Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, May 23, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 16CoCsp/18/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1317218469
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Daniela Drnáková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1317218469.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Daniely Drnákovej a sudcov

JUDr. Romana Majerského a JUDr. Ivany Štiftovej, v spore žalobcu: Intrum Slovakia s.r.o., Mýtna 48,
Bratislava, IČO: 35 831 154, zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Šoltésom, Mýtna 48, Bratislava, proti
žalovanému: P.. M. T., H.. XX.XX.XXXX, S. XXXX/X, K., o zaplatenie 16.641,90 eura s príslušenstvom,
na odvolanie žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV č. k. B3-60Csp/45/2017- 247, zo dňa
23.1.2024, v spojení s opravným uznesením č. k. B3-60Csp/45/2017-266, zo dňa 22.3.2024, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

II. Žalovanému priznáva proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom v spojení s opravným uznesením súd prvej inštancie žalobu zamietol,
žalovanému voči žalobcovi náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení uviedol, že spoločnosť
Consumer Finance Holding a.s., Hlavné námestie 12, Kežmarok, IČO: 35 923 130, sa žalobou zo dňa
27.11.2017, voči žalovanému označenému pôvodne ako žalovaný 1/ a E. E., H.. X.XX.XXXX, O.. K.
XX, Č. X. Z., T., ako pôvodne žalovanej 2/, domáhala zaplatenia sumy 16.641,90 eura s príslušenstvom
titulom nesplatenej pôžičky.

2. Žalobu žalobca skutkovo odôvodňoval tým, že Consumer Finance Holding, a.s. a žalovaní uzatvorili
dňa 6.2.2014 (správne má byť dňa 31.1.2014 - pozn. súdu prvej inštancie) zmluvu o pôžičke č. 8012752,
na základe ktorej poskytol žalovaným pôžičku na bývanie vo výške 20.000 eur, ktorú mali splácať v
pravidelných 120 mesačných splátkach v sume 322,27 eura a to až do celkovej sumy pôžičky vo výške
37.220,40 eura, pričom z uvedenej sumy ku dňu podania žaloby uhradili 6.618,16 eura. Vzhľadom na to,
že žalovaní porušili svoju povinnosť splácať poskytnutú pôžičku, resp. jednotlivé mesačné splátky riadne
a včas, s poukazom na § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka listom zo dňa 26.11.2014 vyzval žalovaného

1/ k úhrade splátky splatnej za 09/2014, a to do 5.1.2018 (do 5.1.2015 - pozn. odvolacieho súdu).
Súčasne žalovaného 1/ upozornil, že ak nedôjde aspoň k úhrade omeškanej splátky, bude oprávnený
úver zosplatniť, avšak žalovaní ani v dodatočne poskytnutej lehote dlžnú splátku neuhradili. Spoločnosť
Consumer Finance Holding, a.s. preto využila oprávnenie v zmysle uvedeného zákonného ustanovenia
a listom zo dňa 25.1.2018 (zo dňa 25.1.2015 - pozn. odvolacieho súdu) úver zosplatnila, o čom bol
žalovaný 1/ informovaný. Žalobca doplnil, že celkový dlh (istina) ku dňu podania žaloby predstavoval
sumu 22.712,26 eura a súčasne si voči žalovaným uplatnil aj pohľadávku za náklady, ktoré mu vznikli

v súvislosti s vymáhaním pohľadávky vo výške 547,80 eura a po odpočítaní úhrad a zmluvnej pokuty
vo výške 2.542,96 eura si uplatnil aj zákonné úroky z omeškania, a to od šiesteho dňa nasledujúceho
po oznámení o vyhlásení okamžitej splatnosti, nakoľko oznámenie bolo zaslané obyčajnou listovou
zásielkou, kde bežná doba doručenia je päť dní.3. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C. s. p.), súd prvej inštancie
konštatoval, že podaním doručeným súdu dňa 6.3.2018 Všeobecná úverová banka, a.s., (VÚB, a.s.),

IČO: 31 320 155 oznámila, že je právnym nástupcom Consumer Finance Holding a.s. z titulu zlúčenia a
v zmysle Projektu rozdelenia zlúčením ako právny nástupca pokračuje v prevádzkovaní tzv. ostatného
podnikania zanikajúcej spoločnosti Consumer Finance Holding a.s., ktorým sa rozumejú všetky ostatné
zložky podnikania zanikajúcej spoločnosti okrem TRIANGEL - splátkového predaja a leasingu QCar.
Táto skutočnosť bola preukázaná predložením notárskej zápisnice č. N3283/2017, NZ 54215/2017,

NCRIs 55029/2017 zo dňa 11.12.2017, o spísaní právneho úkonu - projektu rozdelenia zlúčením, čím
bolo preukázané, že spoločnosť Consumer Finance Holding a.s. sa rozdelila a zlúčila so spoločnosťami
VÚB a.s. a VÚB Leasing a.s., pričom divízie TRIANGEL a Qcar Leasing áut prešli na právneho nástupcu
VUB Leasing a všetky ostatné zložky podnikania, t. j. divízia Quatro a Slovenská požičovňa prešli na
právneho nástupcu Všeobecná úverová banka a.s. V zmysle uvedeného sa teda právnym nástupcom
Consumer Finance Holding a.s. v prejednávanej veci stala Všeobecná úverová banka, a.s..

4. Následne podaním doručeným súdu dňa 3.4.2018 oznámila spoločnosť Intrum Slovakia s.r.o., IČO:
35 831 154, že na základe Rámcovej zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 30.11.2017 a v zmysle
jej prílohy č. 3 uzatvorenej medzi Consumer Finance Holding a.s. a VÚB, a.s., ako postupcami a
žalobcom ako postupníkom došlo k odplatnému postúpeniu pohľadávok, pričom v prílohe k zmluve o

postúpení pohľadávky bola špecifikovaná pohľadávka voči žalovanému 1/. Na základe uvedeného súd
prvej inštancie uznesením č. k. 60Csp/45/2017-53, zo dňa 20.4.2018, v spojení s opravným uznesením
č. k. 60Csp/45/2017-60, zo dňa 27.12.2018, v zmysle § 80 C. s. p. pripustil, aby na miesto žalobcu
vstúpila do konania spoločnosť Intrum Slovakia, s.r.o.. Ďalej uviedol, že žalobca podaním doručeným
súdu dňa 16.12.2020 vzal žalobu voči žalovanej 2/ späť v celom rozsahu, nakoľko nie je pasívne vecne

legitimovaná, pretože uviedla, že zmluvu o pôžičke s právnym predchodcom žalobcu nikdy neuzatvorila,
nepodpísala a v tom čase bola iba spoluvlastníčkou nehnuteľnosti so žalovaným 1/.

5. Súd prvej inštancie rozhodol vo veci rozsudkom č. k. 60Csp/45/2017-168, zo dňa 2.7.2021 tak, že
voči žalovanej 2/ konanie zastavil (výrok I.), žalovanému 1/ uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu

vo výške 13.381,84 eura s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne od 20.1.2015 do zaplatenia
(výrok II.), žalovanej 2/ priznal voči žalobcovi plný nárok na náhradu trov konania (výrok III.) a žalobcovi
priznal voči žalovanému 1/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 33,80 % (výrok IV.). V odôvodnení
uviedol, že dospel k záveru, že zmluva o pôžičke je zmluvou spotrebiteľskou, pri uzatváraní ktorej
právny predchodca žalobcu postupoval v súlade s § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z., keď s odbornou

starostlivosťou posúdil schopnosť žalovaného 1/ ako spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom
vzal do úvahy najmä dobu, na ktorú poskytol spotrebiteľský úver, výšku úveru, príjem spotrebiteľa ako aj
účel úveru, čo žalobca preukázal doložením výpisu z účtu žalovaného a potvrdením o podaní daňového
priznania k dani z príjmov fyzickej osoby (žalovaného 1/) za rok 2013 o výške daňovej povinnosti. Ako
nedôvodnú vyhodnotil námietku premlčania vznesenú žalovaným 1/, nakoľko k uplatneniu práva žalobcu

podľa § 565 Občianskeho zákonníka v predmetnej veci mohlo dôjsť len pre nezaplatenie splátky splatnej
v mesiaci september 2014. Od splatnosti tejto splátky uplynuli do zosplatnenia tri mesiace omeškania
žalovaného 1/ a zároveň uplynulo15 dní od doručenia výzvy pred zosplatnením podľa § 53 ods. 9
Občianskeho zákonníka, pričom právo na zaplatenie dlhu z úveru si žalobca uplatnil žalobou doručenou
súdu dňa 27.11.2017, teda pred uplynutím trojročnej premlčacej lehoty, v dôsledku čoho dospel k záveru,

že nárok žalobcu nie je premlčaný. Zmluvu o pôžičke ako spotrebiteľskú zmluvu pre absenciu uvedenia
údaju o konečnej splatnosti úveru v zmysle § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom
ku dňu uzavretia zmluvy (ďalej len ,,Zákon o spotrebiteľských úveroch“), potom vyhodnotil v zmysle §
11 ods. 1 písm. b) Zákona o spotrebiteľských úveroch ako bezúročnú a bezpoplatkovú.

6. Proti výrokom II. a IV. rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný 1/ a žiadal napadnutý
rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť v celom rozsahu predovšetkým z dôvodu porušenia jeho
procesných práv, keď na pojednávanie nebol riadne prevolaný a súd prvej inštancie konal a rozhodol v
jeho neprítomnosti. Napadnutý rozsudok považoval za nepreskúmateľný, zotrval na vznesenej námietke
premlčania, nedostatku pasívnej legitimácie, sporoval dátum uzavretia zmluvy o pôžičke uvedený v

žalobe a tvrdil, že spotrebiteľská zmluva obsahuje neprijateľné podmienky. Rozsudok v časti výrokov I.
a III. nebol odvolaním napadnutý a v tejto časti nadobudol právoplatnosť dňa 28.9.2021 (dňa 23.9.2021
- pozn. odvolacieho súdu). Na základe odvolania žalovaného Krajský súd v Bratislave uznesenímč. k. 16CoCsp/7/2023-212, zo dňa 28.7.2023, rozsudok súdu prvej inštancie zrušil v napadnutej časti
(výroky II. a IV.) a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
V odôvodnení odvolací súd konštatoval porušenie procesných práv žalovaného, ktorý nebol na

pojednávanie pred súdom prvej inštancie riadne predvolaný z adresy známej prvoinštančnému súdu,
čím bola zmarená možnosť jeho aktívnej účasti na konaní. V ďalšom vytkol súdu prvej inštancie, že
nerozhodol o celom žalobnom návrhu, teda v časti presahujúcej priznanú sumu. Súdu prvej inštancie
uložil doručiť žalovanému doplnené podania žalobcu, vec opätovne prejednať, doplniť dokazovanie
a ustáliť skutkový stav, pričom pri posúdení premlčania dal do pozornosti právne závery obsiahnuté

v uznesení Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.11.2022, sp. zn. 7Cdo/268/2020, publikované v Zbierke
stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č. 3/2023.

7. Súd prvej inštancie uviedol, že po vrátení veci, viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, konal
už iba so žalovaným 1/ ako s jediným žalovaným, nakoľko voči žalovanej 2/ odvolanie podané nebolo
a konanie bolo voči nej právoplatne skončené dňa 23.9.2021. Žalovanému doručil doplnenie žaloby

aj s prílohami na č. l. 137 až 149 spisu, doručenej súdu dňa 16.12.2020. V súvislosti so skutkovým
stavom zistil, že právny predchodca žalobcu, spoločnosť Consumer Finance Holding a.s. (ktorá zanikla
zlúčením a jej práva a povinnosti prevzal podľa notárskej zápisnice č. N 3283/2017, NZ 54215/2017,
NCRls 55029/2017 žalobca) a žalovaný uzatvorili spolu dňa 31.1.2014 zmluvu o pôžičke na bývanie č.
8012752, na základe ktorej poskytol právny predchodca žalobcu žalovanému pôžičku vo výške 20.000

eur, ktorú mal žalovaný splácať v pravidelných 120 mesačných splátkach splatných ku 20. dňu v mesiaci
v sume 322,27 eura a to až do celkovej sumy pôžičky vo výške 37.220,40 eura, s fixnou ročnou úrokovou
sadzbou 14,90 %, RPMN vo výške 14,90 %, priemernou hodnotou RPMN 13,88 % a s termínom
konečnej splatnosti úveru 1/2024. Ku dňu podania žaloby uhradil žalovaný z vyššie uvedenej zmluvy
sumu 6.618,16 eura.

8. V zmysle článku XIII, bodu 12 bod 12.4 Zmluvy o pôžičke na bývanie zo dňa 31.1.2014 mal právny
predchodca žalobcu právo na vyhlásenie okamžitej splatnosti pôžičky v prípade, ak je klient v omeškaní
so zaplatením jednej splátky po dobu dlhšiu ako 3 mesiace a spoločnosť upozornila na neplnenie toho
práva klienta 15 dní vopred. Vzhľadom na to, že žalovaný porušil svoju povinnosť splácať poskytnutú

pôžičku, resp. jednotlivé povinné splátky riadne a včas, t. j. k 20. dňu v mesiaci v súlade so bodom 6 bod
6.1 a 6.2 Zmluvy o pôžičke na bývanie a s podmienkami k zmluve, právny predchodca žalobcu v zmysle
vyššie uvedeného ustanovenia listom zo dňa 26.11.2014 označeným ako „Predžalobná upomienka“
vyzval žalovaného k úhrade dlžných splátok vo výške 1.006,77 eura, teda aj splátky za mesiac august
2014 (september 2014 - pozn. odvolacieho súdu), splatnej ku 20. dňu v mesiaci, teda k 20.9.2014 a tieto

žiadal uhradiť najneskôr ku dňu 5.1.2015. V tomto oznámení mal súd prvej inštancie za preukázané,
že právny predchodca žalobcu uviedol nesprávne dátum uzatvorenia pôžičky, avšak číslo pôžičky bolo
uvedené správne a výška nesplatených splátok vyplynula ako správna, čo vyplynulo z priloženého
Prehľadu splátok (č. l. 18 spisu). Súčasne právny predchodca žalobcu žalovaného upozornil, že ak
nedôjde aspoň k úhrade najstaršej omeškanej splátky, bude oprávnený úver zosplatniť, toto oznámenie

však podľa pripojenej doručenky
(č. l. 16 spisu) prevzala dňa 3.12.2014 manželka žalovaného, čo bolo v rozpore s čl. XIII bod 12, bod 15.2
zmluvných podmienok. Nakoľko žalovaný ani v dodatočne poskytnutej lehote dlžné splátky neuhradil,
žalobca v zmysle vyššie uvedeného (čl. XIII, bod 12, bod 12.4) úver zosplatnil, o čom bol žalovaný
informovaný listom zo dňa 25.1.2015 označeným ako „Oznámenie o vyhlásení okamžitej splatnosti

úveru“. K zosplatneniu samotnému došlo až po márnom uplynutí dostatočne dlhej dodatočnej lehoty na
plnenie, a to vo vzťahu ku splátke splatnej (september 2014) bezprostredne pred zosplatnením. Dôkaz
o doručení tohto vyhlásenia však právny predchodca žalobcu súdu prvej inštancie nepredložil.

9.Zvykonanéhodokazovaniamalsúdprvejinštanciezapreukázané,žesplátkauvedenávPredžalobnej

upomienkezodňa26.11.2014jelennajstaršouomeškanousplátkou(zaseptember2014,uhradenoulen
vo výške 22,27 eura) splatnou k 20. dňu v mesiaci, teda k 20.9.2014, ktorá však určuje začiatok plynutia
premlčacej lehoty. Neuhradením splátky uvedenej v Predžalobnej upomienke sa žalovaný dostal do
omeškania viac než 3 mesiace (september, október a november 2014), a teda súčasne žalobcovi vzniklo
v zmysle § 53 ods.9 Občianskeho zákonníka oprávnenie vyhlásiť dlh za splatný v celom rozsahu naraz.

Keďže ku zosplatneniu dlhu nedochádza automaticky priamo zo zákona, v zmysle zákonnej úpravy
musel žalobca počkať na vznik potrebnej dĺžky omeškania dlžníka, pričom dosiaľ žalovaný dlžné splátky
neuhradil. Dodal, že právo žalobcu na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti upravuje čl. 12.4 čl. XIII, bod
12, bod 12.4 zmluvných podmienok.10. Z Oznámenia o vyhlásení okamžitej splatnosti úveru zo dňa 25.1.2015, bez preukázania jeho
doručenia žalovanému, mal súd prvej inštancie preukázané tvrdenie žalobcu, že spoločnosť právneho

predchodcu žalobcu z dôvodu nezaplatenia dlžných splátok pôžičky v stanovenej lehote žalovaného
vyzvala na zaplatenie celého dlhu naraz vo výške 20.552,17 eura, avšak bez uvedenia lehoty na
zaplatenie. Celkový dlh žalovaného ku dňu podania návrhu bez zmluvnej pokuty, po započítaní
čiastočného plnenia predstavoval sumu uplatnenú v žalobe. Žalobca si uplatnil aj zákonné úroky z
omeškania, a to od šiesteho dňa nasledujúceho po Oznámení o vyhlásení okamžitej splatnosti, nakoľko

oznámenie bolo zaslané obyčajnou listovou zásielkou, kde je obvyklá doba na doručenie najviac
päť dní. Ku dňu podania žaloby žalovaný uhradil sumu 6.618,16 eura, ktorá bola riadnymi splátkami
poskytnutého finančného plnenia. Uvedená suma bola v Prehľade splátok a úhrad evidovaná v stĺpci
„Úhrada“. Súčasťou pohľadávky žalobcu boli aj náklady, ktoré mu vznikli v súvislosti s vymáhaním
pohľadávky, ktoré si uplatnil vo výške 547,80 eura. Na základe vyššie uvedeného, celkovú výšku dlžnej
sumy žalovaného ku dňu podania návrhu tvorili: istina + náklady na vymáhanie - prijaté úhrady =

žalovaná suma 22.712,26 eura + 547,80 eura - 6.618,16 eura = 16.641,90 eura. Zmluvnú pokutu vo
výške 2.542,96 eur si žalobca v prejednávanej veci neuplatnil. Súd prvej inštancie konštatoval, že
okolnosti uzavretia zmluvy, porušenie splácania pôžičky zo strany žalovaného, ako aj jeho ostatné
námietky vznesené počas konania neboli medzi stranami sporné, ako vyplynulo na pojednávaní dňa
23.1.2024 z vyjadrenia zástupcu žalovaného, žalovaný však zotrval na vznesenej námietke premlčania

žalobcom uplatneného nároku.

11. Ozrejmil, že ustanovením § 185 C. s. p. bol zavedený princíp formálnej pravdy, ktorou sa rozumie to,
že súd pri rozhodovaní vychádza výlučne z dôkazov, ktoré mu navrhli strany sporu. Proces dokazovania
je teda v novej právnej úprave vybudovaný výlučne na princípe prejednacom, princípe kontradiktórnosti

konania, ako aj koncentračnej zásade. Súd má obmedzenú dôkaznú iniciatívu a táto sa v novej právnej
úprave presúva na procesné strany. Na základe uvedeného hodnotenie dôkazov zo strany súdu má
oporu vo vykonanom dokazovaní a musí byť v súlade so zásadami formálnej logiky. Súd pri posudzovaní
skutkových tvrdení strán postupuje v súlade s ustanoveniami o prostriedkoch procesnej obrany a útoku
s poukazom na § 181 ods. 4 C. s. p. a v tejto súvislosti dôsledne uplatňuje princíp zodpovednosti strany

sporu za vlastnú procesnú aktivitu alebo pasivitu a za riadne plnenie si svojich povinností v súvislosti
s vedením súdneho konania, ako je zrejmé z § 150 ods. 1 C. s. p. podľa ktorého platí, že strany majú
povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu a
rovnako s poukazom na § 151 a § 153 C. s. p.. V kontradiktórnom procese majú byť nositeľmi procesnej
aktivity sporové strany.

12. Dodal, že vychádzajúc z Občianskeho zákonníka, spotrebiteľská zmluva nie je osobitným zmluvným
typom. Môže ňou byť ktorýkoľvek zmluvný typ upravený Obchodným zákonníkom, Občianskym
zákonníkom, iným právnym predpisom alebo aj zákonom neupravená, tzn. nepomenovaná zmluva, ak
sú splnené požiadavky kladené na subjekty zmluvy, tzn. ak stranami zmluvy sú dodávateľ a spotrebiteľ.

Spotrebiteľskou zmluvou je teda vždy založený právny vzťah, ktorého účastníkom je spotrebiteľ. Medzi
stranami nebolo sporným a súd prvej inštancie v konaní nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by vážnejšie
spochybňovali, že zmluva o úvere uzavretá spoločnosťou Consumer Finance Holding a.s. a žalovaným
dňa 31.1.2014 má charakter spotrebiteľskej zmluvy, a že žalovaný má v právnom vzťahu založenom
touto zmluvou postavenie spotrebiteľa. Poukázal pritom na samotný obsah písomnej zmluvy, ktorá

úver označuje ako „zmluva o poskytnutí pôžičky na bývanie“, náklady na úver ako „celkové náklady
spotrebiteľa“ a pod., ako aj na právnu argumentáciu oboch sporových strán opierajúcu sa o normy
spotrebiteľského práva. Spoločnosť Consumer Finance Holding a.s. pri uzaváraní zmluvy konala v
rámci svojej podnikateľskej činnosti tak, ako vyplývala z obchodného registra a zároveň doplnil, že v
danom prípade ide o zmluvu o spotrebiteľskom úvere, na ktorú sa vzťahuje zákon č.129/2010 Z. z. o

spotrebiteľských úveroch.

13. Pri posudzovaní dôvodnosti žaloby ako aj v zmysle zrušujúceho uznesenia súdu druhej inštancie,
ktorým bol viazaný, sa súd prvej inštancie najskôr zaoberal žalovaným vznesenou námietkou premlčania
a dospel k záveru, že táto bola vznesená dôvodne. Uviedol, že premlčacou dobou sa rozumie doba, v

ktorej musí byť právo vykonané, inak môžu nastať účinky premlčania stanovené v § 100 Občianskeho
zákonníka. Podľa § 100 ods. 1 veta druhá Občianskeho zákonníka súd na premlčanie prihliadne
len na námietku dlžníka. Významom inštitútu premlčania nie je automatické oslobodenie dlžníka od
plnenia záväzku. Základným cieľom navrhovanej právnej úpravy je vytvorenie priestoru na to, aby dlhyplynúce zo spotrebiteľských zmlúv boli vymáhané len v rozumnom a primeranom čase a dlžník nebol
nútený prostriedkami s prvkami štátneho donútenia zaplatiť dlh, vo vzťahu ku ktorému uplynulo značné
časové obdobie, v dôsledku čoho by mohla byť oslabená jeho pozícia (napr. nebude už disponovať

dôkazmi). Právo plynúce zo spotrebiteľskej zmluvy sa uplynutím premlčacej doby tak ex lege dostáva do
polohy naturálneho záväzku, ktoré je možné splniť dobrovoľne povinným subjektom, avšak toto právo
nemožno vymáhať proti vôli povinného subjektu (dlžníka). V tomto prípade sa vylučuje kondikcia, t. j. v
prípade dobrovoľného plnenia premlčaného dlhu dlžníkom sa prijaté plnenie nepovažuje za bezdôvodné
obohatenie (§ 455 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Za vymáhanie premlčaného práva zo spotrebiteľskej

zmluvy sa v tomto kontexte rozumie súdne konanie, exekučné konanie a rozhodcovské konanie.

14. Konanie v prejednávanej veci začalo na základe žaloby podanej na súd dňa 27.11.2017, pričom
žalovaný vzniesol námietku premlčania vo svojom vyjadrení doručenom súdu dňa 2.6.2020 ako aj v
odvolaní. Podľa čl. XIII, bod 6 Podmienky splácania, bod 6.1 Zmluvy o spotrebiteľskom úvere sa strany
v prejednávanej veci dohodli, že žalovaný bude svoj peňažný dlh plniť v splátkach, v zmysle bodu 6.2

splatných do 20. dňa v príslušnom kalendárnom mesiaci. V prípade dohody o plnení peňažného dlhu
v splátkach veriteľ môže od dlžníka žiadať vždy len splnenie príslušnej splátky, ktorá sa stane splatnou
(zročnou) na základe dohody účastníkov alebo rozhodnutia súdu či uznania práva. Každá zo splátok
pritom predstavuje samostatné plnenie. Preto podľa § 103 veta prvá Občianskeho zákonníka pre každú
splátku trojročná premlčacia doba podľa § 101 Občianskeho zákonníka plynie samostatne.

15. Poukázal na to, že § 565 Občianskeho zákonníka umožňuje veriteľovi, aby sa s dlžníkom dohodol, že
ak sa nesplní niektorá splátka, je oprávnený žiadať zaplatenie celej pohľadávky naraz (tzv. dojednanie
o strate výhody splátok). Toto ustanovenie umožňuje veriteľovi vymáhať celý dlh, teda aj plnenie, ktoré
by ešte nebolo splatné, pokiaľ by nepožiadal o zaplatenie celej pohľadávky. Ide o voľbu veriteľa, či

po tom, čo sa dlžník dostal do omeškania, si bude vymáhať jednotlivé splátky alebo využije § 565
Občianskeho zákonníka a požiada o zaplatenie celej pohľadávky naraz. Závisí od veriteľa, či a kedy
požiada o zaplatenie celej pohľadávky naraz. Tým však veriteľ určuje začiatok plynutia premlčacej
doby. Trojročná premlčacia doba, pokiaľ ide o celú zosplatnenú pohľadávku, podľa § 103 veta druhá
Občianskeho zákonníka začína plynúť odo dňa splatnosti omeškanej splátky. Ak veriteľ nevyužije svoje

právo žiadať zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorých zo splátok naraz, celá pohľadávka
sa nestane splatnou, pohľadávka je naďalej splatná v splátkach a premlčacia doba plynie samostatne
pre jednotlivé splátky. Pokiaľ veriteľ právo žiadať zaplatenie celej pohľadávky naraz využije so značným
časovým odstupom od splatnosti omeškanej splátky, vystavuje sa riziku, že časť premlčanej doby je v
dôsledku jeho pasivity už konzumovaná. V takomto prípade veriteľ „vstupuje“ do premlčacej doby, ktorá

už začala plynúť, a to nielen ohľadne uplatnenia práva na zaplatenie omeškanej splátky, ale aj celého
dlhu.

16. Zároveň dal do pozornosti, že § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka upravuje osobitné podmienky
splácania záväzkov zo spotrebiteľských zmlúv v splátkach. Podľa tohoto ustanovenia dodávateľ môže

uplatniť právo vyplývajúce z § 565 Občianskeho zákonníka, tzn. žiadať o zaplatenie celej pohľadávky
pre nesplnenie niektorej splátky (ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené) najskôr po uplynutí
troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky. Toto právo však môže uplatniť iba za podmienky,
že naň upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní. Z uvedeného vyplýva, že § 53 ods. 9
Občianskeho zákonníka upravuje tzv. stratu výhody splátok v spotrebiteľských veciach osobitne oproti

ostatným (nespotrebiteľským) veciam a to tak, že právo na zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie
niektorejsplátkyveriteľmôžeuplatniťažpouplynutítrochmesiacovodomeškaniasozaplatenímsplátky.
Teda, na rozdiel od všeobecnej právnej úpravy, nie okamžite po omeškaní so zaplatením splátky a
navyše, na rozdiel od všeobecnej právnej úpravy, až keď upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako
15 dní na uplatnenie tohto práva.

17. Dôvodil, že na rozdiel od všeobecnej úpravy teda § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka stanovuje
osobitne okamih a podmienky uplatnenia práva na zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie splátky v
spotrebiteľských veciach. Toto ustanovenie a ani § 103 Občianskeho zákonníka však pritom osobitným
spôsobom neupravujú začiatok plynutia premlčacej doby v prípade uplatnenia práva na zaplatenie celej

pohľadávky pre nesplnenie splátky v spotrebiteľských veciach, tzn. napríklad, že by premlčacia doba v
týchto prípadoch začala plynúť napr. až tri mesiace od omeškania so zaplatením splátky a pod.. Preto aj
v spotrebiteľských veciach je pri posudzovaní začiatku plynutia premlčacej doby potrebné vychádzať z §
103 veta druhá Občianskeho zákonníka, podľa ktorého premlčacia doba začne plynúť odo dňa splatnostiomeškanej splátky, pričom ide o kogentné ustanovenie, teda nie je možné sa od neho odkloniť. Bol preto
názoru, že premlčacia doba aj v spotrebiteľských veciach plynie od splatnosti splátky, kvôli ktorej sa
plnenie celého dlhu žiada.

18. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že právny predchodca žalobcu v čase podania
žaloby iba so žalovaným uzatvorili dňa 31.1.2014 zmluvu o spotrebiteľskom úvere na bývanie.
Právny predchodca žalobcu bol obchodnou spoločnosťou, pričom jedným z predmetov jeho podnikania
(činnosti) bolo poskytovanie úverov z vlastných peňažných zdrojov nebankovým spôsobom; žalovaný

pri uzatvorení a plnení zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej
činnosti, predmetnú zmluvu preto vyhodnotil v zmysle § 1 ods. 2 a § 2 písm. a), písm. b) Zákona
o spotrebiteľských úveroch ako aj § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka ako zmluvu spotrebiteľskú,
konkrétne spotrebiteľský úver. Nakoľko sa jednalo o spor zo spotrebiteľskej zmluvy, súd prvej
inštancie uviedol, že bol povinný prihliadať na žalovaným namietané premlčanie uplatneného nároku.
Vymáhaním premlčaného práva zo spotrebiteľskej zmluvy sa rozumie súdne konanie, exekučné

konanie a rozhodcovské konanie. Z dôvodu spotrebiteľského charakteru predmetného konania preto
aplikoval vo vzťahu k uplatnenému nároku trojročnú premlčaciu dobu (§ 101 Občianskeho zákonníka).
Argumentoval, že v konaní nebolo sporným, že účastníci zmluvy si možnosť zosplatnenia úveru dohodli
v článku XIII, bod 12, v bode 12.4 Zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a to v prípade riadneho a včasného
nesplácania úveru. Dodržaný bol aj postup podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, keďže z

predžalobnej upomienky zo dňa 26.11.2014 vyplynulo, že k zosplatneniu došlo pre nezaplatenie splátky
splatnej v mesiaci 9/2014 t. j. dňa 20.9.2014. K zosplatneniu úveru došlo následne oznámením zo dňa
25.1.2015, teda v lehote dlhšej ako 15 dní po upozornení na zosplatnenie úveru, čím bola dodržaná
zákonná lehota v zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, preto vyhodnotil vyhlásenie o predčasnej
splatnosti úveru ako platný a účinný právny úkon. Na základe vykonaného dokazovania tak považoval

súdprvejinštanciezanesporné,žemedzizmluvnýmistranamibolodohodnutésplneniedlhuvsplátkach.
Žalovaný poskytnutý úver riadne nesplácal, preto právny predchodca žalobcu pristúpil k zosplatneniu
úveru (vyhlásil okamžitú splatnosť), k čomu bol podľa zmluvy oprávnený. Podľa § 565 Občianskeho
zákonníka môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak
to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Takáto dohoda (možnosť veriteľa žiadať zaplatenie celej

pohľadávky) bola obsiahnutá v článku XIII, bod 12, v bode12.4 Zmluvy o pôžičke na bývanie č. 8012752,
uzatvorenej dňa 31.1.2014.

19. Ozrejmil, že v prípade zosplatnenia celého dlhu, podľa § 103 druhá veta Občianskeho zákonníka
začne plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky. Účelom § 103 Občianskeho

zákonníka je brániť tomu, aby veriteľ mohol otáľať s využitím práva podľa § 565 Občianskeho
zákonníka pri omeškaní dlžníka, resp. motivovať veriteľa k čo najskoršiemu vymáhaniu svojej
pohľadávky. Preto premlčanie celého zvyšku dlhu nie je viazané na okamih využitia práva podľa § 565
Občianskeho zákonníka veriteľom, ale na okamih splatnosti tej splátky, kvôli ktorej toto právo využíva.
V spotrebiteľských vzťahoch

§ 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka umožňuje uplatniť právo podľa § 565 Občianskeho zákonníka až
po trojmesačnom omeškaní. V tejto časti je toto ustanovenie lex specialis k
§ 565 druhej vete Občianskeho zákonníka, podľa ktorého možno toto právo uplatniť len do splatnosti
nasledujúcej splátky. Ak totiž pri pôžičke splácanej mesačnými splátkami musí uplynúť trojmesačné
omeškanie s niektorou splátkou, za ten čas sa stanú splatné najmenej dve ďalšie splátky. V takom

prípadebyveriteľztakejtospotrebiteľskejzmluvynikdynemoholuplatniťprávopodľa§565Občianskeho
zákonníka, čo je však v rozpore s § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, ktorý jasne hovorí, že toto
právo uplatniť môže (avšak len za tam uvedených podmienok). Teda v prípade spotrebiteľskej zmluvy
môže veriteľ uplatniť právo podľa § 565 Občianskeho zákonníka po uplynutí trojmesačného omeškania
s niektorou splátkou bez ohľadu na to, že medzičasom boli zročné ďalšie splátky. To však nemá vplyv

na plynutie premlčania. Dôvodil, že ustanovením § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka sa totiž nijako
nenovelizoval § 103 Občianskeho zákonníka, preto bol názoru, že aj v prípade spotrebiteľských zmlúv
platí, že premlčacia doba začína plynúť od zročnosti splátky, kvôli ktorej sa predčasné splatenie žiada
(ktorá zosplatnenie vyvolala). Keďže § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka umožňuje predčasné splatenie
uplatniť až po trojmesačnom omeškaní s niektorou splátkou, je práve táto splátka tou splátkou, „pre

nesplnenie ktorej sa stane zročným celý dlh“ v zmysle § 103 Občianskeho zákonníka, preto od jej
zročnosti (a nie až uplynutím troch mesiacov, resp. zosplatnením) plynie premlčacia doba v zmysle tohto
ustanovenia.20. Na základe uvedeného uzavrel, že podľa § 103 vety druhej Občianskeho zákonníka pri zosplatnení
úveru začína plynúť premlčacia doba nie od omeškania celej zosplatnenej pohľadávky, teda nie od
momentu účinnosti zosplatnenia, ale od omeškania splátky, pre ktorú došlo k zosplatneniu. Bol preto

názoru, že malo by ísť o prvú omeškanú splátku, ktorá nebola uhradená, čo je logický dôsledok zásady
upravenej v § 101 Občianskeho zákonníka, spočívajúcej v tom, že relevantné je posúdenie, kedy sa
právo mohlo vykonať prvýkrát. Zákonodarca totiž jasne v § 103 vete druhej Občianskeho zákonníka
uviedol od kedy plynie premlčacia doba pri zosplatnení úveru (odo dňa zročnosti nesplnenej splátky).
Účelom tohto ustanovenia je, aby veriteľ pri omeškaní dlžníka nebol pasívny a aby včas využil svoje

právo na zosplatnenie úveru. Zdôraznil, že premlčacia doba rozhodne neplynie od momentu účinnosti
zosplatnenia úveru, keďže zákon nič také neuvádza, pričom právny záver o tom, že premlčacia doba
podľa § 103 Občianskeho zákonníka pri zosplatnení úveru plynie už od omeškania prvej splátky, vyplýva
z viacerých súdnych rozhodnutí. Do pozornosti dal predovšetkým ods. 14 až 24 uznesenia Najvyššieho
súdu SR zo dňa 29.11.2022, sp. zn. 7Cdo/268/2020, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu
SR a rozhodnutí súdov SR č. 3/2023, v ktorom je okrem iného aj riešená právna otázka premlčania, keď

poukázal najmä na ods. 16.2 a ods. 19 (ods. 15.2 a ods. 18 - pozn. odvolacieho súdu) predmetného
uznesenia.

21. Dal do pozornosti, že z predžalobnej upomienky zo dňa 26.11.2014 vyplynulo, že žalovaný mal
nedoplatok na splátkach ku dňu 26.11.2024 vo výške 1.006,77 eura (nezaplatená splátka za október

2014 a za november 2014 uhradil len sumu 200 eur), pričom mal byť v omeškaní so splátkou
splatnou v mesiaci 09/2014, ktorú uhradil len vo výške 22,27 eura. Z Prehľadu splátok a úhrad mal
za preukázané, že žalovaný prestal platiť splátky úveru v dohodnutej výške 322,27 eura mesačne už
počnúc mesiacom september 2014. Listom zo dňa 26.11.2014 právny predchodca žalobcu v súlade s §
53 ods. 9 Občianskeho zákonníka žalovaného vyzval na doplatenie dlžných splátok a zaplatenie čiastky

1.006,77 eura do 5.1.2015, spolu s upozornením, že ak v stanovenej lehote neuhradí splátku splatnú
v mesiaci september 2014 (dňa 20.9.2014), je oprávnený žiadať zaplatenie celého dlhu zo zmluvy o
spotrebiteľskom úvere naraz. Následne z dôvodu nezaplatenia dlžnej splátky za mesiac september 2014
právny predchodca žalovaného (žalobcu - pozn. odvolacieho súdu) celý dlh zosplatnil. Vychádzajúc z §
103 veta druhá Občianskeho zákonníka dospel súd prvej inštancie k záveru, že pre posúdenie začiatku

plynutia premlčacej trojročnej doby v danej veci je rozhodný deň splatnosti omeškanej splátky, pre ktorú
žalobca vyhlásil splatnosť celého dlhu. V danom prípade splatnosť celého dlhu nastala v dôsledku
omeškania so splátkou splatnou dňa 20.9.2014, preto deň nasledujúci po tomto dni, tzn. 21.9.2014
je potrebné považovať za deň, kedy začala plynúť v danej veci trojročná premlčacia doba. Posledný
deň tejto trojročnej premlčacej doby, počas ktorej žalobca mohol uplatniť svoje práva zo spotrebiteľskej

zmluvy, uplynul dňa 21.9.2017, teda pokiaľ žalobca žalobu podal na súd dňa 27.11.2017, žalobu podal
po uplynutí premlčacej doby.

22. Vzhľadom na uvedené skutkové a právne závery súd prvej inštancie za použitia
§ 150 ods. 1, 151 ods. 1, § 153, § 181 ods. 4, § 185 C. s. p., § 52 ods. 1, ods. 3, ods. 4, § 53 ods. 9, § 100

ods. 1, § 101, § 103, § 565 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2, § 2 písm. a), písm. b) a písm. d) zákona č.
129/2010 Z. z. žalobu z dôvodu premlčania práva, na ktoré prihliadal na námietku žalovaného, v celom
rozsahu zamietol, pričom sa ďalšími námietkami o neprimeranosti výšky RPMN, úrokov, o absencii údaju
o konečnej splatnosti úveru a vo vzťahu k posúdeniu schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský
úver už nezaoberal a v tejto časti dokazovanie nevykonával. O trovách konania rozhodol podľa § 255

ods. 1 C. s. p., keď nakoľko žalobu v celom rozsahu zamietol, žalovanému prislúcha voči žalobcovi
právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Žalovaný si však nárok na náhradu trov tohto konania
neuplatnil, keďže mu v konaní žiadne nevznikli.

23. Proti rozsudku podal odvolanie žalobca, ktorý žiadal napadnutý rozsudok zmeniť a žalobe vyhovieť v

celom rozsahu. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393
ods. 2 C. s. p.) bola námietka, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.

24. Namietal záver súdu prvej inštancie o premlčaní uplatneného nároku v dôsledku ustálenia počiatku

premlčacej doby od splátky splatnej dňa 20.9.2014, teda od prvej neuhradenej splátky úveru. Dôvodil,
že v konaní bolo nesporne preukázané, že z dôvodu porušenia platobnej disciplíny právny predchodca
žalobcu výzvou zo dňa 26.11.2014 vyzval žalovaného na zaplatenie omeškaných splátok v lehote do
5.1.2015 s upozornením, že v prípade ich neuhradenia je oprávnený úver zosplatniť. Nakoľko žalovanýdlžné splátky úveru nezaplatil, listom zo dňa 25.1.2015 právny predchodca žalobcu úver zosplatnil ku
dňu 19.1.2015. Bol názoru, že súd prvej inštancie na premlčanie aplikoval nesprávnu právnu normu
in concreto § 103 ods. 2 Občianskeho zákonníka, keď aplikovať mal § 101 Občianskeho zákonníka,

ktorého aplikácia vyplýva z ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR.

25. Považoval za zarážajúce, že súd prvej inštancie tak neurobil, hoci v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia (odsek 53) cituje z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/268/2020 právnu vetu,
že aplikácia osobitného ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v spotrebiteľských vzťahoch

vylučuje uplatnenie pravidla podľa druhej vety §103 Občianskeho zákonníka a začiatok plynutia
premlčacej lehoty sa spravuje všeobecným ustanovením § 101 Občianskeho zákonníka. Premlčacia
doba tak začína plynúť prvý deň nasledujúci po uplynutí troch mesiacov od omeškania so splnením
splátky pre nesplnenie, ktorej sa stal splatným celý dlh. Až vtedy sa totiž môže veriteľ s úspechom
obrátiť na súd po prvý krát (§101 Občianskeho zákonníka). Dal do pozornosti, že totožný právny názor
Najvyšší súd SR zaujal pri rovnakej právnej otázke aj v rozhodnutiach sp. zn. 4Cdo/132/2021 a sp. zn.

5Cdo/26/2022. Bol názoru, že správne mal preto súd prvej inštancie posúdiť premlčanie podľa § 101
Občianskeho zákonníka a jeho aplikáciou by mal za preukázané, že uplatnený nárok premlčaný nie je,
keďže premlčacia doba začala plynúť dňa 21.12.2014 a žaloba bola podaná pred jej uplynutím, dňa
27.11.2014.

26. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu výslovne poprel tvrdenia žalobcu v odvolaní a uviedol, že
súd prvej inštancie rozhodol správne, keď žalobu zamietol. Mal za to, ak by bola pripustená nesprávnosť
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, musel by sa pripustiť aj fakt, že okamžitá splatnosť úveru dňa
25.1.2015 nenastala a to z dôvodu, že omeškaná splátka za mesiac 9/2014 nebola splátkou, pre ktorú
mohla nastať okamžitá splatnosť úveru, pretože ku dňu 26.11.2014 žalovaný nebol v omeškaní so

splátkou splatnou v 9/2014 dlhšie ako tri mesiace, to znamená že bol v omeškaní len 2 mesiace a 6
dní a podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka upozornenie vyhlásiť úver za predčasne splatný sa
mohlo vzťahovať na splátky úveru, s ktorými bol žalovaný v omeškaní dlhšie ako 3 mesiace. Bol tiež
názoru, že ďalej sa musí vziať do úvahy aj § 565 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého ak ide o
plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky

len ak to bolo dohodnuté, pričom takáto dohoda uzatvorená nebola. Ak by aj bolo dohodnuté, že môže
veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, tak mal za nesporné, že
celou pohľadávkou bola suma 1.006,77 eura oznámená v Predžalobnej upomienke zo dňa 26.11.2014.
Poukázal tiež na § 565 Občianskeho zákonníka a uviedol, že bolo nesporné, že veriteľ si neuplatnil
svoje právo najneskôr do splatnosti najbližšej splátky, a to do 20.12.2014, preto nenastala predčasná

splatnosť úveru.

27. Argumentoval, že úver je podľa zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch bezúročný
a bez poplatkov zo zákona, pričom o tom nemusel súd prvej inštancie rozhodovať, pretože zákon
má prednosť pred rozhodnutím súdu. K dôvodom bezúročnosti a bezpoplatkovosti uviedol, že podľa

Súhrnných informácií o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch veriteľmi za 4. štvrťrok
2013 bola hodnota RPMN 13,34 % pre úver s parametrami 20.000 eur, preto v priloženej Zmluve
uvedená RPMN 14.9 % je nesprávna a v neprospech spotrebiteľa. Dodal, že nesprávne je uvedená
i priemerná hodnota RPMN 13,88 % a dôvodil, že je potrebné vyriešiť, či v hodnote RPMN je alebo
nie je zahrnutý poplatok za poistenie, keď v prípade, že poplatok je do hodnoty RPMN zahrnutý, ide

o rozpor so zákonom, nakoľko absentuje poistná zmluva a jej náležitosti podľa § 788 Občianskeho
zákonníka, pričom k platnému uzavretiu poistnej zmluvy nedošlo práve pre absenciu náležitostí poistnej
zmluvy. Ďalej namietal, že mesačný poplatok za poistenie úveru 12,10 eura bez právneho dôvodu a teda
bez platného uzavretia Poistnej zmluvy je poplatkom, ktorý je neprijateľnou podmienkou, pretože nebol
individuálne dojednaný, obsahovala ho zmluva, ktorej obsah spotrebiteľ nemohol ovplyvniť a v konaní

nebolo preukázané, že ide o individuálne vyjednanú podmienku k čomu poukázal na § 53 Občianskeho
zákonníka. Doplnil, že z dôvodu, že sa spotrebiteľ nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento
zákon alebo osobitné predpisy na ochranu spotrebiteľa priznávajú, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné
postavenie, platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší (§ 54 Občianskeho zákonníka).

28. Ďalší dôvod bezúročnosti a bezpoplatkovosti prejednávaného úveru vzhliadol v absencii termínu
splatnosti splátok uvedenému dňom, mesiacom a rokom, pričom v zmluve nie je uvedený začiatok
splácania úveru ani dňom, ani mesiacom, ani rokom; konečná splatnosť je uvedená len mesiacom a
rokom a to: 1/2024. Zároveň s poukazom na § 11 ods. 1 písm. b) a ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. daldo pozornosti, že veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou a aj z toho dôvodu je úver zo zákona bez
úročný a bez poplatkov. Zotrval tiež na tvrdení, že žalobca nie je aktívne vecne legitimovaný v tomto
konaní, nemá hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva ním uplatňované právo (nárok), a nevyplýva

mu procesné právo si žalovaný hmotnoprávny nárok uplatňovať. Argumentoval, že v predmetnej Zmluve
je uvedené v bode II. Údaje Klienta o zamestnaní a finančnej situácii nasledovné: celková výška
mesačných splátok: 797 eur, príjem z podnikania a inej zárobkovej činnosti za min. rok: 18.132 eur a
základ dane za min. rok: 3.751 eur, keď už z týchto informácií je nesporné, že veriteľ nekonal s odbornou
starostlivosťou a nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského

úveru. Konkretizujúc uviedol, že ak bol základ dane za rok 3.751 eur, pričom ide o celý rok, tak za jeden
mesiac bol základ dane 3.751 eur : 12 mesiacov, t. j. 312,58 eura z čoho je nesporné, že popri dvoch
ďalších úveroch od Slovenskej sporiteľne, a.s. zo dňa 20.5.2013 vo výške 140.000 eur, so splátkou
800,90euraaodPrvejstavebnejsporiteľne,a.s.zodňa5.6.2013vovýške25.000eursosplátkou171,88
eura, nemohol žalobca poskytnúť úver vo výške 20.000 eur so splátkou 322,27 eura, pričom bol povinný
prihliadnuť i na životné minimum 198,09 eura mesačne ak ide o jednu plnoletú fyzickú osobu. Logicky

tak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou a nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové
splatenie spotrebiteľského úveru, preto tiež nemohol platne postúpiť pohľadávku na žalobcu.

29. Žalobu považoval za nedôvodnú a zmätočnú, nárok neuznal v celom rozsahu. Vzniesol námietku
premlčania uvedeného nároku a tvrdil, že žalobcovi vymáhaný nárok nedlží. Mal za to, že žalobca

žiada nedôvodný nárok, z neplatnej neexistujúcej zmluvy, nepodpísanej stranami zmluvy, neplatnej od
počiatku, v ktorej absentujú obligatórne náležitosti, pričom mala byť uzavretá podľa žaloby dňa 6.2.2014,
avšak k žalobe bola priložená zmluva zo dňa 31.1.2014. Poukázal na to, že žalobca neosvedčil ani
poskytnutie úveru. Dôvodil, že predžalobná upomienka zo dňa 26.11.2014 je neplatný právny úkon z
neplatnej zmluvy, prehľad splátok a úhrad nie je overiteľný a nebolo žiadnym dôkazom osvedčené, že

patrí k zmluve číslo 5510507334. Taktiež bol názoru, že oznámenie o vyhlásení okamžitej splatnosti
úveru zo dňa 25.1.2015 je neplatný právny úkon, ktorý nebol urobený podľa zákona. Z dôvodu
neunesenia dôkazného bremena mal za to, že žalobu bolo potrebné zamietnuť. Nakoľko súd prvej
inštancie podľa tvrdení žalobcu uviedol, že žalovaní uhradili z uvedenej sumy 6.618,16 eura, z dôvodu,
že úver je zo zákona bezúročný a bez poplatkov mal za to, že 20.000 eur : 120 splátok = 166,66 eura

mesačná splátka.

30. Zdôraznil, že v priloženej zmluve nebol uvedený dátum prvej mesačnej splátky a sporné bolo aj
uzavretie prejednávanej zmluvy (z dôvodu rôznych dátumov), nebolo doposiaľ ustálené, od kedy mala
byťpovinnosťprejednávanýúversplácať,anideňsplatnostiúveru.Vykonanímšpecifikovanéhoprepočtu

za predpokladu, že by sa úver mal splácať od mesiaca marec 2014 pre splátku bez úrokov a bez
poplatkov 166,66 eura argumentoval, že nebol v omeškaní so žiadnou splátkou. Za predpokladu, že by
sa úver mal splácať od mesiaca marec 2014 pre splátku 322,27 eura argumentoval, že z dôvodu, že úver
nebol platne zosplatnený a ďalej úver splácal aj po dni 25.1.2015, nezaplatené splátky boli doplatené a
úver bol živý i do 8.1.2018, do ktorej doby úver platil, pričom tvrdil, že do úvahy treba vziať aj skutočnosť,

že v Oznámení o vyhlásení okamžitej splatnosti úveru zo dňa 25.1.2015 nebol určený dátum splatnosti
dlžnej čiastky a z toho dôvodu nemohla byť ani dlžná čiastka ako pohľadávka postúpená. Záverom sa
stotožnil s behom premlčacej doby určeným súdom prvej inštancie a mal za nesporné, že nemohol byť
v omeškaní so žiadnou splátkou tri mesiace a právny predchodca nemohol platne vyzvať žalovaných
Predžalobnou výzvou zo dňa 26.11.2014, s poukazom na § 53 a § 565 Občianskeho zákonníka, pre

ktorú súd prvej inštancie nemohol postupovať tak, že počiatok behu premlčacej doby mal počítať od
21.12.2014 (ako uviedol žalobca v odvolaní), keďže nedošlo k platnému právnemu úkonu.

31. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C. s. p.) preskúmal
rozsudok súdu prvej inštancie, vychádzajúc z § 384 ods. 1 C. s. p. prejednal odvolanie žalobcu podľa

§ 385 ods. 1 C. s. p. na pojednávaní konanom dňa 23.5.2025 v neprítomnosti žalobcu (podľa § 180
C. s. p.), na ktorom vyzval v zmysle § 382 C. s. p. na vyjadrenie sa k použitiu § 17 ods. 1 zákona č.
129/2010Z.z.vspojitostis§53ods.9a§565Občianskehozákonníka,zopakovaldokazovanielistinami
založenými v spise, za súčasného splnenia podmienok podľa § 204 C. s. p. veta za bodkočiarkou a
dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny, preto ho v súlade s §

387 ods. 1 C. s. p. potvrdil.32. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. práva vyplývajúce zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere
neprechádzajú a veriteľ ich nemôže previesť na tretiu osobu; to neplatí, ak prechádza alebo sa postupuje
pohľadávka so všetkými právami s ňou spojenými a

a) ide o prechod alebo postúpenie z veriteľa oprávneného poskytovať spotrebiteľský úver podľa tohto
zákona alebo osobitného predpisu18b) na veriteľa podľa § 20 ods. 1 písm. a), banku, zahraničnú banku
alebo pobočku zahraničnej banky, a
b) prechádza alebo postupuje sa pohľadávka po konečnom termíne splatnosti spotrebiteľského úveru
alebo pohľadávka, ktorá sa stala splatnou pred termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.

33. Podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má
vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od
omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní
na uplatnenie tohto práva.

34. Podľa § 565 Občianskeho zákonníka ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie
celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené.
Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky.

35. Ako plne dôvodnú vyhodnotil odvolací súd odvolaciu argumentáciu žalobcu, ktorý namietal záver

súdu prvej inštancie, že uplatnený nárok je premlčaný. Ak teda súd prvej inštancie pri posúdení
žalovaným uplatnenej námietky premlčania aplikoval § 103 Občianskeho zákonníka a začiatok plynutia
premlčacej doby určil na dobu splatnosti splátky, pre nesplnenie ktorej sa stal splatným celý dlh, vec
nesprávne právne posúdil, keď nerešpektoval ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít,
v zmysle ktorej pri strate výhode splátok v spotrebiteľských veciach podľa § 53 ods. 9 Občianskeho

zákonníka (všeobecne) začne premlčacia doba plynúť prvý deň nasledujúci po uplynutí troch mesiacov
od omeškania so splnením splátky, pre nesplnenie ktorej sa stal splatným celý dlh (viď uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/268/2020, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a
rozhodnutí súdov SR č. 3/2023 pod č. 29).

36. Nakoľko v prejednávanej veci splatnosť celého dlhu nastala v dôsledku omeškania so splátkou
splatnou dňa 20.9.2014, odvolací súd konštatuje, že premlčacia doba začala plynúť dňa 21.12.2014 a
keďžežalobabolapodanádňa27.11.2017,žalobcasiuplatnilnárokpreduplynutímtrojročnejpremlčacej
doby.

37. Žiada sa poukázať na skutočnosť, že predmetné rozhodnutie Najvyššieho súdu SR predstavuje
ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, za ktorú treba považovať predovšetkým
rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov SR. Rešpektovanie tejto ustálenej praxe tvorí základ princípu právnej istoty v zmysle Čl. 2 ods.
2 Základných princípov C. s. p., keď právnou istotou je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať,

že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít;
ak takej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý
spravodlivo.

38. Ak mal súd prvej inštancie za to, že je potrebné sa od tejto ustálenej praxe odkloniť, bolo v zmysle

§ 220 ods. 3 C. s. p. jeho povinnosťou odklon dôkladne a presvedčivo odôvodniť, avšak odôvodnenie
súdu prvej inštancie napriek jeho rozsiahlosti nereflektovalo na dôvody, ktoré viedli k prijatiu predmetnej
ustálenej súdnej praxe (obsiahnuté najmä v ods. 20 a ods. 21 uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn.
7Cdo/268/2020).

39. Bez ohľadu na uvedené však je nutné uviesť, že povinnosťou súdu prvej inštancie bolo primárne sa
zaoberať skúmaním aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v prejednávanej veci, ktorú namietol aj žalovaný
a posúdenie ktorej je v rámci skúmania existencie procesných podmienok konania povinnosťou súdu
počas celého konania.

40. Odvolací súd zdôrazňuje, že v prejednávanej veci pri posudzovaní, či bola pohľadávka zosplatnená
(ako predpokladu aktívnej vecnej legitimácie žalobcu) nebolo možné vychádzať z nesporných
skutočností, ako to urobil súd prvej inštancie v zmysle § 151 ods. 1 C. s. p.. Aj napriek skutočnosti, že
žalovaný doručenie oznámenia o zosplatnení nenamietal, s ohľadom na skutočnosť, že v prejednávanejveci ide o spotrebiteľský spor, analogicky v zmysle rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR vyjadrenej
v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky pod č. 6/2022, je súd povinný skúmať vecnú legitimáciu z úradnej povinnosti aj v prípade, ak

spotrebiteľ nepoprel s tým súvisiace skutkové tvrdenia veriteľa.

41. Nakoľko na stranách v konaní spočíva nielen bremeno tvrdiť skutočnosti na podporu uplatneného
nároku, resp. uplatnenej obrany, ale aj bremeno tvrdené skutočnosti preukázať, odvolací súd konštatuje,
že výzva zo dňa 26.11.2014 v spojení s oznámením zo dňa 25.1.2015 by mohla naplniť podmienky

predčasného zosplatnenia úveru podľa § 53
ods. 9, v spojení s § 565 Občianskeho zákonníka, avšak žalobca nepreukázal, že proces zosplatnenia
pohľadávky zo Zmluvy o pôžičke zo dňa 31.1.2014 dovŕšil doručením oznámenia o predčasnom
zosplatnení žalovanému.

42. Keďže žalobca nepreukázal doručenie oznámenia o predčasnom zosplatnení pôžičky (úveru),

nedošlo k právne účinnému zosplatneniu, čo vzhľadom na charakter právneho predchodcu žalobcu ako
nebankového subjektu nevyhnutne rezultuje s poukazom na § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. do
záveru o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu z dôvodu, že pohľadávka v čase postúpenia
nebola splatná. Odvolací súd zároveň konštatuje, že žalovaný vo vzťahu k výzve v zmysle § 382 C. s.
p. zotrval na dovtedajšej argumentácii o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie pre neplatnosť právneho

úkonu postúpenia, ktorou sa odvolací súd vzhľadom na predmetný záver ďalej nezaoberal.

43. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, hoci z iných
dôvodov, ako vo výroku vecne správny podľa § 387 ods. 1 C. s. p. potvrdil.

44. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v
spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. a § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní
plný úspech, priznal proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

45. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1
C. s. p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).