Rozsudok – Exekúcia a výkon rozhodnutí ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, July 31, 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 8Co/131/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7123213177
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Denisa Novotná Mlinárcsiková

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7123213177.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Denisy Novotnej Mlinárcsikovej

a členov senátu JUDr. Agnesy Hricovej a Mgr. Miloša Greguša v spore žalobcu A. A. B., nar.
XX.XX.XXXX bývajúceho v C. D. E. F. G. XX, s adresou na doručovanie v C. D. E. F. G. XX E.
proti žalovanému A. H. I., nar. XX.XX.XXXX bývajúcemu v C. D. H. F. G. X o zaplatenie 12.000 Eur
s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Košice č.k. 68C/7/2023-84
z 1.3.2024 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok vo vyhovujúcom výroku (v poradí prvom) a o trovách konania (v poradí treťom).

O d m i e t a odvolanie žalovaného proti výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti príslušenstva
(v poradí druhom).

Žalobcovi voči žalovanému priznáva náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu (100% ).

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Košice (ďalej len súd prvej inštancie alebo len súd) zhora označeným
rozsudkom rozhodol nasledovne:
Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 12.000 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne
zo sumy 6.000 Eur od 1.8.2021 do zaplatenia a vo výške 8,5 % ročne zo sumy 6.000 Eur od 16.7.2023

do zaplatenia, všetko spolu do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
V prevyšujúcej časti príslušenstva žalobu zamieta.
Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v plnom rozsahu.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť 12.000
Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,50% ročne zo sumy 6.000 Eur od 1.8.2021 do zaplatenia a
úrokom z omeškania vo výške 8,50% ročne zo sumy 6.000 Eur od 16.7.2023 do zaplatenia a nahradiť

trovy konania. V žalobe uviedol, že so žalovaným dňa 1.6.2012 uzavrel zmluvu o pôžičke, na základe
ktorej poskytol bezúročne 16.000 Eur na účet žalovaného a v zmysle neskorších dodatkov bol žalovaný
povinný uvedené finančné prostriedky vrátiť v 3 splátkach, a to nasledovne:
1. splátku vo výške 4.000 Eur do 31.7.2016.
2. splátku vo výške 6.000 Eur do 31.7.2020.
3. splátku vo výške 6.000 Eur do 31.7.2021.
Žalovaný 2. a 3. splátku spolu vo výške 12.000 Eur v dohodnutej lehote neuhradil ani čiastočne. Strany

sa dohodli ohľadom 2. splátky v sume 6.000 Eur s dodatočným termínom úhrady do 15.7.2023, avšak
ani v tejto lehote žalovaný neuhradil dlh, preto žiada ich úhradu ako aj úroky z omeškania.3. Súd prvej inštancie vec právne posudzoval podľa § 488, § 489, § 657, § 658 ods. 1, § 558, § 570 ods.
1, 2, § 100 ods. 1, § 101, § 103, § 517 ods. 1, 2 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len OZ), §
261ods.6písm.a/,§397,§401,§408ods.1zák.č.513/1991ZbierkyObchodnéhozákonníka(ďalejlen

ObZ) a konštatoval, že strany sporu dňa 1.6.2012 uzavreli písomnú zmluvu o pôžičke podľa § 657 a nasl.
Občianskeho zákonníka. Následné dodatky k uvedenej zmluve zo dňa 17.7.2013, 20.6.2016, 22.5.2017
a 28.7.2019 predlžovali splatnosť pôžičky. V zmysle zmluvy žalobca dňa 1.6.2012 poskytol žalovanému
bezúročnú pôžičku vo výške 16.000 Eur v hotovosti a žalovaný prevzatie uvedenej sumy potvrdil svojim
úradne overeným podpisom a zaviazal sa dlh vrátiť žalobcovi do 31.7.2013. Následne zmluvné strany

opakovane predlžovali dobu splatnosti, a to do 31.7.2016 Dodatkom č. 1 zo dňa 17.7.2013, Dodatkom
č.2 zo dňa 20.6.2016 zmenili splatnosť pôžičky tak, že ho žalovaný vráti v splátkach:
1. splátku vo výške 4.000 Eur do 31.7.2016 (ktorú žalovaný v uvedenej lehote uhradil)
2. splátku vo výške 6.000 Eur do 31.7.2017
3. splátku vo výške 6.000 Eur do 31.7.2018.
Dodatkom č.3 zo dňa 22.5.2017 zmenili splatnosť splátok tak, že :

2. splátku vo výške 6.000 Eur uhradí do 31.7.2017
3. splátku vo výške 6.000 Eur do 31.7.2019
Dodatkom č.4 zo dňa 28.7.2019 zmenili splatnosť splátok tak, že :
2. splátku vo výške 6.000 Eur do 31.7.2020, resp., že s príslušenstvom vo výške spolu 6.900 Eur do
15.7.2023

3. splátku vo výške 6.000 Eur do 31.7.2021.
Žalovanýpoprel,žebymužalobcaposkytolpôžičkuvovýške16.000Euratvrdil,žežalobcamuodovzdal
v hotovosti 10.000 Eur. Svoje tvrdenie odôvodnil tým, že „matka“ pôžičiek je z 22.2.2010 na sumu
20.000 Eur (uvedenú zmluvu súdu žalovaný nepredložil) a zmluva o pôžičke zo dňa 1.6.2012 je len
pokračovaním (nováciou) uvedenej zmluvy. Dodal, že z uvedenej pôvodnej pôžičky 20.000 Eur, dňa

1.6.2012 vrátil žalobcovi 10.000 Eur, teda zostal dlžný 10.000 Eur, avšak v predmetnej zmluve zo dňa
1.6.2012 je uvedená výška 16.000 Eur, lebo mali určitú dohodu, ktorú súdu nekonkretizoval. Dodal,
že 6.000 Eur boli úroky dopredu, čo však nepreukázal a žalobca to poprel a ani z uvedenej zmluvy to
nevyplýva. Z listiny predloženej žalovaným mal súd za preukázané, že pôžičku vo výške 20.000 Eur zo
dňa 22.2.2010 žalovaný vrátil žalobcovi v plnej výške dňa 28.5.2012, teda žalovaný nepreukázal tvrdenú

skutočnosť, že vrátil len 10.000 Eur a na zvyšných 10.000 Eur (plus 6.000 Eur ako úroky) uzavreli zmluvu
zo dňa 1.6.2012 (na 16.000 Eur) a teda, že je pokračovaním uvedenej pôžičky. Súd vzal za preukázané,
že žalobca odovzdal žalovanému v hotovosti 16.000 Eur, čo potvrdil svojim podpisom na zmluve o
pôžičke zo dňa 1.6.2012 a z uvedenej sumy vrátil žalobcovi 4.000 Eur. Preto žalobe v plnom rozsahu
vyhovel a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 12.000 Eur, z ktorej sumy žalovaný uznal

sumu 6.900 Eur. Žalovaným vznesenú námietku premlčania v zmysle § 408 ObZ posudzoval podľa OZ,
nakoľko zo zmluvy o pôžičke zo dňa 1.6.2012 vyplýva, že ju veriteľ a dlžník uzatvoril podľa Občianskeho
zákonníka. Žalobca poprel tvrdenie žalovaného, že sa pôžička, ktorá je predmetom sporu, týkala ich
podnikania.Zmluvnývzťahstránsporuakospoločníkovbysariadilpodľa§261ods.6ObZibavprípade,
ak by sa týkal ich účasti na spoločnosti, avšak uvedené nebolo preukázané. Žalovaný navrhol doplniť

dokazovanie,atonapreukázaniečinnostispoločnostiRM,s.r.o.,ažežalobcasazúčastniltejtočinnostia
zamestnanci ho poznajú. Uvedený dôkaz súd zamietol ako nedôvodný, lebo aj keby sa žalobca zúčastnil
na činnosti spoločnosti a zamestnanci ho poznajú, tým by sa nepreukázalo, že zmluva o pôžičke zo
dňa 1.6.2012 sa týka účasti žalobcu na spoločnosti, pričom žalovaný nekonkretizoval svoje tvrdenie ako
sa uvedená pôžička týkala činnosti spoločnosti. V zmysle Občianskeho zákonníka sa právo premlčí v

trojročnej lehote a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz a ak bolo dohodnuté plnenie
v splátkach, začína plynúť premlčacia doba jednotlivých splátok odo dňa ich zročnosti. Z Dodatku č.4
zo dňa 28.7.2019 vyplýva, že zročnosť druhej splátky vo výške 6.000 Eur nastala dňa 15.7.2023 a tretej
splátky vo výške 6.000 Eur dňa 31.7.2021. Premlčacia lehota by uplynula 15.7.2026 a 31.7.2024, pričom
žaloba bola podaná dňa 28.7.2023 a z uvedených dôvodov nárok nie je premlčaný. Pokiaľ by nárok

posudzoval v zmysle Obchodného zákonníka (všeobecná premlčacia lehota je ešte dlhšia, štyri roky, §
397 ObZ), nárok by nebol premlčaný. Okrem toho sa neskončila premlčacia doba podľa § 408 ods. 1
ObZ., ktorá skončí najneskôr po uplynutí 10 rokov odo dňa, keď začala po prvý raz plynúť (31.7.2013),
lebo žaloba bola podaná 28.7.2023.

4. Súd priznal žalobcovi úroky z omeškania v zmysle § 517 ods. 1, 2 OZ v spojení s § 3 ods. 1 Nariadenia
vlády SR č. 87/1995 Z.z. vo výške 8,5% ročne zo sumy 6.000 Eur od 1.8.2021 a vo výške 8,5% ročne
zo sumy 6.000 Eur od 16.7.2023 do zaplatenia. Poukázal na Dodatok č. 4 zo dňa 22.5.2017, kedy
sa žalovaný dostal do omeškania s treťou splátkou vo výške 6.000 Eur po uplynutí stanovenej lehotysplatnosti (31.7.2021) dňa 1.8.2021 a druhou splátkou vo výške 6.000 Eur po uplynutí stanovenej lehoty
splatnosti (15.7.2023) dňa 16.7.2023.

5. V prevyšujúcej časti príslušenstva žalobu zamietol, nakoľko výška úrokov z omeškania je o 5
percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému
dňu omeškania s plnením peňažného dlhu (0 % ku dňu 1.8.2021 a 3,50 % ku dňu 16.7.2023).

6. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a žalobcovi, ktorý bol v spore v celom

rozsahu úspešný, priznal náhradu trov konania v rozsahu 100% preukázaných, odôvodnených a účelne
vynaložených výdavkov vzniknutých v konaní.

7. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalovaný uplatniac odvolacie dôvody podľa
§ 365 ods. 1 písm. b/, d/, e/, f/, g/, h/ CSP a navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie
zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Rozsudok považuje za arbitrárny, svojvoľný,

neodôvodnený a nezákonný a porušujúc jeho právo na súdnu ochranu zaručenú mu Ústavou SR,
ako aj porušujúc jeho právo na spravodlivý proces. Súd nevykonal všetky dôkazy, kedy tiež dospel
k nesprávnym skutkovým zisteniam a v konečnom dôsledku jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právnehoposúdeniaveci.Navyšenesprávnymprocesnýmpostupomporušiljehoprocesnéprávavtakej
miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Zároveň porušil zásadu právnej istoty, kedy

legitímne očakával, že jeho súdny spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou
najvyšších súdnych autorít. Podľa neho žalobca nepreukázal reálne odovzdanie peňazí. Sú jedinými
a rovnocennými spoločníkmi v spoločnosti RM, s.r.o. od 3.8.2005, pričom táto právna skutočnosť
nebola nikdy zohľadnená pri určovaní práva, ktorým sa riadi tento právny vzťah. Mal za to, že zmluva
o pôžičke, resp. pôžička sa riadi Obchodným zákonníkom. V ďalšom uviedol, že spolu so žalobcom

prevádzkovali tri herne. Po ozrejmení určitých samozrejmostí o činnosti herne, každá herňa potrebuje
hotovosť, aby mala reputáciu a návštevnosť, a zároveň plnila zákonné povinnosti. Pri základnom imaní
spoločnosti cca 6.600 Eur je potrebných denne ďalších aspoň 10.000 Eur na bežný prevádzkový deň.
Denný obrat jednej herne sa pohybuje od 3.000 Eur do 10.000 Eur, pričom spoločnosť spravovala
tri herne. Nepočítal mimoriadne dni, keď niekto vyhrá v jednej herni 20.000 Eur. V záujme herne

je okamžite vyplatiť výhru, aby s ňou šťastlivec neodišiel domov. Za prevádzku a vyplácanie výhier
zodpovedá spoločnosť. Preto nutne potrebovali mať hotovosť na prevádzkach, nakoľko ako konateľ
zabezpečoval väčšinu prevádzky a žalobca podnikal aj v inej činnosti, kde mal zisky, mohol poskytnúť
peniaze pre spoločnosť vo forme pôžičky. Keďže išlo o spoločnosť s ručením obmedzeným, rozhodli sa
spísať pôžičky medzi fyzickými osobami navzájom. Aj v zmysle skutočnosti, že herňa v Sabinove bola

prepadnutá v roku 2005 a herňa v Prešove v roku 2009, peniaze boli určené do centu na prevádzku
herní. Ako obaja spoločníci spísali zmluvu o pôžičke. Peniaze, ale všetky boli použité ako dispozičná
hotovosť v herniach v Sabinove, v Prešove a Humennom. Mal za to, že spísaná zmluva o pôžičke vo
všetkých právnych náležitostiach a dôsledkoch podlieha Obchodnému zákonníku. Poukázal na to, že
tieto skutočnosti chcel uviesť konajúcej sudkyni, ale nebol úspešný. Žalobca priznal na pojednávaní, že

zamestnanci herne ho poznajú ako prináša a odnáša hotovosť herní a že sa tejto činnosti zúčastňoval
hlavne keď bol práceneschopný alebo na dovolenke. Nosil peniaze, ktoré sa točili v herni, ktoré do nich
vložil z pôžičky a za ktoré žalobca ako veriteľ dostával prémie v tej forme, že požičal do spoločnosti
10.000 Eur ale táto mu sľúbila 16.000 Eur a táto pôžička bola uzavretá v takejto forme medzi oboma
spoločníkmi, nakoľko sa žalobca nestaral pravidelne o prevádzku, ale chcel si vybrať zisk z prevádzky

spoločnosti. Je samozrejmé a logické, že žalobca (podnikateľ) si každé predĺženie splatnosti pôžičky
vždy dal zaplatiť. Je pre neho nepochopiteľné, ako uvažovala konajúca sudkyňa a prečo súd prvej
inštancie rozhodol v prospech žalobcu a nebral v úvahu tvrdenia a dôkazy ním predložené. Rovnako
vzniesol námietku premlčania podľa § 408 Obchodného zákonníka s tým, že ku dňu podania žaloby
už ubehla desaťročná doba a zmluva o pôžičke, ako predmet žaloby, nepodlieha súdnej ochrane a ide

len o naturálnu obligáciu žalobcu. Záverom tvrdil, že mu boli požičané peniaze od spoločníka (žalobcu)
na ich spoločnú podnikateľskú činnosť. Dostal v odmenách mimo účet toľko peňazí, že s ohľadom na
skutočnosť, že porušil ich vzájomné dohody a podal voči nemu žalobu, neuznáva ani sumu 6.900 Eur,
ktorú uznal podľa ich vzájomnej dohody o jeho odmeňovaní z požičaných peňazí, na ktorú ale nemá
právo.

8. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil
ako vecne správny. Žalovaný vo svojom odvolaní opätovne uvádzal, že pôžička bola uzavretá medzi
spoločníkmi spoločnosti RM, s.r.o. a údajne sa týkala ich podnikateľskej činnosti v tejto spoločnosti.Uviedol, že medzi nimi bola uzavretá dňa 1.6.2012 zmluva o pôžičke v znení neskorších dodatkov,
na základe čoho bolo žalovanému požičaných 16.000 Eur. Predmetná zmluva nikdy nebola uzavretá
v rámci a za účelom podnikateľskej činnosti spoločnosti RM, s.r.o., o čom svedčí aj samotná zmluva

o pôžičke, ktorá bola uzavretá medzi nimi ako fyzickými osobami. V zmluve sa neuvádza, že ide
o pôžičku spoločníka do spoločnosti, žalovaný nevystupoval ako konateľ spoločnosti, ale výlučne
ako fyzická osoba. To, že boli, resp. sú spoločníkmi v spoločnosti RM, s.r.o. ešte neznamená, že
finančné prostriedky boli poskytnuté za účelom podnikateľskej činnosti, práve naopak, žalovaný pôžičku
použil na svoje osobné potreby. Ani žalovaný, ako konateľ spoločnosti RM, s.r.o. neinformoval daňový

úrad daňovom priznaní takúto údajnú transakciu so závislou osobou a ani neuviedol takúto údajnú
transakciu v časti daňového priznania na osobitné údaje. Aj z tohto je zrejmé, že predmetná pôžička
bola uzatvorené výlučne medzi fyzickými osobami. Žalovaný vo svojom odvolaní uviedol „rozhodli
sme sa spísať pôžičku medzi fyzickými osobami navzájom“. Na základe predložených dôkazov bolo
preukázané, že ide o pôžičku uzatvorenú medzi fyzickými osobami. Žalovaný používa repliku, že sa
jednáoobchodnoprávnyanieobčianskoprávnyvzťah,avšaksamotnázmluvaopôžičkebolauzatvorená

podľa § 657 a nasl. ustanovení OZ, pričom žalovaný nenamietal spravovanie tejto zmluvy Občianskym
zákonníkom. Uvedené ani nemohol, nakoľko tento zmluvný vzťah sa spravuje výlučne ustanoveniami
Občianskeho zákonníka. Zmluva o pôžičke bola uzatvorená medzi nimi ako fyzickými osobami, čo mimo
iného vo svojom odvolaní uviedol aj žalovaný, pôžička nikdy nebola súčasťou príjmu spoločnosti, nebola
uvedená v daňovom priznaní a žalovaný finančné prostriedky z predmetnej pôžičky použil výlučne pre

svoju osobnú potrebu ako fyzická osoba. V tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že žalovaný uhradil
prvú splátku ako fyzická osoba, nie ako spoločnosť RM, s.r.o. Žalovaný vzniesol námietku premlčania,
avšak ako vyplýva z Dodatku č. 4 k Zmluve o pôžičke, ktorú žalovaný podpísal, zročnosť druhej splátky
nastala ku dňu 15.7.2023 a tretej splátky vo výške 6.000 Eur ku dňu 31.7.2023. Žalobu podal dňa
28.7.2023, t.j. v rámci trojročnej objektívnej premlčacej lehoty a dvojročnej subjektívnej premlčacej

lehoty. V odvolaní žalovaný uviedol, že išlo o pôžičku vo výške 10.000 Eur a nie 16.000 Eur, pričom svoje
tvrdenie nijakým spôsobom nepreukázal, naopak nerozporuje, že navýšenie výšky pôžičky na sumu
16.000 Eur podpísal, čo by ako osoba, ktorá vykonávala päť rokov koncipienta nepodpísal, ak by táto
skutočnosť nenastala. Žalovaný v odvolaní uvádzal len skutočnosti, ktoré už boli z jeho strany uplatnené
v základnom konaní a súd sa s týmito skutočnosťami riadne vyporiadal. Žalovaný uviedol, že v prípade,

ak mu nebude vyhovené, podá návrh na osobný bankrot, čo svedčí o jeho morálnych zásadách, nakoľko
pri oddlžení musí mať osoba poctivý zámer, teda musí mať snahu v rámci svojich možností vyriešiť
svoje dlhy. Táto snaha by mala byť úprimná, pričom osoba by nemala robiť pri uspokojovaní obštrukcie,
správcoviaveriteľombymalaposkytovaťpotrebnúsúčinnosť,vynaložiťsnahuzískaťzamestnaniealebo
si zabezpečiť iný zdroj príjmov, v prípade nie nepatrného dedenia, daru alebo výhry zo stávky alebo hry

ponúknuť aspoň polovicu takéhoto zdroja dobrovoľne veriteľom na uspokojenie nevymáhateľného dlhu,
prípadne vynaložiť snahu o zaradenie sa do spoločnosti.

9. Žalobca v odvolacej replike v podstatnom zotrval na dôvodoch podaného odvolania a zopakoval
skutočnosti ohľadom fungovania spoločnosti RM, s.r.o.

10. Ďalšie vyjadrenia v spore doručené neboli.

11. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34CSP) prejednal odvolanie žalovaného ako podané
včas, oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia

odvolacieho pojednávania v zmysle ustanovenia § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom
z ustanovenia § 379 CSP a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm.
b/, d/, e/, f/, g/, h/ CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

12. Rozsudok je vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

13. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 31.7.2025 o 9,15 hod.,
v pojednávacej miestnosti č. d. 207/II. poschodie, trakt D, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia
rozhodnutia boli zverejnené dňa 23.7.2025 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle
ustanovenia § 219 ods. 1, 3 CSP.

14. Žalovaný v podanom odvolaní uplatnil odvolacie dôvody spočívajúce v tom, že súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, zistený skutkový
stav, neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedkyprocesného útoku, ktoré neboli uplatnené, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. V ďalšom, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces, keď namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku a nedodržanie princípu rovnosti strán.
Súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností
(namietané nevykonanie dôkazov výsluchov zamestnancov spoločnosti RM s. r. o.).

15. K žalovaným namietanému odvolaciemu dôvodu uvádza, že hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú

procesné vady v § 365 ods. 1 písm. b/ CSP (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces), sú a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/nesprávny procesný postup súdu
znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné
oprávnenie.

16. Z obsahu odvolania žalovaného je zrejmé, že namieta porušenie jeho práva na spravodlivý
proces. Súdu prvej inštancie vytýka najmä to, že sa dostatočne nevysporiadal s jeho argumentáciou
prednášanou v konaní. Odvolací súd zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo
strany, aby sa súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, navrhovaním a hodnotením dôkazov,
ani aby prebral a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecných záväzných predpisov, rozhodol

v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia dôkazov.
Rozdielny názor strany vo vzťahu k hodnotiacemu úsudku súdu preto nečiní jeho rozsudok nesprávnym
činezákonným.Jenepochybné,žeprávostranysporunadostatočnéodôvodneniesúdnehorozhodnutia
je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva aj
z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy

aj právo podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v sebe zahŕňajú aj právo
na riadne odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým,
že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú
tak, že ich skutkové a právne závery nepopierajú zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces, nie
sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov. Ústavný súd Slovenskej

republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa
má uskutočňovať aj ústavnom a zákonnom procesnoprávnom rámci, ktorý predstavujú predovšetkým
princípy riadneho a spravodlivého procesu. Jedným z týchto princípov vylučujúcich ľubovôľu pri
rozhodovaní je povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutie náležite
odôvodniť (§ 220 CSP, I. ÚS 243/2007), pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania

najavo, vrátane toho čo uviedli strany sporu. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah
medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi
na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho
rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí
rovnako ako závery, ku ktorým na ich základe dospel, boli pre širšiu právnickú (ale i laickú) verejnosť

prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd musí
súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana
práv a oprávnených záujmov strán sporu (IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09,
I. ÚS 501/11). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne
námietkami, argumentmi a návrhmi strán, ktoré majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07,

obdobne Kraska c/a Švajčiarsko z 29.4.1993). Inak povedané, judikatúra Európskeho súdu pre ľudské
práva nevyžaduje, aby na každý argument strán, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola
daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c/a Španielsko z 9.12.1994, B.
E. c/a Španielsko z 9.12.1994).

17. Pokiaľ ide o odvolací dôvod ohľadne nevykonania navrhovaného dôkazu rozhodujúceho pre jeho
obranu v dotknutom spore (§ 365 ods. 1 písm. e/ CSP, odvolací súd uvádza, že judikatúra Ústavného
súdu SR a Najvyššieho súdu SR bola ustálená (napríklad rozhodnutia sp. zn. 4Cdo/100/2018,

5Cdo/202/2018, 5Cdo/138/2018) v tom smere, že procesnému právu účastníka navrhovať dôkazy
zodpovedá povinnosť súdu nielen o vznesených návrhoch (a dôkazov) rozhodnúť, ale tiež pokiaľ
im nevyhovie, vo svojom rozhodnutí odôvodniť, prečo, z akých dôvodov tak neurobil. Nevyhovenie
dôkaznému návrhu strany sporu možno založiť len troma dôvodmi. Prvým je argument, podľa ktoréhotvrdená skutočnosť, ku ktorej overeniu alebo vyvráteniu je navrhnutý dôkaz, je bez relevantnej súvislosti
s predmetom konania; ďalším je argument, podľa ktorého dôkaz neoverí/nevyvráti tvrdenú skutočnosť,
čiže vo väzbe na toto tvrdenie nedisponuje vypovedacou potenciou. Nakoniec tretím je nadbytočnosť

dôkazu, t.j. argument, podľa ktorého určité tvrdenie, ku ktorému overeniu alebo vyvráteniu je dôkaz
navrhovaný, bolo už doterajším konaním bez dôvodných pochybností overené alebo vyvrátené. Ak
tieto dôvody zistené neboli, súd postupuje v rozpore s článkom 46 ods. 1 a článkom 48 ods. 2 Ústavy
SR, ktoré garantujú pre stranu sporu ústavné právo na spravodlivý proces, čiže táto dôkazná vada
takzvané opomenuté dôkazy) takmer vždy založí nielen nepreskúmateľnosť vydaného rozhodnutia

pre nedostatok dôvodov, ale súčasne tiež jeho protiústavnosť. V súvislosti s predmetnými odvolacími
námietkami odvolací súd poukazuje na to, že dokazovanie je časť civilného konania, v rámci ktorej si
súd vytvára poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať vo veci, ktorej sa návrh týka, v
sebe obsahuje jej právomoc posúdiť, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým
spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/2003). Súd nie je v civilnom konaní viazaný
návrhmi strán (účastníkov) na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované

dôkazy. Posúdenia návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z navrhnutých dôkazov
budú v rámci dokazovania vykonané, je vecou súdu, a nie účastníkov konania (strán sporu). V tomto
smere sa odvolací súd stotožnil s nevykonaním navrhovaného dôkazu žalovaným výsluchom svedkov
(zamestnancov spoločnosti RM s.r.o.) nakoľko ho považoval za nadbytočný z dôvodu, že skutkový stav
mal súd overený v priebehu konania.

18. Podstatou odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z § 365 ods. 1 písm. f/ CSP spočíva v nesprávnom
postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledku dokazovania dôsledkom čoho je, že súd berie
do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne
neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne

skutkovézisteniamôžubyťajvýsledkomlogickýchrozporovprihodnotenídôkazovsosobitnýmzreteľom
na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.

19. Odvolací dôvod podľa § 365 os. 1 písm. g/ CSP nemožno vnímať ako reálnu vadu rozhodnutia
v zmysle chybného procesného postupu súdu pri zisťovaní skutkového stavu. V tomto prípade ide o stav,

keď je možné doteraz zistený skutkový stav (skutkový základ neprávoplatného rozhodnutia) aktivitou
strany sporu viac priblížiť „pravde“, čím sa rozhodnutie vo veci samej môže vo väčšej miere priblížiť
ideálu spravodlivého rozhodnutia. Prípustnosť tohto odvolacieho dôvodu je potrebné vnímať v spojitosti
s § 365 písm. d/ CSP, z ktorého vyplýva, že novoty môže odvolateľ použiť v tomto prípade použiť len
vtedy, ak ich v konaní pred súdom prvej inštancie nemohol použiť bez vlastnej viny.

20. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu
právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo

správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

21. V posudzovanej veci súd prvej inštancie vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ktorou sa žalobca domáhal
ochrany osobnosti vo forme písomného ospravedlnenia a náhrady nemajetkovej ujmy. Jeho skutkové

zistenia majú oporu vo vykonanom dokazovaní, keď vzal do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti,
ktoré z vykonaných dôkazov, a z obsahu spisu vyšli najavo, pričom správne vychádzal z výsledkov
dokazovania vykonaného v konaní vedenom na súde prvej inštancie a vykonané dôkazy vyhodnotil
v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov. Vec posúdil správne po právnej stránke, keď na
zistený skutkový stav aplikoval príslušné zákonné ustanovenia. Svoje zistenia a závery riadne odôvodnil

a vysporiadal sa so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako
aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán súvisiacimi s predmetom konania.

22. Odvolací súd preto konštatuje, že rozsudok súdu prvej inštancie spĺňa vyššie uvedené kritéria pre
odôvodnenie rozhodnutí v zmysle § 220 ods. 2 CSP, preto ho nemožno považovať za nepreskúmateľný,

neodôvodnený či zjavne arbitrárny (svojvoľný). Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej (formálnej)
štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súslednosti jednotlivých častí odôvodnenia a jeho obsahová
(materiálna) náplň zakladá súhrne jeho zrozumiteľnosť aj všeobecnú interpretačnú presvedčivosť.
Z odôvodnenia rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami aj úvahami pri hodnotení dôkazovna jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových zistení neabsentuje
žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom v celom
súhrne posúdil a náležite vyhodnotil. Jeho argumentácia je koherentná a rozhodnutie konzistentné,

logické a presvedčivé, zvolené premisy aj závery, ku ktorým na ich základe dospel sú prijateľné pre
právnickú aj laickú verejnosť. Žalovaný v odvolaní neuvádza relevantné skutočnosti, ktoré by neboli
zistené a vyhodnotené v konaní pred súdom prvej inštancie.

23. Odvolací súd takto dospel k záveru, že uvedené odvolacie dôvody nie sú naplnené.

24. Podstata odvolacích argumentov žalovaného bola sústredená na tvrdenia ohľadne podnikateľskej
činnosti spoločnosti RM, s.r.o. a finančné prostriedky požičané na základe zmluvy o pôžičke mali
slúžiť ako dispozičná hotovosť v herniach v Sabinove, Prešove a Humennom. V ďalšom namietal
nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, keď sa súd nevysporiadial s okolnosťami vo vzťahu
k požičaným finančným prostriedkom a porušeniu princípu rovnosti strán v hodnotení dôkazov,

o nevykonanie dôkazu výsluchom zamestnancov spoločnosti RM, s. r. o., ktorí poznali žalobcu.

25. Odvolací súd v preskúmavanej veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie vzal do úvahy
všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov vyplynuli, neopomenul
rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo

a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z §
191 CSP. Žalobca jednoznačne preukázal, že dňa 1.6.2012 uzavrel so žalovaným písomnú zmluvu
o pôžičke podľa § 657 a nasl. OZ a dodatkami k uvedenej zmluve predlžovali splatnosť pôžičky. V zmysle
uvedenej zmluvy žalobca dňa 1.6.2012 poskytol žalovanému bezúročnú pôžičku vo výške 16.000 Eur
v hotovosti a žalovaný prevzatie uvedenej sumy potvrdil svojim úradne overeným podpisom. Z uvedenej

sumy žalovaný vrátil žalobcovi 4.000 Eur, preto súd prvej inštancie vyhovel žalobe v rozsahu 12.000
Eur. Žalovaný potvrdil, že uzavreli so žalobcom zmluvu o pôžičke, avšak tvrdil, že „matka“ pôžičiek
je z 22.2.2010 na sumu 20.000 Eur, uvedenú zmluvu však žalovaný nepredložil. V priebehu konania
na súde prvej inštancie žalovaný aj uznal sumu 6.900 Eur, avšak následne uviedol, že vzhľadom na
správanie žalobcu uvedenú sumu neuznáva. Napokon uvádzal, že zmluva o pôžičke mala byť posúdená

podľa Obchodného zákonníka.

26. Strana sporu má v sporovom konaní okrem práva aj určité povinnosti. Medzi základné povinnosti
strany sporu patrí povinnosť tvrdenia (bremeno tvrdenia) a tomu zodpovedajúce dôkazné bremeno, t.j.
povinnosť svoje tvrdenia preukázať. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že žalovaná suma mu nebola poskytnutá a že

zmluva o pôžičke je len pokračovaním inej pôžičky uzavretej medzi stranami sporu, bol povinný tieto
svoje tvrdenia preukázať. Žalovaný však existenciu takejto dohody, ani jej obsah ničím nepreukázal.
Naopak žalobcu zaťažovalo dôkazné bremeno vo vzťahu k jeho tvrdeniam o uzavretí konkrétnej zmluvy
o pôžičke, pričom žalobca toto bremeno uniesol (predložením zmluvy o pôžičke a jej následných
dodatkov).

27. Podľa § 191 ods. 1 CSP, súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pričom starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.
Súd prvej inštancie postupoval pri hodnotení dôkazov v súlade s týmito ustanoveniami a zároveň za
súčasného rešpektovania rovnosti strán sporu dôkazy vyhodnotil jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti,

a to logickým spôsobom, keď jednotlivé dôkazy svedčiace v prospech verzie žalobcu tvoria spolu
ucelenú, logickú štruktúru vedúce k jedinému správnemu záveru, ktorým je ten, ku ktorému dospel súd
prvej inštancie.

28. Podľa žalovaného žalobca nepreukázal reálne odovzdanie peňazí. V tejto súvislosti odvolací

súd poukazuje na to, že strany sporu uzavreli zmluvu o pôžičke v písomnej forme dňa 1.6.2012
podľa Občianskeho zákonníka a žalovaný prevzatie uvedenej sumy potvrdil svojim úradne overeným
podpisom. Zároveň sa zaviazal pôžičku vrátiť žalobcovi do 31.7.2013 a následnými dodatkami
predlžovali dobu splatnosti. K uvedeným námietkam žalovaného odvolací súd dáva do pozornosti, že
pri uzavretí zmluvy podpísal (úradne overeným podpisom) aj prevzatie požičaných peňazí, preto je jeho

argumentácia v tomto smere nedôvodná. Napokon z požičaných peňazí časť žalobcovi vrátil vo výške
4.000 Eur. Argumentácia žalovaného v priebehu konania na súde prvej inštancie ako aj odvolacom
konaní je nekonzistentná a zmätočná a pokiaľ uvedené prostriedky mu neboli požičané resp. mali byť
požičané z iného právneho titulu, než titulom pôžičky, mohol a mal namietať nesprávnu formuláciuuzavretej zmluvy o pôžičke. V tejto súvislosti poukazuje na zásadu, ktorá platila už v rímskom práve,
podľa ktorej „vigilantibus iura scripta sunt" t.j. „práva patria len bdelým" (pozorným, ostražitým, opatrným,
starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné

oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou

29. Žalovaný priznal existenciu pôžičky, pričom z predloženej zmluvy o pôžičke vo výške 20.000
Eur zo dňa 22.2.2010 žalovaný vrátil žalobcovi pôžičku v plnej výške dňa 28.5.2012. Ako už bolo
uvedené žalovaný nepreukázal tvrdenú skutočnosť, že vrátil žalobcovi len 10.000 Eur a na zvyšných

10.000 Eur a 6.000 Eur ako úroky uzavreli zmluvu zo dňa 1.6.2012. Odvolaciemu súdu sa javí ako
nepravdepodobné, že by žalobca a žalovaný uzavreli zmluvu o pôžičke vo vzťahu k zmluve o pôžičke
zo dňa 22.2.2010, a teda, že je pokračovaním uvedenej pôžičky. Taktiež je nelogické, aby žalovaný
pokiaľ mal za to, že zmluva o pôžičke zo dňa 1.6.2012 je pokračovaním skoršej pôžičky, aby podpisoval
následné dodatky k tejto zmluve, a to 17.5.2013, 20.6.2016, 22.5.2017 a 28.7.2019. V dodatku č. 4
v zmluve o pôžičke je uvedené, že druhá splátka s príslušenstvom. bude hradená vo výške 6.900 Eur.

Uvedené potvrdil žalobca i žalovaný svojimi podpismi a teda je zrejmé, že žalovaný mal vedomosť práve
o pôžičke vo výške 16.000 Eur.

30. Ďalšou odvolacou argumentáciou žalovaný namietal, že zmluva o pôžičke sa mala týkať financií
a hotovosti potrebnej na činnosť herne. Z obsahu preskúmavanej veci vyplynulo, že strany sporu spolu

podnikali a v 90. rokoch sa zúčastnili na chode firmy, avšak žalobca poprel, že by zmluva o pôžičke sa
týkalaichspoločnéhopodnikania.Ajpodľanázoruodvolaciehosúduargumentáciažalovanéhoneobstojí
a je zrejmé, že zmluva o pôžičke, ktorá je predmetom sporu sa netýka chodu spoločnosti RM s.r.o., teda
jejpodnikateľskejčinnosti.Odvolacísúdsataktostotožňujesozáveromsúduprvejinštancie,žezmluvný
vzťah strán sporu sa netýkal ich účasti na činnosti spoločnosti. Rovnako žalovaný nekonkretizoval

tvrdenia a dôkazné bremeno akým spôsobom sa zmluva o pôžičke týkala činnosti spoločnosti RM s.r.o.

31. Zhrnúc podstatnými náležitosťami zmluvy o pôžičke je dohoda o prenechaní veci, dlhovom určení
veci, povinnosti vrátiť vec rovnakého druhu a určenie času vrátenia. Z vykonaného dokazovania,
konkrétne zo zmluvy o pôžičke medzi stranami sporu z 1.6.2012 je preukázané odovzdanie druhovo

určených vecí (peňazí) žalovanému, povinnosť žalovaného vrátiť peniaze žalobcovi vyplýva zo zmluvy
o pôžičke a z následných dodatkov k nej, t.j. dôkazov vyhodnotených v ich súvislostiach, a to aj
z čiastočného splácania pôžičky žalovaným, z výpovede žalobcu pri súčasnom nepreukázaní obrany
žalovaného, vyhodnotenie obrany žalovaného ako nedôveryhodnej a nelogickej v podstatnej miere
i zmätočnej. Súd prvej inštancie vec správne právne posúdil a neprekročil žalobou uplatnený nárok

a nepriznal ho na základe iných skutkových okolností. Právne posúdenie, že strany sporu uzavreli
zmluvuopôžičkevpísomnejformedňa1.6.2012ajejdodatkami,jeplnelegitímne.Pokiaľideosplatnosť
pôžičky, táto bola predlžovaná následnými dodatkami. Súd potom správne pri posudzovaní splatnosti
pôžičky vychádzal z uzavretých dodatkov.

32. Nedôvodná je odvolacia argumentácia žalovaného, ktorá sa týkala posudzovania zmluvného vzťahu
a premlčania podľa Obchodného zákonníka. Nepochybne z uzavretej zmluvy o pôžičke medzi stranami
sporu zo dňa 1.6.2012 vyplýva, že túto uzavreli konkrétne podľa § 657 OZ. Pokiaľ žalovaný mal za to, že
sa nejedná o pôžičku medzi fyzickými osobami mal uvedenú okolnosť namietať a takýto právny úkon,
konkrétne zmluvu o pôžičke nepodpísať. Odvolací súd preto súhlasí so záverom súdu prvej inštancie,

že nárok žalobcu nie je premlčaný a nie je možné premlčaciu lehotu posudzovať podľa Obchodeného
zákonníka. Žalovaný opomína, že splatnosť pôžičky predlžovali následnými dodatkami, a teda uplatnený
nárok nie je premlčaný (nemôže byť premlčaný ani v prípade jeho posúdenia podľa ObZ).

33.Civilnésporovékonaniejeovládanéprincípomkontradiktórnosti.Obsahomprincípukontradiktórnosti

civilného sporového konania je existencia práve dvoch proti sebe stojacich sporových strán
s kontradiktórnym záujmom na výsledku civilného procesu. Inak povedané žalobca aj žalovaný vyvíjajú
procesnú aktivitu smerom k výsledku konania, ktorý by im bol na prospech. Žalobca aj žalovaný majú
protichodný záujem na výsledku sporu, a tomu prispôsobujú svoju procesnú aktivitu. Kontradiktórnosť
v užšom zmysle zmenená možnosť podrobiť procesnej „debate“ všetko, čo v konaní vyšlo najavo. Každá

sporová strana má teda právo vyjadriť sa k výsledkom procesnej aktivity svojho procesného náprotivku.
Kontradiktórnosť v zmysle možnosti vyjadriť sa k procesnej aktivite protistrany zahŕňa tak možnosť
vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, ako aj právnej argumentácii protistrany. Pokiaľ žalovaný v konanípred súdom prvej inštancie nevyvinul žiadnu procesnú aktivitu vo vzťahu k ním tvrdeným skutočnostiam,
nemôže sa v odvolacom konaní dôvodne domáhať pochybenia predložených dôkazov.

34. Odvolací súd takto dospel k záveru, že obsah odvolania žalovaného nie je spôsobilý spochybniť
správnosť záverov rozsudku súdu prvej inštancie vo vyhovujúcom výroku z hľadiska odvolacích dôvodov
výslovnevňomuvedených,pričomanivodvolacomkonanínebolizistenétakéskutočnostialebodôkazy,
ktoré by mohli spochybniť správnosť skutkových a právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie
založil svoje rozhodnutie.

35. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie
v napadnutom vyhovujúcom výroku vrátane výroku o trovách konania podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne
správny a podľa § 387 ods. 2 CSP na zdôraznenie správnosti doplnil ďalšie dôvody.

36. Z obsahu odvolania žalovaného vyplýva, že podal odvolanie proti rozsudku v celom rozsahu.

Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že súd prvej inštancie v poradí druhým výrokom zamietol žalobu
v prevyšujúcej časti príslušenstva.

37. Podľa § 359 CSP, odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

38. Podľa § 386 ods. 1 písm. b) CSP, odvolací súd odmietne odvolanie, ak bolo podané neoprávnenou
osobou.

39. Odvolanie je riadnym opravným prostriedkom, ktorým strana sporu môže napadnúť rozhodnutie
súdu prvej inštancie, ak to zákon nevylučuje, resp. ak to zákon pripúšťa (§ 355 ods. 1 a 2 CSP). Preto

sa tento opravný prostriedok považuje za univerzálny procesný úkon, ktorým sa strana sporu môže
brániť proti výsledku postupu a konania súdu prvej inštancie v riadnom opravnom konaní. Prípustnosť
odvolania má vo všeobecnosti stránku objektívnu a subjektívnu. Objektívna stránka sa nevzťahuje na
osobu konkrétneho odvolateľa a zohľadňuje (len) vecný aspekt tohto opravného prostriedku – či smeruje
proti rozhodnutiu vykazujúcemu zákonné znaky rozhodnutia, proti ktorému je odvolanie prípustné.

40. Subjektívna stránka prípustnosti odvolania sa naproti tomu viaže na osobu konkrétneho odvolateľa
a zohľadňuje osobný aspekt toho, kto podáva odvolanie, či je u neho daný dôvod, ktorý ho oprávňuje
podať odvolanie (hoci aj proti rozhodnutiu objektívne napadnuteľnému týmto opravným prostriedkom).
Takým dôvodom je skutočnosť, že rozhodnutím súdu prvej inštancie bol odvolateľ po procesnej

stránke negatívne dotknutý a bola mu spôsobená ujma dopadajúca na jeho pomery. Toto subjektívne
procesné oprávnenie ale nemá účastník, v neprospech ktorého rozhodnutie súdu nevyznelo a ktorý
týmto rozhodnutím nebol dotknutý vo svojich právach. Záver o tom, že podané odvolanie je prípustné,
predpokladá zaujatie záveru o oboch stránkach jeho prípustnosti (tak objektívnej, ako aj subjektívnej),
posúdenie subjektívnej prípustnosti odvolania, ale vo všeobecnosti predchádza posúdeniu objektívnej

prípustnosti (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obo 130/2009 zo dňa 26.01.2010).

41. Nakoľko žalovaný napadol rozsudok súdu v celom rozsahu, dospel odvolací súd k záveru, že v
danomprípadežalovanýniejeosobouoprávnenounapodanieodvolaniaprotivýroku,ktorýmsúdžalobu
v prevyšujúcej časti príslušenstva zamietol. Žalovaného totiž nemožno považovať za stranu, v ktorej

neprospech bolo tento výrok rozsudku vydaný (§ 359 CSP), nakoľko mu v súvislosti s týmto výrokom
nebola uložená žiadna povinnosť.

42. Odvolací súd preto odmietol odvolanie žalovaného v zmysle § 386 ods. 1 písm. b) CSP ako
odvolanie, ktoré bolo podané neoprávnenou osobou.

43. Záverom ešte odvolací súd poukazuje na zásadu, že dôvodnom spochybnenia zákonnosti a
nestrannosti sudcu nie sú okolnosti spočívajúce v jeho procesnom postupe a jeho rozhodovacej činnosti
(§ 39 ods. 3 CSP).

44. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255
ods. 1 CSP, § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol plne úspešný žalobca, preto mu odvolací súd
priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu proti žalovanému, ktorý v konaní
úspech nemal.45. Rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 vety druhej CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 a nasl. CSP) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Uvedená povinnosť neplatí, ak je dovolateľ fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).