Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Friday, June 9, 2023

Súd: Mestský súd Košice
Spisová značka: 42C/42/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7121210632
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 06. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Andrea Škapincová, PhD.

ECLI: ECLI:SK:MSKE:2023:7121210632.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Košice I sudkyňou JUDr. Ing. Andreou Škapincovou, PhD., v spore žalobcu: Mesto Košice,

Trieda SNP 48/A, 040 11 Košice, IČO: 00 691 135, proti žalovaným: 1. A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom
C. XX, XXX XX D., 2. E. F., nar. XX.X.XXXX, bytom G. XX, XXX XX D., obaja právne zastúpení: JUDr.
JCLic. H. I., J., K., IČO: 52 858 774, so sídlom Južná trieda 28, 040 01 Košice, o určenie vlastníckeho
práva, takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu z a m i e t a .

II. Žalovaným v 1. a 2. rade voči žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

O výške náhrady trov konania rozhodne súd samostatným uznesením, ktoré vydá po právoplatnosti
tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa podanou žalobou domáhal určenia vlastníckeho práva k pozemku - parcele E - KN č.
2734/501 o výmere 236 m2 a E- KN č. 2734/502 o výmere 104 m2, evidovaného Okresným úradom v
Košiciach, katastrálnym odborom na LV č. XXXX pre k. ú. L. G., obec D. – K. G., M. D. N., a to v podiele
vo veľkosti 1/2 pripadajúcej na každého zo žalobcov.

2. Podanie žaloby zdôvodnil tým, že žalovaní sú evidovaní ako podieloví spoluvlastníci uvedeného

pozemku. Z výpisov LV č. XXXX vyplýva, že žalovaní v 1. a 2. rade nadobudli nehnuteľnosť do
podielového spoluvlastníctva na základe dedičských rozhodnutí (14D/186/2019 a 38D/130/93). Na
parcele E- D. O. XXXX/XXX sa nachádza časť športového areálu M. L. O. P. E. O. XXXX/XXX
stojí časť miestnej komunikácie (na ulici Q. H.). Žalovaní nemajú byť ako podieloví spoluvlastníci
predmetných parciel zapísaní v katastri nehnuteľností, pretože tieto boli vyvlastňovacím rozhodnutím
č. Výst. O/1754/86 - Go zo dňa 17.10.1986 (ďalej len „rozhodnutie“) bývalým vlastníkom (resp.
podielovým spoluvlastníkom) vyvlastnené v prospech čsl. štátu. Uvedené vyvlastňovacie rozhodnutie

nadobudlo právoplatnosť 12.1.1987. Majetkoprávne vysporiadanie pozemkov v tejto lokalite (formou ich
vyvlastnenia) začalo v roku 1986 za účelom realizácie výstavby sídliskového obvodu sídliska G. – N.. K..
Podľa vyvlastňovacieho rozhodnutia bola vyvlastnená parcela za náhradu. Z dôvodu administratívneho
zanedbania zo strany štátu, nedošlo v rozhodnom období k zápisu jeho vlastníckeho práva (na základe
právoplatného vyvlastňovacieho rozhodnutia) do príslušnej evidencie nehnuteľností. Dňa 1.5.1991
nadobudol účinnosť zákon č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, na základe ktorého prechádzal na obce
a mestá hnuteľný a nehnuteľný majetok (vrátane pozemkov) vo vlastníctve štátu, a to bez ohľadu na

skutočnosť, či tieto pozemky boli reálne zapísané v príslušnej evidencii nehnuteľností, rozhodujúcou
okolnosťou bol právny stav vlastníctva čsl. štátu. Žalobca odôvodňoval naliehavý právny záujem na
podanej žalobe tým, že žalovaní sa v osobitných súdnych konaniach (s poukazom na svoje domnelé
vlastníctvo resp. domnelé podielové spoluvlastníctvo) domáhajú voči žalobcovi zaplatenia náhrad podľazákona č. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkoprávnom usporiadaní pozemkov pod
stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky v znení neskorších predpisov.
Skutočným vlastníkom (resp. podielovým spoluvlastníkom) predmetných pozemkov je však žalobca

a ten nemá inú možnosť, ako sa domôcť ochrany svojho vlastníckeho práva a ako ho usporiadať
aj zápisom v príslušnom katastri nehnuteľností, kde sú neoprávnene vedení žalovaní. K vyvlastneniu
pozemkov zastával názor, že predmetné pozemky boli čsl. štátom riadne vysporiadané (v tomto prípade
vyvlastnenézanáhradu)privýstavbesídliskaŤahanovce(II.stavba).Vprípade,žebyžalovanínamietali
rozhodnutie príp. správne konanie, ktoré mu predchádzalo, žalobca poukazuje na platnú judikatúru

(napr. uznesenie č. I. ÚS 419/2014-34 zo dňa 13. 8. 2014), podľa ktorej v konaniach o určenie
vlastníckeho práva nie je v kompetencii súdov preskúmavať zákonnosť rozhodnutia vydaného správnym
orgánom v správnom konaní (v tomto prípade vyvlastňovacie rozhodnutie). Súd môže toto rozhodnutie
preskúmavať len z hľadiska existencie právomoci správneho orgánu na jeho vydanie v súlade s v tej
dobe platnými a účinnými právnymi predpismi, nie však jeho zákonnosť, pretože v danom prípade nejde
o žalobu o preskúmanie zákonnosti správneho rozhodnutia (nejde o správne súdnictvo). Rozhodnutie

nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 12.1.1987 a do dnešného dňa zrušené nebolo a jeho
účinky trvajú (viac ako 34 rokov) i keby prípadne dôvody na jeho vydanie neexistovali. V konaní o
určovacej žalobe nie je prípustné preskúmavať hmotnoprávne podmienky konštitutívneho rozhodnutia
správneho orgánu alebo konanie, ktoré tomuto konaniu predchádzalo, pretože by išlo o neoprávnený
zásahdoprávomocisprávnychorgánovasprávnychsúdov.Preprípadnámietokžalovaných,súvisiacich

s doručovaním rozhodnutia žalobca uviedol, že správny orgán ustanovil všetkým účastníkom konania,
ktorí nemohli konať samostatne alebo ktorých pobyt nebol známy, opatrovníka a vlastníkom resp.
podielovým spoluvlastníkom, ktorých pobyt nebol správnemu orgánu známy, sa rozhodnutie doručovalo
v súlade s ustanovením § 26 zákona č. 71/1967 Zb. v znení účinnom v rozhodnom období (a to verejnou
vyhláškou). Pre prípad akýchkoľvek pochybností príp., ak sa súd nestotožní s názorom žalobcu o

nadobudnutí vlastníckeho práva, žalobca uvádza, že vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam
nadobudol vydržaním (žalobca z opatrnosti vznáša námietku vydržania). Najneskôr dňom účinnosti
zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí (1.5.1991 prechod majetku štátu na obec ex lege), žalovaný
vstúpil do dobromyseľnej držby tohto majetku a nemusel mať vedomosti o spôsobe ich nadobudnutia čsl.
štátom. 10 - ročná vydržacia lehota teda začala plynúť dňa 1.5.1991 a uplynula najneskôr dňa 1.5.2001.

Súdna prax inštitút vydržania charakterizuje ako osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho
práva zo zákona, ktoré vzniká splnením zákonom požadovaných predpokladov. Musí ísť o spôsobilý
predmet vydržania, držba musí byť oprávnená a musí byť daná dobrá viera, že oprávnenému držiteľovi
vecpatrí.Držbamusíbyťnepretržitápočascelejzákonomstanovenejdoby.Dobrávierajepresvedčením
nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, keď si prisvojuje určitú vec. Súdna prax v prvom rade skúma

okolnosti, ktoré svedčia záveru o existencii dobrej viery. Sú to okolnosti týkajúce sa aj právneho
dôvodu nadobudnutia (právneho titulu), teda okolnosti svedčiace o poctivosti tohto nadobúdacieho titulu.
Posúdenie toho, či držiteľ je (alebo bol) so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že mu vec patrí,
je nutné posudzovať z objektívneho hľadiska viažuceho sa k právnemu dôvodu (právnemu titulu), z
ktorého sa odvodzuje vznik práva (v tomto prípade vlastníckeho). Žalobca po prechode investorskej

funkcie Stavoinvesty, IO na obce a mestá podľa osobitného zákona, na predmetných pozemkoch
dokončil výstavbu športového ihriska a šatní (v rámci komplexnej bytovej zástavby“ a taktiež výstavbu
infraštruktúry (cesty, chodníky, parkoviská, sídlisková zeleň) a do dnešného dňa vykonáva ich opravy
aúdržby.Využívanésúobyvateľmimestskejčastiaširokouverejnosťou.Narozdielodžalovaných(alebo
ich právnych predchodcov) sa žalobca vždy správal ako vlastník pozemkov.

3. Žalovaní v podaní zo dňa 10.1.2022 popreli tvrdenia žalobcu, že je vlastníkom sporných nehnuteľnosti
a že došlo k vyvlastneniu a vyplateniu finančných prostriedkov za nehnuteľnosti alebo k vydržaniu
nehnuteľností. V predkladanom vyvlastňovacom rozhodnutí č. 0/1754/86-Co zo dňa 19.10.1986 je
uvedený pod poradovým číslom 51. R. S., ktorý podľa toho vyvlastňovacieho rozhodnutia mal ako

vlastník zdržiavať na neznámom mieste, avšak ten zomrel v roku 1967. Vo vzťahu k nemu nemohlo
takéto vyvlastňovacie konanie vôbec prebehnúť, keďže sa konalo s osobou mŕtvou, nedošlo k účinnému
vyvlastneniu parciel. V čase, keď došlo k vydaniu vyvlastňovacieho rozhodnutia v roku 1986, vlastníčkou
týchto pozemkov bola E. S., T. U., po ktorej následne spoluvlastnícky podiel zdedila žalobkyňa – E. F.,
T. S. v roku 1996. Takéto vyvlastnenie je nepochybne neúčinné, nekonalo s oprávnenou osobou, ale

s osobou, ktorá v tom období už bola mŕtva. Nakoľko R. S. bol mŕtvy, tak mu nemohlo byť doručené
rozhodnutie o vyvlastnení a nemohol byť ani účastníkom takéhoto konania. Z uvedeného dôvodu
vyvlastňovacie rozhodnutie Obvodného národného výboru, odbor výstavby, ÚPaA č. výst. 0/1754/86-
Co zo dňa 19.10.1986 nemohlo nadobudnúť právoplatnosť a vykonateľnosť.Aj vo vzťahu k R. U. žalovaní uviedli, že nemohol byť vyvlastnený spoluvlastnícky podiel vo veľkosti 1/2 k
celku na základe uvádzaného vyvlastňovacieho rozhodnutia. R. U. sa narodil dňa XX.XX.XXXX a zomrel
dňa XX.XX.XXXX, v čase údajného vyvlastňovacieho rozhodnutia bol na známom mieste – na adrese

trvalého pobytu G. XXXX/XX, nezdržiaval sa na neznámom mieste. Žalobca nepreukázal, že predmetné
vyvlastňovacie rozhodnutie bolo doručované R. U.. V žalobe nebolo preukázané, že v roku 1986, teda
predvydanímrozhodnutiasprávnyorgánzisťoval,kdesazdržiavaR.U..Keďženeboldodržanýzákonný
postup pred vydaním rozhodnutia, teda nemohlo dôjsť k vyvlastneniu zákonným spôsobom.

4. K tvrdeniu žalobcu o nadobudnutí vlastníckeho práva k predmetným parcelám vydržaním poukázal
na nenaplnenie predpokladov vydržania Mestom Košice. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR, 4Cdo
361/2012 zo dňa 27. januára 2015: „O dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v
omyle, že mu vec patrí a ide pritom o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému
došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom
na okolnosti konkrétneho prípadu od každého požadovať. Omyl môže byť nielen skutkový, ale aj

právny. Právny omyl spočíva v neznalosti alebo neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych
predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych dôsledkov právnych skutočností.
Na účely prejednávanej veci treba osobitne zdôrazniť, že omyl držiteľa vychádzajúci z neznalosti alebo
nedokonalej znalosti celkom jednoznačného a zrozumiteľného ustanovenia zákona je právny omyl
neospravedlniteľný (pozri aj ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 3Cdo 97/2009,

4Cdo 283/2009, 5Cdo 30/2010, 3MCdo 7/2010, 3MCdo 8/2010 a 6MCdo 5/2010). Neznalosť jasného,
zrozumiteľného a nesporného ustanovenia zákona neospravedlňuje – pri zachovaní obvyklej opatrnosti
sa totiž predpokladá, že každý sa oboznámi so zákonnou úpravou právneho úkonu, ktorý má v úmysle
urobiť.“ Zo zápisov v katastri nehnuteľnosti vyplýva, že SR ani Mesto Košice nikdy neboli zapísané ako
vlastníci predmetných pozemkov.

5. Žalobca v podaní zo dňa 7.9.2022 dodal, že správnemu orgánu nebol pobyt R. U. a R. S. známy,
preto im ustanovil opatrovníka v osobe pána J. D., bytom V. L. X, D. (dôkazy o doručení rozhodnutia
o ustanovení opatrovníka v spise). Pri vydávaní vyvlastňovacieho rozhodnutia bol správnym orgánom
dodržanýzákonomstanovenýprocesnýpostup,rozhodnutiebolovydanévsúladespredpismihmotného

a procesného práva, v požadovanej forme, a to orgánom na to príslušným. Rozhodnutie preto netrpí
žiadnymi vadami, ktoré by mohli spôsobiť jeho nulitnosť. Každý, kto v rozhodnom období žil v meste
Košice vedel, že sa v tejto lokalite stavia nové sídlisko Ťahanovce, v tomto prípade to už bola II. etapa
výstavby). Iným spôsobom nebolo a nie je možné postup správneho orgánu preskúmavať. Nečinnosť
alebo ľahostajnosť vlastníkov pozemkov (resp. ich právnych nástupcov) nemôže byť na ťarchu žalobcu.

Na nadobudnutie vlastníckeho práva štátu titulom vyvlastnenie nemala vplyv ani tá skutočnosť, že štát
nebol registrovaný v tom čase štátnym notárstvom, pretože v prípade socialistického vlastníctva sa na
účinnosť prevodu vlastníckeho práva táto registrácia v evidencii nehnuteľností nevyžadovala (§ 134 ods.
2 OZ v znení zákona č. 131/1982 Zb.). Na preukázanie prechodu majetku štátu (ku dňu 1. 5. 1991) podľa
zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, žalobca doručil súdu Delimitačný protokol č. 5, ktorým sa aj

písomne potvrdil (deklaroval) prechod nehnuteľného majetku (vrátane predmetných parciel) na žalobcu.

6. Na pojednávaní dňa 30.9.2022 strany zotrvali na svojich vyjadreniach, súd uviedol predbežné právne
posúdenie, za účelom posúdenia dobromyseľnosti držby bolo pojednávanie odročené na deň 25.1.2023.

7. V podaní z 31.10.2022 žalovaní predložili Uznesenie 14D/186/2019 z 11.9.2020, na základe ktorého
dedil žalovaný v 1. rade po nebohej poručiteľke E. B., T. U., ktorá sa narodila dňa XX.XX.XXXX a zomrela
dňa XX.XX.XXXX. E. B., T. U. dedila na základe dedičského konania po nebohom R. U., na základe
Osvedčenia o dedičstva sp. zn. 23D/701/2002, Dnot 31/2003 zo dňa 25.10.2004.

8. Na pojednávaní dňa 25.1.2021 súd uviedol predbežné právne posúdenie, poskytol možnosť stranám
vyjadriť sa.

9. Žalovaní vo vyjadrení z 1.2.2023 poukazovali na rozhodovaciu prax súdov.

10. Pojednávanie nariadené na deň 12.4.2023 sa nekonalo z dôvodu nahlásenia mimoriadnej udalosti.

11. Žalovaní v podaní z 26.5.2022 poukazovali na závery rozhodnutí vo veci vedenej na Okresnom súde
Košice I sp.zn. 10C/29/2012 a vedenej na Krajskom súde v Košiciach, sp. zn. 11Co/126/2020.12. Žalobca v podaní z 26.5.2023 predložil rozhodnutie zo dňa 21.10.2022 vydané Okresným súdom
Košice I, sp. zn. 35C/39/2021. Žalovaný v 1. rade je právnym nástupcom Štefana Halása (N. U.), nar.

XX. XX. XXXX a zomr. XX. XX. XXXX, ktorý bol v PKV č. XXXX pre k. ú. G. evidovaným podielovým
spoluvlastníkom pod B2 (s podielom vo veľkosti 1 k celku). Dedičské konanie po tomto poručiteľovi,
predmetom ktorého boli uvedené parcely, začalo až v roku 2019 (viď titul nadobudnutia uznesenie
14D/186/2019). Právny predchodca žalovaného v 1. rade teda v čase vydania vyvlastňovacieho
rozhodnutia (17. 10. 1986) žil. Keďže jeho pobyt nebol správnemu orgánu známy, bol mu v súlade s §

16 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. ustanovený opatrovník v osobe J. D., V. L. X, D. (str. 2 rozhodnutia
o ustanovení opatrovníka zo dňa 09. 09. 1986). Žalovaná v 2. rade je právnou nástupkyňou R. S. (N.
S.), ktorý mal zomrieť XX. XX. XXXX, a ktorý bol v PKV č. XXXX pre k. ú. G. evidovaným podielovým
spoluvlastníkom pod B1 (taktiež s podielom vo veľkosti 1 k celku). Predmetné pozemky mala žalovaná
v 2. rade zdediť v roku 1993 (viď titul nadobudnutia osvedčenie 38D 130/93) po E. S., T. U., 26. 10. 1906
a zomr. XX. XX. XXXX. Ešte v čase vydania vyvlastňovacieho rozhodnutia bol v evidencii nehnuteľností

riadne evidovaným podielovým spoluvlastníkom R. S. a nie jeho manželka E. S., preto s ním správny
orgán konal ako s účastníkom konania (žalobca poukazuje na to, že predmetom dedičského konania
D 2026/66 po nebohom, ktoré rozhodnutie doručili žalovaní, ani nebola parcela mpč. XXXX, evidovaná
v PKV č. XXXX pre k. ú. G.). Preto správny orgán ustanovil opatrovníka aj druhému z podielových
spoluvlastníkov - právnemu predchodcovi žalovanej v 2. rade (taktiež ako účastníkovi konania na

neznámom mieste - str. 2 rozhodnutia o ustanovení opatrovníka zo dňa 09. 09. 1986). Žalobca má za
to, že účinky vyvlastňovacieho rozhodnutia vo vzťahu k právnym predchodcom žalovaných, ktorým bolo
rozhodnutie doručené (prostredníctvom ustanoveného opatrovníka), nastali. V konaní nie je sporné,
že najneskôr od právoplatnosti rozhodnutia (12. 01. 1987) predmetné parcely už neužívali pôvodne
evidovaní spoluvlastníci, ale štát a po ňom žalobca. Tento stav trvá dodnes (žalobca s týmto majetkom

nakladá ako s vlastným a vykonáva jeho údržbu a opravy). Predmetné pozemky do dnešného dňa slúžia
účelu, na ktorý boli vyvlastnené. Na pozemkoch sa nachádzajú stavby žalobcu – miestne komunikácie,
chodníky, parkoviská. Žalobca už v žalobe a následne aj v konaní uvádzal, že ďalším možným titulom
na nadobudnutie vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam je vydržanie s tým, že titulom
vstupu žalobcu do dobromyseľnej držby týchto nehnuteľností bol zákon č. 138/1991 Zb. o majetku

obcí. Účinnosťou tohto zákona (01. 05. 1991) žalobca priamo zo zákona vstúpil do dobromyseľnej
držby predmetných pozemkov a nemusel mať vedomosť o spôsobe nadobudnutia vlastníckeho práva
štátom, a teda ani o prípadných vadách vyvlastňovacieho rozhodnutia resp. o procesných vadách
konania, ktoré tomuto rozhodnutiu predchádzalo (žalobca v čase vydania rozhodnutia ako subjekt
práva ešte ani neexistoval, vznikol až zákonom č. 369/1990 Zb.). Pre účely posúdenia splnenia

zákonných podmienok vydržania je podľa názoru žalobcu právne významné to, že žalobca vstúpil do
dobromyseľnej držby na základe iných skutkových okolností ako štát; a to dňom účinnosti zákona č.
138/1991 Zb. (dobromyseľnosť žalobcu je potrebné odvodzovať od citovaného zákona ako titulu vstupu
do dobromyseľnej držby).

13. Na pojednávaní dňa 9.6.2023 strany zopakovali svoju predošlú argumentáciu.

14. Súd zistil tento skutkový stav:

15. Z LV č. XXXX, k.ú. L. G. súd zistil, že podielovými vlastníkmi nehnuteľností parc. č. XXXX/XXX vo

výmere 236 m2 a parc. č. XXXX/XXX vo výmere 104 m2 sú žalovaní v 1. a 2. rade, titulom nadobudnutia
sú Osvedčenie o dedičstve 38D/130/93 a 14D/186/2019.

16. Z vyvlastňovacieho rozhodnutia Odboru výstavby, ÚPaA ObNV Košice I č. O/1754/86-Go
z 17.10.1986, str. 7 rozhodnutia vyplýva vyvlastnenie parcely č. 2734, evidovanej v pozemnoknižnej

vložke XXXX vlastníkom zdržujúcim sa na neznámom mieste, a to: R. U. a R. S., každému po 1.
Z Rozhodnutia Odboru výstavby, ÚPaA ObNV Košice I č. O/1754/86-Go z 9.9.1986 vyplýva nariadenie
ústneho pojednávania vo veci vyvlastnenia spornej nehnuteľnosti.

17. Z výpisu z pozemnoknižnej vložky vyplýva, že vlastníkom parcely č. 2734 bol S. N. žen. s E. T. U.

a U. N., každý v podiele 1/2.

18. Z Platobného poukazu z 6.5.1987 vyplýva výplata 858,40 Kčs, pre každého podielového
spoluvlastníka spornej parcely vo výške 429,40 Kčs.19. Z Rozhodnutia č. O/1754/86-Go Odboru výstavby, ÚPaA ObNV Košice I z 9.9.1986 vyplýva
ustanovenie opatrovníka R. S. a R. U..

20. Z Rozhodnutia Štátneho notárstva v Košiciach, D 2026/66-10 z 26.8.1967 po neb. R. S., zomrelom
21.12.1966 vyplýva, že sporné parcely neboli predmetom dedenia. Z odôvodnenia predmetného
uznesenia súd zistil, že dedičkami zo zákona boli manželka a osvojené dieťa poručiteľa, mal. E. S., nar.
XX.X.XXXX. Manželka E. S. T. U. dedičstvo po poručiteľovi odmietla, preto v celosti toto nadobudla mal.

osvojená dcéra.

21. Z Osvedčenia o dedičstve sp.zn. 38D 130/93 z 24.7.1996 vyplýva, že po zomrelej E. S. T. U.
nar. XX.XX.XXXX, zomrelej 24.1.1993 dedila parcelu č. 2734 vedenú na meno poručiteľky v 1 (bod 8
odôvodnenia rozhodnutia) E. F., žalovaná v 2. rade.

22. Z Protokolu o prechode vlastníctva z 13.3.1996 vyplýva prechod spornej nehnuteľnosti k l.5.1991
(bod 53).

23. Z Osvedčenia o dedičstve sp.zn. 23D/115/97 z 7.10.1997 (čl. 171) vyplýva, že predmetné parcely
po R. U. nar. XX.X.XXXX, zomrelom 28.3.1990 nadobudla E. B., nar. XX.XX.XXXX.

24. Z Uznesenia o dedičstve sp.zn. 14D/186/2019 z 11.9.2020 (čl. 141) po E. B. T. U., nar. XX.XX.XXXX,
zomrelej 12.4.2019 vyplýva, že sporné nehnuteľnosti (str. 19 rozhodnutia) nadobudol A. B. (žalovaný
v 1. rade).

25. Zistený skutkový stav súd posúdil nasledovne:

26. Podľa § 2 ods. 1-3 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí (ďalej iba zákon č. 138/1991 Zb).
účinného k 1.5.1991, do vlastníctva obcí prechádzajú z majetku Slovenskej republiky veci, okrem
hnuteľností patriacich orgánom miestnej štátnej správy, ku ktorým patrilo ku dňu účinnosti osobitného

predpisu3)právohospodárenianárodnýmvýborom,naúzemíktorýchsanachádzajú.(2)Veci,kuktorým
patrilo právo hospodárenia štátnym podnikom, rozpočtovým, príspevkovým organizáciám a drobným
prevádzkárňam národných výborov,6) ku ktorým prešla zakladateľská alebo zriaďovateľská funkcia na
obec podľa osobitného predpisu,7) prechádzajú z majetku Slovenskej republiky do vlastníctva obce, na
území ktorej sa nachádzajú. Obce si vzájomné práva a povinnosti upravia zmluvne. (3)Veci, ku ktorým

patrilo právo hospodárenia štátnym podnikom, rozpočtovým a príspevkovým organizáciám a ku ktorým
prešla zakladateľská a zriaďovateľská funkcia na ústredný orgán štátnej správy alebo na príslušný orgán
miestnej štátnej správy, prechádzajú z majetku Slovenskej republiky do vlastníctva obce, na území ktorej
sa nachádzajú, ak ústredný orgán štátnej správy alebo príslušný orgán miestnej štátnej správy prenesie
svoju zakladateľskú alebo zriaďovateľskú funkciu na obec na základe dohody.8)

27. Podľa § 2 ods. 5 zákona č. 138/1991 Zb., nehnuteľnosti vo vlastníctve štátu, ku ktorým patrilo ku
dňu účinnosti osobitného predpisu3) právo hospodárenia Stavoinveste a bývalým okresným národným
výborom za účelom zabezpečenia systému komplexnej bytovej výstavby, účelovej investičnej výstavby
a individuálnej bytovej výstavby, prechádzajú do vlastníctva obce, na území ktorej sa nachádzajú, okrem

časti majetku, ktorý sa podľa § 3 písm. e) a f) tohto zákona nestáva majetkom obce.

28. Podľa § 14 ods. 1 a 2 zákona č. 138/1991 Zb., o prechode vlastníctva vecí, postúpení majetkových
práv a záväzkov sú povinné spísať odovzdávajúce a nadobúdajúce právnické osoby písomné protokoly.
O prechode práva hospodárenia k veciam a postúpení majetkových práv a záväzkov do správy

organizácií spíšu protokoly orgány miestnej štátnej správy, obecné zastupiteľstvá a organizácie.
(2) Zápis prechodu vlastníckeho práva štátu na obec v evidencii nehnuteľností vykonajú príslušné
strediská geodézie na základe zoznamov potvrdených orgánom miestnej štátnej správy a obecným
zastupiteľstvom.25)

29. Podľa § 14 ods. 4 zákona č. 138/1991 Zb., obce, mestá, mestské časti a organizácie založené alebo
zriadené obcou sú povinné podať do 12 mesiacov od účinnosti tohto zákona návrh na zápis do evidencie
nehnuteľností. Ak sa nadobudnutie majetku viaže na ďalšie podmienky,26) sú povinné podať návrh do
12 mesiacov od prevzatia majetku.30. Podľa § 7 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka, spôsobilosť fyzickej osoby mať práva a povinnosti vzniká
narodením. Túto spôsobilosť má aj počaté dieťa, ak sa narodí živé. (2)Smrťou táto spôsobilosť zanikne.

Ak smrť nemožno preukázať predpísaným spôsobom, súd fyzickú osobu vyhlási za mŕtvu, ak zistí jej
smrť inak. Za mŕtvu súd vyhlási aj nezvestnú fyzickú osobu, ak so zreteľom na všetky okolnosti možno
usúdiť, že už nežije.

31. Podľa § 129 ods. 1 Občianskeho zákonníka, držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou

alebo kto vykonáva právo pre seba.

32. Podľa § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti
dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa
predpokladá, že držba je oprávnená.

33. Podľa § 132 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou,
darovacou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných
skutočností ustanovených zákonom. (2)Ak sa vlastníctvo nadobúda rozhodnutím štátneho orgánu,
nadobúda sa vlastníctvo dňom v ňom určeným, a ak určený nie je, dňom právoplatnosti rozhodnutia.

34. Podľa § 134 ods. 1, 3 Občianskeho zákonníka, oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju
má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o
nehnuteľnosť.

35. Predmetom sporu bolo určenie vlastníckeho práva k parcele KN-E č. XXXX/XXX E. O. XXXX/

XXX zapísanej na LV č.XXXX, k. ú. L. G.. Žalobca uvádzal, že vlastnícke právo k nehnuteľnostiam
nadobudol vyvlastnením, prípadne vydržaním. Žalovaní namietali neúčinnosť vyvlastnenia, prípadne
nedodržanie zákonných podmienok vydržania. Za nesporné súd považuje, že žalovaný v 1. rade je
právnym nástupcom po pôvodnom pozemnoknižnom vlastníkovi R. (N.) U., nar. XX.X.XXXX, zomrelom
13.10.1932, čo vyplýva z dedičských uznesení 23D/115/97 a 14D/186/2019. Podľa názoru súdu

dedičská postupnosť predmetnej parcely od R. (N.) S. nie je preukázaná pokiaľ ide o žalovanú v 2.
rade. Podľa tvrdení žalobcu a z vyvlastňovacieho rozhodnutia vyplýva, že vyvlastnený podiel na spornej
parcele mal byť vyvlastnený vlastníkovi zdržiavajúcom sa na neznámom mieste: R. (N.) S., po ňom mala
dediť žalovaná v 2. rade. Žalovaná v 2. rade však predmetný podiel na spornej parcele nadobudla od
matky, manželky R. S., ktorá odmietla dedičstvo po manželovi. Predmetnú parcelu nemohla žalovaná

v 2. rade dediť po matke, za predpokladu, že ju táto nezdedila po manželovi (odmietnutie dedičstva
sa týka celého, aj novoobjaveného majetku poručiteľa) a pokiaľ správne bol v pozemnoknižnej vložke
uvedený údaj o vlastníctve parcely R. (N.) S.. Vzhľadom na neexistenciu dedičskej postupnosti po neb.
R. S., pokiaľ ide o spornú parc. č. XXXX a žalovanú v 2. rade, súd nepovažoval žalovanú v 2. rade za
pasívne vecnej legitimovanú, preto aj z tohto dôvodu žalobu voči nej bolo potrebné zamietnuť.

36. Podľa názoru súdu existuje naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva k predmetným
nehnuteľnostiam v zmysle § 137 písm. c/ CSP, nakoľko tak v čase podania žaloby, ako aj v
čase rozhodovania súdu, na príslušnom liste vlastníctva sú ako podieloví spoluvlastníci sporných
nehnuteľností vedení práve žalovaní, a teda právne postavenie žalobcu je neisté, pretože zmenu zápisu

vlastníckeho práva bez rozhodnutia súdu nemožno vykonať.

37. Súd sa ďalej zaoberal argumentáciou strán sporu k nadobudnutiu vlastníckeho práva k sporným
parcelám vyvlastnením a vydržaním.

38. Žalobca uviedol, že vlastnícke právo nadobudol vyvlastnením. Súd s ohľadom na konkrétnosti
prejednávanej veci uvádza, že parcela mala byť vyvlastnená vlastníkom zdržujúcemu sa na neznámom
mieste: R. U. a R. S.. Súd poukazuje na závery plynúce z rozhodnutia dovolacieho súdu sp. zn.
3Cdo/263/2018, že súd skúma či vyvlastňovacie rozhodnutie bolo doručené, teda preskúmava či došlo
k účinnému vyvlastneniu. V spornej veci žalobca v prvom rade vôbec nepreukázal, že R. S. nebol

vlastníkom zdržujúcim sa na neznámom mieste, ale bol mŕtvy. Správny orgán o tom mal mať vedomosť,
prebehlo dedičské konanie po ňom D2026/66 a preto mal vedomosť aj o existencii dediča, ktorou bola
žalovaná v 2. rade. Pokiaľ ide o R. U., nar. XX.X.XXXX, zomrelom 28.3.1990, ktorý v čase vydania
správneho rozhodnutia žil, mal sa zdržiavať na neznámom mieste, žalovaní popreli tvrdenia žalobcu,o tom, že R. U. sa zdržiaval na neznámom mieste keď uviedli, že sa zdržiaval na G. XX W. D.,
preto žalobca neuniesol bremeno dôkazu, že išlo o vlastníka, ktorého pobyt nebol známy správnemu
orgánu. Rozhodné teda bolo, či v čase vydania vyvlastňovacieho rozhodnutia boli R. S. a R. U. ako

vlastníci spornej nehnuteľnosti, žijúce osoby zdržujúce sa na neznámom mieste. Uvedené v spore
preukázané nebolo, preto nemohlo nadobudnúť správne rozhodnutie účinky (právoplatnosť), žalobca
neuniesol bremeno dôkazu. Súd opakovane odkazuje na závery rozhodnutia dovolacieho súdu (sp.zn.
3Cdo/263/2018) a rozhodovaciu prax súdov, že vo vzťahu k mŕtvej osobe je vyvlastnenie neúčinné.
Nepreukázané je preto tvrdenie, že skutočne šlo o neznámych vlastníkov. Zároveň nepreukázané

zostalo žalovanými popreté tvrdenie o vyplatení vyvlastneného podielu. Súd je oprávnený posúdiť,
kedy nadobudlo súdne rozhodnutie v inej veci právoplatnosť; pri posúdení tejto otázky nie je viazaný
vyznačenou doložkou právoplatnosti. Pri posudzovaní správnosti údajov vyznačených v doložke nie je
obmedzený žiadnou lehotou (viď uznesenie veľkého senátu občianskoprávneho kolégia Najvyššieho
súdu SR zo 7. októbra 2020, sp. zn. 1VCdo/6/2019). Keďže súdna prax už ustálila, že všeobecné súdy
sú oprávnené skúmať, či správny akt nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť, súd uvedené preskúmal

a dospel k záveru, že vyvlastňovacie rozhodnutie vo vzťahu k R. U. a R. S. nenadobudlo právoplatnosť.
Z uvedeného vyplýva, že čsl. štát sa nikdy nestal vlastníkom uvedenej parcely, pretože nadobúdací titul
- vyvlastňovacie rozhodnutie - nebolo právne účinné (nenastali účinky doručenia), pretože vyvlastnenie
bolo uskutočnené voči mŕtvej osobe, a osobe, voči ktorej sa nepreukázalo, že sa zdržiavala na
neznámom mieste. Ustanovenie opatrovníka takýmto osobám nemohlo byť účinné, t.j. nenadobudlo

právne účinky. Vyššie uvedené osoby teda neboli účastníkmi vyvlastňovacieho konania, vyvlastňovacie
konanie nemohlo mať dopad na zmenu vlastníckeho režimu k spornej nehnuteľnosti. Takto nemohlo
dôjsť k právoplatnému vyvlastneniu a to aj napriek tomu, že by na vyvlastňovacom rozhodnutí bola
vyznačená právoplatnosť. Ak teda čsl. štát neúčinne vyvlastnil predmetné pozemky, nenadobudol k
nim ani vlastnícke právo, preto nemohlo dôjsť ani k platnému následnému prechodu nehnuteľnosti na

žalobcu, a to ani s poukazom na zákon č. 138/1991 Z.z. o majetku obcí.
Aj podľa bodu 63 Rozsudku Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 6Co/165/2022, odvolací súd v danom
prípade mal za to, že ak obvodný národný výbor vo vyvlastňovacom konaní konal s osobami, ktoré v tom
čase nemali právnu subjektivitu, a teda nemohli byť účastníkmi konania. Takýmto osobám nie je možné
ani ustanoviť v konaní opatrovníka- toho je možné ustanoviť iba žijúcim osobám (ktorých pobyt nie je

známi). Správny orgán vydal rozhodnutie proti zomrelej osobe (právnym predchodcom žalovaných),
a tým rozhodol o právach a povinnostiach zomrelej osoby, ktorá nemala v čase vydania rozhodnutia
procesnú subjektivitu. Z uvedeného dôvodu nielenže nemohlo rozhodnutie nadobudnúť právoplatnosť,
a to ani na základe doručenia ustanovenému opatrovníkovi, ale došlo k vade, ktorá je tak závažná, že
vyvlastňovacie rozhodnutie je potrebné považovať za nulitný akt a nemohlo nadobudnúť účinky.

39. Súd argumentáciu žalobcu o nadobudnutí vlastníckeho práva vydržaním nepovažoval za dôvodnú.
Žalobca uvádzal, že vlastníctvo nadobudol priamo zo zákona a nemusel mať ani vedomosť o spôsobe
nadobudnutia vlastníckeho práva svojho predchodcu - štátu, a teda ani o vadách vyvlastňovacieho
rozhodnutia. Pre účely posúdenia vydržania daného pozemku mal za to, že konkrétne žalobca vstúpil

do dobromyseľnej držby na základe iných skutkových okolností než jeho právny predchodca (čsl. štát),
a to dňom nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb., t.j. 1.5.1991, kedy jeho dobromyseľnosť je
potrebné odvodzovať od citovaného zákona ako titulu vstupu do držby.

40. Podľa názoru súdu bolo potrebné v prvom rade posúdiť dobromyseľnosť žalobcu v čase vstupu

do držby, teda či žalobca bol vo vzťahu k všetkým okolnostiam presvedčený o oprávnenosti vstupu do
držby. Existencia alebo neexistencia dobromyseľnosti sa totiž odvíja od skutočností, na základe ktorých
sa účastník, ktorý sa domáha určenia vlastníckeho práva, získal vec do držby - svojej faktickej moci, t.j. či
sa žalobca so zreteľom na všetky okolnosti domnieval, že vec mu vlastnícky patrí a nakladal s ňou ako s
vecou vlastnou. Žalovaní namietali skutočnosť, že žalobca žiada určenie vlastníckeho práva k sporným

nehnuteľnostiam na základe domnelého titulu, ktorým bolo neúčinné vyvlastňovacie rozhodnutie a tiež
nedodržanie ust. § 2 a § 14 ods. 4 zákona č. 138/1991 Zb.. Žalobca argumentoval tým, že s vecou
nakladal ako s vlastnou, vynakladal na ňu náklady a nebol rušený v jej užívaní, išlo o areál.

41. Podľa názoru súdu žalobca si nemôže započítať držbu právneho predchodcu, pretože ten ako

štát nebol dobromyseľný v čase vstupu do držby, keďže štát spôsobil nezákonnosť vyvlastňovacieho
rozhodnutia, nemožno toto rozhodnutie považovať za právne akceptovateľný titul vstupu do držby
(uvedené vyplýva z Uznesenia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Cdo/107/2008, ktoré je súčasťou súdneho
spisu).42. Súd sa preto osobitne zaoberal, či bol žalobca dobromyseľný v čase vstupu do držby, a teda či
vstúpil do dobromyseľnej držby na základe iných skutkových okolností, než jeho právny predchodca (čsl.

štát), a to dňom nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb., t.j. 2.5.1991 či došlo k začatiu plynutia
vydržacej doby. Keďže štát nebol v čase nadobudnutia účinnosti § 2 ods. 5 zákona č. 138/1991 Zb. o
majetku obcí vlastníkom uvedených parciel, nemohol ich ani žalobca podľa uvedeného zákona od neho,
ako nevlastníka, platne nadobudnúť. Dôkazné bremeno o dobrej viere a že žalobcovi svedčí nadobúdací
titul (a teda nadobudol vlastnícke právo) v danom prípade zaťažovala žalobcu, ako osobu, ktorej je

dobrá viera na prospech. I odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia sp. zn. 6Co/165/2022 vychádzal
z úvahy, že vo všeobecnosti dobrá viera musí byť hodnotená veľmi prísne, kedy poskytnutie ochrany
dobromyseľnému nadobúdateľovi sa s prihliadnutím na individuálne okolnosti posudzovanej veci musí
javiť ako spravodlivé. V prípade, ak nadobudnutie vlastníckeho práva na základe vydržania tvrdí štát
(resp. orgán štátu), je nevyhnutné okolnosti vstupu do držby a dobrú vieru posudzovať ešte prísnejšie.
Súd poukazuje na odôvodnenie bodu 82 rozhodnutia odvolacieho súdu 6Co/165/2022, kde podľa

odvolacieho súdu je potrebné pod bežnú opatrnosť (ktorú bolo možné od žalobcu požadovať) zahrnúť
požiadavku aktívneho zisťovania konkrétnych skutočností, vedúcich (z hľadiska kritéria priemernej
obozretnosti) k presvedčeniu, že štát na neho platne previedol vlastnícke právo. Pre nadobudnutie
takéhoto presvedčenia je pritom nevyhnutné poznanie, či štát bol v čase nadobudnutia účinnosti zákona
č. 138/1991 Zb. vlastníkom sporných nehnuteľností a disponoval platným nadobúdacím vlastníckym

titulom k nehnuteľnostiam a zároveň či boli splnené všetky podmienky stanovené uvedeným zákonom.
Rovnaký záver zaujal Krajský súd v Košiciach i v rozhodnutí sp.zn. 11Co/126/2020, kde vychádzal
z úvahy, že presvedčenie Mesta Košice o vlastníckom práve ku konkrétnej veci nemohol založiť len
zákonom č. 138/1991 Zb. všeobecne upravený inštitút prechodu vlastníctva na obce z majetku štátu,
ale len na jeho základe deklarovaná skutočnosť, že na žalovaného z majetku štátu prechádza konkrétne

určená vec tak, ako to predpokladá ust. § 14 ods. 1 a 2 uvedeného zákona. Z uvedeného teda vyplýva,
že žalobca tak nedisponuje právnym titulom na vstup do držby, na základe ktorého by bolo možné ho
považovať za dobromyseľného držiteľa.

43. Žalobca pri bežnej opatrnosti nemohol nadobudnúť presvedčenie, že štát v čase nadobudnutia

účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. bol vlastníkom nehnuteľností a že disponoval platným nadobúdacím
vlastníckym titulom k sporným nehnuteľnostiam, nemohol teda nadobudnúť presvedčenie, že na neho
prešlo ex lege vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam. Žalobca mohol mať aspoň pochybnosti
o nadobudnutí vlastníckeho práva, keďže osoby neboli riadne identifikované a niektoré dokonca
boli v tom čase mŕtve. Dobromyseľnosť žalobcu tiež spochybňuje to, že sa nesprával ako vlastník

nehnuteľnosti a ani sa nedal zapísať svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností.
Pokiaľ sa cítil žalobca ako vlastník, uvedená povinnosť mu vyplývala i z § 14 ods. 4 zákona č. 138/1991
Zb.. Z tohto dôvodu ani protokol o odovzdaní nemohol byť domnelým titulom pre vstup do dobromyseľnej
držby.

44. Vo vzťahu k žalovanej v 2. rade súd žalobu zamietol pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie,
vychádzajúcej z nepreukázania dedičskej postupnosti.

45. O nároku na náhradu trov konania bolo rozhodnuté podľa § 262 ods. 1 (podľa ktorého o nároku na
náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí) v spojení s §

255ods.1CSP(podľaktoréhosúdpriznástranenáhradutrovkonaniapodľapomerujejúspechuvoveci)
tak, že žalovaným v 1. a 2. rade voči žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%,
nakoľko žalovaní boli v plnom rozsahu v konaní úspešní. Súd nevzhliadol dôvody hodné osobitného
zreteľa v spore.

46. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým
sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Mestský súd
Košice v dvoch písomných vyhotoveniach (§ 362 ods. l CSP). V odvolaní sa má popri všeobecných

náležitostiach podania (§ 127 ods. 1 CSP) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahusa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne a čoho sa odvolateľ domáha (§
363 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania (§ 364 CSP).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že :
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo
ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§365 CSP).

Odvolanie proti rozsudku vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej

inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 CSP).

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak

a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prevej inštancie (§ 366 CSP).

V prípade, ak povinný dobrovoľne nesplní to, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený
podať návrh na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.