Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, June 30, 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 8Co/82/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7522210089
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Agnesa Hricová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7522210089.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Agnesy Hricovej a členov

senátu Mgr. Miloša Greguša a JUDr. Denisy Novotnej Mlinárcsikovej v spore žalobcu: A. B., nar.
XX.XX.XXXX bývajúci v C. D. B. XXX, zastúpený Advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Rybár, s.r.o.,
IČO: 47 234 466, so sídlom advokátskej kancelárie v C. E. C. F. B. XX, proti žalovanému: Slovenská
republika, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave na
Račianskej ulici č. 71, o zaplatenie 2.036,03 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Mestského súdu Košice č. k. K3-6C/321/2022-109 zo dňa 14.12.2023

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok v napadnutých výrokoch I. a III.

Priznáva žalobcovi proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Košice (ďalej len súd prvej inštancie alebo len súd) napadnutým rozsudkom uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.836,03 Eur, úrok z omeškania vo výške 7 % ročne
zo sumy 1.836,03 Eur od 02.12.2022 do zaplatenia, v lehote do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto
rozsudku (výrok I.), v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (výrok II.) a priznal žalobcovi voči žalovanému
právo na plnú náhradu trov konania (výrok III.).

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 2.036,03 Eur s príslušenstvom
titulom náhrady vzniknutej majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla v dôsledku
nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Košice – okolie v konaní vedenom pod sp. zn.
12Er/630/2011 podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z.z..

3. Súd vec právne posúdil podľa § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1 písm. a), § 9 ods. 1, 6, § 15 ods. 1, § 17
ods. 1 až 4, § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „ZoŠ“), § 36 ods. 2, § 44 ods. 2, § 58 ods. 1, §
57 ods. 1 písm. g), § 57 ods. 2, zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „EP“), § 45 ods. 1 zákona č.
244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní platného a účinného v čase vydania poverenia na vykonanie
exekúcie (ďalej len „ZoRK“) a dospel k záveru o dôvodnosti podanej žaloby. Z vykonaného dokazovania
mal súd preukázané, že Okresný súd Košice – okolie (exekučný súd) dňa 18.07.2011 udelil JUDr.
Rudolfovi Krutému poverenie na vykonanie exekúcie voči žalobcovi ako povinnému - spotrebiteľovi,

na základe rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu s tým, že oprávneným bola spoločnosť
EOS KSI Slovensko, s.r.o.. Súdny exekútor vydal dňa 26.08.2011 upovedomenie o začatí exekúcie.
Žalobca navrhol exekučnému súdu podaním zo dňa 22.10.2014 odložiť exekúciu z dôvodu danosti
predpokladu,žebudepreneprípustnosťzastavenáanáslednepodanímzodňa31.10.2014súdunavrholvyhlásiť exekúciu za neprípustnú a zastaviť ju z dôvodu absolútne neplatnej rozhodcovskej doložky.
Uvedené podania žalobca doplnil podaním zo dňa 19.04.2018, doručeným súdu dňa 26.04.2018,
s odkazom na rozhodovaciu súdnu prax a následne urgenciou zo dňa 16.12.2019 urgoval exekučný

súd rozhodnúť o jeho podaniach. Exekučný súd uznesením zo dňa 01.12.2020, právoplatným dňa
24.12.2020, stotožniac sa s názorom povinného, vyhovel návrhu žalovaného (pozn. odvolacieho súdu
– súd mal zrejme na mysli žalobcu) ako povinného a exekúciu vyhlásil sa neprípustnú a zastavil ju.
V uvedenom rozhodnutí exekučný súd uviedol, že rozhodcovský súd nemal právomoc vydať exekučný
titul, nakoľko rozhodcovská doložka, na základe ktorej si založil právomoc, nebola platne dohodnutá

a išlo o jednoznačne neprijateľnú zmluvnú podmienku. Súdny exekútor v priebehu exekúcie celkovo
vymohol sumu 5.560,24 Eur, z toho pre oprávneného 4.024,21 Eur a na trovy súdneho exekútora
vymohol 1.36,03 Eur. Žalobca požiadal 02.06.2022 žalovaného o predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, s odkazom na ZoŠ, avšak žalovaný dňa
01.12.2022 oznámil žalobcovi, že jeho žiadosť vyhodnotil ako nedôvodnú. Konštatoval, že žalobca
v konaní preukázal splnenie všetkých predpokladov na vznik zodpovednosti štátu za nesprávny úradný

postup exekučného súdu, a to konkrétne nesprávny úradný postup orgánu štátu, existenciu škody a
príčinnú súvislosť medzi nimi. Súd konštatoval, že v čase vydania poverenia na vykonanie predmetnej
exekúcie bol exekučný súd v zmysle § 44 ods. 2 EP povinný zo zákona (ex offo) preskúmať exekučný
titul. S poukazom § 44 ods. 2 EP a prax okresných súdov v obdobných prípadoch v rozhodnom čase,
ktoré zamietali žiadosti exekútorov o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie považoval tvrdenia

žalovaného o tom, že exekučný súd nemal túto povinnosť za nepravdivé. Súd považoval za potrebné
poukázať i na Smernicu Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách, ktorá sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon
právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa
oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú

povahu rozhodcovskej doložky v uvedenej zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v
rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci
obdobných opravných prostriedkoch vnútroštátnej povahy. Súd preto dospel k záveru, že žalobca
dôvodne namietal nesprávny úradný postup exekučného súdu predchádzajúci vydaniu poverenia na
vykonanie exekúcie, nakoľko tento nedostatočne skúmal exekučný titul z hľadiska jeho vykonateľnosti

tak po stránke formálnej, ako aj materiálnej, a napriek neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, ktorá zakladala
právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť, poveril súdneho exekútora vykonaním
exekúcie. Mal za to, že nesprávny úradný postup exekučného súdu spočíval aj v neskúmaní dôvodov
na zastavenie exekúcie, v štádiu už po vydaní poverenia, nakoľko napriek návrhu žalobcu na odklad
a zastavenie exekúcie z októbra 2014, exekučný súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju až

uznesením zo dňa 01.12.2020. Exekúcia vedená proti žalobcovi mala byť zastavená ex offo, resp. k
vydaniu poverenia vôbec nemalo dôjsť a to, že to súd dovolil, spôsobilo vznik škody na strane žalobcu,
ktorej náhrady sa podanou žalobou voči žalovanému dôvodne domáhal. Vo vzťahu k vzniku škody
súd uviedol, že túto žalobca preukázal výškou trov 1.536,03 Eur vymožených súdnym exekútorom od
žalobcu ako povinného v exekučnom konaní. Námietku žalovaného, že žalobca mal svoju pohľadávku

uspokojiť titulom bezdôvodného obohatenia od súdneho exekútora považoval na nedôvodnú nakoľko
nález Ústavného súdu SR sp. zn II. ÚS 165/2012, ktorým žalovaný argumentoval vychádzal z odlišného
skutkového stavu a nemožno ho na prejednávaný prípad aplikovať. S poukazom na závery Ústavného
súdu SR v uznesení sp. zn. II. ÚS 225/2017 súd konštatoval, že plnenie získané súdnym exekútorom v
predmetnom exekučnom konaní do právoplatnosti rozhodnutia o neprípustnosti exekúcie a jej zastavení

nemožno právne kvalifikovať ako bezdôvodné obohatenie, nakoľko išlo o plnenie získané (vymožené)
na základe dovtedy legitímne vedenej exekúcie na základe poverenia na vykonanie exekúcie, ktorým
bol súdny exekútor viazaný a ktoré ho ako nositeľa štátnej moci zaväzovalo postarať sa o jej vykonanie.
Príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom exekučného súdu a vznikom škody mal súd za
preukázanú tým, že exekučný súd nepodrobil pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie exekučný

titul ex offo kontrole, a na základe vydaného poverenia súdny exekútor vykonával exekúciu a vymohol
okrem iného aj trovy exekúcie od žalobcu ako povinného, a to konkrétne v sume 1.536,03 Eur, ktorá
predstavuje skutočnú škodu v priamej súvislosti s nesprávnym úradným postupom exekučného súdu.
Rovnako za dôvodný považoval súd prvej inštancie i žalobcom uplatnený nárok na nemajetkovú ujmu,
ktorá mu vznikla v dôsledku takmer 10 ročného vedenia exekúcie a prejavila sa v jeho vnútornom

prežívaní. Nakoľko tento stav nemožno preukázať inými dôkazmi, súd vychádzal z výpovede žalobcu,
v ktorej uviedol, že o predmetnej exekúcii sa dozvedel až z výplatnej pásky, keďže mu bola stiahnutá
zrážka z platu. V ďalšom uviedol, že si s bývalou partnerkou, s ktorou majú dcéru, vzali pôžičky na
zariadenie bytu a po rozpade vzťahu sa presťahoval k rodičom, ktorí mu pomáhali aj po finančnejstránke a požičiavali mu peniaze, okrem iného i na výživné. Exekúcia žalobcu ovplyvnila tým, že keď
chcel v roku 2013 dcére zrekonštruovať izbu, nedostal pôžičku kvôli záznamu v registri exekúcií. Mal
aj iné exekúcie a zhruba do marca /apríla 2011 dostával po výplatu okolo 600,- až 700,- Eur avšak po

zohľadnení predmetnej exekúcie to bolo už len životné minimum okolo 220,- Eur. Žalovaný skutkové
tvrdenia žalobcu uvedené v jeho výpovedi nerozporoval a na žalovaného nemal žiadne otázky. Napriek
tomu že voči žalobcovi bolo vedených viacero exekúcií, až po zohľadnení predmetnej exekúcie klesol
jeho príjem na životné minimum čo viedlo k tomu že bol nútený si požičiavať peniaze od svojich rodičov.
Súd berúc do úvahy 10 ročnú dĺžku exekučného konania a 6 ročnú dobu, počas ktorej exekučný

súd rozhodoval o návrhu žalobcu na zastavenie exekučného konania dospel k záveru, že sú splnené
podmienky pre náhradu nemajetkovej ujmy žalobcu v peniazoch nakoľko za dostatočné zadosťučinenie
nepovažoval samotné zastavenie exekučného konania, pričom za primeranú považoval sumu 300,- Eur
predstavujúcu zhruba 20% sumy vynaložených trov exekúcie a v prevyšujúcej časti uplatnenej náhrady
nemajetkovej ujmy zamietol .žalobu. Na základe § 16 ods. 4 Zoš priznal žalobcovi i úrok z omeškania
vo výške 7% ročne zo sumy 1.836,03 Eur od 02.12.2022.

4. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalobcovi, ktorý
mal plný úspech čo do nároku na náhradu škody i do nároku na nemajetkovú ujmu, ktorej výška závisela
od úvahy súdu. Súd v predmetnej veci nemal za preukázanú existenciu dôvodov hodných osobitného
zreteľa ani výnimočnosť okolností u strán sporu, a preto nevidel priestor pre aplikáciu § 257 CSP.

5. Proti výrokom I. a III. tohto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný z
odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP dôvodiac, že súd prvej inštancie pri
posudzovaní a rozhodovaní o zodpovednostnom titule ako aj pri priznávaní a určovaní výšky náhrady

majetkovej škody a nemajetkovej ujmy pochybil čo zakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1
písm. h) CSP. Naplnenie odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP žalovaný vzhliadol
v nedostatočnom a zmätočnom odôvodnení rozsudku v časti priznanej náhrady nemajetkovej ujmy.
Zotrval na svojej argumentácii, že postup Okresného súdu Košice – okolie ako exekučného súdu
pri preskúmavaní žiadosti o vydanie poverenia, ktorý sa plne prejavil vo vydaní poverenia nemožno

považovať v zmysle ZoŠ za nesprávny úradný postup, ktorým by mohla byť žalobcovi spôsobená
akákoľvek škoda. Bol názoru, že postup súdu pri vydávaní poverenia nie je možné považovať za právno
– aplikačný postup, ktorý má priame právne účinky na poškodeného. S poukazom na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR zo dňa 01.02.2012, sp. zn. 5Cdo/205/2011 konštatoval, že poverenie na výkon
exekúcie nevykazuje priame právne účinky voči osobe povinného, preto nakoniec povinný voči nemu

ani nemôže použiť opravné prostriedky. Exekučný súd v čase vydania poverenia vychádzal z platného
a účinného znenia § 44 EP a z ustálenej rozhodovacej praxe. Zlom v zákonnej úprave, a následne aj
v súdnej praxi nastal podľa žalovaného až vydaním rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS
162/2011, ako aj uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/230/2011 zo dňa 18.09.2012, sp. zn.
3Cdo/112/2011 zo dňa 09.02.2012, ktorým bolo skonštatované, že súdy ako také môžu spätne skúmať

aj konanie na rozhodcovskom súde, ktoré predchádzalo vydaniu rozhodcovského rozsudku. Až od
účinnosti nového zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní č. 335/2014 Z. z. od 01.01.2015 sa
na súdoch mohla spustiť spätná kontrola už vydaných poverení na vykonanie exekúcie v prípadoch, kde
exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok, nakoľko jeho prijatím došlo aj k novelizácii EP, v rámci
ktorej sa doplnil § 44 EP. V rozhodnom čase (rok 2011) preto bolo povinnosťou exekučného súdu vydať

poverenie na vykonanie exekúcie bez toho, aby súd ex offo skúmal exekučný titul. Až upovedomenie
o začatí exekúcie je procesným úkonom súdneho exekútora, ktorým vznikajú priame právne účinky
voči povinnému. Aj v okolnostiach posudzovaného prípadu tak škodu žalobcovi ako povinnému bolo
spôsobilé vyvolať svojou nezákonnosťou upovedomenie o začatí exekúcie, nie nezákonné poverenie
na vykonanie exekúcie. Zdôraznil, že žalobca ako povinný nepodal proti upovedomeniu o začatí

exekúcie námietky o neprípustnosti vedenia exekúcie pre nespôsobilý exekučný titul ako riadny opravný
prostriedok, pričom tieto by spôsobili pozastavenie akýchkoľvek krokov súdneho exekútora smerujúcim
k vykonaniu exekúcie až do rozhodnutia súdom o týchto námietkach. Bol preto toho názoru, že nie
je splnený predpoklad pre vznik nároku na náhradu škody v zmysle § 6 ods. 2 ZoŠ. Vzhľadom
na uvedené mal za to, že súd prvej inštancie nesprávne uzavrel, že postup exekučného súdu pri

preskúmavaní žiadosti o vydanie poverenia, ktorý sa plne prejavil vo vydaní poverenia, je v zmysle ZoŠ
spôsobilý predstavovať nesprávny úradný postup, ktorým by mohla byť žalobcovi spôsobená akákoľvek
škoda. Odôvodnenie priznanej náhrady nemajetkovej ujmy považoval za zmätočné, pretože súd podľa
názoru žalovaného spája a odôvodňuje vznik a výšku nemajetkovej ujmy dĺžkou exekučného konania,napriek tomu, že ako titul pre uplatnenie nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy ustálil výlučne
postup exekučného súdu pri vydávaní poverenia. Za neodôvodnené a ničím nepodložené považoval
i tvrdenie súdu o primeranosti priznanej náhrady nemajetkovej ujmy. Priznanie náhrady nemajetkovej

ujmy v peniazoch predpokladá značnú mieru zásahu do osobnosti fyzickej osoby pričom žalobca
je v takomto konaní zaťažený dôkazným bremenom ohľadom vzniku a rozsahu škody, pričom musí
preukázať konkrétny negatívny prejav vo svojej osobnostnej sfére. Z vykonaného dokazovania, keď
žalobca v konaní neprodukoval žiadne dôkazy s výnimkou svojich subjektívnych tvrdení vo svojom
výsluchu, podľa názoru žalovaného nemohla vyplynula existencia nemajetkovej ujmy, ktorú by bolo

potrebné saturovať peňažnou formou a v danom prípade primeranú satisfakciu predstavovalo už
samotné konštatovanie porušenia práva v podobe zastavenia exekučného konania. Žalobca jeho podľa
názoru v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno. Rovnako podľa žalovaného žalobca neuniesol
dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu existencie priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti
medzi tvrdeným nesprávnym úradným postupom exekučného súdu a uplatneným nárokom. Uviedol,
že žalobca v konaní nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy práve a jedine v dôsledku vedenia

exekučného konania, sp. zn. 12Er/630/2011, keďže bolo voči nemu vedených viacero exekučných
konaní, ktorých vznik nemožno možno pripisovať na zodpovednosť štátu. V tomto smere poukázal
i na protirečivé odôvodnenie napadnutého rozsudku v bodoch 66. a 67. Nestotožnil sa ani so záverom
súdu o nemožnosti použitia nálezu Ústavného sudu SR sp. zn. II. ÚS 165/2012 zo dňa 13.02.2013,
pričomargumentáciupovažovalvtomtosmerezaprílišformalistickú,anisozáverom,žeplneniezískané

súdnym exekútorom nemožno považovať za bezdôvodné obohatenie. Bol toho názoru, že žalobca
vznik majetkovej škody v požadovanej výške relevantným spôsobom nepreukázal, nakoľko nárok na
náhradu škody podľa ŠoK môže byť úspešne uplatnený voči štátu až vtedy, ak nemožno dosiahnuť
uspokojenie pohľadávky z dôvodu bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech získal a
je povinný ho vydať. Preto si mal žalobca uplatniť nárok na náhradu škody prednostne u súdneho

exekútora. Súd sa nevysporiadal ani so závermi vyplývajúcimi z veľkého množstva súdnych rozhodnutí
v zmysle ktorých platí, že: „existencia pohľadávky na vydanie bezdôvodného obohatenia vylučuje vznik
škody ako majetkovej ujmy, a tým aj konkurenciu právnej úpravy zodpovednosti za škodu s právnou
úpravou bezdôvodného obohatenia“. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v napadnutej časti
zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

6. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu v prvom rade uviedol, že sa stotožňuje so závermi súdu prijatými
v napadnutom rozhodnutí, a preto považuje odvolanie žalovaného za nedôvodné a v rozsiahlej miere
za dezinterpretujúce. Nestotožnil sa s argumentáciou žalovaného o nemožnosti považovať vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie za úradný postup a o neexistencii povinnosti exekučného súdu

preskúmavať exekučný titul. Žalovaný účelovo oddeľuje postup súdu smerujúci k vydaniu poverenia
od samotnej exekúcie, akoby vydanie poverenia v podstate nemalo žiadne právne účinky. Vzhľadom
na priebeh exekučného konania, opakované urgencie, dobu jeho trvania, ako aj dobu po ktorej súd
rozhodol o jeho návrhu na zastavenie exekúcie, považoval tvrdenia žalovaného o neaktivite žalobcu
v exekučnom konaní za opovážlivé. Neprávny stav započal vydaním poverenia na vykonanie exekúcie

keď exekučný súd nesplnil svoju povinnosť podrobiť exekučný titul súdnej kontrole. Tvrdenia žalovaného
sú tak v priamom rozpore s vtedy platnou a účinnou právnou úpravou § 36 ods. 2 a § 44 ods. 2 EP.
Vydanie poverenia predstavuje pokyn procesného charakteru (úradný postup), ktorý má priamy dosah
na majetkové práva povinného. Nestotožnil sa ani s novou argumentáciou žalovaného odkazujúcu
na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 45/2008, podľa ktorej škodu môže spôsobiť len

upovedomenie o začatí exekúcie a zdôraznil, že uvedené rozhodnutie bolo prijaté za účinnosti odlišnej
právnej úpravy vzťahujúcej sa na exekučné konanie. V prejednávanom prípade pochybil exekučný súd,
ktorý priamo umožnil zásah do majetkovej sféry žalobcu, keď povolil vedenie nezákonnej exekúcie bez
toho, aby v súlade s vtedy účinnou právnou úpravou preskúmal exekučný titul. Žalovaný v podanom
odvolaní argumentuje tvrdeniami, ktoré v konaní na prvom stupni ani nenamietal. Nakoľko žalobca

počas celého konania argumentoval tým, že škoda mu vznikla nesprávnym procesným postupom zo
strany súdu, povinnosť podľa § 6 ods. 2 ZoŠ ho nezaväzovala. Keďže uvedené žalovaný nenamietal
v konaní na prvom stupni, považoval jeho námietky, že sa s touto otázkou súd nezaoberal za
zavádzajúce a navrhol aby na ne ako neprípustné novoty odvolací súd neprihliadal. Argumentáciu
žalovaného o potrebe preukázania postupu podľa § 6 ods. 2 ZoŠ považoval za mylnú i z dôvodu,

že upovedomenie o začatí exekúcie ako aj poverenie na vykonanie exekúcie nie je rozhodnutím v
pravom slova zmysle, ale je procesným postupom, pričom uvedené ustanovenia odkazuje na opravný
prostriedok proti nezákonnému rozhodnutiu a nie proti nezákonnému postupu, preto ani v prípade
ak by nezákonnosť voči žalobcovi mala nastať až vydaním upovedomenia o začatí exekúcie, prevznik škody by sa nevyžadovalo preukázanie splnenia povinnosti podľa § 6 ods. 2 ZoŠ. Úmyslom
zákonodarcu bolo ustanovením § 44 ods. 2 EP predchádzať nezákonnej exekúcii už vo fáze vydania
poverenia ex offo skúmaním súladu exekučného titulu so zákonom. Záväzok súdu preskúmať súlad/

rozpor exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku vyplýva explicitne z ustanovenia § 44 ods. 2
EP platného a účinného v čase vydania poverenia ako aj z § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z.
a teda túto povinnosť súd nenadobudol až novelou EP účinnou od 01.01.2015 ako tvrdí žalovaný.
V tomto kontexte podporne poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 55/2011 zo dňa
24.02.2011, vydané pred vydaním poverenia. Uviedol, že súd preukázateľne zvolil nesprávny úradný

postup keď vydal poverenie na vykonanie exekúcie na podklade nulitného exekučného titulu (teda
povolil jej vedenie) a žalobcovi spôsobil škodu v rozsahu trov exekúcie, ktoré by neboli inak vznikli. K
priznanejnemajetkovejujmeuviedol,že§17ods.3ZoŠobsahujelendemonštratívnyvýpočetkritériípre
posúdenie výšky nemajetkovej ujmy ale jej výsledné posúdenie patrí do kompetencie súdu. Nestotožnil
sa s tvrdením žalovaného, že v konaní neprodukoval na preukázanie žiadne dôkazy na preukázanie
existencie jeho nároku na nemajetkovú ujmu nakoľko výsluch žalobcu ako strany konania je dôkazným

prostriedkom a výpoveď je dôkazom o jeho vnútornom prežívaní predmetnej exekúcie o jeho zásahu
do súkromného života. Zdôraznil, že žalovaný nevyužil možnosť klásť žalobcovi pri výsluchu otázky,
nespochybňoval žalobcom uvádzané tvrdenia a zostal absolútne nečinný. Nezákonnosť postupu súdu
v exekučnom konaní nemožno ospravedlniť ani tým, že sa proti žalobcovi malo v rozhodnom čase
viesť viacero exekúcií, pričom tieto ani neboli predmetom konania. Hoci by predmetná exekúcia mala

u žalobcu vyvolať len čiastočné negatívne následky (s ohľadom na iné exekúcie), aj v takom prípade
nemožno tvrdiť, že by mu v súvislosti práve s touto exekúciou nemajetková ujma vôbec nevznikla.
Zdôraznil skutočnosti, ktoré vyplynuli z výpovede žalobcu, a to že uvedená exekúcia mala prispieť k
rozpadu jeho vzťahu, k presťahovaniu sa k rodičom žalobcu, k potrebe požičiavať si od tretích osôb
na každodenné potreby, k nemožnosti zakúpenia motorového vozidla a nutnosti požičiavania si ho od

žalobcovho otca, ohrozeniu jeho vyživovacích povinností, nutnosti požičiavať si na ich splácanie od
rodičov žalobcu. Za ďalší dôkaz negatívneho vplyvu na jeho život umocňujúci existenciu nemajetkovej
ujmy považoval takmer 10 ročné trvanie exekúcie. Nestotožnil sa s argumentáciou žalovaného o
existenciu bezdôvodného obohatenia na strane exekútora a aplikácii rozhodnutia II. ÚS 165/2012
na prejednávanú vec. Ak by mal mať nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia prednosť pred

nárokom na náhradu škody od štátu, muselo byť preukázané, že k vzniku bezdôvodného obohatenia
na strane exekútora skutočne došlo jedným zo spôsobov upravených § 451 ods. 2 OZ. Žalovaný bližšie
nekonkretizoval, ktorá zo skutkových podstát bezdôvodného obohatenia v prejednávanej veci údajne
mala nastať. Uviedol, že teóriu žalovaného nepodporuje ani už skôr spomínané rozhodnutie sp. zn.
II. ÚS 165/2012, pričom poukázal na rozdielnosť skutkových a právnych okolností prejednávaných

prípadov. Z rovnakého dôvodu nemôže obstáť ani poukaz žalovaného na ustálenú rozhodovaciu prax,
keďže i táto musí vychádzať z totožných resp. obdobných skutkových okolností. Bol toho názoru, že
v prejednávanej veci absentuje actio nata pre vznik bezdôvodného obohatenia. Na podporu svojej
argumentácie poukázal na súdne rozhodnutia, v ktorých súdy zamietli žaloby proti súdnym exekútorom,
konštatujúc neexistenciu titulu pre vznik bezdôvodného obohatenia na ich strane z dôvodu postupu v

exekučnom konaní na podklade poverenia udeleného im súdom a existenciu nároku na náhradu škody
odštátuprenesprávnyúradnýpostup.Navrholabyodvolacísúdnapadnutérozhodnutiepotvrdilapriznal
žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

7. Žalovaný v odvolacej replike zotrval na svojej argumentácii uvedenej v podanom odvolaní. Mal za to,

žežalobcaneuviedolvovyjadreníkodvolaniunič,čímbyrelevantnespochybnilodvolaciuargumentáciu.
Uviedol, že nerozumie tvrdeniam žalobcu o novej argumentácii žalovaného odkazujúcej na rozhodnutie
ÚstavnéhosúduSRsp.zn.III.ÚS45/2008,podľaktorejškodumôžespôsobiťlenupovedomenieozačatí
exekúcie, nakoľko žalovaný uviedol predmetnú argumentáciu s odkazom na predmetné rozhodnutie
už vo svojom oznámení o výsledku predbežného prerokovania nároku na náhradu škody zo dňa

01.12.2022 a následne aj vo vyjadrení k žalobe. Bez ohľadu na splnenie predpokladu pre vznik nároku
na náhradu škody v zmysle § 6 ods. 2 ZoŠ, opakovane akcentoval na to, že postup exekučného
súdu pri preskúmavaní žiadosti o vydanie poverenia, ktorý sa plne prejavil vo vydaní poverenia, nie
je v zmysle ZoŠ spôsobilý predstavovať nesprávny úradný postup, ktorým by mohla byť žalobcovi
spôsobená akákoľvek škoda. Opakovane poukázal na závery rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave

sp.zn.15Co/1/2022zodňa29.03.2023.Uviedol,žežalobcavovzťahukpriznanejnáhradenemajetkovej
ujmyneprezentovalničnovéaobmedzilsaibanavšeobecnétvrdeniaotom,žesožalovanýmnesúhlasí,
pričom nijakým relevantným spôsobom nerozporoval argumentáciu žalovaného. Uviedol, že vo vzťahu
k náhrade majetkovej škody sa žalobca vo svojej argumentácii dotkol len rozhodnutia sp. z. II. ÚS165/2012 a rovnako ako súd odignoroval veľké množstvo judikatúry, na ktorú žalovaný v konaní
poukazuje. Žalobca si mal uplatňovať prípadný nárok na náhradu škody prednostne a výlučne od
súdneho exekútora, keďže požadovaná náhrada škody predstavuje výlučne trovy exekúcie a odmenu

exekútora. Nie je preto podstatné, či získané plnenie je bezdôvodným obohatením podľa § 451 OZ
alebo neoprávneným získaním plnenia podľa iného právneho predpisu. Bez uplatnenia práva žalobcu
na vrátenie žalovanej sumy od súdneho exekútora a preukázania bezúspešnosti takéhoto uplatnenia
práva, nemožno konštatovať vznik škody, nakoľko nie je daný základný predpoklad zodpovednosti štátu
za škodu podľa ZoŠ, a to existencia samotnej škody.

8. Žalobca v odvolacej duplike uviedol, že zotrváva na všetkých svojich písomných ako aj ústnych
vyjadreniach, ktoré v konaní uvádzal. Uviedol, že kritiku žalovaného voči tvrdeniam žalobcu z
vyjadrenia k odolaniu považuje za nezmyselnú, nakoľko v tomto vyjadrení v bodoch reagoval na
podané odvolanie. Opakovane vyslovený názor žalovaného nerešpektuje relevantnú judikatúru a taktiež
žalovaný dezinterpretuje závery vyšších súdnych autorít. Mal za to, že žalovaný sa nevyjadril

k argumentácii žalobcu o nemožnosti použitia záverov prijatých v rozhodnutí Ústavného súdu SR sp.
zn. II. ÚS 165/2012. Za nepravdivé považoval tvrdenie žalovaného, že svoju argumentáciu obmedzil
len na uvedené rozhodnutie, nakoľko vo svojom vyjadrení poukázal na viacero rozhodnutí. Žalovaným
založená argumentácia je preto jasným prezentovaním jeho vlastného názoru na danú vec. Žalobca
vo svojom vyjadrení k odvolaniu apeloval na okolnosti prejednávaného konania a na citované závery

vyšších súdnych autorít (NS SR 3Cdo/199/2009), kde je potrebné rozlišovať postavenie súdneho
exekútora ako orgánu verejnej moci a jeho postavenie vo fáze, kedy exekučný súd rozhoduje o jeho
trovách (v tom tkvie aj zásadný rozdiel medzi prejednávanou vecou a okolnosťami nálezu II. ÚS
165/2012). Bol toho názoru, že žalovaný zámerne mieša a nerozlišuje zodpovednosť za škodu, či
vznik bezdôvodného obohatenia na strane súdneho exekútora ak z jeho strany dôjde k porušeniu

právnych predpisov (čo však nie je tento prípad) a zodpovednosť štátu ak cestou súdu z jeho poverenia
súdny exekútor koná a dôjde k vzniku škody na strane účastníka konania nesprávnym postupom
súdu. V prejednávanej veci exekučný súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na podklade
nulitného právneho aktu, preto je zrejmé, že trovy, ktoré v tejto súvislosti nadobudol súdny exekútor
nie sú bezdôvodným obohatením ale skutočnou škodou vzniknutej v priamej súvislosti s nesprávnym

postupom exekučného súdu. Žalovaný nepreukázal, že súd postupoval správne, že nevydal poverenie
ani zabránenie vzniku škody na strane žalobcu zo strany súdu. Súd v otázke nemajetkovej ujmy vykonal
riadne dokazovanie, toto dokazovanie nebolo žalovaným spochybnené a ním uvádzané námietky k
viacerým exekúciám žalobcu boli súdom zohľadnené.

9. Ďalšie vyjadrenia v konaní podané neboli.

10. Rozsudok vo výroku II., ktorým súd prvej inštancie v prevyšujúcej časti zamietol žalobu, nebol
odvolaním napadnutý, v tejto časti nadobudol právoplatnosť a nebol predmetom prieskumu odvolacím
súdom.

11. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovaného ako podané
včas (§ 362 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 až 361 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné
(§355až358CSP)beznariadeniapojednávania(§385ods.1acontrarioCSP)vrozsahuvyplývajúcom
z § 379 CSP, z hľadiska odvolaním uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie

žalobcu nie je dôvodné.

12. Rozsudok odvolacieho súdu bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 30.06.2025 o
10,25 hod. v pojednávacej miestnosti č. dv. 207 poschodie. Miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku
boli od 24.6.2025 do 01.07.2025 zverejnené na úradnej tabuli a tiež na webovej stránke odvolacieho

súdu ( § 219 ods. 1 a 3, za použitia § 378 CSP).

13. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

14.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.15. Predmetom odvolacieho prieskumu bol rozsudok vo výroku I., ktorým súd uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.836,03 Eur s príslušenstvom a súvisiaci výrok o náhrade trov
konania.

16. Rozsudok je v napadnutom vyhovujúcom výroku I. a súvisiacom výroku III. o náhrade trov konania
vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 CSP v tomto rozsahu potvrdil.

17. Súd prvej inštancie v prejednávanej veci vykonal dokazovanie v medziach dôkazných návrhov

sporových strán v dostatočnom rozsahu, potrebnom na zistenie skutočností rozhodujúcich pre
posúdenie dôvodnosti žaloby žalobcu ktorou sa domáhal proti žalovanému náhrady škody a
nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom exekučného súdu, ako
aj pre posúdenie opodstatnenosti argumentácie žalovaného, na ktorej založil svoju obranu v spore.
Vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadami vyplývajúcimi z ustanovenia § 191 CSP a jeho
skutkové zistenia majú oporu vo vykonanom dokazovaní, keď vzal do úvahy všetky rozhodujúce

skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, z prednesov sporových strán a z obsahu spisu vyplynuli
najavo. Vec posúdil správne po právnej stránke, keď na zistený skutkový stav aplikoval príslušné
ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a dospel tak k správnym záverom, že žalobca v konaní preukázal existenciu nesprávneho úradného
postupu súdu v exekučnom konaní, vznik škody predstavujúcej výšku trov vymožených v exekúcii ako

aj príčinnú súvislosť medzi nimi, a rovnako tak preukázal splnenie predpokladov i vo vzťahu k nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy. Svoje rozhodnutie náležite odôvodnil v súlade s § 220 ods. 2 CSP a
neboli zistené žiadne porušenia procesných práv a ani iná vada konania, ktoré by mohli mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, preto odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 387
ods. 1 CSP.

18. Správne, podrobné, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku, s
ktorýmisaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujeanatietoodkazuje(§387ods.2CSP).Odôvodnenie
rozsudku súdu prvej inštancie dáva odpoveď na všetky relevantné otázky súvisiace s predmetom
konania. Súd dostatočne a presvedčivo objasnil skutkový a právny základ rozhodnutia, nenechajúc

pritom žiaden priestor pre vznik pochybností, prečo žalobe vyhovel.

19. Rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny v celom rozsahu a odvolací súd v celom rozsahu
sa stotožňuje s jeho dôvodmi. V odôvodnení svojho rozsudku v súlade s § 387 ods. 2 CSP odvolací súd
preto sa obmedzuje len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku, ako už vyššie

uviedol.

20. Na správnosti skutkových zistení a právnych úvah súdu prvej inštancie, ako ani na správnosti
dôvodov napadnutého rozsudku nie je spôsobilé nič zmeniť ani podané odvolanie, v ktorom žalovaný
len opakuje tie argumenty, ktoré uvádzal už v konaní pred súdom prvej inštancie a s ktorými sa súd

prvej inštancie správne vyporiadal pri rozhodovaní vo veci. Odvolací súd reagujúc na odvolacie námietky
žalovaného a na zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku dopĺňa:

21. Žalovaný v odvolaní namietal nesprávny záver súdu prvej inštancie, že postup exekučného súdu
pri preskúmavaní žiadosti o vydanie poverenia následne prejavený vo vydaní poverenia na vykonanie

exekúcie je spôsobilý predstavovať nesprávny úradný postup, ktorým bola žalobcovi spôsobená škoda.

22. Odvolací súd považuje túto námietku žalovaného za nedôvodnú a v plnom rozsahu sa stotožňuje
s názorom súdu prvej inštancie, že poverenie na vykonanie exekúcie nespĺňa podmienky nezákonného
rozhodnutia v zmysle § 6 zákona č. 514/2003 Z.z., a úkony predchádzajúce vydaniu poverenia na

vykonanie exekúcie možno považovať za nesprávny úradný postup.

23. Základnou podmienkou pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom je existencia nesprávneho úradného postupu. Je nesporné, že nesprávnym úradným
postupom môže byť akýkoľvek postup štátneho orgánu pri výkone jeho právomoci, pokiaľ pri ňom alebo

v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel ustanovených právnymi normami. Nesprávnym úradným
postupom je teda postup, ktorým štátny orgán porušil určitú konkrétnu povinnosť vyplývajúcu mu z
právnej normy a postupoval nie tak, ako mu to prikazoval alebo umožňoval ten-ktorý všeobecný právny
predpis, ale v rozpore s pravidlom vyplývajúcim z tohto právneho predpisu. Nesprávnosť úradnéhopostupu spočíva v tom, že zbavuje osobu práv priznaných právnym poriadkom alebo, že znemožňuje
osobe nadobudnúť práva, o ktoré sa podľa právneho poriadku môže uchádzať. Nesprávnym úradným
postupom je každé vybočenie orgánu verejnej moci z medzí ustanovených Ústavou SR a odklonu

správania určeného orgánu verejnej moci zákonom (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 16. 12.
2014, sp. zn. 2MCdo 15/2014). Zákon o zodpovednosti štátu za škodu bližšie ani nevysvetľuje príčinný
vzťah medzi nesprávnym úradným postupom a škodou. O vzťah príčinnej súvislosti (vzťah príčiny
a následku) medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody ide vtedy, ak škoda vznikla v
dôsledku nesprávneho úradného postupu. To znamená, príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym

úradným postupom je daná len vtedy, ak by škoda inak (nebyť nesprávneho úradného postupu)
nevznikla. Ak príčinou vzniku majetkovej ujmy bola iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastane.

24. Podľa § 44 ods. 2 EP v znení účinnom v rozhodnom období, súd preskúma žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo

exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor
žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

25. V uvedenom ustanovení je zvýraznená zodpovednosť exekučného súdu za vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie, pretože vydanie tohto poverenia musí byť výsledkom náležitého preskúmania
exekučného titulu, t.j. predovšetkým formálnej a materiálnej stránky vykonateľnosti tohto titulu, žiadosti
o vydanie poverenia a návrhu na vykonanie exekúcie. Zákonná 15-dňová lehota na vyporiadanie
sa súdu so žiadosťou súdneho exekútora o udelenie poverenia neplatí v exekučných konaniach, v

ktorých exekučným titulom je exekučná notárska zápisnica alebo rozhodcovský rozsudok. Dôvodom
ustanoveniatejtovýnimky(dozákonabolazavedenásúčinnosťouod1.júna2010)jepotrebapreverenia
prípadnej existencie dôvodov neprípustnosti exekúcie preskúmaním písomností, ktoré nie sú prílohou
návrhu na vykonanie exekúcie (napr. zmluva zakladajúca hmotnoprávny vzťah medzi oprávneným
a povinným, rozhodcovská zmluva alebo doložka). Exekučný súd bol v čase vydania poverenia na

vykonanieexekúciepovinnýexoffopreskúmaťexekučnýtitul,ktorýmbolvdanomprípaderozhodcovský
rozsudok. O uvedenom svedčí i rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. Ús 55/2011 zo dňa
24.02.2011 ako i rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn.. 3CoE/29/2010 zo dňa 05.05.2010, na
ktoré odkázal napr. Okresný súd Žiar nad Hronom vo svojom rozhodnutí zo dňa 03.03.2011 sp. zn.
5Er/60/2011, ktorým zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

z dôvodu posúdenia rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej zmluvnej podmienky priečiacej sa dobrým
mravom. Nie je preto pravdivá argumentácia žalovaného, že povinnosť ex offo skúmať exekučný titul
bola súdom uložená až novelou zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní č. 355/2014 Z.z.
účinnou od 01.01.2015 s tým, že jeho prijatím došlo i k novelizácii Exekučného poriadku a doplneniu
§ 44 EP.

26. Odvolací súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci Asturcom C-40/08 zo dňa zo
06.10.2009, podľa ktorého smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu
na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí

hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať
ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a
spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie
vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží
vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva

vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.

27. Vzhľadom na uvedené rozhodnutia by exekučný súd v exekučných konaniach vedených na
základe rozhodcovských rozsudkov nemal mať žiadne pochybnosti o potrebe postarať sa v súlade s
vnútroštátnymi procesnými pravidlami o to, aby spotrebiteľa rozhodcovská doložka nezaväzovala.

28. Exekučný súd nepostupoval v súlade s § 44 ods. EP v spojení s § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002
Z.z., pretože žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul z hľadiska jeho vykonateľnosti po materiálnej tak i formálnej stránke pred vydanímpoverenia riadne nepreskúmal a takéto jeho konanie treba považovať za nesprávny úradný postup.
Exekučné konanie voči žalobcovi v konaní 12Er/630/2011 na základe rozhodcovského rozsudku, vôbec
nemalo byť vedené a žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia mala byť zamietnutá.

29. K námietke žalovaného o nepreukázaní splnenia podmienky v zmysle § 6 ods. 2 ZoŠ, t.j. podanie
riadneho opravného prostriedku proti nezákonnému rozhodnutiu, ktorým mala byť spôsobená škoda,
odvolací súd uvádza, že splnenie uvedenej podmienky podľa § 6 ods. 2 ZoŠ sa nevyžaduje pre vznik
práva na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom súdu.

30. V ďalšom žalovaný namietal zmätočnosť a nezrozumiteľnosť odôvodnenia rozhodnutia v časti
priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, z dôvodu odôvodňovania vzniku a výšky nemajetkovej ujmy
dĺžkou exekučného konania napriek tomu, že súd ako titul pre uplatnenie nároku na náhradu škody
i nemajetkovej ujmy ustálil výlučne nesprávny úradný postup súdu pri vydávaní poverenia. Odvolací súd
nepovažuje uvedenú odvolaciu námietku za dôvodnú a rovnako odvolací súd posúdil ako nedôvodné

námietky žalovaného, že žalobca nepreukázal jej vznik a existenciu. Nedôvodne tiež žalovaný namietal,
že žalobca neprodukoval žiadne dôkazy, keď výsluchom žalobcu ako strany sporu, ktorý je jedným
z dôkazných prostriedkov v zmysle § 187 CSP preukázané, že žalobcovi boli v dôsledku predmetnej
exekúcievykonávanézrážkyzomzdy,pričomprávepozohľadnenítejtoexekúciemujehomzdakleslazo
600,- Eur až 700,- Eur len na životné minimum okolo 220,- Eur, pričom následne popri exekúcii nezvládal

uhrádzať svoju vyživovaciu povinnosť a musel si požičiavať finančné prostriedky od svojich rodičov,
nakoľko sám by to finančne nezvládol. Ak by nemal finančnú pomoc zo strany rodičov, predmetná
exekúcia by sa mohla prejaviť i vo vzťahu k starostlivosti o jeho maloleté deti.

31. Nemajetková ujma predstavuje zásah do inej ako majetkovej sféry poškodeného a môže tak

predstavovať rôzne negatívne zásahy do osobnostnej integrity poškodeného vplývajúce na jeho
česť, vážnosť, povesť, doterajší súkromný a pracovný život, rodinné vzťahy, spoločenské postavenie
a podobne.

32. Súd prvej inštancie konštatoval, že nemajetková ujma vznikla žalobcovi v dôsledku vedenia exekúcie

po dobu takmer 10 rokov, pričom možno zo skôr uvedeného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
vyvodiť, že mal na mysli práve predmetnú exekúciu vedenú na základe nulitného exekučného titulu,
v dôsledku nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, ktorý nepostupoval podľa § 44 ods. 2 EP,
pričom súd zdôraznil dobu trvania exekučného konania.

33. Súd prvej inštancie preto postupoval správne ak pri posudzovaní nároku na nemajetkovú ujmu
a jeho výšky zohľadnil celkovú takmer 10 ročnú dĺžku exekučného konania ako aj dobu, počas ktorej
exekučnýsúdrozhodovalonávrhužalobcunazastavenieexekučnéhokonaniavtrvaní6rokov.Rovnako
súd zohľadnil i skutočnosť namietanú žalovaným, že voči žalobcovi boli vedené viaceré exekúcie
v súvislosti s čím žalobca nepreukázal, že práve kvôli predmetnej exekúcii sa dostal na zoznam dlžníkov

ako nedôveryhodný subjekt. Takto dlho vedená exekúcia na základe nulitného exekučného titulu sa
negatívne prejavila na jeho rodinnom živote a ekonomickej stabilite.

34. Vzhľadom na to, že nemajetková ujma vzniknutá žalobcovi ako fyzickej osobe v dôsledku vedenia
exekúcie, sa prejavila vo vnútornom prežívaní žalobcu, ktoré nemožno preukázať inými dôkazmi, je

potrebné vychádzať z výpovede žalobcu o tomto jeho vnútornom prežívaní, navyše za situácie, keď
žalovaný tvrdenia žalobcu uvádzané v jeho výpovedi na súdnom pojednávaní dňa 15.11.2023 nijako
nerozporoval ani nevyužil možnosť klásť žalobcovi otázky. Vzhľadom na uvedenú ujmu sa odvolací
súd stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že za dostatočné zadosťučinenie nemožno považovať
samotné zastavenie exekučného konania, ale sú splnené podmienky pre náhradu nemajetkovej ujmy

žalobcu v peniazoch a za primeranú možno považovať súdom prvej inštancie priznanú sumu 300,- Eur.
Vo zvyšnej časti správne súd prvej inštancie žalobu žalobcu v časti uplatnenej náhrady nemajetkovej
ujmy zamietol.

35.Záveromžalovanývpodanomodvolanínamietalsúdomprvejinštancienesprávneprávneposúdenie

nároku na náhradu majetkovej škody žalobcu, predstavujúcu výšku trov exekúcie a odmenu súdneho
exekútora, nakoľko mal za to, že existencia pohľadávky žalobcu voči súdnemu exekútorovi na
vydanie bezdôvodného obohatenia vylučuje vznik škody a tým aj prípadnú konkurenciu právnej úpravy
zodpovednosti za škodu s právnou úpravou bezdôvodného obohatenia.36. V prejednávanej veci je nesporné, že súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý na základe poverenia na
vykonanieexekúcievydanéhoOkresnýmsúdomKošice-okoliesp.zn.12Er/630/2011dňa18.07.2011bol

poverenývykonanímexekúcievovecioprávnenejEOSKSISlovenskos.r.o.protipovinnému-žalobcovi.
Následne súdny exekútor dňa 26.08.2011 vydal upovedomenie o začatí exekúcie.

37. Súdny exekútor vykonával exekučnú činnosť ako zverený výkon štátnej moci s tým, že na súdnych
exekútorov sa pri výkone exekučnej činnosti vzťahuje právny režim náhrady škody podľa zák. č.

514/2003 Z. z. Pri realizácii úkonov exekučného konania nie je súdny exekútor nositeľom základných
práv a slobôd, ale naopak ako predstaviteľ verejnej moci sa podieľa na planení pozitívneho záväzku
štátu v súvislosti s realizáciou základných práv účastníkov exekučného konania.

38. Exekučný súd má síce možnosť preskúmavať, či rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul bol
vydaný v rozhodcovskom konaní, v ktorom bolo možné namietať a preskúmavať neprijateľné zmluvné

podmienky vyplývajúce zo spotrebiteľskej zmluvy, a v nadväznosti na to návrh na vykonanie exekúcie
zamietnuť alebo už vedenú exekúciu zastaviť, avšak exekútorovi takéto oprávnenie už nepatrí. Exekútor
je v zmysle § 3 druhej vety EP pri výkone svojej exekučnej činnosti viazaný rozhodnutím súdu v
exekučnom konaní a sám už nemá právomoc dodatočne preskúmavať exekučný titul alebo exekučným
súdom vydané poverenie na vykonanie exekúcie z hľadiska ich správnosti a zákonnosti ako ďalší kvázi

inštančný orgán mimo zákonom upraveného inštančného postup.

39. Súdnemu exekútorovi patrí odmena v zmysle vyhlášky 288/1995 Z. z., ktorá po zastavení exekúcie
z dôvodu jej vyhlásenia za neprípustnú, a teda po skončení exekučného konania nemôže byť
bezdôvodným obohatením v zmysle § 451 ods. 2 OZ, a teda plnením bez právneho dôvodu, plnením z

neplatného právneho úkonu, plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol ani majetkovým prospechom
získanýmznepoctivýchzdrojov,naúkoržalobcuakopovinného,ktorébymubolsúdnyexekútorpovinný
v zmysle § 451 ods. 1 OZ vydať.

40. V prejednávanej veci súdny exekútor vykonával svoju činnosť na základe právoplatného a

vykonateľného exekučného titulu a následne vydaného poverenia s tým, že v rámci tohto exekučného
konania do jeho zastavenia rozhodnutím exekučného súdu vymohol časť vymáhanej pohľadávky v
súlade so zákonom č. 233/1995 Z. z. vo výške 4.024,21 Eur a trovy súdneho exekútora v celkovej
výške2.301,92Eur.Vykonanímzrážkyzpríjmupovinnéhonazákladevydanéhopoverenianavykonanie
exekúcie a jej následným vyplatením oprávnenému, resp. ponechaním si jej časti exekútorom za účelom

uspokojenia trov exekúcie, preto nevzniká bezdôvodné obohatenie na strane súdneho exekútora,
pretože nejde o plnenie bez právneho dôvodu, ale o zákonom predpokladaný výkon exekučnej činnosti.
Vymožené trovy exekúcie tak nemožno považovať ani za plnenie bez právneho dôvodu, nakoľko
právnym dôvodom výkonu exekúcie súdnym exekútorom a v rámci nej aj vymoženie trov exekúcie
bolo poverenie na vykonanie exekúcie vydané súdom, ktoré exekútora oprávňuje a zároveň zaväzuje

exekúciu vykonať.

41. Ak po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie dôjde k vyhláseniu exekúcie za neprípustnú a k jej
zastaveniu, pričom už časť prisúdenej pohľadávky bola na základe tohto poverenia vymožená, nemôže
ísť ani o bezdôvodné obohatenie z titulu plnenia z právneho dôvodu, ktorý odpadol. V tomto prípade bolo

plnenie nútene vymožené nie na základe hmotnoprávneho titulu, ale na základe osobitného zákonom
predpokladaného procesného postupu t.j. exekúcie. Ak sa už raz vedenie exekúcie začalo, nemôže
toto vedenie exekúcie dodatočne odpadnúť; možno ho len zastaviť, ak sú pre to splnené zákonom
predpokladané podmienky. Pokiaľ sa dodatočne zistí, exekúcia nemala byť vôbec vedená, pretože
už od počiatku neboli na to splnené podmienky, je potrebné medzičasom vzniknutú ujmu povinného

právne kvalifikovať ako škodu, za ktorú nezodpovedajú jednotlivé subjekty, ktoré sa tohto zákonom
predpokladaného procesu zúčastnili a ktoré sú len objektom tejto procesnoprávnej úpravy (t. j. súdny
exekútor či oprávnený), ale samotný štát, ktorý na seba preberá zodpovednosť za nesprávny úradný
postup exekučného súdu, ktorý pochybil pri skúmaní a vyhodnotení splnenia podmienok pre začatie a
vedenie tohto osobitného formalizovaného procesu.

42. Medzi nesprávnym úradným postupom exekučného súdu a vznikom majetkovej škody je daná
i príčinná súvislosť tým, že exekučný súd v dôsledku nesprávneho úradného postupu nepodrobil pred
vydaním poverenia na vykonanie exekúcie exekučný titul ex offo kontrole, a následne súdny exekútorvykonával exekúciu na základe vydaného poverenia, pričom vymohol i trovy exekúcie vo výške 1.536,03
Eur predstavujúce vzniknutú škodu v priamej súvislosti s nesprávnym úradným postupom exekučného
súdu.

43. V tomto smere nemožno prisvedčiť ani námietke žalovaného o príliš formalistickej argumentácii
súdu prvej inštancie vo vzťahu k nemožnosti aplikácie právnych záverov vyslovených v náleze
Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 165/2012. Predmetom uvedeného konania boli odlišné skutkové
i právne okolnosti. V uvedenom konaní bol riešený prípad, kedy došlo na základe právoplatného

a vykonateľného rozhodnutia súdu prvej inštancie o priznaní trov exekúcie k úhrade trov súdneho
exekútora sťažovateľkou (povinnou) pričom následne bolo toto rozhodnutie Ústavným súdom SR
zrušené, a teda došlo k plneniu na základe právneho dôvodu, ktorý dodatočne odpadol. V danom
prípadepretodošloknaplneniuzákladnýchpredpokladovprevznikbezdôvodnéhoobohatenianastrane
súdneho exekútora t.j. získanie majetkového prospechu a odpadnutie právneho dôvodu, na základe
ktorého sa plnilo jeho zrušením. V prejednávanom prípade nebolo zrušené právoplatné a vykonateľné

rozhodnutie súdu o povinnosti nahradiť trovy exekúcie (právny dôvod na základe ktorého sa plnilo), o
ktorý prípad sa jedná v náleze Ústavného súdu SR z 13. februára 2013 č. k. II. ÚS 165/2012-45.

44. Odvolací súd nezistil ani žiadne pochybenie na strane súdu prvého stupňa vo vzťahu k rozhodovaniu
o náhrade trov prvostupňového konania, a preto odvolací súd i v tejto časti potvrdil rozsudok súdu prvého

stupňa ako vecne správny.

45. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov, ako aj z dôvodov uvedených v odôvodnení napadnutého
rozsudku, mal odvolací súd zato, že súd prvej inštancie v napadnutom výroku I. rozhodol vecne správne.
Pretonapadnutýrozsudokakovecnesprávnypodľa§387ods.1CSPpotvrdil,vrátanezávislýchvýrokov

o trovách prvoinštančného konania (výrok III.).

46. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol žalovaný neúspešný, nemá
preto nárok na náhradu trov odvolacieho konania a vznikla mu povinnosť nahradiť trovy odvolacieho

konania úspešnému žalobcovi. Odvolací súd preto priznal žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho
konania voči neúspešnému žalovanému rozsahu 100%, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

47. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná

veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu
spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o
ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za
ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).