Rozsudok – Zodpovednosť za škodu pri výkone… ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Wednesday, November 30, 2023

Súd: Mestský súd Košice
Spisová značka: 34C/2/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7121200711
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lýdia Oros Nemešová

ECLI: ECLI:SK:MSKE:2023:7121200711.11

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Mestský súd Košice sudkyňou JUDr. Lýdiou Oros Nemešovou v právnom spore žalobcu: A. A., nar.

XX.X.XXXX, bytom v B., C. X, zastúpený advokatTT, s.r.o., so sídlom v Košiciach, Nerudova 14,
IČO: 50 001 949, proti žalovanej: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskejrepubliky,sosídlomvBratislave,Župnénámestie13,onáhraduškodyspôsobenejprivýkone
verejnej moci, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaná j e p o v i n n á zaplatiť žalobcovi sumu 12.720,60 Eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy
spolu s 5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 12.720,60 Eur odo dňa 14.11.2020 do zaplatenia s tým,
že náhrada nemajetkovej ujmy za väzbu predstavuje sumu 6.970,60 Eur a náhrada nemajetkovej ujmy

za trestné stíhanie predstavuje sumu 5.750,- Eur, a to všetko do tridsiatich dní odo dňa právoplatnosti
tohto rozsudku.
II. Žalovaná j e p o v i n n á zaplatiť žalobcovi sumu 2.051,58 Eur titulom náhrady ušlého zisku spolu
s 5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 2.051,58 Eur odo dňa 14.11.2020 do zaplatenia, a to všetko
do tridsiatich dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.
III. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a.

IV.Žalobcovipriznáva vočižalovanejnároknanáhradutrovkonaniavrozsahu100%,ovýškektorých
bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1.1 Žalobca žalobou doručenou Okresnému súdu Košice I dňa 25.1.2021 žiadal súd, aby zaviazal
žalovanú Slovenskú republiku, v mene ktorej koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky
(označenú v žalobe ako žalovaná v 1. rade) a žalovanú Slovenskú republiku, v mene ktorej koná
MinisterstvospravodlivostiSlovenskejrepubliky(pôvodneoznačenúakožalovanáv2.rade)kpovinnosti
zaplatiť mu spoločne a nerozdielne sumu 29.000,- Eur titulom nemajetkovej ujmy a sumu 2.100,-
Eur titulom náhrady ušlého zisku, ktorá mu vznikla v súvislosti s nezákonnými rozhodnutiami ako aj

postupom orgánov verejnej moci.
1.2 Zároveň žalobca žiadal súd, aby mu priznal proti žalovaným v 1. a v 2. rade náhradu vzniknutých
trov konania.

2.1 Žalobu žalobca odôvodnil najmä tými skutkovými tvrdeniami, že uznesením vyšetrovateľa
Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach, odboru kriminálnej polície vydaným pod ČVS: D.
- XXXX/X-XXX-XX-XXXX bolo dňa 20.11.2017 v spojení s opravným uznesením zo dňa 24.11.2017

začaté trestné stíhanie za zločin Týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa ust. § 208 ods. 1 písm.
a), písm. b), písm. e), ods. 3 písm. d) Trestného zákona s poukazom na ust. § 138 písm. b) Trestného
zákona. Uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach, odboru kriminálnej polície
vydaným pod ČVS: D. - XXXX/X-XXX-XX-XXXX mu bolo dňa 29.12.2017 vznesené obvinenie pre zločintýrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa ust. § 208 ods. 1 písm. a), písm. b), písm. e), ods. 3 písm. d)
Trestného zákona s poukazom na ust. § 138 písm. b) Trestného zákona. Následne na návrh prokurátora
Okresnej prokuratúry Košice I sudca pre prípravné konanie Okresného súdu Košice I uznesením zo

dňa 11.1.2018 vydaným pod sp.zn. 4Tp/7/2018 rozhodol, že ho berie do väzby, ktorá začala plynúť dňa
9.1.2018 o 13:20 hod. v Ústave na výkon väzby a výkon trestu Floriánska 18, Košice. Ďalej žalobca
poukázal na skutočnosť, že dňa 7.2.2018 zaslal Okresnej prokuratúre Košice I žiadosť o prepustenie z
väzby, alternatívne navrhoval nahradenie väzby písomným sľubom, dohľadom probačného a
mediačného úradníka, a v tejto žiadosti o prepustenie z väzby tiež uviedol, že sa presťahuje k svojim

rodičom, aby sa nezdržiaval v blízkosti svojej manželky, t.j. poškodenej v trestnom konaní, a teda by
už nehrozila obava, že by mohol pokračovať v trestnej činnosti. Tejto žiadosti však prokurátor Okresnej
prokuratúry Košice I dňa 20.2.2018 nevyhovel, a preto bola jeho žiadosť o prepustenie z väzby na
slobodu predložená na rozhodnutie Okresnému súdu Košice I, ktorý jeho žiadosti vyhovel a prepustil
ho svojím uznesením zo dňa 2.3.2018 z väzby na slobodu. V tejto súvislosti žalobca zdôraznil, že
okresný súd vo svojom rozhodnutí vyslovil, a to vzhľadom na výsluch jeho manželky v procesnej pozícii

poškodenej, ktorá v celom rozsahu poprela, že by bola ním týraná, dokonca nežiadala, aby mu súd uložil
obmedzenie, aby býval u svojich rodičov, ako aj na skutočnosť, že ho bola vo výkone väzby dvakrát
navštíviť, že v danom prípade nevidí materiálne dôvody väzby, t.j. že tu neexistuje dôvodná obava,
že by mohol na slobode pokračovať v trestnej činnosti. Žalobca konštatoval, že prokurátor Okresnej
prokuratúry Košice I však podal proti tomuto uzneseniu sťažnosť, ktorú Krajský súd v Košiciach na

neverejnomzasadnutíkonanomdňa19.3.2018 uznesenímvydanýmpodsp.zn.8Tpo/15/2018zamietol,
a následne bol z výkonu väzby prepustený na slobodu. Dňa 18.7.2018 bola Okresnému súdu Košice
I doručená obžaloba, ktorú na neho podal prokurátor Okresnej prokuratúry Košice I, pričom trestné
konanie sa na súde viedlo pod sp.zn. 8T/27/2018. Okresný súd Košice I rozsudkom zo dňa 15.5.2019
vydaným pod č.k. 8T/27/2018 – 442 ho oslobodil spod obžaloby, pretože nebolo dokázané,

že sa stal skutok, pre ktorý je stíhaný. Voči tomuto rozsudku podal prokurátor Okresnej prokuratúry
Košice I odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Košiciach tak, že odvolanie okresného prokurátora
uznesením zo dňa 11.12.2019 zamietol.
2.2 Žalobca v žalobe tvrdí, že orgány činné v trestnom konaní nepostupovali správne, keďže vo fáze
prípravného konania nepreverili dostatočne všetky dôležité skutočnosti, hoci v zmysle zásad trestného

konania uvedených v ust. § 2 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní s rovnakou
starostlivosťou majú povinnosť objasňovať okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré
svedčia v jeho prospech. Nesprávny postup orgánov činných v trestnom konaní podľa žalobcu spočíval
najmä v tom, že mu obvinenie bolo vznesené dňa 29.12.2017 a až do 2.3.2018, kedy na verejnom
zasadnutí, na ktorom sa rozhodovalo o jeho prepustení z výkonu väzby na slobodu, nebola vypočutá

jeho manželka v procesnej pozícii poškodenej, ktorá vo svojej výpovedi ešte pred vznesením obvinenia
opakovane tvrdila, že ju netýral a samotné obvinenie považuje za omyl. Žalobca v tejto súvislosti upriamil
pozornosť na skutočnosť, že trestné oznámenie nepodala jeho manželka, ale trestné stíhanie začalo
na základe trestného oznámenia zo dňa 23.10.2017, ktoré podala sestra poškodenej. Vyšetrovateľ
vzniesol obvinenie proti jeho osobe až 29.12.2017 na podklade znaleckého posudku, a následne bol dňa

9.1.2018 zadržaný a na návrh prokurátora Okresnej prokuratúry Košice I zo dňa 11.1.2018 bol sudcom
pre prípravné konanie vzatý do väzby. Žalobca poukázal, že prokurátor svoj návrh na vzatie do väzby
opieral výlučne o znalecký posudok, pričom podľa názoru prokurátora boli dané dôvody väzby
uvedené v ust. § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Má však za to, že ak by existovali dôvody
tzv. „pokračovacej väzby“, tak v tom prípade mal byť vzatý do väzby ihneď, a nie skoro 3 mesiace po

podaní trestného oznámenia, kedy počas tohto obdobia mohol pokračovať v páchaní trestnej
činnosti, z ktorej bol obvinený. Žalobca argumentoval, že v tomto konaní jednoznačne nebol naplnený
účel väzby, nielen preto, že bol oslobodený spod obžaloby z dôvodu, že nebolo dokázané, že sa skutok
stal, ale taktiež preto, že v prípade, ak tu bola dôvodná obava, že bude pokračovať v trestnej činnosti,
mal byť vzatý do väzby bezodkladne, a nie až 3 mesiace po podaní trestného oznámenia. Aj z týchto

dôvodov považuje žalobca vykonanú väzbu za nezákonnú a nedôvodnú. Podľa žalobcu v trestnom
konaní boli závažným spôsobom porušené jeho práva, a to najmä právo na spravodlivý proces a právo
na obhajobu z dôvodu, že ako obvinený nebol upovedomený o procesných úkonoch, a teda taktiež
došlo k porušeniu zásady kontradiktórnosti konania. Žalobca v žalobe podotkol, že žiadny zo svedkov,
nikdy ani len nepriamo, nepotvrdil, že by mal fyzicky alebo psychicky napadnúť poškodenú, t.j. svoju

manželku. Táto od začiatku popierala, že by jej nejakým spôsobom ubližoval, samotné obvinenie
považovala za omyl a uvádzala, že ho ako manžela miluje, a nevie si bez neho predstaviť život.
2.3 Žalobca nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 29.000,- Eur odôvodnil tými skutočnosťami,
že pred začatím trestného stíhania pracoval ako IT pracovník v spoločnosti T- systems Slovakias.r.o. s čistým mesačným príjmom vo výške 700,- Eur. Nebol nikdy trestaný, viedol riadny život, žil so
svojou manželkou a deťmi v riadnej rodine, bol jej oporou. Dňa 9.1.2018 bol zadržaný orgánmi činnými
v trestnom konaní ako podozrivý, a od tohto momentu už nebol zo zadržania prepustený, ale bol vzatý

priamo do väzby. Začatie trestného stíhania, pobyt vo väzbe a psychické problémy s tým spojené mali
za následok jeho odchod z práce. Po prepustení z väzby mal problém nájsť si zamestnanie. V
dôsledku trestného stíhania sa nemohol zamestnať v štátnej správe, a ani v súkromnej sfére ho taktiež
nechcel nikto zamestnať. Postupne sa prestal zúčastňovať verejných a spoločenských udalostí, jeho
priatelia a známi sa mu začali vyhýbať, pretože ho považovali za nespoľahlivého. V dôsledku straty

zamestnania prišiel aj o stabilný príjem, čo vyústilo do jeho psychických problémov. Trestné stíhanie
zasiahlo aj do jeho súkromného života. Celá rodina pozerala na neho ako na človeka, ktorý dokáže
psychicky aj fyzicky týrať nevinnú ženu aj napriek tomu, že svoju ženu nadovšetko miluje. Okolie naňho
hľadelo ako na zločinca, svokra a švagriná požadovali, aby najbližšie roky strávil vo väzení, napriek
tomu, že svojej žene neublížil, vo svojom okolí o ňom šírili reči, aký je to trýzniteľ, a preto sa mu okolie
otáčalo chrbtom. Má za to, že trestným stíhaním, ako aj neopodstatnenou väzbou, ktorá trvala 70 dní,

došlo k závažným zásahom do jeho súkromnej, rodinnej, pracovnej a zdravotnej sféry, a bola mu tak
spôsobená značná nemajetková ujma.
2.4 Žalobca si žalobou uplatnil aj ušlý zisk vo výške 2.100,- Eur za tri mesiace, ktoré strávil vo výkone
väzby. Uviedol, že väzba u neho začala plynúť dňa 9.1.2018 a skončila sa dňom 19.3.2018.
2.5 Žalobca si v konaní uplatnil aj úrok z omeškania vo výške 5% zo sumy 2.100,- Eur odo dňa

14.11.2020 do zaplatenia a úrok z omeškania vo výške 5% zo sumy 29.000,- Eur odo dňa 14.11.2020
do zaplatenia vzhľadom k skutočnosti, že žalovaná v 2. rade mu dňa 13.11.2020 zaslala oznámenie
o výsledku predbežného prerokovania nároku na náhradu škody a upovedomila ho, že jeho nárok
neuspokojí ani čiastočne.
3. Súd však v tejto súvislosti musí poznamenať, že žalobcova požiadavka na zaplatenie úrokov

z omeškania sa nepremietla v navrhovanom petite, ale nárok žalobcu na zaplatenie príslušenstva
jednoznačne vyplýva z obsahu žaloby.
4. Žalobca k otázke pasívnej vecnej legitimácie uviedol, že pasívnu vecnú legitimáciu označenej
žalovanej v 1. rade (Generálna prokuratúra Slovenskej republiky) odvodzuje z nezákonnosti celého
trestného konania, ktoré ani nemalo začať a pasívnu vecnú legitimáciu žalovanej v 2. rade (Ministerstvo

spravodlivosti Slovenskej republiky) odvodzuje od nezákonného rozhodnutia o vzatí do väzby v zmysle
ust. § 8 ods. 5 písm. b) zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov.
5. Žalobca v rámci prostriedkov procesného útoku do konania označil a predložil tieto listinné dôkazy:
uznesenieOkresnéhoriaditeľstvaPolicajnéhozboruvKošiciach,odborukriminálnejpolície,1.oddelenia

vyšetrovania zo dňa 20.11.2017 vydané pod ČVS: D. – XXXX/X – A. – B. – XXXX, ktorým došlo k
začatiu trestného stíhania, opravné uznesenie Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach,
odboru kriminálnej polície, 1. oddelenia vyšetrovania zo dňa 24.11.2017 vydané pod ČVS:
D. – XXXX/X – A. – B. – XXXX, ktorým sa opravovalo paragrafové znenie právnej kvalifikácie skutku,
uznesenie Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach, odboru kriminálnej polície, zo dňa

29.12.2017 vydané pod ČVS: D. – XXXX/X – A. – B. – XXXX o vznesení obvinenia, návrh prokurátora
Okresnej prokuratúry Košice I zo dňa 11.1.2018 na vzatie obvineného žalobcu do väzby, uznesenie
Okresného súdu Košice I zo dňa 11.1.2018 vydané pod sp.zn. 4Tp/7/2018 o vzatí obvineného žalobcu
do väzby, žiadosť obvineného žalobcu zo dňa 7.2.2018 o prepustenie z výkonu väzby adresovaná
Okresnej prokuratúre Košice I, uznesenie Okresného súdu Košice I zo dňa 2.3.2018 vydané pod sp.zn.

4Tp/7/2018, ktorým súd prepustil obvineného žalobcu z väzby na slobodu, uznesenie Krajského súdu
v Košiciach zo dňa 19.3.2018 vydané pod sp.zn. 8Tpo/15/2018, ktorým krajský súd zamietol stažnosť
prokurátora proti uzneseniu Okresného súdu Košice I zo dňa 2.3.2018, obžalobu Okresnej prokuratúry
Košice I zo dňa 16.7.2018, rozsudok Okresného súdu Košice I zo dňa 15.5.2019 vydaný pod č.k.
8T/27/2018 – 442, ktorým súd obžalovaného žalobcu oslobodil spod obžaloby, doplnenie dôvodov

odvolania prokurátora Okresnej prokuratúry Košice I zo dňa 3.7.2019 proti rozsudku Okresného súdu
Košice I zo dňa 15.5.2019, uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 11.12.2019 vydané pod
č.k. 4To/94/2019 – 463, ktorým krajský súd zamietol odvolanie okresného prokurátora proti rozsudku
OkresnéhosúduKošiceIzodňa15.5.2019,žiadosťopredbežnéprerokovanienárokunanáhraduškody
zo dňa 3.4.2020 adresované Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky.

6.1 Žalobcom v žalobe označená žalovaná v 1. rade Slovenská republika, v mene ktorej koná Generálna
prokuratúraSlovenskejrepublikyvovyjadreníkžalobežalobcu zodňa23.3.2021žiadalatútozamietnuť.
Poukázala na skutočnosť, že žalovanou je Slovenská republika, ktorú však nemôžu zastupovať v konaní
dva orgány. Mala za to, že v žalobe musí byť konkretizovaný iba jeden štátny orgán, ktorý má žalovanúSlovenskú republiku v konaní zastupovať a prípadne byť rozhodnutím súdu viazaný. Ďalej uviedla, že
žalobca v žalobe nekonkretizuje nezákonné rozhodnutie, v dôsledku vydania ktorého mu mala vzniknúť
škoda, za ktorú by bola zodpovedná. Konštatovala, že z obsahu podanej žaloby vyplýva, že žalobca

uvádza ako najväčší zásah do jeho práv vzatie do väzby a zotrvanie vo väzbe po dobu 70 dní. O vzatí
žalobcu do väzby rozhodol Okresný súd Košice I uznesením zo dňa 11.1.2018 vydaným pod sp.zn.
4Tp/7/2018, a vzhľadom k uvedenému a so zreteľom na ust. § 8 ods. 5 písm. b) v spojitosti s ust. §
4 ods. 1 písm. a) bod 1. zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov zodpovednostným subjektom

konajúcim v mene Slovenskej republiky má byť Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. V
prípade existencie pochybností o tom, ktorý orgán má v predmetnom konaní konať v mene Slovenskej
republiky, upriamila pozornosť na ust. § 4 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,
vktoromsauvádza,žeaknemožnopríslušnýorgánurčiťpodľaodseku1,konávmeneštátuMinisterstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky. Za relevantnú skutočnosť považovala žalovaná v 1. rade aj tú

skutočnosť, že žalobca vo vtedajšom procesnom postavení obvineného nevyužil zákonodarcom mu
poskytnutý procesný opravný prostriedok (sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia), ktorým
by sa mohol pokúsiť domôcť sa pre seba lepšieho právneho postavenia, pričom využitie opravného
prostriedku priamo predpokladá ust. § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. V tejto súvislosti podľa žalovanej
v 1. rade by ani neobstálo prípadné tvrdenie žalobcu, že nemá právnické vzdelanie, a preto nemohol

sťažnosť podať, nakoľko o práve podať sťažnosť bol žalobca v procesnom postavení obvineného
náležite poučený. V tejto súvislosti žalovaná v 1. rade doplnila, že zákonodarca nepožaduje na podanie
aodôvodneniesťažnostižiadnušpecifickúprávnenáročnúformu,ktorábyvyžadovalapodaniesťažnosti
iba práva znalou osobou. Uviedla, že z ustálenej judikatúry súdov jednoznačne vyplýva tá skutočnosť,
že bez podanej sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia, ak neboli preukázané dôvody hodné

osobitného zreteľa, nemožno žalobcovi priznať náhradu škody a ani náhradu nemajetkovej ujmy.
Uviedla, že o prípady hodné osobitného zreteľa sa vo všeobecnosti jedná v prípadoch, keď nepodanie
riadneho opravného prostriedku bolo spôsobené skutkovým alebo právnym stavom, ktorý vylučoval
alebo znemožňoval jeho podanie; malo by sa jednať o okolnosti na strane účastníka, t.j. napríklad náhla
nevyhnutná hospitalizácia v zdravotníckom zariadení, obmedzenie alebo strata procesnej spôsobilosti a

podobne alebo na strane orgánu, ktorý nezákonné rozhodnutie vydal, t.j. napríklad nesprávne poučenie
o možnosti podania opravného prostriedku, diskriminácia a podobne. Konštatovala, že zo žalobného
návrhu a ani z informačno -evidenčných pomôcok prokuratúry vôbec nevyplýva, že by v žalobcovej
trestnej veci išlo o prípad hodný osobitného zreteľa. Poukázala, že žalobca sa touto skutočnosťou
v žalobnom návrhu vôbec nezaoberal, neuviedol skutkový alebo právny stav na jeho strane v čase

plynutiazákonnejlehotynapodanieriadnehoopravnéhoprostriedku(sťažnosti),ktorýbyvylučovalalebo
znemožňoval podanie sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia. Mala za to, že zo žalobného
návrhu nevyplývajú žiadne okolnosti hodné osobitného zreteľa, tak ako sú akceptované súdnou praxou,
a preto skutočnosť spočívajúcu v nepodaní sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia žalobcom
vníma ako zásadnú pre toto konanie, z dôvodu ktorej má byť žaloba súdom v celom rozsahu zamietnutá.

Žalovaná v 1. rade zdôraznila, že pasivita žalobcu pri hájení svojich práv je zreteľná aj zo zápisnice
Okresného súdu Košice I o výsluchu obvineného zo dňa 11.1.2018 v konaní vedenom na súde pod
sp.zn. 4Tp 7/2018, z ktorej vyplýva, že obvinený žalobca sa vzdal práva podať sťažnosť proti uzneseniu
súdu o vzatí do väzby v mene svojom ako aj v mene všetkých oprávnených osôb. Z uvedeného vyplýva
podľa žalovanej v 1. rade, že žalobca nevyužil riadny opravný prostriedok ani v súvislosti s uznesením

o vzatí do väzby, tak ako to predpokladá ust. § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. Vzhľadom na
uvedené by podľa žalovanej v 1. rade mala byť žaloba v celom rozsahu zamietnutá.
6.2 V časti uplatneného nároku na náhradu ušlého zisku uviedla, že žalobca vôbec nepreukázal (napr.
výplatnou páskou) svoj mesačný príjem za obdobie predchádzajúce jeho väzbe, teda skutočnú výšku
jeho čistého príjmu. Taktiež nepreukázal ani to, či v danom čase bol v zamestnaneckom pomere, ako

aj to do kedy jeho zamestnanecký pomer trval. Uviedla, že vo väzbe bol žalobca 70 kalendárnych dní
(teda 2 mesiace a 10 dní), čo nepredstavuje trojmesačnú absenciu v zamestnaní, resp. absenciu v rámci
pracovných dní počas troch mesiacov, za ktoré si uplatňuje násobok sumy 700,- Eur.
6.3Vsúvislostispožadovanouvýškounemajetkovejujmy29.000,-Eur poukázalanato,ženemajetková
ujma v peniazoch sa v zmysle ust. § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za

škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
uhrádza len vtedy, ak vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym
úradným postupom iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením,
pričom na určenie jej výšky je súčasne potrebné zohľadniť kritéria uvedené v ods. 3 daného zákona,a to osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej
ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v
súkromnom živote a závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Má

za to, že žalobca v žalobe dostatočným spôsobom neozrejmil opodstatnenosť výšky požadovanej
nemajetkovej ujmy a jej požadovanú výšku náležite nezdôvodnil zohľadňujúc ust. § 17 ods. 3 zákona
č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov. Uviedla, že žalobca poukazujúc na rozsudok Krajského súdu
Žilina sp.zn. 9Co 52/2010 sa domáha úhrady sumy vo výške 99,58 Eur za deň trvania väzby, avšak

určenie spomínanej sumy je prísne individuálne a vzťahujúce sa iba na danú konkrétnu vec riešenú
na Krajskom súde Žilina. Žalobca bol vo väzbe 70 dní a násobok uvedeného počtu väzobných dní
s požadovanou dennou úhradou vo výške 99,58 Eur za deň trvania väzby predstavuje sumu 6.970,16
Eur. Rozdiel medzi touto sumou a požadovanou sumou 29.000,- Eur však žalobca nijakým spôsobom
nevysvetľuje, a preto jej je spôsob určenia požadovanej výšky nemajetkovej ujmy neznámy.
6.4 Žalovaná v 1. rade vo svojom vyjadrení k žalobe poukázala na nález Ústavného súdu Slovenskej

republiky zo dňa 1.4.2020, sp.zn. IV. ÚS 100/2019, rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa
27.10.2016, sp.zn. 9Co 301/2014, rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 23.1.2018, sp.zn.
8Co/348/2016, rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 19.1.2017, sp.zn. 9Co/568/2013, rozsudok
Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 18.2.2020, sp.zn. 17Co/827/2015, rozsudok Krajského súdu
v Košiciach zo dňa18.2.2020, sp.zn. 5Co/264/2019, rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa

11.11.2015, sp.zn. 5Co/146/2015, rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 21.3.2016, sp.zn.
23C/4/2015, rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 4.12.2015, sp.zn. 19C/71/2014, rozsudok
Okresného súdu Košice I zo dňa 23.1.2020, sp.zn. 15C/18/2019, rozsudok Okresného súdu Košice
I zo dňa 29.3.2019, sp.zn. 42C/47/2018, rozsudok Okresného súdu Lučenec zo dňa 17.7.2015, sp.zn.
9C/128/2014.

7.1 Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky ako zástupca Slovenskej republiky, označené
žalobcom ako žalovaná v 2. rade, vo svojom vyjadrení k žalobe zo dňa 19.3.2021 uviedlo, že žalobu
považuje za zmätočnú a nezrozumiteľnú, keď žalobca na jednej strane síce označil rozhodnutia vydané
v trestnom konaní, ktoré považuje za nezákonné, v ďalšej časti žaloby však poukazuje na skutočnosť, že

orgány činné v trestnom konaní nepostupovali správne vo fáze prípravného konania, a to predovšetkým,
keď nevypočuli včas poškodenú, keď mal byť vzatý do väzby okamžite, nie až 3 mesiace po podaní
trestného oznámenia, keď boli porušené jeho práva na spravodlivý proces a právo na obhajobu, keď ako
obvinený nebol upovedomený o procesných úkonoch, keď došlo k porušeniu zásady kontradiktórnosti
konania. Má za to, že zo samotného obsahu žaloby tak nie je zrejmé, či žalobca odvodzuje svoj nárok iba

z označených rozhodnutí vydaných v trestnom konaní, alebo považuje za nezákonný aj samotný postup
orgánov činných v trestnom konaní v prípravnom konaní. Vzhľadom na absenciu konkrétne označeného
dôvodu/príčiny vzniku škody, ktorej náhradu si žalobca uplatnil, nie je možné podľa nej jednoznačne
určiť, v súvislosti s ktorým pochybením by mala byť následne skúmaná príčinná súvislosť medzi právnym
titulom nároku na náhradu škody a samotným vznikom škody. Rovnako zmätočne podľa žalovanej v

2. rade pôsobí aj samotné označenie žalovaných v žalobe v spojení s formuláciou žalobného petitu
a odôvodnením žaloby. Má za to, že charakter žaloby vylučuje solidárnu zodpovednosť žalovaných,
resp. žalobný petit nekorešponduje s odôvodnením žaloby a záver o solidárnej zodpovednosti nemožno
odvodiť ani od ust. § 21 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, nakoľko toto ustanovenie

sa vzťahuje na uplatňovanie regresnej náhrady štátu v prípade pochybenia orgánu verejnej moci, alebo
konkrétnej osoby. K uplatnenému nároku žalobcu ďalej uviedla, že pre vznik zodpovednosti štátu musia
byť splnené všetky tri všeobecné podmienky súčasne, a to a) nezákonne rozhodnutie b) vznik škody, c)
príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vzniknutou škodou, a zároveň musia byť naplnené
i ďalšie zákonné podmienky obsiahnuté v zákone č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú

pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Má však za
to, že žalobca splnenie týchto podmienok nepreukázal, nakoľko nestačí poukázať len na výsledok
trestného konania a splnenie podmienky v zmysle ust. § 8 ods. 5 písm. b) zákona č. 514/2003 Z.z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov, ale zároveň je nutné posúdiť, či boli splnené všetky zákonné podmienky pre

priznanie nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy. Ako vyplýva zo znenia ust. § 6 ods. 2 zákona
č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov, zákonnou podmienkou pre priznanie nároku na náhradu škody
a nemajetkovej ujmy z titulu nezákonného rozhodnutia je podanie riadneho opravného prostriedkuproti tomuto rozhodnutiu. Z obsahu trestného spisu vedeného na Okresnom súde Košice I pod sp.zn.
8T/27/2018 vyplýva, že žalobca voči uzneseniu o vznesení obvinenia, ani voči uzneseniu o vzatí do
väzby nepodal riadny opravný prostriedok. Poukázala, že využitie opravného prostriedku podľa ust. § 6

ods. 2 citovaného zákona č. 514/2003 Z.z. je predpokladom pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu
škody, ktorú si žalobca uplatňuje titulom nezákonného rozhodnutia. Žalovaná v 2. rade argumentovala,
že právna úprava tu vychádza zo zásady všeobecnej prevencie, vylučujúcej zodpovednosť štátu za
škodu v prípade, ak poškodený (žalobca) nevyužil dostupné právne prostriedky na odvrátenie hroziacej
škody. Pokiaľ právny poriadok dal žalobcovi možnosť podať riadny opravný prostriedok, ktorým mohol

čeliť nezákonnosti rozhodnutia, možno od neho opodstatnene požadovať, aby tieto prostriedky použil
na účely predídenia nezákonného stavu a tým vzniku škody. Nárok žalobcu na náhradu škody je tak
zásadnepodmienenývyčerpanímriadnychopravnýchprostriedkov,alencelkomvýnimočnevprípadoch
hodných osobitného zreteľa sa poškodený môže domáhať náhrady škody aj keď ich nevyužil. V tejto
súvislosti doplnila, že žalobca nijakým spôsobom nepreukázal (ani netvrdí) žiadne mimoriadne, alebo
výnimočné okolnosti, pre ktoré by bolo možné od splnenia tejto podmienky upustiť. Ako vyplýva zo

zápisnice o výsluchu obvineného zo dňa 11.1.2018, sp. zn. 4Tp/7/2018, žalobca doslovne uviedol, že
mu uznesenie o vznesení obvinenia bolo doručené, uzneseniu porozumel a sťažnosť nepodal. Rovnako
po vyhlásení uznesenia o vzatí do väzby sa žalobca výslovne vzdal práva podať proti uvedenému
uzneseniu sťažnosť. Keďže žalobca nepreukázal splnenie zákonnej podmienky pre priznanie nároku
na náhradu škody z titulu nezákonného rozhodnutia v zmysle ust. § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov, nie je mu možné podľa žalovanej v 2. rade priznať nárok na náhradu škody a
nemajetkovej ujmy z titulu nezákonného rozhodnutia.
7.2 K otázke nezákonných rozhodnutí žalovaná v 2. rade uviedla, že aj keď podľa odôvodnenia
oslobodzujúceho rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 15.5.2019 vydaného v konaní vedenom

pod sp.zn. 8T/27/2018 súd dospel napokon k záveru, že nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre
ktorý bol žalobca obžalovaný, uvedený stav nezakladá jednoznačný záver o tom, že v čase vznesenia
obvinenia neboli splnené podmienky pre vydanie uznesenia o vznesení obvinenia z dôvodu závažného
podozrenia zo spáchania trestného činu, a ani takýto výsledok trestného konania podľa žalovanej v
2. rade nespochybňuje dôvodnosť a zákonnosť vznesenia obvinenia žalobcovi. Uznesenie o vznesení

obvinenia je nutné v trestnom konaní vydať, pretože bez neho nie je možné vykonať niektoré úkony
trestného konania, ktorými sa objasní spáchanie skutku. Vznesenie obvinenia a postup orgánov činných
v trestnom konaní v prípravnom konaní nie je rozhodnutím o vine obvineného, táto sa práve až v
priebehu trestného konania dokazuje, resp. preveruje, a s konečnou platnosťou o vine a
treste rozhoduje až súd. Bolo by nelogické predpokladať, že pri vznesení obvinenia musí byť trestný

čin jednoznačne preukázaný, keďže práve toto je cieľom následného vyšetrovania, ako i prípadného
súdneho konania a rozhodnutia. Preto pokiaľ orgány činné v trestnom konaní vykonávali dôvodné
procesnéúkonypredpokladané(dovolené)právnymporiadkom,pričomneprekročilizákonomstanovené
medze, nie je možné hovoriť o nesprávnom postupe týchto orgánov, ani o nezákonnosti vydaného
uznesenia o vznesení obvinenia. Oslobodenie obžalovaného spod obžaloby, je legitímnym,

zákonom predpokladaným spôsobom ukončenia trestného konania, v ktorom sa nepodarilo preukázať
pôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu. Oslobodenie spod obžaloby však automaticky
neznamená, že orgány činné v trestnom konaní postupovali pri vznesení obvinenia nesprávne, resp.
nezákonne, a preto nemožno vyvodiť nezákonnosť ich rozhodovania len z titulu samotného oslobodenia
spod obžaloby. Ďalej žalovaná v 2. rade argumentovala, že popri nezákonnosti uznesenia o vznesení

obvinenia namietal žalobca aj nezákonnosť a nedôvodnosť väzby, do ktorej bol vzatý na základe
uznesenia o vzatí do väzby. Podľa názoru žalovanej v 2. rade právo na náhradu škody či nemajetkovej
ujmy spôsobenej rozhodnutím o väzbe nezakladá už samotná skutočnosť, že osoba bola vzatá do
väzby a následne spod obžaloby oslobodená. Pre posudzovanie väzby a následného
vzniku majetkovej, prípadne nemajetkovej ujmy, je dôležité posúdiť skutočnosti, ktoré viedli k vzatiu

obvineného do väzby. Sudca pre prípravné konanie v čase rozhodovania o väzbe vychádzal z
relevantného a aktuálneho stavu a z vykonaných dôkazov. V čase vydania uznesenia o vzatí do
väzby existovala reálna obava, že žalobca bude v trestnej činnosti pokračovať, alebo trestný čin
dokoná. V čase rozhodovania o väzbe boli dodržané všetky formálne aj materiálne podmienky pre
vydania takéhoto rozhodnutia, existoval dôvod väzby a trvanie väzby bolo svojou dĺžkou primerané

okolnostiam prípadu a účelu jej nariadenia. Vzatie obvineného do väzby, za splnenia jej zákonných
predpokladov, je ústavou dovoleným prostriedkom dočasného obmedzenia osobných slobôd osoby
dôvodne podozrivej a obvinenej zo spáchania trestného činu, ktorého účelom je zabrániť možnému
pokračovaniu v páchaní trestnej činnosti, vyhýbaniu sa trestnoprávnej zodpovednosti, resp. vyvíjaniuaktivít smerujúcich k možnému ovplyvňovaniu objektívneho prešetrenia vzneseného obvinenia.
Vzhľadomnaosobitosťtrestnéhočinutýraniablízkejazverenejosobypredstavujeväzbaizabezpečenie
dočasnej ochrany osôb žijúcich v spoločnej domácnosti, a to až do prešetrenia relevantných skutočností

týkajúcich sa páchania trestného činu.
7.3 K výške nemajetkovej ujmy žalovaná v 2. rade uviedla, že uplatnenú výšku nemajetkovej ujmy
považuje za neprimeranú a neadekvátnu. Má za to, že žalobca nijakým spôsobom nepreukázal žiaden
z tvrdených zásahov, a už vôbec nie v takom rozsahu a intenzite, ktorá by odôvodňovala
priznanie nemajetkovej ujmy v požadovanej výške. Má za to, že primeranosť náhrady nemajetkovej

ujmy treba vždy posudzovať, resp. určovať aj v kontexte s ďalšími právnymi predpismi
upravujúcimi obdobnú problematiku, kde výška príslušného odškodnenia vyplýva priamo zo zákona,
ale aj v kontexte s rozhodnutiami Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu Slovenskej
republiky. Podľa v súčasnosti platných a účinných ustanovení zákona č. 274/2017 Z.z. o
obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov za najzávažnejší dôsledok (smrť)
zákon umožňuje priznať maximálnu náhradu nemajetkovej ujmy vo výške päťdesiatnásobku minimálnej

mzdy, čo však v danom prípade predstavuje sumu vo výške 24.000,- Eur. S prihliadnutím
na uvedené konštatuje, že vo veci žalobcu nemožno za žiadnych okolností dospieť k záveru, že by tu
existoval zásah odôvodňujúci priznanie náhrady nemajetkovej ujmy vo výške rovnajúcej sa (a už vôbec
nie presahujúcej) výšku odškodnenia obetí násilných trestných činov. Skutočnosť vedenia trestného
stíhania po dobu 2 rokov a väzba v trvaní 70 dní nemožno za žiadnych okolností považovať za tak

závažné zásahy, pri ktorých by sa náhrada nemajetkovej ujmy mala čo i len približovať k zákonom
stanovenému maximu.
7.4 K príčinnej súvislosti medzi vydaným uznesením o vznesení obvinenia ako aj uznesením o vzatí
do väzby a vznikom škody/nemajetkovej ujmy uviedla, že v čase vydania týchto uznesení boli splnené
všetky podmienky na ich vydanie, orgány činné v trestnom konaní, ako aj sudca pre prípravné konanie

žiadnym spôsobom neporušili svoju povinnosť a ich rozhodnutie sa opieralo predovšetkým o
trestné oznámenie sestry manželky žalobcu a znaleckého posudku znalkyne z odboru psychológie
E. F. G., z ktorého záveru vyplynulo, že u manželky žalobcu sa objavujú znaky týranej osoby. Vzatie
do väzby teda nebolo spôsobené porušením zákona, resp. povinnosti zo strany sudcu pre prípravne
konanie, ale skutočnosťami, ktoré vyplynuli z okolností daného prípadu. V súvislosti s uvedeným

má žalovaná v 2. rade za to, že ak mala žalobcovi vzniknúť nejaká škoda/ujma, táto nevznikla a priori
v príčinnej súvislosti s postupom a rozhodnutiami orgánov činných v trestnom konaní a
súdu, ale predovšetkým v dôsledku trestného oznámenia zo strany sestry manželky žalobu a záverov
znaleckého posudku E. F. G.. Žalovaná v 2. rade doplnila, že zodpovednosť štátu za škodu podľa zákona
č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov nevylučuje zodpovednosť inej osoby za škodu, ktorú vyvolalo
trestné konanie resp. rozhodnutie o väzbe, ak sú u tejto osoby splnené podmienky zodpovednosti podľa
všeobecného (Občiansky zákonník) alebo osobitného predpisu.
7.5 K majetkovej škode uplatnenej žalobcom vo výške 2.100,- Eur za obdobie 3 mesiacov, ktoré strávil
žalobca vo väzbe uviedla, že žalobca nijakým spôsobom nepreukázal existenciu a trvanie pracovného

pomeru v čase pred samotným vzatím do väzby, výšku dohodnutej mzdy a rovnako nepreukázal, že
vôbecdošloukončeniupracovnéhopomeru,tobôžžesatakstalovpriamejpríčinnejsúvislostistrestným
konaním, resp. so vzatím žalobcu do väzby. V tejto súvislosti tiež poukázala, že žalobca bol vo väzbe
po dobu 70 dní, čo nezodpovedá obdobiu 3 mesiacov, za ktoré si ušlý zisk vyčísľuje.

8.1 Žalobca v replike zo dňa 7.5.2021 poukázal opätovne na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, Ústavného súdu Slovenskej republiky ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva (uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.11.2009, sp.zn. 4 Cdo 183/2009, rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.7.2018, sp.zn. 1 Cdo 167/2016, rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.1.2012, sp.zn. 4 Cdo 54/2011, nález Ústavného súdu

Slovenskej republiky zo dňa 3.7.2012, sp.zn. IV. ÚS 159/2012, nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky zo dňa 24.3.2011, sp.zn. II. ÚS 25/2011, rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské
práva sp. zn. 57 404/08, Lavrechov proti Českej republike), v zmysle ktorých je zrejmé, že jeho nárok
je preukázateľne dôvodný.
8.2 K rozporovanej výške náhrady nemajetkovej ujmy žalobca uviedol, že túto ponecháva na úvahe

súdu. Domáha sa maximálnej možnej náhrady nemajetkovej ujmy, čo mu umožňuje legislatíva, avšak
špecifikovať a presne odôvodniť náhradu nemajetkovej ujmy, za čas strávený v nezákonnej väzbe ako aj
častrvaniaceléhonezákonnéhotrestnéhokonania,jenemožné,asamotnávýškanáhradynemajetkovej
ujmy, ktorá mu bude prisúdená, bude záležať vyslovene na úvahe súdu. Doplnil, že v žalobnom návrhulen odkázal na obdobný prípad, kde Krajský súd v Žiline svojím rozhodnutím priznal za každý deň
strávený vo väzbe žalobcovi sumu 99,58 Eur.

9. Žalovaná v 1. rade v duplike zo dňa 28.5.2021 uviedla, že je jej známa žalobcom uvádzaná
judikatúra. Práve z tohto dôvodu môže jednoznačne konštatovať, že predmetná judikatúra sa vôbec
nevzťahuje na ňou namietanú skutočnosť, že žalobca nepodal proti uzneseniu o vznesení obvinenia
sťažnosť.Uvádzanájudikatúrasatoutoproblematikouvôbecnezaoberá.Zuvedenéhodôvoduopätovne
poukázala na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 1.4.2020 vydaný pod sp.zn. IV. ÚS

100/2019, ktorý v bode 41. akceptoval právny záver Krajského súdu v Bratislave uvedený v rozsudku
zo dňa 19.1.2017 vydanom v konaní vedenom pod sp.zn. 9Co/568/2013 (bod 13.), podľa ktorého
sťažovateľ nesplnil podmienku podľa ust. § 3 zákona č. 58/1969 Zb. (v súčasnosti ust. § 6 ods. 2
zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, keďže proti uzneseniu o vznesení obvinenia nepodal
sťažnosť. Z uvedeného nálezu, ako aj z ostatnej uvádzanej judikatúry všeobecných súdov všetkých

stupňov (nielen prvostupňových, ako mylne uvádza vo svojom vyjadrení žalobca) jednoznačne vyplýva,
že nepodanie sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia má za následok zamietnutie žaloby, keďže
v zmysle ust. § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nie je splnená
podmienka nároku na náhradu škody. Má za to, že v rámci žalobcom namietaného trestného konania

nedošlo k porušeniu základných zásad trestného konania vyjadrených v Trestnom poriadku orgánmi
činnými v trestnom konaní. Orgány činné v trestnom konaní v predmetnom trestnom konaní postupovali
prísne v súlade s príslušným procesným predpisom (Trestným poriadkom), ktorý upravuje jednotlivé
štádiá trestného konania a s tým súvisiace oprávnenia a povinnosti orgánov činných v trestnom konaní
(vyšetrovateľa a prokurátora).

10. Žalovaná v 2. rade dupliku nepodala.
11. Na pojednávaní konanom dňa 18.4.2023 ešte predtým ako súd pristúpil k meritórnemu prerokovaniu
nároku žalobcu, vyzval žalobcu prostredníctvom jeho právneho zástupcu, aby konkretizoval, na
základe akých skutočností uplatňuje žalobca nárok na náhradu škody, či je to titulom nezákonného
rozhodnutia, či titulom nesprávneho úradného postupu, pričom zástupca žalobcu uviedol, že je to titulom

nezákonného rozhodnutia o vznesení obvinenia a nezákonného rozhodnutia o vzatí do väzby. Vo
vzťahu k orgánu, ktorý bude žalovanú Slovenskú republiku zastupovať uviedol, že žalobca podal žiadosť
o predbežné prerokovanie nároku na Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ktoré žiadosť postúpilo
Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky. Z tohto dôvodu žalobca označil orgán, ktorý má v mene
štátu konať Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, avšak mohla by to byť aj Generálna

prokuratúra Slovenskej republiky, pretože generálna prokuratúra niesla dôkazné bremeno a jediná sa
domáhala určenia, že obvinený resp. obžalovaný žalobca spáchal skutok, ktorý mu bol kladený za vinu.
Ministerstvo spravodlivosti je podľa žalobcu zodpovedné za nezákonnú väzbu a generálna prokuratúra
za nezákonné trestné stíhanie.
12. Prioritne sa tak súd musel vysporiadať s tým, ktorý orgán má vo veci v mene štátu konať, t.j. skúmal

vecnú legitimáciu strán sporu, ktorou sa rozumie hmotnoprávny vzťah strany sporu k prejednávanej veci,
pričom nositeľom aktívnej legitimácie je žalobca a pasívnej legitimácie žalovaný. Sporové
strany musia disponovať vecnou legitimáciou. Vecnou legitimáciou sa rozumie stav podľa hmotného
práva, podľa ktorého strana sporu je subjektom práv alebo povinností, ktoré sú predmetom sporu.
Nedostatokpasívnejlegitimácieznamená,ženiekto,okomžalobcatvrdí,žejenositeľomhmotnoprávnej

povinnosti, nositeľom hmotnoprávnej povinnosti nie je. Určenie právneho subjektu, ktorý v danom
prípade je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti má zásadný význam z hľadiska určenia vecnej pasívnej
legitimácie na strane žalovaného.
13. V danom prípade je daná pasívna legitimácia Slovenskej republiky. Posúdenie, ktorý orgán je
príslušný konať v mene štátu, má však len procesný význam z hľadiska predmetu sporu. Teda

inak povedané označenie správneho štátneho orgánu v žalobe, ktorý koná za štát v rozsahu svojej
pôsobnosti, nie je otázkou pasívnej legitimácie štátu v konaní, resp. s pasívnou legitimáciou štátu
nesúvisí.
14. Štát je ako účastník konania označený riadne, ak je súčasne s ním označený príslušný štátny orgán,
ktorý bude za štát konať (ust. § 135 ods. 1 Civilného sporového poriadku). V prípade, že žalujúca strana

síce štátny orgán, ktorý má za štát konať, označí, ale uplatnený nárok do pôsobnosti tohto štátneho
orgánu nepatrí, alebo označí subjekt, ktorý štátnym orgánom nie je, resp. nie je ani právnym subjektom,
nejde o vadu návrhu ani o nedostatok podmienky konania.15. Z ust. § 73 Civilného sporového poriadku vyplýva, že súd je povinný - bez zreteľa na označenie
obsiahnuté v žalobe - zabezpečiť, aby za štát pred súdom konal štátny orgán v rozsahu pôsobnosti
ustanovenejosobitnýmipredpismialeboprávnickáosoba,ktorájeoprávnenápodľaosobitnéhopredpisu

a konať len s takýmto oprávneným subjektom (pozri uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 6Cdo/149/2011 zo dňa 26.9.2012).
16. Súd tak musí z úradnej moci konať s tým štátnym orgánom, do ktorého kompetencie vec spadá,
nakoľko povinnosť konať s takto oprávneným subjektom mu vyplýva priamo zo zákona.
17. V prejednávanom prípade žalobca zotrval na argumentácii, že pasívne legitimovaní v spore sú aj

generálna prokuratúra a aj ministerstvo spravodlivosti, a to aj napriek výtke súdu, že žalovanou stranou
je Slovenská republika, pričom žalobca by mal v žalobe konkretizovať jeden orgán, ktorý má v mene
žalovanej Slovenskej republiky konať a zastupovať ju.
18. Súd v tejto súvislosti musel prihliadnuť aj na skutočnosť, že pokiaľ žalobca odvodzuje svoj nárok na
náhradu škody aj titulom nesprávneho úradného postupu, tak nesprávny úradný postup a nezákonné
rozhodnutiesúdvapojmy,ktorévymedzujúpríčinuvznikuujmyvýkonomverejnejmoci.Ideosamostatné

skutkové podstaty zodpovednosti štátu za takúto ujmu, z čoho plynie zásada, že čo je nezákonným
rozhodnutím, nemôže byť nesprávnym úradným postupom. V prípade, keď úradný postup nájde svoj
odrazvovýrokurozhodnutia,nebudeštátzodpovedaťzaspôsobenúujmuztitulunesprávnehoúradného
postupu, ale výlučne len titulom nezákonného rozhodnutia, tak ako to je v tomto prejednávanom prípade.
19. Navyše okolnosti, v ktorých žalobca vidí nesprávny úradný postup orgánov činných v trestnom

konaní vo fáze prípravného konania (že nevypočuli poškodenú, že nemal byť vzatý do väzby po troch
mesiacoch po podaní trestného oznámenia, ale okamžite, že boli porušené jeho práva na spravodlivý
proces a právo na obhajobu, že došlo k porušeniu zásady kontradiktórnosti konania, že rozhodnutia
vydané v prípravnom konaní sa opierali najmä o výpovede oznamovateľky – sestry a matky poškodenej
ako aj zo znaleckého posudku znalkyne z odboru psychológie E. F. G., pričom nevzali do úvahy iné

vykonané dôkazy, najmä jeho výpoveď a tvrdenia, že skutok nespáchal) nemôže súd preskúmavať
v občianskoprávnom konaní, teda do kompetencie civilného súdu nespadá hodnotenie postupu orgánov
činných v trestnom konaní pri vykonávaní a zabezpečovaní dokazovania, prípadne kritika samotného
hodnotenia dôkazov jednotlivými orgánmi činnými v trestnom konaní.
20. Súd tak pri posudzovaní, ktorý orgán bude konať v mene žalovanej Slovenskej republiky vychádzal

zo skutočnosti, že žalobca za nezákonné rozhodnutia v konaní považuje uznesenie Okresného
riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach, odboru kriminálnej polície vydané pod ČVS: D. - XXXX/X-
XXX-XX-XXXX, ktorým mu bolo dňa 29.12.2017 vznesené obvinenie pre zločin Týrania blízkej osoby
a zverenej osoby podľa ust. § 208 ods. 1 písm. a), písm. b), písm. e), ods. 3 písm. d) Trestného zákona
s poukazom na ust. § 138 písm. b) Trestného zákona a uznesenie Okresného súdu Košice I zo dňa

11.1.2018 vydané pod sp.zn. 4Tp/7/2018, ktorým súd rozhodol o vzatí obvineného žalobcu do výkonu
väzby.
21. Podľa ust. § 73 Civilného sporového poriadku na konanie štátu pred súdom sa použijú ustanovenia
osobitného predpisu o konaní za štát.
22. Podľa ust. § 135 ods. 1 Civilného sporového poriadku ak je stranou štát, v žalobe sa označuje

uvedením jeho názvu a názvu štátneho orgánu alebo právnickej osoby, ktorá za štát koná.
23. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú fyzickým a právnickým osobám nezákonným konaním
svojich orgánov ich rozhodnutiami alebo nesprávnym úradným postupom vyplýva z čl. 46 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky a predstavuje integrálnu súčasť práva jednotlivca na súdnu ochranu. Podmienky
odškodňovania ustanovuje zákon č. 514/ 2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. o zodpovednosti

za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (predtým to bol zákon č.
58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom účinný do 30. 6. 2004).
24. Ustanovenie § 4 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
mociaozmeneniektorýchzákonovupravuje,ktorýorgánkonávmeneštátu,čovyplývaajzosamotného

znenia tohto ustanovenia „ Orgán konajúci v mene štátu.“
25. Napriek tomu, že zákon č. 514/2003 Z.z. stanovuje pomerne jasné kritéria na určenie orgánu, ktorý
má konať v mene štátu vo veciach uplatňovania práva na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej
moci, v niektorých prípadoch nie je jednoduché tento orgán identifikovať, je tomu tak najmä v prípadoch,
keď v určitej veci konali alebo rozhodovali viaceré orgány verejnej moci. Táto skutočnosť však nemôže

byť v žiadnom prípade na ujmu osobe, ktorá bola nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo
jeho nesprávnym úradným postupom poškodená. Z tohto dôvodu, ak bol nárok na náhradu škody
uplatnený na nepríslušnom orgáne, je tento orgán povinný bezodkladne postúpiť žiadosť príslušnému
orgánu (ust. § 4 ods. 3 citovaného zákona č. 514/2003 Z.z.).26. Podľa ust. § 4 ods. 1 písm. a) bod 1. zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená
orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej

republiky, ak škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená
nesprávnym úradným postupom súdu.

27. Podľa ust. § 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená

orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Generálna prokuratúra Slovenskej republiky,
ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v občianskom súdnom konaní,
v trestnom konaní alebo správnom konaní.

28. V danom prípade škoda vznikla aj v súvislosti s rozhodnutím súdu o vzatí obvineného žalobcu
do väzby, a vzhľadom k citovanému zákonnému ust. § 4 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona č. 514/2003

Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci zodpovednostným subjektom konajúcim v mene žalovanej
Slovenskej republiky je Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ktorému bola aj postúpená
žiadosť ministerstvom vnútra o prerokovanie nároku na náhradu škody listom zo dňa 18.6.2020.
29. Ak by aj do úvahy prichádzala zodpovednosť Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky podľa ust.

§ 4 ods. 1 písm. f) citovaného zákona č. 514/2003 Z.z., v spore nemôžu vystupovať dva zodpovednostné
subjekty, pričom ak nie je možné príslušný orgán určiť postupom podľa ust. § 4 ods. 1, koná v mene štátu
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (ust. § 4 ods. 2 citovaného zákona č. 514/2003 Z.z.).
30. Súd prvej inštancie tak dospel k jednoznačnému záveru, že orgánom konajúcim v mene štátu
je Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky.

31. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s podaniami a vyjadreniami strán sporu, výpoveďami
strán sporu, výpoveďou svedkyne, listinnými dôkazmi predloženými stranami sporu, výplatnými páskami
žalobcu predloženými do konania bývalým zamestnávateľom žalobcu Deutsche Telekom systems
Solutions Slovakia s.r.o., pripojením si vyšetrovacieho spisu Okresného riaditeľstva Policajného zboru
v Košiciach, odboru kriminálnej polície sp.zn. ČVS: D. – XXXX/X – A. – B. – XXXX, pripojením si

trestného spisu vedeného na Okresnom súde Košice I pod sp.zn. 8T/27/2018 a zistil skutkový stav
totožný s opisom skutkového stavu žalobcom a uvedeným v bode 2. tohto rozsudku.
32. Žalovaná tento skutkový stav nerozporovala žiadnym spôsobom, a preto súd mal za to, že ide o
nesporné skutkové tvrdenia a z týchto aj pri meritórnom rozhodovaní vychádzal.
33. Žalobca na pojednávaní súdu uviedol, že začiatkom januára 2018 bol zadržaný, umiestnený do cely

predbežného zadržania a následne vzatý sudcom pre prípravné konanie do výkonu väzby. Bol síce
poučený sudcom o možnosti podať proti rozhodnutiu o vzatí do väzby sťažnosť, avšak túto nepodal,
lebo mu sudca po výsluchu oznámil, že sa mu to neoplatí, pretože vec sa bude ďalej naťahovať. Vo
veci ani nevypovedal, pretože nemal v tom čase žiadneho advokáta. Vo svojej výpovedi poukázal na
nepriaznivý dopad výkonu väzby na jeho psychický stav a poukázal tiež na nevhodné podmienky vo

výkone väzby, ktoré vnímal ako neľudské až ponižujúce. Podľa žalobcu sa výkon väzby odrazil aj v jeho
pracovnom živote, pretože akonáhle sa jeho nadriadení a kolegovia dozvedeli o tom, že bol vzatý do
výkonu väzby, oznámili mu, že nechcú, aby ďalej pôsobil na pracovisku, a pracovný pomer tak ukončil
dohodou o skončení pracovného pomeru.
34. Svedkyňa Timea Veselá, manželka žalobcu vo svojej výpovedi uviedla, že v trestnom konaní

vystupovala síce v procesnej pozícii poškodenej, ona však trestné oznámenie na žalobcu, svojho
manžela nepodala. Nemilo ju prekvapilo, že trestné oznámenie podala jej sestra, s ktorou sa stretáva
veľmi sporadicky, a taktiež bola v prípravnom konaní niekoľkokrát vypočutá jej matka, ktorú síce
rešpektuje, avšak rovnako sa s ňou stretáva zriedkavo. Celé trestné konanie vnímala ako veľkú krivdu,
pričom zdôraznila, že doposiaľ sa im nikto za nezákonné trestné stíhanie jej manžela neospravedlnil.

Poukázala, že počas trestného konania neboli vypočutí vôbec príbuzní žalobcu, boli vypočutí len
jej rodinní príslušníci, jej kolegyne z práce, zamestnanci škôlky a školy, ktoré navštevovali deti
pochádzajúce z manželstva so žalobcom, pediatrička maloletých detí. Doplnila, že bola prekvapená
obsahom výpovedí, pričom sa čudovala, že žalobca bol vzatý do väzby len na základe tvrdení, že s ním
často komunikovala prostredníctvom aplikácie Messenger alebo inak. Z výpovedí malo vyplývať, že

ju žalobca mal kontaktovať v práci za účelom jej kontroly, čo sa však nezakladalo vôbec na pravde.
Uviedla, že naopak tieto rozhovory iniciovala sama z dôvodu, že chcela od manžela získať informácie
o zdravotnom stave detí, ktoré v tom čase boli v opatere žalobcu. Manžela považuje, ale aj v minulostipovažovala, nielen za otca svojich detí, ale aj za najlepšieho priateľa, pričom zdôraznila, že s manželom
žijú v spoločnej domácnosti takmer 15 rokov.
35. Z vyšetrovacieho spisu Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach, odboru kriminálnej

polície sp.zn. ČVS: D. – XXXX/X – A. – B. – XXXX súd zistil, že poverený vyšetrovateľ uznesením
vydaným dňa 20.11.2017 začal trestné stíhanie za zločin Týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa
ust. § 208 ods. 1 písm. a), b) a e) Trestného zákona preto, že páchateľ od roku 2010 do súčasnej
doby opakovane spôsobuje fyzické a psychické utrpenie v byte v B. H. I. A. X a na iných miestach,
svojej manželke J. A., a to pravidelným a neustále sa stupňujúcim ponižovaním, pohŕdavým správaním,

neustálym sledovaním, vyvolávaním stresu, bitím, bezdôvodným odopieraním zdravotnej starostlivosti
anedôvodnýmobmedzovanímvprístupekmajetku,ktorýmáprávoužívať,čímjejtýmtosvojímkonaním
spôsobuje psychické a fyzické utrpenie. Dňa 24.11.2017 bolo povereným vyšetrovateľom podľa ust.
§ 174 ods. 1 Trestného poriadku vydané opravné uznesenie, ktorým došlo k oprave paragrafového
znenia skutkovej podstaty a v danej veci tak bolo začaté trestné stíhanie za zločin Týranie blízkej osoby
a zverenej osoby podľa ust. § 208 ods. 1 písm. a), b), e), ods. 3 písm. d) Trestného zákona s poukazom

na ust. § 138 písm. b) Trestného zákona.
36. Uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach, odboru kriminálnej polície
vydaným pod ČVS: D. - XXXX/X-XXX-XX-XXXX zo dňa 29.12.2017 poverený vyšetrovateľ vzniesol
žalobcovi obvinenie pre zločin Týranie blízkej osoby a zverenej osoby podľa ust. § 208 ods. 1
písm. a), písm. b), písm. e), ods. 3 písm. d) Trestného zákona s poukazom na ust. § 138 písm.

b) Trestného zákona, nakoľko doposiaľ zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že obvinený žalobca
od roku 2010 do súčasnej doby opakovane spôsobuje fyzické a psychické utrpenie v byte v B. H.
I. A. X a na iných miestach, svojej manželke J. A., a to pravidelným a neustále sa stupňujúcim
ponižovaním,pohŕdavýmsprávaním,neustálymsledovaním,vyvolávanímstresu,častýmtelefonovaním
aj videohovormi počas jej pracovnej doby, bitím, následkom čoho mala poškodená viaceré podliatiny

pod okom, bezdôvodným odopieraním zdravotnej starostlivosti, kde poškodená J. A. nebola včas
na lekárskom ošetrení a nedôvodným obmedzovaním v prístupe k majetku, ktorý má právo užívať,
následkom čoho mali odstavenú dodávku energií do bytu, čím jej týmto svojím konaním spôsobuje
psychické a fyzické utrpenie, čo bolo preukázané psychologickým znaleckým vyšetrením, kde bolo
zistené, že J. A. má znaky týranej osoby, ktoré majú charakter tzv. štokholmského syndrómu –

v počiatkoch rozvoja a zažíva doma príkorie, ktoré má charakter ťažkého stupňa.

37. Z vyšetrovacieho spisu vyplýva, že obvinenému žalobcovi bolo uznesenie o vznesení obvinenia
doručené dňa 9.1.2018, proti ktorému sťažnosť nepodal.

38. Zo zápisnice Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach, odboru kriminálnej polície
o zadržaní obvineného vyplýva, že žalobca bol dňa 9.1.2018 o 13.20 hod. zadržaný z dôvodov
uvedených v ust. § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, pretože z povahy skutku a jeho prevedenia
vyplýva dôvodná obava, že bude pokračovať v trestnej činnosti, pre ktoré mu bolo vznesené obvinenie,
nakoľko býva v spoločnej domácnosti s poškodenou J. A., manželkou.

39. Zo zápisnice o výsluchu obvineného zo dňa 11.1.2018 ako aj z písomného vyhotovenia uznesenia
Okresného súdu Košice I vydaného pod č.k. 4Tp/7/2018 - 33 je zrejmé, že obvinený žalobca bol sudcom
pre prípravné konanie podľa ust. § 87 ods. 2 Trestného poriadku z dôvodov uvedených v ust. § 71 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku vzatý do väzby, ktorá začala plynúť dňom obmedzenia osobnej slobody, t.j.

dňom 9.1.2018 o 13.20 hod. a jej výkon bol nariadený v Ústave na výkon väzby a výkon trestu odňatia
slobody Košice, Floriánska 18.

40. V konaní bolo jednoznačne preukázané, že žalobca sa po vyhlásení uznesenia o vzatí do väzby
a poučení o riadnom opravnom prostriedku proti vyhlásenému uzneseniu výslovne vzdal svojho

zákonného práva podať sťažnosť proti uzneseniu o vzatí do väzby v mene svojom, ako aj v mene
všetkých oprávnených osôb, ktorá skutočnosť je zjavná aj zo zápisnice Okresného súdu Košice
I o výsluchu obvineného zo dňa 11.1.2018.

41.1 Z vyšetrovacieho spisu ďalej vyplýva, že obvinený žalobca prostredníctvom svojho obhajcu podal

dňa 15.2.2018 žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, ktorá bola okresnému súdu spolu so
zamietavým stanoviskom Okresnej prokuratúry Košice I doručená dňa 21.2.2018.
41.2OkresnýsúdKošiceIsvojímuznesenímzodňa2.3.2018vydanýmpodč.k.4Tp/7/2018–41vyhovel
žiadosti obvineného žalobcu a prepustil obvineného žalobcu z väzby na slobodu, a zároveň podľa ust.§ 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku súd prijal a nahradil väzbu obvineného žalobcu písomným
sľubom, podľa ust. § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku súd väzbu obvineného žalobcu nahradil
dohľadom probačného a mediačného úradníka a v súlade s ust. § 82 ods. 1 písm. f) Trestného poriadku

uložil obvinenému žalobcovi povinnosť pravidelne dvakrát za mesiac dostaviť sa pred probačného
a mediačného úradníka Okresného súdu Košice I podľa jeho pokynov.
41.3 Prokurátor Okresnej prokuratúry Košice I podal proti tomuto uzneseniu sťažnosť, ktorú Krajský
súd v Košiciach na neverejnom zasadnutí konanom dňa 19.3.2018 uznesením vydaným pod č.k.
8Tpo/15/2018 - 44 podľa ust. § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol, a následne bol

obvinený žalobca z výkonu väzby prepustený na slobodu.
41.4 V tejto súvislosti možno konštatovať, že väzba u obvineného žalobcu začala plynúť dňom
obmedzenia jeho osobnej slobody, t.j. dňom 9.1.2018 o 13.20 hod. a trvala do 19.3.2018 vrátane, teda
trvala 70 dní.

42. Vyšetrovateľ Okresného riaditeľstva Policajného zboru, Odboru kriminálnej polície po vykonaní

dokazovania predložil Okresnej prokuratúre Košice I spisový materiál s návrhom na podanie obžaloby
podľa ust. § 209 ods. 1 Trestného poriadku.

43. Z pripojeného trestného spisu vedeného na Okresnom súde Košice I pod sp.zn. 8T/27/2018 vyplýva,
že dňa 18.7.2018 bola okresnému súdu doručená obžaloba na obvineného žalobcu, ktorú na neho podal

prokurátor Okresnej prokuratúry Košice I.

44. Okresný súd Košice I svojím rozsudkom zo dňa 15.5.2019 vydaným pod č.k. 8T/27/2018 – 442
obžalovaného žalobcu oslobodil spod obžaloby, pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý
je obžalovaný žalobca stíhaný.

45. Voči tomuto oslobodzujúcemu rozsudku Okresného súdu Košice I podal prokurátor Okresnej
prokuratúry Košice I odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa
11.12.2019 vydaným pod č.k. 4To/94/2019 – 463 tak, že odvolanie okresného prokurátora uznesením
podľa ust. § 319 Trestného poriadku zamietol.

46. Žalobca podaním zo dňa 3.4.2020 adresovaným Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky požiadal
ministerstvo vnútra o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody, pričom jeho žiadosť bola
postúpená ministerstvom v súlade s ust. § 4 ods. 1 písm. a) ust. § 4 ods. 3 a ust. § 15 ods. 2 zákona č.
514/2003 Z.z. žalovanej, ktorá nárok žalobcu neuznala, ktorú skutočnosť žalobcovi oznámila vo svojom

stanovisku zo dňa 13.11.2020. Žalovaná vo svojej odpovedi uviedla, že žalobca nepodal voči uzneseniu
o vznesení obvinenia, ani voči uzneseniu o vzatí do väzby riadny opravný prostriedok (ust. § 6 ods. 2
zákona č. 514/2003 Z.z.), a preto podľa jej názoru neboli splnené zákonné predpoklady vzniku nároku
na náhradu škody spôsobenej výkonom verejnej moci.
47.1 Z pracovnej zmluvy uzatvorenej dňa 13.7.2012 medzi spoločnosťou T – Systems Slovakia,

s.r.o. ako zamestnávateľom a žalobcom ako zamestnancom vyplýva, že pracovný pomer založený
predmetnou pracovnou zmluvou bol uzatvorený na dobu určitú do 31.7.2013.
47.2Zožalobcompredloženéhododatkuzodňa8.2.2017kpracovnejzmluvevyplýva,žezamestnávateľ
a zamestnanec sa dohodli na doplnení pracovnej zmluvy s účinnosťou odo dňa 1.3.2017 v článku 6
(mzdové podmienky), kedy zamestnanec má nárok na základnú zložku mzdy vo výške 10.968,- Eur

ročne a dohodnutá mesačná mzda zamestnanca tak predstavuje sumu 914, Eur. Okrem základnej
zložky mzdy bol zamestnávateľ oprávnený poskytnúť zamestnancovi doplnkovú časť mzdy, t.j.
jednorazovú koncoročnú odmenu vo výške 1.212,- Eur v závislosti od dosiahnutého pracovného výkonu
zamestnanca, na ktorú však zamestnanec právny nárok nemá. Zamestnávateľ bol oprávnený podľa
vlastného rozhodnutia vyplatiť zamestnancovi mimoriadnu odmenu alebo príplatok ku mzde, najmä

v závislosti od plnenia pracovných úloh zamestnanca a ekonomickej situácie zamestnávateľa.
47.3 Z Dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 20.6.2018 vyplýva, že žalobca ukončil so
zamestnávateľom pracovný pomer dohodou ku dňu 30.6.2018.

48. Z potvrdenia bývalého zamestnávateľa žalobcu Deutsche Telekom Systems Solutions Slovakia

s.r.o. vyplýva, že v období od 9.1.2018 do 19.3.2018 zamestnávateľ žalobcu evidoval ako inactive
zamestnanca – druh vyňatia Vyšetrovacia väzba a za uvedené obdobie mu nebola vyplácaná mzda
ani náhrada mzdy. Priemerná hrubá mesačná mzda žalobcu za kalendárny štvrťrok, ktorý predchádzal
obdobiu výkonu väzby (10/2017, 11/2017 a 12/2017) predstavovala sumu 1.154,34 Eur a priemernáčistámesačnámzdažalobcu zakalendárnyštvrťrok,ktorýpredchádzalobdobiuvýkonuväzby(10/2017,
11/2017 a 12/2017) predstavovala sumu 869,97 Eur.

49. Súd posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právnu argumentáciu strán sporu, vykonal dokazovanie
vo vyššie naznačenom smere a vec právne posúdil nasledovne:

50. Podľa ust. § 27 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona sa vzťahuje

na škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona a
na škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona.

51. Podľa ust. § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré
boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona (1.7.2004) a za škodu spôsobenú nesprávnym

úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi
(zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho
nesprávnym úradným postupom).

XX. Zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene

niektorých zákonov nadobudol účinnosť dňa 1.7.2004.

53. Podľa ust. § 1 citovaného zákona tento zákon upravuje

a) zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci,

b) zodpovednosť obce a vyššieho územného celku (ďalej len „územná samospráva“) za škodu
spôsobenú orgánmi územnej samosprávy pri výkone samosprávy,
c) predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a právo na regresnú náhradu.

(Poznámka súdu - v danom prípade k žalobcom tvrdenej škode malo dôjsť nezákonným rozhodnutím

orgánu verejnej moci zo dňa 29.12.2017 a rozhodnutím orgánu verejnej moci zo dňa 11.1.2018, preto
súd na posúdenie nároku žalobcu aplikoval zákon v znení účinnom do 28.2.2019).

54. Podľa ust. § 2 citovaného zákona na účely tohto zákona
a) výkon verejnej moci je rozhodovanie a úradný postup orgánov verejnej moci o právach, právom

chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb,
b) orgán verejnej moci je
1. štátny orgán,
2. orgán územnej samosprávy, verejnoprávna inštitúcia, orgán záujmovej samosprávy, fyzická osoba
alebo právnická osoba, ktorým zákon zveril výkon verejnej moci.

55. Podľa ust. § 3 ods. 1 a ods. 2 citovaného zákona štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri
výkone verejnej moci
a) nezákonným rozhodnutím,

b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo
d) nesprávnym úradným postupom.
Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

56. Podľa ust. § 4 ods. 1 písm. a) bod 1. citovaného zákona vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená
orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, ak škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená
nesprávnym úradným postupom súdu.

57. Podľa ust. § 4 ods. 1 písm. f) citovaného zákona vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená
orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Generálna prokuratúra Slovenskej republiky,
ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v občianskom súdnom konaní,
v trestnom konaní alebo správnom konaní.58. Podľa ust. § 4 ods. 2 citovaného zákona ak nemožno príslušný orgán určiť podľa odseku 1, koná v
mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky.

59. Podľa ust. § 4 ods. 3 citovaného zákona ak bol nárok na náhradu škody uplatnený na orgáne,
ktorý nie je príslušný vo veci konať podľa odsekov 1 a 2, je tento orgán povinný bezodkladne postúpiť
žiadosť (§ 15) príslušnému orgánu a upovedomiť o tom žiadateľa. Účinky uplatnenia nároku zostávajú
zachované.

60. Podľa ust. § 5 ods. 1 citovaného zákona právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto
konaní.

61. Podľa ust. § 6 ods. 1 citovaného zákona ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody

spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý
rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

62.Podľaust.§6ods.2citovanéhozákonaprávopodľaodseku1možnopriznaťibavtedy,akpoškodený

podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie
tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.

63. Podľa ust. § 6 ods. 3 citovaného zákona ak bola škoda spôsobená nezákonným rozhodnutím,
ktoré je vykonateľné bez ohľadu na právoplatnosť, možno nárok na náhradu škody uplatniť aj vtedy, ak

nezákonné rozhodnutie bolo zrušené alebo zmenené na základe riadneho opravného prostriedku. Ak
bolo vykonateľné rozhodnutie vydané v konaní, na ktoré sa nevzťahujú predpisy o správnom konaní,
možno nárok uplatniť aj vtedy, ak bolo zrušené pre nezákonnosť príslušným orgánom.

64. Podľa ust. § 8 ods. 5 citovaného zákona právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe

má ten, kto bol vzatý do väzby, ak
a) bolo proti nemu zastavené trestné stíhanie,
b) bol oslobodený spod obžaloby alebo
c) vec bola postúpená inému orgánu.

65. Podľa ust. § 15 ods. 1 citovaného zákona nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4

a 11.

66. Podľa ust. § 15 ods. 2 citovaného zákona ak bola žiadosť podaná na nepríslušnom orgáne, je tento
orgán povinný bezodkladne ju postúpiť príslušnému orgánu a upovedomiť o tom poškodeného.
Účinky podania žiadosti zostávajú zachované.

67. Podľa ust. § 16 ods. 1 citovaného zákona zo žiadosti musí byť zrejmé, kto náhradu škody žiada,
ktorej veci sa týka, titul, z ktorého sa nároku na náhradu škody domáha, akým spôsobom škoda vznikla
a čoho sa poškodený domáha. V žiadosti a pri uplatnení nároku na náhradu škody na súde je poškodený
povinný uviesť požadovanú výšku náhrady škody a označiť orgán verejnej moci, ktorý mu

škodu spôsobil.

68. Podľa ust. § 16 ods. 4 citovaného zákona ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody
alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán
písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený

domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde
môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z
titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj
úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, ženeuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania
nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

69. Podľa ust. § 17 ods. 1 citovaného zákona uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

70. Podľa ust. § 17 ods. 2 citovaného zákona v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím

alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

71. Podľa ust. § 17 ods. 3 citovaného zákona výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa
určuje s prihliadnutím najmä na
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,

b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

72. Podľa ust. § 17 ods. 4 citovaného zákona výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa odseku

2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi
podľa osobitného predpisu.

73. Podľa ust. § 6 zákona č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi
účinného do 31.12.2017 celková suma odškodnenia poskytnutá podľa tohto zákona nesmie presiahnuť

päťdesiatnásobok minimálnej mzdy.

74. Podľa ust. § 12 ods. 2 zákona č. 274/2017 Z.z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov účinného do 30.6.2021 ak bola trestným činom spôsobená smrť, obeť násilného
trestného činu má nárok na vyplatenie odškodnenia v sume päťdesiatnásobku minimálnej mzdy. Ak je

obetí násilného trestného činu viac, suma odškodnenia sa medzi nich rozdelí rovnakým dielom.

75. Podľa Článku 46 ods. 3 zákona č. 460/1992 Zb. Ústavy Slovenskej republiky každý má právo na
náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej
správy alebo nesprávnym úradným postupom.

76.1 Podľa Článku 5 ods. 1 a ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý
má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich
prípadov, pokiaľ sa tak stane na základe postupu stanového zákonom:
a) zákonné pozbavenie slobody osoby po odsúdení príslušným súdom;

b) zákonné zatknutie alebo pozbavenie slobody z dôvodu nesplnenia rozhodnutia vydaného súdom v
súlade 8 9 so zákonom alebo s cieľom zabezpečiť splnenie povinnosti stanovenej zákonom;
c) zákonné zatknutie alebo pozbavenie slobody za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre
dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak je to dôvodne považované za potrebné za
účelom zabránenia spáchaniu trestného činu alebo úteku po jeho spáchaní;

d) pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia za účelom výchovného dohľadu
alebo jeho zákonné pozbavenie slobody za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán;
e) zákonné pozbavenie slobody osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne
chorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov;
f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na

územie štátu, alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní.
76.2 Každý, kto bol zatknutý alebo pozbavený slobody v rozpore s ustanoveniami tohto článku, má nárok
na odškodnenie.

77.1 Predmetom konania je nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 29.000,- Eur

a ušlého zisku (mzdy) vo výške 2.100,- Eur.
77.2 Žalobca odôvodnil vznik škody nezákonnými rozhodnutiami orgánu verejnej moci a nesprávnym
postupom orgánov činných v trestnom konaní a súdu. K žalobcom tvrdenému nesprávnemu úradnému
postupu sa súd prvej inštancie už podrobne vyjadril v časti odôvodnenia svojho rozhodnutia, kedy savysporiadaval s otázkou, ktorý zo žalobcom označených orgánov má v mene žalovanej konať, a na svoju
argumentáciu v tejto časti aj v plnom rozsahu odkazuje.

78. Žalobca za nezákonné rozhodnutia považuje uznesenie Okresného riaditeľstva Policajného zboru
v Košiciach, odboru kriminálnej polície vydané pod ČVS: D. - XXXX/X-XXX-XX-XXXX, ktorým mu bolo
dňa 29.12.2017 vznesené obvinenie pre zločin Týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa ust. §
208 ods. 1 písm. a), písm. b), písm. e), ods. 3 písm. d) Trestného zákona s poukazom na ust. § 138
písm. b) Trestného zákona a uznesenie Okresného súdu Košice I zo dňa 11.1.2018 vydané pod sp.zn.

4Tp/7/2018, ktorým súd rozhodol o vzatí obvineného žalobcu do výkonu väzby.
79. Vo veci nebolo sporné, že poverený vyšetrovateľ uznesením vydaným dňa 20.11.2017 začal trestné
stíhanie za zločin Týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa ust. § 208 ods. 1 písm. a), b) a e)
Trestného zákona s tým, že dňa 24.11.2017 bolo povereným vyšetrovateľom podľa ust. § 174 ods. 1
Trestného poriadku vydané opravné uznesenie, ktorým došlo k oprave paragrafového znenia skutkovej
podstaty a v danej veci tak bolo začaté trestné stíhanie za zločin Týranie blízkej osoby a zverenej

osoby podľa ust. § 208 ods. 1 písm. a), b), e), ods. 3 písm. d) Trestného zákona s poukazom na ust.
§ 138 písm. b) Trestného zákona. Nebolo sporné, že uznesením Okresného riaditeľstva Policajného
zboru v Košiciach, odboru kriminálnej polície vydaným pod ČVS: D. - XXXX/X-XXX-XX-XXXX zo dňa
29.12.2017 poverený vyšetrovateľ vzniesol žalobcovi obvinenie pre zločin Týranie blízkej osoby a
zverenej osoby podľa ust. § 208 ods. 1 písm. a), písm. b), písm. e), ods. 3 písm. d) Trestného zákona

s poukazom na ust. § 138 písm. b) Trestného zákona. Nebolo sporné, že obvinenému žalobcovi bolo
uznesenie o vznesení obvinenia doručené dňa 9.1.2018, proti ktorému sťažnosť nepodal. Sporným sa
v konaní nestalo, že žalobca bol dňa 9.1.2018 o 13.20 hod. zadržaný z dôvodov uvedených v ust.
§ 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, a že žalobca bol následne sudcom pre prípravné konanie
podľa ust. § 87 ods. 2 Trestného poriadku z dôvodov uvedených v ust. § 71 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku vzatý do väzby, ktorá začala plynúť dňom obmedzenia osobnej slobody, t.j. dňom 9.1.2018
o 13.20 hod. a jej výkon bol nariadený v Ústave na výkon väzby a výkon trestu odňatia slobody Košice,
Floriánska 18. Z vykonaného dokazovania nesporne vyplynulo, že žalobca sa po vyhlásení uznesenia
o vzatí do väzby a poučení o riadnom opravnom prostriedku proti vyhlásenému uzneseniu výslovne
vzdal svojho zákonného práva podať sťažnosť proti uzneseniu o vzatí do väzby v mene svojom, ako aj

v mene všetkých oprávnených osôb, ktorá skutočnosť je zjavná aj zo zápisnice Okresného súdu Košice
I o výsluchu obvineného zo dňa 11.1.2018. Je nesporné, že Okresný súd Košice I svojím uznesením
zo dňa 2.3.2018 vydaným pod č.k. 4Tp/7/2018 – 41 vyhovel žiadosti obvineného žalobcu a prepustil
obvineného žalobcu z väzby na slobodu, pričom prokurátor Okresnej prokuratúry Košice I podal proti
tomuto uzneseniu sťažnosť, ktorú Krajský súd v Košiciach na neverejnom zasadnutí konanom dňa

19.3.2018 uznesením vydaným pod č.k. 8Tpo/15/2018 - 44 podľa ust. § 193 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku zamietol, a následne bol obvinený žalobca z výkonu väzby prepustený na slobodu. Väzba
u obvineného žalobcu tak plynula dňom obmedzenia jeho osobnej slobody, t.j. dňom 9.1.2018 o 13.20
hod. a trvala do 19.3.2018 vrátane, teda trvala 70 dní. Je nesporné, že Okresný súd Košice I svojím
rozsudkom zo dňa 15.5.2019 vydaným pod č.k. 8T/27/2018 – 442 obžalovaného žalobcu oslobodil

spod obžaloby, pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný žalobca stíhaný, a
že voči tomuto oslobodzujúcemu rozsudku podal prokurátor Okresnej prokuratúry Košice I odvolanie,
o ktorom rozhodol Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 11.12.2019 vydaným pod č.k. 4To/94/2019
–463tak,žeodvolanieokresnéhoprokurátorauznesenímpodľaust.§319Trestnéhoporiadku zamietol.
80. Žalobca ako poškodený podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody

spôsobenej nezákonným rozhodnutím v zmysle ust. § 15 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, ktoré jeho žiadosť postúpila v súlade s ust. § 4 ods. 1 písm.
a) ust. § 4 ods. 3 a ust. § 15 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. žalovanej, ktorá nárok žalobcu
neuznala, ktorú skutočnosť žalobcovi oznámila vo svojom stanovisku zo dňa 13.11.2020.

81. Na úvod súd uvádza, že mal v konaní za preukázané splnenie prvej obligatórnej podmienky
stanovenej v ust. § 15 a ust. § 16 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, nakoľko z vykonaného dokazovania vyplynulo,
že žalobca požiadal o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, pričom k uspokojeniu jeho
nároku nedošlo a súčasne žalobca si žalobou uplatnil nárok v takom rozsahu, v akom bol predbežne

prerokovaný.
82. Zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci je osobitnou
zodpovednosťou upravenou zákonom č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov.83. Základnými predpokladmi zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci v prípade
nezákonného rozhodnutia sú existencia nezákonného rozhodnutia, vydaného orgánom verejnej moci pri
výkone verejnej moci, existencia škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom

škody.
84. Prostredníctvom práv priznaných Článkom 46 ods. 3 Ústavy Slovenská republika poskytuje ústavnú
záruku, že orgán verejnej moci bude o právach oprávnených osôb rozhodovať v súlade so zákonom,
a že postup uskutočnený v mene orgánu verejnej moci bude správny. V prípade odklonu od tejto
záruky Slovenská republika určuje, že poškodená osoba dostane náhradu za spôsobenú škodu. Účelom

základných práv zaručených čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky nie je poskytnutie satisfakcie
každému, komu orgán verejnej moci porušil jeho ochranu priznanú právnym poriadkom. Základné
právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, aj základné právo na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom sa vymedzuje a identifikuje so škodou.
85. Za ústavne konformný treba preto považovať výklad, podľa ktorého v prípade posudzovania
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania, ak k takému

rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké
dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesenie obvinenia pre nezákonnosť.
Právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení trestného stíhania sa trestné konanie končí, to znamená, že
zanikajúúčinkyrozhodnutia ozačatítrestnéhostíhaniaavzneseníobvinenia.Ústavnoprávnyzáklad
nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného stíhania, ktoré bolo zastavené, treba hľadať

nielen v ustanovení Článku 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ale vo všeobecnej rovine
predovšetkým v Článku 1 ods. 1 tohto základného zákona, teda v princípoch materiálneho právneho
štátu.
86. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré sa neskončilo
právoplatným odsúdením, je teda tiež špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č.

514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov a túto nemožno odmietnuť len z dôvodu, že rozhodnutie o začatí trestného stíhania a vzatí
žalobcu do väzby bolo zákonné, pretože v tom čase nebol postup orgánov činných v trestnom konaní
a neskôr postup súdu v rozpore so zákonom. Súd má za to, že uvedenú situáciu je nutné posudzovať
extenzívne nielen v súlade s európskou judikatúrou a zásadami ústavnoprávneho štátu. Ak má byť štát

skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich
orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Nemožno prehliadnuť, že štát nemá
slobodnú vôľu, ale je striktne povinný dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii.
Na jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť,
na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže

ako mylný, zasahujúci do základných práv.
87. Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je
predovšetkým existencia nezákonného rozhodnutia, t.j. takého rozhodnutia, ktoré je v rozpore s
objektívnym právom. Zodpovednosť štátu je podmienená využitím riadnych opravných prostriedkov
smerujúcich proti nezákonnému rozhodnutiu. Vznik tejto zodpovednosti ďalej predpokladá, že sa

nezákonné rozhodnutie zrušilo, teda zbavilo právoplatnosti.
88. V preskúmavanej veci žalobca svoj nárok na náhradu škody odvodzoval titulom dvoch nezákonných
rozhodnutí- uzneseniaovzneseníobvineniaauzneseniaokresnéhosúduovzatídoväzby.Jehotrestné
stíhanie sa skončilo oslobodzujúcim rozsudkom Okresného súdu Košice I zo dňa 15.5.2019, ktorým
bol oslobodený spod skutku obžaloby prokurátora z dôvodu, že nebolo dokázané, že sa stal skutok,

pre ktorý bol obžalovaný žalobca trestne stíhaný. Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 11.12.2019
zamietol odvolanie prokurátora okresnej prokuratúry proti rozsudku Okresného súdu Košice I, a preto
rozsudok Okresného súdu Košice I zo dňa 15.5.2019 v spojení s uznesením Krajského súdu v
Košiciach zo dňa 11.12.2019 nadobudol právoplatnosť dňa 11.12.2019.
89. V prípade uznesenia o vznesení obvinenia zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov výslovne neuvádza tento druh
rozhodnutia, ako rozhodnutie, ktoré by bolo možné posúdiť ako nezákonné.
90. Keďže toto uznesenie o vznesení obvinenia nebolo pre nezákonnosť zrušené podľa ust. § 4
ods. 1 citovaného zákona, bolo potrebné zaoberať sa otázkou, či oslobodenie spod obžaloby môže
mať z hľadiska ust. § 6 citovaného zákona rovnaký význam ako jeho zrušenie pre nezákonnosť. Pri

posudzovaní uvedenej otázky treba vziať do úvahy, že po oslobodení spod obžaloby neprichádza do
úvahy podanie opravného prostriedku proti uzneseniu o vznesení obvinenia, lebo z hľadiska
trestného konania je to už bezpredmetné. Záporná odpoveď na položenú otázku by nezodpovedala
zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu obsiahnutej v citovanom zákone. Tá sleduje, aby každázákonom predpokladaná majetková ujma spôsobená nesprávnym, či nezákonným zásahom štátu proti
fyzickej osobe, bola odčinená. Záporná odpoveď by viedla k tomu, že fyzická osoba, proti ktorej bolo
vznesené obvinenie, by musela niesť materiálne dôsledky takéhoto rozhodnutia, aj keď sa ukázalo

nesprávnym a trestné konanie skončilo tak, že na ňu treba hľadieť ako na nevinnú.
91. Súd sa stotožnil s argumentáciou žalobcu, že oslobodenie spod obžaloby má rovnaké dôsledky ako
zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť, čo je základná
podmienka pre uplatnenie práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, tak ako to
vyplýva z dikcie ust. § 6 ods. 1 citovaného zákona.

92. Vyššie uvedený výklad predstavuje už ustálenú súdnu judikatúru a súdnu prax. Skutočnosť, že
nedošlo (resp. objektívne nemohlo dôjsť) k zrušeniu rozhodnutia, ktorým sa začína trestné stíhanie, na
tom nič nemení. Podstata nároku na náhradu škody sa totiž v tomto prípade neviaže na správnosť alebo
nesprávnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na samotný
výsledok celého trestného stíhania. V tejto súvislosti potom nemožno prisvedčiť argumentácii žalovanej
obsiahnutej v jej vyjadrení k žalobe, že orgány činné v trestnom konaní sú povinné zaoberať sa každým

trestným oznámením, vyhodnotiť jeho dôvodnosť, a na základe tejto úvahy určiť ďalší postup v trestnom
konaní, a aj keď podľa odôvodnenia oslobodzujúceho rozsudku súd dospel k záveru, že nebolo
dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol žalobca obžalovaný, uvedený stav nezakladá jednoznačný
záverotom,ževčasevzneseniaobvinenianebolisplnenépodmienkyprevydanieuzneseniaovznesení
obvinenia z dôvodu závažného podozrenia zo spáchania trestného činu, a ani takýto výsledok trestného

konania nespochybňuje dôvodnosť a zákonnosť vznesenia obvinenia žalobcovi.
93. Zhrnúc uvedené súd musí konštatovať, že v prípade uznesenia Okresného riaditeľstva Policajného
zboru v Košiciach, odboru kriminálnej polície vydaného pod ČVS: D. - XXXX/X-XXX-XX-XXXX, ktorým
mu bolo dňa 29.12.2017 vznesené obvinenie pre zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa
ust. § 208 ods. 1 písm. a), písm. b), písm. e), ods. 3 písm. d) Trestného zákona s poukazom na ust. §

138 písm. b) Trestného zákona je splnená prvá základná podmienka pre záver o zodpovednosti štátu.
94. V prípade druhého žalobcom označeného nezákonného rozhodnutia - uznesenia Okresného súdu
Košice I zo dňa 11.1.2018 vydaného pod sp.zn. 4Tp/7/2018, ktorým súd rozhodol o vzatí obvineného
žalobcu do výkonu väzby zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov upravuje podmienky pre uplatnenie a priznanie

náhrady škody, okrem iného v prípadoch, ak osobe vznikne škoda z dôvodu rozhodnutia o jej vzatí do
väzby. Zákon je s ohľadom na rozhodnutie o väzbe jednoznačný v tom, že zásadne stanovuje, že osoba
má nárok na náhradu škody, ktorá jej vznikla rozhodnutím o väzbe, ak bola oslobodená spod obžaloby,
trestné stíhanie bolo voči nej zastavené, alebo trestná vec bola postúpená inému orgánu. Na priznanie
nároku na náhradu škody je v takomto prípade potrebné kumulatívne splnenie zákonom stanovených

podmienok, a to, že osoba bola zobratá do väzby, resp. bola vo výkone väzby, práve z tohto dôvodu jej
vznikla škoda, a následne bola spod obžaloby v trestnom konaní oslobodená, trestné stíhanie bolo voči
nej zastavené, alebo trestná vec bola postúpená inému orgánu. Priznanie nároku na náhradu škody v
prípade rozhodnutia o väzbe nevyžaduje, aby bolo toto rozhodnutie o vzatí do väzby zrušené pre jeho
nezákonnosť. Rozhodujúcim pre posúdenie opodstatnenosti väzby je len neskorší výsledok trestného

konania. Základnou podmienkou priznania nároku na náhradu škody je taký výsledok trestného konania,
pri ktorom nedošlo k právoplatnému odsúdeniu osoby, ktorá bola vo väzbe, teda k vysloveniu jej viny za
skutok, v súvislosti s ktorým bola vzatá do väzby.
95. Taktiež je irelevantné, či v skoršom štádiu trestného konania bolo s ohľadom na dovtedy vykonané
dokazovanie možné mať za to, že sú splnené podmienky na zobratie dotknutej osoby do väzby, teda

či v skoršom štádiu trestného konania bol daný zákonný dôvod väzby. V tejto súvislosti súd poukazuje
na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.2.2012 vydané pod sp. zn. 1 Cdo
65/2010, v ktorom je v odôvodnení rozhodnutia uvedené, že danú situáciu je potrebné posudzovať aj v
zmysle čl. 5 ods. 1 a ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, i keď nárok na
odškodnenie väzby vznikol v zmysle ust. § 8 ods. 5 písm. b) zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti

za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Pri aplikácii Dohovoru je
nevyhnutné neopomenúť osobitnosť spočívajúcu v tom, že pôvodne zákonná väzba, nepredstavujúca
porušenie čl. 5 ods. 1 až 4 Dohovoru, sa v dôsledku oslobodenia obžalovaného spod obžaloby stáva z
hľadiska vnútroštátnej úpravy nezákonnou, a tým sa zakladá zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú
oslobodenému obžalovanému vykonanou väzbou (na obdobnom výkladovom prístupe sa zakladá aj

relevantná judikatúra Najvyššieho súdu Českej republiky k danej problematike, pozri napr. rozsudok
zo dňa 11.1.2012 vydaný pod sp. zn. 30Cdo 2357/2010).
96. Výnimky, kedy osobe, na ktorej bola vykonaná väzba, nevznikne právo na náhradu škody sú
ustanovené v ust. § 8 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkoneverejnej moci a o zmene niektorých zákonov. V posudzovanej veci je možné na základe zisteného
skutkového stavu veci v zásade konštatovať, že žalobca by mal nárok na náhradu škody v súvislosti s
rozhodnutí o väzbe, nakoľko väzbu vykonal, a bol spod obžaloby v celom rozsahu oslobodený.

97. K otázke zavinenia väzby súd dodáva, že zavinenie si uloženia väzby v zmysle ust. § 8 ods. 6 písm.
a) zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov treba chápať ako určité aktívne konanie obvineného, ktorého sa obvinený dopustí
mimo skutku, za ktorý je stíhaný, a ktoré vzbudilo obavu, že sa napr. vyhýba trestnému stíhaniu, pokúsi
o útek, bude mariť vyšetrovanie, ovplyvňovať svedkov, alebo sa dopustí trestnej činnosti, z čoho plynie,

že zavinenie žalobcu nie je možné vidieť len v tom, že sa podľa skutočností, zistených v danom štádiu
trestného konania mal dopustiť konania, ktoré napĺňalo znaky skutkovej podstaty trestného činu.
98. V danom prípade z písomného vyhotovenia uznesenia Okresného súdu Košice I zo dňa 11.1.2018
vydaného pod sp.zn. 4Tp/7/2018 vyplýva, že obvinený žalobca bol vzatý do väzby z dôvodov uvedených
v ust. § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, pričom z odôvodnenia uznesenia je zrejmé, že
súd v danom procesnom štádiu nemal závažnejšie pochybnosti o tom, že sa stal skutok, že tento

skutok spáchal obvinený žalobca, a súčasne vyslovil existenciu obavy, že obvinený žalobca v prípade
ponechania na slobode, bude pokračovať v páchaní trestnej činnosti, ktoré skutočnosti sa v priebehu
konania vôbec nepotvrdili, a v konečnom dôsledku bol obžalovaný žalobca spod obžaloby oslobodený,
nakoľko nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol obžalovaný žalobca stíhaný.
99. Vzhľadom na vyššie uvedené súd tak dospel k záveru, že v prípade žalobcu nie je daný dôvod podľa

ust. § 8 ods. 6 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov, teda, že si väzbu zavinil sám, a zároveň ani žiadny iný z dôvodov
uvedených v ust. § 8 ods. 6 citovaného zákona, pre ktoré by mu nárok na náhradu škody nevznikol.
100. Podľa Európskeho súdu pre ľudské práva nárok v zmysle čl. 5 ods. 5 dohovoru je daný, ak je
súčasne preukázané porušenie niektorého z ustanovení čl. 5 ods. 1 dohovoru (pozri rozsudok vo veci

Stefan Stankov v. Bulharsko zo dňa 17.3.2015, č. 25820/07, § 120).
101. Podľa názoru súdu v danom prípade k porušeniu tohto článku, konkrétne čl. 5 ods. 1 písm. c)
dohovoru, došlo vo vzťahu k žalobcovi v období odo dňa 9.11.2018 do 19.3.2018, kedy bola jeho väzba
nezákonná.
102. V ďalšom súd konštatuje, že z dikcie zákona vyplýva, že na priznanie nároku na náhradu

škody v prípade, že táto mala vzniknúť nezákonným rozhodnutím, je v zásade potrebné skúmať tiež
splnenie nasledujúcich zákonom stanovených podmienok: 1. existencia nezákonného rozhodnutia, 2.
právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť
príslušným orgánom, 3. poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok
podľa osobitných predpisov (splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitého

zreteľa), 4. žiadosť o predbežné prerokovanie nároku.
XXX. Spornou sa medzi stranami sporu stala otázka, či zodpovednosť žalovanej je daná iba vtedy, ak
žalobca využil všetky riadne opravné prostriedky na dosiahnutie nápravy, pričom riadnym opravným
prostriedkom proti uzneseniu o vznesení obvinenia a uznesení o vzatí do väzby je sťažnosť.
104.1 V tomto prípade súd upriamuje pozornosť na rozhodnutie veľkého senátu občianskoprávneho

kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24.10.2022 vydané pod sp.zn. 1VCdo/2/2022,
podľa ktorého splnenie podmienky podať riadny opravný prostriedok v zmysle ust. § 6 ods. 2 zákona
č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov sa nevyžaduje, ak bol žalobca spod obžaloby v trestnom konaní oslobodený.
104.2 Veľký senát občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozhodnutí

vbode18.,19.a20. uviedol,že„Podľadoslovnéhovýkladupríslušnýchustanovenízákonamožnoprávo
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie,
ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom a
súčasne náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno priznať iba vtedy, ak poškodený
podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Avšak

sumarizujúc vyššie uvedené právne východiská, zohľadniac predovšetkým skutočnosť, že ide o
špecifický prípad zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania, že
zákon č. 514/2003 Z. z. výslovne neupravuje právo na náhradu škody v prípade trestného stíhania a
so zreteľom na to, že podstata nároku na náhradu škody sa v tomto prípade neviaže na nesprávnosť
postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na samotný výsledok

trestného konania, niet pochýb o tom, že zmyslu a účelu ustanovenia § 6 ods. 1 v spojení s ods.
2 veta prvá zákona č. 514/2003 Z. z. zodpovedá taká interpretácia, v zmysle ktorej rovnaké dôsledky
ako zrušenie nezákonného uznesenia o vznesení obvinenia na základe podaného riadneho opravného
prostriedku podľa osobitných predpisov (sťažnosť podľa Trestného poriadku), má aj oslobodzujúcirozsudok vydaný z dôvodu, že sa nepotvrdil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným. Týmto
spôsobom dochádza k rozporu znenia so zmyslom a účelom príslušných ustanovení zákona, o ktorých
jednoznačnosti na podklade doposiaľ uvedeného (body 16. až 22.) v okolnostiach konkrétnej veci niet

pochybností, na základe čoho bolo plne opodstatnené, aby veľký senát občianskoprávneho kolégia
najvyššiehosúduuprednostnilvýkladerationelegisustanovenia§6ods.2vetaprvázákonač.514/2003
Z. z. pred jeho doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Dôsledkom tejto interpretácie je potom
záver vyslovený v tretej výrokovej vete rozsudku veľkého senátu, že splnenie podmienky podať riadny
opravný prostriedok v zmysle § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú

pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov sa nevyžaduje, ak bol žalobca spod obžaloby
v trestnom konaní oslobodený“.

105. V prejednávanom prípade súd prvej inštancie tak uzavrel, že je potrebné urobiť extenzívny výklad
aj na posudzovanie splnenia tretej podmienky, t.j. vo všetkých tých prípadoch, ktoré boli zahrnuté do
ust. § 6 zákona č. 514/2003 Z.z. prostredníctvom extenzívneho výkladu (jedná sa o prípady, ktoré sú

posudzované z pohľadu výsledku trestného konania), nie je možné požadovať splnenie podmienky
ustanovenej v ust. § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Z hľadiska priznania nároku v danom prípade nie
je rozhodujúcim to, či poškodená osoba využila alebo nevyužila opravné prostriedky. S
prihliadnutím na uvedené nebol v tomto konkrétnom prípade potrebné, aby sa súd zaoberal otázkou

splnenia tejto podmienky, t.j. podania riadneho opravného prostriedku zo strany žalobcu.
106. Zhrnúc uvedené, žalobca ako osoba, ktorej bolo vznesené obvinenie, a na ktorej bola vykonaná
väzba, hoc bol v konečnom dôsledku spod obžaloby oslobodený, má nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy, pokiaľ táto vznikla v príčinnej súvislosti s nezákonnými rozhodnutiami.
107. V pra´vnej teo´rii sa vztˇah pri´cˇinnej su´vislosti (kauza´lny nexus) oznacˇuje priama va¨zba javov

(objekti´vnych su´vislosti´), v ra´mci ktore´ho jeden jav (pri´cˇina) vyvola´va druhy´ jav (na´sledok). O
vztˇah pri´cˇinnej su´vislosti ide, ak je medzi nesprávnym u´radny´m postupom a škodou vzťah pri
´cˇiny a na´sledku. Ak bola pri´cˇinou vzniku sˇkody ina´ skutocˇnostˇ, zodpovednostˇ za sˇkodu nenasta
´va. Ota´zka pri´cˇinnej su´vislosti nie je ota´zkou pra´vnou, ide o skutkovu´ ota´zku, ktora´ mo^zˇe
bytˇ riesˇena´ len v konkre´tnych su´vislostiach. Pra´vnym posu´deni´m je vymedzenie, medzi akou

ujmou (ako na´sledkom) a akou skutocˇnostˇou (ako pri´cˇinou) tejto ujmy ma´ bytˇ pri´cˇinna´ su´vislostˇ
zistˇovana´. Pre posu´denie vzniku zodpovednosti za sˇkodu ma´ preto za´sadny´ vy´znam ota´zka, v
cˇom konkre´tne spocˇi´va sˇkoda (majetkova´ ujma), za ktoru´ je na´hrada pozˇadovana´. Pra´ve vo
vztˇahu medzi konkre´tnou ujmou posˇkodene´ho (pokialˇ vznikla) a konkre´tnym konani´m sˇkodcu
(ak je protipra´vne) sa zistˇuje pri´cˇinna´ su´vislostˇ. Pri zistˇovani´ pri´cˇinnej su´vislosti treba sˇkodu

izolovatˇ zo vsˇeobecny´ch su´vislosti´ a sku´matˇ, ktora´ pri´cˇina ju vyvolala. Pritom nie je rozhoduju´ce
cˇasove´ hlˇadisko, ale vecna´ su´vislostˇ pri´cˇiny a na´sledku; cˇasova´ su´vislostˇ ale napoma´ha pri
posudzovani´vecnejsu´vislosti(porovnajR21/1992).Vpostupnomsledejavovjekazˇda´pri´cˇinaniecˇi
´m vyvolana´ (sama je na´sledkom niecˇoho) a kazˇdy´ nˇou spo^sobeny´ na´sledok sa sta´va pri´cˇinou
dˇalsˇieho javu. Zodpovednostˇ vsˇak nemozˇno robitˇ za´vislou na neobmedzenej kauzalite. Atribu´tom

pri´cˇinnej su´vislosti je totizˇ „priamostˇ" po^sobenia pri´cˇiny na na´sledok, pri ktorej pri´cˇina priamo
(bezprostredne) predcha´dza na´sledku a vyvola´va ho. Vztˇah pri´cˇiny a na´sledku musi´ bytˇ preto
priamy, bezprostredny´, neprerusˇeny´; nestacˇi´, ak je iba sprostredkovany´. Pri zistˇovani´ pri´cˇinnej
su´vislosti treba v do^sledku toho sku´matˇ, cˇi v komplexe skutocˇnosti´ pricha´dzaju´cich do u´vahy ako
(priama) pri´cˇina sˇkody existuje skutocˇnostˇ, s ktorou za´kon spa´ja zodpovednostˇ za sˇkodu ( pozri

rozsudok Najvysˇsˇieho su´du Slovenskej republiky zo dňa 30. 6. 2010, sp. zn. 5 Cdo 126/2009).
108. Na tomto mieste je však potrebné zdôrazniť, že žalobcu v konaní zaťažuje a zaťažovalo
dôkazné bremeno o preukázaní aspoň v základnom rozsahu takých skutočností, z ktorých by vyplývalo,
žemuvdôsledkunezákonnéhorozhodnutia vzniklaujma,vzhľadomnaktorúibasamotnékonštatovanie
porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením a nemožno ju uspokojiť inak.

109. V danom prípade žalobca vznik nemajetkovej ujmy odôvodňoval nezákonným trestným stíhaním,
nezákonnými rozhodnutiami, nesprávnymi postupmi orgánov činných v trestnom konaní ako aj väzbou
pričomsivtejtosúvislostiuplatňujejedennároknanáhradunemajetkovejumy.Vpodanízodňa7.5.2021
žalobca uviedol, že výšku náhrady nemajetkovej ujmy ponecháva na úvahe súdu, pričom sa domáha
maximálnej možnej náhrady nemajetkovej ujmy, čo mu umožňuje legislatíva, avšak podľa jeho názoru

špecifikovať a presne odôvodniť náhradu nemajetkovej ujmy za čas strávený vo výkone väzby ako aj
čas trvania nezákonného trestného stíhania je nemožné.
110.Povykonanídokazovania súddospelkzáveru,že niejemožnéprihliadnuťajnainéskutočnostiako
na to, že žalobca bol nezákonne trestne stíhaný, bol vzatý do väzby nezákonne, nakoľko podľa názorusúdu žalobca nepreukázal relevantnú príčinnú súvislosť medzi vznikom škody spôsobenej vzatím do
väzby a nemajetkovej ujmy spočívajúcej v zásahu do rodinných väzieb, rovnako nepreukázal príčinnú
súvislosť medzi vznikom škody a skončením pracovného pomeru, nemožnosťou nájsť si zamestnanie

a zhoršením zdravotného stavu.
111. Žalobca totiž nepreukázal, že vedené trestné stíhanie, resp. výkon väzby závažným spôsobom
zasiahli do rodinného života a rodinných väzieb žalobcu. Podľa tvrdenia žalobcu ako aj svedkyne, jeho
manželky J. A. vzťahy s príbuznými manželky boli negatívne ovplyvnené dlhodobo už pred vznesením
obvinenia a vzatím žalobcu do väzby. Obaja uvádzali, že s matkou manželky žalobcu ako aj so sestrami

sa stretávali sporadicky, a to pre nezhody v nazeraní na výchovu detí, starostlivosť o domácnosť,
v otázke praktizovania viery. Sám obvinený žalobca vo svojej výpovedi vo veci prejednania jeho žiadosti
o prepustenie z väzby na slobodu uvádzal, že osoby, ktoré podali na neho trestné oznámenie sú
sestry, matka a kolegyne poškodenej, ktoré tak spravili z dôvodu nenávisti voči nemu, a podobne tak
vypovedala poškodená, t.j. manželka žalobcu, ktorá uvádzala, že jej sestry, matka, nemajú pozitívny
vzťah k obvinenému, a ani k ich manželstvu. Z vykonaného dokazovania aj pripojením trestného spisu

je zrejmé, že obvinený, neskôr aj obžalovaný žalobca ako aj poškodená v trestnom konaní – manželka
žalobcu zhodne uvádzali, že sa majú radi, že sú si oporou, a teda trestné stíhanie resp. výkon väzby
nepretrhol, a ani výrazne nenarušil citové väzby medzi manželmi.
112. Ak žalobca v konaní uvádzal, že k ukončeniu pracovného pomeru došlo v príčinnej súvislosti
s jeho vzatím do väzby, resp. v súvislosti s jeho trestným stíhaním, tak toto tvrdenie žalobcu sa

v konaní nepreukázalo. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že k ukončeniu pracovného pomeru došlo
dohodou medzi žalobcom a jeho zamestnávateľom, a to navyše tri mesiace po tom, ako bol žalobca
prepustený z väzby na slobodu, a teda k ukončeniu pracovného pomeru došlo na základe dohody
zamestnávateľa a zamestnanca. Ako vyplýva aj z hodnotenia žalobcu zamestnávateľom, ktoré súd
prečítal na pojednávaní dňa 18.7.2023, zamestnávateľ bol s pracovným výkonom žalobcu, pracovnými

výsledkami ako aj s jeho správaním na pracovisku nespokojný. Zamestnávateľ v pracovnom posudku
vytýkal žalobcovi, že jeho pracovný výkon naberal klesajúcu tendenciu, viezol sa popri ostatných
zamestnancoch, nereflektoval na vytýkané nedostatky v práci, iba sľuboval a nápravu nevykonal, v práci
býval unavený, nevyspatý, na nočnej zmene spal, a dokonca nemal problém zaspať aj cez deň, jeho
chrápanie na pracovisku bolo neprehliadnuteľné, a preto je vysoko pravdepodobné, že k ukončeniu

pracovného pomeru by došlo bez ohľadu na okolnosti trestného stíhania. Táto skutočnosť vyplýva aj
zo záverov pracovného posudku, kedy osoba, ktorá vypracovala posudok uviedla, že v čase zadržania
žalobcu mala v pláne žalobcovi odporučiť, aby sa poobzeral po práci, ktorá ho bude viac napĺňať.
113. Žalobca rovnako súdu nepreukázal, že po skončení pracovného pomeru intenzívne hľadal
zamestnanie, a že pri hľadaní práce bol akýmkoľvek spôsobom diskvalifikovaný z dôvodu vedeného

trestného stíhania voči jeho osobe.
114. V súvislosti s nemajetkovou ujmou žalobcu možno istotne a bez akýchkoľvek pochybností však
predpokladať, že trestné stíhanie a výkon väzby musel výrazne zasiahnuť do života a fungovania
žalobcu. Náhla zmena života, neistota a aj prebiehajúci súdny spor, umiestnenie do väzobnej cely,
podrobenie sa úkonom prípravného konania a po podaní obžaloby aj účasť na pojednávaniach súdu, ale

najmä hrozba odňatia slobody, kedy človek neustále myslí na vzniknutú situáciu a v danom momente
pre neho ťažko aj riešiteľnú, to všetko musí nepochybne veľmi zasiahnuť človeka, ktorý doposiaľ nebol
súdne trestaný, a ani umiestnený do väzby.
115. Je však nevyhnutné opätovne zdôrazniť, že žalobca má v konaní nielen povinnosť tvrdenia, ale aj
dôkaznú povinnosť. Nezákonné rozhodnutie orgánu štátu alebo jeho nesprávny úradný postup môže

mať totiž za následok vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci podľa zákona
č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov len vo vzťahu k takej škode, ktorá bola priamo a nesprostredkovane spôsobená práve, resp.
iba týmto rozhodnutím alebo postupom. Zodpovednosť podľa stanoviska súdnej praxe nemožno robiť
závislou od neobmedzenej kauzality, keďže atribútom príčinnej súvislosti je priamosť pôsobenia príčiny

na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. To, že
vzťah medzi príčinou a následkom musí byť (bezpečne preukázaný) a bezprostredný, už konštatoval aj
Ústavný súd Slovenskej republiky. Existencia príčinnej súvislosti musí byť vždy bezpečne preukázaná,
nemožno ju len predpokladať.
116. Žalobca v žalobe uvádzal existenciu psychických problémov z dôvodu začatia trestného stíhania

a pobytu vo väzbe, avšak svoje skutkové tvrdenie nijakým spôsobom nekonkretizoval.
117. Súd tak neprihliadol na tvrdené následky trestného stíhania vo sfére jeho zdravotného stavu,
nakoľko žalobca v spore neprodukoval žiadne dôkazy preukazujúce dané skutkové tvrdenia (v podobe
lekárskych správ), a preto možno konštatovať, že v tomto smere žalobca neuniesol dôkazné bremeno,a preto jeho tvrdeniam o nepriaznivých zdravotných následkoch súvisiacich s trestným stíhaním
vzniknutých len jedine z tohto dôvodu, nemohol prihliadnuť. V súvislosti s uvedeným súd podotýka, že
nemôže v žiadnom prípade „suplovať“ aktivitu žalobcu, ktorý má jednoznačne povinnosť už v samotnej

žalobe uvádzať svoje skutkové tvrdenia, pretože v danom prípade by tým nepochybne došlo
k porušeniu zásady rovnakého postavenia strán sporu, keďže naznačenú povinnosť tvrdenia by
namiesto strany sporu plnil súd. Absencia skutkových tvrdení v žalobe, v replike nemá za následok
odmietnutie podania, nakoľko nejde o také nedostatky, pre ktoré nemožno pokračovať v konaní, a ktoré
by bránili vecnému prejednaniu žaloby.

118. Na záver súd uvádza, že psychická ujma manželky žalobcu resp. jeho detí, ktorá mohla byť
spôsobená okolnosťami vedeného trestného stíhania a výkonom väzby žalobcu nie je predmetom tohto
konania,nemožnonaňuprihliadaťanemožnojupremietnuťazohľadňovaťdovýškyprimeranejnáhrady
za ujmu spôsobenú vedením trestného stíhania.
119. Súd opakuje a dopĺňa, že pokiaľ ide o kritéria náhrady, vzhľadom k právnej úprave, ktorá pri
rozhodovaníovýškerelutárnejnáhradyneposkytujesúdompresnévodítkaprejejvyčíslenie,jepotrebné

prihliadať k judikatúrou ustáleným kritériám pre jej určenie. Ide o kritéria, ktoré možno posudzovať
ako na strane poškodeného tak na strane škodcu (zodpovednej osoby).
120. Okolnosti na strane osoby zodpovednej (pôvodca zásahu), sú napr. jeho postoj (ľútosť, náhrada
škody, ospravedlnenie a i.). Je úplne zreteľné, že postoj tejto osoby môže podstatným spôsobom
ovplyvniť vnímanie ujmy poškodeným; ústretové správanie, ospravedlnenie, či prejavená ľútosť škodcu,

môže zmierniť dopady nemajetkovej ujmy, naopak jeho ľahostajnosť, arogancia ju môže ešte prehĺbiť.
Je nutné prihliadať aj na jeho majetkové pomery tak, aby bola daná možnosť reálneho uspokojenia
priznaných nárokov [k zoznamu kritérií a ďalším okolnostiam vo vzťahu k tomuto druhu odškodneniu
podrobnejšie najmä Švestka, J., Dvořák, J., Fiala, J. a kol. Občiansky zákonník. Komentár. Zväzok VI.
Praha: Wolters Kluwer, 2014, s. 1117-1120 (komentár k § 2959 P. Vojtek) a k doktríne odškodnenie

duševných útrap bližšie Hulmák, M. a kol. Občiansky zákonník VI. Záväzkové právo. Osobitná časť (k
§ 2055-3014). Komentár. 1. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2014, s. 1717-1723 (komentár k § 2959 P.
Bezouška)].
121. V kontexte uvedeného žalovaná v spore ani len netvrdila, že sa ako pôvodca zásahu žalobcovi
ospravedlnila, nahradila mu škodu resp. prejavila nejakým spôsobom ľútosť. Aj vo svojich vyjadreniach

žalovaná zotrvala na svojom právnom názore o neexistencii zákonných podmienok pre uspokojenie
nároku na náhradu škody.
122. Vzhľadom na vyššie uvedené je teda na uvážení súdu, aby v každom jednotlivom prípade pri
zvážení jeho individuálnych skutkových okolností stanovil adekvátnu výšku nemajetkovej ujmy. Čo sa
týka kritérií, je podľa súdu potrebné aplikovať východiská, ktorými sú najmä celková dĺžka obmedzenia

osobnej slobody, dĺžka trestného stíhania, následky v osobnej sfére poškodenej osoby, príčinná
súvislosť (kauzálny nexus), pričom je dôležité, aby výška odškodnenia odrážala všeobecné zdieľané
predstavy o spravodlivosti.
123. Na druhej strane primeranosť nemajetkovej ujmy zároveň treba vždy posudzovať resp. určovať
(okreminého)ajvkontextezohľadneniaďalšíchprávnychpredpisovupravujúcichobdobnúproblematiku

ako napríklad ust. § 12 zákona č. 274/2017 Z.z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov účinného v čase do podania žaloby, podľa ktorého ak bola trestným činom
spôsobená smrť, obeť násilného trestného činu má nárok na vyplatenie odškodnenia v sume
päťdesiatnásobku minimálnej mzdy. Keďže limit odškodnenia podľa týchto predpisov nesmie
presiahnuť päťdesiatnásobok minimálnej mzdy, v prípade žalobcu táto hranica predstavuje sumu

24.000,- Eur (minimálna mesačná mzda za rok 2018, kedy malo dôjsť k najzávažnejšiemu zásahu
v podobe vzatia do väzby, bola vo výške 480,- Eur), pričom táto sa má poskytovať pri najzávažnejších
následkoch. Priznanie nemajetkovej ujmy vo výške vyššej ako výška tohto odškodnenia, by bolo v
rozpore s dobrými mravmi.
124. Na podporu a v kontexte uvedeného súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, ktorý v uznesení zo dňa 24.7.2018 vydanom pod sp. zn. 3Cdo 19/2018 dospel k záveru, že
všeobecný súd je povinný určiť primeranú výšku náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným
rozhodnutím po zohľadnení iných právnych predpisov slovenského právneho poriadku upravujúcich
odškodnenie, ako aj judikatúry ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva.
125. V rámci voľnej úvahy je povinnosťou súdu tak posudzovať primeranosť nemajetkovej ujmy aj

v kontexte s rozhodnutiami Európskeho súdu pre ľudské práva (Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko),
Ústavného súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (pozri uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 M Cdo 15/2012 zo dňa 30.9.2013).126. Súd konštatuje, že nemajetková ujma vznikla v dôsledku oboch titulov – nezákonné trestné stíhanie
a nezákonná väzba. Čo sa týka samotnej výšky náhrady, po vyhodnotení všetkých dôkazov a okolností
tohto prípadu súd konštatoval, že celková suma 12.720,60 Eur spolu za negatívne dôsledky oboch

titulov je primeraná a predstavuje optimálne a účinné vyváženie a zmiernenie nepriaznivého následku
neoprávneného zásahu do práv žalobcu, neporušuje princíp primeranosti, zohľadňuje osobitosť daného
prípadu,nevytvárapriestornaobohateniesažalobcu,aleznamenáprenehospravodlivézadosťučinenie
vzhľadom na intenzitu ujmy, danej dĺžkou trvania zásahu v oblasti pracovnej i súkromnej, s prihliadnutím
na osobu žalobcu, jeho doterajší život a okolnosti, za ktorých k nej došlo.

127. V súvislosti s argumentom žalovanej, že je potrebné špecifikovať, aké následky resp. nemajetková
ujma vznikli osobitne vo vzťahu k obom titulom, súd uvádza, že je ťažké kvantifikovať, aký je podiel
následkov a teda, rozsah a intenzita nemajetkovej ujmy zvlášť vo vzťahu k nezákonnému trestnému
stíhaniu a zvlášť vo vzťahu k väzbe. Tie následky, ktoré žalobca utrpel (znášanie negatívnych reakcií z
blízkeho i vzdialenejšieho okruhu známych, obavy z trestného stíhania, vplyv na emočné prežívanie,
stres, neistota), majú pôvod (sú v príčinnej súvislosti) s nezákonným stíhaním ako aj výkonom

väzby. Súd je toho názoru, že následok týchto zásahov do osobnostných práv žalobcu v tej istej trestnej
veci, je potrebné vnímať komplexne, s tým, že pre poškodeného žalobcu je podstatná celková suma
priznaného odškodnenia.
128. Otázkou je, či za takejto situácie je vôbec reálne možné rozlíšiť, resp. oddeliť negatívne dopady,
plynúce z viacerých súbežne prebiehajúcich zásahov do osobnostnej sféry. Súd je toho názoru, že nie

je možné rozlíšiť resp. vyčleniť, či len v dôsledku výkonu väzby alebo len v dôsledku začatia trestného
stíhania, v akom rozsahu alebo intenzite došlo k negatívnemu zásahu do osobnostných práv
žalobcu.
129. V záujme vyhovenia tejto požiadavke však súd upresnil, že titulom náhrady nemajetkovej ujmy
za väzbu priznáva sumu 6.970,60 Eur a titulom náhrady nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie sumu

5.750,- Eur.
130.Uplatňovanánáhradajevsúladeslimitomstanovenýmvzmysleust.§17ods.4zákonač.514/2003
Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci ako aj s ust. § 12 zákona č. 274/2017
Z.z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
131. Nemajetkovú ujmu, ktorú žalobca utrpel, nie je možné odstrániť inak, ako priznaním zadosťučinenia

vo forme finančnej náhrady; žalobcovi doposiaľ nikto neposkytol ani len morálne zadosťučinenie vo
forme ospravedlnenia sa.
132. Súd má za to, že v demokratickom a právnom štáte je neprípustné, aby nebolo priznané
odškodnenie nemajetkovej ujmy osobe, voči ktorej sa viedlo trestné stíhanie, v rámci ktorého došlo
výkonom väzby k pozbaveniu jej osobnej slobody, takáto osoba bola vystavená procesným úkonom

zo strany orgánov činných v trestnom konaní ako osoba podozrivá, obvinená a následne obžalovaná
z trestného činu, ako aj stresu, úzkosti, frustrácii a neistote, ak sa trestné stíhanie sa skončilo
oslobodzujúcim rozsudkom z dôvodu, že dotknutá osoba skutok nespáchala.
133. Súd je zároveň toho názoru, že stanoviť presnou sumou výšku náhrady nemajetkovej ujmy za deň
či mesiac vedenia trestného stíhania vopred pre všetky prípady nie je možné, pretože primeranosť výšky

náhrady nemajetkovej ujmy musí zohľadňovať vždy osobitné okolnosti prípadu, ktorých rozmanitosť
nemožno vopred postihnúť. Rovnako tak nie je možné ani mechanicky prevziať závery rozhodovacej
praxe súdov iných štátov či Európskeho súdu pre ľudské práva, a to najmä s ohľadom na odlišnosť
životnej úrovne v jednotlivých štátoch, ktorá rovnako tak musí byť zohľadnená, pokiaľ priznaná výška
náhrady nemajetkovej ujmy má zodpovedať predstavám spravodlivosti a slušnosti v danom čase a na

danom mieste.
134. Ani to však neznamená, že takúto rozhodovaciu prax týchto orgánov by nebolo na mieste
nezohľadniť. V tomto smere súd poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III.ÚS
754/2016zodňa24.1.2017,ktorýodkazujenarozhodovaciupraxvšeobecnýchsúdovvČeskejrepublike
(rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30 Cdo 2357/2010 zo dňa 11. januára 2012,

uverejnený v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu Českej republiky,
zošit č. 4/2012, pod R 52/2012, s. 327 a nasl., ako aj v ňom uvedenú širokú komparáciu rozhodovacej
praxe Európskeho súdu pre ľudské práva a súdov iných európskych štátov).
135. Vo svetle tohto nálezu potom odškodnenie nemajetkovej ujmy žalobcu za trestné stíhanie v trvaní
takmer 23 mesiacov vo výške 5.750,- Eur, t.j. vo výške cca 250,- Eur za jeden mesiac trvania trestného

stíhania a odškodnenie nemajetkovej ujmy za výkon väzby v trvaní 70 dní vo výške 6.970,60 Eur,
t.j. cca 99,58 Eur za jeden deň väzby, súd pokladá za adekvátne. V prevyšujúcom rozsahu súd žalobu
v časti o náhradu nemajetkovej ujmy zamietol.136. Žalobca si uplatnil titulom vecnej škody aj nárok na ušlú mzdu, ktorý mu mal vzniknúť v príčinnej
súvislosti s uznesením o vzatí do väzby.
137. Podľa ust. § 17 ods.1 zákona č.514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci sa okrem skutočnej škody uhrádza aj ušlý zisk.
138. Ušlý zisk ako druh majetkovej ujmy (škody) spočíva v nedosiahnutí toho, čoho by poškodený
pri neexistencii škodnej udalosti za normálnych okolností, pri pravidelnom behu vecí, dosiahol. Ušlý
zisk teda znamená stratu očakávaného prínosu. Pri posudzovaní ušlého zisku nepostačuje len
pravdepodobnosť zvýšenia majetku poškodeného v budúcnosti, ale musí byť stanovené naisto, že pri

pravidelnom behu vecí, pokiaľ by nebolo protiprávneho konania škodcu, mohol poškodený dôvodne
očakávať zvýšenie svojho majetku. Pri výške ušlého zisku je určujúce, akému majetkovému prospechu,
ku ktorému malo reálne dôjsť, zabránilo konanie škodcu, resp. o aký reálne dosiahnuteľný (nie
hypotetický) prospech poškodený prišiel.
139. V konaní nebolo sporné, že žalobca bol obmedzený v osobnej slobode – vo výkone väzby v čase
od 9.1. 2018 do 19.3.2018, ako aj to, že v danom čase bol zamestnaný v riadnom pracovnom pomere

v spoločnosti Deutsche Telekom Systems Solutions Slovakia s.r.o. založeného zmluvou o pracovnom
pomere od 16.7.2012 a jej dodatkov v pozícii IT operátor.
140. V tejto súvislosti súd uvádza, že prípade ak bol zamestnanec vzatý do väzby, nemá právo na
ospravedlnenie neprítomnosti v práci, pretože výkon väzby sa v zákone č. 311/2001 Z.z.
Zákonník práce neoznačuje ako prekážka v práci. Zamestnávateľ však môže zamestnancovi poskytnúť

pracovné voľno s náhradou mzdy alebo bez náhrady mzdy zmysle ust. § 141 ods. 3 Zákonníka práce.
141. Podľa ust. § 134 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce priemerný zárobok
na pracovnoprávne účely (ďalej len „priemerný zárobok") zisťuje zamestnávateľ zo mzdy zúčtovanej
zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného zamestnancom v
rozhodujúcom období. Doba práce nadčas, za ktorú bola dosiahnutá mzda za prácu nadčas zúčtovaná

podľa ust. § 121 ods. 4 poslednej vety, sa započítava do obdobia odpracovaného zamestnancom v
rozhodujúcom období, v ktorom bola dosiahnutá mzda za prácu nadčas zúčtovaná. Do zúčtovanej mzdy
podľaprvejvetysanezahŕňamzdazaneaktívnučasťpracovnejpohotovostinapracovisku(ust.§96ods.
3) a do obdobia odpracovaného zamestnancom sa nezahŕňa čas neaktívnej časti pracovnej pohotovosti
na pracovisku. Rozhodujúcim obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa

zisťuje priemerný zárobok. Priemerný zárobok sa zisťuje vždy k prvému dňu kalendárneho
mesiaca nasledujúceho po rozhodujúcom období a používa sa počas celého štvrťroka, ak tento zákon
neustanovuje inak.
142. Z potvrdenia o výške priemerného príjmu zamestnávateľa žalobcu vyplýva, že od 9.1.2018 do
19.3.2018 žalobcu zamestnávateľ viedol ako inactive zamestnanca - druh vyňatia: vyšetrovacia väzba

a za toto obdobie mu nebola vyplácaná mzda ani náhrada mzdy. Priemerná hrubá mesačná mzda
žalobcu za kalendárny štvrťrok, ktorý predchádzal obdobiu výkonu väzby 10/2017, 11/2017, 12/2017
predstavovala sumu 1 154,34 Eur a priemerná čistá mesačná mzda žalobcu za kalendárny štvrťrok,
ktorý predchádzal obdobiu výkonu väzby 10/2017, 11/2017 a 12/2017 bola vo výške 869,97 Eur.
143. Vzhľadom na uvedené súd tak priznal žalobcovi nárok na náhradu ušlého zárobku za obdobie

výkonu väzby (70 dní) vo výške vypočítanej z údajov o príjmoch žalobcu u zamestnávateľa
v poslednom predchádzajúcom kalendárnom štvrťroku, teda v poslednom kalendárnom štvrťroku 2017.
Predpokladaný čistý zárobok žalobcu (po odpočítaní odvodov a dane) za normálneho chodu, t.j.
obvyklého výkonu jeho pracovných povinností, by teda bol v sume 869,97 Eur. Súd priznal žalobcovi ušlý
zisk v celkovej výške 2.051,58 Eur (v januári 2018 bol žalobca vo výkone väzby 17 pracovných dní, fond

pracovného času predstavuje 22 dní plus 1 deň sviatok, pri čistej mzde 869,97 Eur vydelenej počtom
dní pracovného fondu, priemerná denná mzda predstavuje 37,82 Eur x 17 dní vo výkone väzby je suma
643,02 Eur, vo februári 2018 bol žalobca vo výkone väzby, a preto mu súd priznal ušlý zisk vo výške
priemerného čistého zárobku 869,97 Eur, v marci 2018 bol žalobca vo výkone väzby 13 pracovných
dní, pričom fond pracovného času predstavuje 20 pracovných dní plus 1 deň sviatok, a pri čistej mzde

869,97 Eur vydelenej počtom dní pracovného fondu, priemerná denná mzda predstavuje 41,43 Eur x
13 dní vo výkone väzby je suma 538,59 Eur), a vo zvyšnej časti nárok žalobcu zamietol.
144. Podľa ust. § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z
omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením.
145. Podľa ust. § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka prvá veta dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas

nesplní, je v omeškaní.
146. Podľa ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu,
má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákonapovinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje
vykonávací predpis.
147. Podľa ust. § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia

Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1.2.2013, výška úrokov z omeškania je o 5 percentuálnych
bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky, platná k prvému dňu omeškania
s plnením peňažného dlhu, ktorá predstavuje 0,00%.
148. V danom prípade má žalobca v súlade s ust. § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z.. nárok na
úrok z omeškania odo dňa nasledujúceho potom, čo mu žalovaná oznámila, že žiadosť o predbežné

prerokovanie nároku považuje za nedôvodnú v súlade s ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (viď uznesenie Najvyššieho súdu zo dňa 31.1.2022, sp.zn. 7Cdo/339/2021, ktoré
nadväzuje na skoršie rozhodnutia dovolacieho súdu sp.zn. 4Cdo/48/2017, 4Cdo/257/2019). V danom
prípadelehotanaplneniezačalaplynúťvdeňnasledujúcompodoručeníodpovedežalovanejovybavení
žiadosti o predbežné prerokovanie nároku. Žalovaná listom zo dňa 13.11.2020 oznámila žalobcovi,
že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, a preto dňom 14.11.2020 sa tak žalovaná dostala do

omeškania s plnením svojho peňažného dlhu. V súlade s uvedeným súd zaviazal žalovanú popri sume
12.720,60 Eur priznanej titulom nemajetkovej ujmy a sume 2.051,58 Eur priznanej titulom ušlého zisku
aj na zaplatenie uplatneného príslušenstva, t.j. 5% úroku z omeškania ročne z takto priznaných súm
odo dňa 14.11.2020 do zaplatenia.
149. Podľa ust. § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku súd prizná strane náhradu trov konania podľa

pomeru jej úspechu vo veci.
150. Podľa ust. § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku o nároku na náhradu trov konania rozhodne
aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
151. Zmyslom a účelom náhrady trov konania je poskytnúť úspešnej strane sporu, ktorej to priznáva
zákon, náhradu týchto trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti so sporom musela alebo bude

musieťnepochybnezaplatiť,pričombyichnemuselazaplatiť,akbytuneexistovalsporpredvšeobecným
súdom.
152. Rozhodovanie o trovách konania je integrálnou súčasťou súdneho konania ako celku a je samo
o sebe spôsobilé zasiahnuť do práva strany podľa Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
slobôd, ako to dôvodil aj Európsky súd pre ľudské práva v rozhodnutí zo dňa 6.2.1954 vo veci Beer

proti Rakúsku, resp. v rozhodnutí zo dňa 7.10.2004 vo veci Bauman proti Rakúsku (č. 30428/96, resp.
76809/01).
153. Zásada úspechu v spore sa premieta v ust. § 255 Civilného sporového poriadku. Zásada úspechu
v spore (zásada zodpovednosti za výsledok sporu) sa uplatní tak, že neúspešná strana sporu je povinná
nahradiť v spore úspešnej strane trovy konania, ktoré jej vznikli v súvislosti s uplatňovaním alebo

bránením práva.
154. V zmysle citovaného ust. § 255 Civilného sporového poriadku v sporovom konaní je kritérium
procesného úspechu prvoradým kritériom posudzovania náhrady trov konania. Súdna prax však ustálila,
že aj za účinnosti Civilného sporového poriadku podľa tohto kritéria môže súd priznať náhradu trov
konania v plnej výške aj v prípade, ak súd priznal nárok úspešnej strane, avšak nie v požadovanej výške.

Ideoprípady,kedyvýškanárokuzávisíodúvahysúdualeboodznaleckéhoposudku.Vtýchtoprípadoch
nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku.
Nemožno totiž žalobcu ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku
na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. Ako prevencia proti uvedenému je potom vhodným
riešením rozhodnutie súdu, že žalobca má právo na plnú náhradu trov konania, avšak výlučne z

prisúdenej sumy (nie sumy uplatnenej žalobou).
155. O trovách konania tak súd rozhodol v súlade s ust. § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku a
priznal žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých bude rozhodnuté súdom prvej
inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.
156. Na záver súd uvádza, že vzhľadom na rozsah priznanej sumy titulom náhrady škody a dodržanie

formálneho postupu pri vyplácaní týchto peňažných nárokov Slovenskou republikou, súd uložil v súlade
s ust. 232 ods. 3 Civilného sporového poriadku žalovanej lehotu na plnenie 30 dní odo dňa nadobudnutia
právoplatnosti meritórneho rozhodnutia.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na tunajší súd v troch

písomných vyhotoveniach.Podľa ust. § 359 Civilného sporového poriadku odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo
rozhodnutie vydané.
Podľa ust. § 363 Civilného sporového poriadku sa v odvolaní popri všeobecných náležitostiach podania

( ust. § 127 ods. 1 a ods. 2 Civilného sporového poriadku ) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa ust. § 364 Civilného sporového poriadku rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa ust. § 365 ods. 1 Civilného sporového poriadku odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa ust. § 365 ods. 2 Civilného sporového poriadku odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno
odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo
veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Podľa ust. § 365 ods. 3 Civilného sporového poriadku odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie
možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa ust. § 366 Civilného sporového poriadku prostriedky procesného útoku alebo prostriedky
procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť
len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,

c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom, môže žalobca podať návrh na vykonanie
exekúcie podľa Exekučného poriadku ( zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej

činnosti).