatok. Ako inak sa dá preukázať odmietnutie
podpísania Dodatku, keď reálne nebol podpísaný“ žalobkyňa označila za účelovú a márnu snahu
žalovaného ospravedlniť svoj nezákonný a predčasný postup pri podaní výpovede žalobkyni (potvrdený
aj výpoveďami žalobkyne a svedka – starostu obce), a z toho plynúcu vlastnú procesnú pasivitu

a dôkaznú núdzu. Podčiarkla, že žalovaný síce tvrdenia o údajnom odmietnutí podpísania Dodatku
opakovane tvrdí aj na strane 8 odvolania, avšak tieto nijako nepreukázal a z konania vyplynul pravý
opak – a to, že žalovaný ani len nepočkal na stanovisko žalobkyne k návrhu Dodatku č. 1. Vyslovenou
nepravdou zo strany žalovaného je podľa názoru žalobkyne tvrdenie na strane 8 odvolania o tom, že
žalobkyňa nepoprela, že odmietla Dodatok č. 1. Akcentovala, že uvedené žalobkyňa spochybňuje už od

podania žaloby a tvrdenia žalovaného v konaní preukázané neboli. V konaní teda nebolo preukázané,
z akej skutočnosti odvodzuje žalovaný, že žalobkyňa odmietla podpísať návrh Dodatku č. 1, keď jej bol
predložený len dňa 23.8.2019 a počas nasledujúcich troch pracovných dní až do dňa výpovede dňa 28.
8. 2019 žalobkyňa čerpala dovolenku a na pracovisku nebola, a ako je možné, že žalovaný údajne už
dňa 26. 8. 2019, teda v pondelok - prvý pracovný deň po predložení návrhu Dodatku č. 1 žalobkyni,

prejednal so zástupcami zamestnancov výpoveď, keď nemohol mať ani tušenie, či žalobkyňa po návrate
z čerpanej dovolenky návrh Dodatku č. 1 akceptuje alebo nie, pričom je nesporné, že pri predložení
návrhu Dodatku č. 1 nebola žalobkyňa upozornená na to, že ak tento Dodatok so skrátením úväzku
odmietne, môže jej byť daná výpoveď, čo je nepochybne skutočnosť majúca zásadný vplyv na prípadný
postoj k možnosti výkonu ďalšej práce na kratší pracovný čas. Žalobkyňa preto zásadne odmieta názor

žalovaného o údajnej rozpornosti tohto záveru s platnou právnou úpravou. Naopak, ide o záver plne
súladný so zákonom a povinnosťami zamestnávateľa pri skončení pracovného pomeru výpoveďou z
dôvodov ako v tomto prípade.

11.2. Podľa názoru žalobkyne súd v žiadnom prípade nepodmieňuje organizačnú zmenu v rámci obce

rozhodnutím obecného zastupiteľstva, ale iba skonštatoval z dokazovania – výsluchu starostu obce,
plynúci fakt – že hoci sa sám starosta obce odvolával pri údajnej organizačnej zmene na iniciatívu
obecného zastupiteľstva, žiadne takéto uznesenie neexistuje a žalovaným ani nebola označená žiadna
zápisnica z rokovania obecného zastupiteľstva, ktoré malo tieto údajné zmeny iniciovať. Žalobkyňa
tvrdila, že žalovaný účelovo deformuje a prispôsobuje si závery súdu a bez právneho významu sú

aj úvahy žalovaného o údajnom nepochopení fungovania samosprávy obce súdom. Pokiaľ ide o
žalovaným predložený Metodický pokyn MŠ SR zo dňa 27.3.2000 pre odbory školstva príslušných
úradov, tento žalobkyňa jednoznačne spochybnila a považuje ho za pre vec absolútne bezpredmetný
a súčasne označený a predložený žalovaným v konaní oneskorene napriek poučeniu súdom, vdôsledku čoho podľa názoru žalobkyne naň súd ani len nemusel prihliadať. Za dôležitý v tejto súvislosti
žalobkyňa označila fakt, že metodický pokyn s orientačnými normatívmi bol vydaný viac ako 12 rokov
pred nástupom žalobkyne do pracovného pomeru k žalovanému a súd v bode 45 rozsudku správne

vyhodnotil tento dôkaz ako nedostatočný podklad pre preukázanie príčinnej súvislosti medzi žalovaným
žiadnym spôsobom nepreukázanou údajnou organizačnou zmenou a nadbytočnosťou žalobkyne ako
zamestnanca. Podčiarkla, že takýto orientačný normatív (nie záväzný – ako to žalovaný prezentuje na
str. 7 odvolania), vydaný viac ako 12 rokov pred nástupom žalobkyne do pracovného pomeru, ktorý sám
deklaruje možnosti odchýlok s prihliadnutím na konkrétne pomery (ktorá skutočnosť vyplýva výslovne

z jeho samotného obsahu) len potvrdzuje účelovosť konania žalovaného voči žalobkyni a konanie v
rozpore s dobrými mravmi, čo potvrdzuje aj súdom zabezpečená pracovná zmluva so zamestnankyňou
O. E.. Na v zásade totožný (resp. užšie vymedzený) druh práce a najmä vo výrazne užšie vymedzenom
mieste výkonu práce p. E. (ZŠ s MŠ vrátane elokovaných pracovísk) oproti žalobkyni (v obci C. D. E.
najmä na pracoviskách obce Turňa nad Bodvou) žalovaný uzavrel pracovnú zmluvu v rozsahu 30 hodín
týždenne, to znamená vo výrazne vyššom rozsahu ako bol ponúkaný Dodatkom č. 1 žalobkyni. Tieto

skutočnosti súd v bode 48 rozsudku správne vyhodnotil ako dokresľujúce účelové konanie žalovaného
voči žalobkyni.

12. Žalovaný v replike na vyjadrenie žalobkyne k jeho odvolaniu zotrval na dôvodoch a skutočnostiach
uvedených v odvolaní. Akcentoval, že žalobkyňa vo vyjadrení iba zopakovala svoje argumenty už

uvádzané v rámci súdneho konania, pričom zvýrazňovala neunesenie dôkazného bremena s poukazom
na vyjadrenie štatutárneho zástupcu obce – starostu obce v súvislosti s jeho zámerom vykompenzovať
stratuúväzkuponukouupratovaniavinýchpriestoroch(telocvične)arovnakotakpoukázala,žežalovaný
nepreukázal odmietnutie podpísania Dodatku č. 1 k pracovnej zmluve. Znovu podčiarkol, že všetky
hmotnoprávne podmienky vyžadované pre tento spôsob rozviazania pracovného pomeru boli splnené,

a preto argumenty súvisiace s návrhom Dodatku č. 1 sú podľa názoru žalovaného právne irelevantné,
pretože k jeho podpísaniu nedošlo a teda nemajú žiadny význam v rámci prejednávania tejto veci. Dodal,
že zákon umožňuje zamestnávateľovi, aby reguloval počet svojich zamestnancov a ich kvalifikačné
zloženie tak, aby zamestnával len taký počet zamestnancov a v takom kvalifikačnom zložení, ktoré
zodpovedá jeho potrebám, pričom súd nie je oprávnený v tomto smere rozhodnutie zamestnávateľa

preskúmavať. Pokiaľ ide o Dodatok č. 1 – odhliadnuc od toho, že ide len o návrh, ak žalobkyňa
argumentuje doručením na pracovisku alebo doporučenou zásielkou – tak tieto podmienky boli splnené
fyzickým prevzatím, čo nikdy v rámci konania nebolo spochybňované. Zároveň žiadny právny predpis
nevyžaduje „vyčkať“, resp. „vyčkávať“ na spätnú väzbu zamestnanca ohľadne dodatkov k zmluve a
v danom prípade išlo o štandardný postup štatutárneho zástupcu obce – nie je a nemôže byť preto

špekulatívnym postupom.

13. Ďalšie vyjadrenia strán neboli podané.

14. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovaného ako podané

včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie je prípustné, bez nariadenia
odvolacieho pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 CSP a contrario, v rozsahu danom § 379 a § 380 CSP
a z hľadísk žalovaným uplatnených odvolacích dôvodov, vrátane ich obsahového vymedzenia, a dospel
k záveru, že odvolaniu žalovaného nie je možné vyhovieť.

15. Žalovaný vo svojom odvolaní neuviedol žiadne také vecné a právne relevantné dôvody, ktoré by
pre neho privodili priaznivé rozhodnutie. Skutočnosti uvedené žalovaným v odvolaní neumožňujú prijať
iné závery a nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť odvolaním napadnutého výroku I. rozsudku.
Vo svojom odvolaní žalovaný v podstate argumentuje skutočnosťami uvádzanými už v konaní pred
súdom prvej inštancie, ktoré boli predmetom dokazovania a s ktorými sa súd prvej inštancie aj náležite

pri rozhodovaní vo veci vysporiadal. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo žiadne také nové
skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie vo veci, než ako rozhodol súd prvej inštancie.

16. Rozsudku súdu prvej inštancie v jeho preskúmavanej časti (výrok I.) nemožno vytknúť nedostatočné
zistenieskutkovéhostavu,anito,žebysúdvzaldoúvahyskutočnosti,ktorézvykonanýchdôkazovalebo

prednesov sporových strán nevyplynuli, že by súd opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne
že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo zistené spôsobom vyplývajúcim
z § 185 a nasl. CSP, alebo že by súd prvej inštancie na zistený skutkový stav aplikoval nesprávnezákonné ustanovenia, alebo že by použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil, ak žalobe žalobkyne
vyhovel a určil, že výpoveď daná žalobkyni listom zo dňa 28.8.2019, ktorou žalovaný skončil pracovný
pomer so žalobkyňou je neplatná. Súd prvej inštancie sa v tejto časti rozsudku v dostačujúcom rozsahu

vyporiadal so všetkými argumentmi strán dôležitými pre správny právny záver, pričom súd svoje závery
adekvátnedoplnilajodkazminaprávnenázoryvyslovenévrozhodnutiachNajvyššiehosúduSR,ktorých
argumentácia jednoznačne podporuje výrok rozsudku.

17. Rozsudok je v odvolaním žalovaného napadnutom výroku I. vecne správny, preto ho odvolací súd

v zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

18.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

19. V danom prípade k zmene skutkového ani právneho stavu počas odvolacieho konania nedošlo,
preto odvolací súd na skutkové zistenia a na právne normy, ktoré použil súd prvej inštancie odkazuje,
rovnakoakoinasprávne,presvedčivéazákonuzodpovedajúcedôvodytejtočastirozsudku,sktorýmisa
odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje (§ 387 ods. 2 CSP), a preto len na zdôraznenie jeho správnosti
a k odvolacím námietkam žalovaného, so zreteľom na to, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v

opravnom konaní nemá a ani nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument uvedené v
opravnom prostriedku, ale iba na tie námietky, ktoré majú podstatný význam pre rozhodnutie o danom
opravnom prostriedku, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa
v rámci konania o opravnom prostriedku preskúmavalo (por. napr. IV. ÚS 350/2014, IV. ÚS 4/2013, IV.
ÚS 124/2011, II. ÚS 127/07), odvolací súd dodáva nasledovné:

20. V okolnostiach posudzovanej veci súd prvej inštancie naplnenie dôvodu výpovede, použitého
zamestnávateľom k rozviazaniu pracovného pomeru, posudzoval správne podľa stavu a so zreteľom na
okolnosti, ktoré tu boli v dobe výpovede, t.j. v dobe, kedy bola výpoveď doručená žalobkyni. Správne
postupoval, ak riešil právnu otázku, či v písomnej výpovedi žalovaný dostatočne skutkovo vymedzil jej

dôvodtak,abysajednalozhľadiska§63ods.1písm.b)Zákonníkapráceoplatnýprávnyúkon.Odvolací
súd po preskúmaní obsahu spisu a odôvodnenia rozsudku dospel k záveru, že túto otázku súd prvej
inštancie vyriešil správne a v súlade s ustálenou judikatúrou súdov.

21. Podľa § 61 ods. 2 Zákonníka práce, zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov

ustanovených v tomto zákone. Dôvod výpovede sa musí vo výpovedi skutkovo vymedziť tak, aby
ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, inak je výpoveď neplatná. Dôvod výpovede nemožno
dodatočne meniť.

22. Podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, zamestnávateľ môže dať zamestnancovi

výpoveď iba z dôvodov, ak sa zamestnanec stane nadbytočný vzhľadom na písomné rozhodnutie
zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia alebo o
znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných
zmenách a zamestnávateľ, ktorý je agentúrou dočasného zamestnávania, aj ak sa zamestnanec stane
nadbytočným vzhľadom na skončenie dočasného pridelenia podľa § 58 pred uplynutím doby, na ktorú

bol dohodnutý pracovný pomer na určitú dobu.

23. K tomu, aby bolo zabezpečené, že zamestnancov pracovný pomer bude výpoveďou zamestnávateľa
skutočne skončený len z dôvodov výslovne uvedených v zákone, v danom prípade len z dôvodu
uvedeného v § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, je v prvom rade potrebné, aby bol výpovedný

dôvod vo výpovedi náležite vymedzený. Jedine opísanie výpovedného dôvodu totiž umožní, aby bolo
možné uzavrieť, či zamestnávateľov dôvod k výpovedi je skutočne tiež dôvodom výslovne uvedeným
v citovanom zákonnom ustanovení (§ 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce). Práve z týchto dôvodov
podstatnou náležitosťou výpovede zamestnávateľa je vymedzenie výpovedného dôvodu.

24. Vymedzenie výpovedného dôvodu spočíva v jeho vymedzení po skutkovej stránke, a to v
takej podobe, aby bolo jednak zrejmé, v čom výpovedný dôvod vôbec spočíva, t.j. na akých
skutkových okolnostiach sa zakladá, a aby ho bolo možné odlíšiť od iných skutočností, na ktorých by
mohol (všeobecne vzaté) spočívať rovnaký alebo iný dôvod výpovede stanovený v § 63 Zákonníkapráce. Z uvedeného vyplýva, že skutková podstata výpovedného dôvodu všeobecne vymedzeného
v § 63 Zákonníka práce musí byť vo výpovedi z pracovného pomeru konkretizovaná uvedením
skutočností, v ktorých zamestnávateľ vidí naplnenie skutkovej podstaty uplatneného výpovedného

dôvodu. Rozhodujúce je pritom opísanie skutočností (skutku) a ich podradenie (subsumpcia) pod
jednotlivú skutkovú podstatu výpovedného dôvodu uvedeného v § 63.

25. V posudzovanom prípade medzi stranami nie je sporné, že výpoveď bola daná žalovaným žalobkyni
z výpovedného dôvodu uvedeného v § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, prostredníctvom ktorého

sa zamestnávateľovi umožňuje, aby reguloval počet svojich zamestnancov a ich profesijné alebo
kvalifikačné zloženie tak, aby zamestnával len taký počet zamestnancov a v takom profesijnom alebo
kvalifikačnom zložení, ako to zodpovedá jeho potrebám.

26. Pretože výpovedný dôvod podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce je založený na splnení
nasledujúcich predpokladov: 1/ písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o

zmene jeho úloh, technického vybavenia alebo o znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť
efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách, 2/ nadbytočnosť zamestnanca a 3/ príčinná
súvislosť medzi rozhodnutím o organizačných zmenách a nadbytočnosťou zamestnanca, súd prvej
inštancie správne postupoval, ak posudzoval ich splnenie, v prvom rade, či žalovaný riadne prijal
rozhodnutie o organizačnej zmene.

27.Náležitepritomvychádzalzpremisy,ževovýpovedibolopotrebnévymedziťakonkretizovaťpísomné
rozhodnutie zamestnávateľa svedčiace o zmene jeho úloh, technického vybavenia, o znížení stavu
zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách, t.j. povinnosťou
žalovaného bolo v písomnej výpovedi konkretizovať charakter organizačnej zmeny, ktorá u neho nastala

a v dôsledku ktorej sa mala stať žalobkyňa nadbytočnou, aby neexistovali pochybnosti o tom, k akej
organizačnej zmene u žalovaného došlo a ktorým rozhodnutím k nej malo dôjsť, a následne správne
uzavrel, že žalovaný existenciu takého rozhodnutia v spore nepreukázal.

28. Správne pritom vychádzal z premisy, že o rozhodnutie o organizačných zmenách ide vtedy,

ak sledovalo zmenu úloh zamestnávateľa, technického vybavenia, zníženie počtu zamestnancov za
účelom zvýšenia efektívnosti práce alebo inú organizačnú zmenu, pomocou ktorej chce zamestnávateľ
regulovať počet svojich zamestnancov a ich profesijné alebo kvalifikačné zloženie tak, aby zamestnával
iba taký počet zamestnancov a takom profesijnom alebo kvalifikačnom zložení, ktoré zodpovedá jeho
potrebám. Žalovanému je na tomto mieste potrebné prisvedčiť potiaľ, že nie je samo osebe významné,

ako bolo rozhodnutie o organizačných zmenách označené, a ak rozhodnutie z hľadiska svojho zmyslu
a účelu skutočne smerovalo k uvedeným cieľom, nie je podstatné ani to, že organizačnou zmenou
sledovaný efekt nebol neskôr dosiahnutý alebo že sa následne prijatá organizačná zmena ukázala ako
neúčinná. Avšak v prípade, že rozhodnutím zamestnávateľa boli od počiatku sledované iné ciele a že
by zamestnávateľ iba predstieral prijatie organizačných zmien (organizačného opatrenia) so zámerom

zastrieť svoje skutočné zámery, alebo ak rozhodnutie o organizačných zmenách v skutočnosti nebolo
prijaté,nebolbysplnenýprvýzpredpokladovvýpovednéhodôvodupodľa§63ods.1písm.d)Zákonníka
práce. O taký prípad zjavne išlo v posudzovanom prípade. V tejto súvislosti súd prvej inštancie správne
posudzoval konanie žalovaného zamestnávateľa v jeho úplnosti a logickej nadväznosti.

29. Na tomto mieste odvolací súd pre úplnosť vo vzťahu k odvolacím námietkam žalovaného dodáva,
že aj výpoveď ako jednostranný právny úkon je neplatná, ak nemá všetky náležitosti právneho úkonu,
t.j. keď je v rozpore so zákonom, obchádza zákon alebo je v rozpore s dobrými mravmi. Ak totiž tento
zákon (Zákonník práce) v prvej časti neustanovuje inak, vzťahuje sa na tieto právne vzťahy Občiansky
zákonník (§ 1 ods. 2 Zákonníka práce). Rozporom so zákonom alebo obchádzaním zákona sa teda

rozumie nielen rozpor so Zákonníkom práce, ale aj rozpor s ustanoveniami o právnych úkonoch v
zmysle Občianskeho zákonníka. Z princípu subsidiarity vyplýva, že tam kde konkrétna právna úprava
vo všeobecnej časti Zákonníka práce chýba, je potrebné použiť v plnej miere Občiansky zákonník.
Tak tomu je v prípade neplatnosti pracovnoprávnych právnych úkonov, ktorých osobitosti upravuje vo
všeobecnej časti Zákonník práce (§ 17 a nasl.), avšak pre ktoré rovnako platia všeobecné princípy

o neplatnosti právnych úkonov v zmysle Občianskeho zákonníka (napr. § 37, § 39). Výkon práv a
povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi (§ 13 ods. 3
veta prvá Zákonníka práce). Neplatnou je preto aj výpoveď zamestnávateľa, ktorá je v rozpore s dobrými
mravmi. Rozpor s dobrými mravmi predpokladá, že motívy výpovede nie sú v súlade so základnýmizásadami právneho poriadku. V korelácii s uvedeným je nutné učiniť záver, že súd prvej inštancie
správne postupoval, ak zisťoval, či z hľadiska uplatneného výpovedného dôvodu výpoveď so zreteľom
na okolnosti prípadu zodpovedá dobrým mravom.

30. Odvolací súd je v zhode so žalovaným v odvolaní v názore, že na samotné rozhodnutie o
organizačných zmenách bezpochyby nedopadajú dôvody neplatnosti, a nemožno úspešne dovodzovať
ani to, že by bolo vydané v rozpore s dobrými mravmi. O organizačných zmenách, ako aj o
výbere zamestnanca, ktorý je nadbytočný rozhoduje zamestnávateľ sám. Súd nemôže preskúmavať

rozhodnutie zamestnávateľa. Rozhodnutie o výbere nadbytočného zamestnanca náleží výlučne
zamestnávateľovi. Uvedené samozrejme neznamená, že by zamestnávateľ pri výbere nadbytočného
zamestnanca mohol postupovať diskriminačne. Nakoľko žalobkyňa v tomto smere namietala postup
žalovaného, súd prvej inštancie dôsledne skúmal a posudzoval aj všetky skutkové okolnosti, ktoré
skončeniu pracovného pomeru z dôvodu nadbytočnosti predchádzali. Pri hodnotení týchto okolností súd
správne prihliadol aj na čl. 2 Zákonníka práce, zakotvujúci pozitívny príkaz výkonu práv a povinností

vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov, ktorým je súlad s dobrými mravmi (R 28/2009, rozsudok
NajvyššiehosúduSlovenskejrepublikysp.zn.3Cdo33/2008)asprávneusúdil,ževýsledkydokazovania
v danom prípade neumožňujú prijať záver, žeby spornou výpoveďou boli od počiatku sledované
iné ciele a že žalovaný iba predstieral prijatie organizačného opatrenia so zámerom zastrieť svoje
skutočné iné zámery, a žeby tak nebol naplnený prvý z predpokladov výpovedného dôvodu s dopadom

na platnosť výpovede z hľadiska rešpektovania vysloveného právneho princípu o súlade (rozpore)
pracovnoprávneho úkonu zamestnávateľa s dobrými mravmi. Žalobkyňa napokon správnosť tohto
záveru nespochybňovala.

31. Ako neopodstatnené vyhodnotil odvolací súd i ostatné námietky žalovaného.

32. Podľa § 74 Zákonníka práce, výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany
zamestnávateľa je zamestnávateľ povinný vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov, inak sú
výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru neplatné. Zástupca zamestnancov je povinný
prerokovať výpoveď zo strany zamestnávateľa do siedmich pracovných dní odo dňa doručenia písomnej

žiadosti zamestnávateľom a okamžité skončenie pracovného pomeru do dvoch pracovných dní odo dňa
doručenia písomnej žiadosti zamestnávateľom. Ak v uvedených lehotách nedôjde k prerokovaniu, platí,
že k prerokovaniu došlo.

32.1. Súd prvej inštancie správne uzavrel, že výpoveď daná žalobkyni je neplatná aj z dôvodu, že nebola

prerokovaná s príslušným odborovým orgánom.

32.2. Na tomto mieste odvolací súd pripomína, že účasť zástupcov zamestnancov pri skončení
pracovného pomeru má predovšetkým sociálny charakter a je výrazom pracovnoprávnej ochrany
zamestnanca (nie zamestnávateľa). Splnenie povinnosti zo strany zamestnávateľa musí byť v zmysle

ustanovenia § 74 Zákonníka práce charakterizované najmenej dvomi skutočnosťami - k prerokovaniu
so zástupcami zamestnancov musí prísť vopred a súčasne obsah prerokovania (ak k nemu došlo) musí
byť dostatočne určitý. Najvyšší súd v uznesení z 28. februára 2023 sp. zn. 9Cdo/158/2022 analyzoval
viaceré dovolacie rozhodnutia (1Cdo/72/2006, 5Cdo/255/2008, 5Cdo/140/2010, 2MCdo/21/2009,
3MCdo 14/2013, 5Cdo/17/2008) a pri sumarizácii tam uvedených právnych záverov týkajúcich sa

interpretácie ustanovenia § 74 Zákonníka práce vyslovil názor, že zákon síce nestanovuje formu
prerokovania výpovede, musí byť však preukázané, že došlo k reálnemu prerokovaniu, pričom obsah
pojmu prerokovanie logicky v sebe zahŕňa aj možnosť vyjadrenia sa k podanej žiadosti.

32.3. Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 5Cdo/17/2008 uviedol, že s požiadavkou, aby výpoveď bola

prerokovaná spôsobom vylučujúcim pochybnosti o tom, konkrétne aká výpoveď a z akého dôvodu bola
(neskôr) daná, je logicky spojená požiadavka prerokovania výpovede podľa § 74 Zákonníka práce takým
spôsobom, ktorý vylúči prípadné pochybnosti o tom, či výpoveď bola vôbec takto (vopred) prerokovaná.
Vo veci sp. zn. 5Cdo/140/2010 najvyšší súd tiež uviedol, že cieľom tejto zákonnej podmienky je, aby
zámer zamestnávateľa skončiť pracovný pomer so zamestnancom bol oznámený odborovej organizácii

a zároveň aby jej bola daná možnosť sa (po vlastnom prerokovaní) k tomuto zámeru vyjadriť (resp.
nevyjadriť). Zákon bližšie nestanovuje žiadne podmienky, v ktorých má zamestnávateľ alebo odborová
organizácia konať. Vo veci sp. zn. 5Cdo/65/2020 najvyšší súd v súvislosti s prerokovaním výpovede
formou per rollam prostredníctvom konferenčného telefonického rozhovoru prisvedčil správnosti záveruodvolacieho súdu o nesplnení hmotnoprávnej podmienky platnosti výpovede uvedenej v ustanovení §
74 Zákonníka práce pri telefonickom rozhovore, ktorá má za následok neplatnosť právneho úkonu, a
to s dôrazom na § 61 ods. 2 Zákonníka práce, podľa ktorého dôvod výpovede musí byť vymedzený

tak, aby ho nebolo možné dodatočne zameniť s iným dôvodom. Z výsledkov vykonaného dokazovania
bolo totiž zrejmé, že členovia Kuratória sa z dôvodu prerokovania výpovede žalobcu nikdy nestretli,
nemali k dispozícii listinu o výpovedi, ktorá mala byť predmetom prerokovania, a teda logicky mohli pri
uskutočnenom konferenčnom telefonickom rozhovore vziať iba na vedomie zámer žalovanej skončiť
pracovný pomer so žalobcom, a nie jeho skončenie prerokovať. Opačný záver by viedol k tomu, že

povinnosť zamestnávateľa vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov výpoveď z pracovného
pomeru, ktorej nesplnenie zákonodarca sankcionoval neplatnosťou, by bola len formálna, bez reálnej
možnosti odborového orgánu prerokovať so zamestnávateľom takúto výpoveď a vyjadriť sa k veci s
kompletnou znalosťou problematiky.

32.4. V okolnostiach súdenej veci súd prvej inštancie správne postupoval, ak za stavu, kedy žalobkyňa,

ktorý nesúhlasí s podanou výpoveďou v konaní namietala, že nedošlo k splneniu povinnosti uvedenej
v § 74 Zákonníka práce a žalovaný zamestnávateľ naopak tvrdil, že k jej splneniu došlo, posudzoval,
či k reálnemu prerokovaniu výpovede došlo alebo nie a na základe vykonaného dokazovanie správne
ustálil, že v tomto smere žalovaný neuniesol dôkazné bremeno, čo súd v rozsudku aj náležite vyhodnotil.
Správne pritom súd z vykonaného dokazovania uzavrel, že žalovaný nepredložil dôkaz o odmietnutí

Dodatku č. 1 žalobkyňou a adekvátne v bode 48 rozsudku uviedol, že aj sám starosta obce pri svojom
výsluchu potvrdil, že zamestnávateľ mal zámer vykompenzovať stratu úväzku žalobkyne ponukou
upratovania telocvične – t.j. mal inú prácu, k čomu však nedošlo a žalovaný ani v tomto smere žiadne
dôkazy neprodukoval. Správne súd.

32.5. Súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní plne rešpektoval existujúcu judikatúru o povahe
rozhodnutia o organizačnej zmene, pričom v bode 45 rozsudku správne zvýraznil, že „žalovaný v rámci
procesu dokazovania neprezentoval listinné dôkazy v podobe samotného rozhodnutia o organizačnej
zmene respektíve inej úprave organizačnej štruktúry, na ktorú sa odvoláva v samotnej výpovedi.
Súd prvej inštancie uvádza, že žalovaný v rámci dokazovania nepreukázal doručenie rozhodnutia o

organizačnejzmenealebooboznámeniesasrozhodnutímoorganizačnejzmenesamotnoužalobkyňou,
pričom sa jedná o rozhodnutie, ktoré má zásadný vplyv na zmenu pracovného pomeru u žalobkyne.“
Nemožno súhlasiť s tvrdením žalovaného na str. 6 odvolania o tom, že „Súd v odôvodnení na viacerých
miestach uvádza, že starosta obce „nepreukázal rozhodnutie (uznesenie) obecného zastupiteľstva“
resp. „nebolo predložené rozhodnutie obecného zastupiteľstva, ktoré by zaväzovalo starostu obce

prijať takéto opatrenie“, resp. „uznesenie obecného zastupiteľstva o šetrení financií neexistuje“ . V
tomto kontexte je zrejmé, že súd sa vo svojej argumentácii opiera o fakt, že na organizačnú zmenu v
rámci obce je potrebné rozhodnutie obecného zastupiteľstva.“, nakoľko súd prvej inštancie v rozsudku
žiadny takýto záver nevyslovil. V bode 45 odôvodnenia rozsudku súd správne skonštatoval, že „ ...
v rámci dokazovania žalovaný nepredložil súdu rozhodnutie o „zmene organizačnej štruktúry“, teda

neverifikoval a nepreukázal existenciu takéhoto rozhodnutia, zároveň zo svedeckej výpovede starostu
Obce Turňa nad Bodvou vyplynulo, že neexistuje ani uznesenie obecného zastupiteľstva, ktoré by
zaväzovalo starostu obce prijať takéto opatrenia, pričom sám svedok sa na takéto závery obecného
zastupiteľstva odvolával.“ Pokiaľ ide o žalovaným predložený Metodický pokyn MŠ SR zo dňa 27.3.2000
pre odbory školstva príslušných úradov súd v bode 45 rozsudku správne vyhodnotil tento dôkaz

ako nedostatočný podklad pre preukázanie príčinnej súvislosti medzi žalovaným žiadnym spôsobom
nepreukázanou údajnou organizačnou zmenou a nadbytočnosťou žalobkyne. Odvolací súd je v zhode
so žalobkyňou v názore v odvolaní, že v žiadnom prípade súd z týchto skutočností „nekonštruuje“
záver, ktorý na strane 8 odvolania interpretuje žalovaný s cieľom navodiť dojem nepreskúmateľnosti
rozsudku. Nakoľko žalovaný neprodukoval a nepredložil súdu dôkazy o údajnej organizačnej zmene ani

prerokovaní výpovede žalobkyne so zástupcami zamestnancov, ktoré žalobkyňa namietala (viď bod 45
a 47 odôvodnenia rozsudku), už len táto skutočnosť sama o sebe postačuje na vyslovenie záveru, že
výpoveď daná žalobkyni je neplatnou, ako to súd prvej inštancie v rozsudku správne uzavrel.

33. Z obsahu súdneho spisu a odvolania žalovaného odvolací súd dospel k záveru, že žalovaný v

podanom odvolaní v podstate len opakuje svoje tvrdenia a vyjadrenia z priebehu konania, s ktorými
sa súd prvej inštancie v rozsudku náležite vysporiadal. Právne úvahy a zdôvodnenie rozsudku svedčia
o tom, že súd sa dostatočne vysporiadal so skutkovo a právne relevantnými tvrdeniami strán a svoje
rozhodnutie o vyhovení žalobe súd náležite odôvodnil, so zreteľom na to, že nie je nutné v odôvodnenízdôvodňovať každý argument strany sporu, ale je potrebné sa vysporiadať s požiadavkou, aby sa súd
vyrovnal so skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a
právne významné, čo súd prvej inštancie vo svojom podrobnom a logickom odôvodnení v rozsudku

nepochybne dodržal. Súd prvej inštancie správne ustálil, precízne a podrobne v preskúmavanej časti
rozsudku poukázal na základné postuláty veci a svoje závery náležite odôvodnil. Správne pritom v bode
44 odôvodnenia rozsudku identifikoval a zhutnil dôvody neplatnosti výpovede namietané žalobkyňou a
akcentoval,žepripreukázaníktoréhokoľvekznich(kčomuajdošlo)jevýpoveďdanážalobkynineplatná.
Následné odôvodnenie rozsudku v bodoch 45 až 50 zodpovedá všetkým zákonným požiadavkám

na kvalitu odôvodnenia rozsudku a nemožno uzavrieť, že došlo k porušeniu práva žalovaného na
spravodlivý súdny proces. Z práva na spravodlivý súdny proces pre procesnú stranu (žalovaného) totiž
nevyplývaprávožalovanéhonato,abysavšeobecnýsúdstotožnilsjejprávnyminázormiapredstavami,
preberal a riadil sa ňou predpokladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade
s jej voľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov
súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (viď napríklad

rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, II. ÚS 3/97, II.
ÚS 251/03).

34. Zo všetkých dôvodov je nutné učiniť záver, že prejednávanom spore neboli preukázané žiadne
zo žalovaným tvrdených pochybení, ktorému sa uplatnenými odvolacími námietkami spochybniť vecnú

správnosť odvolaním napadnutého výroku I. rozsudku nepodarilo. Preto odvolací súd rozsudok podľa §
387 ods. 1 CSP výrok I. rozsudku ako vecne správny potvrdil.

35. Podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP odvolací súd priznal nárok
na plnú náhradu trov odvolacieho konania v odvolacom konaní procesne úspešnej žalobkyni s tým, že

o výške náhrady trov rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP). Žalovaný v odvolacom
konaní úspech nemal, preto mu náhrada trov odvolacieho konania nepatrí.

36. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený

sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky: a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom

plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je

rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie len protidôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech
bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), a to v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané

opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)

(§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba
a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do

uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky
procesného útoku a procesnej obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a
včasnosti podaného odvolania (§ 435 CSP).