Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, May 28, 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Cdo/40/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113230880
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Miroslav Šepták
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:1113230880.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Miroslava Šeptáka
a sudcov JUDr. Ivana Rumanu a JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD. v spore žalobcov 1/. L.. P. L.T.,
narodeného XX. T. XXXX, Q., Ž. XXX/X, 2/ L.. D.. G. Q., narodeného XX. L. XXXX, I. XX. F. XXXX,
naposledy B. L. E., X. 709/22, 3/ F. B., narodeného XX. P., V.Š. XXX, 4/ F. L., narodeného XX. P. XXXX,
B., F. Z.. X, 5/ D.. P. A., narodenej XX. T. XXXX, B., O. Z.. X, 6/ J.. I. A., narodenej XX. F. XXXX, B.,

Ľ. I. X, 7/ D.. G. X.T., narodeného XX. P. XXXX, B., J. XXX, 8/ D.. P. Q., narodeného XX. Q. XXXX, B.,
Z. B. XX, 9/ D.. P. Š.T., Z. XX. Z., B., H. X, 10/ D.. E. V., narodeného XX. T. XXXX, Q., Q. XX, všetci
zastúpení advokátkou Mgr. Zuzanou Motúzovou, Bratislava, Michalská 3, proti žalovanej Slovenskej
republike, za ktorú koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Bratislava, Pribinova 2, o náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch, vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 15C/179/2013,
o dovolaní žalobcov 1/, 3/ až 10/, proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 30. januára 2020 sp.

zn. 9Co/197/2018, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie z a m i e t a.

Žalovanej p r i z n á v a nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd") napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok

Okresného súdu Bratislava I zo 6. októbra 2015 č. k. 15C/179/2013-197 (ďalej len „súd prvej inštancie
resp. prvoinštačný súd"), ktorým zamietol žalobu žalobcov 1/, 2/, 3/, 4/, 5/, 6/, 7/, 8/, 9/, 10/ (ďalej aj
„žalobcovia") o náhradu nemajetkovej ujmy titulom nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej
moci podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o
zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z") a zároveň
žalovanej náhradu trov konania nepriznal (výrok I.); žalovanej proti žalobcom 1/, 2/, 3/, 4/, 5/, 6/, 7/, 8/,

9/, 10/ nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z.
Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP"; výrok II.).

1.1. Súd prvej inštancie v dôvodoch rozhodnutia po skutkovej stránke uviedol, že žalobcovia boli
zamestnancami spoločnosti Lignoprojekt, a.s., ktorá im dala dňa 28. februára 2000 podľa § 46 ods.1
písm. a) zákona č. 301/2011 Z.z. (ďalej len „Zákonník práce") výpoveď s tým, že pracovný pomer

skončil k 31. máju 2000. Ku dňu skončenia pracovného pomeru im zamestnávateľ nevyplatil mzdu za
mesiace apríl a máj 2000 a ani zákonné odstupné. Žalobcovia podali dňa 24. januára 2001 trestné
oznámenie pre podozrenie z trestného činu nevyplatenie miezd a zákonného odstupného podľa § 248a
Trestnéhozákona.UznesenímOkresnéhoúradujustičnejpolíciez30.októbra2002PZBratislavaIVpod
ČVS:OUJP-270/2001 Sk začalo trestné stíhanie v bode 1. pre trestný čin neodvedenia dane a poistného
Všeobecnej zdravotnej poisťovni, Sociálnej poisťovni a Národnému úradu práce; v bode 2. pre trestný

čin nevyplatenia mzdy a odstupné zamestnancom. Išlo o dva samostatné trestné činy, pričom žalobcovia
vystupovali ako poškodení v súvislosti s trestným činom v bode 2. Z trestného činu nevyplatenia mzdy aodstupnézamestnancombolobvinenýD..P.O.,vočiktorémubolotrestnéstíhaniezastavenéuznesením
zo14.júla2008podč.k.1Pv776/02-169zdôvodu,žeobvinenýdňa04.apríla2008zomrel.Zuvedeného
je zrejmé, že nárok žalobcov v predmetnom trestnom konaní nebol uspokojený. Trestné stíhanie ďalej

pokračovalo, avšak vo vzťahu k Všeobecnej zdravotnej poisťovni, Sociálnej poisťovni a Národnému
úradu práce pre trestný čin neodvedenia dane a poistného.

1.2. Ďalej prvoinštančný súd v súvislosti so žalovanou vznesenou námietkou premlčania citoval
ustanovenie § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. podľa ktorého právo na náhradu škody sa premlčí

za tri roky odo dňa, keď sa poškodený o škode dozvedel, v spojení s § 19 ods. 3 citovaného zákona,
konštatoval preto, že žalobcovia svoj nárok mohli uplatniť najneskôr do januára 2012 (od 14. júla 2008
tri a pol roka). Keďže ale nárok proti Slovenskej republike zastúpenej Ministerstvom vnútra Slovenskej
republiky uplatnili až dňa 07. apríla 2014, žalovaná vzniesla námietku premlčania. Súd prvej inštancie
pre obdobie od 24. januára 2001 do 31. júna 2004 aplikoval § 18 ods. 1 a 2, § 20, § 22 ods. 1 a 3 zákona
č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym

úradným postupom a pre obdobie od 01. júla 2004 do 03. januára 2011 § 9 ods.1 a 2, § 15 ods. 1 a 2,
§ 16 ods.1, § 19 ods.1 a 3 zákona č. 514/2003 Z.z.. Konštatoval, že žalobcovia podali dňa 24. januára
2001 trestné oznámenie na bývalých členov predstavenstva Lignoprojekt, a.s. pre nevyplatenie miezd
za mesiace apríl a máj 2000, zákonného odstupného po skončení pracovného pomeru. Na základe
trestného oznámenia začalo trestné stíhanie uznesením z 30. októbra 2002 pre trestný čin nevyplatenia

mzdy a odstupného podľa § 248a ods.1, ods. 4 Trestného zákona a pre trestný čin neodvedenie dane
a poistného podľa §148a ods.1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona. Pre trestný čin nevyplatenie mzdy a
odstupného bolo vznesené obvinenie proti P. O. uznesením Okresného riaditeľstva PZ Bratislava IV zo
07. júna 2004 pod ČVS:ORP-270/OEK-B4-2001 a uznesením Okresnej prokuratúry Bratislava IV zo 14.
júla 2008 pod č.k. 1Pv 776/02-169 bolo zastavené. Podľa názoru súdu prvej inštancie aktívna legitimácia

žalobcov bola v danej veci daná, a to vzťahu k trestného činu nevyplatenia mzdy a odstupného z ktorého
bol obvinený P. O. uznesením zo 07. júna 2004. Keďže uznesením Okresnej prokuratúry Bratislava
IV zo 14. júla 2008 bolo trestné stíhanie proti obvinenému P. O. pre trestný čin nevyplatenia mzdy a
odstupného zastavené, týmto momentom sa žalobcovia (najneskôr) dozvedeli o škode ako majetkovej
alebo nemajetkovej ujme určitého druhu a rozsahu tak, že ju bolo možné objektívne vyčísliť ako i kto

za vzniknutú škodu zodpovedá. Podľa § 22 ods.1 zákona č. 58/1969 Zb., právo na náhradu škody sa
premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. V danom prípade trojročná premlčacia
dobazačalaplynúť14.júla2008auplynula14.júla2011aktejtobolopotrebnépripočítaťpodľa§22ods.
3 zákona č. 58/1969 Zb. šesťmesačnú lehotu, takže žalobný návrh mal byť podaný na súd najneskôr
14. januára 2012. Keďže ale žaloba bola podaná na súd až dňa 13. septembra 2013 bola podaná po

zákonnej lehote a súd prvej inštancie preto námietku premlčania vyhodnotil ako dôvodnú. Žalobný nárok
titulom nesprávneho úradného postupu v období od 01. júla 2004 prvoinštačný súd posudzoval podľa
zákona č. 514/2003 Z.z., a tento podľa § 19 ods. 1 citovaného zákona považoval tiež za premlčaný,
keďže poškodený sa dozvedel o škode dňa 14. júla 2008 a táto lehota uplynula dňa 14. júla 2011 a
k tejto bolo potrebné pripočítať podľa § 19 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. šesťmesačnú lehotu, takže

žalobný návrh mal byť podaný na súde najneskôr 14. januára 2012. Bol však podaný na súd dňa až
dňa 13. septembra 2013, teda po zákonnej lehote a súd prvej inštancie námietku premlčania vyhodnotil
ako dôvodnú.

1.3. Argumentáciu žalobcov, že počítanie premlčacej lehoty možno začať až zastavením trestného

stíhania proti obvinenému D.. T. O. uznesením Okresnej prokuratúry Bratislava IV z 03. januára 2011
(ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 18. januára 2011) vyhodnotil súd prvej inštancie ako nedôvodnú.
Vo vzťahu k žalobcom bola daná aktívna legitimácia len k trestnému stíhaniu obvineného P. O. pre
trestný čin nevyplatenia mzdy a odstupného, ktoré bolo zastavené 14. júla 2008 uznesením Okresnej
prokuratúry Bratislava IV pod č.k. 1Pv 776/02-169. Vo vzťahu k trestnému stíhaniu obvineného D.. T. O.

pretrestnýčinneodvedeniadaneapoistného,pretrestnýčinporušovaniapovinnostiprisprávecudzieho
majetku, nebola podľa názoru prvoinštančného súdu daná aktívna legitimácia žalobcov, nakoľko v
zmysle mzdových listín, žalobcom z nevyplatenej mzdy a odstupného bola daň a poistné strhnuté, avšak
neboli odvedené subjektom (Sociálnej poisťovni, Všeobecnej zdravotnej poisťovni, a.s., ...), ktoré sú
špecifikované v uznesení Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva PZ Bratislava IV

z 02. júna.2004 pod ČVS:ORP-270/OEK-B4-2001 a pod ČVS:ORP-270/OEK-B4-2001 z 22. januára
2010. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 142 ods.1 O.s.p.2. Odvolací súd v dôvodoch potvrdzujúceho rozhodnutia uviedol, že súd prvej inštancie v danej veci
nesprávne posudzoval zodpovednosť štátu za náhradu nemajetkovej ujmy pre obdobie od 24. januára
2001do31.júna2004podľa §18ods.1a2;§20; §22ods.1a3 zákonač.58/1969Zb.ozodpovednosti

za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu, alebo jeho nesprávnym úradným postupom a pre
obdobie od 01. júla 2004 do 03. januára 2011 podľa § 9 ods.1 a 2, § 15 ods.1 a 2, § 16 ods. 1, §
19 ods.1 a 3 zákona .č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.
Prieťahy v súdnom konaní treba považovať za protiprávny stav, v každom okamihu ktorého dochádza
k rovnakému porušovaniu práva účastníka konania na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov (čl.

48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). Pokiaľ však bola žalobcom v súdnom konaní spôsobená škoda
prieťahmi, ktorých vznik spadal do obdobia pred účinnosťou zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, avšak prieťahy pretrvávali
aj po nadobudnutí účinnosti tohto zákona, treba nimi uplatnený nárok na náhradu škody posudzovať
podľa ustanovení uvedeného zákona (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. júla
2010 sp. zn. 1 Cdo 107/2009 uverejnené pod č. R 19/2014 v Zbierke Stanovísk Najvyššieho súdu a

rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 2/2014).

2.1. Nesprávnosť aplikácie zákona upravujúceho zodpovednosť za škodu spôsobenú orgánom štátu zo
strany prvoinštančného súdu však nezaťažila nesprávnosťou jeho ostatný postup vedúci k zamietnutiu
žaloby tak z dôvodu premlčania nároku, ako aj z dôvodu absencie aktívnej vecnej legitimácie žalobcov

vo vzťahu k uplatneniu náhrady nemajetkovej ujmy k trestnému stíhaniu obvineného D.. T. O. pre
trestný čin neodvedenia dane a poistného. Vychádzajúc zo skutkového stavu bolo možné ustáliť, že
uznesením z 30. októbra 2002 sa začalo trestné stíhanie za dva trestné činy; a to 1/ pre trestný čin
neodvedenia dane a poistného podľa § 148a ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona a 2/ trestný čin
nevyplatenia mzdy a odstupného podľa § 248a ods. 1 ods. 4 Trestného zákona. Správne súd prvej

inštancie posudzoval nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo vzťahu ku každému trestnému stíhaniu
samostatne, keďže hmotnoprávne, ako aj procesné práva a povinností plynú z týchto trestných konaní
každému individuálne. Tvrdenie žalobcov o konci „celého trestného konania" nemá oporu v žiadnom
procesnom predpise. Uvedenému záveru nasvedčovali uznesenia Okresnej prokuratúry Bratislava IV
o zastavení trestného stíhania. Osobitne proti obvinenému P.E. O. pre trestný čin nevyplatenia mzdy a

odstupného a osobitne proti obvinenému D.. T. O. za trestný čin neodvedenia dane a poistného. Správne
súd prvej inštancie posúdil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za prieťahy v trestnom konaní za
trestný čin neodvedenia dane a poistného, keď zhodnotil, že na strane žalobcov pre podanie takejto
žaloby absentuje aktívna legitimácia, ktorá im prináleží iba pri uplatnení ujmy za prieťahy v konaní za
trestný čin nevyplatenia mzdy a odstupného, v konaní ktorom žalobcovia boli poškodenými.

2.2. Žalobcovia opodstatnenosť odvolania založili v zásade na nesprávnom vyhodnotení ich vecnej
aktívnej legitimácie iba vo vzťahu k trestnému stíhaniu za trestný čin neodvedenia dane a poistného
a z tejto premisy nesprávnom posúdení začiatku plynutia premlčacej lehoty. Výrazne sa v odvolaní
ohradili voči tvrdeniu žalovanej o nepreukázaní predpokladov pre priznanie škody, keďže súd v konaní
dosiaľ neskúmal a nevykonal žiadne dokazovanie v tom smere. Tvrdili, že rozhodnutie o zamietnutí

žaloby na tom základe, že dostatočne nepreukázali skutočnosti potrebné pre priznanie nárokov by
znamenalo porušenie ich práv na spravodlivú súdnu ochranu, či zamedzenie konať pred súdom. V
uvedenom smere odvolací súd uviedol, že právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda (§ 14 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z.z.). Otázka aktívnej legitimácie je imanentnou súčasťou každého súdneho konania, ktorú súd skúma

vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiadne z účastníkov nenapáda (viď rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 29. júna 2010 sp. zn. 2Cdo/205/2009). Ak by tak súd neučinil, považuje sa toto
opomenutie vyriešenia kardinálnej otázky, akou je otázka existencie vecnej legitimácie, protirečivou k
obsahu základného práva na súdu ochranu garantovanú čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj obsahu práva na
spravodlivé súdne konanie garantované čl. 6 ods.1 dohovoru (III. ÚS 266/2014; viď Nález Ústavného

súdu Slovenskej republiky z 12. decembra 2017 sp. zn. I.ÚS 407/2016). Pridržiavajúc sa ustálenej
súdnej praxe a vychádzajúc zo znenia § 14 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. bolo pri zisťovaní aktívnej
legitimácie nevyhnutné právne posúdiť, či žalobcom vznikla nemajetková ujma v príčinnej súvislosti s
prieťahmi v konaní. Nešlo tu o zisťovanie materiálnych predpokladov pre priznanie škody, ako mylne
argumentovali v odvolaní. Bez toho aby súd podrobil úvahe otázku, či žalobcom vznikla ujma v príčinnej

súvislosti s prieťahmi v konaní, by nemohla byť aktívna legitimácia na podanie tejto žaloby zodpovedaná.
Vychádzajúc z explicitného znenia ustanovenia pre zodpovednosť štátu z hľadiska aktívnej legitimácie
nebolo významné, či poškodený bol účastníkom konania, v rámci ktorého k nesprávnemu úradnému
postupu došlo, ale je podstatné iba to, či poškodenému vznikla nemajetková ujma, ktorá bola v príčinnejsúvislosti s uvedeným postupom. Súd prvej inštancie pri preukázaní aktívnej legitimácie, vzal do úvahy
§ 10 ods. 11 Trestného poriadku, zo znenia ktorého vyplýva, že skutková podstata trestného činu
nevyplatenia mzdy a odstupného podľa § 248a ods. 1 Trestného zákona priznáva zamestnancovi

t.j. žalobcom, postavenie poškodeného podľa § 46 Trestného poriadku, keďže týmto trestným činom
obvinený D.. P. O. spôsobil žalobcom škodu, ktorá je v príčinnej súvislosti so spáchaným skutkom,
pre ktorý je obvinený trestne stíhaný. Pokiaľ v tomto trestnom konaní došlo k porušeniu práva konať
bez zbytočných prieťahov možno žalobcom, ako subjektu trestného konania ktorému Trestný poriadok
priznáva procesné práva a povinnosti, priznať postavenie aktívne legitimovaných na podanie žaloby o

náhradu nemajetkovej ujmy spôsobnej prieťahmi v trestnom konaní. Avšak postavenie poškodeného
v trestnom konaní voči D.. T. O. pre trestný čin sprenevery Trestný poriadok žalobcom nepriznáva.
Postavenie poškodeného v tomto prípade prináleží príjemcovi dane, poistného na dôchodkovom
zabezpečení, nemocenskom a zdravotnom poistení ako aj príspevku na poistenie v nezamestnanosti.
Trestný poriadok v tejto časti trestného konania žalobcom nepriznáva nielen postavenie poškodeného,
ale nepriznáva im ani žiadne procesné práva a neukladá žiadne povinnosti, nemajú ani nevykonávajú

žiaden vplyv na priebeh trestného stíhania pre trestný čin neodvedenia dane. Z toto dôvodu neexistuje
žiadenrozumnýargument,prektorýbymalsúdpriznaťnároknanemajetkovúujmuzaprieťahysubjektu,
ktorému v základnom konaní zákon nepriznáva vplyv na priebeh trestného konania, vrátane procesných
práv a ukladania povinnosti.

2.3. Aktívna legitimácia pri nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za prieťahy v trestnom konaní
vo vzťahu k trestnému stíhaniu za trestný čin nevyplatenia mzdy a odstupného podľa § 248a ods.
1 Trestného zákona voči P. O. oprávňovala súd prvej inštancie zaoberať sa námietkou premlčania,
ktorú rovnako správne vyhodnotil ako dôvodnú. Pri nárokoch na náhradu škody vyvodzovaných
z nesprávneho úradného postupu, sa právo môže premlčať len uplynutím subjektívnej trojročnej

premlčacejdoby;objektívnadesaťročnápremlčaciadobavtomtoprípadeneplynie.Prezačiatokplynutia
trojročnej subjektívnej premlčacej doby pri uplatnení práva na náhradu škody titulom nesprávneho
úradného postupu je rozhodujúci okamih, kedy sa poškodený dozvedel o škode. Poškodený sa
dozvie o škode vtedy, ak sú mu známe skutkové okolnosti, z ktorých možno zistiť vznik škody (v
predpokladanej výške) zakladajúcej jej uplatnenie, preto nie je určujúce, či napríklad (ne)správnosť

úradného postupu bola v inom konaní zisťovaná, prípadne vzniknuté následky mohli byť v takom
konaní reparovateľné a či výsledky takéhoto konania (jeho právne závery) boli poškodenému známe;
v uvedenom okamihu teda nemusí byť daná (napr. z rozhodnutia súdu vyplývajúca) nespochybniteľná
istota poškodeného o zodpovednosti povinného subjektu (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 20. marca 2012, sp. zn. 5MCdo 13/2010). Vychádzajúc z konštantnej judikatúry, správne súd

prvej inštancie uzavrel, že najneskôr zastavením trestného stíhania P.E. O. sa žalobcovia dozvedeli o
škode konkrétneho druhu a rozsahu tak, že ju bolo možné objektívne vyčísliť, ako i kto za vzniknutú
škodu zodpovedá. Tento záver podporujú aj žalobcovia s odkazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu
Českej republiky z 22.novembra 2011 sp. zn. 30 Cdo 96/2011. Trojročná premlčacia doba pri nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy za prieťahy v trestnom konaní za trestný čin nevyplatenia mzdy a

odstupného podľa § 248a ods. 1 Trestného zákona voči P. O. začala plynúť 14. júla 2008 a uplynula
14. júla 2011. S pripočítaním šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku mala byť žaloba
podaná na súd najneskôr 14. januára 2012. Ak bola žaloba bola podaná na súd dňa 13. septembra 2013
bola podaná oneskorene a súd prvej inštancie námietku premlčania správne vyhodnotil ako dôvodnú.
Argumentáciu žalobcov, že počítanie premlčacej lehoty možno začať až zastavením trestného stíhania

proti obvinenému D.. T. O. vzhľadom na už skôr vyslovené právne závery logicky nebolo možné vziať
v úvahu.

2.4. Žalobcovia namietali, že žalovanou vznesená námietka premlčania je v rozpore s dobrými
mravmi. Odvolací súd považoval aj túto námietku žalobcov za nedôvodnú. Uviedol, že ustanovenie

§ 3 Občianskeho zákonníka je všeobecným ustanovením hmotno-právnej povahy, ktoré dáva súdu
možnosť posúdiť, či výkon subjektívneho práva je v súlade s dobrými mravmi, a v prípade, že tomu
tak nie je, požadovanú ochranu odoprieť. Pokiaľ ide o výkon práva, ktoré strane dáva priamo právny
predpis,prichádzadoúvahyaplikáciatohtoustanovenialenvovýnimočnýchprípadoch.Dobrýmimravmi
rozumie ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných

noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť, vystihujú podstatné historické tendencie,
sú zdieľané rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných. Týmto normám
zásadne neodporuje, ak namieta niekto premlčanie práva uplatňovaného voči nemu, nakoľko inštitút
premlčania prispievajúci k istote v právnych vzťahoch, je inštitútom zákonným a teda použiteľným vovzťahu k akémukoľvek právu, ktoré sa podľa zákona premlčuje. Ak by výkon práva namietať premlčanie
uplatneného nároku bol len prostriedkom umožňujúcim poškodiť iného účastníka právneho vzťahu,
zatiaľ čo dosiahnutie vlastného zmyslu a účelu sledovaného právnou normou by zostalo vedľajšie a

z hľadiska konajúceho by bolo bez významu, jednalo by sa tak síce o výkon práva, ktorý je formálne
so zákonom v súlade, avšak išlo by o výraz zneužitia tohto subjektívneho práva na úkor druhého
účastníka a teda o výkon v rozpore s dobrými mravmi. O konanie vykazujúce znaky priameho úmyslu
poškodiť druhú stranu konania však nemožno uvažovať za okolností a dôvodov, z ktorých je vznik
uplatneného nároku vyvodzovaný, ale len z konkrétnych okolností, za ktorých bola námietka premlčania

tohto nároku uplatnená. Tieto okolnosti pritom museli byť naplnené v natoľko výnimočnej intenzite,
aby bol odôvodnený tak významný zásah do princípu právnej istoty, akým je odoprenie práva uplatniť
námietku premlčania (viď uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky z 31. augusta 2004 sp. zn.
25 Cdo 2648/2003). Úvaha súdu o tom, či výkon práv a povinností je v rozpore s dobrými mravmi,
musí byť podložená konkrétnymi zisteniami v konaní. Súlad výkonu práv a povinností s dobrými mravmi
musí vychádzať z komplexného hodnotenia konkrétnej situácie a to na oboch stranách sporu (nielen

osoby vykonávajúcej určité právo, ale aj osoby týmto dotknutej). S prihliadnutím na všetky rozhodujúce
okolnosti a miestne a časové súvislosti a nezávisle od vedomia a vôle (zavinenia) toho, kto právo
alebo povinnosť vykonáva. Vo všeobecnosti nemožno opodstatnene vznesenú námietku premlčania
považovať za konanie, ktoré by zakladalo konanie v rozpore s dobrými mravmi, keďže inštitút premlčania
je zákonným inštitútom a prispieva k právnej istote v právnych vzťahoch. Znaky konania zakladajúce

priamy úmysel poškodiť druhú stranu konania je potrebné vyvodzovať z okolností existujúcich v čase
uplatnenia námietky premlčania, ktoré musia byť naplnené v natoľko výnimočnej intenzite, aby bol
odôvodnený tak významný zásah do právnej istoty odopretím práva uplatniť námietku premlčania.
Odvolací súd s poukazom na predchádzajúcu argumentáciu nepovažoval námietku žalobcov, že nie
je možné prihliadať na vznesenú námietku premlčania zo strany žalovanej za dôvodnú majúc za to,

že žalobcom nič nebránilo pri uplatnení si nároku na náhradu škody ako nemajetkovej ujmy titulom
nesprávneho úradného postupu, aby si uplatnili tento svoj nárok aj v rámci plynutia premlčacej doby
v zmysle ustanovenia § 19 zákona č. 514/2003 Z.z. (spolu so 6-mesačnou lehotou na predbežné
prerokovanie nároku). Znaky konania vykazujúce priamy úmysel poškodiť druhú stranu konania je
potrebné vyvodzovať z tých okolností, za ktorých bola námietka premlčania tohto nároku uplatnená a nie

zokolnostíadôvodov,zktorýchjevznikuplatňovanéhonároku odvodzovaný,t.j.rozhodujúceaurčujúce
pre odopretie účinkov námietky premlčania sú okolnosti, ktoré existovali v čase uplatnenia námietky
premlčania. Tieto okolnosti musia byť naplnené v natoľko výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený
tak významný zásah do právnej istoty, akým je neumožnenie práva uplatniť námietku premlčania, čo v
prejednávanej veci splnené nebolo. Odvolací súd dal do pozornosti zásadu, ktorá platila už v rímskom

práve, podľa ktorej „vigilantibus iura scripta sunt" t. j. „práva patria len bdelým" (pozorným, ostražitým,
opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje
procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej
spoločnosti je totiž predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak
ich podcenením, či zanedbaním môžu strácať svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné a pod..

(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 8. novembra 2011, sp. zn. 1Sžr/38/2011), pretože
neznalosť práva škodí každému (Ignorantia iuris cuique nocet).

2.5. Preúplnosťodvolacísúdešteuviedol,ženapodanieF..D.A.,F.P.A.,F.Q.B.aD..F.A.ako dedičov
pôvodného žalobcu 5/ D. V. A., zomrelého X. F. XXXX nebolo možné prihliadnuť, keďže uznesením

súdu prvej inštancie z 2. augusta 2018 č.k. 15C/179/2013-400, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 25.
septembra 2018 (č.l. 400) došlo nielen k zmene uznesenia ktorým rozhodol o pokračovaní v konaní na
stranežalobcu5/sdedičmi,aleajkzastaveniukonaniavočipôvodnémužalobcovi5/.Súdprvejinštancie
stranysporuvtomtouznesenínesprávnepoučiloneprípustnostiodvolania.Opodstatnenosťprípustnosti
odvolania o zastavení konania voči žalobcovi 5/ bola daná skutočnosťou, že zastavením konania stráca

strana (dedičia) možnosť ďalej uplatňovať svoje práva v civilnom procese. Prípustnosť odvolania je
garanciou, že odmietnutie poskytnutia súdnej ochrany nebolo bezdôvodné. Odvolanie je preto prípustné
proti každému uzneseniu, ktorý došlo k zastaveniu konania, bez ohľadu na dôvod. Nesprávne poučenie
obsiahnuté v uznesení o zastavení konania voči žalobcovi 5/ malo za následok, že dedičia žalobcu 5/
mohli účinne podať odvolanie až do troch mesiacov odo dňa doručenia rozhodnutia (§ 362 ods. 3 veta

druhá CSP), k čomu ale v danom prípade nedošlo. Preto bolo potrebné považovať uznesenie, ktorým
bolo konanie voči pôvodne označenému žalobcovi 5/ D.. V. A. zastavené za právoplatné. Z vyššie
uvedených dôvodov došlo aj k zmene označenia žalobcov 1/ až 10/ v záhlaví rozsudku odvolacieho
súdu.2.6. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255
ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Vzhľadom k tomu, že z obsahu vyplynulo, že žalovanej aj vzhľadom na jej

postavenie v konaní trovy nevznikli, rozhodol odvolací súd tak, že jej voči žalobcom nárok na náhradu
trov odvolacieho konania nepriznal (viď čl. 17 základných princípov CSP a uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 28. februára 2018 sp. zn. 7 Cdo 14/2018).

2.7. Z obsahu spisu vyplýva že žalobca 2/ zomrel po podaní dovolania, pričom Mestský súd Bratislava

IV uznesením z 01. februára 2024 č.k. B1-15C/179/2013-605 zastavil konanie o jeho žalobe. Napriek
uvedenej skutočnosti z dôvodu prehľadnosti účastníkov sporu dovolací súd žalobcu 2/ uviedol v záhlaví
tohto rozhodnutia.
3. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie žalobcovia 1/, 3/ až 10/ (ďalej aj
„dovolatelia"), ktorého prípustnosť odôvodňovali ustanoveniami § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm.
a) a b) CSP. Navrhovali dovolaciemu súdu, aby zrušil rozhodnutia oboch súdov nižších inštancií a vrátil

vec prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie.

3.1. V rámci dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP žalobcovia namietali vady konania pred
súdmi nižších inštancií spočívajúce v tom, že oba súdy neposudzovali nároky žalobcov vznesené voči
žalovanej v dôsledku prieťahov v trestnom konaní, ale mylne ich posudzovali vo vzťahu ku škode,

spôsobenej trestnými činmi oznámené žalobcami v trestnom oznámení dňa 24. januára 2001. I preto
počiatok premlčacej lehoty súdy naviazali na zastavenie trestného konania Uznesením Okresnej
prokuratúry Bratislava IV. zo 14. júla 2008 pod č. k. 1Pv 776/02-169 voči D.. P. O., ktorý bol obvinený
z trestného činu nevyplatenia miezd a odstupného a ktorý zomrel, čím fakticky žalobcom súdy odopreli
možnosť ich nároky riadne prejednať a odopreli im súdnu ochranu pred neodôvodnenými prieťahmi na

strane žalovanej. Dovolatelia ďalej namietali arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť rozsudkov súdov oboch
inštancií. Mali za to, že odvolací súd sa dostatočne nezaoberal jedným z najdôležitejším argumentov
žalobcov, že žalovaná vzniesla námietku premlčania v rozpore s dobrými mravmi. Súd tejto námietke
žalobcov venoval len všeobecné zdôvodnenie, ktoré je bežnou súčasťou rozhodnutí súdov na druhom
stupni a vôbec sa nezaoberal otázkou prípustnosti posudzovania vznesenej námietky premlčania

v rozpore s dobrými mravmi zo strany Slovenskej republiky resp. štátu, ktorá svojim chovaním a
chaotickým prístupom vyvolala právnu neistotu, resp. negatívne následky pre žalobcov v podobe
údajného premlčania ich nárokov. Odvolací súd sa v rozhodnutí vôbec nevenoval skutočnostiam,
ktoré naznačujú, že námietka premlčania žalovanej je v tomto kontexte prinajmenšom nemiestna.
Žalovaná je Slovenská republika, ktorá voči žalobcom vystupuje z pozície silnejšej strany s ohromnými

právomocami a ktorej prvoradou povinnosťou je, aby poskytla žalobcom dôslednú ochranu následkami
trestnej činnosti, je navyše tou, ktorá určuje, ako sa bude v konaní postupovať, trestnému konaniu
vdychuje patričný rámec a stanovuje jeho pravidlá a teda ho má de facto a de iure vo svojej moci.
Žalobcovia uviedli, že vo vzťahu k námietke premlčania žalovanej odkázali súd na zásadu Nemo auditur
propriam turpitudinem allegan - Nikto sa nemôže dovolávať vlastnej nepoctivosti, s ktorou sa však súd

absolútne nezaoberal a nijako neskúmal, či predsa len námietka žalovanej, ktorá celú túto situáciu -
nevyšetrenie kauzy Lignoprojekt, neprimerane dlhé trestné konanie, premlčanie trestného stíhania voči
T. O. a nakoniec možno aj premlčanie nárokov žalobcov na podanie občianskoprávnej žaloby, nie je
v tomto kontexte v rozpore s dobrými mravmi. Žalobcovia namietali, že ich argumenty ostali takmer
nepovšimnuté, pričom všeobecný odkaz na podanie si občianskoprávnej žaloby vôbec nepostačoval

na riadne procesné vysporiadanie sa súdu s touto otázkou. Dovolatelia navrhli, v prípade ak dovolací
súd neposúdi postup odvolacieho súdu (spočívajúci v nedostatočnom odôvodnení zamietnutia námietky
premlčania v rozpore s dobrými mravmi) ako postup, ktorý znemožnil žalobcom konať pred súdom,
aby dovolací súd túto otázku posúdil ako otázku dôležitú pre rozhodnutie odvolacieho súdu a to tak,
„či je námietka premlčania vznesená Slovenskou republikou, ktorá svojim neprehľadným konaním

a zaobchádzaním so žalobcami ako s poškodenými spôsobila neprehľadnosť trestného konania a
spôsobila „oneskorené" uplatnenie si nárokov žalobcov v občianskoprávnom konaní, v súlade s dobrými
mravmi".

3.2. V rámci dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP dovolatelia namietali, že

súdy nižších inštancií svoje rozhodnutia v prvom rade nesprávne založili na skutočnosti, že žalobcovia
vystupovali ako poškodení len pre časť konania resp. vo vzťahu k jednému z obvinených. Taktiež svoje
rozhodnutia založili na tom, že úmrtím D.. P.T. O., obvineného z trestného činu nevyplatenia miezd
a odstupného, sa žalobcovia dozvedeli o škode resp. o tom, že ich nárok nebude uspokojený. V tejtosúvislosti však nebolo žalobcom zrejmé (i.) z akej právnej úpravy resp. právnych predpisov súdy nižších
inštancií vychádzali, resp. z čoho dôvodili, že nárok žalobcov nebude uspokojený, keďže v tej dobe
sa ani neskončilo vyšetrovanie tohto skutku a (ii.) na základe čoho oba súdy dospeli k záveru, že

žalobcovia v konaní vystupovali ako poškodení len vo vzťahu k tejto konkrétnej osobe. Mali za to, že
úvaha súdov je nielen skutkovo nepodložená, ale aj nezákonná, pretože trestné konanie č. k. ČVS
ORP-270/OEK-B4-2001 nebolo skončené, a to ani sčasti, a naďalej sa viedlo, a to aj v časti nevyplatenia
miezd a odstupného. Z tohto dôvodu ani nemohla začať plynúť premlčacia lehota na podanie žaloby v
dôsledku prieťahov v konaní. Žalobcovia namietali, že odvolací súd sa odklonil od praxe dovolacieho

súdu, na ktorú sa odvoláva aj odvolací súd v zmysle ktorej "je ťažko mysliteľné, že by sa poškodený
o vzniknutej nemajetkovej ujmy a jej rozsahu dozvedel neskôr než okamihom skončenia konania, lebo
nemajetková ujma spočíva práve v neistote ohľadom výsledku konania a skončením konania je táto
neistota odstránená a ujma dovŕšená" (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 22.
novembra 2011, sp. zn. 30 Cdo 96/2011). Tým, že súd prvej a druhej inštancie považoval za začiatok
plynutia premlčacej lehoty úmrtie P. O. a nie skončenie konania, v ktorom žalobcovia vystupovali ako

poškodení, odklonil sa od praxe dovolacieho súdu, podľa ktorej za počiatok premlčacej doby je potrebné
považovať koniec konania.

3.3. Dovolatelia ďalej poukázali na skutočnosť, že súdy nižších inštancií sa nijako nevysporiadali s
argumentom, že boli poškodenými aj trestným činom neodvedenia daní a poistného podľa ust. 148a

Trestného zákona (§ 277 dnes účinného Trestného zákona), z ktorého bol obvinený pán D.. T. O.. Na
túto skutočnosť poukazovali ešte počas prvoinštačného konania na pojednávaní dňa 16. októbra 2015
a taktiež v odvolaní, tento argument však žiaden zo súdov nikde nezmienil, hoci sa jedná o kľúčový
argument v prejednávanej veci. Žalobcovia mali za rozporné s logikou, že zamestnanci zamestnávateľa
nie sú nijako poškodení ak za nich zamestnávateľ neodvádza povinné odvody (poistenie na starobné

dôchodkové sporenie), najmä ak sa nemohli domáhať primeranej náhrady prostredníctvom garančného
fondu, ako je tomu v súčasnosti. V kontexte uvedeného žiadali dovolací súd, aby posúdil nasledovné
právne otázky, od ktorých podľa ich názoru záviselo rozhodnutie prvej a druhej inštancie:

1/ otázky právneho postavenia poškodených vo vzťahu k trestnému konaniu, ako je definované v ust.

§ 10 ods. 15 Trestného poriadku, konkrétne, (i) či v trestnom konaní poškodení vystupujú len pre časť
konania, resp. len vo vzťahu k jednému z obvinených, ak počas konania nedošlo k ich zákonnému
vylúčeniu z okruhu poškodených (najmä k rozhodnutiu vo veci samej resp. k inému rozhodnutiu v
trestnom konaní, ktoré by nároky poškodených vylučovali a (ii) ak áno, tak na základe ktorých ustanovení
právnych predpisov;

2/ na základe ktorého ustanovenia právnych predpisov sa poškodený zákonným spôsobom v trestnom
konaní dozvie, že v danom trestnom konaní už ako poškodený nevystupuje, ak počas konania nedošlo
k jeho zákonnému vylúčeniu z okruhu poškodených (k rozhodnutiu vo veci samej, resp. k inému
rozhodnutiu v trestnom konaní, ktoré by nároky poškodeného vylučovali);

3/ či môže dôjsť k zániku právneho postavenia poškodeného, ak ohľadom toho istého skutku neprišlo k
rozhodnutiu vo veci samej, resp. k inému rozhodnutiu v trestnom konaní, ktoré by nároky poškodeného
vylučovali, a na základe ktorého právneho predpisu;

4/ či môže podľa dovolacieho súdu začať plynúť premlčacia lehota na uplatnenie nárokov poškodených
v dôsledku prieťahov v trestnom konaní skôr, než došlo k rozhodnutiu vo veci samej, resp. k inému
rozhodnutiu v trestnom konaní, ktoré by nároky poškodených vylučovali;

5/ či žalobcovia (resp. subjekty práva v postavení žalobcov) vystupovali ako poškodení aj vo veci

trestného činu neodvedenia daní a poistného podľa § 148a zákona č. 140/1961 Zb., Trestného zákona
(§ 277 zákona 300/2005 Z. z., Trestný zákon), teda či boli neodvedením daní a poistného žalobcovia
poškodení (v danom prípade má posúdenie tejto právnej otázky priamy vplyv na posúdenie počiatku
behu premlčacej lehoty). Žalobcovia mali za to, že logickým následkom pre týchto zamestnancov ešte
pred prijatím príslušnej legislatívy spočívajúcej v existencii garančného fondu bolo to, že zamestnanci

majú o toto nevyplatené poistné za príslušne mesiace znížené svoje dôchodky. Podľa ich názoru
zodpovedanie tejto otázky má vplyv na ustálenie, či žalobcovia v konaní č. k. ČVS ORP-270/OEK-
B4-2001 vystupovali ako poškodení aj vo vzťahu k trestnému činu neodvedenia daní a poistného.4. Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že žalobcami definovaný dovolací dôvod podľa § 420
písm. f) CSP je dôvodom na odmietnutie dovolania. K problematike vznesenia námietky premlčania
a jej teoretickému rozporu s dobrými mravmi uviedla, že odvolací súd sa dostatočne, jasne a stručne

vysporiadal s problematikou rozporu vznesenej námietky premlčania žalovanou s dobrými mravmi, a to v
bode13.1a13.2odôvodneniarozsudku.NajvyššísúdSlovenskejrepublikysatiežsvojimirozhodnutiami
už vysporiadal s problematikou vznesenia námietky premlčania štátom v konaniach o náhradu škody,
resp. nemajetkovej ujmy v súvislosti s dobrými mravmi. Ako príklad uviedla rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 22. marca 2018 sp. zn. 3Cdo/137/2017. K namietanému odklonu odvolacieho

súdu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, a to Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa
22. novembra 2011 sp. zn. 30Cdo/96/2011 žalovaná uviedla, že neboli naplnené dôvody prípustnosti
dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP; poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, sp. zn. 5Obdo/75/2019 zo dňa 28. novembra 2019. V súvislosti s vyriešením právnych otázok,
ktorévrozhodovacejpraxidovolaciehosúdueštenebolivyriešené(§421ods.1písm.b)CSP),žalovaná
uviedla, že s väčšinou nastolených právnych otázok žalobcov sa vysporiadali odvolací súd, ale aj súd

prvej inštancie vo svojich rozhodnutiach (napr. bod 11.4 odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu).
Žalovaná navrhla dovolaciemu súdu, aby dovolanie žalobcov odmietol, alternatívne, ak dovolací súd
pristúpikvecnémupreskúmavaniudovolaniaaabydovolaniežalobcovzdôvodunedôvodnostizamietol.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd" alebo „dovolací súd") ako súd dovolací (§

35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v
súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424
CSP), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP) skúmal, či sú dané procesné predpoklady
pre uskutočnenie meritórneho dovolacieho prieskumu napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu
predchádzalo a dospel k záveru, že dovolanie žalobcov je síce procesne prípustné, ale nie je dôvodné

a preto ho zamietol (§ 448 CSP).

6. Právo na prístup k dovolaciemu súdu nie je absolútne. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok
a tejto jeho mimoriadnej povahe zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti, prísne regulovanej
Civilným sporovým poriadkom. Z ustanovenia § 419 CSP vyplýva, že proti rozhodnutiu odvolacieho súdu

je dovolanie prípustné, len ak to zákon pripúšťa, pričom prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. To znamená, že ak
zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné,
nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním.

7. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť
samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný
opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.

8. Podľa§421ods.1CSPjedovolanieprípustnéprotirozhodnutiuodvolaciehosúdu,ktorýmsapotvrdilo

alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu,b)ktorávrozhodovacejpraxidovolaciehosúdueštenebolavyriešenáaleboc)jedovolacímsúdom
rozhodovaná rozdielne.
9. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej

v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

10. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ

uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).11. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v
konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou

dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť
dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s §
431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva
dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

Dovolanie podľa § 420 písm. f) CSP

12. V rámci dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP žalobcovia namietali vady konania pred súdmi
nižších inštancií spočívajúce v tom, že oba súdy neposudzovali ich nároky vznesené voči žalovanej
v dôsledku prieťahov v trestnom konaní, ale mylne ich posudzovali vo vzťahu ku škode, spôsobenej
trestnými činmi oznámené žalobcami v trestnom oznámení dňa 24. januára 2001. Preto počiatok

plynutiapremlčacejlehoty(nesprávne)„naviazali"nazastavenietrestnéhokonaniaUznesenímOkresnej
prokuratúry Bratislava IV. zo 14. júla 2008 pod č. k. 1Pv 776/02-169 voči D.. P. O.K., ktorý bol obvinený
z trestného činu nevyplatenia miezd a odstupného a ktorý zomrel, čím fakticky žalobcom odopreli
možnosť na súdnu ochranu pred neodôvodnenými prieťahmi na strane žalovanej. Dovolatelia ďalej
namietali arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť rozsudkov súdov oboch inštancií. Mali za to, že odvolací

súd sa dostatočne nezaoberal jedným z najdôležitejším argumentov žalobcov, a síce že žalovaná
vzniesla námietku premlčania v rozpore s dobrými mravmi. Tejto námietke venoval len všeobecné
zdôvodnenie, ktoré je bežnou súčasťou rozhodnutí súdov na druhom stupni a vôbec sa nezaoberal
otázkou prípustnosti posudzovania vznesenej námietky premlčania v rozpore s dobrými mravmi zo
strany Slovenskej republiky, ktorá svojim chovaním a chaotickým prístupom vyvolala právnu neistotu,

resp. negatívne následky pre žalobcov v podobe údajného premlčania ich nárokov. Žalobcovia namietali,
že ich argumenty ostali takmer nepovšimnuté, pričom všeobecný odkaz na podanie si občianskoprávnej
žaloby vôbec nepostačoval na riadne procesné vysporiadanie sa súdu s touto otázkou.

13. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu zmätočnosti uvedenú v § 420 písm. f) CSP,

sú a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci
procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia.

13.1. Právo na spravodlivý súdny proces je jedným zo základných ľudských práv a do obsahu tohto
práva patrí viacero samostatných subjektívnych práv a princípov. Podstatou práva na spravodlivý súdny

proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v
konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou
súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov
Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo
na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou

predkladanýmvýkladomvšeobecnezáväznýchpredpisov,rozhodolvsúlade sjejvôľouapožiadavkami.
Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých
dôkazov súdom a dožadovaťsaňou navrhnutého spôsobuhodnoteniavykonanýchdôkazov(porovnaj
rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

14. Princípu práva na spravodlivý proces zodpovedá právo účastníka na určitú kvalitu súdneho
rozhodnutia a povinnosť súdu svoje rozhodnutie riadne odôvodniť. Súd sa teda musí zaoberať
účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre
rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý proces v
zmysle § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia (porov. I. ÚS

105/06, III. ÚS 330/2013, III. ÚS 47/2019, 4Cdo/34/2018, 4Cdo/3/2019, 5Cdo/57/2019, 8Cdo/152/2018).

15. V predmetnej veci sú v dovolaním napadnutom rozhodnutí (obsah ktorého nemožno posudzovať
izolovane od rozsudku súdu prvej inštancie, lebo prvoinštančné a odvolacie konanie z hľadiska
predmetu konania tvoria jeden celok - viď rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 78/05, III.

ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08) zreteľne vysvetlené jeho podstatné dôvody, uvedené ustanovenia, ktoré
súd aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery, ako i vysvetlené právne úvahy, ktorými sa pri
rozhodovaní riadil. Prijaté právne závery sú primerane odôvodnené spôsobom zodpovedajúcim § 393
ods. 2 CSP (predtým § 157 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb.). Za procesnú vadu konania v zmysle § 420písm. f) CSP nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv
dovolateľa.

15.1. Konkrétnejšie k dovolacím námietkam žalobcov dovolací súd uvádza, že súdy nižších inštancií
v odôvodnení svojich rozhodnutí dostatočným spôsobom objasnili ako dospeli k záveru o zamietnutí
žaloby, tak z dôvodu premlčania nároku žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmu „za prieťahy v
trestnom konaní" pre trestný čin nevyplatenia miezd a odstupného (body 12.1 a 12.2 odôvodnenia
rozhodnutia odvolacieho súdu), ako aj z dôvodu absencie aktívnej vecnej legitimácie žalobcov vo vzťahu

k uplatneniu náhrady nemajetkovej ujmy „za prieťahy v trestnom konaní" pre trestný čin neodvedenia
dane a poistného (body 11.4. napadnutého rozhodnutia). Pokiaľ dovolatelia namietali príliš všeobecné
zdôvodnenie neopodstatnenosti ich námietky rozporu premlčania s dobrými mravmi, dovolací súd
uvádza, že odvolací súd sa s nastolenou problematikou dostatočne vysporiadal v bodoch 13.1 a 13.2
odôvodnenia rozsudku, pričom žalobcovia ako odvolatelia ju žiadnym spôsobom v odvolaní bližšie
nekonkretizovali, preto nemožno vytknúť odvolaciemu súdu, že mal mať „komplexnejší pohľad" na danú

vec resp., že na predmetnú námietku reagoval len všeobecným zdôvodnením. Žalobcovia sa rovnako
mýlia pokiaľ vo svojej dovolacej argumentácii tvrdia, že súdy nižších inštancií nesprávne posudzovali
nimi vznesené nároky titulom náhrady škody, spôsobenej trestnými činmi oznámenými žalobcami v
trestnom oznámení zo dňa 24. januára 2001 a nie ako nároky vzniknuté v dôsledku prieťahov v
trestnom konaní. Opak je pravdou. V uvedenom smere dovolací súd dáva do pozornosti body 11. a

12. napadnutého rozsudku, z ktorých jednoznačne vyplýva, že odvolací súd posudzoval žalobcami
uplatnený nárok ako nárok „...na náhradu nemajetkovej ujmy za prieťahy v trestnom konaní...".

16. Z uvedeného je teda zrejmé, ako a z akých dôvodov odvolací súd rozhodol a podľa názoru
dovolacieho súdu má odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu všetky náležitosti v zmysle § 393 CSP.

Za procesnú vadu konania podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že žalobca
sa s rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožnil a že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa
jeho predstáv. Samotná skutočnosť, že dovolatelia so skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými v
odôvodnení rozhodnutí súdov oboch nižších inštancií nesúhlasili a nestotožnili sa s nimi, nemôže sama
osebe viesť k založeniu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, pretože do práva na spravodlivý

proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným
výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani
právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa
ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97,

II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

17. Dovolací súd tiež poznamenáva, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, správnosť právnych záverov (o uplynutí premlčacej lehoty), ku ktorým súdy dospeli,
nie je právne relevantná, lebo prípadne nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania

nezakladá (porov. R 24/2017). Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že
dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06). Najvyšší súd
už podľa predchádzajúcej úpravy dospel k záveru, že realizácia procesných oprávnení sa účastníkovi
neznemožňuje právnym posúdením (viď R 54/2012 a 1Cdo/62/2010, 2Cdo/97/2010, 3Cdo/53/2011,

4Cdo/68/2011, 5Cdo/44/2011, 6Cdo/41/2011, 7Cdo/26/2010 a 8ECdo/70/2014). Skutočnosť, že
dovolatelia majú odlišný právny názor než odvolací súd, bez ďalšieho nezakladá a nedokazuje ňou
tvrdenú vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP.

18. V posudzovanom prípade dovolací súd uzatvára, že obsah spisu nedáva podklad pre záver, že

konanie pred odvolacím súdom bolo postihnuté namietanou vadou zmätočnosti uvedenou v ustanovení
§ 420 písm. f) CSP.

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP

19. Žalobcovia v dovolaní navrhli, aby dovolací súd (v prípade neposúdenia postupu odvolacieho súdu
ako postupu, ktorý im znemožnil konať pred súdom), posúdil ako otázku dôležitú pre rozhodnutie
odvolacieho súdu to, „či je námietka premlčania vznesená Slovenskou republikou, ktorá svojim
neprehľadným konaním a zaobchádzaním so žalobcami ako s poškodenými spôsobila neprehľadnosťtrestného konania a spôsobila „oneskorené" uplatnenie si nárokov žalobcov v občianskoprávnom
konaní,vsúladesdobrýmimravmi".Malizato,ževnastolenejotázkeatiežvotázkeplynutiasubjektívnej
premlčacej lehoty pri uplatnenom nároku nemajetkovej ujmy „za prieťahy v konaní" pre trestný čin

nevyplatenia mzdy sa odvolací súd odklonil od ustálenej súdnej praxe. Dovolací súd tak pristúpil k
skúmaniu existencie dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 a) a b) CSP a § 432 CSP.

20. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od

vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je
dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

21. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne

posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

22. K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na
nesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti

dovolania. Právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v CSP (podobne ako predchádzajúca právna
úprava, pozn.) dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania.

23. O tom, či je daná prípustnosť dovolania podľa § 421 CSP, rozhoduje dovolací súd výlučne na
základe dôvodov uvedených dovolateľom (porovnaj § 432 CSP). Pokiaľ dovolateľ vyvodzuje prípustnosť

dovolania z ustanovenia § 421 CSP, má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP)
kľúčový význam v tom zmysle, že posúdenie prípustnosti dovolania v tomto prípade závisí od toho,
ako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje a náležite doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo
od vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky a že ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje toto
ustanovenie.

24. V prípade dovolacieho dôvodu spočívajúceho v nesprávnom právnom posúdení veci je dovolateľ
povinný dovolací dôvod vymedziť nesprávnym právnym posúdením takej právnej otázky, od ktorej
záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a zároveň pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od
ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 písm. a) CSP) alebo ktorá v rozhodovacej praxi

dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (písm. b) až
c) § 421 ods. 1 CSP). Dovolateľ je teda povinný v dovolaní jednoznačne uviesť, v čom vidí prípustnosť
dovolania, t. j. ktorý z predpokladov uvedených v § 421 ods. 1 CSP zakladá jeho prípustnosť. Ak
v dovolaní absentuje uvedené vymedzenie, súd nevyvíja procesnú iniciatívu smerujúcu k doplneniu
dovolania.

25. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 CSP, musí mať zreteľné
charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie o
skutkovú otázku). Môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad
Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o otázku

procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Musí ísť
o právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním.
Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo
k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi
posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná

v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní (a to jasným, určitým a
zrozumiteľným spôsobom). Rovnako tak sama polemika s právnymi závermi odvolacieho súdu, prosté
spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo len kritika prístupu odvolacieho súdu k právnemu
posudzovaniu veci významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v ustanovení § 421 ods. 1 a § 432
CSP.

26. V danom prípade žalobcovia nesúhlasili s právnym posúdením prejednávanej veci v otázke
premlčania a tiež v otázke akceptovania vznesenej námietky premlčania žalovanou napriek tvrdeniam o
jej rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, čo náležite odôvodnili (viď bod19.tohtorozhodnutia). Pokonštatovaní prípustnosti dovolaniapodľa§421ods.1písm.a)CSPpristúpil
dovolací súd k meritórnemu dovolaciemu prieskumu a posúdeniu dôvodnosti podaného dovolania z
hľadiska uplatnenej dovolacej argumentácie, t. j. z hľadiska právneho posúdenia veci odvolacím súdom

vo vymedzených právnych otázkach.

27. Dovolací súd v prvom rade poukazuje na to, že konkrétne konanie toho ktorého subjektu, ktoré je
alebo nie je v rozpore s dobrými mravmi je predovšetkým skutkovou otázkou (jeho posúdenie vychádza
z konkrétne zistených skutkových okolností) a v tejto spojitosti dovolací súd upriamuje pozornosť na to,

že v zmysle ustanovenia § 442 CSP je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd a sám
dokazovanie nevykonáva, z čoho vyplýva, že skutkový stav veci zistený odvolacím súdom nepodlieha
prieskumu v dovolacom konaní. V dovolacom konaní preto dovolací súd nie je oprávnený preskúmavať
správnosť a úplnosť skutkových zistení, pretože nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy
(na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu), nakoľko v dovolacom konaní je dokazovanie
vylúčené. Dovolaním sa preto nemožno domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a

druhej inštancie a ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania.

28. Dovolací súd v okolnostiach danej veci konštatuje, že právnu otázku položenú dovolateľmi
nemožno považovať za otázku, ktorá by vo všeobecnosti nebola riešená v rozhodnutiach najvyššieho
súdu. Otázka premlčania a dobrých mravov bola riešená najvyšším súdom, či ústavným súdom vo

viacerých iných prípadoch (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. júla 2015 sp. zn.
2Cdo/249/2014, rozsudok z 9. decembra 2015 sp. zn. 5Cdo/151/2012, rozsudok z 31. marca 2016 sp.
zn. 3Cdo/441/2013, rozsudok z 22. marca 2018 sp. zn. 3Cdo/137/2017, viď tiež Nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky z 3. októbra 2012 sp. zn. I. ÚS 33/2012, uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky z 20. apríla 2011 sp. zn. II. ÚS 176/2011), nemožno teda hovoriť o právnej otázke doposiaľ

neriešenej,aleskôromožnomodkloneodrozhodovacejpraxedovolaciehosúdu,čozakladáprípustnosť
dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP.

29. Podľa právnej vety rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 22. marca 2018 sp. zn.
3Cdo/137/2017 (R 3/2018), v ktorom sa zaoberal súladom dobrých mravov s námietkou premlčania

vznesenou štátom v konaní podľa zákona č. 58/1969 Zb.: „Nejednotnosť rozhodovania všeobecných
súdov v niektorých otázkach upravených zákonom č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, ktorá bola prekonaná zákonom
stanoveným zjednocujúcim mechanizmom, nenesie bez ďalšieho znaky zlyhania štátu, v ktorom by
bol opodstatnený záver, že ak štát v konaní o náhradu škody podľa tohto zákona vznesie námietku

premlčania, koná v rozpore s dobrými mravmi." Z odôvodnenia predmetného rozhodnutia okrem iného
vyplýva, že „Premlčanie je kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého súdnu vymáhateľnosť
možno odvrátiť námietkou. Zmyslom tohto inštitútu je zvýšenie istoty v právnych vzťahoch. Premlčaním
právo nezaniká, iba sa závažne oslabuje. Uplatnenie námietky premlčania spôsobuje zánik súdnej
vymáhateľnosti (nároku), v dôsledku čoho súd premlčané právo nemôže priznať. Základným účelom

inštitútu premlčania je pôsobiť na subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby v primeraných dobách
uplatnili svoje práva (nároky) a zároveň aj zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo
neprimeranej dobe nútené plniť svoje povinnosti. Ak uplynula zákonom ustanovená premlčacia doba a
oprávnená osoba v nej určeným spôsobom svoje právo nevykonala, vzniká povinnej osobe oprávnenie
vzniesť námietku premlčania a tým spôsobiť, že oprávnená osoba sa už nemôže s úspechom domáhať

na súde svojho práva. Tým, že oprávnená osoba vznesie námietku premlčania, vykonáva toto svoje
oprávnenie. Ustanovenie § 3 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého výkon práva nemôže byť v rozpore
s dobrými mravmi, sa bezpochyby vzťahuje aj na výkon práva vzniesť námietku premlčania. Vznesenie
námietky premlčania v zásade neodporuje dobrým mravom, v niektorých individuálnych prípadoch
však nie je vylúčená možnosť existencie takej situácie, v ktorej uplatnenie tejto námietky je výrazom

zneužitia práva na úkor druhého účastníka daného právneho vzťahu, ktorý uplynutie premlčacej doby
nezavinil a zánik jeho nároku by v takom prípade znamenal pritvrdý postih v porovnaní s rozsahom
ním uplatňovaného práva. Osobitne špecifickými sú prípady, v ktorých námietku premlčania v konaní
o náhradu škody, za ktorú podľa zákona č. 58/1969 Zb. zodpovedá štát, vznesie štát v procesnom
postavení žalovaného. Všeobecné, v praxi súdov najčastejšie sa vyskytujúce chápanie konania proti

dobrým mravom (viď v bode 13. a 16. tohto rozsudku uvedený výklad o konaní šikanóznom a vedome
sledujúcom zámer poškodiť protistranu), nevystihuje v týchto špecifických prípadoch celú šírku danej
problematiky. Sama skutočnosť, že námietku premlčania uplatňuje štát, neznamená bez ďalšieho, že
postup štátu sa nemôže priečiť dobrým mravom. I keď v prípade štátu možno len ťažko predpokladaťtaké prejavy konania v rozpore s dobrými mravmi, ktoré sa inak v praxi súdov sporadicky vyskytujú
napríklad v právnych vzťahoch fyzických osôb, predsa len sa v niektorých individuálnych okolnostiach
toho alebo onoho sporu o náhradu škody nedá celkom vylúčiť možnosť, že podstata rozporu štátom

vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi spočíva v niečom inom, napríklad v štátom vyvolanej
takej krajnej situácie, v ktorej štát (či už reprezentovaný mocou zákonodarnou, výkonnou alebo súdnou)
zanedbá alebo nie celkom náležite plní niektorú svoju povinnosť do tej miery a s takými dôsledkami,
že dochádza až k istému zlyhaniu majúcemu vo sfére uplatňovania a ochrany práva negatívne dopady
na základné zásady a princípy právneho štátu. Nie je vylúčené, že ak taká situácia nastane a štát

(ako žalovaný v civilnom sporovom konaní o náhradu škody v zmysle zákona č. 58/1969 Zb.) vznesie
námietku premlčania, môže ísť o výkon tohto práva štátu v rozpore s dobrými mravmi. Aj v týchto
prípadoch zostáva však úlohou konajúceho súdu, aby s prihliadnutím na všetky relevantné okolnosti,
za ktorých bola námietka premlčania vznesená, posúdil, či ide alebo nejde o výkon práva v rozpore s
dobrými mravmi."

30. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia v prejednávanej veci vyplýva, že súdy nižších inštancií
primárne posudzovali, či vznesená námietka premlčania (vo vzťahu k nemajetkovej ujme týkajúcej
sa trestného činu nevyplatenia mzdy a odstupného) zo strany žalovanej je dôvodná a následne sa
zaoberali aj posúdením žalobcami nastolenej otázky, či uplatnenie námietky premlčania podľa zistených
skutkových okolností danej veci možno kvalifikovať ako rozporné s dobrými mravmi alebo nie, pričom

pri právnom posúdení tejto otázky vychádzali z doterajšej súdnej praxe.

30.1. V konaní nebolo sporné, že vo vzťahu k trestnému činu nevyplatenia mzdy a odstupného, z ktorého
bol obvinený P. O., bolo trestné stíhanie uznesením Okresnej prokuratúry Bratislava IV zo 14. júla
2008 pod č.k. 1Pv 776/02-169 zastavené. Odvolací súd v bode 2.3. napadnutého rozsudku uviedol, že

aktívna legitimácia žalobcov pri nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za prieťahy v trestnom konaní
vo vzťahu k trestnému stíhaniu za trestný čin nevyplatenia mzdy a odstupného podľa § 248a ods.
1 Trestného zákona voči P. O. oprávňovala súd prvej inštancie zaoberať sa námietkou premlčania,
ktorú správne vyhodnotil ako dôvodnú. Pri nárokoch na náhradu škody vyvodzovaných z nesprávneho
úradného postupu, sa právo môže premlčať len uplynutím subjektívnej trojročnej premlčacej doby;

objektívna desaťročná premlčacia doba v tomto prípade neplynie. Pre začiatok plynutia trojročnej
subjektívnej premlčacej doby pri uplatnení práva na náhradu škody titulom nesprávneho úradného
postupu je rozhodujúci okamih, kedy sa poškodený dozvedel o škode. Poškodený sa dozvie o škode
vtedy, ak sú mu známe skutkové okolnosti, z ktorých možno zistiť vznik škody (v predpokladanej
výške) zakladajúcej jej uplatnenie, preto nie je určujúce, či napríklad (ne)správnosť úradného postupu

bola v inom konaní zisťovaná, prípadne vzniknuté následky mohli byť v takom konaní reparovateľné
a či výsledky takéhoto konania (jeho právne závery) boli poškodenému známe; v uvedenom okamihu
teda nemusí byť daná (napr. z rozhodnutia súdu vyplývajúca) nespochybniteľná istota poškodeného o
zodpovednosti povinného subjektu (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. marca
2012, sp. zn. 5MCdo 13/2010). Vychádzajúc z konštantnej judikatúry, súd prvej inštancie a zhodne aj

odvolací súd uzavreli, že najneskôr zastavením trestného stíhania P. O. sa žalobcovia dozvedeli o škode
konkrétneho druhu (v danom prípade nemajetkovej ujmy - pozn. dovolacieho súdu) a rozsahu tak, že ju
bolo možné objektívne vyčísliť, ako i kto za vzniknutú škodu zodpovedá. Trojročná premlčacia doba pri
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za prieťahy v trestnom konaní za trestný čin nevyplatenia mzdy
a odstupného podľa § 248a ods. 1 Trestného zákona voči P. O. začala plynúť 14. júla 2008 a uplynula

14. júla 2011. S pripočítaním šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku mala byť žaloba
podaná na súd najneskôr 14. januára 2012. Ak bola žaloba bola podaná na súd dňa 13. septembra 2013
bola podaná oneskorene a súd prvej inštancie námietku premlčania správne vyhodnotil ako dôvodnú,
pričom argumentáciu žalobcov, že počítanie premlčacej lehoty možno začať až zastavením trestného
stíhania proti obvinenému D.. T. O. (obvinenému pre trestný čin pre trestný čin neodvedenia dane a

poistného) nebolo možné vziať v úvahu.

30.2. Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že odvolací súd vzal pri rozhodovaní do úvahy konkrétne okolnosti
prípadu,pričomdospelkzáveru,žeuplatnenienámietkypremlčanianepredstavujevýrazzneužitiapráva
na úkor žalobcov. Žaloba bola podaná na súd dňa 13. septembra 2013. Žalovaná svoju obranu pred

súdom (vrátane vznesenej námietky premlčania) vzniesla hneď pri prvom úkone, čo jej patril - vo
vyjadrení k žalobe. Vstup žalovanej do konania bol právoplatne pripustený dňa 21. júna 2014 na základe
návrhu žalobcov zo 07. apríla 2014.30.3. Z doposiaľ uvedených dôvodov dospel aj dovolací súd k názoru, že v predmetnom spore
neexistovali také špecifické okolnosti (resp. neboli zistené také výnimočné okolnosti prípadu, štátom
vyvolaná „krajná situácia" - R 3/2018), ktoré by opodstatňovali záver, že štátom - žalovanou vznesená

námietkapremlčaniasapriečidobrýmmravom(§3Občianskehozákonníka).Nastranežalobcovnebola
v konaní zistená žiadna závažná okolnosť (prekážka), ktorá by im bránila podať voči žalovanej včas
žalobu na súd, a pre ktorú by sa javilo nepriznanie premlčaného práva pre nich neprimerane tvrdým
postihom a odôvodňoval by zásah do právnej istoty - odopretím výkonu práva vzniesť dôvodne námietku
premlčania na strane žalovanej.

30.4. V danej súvislosti dovolací súd poukazuje na zásadu, ktorá platila už v rímskom práve, podľa
ktorej „vigilantibus iura scripta sunt" t. j. „práva patria len bdelým" (pozorným, ostražitým, opatrným,
starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné
oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. V dôsledku uvedeného
každý zodpovedá za spôsob uplatnenia svojho práva či nároku sám, ibaže by zmeškanie lehoty pre

uplatnenie práva spôsobila povinná obrana spôsobom, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi. V tomto
prípade však o taký spôsob bránenia práva nešiel.

31. Vzhľadom na vyššie uvedené, vychádzajúc z interpretácie ustanovení § 100 a nasl. upravujúcich
inštitút premlčania v spojení s § 3 Občianskeho zákonníka, dovolací súd tiež konštatuje, že v

okolnostiach danej veci pri riešení dovolateľmi nastolených právnych otázok (a to posúdenia začiatku
plynutia subjektívnej premlčacej lehoty pre uplatnenom nároku nemajetkovej ujmy za prieťahy v konaní
a nepriznania účinku námietky premlčania pre rozpor s dobrými mravmi), od ktorej záviselo rozhodnutie
odvolacieho súdu, nedošlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci resp. odklonu od rozhodovacej
praxe najvyššieho súdu.

32. V súvislosti so zamietnutím žaloby z dôvodu absencie aktívnej vecnej legitimácie žalobcov vo
vzťahu k uplatnenému nároku nemajetkovej ujmy za prieťahy v konaní pre trestný čin neodvedenia dane
a poistného dovolatelia uviedli, že rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci a záviselo od vyriešenia právnych otázok, pri ktorých riešení sa odvolací súd odklonil od

ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a) CSP) a ďalej ktoré v rozhodovacej
praxi dovolacieho súdu ešte neboli vyriešené (§ 421 ods, 1 písm. b) CSP).

33. Dovolatelia namietali, že súdy nižších inštancií svoje rozhodnutia v prvom rade nesprávne založili na
skutočnosti, že žalobcovia vystupovali ako poškodení len pre časť konania resp. vo vzťahu k jednému

z obvinených a tiež na to, že úmrtím D.. P. O., obvineného z trestného činu nevyplatenia mzdy a
odstupného, sa žalobcovia dozvedeli o škode resp. o tom, že ich nárok nebude uspokojený. Mali za to,
že úvaha súdov je nielen skutkovo nepodložená, ale aj nezákonná, pretože trestné konanie č. k. ČVS
ORP-270/OEK-B4-2001 nebolo skončené, a to ani sčasti, a naďalej sa viedlo, a to aj v časti nevyplatenia
miezd a odstupného. Poukazujúc na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky z 22. novembra

2011 sp. zn. 30 Cdo 96/2011 žalobcovia dôvodili, že pokiaľ súdy považovali za začiatok behu premlčacej
lehoty úmrtie P. O. a nie skončenie konania, v ktorom žalobcovia vystupovali ako poškodení, odklonili
sa od praxe dovolacieho súdu, podľa ktorej za počiatok premlčacej doby je potrebné považovať koniec
konania.

33.1. Dovolací súd považuje uvedenú námietku dovolateľov za irelevantnú, nakoľko v bode 12.1.
odôvodnenia svojho rozhodnutia odvolací súd konštatoval, že „vychádzajúc z konštantnej judikatúry,
správne súd prvej inštancie uzavrel, že najneskôr zastavením trestného stíhania P. O. sa žalobcovia
dozvedeli o škode konkrétneho druhu a rozsahu tak, že ju bolo možné objektívne vyčísliť, ako i kto
za vzniknutú škodu zodpovedá. Tento záver podporujú aj žalobcovia s odkazom na rozhodnutie

Najvyššieho súdu Českej republiky z 22. novembra 2011 sp. zn. 30Cdo 96/2011. Trojročná premlčacia
dobaprinárokunanáhradunemajetkovejujmyzaprieťahyvtrestnomkonanízatrestnýčin nevyplatenia
mzdy a odstupného podľa § 248a ods. 1 Trestného zákona voči P. O. začala plynúť 14. júla 2008 a
uplynula 14. júla 2011. S pripočítaním šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku mala
byť žaloba podaná na súd najneskôr 14. januára 2012." Z uvedeného vyplýva, že súdy nižších inštancií

nepovažovali za začiatok plynutia premlčacej lehoty úmrtie P.Ú. O. (XX. T. XXXX), ale zastavenie
trestného stíhania voči obvinenému P. O. pre trestný čin nevyplatenia mzdy a odstupného podľa
§ 248a ods. 1 Trestného zákona (14. júla 2008), t.j. konania, v ktorom boli žalobcovia v postavení
poškodených. Súdy teda rozhodli v súlade so závermi vyššie uvedeného rozhodnutia Najvyššiehosúdu Českej republiky. V tejto súvislosti dáva dovolací súd do pozornosti žalobcov tiež to, že v
zmysle uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. januára 2018 sp. zn. 6 Cdo 29/2017,
publikovaného v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č. 8/2018, pod číslom 71., do ustálenej

rozhodovacejpraxedovolaciehosúduvzmysle§421ods.1Civilnéhosporovéhoporiadkutrebazahrnúť
aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia
a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi
ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho
súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené

v Zborníkoch najvyšších súdov č. I, II. a IV. vydaných SEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986. Z
uvedeného je zrejmé, že za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu sa nepovažujú rozhodnutia
Najvyššieho súdu Českej republiky.

34. V danom prípade dovolatelia vymedzili prípustnosť dovolania aj s poukazom na ustanovenie § 421
ods. 1 písm. b) CSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa

potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi ešte nebola vyriešená. Poukázali na skutočnosť,
že súdy nižších inštancií sa nijako nevysporiadali s argumentom, že boli poškodenými aj trestným činom
neodvedenia daní a poistného podľa ust. 148a Trestného zákona (§ 277 dnes účinného Trestného
zákona),zktoréhobolobvinenýpánD..T.O..Natútoskutočnosťpoukazovalieštepočasprvoinštačného

konania na pojednávaní dňa 16. októbra 2015 a taktiež v odvolaní, tento argument však žiaden zo
súdov nikde nezmienil, hoci sa jedná o kľúčový argument v prejednávanej veci. V kontexte uvedeného
žiadali dovolací súd, aby posúdil v bode 3.3 tohto rozhodnutia 5. položených právnych otázok, od ktorých
záviselo rozhodnutie prvej a druhej inštancie.

35. Dovolací súd v súvislosti s dovolateľmi nastolenými právnymi otázkami, ktoré majú naplniť dovolacie
dôvody formulované v ust. § 421 ods. 1 písm. b) CSP zdôrazňuje, že otázka relevantná v zmysle §
421 ods. 1 CSP musí byť riešená odvolacím súdom a odvolací súd na jej riešení musel založiť svoje
rozhodnutie. Právna otázka, vyriešenie ktorej nemalo určujúci význam pre rozhodnutie odvolacieho
súdu (vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola

prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska
tohto ustanovenia. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená
v dovolaní (a to jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom).

36. Pre záver o tom, že ide o právnu otázku, kľúčovú pre rozhodnutie vo veci samej a pre posúdenie

prípustnosti dovolania, nie je rozhodujúci subjektívny názor sporovej strany, že daná právna otázka
môže byť pre ňu rozhodujúca. Ako už bolo uvedené, právna otázka, ktorú má dovolací súd vo svojom
rozhodnutí riešiť, musí byť rozhodujúca pre rozhodnutie vo veci samej. To znamená, že dovolací súd
nemôže riešiť hypotetické otázky, ktoré nemajú, resp. v ďalšom konaní nemôžu mať vplyv na meritórne
rozhodnutie, a ani otázky, ktoré vôbec nesúvisia s rozhodovaným sporom. Sama polemika dovolateľa

s právnymi závermi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo len
kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu niektorého problému, významovo nezodpovedajú
kritériu vymedzenia dovolacieho dôvodu v zmysle § 432 CSP.

37. Dovolací súd, vzhľadom na obsah žalobcami formulovaných právnych otázok nepovažoval otázky

1/ až 4/ za otázky rozhodujúce vo veci samej. Relevantnou otázkou, v súvislosti so zamietnutím žaloby
z dôvodu absencie aktívnej vecnej legitimácie žalobcov vo vzťahu k uplatneniu náhrady nemajetkovej
ujmy žalobcom za prieťahy v konaní pre trestný čin neodvedenia dane a poistného je otázka 5/ a síce či
žalobcovia (resp. subjekty práva v postavení žalobcov) vystupovali ako poškodení aj vo veci trestného
činu neodvedenia daní a poistného podľa § 148a zákona č. 140/1961 Zb., Trestný zákon (§ 277 zákona

č. 300/2005 Z. z., Trestný zákon), teda či boli neodvedením daní a poistného poškodení.

38. Dovolací súd konštatuje, že aj v danom prípade dovolatelia vymedzili právnu otázku zákonu
zodpovedajúcim spôsobom. Po konštatovaní prípustnosti dovolania pristúpil dovolací súd k
meritórnemudovolaciemuprieskumuaposúdeniudôvodnostipodanéhodovolaniazhľadiskauplatnenej

dovolacej argumentácie, t.j. z hľadiska právneho posúdenia veci odvolacím súdom vo vymedzenej
právnej otázke.39. Odvolací súd v bodoch 11. - 11.4. odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol, že „...súd prvej
inštancie správne posúdil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za prieťahy v trestnom konaní za
trestný čin neodvedenia dane a poistného keď zhodnotil, že na strane žalobcov pre podanie takejto

žaloby absentuje aktívna legitimácia žalobcov, ktorá prináleží žalobcom iba pri uplatnení ujmy za
prieťahy v konaní za trestný čin nevyplatenia mzdy a odstupného, v konaní v ktorom žalobcovia boli
poškodenými. .....Avšak postavenie poškodeného v trestnom konaní voči D.. T. O. pre trestný čin
sprenevery Trestný poriadok žalobcom nepriznáva. Postavenie poškodeného v tomto prípade prináleží
príjemcovi dane, poistného na dôchodkovom zabezpečení, nemocenskom a zdravotnom poistení ako

aj príspevku na poistenie v nezamestnanosti. Trestný poriadok v tejto časti trestného konania žalobcom
nepriznáva nielen postavenie poškodeného, ale nepriznáva im ani žiadne procesné práva a neukladá
žiadne povinnosti, nemajú ani nevykonávajú žiaden vplyv na priebeh trestného stíhania pre trestný
čin neodvedenia dane. ...Z toto dôvodu neexistuje žiaden rozumný argument, pre ktorý by mal súd
priznať nárok na nemajetkovú ujmu za prieťahy v konaní subjektu, ktorému v základnom konaní zákon
nepriznáva vplyv na priebeh trestného konania, vrátane procesných práv a ukladania povinnosti".

40. Žalobcovia svoju aktívnu legitimáciu v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy voči štátu v súvislosti
s prieťahmi v trestnom konaní vedenom pod č. ČVS: ORP-214/2-OVK-B5-2004, odvodzovali od svojho
postavenia ako poškodených v trestnom konaní. V prvoinštančnom konaní však bolo preukázané, že
žalobcovia v období prieťahov v trestnom konaní, konštatovaných Okresnou prokuratúrou Bratislava

IV v roku 2006 neboli v trestnom konaní pre trestný čin neodvedenia dane a poistného, pre trestný
čin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku ako zamestnanci stranou trestného konania v
postavenípoškodených,nakoľkovzmyslemzdovýchlistín,žalobcomznevyplatenejmzdyaodstupného
bola daň a poistné strhnuté, avšak neboli odvedené oprávneným subjektom (Všeobecnej zdravotnej
poisťovni, Sociálnej poisťovni, Národnému úradu práce..), ktoré sú špecifikované v uznesení Úradu

justičnejakriminálnejpolícieOkresnéhoriaditeľstvaPZBratislavaIVz02.júna2004podČVS:ORP-270/
OEK-B4-2001 a pod ČVS:ORP-270/OEK-B4-2001 z 22. januára 2010 a z tohto dôvodu nemôžu byť
ani podľa dovolacieho súdu poškodenými v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. (osobami, ktorými bola
prieťahmi v konaní spôsobená škoda/nemajetková ujma). Na strane žalobcov tak žiaden tvrdený
stav „právnej neistoty" (z dôvodu ktorého sa domáhali priznania náhrady nemajetkovej ujmy) počas

preukázaných prieťahov ani reálne nemohol existovať napriek tomu, že boli oznamovateľmi trestných
činov a k žiadnemu porušeniu práva žalobcov na skončenie vyšetrovania v zákonnej, resp. v primeranej
lehote, t. j. k tvrdenému následku ani nemohlo dôjsť. Zistený nesprávny úradný postup spočívajúci v
prieťahoch v trestnom konaní, tak nebol spôsobilý vyvolať zákonný zásah do práv a právom chránených
záujmovžalobcovnaskončenievyšetrovaniavzákonnejlehote,resp.vprimeranejlehote.Aniskončenie

trestného konania v zákonnej, resp. primeranej lehote, by nemalo žiaden vplyv na skutočnosť, že podľa
§ 215 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku z dôvodov podľa § 9 ods.1 písm. a) Trestného poriadku
trestné stíhanie proti obvinenému D.. T. O. pre trestný čin porušovania povinnosti pri správe cudzieho
majetku podľa § 255 ods.1 Trestného zákona bolo zastavené, keďže trestné stíhanie je neprípustné
nakoľko je premlčané; a podľa § 215 ods.1 písm. b) Trestného poriadku pre trestný čin neodvedenia

dane a poistného bolo zastavené, keďže tento skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie
veci (uznesenie Okresnej prokuratúry Bratislava IV č.k. 1Pv 1352/09-32 z 03. januára 2011, právoplatné
18. januára 2011).

41. Z uvedených dôvodov sa dovolací súd stotožňuje s právnym záverom odvolacieho súdu, že v

okolnostiach danej veci neexistuje žiaden rozumný argument, pre ktorý by mal súd priznať nárok na
nemajetkovúujmuzaprieťahysubjektu,ktorémuvzákladnomkonanízákonnepriznávavplyvnapriebeh
trestného konania, vrátane procesných práv a ukladania povinnosti. V tejto súvislosti žiada sa tiež
poukázať na právnu vetu rozsudku Okresného súdu Pezinok z 27. marca 2009 sp. zn. 2T 4/2008 nárok
poisťovní na uhradenie (odvedenie) príslušného poistného nie je nárokom na náhradu škody spôsobenej

trestným činom, pretože tento nárok nevzniká ako následok trestného činu, ale ide o nárok poisťovní
vyplývajúci priamo zo zákona. Poškodeným v zmysle § 46 ods. 1 Trestného poriadku sú tu príslušné
poisťovne, ktorým má zamestnávateľ (ako oprávneným subjektom - príjemcom) poukazovať príslušné
čiastky na poistné. Poškodeným nie sú jednotliví zamestnanci, pretože aj keď zamestnávateľ za nich
neodvádza poistné, ktoré zrazí podľa zákona, ich účasť na príslušnom poistnom vzťahu nezaniká, ale

trvá naďalej.

42. So zreteľom na uvedené dovolací súd konštatuje, že súdy nižších inštancií správne uzavreli, že
žalobcovia náležite nepreukázali aktívnu vecnú legitimáciu na uplatnenie nároku na nemajetkovú ujmuv peniazoch, ktorá im mala v súvislosti s tvrdeným nesprávnym úradným postupom pri vyšetrovaní
trestného činu neodvedenia dane a poistného vzniknúť.

43. Dovolací súd tiež nad rámec dôvodov tohto rozhodnutia poukazuje na to, že nesprávny úradný
postup nemožno považovať bez ďalšieho za konanie, v dôsledku ktorého by poškodeným automaticky
prináležal nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy a hoci nečinnosť orgánu verejnej moci, či
zbytočné prieťahy v konaní nepochybne znamenajú samé o sebe pre poškodeného určitú imateriálnu
ujmu, to však ale poškodeného (prieťahmi v konaní) nezbavuje povinnosti preukázať, v prípade

uplatňovania jej peňažnej náhrady, vznik tejto nemajetkovej ujmy v jednotlivých oblastiach života a
intenzitu zásahu, ako aj to, že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočne účinným a
efektívnym prostriedkom na vyváženie či zmiernenie tejto vzniknutej ujmy.

44. Záverom dovolací súd uvádza, že žalobcovia si nároky z pracovnoprávnych vzťahov uplatnili aj v
civilnom konaní žalobami o zaplatenie mzdy, prémií, odstupného a dvojnásobného mesačného zárobku

vzmysle§58aods.2zákonač.65/1965Zb.NakoľkovkonaniachvedenýchnaOkresnomsúdeŠaľaboli
úspešní, domáhali sa vymoženia svojich pohľadávok voči spoločnosti Lignoprojekt, a.s. v exekučných
konaniach, vedených súdnym exekútorom D.. Š.K. F..

45. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd žalobcami položenú otázku podľa § 421 ods. 1 písm. b)

CSP považoval súdmi nižších inštancií za správne vyriešenú, a preto podané dovolanie ako nedôvodné
zamietol (§ 448 CSP).

46. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol v súlade s ustanovením § 453
ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a zásadou úspechu žalovanej v dovolacom konaní, ktorej priznal

nárok na náhradu trov dovolacieho konania proti žalobcom v plnom rozsahu v zmysle § 255 ods. 1 CSP.
O výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP).

47. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.