Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, June 26, 2025

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9CoPr/1/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4113215799
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 06. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Andrea Szombathová Poláková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2025:4113215799.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej

a členiek senátu JUDr. Renáty Pátrovičovej a JUDr. Kataríny Marčekovej, v spore žalobcu: A. B., nar.
XX. XX. XXXX, bytom B., C. XX, zastúpený Mgr. Mariánom Bafrncom, advokátom, so sídlom Vráble,
Levická 598, proti žalovanej: Prima banka Slovensko a. s., so sídlom v Žiline, Hodžova 11, IČO: 31
575 951, zastúpená advokátskou kanceláriou SEDLAČKO & PARTNERS, s. r. o., so sídlom Bratislava,
Štefánikova 8, IČO: 36 853 186, o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy,
o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 5. februára 2024 č. k. 15Cpr/3/2013–
750 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutom vyhovujúcom výroku (III.) a vo výrokoch
o náhrade trov konania (V., VI., IX.) a trov konania štátu (VII., VIII.) p o t v r d z u j e .

Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol nasledovne:
„I. Konanie sa v časti o zaplatenie náhrady mzdy vo výške 1614,78 eura, ako aj v časti príslušenstva:
- úroku z omeškania vo výške 5,50 % ročne zo sumy 668,93 eura za mesiac máj 2013 od 01.07.2013
do zaplatenia,

- úroku z omeškania vo výške 5,50% ročne zo sumy 668,93 eura za mesiac jún 2013 od 01.08.2013
do zaplatenia,
- úroku z omeškania vo výške 5,50% ročne zo sumy 668,93 eura za mesiac júl 2013 od 01.09.2013
do zaplatenia,
- úroku z omeškania vo výške 5,50% ročne zo sumy 668,93 eura za mesiac august 2013 od 01.10.2013
do zaplatenia,
- úroku z omeškania vo výške 5,50% ročne zo sumy 668,93 eura za mesiac september 2013 od

01.11.2013 do zaplatenia,
- úroku z omeškania vo výške 5,25% ročne zo sumy 668,93 eura za mesiac október 2013 od 01.12.2013
do zaplatenia,
- úroku z omeškania vo výške 5,25% ročne zo sumy 668,93 eura za mesiac november 2013 od
01.01.2014 do zaplatenia,
- úroku z omeškania vo výške 5,25% ročne zo sumy 668,93 eura za mesiac december 2013 od
01.02.2014 do zaplatenia,

- úroku z omeškania vo výške 5,25% ročne zo sumy 668,93 eura za mesiac január 2014 od 01.03.2014
do zaplatenia,
- úroku z omeškania vo výške 5,25% ročne zo sumy 668,93 eura za mesiac február 2014 od 01.04.2014
do zaplatenia,- úroku z omeškania vo výške 5,25% ročne zo sumy 668,93 eura za mesiac marec 2014 od 01.05.2014
do zaplatenia,
- úroku z omeškania vo výške 5,25% ročne zo sumy 668,93 eura za mesiac apríl 2014 od 01.06.2014

do zaplatenia zastavuje.
II. V zastavujúcej časti sa žalovanej proti žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100%, s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd samostatným uznesením po právoplatnosti
tohto rozsudku.
III. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy vo výške 8026,68 eura brutto do 3 dní od

právoplatnosti tohto rozsudku.
IV. Vo zvyšnej časti sa žaloba zamieta.
V. Žalobcovi sa proti žalovanej priznáva nárok na náhradu trov prvoinštančného, ako aj odvolacieho
konania v časti o určenie neplatnosti výpovede v rozsahu 100%, o výške náhrady trov konania rozhodne
súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.
VI.Žalobcovisaprotižalovanejpriznávanároknanáhradutrovvčastikonaniaonáhradumzdyvrozsahu

100 %, o výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným
uznesením.
VII. Štát má nárok na náhradu trov konania v časti o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru
výpoveďou proti žalovanej v rozsahu 100 %, s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd po
právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.

VIII. Štát má nárok na náhradu trov v časti konania o náhradu mzdy proti žalovanej v rozsahu 100 %
s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným
uznesením.
IX. Žalobcovi sa proti žalovanej priznáva nárok na náhradu trov dovolacieho konania vedeného pod
spisovou značkou 5Cdo/35/2019 v rozsahu 100%, o výške náhrady trov konania rozhodne súd po

právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.“

1.2. Rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ustanoveniami § 470 ods. 1, 2, § 144, § 145 ods. 2, §
146 ods. 1, § 256 ods. 1 CSP a § 79 ods. 1, 2, § 134 ods. 1, 2, 4 Zákonníka práce. Uviedol, že žalobca sa
podanou žalobou domáhal, aby súd určil, že výpoveď daná žalovanou zo dňa 04. 02. 2023 je neplatná.

Súčasne žiadal uložiť žalovanej povinnosť zaplatiť náhradu mzdy odo dňa uplynutia výpovednej doby
až do právoplatnosti rozsudku. V priebehu konania si žalobca uplatnil náhradu mzdy v celkovej výške
9641,94 eura, a to za mesiace máj 2013 až jún 2014, čo predstavovalo 14 mesiacov. Tiež si uplatnil
aj príslušenstvo k náhrade mzdy, a to podaním zo dňa 20. 05. 2022. Podaním zo dňa 11. 08. 2023 si
žalobca uplatnil sumu náhrady mzdy vo výške 8.027,16 eura brutto s príslušenstvom, a to za obdobie od

máj 2013 až apríl 2014 (teda za 12 mesiacov). Súd prvej inštancie uznesením č. k. 15Cpr/3/2013-686
zo dňa 04. 09. 2023 zmenu petitu pripustil, keďže žalobca rozšíril svoj pôvodný návrh aj o príslušenstvo,
ktoré nebolo pôvodne uplatnené. Pretože žalobca využil svoje dispozičné oprávnenie a vzal návrh
čiastočne späť, a to v časti náhrady mzdy vo výške 1.614,78 eura (ako rozdiel medzi 9.641,94 eura
a sumou 8.027,16 eura), ako aj v časti uplatneného príslušenstva, súd konanie zastavil. Pretože k

čiastočnému späťvzatiu prišlo po otvorení pojednávania, bol potrebný súhlas s čiastočným späťvzatím
zo strany žalovanej, ktorý bol žalovanou daný. O nároku na náhradu trov konania v zastavujúcej časti
rozhodol súd prvej inštancie podľa § 256 CSP, a keďže procesné zavinenie na zastavení konania možno
pričítaťžalobcovi,ktorýžalobuzobralčiastočnespäťbezuvedeniadôvodu,takvčastináhradymzdy,ako
aj v časti príslušenstva, súd priznal žalovanej proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu

100%, s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti
rozsudku. Dôvody na aplikáciu § 257 CSP v tejto časti nevzhliadol, tieto skutočnosti netvrdili ani strany
sporu.

1.3. Predpokladom vzniku práva na náhradu mzdy v zmysle ustanovenia § 79 ods. 1 Zákonníka práce

je neplatné skoneenie pracovného pomeru výpoveiou, okamžitým skoneením alebo v skúšobnej dobe
a oznámenie zamestnanca, že trvá na ialšom zamestnávaní. Právo na náhradu mzdy pri neplatnom
skoneení pracovného pomeru nemôže vzniknú? skôr než zamestnanec oznámi zamestnávate3ovi,
že trvá na tom, aby ho ialej zamestnával a súeasne takéto oznámenie sa môže vz?ahova? iba k
zamestnávaniu v dobe po dni, kedy by pod3a rozväzovacieho úkonu zamestnávate3a mal pracovný

pomer medzi jeho úeastníkmi skonei?. Žalobca oznámil žalovanej, že trvá na ialšom zamestnávaní
písomným podaním zo doa 14. 03. 2013, prieom výpovei z pracovného pomeru, ktorá mu bola dorueená
doa 11. 02. 2013 (zo doa 04. 02. 2013) považoval za neplatnú. Predmetné podanie bolo pod3a fotokópie
dorueenky dorueené žalovanej doa 18. 03. 2013. Žalobca v konaní žiadal po úprave žalobného petitu(eiastoenom spä?vzatí v easti náhrady mzdy), aby mu súd priznal náhradu mzdy vo výške 8.027,16 eura
za obdobie od 01. 05. 2013 do 30. 04. 2014. Základným a rozhodujúcim predpokladom vzniku nároku
na náhradu mzdy v súvislosti s neplatným skoneením pracovného pomeru zo strany zamestnávate3a je

však neplatnos? tohto skoneenia pracovného pomeru. Žalobca v tomto konaní na základe svojej žaloby
dosiahol, že súd rozhodol, že skoneenie pracovného pomeru žalobcu výpoveiou zo doa 04. 02. 2013
bolo neplatné (eo definitívne potvrdil rozsudkom Krajský súd v Nitre e. k. 9CoPr/3/2021-473 zo doa 31.
03. 2022, následne aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 5Cdo/165/2022 zo doa 31.
01. 2023).

1.4. Posudzujúc uplatnený nárok pod3a § 79 ods. 1 a 2 Zákonníka práce a vychádzajúc zo skutoenosti,
že listom zo doa 14. 03. 2013 žalobca oznámil žalovanej, že trvá na ialšom zamestnávaní, zoh3adoujúc
judikovanú neplatnos? výpovede, súd prvej inštancie konštatoval, že sú splnené aj hmotnoprávne
podmienky § 79 ods. 2 Zákonníka práce, prieom žalobca uplatooval náhradu mzdy za dobu 12 mesiacov
po eiastoenom spä?vzatí, a to poukazujúc aj na znalecký posudok e. 1/ 2023, proti ktorému strany

nenamietali. Tento nárok ani v konaní nebol sporný, pretože strany sporu zhodne na pojednávaní doa
05. 02. 2024 uviedli, že nárok na náhradu mzdy vo výške 8.026,68 eura je nesporný. Súd prvej inštancie
poukázal i na skutoenos?, že v konaní bola sporná výška výpoetu náhrady mzdy. V danom prípade,
v tomto individuálnom spore išlo o konanie so slabšou stranou, prieom poukázal na ustanovenie §
319 CSP, pod3a ktorého postupoval a vykonal práve znalecké dokazovanie, aj kei ho žalobca (ani

žalovaná) nenavrhol, pretože sa tým odstránila spornos? výšky výpoetu uvedeného nároku. Súd vykonal
dokazovanie z vlastnej iniciatívy, vzh3adom na uvedený rozpor, eo považoval v konaní za odôvodnené
a zákonné. Súd prvej inštancie tak žalobe vyhovel a priznal žalobcovi náhradu mzdy vo výške 8.026,68
eura brutto, tak ako ju vyeíslil znalec, a to za obdobie 12 mesiacov. Súd povinnos? zaplati? túto
náhradu mzdy uložil žalovanej v lehote 3 dní, pretože nebol dôvod urei? dlhšiu lehotu na plnenie,

a to aj s poukazom na skutoenos?, že žalovaná je finanenou inštitúciou, ktorá disponuje finanenými
prostriedkami a dostatoeným materiálnym zabezpeeením. Vo zvyšnej easti ako nedôvodnú súd žalobu
zamietol, keiže z výpoetu znalca rezultoval nesprávny výpoeet náhrady mzdy žalobcu (i kei vo ve3mi
nepatrnej easti).

1.5. Keiže predmetom tohto konania bolo viacero uplatnených nárokov a týmto rozhodnutím sa
konanie koneí, súd separátne rozhodoval o nároku na náhradu trov konania v easti o ureenie neplatnosti
výpovede, ako aj v easti náhrady mzdy. V easti o ureenie neplatnosti výpovede súd rozhodol o nároku
na náhradu trov konania pod3a § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi, ktorý bol oh3adne tohto nároku
plne úspešný, zatia3 eo žalovaná v tejto easti nedosiahla žiaden materiálne merate3ný úspech, priznal

proti žalovanej nárok na náhradu trov prvoinštaneného, ako aj odvolacieho konania v rozsahu 100%,
o výške ktorých rozhodne súdny úradník po právoplatnosti rozsudku. Súd v tejto easti nevzhliadol
dôvody na aplikáciu ustanovenia § 257 CSP, ktoré by umožoovalo nepriznanie nároku na náhradu trov
konania žalobcovi. Súd priznal žalobcovi aj nárok na náhradu trov konania za odvolacie konanie, pretože
súd prvej inštancie, ako aj odvolací súd vo svojich rozhodnutiach v predmetnej veci nerozhodovali

rozhodnutím, ktorým sa konanie koneí (i kei rozsudkom), eo sa logicky prejavilo aj v absencii výroku
o nároku na náhradu trov konania. O nároku na náhradu trov konania v easti konania o nároku na
náhradu mzdy, súd rozhodol pod3a § 255 ods. 1 CSP. Žalobca si v konaní nakoniec (po úprave a
eiastoenom spä?vzatí) uplatnil sumu náhrady mzdy vo výške 8.027,16 eura. Žalobca bol v konaní
materiálne úspešný v easti náhrady mzdy vo výške 8.026,68 eura, teda dosiahol úspech v rozsahu

99,99%, zatia3 eo žalovaná bola úspešná len v zamietajúcej easti vo výške 0,48 eura, eo predstavuje
jej úspech v materiálnom vyjadrení 0,01%. Vzh3adom na uvedené, by však celkový úspech žalobcu v
easti konania o nároku na náhradu mzdy predstavoval 99,98% (99,99% - 0,01%), prieom však neúspech
žalobcu možno považova? za nepatrný, respektíve mizivý, preto súd priznal nárok na náhradu trov
konania žalobcovi proti žalovanej v easti konania o náhradu mzdy vo výške 100%, s tým, že o výške

náhrady trov konania rozhodne súd samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku. Súd ani v tejto
easti nevzhliadol dôvod na aplikáciu § 257 CSP, takéto skutoenosti netvrdili ani strany sporu. Odvolací
súd s použitím Základných princípov el. 4 ods.2 CSP aplikoval na rozhodnutie o nároku na náhradu trov
konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov žalobcu rozhodol pod3a fiktívnej normy,
ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal pritom z pomyselnej normy, že hoci má strana

v konaní neúspech v nepatrnej easti, v danom prípade 0,20%, priznal jej plnú náhradu trov konania,
kei rozhodnutie postupom najskôr pod3a § 255 ods. 2 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov
konania v rozsahu 99,20% by odporovalo súdnej praxi, ktorá vychádza z výkladu, že pomerne nepatrná
eas? predstavuje 5% až 10% z uplatneného nároku vyjadreného v peniazoch. Keiže v posudzovanomprípade nemožno použi? žiadne ustanovenie Civilného sporového poriadku (ktoré upravuje obdobnú
situáciu), pod ktoré by bolo možné vzniknutú procesnú situáciu analogicky aplikova?, súd pristúpil k
aplikácií el. 4 ods. 2 CSP, ktorý precizuje dotváranie práva súdom. Súd preto, vzh3adom na absenciu

normy upravujúcej konkrétnu vzniknutú situáciu, použil normu fiktívnu, teda takú, ktorú by zvolil, ak
by bol zákonodarcom. Nad rámec uvedeného súd poznamenal, že pre zákonodarcu je nesplnite3nou
úlohou každý jeden všeobecný zákonný princíp vyjadri? vo vete s takou jasnos?ou a jednoznaenos?ou,
aby bolo možné odvodi? z tejto vety jednoduchým úsudkom dôsledky pre všetky osobitne uspôsobené,
dotknutým princípom ovládané prípady. Nevyhnutnos? dotvárania práva súdom vyplýva najmä z toho,

že v právnej realite neexistuje zákon, ktorý by na každú myslite3nú právnu otázku dával uspokojivú
odpovei a v každom jednotlivom prípade nachádzal záujmovo spravodlivé riešenia.

1.6. Súd prvej inštancie tiež rozhodol o nároku štátu na náhradu trov konania, ktorému mu vznikli v
súvislosti s priznanímsvedoeného svedkovi D. E. (zápisnica o pojednávaní zo doa 03. 12. 2023, kde súd
konštatoval, že svedkovi bolo vyplatené svedoené vo výške 9,20 eura), prieom pod3a názoru súdu boli

vyplatenézrozpoetových prostriedkov súdu.Súdonárokuštátunanáhradutrovkonania,ktorévkonaní
platil štát, rozhodol na základe výsledku sporu pod3a § 255 ods. 1 CSP. Keiže žalovaná bola v konaní
v easti o ureenie neplatnosti skoneenia výpovede neúspešná, je povinná nahradi? štátu trovy konania,
ktoré boli hradené z rozpoetových prostriedkov štátu pod3a jej neúspechu v tomto konaní, prieom
o výške ktorých rozhodne súdny úradník po právoplatnosti rozhodnutia. Vzh3adom na to, že Civilný

sporový poriadok neobsahuje výslovnú úpravu práva štátu na náhradu jeho výdavkov, ktoré platil, teda,
ei štát má alebo nemá právo na náhradu výdavkov vynaložených z rozpoetových prostriedkov súdu,
súd v súlade s ustanovením el. 4 ods. 1, 2 CSP a s prihliadnutím na princíp všeobecnej spravodlivosti
dospel k tomu záveru, že od štátu nemožno spravodlivo požadova?, aby znášal náklady tohto sporového
konania. Na základe uvedeného súd urobil záver, že na daný prípad je potrebné vo vz?ahu k štátu

analogicky aplikova? ustanovenie § 259 CSP a aj ustanovenie § 258 CSP, pod3a ktorého nárok na
náhradu výdavkov má aj iná osoba, ktorej pri dokazovaní vznikne povinnos?, ktorá je spojená s jej
výdavkami. Dôvodová správa zákonodarcu k ustanoveniu § 259 CSP totiž uvádza, že toto ustanovenie
pokrýva aj potenciálne výdavky štátu. Žiadne ustanovenie aktuálne úeinného procesného predpisu
takýto nárok štátu alebo aj inej osoby výslovne nevylueuje. Súeasne štátu vznikli aj trovy v súvislosti s

vykonaním znaleckého dokazovania, prieom súd vzh3adom na to, že išlo o konanie so slabšou stranou,
ako aj rozpory oh3adne výpoetu náhrady mzdy, ustanovil do konania znalca Ing. Alenu Iureekovú,
prieom o uplatnenom znaleenom bolo rozhodnuté na základe uznesenia e. k. 15Cpr/3/2013-733 zo doa
27. 11. 2023 s tým, že toto bude hradené z rozpoetových prostriedkov súdu. Keiže bola žalovaná aj
v easti o náhradu mzdy neúspešná v celom rozsahu (z vyššie opísaných dôvodov), súd rozhodol na

základe výsledku sporu pod3a § 255 ods. 1 CSP o tom, že žalovaná je povinná nahradi? štátu trovy
konania, ktoré mu vznikli v súvislosti s vykonaním znaleckého dokazovania. O trovách dovolacieho
konania rozhodol súd pod3a § 255 ods. 1 CSP s poukazom na § 453 ods. 3 CSP, a to aj v súlade
s pokynom dovolacieho súdu (e. l. 432 spisu). Keiže žalobca bol v dovolacom konaní plne úspešný,
prieom žalovaná nedosiahla žiaden materiálne merate3ný úspech, súd priznal žalobcovi proti žalovanej

nárok na náhradu trov dovolacieho konania vedeného na Najvyššom súde Slovenskej republiky sp. zn.
5Cdo/35/2019 zo doa 25. 02. 2021 v rozsahu 100%. V tejto easti nevzhliadol dôvody pre aplikáciu §
257 CSP, tieto netvrdili ani strany sporu.

2. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná, a to v rozsahu jeho výrokov

III., V., VI., VII., VIII. a IX. a žiadala, aby Krajský súd v Nitre v zmysle § 388 CSP napadnutý rozsudok
zmenil tak, že žalobu zamietne v celom rozsahu, prizná jej voei žalobcovi nárok na náhradu trov
prvoinštaneného a odvolacieho konania v plnom rozsahu (v easti konania o náhradu mzdy), žiadnej zo
strán neprizná nárok na náhradu trov prvoinštaneného a odvolacieho konania (v easti konania o ureenie
neplatnosti výpovede), žiadnej zo strán neprizná nárok na náhradu trov dovolacieho konania vedeného

pod spisovou znaekou 5Cdo/35/2019 a neprizná štátu nárok na náhradu trov konania. Namietala, že
súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutoeoovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú
vadu, ktorá mohla ma? za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedla, že hoci v danom prípade ide o spor s

ochranou slabšej strany, žalobca je od zaeiatku konania kvalifikovane zastúpený advokátom, ktorý
preukázate3ne nebol schopný ani po desiatich rokoch od podania žaloby riadne a veas preukáza? výšku
výpoetu uplatnenej náhrady mzdy, v dôsledku eoho súd prvej inštancie z vlastnej iniciatívy vykonal
ialšie dokazovanie v jej neprospech, a to v príkrom rozpore so zásadou vigilantibus iura scripta sunt(práva patria bdelým) a základným princípom rovnosti strán (el. 6 CSP), ktoré platia aj pre slabšiu
stranu. Legitímne sa tak domnieva, že procesný postup súdu prvej inštancie v podobe suplovania
procesnej („dôkaznej“) aktivity žalobcu nebol správny, ale bol naopak excesívny a protektívny, eím

došlo k flagrantnému porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces. Pod3a jej názoru namietaná
správnos? postupu súdu prvej inštancie nemôže by? „zhojená“ ani všeobecným odkazom na neúplný
výoatok ods. 8.1 odôvodnenia z uznesenia Najvyššieho súdu SR zo doa 21. 10. 2020 sp. zn. 4 Cdo
90/2020. Súd môže ex offo vykona? ialšie dokazovanie vtedy (i) ak slabšia strana nemá objektívnu
možnos?prístupukdôkaznýmprostriedkom,prieombysamaloprihliada?ajnato,(ii)eislabšiastranaje

aleboniejezastúpenákvalifikovanýmprávnymzástupcom.Vintenciáchprejednávanejvecijezrejmé,že
žalobcovi (resp. jeho advokátovi) objektívne nie nebránilo, aby do konania už omnoho skôr preventívne
predložil vlastný súkromný znalecký posudok v zmysle § 209 CSP, ktorým by relevantne preukázal
správnos? svojich (pôvodne nesprávnych) výpoetov. Za týchto okolností nemôže ís? pasívne konanie
na jeho ?archu. Na potrebu aplikácie zásady vigilantibus iura scripta sunt, ktorá sa štandardne uplatouje
aj v pracovnoprávnych sporoch, apeluje aj aktuálna rozhodovacia prax dovolacieho súdu (ods. 44

uznesenia Najvyššieho súdu SR zo doa 24. 01. 2024 sp. zn. 6CdoPr/1/2023). Okrem toho, že namietané
zdôvodnenie zvoleného procesného postupu súdu nepovažuje za správne a spravodlivé, v zmysle §
220 ods. 2 CSP sa tiež javí ako nepresvedeivé a nepreskúmate3né. Zároveo preto namieta nesprávnu
aplikáciu ustanovenia § 319 CSP, ktoré súd prvej inštancie použil v jej neprospech, a to v príkrom rozpore
s princípom rovnosti strán. Ialej uviedla, že považuje odôvodnenie súdu k uloženej trojdoovej lehote na

plnenie za vágne, keiže vychádza iba z toho, že je finanenou inštitúciou (bankou) a pod3a názoru súdu
je „dostatoene“ materiálne zabezpeeená. Táto lehota na plnenie nie je primeraná, a to práve z dôvodu,
že je finanenou inštitúciou, ktorá jednak na dennej báze vykonáva tisícky platobných transakcií, aktuálne
zamestnáva takmer 800 zamestnancov a ide o dohliadaný subjekt (licencovanú banku), ktorý je stranou
(resp. úeastníkom) rôznych súdnych a administratívnych konaní. Vzh3adom na opísané špecifické

postavenie jej preto plynie enormné množstvo zákonných a poriadkových lehôt, v dôsledku eoho hrozí
riziko, že by mohlo dôjs? k zmeškaniu uloženej „iba“ trojdoovej lehoty. V týchto intenciách považuje za
odôvodnené a primerané v zmysle § 232 ods. 3 CSP, aby jej súd uložil lehotu na plnenie minimálne 30
dní. Namietala tiež, že jej súd prvej inštancie uložil povinnos? nahradi? trovy štátu, hoci CSP neobsahuje
úpravu práva štátu na náhradu jeho výdavkov, prieom znalecké dokazovanie súd uskutoenil z vlastnej

iniciatívy. Záverom podaného odvolania namietala absencia riadneho a presvedeivého odôvodnenia
napadnutého rozsudku v naertnutých súvislostiach, eo má za následok jeho nepreskúmate3nos?.
Vzh3adom na prezentované špecifiká sa konanie ako celok javí ako nespravodlivé

3. K odvolaniu žalovanej sa písomne vyjadril žalobca, udávajúc, že sa stotožouje s rozsudkom

prvoinštaneného súdu a s odvolaním žalovanej a dôvodmi v oom uvedenými nesúhlasí. Má za to,
že súd v konaní postupoval správne, a preto nedošlo k porušeniu práva žalovanej na spravodlivý
proces, konanie nemá žiadnu takú vadu, ktorá mohla ma? za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
a rozhodnutie prvoinštaneného súdu vychádza zo správneho právneho posúdenia veci. Poukázal na
to, že spôsob výpoetu náhrady mzdy uviedol vo svojom podaní „Vyjadrenie k výzve súdu a vyjadreniu

žalovanej zo doa 11. 05. 2022“ doa 20. 05. 2022. Strany sporu v zásade uvádzali rovnaký spôsob
výpoetunáhradymzdy.Rozpornastalvtom,žežalovanáuvádzalaprisvojomvýpoetenáhradymzdyako
priemerný hodinový zárobok 3,89 eura, zatia3 eo on uvádzal sumu priemerného hodinového zárobku
3,9703 eura. Pritom vo svojich podaniach uvádzal ako dôkazy pre použitie priemerného hodinového
zárobku v sume 3,9703 eura jeho výplatnú pásku u žalovanej za mesiac 04/2013 (posledný mesiac, kedy

u žalovaného vykonával prácu) a mzdový list pre rok 2013. Poukazoval na to, že výška priemerného
hodinového zárobku je uvedená v predmetných dôkazoch - v kolónke Priemer PPÚ, resp. PPÚ, a teda
takto ju vypoeítala aj sama žalovaná poeas trvania pracovného pomeru. Nedávalo v danom prípade
žiaden zmysel vyjadrenie žalovanej, resp. jej výpoeet náhrady mzdy, v ktorom použila ako priemerný
hodinový zárobok sumu 3,89 eura. V podstate tým popierala svoj vlastný výpoeet urobený poeas trvania

pracovného pomeru medzi stranami sporu. To, že prvoinštanený súd dal napokon vykona? dokazovanie
v záujme náležitého zistenia skutkového stavu, nemožno preto posúdi? v jeho neprospech a už vôbec to
nemôže byt dôvodom pre zamietnutie žaloby a nepriznanie trov konania, tak ako to požaduje žalovaná.
Konieckoncov,výsledkyznaleckéhodokazovaniapreukázali,žejehovýpoeetnáhradymzdybolsprávny
(resp. s minimálnou odchýlkou). Žalovaná v priebehu konania prvoinštaneného súdu o náhrade mzdy

nenamietala vykonanie znaleckého dokazovania a nepodala ani s?ažnos? proti uzneseniu o ustanovení
znalca. Nesúhlasí s názorom žalovanej, že nebol schopný ani po desiatich rokoch od podania žaloby
riadne a veas preukáza? výšku výpoetu uplatnenej náhrady mzdy. Navyše, výpoeet výšky náhrady
mzdy závisel aj od výsledkov konania o neplatnosti skoneenia pracovného pomeru u žalovanej. V easerozhodovania prvoinštaneného súdu výsledkom, ktorého bol eiastoený rozsudok pritom nebolo možné
predpoklada?, v akom rozsahu si má uplatoova? svoj nárok na náhradu mzdy vyplývajúcu z neplatného
skoneenia pracovného pomeru. Odvolaciu námietku žalovanej oh3adom neprimeranosti lehoty na

plnenie považuje za neopodstatnenú a v celom rozsahu sa stotožouje s názorom prvoinštaneného súdu.
O to skôr, že výsledky znaleckého dokazovania, v ktorom bola preukázaná výška náhrady mzdy ním
požadovaná, boli žalovanej známe v dostatoenom predstihu pred tým, ako bolo vytýeené pojednávanie,
na ktorom prvoinštanený súd vydal rozsudok. Taktiež má za to, že rozhodnutie súdu vo výroku rozsudku
VII. a VIII. je správne, najmä s oh3adom na výsledky súdneho konania v easti o ureenie neplatnosti

skoneenia pracovného pomeru výpoveiou a v nadväznosti na to aj na výsledky súdneho konania v
easti náhrady mzdy, kedy prvoinštanený súd vyhovel v plnom rozsahu jeho návrhu na náhradu mzdy
na podklade znaleckého dokazovania, kei riadne a správnym spôsobom vypoeítal náhradu mzdy, ktorú
má žalovaná vyplati? v súlade s § 79 ods. 2 Zákonníka práce. Prvoinštanený súd svoje rozhodnutie
riadne odôvodnil, kei sa jasným, právne korektným a zrozumite3ným spôsobom vyrovnal so všetkými
skutkovými okolnos?ami a právnymi skutoenos?ami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné

a právne významné. Navrhol, aby odvolací súd odvolanie žalovanej v celom rozsahu zamietol ako
nedôvodné a aby rozsudok prvoinštaneného súdu potvrdil.

4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania
žalovanej (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania a po jej

prejednaní dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutom rozsahu (výrokov III.,
V., VI., VII., VIII. a IX.) je potrebné v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdi?.

5. V tomto konaní, vedenom na súde prvej inštancie pod sp. zn. 15Csp/3/2013, sa žalobca domáhal
ureenia, že skoneenie jeho pracovného pomeru u žalovanej výpoveiou zo strany žalovanej je neplatné

a jeho pracovný pomer trvá. Taktiež sa domáhal, aby súd uložil žalovanej povinnos? zaplati? mu
náhradu mzdy v súvislosti s neplatným skoneením jeho pracovného pomeru. O nároku žalobcu na
ureenie neplatnosti skoneenia jeho pracovného pomeru u žalovanej bolo právoplatne rozhodnuté, a to
rozsudkom Okresného súdu Nitra zo doa 19. 12. 2013 e. k. 15Csp/3/2013-148 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Nitre zo doa 31. 03. 2022 e. k. 9CoPr/3/2012-473 a v spojení s rozhodnutím

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo doa 31. 03. 2023 sp. zn. 5Cdo/165/2022. Následne tak
predmetom konania zostal nárok žalobcu na náhradu mzdy, o ktorom rozhodol súd prvej inštancie
napadnutým rozsudkom.

6. Pod3a § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku

vecne správne.

7. Pod3a § 379 CSP odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak
a/ od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý
b/ ide o nerozluené spoloeenstvo pod3a § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov

c/ ureitý spôsob usporiadania vz?ahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.

8. Pod3a § 380 ods. 1 CSP odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

9. V sporovom konaní je súd viazaný žalobným petitom, okrem zákonnej výnimky, ktorá vyplýva

z § 216 ods. 2 CSP. Táto zásada sa premieta aj do odvolacieho konania, kei aj odvolací súd
je viazaný rozsahom, v akom odvolate3 napadne rozhodnutie súdu prvej inštancie. V odvolacom
konaní sa tak dispoziená zásada prejavuje tým, že odvolací súd je viazaný rozsahom odvolania, t. j.
odvolanie prejedná len v medziach, v akých ho odvolate3 napáda. Odvolate3 musí v podanom odvolaní
uvies?, ktoré výroky rozhodnutia konkrétne napáda, t. j. proti ktorým konkrétnym výrokom odvolanie

smeruje. Odvolate3 súeasne v podanom odvolaní vymedzuje, z akých dôvodov žiada o preskúmanie
napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd je viazaný dôvodmi odvolania, t. j. na iné pochybenia súdu prvej
inštancie, ktoré by mohli by? v súlade s § 365 CSP dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd pri
svojom rozhodovaní o odvolaní prihliada? nemôže, aj keby takéto porušenia zistil. Odvolací súd preto
pri rozhodovaní o podanom odvolaní môže prihliada? len na také dôvody, ktoré boli uplatnené v lehote

na podanie odvolania a zároveo vyšli v odvolacom konaní najavo. Odvolate3 teda v podanom odvolaní
fakticky svojím dispozieným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej einnosti
odvolacieho súdu.10. Prejednávajúc podané odvolanie žalovanej, s oh3adom na jej odvolacie dôvody, odvolací súd
vyhodnotil takto podané odvolanie za nedôvodné a za úeelové, ktoré nebolo spôsobilé privodi? zmenu
napadnutého rozhodnutia v prospech odvolate3ky. Výsledkom odvolacieho konania je tak potvrdenie

rozhodnutia súdu prvej inštancie v jeho napadnutom rozsahu, kei odvolací súd nevzhliadol žiadne
dôvody na jeho zmenu, resp. zrušenie. Keiže odvolací súd je odvolacími dôvodmi žalovanej viazaný, pri
prejednaní podaného odvolania sa zaoberal len dôvodmi podaného odvolania vymedzenými žalovanou.

11. Pokia3 žalovaná v podanom odvolaní namietala, že v dôsledku nesprávneho procesného postupu

súdu prvej inštancie, ktorý z vlastnej iniciatívy v podobe suplovania procesnej aktivity žalobcu, nariadil
vo veci znalecké dokazovanie, došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý súdny proces, s takouto
argumentáciou žalovanej sa nemožno stotožni?. Pokia3 ide o rozhodovanie súdu prvej inštancie
o uplatnenom nároku žalobcu na náhradu mzdy, z obsahu spisu je zrejmé, že tento nárok si žalobca
v koneenom dôsledku uplatnil vo výške 8.027,16 eura, pri výške priemerného hodinového zárobku
3,9703 eura, zatia3 eo žalovaná považovala za správnu výšku priemerného hodinového zárobku 3,8921

eura. Nemožno poprie?, že súd prvej inštancie nariadil znalecké dokazovanie za úeelom výpoetu
náhrady mzdy žalobcu vyeíslenej brutto za obdobie od 01. 05. 2013 do 30. 04. 2014, bez procesného
návrhu strany sporu, prieom takýto svoj procesný postup odôvodnil poukazom na ustanovenie § 319
CSP a na to, že v konaní so slabšou stranou, ktorou v tomto prípade žalobca nepochybne je, môže
súd vykona? aj tie dôkazy, ktoré zamestnanec nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

Je potrebné uvies?, že pod3a názoru odvolacieho súdu, práve takýto procesný postup súdu prvej
inštancie ustanovenie § 319 CSP nemá na mysli, kei jeho úeelom je síce zabezpeei? rovnos? zbraní
strán, avšak v tom oh3ade, ak slabšia strana v mnohých prípadoch nemá objektívnu možnos? prístupu
k dôkazným prostriedkom a nedisponuje dostatkom informácií, na základe ktorých by bez pochybností
mohla preukáza? svoje tvrdenia. O takúto procesnú situáciu, v súvislosti s ureením výšky náhrady mzdy,

nešlo, kei súeasne nešlo pri jej vyeíslení o rýdzo odbornú otázku, tak ako uzavrel súd prvej inštancie.
Záver o priemernom zárobku zamestnanca, od ktorého sa odvíja výška náhrady mzdy, je výsledkom
aplikácie právneho predpisu, t. j. právnym posúdením. V tomto zmysle potom rozhodnutie o výške
náhrady mzdy závisí od právneho posúdenia súdu. Uvedené však nie nemení na fakte, že pokia3 aj súd
prvej inštancie z vlastnej iniciatívy nariadil znalecké dokazovanie, ktoré v koneenom dôsledku odstránilo

spornos? výšky náhrady mzdy medzi nárokom uplatneným žalobcom a výškou, ktoré považovala za
správnu žalovaná, pod3a názoru odvolacieho súdu, v okolnostiach tejto veci nie je možné konštatova?
porušenie práva žalovanej na spravodlivý súdny proces, vrátane princípu rovnosti strán sporu, ako
žalovaná namietala. I Ústavný súd SR vo svojom rozhodnutí pod sp. zn. IV. ÚS 24/2018 uzavrel, že
nie každý nezákonný postup všeobecného súdu v rámci ním vykonaného dokazovania možno hodnoti?

ako taký, ktorý by odôvodooval požadovaný zásah z pozície ústavného súdu. Je to predovšetkým vtedy,
kei nemožno zmysluplne oeakáva?, že by s?ažovate3om požadovaný výsledok konania pred ústavným
súdom priniesol preo iný meritórny výsledok v konaní pred všeobecným súdom. Ústavný súd uviedol,
že všetky ústavnoprávne relevantné vady týkajúce sa procesu zis?ovania skutkového stavu veci musia
by? vždy posudzované s oh3adom na mieru významu niektorého z namietaných pochybení, eo sa týka

prípadnéhoospravedlneniajehonásledkudovyvodeniakoneenýchzáverovvmeriteveci.Inýmislovami,
nie vždy musí ureitý procesný nedostatok realizácie dôkazného konania vies? k zrušeniu ústavnou s?
ažnos?ou napadnutého rozhodnutia. Aplikujúc vyššie uvedené závery na prejednávanú právnu vec,
mal odvolací súd za to, že ak aj súd prvej inštancie v danej veci procesne pochybil, išlo o pochybenie,
ktorého intenzita v okolnostiach danej veci nemôže vies? k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, a už

vonkoncom nie k jeho zmene a zamietnutiu žaloby, tak ako navrhovala žalovaná. Tak, ako už odvolací
súd uviedol, vykonanie tohto dôkazu v koneenom dôsledku odstránilo spor o výške náhrady mzdy
medzi stranami sporu, eo sa následne prejavilo v samotnom vyjadrení žalovanej prostredníctvom jej
právneho zástupcu na pojednávaní pred súdom prvej inštancie, na ktorom bol i vyhlásený rozsudok
a v jej vyjadrení o súhlase s výškou náhrady mzdy ureenej v znaleckom posudku. Vykonaním tohto

dôkazu nemožno konštatova?, že by súd prvej inštancie konal v prospech jednej procesnej strany a tým
by porušil zásadu rovnosti strán. V tomto oh3ade je potom potrebné uzavrie?, že na žalovanou podané
odvolanie je potrebné nazera? ako na úeelové, kei sama nemohla zmysluplne oeakáva?, že namietanou
skutoenos?ou dosiahne iný výsledok konania pred odvolacím súdom, ktorý ani v konaní pred súdom
prvej inštancie neoeakávala, v situácii, že výšku náhrady mzdy ureenú znalcom nerozporovala. Pokia3

v tomto kontexte žalovaná udávala, že žalobca ani po desiatich rokoch od podania žaloby nebol schopný
riadne a veas preukáza? výšku uplatnenej náhrady mzdy, odvolací súd považuje za potrebné uvies?,
že vzh3adom na priebeh tohto konania a rozhodovania o nárokoch žalobcu, kedy súd prvej inštancie
a následne i odvolací súd a súd dovolací (oba súdy, rozhodujúc opakovane) rozhodovali o nárokužalobcu na neplatnos? skoneenia jeho pracovného pomeru, o ktorom rozhodol súd prvej inštancie
medzitímnym rozsudkom, výška konkrétne žalobcom uplatnenej náhrady mzdy sa stala aktuálnou až
po tom, eo konanie o ureenie neplatnosti skoneenia pracovného pomeru bolo právoplatne skoneené,

kei „posledné“ rozhodnutie odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnos? doa 05. 04. 2022 a rozhodnutie
dovolacieho súdu o zamietnutí dovolania doa 06. 03. 2023, z eoho je zrejmé, že rozhodovanie súdu
o nároku žalobcu na náhradu mzdy sa stalo aktuálnym až v tomto období, prieom žalobca už v priebehu
konania o neplatnosti skoneenia pracovného pomeru, podaním dorueeným súdu prvej inštancie doa 28.
12. 2017 vyeíslil ním uplatnený nárok na náhradu mzdy sumou 8.973,01 eura, ktorý v priebehu konania

upravil na sumu 8.027,16 eura, len o 0,48 eura vyššiu ako stanovil znalec v znaleckom posudku. V tomto
oh3ade pod3a názoru odvolacieho súdu nemožno žalobcovi vyeíta?, že by si nárok na náhradu mzdy
riadne nevyeíslil, a pokia3 aj súd z vlastnej iniciatívy nariadil znalecké dokazovanie, nebolo to z dôvodu,
že by si žalobca svoj nárok neuplatnil a nešpecifikoval riadne. V tomto smere žalobca, uplatoujúci si
riadne špecifikovaný nárok na náhradu mzdy, už nemusel vyvinú? žiadnu procesnú aktivitu, ktorú pod3a
žalovanej suploval súd, pretože otázka ureenia výšky náhrady mzdy, tak ako už uviedol odvolací súd

vyššie,bolavecouprávnehoposúdeniasúdu,anievýslovneodbornouotázkou.Pretonemožnosúhlasi?
s konštatovaním žalovanej, že pasívne konanie žalobcu išlo na jej ?archu, a to i z dôvodov, ktoré súd
prvej inštancie uviedol vyššie.

12. Žalovaná ialej namietala, že súdom uloženú lehotu na splnenie povinnosti 3 dni nepovažuje za

primeranú, keiže pri jej špecifickom postavení ako finanenej inštitúcie, ktorá zamestnáva takmer 800
zamestnancov, hrozí riziko, že by mohlo dôjs? k zmeškaniu uloženej „iba“ trojdoovej lehoty. Považovala
za primerané, aby súd uložil lehotu na plnenie minimálne 30 dní. K tejto odvolacej argumentácii odvolací
súd udáva, že s rozhodnutím súdu prvej inštancie, ktorý ureil žalovanej lehotu na plnenie 3 dní,
sa stotožouje a zhodne so súdom prvej inštancie má za to, že niet dôvodu urei? dlhšiu lehotu na

plnenie v danej veci. Odvolací súd udáva, že zákonnú lehotu 3 dní na splnenie povinnosti, ureenú
i v napadnutom rozsudku, možno predaži? len v odôvodnených prípadoch, prieom danos? dôvodov
na jej predaženie musí by? preukázaná a dôkazné bremeno tvrdení o existencii takýchto dôvodov
za?ažuje stranu, ktorá predaženie lehoty požaduje. V tomto prípade je touto stranou žalovaná, ktorá
konkrétne opodstatnené dôvody na predaženie zákonnej lehoty na plnenie ani netvrdila a následne

ani nepreukázala. Argumentácia žalovanej, že odôvodnenie súdu prvej inštancie k uloženej trojdoovej
lehote na plnenie je vágne, je tak bezdôvodná.

13. Pokia3 ialej žalovaná namietala, že jej súd prvej inštancie uložil povinnos? nahradi? trovy štátu, hoc
CSP neobsahuje úpravu práva štátu na náhradu jeho výdavkov, k uvedenému odvolací súd udáva, že

štátu patrí náhrada trov, ktoré v konaní vynaložil, a to napriek tomu, že procesná úprava CSP neobsahuje
ustanovenie analogické k ustanoveniu § 148 zrušeného OSP. Aplikáciou základného princípu v el. 4
ods. 2 CSP, s použitím ustanovenia § 259 CSP v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP je dôvodné
štátu náhradu trov konania voei neúspešnej strane sporu prizna? aj za právnej úpravy CSP, tak ako to
správne urobil i súd prvej inštancie. K výkladu právnych predpisov a ich inštitútov nemožno pristupova?

lenzh3adiskasamotnéhotextuzákona,alepredovšetkýmpod3azmysluaúeeluzákona.Nevyhnutnos?
dotvárania práva súdom vyplýva najmä z toho, že v právnej realite neexistuje zákon, ktorý by na
každú myslite3nú právnu otázku dával uspokojivú odpovei a v každom jednotlivom prípade nachádzal
záujmovo spravodlivé riešenia. Práve pre možnos? vzniku takýchto prípadov zákonodarca vo svojich
úvodných základných princípoch zakotvil možnos? a zároveo povinnos? súdov výkladu právnej normy

v zmysle vopred jasne zadefinovaných pravidiel, ktoré majú smerova? k spravodlivému usporiadaniu
procesných vz?ahov. Keiže súd prvej inštancie takýmto spôsobom postupoval, jeho postup bol správny.

14. Napokon, pokia3 žalovaná namietala, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vo vyššie
naertnutých súvislostiach nepreskúmate3né, ani s takouto odvolacou námietkou žalovanej sa odvolací

súd nestotožouje, majúc za to, že napadnuté rozhodnutie je dostatoene a presvedeivo odôvodnené,
kei súd prvej inštancie sa v oom vysporiadal so všetkými relevantnými právnymi otázkami nastolenými
v tomto konaní, a to spôsobom zodpovedajúcim miere ich závažnosti.

15. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí by? totožné s oeakávaniami a predstavami

strany sporu, ale z h3adiska odôvodnenia musí spaoa? parametre zákonného rozhodnutia. Citované
zákonné ustanovenie § 220 ods. 2 CSP sa totiž chápe aj z h3adiska práv strany sporu na súdnu
ochranu pod3a el. 46 ods. 1 ústavy, ktorého súeas?ou je aj právo na súdne konanie spaoajúce garancie
spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vyklada? a uplatoova? aj s oh3adom na príslušnú judikatúruEurópskeho súdu pre 3udské práva (napr. rozsudok vo veci García Ruiz proti Španielsku z 21. januára
1999, s?ažnos? e. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I) tak, že rozhodnutie súdu musí
uvies? presvedeivé a dostatoené dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa

môže meni? pod3a povahy rozhodnutia a musí sa posúdi? vo svetle okolností každej veci. Judikatúra
ES1P teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpovei v odôvodnení rozhodnutia.

16. Prihliadajúc na uvedené, odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej
inštancie spaoa kritériá pre odôvodoovanie rozhodnutia v zmysle § 220 ods. 2 CSP, a preto ho možno

považova? za preskúmate3né. Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie predovšetkým zodpovedá
základnej štruktúre odôvodnenia rozhodnutia (eoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, aké
je stanovisko žalovanej k žalobe, aké relevantné dôkazy boli súdom vykonané a aké skutoenosti
z nich súd zistil, aký skutkový stav bol súdom zistený, aké právne normy na vec aplikoval, ako
tieto normy vyložil, ako subsumoval zistený skutkový stav pod aplikovanú právnu normu, aké právne
závery vyplývajú vo vz?ahu k podanej žalobe), súslednosti jednotlivých eastí odôvodnenia, ale aj ich

obsahovej (materiálnej) náplni, eím sa napaoajú najmä kritériá ureitosti (preh3adnosti), zrozumite3nosti
a presvedeivosti rozhodnutia. V danej veci tak mal odvolací súd za to, že súd prvej inštancie jasne,
zrozumite3ne a dostatoene svoje rozhodnutie odôvodnil.

17. Soh3adomnavšetkyvyššieuvedenéskutoenosti,vyhodnotiacodvolaniežalovanejakonedôvodné

a rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho
napadnutom rozsahu výrokov III., V., VI., VII., VIII a IX. v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 CSP ako
vecne správny potvrdil.

18. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol pod3a § 396 ods. 1, § 255 ods. 1, § 262 ods.

1, 2 CSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v rozsahu 100% (§ 262 ods. 1 CSP), prieom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia v zákonnej lehote (§ 262 ods. 2 CSP).

Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§
419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu
na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od
doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).