Rozsudok – Ostatné ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Monday, February 5, 2024

Súd: Okresný súd Nitra
Spisová značka: 15Cpr/3/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4113215799
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 02. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Boris Šiška, PhD.

ECLI: ECLI:SK:OSNR:2024:4113215799.17

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

15Cpr/2/2013

Okresný súd Nitra, sudcom JUDr. Borisom Šiškom, PhD., v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX,
bytomC.XX,B.zastúpený:Mgr.MariánBafrnec,advokátsosídlomLevická598,Vráble,protižalovanej:
Prima banka Slovensko a. s., so sídlom v Žiline, Hodžova 11, IČO: 31 575 951, zastúpená : SEDLAČKO
& PARTNERS, s.r.o., advokátska kancelária so sídlom Štefánikova 8, Bratislava IČO: 36 853 186, v

konaní o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy, takto

r o z h o d o l :

15Cpr/2/2013

I. Konanie sa v časti o zaplatenie náhrady mzdy vo výške 1614,78 eura, ako aj v časti príslušenstva:
- úroku z omeškania vo výške 5,50 % ročne zo sumy 668,93 eura za mesiac máj 2013 od 01.07.2013

do zaplatenia,
- úroku z omeškania vo výške 5,50% ročne zo sumy 668,93 eura za mesiac jún 2013 od 01.08.2013
do zaplatenia,
- úroku z omeškania vo výške 5,50% ročne zo sumy 668,93 eura za mesiac júl 2013 od 01.09.2013
do zaplatenia,
- úroku z omeškania vo výške 5,50% ročne zo sumy 668,93 eura za mesiac august 2013 od 01.10.2013
do zaplatenia,
- úroku z omeškania vo výške 5,50% ročne zo sumy 668,93 eura za mesiac september 2013 od

01.11.2013 do zaplatenia,
- úroku z omeškania vo výške 5,25% ročne zo sumy 668,93 eura za mesiac október 2013 od 01.12.2013
do zaplatenia,
- úroku z omeškania vo výške 5,25% ročne zo sumy 668,93 eura za mesiac november 2013 od
01.01.2014 do zaplatenia,
- úroku z omeškania vo výške 5,25% ročne zo sumy 668,93 eura za mesiac december 2013 od
01.02.2014 do zaplatenia,

- úroku z omeškania vo výške 5,25% ročne zo sumy 668,93 eura za mesiac január 2014 od 01.03.2014
do zaplatenia,
- úroku z omeškania vo výške 5,25% ročne zo sumy 668,93 eura za mesiac február 2014 od 01.04.2014
do zaplatenia,
- úroku z omeškania vo výške 5,25% ročne zo sumy 668,93 eura za mesiac marec 2014 od 01.05.2014
do zaplatenia,
- úroku z omeškania vo výške 5,25% ročne zo sumy 668,93 eura za mesiac apríl 2014 od 01.06.2014

do zaplatenia zastavuje.II. V zastavujúcej časti sa žalovanej proti žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100%, s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd samostatným uznesením po právoplatnosti
tohto rozsudku.

III. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy vo výške 8026,68 eura brutto do 3 dní od
právoplatnosti tohto rozsudku.

IV. Vo zvyšnej časti sa žaloba zamieta.

V. Žalobcovi sa proti žalovanej priznáva nárok na náhradu trov prvoinštančného, ako aj odvolacieho
konania v časti o určenie neplatnosti výpovede v rozsahu 100%, o výške náhrady trov konania rozhodne
súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.

VI. Žalobcovi sa proti žalovanej priznáva nárok na náhradu trov v časti konania o náhradu mzdy

v rozsahu 100 %, o výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku
samostatným uznesením.

VII. Štát má nárok na náhradu trov konania v časti o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru
výpoveďou proti žalovanej v rozsahu 100 %, s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd po

právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.

VIII. Štát má nárok na náhradu trov v časti konania o náhradu mzdy proti žalovanej v rozsahu 100 %
s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným
uznesením.

IX. Žalobcovi sa proti žalovanej priznáva nárok na náhradu trov dovolacieho konania vedeného pod
spisovou značkou 5Cdo/35/2019 v rozsahu 100%, o výške náhrady trov konania rozhodne súd po
právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

15Cpr/2/2013

1. Žalobca sa, žalobou ktorá bola podaná na Okresný súd Nitra 13.05.2013 domáhal, aby súd určil,

že výpoveď daná žalovanou zo dňa 04.02.2023 je neplatná. Súčasne žiadal uložiť žalovanej povinnosť
zaplatiť náhradu mzdy odo dňa uplynutia výpovednej doby až do právoplatnosti rozsudku.

2.Žalobcasivkonaníuplatnilnáhradumzdyvpriebehukonaniavcelkovejvýške9641,94eura(pôvodne
uplatňoval sumu 8.973,01 eura) a to za mesiace máj 2013 až jún 2014, čo predstavovalo 14 mesiacov.

Žalobca si v priebehu konania uplatnil aj príslušenstvo k náhrade mzdy a to podaním zo dňa 20.05.2022.

3. Žalovaná v konaní nesúhlasila s výpočtom náhrady mzdy, tak ako to prezentoval žalobca. Namietala
premlčanie príslušenstva a poukázala na rozhodnutia najvyšších súdnych autorít, konkrétne uznesenie
Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.11.2022 sp. zn. 9Cdo/357/2021, uznesenie zo 17. júla 2019 sp.zn.

3 Cdo 72/2018 a uznesenie z 31. marca 2022 sp.zn. 5Cdo 115/2018, ako aj rozhodnutia Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 18/2020 z 15. januára 2020, sp.zn. II. ÚS 569/2020 zo dňa 15.
decembra 2020, ako aj na rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 25.6.2015 sp. zn. 23 Cdo 5214/2014,
ako aj na ďalšie rozhodnutia.

4. V priebehu konania žalobca viackrát menil (rozširoval) a opravoval svoj žalobný petit, keď najskôr
žiadal sumu 8.973,01 eura, následne si uplatnil sumu 9.641,94 eura (podaním zo dňa 20.05.2022, č.
l. 512 spisu, uplatňujúc si aj nárok na príslušenstvo), nakoniec si podaním zo dňa 11.08.2023 uplatnil
sumu 8.027,16 eura brutto s príslušenstvom celkovo za obdobie od máj 2013 až apríl 2014 (teda za 12
mesiacov). Aj napriek tomu, že žalobca v priebehu konania z kvantitatívnej stránky rozšíril svoj žalobný

petit, keď žiadal sumu 9.61,94 eura, súd nakoniec nerozhodoval o zmene petitu v tejto časti, pretožev konečnom dôsledku, s poukazom na konečné uplatnenie sumy 8.027,16 eura žiadal v konaní menej
ako pôvodne, preto bolo nadbytočné rozhodovať o zmene petitu a zároveň o čiastočnom späťvzatí.
Súd však uznesením, č. k. 15Cpr/3/2013-686 zo dňa 04.09.2023 zmenu petitu pripustil, keďže žalobca

rozšíril svoj pôvodný návrh aj o príslušenstvom, ktoré nebolo pôvodne uplatnené a to z dôvodu procesnej
istoty strán sporu.

5. Žalovaný v podaní zo dňa 24.08.2023 (č. l. 671) súhlasil s čiastočným späťvzatím žaloby, nad rámec
konečne uplatnenej sumy vo výške 8027,16 eura.

6. Čo sa týka priebehu samotného konania, toto naposledy zhrnul Krajský súd v Nitre, vo svojom
rozsudku, sp. zn. 9CoPr/3/2021 – 473 zo dňa 31.03.2022, pričom potvrdil napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie, č. k. 15Cpr/3/2013-148 zo dňa 19.12.2013 (ktorý rozhodol o určení neplatnosti
výpovede), avšak s tým, že pracovný pomer žalobcu u žalovaného trval do 11.07.2014.

7. Proti uvedenému rozsudku (opísaného v bode 6.), podala dovolanie žalovaná, o ktorom rozhodol
Najvyšší súd Slovenskej republiky, č. k. 5Cdo/165/2022-615 zo dňa 31.01.2023 tak, že dovolanie proti
predmetnému rozsudku zamietol. Následne bola predmetom konania už len náhrada mzdy.

8. Súd na prejednanie veci nariadil pojednávanie. Žalobca vypočutý ako strana konania, na pojednávaní

uviedol, že od 30.04.2013 do 15.08.2013 bol nezamestnaný a poberal dávky v nezamestnanosti.
Následne od 15.08.2013 do 31.08.2017 pracoval v D. E., pričom jeho pracovná pozícia zahŕňala v
podstate podobnú prácu ako vykonával pre žalobcu, staral sa o klientov, mal na starosti účty, trezor atď.
Čo sa týka jeho hrubej mzdy u tohto zamestnávateľa, dosahoval hrubý príjem 750-800 eur, následne
sa mu táto mzda v roku 2014 aj zvyšovala, avšak nevie uviesť v akej výške túto dosahoval. Čo sa týka

obdobia, keď bol nezamestnaný v tomto období žil predovšetkým z príjmu manželky, čiastočne aj zo
sociálnych dávok, ktoré poberal. V predmetnom období v roku 2013 mala dcéra 14 rokov a syn 5 rokov.
Počas obdobia od mája 2013 do júla 2014 za ktoré obdobie požaduje náhradu mzdy nevykonával žiadnu
prácu, bez zmluvy resp. iným spôsobom nedosahoval žiadne príjmy. V uvedenom období mal hypotéku,
mesačné splátky boli asi vo výške 270 eur, pričom hypotéka bola braná na prerábku bytu. Išlo o hypotéku

ktorá bola vo výške asi 30.000 eur a to v roku 2013, keď si túto preniesol od žalobcu do D. E..

9. Právny zástupca žalobcu v záverečnej reči zhrnul priebeh konania, navrhol, aby súd rozhodol
o náhrade mzdy s ohľadom na znalecký posudok znalca F. G. H. a priznal mu náhradu mzdu, uplatnil
si aj náhradu trov konania. Právny zástupca žalovanej odkázal na svoje doterajšie písomné podania

a žiadal priznať náhradu trov konania.

10. Súd posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty žalobcu (jeho právneho zástupcu)
a žalovanej (jej právneho zástupcu) a vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinami predloženými
stranami konania, znaleckým posudkom F. G. I. č. 01/2023 a zistil tento skutkový a právny stav :

11. Žalobca pracoval u žalovanej na základe pracovnej zmluvy zo dňa 20.08.1996 od 01.07.2011
vo funkcii osobný bankár. Pracovný pomer bol uzatvorený na dobu neurčitú.

12. Žalovaná doručila dňa 13.09.2012 žalobcovi upozornenie na možnosť výpovede zo dňa 10.09.2012,

z ktorého vyplýva, že dňa 28.08.2012 bolo pri kontrole pokladničných dokladov vykonanej riaditeľom
pobočky Vráble zistené, že dňa 27.08.2012 disponentovi k termínovanému účtu umožnil hotovostný
výber celého zostatku z terminovaného účtu v sume 8 650 eur a zrušenie tohto termínovaného účtu.

13. Dňa 11.02.2013 bola žalobcovi doručená výpoveď z pracovného pomeru podľa ustanovenia § 63

ods. 1 písm. e) Zákonníka práce.

14. Dňa 01.08.2013 zamestnávateľ: UniCredit Bank Slovakia a.s. Šancová 1/A, Bratislava a
zamestnanec (žalobca)- uzatvorili pracovnú zmluvu. Pozícia: Teller, referenčná úroveň 12. Miesto
výkonu práce pracovisko zamestnávateľa Nitra. Pracovný pomer založený touto zmluvou vzniká dňom

nástupu do práce 15.08.2013.

15. Na základe podania právneho zástupcu žalobcu zo dňa 14.03.2013 bolo žalovanej oznámené že
žalobca považuje skončenie pracovného pomeru za predčasné a neplatné, zároveň požiadal žalovanú,aby žalobcovi výpoveď doručenú žalobcovi odvolali a prideľovali mu prácu podľa pracovnej zmluvy
i naďalej. V opačnom prípade je žalobca odhodlaný podať návrh na vyslovenie neplatnosti skončenia
jeho pracovného pomeru výpoveďou na príslušný súd. Predmetná listina bola podľa fotokópie doručenky

doručená žalovanej dňa 18.03.2013.

16. Zo znaleckého posudku č. 01/2023 zo dňa 20.11.2023 znalkyne F. G. I. vyplýva záver, podľa
ktorého táto vyčíslila náhradu mzdy za posudzované obdobie máj 2013 až apríl 2014 vo výške 8026,68
eura brutto, pričom náhrada mzdy netto za uvedené obdobie predstavovala sumu 6.344,48 eura.

Náhrada mzdy za nevyčerpanú dovolenku za sledované obdobie od 01.05.2013 do 15.08.2013 patrí
vo výške 215,37 eura (ktorá nebola predmetom konania), proti ktorému právny zástupcovia strán sporu
nenamietali.

17. Zo správy Sociálnej poisťovne zo dňa 14.07.2023 vyplýva, že žalovaný v období od 01.05.2013 do
11.07.2014 nepoberal žiadne nemocenské dávky.

18. Podľa § 470 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ak nie je
ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

19. Podľa § 470 ods. 2 CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia

účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

20. Podľa § 144 CSP, žalobca môže vziať žalobu späť.

21. Podľa § 145 ods. 2 CSP, ak je žaloba vzatá späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví. O
čiastočnom späťvzatí žaloby rozhodne súd v rozhodnutí vo veci samej.

22.Podľa§146ods.1CSP,súdkonanienezastaví,akžalovanýsospäťvzatímžalobyzvážnychdôvodov
nesúhlasí. Na nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby sa neprihliada, ak dôjde k späťvzatiu žaloby
skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa § 168 alebo pojednávanie.

23. Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov

konania protistrane.

24. Pretože žalobca využil svoje dispozičné oprávnenie a vzal návrh čiastočne späť a to v časti náhrady
mzdy (č. l. 662) vo výške 1.614,78 eura (ako rozdiel medzi 9.641,94 eura a sumou 8.027,16 eura),
ako aj v časti uplatneného príslušenstva, súd konanie zastavil. Pretože k čiastočnému späťvzatiu prišlo

po otvorení pojednávania, bol potrebný súhlas s čiastočným späťvzatím zo strany žalovanej, pričom
tento bol súdu zaslaný v podaní zo dňa 24.08.2023 (č. l. 671) a to vo vzťahu k časti náhrady mzdy,
pričom súhlas žalovanej s čiastočným späťvzatím v časti príslušenstva bol súdom zaprotokolovaný
na pojednávaní, ktoré sa konalo dňa 05.02.2024 (kde právni zástupcovia strán sporu potvrdili túto
skutočnosť svojim podpisom). Súd vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti akceptoval čiastočné

späťvzatie a konanie zastavil, tak ako je uvedené vo výroku I. tohto rozsudku.

25. Ak dôjde k zastaveniu sporového konania, je povinnosťou súdu pri rozhodovaní o trovách konania
vždy skúmať procesné zavinenie na zastavení konania na oboch procesných stranách, teda aj na strane
žalobcu, aj na strane žalovaného. Pojem „procesné zavinenie“, použitý v ustanovení § 256 CSP, sa

posudzuje výlučne z procesného hľadiska. Zásada zodpovednosti za zavinenie je inštitútom procesného
práva, a preto rozhodujúcimi skutočnosťami na posúdenie tejto zodpovednosti sú tie, ktoré vznikli po
začatí konania. Zavinenie však nie je možné interpretovať v doslovnom jazykovom zmysle, ale vo vzťahu
príčinnej súvislosti, v ktorom príčinou je správanie sa strany sporu (teda aj jej prejav vôle spočívajúci
napr. v späťvzatí žaloby) a dôsledkom je vznik trov protistrany (uznesenie Ústavného súdu ČR, II. ÚS

563/01 alebo I. ÚS 469/04). Súd za účelom rozhodnutia o nároku na náhradu trov konania v zastavujúcej
časti zisťoval zavinenie na zastavení konania niektorej zo strán konania. V uvedenom prípade možno
konštatovať, že procesné zavinenie na zastavení konania možno pričítať žalobcovi, ktorý žalobu zobral
čiastočne späť bez uvedenia dôvodu, tak v časti náhrady mzdy (uvádzajúc vzhľadom na okolnostiprípadu,akoajustálenúrozhodovaciuprax),akoajvčastipríslušenstva,kdežalovanýdôvodnenamietal
premlčanietejtouplatnenejčastinároku.Podľanázorusúduzastavenievobochčastiachzavinilžalobca,
pretože k zastaveniu konania pre čiastočné späťvzatie, neprišlo pre správanie žalovanej, ale z vlastnej

vôle žalobcu, ktorý sa rozhodol uplatniť nižší nárok a v časti príslušenstva žalovaná s poukazom na
ustálenú rozhodovaciu prax dosiahla, že žalobca nakoniec netrval na uplatnenom príslušenstve, keďže
dôvodne namietala premlčanie. S poukazom na tieto skutočnosti, súd priznal žalovanej proti žalobcovi
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne
samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku. Dôvody na aplikáciu § 257 CSP v tejto časti

nevzhliadol, tieto skutočnosti netvrdili ani strany sporu.

26. Podľa § 79 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení účinnom v čase výpovede
(ďalej len „Zákonník práce“), ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s
ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil
zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s

výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca
naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada
patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá
na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd
rozhodne o skončení pracovného pomeru.

27. Podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce v znení účinnom v čase výpovede, ak celkový čas, za ktorý
by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť
zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť,
prípadnenáhradumzdyzačaspresahujúci12mesiacovzamestnancovivôbecnepriznať.Náhradamzdy

môže byť priznaná najviac za čas 36 mesiacov.

28. Podľa § 134 ods. 1 Zákonníka práce v znení účinnom v čase výpovede, priemerný zárobok
na pracovnoprávne účely (ďalej len „priemerný zárobok") zisťuje zamestnávateľ zo mzdy zúčtovanej
zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného zamestnancom v

rozhodujúcom období. Do zúčtovanej mzdy podľa prvej vety sa nezahŕňa mzda za neaktívnu časť
pracovnej pohotovosti na pracovisku (§ 96 ods. 3) a do obdobia odpracovaného zamestnancom sa
nezahŕňa čas neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku.

29. Podľa § 134 ods. 2 Zákonníka práce v znení účinnom v čase výpovede, rozhodujúcim obdobím je

kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok. Priemerný zárobok
sa zisťuje vždy k prvému dňu kalendárneho mesiaca nasledujúceho po rozhodujúcom období a používa
sa počas celého štvrťroka, ak tento zákon neustanovuje inak.

30. Podľa § 134 ods. 4 Zákonníka práce v znení účinnom v čase podania výpovede, priemerný

zárobok sa zisťuje ako priemerný hodinový zárobok. Priemerný hodinový zárobok sa zaokrúhľuje na štyri
desatinné miesta. Ak sa podľa pracovnoprávnych predpisov má použiť priemerný mesačný zárobok,
postupuje sa tak, že priemerný hodinový zárobok sa vynásobí priemerným počtom pracovných hodín
pripadajúcich v roku na jeden mesiac podľa týždenného pracovného času zamestnanca. Priemerný
mesačný zárobok sa zaokrúhľuje na najbližší eurocent nahor.

31. Predpokladom vzniku práva na náhradu mzdy v zmysle ustanovenia § 79 ods. 1 Zákonníka práce,
je neplatné skončenie pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením alebo v skúšobnej dobe
a oznámenie zamestnanca, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Právo na náhradu mzdy pri neplatnom
skončení pracovného pomeru nemôže vzniknúť skôr než zamestnanec oznámi zamestnávateľovi,

že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával a súčasne takéto oznámenie sa môže vzťahovať iba k
zamestnávaniu v dobe po dni, kedy by podľa rozväzovacieho úkonu zamestnávateľa mal pracovný
pomer medzi jeho účastníkmi skončiť (do skončenia pracovného pomeru právo zamestnanca na
prideľovanie a vykonávanie práce a tomu zodpovedajúca povinnosť zamestnávateľa vyplýva z obsahu
pracovnoprávneho vzťahu). Zamestnancovi teda vzniká odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že

trvá na ďalšom zamestnávaní; v prípade, keď tento deň predchádza prvému dňu nasledujúcemu po
dni, kedy mal podľa neplatného právneho úkonu zamestnávateľa skončiť pracovný pomer, až od tohto
nasledujúceho dňa; právo na náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku. Toto právo na náhradu
mzdy zamestnancovi patrí až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo aksúd rozhodne o skončení pracovného pomeru (v prípade, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo
požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával), najviac však v rozsahu náhrady mzdy za čas deväť
mesiacov (cit. ust. § 79 ods. 2 ZP). Súčasne zamestnanec, ktorý nie je schopný (napr. v dôsledku

pracovnej neschopnosti, kedy mu prislúcha nemocenské) alebo nie je ochotný vykonať prácu podľa
pracovnejzmluvy,nemánároknanáhradumzdy(rozsudokNajvyššiehosúduSSRspis.zn.6Cz72/1969
zo dňa 22.12.1969 publikovaný v Zbierke stanovísk najvyšších súdov a rozhodnutí súdov ČSSR pod
publikačným č. R 90/1970).

32. Žalobca oznámil žalovanej, že trvá na ďalšom zamestnávaní písomným podaním zo dňa 14.03.2013,
pričom výpoveď z pracovného pomeru, ktorá mu bola doručená dňa 11.02.2013 (zo dňa 04.02.2013)
považoval za neplatnú. Predmetné podanie bolo podľa fotokópie doručenky doručené žalovanej dňa
18.03.2013. Žalobca v konaní žiadal po úprave žalobného petitu (čiastočnom späťvzatí v časti náhrady
mzdy), aby súd priznal žalobcovi náhradu mzdy vo výške 8027,16 eura za obdobie od 01.05.2013 do
30.04.2014.

33. Základným a rozhodujúcim predpokladom vzniku nároku na náhradu mzdy v súvislosti s
neplatnýmskončenímpracovnéhopomeruzostranyzamestnávateľajevšakneplatnosťtohtoskončenia
pracovného pomeru. Žalobca v tomto konaní na základe svojej žaloby dosiahol, že súd rozhodol, že
skončenie pracovného pomeru žalobcu výpoveďou zo dňa 04.02.2013 bolo neplatné (čo definitívne

potvrdil rozsudkom Krajský súd v Nitre, č. k. 9CoPr/3/2021-473 zo dňa 31.03.2022, následne aj Najvyšší
súd Slovenskej republiky, v rozsudku, sp. zn. . 5Cdo/165/2022 zo dňa 31.01.2023).

34. Posudzujúc uplatnený nárok podľa § 79 ods. 1 a 2 Zákonníka práce a vychádzajúc zo skutočnosti,
že listom zo dňa 14.03.2013 žalobca oznámil žalovanej, že trvá na ďalšom zamestnávaní, zohľadňujúc

judikovanú neplatnosť výpovede, súd konštatuje, že sú splnené aj hmotnoprávne podmienky § 79 ods.
2 Zákonníka práce, pričom žalobca uplatňoval náhradu mzdy za dobu 12 mesiacov po čiastočnom
späťvzatí a to poukazujúc aj na znalecký posudok č. 1/ 2023 proti ktorému strany nenamietali. Tento
nárok ani v konaní nebol sporný, pretože strany sporu zhodne na pojednávaní dňa 05.02.2024 uviedli,
že nárok na náhradu mzdy vo výške 8.026,68 eura je nesporný. Súd v tejto súvislosti poukazuje aj na

skutočnosť, že každý je povinný znášať dôsledky svojho protiprávneho konania a nikto nemôže mať
prospech z vlastnej nepoctivosti. Pri rozhodovaní vo veci súd zohľadnil rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/125/2018 zo dňa 26.03.2019, ktorý uviedol nasledovné : „Náhrada
mzdy podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce nemá charakter ekvivalentu mzdy, ktorú si zamestnanec
nemohol zarobiť v dôsledku toho, že mu zamestnávateľ znemožnil vykonávať prácu, na ktorú sa zaviazal

podľa pracovnej zmluvy a ktorú bol aj schopný a ochotný vykonávať, ale má povahu satisfakcie voči
zamestnancovi a súčasne aj sankcie voči zamestnávateľovi, ktorý bezdôvodne pristúpil k skončeniu
pracovného pomeru so zamestnancom (por. R 90/1970). Kým však táto náhrada mzdy má za čas
12 mesiacov odo dňa oznámenia zamestnanca zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní,
satisfakčný a sankčný charakter, uplynutím tohto obdobia táto satisfakčná a sankčná povaha náhrady

mzdy ustupuje a zvýrazňuje sa jej sociálna funkcia.“ V tomto kontexte súd uvádza, že aj vzhľadom na
okolnosti prípadu, bolo spravodlivé, aby súd priznal žalobcovi náhradu mzdy vo výške 8.026,68 eura
brutto, a to za obdobie od 05/2013 do 04/2014 (vrátane), tak ako ju vyčíslil znalec.

35. Súd v uvedenej súvislosti poukazuje na skutočnosť, že v konaní bola sporná výška výpočtu náhrady

mzdy. V danom prípade, v tomto individuálnom spore išlo o konanie so slabšou stranou. V nadväznosti
na uvedené súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Cdo/90/2020
zo dňa 21.10.2020, ktorý uviedol, že : „Vyšetrovací princíp v individuálnych pracovnoprávnych sporoch
v zmysle § 319 CSP, teda že súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré zamestnanec nenavrhol, ak
je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci, a taký dôkaz aj bez návrhu obstarať alebo zabezpečiť,

je zvýraznením princípu rovnosti zbraní ako súčasti práva na spravodlivý proces a bol do Civilného
sporového poriadku zakotvený predovšetkým v tej súvislosti, že slabšia strana v mnohých prípadoch
nemá objektívnu možnosť prístupu k dôkazným prostriedkom a nedisponuje dostatkom informácií, na
základe ktorých by mohla bez pochybností preukázať svoje tvrdenia, ktorými sa domáha ochrany svojich
práv a právom chránených záujmov v súdnom konaní, avšak nemožno ho vykladať tak, že súd je

automaticky povinný vykonať všetky slabšou stranou navrhnuté dôkazy, alebo že je povinný aktívne
vyhľadávať dôkazy v podstate až dovtedy, kým sa mu nepodarí preukázať dôvodnosť žaloby (alebo
procesnej obrany) slabšej strany, pretože aj vsporoch s ochranou slabšej strany stále platí, že len súd
rozhoduje, ktorý z dôkazov vykoná (porov. §185 ods. 1 C.s.p.) a či ide o taký dôkaz, ktorého vykonanieje nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci(porov. § 319 C.s.p.).“ Keďže sa v konaní strany nezhodli na
výpočte náhrady mzdy, súd ustanovil do konania znalca, aby tento vyčíslil výšku náhrady mzdy brutto,
ako aj netto, ktorá otázka mala rýdzo odborný charakter. Súd práve poukazuje na ustanovenie § 319

CSP, podľa ktorého postupoval, pričom vykonal práve znalecké dokazovanie, aj keď ho žalobca (ani
žalovaná) nenavrhol, pretože sa tým odstránila spornosť výšky výpočtu uvedeného nároku. Súd vykonal
dokazovanie z vlastnej iniciatívy, vzhľadom na uvedený rozpor, čo bolo v konaní odôvodnené a zákonné
s poukazom na vyššie citované ustanovenie.

36. Vzhľadom na všetky vyššie skutočnosti, súd žalobe vyhovel a priznal žalobcovi náhradu mzdy
vo výške 8.026,68 eura brutto, tak ako ju vyčíslil znalec, pričom ide o obdobie za 12 mesiacov. Súd
povinnosť zaplatiť túto náhradu mzdy uložil žalovanej v lehote 3 dní, pretože nebol dôvod určiť dlhšiu
lehotu na plnenie a to aj s poukazom na skutočnosť, že žalovaná je finančnou inštitúciou, ktorá disponuje
finančnými prostriedkami a dostatočným materiálnym zabezpečením. Vo zvyšnej časti ako nedôvodnú
súd žalobu zamietol, keďže z výpočtu znalca rezultoval nesprávny výpočet náhrady mzdy žalobcu (i keď

vo veľmi nepatrnej časti).

37. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci

38. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne bez návrhu súd v rozhodnutí,

ktorým sa konanie končí.

39. Podľa § 453 ods. 3 CSP, ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách
dovolacieho konania.

40. Keďže predmetom tohto konania bolo viacero uplatnených nárokov a týmto rozhodnutím sa konanie
končí, súd separátne rozhodoval o nároku na náhradu trov konania v časti o určenie neplatnosti
výpovede, ako aj v časti náhrady mzdy. V časti o určenie neplatnosti výpovede, súd rozhodol o
nároku na náhradu trov konania podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi, ktorý bol ohľadne tohto

nároku plne úspešný (keďže súd právoplatne judikoval neplatnosť výpovede), zatiaľ čo žalovaná v tejto
časti nedosiahla žiaden materiálne merateľný úspech, priznal proti žalovanej nárok na náhradu trov
prvoinštančného, ako aj odvolacieho konania v rozsahu 100%, o výške ktorých rozhodne vyšší súdny
úradník po právoplatnosti rozsudku. Súd v tejto časti nevzhliadol dôvody na aplikáciu ustanovenia § 257
CSP, ktoré by umožňovalo nepriznanie nároku na náhradu trov konania žalobcovi. Súd priznal žalobcovi

aj nárok na náhradu trov konania za odvolacie konanie, pretože súd prvej inštancie, ako aj odvolací
súd vo svojich rozhodnutiach v predmetnej veci nerozhodovali rozhodnutím, ktorým sa konanie končí
(i keď rozsudkom), čo sa logicky prejavilo aj v absencii výroku o nároku na náhradu trov konania. Hoci
nešlo o procesnú situáciu, ktorá je predmetom úpravy podľa § 396 ods. 2, 3 CSP, súd vychádzal práve
z ustanovenia podľa § 262 CSP s poukazom na článok 4 ods. 1 a 2 CSP, s tým, že o nároku

na náhradu trov konania rozhodol v tomto rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

41. O nároku na náhradu trov konania v časti konania o nároku na náhradu mzdy, súd rozhodol o
podľa § 255 ods. 1 CSP. Žalobca si v konaní nakoniec (po úprave a čiastočnom späťvzatí), uplatnil
sumu náhrady mzdy vo výške 8.027,16 eura. Žalobca bol v konaní materiálne úspešný v časti náhrady

mzdy vo výške 8026,68 eura, teda dosiahol úspech v rozsahu 99,99%, zatiaľ čo žalovaná bola
úspešná len v zamietajúcej časti vo výške 0,48 eura, čo predstavuje jej úspech v materiálnom vyjadrení
0,01%. Vzhľadom na uvedené, by však celkový úspech žalobcu v časti konania o nároku na náhradu
mzdy predstavoval 99,98 % (99,99% - 0,01%), pričom však neúspech žalobcu možno považovať za
nepatrný, respektíve mizivý, preto súd priznal nárok na náhradu trov konania žalobcovi proti žalovanej

v časti konania o náhradu mzdy vo výške 100%, s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne
súd samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku. Súd ani v tejto časti nevzhliadol dôvod na
aplikáciu § 257 CSP, takéto skutočnosti netvrdili ani strany sporu. V uvedenom kontexte súd na podporu
svojej argumentácie poukazuje na Rozsudok Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 9Co/318/2018 zo dňa
10.12.2019,žeikeďCivilnýsporovýporiadokvýslovneneriešisituáciuakstranamalavkonaníneúspech

v pomerne nepatrnej časti (pôvodne ust. § 143 ods. 3 OSP v znení do 30.6.2016) a na daný
prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia CSP alebo iného zákona (analogia
legis alebo juris), nič to nemení na tom, že aby čiastočný úspech založil nárok na čiastočnú náhradu
trov konania, musí to byť prevažujúci úspech, teda aby po porovnaní procesnej úspešnosti oboch stránzostala ešte suma opodstatňujúca záver o čo i len čiastočnom, ale úspechu jednej zo strán. Odvolací
súd preto s použitím Základných princípov čl. 4 ods.2 CSP aplikoval na rozhodnutie o nároku na náhradu
trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov žalobcu rozhodol podľa fiktívnej normy,

ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal pritom z pomyselnej normy, že hoci má strana
v konaní neúspech v nepatrnej časti, v danom prípade 0,20 %, priznal jej plnú náhradu trov konania,
keď rozhodnutie postupom najskôr podľa § 255 ods. 2 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov
konania v rozsahu 99,20 %, by odporovalo súdnej praxi, ktorá vychádza z výkladu, že pomerne nepatrná
časť predstavuje 5 % až 10 % z uplatneného nároku vyjadreného v peniazoch. Keďže v posudzovanom

prípade nemožno použiť žiadne ustanovenie Civilného sporového poriadku (ktoré upravuje obdobnú
situáciu), pod ktoré by bolo možné vzniknutú procesnú situáciu analogicky aplikovať, súd pristúpil k
aplikácií čl. 4 ods. 2 CSP, ktorý precizuje dotváranie práva súdom. Súd preto vzhľadom na absenciu
normy upravujúcej konkrétnu vzniknutú situáciu, použil normu fiktívnu, teda takú, ktorú by zvolil, ak by
bol zákonodarcom. Nad rámec uvedeného súd poznamenáva, že pre zákonodarcu je nesplniteľnou
úlohou každý jeden všeobecný zákonný princíp vyjadriť vo vete s takou jasnosťou a jednoznačnosťou,

aby bolo možné odvodiť z tejto vety jednoduchým úsudkom dôsledky pre všetky osobitne uspôsobené,
dotknutým princípom ovládané prípady. Nevyhnutnosť dotvárania práva súdom vyplýva najmä z toho, že
v právnej realite neexistuje zákon, ktorý by na každú mysliteľnú právnu otázku dával uspokojivú odpoveď
a v každom jednotlivom prípade nachádzal záujmovo spravodlivé riešenia.

42. Zároveň súd rozhodol o nároku štátu na náhradu trov konania, ktorému mu vznikli v súvislosti s
priznaným svedočného svedkovi J. K. (zápisnica o pojednávaní zo dňa 03.12.2023 č. l. 130, kde súd
konštatoval, že svedkovi bolo vyplatené svedočné vo výške 9,20 eura), pričom podľa názoru súdu boli
vyplatené z prostriedkových rozpočtov súdu. Súd o nároku štátu na náhradu trov konania, ktoré v konaní
platil štát rozhodol na základe výsledku sporu podľa § 255 ods. 1 CSP. Keďže žalovaná bola v konaní

v časti o určenie neplatnosti skončenia výpovede neúspešná, je povinná nahradiť štátu trovy konania,
ktoré boli hradené z rozpočtových prostriedkov štátu podľa jej neúspechu v tomto konaní, pričom o výške
ktorých rozhodne vyšší súdny úradník po právoplatnosti tohto rozhodnutia. Vzhľadom na to, že Civilný
sporový poriadok neobsahuje výslovnú úpravu práva štátu na náhradu jeho výdavkov, ktoré platil, teda či
štát má alebo nemá právo na náhradu výdavkov vynaložených z rozpočtových prostriedkov súdu, súd v

súlade s ustanovením čl. 4 ods. 1,2 CSP a s prihliadnutím na princíp všeobecnej spravodlivosti dospel k
tomu záveru, že od štátu nemožno spravodlivo požadovať, aby znášal náklady tohto sporového konania.
Na základe uvedeného súd urobil záver, že na daný prípad je potrebné vo vzťahu k štátu analogicky
aplikovaťustanovenie§259CSPaajustanovenie§258CSP,podľaktoréhonároknanáhraduvýdavkov
má aj iná osoba, ktorej pri dokazovaní vznikne povinnosť, ktorá je spojená s jej výdavkami. Dôvodová

správa zákonodarcu k ustanoveniu § 259 CSP totiž uvádza, že toto ustanovenie pokrýva aj potenciálne
výdavky štátu. Žiadne ustanovenie aktuálne účinného procesného predpisu takýto nárok štátu alebo
aj inej osoby výslovne nevylučuje. O výške náhrady výdavkov štátu rozhodne súd prvej inštancie
samostatným uznesením po právoplatnosti tohto uznesenia, ktoré vydá súdny úradník. Súčasne štátu
vznikli aj trovy a to v súvislosti s vykonaním znaleckého dokazovania, pričom súd vzhľadom na to,

že išlo o konanie so slabšou stranou, ako aj rozpory ohľadne výpočtu náhrady mzdy, ustanovil do
konania znalca F. G. I., pričom o uplatnenom znalečnom bolo rozhodnuté na základe uznesenia, č.
k. 15Cpr/3/2013-733 zo dňa 27.11.2023, s tým, že toto bude hradené z rozpočtových prostriedkov
súdu. Keďže bola žalovaná aj v časti o náhradu mzdy neúspešná v celom rozsahu (z vyššie opísaných
dôvodov),súdrozhodolnazákladevýsledkusporupodľa§255ods.1CSPotom,žežalovanájepovinná

nahradiť štátu trovy konania, ktoré mu vznikli v súvislosti s vykonaním znaleckého dokazovania.

43. O trovách dovolacieho konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP s poukazom na § 453 ods.
3 CSP a to aj v súlade s pokynom dovolacieho súdu (č. l. 432 spisu, rub listu). Keďže žalobca bol v
dovolacom konaní plne úspešný, pričom žalovaná nedosiahla žiaden materiálne merateľný úspech, súd

priznal žalobcovi proti žalovanej nárok náhradu trov dovolacieho konania vedeného na Najvyššom súde
Slovenskej republiky, sp. zn. 5Cdo/35/2019 zo dňa 25.02.2021 v rozsahu 100%. V tejto časti nevzhliadol
dôvody pre aplikáciu § 257 CSP, tieto netvrdili ani strany sporu.

44. Nad rámec uvedeného súd konštatuje, že rozhodol viacerými výrokmi o nároku na náhradu trov

konania, pretože zákonodarca striktne diferencuje medzi zásadou úspechu a zásadou procesného
zavinenia na zastavení konania, čo celkom nepochybne vyplýva aj zo systematického výkladu, keď
oba inštitúty reflektoval do iného ustanovenia. Okrem toho, žiadne ustanovenie Civilného sporového
poriadku neukladá súdu, aby rozhodol jedným výrokom o nároku na náhradu trov konania, čo jeodôvodnené napríklad aj v prípadoch, ak sú predmetom konania rôzne typy žalobných nárokov (žaloba
na plnenie, žalobca na určenie, žaloba na určenie právnej skutočnosti atď.). V tomto kontexte súd
dodáva, že v súdnej praxi neexistuje jednotný názor na túto problematiku, v dôsledku čoho je podľa

názoru súdu správne, ale nepochybne aj zákonné a spravodlivé rozhodovať a striktne odlišovať zásadu
úspechu od zásady zodpovednosti za procesné zavinenie na zastavení konania. Podľa názoru súdu
(takýto názor zastavajú aj vyššie súdne autority, bez doposiaľ jasne judikovaného rozhodnutia) je
potrebné odlišovať zásadu za procesné zavinenie na zastavení konania a zásadu procesného úspechu,
pretože obe zásady sú postavené na rôznych skutočnostiach, ktoré je potrebné zohľadniť, ergo v

prípade procesného zavinenia z dôvodu späťvzatia žaloby (i čiastočného), neprichádza k posudzovaniu
dôvodnosti hmotnoprávneho nároku, zatiaľ čo úspech v merite veci je materiálnym vyjadrením úspechu
vhmotnoprávnejčastinároku.Idetedaocelkomzjavnedverozdielnekategórie,ktorénemožnozhmotniť
do jedného výroku a to z dôvodu, že aj v prípade čiastočného úspechu by bol žalobca/žalovaný
absolútnym spôsobom ukrátený a znevýhodnený o jeho právo na náhradu trov konania, čo naráža na
zásadu spravodlivého usporiadania vzťahov strán sporu. Okrem toho, aj Krajský súd v Nitre rozsudkom,

č. k. 25Co/56/2022 – 509 zo dňa 10.08.2022 judikoval povinnosť súdu prvej inštancie rozhodovať
samostatnevčastitrovkonania,t.j.vzastavujúcejčastiavovecisamej,čoodôvodnilpoužitímseparácie
trov konania podľa § 256 CSP a § 255 CSP.

Poučenie:

15Cpr/2/2013

Proti tomu rozsudku je možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
Okresného súdu Nitra na Krajský súd v Nitre. (§ 362 ods. 1 CSP).

V odvolaní sa uvedie, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje,
podpis a spisová značka tohto konania. (§ 127 ods. 1 a ods. 2 CSP) V odvolaní sa popri všeobecných
náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých
dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha

(odvolací návrh). (§ 363 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania. (§ 364 CSP)

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne
obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo
ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. (§ 365 ods. 1 CSP)

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.(§ 365 ods. 2 CSP)

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na

podanie odvolania. (§ 365 ods. 3 CSP)

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na
vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o exekútoroch a exekučnej činnosti v platnom znení.