Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, June 25, 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19CoCsp/12/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6122219197
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Škultétyová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:6122219197.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Škultétyovej a sudcov

Mgr. Mareka Anovčina a JUDr. Zuzany Slušnej, v spore žalobcu
EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Bratislava - mestská časť Ružinov, Prievozská 2,
IČO 35 724 803, zastúpeného Remedium Legal, s.r.o., advokátskou kanceláriou so sídlom Bratislava -
mestská časť Ružinov, Prievozská 2, IČO 53 255 739, proti žalovanému A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom C. A. C. D., o zaplatenie 16.051,32 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Trenčín, č. k. NM-4Csp/22/2022-128 zo dňa 10. januára 2025, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch II. a III. p o t v r d z u j e.

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie svojim rozsudkom zrušil platobný rozkaz Okresného súdu
Nové Mesto nad Váhom č. k. 4Csp/22/2022-92 zo dňa 26.08.2022 (výrok I.), žalobu zamietol (výrok II.)
a žalovanému nepriznal náhradu trov konania (výrok III.). Súd rozhodol podľa § 53 ods. 9, § 565
zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 1 ods. 2, § 2 zákona č.
129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa podanou žalobou
domáhal zaplatenia sumy 16.051,32 eur s kapitalizovaným zmluvným úrokom vo výške 3.525,08 eur,
kapitalizovaným úrokom z omeškania vo výške 1.445,86 eur a s 5 % ročným úrokom z omeškania zo
sumy 16.031,32 eur od 11.08.2021 do zaplatenia a náhrady trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že
právny predchodca žalobcu (Československá obchodná banka, a. s., so sídlom Bratislava, Žižkova 11,
IČO: 36 854 140) uzatvorila so žalovaným dňa 14.11.2017 zmluvu č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej

bol žalovanému poskytnutý spotrebiteľský úver. Žalovaný napriek opakovaným výzvam banky neplnil
v stanovených termínoch dohodnuté splátky úveru, čím porušil svoju povinnosť podľa zmluvy.
Pohľadávka bola na žalobcu postúpená zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 10.08.2021 a ku dňu
postúpenia bola dlžná suma 21.022,26 eur (istina vo výške
16.031,32 eur, riadny úrok vo výške 3.525,08 eur, úrok z omeškania vo výške 1.445,86 eur, poplatky vo
výške 20,- eur). Žalovaný dlžnú sumu neuhradil ani čiastočne. Žalobca si uplatňoval aj úrok z omeškania
v zákonnej výške od 11.08.2021, t. j. odo dňa nasledujúceho po dni účinnosti postúpenia pohľadávky.

3. Vo veci bol vydaný platobný rozkaz č. k. 4Csp/22/2022-92 zo dňa 26.08.2022, ktorý sa žalovanému
nepodarilo doručiť, preto ho súd prvej inštancie v súlade s § 266 ods. 3 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) zrušil.4. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že dňa 14.11.2017 uzatvorili právny predchodca
žalobcu - Československá obchodná banka, a.s. a žalovaný zmluvu

o ČSOB spotrebiteľskom úvere reg. č. XXXXXXXXXX, ktorej súčasťou boli aj obchodné podmienky
pre ČSOB spotrebiteľské úvery. Predmetom tejto zmluvy bolo poskytnutie spotrebiteľského úveru vo
výške 17.900,- eur s úrokovou sadzbou 8,90 % p.a., ktorý bol účelovo určený na splatenie iných úverov.
Poskytnutý úver mal byť splatený 96 mesačnými splátkami po 261,70 eur zročnými vždy k 20. dňu
v mesiaci. Súčasťou úverovej zmluvy bolo aj poistenie úveru pre prípad smrti, invalidity a pracovnej

neschopnosti dlžníka s mesačným poistným vo výške 22,21 eur, ktoré bolo zročné spolu s mesačnými
splátkami úveru (celková mesačná splátka bola vo výške 283,91 eur). Prvá splátka bola splatná dňa
20.12.2017, posledná dňa 20.11.2025. RPMN úveru bola vo výške 11,83 %, priemerná RPMN vo výške
8,86 %. Celková čiastka, ktorú mal dlžník zaplatiť bola vo výške 27.253,04 eur. Jednorazový poplatok za
spracovanie úveru nebol v zmluve dohodnutý. Splatenie úveru bolo zabezpečené dohodou o zrážkach
zo mzdy a z iných príjmov. Obchodné podmienky pre ČSOB spotrebiteľské úvery v čl. VII. bod 1 písm.

a/ a bod 2 písm. b/ upravovali právo banky vyhlásiť predčasnú splatnosť úveru v prípade omeškania
dlžníka so splatením akejkoľvek sumy vyplývajúcej zo zmluvy voči banke. Z predložených výpisov z
úverového účtu vyplynulo, že žalovaný v novembri 2017 v celom rozsahu vyčerpal poskytnutý úver
vo výške 17.900,- eur. Žalovaný na daný úver zaplatil celkom sumu 4.043,19 eur, a to nasledovnými
úhradami: v mesiaci 12/2017 v sume 283,75 eur; v mesiaci 01/2018 v sume 283,91 eur;

v mesiaci 02/2018 v sume 283,91 eur; v mesiaci 03/2018 v sume 283,91 eur; v mesiaci 04/2018 v sume
289,31 eur; v mesiaci 05/2018 v sume 284,11 eur; v mesiaci 06/2018 v sume 283,95 eur; v mesiaci
07/2018 v sume 0,05 eur; v mesiaci 08/2018 v sume 481,96 eur;
v mesiaci 09/2018 v sume 106,85 eur; v mesiaci 10/2018 v sume 342,49 eur; v mesiaci 11/2018 v sume
1,35 eur; v mesiaci 12/2018 v sume 2,55 eur; v mesiaci 01/2019 v sume 1.061,68 eur; v mesiaci 02/2019

v sume 40,06 eur; v mesiaci 08/2019 v sume 0,30 eur;
v mesiaci 12/2019 v sume 13,19 eur. Žalovaný iné splátky ani poplatky banke podľa predložených
dokladov neuhradil. Dňa 23.10.2019 banka listom označeným ako „posledná výzva na úhradu
pohľadávky“ vyzvala žalovaného na úhradu dlhu z omeškaných splátok spotrebiteľského úveru č.
XXXXXXXXXX vo výške 903,92 eur, z čoho 883,11 eur bolo titulom dlhu na účte spotrebiteľského

úveru vrátane príslušenstva a prípadných poplatkov podľa sadzobníka ČSOB a 20,81 eur bolo
titulom nepovoleného debetu na bežnom účte. Banka žiadala uhradiť uvedený dlh bezodkladne
pod hrozbou zosplatnenia úveru. Predmetná listová zásielka sa banke vrátila ako nedoručená dňa
28.10.2019 z dôvodu, že adresát bol neznámy. Dňa 22.12.2019 banka písomne oznámila žalovanému
vyhlásenie mimoriadnej splatnosti predmetného úveru ku dňu 20.12.2019. Pohľadávku zo zmluvy o

úvere č. XXXXXXXXXX vo výške 16.708,35 eur žiadala uhradiť bezodkladne na účet uvedený vo
výzve. Predmetná listová zásielka sa banke vrátila ako nedoručená dňa 31.12.2019 z dôvodu, že
adresát bol neznámy. Zmluvou o postúpení pohľadávok č. 22151000639 uzatvorenou dňa 25.08.2021
medzi spoločnosťou Československá obchodná banka, a.s. ako postupcom a spoločnosťou EOS KSI
Slovensko, s.r.o. (žalobcom) ako postupníkom, postúpil postupca na postupníka peňažné pohľadávky

postupcu so všetkými právami s nimi spojenými špecifikovanými v prílohe č. 1 k zmluve. Z prílohy k
zmluve vyplýva, že predmetom postúpenia bola aj pohľadávka voči žalovanému, ktorá je predmetom
tohto konania. Listom zo dňa 03.09.2021 Československá obchodná banka, a.s. oznámila žalovanému,
že pohľadávka banky zo zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX vrátane príslušenstva bola na základe zmluvy
o postúpení pohľadávok zo dňa 31.08.2021 postúpená na žalobcu. Listom zo dňa 18.11.2021 - pokus o

zmier,žalobcavyzvalžalovanéhonazaplateniedlhuvovýške22.219,61eur,atovlehotedo28.11.2021.
Uvedený dlh pozostával z neuhradeného úveru vo výške 16.031,32 eur, zo zákonného úroku vo výške
285,49 eur, z riadneho úroku vo výške 3.525,08 eur, z úroku z omeškania vo výške 1.445,86 eur,
poplatkov 20,- eur a nákladov trov právneho zastúpenia 911,86 eur. Žalovaný bol zároveň oboznámený
s tým, že v prípade neuhradenia dlžnej sumy, žalobca bude pohľadávku vymáhať cestou súdu.

5. Súd prvej inštancie mal ďalej za preukázané, že právny predchodca žalobcu -
- ČSOB a.s. a žalovaný uzatvorili dňa 14.11.2017 zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa zákona č.
129/2010 Z. z. Na základe tejto zmluvy bol žalovanému poskytnutý refinančný spotrebiteľský úver vo
výške 17.900,- eur, ktorý sa žalovaný zaviazal splatiť v 96 mesačných splátkach po 261,70 eur. Splátky

boli zročné k 20. dňu v mesiaci, pričom prvá bola zročná dňa 20.12.2017 a posledná dňa 20.11.2025.
Žalovaný postupom času prestal poskytnutý úver riadne a včas splácať a do konca roka 2019 zaplatil
veriteľovi celkovo sumu 4.043,19 eur, následne už nič. Pre riadne nesplácanie úveru banka ako pôvodný
veriteľ žalovaného preukázateľne neúspešne vyzvala na úhradu omeškaných splátok, a to listom -posledná výzva na úhradu pohľadávky zo dňa 23.10.2019, pričom v nej žalovaného upozornila, že
meškásosplácanímúveruvyplývajúcehozozmluvyoúvereč.XXXXXXXXXXažiadaouhradeniedlžnej
čiastky, ktorá bola k 22.10.2019 vyčíslená na sumu 903,92 eur, a to bezodkladne. Zároveň žalovaného

upozornila na možnosť predčasného zosplatnenia úveru. Súd prvej inštancie poukázal na to, že v danom
prípade ide o spotrebiteľský právny vzťah, pri ktorom sa podmienky predčasného zosplatnenia úveru
musia striktne riadiť ustanoveniami § 565 Občianskeho zákonníka v spojení s § 53 ods. 9 Občianskeho
zákonníka, čo sa však
v prejednávanej veci nestalo. Predložená výzva zo dňa 23.10.2019, ktorá bezprostredne predchádzala

predčasnému zosplatneniu spotrebiteľského úveru, totiž nespĺňala požiadavky stanovené ustanovením
§53ods.9Občianskehozákonníka.Súdprvejinštanciezdôraznil,ževnejniejeuvedenéprenesplnenie
ktorej konkrétnej splátky pôvodný veriteľ mienil sporný spotrebiteľský úver predčasne zosplatniť a
nie je zrejmé ani to, z čoho presne pozostávala dlžná suma 883,11 eur definovaná ako dlh na účte
spotrebiteľského úveru (táto suma nepredstavuje ani násobok dohodnutej mesačnej splátky vo výške
261,70 eur, ani mesačnej splátky vo výške 283,91 eur vrátane poistenia). Zistenie, pre nezaplatenie

ktorej konkrétnej splátky došlo k jednorazovému predčasnému zosplatneniu celého úveru, má pritom
význam pre posúdenie otázky dodržania zákonom stanovenej trojmesačnej lehoty omeškania pred
zosplatnením, ako aj otázky prípadného premlčania nároku žalobcu. V druhom rade, pokiaľ pôvodný
veriteľ od spotrebiteľa žiadal, aby mu dlžnú sumu uhradil bezodkladne po doručení výzvy, neposkytol
dlžníkovi zákonom stanovenú 15 dňovú lehotu na dodatočné plnenie. Nemožno preto podľa súdu

prvej inštancie hovoriť o tom, že veriteľ upozornil spotrebiteľa na uplatnenie svojho práva podľa § 565
Občianskeho zákonníka v lehote nie kratšej ako 15 dní. Bez splnenia vyššie uvedených podmienok
nebolo možné považovať za platné následné predčasné zosplatnenie úveru vykonané listom pôvodného
veriteľa zo dňa 22.12.2019 označeným ako oznámenie o vyhlásení predčasnej splatnosti úveru. Súd
prvej inštancie poukázal aj na to, že posledná výzva na úhradu pohľadávky zo dňa 23.10.2019 sa vrátila

poštou pôvodnému veriteľovi ako nedoručená dňa 28.10.2019. Pri dohodnutej splatnosti jednotlivých
splátok vždy k 20. dňu v mesiaci, mohol podľa § 565 Občianskeho zákonníka pôvodný veriteľ žiadať
o jednorazové vrátenie nesplatenej dlžnej sumy najneskôr do splatnosti najbližšej nasledujúcej splátky,
ktorá nastala dňa 20.11.2019. Pôvodný veriteľ však úver zosplatnil až dňa 20.12.2019, čiže učinil tak z
pohľaduzákonaneskoro,pretožetotojehoprávosplatnosťounajbližšejnasledujúcejsplátkyzročnejdňa

20.11.2019 zaniklo podľa § 565 Občianskeho zákonníka. V kontexte uvedenej argumentácie súd prvej
inštancie poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/2/2023 (bod. 14.2.) zaoberajúce
sa zákonnými podmienkami predčasného zosplatnenia úveru. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie
považoval predčasné zosplatnenie úveru pôvodným veriteľom za neplatné, pričom
v nadväznosti na to považoval za neplatné aj samotné postúpenie pohľadávky z predmetného úveru,

keďže pôvodný veriteľ postúpil pohľadávku, ktorá v čase postúpenia fakticky neexistovala. Súd prvej
inštancie preto uzavrel, že žalobca nie je aktívne vecne legitimovaným subjektom v konaní, čo je samo
o sebe dôvodom pre zamietnutie žaloby ako celku. Súd prvej inštancie dodal, že ani v prípade, ak
by postúpenie žalovanej pohľadávky na aktuálneho žalobcu bolo platné, žalobe by nemohol vyhovieť
z dôvodu, že tým, že nedošlo

k platnému vyhláseniu predčasnej splatnosti sporného úveru, jednotlivé dohodnuté splátky postupne
nadobúdali zročnosť v zmysle zmluvy o ČSOB spotrebiteľskom úvere reg. č. XXXXXXXXXX zo dňa
14.11.2017, teda vždy k 20. dňu mesiaca a s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
4Cdo/85/2021 zo dňa 12.02.2024, hoci by šlo o plnenie
z rovnakej zmluvy, ale je neprípustné, aby súd priznal plnenie z iného skutkového stavu, než aký bol

vymedzený v žalobe. Súd prvej inštancie preto žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.

6. Rozhodnutie o náhrade trov konania súd prvej inštancie odôvodnil podľa § 257 CSP, v zmysle ktorého
procesne úspešnému žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal, nakoľko bol počas celého
konania absolútne nečinný, a teda mu v konaní žiadne trovy nevznikli.

7. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca, v ktorom namietal odvolacie dôvody podľa §
365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP. Uviedol, že nesúhlasí so záverom súdu,
v zmysle ktorého súd považoval výzvu zo dňa 23.10.2019 a výzvu zo dňa 22.12.2019 za neurčitú a z
tohto dôvodu aj neplatnú. Má za to, že žalovaný z obsahu výzvy nezameniteľne poznal rozsah dlžnej

čiastky a rovnako vedel, že na to, aby veriteľ neuplatnil pohľadávku
v súdnom konaní, musí dlžnú čiastku uhradiť. Žalobca má za to, že v konaní preukázal platné vyhlásenie
mimoriadnej splatnosti úveru – v konaní predložil výzvu podľa § 565 Občianskeho zákonníka i výzvu
podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka spolu s dôkazmi o ich doručovaní. Rovnako z predloženejplatobnej histórie (prehľadu čerpania) je zrejmé, že žalovaný si svoj záväzok neplnil riadne a včas.
Žalobca poukázal najmä na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/123/2022 z
30.01.2024, podľa ktorého: „Dovolací súd sa nestotožňuje s názorom, ktorý prezentovali dovolatelia, že

špecifikácia splátky, pre ktorú dochádza k zosplatneniu, by mala byť podmienkou platnosti predčasného
zosplatnenia dlhu. Žiadnu takúto povinnosť (uviesť v zosplatnení konkrétnu splátku) zákon veriteľovi
neukladá. Dovolací súd tiež nepovažuje za potrebné na tomto mieste viesť polemiku o tom, či je určenie
splátky, ktorá vyvolala zosplatnenie, skutkovou alebo právnou otázkou (skutkovou otázkou nesporne je
označenie takejto splátky vo výzve na zaplatenie alebo v samotnom zosplatnení, ak však tieto listiny

vymedzenie relevantnej splátky neobsahujú, je jej určenie na účely začatia počítania premlčacej doby
len právnym konštruktom). Považuje však za vhodné uviesť, že pokiaľ sa vykonaným dokazovaním
nepreukáže opak, treba vychádzať z princípu racionálneho správania účastníkov zmluvných vzťahov,
ktorí konajú v súlade so zákonom, a teda vzhľadom na ustanovenie § 565 druhej vety Občianskeho
zákonníka je potrebné predpokladať, že zosplatnenie bolo vyvolané tou splátkou, ktorá bola v čase
zosplatnenia tri mesiace po splatnosti.“. Žalobca má za to, že zákon takéto označenie splátky v

zosplatňujúcom úkone, resp. výzve podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka veriteľovi neukladá. V
predmetnej veci posudzované výzvy
z hľadiska obsahu uvádzajú celkovú dlžnú sumu, s ktorou bol dlžník toho času v omeškaní
a priemerný spotrebiteľ tak mal vedomosť o výške sumy, zaplatením ktorej zabráni zosplatneniu
úveru; špecifikácia splátky nemá v konečnom dôsledku žiaden pozitívny dopad na zvýšenie platobnej

disciplíny dlžníka - spotrebiteľa, absencia špecifikácie splátky nestavia spotrebiteľa do nevýhodnejšieho
postavenia; predmetnú otázku posudzovali súdy približne od roku 2008 - do roku 2024 z rozhodovacej
praxe súdov (na všetkých úrovniach) pre banky požiadavka na špecifikáciu splátky vo výzve
zosplatňujúcej, resp. pred zosplatnením nevyplynula, pričom až v roku 2024 došlo k zásadnej zmene
pri posudzovaní obsahu predmetného ustanovenia; predmetnú problematiku posudzoval dovolací súd

pri riešení právnej otázky premlčania (výsledkom čoho bol aj judikát publikovaný pod č. R29/2023,
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/268/2020 z 29. novembra 2022), kedy
nevyhnutne musel dovolací súd posudzovať aj náležitosti jednotlivých výziev
(ak posudzoval začiatok plynutia premlčacej doby), pričom nedospel k záveru o tom, že by zákon
veriteľovi ukladal povinnosť uviesť rozhodnú splátku v tej-ktorej výzve. Žalobca poukázal na viaceré

rozhodnutia Ústavného súdu SR (nález sp. zn. I. ÚS 242/07, nález
sp. zn. I. ÚS 640/2014 zo dňa 01.04.2015, nález sp. zn. III. ÚS 289/2017 zo dňa 21.11.2017, sp.
zn. II. ÚS 135/04) a tiež Najvyššieho súdu SR (sp. zn. 4Cdo/9/2017 zo dňa 27.05.2020). Žalobca
trval na tom, že medzi postupcom a žalobcom došlo k platnému postúpeniu pohľadávky a žalobca
bol aktívne vecne legitimovaný na podanie žaloby. Žalobca zároveň analogicky poukázal na vybrané

rozhodnutia krajských súdov, ktoré dospeli k opačnému názoru ako konajúci súd, a to, že v rámci
zosplatnenia (resp. výzvy podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka) nie je potrebné špecifikovať
omeškanú splátku (rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17CoCsp/3/2023 zo dňa 29.06.2023,
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12CoCsp/1/2024 zo dňa 29.11.2024, Krajského súdu v Nitre
sp. zn. 12CoCsp/39/2022 zo dňa 31.08.2023, Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11CoCsp/10/2024 zo

dňa 16.10.2024, Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6CoCsp/80/2022 zo dňa 20.03.2023, Krajského
súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12CoCsp/17/2022 zo dňa 05.01.2023). Žalobca konštatoval, že veriteľ
nie je povinný (Občiansky zákonník takú podmienku v žiadnom jeho ustanovení neustanovuje) uvádzať
konkrétnu splátku, pre ktorú sa veriteľ chystá, prípadne pre ktorú veriteľ pristúpil k vyhláseniu splatnosti
úveru. Žalobca zastal názor, že pokiaľ by zákonodarca vyžadoval presnú špecifikáciu splátky, pre ktorú

došlo k zosplatneniu vo výzve podľa § 565 Občianskeho zákonníka, uvedené by uviedol expressis verbis
v tomto zákonnom ustanovení. Žalobca analogicky poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, sp. zn. 1Cdo/154/2022 zo dňa 27.02.2024. Zároveň upozornil na skutočnosť, že predmetné
znenie Občianskeho zákonníka bolo s účinnosťou od 01.11.2024 novelizované
a poukázal na nové znenia § 53 ods. 9 a 10 Občianskeho zákonníka, čím podľa neho zákonodarca s

konečnou platnosťou vyriešil predmetnú problematiku. Z novelizovaných ustanovení § 53 ods. 9 a 10
Občianskeho zákonníka je pritom zrejmé, že ani po ich novelizácii nebude obligatórnou náležitosťou
výzvyuvedeniekonkrétnejsplátky,resp.jejšpecifikácia,alepostačujúcimúdajomnaplatnézosplatnenie
bude uvedenie sumy, s ktorou je dlžník v omeškaní (obdobne ako v prejednávanom prípade). Veriteľ je aj
podľa úpravy účinnej od 01.11.2024 povinný vo výzve upozorniť spotrebiteľa na následok zosplatnenia

a uviesť sumu splátok, s ktorými je spotrebiteľ v omeškaní - obligatórnou náležitosťou takejto výzvy,
dokonca pod sankciou neurčitosti, teda ani po účinnosti novelizácie nebude špecifikácia konkrétnej
splátky, pre ktorú sa veriteľ chystá úver zosplatniť, resp. pre ktorú úver zosplatňuje. Nestotožnil sa
s posúdením súdom prvej inštancie, v zmysle ktorého si veriteľ mohol uplatniť právo podľa § 565Občianskeho zákonníka napriek pretrvávajúcemu splneniu podmienok podľa § 53 ods. 9 Občianskeho
zákonníka iba presne v časovom rozmedzí od uplynutia 15 dní od upozornenia na možné uplatnenie
tohto práva do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky, t. j. v prejednávanom prípade odo dňa

23.10.2019, resp. 28.10.2019 do 20.11.2019. Z dikcie ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka
je podľa žalobcu zrejmé, že spotrebiteľ musí byť upozornený na možnosť uplatniť právo podľa § 565
Občianskeho zákonníka a zároveň musí byť v nepretržitom trojmesačnom (a dlhšom) omeškaní so
splácaním splátok – pričom za splnenia týchto podmienok môže veriteľ
v budúcnosti kedykoľvek – v prípade, ak sú tie podmienky naďalej zachované a teda ak spotrebiteľ

naďalej neplní splátky úveru – za splnenia podmienok podľa § 565 Občianskeho zákonníka do splatnosti
ďalšej splátky úveru vyhlásiť mimoriadnu splatnosť v súlade s ust.
§ 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Ak sa veriteľ rozhodne neuplatniť toto právo, opätovne mu toto
právo vznikne nesplnením ďalšej splátky úveru – pričom táto skutočnosť (nesplnenie ďalšej splátky
úveru) nemá na splnenie podmienok podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka žiadny vplyv – a teda
je bez právneho významu, že spotrebiteľ je v omeškaní aj štyri a viac mesiacov, nakoľko podmienky

podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, t. j. upozornenie na možnosť uplatnenia práva podľa §
565 Občianskeho zákonníka a trojmesačné omeškanie spotrebiteľa sú naďalej zachované. V tejto
súvislosti žalobca poukázal na viaceré rozhodnutia odvolacích súdov (Krajského súdu v Trenčíne sp.
zn. 16CoCsp/2/2023 zo dňa 14.09.2023, Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6CoCsp/20/2023 zo dňa
24.06.20204, Krajského súdu v Prešove sp. zn. 10CoCsp/16/2022 zo dňa 28.07.2022, Krajského súdu

v Bratislave
sp. zn. 15CoCsp/13/2020 zo dňa 25.05.2020). V nadväznosti na nesprávny právny záver súdu prvej
inštancie ohľadom neplatnosti uplatnenia práva postupcu na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru
boli nesprávne aj jeho následné právne závery ohľadom neplatného postúpenia pohľadávky pre
nesplatnosť pohľadávky ku dňu jej postúpenia. Ohľadom súdom prvej inštancie namietanej dlžnej

sume vo výzve zo dňa 23.10.2019, žalobca považoval rozhodnutie súdu za nepreskúmateľné, nakoľko
nemožno vo všeobecnosti objektivizovať, že výška omeškanej sumy sa musí rovnať násobku splátok
v zmysle zmluvy, nakoľko stačí úhrada vo vyššej alebo nižšej výške, resp. čiastočné omeškanie s
mesačnou splátkou, pričom netreba opomínať ani to, že v prípade omeškania sa do omeškanej sumy
premietaajpríslušnýúrokzomeškania.Nazákladevyššieuvedenéhožalobcanavrhol,abyodvolacísúd

napadnutýrozsudokpodľa§388CSPzmeniltak,ževyhoviežalobežalobcu,resp.vzmysleustanovenia
§ 389 ods. 1 CSP aby ho zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Zároveň požiadal, aby mu odvolací súd priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v rozsahu 100 %.

8. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

9. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP, bez
nariadenia pojednávania odvolacieho súdu podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel
k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti vo výrokoch II.

a III. podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdiť ako vecne správny.

10. Z obsahu podaného odvolania vyplýva, že rozsudok súdu prvej inštancie nebol žalobcom
spochybnený vo výroku I. o zrušení platobného rozkazu Okresného súdu
Nové Mesto nad Váhom č. k. 4Csp/22/2022-92 zo dňa 26.08.2022. V tomto výroku je rozsudok súdu

prvej inštancie právoplatný a týmto rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknutý (§ 367 CSP).

11. Predmetom konania je pohľadávka banky zo spotrebiteľského úveru, ktorá mala byť bankou
postúpená po jej zosplatnení na žalobcu na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 10.08.2021.
Súd prvej inštancie založil svoje zamietajúce rozhodnutie na právnom závere, že žalobca v konaní

nedisponoval aktívnou vecnou legitimáciou, nakoľko nedošlo
k účinnému zosplatneniu predmetného úveru zo strany právneho predchodcu žalobcu podľa ust. § 565
Občianskeho zákonníka v spojení s ust § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka
z dôvodu absencie konkrétnej splátky, pre ktorú veriteľ dlh mienil zosplatniť vo výzve na zaplatenie
podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka a ani v oznámení o vyhlásení predčasnej splatnosti úveru.

Právnym následkom neplatného zosplatnenia je neplatnosť postúpenia pohľadávky v zmysle ust. § 92
ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v spojení s ust. § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch a nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu.12. Podstata odvolacích argumentov žalobcu bola koncentrovaná v tvrdení, že
k postúpeniu pohľadávky došlo platne, keď veriteľ vyhlásil predčasnú splatnosť úveru, a to bez
povinnosti veriteľa uvádzať vo výzve podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka alebo

v oznámení o vyhlásení mimoriadnej splatnosti (ktorá vyhláseniu splatnosti predchádzala) konkrétnu
splátku, pre ktorú veriteľ pristúpil k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru, keď žiadny právny predpis
takéto označenie splátky v zosplatňujúcom úkone, resp. výzve podľa
§ 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka veriteľovi neukladá. Záver súdu prvej inštancie
o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu z dôvodu neplatnosti zosplatnenia

a následného postúpenia pohľadávky vychádza z nesprávneho skutkového zistenia
a nesprávneho právneho posúdenia veci (odvolacie dôvody uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h)
CSP). Žalovaný z obsahu predmetnej výzvy podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka nezameniteľne
poznal rozsah dlžnej čiastky a vedel, že na to, aby veriteľ neuplatnil pohľadávku v súdnom konaní, musí
dlžnú čiastku uhradiť. Žalobca uplatnil tiež odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP, keď
súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace

procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

13. Za aplikácie § 380 ods. 2 CSP posudzoval odvolací súd z úradnej povinnosti, či konanie pred
súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok.
Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci,

a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní
nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a) CSP
a odvolateľ ich ani netvrdil.

14. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP treba rozumieť

nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj
z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných
právspojenýchsosúdnouochranoupráva.Idenapr.oprávonaverejnéprejednaniesporuzaprítomnosti
strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným

zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie
rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so
zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).

15. Ďalej vychádzajúc z obsahu odvolania žalobca namietal nesprávnosť skutkových

a právnych záverov, na ktorých založil svoje rozhodnutie súd prvej inštancie (odvolacie dôvody uvedené
v ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP).

16. Pokiaľ ide o odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, podstata tohto odvolacieho dôvodu
spočíva predovšetkým v nesprávnom postupe súdu prvej inštancie

pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom toho je, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré
z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne, že neprihliada na skutočnosti,
ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť
aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť
a pravdivosť získaných poznatkov.

17. Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri
aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného
právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený
právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené

v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou
právnej normy).
18. Vyššie uvedené odvolacie námietky odvolateľa vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnené, bez
opory v zistenom skutkovom stave a v následnom právnom posúdení veci súdom prvej
inštancie. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vychádzal z

precízne zisteného skutkového stavu veci, keď vyvodil správne právne závery. Svoje rozhodnutie súd
prvej inštancie tiež dostatočne odôvodnil,
v súlade s požiadavkami uvedenými v ust. § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd nezistil dôvod na to, aby
sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov obsiahnutých v odôvodnenínapadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre jeho
potvrdenie. Súčasne sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho
dôvodov a v podrobnostiach naň odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP), pričom dodáva nasledovné:

19. Z obsahu spisu vyplýva, že dňa 14.11.2017 bola medzi Československou obchodnou bankou, a. s.
(právnym predchodcom žalobcu) a žalovaným uzavretá zmluva
o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej žalovanému poskytol úver vo výške
17.900,- EUR. Súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že predmetná zmluva o úvere uzavretá

medzi veriteľom a žalovaným ako dlžníkom je spotrebiteľskou zmluvou
a zároveň zmluvou o spotrebiteľskom úvere, na ktorú sa vzťahujú ustanovenia zákona
č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy (t. j.
14.11.2017).Súdprvejinštancieaplikovalnadanývzťahpríslušnéprávnenormyspotrebiteľskéhopráva,
vrátane ustanovení § 53 ods. 9 v spojení s § 565 Občianskeho zákonníka a následne správne vyhodnotil
neplatnosť postúpenia pohľadávky z predmetného úveru v zmysle § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.

z. o bankách a § 17 ods. 1 zákona
č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch.

20. Podľa ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, ak ide
o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo

podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne
upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva.

21. Podľa ust. § 565 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, ak ide o plnenie
v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to

bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti
najbližšie nasledujúcej splátky.

22. V súvislosti s úpravou režimu straty výhody splátok zákonodarca v § 53 ods. 9 Občianskeho
zákonníka zavádza nové pravidlo, z ktorého vyplýva, že veriteľ (v postavení dodávateľa) môže

požadovať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky najskôr po uplynutí troch
mesiacov od omeškania s jej zaplatením a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako
15 dní na uplatnenie tohto práva. Ak ide o plnenie
v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to
bolo dohodnuté, alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti

najbližšie nasledujúcej splátky (§ 565 Občianskeho zákonníka). Z druhej vety citovaného ustanovenia
§ 565 Občianskeho zákonníka vyplýva, že veriteľ môže žiadosť o jednorazové vrátenie nesplatenej
dlžnej sumy využiť najneskôr do splatnosti najbližšej nasledujúcej splátky; zároveň tak môže urobiť až
po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením omeškanej splátky. Tieto podmienky musia
byť splnené kumulatívne; v prípade, že veriteľ toto právo do splatnosti najbližšej splátky nevyužije,

jeho právo na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru pre tú - ktorú splátku zaniká. Veriteľovi však nič
nebráni v tom, aby v prípade dlžníkovho nesplácania ďalších splátok vyhlásil predčasnú splatnosť úveru
pre niektorú ďalšiu splátku, ak splní podmienky predpokladané ustanovením § 53 ods. 9 Občianskeho
zákonníka v spojení s § 565 Občianskeho zákonníka.

23. Podľa ust. § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právny úkon sa musí urobiť slobodne
a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný.

24. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

25. Podľa ust. § 92 ods. 8 veta prvá zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, ak je napriek písomnej výzve
banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní
so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže
banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku

postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez
súhlasu klienta; týmto nie sú dotknuté pravidlá pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o spotrebiteľskom
úvere podľa osobitného predpisu ani pravidlá pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o úveroch na
bývanie podľa osobitného predpisu.26.Pokiaľideopostúpeniepohľadávkyvyplývajúcejzospotrebiteľskejzmluvy,nevyhnutnájeajaplikácia
ustanovenia § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z.

o spotrebiteľských úveroch, v zmysle ktorého práva vyplývajúce zo zmluvy
to neplatí, ak prechádza alebo sa postupuje pohľadávka so všetkými právami s ňou spojenými a
a) ide o prechod alebo postúpenie z veriteľa oprávneného poskytovať spotrebiteľský úver podľa tohto
zákona alebo osobitného predpisu na veriteľa podľa § 20 ods. 1 písm. a), banku, zahraničnú banku
alebo pobočku zahraničnej banky, a

b) prechádza alebo postupuje sa pohľadávka po konečnom termíne splatnosti spotrebiteľského úveru
alebo pohľadávka, ktorá sa stala splatnou pred termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.

27. Pre konštatovanie platného postúpenia pohľadávky banky na iný, hoci aj nebankový subjekt, je v
prípade práv vyplývajúcich zo spotrebiteľskej zmluvy nevyhnutné splniť podmienky vyplývajúce jednak
z ustanovenia § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka, ako aj z ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o

bankách a § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch.

28. Medzi právnym predchodcom žalobcu a dlžníkom zo zmluvy o úvere v rámci ich zmluvných vzťahov
existovala dohoda o možnosti vyhlásiť úver za predčasne splatný podľa § 565 Občianskeho zákonníka

(v danom prípade bod 2. písm. b) článku VII. Obchodných podmienok pre ČSOB spotrebiteľské úvery
právneho predchodcu žalobcu s účinnosťou od 01.03.2016), a preto právny predchodca žalobcu bol
oprávnený vyhlásiť okamžitú splatnosť úveru za dohodnutých podmienok v prípade, ak bol dlžník v
omeškaní viac ako tri mesiace so zaplatením splátky a banka ho upozornila na uplatnenie tohto práva
v lehote nie kratšej ako 15 dní.

29. Žalobca v odvolaní namietal, že zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva povinnosť žalobcu uviesť
v upozornení (výzve) pred zosplatnením úveru tú ktorú omeškanú splátku,
v súvislosti s ktorou zvažuje uplatniť právo zosplatniť úver ako podmienku na to, aby bolo vyhlásenie
predčasnej splatnosti považované za platný právny úkon a tiež nie je potrebné konkretizovať splátku

v oznámení o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru. Podľa názoru odvolacieho súdu, vo vzťahu k
splneniu podmienok definovaných v § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka je potrebné uviesť, že
aj keď vymedzenie konkrétnej splátky, pre omeškanie dlžníka, s ktorou veriteľ zvažuje uplatnenia práva
zosplatniť úver, v upozornení (výzve) na zosplatnenie dlhu neukladá zákonné ustanovenie § 53 ods.
9 a § 565 Občianskeho zákonníka expressis verbis, nemožno však opomenúť všeobecné ustanovenia

Občianskeho zákonníka o právnych úkonoch podľa § 37 Občianskeho zákonníka. Výzva prezumovaná
v § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka je jednostranným právnym úkonom, ktorý z hľadiska jeho určitosti
musí obligatórne obsahovať (identifikáciu) splátky, s ktorou je spotrebiteľ
(v prejednávanom spore žalovaný) v omeškaní, a ktorá zakladá dôvod na vyhlásenie mimoriadnej
splatnostiúveru.Ideobezpodmienečnúnáležitosťtakejtovýzvy,ktorejúčelomjeinformovaťspotrebiteľa

o tom, s ktorou splátkou je v omeškaní a zároveň pre omeškanie
s ktorou splátkou uplatní svoje právo k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru.

30. Vo vzťahu k určitosti výzvy podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka je potrebné uviesť, že
posúdenie náležitosti takejto výzvy bolo v rozhodnutiach odvolacieho súdu

v obdobných skutkových základoch vykladané tak, ako uvádzal žalobca v podanom odvolaní. V
rozhodnutiach tunajšieho súdu ako napr. 17CoCsp/3/2023 zo dňa 29.06.2023, 27CoCsp/1/2024 zo
dňa 30.01.2024, či v rozhodnutí 19CoCsp/13/2022 zo dňa 28.09.2024 odvolací súd zastával názor, že
pokiaľ ide o určitosť právneho úkonu výzvy podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka a zosplatnenia
úveru právneho predchodcu žalobcu z pohľadu neuvedenia konkrétnej omeškanej splátky úveru, pre

ktorú veriteľ vyhlasuje mimoriadnu splatnosť úveru, podľa odvolacieho súdu žiaden všeobecne záväzný
právny predpis ani
ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka neustanovuje takéto osobitné náležitosti uvedených právnych
úkonov, teda údaj alebo identifikáciu tej ktorej splátky, pre ktorú došlo k uplatneniu práva dodávateľa
(veriteľa) na zosplatnenie úveru.

31. V predmetnej veci, vo vzťahu k náležitosti výzvy podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka zaujal
stanovisko Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý vo viacerých rozhodnutiach - sp. zn. 5Cdo/2/2023
zo dňa 25.01.2024 ustálil, že „v prípade, ak zo strany veriteľa dôjde k vyhláseniu úveru za predčasnesplatný, a to v súlade s ustanovením § 565 Občianskeho zákonníka a § 53 ods. 9 Občianskeho
zákonníka, pre platný úkon zosplatnenia je zo strany veriteľa nevyhnutné, aby v tomto zosplatnení
presne špecifikoval konkrétnu splátku, pre ktorú jednorazovo a predčasne zosplatnil celý dlh“... resp.

v rozhodnutí sp. zn. 5Cdo/197/2022 zo dňa 26.06.2024 zotrval na svojich záverov, pričom svoju
argumentáciu doplnil, keď uviedol, že „identifikácia splátky je potrebná z dôvodu identifikácie prvého
dňa plynutia premlčacej doby, ale i pre potrebu vedomosti dlžníka o tom, zaplatením akej sumy zabráni
zosplatneniu úveru (porovnaj rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/149/2021). Je to podstatná
informácia najmä v situáciách, pokiaľ predtým došlo k čiastočnému plneniu

a dlžná suma sa mohla kumulatívne tvoriť aj dlhšie, pričom ale neboli naplnené podmienky, kedy
by mohol byť úver zosplatnený celý. Ak veriteľ oznámi iba dlžnú sumu s upozornením na možnosť
zosplatnenia celého úveru, môže byť spotrebiteľ pomýlený a v dôsledku informačnej asymetrie môže
byť poškodený.“ Uvedené bolo potvrdené aj v jednom z najaktuálnejších rozhodnutí Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/152/2022 zo dňa 13.02.2025, v zmysle ktorého: „Bez konkretizácie
splátky, pre ktorú prichádza zosplatnenie, nie je možné spoľahlivo určiť, či k uplatneniu práva došlo za

splnenia preň zákonom určených podmienok (uplynutia oboch lehôt podľa § 53 ods. 9 Občianskeho
zákonníka). Právny úkon nekonkretizujúci splátku preto je úkon zákon obchádzajúci (nakoľko napriek
nezakotveniu výslovnej zákonnej požiadavky na takúto náležitosť jej absencia spôsobuje nedodržanie
účelu úpravy, ktorým je možnosť overenia si splnenia požiadaviek slúžiacich zvýšenej ochrane
spotrebiteľa) a i nedostatočne určitý, v oboch prípadoch sankcionovaný neplatnosťou (či už podľa § 39

alebo § 37 ods. 1 OZ).“

32. S poukazom na závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, odvolací súd
v predmetnej veci prehodnotil svoju doterajšiu rozhodovaciu prax v skutkovo podobných veciach a vo
vzťahu k výzve podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka uzavrel, že pre platné predčasné zosplatnenie

úveru podľa § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka a tým aj platné postúpenie pohľadávky podľa
§ 92 ods. 8 zákona o bankách a § 17 ods. 1 zákona
č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch sa od žalobcu resp. právneho predchodcu žalobcu
vyžaduje vymedzenie konkrétnej náležitosti výzvy podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v podobe
identifikáciesplátky,sktorouježalovanývomeškaníaprektorúsplátkumalžalobcavúmyslepožadovať

mimoriadne zosplatnenie úveru.
33. V predmetnej veci za takúto výzvu podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, ktorá by spĺňala vyššie
uvedené náležitosti, t. j. špecifikáciu splátky, s ktorou je spotrebiteľ
(v prejednávanom spore žalovaný) v omeškaní, a ktorá predchádzala zosplatneniu ku dňu 20.12.2019,
nemožno považovať výzvu označenú ako „posledná výzva na úhradu pohľadávky“ zo dňa 23.10.2019.

Z konštrukcie predmetného upozornenia, resp. výzvy je možné vyvodiť závery o tom, že právny
predchodca žalobcu upozornením, resp. výzvou na zaplatenie dlžnej časti úveru zo dňa 23.10.2019
upozornil žalovaného, že ku dňu 22.10.2019 je pohľadávka banky, vyplývajúca zo zmluvy o úvere, po
lehote splatnosti vo výške
903,92 eur, pozostávajúcej z dlhu na účte spotrebiteľského úveru vrátane príslušenstva a prípadných

poplatkov podľa sadzobníka ČSOB vo výške 883,11 eur a nepovoleného debetu na bežnom účte v
sume 20,81 eur. Zároveň upozornil žalovaného, že ak nedôjde k úhrade vyššie uvedenej dlžnej sumy
záväzku, je žalobca oprávnený vyhlásiť úver za predčasne splatný. Nebolo sporné, že uvedená listina je
výzvou v zmysle ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka ako predpoklad pre možné platné predčasné
zosplatnenie úveru. Uvedenie splátky úveru a v akej výške, pre ktorú sa žalovaný dostal do omeškania

a pre ktorú mimoriadnu splatnosť vyvolala, zo znenia výzvy nevyplýva. Taktiež zosplatnenie úveru
právnym predchodcom žalobcu listom označením ako „oznámenie o vyhlásení predčasnej splatnosti
úveru“ zo dňa 22.12.2019, neobsahovalo uvedenie splátky, pre ktorú právny predchodca žalobcu
pristúpil k zosplatneniu úveru.

34. Opačnou argumentáciou, ktorú je potrebné odmietnuť ako nedostatočnú, by sa prijal záver
prezentovaný žalobcom v odvolaní, podľa ktorého by na platné predčasné zosplatnenie úveru stačilo
uvedenie výšky žalovaným nezaplatenej splatnej sumy (pohľadávka banky) ako i ku ktorému dátumu.
Uvedenie výšky nezaplatenej sumy vo výzve pred zosplatnením, resp.
v samotnom zosplatnení však nezbavuje žalobcu povinnosti uvádzať konkrétnu splátku, pre ktorú

pristupuje k mimoriadnemu zosplatneniu. Uvedenie konkrétnej splátky nepredstavuje formálnu
podmienku, ale sa jedná o notifikačnú povinnosť dodávateľa voči spotrebiteľovi, ktorá má umožniť
spotrebiteľovi „dozvedieť sa“ o hroziacom následku spočívajúcom vo vyhlásení predčasnej splatnosti
úveru, a tento následok odvrátiť. Práve uvedenie konkrétnej splátky je tou rozhodujúcou skutočnosťou,ktorá musí byť voči spotrebiteľovi určito vyjadrená, nakoľko uvedenie „iba“ výšky dlhu, s ktorým
je spotrebiteľ v omeškaní, vykazuje podstatnú mieru abstrakcie a spotrebiteľ z takto vyjadreného
údaja nemôže bez ďalšieho určiť, ktorá splátka môže v budúcnosti založiť dôvodnosť predčasného

zosplatnenia, resp. ktorú splátku považuje dodávateľ za splátku rozhodnú. Z uvedeného potom v
konečnom dôsledku nie je objektívne vopred možné určiť, kedy si dodávateľ uplatní svoje právo pristúpiť
k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru.

35. Uvedené právne závery boli prijaté aj na zasadnutí občianskoprávnej sekcie v obvode Krajského

súdu v Trenčíne dňa 10.10.2024, za prítomnosti predsedníčky občianskoprávneho kolégia Najvyššieho
súdu SR JUDr. Jany Bajánkovej a predsedníčky zjednocovacieho senátu Najvyššieho súdu SR JUDr.
Martiny Valentovej s poukazom na iné rozhodnutie NS SR
sp. zn. 1Cdo/123/2022, so závermi, že označenie presnej, konkrétnej splátky, pre ktorú sa dlh
zosplatňuje je nevyhnutné i z hľadiska počítania premlčacej doby poukazom na rozhodnutie NS SR sp.
zn. 5Cdo/2/2023 zo dňa 25.01.2024. Pokiaľ odvolateľ (žalobca) poukázal na uznesenie Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/123/2022 zo dňa 30.01.2024, odvolací súd primárne poukazuje
na to, že došlo k zjednoteniu predmetnej otázky, na ktorú nadväzujú rozhodnutia NS SR, od ktorých
záverov sa odvolací súd nemieni odkloniť a je pre rozhodnutie záväzné. Rovnako daný prípad nemožno
posudzovať v intenciách odvolateľom citovaného uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.11.2022,
sp. zn. 7Cdo/268/2020, publikovaného pod č. R29/2023, nakoľko dané rozhodnutie rieši právnu otázku

premlčania
a dovolací súd v predmetnej veci nerieši otázku náležitosti výzvy § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka.
Pokiaľ odvolateľ poukázal aj na rozhodnutia Ústavného súdu SR vedené pod
sp. zn. I.ÚS 640/2014 zo dňa 01.04.2015 a č. k. II.ÚS 796/2016-65 zo dňa 22. júna 2017,
s odôvodnením ústavnoprávnych východísk priority platnosti právnych úkonov a právomoci súdu

zákonné predpisy aplikovať, nie však novelizovať, odvolací súd uvádza, že názor vyslovený ústavným
súdom môže plne akceptovať a prikloniť sa k nemu v prípadoch, kedy by v prejednávanom prípade šlo
o skutkovo a právne obdobnú vec, v ktorej sa rieši rovnaká právna otázka. V danom prípade si odvolací
súd závery vyslovené ústavným súdom
v predmetných rozhodnutiach nemôže osvojiť. V konečnom dôsledku za právne nevýznamné vzhľadom

k uvedeným záverom, považoval odvolací súd poukazy žalobcu v odvolaní na rozhodnutia iných súdov,
týkajúcich sa iných, avšak skutkovo a právne obdobných vecí, pretože rozhodovaním iných odvolacích
súdov v preskúmavanej veci Krajský súd v Trenčíne viazaný nie je.

36. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie vyslovil správny záver, že výzva ani oznámenie

o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru neuvádzajú, pre nezaplatenie ktorej splátky malo dôjsť k
vyhláseniu mimoriadnej splatnosti, a ani z dostupných údajov (ani zo znenia žaloby či iných vyjadrení
žalobcu uskutočnených v konaní) nie je možné overiť, či došlo k splneniu podmienok definovaných v
§ 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka, preto s poukazom na uvedené skutočnosti je potrebné
výzvu obsahujúcu upozornenie na možnosť vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru ako aj samotné

vyhlásenie mimoriadnej splatnosti považovať pre neurčitosť za neplatné právne úkony v zmysle § 39
Občianskeho zákonníka.

37. Právnym následkom neplatného zosplatnenia úveru je neplatnosť postúpenia pohľadávky s
poukazom na ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010

Z. z. o spotrebiteľských úveroch, tzv. nedôvodnosť nároku žalobcu, resp. nedostatok aktívnej vecnej
legitimácie žalobcu ako postupníka.

38. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania,
potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výrokoch II. a III. podľa § 387 ods. 1 CSP

ako vecne správny tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

39. Záverom odvolací súd dodáva, že sa nezaoberal všetkými námietkami žalobcu obsiahnutými v jeho
odvolaní, keď odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá a ani nemusí odpovedať
na každú námietku, alebo argument uvedený v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú

rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie
dôvodov prvoinštančného rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (uznesenie Ústavného
súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/2005).40. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení
s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, ktorý tak má nárok na
náhradu trov odvolacieho konania. Nakoľko však žalovanému v odvolacom konaní preukázane nevznikli

žiadne trovy, odvolací súd žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

41. Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh; § 428 CSP).