Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Monday, July 31, 2023

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12Co/80/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6919204364
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Katková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2023:6919204364.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Katkovej
a sudcov JUDr. Amy Odalošovej a JUDr. Vladimíra Šalamúna, v spore žalobcov 1/ A. B., narodeného
XX. XX. XXXX, trvale bytom C. XXX, D., 2/ E. F., narodenej XX. XX. XXXX, trvale bytom D. XXX,
D., 3/ A. G., narodenej XX. XX. XXXX, trvale bytom D. XXX, D., 4/ D. B., narodenej XX. XX. XXXX,
trvale bytom A. XXX, H., 5/ I. J., narodenej XX. XX. XXXX, trvale bytom C. XXXX/XX, K., žalobcovia

1/-5/ právne zastúpení PAULOVIČ& PARTNERS s.r.o., so sídlom Námestie Kubínyiho 367/7, Lučenec,
IČO: 54 322 120, proti žalovaným 1/ L. D., narodenému XX. XX. XXXX, trvale bytom D. XX, právne
zastúpenému JUDr. Danou Ďalakovou, advokátkou, so sídlom Daxnerova 2, Rimavská Sobota, 2/
KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, so sídlom Štefanovičova 4, Bratislava, IČO:
00 585 441, právne zastúpenému JUDr. Baltazárom Mucskom, advokátom, so sídlom Vajnorská 55,
Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcov 1/-5/ a žalovaných 1/, 2/ proti rozsudku

Okresného súdu Rimavská Sobota č.k. 8C/41/2019-137 z 9. júna 2021, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota č.k. 8C/41/2019-137 z 9. júna 2021 z r u š u j e a vec
mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1.Okresný súd Rimavská Sobota (ďalej aj „súd prvej inštancie“ resp. „prvoinštančný súd“
event. ,,pkresný súd“) odvolaním napadnutým rozsudkom zo dňa 09. 06. 2021 uložil žalovaným 1/,

2/ povinnosť zaplatiť žalobcovi 1/ sumu 1.000,- Eur, v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku,
pričom v rozsahu plnenia jedného žalovaného povinnosť plniť druhému žalovanému zaniká (I. výrok)
a žalobu žalobcu 1/ v časti o zaplatenie sumy 19.000,- Eur zamietol (II. výrok). O nároku na náhradu
trov konania súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalovaní 1/, 2/ sú povinní nahradiť žalobcovi 1/ trovy
konania v rozsahu 100 % z priznanej sumy, vo výške ako bude rozhodnuté osobitným uznesením vyšším
súdnym úradníkom (III. výrok). Súd prvej inštancie ďalej uložil žalovaným 1/, 2/ povinnosť zaplatiť

žalobkyni 2/ sumu 1.000,- Eur, v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku, pričom v rozsahu plnenia
jedného žalovaného povinnosť plniť druhému žalovanému zaniká (IV. výrok), žalobu žalobkyne 2/ v
časti o zaplatenie sumy 19.000,- Eur zamietol (V. výrok) a uložil žalovaným 1/, 2/ povinnosť nahradiť
žalobkyni 2/ trovy konania v rozsahu 100 % z priznanej sumy, vo výške ako bude rozhodnuté osobitným
uznesením vyšším súdnym úradníkom (VI. výrok). Zároveň súd prvej inštancie uložil žalovaným 1/, 2/
povinnosť zaplatiť žalobkyni 3/ sumu 1.000,- Eur, v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku, pričom

v rozsahu plnenia jedného žalovaného povinnosť plniť druhému žalovanému zaniká (VII. výrok), žalobu
žalobkyne 3/ v časti o zaplatenie sumy 19.000,- Eur zamietol (VIII. výrok) s tým, že žalovaní 1/, 2/ sú
povinní nahradiť žalobkyni 3/ trovy konania v rozsahu 100 % z priznanej sumy, vo výške ako bude
rozhodnuté osobitným uznesením vyšším súdnym úradníkom (IX. výrok). Ďalej uložil žalovaným 1/, 2/
povinnosť zaplatiť žalobkyni 4/ sumu 1.000,- Eur, v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku s tým,
že v rozsahu plnenia jedného žalovaného povinnosť plniť druhému žalovanému zaniká (X. výrok) a

žalobu žalobkyne 4/ v časti o zaplatenie sumy 14.000,- Eur zamietol (XI. výrok). O nároku na náhradu
trov konania súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalovaní 1/, 2/ sú povinní nahradiť žalobkyni 4/ trovykonania v rozsahu 100 % z priznanej sumy, vo výške ako bude rozhodnuté osobitným uznesením vyšším
súdnym úradníkom (XII. výrok). Zároveň súd prvej inštancie uložil žalovaným 1/, 2/ povinnosť zaplatiť
žalobkyni 5/ sumu 1.000,- Eur, v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku, pričom v rozsahu plnenia

jedného žalovaného povinnosť plniť druhému žalovanému zaniká (XIII. výrok), žalobu žalobkyne 5/ v
časti o zaplatenie sumy 14.000,- Eur zamietol (XIV. výrok) s tým, že žalovaní 1/, 2/ sú povinní nahradiť
žalobkyni 5/ trovy konania v rozsahu 100 % z priznanej sumy, vo výške ako bude rozhodnuté osobitným
uznesením vyšším súdnym úradníkom (XV. výrok).
Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobcovia 1/ - 5/ sa žalobou domáhali voči

žalovaným 1/, 2/ zaplatenia nemajetkovej ujmy pozostalých po nebohom A. B. v zmysle ustanovenia §
13 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení neskorších právnych predpisov (ďalej aj ,,OZ“) s poukazom
na to, že žalovaný 1/ (vodič motorového vozidla tov. zn. F. XXX M., EČ: G. XXX F.) bol trestným
rozkazomOkresnéhosúduLučenecsp.zn.3T/81/2018zodňa16.07.2018uznanýzavinnéhozprečinu
usmrtenia podľa § 149 ods.1 Trestného zákona dňa 06. 10. 2017 na vozovke ležiaceho chodca A. B..
Žalobcovia 1/-5/ v žalobe uviedli, že úmrtím nebohého A. B. došlo k závažnému zásahu do práva na

ochranu ichosobnosti,doichemocionálnejsféry,pričomujma,ktoráimbolatýmtozásahomspôsobená,
je nenapraviteľná, neodstrániteľná a trvalá a bude ich sprevádzať celý život. V dôsledku protiprávneho
konania žalovaného 1/ žalobcovia 1/-5/ navždy stratili možnosť rozvíjať citové a rodinné väzby so
svojou najbližšou rodinou a blízkou osobou, čím utrpeli veľkú citovú ujmu. Motorové vozidlo bolo v čase
dopravnej nehody povinne zmluvne poistené u žalovaného 2/ poistnou zmluvou č. XXXXXXXXXX.

Povinnosť nahradiť spôsobenú škodu a nemajetkovú ujmu má aj žalovaný 2/ ako poisťovateľ. Za
primeranú výšku náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch považovali žalobcovia 1/ - 3/ sumu 20.000,-
Eur, každý osobitne a žalobkyne 4/, 5/ sumu 15.000,- Eur, každá osobitne, a to s prihliadnutím na mieru
spoluzavinenia A. B. na vzniku dopravnej nehody.
Žalovaný 1/ vo vyjadrení k žalobe žalobcov 1/-5/ navrhol žalobu v celom rozsahu zamietnuť ako

nedôvodnú. Poukázal na to, že nebohý A. B. ležal v čase dopravnej nehody nehybne v strede vozovky
z dôvodu, že bol opitý (v krvi mu bolo nameraných 2,6 promile alkoholu), pričom nemal na sebe nijaký
reflexný prvok, čím porušil § 52, § 53 ods.4 zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke a o zmene a
doplnení niektorých zákonov účinného ku dňu 06. 10. 2017 (ďalej aj ,,zákon č. 8/2009 Z.z.“ resp. ,,zákon
o cestnej premávke“), preto bol spoluzodpovedným. On bol v trestnom konaní potrestaný, celá udalosť

ho nesmierne mrzí, avšak ak by nebohý A. B. neporušil právne predpisy, nemuselo dôjsť k dopravnej
nehode. Odmietol akúkoľvek príčinnú súvislosť medzi dopravnou nehodou a nárokom žalobcov 1/ - 5/
na nemajetkovú ujmu, pretože podľa jeho vedomostí nebohý A. B. až do okamihu svojej smrti žil sám
a so žalobcami 1/ - 5/ neudržiaval nijaké vzťahy a oni o neho nejavili nijaký záujem, preto kvalita života
žalobcov 1/-5/ sa v súvislosti s usmrtením A. B. nijako nezmenila, pričom medzi nimi neexistovali nijaké

väzby, ani počas jeho života.
Žalovaný 2/ vo vyjadrení k žalobe žalobcov 1/-5/ navrhol žalobu voči nemu v celom rozsahu zamietnuť
zdôvodu:1/absenciejeho pasívnejvecnejlegitimácie,keďžepodľazákonač.381/2001Z.z.opovinnom
zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a
doplnení niektorých zákonov (ďalej aj ,,Zákon o PZP“ resp. ,,ZoPZP“ event. ,,zákon č. 381/2001 Z.z.“)

sa nemajetková ujma nenahrádza a eurokonformný výklad smerníc nesmie a nemôže prekračovať
legislatívu danej členskej krajiny a nemôže byť s ňou v rozpore, 2/ premlčania uplatneného žalobného
nároku (žaloba bola podaná po uplynutí subjektívnej premlčacej doby), 3/ spoluzavinenia nebohého
A. B. z titulu porušenia právnych predpisov (v čase dopravnej nehody ležiaceho na ceste). Poukázal
na to, že predmetom konania je ochrana osobnosti a náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch, kedy

podľa ustálenej praxe je formou zadosťučinenia aj odsúdenie páchateľa (morálne i súdne v trestnom
konaní), prejednanie veci, ospravedlnenie sa a nielen získanie majetkového prospechu alebo pokrytie
nákladov do budúcna. Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy nie je byť zábezpekou pre pozostalých, ani
zdrojom obživy alebo náhradou príjmu, preto je potrebné skúmať intenzitu vzťahov medzi žalobcami
1/-5/ a nebohým A. B..

Súd prvej inštancie uviedol, že návrh žalobcov 1/-5/ na vykonanie dokazovania výsluchom matky
žalobcov 1/-3/ a ,,rodinných známych“ zamietol z dôvodu, že ho považoval za neobjektívny opis
vnútorného psychického stavu žalobcov 1/- 5/ prostredníctvom výsluchu svedkov, keďže preciťovanie
bolesti zo strany príbuzného je subjektívnou skutočnosťou, ktorú je dokazovaním možné objektivizovať
len so skutočností o vzťahu medzi príbuznými a zomrelou osobou v čase jej života. Navrhovaní

svedkovia sa podľa názoru súdu prvej inštancie nemôžu vedieť vyjadriť k citovej ujme a k porušeniu
osobnostných práv žalobcov 1/-5/ vzhľadom k tomu, že je to ich osobnostné právo.
Zo znaleckého posudku znalca N. O. H. č.93/2017 súd prvej inštancie zistil, že z technického hľadiska
príčinou dopravnej nehody z pohľadu vyvolania kolízneho stavu bol nesprávny spôsob pohybu chodcapo ceste, pretože si na cestu ľahol a ostal na nej ležať v nočných hodinách bez reflexných prvkov
a osvetlenia. Svojím konaním vytváral nebezpečnú neosvetlenú prekážku, ktorá vyvolávala kolízny
stav pre vozidlá, ktoré sa v tom čase po ceste pohybovali. Z technického hľadiska príčinou dopravnej

nehody z pohľadu možnosti zabránenia dopravnej nehode bola nesprávna technika jazdy vodiča vozidla
BMW (žalovaného 1/), pretože sa v čase dopravnej nehody pohyboval rýchlosťou vyššou (cca 86,0
km/hod.) ako bola v mieste dopravnej nehody povolená (50 km/hod.). Vodič vozidla BMW tým, že sa
pohyboval rýchlosťou vyššou ako bola v mieste dopravnej nehody povolená, si znemožnil zabrániť
dopravnej nehode. Vodič vozidla BMW mohol dopravnej nehode zabrániť len v takom prípade, ak by so

svojím vozidlom v čase nehody jazdil najvyššou dovolenou rýchlosťou 50 km/hod., na chodca ležiaceho
na ceste by reagoval včas, a to hneď ako ho mohol vidieť a svoje vozidlo by brzdil s maximálnym
brzdením, pričom by sa pohyboval rýchlosťou maximálne 57 km/hod. Z pohľadu zabránenia dopravnej
nehode sa na príčine dopravnej nehody podieľala nesprávna technika jazdy vodiča BMW – rýchlosť
jazdy vozidla BMW. Rýchlosť vozidla BMW pred nehodou nebola primeraná momentálnym rozhľadovým
podmienkam. Znalec v závere znaleckého posudku uviedol, že v prípade, ak by vozidlo BMW malo

maximálnurýchlosť57km/hod.,mohlozastaťpredchodcomprivčasnejreakciiaplnombrzdení.Chodec
v čase dopravnej nehody ležal na ceste, pričom cesta nie je určená na to, aby na nej chodci ležali, ale
na to, aby po nej jazdili vozidlá. Chodec môže cez cestu mimo priechodu pre chodcov prechádzať len
v takom prípade, ak neobmedzí, alebo neohrozí vodičov vozidiel jazdiacich po nej. Keďže nie je známe
ako dlho chodec ležal na ceste, nie je možné vypočítať ani vzájomný pohyb vozidla BMW a chodca

pred zrážkou a tým ani možnosti odvrátenia zrážky zo strany chodca. Chodec mohol dopravnej nehode
zabrániť tak, že by na ceste neležal.
Zo znaleckého posudku znalcov P. M. M. č. 24/2017 a P. P. H. č. 20/2017 súd prvej inštancie zistil,
že bezprostrednou príčinou smrti nebohého A. B. bol úrazový šokový stav so stratou krvi mimo
cievne riečište pri mnohopočetných poraneniach rôznych častí tela ako následok dopravnej nehody.

Chemickým vyšetrením vzoriek krvi odobratých pri pitve bolo opakovaným vyšetrením špeciálnou
kvantitatívnou metódou pomocou plynovej chromatografie za účelom stanovenia koncentrácie alkoholu
zistené 2,43 g/kg alkoholu v periférnej krvi. Uvedená koncentrácia alkoholu v krvi podľa orientačného
delenia znamená ťažký stupeň opilosti. Pri tejto koncentrácii dochádza k ťažkej poruche koordinácie
pohybov, k poruche rovnováhy, až neschopnosti samostatnej chôdze, pri chôdzi dochádza k

mimovoľnému preklápaniu ťažiska s následnými úkrokmi do strán, časté sú pády, pozornosť je značne
znížená, reakcie na vonkajšie podnety sú značne spomalené. Nastáva ťažká dezorientácia o mieste a
situácii, neskôr nastáva až chorobná spavosť.
Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 19 ods. 2 Ústavy SR, § 11, § 13 ods. 1, 2, 3, § 16, §
100 ods. 1, 2, § 101, § 106 ods. 1, 2 § 415, § 420 ods. 1 OZ, § 4 ods. 1, 2, § 15 ods. 1 zákona č.

381/2001 Z.z., § 16 ods.1, 4 zákona č. 8/2009 Z.z. účinného ku dňu 06. 10. 2017, § 52 ods.1, 3, § 53
ods. 1, 2, 3, 4 zákona č. 8/2009 Z.z..
Súd prvej inštancie námietku premlčania vznesenú žalovaným 2/ posúdil ako neopodstatnenú vzhľadom
na to, že vznik nároku bol založený úmrtím A. B. dňa 06. 10. 2017 a žaloba bola podaná na súd prvej
inštancie dňa 06. 10. 2019 o 23.40 hod., preto žaloba bola podaná v rámci subjektívnej dvojročnej

premlčacej doby.
Súd prvej inštancie zistil, že trestným rozkazom Okresného súdu Lučenec sp. zn. 3T/81/2018 zo dňa 16.
07. 2018 bol žalovaný 1/ uznaný za vinného z prečinu usmrtenia podľa § 149 ods.1 Trestného zákona
na tom skutkovom základe, že dňa 06. 10. 2017 v čase asi o 19.40 hod. vo K. po miestnej komunikácii
osvetlenej pouličným osvetlením na ul. Q. P., pred rodinným domom č.X viedol osobné motorové vozidlo

zn. F. XXX M., E.: G. XXX F. v smere od R. F. S. K. J. a to rýchlosťou cca 86 km/hod., teda vyššou ako
dovolenou pre jazdu v obci (50 km/hod.), ktorá bola súčasne neprimeraná momentálnym rozhľadovým
podmienkam, v dôsledku čoho zachytil spodnou časťou vozidla aj napriek intenzívnemu brzdeniu na
vozovke ležiaceho chodca A. B., ktorý utrpel mnohopočetné zranenia, ktorým na mieste dopravnej
nehody podľahol. Žalovaný 1/ porušil ustanovenie § 16 ods.1,4 zákona č. 8/2009 Z.z., teda inému z

nedbanlivostispôsobilsmrť,čímspáchalprečinusmrteniapodľa§149ods.1Trestnéhozákona,začobol
odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní dvoch rokov s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu
v trvaní dvoch rokov a zároveň mu bol uložený trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá všetkého
druhu v trvaní 30 mesiacov.
Medzi stranami nebolo sporné, že žalovaný 1/ bol vodičom motorového vozidla, ktoré bolo poistené

poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla u žalovaného 2/.
Žalobcovia 1/ - 3/ sú plnoletými deťmi nebohého A. B., žalobkyňa 4/ jeho sestrou a žalobkyňa 5/ jeho
družkou, pričom sú fyzickými osobami v postavení blízkych príbuzných resp. blízkych osôb, ktorí súoprávnenými domáhať sa voči neoprávneným zásahom do ich práva na ochranu osobnosti v zmysle §
11, 13 a 16 OZ ako pozostalé osoby po nebohom A. B..
Žalovaný 1/ ako právoplatne odsúdená osoba, ktorá spôsobila zavineným porušením povinnosti

pri vedení motorového vozidla smrť A. B., je v spore pasívne vecne legitimovaným, t.j. osobou
zodpovednou, ako aj povinnou vo vzťahu k právu žalobcov 1/-5/ na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá
konaním žalovaného 1/ žalobcom 1/-5/ vznikla. Konanie žalovaného 1/ naplnilo všetky pojmové znaky
škody, a to porušenie právnej povinnosti, vznik škody, medzi ktorú je potrebné zahrnúť aj náhradu
nemajetkovej ujmy, pričom k vzniku tejto škody došlo v priamej príčinnej súvislosti s konaním žalovaného

1/, t.j. porušením jeho povinnosti pri vedení motorového vozidla a následným spôsobením nehody, pri
ktorej došlo k úmrtiu A. B..
Súd prvej inštancie podotkol, že škoda zahŕňa nielen zníženie majetku a ušlý zisk, ale aj nemajetkovú
škodu (nemajetkovú ujmu). Je preto potrebné vykladať termín škoda v § 4 ods. 2 písm. a) ZoPZP aj ako
nemateriálnu škodu na zdraví. Strata života najbližšieho príbuzného je spojená s negatívnym dopadom v
emočnej, citovej, teda nemajetkovej sfére príbuzných, preto v takýchto situáciách vzniká ujma (škoda) aj

vpsychickejrovinedotknutýchosôb.Povinnépoisteniemusíkryťakúkoľvekškodu(ujmu)takmateriálnu,
ako nemateriálnu. Platná právna úprava obsahuje takúto náhradu vychádzajúc z extenzívneho výkladu
pojmu škody, ktorý v sebe nepochybne zahŕňa aj ujmu na zdraví (§ 4 ods. 2 písm. a/ ZoPZP) s tým, že
náhrada nemajetkovej ujmy sa priznáva aj podľa ustanovení o ochrane osobnosti upravených v § 11 a
nasl. Občianskeho zákonníka.

Škodou (ujmou) sa podľa úniového práva rozumie aj nemateriálna škoda. Dôležitý je eurokonformný
výklad zákona, aby nebol popretý zmysel a účinok smernice o poistení. Cieľom Smernice Rady
90/232/EHS zo dňa 14. 05. 1990 je zabezpečiť, aby povinné poistenie vozidiel umožňovalo všetkým
spolujazdcom, obetiam nehody spôsobenej vozidlom dosiahnuť odškodnenie za ujmu, ktorú utrpeli.
Vnútroštátne ustanovenia, ktoré upravujú odškodnenie nehôd vyplývajúcich z prevádzky motorových

vozidiel, nemôžu obrať uvedené ustanovenia o ich potrebný účinok (rozsudok Súdneho dvora C-537/03,
body 27 a 28).
Podľa názoru súdu prvej inštancie je žalovaný 2/ pasívne vecne legitimovaným v spore, pričom
poukázal na rozsudok Súdneho dvora C-22/2012 zo dňa 24. 10. 2010, v zmysle ktorého povinné
poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu

nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu
na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci
samej.
Z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 MCdo 1/2016 zo dňa 31. 07. 2017
(publikovaného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod

R 61/2018) vyplýva: „Škodou pre účely zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších zmien a doplnení je aj nemajetková ujma spočívajúca v zásahu do
osobnostných práv pozostalých obete dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla.
V spore o náhradu takejto ujmy je poisťovňa pasívne legitimovaná.“ Súd prvej inštancie ďalej poukázal

na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn.: 2Cdo/33/2017, 6Cdo/143/2017, 6Cdo/206/2017,
6Cdo/80/2018, 8Cdo/6/2018, 8Cdo/177/2018) a rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn.: II.ÚS
695/2017, I. ÚS 474/2016, III. ÚS 646/2015, I. ÚS 206/2015, III. ÚS 666/2016.
Vykonanýmdokazovanímsúdprvejinštanciedospelkzáveru,žežalobabolažalobcami1/-5/podanáčo
do základu dôvodne (viď. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1 Cdo/77/2009 zo dňa 27. 10. 2010).

Z trestného rozkazu Okresného súdu Lučenec č.k. 3T/81/2018 zo dňa 16. 07. 2018 ako i zo znaleckých
posudkov vypracovaných pre účely trestného konania mal súd prvej inštancie preukázané, že A. B.
vozovku používal v rozpore s ustanovením § 53 ods.4 zákona č. 8/2009 Z.z., keď ležal na vozovke bez
akýchkoľvek reflexných prvkov a bol v ťažkom stupni opilosti.
Žalovaný 1/ porušením zákonom uloženej povinnosti pri riadení motorového vozidla spôsobil dopravnú

nehodu, pri ktorej zomrel rodinný príslušník žalobcov 1/-4/ a blízka osoba žalobkyne 5/, a tým zasiahol
do ich práva na rodinný život (§ 11 OZ), na rozvíjanie ďalších rodinných väzieb, čím im spôsobil značnú
citovú ujmu. Strata rodinného príslušníka je neodvrátiteľnou ujmou pre žalobcov 1/-5/, preto súd prvej
inštancie mal za to, že primeraným zadosťučinením je náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle
ust. § 13 ods. 2 OZ, pričom bolo nepostačujúce zadosťučinenie v zmysle § 13 ods. 1 OZ.

Súd prvej inštancie poukázal na to, že medzi fyzickými osobami existujú vzájomné sociálne, morálne,
citové a kultúrne vzťahy, vytvorené v rámci ich súkromného a rodinného života, pričom porušením práva
na život jednej z nich môže dôjsť k neoprávnenému zásahu do práva na súkromie druhej z týchto osôb.
Právonasúkromiezahŕňaajprávofyzickejosobyvytvoriťaudržiavaťvzťahysinýmiľudskýmibytosťami,najmä v citovej oblasti, aby tak fyzická osoba mohla rozvíjať a napĺňať vlastnú osobnosť. Protiprávne
narušenie týchto vzťahov predstavuje neoprávnený zásah do práva na súkromie a rodinný život fyzickej
osoby. Aj keď žalovaný 1/ v konaní uvádzal, že nebohý A. B. až do okamihu svojej smrti žil sám, s

osobami žalobcov 1/ - 5/ neudržiaval nijaké vzťahy a oni o neho nejavili nijaký záujem, tieto tvrdenia v
konaní nepreukázal.
Prirozhodovaní ovýške náhradynemajetkovejujmysúdprvejinštancieprihliadolnato,žežalobcovia1/
-3/prišliosvojhootca,sktorýmmaliodsvojhonarodeniablízkyvzťah,ktorýprezentovalinapojednávaní
a žalobkyňa 2/ v písomnom vyjadrení, avšak vzhľadom k tomu, že žalobcovia 1/, 2/ žijú dlhodobo v

zahraničí – vo Švajčiarsku, ich kontakt bol obmedzený, podľa ich vyjadrenia len na telefonovanie a
sporadické návštevy jeden až dvakrát v roku. Taktiež žalobkyňa 3/ pracuje turnusovo v zahraničí v
Rakúsku a kontakt s otcom bol obmedzený len krátkymi návštevami a telefonovaním. Žalobkyňa 4/ prišla
o svojho brata, s ktorým taktiež bola len v obmedzenom kontakte pri jeho sporadických návštevách,
avšak ako sama uvádzala, mali k sebe blízky vzťah, pomáhali si vzájomne od mladosti až do dopravnej
nehody vzhľadom na jej zdravotný stav.

Súd prvej inštancie vzal na zreteľ aj to, že v čase úmrtia mal nebohý A. B. 63 rokov, bol starobným
dôchodcom, žil vo K. (mimo bydliska žalobcov 1/ -4/), žalobcovia 1/ - 4/ neboli odkázaní na jeho hmotnú,
alebo nehmotnú pomoc. Žalobkyňa 5/ prišla o svojho druha, s ktorým žila v spoločnej domácnosti 6
rokov, spoločne rekonštruovali dom a bola odkázaná na jeho hmotnú, ako i nehmotnú pomoc.
Súd prvej inštancie ďalej prihliadol na značné spoluzavinenie nebohého A. B., keďže ležal na

vozovke bez reflexných prvkov v ťažkom stupni opilosti a tvoril nebezpečnú, neosvetlenú prekážku,
ktorá vyvolávala kolízny stav pre vozidlá, na vozovke sa nesprával disciplinovane a ohľaduplne a svojim
správaním porušil ustanovenia § 53 zákona č. 8/2009 Z.z.. Podľa názoru súdu prvej inštancie sám
nebohý A. B. sa svojím správaním, ktoré predchádzalo dopravnej nehode, dostal do stavu, ktorý možno
posúdiť ako ,,stav, ktorým sám znížil v určitej miere svoju dôstojnosť.“

Žalovaný 1/ sa bezprostredne po nehode neospravedlnil, ospravedlnil sa až na pojednávaní dňa 25. 11.
2020, keď svoje konanie oľutoval.
Ďalej súd prvej inštancie uviedol: ,,Žalovaný 1/ bol za predmetné konanie právoplatne odsúdený v
trestnom konaní, bol mu uložený trest podľa Trestného zákona, určitá satisfakcia je žalobcom 1/
až 5/ poskytnutá už v priebehu trestného konania, vedeného proti pôvodcovi zásahu a rozhodnutím

vydaným v tomto trestnom konaní (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp.značka 4Tdo/1402/2015 zo dňa
12. 04. 2016). Miera zavinenia pôvodcu zásahu zostáva jedným z kľúčových hľadísk pre určenie výšky
náhrady, logickým dôsledkom potom je aj zohľadnenie prípadného spoluzavinenia poškodeného na
vzniku škody, ako aj ostatných právnych a skutkových okolností prípadu, ako je postoj zodpovednej
osoby k spôsobenej škode a podobne. Pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy súd prihliadol aj na tú

skutočnosť, že A. B. v čase dopravnej nehody porušil zákonné ustanovenie § 52 ods. 1, 3, a § 53 ods.1,4,
Zákona č. 8/2009 Z.z..
Súd pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy prihliadal aj na pomery žalovaného 1/, ktorý však svoje
majetkové pomery nijakým spôsobom nepreukazoval.
Súd na druhej strane prihliadol i na pomery na strane žalovaného 2/, ktorým je poisťovňa, ktorá

vznik udalosti nijakým spôsobom nezavinila, nebola na nej účastná a je subjektom odlišným od
pôvodcu zásahu do osobnostných práv žalobcov (vodiča motorového vozidla). Žalovaný 2/ je silným
a stabilným subjektom, pôsobiacim v oblasti poisťovníctva. Žalovaný 2/ dlhoročne poskytuje služby v
oblasti poistenia majetku, životného poistenia, neživotného poistenia a je jedným z niekoľkých subjektov
v oblasti poisťovníctva na slovenskom finančnom trhu. Výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy tak

nie je vzhľadom na pomery žalovaného 2/ neprimeraná a nepôsobí likvidačne.
Vzhľadom na vyššie uvedené súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia a
priznal žalobkyni 1/ nemajetkovú ujmu vo výške 1.000,00 Eur, žalobcovi 2/ nemajetkovú ujmu vo výške
1.000,00 Eur, žalobkyni 3/ nemajetkovú ujmu vo výške 1.000,00 Eur, žalobkyni 4/ nemajetkovú ujmu vo
výške 1.000,00 Eur a žalobkyni 5/ nemajetkovú ujmu vo výške 1.000,00 Eur. Súd žalobu v prevyšujúcej

časti zamietol z vyššie uvádzaných dôvodov.
Pri určení výšky nemajetkovej ujmy pre žalobcov 1/ až 5/ súd aj keď sa pokúsil o porovnanie s
právoplatnýmirozhodnutiamisúdovSRvobdobnýchveciach,právoplatnérozhodnutia,ktorébysamohli
skutkovo a právne priblížiť predmetnej veci sa mu nepodarilo zistiť.“
Súdprvejinštanciepodotkol,žepodľa§15ods.1ZoPZPnemožnouložiťpovinnosťžalovaným1/-2/plniť

spoločne a nerozdielne, ale plnenie je možné uložiť len tak, že plnením jedného zo žalovaných zaniká
v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého žalovaného, keďže ustanovenie § 15 ZoPZP umožňuje
uplatniť na súde nárok voči škodcovi na náhradu škody, ako aj voči poisťovni, nakoľko ide o dvasamostatné nároky poškodeného proti dvom subjektom, ale voči každému z nich z iného právneho
dôvodu.
O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. 1 Civilného

sporového poriadku v znení neskorších právnych predpisov (ďalej aj ,,CSP“). Uviedol, že žalobcovia
1/- 5/ boli v konaní úspešní, napriek tomu, že súd prvej inštancie im priznal len časť uplatneného
práva, pretože výška nemajetkovej ujmy závisela od jeho úvahy. Súd prvej inštancie priznal žalobcom
1/-5/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, ktorá bude vypočítaná zo základu, ktorým je
rozsudkompriznanásuma.Ovýškenáhradytrovkonaniasúdprvejinštancierozhodnepoprávoplatnosti

rozhodnutia vo veci samej samostatným uznesením.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, konkrétne do výrokov, ktorými súd prvej inštancie zamietol žalobu
(II., V., VIII., XI., XIV. výrok), žalobcovia 1/-5/ podali včas odvolanie.
Navrhli, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie a uložil žalovaným 1/, 2/ povinnosť
zaplatiť: žalobcovi1/sumu19.000,-Eur,žalobkyni2/sumu19.000,-Eur,žalobkyni3/sumu19.000,-Eur,

žalobkyni4/sumu14.000,-Euražalobkyni5/sumu14.000,-Eur,vlehotedo3dníododňaprávoplatnosti
rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká povinnosť plniť druhému z nich, resp. aby
odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutých výrokoch (II., V., VIII., XI.,
XIV. výrok) a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň navrhli, aby
im bola priznaná náhrada trov odvolacieho konania voči žalovaným 1/, 2/ v rozsahu 100%.

Odvolanie odôvodnili odvolacími dôvodmi podľa ustanovenia § 365 ods. 1/ písm. e), f) CSP.
Súd prvej inštancie síce konštatoval, že žalobcovia 1/ -3/ mali s otcom blízky vzťah, žalobkyňa 4/ mala
s nebohým A. B. ako svojím bratom tiež blízky vzťah a žalobkyňa 5/ prišla o svojho druha, s ktorým
žila v spoločnej domácnosti 6 rokov a bola na neho odkázaná v hmotnej ako aj nehmotnej pomoci, tieto
skutočnosti však súd prvej inštancie absolútne nezohľadnil pri priznávaní sumy náhrady nemajetkove

ujmy (1.000,-Eur každému z nich).
Mali za to, že nimi navrhovaní svedkovia mohli ozrejmiť, že ich vzťahy s nebohým A. B. boli veľmi
blízke a intenzívne, a že žalobcovia 1/ - 4/ utrpeli jeho smrťou veľkú citovú ujmu a tým závažný, trvalý
a ničím neodstrániteľný zásah do ich osobnostných práv odôvodňujúci priznanie tomu zodpovedajúcej
primeranej sumy náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 1.000,- Eur pre každého z nich považovali za neprimerane nízku
a neadekvátnu vzhľadom na všetky skutočnosti, ktoré boli v konaní zistené a vzhľadom na všetky
okolnosti,zaktorýchdošlokneoprávnenémuzásahudoprávanaochranuichosobnostiakoajvzhľadom
na závažnosť, trvalosť a ,,absolútnu ,neodčiniteľnosť“ tohto zásahu.
Zdôraznili, že žalovaný 1/ viedol motorové vozidlo v okamihu dopravnej nehody rýchlosťou 86km/hod

vobci,atedanajvyššiupovolenúrýchlosťvobciprekročilo36km/hod.spoukazomnazáveryznaleckého
posudku č. 93/2017 znalca N. O. H., podľa ktorého „z technického hľadiska príčinou dopravnej nehody
bola nesprávna technika jazdy vodiča BMW, pretože sa v čase dopravnej nehody pohyboval rýchlosťou
vyššou (cca 86km/hod.) ako bola v mieste dopravnej nehody povolená ( 50km/hod.) Vodič vozidla BMW
tým, že sa pohyboval rýchlosťou vyššou ako bola v mieste dopravnej nehody povolená, si znemožnil

zabrániť dopravnej nehode.“ Znalec ďalej konštatoval, že vodič BMW (žalovaný 1/) mohol dopravnej
nehode zabrániť, ak by s vozidlom jazdil najvyššou povolenou rýchlosťou 50km/hod, dokonca aj ak
by jazdil vyššou ako povolenou rýchlosťou, a to maximálne 57km/hod., kedy by vodič vozidla BMW
(žalovaný 1/) mohol s vozidlom zastať pred chodcom.
Podľa ich názoru hlavnou a bezprostrednou príčinou dopravnej nehody a smrti nebohého A. B.

bolo ,,arogantné a flagrantné“ porušenie dopravných predpisov žalovaným 1/ a tieto skutočnosti súd
prvej inštancie pri svojom rozhodovaní vôbec nevzal do úvahy.
Podotkli, že za vznik dopravnej nehody môže v určitom rozsahu aj nebohý A. B. tým, že ležal na vozovke
a nesprával v súlade s povinnosťami chodca, avšak podľa ich názoru nevytvoril žalovanému 1/ náhlu
prekážku a v prípade, ak by žalovaný 1/ viedol motorové vozidlo v súlade s ustanovením § 16 ods. 4

zákona č. 8/2009 Z.z. (najvyššou povolenou rýchlosťou 50km/hod, dokonca aj v prípade rýchlosti 57km/
hod), bol by schopný na vzniknutú situáciu reagovať, vozidlo zastaviť, a tým zabrániť vzniku dopravnej
nehody a jej tragickým následkom.
Je síce pravdou, že nebohý A. B. bol v čase dopravnej nehody pod vplyvom alkoholu, avšak je vysoko
nepravdepodobné, že by si dobrovoľne a vedome ľahol na vozovku, keďže v čase dopravnej nehody

mal ísť venčiť svojho psa. Je preto skôr dôvodné predpokladať, že nebohému A. B. prišlo pri venčení
psa nevoľno (zrejme aj z dôvodu jeho predchádzajúcej konzumácie alkoholu) a na vozovke odpadol.
Oni sa nesnažia zbaviť nebohého A. B. určitej miery zodpovednosti za vznik dopravnej nehody, malivšak za to, že hlavný a podstatný podiel zavinenia na vzniku dopravnej nehody nemal nebohý A. B. ale
práve žalovaný 1/.
Nie je úplne bežné, aby vodič pri vedení motorového vozidla automaticky predpokladal na ceste

ležiaceho chodca, avšak vodič je najmä v obci povinný predpokladať zvýšený pohyb a výskyt chodcov a
s tým súvisiacich možných nebezpečných situácií v doprave, a preto vodič nemôže v obci jazdiť takmer
rovnakou rýchlosťou ako je povolená na jazdu mimo obce (90km/hod. ), práve naopak, vodič je povinný
dbať pri vedení vozidla v obci na zvýšenú opatrnosť, k čomu zo strany žalovaného 1/ nedošlo.
Uviedli, že žalovaný 1/ v priebehu konania veľmi necitlivým a značne arogantným spôsobom napádal

a dehonestoval ich vzťah k nebohému A. B., keď tvrdil, že medzi nimi neexistovali nijaké väzby, ani
počas jeho života, a teda nemalo čo zaniknúť ani jeho smrťou, snažil sa ich vykresliť ako osoby, ktoré
podali žalobu výlučne zo zištných dôvodov a tvrdil, že neexistuje u nich žiadna sebareflexia.
Žalovaný 1/ voči nim počas celého konania neprejavil ani náznak ľútosti nad tým, čo sa stalo a
ospravedlnil sa im až na pojednávaní 25. 11. 2020, pričom jeho ospravedlnenie považovali za neúprimné
a výlučne účelové z cieľom dodatočne vytvoriť ilúziu určitej morálnej satisfakcie ospravedlnením, a

tým si zabezpečiť zníženie priznanej náhrady nemajetkovej ujmy. Ako vyplynulo z rozsudku súdu prvej
inštancie, pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy je jedným z kritérií aj postoj samotného
vinníka k spôsobenému zásahu a jeho následkom.
Mali za to, že vo vzťahu k žalovanému 1/ nie je na mieste prihliadať na jeho majetkové pomery, nakoľko
nimi uplatňovaná nemajetková ujma je v plnom rozsahu krytá povinným zmluvnými poistením, a preto

priznanie vyššej sumy náhrady nemajetkovej ujmy sa v žiadnom prípade negatívne nepremietne do
majetkovej sféry žalovaného 1/ a ani na majetkové pomery žalovaného 2/. Podľa verejných dostupných
informácií bol zisk žalovaného 2/ za rok 2020 vo výške 38 546 000,- Eur. Nimi uplatnenú sumu náhrady
nemajetkovej ujmy nie je možné považovať za neprimeranú, resp. likvidačnú pre žalovaného 1/ a už
vôbec nie pre žalovaného 2/.

Ak súd prvej inštancie dospel k záveru, že je vzhľadom na okolnosti prípadu potrebné znížiť nimi
uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, mal urobiť primeraným spôsobom
zohľadňujúcim všetky okolnosti prípadu. Súdom prvej inštancie priznanú im náhradu nemajetkovej ujmy
považovali za neprimerane nízku.
Záverom dodali, že nie je v ich záujme neprimerane sa obohatiť v súvislosti s tragickou smrťou nebohého

A. B..

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, konkrétne do výrokov, ktorými súd prvej inštancie
žalobe ,,čiastočne vyhovel,“ žalovaný 1/ podal včas odvolanie. Navrhol, aby odvolací súd zmenil
rozsudok súdu prvej inštancie a žalobu žalobcov 1/-5/ v celom rozsahu zamietol eventuálne rozsudok

súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Zároveň si uplatnil náhradu trov konania vrátane náhrady trov odvolacieho konania voči žalobcom 1/ -5/.
Odvolanie odôvodnil odvolacími dôvodmi podľa § 365 ods. l písm. e/, f/, g/, h/ CSP.
Uviedol, že nesúhlasí s tým, aby mu bola uložená povinnosť nahradiť žalobcom 1/-5/ trovy konania z
hodnoty súdom priznanej sumy, keďže mal úspech v rozsahu 95% voči žalobcom 1/-3/ a voči žalobcom

v rozsahu 93%. Podľa jeho názoru mal mu súd prvej inštancie priznať nárok voči žalobcom 1/ -5/ na
náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
On bol trestným rozkazom Okresného súdu Lučenec sp. zn. 3T/81/2018 uznaný vinným z prečinu
usmrtenia A.B.,pričomzospisuvyplynulo, ženebohýA.B.ležalnehybnevstredevozovkyzdôvodu,že
bolopitýavkrvimubolonameraných2,6promilealkoholustým,že nemalnasebenijakýreflexnýprvok,

čím porušil ustanovenia § 52, § 53 ods. 4 zákona č. 8/2009 Z.z., a teda nebohý A. B. je spoluzodpovedný
za danú udalosť s výrazným podielom spoluviny.
Jeho celú udalosť nesmierne mrzí, bol za ňu aj súdom potrestaný, avšak trval na tom, že nebyť
pochybenia a porušenia predpisov nebohým A. B., k dopravnej nehode by nedošlo. Na pojednávaní sa
ospravedlnil a vo vyslovil úprimnú ľútosť nad svojím neúmyselným konaním. Odmietol však akúkoľvek

príčinnú súvislosť medzi dopravnou nehodou a nárokom žalobcov 1/-5/ na nemajetkovú ujmu.
Trval na tom, že nebohý A. B. až do okamihu svojej smrti žil sám a so žalobcami 1/-5/ neudržiaval
žiadne vzťahy, žalobcovia 1/-5/ nejavili o nebohého A. B. žiaden záujem, preto kvalita života žalobcov
1/-5/ sa v súvislosti s usmrtením A. B. nezmenila a keďže medzi nimi neexistovali žiadne väzby za života
nebohého A. B., nemalo čo zaniknúť ani jeho smrťou.

Podotkol, že žalobcovia 1/-5/ nevedeli po položení otázky na pojednávaniach ani uviesť, akú sumu
žalobou uplatnili voči nemu a ani dôvod.
Žalobcovia 1/-5/ sa začali ,,hlásiť“ k osobe A. B. až v okamihu jeho smrti, pričom neuniesli dôkazné
bremeno ohľadne vzniku nemajetkovej ujmy.4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, konkrétne do výrokov I., III., IV., VI., VII., IX., X., XII., XIII., XV.,
žalovaný 2/ podal včas odvolanie. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil,

žalobu voči nemu v celom rozsahu zamietol a priznal mu voči žalobcom 1/-5/ nárok na náhradu trov
prvoinštančného konania v rozsahu 100 % a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100
%.
Odvolanie odôvodnil odvolacími dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. d), f), h) CSP.
Podľa jeho názoru žalobcovia 1/-5/ nepreukázali taký zásah do práva na ich súkromie, ktorý

by odôvodňoval poskytnutie satisfakcie vo forme peňažnej náhrady, pričom súd prvej inštancie
žiadnym relevantným spôsobom neodôvodnil priznanie náhrady nemajetkovej ujmy. Nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch za zásah do osobnostných práv fyzickej osoby patrí iba fyzickej osobe,
ktorá je povinná tento zásah preukázať a nie je úlohou súdu „predvídať“ zásah do osobnostných práv
žalobcov 1/-5/.
Poukázal na to, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy bol priznaný aj žalobkyni 2/, ktorá sa

žiadnym spôsobom osobne nezúčastňovala konania, neprodukovala rozhodujúce skutkové tvrdenia pre
preukázanie uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy.
Mal za to, že súd prvej inštancie sa pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch neriadil
princípmi jej primeranosti a proporcionality.
Nie je možné zamieňať náhradu nemajetkovej ujmy za kompenzáciu nákladov na pokrytie majetkových

potrieb, resp. pokrytie aktivít a nákladov žalobcov 1/-5/.
Podotkol, že voľná úvaha súdu o výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy musí okrem konkrétnych
okolností prípadu zohľadňovať aj rozhodovaciu prax súdov (viď. nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. III. ÚS 289/2017 zo dňa 21. 11. 2017, sp. zn. III. ÚS 288/2017 zo dňa 05. 12. 2017).
Podľa jeho názoru priznanie náhrady nemajetkovej ujmy nekorešponduje okolnostiam prípadu,

odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie je nepresvedčivé, keď sa súd prvej inštancie nedokázal
vyporiadať so všetkými jeho námietkami.
Ďalej súd prvej inštancie nedostatočne zohľadnil spoluvinu nebohého A. B., ktorý bol v čase tragickej
udalosti pod vplyvom alkoholu, ležal na ceste, čo jednoznačne preukazuje zásadné porušenie jeho
povinností, a teda nebohý A. B. v značnej miere prispel ku vzniku nehody, čo bolo potrebné zohľadniť

pri priznaní resp. nepriznaní náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Súd prvej inštancie sa nevysporiadal ani s majetkovými pomermi žalovaného 1/.
Mal za to, že rozsudok súdu prvej inštancie nespĺňa atribúty v zmysle § 220 ods. 2 CSP, hoci
odôvodnenie rozsudku je dôležitým predpokladom jeho preskúmateľnosti (viď. rozhodnutia Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 410/06, IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03, III. ÚS 209/04).

5. Žalovaný 2/ vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov 1/-5/ a žalovaného 1/ sa stotožnil s názorom
žalovaného 1/ vo vzťahu k nepreukázaniu citovej väzby medzi žalobcami 1/-5/ a nebohým A. B..
S odvolaním žalobcov 1/-5/ nesúhlasil a považoval ho za účelové s poukazom na to, že nebohý A. B.
ležal pod vplyvom alkoholu na ceste, kde nebol viditeľný. Žalobcovia 1/-5/ nevedeli ani definovať, aký

nárok si uplatňujú a v akej výške, čo bolo podstatné v spore o náhradu nemajetkovej ujmy.
Ďalej nesúhlasil s výsluchom ,,navrhnutých“ svedkov, ktorý by bol vzhľadom na priebeh konania
nadbytočný, keďže žalobcovia 1/-5/ nedokázali zdôvodniť uplatnenú sumu a celý nárok.
Trval na vznesenej námietke jeho pasívnej vecnej legitimácie, keďže podľa zákona č. 381/2001 Z.z.
sa nemajetková ujma nenahrádza a na námietke premlčania.

K dopravnej nehode a k úmrtiu nebohého A. B. došlo dňa 06. 10. 2017 a žaloba
bola podaná dňa 08. 10. 2019 po uplynutí subjektívnej dvojročnej premlčacej doby.
Žalobcovia 1/-5/ nedokázali zdôvodniť uplatnený nárok, odkazovali len na hmotnú závislosť na
nebohom A. B., čo indikovalo skutočne neexistenciu vzájomných citových väzieb. Nedostatočné
zdôvodnenie uplatňovaného nároku žalobcovia 1/-5/ chceli odstrániť výsluchom tretích osôb (svedkov),

ktorí by uvádzali len to, ako vnímajú vzťahy v rodine zo svojho pohľadu a išlo by o sprostredkované
vnímanie vzťahu medzi žalobcami 1/-5/ a nebohým A. B., preto nevykonanie výsluchu navrhnutých
svedkov nie je vadou pre konanie, práve naopak bolo v súlade s hospodárnosťou, kontradiktórnosťou
a spravodlivosťou súdneho konania.
Podľa jeho názoru miera zavinenia nebohého A. B. bola vysoká, keďže ležal na ceste pod vplyvom

alkoholu, a tak tvoril ľahko prehliadnuteľnú prekážku a pre priznanie nemajetkovej ujmy boli rozhodujúce
pomery žalovaného 1/, preto bolo potrebné skúmať osobu a majetkové pomery žalovaného 1/ a nie
jeho pomery, keďže voči nemu sú uplatňované obdobné nároky v iných konaniach, a tak nemožno
prihliadať na jeho zisky.Je nevyhnutné skúmať samotný dopad škodovej udalosti do psychickej sféry žalovaného 1/, ktorý sa
ospravedlnil a zopakoval, že ľutuje, čo sa stalo.
V súlade s teóriou práva a judikatúrou, za nemajetkovú ujmu možno vo všeobecnom chápaní považovať

akúkoľvek ujmu, ktorá pre poškodeného neznamená priamu stratu na majetku, čiže nie je vyjadriteľná v
peniazoch. Postihuje teda inú ako majetkovú sféru osobnosti, sféru osobnostnú, ku ktorej nepochybne
patrí aj citová (emocionálna) ujma (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo
93/2008 zo dňa 30. 03. 2010).
V konaní nebola preukázaná žiadna intenzita vzťahov medzi nebohým A. B. a žalobcami 1/-5/. Jedinou

nespornou skutočnosťou bol príbuzenský vzťah. V konaní vyplynulo, že žalobcovia 1/-5/ nemali záujem
o nebohého A. B. a ten nejavil záujem o nich. Mal za to, že s odkazom na vykonané dokazovanie možno
prijať záver o dostatočnosti poskytnutia morálneho zadosťučinenia bez peňažného plnenia.

6. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (podľa § 34 CSP), vec preskúmal v medziach
daných ustanovením § 379 a 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1, 2 CSP

a contrario a rozsudok súdu prvej inštancie zrušil podľa § 389 ods. 1 písm. b), c) CSP a vec mu vrátil
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP).

7. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež

zákonnosť konania, z ktorého napadnuté rozhodnutie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je však odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj
dôvodmi podaného odvolania. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom
vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu.

8. Porušením práva na spravodlivý proces sa rozumie taký nesprávny procesný postup súdu priečiaci sa
zákonu alebo inému všeobecne záväznému právnemu predpisu, ktorým sa strane znemožní realizácia
tých jeho procesných práv, ktoré mu Civilný sporový poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a
právom chránených záujmov. Zákon v žiadnom zo svojich ustanovení pojem spravodlivý proces bližšie
nešpecifikuje, pod porušením práva na spravodlivý proces je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký

postup súdu, ktorý znemožňuje strane realizáciu konkrétnych procesných práv a právom chránených
záujmov, priznaných mu Civilným sporovým poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených
záujmov, ktoré by inak strana mohla pred súdom uplatniť a z ktorých bol v dôsledku nesprávneho
postupu súdu vylúčený. Vždy musí o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv (napríklad
môže ísť o právo predniesť alebo doplniť svoje návrhy, zúčastniť sa pojednávania, vyjadrovať sa k veci,

právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k vykonaným
dôkazom, právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy a vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu
i k právnej stránke veci, právo podávať opravné prostriedky). Porušenie práva na spravodlivý proces
nezakladá samo tvrdenie strany o existencii tejto procesnej vady; určujúcim je zistenie, že k vade
tejto povahy skutočne došlo. Ak došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, táto skutočnosť je

okolnosťou, pre ktorú odvolací súd napadnuté rozhodnutie zruší, pretože rozhodnutie vydané v konaní
postihnutom touto závažnou procesnou vadou, nemôže byť považované za správne (pozri napríklad
uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1MCdo/6/2010 zo dňa 26. 03. 2012, sp.
zn. 3Cdo/158/2012 zo dňa 14. 11. 2012, sp. zn. 4Cdo/108/2012 zo dňa 26. 02. 2013 alebo sp. zn.
5Cdo/286/2012 zo dňa 07. 03. 2013).

9. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce súdne konanie. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva

jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil
sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov a rozhodol v súlade s jej
vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany dožadovať sa ňou navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp.zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

10. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade
a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov.11. Jedným z princípov vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a
správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť (§ 220 CSP), pritom starostlivo

prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli jeho strany. Z odôvodnenia
súdnehorozhodnutiamusívyplývaťvzťahmedziskutkovýmizisteniamiaúvahamiprihodnotenídôkazov
na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej.

12. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu nevyžaduje,
aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď
v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A,
č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c.
Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

13.AjÚstavnýsúdSlovenskejrepublikysaopakovanevyjadrilkpovinnostisúdovriadneodôvodniťsvoje
rozhodnutie (viď napr. nález III. ÚS 119/03-30). Ústavný súd vyslovil, že súčasťou obsahu základného
práva na spravodlivý proces je aj právo strany na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

14. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať
tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako
ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť

prijateľné, racionálne ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé.

15. Z práva na spravodlivý proces v tejto súvislosti vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa
účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie
(I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c/a Švajčiarsko z 29. apríla 1993, Séria A, č. 254-B, str.

49, § 30).

16. Za arbitrárny, resp. nedostatočne zdôvodnený treba považovať rozsudok všeobecného súdu aj v
situácii, keď všeobecný súd svoj právny záver nezdôvodnil zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej
veci prichádzajú do úvahy (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 154/2005 z 28.

februára 2006).

17. Primárnou povinnosťou súdu v civilnom procese je postupovať tak, aby bola zaistená spravodlivá
ochrana práv a oprávnených záujmov strán. Súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného
z vykonaných dôkazov a na základe skutočností, ktoré neboli medzi stranami sporné, pokiaľ nemá o ich

pravdivosti dôvodné a závažné pochybnosti. Bez zistenia právne rozhodných skutočností nie je možné
pristúpiť k procesu vyhľadávania právnej normy, resp. k jej interpretácii a následnej aplikácii na zistený
skutkový stav.

18. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobcovia 1/-5/ sa žalobou proti žalovaným 1/, 2/ domáhali náhrady
nemajetkovej ujmy podľa ustanovenia § 11 v spojení s ustanovením § 13 OZ, a to z titulu ochrany
osobnosti pozostalej osoby, ktorá im vznikla v oblasti osobnostných práv (práva na súkromný a rodinný
život), a to v dôsledku dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla tov. zn. F. XXX M.,
EČ: G. XXX F. dňa 06. 10. 2017 vo K., ktoré viedol žalobca 1/, pri ktorej došlo k úmrtiu nebohého A. B..

19. Žalovaný 1/ bol trestným rozkazom Okresného súdu Lučenec č.k. 3T/81/2018-308 zo dňa 16. 07.
2018 uznaný za vinného, že dňa 06. 10. 2017 v čase asi o 19.40 hod. vo K., po miestnej komunikácii
osvetlenej pouličným osvetlením na ul. Q. P., pred rodinným domom č.X viedol osobné motorové vozidlo
zn. F. XXX M., EČ: G. XXX F. v smere od ul. F. S. K. J. a to rýchlosťou cca 86 km/hod., teda vyššou ako

dovolenou pre jazdu v obci (50 km/hod.), ktorá bola súčasne neprimeraná momentálnym rozhľadovým
podmienkam, v dôsledku čoho zachytil spodnou časťou vozidla aj napriek intenzívnemu brzdeniu na
vozovke ležiaceho chodca A. B., ktorý utrpel mnohopočetné zranenia, ktorým na mieste dopravnej
nehody podľahol. Žalovaný 1/ porušil ustanovenie § 16 ods.1, 4 zákona č. 8/2009 Z.z., teda inému znedbanlivosti spôsobil smrť, tým spáchal prečin usmrtenia podľa § 149 ods.1 Trestného zákona a za
to bol odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní dvoch rokov podľa § 149 ods. 1 Trestného zákona
s použitím § 36 písm. 1), § 38 ods. 2, 3 Trestného zákona, pričom mu bol výkon trestu podmienečne

odložený podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona a podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona bola
určená skúšobnú doba v trvaní dvoch rokov. Podľa § 61 ods. 1, 2 Trestného zákona žalovanému 1/ bol
uložený trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá všetkého druhu v trvaní 30 mesiacov.

20.Odvolacísúdkonštatuje,žesúdprvejinštanciebolvzmysleustanovenia§193CSPviazanýtrestným

rozkazom Okresného súdu Lučenec č.k. 3T/81/2018-308 zo dňa 16. 07. 2018 o tom, že bol spáchaný
trestný čin (prečin usmrtenia podľa § 149 ods.1 Trestného zákona) a o tom, kto ho spáchal (žalovaný 1/).

21. Žalobcovia 1/-5/ uplatnili svoj nárok na náhradu škody i voči žalovanému 2/ v pozícii poisťovateľa
s odkazom na ustanovenie § 15 ods. 1 ZoPZP.

22. Pre posúdenie pasívnej vecnej legitimácie žalovaného 2/ bolo rozhodujúce vyriešenie otázky,
čo treba rozumieť pod pojmom škoda použitým v zákone č. 381/2001 Z.z.. Odvolací súd je toho
názoru, že pre účely tohto zákona treba pojem škoda vykladať extenzívne v tom zmysle, že tento
pojem zahŕňa aj náhradu nemajetkovej ujmy z titulu občianskoprávnej zodpovednosti za zásah do
osobnostných práv pozostalých, spočívajúci v zásahu do ich práva na súkromný a rodinný život

spôsobený usmrtením blízkej osoby pri prevádzke motorových prostriedkov. Pokiaľ k nemajetkovej
ujme došlo v priamej príčinnej súvislosti s prevádzkou motorového vozidla, je potrebné, vychádzajúc
zo zásady ekvity, vykladať nielen konkrétny právny predpis, ale v širšej súvislosti i právny poriadok
upravujúci dotknutú oblasť. Podľa názoru odvolacieho súdu, je absolútne logické a legitímne, aby
nemajetková ujma spôsobená pozostalým po obeti dopravnej nehody (ako poškodeným) v priamej

príčinnejsúvislostisprevádzkoumotorovéhovozidlabola považovanázaškodupodľa§4ods.2zákona
č. 381/2001 Z. z., preto takáto náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch spadá do rozsahu povinného
zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Účelom
poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel je totiž zmierniť dôsledky
všetkých škôd, ku ktorým došlo v súvislosti s touto prevádzkou, pričom najzávažnejším dôsledkom

tejto (poistnej) udalosti je spôsobenie smrti. V konečnom dôsledku v tomto smere sa uberá i aktuálna
judikatúra Súdneho dvora EÚ.

23. Odvolací súd poukazuje na to, že predmetné výkladové otázky s jednoznačným záverom vyriešil
Súdny dvor EÚ v rozsudku z 24. 10. 2013 vo veci C-22/12 H. D. proti G. T., F. D..

24. Pokiaľ ide o uvedený judikatúrny záver Súdneho dvora EÚ vo veci C-22/12, je nesporné, že tento
je v súlade so Zmluvou o fungovaní Európskej únie záväzným výkladovým rámcom a prameňom pre
výklad a aplikáciu noriem úniového práva vo všetkých členských štátoch EÚ, s retrospektívnym účinkom
(rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-137/94 Richardson) s tým, že výklad úniového práva poníma

záväznosť nielen s účinkami per partes, ale s ohľadom na jednotu systému EÚ (na účely používania
úniového práva), má aj všeobecnú záväznosť.

25. Súd prvej inštancie správne poukázal i na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31.
júla 2017 sp. zn. 6 MCdo 1/2016, publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí

súdov SR pod R 61/2018), podľa ktorého: ,,Škodou pre účely zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom
zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zmien a doplnení je aj nemajetková ujma spočívajúca v
zásahudoosobnostnýchprávpozostalýchobetedopravnejnehodyspôsobenejprevádzkoumotorového
vozidla. V spore o náhradu takejto ujmy je poisťovňa pasívne legitimovaná.“ Z odôvodnenia rozsudku

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. júla 2017 sp. zn. 6 MCdo 1/2016 ďalej vyplýva : ,,Pre
posúdenie otázky pasívnej legitimácie poisťovne je rozhodujúce riešenie otázky, čo treba rozumieť pod
pojmom škoda (použitým v ZoPZP). Pre účely tohto zákona treba pojem škoda vykladať extenzívne
v tom zmysle, že tento pojem zahŕňa aj nemajetkovú ujmu, ktorej náhrada patrí pozostalým (po
blízkej osobe, usmrtenej pri dopravnej nehode v súvislosti s prevádzkou motorového vozidla) z titulu

občianskoprávnej zodpovednosti za zásah do osobnostných práv, spočívajúci v zásahu do ich práva
na súkromný a rodinný život. Účelom poistenia za škody spôsobené prevádzkou motorových vozidiel
je zmierniť dôsledky škôd, ku ktorým došlo v súvislosti s touto prevádzkou. Aj podľa dôvodovej správy
k zodpovednostnému zákonu je usmrtenie pri dopravnej nehode najzávažnejším dôsledkom tejtoudalosti. Pokiaľ podľa súdnej praxe usmrtenie pri dopravnej nehode vyvoláva nielen občianskoprávnu
zodpovednosť za škodu, ale aj občianskoprávnu zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných
práv, musí byť aj táto zodpovednosť predmetom poistného krytia. Ak by mal platiť výklad pojmu

škoda vychádzajúci z textu ZoPZP (gramatický výklad), resp. výklad vychádzajúci výlučne z ustanovení
O. z. o zodpovednosti za škodu, teda ak by náhrada nemajetkovej ujmy pozostalých nemala byť
predmetom poistného krytia, prinášalo by to značné majetkové riziko subjektov zodpovedajúcich za
takúto nemajetkovú ujmu, ktoré by v individuálnych prípadoch mohlo viesť aj k ich bankrotu. Zároveň
by to však mohlo znamenať aj neistotu pozostalých v tom smere, či im prisúdená náhrada bude aj

skutočne poskytnutá, resp. riziko, že v prípadoch insolvencie (platobnej neschopnosti) zodpovedného
subjektu táto nebude vymožiteľná. Neprijateľnosť týchto dôsledkov vyžaduje extenzívnu interpretáciu
pojmu škoda pre účely ZoPZP tak, že doň patrí aj náhrada nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných
práv pozostalých a teda že aj táto náhrada je predmetom poistného krytia. Pri výklade a aplikácii
právnych predpisov totiž nemožno opomínať ich účel a zmysel, pričom platí, že súd nie je absolútne
viazaný doslovným znením zákona, ale sa od neho smie (a dokonca musí) odchýliť, ak to vyžaduje

účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť a pod. Rozširujúci výklad pojmu škoda pre
účely zodpovednostného zákona je pritom aj ústavne konformným, pretože zmierňuje, resp. odstraňuje
disproporciu medzi zákonným úrazovým poistením, t. j. poistením pri pracovných úrazoch, a povinným
zmluvným poistením zodpovednosti za škody spôsobené prevádzkou motorového vozidla. Ak totiž
dôjde pri dopravnej nehode k úmrtiu zamestnanca, ustanovenie § 94 zákona č. 461/2003 Z. z. o

sociálnom poistení (v znení neskorších zmien a doplnení) zakladá pozostalým, ktorými sú manžel
alebo manželka a nezaopatrené dieťa, nárok na jednorazové odškodnenie vo výške 730-násobku
denného vymeriavacieho základu, najviac však vo výške 46 485,40 Eur (u manžela alebo manželky).
Toto odškodnenie, i keď je limitované, nie je nič iné ako náhrada nemajetkovej ujmy, poskytovaná
z úrazového poistenia. Niet žiadneho rozumného dôvodu, pre ktorý by náhrada nemajetkovej ujmy

pozostalých pri usmrtení ich blízkeho ako zamestnanca pri dopravnej nehode mala byť predmetom
poistného krytia (aj keď podľa iného zákona), zatiaľ čo v prípadoch, ak by nešlo o zamestnanca, by to
tak byť nemalo. Pri výklade pojmu škoda pre účely ZoPZP treba vychádzať z chápania tohto pojmu
v komunitárnom práve. Zodpovednostný zákon bol totiž výsledkom transpozície smerníc Európskej
únie, ktoré boli nahradené t. č. platnou Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo 16.

septembra 2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o
kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti. Táto smernica síce nedefinuje pojem škoda,
ale z jej textu je zrejmé, že pod týmto pojmom rozumie osobnú ujmu a škodu na majetku, resp. používa
slovné spojenie utrpenie „ujmy alebo škody“, či používa termíny „akákoľvek ujma alebo škoda“ alebo
„akákoľvek škoda“. Komunitárne právo chápe škodu ako majetkovú aj nemajetkovú ujmu, resp. za ujmu

považuje škodu majetkovú aj nemajetkovú (tu por. napr. rozsudok SD EÚ zo 6. mája 2010 vo veci
C-63/09 Axel Walz proti Clickair SA). Napokon bez významu tu podľa dovolacieho súdu nemôže byť
ani to, že k správnemu chápaniu pojmu škoda aj súvislostí zodpovednosti za ňu v komunitárnom práve
nemožno dospieť izolovane od základov, na ktorých bolo komunitárne právo budované, teda na jednej
strane od právnych poriadkov tých členských štátov Európskej únie, ktorých demokratické fungovanie

nebolo (na rozdiel od situácie v dnešných tzv. postsocialistických štátoch) prerušené, na druhej strane
potom aj od tých historických prameňov práva na území dnešnej Slovenskej republiky (niekdajšieho
Československa), o ktorých demokratickom pôvode (charaktere) nevznikol dôvod pochybovať. . Pri
nazeraní na problém aj z tohto uhla pohľadu potom nemožno nevidieť to, že slovenský Občiansky
zákonník (zákon prijatý ešte v prostredí unitárnej Československej socialistickej republiky v roku 1964)

je napriek jeho početným novelizáciám (vrátane tých po roku 1989) stále predpisom majúcim pôvod v
dobe neslobody (tu pre prípad záujmu por. zákon č. 480/1991 Zb.). Podstatnejšie tu však je, že základom
úpravy občianskeho práva tzv. prvej Rozhodnutia vo veciach občianskoprávnych Zbierka stanovísk NS
a rozhodnutí súdov SR 8/2018 17 republiky (Československej republiky v rokoch 1918 – 1938) sa
stal dodnes v Rakúsku platný Všeobecný občiansky zákonník z roku 1811 (cisársky patent č. 946),

medzi pojmami škoda a ujma nerozlišujúci (v tejto súv. por. najmä Komentář k Obecnému zákonníku
občanskému, František Rouček – Jaromír Sedláček, CODEX Bohemia 1998, V. díl, § 1293, str. 672)
a takýto nedostatok rozlišovania sa týkal i niekdajšieho uhorského práva, platného v rovnakom čase
na Slovensku (tu por. najmä výklad o ujme utrpenej na osobnom záujme, resp. nemateriálnej škode
v publikácii Nástin súkromného práva platného na Slovensku a Podkarpatskej Rusi, Doc. Dr. Vladimír

Fajnor a Dr. Adolf Záturecký, HEURÉKA 1998, str. 363). Okrem uvedeného vyššie však už súčasťou
spoločnebudovanéhoprávnehoporiadkuČeskoslovenskejrepublikyporoku1918sastalo.i.ajzákonč.
81/1935 Sb. z. a n. o jazde motorovými vozidlami, ktorý (v rámci oddielu VIII. nazvaného Zodpovednosť
za škody spôsobené prevádzkou motorových vozidiel) ustanovil zodpovednosť (prevádzkovateľa avodiča) za škodu aj vtedy, „ak bol niekto na tele alebo na zdraví poškodený alebo usmrtený“ (§ 45 ods.
1 zákona) i následok neúčinnosti akýchkoľvek dohovorov, ktorými by sa na ujmu poškodeného vylúčili
alebo obmedzili predpisy o povinnej zodpovednosti (§ 55 zákona). Prvé z takýchto ustanovení evidentne

nešlo chápať inak, než ako zahrnutie do pojmu škoda spôsobená prevádzkou motorového vozidla i
dnešnej náhrady nemajetkovej ujmy pozostalých po obeti dopravnej nehody (keďže usmrtenie znamená
a vždy znamenalo zánik právnej subjektivity primárne poškodeného a takto i možnosti uplatňovania
akejkoľvek náhrady ním samotným – čo neplatí a ani nemôže platiť o pozostalých). Druhé sa síce týkalo
len vylúčenia prípadných dohovorov medzi škodcom a poškodeným na ujmu druhej z takých osôb, popri

ňom tu však bola už v roku 1935 (v rámci oddielu IX. zákona, nazvaného Zaistenie nárokov tretích osôb
na náhradu škôd spôsobených prevádzkou motorových vozidiel) taktiež uzákonená povinnosť držiteľa
registrovaného motorového vozidla poistiť sa proti následkom zodpovednosti u niektorej z komerčných
poisťovní (§ 56 ods. 1 zákona). Takéto poistenie sa čo do rozsahu muselo týkať celého rozsahu pojmu
škoda podľa takéhoto zákona, teda i dnešnej nemajetkovej ujmy pozostalých.“ S uvedeným právnym
názorom Najvyššieho súdu SR sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje.

26. I z uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 666/2016 zo dňa 11. 10. 2016 ohľadne
nemajetkovej ujmy vo vzťahu k povinnému zmluvnému poisteniu vyplýva, že pojem „škoda“ použitý
v zákone č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosť za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla je ústavne konformným spôsobom interpretovateľný extenzívne tak,

že zahŕňa aj nemajetkovú ujmu podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti,
s cieľom maximálne možnej miery rešpektovania cieľov relevantnej úniovej regulácie. Ústavný súd SR
konštatoval nevyhnutnosť eurokonformného výkladu pojmu škoda na zdraví podľa zákona o povinnom
zmluvnom poistení. Povinné zmluvné poistenie má v zmysle záveru Ústavného súdu SR pokrývať aj
náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode.

27. Vzhľadom na uvedené odvolací súd (zhodne s názorom prvoinštančného súdu) uvádza, že žalovaný
2/ je pasívne vecne legitimovaný, pretože podľa ustanovenia § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. vzniklo
žalobcom 1/-5/ (poškodeným) právo uplatniť svoj nárok i priamo proti poisťovateľovi zodpovednej osoby.

28. Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že sa súd prvej inštancie nesprávne vysporiadal s námietkou
premlčania vznesenou žalovaným 2/, keď posudzoval námietku premlčania v zmysle ustanovenia § 106
ods. 1 OZ.
V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

7Cdo/252/2021 z 31. marca 2022, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov SR pod R 3/2022, z ktorého vyplýva: ,,26. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy zásahom do
súkromného a rodinného života zavinením dopravnej nehody ( § 13 ods.2 OZ) je nárokom hradeným
z povinného zmluvného poistenia podľa zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (ďalej „ zák. č. 381/2001 Z.z.).

Podľa § 104 OZ pri právach na plnenie z poistenia začína plynúť premlčacia doba za rok po poistnej
udalosti. Poistná udalosť (dopravná nehoda) nastala dňa 10.10.2011. Žaloba bola proti obom žalovaným
podaná na Okresnom súde v Prešove dňa 26.09.2014.
27. Pokiaľ ide o premlčanie nároku na náklady spojené s pohrebom vo výške 1880,82 € s prísl.,
ten bol uplatnený žalobkyňou na súde elektronickým podaním zo dňa 06.05.2019 (čl.60), po uplynutí

3 ročnej premlčacej doby. K uvedenej právnej otázke existuje prejudikatúra najvyššieho súdu, a to
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. apríla 2020 sp. zn. 5Cdo/102/2017, podľa
ktorého: ,,Dovolací súd zastáva názor, že uvedená interpretácia § 15 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z.
z. a z nej vyvodený právny záver je nesprávny. Toto ustanovenie (ktoré má charakter lex specialis) je
potrebné vykladať tak, že na premlčanie nároku na náhradu škody, a ako vyplýva z vyššie uvedeného

odôvodnia (bod 14 odôvodnenia) i na premlčanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy platí rovnaká
právna úprava vo vzťahu k osobe, ktorá škodu spôsobila (škodcovi) i vo vzťahu k poisťovateľovi
(poisťovni) tejto osoby a to v tom smere, že vo vzťahu k obidvom subjektom sa aplikuje právna úprava
premlčania vyplývajúca z ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka (ktorá má charakter lex generalis),
podľa ktorej sa toto právo premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe, pretože právo na

náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, je právom majetkovej povahy (viď napr. rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 27. novembra 2012 sp. zn. 2Cdo/194/2011, publikovaný pod R 58/2014,
uznesenieNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikyz17.februára2011sp.zn.5Cdo/265/2009,uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 17. februára 2017, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky z 29. novembra 2017 sp. zn. 8Cdo/24/2017, ale i uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky z 23. septembra 2013, sp. zn. IV. ÚS 542/2013-18). Inak povedané, uvedené ustanovenie
upravuje (iba) to, že vo vzťahu k obidvom subjektom sa uplatňuje rovnaká právna úprava dĺžky

premlčacej doby, ale v žiadnom prípade ho nemožno interpretovať tak, že napr. eventuálne spočívanie
plynutia premlčacej doby týkajúce sa jedného subjektu predstavuje automaticky spočívanie plynutia
premlčacej doby týkajúce sa druhého subjektu. Objektívne môže nastať situácia (ako v prejednávanom
spore), keď si poškodený (resp. poškodení) uplatnil (uplatnili) nárok v trestnom konaní voči osobe, ktorá
škodu spôsobila (škodcovi) a teda v takom prípade logicky dôjde k spočívaniu premlčacej doby (len) vo

vzťahu k tejto osobe." K totožnému záveru dospel Najvyšší súd SR v uznesení sp.zn. 4Cdo/146/2020
zo dňa 21. októbra 2020. K uvedenému je nevyhnutné poznamenať, že ide o premlčanie priameho
nároku poškodeného voči poisťovni (§ 15 ods.2 zák.č. 381/2000 Z.z.), ktoré sa však nedotýka povinnosti
poisťovne poskytnúť poistné plnenie za poisteného (v mene poisteného) poškodenému (§ 4 ods.2, písm.
a) zák.č. 381/2000 Z.z.), a to na základe rozsudku vydanému iba voči poistenému.“

29. Odvolací súd konštatuje, že predmetom ochrany osobnosti v zmysle § 11 OZ sú najmä imateriálne
hodnoty a stránky osobnosti človeka, pričom jednotlivé predmety ochrany osobnosti v občianskom práve
predstavujú práva na ochranu života, zdravia a telesnej integrity, cti a ľudskej dôstojnosti, súkromia,
mena a prejavov osobnej povahy.

30. Občianskoprávna ochrana osobnosti nadväzuje na ústavné princípy. Ústava Slovenskej republiky v
Čl.14 a nasl. zakotvuje základné ľudské práva a slobody. Pokiaľ ide o právo na súkromie, toto zahŕňa
širokú oblasť týkajúcu sa súkromného života, intímnej sféry, vnútorného myšlienkového alebo citového
života človeka. Týka sa života v rodine, vzťahov k inej osobe, s ktorou je v úzkom citovom, priateľskom
alebo obdobnom vzťahu. Právne predpisy v tomto zmysle poskytujú ochranu aj právu na súkromie a

právu na rodinný život.

31. Odvolací súd zdôrazňuje, že súčasťou práva na ochranu osobnosti je aj právo na súkromie a rodinný
život. Právo na súkromie zahŕňa aj právo fyzickej osoby vytvoriť a udržiavať vzťahy s inými ľudskými
bytosťami. Obzvlášť v citovej oblasti, aby fyzická osoba mohla rozvíjať vlastnú osobnosť. Smrť ako

absolútna strata predstavuje sama o sebe závažný zásah do práva na ochranu osobnosti, pričom
spôsobuje ťažké psychické rozpoloženie. V prípade fungujúcej rodiny má za následok dlhotrvajúcu
nemožnosť vyrovnať sa so stratou blízkeho človeka. Protiprávne narušenie týchto vzťahov predstavuje
neoprávnený zásah do práva na rodinný život. Ako bolo uvedené, súčasťou práva na ochranu súkromia
je aj rodinný život spočívajúci v udržiavaní a rozvíjaní vzájomných citových, morálnych a sociálnych

väzieb medzi najbližšími osobami.

32. Dôsledkom každého neoprávneného zásahu do práv chránených ustanovením § 11 Občianskeho
zákonníka je určitá ujma. Z hľadiska intenzity zásahu, okolností, za ktorých k nemu došlo a stupňa
negatívnych dôsledkov dopadu zásahu na chránené práva sa v praxi môžu vyskytnúť ujmy, ktoré svojou

povahou alebo stupňom závažnosti: a/ neopodstatňujú ani nemateriálnu ani materiálnu satisfakciu,
b/ opodstatňujú (len) nemateriálnu satisfakciu, c/ opodstatňujú tak nemateriálnu, ako aj materiálnu
satisfakciu. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (t.j. materiálnej satisfakcie)
je vždy – v závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu - existencia závažnej ujmy. Za
závažnú ujmu považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva

došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú.

33. Ustanovenie § 13 ods. 1 OZ umožňuje postihnutej fyzickej osobe domáhať sa ochrany proti subjektu
zásahu, a to najmä, aby sa upustilo od neoprávneného zásahu do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa
odstránili následky zásahu a aby bolo dané primerané zadosťučinenie, ktoré nemá charakter peňažnej

náhrady,t.j.nejdeomajetkovéplnenie,alejevýlučneprostriedkommorálneho,imateriálnehopôsobenia.
Svojou povahou nejde o prostriedok represívny alebo reparačný, ale špeciálny prostriedok ochrany
osobnosti so satisfakčnou povahou, ktorá sa prostredné nepremieta do majetkovej sféry postihnutej
fyzickejosoby,apretojunemožnovyjadriťavyčísliťvpeniazoch.Vprípade,akbyužtotozadosťučinenie
nebolo postačujúce, umožňuje § 13 ods. 2 OZ súdu priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch,

ktorá náhrada má satisfakčnú funkciu a jej účelom je vyvážiť a zmierniť vzniknutú nemajetkovú ujmu
peňažnou formou, pričom výška takejto peňažnej náhrady závisí od voľnej úvahy súdu (ktorá však
nemôže byť svojvôľou), tzn. súd podľa svojej úvahy určí, aké zadosťučinenie v peniazoch) po splnenízákonom predpokladaných podmienok) považuje za primerané vzniknutej ujme (§ 13 ods. 3 OZ), pričom
musí prihliadať na dve hľadiská, a to vážnosť spôsobenej ujmy a okolnosti, za ktorých k porušeniu došlo.

34. Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že v posudzovanej veci súd prvej inštancie sa nedostatočným
spôsobom (vzhľadom na prostriedky procesnej obrany žalovaných 1/, 2/) vysporiadal s konkrétnymi
následkami porušenia osobnostných práv u žalobcov 1/-5/ vyvolaných smrťou nebohého A. B., keďže
dôsledne neskúmal, akej intenzity bol vzťah medzi nebohým A. B. a jednotlivými žalobcami 1/-5/, akú
rolu v živote žalobcov 1/-5/ nebohý A. B. zastával, či pred smrťou nebohého A. B. dochádzalo k rozvíjaniu

vzájomných citových, morálnych a sociálnych väzieb medzi žalobcami 1/-5/ a nebohým A. B., aké
konkrétne následky mala smrť nebohého A. B. na jednotlivých žalobcov 1/-5/ a či v dôsledku smrti
nebohého A. B. došlo na strane žalobcov 1/-5/ k závažnej ujme.

35. Odvolací súd konštatuje, že za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu
veci a čo sa získalo zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov. Dôkazným prostriedkom je najmä

výsluch strany, výsluch svedka, listina, odborné vyjadrenie, znalecké dokazovanie a obhliadka. Ak nie
je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd (§ 187 ods. 1, 2 CSP).

36. Vzhľadom na to, že žalobcovia 1/-5/ na preukázanie intenzity vzťahov s nebohým A. B. navrhli
písomným podaním zo dňa 24. 11. 2020 (č.l. 110 spisu) vykonať výsluch svedkov (E. B., nar. XX. XX.

XXXX, bytom D. XXX, D., P. L., nar. XX. XX. XXXX, bytom C. XXX, D., A. D., nar. XX. XX. XXXX, bytom
ul. H. XXX, D., B. U., nar. XX. XX. XXXX, bytom A. XXX, H.), pričom súd prvej inštancie zamietol návrh
žalobcov 1/-5/ na vykonanie dôkazu a nevykonal výsluch žalobcami 1/-5/ navrhnutých svedkov, hoci
vykonanie tohto dôkazného prostriedku bol kardinálnym a mohol prispieť k náležitému objasneniu veci,
preto súd prvej inštancie prvej inštancie porušil právo žalobcov 1/-5/ na spravodlivý proces. Zároveň

v posudzovanej veci bolo potrebné požiadať žalobcov 1/-5/ v zmysle ustanovenia § 150 ods. 2 CSP
o ďalšie skutkové tvrdenia za účelom zistenia intenzity zásahu a stupňa negatívnych dôsledkov dopadu
zásahu na chránené práva žalobcov 1/-5/ v súvislosti so smrťou nebohého A. B..

37. I keď výška nemateriálnej umy je predmetom voľnej úvahy súdu, táto úvaha sa musí opierať o

preskúmateľné hľadiská. Uplatnenie voľnej úvahy sa tak nesmie stať nepreskúmateľnou ľubovôľou súdu
mimo rámec akejkoľvek kontroly. Pri určení výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch sa vychádza iba z
predpokladu, akú ujmu mohol neoprávnený zásah vyvolať.

38. Výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je určovaná základnými zákonnými kritériami. A

to predovšetkým závažnosťou vzniknutej ujmy a okolnosťami, za ktorých k porušeniu práva došlo. Za
závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu
práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú. Pritom
však nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu
takto v danom mieste a čase (v tej istej situácii) vnímala aj každá iná fyzická osoba. Kvantifikácia

„odškodnenia“ nemajetkovej ujmy prirodzene neznamená bezhraničnú neobmedzenosť. Primárne je
preto potrebné vychádzať z individuálnych okolností prípadu a stretu práv postihnutej osoby a osoby,
ktorá spôsobila neoprávnený zásah. Priznané finančné plnenie by nemalo mať pre zodpovednú osobu
likvidačný charakter.

39. Odvolací súd ďalej poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
9Cdo/13/2022 z 30. novembra 2022, z ktorého vyplýva: ,,35. Vo veci najvyššieho súdu sp.zn. 3 Cdo
18/2016 dovolací súd konštatoval, že stanovenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je síce
vecou voľnej úvahy súdu, jeho úvaha musí byť ale náležite odôvodnená a vždy musí mať základ v
takýchkonkrétnychskutkovýchzisteniachsúdu,ktorézohľadňujúindividuálneokolnostiprejednávaného

prípadu a so zreteľom na ne sú relevantné pre posúdenie primeranosti náhrady v zmysle § 13 ods. 3
Občianskeho zákonníka (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 153/2009, 3 Cdo
106/2012, 4 Cdo 171/2005, 5 Cdo 126/2007, 7 Cdo 180/2012). Vo všeobecnosti platí, že ak odvolací
súd mení súdom prvého stupňa priznanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 3
Občianskeho zákonníka) z dôvodu, že za „primeranú“ považuje náhradu inú (nižšiu alebo vyššiu), musí

v odôvodnení zmeňujúceho rozhodnutia vysvetliť dôvod potreby zmeny náhľadu na „primeranosť“ (viď
napríklad rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 108/2011). To znamená, že odvolací súd
musí poukázať na určité konkrétne skutkové alebo právne významné okolnosti charakterizujúce nímprejednávanú vec a s poukazom na ne vysvetliť, prečo a z akých dôvodov dospel k názoru, že
„primeranou“ nie je náhrada, ktorú určil súd prvého stupňa, ale náhrada iná (nižšia alebo vyššia).
35.1. V danom prípade odvolací súd zníženie výšky náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú žalobkyniam 1/ až

3/ priznal súd prvého stupňa, odôvodnil tým, že výška náhrad priznaných súdom prvého stupňa (po 350
000 eur) je privysoká, nezodpovedajúca okolnostiam prípadu, a preto ju treba priznať vo výške po 23
000 eur, ktorú v inej skutkovo a právne podobnej veci (sp. zn. 3 Cdo 228/2012) považoval za primeranú
najvyšší súd. Takýto prístup odvolacieho súdu, nech by bol akokoľvek motivovaný pozitívnou snahou
o dosiahnutie rovnakého posúdenia veci v rovnakých prípadoch, nemôže bez ďalšieho v potrebnej

miere vystihnúť to, ako široko, mnohovrstevne a rozmanito je vnútorne rozčlenená (štruktúrovaná)
osobnosť každej fyzickej osoby, aké individuálne a neopakovateľné vzťahy vznikajú medzi ňou a jej
rodinnými príslušníkmi a aké dôsledky spôsobuje násilné pretrhnutie väzieb vo vnútri rodiny, ku ktorému
dochádza stratou člena rodiny. Je nespochybniteľné, že negatívny zásah do tejto osobnostnej sféry
pôsobí zraňujúco individuálne a rozmanito u každej fyzickej osoby inak, lebo každý človek, sama jeho
podstata, jeho emócie, vzťahy k iným, sú veľmi individuálne. Ľudia nevnímajú vždy rovnako okolnosti

vonkajšieho sveta a aj ich vzťahy s inými vykazujú znaky osobitosti, neopakovateľnosti a jedinečnosti.
Vzhľadom na to aj dôsledky zásahov do týchto osobnostných sfér života každého človeka sú vysoko
individuálne. Na vyjadrenie rozsahu a intenzity ujmy, ktorú vyvolali zásahy do týchto oblastí súkromného
a rodinného života je nepostačujúce (paušálne) prirovnanie s inými, i keď obdobnými prípadmi.
36. K otázke výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy sa vyjadril dovolací súd v rozhodnutí sp.zn.

7 Cdo 73/2021, v ktorom skonštatoval, že táto je vždy výsledkom posúdenia vysoko individuálnych,
jedinečných skutkových okolností každej prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami
relevantnými v iných veciach. Každé jedno rozhodnutie o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy je
založené na riešení čisto individuálnych otázok, ktoré nemôže byť považované za pravidlo pre iné
prípady. Pokiaľ účelom § 421 ods. 1 písm. b/ CSP zo širších hľadísk je to, aby sa vyriešením

niektorej, dosiaľ ešte dovolacím súdom nevyriešenej, právnej otázky vytvorila a ustálila rozhodovacia
prax dovolacieho súdu, je namieste konštatovanie, že vyriešením takto vysoko individuálnej otázky
(akou je určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy) sa ani nemôže vytvoriť ustálená rozhodovacia
prax dovolacieho súdu. Pri posúdení a hodnotení zákonom ustanovených východísk na určenie výšky
náhrady nemajetkovej ujmy postupujú totiž súdy vždy diferencovane v každom konkrétnom prípade a

nezotrvávajú na určitých striktných hraniciach. V takto individualizovanom rámci určovania konkrétnej
výšky náhrady nemajetkovej ujmy zovšeobecnenie ani neprichádza do úvahy, keďže rozsah vzniknutej
nemajetkovejujmynemožnoexaktnekvantifikovaťavyčísliť(obdobne7Cdo/215/2020,7Cdo/131/2020).
37. K otázke výšky náhrady nemajetkovej ujmy sa vyjadril aj Ústavný súd SR, a to v náleze sp. zn.
III. ÚS 288/2017 z 5. decembra 2017, v ktorom skonštatoval, že priznanie náhrady nemajetkovej ujmy

závisí vo veľkej miere na úvahe rozhodujúceho súdu, na druhej strane však táto úvaha neznamená
priestor na svojvôľu či arbitrárnosť. Príslušný súd musí uskutočniť dokazovanie a následne na základe z
neho vyplývajúcich skutkových zistení posúdiť, či táto ujma vznikla a ako bola závažná. Jej vznik pritom
musí tvrdiť a doložiť navrhovateľ, ktorý nesie dôkazné bremeno. Príslušné závery súdu musia byť riadne
odôvodnené a musia spočívať na logických a legitímnych faktoch. Pri určovaní sumy nemajetkovej ujmy

musia všeobecné súdy zároveň zohľadňovať svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť, a teda v súlade s
princípom rovnosti rozhodovať v porovnateľných veciach rovnako, a v ich judikatúre by tak mal existovať
vzťah priamej úmernosti medzi závažnosťou ujmy a výškou priznanej náhrady. Poukázal aj na judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle ktorej náhrada nemajetkovej ujmy musí byť rozumne
primeraná utrpenej ujme na povesti (napr. M. P. v. Spojené kráľovstvo), pričom pri určovaní výšky

náhrady ujmy treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy (napr. K. V. P. C. I. P. v. Spojené
kráľovstvo). 38. Dovolací súd odkazuje aj na uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 267/08,
podľa ktorého v konaniach o ochranu osobnosti má fyzická osoba v súlade s § 13 ods. 2 Občianskeho
zákonníka právo aj na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to najmä v prípadoch, ak došlo k
zníženiu jej dôstojnosti či vážnosti v spoločnosti. Pri určení jej výšky prihliada všeobecný súd hlavne

na závažnosť vzniknutej ujmy, ako aj na okolnosti, za akých k porušeniu práv konkrétneho účastníka
konania došlo. Ustanovenie § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka teda nelimituje súd pri priznaní rozsahu
náhrady nemajetkovej ujmy. Posúdenie týchto okolností ponecháva na úvahu súdu, ktorá však nemôže
byť bezbrehá, ale musí spočívať na logických a legitímnych faktoch. Je nepochybné, že mantinely, v
rámci ktorých by sa mala pohybovať takáto úvaha súdu, musia byť istým spôsobom dané, pričom táto

ich danosť je závislá od individuality každého prípadu a zároveň musí byť podmienená dôvodmi, na
ktorých sa priznanie zakladá.
39. V tejto súvislosti dovolací súd podporne poukazuje aj na svoje staršie rozhodnutia - sp. zn. 4 Cdo
69/99: Výšku náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníkanemožno určiť sčítaním čiastkových náhrad za čiastkové, dokazovaním zistené prípady negatívnych
dopadov zásahu do jednotlivých stránok osobnosti fyzickej osoby, ale len spôsobom stanoveným v
uvedenom zákonnom ustanovení; sp. zn. 1 Cdo 89/97: Samotná závažnosť ujmy vzniknutej v dôsledku

neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti nie je jediným a výlučným kritériom pre určenie
výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pri určení tejto výšky súd musí prihliadnuť aj na okolnosti, za
ktorých k porušeniu práva došlo. Tieto okolnosti môžu byť významné tak u osoby postihnutej, ako aj u
osoby, ktorá neoprávnený zásah spôsobila.“

40. Odvolací súd zdôrazňuje, že určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy je síce predmetom
voľnej úvahy súdu, avšak aj táto úvaha podlieha hodnoteniu. Súd preto musí vychádzať z riadne
zisteného skutkového stavu a na základe neho založiť svoje rozhodnutie na celkom konkrétnych
a preskúmateľných dôkazoch, hľadiskách a úvahách. Základom pre možnosť uplatnenia voľnej úvahy
súdu je preto zistenie a jasné označenie takých skutočností, ktoré súdu umožnia založiť úvahu na
určitom kvalitatívnom a kvantitatívnom posúdení základných súvislostí posudzovaného prípadu. To však

odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie neumožňuje.

41. Odvolací súd ďalej poukazuje na to, že z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie nevyplýva,
že súd prvej inštancie skutočne posúdil mieru spoluzavinenia nebohého A. B. (poškodeného) na vzniku

dopravnej nehody a túto následne zohľadnil pri určovaní výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy,
pričom nestačí strohé konštatovanie súdu prvej inštancie, že: ,,Miera zavinenia pôvodcu zásahu zostáva
jedným z kľúčových hľadísk pre určenie výšky náhrady, logickým dôsledkom potom je aj zohľadnenie
prípadného spoluzavinenia poškodeného na vzniku škody, ako aj ostatných právnych a skutkových
okolností prípadu, ako je postoj zodpovednej osoby k spôsobenej škode a podobne. Pri určovaní výšky

nemajetkovej ujmy súd prihliadol aj na tú skutočnosť, že A. B. v čase dopravnej nehody porušil zákonné
ustanovenie § 52 ods. 1, 3, a § 53 ods.1,4, Zákona č. 8/2009 Z.z..“

42. Nevyhnutnosť posúdenia zohľadnenia prípadného spoluzavinenia poškodeného bola konštatovaná
aj v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/252/2021 z 31. marca 2022,

z ktorého vyplýva:,, V súvislosti s touto dovolacou námietkou dovolací súd poukazuje na rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. októbra 2010, sp. zn. 1Cdo/77/2009, podľa ktorého ,,Na
to, aby žalobcovia mohli byť úspešní pri uplatňovaní nároku na ochranu ich osobnosti podľa § 13
OZ v prípade, keď žalovaný neoprávnene (protiprávne) zasiahol do ich osobnostných práv zavinením
dopravnej nehody, pri ktorej zahynul ich blízky príbuzný, nie je zásadne nutné, aby konanie samej

dotknutej osoby (nebohého syna a brata žalobcov) muselo byť po právnej stránke bezzávadné. V
súlade s citovaným ustanovením § 13 ods. 1 OZ na to, aby oprávnená osoba mala právo domáhať sa
ochrany osobnosti, sa vyžaduje a zároveň stačí, aby išlo o neoprávnený zásah do práv na ochranu
osobnosti. V prípade existencie takéhoto neoprávneného zásahu ide potom o objektívnu zodpovednosť,
bez ohľadu na zavinenie. Správanie samej dotknutej osoby pri neoprávnenom zásahu sa stáva právne

významným až pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 2 OZ), ktorú
výšku určuje súd podľa závažnosti ujmy a podľa okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo (§ 13
ods. 3 OZ). Týmito okolnosťami sú nielen okolnosti na strane samotného škodcu, ale súčasne sú to
aj okolnosti na strane dotknutej osoby, na ktoré okolnosti správne súdy nižších stupňov prihliadali.“
Dovolateľkou nastolené otázky boli najvyšším súdom posudzované v súlade so závermi vyjadrenými

v uvedenom rozhodnutí aj v rozhodnutí R 29/2001, v zmysle ktorého ,,Samotná závažnosť ujmy
vzniknutej v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti nie je jediným a výlučným
kritériom pre určenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pri určení tejto výšky súd musí prihliadnuť
aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Tieto okolnosti môžu byť významné tak u osoby
postihnutej, ako aj u osoby, ktorá neoprávnený zásah spôsobila.“ Tieto rozhodnutia považuje dovolací

súd za rozhodnutia, ktoré predstavujú ustálenú rozhodovaciu prax v riešení otázky zohľadnenia miery
spoluzavinenia poškodeného pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch...“

43. Pokiaľ podľa názoru súdu prvej inštancie sa na dopravnej nehode podieľal i nebohý A. B., mal
súd prvej inštancie v zmysle § 220 ods. 2 CSP uviesť príslušné zákonné ustanovenie týkajúce sa jeho

spoluzavinenia, určiť výšku nemajetkovej ujmy, z ktorej súd prvej inštancie vychádzal pred ustálením
miery zavinenia nebohého A. B., následne určiť percentuálny podiel nebohého A. B. a žalovaného 1/ na
vzniku dopravnej nehody, ktorá bola príčinou zásahu do práva žalobcov 1/-5/ a následne určiť priznanúvýškunemajetkovejujmy,ato nazákladematematickéhovýpočtusprihliadnutímnapercentuálnypodiel
nebohého A. B. i žalovaného 1/ na vzniku dopravnej nehody.

44. Vzhľadom na uvedené odvolaciemu súdu neostala iná možnosť ako rozsudok súdu prvej inštancie
zrušiť podľa 389 ods. 1 písm. b), c) CSP a vec mu v tomto rozsahu vrátiť na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

45. V ďalšom konaní bude úlohou súdu prvej inštancie postupovať vo vyššie odvolacím súdom
naznačenom smere a po vykonaní náležitého dokazovania vo veci opätovne rozhodnúť o nároku
žalobcov 1/-5/ na náhradu nemajetkovej ujmy s tým, že súd prvej inštancie rozhodnutie riadne odôvodní
v súlade s ustanovením § 220 ods. 1, 2 CSP.

46. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd

prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP).

47. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie i o náhrade trov celého, teda i odvolacieho konania
(§ 396 ods. 3 CSP).

48. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád
neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.

Podľa ustanovenia § 447 CSP dovolací súd odmietne dovolanie, ak a) bolo podané oneskorene, b) bolo
podané neoprávnenou osobou, c) smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné,
d) nemá náležitosti podľa § 428, e) neboli splnené podmienky podľa § 429 alebo f) nie je odôvodnené
prípustnými dovolacími dôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným

v § 431 až 435.

Odvolací súd poučuje strany v zmysle ustanovenia § 160 CSP o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej
pomoci so žiadosťou a o možnosti požiadať Centrum právnej pomoci o predbežné poskytnutie právnej
pomoci v zmysle § 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z. o poskytnutí právnej pomoci osobám v materiálnej

núdzi a o zmene a doplnení ďalších zákonov.