Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Friday, May 30, 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 21Co/12/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2222203770
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bibiána Ťažiarová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2222203770.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Bibiána Ťažiarová a sudkýň:
JUDr. Zlatica Javorová a JUDr. Monika Vozárová, v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom
C. XXXX/X, D. A., zastúpenej advokátom: JUDr. Dušan Dudáš, so sídlom Vyšehradská 14, Bratislava
- mestská časť Petržalka, proti žalovanému: E. D., nar. X.X.XXXX, bytom E. XX, zastúpeného
spoločnosťou: X-legal, s.r.o., IČO: 55 213 022, so sídlom Riazanská 806/66A, Bratislava - mestská

časť Nové Mesto, o zaplatenie 6.116,90 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 15C/74/2022-386 zo dňa 23. mája 2024 – I. a III. výrok, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrok I. a III. r u š í a vec v zrušenom
rozsahu v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. výrokom uložil žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu

2.794,85eurspolusúrokomzomeškaniazosumy2.794,85eurod16.11.2022dozaplatenia,II.výrokom
vo zvyšnej časti žalobu zamietol, III. výrokom priznal žalovanému voči žalobkyni nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 8,62 %.

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 115, § 451 ods. 1, ods. 2, § 454, §
456, § 458 ods. 1, § 517 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Občiansky

zákonník“), § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. v znení ku dňu vzniku omeškania.

3. Vecne zdôvodnil, že vo veci nebolo sporné a bolo aj preukázané, že žalobkyňa je v súčasnosti
evidovaná ako vlastník nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva č. XX pre k. ú. E., vkladom dňa
1.8.2021. Pred kúpou týchto nehnuteľností bola uzatvorená rezervačná zmluva s poplatkom 3.000,-
eur, z ktorého 1.000,- eur poskytol žalovaný, 1.000,- eur žalobkyňa, 1.000,- eur matka žalovaného.

Komunikáciu ohľadom kúpy nehnuteľností viedla žalobkyňa, keďže žalovaný ako šofér z povolania sa
často nachádzal v zahraničí. Na financovanie kúpy nehnuteľnosti si žalovaný zobral splátkový úver
na bývanie vo výške 95.920,- eur, ktorý splácal mesačnými splátkami vo výške 322,56 eur mesačne.
Strany konania aj so synom žalobkyne sa do uvedenej nehnuteľnosti nasťahovali v auguste 2021, kde
spolu žili do 7/2022, kedy sa žalobkyňa odsťahovala, jej syn sa odsťahoval už 6/2022. Po nasťahovaní
sa do rodinného domu, niektoré spotrebiče, ako napr. chladničku kúpila žalobkyňa. Po rozchode strán

žalovaný ponúkol žalobkyni, aby si hnuteľné veci, ktoré nakúpila zobrala so sebou. Za účelom úhrady
splátky hypotéky, iných úverov, ako aj za účelom úhrady poplatkov za služby spojené s užívaním
rodinného domu si žalovaný zriadil účet v F. F., G. č. IBAN F. XX XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX.
Žalovaný disponoval aj s účtom otvoreným v Rakúsku v H. D. s č. IBAN: G. XX XXXX XXXX XXXX
XXXX. Nebolo sporné ani, že počas spolužitia strán žalobkyňa posielala na účty žalovaného finančné
prostriedky. Od júna 2021 do júla 2022 poslala žalobkyňa na účty žalovaného dokopy 10.864,- eur

(vrátane rezervačného poplatku uvedeného vyššie vo výške 1.000,- eur), z ktorej sumu 6.450,- eur
poslala na slovenský účet žalovaného a sumu 4.414,- eur odoslala na rakúsky účet žalovaného. Ztejto sumy čiastka vo výške 3.147,- eur predstavovali platby na investičné životné poistenie a poistenie
vozidla žalovaného značky Škoda Octavia, ktoré používala žalobkyňa a podľa dohody strán z toho
dôvodu hradila aj poistenie tohto vozidla. Túto skutočnosť potvrdila aj žalobkyňa vo svojej výpovedi.

Taktiež nebolo sporné, že zo strany žalovaného boli realizované úhrady na účet žalobkyne spolu vo
výške 1.515,38 eur. Investičného životné poistenie bolo uzavreté na meno žalovaného v spoločnosti
Allianz-Slovenská poisťovňa, a.s., splátky však podľa dohody strán hradila žalobkyňa. Z uvedeného
poistenia boli realizované 4 odkupy, ktoré boli vyplatené na účet žalovaného v celkovej sume 1.901,86
eur, z ktorých však žalovaný žalobkyni nevrátil odkupy vo výške 776,40 eur. Aj žalovaný potvrdil, že

predmetné životné investičné poistenie slúžilo na účely vytvárania rezervy pre žalobkyňu, o som svedčí
aj skutočnosť, že po rozchode strán bolo uvedené poistenie prepísané na matku žalobkyne. Z prehľadu
účtov vyplývalo, že bratovi žalobkyne bolo preposlaných 100,- eur, ktoré slúžili na presťahovanie
žalobkyne, čiže išlo o jej výdavok. Žalobkyňa tiež potvrdila, že disponovala kreditnou kartou od
slovenského účtu žalovaného, z ktorého nakupovala stravu, ale vykonávala aj platby za pohonné
hmoty, pričom jej výdavky na pohonné hmoty vynaložené zo slovenského účtu žalovaného predstavovali

467,17 eur. Žalovaný si výdavky na pohonné hmoty hradil zo svojho rakúskeho účtu. Žalovaná tiež
vybrala hotovosť zo slovenského účtu žalovaného vo výške 327,- eur, ktoré realizovala v mieste
výkonu svojej pracovnej činnosti. Zo slovenského účtu žalovaného tiež boli hradené telekomunikačné
poplatky žalobkyne pre spoločnosť Orange Slovensko, a.s. vo výške 164,34 eur. Žalovaný v tom čase
nedisponoval slovenským číslom, čiže tieto výdavky vznikli žalobkyni. Z tohto účtu boli tiež hradené

splátky životného poistenia žalobkyni vo výške 67,60 eur, pričom dokopy bolo uhradených 676,- eur. Z
prehľadu účtov žalobkyne, a žalovaného tiež vyplýva, že na stravu, drogériu a lieky bola vynaložená
celková suma 6.106,62 eur, pričom z účtu žalobkyni bolo vynaložených 1.414,99 eur, zo slovenského
účtu žalovaného suma 1.625,02 eur a z rakúskeho účtu žalovaného suma 3.066,61 eur. Z výpisov účtov
tiež vyplývalo, že výdavky na energie spojené s užívaním bytu za obdobie spoločného spolužitia strán

boli vo výške 1.318,59 eur, pričom v tejto čiastke sú už zohľadnené aj prípadné preplatky a nedoplatky na
energiách. Žalobkyňa dňa 12.7.2021 uhradila poistku za poistenie nehnuteľnosti žalovaného vo výške
137,- eur. Bolo preukázané, že žalovaný nakúpil brikety a drevo v hodnote 900,- eur za účelom kúrenia
v spoločnej domácnosti, nebolo však preukázané v akom rozsahu bolo toto tuhé palivo spotrebované
v čase spolužitia strán. Taktiež bolo preukázané, že matka žalovaného požičala sumu 1.500,- eur na

radiátory a sumu 2.000,- eur na nový kotol. Po rozchode žalobkyňa vyzvala žalovaného na úhradu
svojho dlhu vo výške 3.734,90 eur ihneď po doručení výzvy, ktorú žalovanému odoslala dňa 25.7.2022
(doručenie výzva nepreukázala).

4. Prvoinštančný súd uviedol, že žalobkyňa si uplatnila nárok voči žalovanému z titulu nevráteného

rezervačného poplatku vo výške 1.000,- eur, nevrátených splátok hypotekárneho úveru vo výške 3.500,-
eur,nevrátenýchplatiebzoživotnéhoinvestičnéhopoisteniavovýške776,40eur,zazaplateniepoistenia
namiesto žalovaného vo výške 137,- eur, vynaložených prostriedkov na spotrebiče v domácnosti vo
výške 447,10 eur, čerpadla ako aj materiálu na stavbu plota v celkovej výške 205,69 eur. V súvislosti
s právnym posúdením vec konštatoval, že z obsahu vyjadrení žalobkyne je jasné, že si svoje nároky

uplatňuje z titulu bezdôvodného obohatenia, kedy mala svoje úhrady vykonať buď bez právneho dôvodu,
resp. niektoré vykonať namiesto žalovaného (napr. poistka za nehnuteľnosť žalovaného). Je pravdou,
že nebolo jednoznačne preukázané, že by žalobkyňa hradila namiesto žalovaného jednotlivé splátky
hypotekárnehoúveru,tovšakstáleneznamenáexistenciuprávnehodôvoduvykonanýchúhradzostrany
žalobkyne, a preto okresný súd preskúmal všetky úhrady strán, najmä však výdavky zo slovenského

účtu žalovaného, keďže žalobkyňa sama potvrdila, že tento účet sama využívala. Podľa okresného
súdu nebolo sporné, že žalobkyňa vykonávala úhrady na účty žalovaného v celkovej výške 10.864,-
eur, pričom tvrdí, že časť z týchto peňažných prostriedkov (4.500,- eur) predstavuje bezdôvodné
obohatenie na strane žalovaného. Ak žalovaný tvrdí, že tieto úhrady boli vykonané z určitého právneho
dôvodu, je následne povinnosťou žalovaného, aby preukázal tieto tvrdenia. V konaní bolo preukázané,

že zo sumy 10.864,- eur suma 3.147,- eur predstavovala výdavky žalobkyne na investičné životné
poistenie, ktoré síce bolo uzatvorené na meno žalovaného, avšak nebolo sporné, že bolo uzatvorené za
účelom našetrenia finančných prostriedkov pre žalobkyňu a taktiež na poistenie vozidlo vo vlastníctve
žalovaného, avšak strany boli dohodnuté, že kým ho žalobkyňa používa, bude hradiť jeho poistenie.
Tým pádom dospel okresný súd k sume 7.717,- eur. Žalovaný ďalej tvrdil, že zvyšné prostriedky

boli jednak spotrebované stranami konania na spoločné výdavky domácnosti a jednak na výlučné
potreby žalobkyne. Po preskúmaní tvrdení žalovaného a predložených dôkazov okresný súd dospel k
tomu, že od sumy 7.717,- eur je potrebné odrátať výdavok vynaložený na presťahovanie žalobkyne,
ktorý bol vynaložený z účtu žalovaného vo výške 100,- eur pre brata žalobkyne, keďže ide o výlučnývýdavok žalobkyne. Od zostávajúcej sumy 7.617,- eur je ďalej potrebné odrátať sumu 467,17 eur,
ktorá suma bola vynaložená žalobkyňou zo slovenského účtu žalovaného na pohonné hmoty, pričom
bolo preukázané, že žalovaný predovšetkým hradil tieto výdavky zo svojho rakúskeho účtu, keďže

sa z povahy svojho zamestnania zdržoval predovšetkým v zahraničí. Taktiež je potrebné odpočítať
výbery v hotovosti a platby v prevádzkach v mieste výkonu pracovnej činnosti žalobkyne vo výške
327,- eur, úhradu telekomunikačných výdavkov žalobkyne vo výške 164,34 eur a výdavky na životnú
poistku žalobkyne spolu vo výške 676,- eur. Okresný súd poukázal na skutočnosť, že žalobkyňa sa
priznala, že využívala slovenský účet žalovaného, ku ktorému disponovala aj platobnou kartou, pričom

tieto skutočnosti vyplývajú aj z predloženého výpisu účtu žalovaného (čo žalobkyňa nerozporovala). Po
zohľadnení uvedených skutočností sa dospel okresný súd k sume 5.982,49 eur. Okresný súd stotožnil
s námietkou žalovaného, že strany konania zdieľali od júna 2021 do júla 2022 spoločnú domácnosť,
pričom by bolo spravodlivé, aby výdavky na domácnosť boli približne v rovnakej výške so zohľadnením
skutočnosti, že so stranami býval aj syn žalobkyne. Tak prvoinštančný súd uzavrel, že náklady na
stravu, drogériu a lieky predstavovali za mesiace jún 2021 až jún 2022 spolu vo výške 6.106,62 eur.

Keďže v tom čase domácnosť tvorili 3 osoby, výdavok na jednu osobu predstavovala suma 2.035,54
eur, pričom výdavky žalobkyne a jej syna tak predstavovali 4.071,08 eur. Žalobkyňa zo svojho účtu
na uvedené výdavky vynaložila len 1.414,99 eur. Zo slovenského účtu žalovaného bolo vynaložených
1.625,02 eur, z čoho 1.083,34 eur predstavujú výdavky na žalobkyňu a jej syna. Podľa okresného
súdu je potrebné započítať aj rozdiel medzi výdavkami žalobkyne a jej syna vo výške 4.071,08 eur

od úhrad vykonaných z výlučného účtu žalobkyne vo výške 1.414,99 eur výdavkov vynaložených zo
slovenského účtu žalovaného vo výške 812,51 eur pripadajúcej na žalobkyňu a jej syna. Vychádzal z
predpokladu, že prostriedky zo slovenského účtu žalovaného, ktoré boli vynaložené na tieto položky
vo výške 1.625,02 eur, uhradila na tento účet každá zo strán v polovici. Žalovaná tak mala dokopy
prispieť sumou 4.071,08 eur, avšak prispela len sumou 2.227,50 eur. Rozdiel týchto súm predstavuje

1.843,58 eur, keďže však žalovaný žiadal započítať len sumu 1.789,56 eur, okresný súd započítal nižšiu
sumu. Zostávajúca suma z úhrad žalobkyne tak predstavuje 4.192,93 eur. Výdavky na energie počas
spoločného spolužitia strán predstavovali dokopy 1.318,59 eur v čom sú zohľadnené prípadné preplatky
aj nedoplatky na energiách. To znamená, že na každú zo strán pripadá 659,30 eur, čiže od sumy
4.192,93 je potrebné odrátať aj podiel žalobkyni vo výške 1/2 na energiách, keďže tie boli hradené

taktiežzoslovenskéhoúčtužalovaného.Výslednásumaje3.533,63eur,pričomakokresnýsúdzohľadní
tiež úhrady žalovaného na účet žalobkyne vo výške 1.515,38 eur vychádza suma 2.018,45 eur. Na
základe uvedeného ustálil okresný súd, že žalovaný sa obohatil na úkor žalobkyne v sume 2.018,45
eur, keďže v tomto rozsahu došlo zo strany žalobkyne k plneniu voči žalovanému bez právneho dôvodu.
Vo zvyšnej časti okresný súd žalobu zamietol, keďže sa stotožnil s námietkou žalovaného, že plnenia

zo strany žalobkyne presahujúce sumu 2.018,45 eur mali byť spotrebované jednak na výlučnú potrebu
žalobkyne, resp. na spoločnú domácnosť strán sporu. Žalovaný ďalej namietal, že zvyšná suma by mala
predstavovať úhrady žalobkyne z titulu nájomného. Žalovaný však nepreukázal skutočnosť, že by so
žalobkyňou uzatvoril nájomnú zmluvu, pričom okresný súd poukazuje na skutočnosť, že v konaní bolo
preukázané,žeodjúna2022dojúla2022stranykonaniaspolužilivjednejdomácnosti,kedysaspoločne

podieľali na výdavkoch spojených spoločnou domácnosťou. Je neštandardné, aby partneri v prípade
spolužitia medzi sebou uzatvárali nájomnú zmluvu na užívanie nehnuteľnosti patriacej jednému z nich.
V takom prípade zvyčajne druhý partner užíva nehnuteľnosť so súhlasom svojho partnera (vlastníka),
pričom však za spravodlivé súd považuje, aby výdavky spojené s užívaním takejto nehnuteľnosti hradili
spoločne, keďže ju spoločne aj užívajú. Preto považoval okresný súd túto námietku žalovaného za

účelovú a nepreukázanú. Podporne poukázal na to, že samotnú existenciu nájomnej zmluvy medzi
stranami konania nepotvrdila ani jedna zo strán vo svojej výpovedi, resp. ani matka žalovaného. Ďalej
okresnýsúdzohľadnil výdavkyžalovanéhonabriketyadrevo(tuhépalivo)nakúrenievovýške900,-eur,
keďženebolovkonanípreukázané,čitototuhépalivobolopočasspolužitiastránspotrebované,aakáno
vakomrozsahu.Neprihliadalaninapôžičkyposkytnutézostranymatkyžalovaného,keďžetietovýdavky

boli vynaložené na nehnuteľnosť vo vlastníctve žalovaného, čiže sa nejednalo ani o plnenia medzi
stranami. K zostávajúcej sume 2.018,45 eur je potrebné pripočítať sumu 776,40 eur, čo predstavujú
výplaty za odkupy z investičného životného poistenia, ktoré neboli žalobkyni zo strany žalovaného
vyplatené.Ostatnéodkupyzinvestičnéhoživotnéhopoistenia,ktoréboližalovanémuvyplatenézostrany
poisťovni boli žalovaným prevedené žalobkyni, pričom sám žalovaný potvrdil, že uvedené peňažné

prostriedky mali slúžiť žalobkyni. Z toho dôvodu bol okresný súd názoru, že v tejto časti sa žalobca tiež
obohatil na úkor žalobkyne, keď jej nevrátil finančné prostriedky, ktoré sama investovala. Zvyšný nárok
žalobkyne v časti 447,10 eur za chladničku a iný tovar, ako aj čerpadla a stavebného materiálu vo výške
205,69 eur, ku ktorému sa žalovaný viackrát vyjadril, že hnuteľné veci, ktoré nadobudla žalovaná jeochotný vydať žalobkyni, pričom ona nevyvinula žiadnu snahu o ich prevzatie od žalovaného, okresný
súd zamietol. Argumenty žalobkyne, že ich nemala kde uskladniť a využiť neobstoja, keďže je nesporné,
že tieto veci existujú, pričom žalobkyňa je ich vlastníčkou, preto sa môže dožadovať ich vydania v

zmysle § 126 Občianskeho zákonníka. Skutočnosť, že ich žalovaný naďalej používa bez toho, že by
ich žalovaná sama chcela z jeho domácnosti zobrať, nezakladá to bezdôvodné obohatenie na strane
žalovaného, a to už vonkoncom nie v rozsahu nadobúdacej ceny tohto tovaru. Bolo totiž nesporné, že
žalovaný žalobkyni nebránil, aby si tieto hnuteľné veci zobrala. Výdavky na stavebný materiál (205,69
eur) žalobkyňa nepreukázala žiadnym spôsobom, a preto jej ich okresný súd nepriznal. Žalovaný sa

dostal s splnením dlhu do omeškania, keď žalobkyňa žiadal úrok z omeškania 5 % ročne z dlžnej sumy
od 11.7.2022, avšak nepreukázala doručenie výzvy na plnenie dlhu, preto jej okresný súd priznal úrok
z omeškania 5 % ročne zo sumy 2.794,85 eur od 16.7.2022 (od, podania žaloby).

5. O náhrade trov konania rozhodol okresný súd podľa § 255 ods. 2 CSP a žalovanému priznal
voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania 8,62 %. Žalobkyňa si uplatnila nárok na zaplatenie

sumy 6.116,90 eur, bola úspešná v časti 2.794,85 eur, čo predstavuje 45,69 % uplatneného nároku,
žalovaný bol úspešný v zamietajúcej časti vo výške 3.322,05 eur, čo predstavuje 54,31 %. Čistý úspech
žalovaného tak predstavuje 8,62 %. O výške náhrady trov konania súd rozhodne po právoplatnosti tohto
rozhodnutia samostatným uznesením.

6. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný výlučne I. a III. výroku s návrhom na zmenu,
zamietnutím žaloby a priznaním nároku na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %
s poukazom na § 365 ods. 1 písm. b), d), f), h) CSP. Poukázal na § 123 ods. 1, 2 CSP, § 127 ods. 1, §
131, § 132 ods. 1, 2, 3, § 149, § 150 ods. 1, 2, § 151 ods. 1, 2, § 152, § 153 ods. 1, 2, 3 CSP s tým, že už
pred súdom prvej inštancie, poukazoval na to, že v žalobe úplne absentuje akýkoľvek relevantný opis

rozhodujúcich skutočností, ktorým by žalobkyňa odôvodňovala uplatnené nároky čo do ich výšky ako aj
čo do právneho dôvodu ich údajného vzniku. Žalobkyňa v rámci petitu uplatnila istinu vo výške 6.116,90
eur, avšak rozdiel v súčte hodnôt jednotlivých nárokov žalobkyne (6.066,19 eur) a žalovanej istiny
(6.116,90 eur), nijakým spôsobom neobjasnila. Predžalobnou výzvou právneho zástupcu žalobkyne zo
dňa 21.7.2022 žiadala sumu 3.734,90 eur, avšak žalobou sumu 6.116,90 eur. Súd prvej inštancie napriek

opakovaným námietkam žalobkyňu nevyzval na odstránenie uvedených rozporov, resp. ich vysvetlenie
a ani neprijal žiadne vhodné a zákonom predpokladané procesné opatrenia s tým súvisiace. Vo vzťahu
k výške uplatnených nárokov neuviedla žiadnu špecifikáciu uplatnených nárokov, z ktorej by bolo možné
zistiť, akým spôsobom (výpočtom) a pri zohľadnení akých konkrétnych údajných platieb žalobkyňa
dospela ku konkrétnej sume uplatnených nárokov uvedenej ako istina v žalobe. V tejto súvislosti

iba odkázala na ňou predložené dôkazy - neúplné a žalobkyňou revidované výpisy z bankového
účtu žalobkyne v F. F., G., splátkový kalendár k hypotekárnemu úveru, zmluvu o životnom poistení
a pokladničné doklady. Opis rozhodujúcich skutočností nahradila v rámci žaloby len všeobecným
odkazom na označené dôkazy, pričom ale vôbec neobjasnila relevantnosť ňou označených dôkazov
vo vzťahu k uplatnenému nároku, resp. výpočtu tohto nároku, ani nekonkretizovala a nešpecifikovala

konkrétne bankové transakcie či čiastkové nároky, ktoré by mali akýmkoľvek spôsobom odôvodňovať či
preukazovať uplatnené nároky. Žalobkyňa zákonom predpokladaným spôsobom neverifikovala nároky
uplatnené v konaní, keď v žalobe absentuje úplne opísanie rozhodujúcich skutočností ako jedna zo
základných náležitostí žaloby definovanú priamo v ustanovení § 132 ods. 1 CSP, ktoré nahradila iba
odkazom na označené dôkazy, čo je v rozpore s § 132 ods. 2 CSP. Súd prvej inštancie nijakým

spôsobom počas konania neučinil žiadne procesné postupy predpokladané CSP, ktorými by sa s
týmto nedostatkom samotnej žaloby vysporiadal. Žalovaný k jednotlivým nárok odkázal na podanie
zo dňa 5.4.2023 označené ako „Vyjadrenie žalovaného k žalobnému návrhu“ (ďalej ako „Vyjadrenie
Žalovaného“). Až na základe výslovného návrhu žalovaného na predloženie kompletného výpisu z
bankového účtu žalobkyne vedeného v banke F. F., G., č. účtu/IBAN: F. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX

a predloženie daňových priznaní žalobkyne za rok 2022, okresný súd zaviazal žalobkyňu k predloženiu
týchto dôkazov. Žalobkyňa požadované dôkazy doručila konajúcemu okresnému súdu dňa 22.3.2024.
Ani pri tejto príležitosti však žalobkyňa k predloženým dôkazom neuviedla žiadne vyjadrenie, ktoré by
objasňovalo relevanciu jednotlivých bankových transakcií zachytených na výpise z bankového účtu,
resp. žiadne vyjadrenie, ktoré by konkretizovalo, ktoré konkrétne transakcie majú byť podľa názoru

žalobkyne v konaní zohľadnené a z akého dôvodu. Napriek skutočnosti, že žalobkyňa tieto dôkazy
doručila súdu prvej inštancie dňa 22.3.2024, ktorý tieto zaslal žalovanému (jeho právnemu zástupcovi do
dátovej schránky) až deň pred termínom pojednávania vytýčeným na 18.4.2024, t.j. dňa 17.4.2024. Pre
krátkosť času do termínu pojednávania nebolo možné zo strany žalovaného (jeho právneho zástupcu)zodpovedajúcim spôsobom sa oboznámiť s predloženými dôkazmi a k týmto sa náležite vyjadriť. Právny
zástupca žalovaného po otvorení pojednávania dňa 18.4.2024 požiadal okresný súd o dodatočnú lehotu
na vyjadrenie sa k týmto dôkazom v rozsahu 30 dní. Súd prvej inštancie na túto požiadavku reagoval

tak, že vytýčil termín ďalšieho pojednávania na 23.5.2024, pričom stranám sporu uložil, aby sa v lehote
do 13.5.2024 vyjadrili k doručeným listinným dôkazom s tým, že uviedol: „ak nebudú mať strany žiadne
dodatočné návrhy na vykonanie dokazovania doručia súdu svoje aj svoje záverečné reči v písomnej
forme.“ Žalovaný považuje za prinajmenšom nezvyčajné a vymykajúce sa bežnému procesnému
postupu, ak v situácii, ak sú priamo na pojednávaní (resp. bezprostredne pred týmto pojednávaním),

predložené stranou sporu pomerne rozsiahle listinné dôkazy, s ktorými sa druhá sporová strana nemala
z pochopiteľných časových dôvodov možnosť oboznámiť, a ku ktorým sa nemala možnosť vyjadriť, súd
lehotu pre procesnú stranu na vyjadrenie sa k novo-predloženým dôkazom spojí zároveň s lehotou na
predloženiezáverečnejreči,pričomaniokresnýsúdaniprocesnéstranynavzájomvdanomčasenemajú
žiadnu relevantnú informáciu o tom, či tá-ktorá procesná strana nebude navrhovať vykonanie ďalších
dôkazov.Žalovanýpredložilsúduzáverečnúrečspojenúsvyjadrenímkdôkazompredloženýmzostrany

žalobkyne. Žalobkyňa na tento pokyn konajúceho súdu opätovne v stanovenej lehote nereagovala a
záverečnú reč predložila okresnému súdu aj žalovanému až na pojednávaní dňa 23.5.2024. V rámci
predmetnej záverečnej reči žalobkyne opätovne žalobkyňa neuviedla žiadne konkrétne tvrdenia, ktoré
by objasňovali/konkretizovali ňou uplatnené nároky, ani nepredložila žiadne relevantné dôkazy, ktoré by
potvrdili ňou uplatnené nároky čo do ich právneho dôvodu a čo do ich výšky. Priamo na pojednávaní

dňa 23.5.2024 (t.j. po uplynutí lehoty, ktorú súd prvej inštancie určil sporovým stranám na predloženie
prípadnýchďalšíchnávrhovnadokazovanie)sasnažilapredložiťsúduprvejinštancieakoajžalovanému
krátkou cestou ďalšie údajné dôkazy, ktoré pomenovala ako „rozpis jednotlivých platieb a výdavkov“.
Súd prvej inštancie však na takto predložené dôkazy z dôvodu uplynutia lehoty na ich predloženie
neprihliadal. Aj v prípade, ak by žalobkyňa uvedené „dôkazy“ predložila v stanovenej lehote, podľa

ich obsahu by sa jednalo o „dôkazy“, ktorými žalobkyňa jednoznačne disponovala už pred iniciovaním
konania, a ktoré mohla teda predložiť okresnému súdu už pri podaní žaloby, s možným následkom v
podobe uplatnenia sudcovskej koncentrácie konania v prípade ich predloženia oneskorene. Žalobkyňa
až do vydania uznesenia, ktorým okresný súd vyhlásil dokazovanie za skončené, neuviedla žiadne
relevantné a predovšetkým dostatočne konkrétne skutkové tvrdenia, na základe ktorých by bolo možné

konkrétne identifikovať (špecifikovať) uplatnené nároky a verifikovať spôsob ich výpočtu a súčasne
nepredložila žiadne relevantné dôkazy, ktorými by tieto uplatnené nároky preukázala čo do právneho
dôvodu ich uplatnenia ako aj čo do výšky ich uplatnenia.

7. Ako je zrejmé z listinných podaní žalobkyne založených v spise súdu prvej inštancie (predovšetkým

žaloba, vyjadrenie žalobkyne k vyjadreniu žalovaného, záverečná reč žalobkyne), ale aj ústnych
prednesov žalobkyne učinených na pojednávaniach súdu prvej inštancie, skutkové tvrdenia žalobkyne
týkajúce sa ňou uplatnených nárokov, ktorých zaplatenia sa voči žalovanému domáha v tomto
konaní, sú značne zmätočné, nejednoznačné, vzájomne si odporujúce a nie je z nich možné jasne
a určito identifikovať aké nároky, v akom rozsahu a z akého právneho titulu si žalobkyňa v konaní

uplatňuje, pričom svoje údajné nároky ani nepreukázala akýmikoľvek relevantnými dôkazmi, ktoré
by svedčili o dôvodnosti ich uplatnenia. Žalobkyňa neuniesla vo vzťahu k uplatneným nárokom
a ich príslušenstvu bremeno tvrdenia ani dôkazné bremeno a z toho dôvodu mal okresný súd
žalobu zamietnuť, resp. v prípade, ak sa rozhodol odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe súdov
Slovenskej republiky a ustálenej judikatúry najvyšších súdnych autorít Slovenskej republiky, tento svoj

odklon náležitým spôsobom objasniť v rámci odôvodnenia napadnutého rozsudku. Okresný súd v
rozpore s ustanoveniami CSP ako aj v rozpore so základnými zásadami civilného sporového konania
(predovšetkým zásadou kontradiktórnosti konania) - za uvedenej absolútnej pasivity žalobkyne všetku
vyhľadávaciu, prieskumnú a objasňovaciu aktivitu vykonával sám namiesto žalobkyne, zo svojej vlastnej
iniciatívy, ktorá však nemala žiadnu oporu v konkrétnych tvrdeniach a návrhoch žalobkyne, konkrétnych

dôkazoch predložených žalobkyňou, či konkrétnych návrhoch žalobkyne na vykonanie dokazovania,
no predovšetkým táto vlastná aktivita súdu prvej inštancie nijakým spôsobom nezodpovedala ani
nárokom, ktoré si žalobkyňa uplatnila v konaní. Pokiaľ by aj pripustil, že žalobkyňa v žalobe riadne
opísala rozhodujúce skutočnosti (s čím však nesúhlasí), potom bolo úlohou okresného súdu posúdiť
dôvodnosť výlučne nárokov, ktoré boli zo strany žalobkyne špecifikované a uplatnené, teda súd prvej

inštancie nedisponoval oprávnením vykonávať prieskum iných (zo strany žalobkyne neuplatnených)
potenciálnych nárokov žalobkyne voči žalovanému. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že
okresný súd z vlastnej iniciatívy sa zaoberal vyhľadávaním všetkých vzájomných transakcií vykonaných
medzi sporovými stranami, ich posudzovaním vo vzájomnej súvislosti a vyhotovovaním akéhosi„saldokonta“ vzájomných transakcií, ktorého výsledok napokon využil ako primárny (a v zásade jediný)
podklad/argument pre odôvodnenie svojho rozhodnutia o peňažnom nároku žalobkyne voči žalovanému
definovaného vo I. výroku Považuje za prirodzené, že žalovaný vo vzťahu k žalobkyňou uvedeným

(no nekonkretizovaným a nepreukázaným) nárokom v rámci svojej snahy o unesenie bremena tvrdenia
a dôkazného bremena pri procesnej obrane uviedol a preukázal okresnému súdu konkrétne náklady
a transakcie, ktoré boli z jeho strany vynaložené a vykonané v prospech žalobkyne, resp. na účely
spoločného bývania a úhrady nákladov s tým súvisiacich a ktoré žiadal zohľadniť pri posudzovaní
nárokov uplatnených zo strany žalobkyne Súdom prvej inštancie. Okresný súd bol viazaný žalobným

návrhom žalobkyne a nebol oprávnený bez zodpovedajúceho návrhu žalobkyne na pripustenie zmeny
žaloby svojvoľne rozširovať okruh „potenciálnych nárokov žalobkyne“ o ďalšie nároky, ktoré vôbec
neboli uvedené v žalobe, no ktoré napriek tejto skutočnosti súd prvej inštancie zohľadnil v rámci svojho
výpočtu „saldokonta“ vzájomných nárokov. Okresný súd mal posudzovať výlučne tú skutočnosť, či
žalobkyňa uniesla bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vo vzťahu k uplatneným nárokom a tieto
nároky preukázala čo do ich právneho dôvodu ako aj čo do ich výšky, resp. či žalovaný uniesol

svoje bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno a teda či v rámci svojej procesnej obrany vyvrátil nároky
žalobkyne uplatnené v tomto konaní čo do ich právneho dôvodu a čo do ich výšky. Pokiaľ okresný súd
pristúpilkskúmaniuazohľadneniuinýchpotenciálnychnárokovžalobkynevočižalovanémuakonárokov
uplatnených v žalobe, okresný súd konal v rozpore s ust. CSP, resp. nad rámec zákonných oprávnení,
ktorými disponoval v zmysle vyššie citovaných ustanovení CSP. Uvedený exces je zrejmý pri porovnaní

odsekov 29. a 31. odôvodnenia napadnutého rozsudku, kedy v rámci odseku 29. špecifikuje konkrétne
nároky uplatnené žalobkyňou v celkovej výške 6.066,19 eur, avšak následne v odseku 31. už počíta (z
vlastnej iniciatívy a bez relevantného návrhu žalobkyne) s celkovou sumou údajných nárokov vo výške
10.864,- eur, ktorú sumu použil ako východiskovú pre jeho výpočet údajnej konečnej výšky nárokov,
ktoré žalobkyni voči žalovanému priznal výrokom I. výroku. Rozhodnutie vo výroku I. založil okresný

súd na uvedenej nesprávnej východiskovej výške nárokov, od ktorej postupne odpočítaval jednotlivé
položkybeztoho,abysakonkrétnevyjadrilkjednotlivýmnárokomuplatnenýmžalobkyňouatietoposúdil
z hľadiska dôvodnosti ich uplatnenia, z odôvodnenia napadnutého rozsudku ani nie je možné spätne
identifikovať, ktoré konkrétne nároky uplatnené žalobkyňou a v akom rozsahu považoval okresný súd
za dôvodné/opodstatnené a zároveň nie je možné ani vykonať spätnú kontrolu výpočtu realizovaného

okresným súdom vo vzťahu k výdavkom žalovaného, ktorých zohľadnenie vo vzťahu k nárokom
žalobkyne navrhoval v konaní žalovaný. Nad rámec uvedeného poukázal na nesprávne skutkové
zistenia okresného súdu. Je nesprávne skutkové zistenia okresného súdu, ktorý na základe vykonaných
dôkazov, resp. bez akejkoľvek opory vo vykonaných dôkazoch, konkrétne výdavky žalovaného na
brikety a drevo (tuhé palivo) vo výške 900,- eur, žalobkyňa výslovne nepoprela, okresný súd mal tento

výdavok v súlade s ust. § 151 ods. 1 CSP považovať za nesporný. Nebolo úlohou okresného súdu nad
rámec nesporných tvrdení vykonávať ďalšie dokazovanie, resp. podmieňovať uznanie týchto výdavkov
žalovaného na spoločnú domácnosť preukázaním ich výšky (spotrebovania zakúpeného tuhého paliva
v celosti počas obdobia spolužitia). Okresný súd počas celého priebehu konania neuviedol sporovým
stranám svoje predbežné právne posúdenie, na základe ktorého by bolo možné zistiť, ktoré skutkové

tvrdenia strán považuje za nesporné, ktoré skutkové tvrdenia strán považuje za sporné a z akého
dôvodu. Z odseku 35 odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že okresný súd nezohľadnenie
argumentácie žalovaného týkajúcej sa príspevkov žalobkyne na spoločné bývanie založil na svojom
presvedčení, že je neštandardným, aby partneri v prípade spolužitia medzi sebou uzatvárali nájomnú
zmluvu na užívanie nehnuteľnosti patriacej jednému z nich, pričom v takomto prípade podľa názoru súdu

prvej inštancie druhý partner užíva nehnuteľnosť so súhlasom svojho partnera (vlastníka), pričom však
za spravodlivé súd považuje, aby výdavky spojené s užívaním takejto nehnuteľnosti hradili spoločne,
keďže ju spoločne aj užívajú. Zároveň súd prvej inštancie uviedol, že samotnú existenciu nájomnej
zmluvy podľa jeho názoru medzi stranami sporu nepotvrdila ani jedna strana a vo svojej výpovedi
ani matka žalovaného. Žalovaný na počiatku uvádzal, že sa so žalobkyňou dohodli na tom, že sa

žalobkyňa spolu so synom presťahujú k žalobcovi do jeho nehnuteľnosti s tým, že sa bude žalobkyňa
spoločne so žalovaným podieľať na chode spoločnej domácnosti vrátane financovania energií, stravy a
ostatných bežných výdavkov sumou 600,- eur mesačne (teda vo výške, v ktorej predtým hradila nájom
v inej nehnuteľnosti, ktorú mala v nájme). Žalovaný teda neuvádzal, že platby vykonávané zo strany
žalobkyne v sume 600,- eur mesačne navrhuje zohľadniť ako platby z titulu nájomného, ale navrhoval

tieto platby zohľadniť ako platby na náklady na spoločnú domácnosť, ktoré boli dojednané medzi oboma
sporovými stranami. V prípade, ak medzi stranami takáto dohoda o pravidelných platbách podielu
na nákladoch na spoločnú domácnosť neexistovala (čo však z vykonaného dokazovania nevyplýva),
potom bolo pri posúdení nárokov žalobkyne uplatnených žalobou potrebné zohľadniť reálne nákladyvynaložené na spoločnú domácnosť zo strany žalovaného. Žalovaný okrem nákladov na energie,
stravu a bežné výdavky (ktoré súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní posudzoval) hradil vo
vzťahu k spoločne užívanej nehnuteľnosti tiež splátky hypotekárneho úveru financujúcej banke vo

výške 322,56 eur. Tieto náklady však súd prvej inštancie ani len sčasti nezohľadnil, resp. posúdil
ako nedôvodné. Za situácie, kedy kúpa predmetnej nehnuteľnosti bola financovaná aj z prostriedkov
hypotekárneho úveru poskytnutého financujúcou bankou, primárnou podmienkou samotnej existencie
možnosti spoločného bývania sporových strán v predmetnej nehnuteľnosti a teda aj užívania tejto
nehnuteľnosti žalobkyňou a jej synom počas trvania partnerského vzťahu oboch sporových strán,

bolo vykonávanie riadnych a včasných úhrad splátok hypotéky. Žalobkyňa si presťahovaním sa do
spoločného bývania v nehnuteľnosti žalovaného nepochybne vyriešila na relevantné obdobie otázku
bývaniapresebaasvojhosynaatedavneposlednomradeušetrilanákladynanájomné,ktorébymusela
vynakladať pri pokračovaní prenájmu inej nehnuteľnosti, ktorú predtým spoločne so synom obývali.
Nemožno považovať za spravodlivé také usporiadanie, ak na jednej strane žalobkyňa ušetrí nemalé
finančné prostriedky na nájomnom za prenájom inej nehnuteľnosti, avšak na strane druhej žalovaný

by mal výlučne znášať náklady v podobe splátok hypotekárneho úveru, napriek skutočnosti, že bez
vykonávania týchto splátok by neexistovala možnosť spoločného užívania nehnuteľnosti a ani možnosť
ušetrenia na nájomnom, ktoré by inak žalobkyňa musela uhrádzať za inú nehnuteľnosť. Uvedený záver
súdu prvej inštancie o nedôvodnosti zohľadnenia týchto výdavkov žalovaného je napokon aj v priamom
rozpore so záverom súdu prvej inštancie prezentovaným v odseku 35 odôvodnenia rozsudku, v zmysle

ktorého okresný súd „za spravodlivé považuje, aby výdavky spojené s užívaním takejto nehnuteľnosti
hradili sporové strany spoločne, keďže ju spoločne užívajú. Okresný súd tento rozpor svojich vlastných
záverov žiadnym uspokojivým spôsobom nevysvetlil. Vo vzťahu k pôžičkám, ktoré poskytla matka
žalovaného súd prvej inštancie uviedol v rámci odôvodnenia rozsudku nasledovné: „Okrem toho súd
neprihliadal ani na pôžičky poskytnuté zo strany matky žalovaného, keďže tieto výdavky boli vynaložené

na nehnuteľnosť vo vlastníctve žalovaného, čiže sa nejednalo ani o plnenia medzi stranami.“ Tento
záver nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, resp. je aj v rozpore s vyjadrením matky žalovaného,
ktoré učinila v rámci jej výsluchu na pojednávaní dňa 18.4.2024. Svedkyňa I. D. v rámci výsluchu
uviedla, že značnou mierou vo forme konkrétnych finančných pôžičiek prispela na spoločnú domácnosť
žalobkyne a žalovaného, ich životné potreby, ako aj na osobné potreby žalobkyne. Z vyjadrenia pani

D. nevyplýva, že by uvedené pôžičky slúžili výlučne na krytie výdavkov na nehnuteľnosť vo vlastníctve
žalovaného, ako to uviedol súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia rozsudku. Nakoľko zápisnica
o pojednávaní zo dňa 18.4.2024 nezachytáva presne vyjadrenia uvedenej svedkyne, dovoľujeme si
požiadať, aby odvolací súd v tejto súvislosti vychádzal z nahrávky priebehu pojednávania založenej
v súdnom spise. Tvrdenia svedkyne I. D. o poskytnutí pôžičiek na spoločnú domácnosť a životné

potreby sporových strán, ako aj na osobné potreby žalobkyne učinené v rámci výsluchu na pojednávaní
dňa 18.4.2024 žalobkyňa nijakým spôsobom nepoprela, teda nemožno tieto tvrdenia medzi sporovými
stranami s poukazom na ust. § 151 ods. 1 CSP považovať bez ďalšieho za sporné. Ak by aj žalovaný
pripustil, že žalobkyne nie je možné dôvodne požadovať príspevky na spoločné bývanie a tieto nie
je možné zohľadniť vo vzťahu k nárokom žalobkyne, nakoľko takéto príspevky/nájomné údajne nie

je medzi partnermi v partnerskom vzťahu bežné (s čím však nesúhlasí), potom je nutné opätovne
uviesť, že okresný súd v rámci odôvodnenia zároveň uviedol, že „považuje za spravodlivé, aby výdavky
spojené s užívaním nehnuteľnosti hradili spoločne, keďže ju spoločne aj užívajú.“ V prípade nájomného
vzťahu zodpovednosť a náklady za prípadné väčšie vady/poruchy prenajatej nehnuteľnosti, ktoré sa
počas doby nájmu vyskytnú bez zavinenia nájomcu a ich odstránenie/opravu, nesie prenajímateľ a

nájomca znáša len náklady za drobné opravy. V prípade spoločného užívania nehnuteľnosti by sa
však nepochybne malo – ako správne poznamenal súd prvej inštancie – za spravodlivé považovať, ak
výdavkyspojenésužívanímnehnuteľnostihradiaosoby,ktorénehnuteľnosťspoločneužívajú,spoločne.
Pokiaľ teda Súd prvej inštancie dospel k záveru, že sa medzi stranami nejednalo o nájomný vzťah,
na základe ktorého by bol žalovaný oprávnený požadovať od žalobkyne nájomné a teda sa jednalo o

spoločné užívanie nehnuteľnosti, potom nemohol z hľadiska pravidiel logiky (ale aj s ohľadom na jeho
vyššie citované vlastné závery prezentované v odôvodnení rozsudku) zároveň dospieť k záveru, že
nemožno od žalobkyne dôvodne a spravodlivo požadovať, aby sa podieľala na nákladoch na užívanie
a udržiavanie spoločnej domácnosti/nehnuteľnosti, ktorú spoločne užívali. Medzi uvedené náklady
súvisiace s užívaním nehnuteľnosti a udržiavaním spoločnej domácnosti nepochybne patria aj náklady

na udržiavanie prevádzkyschopnosti vykurovacej sústavy, na ktoré vo svojej výpovedi na pojednávaní
dňa 18.4.2024 poukazovala aj svedkyňa I. D. ako na náklady, na ktoré (okrem iného) poskytla sporovým
stranám pôžičky. Uvedený záver okresného súdu nemá žiadnu oporu vo vykonanom dokazovaní, jevýsledkom nesprávneho právneho posúdenia veci a nemá ani logickú súvislosť s ďalšími závermi
okresného súdu vyjadrenými v odôvodnení rozsudku, resp. je s nimi v priamom rozpore.

8. Napadnuté rozhodnutie je prekvapivé, okresný súd nijakým spôsobom nenaznačoval svoje neskoršie
skutkové a právne závery, ktoré prezentoval v odôvodnení napadnutého rozsudku. V rozpore s §
181 ods. 2 CSP ani neuviedol stranám sporu svoje predbežné právne posúdenie veci. V danom
prípade súd prvej inštancie svoje skutkové závery ako aj právne závery (právne posúdenie) prezentoval
stranám sporu až v odôvodnení rozsudku. Žalovaný tak v danej procesnej situácii už nemal žiadnu

možnosť vyjadriť sa k týmto novým – a pre žalovaného prekvapivým – skutkovým záverom a právnym
záverom/právnemu posúdeniu súdu prvej inštancie, ani namietať ich nesprávnosť. Uvedený nedostatok
a nesprávnosť procesného postupu súdu prvej inštancie, ktorý predchádzal vydaniu rozsudku, boli
ešte umocnené postupom súdu prvej inštancie, ktorý na pojednávaní dňa 18.4.2024 svoju výzvu
na špecifikovanie návrhov na ďalšie dokazovanie adresovanú sporovým stranám spojil s výzvou na
predloženie záverečných rečí. Nerešpektovanie zákonného procesného postupu zo strany súdu prvej

inštancie malo zásadný dopad na (ne)možnosť uplatňovania základných procesných práv žalovaného
ako strany sporu, pričom vzhľadom na intenzitu tohto zásahu do práv žalovaného došlo k odňatiu
možnosti žalovaného. Okresný súd v rámci odôvodnenia napadnutého rozsudku náležitým spôsobom
nevysporiadal s argumentmi strán sporu a dôkazmi predloženými stranami sporu, tieto neposúdil
vo vzájomnej súvislosti, uspokojivým spôsobom neobjasnil svoje skutkové a právne závery – najmä

(nie však výlučne) náležitým a uspokojivým spôsobom nevysvetlil, z akého dôvodu: neprihliadal na
rozpory vo výške nárokov špecifikovaných žalobkyňou v predžalobnej výzve, v odôvodnení žaloby
a v petite žaloby, resp. ako sa s týmito rozpormi vysporiadal prihliadal na údajné nároky žalobkyne
voči žalovanému, ktoré ani neboli predmetom žalobného návrhu a tieto z vlastnej iniciatívy vyhľadával
a podroboval prieskumu, vykonával dokazovanie nad rámec návrhov na vykonanie dokazovania

sporových strán nezohľadnil výdavky žalovaného špecifikované v odvolaní (článok III) vo vzťahu k
nárokom žalobkyne uplatneným konaní, resp. tieto zohľadnenie týchto výdavkov žalovaného považoval
za nedôvodné a zároveň okresný súd nevysvetlil, na základe akých konkrétnych skutkových tvrdení
a akých konkrétnych dôkazov dospel ku svojim skutkovým a právnym záverom prezentovaným v
odôvodnení rozsudku, na ktorých založil svoje rozhodnutie o dôvodnosti časti nárokov žalobkyne,

ktoré formuloval v I. výroku. Odôvodnenie napadnutého rozsudku je z dôvodu absencie náležitého
odôvodnenia preto podľa nášho názoru potrebné považovať za nepreskúmateľné. Nakoľko výrok III.
napadnutého rozsudku o nároku na náhradu trov konania závisí v plnom rozsahu od pomeru úspechu/
neúspechusporovýchstránvovýrokuI.týkajúcomsauplatnenýchnárokovžalobkyne,podanéodvolanie
sa týka aj III. výroku.

9. Žalobkyňa odvolanie nepodala, k odvolaniu žalovaného uviedla, že napadnutý rozsudok navrhuje
ako vecne správny potvrdiť. Odvolanie je podané účelovo, tendenčne s cieľom spochybniť všetko to, čo
bolo predmetom konania a tým docieliť svoj zámer. Strany sa dohodli, že na spolufinancovaní nákupu
nehnuteľnosti, ako aj na úhradách za splátky hypotekárneho úveru, investičného životného poistenia,

prevádzku, rekonštrukciu, vybavenie domu a úhradách za služby spojené s nehnuteľnosťou. A po
druhom ročnom refinancovaní hypotekárneho úveru aj žalobkyňa vstúpi do financovania nehnuteľností
ako spoludlžník, čo žalovaný nespochybnil v priebehu konania na súde prvej inštancie a ani v odvolaní.
To, že namieta žalobkyňou uvedené jednotlivé čiastky z dlhovanej sumy je právo žalovaného, to však
automaticky neznamená, že je odvolanie dôvodné.

10. Žalovaný sa vyjadril k vyjadreniu žalobkyne k odvolaniu žalovaného a uviedol, že v plnom rozsahu
sa pridržiava podaného odvolania. Žalobkyňa sa v podanom vyjadrení nijakým konkrétnym spôsobom
nevyjadrila k obsahu odvolania a k uvedeným odvolacím dôvodom. Z odôvodnenia napadnutého
rozsudku je zrejmé (odsek 12), že súd prvej inštancie považoval za nesporné, že predmetné

nehnuteľnosti nadobudol výlučne žalovaný ako ich výlučný vlastník, ktorý ako jediný subjekt – dlžník
uzatváral s financujúcou bankou zmluvu o poskytnutí hypotekárneho úveru na kúpu predmetných
nehnuteľností, pričom žalobkyňa v danom prípade figurovala iba ako osoba, ktorá v mene žalovaného
komunikovala s financujúcou bankou z dôvodu, že žalovaný sa dlhodobo pracovne zdržoval v
zahraničí. Zo žiadnych okresného súdu uvedených v rámci odôvodnenia rozsudku nevyplýva, že by

okresný súd akceptoval argumenty žalobkyne (citované vo vyjadrení k odvolaniu), resp. že by tieto
argumenty považoval za nesporné. Argumenty žalobkyne boli v konaní vyvrátené konkrétnymi dôkazmi
(zmluva o hypotekárnom úvere uzatvorená výlučne medzi žalovaným a financujúcou bankou, LV k
nehnuteľnostiam, na ktorom je ako výlučný vlastník uvedený žalovaný, svedecká výpoveď pani I. D.a iné). Na podporu týchto svojich argumentov žalobkyňa v celom priebehu konania pred súdom prvej
inštancie ani neuviedla žiadne relevantné dôkazy, ktoré by mali tieto tvrdenia preukazovať. Žalovaný
nikdy nemal záujem podieľať sa na akejkoľvek protizákonnej činnosti, ktorú popisuje žalobkyňa,

s údajným usporiadaním pomerov k nehnuteľnostiam, ktoré popisuje žalobkyňa nikdy nesúhlasil a
predmetné nehnuteľnosti od počiatku nadobúdal s úmyslom ich výlučného vlastníctva ako aj výlučného
splácania hypotekárneho úveru, ktorý si od financujúcej banky čerpal ako jediný dlžník. Žalobkyňa
sa v danom prípade iba mala podieľať na financovaní nákladov súvisiacich s užívaním predmetných
nehnuteľností, nakoľko ich v danom čase obývala spolu so žalovaným a so svojim maloletým synom.

Žalovanému bol zo strany financujúcej banky poskytnutý úver s fixáciou na obdobie 5 rokov, nemal teda
ani žiaden zmysluplný dôvod pristúpiť k refinancovaniu tohto úveru po 2 rokoch, ako to tvrdí (opätovne
bez akýchkoľvek relevantných dôkazov) žalobkyňa. Žalovaný sa v rámci odôvodnenia odvolania
obmedzil iba na odôvodnenie a preukázanie jednotlivých ním uplatnených odvolacích dôvodov.

11. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362

ods. 1 CSP), oprávneným subjektom – zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané
(§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania
pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a
§ 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal
napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1

CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP),
súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie, bez potreby zopakovať alebo
doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1
CSP a contrario), a dospel k záveru, že odvolaniu je možné priznať úspech, preto postupom podľa § 389
ods. 1 písm. b) CSP rozsudok v napadnutom rozsahu (I. a III. výrok) zrušil a vrátil v zrušenom rozsahu

na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP).

12. Predmetom konania na okresnom súde bola požiadavka žalobkyne voči žalovanému na zaplatenie
sumy 6.116,90 eur s úrokom z omeškania vo výške vo výške 5 % ročne zo sumy 6.116,90 eur od
11.7.2022 do zaplatenia.

13. Výrok II., ktorým prvoinštančný súd žalobu v sume 3.322,05 eur, úroku z omeškania 5 % ročne zo
sumy 3.322,05 eur, úrok z omeškania 5 % ročne od 16.11.2022 do zaplatenia, úroku z omeškania 5 %
ročne zo sumy 6.119,90 eur od 11.7.2022 do 15.11.2022 zamietol, nebol napadnutý odvolaním strán,
preto nadobudol právoplatnosť.

14. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania žalobkyne
bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak I. výrokom žalobe (čiastočne) vyhovel
(suma 2.794,85 eur, úrok zo omeškania 5 % ročne zo sumy 2.794,85 eur od 17.11.2022 do zaplatenia),
III. výrokom priznal žalovanému voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 8,62 %.

15. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl
súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide
vtedy,aksúdnepoužilsprávnyprávnypredpisaleboaksíceaplikovalsprávnyprávnypredpis,nesprávne

ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

16. Podľa § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí
obohatenie vydať (ods. 1). Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez
právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý

odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov (ods. 2).

17. Podľa § 454 Občianskeho zákonníka bezdôvodne sa obohatil aj ten, za koho sa plnilo, čo podľa
práva mal plniť sám.

18. Právny vzťah z bezdôvodného obohatenia je samostatným záväzkovým právnym vzťahom, ktorý
vznikne v dôsledku porušenia iného právneho vzťahu, alebo na základe určitej právnej skutočnosti.
Na základe tohto právneho vzťahu vzniká právo požadovať poskytnuté plnenie naspäť a povinnosť
takéto plnenie vrátiť. Podstatou bezdôvodného obohatenia je zákonom stanovená povinnosť toho,kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, vydať toho obohatenie tomu, na úkor koho bol predmet
bezdôvodnéhoobohateniazískaný.Predpokladomvznikuprávnehovzťahuzbezdôvodnéhoobohatenia
je, že k získaniu majetkového prospechu na strane obohateného došlo na základe právnych skutočností,

ktoré sú výslovne uvedené v zákone v ust. § 451 ods. 2 a § 454 Občianskeho zákonníka.

19. Na základe ustanovení zákona o bezdôvodnom obohatení, nemožno riešiť prípady, keď povinnosť
plniť je daná na základe osobitného ustanovenia zákona, alebo inej právnej povinnosti. Ak konkuruje
právnej úprave bezdôvodného obohatenia iná, a to osobitná úprava právneho vzťahu, je potrebné použiť

túto osobitnú konkurujúcu úpravu.

20. Medzi konkrétne skutkové podstaty bezdôvodného obohatenia patrí: a) plnenie bez právneho
dôvodu, b) plnenie z neplatného právneho úkonu, c) plnenie z právneho dôvodu, ktorý odpadol, d)
majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov, e) bezdôvodné plnenie za iného, kde ten, kto mal
povinnosť plniť, neplnil a ten, kto plnil, túto povinnosť v skutočnosti nemal.

21. Ustanovenie § 454 Občianskeho zákonníka dopĺňa výpočet skutočností, ktoré sú považované za
bezdôvodné obohatenie. Je ním prospech, o ktorý sa obohatil ten, kto mal sám plniť. Predpokladom
naplnenia hypotézy tejto právnej normy teda je: povinnosť plniť mala osoba, ktorá sa bezdôvodne
obohatila, k plneniu inou osobou došlo bez právneho dôvodu, plnením došlo k bezdôvodnému

obohateniu. Vo svojej podstate síce nedochádza k navýšeniu majetku toho, kto sa obohatil, ale
nedochádzaanikzmenšeniujehomajetkovýchhodnôt,kuktorémubyinakdošlo.Zhľadiskasubjektívnej
stránky sa vyžaduje, aby medzi subjektmi, medzi ktorými došlo k plneniu, bolo zrejmé, že je plnené za
iného. Pre určenie pasívnej legitimácie je rozhodujúce to, či prijatím plnenia veriteľom dlh zanikol. Iba
zánik dlhu má totiž za následok vznik bezdôvodného obohatenia na strane dlžníka. V takom prípade

má zánik dlhu súčasne aj za následok vznik bezdôvodného obohatenia na strane pôvodného dlžníka
veriteľa.

22. Podľa § 132 ods. 1 CSP, v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie
strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a

žalobný návrh.

23. Podľa § 149 CSP, prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä
skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k
návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.

24. Podľa § 150 ods. 1 CSP, strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce
skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.

25. V sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Strana má jednak povinnosť tvrdenia, jednak

dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia
nesie tá strana, ktorá tieto povinnosti nesplnil. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy
na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ strana nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani
povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť
strany konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť

rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o
veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného
práva pre rozhodnutie o veci (či už z dôvodu nečinnosti strany, ktorá nesplnila povinnosť označiť dôkazy
na preukázanie svojich tvrdení podľa § 132 ods. 1 CSP alebo preto, že takáto skutočnosť nemohla byť
preukázaná vôbec).

26. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách konania. Strana, ktorá neoznačí
dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého
rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných
dôkazov. Rovnaké následky postihujú i tú stranu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich

tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo
pravdivosť skutkových tvrdení strany. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť
strany za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom tohoje, že tvrdenie strany nie je preukázané v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé na základe
navrhnutých dôkazov, je pre stranu nepriaznivé rozhodnutie.

27. Teória procesného práva podmieňuje úspech strany v spore unesením bremena tvrdenia
a dôkazného bremena (preukázania tvrdených skutočností). Zákon stranám ukladá povinnosť tvrdiť
všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je potom určovaný
hypotézou hmotnoprávnej normy, upravujúcej sporný právny pomer strán. Rozdelenie bremena tvrdenia
a dôkazného bremena medzi stranami v spore je závislé na tom, ako vymedzuje právna norma práva

a povinnosti strán. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ
čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno
vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže
dochádzať k jeho prerozdeľovaniu.

28. V spore o vydanie bezdôvodného obohatenia nesie žalobca bremeno tvrdenia, že mu vzniklo

právo požadovať poskytnuté plnenie naspäť a žalovanému povinnosť takéto plnenie vrátiť, teda musí
preukázať, že k získaniu majetkového prospechu na strane obohateného (žalovaného) došlo na základe
právnych skutočností, ktoré sú výslovne uvedené v zákone v ust. § 451 ods. 2 a § 454 Občianskeho
zákonníka. Ak sú tieto skutočnosti preukázané, žalobca uniesol dôkazné bremeno. Ak sa chce
úspešne brániť žalovaný, musí tvrdiť, že existenciu právneho dôvodu (titulu) poskytnutia žalovanej sumy

a o svojom tvrdení ponúknuť dôkazy, resp. tvrdiť a preukázať iné skutočnosti spochybňujúce nárok
žalobcu.

29. Podľa § 216 ods. CSP súd je viazaný žalobným návrhom žalobcu.

30. Z obsahu spisu s dôrazom na obsah žaloby vyplýva, že žalobkyňa sa voči žalovanému domáha
zaplatenia sumy 6.116,90 eur (s príslušenstvom), ktorá pozostáva z viacerých nárokov: rezervačný
poplatok vo výške 1.000,- eur (ktorý uhradila žalobkyňa dňa 16.6.2021 z osobného účtu v F. F. G..
F. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX na účet žalovaného v H. D. G. XXXX XXXX XXXX XXXXX na
úhradu realitnej kancelárii C. D., keď so súhlasom žalovaného sa podieľala na kúpe nehnuteľnosti),

splátky z hypotekárneho úveru v F. F., G. vo výške 3.500,- eur (za obdobie 10 mesiacov od 9.9.2021
do 16.5.2022 na účet žalovaného v F. F., G.. F. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX v popise transakcie
názvom „E. D. NÁŠ DOMČEK HYPOTEKA“), úhrada dvoch splátok životného poistenia vo výške 776,40
eur (v prospech žalovaného v G. F., G. č. poistnej zmluvy 0305850372 - označenie transakcie E.
D. aj na spolufinancovanie ďalších nákladov spojených s predmetnou nehnuteľnosťou), poistenie za

nehnuteľnosť vo výške 137,- eur (uhradené dňa 12.7.2021 na účet žalovaného), úhrada vo výške 447,10
eur(dňa23.4.2021a22.2.2021zanákupchladničkyainýtovardodomácnosti), úhradavovýške205,69
eur (za čerpadlo a materiál na stavbu plota). K žalobe pripojila výpis z listu vlastníctva č. XX zo dňa
24.8.2021 (na č.l. 6), výzvu zo dňa 21.7.2022 (na č.l. 7), ktorou bol žalovaný vyzvaný na zaplatenie sumy
3.734,90 eur (titulom vynaložených finančných prostriedkov, ktoré investovala do rodinného domu v E.),

výpiszúčtužalovanejvedenývF.F.G..F.XXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXzamesiac6/2021,5/2022,
4/2022, 3/2022, 9/2021, 8/2021, 7/2021, 2/2022, 1/2022, 12/2021, 11/2021, 10/2021, 6/2022, Prílohu
zmluvy - Splátkový kalendár (na č.l. 24-26), Zmluvu o splátkovom úvere v rozsahu 4 strán (na bývanie)
na čl. 27-30, Rezervačnú zmluvu zo dňa 14.6.2021 (na č.l. 31-33), Harmonogram budúcich platieb za
opakované dodávky (na č.l. 34), Oznámenie Allianz-Slovenská sporiteľňa, a.s. o zmene poistnej zmluvy

(na č.l. 42), Dodatok k poistnej zmluve (na č.l. 42 rub), faktúru č. 1302104578 zo dňa 11.8.2021 (na
č.l. 56).

31. S poukazom na uvedené v odseku 30 dáva odvolací súd za pravdu žalovanému, že po sčítaní
jednotlivýchnárokov,ktorésižalobkyňauplatnilažalobouvovýške6.066,19euražalobkyňoužalovanou

celkovou sumou 6.116,90 eur, vznikol matematický rozdiel 50,71 eur, ktorý nepokrýva žiaden z nárokov
označených žalobkyňou v žalobe, preto bolo dôvodné žalobu (aj) v tejto časti zamietnuť. K uvedenému
odvolací súd konštatuje, že žaloba bola zamietnutá II. výrokom napadnutého rozsudku, pričom
zamietnutá suma 3.322,05 eur zahŕňa (jednoznačne) aj sumu 50,71 eur, sumu 447,10 eur (žalobkyňou
definovaný nárok za nákup chladničky a iný tovar do domácnosti dňa 23.4.2021 a 22.2.2021, ktorého

zamietnutie okresný súd odôvodnil v odseku 39 napadnutého rozsudku), sumu 205,69 eur (žalobkyňou
definovaný nárok za čerpadlo a materiál na stavbu plota, ktorého zamietnutie okresný súd odôvodnil
v odseku 39 napadnutého rozsudku). S poukazom na obsah odôvodnenia napadnutého rozsudku nie
je však jednoznačne možné identifikovať, ktoré ďalšie z nárokov žalobkyne označených v odseku 30sú zahrnuté do sumy tiež zamietnutej vo výške 2.618,55, ktorá vznikla rozdielom sumy 3.322,05 eur
(právoplatne zamietnutej II. výrokom rozsudku okresného súdu) a súm 205,69 eur + 447,10 eur +
50,71 eur. Uvedené uviedol odvolací súd pre lepšie pochopenie a ozrejmenie časti uplatnených nárokov

žalobkyne, ktoré boli okresným súdom zamietnuté.

32. Odvolací súd považuje záver okresného súdu o priznaní sumy 2.794,85 eur (s príslušenstvom)
za predčasný. Odvolateľovi prisvedčil v argumentácii k I. výroku, ktorý tento dôvodne považoval za
nepreskúmateľný (§ 220 ods. 2 CSP), pokiaľ ide o posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych

argumentov strán, dôkazov predložených stranami a úvah odôvodňujúcich dôvodnosť priznanej sumy
vo vzťahu k jednotlivým nárokom uplatnených žalobkyňou. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku
v tejto časti (iba) vyplýva, že okresný súd priznal žalobkyni sumu 776,40 eur (odsek 38 odôvodnenia
napadnutého rozsudku), ktorá podľa okresného súdu predstavuje výplaty za odkupy z investičného
životného poistenia, ktoré neboli žalobkyni zo strany žalovaného vyplatené, a v tejto časti sa žalovaný
obohatil. K uvedenému je nutné poukázať na to, že z obsahu spisu s dôrazom na obsah žaloby označený

v odseku 30 vyplýva, že nárok na zaplatenie sumy 776,40 eur žalobkyňa skutkovo odôvodnila tým,
že uhradila dve splátky životného poistenia v prospech žalovaného v Allianz-Slovenská sporiteľňa,
a.s. č. poistnej zmluvy 0305850372 - označenie transakcie E. D., pričom z obsahu spisu nevyplýva,
že žalobkyňa navrhla ohľadom tohto nároku postup podľa § 140 a nasl. CSP (zmenu skutkových
okolnostíúhradaodkupunamiestoúhradasplátky)aaniokresnýsúdnerozhodoluznesenímopripustení

takejto zmeny. Ku dňu rozhodovania okresného súdu, teda okrem iných, bol nárok žalobkyne na
úhradu sumy 776,40 eur ako 2 splátok poistného v prospech žalovaného v Allianz-Slovenská sporiteľňa,
a.s. č. poistnej zmluvy 0305850372 (označenie transakcie E. D.). Zvyšok okresným súdom priznanej
sumy 2.018,45 eur (2.794,85 eur - 776,40 eur) podľa obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku
s dôrazom na odseky 31 až 37 vôbec nekorešponduje s predmetom konania v zmysle žaloby žalobkyne,

ktorá sa v konaní domáhala zaplatenia finančnej sumy, ktorá pozostáva z konkrétnych viacerých
finančných nárokov, čo však okresný súd pri svojom rozhodovaní zjavne nezohľadnil. Pokiaľ ide
o nárok za úhradu poistenia za nehnuteľnosť vo výške 137,- eur dňa 12.7.2021 na účet žalovaného
z odôvodnenia napadnutého rozsudku k uvedenému nároku okresný súd neuviedol žiadne odôvodnenie
(s výnimkou odseku 18, v ktorom skonštatoval, že žalobkyňa dňa 12.7.2021 uhradila poistku za poistenie

nehnuteľnosti žalovaného vo výške 137,- eur), teda z odôvodnenia vôbec nevyplýva, že by viedol riadne
dokazovanie ohľadom tejto otázky. Procesné dokazovanie je pritom objektívnym právom upravený
postup súdu, ktorého cieľom je získanie skutkových a niekedy i právnych poznatkov významných pre
rozhodnutie vo veci. Okresný súd sa nevyjadril k obsahu žaloby žalobkyne týkajúcej sa tohto nároku,
ani nevyložil právne aplikačné úvahy, ktoré by ho viedli k podradeniu skutkovej podstaty pod príslušnú

právnu normu. Pritom práve konkrétna norma hmotného práva určuje základný rozsah dôkazného
bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. Posúdiť
splnenie dôkaznej povinnosti v zmysle cit. § 132 CSP možno práve iba v kontexte konkrétneho predpisu
hmotného práva, čo však súd prvej inštancie podľa obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku
nevykonal.

33. V súvislosti s nárokom na zaplatenie sumy 3.500,- eur, ktoré žalobkyňa žiadala z dôvodu úhrady
splátky z hypotekárneho úveru v F. F., G. vo výške 3.500,- eur (za obdobie 10 mesiacov od 9.9.2021
do 16.5.2022 na účet žalovaného v F. F., G.. F. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX v popise transakcie
názvom „E. D. NÁŠ DOMČEK HYPOTEKA“) v zmysle žaloby na č.l. 1., okresný súd v odôvodnení

napadnutéhorozsudku(odsek12)konštatoval,ženafinancovaniekúpynehnuteľnostisižalovanýzobral
splátkový úver na bývanie vo výške 95.920,- eur, ktorý splácal mesačnými splátkami vo výške 322,56 eur
mesačne a zároveň v odseku 30 odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol, že nebolo jednoznačne
preukázané, že by žalobkyňa hradila namiesto žalovaného jednotlivé splátky hypotekárneho úveru, to
však stále neznamená existenciu právneho dôvodu vykonaných úhrad zo strany žalobkyne. Uvedené

konštatovanie okresného súdu nedáva odpoveď na to, či nárok žalobkyne v tejto časti ne/bol dôvodný
a javí sa aj ako pretirečivý. V tejto súvislosti dáva odvolací súd do pozornosti okresnému súdu, že
v podaní zo dňa 23.4.2024 „záverečná reč“ na č.l. 377 žalobkyňa okrem iného uviedla, že uhrádzala
splátky z hypotekárneho úveru v F. F. G. za 10 mesiacov od 9.8.2021 do 16.5.2022 vo výške 3.500,-
eur za účet žalovaného v F. F., G.. SK F. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX v popise transakcie názvom

„E. D. NÁŠ DOMČEK HYPOTEKA“, jednotlivé úhrady vyplývajú z výpisu z účtu žalobkyne v F. F., G.
a z výpisov z účtu žalovaného v F. F., G.. F. XX XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX, konkrétne 9.8./21
vo výške 500,- eur, 9.9./21 vo výške 1.000,- eur, 8.10./21 vo výške 700,- eur, 8.11./21 vo výške 700,-
eur, 9.11./??? vo výške 700,- eur, 17.1./22 vo výške 500,- eur, 14.2./22 vo výške 600,- eur, 15.3./22vo výške 600,- eur, 15.3./22 vo výške 250,- eur, 14.4./22 vo výške 600,- eur, 16.5./22 vo výške 600,-
eur. Pričom okresný súd ponechal uvedené podanie zjavne bez povšimnutia si rozdielu v tvrdení
v začiatku vymedzenia obdobia, od ktorého žalobkyňa odvodzuje nárok na zaplatenie sumy 3.500,-

eur. Podstatné však je, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva ako okresný súd posúdil
nárok na zaplatenie sumy 3.500,- eur, t.j. či tento je ne/dôvodný a v akej časti. Z odôvodnenia teda
vôbec nevyplýva, že by viedol riadne dokazovanie ohľadom aj tejto otázky. Procesné dokazovanie je
pritom objektívnym právom upravený postup súdu, ktorého cieľom je získanie skutkových a niekedy
i právnych poznatkov významných pre rozhodnutie vo veci. Okresný súd sa nevyjadril k obsahu žaloby

žalobkynetýkajúcejsatohtonároku,aninevyložilprávneaplikačnéúvahy,ktorébyhoviedlikpodradeniu
skutkovej podstaty pod príslušnú právnu normu. Pritom práve konkrétna norma hmotného práva určuje
základný rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa
dôkazného bremena. Posúdiť splnenie dôkaznej povinnosti v zmysle cit. § 132 CSP možno práve iba v
kontexte konkrétneho predpisu hmotného práva, čo však súd prvej inštancie podľa obsahu odôvodnenia
napadnutého rozsudku nevykonal.

34. Pokiaľ ide o nárok na zaplatenie sumy 1.000,- eur (ako ďalší nárok uplatnený žalobou), okresný
súd v odseku 12 uviedol, že nebolo sporné, že pred samotnou kúpou nehnuteľnosti bola uzatvorená
rezervačná zmluva s poplatkom 3.000,- eur, z ktorého 1.000,- eur poskytol žalovaný, 1.000,- eur
žalobkyňa, 1.000,- eur matka žalovaného. Podstatné však je, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku

nevyplýva ako okresný súd posúdil nárok na zaplatenie sumy 1.000,- eur, či tento je ne/dôvodný a v akej
časti. Teda z odôvodnenia vôbec nevyplýva, že by viedol riadne dokazovanie ohľadom aj tejto otázky.
Procesné dokazovanie je pritom objektívnym právom upravený postup súdu, ktorého cieľom je získanie
skutkových a niekedy i právnych poznatkov významných pre rozhodnutie vo veci. Okresný súd sa
nevyjadril k obsahu žaloby žalobkyne týkajúcej sa tohto nároku, ani nevyložil právne aplikačné úvahy,

ktoré by ho viedli k podradeniu skutkovej podstaty pod príslušnú právnu normu. Pritom práve konkrétna
norma hmotného práva určuje základný rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia
byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. Posúdiť splnenie dôkaznej povinnosti v zmysle
cit. § 132 CSP možno práve iba v kontexte konkrétneho predpisu hmotného práva, čo však súd prvej
inštancie podľa obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku nevykonal.

35. Podľa § 181 ods. 2 CSP, po úkonoch podľa odseku 1 súd určí, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi
stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy
nevykoná. Súd tiež uvedie svoje predbežné právne posúdenie veci. To neplatí, ak tak už postupoval pri
predbežnom prejednaní sporu.

36. Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva obligatórna povinnosť súdu pred ďalším postupom
vo veci určiť, ktoré skutkové tvrdenia považuje medzi stranami za sporné a ktoré za nesporné. Za
rovnako sudca na prvom pojednávaní oznámi, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy nevykoná. Náležité
splnenie uvedených povinností je podmienené dôsledným oboznámením sa s listinnými dôkaznými

prostriedkami, celkovým skutkovým stavom veci, procesnými podaniami strán a musí v neposlednom
rade vychádzať z predbežného právneho posúdenia veci. Obligatórne určenie sporných a nesporných
skutkovýchtvrdeníavymedzeniepredmetudokazovaniamázásadnývýznampreďalšíprocesnýpostup
strán v kontradiktórnom sporovom konaní. Postup súdu je pre strany a ich zástupcov na základe
uvedených úkonov predvídateľný. Súd je zároveň povinný umožniť stranám adekvátne reagovať na

vzniknutú procesnú situáciu a vytvoriť im priestor na uplatnenie primeraných prostriedkov procesného
útoku a procesnej obrany vo vzťahu k ochrane ich subjektívnych práv a oprávnených záujmov. Taktiež je
sudca povinný na prvom pojednávaní stranám a ich zástupcom oznámiť predbežné právne posúdenie
veci,ktoréhoúčelomjezefektívnenie,zrýchlenieazjednodušeniesporovéhokonania,vrátaneprevencie
tzv. prekvapivých rozhodnutí.

37.Zospisuvyplýva,žesúdprvejinštancievovecinariadilpojednávaniedňa7.12.2023,naktoromzačal
vykonávať dokazovanie tým, že právni zástupcovia strán uviedli svoje prednesy, avšak ešte predtým
okresný súd postupoval podľa § 181 ods. 2 CSP, a strany prítomné na pojednávaní prostredníctvom
ich právnych zástupcov sa dozvedeli, ktoré skutkové okolnosti považuje okresný súd za sporné a

ktoré za nesporné, aké je predbežné právne posúdenie veci, pričom ani jedna strana prostredníctvom
svojich právnych zástupcov postup okresného súdu na pojednávaní nenamietala, a teda ani žalovaný
nespochybnil, že okresný súd strany oboznámil s predbežným právnym posúdením, čo vyplýva aj z
písomného vyhotovenia zápisnice z pojednávania zo dňa 7.12.2023. Odvolací súd po vypočutí nahrávkyz pojednávania 7.12.2023 konštatuje, že predbežné právne posúdenie danej veci okresným súdom
je v podstate zhodné so záverom okresného súdu, ktorý tento premietol následne aj do odôvodnenia
napadnutého rozsudku, predovšetkým v odsekoch 31 až 35. Napriek tomu, že predbežné právne

posúdenie nekorešponduje s predmetom konania v zmysle žaloby žalobkyne, odvolací súd má za to,
že postup podľa § 181 ods. 2 CSP okresný súd dodržal a napadnutý rozsudok nemožno hodnotiť
ako prekvapivý. V súvislosti s námietkou žalovaného, že na pojednávaní dňa 18.4.2024 okresný
súd výzvu na špecifikovanie návrhov na ďalšie dokazovanie adresovanú sporovým stranám spojil s
výzvou na predloženie záverečných rečí, odvolací súd poukazuje na to, že daná vec bola prejednávaná

na pojednávaniach dňa 7.12.2023, 5.3.2024, 18.4.2024, 23.5.2024, pričom podľa § 179 ods. 1 CSP
pojednávanie vedie súd tak, aby sa mohlo rozhodnúť spravidla na jednom pojednávaní s prihliadnutím
na povahu konania a účel zákona (CSP).

38. Porušením práva na spravodlivý proces je potrebné podľa odvolacieho súdu chápať i taký postup
súdu v prejednávanej veci, ktorým súd strane znemožní realizáciu tých práv, ktoré jej priznáva CSP za

účelom ochrany jej práv a právom chránených záujmov. Táto vada je významná najmä vtedy, ak súd
postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s inými všeobecne záväznými predpismi.

39. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

40. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a
v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne
o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

41. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby
určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou
zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/1994).

42. Vady konania vymedzené v § 389 ods. 1 písm. a) až d) CSP sú porušením základného práva strany
sporu (účastníka súdneho konania) na spravodlivý proces, toto právo zaručujú v podmienkach právneho
poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj cit. čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl.
6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie

(napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu
Slovenskejrepubliky(nálezsp.zn.I.ÚS226/03),trebazaporušenieprávanaspravodlivésúdnekonanie
považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

43. Porušením práva na spravodlivý proces je potrebné podľa odvolacieho súdu chápať i taký postup

súdu v prejednávanej veci, ktorým súd strane znemožní realizáciu tých práv, ktoré jej priznáva CSP za
účelom ochrany jej práv a právom chránených záujmov. Táto vada je významná najmä vtedy, ak súd
postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s inými všeobecne záväznými predpismi.

44. Podľa § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké

skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby

odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Podľa odseku 3, ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej
praxe, odôvodnenie rozsudku obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu.

45. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami
a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky

vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne
závery.Vodôvodnenírozhodnutiamusísúdspôsobomlogickykompaktnýmabezrozporovavnútorných
protirečení vysvetliť, k akým skutkovým zisteniam dospel, ktorú právnu normu a z akých dôvodov
aplikoval a ako ju interpretoval. Účelom odôvodnenia je logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivovysvetliť postup súdu a dôvody jej rozhodnutia. Ak rozhodnutie súdu neobsahuje náležitosti uvedené v
§ 220 ods. 2 CSP, je nepreskúmateľné.

46. Vady zakladajúce zmätočnosť súdneho rozhodnutia, ktoré súd zavinil svojím procesným postupom,
spravidla vždy strane odnímajú možnosť konať pred súdom. Tieto vady zakladajú nepreskúmateľnosť
rozhodnutiaakocelku,ktorámôžebyťdôsledkomobsahovejagramatickejnezrozumiteľnosti,neurčitosti
alebo neodôvodnenosti rozhodnutia. V prípade, keď je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné, jedná sa
o zmätočné rozhodnutie. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 46

ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je aj právo strany na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré
jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkové otázky. Samotné rozhodnutie musí
byť logickým a právnym vyústením priebehu konania, pri jej vydaní musia byť zachované formálne a
obsahové náležitosti s dôrazom na prvky vykonateľnosti, zrozumiteľnosti a určitosti jej skutkových a
právnych dôvodov vo vzťahu k výroku rozhodnutia.

47. Účastník konania má právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne
dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto útoku. V prípade ak účastník konania vyžaduje, aby
sa vec posudzovala podľa konkrétnych výkladových metód relevantných zákonných ustanovení, súd je
povinný zaoberať sa nimi a vyložiť, prečo posúdenie veci v zmysle návrhov účastníka nie je po právnej

stránke správne (porov. uznesenie NS SR sp. zn. 2 MCdo/7/2009).

48. Vady konania vymedzené v § 389 ods. 1 písm. a) až d) CSP sú porušením základného práva strany
sporunaspravodlivýproces,totoprávozaručujúvpodmienkachprávnehoporiadkuSlovenskejrepubliky
okrem zákonov aj cit. čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

49. Vychádzajúc zo základného práva na prístup k súdnej ochrane je potrebné zdôrazniť, že
nepreskúmateľnosť, či arbitrárnosť (tiež označovaná ako zmätočnosť) súdneho rozhodnutia, musí
byť v opravnom konaní napravená, pretože bráni jej vecnému preskúmaniu (§ 389 ods. 1 písm. b/

CSP); konvalidácia tohto nedostatku (zmätočného rozhodnutia) súdom vyššej inštancie neprichádza
z logických a systematických dôvodov do úvahy tiež pre zachovanie princípu dvojinštančnosti. Tomu
zodpovedá aj znenie ustanovenia § 388 CSP, ktoré odvolaciemu súdu umožňuje zmeniť rozhodnutie
súdu prvej inštancie len za predpokladu, že nie sú splnené podmienky na jej potvrdenie (§ 387 ods. 1
CSP), ani na jej zrušenie (§ 389 ods. 1 CSP). Pokiaľ existujú dôvody pre zrušenie (kasáciu) rozhodnutia,

čo zároveň vylučuje, aby mohlo byť rozhodnutie potvrdené, nemožno ho ani zmeniť (por. rozhodnutie
NS SR sp. zn. 7 Cdo 157/2011).

50. Odvolací súd z obsahu preskúmavaného rozsudku ako aj konania, ktoré mu predchádzalo,
dospel k záveru, že súd prvej inštancie nevyhotovil napadnutý rozsudok v napadnutom I. výroku

v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Preskúmavaný rozsudok tak nenaplňuje požiadavku
zrozumiteľnosti a presvedčivosti. Z celkového kontextu odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva
absencia presvedčivého a výstižného vysvetlenia dôvodov priznania žalovanej sumy v I. výroku, ktoré
považuje odvolací súd za predčasné.

51. S poukazom na vyššie vytknuté pochybenia musel odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, keď prvoinštančný súd nepostupoval v súlade
s § 216 CSP a tiež nepostupoval ani v súlade s § 220 ods. 2 CSP, čím žalovanému znemožnil
uskutočnenie jemu patriacich základných procesných práv a takýmto nesprávnym procesným postupom
došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom tento nedostatok nie je napraviteľný v odvolacom

konaní. Došlo by ním totiž k nahradeniu konania súdu prvej inštancie na súde druhej inštancie
a tým k znemožneniu stranám plnej realizácie ich procesných práv, keďže by im bola odopretá
možnosť odvolacieho prieskumu nových, z pohľadu doterajších záverov súdu prvej inštancie dosiaľ
bezvýznamných skutočností, čím by stranám bola odňatá možnosť konať pred súdom.

52. Vychádzajúc zo základného práva na prístup k súdnej ochrane je potrebné zdôrazniť, že
nepreskúmateľnosť, či arbitrárnosť (tiež označovaná ako zmätočnosť) súdneho rozhodnutia, musí
byť v opravnom konaní napravená, pretože bráni jej vecnému preskúmaniu (§ 389 ods. 1 písm. b/
CSP); konvalidácia tohto nedostatku (zmätočného rozhodnutia) súdom vyššej inštancie neprichádzaz logických a systematických dôvodov do úvahy tiež pre zachovanie princípu dvojinštančnosti. Tomu
zodpovedá aj znenie ustanovenia § 388 CSP, ktoré odvolaciemu súdu umožňuje zmeniť rozhodnutie
súdu prvej inštancie len za predpokladu, že nie sú splnené podmienky na jej potvrdenie (§ 387 ods. 1

CSP), ani na jej zrušenie (§ 389 ods. 1 CSP). Pokiaľ existujú dôvody pre zrušenie (kasáciu) rozhodnutia,
čo zároveň vylučuje, aby mohlo byť rozhodnutie potvrdené, nemožno ho ani zmeniť (por. rozhodnutie
NS SR sp. zn. 7 Cdo 157/2011).

53. Uvedené nedostatky nebolo možné napraviť v konaní pred odvolacím súdom (ktorý nenahrádza

postup súdu prvej inštancie) a odvolaciemu súdu neostalo iné, než napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b) v spojení s § 391 ods. 1 CSP zrušiť v napadnutom rozsahu a vec
vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

54. Povinnosťou súdu prvej inštancie, súc pritom viazaný právnym názorom odvolacieho súdu podľa
§ 391 ods. 2 CSP, bude opätovne posúdiť zvyšok žalobou uplatneného nároku, zároveň postupovať

podľa § 216 CSP, zistiť, ktorý z nárokov žalobkyne (resp. ich časť) zostal predmetom konania (v rozsahu
prisúdenej časti), za účelom posúdenia vykonať dokazovanie (jeho posúdenie postupom podľa § 191
CSP a s poukazom na princíp voľného hodnotenia dôkazov zakotveného v čl. 15 Základných princípov
CSP) so sústredením sa aj na odvolacie argumenty odvolateľa i protistrany, tieto posúdiť z hľadiska
všetkých na vec vzťahujúcich sa zákonných ustanovení a potom vo veci znova rozhodnúť. V odôvodnení

rozhodnutia (§ 220 ods. 2 CSP) je rozhodne nevyhnutné uviesť aj citáciu aplikovaných právnych noriem,
vysvetlenie,ktorézoskutkovýchzisteníodôvodňujúaplikáciuprávetýchtoprávnychnoriemadostatočnú
argumentáciu pri ich výklade. Rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s ustanovením § 220 ods. 2
Civilného sporého poriadku odôvodniť, keď rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a
presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada aj so špecifickými námietkami

strán konania.

55. Podľa § 396 ods. 3 CSP ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.

56. Toto uznesenie prijal senát odvolacieho súdu hlasovaním pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Súd vždy poučí strany o ich práve zvoliť si advokáta a o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej pomoci.
(§ 160 ods. 2 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).