Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, January 29, 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7Co/114/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5721204077
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. František Dulačka
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:5721204077.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Františka Dulačku
a členov senátu Mgr. Márie Kašíkovej a JUDr. Zuzany Krivdovej (sudkyňa spravodajkyňa), v spore
žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. XXX, právne zastúpený: WERNER & Co. s.r.o., so
sídlom Žltá 2/F, Bratislava, IČO: 36 869 643, proti žalovanej: E. F. G., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom
H. XXX, právne zastúpená: KOVAL & spol., advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Komenského 3,

Banská Bystrica, IČO: 36 648 892, o určenie vlastníckeho práva k stavbe, na odvolanie žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Martin č.k. 11C/52/2021-565 zo dňa 02.05.2023, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu (výrok I.), ktorou žalobca žiadal, aby súd

určil, že je vlastníkom stavby – rodinného domu, súpisné číslo XXX, nachádzajúceho sa na pozemku
parcela registra „C“ č. 715/7 o výmere 226 m2, druh: zastavaná plocha a nádvorie nachádzajúci
sa v katastrálnom území H., obec H., okres I. I., „in eventum“, aby určil, že žalobca a žalovaná
sú podielovými spoluvlastníkmi vyššie označenej nehnuteľnosti (stavby rodinného domu) každý so
spoluvlastníckym podielom vo veľkosti 1. O nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že žalovaná
má právo na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady trov konania

bude súd rozhodovať samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (výrok II.).

2.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplynulo, že súd prvej inštancie na základe vykonaného
dokazovania v predmetnej veci zistil nasledujúci skutkový stav:

Podľa výpisu LV č. XXXX vyplýva, že žalovaná je vlastníčkou parcely registra „C“ evidované na
katastrálnej mape, okres I. I., obec H., a to parcela č. 715/6, orná pôda o výmere 4373 m2, parcela č.
715/7 o výmere 226 m2, zastavané plochy a nádvoria, parcela č. 715/8, ostatná plocha o výmere 144
m2, ktoré nadobudla darovacou zmluvou V 746/2013. Súčasne z LV č. XXXX vyplynulo, že žalovaná
je vlastníčkou nehnuteľnosti, druh rodinný dom, postavený na parcele č. 715/7, súpisné číslo XXX, na
ktoré bolo vydané kolaudačné rozhodnutie č. 40/2020/042-Stav-Bu, zapísané dňa 24.06.2022.

Dňa 23.04.2015 bolo vydané stavebné povolenie na žalovanú, ktoré sa dotýka rodinného domu
nachádzajúceho sa na pozemku parcele č. CKN 715/7, 715/8 v k. ú. H..

Znalecký posudok č. 25/2019 zo dňa 07.05.2019 (č.l. 106) stanovil všeobecnú hodnotu rodinného domu
bez hodnoty pozemkov sumu vo výške 131.461,58 Eur. Následne po poskytnutí úveru zo strany B. J. D.,
a.s. žalovaná dokončila výstavbu rodinného domu. Po výstavbe rodinného domu si žalovaná opätovne

nechala vypracovať znalecký posudok č. 32/2020 za účelom stanovenia všeobecnej hodnoty, pričom
táto hodnota rodinného domu bez pozemku bola určená vo výške 173.585,81 Eur.Zo strany žalobcu aj faktúry, ktoré boli znejúce na meno žalobcu, ktorými zabezpečoval objednávanie
materiálu na výstavbu rodinného domu.

Z rozhodnutia č. 417/2018 zo dňa 18.04.2018 (č.l. 206) vyplýva, že bola vyrubená daň z nehnuteľností
na meno žalovanej za rok 2018. Následne táto daň bola žalovanou uhradená. Rozhodnutím č. 508/2017
zo dňa 27.02.2017 (č.l. 208) bol vyrubený miestny poplatok za komunálne odpady za rok 2017, ktorý je
na žalovanú. Zo Zmluvy o pripojení zariadenia odberateľa do distribučnej sústavy (č.l. 209) vyplýva, že

táto bola uzavretá so žalovanou a bola zaradená do distribučnej sústavy č. 4300014418. Následne bola
uzavretá Zmluva o združenej dodávke elektriny/plynu pre odberateľov kategórie domácnosť/maloodber
č. 145201584. Zo Zmluvy č. 2170772 o poskytovaní služieb sieti Internet (č.l. 213) zo dňa 08.11.2017
vyplýva, že táto zmluva bola uzavretá so žalovanou a týkala sa poskytovania služieb v sieti internet.
Turčianska vodárenská spoločnosť dňa 19.09.2018 vyhotovila montážny list o výmene vodomeru a na
dodávku vody na meno žalovanej.

Takzostranyžalobcuakoizostranyžalovanejbolapredloženáe-mailovákomunikácia,vktorejsariešila
výstavba rodinného domu, pričom z dokazovania vyplynulo, že zo strany žalobcu skôr išlo o technické
záležitosti týkajúce sa výstavby rodinného domu.
Mal za to, že zo strany žalobcu došlo k investícii finančných prostriedkov do výstavby rodinného domu

tak, ako to bolo tvrdené aj niektorými svedkami, ktorí boli vypočutí a navrhnutí zo strany žalobcu.

S poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 26.07.2017, sp. zn. 33Cdo/4042/2015, na
ktoré sa odvolával žalobca a v ktorom sa uvádza, že „v prípade zhotovenia veci, v tomto prípade
stavby rodinného domu pri posudzovaní vlastníckych a iných právnych vzťahov k stavbe a ktorá

vzniká spoločnou činnosťou viacerých osôb je treba vychádzať z obsahu dohody uzavretej medzi
týmito osobami. Takáto dohoda nemusí byť písomná. Založí spoluvlastníctvo len vtedy, ak z obsahu je
zrejmé, že účastníci dohody chceli spoluvlastnícky vzťah založiť.“ konštatoval, že v tomto prípade ide
nielen o financovanie stavby, ale musí byť naplnená ďalšia podmienka, a to dohoda, ktorá nemusí byť
písomná. V podanej žalobe (v bode 6/) sám žalobca uviedol, že dohoda medzi žalobcom a žalovanou

spočívala v tom, že žalovanej vklad do spoločného bývania budú predstavovať darované pozemky
a žalobcov vklad bude spočívať vo financovaní a organizovaní výstavby budúceho rodinného domu na
týchto pozemkoch. Už v momente podania žaloby samotný žalobca neuvádza, že by medzi žalobcom
a žalovanou malo dôjsť k dohode o vlastníctve resp. spoluvlastníctve nehnuteľnosti. Táto skutočnosť je
jednoznačne potvrdená v čase, keď ešte nebola podaná žaloba písomným podaním samotného žalobcu

zo dňa 22.07.2019 (č.l. 141), z ktorého vyplýva, že žalobca vyzval žalovanú na vydanie bezdôvodného
obohatenia, ku ktorému došlo jeho plnením (poskytnutím prác, výkonov a veci bez právneho titulu), čiže
žiadal o vydanie bezdôvodného obohatenia uhradením v peniazoch vo výške 131.441,38 Eur s tým,
že sám žalobca v odseku 4 uviedol: „uvedené stavebné materiály ako aj stavebné práce a dodávky na
stavbe rodinného domu som financoval v domnení, že po dokončení stavby, spoločnom nasťahovaní

sa a uzavretí manželstva budeme môcť predmetný rodinný dom užívať ako spoločnú domácnosť.
Napriek všetkým snahám z mojej strany o vytvorenie harmonického spolužitia nás oboch sa toto
nepodarilo dosiahnuť. Následne na to sme ukončili naše spolužitie, pričom sme sa vzájomne dohodli
na vyporiadaní, a to tým spôsobom, že z Vašej strany dôjde k vydaniu bezdôvodného obohatenia, a to
spôsobom finančnej úhrady všetkých dodávok, prác a materiálov realizovaných na stavbe predmetného

rodinného domu, ktoré som financoval výlučne sám tak ako sú uvedené v prílohe.“ Teda už v čase
pred podaním žaloby si žalobca bol vedomý, že medzi stranami sporu nedošlo k uzavretiu žiadnej
dohody a k usporiadaniu vlastníckych vzťahov, ktorá vznikla spoločnou činnosťou, nakoľko sa domáhal
bezdôvodného obohatenia od žalovanej.

Konštatoval, že žalobca nepreukázal vôľu nadobudnúť rodinný dom do vlastníctva resp. do podielového
spoluvlastníctva. Žalobca existenciu dohody o založení spoluvlastníckych vzťahoch medzi stranami
sporu žiadnym spôsobom nepreukázal. Práve naopak tak, ako uvádzal v žalobe a následne ale i vo
svojom podaní v liste adresovanom žalovanej domáhal sa vydania bezdôvodného obohatenia. V konaní
bolo preukázané, že výstavba rodinného domu bola uskutočnená na pozemkoch, ktoré boli vo výlučnom

vlastníctve žalovanej. Bolo tiež preukázané, že žalovaná časť výstavby rodinného domu financovala
z vlastných prostriedkov, ktoré jej poskytli, či už rodinní príslušníci, a to rodičia, pričom tieto finančné
prostriedky boli poskytované postupne podľa potreby financovania výstavby rodinného domu. Následne
jej finančné prostriedky boli poskytované zo strany ostatných členov rodiny tak, ako sa vyjadrili napojednávaní. Zhodne v konaní súdu vyplynulo, že do stavby financoval aj žalobca, čo bolo potvrdené
svedeckými výpoveďami, ktoré boli navrhnuté samotným žalobcom.
Na základe uvedeného konštatoval, že žalobca poskytol žalovanej finančné prostriedky na výstavbu jej

rodinného domu, avšak táto skutočnosť nezakladá žalobcovi domáhať sa určenia vlastníckeho práva.
Žalobca v priebehu konania nepreukázal existenciu nim deklarovanej dohody medzi stranami sporu,
ktorejobsahmalspočívaťvtom,žežalovanejvkladdospoločnéhobývaniabudúpredstavovaťpozemky,
ktoré jej darovali rodičia a žalobcov vklad bude spočívať vo financovaní a organizovaní výstavby
rodinného domu a následne vlastníctvo či spoluvlastníctvo k rodinnému domu. Práve jednoznačná vôľa

strán sporu a jej prejav spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosť o tom, čo chceli strany sporu prejaviť, že
žalovanábudevýlučnouvlastníčkourodinnéhodomubolaprejavenáajnávrhomvočitretímosobám,ato
už darovaným pozemkom, na ktorých sa realizovala výstavba rodinného domu, podaní žiadosti o vydaní
stavebnéhopovoleniazostranyžalovanej,vydaniestavebnéhopovoleniaprežalovanúakostavebníčku,
vydanie kolaudačného rozhodnutia pre žalovanú a následne uzatvorenie aj úverovej zmluvy a záložné
zmluvy s B. J. D., a.s. zo strany žalovanej na dostavbu rodinného domu.

Za situácie, keď žalobca súdu nepreukázal tvrdenú dohodu, a to, že bude vlastníkom rodinného domu
resp. podielovým spoluvlastníkom rodinného domu, potom finančné prostriedky, ktorými čiastočne
(sčasti) financoval rodinný dom a túto skutočnosť nepoprela ani žalovaná vo svojich vyjadreniach či
svedkovia navrhnutí žalobcom, v tomto čiastočnom rozsahu žalobca tak investoval do cudzieho majetku,
plnil bez právneho dôvodu do cudzej nehnuteľnosti. Investovanie do cudzieho majetku patrí medzi

typické plnenia bez právneho dôvodu, t. j. bez toho, aby mal na to právny dôvod.

Citujúc nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 288/2015 zo dňa 25.11.2015, na ktorý poukazovala
žalovaná a v zmysle, ktorého „poskytnutie peňažných prostriedkov tretej osobe na nadobudnutie
nehnuteľnosti, prípadne zhodnocovanie nehnuteľnosti tretej osoby je zásadne považované za investíciu

do cudzieho majetku a môže právnym titulom na prípadné vymáhanie poskytnutých prostriedkov ako
bezdôvodného obohatenia, zásadne však samo o sebe nepredstavuje právny titul na nadobudnutie
spoluvlastníctva k nehnuteľnosti“, uviedol, že ústavný súd jasne stanovil, že ak žalobca poskytol
žalovanej akékoľvek finančné prostriedky na výstavbu rodinného domu, táto skutočnosť nezakladá jeho
právo domáhať sa určenia vlastníckeho práva k tomuto rodinnému domu. Žalobca sa môže domáhať

vydania bezdôvodného obohatenia s tým, že takýto nárok by musel preukázať. Mal za to, že žalobca si je
vedomý tejto skutočnosť ako už vyššie uvádzal, nakoľko listom zo dňa 22.07.2019 sám vyzval žalovanú
na vydanie bezdôvodného obohatenia a v žalobe sám uviedol, že takáto dohoda medzi žalobcom
a žalovanou bola.

Svedkovia, ktorých súd vypočul, či už to boli svedkovia navrhnutí žalobcom alebo žalovanou viac-menej
poukazovali na financovanie nehnuteľnosti ako aj na tú skutočnosť, že žalobca okrem čiastočného
(sčasti) financovania rodinného domu sa podieľal na koordinácii, pokiaľ ide o technické záležitosti
rodinnéhodomu.Anizjednejsvedeckejvýpovedejednoznačnenevyplynulo,žedohodamedzižalobcom
a žalovanou bola, že žalobca bude vlastníkom resp. podielovým spoluvlastníkom nehnuteľnosti. Viac-

menej svedkovia sa vyjadrovali k tomu, že tam bude bývať, keďže v tom čase žil so žalovanou a mali
spoločného syna.

Zdôraznil, že pre posúdenie vzniku podielového spoluvlastníctva k domu alebo inej stavbe postavenej
spoločnou činnosťou viacerých osôb je rozhodujúca dohoda, uzavretá medzi nimi o založení

spoluvlastníckych vzťahov. Táto dohoda nemusí byť písomná. Nie je ani potrebné, aby sa v nej účastníci
vopred dohodli o veľkosti spoluvlastníckych podielov pred dokončením stavby. Z obsahu dohody musí
byť zrejmé, že účastníci chceli založiť podielové spoluvlastníctvo k stavbe, napríklad s tým, že veľkosť
podielov bude závisieť od miery pričinenia sa jednotlivých účastníkov dohody na postavení stavby.
Ak podiely spoluvlastníkov neboli dohodnuté, inak sú rovnaké (§ 137 ods. 2 Občianskeho zákonníka,

rozsudok Najvyššieho súdu SR 2Cz 13/1982 z 23.04.21982). Z tvrdení strán sporu nemal preukázané,
že žalobca sa chcel stať vlastníkom resp. podielovým spoluvlastníkom nehnuteľnosti. Táto skutočnosť
nebola preukázaná ani svedeckými výpoveďami. Poukázal na to, že s otázkou dohody účastníkov
o podielovom spoluvlastníctve k domovej nehnuteľnosti súvisí aj určenie spoluvlastníckych podielov.
V tomto prípade opäť takáto dohoda medzi žalobcom a žalovanou nebola. Naviac dohoda o založení

podielového spoluvlastníctva k stavbe by mohla byť platne uzatvorená len v dobe, ktorá časovo
predchádza vzniku stavby ako veci spôsobilej mať samostatné právne postavenie. Dohoda nemusí byť
písomná práve preto, že jej obsahom je (mimo iného) tiež vytváranie novej veci od počiatku. Ak by mohlabyť uzavretá v dobe, keď stavba ako vec existuje, obchádzala by ustanovenie správnych predpisov (NS
ČR sp. zn. 3Cdo 111/92 z 30.11.1992).
Keďže nebolo presvedčivého dôkazu o obsahu dohody a vôbec, že taká dohoda mala byť uzavretá,

žalobu v celom rozsahu zamietol. V tomto prípade mal preukázané aj zjavné, že strany sporu neuzavreli
dohoduovlastníctvekustavbepredjejvznikom.Nevyplývatoanizvýpovedežalobcualeanizvýpovede
žalovanej, či svedkov, ktorí boli navrhnutí, ktorí netvrdili, že by takáto dohoda niekedy bola uzavretá.
Zdokazovaniajasnevyplynulo,žesícestavburodinnéhodomuvykonávalispoločne,ajzaúčastižalobcu
a žalovanej, avšak v dobe výstavby rodinného domu o vlastníctve nehovorili. Ak by takáto dohoda bola

uzavretá pred tým, než sa stavba stala vecou v právnom zmysle, nemusela by byť písomná. Avšak
ak by bola uzavretá po vzniku stavby ako veci v zmysle právnom, musela by byť písomná, inak nemá
právne účinky.
Dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, nepreukázal vôľu nadobudnúť rodinný dom
do výlučného vlastníctva resp. podielového spoluvlastníctva, na usporiadaní vlastníctva k rodinnému
domu sa osobitne nedohodol.

3.
Proti rozsudku súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca. Rozsudku
vytýkal, že je v podstate nekritickým prepísaním tvrdení a argumentácie žalovanej s tým, že jeho
odôvodnenie je síce obsažné, no sčasti je neprípustne vnútorne rozporné a naviac úplne ignoruje

niektoré z dôkazov, ktoré predložil (najmä e-mailovú komunikáciu medzi stranami sporu) a niektoré
dôkazy účelovo dezinterpretuje. Súd prvej inštancie tiež úplne opomenul spomenúť a vyhodnotiť
výpovede svedkov, ktorí odpovedali na otázky súdu písomne (E. C. a B. C.), čím je porušená rovnosť
strán sporu a jeho právo na spravodlivý proces. Tieto dôkazy sa nikde v odôvodnení rozsudku
nenachádzajú, čím súd prvej inštancie konal v rozpore s § 220 ods. 2 CSP, keď ignoroval existenciu

dvoch dôkazov, pričom obe svedecké výpovede podporovali jeho skutkové tvrdenia, pretože z nich
jasne vyplýva, že staval predmetný rodinný dom „pre seba“. Súd prvej inštancie tiež vyvodil z niektorých
dôkazov nesprávne skutkové závery a záverom vec nesprávne právne posúdil, keď sa predovšetkým
neprípustne koncentroval na skúmanie existencie dohody o režime budúcej stavby medzi stranami
sporu.

V bode 2 odôvodnenia rozsudku súd prvej inštancie ďalej odkazuje na e-mailovú komunikáciu medzi
stranami sporu uvedenú v žalobe nasledovne: „To, že žalobca staval rodinný dom pre seba (v zmysle
dohody: žalobca dom, žalovaná pozemky), potvrdzuje aj žalovanej e-mailová komunikácia: „... Prečo
si míňaš svoje nasporené peniaze stavaním domu niekde pán Bohu za chrbtom ...“ (e-mail žalovanej
žalobcovi zo dňa 17.09.2016), „máš prácu, ktorú máš rád, kopec záľub, dom, ktorý bude Tvoj, podľa

tvojich predstáv...“(e-mail žalovanej žalobcovi zo dňa 23.12.2016); Tak načo si mal so mnou dieťa, kvôli
čomu si si robil rodinu? Staval dom? (e-mail žalovanej žalobcovi zo dňa 23.12.2016);„... veľmi dobre si
od začiatku vedel, koľko zarábam, koľko mám peňazí na účte, že nemám rodičov milionárov, že za tie
tri roky, čo som pracovala, som si ozaj nemala z čoho ušetriť milión, ... pýtala som sa Ťa na začiatku,
ako ideme financovať dom, chcela som zobrať hypotéku, ty si povedal, že načo si budeme požičiavať

peniaze, keď ty máš, môj vklad bol pozemok, ktorý má tiež hodnotu a nie malú...“ (email žalovanej
žalobcovi zo dňa 22.05.2017)“. Podľa jeho názoru ide o spor rozhodujúce dôkazy, čo platí dvojnásobne,
keďže žalovaná autenticitu týchto e-mailov nepoprela.
Vytýkajúcvnútornerozpornéodôvodnenierozsudkupoukázalnato,žesúdprvejinštancietedanajednej
strane uvádza, že v žalobe tvrdil existenciu dohody o budúcom vlastníctve rodinného domu a hneď v

nasledovnej vete uvádza, že v momente podania žaloby on sám neuvádza že k takejto dohode malo
dôjsť.
Napriek pomerne obsiahlemu dokazovaniu súd prvej inštancie prišiel k záveru, že nepreukázal
existenciu dohody o (spolu)vlastníctve rodinného domu, pričom súd prvej inštancie prišiel k tomuto
záveru ignorujúc obsah e-mailovej komunikácie medzi stranami sporu predloženú, ktorú žalovaná

nepoprela a nespochybnila. Ide pritom o jedinú komunikáciu strán sporu v čase zhotovovania stavby (z
rokov 2016 a 2017), kde žalovaná jasne uviedla, že zhotovovaný rodinný dom mal byť jeho a jej vklad
mal byť pozemok. Platí to o to viac, ak súd prvej inštancie dohodu o (spolu)vlastníctve stavby nevyvodil
zo žiadnej svedeckej výpovede (ignorujúc však písomné výpovede svedkov C. a C.), z ktorých bolo
zrejmé, že staval predmetný rodinný dom „pre seba“.

Z e-mailovej komunikácie s G. K. je naviac zrejmé, že sa neriešili len technické záležitosti, ale riešili sa
aj otázky finančné, keď obsahovala prehľady jeho financovania stavby a progres výstavby.Súd prvej inštancie prihliadol na svedecké výpovede svedkov navrhnutých žalovanou, čo do
financovania výstavby rodinného domu, no nijako sa nevysporiadal s námietkou obsiahnutou v jeho
záverečnej reči, že žiaden z týchto svedkov nevedel predložiť žiaden dôkaz o existencii nimi tvrdených

finančných prostriedkov v značnej výške a o ich poskytnutí žalovanej, a teda ich výpovede boli zjavne
tendenčné a o ich nepravdivosti zjavne svedčí e-mailová komunikácia strán sporu z rokov 2016 a 2017.

Mal za to, že z výpovede svedka A. D. je zrejmé, že staval rodinný dom „pre seba“ a vklad žalovanej
bol pozemok. Svedok G. K. D. v svojej svedeckej výpovedi rozhodne poprel, že by mal mať akékoľvek

informácie o tom, že by stavaný rodinný dom mal byť iba vlastníctvom žalovanej. Tiež svedok L. E.
poprel, že by niekedy počul, že rodinný dom má byť vlastníctvom žalovanej a naopak uviedol, že žalobca
dom staval, riadil výstavbu a aj ju financoval.
Z vykonaných dôkazov (napr. svedeckých výpovedí otca a syna K., ako aj množstva listinných dôkazov)
je zrejmé, že neposkytol žalovanej žiadne finančné prostriedky, ale naopak vyplácal dodávateľa
stavebných prác a platil nákup stavebného materiálu.

V ďalšom namietal, že súd prvej inštancie založil svoj záver o neexistencii dohody o (spolu)vlastníctve
rodinného domu na jeho písomnosti zo dňa 22.07.2019 (t.j. z času, keď dom bol dávno postavený a po
tom, ako ho so žalovanou obýval, pričom na druhej strane súd prvej inštancie jasne uviedol, že dohoda
o založení (spolu)vlastníctva musí byť založená pred vznikom veci). Keďže nemá právne vzdelanie

(pričom pripúšťa, že výzvu nesprávne právne kvalifikoval, avšak nie je rozhodujúca ním zvolená právna
kvalifikácia, ale skutočný obsah výzvy, ako aj v spojení s predchádzajúcou komunikáciou strán sporu
a inými dôkazmi), a preto jeho písomnosť nadväzujúcu na bezprostredný partnerský rozchod možno
vykladať iba tak, že žalovanú mimosúdne žiadal o riešenie sporu tak, že mu žalovaná zaplatí určitú
peňažnú čiastku za prenechanie vlastníctva nehnuteľnosti. Vykonané dokazovanie jasne preukázalo, že

stavbu nehnuteľnosti financoval, koordinoval, technicky riešil a následne nehnuteľnosť obýval, a preto
v žiadnom prípade nemožno označiť jeho investície do rodinného domu za bezdôvodné obohatenie
bez právneho dôvodu. Naopak, spôsobom vyporiadania podielového spoluvlastníctva v zmysle § 141
ods. 1 Občianskeho zákonníka je prednostne dohoda spoluvlastníkov a v zmysle § 142 ods. 1
Občianskeho zákonníka obsahom takejto dohody môže byť aj prikázanie veci za primeranú náhradu

jednému spoluvlastníkovi. Súd prvej inštancie naviac obsah jeho výzvy dezinterpretoval. Vo výzve
uviedol, že výstavba rodinného domu prebiehala spoločne za účelom partnerského spolužitia strán
sporu.
Súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil vec, keď sa sústredil iba na hľadanie dohody o
(spolu)vlastníctve a naviac posúdil jeho činnosť iba ako investície do cudzej nehnuteľnosti bez právneho

dôvodu, pričom rezignoval na posúdenie právnych vzťahov v procese výstavby rodinného domu,
konkrétne, či išlo o svojpomocné zhotovovanie stavby, alebo zhotovenie stavby na objednávku.
Nesprávne právne posúdenie veci spočíva aj v tom, že súd prvej inštancie zohľadňoval konanie
žalovanej voči tretím stranám v podobe výlučného vlastníctva pozemku, vydania stavebného a
užívacieho povolenia na jej meno, dodávky energií a pod. Z hľadiska vzniku vlastníckeho práva k stavbe

originárnym spôsobom je rozhodujúci moment dispozičného riešenia prvého nadzemného podlažia.
Je presvedčený, že sa v procese výstavby stavby správal ako osoba, ktorá stavia pre seba, a teda v
rozhodujúcom momente nadobudol vlastnícke právo k stavbe. Nie je teda rozhodujúce, ako sa k veci
postavil následne, a to či už v momente partnerského rozchodu alebo neskôr v čase výzvy žalovanej na
zaplatenie peňažnej čiastky zodpovedajúcej investovaným prostriedkom, ktorou sledoval mimosúdne

riešenie veci. Žiadna jeho výzva na akési vydanie bezdôvodného obohatenia v čase, keď stavba
existovala a bola obývaná, nemohla mať žiadne právne účinky.
Mal za to je možné, že pán G. K. mohol mať právne postavenie ako zhotoviteľa diela, a v takom
prípade je nepochybné, že bol objednávateľom, pretože on pána G. K. angažoval, riadil a vyplácal,
čím nadobudol vlastnícke právo titulom zmluvy o dielo v zmysle § 631 a nasl. Občianskeho zákonníka,

s ktorou argumentáciou sa súd prvej inštancie žiadnym spôsobom nevyjadril ani sa s ňou nevysporiadal.
Podľa konštantnej súdnej judikatúry skutočnosť, na koho znie stavebné povolenie či kolaudačné
rozhodnutie, nemá vplyv na určenie osobu vlastníka nehnuteľnosti. Vydanie jednotlivých povolení na
žalovanú uprednostnil z praktického dôvodu. Bola vlastníkom pozemku a bola v obci známa, a teda
za účelom eliminácie prípadných problémov pri vydaní povolení. Kategoricky popiera, že by vydaním

povolenínamenožalovanejakokoľvekpotvrdzovalexistenciuvlastníckehoprávažalovanejkrodinnému
domu.Nie je rozhodujúce ani to, aké po vzniku stavby boli vzájomné (partnerské, rodičovské alebo iné) vzťahy
medzi ním a žalovanou, pretože išlo o okolnosti, ktoré nastali po tom, ako stavba sa stala samostatnou
vecou v právnom zmysle a on k nej originárne nadobudol vlastnícke právo (zhotovením novej veci).

Dohoda o spôsobe užívania stavby tiež nemá žiaden vplyv na vznik a existenciu vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti. Rovnako nemusí ani existovať dohoda o založení (spolu)vlastníctva budúcej stavby,
napriek tomu súd prvej inštancie sa na existenciu dohody a jej dokazovanie žalobcom nepochopiteľne
upäl.
Poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 26.07.2017, sp. zn. 33 Cdo 4042/2015 týkajúce sa

predovšetkým (okrem iného) nadobudnutia vlastníckeho práva k zhotovenej veci, a to buď zhotoviteľom
ak je zároveň tým, kto svojpomocne vytvára vec pre seba alebo objednávateľom, pokiaľ zhotoviteľ
pracujepreobjednávateľanazakázkunazákladezmluvyodielostým,žestavbyvšeobecnepredstavujú
prípad originárneho nadobudnutia vlastníctva zhotovením veci, a to či už vznikajú svojpomocne alebo
či na objednávku. Z označeného rozhodnutia tiež vyplýva, že pokiaľ rodinný dom stavali účastníci od
prvopočiatku spoločne s úmyslom spoločne ho užívať spočiatku vo vzťahu druh a družka a neskôr

v manželskom vzťahu, s podporou ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu ČR (rozsudky sp. zn. 22 Cdo
2258/2007, sp. zn. 22 Cdo 2473/2006 nebo sp. zn. 22 Cdo 54/2009), dom účastníci nadobudli originárne
do podielového spoluvlastníctva (§ 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka) v rovnom podiele, na čom nič
nezmenila skutočnosť, že bol postavený na pozemku žalobcu a že to bol žalobca, komu bolo vydané
stavebné povolenie i povolenie k užívaniu stavby.

Podľa rozsudku Najvyššieho súdu ČR ze dne 05.11.2002, sp. zn. 22 Cdo 1174/2001, uverejnenom
v Souboru civilních rozhodnutí a stanovisek Nejvyššího soudu pod poř. č. C 1536: „Při posouzení
vlastnických a jiných právních vztahů ke stavbě vzniklé společnou činností více osob je třeba vycházet
z obsahu dohody uzavřené mezi těmito osobami. Taková dohoda, která nemusí být písemná, založí
spoluvlastnictví, jen je-li z jejího obsahu zřejmé, že účastníci dohody chtěli spoluvlastnický vztah založit.

Pokud stavbu provádí více osob, které o vlastnictví k nové stavbě neuzavřely žádnou dohodu, přičemž z
okolností věci není zřejmé, že mělo jít o stavbu ve vlastnictví jen některých z těchto osob, jsou stavebníky
všechny tyto osoby, které se stávají podílovými spoluvlastníky. Není rozhodné, komu bylo adresováno
rozhodnutí o stavebním povolení. Pro nabytí vlastnictví ke stavbě není rozhodující vlastnictví pozemku,
na kterém je umístěna. Tak tomu bude, zejména pokud více osob bez dohody o vlastnictví ke stavbě

zřídí stavbu za účelem jejího společného užívání a podílí se na jejím vzniku vlastní prací i dodáním
materiálu, nevyplýváli z okolností věci ohledně vlastnických vztahů ke stavbě něco jiného. Samotná
skutečnost, že se stavebníci dohodli pouze o společném užívání, aniž by cokoliv sjednali o vlastnictví
ke stavbě, ještě nevylučuje vznik jejich spoluvlastnictví. Při posuzování takovýchto mezních případů
je třeba vždy přihlížet ke všem okolnostem věci ............ Dovolatelem je namítána skutečnost, že jeho

výlučné vlastnické právo ke stavbě rodinného domu vzniklo z titulu úhrady ceny o dílo předmětné stavby,
aniž by prostředky nebo nemovitosti byly žalované darovány. Avšak při posuzování originárního nabytí
vlastnického práva ke stavbě je nutné přihlížet ke všem okolnostem věci (oba účastníci společně žili jako
druh i družka, společně hospodařili, žalobce žalovanou finančně podporoval, oba účastníci společnými
silami vybudovali rodinný dům na pozemku ve vlastnictví žalované, žalovaná jednala s úřady, požádala

o vydání stavebního povolení a kolaudačního rozhodnutí, zastoupena žalobcem uzavřela smlouvu o dílo
a rovněž se podílela s žalobcem na zajišťování veškerých záležitostí týkající se stavby). Tudíž úhrada
ceny o dílo je pouze jednou z okolností a z provedeného dokazování vyplývá, že stavebníky byly žalobce
i žalovaná, kteří se tak stali podílovými spoluvlastníky.......Vlastnictví k nově zhotovené stavbě nabývá
ten, kdo stavbu uskutečnil s (právně relevantně projeveným) úmyslem mít ji pro sebe (stavebník). Při

posouzení vlastnických a jiných právních vztahů ke stavbě vzniklé společnou činností více osob je třeba
vycházet z obsahu dohody uzavřené mezi těmito osobami. Taková dohoda, která nemusí být písemná,
založí spoluvlastnictví, jen je-li z jejího obsahu (příp. s přihlédnutím k dalším zjištěným skutečnostem)
zřejmé, že účastníci dohody chtěli založit spoluvlastnický vztah. Není třeba, aby se účastníci dohodli o
výši podílů.“

Na podporu svojej argumentácie poukázal i na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR č. j. 22 Cdo
2507/2012-174 zo dňa 16.09.2013 (viď bod 22. tohto uznesenia).

Judikatúra českých súdov sa tiež zaoberala i pluralitou stavebníkov a odvodila podielové
spoluvlastníctvo stavebníkov pri absencii inej dohody (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22 Cdo

1174/2001): Vlastníkem stavby se vždy stává stavebník nebo stavebníci, bez ohledu na to, zda stavěl
nebo stavěli z vlastního nebo cizího materiálu (viz rozsudek Nejvyššího soudu ČR sp. zn. 2 Cdon
1312/96).Použitícizíhomateriálujezpracovánímvěci(§135bObčZ)arozhodujícíjeúmyslzpracovatele
vyrobit novou věc pro sebe, třebaže k tomu použije cizí materiál.“Čo do právneho posúdenia veci zdôraznil, že aj prípadná absencia dohody o spoluvlastníctve môže
mať v zmysle uvádzanej súdnej judikatúry za následok vznik spoluvlastníctva s rovnými podielmi a
financovanie výstavby rodinného domu nie je jediným a rozhodujúcim kritériom pre prijatie záveru

o vzniku spoluvlastníctva. V jeho prípade to nebolo len o financovaní výstavby, zaujímal sa o jednotlivých
dodávateľov a o použité technológie, sám na stavbe pracoval a napokon v nej následne spolu so svojou
družkou a spoločným dieťaťom aj býval. Na druhej strane, nemožno od neho čakať, aby v situácii, keď
mu stroskotal partnerský vzťah, naďalej rodinný dom obýval.

K záverom judikatúry Najvyššieho súdu ČR sa prihlásil napr. aj sudca Najvyššieho súdu SR JUDr.
Rudolf Čirč, ktorý uviedol, že pokiaľ ide o nadobudnutie spoluvlastníckeho práva k novej veci, najmä k
stavbe, platia závery (R 16/1983) s tým, že kategorický záver slovenskej judikatúry (4 Cdo 93/99), podľa
ktorého bez dohody účastníkov o tom, že založia podielové spoluvlastníctvo k stavbe, uzavretej pred
začatím stavby, nemôže vzniknúť podielové spoluvlastníctvo k stavbe, je pre praktické potreby ťažko
aplikovateľný, lebo nerieši zásadnú otázku vlastníckeho režimu tam, kde sa stavebníci nedohodli na

spoluvlastníctve, ale ani na tom, že stavba bude vo výlučnom vlastníctve niektorého zo stavebníkov a
nebolo by možné z okolností prípadu urobiť záver o výlučnom vlastníctve niektorého z nich (kto by bol
teda vlastníkom ?).

Taktiež podľa judikatúry Najvyššieho súdu ČR (uznesenie z 29.06.2021, sp. zn. 22 Cdo 1341/2021)

pre posúdenie, či ku stavbe vzniklo výlučné vlastníctvo, či podielové spoluvlastníctvo viacerých osôb,
hrá dôležitú roľu otázka, či bola stavba postavená svojpomocne alebo či bola postavená na základe
zmluvy o dielo. Pokiaľ stavbu uskutočňuje viacej osôb, ktoré o vlastníctve k novej stavbe neuzavreli
výslovnú dohodu, pričom z okolností veci nie je zrejmé, že malo ísť o stavbu vo vlastníctve len niektorých
z týchto osôb, stavebníkmi sú všetky tieto osoby, ktoré sa stávajú podielovými spoluvlastníkmi stavby

(rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 05.11.2002, sp. zn. 22 Cdo 1174/2001). Inak je tomu však
vprípade,kedyjestavbapostavenánazákladezmluvyodielo.Vtomtoprípadejevlastníkomzhotovenej
stavby objednávateľ, a to od počiatku výstavby. Ak je objednávateľov viacej, stávajú sa spoluvlastníkmi
stavby, ak nebolo dohodnuté niečo iné. Uzatvorenie zmluvy o zhotovení veci na zákazku viacerými
objednávateľmi totiž v sebe zahrňuje i dohodu o nadobudnutí spoluvlastníctva k zhotovenej veci, ak

nebolo, hoc i konkludentne dojednané niečo iného (rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR: rozsudok zo
dňa 21.10.2004, sp. zn. 22 Cdo 349/2004, uznesenie zo dňa 19.08.2010, sp. zn. 22 Cdo 628/2009,
či uznesenie zo dňa 18.5.2016, sp. zn. 22 Cdo 1266/2016; uznesenie Ústavného súdu ČR zo dňa
06.01.2011, sp. zn. II. ÚS 3157/10.
Zo skutkového stavu v súdenej veci je zrejmé, že je vylúčené, že by v procese výstavbe rodinného domu

spolu so žalovanou konali bez medzi nimi uzavretej dohody. Existenciu tejto dohody jasne potvrdzuje
predovšetkým e-mailová komunikácia strán sporu z rokov 2016 a 2017. Táto dohoda spočívala v tom,
že žalovaná bola výlučnou vlastníčkou pozemku a on sa mal stať výlučným vlastníkom rodinného domu.
Pre prípad, že by súd prišiel k záveru, že medzi stranami sporu vzniklo podielové spoluvlastníctvo, potom
by dohoda spočívala v spoločnom postavení rodinného domu v podielovom spoluvlastníctve oboch strán

sporu s rovnakými spoluvlastníckymi podielmi.
SpoukazomnanálezÚstavnéhosúduČRsp.zn.I.ÚS403/03uviedol,žeústavnoprávnajudikatúravšak
ukladá všeobecnému súdu povinnosť vysporiadať sa s argumentáciou strany sporu argumentujúcou
súdnou judikatúrou a odbornou literatúrou. Súd prvej inštancie túto povinnosť flagrantne porušil.
Taktiežuviedol,žečodoabsencieexistenciedohodyozaložení(spolu)vlastníctvavšaknejdelenočeskú

judikatúru v súvislosti s čím poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 MCdo 4/2013 (viď
bod 22. tohto uznesenia).
Súd prvej inštancie naopak použil judikatúru, na ktorú poukazovala vo vyjadrení k žalobe žalovaná,
avšak ignoroval, že použiteľnosť tejto judikatúry spochybnil vo svojej záverečnej reči, pričom k ním
vznesenejnámietkenepoužiteľnostitejtojudikatúrysasúdprvejinštancievrozsudkužiadnymspôsobom

nevyjadril, čo je tiež dôvodom nedostatočnosti odôvodnenia rozsudku.
4.
K odvolaniu žalobcu sa vyjadrila žalovaná, ktorá s poukazom na rozhodnutia Ústavného súdu SR II.
ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/07 uviedla, že nie je povinnosťou
súdu prvej inštancie vysporiadať sa so všetkými argumentmi nastolenými stranou sporu, ale len s tými,

ktoré majú pre vec podstatný význam, ako to vyplýva aj zo samotného ustanovenia § 220 ods. 2 CSP.
Prvostupňový súd jednoznačne poukázal na to, že v konaní nebola zo strany žalobcu preukázaná
existencia žiadnej dohody o vlastníctve, resp. spoluvlastníctve nehnuteľnosti. Písomné výpovede
svedkov,naktoréžalobcapoukazujevpodanomodvolanínemôžuzáveryprvostupňovéhosúduohľadneabsencie dohody o vlastníctve, resp. spoluvlastníctve nehnuteľnosti žiadnym spôsobom spochybniť, či
zmeniť. Jedná sa o subjektívne konštatovania týchto svedkov navrhnutých žalobcom, ktorých tvrdenia
existenciu spomínanej dohody žiadnym spôsobom nepreukazujú a ani nemôžu preukázať. Obdobne

ani z e-mailovej komunikácie, ku ktorej súd prvého stupňa podľa názoru žalobcu nezaujal žiadne
stanovisko, nie je existenciu takejto dohody preukázaná. V tomto prípade súd vykonal všetky dôkazy
navrhnutéstranamisporu,avšakvodôvodnenírozhodnutiasazaoberalvýlučnepodstatnýmiskutkovými
a právnymi tvrdeniami strán sporu. Prvostupňový súd jasne poukázal na to, že „sám žalobca uviedol,
že dohoda medzi žalobcom a žalovanou spočívala v tom, že žalovanej vklad do spoločného bývania

budú predstavovať darované pozemky a žalobcov vklad bude spočívať vo financovaní a organizovaní
výstavy....“ Súd neuvádza, že by žalobca už v podanej žalobe tvrdil existenciu údajnej dohody o
vlastníctve, resp. spoluvlastníctve k nehnuteľnosti, keďže z citovaného vyjadrenia žalobcu táto okolnosť
vôbec nevyplýva. Z vyjadrenia žalobcu možno vyvodiť len to, že údajne mal nejaké finančné prostriedky
vložiť do výstavby rodinného domu žalovanej, avšak otázka existencie dohody o vlastníctve, resp.
spoluvlastníctve nehnuteľnosti sa tým nepreukazuje.

Za rozporné však považuje tvrdenia žalobcu, ktorý v podanom odvolaní na jednej strane niekoľko krát
uvádza, že rodinný dom údajne staval pre seba, avšak na strane druhej zase tvrdí, že rodinný dom staval
za účelom partnerského spolužitia. Sám žalobca sa tak rozchádza vo svojich tvrdeniach s cieľom dostať
sa k vlastníctvu rodinného domu, ktorý je a vždy bol len v jej výlučnom vlastníctve.

Súd správne vyhodnotil listinný dôkaz, a to list žalobcu zo dňa 22.07.2019, ktorým ju žalobca žiadal
o vydanie bezdôvodného obohatenia tak, že samotný žalobca ešte pred podaním žaloby ju žiadal o
vydanie bezdôvodného obohatenia. Ak by už v danom čase existovala medzi žalobcom a ňou dohoda
o vlastníctve, resp. spoluvlastníctve nehnuteľností, ako v súčasnosti tvrdí žalobca, bolo by absolútne
nelogické z jeho strany žiadať listom zo dňa 22.07.2019 vydanie bezdôvodného obohatenia.

Z obsahového hľadiska musí byť z dohody zrejmé, čo účastníci tohto právneho úkonu aj s prihliadnutím
na ďalšie okolnosti vopred (pred jeho výstavbou) dohodli na založení podielu spoluvlastníctva k domu.
Žalobcaexistenciutakejtodohodymedzistranamisporužiadnymspôsobomnepreukázal.Právenaopak
tak, ako uvádzal v žalobe a následne i vo svojom podaní v liste adresovanom jej domáhal sa vydania
bezdôvodného obohatenia. Zhodne v žalobe uviedol, že jeho vklad bude spočívať vo financovaní a

organizovaní výstavby rodinného domu. Táto dohoda neobsahovala zmienku o tom, že by malo dôjsť k
určeniu vlastníctva resp. podielového spoluvlastníctva k uvedenému rodinnému domu.
Už vo svojich predchádzajúcich vyjadreniach poukázala na to, že poskytnutie peňažných prostriedkov
tretej osobe na nadobudnutie nehnuteľnosti, prípadne zhodnocovanie nehnuteľnosti tretej osoby je
zásadne považované za investíciu do cudzieho majetku a môže byť právnym titulom na prípadné

vymáhanie poskytnutých prostriedkov ako bezdôvodné obohatenie, zásadne však samo o sebe
nepredstavuje právny titul na nadobudnutie vlastníctva, resp. spoluvlastníctva k nehnuteľnosti. V
tejto súvislosti bolo poukázané aj na rozhodnutie Krajského súdu Žilina zo dňa 28.08.2020, sp. zn.:
6Co/84/2019, ktorý v tejto otázke zaujal totožné právne stanovisko.
Ak by sa prijal názor žalobcu, že v dôsledku financovania výstavby rodinného domu, resp., že v

dôsledku poskytnutie časti finančných prostriedkov na jeho výstavu, je dôvodom na učenie, že žalobca je
výlučným, poprípade podielovým spoluvlastníkom nehnuteľnosti, uvedené by znamenalo, že ktokoľvek
by poskytol tretej osobe peňažné prostriedky (darom, úverom, pôžičkou, prípadne spolupôsobením pri
poskytnutí úveru, a to aj opakovane) by sa mohol domáhať vydania rozhodnutia o určení vlastníctva/
spoluvlastníctva k tejto nehnuteľnosti len z tohto dôvodu, bez ohľadu na zákonom stanovený spôsob

nadobúdania vlastníctva.
Žalobca od počiatku vedel, kto je výlučným vlastníkom nehnuteľnosti, a v nadväznosti na to už
spomínaným listom zo dňa 22.07.2019 ju aj vyzval na vydanie bezdôvodného obohatenia. Ak žalobca
tvrdí, že celú výstavbu, alebo jej podstatnú časť financoval, mal možnosť domáhať sa voči nej
vydania bezdôvodného obohatenia, nie podávať nedôvodnú a nelogickú žalobu o určenie vlastníckeho

práva. Keďže prípadný nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia je v súčasnom období
už premlčaný, žalobcovi neostáva nič iné len naďalej tvrdiť, že je vlastníkom alebo spoluvlastníkom
nehnuteľnosti, a to napriek tomu, že žiadne relevantné dôkazy o týchto tvrdeniach súdu prvej inštancie
nepredložil.
Údajnú existenciu dohody medzi žalobcom a žalovaným nepotvrdzuje ani e-mailová komunikácia

medzi stranami sporu z roku 2016 a 2017, ako tvrdí žalobca a jedná sa opätovne len o fabuláciu
a vlastné hodnotenie vykonaných dôkazov. Zo vzájomnej e-mailovej komunikácie strán sporu môže
nanajvýš vyplývať, že žalobca mal do jej nehnuteľnosti investovať nejaké finančné prostriedky, avšak
bez akejkoľvek dohody o vlastníctve, či spoluvlastníctve žalobcu k tejto nehnuteľnosti. Nikdy nevyjadrilavôľu, aby sa žalobca stal vlastníkom, či spoluvlastníkom nehnuteľnosti a žalobcu ako vlastnícka, či
spoluvlastníka tejto nehnuteľnosti nikdy ani nevnímala.
5.

Žalobca vo svojej replike opakujúc odvolaciu argumentáciu uviedol, že žalovaná snaží „devalvovať“
význam svedeckých výpovedí svedkov C. a C. s poukazom na to, že nepreukazujú existenciu žiadnej
dohody o (spolu)vlastníctve nehnuteľnosti hoci z oboch svedeckých výpovedí jasne vyplýva, že on
staval predmetný rodinný dom pre seba. Tým, že súd prvej inštancie tieto dôkazy ignoroval (dokonca
ich existenciu ani len nespomenul), trpí odôvodnenie rozsudku aj vadou vyjadrenia sa čo do voľného

hodnotenia týchto dôkazov a vysporiadania sa s ich obsahom, ktorý jasne svedčí o tom, že rodinný dom
mal byť jeho vlastníctvom, pretože ho staval pre seba.
Žalovaná sa snaží devalvovať význam týchto svedeckých výpovedí aj s poukazom na to, že ide o
subjektívne vyjadrenia svedkov, ktoré nemôže preukázať existenciu dohody medzi stranami sporu. To
je však len názor žalovanej, pričom poukazuje na to, že jeho matka dobre vedela, kde jej syn býva a
s kým žije a aké sú jeho plány do budúcnosti. Rovnako svedok C. ako veriteľ žalobcu dobre vedel, na

čo presne mu požičal peňažné prostriedky a že to nebolo len na „nejaké bezdôvodné obohatenie“, ale
naopak na výstavbu vlastnej nehnuteľnosti.
Svedkovia navrhnutí zo strany žalovanej boli všetko jej blízki rodinní príslušníci a rodinný priateľ.
Žalovaná neudáva, na základe akých konkrétnych skutočností považuje svedka C. za jeho blízkeho
priateľa, keď v skutočnosti ide prednostne o jeho veriteľa, ktorý mu požičal peňažné prostriedky na

výstavbu rodinného domu, ktorú realizoval pre seba.

Uvedomuje si, že výpovede svedkov C. a C. nie sú samé osebe spor rozhodujúce, no vzhľadom na
ich obsah bol súd prvej inštancie povinný ich v rozsudku spomenúť a zaujať k nim stanovisko, a to
aj vzhľadom na to, že na druhej strane akceptoval závery výpovedí svedkov navrhnutých žalovanou,

z ktorých bez akýchkoľvek pochybností vyvodil skutkový záver o poskytnutí peňažných prostriedkov
žalovanej, aj keď títo svedkovia žiaden doklad o vlastníctve a poskytnutí peňažných prostriedkov
poskytnúť nevedeli.
Citujúc z rozhodnutí Ústavného súdu SR (I. ÚS 114/08, III. ÚS 332/09, I. ÚS 33/2012 a Ústavného
súdu ČR sp. zn. III. ÚS 139/05, III. ÚS 359/05) poukázal na to, že o tzv. opomenuté dôkazy nejde len v

prípade dôkazov stranou navrhnutých a súdom bez odôvodnenia nevykonaných, ale aj o dôkazy stranou
navrhnuté a súdom síce vykonané, no ignorované v súdnom rozhodnutí.
Pokiaľ žalovaná uvádza, že jeho tvrdenia sú rozporné, keď na jednej strane tvrdí, že rodinný dom staval
pre seba a na strane druhej tvrdí, že ho staval za účelom partnerského spolužitia, uviedol, že vôbec
nejde o rozpor, nakoľko vklad žalovanej bol pozemok a jeho vklad bol rodinný dom. Netvrdí to len on, ale

jasne to uviedla žalovaná v jej e-mailovej komunikácii. Skutočnosť, že jeden z partnerov bol vlastníkom
pozemku a jeden z partnerov vlastníkom rodinného domu, nevylučuje partnerské spolužitie. Naviac
eventuálnym petitom sa domáhal aj určenia podielového spoluvlastníctva k rodinnému domu.
Čo sa týka jeho listu zo dňa 22.07.2019, opakovane uviedol, že tento list bol realizovaný v čase, keď
rodinný dom ako vec v zmysle občianskeho práva už existoval, a teda nemôže mať žiaden vplyv na

už založené vlastnícke vzťahy k nemu. Jeho obsah treba vykladať v tom zmysle, že po partnerskom
rozchode navrhol žalovanej, že jej za určitú peňažnú čiastku prenechá (nebude rozporovať) vlastníctvo
rodinného domu, pričom nerozhoduje právna kvalifikácia. Žalovaná ani súd prvej inštancie neuviedli, na
základe akých skutočností a o ktorú skutkovú podstatu bezdôvodného obohatenia by malo v dôsledku
konania žalobcu ísť. Záver, že by mal poskytnúť žalovanej peňažné prostriedky „len tak“, je scestný

a postráda akúkoľvek logiku. Nikdy žalovanej peňažné prostriedky neposkytol, ale poskytol ich osobe,
ktorú sám poveril zhotovením stavby rodinného domu (G. K.) a jednotlivým dodávateľom stavebných
materiálov a stavebných výrobkov.

Okrem toho, list zo dňa 22.07.2019 obsahuje aj jasnú pasáž o tom, že v čase pred partnerským

rozchodom jasne zamýšľal rodinný dom ako užívanú spoločnú domácnosť (napokon v ňom býval), čo
len potvrdzuje, že v čase výstavby rodinného domu musela medzi stranami sporu existovať dohoda o
vlastníckom režime rodinného domu a že neznášal náklady výstavby rodinného domu „len tak“.
Z vykonaného dokazovania je zrejmé a nepochybné, že stavbu rodinného domu len nefinancoval, ale aj
výstavbu koordinoval, komunikoval s dodávateľmi prác, riešil technické detaily, na stavbe pracoval a v

nej následne aj býval. Skrátka, ako to uviedla samotná žalovaná v jej e-mailovej komunikácie, išlo o jeho
dom, podľa jeho predstáv, ktorý „bude Tvoj“. Nešlo tu teda len o izolovanú investíciu do cudzej veci, ako
sa to mylne a zjavne účelovo snaží zjednodušovať žalovaná.
6.Žalovaná nevyužila právo reagovať na repliku žalobcu duplikou.

7.

Krajský súd v Žiline ako odvolací súd (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie podala včas (č.l. 953 a 956)
sporová strana proti rozsudku, proti ktorému je prípustné odvolanie (§ 355 ods. 1, § 359, § 362 ods. 1
CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) preskúmal napadnutý
rozsudok v intenciách § 379 a § 380 CSP a rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie (§ 389 ods. 1 písm. b/ CSP a § 391 CSP).

8.
Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie
súdu prvej inštancie, ktoré je založené na nesprávnom právnom posúdení, je zároveň aj zmätočné, čo do
jeho odôvodnenia, nakoľko právne závery v ňom obsiahnuté sú rozporuplné a vzájomne nekonzistentné.
Súd prvej inštancie nepostupoval správne, keď opomenul vyhodnotiť všetky ním vykonané dôkazy,
a to obsah e-mailovej komunikácie z hľadiska tvrdení žalobcu ohľadne vlastníckeho práva k stavbe

rodinného domu, ako i výpovede svedkov, ktorí odpovedali na otázky súdu písomne (E. C. a B. C. –
č.l. 461 a 463 spisu). Napadnutému rozhodnutiu je tiež nutné vytknúť, že v okolnostiach prejednávanej
veci relevantným spôsobom nereflektuje na žalobcom prezentovanú argumentáciu ohľadne judikatúry
týkajúcej sa originárneho nadobudnutia vlastníckeho práva k novostavbe rodinného domu.
9.

Odvolací súd sumarizuje, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že sporové strany sú bývalými
partnermi, ktorí majú spoločného syna L., narodeného v roku XXXX (momentálne v striedavej
starostlivosti). V súdenom prípade bolo nesporné, že stavba rodinného domu sa nachádza na pozemku,
patriaceho do výlučného vlastníctva žalovanej, ktorá ho nadobudla titulom darovania od svojich rodičov.
Taktiež bolo nesporné, že tak stavebné povolenie zo dňa 23.04.2015, ako i kolaudačné rozhodnutie zo

dňa 17.03.2020 boli vydané na meno žalovanej, ktorej v súvislosti s realizáciou a užívaním predmetného
rodinného domu boli vyrubované aj miestne dane a poplatky (daň z nehnuteľností, miestny poplatok
za komunálne odpady a drobné stavebné odpady). Žalovaná vo svojom mene uzavrela v súvislosti
s užívaním predmetného rodinného domu aj zmluvy o združenej dodávke elektriny/plynu a vody. Taktiež
podľa zhodného vyjadrenia sporových strán žalobca a žalovaní žili v spoločnej domácnosti, a to až

do ukončenia vzájomného spolužitia v septembri 2018, kedy žalobca opustil spoločnú domácnosť.
Podľa nerozporovaného tvrdenia žalobcu sa sporové strany spolu s ich synom L. nasťahovali do
rodinného domu koncom roku 2017. V súčasnosti je predmetný rodinný dom zaťažený záložným právom
v prospech B. J. D., M., vklad ktorého bol povolený pod V-543/2019, a to v súvislosti s poskytnutím
hypotekárneho úveru žalovanej. Taktiež nebolo sporným, že žalobca dňa 22.07.2019 vyhotovil „Výzvu

na vydanie bezdôvodného obohatenia“, ku ktorému malo dôjsť jeho plnením (poskytnutím prác, výkonov
a vecí), adresovanú žalovanej, ktorou ju titulom bezdôvodného obohatenia vyzýval na uhradenie sumy
vo výške 131.441,38 Eur. Žalobca v tejto výzve uviedol, že v období spoločného spolužitia so žalovanou
realizáciu stavby rodinného domu „v prevažnej miere“ financoval zo svojich vlastných finančných
prostriedkov, a to kúpou hnuteľných vecí (stavebný materiál, technické vybavenie a pod.) s tým, že

stavebnémateriályakoajstavebnépráceadodávkynastavberodinnéhodomufinancovalvdomnení,že
po dokončení stavby, spoločnom nasťahovaní sa a uzavretí manželstva bude môcť predmetný rodinný
dom užívať ako spoločnú domácnosť.
10.
Medzi sporovými stranami nebolo sporné a súd prvej inštancie považoval za preukázané, že

výstavba rodinného domu bola financovaná (aj) z finančných prostriedkov žalobcu. Z vykonaného
dokazovania zároveň vyplynulo, že na financovaní stavby rodinného domu sa podieľala aj žalovaná,
ktorá skutočnosť vyplýva (okrem svedeckých výpovedí rodinných príslušníkov žalovanej) nepriamo aj
z tvrdenia samotného žalobcu obsiahnutom vo vyššie spomínanej výzve na vydanie bezdôvodného
obohatenia, kde hovorí o svojom financovaní „v prevažnej miere“, a nie o výlučnom financovaní

predmetnej novostavby rodinného domu. Taktiež žalobca vo svojej replike k žalobe výslovne popiera
len akýkoľvek finančný vklad žalovanej vo vzťahu k spoločnosti ORAVEX SLOVAKIA, s.r.o., nie však
iné finančné vklady žalovanej, pričom zároveň uviedol, že žalovaná v rozhodnom období výstavby
rodinného domu nemala ani zďaleka také príjmy, aby „dostačovali“ na zabezpečenie financovania
hodnoty rodinného domu. Tieto skutočnosti nasvedčujú minimálne záveru, že novostavba rodinného

domu nebola financovaná len a výlučne žalobcom, čo ani sám žalobca netvrdil.
11.
V nadväznosti na vyššie uvedené odvolací súd pre úplnosť dodáva, že vzhľadom k tomu, že v súdenom
prípade nebolo žalobou požadované, ani tvrdené, a tým ani preukazované, že by miera pričineniasa sporových strán na postavení stavby mala mať vplyv na veľkosť ich spoluvlastníckeho podielu k
stavbe, je zisťovanie toho, ktorá zo sporových strán sa v akej miere (pomere) podieľala na financovaní
predmetnej novostavby rodinného domu, otázkou irelevantnou.

12.
Podstatnou pre posúdenie dôvodnosti žaloby (resp. len jedného z jej petitov) bolo posúdenie toho,
či žalobcovi svedčí vlastnícke právo, resp. spoluvlastnícke právo (v ideálnom podiele) k predmetnej
nehnuteľnosti. V súvislosti s týmito dvoma petitmi, ktoré by svojou formuláciou mohli evokovať, že
sa jedná o petit eventuálny, odvolací súd uvádza, že v ďalšom konaní sa súd prvej inštancie musí

vysporiadať s otázkou, či určovaciu žalobu možno formulovať eventuálnym petitom, teda žalobným
návrhom, v ktorom žalobca popri primárnom návrhu formuluje pre prípad jeho zamietnutia ďalší alebo
ďalšie eventuálne návrhy tak, ako tomu bolo v tomto prípade, v súvislosti s čím odvolací súd dáva do
pozornosti konštatovanie Ústavného súdu SR v náleze sp. zn. III. ÚS 225/2020 z 15.04.2021, podľa
ktorého z ústavnoprávneho pohľadu takejto formulácii žalobného návrhu nestojí nič v ceste. V súdenej
veci má odvolací súd za to, že hoc má právoplatný rozsudok o určení vlastníckeho práva deklaratórny

charakter, je nevyhnutné trvať na tom, aby žalobca mal jasno v tom, čoho sa vlastne domáha, keďže
určenie, že je výlučným vlastníkom nehnuteľnosti nemôže obstáť popri určení, že je len ideálnym
podielovým spoluvlastníkom tejto nehnuteľnosti spolu so žalovanou a naopak určenie, že žalobca je
len podielovým spoluvlastníkom vylučuje určenie toho, že mu vec vlastnícky patrí v celosti. Zo žaloby,
žalobného návrhu musí byť jednoznačne zrejmé, čoho sa žalobca domáha. Eventuálny petit je žalobný

návrh, ktorý žalobca formuluje popri inom (primárnom) žalobnom návrhu. Žalobca žiada rozhodnúť
o eventuálnom petite iba pre prípad, ak súd primárny petit zamietne. Ak súd primárnemu petitu vyhovie,
o eventuálnom petite nerozhoduje. Príkladom eventuálneho petitu je spor, v ktorom žalobca požaduje
vydanie veci (primárny petit) a pre prípad, že v konaní vyjde najavo, že žalovaný už vec nemá, požaduje
náhradu škody (eventuálny petit). Alternatívny petit je žiadosťou, aby súd zaviazal žalovaného na dve

(aleboviaceré)alternatívneplnenia.Prichádzadoúvahytam,kdezhmotnéhoprávavyplýva,žezáväzok
je možné splniť viacerými spôsobmi, a že právo voľby má dlžník. Ak dlžník uplatní právo voľby počas
konania, súd ho zaviaže iba na plnenie, ktoré si zvolil a vo zvyšku žalobu zamietne. Ak právo voľby dlžník
počaskonanianevykoná,výrokrozsudkubudeznieťalternatívne.Podľa§216ods.1CSPjesúdviazaný
žalobný návrhom žalobcu, tento nemôže prekročiť a zároveň nemôže si vybrať bez ďalšieho z viacero

žalobcom formulovaných petitov znejúcich na určenie (spolu)vlastníckeho práva k jednej a tej istej veci.

Tým, že súd prvej inštancie nevyzval žalobcu na jednoznačné spresnenie, čoho sa vo veci domáha
(či určenia, aby bol výlučným vlastníkom alebo určenia, aby bol ideálnym spoluvlastníkom spornej
nehnuteľnosti, keďže tieto dve určenia nemôžu popri sebe obstáť), procesne pochybil. V ďalšom konaní

bude povinnosťou súdu prvej inštancie vyzvať žalobcu na uvedenie jedného konkrétne formulovaného
určitého petitu na základe podmienok uvedených v § 129 CSP v spojení s podmienkami uvedenými v
§ 132 ods. 1 CSP.
13.
Odvolateľ súdu prvej inštancie vytýkal, že nezaujal žiadne stanovisko k ním predloženej e-mailovej

komunikácii uskutočnenej v čase výstavby rodinného domu medzi ním a žalovanou. Z odôvodnenia
napadnutého rozsudku (bod 44.) vyplýva, že súd prvej inštancie vo vzťahu k tejto komunikácii
konštatoval len to, že sa ňou riešila výstavba rodinného domu, pričom túto komunikáciu nehodnotil
z hľadiska požadovaného žalobcom, podľa ktorého žalovaná mala v tejto komunikácii jasne uviesť, že
dom bude patriť žalobcovi.

14.
Žalobca dôvodil, že skutočnosť, že staval rodinný dom pre seba (v zmysle dohody: žalobca dom,
žalovaná pozemky), podľa jeho názoru potvrdzuje aj žalovanej e-mailová komunikácia: „... Prečo si
míňaš svoje nasporené peniaze stavaním domu niekde pán Bohu za chrbtom ...“ (e-mail žalovanej
žalobcovi zo dňa 17.09.2016), „máš prácu, ktorú máš rád, kopec záľub, dom, ktorý bude Tvoj, podľa

tvojich predstáv...“(e-mail žalovanej žalobcovi zo dňa 23.12.2016); Tak načo si mal so mnou dieťa, kvôli
čomu si si robil rodinu? Staval dom? (e-mail žalovanej žalobcovi zo dňa 23.12.2016);„... veľmi dobre si
od začiatku vedel, koľko zarábam, koľko mám peňazí na účte, že nemám rodičov milionárov, že za tie
tri roky, čo som pracovala, som si ozaj nemala z čoho ušetriť milión, ... pýtala som sa Ťa na začiatku,
ako ideme financovať dom, chcela som zobrať hypotéku, ty si povedal, že načo si budeme požičiavať

peniaze, keď ty máš, môj vklad bol pozemok, ktorý má tiež hodnotu a nie malú...“ (email žalovanej
žalobcovi zo dňa 22.05.2017).

15.K hodnoteniu obsahu súkromnej e-mailovej komunikácie, odvolací súd v prvom rade vo všeobecnosti
podotýka, že ju treba čítať s porozumením jej celkového kontextu, pričom nie je možné sústrediť
pozornosť len na vytrhávanie jednotlivých pasáži tejto komunikácie s následnou snahou o tendenčné

prispôsobovanie si reality, či snahou parafrázovať význam z kontextu vytrhnutých pasáží do širších
súvislostí, ktoré zapadajú do „scenára“ toho, kto túto komunikáciu parafrázuje. Z obsahu žalobcom
predloženej e-mailovej komunikácie nevyplýva, že by žalobca mal stavať predmetný rodinný dom
(len) „pre seba“ ako to tvrdí žalobca (slovné spojenie „pre seba“ sa v tejto komunikácii nenachádza).
Proklamáciu o výlučnom vlastníctve žalobcu k rodinnému domu (resp. dohodu sporových strán

o výlučnom vlastníctve žalobcu k tomuto rodinnému domu) nemožno vyvodiť ani z textu „dom, ktorý bude
Tvoj, podľa Tvojich predstáv“, keďže ani v tejto pasáži nie je zmienka o tom, že dom by mal vlastnícky
patriť len a výlučne žalobcovi. Taktiež ani pasáž, kde žalovaná píše „pýtala som sa Ťa na začiatku,
ako ideme financovať dom, chcela som zobrať hypotéku, ty si povedal, že načo si budeme požičiavať
peniaze, keď ty máš, môj vklad bol pozemok“ nemožno interpretovať tak ako naznačuje žalobca, že by
mala svedčiť o uznaní jeho výlučného vlastníctva rodinného domu žalovanou. Niet pochýb o tom, že

výstavbarodinnéhodomujerealizovanánapozemkuvovýlučnomvlastníctvežalobkyne.Pokiaľžalobca
považuje za nelogické, aby „len tak“ poskytol žalovanej prostriedky (na výstavbu rodinného domu), resp.
investovaldonehnuteľnosti,ktorábymuvlastníckynemalapatriť,zožiadnehojehovyjadrenianevyplýva
(žiadne a tým ani logické) ozrejmenie toho, na základe čoho, resp. z akého dôvodu mu žalovaná mala
„len tak“ poskytnúť svoj pozemok, aby si na ňom postavil dom „len pre seba“ (t.j. postavil svoj dom na

cudzom pozemku). Tieto skutkové tvrdenia žalobcu o tom, že rodinný dom staval len „pre seba“, naviac
nekorešpondujú s ďalšími vyjadreniami (či tvrdeniami), ktoré sú súčasťou spisového materiálu.
16.
Podľa skutkových tvrdení, či vyjadrení sporových strán:

- „uvedené stavebné materiály ako aj stavebné práce a dodávky na stavbe rodinného domu som
financoval v domnení, že po dokončení stavby, spoločnom nasťahovaní sa a uzavretí manželstva
budem môcť predmetný rodinný dom užívať ako spoločnú domácnosť. Napriek všetkým snahám z mojej
strany , o vytvorenie harmonického spolužitia nás oboch, sa toto nepodarilo dosiahnuť. Následne
na to sme ukončili naše spolužitie...“ (výzva žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia zo dňa

22.07.2019 – č.l. 141 spisu); „To teda jasne znamená, že žalobca vo výzve uviedol, že výstavba
rodinného domu prebiehala spoločne za účelom partnerského spolužitia strán sporu. Skutočnosť, že
žalobca výstavbu rodinného domu nielen financoval, ale aj organizoval, technicky riešil, koordinoval a
následne so žalovanou ako svojou partnerkou a spoločným dieťaťom obýval, vyplýva z vykonaného
dokazovania.“ (odvolanie žalobcu – č.l. 590 spisu).

- „žalobca zdôrazňuje, že bol partnerom žalovanej, majú spoločného syna L. (v striedavaj starostlivosti)
a že spoluobýval predmet sporu, čo žalovaná žiadnym spôsobom nepoprela, a teda sa stalo nesporným
pre toto súdne konanie...“ (replika žalobcu – č.l. 226 spisu);

- „žalobca tiež prikladá ďalšiu e-mailovú komunikáciu týkajúcu sa výstavby rodinného domu, z ktorej je
zrejmé, že sa na nej žalobca intenzívne podieľal, a to aj prostredníctvom e-mailovej adresy F., ktorú však
zriadil, mal k nej prístup a komunikoval cez ňu výlučne žalobca (niekedy v mene žalovanej)“ (replika
žalobcu – č.l. 227 spisu); taktiež žalovaná v e-mailovej komunikácii používala množné číslo, t.j.

komunikovala s dodávateľmi v mene svojom i v mene žalobcu, ktorého označovala za svojho partnera
(č.l. 163 až 164 p.v., 169, 176, 179, 180, 182 p.v., 191 p.v. 192 spisu) – uvedená vzájomná komunikácia
sporových strán ako i komunikácia s dodávateľmi prác a tovarov nasvedčujú záveru, že výstavbu
rodinného domu realizovali sporové strany vo vzájomnej súčinnosti, a zároveň nepodporujú záver, že by
výstavbu rodinného domu mala jedna zo sporových strán realizovať výlučne len sama pre seba (resp.

len pre druhú sporovú stranu);

- žalobca v bode 6/ žaloby uviedol: „Dohoda medzi žalobcom a žalovanou spočívala v tom, že žalovanej
vklad do spoločného bývania budú predstavovať darované pozemky a žalobcov vklad bude spočívať vo
financovaní a organizovaní výstavby budúceho rodinného domu na týchto pozemkoch.“ (č.l. 1 p.v. spisu)

– k tomuto tvrdeniu odvolací súd poznamenáva, že dohodu „o vklade do spoločného bývania“ nemožno
stotožňovať s dohodou o založení (spolu)vlastníckeho vzťahu k novostavbe rodinného domu.
17.Súd prvej inštancie nepostupoval správne, keď všetky v konaní vykonané dôkazy nevyhodnotil vo
vzájomných súvislostiach a nijakým spôsobom nereagoval na žalobcom prezentovanú argumentáciu
najmä ohľadne založenia (spolu)vlastníctva.

18.
Skutkový záver súd prvej inštancie (bod. 46. odôvodnenia napadnutého rozsudku), podľa ktorého „za
situácie, keď žalobca súdu nepreukázal tvrdenú dohodu, a to, že bude vlastníkom rodinného domu resp.
podielovým spoluvlastníkom rodinného domu, potom finančné prostriedky, ktorými čiastočne (sčasti)
financoval rodinný dom...., tak investoval do cudzieho majetku, teda plnil bez právneho dôvodu do

cudzej nehnuteľnosti (t.j. plnil bez právneho dôvodu)“, nie je podporený odkazom na učinené konkrétne
skutkové zistenia, či konkrétne dôkazy, z ktorých by to malo vyplývať.
19.
Súd prvej inštancie pochybil, keď svoju pozornosť zameral na hľadanie dohody o (spolu)vlastníctve
učinenej výslovne v ústnej, či písomnej forme, pričom úplne opomenul posúdiť, či skutkové okolnosti
nenasvedčujú tomu, že k uzavretiu takejto dohody došlo konkludentne, t.j. iným než výslovným

spôsobom. Rozhodnutie súdu prvej inštancie nedáva odpoveď na otázku, komu svedčí vlastnícke právo
k stavbe, na vzniku ktorej sa podieľali viaceré (minimálne dve) osoby, a to bez výslovnej dohody
o vlastníctve k takto zriadenej stavbe.
20.
K problematike originárneho nadobudnutia vlastníckeho práva k novostavbe rodinného domu odvolací

súd zdôrazňuje, že pokiaľ ide o nadobudnutie spoluvlastníckeho práva k novej veci, najmä k stavbe,
platia závery (R 16/1983), podľa ktorých pre posúdenie vzniku podielového spoluvlastníctva k domu
alebo inej stavbe postavenej spoločnou činnosťou viacerých osôb je rozhodujúca dohoda uzavretá
medzi nimi o založení spoluvlastníckych vzťahov, ktorá nemusí byť písomná a nie je ani nevyhnutné,
aby sa v nej účastníci vopred dohodli na veľkosti spoluvlastníckych podielov. Dohoda musí byť uzavretá

v dobe, ktorá časovo predchádza vzniku stavby ako veci (lebo vtedy už stavba musí mať vlastnícky
alebo spoluvlastnícky režim). Odvolateľ adekvátne argumentoval aj rozhodnutím Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 3 MCdo 4/2013 zo dňa 31.03.2014, ktorý k absencii dohody o založení (spolu) vlastníctva
k novej stavbe v odôvodnení konštatoval: „Vlastníctvo novo vyhotovenej stavby nadobúda originálnym
spôsobom ten, kto stavbu uskutočnil s úmyslom mať ju pre seba. Nie je pritom rozhodujúce, kto bol

uvedený ako stavebník v stavebnom alebo kolaudačnom rozhodnutí.“ S poukazom na vyššie citovaný
záver R 16/1983 Najvyšší súd SR ďalej konštatoval: „Pokiaľ stavbu uskutočňovalo viacero osôb, ktoré
o vlastníctve k novej stavbe neuzatvorili žiadnu dohodu, pričom z okolností prípadu nie je zrejmé, že
malo ísť o stavbu, ktorá bude iba vo vlastníctve niektorých z nich (t.j. že ostatné osoby zúčastňujúce sa
na stavbe nemajú úmysel stavať pre seba a nadobudnúť výstavbou vlastníctvo stavby), nemožno bez

ďalšieho vylúčiť, že spoluvlastníkmi stavby sa stali všetky osoby zúčastňujúce sa na spoločnej výstavbe.
Sama skutočnosť, že sa stavebníci dohodli iba na "spoločnom užívaní" alebo "spoločnom bývaní" bez
toho, aby sa ich dohoda výslovne týkala aj vlastníctva alebo spoluvlastníctva, ešte nevylučuje vznik
spoluvlastníctva. Pre účely preskúmavanej veci treba dodať, že ak sa na takejto spoločnej výstavbe
uskutočňovanej viacerými osobami zúčastňovali manželia ("manželský pár"), stal sa nimi nadobudnutý

podiel predmetom bezpodielového spoluvlastníctva týchto manželov - súdna prax už dávnejšie dospela
k záveru, že o nadobudnutie veci (majetku) za trvania manželstva (§ 143 Občianskeho zákonníka) ide
aj pri vytvorení veci oboma manželmi alebo jedným z nich po uzavretí manželstva (R 26/1989).“
21.
Najvyšší súd SR vo svojom rozsudku sp. zn. 4Cdo/58/2021 zo dňa 25.01.2023 (ZSP 19/2023) vo

vzťahu k dohode viacerých osôb o založení spoluvlastníctva k domu judikoval: „Pre posúdenie vzniku
podielového spoluvlastníctva k domu postavenému spoločnou činnosťou viacerých osôb je rozhodujúca
ich pred výstavbou (čo aj len konkludentne) uzavretá dohoda o založení spoluvlastníckych vzťahov,
ktorá vyjadruje úmysel mať dom pre seba. Nerozhoduje, kto je vlastníkom pozemku zastavaného
domom, ako bola stavba domu realizovaná a financovaná a ani to, kto je v stavebnom (kolaudačnom)

rozhodnutí uvedený ako stavebník.“. V odôvodnení tohto rozsudku Najvyšší súd SR konštatoval:
„Vlastníctvo novovyhotovenej stavby nadobúda originárnym spôsobom ten, kto stavbu uskutočnil s
úmyslom mať ju pre seba. Nie je pritom rozhodujúce, kto bol uvedený ako stavebník v stavebnom
alebo kolaudačnom rozhodnutí. Pre posúdenie vzniku podielového spoluvlastníctva k stavbe postavenej
spoločnou činnosťou viacerých osôb je rozhodujúca ich vzájomná dohoda o založení spoluvlastníckych

vzťahov (R 16/1983). Pre účely preskúmavanej veci je potrebné dodať, že na uzavretie takejto dohody
(o vzniku podielového spoluvlastníctva k stavbe) sa vzťahujú všeobecné ustanovenia o právnych
úkonoch (§ 34 a nasl. OZ). Zákon na jej uzavretie nepredpisuje žiadnu konkrétnu formu, preto dohoda
môže byť urobená buď výslovne (za použitia slov) tak, že sa slová prednesú ústne (ústna forma),alebo zaznamenajú písomne (písomná forma), ale tiež iným než výslovným spôsobom (konkludentne)
nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chceli účastníci prejaviť. Či už je takýto právny úkon urobený v
tej alebo onej forme, na jeho platnosť sa vyžaduje splnenie zákonom stanovených požiadaviek určitosti

a zrozumiteľnosti. Z obsahového hľadiska musí byť z dohody zrejmé, že účastníci tohto právneho úkonu
sa aj s prihliadnutím na ďalšie okolnosti vopred (skôr, než sa začalo s výstavbou) dohodli na založení
podielového spoluvlastníctva k stavbe. Bez zmluvného konsenzu účastníkov o tom nemôže dôjsť k
uzavretiu dohody o vzniku podielového spoluvlastníctva k stavbe. Ak sa účastníci dohodli na podstate
tohto úkonu - na tom, že založia podielové spoluvlastníctvo k budúcej stavbe, nemá prípadná absencia

ostatných dohovorov, ktoré sa spravidla vyskytujú v dohodách o vzniku podielového spoluvlastníctva
k stavbe (napríklad o výške spoluvlastníckych podielov, o organizačnom či finančnom zabezpečení
stavby a o krytí stavebných nákladov, či budúcom spôsobe užívania spoločnej stavby) za následok
neplatnosť ich dohody (4Cdo/93/1999 a 4Cdo/131/2018). Konkludentný prejav vôle (tiež prejav vôle
realizovaný mlčky) je akýkoľvek nevýslovný prejav, ktorý s prihliadnutím ku všetkým okolnostiam prípadu
vylučuje pochybnosti o tom, že tu vôľa je, ako aj to, aká je prejavovaná vôľa. Takýto prejav vôle možno

v spoločenskom a právnom styku realizovať všetkými vyjadrovacími prostriedkami, ktoré obvykle slúžia
k vyjadreniu určitej vôle. Nečinnosť alebo mlčanie samé o sebe nie je možné považovať za prejav vôle;
neplatí teda zásada, že kto mlčí, ten prisvedčuje (súhlasí). Nečinnosť alebo mlčanie je prejavom vôle
iba vtedy, ak dochádza k vedomému opomenutiu aktívneho chovania, ku ktorému je príslušný subjekt
povinný na základe právnej normy. V takom prípade možno opomenutiu aktívneho chovania pripisovať

opačný obsah než je vôľa, ktorá by sa vyjadrila činnosťou (3Cdo/233/2008).“
22.
V nadväznosti na uvedené odvolací súd tiež akcentuje aj českú judikatúru, na ktorú poukazoval aj
odvolateľ a ktorá je podľa názoru odvolacieho súdu aplikovateľná aj v podmienkach tuzemskej právnej
úpravy. Z tejto judikatúry možno vo vzťahu k meritu veci vyabstrahovať nasledovné závery:

- „Protože vyšel ze zjištění, že rodinný dům stavěli účastníci od prvopočátku společně s úmyslem
společně jej užívat zpočátku v družském, posléze manželském vztahu, s podporou ustálené judikatury
Nejvyššího soudu (viz např. jeho rozsudky sp. zn. 22 Cdo 2258/2007, sp. zn. 22 Cdo 2473/2006
nebo sp. zn. 22 Cdo 54/2009) dospěl k závěru, že dům účastníci nabyli (originárně) do podílového
spoluvlastnictví (§ 132 odst. 1 obč. zák.) v rovném podílu, na čemž nic nezměnila skutečnost, že byl

postaven na pozemku žalobce a že to byl žalobce, komu bylo vydáno stavební povolení i povolení k
užívání stavby.“ (uznesenie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 26.07.2017, sp. zn. 33 Cdo 4042/2015);
- „Při posouzení vlastnických a jiných právních vztahů ke stavbě vzniklé společnou činností více
osob je třeba vycházet z obsahu dohody uzavřené mezi těmito osobami. Taková dohoda, která
nemusí být písemná, založí spoluvlastnictví, jen je-li z jejího obsahu zřejmé, že účastníci dohody

chtěli spoluvlastnický vztah založit. Pokud stavbu provádí více osob, které o vlastnictví k nové stavbě
neuzavřely žádnou dohodu, přičemž z okolností věci není zřejmé, že mělo jít o stavbu ve vlastnictví jen
některých z těchto osob, jsou stavebníky všechny tyto osoby, které se stávají podílovými spoluvlastníky.
Není rozhodné, komu bylo adresováno rozhodnutí o stavebním povolení. Pro nabytí vlastnictví ke stavbě
není rozhodující vlastnictví pozemku, na kterém je umístěna. Tak tomu bude, zejména pokud více

osob bez dohody o vlastnictví ke stavbě zřídí stavbu za účelem jejího společného užívání a podílí se
na jejím vzniku vlastní prací i dodáním materiálu, nevyplýváli z okolností věci ohledně vlastnických
vztahů ke stavbě něco jiného. Samotná skutečnost, že se stavebníci dohodli pouze o společném
užívání, aniž by cokoliv sjednali o vlastnictví ke stavbě, ještě nevylučuje vznik jejich spoluvlastnictví. Při
posuzování takovýchto mezních případů je třeba vždy přihlížet ke všem okolnostem věci..... Dovolatelem

je namítána skutečnost, že jeho výlučné vlastnické právo ke stavbě rodinného domu vzniklo z titulu
úhrady ceny o dílo předmětné stavby, aniž by prostředky nebo nemovitosti byly žalované darovány.
Avšak při posuzování originárního nabytí vlastnického práva ke stavbě je nutné přihlížet ke všem
okolnostem věci (oba účastníci společně žili jako druh i družka, společně hospodařili, žalobce žalovanou
finančně podporoval, oba účastníci společnými silami vybudovali rodinný dům na pozemku ve vlastnictví

žalované, žalovaná jednala s úřady, požádala o vydání stavebního povolení a kolaudačního rozhodnutí,
zastoupena žalobcem uzavřela smlouvu o dílo a rovněž se podílela s žalobcem na zajišťování veškerých
záležitostí týkající se stavby). Tudíž úhrada ceny o dílo je pouze jednou z okolností a z provedeného
dokazování vyplývá, že stavebníky byly žalobce i žalovaná, kteří se tak stali podílovými spoluvlastníky
(uznesenie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 23.07.2015, sp. zn. 22 Cdo 2117/2015);

- v zrušujúcom rozhodnutí zo dňa 16.09.2013, č. j. 22 Cdo 2507/2012-174, Najvyšší súd ČR zdôraznil, že
„pokud stavbu provádí více osob, které o vlastnictví k nové stavbě neuzavřely žádnou dohodu, přičemž
z okolností věci není zřejmé, že mělo jít o stavbu ve vlastnictví jen některých z těchto osob (jako v
případěpouhévýpomocisestavebnímipracemi),nelzevyloučitzávěr,žestavebníkyvobčanskoprávnímsmyslu jsou všechny tyto osoby, které se stávají podílovými spoluvlastníky stavby. Tak tomu bude
zejména, pokud více osob bez dohody o vlastnictví ke stavbě zřídí stavbu za účelem jejího společného
užívání a podílí se na jejím vzniku vlastní prací i dodáním materiálu, nevyplývá-li z okolností věci

ohledně vlastnických vztahů ke stavbě něco jiného. Samotná skutečnost, že se stavebníci dohodli pouze
o společném užívání , aniž by cokoliv sjednali o vlastnictví ke stavbě, ještě nevylučuje vznik jejich
spoluvlastnictví. Při posuzování takovýchto mezních případů je třeba vždy přihlížet ke všem okolnostem
věci;
- v rozsudku zo dňa 05.11.2002, sp. zn. 22 Cdo 1174/2001 (uverejnenom v Souboru civilních rozhodnutí

a stanovisek Nejvyššího soudu pod č. C 1536), Najvyšší súd ČR uviedol: „Vlastnictví k nově zhotovené
stavbě nabývá ten, kdo stavbu uskutečnil s (právně relevantně projeveným) úmyslem mít ji pro sebe
(stavebník). Při posouzení vlastnických a jiných právních vztahů ke stavbě vzniklé společnou činností
více osob je třeba vycházet z obsahu dohody uzavřené mezi těmito osobami. Taková dohoda, která
nemusí být písemná, založí spoluvlastnictví, jen je-li z jejího obsahu (příp. s přihlédnutím k dalším
zjištěným skutečnostem) zřejmé, že účastníci dohody chtěli založit spoluvlastnický vztah. Není třeba,

aby se účastníci dohodli o výši podílů.“
23.
Z vyššie citovanej judikatúry rezultuje záver, že samotná skutočnosť, že sa stavebníci (za ktorých sú
považovaní tí, ktorí stavali fakticky s úmyslom stavať pre seba, teda nielen stavebníci v zmysle verejného
práva – stavebného zákona) sa dohodli len o spoločnom užívaní, bez toho, aby čokoľvek dojednali

o vlastníctve k stavbe, ešte nevylučuje vznik ich spoluvlastníctva s tým, že pri posudzovaní takýchto
krajných prípadov je vždy potrebné prihliadať ku všetkým okolnostiam veci (napr. spolužitie stavebníkov
v partnerskom vzťahu, spoločné hospodárenie, spoločné vybudovanie stavby na pozemku patriacemu
aj len jednému z partnerov).
24.

Neexistencia výslovnej (ústnej, písomnej) dohody o vzniku podielového spoluvlastníctva nevylučuje
existenciu dohody konkludentnej, ktorú možno nepochybne vyvodiť zo spoločnej výstavby nehnuteľnosti
od jej prvopočiatku a jej následného faktického užívania osobami, ktoré sa na jej zriadení podieľali
s úmyslom užívať ju spoločne. Tento úmysel musí byť zjavný najmä z faktického konania a jeho
(ne)existenciu nemožno vyvodzovať len zo svedeckých výpovedí iných osôb, ktoré informáciou o úmysle

zainteresovaných môžu disponovať len sprostredkovane, keďže s nimi netvorili spoločnú domácnosť.
Vo vzťahu k určeniu výšky spoluvlastníckeho podielu pritom platí, že ak spoluvlastnícke podiely neboli
dohodnuté, sú rovnaké.

25.

Poukaz súdu prvej inštancie na nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 288/2015 zo dňa 25.11.2015
je v danej veci absolútne nenáležitým, keďže vychádza z diametrálne odlišného skutkového a právneho
stavu ako je tomu v súdenej veci. Označený nález sa totiž týka derivatívneho nadobudnutia vlastníckeho
práva k bytu (konkrétne financovania zaplatenia časti kúpnej ceny v prípade nadobudnutia bytu
prevodom na základe kúpnej zmluvy), a nie originárneho nadobudnutia vlastníckeho práva k novostavbe

rodinného domu.
26.
Za nedôvodnú považoval odvolací súd námietku, v zmysle ktorej súd prvej inštancie rezignoval na
posúdenie právnych vzťahov v procese výstavby rodinného domu, konkrétne, či išlo o svojpomocné
zhotovovanie stavby, alebo zhotovenie stavby na objednávku, nakoľko povinnosť tvrdenia a dôkazné

bremeno zaťažuje žalobcu, ktorý by mal produkovať jednoznačné tvrdenie aj ohľadne procesu výstavby
spornej nehnuteľnosti. Splneniu povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti žalobcu nezodpovedá, keď
žalobca „ponúkne“ viacero možných alternatív ohľadne toho ako mohlo ku nejakej skutočnosti dôjsť
a očakáva, že z ním prezentovaných nejednoznačných skutkových tvrdení „vyberie a odobrí“ jedno
konkrétne tvrdenie až súd.

27.
Vychádzajúc zo všetkých vyššie uvedených skutočností a úvah odvolaciemu súdu neostala iná možnosť
ako rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu zrušiť a vrátiť mu vec na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, pretože neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie ani na jeho zmenu.

28.
V ďalšom konaní súd prvej inštancie prejedná vec, dôsledne sa vysporiada aj so všetkými relevantnými
námietkami sporových strán, a na vec sa vzťahujúcou judikatúrou a znova rozhodne o žalobes jednoznačne konkretizovaným petitom. Svoje rozhodnutie riadne odôvodní podľa kritérií uvedených
v ust. § 220 CSP.

29.
Vnovomrozhodnutíokresnýsúdzároveňrozhodneajotrováchodvolaciehokonania(§396ods.3CSP).

30.
Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie nie je prípustné
(§ 420 a § 421 CSP a contrario).
V Žiline, dňa 29. januára 2025