Uznesenie – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, March 26, 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Cdo/44/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112205993
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Melicher
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:1112205993.2

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu: K. G., narodený XX. C. XXXX, C., Ľ.. M. XXXX/
X, zastúpený spoločnosťou AK JUDr. Repáň a partneri, s.r.o., Martin, M. R. Štefánika 25, IČO: 50 711
776,protižalovanej:Slovenskárepublika,zaktorúkonáMinisterstvospravodlivostiSlovenskejrepubliky,
Bratislava, Račianska 71, o zaplatenie 264.682,76 eura, vedenom na Okresnom súde Martin pod sp.
zn. 15C/287/2012, konajúc o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 28. októbra

2022 č.k. 8Co/143/2021-777, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie žalovanej o d m i e t a.

Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Martin (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 23. februára 2017 č.k.

15C/287/2012-648 v spojení s opravným uznesením z 13. júna 2017 č.k. 15C/287/2012-697 (ďalej len
„rozsudok súdu prvej inštancie“) uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 13.286,20 eura do
tridsiatich dní od právoplatnosti rozsudku (prvý výrok), 3.286,20 eura titulom náhrady trov trestného
konania a 10.000,00 eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy, vo zvyšnej časti žalobu zamietol (druhý
výrok) a žalovanej priznal voči žalobcovi právo na náhradu účelne vynaložených trov konania v rozsahu
100 % (tretí výrok).

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca odvolanie. Podaným odvolaním sa domáhal zmeny
rozsudku súdu prvej inštancie a priznania vyššej náhrady nemajetkovej ujmy a ušlého zisku (žalobca si
v žalobe uplatnil ušlý zisk 94.244,80 eura). Odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie, čo do výroku,
ktorým súd žalobe vyhovel v časti priznanej nemajetkovej ujmy, podala i žalovaná, ktorá sa domáhala
jeho zrušenia v tejto časti a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Žiline (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 30. mája 2018 č. k. 8Co/212/2017-718
(ďalej len „napadnutý rozsudok“ alebo „rozsudok odvolacieho súdu“) vo výroku, ktorým súd prvej
inštancie žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 13.286,20 eura do tridsiatich dní od
právoplatnosti rozsudku v časti sumy 10.000 eur predstavujúcej náhradu nemajetkovej ujmy a vo výroku,
ktorým vo zvyšnej časti žalobu zamietol, potvrdil. Ďalším výrokom odvolací súd rozsudok súdu prvej

inštancie vo výroku o trovách konania zmenil tak, že nárok žalovanej na náhradu trov konania nepriznal.
Vozvyšnejčasti(vporadíprvomvýrokuvčastisumy3.286,20eurapredstavujúcejnáhraduškodytitulom
trov právneho zastúpenia v trestnom konaní) zostal rozsudok súdu prvej inštancie nedotknutý. Odvolací
súd vyslovil, že žiadna zo strán sporu nemá nárok na náhradu trov konania.

4. Proti rozsudku krajského súdu podala žalovaná dovolanie, ktorého prípustnosť odvodzovala s

poukazom na ustanovenie § 421 ods. 1 písm. a) CSP, keď rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxedovolacieho súdu a s poukazom na ustanovenie § 420 písm. f) CSP, keď odvolací súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

4.1. O dovolaní rozhodol dovolací súd tak, že uznesením sp. zn. 1Cdo/233/2018 z 25. augusta 2021
rozhodnutie krajského súdu zrušil podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP vo výroku I. ako aj v súvisiacich
výrokoch II. a IV. a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Dovolací súd vychádzal zo záveru,
že odvolací súd zrozumiteľným a presvedčivým spôsobom nevysvetlil ním konštatovanú primeranosť
náhrady nemajetkovej ujmy, najmä v porovnaní s prípadom Winkler, s ohľadom na nemožnosť prihliadať

na prípadné zhoršenie zdravotného stavu či nepreukázanie deštrukcie rodinného a súkromného života
žalobcu. Záverom dovolací súd konštatoval, že v novom rozhodnutí rozhodne odvolací súd znova o
trovách pôvodného konania a dovolacieho konania.

5. Odvolací súd v poradí druhým rozsudkom rozsudok okresného súdu, v spojení s opravným
uznesením, vo výroku I., ktorým súd žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 13.286,20

eura do tridsiatich dní od právoplatnosti rozsudku v časti sumy 10.000 eur predstavujúcej náhradu
nemajetkovej ujmy a vo výroku II., ktorým vo zvyšnej časti žalobu žalobcu zamietol potvrdil. Rozsudok
okresného súdu, v spojení s opravným uznesením, vo výroku o trovách konania zmenil tak, že žalovanej
nárok na náhradu trov konania nepriznal. Vo zvyšnej časti (vo výroku I. v časti sumy 3.286,20 eura
predstavujúcej náhradu škody titulom trov právneho zastúpenia v trestnom konaní) rozsudok okresného

súdu zostal nedotknutý a žiadnej zo strán nepriznal náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania.
5.1. Odvolací súd konštatoval, že sa opätovne zaoberal odvolaniami oboch strán konania, keď
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 1Cdo/233/2018 zo dňa 25. augusta 2021 zrušil
rozsudok odvolacieho súdu v celom rozsahu (okrem v poradí tretieho výroku, v ktorom odvolací súd
konštatoval nedotknutie sa časti výroku I. rozsudku okresného súdu, čo do zaplatenia sumy 3.286,20

eura predstavujúcej náhradu škody titulom trov právneho zastúpenia v trestnom konaní), napriek tomu,
že dovolaním žalovanej bol napadnutý rozsudok odvolacieho súdu len v časti prvého výroku, ktorým
odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu
10.000 eur ako náhradu nemajetkovej ujmy a čo do nadväzujúcich výrokov o trovách konania, nie aj v
časti prvého výroku, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok okresného súdu vo výroku II., ktorým okresný

súd vo zvyšnej časti žalobu žalobcu zamietol.
5.2. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, aj po
zrušení svojho predchádzajúceho rozhodnutia dovolacím súdom dospel k záveru, že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza
i zo správneho právneho posúdenia veci. Odvolania žalobcu a žalovanej, čo do merita veci odvolací súd

vyhodnotil ako nedôvodné.
5.3. Pokiaľ išlo o posúdenia právneho základu veci, odvolací súd už vo svojom predchádzajúcom
rozhodnutí konštatoval, že tento bol okresným súdom posúdený správne. Okresný súd pri posúdení
nároku žalobcu správne vychádzal z ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej oslobodenie spod obžaloby má
rovnaký následok ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť a ten, proti komu bolo

trestné stíhanie zastavené alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má zásadne právo na náhradu
škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia (R 35/1991). Súd prvej inštancie správne aplikoval
i ustanovenia zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu
alebo jeho nesprávnym úradným postupom a vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy v súvislosti s rozhodnutím o vzatí žalobcu do väzby čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.
5.4. Ďalej odvolací súd uviedol, že pokiaľ ide o jednotlivé nároky uplatnené žalobcom, odvolací súd po
preskúmaní napadnutého rozhodnutia, odvolania strán konania a obsahu spisu dospel k záveru, že súd
prvej inštancie vo vzťahu k uplatneným nárokom žalobcu na náhradu škody predstavujúcej ušlý zisk v
súvislostisjehovzatímdoväzbyazadržanímmotorovýchvozidiel,trovyprávnehozastúpeniavtrestnom

konaní a nemajetkovú ujmu v súvislosti s rozhodnutím o vzatí do väzby rozhodol vecne správne.
5.5. V nadväznosti na odvolacie námietky žalobcu odvolací súd uviedol, že súd prvej inštancie nárok
žalobcu na náhradu škody predstavujúcej ušlý zisk zamietol z dôvodu neunesenia dôkazného bremena
žalobcom, keď z predložených listinných dokladov nebolo možné ustáliť ani čiastočný finančný nárok
žalobcunanáhraduušléhozisku.Úvahysúduvedúcekrozhodnutiuotomtonárokužalobcusúpodrobne

a zrozumiteľne rozvedené v bode 51. odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie. Odvolací súd sa
so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie vo vzťahu k uvedenému nároku v celom rozsahu
stotožňuje, z ktorého dôvodu v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku v
tejto časti. Pre zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia v tejto časti odvolací súd dodal, žekonkrétnu výšku ušlého zisku je potrebné dokázať, nepostačuje len hypotetický ušlý zisk, ale vždy sa
musí jednať o zisk, ktorý bolo možné reálne očakávať, pričom dôkazné bremeno viazne na poškodenom.
Ušlý zisk spočíva v tom, že nenastalo zväčšenie majetku poškodeného, ktoré by bolo možné (nebyť

škodnej udalosti) dôvodne očakávať s ohľadom na predvídateľný sled vecí. Ušlý zisk nie je možné
vyčísliť ako rozdiel medzi základom dane v predchádzajúcom období a nevykázaním žiadneho príjmu v
nasledujúcich rokoch, keď ušlý zisk je potrebné preukázať a vziať do úvahy i ďalšie relevantné okolnosti.
Je zrejmé, že žalobca počas výkonu väzby nemal príjem a nenastalo zväčšenie jeho majetku, ale
zároveň nie je možné vyčísliť ušlý zisk tak ako ho vyčíslil žalobca bez zohľadnenia ďalších relevantných

skutočností. Žalobca ušlý zisk odvodzoval od daňového priznania za rok 2002, záznamu jázd za
obdobie roku 2003 (od 01. septembra 2003) a faktúr vystavených za sprostredkovateľskú činnosť, aj
s poukazom na zníženie nákladov vzhľadom na montáž splyňovacích LPG zariadení do motorových
vozidiel, v dôsledku čoho by podľa neho došlo k úspore PHM. Skutočná úspora však v konaní nebola
preukázaná, rovnako ako nebolo preukázané tvrdenie žalobcu o možnom dosahovaní príjmu vo výške
18,40 eura na každý deň na jedno vozidlo. Tvrdenia žalobcu o možnom dosahovaní príjmu sa odvíjajú

od vykonávania činnosti taxislužby, túto však žalobca nevykonával osobne, a teda samotné vzatie
žalobcu do väzby nepredstavovalo prekážku pre príjem z tejto činnosti. Taxislužbu vykonávali iné osoby,
pričom v konaní nebolo preukázané na základe akého vzťahu (túto nevykonávali v pracovno-právnom
pomere), aké z tohto vzťahu plynuli pre jednotlivých účastníkov práva a povinnosti, najmä pokiaľ
išlo o príjem za uskutočnené jazdy. Nemožno pritom opomenúť, že vozidlá využívané na taxislužbu

žalobca dňa 17. februára 2004 na výzvu vyšetrovateľa v zmysle § 78 ods. 1 Trestného poriadku
účinného do 31. decembra 2005 vydal vyšetrovateľovi Krajského riaditeľstva PZ v Žiline, pričom v
konaní nebolo preukázané, že by rozhodnutie, ktorým bolo rozhodnuté o zaistení veci - osobných
motorových vozidiel vo vlastníctve žalobcu, bolo zrušené ako nezákonné. Pokiaľ žalobca nezákonnosť
zaistenia motorových vozidiel spájal s tým, že bol v trestnom konaní, v ktorom k zaisteniu vecí došlo,

spod obžaloby oslobodený, samotná táto skutočnosť ešte neznamená, že k vydaniu predmetných
vozidiel došlo v rozpore so zákonom. Nemožno tiež opomenúť skutočnosť, že osoby, ktoré taxislužbu
vykonávali boli vzaté do väzby, z ktorého dôvodu je zrejmé, že žalobca by nemohol naďalej vykonávať
taxislužbu prostredníctvom týchto osôb. Zo strany žalobcu rovnako v konaní nebol preukázaný ani
ušlý zisk v súvislosti so sprostredkovateľskou činnosťou, na ktorú mal žalobca, podľa jeho tvrdenia v

odvolaní, využívať i motorové vozidlá, ktoré mu boli zadržané. Vzhľadom na uvedené, keď súd nemal za
preukázané vznik ušlého zisku žalobcom, ani jeho výšku, nárok žalobcu v tejto časti správne zamietol, z
ktorého dôvodu odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie v tejto časti ako vecne správne
potvrdil.
5.6. Ako vecne správny napokon odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie aj v

časti náhrady nemajetkovej ujmy, považujúc tak odvolanie žalobcu, ako aj odvolanie žalovanej v tejto
časti za nedôvodné.
5.7. Žalobca si v konaní uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 166.500 eur v súvislosti s
rozhodnutím o väzbe. Žalobcom označené konanie - jeho vzatie do väzby v súvislosti s trestným
konaním, ktoré sa proti nemu viedlo a ktoré skončilo jeho oslobodením spod obžaloby, možno považovať

za konanie objektívne spôsobilé privodiť ujmu na právach žalobcu. V prejednávanom prípade došlo k
porušeniu práva žalobcu s tým, že v dôsledku nezákonného rozhodnutia - vzatia do väzby mu bola
spôsobená nemajetková ujma. Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je dať do vzťahu mieru
ujmy na hodnotách ľudskej osobnosti s konkrétnym finančným vyjadrením náhrady takejto nemajetkovej
ujmy, ktorá žalobcovi vznikla a aspoň týmto spôsobom prispieť k zmierneniu vzniknutého stavu. Vo

vzťahu k náhrade nemajetkovej ujmy v dôsledku vzatia do väzby je nepochybné, že výkon väzby
predstavuje vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca a vyvoláva aj ďalšie negatívne dopady na
jeho osobný život, zasahujúce do súkromného života, do jeho cti a dobrej povesti a je spôsobilý okrem
porušeniaprávanaosobnúslobodugarantovanéhočlánkom17ods.1ÚstavySR,obmedziť,čiporušiťaj
jeho právo na rešpektovanie a ochranu súkromného a rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti a dobrej

povesti tak, ako to zaručuje článok 19 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky. Výkonom väzby u žalobcu
došlo k obmedzeniu jeho súkromného a rodinného života, k odčleneniu žalobcu od jeho najbližších
a táto skutočnosť neodvratne zasiahla aj do jeho osobného a spoločenského života. Rozhodnutím o
väzbe a trvaním samotnej väzby bol žalobca obmedzovaný vo svojom pohybe, v kontakte s blízkymi
osobami a známymi. V konaní bolo preukázané, že výkon väzby žalobcu trval od 17. februára 2004 do

20. mája 2004, t. j. 94 dní, a teda je nepochybné, že žalobca má nárok na odškodnenie nemateriálnej
ujmy. Vychádzajúc z uvedeného mal odvolací súd za to, že žalobca preukázal zásah a nepriaznivý
dopad súvislosti s vykonanou väzbou v jeho osobnom, súkromnom a rodinnom živote. Existenciu nároku
napokon odvolací súd konštatoval už vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí. Odvolací súd sa stotožnilaj s výškou priznanej nemajetkovej ujmy 10.000 eur, pričom prihliadol aj na psychický stav žalobcu počas
a po prepustení z väzby (v konaní bolo preukázané, že väzba na žalobcu vplývala negatívne, počas
výkonu väzby schudol, mal zdravotné problémy, po prepustení z väzby trpel paranojou, nebol schopný

zapojiť sa do profesionálneho a spoločenského života, bol hospitalizovaný na psychiatrii).
5.8. Vo vzťahu k okolnostiam prejednávanej veci krajský súd konštatoval, že už samotná väzba
predstavovala pre žalobcu závažnú ujmu, pretože obmedzenie osobnej slobody touto formou bolo
nedôvodné; ako sa neskôr ukázalo bolo nedôvodné i celé trestné stíhanie žalobcu. Každé trestné
konanie negatívne ovplyvňuje osobný život trestne stíhaného, na ktorého sa síce do okamihu

právoplatnosti meritórneho rozhodnutia prihliada ako na nevinného, ale už samotný fakt trestného
stíhania je záťažou pre každého obvineného. Už samotné trestné stíhanie výrazne zasahuje do
súkromného a osobného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti, a to tým skôr, ak ide o obvinenie
nepravdivé, ktoré je potvrdené právoplatným oslobodzujúcim rozsudkom súdu. Zásah do súkromného
a osobného života jednotlivca je o to závažnejší, ak je spojený aj s väzbou stíhaného.
5.9. Podľa krajského súdu pokiaľ išlo o výšku náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, zákon č.

58/1969 Zb. výslovne nestanovoval kritériá na určenie výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch. V súčasnosti tieto kritériá príkladmo (nie taxatívne) určuje § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003
Z. z. (ktorý sa stal súčasťou právneho poriadku 1. januára 2009). Podľa v súčasnosti účinného
znenia tohto ustanovenia sa výška nemajetkovej ujmy v peniazoch určuje s prihliadnutím na osobu
poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje; závažnosť vzniknutej ujmy a

na okolnosti, za ktorých k nej došlo; závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom
živote a závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Tieto kritéria súdna
prax stabilizovala aj ako kritéria určenia výšky náhrady nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 58/1969 Zb.
(povaha trestnej veci, dĺžka, časové okolnosti väzby, preukázaný dopad väzby do osobnostnej sféry
poškodeného a širšie okolnosti, za ktorých k vzniku nemajetkovej ujmy došlo, korigované všeobecnými

princípmi spravodlivosti). Vychádzajúc z uvedených kritérií, odvolací súd nepovažoval výšku náhrady
nemajetkovej ujmy priznanú súdom prvej inštancie za neprimeranú.
5.10. Vychádzajúc z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie mal odvolací súd, rovnako ako
súd prvej inštancie, za to, že žalobca preukázal zásah a nepriaznivý dopad v súvislosti s vykonanou
väzbou v jeho osobnom, súkromnom a rodinnom živote. Žalobca bol obmedzený na osobnej slobode

v súvislosti s trestným stíhaním pre pokračovací trestný čin nedovoleného prekročenia štátnej hranice
podľa § 171a ods. 1, 4 písm. b) Trestného zákona a trestný čin založenia, zosnovania a podporovania
zločineckej skupiny a teroristickej skupiny podľa § 185a ods. 1 Trestného zákona z dôvodu obavy, že
bude pokračovať v trestnej činnosti, od 17. februára 2004 do 20. mája 2004. Väzba žalobcu zahŕňala
obmedzenie slobody pohybu a pobytu, žalobca bol počas tohto obdobia obmedzený v realizovaní svojho

rodinného života, nakoľko bol obmedzený jeho kontakt s rodinnými príslušníkmi, bol obmedzený v
oblasti pracovnej či záujmovej (v dôsledku obmedzenia osobnej slobody). Žalobca bol pritom rozsudkom
Špeciálneho súdu v Pezinku sp. zn. PK 2T/28/2007 zo dňa 9. marca 2009, v spojení s rozhodnutím
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Toš/7/2009 zo dňa 13. mája 2010, spod obžaloby
oslobodený z dôvodu, že nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol stíhaný. Z obsahu spisu

zároveň nevyplýva, že by žalobca bol niekedy v minulosti trestne stíhaný. Väzba žalobcu, v dôsledku
obmedzenia slobody žalobcu, mala nesporne negatívny vplyv na osobný život žalobcu, i keď nebolo
preukázané, že by táto bola príčinou rozvratu manželstva žalobcu (v konaní bolo preukázané, že
problémy v manželstve žalobcu existovali už pred vzatím žalobcu do väzby). Bolo však nesporne
preukázané, že väzba mala negatívny vplyv na osobnosť žalobcu, na jeho psychický stav počas

výkonu väzby, ktorý pretrvával aj po prepustení z väzby. Žalobca počas výkonu väzby schudol, mal
zdravotné problémy, prežíval stres, po prepustení z väzby trpel paranojou, nebol schopný zapojiť
sa do profesionálneho a spoločenského života, bol hospitalizovaný na psychiatrii (výpoveď žalobcu,
manželky žalobcu, lekárske záznamy). Pokiaľ žalobca, ako už odvolací súd uviedol aj vo svojom
predchádzajúcom rozhodnutí, zrušenom dovolacím súdom, výšku nemajetkovej ujmy odôvodňoval i s

poukazom na priznaný invalidný dôchodok a znalecký posudok C.. T., je potrebné uviesť, že nárok
na náhradu škody na zdraví je potrebné odlišovať od nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, preto
ak si žalobca nárok v súvislosti s poškodením zdravia uplatňoval s poukazom na znalecký posudok
vyčísľujúcim výšku bolestného, bolo potrebné, aby si tento uplatnil ako nárok na náhradu škody v
súvislosti s výkonom väzby (nie náhradu nemajetkovej ujmy). Samotné následky väzby, ktoré môžu mať

vplyv,avdanomprípadesaajprejavili,naosobnosťapsychikunezákonneväznenejosoby,ktorejnevina
bola potvrdená, ktoré možno logicky očakávať bez toho, aby bola diagnostikovaná akákoľvek psychická
porucha však pri posudzovaní výšky nemajetkovej ujmy nemožno podľa názoru odvolacieho súdu pri
posudzovaní náhrady nemajetkovej ujmy opomenúť, keďže jedným z kritérií pri posudzovaní výškynemajetkovej ujmy je aj preukázaný dopad väzby do osobnostnej sféry poškodeného. Odvolací súd
v tejto súvislosti analogicky poukazuje na závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozhodnutí
sp. zn. 5Cdo/99/2016 zo dňa 11. decembra 2019, v ktorom najvyšší súd pri konkurencii práva na

ochranu osobnosti podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka (s ním spojeným právom na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch) a právom na náhradu škody v zmysle § 415 a nasl. Občianskeho
zákonníka (zahrňujúceho aj právo na náhradu škody na zdraví) konštatoval, že medzi týmito dvomi
inštitútmi je pojmová a obsahová odlišnosť. Právo na ochranu osobnosti predstavuje nemajetkové
právo, rýdzo osobnostnej povahy a je úzko späté s osobnosťou človeka a jej prejavmi. Právo na

náhradu škody a právo na ochranu osobnosti fyzickej osoby teda predstavujú dve celkom samostatné
práva, ktoré sú podmienené rôznou sférou ochrany zabezpečovanej Občianskym zákonníkom. Z
koncepcie právnej úpravy, ktorá rozlišuje medzi inštitútom ochrany osobnosti a náhrady škody vyplýva,
že nároky majúce základ v týchto inštitútoch sú samostatné a vzájomne nezávislé; každý z týchto
inštitútov poskytuje ochranu iným zložkám v rámci duševnej integrity jednotlivca. Právo na ochranu
osobnosti primárne poskytuje ochranu pred zásahmi do psychicko-morálnej integrity osoby, pričom

právonabolestnéasťaženiespoločenskéhouplatneniaposkytujeprevažneochranuzásahovdofyzickej
integrity jednotlivca. Tieto nároky sledujúc ochranu rôznych záujmov je preto potrebné považovať
za rovnocenné a samostatné. Nie je možné vylúčiť, že jedným konaním budú súčasne naplnené
predpoklady zodpovednosti za zásah do osobnostných práv ako aj podmienky na náhradu škody. Preto
nie je vylúčené, aby napríklad v dôsledku spôsobenej dopravnej nehody spojenej so zásahom do práva

na ochranu zdravia vznikli dotknutej osobe nároky vyplývajúce z ustanovení o náhrade škody ako aj z
ustanovení o ochrane osobnosti.
5.11. V preskúmavanej veci bolo jednoznačne preukázané (výpoveďou žalobcu, jeho manželky,
zdravotnými záznamami), že výkon väzby mal negatívny dosah na psychicko-morálnu integritu žalobcu,
prejavujúcisavjehozhoršenompsychickomstave,strese,paranoji,čosaprejavovaloajvbežnomživote

žalobcu, a teda súd musí aj uvedené skutočnosti zohľadniť pri posudzovaní výšky nemajetkovej ujmy
(nie je spravodlivé priznať rovnakú náhradu nemajetkovej ujmy v prípade ak sa väzba preukázateľne
výrazným spôsobom neodrazila na psychike poškodeného a v prípade, ak sa výkon väzby na
psychickom stave prejavil, bez ohľadu na to, či bolo u žalobcu následne aj diagnostikované poškodenie
zdravia, ktoré by zakladalo nárok na náhradu škody na zdraví). Vychádzajúc z uvedených skutočností

a záverov, s prihliadnutím na osobu žalobcu, povahu skutku, pre ktorý mu bolo vznesené obvinenie, v
súvislosti s ktorým bol vzatý do väzby pre obavu z pokračovania v trestnej činnosti, ako aj dôvod, pre
ktorý bol žalobca spod obžaloby oslobodený, keď v konaní nebolo preukázané, že by sa vôbec stal
skutok, pre ktorý bol žalobca stíhaný, na dĺžku trvania väzby ako aj vplyv väzby na osobný, pracovný a
spoločenský život žalobcu, ktorý je ovplyvnený následkami väzby prejavujúcimi sa v psychickom stave

žalobcu počas a po prepustení z väzby, sa odvolací súd stotožňuje s výškou priznanej nemajetkovej
ujmy 10.000 eur.
5.12. Výšku priznanej nemajetkovej ujmy nepovažuje odvolací súd za neprimeranú ani v porovnaní
s rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Winkler proti Slovenskej republike, kedy
európsky súd priznal sťažovateľovi titulom nemajetkovej ujmy spojenej s nezákonným držaním vo

väzbe (z dôvodu neexistencie rozhodnutia o predĺžení väzby sťažovateľa po podaní obžaloby) od 26.
mája 2005 do 15. novembra 2005 sumu 8.000 eur, zohľadniac čiastočné odškodnenie sťažovateľa
Ústavným súdom Slovenskej republiky vo výške 70.000 Sk (t. j. 2.323,57 eura). Išlo teda, rovnako
ako v prejednávanej veci, o nezákonné držanie vo väzbe, i keď v prípade Winkler išlo o väzbu, o
ktorej predĺžení nebolo rozhodnuté príslušným orgánom, zatiaľ čo v prejednávanej veci išlo o väzbu,

o ktorej rozhodol príslušný orgán, avšak uvedené rozhodnutie (o väzbe) bolo v dôsledku následného
oslobodenia žalobcu nezákonným rozhodnutím. V oboch prípadoch teda v konečnom dôsledku išlo o
nezákonnú väzbu. V uvedenej veci Európsky súd pre ľudské práva zrekapituloval aj relevantné prípady,
napr. Bruncko proti Slovenskej republike z 3. novembra 2011, kedy žalobcovi za nezákonnú väzbu (v
súvislosti s nerozhodnutím o predĺžení väzby po podaní obžaloby) priznal sťažovateľovi sumu 15.000

eur z titulu nemajetkovej ujmy. V rovnakom prípade, Kormoš proti Slovenskej republike Európsky súd
pre ľudské práva rozsudkom z 8. novembra 2011 v súvislosti s nezákonnou väzbou priznal sťažovateľovi
sumu 12.000 eur z titulu nemajetkovej ujmy (zohľadniac sumu 100.000 Sk, t. j. 3.319,40 eura, priznanú
Ústavným súdom Slovenskej republiky).
I keď v prípade Winkler bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy spolu vo výške 10.323,57 eura za

väzbu v trvaní 174 dní (necelých 6 mesiacov) a v prejednávanej veci väzba trvala „len“ 94 dní, odvolací
súd výšku priznanej nemajetkovej ujmy považoval za primeranú práve so zohľadnením osobitostí
prejednávanejveci(viďbod58.až60.odôvodneniatohtorozsudku),keďzrozhodnutiaeurópskehosúduv prípade Winkler proti Slovenskej republiky (avšak ani Bruncko či Kormoš proti Slovenskej republike)
nevyplývajú negatívne následky väzby na život sťažovateľov.
5.13. Odvolací súd výšku priznanej nemajetkovej ujmy nepovažuje za neprimeranú aj vzhľadom na

výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi v iných obdobných prípadoch. Odvolací súd v tejto
súvislosti príkladmo uvádza rozsudok Okresného súdu Košice II č. k. 10C/203/2011-758 zo dňa 21.
júna 2018, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6Co/320/2018, ktorým bola
žalobcovi v súvislosti s väzbou trvajúcou od 7. apríla 2006 do 2. mája 2006 (t. j. necelý mesiac) v
konaní, v ktorom bol žalobca oslobodený (t. j. rovnako ako v prejednávanej veci) priznaná náhrada

nemajetkovej ujmy vo výške 5.000 eur (súd celkovo priznal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 15.000
eur za náhradu za väzbu a za nezákonné rozhodnutie - uznesenie o vznesení obvinenia), pričom súd
v danom prípade zohľadnil, že žalobca bol už viackrát stíhaný a vzatý do väzby na neporovnateľne
dlhšiu dobu, neboli zistené žiadne negatívne dôsledky vykonania väzby a trestného stíhania na jeho
rodinný,spoločenskýapracovnýživotakoajskutočnosť,žežalobcaboloslobodenýzdôvodu,žeskutok,
ktorý spáchal nie je trestným činom, t. j. žalobca skutok spáchal, tento bol vyhodnotený ako porušenie

jeho povinností zvlášť hrubým spôsobom. Krajský súd v Žiline rozsudkom sp. zn. 9Co/115/2021 potvrdil
rozsudok okresného súdu, ktorý žalobcovi priznal náhradu nemajetkovej ujmy v súvislosti s väzbou (v
konaní, v ktorom bolo trestné stíhanie zastavené, vec bola uznesením okresnej prokuratúry zo dňa 14.
decembra 2017 postúpená na prejednanie priestupku, pričom priestupkové konanie bolo zastavené)
od 15. apríla 2017 do 26. apríla 2017 (12 dní) a následnými obmedzeniami v súvislosti s nahradením

väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka, pri uložení obmedzenia spočívajúceho v zákaze
požívania alkoholických nápojov a povinnosti podrobiť sa ambulantnému protialkoholickému liečeniu a
zákazu úmyselne sa priblížiť k poškodenej na vzdialenosť menšiu ako 5 m, v zákaze zdržiavať sa v
blízkosti jej obydlia a poškodenú akoukoľvek formou kontaktovať. V konaní sp. zn. 8Co/26/2019 Krajský
súd v Žiline priznal žalobcovi v súvislosti s nezákonným obmedzením osobnej slobody žalobcu vo väzbe

(v súvislosti s trestným konaním, v ktorom bol žalobca oslobodený) trvajúcu viac ako 8 mesiacov 13.300
eur. Rozsudkom Okresného súdu Košice II sp. zn. 42C/63/2012 zo dňa 12. marca 2018, v spojení s
rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1Co/169/2018 zo dňa 6. marca 2019, bola žalobcovi
priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v súvislosti s nezákonnou väzbou od 15. novembra 2007 do 15.
apríla 2008 (5 mesiacov) v trestnom konaní, v ktorom bol žalobca oslobodený spod obžaloby, vo výške

10.000eur,pričomsúdyzohľadnili,žežalobcaužbolvminulostitrestnestíhanýaprávoplatneodsúdený,
čo malo už predtým za následok poškodenie dobrého mena žalobcu, ujmu na rodinnom a spoločenskom
živote (t. j. nie v súvislosti s konaním, v súvislosti s ktorým mu bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy).
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. k. 7Cdo/243/2019 odvolanie žalovanej v uvedenej
veci odmietol, Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. I. ÚS 273/2021 zo dňa 29. júna

2021 sťažnosť žalovanej proti uzneseniu najvyššieho súdu odmietol. Ústavný súd v danej veci priznaný
rozsah náhrady nemajetkovej ujmy nepovažoval za zjavne neprimeraný, ani s poukazom na rozhodnutia
Michalák proti Slovenskej republike, Bruncko proti Slovenskej republike a Kormoš proti Slovenskej
republike).
5.14. V súvislosti s námietkou žalovanej v dovolaní o neprihliadnutí na ust. § 17 ods. 4 zákona č.

514/2013 Z. z., či zákon č. 215/2006 Z. z. odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/262/2015 zo dňa 16. marca 2016, podľa ktorého v konaní o náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch spôsobenej pri výkone verejnej moci uznesením o vznesení obvinenia
vydaným pred 1. januárom 2013 (ako v predmetnej veci) nemožno aplikáciou § 17 ods. 4 zákona
č. 514/2003 Z. z. v znení novely vykonanej zákonom č. 412/2012 Z. z. obmedzovať výšku náhrady

nemajetkovej ujmy hornými limitmi náhrad poskytovaných osobám poškodeným násilnými trestným
činmi. Takýto prístup by popieral princíp úplného odškodnenia, spôsoboval by neprípustné odňatie už
existujúceho práva, zásah do legitímnej nádeje poškodeného na satisfakciu a bol by porušením zákazu
retroaktivity. Odvolací súd v tejto súvislosti odkazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. III. ÚS 754/2016 zo dňa 24. januára 2017, ktorý konštatoval, že všeobecné súdy

disponujú pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za vedenie trestného
stíhania (obzvlášť v prípadoch, ak nezákonné rozhodnutie bolo vydané ešte za účinnosti zákona č.
58/1969 Zb.) širokou mierou uváženia a ich úvahy nemožno limitovať mechanickým porovnávaním
odškodňovania iných prípadov upravených v iných právnych normách. Je to tak jednak preto, že
vždy v týchto prípadoch je nevyhnutné vychádzať z osobitných okolností vecí, a jednak preto, že v

prípade mechanického prenášania limitov právnej úpravy iných prípadov odškodnenia by to muselo
znamenať predchádzajúce posúdenie tam stanovenej výšky odškodnenia z hľadiska spoločenskej
spravodlivosti (nemožno limitovať výšku náhrady nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie porovnávaním
odškodňovania bolesti či obetí trestných činov, pokiaľ všeobecnému súdu nepatrí právomoc posúdiťtakúto zákonnú úpravu z hľadiska spoločenskej spravodlivosti). Významným je však i to, že z hľadiska
ústavnoprávneho je zodpovednosť štátu v týchto prípadoch konštruovaná ako objektívna absolútna
zodpovednosťabsolútna(štátsajejnemôžezbaviť)....Akmákaždýprávonanáhraduškodyspôsobenej

mu nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu zaručené v čl. 46 ods. 3 ústavy, potom toto právo nie
je možné v konkrétnom prípade zákonom obmedziť, či celkom vylúčiť. Opačný prístup by nerešpektoval
princíp minimalizácie zásahov do základných práv v podobe ich prípadného obmedzenia a princíp
maximalizácie zachovania obsahovej podstaty základného práva (obdobne napr. nález Ústavného súdu
Českej republiky sp. zn. III. ÚS 165/02 z 19. decembra 2002, obdobne nález sp. zn. II. ÚS 136/02 zo

17. júla 2002, resp. nález sp. zn. II. ÚS 42/01 zo 17. júla 2002 alebo nález sp. zn. III. ÚS 165/02 z 19.
decembra 2002). Z rovnakých dôvodov nie je ústavne prípustné vyžadovať aplikáciu takejto limitácie
od všeobecných súdov „skrytým“ aplikovaním hraníc stanovených inými právnymi predpismi vo veci
sťažovateľky.
5.15. O nároku na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396
ods. 1, § 453 ods. 1, § 262 ods. 1, § 255 ods. 1 CSP. Tak žalobca ako aj žalovaná boli v odvolacom

konaní čiastočne úspešní (vo vzťahu k odvolaniu protistrany, žalobca aj vo vzťahu k výroku o trovách
konania), ako aj neúspešní (vo vzťahu k vlastnému odvolaniu), z ktorého dôvodu odvolací súd nárok
na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal žiadnej zo strán konania. Pokiaľ ide o trovy dovolacieho
konania, odvolací súd nárok na náhradu trov konania rovnako žiadnej zo strán konania nepriznal, keď
na účely rozhodovania o trovách konania vychádzal z úspechu strán konania v odvolacom a dovolacom

konaní ako celku (i keď rozsudok odvolacieho súdu bol v dovolacom konaní zrušený, dôvodom zrušenia
bola len nepreskúmateľnosť dovolaním napadnutého rozsudku, a teda vo vzťahu k meritu veci nemožno
hovoriť o úspechu či neúspechu strán konania, pričom vo veci opäť konal odvolací súd).

6. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala v zákonnej lehote žalovaná (dovolateľka) dovolanie, ktorého

prípustnosť odvodzovala s poukazom na ustanovenie § 421 ods. 1 písm. a) CSP, keď rozhodnutie
odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od
ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a s poukazom na ustanovenie § 420 písm. f) CSP,
keď odvolací súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolací dôvod podľa

ustanovenia § 420 písm. f) CSP žalovaná odôvodnila s tým, že odvolací súd sa podľa názoru žalovanej
vôbec nevyjadril k námietkam žalovanej, ktoré formulovala v podanom odvolaní proti rozsudku súdu
prvej inštancie, pričom ich žalovaná považuje za zásadné.
6.1. Vo vzťahu k nedostatočnému odôvodneniu písomného vyhotovenia rozsudku odvolacieho súdu
žalovaná uviedla, že hlavnou námietkou žalovanej bolo, že rozsudok ako taký v časti posúdenia

primeranosti náhrady škody porušuje princíp právnej istoty s poukazom na prípad Winkler. S
ohľadom na zrušujúce rozhodnutie dovolacieho súdu a obsah vytýkaných nedostatkov mala žalovaná
legitímne očakávanie, že priznanie nároku na nemajetkovú ujmu vo výške 10.000 eur nemôže
obstáť a že následné nové rozhodnutie odvolacieho súdu tento nedostatok odstráni. Podľa žalovanej
bez skutočného a komplexného porovnania všetkých okolností oboch prípadov ostáva naďalej

nezodpovedaná otázka, prečo považoval odvolací súd za primerané u žalobcu zvýšenie nemajetkovej
ujmy v rozsahu o 80 % vyššie ako v prípade Winkler. Poukázal na priemernú náhradu 40 eur oproti
žalobcovi priznaných 106 eur za deň väzby. Podľa žalovanej odvolací súd rezignoval na dôsledné
odôvodnenie odvolania a to aj v časti nepriznania trov konania.
6.2. Vo vzťahu k nesprávnemu právnemu posúdeniu žalovaná namietala, že náhrada nemajetkovej

ujmy by nemala byť vyššia ako pri obetiach trestných činov podľa zákona č. 215/2006 Z.z. a maximálna
suma mohla byť 10.800 eur a to len v prípade smrti.
6.3. Žalovaná navrhla, aby dovolací súd zrušil rozsudok Krajského súdu v Žiline z 28. októbra 2022 č.
k. 8Co/143/2021-777 v časti výroku I., II. a IV. a vec vrátil Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

7. Najvyšší súd Slovenskejrepubliky (ďalej aj„najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35
CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade
so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP),
bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie žalovanej treba odmietnuť.
7.1. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok (nie „ďalšie odvolanie“) a dovolací súd nesmie byť

vnímaný ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie
odvolacieho súdu (viď napríklad rozhodnutia dovolacieho súdu sp. zn. 2Cdo/165/2017, 3Cdo/14/2017,
4Cdo/157/2017, 5Cdo/155/2016, 7Cdo/312/2018, 8Cdo/67/2017).7.2. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu
spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť
sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa,

sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za
splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane
dovolacieho konania. Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže
uskutočniťdovolaciekonanie,patrídovýlučnejprávomocidovolaciehosúdu(pozrinapríkladrozhodnutia
dovolacieho súdu sp. zn. 3Cdo/42/2017, 4Cdo/95/2017, 5Cdo/87/2017, 8Cdo/99/2017).

7.3. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty
strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená, musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami
prípustnosti. Právnu úpravu dovolania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne
prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste
je skôr reštriktívny výklad (pozri napríklad rozhodnutia dovolacieho súdu sp. zn. 1Cdo/26/2017,
2Cdo/154/2017, 3Cdo/42/2017, 5Cdo/12/2017, 7Cdo/163/2017, 8Cdo/73/2017).

7.4. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
je poskytnúť uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné
podmienky súdneho konania (viď napr. rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS
80/09, II. ÚS 79/08, IV. ÚS 476/2012). Dovolací súd preto pristupuje k podanému dovolaniu tak, že
najskôr skúma, či je procesne prípustné; k posúdeniu opodstatnenosti dovolania (t.j. posúdeniu, či je v

ňom opodstatnene uplatnený dovolací dôvod) sa dovolací súd dostáva len v prípade prijatia záveru, že
dovolanie je prípustné. Dovolanie je prípustné, ak jeho prípustnosť vyplýva z ustanovenia § 420 CSP
alebo § 421 CSP.

Dovolanie vo vzťahu k § 420 písm. f) CSP

8. Pod pojmom nesprávny procesný postup súdu je potrebné rozumieť taký postup súdu v konaní,
ktorý je v rozpore so zákonom. Aby bola daná prípustnosť dovolania, musí súd svojím nesprávnym
procesným postupom znemožniť strane sporu realizovať jej patriace procesné práva, ktoré jej priznáva
zákon. Medzi tieto procesné práva v zmysle judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej

aj „NS SR“) patrí napríklad právo vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom, právo
nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy, právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným
dôkazom, právo byť predvolaný na súdne pojednávanie, právo strany konať pred súdom v materinskom
jazyku, alebo v jazyku, ktorému rozumie, právo na to, aby bol rozsudok strane doručený do vlastných
rúk a iné.

8.1. Pre prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP musí intenzita zásahu do procesných
práv strany sporu v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu dosahovať mieru porušenia práva
na spravodlivý proces. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a dôvodnosť dovolania
len v tom prípade, ak miera porušenia procesných práv strany, v dôsledku nesprávneho procesného
postupusúdu,nadobudlaznačnú,výraznú,resp.relevantnúintenzituporušeniaprávasporovejstranyna

spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia sa rozumie
nesprávny (vadný) procesný postup súdu, spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení procesných
ustanovení, ktoré sa vymykajú zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu a ktorý tak
zároveň znamená aj porušenie procesných práv garantovaných Ústavou Slovenskej republiky.
8.2. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo

strany konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. uplatneným
nárokom a obranou proti takému uplatneniu. Pritom všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené stranou konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých

detailov sporu uvádzaných stranami konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto
aspektu je plne realizované základné právo strany konania na súdnu ochranu, resp. spravodlivý proces.
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 204/04).
8.3. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (napr. sp. zn. II. ÚS 4/94, sp. zn. II. ÚS 3/97, sp.

zn. I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s
procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým
a právnym názorom účastníkov konania, vrátane ich dôvodov a námietok. Ústavný súd v zmysle svojej
judikatúry považuje za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylnéod veci samej, alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti
(napr. sp. zn. IV. ÚS 150/03, sp. zn. I. ÚS 301/06).
8.4. V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj ústavného súdu platí, že judikatúra

síce nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola
daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia; ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra
1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303
- B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Ústavný súd

vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na
také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a
skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou
proti takému uplatneniu (napr. rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03-30).
8.5. Nie je porušením práva na spravodlivý proces iné hodnotenie vykonaných dôkazov, skutkových
tvrdení strán, ako aj iný právny názor súdu na dôvodnosť uplatneného nároku. Vecná spojitosť

odôvodnenia rozhodnutia s princípom práva na spravodlivý proces garantuje každému účastníkovi
konania, že vydaný rozsudok musí spĺňať limity zrozumiteľného, určitého a logicky odôvodneného
rozsudku.

9. Z obsahu spisového materiálu dovolací súd zistil, že v predmetnej veci odvolací súd odôvodnil svoje

rozhodnutie tým, že výška priznanej nemajetkovej ujmy za väzbu žalobcu, za 94 dní trvania väzby sa
javí v sume 10.000 eur ako primeraná a spravodlivá vzhľadom na okolnosti prejednávaného prípadu.
9.1. Dovolateľ v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP namietal, že odvolací súd
rozhodol v rozpore s predloženými dôkazmi, v rámci tohto dovolacieho dôvodu namietal aj to, že v rámci
prebiehajúceho odvolacieho konania súd nehodnotil nijak ním navrhované dôkazy.

9.2. Dovolací súd konštatuje, že dovolanie žalovanej vo vzťahu § 420 písm. f) CSP nie je opodstatnené.
Nie je možné zo strany dovolacieho súdu konštatovať, že by odvolací súd ako aj prvostupňový súd
nedostatočne odôvodnili svoje rozhodnutie, resp. nedali odpoveď na podstatné otázky súvisiace s
prejednávaným prípadom. Odvolací súd v napadnutom rozhodnutí konštatoval a podrobne zdôvodnil
(tak ako je vyššie uvedené), prečo považoval sumu 10.000 eur ohľadom priznania nemajetkovej ujmy

za primeranú a spravodlivú.
9.3. Pokiaľ ide o posudzovanie s prejednávaným prípadom Winkler dovolací súd poznamenáva,
že priznanie nemajetkovej ujmy je náhradou škody za nezákonné rozhodnutie, kde je objektívna
zodpovednosť štátu za konanie prostredníctvom svojich orgánov v tomto prípade orgánov činných v
trestnom konaní. Táto škoda spôsobená nezákonnosťou bola riadne preukázaná, nakoľko žalobca bol

po troch mesiacoch prepustený z väzby a v konaní bol oslobodený spod obžaloby. Išlo teda o zjavnú
nezákonnosť a nadprácu OČTK, ktorý mu svojim konaním spôsobili nemajetkovú ujmu, nakoľko bol
nezákonne väzobne stíhaný. Výška náhrady nemajetkovej ujmy naviac neprekročila sumu stanovenú v
zákone č. 215/2006 o odškodňovaní obetí trestných činov, ktorý nijako s prejednávanou vecou nesúvisí.
Naviac v čase spôsobenia nemajetkovej ujmy nezákonným konaním štátu ani uvedený zákon neplatil.

9.4. Dovolací súd teda v daných námietkach dovolateľa nevzhliadol porušenie práva na spravodlivý
proces aj keď sa to žalovanému javí ,,nespravodlivé“. Dovolací súd zdôrazňuje, že dôvodom
zakladajúcim prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP nie je nesúhlas s právnym posúdením
veci (R 54/2012, R 24/2017). Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený
skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce

aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery. Dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje na konštatovanie
Ústavného súdu SR podľa ktorého prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého
rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá
vadu konania - zmätočnosti znemožňujúcu realizáciu procesných oprávnení účastníka konania (IV. ÚS

196/2014, IV. ÚS 279/2018). Odvolací súd dostatočne jasným spôsobom vysvetlil právne posúdenie
otázky náhrady nemajetkovej ujmy v predmetnej veci a to vrátane odôvodnenia rozhodnutia o trovách
konania.

10. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa

potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je
dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.10.1. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto

právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
10.2. Právnymposúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezáveryana
zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide
vtedy,aksúdnepoužilsprávnyprávnypredpisaleboaksíceaplikovalsprávnyprávnypredpis,nesprávne
ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

10.3. Otázkou relevantnou podľa § 421 ods. 1 CSP môže byť len otázka právna (nie skutková). Môže
ísť tak o otázku hmotnoprávnu, ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii
a interpretácii procesných ustanovení). Na to, aby na základe dovolania podaného podľa uvedeného
ustanovenia mohlo byť rozhodnutie odvolacieho súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu prieskumu
z hľadiska namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 432 ods. 1 CSP), musia byť (najskôr)
splnené predpoklady prípustnosti (vecnej prejednateľnosti) dovolania, zodpovedajúce niektorému zo

spôsobov riešenia tej právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a
tiež podmienky dovolacieho konania, medzi ktoré okrem iného patrí riadne odôvodnenie dovolania
prípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v ustanoveniach § 431 až § 435 CSP. K
posúdeniu dôvodnosti dovolania a teda vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia, či dovolateľom
napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na nesprávnom právnom posúdení, môže dovolací súd

pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti dovolania.
10.4. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP má osobitný význam vzájomný
vzťah medzi „právnou otázkou“ a „rozhodovacou praxou dovolacieho súdu“. Pre právnu otázku v
zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP je charakteristický „odklon“ jej riešenia, ktorý zvolil odvolací súd od
ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide teda o situáciu, v ktorej sa už rozhodovanie senátov

dovolacieho súdu ustálilo na určitom riešení právnej otázky a odvolací súd sa však svojím rozhodnutím
odklonil od „ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu“ (R 83/2018).
10.5. O tom, či je daná prípustnosť dovolania podľa § 421 CSP, rozhoduje dovolací súd výlučne na
základe dôvodov uvedených dovolateľom (porovnaj § 432 CSP). Pokiaľ dovolateľ vyvodzuje prípustnosť
dovolania z ustanovenia § 421 CSP, má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP)

kľúčový význam v tom zmysle, že posúdenie prípustnosti dovolania v tomto prípade závisí od toho,
ako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje a náležite doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo
od vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky a že ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje toto
ustanovenie.
10.6. Ak dovolateľ v dovolaní, prípustnosť ktorého vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a) CSP, nevymedzí

právnu otázku a neoznačí ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, od ktorej sa podľa jeho
názoru odvolací súd odklonil, dovolací súd nemôže uskutočniť meritórny dovolací prieskum, hranice
ktorého nie sú vymedzené. V takom prípade nemôže svoje rozhodnutie založiť na predpokladoch
alebo domnienkach (o tom, ktorú otázku a ktorý judikát, stanovisko alebo rozhodnutie mal dovolateľ
na mysli). Ak by postupoval inak, rozhodol by bez relevantného podkladu. Na druhej strane ale v

prípade absencie vymedzenia právnej otázky a bez konkretizovania podstaty odklonu odvolacieho súdu
od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu nemôže najvyšší súd pristúpiť ani k posudzovaniu
všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili prvoinštančný a odvolací
súd a v súvislosti s tým „suplovať“ aktivitu dovolateľa, z vlastnej iniciatívy vyhľadávať všetky rozhodnutia
dovolacieho súdu týkajúce sa danej problematiky a následne posudzovať, či sa odvolací súd odklonil

od názorov v nich vyjadrených; v opačnom prípade by dovolací súd uskutočnil procesne neprípustný
bezbrehý dovolací prieskum priečiaci sa nielen (všeobecne) novej koncepcii právnej úpravy dovolania
a dovolacieho konania zvolenej v CSP, ale aj (konkrétne) účelu ustanovenia § 421 ods. 1 CSP.
10.7. V dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a) CSP, by mal dovolateľ: a/
konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b/ vysvetliť

(a označením konkrétneho stanoviska, judikátu alebo rozhodnutia najvyššieho súdu doložiť), v čom sa
riešenie právnej otázky odvolacím súdom odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
d/ uviesť, ako mala byť táto otázka správne riešená.
10.8. Žalovaná v danom prípade neuviedla žiadnu právnu otázku, ktorou by sa súd podľa § 421 ods. 1
písm. a) CSP mal a mohol zaoberať. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu treba mať za to, že sama

polemika s právnymi závermi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia
alebo len kritika prístupu odvolacieho súdu k právnemu posudzovaniu veci významovo nezodpovedajú
kritériu uvedenému v ustanovení § 421 ods. 1 písm. a) CSP.11. Dovolateľka vo svojom dovolaní poukázala všeobecne na ust. § 421 ods. 1 písm. a) CSP.
Nesprávne právne posúdenie veci malo podľa dovolateľky spočívať v tom, že vec nebola správne
právne posúdená, a to bez toho, aby odôvodnila, ako a ktoré rozhodnutie súvisí s danou vecou a bolo

podkladom pre rozhodnutie odvolacieho súdu. Dovolateľka síce uviedla v čom vidí odklon a od akého
rozhodnutia dovolacieho súdu v uvedenej veci, avšak ako už bolo napísané vyššie priznanie vyššej
sumy odškodnenia za deň väzby ako v iných prípadoch súd náležite odôvodnil.
11.1. Dovolací súd k tomu uvádza, že dovolací dôvod nesprávneho právneho posúdenia je pre
prípustnosť dovolania relevantný len vtedy, ak vec nesprávne právne posúdil odvolací súd alebo ak

v odvolaní namietané nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie odvolací súd svojím
procesným postupom nenapravil. Avšak nemôže tomu byť v prípade, ak prvostupňový a odvolací súd
a po preskúmaní aj dovolací súd dospeje k záveru, že suma odškodnenia musela byť priznaná vyššia
ako v iných prípadoch a to vzhľadom na zistené skutkové okolnosti prejednávaného prípadu.

12. Najvyšší súd preto odmietol dovolanie žalovanej podľa § 447 písm. c) a f) CSP, v zmysle ktorého

dovolací súd odmietne dovolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.

13. Výrok o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3
veta druhá CSP).

14. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.