Rozsudok – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, February 26, 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Cdo/19/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120306956
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Brňák

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:6120306956.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Brňáka a členiek

senátu JUDr. Martiny Valentovej a JUDr. Andrey Dudášovej v spore žalobkyne Centrum Kramáre, spol
s r.o., Bratislava, Limbová 22, IČO: 36842079, zastúpenej spoločnosťou Law & Trust - advokátska
kancelária, spol. s r.o., Bratislava, Mlynské nivy 16, v mene ktorej koná advokát Mgr. Zdenko Kučera,
proti žalovanej Všeobecnej zdravotnej poisťovni, a. s., Bratislava, Panónska cesta 2, IČO: 35937874,
o zaplatenie 7.891,62 eura s príslušenstvom, v súčasnosti vedenom na Mestskom súde Bratislava IV
pod sp. zn. B5-7C/39/2020, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 30. mája
2023 sp. zn. 8Co/64/2022, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie z a m i e t a .

Žalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Pôvodne Okresný súd Bratislava V - v súčasnosti Mestský súd Bratislava IV (ďalej len „súd prvej
inštancie" alebo „prvostupňový súd") rozsudkom z 24. januára 2022 č. k. 7C/39/2020-224 - v súčasnosti
B5-7C/39/2020-224 zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala zaplatenia peňažnej sumy vo
výške 7.891,62 eura s príslušenstvom titulom práva na vydanie bezdôvodného obohatenia získaného
žalovanoutak,žežalobkyňanamiestožalovanejuhradilavmesiacijún2018odplatuzaúkonyzdravotnej

starostlivosti na klinike špecializovanej ambulantnej starostlivosti v odbore ORL v ORL ambulancii s
miestom prevádzkovania v mieste výkonu činnosti zariadenia žalobcu H. - rodinná klinika, R. 1, A. E.. O
trovách konania rozhodol tak, že žalovanej náhradu trov konania nepriznal.
1.1. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žalovaná odmietla uzavrieť so žalobkyňou
zmluvu o poskytovaní a úhrade zdravotnej starostlivosti na poskytovanie špecializovanej ambulantnej
starostlivosti v ORL ambulancii v špecializovanom odbore ORL s miestom prevádzkovania R. 1, A.
E., nakoľko žalovaná mala naplnenú verejnú minimálnu sieť v odbore ORL v okrese A. na 184,23%

v marci 2017 a 185,53 % v auguste 2018, pričom v danom okrese mala žalovaná uzatvorené zmluvy
o poskytovaní a úhrade zdravotnej starostlivosti s dostatočným počtom špecialistov v danom odbore.
Zároveň žalobkyňa za mesiac jún 2018 nepožiadala žalovanú o potvrdenie o skutočnosti, či išlo o
neodkladnú zdravotnú starostlivosť. Sporným v konaní preto nebolo, že žalobkyňa sa v tomto konaní
nedomáhala úhrady za poskytnutú neodkladnú zdravotnú starostlivosť podľa § 8 ods. 3 zákona č.
581/2004 Z. z. Žalobkyňa sa takto domáhala vydania bezdôvodného obohatenia, nakoľko mala za to,
že plnila za žalovanú to, čo mala podľa práva žalovaná plniť sama, čím mala byť naplnená skutková

podstata bezdôvodného obohatenia podľa § 454 OZ.
1.2. V podstatnom prvostupňový súd uviedol, že žalobe nebolo možné vyhovieť pre žalovanou dôvodne
vznesenú námietku nedostatku jej pasívnej vecnej legitimácie. Zistený skutkový stav neumožňoval
jeho podradenie pod žiadnu zo skutkových podstát bezdôvodného obohatenia, a teda nedošlo kzaloženiu zodpovednosti žiadneho subjektu za bezdôvodné obohatenie. Ďalej uviedol, že žalobkyňa
v konaní dezinterpretovala platný právny stav tak, aby zodpovedal ňou prezentovanému názoru,
ktorý bol však v rozpore s účelom a zmyslom tzv. zdravotníckej legislatívy. Tá vychádza z článku

40 Ústavy SR, podľa ktorého druhej vety na základe zdravotného poistenia majú občania právo na
bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon.
Z uvedeného ústavného článku nie je možné vyvodiť neobmedzené právo občana na poskytnutie
bezplatnej zdravotnej starostlivosti u ľubovoľného poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, ani ničím
neobmedzené právo poskytovateľa zdravotnej starostlivosti dostávať úhrady za poskytnutie zdravotnej

starostlivosti mimo zákonného režimu verejného zdravotného poistenia.
1.3. Z verejného zdravotného poistenia poisťovňa poskytuje úhrady za poskytnutú tzv. odkladnú
špecializovanú zdravotnú starostlivosť (§ 7 ods. 1 zákona č. 576/2004 Z. z.) iba tým poskytovateľom,
s ktorými má uzatvorenú zmluvu o poskytovaní a úhrade zdravotnej starostlivosti podľa § 7 zákona č.
581/2004 Z. z. V prípade špecializovanej zdravotnej starostlivosti žalovaná nemá povinnosť uzatvoriť
s takýmto poskytovateľom zmluvu, pokiaľ je v danom odbore naplnená verejná minimálna sieť

poskytovateľov. V konaní nebolo sporné, že naplnenie verejnej siete poskytovateľov v okrese A.
v rozhodujúcom období vysoko prevyšovalo verejnú minimálnu sieť poskytovateľov (§ 5 zákona č.
578/2004 Z. z.). Žalovaná ako zdravotná poisťovňa teda neporušila žiaden právny predpis, keď so
žalobkyňou neuzavrela zmluvu o poskytovaní a úhrade zdravotnej starostlivosti na jeho ORL ambulanciu
v A. a je plne v súlade so zákonom, keď žalovaná takejto nezmluvnej ambulancii neposkytovala úhrady

za poskytnutú zdravotnú starostlivosť poistencom žalovanej.
Pacient si prirodzene môže vybrať, s ktorým zmluvným alebo aj nezmluvným poskytovateľa zdravotnej
starostlivosti uzavrie zmluvu o poskytovaní zdravotnej starostlivosti, avšak musí počítať s tým, že v
prípade nezmluvného poskytovateľa bude musieť takúto zdravotnú starostlivosť uhradiť (rovnako ako
si musí uhradiť nezmluvným lekárom indikované odbery alebo ním predpísané lieky a zdravotnícke

pomôcky).
1.4. Prvostupňový súd sa nestotožnil s názorom žalobkyne, ktorá uviedla, že nemá možnosť odmietnuť
pacientov návrh na uzavretie dohody o poskytovaní zdravotnej starostlivosti iba preto, že pacient je
poistencom poisťovne, s ktorou nemá poskytovateľ uzavretú zmluvu, čím je nútený takémuto pacientovi
poskytovať zdravotnú starostlivosť bezplatne. Je pravda, že poskytovateľ môže odmietnuť pacientov

návrh uzavretie dohody iba z dôvodov podľa § 12 ods. 2 zákona č. 576/2004 Z. z., uvedené však
neznamená, že pacient môže dať poskytovateľovi akýkoľvek návrh na uzavretie dohody. Ustanovenie
§ 12 ods. 2 zákona č. 576/2004 Z. z. je potrebné vykladať v kontexte celého právneho poriadku, ktorý
je u nás založený na tom, že pacient má právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť len na základe
verejného zdravotného poistenia. V tomto prípade je potrebné zohľadniť najmä § 79 ods. 1 písm. i)

zákona č. 578/2004 Z. z., podľa ktorého poskytovateľ zdravotnej starostlivosti je povinný informovať
vopred osobu, jej zákonného zástupcu alebo osobu blízku o rozsahu a podmienkach ním poskytovanej
zdravotnej starostlivosti a o tom, či má uzatvorenú zmluvu o poskytovaní zdravotnej starostlivosti so
zdravotnou poisťovňou, v ktorej je táto osoba verejne zdravotne poistená podľa osobitného predpisu. Z
§ 79 ods. 1 zákona č. 578/2004 Z. z. možno vyvodiť, že pacient môže účinne poskytovateľovi navrhnúť

len uzatvorenie takej dohody o poskytovaní zdravotnej starostlivosti, ktorá vychádza z informácií
poskytnutýchposkytovateľom,vrátaneinformácieouzatvorenýchzmluváchsozdravotnýmipoisťovňami
podľa písm. i) tohto ustanovenia. Iba návrh na uzavretie dohody, ktorý rešpektuje informácie podľa
79 ods. 1 zákona č. 578/2004 Z. z., je takým návrhom, ktorý poskytovateľ môže odmietnuť výlučne z
dôvodov podľa § 12 ods. 2 zákona č. 576/2004 Z. z. V prípade, že by sme akceptovali výklad žalobkyne,

podľa ktorého poskytovateľ musí akceptovať akýkoľvek návrh dohody, mohlo by to viesť až k absurdným
situáciám, ako napríklad, že by poskytovateľ musel pacientovi poskytnúť aj zdravotnú starostlivosť mimo
odboru svojej špecializácie, nakoľko skutočnosť, že poskytovateľ nie je oprávnený poskytovať zdravotnú
starostlivosť v odbore, ktorého sa pacient domáha, rovnako nie je medzi dôvodmi na odmietnutie návrhu
na uzavretie dohody o poskytovaní zdravotnej starostlivosti podľa § 12 ods. 2 zákona č. 576/2004 Z.

z., uviedol prvostupňový súd.
1.5. V neposlednom rade uviedol, že žalobkyňa sa slobodne rozhodla podnikať na vysokoregulovanom
trhu poskytovania zdravotnej starostlivosti, preto musí akceptovať zákonné regulácie, ktorými je jeho
podnikanie viazané. Ak sa aj napriek týmto podmienkam, ktoré vyplývajú zo zákona, a teda u žalobkyne
platí domnienka o ich znalosti, rozhodla poskytovať zdravotnú starostlivosť mimo rámca verejného

zdravotného poistenia bez vyberania úhrad od pacientov, ide o jej slobodné rozhodnutie, ktorého
dôsledky musí znášať a prípadná majetková ujma, ktorú takto utrpela, nie je bezdôvodným obohatením
akéhokoľvek tretieho subjektu, ani žalovanej. Je preto potrebné stotožniť sa s názorom, že žalovaná nie
je v tomto konaní pasívne vecne legitimovaná. Pokiaľ žalobkyňa vyjadrila nespokojnosť so súčasnouplatnou a účinnou právnou úpravou a mala za to, že súdne rozhodnutia môžu prispieť k jej zmene,
uviedol, že zákonodarná moc je oddelená od moci súdnej a súdy sú zákonmi viazané rovnako, ako
žalobkyňa. V tomto prípade súd nevidel priestor ani na dotváranie práva, resp. vypĺňanie medzier v

právnom poriadku, nakoľko všetky aplikované právne ustanovenia dostatočne upravujú riešené otázky
a súd v nich neidentifikoval žiadne pre toto konanie relevantné medzery, naopak dotknuté zákonné
ustanovenia sa vzájomne dopĺňajú. Zdanlivé rozpory a medzery v právnom poriadku tvrdené žalobkyňou
boli len výsledkom ich nesprávneho výkladu žalobkyňou.
1.6. Dokazovanie predložením zdravotných záznamov jednotlivých pacientov, ktorým mala byť

žalobkyňou poskytnutá zdravotná starostlivosť za rozhodujúce obdobie, čím žalobkyňa mienila
preukazovať výšku bezdôvodného obohatenia, nebolo v tomto konaní potrebné, nakoľko súd dospel k
záveru, že nárok žalobkyne nie ani čo do základu dôvodný. Nebolo potom potrebné zaoberať sa jeho
výškou.
1.7. Nakoľko úspešnej žalovanej žiadne trovy konania nevznikli, rozhodol súd tak, že žalovaná nemá
voči žalobkyni nárok na ich náhradu.

2. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd") na odvolanie žalobkyne rozsudkom z 30. mája 2023
sp. zn. 8Co/64/2022 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie a žalovanej nepriznal náhradu odvolacích
trov.
2.1. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie (§ 387

ods. 1 a 2 CSP). Za rozhodujúce skutkové zistenia, ktorých správnosť žalobkyňa nenamietala v odvolaní
anenamietalaichanivprvoinštančnomkonaní,považovalodvolacísúdzhodnesosúdomprvejinštancie
to, že žalobkyňa nemala so žalovanou uzavretú zmluvu o poskytovaní a úhrade zdravotnej starostlivosti,
lekárenskej starostlivosti a služieb súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti, pričom pokiaľ
išlo o úkony zdravotnej starostlivosti, ktoré boli predmetom tohto sporu, nešlo o neodkladnú zdravotnú

starostlivosť.Preúplnosťodvolacísúdpoukázalajnato,žeprvostupňovýsúdnepochybil,keďnevykonal
dokazovanie predložením zdravotných záznamov jednotlivých pacientov, ktorým mala byť žalobkyňou
poskytnutá zdravotná starostlivosť za rozhodujúce obdobie, čím žalobkyňa mienila preukazovať výšku
bezdôvodného obohatenia, pretože to nebolo v tomto konaní potrebné. Správne totiž dospel k záveru, že
takéto dokazovanie ohľadom výšky uplatneného nároku je nadbytočné z dôvodu, že nie je daný základ

nároku.
2.2. Správne prvostupňový súd vec posúdil i po právnej stránke, keď, na základe zodpovedajúcich
ustanovení § 7, § 8 ods. 1,3 zákona č. 581/2004 Z. z., § 5 ods. 1, § 79 ods. 1 písm. a), f), g), h)
a o), § 79a ods. 1 zákona č. 578/2004 Z. z., § 8 ods. 4 zákona č. 576/2004 Z. z., § 451 ods. 1
a 2, § 454, § 456, § 100 a § 107 ods. 1,2 OZ, ktoré správne interpretoval a aplikoval na zistený

skutkový stav, vychádzal z toho, že nebolo preukázané, že by žalobkyňa za žalovanú splnila takú
peňažnú povinnosť, ktorú bola podľa práva povinný splniť sama. Správne súd prvej inštancie poukázal
na to, že právo občana na bezplatnú zdravotnú starostlivosť je podmienené existenciou zdravotného
poistenia, podmienky jeho realizácie ustanovuje zákon, realizácia tohto ústavného práva sa teda deje v
zákonom upravenom režime verejného zdravotného poistenia, pričom z článku 40 Ústavy SR, ako sa to

snaží celkom nesprávne a účelovo interpretovať žalobkyňa, nie je možné vyvodiť ničím neobmedzené
právoobčananaposkytnutiebezplatnejzdravotnejstarostlivostiuľubovoľnéhoposkytovateľazdravotnej
starostlivosti, ani ničím neobmedzené právo poskytovateľa zdravotnej starostlivosti dostávať úhrady
za poskytnutie zdravotnej starostlivosti mimo zákonného režimu verejného zdravotného poistenia.
Správne tiež prvoinštančný súd zdôraznil, že článok 40 Ústavy SR ustanovuje právo občana na

bezplatnú zdravotnú starostlivosť na základe zdravotného poistenia a záväzok štátu toto právo
zákonmi napĺňať. Netýka sa priamo poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, ani z neho nevyplýva
povinnosť poskytovateľa zdravotnej starostlivosti poskytovať pacientom, ktorí sú verejne zdravotne
poistení, bezplatnú zdravotnú starostlivosť, bez splnenia iných zákonných podmienok. Rovnako správne
konštatoval, že z verejného zdravotného poistenia žalovaná ako poisťovňa poskytuje úhrady za

poskytnutú tzv. odkladnú špecializovanú zdravotnú starostlivosť (§ 7 ods. 1 zákona č. 576/2004 Z. z.) iba
tým poskytovateľom, s ktorými má uzatvorenú zmluvu o poskytovaní a úhrade zdravotnej starostlivosti
podľa § 7 zákona č. 581/2004 Z. z. a v prípade špecializovanej zdravotnej starostlivosti nemá povinnosť
uzatvoriť s takýmto poskytovateľom zmluvu, pokiaľ je v danom odbore naplnená verejná minimálna sieť
poskytovateľov, čo v konaní nebolo sporné, teda žalovaná ako zdravotná poisťovňa neporušila žiaden

právny predpis, keď so žalobkyňou neuzavrela zmluvu o poskytovaní a úhrade zdravotnej starostlivosti
najehoORLambulanciuvA.ajeplnevsúladesozákonom,keďžalovanátakejtonezmluvnejambulancii
neposkytovala úhrady za poskytnutú zdravotnú starostlivosť poistencom žalovanej.2.3. Odvolací súd sa zhodne so súdom prvej inštancie nestotožnil s názorom žalobkyne, podľa ktorého
nemá možnosť odmietnuť pacientov návrh na uzavretie dohody o poskytovaní zdravotnej starostlivosti
iba preto, že pacient je poistencom poisťovne, s ktorou nemá poskytovateľ uzavretú zmluvu, čím je

nútený takémuto pacientovi poskytovať zdravotnú starostlivosť bezplatne. Aj ustanovenie § 12 ods. 2
zákona č. 576/2004 Z. z. ohľadne odmietnutia starostlivosti totiž treba interpretovať v kontexte celého
právneho poriadku, ktorý je založený na tom, že pacient má právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť
len na základe verejného zdravotného poistenia. Výstižne súd prvej inštancie poukázal aj na to, že ak by
mal byť správny výklad žalobcu, podľa ktorého poskytovateľ musí akceptovať akýkoľvek návrh dohody,

viedlo by to k absurdným situáciám, napríklad že by poskytovateľ musel pacientovi poskytnúť zdravotnú
starostlivosť aj mimo odboru svojej špecializácie, pričom nakoľko sa žalobca rozhodol podnikať na
regulovanom trhu poskytovania zdravotnej starostlivosti, musí akceptovať zákonné regulácie, ktorými
je jeho podnikanie viazané, pričom ak sa rozhodol poskytovať zdravotnú starostlivosť mimo rámca
verejného zdravotného poistenia bez vyberania úhrad od pacientov, ide o jeho slobodné rozhodnutie,
ktorého dôsledky musí znášať a náklady, ktoré mu takto prípadne vznikli, nemôže uplatňovať titulom

nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, a to ani proti žalovanému. Napokon, správne súd prvej
inštancie vo vzťahu k argumentácií žalobkyne, ktorá vyjadrila nespokojnosť zo súčasnou platnou a
účinnou právnou úpravou a mala za to, že súdne rozhodnutia môžu prispieť k jej zmene, konštatoval, že
tu neexistuje ani priestor na dotváranie práva, resp. vypĺňanie žalobcom tvrdených medzier v právnom
poriadku, nakoľko všetky aplikované právne ustanovenia dostatočne upravujú riešené otázky a zdanlivé

rozpory a medzery v právnom poriadku tvrdené žalobkyňou sú len výsledkom ich nesprávneho výkladu
žalobkyňou.
2.4. Z vyššie uvedeného potom vyplýva, že celkom nedôvodné boli aj rozsiahle odvolacie námietky
žalobkyne, v rámci ktorých súdu prvej inštancie vytýka nesprávne právne posúdenie veci. Súd prvej
inštancie totiž, ako už bolo vyššie uvedené a vysvetlené, v danej veci po ich správnej interpretácii

aplikoval zodpovedajúce ustanovenia zákona č. 581/2004 Z. z., zákona č. 578/2004 Z. z. a Občianskeho
zákonníka a dospel k správnemu záveru, že podanej žalobe nie je možné vyhovieť.
2.5. Úspešnej žalovanej nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, keď jej v odvolacom konaní žiadne
trovy nevznikli.

3. Žalobkyňa (ďalej aj ako „dovolateľka") podala proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie, ktorého
prípustnosť vyvodzovala z § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Po uvedení procesnej úpravy a
zhrnutí skutkového stavu navrhla, aby dovolací súd napadnutý odvolací rozsudok zrušil.
3.1. V súvislosti s dovolaním podľa § 420 písm. f) CSP namietala nedostatok dôvodov. Podľa jej názoru
nižšie súdy sa nevyjadrili ku kľúčovému argumentu žalobkyne, ktorá vo svoj prospech poukazovala (aj)

na ustanovenie § 44 ods. 2 zákona 577/2004 Z.z.. §§ 11 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z.z. (dobré mravy).
Poukázalatiežnato,ženižšiesúdynevykonalinavrhovanédôkazy(oposkytnutízdravotnejstarostlivosti
žalobkyňou v mesiaci jún 2018 - zdravotnými záznamami pacientov a poistencov žalovanej, výsluchmi
svedkov).
3.2. V súvislosti s dovolaním podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP formulovala právnu otázku

„Či poistenci zdravotných poisťovní majú právo na úhradu z verejného zdravotného poistenia aj keď
im zdravotnú starostlivosť poskytne nezmluvný poskytovateľ zdravotnej starostlivosti (v súlade s ich
právom na voľbu poskytovateľa), a ak zdravotná poisťovňa neuhradí takúto zdravotnú starostlivosť, či sa
suma zodpovedajúca hodnote poskytnutých zdravotných výkonov považuje za bezdôvodné obohatenie
zdravotnej poisťovne ?". V ďalšom formulovala druhú otázku „Je žalobca, ako nezmluvný poskytovateľ,

povinný poskytovať zdravotnú starostlivosť aj poistencom žalovaného ?" Ďalej formuloval tretiu
otázku „Môže žalobca, ako nezmluvný poskytovateľ, podmieňovať poskytnutie zdravotnej starostlivosti
poistencom žalovaného úhradou nad právnymi predpismi určenú spoluúčasť alebo iným plnením ?".
Žalobkyňa tvrdila, že poistenci nemajú povinnosť u nezmluvného poskytovateľa platiť a svoje tvrdenie
podporila ich právom na bezplatnú zdravotnú starostlivosť v zmysle čl. 40 Ústavy SR a § 9 ods. 1 zákona

č. 580/2004 Z. z. (bez ďalšieho obmedzenia uvedeného v tomto zákone) v rozsahu zákona č. 576/2004
Z. z., zákona č. 577/2004 Z. z. a nariadenia vlády 777/2004 Z. z. Vzhľadom na to, že žalobkyňa pri
poskytovaní zdravotnej starostlivosti poistencom žalovanej plnila za žalovanú to, čo podľa práva má
plniť sama žalovaná, ako aj vzhľadom na to, že v zmysle platných právnych predpisov sa bezdôvodne
obohatil aj ten za koho sa plnilo, čo podľa práva mal plniť sám, žalobkyňa považuje svoje vynaložené

náklady za bezdôvodné obohatenie zodpovedajúce hodnote úkonov zdravotnej starostlivosti, ktoré bola
žalobkyňa povinná poskytnúť poistencom žalovanej. Žalobkyňa nepožadovala od žalovanej úhradu za
poskytnutú zdravotnú starostlivosť, ktorú by žalovaná žalobkyni bez zmluvy neuhradila, ale požadovala
vydanie bezdôvodného obohatenia. Odpoveď na druhú právnu otázku je podľa žalobkyne jednoznačná.Žalobkyňa je povinný poskytnúť zdravotnú starostlivosť aj poistencom žalovanej. Odmietnutie návrhu na
uzavretie dohody a neposkytnutie zdravotnej starostlivosti by sa považovalo za porušenie zákonných
povinností poskytovateľa. Na rozdiel od iných oblastí podnikania, poskytovateľ nemá možnosť sa

slobodne rozhodnúť či službu/poskytnutie zdravotnej starostlivosti poskytne alebo neposkytne. Má
zákonnú kontraktačnú povinnosť ju poskytnúť. Aj odpoveď na tretiu dôležitú právnu otázku je podľa
žalobu jednoznačná. Podľa § 44 ods. 2 zákona č. 577/2004 Z. z. poskytovateľ nesmie podmieňovať
poskytnutie zdravotnej starostlivosti úhradou nad určenú spoluúčasť poistenca podľa tohto zákona a
predpisov vydaných na jeho vykonanie, ani iným plnením.

4.Žalovanávosvojomvyjadreníkdovolaniunavrhlazamietnuťtotodovolanie.Vpodstatnomzopakovala
svoju predsúdnu argumentáciu a poukázala na správnosť rozhodnutí oboch nižších súdov. V ďalšom
reagovala na jednotlivú dovolaciu argumentáciu žalobkyne.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd" alebo „dovolací súd") ako súd dovolací

(§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená
v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§
424 CSP), skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti
dovolania a bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie je sčasti prípustné
vzhľadom na uplatnený dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 CSP, avšak nie je dôvodné.

Dovolanie podľa § 420 písm. f) CSP

6. Vzhľadom na obsah podaného dovolania dovolací súd už na tomto mieste považuje za potrebné
uviesť, že dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov

pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové
závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení už len z
toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej
inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie. Dovolaním
sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi nižšej inštancie,

ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Inými slovami, na hodnotenie skutkových okolností a
zisťovanie skutkového stavu sú povolané súdy prvej a druhej inštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací
súd, ktorý je v zmysle § 442 CSP viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd, a jeho
prieskum skutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu
súdu pri procese jeho zisťovania (porov. I. ÚS 6/2018). V rámci tejto kontroly má síce dovolací súd

možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní
(tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či
konajúcimi súdmi prijaté závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by
poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces, čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle
§ 420 písm. f) CSP, avšak dovolací súd takéto vady v prejednávanej veci nezistil (viď nižšie).

7. Dovolateľka vyvodzuje prípustnosť ňou podaného dovolania (aj) z § 420 písm. f) CSP, podľa ktorého je
dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie
končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

8. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
8.1. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor

dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce
je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (1Cdo/42/2017,
2Cdo/20/2017, 3Cdo/41/2017, 4Cdo/131/2017, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/73/2017). Dovolací súd preto
skúmal opodstatnenosť argumentácie žalobkyne, že v konaní došlo k ňou tvrdeným vadám zmätočnosti.

9. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú a/ zásah
súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej
strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej
miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou právana spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na
nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym
poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne

konanie. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie)
tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou
práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa

ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť
rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom
svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio
iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).

10. Žalobkyňa v súvislosti s dovolacím dôvodom podľa § 420 písm. f) CSP v podstatnom namietala

nedostatok dôvodov (nepreskúmateľnosť) odvolacieho rozsudku.

11. Podľa názoru vec prejednávajúceho dovolacieho senátu i keď nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre
nedostatok jeho riadneho odôvodnenia je takým nesprávnym procesným postupom, ktorý je spôsobilý
znemožniť sporovej strane, aby uplatňovala svoje procesné práva v takej miere, že to má za následok

porušenie práva na spravodlivý proces, v prejednávanej veci o taký prípad nešlo. Dovolaním napádaný
rozsudoktotižuvádzaskutkovýstav,ktorýpovažovalodvolacísúdzarozhodujúci,stanoviskástránsporu
k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania i rozhodujúce skutočnosti,
na základe ktorých vyvodil svoje právne závery vysvetlené v odôvodnení. Treba mať na pamäti, že
konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť

rozsudkuodvolaciehosúduspotvrdzovanýmrozsudkomvytváraichorganickú(kompletizujúcu)jednotu.
Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí, ak v
odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie
veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku
súdu prvej inštancie. Za rozhodujúce skutkové zistenia považoval odvolací súd zhodne so súdom prvej

inštancie to, že žalobkyňa nemala so žalovanou uzavretú zmluvu o poskytovaní a úhrade zdravotnej
starostlivosti, lekárenskej starostlivosti a služieb súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti,
pričompokiaľišlooúkonyzdravotnejstarostlivosti,ktorébolipredmetomtohtosporu,nešlooneodkladnú
zdravotnú starostlivosť. Z hľadiska platného právneho stavu (de lege lata) nižšie súdy vychádzali z toho,
že nebolo preukázané, že by žalobkyňa za žalovanú splnila takú peňažnú povinnosť, ktorú bola podľa

právapovinnýsplniťsama.Odôvodnenieobidvochrozsudkovzodpovedázákladnej(formálnej)štruktúre
odôvodnenia rozhodnutia. Dovolateľka preto nedôvodne argumentovala, že rozhodnutie odvolacieho
súdu je nedostatočne odôvodnené (nepreskúmateľné) resp. že nedáva odpovede na všetky relevantné
výhrady odvolateľov. Za vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP v žiadnom prípade nemožno
považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv sporovej strany, ale len

to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom. Odvolacím súdom interpretované na vec sa
vzťahujúce hmotnoprávne predpisy a vyslovené závery tak nemožno považovať ani za svojvoľné, či
celkom zjavne neodôvodnené.

12. Žalobkyňa tiež namietala, že nižšie súdy nevykonali ňou navrhované dôkazy (o poskytnutí zdravotnej

starostlivosti žalobkyňou v mesiaci jún 2018 - zdravotnými záznamami pacientov a poistencov žalovanej,
výsluchmi svedkov). Podľa názoru dovolacieho súdu ani táto žalobkyňou namietaná zmätočnosť, už na
prvý pohľad, nebola spôsobila naplniť potrebnú intenzitu porušenia práva na spravodlivý proces (§ 420
písm. f) CSP), a to vzhľadom na zdôvodnenie nižších súdov, prečo tento dôkaz nevykonali.
12.1. Prvostupňový súd v tejto súvislosti uviedol, že „[d]okazovanie predložením zdravotných záznamov

jednotlivých pacientov, ktorým mala byť žalobcom poskytnutá zdravotná starostlivosť za rozhodujúce
obdobie, čím žalobca mienil preukazovať výšku bezdôvodného obohatenia, nebolo v tomto konaní
potrebné, nakoľko súd dospel k záveru, že nárok žalobcu nie (je, pozn.) ani čo do základu dôvodný.
Nebolo potom potrebné zaoberať sa jeho výškou". (bod 45 odôvodnenia prvostupňového súdu).
Uvedenú argumentáciu zopakoval tiež odvolací súd (pozri bod 2.1. in fine).

13. K namietanému pochybeniu v procese obstarávania dôkazov najvyšší súd konštatuje, že pokiaľ
súd nevykonal v priebehu civilného konania všetky navrhované dôkazy alebo nevykonal iné dôkazy
na zistenie rozhodujúcich skutočností, nedostatočne zistil skutkový stav alebo nesprávne vyhodnotilniektorý dôkaz, nemožno to v zásade považovať za procesnú vadu konania znemožňujúcu realizáciu
procesných oprávnení strany, čo v súlade s ustálenou judikatúrou najvyššieho súdu nie je dôvodom
zakladajúcimprípustnosťdovolaniavzmysle§420písm.f)CSP.Predmetnájudikatúranajvyššiehosúdu

bola a je akceptovaná aj Ústavným súdom Slovenskej republiky [ďalej len „ústavný súd" (I. ÚS 65/2020,
III. ÚS 171/2018, II. ÚS 202/2020, II. ÚS 108/2020, II. ÚS 153/2019, II. ÚS 465/2017, IV. ÚS 511/2020)].
Nadruhejstraneústavnýsúdvosvojichrozhodnutiachtiežvyslovilnázor,ženevykonanienavrhovaného
dôkazu, ktorý by mohol mať vplyv na posúdenie skutkového stavu, ktorý z doteraz vykonaných dôkazov
nemožno bezpečne ustáliť, možno kvalifikovať ako porušenie práva na spravodlivé súdne konanie v

zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (III. ÚS 332/09). Zásadám spravodlivého procesu v zmysle čl. 46 ods.
1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd totiž zodpovedá
požiadavka, aby súdmi urobené skutkové zistenia a prijaté právne závery boli riadne (dostatočne) a
zrozumiteľne (logicky) odôvodnené. V práve na spravodlivý proces je obsiahnutá aj ďalšia ústavná
zásada (čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a čl. 6 CSP), a to „rovnosť zbraní" v civilnom konaní, ktorá všeobecne
zahŕňa tiež rovnosť bremien, ktoré sú na strany sporu kladené a ktoré nesmie byť neprimerané (IV. ÚS

468/2018). Z práva na spravodlivý súdny proces vyplýva aj podľa Európskeho súdu pre ľudské práva
povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s
výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29.4.1993, II. ÚS 410/06). K takejto
interpretácií dospel už aj najvyšší súd v rozhodnutiach sp. zn. 4Cdo/100/2018 alebo 5Cdo/202/2018. V
prejednávanej veci, ale o takýto prípad nejde.

13.1. Ako už vyslovil najvyšší súd v rozhodnutiach sp. zn. 4Cdo/100/2018, 5Cdo/202/2018 a
7Cdo/7/2023 procesnému právu účastníka navrhovať dôkazy zodpovedá povinnosť súdu o vznesených
návrhoch (a dôkazoch) tiež, pokiaľ im nevyhovie, vo svojom rozhodnutí odôvodniť, prečo, z akých
dôvodov tak rozhodol. Nevyhovenie dôkaznému návrhu strany sporu možno založiť len tromi dôvodmi.
Prvým je argument, podľa ktorého tvrdená skutočnosť, ku ktorej overeniu alebo vyvráteniu je navrhnutý

dôkaz bez relevantnej súvislosti s predmetom konania. Ďalším je argument, podľa ktorého dôkaz
neoverí/nevyvráti tvrdenú skutočnosť, čiže vo väzbe na toto tvrdenie nedisponuje vypovedacou
potenciou. Nakoniec tretím je nadbytočnosť dôkazu, t. j. argument, podľa ktorého určité tvrdenie, ku
ktorému overeniu alebo vyvráteniu je dôkaz navrhovaný, bolo už doterajším konaním bez dôvodných
pochybností overené alebo vyvrátené. Ak tieto dôvody zistené neboli, súd postupuje v rozpore s čl.

46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ktoré garantujú pre stranu sporu ústavné právo na spravodlivý
proces, čiže táto dôkazná vada (tzv. opomenuté dôkazy) takmer vždy založí nielen nepreskúmateľnosť
vydaného rozhodnutia pre nedostatok dôvodov, ale súčasne tiež jeho protiústavnosť.

14. V súvislosti s dovolacou námietkou žalobkyne, týkajúcou sa nevykonania ňou navrhnutých dôkazov

dovolací súd poukazuje na ustanovenie § 185 ods. 1 CSP, v ktorom je uvedené, že súd rozhodne, ktoré
z navrhnutých dôkazov vykoná. Z tohto ustanovenia vyplýva, že súd nemusí vykonať všetky stranami
sporu navrhnuté dôkazy a výber dôkazov, ktoré sa budú v rámci dokazovania vykonávať je výlučne
na súde, ktorý musí dbať na to, aby nevylúčil taký dôkaz, ktorý má potenciál preukázať relevantný
skutkový poznatok. Táto, súdu resp. sudcovi zákonom daná možnosť výberu dôkazov, ktoré sa budú v

rámci dokazovania vykonávať je súčasťou princípu voľného hodnotenia dôkazov (viď napr. rozhodnutie
ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 64/1997, resp. najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo/13/2012). V tomto prípade
odvolací (i prvostupňový) súd v odôvodnení dovolaním napadnutého rozhodnutia procesnoprávne
akceptovateľným (t.j. jasným, určitým a zrozumiteľným) spôsobom vysvetlil, prečo nebolo potrebné
vykonať dokazovanie predložením zdravotných záznamov jednotlivých pacientov, ktorým mala byť

žalobcom poskytnutá zdravotná starostlivosť za rozhodujúce obdobie (bod 12.1.). Uvedené dôvody
zodpovedajú vyššie uvedenému prvému a druhému dôvodu nevyhovenia dôkaznému návrhu strany
(bod 13.1.). Nevykonanie navrhovaného dokazovania preto nemožno kvalifikovať ako porušenie práva
na spravodlivý proces.

15. Pre úplnosť dovolací súd poznamenáva, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne
odôvodnenie rozhodnutia z hľadiska namietanej zmätočnostnej vady v zmysle § 420 písm. f) CSP,
správnosť právnych záverov, ku ktorým odvolací súd dospel, nie je relevantná, lebo prípadné nesprávne
právne posúdenie prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP v zásade nezakladá.

16. Vzhľadom na uvedené dovolací súd dospel k záveru, že žalobkyňa neopodstatnene namietala, že
odvolací súd nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovať jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f) CSP). Prípustnosť
dovolania z tohto ustanovenia preto nevyplýva.Dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP

17. Žalobkyňa vyvodzovala prípustnosť dovolania aj v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b) CSP,
keď podľa jej názoru rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo predovšetkým (pozri bod 4. dovolania)
od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.
Právnaotázkaznela:„Čipoistencizdravotnýchpoisťovnímajúprávonaúhraduzverejnéhozdravotného
poistenia aj keď im zdravotnú starostlivosť poskytne nezmluvný poskytovateľ zdravotnej starostlivosti

(v súlade s ich právom na voľbu poskytovateľa), a ak zdravotná poisťovňa neuhradí takúto zdravotnú
starostlivosť, či sa suma zodpovedajúca hodnote poskytnutých zdravotných výkonov považuje za
bezdôvodné obohatenie zdravotnej poisťovne ?" V ďalšom formulovala druhú otázku „Je žalobca,
ako nezmluvný poskytovateľ, povinný poskytovať zdravotnú starostlivosť aj poistencom žalovaného ?"
Ďalej formuloval tretiu otázku „Môže žalobca, ako nezmluvný poskytovateľ, podmieňovať poskytnutie
zdravotnej starostlivosti poistencom žalovaného úhradou nad právnymi predpismi určenú spoluúčasť

alebo iným plnením ?". (bod 3.2.).

18. Aj s použitím výkladového pravidla uvedeného v § 124 ods. 1 CSP najvyšší súd ustálil, že
napriek značnej miere hypotetičnosti, akademickosti a nedostatku príčinnosti žalobkyňou nastolených
troch otázok vo vzťahu k nosným právnym záverom oboch nižších súdov, t. j. prečo v okolnostiach

posudzovanej veci bola žaloba zamietnutá, resp. toto rozhodnutie bolo potvrdené, je možné
vyabstrahovať z obsahu žalobkyňou namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci kruciálnu
otázku (autentické porozumenie dovolateľke, pozn.), či v prípade poskytnutia (nie neodkladnej)
zdravotnej starostlivosti nezmluvným poskytovateľom vzniká tomuto nárok na jej úhradu z verejného
zdravotného poistenia. (Iba) kladná odpoveď na uvedenú otázku má potenciál založiť tiež prípadné

bezdôvodné obohatenia žalovanej. Iné dovolateľkou nastolené aspekty jej „otázok" predstavovali buď
prípadné porušenie subjektívnych práv priamo poistenca a nie žalobkyne resp. nesúviseli s nosnými
právnymi závermi súdov resp. predstavovali (iba) polemiku, či nesúhlas s právnymi závermi súdov;
nemohlipretovokolnostiachposudzovanejvecianipredstavovaťspôsobilýdôvodpreichvecnýdovolací
prieskum.

19. So zreteľom na takto nastolenú právnu otázku a v situácii, na ktorú sa vzťahuje ustanovenie
§ 421 ods. 1 CSP, dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie žalobkyne je v danom prípade
procesne prípustné. Následne preto skúmal, či je podané dovolanie dôvodné (či napadnuté rozhodnutie
odvolacieho súdu skutočne vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci predmetnej právnej

otázky), keďže nastolená právna otázka nepochybne mala svoj význam pre nosné právne závery nižších
súdov.

20. Právnym posúdením veci je aplikácia práva na zistený skutkový stav. Je to činnosť súdu spočívajúca
v podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie k záveru o právach

a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Právne posúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd
dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav
nedopadá, alebo správne určenú právnu normu nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav
nesprávne aplikoval.

21. Oba nižšie súdy vychádzali pri posudzovaní sporného nároku žalobkyne z rozhodujúcich skutkových
zistení (nerozporovaných ani sporovými stranami), že žalobkyňa nemala so žalovanou uzavretú zmluvu
o poskytovaní a úhrade zdravotnej starostlivosti, lekárenskej starostlivosti a služieb súvisiacich s
poskytovaním zdravotnej starostlivosti (ďalej len „zmluva"), pričom - pokiaľ išlo o poskytnuté úkony
zdravotnej starostlivosti, ktoré (cez prizmu ich nacenenia) boli predmetom tohto sporu - nešlo o

neodkladnú zdravotnú starostlivosť. Dôvod neuzavretia zmluvy spočíval v tom, že žalovaná mala
naplnenú verejnú minimálnu sieť v odbore ORL v okrese A. na 184,23% v marci 2017 a 185,53%
v auguste 2018, pričom v danom okrese mala žalovaná uzatvorené zmluvy o poskytovaní a úhrade
zdravotnej starostlivosti s dostatočným počtom špecialistov v danom odbore. Odvolací súd uvedené
skutočnosti (neuzavretie zmluvy a absenciou výkonov neodkladnej starostlivosti) považoval pre účely

rozhodnutia za kľúčové. Za uvedenej situácie potom odvolací (i prvostupňový) súd s poukazom na
ustanovenia § 7 ods. 1, § 8 ods. 1,3 zákona č. 581/2004 Z. z., § 5 ods. 1, § 79 ods. 1 písm. a), f), g),
h) a o), § 79a ods. 1 zákona č. 578/2004 Z. z., § 8 ods. 4 zákona č. 576/2004 Z. z. a § 451 ods. 1 a 2,§ 454, § 456 OZ konštatovali, že v konaní nebolo preukázané, že žalobkyňa za žalovanú splnila takú
povinnosť, ktorú bola (žalovaná) povinná splniť sama.
21.1. Podľa § 7 ods. 1 zákona č. 581/2004 Z.z., účinného v rozhodnom čase zdravotná poisťovňa

je povinná uzatvárať zmluvy o poskytovaní zdravotnej starostlivosti s poskytovateľmi zdravotnej
starostlivosti najmenej v rozsahu verejnej minimálnej siete poskytovateľov; ak je verejná sieť
poskytovateľov na príslušnom území menšia ako verejná minimálna sieť poskytovateľov, je povinná
uzatvárať zmluvy o poskytovaní zdravotnej starostlivosti s poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti v
rozsahu verejnej siete poskytovateľov.

21.2. Podľa § 8 ods. 1 a 3 citovaného zákona zdravotná poisťovňa uhrádza na základe zmlúv
uzatvorených podľa § 7 poskytnutú zdravotnú starostlivosť v rozsahu ustanovenom osobitným
predpisom podľa dohodnutej ceny [§ 7 ods. 9 písm. c) alebo písm. e)]. Podkladom na úhradu zdravotnej
starostlivosti je finančné zúčtovanie, ktorého obsah a štruktúru určuje úrad [§ 20 ods. 2 písm. k)], ak
sa zdravotná poisťovňa s poskytovateľom zdravotnej starostlivosti v zmluve o poskytovaní zdravotnej
starostlivosti (§ 7 a 7a) nedohodnú inak. Ak poskytovateľ zdravotnej starostlivosti nemá uzatvorenú

zmluvu s príslušnou zdravotnou poisťovňou poistenca, ktorému sa poskytla neodkladná zdravotná
starostlivosť, má nárok na úhradu za poskytnutú neodkladnú zdravotnú starostlivosť vo výške ceny
obvyklej v mieste a v čase jej poskytnutia. Skutočnosť, či ide o neodkladnú zdravotnú starostlivosť,
potvrdzuje príslušná zdravotná poisťovňa poistenca. Podkladom pre úhradu zdravotnej starostlivosti je
finančné zúčtovanie, ktorého obsah a štruktúru určí úrad [§ 20 ods. 2 písm. k)].

21.3. Podľa 5 ods. 1 zákona č. 578/2004 Z. z., účinného v rozhodnom čase verejná minimálna
sieť poskytovateľov (ďalej len „minimálna sieť") je usporiadanie najmenšieho možného počtu verejne
dostupných poskytovateľov na území Slovenskej republiky alebo na území príslušného samosprávneho
kraja alebo na území príslušného okresu (ďalej len "príslušné územie") v takom počte a zložení, aby
sa zabezpečila efektívne dostupná, plynulá, sústavná a odborná zdravotná starostlivosť s prihliadnutím

na a) počet obyvateľov príslušného územia vrátane možnej odchýlky vo vzťahu ku geografickým a
demografickým podmienkam príslušného územia, b) chorobnosť a úmrtnosť obyvateľov príslušného
územia, c) migráciu cudzincov a osôb bez štátnej príslušnosti na príslušnom území, d) bezpečnosť štátu.
21.4. Podľa § 79 ods. 1 písm. a), f), g), h) a o) citovaného zákona poskytovateľ, ktorý je držiteľom
povolenia alebo držiteľom licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, je povinný, ak v odseku

3 nie je ustanovené inak, a) pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti dodržiavať osobitné predpisy,
f) umiestniť na viditeľnom mieste zoznam zdravotných poisťovní, s ktorými má uzatvorenú zmluvu o
poskytovaní zdravotnej starostlivosti, g) umiestniť na prístupnom a viditeľnom mieste cenník všetkých
zdravotných výkonov, ktoré poskytuje poskytovateľ; za prístupné a viditeľné miesto sa považuje
vyvesenie cenníka vo vstupných priestoroch, priestoroch čakárne alebo iných verejne prístupných

priestoroch zdravotníckeho zariadenia a uverejnenie na webovom sídle poskytovateľa, ak ho má
zriadené, h) informovať vopred osobu, jej zákonného zástupcu alebo osobu blízku o rozsahu a
podmienkach ním poskytovanej zdravotnej starostlivosti a o tom, či má uzatvorenú zmluvu o poskytovaní
zdravotnej starostlivosti so zdravotnou poisťovňou, v ktorej je táto osoba verejne zdravotne poistená
podľa osobitného predpisu, o) vydať osobe doklad o výške úhrady, ktorú uhrádza osoba za poskytnutú

zdravotnú starostlivosť, doklad o výške úhrady za poskytnuté služby súvisiace s poskytovaním
zdravotnej starostlivosti a doklad o výške úhrady za každý výkon, ktorý nie je zdravotným výkonom ani
službou súvisiacou s poskytovaním zdravotnej starostlivosti; dokladom sa rozumie pri hotovostnej platbe
pokladničný doklad, ak je poskytovateľ povinný takýto doklad vydať podľa osobitného predpisu, alebo
príjmový pokladničný doklad, ak poskytovateľ nie je povinný takto prijatú platbu evidovať elektronickou

registračnou pokladnicou alebo virtuálnou registračnou pokladnicou a pri bezhotovostnom prevode
faktúra; ak ide o poskytovanie cezhraničnej zdravotnej starostlivosti, osobe vydať faktúru.
21.5. Podľa § 79a ods. 1 citovaného zákona poskytovateľ, ktorý je držiteľom povolenia alebo držiteľom
licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, je povinný, ak v odseku 3 nie je ustanovené inak, a)
vyžiadať si od zdravotnej poisťovne potvrdenie skutočnosti, či ide o neodkladnú zdravotnú starostlivosť

priposkytnutíneodkladnejzdravotnejstarostlivosti1.osobe,ktorájezaradenávzoznamedlžníkovpodľa
osobitného predpisu, 2. osobe, ktorá nemá podanú prihlášku, a 3. osobe, s ktorej príslušnou zdravotnou
poisťovňou nemá uzatvorenú zmluvu o poskytovaní zdravotnej starostlivosti.
21.6. Podľa § 8 ods. 4 zákona č. 576/2004 Z. z., účinného v rozhodnom čase špecializovanú ambulantnú
starostlivosť poskytuje poskytovateľom určený lekár so špecializáciou v inom špecializačnom odbore

ako všeobecné lekárstvo, zubný lekár (ďalej len „lekár špecialista") alebo zdravotnícky pracovník
s príslušnou odbornou spôsobilosťou. Špecializovaná ambulantná starostlivosť podľa § 7 ods. 1
písm. a) tretieho bodu uhrádzaná na základe verejného zdravotného poistenia sa poskytuje na
základe písomného odporúčania všeobecného lekára; v odporúčaní všeobecný lekár uvedie údajeuvedené v § 19 ods. 2 písm. a), h) a i), stručný opis aktuálneho zdravotného stavu, predbežné
stanovenie choroby vrátane jej kódu, špecializačný odbor, rozsah a cieľ odporúčaného vyšetrenia
a odôvodnenie odporúčania. Ak všeobecný lekár odporúča pacientovi poskytnutie špecializovanej

ambulantnej starostlivosti podľa druhej vety, je povinný bezodkladne vytvoriť elektronický záznam o
odporúčaní lekára na špecializovanú ambulantnú starostlivosť8a) v elektronickej zdravotnej knižke.
Odporúčanie obsahuje identifikátor záznamu o odporúčaní všeobecného lekára na špecializovanú
ambulantnú starostlivosť v elektronickej zdravotnej knižke okrem odporúčania vystaveného ručne
z dôvodu nefunkčnosti technických zariadení alebo vystaveného ručne pri poskytovaní zdravotnej

starostlivosti formou návštevnej služby v domácom prostredí alebo v inom prirodzenom prostredí osoby,
ktorej sa ambulantná starostlivosť poskytuje. Na základe dohody s pacientom ošetrujúci lekár po
vytvorení elektronického záznamu o odporúčaní lekára na špecializovanú ambulantnú starostlivosť v
elektronickej zdravotnej knižke odporúčanie lekára na špecializovanú ambulantnú starostlivosť v listinnej
podobe nevyhotoví; o tejto možnosti je ošetrujúci lekár povinný informovať pacienta. Špecializovanú
ambulantnú zdravotnú starostlivosť v špecializačnom odbore detská psychiatria poskytuje ošetrujúci

lekár aj na základe rozhodnutia súdu podľa osobitného predpisu.
21.7. Podľa § 451 ods. 1 a 2 OZ kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.
Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením
z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový
prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

21.8. Podľa § 454 OZ bezdôvodne sa obohatil aj ten, za koho sa plnilo, čo podľa práva mal plniť sám.
21.9. Podľa § 456 OZ predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal.
Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.

22. Pokiaľ žalobkyňa poukazovala na právo občana na bezplatnú zdravotnú starostlivosť odvolací súd

správne uviedol, že toto právo je podmienené existenciou zdravotného poistenia, ktorého podmienky
realizácie ustanovuje zákon. Realizácia tohto ústavného práva sa teda deje v zákonom upravenom
režime verejného zdravotného poistenia, pričom z článku 40 Ústavy SR, ako sa to snaží celkom
nesprávne a účelovo interpretovať žalobkyňa, nie je možné vyvodiť ničím neobmedzené právo občana
na poskytnutie bezplatnej zdravotnej starostlivosti u ľubovoľného poskytovateľa zdravotnej starostlivosti,

ani ničím neobmedzené právo poskytovateľa zdravotnej starostlivosti dostávať úhrady za poskytnutie
zdravotnejstarostlivostimimozákonnéhorežimuverejnéhozdravotnéhopoistenia.Článok40ÚstavySR
sa priamo netýka poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, ani z neho nevyplýva povinnosť poskytovateľa
zdravotnej starostlivosti poskytovať pacientom, ktorí sú verejne zdravotne poistení, bezplatnú zdravotnú
starostlivosť, bez splnenia iných zákonných podmienok.

23. Aj podľa názoru dovolacieho súdu z verejného zdravotného poistenia žalovaná ako poisťovňa
poskytuje úhrady za poskytnutú tzv. odkladnú špecializovanú zdravotnú starostlivosť (o ktorú išlo aj v
danej veci, pozn.) iba tým poskytovateľom, s ktorými má uzatvorenú zmluvu o poskytovaní a úhrade
zdravotnej starostlivosti podľa § 7 zákona č. 581/2004 Z. z. a v prípade špecializovanej zdravotnej

starostlivosti nemala povinnosť uzatvoriť s takýmto poskytovateľom zmluvu, pokiaľ bola v danom
odbore naplnená verejná minimálna sieť poskytovateľov, čo v konaní nebolo sporné. Žalovaná ako
zdravotná poisťovňa preto neporušila žiaden právny predpis, keď so žalobkyňou neuzavrela zmluvu
o poskytovaní a úhrade zdravotnej starostlivosti na jeho ORL ambulanciu v A., a bolo plne v súlade
so zákonom, keď žalovaná takejto nezmluvnej ambulancii neposkytla úhrady za poskytnutú zdravotnú

starostlivosť poistencom žalovanej. Ak sa aj žalobkyňa rozhodla poskytovať zdravotnú starostlivosť
mimo rámca verejného zdravotného poistenia bez vyberania úhrad od pacientov (čo zároveň žalovaná
v konaní spochybňovala), išlo by o jej slobodné rozhodnutie, ktorého dôsledky musí znášať a
náklady, ktoré jej takto prípadne vznikli, nemôže uplatňovať titulom nároku na vydanie bezdôvodného
obohatenia proti žalovanej. Napokon samotná polemika a nespokojnosť žalobkyne a ňou v konaní

prezentovaná interpretácia nášho právneho poriadku vo väzbe k ústavne zakotvenej bezplatnosti
zdravotnej starostlivosti sú názormi skôr „de lege ferenda" a nezodpovedajú ani rozhodovacej praxi
Ústavného súdu SR (napr. PL. ÚS 38/03, PL. ÚS 16/2005, PL. ÚS 49/2015).

24. V podobných skutkových a právnych súvislostiach, s rovnako označenými sporovými stranami

rozhodol tiež najvyšší súd uznesením z 28. septembra 2023 sp. zn. 2Obdo/2/2023, ktorý dovolanie
žalobkyne (koncipované v podobnom duchu ako aj v teraz posudzovanom prípade) odmietol z dôvodu,
že žalobkyňou nastolená právna otázka už bola predmetom prieskumu (PL. ÚS 16/2005). K právnym
záverom ústavného súdu aplikovateľným na súdenú vec dovolací súd doplnil, že v zmysle ustálenejpraxe v spojení s čl. 40 ústavy , § 2 ods. 2 zákona č. 576/2004 Z. z. a § 3 ods. 1
zákona č. 577/2004 Z. z. je prístup k bezplatne poskytovanej zdravotnej starostlivosti uhrádzanej
na základe verejného zdravotného poistenia garantovaná len v prípade neodkladnej zdravotnej

starostlivosti, a to bez zreteľa na skutočnosť, či túto neodkladnú zdravotnú starostlivosť poskytol
zmluvný, alebo nezmluvný poskytovateľ zdravotnej starostlivosti. Poistenci zdravotných poisťovní
nemajú teda právo na úhradu z verejného zdravotného poistenia takej zdravotnej starostlivosti,
ktorá nebola neodkladná. Inými slovami, poistenci zdravotných poisťovní majú právo na úhradu z
verejného zdravotného poistenia len takej zdravotnej starostlivosti, ktorá bola neodkladná s tým, že v

súdenej veci bola neodkladnosť zdravotnej starostlivosti súdmi nižších inštancií precízne a opakovane
skúmaná, avšak nepreukázaná. Týmto absentuje na prístup k bezplatne poskytovanej zdravotnej
starostlivosti uhrádzanej na základe verejného zdravotného poistenia ústavou a zákonom determinujúci
prvok, a to neodkladnosť poskytnutej zdravotnej starostlivosti. Zároveň dovolací súd konštatoval,
že po zodpovedaní dovolateľkou špecifikovanej právnej otázky v negatívnom smere, bolo právne
zodpovedanie druhej časti právnej otázky týkajúcej sa prípadného bezdôvodného obohatenia na strane

zdravotnej poisťovne bezpredmetné. Preto bolo aj v tejto časti právne posúdenie konajúcich súdov
nižších inštancií správne, nakoľko sa prioritne zaoberali splnením podmienok ústavou garantovaného
prístupu k bezplatnej zdravotnej starostlivosti na základe verejného zdravotného poistenia, ktorú
vyhodnotili v súlade s vyššie uvedenými právnymi závermi, čím nepristúpili k posudzovaniu záväzku na
vydanie prípadného bezdôvodného obohatenia, ktoré v súdenej veci ani nemohlo vzniknúť.

25. Z dôvodov vyššie uvedených dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie žalobkyne neopodstatnene
smeruje proti takému rozsudku odvolacieho súdu, ktorý nespočíva v nesprávnom právnom posúdení
veci. Najvyšší súd preto jej nedôvodné dovolanie zamietol podľa § 448 CSP.

26. O trovách dovolacieho konania dovolací súd rozhodol tak, že úspešnej žalovanej ich náhradu
nepriznal, nakoľko jej žiadne trovy nevznikli.

27. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.