Rozsudok – Zodpovednosť za škodu pri výkone… ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 30, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 10Co/19/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1117215545
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Kučerová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1117215545.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Kučerovej a členov

senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a Mgr. Jany Janics Bajánkovej, v právnej veci žalobcu: V.. J.. Q. B.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom R. X, XXX XX R., právne zastúpený JUDr. Emíliou Korčekovou, advokátkou,
so sídlom Malacká 2/B, Pezinok, proti žalovanej: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Račianska 71, 813 11 Bratislava, o náhradu škody,
primerané zadosťučinenie a zaplatenie nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu a žalovanej proti
rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 06.12.2024, č.k. B1-9C/41/2017 - 788, takto

r o z h o d o l :

Napadnutý rozsudok Mestského súdu Bratislava IV č.k. B1-9C/41/2017 - 788 zo dňa 06.12.2024 sa v I.

(vyhovujúcom) výroku, v rozsahu priznanej sumy 1.500,- eur, potvrdzuje; vo zvyšnej časti sa tento výrok
mení tak, že sa žaloba zamieta.

Vo výroku II sa napadnutý rozsudok potvrdzuje.

Odvolanie žalobcu voči výroku III sa odmieta.

Žiadnej zo strán sporu sa nárok na náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1/ Napadnutým (v poradí druhým) rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi
sumu 3.150,- eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy, a to v lehote 30 dní od právoplatnosti tohto
rozsudku (I. výrok); vo zvyšnej časti žalobu zamietol (II. výrok); návrh žalobcu na prerušenie konania
zamietol (III. výrok); žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal (IV. výrok).

2/ Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právne odôvodnil zákonom č. 58/1969 Zb. (ust. § 1, § 2, § 3 ods.
1, § 4 ods. 1, 2, § 9 ods. 1, § 10, § 20, ďalej ust. § 442 a § 443 Obč. Zák. a ust. § 41 ods. 1, 6 Zákonníka

práce; vecne tým, že z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že proti žalobcovi bolo vedené
trestné stíhanie ČVS: ORP-205/02-16-2003-Ms a ČVS: ORP-1975/UJKP-OVK-TT-2002 pre trestný čin
násilia proti skupine obyvateľov a proti jednotlivcovi podľa ustanovenia § 197a ods. 1 Trestného zákona,
a to na základe trestného oznámenia V.. M. B., ako aj výsluchu svedka V. A.. Za nespornú súd prvej
inštancie považoval aj skutočnosť, že orgány činné v trestnom konaní po tom, čo mali vyšetrovaním
preukázané, že skutok, ktorý mal byť trestným činom nie je trestným činom a zároveň neexistoval dôvod
na postúpenie veci, trestné stíhanie žalobcu zastavili uznesením OR PZ Trnava zo dňa 31.05.2005,

ČVS: ORP-1975/UJKP-OVK-TT-2002. Za nezákonné rozhodnutie žalobca označil uznesenie OR PZ v
Bratislave II, ČVS: ORP - 205/02-16-2003-Ms zo dňa 06.05.2003, ktorým bolo začaté stíhanie žalobcu
ako obvineného pre vyššie označený trestný čin.3/ Súd prvej inštancie zhrnul, že žalobca sa pôvodne od žalovanej, v zastúpení Ministerstvom
spravodlivosti SR, domáhal náhrady ušlého zárobku v sume 112.859,32 eur s príslušenstvom, ktorá mu
mala byť spôsobená nezákonným rozhodnutím. Žalovaný, v zastúpení Ministerstvom vnútra SR, mal

zodpovedať za nemajetkovú ujmu vo výške 165.969,59 eur, ktorá mala byť spôsobená nezákonným
postupom orgánov činných v trestnom konaní, a to „v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným
postupom vyšetrovateľa PZ - Okresného riaditeľstva PZ Trnava v dôsledku porušenia zásady „forum
delicti commissi“ a neprípustným obchádzaním zákona o policajnom zbore, ako aj platných ustanovení
Trestného poriadku...“.

4/ Súd prvej inštancie ďalej ozrejmil, že v prípade zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci ide o objektívnu zodpovednosť za predpokladu súčasného splnenia troch podmienok
- existencie nezákonného rozhodnutia orgánu štátu alebo jeho nesprávny úradný postup, existencia
škody ako majetkovej či nemajetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch a príčinná súvislosť medzi
škodou a nezákonným rozhodnutím či nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosť štátu za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci má povahu objektívnej zodpovednosti, t. j. zodpovednosti bez
ohľadu na zavinenie. Zákon nepozná ani žiadny liberačný dôvod, na základe ktorého by bolo možné
tejto zodpovednosti sa zbaviť.

5/Vovzťahukprejednávanejvecipotombližšierozviedol,žeprvouzpodmienokprevznikzodpovednosti

štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je okolnosť, že toto rozhodnutie bolo príslušným
orgánom zrušené pre nezákonnosť. Za nezákonné rozhodnutie žalobca označil uznesenie Okresného
riaditeľstvaPZvBratislaveIIČVS:ORP-205/02-16-2003-Mszodňa06.05.2003,ktorýmbolozačatéjeho
trestné stíhanie ako obvineného pre trestný čin „Násilie proti skupine obyvateľov a proti jednotlivcovi“
podľa § 197a ods. 1 TZ. Predmetné uznesenie (správne: trestné stíhanie obvineného Ing. B., poznámka

odvolacieho súdu) bolo uznesením Okresným riaditeľstvom PZ v Trnave, Úrad justičnej a kriminálnej
polície, zo dňa 31.05.2005, ČVS: ORP- 1975/UJKP-OVK-TT-2002, zastavené, nakoľko skutok, ktorý bol
žalobcovi kladený za vinu, nie je trestným činom a nebol ani dôvod na postúpenie veci. Podľa súdu prvej
inštancie tak možno vyvodiť, že splnenie prvého predpokladu (existencia nezákonného rozhodnutia) na
priznanie nároku na náhradu škody voči štátu žalobca preukázal.

6/ Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca v priebehu konania viac krát poukazoval na nesprávny
úradný postup orgánov činných v trestnom konaní, ktorý mal spočívať v šikanóznom a protizákonnom
konaní prokurátorky Q.. M.. A., v prieťahoch v konaní spôsobené stratou, resp. odcudzením originálu
vyšetrovacieho spisu, nemožnosťou riadneho a včasného vyznačenia právoplatnosti uznesenia o

zastavení trestného stíhania. Súd prvej inštancie skonštatoval, že v konaní nemal za preukázanú žiadnu
z tvrdených okolností. Dodal, že v rámci tohto konania nie je oprávnený preskúmavať postupy orgánov
činných v trestnom konaní, musí vychádzať len z výsledkov prešetrenia nadriadených kompetentných
orgánov. Mal za to, že žalobca v konaní netvrdil, že by sa domáhal prešetrenia postupu, že by
disponovalrozhodnutím,ktorébyneprimeranosť,resp.nezákonnosťpostupuvočižalobcovikonštatoval.

Sťažnosť žalobcu proti „nezákonnému uzneseniu policajného orgánu na základe nesprávne zisteného
skutkového stavu veci a jej nesprávneho právneho posúdenia“ (č. l. 83) prokurátorka Okresnej
prokuratúry Bratislava II zamietla ako nedôvodnú. Čo sa týka namietaných prieťahov pri vyznačovaní
právoplatnosti rozhodnutia o zastavení trestného stíhania, z predložených listinných dôkazov mal súd
prvej inštancie za preukázanú iba tú skutočnosť, že žalobca sa viacnásobne domáhal vyznačenia

právoplatnosti predmetného rozhodnutia, avšak dôvody, pre ktoré došlo k neskoršiemu vyznačeniu z
predložených listinných dôkazov nevyplývajú. Poznamenal, že sa možno len domnievať, že mohlo ísť
napr. o uplatnenie opravných prostriedkov, napr. podanie sťažnosti V.. B. zamietnutá.

7/Súdprvejinštancieďalejuviedol,žezákonč.58/1969Zb.,anizákonč.514/2003Z.z.bližšienedefinuje

pojem nesprávny úradný postup, ale vo všeobecnosti možno uviesť, že môže ísť o akúkoľvek činnosť
spojenú s výkonom právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním
dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k
porušeniuporiadku,ktorývyplývazpovahy,funkciealebocieľovtejtočinnosti.Úradnýpostupjepotrebné
posudzovať z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje. Nie je vylúčené,

aby bola škoda spôsobená postupom uskutočneným aj v rámci rozhodovacej činnosti, za predpokladu,
že úkony nesprávneho úradného postupu priamo k vydaniu rozhodnutia nevedú a bezprostredne sa v
obsahu rozhodnutia neprejavia. Ak sa však nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci konajúceho
v mene štátu odzrkadlí v jeho rozhodnutí, v takom prípade sa možno domáhať nároku na náhradu škodyspôsobenej takouto činnosťou orgánu verejnej moci len z titulu jeho nezákonného rozhodnutia, ktorým
bol celý tento jeho nesprávny úradný postup zisťovania predpokladov na jeho vydanie zavŕšený, a nie z
titulunesprávnehoúradnéhopostupu.SúdprvejinštancievtejtosúvislostipoukázalnauznesenieÚSSR

sp. zn. I. ÚS 327/2018 z 19.09.2018, v ktorom sa ústavný súd stotožnil so súdom prvej inštancie vyššie
prezentovaným názorom najvyššieho súdu. Podľa ústavného súdu je tento záver najvyššieho súdu
ústavne udržateľný a neodporuje zmyslu a účelu aplikovanej právnej úpravy zákona o zodpovednosti
za škodu a ani účelu konania o náhrade škody spôsobenej nositeľom verejnej moci, a to už len z
jednoduchého dôvodu, že na nezákonnosti nemožno stavať zákonnosť, in concreto na nesprávnom a

nezákonnom úradnom postupe nie je možné postaviť zákonné rozhodnutie.

8/ Vo vzťahu k žalobcom uplatnenému nároku na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym
úradným postupom súd prvej inštancie vychádzal z vyššie citovaného rozhodnutia ústavného súdu,
keďže nemal za jednoznačne preukázanú existenciu nesprávneho úradného postupu a na základe
vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobcom vytknutý postup sa mohol odzrkadliť len

v nezákonnom rozhodnutí. Z uvedeného vychádzal aj pri ustálení orgánu zodpovedného za vznik
prípadnej škody (či už majetkovej alebo nemajetkovej) spôsobenej žalobcovi vydaním nezákonného
rozhodnutia. Nezákonné rozhodnutie bolo vydané za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb., potom v zmysle
ustanovenia § 9 ods. 1 citovaného zákona je zodpovedným orgánom zastupujúcim štát Ministerstvo
spravodlivosti SR. Na podporu tohto záveru súd poukazuje aj na tú skutočnosť, že obe žiadosti

o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy (zo dňa 31.10.2006 a
zo dňa 03.09.2007) boli prerokované označeným orgánom, pričom tento nevzhliadol dôvody na
postúpenie žiadosti inému orgánu štátu. Aj z tohto dôvodu súd prvej inštancie uznesením vyhláseným
na pojednávaní dňa 08.11.2024 ustálil, že zodpovedný orgán konajúci v mene štátu je Ministerstvo
spravodlivosti SR.

9/ Súd prvej inštancie ďalej v dôvodoch napadnutého rozsudku uviedol, že pokiaľ ide o škodu, zákon
bližšie nedefinuje pojem škoda, ani neupravuje rozsah jej náhrady, a preto treba vychádzať z príslušných
ustanovení Občianskeho zákonníka (§ 442) a škodu vo všeobecnosti chápať ako ujmu, ktorá nastala v
majetkovej sfére poškodeného, je vyjadriteľná v peniazoch a je napraviteľná poskytnutím majetkového

plnenia, predovšetkým peňažného.

10/ Vo vzťahu k prejednávanej sporovej veci potom bližšie rozviedol, že žalobca sa nároku na náhradu
ušlého zárobku domáhal na základe akceptačného listu, keď tvrdil, že ako osoba trestne stíhaná
nemohol do 15.08.2008 uzatvoriť s firmou WEIMAL TRADE a.s., pracovnú zmluvu na dobu neurčitú

od 01.09.2004. V tomto kontexte súd prvej inštancie ozrejmil, že Zákonník práce tzv. akceptačný list
pojmovo nezahŕňa. Podľa ustanovenia § 42 ods. 1 Zákonníka práce, pracovný pomer sa zakladá
písomnou pracovnou zmluvou medzi zamestnávateľom a zamestnancom. Akceptačný list aj v prípade,
že obsahuje podobné, resp. rovnaké náležitosti ako zákon predpokladá pre uzavretie pracovnej zmluvy,
túto nenahrádza. Akceptačný list nepotvrdil založenie pracovného pomeru dňom 01.09.2004, iba

deklaroval zámer (úmysel) potenciálneho zamestnávateľa, existujúci ku dňu jeho vyhotovenia, založiť
v budúcnosti pracovný pomer so žalobcom ako potenciálnym zamestnancom. Je v ňom vyjadrené, že
samotnýakceptačnýlistniejeeštepracovnouzmluvou,keďsavňomuvádza:„...ževprípadezastavenia
trestného stíhania.....uzatvoria do 15.08.2004 písomnú pracovnú zmluvu.“ Súd prvej inštancie ďalej
poukázal na rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít (rozsudok NS SR zo dňa 30.03.2011

sp. zn. MCdo/14/2010, uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo/211/2016 zo dňa 26.10.2017, rozhodnutie
Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 405/2011 zo dňa 19.10.2011), v rámci ktorej uzavreli, že akceptačný
list ani v spojení s preukázanými ďalšími ústnymi, resp. písomnými dojednaniami medzi stranami
nezakladá pracovný pomer, resp. nemožno ho považovať za pracovnú zmluvu zakladajúcu práva a
povinnosti zmluvných strán. V ustanovení § 41 Zákonníka práce sú upravené predzmluvné vzťahy,

pričom odsek 6 negatívnym spôsobom vymedzuje okruh informácií, ktoré zamestnávateľ nesmie
vyžadovať od fyzickej osoby, uchádzajúcej sa o prácu. Tým sleduje najmä ochranu súkromia fyzickej
osoby, uchádzajúcej sa o prácu a súčasne konkretizuje aj právnu úpravu ochrany osobných údajov,
relevantnú pre oblasť pracovnoprávnych vzťahov. Zamestnávateľ nesmie podľa ods. 6 písm. c) Zák.
práce vyžadovať informácie o bezúhonnosti s výnimkou, ak ide o prácu, pri ktorej sa podľa osobitného

predpisu vyžaduje bezúhonnosť, alebo ak požiadavku bezúhonnosti vyžaduje povaha práce, ktorú má
fyzická osoba vykonávať. V slovníku cudzích slov je bezúhonnosť definovaná ako čestnosť, férovosť,
poctivosť, mravná zachovalosť. Za bezúhonnú osobu sa považuje osoba, ktorá nebola odsúdená za
trestný čin. Rovnako z čl. 50 ods. 2 Ústavy SR, každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považujesa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu. Žalobca nebol
odsúdený, ba dokonca sa nenachádzal ani vo väzbe, čo by mu bránilo nastúpiť do práce, a teda
jeho bezúhonnosť nebola spochybnená. Ak spoločnosť Weimal Trade a.s. mala záujem uzatvoriť so

žalobcom pracovnú zmluvu, prebiehajúce trestné stíhanie tomuto úkonu netvorilo žiadnu zákonnú
prekážku. V prípade, že uzatvoriť zmluvu odmietla, urobila tak na základe svojej zmluvnej autonómie.
Argumentáciažalobcuohľadomviazanostipracovnejponukynabezúhonnosťpodľasúduprvejinštancie
možno považovať za bezpredmetnú. Zároveň súd prvej inštancie poznamenal, že ak spoločnosť Weimal
Trade a.s. porušila predzmluvné právne povinnosti a zaujímala sa o to, či je žalobca bezúhonný s

výnimkou, ak ide o prácu, pri ktorej sa podľa osobitného predpisu bezúhonnosť vyžaduje, alebo ak
požiadavku bezúhonnosti vyžaduje povaha práce, ktorú má fyzická osoba vykonávať, žalobca mohol
spoločnosť žalovať na príslušnom súde. Súd prvej inštancie má za to, že nakoľko nedošlo k platnému
uzatvoreniu pracovnej zmluvy v zmysle ustanovenia § 42 ods. 1 Zákonníka práce nevznikol žalovanému
nárok na odmenu, resp. mzdu a teda ani nárok na zaplatenie náhrady ušlej mzdy. Vzhľadom na vyššie
uvedené súd prvej inštancie žalobu o zaplatenie náhrady ušlého zárobku v sume 112.859,32 eur s

príslušenstvom zamietol.

11/ V ďalšom súd prvej inštancie posudzoval žalobcom uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy. Ozrejmil, že tento nárok si žalobca pôvodne uplatňoval vo vzťahu k nesprávnemu úradnému
postupu vyšetrovateľa Policajného zboru - Okresného riaditeľstva PZ Trnava v dôsledku porušenia

zásady „forum delicti commissi“ (v preklade podľa miesta spáchania) a neprípustným obchádzaním
Zákona o policajnom zbore, ako aj platných ustanovení Trestného poriadku...“, ktorý mal spočívať v
tom, že vyšetrovateľ vykonával absolútne neúčinné a nezákonné úkony, v šikanóznom a protizákonnom
konaní prokurátorky Q.. M.. A. a iných, v prieťahoch v konaní spôsobené stratou, resp. odcudzením
originálu vyšetrovacieho spisu, nemožnosť riadneho a včasného vyznačenia právoplatnosti uznesenia

o zastavení trestného stíhania. V tejto súvislosti dodal, že argumentáciu, na podklade ktorej takto
žalobcom uplatnený nárok subsumoval pod nezákonné rozhodnutie ozrejmil v ods. 61. - 65. svojho
rozhodnutia.

12/ Súd prvej inštancie ďalej v dôvodoch napadnutého rozhodnutia uviedol, že k posúdeniu nároku

žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy za vedenie trestného stíhania pristúpil v intenciách rozhodnutia
odvolaciehosúdu(bod28.uznesenia)zavedenietrestnéhostíhanianazákladenezákonnéhouznesenia
o jeho začatí. Zhrnul, že trestné stíhanie proti žalobcovi bolo začaté vznesením obvinenia uznesením
Okresného riaditeľstva PZ v Bratislave II, ČVS: ORP-205/02-16-2003-Ms, zo dňa 06.05.2003 pre trestný
čin Násilie proti skupine obyvateľov a proti jednotlivcovi podľa § 197a ods. 1 TZ a predmetné uznesenie

(správne trestné konanie, poznámka odvolacieho súdu) bolo Okresným riaditeľstvom PZ v Trnave, Úrad
justičnej a kriminálnej polície uznesením zo dňa 31.05.2005, ČVS: ORP- 1975/UJKP-OVK-TT-2002
zastavené, nakoľko skutok, ktorý bol žalobcovi kladený za vinu, nie je trestným činom a nebol ani dôvod
na postúpenie veci. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 14.07.2006. Voči žalobcovi tak bolo
vedené trestné stíhanie v trvaní 38 mesiacov.

13/ Zhrnul, že otázkou, či právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa zákona č. 58/1969 Zb.
spodporoučlánku5Dohovorumožnoodškodniťajvprípade,akujmamalavzniknúťsamotnýmtrestným
stíhaním (nie rozhodnutím o väzbe, či iným rozhodnutím o pozbavení osobnej slobody), sa zaoberal
Najvyšší súd SR vo svojom rozsudku zo dňa 30.09.2020, sp. zn. 6Cdo/152/2018, v ktorom poukázal na

právny názor Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 754/2016 zo dňa 24.01.2017, podľa ktorého „vedenie
trestného stíhania na základe nezákonného uznesenia o jeho začatí bez ohľadu na to, či bolo vydané
za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb. alebo za účinnosti zákona č. 514/2003 Z. z. odôvodňuje s ohľadom
najmä na čl. 46 ods. 3 ústavy a čl. 36 ods. 3 listiny právo na náhradu nemajetkovej ujmy takto stíhanej
osoby, pokiaľ jej táto v príčinnej súvislosti s vedením trestného stíhania vznikla“. Ústavný súd ďalej vo

svojom rozhodnutí konštatoval, „že samotná právna úprava zákona č. 58/1969 Zb. výslovne nestanovuje
kritériá na určenie výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. V súčasnosti tieto kritériá
napríklad (nie taxatívne) určuje § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. (ktorý sa stal súčasťou právneho
poriadku 1. januára 2009). Podľa dnes účinného znenia tohto ustanovenia sa výška nemajetkovej ujmy
v peniazoch určuje s prihliadnutím na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom

žije a pracuje; závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo; závažnosť následkov,
ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v
spoločenskom uplatnení. S účinnosťou od 1. januára 2013 bolo zákonom č. 412/2012 Z. z., ktorým
sa mení zákon č. 513/2003 Z. z., doplnené ustanovenie § 17 ods. 4 limitujúce hornú hranicu výškynáhrady nemajetkovej ujmy, podľa ktorého výška náhrady nemajetkovej ujmy nemôže byť vyššia ako
výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu,
ktorým je zákon č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi v znení

neskorších predpisov.“ Nakoľko kritériá ustanovené v § 17 ods. 3 zákone č. 514/2003 Z. z. a limitáciu
výšky náhrady nemajetkovej ujmy nemožno aplikovať na prípady, keď (nezákonné) uznesenie o začatí
trestného stíhania bolo vydané predo dňom nadobudnutia ich účinnosti citovaného zákona, je potrebné
vychádzať pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy z výsledkov dokazovania.

14/ Pokiaľ išlo o skutkové zdôvodnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy (žalobcom uplatnenej v
sume 165.969,59 eur), súd prvej inštancie zhrnul, že žalobca v priebehu konania tvrdil, že bol vystavený
neslušnému správaniu zo strany vyšetrovateľa, ktorý svojím konaním zasiahol do žalobcovho práva
na súkromie a do pokojného stavu, vyvolal jeho morálne a psychické utrpenie, došlo k diskreditácii
jeho osoby aj pred jeho zamestnávateľom a jeho hrubému poníženiu. Vo vzťahu k tomuto tvrdeniu
však súd prvej inštancie skonštatoval, že tieto skutočnosti preukázané nemal. Žalobca ďalej tvrdil, že

vyšetrovateľ bol v jeho veci nečinný, resp. že zvolil nesprávny úradný postup, avšak ani túto skutočnosť
nemal za preukázanú, napr. prieskumom postupu vyšetrovateľa dozorujúcim prokurátorom na základe
žalobcom podanej sťažnosti. Poukazoval na skutočnosť, že nezákonne vedeným trestným stíhaním bolo
zasiahnuté do jeho osobnostných práv, čo malo vplyv aj na zhoršenie jeho zdravotného stavu, na jeho
rodinný a pracovný život, počas celej doby vedenia trestného stíhania trpel psychickou traumou a ťažkou

depresiou. Súd prvej inštancie uzavrel, že žalobcom označené trestné konanie - vznesenie obvinenia
a následné trestné stíhanie, keď toto bolo po zistení skutočnosti, že skutok, pre ktorý bolo začaté
trestné stíhanie nie je trestným činom, zastavené, možno považovať za konanie objektívne spôsobilé
privodiť ujmu na právach žalobcu. Dodal, že je nesporné, že každé trestné konanie negatívne ovplyvňuje
osobný život trestne stíhaného, na ktorého sa síce do okamihu právoplatnosti meritórneho rozhodnutia

prihliada ako na nevinného, ale už samotný fakt trestného stíhania je záťažou pre každého obvineného.
Už samotné trestné stíhanie výrazne zasahuje do súkromného a osobného života jednotlivca, do jeho
cti a dobrej povesti, a to tým skôr, ak ide o obvinenie nepravdivé, ktoré je potvrdené právoplatným
oslobodzujúcim rozsudkom súdu. V tejto súvislosti súd prvej inštancie odkázal na nález ÚS ČR sp. zn.
I. ÚS 554/04 z 31.03.2005.

15/ Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy posudzoval najmä
dopady nezákonného rozhodnutia na osobnostnú sféru žalobcu, vplyv na jeho dobrú povesť, pracovnú
sféru života a zvážil možné zmeny spôsobené trestným stíhaním v spôsobe života žalobcu. Žalobcovi
bolo kladené za vinu spáchanie trestného činu, ktorý skutok bol v konečnom dôsledku vyhodnotený tak,

že nie je trestným činom a orgány činné v trestnom konaní nevideli ani dôvody na postúpenie veci na
priestupkové konanie.

16/ Súd prvej inštancie posúdil všetky vyššie uvedené skutočnosti a žalobcovi priznal nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy vo výške 3.150,- eur ako formu zadosťučinenia za jeho nezákonné trestné stíhanie v

trvaní 38 mesiacov, vychádzajúc z rozhodovacej praxe súdov, v zmysle ktorej sa považuje za primeranú
náhradu nemajetkovej ujmy suma vo výške 1.000,- eur za rok nezákonného stíhania. Pri rozhodovaní
o výške nemajetkovej ujmy v súvislosti s nezákonným stíhaním súd nepriznal žalobcovi nemajetkovú
ujmu ním žiadanú, t. j. nepriznal požadovanú nemajetkovú ujmu nad rámec 3.150,- eur, vzhľadom na
to, že žalobca podľa mienky súdu nepreukázal svoje tvrdenia o následkoch trestného stíhania v jeho

osobnostnej sfére v rozsahu a intenzite, ktorá by zodpovedala žalobcom uplatnenej výške nemajetkovej
ujmy. V prevyšujúcej časti požadovanej nemajetkovej ujmy súd teda žalobu zamietol ako nedôvodnú
a neprimeranú.

17/ Súd prvej inštancie záverom dodal, že v konaní mal preukázanú aj poslednú zákonnú podmienku

potrebnú pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody, resp. náhradu nemajetkovej ujmy, a to
existenciu príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom nemajetkovej ujmy. Ak by totiž
voči žalobcovi nebolo začaté trestné stíhanie, nevznikla by tak nemajetková ujma popísaná vyššie.

18/ Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností súd prvej inštancie žalobu v časti uplatneného

nároku na náhradu škody, vznik ktorej nemal v konaní za preukázaný, zamietol v celom rozsahu a v
časti uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy žalobe vyhovel čiastočne.19/ O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1
CSP. Ozrejmil, že žalobca si žalobou uplatnil nárok na náhradu škody vo výške 112.859,32 eur a nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 165.969,59 eur. Žalobca bol v konaní v časti nároku na náhradu

nemajetkovej ujmy úspešný v moderovanej výške 3.150,- eur. Nakoľko však výška nemajetkovej ujmy
vždy závisí na posúdení súdom, neúspech v časti nároku týkajúcej sa nemajetkovej ujmy nemôže mať
za následok, že súd bude nárok úspešnej strany korigovať. Preto súd pri výpočte nároku na náhradu trov
konania vychádzal zo žalobcom uplatneného nároku ako základu zo sumy 116.009,32 eur (škoda vo
výške 112.859,32 eur + nemajetková ujma vo výške 3.150,- eur). Potom procesný úspech žalovaného

v konaní predstavuje 97,28% (112.859,32 / 116.009,32 x 100 3.150 / 116.009,32 x 100) a procesný
úspech žalobcu v konaní predstavuje 2,72% (3.150 / 116.009,32 x 100). Celkový úspech žalovaného v
konaní predstavuje 94,56%. Súd by tak priznal žalovanej nárok v tomto rozsahu. Nakoľko však z obsahu
spisu vyplýva, že žalovanému žiadne trovy v konaní nevznikli, súd s poukazom na čl. 17 základných
princípov CSP (princíp hospodárnosti konania) už v tomto konaní rozhodol tak, že mu nárok na náhradu
konania nepriznal.

20/ Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podali v zákonnej lehote odvolanie obe strany sporu.

21/ Žalovaná odvolaním napadla vyhovujúci výrok rozsudku súdu prvej inštancie (I. výrok), ktorým bola
zaviazaná zaplatiť žalobcovi sumu 3.150,- eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy. Navrhla odvolaciemu

súdu, aby rozsudok Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 06.12.2024, č.k. B1-9C/41/2017-788, vrátane
uznesenia zo dňa 08.11.2024 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, alternatívne aby napadnutý
rozsudok zmenil a žalobu zamietol aj v zostávajúcom rozsahu. Dôvodila, že jej súd prvej inštancie
nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej
miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd prvej inštancie dospel na základe

vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Namietala tiež, že vydaniu napadnutého rozsudku v konaní pred súdom
prvej inštancie predchádzalo aj vydanie uznesenia zo dňa 08.11.2024, sp. zn. B1-9C/41/2017, ktorým
súd na pojednávaní rozhodol, že v konaní bude na strane žalovaného ako zodpovedného subjektu
konať len s Ministerstvom spravodlivosti SR, pričom voči tomuto rozhodnutiu nebol prípustný opravný

prostriedok. Poukázala na ust. § 365 ods. 2 CSP, a keďže nemala zákonnú možnosť právnej obrany
voči tomuto uzneseniu, súčasťou jej odvolacej argumentácie je aj poukázanie na jeho vady, ktoré
napĺňajú odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP, a ktoré zároveň mali vplyv na
rozhodnutie vo veci samej. Žalovaná doplnila, že súd prvej inštancie sa odôvodneniu tohto procesného
uznesenia venuje v bode 27/, v ktorom konštatuje viazanosť právnym názorom odvolacieho súdu, v

bode 65/ odôvodnenia potom len okrajovo poukazuje aj na to, že MS SR prerokovalo obe žiadosti
žalobcu o náhradu škody. Takéto odôvodnenie žalovaná považuje za nedostatočné, skutkovo a právne
za nesprávne. Namietala, že odvolací súd vo svojom uznesení zo dňa 31.01.2024, č.k. 6Co/3/2024-764
v bode 27 uviedol, že v spore je len jeden žalovaný subjekt, a to Slovenská republika, zastúpená
príslušným/ príslušnými orgánom/orgánmi štátu, čím odvolací súd upriamoval pozornosť súdu prvej

inštancie na nesprávne procesné označenie žalovanej, keď v konaní (podľa rozsudku súdu prvej
inštancie) vystupovali dve Slovenské republiky, každá zastúpená iným orgánom. Ďalej odvolací súd
uviedol, že vzhľadom na dátum vydania uznesenia OR PZ v Bratislave II, ČVS: ORP-205/02-16-2003-
Ms zo dňa 06.03.2003 by prichádzala do úvahy aplikácia zákone č. 58/1969 Zb. a orgánom konajúcim v
mene štátu by malo byť primárne Ministerstvo spravodlivosti. Napokon odvolací súd dodal, že „pokiaľ je

prípadný, žalujúcou stranou tvrdený, nesprávny úradný postup pretavený do nezákonného rozhodnutia,
zodpovednosť štátu sa posudzuje výlučne z tohto uhľa pohľadu“. Z uvedeného však nebolo možné
prijať záver vyjadrený v napadnutom uznesení, keďže odvolací súd vo svojom rozhodnutí neprikázal/
nezaviazal súd prvej inštancie konať výlučne s Ministerstvom spravodlivosti. Zároveň odvolací súd ani
v merite veci nekonštatoval, že predmetom konania je výlučne nárok, ktorý by spadal do pôsobnosti

Ministerstva spravodlivosti SR; v uznesení odvolacieho súdu nebol prednesený ani taký právny názor,
na základe ktorého by súd prvej inštancie mohol vydať napadnuté uznesenie, rovnako tak podkladom
pre jeho vydanie nemohla byť ani skutočnosť predbežného prerokovania nárokov MS SR. Vo vzťahu
k napadnutému uzneseniu preto žalovaná uplatňuje odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b/,
f/ a h/ CSP, pričom tvrdí, že tieto vady mali vplyv i na rozhodnutie vo veci samej. Žalovaná ďalej v

odvolaní dôvodila, že v priebehu konania opakovane upozorňovala na skutočnosť, že to bol žalobca,
ktorý vymedzil predmet konania svojimi skutkovými tvrdeniami, osobitne na to upriamovala pozornosť
súdu v kontexte uplatnenia dvoch nárokov, pričom náhrada nemajetkovej ujmy bola uplatňovaná voči
Ministerstvu vnútra SR ako orgánu konajúceho v mene štátu a zároveň bola odôvodňovaná v žiadostižalobcu o predbežné prerokovanie doručenej dňa 02.11.2006 - príčinou vzniku škody - nemajetkovej
ujmy malo byť krajne šikanózne a zákonu odporujúce konanie prokurátorky Q.. A., ktorá nevzniesla
voči sebe námietku zaujatosti, postup „kriminálky“, odmietala akceptovať zastavenie trestného stíhania

vyšetrovateľkou a vydala inému vyšetrovateľovi pokyn na vznesenie obvinenia, napokon poukazuje na
poctivo vykonané úkony a konfrontácie v TK, ktoré mali za následok zastavenie trestného stíhania;
následne opisuje ďalší postup už po zastavení trestného stíhania zo strany prokurátorky v podobe
straty spisu a inej šikane, v dôsledku čoho si uplatnil primerané zadosťučinenie vo výške 4.400.000
Sk a pre prieťahy, teda za neprávny úradný postup; za nezákonné rozhodnutie žalobca výslovne

označuje uznesenie o zrušení uznesenia o začatí trestného stíhania, rozhodne nie uznesenie o
vznesení obvinenia. Pokiaľ išlo o doplnenie žiadosti - rozšírenie, doručené dňa 05.09.2007, žalobca
požiadal o náhradu škody 5.000.000 Sk, ktorú odôvodnil: „vo vzťahu na nesprávny úradný postup
ako aj stratu - odcudzenie originálu vyšetrovacieho spisu, ergo neoprávnené nakladanie a citlivými
informáciami z vyšetrovacieho spisu neoprávnenými osobami.“ Inými skutočnosťami žalobca vznik
nemajetkovej ujmy v rámci procesu predbežného prerokovania neodôvodňoval, t.z. vznik nemajetkovej

ujmy spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia nebol predbežne prerokovaný. Žalovaná má za
to, že rovnako ani v žalobe zo dňa 01.07.2007 v zmysle odôvodnenia požiadavky na 5.000.000 Sk,
t.j. požiadavky na náhradu nemajetkovej ujmy, žalobca túto uplatňoval za nesprávny úradný postup
- prieťahy pri vyznačovaní doložky, strata spisu, neoprávnené nakladanie s osobnými údajmi; teda
ani v žalobe žalobca neformuloval požiadavku na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá by mu vznikla

uznesením o vznesení obvinenia. Žalovaná ďalej v tejto súvislosti poukázala na zmenu žaloby zo
dňa 22.03.2011, v ktorom podaní žalobca označil SR - MV SR ako žalovaného 2/, pričom uviedol, že
žalovaný 2/ je zodpovedný za vznik nemajetkovej ujmy v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným
postupom vyšetrovateľa PZ OR PZ Trnava v dôsledku porušenia zásady forum delicti commisi a
neprípustným obchádzaním Zákona o policajnom zbore, ako aj platných ustanovení Trestného poriadku

a zároveň tvrdil, že k zásahu do jeho osobnostných práv došlo v čase od účinnosti zákona č. 514/2003
Z.z. V tejto súvislosti žalovaná namietala nesprávny záver súdu prvej inštancie, že za nezákonné
rozhodnutie žalobca označil uznesenie OR PZ v Bratislava II, ČVS: ORP-205/02-16-2003-Ms zo
dňa 06.03.2003, ktorým bolo začaté trestné stíhanie žalobcu. Podľa žalovanej súd prvej inštancie v
prvom rade v napadnutom rozsudku vôbec nekonkretizoval akým/ktorým podaním sa žalobca domáhal

svojich nárokov titulom predmetného nezákonného rozhodnutia a už vôbec neodôvodnil, ktorým
podaním žalobca prepojil vznik nemajetkovej ujmy práve s uvedeným nezákonným rozhodnutím. Z
tohto dôvodu je podľa žalovanej napadnutý rozsudok nedostatočne odôvodnený. Podľa žalovanej je
naopak zrejmé, že žalobca si uplatnil sumu 5.000.000 Sk, ktorá ostala predmetnom tohto konania
žiadosťou o predbežné prerokovanie, ako aj žalobou titulom nesprávneho úradného postupu, nie titulom

nezákonného rozhodnutia, pričom v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. je MS SR príslušné
konať v mene štátu len v prípade nezákonného rozhodnutia vydaného v trestnom konaní, nie titulom
nesprávneho úradného postupu. Žalovaná nespochybnila, že uznesenie o vznesení obvinenia je v
zmysle judikatúry možné považovať za nezákonné rozhodnutie, avšak bez náležitých skutkových
tvrdení produkovaných žalobcom a tomu zodpovedajúcemu odôvodneniu súdom prvej inštancie, nie je

možné akceptovať záver, že žalobca označil predmetné uznesenie o vznesení obvinenia za nezákonné
rozhodnutie. Napokon ak aj žalobca v priebehu konania toto rozhodnutie za nezákonné označil,
automaticky to neznamená, že sa v príčinnej súvislosti s ním domáhal práve nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy (predmetom konania bola aj náhrada majetkovej škody). Žalovaná preto tvrdí, že sa z
odôvodnenia napadnutého rozsudku nedozvedela, ktorým úkonom žalobcu došlo k uplatneniu náhrady

nemajetkovej ujmy titulom nezákonného rozhodnutia o vznesení obvinenia, čo determinuje aj možnosti
jej procesnej obrany. Dôvodila ďalej tým, že ak k tvrdenému uplatneniu nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy titulom nezákonného rozhodnutia došlo mimo žaloby, muselo by to viesť súd prvej inštancie k
úvahám, či nešlo o podstatnú zmenu skutkových tvrdení žaloby, o ktorej malo byť príslušným súdom
procesne rozhodnuté. To by potom malo logicky za následok i posudzovanie toho, či takýto nárok z tohto

titulu bol predbežne prerokovaný, a či k takémuto uplatneniu došlo včas, t.j. v rámci plynutia premlčacej
lehoty, ktorá uplynula dňom 14.07.2009. K včasnému uplatneniu tohto nároku mohlo dôjsť iba žalobou,
všetky ďalšie úkony žalobcu boli po uplynutí premlčacej lehoty. V tejto súvislosti žalovaná poukazuje na
skutočnosť, že žalovaná (podaním MV SR zo dňa 20.10.2011) vzniesla námietku premlčania, s ktorou sa
súdprvejinštancievnapadnutomrozsudkužiadnymspôsobomnevysporiadal.Jepritomvtejtosúvislosti

irelevantné, že túto vznieslo MV SR ako zástupca žalovanej, podstatným je, že namietal premlčanie
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy uplatneného po roku 2009.22/ Žalovaná ďalej v odvolaní namietala, že súd prvej inštancie sa v bodoch 61/ - 65/ odôvodnenia
napadnutého rozsudku snaží vysporiadať s existenciou nesprávneho úradného postupu namietaného
žalobcom, a hoci tento špecifikuje už v bode 61/, následne s poukazom na judikatúru dotýkajúcu

sa „pretavenia“ postupu do rozhodnutia konštatuje, že nemal za jednoznačne preukázanú existenciu
nesprávneho úradného postupu a na zákale vykonaného dokazovania dospel k záveru, že takýto postup
sa mohol odzrkadliť len v nezákonnom rozhodnutí. Dodala, že jej je známa rozhodovacia činnosť
v tejto otázke, závery, ktoré z nej súd prvej inštancie prijal, sú však nelogické a nepreskúmateľné.
Podstatou otázky riešenej v danej judikatúre je skutočnosť, že pred vydaním rozhodnutia uskutočňujú

orgány verejnej moci rôzne úkony, pri ktorých môže dôjsť k pochybeniu, ktoré sa však odrazí v
samotnom rozhodnutí. Prieťahy, strata/odcudzenie spisu, šikanovanie však celkom nepochybne vydaniu
„nezákonnéhorozhodnutia“nepredchádzalo,právenaopak,nastaliakvôbecažvdôsledkujehovydania,
teda nezákonné rozhodnutie ich konzumovať nemohlo. Všetky totiž nastali až po vznesení obvinenia.
Na základe uvedeného má žalovaná za to, že žalobcovi bol priznaný nárok z titulu, ktorý v žalobe
uplatnený nebol - nezákonné rozhodnutie - uznesenie o vznesení obvinenia (absentovali skutkové

tvrdenia), takýto nárok napokon žalobca ani predbežne neprerokoval, a ak aj bol uplatnený tak neskôr,
nestalo sa tak procesne správnym spôsobom (pripustením zmeny žaloby), resp. takýto nárok bol
premlčaný.Súdprvejinštanciezároveňvrozporespodstatouaúčelomjudikatúryžalobcomoznačované
nesprávne úradné postupy subsumoval pod nezákonné rozhodnutie a v dôsledku týchto pochybení
nesprávne konal s Ministerstvom spravodlivosti ako orgánom konajúcim v mene žalovanej. Napokon

namietala, že súd prvej inštancie žalobcovi priznal nemajetkovú ujmu vo výške 3.150,- eur vychádzajúc
zo záveru, že vznesenie obvinenia bolo nezákonným rozhodnutím a vedenie trestného stíhania na jeho
podklade bolo spôsobilé žalobcovi privodiť ujmu. Žalovaná nespochybňuje ustálenú judikatúru, v zmysle
ktorej vedenie trestného konania na základe uznesenia o vznesení obvinenia má potenciál privodiť
vznik nemajetkovej ujmy u poškodeného; na jej priznanie v peniazoch je však potrebné, aby žalobca

preukázaltakznačnýzásahdosvojichpráv,ktorýjenevyhnutnésaturovaťvpeňažnejpodobe.Exaktným
vyjadrením tohto pravidla je § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., v zmysle ktorého sa k náhrade
nemajetkovej ujmy v peniazoch pristupuje až v prípade, ak nepostačujú nerelutárne formy náhrady,
pričom peňažná náhrada je vnímaná ako posledná forma náhrady nemajetkovej ujmy. Súd prvej
inštancie v napadnutom rozsudku správne konštatoval, že je potrebné vychádzať pri stanovení výšky

nemajetkovej ujmy z výsledkov dokazovania, ako aj to, že žalobcom tvrdené skutočnosti preukázané
neboli.Následnepotomsúdprvejinštancielenvšeobecneuvádza,žeposudzovalpredovšetkýmdopady
nezákonného rozhodnutia na osobnostnú sféru žalobcu, vplyv na jeho dobrú povesť, pracovnú sféru
života a zvážil možné zmeny spôsobené trestným stíhaním v spôsobe života žalobcu. Žalobcovi bolo
kladené za vinu spáchanie trestného činu, skutok ktorý bol v konečnom dôsledku vyhodnotený tak,

že nie je trestným činom a nebol ani dôvod na postúpenie veci na priestupkové konanie. Súd posúdil
všetky vyššie uvedené skutočnosti a žalobcovi priznal nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške
3.150,- eur ako formu zadosťučinenia za nezákonné trestné stíhanie žalobcu v trvaní 38 mesiacov
vychádzajúc z rozhodovacej praxe, v zmysle ktorej sa považuje za primeranú náhradu nemajetkovej
ujmy vo výške 1.000,- eur za rok nezákonného stíhania. Žalovaná považuje predmetné odôvodnenie

za nedostatočné. Súd prvej inštancie totiž neuviedol žiadne konkrétne dopady trestného stíhania na
žalobcu, napokon tieto z vykonaného dokazovania ani nevyplynuli. Možno potom vyvodiť, že súd prvej
inštanciežalobcovipriznalnáhradunemajetkovejujmyvpeniazochlennazákladenespornejskutočnosti
vedenia trestného stíhania, pri absencii akéhokoľvek dokazovania; naviac neuviedol žiadne konkrétne
rozhodnutie súdu, v zmysle ktorého by bola suma 1.000,- eur za rok trestného stíhania primeraná, so

zohľadnením, že žalobca bol stíhaný pre prečin s hrozbou peňažného trestu, prípadne trestu odňatia
slobody v dĺžke max. 1 rok. Žalovaná má za to, že žalobca v konaní nepreukázal žiadne závažné
následky trestného stíhania, ktoré by bolo potrebné saturovať náhradou nemajetkovej ujmy v peniazoch,
ani súd prvej inštancie žiadne v napadnutom rozsudku neuviedol. Napadnutý rozsudok je tak čo do
posudzovania vzniku nemajetkovej ujmy a potreby jej náhrady v peniazoch nedostatočne odôvodnený,

založený na nesprávnych skutkových zisteniach a nesprávne právne posúdený (§ 365 ods. 1 písm. b/,
f/ a h/ CSP). Záverom žalovaná namieta ako nesprávny aj záver súdu prvej inštancie o trvaní zásahu
po dobu 38 mesiacov. Tvrdí, že v konaní bolo zistené, že uznesenie o zastavení trestného stíhania
bolo vydané 31.05.2005 a uznesením prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava zo dňa 15.11.2005,
č. k. 1Pv/478/03-52 bola zamietnutá sťažnosť poškodeného proti uzneseniu o zastavení trestného

stíhania. Po 15.11.2005 už žalobcovi nemohlo trestné konanie spôsobovať žiadne následky, čo by
znamenalo, že trestné stíhanie bolo v skutočnosti (fakticky) vedené po dobu 30 mesiacov. Pokiaľ išlo o
existenciu príčinnej súvislosti, žalovaná dala do pozornosti svoje vyjadrenie zo dňa 01.02.2011, v ktorom
poukazovala na osobitosť trestného stíhania žalobcu iniciované na podklade trestného oznámenia,ktoré ako sám žalobca konštatoval, bolo vymyslené V.. B.. Ak by teda aj žalobcovi v tejto súvislosti
vznikla nemajetková ujma/škoda, tak táto mohla byť žalobcovi spôsobená nie vznesením obvinenia
ale konaním osoby, ktorá trestné oznámenie podala. Nebolo by spravodlivé, aby štát znášal dôsledky

prípadného krivého obvinenia za súčasnej existencie ústavného príkazu orgánom verejnej moci konať
zákonom predpísaným spôsobom. Nad rámec žalovaná uviedla, že je potrebné zohľadniť aj ďalšie
okolnosti, ktoré sú súdu známe z úradnej činnosti a ktoré rovnako determinovali možné prijatie záveru
o vzniku nemajetkovej ujmy v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím. Žalovaná v tejto súvislosti
uviedla, že na bývalom Okresnom súde Bratislava I bolo proti žalobcovi vedené iné trestné konanie,

ktoré začalo v 12/2007, v ktorom bol žalobca stíhaný pre podstatne závažnejšiu trestnú činnosť, kde bol
dokonca vzatý do väzby, za čo si rovnako uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy v konaniach vedených
na tunajšom súde pod sp. zn. 14C 251/2015, 3C/29/2018, 16C 21/2018 i v ďalších konaniach, kde si
doplnkovo uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy v súvislosti s eskortami počas väzobného stíhania. Za
takých okolností bolo preukázanie vzniku nemajetkovej ujmy v príčinnej súvislosti s tu riešeným trestným
stíhaním v podstate nemožné.

23/Vočitomutorozsudkusúduprvejinštanciepodalvzákonnejlehoteodvolanieajžalobca.Napadolním
II. (zamietajúci výrok) vyššie citovaného rozsudku mestského súdu a III. výrok, ktorým bol zamietnutý
návrh na prerušenie konania. Konkrétne namietal, že súd prvej inštancie v otázke požadovanej náhrady
škody (potencionálneho ušlého zisku odvodeného od tzv. akceptačného listu) v bode 68, str. 19 rozsudku

vec nesprávne právne posúdil, odvolateľovi v dôsledku neprípustnej re/interpretácie a naokrojtovania
bola odňatá možnosť riadne konať pred súdom o ním uplatnenom nároku na náhradu ušlého zisku
v sume 112.859,32 eur s prísl., a to všetko aj s odkazom na judikatúru ESĽP a ÚS SR. Má za
to, že na neho nie je možné prenášať zodpovednosť za neefektívne konanie vyšetrovateľov PZ a
dozorového prokurátora, nesprávny úradný postup v rámci trestného stíhania, ktoré sa ukázalo ako

nezákonné. Ak by vyšetrovatelia PZ konali starostlivo a s urýchlením, nič by nebránilo tomu, aby trestné
stíhanie žalobcu bolo riadne a včas právoplatne zastavené do konca augusta 2004. Za obvyklého
chodu vecí, nebyť trestného stíhania, ktoré sa ukázalo ako nezákonné zneužitie práva, dokonca v
prospech organizovaného zločinu, by mohol dotknutý žalobca nastúpiť do zamestnania 1.9.2004, teda
tu nebol dôvod žalovať zamestnávateľa ako bezbreho tvrdí mestský súd v bode 68 svojho odôvodnenia.

Žaloba je v tejto časti dôvodná a zmysluplná. Preto žalobca navrhuje v tejto časti napadnutý rozsudok
zmeniť a žalobe vyhovieť. Žalobca má za to, že v danom prípade je podstatné, že Zákonník práce tzv.
akceptačný list pojmovo nezahŕňa, keďže existujú činnosti, u ktorých je trestné stíhanie zamestnanca
neprijateľné a neakceptovateľné (tzv. vyšší etický princíp, závadová osoba a pod., príkladmo u sudcov
a iné). Policajti nie sú oprávnení nadužívaním práva vznášať obvinenia záujmovým osobám mafie hlava

- nehlava, majúcej prepojenia na prokuratúru, s čím sa (podľa žalobcu) sám B. netajil. Žalobca ďalej
v odvolaní namietal, že dôvodný bol aj návrh na prerušenie konania a súd prvej inštancie v dôsledku
naoktrojtovania nekonal v súlade s ust. § 160 CSP. Pokiaľ išlo o nemajetkovú ujmu, žalobca mal
za to, že preukázal, že v príčinnej súvislosti s trestným stíhaním, ktoré sa ukázalo ako nezákonné,
mu vznikla ujma na zdraví, bolo s ním neľudsky a ponižujúco zaobchádzané, čím došlo k porušeniu

Dohovoru. Namietal, že tu sa súd prvej inštancie nevysporiadal s otázkou porušenia čl. 3 Dohovoru
v jeho materiálnej a procesnej časti, ako aj s otázkou porušenia čl. 2 Dohovoru a teda aj s otázkou
primeraného a spravodlivého zadosťučinenia, bez prenášania zodpovednosti na obeť nezákonného
trestného stíhania. Tu bolo potrebné aplikovať otázku tzv. obráteného dôkazného bremena, čo si súd
prvej inštancie nesplnil. Pokiaľ išlo o výrok I. a IV. napadnutého rozsudku, tie žalobca žiadal potvrdiť a

žalobcovi priznať trovy konania, vrátane trov právneho zastúpenia, náhradu vecnej škody s úrokom z
omeškania 5% do 02.07.2007 do zaplatenia.

24/ Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedol, že sa nestotožňuje s obsahom jej tvrdení v
ňou podaných odvolaniach (odvolanie voči uzneseniu mestského súdu z 08.11.2024 nie je prípustné)

o to viac, ak to bola žalovaná, ktorá zákonnú sudkyňu JUDr. Belavú z pozície moci vtiahla do
nezákonných konaní a nezákonného poučenia žalobcu neprípustnými praktikami, reinterpretácie a
naokrojtovania (späťvzatie návrhu na zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 4.400.000 Sk), čo žalobca
vníma ako absolútne neplatný právny úkon s tým, že bol neprípustne usmernený k zmene žaloby
(čo vyplýva aj z odvolania z 25.12.2024), ako aj zneužitím mocenského postavenia zmanipulovala

Okresný súd Bratislava I do vydania protiústavného rozhodnutia č.k. 25C 96/2008-275 z 20.09.2012,
ktorého výsledkom bolo vydanie nezákonného a protiústavného uznesenia č.k. 15C 96/2008-317 z
28.03.2014 a to všetko v zlom úmysle mariť spravodlivé prejednanie a rozhodnutie v primeranej
lehote. Nedobromyseľné spolčenie malo za následok taký výsledok doterajšieho konania a rozhodnutia,ktoré vedome a cielene zneužitím práva a jeho nadužívaním poškodzuje žalobcu na jeho základných
právach a slobodách. Odvolaniu nedobromyseľného žalobcu (žalobca mal zrejme na mysli odvolanie
„nedobromyseľného žalovaného“, poznámka odvolacieho súdu) preto navrhuje nevyhovieť, rozsudok v

jeho výrokoch I. a IV. potvrdiť a ostatné výroky zrušiť titulom zmätočnosti a neúplnosti.

25/ Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.

26/ Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov podaných odvolaní (§ 379, §

380 ods. 1 a 378 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže
sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie
pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej je
čiastočne dôvodné a odvolanie žalobcu je nedôvodné.

27/ Ako prvoradé, v súvislosti s opravným prostriedkom podaným žalobcom a žalovanou, odvolací súd

upozorňuje, že rozsah prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný odvolaním,
podľa ktorého je odvolací súd viazaný návrhom odvolateľa, ktorý zahrňuje v sebe jednak kvalitatívnu ako
i kvantitatívnu stránku a sám odvolateľ si spravidla určuje rozsah, v akom má byť napadnuté rozhodnutie
odvolacím súdom preskúmané a dôvody, z ktorých má byť preskúmané.

28/ Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že pri viazanosti uplatnenými dôvodmi odvolania
(§ 380 ods. 1 CSP), sa v rámci odvolacieho prieskumu môže zaoberať iba tými odvolacími dôvodmi
a ich obsahovým vymedzením, ktoré odvolatelia výslovne uviedli a skutkovo vymedzili v odvolaní; pri
viazanosti dôvodmi odvolania pritom neprichádza do úvahy vyhľadávanie konkrétnych skutočností v
napadnutom rozhodnutí súdu prvej inštancie a jeho postupe, ktoré by bolo možné prípadne podradiť pod

niektorý zo zákonných dôvodov odvolania, pretože je neprípustné, aby odvolací súd sám vyhľadával
konkrétne vady rozhodnutia alebo postupu súdu prvej inštancie v neprospech strany, ktorá odvolanie
nepodala a v prospech ktorej napadnuté rozhodnutie vyznelo. Z uvedeného potom vyplýva požiadavka
aj na kvalitatívne vymedzenie odvolacieho dôvodu z hľadiska skutkovej a právnej argumentácie,
nachádzajúca svoj základ v tom, že strana sporu je zodpovedná za to, že bude účinne uplatňovať svoje

procesné práva aj v odvolacom konaní.

29/ Odvolací súd poukazuje na uznesenie ÚS SR z 05.11.2019 sp. zn. IV. ÚS/90/2019: „Iba uvedenie
všeobecných odvolacích dôvodov v odvolaní nie je postačujúce na to, aby odvolací súd mohol o odvolaní
rozhodnúť, resp. uvedením len všeobecných odvolacích dôvodov v odvolaní bez bližšej špecifikácie

konkrétnych okolností prípadu nie je splnená zákonom stanovená náležitosť odvolania spočívajúca v
povinnosti uviesť v odvolaní odvolacie dôvody. Právna úprava neumožňuje súdu vyzvať stranu sporu
na doplnenie chýbajúcej náležitosti odvolania spočívajúcej v absencii konkretizácie odvolacieho dôvodu
a zároveň neumožňuje strane sporu meniť a dopĺňať odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie
po uplynutí lehoty na podanie odvolania.“ (obdobne aj uznesenie NS SR z 31.05.2021 sp. zn. 2

Cdo/64/2019).

30/ Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím,
ktoré v občianskom súdnom konaní, v správnom konaní, ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o
rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie.

31/ Podľa § 1 ods. 2 zák. č. 58/1969 Zb. zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

32/ Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe alebo o treste je potrebné vopred

prerokovať s ústredným orgánom. Ak ide o rozhodnutie vydané v občianskom súdnom konaní, v
trestnom konaní, je ústredným orgánom Ministerstvo spravodlivosti.

33/ Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. ak bola žiadosť o predbežné prerokovanie podaná na
ústrednom orgáne, ktorý nie je príslušný, postúpi ju orgánu príslušnému. Účinky podania žiadosti

ostávajú zachované.34/ Podľa § 18 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh
štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1 nesprávnym úradným
postupom tých, ktoré tieto úlohy plnia.

35/ Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. ak štát nahradil podľa ustanovení tohto zákona
škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, má právo požadovať úhradu od štátneho orgánu, ktorý
nezákonné rozhodnutie vydal, ak má spôsobilosť mať práva a povinnosti.

36/ V prejednávanej veci sa žalobca žalobou zo dňa 01.07.2007, doručenou súdu prvej inštancie dňa
02.07.2007, domáhal voči žalovanej Slovenskej republike - zastúpenej MS SR náhrady majetkovej
škody 3.400.000,- Sk s prísl., ktorú vyčíslil ako 100.000 Sk/mesačne x 34 mesiacov skutkovo
dôvodiac, že v príčinnej súvislosti s nezákonným trestným stíhaním spoločnosť WEIMAL TRADE a.s.
s ním neuzatvorila pracovnú zmluvu na prácu personálneho manažéra; ďalej sa domáhal zaplatenia
primeraného zadosťučinenia v sume 4.400.000,- Sk titulom obštrukcií, šikany, kriminalizácie jeho osoby,

vyvolaného stavu napätia, psychického traumatizovania, hrubého porušovania inštitútu zákazu zneužitia
subjektívnych práv za 44 mesiacov obťažovania zo strany orgánov činných v trestnom konaní (v oboch
skutkových podstatách právne odkazujúc na zákon č. 58/1969 Zb.) a napokon sumy 5.000.000 Sk,-
titulom nesprávneho úradného postupu (právne odkazujúc na zákon č. 514/2003 Z.z.), ktorý žalobca
definoval ako prieťahy vo vyznačovaní právoplatnosti, stratu/odcudzenie originálu vyšetrovacieho spisu

a s tým súvisiace neskoré vyznačenie právoplatnosti uznesenia zo dňa 31.05.2005 (uznesenie o
zastavení trestného konania, poznámka odvolacieho súdu) - čím mu bola spôsobená ďalšia trauma a
stav neistoty, že predmetný spis bol odcudzený s cieľom jeho ďalšieho zneužitia, keď na viaceré dopyty
nedostal odpoveď o tom, kde sa originál spisu nachádza.

37/ Odvolaním žalobcu bolo napadnuté zamietnutie jeho žaloby v časti uplatnenej náhrady nemajetkovej
ujmy prevyšujúcej sumu 3.150 eur, ako aj zamietnutie jeho žaloby v celej časti uplatnenej náhrady
majetkovej škody a výrok o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Odvolaním žalovanej bol
napadnutý vyhovujúci výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bola žalobcovi priznaná nemajetková
ujma za nezákonné trestné stíhanie vo výške 3.150 eur.

38/ Pokiaľ ide o odvolanie žalovanej, tá v odvolacej argumentácii voči vyhovujúcemu výroku namietala
viaceré postupy súdu prvej inštancie, ako aj nevysporiadanie sa s námietkou premlčania, ktorá bola
vznesená zástupcom - MV SR vo vzťahu k nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, v ktorej časti (v
rozsahu 3.150 eur) bolo žalobe vyhovené; spochybnila nielen samotnú výšku priznanej nemajetkovej

náhrady, ale aj jej základ. K samotnej námietke premlčania (s ktorou sa skutočne súd prvej inštancie
nevysporiadal), odvolací súd uvádza, že zástupca žalovanej - MV SR vo vyjadrení zo dňa 20.10.2011
tvrdil, že nárok voči SR - MV SR bol uplatnený až podaním doručeným na Okresný súd Bratislava I dňa
24.03.2011, z ktorého dôvodu ho považuje za premlčaný (č.l. 225). Tento názor odvolací súd nepovažuje
za správny. Z obsahu spisu je totiž zrejmé, že žalobca v žalobe doručenej súdu prvej inštancie dňa

02.07.2007 označil ako žalovanú Slovenskú republiku, pričom ide o jediný zodpovednostný subjekt
(podľa zákona č. 58/1969 Zb. a zákona č. 514/2003 Z.z. - uznesenie NS SR z 26.9.2012, sp. zn. 6Cdo
149/2011 publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č. 1/2021). A keďže
si touto žalobou uplatnil voči štátu aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5.000.000 Sk,
nemôže byť tento nárok premlčaný (§ 101 Obč. Zák.). V tomto kontexte je bez významu, aký konkrétny

orgán konajúci v mene štátu žalobca označil. Z tohto dôvodu námietka premlčania vznesená žalovanou
(v tom čase zastúpenou MV SR) v jej písomnom podaní zo dňa 20.10.2011 nemôže obstáť.

39/ Pokiaľ ide o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, z obsahu spisu vyplýva, že podaním
adresovaným MS SR zo dňa 30.10.2006 (doručeným 02.11.2006) žalobca namietal najmä nezákonné

konanie prokurátorky Q.. A., „ktorá zašla až tak ďaleko, že vydala právne nezdatnému policajnému
orgánu PZ OO PZ Ružinov - západ pokyn, aby vydal nezákonné uznesenie na vznesenia obvinenia
podľa §§ 197a ods. 1 Trestného zákona - viď ČVS: ORP-205-16-2003-Ms. Po zastavení trestného
stíhania vyšetrovateľom nastali opätovne obštrukcie z radov pracovníkom OP BA I, takže aj napriek
opakovaným výzvam na zjednanie nápravy sa podľa očitého svedka z radov vyšetrovateľov tento

vyšetrovací spis vo forme originálu stratil, prokurátor OP BA I síce vydal pokyn na správoplatnenie
uznesenia o zastavení trestného stíhania, až nakoniec mu po viac ako roku a opakovaných urgenciách
cestou KP BA, OP BA I bol dňa 06.07.2006 doručený zdrap papiera - fotokópia uznesenia, až dňa
31.07.2006 mu bolo doručené uznesenie o zastavení trestného stíhania, ktoré nadobudlo právoplatnosť14.07.2006“. Žalobca žiadal majetkovú škodu (stratu mzdy/ušlý zisk vo výške 2.600.000 Sk) a
„titulom šikany zo strany orgánov činných v trestnom konaní, najmä prokurátorky Q.. A. primerané
zadosťučinenie vo výške 4.400.000,- Sk. V rámci rozšírenej žiadosti o predbežné prerokovanie zo dňa

03.09.2007 (adresovanej MS SR až po podaní žaloby) žalobca žiadal predbežne prerokovať aj náhradu
nemajetkovej ujmy v sume 5.000.000,- eur, „ a to vo vzťahu na nesprávny úradný postup, ako aj stratu
(odcudzenie) originálu vyšetrovacieho spisu, ergo neoprávnené nakladanie s citlivými informáciami z
vyšetrovacieho spisu neoprávnenými osobami“. Obe žiadosti boli podané na Ministerstvo spravodlivosti,
ktoré ich predbežne prerokovalo bez potreby postúpiť ich na vybavenie inému štátnemu orgánu (MV

SR alebo GP SR).

40/ Odvolací súd sa tiež nestotožňuje s odvolacím argumentom žalovanej, že žalobca v súdenej
veci neoznačil rozhodnutie, ktoré považuje za nezákonné. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje
na samotnú žalobu, z ktorej bez ďalšieho možno vyvodiť, na podklade akého rozhodnutia si primárne
žalobca svoj nárok uplatňuje (cit: „ bol som v konaní ČVS ORP - 205/02-16-2003 - Ms pre trestný čin

násilie proti skupine obyvateľov a proti jednotlivcovi podľa § 197a ods. 1 TZ nezákonne 44 mesiacov
prenasledovaný, perzekvovaný a trestne stíhaný..“). Rovnako to vyplýva aj z obsahu jeho výpovede na
pojednávaní dňa 26.10.2010 (č.l. 50): „voči mojej osobe bolo vznesené obvinenie o začatí trestného
stíhania, voči ktorému som podal sťažnosť“; „bol som nezákonne obvinený a trestne stíhaný, čo malo
dopad na môj psychický stav, na moje zdravie, nakoľko došlo ku kriminalizácií mojej osoby a diskreditácii

pred obchodnými partnermi“ (č.l. 50, 51). Následne v podaní zo dňa 04.01.2011 označeného ako
„Úprava žalobného návrhu“ (č.l. 65) žalobca už celkom jednoznačne označil nezákonne rozhodnutie ako
Uznesenie OR PZ v Bratislave II, Obv. odd. PZ Ružinov - západ v konaní ČVS:ORP-20/02-16-2003-Ms
zo dňa 06.05.2003. Pokiaľ išlo o nemajetkovú ujmu a posudzovanie odškodného, žalobca v označenom
podaní poukázal na nález ÚS sp. zn. I. ÚS 117/07 zo dňa 4.2.2009 a I. ÚS 80/06 zo dňa 14.09.2006;

dôvodil, že sa stal obeťou svojvôle moci, kriminalizovala sa jeho osoba, neoprávnene sa zasiahlo do jeho
práva na pokojný stav, jeho práva na súkromie, práva na česť a dôstojnosť podnikateľa, zamestnávateľa,
do jeho práva na prácu. Zotrval na majetkovej škode 3.400.000,- Sk a náhrade nemajetkovej ujmy
5.000.000,- Sk (konanie v časti o zaplatenie sumy 4.400.000 Sk bolo zastavené uznesením vyhláseným
na pojednávaní dňa 26.10.2010 - č.l. 52).

41/ Z obsahu spisu ďalej odvolací súd zistil, že žalobca (zjavne ako reakciu na vyjadrenie žalovanej zo
dňa 01.02.2011 a v danom čase zaužívanú súdnu prax, podľa ktorej žalobcovi náhrada nemajetkovej
ujmy v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. neprináleží), zaslal súdu prvej inštancie dňa 24.03.2011 (čl.
l. 139) ďalšie podanie označené ako „Zmena žalobného návrhu“, v rámci ktorého označil aj druhý

štátny orgán konajúci v mene štátu, a to Ministerstvo vnútra SR. Argumentačne zotrval na tvrdení,
že ušlý zisk - stratu na zárobku - v sume 3.400.000 Sk (112.859,32 eur) si uplatňuje v príčinnej
súvislosti s nezákonným rozhodnutím OR PZ Bratislava II zo dňa 06.05.2003; Slovenská republika
zastúpená Ministerstvom vnútra je, podľa žalobcu, zodpovedná za vznik nemajetkovej ujmy vo výške
5.000.000 Sk (165.969,59 eur), ktorá mu vznikla v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom

vyšetrovateľaPZ-ORPZTrnavavdôsledkuporušeniazásadyforumdelicticommisistým,ževdôsledku
zastavenia trestného stíhania je nutné nazerať na všetky úkony nepríslušného vyšetrovateľa ako na
absolútne neúčinné; k dnešnému dňu a to aj vinou obštrukcie zo strany MS SR žalobca dodnes znáša
negatívnenásledkypredmetnéhonezákonnéhoobvineniavovymyslenomtrestnomkonanírovnajúcesa
dôsledkom súdneho rozhodnutia, vrátane pretrvávajúcej psychickej traumy a ťažkej depresie z úkonov

vo vymyslenom trestnom stíhaní, čo všetko v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom
nekompetentného vyšetrovateľa v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na súkromie, do práva
na pokojný stav, vyvolania morálneho a psychického utrpenia, neoprávneného zásahu do práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, diskrimináciu a kriminalizáciu žalobcu. Tvrdí, že v jeho
prípade neboli splnené zákonné podmienky pre vznesenie obvinenia a začatie trestného stíhania pre

trestný čin Násilie proti skupine obyvateľov a proti jednotlivcovi podľa § 197a ods. 1 Trestného zákona a
tovydanímuzneseniaORPZvBratislavaII,OOPZRužinovzápadvkonaníČVS:ORP-205/02-16-2003-
MS zo dňa 06.05.2003. Na podklade tohto podania súd prvej inštancie vydal dve procesné rozhodnutia,
a to uznesenie sp. zn. 15C/96/2008 zo dňa 11.04.2011, ktorým (vecne nesprávne) pribral do konania
ďalšieho účastníka označeného ako „Slovenská republika zastúpená Ministerstvom vnútra“ a zároveň

uznesenie č.k. 15C 96/2008-183, ktorým (rovnako vecne nesprávne) pripustil zmenu petitu tak, že
odporca 1/ (SR zastúpená MS SR) je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 112.859,32 eur s prísl., odporca
2/ (SR zastúpená MV SR) náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 165.969,59 eur. Zmena skutkových
tvrdení žalobcu však predmetom tohto procesného rozhodnutia nebola.42/ Sumarizujúc vyššie uvedené (ods. 36, 40, 41) síce možno prisvedčiť, že podania žalobcu obsiahnuté
v súdnom spise sú zmätočné, nejasné, keď žalobca si v nich zamieňa právne tituly (nezákonné

rozhodnutie, nesprávny úradný postup), mení a modifikuje odôvodnenia týchto nárokov, tieto si zamieňa
alebo rôzne kombinuje. I tak žalobca svoj nárok na náhradu škody skutkovo ozrejmil, označil nezákonné
rozhodnutie a jeho nezákonnosť aj preukázal. Nakoľko Uznesením ORPZ v Trnave ČVS: ORP-1975/
UJKP-OVK-TT-2002 zo dňa 31.05.2005, právoplatným dňa 14.07.2006, bolo jeho trestné stíhanie za
trestný čin násilie proti skupine obyvateľov a proti jednotlivcovi podľa § 197a ods. 1 TZ zastavené,

nemôže byť pochybností, že Uznesenie ORPZ v Bratislave II, ČVS: ORP-205/02-16-2003-Ms zo dňa
06.05.2003 je nezákonným rozhodnutím. Treba dodať, že je to súd, ktorý pozná právo (iura novit curia), a
ktorý má konať v zmysle zásady zaručujúcej spravodlivé a nezávislé súdnictvo „da mihi factum, dabo tibi
ius“ („dajte mi skutočnosti, ja vám dám právo“). Znamená to, že je na stranách sporu, aby predložili fakty
(skutkové tvrdenia) a dôkazy, zatiaľ čo je na súde, aby určil právne dôsledky týchto faktov a aplikoval
príslušné právo. Odvolací súd je názoru, že žalobca relevantné skutočnosti potrebné pre rozhodnutie v

danej veci (a to aj pokiaľ ide o nárok na náhradu nemajetkovej ujmy) v tomto konaní poskytol. Z tohto
dôvodu nemôže obstáť ani odvolací argument žalovanej voči vyhovujúcemu výroku rozsudku súdu prvej
inštancie, že žalobcovi bol priznaný nárok právnym titulom (spôsobom), aký nebol uplatnený; naviac na
podklade procesného uznesenia upravujúceho vedenie konania, ktorým súd prvej inštancie rozhodol,
že bude za Slovenskú republiku konať výlučne s Ministerstvom spravodlivosti (teda bez Ministerstva

vnútra).

43/ Pokiaľ ide o namietané procesné uznesenie vyhlásené na pojednávaní dňa 08.11.2024, ktorým súd
prvej inštancie rozhodol, že bude konať za žalovanú len s MS SR, je odvolací súd názoru, že z dôvodu
procesnej ekonómie a nespornej okolnosti, že žalobca sa domáha svojho nároku na náhradu škody

voči jednému subjektu - štátu (Slovenskej republike), ktorá mu mala vzniknúť v príčinnej súvislosti s
vedením jedného trestného konania na podklade nezákonného uznesenia o vznesení obvinenia ČVS:
ORP-205/02-16-2003-Ms zo dňa 06.05.2003, nie je účelné trvať na tom, aby štát v tomto súdnom konaní
(ohľadom jednej a tej istej trestnej veci) zastupovali dva štátne orgány. V tomto kontexte je potrebné tiež
súhlasiť aj s argumentom súdu prvej inštancie, že to bolo práve Ministerstvo spravodlivosti, ktoré v roku

2006 a 2007 predbežne prerokovalo obe žiadosti žalobcu o náhradu škody (prvú zo dňa 30.10.2006,
ako aj jej „rozšírenie“ zo dňa 03.09.2007 o požiadavku na zaplatenie nemajetkovej ujmy 5.000.000
Sk „a to vo vzťahu na nesprávny úradný postup ako aj stratu - odcudzenie originálu vyšetrovacieho
spisu, ergo neoprávnené nakladanie s citlivými informáciami z vyšetrovacieho spisu neoprávnenými
osobami“). Žalovaná vytýka súdu prvej inštancie, že tieto dva nároky neoddelil a nekonal s dvomi

zástupcami štátu, hoci sama pri predbežnom prerokovaní nároku tak neurobila, hoci jej to ukladá priamo
zákon č. 58/1969Zb. Za daných okolností potom odvolacia argumentácia žalovanej vo vzťahu k tomuto
procesnému uzneseniu (ide o uznesenie, ktorým sa upravuje vedenie konania a voči ktorému nie je
odvolanie prípustné), nemôže obstáť.

44/ Odvolací súd nemôže súhlasiť ani s argumentom žalovanej, že žalobca si nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy titulom nezákonného rozhodnutia, teda spôsobom, akým mu bol súdom prvej
inštanciepriznaný,neuplatnil.Jepravda,žežalobcanemajetkovúujmuskutkovodôvodil,okreminého,aj
tvrdením o nesprávnom úradnom postupe orgánov činných v trestnom konaní, porušením zásady forum
delicti commisi, šikanou vyšetrovateľom PZ - ORPZ Trnava, šikanou zo strany prokuratúry, prieťahmi pri

doručovaní uznesenia o zastavení trestného stíhania obvinenému, prieťahmi pri vyznačovaní doložky
právoplatnosti na uznesení o zastavení trestného stíhania (viď urgencia dozorového prokurátora Q.. W.
zo dňa 18.04.2006 na čl. 61 a urgencia prokurátorky krajskej prokuratúry Q.. K. zo dňa 05.05.2006 na
č.l. 62), celkovou dĺžkou trestného stíhania. V tomto kontexte poukazoval na negatívny dopad trestného
stíhania na jeho zdravotný stav (čo preukazoval lekárskou správou 06.07.2010), dopady v súkromnej,

pracovnej sfére. Odvolací súd sa v tomto smere stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy, vzhľadom na žalobcom poskytnuté skutkové tvrdenia, je potrebné
právne subsumovať pod nezákonné rozhodnutie. Žalobcom namietaný úradný postup orgánov činných
v trestnom konaní začal vydaním uznesenia o začatí trestného stíhania ČVS:OUJP-1658/2002 zo dňa
03.12.2002 a bol zavŕšený vydaním uznesenia o zastavení trestného stíhania ČVS: ORP-1975/UJKP-

OVK-TT-2002 zo dňa 31.05.2005, preto nie je namieste osobitne posudzovať ním vytknuté pochybenia
orgánov činných v trestnom konaní (pozri aj uznesenie ÚS SR sp. zn. I. ÚS 327/2018 z 19.09.2018).45/ Odvolací súd pre úplnosť poukazuje aj na rozhodnutie NS SR publikované v Zbierke stanovísk NS a
rozhodnutí súdov SR 2/2022 pod č. 19, podľa ktorého nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za vedenie
trestného stíhania na základe nezákonného rozhodnutia o jeho začatí podľa zákona č. 58/1969 Zb. treba

posudzovať aj v súvislosti s čl. 46 ods. 3 Ústavy SR a čl. 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd,
uvedenej ústavným zákonom č. 23/1991 Zb.

46/ Pokiaľ ide o celkovú dĺžku trestného stíhania žalobcu, nemožno súhlasiť s argumentom žalovanej,
že po 15.11.2005 už žalobcovi nemohlo trestné konanie spôsobovať žiadne následky, čo by znamenalo,

že trestné stíhanie bolo v skutočnosti (fakticky) vedené po dobu 30 mesiacov. Tento svoj názor opiera
o fakt, že uznesenie o zastavení trestného stíhania bolo vydané 31.05.2005 a uznesením prokurátora
Okresnej prokuratúry Bratislava zo dňa 15.11.2005, č. k. 1Pv/478/03-52 bola zamietnutá sťažnosť
poškodeného proti nemu. Takýto postoj by len podporoval svojvôľu orgánov činných v trestnom konaní
voči nedôvodne trestne stíhaným osobám. Trestné konanie začína momentom vznesenia obvinenia a
končí právoplatnosťou uznesenia o zastavení trestného stíhania, prípadne právoplatnosťou rozsudku

vydaného v trestnom súdnom konaní. Keďže trestného stíhanie žalobcu bolo začaté Uznesením zo dňa
06.05.2003 (žalobcovi bolo doručené 14.05.2003) a bolo právoplatne zastavené 14.07.2006, možno
zhrnúť, že trvalo celkom 38 mesiacov. Obrana žalovanej, že od 15.11.2005, kedy bolo rozhodnuté
o sťažnosti poškodeného, trestné konanie žalobcovi nemohlo spôsobovať žiadnu ujmu, čím obhajuje
postup orgánov činných v trestnom konaní, ktorým trvalo takmer 8 mesiacov správoplatniť Uznesenie

vydané dňa 31.05.2005, nemôže požívať právnu ochranu.

47/ Pokiaľ ide o žalovanou namietanú neopodstatnenosť priznania peňažnej náhrady za nemajetkovú
ujmu žalobcu, argumentujúc nepreukázaním konkrétnych dopadov trestného stíhania na osobu
žalobcu, odvolací súd upriamuje pozornosť žalovanej na uznesenie NS SR z 29.09.2019, sp. zn.

4Cdo/125/2019, podľa ktorého „každé trestné stíhanie negatívne ovplyvňuje spoločenský, pracovný a
osobný život stíhaného, a to bez ohľadu na jeho výsledok, teda aj je spôsobilé bez ďalšieho vyvolať
vznik nemajetkovej ujmy najmä v takom prípade, ak sa preukáže, že bolo od začiatku nezákonné,
ide o zodpovednosť absolútne objektívnu za výsledok trestného konania vo veci samej, čím je
založená zodpovednosť štátu za škodu obvineného spôsobenú uznesením o vznesení obvinenia.

Pri odškodňovaní nemajetkovej ujmy za nezákonné trestné stíhanie každej fyzickej osoby sudcom
nesvedčí bagatelizovanie závažnosti ujmy priznávaním neprimerane nízkych, resp. žiadnych náhrad,
také rozhodovanie treba považovať za obchádzanie zákona i jeho účelu a pôsobí mnohokrát veľmi
cynicky, bez citu pre elementárnu spravodlivosť alebo absencie postupu podľa pravidla „nerob druhému
to, čo nechceš aby robili tebe“. Za situácie, kedy žalobca nie je schopný presne určiť a preukázať

výšku škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím, pričom však preukáže a odôvodní, že mu škoda
vznikla, nemôže odvolací súd rozhodnúť, že mu preto škoda nebude vôbec priznaná alebo že medzi
protiprávnym konaním žalovaného a vzniknutou škodou nie je príčinná súvislosť. V takejto situácií má
určiť výšku vzniknutej škody podľa spravodlivého uváženia a jednotlivých okolností prípadu.“

48/ Odvolací súd v tomto kontexte poukazuje aj na rozhodovaciu prax ESĽP, ktorá v súvislosti s
vedením trestného stíhania a jeho neprimeranej dĺžky nemajetkovú ujmu spája s úzkosťou, obtiažmi,
neistotou atď. (napr. rozsudok Veľkého senátu ESĽP zo dňa 06.04.2000 vo veci Comingersoll S.A. proti
Portugalsku). Okrem dĺžky trestného konania a skutočnosti, že žalobca si vznesenie obvinenia neprivodil
sám, pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch a jej výšky je potrebné zohľadniť

aj dôvod zastavenia trestného stíhania žalobcu, a to, že skutok kladený mu za vinu nebol trestným
činom. Skutočnosť, že žalobca nepreukázal jednoznačne príčinnú súvislosť medzi tvrdenou psychickou
ujmou a trestným stíhaním, nie je zásadným určujúcim faktorom jeho reálneho psychického prežívania
a ako na zásadnú ani nemožno na ňu prihliadať. Odvolací súd poukazuje na názor Najvyššieho súdu
Českej republiky (ďalej len „NS ČR“): „Nemajetková újma spočívající zejména ve stavu nejistoty ohledně

výsledku řízení je psychickou kategorií, jejíž hloubka a rozsah jsou co by rozhodné skutečnosti obtížně
prokazovatelné,aprotosevurčitémzákladnímrozsahupředpokládají.Žalobceprotonemusíprokazovat
psychologickými či psychiatrickými posudky, že u něj došlo k psychické újmě v důsledku nepřiměřeně
dlouhého řízení. Takové důkazní prostředky by mohl navrhnout v případě, že by tvrdil újmu závažnějšího
rozsahu, jinými slovy tvrdil by něco, co nebývá obvyklým následkem nepřiměřené délky řízení, a je tedy

třeba aby existence tvrzeného následku jakož i příčinná souvislost mezi tímto následkem a porušením
práva na přiměřenou délku řízení (kauzální nexus) byly postaveny najisto“ (uznesenie NS ČR sp. zn.
30 Cdo 3007/2010 z 31.08.2011).49/ Výšku konkrétnej peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy nie je možné exaktne matematicky stanoviť,
nie je možné ani mechanicky (automaticky) prevziať peňažné sumy priznávané rozhodnutiami súdov
ako odškodnenie nemajetkovej ujmy v iných prípadoch, nakoľko nejde o paušálne peňažné sumy. Výšku

náhrady nemajetkovej ujmy totiž stanovuje súd v každom jednotlivom prípade na základe voľnej úvahy
a je tak výsledkom individuálneho posúdenia všetkých konkrétnych okolností každého jednotlivého
prípadu s tým, že konečná výška musí vychádzať zo zásady primeranosti, zodpovedať všeobecnej
predstave spravodlivosti a slušnosti a požiadavke rozumného usporiadania vzťahov medzi stranami.
Vždy je potrebné mať na zreteli prvoradú satisfakčnú funkciu priznávanej peňažnej čiastky, ktorej cieľom

je zabezpečiť primerané zmiernenie a vyváženie vzniknutej nemajetkovej ujmy (v opačnom prípade by
neprimeraná výška odškodnenia vo svojich dôsledkoch viedla k bezdôvodnému obohacovaniu).

50/ Súd prvej inštancie vzal za základ svojej voľnej úvahy kritériá vyplývajúce z ust. § 17 ods. 3
zákona 514/2003 Z.z. (viď ods. 72. odôvodnenia) a po zohľadnení všetkých relevantných skutočností
ustálených v konaní, priznal konkrétnu výšku peňažnej náhrady s odkazom na individuálne okolnosti

daného prípadu, ktoré odôvodnil len stručne. V danom prípade však nebolo možné dospieť k záveru, že
by priznaná výška súdom prvej inštancie bola založená na jeho ľubovôli, avšak odvolací súd je zhodne
so žalovanou názoru, že vzhľadom na zistený skutkový stav je nadhodnotená, keďže žalobca dopady
trestného stíhania na jeho osobnostnú sféru definoval len všeobecne.

51/Výškasúdompriznanejnemajetkovejujmymusíbyťodrazomzávažnostivzniknutejujmyaokolností,
za ktorých k jej vzniku došlo. Je nepochybné (bez potreby hlbšieho dokazovania), že trestné stíhanie
predstavovalo značný zásah do osobnostných práv žalobcu, ktorý bol vystavovaný počas trojročného
trestného stíhania vyšetrovacím úkonom orgánov činných v trestnom konaní (výsluchy, konfrontácia s
poškodeným), liknavosti orgánov činných v trestnom konaní pri správoplatňovaní uznesenia o zastavení

trestného konania, atď. Negatívne následky spojené s trestným stíhaním by tak pociťoval ako závažnú
ujmu každý na jeho mieste a v jeho postavení, keďže žalobcovi hrozil trest odňatia slobody v trvaní až
jedného roka (§ 197a ods. 1 TZ č. 141/1961 Zb.).

52/ Z hľadiska primeranosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy sú smerodajným vodítkom aj rozhodnutia

súdov v iných skutkovo porovnateľných veciach, nakoľko výška priznaného peňažného zadosťučinenia
v obdobných prípadoch by sa nemala výrazne odlišovať (i keď v rozhodovacej praxi je veľmi
náročné vykonať porovnanie rozhodnutí, týkajúcich sa nemajetkovej ujmy vzniknutej v dôsledku
nezákonného trestného stíhania pre rovnaký resp. porovnateľný trestný čin ako v prejednávanej veci).
Určenie primeranej výšky náhrady nemajetkovej ujmy konkrétnou sumou je vždy závislé od výsledku

posúdenia takých individuálnych, jedinečných okolností každej prerokovávanej veci, ktoré sú spravidla
neopakovateľné a nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných veciach. Peňažná náhrada musí
byť výsledkom aplikácie zodpovedajúcej právnej úpravy na konkrétny skutkový stav zistený v každom
individuálnom prípade vykonaným dokazovaním. Výška priznanej náhrady tak musí byť objektivizovaná
výsledkami vykonaného dokazovania a v odôvodnení rozhodnutia racionálne vysvetlená so zreteľom

na použitú právnu úpravu.

53/ Na porovnanie odvolací súd poukazuje na to, že sumu 620 eur mesačne nepovažoval ÚS SR za
neprimeranúzaodškodnenie55mesiacovtrvajúcehotrestnéhostíhaniavoveci,vktorejbolipreukázané
v súvislosti s trestným stíhaním negatívne následky v rodinnom živote poškodeného (rozpad rodiny

a manželstva), v jeho zdravotnom stave (srdcový kolaps a PN) a v sťaženom pracovnom uplatnení
(nález č.k. III. ÚS 754/2016-42). Odvolací súd príkladmo poukazuje aj na tieto rozhodnutia: NS SR
rozhodnutím sp. zn. 7Cdo 81/2019 zastavil dovolacie konanie voči rozsudku odvolacieho súdu, ktorým
v spojení s rozsudkom prvoinštančného súdu bola žalobcovi priznaná nemajetková ujma vo výške
3.000 eur (trestné stíhanie trvalo 21 mesiacov); NS SR rozhodnutím sp. zn. 3Cdo 11/2012 odmietol

dovolanie voči rozsudku odvolacieho súdu, ktorým v spojení s rozsudkom prvoinštančného súdu bola
žalobcovi priznaná nemajetková ujma vo výške 2.000 eur (trestné stíhanie trvalo takmer 3 roky); NS
SR rozhodnutím sp. zn. 5Cdo/173/2015 odmietol dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
v spojení s rozsudkom prvoinštančného súdu bola žalobcovi priznaná nemajetková ujma 1.813,76 eur
(trestné stíhanie trvalo takmer 3,5 roka, čiastočne väzobne); Krajský súd v Bratislave v rozhodnutí sp.

zn. 7Co98/2022 zo dňa 21.08.2024 potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým priznal žalobkyni
nemajetkovú ujmu 2.000 eur (trestné stíhanie žalobkyne trvalo 4 roky a bolo skončené oslobodením
spod obžaloby); rozsudkom Okresného súdu Lučenec zo dňa 30.1.2015, sp. zn. 5C/161/2013 v spojení
s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 23.8.2016, sp. zn. 14Co/433/2015 súd priznalžalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 6.000 eur (trestné stíhanie trvalo 6 rokov); rozsudkom
Okresného súdu Lučenec zo dňa 9.12.2015, sp. zn. 6C/131/2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Banskej Bystrici zo dňa 20.10.2016, sp. zn. 16Co/63/2016 súd priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej

ujmy vo výške 4.800 eur (trestné stíhanie trvalo 6 rokov); rozsudkom Okresného súdu Rimavská Sobota
zo dňa 8.2.2011, sp. zn. 8C/144/2009 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa
21.7.2011, sp. zn. 16Co/121/2011 súd priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 2.000 eur
(trestné stíhanie trvalo 3 roky).

54/ Z uvedených rozhodnutí vyplýva, že súdmi priznané náhrady nemajetkovej ujmy v dôsledku
nezákonného vedenia trestného stíhania sa pohybujú od cca 2.000 eur do cca 6.000 eur, v priemere
približne od 500 eur do 1 000 eur za jeden rok trestného stíhania. Podľa nálezu ÚS SR sp. zn. III. ÚS
288/2017: „Pri určovaní sumy nemajetkovej ujmy musia všeobecné súdy zároveň zohľadňovať svoju
vlastnúrozhodovaciučinnosť,atedavsúladesprincípomrovnostirozhodovaťvporovnateľnýchveciach
rovnako a v ich judikatúre by tak mal existovať vzťah priamej úmernosti medzi závažnosťou ujmy a

výškou priznanej náhrady.“

55/ Pre porovnanie odvolací súd poukazuje napr. aj na českú súdnu prax, v ktorej sa základná suma, z
ktorej sa pri určovaní výšky primeraného zadosťučinenia vychádza, pohybuje v rozmedzí medzi 15.000
Kč až 20.000 Kč (cca 600 až 800 eur) za jeden rok trvania trestného stíhania (konania), t.j. 1.250 Kč až

1.667 Kč (cca 50 až 67 eur) za jeden mesiac. NS ČR súčasne považuje za potrebné zohľadniť aj to, že
akékoľvek konanie vždy určitú dobu trvá. Bolo by preto nesprávne, ak by aj počiatočná doba konania
(ktorú by bolo možné považovať ešte za primeranú) bola odškodňovaná v rovnakej výške ako doba túto
primeranosť presahujúca. Pre vysporiadanie sa s touto problematikou tak NS ČR pokladá za rozumné,
aby prvé dva roky konania (resp. prvých 24 mesiacov) boli ohodnotené sumou polovičnou, ako sú sumy

uvedené vyššie; teda 15.000 Kč až 20.000 Kč za prvé dva roky konania spolu (za jeden rok potom 7.500
Kč až 10.000 Kč). Súd by teda mal pri stanovovaní sumy predstavujúcej primerané zadosťučinenie vždy
prihliadnuť k celkovej dobe trvania trestného konania. Ak bolo navyše konanie extrémne dlhé, tzn. trvalo
výrazne dlhšie, než by sa dalo vzhľadom na okolnosti daného prípadu očakávať, mala by sa priznaná
čiastka za príslušný časový úsek blížiť k hornej hranici vyššie uvedených intervalov. Ako však konštatuje

NS ČR, každý prípad je potrebné posudzovať individuálne a zohľadniť všetky okolnosti a špecifikám
(pozri Stanovisko Občanskoprávního a obchodního kolegia Nejvyššího soudu ČR zo dňa 13.04.2011,
sp. zn. Cpjn 206/2010).

56/ Sumarizujúc vyššie uvedené tak má odvolací súd za to, že v konkrétnej prejednávanej veci je

primeraná výška nemajetkovej ujmy žalobcu v sume 500 eur za jeden rok trvania trestného stíhania,
teda celkom za tri roky ide o sumu 1.500 eur, a to po zohľadnení osobitostí danej veci (dĺžky trestného
stíhania, výšky hroziaceho trestu) a kvalitu dôkazov produkovaných žalobcom ohľadom ním tvrdenej
nemajetkovej ujmy. Takouto výškou dôjde k naplneniu požiadavky primeranosti a proporcionálnej
náhrady za čas žalobcu nedobrovoľne strávený na úkonoch nariadených orgánmi činnými v trestnom

konaní a za stres s tým spojený. Odvolací súd má za to, že práve takáto výška priznanej náhrady
nemajetkovej ujmy je spôsobilá kompenzovať vzniknutú ujmu v zmysle jej zmiernenia, a to na
spravodlivom a slušnom základe (zdôvodnená konkrétnymi východiskami a závermi). Celková priznaná
výška nemajetkovej ujmy tak činí 1.500 eur a je, podľa názoru odvolacieho súdu, primeraná pokiaľ ide
o vyváženie, resp. zmiernenie následkov ujmy vzniknutej žalobcovi nezákonným trestným stíhaním;

nevymyká sa z medzí predstáv spravodlivosti a slušnosti a zohľadňuje aj fakt, že žalobcovi sa nedostalo
primeraného zadosťučinenia v inej ako peňažnej forme, a vzhľadom na značný odstup času, na jej
reparovanie už nie je postačujúce len samotné konštatovanie porušenia práva, zohľadniac, že na
druhej strane, z pohľadu stručnej a nekonkrétnej odvolacej argumentácie žalobcu voči zamietajúcej
časti rozsudku súdu prvej inštancie týkajúcej sa nemajetkovej ujmy, žalobca v konaní (a napokon ani

v podanom odvolaní) nepreukázal také skutočnosti alebo okolnosti ohľadne miery zásahu do jeho
osobnostnej sféry, ktoré by odôvodňovali priznanie náhrady nemajetkovej ujmy vo vyššom rozsahu ako
1.500,- eur, keď nepreukázal ním tvrdené skutočnosti ohľadom toho, že išlo o organizovaný postup
orgánov činných v trestnom konaní, šikanu, že mu vznikla závažná psychická ujma, ujma v pracovnej
sfére, pričom uvedené zostalo výhradne len v rovine jeho tvrdení. Odvolací súd pre úplnosť - na margo

odvolacej argumentácii žalovanej - dodáva, že žalobca nemôže byť pri posudzovaní nároku na náhradu
nemateriálnejujmyajejvýškypostihovanýzato,ževroku2007bolobvinenývodlišnomtrestnomkonaní
a za iných skutkových okolností, ako sa snaží žalovaná navodiť vo svojom odvolaní. Napokon žalovaná
neprodukovala dôkaz, že by bol žalobca v tejto veci právoplatne odsúdený. Rovnako ani množstvosporov, ktoré žalobca vedie voči štátu nemôže mať vplyv na posudzovanie dôvodnosti uplatneného
nároku na nemajetkovú ujmu a diskvalifikovať ho z prípadného úspechu v inom súdnom spore. Už
vonkoncom nemôže obstáť argument žalovanej, že si žalobca nárok na náhradu nemateriálnej ujmy má

uplatniť voči V.. B.Ý. ako osobe, ktorá podala trestné oznámenie vo veci.

57/ Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, že pokiaľ išlo o výšku nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy, súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, a preto tento rozsudok
v napadnutom vyhovujúcom výroku (I. výrok) podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil len v rozsahu sumy 1.500

eur a vo zvyšku napadnutý vyhovujúci výrok podľa § 388 CSP zmenil tak, že žalobu v tejto časti (v časti
prevyšujúcej sumu 1.500 eur) zamietol.

58/ Žalobca odvolaním napadol aj zamietajúci výrok rozsudku súdu prvej inštancie v časti týkajúcej sa
uplatnenej majetkovej škody (ušlého zisku). Tu odvolací súd v plnom rozsahu poukazuje na ods. 10
odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, v ktorom sa prvoinštančný súd dôsledne a vyčerpávajúco

vysporiadal s dôvodmi, pre ktoré tento nárok považoval za neopodstatnený. Odvolací súd sa s touto
časťou rozsudku súdu prvej inštancie v plnom rozsahu stotožňuje (§ 387 ods. 2 CSP). Odvolací súd
na zdôraznenie správnosti tejto časti rozsudku dodáva, že tzv. akceptačný list je, spravidla v písomnej
forme vyhotovený dokument, ktorý má viesť k obsadeniu pracovnej pozície k určenému dňu. Vzhľadom
na to, že akceptačný list nie je upravený v žiadnom pracovnoprávnom predpise (vrátane Zákonníka

práce), pokiaľ neobsahuje všetky obligatórne náležitosti pracovnej zmluvy, nemôže vyvolať žiadne
pracovnoprávne účinky. V takomto prípade akceptačný list iba deklaruje zámer (úmysel) potenciálneho
zamestnávateľa existujúci ku dňu vyhotovenia akceptačného listu založiť v budúcnosti pracovný pomer
s uchádzačom o zamestnanie. Akceptačný list teda nemá charakter právne záväzného úkonu, ale ide
len o akýsi morálny záväzok zamestnávateľa prijať do pracovného pomeru nového zamestnanca. Z

prípadného nesplnenia zámeru deklarovaného v akceptačnom liste tak nie je možné vyvodzovať žiadne
právne dôsledky tak vo vzťahu k potencionálnemu zamestnávateľovi, ale ani vo vzťahu k tretím osobám
(ako sa neprávne domnieva žalobca). Listina, ktorú žalobca súdu predložil („Akceptačný list na č.l. 11)
tak nikoho právne nezaväzovala.

59/ Vzhľadom na uvedené odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP vo zvyšnej časti (v II. výroku) rozsudok
súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. Pokiaľ ide o odvolaním napadnutý III. výrok, tu bolo
potrebné odvolanie žalobcu odmietnuť pre jeho objektívnu neprípustnosť (§ 357 písm. n/ CSP, § 386
písm. c/ CSP).

60/ O trovách konania (prvoinštančných, odvolacích a dovolacích) odvolací súd rozhodol podľa § 396
ods. 1, 2 CSP a § 255 ods. 2 CSP tak, že žiadnej zo strán sporu nárok na ich náhradu nepriznal.
Zohľadnil, že žalobca si uplatnil dva samostatné nároky - náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch, pričom pokiaľ ide o nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, jej výška závisela
od úvahy súdu, teda pokiaľ aj žalobcovi nebola priznaná celá uplatňovaná suma, patrí mu pri tomto

nároku plná náhrada trov konania (avšak iba z prisúdenej sumy). Vo vzťahu k tomuto nároku tak možno
konštatovať plný úspech žalobcu. Iná situácia je však pri druhom nároku (nárok na náhradu majetkovej
škody), kde bol žalobca plne neúspešný, a naopak plne procesne úspešná bola žalovaná. Možno potom
celkovo zhrnúť, že každá zo strán sporu mala v konaní úspech len čiastočný.

61/ Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
c) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

d) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
e) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne /
dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).