Rozsudok – Pracovné právo ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, October 22, 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 14CoPr/1/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1320210439
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Král

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1320210439.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Krála a členov senátu

JUDr. Dariny Kriváňovej a JUDr. Michaely Krajčovej, v spore žalobkyne: W.. Ľ.Í. W., I.. XX.XX.XXXX,
Z. W. Č.. XXX/X, zast. Advokátskou kanceláriou BAJO LEGAL, s. r. o., IČO: 36 860 581, so sídlom
Landererova č. 8, 811 09 Bratislava, proti žalovanej: Evanjelická cirkev augsburského vyznania na
Slovensku, IČO: 00 179 213, so sídlom Generálny biskupský úrad, Palisády č. 46, Bratislava, zast.
AdvokátskakanceláriaMCGAlegal,s.r.o.,Partizánskač.2,Bratislava,odoplateniemzdyvsume2.250,-
eur, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 26. septembra 2023, č.
k. B3-21Cpr/32/2020-66, takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 26.
septembra 2023, č.k. B3-21Cpr/32/2020-66, m e n í tak, že žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobkyni
titulom doplatenia mzdy sumu 2.250 eur (brutto), do troch dní.

II. Žalobkyni p r i z n á v a proti žalovanej nárok na náhradu trov (prvoinštančného a odvolacieho)
konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Bratislava IV (ďalej len „súd prvej inštancie") rozsudkom zo dňa 26.9.2023, č. k.
B3-21Cpr/32/2020-66 (ďalej len „napadnutý rozsudok"), zamietol žalobu žalobkyne a žalovanej priznal

nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa sa podanou žalobou
domáhala proti žalovanej zaplatenia sumy 2.250,- eur (brutto) titulom doplatenia mzdy za obdobie
od 01.01.2020 do 31.10.2020. Uviedla, že na základe pracovnej zmluvy zo dňa 20.08.1996, v znení
dohody o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 28.05.2004, bola zamestnancom Evanjelickej cirkvi a. v.
na Slovensku ( ďalej ako "ECAV"), ako evanjelický kňaz. Platové pomery žalobkyne do 31.12.2019

v zmysle zákona č. 218/1949 Zb. o hospodárskom zabezpečení cirkví a náboženských spoločností
štátom v znení neskorších zmien boli určené nariadením vlády Slovenskej republiky č. 299/2007 Z.
z. o úprave osobných pôžitkov poskytovaných duchovným cirkví a náboženských spoločností. Po
nadobudnutí účinnosti zákona č. 370/2019 Z. z. o finančnej podpore činnosti cirkvi a náboženských
spoločnostížalovanádňa20.01.2020vydalaplatovýdekrétč.GBÚ-127/2020-7.1.2,ktorýmsúčinnosťou
od 01.01.2020 priznala žalobkyni základný plat 700,- eur mesačne v platovom stupni 8, v
platovej skupine D podľa Zásad ECAV na Slovensku k odmeňovaniu duchovných. S

účinnosťou od 01.09.2020 žalovaná vydala platový dekrét č. 935/2020-7.1.2, ktorým žalobkyni priznala
základný plat vo výške 715,- eur mesačne v platovom stupni 9, v platovej skupine D. Zásady ECAV
na Slovensku č. 1/2020 boli zverejnené ako oznámenie v Zbierke cirkevnoprávnych predpisov ECAV
na Slovensku, ročník 27, čiastka 1/2020 dňa 31.01.2020. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 370/2019 Z. z.,príspevok štátu je určený na podporu financovania činnosti cirkvi, na bohoslužobné aktivity, východné
aktivity, kultúrne aktivity a charitatívne aktivity cirkvi, na náklady cirkvi súvisiace s výkonom jej činnosti
v postavení zamestnávateľa a na prevádzkové náklady cirkvi. Podľa dôvodovej správy k zákonu č.

370/2019 Z. z., doterajšia koncepcia, ktorá určovala výšku mzdy duchovného z prostriedkov štátneho
rozpočtu formou mzdovej tabuľky určenej nariadením vlády sa ruší, výšku mzdy duchovných budú
určovať cirkvi v súlade s príslušnými ustanoveniami Zákonníka práce (ďalej len „ZP").V zmysle § 3
ods. 3 ZP, pracovnoprávne vzťahy zamestnancov cirkví a náboženských spoločností, ktoré vykonávajú
duchovenskú činnosť, sa spravujú týmto zákonom, ak tento zákon, osobitný predpis, medzinárodná

zmluva, zmluva uzavretá medzi Slovenskou republikou a cirkvami a náboženskými
spoločnosťami alebo vnútorné predpisy cirkví a náboženských spoločností neustanovujú inak. Podľa
Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 64/00, článok 24 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky poskytuje cirkvám a náboženským spoločnostiam právo vykonávať kompetenciu v ňom
uvedenú, ale súčasne ich nezbavuje povinnosti zachovávať pri všetkých svojich činnostiach, vrátane
činností uvedených v ods. 3, celý právny poriadok Slovenskej republiky. V zmysle uvedeného sú cirkvi

pri určovaní mzdy povinné postupovať v súlade s ustanoveniami Zákonníka práce (ďalej len „ZP") a pri
zohľadnení výšky minimálnej mzdy a stupňa náročnosti práce. Podľa charakteristiky stupňov náročnosti
pracovných miest uvedenej v prílohe č. 1 ZP, pracovné miesto evanjelického kňaza zodpovedá
charakteristike uvedenej pod písm. d/ tejto prílohy, podľa ktorého pracovné miesto zodpovedajúce 4.
stupňu náročnosti práce charakterizuje samostatné zabezpečovanie odborných agend alebo výkon

čiastkových koncepčných, systémových a metodických prác spojený so zvýšenou duševnou námahou.
Žalobkyňa má vysokoškolské vzdelanie, ktoré je potrebné pre výkon práce dohodnutej v Pracovnej
zmluve uzavretej so žalovanou a v rámci výkonu práce evanjelického kňaza na mieste seniorálnej
kaplánky Tatranského seniorátu ECAV, samostatne plní úlohy vyplývajúce jej najmä z Ústavy ECAV
na Slovensku, cirkevného nariadenia č. 2/1997 o služobných povinnostiach kňazov a diakonov, ako

aj ďalších cirkevných predpisov na Slovensku. V rámci pracovných povinností evanjelického kňaza
žalobkyňa plní najmä úlohy v zmysle čl. 41 Ústavy ECAV. Služobné povinnosti žalobkyne ako kňaza sú
bližšie vymedzené v cirkevnom nariadení č. 2/1997. Žalobkyňa nesúhlasila so mzdovým ohodnotením,
ktoré uviedla žalovaná v platovom dekréte, preto listom zo dňa 29.06.2020 žiadala žalovanú o
zosúladenie Zásad ECAV na Slovensku č. 1/2020 s platným znením Zákonníka práce a

zároveň žiadala žalovanú o doplatenie rozdielu mzdy od 01.01.2020, pretože jej pracovné zaradenie
a činnosť v zmysle § 120 ods. 4 ZP zodpovedá stupňu náročnosti 4, čo je v nesúlade s výškou mzdy
určenejpodľapredpisovECAV.Žalovanálistomzodňa16.07.2020oznámilažalobkyni,žeZásadyECAV
na Slovensku č. 1/2020 boli spracované korektne vzhľadom na reálny príjem duchovných, do ktorého je
potrebné zarátať aj nepeňažné a ostatné peňažné príjmy (byt, náklady spojené s užívaním bytu, príjmy z

ofier, milodary). Peňažné a nepeňažné príjmy žalovaná ani žalobkyni neposkytovala. Zároveň žalovaná
žiadala žalobkyňu o predloženie platného vokátora, štatútu cirkevného
zboru s tým, že až po vyčíslení skutočného príjmu bude môcť posúdiť, či je potrebné vykonať ohľadne
mzdy nápravu. Vokátor je však dohodou, v ktorej konkrétny farár a konkrétny cirkevný zbor upravujú
svoje vzájomné práva a povinnosti, pre žalovanú ako zamestnávateľa z vokátora nevyplývali

žiadne práva ani povinnosti. Žalobkyňa predžalobnou výzvou zo dňa 24.08.2020 vyzvala žalovanú na
doplatenie mzdy za dobu od 01.01.2020 do 31.07.2020 a s účinnosťou od 01.08.2020 o vyplácanie
mzdy zodpovedajúcej stupňu náročnosti 4 podľa § 120 ZP, avšak bezvýsledne. Nedoplatok na mzde,
ktorý vznikol žalobkyni ako rozdiel medzi mzdou určenou platovými dekrétmi žalovanej č.
GBÚ-127/2020-7.1.2., č. GBÚ-935/2020-7.1.2 a mzdou podľa § 120 ods. 4 ZP zodpovedajúcemu stupňu

náročnosti 4 uvedenému v Prílohe č. 1 ZP. Podľa nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 324/2019
Z. z., suma minimálnej mzdy na rok 2020 pre zamestnanca odmeňovaného mesačnou mzdou bola
stanovená na sumu 580,- eur. Po vynásobení minimálnej mzdy koeficientom 1,6 v zmysle § 120 ods.
4 ZP, minimálny mzdový nárok žalobkyne bol 928,- eur mesačne. Rozdiel medzi mzdou uvedenou v
platovom dekréte vydanom žalovanou žalobkyni a minimálnym mzdovým nárokom za január až august

2020 predstavuje sumu 228,- eur brutto a za mesiace september a október 2020 sumu
213,- eur brutto, celkovo tak nedoplatok na mzde predstavuje 2.250,- eur brutto.

3. Žalovaná navrhla žalobu zamietnuť z dôvodu, že pri stanovení výšky mzdy žalobkyne neporušila
ustanovenia žiadneho všeobecne záväzného predpisu. Žalobkyňa svoj nárok odvodzovala okrem iných

aj z § 120 ods. 1, ods. 4 ZP. V ustanoveniach § 3 ZP je definovaná tzv. subsidiárna pôsobnosť
ZP. Subsidiárnou pôsobnosťou Zákonníka práce sa rozumie taký mechanizmus aplikácie ustanovení
Zákonníka práce, podľa ktorého sa na pracovnoprávne vzťahy vymedzené v § 3 ZP subsidiárne
(podporne, automaticky aplikujú ustanovenia Zákonníka práce s výnimkou prípadov, v ktorých osobitnýpredpis aplikáciu ustanovení Zákonníka práce vylučuje). Subsidiárna pôsobnosť Zákonníka práce
sa uplatní aj v prípade zákona č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a
náboženských spoločností. V zmysle § 6 ods. 1 písm. b/ zákona č. 208/1991 Zb., cirkvi a náboženské

spoločnosti môžu na plnenie svojho poslania najmä vydávať vnútorné predpisy, pokiaľ nie sú v rozpore
so všeobecne záväznými právnymi predpismi. V zmysle § 7 ods. 1 zákona č. 308/1991
Zb., osoby vykonávajúce duchovenskú činnosť ju vykonávajú z poverenia cirkví a náboženských
spoločností podľa ich vnútorných predpisov a všeobecne záväzných právnych predpisov. Podľa § 7
ods. 2 zákona č. 308/1991 Zb., cirkvi a náboženské spoločnosti posudzujú spôsobilosť osôb na výkon

duchovenskej činnosti a podľa toho určujú ich zaradenie. Žalovaná rešpektujúc kompetencie stanovené
všeobecne záväznými právnymi predpismi vydala s účinnosťou od 01.01.2020 vnútorný
akt s názvom „Oprava Oznámenia o schválení Zásad ECAV na Slovensku č. 1/2020 k odmeňovaniu
duchovných v zmysle zákona č. 370/2019 Z. z. o finančnej podpore činnosti cirkvi a
náboženských spoločností (ďalej len „Oznámenie č. 1/2020")", podľa ktorého
Oznámenia a oprávnenia vyplývajúceho z § 7 ods. 2 zákona č. 308/1991

Zb., žalovaná kategorizovala duchovných zamestnancov do 5 kategórií označených písmenami C, D,
E, F, G, ktorá kategorizácia duchovných bola esenciálna pre stanovenie výšky ich platu. Žalovaná
neuplatňovala § 120 ods. 4 ZP na stanovenie výšky odmeny duchovných zamestnancov, pretože sa
v prípade duchovných neriadi charakteristikami stupňov náročnosti pracovných miest uvedenými v
Prílohe č. 1 ZP, a to z dôvodu špecifickosti povolania, ktorým výkon činnosti duchovného nepochybne

je a žalovaná duchovných kategorizovala od najnižšej úrovne po najvyššiu s ohľadom na ich funkciu.
Žalovaná sa riadila kategorizáciou : C-diakon, kaplán, D-zborový farár, Námestný farár, E-Konsenior, F-
Senior, Vedúci DBÚ, Tajomník DBÚ, Tajomník GBU, riaditeľ GBU, Duchovný správca, G-dištriktuálny
biskup, generálny biskup. Podľa zaradenia do niektorého z platových stupňov sa v prípade konkrétneho
duchovného následne zohľadňovala započítateľná doba a stanovil sa mu plat uvedený v

Tabuľke Prílohy 1 Oznámenia č. 1/2020. Pri určení výšky mzdy duchovných bola žalovaná viazaná len
zákonom č. 663/2007 Z. z. o minimálnej mzdy, nie však spôsobom kategorizácie činnosti duchovného
v zmysle Zákonníka práce a z neho plynúcimi koeficientmi. Minimálna mzda v roku 2020 bola 580,-
eur, čo je zároveň najnižšia výška mzdy v tabuľkovom systéme žalovanej v Oznámení č. 1/2020. Keďže
žalobkyňa bola vzhľadom na jej funkciu zaradená do kategórie D, pričom súčet započítateľnej doby

žalobkyne bol v rozmedzí 24 - 27, výška jej platu činila 715,- eur. Žalobkyňa odvodzovala svoj nárok aj
zo zákona č. 370/2019 Z. z. o finančnej podpore činnosti cirkví a náboženských spoločností a dôvodovej
správy k nemu, ktorý odkazuje na Zákonník práce. Žalobkyňa v žalobe citovala z dôvodovej správy k
zákonu č. 370/2019 Z. z., avšak nesprávne interpretovala citované vety z Dôvodovej
správy. Podľa žalovanej, pôvodná úprava (zákon č. 218/1949 Zb. o hospodárskom zabezpečení cirkví

a náboženských spoločností štátom v znení neskorších predpisov), ako aj súčasná úprava neriešila
výšku mzdy, ktorá mala/má byť vyplácaná duchovným, obe úpravy upravujú spôsob a rozsah príspevkov
štátu na mzdy duchovných. V rámci pôvodnej právnej úpravy, z prostriedkov štátneho rozpočtu bola
stanovenávzmyslemzdovejtabuľkykonkrétnasuma,ktorúcirkvámnamzdyduchovnýchprispievalštát.
Daná mzdová tabuľka ale nepredstavovala povinnú maximálnu výšku platu duchovného, duchovní mohli

mať aj plat vyšší, avšak štát im prispel iba v mzdovej tabuľke stanovenej výške. Zvyšok do minimálnej
mzdy za príslušný rok doplácala duchovným cirkev. Podstatou prijatia zákona č. 370/2019 Z. z. nebola
zmena spôsobu určovania výšky mzdy duchovným zamestnancom cirkví podľa § 120 ods. 4 ZP, ale
zmena spôsobu prispievania štátu cirkvám o. i. aj na platy duchovných tak, že štát nebude prispievať
na plat duchovného konkrétnou výškou podľa počtu duchovných, ale že štát prispeje cirkvi raz ročne

jednorazovo sumou stanovenou podľa počtu veriacich a je na rozhodnutí samotnej cirkvi, ako naloží
s príspevkom štátu, ktorej účel je viazaný podľa § 6 ods. 1 zákona č. 370/2019 Z. z. Spôsob stanovenia
výšky mzdy duchovných zostáva nezmenený, t. j. ak cirkev má svoj vnútorný predpis, ktorým stanovuje
spôsob výpočtu mzdy s dodržaním výšky minimálnej mzdy, riadi sa svojim vnútorným predpisom, nie
Zákonníkom práce.

4. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že žalobkyňa bola na základe pracovnej zmluvy
zo dňa 20.08.1996, v znení Dohody o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 28.05.2004, zamestnancom
žalovanej ako evanjelický kňaz (uvedené sporné nebolo). Do 31.12.2019 boli jej platové pomery
v zmysle zákona č. 218/1949 Zb. v znení zmien určené nariadením vlády Slovenskej republiky č.

299/2007 Z. z., predtým nariadením vlády Slovenskej rpeubliky č. 578/1990 Zb. v znení neskorších
predpisov. Od 01.01.2020 boli platové pomery žalobkyne stanovované v zmysle zákona č. 370/2019
Z. z. o finančnej podpore činnosti cirkví a náboženských spoločností, ktorý upravuje finančnú podporu,
ktorú poskytuje štát na podporu činnosti registrovaných cirkví a náboženských spoločností. Platovýmdekrétom č. GBÚ-127/2020-7.1.2 zo dňa 20.01.2020, bol žalovanou
priznaný žalobkyni podľa zásad ECAV na Slovensku k odmeňovaniu duchovných v zmysle zákona č.
370/2019 Z. z. s účinnosťou od 01.01.2020 v platovom stupni 8, v platovej

skupine D, základný plat vo výške 700,- eur mesačne. Platovým dekrétom č. GBÚ-935/2020-7.1.2 zo
dňa 11.08.2020, bol žalovanou priznaný žalobkyni podľa zásad ECAV na Slovensku k odmeňovaniu
duchovných v zmysle zákona č. 370/2019 Z. z. s účinnosťou od 01.09.2020 v platovom stupni 9, v
platovej skupine D, základný plat vo výške 715,- eur mesačne, pre určenie platového stupňa bola
žalobkyni k 01.09.2020 priznaná započítateľná doba vykonávania duchovenskej činnosti od 24 do 27

rokov.Generálnepresbyterstvožalovanejuznesenímč.108-5/2019zodňa06.12.2019,schválilozásady
ECAV na Slovensku k odmeňovaniu duchovných v zmysle zákona č.
370/2019 Z. z. o finančnej podpore činnosti cirkvi a náboženských spoločností. Oznámenie o schválení
zásad ECAV na Slovensku bolo publikované v Zbierke cirkevnoprávnych predpisov v čiastke 1/2020
pod č. 1/2020 a nadobudli účinnosť 01.01.2020. V Zbierke cirkevnoprávnych predpisov žalovanej v
čiastke2/2020podč.7/2020,ročník27,dňa21.02.2020bolapublikovanáopravaoznámeniaoschválení

zásad ECAV na Slovensku č. 1/2020 v zmysle zákona č. 370/2019 Z. z.,
ktorá Oprava nadobudla účinnosť 01.01.2020 a jej súčasťou bola i Príloha 1 -
Tabuľka platov duchovných. Listom zo dňa 29.06.2020 žalobkyňa žiadala predsedníctvo žalovanej o
zosúladenie zásad odmeňovania zamestnanca so Zákonníkom práce podľa § 120 ods. 4 , keďže jej
činnosťpodľapracovnejzmluvyzodpovedalapodľaZákonníkaprácestupňunáročnosti4,pretovzmysle

Zákonníka práce by koeficientom násobenia minimálnej mzdy mala byť hodnota 1,6. Žalobkyňa preto
žalovanú žiadala o zosúladenie zásad ECAV na Slovensku č. 1/2020
vo vzťahu k jej odmeňovaniu podľa Zákonníka práce a doplatenie prípadného rozdielu jej mzdy od
01.01.2020. Žalovaná listom zo dňa 16.07.2020 oznámila žalobkyni ako reakciu na jej žiadosť zo dňa
29.06.2020, že zásady ECAV na Slovensku č. 1/2020 boli spracované korektne vzhľadom na reálny

príjemduchovných,doktoréhojepotrebnézarátaťajnepeňažnéaostatnépríjmy(byt,nákladyspojenés
užívaním byt, príjmy z ofier pre farára, milodary). Za účelom komplexného posúdenia žiadosti žalobkyne
vyzvala žalovaná žalobkyňu na predloženie platného vokátora a štatútu cirkevného zboru. Žalobkyňa
predžalobnou výzvou zo dňa 24.08.2020 vyzvala žalovanú na vyplatenie nedoplatku na plate za obdobie
od 01.01.2020 do 31.07.2020 a s účinnosťou od 01.08.2020, aby jej pravidelne vyplácala mzdu podľa

§ 120 ZP zodpovedajúcu stupňu náročnosti 4. Zo zásad ECAV na Slovensku č. 1/2020 k odmeňovaniu
duchovných v zmysle zákona č. 370/2019, schválených dňa 06.12.2019,
na základe ktorých bol žalobkyni vydaný dňa 20.01.2020 platový dekrét, vyplynulo, že tieto zásady sú
v rozpore s § 120 ZP. Žalovaná listom zo dňa 18.09.2020 oznámila žalobkyni, že s poukazom na § 3
ods. 3 ZP, Zákonník práce pri odmeňovaní duchovných ponecháva voľnosť úpravy platových pomerov

na vnútro-cirkevné predpisy. Cirkevným predpisom upravujúcim platové pomery duchovných v ECAV je
oznámenie o schválení zásad ECAV na Slovensku č. 1/2020 k odmeňovaniu duchovných v
zmysle zákona č. 370/2019 Z. z. v spojení s opravným oznámením č. 7/2020 o schválení zásad ECAV na
Slovensku č. 1/2020. Zásady ustanovujú plat duchovných ECAV v zmysle prijatých platových tabuliek,
ktoré tvoria prílohu zásad. Vyplatená základná mzda bola preto žalobkyni správne a žalovanej nevznikla

žiadna povinnosť vyplatiť žalobkyni nedoplatok na plate v zmysle § 120 ZP. Z
oznámenia o schválení zásad ECAV na Slovensku č. 1/2020 k odmeňovaniu duchovných v zmysle
zákona č. 370/2019 Z. z. v spojení s opravným oznámením č. 7/2020 o schválení zásad ECAV na
Slovensku č. 1/2020, účinné od 01.01.2020 súd zistil, že v zmysle čl. II. ods. 1, tieto zásady stanovujú
plat duchovných ECAV na Slovensku v zmysle zákona č. 370/2019 Z. z. o finančnej podpore činnosti

cirkví a náboženských spoločností tak, ako je stanovené v Tabuľke,
ktorá tvorí prílohu č. 1 týchto Zásad. V zmysle čl. III. ods. 1 sú duchovní zaradení do platových tried:
C-diakon, kaplán, D-zborový farár, Námestný farár, E-Konsenior, F-Senior, Vedci
DBÚ, Tajomník DBÚ, tajomník GBÚ, riaditeľ GBÚ, Duchovný správca, G-dištriktuálny biskup, generálny
biskup. Podľa čl. IV. ods. 2, na základe uznesenia generálneho presbyterstva môžu duchovným udeliť

ich priami nadriadení jednorazové odmeny. V zmysle prílohy 1 - tabuľka platov duchovných, pri platovom
stupni 8, započítateľnej doby od 21 do 24, základný plat duchovného špecifikovaného pod písmenom
D (zborový farár, námestný farár) bol 700,- eur mesačne, u duchovného označeného
pod písmenom D v platovom stupni 9, započítateľnej dobe od 24 do 27 je základný plat 715,- eur
mesačne. Z výpovede žalobkyne súd zistil, že v roku 2018 na základe kontroly z Ministerstva kultúry

Slovenskej republiky na biskupskom úrade bolo zistené, že mzdy vyplácané farárom a zamestnancom
evanjelickej cirkvi a. v. neboli vyplácané podľa Zákonníka práce. Následne žalovaná prijala opatrenie, že
svojim zamestnancom bude vyplácať mzdy vypočítané podľa ustanovení Zákonníka práce. Rozdelenie
miest podľa rozdelenia zamestnancov žalovanej v platových stupňoch na duchovných a neduchovnýchpovažovala žalobkyňa za diskriminačné, pretože ona ako farár mala nízky príjem, pričom žalovaná jej
priznala výšku mesačného platu v nižšej výške akoby jej prináležal podľa Zákonníka práce. Žalobkyňa
poukázala na skutočnosť, že keď robila farárku na Gemeri, žalovaná pre ňu nevytvárala pracovné

podmienky, z ktorého dôvodu so žalovanou ukončila pracovný pomer k 31.07.2022, avšak žalobou
požadujedoplateniemzdyzaobdobieod01.01.2020do31.10.2020.Podľažalobkynezákonč.370/2019
Z. z. nešpecifikuje, ako má cirkev presne nakladať s finančnými prostriedkami, zákon uvádza to, na
čo nesmú byť a na čo sú použité, t. j. na platy farárov, na prevádzku, akcie, pričom zákon neuvádza,
ako majú byť vyplácané platy farárov. V rokoch 2019-2020 vnútorné predpisy žalovanej nešpecifikovali

spôsob odmeňovania farárov, žalovaná až v zmysle opatrenia č. 1/2020 účinného od 01.01.2020
špecifikovala tabuľku určovania koeficientu výpočtu platu farárom.
Právny zástupca žalovaného uviedol, že pri určovaní mzdy žalobkyni boli dodržané všetky ustanovenia
Zákonníka práce vzťahujúce sa na cirkvi a náboženské spoločnosti, pričom Zákonník práce subsidiárne
odkazuje na použitie osobitného zákona vo vzťahu k cirkvám zákona č. 370/2019 Z. z. Žalovaná
dodržala zákon o minimálnej mzde, ktorým je viazaná a táto minimálna mzda bola pri

výpočte mesačnej mzdy žalobkyne násobená koeficientom upraveným v oznámení o schválení zásad
ECAV č. 1/2020. Z tohto skutkového stavu súd prvej inštancie vyvodil, že žaloba nie je dôvodná.

5.Súdprvejinštancievecprávneposúdilpodľa§3ods.3,§120ods.1Zákonníkapráce,§6ods.1písm.
b/, § 6 ods. 2, § 7 ods. 1, ods. 2 zákona č. 308/1991 Z. z. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví

a náboženských spoločností, § 1, § 6 ods. 1, § 8 bod 1. zákona č. 370/2019 Z. z. o finančnej
podporečinnosticirkvíanáboženskýchspoločností(účinnýod01.01.2020),nariadeniavládySlovenskej
republiky č. 324/2019 Z. z.. Poukázal na to, že v danej veci predmetom sporu bol nárok žalobkyne na
doplatenie mzdy vo výške 2.250,- eur brutto za obdobie od 01.01.2020 do 31.10.2020, ktorý žalobkyňa
odôvodňovala tým, že žalovaná ako zamestnávateľ jej pri stanovovaní mesačného platu v zmysle

platových dekrétov neaplikovala na jej pracovné miesto evanjelickej farárky pri kategorizácii tohoto
pracovného miesta ustanovenie § 120 ZP, čím nezohľadnila pri stanovení jej mzdy stupeň náročnosti
predpokladaný Zákonníkom práce. Podľa žalobkyne by jej pracovná činnosť mala byť zaradená podľa
Zákonníka práce pod stupeň náročnosti 4 v zmysle prílohy č. 1 písm. d/ s koeficientom 1,6, teda jej
minimálny mzdový nárok by bol 928,- eur, a teda rozdiel medzi minimálnym mzdovým nárokom za

mesiace január až august 2020 bol 228,- eur mesačne brutto a za mesiace september a október 2020
by bol 213,- eur mesačne brutto. Žalobkyňa si žalobou uplatnila rozdiel medzi minimálnym mzdovým
nárokom vypočítaným podľa žalobkyne v zmysle § 120 ZP a mzdou vyplatenou žalobkyni žalovanou.
Povinnosť aplikácie pri určení výšky mzdy žalobkyni koeficient stanovený § 120 ods. 4 ZP žalobkyňa
odvodzovala z § 6 ods. 1 zákona č. 370/2019 Z. z.. Súd prvej inštancie mal potom za

nesporné, že žalobkyňa bola na základe Pracovnej zmluvy zo dňa 20.08.1996 v znení Dohody o zmene
pracovnej zmluvy zo dňa 28.05.2004 zamestnancom žalovanej ako evanjelický kňaz. Do 31.12.2019 boli
jej platové pomery v zmysle zákona č. 218/1949 Zb. v znení neskorších zmien a od 01.01.2020 boli jej
platové pomery stanovované v zmysle zákona č. 370/2019 Z. z. Dňa 20.01.2020 bol platovým dekrétom
žalobkyni priznaný, podľa zásad žalovanej k odmeňovaniu duchovných v zmysle zákona č. 370/2019 Z.

z. s účinnosťou od 01.01.2020 v platovom stupni 8, v platovej skupine D základný plat vo výške 700,- eur
mesačne, platovým dekrétom zo dňa 11.08.2020 bol žalobkyni priznaný z dôvodu platového postupu
podľa zásad žalovanej k odmeňovaniu duchovných v zmysle zákona č. 370/2019 Z. z. v platovom
stupni 9, v platovej skupine D, základný plat vo výške 715,- eur mesačne od 01.09.2020. Súd poukázal
na to, že účelom prijatia zákona č. 370/2019 Z. z. účinného od 01.01.2020, bola úprava finančnej

podpory poskytovanej štátom na podporu činnosti registrovaných cirkví a náboženských spoločností,
tedaniezmenaspôsobuurčovaniavýškymzdyduchovnýchzamestnancovcirkvipodľaZákonníkapráce
(§ 120 ods. 4), ale zmena spôsobu prispievania štátu cirkvám, okrem iného i na platy duchovných ( § 6
ods. 1). S účinnosťou od 01.01.2020 boli Generálnym presbyterstvom ECAV na Slovensku uznesením
zo dňa 06.12.2019 schválené zásady ECAV na Slovensku k odmeňovaniu duchovných

v zmysle zákona 370/2019 Z. z. č. 1/2020 uverejnené v Zbierke civilnoprávnych predpisov žalovanej
ako oznámenie v znení opravy oznámenia o schválení zásad ECAV na Slovensku č. 1/2020 uverejnené
v zbierke civilnoprávnych predpisov žalovanej dňa 21.02.2020, v čiastke 2/2020, pod č. 7/2020, a to s
účinnosťou od 01.01.2020. Zásady ECAV na Slovensku obsahovali okrem iného: zaradenie duchovných
doplatovýchstupňov,akoiprílohu1stabuľkouplatovduchovnýchvzávislostiodzaradeniadoplatových

stupňov. Zaradenie duchovných zamestnancov žalovaná kategorizovala v súlade s oznámením č.
1/2020 ako vnútorným cirkevným predpisom žalovanej a jej oprávnenia vyplývajúceho z § 7 ods. 2
zákona č. 308/1991 Z. z. Súd mal z Prílohy 1 zásad ECAV na Slovensku č. 1/2020 účinných od
01.01.2020 preukázané, že základný plat duchovných zamestnancov bol v závislosti od zaradenia doplatových stupňov špecifikovaný so zachovaním minimálnej mzdy podľa zákona č. 663/2007 Z. z. o
minimálnej mzde, ktorá v roku 2020 bola 580,- eur mesačne. Ustanovenie § 3 ods. 3 ZP upravuje
pracovnoprávne vzťahy zamestnancov cirkví a náboženských spoločností vykonávajúcich duchovenskú

činnosť s tým, že tieto pracovnoprávne vzťahy týchto osôb sa spravujú Zákonníkom práce, len vtedy, ak
Zákonník práce, osobitný predpis, medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná, zmluva
uzatvorená medzi Slovenskou republikou a cirkvami a náboženskými spoločnosťami alebo vnútorné
predpisy cirkví a náboženských spoločností neustanovujú inak. Z tohto ustanovenia jednoznačne
vyplýva subsidiárna pôsobnosť Zákonníka práce vo vzťahu k vnútorným predpisom žalovanej, zákona

č. 370/2019 Z. z., zákona č. 308/1991 Z. z., ako uvádzala žalovaná, s čím sa súd prvej inštancie
stotožnil a čo znamenalo, že ustanovenia Zákonníka práce sa na pracovnoprávne vzťahy duchovných
zamestnancov, a teda i žalobkyne, mohli vzťahovať a nimi sa riadiť vtedy, ak by neexistovali osobitné
predpisy, či vnútorné predpisy cirkvi. Súd mal preukázané, že žalovaná v súlade s § 6 ods. 1, ods. 2,
§ 7 ods. 1, ods. 2 zákona č. 308/1991 Z. z., § 6 ods. 1 zákona č. 370/2019 Z. z., schválila a vydala
formou oznámenia zásady ECAV na Slovensku č. 1/2020 k odmeňovaniu duchovných v

zmysle zákona č. 370/2020 Z. z. v znení opravy oznámenia publikovaného v zbierke cirkevnoprávnych
predpisov žalovanej, účinných od 01.01.2020, v ktorých v prílohe v súlade s uvedenými zákonmi upravila
platy duchovných, ich kategorizáciu a formu odmeňovania s tým, že zákon č. 663/2007 Z. z. o minimálnej
mzde bol súčasne dodržaný.

6. Vzhľadom na skutočnosť, že pri priznaní základného mesačného platu žalobkyni, v
zmysle vyššie označených platobných výmerov, bola mesačná mzda žalobkyni priznaná v
súlade so zákonom č. 370/2019 Z. z., zákonom č. 308/1991 Z. z. a oznámením o schválení zásad
ECAV na Slovensku č. 1/2020 k odmeňovaniu duchovných v zmysle zákona č. 370/2019 Z.z., súd
prvej inštancie dospel k záveru, že za uplatňované obdobie od 01.01.2020 do 31.10.2020 bola

táto mzda žalobkyni vyplatená riadne, nevznikol jej nárok na doplatenie vyššej mzdy podľa § 120
ods. 4 ZP, keďže platové pomery duchovných zamestnancov cirkvi sa riadia osobitnými predpismi,
vnútornými predpismi cirkví a náboženských spoločností a podľa § 3 ods. 3 ZP uplatňovanie ustanovení
Zákonníka práce je len podporné, čo v prípade žalobkyne pri výpočte výšky mzdy podľa § 120 ZP
nebolo splnené. Keďže žalobkyni bol Platobnými výmermi žalovanej s účinnosťou od 01.01.2020 a

011.09.2020 priznaný základný plat v súlade s vnútorným cirkevným predpisom žalovanej oznámením
zásad ECAV na Slovensku č. 1/2020 so zachovaním minimálnej mzdy podľa zákona č. 663/2007 Z.
z., súd prvej inštancie žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol. Záverom súd prvej inštancie
dodal, že nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III ÚS 64/00 nepotvrdzoval, že pri
výpočte a priznávaní výšky základného platu duchovným zamestnancom

cirkví a náboženských spoločností je potrebné uplatňovať celý právny poriadok Slovenskej republiky,
teda výlučne Zákonníka práce aj napriek tomu, že § 3 ods. 3 ZP odkazuje na subsidiárnu pôsobnosť
Zákonníka práce vo vzťahu k osobitným predpisom upravujúcim pracovné vzťahy duchovenských
zamestnancov cirkví a náboženských spoločností, ako i vnútorných predpisov cirkví a náboženských
spoločností.

7. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p.

8. Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie a navrhla, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie. Namietala,

že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobkyni, aby uskutočňovala jej
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ako aj, že
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci. Mala za to, že záver súdu prvej inštancie o tom, že sa na výpočet mzdy žalobkyne neaplikuje § 120
Zákonníka práce, je nesprávny. Tento záver vychádza z nesprávneho výkladu a aplikácie relevantných

právnychnoriem.Podľa§6ods.1písm.b)zákonač.308/1991Zb.cirkvianáboženskéspoločnostimôžu
na plnenie svojho poslania najmä vydávať vnútorné predpisy, pokiaľ nie sú v rozpore so všeobecnými
záväznými právnymi predpismi. Podľa § 6 ods. 2 zákona č. 308/1991 Zb., výkon činností uvedených
v odseku 1 nesmie byť v rozpore s ústavou, nesmie ohrozovať bezpečnosť občanov a verejných
poriadok, zdravie a mravnosť alebo práva a slobody druhých, nezávislosť a územnú celistvosť štátu.

Podľa vyššie uvedených ustanovení zákona č. 308/1991 Zb. nesmú byť vnútorné predpisy cirkvi a
náboženskýchčinnostínielenvrozporesovšeobecnezáväznýmiprávnymipredpismi,aleanivrozpores
ÚstavouSlovenskejrepubliky.Podľačlánku36ods.1písm.a)ÚstavySlovenskejrepubliky,zamestnanci
majú právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä právona odmenu za vykonanú prácu, dostatočnú na to, aby im umožnila dôstojnú životnú úroveň. Podľa
doktríny pracovného práva k § 120 Zákonníka práce upravujúceho minimálne mzdové nároky, inštitútom
minimálnych mzdových nárokov zamestnancov sa napĺňa článok 36 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej

republiky, podľa ktorého má zamestnanec právo na spravodlivú odmenu za vykonanú prácu. Tak, ako
je v rozpore s touto zásadou poskytovať nerovnakú mzdu za rovnakú prácu alebo za prácu
rovnocennú, tak isto je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania poskytovanie rovnakej mzdy
za prácu rôznej zložitosti a kvalifikačnej náročnosti (Barancová, H. a kol. Zákonník práce. Komentár. 3.
vydanie. Bratislava : C. H. Beck, 2022, 1061 s.). Inštitút minimálnych mzdových nárokov podľa § 120

Zákonníka práce ustanovuje najnižšiu možnú hranicu mzdy medzi účastníkmi pracovného pomeru v
závislosti od jej zložitosti a náročnosti. Jeho účelom je zabezpečiť nárok zamestnanca na spravodlivú
mzdu v zmysle dikcie článku 36 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky. Pokiaľ súd prvej inštancie
v napadnutom rozsudku uviedol, že mal vykonaným dokazovaním preukázané, že základný mesačný
plat žalobkyne bol platovými dekrétmi priznaný v súlade so zákonom č. 308/1991 Zb., tak uvedené je
záver nesprávny. Zásady ECAV na Slovensku č. 1/2020 k odmeňovaniu duchovných v znení opravy

účinné od 01.01.2020 a platové dekréty sú podľa žalobkyne v rozpore s § 6 ods. 1 písm. b) a ods. 2
zákona č. 308/1991 Zb. Predmetné zásady a platové dekréty sú konkrétne v rozpore s článkom 36 ods.
1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky, ktorého zákonné vyjadrenie sa nachádza v § 120 Zákonníka
práce upravujúcom minimálne mzdové nároky, a s ktorým sú tiež v rozpore. Tento rozpor spočíva v tom,
že predmetné zásady a platové dekréty určujú žalobkyni nižšiu mzdu =700,- eur, resp. =715,- eur, než

jej prináleží podľa § 120 ods. 4 Zákonníka prace, pretože pracovné zaradenie žalobkyne a jej činnosť v
zmysle tohto ustanovenia Zákonníka práce zodpovedajú stupňu náročnosti 4. Z toho dôvodu minimálny
mzdový nárok žalobkyne predstavuje sumu = 928,- eur. Aplikácia § 120 Zákonníka práce na mzdu
žalobkyne vyplýva z článku 36 od. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky, s ktorou nesmú
byť spomínané zásady a platové dekréty žalovanej podľa § 6 ods. 2 zákona č. 308/1991 Zb., v rozpore.

Aplikácia § 120 Zákonníka práce na mzdu žalobkyne vyplýva taktiež zo samotného
Zákonníka práce, pretože tieto zásady a platové dekréty žalovanej nesmú byť v rozpore s ním podľa
§ 6 ods. 1 písm. b) zákona č. 308/1991 Zb. Opačný záver súdu prvej inštancie o tom, že sa vo veci
neaplikuje § 120 Zákonníka práce je preto nesprávny a založený na nesprávnom právnom posúdení
veci. Napokon súd prijal aj nesprávny záver ohľadom (nemožnosti) subsidiárnej aplikácie Zákonníka

práce v tomto prípade podľa § 3 ods. 3 Zákonníka práce. Žalobkyňa v tomto smere opätovne poukázala
na doktrínu pracovného práva k § 3 ods. 3 Zákonníka práce, podľa ktorej Ústavný súd Českej republiky
vyslovil vo svojom náleze vedenom pod sp. zn. I. ÚS 211/96, zo dňa 26.03.1997, že
v prípade odmeňovania a náhrady mzdy, prípadne iných majetkových nárokov zamestnancov nejde o
zásah do vnútornej autonómie cirkvi a jej rozhodovacej právomoci. V prípade týchto alebo obdobných

majetkových nárokov vystupuje do popredia súkromnoprávny charakter cirkvi ako právnickej osoby,
ktorámáurčitézáväzkyvočiprávnickýmosobámalebofyzickýmosobámatietoosobymajúmaťrovnaké
postavenie pred zákonom (Barancová, H. a kol. Zákonník práce. Komentár. 3. vydanie. Bratislava : C. H.
Beck, 2022, 140 s.). Inak povedané v otázkach mzdy a mzdových nárokov musia aj vnútorné predpisy
cirkví a náboženských spoločností zohľadňovať rovnosť pred zákonom, a teda opätovne rešpektovať

článok 36 ústavy, ale aj § 120 Zákonníka práce. Výrok súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby je potom
nesprávny, pretože vychádza z nesprávneho právneho posúdenia otázky aplikácie § 120 Zákonníka
práce a najmä jeho odseku 4. Uvedené ustanovenie Zákonníka práce sa vo veci aplikuje. V zmysle
§ 120 Zákonníka práce mzda žalobkyne predstavovala sumu 928,- eur v období od 01.01.2020 do
31.10.2020. Tým bol nárok žalobkyne uplatňovaný žalobou dôvodný. V ďalšom žalobkyňa namietla

porušenie jej práva na spravodlivý proces. Uviedla, že súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku
uviedol, že mzdy upravené zásadami ECAV na Slovensku č. 1/2020 k odmeňovaniu duchovných v
zmysle opravy dodržiavajú zákon č. 663/2007 Z. z. o minimálnej mzde. V tomto smere však absentuje
zdôvodnenie súdu prvej inštancie z akého dôvodu žalovaná na jednej strane je povinná dodržiavať
zákon o minimálnej mzde, no na druhej strane nie je povinná postupovať podľa Zákonníka práce pri

minimálnych mzdových nárokoch upravených v § 120 Zákonníka práce, ktoré sa de iure odvíjajú od
minimálnej mzdy. Uvedené konštatovanie súdu prvej inštancie je potom aj vnútorne rozporné. Absenciou
odôvodnenia napadnutého rozsudku v tejto časti, je podľa žalobkyne naplnený odvolací dôvod podľa §
365 ods. 1 písm. b) C.s.p.

9. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť. Poukázala na to, že
subsidiárna pôsobnosť Zákonníka práce slúži na presadzovanie záujmov určitých profesijných skupín,
ktoré sa môžu odchýliť od ustanovení Zákonníka práce. Zakotvenie subsidiárnej pôsobnosti Zákonníka
práce vo vzťahu k rôznym pracovným kategóriám znamená prednosť osobitných zákonov, resp.vnútorných predpisov pred Zákonníkom práce, aj keď sa zriedka stáva, že osobitná pracovnoprávna
úprava právneho postavenia týchto pracovných kategórií je nielen v rozpore so všeobecne
akceptovanými základnými zásadami Zákonníka práce. Zákonník práce na osobitné profesijné skupiny

je možné aplikovať len podporne, ak nie je odchýlna úprava. V súlade s ustanovením § 3 ods.
3 Zákonníka práce patrí pracovnoprávne postavenie osôb v duchovenskej službe pod subsidiárnu
pôsobnosť Zákonníka práce. Inštitút minimálnych mzdových nárokov zamestnancov síce napĺňa čl.
36 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky, ale uplatňuje sa iba vo vzťahu k zamestnancom,
ktorých odmeňovanie sa spravuje Zákonníkom práce. Vzhľadom k tomu, že na pracovnoprávne vzťahy

zamestnancov cirkví a náboženských spoločností, ktorí vykonávajú duchovenskú činnosť sa spravujú
Zákonníkom práce, ak zákon, osobitný predpis, medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika
viazaná, zmluva uzatvorená medzi Slovenskou republikou a cirkvami a
náboženskými spoločnosťami alebo vnútorné predpisy cirkví a náboženských spoločností neustanovujú
inak, žalovaná má za to, že vnútorné predpisy cirkvi si môžu osobitne upraviť odmeňovanie duchovných,
vzhľadom k tomu, že Zákonník práce upravuje subsidiárnu pôsobnosť vo vzťahu k cirkvám a

náboženským spoločnostiam. Pokiaľ ide o rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS
211/96, zo dňa 26.03.1997, v ktorom podľa názoru žalobkyne súd uviedol, že v prípade odmeňovania a
náhradymzdy,prípadeinýchmajetkovýchnárokovzamestnancovnejdeozásahdovnútornejautonómie
cirkvi a jej rozhodovacej právomoci, žalovaná uviedla celé znenie uvedeného rozhodnutia Ústavného
súduČeskejrepubliky:„Všeobecnésúdypretonerozhodujúoveciachslužobnéhopomeruduchovnýchk

cirkvi, pretože by tým došlo k neprípustnému zásahu do vnútornej autonómie cirkvi a do ich samostatnej
a nezávislej rozhodovacej právomoci. Ak by však išlo o mzdu, prípadne o iné majetkové nároky, treba
vychádzať z toho, že všeobecné súdy sú podľa Občianskeho súdneho poriadku povolané k tomu, aby
rozhodovali o veciach vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov, pracovných a
ďalších vzťahov, lebo tu vystupuje do popredia súkromnoprávny charakter cirkvi ako právnickej osoby,

ktorá má alebo nemá záväzky voči iným osobám fyzickým alebo právnickým. Takýto postup súdov
nemožno považovať za zásah do vnútornej autonómie cirkvi a jej rozhodovacej právomoci." Žalovaná
má za to, že vyššie uvedené rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky hovorí o právomoci súdov
rozhodovať o majetkových nárokoch a mzde vo vzťahu k cirkvám. Rozhodnutie poukazuje na právomoc
súdov rozhodovať spory vo vzťahu k cirkvi v prípade, ak vyplývajú z občianskoprávnych vzťahov a

rozhodovanie týchto sporov nezasahuje do autonómie cirkvi. Uvedené rozhodnutie nepoukazuje na
skutočnosť, že mzda a majetkové nároky nepatria do autonómie cirkvi a je potrebné sa riadiť všeobecne
záväznými právnymi predpismi a nie vnútornými predpismi cirkvi. Žalovaná má tiež za to, že napadnutý
rozsudok je riadne odôvodnený, keďže súd sa vysporiadal s tvrdeniami strán a dostatočne jasne podložil
svoj právny názor o vykonané dôkazy a právne predpisy.

10. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a v medziach uplatnených
odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho
pojednávania(§385ods.1C.s.p.acontrariovspojenís§219ods.3C.s.p.)aviazanýskutkovýmstavom
tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.), dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je dôvodné.

11. V prvom rade odvolací súd poukazuje na to, že v danej veci skutkové okolnosti sporu (skutkový stav)
nebolimedzistranamisporné(pokiaľideotrvaniepracovnéhopomeruadekrétmipriznanúmzdy)apreto
tu nevznikla potreba opakovať príp. dopĺňať dokazovanie. Odvolací súd potom vychádzal zo skutkového
stavu zisteného súdom prvej inštancie. V danej veci teda nebolo sporným, že žalobkyňa v žalovanom

období vykonávala u žalovanej pozíciu evanjelického kňaza na základe Pracovnej zmluvy zo dňa
20.08.1996 v znení dohody o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 28.05.2004. Rovnako nebolo sporným,
že podľa charakteristiky stupňov náročnosti pracovných miest podľa prílohy č. 1 Zákonníka práce,
pracovné miesto evanjelického kňaza zodpovedalo charakteristike uvedenej pod písm. d/ tejto prílohy,
podľa ktorého pracovné miesto zodpovedajúce 4. stupňu náročnosti práce charakterizuje samostatné

zabezpečovanie odborných agend alebo výkon čiastkových koncepčných, systémových a
metodických prác spojený so zvýšenou duševnou námahou (štvrtý stupeň náročnosti práce žalobkyne
žalovaná taktiež v konaní nespochybňovala). Sporným nebola ani skutočnosť, že po nadobudnutí
účinnosti zákona č. 370/2019 Z. z. o finančnej podpore činnosti cirkvi a náboženských
spoločností žalovaná dňa 20.01.2020 vydala platový dekrét č.

GBÚ-127/2020-7.1.2, ktorým s účinnosťou od 1.1.2020 priznala žalobkyni základný plat vo výške 700,-
eur mesačne v platovom stupni 8, v platovej skupine D podľa Zásad ECAV na Slovensku k odmeňovaniu
duchovných, a s účinnosťou od 1.9.2020 vydala platový dekrét č. 935/2020-7.1.2, ktorým
žalobkyni priznala základný plat vo výške 715,- eur mesačne v platovom stupni 9,v platovej skupine D. Zásady ECAV na Slovensku č. 1/2020 boli zverejnené ako oznámenie v zbierke
cirkevnoprávnych predpisov ECAV na Slovensku, ročník 27, čiastka 1/2020 dňa 31.01.2020. Rovnako
nebola sporným výška žalovaného nároku, ak by bola žalovaná povinná pri odmeňovaní žalobkyne

postupovať aj podľa § 120 Zákonníka práce.
V danej veci potom sporným, zostalo výlučne právne posúdenie veci, a to vyriešenie právnej otázky, či
na mzdové nároky duchovných (vrátane žalobkyne) bolo/nebolo potrebné aplikovať ustanovenia § 120
ods. 1, ods. 4 Zákonníka práce o minimálnych mzdových nárokoch. Nesprávnym právnym posúdením
sa rozumie subsumovanie skutkového stavu pod normu hmotného práva alebo procesného práva, ktorá

v hypotéze nemá také predpoklady, aké vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Nesprávne právne
posúdenie veci konkrétne spočíva v tom, že súd použil nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval
správnu právnu normu, ale ju nesprávne interpretoval, a napokon právnu normu síce správne vyložil, ale
na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval (citované z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republik sp. zn. 2 M Cdo 4/2009).
Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie síce na vec aplikoval správne ustanovenia právnych

predpisov (použil správne právne normy), avšak tieto už nesprávne interpretoval. Právny záver súdu, že
v danej veci nebolo možné na odmeňovanie žalobkyne aplikovať ustanovenie § 120 Zákonníka práce,
z dôvodu, že vnútorné predpisy žalovanej obsahovali odlišnú právnu úpravu odmeňovania duchovných
(hoci rozpornú s cit. ustanovením) a teda mali pred ustanoveniami Zákonníka práce absolútnu prednosť,
nebol podľa odvolacieho súdu správny.

12. V danej veci k tejto otázke súd prvej inštancie zaujal názor, že „ustanovenia Zákonníka práce by sa
na pracovnoprávne vzťahy duchovných zamestnancov, a teda i žalobkyne, mohli vzťahovať a nimi sa
riadiť iba vtedy, ak by neexistovali osobitné predpisy, či vnútorné predpisy cirkvi. Súd prvej inštancie mal
potom za preukázané, že žalovaná v súlade s § 6 ods. 1, ods. 2, § 7 ods. 1, ods. 2 zákona č. 308/1991 Z.

z., § 6 ods. 1 zákona č. 370/2019 Z. z., schválila a vydala formou Oznámenia Zásady ECAV
na Slovensku č. 1/2020 k odmeňovaniu duchovných v zmysle zákona č. 370/2020 Z. z. v znení Opravy
Oznámenia, publikovaného v Zbierke cirkevnoprávnych predpisov žalovanej, účinných od 01.01.2020,
v ktorých v Prílohe v súlade s uvedenými zákonmi, upravila platy duchovných, ich kategorizáciu
a formu odmeňovania s tým, že zákon č. 663/2007 Z. z. o minimálnej mzde bol súčasne dodržaný."

Súd prvej inštancie následne konštatoval, že „Vzhľadom na skutočnosť, že pri priznaní základného
mesačného platu žalobkyni, v zmysle vyššie označených Platobných výmerov, bola mesačná mzda
žalobkyni priznaná v súlade so zákonom č. 370/2019 Z. z., zákonom č. 308/1991 Z. z. a Oznámením
o schválení Zásad ECAV na Slovensku č. 1/2020 k odmeňovaniu duchovných v zmysle zákona č.
370/2019 Z. z., dospel k záveru, že za uplatňované obdobie od 1.1.2020 do 31.10.2020 bola táto

mzda žalobkyni vyplatená riadne, nevznikol jej nárok na doplatenie vyššej mzdy podľa § 120 ods.
4 Zákonníka práce, keďže platové pomery duchovných zamestnancov cirkvi sa riadia osobitnými
predpismi, vnútornými predpismi cirkví a náboženských spoločností a podľa § 3 ods. 3 Zákonníka práce
uplatňovanie ustanovení Zákonníka práce je len podporné, čo v prípade žalobkyne pri výpočte výšky
mzdy podľa § 120 Zákonníka práce nebolo splnené. Keďže žalobkyni bol Platobnými výmermi žalovanej

s účinnosťou od 1.1.2020 a 1.9.2020 priznaný základný plat v súlade s vnútorným cirkevným predpisom
žalovanej Oznámením Zásad ECAV na Slovensku č. 1/2020 so zachovaním minimálnej mzdy podľa
zákona č. 663/2007 Z. z., súd prvej inštancie žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol."

Inými slovami povedané, súd prvej inštancie mal za to, že Zákonník práce (§120 ods. 1, ods. 4) by v

danom prípade bolo možné použiť len subsidiárne, a to len za predpokladu, že by vnútorné predpisy
žalovanej odmeňovanie duchovných neupravovali. Keďže takéto predpisy žalovaná vydala (v podobe
oznámenia o schválení zásad ECAV na Slovensku č. 1/2020 k odmeňovaniu duchovných v znení opravy
oznámenia publikovaného v zbierke cirkevnoprávnych predpisov žalovanej, účinných od 01.01.2020) a
v ich prílohe upravila platy duchovných (pritom dodržala zákon č. 663/2007 Z. z. o minimálnej mzde),

nebolo v danom prípade možné súčasne postupovať aj podľa § 120 ods. 1, ods. 4 Zákonníka práce.

13. S uvedeným právnym posúdením veci sa odvolací súd nestotožnil.

14. Podľa § 3 ods. 3 Zákonníka práce, pracovnoprávne vzťahy zamestnancov cirkví a

náboženských spoločností, ktorí vykonávajú duchovenskú činnosť, sa spravujú týmto zákonom, ak tento
zákon, osobitný predpis, medzinárodná zmluva, zmluva uzatvorená medzi Slovenskou republikou a
cirkvami a náboženskými spoločnosťami alebo vnútorné predpisy cirkví a náboženských spoločností
neustanovujú inak.Podľa § 120 ods. 1 Zákonníka práce, zamestnávateľ, u ktorého nie je odmeňovanie zamestnancov
dohodnuté v kolektívnej zmluve , je povinný zamestnancovi poskytnúť mzdu najmenej v sume

minimálneho mzdového nároku určeného pre stupeň náročnosti práce ( ďalej len „stupeň") príslušného
pracovného miesta. Ak mzda zamestnanca v kalendárnom mesiaci nedosiahne sumu minimálneho
mzdovéhonároku,zamestnávateľposkytnezamestnancovidoplatokvsumerozdielumedzidosiahnutou
mzdou a sumou minimálneho mzdového nároku ustanoveného pre stupeň patriaci príslušnému
pracovnému miestu.

Podľa § 120 ods. 4 Zákonníka práce, sadzba minimálneho mzdového nároku pre príslušný stupeň
je násobkom hodinovej minimálnej mzdy pri ustanovenom týždennom pracovnom čase 40 hodín
alebo minimálnej mzdy v eurách za mesiac, ak ide o zamestnanca odmeňovaného mesačnou mzdou,
ustanovenej osobitným predpisom, a koeficienta minimálnej mzdy,
-------------------------------------------------
Stupeň Koeficient minimálnej mzdy

-------------------------------------------------
1 1,0
2 1,2
3 1,4
4 1,6

5 1,8
6 2,0
-------------------------------------------------

Podľa § 6 ods. 1 písm. b/ zákona č. 308/1991 Z. z. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a
náboženských spoločností, cirkvi a náboženské spoločnosti môžu na plnenie svojho poslania vydávať
vnútorné predpisy, pokiaľ nie sú v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.

Podľa § 6 ods. 2 zákona č. 308/1991 Z. z., výkon činností uvedených v odseku 1 nesmie byť v rozpore

s ústavou, nesmie ohrozovať bezpečnosť občanov a verejný poriadok, zdravie a mravnosť alebo práva
a slobody druhých, nezávislosť a územnú celistvosť štátu.

Podľa § 7 ods. 1 zákona č. 308/1991 Z. z., osoby vykonávajúce duchovenskú činnosť ju vykonávajú z
poverenia cirkví a náboženských spoločností podľa ich vnútorných predpisov a všeobecne záväzných

právnych predpisov.

Podľa § 7 ods. 2 zákona č. 308/1991 Z. z., cirkvi a náboženské spoločnosti posudzujú spôsobilosť osôb
na výkon duchovenskej činnosti a podľa toho určujú ich zaradenie.

Podľa § 1 zákona č. 370/2019 Z. z. o finančnej podpore činnosti cirkví a náboženských spoločností
(účinný od 01.01.2020), tento zákon upravuje finančnú podporu, ktorú poskytuje štát na podporu činnosti
registrovaných cirkví a náboženských spoločností ( ďalej len „cirkev").
Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 370/2019 Z. z., príspevok štátu je určený na podporu financovania činnosti
cirkví, na bohoslužobné aktivity, výchovné aktivity, kultúrne aktivity a charitatívne aktivity cirkvi, na

náklady cirkvi súvisiace s výkonom jej činnosti v postavení zamestnávateľa a na prevádzkové náklady
cirkvi.

Podľa § 8 bod 1 zákona č. 370/2019 Z. z., zrušuje sa zákon č. 218/1949 Zb. o
hospodárskom zabezpečení cirkví a náboženských spoločností štátom v znení zákona č.

88/1950 Zb., zákona č. 15/1990 Zb., zákona č. 522/1992 Zb., zákona č. 467/2005 Z. z., zákona č.
462/2013 Z. z. a zákona č. 318/2018 Z. z..

Podľa Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 324/2019 Z. z., suma minimálnej mzdy na rok 2020 pre
zamestnanca odmeňovaného mesačnou mzdou bola stanovená na sumu 580,- eur.

15. V ustanovení § 3 Zákonníka práce je definovaná tzv. subsidiárna pôsobnosť Zákonníka práce.
Subsidiárnou pôsobnosťou Zákonníka práce sa rozumie taký mechanizmus aplikácie ustanovení
Zákonníka práce, podľa ktorého sa na pracovnoprávne vzťahy vymedzené v § 3 Zákonníka prácesubsidiárne, tzn. podporne, automaticky aplikujú ustanovenia Zákonníka práce, s výnimkou prípadov,
v ktorých osobitný predpis aplikáciu ustanovení Zákonníka práce vylučuje. Subsidiárna pôsobnosť
Zákonníka práce sa o. i. vzťahuje aj na zamestnancov cirkví a náboženských spoločností, ktorí

vykonávajú duchovenskú činnosť. „Pracovnoprávne vzťahy zamestnancov cirkví a náboženských
spoločností, ktorí vykonávajú duchovenskú činnosť, sa spravujú Zákonníkom práce, ak tento zákon,
osobitný predpis, medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná, zmluva uzatvorená
medzi Slovenskou republikou a cirkvami a náboženskými spoločnosťami alebo vnútorné
predpisy cirkví a náboženských spoločností neustanovujú inak (§ 3 ods. 3 ZP)". Podľa § 6 ods. 1 písm.

b) zákona č. 308/1991 Zb. cirkvi a náboženské spoločnosti môžu na plnenie svojho
poslania najmä vydávať vnútorné predpisy, pokiaľ nie sú v rozpore so všeobecnými záväznými právnymi
predpismi. Podľa § 6 ods. 2 zákona č. 308/1991 Zb., výkon činností uvedených v odseku 1 nesmie byť
v rozpore s ústavou, nesmie ohrozovať bezpečnosť občanov a verejných poriadok, zdravie a mravnosť
alebo práva a slobody druhých, nezávislosť a územnú celistvosť štátu.

16. Odvolací súd sa potom v celom rozsahu stotožnil s názorom žalobkyne, že v danej veci vnútorné
prepisy žalovanej (Zásady ECAV na Slovensku č. 1/2020 k odmeňovaniu duchovných v znení opravy
oznámenia publikovaného v zbierke cirkevnoprávnych predpisov žalovanej, účinných od 01.01.2020,
v ktorých boli upravené platy duchovných, ich kategorizácia a forma odmeňovania) sú v rozpore s
článkom 36 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky, ktorého zákonné vyjadrenie sa nachádza v

§ 120 Zákonníka práce upravujúcom minimálne mzdové nároky, a s ktorým sú tiež v rozpore. Tento
rozpor spočíva v tom, že predmetné zásady a platové dekréty určovali žalobkyni nižšiu mzdu = 700,-
eur, resp. = 715,- eur, než by jej prináležala podľa § 120 ods. 4 Zákonníka práce. Inak povedané,
vnútorné predpisy žalovanej, upravujúce odmeňovanie duchovných, sú v rozpore s článkom 36 ods. 1
písm. a) Ústavy Slovenskej republiky v tej časti, v ktorej úprava mzdy duchovných odporuje minimálnym

mzdovým nárokom podľa § 120 Zákonníka práce.
Ustanovenie § 120 Zákonníka práce je potom kogentným ustanovením (viď...." Zamestnávateľ, je
povinný zamestnancovi poskytnúť mzdu najmenej v sume minimálneho mzdového nároku...") a
je premietnutím článku 36 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky do oblasti odmeňovania
zamestnancov, podľa ktorého má zamestnanec právo na spravodlivú odmenu za vykonanú prácu. Hoci

ustanovenie § 3 ods. 3 Zákonníka práce ponecháva cirkvám úpravu ich pracovnoprávnych vzťahov na
vnútorné predpisy tej - ktorej cirkvi (vrátane úpravy odmeňovania duchovných) s tým, že táto úprava má
potom prednosť pred úpravou Zákonníka práce, avšak ani táto úprava zároveň nesmie byť v rozpore so
všeobecnými záväznými právnymi predpismi (§ 6 ods. 1 písm. b/ zákona č. 308/1991 Zb.), a teda nesmie
byť v rozpore ani so Zákonníkom práce (minimálne s jeho kogentnými ustanoveniami). Inak povedané,

vnútorná úprava odmeňovania duchovných má síce prednosť pred úpravou odmeňovania Zákonníka
práce, avšak len potiaľ, pokiaľ neodporuje (nie je v rozpore) so všeobecnými záväznými právnymi
predpismi (v danom prípade za všeobecne záväzný právny predpis možno považovať aj Zákonník
práce, minimálne v jeho kogentných ustanoveniach). Pritom aj samotný Zákonník práce vylučuje
aplikáciu niektorých jeho ustanovení na pracovnoprávne vzťahy zamestnancov cirkví a náboženských

spoločností, ktorí vykonávajú duchovenskú činnosť, kedy napr. vo svojom ustanovení § 52a výslovne
upravuje, že na takéto pracovnoprávne vzťahy sa nevzťahujú ustanovenia o pracovnom čase a o
kolektívnych pracovnoprávnych vzťahoch. Ustanovenie § 52a Zákonníka práce je teda aktuálne jediným
ustanovením Zákonníka práce, ktorý ustanovuje inak, t. j. obmedzuje subsidiárnu pôsobnosť Zákonníka
práce s tým, že na pracovnoprávne vzťahy duchovných sa nevzťahujú ustanovenia o pracovnom

čase a o kolektívnych pracovnoprávnych vzťahoch (čo je dané
jedinečným charakterom výkonu duchovenskej činnosti skôr ako poslania než klasického zamestnania).
Na druhej strane uvedené zároveň potvrdzuje, že zvyšné (minimálne kogentné) ustanovenia Zákonníka
práce (teda aj § 120 ZP) je potrebné na pracovnoprávne vzťahy zamestnancov cirkví a náboženských
spoločností, ktorí vykonávajú duchovenskú činnosť, aplikovať a s týmito (kogentnými ustanoveniami

Zákonníka práce) nesmú byť potom v rozpore ani vnútorné predpisy danej cirkvi upravujúce tieto otázky
odlišne. Inak povedané, vnútorné predpisy cirkvi môžu odchylne (od ustanovení Zákonníka práce)
upravovať aj oblasť odmeňovania duchovných, avšak spôsobom, aby tieto neodporovali (minimálne)
kogentným ustanovením Zákonníka práce ako všeobecne záväzného právneho predpisu. Citované
ustanovenie § 3 ods. 3 Zákonníka práce nemožno podľa názoru odvolacieho súdu vykladať tak,

že vnútorné predpisy cirkví môžu pracovnoprávne vzťahy zamestnancov cirkví a náboženských
spoločností, ktorí vykonávajú duchovenskú činnosť upravovať akokoľvek svojvoľne, bez zreteľa na
dodržiavanie kogentných ustanovení iných všeobecne záväzných právnych predpisov. Nemožno potom
bez ďalšieho prijať právny záver súdu prvej inštancie, že bez ohľadu na všetko, pre zamietnutie žalobyžalobkyne postačovalo, že žalovaná si odmeňovanie upravila odlišne od Zákonníka práce svojimi
vnútornými predpismi, a teda že takáto úprava má potom bez ďalšieho prednosť pred inými všeobecne
záväznýmiprávnymipredpismi(t.j.ajvsituácii,žebybolasnimivrozpore). Naviacaplikáciuustanovení

Zákonníka práce (v časti minimálnych mzdových nárokov) výslovne nevylučujú ani samotné vnútorné
predpisy žalovanej (zásady ECAV na Slovensku č. 1/2020 k odmeňovaniu duchovných
v znení opravy oznámenia publikovaného v zbierke cirkevnoprávnych predpisov žalovanej, účinné od
01.01.2020). Možno potom uzavrieť, že vnútorné predpisy žalovanej mohli odlišne (od Zákonníka práce)
upravovať odmeňovanie duchovných, avšak len potiaľ, pokiaľ takáto vnútorná úprava odmeňovania

nebola v rozpore s inými všeobecnými záväznými právnymi predpismi (predovšetkým v rozpore
s kogentnými ustanoveniami Zákonníka práce). Bez ohľadu na úpravu Zákonníka práce mohli potom
vnútorné predpisy žalovanej úplne samostatne upravovať len otázky pracovného času a kolektívne
pracovnoprávne vzťahy, nakoľko pri týchto použitie príslušných ustanovení Zákonníka práce priamo
vylučovalo ustanovenie § 52a Zákonníka práce. Rovnako odvolací súd zastáva názor, že nakoľko štát
prispieva na chod cirkví (a v rámci toho aj na odmeňovanie duchovných) je namieste rešpektovať aj

v tejto oblasti (v oblasti odmeňovania duchovných) zákonom upravenú výšku minimálnych mzdových
nárokov. Iná by bola situácia, ak by financovanie cirkví bolo výlučnou záležitosťou danej cirkvi. Naviac
je paradoxným, že žalovaná (resp. súd prvej inštancie) sa odvoláva na dodržanie ustanovení (rovnako
kogentných) o minimálnej mzde (§ 119 ZP), avšak iné kogentné ustanovenie (§ 120 ZP) upravujúce
povinnosť zamestnávateľa poskytnúť mzdu najmenej v sume minimálneho mzdového nároku určeného

pre stupeň náročnosti práce (ďalej len „stupeň") príslušného pracovného miesta, podľa jej názoru už
dodržať nemusí, hoci obe ustanovenia sú zakotvené v tej istej časti Zákonníka práce. Ak teda žalovaná
svojou vnútornou úpravou odmeňovania dokáže dodržať ustanovenia o minimálnej mzde, musí dokázať
dodržať aj ustanovenia o minimálnych mzdových nárokoch (upravené v tej istej časti Zákonníka práce).

17. Vzhľadom na uvedené je odvolací súd názoru, že na odmeňovanie duchovných je možné aplikovať
ustanovenia Zákonníka práce o odmeňovaní (teda i kogentné ustanovenie § 120).
Tento názor podporuje aj nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 211/96 , podľa ktorého
v prípade odmeňovania a náhrady mzdy, prípadne iných majetkových nárokov zamestnancov nejde o
zásah do vnútornej autonómie cirkvi a jej rozhodovacej právomoci. V prípade týchto alebo

obdobných majetkových nárokov vystupuje do popredia súkromnoprávny charakter cirkvi ako právnickej
osoby, ktorá má určité záväzky voči právnickým osobám alebo fyzickým osobám a tieto osoby majú mať
rovnaké postavenie pred zákonom.
Odmeňovanie v rámci pracovnoprávnych vzťahov patrí do tzv. majetkovo-právnej obsahovej časti
pracovného pomeru, v rámci ktorej by cirkvi a náboženské spoločnosti mali postupovať tak, ako iný

zamestnávateľ. Inak povedané, v otázkach mzdy a mzdových nárokov musia aj vnútorné predpisy cirkví
a náboženských spoločností zohľadňovať rovnosť pred zákonom, a teda rešpektovať článok 36 Ústavy,
ale aj § 120 Zákonníka práce.

18. Zákonník práce potom v ustanovení § 120 ukladá zamestnávateľom povinnosť poskytnúť

zamestnancom mzdu najmenej vo výške minimálneho mzdového nároku platného pre príslušný stupeň
náročnosti práce; to však neplatí, ak je u zamestnávateľa dohodnuté odmeňovanie zamestnancov
v kolektívnej zmluve. Ak mzda zamestnanca v kalendárnom mesiaci nedosiahne výšku zákonom
garantovaného minimálneho mzdového nároku, zamestnávateľ je povinný doplatiť zamestnancovi mzdu
až do výšky minimálneho mzdového nároku pre príslušný stupeň náročnosti práce. Minimálne mzdové

nároky pre príslušný stupeň náročnosti práce sa počítajú ako násobok hodinovej minimálnej mzdy
pri ustanovenom týždennom pracovnom čase 40 hodín, alebo ak ide o zamestnanca odmeňovaného
mesačnou mzdou, ako násobok minimálnej mzdy v eurách za mesiac podľa zákona č. 663/2007 Z. z.
o minimálnej mzde v znení neskorších predpisov, a koeficientu minimálnej mzdy podľa ods. 4.
Zamestnávateľ podľa §120 Zákonníka práce je tak povinný prihliadať aj na minimálne mzdové

nároky, ktoré predstavujú najnižšiu možnú hranicu mzdy medzi účastníkmi pracovného pomeru v
závislosti od jej zložitosti a náročnosti. Zákonník práce vďaka tomu garantuje minimálnu hranicu
tarifnej mzdy v závislosti od kvalifikačnej náročnosti vykonávanej práce a neumožňuje zamestnávateľovi
poskytovať rovnakú mzdu zamestnancovi vykonávajúcemu najjednoduchšie práce a zamestnancovi
vykonávajúcemu kvalifikačne zložité práce. Ak je priemerný zárobok zamestnanca nižší ako príslušný

minimálny mzdový nárok, priemerný zárobok sa zvýši na sumu zodpovedajúcu tomuto minimálnemu
mzdovému nároku.19. V danej veci, vzhľadom na pracovné zaradenie žalobkyne, ktoré v rozhodnom období zodpovedalo
stupňu náročnosti 4 (toto zaradenie žalovaná nespochybnila), potom patril minimálny mzdový nárok
mesačne vo výške 928,- eur (brutto) - pri koeficiente 1,6. Rozdiel medzi minimálnym mzdovým nárokom

(a nárokom podľa platového dekrétu) za mesiace január až august 2020 bol teda 228,- eur mesačne
brutto a za mesiace september a október 2020 bol 213,- eur mesačne brutto (spolu za obdobie od
01.01.2020 do 31.10.2020 vo výške 2.250,- eur brutto). Vzhľadom k tomu, že odvolací súd bol názoru,
že úprava minimálnych mzdových nárokov sa v rozhodnom období vzťahovala aj na odmeňovanie
duchovných u žalovanej, a keďže v danej veci (pri nespornom skutkovom stave) sporným zostalo len

toto právne posúdenie veci, odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie (§ 388 C.s.p.)
tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovel.

20. O nároku na náhradu trov konania (prvoinštančného a odvolacieho) rozhodol odvolací súd podľa §
396 ods. 1, 2 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že ich náhradu priznal žalobkyni proti žalovanej
v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov (prvoinštančného a odvolacieho) konania rozhodne súd prvej

inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením (§ 262 ods.
2 C.s.p.).

21. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za

nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§
435 C.s.p.).