Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, January 29, 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/122/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6123454345
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zita Nagypálová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6123454345.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zity

Nagypálovej a sudcov JUDr. Dušana Ďuriana a JUDr. Ľubomíra Šablu,
ako členov senátu, v spore žalobcu A. B., nar. XX. XX. XXXX, bytom B. B., C. D. X, zastúpeného
advokátskou kanceláriou JAKUBEK & PARTNERS, s. r. o., so sídlom Bratislava – mestská časť Staré
mesto, Panenská 5, IČO: 50 099 175, proti žalovanej E. B., nar. XX. XX. XXXX, bytom B. B., F. G.
XX, zastúpenej Advokátska kancelária JUDr. Ladislav Janči, s. r. o., so sídlom Ružomberok, Dončova
1451/24, IČO: 36 862 304, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného
súdu Banská Bystrica č. k. 14C/72/2023-87 z 5. júna 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie mení tak, že žalobu žalobcu zamieta.

II. Žalobca je povinný nahradiť žalovanej trovy konania v rozsahu 100 % do troch dní od právoplatnosti
uznesenia súdu prvej inštancie o určení výšky trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie v rozsudku sp. zn. 14C/72/2023 zo dňa 05. 06. 2024 (ďalej len „napadnutý
rozsudok“) určil, že výlučným vlastníkom nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX vedenom Okresným
úradom Banská Bystrica katastrálny odbor, pre k. ú. F., obec B. B., okres B. B., B. H. XX na X. poschodí
obytného domu, súp. č. XXXX na F. G., č. vchodu XX, postaveného na parc. č. C. XXXX/XX - zastavaná

plocha a nádvorie o výmere 210 m2, č. C. XXXX/XX - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 205 m2,
č. C. XXXX/XX - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 205 m2 a č. C. XXXX/XX - zastavaná plocha a
nádvorie o výmere 210 m2 v podiele 1/1, vrátane k bytu prislúchajúcemu spoluvlastníckemu podielu na
spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a spoluvlastníckemu podielu k pozemku o veľkosti
6950/444800 je žalobca (I. výrok). O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol
v zmysle § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej
len „CSP“) tak, že žalobcovi, ako úspešnej strane konania, priznal nárok na náhradu trov konania voči

žalovanej v plnom rozsahu (II. výrok).
1.1 V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že žalobca dňa 30. 12. 2020 podal vo veci vedenej na Okresnom
súde Banská Bystrica pod sp. zn. 14C/120/2013 (ďalej len „vec sp. zn. 14C/120/2013“), predmetom
ktorej je vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej len „BSM“) medzi totožnými
stranami sporu, návrh na zmenu žaloby a žiadal, aby súd rozhodol aj tom, že on je výlučným vlastníkom
bytu č. XX na X. poschodí obytného domu, súp. č. XXXX na F. G. I. B. B., č. vchodu XX, na LV č.
XXXX, postavený na parc. č. C. XXXX/XX – zastavaná plocha a nádvorie o výmere 210 m2, č. C. XXXX/

XX – zastavaná plocha a nádvorie o výmere 205 m2, č. C. XXXX/XX – zastavaná plocha a nádvorie
o výmere 205 m2 a č. C. XXXX/XX – zastavaná plocha a nádvorie o výmere 210 m2, vrátane k bytu
prislúchajúcemu spoluvlastníckemu podielu k pozemku a spoluvlastníckemu podielu na spoločných
častiach a spoločných zariadeniach domu o veľkosti 6950/444800 (ďalej len „byt“ alebo „nehnuteľnosť“,resp. „byt č. XX s príslušenstvom“), po tom, ako Okresný súd Banská Bystrica v konaní vedenom pod
sp. zn. 14C/120/2013 v dôvodoch rozsudku konštatoval, že byt nie je súčasťou masy BSM, s čím
sa stotožnil aj odvolací Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej aj „krajský súd“ alebo „odvolací súd“)

v uznesení sp. zn. 13Co/135/2019, ktorým rozhodol o odvolaní proti rozsudku okresného súdu vo veci
sp. zn. 14C/120/2013 a tento názor ďalej rozviedol. Návrh na zmenu žaloby z hľadiska naliehavého
právneho záujmu žalobca odôvodnil tým, že byt je v súčasnosti zapísaný v katastri nehnuteľností ako vec
v BSM, pričom k zmene zápisu v katastri nehnuteľností a odstráneniu rozporu medzi právnym stavom
a skutočným stavom je potrebné rozhodnutie súdu, vzhľadom k tomu, že k uzavretiu dohody medzi

žalobcom a žalovanou nedošlo. V návrhu uviedol, že je výlučným vlastníkom predmetného bytu, pričom
poukázal na vyjadrenia, ktoré poskytol v konaní vedenom pod sp. zn. 14C/120/2013, v ktorých tvrdil
a preukázal výlučné vlastnícke právo k nehnuteľnosti, resp. že byt nepatrí do BSM a podporne poukázal
na odôvodnenie rozsudku okresného súdu pod sp. zn. 14C/120/2013 a naň nadväzujúce zrušujúce
rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 13Co/135/2019, ktorým ten rozhodol o odvolaní proti uvedenému
rozsudku.

1.2 Okresný súd Banská Bystrica uznesením sp. zn. 14C/120/2013 zo dňa 08. 11. 2023 v spojení
s opravným uznesením zo dňa 10. 11. 2013 vylúčil podanie žalobcu – návrh na zmenu žaloby zo dňa
30. 12. 2020 – v časti o určenie, že žalobca je výlučným vlastníkom bytu, na samostatné konanie (sp.
zn. 14C/72/2023).
1.3Súdprvejinštancievnapadnutomrozsudkuustálil,žežalobcamánaliehavýprávnyzáujemnaurčení

výlučného vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ako nevyhnutnú procesnú podmienku pre prípustnosť
určovacej žaloby podľa § 137 písm. c) CSP, a to vzhľadom na skutočnosť, že v katastri nehnuteľností,
na liste vlastníctva č. XXXX, katastrálne územie F., obec B. B., evidovaným Okresným úradom Banská
Bystrica, katastrálnym odborom (ďalej len „LV č. XXXX“), boli v čase rozhodovania súdu prvej inštancie
ako bezpodieloví spoluvlastníci zapísaní žalovaná a žalobca v podiele 1/1, pričom katastrálny úrad

povolil vklad vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti na základe zmluvy, ktorej platnosť sa stala
spornou a správny orgán nemá právomoc rozhodnúť o jej platnosti či neplatnosti. Podporne poukázal
na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/56/2003.
1.4 Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi, a to rozhodnutím
o pridelení družstevného bytu z roku 1988, zápisnicou o prevzatí bytu zo dňa 01. 12. 1988, potvrdením

Stavebného bytového družstva Banská Bystrica zo dňa 26. 09. 2018, žiadosťou o odkúpenie bytu zo dňa
12. 06. 1992, zmluvou o prevode vlastníctva družstevného bytu zo dňa 21. 08. 2002 a s obsahom žaloby
v konaní vedenom pod sp. zn. 14C/120/2013. Vec právne posúdil a v napadnutom rozsudku citoval
najmä § 137 písm. c), § 153 ods. 2, § 154, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP; § 39, § 129, § 130, § 134 ods.
1, § 143, § 150 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej aj „OZ“) a § 28 zákona č. 182/1993 Z. z.

ovlastníctvebytovanebytovýchpriestorov(ďalejaj„zákonovlastníctvebytovanebytovýchpriestorov“).
1.5 V napadnutom rozsudku súd prvej inštancie konštatoval, že v zmysle § 28 zákona o vlastníctve bytov
a nebytových priestorov má nárok na prevod vlastníctva k družstevnému bytu iba jeho nájomca, ktorý
bol členom bytového družstva. Uviedol, že ide o kogentné ustanovenie. V konaní bolo nesporné, že
žalovaná nikdy nebola členkou družstva, hoci bola ako členka družstva označená v zmluve o prevode

vlastníctva k bytu, preto „nemala nárok, teda nemohla nadobudnúť vlastnícke právo k predmetnému
bytu“. Vo vzťahu k ustanoveniu § 143 OZ, ktoré stanovuje, že do BSM patrí všetko, čo nadobudol
každý z manželov za trvania manželstva, súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/291/2006, v zmysle ktorého pri prevode vlastníctva družstevného
bytu do výlučného vlastníctva člena družstva, nedochádza k transformácii družstevných práv na oboch

manželov (aj keď sú spoločnými nájomcami bytu), ale iba k transformácii družstevných práv toho
z manželov, ktorý je zároveň členom družstva, t. j. nedochádza k nadobudnutiu nového majetku ani
rozmnoženiu doterajšieho majetku za trvania manželstva a v dôsledku toho k vzniku BSM, ale ide
iba o zmenu, ktorá nemá vplyv na povahu veci ako predmetu osobného vlastníctva. Podporne tiež
poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 591/2014. K argumentu

žalovanej o prevoditeľnosti práva na nadobudnutie vlastníctva bytu žalobcom na žalovanú súd prvej
inštancie uviedol, že právo žalobcu by bolo prevoditeľné na žalovanú jedine v prípade, ak by spĺňala
podmienky podľa § 28 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, resp. ak by bola v čase
prevodu členkou družstva. Preto žalobca nemohol previesť právo na nadobudnutie vlastníctva k bytu
na žalovanú. Na podklade uvedeného súd prvej inštancie prijal právny záver, že Zmluva číslo XXX/XX/

XXXX – F. zo dňa 21. 08. 2002 je v časti týkajúcej sa žalovanej absolútne neplatným právnym úkonom
pre rozpor s ustanovením § 28 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov. Následne sa tiež
zaoberal argumentáciou žalovanej a žalobcu ohľadne nadobudnutia vlastníctva k bytu vydržaním, a to
či už v režime BSM, výlučného vlastníctva alebo podielového spoluvlastníctva. Uzavrel, že žalovanávlastnícke právo k bytu vydržaním nenadobudla a keďže prijal záver o absolútnej neplatnosti zmluvy
v časti týkajúcej sa žalovanej, tak skonštatoval, že výlučným vlastníkom predmetného bytu je žalobca.

2. Žalovaná v odvolaní proti napadnutému rozsudku za použitia odvolacích dôvodov podľa § 365 ods.
1 písm. b), f) a h) CSP zopakovala výroky napadnutého rozsudku a nesúhlas s rozhodnutím súdu prvej
inštancie odôvodnila nedostatkami právnych záverov súdu prvej inštancie, ako aj porušením práva na
spravodlivý proces v jej neprospech. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, resp. aby napadnutý rozsudok zmenil tak,

že žalobu v celom rozsahu zamietne a prizná jej nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
2.1 Žalovaná namietala porušenie práva na spravodlivý proces, keď uviedla, že napadnutý rozsudok
je zjavne preskúmateľný. Dôvodila, že z napadnutého rozsudku vôbec nie je zrejmé, ako dospel súd
prvej inštancie k záveru o neplatnosti kúpnej zmluvy, ktorou účastníci nadobudli za trvania manželstva
do spoluvlastníctva predmetný byt. Súd prvej inštancie v tomto smere nereagoval na výhradu týkajúcu
sa „doktríny“ preferencie prednosti takého výkladu právneho úkonu, ktorý stavia právny úkon do polohy

platnosti, resp. ani na to, že žalobca mohol, ak aj bol výlučne oprávnený k uzatvoreniu zmluvy, previesť
toto svoje právo alebo akúkoľvek jeho časť na inú osobu, a teda aj na manželku (žalovanú). Na tento
právny aspekt danej veci žiaden z judikátov, na ktoré poukázal súd nereaguje a nevysporadúva sa s ním.
Ďalej uviedla, že osobitnú kapitolu nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku predstavujú závery súdu
prvej inštancie o údajnom prerušení plynutia lehoty vydržania v dôsledku rozvodu manželstva strán

sporu, čo súd prvej inštancie podľa názoru žalovanej komplexne ani ústavne konformným spôsobom
nezdôvodnil. V súvislosti s uvedeným súd prvej inštancie nepoukázal na iné (súdne) rozhodnutie a ani
na žiadne ustanovenie právneho predpisu. Zároveň súd prvej inštancie nereagoval ani na zlomyseľnosť
podanej žaloby, a to že táto nemôže požívať (súdnu) právnu ochranu už z toho dôvodu, že sám
žalobca v žalobe o vyporiadaní BSM po rozvode označil daný byt za predmet BSM a výhradu, že je

výlučným vlastníkom bytu žalobca uplatnil v rozpore so zásadou koncentrácie konania. Takisto súd
prvej inštancie nereagoval ani na výhradu žalovanej, že nie je oprávnený skúmať neplatnosť predmetnej
zmluvy z dôvodu, že potenciálnu neplatnosť právneho úkonu spôsobil sám žalobca a následne sa
domáhal jeho neplatnosti, a to pre rozpor s dobrými mravmi.
2.2 Z hľadiska právneho posúdenia veci žalovaná spochybňovala záver súdu prvej inštancie o tom,

že byt tvorí výlučné vlastníctvo žalobcu. Uviedla, že tento záver je nielenže hrubo nespravodlivý, ale
aj nesprávny. V tomto smere zväčša zopakovala argumentáciu uvedenú pred súdom prvej inštancie.
Žalovaná konštatovala, že v konaní nebolo sporné, že byt bol nadobudnutý zo spoločných prostriedkov
manželov za trvania manželstva. Nehnuteľnosť preto podľa názoru žalovanej patrí do masy BSM.
Uvedená „skutočnosť“ bola sporná až od roku 2018, kedy ju začal namietať žalobca v konaní vedenom

pod sp. zn. 14C/72/2023, a to až po uplynutí 16 rokov a 2 mesiacov nepretržitého a nerušeného
užívania nehnuteľnosti žalovanou. Dovtedy spornou nebola, pričom žalobca najskôr sám tvrdil (v žalobe
o vyporiadanie BSM – sp. zn. 14C/120/2013), že do masy BSM patrí aj predmetný byt. Zdôraznila,
že zmluva o prevode vlastníctva je platným právnym úkonom a žalobca nie je oprávnený namietať
jej neplatnosť, nakoľko vo všeobecnosti platí, že odporuje dobrým mravom, aby neplatnosť právneho

úkonu namietal ten, kto ju spôsobil. Ak by zmluva aj bola neplatnou, vinu na tom by niesol žalobca,
ktorý bol primárne oprávnený zmluvu uzavrieť a s jeho súhlasom aj žalovaná. Vo vzťahu k právu na
uzatvorenie zmluvy o prevode vlastníctva žalovaná podporne (opakovane) poukázala na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/273/2021. Znovu tiež poukázala na rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky týkajúce sa „doktríny“ preferencie platnosti právnych úkonov (sp.

zn. I. ÚS 242/2007; sp. zn. I. ÚS 243/2007 a sp. zn. IV. ÚS 15/2014). Dôvodila, že neplatnosť právneho
úkonu nemožno v danom prípade vysloviť, pretože zo žiadneho právneho predpisu neplatnosť zmluvy
o prevode vlastníctva k bytu nevyplýva. Prevod vlastníckeho práva, ak ide o prevod majetku patriaceho
výlučne jednému z manželov na druhého manžela, je právom dovolený. Následne žalovaná v odvolaní
namietala aj závery súdu prvej inštancie o tom, že pre prípad neplatnosti zmluvy o prevode vlastníctva

k bytu nenadobudla vlastnícke právo k predmetnému bytu vydržaním.
3. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že napadnutý rozsudok považuje za správny a zákonný.
Odvolanie označil za nedôvodné a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil. Žiadal
tiež priznanie nároku na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Napadnutý rozsudok
považuje za dostatočne odôvodnený a skutočnosť, že žalovaná s odôvodnením rozsudku subjektívne

nesúhlasí, nepredstavuje dôvod nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku, ani neznamená to, že by
bolo rozhodnutie odôvodnené nedostatočne. V napadnutom rozsudku je zrozumiteľne a jednoznačne
popísaný myšlienkový postup sudcu súdu prvej inštancie, pričom žalobca zastal názor, že súd prvej
inštancie zrozumiteľne, logicky a správne zodpovedal všetky podstatné otázky smerujúce k záveru,že nehnuteľnosť nepatrí do bezpodielového spoluvlastníctva sporových strán a že je v jeho výlučnom
vlastníctve. Pokiaľ ide o namietanú koncentráciu konania a údajnú nemožnosť žalobcu namietať
neplatnosť zmluvy o prevode vlastníctva k bytu uviedol, že sudcovská koncentrácia konania sa vzťahuje

len na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, a nie na samotné právne posúdenie
veci. Rovnako platí, že sudcovská koncentrácia je možnosťou súdu a nie jeho povinnosťou. Čo
sa týka údajnej zlomyseľnosti, resp. nemožnosti žalobcu domáhať sa určenia vlastníckeho práva,
skonštatoval, že neexistuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré by mu bránilo domáhať sa určenia
vlastníckeho práva. Zároveň poukázal na skutočnosť, že neplatnosť v zmysle § 39 OZ predstavuje

absolútnu neplatnosť právneho úkonu, a preto je povinnosťou súdu na ňu prihliadnuť z úradnej
povinnosti. Pre úplnosť spomenul, že platnosť, resp. neplatnosť zmluvy o prevode vlastníctva k bytu,
bola predbežne posúdená už v konaní o vyporiadaní BSM, kde súd prvej inštancie, ako aj odvolací súd
dospeli k zhodnému právnemu posúdenie, že byt nepatrí do masy BSM, čím v podstate skonštatovali,
že žalovaná nie je bezpodielovou spoluvlastníčkou bytu, a teda vlastnícke právo k bytu zmluvou
nenadobudla. Vo svetle uvedeného napadnutý rozsudok nie je prekvapivý, ide len o potvrdenie už

deklarovaného právneho stavu v inom konaní. Ak by krajský súd v danej veci dospel k záveru,
že žalovaná byt vydržala, potom by byt bol predmetom masy BSM a súd by ho vyporiadaval
v rámci masy BSM, čo sa však nestalo. Nesúhlasil tiež s tvrdením žalovanej, že závery súdu prvej
inštancie nie sú podložené rozhodovacou činnosťou a ustálenou rozhodovacou praxou súdov. Uvedená
námietka je podľa žalobcu v rozpore s odôvodnením napadnutého rozsudku, keďže súd prvej inštancie

v napadnutom rozsudku nielenže poukazuje na iné súdne rozhodnutia v obdobných veciach, ale
navyše niektoré z nich aj cituje. K tvrdeniu žalovanej, že žalobca previedol právo uzavrieť zmluvu na
žalovanú, uviedol, že k žiadnemu takému prevodu na žalovanú zo strany žalobcu nedošlo. Súd prvej
inštancie správne konštatoval, že k prevodu dôjsť ani nemohlo, pretože žalovaná nespĺňala základnú
hmotnoprávnu podmienku – nebola členkou družstva. Žalovaná prevod navyše ani nepreukazovala.

Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/291/2006. Na rozdiel
od žalovanej žalobca vyjadril názor, že súd prvej inštancie zohľadnil preferenciu výkladu v prospech
platnosti právneho úkonu, keď skonštatoval absolútnu neplatnosť zmluvy len v časti, ktorá sa týka
žalovanej, a nie ako celku, a teda v najväčšej možnej miere zachoval právny úkon v rozsahu, v akom
ho považoval za platný. Uvedená odvolacia námietka žalovanej podľa názoru žalobcu neobstojí.

Nie je pritom pravdivé a ani preukázané tvrdenie žalovanej, že by neplatnosť právneho úkonu mal
vyvolať žalobca. Vyjadril sa tiež k potenciálnemu vydržaniu bytu žalovanou. V samotnej podstate
skonštatoval, že žalovaná vlastnícke právo k bytu vydržaním nenadobudla, pretože neboli naplnené
zákonné podmienky pre vydržanie vlastníckeho práva bytu žalovanou.

4. Žalovaná odvolaciu repliku nepodala.

5. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní žalovanej podľa
§ 34 ods. 1 CSP, preskúmal vec v celom rozsahu len z dôvodov vymedzených v odvolaní podľa § 380
ods. 1 CSP a mimo nich v rozsahu vád týkajúcich sa procesných podmienok v zmysle § 380 ods. 2

CSP, ktoré vady nezistil, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP z dôvodu
nenaplnenia zákonných podmienok pre jeho nariadenie a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388
CSP zmenil, pretože neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie ani na jeho zrušenie.

6. Odvolací súd vzhľadom na obsah spisového materiálu, ako aj dôvody odvolania konštatuje, že

súd prvej inštancie vo veci na základe vykonaného dokazovania zistil skutkový stav veci správne, so
skutkovými závermi súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje. V zmysle ustanovenia § 383 CSP
je odvolací súd viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, odvolací súd preto
pri rozhodovaní vychádzal zo súdom prvej inštancie zisteného skutkového stav; procesné predpoklady
doplňovať alebo zopakovať dokazovanie zo strany odvolacieho súdu naplnené neboli.

7. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný
ako rozsahom odvolania (§ 379 CSP), tak aj dôvodmi podaného odvolania (§ 380 ods. 1 CSP). Odvolateľ
v podanom odvolaní fakticky svojim dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody
preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu, preto odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok len v

rozsahu viazanosti odvolania a jeho dôvodmi.

8. V preskúmavanej veci sa žalobca žalobou domáhal určenia, že predmetný byt patrí do jeho výlučného
vlastníctva. Súd prvej inštancie odvolaním napadnutým rozsudkom žalobe žalobcu v plnom rozsahuvyhovel. Úvodom uzavrel danosť naliehavého právneho záujmu žalobcu na určení, že vec patrí do
jeho výlučného vlastníctva. Žalovaná v odvolaní uvedený záver súdu prvej inštancie nespochybňovala.
Odvolací súd preto len v skratke konštatuje, že sa s predmetným záverom súdu prvej inštancie stotožnil.

Ďalej súd prvej inštancie skonštatoval, že zmluva o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnosti je
v časti záväzku žalovanej absolútne neplatným právnym úkonom pre rozpor so zákonom (§ 39 OZ),
pretože nadobudnutie vlastníckeho práva žalovanou odporuje ustanoveniu § 28 zákona o vlastníctve
bytov a nebytových priestorov. Nárok na nadobudnutie vlastníctva k družstevnému bytu mal výlučne
žalobca, ako člen bytového družstva a nájomca družstevného bytu. Z rovnakého dôvodu potom

žalobca nemohol na žalovanú previesť vlastnícke právo k predmetnému bytu. Zároveň skonštatoval, že
žalovaná nemohla nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti vydržaním, pretože na nadobudnutie
vlastníckeho práva k bytu neboli splnené zákonné podmienky. Žalovaná v konaní namietala, že žalobca
ešte v konaní vedenom pod sp. zn. 14C/120/2013 tvrdil, že byt patrí do BSM a až v roku 2018 začal
túto skutočnosť rozporovať. Vo vzťahu k uvedenej námietke žalovanej súd prvej inštancie uviedol, že
posúdenie rozsahu masy BSM je otázkou právnou, nie skutkovou, preto sa na ňu nevzťahuje sudcovská

koncentrácia konania, ktorá sa vzťahuje výlučne na prostriedky procesnej obrany a útoku. Súd na
základe skutkových okolností právne posúdi, či vec spadá do masy BSM alebo nepatrí. Pokiaľ by sa
aj sudcovská koncentrácia konania na túto otázku vzťahovala, ide o možnosť súdu, nie povinnosť.
Zákonná koncentrácia konania pritom bola dodržaná. Súd prvej inštancie tiež dospel k záveru, že
žalovaná nenadobudla vlastnícke práva k nehnuteľnosti vydržaním, a to do BSM, výlučného vlastníctva

ani podielového spoluvlastníctva. Žalovaná v odvolaní rozporovala predmetné právne závery súdu
prvej inštancie. Namietala tiež porušenie práva na spravodlivý proces z dôvodu nepreskúmateľnosti
napadnutého rozsudku.

9. Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu odvolacích dôvodov dospel k záveru, že odvolanie

žalovanej je čiastočne dôvodné, čo do odvolacích dôvodov, ale zároveň dôvodné v plnom rozsahu,
pokiaľ žalovaná navrhovala zmenu napadnutého rozsudku pre nesprávne právne posúdenie veci súdom
prvej inštancie.

10. Úvodom odvolací súd konštatuje, že nevzhliadol žalovanou uplatnený odvolací dôvod podľa § 365

ods. 1 písm. f) CSP. Žalovaná v odvolaní nevymedzila konkrétne okolnosti, v ktorých má tento odvolací
dôvod spočívať, t. j. v čom spočívajú nedostatky súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu.
Všetky námietky žalovanej uvedené v odvolaní možno subsumovať pod odvolacie dôvody uvedené v
§ 365 ods. 1 písm. b) a h) CSP. Žalovaná tým, že v lehote na podanie odvolania nekonkretizovala
odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, vlastne ho neuviedla. Rovnaký názor zastávajú aj

autori Veľkého komentára k Civilnému sporovému poriadku: „Odvolanie musí byť niektorou (prípadne
viacerými) z uvedených vád odôvodnené (§ 363), čo znamená, že nestačí formálne citovať v zákone
uvedený dôvod, ale je potrebné ho identifikovať, t. j. v akom konkrétnom pochybení (vade, skutočnosti)
odvolateľ vidí naplnenie odvolacieho dôvodu.“ (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S.,
Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Veľký komentár. Praha: C. H. Beck, 2016,

s. 1237). Taktiež v zmysle uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 90/2019 iba
uvedenie všeobecných odvolacích dôvodov v odvolaní nie je postačujúce na to, aby odvolací súd mohol
o odvolaní rozhodnúť vecným preskúmaním správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie z hľadiska
uplatnených odvolacích dôvodov.

11. Súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, z ktorého v súlade s § 383 CSP vychádzal aj odvolací
súd, je možné zhrnúť nasledovne: Stavebné bytové družstvo Banská Bystrica Rozhodnutím o pridelení
družstevnéhobytuz24.09.1987prideliložalobcovibytč.XXvblokuF.naF.G.XXI.B.B.J.byt,ktorýbol
do nájmu žalobcu odovzdaný podľa Zápisnice o prevzatí bytu zo dňa 01. 12. 1988 týmto dňom. Strany
sporu uzavreli manželstvo 24. 11. 2001, ktoré bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Banská

Bystrica sp. zn. 10C/74/2010 zo dňa 30. 11. 2010, právoplatného dňa 06. 01. 2011. Zmluvou č. XXX/XX/
XXXX-XX o prevode vlastníctva družstevného bytu zo dňa 21. 08. 2002 uzatvorenou medzi Stavebným
bytovým družstvom Banská Bystrica ako prevádzajúcim a manželmi E. B. a A. B. ako nadobúdateľmi
bola do vlastníctva strán sporu prevedená nehnuteľnosť evidovaná v súčasnosti na LV č. XXXX (byt č.
XX s príslušenstvom). Po zániku manželstva sa strany sporu na vyporiadaní BSM nedohodli. Návrh na

vyporiadanieBSMpodalžalobcanaOkresnýsúdBanskáBystricadňa23.05.2013(do3rokovodzániku
manželstva rozvodom), v ktorom navrhoval ako predmet BSM vyporiadať aj byt č. XX s príslušenstvom
v F.. Až do roku 2018 otázka režimu tejto nehnuteľnosti nebola medzi stranami spochybňovaná, bezozrejmenia príčiny však žalobca zmenil svoje stanovisko a začal tvrdiť, že byt č. XX s príslušenstvom
evidovaný na LV č. XXXX, je jeho výlučným vlastníctvom.

12. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie k času a spôsobu nadobudnutia vlastníckeho práva
manželmi B. pôvodne v konaní pod vedenom pod sp. zn. 14C/120/2013. Podľa obsahu zápisnice
z pojednávania zo dňa 05. 06. 2024 vykonal súd prvej inštancie dokazovanie aj obsahom žaloby
o vyporiadanie BSM vo veci sp. zn. 14C/120/2013, ktorú ale po vylúčení časti konania z veci sp. zn.
14C/120/2013nepripojilktomutospisu,pretosiodvolacísúdkópiužalobyzospisusp.zn.14C/120/2013

pre účely odvolacieho konania vyžiadal, aby overil správnosť a úplnosť skutkových zistení súdu prvej
inštancie, že byt č. XX s príslušenstvom bol žalobcovi pridelený pred uzavretím manželstva, ako
výlučnému členovi bytového družstva, ale zmluvu o prevode vlastníctva družstevného bytu uzatváral
spoločne s manželkou (žalovanou), hoci táto členkou Stavebného bytového družstva Banská Bystrica
v čase uzavretia zmluvy o prevode vlastníctva spornej nehnuteľnosti nebola.

13. Právo na spravodlivý súdny proces je jedným zo základných ľudských práv a do obsahu tohto
práva patrí viacero samostatných subjektívnych práv a princípov. Podstatou práva na spravodlivý súdny
proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v
konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou
súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov

Slovenskej republiky. Ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) judikuje,
že súdy musia v rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia,
zároveň však nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.
Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument. Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa

účinne námietkami, argumentami a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam
pre rozhodnutie (Ruiz Torija v. Španielsko, Hiro Balani v. Španielsko, Georgiadis v. Grécko, Higgins v.
Francúzsko, napr. Garcia Ruiz v. Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko; porovnaj
sp. zn. II. ÚS 410/06 a sp. zn. I. ÚS 736/2016). Aj Najvyšší súd Slovenskej republiky už v minulosti
vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry ESĽP a ústavného súdu, zaujal

stanovisko, že za porušenie práva na spravodlivý proces treba považovať aj nedostatok riadneho a
vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia, t. j. nepreskúmateľnosť súdneho rozhodnutia.

14. Pokiaľ žalovaná namietala, že súd prvej inštancie zasiahol do jej procesných práv v takom rozsahu,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, tak sa odvolací súd s odvolacou argumentáciou

žalovanej nestotožnil. Napadnutý rozsudok je preskúmateľný. Tvrdenie žalovanej, že z napadnutého
rozsudkunevyplýva,resp.niejezrejmé,akosúdprvejinštanciedospelkzáveruoneplatnostipredmetnej
nadobúdacej zmluvy v časti týkajúcej sa žalovanej, neobstojí. Rovnako tak neobstojí argumentáciu
žalovanej, že súd prvej inštancie neuviedol v napadnutom rozsudku odpoveď na otázku, prečo žalovaná
nemohla nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti priamo od žalobcu, ako výlučne oprávneného

k uzatvoreniu zmluvy o kúpe predmetného bytu. Hoci právne závery súdu prvej inštancie nie sú
správne, z napadnutého rozsudku je podľa názoru odvolacieho súdu dostatočne zrejmé, z ktorých
skutočností a dôkazov súd prvej inštancie vychádzal, akými úvahami sa riadil, ako ich posudzoval a
aké závery prijal z hľadiska právneho posúdenia veci. Súd prvej inštancie síce explicitne nereagoval
v napadnutom rozsudku na rozhodnutia ústavného súdu týkajúce sa „doktríny“ preferencie platnosti

právnych úkonov, na ktoré žalovaná opakovane poukazovala, avšak tieto rozhodnutia nepochybne
zohľadnil pri svojej rozhodovacej činnosti, keď vyslovil neplatnosť predmetného právneho úkonu iba
v časti týkajúcej sa žalovanej, nie ako celku, aj keď jeho právne posúdenie nebolo správne. V tomto
smere odvolací súd poukazuje na najmä body 21, 23, 24 a 25 napadnutého rozsudku. Odôvodnenie
napadnutého rozsudku teda spĺňa náležitosti odôvodnenia vyplývajúce z § 220 CSP, lebo zodpovedá

základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súslednosti jednotlivých častí odôvodnenia
a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť. Z odôvodnenia rozsudku
vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami, aj úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a
právnymi závermi na strane druhej.
14.1 Pravdivým tiež nie je ani tvrdenie žalovanej, že súd prvej inštancie nereagoval na jej námietku,

že nie je oprávnený preskúmavať platnosť prevodnej zmluvy, pretože žalobca výhradu výlučného
vlastníctva uplatnil v konaní vedenom pod sp. zn. 14C/120/2013 v rozpore so zásadou koncentrácie
konania. Na uvedenú námietku žalovanej súd prvej inštancie jasne a zrozumiteľným spôsobom
odpovedal v bode 18 napadnutého rozsudku. Otázka, či vec patrí alebo nepatrí do masy BSM napodklade neplatnosti právneho úkonu, je otázkou právnou. Nevzťahuje sa preto na ňu koncentrácia
konania, a to zákonná ani sudcovská. V rozsahu žalovanou namietanej skutočnosti, že žalobca nebol
oprávnený namietať neplatnosť právneho úkonu z dôvodu, že ju sám spôsobil a takéto uplatnenie práva

zo strany nemôže požívať súdnu ochranu pre rozpor s dobrými mravmi, túto námietku odvolací súd
považuje za irelevantnú, pretože žalobca namietal absolútnu neplatnosť právneho úkonu v zmysle § 39
OZ, ktorú súd skúma ex offo. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaná pretavila uvedenú argumentáciu aj
do námietky nesprávneho právneho posúdenia, odvolací súd uvádza, že s odôvodnením napadnutého
rozsudku sa v tejto časti v plnom rozsahu stotožnil. Odvolanie žalovanej z uvedeného dôvodu nie je

dôvodné.

15. Odvolací súd zdôrazňuje, že z práva na spravodlivý súdny proces pre procesnú stranu nevyplýva jej
právo na to, aby sa súd prvej inštancie stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil
sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou alebo
požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia

ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (porovnaj sp. zn. IV. ÚS 252/04, sp. zn. I. ÚS 50/04, sp. zn. I. ÚS 97/97, sp. zn. II. ÚS 3/97
a sp. zn. II. ÚS 251/03).

16. Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a

aplikujekonkrétnuprávnunormunazistenýskutkovýstav.Nesprávnymprávnymposúdenímvecijeomyl
súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy,
ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, ale uplatnil
nesprávnu právnu normu, prípadne ak správne aplikovanú právnu normu nesprávne interpretoval, alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

16.1 Na právne posúdenie veci aplikoval súd prvej inštancie (rovnako ako odvolací súd) ustanovenie §
28 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov a ustanovenie § 39 OZ.
16.2 Podľa § 28 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, nájomca družstevného bytu, ktorý
je členom bytového družstva, má nárok na prevod vlastníctva bytu podľa tohto zákona, ak nepožiadal
o prevod vlastníctva podľa osobitného predpisu.

16.3 Podľa § 39 OZ, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu
alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

17. Odvolanie žalovanej je dôvodné v časti, v ktorej namieta nesprávne právne posúdenie otázky
platnosti, resp. neplatnosti prevodnej zmluvy súdom prvej inštancie. Pre odvolací súd je zrejmé, že súd

prvej inštancie vychádzal pri posúdení platnosti zmluvy z rozhodnutí najvyššieho a ústavného súdu, na
ktoré v napadnutom rozsudku poukázal a ktoré boli zároveň podkladom pre právny názor vyjadrený
v zrušujúcom uznesení Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13Co/135/2019 zo dňa 30. 09. 2020.
Ak sa však súd prvej inštancie domnieval, že právny názor vyjadrený v zrušujúcom rozhodnutí krajského
súdu, je pre neho záväzný aj v predmetnom spore, tak odvolací súd s uvedeným názorom nesúhlasí.

Prejudicialita v civilnom procese môže byť založená na tom, že právoplatný (skorší) rozsudok (rovnako
uznesenie) je pre určitý okruh subjektov záväzný. Súd je v prebiehajúcom spore viazaný výrokom
právoplatného rozhodnutia, ktoré je záväzné pre všetky strany prebiehajúceho sporu. Subjektívna
záväznosť právoplatného rozsudku znamená, že ním ustálený súkromnoprávny vzťah nemôže byť
v inom spore medzi totožnými stranami vyriešený odlišne (res iudicata). Hoci je podľa jazykového znenia

zákona (§ 228 ods. 1 CSP) výrok právoplatného rozsudku (uznesenia) subjektívne záväzný iba pre
strany a ich právnych nástupcov (a v prípade rozšírenej záväznosti pre iné subjekty), de iure (podľa
práva) je záväzný aj pre súd, ktorý v civilnom procese posudzuje rovnakú otázku súkromnoprávneho
charakteru medzi tými subjektmi, pre ktoré je rozsudok záväzný. Súd je v týchto prípadoch viazaný pri
posúdení prejudiciálnej otázky skorším rozhodnutím. Pojem „výrok“ je potrebné vykladať v širšom slova

zmysle, t. j. že súdne rozhodnutie je záväzné vo výroku, čím sa rozumie skutkové a právne posúdenie
nároku (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol.
Civilný sporový poriadok. Veľký komentár. Praha: C. H. Beck, 2022, s. 795). V súvislosti s uvedeným
je potrebné poukázať na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 305/2022,
ktoré dotvára koncepčný rámec právnej záväznosti právoplatného súdneho rozhodnutia v určitej civilnej

veci pre iné civilné konanie. Z toho vyplýva, že: „V danej súvislosti ústavný súd poukazuje na právne
závery najvyššieho súdu obsiahnuté v rozsudku najvyššieho súdu č. k. 3 Cdo 115/2016 z 28. júna
2017, v ktorom konštatoval, že prejudiciálny účinok právoplatnosti skoršieho rozsudku v novom (ďalšom)
občianskom súdnom konaní s neidentickým predmetom konania (inak by tu bola prekážka rei iudicatae)je pre súd záväzný, ak právoplatným rozsudkom už bolo o danej otázke rozhodnuté. Aby však takéto
posúdenie bolo záväzné, otázka, ktorá je predbežnou otázkou v novom ďalšom konaní, musela byť
v predchádzajúcom súdnom konaní právoplatne skončenom priamym predmetom sporu a musela byť

posúdená vo výroku rozsudku. Právne posúdenie predbežnej otázky v odôvodnení rozhodnutia nemôže
predurčovať hmotnoprávny stav pre rozhodnutie, ktoré ešte súdom nebolo vydané, pretože by tým
dochádzalo k obmedzeniu subjektívneho hmotného práva žalobcu a jeho výkonu. Súd je teda viazaný
iba výrokom rozsudku, nie jeho odôvodnením.“.
17.1 V kontexte uvedeného je podľa názoru odvolacieho súdu zrejmé, že súd prvej inštancie je právnym

názorom vyjadreným v rozhodnutí Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13Co/135/2019 viazaný
iba v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 14C/120/2013 (tzv. kasačná záväznosť podľa
§ 391 ods. 2 CSP), a to pokiaľ medzi časom (v čase od zrušenia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolacím súdom po vydanie nového rozhodnutia) nedošlo k zmene skutkového stavu alebo zmene
ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít (čl. 2 ods. 2 CSP), nie však v predmetnom
spore, pretože o tom, komu patrí byt č. XX s príslušenstvom nebolo dosiaľ právoplatne rozhodnuté.

18. Ustálenou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (dovolacieho súdu) treba
rozumieť stanoviská alebo rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Súčasťou ustálenej rozhodovacej
praxe dovolacieho súdu je tiež prax vyjadrená opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach

najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré
neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí
nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a z hľadiska vecného na ne nadviazali (R 71/2018).
S prihliadnutím na čl. 3 CSP do pojmu ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu treba zahrnúť aj
rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky a ESĽP, prípadne Súdneho dvora Európskej únie

(pozri sp. zn. 6Cdo/129/2017).

19. Súd prvej inštancie pri prejudiciálnom právnom posúdení ne/platnosti nadobúdacej zmluvy podľa
názoru odvolacieho súdu vychádzal z (v čase jeho rozhodovania) prekonaného právneho názoru
najvyššieho súdu vyjadreného pôvodne v rozhodnutiach sp. zn. 3Cdo/291/2006 zo dňa 28. 02. 2008, sp.

zn. 3Cdo/172/2012 zo dňa 03. 10. 2013 v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 591/2014 zo dňa 24. 09. 2014. Uvedená skutočnosť vyplýva explicitne z rozsudku Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/17/2024: „Žalobca namietal nesprávne právne posúdenie veci
v otázke uzavretia zmluvy o prevode vlastníctva družstevného bytu manželkou - nečlenkou bytového
družstva a v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/291/2006 a

3Cdo/172/2012 v ktorých najvyšší súd vyslovil záver, že „družstevný byt vo vlastníctve bytového domu
nie je vo vlastníctve člena bytového družstva a ak je členom bytového družstva iba jeden z manželov,
v prípade zániku manželstva členský podiel pripadá zo zákona tomuto manželovi. Z uvedeného vyplýva,
že zákon v týchto prípadoch chráni majetkové práva toho, kto získal právo na pridelenie družstevného
bytu a uzavrel nájomnú zmluvu o nájme družstevného bytu pred uzavretím manželstva; členský podiel

pokiaľ má majetkovú hodnotu, tak možno považovať za jeho majetok“. V tejto súvislosti dovolací súd
uvádza, že právny názor najvyššieho súdu zaujatý v citovaných rozhodnutiach bol osamotený, ojedinele
zastávaný jedným senátom najvyššieho súdu a napokon prekonaný rozhodnutím najvyššieho súdu z
27. októbra 2021 sp. zn. 2Cdo/7/2019.“.
19.1 Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/7/2019 bolo navrhnuté na publikovanie v Zbierke

stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Následne bolo uznesením
občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu schválené jeho publikovanie v uvedenej zbierke.
Predmetné rozhodnutie sa tak stalo judikátom R 11/2022 a založilo ustálenú rozhodovaciu prax
najvyššieho súdu. Uvedený judikát najvyššieho súdu sa zaoberal situáciou, ktorá je po skutkovej stránke
takmer totožná predmetnému sporu. V danej veci žalobca (manžel) nadobudol členstvo a nadobudol

nájom k družstevnému bytu ešte pred uzavretím manželstva so žalovanou. Uzavretím manželstva so
žalovanou vzniklo žalobcovi a žalovanej právo spoločného nájmu družstevného bytu, nevzniklo im však
spoločné členstvo manželov v družstve. Zmluvu o prevode vlastníctva k družstevnému bytu uzavreli
obaja manželia spoločne ako manželia a kupujúci, čím prejavili vôľu nadobudnúť spornú nehnuteľnosť
do BSM. Najvyšší súd na podklade uvedeného skutkového stavu prijal záver, že zmluvu o prevode

vlastníctva k družstevnému bytu, uzatvorenú medzi bytovým družstvom na jednej strane a oboma
manželmi na druhej, ako spoločnými nájomcami družstevného bytu a kupujúcimi, v ktorej manželia
zhodne prejavili vôľu nadobudnúť družstevný byt do svojho bezpodielového spoluvlastníctva, nie je
možné považovať za neplatnú pre rozpor s ustanovením § 28 zákona o vlastníctve bytov a nebytovýchpriestorov len preto, že v čase uzatvorenia zmluvy bol výlučným členom družstva iba jeden z manželov.
Práve žalobca, ako jeden z manželov a výlučný člen bytového družstva, mal podľa § 28 tohto zákona
nárok na prevod vlastníctva družstevného bytu, čomu zodpovedá povinnosť družstva tento zákonný

nárok rešpektovať za predpokladu, že ho žalobca ako len jeden z manželov a člen bytového družstva
uplatní. Pokiaľ by teda zmluvu o prevode vlastníctva uzavrel sám žalobca, nepochybne by sa bytová
nehnuteľnosť stala jeho výlučným vlastníctvom; išlo by len o zmenu, resp. transformáciu družstevných
práv toho z manželov, ktorý je zároveň členom družstva. Nedošlo by tak k rozmnoženiu doterajšieho
majetku za trvania manželstva, a preto by v takomto prípade nedošlo ani k vzniku BSM. Najvyšší

v súvislosti s uvedeným poukázal na rozhodnutia sp. zn. 3Cdo/291/2006, sp. zn. 3Cdo/172/2012, sp.
zn. 2Mcdo/8/2023 a rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 591/2014. Zároveň však uviedol, že
prejednávaný prípad je odlišný, pretože zmluvu neuzavrel žalobca sám, ale spoločne so žalovanou
(manželkou). Je síce pravdou, že nájomcovi, výlučnému členovi bytového družstva v zmysle § 28
o vlastníctve bytov a nebytových priestorov svedčí zákonné subjektívne vynútiteľné právo (nárok) na
prevod vlastníctva družstevného bytu, ale to môže, ale nemusí využiť sám pre seba. Záleží výlučne na

tom manželovi, ktorý je členom družstva a nájomcom, ako bude postupovať, či sa rozhodne nadobudnúť
byt do výlučného vlastníctva alebo družstevný byt nadobudne spoločne s manželkou (nečlenom
bytového družstva, ale spoločným nájomcom družstevného bytu titulom uzatvoreného manželstva) do
BSM. Najvyšší súd nadviazal, že pokiaľ zmluvu o prevode vlastníctva k družstevnému bytu uzatvorili ako
nadobúdateliaobajamanželia(stranysporu),taknesporneprejavilizhodnúvôľunadobudnúťdružstevný

byt do BSM. Pre tento záver je rozhodujúci ich prejav vôle vyjadrený v písomnej a registrovanej
zmluve o prevode vlastníctva k nehnuteľnosti. Podporne najvyšší súd odkázal aj na čl. 2 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky, podľa ktorého platí: „Každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho
nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.“. Najvyšší súd dôvodil, že aplikujúc toto ustanovenie
na prejednávaný prípad znamená, že nebolo a nie je zákonom zakázané, aby jeden manžel, nečlen

bytového družstva, ale nájomca družstevného bytu, nemohol nadobudnúť spolu s druhým manželom,
členom bytového družstva, tento družstevný byt za trvania manželstva do existujúceho (trvajúceho)
BSM. Na platnosť zmluvy o prevode vlastníctva nemá vplyv ani to, kedy došlo k naplneniu požiadaviek
prezumovaných zákonom o vlastníctve bytov a nebytových priestorov. Zmluva o prevode vlastníctva
navyše nemôže byť neplatným právnym úkonom len v časti týkajúcej sa prevodu bytu do osobného

vlastníctva jedného z manželov, teda tento úkon by musel (mohol) byť neplatný len ako celok, nakoľko
išlo o neoddeliteľné spoluvlastníctvo kupujúcich a časť zmluvy týkajúca sa manžela, ktorý nemal nárok
na prevod vlastníckeho práva k bytu, je obsahovo neoddeliteľná od časti týkajúcej sa druhého manžela.
Pri absolútnej neplatnosti by potom ani ten manžel, ktorý bol nájomcom družstevného bytu a členom
družstva nemal právny titul pre určenie jeho výlučného vlastníctva bytu.

19.2 Je tak zrejmé, že ohľadne problematiky nadobudnutia družstevného bytu do BSM zmluvou
o prevode vlastníckeho práva k bytu uzavretou medzi bytovým družstvom ako prevodcom a manželmi
(spoločnými nájomcami – členom a nečlenom bytového družstva) ako nadobúdateľmi (porovnaj aj
rozsudok NS SR sp. zn. 5Cdo/118/2023 zo dňa 27.06.2024), existuje ustálená rozhodovacia prax
najvyššieho súdu, ktorá je pre všeobecné súdy záväzná v zmysle čl. 2 ods. 2 CSP. Rozhodnutia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a ústavného súdu, na ktoré poukázal žalobca v konaní pred
súdom prvej inštancie a samotný súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku navyše po skutkovej
stránke neriešili situáciu totožnú danej veci, t. j. prípad, keď zmluvu o prevode vlastníctva uzavreli
obaja manželia spoločne, i keď členom družstva v čase jej podpisu bol výlučne jeden z manželov.
Nejde preto ani o odklon od pôvodnej ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít. Na

margo uvedeného odvolací súd ešte podporne poukazuje na právny názor vyplývajúci z rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/213/2022 zo dňa 29. 05. 2024, podľa ktorého
požiadavka jednotného rozhodovania je daná len v prípadoch skutkovo a právne identických. To však
neplatí v danom prípade, pretože skutkový stav, z ktorého vychádzal Najvyšší súd Slovenskej republiky
v rozhodnutiach sp. zn. sp. zn. 3Cdo/291/2006 zo dňa 28. 02. 2008 a sp. zn. 3Cdo/172/2012 zo dňa

03. 10. 2013 v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 591/2014 zo dňa
24. 09. 2014, je odlišný od toho, ktorý bol zistený súdom prvej inštancie v predmetnom konaní.

20. Vo všeobecnosti možno uviesť, že v konaní neboli sporné žiadne relevantné (rozhodné) skutkové
okolnosti. Žalobcovi bol dňa 24. 09. 1987, na základe rozhodnutia predstavenstva bytového družstva,

pridelený do osobného užívania (nájmu) predmetný družstevný byt. Byt bol žalobcovi, ako nájomcovi,
odovzdaný do osobného užívania dňa 01. 12. 1988. Nájomnú zmluvu žalobca uzavrel ako slobodný.
Následne žalobca, ako člen družstva a nájomca družstevného bytu, dňa 12. 06. 1992 požiadal družstvo
o odkúpenie družstevného bytu v zmysle ustanovení zákona č. 42/1992 Z. z. a zákona vlastníctvebytov a nebytových priestorov. V konaní bolo nesporným, že žalobca a žalovaná uzavreli manželstvo
pred uzatvorením zmluvy, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva k družstevnej nehnuteľnosti.
Keďže žalobca sa stal členom bytového družstva a nájomcom družstevného bytu ešte pred uzavretím

manželstva so žalovanou, čo v konaní nebolo sporné a táto okolnosť vyplýva aj z vyjadrení žalobcu,
vznikol manželom ex lege spoločný nájom bytu uzatvorením manželstva (§ 704 OZ).
20.1 Predmetom Zmluvy číslo XXX/XX/XXXX – F. zo dňa 21. 08. 2002 bol prevod vlastníckeho
práva k družstevnému bytu s príslušenstvom a spoluvlastníckemu podielu k pozemku, na ktorom
je predmetná stavba postavená. Zmluvu uzatvorilo Stavebné bytové družstvo Banská Bystrica, ako

prevodca, so žalobcom a žalovanou, ako manželmi a spoločnými nájomcami družstevného bytu,
v postavení nadobúdateľov. V zmysle uvedeného bola zmluva uzatvorená v čase trvania manželstva
žalobcu a žalovanej. V zmluve je explicitne uvedené, že nadobúdatelia nadobúdajú predmet prevodu do
BSM (čl. III. bod 2). V zmluve je ďalej uvedené, že cenu bytu, ktorá sa rovná nesplatenému investičnému
úveru s príslušenstvom pripadajúcemu na prevádzaný byt vo výške 37.668,- Sk, nadobúdatelia uhradili
(čl. VIII).

20.2 Spornou nebola ani skutočnosť, že žalovaná v čase uzatvorenia prevodnej zmluvy nebola členkou
družstva, hoci bola v zmluve označená ako členka družstva. Sporným nebol ďalej dátum uzavretia
zmluvy (21. 08. 2002) o prevode vlastníctva k predmetnému bytu, ani dátum jej zavkladovania.
Zmluva bola zavkladovaná pod č. k. I. XXXX/XXXX dňa 03. 09. 2002. Z výpisu z listu vlastníctva
k predmetnej nehnuteľnosti je zrejmé, že ako spoluvlastníci bytu boli a sú zapísaní žalobca a žalovaná

v podiele 1/1. Podľa názoru odvolacieho súdu nebola spornou ani skutočnosťou, že žalobca a žalovaná
zhodne a spoločne prejavili vôľu prevodnú zmluvu uzavrieť. Uvedenú skutočnosť strany sporu v konaní
nespochybnili, nedostatok slobodnej vôle netvrdili a ani nepreukazovali. Účinne popreté nebolo ani
tvrdenie žalovanej, že cenu bytu (kúpnu cenu; nesplatenú časť investičného úveru) zaplatili manželia
zo spoločných finančných prostriedkov. Táto skutočnosť sa tak tiež stala nespornou. Je tak zrejmé a

nesporné, že žalobca prejavil vôľu uzavrieť prevodnú zmluvu za účasti žalovanej, a naopak, v znení
jej vyhotovenia predloženého do konania, a to do spoločného vlastníctva. Prisvedčuje tomu aj to, že
žalobca v žalobe o vyporiadanie BSM, ktorá sa vedie na okresnom súde pod sp. zn. 14C/120/2013,
žiadal, okrem iného, aj o vyporiadanie predmetnej nehnuteľnosti ako súčasti masy BSM. Až neskôr,
v priebehu roku 2018 a nasledujúc, začal žalobca spochybňovať to, že vec patrí do BSM a tvrdiť, že je

výlučným vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti.

21. Odvolací súd, vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, porovnal
právne závery, na ktorých založil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie, vyjadrené v ňom citovaných
rozhodnutiach najvyššieho a ústavného súdu, a to s podstatou záverov vyjadrených v rozhodnutiach

uvádzaných v odsekoch 19. až 19.2 a zistil, že súd prvej inštancie vybočil z premís stanovených
ustálenou rozhodovacou praxou pre posudzovanie uzavretia zmluvy o prevode vlastníctva družstevného
bytu manželkou – nečlenkou družstva. Prejudiciálne vyriešenie otázky (platnosti) zmluvy o prevode
vlastníctva družstevného bytu manželkou – nečlenkou bytového družstva pritom bolo základným
predpokladom pre správne a spravodlivé rozhodnutie o žalobe žalobcu na určenie vlastníckeho práva

k predmetnému bytu.
21.1Súdprvejinštanciepochybil,keďprijalprejudiciálnyprávnyzáveročiastočnejneplatnostiprevodnej
zmluvy. Aplikujúc právny názor vyplývajúci z rozhodnutí najvyššieho súdu uvedených v bode 19. až 19.2
tohto rozhodnutia na daný spor, možno konštatovať,
že predmetná zmluva, keďže záväzok žalovanej je neoddeliteľný od záväzku žalobcu, môže byť

neplatná iba vcelku. Nárok žalobcu, ako nájomcu družstevného bytu a člena družstva, na prevod
družstevného bytu vyplývajúci z relevantných právnych predpisov, je jeho subjektívnym vynútiteľným
právom (nárokom), nie jeho povinnosťou, ktorý nevylučuje jeho právo na dispozíciu s predmetným
bytom v tom smere, že tento nadobudne do BSM so žalovanou (manželkou), ktorá s týmto vyjadrila
súhlas podpisom zmluvy o prevode vlastníctva. Odvolací súd zdôrazňuje, že obdobný právny názor

vyjadrila pred súdom prvej inštancie a neskôr v odvolaní aj žalovaná. Keďže z vykonaného dokazovania
vyplynulo, že vôľou účastníkov právneho úkonu bolo nadobudnúť spornú nehnuteľnosť do spoločného
vlastníctva, keď kúpnu cenu zaplatili zo spoločných finančných prostriedkov, za trvania manželstva
aexistencieBSM,takjeviacnežzrejmé,ževecnadobudlimanželiadobezpodielovéhospoluvlastníctva.
Na tom absolútne nič nemení ani to, že žalovaná nebola v čase uzavretia zmluvy členkou bytového

družstva a že výlučne oprávneným na žiadosť o prevod vlastníctva k družstevnému bytu bol žalobca
ako člen družstva a nájomník družstevného bytu, resp. že žiadosť o prevode vlastníctva k bytovému
družstvu podal pred uzatvorením manželstva a že investičný úver v tejto dobe splácal. Nezáleží ani natom, kedy žalobcovi nárok na prevod vlastníckeho práva k bytu vznikol, či pred uzavretím manželstva
alebo po uzavretí manželstva so žalovanou.
21.2 Súd prvej inštancie preto vec nesprávne právne posúdil, keď skonštatoval, že zmluva o prevode

vlastníctva k družstevnej nehnuteľnosti je v časti týkajúcej sa žalovanej neplatným právnym úkonom,
na základe čoho vyhovel žalobe žalobcu. Nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie
spočíva v nesprávnej interpretácii správne aplikovanej právnej normy § 28 zákona o vlastníctve bytov
a nebytových priestorov, zo znenia ktorého vyvodil, že toto ustanovenie zakazuje prevod vlastníckeho
práva družstevného bytu do vlastníctva iného, než člena družstva. Pritom uvedené ustanovenie upravuje

iba to, že na prevod vlastníckeho práva družstevného bytu má jeho nájomca, člen družstva, právny
nárok vynútiteľný aj súdnou cestou. Zmluva o prevode vlastníctva k nehnuteľnosti nie je absolútne
neplatným právnym úkonom v zmysle § 39 OZ pre rozpor s ustanovením § 28 zákona o vlastníctve bytov
a nebytových priestorov. Žaloba žalobcu o určenie výlučného vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti
preto nie je dôvodná, keďže, ako to vyplýva z odôvodnenia tohto rozsudku, žalobca nie je výlučným
vlastníkom sporného bytu.

22. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok v zmysle § 388 CSP zmenil tak,
ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. Odvolací súd zároveň konštatuje, že s ďalšími
námietkami, resp. argumentami žalovanej uvedenými v odvolaní sa nezaoberal, nakoľko v intenciách
zabezpečenia práva na spravodlivý proces a z hľadiska odvolacieho konania po zmene napadnutého

rozsudku stratili právnu relevanciu.

23. Odvolací súd rozhodol aj bez návrhu v zmysle § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP o
nároku strán sporu na náhradu trov prvoinštančného konania a odvolacieho konania, pretože zmenil
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie (§ 396 ods. 2 CSP). Žalovaná mala v spore plný úspech,

pretože dosiahla zamietnutie žaloby žalobcu v celom rozsahu. Preto priznal odvolací súd žalovanej v
zmysle § 255 ods. 1 CSP voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. O výške
trov konania bude podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodnuté súdom prvej inštancie. Z uvedeného dôvodu je
povinnosť náhrady trov konania viazaná na právoplatnosť rozhodnutia o výške trov konania.

24. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa
(§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces
(§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).Dovolanie v prípadoch uvedených v § 421 odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b)
(§ 422 ods. 1 CSP); na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci
deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané
(§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods.
1 CSP); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,

d) čo sa ním sleduje a
e) podpis
(§ 127 ods. 1 CSP).

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky

tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

Strany sporu majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so žiadosťou
o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo zmeškania
lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej pomoci (§ 11

ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z.).

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak jea) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Ak neboli splnené podmienky podľa § 429 CSP, resp. dovolanie má vady podľa § 429 CSP napriek
riadnemu poučeniu dovolateľa o povinnosti podľa § 429 CSP v odvolacom konaní, resp. napriek
výzve súdu prvej inštancie adresovanej dovolateľovi na odstránenie vád a jeho poučení o následkoch
neodstránenia vád dovolania, dovolací súd dovolanie odmietne (§ 447 písm. e/ CSP v spojení s § 436
ods. 1 CSP).