Rozsudok – Ostatné ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Tuesday, May 13, 2025

Súd: Mestský súd Košice
Spisová značka: 34C/2/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6124350494
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lýdia Oros Nemešová

ECLI: ECLI:SK:MSKE:2025:6124350494.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Mestský súd Košice sudkyňou JUDr. Lýdiou Oros Nemešovou v právnom spore žalobcov: 1./ A. B. C.,

nar. XX.X.XXXX, bytom D. XXX/X, XXX XX E., 2./ F. G. C., nar. XX.X.XXXX, bytom H. XX/XX, XXX XX
I., 3./ J. K., nar. XX.X.XXXX, bytom L. M. XXXX/X, XXX XX E., všetci zastúpení: JUDr. JCLic. N. O., P.,
M., so sídlom Kováčska 28, 040 01 Košice, IČO: 52 858 774, proti žalovanému: Mesto Košice, so sídlom
Trieda SNP 48/A, 040 11 Košice, IČO: 00 691 135, o zaplatenie 29.782,40 Eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný j e p o v i n ý zaplatiť žalobcovi v 1. rade sumu 9.927,47 Eur s 9,25 % úrokom z omeškania
ročne zo sumy 9.891,27 Eur odo dňa 22.7.2024 do 10.8.2024, s 9,25 % úrokom z omeškania
ročne zo sumy 9.927,47 Eur odo dňa 11.8.2024 do zaplatenia, a to všetko do troch dní od nadobudnutia

právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Žalovaný j e p o v i n ý zaplatiť žalobcovi v 2. rade sumu 9.927,47 Eur s 9,25 % úrokom z omeškania
ročne zo sumy 9.891,27 Eur odo dňa 22.7.2024 do 10.8.2024, s 9,25 % úrokom z omeškania
ročne zo sumy 9.927,47 Eur odo dňa 11.8.2024 do zaplatenia, a to všetko do troch dní od nadobudnutia
právoplatnosti tohto rozsudku.

III. Žalovaný j e p o v i n ý zaplatiť žalobkyni v 3 . rade sumu 9.927,47 Eur s 9,25 % úrokom z
omeškania ročne zo sumy 9.891,27 Eur odo dňa 22.7.2024 do 10.8.2024, s 9,25 % úrokom
z omeškania ročne zo sumy 9.927,47 Eur odo dňa 11.8.2024 do zaplatenia, a to všetko do troch dní
od nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku.

IV. V prevyšujúcej časti úrokov z omeškania žalobu žalobcov v 1. až v 3. rade z a m i e t a.

V. Žalobcom v 1. až v 3. rade p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov konania a to

každému z nich v rozsahu 100%, o výške ktorých bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným
uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1.Žalobcovia v 1. až v 3. rade sa návrhom na vydanie platobného rozkazu, doručeným Okresnému súdu
Banská Bystrica dňa 22.7.2024 domáhali, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi v 1.
rade sumu 9.927,47 Eur s 9,5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 9.927,47 Eur odo dňa 22.7.2024
do zaplatenia, žalobcovi v 2. rade sumu 9.927,47 Eur s 9,5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy
9.927,47 Eur odo dňa 22.7.2024 do zaplatenia, žalobkyni v 3. rade sumu 9.927,47 Eur s 9,5 % úrokom

z omeškania ročne zo sumy 9.927,47 Eur odo dňa 22.7.2024 do zaplatenia a zároveň žiadali súd, aby
im priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.2.1 Žalobu žalobcovia v 1. až v 3. rade odôvodnili najmä tými skutkovými tvrdeniami, že sú podielovými
spoluvlastníkmi nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom území M. O., obec E. - M., Q. E. A.,
zapísaných na Liste vlastníctva č. XXXXX ako parcela C-KN č. 6651/17 - ostatné plochy o výmere 942

m2 a ako parcela C-KN č. 6651/18 - ostatné plochy o výmere 2016 m2, a tiež zapísaných na Liste
vlastníctva č. XXXXX ako parcela C-KN č. 6651/19 - ostatné plochy o výmere 2106 m2, a to každý
z nich vo veľkosti 1/3 k celku, čo predstavuje na týchto parcelách pre každého z nich výmeru 1688
m2. Konštatovali, že žalovaný tieto pozemky dlhodobo užíva, nakoľko sa na nich nachádza park Anička
- verejná zeleň a pozemky je možné využívať len v súlade s touto funkciou. V intenciách uvedeného

doplnili, že tieto pozemky nemôžu z uvedeného dôvodu užívať. Poukázali v žalobe, že zákonodarca
zriadil na pozemkoch zákonom č. 66/2009 Z.z. vecné bremeno, a následne argumentovali, že na verejnú
zeleň, ktorá prešla do vlastníctva sa vzťahuje zákon č. 66/2009 Z.z.
2.2 V súvislosti so svojim nárokom žalobcovia v 1. až v 3. rade zdôraznili, že už v roku 2019 podali
žalobu, ktorou žalovali nárok za predchádzajúce obdobie od 17.12.2015 do 17.12.2018 a konanie sa
viedlo pod sp.zn. K2 – 44C/22/2019. Doplnili, že súd sa vysporiadal s charakterom odplaty za dané

vecné bremeno so záverom, že im patrí odplata za vecné bremeno zriadeného žalovanému zo zákona,
ktorej priznal povahu opakujúceho sa plnenia. Konštatovali, že rozsudok súdu prvej inštancie nadobudol
právoplatnosť v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 18.6.2024 vydaným pod sp.zn.
6Co/197/2023, pričom krajský súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie o tom, že finančná
náhrada podľa zákona č. 66/2009 Z.z., t j. v prípade zriadeného zákonného vecného bremena, sa javí

ako primeraná vo forme opakovanej finančnej náhrady. Poukázali tiež na zásadu právnej istoty, ktorá
je integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces a požiadavkou, aby obdobné situácie boli právne
posudzované rovnakým spôsobom, aby na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých
podmienkach sa dala rovnaká odpoveď, pričom právoplatné súdne rozhodnutie zakladá stav právnej
istoty.

2.3 Výšku svojej pohľadávky odvodili od predloženého znaleckého posudku č. 160/2021, ktorý vyhotovil
Ústav súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline, pričom podľa posudku ročná odplata v prípade
parcely č. 6651/17 predstavuje 1.835,648 Eur a za tri roky náhrada predstavuje 5.506,944 Eur; v prípade
parcely č. 6651/18 ročná odplata predstavuje 3.956,9145 Eur a za tri roky táto náhrada predstavuje
11.870,7435 Eur; v prípade parcely č. 6651/19 ročná hodnota predstavuje 4.134,9095 Eur a za tri roky

táto náhrada predstavuje 12.404,7285 Eur. Vzhľadom na uvedené sa domáhajú od žalovaného vydania
odplaty za obdobie od 22.7.2021 do 22.7.2024 vo výške 29.782,40 Eur spolu s príslušenstvom, t.j.
zákonnými úrokmi z omeškania. Žalobcovia v 1. až v 3. rade v žalobe poukázali tiež na skutočnosť, že
vyzvali žalovaného na zaplatenie odplaty za vecné bremeno listom zo dňa 18.7.2024, ktorý bol doručený
žalovanému dňa 18.7.2024, pričom na doručenú výzvu žalovaný vôbec nereagoval.

2.4 Na podporu svojich skutkových tvrdení a v rámci prostriedkov procesného útoku žalobcovia v 1. až
v 3. rade do konania označili a predložili listinné dôkazy: Výpis z katastra nehnuteľností pre okres E. A.,
Q. E. – M., katastrálne územie M. O., R. vlastníctva č. XXXXX a List vlastníctva č. XXXXX, znalecký
posudok č. 160/2021 Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline zo dňa 22.12.2021,
predžalobnú výzvu adresovanú žalovanému zo dňa 18.7.2021, doručenku preukazujúcu doručenie

výzvy žalovanému, rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 18.6.2024 vydaný pod sp.zn.
6Co/197/2023.

3. Okresný súd Banská Bystrica vydal vo veci dňa 8.8.2024 pod sp.zn. 40Up/1343/2024 platobný
rozkaz, ktorým zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcom v 1. až v 3. rade istinu 29.782,40 Eur s úrokom z

omeškania 9,50 % ročne zo sumy 29.782,40 Eur odo dňa 22.7.2024 do zaplatenia a zároveň zaviazal
žalovaného k povinnosti nahradiť žalobcom v 1. až v 3. rade trovy konania vo výške 3.389,38 Eur.

4.1 Žalovaný napadol vydaný platobný rozkaz včas podaným odporom, v ktorom nepoprel, že na
žalovaných pozemkoch sa nachádza P. J. v jeho vlastníctve, a tiež, že na daný prípad je potrebné

aplikovať zákon č. 66/2009 Z.z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov
pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
4.2 Rozporoval však argumentáciu žalobcov v 1. až v 3. rade, keď uvádzal, že súdna prax ustálila
právny názor o jednorazovej odplate za vecné bremeno zriadené zákonom č.

66/2009 Z.z. a o jeho premlčaní v zákonom stanovenej 3 ročnej premlčacej dobe, ktorá uplynula dňa
1.7.2012. V tejto súvislosti poukázal na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
napr. uznesenie vydané pod sp.zn. 2Cdo/194/2018 zo dňa 26.8.2019, uznesenie vydané pod
sp.zn. 8Cdo/17/2019 zo dňa 30.11.2020, uznesenie vydané pod sp.zn. 1Cdo/99/2019 zo dňa 26.1.2022a poukázal tiež na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.10.2020 vydané pod
sp.zn. IV. ÚS 539/2020.
4.3 K princípu právnej istoty žalovaný uviedol, že Civilný sporový poriadok s účinnosťou od 1.7.2016

zaviedol do procesného kódexu definíciu princípu právnej istoty, čím sa táto stala záväznou a
obsah pojmu právna istota nespochybniteľným, pričom Občiansky súdny poriadok takúto definíciu
neobsahoval, čo pripúšťalo určitú „voľnosť“ súdov pri definovaní a aplikácii princípu právnej istoty.
Žalovaný konštatoval, že za situácie, kedy sa právnou istotou podľa Civilného sporového poriadku
rozumie rozhodovanie v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, nemožno

za zachovanie princípu právnej istoty považovať rozhodovanie v súlade s rozhodnutiami „nižších“
súdnych autorít. Za takejto právnej situácie je neprípustné, aby s poukazom na zachovanie právnej istoty
(v rozpore s jej legálnou definíciou) súd priznal žalobcom v 1. až v 3. rade uplatnený nárok v rozpore s
ustálenou rozhodovacou praxou (sp.zn. 8Cdo/17/2019; sp.zn. 2Cdo/194/2018; sp.zn. 1Cdo/171/2021;
sp.zn. 1Cdo/99/2019; sp.zn. 5Cdo/116/2021; sp.zn. 7Cdo/292/2021; sp.zn. 7Cdo/363/2021; sp.zn.
4Cdo/102/2022; sp.zn. 2Cdo/151/2020; sp.zn. 5Cdo/175/2019) len z toho dôvodu, že za iné obdobie

im bol obdobný nárok priznaný v inom konaní. Žalovaný doplnil, že súd prvej inštancie nemôže
uspokojivo odôvodniť svoje rozhodnutie ani viazanosťou súdu inými rozhodnutiami s odkazom na ust.
§ 193 Civilného sporového poriadku, keďže podľa uvedeného ustanovenia súd je viazaný rozhodnutím
ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis nie je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky,
ústavným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; rozhodnutím

ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv
a slobôd; rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný
správny delikt postihnuteľný podľa osobitného predpisu, a o tom, kto ich spáchal; rozhodnutím o
osobnom stave, rozhodnutím o vzniku alebo zániku spoločnosti. Vychádzajúc z ust. § 193 Civilného
sporového poriadku teda súd nie je viazaný iným rozhodnutím všeobecného súdu, a preto ani ust. §

194 Civilného sporového poriadku nemôže byť podľa žalovaného dôvodom priznania určitého nároku
len z dôvodu, že tento bol priznaný skorším rozhodnutím. Prejudicialita vyjadrená v ust. § 194 Civilného
sporového poriadku sa uplatňuje v prípade otázky, o ktorej má právomoc rozhodovať iný orgán verejnej
moci ako orgán podľa ust. § 193, pričom podľa dikcie zákona všeobecný súd tieto otázky môže iba
posúdiť, nie o nich rozhodnúť, z čoho ďalej vyplýva, že sú to otázky mimo rozhodovaciu právomoc

všeobecných súdov, o ktorých majú právomoc rozhodovať iné orgány. Keďže všeobecný súd, ktorý
rozhodol o nároku žalobcov v 1. až v 3. rade za skoršie obdobie nie je iným orgánom verejnej moci,
nemožno podľa žalovaného ust. § 194 Civilného sporového poriadku aplikovať na vec prejednávanú
v tomto konaní. Žalovaný ďalej poukázal na ust. § 288 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého
výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre strany a pre tých, ktorí sa stali právnymi nástupcami

strán po právoplatnosti rozsudku, ak nie je ustanovené inak. Zdôraznil v tejto súvislosti, že zákon teda
obmedzuje záväznosť rozhodnutia, resp. právneho posúdenia na jeho výrok a poukázal na rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vydaný pod sp.zn. 3Cdo/115/2016, podľa ktorého: „Aby takéto
posúdenie bolo záväzné, otázka, ktorá je predbežnou otázkou v novom ďalšom konaní, musela byť
v predchádzajúcom súdnom konaní právoplatne skončenom priamym predmetom sporu a musela

byť posúdená vo výroku rozsudku. Právne posúdenie predbežnej otázky v odôvodnení rozhodnutia
nemôže predurčovať hmotnoprávny stav pre rozhodnutie, ktoré ešte súdom nebolo vydané, pretože
by tým dochádzalo k obmedzeniu subjektívneho hmotného práva žalobcu a jeho výkonu. Súd je teda
viazaný iba výrokom rozsudku, nie jeho odôvodnením. Pre súd je záväzné posúdenie predbežnej otázky
uskutočnené v inom konaní medzi totožnými účastníkmi, ak ide o otázku riešenú vo výroku rozhodnutia,

t. j. otázku, ktorá bola predmetom konania, pričom riešenie ostatných otázok, s ktorými sa súd musel
v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadať, nie je pre súd v inej veci záväzné“. Žalovaný zhrnul, že
pre viazanosť súdu skorším rozhodnutím o nároku žalobcov v 1. až v 3. rade je v tomto konaní
nevyhnutné, aby výrok skoršieho rozhodnutia uvádzal, že sa jedná o opakovanú náhradu,
čo však nie je tento prípad. Keďže skoršie rozhodnutie nie je, a ani nemôže byť rozhodnutím o tom, že

je povinný poskytovať náhradu aj za iné obdobie, než o ktorom právoplatne rozhodol, nemožno takéto
rozhodnutie považovať za rozhodnutie s prejudiciálnym účinkom na konanie prejednávané v tejto veci.
Vzhľadom na skutočnosť, že odôvodnenie rozhodnutia nie je záväzné, nemožno žalobcom v 1. až v 3.
rade v tomto konaní podľa žalovaného priznať nárok na opakovanú náhradu za zákonom zriadené vecné
bremeno v rozpore so závermi obsiahnutými v uzneseniach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

vydanými pod sp.zn. 2Cdo/194/2018 zo dňa 26.8.2019, sp.zn. 8Cdo/17/2019 zo dňa 30.11.2020 v
spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky vydanom pod sp.zn. IV. ÚS 539/2020 zo
dňa 28.10.2020, ako aj s mnohými ďalšími na nich nadväzujúcimi rozhodnutiami Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky.4.4 Žalovaný súhlasil s názorom žalobcov v 1. až v 3. rade, že vec už bola hmotnoprávne posúdená v
predchádzajúcom konaní, avšak otázkou predchádzajúceho hmotnoprávneho posúdenia bolo, či sa na
právnu vec medzi účastníkmi konania vzťahuje aplikácia zákona č. 66/2009 Z.z., a či sa má predmetná

vec podľa tohto zákona posudzovať. Uviedol, že otázka hmotnoprávneho vzťahu strán sporu sa však
zmenou rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nezmenila a aj naďalej je ustálená
tým spôsobom, že predmetný vzťah medzi stranami sporu sa riadi zákonom č. 66/2009 Z.z., v zmysle
ktorého mu vzniklo a trvá k žalovaným pozemkom právo zodpovedajúce vecnému bremenu na užívanie
žalovaných pozemkov. V tomto smere teda podľa žalovaného ani nedošlo k zmene hmotnoprávneho

posúdenia otázky, ale len k ustáleniu na ňu nadväzujúceho posúdenia odplaty za takto zákonom
zriadené vecné bremeno, ktoré samotný zákon nerieši a naopak otázku náhrady rieši iba rozhodovacia
prax súdov. Podľa názoru žalovaného záväznou rozhodovacou praxou nemôže byť rozhodovacia prax
okresnýchakrajskýchsúdovvprípadoch,kedyexistujerozhodovaciapraxvyššejsúdnejautority,akouje
v slovenskom právnom systéme Najvyšší súd Slovenskej republiky. K otázke rozhodovania o nárokoch
nanáhraduzavecnébremenopodľazákonač.66/2009Z.z.vsúladesprincípomprávnejistotypoukázal

žalovaný na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky vydané pod sp. zn. III. ÚS 621/2023
zo dňa 23.11.2023.
4.5 V rámci prostriedkov procesnej obrany žalovaný do konania predložil Protokol o prechode
vlastníctva, majetkových práv a záväzkov v zmysle zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, Delimitačný
protokol o prevode (vyčíslení) činnosti správy mestskej verejnej zelene z pôsobnosti Technických služieb

mesta Košíc do pôsobnosti Záhradníckeho a sadovníckeho podniku mesta Košíc, uznesenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.11.2023 vydané pod sp.zn. III. ÚS 621/2023.

5. Žalobcovia v 1. až v 3. rade vo vyjadrení k odporu žalovaného proti vydanému platobnému rozkazu
zo dňa 14.1.2025 zotrvali na svojej skutkovej a právnej argumentácii. Opätovne dali do pozornosti tú

skutočnosť, že žalobou žiadajú vydať odplatu za užívanie pozemkov za ďalšie obdobie, keďže žalobou
podanou ešte v roku 2019 žalovali nárok za predchádzajúce obdobie, a to v konaní vedenom na bývalom
Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 44C/22/2019. Doplnili, že v predmetnom konaní bol vydaný
rozsudok Mestského súdu Košice dňa 14.9.2023, a to v spore identických žalobcov voči identickému
žalovanému (mesto Košice), predmetom, ktorého bolo zaplatenie sumy 54.083,52 Eur s príslušenstvom

akopeňažnejnáhradyzapredmetnépozemkyvrozhodnomobdobí.Poukázalinafakt,že imKrajskýsúd
v Košiciach rozsudkom zo dňa 18.6.2024 vydanom pod sp. zn. 6Co/197/2023 priznal sumu 29.782,40
Eur s príslušenstvom. Žalobcovia v 1. až v 3. rade konštatovali, že súdy sa v prvoinštančnom ako aj
odvolacom konaní vysporiadali s charakterom odplaty za dané vecné bremeno so záverom, že im patrí
odplata za vecné bremeno zriadeného žalovanému zo zákona, ktorej priznali povahu opakujúceho sa

plnenia. Majú za to, že pokiaľ v civilnom sporovom konaní už bola právoplatne vyriešená určitá otázka
hmotnoprávneho vzťahu strán, súd v inom konaní, v ktorom tú istú otázku má posúdiť ako prejudiciálnu,
je viazaný jej skorším posúdením bez ohľadu na to, či súd v právoplatne skončenom konaní vec správne
právne posúdil. Uviedli, že so zreteľom na právoplatnosť a z toho plynúcu záväznosť a nezmeniteľnosť
právoplatného rozhodnutia, nesmie byť táto otázka znovu položená a akékoľvek jej nové

právne posudzovanie v inom (ďalšom) konaní tých istých strán je neprípustné. Upriamili pozornosť
na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31.1.2012 vo veci vedenej pod sp.zn.
1Cdo/44/2010 (R 40/2013), v ktorom najvyšší súd konštatoval: „Pokiaľ už bola v občianskoprávnom
konaní právoplatne vyriešená určitá otázka hmotnoprávneho vzťahu účastníkov, je súd v inom konaní, v
ktorom má tú istú otázku posúdiť ako prejudiciálnu, viazaný jej skorším posúdením“. Podľa žalobcov v 1.

až v 3. rade zásada právnej istoty je integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces a požiadavkou,
aby obdobné situácie boli právne posudzované rovnakým spôsobom. Na určitú právne relevantnú
otázku pri opakovaní sa v rovnakých podmienkach musí existovať rovnaká odpoveď, pričom právoplatné
súdne rozhodnutie zakladá stav právnej istoty, resp. odstraňuje stav právnej neistoty sporových strán.
Jedným z dôsledkov právoplatnosti súdneho rozhodnutia je, že pre strany sa rozhodnutie stáva zásadne

nezmeniteľným a záväzným. Popretie prejudiciálnej záväznosti právoplatného rozhodnutia je zásahom
do stability práva a právnych vzťahov, ako aj do riadneho výkonu spravodlivosti. Ďalej žalobcovia v 1.
až v 3. rade argumentovali, že žalovaný - mesto Košice nehnuteľnosti v ich vlastníctve, a ktoré sú
predmetom tohto konania, dlhodobo bezodplatne užívajú. Zdôraznili, že odplatu bol žalovaný ochotný
zaplatiť len na základe právoplatného rozhodnutia súdu. Uviedli, že ich právnemu zástupcovi sú známe

rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o tom, že za vecné bremeno podľa zákona č.
66/2009 Z. z. patrí jednorazová náhrada, ako napr. rozhodnutia dovolacieho súdu vydané pod sp. zn.
2Cdo/194/2018 zo dňa 26.8.2019, sp.zn. 8Cdo/17/2019 zo dňa 30.11.2020, sp.zn. 1Cdo/99/2019 zo dňa
26.1.2022, sp.zn. 7Cdo/292/20201 zo dňa 21.4.2022, sp.zn. 7Cdo/363/2021 zo dňa 28.2.2023 a sp.zn.4Cdo/102/2022 zo dňa 31.5.2023, avšak majú za to, že v konaní nastali špecifické okolnosti spočívajúce
v právoplatne vyriešenej otázke hmotnoprávneho vzťahu účastníkov. Podľa názoru žalobcov v 1. až v 3.
rade je súd viazaný právoplatným rozhodnutím súdu o tom, že odplata za vecné bremeno je opakovaná

teda vo forme renty, medzi tými istými účastníkmi konania a pri tých istých nehnuteľnostiach. Táto
záväznosť vyplýva podľa nich aj z ústavných princípov, a to princípu právnej istoty a princípu
legitímnych očakávaní. Legitímne tak očakávajú, že súd bude viazaný svojim skorším rozhodnutím o
tom,žeodplatazavecnébremenojeopakovaná,arozhodneužlen ovýškeodplatyzaďalšieobdobie.
Nová žaloba podľa žalobcov v 1. až v 3. rade nie je, a ani nemôže slúžiť ako opravný prostriedok,

a ani ako mimoriadny opravný prostriedok pre žalovaného. V neposlednom rade žalobcovia v 1. až v 3.
rade poukazovali na to, že je nevyhnutné aplikovať ustanovenia Civilného sporového poriadku, a to
konkrétne ust. § 194, ust. § 228 ods. a ust. § 230, nakoľko zásada právnej istoty je integrálnou súčasťou
práva na spravodlivý proces a požiadavkou, aby obdobné situácie boli právne posudzované rovnakým
spôsobom, aby na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach sa dala
rovnaká odpoveď, pričom právoplatné súdne rozhodnutie zakladá stav právnej istoty, resp. odstraňuje

stav právnej neistoty sporových strán a jedným z dôsledkov právoplatnosti súdneho rozhodnutia je,
že pre strany rozhodnutie sa stáva zásadne nezmeniteľným a záväzným, pričom
popretie prejudiciálnej záväznosti právoplatného rozhodnutia je zásahom do stability práva a právnych
vzťahov, ako aj do riadneho výkonu spravodlivosti, a pretože pokiaľ v civilnom sporovom konaní už
bola právoplatne vyriešená určitá otázka hmotnoprávneho vzťahu strán, súd v inom konaní, v ktorom

tú istú otázku má posúdiť ako prejudiciálnu, je viazaný jej skorším posúdením bez ohľadu na to, či
súd v právoplatne skončenom konaní vec (ne)správne právne posúdil, so zreteľom na právoplatnosť
a z toho plynúcu záväznosť a nezmeniteľnosť právoplatného rozhodnutia nesmie byť táto otázka
položená a akékoľvek jej „nové“ právne posudzovanie v inom (ďalšom) konaní tých istých strán je
neprípustné. V tejto súvislosti žalobcovia v 1. až v 3. rade poukázali na uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky vo veci vedenej na súde pod sp.zn. 1Cdo/44/2010 zo dňa 31.1.2012; R 40/2013.
Konštatovali, že otázka bezdôvodného obohacovania sa žalovaného, ktorý pozemky v ich podielovom
spoluvlastníctve, a ktoré sú predmetom tohto konania pred súdom na ich úkor bezodplatne užíva,
bola medzi stranami riešená, a v ich prospech právoplatne vyriešená v konaní vedenom na Mestskom
súde Košice pod sp. zn. K2 - 44C/22/2019. Uviedli, že tieto závery taktiež konštatoval Krajský súd v

Košiciach vo svojom rozsudku v obdobnej veci vedenej pod sp.zn. 9Co/48/2022 zo dňa 20.3.2024. V
tejto súvislosti poukázali i na to, že Krajský súd v Košiciach v uznesení vydanom pod sp.zn. 5Co/1/2023
zo dňa 15.2.2024 konštatoval, že: ,,V prípade, že v súdnom konaní je splnená podmienka totožnosti
sporových strán a totožnosti skutkových okolností a právnej kvalifikácie uplatneného nároku, potom
ohľadne iného nároku zásadne platí, že ak v skončenom konaní strán sporu došlo

právoplatným súdnym rozhodnutím k vyriešeniu hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého sa aj tento nový
nárok (odlišný napríklad rozhodným obdobím) odvodzuje, je súd v tomto ďalšom (novom) občianskom
súdnom konaní daným vyriešením v skoršom súdnom konaní viazaný posúdením predbežnej otázky.
Hovoríme o tzv. prejudicialite, ktorou sa Najvyšší súd Slovenskej republiky už zaoberal a ku ktorej
zaujal nasledovné stanovisko. Pokiaľ už bola v občianskoprávnom konaní právoplatne vyriešená určitá

otázka hmotnoprávneho vzťahu účastníkov, je súd v inom konaní, v ktorom má tú istú otázku posúdiť
ako prejudiciálnu, viazaný jej skorším posúdením (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
vo veci vedenej pod sp.zn. 1Cdo/44/2010, R 40/2013). V prejednávanom spore sa
žalobcovia pôvodne domáhali náhrady za vecné bremeno, ktoré vzniklo na základe zák. č. 66/2009 Z.z.
vo forme opakovanej náhrady za obdobie od 17.12.2015 do 17.12.2018, hoci neskôr zmenili právnu

kvalifikáciu nároku a náhradu za užívanie pozemkov v ich bezpodielovom spoluvlastníctve si uplatňovali
titulom bezdôvodného obohatenia. Podstatným ale je, že žalobcovia sa domáhajú peňažného plnenia
za užívanie tých istých pozemkov žalovaným, avšak za iné obdobie (neskoršie), a teda domáhajú sa
plnenia, ktorého priznanie je závislé od posúdenia hmotnoprávnej otázky a táto už bola ako predbežná
vyriešená vo vyššie označenom konaní Okresného súdu Košice II, sp. zn. 15C/767/2015, kde

súd dospel k záveru, že žalobcovia majú nárok na opakovanú náhradu. Uvedeným právoplatným
rozhodnutím tak došlo k vyriešeniu hmotnoprávneho vzťahu k predmetným nehnuteľnostiam vo vzťahu
medzi žalobcami a žalovaným a súd prvej inštancie a aj odvolací súd je preto viazaný vyriešením
tejto predbežnej otázky a nemôže vychádzať z iného záveru ohľadom charakteru náhrady za držbu a
užívanie predmetných pozemkov žalovaným“. Poukázali tiež, že Krajský súd v Košiciach v obdobnej veci

týkajúcej sa aplikácie zákona č. 66/2009 rozhodol tak, že ,,aj keď ohľadne otázky priznávania náhrady
za vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z. z. bola rozhodovacia prax dovolacieho súdu obohatená
aj o ďalšie rozhodnutia, v ktorých sa preferuje priznanie jednorazovej náhrady (sp.zn. 1Cdo/171/2021
zo dňa 27.10.2021, sp.zn. 1Cdo/99/2019 zo dňa 26.1.2022, sp.zn. 2Cdo/151/2020 a sp.zn. 5Cdo/175/2019 zo dňa 27.4.2022, ktoré odkazujú v tejto otázke na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 8Cdo/17/2019 a vychádzajú teda z jednorazovej náhrady), odvolací súd sa musel
v tu prejednávanej veci odkloniť od (v čase jeho rozhodovania existujúcej) ustálenej rozhodovacej

praxe dovolacieho súdu, aby rešpektoval princíp právnej istoty žalobcov v tu prejednávanom spore,
v rozpore s ktorým by bol iný záver o charaktere náhrady, ktorá im prislúcha za zákonné vecné
bremeno v zmysle zákona č. 66/2009 Z. z.. Pokiaľ súd prvej inštancie vychádzal zo záveru, že
žalobcom patrí jednorazová náhrada za zákonné vecné bremeno, ktorá je už premlčaná, vychádza
jeho rozhodnutie z nesprávneho právneho záveru a v dôsledku tohto nesprávneho právneho záveru

súd nevykonal dokazovanie potrebné na zistenie výšky náhrady, ktorá žalobcom prináleží za žalované
obdobie“ (uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 6C/44/2023 zo dňa 17.5.2023). Žalobcovia v 1.
až v 3. rade tiež poukázali na uznesenie Krajského súdu v Košiciach vydané pod sp. zn. 6Co/8/2023 zo
dňa 31.1.2024, ktorý sa týka rovnakej právnej a skutkovej veci, kde taktiež žalobca požadoval vydanie
bezdôvodného obohatenia za iné obdobie, a to od 26.3.2020 do 26.7.2021. V danom prípade taktiež
Krajský súd v Košiciach konštatoval, že ,,Úlohou súdu bude aj vysporiadať sa s námietkami žalobcu

pokiaľ poukazoval na princíp právneho štátu a princíp legitímnych očakávaní dôvodiac, že podával
žalobu v čase existujúcej konštantnej judikatúry, ktorá zastavala právny názor, že odplata za vecné
bremeno podľa ust. § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. je vo forme opakujúceho sa plnenia. Zoberie
pritom zreteľ aj na rozhodnutia, ktorými už súdy rozhodovali o nároku žalobcu uplatnenom z toho istého
titulu vo vzťahu k predmetným pozemkom za iné obdobie (vysporiada sa s existenciou rozhodnutí, na

ktoré žalobca poukazuje).“ V neposlednom rade poukázali na konanie vedené na Krajskom súde v
Košiciachpodsp.zn.6Co/197/2023, vktoromsariešilaobdobnáotázkaakdeodvolacísúdobdobne
vyhovel nároku žalobcom, ktorým už bolo právoplatne priznaný hmotnoprávne nárok na vydanie odplaty.
Vzhľadom na skutočnosť, že aj v danom prípade požadujú vydanie odplaty za vecné bremeno za ďalšie
žalované obdobie (ako vo vyššie citovaných rozhodnutiach), majú za to, že citované rozhodnutia sú plne

aplikovateľné aj na daný prípad, a preto je nevyhnutné, aby súd prvej inštancie rozhodol v súlade s
princípom právnej istoty. So zreteľom na uvedené niet podľa žalobcov v 1. až v 3. rade žiadneho dôvodu
a v zmysle citovanej ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít dokonca ani nemožno
nanovo posudzovať, či k sporným pozemkom v ich podielovom spoluvlastníctve účinnosťou zákona č.
66/2009 Z.z. (k 1.7.2009), prípadne (ne)vzniklo právo zodpovedajúce vecnému bremenu,

ktorého obsahom okrem iného je aj držba a užívanie sporných pozemkov, či im za toto prípadne patrí
opakovaná alebo jednorazová peňažná náhrada.
6. Na pojednávaní súdu konanom dňa 13.5.2025 sa strany sporu neodchýlili od už tvrdeného vo svojich
podaniach a zotrvali na svojej argumentácii.

7. Súd vykonal dokazovanie písomnými vyjadreniami strán sporu, listinnými dôkazmi predloženými
stranami sporu a zistil nasledovný skutkový stav veci:

8. Zo žalobcami predložených Listov vlastníctva č. XXXXX J. I. XXXXX pre okres E. A., Q. E. – M.,
katastrálne územie M. O. je nepochybné, že žalobcovia v 1. až v 3. rade sú podielovými spoluvlastníkmi

nehnuteľností, evidovaných na predmetných listoch vlastníctva ako parcela C-KN č. 6651/17, druh
pozemku - ostatné plochy o výmere 942 m2, ako parcela C-KN č. 6651/18, druh pozemku - ostatné
plochy o výmere 2016 m2, ako parcela C-KN č. 6651/19, druh pozemku - ostatné plochy o výmere 2106
m2, a to každý z nich vo veľkosti 1/3 k celku, čo predstavuje na týchto parcelách pre každého
z nich výmeru 1688 m2.

9. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobcovia v 1. až v 3. rade listom zo dňa 18.7.2024
vyzvali žalovaného na zaplatenie odplaty za užívanie pozemkov v ich podielovom spoluvlastníctve
za obdobie od 18.7.2021 do 18.7.2024 spolu vo výške 29.782,40 Eur zodpovedajúcej veľkosti ich
spoluvlastníckych podielov, stanovenej podľa znaleckého posudku č. 160/2021 zo dňa 22.12.2021

vypracovaného Ústavom súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline. Výzva žalobcov v 1. až v 3.
rade bola žalovanému preukázateľne doručená dňa 18.7.2024.

10. Nie je v konaní sporné, že žalobcom v 1. až v 3. rade bol voči žalovanému priznaný rovnaký nárok
rozsudkombývaléhoOkresnéhosúduKošiceIIzodňa22.3.2019vydanomvkonanívedenompodsp.zn.

20C/423/2016 za obdobie od 10.9.2013 do 10.9.2014, pričom predmetným rozsudkom súd zaviazal
žalovaného k povinnosti zaplatiť žalobcom v 1. až v 3. rade sumu 18.027,84 Eur, z toho žalobcovi 1./
istinu vo výške 6.009,28 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 6.009,28 Eur
od 1.12.2014 do zaplatenia, žalobcovi 2./ istinu vo výške 6.009,28 Eur spolu s úrokom z omeškania vovýške5%ročnezosumy6.009,28Eurod1.12.2014dozaplatenia,žalobkyni3./istinuvovýške6.009,28
Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 6.009,28 Eur od 1.12.2014 do zaplatenia,
všetko do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. V tomto označenom konaní súd nárok žalobcov v 1.

až v 3. rade posúdil podľa zákona č. 66/2009 Z.z., keďže mal za to, že na pozemkoch žalobcov v 1. až
v 3. rade, nachádzajúcich sa v areáli P. J., im za zriadenie zákonného vecného bremena patrí odplata
vo forme opakujúceho sa plnenia, a nie jednorazová odplata. Pri určení výšky ročnej odplaty okresný
súd vychádzal zo znaleckého posudku č. 49/2015 znalca A. O. G., ktorý určil výšku odplaty na sumu
3,56 Eur za m2 za rok. Rozsudok súdu prvej inštancie nadobudol právoplatnosť dňa 13.6.2019.

11.1 Následne žalobcovia v 1. až v 3. rade podali dňa 15.1.2019 na Okresný súd Banská Bystrica
návrh na vydanie platobného rozkazu, ktorým sa domáhali od žalovaného zaplatenia sumy 54.083,52
Eur ako odplaty za užívanie prejednávaných pozemkov za obdobie od 17.12.2015 do 17.12.2018. Po
postúpení veci Okresným súdom Banská Bystrica Mestský súd Košice v poradí druhým rozsudkom
vydaným v konaní vedenom pod sp.zn. K2 – 44C/22/2019 zo dňa 14.9.2023 zaviazal

žalovaného k povinnosti zaplatiť žalobcom v 1. až v 3. rade sumu 46.522,83 Eur s úrokom z omeškania
vo výške 5% ročne zo sumy 46.522,83 Eur od 21.12.2018 do zaplatenia do 3 dní od nadobudnutia
právoplatnosti rozsudku (I. výrok rozsudku), v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (II. výrok rozsudku),
žalobcom v 1. až v 3. rade priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 72,04%
(III. výrok rozsudku).

11.2 Krajský súd v Košiciach na podklade odvolaní strán sporu svojím rozsudkom zo dňa 18.6.2024
vydaným pod sp.zn. 6Co/197/2023 potvrdil rozsudok Mestského súdu Košice, č.k. K2 -
44C/22/2019-324 zo dňa 14.9.2023 vo výroku I. v časti, v ktorej bola žalovanému uložená povinnosť
zaplatiť žalobcom v 1.- 3. rade sumu 29.782,40 Eur s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne z tejto
sumy od 21.12.2018 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, v prevyšujúcom rozsahu výroku

I. zmenil rozsudok tak, že žalobu zamietol a žalobcom 1.- 3. rade priznal proti žalovanému
nárok na náhradu trov celého konania v plnom rozsahu.
11.3 Súdy vo svojich rozhodnutiach uzavreli, že k prejednávaným pozemkom v podielovom
spoluvlastníctve žalobcov, na ktorých je umiestnená verejná zeleň, vzniklo zo zákona vecné bremeno
žalovanému a žalobcom tak patrí odplata za toto vecné bremeno vo forme opakujúceho sa plnenia,

čo znamená, že žalovaný má platiť odplatu za vecné bremeno vždy za uplynulé roky. Konštatovali, že
žalobcovia sa domáhajú plnenia za užívanie tých istých pozemkov žalovaným, avšak za iné obdobie,
a teda domáhajú sa plnenia, ktorého priznanie je závislé od posúdenia hmotnoprávnej otázky, a táto
už bola ako predbežná vyriešená v konaní vedenom na bývalom Okresnom súde Košice II pod sp.zn.
20C/423/2016, v ktorom súd dospel k záveru, že žalobcovia majú nárok na opakovanú náhradu. V bode

60. rozsudku odvolací súd doplnil, že uvedeným právoplatným rozhodnutím tak došlo k vyriešeniu
hmotnoprávneho vzťahu k predmetným nehnuteľnostiam vo vzťahu medzi žalobcami a žalovaným,
a súd prvej inštancie ako aj odvolací súd sú preto viazaní vyriešením tejto predbežnej otázky, a nemôžu
vychádzať z iného záveru ohľadom charakteru náhrady za držbu a užívanie predmetných pozemkov
žalovaným.

11.4 Pre úplnosť súd dodáva, že odvolací súd zmenil výšku odplaty priznanú súdom prvej inštancie
z dôvodu, že žalobcom za obmedzenie vlastníckeho práva patrila náhrada vo výške všeobecnej hodnoty
vecného bremena, ako bola stanovená znaleckým posudkom č. 160/2021, vypracovaného Ústavom
súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline, tabuľka č. 13, riadky 104 – 106, posledný stĺpec za
obdobie troch rokov vo výške 29.782,416 Eur, t.j. po zaokrúhlení vo výške 29.782,40 Eur, ktorá suma nie

je totožná s výškou obvyklého nájomného, ako ju priznal titulom náhrady za zriadené vecné bremeno
súdprvejinštancie.Rozsudoksúduprvejinštanciezodňa14.9.2023včastiozaplateniesumy29.782,40
Eur s príslušenstvom v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 18.6.2024 nadobudol
právoplatnosť dňa 12.7.2024.

12. Súd posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právnu argumentáciu strán sporu, vykonal dokazovanie
vo vyššie naznačenom smere a vec právne posúdil nasledovne:

13. Podľa Čl. 2 ods. 2 Civilného sporového poriadku právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne
očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych

autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že
jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.14. Podľa Čl. 20 ods. 1 zákona č. 460/1992 Zb. Ústavy Slovenskej republiky každý má právo vlastniť
majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok
nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

15. Podľa Čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho
práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú
náhradu.

16. Podľa Čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke
právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

17. Podľa Čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie
vlastníckeho práva je možné len vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za náhradu.

18. Podľa ust. § 123 Občianskeho zákonníka vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet svojho
vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním.

19. Podľa ust. § 124 Občianskeho zákonníka všetci vlastníci majú rovnaké práva a povinnosti
a poskytuje sa im rovnaká právna ochrana.

20. Podľa ust. § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do
jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu
ju neprávom zadržuje.

21. Podľa ust. § 128 ods. 1 Občianskeho zákonníka vlastník je povinný strpieť, aby v stave núdze alebo
v naliehavom verejnom záujme bola na nevyhnutnú dobu v nevyhnutnej miere a za náhradu použitá
jeho vec, ak účel nemožno dosiahnuť inak.

22. Podľa ust. § 128 ods. 2 Občianskeho zákonníka vo verejnom záujme možno vec vyvlastniť alebo

vlastnícke právo obmedziť, ak účel nemožno dosiahnuť inak, a to len na základe zákona, len na tento
účel a za náhradu.

23. Podľa ust. § 151n ods. 1 Občianskeho zákonníka vecné bremená obmedzujú vlastníka nehnuteľnej
veci v prospech niekoho iného tak, že je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať.

Práva zodpovedajúce vecným bremenám sú spojené buď s vlastníctvom určitej nehnuteľnosti, alebo
patria určitej osobe.

24. Podľa ust. § 151o ods. 1 Občianskeho zákonníka vecné bremená vznikajú písomnou zmluvou, na
základe závetu v spojení s výsledkami konania o dedičstve, schválenou dohodou dedičov, rozhodnutím

príslušného orgánu alebo zo zákona. Právo zodpovedajúce vecnému bremenu možno nadobudnúť
tiež výkonom práva (vydržaním); ustanovenia § 134 tu platia obdobne. Na nadobudnutie práva
zodpovedajúceho vecným bremenám je potrebný vklad do katastra nehnuteľností.

25. Podľa ust. § 1 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom

usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky
a o zmene a doplnení niektorých zákonov tento zákon upravuje usporiadanie vlastníckych vzťahov k
pozemkom pod stavbami vo vlastníctve obce alebo vyššieho územného celku, ktoré prešli do vlastníctva
obce alebo vyššieho územného celku podľa osobitných predpisov, vrátane priľahlej plochy, ktorá svojím
umiestnením a využitím tvorí neoddeliteľný celok so stavbou (ďalej len „pozemok pod stavbou“).

26. Podľa ust. § 2 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom
usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a
o zmene a doplnení niektorých zákonov obec alebo vyšší územný celok, ktorý sa stal podľa osobitných
predpisov vlastníkom stavby prechodom z vlastníctva štátu bez majetkovoprávneho usporiadania

vlastníctva k pozemkom (ďalej len „vlastník stavby“), môže poskytnúť zámennou zmluvou vlastníkovi
pozemku pod stavbou náhradný pozemok, ktorý je v jeho vlastníctve. Náhradný pozemok v primeranej
výmere,bonitearovnakéhodruhu,akobolpôvodnepozemokpredzastavaním,poskytnevlastníkstavbyv tom istom katastrálnom území. Ak územie obce tvorí viac katastrálnych území, náhradný pozemok sa
poskytne v rámci územia obce.

27. Podľa ust. § 2 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z.z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom
usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o
zmene a doplnení niektorých zákonov ak sa neuplatní postup podľa odseku 1, usporiadanie vlastníckych
vzťahov k pozemku pod stavbou sa vykoná v konaní o pozemkových úpravách podľa osobitného
predpisu.

28. Podľa ust. § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom
usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky
a o zmene a doplnení niektorých zákonov ak nemá vlastník stavby ku dňu účinnosti tohto zákona
k pozemku pod stavbou zmluvne dohodnuté iné právo, vzniká vo verejnom záujme k pozemku pod
stavbou užívanému vlastníkom stavby dňom účinnosti tohto zákona v prospech vlastníka stavby právo

zodpovedajúce vecnému bremenu, ktorého obsahom je držba a užívanie pozemku pod stavbou, vrátane
práva uskutočniť stavbu alebo zmenu stavby, ak ide o stavbu povolenú podľa platných právnych
predpisov, ktorá prešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší územný celok. Podkladom na vykonanie
záznamu o vzniku vecného bremena v katastri nehnuteľností je súpis nehnuteľností, ku ktorým vzniklo
v prospech vlastníka stavby právo zodpovedajúce vecnému bremenu.

29. Podľa ust. § 4 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z.z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom
usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a
o zmene a doplnení niektorých zákonov vlastník pozemku pod stavbou je povinný strpieť výkon práva
zodpovedajúceho vecnému bremenu do vykonania pozemkových úprav v príslušnom katastrálnom

území.

30. Podľa ust. § 151 ods. 1 a ods. 2 Civilného sporového poriadku skutkové tvrdenia strany, ktoré
protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné. Ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa
týkajújejkonaniaalebovnímania,uvedievlastnétvrdenia opredmetnýchskutkovýchokolnostiach,

inak je popretie neúčinné.

31. Súd vyhodnotil argumentáciu strán sporu a po vykonaní dokazovania a starostlivom zhodnotení
jednotlivých dôkazov ako aj v ich vzájomnej súvislosti právne uzatvára:

32. Nie je v konaní sporné, že žalobcovia v 1. až v 3. rade sú podielovými spoluvlastníkmi pozemkov
nachádzajúcich sa v katastrálnom území M. O., obec E. – M., Q. E. A., C. L. R. vlastníctva č. XXXXX
J. I. XXXXX ako parcela C-KN č. 6651/17, druh pozemku - ostatné plochy o výmere 942 m2, ako
parcela C-KN č. 6651/18, druh pozemku - ostatné plochy o výmere 2016 m2, ako parcela C-KN č.
6651/19, druh pozemku - ostatné plochy o výmere 2106 m2, a to každý z nich vo veľkosti 1/3 k celku,

čo predstavuje na týchto parcelách pre každého z nich výmeru 1688 m2. Ide o pozemky, ktorých
spôsob využitia je definovaný na listoch vlastníctva ako pozemok, na ktorom je okrasná záhrada, uličná
a sídlisková zeleň, park a iná funkčná zeleň a lesný pozemok na rekreačné a poľovnícke využívanie,
a preto predmetné pozemky, nachádzajúce sa v mestskom parku J., je možné využívať len v súlade
s touto funkciou.

33. Sporným nebolo ani to, že žalovaný tieto pozemky užíva, nakoľko sa na nich nachádza P. J..

34. Spornou nebola, vzhľadom na neexistenciu zmluvného vzťahu medzi žalobcami v 1. až v 3.
rade a žalovaným, ktorý by žalovaného oprávňoval tieto nehnuteľnosti užívať, ani skutočnosť, že dňom

1.7.2009vsúladesust.§4ods.1zákonač.66/2009Z.z.oniektorýchopatreniachprimajetkovoprávnom
usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie
územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov, vzniklo k predmetným pozemkom v prospech
žalovaného právo zodpovedajúce vecnému bremenu.

35. Predmetom konania tak ako ho vymedzili žalobou žalobcovia v 1. až v 3. rade je práve náhrada za
zákonné vecné bremeno, ktoré vzniklo k pozemkom v ich podielovom spoluvlastníctve nadobudnutím
účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov
pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplneníniektorých zákonov, a to za žalované obdobie od 22.7.2021 do 22.7.2024, ktorej sa žalobcovia
v 1. až v 3. rade domáhajú vo výške všeobecnej hodnoty nájmu dotknutých pozemkov, ako bola
ustálená k žalobe pripojeným znaleckým posudkom č. 160/2021 zo dňa 22.12.2021, ktorý vyhotovil

Ústav súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline.

36. Z častí znaleckého posudku I. Úvod – str. 13, bod 7. Definícia použitých veličín - všeobecná hodnota
vecného bremena, časť II. Posudok - str. 23, bod 1.1.4 Všeobecná hodnota vecných bremien, časť II.
Posudok - str. 54, bod 2.9 Všeobecná hodnota vecného bremena a 2.9.1 príklad výpočtu všeobecnej

hodnoty vecného bremena, časť III. Záver, tabuľka 13, riadky 104, 105 a 106 vyplýva, že ohodnotenie
vecného bremena bolo v znaleckom posudku vykonané podľa prílohy č. 3 časť
F vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 492/2004 Z.z. o stanovení všeobecnej
hodnoty majetku. Všeobecná hodnota vecných bremien bola vypočítaná podľa vzorca, uvedeného v
časti II. znaleckého posudku, bod 1.1.4, pričom časové trvanie vecného bremena pri neobmedzenom
trvaní je 20 rokov. Všeobecná hodnota vecného bremena stanovená v znaleckom posudku bola

určená ako jednorazová odplata za jeho zriadenie, pričom ako vstupný parameter bolo uvedené obdobie
trvania 20 rokov. V znaleckom posudku je v časti II. bod 2.9.1 uvedený príklad výpočtu všeobecnej
hodnoty vecného bremena pozemku a následne v tabuľke č. 13 pod poradovým číslom 104 až 106 je
uvedená všeobecná hodnota vecného bremena (na dobu 20 rokov) vo vzťahu k parcele č. 6651/17 na
Liste vlastníctva č. XXXXX vo výške 36.712,96 Eur, k parcele č. 6651/18 na Liste vlastníctva č. XXXXX

vo výške 79.138,29 Eur a k parcele č. 6651/19 na Liste vlastníctva č. XXXXX vo výške 82.698,19
Eur. Vychádzajúc z vyššie uvedených hodnôt, ktoré sú stanovené na obdobie 20 rokov, ročná hodnota
vecného bremena v prípade parcely č. 6651/17 predstavuje 1.835,648 Eur a za tri roky táto náhrada
predstavuje 5.506,944 Eur, v prípade parcely č. 6651/18 ročná hodnota predstavuje 3.956,9145 Eur a za
tri roky táto náhrada predstavuje 11.870,7435 Eur a u parcely č. 6651/19 ročná hodnota predstavuje

4.134,9095 Eur a za tri roky táto náhrada predstavuje 12.404,7285 Eur, spolu všeobecná hodnota
vecného bremena k vyššie uvedeným parcelám za obdobie 3 rokov takto predstavuje 29.782,416 Eur,
t.j. po zaokrúhlení 29.782,40 Eur, a keďže každý zo žalobcov je podielovým spoluvlastníkom v
rozsahu 1/3-iny, patrila by každému zo žalobcov náhrada v rozsahu 9.927,47 Eur.

37. Žalobcovia žalobu podali potom, čo im za obdobie od 10.9.2013 do 10.9.2014 právoplatným
rozsudkom bývalého Okresného súdu Košice II vydanom v konaní vedenom pod sp.zn. 20C/423/2016
zo dňa 22.3.2019 bola priznaná náhrada za zákonné vecné bremeno v celkovej výške 18.027,84 Eur
spolu s úrokmi z omeškania a za obdobie od 17.12.2015 do 17.12.2018 bola rozsudkom Mestského
súdu v Košiciach zo dňa 14.9.2023 vydanom v konaní vedenom na súde pod sp.zn. K2 – 44C/22/2019

v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 18.6.2024 vydanom pod sp.zn. 6Co/197/2023
právoplatne priznaná opakovaná náhrada za zákonné vecné bremeno vo výške 29.782,40 Eur spolu
s uplatnenými zákonnými úrokmi z omeškania.

38. V prejednávanom spore základná procesná obrana žalovaného spočívala v tom, že podľa názoru

žalovaného nárok na finančnú náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva pozemku zriadením vecného
bremena podľa zákona č. 66/2009 Z.z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní
pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov patrí pôvodnému vlastníkovi pozemku, má jednorazový charakter
apôvodnývlastníkmoholtentonárokúspešneuplatniťnasúdedotrochrokovodnadobudnutiaúčinnosti

zákona č. 66/2009 Z.z., t.j. do 1.7.2012.

39. Spornou sa tak stala otázka, či žalobcom v 1. až v 3. rade patrí za vecné bremeno jednorazová
finančná náhrada alebo nárok na opakujúce sa platby náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho
práva.

40. Vykonaným dokazovaním bolo súdom zistené, že po nadobudnutí účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z.
(zákon nadobudol účinnosť dňa 1.7.2009) nedošlo k majetkovoprávnemu vyporiadaniu medzi žalobcami
v 1. až v 3. rade ako podielovými spoluvlastníkmi pozemkov a žalovaným, na ktorom je vybudovaný
P. J. vo vlastníctve žalovaného. Žalobcovia si náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva existujúcim

vecným bremenom u žalovaného uplatňovali opakovane, naposledy listom zo dňa 18.7.2024.

41. Vychádzajúc z vyššie citovaných zákonných ustanovení cieľom zákona č. 66/2009
Z.z. je vysporiadať doteraz nevysporiadané vlastnícke vzťahy k pozemkom, ktoré boli delimitované naobce a vyššie územné celky v rámci reformy verejnej správy. Zároveň bol upravený spôsob usporiadania
týchto pozemkov. Nesporne z neho vyplýva, že ním upravené vecné bremeno je dočasným, nie
definitívnym riešením do času, kedy sa vlastnícke vzťahy nevyriešia buď zámennou zmluvou alebo

pozemkovými úpravami.

42. V prejednávanom prípade tak v zmysle zákona č. 66/2009 Z.z. vzniklo odo dňa 1.7.2009 žalovanému
za užívanie pozemkov vo vlastníctve žalobcov v 1. až v 3. rade právo zodpovedajúce vecnému bremenu,
ktorého obsahom je držba a užívanie predmetných pozemkov (ust. § 4 zákona č. 66/2009 Z.z.).

Vlastník pozemku je povinný strpieť výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu do vykonania
pozemkových úprav (ust. § 4 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z.z.), pričom však nie je možné vykladať citované
ustanovenie tak, že vlastníkovi pozemku do pridelenia náhradného pozemku, resp. do vykonania
pozemkových úprav nevzniká právo na poskytnutie náhrady za vecné bremeno, ktorým je jeho pozemok
zo zákona zaťažený.

43. Bolo by v rozpore so zásadou ochrany vlastníckeho práva, ak by vlastníkovi pozemku neprislúchala
náhrada za zákonom zriadené vecné bremeno zaťažujúce jeho pozemok. Zákon č. 66/2009 Z.z.
neustanovuje obci resp. vyššiemu územnému celku žiadnu lehotu, v ktorej obec či vyšší územný
celok môže vlastníkovi pozemku poskytnúť zámennou zmluvou náhradný pozemok a ani lehotu, v
ktorej musí dôjsť k pozemkovým úpravám v zmysle zákona č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách,

usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových
spoločenstvách, čo znamená, že v prípade neposkytnutia náhradného pozemku, či v prípade, že
konanie o pozemkových úpravách by trvalo po dlhú dobu, by bol vlastník pozemku nútený po vopred
neurčenú dobu trpieť užívanie pozemku v jeho vlastníctve zo strany obce resp. vyššieho územného
celku z titulu práva zodpovedajúceho vecnému bremenu bez nároku na náhradu.

44. Zo žiadneho ustanovenia zákona č. 66/2009 Z.z. nevyplýva, že vecné bremeno vzniká bezodplatne
a z toho dôvodu je potrebné vychádzať zo všeobecnej úpravy. Možno konštatovať, že zriadenie vecného
bremena k pozemkom je núteným obmedzením vlastníckeho práva a takéto obmedzenie nemôže byť
bezodplatné ako to vyplýva aj z Ústavy Slovenskej republiky konkrétne z jej Čl. 20 ods. 4.

45. Žalovaný v priebehu konania argumentoval, že aj v súlade s ustálenou judikatúrou žalobcovia v 1. až
v 3. rade ako podieloví spoluvlastníci prejednávaných pozemkov majú voči nemu nárok na jednorazovú
náhradu za zákonom zriadené vecné bremeno, teda že odplata náhrady za obmedzenie vlastníckeho
práva k pozemku zriadeného zákonom č. 66/2009 Z.z. je jednorazová.

46. Zákon č. 66/2009 Z. z. otázku finančnej náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva nerieši.
Súdnou praxou bolo po jeho účinnosti postupne ustálené, že vlastníkovi pozemku patrí opakujúca
sa náhrada vo výške obvyklého nájomného, pričom ústavný súd sa priklonil k úvahám o opakovanej
primeranej náhrade počas trvania tohto obmedzenia už v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 237/2009. Táto

rozhodovacia prax bola potvrdená i nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 42/2015 z
12.10.2016.

47. V súlade s touto súdnou praxou bola žalobcom právoplatne priznaná opakovaná náhrada za vecné
bremeno za pozemky, ktorých sa týka i nárok uplatnený v tomto spore, a to rozsudkom Okresného súdu

Košice II, sp.zn. 20C/423/2016 zo dňa 22.3.2019 za obdobie od 10.9.2013 do 10.9.2014 a rozsudkom
Mestského súdu v Košiciach, sp.zn. K2 – 44C/22/2019 zo dňa 14.9.2023 za obdobie od 17.12.2015 do
17.12.2018 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, sp.zn. 6Co/197/2023 zo dňa 18.6.2024.

48. Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 26.8.2019, sp.zn. 2Cdo/194/2018 a zo dňa

30.11.2020, sp.zn. 8 Cdo/17/2019 uzavrel, že náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva pri zriadení
vecného bremena podľa ust. § 4 ods.1 zákona 66/2009 Z.z. je jednorazová a vzniká tomu, kto bol
vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti zákona, t.j. 1.7.2009, pričom sa premlčuje v lehote
3 rokov. V rozhodnutí z 30.11.2020, sp.zn. 8Cdo/17/2019 sa pritom odvoláva na
akceptovanie takej judikatúry ústavným súdom napr. v rozhodnutí sp.zn. IV. ÚS 227/2012, sp.zn. IV. ÚS

539/2020 zo dňa 28.10.2020. Na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 8Cdo/17/2019 nadväzujú jeho
ďalšie rozhodnutia, ktoré zotrvávajú na priznaní jednorazovej náhrady - uznesenie zo dňa 27.10.2021,
sp.zn. 1Cdo/171/2021, uznesenie zo dňa 26.1.2022, sp.zn. 1Cdo/99/2019, zo dňa 31.3.2022, sp. zn.
2Cdo/151/2020 a zo dňa 27.4.2022, sp. zn. 5Cdo/175/2019.49. Existuje tiež jednotná prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo vzťahu k ust. § 228
ods. 1 Civilného sporového poriadku a jeho dôsledkom, ktorá je reprezentovaná najmä rozhodnutím

uverejneným v Zbierke stanovísk NS a súdov SR X/XXXX - F. 40/2013 z 31.1.2012,
sp. zn. 1Cdo/44/2010: „Pokiaľ už bola v občianskoprávnom konaní právoplatne vyriešená určitá otázka
hmotnoprávneho vzťahu účastníkov, je súd v inom konaní, v ktorom má tú istú otázku posúdiť ako
prejudiciálnu, viazaný jej skorším posúdením“. Najvyšší súd prejudicialitu riešil i v ďalších rozhodnutiach
sp.zn. 1Cdo/133/2009, sp.zn. 4Cdo/231/2013, sp.zn. 3Cdo/115/2016, sp.zn. 5Cdo/13/2020.

50. Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp. zn. II. ÚS 349/09 zo dňa 20.1.2010 rozhodol o
porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej „dohovor“), zdôrazniac, že vzhľadom na zásadu prejudiciality
vyplývajúcu z ustanovenia § 135 ods. 2 O.s.p., ako aj na zásadu viazanosti súdu právoplatnými

rozhodnutiami vydanými v inom konaní podľa ust. § 159 ods. 2 O. s. p. všeobecný súd nemá možnosť
výberu v otázke, či bude rešpektovať právoplatné rozhodnutie vydané v inom konaní, ktoré rieši otázku
javiacu sa prejudiciálnou v súvislosti s riešením daného prípadu.

51. V náleze sp.zn. I. ÚS 171/2021 z 12.1.2022 ústavný súd poukázal na viazanosť iným rozhodnutím

súdu o zásadnej otázke, keď uviedol: „So subjektívnou záväznosťou rozsudku úzko súvisí otázka tzv.
prejudiciálneho účinku súdneho rozhodnutia vyjadrená v § 193 a § 194 CSP, v zmysle ktorej musí súd
v novom konaní rešpektovať prejudiciálny účinok právoplatného rozhodnutia u tých istých účastníkov
(totožnosť účastníkov nie je dotknutá rozdielnosťou ich procesného postavenia v oboch konaniach). Na
iné osoby než účastníkov konania, v ktorom bolo rozhodnuté o prejudiciálnej otázke, resp. ich právnych

nástupcov sa účinky právoplatného rozsudku môžu vzťahovať len v tých prípadoch, keď tak stanoví
zákon (napr. uznesenie najvyššieho súdu sp.zn. 1Cdo/133/2009). Prejudicialita súdneho rozhodnutia
znamená, že súd nemôže ako predbežnú otázku znovu riešiť to, o čom už bolo právoplatne rozhodnuté
v osobitnom spore účastníkov, preto nie je rozhodujúce, či súd v právoplatne skončenom konaní vec
správne alebo nesprávne právne posúdil. So zreteľom na právoplatnosť a z toho plynúcu záväznosť

a nezmeniteľnosť právoplatného rozhodnutia nesmie byť táto otázka položená a akékoľvek jej „nové“
právne posudzovanie v inom (ďalšom) konaní tých istých účastníkov je neprípustné. Iné riešenie by
znamenalo, že súd môže porušiť viazanosť uloženú mu zákonom v § 159 ods. 2 OSP (v súčasnosti
ust. § 228 Civilného sporového poriadku). Pokiaľ súd spomenutý prejudiciálny účinok ignoruje (nevezme
za základ pre svoje rozhodnutie prejudikovaný hmotnoprávny vzťah a rozhodne v rozpore s

prejudikovaným hmotnoprávnym vzťahom), nerešpektuje záväzné súdne rozhodnutie a koná v rozpore
s ústavou, v zmysle ktorej môžu štátne orgány konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (Čl. 2 ústavy). Zásada právnej istoty je integrálnou súčasťou práva
na spravodlivý proces. Popretie prejudiciálnej záväznosti právoplatného súdneho rozhodnutia znamená
zásah do stability práva a právnych vzťahov, ako aj do riadneho výkonu spravodlivosti (uznesenie

najvyššieho súdu sp.zn. 1 Cdo 44/2010)“.

XX. Žalobcovia v 1. až v 3. rade sa v tomto spore domáhajú náhrady za vecné bremeno podľa ust. § 4
ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. za obdobie od 22.7.2021 do 22.7.20247 k nehnuteľnostiam
v ich podielovom spoluvlastníctve, pričom o takom nároku žalobcov, ale za skoršie obdobie, už bolo v

prospech žalobcov rozhodnuté dvakrát.

53. Súdu je zrejmá rozhodovacia prax najvyššieho súdu ohľadne otázky priznávania náhrady za vecné
bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z. z., ktorou sa preferuje priznanie jednorazovej náhrady. Na
druhej strane však treba mať na zreteli to, čo o prejudiciálnom účinku súdnych rozhodnutí uviedol

ústavný súd. Aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 29.6.2022, sp.zn.
4Cdo/161/2020 (odsek 14. odôvodnenia) zdôraznil, že právoplatným rozsudkom súdu, ktorým sa ukladá
povinnosť, sa adresátom účinkov záväznosti tohto rozhodnutia označeným v ustanovení § 228 ods.
1 CSP zakladá prekážka právoplatne rozhodnutej veci (§ 230 CSP). Účinky tohto právoplatného
rozhodnutia sa vzťahujú na strany sporu (účastníkov konania), v ktorom bolo vydané; pokiaľ ide o

otázku, ako bolo rozhodnuté medzi stranami sporu, jeho výrok je záväzný pre súdy a iné štátne orgány,
a to aj vtedy, ak ako predbežnú otázku posudzujú právny vzťah medzi týmito účastníkmi, ktorý sa
vyriešil uvedeným právoplatným súdnym rozhodnutím (pozri aj Števček, Ficová a kol. Občiansky súdny
poriadok. Komentár, 1. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2009, 425 s.). Tiež celkom jednoznačne uviedol,že: „ ... súd nemôže ako predbežnú otázku znovu riešiť to, o čom už bolo právoplatne rozhodnuté v
osobitnom spore strán, nie je rozhodujúce, či súd v (skoršom) právoplatne skončenom konaní spor
správne alebo nesprávne právne posúdil ...“. So zreteľom na právoplatnosť a z toho plynúcu záväznosť

a nezmeniteľnosť právoplatného rozhodnutia nesmie byť táto otázka položená a akékoľvek jej „nové“
právne posudzovanie v inom (ďalšom) konaní tých istých účastníkov je neprípustné. Zásada právnej
istoty je integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces.

54. S odkazom na vyššie uvedené, súd konštatuje, že žalobcami v 1. až v 3. rade uplatnený nárok je

závislý od posúdenia hmotnoprávnej otázky, ktorá už bola ako predbežná riešená v predchádzajúcom
konaní tak, že žalobcom za pozemky v ich spoluvlastníctve patrí opakovaná náhrada za vecné
bremeno, pričom to, že predchádzajúce rozhodnutie nezohľadňuje aktuálnu ustálenú rozhodovaciu prax
najvyššieho súdu ohľadne jednorazovej náhrady za vecné bremeno a jej prípadné premlčanie, nie je
relevantné.

55. V danom prípade je s odkazom na doposiaľ uvedené nutné odkloniť sa od ustálenej rozhodovacej
praxe dovolacieho súdu ohľadne jednorazovej náhrady za vecné bremeno, aby súd rešpektoval zásadu
právnej istoty a prejudiciálny účinok predchádzajúceho rozhodnutia vo vzťahu k náhrade za vecné
bremeno patriacej žalobcom v 1. až v 3. rade. Iný právny záver súdu o charaktere náhrady za zákonné
vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z.z. by bol v rozpore s princípom právnej istoty.

56. Navyše z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že zo strany žalovaného vo vzťahu
k žalobcom ako podielovým spoluvlastníkom pozemkov, nebol poskytnutý žiaden náhradný pozemok
formou zámennej zmluvy. Nebolo sporným, že do rozhodnutia súdu nedošlo ani k začatiu konania
o nariadení pozemkových úprav podľa osobitného zákona.

57. Zákon č. 66/2009 Z.z. dáva vlastníkovi pozemku obmedzené možnosti domáhať sa usporiadania
vlastníckych vzťahov k pozemku zaťaženým zákonným vecným bremenom. Podľa názoru súdu je
spravodlivé v tomto prípade určiť výšku odplaty až na základe skutočného užívania pozemku
do momentu usporiadania vlastníctva zákonným spôsobom. Zákonom č. 66/2009 Z.z. nedošlo k

vyvlastneniu pozemkov, žalobcovia v 1. až v 3. rade sú stále ich podielovými spoluvlastníkmi. S. sa má v
zmysle uvedeného zákona platiť kompenzácia po dobu obmedzenia vlastníctva resp. do vysporiadania
vzťahov. Po túto dobu nemôže totiž vlastník (žalobcovia) užívať pozemky a užíva ich žalovaný. Právnym
titulom odplaty za vecné bremeno je obmedzenie vlastníctva a jeho výška je priamo úmerná dĺžke jeho
obmedzenia. Odplatu nemožno zamieňať s kúpnou cenou za prevod vlastníctva.

58. Žalovaný však pre vysporiadanie vlastníctva k predmetným pozemkom žiadne kroky nevykonal, je si
vedomý svojho postavenia vyplývajúceho zo zákona č. 66/2009 Z.z., a teda aj práve postoj žalovaného
neposkytnúťžalobcomv1.ažv3.radežiadnukompenzáciu(okremjednorazovejnáhrady)asúčasnepri
žiadnejiniciatíveusporiadaťvlastníckevzťahy,možnopovažovať,vzhľadomnavšetkyokolnostiprípadu,

za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi.

59. K výške náhrady súd uvádza, že žalovaný nespochybnil žiadnym spôsobom výšku odplaty/náhrady
a nenavrhol vykonanie žiadneho dokazovania v rámci prostriedkov procesnej obrany. Nakoľko strany
sporu nesú zodpovednosť za skutkový stav a musia dokazovať svoje tvrdenia, nedodržanie povinnosti

tvrdenia a dôkaznej povinnosti sa prejaví v meritórnom rozhodnutí vo forme neúspechu strany sporu.

60. Nakoľko žalobcovia preukázali dôvodnosť a aj výšku uplatneného nároku na zaplatenie žalovanej
sumytitulomnáhradyzazákonnéobmedzenieichvlastníckehoprávatitulomnáhradyzavecnébremeno
zriadené zákonom č. 66/2009 Z.z., žalovaný túto výšku nerozporoval, súd žalobe v časti istiny vyhovel

a zaviazal žalovaného na plnenie tak, ako vyplýva z výrokov I., II. a III. výrokovej časti rozsudku.

61. Pre úplnosť súd uvádza, že nárok žalobcov v 1. až v 3. rade za obdobie od 22.7.2021 do 22.7.2024
nebol premlčaný, nakoľko žaloba bola podaná na Okresný súd Banská Bystrica včas dňa 22.7.2024,
pričom trojročná premlčacia doba v zmysle ust. § 101 Občianskeho zákonníka začala plynúť dňa

23.7.2021 a neskôr za ten ktorý rok a uplynula by dňa 23.7.2024 a neskôr.62. Podľa ust. § 563 Občianskeho zákonníka ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym
predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie
veriteľ požiadal.

63. Podľa ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu,
má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona
povinný platiť poplatok z omeškania, výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje
vykonávací predpis.

64. Podľa ust. § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré
ustanovenia Občianskeho zákonníka výška úrokov z omeškania je o 5 percentuálnych bodov vyššia
ako je základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením
peňažného dlhu.

65. Vzhľadom na skutočnosť, že v prípade vydania finančnej náhrady za vecné bremeno nie je zákonom
stanovená lehota na splnenie tejto povinnosti, a nie je daná ani dohodou strán, žalovaný je povinný
žalobcom v 1. až v 3. rade plniť v súlade s ust. § 563 Občianskeho zákonníka dňom nasledujúcim po
tom, ako ho žalobcovia v 1. až v 3. rade o plnenie požiadali.

66.Žalobcoviavyzvaližalovanéhonaplnenievýzvouzodňa18.7.2024,ktorábolažalovanémudoručená
dňa 18.7.2024. Neuniklo však pozornosti súdu, že žalobcovia v 1. až v 3. rade vyzvali žalovaného na
plnenie za obdobie od 18.7.2021 do 18.7.2024, pričom v žalobe žiadajú plnenie za obdobie od 22.7.2021
do 22.7.2024, t.j možno konštatovať, že v danom prípade absentuje výzva k plneniu za obdobie od
18.7.2021 do 21.7.2021, ktorá zodpovedá sume 36,20 Eur u každého zo žalobcov.

67. Súd zaviazal žalovaného zaplatiť úrok z omeškania, ktorý bol súdom priznaný v súlade s
príslušnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka v spojení s nariadením vlády Slovenskej republiky č.
87/1995 Z.z., a to 9,25 % ročne zo sumy 9.891,27 Eur odo dňa 22.7.2024 do 10.8.2024 (poznámka súdu
- dňa 10.8.2024 bol žalovanému doručený platobný rozkaz, ktorý možno považovať za kvalifikovanú

výzvu na plnenie) a 9,25 % ročne zo sumy 9.927,47 Eur odo dňa 11.8.2024 do zaplatenia, ktoré súd
žalobcom v 1. až v 3. rade priznal vo výrokoch I., II. a III. tohto rozsudku a v prevyšujúcej časti, čo do
úrokov z omeškania žalobu vo výroku IV. zamietol.

68. Na tomto mieste súd pripomína, že nemusí dať odpoveď na všetky nastolené otázky stranami sporu,

ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu.

69. Podľa ust. § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku súd prizná strane náhradu trov konania podľa
pomeru jej úspechu vo veci.

70. Podľa ust. § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku ak mala strana vo veci úspech len čiastočný,
súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov
konania právo.

71. Podľa ust. § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku o nároku na náhradu trov konania rozhodne
aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

72. Podľa ust. § 263 ods. 1 Civilného sporového poriadku ak bola v konaní úspešná strana zastúpená
advokátom, súd uvedie v uznesení o výške náhrady trov konania ako prijímateľa náhrady trov konania

advokáta.

73. Zmyslom a účelom náhrady trov konania je poskytnúť úspešnej strane sporu, ktorej to priznáva
zákon, náhradu týchto trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti so sporom musela alebo bude
musieťnepochybnezaplatiť,pričombyichnemuselazaplatiť,akbytuneexistovalsporpredvšeobecným

súdom.74. V danom prípade žalobcom v 1. až v 3. rade ako úspešnej strane sporu prináleží v zmysle
ust. § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku náhrada konania v celom rozsahu, o výške ktorých bude
rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Mestský súd Košice
v troch písomných vyhotoveniach.

Podľa ust. § 359 Civilného sporového poriadku odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo
rozhodnutie vydané.

Podľa ust. § 363 Civilného sporového poriadku sa v odvolaní popri všeobecných náležitostiach podania
( ust. § 127 ods. 1 a ods. 2 Civilného sporového poriadku ) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa ust. § 364 Civilného sporového poriadku rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa ust. § 365 ods. 1 Civilného sporového poriadku odvolanie možno odôvodniť len tým, že:

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa ust. § 365 ods. 2 Civilného sporového poriadku odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno
odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo
veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa ust. § 365 ods. 3 Civilného sporového poriadku odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie
možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa ust. § 366 Civilného sporového poriadku prostriedky procesného útoku alebo prostriedky
procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť

len vtedy, ak

a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný nesplní povinnosť uloženú týmto rozhodnutím, môže oprávnený podať návrh na výkon
rozhodnutia alebo návrh na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku (zákon č. 233/1995 Z.z.

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti).